{"guid": "ussr:9e84b6f5-2415-4cfd-9146-370506862508", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.369.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 369/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 369/2015 z 26. 8. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 26. augusta 2015, sp. zn. I. ÚS 369/2015, ECLI:SK:USSR:2015:1.US.369.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Milan Ľalík", "sudca_id": 1072, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milan-lalik-1072", "datum_vydania": "2015-08-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-44.odsek-1", "nazov": "čl. 44 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-44.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-44"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-9.odsek-3", "nazov": "čl. 9 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-9.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Aarhuský dohovor čl. 9 ods. 3", "nazov": "Aarhuský dohovor čl. 9 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyAarhuský dohovor čl. 9 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-44", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-9", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/9e84b6f5-2415-4cfd-9146-370506862508", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.369.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.369.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.369.2015.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nI. ÚS 369/2015­16\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015\npredbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia Lesoochranárske zoskupenie VLK,\nTulčík 310, v zastúpení advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátska kancelária\nŠtúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na priaznivé životné\nprostredie zaručeného čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv na súdnu\na inú právnu ochranu zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva\nna spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd a práva na prístup k spravodlivosti zaručeného čl. 9 ods. 3\nDohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe\nk spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo 29/2014 z 2. decembra 2014 a jemu predchádzajúcim\npostupom a takto\nrozhodol:\nSťažnosť občianskeho združenia Lesoochranárske zoskupenie VLK o d m i e t a ako\nzjavne neopodstatnenú.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca\n2015 doručená sťažnosť občianskeho združenia Lesoochranárske zoskupenie VLK,\nTulčík 310 (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva\nna priaznivé životné prostredie zaručeného čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ústava“), základných práv na súdnu a inú právnu ochranu zaručených čl. 46 ods. 1 a 2\nústavy, práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na prístup\nk spravodlivosti zaručeného čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti\nverejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného\nprostredia (ďalej len „Aarhuský dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžo 29/2014 z 2. decembra 2014 a jemu\npredchádzajúcim postupom.\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozhodnutím č. k. 4078/2010­2.1\nz 15. apríla 2010 Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len\n„ministerstvo“) nepriznalo sťažovateľovi postavenie účastníka konania, ktorého sa domáhal\nv konaní o žiadosti Slovenského poľovníckeho zväzu, Poľovníckeho združenia Vyšné (ďalej\nlen „žiadateľ“) z 25. januára 2010 o udelenie výnimky z podmienok ochrany chráneného\nživočícha spočívajúcej v povolení odstrelu jedného jedinca medveďa hnedého. O rozklade\nproti rozhodnutiu ministerstva, ako aj o žiadosti o prerušenie konania podaných\nsťažovateľom rozhodol minister životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len\n„minister“), a to tak, že rozhodnutím č. k. 7322/2010­7.2 zo 14. júna 2010 zamietol návrh\n\n2\n\nsťažovateľa na prerušenie konania o žiadosti žiadateľa a rozhodnutím č. k. 7322/2010­7.2\nz 22. júna 2010 zamietol rozklad sťažovateľa a potvrdil prvostupňové rozhodnutie\nministerstva č. k. 4078/2010­2.1 z 15. apríla 2010.\n3. O žalobe sťažovateľa proti označeným správnym rozhodnutiam rozhodol Krajský\nsúd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 1 S 210/2010 z 8. decembra\n2011, ktorým v súlade so stanoviskom Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny\ndvor“) sp. zn. C­240/09 zrušil rozhodnutie ministerstva z 15. apríla 2010 týkajúce sa\nnepriznania postavenia účastníctva sťažovateľa, ako aj rozhodnutie ministra z 22. júna 2010\na vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Súdny dvor totižto\nvo svojom rozsudku sp. zn. C­240/09 z 8. marca 2011 (ktorým odpovedal na prejudiciálne\notázky najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 41/09, ktorých zmysel a cieľ\nbolo možné zhrnúť do otázky, či z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru vyplýva verejnosti\nprávo byť účastníkom správnych a súdnych konaní, v ktorých sa rozhoduje o otázkach\nživotného prostredia, pozn.) uviedol, že citované ustanovenie Aarhuského dohovoru „...\nnemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký\nvýklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré treba splniť na podanie správneho\nopravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak\ns cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv\nposkytovaným právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou\nje Lesoochranárske zoskupenie VLK, napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci\nsprávneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného\nprostredia.“.\n4. Medzičasom ministerstvo rozhodnutím č. k. 4078/2010­2.1 zo 4. augusta 2010\npovolilo výnimku, a to usmrtiť jedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri Vyšná,\npričom v podmienkach rozhodnutia sa uvádza, že odstrel možno zrealizovať\ndo 30. novembra 2010, prípadne do 15. decembra 2010. V dôsledku rozhodnutia\nkrajského súdu, ktorým bola vec vrátená na nové konanie ministerstvu a podľa ktorého\nmal správny orgán konať so sťažovateľom ako s účastníkom konania, ministerstvo listom\n3\n\nč. k. 4057/2012 2.2 z 1. júna 2012 doručilo svoje rozhodnutie č. k. 4078/2010­2.1\nzo 4. augusta 2010 aj sťažovateľovi (doručené mu 5. júna 2012, pozn.), ktorý proti\nnemu podal rozklad, o ktorom rozhodol minister rozhodnutím č. k. 6894/2012­1.10\nz 23. augusta 2012 tak, že konanie o tomto rozklade sťažovateľa zastavil „... z dôvodu, že\nodpadol dôvod na konanie“, keďže platnosť, resp. účinnosť ministerstvom udelenej výnimky\nč. k. 4078/2010­2.1 zo 4. augusta 2010 na odstrel medveďa hnedého, v konaní o udelenie\nktorej sa sťažovateľ domáhal byť účastníkom konania, medzičasom zanikla, keďže táto\nvýnimka bola udelená najneskôr do 15. decembra 2010.\n5. Krajský súd o žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra z 23. augusta\n2012 rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 S 1760/2012 z 27. novembra 2013 tak, že zastavujúce\nrozhodnutie ministra o rozklade sťažovateľa č. k. 6894/2012­1.10 z 23. augusta 2012 zrušil\na vec vrátil ministrovi na ďalšie konanie. V dôsledku odvolania podaného ministerstvom\nvšak najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžo 29/2014 z 2. decembra 2014 zmenil označené\nrozhodnutie krajského súdu tak, že žalobu sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia ministra č. k. 6894/2012­1.10 z 23. augusta 2012 zamietol.\n6. Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu v prvom rade uvádza, že jeho\ncieľom ako občianskeho združenia je ochrana životného prostredia a osobitne prirodzeného\nprostredia, v dôsledku čoho sa vo viacerých správnych konaniach vedených ministerstvom\ndomáhal priznania postavenia účastníka konania s odkazom na čl. 9 ods. 3 Aarhuského\ndohovoru, podľa ktorého ako člen zainteresovanej verejnosti má právo napadnúť\nv správnom alebo súdnom konaní akékoľvek opomenutie súkromných osôb či orgánov\nverejnej moci vydané v rozpore s vnútroštátnymi predpismi v oblasti životného prostredia,\npričom „Účasťou v správnych konaniach sa sťažovateľ snaží prispieť k tomu, aby\nv rozhodnutiach správnych orgánov vydaných v oblasti životného prostredia, tieto v plnej\nmiere a spôsobom, ktorý napĺňa zmysel a obsah právnych predpisov vydaných na ochranu\nprírody a krajiny, zohľadňovali práve tieto záujmy a aby rozhodovali v súlade so záujmami\nprírody vyjadrenými v týchto právnych predpisoch.“.\n\n4\n\n7. Podľa sťažovateľa právny názor najvyššieho súdu v napádanom rozsudku\nsp. zn. 3 Sžo 29/2014 z 2. decembra 2014 o potrebe zastavenia konania o preskúmanie\nzákonnosti správnych rozhodnutí o udelení výnimky podľa zákona č. 543/2002 Z. z.\no ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane\nprírody“) iba z dôvodu zániku platnosti tejto výnimky zbavuje sťažovateľa možnosti účinne\nkonať pred správnymi orgánmi v konaniach týkajúcich sa ochrany prírody, keďže\nrozhodnutia o udelení výnimiek a súhlasov podľa § 40 zákona o ochrane prírody sú\nrozhodnutiami, ktorých časová platnosť je prakticky bezvýnimočne obmedzená, a nie je\nmožné dosiahnuť taký stav, aby k ich preskúmavaniu súdom došlo pred uplynutím ich\nplatnosti. Za uvedeného stavu je potom možnosť sťažovateľa domôcť sa reálneho\na efektívneho využitia práva podľa čl. 9 ods. 3 Aarhurského dohovoru menej než\nimaginárna, pretože „...v rozhodovacej činnosti súdov dochádza v čoraz väčšej miere\nk tomu, že rovnako ako v súdenej veci, súdy žalobu sťažovateľa zamietnu nie kvôli jej\nnedôvodnosti (ktorú tak ako v predmetnej veci najvyšší súd) ani neskúmajú, ale žalobu\nzamietnu, či konanie o nej zastavia z dôvodu uplynutia času, na ktorý bola výnimka, či\nsúhlas orgánu ochrany prírody udelený“.\n8. Sťažovateľ sa v dôsledku rozhodnutia najvyššieho súdu cíti byť ukrátený na svojich\nprávach, keďže konanie o žiadosti žiadateľa bolo zastavené bez toho, aby na to bol právny\ndôvod, a zároveň sa tým konajúce súdy vyhli svojej povinnosti preskúmať správnosť a\nzákonnosť rozhodnutí správnych orgánov. Takýto postup robí práva sťažovateľa ako\núčastníka správneho konania abstraktnými a imaginárnymi bez možnosti reálne sa domôcť\npreskúmania nezákonného rozhodnutia správneho orgánu v oblasti ochrany prírody,\nv dôsledku čoho je jeho účasť v predmetných správnych konaniach ako účastníka konania\niba formálne akceptovaná, pretože „... zastavenie konania pre uplynutie času, na ktorý je\nvýnimka či súhlas udelený, v skutočnosti znamená, že sťažovateľ môže podávať opravné\nprostriedky, môže podávať žaloby bez toho, aby bolo reálne očakávať akýkoľvek skutočný\ndopad na rozhodnutie vydané v správnom konaní vrátane dopadu na realizáciu činnosti, na\nktorú bola výnimka udelená“.\n\n5\n\n9. Na podporu svojej argumentácie sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na rozhodnutie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžp 3/2011 zo 17. apríla 2012, v ktorom najvyšší súd v skutkovo\na právne obdobnej veci vyslovil: „10. Najvyšší súd v súvislosti s uvedeným konštatuje,\nže ústavno­konformný výklad (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky) práva na súdnu\na inú právnu ochranu v oblasti správneho súdnictva nepredpokladá, že by toto právo mohlo\nzaniknúť, resp. bolo v svojej podstate vyčerpané iba tým, že predmet konania pred správnym\norgánom sa napriek procesné riadne prejavenej nespokojnosti (napríklad podaním\nopravného prostriedku) v dôsledku objektívne spotrebovaného času na vykonanie\nopravného súdneho konania (tzn. výklad vykonaný s dôrazom na účelnosť ďalšieho súdneho\nprieskumu).\nNaopak, takýto výklad by v rozpore s výkladovou metódou reductio ad absurdum\nviedol k nesprávnemu záveru, že súdny prieskum napadnutého rozhodnutie správneho\norgánu (evidentne na čas náročný proces) nemôže už v žiadnom prípade reálne ovplyvniť\nvýkon práv a povinností vyplývajúcich z tohto nezákonného rozhodnutia, pričom dôsledkom\nuvedeného záveru by bola právna absurdita, že možnosť právnej ochrany porušených práv\nprostredníctvom konania podľa Piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku\n(vrátane aj možnosti brojiť proti tvrdenej nezákonnosti) by závisela (tzn. zanikla) v zásadnej\nmiere na tom, ako rýchlo osoby, ktorým z nezákonného rozhodnutia správneho orgánu\nvyplýva právo vykonať určitú činnosť, toto by aj uskutočnili.\nPreto sa Najvyšší súd stotožnil s názorom žalobcu, že v uvedenej veci je potrebné\nnaďalej vykonať súdny prieskum napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.“\n10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti\nna ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„Právo sťažovateľa Lesoochranárskeho zoskupenia VLK\n­ domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky\nzakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,\n­ na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy SR,\n­ domáhať sa na súde preskúmania zákonností rozhodnutia orgánu verejnej správy\nukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,\n6\n\n­ napadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej moci,\nktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia podľa čl. 9 ods. 3\nDohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe\nk spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,\n­ na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a slobôd,\nbolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/29/2014 zo dňa\n2. 12. 2014 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky\npokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 3 Sžo/29/2014 zo dňa 2.12.2014 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej\nrepubliky na ďalšie konanie.\nOdporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“\n\nII.\n11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,\n7\n\nna prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že pokiaľ ide o medze\nzasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu\nneprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci\nvšeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani\nochrancom zákonnosti (obdobne napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia\nzákonov. Podľa konštantnej judikatúry sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo záväznou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery\nzjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného\npredpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).\n14. Východiskovou premisou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu\no zákonnosti ním preskúmavaného rozhodnutia ministra ako druhostupňového správneho\norgánu, ktorým z dôvodu zániku platnosti výnimky ešte pred jeho rozhodnutím zastavil\nkonanie o rozklade sťažovateľa podanom proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu\no povolení tejto výnimky z ochrany chráneného medveďa hnedého, v dôsledku čoho\npodľa ministra došlo k zániku predmetu správneho konania, je konštatovanie najvyššieho\nsúdu o podstate správneho konania. Podľa najvyššieho súdu „Rozhodnutie sa nezrušuje\npreto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné,\nči výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka.“, ale poslaním správneho konania je v prvom\nrade rozhodovanie o vzniku, zmene a zániku hmotnoprávnych práv a povinností fyzických\n8\n\nosôb a právnických osôb, a teda ak tento „... zmysel konania odpadol, stratil sa aj význam,\npre ktorý by malo byť v ďalšom konaní vydané nové rozhodnutie, ktoré by v odôvodnení\nmohlo obsahovať právne posúdenie námietok žalobcu, avšak vo výroku takého rozhodnutia\nby nenastala zmena a čo je podstatné, takým novým rozhodnutím by v konkrétnom prípade\nnenastala zmena v právach a povinnostiach účastníkov konania.\nNie každé porušenie procesného predpisu má totiž za následok porušenie práv\núčastníka konania, najmä nie vtedy, ak mu už nemožno vyhovieť vo veci samej.“.\n15. Inými slovami, podľa najvyššieho súdu procesné pochybenie správnych orgánov\nspočívajúce v tom, že so sťažovateľom nekonali od začiatku ako s účastníkom konania, nie\nje dostatočným dôvodom na revíziu toho procesu, ak to v konečnom dôsledku nebude mať\nvplyv na hmotnoprávny predmet konania, pretože tento medzičasom zanikol.\n16. V súvislosti s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 29/2014\nz 2. decembra 2014 ústavný súd podotýka, že toto bolo prijaté v súlade so závermi\nzjednocujúceho stanoviska správneho kolégia najvyššieho súdu č. Snj 72/2013 z 24. júna\n2014, podľa ktorého:\n«Samotný zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu ochrany prírody\npovinnosť zastaviť konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje,\nže rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo\nvydané. V dôsledku toho je zrejmé, že „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť\nv prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ v dôsledku\nuplynutia času, na ktoré bolo vydané.\nÚstredný orgán štátnej správy, ktorý koná o rozklade preto musí konanie o udelenie\nvýnimky zastaviť tak, ako mu to ukladá § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane krajiny. Toto\nzákonné ustanovenie priamo ustanovuje, že orgán ochrany prírody konanie podľa tohto\nzákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol. Ak správny orgán postupoval v súlade\ns týmto zákonným ustanovením, povinnosťou súdu prvého stupňa je žalobu proti takémuto\njeho rozhodnutiu zamietnuť, keď navyše takýmto rozhodnutím nedochádza k založeniu,\nzmene alebo zrušeniu oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb a ani\n9\n\npráva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb už\nnimi nemôžu byť priamo dotknuté.\nAj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom Náleze z 1. júla 2008,\nsp. zn. III. ÚS 341/2007 o. i. konštatoval, že v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba\nzohľadniť účel zákona. Uviedol: „nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov\nzahrňujúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych\nprípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód\nprávneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna\nz výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali\nnavzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu\nprávneho predpisu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž\nneznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu\naplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba\nviazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.\nZákonným predpokladom podania správnej žaloby v správnom súdnictve je\nskutočnosť, že žalobca bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím, ktoré je nezákonné\n(pozri R 62/1998). Správny súd musí skúmať preukázanie ukrátenia práv žalobcu\nnezákonným rozhodnutím ex offo. Ak žalobca nebol žiadateľom o udelenie výnimky\nk odstrelu medveďa hnedého a ak výnimka k odstrelu bola povolená žiadateľovi len na dobu\nurčitú, ktorá v priebehu konania o jej udelenie uplynula, potom treba skúmať, či žalobcovi\nvznikla ujma na právach tým, že žalovaný zastavil rozkladové konanie z dôvodu uplynutia\ndoby, na ktorú bola táto výnimka k odstrelu udelená. Ak žalobca nepreukázal ukrátenie\nna svojich právach, ktoré mu vzniklo rozhodnutím o zastavení rozkladového konania, potom\nsúd prvého stupňa musí žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného\no zastavení konania o rozklade zamietnuť.\nAk došlo k uplynutiu lehoty na odstrel chráneného živočícha až v priebehu konania\no rozklade, potom správny orgán musí zastaviť konanie celé. Ak však dôjde len k zastaveniu\nkonania o rozklade, aj potom s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu č. R 103/2011,\nformálne zopakovanie administratívneho konania nepredstavuje pre účastníka vo vzťahu\nk skutkovej stránke veci reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech\n10\n\na za takýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok\nporušenie práv účastníka konania. Platí to najmä vtedy, ak sa účastníkovi inak vyhovie\nvo veci samej, kedy duplicitne reparovať čiastkové pochybenia nie je potrebné.\nZákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu o ochrane prírody zastaviť\nkonanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že rozhodnutie vydané podľa\ntohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané.\nZa takýchto okolností „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade\nčasovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ ako právny dôvod, ktorý\nmá za následok odpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo\nvydané. Neplatnosť výnimky nemožno spájať len so skutočnosťou, že predmet konania\nzanikol napr. uhynutím zvieraťa (medveďa hnedého). Ak podľa § 82 ods. 9 písm. a) v spojení\ns § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody došlo k zastaveniu správneho konania z\ndôvodu, že uplynutím času, ktorým bolo uplynutie lehoty na odstrel chráneného živočícha –\nmedveďa hnedého, odpadol dôvod na konanie o povolení výnimky, je takýto postup a\nrozhodnutie v súlade so zákonom.\n... aj vtedy, ak čas, na ktorý bolo vydané rozhodnutie správneho orgánu prvého\nstupňa na povolenie odstrelu uplynie ešte pred právoplatnosťou tohto rozhodnutia, zaniká\ndôvod na konanie aj v konaní o rozklade, ktorý bol proti nemu podaný. Aj toto uplynutie\nčasu spôsobuje nevyhnutnosť zastavenia konania, lebo inak by orgán konajúci o rozklade už\nnemohol neplatné rozhodnutie skúmať a prípadne ho zrušiť, zmeniť alebo potvrdiť,\nči rozklad zamietnuť. Samotný formálny priebeh konania o rozklade by nepredstavoval\npre účastníka konania reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a bolo by\nv rozpore so zásadou materiálnej pravdy aj v rozpore so zásadou hospodárnosti konania.\nSúd aj správny orgán musia pritom zásadu zisťovania skutočného stavu veci uplatňovať\nsúčasne so zásadou hospodárnosti tak, aby nedochádzalo k zbytočnému predlžovaniu\nkonania a aby sa neprimerane nezvyšovali náklady konania.\nIný výklad zákona by smeroval len k formálnemu zopakovaniu konania o rozklade\nbez toho, aby umožňovalo účastníkovi konania reálnu možnosť dosiahnuť materiálne iné\nrozhodnutie v jeho prospech a bolo by v rozpore aj so zásadou hospodárnosti správneho\nkonania, ktorá je zakotvená v § 3 ods. 3 správneho poriadku.»\n11\n\n17. Podľa § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody rozhodnutie vydané\npodľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané.\n18. V súlade s § 82 ods. 9 písm. a ) zákona o ochrane prírody orgán ochrany prírody\nkonanie podľa tohto zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol.\n19. Ústavný súd v skutkovo a právne identických veciach už aj v minulosti\nkonštatoval (I. ÚS 783/2014, I. ÚS 217/2015, II. ÚS 332/2015), že v správnom súdnictve je\nnevyhnutné prihliadať na špecifiká vyplývajúce z postavenia a právomoci všeobecných\nsúdov, ktoré nie sú pri preskúmavaní postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy súdmi\nskutkovými, ale súdmi, do právomoci ktorých patrí predovšetkým preskúmanie právnych\notázok týkajúcich sa postupu a rozhodnutia tohto orgánu. Základným cieľom konania\nv správnom súdnictve podľa V. časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je\npreskúmavať zákonnosť len takých rozhodnutí a postupov správnych orgánov, ktoré\nzakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických\nosôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických\nosôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.\n20. V zmysle uvedeného aj podľa názoru ústavného súdu, ak rozhodnutie orgánu\nochrany prírody o povolení na usmrtenie chráneného živočícha (medveďa hnedého) podľa\n§ 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody stratilo platnosť uplynutím času, na ktoré bolo\nvydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto výnimky, pretože takýmto\npredmetom konania nie je samotné chránené zviera, na odstrel ktorého bola potrebná\nvýnimka, ale predmetom správneho konania je rozhodovanie o právnej podmienke, ktorou\nje samotná výnimka. Takže ak takáto výnimka neexistuje, lebo jej platnosť zanikla, potom\nsúčasne odpadol aj predmet správneho konania, a preto orgán ochrany prírody podľa § 82\nods. 9 písm. a) zákona o ochrane prírody takéto správne konanie zastaví. Aj vtedy, ak čas,\nna ktorý bolo vydané rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa na povolenie odstrelu,\nuplynie ešte pred právoplatnosťou tohto rozhodnutia, zaniká dôvod na konanie aj v konaní o\n12\n\nrozklade, ktorý bol proti nemu podaný. Aj toto uplynutie času spôsobuje nevyhnutnosť\nzastavenia konania, lebo inak by správny orgán konajúci o rozklade už nemohol neplatné\nrozhodnutie skúmať a prípadne ho zrušiť, zmeniť alebo potvrdiť či rozklad zamietnuť.\n21. Vzhľadom na uvedené ak druhostupňový správny orgán (minister) postupoval\nv súlade s už citovanými závermi a konanie o rozklade proti rozhodnutiu prvostupňového\nsprávneho orgánu (ministerstvo) o povolení výnimky zastavil, bolo povinnosťou správneho\nsúdu žalobu proti tomuto údajne nezákonnému rozhodnutiu druhostupňového správneho\norgánu ako nedôvodnú zamietnuť, pretože toto správne rozhodnutie bolo prijaté v súlade\nso zákonom o ochrane prírody, a týmto rozhodnutím nedochádza k založeniu, zmene alebo\nzrušeniu oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ani práva\na právom chránené záujmy alebo povinnosti sťažovateľa už týmto rozhodnutím nemôžu byť\npriamo dotknuté.\n22. Nad rámec uvedenej argumentácie ústavný súd podotýka, že z rozhodnutia\nministerstva č. k. 4078/2010­2.1 zo 4. augusta 2010 o udelení výnimky podľa § 40 zákona\no ochrane prírody vyplýva, že v čase, keď ešte nebola právne doriešená otázka účastníctva\nsťažovateľa v správnom konaní o udelenie tejto výnimky, správne orgány (ministerstvo\na aj minister, pozn.) sťažovateľovi v tomto konaní priznali postavenie zúčastnenej osoby\n(pozri stranu 2 označeného rozhodnutia, pozn.), ktorej rozsah práv v správnom konaní\nje upravený v § 3 ods. 2, § 15a ods. 1 a 2, § 23 ods. 1, § 31 ods. 1, 2 a v § 33 ods. 1 a 2\nzákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.\nPodľa označených ustanovení správneho poriadku sú správne orgány povinné postupovať\nv konaní v úzkej súčinnosti aj so zúčastnenými osobami a dať im vždy príležitosť, aby mohli\nsvoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť\nsvoje návrhy. Správne orgány musia tiež zúčastneným osobám poskytovať pomoc a\npoučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Okrem toho\nzúčastnená osoba má právo byť upovedomená o začatí konania a o iných podaniach\núčastníkov konania, zúčastniť sa na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať\ndôkazy a doplnenie podkladu rozhodnutia, má právo nazerať do spisov, robiť si z nich\n\n13\n\nvýpisy, odpisy a dostať kópie spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní alebo dostať\ninformáciu zo spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní iným spôsobom.\n23. Z uvedeného je zrejmé, že v posudzovanom a správnym súdom preskúmavanom\nsprávnom konaní o vydanie predmetnej výnimky mal sťažovateľ v konaní pred správnymi\norgánmi aj ako zúčastnená osoba dostatočne rozsiahle procesné práva (okrem práva podávať\nopravné prostriedky), ktoré však sťažovateľ súc zaneprázdnený podávaním podnetov vo veci\njeho účastníctva v tomto konaní účinne nevyužil, hoci tak v záujme veci, ktorý sťažovateľ\nprimárne propaguje, urobiť mohol a mal. Inými slovami, aj v štádiu nedoriešenia otázky\núčastníctva sťažovateľa v predmetnom správnom konaní sťažovateľ svojimi procesnými\nnávrhmi a vyjadreniami zúčastnenej osoby, s ktorými by sa správny orgán mal povinnosť\nvysporiadať, mohol účinne ovplyvniť rozhodnutie o predmetnej výnimke, a tým v podstate\ndosiahnuť účel (nevydanie predmetnej výnimky) sťažovateľom sledovaný aj v konaní\no prípadnom opravnom prostriedku či už v správnom konaní alebo o správnej žalobe, na\npodanie ktorých je oprávnený iba ako účastník konania.\n24. Ústavný súd zastáva názor, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu obsahuje\ndostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad\na závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia\npríslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov (zákona o ochrane\nprírody), ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Odôvodnenie rozsudku najvyššieho\nsúdu je zrozumiteľné a vnútorne logicky previazané, vychádza z ústavne konformnej\ninterpretácie a aplikácie relevantných právnych noriem a nevykazuje znaky svojvôle.\n25. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,\nnepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti\nnapadnutého rozhodnutia. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre (II. ÚS 4/94,\nII. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) opakovane zdôrazňuje, že základné právo na súdnu ochranu\nnemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí\nrozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich\ndôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné\n14\n\na arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo\naj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti\n(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\n26. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď\npre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých\nsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno\npovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť\nporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).\nO arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by\nbolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.\n27. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatuje,\nže medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom sťažovateľom označených\npráv, ktorých porušenie namieta, neexistuje príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie reálne odôvodňovala záver o ich porušení, preto ústavný súd\nsťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol\n(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\n28. Pokiaľ sťažovateľ argumentuje právnymi názormi prezentovanými najvyšším\nsúdom v jeho rozhodnutiach sp. zn. 1 Sžp 13/2013 a sp. zn. 1 Sžp 3/2011, ústavný súd\nk tomu dodáva, že tieto boli najvyšším súdom prijaté pred prijatím zjednocujúceho\nstanoviska správneho kolégia tohto súdu k zjednoteniu výkladu relevantných ustanovení\nzákona o ochrane prírody, preto neexistuje dôvod na to, aby sa argumentáciou sťažovateľa\nv tomto smere zaoberal podrobnejšie.\n\n15\n\n29. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého\nrozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania sú viazané\nna vyslovenie porušenia práv alebo slobôd sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy),\nústavný súd o tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 26. augusta 2015\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "správne konanie-rozklad", "správne konanie-účastník v správnom konaní", "práva a slobody – právo na ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva", "návrh-zjavne neopodstatnený", "príčinná súvislosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:63da03a6-6b9b-47e1-9817-e8fc1c5492a1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.332.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 332/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 332/2015 z 27. 5. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-05-27", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.332.2015.1"}, {"guid": "ussr:8b3e3a83-bce7-4535-a7d3-b8cd8eec7afb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.217.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 217/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 217/2015 z 13. 5. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-05-13", "citacie_n": 53, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.217.2015.1"}, {"guid": "ussr:7fa8b768-e9ec-4765-90cf-dd0a1c3c8a03", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 783/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 783/2014 z 17. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-17", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7fa8b768-e9ec-4765-90cf-dd0a1c3c8a03"}, {"guid": "ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 204/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 204/2010 z 27. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-27", "citacie_n": 1515, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322"}, {"guid": "ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 26/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 26/08 z 23. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-23", "citacie_n": 494, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 71/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/07 z 26. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-26", "citacie_n": 498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}], "citovane_v": [{"guid": "cbbdd8ea-36f7-416c-b620-91f07e3ef628:84bce3b0-6581-4d1e-aa27-041f6e167704", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2019:5018200462.1", "spisova_znacka": "30S/158/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 30S/158/2018 z 22. 4. 2019", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2019-04-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2019:5018200462.1"}]}