{"guid": "ussr:8f2ce47d-eea3-45bd-a329-421b41d6b936", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.302.2015.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 302/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 302/2015 z 4. 11. 2015", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 4. novembra 2015, sp. zn. I. ÚS 302/2015, ECLI:SK:USSR:2015:1.US.302.2015.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Marianna Mochnáčová", "sudca_id": 1077, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/marianna-mochnacova-1077", "datum_vydania": "2015-11-04", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-2", "nazov": "čl. 47 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/8f2ce47d-eea3-45bd-a329-421b41d6b936", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.302.2015.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.302.2015.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.302.2015.2/text", "citacie_n": 10, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 302/2015­56\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2015\nv senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka\na Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom JUDr. Branislavom Jablonkom, PhD., BAJO LEGAL,\ns. r. o., Astrová 757/2/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv\npodľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 TdoV 14/2014 z 12. februára 2015 a jemu\npredchádzajúcim postupom, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 4 To 2/2008 z 30. októbra 2008 a jemu predchádzajúcim postupom a takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\n\nrepubliky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 TdoV 14/2014 z 12. februára\n2015 p o r u š e n é b o l i .\n\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 TdoV 14/2014\nz 12. februára 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n3.\n\np r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume\n\n444,66 € (slovom štyristoštyridsaťštyri eur a šesťdesiatšesť centov), ktorú j e Najvyšší súd\nSlovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátskej kancelárie BAJO LEGAL,\ns. r. o., Astrová 757/2/A, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Sťažnosti\n\nvo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2015\ndoručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1,\nčl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nsp. zn. 2 TdoV 14/2014 z 12. februára 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu\nz 12. februára 2015“) a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj rozsudkom najvyššieho\nsúdu sp. zn. 4 To 2/2008 z 30. októbra 2008 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu\nz 30. októbra 2008“) a jemu predchádzajúcim postupom.\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Krajského súdu\nv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 T 2/2005 z 27. júna 2007 (ďalej len\n„rozsudok krajského súdu z 27. júna 2007“) uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho\ntrestného činu podľa § 250 ods. 1 a 4 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinného\n\n2\n\ndo 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný zákon účinný do 1. januára 2006“) sčasti dokonaného\na sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006.\nSťažovateľ proti rozsudku krajského súdu z 27. júna 2007 podal odvolanie, o ktorom\nnajvyšší súd rozhodol rozsudkom z 30. októbra 2008 podľa § 258 ods. 1 písm. d) a e)\nzákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) účinného\ndo 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný poriadok účinný do 1. januára 2006“) tak, že\nnapadnutý rozsudok krajského súdu z 27. júna 2007 zrušil v celom rozsahu a uznal\nsťažovateľa vinným zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250\nods. 1 a 5 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 sčasti dokonaného a sčasti v štádiu\npokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006.\nProti rozsudku najvyššieho súdu z 30. októbra 2008 podal sťažovateľ 12. decembra\n2011 dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 TdoV 9/2012\nz 28. júna 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu z 28. júna 2013“) tak, že dovolanie\nsťažovateľa podľa § 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietol.\nÚstavný súd svojím nálezom sp. zn. I. ÚS 695/2013 zo 4. júna 2014 (ďalej len „nález\nústavného súdu zo 4. júna 2014“) napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z 28. júna 2013\nzrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nNajvyšší súd následne uznesením z 12. februára 2015, ktoré bolo sťažovateľovi\ndoručené 31. marca 2015, podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie sťažovateľa\nodmietol na neverejnom zasadnutí.\nSťažovateľ poukázal na to, že ústavný súd v tejto veci už konal o jeho sťažnosti, ktorá\nbola na tomto súde vedená pod sp. zn. I. ÚS 695/2013 a ktorou namietal porušenie svojich\npráv uznesením najvyššieho súdu z 28. júna 2013, pričom ústavný súd svojím nálezom zo 4.\n\n3\n\njúna 2014 uvedené uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil späť najvyššiemu súdu ako\nsúdu dovolaciemu na ďalšie konanie.\nÚstavný súd sa podľa sťažovateľa jeho námietkami, ktoré sú predmetom tejto\nsťažnosti, už bližšie v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 695/2013 nezaoberal, pretože iné\nnámietky (nedoručenie vyjadrenia prokuratúry a rozhodovanie dovolacieho súdu bez spisu),\npre ktoré zrušil uznesenie najvyššieho súdu z 28. júna 2013, boli dostačujúce na vyslovenie\nporušenia ním označeného základného práva, avšak najvyššiemu súdu ako súdu\ndovolaciemu uložil povinnosť opätovne sa vysporiadať so všetkými dovolacími námietkami\nsťažovateľa (bod 27 nálezu ústavného súdu zo 4. júna 2014). Najvyšší súd sa však podľa\nsťažovateľa s jeho námietkami opätovne v uznesení z 12. februára 2015 nevysporiadal\nústavne konformným spôsobom.\nKrajský súd rozsudkom z 27. júna 2007 uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania\npokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona účinného\ndo 1. januára 2006 sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného\nzákona účinného do 1. januára 2006 a odsúdil ho podľa § 250 ods. 4 Trestného zákona\núčinného do 1. januára 2006 za použitia § 35 ods. 2 Trestného zákona účinného\ndo 1. januára 2006 na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov, pričom podľa § 39a\nods. 3 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 ho na výkon trestu zaradil do prvej\nnápravnovýchovnej skupiny, podľa § 49 ods. 1 a § 50 ods. 1 Trestného zákona účinného\ndo 1. januára 2006 mu uložil trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek\ndruhu na dobu 6 rokov, podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006\nzrušil výrok o treste rozsudku Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.\n5 T 104/04 z 11. apríla 2005 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 23/07\nz 15. mája 2007 vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a zároveň zrušil všetky\nrozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej\ndošlo zrušením, stratili podklad, a podľa § 228 ods. 1 Trestného zákona účinného\ndo 1. januára 2006 zaviazal sťažovateľa nahradiť Daňovému úradu Bratislava IV (ďalej len\n„daňový úrad“) škodu v sume 8 740 000 Sk.\n4\n\nSťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu z 27. júna 2007 odvolanie, o ktorom\nrozhodol najvyšší súd rozsudkom z 30. októbra 2008. Najvyšší súd rozsudkom z 30. októbra\n2018 rozhodol o odvolaní sťažovateľa tak, že zrušil rozsudok krajského súdu z 27. júna 2007\na uznal ho vinným zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1\na 5 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 sčasti dokonaného a sčasti v štádiu\npokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 a odsúdil ho podľa\n§ 250 ods. 5 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 za použitia § 35 ods. 2\nTrestného zákona účinného do 1. januára 2006 na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere\n5 rokov, podľa § 39a ods. 3 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 ho na výkon\ntrestu zaradil do prvej nápravnovýchovnej skupiny, podľa § 53 ods. 1 Trestného zákona\núčinného do 1. januára 2006 mu uložil peňažný trest vo výmere jeden milión korún, podľa\n§ 54 ods. 3 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 v prípade, že by výkon\npeňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, najvyšší súd stanovil sťažovateľovi\nnáhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 roka, podľa § 49 ods. 1 a § 50 ods. 1 Trestného\nzákona účinného do 1. januára 2006 mu uložil trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá\nakéhokoľvek druhu na dobu 6 rokov, podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona účinného\ndo 1. januára 2006 zrušil výrok o treste uloženom rozsudkom okresného súdu sp. zn.\n5 T 104/04 z 11. apríla 2005 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 23/07\nz 15. mája 2007, ako aj výrok o spôsobe jeho výkonu a súčasne zrušil všetky rozhodnutia\nna tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo\nzrušením, stratili podklad, a podľa § 228 ods. 1 Trestného zákona účinného do 1. januára\n2006 ho zaviazal uhradiť daňovému úradu škodu v sume 8 740 000 Sk.\nV zmysle § 259 ods. 3 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 v neprospech\nobžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania\nprokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak\nmôže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.\n\n5\n\nV predmetnej veci napriek tomu, že proti rozsudku krajského súdu z 27. júna 2007\nodvolanie nepodali ani prokurátor ani poškodený, ale odvolal sa len sťažovateľ, najvyšší súd\nuznal sťažovateľa vinným zo spáchania predmetného skutku podľa prísnejšej skutkovej\npodstaty (§ 250 ods. 5 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006) oproti rozsudku\nkrajského súdu z 27. júna 2007 (§ 250 ods. 4 Trestného zákona účinného do 1. januára\n2006) a zároveň mu uložil peňažný trest, čím bolo rozhodnuté v neprospech sťažovateľa.\nSťažovateľ túto skutočnosť namietal vo svojom dovolaní proti rozsudku najvyššieho\nsúdu z 30. októbra 2008.\nNajvyšší súd vo vzťahu k zmene právnej kvalifikácie trestného činu spáchaného\nsťažovateľom uviedol iba to, že napravil vo svojom rozhodnutí nesprávne použitie\nustanovenia Trestného zákona, pretože skutok napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného\nčinu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005\nsčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona účinného\ndo 31. decembra 2015, avšak vôbec sa nevysporiadal s argumentmi sťažovateľa,\npredovšetkým s námietkou porušenia zásady zákazu reformatio in peius, ktorú možno\nv danom prípade považovať podľa neho za právne relevantnú.\nSťažovateľ nesúhlasí so závermi najvyššieho súdu uvedenými v tejto súvislosti\nv uznesení z 12. februára 2015, podľa ktorých bola u neho celková výmera jeho trestu\nurčená rozsudkom krajského súdu z 27. júna 2007 (súhrnný trest odňatia slobody vo výmere\n8 rokov) rozsudkom najvyššieho súdu z 30. októbra 2008 znížená, a preto u neho\nk porušeniu zásady zákazu reformatio in peius nemohlo dôjsť. Najvyšší súd k tomuto záveru\ndospel na základe toho, že uložený trest odňatia slobody mu bol rozsudkom z 30. októbra\n2008 znížený z 8 na 5 rokov, a aj so započítaním náhradného trestu v trvaní 1 roka, ktorý\nmu bol uložený pre prípad úmyselného zmarenia výkonu uloženého peňažného trestu, je\ncelková výmera trestu sťažovateľa určená v uvedenom rozsudku najvyššieho súdu nižšie ako\nv rozsudku krajského súdu z 27. júna 2007.\n\n6\n\nVo vzťahu k týmto záverom najvyššieho súdu v uznesení z 12. februára 2015\nsťažovateľ uviedol:\n«V trestnom práve sa uplatňuje zásada „zákazu reformatio in peius“, teda zásada\nzákazu zmeny v neprospech obvineného, alebo aj zásada zákazu zmeny k horšiemu.\nPredmetná zásada predstavuje jednu z esenciálnych zložiek práva na spravodlivý súdny\nproces. Je budovaná na princípe, že postavenie obvineného sa nemôže zhoršiť tým, že\nvyužije svoje právo na podanie opravného prostriedku. Garantuje možnosť obvineného\nnapadnúť rozhodnutie súdu v čo najširšom rozsahu bez obáv z rizika, že si zhorší svoju\nsituáciu.\nZásadu „zákazu reformatio in peius“ je možné chápať ako garanciu slobody\nodvolacieho práva a v súvislosti s tým aj práva na obhajobu. Z toho dôvodu je potrebné ho\nvykladať čo najširšie. V opačnom prípade by sa totiž právo na podanie opravného\nprostriedku stalo do značnej miery formálnym, kedy by síce určité osoby mali právo\nna podanie opravného prostriedku, ale v dôsledku obáv, že by sa toto právo mohlo obrátiť\nproti ním, by ho radšej neuplatňovali (obdobne aj nález ÚS ČR zo dňa 24. 04. 2006,\nsp. zn. I. ÚS 670/05, In: www.usoud.cz).\nZásada „zákazu reformatio in peius“ v prípadoch, kedy súd rozhoduje o odvolaní\npodanom v prospech obžalovaného, sa neobmedzuje len na výrok o treste, ale na akúkoľvek\nzmenu rozsudku, ktorá by zhoršovala postavenie obžalovaného.\nZa zmenu rozhodnutia v neprospech obvineného je nutné považovať každú zmenu\nv ktoromkoľvek výroku, pokiaľ zhoršuje situáciu obvineného a priamo sa ho dotýka. Zmena\nk horšiemu sa môže prejaviť aj v skutkových zisteniach, v právnej kvalifikácii, v druhu\na výmere trestu, v druhu a forme ochranné opatrenia (obdobne aj: Uznesenie NS ČR zo dňa\n21. 06. 2006, sp. zn. 3 Tdo 687/2006, In: www.nsoud.cz).\nMám za to, že v súdenej veci došlo k porušeniu zásady „zákazu reformatio in peius“\na to tým, že odvolací súd napriek tomu, že odvolanie podal len sťažovateľ.\n1) ho uznal vinným zo spáchania trestného činu podľa prísnejšej skutkovej podstaty,\n2) mu uložil peňažný trest vo výške 1.000.000,­ SKK, prvý krát až v odvolacom\nkonaní (nehovoriac o tom, že vôbec neskúmal majetkové a osobné pomery sťažovateľa).\n\n7\n\nZ vyššie uvedených skutočností vyplýva, že zmenou k horšiemu nie je len zmena\nvo výmere trestu, ale aj uloženie iného druhu trestu, prípadne zmena právnej kvalifikácie\noproti pôvodnému stavu.\nSťažovateľ po podaní odvolania voči rozsudku prvostupňového súdu a zistení\nskutočnosti, že prokurátor a ani poškodený nepodali voči predmetnému rozsudku riadny\nopravný prostriedok, legitímne očakával, že mu nemôže byť uložený nielen horši trest než\nten, ktorý mu bol uložený prvostupňovým súdom, ale ani iný druh trestu a rovnako\nočakával, že sa nemôže zhoršiť jeho postavenie vo vzťahu k právnej kvalifikácii skutku\nustálenej rozsudkom prvostupňového súdu.\nSťažovateľ legitímne očakával, že mu nemôže byť zo strany odvolacieho súdu uložený\niný druh trestu a že nemôže dôjsť k zmene právnej kvalifikácie skutku oproti tomu\nuvedenému v rozsudku prvostupňového súdu, avšak tieto očakávania boli porušené.»\nNajvyšší súd sa v uznesení z 12. februára 2015 ani (po druhýkrát) po vydaní nálezu\nústavného súdu zo 4. júna 2014 nevysporiadal s právne relevantnou argumentáciou\nsťažovateľa týkajúcou sa zmeny právnej kvalifikácie skutku sťažovateľa. V tejto súvislosti\nsťažovateľ uviedol, že rozsudkom krajského súdu z 27. júna 2007 bol uznaný vinným\nzo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného\nzákona účinného do 1. januára 2006 sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu podľa § 8\nods. 1 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006. Následne sťažovateľ poukázal\nna § 250 ods. 4, § 250 ods. 5, § 61 ods. 1, § 62 ods. 1 a § 64 ods. 4 Trestného zákona\núčinného do 1. januára 2006 a uviedol, že napriek tomu, že odvolanie proti rozsudku\nkrajského súdu z 27. júna 2007 podal len on, najvyšší súd ho uznal vinným zo spáchania\npokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona účinného\ndo 1. januára 2006 sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného\nzákona účinného do 1. januára 2006.\nZ uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že v rozsudku z 30. októbra 2008 najvyšší\nsúd rozhodol v neprospech sťažovateľa, a to tým, že mu mohol byť ako najnižší možný trest\nodňatia slobody uložený trest až vo výmere 5 rokov (oproti dvom rokom podľa § 250 ods. 4\n8\n\nTrestného zákona účinného do 1. januára 2006), a zároveň mu mohol byť uložený trest\nodňatia slobody až v maximálnej výške 12 rokov (oproti 8 rokom podľa § 250 ods. 5\nTrestného zákona účinného do 1. januára 2006). Ďalej sa zmena právnej kvalifikácie\nv neprospech sťažovateľa prejavila v tom, že zatiaľ čo v prípade právnej kvalifikácie skutku\nv rozsudku krajského súdu z 27. júna 2007 by mohol sťažovateľ požiadať o podmienečné\nprepustenie na slobodu po výkone polovice trestu odňatia slobody, avšak v prípade právnej\nkvalifikáciu skutku v rozsudku najvyššieho súdu z 30. októbra 2008 by sťažovateľ mohol\npožiadať o podmienečné prepustenie na slobodu až po výkone dvoch tretín trestu odňatia\nslobody.\nSťažovateľ taktiež namietal, že k závažnému porušeniu jeho práva na obhajobu došlo\ntým, že mu bol peňažný trest prvýkrát uložený až v rozsudku najvyššieho súdu z 30. októbra\n2008. Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu z 30. októbra 2008 podľa sťažovateľa nie je\nzrejmé, či a prípadne v akej miere zohľadňovali osobné a majetkové pomery sťažovateľa pri\nukladaní peňažného trestu v súlade s § 54 ods. 1 Trestného zákona účinného do 1. januára\n2006, a z tohto dôvodu je podľa neho uvedený rozsudok nedostatočne odôvodnený,\nnepreskúmateľný a porušujúci jeho právo na spravodlivý súdny proces (odňatie práva\nvyjadriť sa k povahe predmetného peňažného trestu a jeho výške i práva predložiť dôkazy na\npreukázanie osobných a majetkových pomerov). Podľa sťažovateľa uložením peňažného\ntrestu až rozsudkom najvyššieho súdu z 30. októbra 2008 mu bola odňatá možnosť vyjadriť\nsa k skutočnostiam relevantným pre jeho uloženie, ktorú dostal a aj ju využil až v rámci\ndovolania.\nSťažovateľ taktiež uviedol, že nesúhlasí so záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého\nrozsudok z 30. októbra 2008 ho reálne postihol miernejšie, pretože podľa neho nie je «totiž\nmožné vážiť dva kvalitatívne rôzne druhy trestov, a to „výšku“ trestu odňatia slobody\ns „výškou“ peňažného trestu. Ide totiž o dva kvalitatívne (nie kvantitatívne!) rôzne druhy\ntrestov, a preto ich porovnávanie je vylúčené. Z toho dôvodu je mylný záver dovolacieho\nsúdu, že náhradný trest jeden rok má hodnotu „1.000.000,­ SKK“ v prípade, že peňažný\ntrest nebude splnený. Z takejto konštrukcie dovolacieho súdu by potom vyplýval záver, že\n9\n\n5 rokov odňatia slobody má hodnotu 5.000.000,­ SKK, keďže 1 rok náhradného trestu\nodňatia slobody = 1.000.000,­ SKK (?!). To znamená, že obvinený má možnosť\nad absurdum sa vykúpiť vždy peňažným trestom (v danom prípade namiesto 5 rokov odňatia\nslobody mohol obvinenému byť uložený peňažný trest 5.000.000,­ SKK). Takýto účel zrejme\nnemá ukladanie trestov z hľadiska ich druhu (!).».\nPodľa sťažovateľa na základe uvedeného je zrejmé, že záver súdov zúčastnených\nna rozhodovaní v jeho veci, podľa ktorého je trest uložený mu rozsudkom najvyššieho súdu\nz 30. októbra 2008 pre neho priaznivejší, je zjavne nesprávny a nemá zákonnú ani ústavnú\noporu.\nSťažovateľ ďalej v dovolaní proti rozsudku najvyššieho súdu z 30. októbra 2008\n(s. 28) namietal, že pri rozhodovaní a najmä pri ukladaní súhrnného trestu krajský súd\na najvyšší súd ako súd odvolací nezohľadnili, že v jeho veci, v ktorej bol vydaný rozsudok\nokresného súdu sp. zn. 5 T 104/04 z 11. apríla 2005 a následne rozsudok krajského súdu\nsp. zn. 3 To 23/07 z 15. mája 2007, došlo k vydaniu viacerých opravných uznesení,\nv dôsledku ktorých došlo v značnej miere k zmene znenia rozsudku okresného súdu v tejto\nveci oproti zneniu, ktoré bolo vyhlásené (v konečnom dôsledku podľa sťažovateľa došlo\nk takej zmene výroku o treste vo veci, že bol vypustený výrok o uložení trestu odňatia\nslobody, ako aj výrok o uložení trestu zákazu činnosti).\nNajvyšší súd sa s uvedenou argumentáciou sťažovateľa napriek tomu, že ju sťažovateľ\nv dovolaní predložil, ani po vydaní nálezu ústavného súdu zo 4. júna 2014 nevysporiadal,\niba na strane 14 svojho uznesenia z 12. februára 2015 uviedol, že námietka je nedôvodná,\navšak tento záver nijako nepodložil a ani sa s námietkami sťažovateľa predloženými v tomto\nsmere nijako nevysporiadal, rovnako ako aj pri rozhodovaní o jeho odvolaní v predmetnej\nveci.\nSťažovateľ v dovolaní proti rozsudku najvyššieho súdu z 30. októbra 2008 ďalej\nnamietal, že v súdnom spise sa napriek vyhláseniu predsedu senátu JUDr. Juraja Klimenta\n10\n\nna verejnom zasadnutí 23. októbra 2008 o tom, že boli do neho založené overené fotokópie\ndaňových priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl až september\n1996 (t. j. šesť daňových priznaní) okrem jednej overenej fotokópie za obdobie apríl 2006,\nnenachádzala žiadna iná úradne overená fotokópia (táto skutočnosť bola zistená pri\nvyhotovovaní fotokópie súdneho spisu na základe žiadosti manželky sťažovateľa).\nPredmetné daňové priznania boli podľa sťažovateľa relevantnými dôkazmi pre dané trestné\nkonanie, a preto sám najvyšší súd v rámci odvolacieho konania uznal túto jeho námietku\nako oprávnenú a na základe nej požiadal daňový úrad o predloženie originálov,\npríp. overených kópií daňových priznaní.\nNajvyšší súd ako súd dovolací sám v uznesení z 12. februára 2015 (s. 12) priznal, že\nokrem jednej overenej fotokópie sa v spise nenachádzajú ďalšie overené fotokópie,\nčo odôvodnil tým, že spis nie je žurnalizovaný, t. j. zväzky nie sú spolu zviazané.\nV dôsledku uvedených skutočností podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd ako súd\ndovolací nemohol zákonným spôsobom preveriť ním predloženú námietku, a to „pravdivosť\ntoho, či, vôbec existujú dôkazy, na základe ktorých bol sťažovateľ uznaný za vinného a ak\náno, či boli získané zákonným spôsobom (t. j. ide o významnú dovolaciu námietku v zmysle\n§ 371 ods. 1 písm. g) TrP)“.\nSťažovateľ ďalej v tejto súvislosti uviedol:\n«Pokiaľ predseda senátu tieto dôkazy prečítal na verejnom zasadnutí odvolacieho\nsúdu potom aj mali v súlade so zákonom tvoriť súčasť súdneho spisu – dôkazov, na základe\nktorých bol sťažovateľ uznaný za vinného. Pokiaľ nie sú súčasťou súdneho spisu, ba dokonca\nsám dovolací súd uvádza, že spis v tejto časti nie je žurnalizovaný, vynára sa závažná\npochybnosť o tom, na základe akých dôkazov bol vlastne sťažovateľ uznaný za vinného.\nNedôslednosť postupu prvostupňového súdu a odvolacieho súdu pri získavaní dôkazov\nnesmie byť na ťarchu sťažovateľa.\nRovnako na ťarchu sťažovateľa nemôže byť prípadné „náhodné“ rozviazanie len\ndotknutej časti spisu, lebo ostatné časti spisu sú riadne zviazané. Sťažovateľ podotýka, že pri\n11\n\npredchádzajúcom konaní o ústavnej sťažnosti proti predchádzajúcemu rozhodnutiu\ndovolacieho senátu Najvyššieho súdu SR, bol predmetný spis predložený ústavnému súdu\ns riadne žurnalizovanými a zviazanými všetkými časťami spisu, teda aj tou, ktorá obsahuje\nč. 1. 405 – 407, teda sprievodný list daňového úradu zo dňa 15. 8. 2008 a jedno daňové\npriznanie za mesiac apríl 1996, pričom na nasledujúcom č. 1. 408 je žurnalizované podanie\nvtedajšieho právneho zástupcu sťažovateľ a zo dňa 24. 9. 2008, a teda ani rozviazaním\nžurnalizovaného spisu nemohlo dôjsť k strate dokladov, ktoré sa v spise nikdy nenachádzali,\nkeďže číselná rada listov je neprerušená.»\nSťažovateľ v predmetnom konaní namietal taktiež neprimeranú dĺžku konania, ktoré\nod podania podnetu daňovým úradom na finančnú políciu (v roku 1996) až\ndo právoplatného skončenia veci (v roku 2008) trvalo približne 12 rokov, a preto je podľa\nneho neprípustné, aby mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní\n5 rokov. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,\nzákladom ktorej je rozhodnutie vo veci Sanios proti Portugalsku, ako aj naň nadväzujúcu\njudikatúru súdov v Českej republike (rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky vo veci\nsp. zn. I. ÚS 554/04 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky vo veciach\nsp. zn. 4 Tz 1/2002 a sp. zn. 7 Tz 316/2001), ktorá jednoznačne považuje dĺžku trestného\nkonania v trvaní viac ako 6 rokov za neprimeranú s tým, že obvinenému je potrebné uložiť\nv takomto prípade podmienečný trest, resp. podľa okolností prípadu zastaviť trestné konanie.\nSúdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci sa ale ani s touto jeho námietkou\nnevysporiadali.\nSťažovateľ v predmetnom konaní taktiež namietal, že trestné konanie je premlčané\na súdmi zúčastnenými na rozhodovaní v jeho veci o jeho odvolaní a dovolaní nebol\nvypočutý, avšak uvedené súdy sa s týmito jeho námietkami ústavne konformným spôsobom\nnevysporiadali, a tým podľa neho porušili jeho právo na spravodlivý súdny proces.\nNa základe uvedeného podľa sťažovateľa možno konštatovať, že v predmetnom\nkonaní došlo opätovne k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces.\n12\n\nNa základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom\nvysloví, že rozsudkom najvyššieho súdu z 30. októbra 2008 a jemu predchádzajúcim\npostupom, ako aj uznesením najvyššieho súdu z 12. februára 2015 a jemu predchádzajúcim\npostupom boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48\nods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší uvedený rozsudok a uznesenie\na prikáže najvyššiemu súdu ako súdu odvolaciemu, aby v predmetnom konaní znovu konal\na rozhodol, a zároveň zaviaže najvyšší súd zaplatiť sťažovateľovi trovy konania.\nÚstavný súd uznesením č. k. I. ÚS 302/2015­30 z 1. júla 2015 prijal podľa § 25\nods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.\nNa základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril najvyšší súd podaním\nč. k. KP 3/2015­46 z 20. júna 2015, v ktorom vo vzťahu k namietanému porušeniu\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol:\n«Dovolací súd, viazaný právnym názorom Ústavného súdu SR vysloveným v náleze\nzo 4. júna 2014, I. ÚS 695/2013, sa opätovne zaoberal všetkými podstatnými námietkami\ndovolateľa, ktoré by boli spôsobilé privodiť zrušenie napadnutého rozhodnutia, ako aj\npredchádzajúceho rozhodnutia súdu prvého stupňa. Vychádzal z premisy, že dovolanie ako\nmimoriadny opravný prostriedok je v rámci trestného konania spôsobilé privodiť\nprelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, preto ho možno aplikovať iba\nv prípadoch, ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu.\nZohľadnil pri tom aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej ako „ESĽP“),\npodľa ktorej je súčasťou práva na spravodlivý proces aj právo na odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia.\nNapadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je ani svojvoľné ani arbitrárne\na neporušuje ani právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1\n13\n\na čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd. Napadnuté rozhodnutia dávajú primerané a dostatočné vysvetlenie,\nprečo v danom prípade nedošlo k porušeniu zásad zákazu reformatio in peius. Osobitne\nupozorňujeme na to, že v zmysle § 437 ods. 2 Tr. zák. pri posudzovaní splnenia podmienok\nna rozhodovanie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody alebo\nrozhodovaní o podmienečnom upustení od výkonu zvyšku trestu pri trestoch uložených po\nnadobudnutí účinnosti tohto zákona za trestný čin podľa zákona č. 140/1961 Zb. Trestný\nzákon v znení neskorších predpisov, sa postupuje podľa tohto zákona, t. j. podľa\nzák. č. 300/2005 Z. z.»\nSťažovateľ k vyjadreniu najvyššieho súdu z 20. júla 2015 zaujal stanovisko\nprostredníctvom svojho právneho zástupcu, v ktorom uviedol, že najvyšší súd podľa neho\nnepredložil žiadne argumenty, ktorými by rozumne vyvrátil jeho námietky.\nVo vzťahu k argumentácii najvyššieho súdu týkajúcej sa neporušenia zásady\nreformatio in peius v predmetnom konaní sťažovateľ uviedol, že «otázka podmienečného\nprepustenia bola len jedným z dôsledkov, na ktoré sťažovateľ poukázal, pričom ide\no okrajový dôsledok. Na okraj uvedeného uvádzame, že aplikácia § 437 ods. 2 TrZ\nna posudzovanie trestov uložených po 01. 01. 2006 na trestné činy spáchané do 31. 12.\n2005 je z ústavnoprávneho hľadiska otázna, čo však ďalej nerozoberáme, pretože by to\npresahovalo rámec súdenej veci. Aj pri takomto posudzovaní by sa sťažovateľovi zhoršilo\npostavenie z hľadiska podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, pretože\npri posudzovaní kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa kritéria „škoda veľkého rozsahu“\nby mohol byť v zmysle § 67 ods. 1 TrZ v spojení s § 221 ods. 4 TrZ prepustený až po troch\nštvrtinách uloženého trestu odňatia slobody (namiesto po dvoch tretinách).\nV tejto súvislosti podstatné ústavnoprávne námietky však sú: 1) sťažovateľ bol uznaný\nza vinného z prísnejšieho trestného činu, hoci sa prokurátor neodvolal, a 2) sťažovateľovi\nbol uložený vysoký peňažný trest v sume =1.000.000,­ SKK prekvapivo prvý krát až v\nodvolacom konaní (!), t. j. nemohol voči jeho výške vznášať žiadne námietky, pričom žiadny\nzo všeobecných súdov neskúmal v trestnom konaní ani jeho majetkové a osobné pomery. K\n14\n\ntýmto podstatným ústavnoprávnym námietkam Najvyšší súd SR nezaujal žiadne stanovisko\n(!).».\nSťažovateľ ďalej poukázal na to, že najvyšší súd sa podľa neho jeho argumentáciou\nv predmetnej veci opätovne nezaoberal, keďže jeho dovolanie odmietol ako neprípustné.\nPodľa sťažovateľa námietky ním predložené v ústavnej sťažnosti majú vplyv na otázku viny\na výšku trestu, t. j. majú zásadný ústavný význam, a preto by podľa neho ústavný súd mal\nk všetkým jeho námietkam zaujať stanovisko a preskúmať aj rozsudok najvyššieho súdu\nz 30. októbra 2008. V závere svojho stanoviska sťažovateľ uviedol, že „dovolanie\nv trestných veciach potom ako bolo zavedené do nového Trestného poriadku (zákona\nč. 301/2005 Z. z. s účinnosťou od 01. 01. 2006) sa stalo len púhym akademickým inštitútom,\no čom svedčí prax Najvyššieho súdu SR, z ktorej vyplýva, že viac ako 95 % dovolaní je\nodmietnutých pre neprípustnosť argumentujúc formalistickým zužujúcim výkladom § 371\nods. 1 písm. i) TrP. V súdenej veci však Najvyšší súd SR formalisticky vyložil aj § 371 ods. 1\npísm. c) a g) TrP, čo je ešte zarážajúcejšie, keďže uvedené dôvody zahŕňajú aj významný\nústavnoprávny aspekt z hľadiska čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.“.\nÚstavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení\nsa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť\nprerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len\nna základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho\nsúdneho spisu.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\n15\n\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nSťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa\nčl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nrozsudkom najvyššieho súdu z 30. októbra 2008 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj\nuznesením najvyššieho súdu z 12. februára 2015 a jemu predchádzajúcim postupom.\nK porušeniu označených práv malo podľa sťažovateľa dôjsť v dôsledku toho, že:\n­ v podanom dovolaní predložil svoju argumentáciu, ktorou namietal porušenie\nzásady zákazu reformatio in peius tým, že najvyšší súd ako súd odvolací, ktorý konal\nvýhradne z jeho podnetu, t. j. len na základe ním podaného odvolania, zmenil v rozsudku\nz 30. októbra 2008 právnu kvalifikáciu skutku podľa skutkovej podstaty s prísnejšou\ntrestnou sadzbou a následne mu uvedeným rozsudkom uložil trest podľa jeho názoru\nprísnejší než ten, ktorý mu bol uložený prvostupňovým rozsudkom krajského súdu\nz 27. júna 2007, pričom v tejto súvislosti poukázal na fakt, že mu peňažný trest mu bol\nuložený až v konaní o ním podanom odvolaní a navyše podľa neho bez skúmania jeho\nosobných a majetkových pomerov,\n­ najvyšší súd ako súd dovolací sa vôbec nevysporiadal s jeho námietkou zákazu\nreformatio in peius, ktorú v konaní predložil a považuje ju za právne relevantnú,\n­ najvyšší súd ako súd dovolací dospel k nesprávnemu záveru, podľa ktorého mu bola\ncelková výmera trestu rozsudkom z 30. októbra 2008 znížená, a preto u neho k porušeniu\nzásady zákazu reformatio in peius nemohlo dôjsť, pretože nie je možné „vážiť“ dva\nkvalitatívne rôzne druhy trestov, pretože ich porovnávanie je vylúčené,\n­ v súdnom spise sa nenachádzajú listinné dôkazy (overené fotokópie daňových\npriznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl až september 1996), ktoré\nboli relevantnými dôkazmi pre dané trestné konanie,\n­ konanie v predmetnej veci trvalo neprimerane dlho približne 12 rokov, a preto bolo\nv tomto prípade uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody podľa neho neprípustné,\n\n16\n\n­ súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci sa s jeho námietkami predloženými\nv konaní nevysporiadali ústavne konformným spôsobom, a tým podľa neho porušili jeho\nprávo na spravodlivý súdny proces.\nZo spisového materiálu v predmetnej veci je zrejmé, že krajský súd rozsudkom\nz 27. júna 2007 uznal sťažovateľa vinným zo spáchania pokračovacieho trestného činu\npodvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 sčasti\ndokonaného a sčasti v štádiu pokusu a odsúdil ho podľa § 250 ods. 4 Trestného zákona\núčinného do 1. januára 2006 na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov, na výkon\ntrestu ho zaradil do prvej nápravnovýchovnej skupiny, uložil mu trest zákazu činnosti riadiť\nmotorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 6 rokov, zrušil výrok o treste rozsudku\nokresného súdu sp. zn. 5 T 104/04 z 11. apríla 2005 v spojení s rozsudkom krajského súdu\nsp. zn. 3 To 23/07 z 15. mája 2007 vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu, a zároveň\nzrušil všetky rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom\nna zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad, a zaviazal sťažovateľa nahradiť\ndaňovému úradu škodu v sume 8 740 000 Sk.\nNajvyšší súd rozsudkom z 30. októbra 2008 rozhodol o odvolaní sťažovateľa tak, že\nzrušil rozsudok krajského súdu z 27. júna 2007 a uznal ho vinným zo spáchania\npokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona účinného\ndo 1. januára 2006 sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu a odsúdil ho na súhrnný trest\nodňatia slobody vo výmere 5 rokov, na výkon trestu ho zaradil do prvej nápravnovýchovnej\nskupiny, uložil mu peňažný trest vo výmere 1 000 000 Sk, v prípade, že by výkon\npeňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, najvyšší súd stanovil sťažovateľovi\nnáhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 roka, uložil mu trest zákazu činnosti riadiť\nmotorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 6 rokov, zrušil výrok o treste uloženom mu\nrozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 T 104/04 z 11. apríla 2005 v spojení s rozsudkom\nkrajského súdu sp. zn. 3 To 23/07 z 15. mája 2007, ako aj výrok o spôsobe jeho výkonu\na súčasne zrušil všetky rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom\n\n17\n\nna zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad, a zaviazal ho uhradiť daňovému úradu\nškodu v sume 8 740 000 Sk.\nÚstavný súd preskúmal obsah uznesenia z 12. februára 2015, v ktorom najvyšší súd\nvo vzťahu k námietke porušenia zásady zákazu reformatio in peius v podstatnom uviedol:\n«Z\n\ndôvodu\n\nzrušenia\n\nuznesenia\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nz\n\n28.\n\njúna\n\n2013,\n\nsp. zn. 2 TdoV 9/2012, sa dovolací súd opätovne zaoberal všetkými podstatnými námietkami\ndovolateľa, ktoré by boli spôsobilé privodiť zrušenie napadnutého rozhodnutia, ako aj\npredchádzajúceho rozhodnutia súdu prvého stupňa. Vychádzal z premisy, že dovolanie ako\nmimoriadny opravný prostriedok je v rámci trestného konania spôsobilé privodiť\nprelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, preto ho možno aplikovať iba\nv prípadoch, ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu.\nZohľadnil pri tom aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej ako „ESĽP“),\npodľa ktorej je súčasťou práva na spravodlivý proces aj právo na odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia. ...\nAko dovolací dôvod obvinený uplatnil tiež § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., podľa\nktorého dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom\nposúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho\nustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať\na meniť. V tomto smere namietal obvinený nedostatočné zistenie skutkového stavu,\nnepreukázanie subjektívnej a objektívnej stránky trestného činu, neexistenciu škody, ako aj\nrozpor skutkovej vety s vykonaným dokazovaním.\nV súvislosti s nepreukázaním úmyslu spáchať trestný čin dovolací súdu poukazuje\nna stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nPodstata správnej právnej kvalifikácie spočíva v tom, že skutok ustálený súdmi\nnižšieho stupňa je subsumovaný pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú\nv Trestnom zákone. Len opačný prípad, nesprávna subsumpcia, odôvodňuje naplnenie\ndovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Vychádzajúc z prezumpcie\nsprávnosti a úplnosti skutku v skutkovej vete rozhodnutia ustálenej súdom druhého stupňa\nuvedený skutok napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa § 250\n18\n\nods. 1, ods. 5 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006, sčasti dokonaného, sčasti\nv štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006. Obvinený\nspôsobil škodu veľkého rozsahu v zmysle kritérií uvedených v § 89 ods. 13 Tr. zák.\nDovolací súd sa zaoberal aj námietkami dovolateľa vo vzťahu k peňažnému trestu\na zásade zákazu reformatio in peius. Odvolací súd (na podklade odvolania obvineného)\nuložil, na rozdiel od súdu prvého stupňa obvinenému tiež peňažný trest vo výške\n1.000.000 Sk spolu s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere 1 rok, pretože sa\ntrestnou činnosťou snažil získať neoprávnený majetkový prospech a znížil mu trest odňatia\nslobody z 8 na 5 rokov. V prípade nariadenia výkonu i náhradného trestu odňatia slobody\nby jeho výmera bola nižšia než tá, ktorú uložil súd prvého stupňa. Uloženie aj peňažného\ntrestu za súčasného podstatného zníženia trestu odňatia slobody znamená zmiernenie\npostihu dovolateľa. Porovnanie reálnej miery postihu obvineného jednoznačne ukazuje, že\ntrest uložený odvolacím súdom je miernejší ako ten, ktorý uložil krajský súd. Dovolací súd\npri tom zohľadnil aj tú skutočnosť, že krajský súd uznesením z 23. septembra 2011,\nsp. zn. 4T 2/05, podľa § 432 ods. 1 Tr. por. rozhodol o upustení od výkonu peňažného trestu.\nNeobstojí ani tvrdenie dovolateľa o porušení zásady reformatio in peius odvolacím súdom,\nktorý uznaním obvineného za vinného z pokračovacieho trestného činu podvodu podľa\n§ 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. sčasti dokonaného, sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1\nTr. zák. odstránil pochybenie krajského súdu, ktorý síce v právnej vete napadnutého\nrozsudku ustálil, že obvinený svojim konaním spôsobil škodu veľkého rozsahu, ale použil\nnesprávne ustanovenie Trestného zákona (§ 250 ods. 1, 4 Tr. zák.). Na podklade\nvyjadreného nie je možné ani v tomto smere konštatovať naplnenie dovolacieho dôvodu\npodľa § 371 ods. 1 písm. h/, ani porušenie zákazu reformatio in peius.\nZa nedôvodnú je možné označiť aj námietku obvineného v časti III. písm. S/\ndovolania. V trestnej veci obvineného boli splnené podmienky na uloženie súhrnného trestu\nv zmysle § 35 Tr. zák. Nič na veci nemení ani fakt, že vo veci vedenej na Okresnom súde\nBratislava I, sp. zn. 5T 104/05, došlo k postupu podľa § 131 Tr. por. Po právoplatnosti\nuznesenia o oprave sa oprava vykonala ako na vyhotovení rozsudku, tak i v odpisoch, ktoré\nsa od osôb, ktorým boli doručené, vyžiadali na ten účel späť.\n\n19\n\nDovolací súd v danej veci nezistil prítomnosť podmienok dovolania obvineného\n, preto ho na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c/ Tr. por. musel\nodmietnuť.»\nZ obsahu rozhodnutí súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci je zrejmé, že\nv súlade s § 564 ods. 4 Trestného zákona tieto v predmetnom konaní postupovali podľa\nTrestného zákona účinného do 1. januára 2006. Sťažovateľ bol v odvolacom konaní\niniciovanom výlučne ním rozsudkom najvyššieho súdu z 30. októbra 2008 uznaný vinným\nz trestného činu s prísnejšou trestnou sadzbou a uvedeným rozsudkom bol zmenený podľa\nneho v jeho neprospech aj trest uložený mu rozsudkom krajského súdu z 27. júna 2007 tak,\nže celková výmera trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený, bola znížená z 8 na\n5 rokov, a navyše mu bol uložený peňažný trest 1 000 000 Sk, pričom pre prípad\númyselného zmarenia tohto peňažného trestu mu bol uložený náhradný trest odňatia\nslobody v trvaní 1 roka.\nZ obsahu uznesenia z 12. februára 2015 vyplýva, že podľa názoru najvyššieho súdu\nsa postavenie sťažovateľa po vydaní rozsudku najvyššieho súdu z 30. októbra 2008\nnezhoršilo, resp. uvedený rozsudok podľa neho vo vzťahu k sťažovateľovi nemal žiadne\nnepriaznivé dôsledky, pretože trest uložený mu najvyšším súdom ako súdom odvolacím\npovažoval za miernejší ako ten, ktorý mu bol uložený krajským súdom v rozsudku\nz 27. júna 2007.\nÚstavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už uviedol\n(napr. uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 392/2010 z 19. októbra 2010, nález\nústavného súdu sp. zn. III. ÚS 110/2012 z 3. októbra 2012, uznesenie ústavného súdu sp. zn.\nIV. ÚS 163/2012 z 25. októbra 2011), že sa stotožňuje aj s judikatúrou Ústavného súdu\nČeskej republiky (napr. I. ÚS 670/2005) a všeobecných súdov pôsobiacich v Českej\nrepublike v trestných veciach, z ktorej vyplýva, že „Za zmenu rozhodnutia v neprospech\nobvineného možno považovať akúkoľvek zmenu a v ktoromkoľvek výroku, pokiaľ zhoršuje\npostavenie obvineného a priamo sa ho dotýka...“ (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu\n20\n\nČeskej republiky sp. zn. 5 Tz 57/98 z 1. júla 1998, uznesenie Najvyššieho súdu Českej\nrepubliky sp. zn. 6 Tdo 1088/2002 z 15. januára 2003, uznesenie Najvyššieho súdu Českej\nrepubliky sp. zn. 6 Tdo 535/2008 z 22. mája 2008), alebo hovorí o tom, že „zákaz\nreformatio in peius“... tiež znamená, že „sudcovi (súdu), ktorý prejednáva odvolanie, nie je\ndovolené zmeniť rozhodnutie prvostupňového súdu k horšiemu, inak by sa totiž právo na\npodanie opravného prostriedku stalo do značnej miery formálnym, kedy síce určité osoby\nby mali právo podávať opravné prostriedky, ale z obavy, že toto právo by sa mohlo obrátiť\nproti nim, by ho radšej nevykonávali“, ktorá (judikatúra) je v súlade s právnou teóriou\n(porov. Šámal, P.: K úpravě trestního procesu v letech normalizace alebo Vývoj práva\nv Československu v letech 1945 ̶ 1989, Praha : Karolinum, 2004. s. 328).\nNávrat k dôslednému uplatňovaniu zákazu reformatio in peius je potrebné chápať ako\nsúčasť procesu návratu k zásadám právneho štátu.\nZákaz reformatio in peius je preto potrebné chápať nielen z pohľadu následkov\ntrestnoprávnej zodpovednosti, ale je ju potrebné interpretovať podstatne širšie, za zmenu\nk horšiemu v neprospech obvineného je potom potrebné považovať akúkoľvek zmenu\na v ktoromkoľvek výroku, pokiaľ zhoršuje postavenie obvineného a priamo sa ho dotýka,\nbez ohľadu na to, o ktorej otázke z tých, o ktorých sa v trestnom konaní rozhoduje, bolo\nv danom prípade rozhodované (in. Právní rozhledy/C. H. BECK, č... 10/1998 nebo 22/1999\nZbRt). K extenzívnej aplikácii zákazu reformatio in peius vedie i zrejmý fakt, že posledným\narbitrom toho, čo je či nie je na jeho prospech, by mal byť zásadne obvinený, nie súd, ktorý\nje nepochybne pri úvahe, či nejaká zmena obvinenému prospieva či vôbec nie, vedený\ni vlastnými hodnotovými predstavami.\nZ uvedeného vyplýva, že zákaz reformatio in peius sa vzťahuje, resp. neobmedzuje\nlen na výrok o treste, ale na akúkoľvek zmenu rozhodnutia, ktorou by sa zhoršovalo\npostavenie obžalovaného.\n\n21\n\nUvedené právne závery sa odzrkadľujú aj v praxi slovenských všeobecných súdov,\nktoré vo svojej judikatúre pravidelne v súvislosti s uplatňovaním zásady reformatio in peius\nkonštatujú vo vzťahu k rozsahu uplatňovania tejto zásady, že zmena k horšiemu môže nastať\nv skutkových zisteniach, použitej právnej kvalifikácii, druhu a výmere trestu, vo výroku o\nochrannom opatrení, ako aj vo výroku o náhrade škody, pričom takto široko koncipovaný\nzákaz zmeny k horšiemu platí aj pre konanie o odvolaní (napr. uznesenie najvyššieho súdu\nsp. zn. 1 Tdo V 19/2011 z 24. marca 2011 aj iné uvedené judikáty).\nV danom prípade sťažovateľ namietal porušenie zásady reformatio in peius okrem\niného aj v súvislosti so zmenou právnej kvalifikácie skutku najvyšším súdom v jeho\nrozsudku z 30. októbra 2008, ktorým bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu\ns prísnejšou trestnou sadzbou než v rozsudku krajského súdu z 27. júna 2007.\nÚstavný súd v tejto súvislosti poukazuje na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov,\nv rámci ktorých tieto súdy v konaní o opravnom či mimoriadnom opravnom prostriedku\nnapriek existencii dôvodov na zmenu právnej kvalifikácie skutku uvedenej v nimi\npreskúmavanom rozhodnutí túto právnu kvalifikáciu skutku nezmenili práve v dôsledku\ndôsledného uplatňovania zásady zákazu reformatio in peius (napr. rozsudok Krajského súdu\nv Žiline sp. zn. 1 To 19/2014 z 1. apríla 2014, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.\n2 To 10/2012 z 27. júla 2011, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 50/2012\nz 25. septembra 2012, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 9/2012 z 25. apríla 2013,\npozri tiež stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 102/2010 prijaté\n6. decembra 2010 a pod).\nZ uvedeného je zrejmé, že rovnako ako ústavný súd aj všeobecné súdy vo svojej\njudikatúre aplikujúc zásadu zákazu reformatio in peius dospeli k záveru, že procesná vada\nspočívajúca v tom, že v rámci konania o odvolaní, ktoré bolo iniciované len obžalovaným,\ndruhostupňový súd posúdi skutok ako trestný čin s prísnejšou trestnou sadzbou, napĺňa\ndovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, pretože je v rozpore so\nzásadou zákazu reformatio in peius.\n22\n\nZ hľadiska kautel spravodlivého procesu je neprípustný postup, ktorý zákaz\nreformatio in peius paušálne potlačí v prospech zásady objektívnej pravdy. Vzhľadom\nna uvedené z ústavnoprávneho pohľadu uznesenie najvyššieho súdu z 12. februára 2015,\nktoré preferuje zásadu objektívnej pravdy pred zásadou zákazu reformatio in peius,\nneobstojí a je založené na ústavne nekonformnom výklade relevantnej právnej úpravy\n(§ 259 ods. 3 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006).\nKeďže v prípade sťažovateľa požiadavka minimálnych garancií procesnej povahy\n(jednou z nich je zákaz reformatio in peius) ustanovených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6\nods. 1 dohovoru nebola dodržaná, postup najvyššieho súdu mal za následok popri porušení\nzákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) aj porušenie práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nÚstavný súd riadiac sa princípom sebaobmedzenia a zdržanlivosti (m. m.\nPL. ÚS 3/09, I. ÚS 76/2011, PL. ÚS 95/2011) nepovažoval za vhodné ani účelné zaoberať\nsa osobitne preskúmavaním porušenia označených práv rozsudkom najvyššieho súdu\nz 30. októbra 2008, ako ani ďalšími sťažovateľom namietanými skutočnosťami týkajúcimi sa\nporušenia zásady reformatio in peius v súvislosti s uložením prísnejšieho trestu,\nnezohľadnením vplyvu neprimeranej dĺžky trestného konania v tejto veci pri uložení trestu,\nnámietkou premlčania trestného stíhania, absenciou výsluchu obvineného či absenciou\nlistinných dôkazov v spise spojenými aj s namietaným porušením základných práv podľa\nčl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, čl. 48 ods. 2 ústavy, keďže námietka, na základe ktorej ústavný súd\nrozhodol (porušenie zákazu reformatio in peius), bola dostačujúca na vyslovenie porušenia\noznačených práv a na zrušenie uznesenia najvyššieho súdu z 12. februára 2015. Úlohou\nsúdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom je predovšetkým chrániť občana\npred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné (I. ÚS 17/01). Ústavný súd poukazuje aj na to, že práve z dôvodu zrušenia\nuznesenia najvyššieho súdu z 12. februára 2015 a vrátenia veci na ďalšie konanie má\nnajvyšší súd nielen možnosť, ale aj povinnosť v rozumne dostatočnej miere vysporiadať sa\n23\n\nopätovne aj s týmito námietkami sťažovateľa a následne o nich rozhodnúť v rámci\ndovolacieho konania.\nIII.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný\nsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...\nPodľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda\nporušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.\nPodľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže\nvrátiť vec na ďalšie konanie.\nSťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu z 12. februára\n2015. Na základe konštatovania porušenia ústavnosti v danej veci v dôsledku vyslovenia\nporušenia označených práv sťažovateľa ústavný súd uznesenie najvyššieho súdu\nz 12. februára 2015 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na nové konanie.\nÚstavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli\nv dôsledku jeho právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich úhradu\nv celkovej sume 711,46 €.\nPodľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby\núplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.\n\n24\n\nPri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal\nz príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky\nč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon\nprávnej služby uskutočnený v roku 2015 je 139,83 € a hodnota režijného paušálu je 8,39 €.\nÚstavný súd priznal sťažovateľovi náhradu v súlade s ich vyčíslením jeho právnym\nzástupcom za tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2015 (prevzatie a príprava\nzastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu a vyjadrenie k stanovisku najvyššieho súdu)\nv sume 444,66 € vrátane režijného paušálu (3 x 139,83 € + 3 x 8,39 €) a vo zvyšnej časti\njeho návrhu nevyhovel. Právny zástupca si uplatňoval aj nárok na zvýšenie sumy o 20 %,\nkeďže je platiteľom DPH, avšak ústavnému súdu nepredložil osvedčenie o registrácii DPH.\nPriznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet\nprávneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149\nObčianskeho súdneho priadku).\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je\nprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 4. novembra 2015\n\n25", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konanie-splnenie podmienok konania", "trestné konanie", "dovolanie-dovolacie konanie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "trest-ukladanie trestov", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-zákaz „reformatio in peius“", "trestný čin-právna kvalifikácia trestného činu", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-objektívnej pravdy", "aplikácia právnych noriem-ústavne nesúladná", "rozhodnutie-odôvodnenie", "uznesenie-opravné"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "2TdoV/14/2014", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c755c5af-d848-4517-94f9-00f34cf5c2ed", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 695/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 695/2013 z 4. 6. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-06-04", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c755c5af-d848-4517-94f9-00f34cf5c2ed"}, {"guid": "ussr:00357109-3f0f-4a8c-924b-3fc1049a30ce", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 163/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 163/2012 z 22. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-22", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:00357109-3f0f-4a8c-924b-3fc1049a30ce"}, {"guid": "ussr:9f45c6fb-7bba-4e07-b9ad-58a3a2f6ffac", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 110/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 110/2012 z 13. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-13", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9f45c6fb-7bba-4e07-b9ad-58a3a2f6ffac"}, {"guid": "ussr:4e289af9-aa95-4418-8148-7f7a3d4d48ca", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 95/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 95/2011 z 5. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-05", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e289af9-aa95-4418-8148-7f7a3d4d48ca"}, {"guid": "ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 76/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 76/2011 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 113, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16"}, {"guid": "ussr:1395a48d-133c-4512-9dd0-90a9330c97ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 392/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 392/2010 z 8. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-08", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1395a48d-133c-4512-9dd0-90a9330c97ae"}, {"guid": "ussr:4ffd5bc7-7d78-42c5-aa1d-5cae02ca0395", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/09 z 26. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-26", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4ffd5bc7-7d78-42c5-aa1d-5cae02ca0395"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "7379af40-dced-4f9a-9460-216bdf4d6616:ab688024-ae18-4de9-a322-fc15c82720d8", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2014:5313010237.1", "spisova_znacka": "1To/19/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 1To/19/2014 z 31. 3. 2014", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2014-03-31", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2014:5313010237.1"}, {"guid": "69b05498-42cb-4a2f-bd7f-0fce2568df56:43a11218-12a1-4b62-99f0-c430ffe6fb0a", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2012:1411010100.1", "spisova_znacka": "2To/10/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2To/10/2012 z 7. 3. 2012", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2012-03-07", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2012:1411010100.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:3dcae0b6-a86a-4300-a150-fadf6688d541", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.183.2025.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 183/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 183/2025 z 16. 4. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-04-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.183.2025.1"}, {"guid": "ussr:33a0c788-2e18-4513-8dad-c60840bf1057", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.192.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 192/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 192/2023 z 5. 4. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-04-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.192.2023.1"}, {"guid": "ussr:0cc54389-db40-4447-a3d9-85c38f6f4696", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.323.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 323/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 323/2022 z 2. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.323.2022.1"}, {"guid": "ussr:fcb904be-0400-4d45-9fe1-b1a946e5b384", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.174.2021.3", "spisova_znacka": "IV. ÚS 174/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 174/2021 z 5. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-05", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.174.2021.3"}, {"guid": "ussr:b51fce49-0cf2-43d1-b186-d17ff9ac16d2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.399.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 399/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 399/2019 z 26. 9. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-09-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.399.2019.1"}, {"guid": "ussr:a56b95bf-5e0f-4e3f-8430-adebfcb9c449", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.448.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 448/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 448/2016 z 31. 8. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-08-31", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.448.2016.1"}, {"guid": "f6ff7882-4b07-4c0f-88cd-07414341a4a6:7562775d-57e8-4668-a829-ed404963e492", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:2116011401.2", "spisova_znacka": "4Tdo/59/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Tdo/59/2021 z 22. 11. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-11-22", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:2116011401.2"}, {"guid": "d29c2005-ef92-4d60-bc20-93d1cb318b6f:42c6fb09-84b1-4d78-a9af-5c4d03989f98", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:9621200070.1", "spisova_znacka": "32D/7/2021", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 32D/7/2021 z 26. 5. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-05-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:9621200070.1"}, {"guid": "874d4b02-cc83-46d9-9ab2-fd81d87c08b4:07ec3625-f8c4-4b85-a774-e4242b38645c", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1120212733.3", "spisova_znacka": "10Co/112/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10Co/112/2025 z 5. 3. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-03-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1120212733.3"}, {"guid": "7eb2f18e-06e2-4451-a76b-2daa2c22da44:7f4812ca-8b88-4a17-9f93-4ed54e6de31d", "ecli": "ECLI:SK:MSBA4:2025:1120212733.3", "spisova_znacka": "B1-7C/42/2020", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B1-7C/42/2020 z 13. 6. 2025", "sud": "Mestský súd Bratislava IV", "datum_vydania": "2025-06-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2025:1120212733.3"}]}