{"guid": "ussr:41813a57-da8c-4730-9558-6f6cefae13c5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.294.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 294/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 294/2015 z 1. 7. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 1. júla 2015, sp. zn. I. ÚS 294/2015, ECLI:SK:USSR:2015:1.US.294.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Milan Ľalík", "sudca_id": 1072, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milan-lalik-1072", "datum_vydania": "2015-07-01", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "nazov": "čl. 50 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "nazov": "čl. 6 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/41813a57-da8c-4730-9558-6f6cefae13c5", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.294.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.294.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.294.2015.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 294/2015­14\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2015\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného\n\nWeis & Partners s. r. o., konajúcou JUDr. Petrom Weisom, advokátom, Ivanská cesta 30/B,\nBratislava, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3\nÚstavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na obhajobu podľa\nčl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením\nKrajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To 22/2013 z 19. marca 2013 a uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 44/2013 z 24. júna 2014, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola\n19. septembra 2014 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou\n\nnamietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“), základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3\nústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3\ndohovoru uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To 22/2013 z 19. marca 2013 a\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 44/2013 z 24. júna 2014\n(ďalej len ,,najvyšší súd“ a ,,uznesenie najvyššieho súdu“).\n\n2\n\n2. Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplynulo, že sťažovateľ bol\nrozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len ,,okresný súd“) z 19. novembra 2012\nsp. zn. 1 T 125/2011 uznaný za vinného z trestného činu vydierania podľa § 189 ods. 1\nTrestného zákona na tam uvedenom skutkovom základe. Za to mu bol uložený trest odňatia\nslobody v trvaní 2 rokov, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu\n2 rokov.\n3. Krajský súd ako odvolací súd na podklade odvolania sťažovateľa preskúmal\nzákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku a toto ako nedôvodné\nuznesením napadnutým touto sťažnosťou zamietol.\n4. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu sťažovateľ podal dovolanie na najvyššom\nsúde, ktorý uznesením tiež napadnutým touto sťažnosťou dovolanie odmietol, keďže je\nzrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.\n5. Sťažovateľ síce namieta porušenie označených práv uznesením krajského súdu\na uznesením najvyššieho súdu, podstatná časť jeho sťažnostnej argumentácie však smeruje\nproti postupu a najmä proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu. V tomto smere\nsťažovateľ uviedol:\n«Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je\nporušením práva na spravodlivé súdne konanie. Súčasťou obsahu základného práva\nna spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky skutkovo a právne\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Máme za to, že v prípade\nsťažovateľa došlo k porušeniu požiadavky riadneho odôvodnenia rozhodnutia ako jedného\nzo základných atribútov spravodlivého procesu...\nTýmto postupom už okresný súd v rozsudku, ako aj v konaní, ktoré predchádzalo\nvydaniu tohto rozhodnutia, negatívne zasiahol do ústavou garantovaných práv\nsťažovateľa...\n3\n\nNajvážnejším nedostatkom, ktorý významným spôsobom narúša právo na obhajobu,\nje skutočnosť, že v zápisniciach z hlavného pojednávania nie je možné identifikovať otázky,\nktoré boli svedkom kladené. Drvivá väčšina otázok je zaznamenaná nasledovne: „Na ďalšie\notázky uvádza...“. Odpovede sa musia vždy hodnotiť v kontexte položených otázok.\nAk otázka nie je zachytená, nie je možné odpoveď vyhodnotiť, a tiež nie je možné určiť\nvhodnosť otázky, t.j. či nebola položená sugestívna alebo kapciózna otázka.\nV súlade s týmto ustanovením boli aj v danom prípade trestného konania vedeného\nproti sťažovateľovi kľúčové výpovede svedkov resp. ich výsluch. Avšak vykonanie\nzmienených výsluchov v súdnom konaní bolo v absolútnom rozpore s požiadavkou ich\nzákonného vykonania. Protokolácia výsluchu svedkov spôsobom, že v priebehu celého\nkonania pred súdom pri mnohých zásadných tvrdeniach svedkov je namiesto uvedenia\nznenia otázky súdu uvedená iba formulácia „na otázku súdu svedok odpovedá...“, porušuje\nprávo na obhajobu.\nMáme za to, že takto formulovaný záznam do zápisnice rozhodne odporuje\npožiadavke zákonného vykonania dôkazu. Nie je totiž jasné, aké otázky súd, resp. osoba\nvykonávajúca výsluch, svedkom kládli, nie je možné posúdiť samotnú povahu otázok, ich\nobsah, či dokonca ich prípadnú prípustnosť. Zmienené v každom ohľade odporuje princípu\nkontradiktórnosti konania, ako aj samotnej zákonnosti trestného, resp. súdneho konania,\no to viac, že uvedeným spôsobom vykonaný dôkaz bol súdom použitý ako argument a jeden\nz dôvodov, ktoré ho viedli k záverom, na základe ktorých bol vydaný odsudzujúci rozsudok\nvoči sťažovateľovi.»\n\n6. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu a uzneseniu najvyššieho súdu\nbola sťažnostná argumentácia obmedzená takto:\n,,K uvedenej námietke sa krajský súd vyjadril odvolaním sa na zákonné ustanovenie\n§ 58 ods. 4 Trestného poriadku, podľa ktorého ak sa vyhotovuje o hlavnom pojednávaní\nalebo verejnom zasadnutí zápisnica diktovaním predsedom senátu, zapisuje sa podstatný\n\n4\n\nobsah výpovede obžalovaného, svedkov, znalcov a iných osôb, a konštatovaním, že\nsamosudkyňa postupovala správne.\nS tými závermi krajského súdu nie je možné v žiadnom prípade súhlasiť. Proti\nuzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie na najvyšší súd, v ktorom sa opätovne\ndomáhal ochrany svojich práv z dôvodu uvedeného v§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného\nporiadku, pretože zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu, a § 371 ods. 1\npísm. g) Trestného poriadku, pretože rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli\nsúdom vykonané zákonným spôsobom...\nNajvyšší súd v uznesení, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa, uviedol, že\nk zásadnému porušeniu práv obvineného na obhajobu v konaní pred rozhodujúcimi súdmi\nnedošlo. Ďalej v odôvodnení uviedol, že nezapísanie otázok do zápisníc o hlavnom\npojednávaní v danom prípade nemalo vplyv na zákonnosť výsluchu poškodenej, svedkov\na znalcov...\nKrajský súd ani najvyšší súd nepripustili, že došlo k porušeniu práva na obhajobu,\ntým, že okresný súd nezapísal do zápisnice znenie otázok kladených poškodenej, svedkom,\nznalcom a pod. Podľa nášho názoru ide o podstatný negatívny zásah do práva na obhajobu.\nV prípade, ak by konanie trvalo niekoľko rokov, nikto zo zúčastnených si nebude pamätať\nznenie otázok, príp. pri zmene obhajcu (čo nie je zákonom nijak obmedzené, obvinený alebo\nobžalovaný môže vystriedať niekoľko obhajcov v rámci využitia právnej pomoci) nový\nobhajca nebude mať presné informácie o tom, čo sa na predchádzajúcich pojednávaniach\ndialo.\nOkrem porušenia práva na obhajobu máme za to, že z vyššie uvedených dôvodov\ndošlo postupom súdov aj k zásahu do práva sťažovateľa na spravodlivý proces.“\n\n7. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že uznesením\nkrajského súdu, ako aj uznesením najvyššieho súdu boli porušené jeho označené práva,\nzrušil uznesenie krajského súdu, ako aj uznesenie najvyššieho súdu a vrátil vec obidvom\nuvedeným súdom na ďalšie konanie. Žiadal priznať aj primerané finančné zadosťučinenie\nv sume 10 000 € a náhradu trov konania 340,90 €.\n5\n\nII.\n8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť\nna prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má\ntieto minimálne práva:\nb) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;\n\n6\n\nc) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo\npokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy\nspravodlivosti vyžadujú.\n9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom\nprerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného\nustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nK namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu\n10. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú\nochranu základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich\nz príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém\ntejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci\nústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci\nvšeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne\nzodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv\na slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému\nvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd\nvtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Princíp subsidiarity teda\n\n7\n\nznamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv a vecne sa zaoberať\nsťažnosťou iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv\npred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že\nochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ\nmôže (mohol) domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov\nnápravy, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej\nprerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,\nIV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).\n11. Zo sťažnostných námietok sťažovateľa, tak ako boli stručne formulované\nvo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajskému súdu (a obsiahlejšie vo vzťahu k postupu\na rozsudku okresného súdu), vyplýva, že obsahová stránka jeho námietok je\nsubsumovateľná pod dovolacie dôvody tak, ako ich sám v sťažnosti vymedzil, teda:\n­ zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm. c)\nTrestného poriadku,\n­ rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným\nspôsobom podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.\n12. Keďže proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ako súdu odvolacieho bolo\nmožné zo sťažovateľom tvrdených pochybení v jeho postupe a rozsudku podať dovolanie\n(§ 371 Trestného poriadku), právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa,\nktoré ním mohli byť porušené, mal najvyšší súd ako súd dovolací. Najvyšší súd napokon aj\ntúto právomoc na podklade dovolania sťažovateľa realizoval, v dôsledku čoho bola zároveň\nvylúčená právomoc ústavného súdu preskúmať ústavnosť uznesenia krajského súdu.\nVzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nsťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu odmietol\npre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.\n\n8\n\nK namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu\n13. Vo všeobecnosti platí, že ústavný súd je zdržanlivý, pokiaľ ide o zásahy\ndo rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V trestných veciach to zvýrazňujú čl. 50\nods. 1 v spojení s čl. 142 ods. 1 ústavy tým, že stanovujú všeobecné súdy ako jediné\noprávnené rozhodovať o vine a treste za trestné činy. Pokiaľ ide o medze zasahovania\nústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej\njudikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových\nzáverov, či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným\nsúdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti\nvo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého\nsúdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým\npredovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu\npri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu\na práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov (vrátane Trestného zákona\na Trestného poriadku) s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach\na základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne\nodôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných\nľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).\n14. Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval rozhodnutie najvyššieho súdu,\nktorým bolo odmietnuté sťažovateľovo dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.\nSťažovateľ v dovolaní uplatnil dovolacie dôvody uvedené v ustanovení § 371 ods. l písm. c)\na g) Trestného poriadku. Najvyšší súd na vlastné odôvodnenie uznesenia v podstatnom\nuviedol:\n,,Dovolací súd po preskúmaní spisového materiálu zistil, že dovolanie obvineného\nnie je dôvodné.\nPodľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. dovolanie možno podať ak zásadným spôsobom\nbolo porušené právo na obhajobu.\n9\n\nCitované ustanovenie v praxi dovolacích senátov najvyššieho súdu sa uplatňuje\nnajmä za situácie ak došlo k porušeniu ustanovení o povinnej obhajobe alebo stav, keď\nobvinený po určitú časť trestného konania nemal obhajcu napriek tomu, že ho mal mať, keď\norgány činné v trestnom konaní alebo súd, v tomto čase skutočne vykonávali úkony\ntrestného konania, ktoré smerovali k vydaniu meritórneho rozhodnutia, ktoré bolo\nnapadnuté dovolaním.\nPodľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. dovolanie možno podať ak rozhodnutie je\nzaložené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.\nUvedený dovolací dôvod možno uplatniť len v prípade, ak dôjde k porušeniu\nzákonných ustanovení upravujúcich vykonávanie jednotlivých dôkazných prostriedkov.\nNajvyšší súd v tejto súvislosti dodáva, že v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné\nv trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho\nvnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu\njednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom\nkonaní alebo niektorá zo strán. Súd je pritom povinný zaoberať sa každým dôkazným\nnávrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím takémuto návrhu buď vyhovieť, alebo\nho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú.\nDovolací súd zdôrazňuje, že dovolacia námietka spočívajúca na tom, že rozhodnutie\nje založené na dôkazoch, ktoré neboli získané, resp. vykonané zákonným spôsobom, musí\nbyť z obsahu spisového materiálu zrejmá a nemožno ju vyvodzovať na základe toho, že by sa\nmali inak vyhodnocovať existujúce už vykonané dôkazy.\nAk súd vyhodnotí vykonaný dôkaz inak než podľa predstáv niektorej zo strán,\nnemožno z toho vyvodiť, že takéto dôkazy nie sú vykonané zákonným spôsobom, resp., že by\nbol daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.\nK výkladu týchto ustanovení sa žiada poukázať ešte na ustálenú judikatúru\nnajvyššieho súdu, z ktorej možno zhrnúť, že obsah konkrétne uplatnených dovolacích\nnámietok musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu dovolacích dôvodov\npodľa § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje\nna príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, hoci v skutočnosti obsahuje\n\n10\n\nargumenty mimo takto uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné\npodľa § 382 písm. c) Tr. por. odmietnuť.\nNajvyšší súd po preskúmaní podaného dovolania na podklade predloženého spisu\nzistil, že k zásadnému porušeniu práv obvineného na obhajobu v konaní pred rozhodujúcimi\nsúdmi nedošlo. Obvinený toto porušenie vyvodzuje iba z rozsahu vykonaného dokazovania,\nktoré bolo podľa jeho názoru vykonané nezákonne, zo spôsobu jeho vyhodnotenia a kvality\nodôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu, ktoré potvrdil odvolací súd.\nZ predloženého spisu najvyšší súd zistil, že v konaní pred okresným súdom bol\nobvinený zastúpený ustanoveným obhajcom, ktorý sa spolu s obvineným zúčastnil všetkých\nhlavných pojednávaní. Ani na jednom pojednávaní nenamietali spôsob výsluchu svedkov\na formuláciu kladených otázok, okrem jedného prípadu, kedy prokurátor namietol\nobhajcom položenú otázku poškodenej... Obvinený ani jeho obhajca nenamietali spôsob\nzapísania výpovedí svedkov, a to ani tú skutočnosť, že otázky zo strany procesných strán a\nsúdu vypočúvaným svedkom sa do zápisnice o hlavnom pojednávaní nezapisujú. Túto\nskutočnosť prvýkrát namietali až v podanom odvolaní, ktorou sa zaoberal krajsky súd.\nPotrebné je pripomenúť aj tú skutočnosť, že obvinený spolu s obhajcom na hlavnom\npojednávaní 17. septembra 2012 súhlasili s čítaním svedeckej výpovede J. Ď. ml., a preto\ndovolacia námietka obvineného o nevypočutí tejto svedkyne je bezpredmetná.\nS ohľadom na priebeh hlavného pojednávania pred prvostupňovým súdom, rozsah\nvykonaného dokazovania, v rámci ktorého vyhovel návrhom obhajoby na doplnenie\ndokazovania najvyšší súd konštatuje, že dovolacie námietky obvineného, čo do zákonnosti\nvykonania dokazovania pred súdom nie sú dôvodné. Nezapísanie otázok do zápisníc\no hlavnom pojednávaní v danom prípade nemalo vplyv na zákonnosť výsluchu poškodenej,\nsvedkov a znalcov, a preto ich nie je potrebné zopakovať, ako sa toho domáhal obžalovaný\nv podanom dovolaní. Odpovede svedkov na položené a nezapísané otázky boli totiž obsažné\na tieto zapadali do obsahu predchádzajúcej spontánnej výpovede, toho ktorého svedka\nna hlavnom pojednávaní, resp. v prípravnom konaní. Procesné strany pritom u niektorých\nsvedkov, ktorí sa odchýlili od svojej výpovede z prípravného konania, žiadali objasnenie\ntýchto rozporov. Niet preto pochýb, že ak by niektorá otázka bola kapciózna alebo\nsugestívna, boli by to procesné strany, alebo súd namietali.\n11\n\nPrvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na dôkazy, ktoré\nobvineného zo spáchania trestného činu usvedčujú, vysvetlil, prečo neuveril druhej skupine\ndôkazov svedčiacich v prospech obvineného, objasnil aj motív konania obvineného a veľmi\npodrobne vysvetlil svoje úvahy, na podklade ktorých dospel k záveru o vine obvineného\n. Aj čas spáchania skutkov ustálil súd prvého stupňa na podklade zákonne\nvykonaných a vyhodnotených dôkazov, ktoré mal k dispozícii. Dovolacia námietka\nobvineného v tomto smere je preto nedôvodná. Tieto skutočnosti zopakoval v rozhodnutí aj\nodvolací súd, čo je zrejmé z jeho uznesenia...\nNajvyšší súd vzhľadom na vyššie uvedené konštatuje, že v konaní a rozhodnutiach\nsúdov obidvoch stupňov nezistil žiadne také porušenie zákona, ktoré by obvineným\nuplatnené dovolacie dôvody podporovali.“\n15. Vychádzajúc z uvedených mantinelov posudzovania rozhodnutí všeobecných\nsúdov vrátane najvyššieho súdu ústavný súd uzatvára, že v uvedenej časti odôvodnenia\nuznesenia najvyšší súd zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré\ndovolanie sťažovateľa odmietol. Podľa ústavného súdu postup najvyššieho súdu\npri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať\nza zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil\nzákladné právo na súdnu ochranu sťažovateľa. Najvyšší súd dal sťažovateľovi v napadnutom\nuznesení podrobnú odpoveď na to, prečo neboli naplnené dôvody dovolania podľa § 371\nods. 1 písm. c) a g) Trestného poriadku, pričom súčasne vo všeobecnej rovine konkretizoval\nsituácie, kedy by tieto naplnené boli. Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu nevykazuje\nvšeobecný charakter, naopak, najvyšší súd primeraným spôsobom reaguje na konkrétne\ndovolacie námietky sťažovateľa. Konštatuje, že vzhľadom na absenciu dôvodov dovolania\npodľa § 371 Trestného poriadku dovolanie odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného\nporiadku.\n16. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,\nnemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto\nnázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu\n12\n\nsvojím vlastným (m. m. I. ÚS 429/2014). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou\nzákonov všeobecných súdov, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý\nprávny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne\nneodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa\nnázoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky\nnevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde.\n17. Nad rámec potreby, avšak reagujúc na sťažnostné námietky sťažovateľa ústavný\nsúd uvádza, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok má v trestnom konaní\nosobitné postavenie a možno ho podať len z dôvodov vymedzených v § 371 Trestného\nporiadku. Dovolací súd teda v zásade nepreskúmava skutkové zistenia, na ktorých je\nzaložené napadnuté rozhodnutie, a v prípade sťažovateľa preskúmaval iba naplnenie ním\nvymedzených dovolacích dôvodov.\n18. Najvyšší súd ako dovolací súd rozhodujúci o dovolaní sťažovateľa sa podľa\nnázoru ústavného súdu zákonne a preskúmateľne vyrovnal s dovolacou argumentáciou\nsťažovateľa a stotožniac sa protiargumentáciou prokurátora a nižších súdov dovolanie\nodmietol. Úvahy najvyššieho súdu týkajúce sa vykonávania dokazovania (kladenie otázok\na ich protokolácia, čítanie svedeckých výpovedí), hodnotenia už vykonaných dôkazov\na rešpektovania práva obvineného na obhajobu (prítomnosť sťažovateľa a jeho obhajcu\nna hlavnom pojednávaní, ich súhlas s čítaním výpovedí, absencia ich námietok proti\nspôsobu vykonávania dôkazov) nevykazujú všeobecný charakter, naopak, sú konkrétne\na konzistentné. Na týchto záveroch najvyššieho súdu, ktoré zodpovedajú zmyslu a účelu\nustanovení Trestného poriadku ustanovujúcich dôvody dovolania, neprislúcha ústavnému\nsúdu pre nedostatok právomoci nič meniť, dopĺňať či inak rozvíjať.\n\n13\n\n19. Pokiaľ ide o namietaný zásah do práva na obhajobu, ústavný súd opäť len\nna doplnenie uvádza, že kontradiktórne trestné konanie vytvára pre jeho strany (teda aj\nobvineného, resp. obžalovaného) značný priestor pre participáciu na vykonávaní dôkazov.\nVo vzťahu k sťažnostným námietkam sťažovateľa sú v tomto smere osobitne podstatné\ntie ustanovenia Trestného poriadku, ktoré umožňujú namietať spôsob vykonávania výsluchu\nobžalovaného, ale aj svedka, najmä prípustnosť kladenej otázky položenej vypočúvajúcim\n(§ 259 a § 263 ods. 5 Trestného poriadku). Z pohľadu ústavného súdu a obsahu\nsťažnostných námietok potom neprichádza do úvahy iné, len sa stotožniť s názorom\nnajvyššieho súdu, že za situácie, ak na hlavnom pojednávaní sťažovateľ ako obžalovaný ani\njeho obhajca (zrejme iný ako advokát zastupujúci ho v konaní pred ústavným súdom)\nnevyužili tieto zákonné možnosti riadnej a účinnej obhajoby, a túto námietku uplatnili až\nv podanom odvolaní, nemožno bez ďalšieho uvažovať ani o naplnení dôvodu dovolania\nspočívajúcom v porušení práva na obhajobu zásadným spôsobom, a už vôbec nie o zásahu\ndo práv podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, resp. čl. 6 ods. 3 dohovoru.\n20. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd hodnotí napadnuté uznesenie\nnajvyššieho súdu ako ústavne konformné, a teda nevyžadujúce korekciu zo strany orgánu\nochrany ústavnosti. Sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu\nnajvyššiemu súdu bola preto odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť, keďže pri jej\npredbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označených práv\nsťažovateľa, ktorej reálnosť by mohol preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie.\n21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný\nsúd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti\nby bolo vyhovené (zrušenie uznesenia krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu a\nvrátenie veci na ďalšie konanie, primerané finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 1. júla 2015\n14\n\n15", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dokazovanie-dokazovanie v trestnom konaní", "obhajoba, obhajca", "návrh-zjavne neopodstatnený", "rozhodnutie-odôvodnenie", "aplikácia právnych noriem-súladná"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b11344db-d16a-4865-9c3e-047605417581", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 429/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 429/2014 z 13. 8. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-08-13", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b11344db-d16a-4865-9c3e-047605417581"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 122/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/05 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 1152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c"}, {"guid": "ussr:9a5e68bd-5882-45b4-8a90-519b36e6f877", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 90/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 90/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9a5e68bd-5882-45b4-8a90-519b36e6f877"}, {"guid": "ussr:3d44fc5a-f1c6-4948-a558-7b201e658668", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 243/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 243/05 z 11. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-11", "citacie_n": 1164, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d44fc5a-f1c6-4948-a558-7b201e658668"}, {"guid": "ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 179/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 179/05 z 21. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-21", "citacie_n": 1265, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:1cd4af91-fa87-4513-84b6-07332dba1d70", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 6/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/04 z 14. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-14", "citacie_n": 1165, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cd4af91-fa87-4513-84b6-07332dba1d70"}, {"guid": "ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 103/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 103/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 1520, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:affc6134-5e6f-4a08-9897-3a95dd32ae84", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.237.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 237/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 237/2018 z 20. 6. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-06-20", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.237.2018.1"}]}