{"guid": "ussr:f9da8195-e214-4442-bd3f-cb68c2db5e81", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.290.2015.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 290/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 290/2015 z 7. 10. 2015", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 7. októbra 2015, sp. zn. I. ÚS 290/2015, ECLI:SK:USSR:2015:1.US.290.2015.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Brňák", "sudca_id": 1095, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-brnak-1095", "datum_vydania": "2015-10-07", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "nevyhovuje", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-22.odsek-1", "nazov": "čl. 22 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-22.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-22"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-22.odsek-2", "nazov": "čl. 22 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-22.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-22"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-1", "nazov": "čl. 8 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-2", "nazov": "čl. 8 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 22 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 22 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 22 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 22 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 22 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 22 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-22", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-8", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/f9da8195-e214-4442-bd3f-cb68c2db5e81", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.290.2015.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.290.2015.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.290.2015.2/text", "citacie_n": 69, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 290/2015­36\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. októbra 2015 v senáte\nzloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej, zo sudcu Milana Ľalíka a sudcu\nspravodajcu Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Mandzákom,\nAdvokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, vo veci\nnamietaného porušenia jeho základného práva na odôvodnenie rozsudku podľa čl. 46 ods. 1\na 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a základného práva na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy\nSlovenskej republiky v spojení s čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžz 3/2014\nz 18. marca 2015 a takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\n\nÚstavy Slovenskej republiky v spojení so základným právom na ochranu osobných údajov\npred neoprávneným zhromažďovaním a iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa\n\nčl. 19 ods. 3 a čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivý proces\npriznané čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných v spojení s právom na\nsúkromie garantovaným čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd\n\nrozsudkom\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsp. zn. 10 Sžz 3/2014\n\nz 18. marca 2015 p o r u š e n é b o l o .\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžz 3/2014\nz 18. marca 2015 z r u š u j e v celom rozsahu a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu\nSlovenskej republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť\ndo dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu trovy konania v sume 296,44 €\n(slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účet jeho právneho zástupcu\nJUDr. Michala Mandzáka, Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5,\nBratislava.\n4. Vo zvyšnej časti sťažnosti\n\nnevyhovuje.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna\n2015 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“) vo veci\n\nnamietaného porušenia jeho základného práva na odôvodnenie rozsudku podľa čl. 46 ods. 1\na 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj ústava“) v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) a základného práva na\nsúkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 8 dohovoru rozsudkom Najvyššieho\n\n2\n\nsúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžz 3/2014 z 18. marca 2015\n(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).\n\n2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:\n«Sťažovateľ podal na Najvyššom súde Slovenskej republiky žalobu voči Finančnému\nriaditeľstvu SR a Kriminálnemu úradu finančnej správy žalobu podľa § 250v O.s.p.\no ochrane pred nezákonným zásahom v súvislosti s tým, že označené orgány štátnej správy\nvedú sťažovateľa v zozname „BIELE KONE“, v ktorom sa nachádza i sťažovateľ.\nV uvedenom návrhu sťažovateľ uviedol:\n„Zoznam „bielych koní“ obsahuje zoznam fyzických osôb, ktoré podľa žalovaných\norgánov verejnej správy majú predstavovať „biele kone“ s tým, že k jednotlivej fyzickej\nosobe je spravidla priradená právnická osoba, resp. právnické osoby, v ktorých mal byť\n„biely kôň“ „činný“ s uvedením rodného čísla „bieleho koňa“, daňového identifikačného\nčísla daňového subjektu, v ktorej je biely kôň činný a uvedenia „funkčného“ obdobia\n„bieleho koňa“.\nUvedený zoznam „bielych koní“ žalovaný orgán verejnej správy 1/, jemu\npodriadené daňové úrady, ako i žalovaný orgán verejnej správy 2/ používajú pri svojej\nčinnosti a disponujú ním najmä daňoví kontrolóri. Tento zoznam sa bežne „aktualizuje“,\npričom ako vyplýva z počítačového súboru posledný „aktualizačný záznam“ vykonal\ndaňový kontrolór Daňového úradu Žilina.\nV tomto zozname je evidovaných 1.227 osôb, ku ktorým prislúcha 3.369 právnických\nosôb, v ktorých majú byť tieto „biele kone“ „činné“.\nExistenciu zoznamu bielych koní potvrdil žalovaný orgán verejnej správy 2/, ktorý\nvšak uvádza, že tento zoznam vytvoril žalovaný orgán verejnej správy 1/.\nNa tomto zozname sa nachádza i navrhovateľ.\nV prílohe tohto návrhu prikladáme i výpis zo „zoznamu bielych koní“, z ktorého je\nzrejmé, že navrhovateľ je evidovaný v tomto zozname...\n\n3\n\nMáme za to, že žalované orgány verejnej správy ako štátne orgány sú v zmysle\nÚstavy Slovenskej republiky oprávnené postupovať len na základe zákona, v jeho medziach\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom žiaden právny predpis žalované orgány verejnej\nsprávy neoprávňuje k tomu, aby vyhotovili takýto zoznam, užívali taký zoznam a zaraďoval\ndo neho i navrhovateľa. Nezákonný zásah narušuje právo navrhovateľa na ochranu\nosobnosti, a to najmä jeho právo na ochranu cti, dôstojnosti, vrátane jeho práva na dobrú\npovesť. Navrhovateľ a právnická osoba, v ktorej je podľa zaradenia žalovaného orgánu\nverejnej správy činný ako „biely kôň“ sú totiž v daňových konaniach správcom dane aj\ntakto vyhodnocovaní. V neposlednom rade je potrebné poukázať i na porušenie práva\nnavrhovateľa na ochranu súkromia (vrátane práva na ochranu osobných údajov), keďže\nžalovaný orgán verejnej správy eviduje navrhovateľa v takomto zozname aj s jeho rodným\nčíslom.\nV uvedených súvislostiach poukazujeme na ustanovenie § 5 písm. b/ Zákona\nč. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva v znení\nneskorších predpisov (ďalej aj ako „Zákon č. 333/2011 Z. z.“) v zmysle ktorého Kriminálny\núrad finančnej správy (t.j. žalovaný orgán verejnej správy 2/): „používa informačné\nsystémy finančnej správy, v ktorých zhromažďuje, spracúva, uchováva, odovzdáva, využíva,\nochraňuje a vyraďuje informácie a osobné údaje o osobách, ktoré porušili daňové predpisy\nalebo colné predpisy alebo je dôvodné podozrenie, že porušujú daňové predpisy alebo\ncolné predpisy, alebo ktoré v oblasti pôsobnosti finančnej správy narušili alebo je dôvodné\npodozrenie, že narúšajú verejný poriadok a ďalšie informácie o takýchto porušeniach\ndaňových predpisov alebo colných predpisov alebo narušeniach verejného poriadku; takéto\ninformácie a osobné údaje poskytne alebo sprístupní finančnému riaditeľstvu, daňovému\núradu alebo colnému úradu v rozsahu potrebnom na plnenie ich úloh“.\nV tomto smere sa žiada poznamenať, že ani toto zákonné ustanovenie nedovoľuje\nžalovanému orgánu verejnej správy 2/ evidovať navrhovateľa v zozname bielych koní,\npričom navrhovateľ neporušil daňové alebo colné predpisy a v jeho prípade neexistuje ani\ndôvodné podozrenie, na základe ktorého by mohol byť navrhovateľ evidovaný v tomto\nzozname. Navyše sa žiada poznamenať, že ani ustanovenie § 5 písm. b/ Zákona č. 333/2011\nZ. z. neumožňuje žalovanému orgánu verejnej správy 2/ vytvoriť a viesť zoznam bielych\n4\n\nkoní. Inými slovami povedané, v materiálnom právnom štáte, kedy základné práva a ľudské\nslobody majú byť reálne zabezpečované, a nie len iluzórne zachytené v Ústave SR, je\nnemysliteľné už to, aby štátny orgán, ktorý je viazaný ústavným imperatívom konať len na\nzáklade zákona, v jeho medziach a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, nazval akúkoľvek osobu\nbielym koňom. Takéto dehonestujúce označenie totiž narušuje dôstojnosť jednotlivca.“\nO tejto žalobe rozhodol všeobecný súd napadnutým rozsudkom tak, že žalobu\nzamietol ako nedôvodnú.»\n3. Sťažovateľ namietol porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy\nargumentáciou, v ktorej o merite sporu uviedol:\n«Máme za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nie je náležite odôvodnené,\na preto došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru ako i čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.\nPoukazujeme aj na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky:\n„Odôvodnenie rozhodnutia súdu musí byť zrejmé, jasné a zrozumiteľné nielen súdu,\nale aj účastníkovi konania, keďže súd rozhoduje o jeho právnej veci (I. ÚS 241/07).“\n„Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj\nprávo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede\nna všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.\ns uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. (IV. ÚS 115/03)“\nZ práva na spravodlivý proces a nadväzujúcej judikatúry jasne vyplýva povinnosť\nvšeobecného súdu zaoberať sa relevantnými námietkami a návrhmi účastníka konania\na s týmito sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadať.\nNajvyšší súd SR v podstate zaujal právny názor, že orgány finančnej správy majú\nprávo spracovať zoznam bielych koní; a keďže tento zoznam nie je verejne prístupný, tak\npodľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemohlo dôjsť k porušeniu označených\npráv sťažovateľa. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR za zásah do práv sťažovateľa sú\nzodpovední predstavitelia tlače, ktorí daný zoznam zverejnili. Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky však absolútne ignoroval právnu argumentáciu sťažovateľa predloženú jednak\nv žalobnom návrhu a jednak v ďalších podaniach, v ktorých sťažovateľ poukazoval na to, že\n5\n\nvedenie a využívanie takéhoto zoznamu predstavuje prostriedok tajného sledovania, na\nktorý orgány finančnej správy nemajú zákonnú právomoc.\nEurópsky súd pre ľudské práva vo svojej konštantnej judikatúre vychádza z toho, že\nzásah do práva na súkromie (čl. 8 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd)\nje už samotné uschovávanie osobných údajov o súkromnej osobe, pričom prípadné\nneumožnenie dotknutej osoby rozporovať tieto údaje je potrebné považovať za samostatný\nzásah (napr. Rozhodnutie Amann proti Švajčiarsku, rozsudok veľkého senátu zo dňa\n16.02.2000). Európsky súd pre ľudské práva pritom akcentuje zásadu legality a zásadu\nproporcionality, pričom nemenej významné sú aj procedurálne záväzky, ktorý je štát\npovinný zabezpečiť na ochranu práv dotknutej osoby pred svojvôľou zo strany štátnych\norgánov. Inými slovami povedané, zásada legality predpokladá, že k obmedzeniu práva\nna súkromie dôjde na základe kvalitného zákona.\nNapríklad Európsky súd pre ľudské práva považoval za porušenie práva\nna súkromie zaradenie sťažovateľa do databázy potenciálnych extrémistov (rozhodnutie\nESĽP vo veci Shimovolos proti Rusku z 21.06.2011), kedy k zaradeniu do takéhoto zoznamu\ndošlo na základe neverejného nariadenia ministra.\nMáme za to, že v danom prípade nie je zachovaný princíp legality pretože žiaden\nzákon neumožňoval Finančnému riaditeľstvu SR zostaviť takýto zoznam. Finančné\nriaditeľstvo SR si atrahovalo túto právomoc v Organizačnom poriadku a to konkrétne\nv čl. 23 ods. 2 písm. n/, ktorá Sekcii daňovej a colnej, odboru boja proti daňovým\npodvodom, oddelenia boja proti daňovým podvodom „priznáva nasledovné oprávnenie“:\n„vytvára, udržiava, prevádzkuje osobitné databázy, v ktorých najmä zhromažďuje,\nspracúva, vyhodnocuje informácie od daňových orgánov a ostatných zložiek štátnej správy\no skutočnostiach a osobách, ktoré porušili alebo je dôvodné podozrenie, že porušujú\ndaňové zákony; tieto informácie uschováva, ochraňuje, využíva, vyraďuje.“\nOrganizačným poriadok si však Finančné riaditeľstvo nemohlo prisvojiť právomoc,\nktorá mu zo zákona vôbec neprislúcha. Takúto zákonnú právomoc má len Kriminálny úrad\nfinančnej správy v zmysle ustanovenia § 5 písm. b/ Zákona č. 333/2011 Z. z., avšak toto\nzákonné ustanovenie nespĺňa štandardy kvalitného zákona v zmysle judikatúry Európskeho\nsúdu pre ľudské práva. Tento zákon totiž neposkytuje ani procesné záruky na ochranu práv\n6\n\ndotknutej osoby (zákon neustanovuje ako sa daný zoznam tvorí, kto má konkrétne\nk takémuto zoznamu prístup, neustanovuje nezávislý orgán, ktorý by kontroloval vedenie\ntakéhoto zoznamu, nie je zrejmé, na základe akých kritérií sa osoby zaraďujú a vyraďujú\nz tohto zoznamu, neustanovuje dodatočné informovanie dotknutej osoby o vedení takéhoto\nzoznamu). Máme preto, že v danom prípade nebol zachovaný princíp legality, lebo\nustanovenie § 5 písm. b/ Zákona č. 333/2011 Z. z. nie je kvalitným zákonom v zmysle\nštandardov judikatúry ESĽP.\nPri vedení inkriminovaného zoznamu nie je zachovaný ani princíp proporcionality\npožadujúci, aby medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom bol zachovaný vzťah\nprimeranosti. ESĽP napr. považoval za proporcionálne zaradenie do novozriadeného\nautomatizovaného registra páchateľov sexuálnych trestných činov v prípade Bouchacourt\nproti Francúzsku (rozsudok zo dňa 17.02.2009, číslo: 5335/06), a to z dôvodu, že dotknutá\nosoba bola oboznámená so zaradením do takéhoto zoznamu ako i s povinnosťami z neho\nvyplývajúcimi, dotknutá osoba mala možnosť požiadať o výmaz z takéhoto zoznamu,\nzákonom bol stanovený okruh osôb, ktoré mali prístup k takémuto zoznamu a ktorí mali\nzákonnú povinnosť mlčanlivosti.\nV danom prípade nie je dodržaný princíp proporcionality, keďže sťažovateľ sa\ndozvedel až z médií, že takýto zoznam existuje a že je v takomto zozname evidovaný, nebol\noboznámený s dôvodom zaradenia do tohto zoznamu, nie je zrejmé, akú dobu má byť\nv tomto zozname zaradený a pod.\nK týmto podstatným námietkam (uplatňovaným v konaní pred Najvyšším súdom SR)\nvšak Najvyšší súd SR nič neuviedol, len lakonicky konštatoval, že vedenie takéhoto zoznamu\nje možné len na základe toho, že orgány finančnej správy majú právomoc spracovávať\nosobné údaje. Takéto odôvodnenie je však nedostačujúce, a preto ním došlo k porušeniu\nčlánku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd. Protirečivosť\nodôvodnenia Najvyššieho súdu SR spočíva v tom, že na strane jednej sa sťažovateľovi\nvyčíta, že neuniesol dôkazné bremeno ohľadom toho, že zásah bol zameraný voči\nsťažovateľovi, a na strane druhej bez akéhokoľvek odôvodnenia odmietol vypočuť svedkov\nnavrhovaných sťažovateľom za účelom preukázania tejto okolnosti.\n\n7\n\nMáme preto za to, že Najvyšší súd SR ako primárny ochranca práva zlyhal\na sťažovateľovi neposkytol ochranu jeho subjektívnych práv v súvislosti s jeho vedením\nv zozname „BIELE KONE“ a využívaním takéhoto zoznamu orgánmi finančnej správy\na dôsledkom toho nastáva stav, že sťažovateľ je naďalej evidovaný v tomto zozname\na orgány finančnej správy ho i takto vyhodnocujú. Takýmto postupom došlo o k porušeniu\npráva sťažovateľa na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8\nods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»\n4. Na základe tejto právnej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po\nzistení skutkového a právneho stavu veci vydal nález, v ktorom uvedie:\n„1. Základné právo sťažovateľa\n\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\n\nSR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 22 ods. 1 a 2\nÚstavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn.\n10 Sžz 3/2014 zo dňa 18.03.2015 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.\n2. Zrušuje sa v celom rozsahu Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,\nspis. zn. 10 Sžz/3/2014 zo dňa 18.03.2015 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej\nrepubliky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi\ndo 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho\nprávneho zástupcu Advokátska kancelária Mandzák a spol., s.r.o.“\n5. Prvý senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom\n1. júla 2015 a uznesením rozhodol, že sťažnosť sťažovateľa prijíma na ďalšie konanie.\n6. Po prijatí sťažnosti na konanie ústavný súd požiadal o vyjadrenie k sťažnosti\nnajvyšší súd ako účastníka konania pred ústavným súdom. Ústavný súd dal príležitosť\nvyjadriť sa k sťažnosti aj orgánom verejnej správy, proti ktorým smerovala žaloba v konaní\npred najvyšším súdom. Hoci tieto orgány verejnej správy nie sú účastníkom ani vedľajším\n\n8\n\núčastníkom konania o sťažnosti, ústavný súd ich pokladá za subjekty práva s právnym\nzáujmom na výsledku konania pred ústavným súdom.\n7. Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti písomne vyjadrila predsedníčka\nnajvyššieho súdu JUDr. Daniela Švecová. Vyjadrenie bolo ústavnému súdu doručené\n10. augusta 2015. Predsedníčka najvyššieho súdu uviedla:\n„Na základe Vašej žiadosti predkladám vyjadrenie k ústavnej sťažnosti sťažovateľa\n,\n\n, proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej\n\nrepubliky sp. zn. 10 Sžz/3/2014 zo dňa 18. marca 2015...\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodoval v predmetnej veci ako súd prvého\nstupňa podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku o návrhu pred nezákonným zásahom,\nktorý mal spočívať v tom, že Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky a Kriminálny úrad\nfinančnej správy (v konaní v postavení odporcov 1/ a 2) vyhotovili a vedú tzv. zoznam\n„BIELE KONE“, v ktorom malo byť uvedené aj meno navrhovateľa s jeho rodným číslom,\nktorý používajú aj daňové orgány, čím sa všetky tieto orgány dopúšťajú zásahu do jeho práv\na právom chránených záujmov. Tvrdil, že nezákonný zásah narušuje jeho právo na ochranu\nosobnosti, najmä právo na ochranu cti, dôstojnosti a práva na dobrú povesť, ako aj právo\nna ochranu súkromia, vrátane práva na ochranu osobných údajov.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky po tom, ako dospel k záveru o prípustnosti návrhu\nv zmysle § 250v ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku skúmal jeho dôvodnosť,\npredovšetkým naplnenie zákonných znakov nezákonného zásahu. Zistil pri tom, že samotné\nevidovanie navrhovateľa v akomkoľvek zozname vedenom správnymi orgánmi v rámci ich\nprávomocí nemožno považovať za konanie voči navrhovateľovi priamo zamerané\na vykonané, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že o evidencií v zozname sa nedozvedel z činnosti\nodporcov, ale bol na túto skutočnosť upozornený redaktorkou portálu GINN. Najvyšší súd\npreto vychádzal zo záveru, že v konaní nebola preukázaná nezákonnosť tvrdeného zásahu\nvo vzťahu k odporcom. V podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého\nrozhodnutia.\n\n9\n\nVychádzajúc z uvedeného považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť\nsťažovateľa za nedôvodnú a navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky túto sťažnosť\nodmietol ako neopodstatnenú.“\n8. Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril aj prezident finančnej správy\nFinančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“)\nIng. František Imrecze. V liste z 27. júla 2015 uviedol:\n«... Finančné riaditeľstvo SR si dovoľuje poukázať na skutočnosť, že sa plne\npridržiava svojho vyjadrenia uvedeného v Oznámení výsledku prešetrenia sťažnosti\nč. 1300210/1/60635/2015\n\nzo\n\ndňa\n\n9.2.2015,\n\nktoré\n\nbolo\n\ndoručené\n\nsťažovateľovi\n\na prostredníctvom neho bolo aj predložené do súdneho spisu v konaní o ochrane pred\nnezákonným zásahom orgánu verejnej správy sp. zn. 10 Sžz/3/2014 vedeného Najvyšším\nsúdom SR, v ktorom bolo uvedené, že takýmto zoznamom nedisponuje. Zároveň Finančné\nriaditeľstvo SR predložilo do súdneho spisu na pojednávaní 18.3.2015 aj dokument ­ list\nFinančného riaditeľstva SR zo 4.4.2014 adresovaný tretej osobe v súlade so zákonom\no slobodnom prístupe k informáciám, ktorým po zverejnení informácií vedenia zoznamu\noznačeného ako „Daňové subjekty“, v ktorých sú evidované „biele kone“ na portáli\nwww.ginn.pro (následne www.ginn.press) reagovalo na prvú žiadosť o poskytnutie\ninformácie treťou osobou poskytnutím informácie, že takýmto zoznamom nedisponuje.\nSťažovateľ, napriek tomu, že pred podaním samotnej žaloby nevyužil nijaký prostriedok\nnielen nápravy, ale ani zistenia skutkového stavu veci, umožneného osobitným predpisom\nv súlade so základnou zákonnou požiadavkou prípustnosti žaloby upravenou v piatej hlave\npiatej časti Občianskeho súdneho poriadku, získal v priebehu súdneho konania dostatok\ninformácií brániacich jeho tvrdeniu uvedenému v sťažnosti o tom, „že sťažovateľ je naďalej\nevidovaný v tomto zozname a orgány finančnej správy ho i takto vyhodnocujú“, ktorým\nodôvodňuje podanie sťažnosti Ústavnému súdu SR, pretože Finančné riaditeľstvo SR\ntakýmto zoznamom nedisponuje. Sťažovateľ nebol a ani nemohol byť v nijakom daňovom\nkonaní vyhodnocovaný ako biely kôň, pričom z tohto dôvodu nebol ani schopný svoje\ntvrdenie o takomto vyhodnocovaní v daňovom konaní v samotnom súdnom konaní\npreukázať, pretože takéto vyhodnotenie nie je ani možné s ohľadom na neexistenciu\n10\n\nzákonnej definície, či kritérií pojmu bielych koni a s ohľadom na skutočnosť, že ide\no slangový výraz nejednoznačného významu, ktorého použitie na účely zodpovedajúce\nvýkonu verejnej správy voči konkrétnym osobám nie je možné...\nFinančné riaditeľstvo SR má k dispozícii zákonné oprávnenie na spracúvanie\nosobných údajov najmä v súlade s ustanoveniami § 164 daňového poriadku a § 8 zákona\nč. 479/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov v spojení so zákonnými kompetenciami podľa\n§ 4 zákona č. 333/2011 Z. z. v znení neskorších predpisov, na aplikáciu ktorých sa vzťahuje\nzákon č. 122/2013 Z. z. v znení zákona č. 84/2012. Pokiaľ sťažovateľ je alebo bol daňovým\nsubjektom alebo osobou oprávnenou konať za daňový subjekt, bolo Finančné riaditeľstvo\nSR podľa uvedených zákonných ustanovení oprávnené spracúvať aj jeho osobné údaje,\nvrátane rodného čísla. Z uvedeného dôvodu sťažovateľom v žalobe tvrdený nedostatok\nzákonného oprávnenia v súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR pri spracúvam osobných\núdajov Finančným riaditeľstvom SR nemôže byť daný. Finančné riaditeľstvo SR nevyužíva\nna spracúvanie osobných údajov zákonné oprávnenia Kriminálneho úradu finančnej správy\ntak ako to zo žalobného petitu vyplývalo a ten považovalo Finančné riaditeľstvo SR\nz uvedeného dôvodu za nevykonateľný a nezrozumiteľný.\nSťažovateľ nedostatočnú kvalitu vyššie uvedených ustanovení zákona v žalobe\nneuvádzal, pretože uvádzal len nedostatok právomoci Finančného riaditeľstva SR ako taký\na nedostatočnú kvalitu kompetenčného ustanovenia Kriminálneho úradu finančnej správy.\nKeďže v správnom súdnictve sa riešia prednostne otázky právne, bolo na zodpovednosti\nsťažovateľa, aby v žalobe vymedzil právne otázky v nadväznosti na tvrdený skutkový stav,\nktorých riešenie požadoval. Týmito otázkami boli vo vzťahu k Finančnému riaditeľstvu SR\nlen otázky nedostatku právomoci a otázky oprávnenosti použitia pojmu biele kone vo vzťahu\nk právu na ochranu osobnosti. Otázka ochrany súkromia sa však v intenciách žaloby\nvzťahovala výlučne na používanie rodného čísla, ktoré je na základe vyššie uvedených\nustanovení zákona Finančné riaditeľstvo SR oprávnené spracúvať, pričom k tejto otázke\nnavrhovateľ ani dodatočne nevyčerpal nijaké prostriedky, ktorých použitie umožňuje\nosobitný predpis. K otázke použitia pojmu biele kone sa Finančné riaditeľstvo SR vyjadrilo\ntak vo svojom vyjadrení k žalobe ako aj pri vybavení sťažnosti sťažovateľa.\n\n11\n\nPodľa názoru Finančného riaditeľstva SR Najvyšší súd SR v súdnom konaní konal\nspôsobom umožňujúcim poskytnutie ochrany práv sťažovateľa v maximálnej možnej miere,\npretože abstrahoval do skutočnosti nepreukázania splnenia zákonom predpokladaných\npožiadaviek zákona na prípustnosť žaloby a riešil právne otázky v súlade so sťažovateľom\nuvádzanými tvrdeniami bez ohľadu na vlastné konštatovanie, že „Ochrana spomenutých\npráv súdmi má však vo vzťahu k ochrane poskytovanej orgánmi verejnej správy subsidiárny\ncharakter a teda sa uplatní až potom, čo zo strany orgánov verejnej správy k náprave\ntvrdených porušených práv nedošlo“, pretože z vybavenej sťažnosti Finančným\nriaditeľstvom SR jednoznačne vyplynulo, že dôvod na poskytovanie ochrany súdom daný nie\nje.\nSťažovateľ ani v žalobe a ani v nijakých doplneniach netvrdil, že by konaním\nFinančného riaditeľstva SR malo byť realizované tajné sledovanie, toto netvrdil ani pri\npodaní sťažnosti doručenej Finančnému riaditeľstvu SR s cieľom dodatočného odstránenia\nzákladného predpokladu prípustnosti žaloby, ktorej znenie predpokladáme, že Ústavný súd\nSR má k dispozícii zo strany sťažovateľa. V žalobe iba žiadal, aby súd vydal zákaz\nFinančnému riaditeľstvu SR viesť sťažovateľa v zozname vyhotovenom podľa kompetenčného\nustanovenia Kriminálneho úradu finančnej správy týkajúceho sa spracúvania údajov o\nosobách porušujúcich právne predpisy, čo nie je možné stotožniť s tajným sledovaním. Na\nústnom pojednávaní až dňa 18.3.2015 uvádzané všeobecné tvrdenia zo strany právneho\nzástupcu sťažovateľa o Finančným riaditeľstvom SR používaných operatívno­pátracích a\ninformačno­technických prostriedkoch bez zákonného oprávnenia v súvislosti so systémom\nna spracúvanie účtovnej evidencie Idea sa netýkali predmetu žaloby a ani sa jej týkať\nnemohli. Pre prípustnosť žaloby a jej obsah, vrátane označenia tvrdeného rozporu\nsprávnymi predpismi, ktoré je imanentnou súčasťou označenia nezákonného zásahu ako\nnevyhnutnej náležitosti určitosti žaloby, je zákonom stanovená prekluzívna lehota a nové\ntvrdenia ako nové označené nezákonné zásahy by museli byť riešené v samostatnom konaní.\nIde o základný predpoklad predvídateľnosti súdneho rozhodnutia upravený priamo v\nObčianskom súdnom poriadku, ktorého znalosť v prípadoch povinného zastúpenia\nadvokátom sa v správnom súdnictve zo strany sťažovateľa predpokladá. Pokiaľ sa chcel\ndomáhať sťažovateľ ochrany pred porušovaním svojich práv, ktoré videl v takomto konaní,\n12\n\nmohol to zrozumiteľne uviesť už v samotnej žalobe, preto pokiaľ sa súdne rozhodnutie malo\nstať pre sťažovateľa z tohto dôvodu nezrozumiteľným, spôsobil si to sťažovateľ sám.\nFinančné riaditeľstvo SR však s názorom sťažovateľa, že by spracúvaním osobných údajov\nrealizovalo bez zákonného oprávnenia tajné sledovanie nesúhlasí, pretože každé\nspracúvanie osobných údajov realizuje v súlade s ustanoveniami článku 2 ods. 2 Ústavy SR\ni v prípade, ak sa dotknutej osobe takáto skutočnosť neoznamuje (napríklad, ak sa výsledok\nspracúvania osobných údajov stáva súčasťou podkladov pre určité riadiace rozhodnutia\nalebo pre zámery legislatívnych úprav, ktoré nemajú nijaký vplyv na právne postavenie\nosoby, ktorej osobné údaje sa spracúvajú). Súčasná právna úprava zabezpečuje dostatočnú\npredvídateľnosť postupov orgánov finančnej správy a poskytuje orgánom finančnej správy\ndostatočné zákonné oprávnenia na spracúvanie osobných údajov vylučujúce možnosť\nnezákonného tajného sledovania.\nFinančné riaditeľstvo SR práve z dôvodu dostatočných vlastných oprávnení na\nspracúvanie osobných údajov nerealizuje takéto oprávnenia využívaním oprávnení iného\nštátneho orgánu ­ Kriminálneho úradu finančnej správy tak ako to v žalobnom petite\nz neznámych dôvodov uvádzal sťažovateľ. Naopak, Kriminálny úrad finančnej správy má\nzákonné oprávnenie poskytovať Finančnému riaditeľstvu SR ním spracúvané osobné údaje.»\n9. Sťažovateľ sa písomne vyjadril k stanovisku najvyššieho súdu listom doručeným\nústavnému súdu 27. augusta 2015. Sťažovateľ proti stanovisku namietol, že zo samotného\npráva štátneho orgánu spracovávať osobné údaje nemožno odvodiť právo na vedenie\nzoznamov, ktoré sa považujú za prostriedok tajného sledovania. Sťažovateľ tiež poukázal na\nrozpor tejto argumentácie najvyššieho súdu s case­law Európskeho súdu pre ľudské práva\n(ďalej aj „ESĽP“), ku ktorej sa najvyšší súd vôbec nevyjadril, a to ani vo vyjadrení\nk ústavnej sťažnosti, hoci „judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva je potrebné\npovažovať za zákon v materiálnom zmysle“.\nSťažovateľ vo vyjadrení z 21. augusta 2015 oznámil ústavnému súdu, že „súhlasí\ns upustením od ústneho pojednávania“.\n\n13\n\n10. Ústavný súd si vyžiadal od najvyššieho súdu spis vedený k veci sp. zn.\n10 Sžz/3/2014.\nÚstavný súd na internetovej stránke finančného riaditeľstvo vyhľadal organizačný\nporiadok finančného riaditeľstva 2014. Organizačný poriadok finančného riaditeľstva nie je\npublikovaný ani registrovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, je to interný\nnormatívny pokyn. V druhej časti piatej hlave (Sekcia daňová a colná) tohto predpisu sa na\ns. 49 uvádza: „Oddelenie boja proti podvodom plní najmä tieto úlohy: (...) vytvára,\nudržiava, prevádzkuje osobitné databázy, v ktorých najmä zhromažďuje, spracováva,\nvyhodnocuje informácie získané od daňových orgánov a ostatných zložiek štátnej správy\no skutočnostiach a osobách, ktoré porušili alebo je dôvodné podozrenie, že porušujú daňové\nzákony; tieto informácie uschováva, ochraňuje, využíva, vyraďuje.“ [čl. 36 ods. 2 písm. n)].\n11. Ústavný súd takto overil a potvrdil pravdivosť sťažovateľovho tvrdenia\no atrahovaní právomoci zostaviť zoznam Bielych koní finančným riaditeľstvom v jeho\norganizačnom poriadku. Sťažovateľ toto založenie „právomoci“ odkázal v sťažnosti na čl. 23\nods. 2 písm. n) v organizačnom poriadku finančného riaditeľstva platného v čase vzniku\nsporu, o ktorom konal najvyšší súd a rozhodol sťažnosťou napadnutým rozsudkom sp. zn. 10\nSžz 3/2014. V súčasnosti platný organizačný poriadok finančného riaditeľstva ustanovenie\nčl. 23 ods. 2 písm. n) prečísloval na ustanovenie čl. 36 ods. 2 písm. n) vo veľmi nepatrnej\nštylistickej úprave, ktorá nemá vplyv na zámer sledovaný finančným riaditeľstvom založiť si\nprávomoc vlastným konaním v organizačnom poriadku.\n\nII.\nPLATNÁ PRÁVNA ÚPRAVA\n12. Ústava Slovenskej republiky\nČlánok 46\n\n14\n\n„(1) Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva\nna nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne\nSlovenskej republiky.\n(2) Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej\nsprávy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon\nneustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí\ntýkajúcich sa základných práv a slobôd.“\nČlánok 22\n„(1) Listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností\na ochrana osobných údajov sa zaručujú.\n(2) Nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomností\na záznamov, či už uchovávaných v súkromí alebo zasielaných poštou, alebo iným\nspôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje tajomstvo\nspráv podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.“\nČlánok 2 ods. 2\n„Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“\nČlánok 13\n„(1) Povinnosti možno ukladať\na) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných\npráv a slobôd,\nb) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva\na povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo\nc) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.\n(2) Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených\ntouto ústavou len zákonom.\n\n15\n\n(3) Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky\nprípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.\n(4) Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel.\nTakéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.“\nČlánok 152 ods. 4\n„Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne\nzáväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.“\n13. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nČlánok 6 ods. 1\n„1. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne\na v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,\nktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti\nakéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač\na verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti,\nverejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to\nvyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov, alebo v rozsahu\npovažovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti,\nverejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.“\nČlánok 8\n„1. Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života,\nobydlia a korešpondencie.\n2. Štátny orgán nemôže byť tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade\nso zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, v záujme národnej bezpečnosti,\nverejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a\nzločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.“\n\n16\n\n14. Zákon č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov\na colníctva\n§4\n„(3) Finančné riaditeľstvo plní tieto úlohy\nd) vytvára, rozvíja a prevádzkuje informačné systémy finančnej správy; zámer\nvykonať činnosti týkajúce sa vytvárania a rozvoja informačných systémov finančnej správy\npredkladá ministerstvu,\ne) vytvára a vedie centrálny register hospodárskych subjektov a iných osôb, ktoré sa\nzaoberajú činnosťami, na ktoré sa vzťahujú colné predpisy, a zabezpečuje jeho zosúladenie\ns príslušnými registrami Európskej komisie, vytvára a vedie centrálny register daňových\nsubjektov, udržiava a aktualizuje bázu dát; uvedené registre vytvára a vedie prostredníctvom\ninformačných systémov finančnej správy;\ng) poskytuje informácie podľa osobitného predpisu...“\n§5\n„(3) Kriminálny úrad finančnej správy\nb) používa informačné systémy finančnej správy, v ktorých zhromažďuje, spracúva,\nuchováva, odovzdáva, využíva, ochraňuje a vyraďuje informácie a osobné údaje o osobách,\nktoré porušili daňové predpisy alebo colné predpisy alebo je dôvodné podozrenie, že\nporušujú daňové predpisy alebo colné predpisy, alebo ktoré v oblasti pôsobnosti finančnej\nsprávy narušili alebo je dôvodné podozrenie, že narúšajú verejný poriadok a ďalšie\ninformácie o takýchto porušeniach daňových predpisov alebo colných predpisov alebo\nnarušeniach verejného poriadku; takéto informácie a osobné údaje poskytne alebo sprístupní\nfinančnému riaditeľstvu, daňovému úradu alebo colnému úradu v rozsahu potrebnom na\nplnenie ich úloh,\nc) prevádzkuje spoločný automatizovaný informačný systém na colné účely,\nzodpovedá zaň, určuje údaje, ktoré sa doň vložia, prijíma opatrenia na zabezpečenie jeho\nbezpečnosti a bezpečnosti údajov, ktoré sa poskytujú podľa osobitného predpisu, na žiadosť\n\n17\n\npríslušného orgánu členského štátu udeľuje súhlas na poskytnutie údajov, ktoré sám do\ntohto systému vložil, a na účely predchádzania trestným činom, vyšetrovania a stíhania\ntrestných činov umožňuje priamy prístup do tohto informačného systému príslušnému\nútvaru Policajného zboru, Slovenskej informačnej službe a Vojenskému spravodajstvu,\nd) poskytuje informácie v súvislosti s prevádzkovaním spoločného automatizovaného\ninformačného systému na colné účely a zoznam závažných porušení vnútroštátnych\npredpisov podľa osobitného predpisu...“\nIII.\nNamietané porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru\n15. «Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že\nosobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.\nJeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré\nje v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu\n(I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto\ndochádza aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojich práv na súde, ale súdna ochrana\ntomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je\nv rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).» (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.\n4 Cdo 46/2012 z 26. februára 2013, s. 6.)\n16. Ústavný súd rozhodol, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí k zárukám\nzákladného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a že tomuto právu\nzodpovedá povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia. Požiadavka odôvodnenia súdneho\nrozhodnutia nie je samoúčelná ani formálna. Prostredníctvom odôvodnenia sa súd\npodrobuje kontrole, či pri rozhodovaní vzal do úvahy všetky v konaní významné skutkové\na právne prvky sporu a či ich hodnotenie súdom je v súlade s právnou úpravou, podľa ktorej\nsúd o spore rozhodoval. Odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti\nnie je arbitrárny. Je predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo na\n\n18\n\nopravné prostriedky. Napokon je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany\nverejnosti. Kontrola výkonu spravodlivosti verejnosťou je jedinou dostupnou formou\nkontroly súdnej moci tam, kde sa kvôli zachovaniu nezávislosti súdnej moci súdnictvo\nnepodrobuje kontrole rozhodnutí inou, od súdnictva oddelenou verejnou mocou.\n[Podrobnejšie Drgonec, J. Independence Under Control – The Road For the Judiciary of\n21st Century. In: Segado, F. F. (ed.): The Spanish Constitution in the European\nConstitutional Context. Madrid: Dykinson 2003, s. 2097  2131.]\n17. Ústavný súd vyslovil, že: „Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného\npráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.“\n(IV. ÚS 115/03 ZNaU 2003 – II. polrok, s. 2683) Tento názor viackrát zopakoval.\n18. K nesplneniu v ústave implikovanej povinnosti súdu dôjde vtedy, keď súd svoje\nrozhodnutie v časti právne významných okolností vôbec neodôvodní (II. ÚS 6/03 ZNaU\n2003 – I. polrok, s. 157). K nesplneniu v ústave implikovanej povinnosti súdu dôjde aj\nvtedy, keď odôvodnenie rozhodnutia nie je dostatočné.\n19. Ústavný súd v postoji k odôvodneniu súdneho rozhodnutia ako integrálneho\nprvku základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnevytvoril vlastnú originálnu koncepciu, ale prevzal koncepciu z case­law ESĽP. Potvrdzuje\nto výslovný odkaz na rozsudok Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. 1. 1999, bod 26\nv rozhodnutí ústavného súdu vo veci I. ÚS 230/04, aj skôr vyslovené názory v case­law\nESĽP v rade konaní (napr. H. v. Belgium. séria A, 1987, č. 127­B, s. 35, bod 53; Van de\nHurk v. the Netherlands. séria A, č. 288, 1994, s. 20, bod 61, atď.). Otázku, či súd splnil\nsvoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 dohovoru možno posúdiť len so\nzreteľom na okolnosti daného prípadu (Ruiz Torija v. Spain. séria A, 1994, č. 303­A, s. 12,\n\n19\n\nbod 29). Podstatnou požiadavkou na súdne rozhodnutie súladné s čl. 6 ods. 1 dohovoru je,\naby súd riadne odôvodnil argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci (Case of Hiro\nBalani. séria A, 1994, č. 303­B; zhodne Georgiadis v. Greece, rozsudok z 29. 5. 1997. Rep.\n1997­III, fasc. 38). „Účelom odôvodneného rozhodnutia je dať stranám najavo, že boli\nvypočuté.“ (Case of Suominen v. Finland, bod 37) „Jednou z požiadaviek čl. 6 Dohovoru na\nvnútroštátne súdy je, aby sa zaoberali najdôležitejšími argumentmi vznesenými účastníkmi\nkonania a aby uviedli dôvody na prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov. Hoci rozsah,\nv ktorom sú súdy povinné uviesť dôvody, sa môže meniť v závislosti od okolností prípadu,\nopomenutie zaoberať sa podstatnými argumentmi alebo zjavne svojvoľné (arbitrárne)\nzaoberanie sa takými argumentmi je nezlučiteľné s ideou spravodlivého procesu.“ (Vetrenko\nv. Moldova  rozsudok z 18. 5. 2010 k sťažnosti č. 36552/02)\n20. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia má aj odvrátenú stránku. Na nej sa\nnachádza možnosť špekulatívneho uplatnenia tohto práva na účely zmarenia právoplatného\nskončenia súdneho konania subjektom, ktorý v konaní neuspel a z dlhodobého hľadiska\nnemá nádej na úspech v konaní. Právoplatnosti rozhodnutia v takom prípade „stačí\nodporovať“ opakovane uplatňovanou námietkou o nedostatkoch odôvodnenia, ktoré\nodvolací súd vždy znovu povedú k vráteniu veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.\nTakéto predstierané uplatňovanie práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré\nv skutočnosti slúži na zneužitie základného práva na odôvodnenie rozhodnutia, nie je\nv súlade s účelom základného práva podľa kritérií ustanovených na odlíšenie prvkov\nkonania, ktoré majú právny význam, od prvkov konania, ktoré sú v skutočnosti právne\nirelevantné.\n21. Európsky súd pre ľudské práva a zhodne aj ústavný súd kladie nároky na kvalitu\nodôvodnenia, ale v rozsahu skutkových okolností a právnych argumentov, ktoré sú\npodstatné pre meritum sporu. Rozsah odôvodnenia predurčuje povaha veci. V jednoduchom\nspore stačí jednoduché\n\nodôvodnenie.\n\nPodľa právneho názoru\n\nústavného súdu:\n\n„Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré\n\n20\n\nstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že\nz tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“\n(IV. ÚS 115/03; zhodne III. ÚS 25/06)\n22. Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že argumenty týkajúce sa práv\na slobôd vyplývajúcich z dohovoru sú veľmi významné argumenty, ktoré vnútroštátne súdy\nnesmú opomenúť a musia sa s nimi vyrovnať (Wagner and J.M.W.L. v. Luxembourg \nrozsudok z 28. 6. 2007 k sťažnosti č. 76240/01).\n23. Podľa case­law ESĽP vnútroštátny súd sa v odôvodnení rozhodnutia musí\nvysporiadať s argumentom, ktorý má dve kumulatívne vlastnosti. Je\na) relevantný, podstatný, významný a týkajúci sa veci (relevant, important, pertinent),\nb) konkrétny (specific) (Pronina v. Ukraine  rozsudok z 18. 7. 2006 k sťažnosti\nč. 63566/00, bod 25), formulovaný dostatočne jasným a presným spôsobom (formulated in\na sufficiently clear and precise manner) (Krasulya v. Russia  rozsudok z 22. 2. 2007\nk sťažnosti č. 12365, bod 52; Hiro Balani v. Spain, séria A, 1994, č. 303­B, bod\n28). Európsky súd pre ľudské práva sa nezaoberá otázkou, či argument je opodstatnený\n(well­founded) (vecne správny). Táto otázka patrí do pôsobnosti vnútroštátnych súdov. Za\nrelevantný argument sa pokladá argument, ktorý, ak by bol vnútroštátnym všeobecným\nsúdom vyhodnotený ako „opodstatnený“ (vecne správny), by mal vplyv na rozhodnutie\nvnútroštátneho súdu (napr. súd by zamietol žalobu). Relevantný je argument, o ktorom\nnemusí byť v čase jeho predloženia zrejmé, že je naozaj opodstatneným argumentom, stačí,\naby mohol byť vecne správnym argumentom. Relevantný argument je taký argument, ktorý\nmusí súvisieť s prerokúvanou vecou, musí sa týkať otázky riešenej v danom prípade.\n24. Ústavný súd uviedol, že povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí\ndostatočné a relevantné dôvody, na ktorých rozhodnutie založil. „Dostatočnosť\na relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky\nrozhodnutia (napr. m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).“ (IV. ÚS 57/2014) Ústavný súd\n\n21\n\nvo viacerých rozhodnutiach bližšie konkretizoval, čo znamená vyrovnať sa s argumentmi:\n„V prípade argumentácie navrhovateľa obsiahnutej v žalobe o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia správneho orgánu (§ 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku)\nspochybňujúcej správnosť právnych záverov napadnutého rozhodnutia je nevyhnutné, aby\ns jeho myšlienkovými konštrukciami, na ktorých je táto argumentácia založená, sa\nvšeobecný súd v odôvodnení rozhodnutia v potrebnom rozsahu zaoberal a vysporiadal sa\ns nimi a nadväzne na to sa s nimi buď stotožnil, alebo ich vyvrátil, resp. spochybnil. Iba\ntakýto prístup môže zodpovedať kritériám riadneho odôvodnenia rozhodnutia ako jedného\nzo základných atribútov spravodlivého procesu.“ (IV. ÚS 296/09) Ústavný súd o vlastnom\npostupe v konaní o sťažnosti, kde posudzoval rozhodnutie najvyššieho súdu, uviedol, že\n„rozsudok najvyššieho súdu podrobil prísnej konfrontácii s argumentmi sťažovateľa\nobsiahnutými v dovolaní, majúc na pamäti, že účastníkovi konania musí dať odpoveď na\npodstatné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných\na samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach.“ (III. ÚS 311/07). „Z uvedeného preto\nmožno vyvodiť záver, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku\nči pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby spravodlivé\nsúdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby\nmu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému (obdobne\nnapr. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).“ (II. ÚS 200/09) „Ak ide o argument, ktorý je pre\nrozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.“\n(II. ÚS 410/06)\n25. Všeobecné súdy majú niekedy ťažkosti určiť, ktoré argumenty majú význam pre\nrozhodnutie sporu, a preto sa s nimi musia vyrovnať. Niekedy sa súdy uspokoja\nso všeobecným konštatovaním, že argumenty predložené účastníkom konania nemajú\nvýznam pre rozhodnutie vo veci, a bez toho, aby toto tvrdenie podrobnejšie vysvetlili,\ns označeným argumentom účastníka konania sa viac nezaoberajú. Ústavný súd túto prax\nodmietol: «Pokiaľ najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku neuviedol, z akých dôvodov\npovažoval argumentáciu sťažovateľky „za skutkovo i právne bezvýznamnú“, postupoval\nnedôsledne a porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu.» (III. ÚS 153/07)\n22\n\n„Keď sa konajúci súd rozhodujúci o opravnom prostriedku sťažovateľa nevysporiada\ns právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne alebo\nnekonštatuje irelevantnosť jeho právnej argumentácie, poruší základné právo na súdnu\nochranu garantované čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces garantované čl. 6\nods. 1 dohovoru.“ (III. ÚS 402/08) Ústavný súd vymedzil predmet svojho prieskumu takto:\n„... nebolo úlohou ústavného súdu skúmať, či na zásadné argumenty sťažovateľov bola\nzo strany krajského súdu poskytnutá vecne správna odpoveď, ale či nastolené otázky\nrelevantného charakteru krajský súd zodpovedal a ak áno, či odpoveď mala dostatočne\nvyčerpávajúci charakter.“ (III. ÚS 44/2011)\n26. „Vyrovnať sa“ s argumentom účastníka konania teda znamená uviesť dôvody na\nprijatie alebo odmietnutie týchto argumentov. Ak súd argument odmietne, musí ho\nv odôvodnení rozhodnutia buď vyvrátiť, alebo spochybniť, prípadne vysvetliť, z akého\ndôvodu uvedený argument nie je právne relevantný v okolnostiach prípadu. Nestačí, ak súd\nna argument účastníka konania zareaguje, ale vyrovná sa s ním nedostatočne, „stručným\nkonštatovaním“. Inak povedané, nestačí formálne zaoberanie sa námietkou účastníka\nkonania. Súd sa s argumentom musí vyrovnať dostatočne. Ak argument odmietne, musí\ndostatočným spôsobom uviesť, z akého dôvodu (prečo) argument pokladá za nesprávny.\nArgumenty súdu uvedené pre odmietnutie argumentov účastníka konania musia byť\n­ jasné,\n­ zrozumiteľné,\n­ dostatočne konkrétne,\naby naozaj vyvracali alebo spochybňovali argumenty účastníka konania.\n27. Za arbitrárne zaoberanie sa argumentmi možno označiť všeobecné konštatovanie\nsúdu, že argumenty účastníka sú nesprávne alebo irelevantné, ak súd vôbec nevysvetlí alebo\niba nedostatočne vysvetlí, prečo ich považuje za nesprávne alebo irelevantné. Čím\ndôkladnejšia a podrobnejšia je argumentácia účastníka konania, tým dôkladnejšia musí byť\naj argumentácia súdu, ktorou predložené argumenty spochybňuje alebo vyvracia.\n\n23\n\n28. V okolnostiach prípadu účel, podstatu a rozsah odôvodnenia spĺňajúceho\npožiadavku odôvodnenia v kvalite primeranej základnému právu na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy aj odôvodnenia súdneho rozhodnutia v kvalite primeranej právu na\nspravodlivý proces predurčuje splnenie práva na súkromie zaručeného dohovorom v spojení\ns ochranou súkromia zaručenou ústavou, obe v rozsahu ochrany, akú priznávajú osobným\núdajom.\n\nIV.\nNamietané porušenie práva na súkromie\nnelegitímnym zberom údajov o osobe\n29. Sťažovateľ v okolnostiach prípadu namietol porušenie svojho práva na súkromie\nzaručeného čl. 8 dohovoru a zároveň aj porušenie základného práva na súkromie v rozsahu\nochrany podľa čl. 22 ústavy. Ústava v čl. 22 priznáva ochranu listovému tajomstvu,\ntajomstvu dopravovaných správ a iných písomností a osobným údajom. Podľa čl. 22 ods. 3\nústavy chránené hodnoty možno obmedziť „v prípadoch, ktoré ustanoví zákon“.\nV okolnostiach prípadu sťažovateľ namietol porušenie svojej ústavou zaručenej ochrany\nosobných údajov.\n30. Dispozícia údajmi o osobe podlieha ochrane dohovorom aj ústavou. Dohovor ju\nzaručuje v rámci práva na súkromný a rodinný život priznaného čl. 8. Ústava chráni\n„osobné údaje“ v čl. 22 ods. 1 a „údaje o svojej osobe“ v čl. 19 ods. 3. Účelom takto\nzaručenej ochrany je ochrana osoby pred odhalením jej totožnosti, ako aj pred\nzhromažďovaním údajov o známej (identifikovanej) osobe, ktoré môžu negatívne ovplyvniť\nprávne postavenie osoby, ktorej sa údaje týkajú.\n24\n\n31. V case­law ESĽP sa zdôrazňuje ochrana údajov pred orgánmi verejnej moci.\n„Samozrejmou“ súčasťou činnosti masmédií sa stalo zhromažďovanie údajov o osobách\nverejného záujmu, ba aj mnohých iných informácií pre prípadné použitie. „Samozrejmou“\nsúčasťou podnikania je zhromažďovanie údajov o zákazníkoch a krížová výmena\nnadobudnutých informácií s mnohými inými podnikateľmi. Európsky súd pre ľudské práva\nv súvislosti s ochranou práva na súkromie vyslovil, že dohovorom sa zaručuje ochrana tohto\npráva nielen vo verejnej sfére, ale aj v súkromnej sfére a že poskytnutie ochrany sa zaručuje\npozitívnym záväzkom štátu. Aj keď na prvý pohľad účel ochrany osobných údajov smeruje\nvoči orgánom verejnej moci, zdanie klame. Aj zhromažďovanie a rozširovanie údajov\no osobe subjektmi súkromného práva podlieha ochrane čl. 8 dohovoru a môže byť jeho\nporušením.\nOsobné údaje\n32. Podľa case­law ESĽP k čl. 8 dohovoru osobnými údajmi sú údaje\no identifikovanej osobe a údaje, podľa ktorých osobu možno identifikovať (S. and Marper v.\nthe United Kingdom [GC]  rozsudok k sťažnosti č. 30562/04 a č. 30566/04, s. 25, bod 85).\n„Osobné údaje“ sú pojmom, ktorý v právnom poriadku Slovenskej republiky vymedzuje\nzákon. „Osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa určitej alebo určiteľnej fyzickej osoby,\npričom takou osobou je osoba, ktorú možno určiť priamo alebo nepriamo, najmä na základe\nvšeobecne použiteľného identifikátora alebo na základe jednej či viacerých charakteristík\nalebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú, fyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú,\nkultúrnu alebo sociálnu identitu“ (§ 3 zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov\nv znení neskorších predpisov). Ochrana údajov o osobe sa vzťahuje na ochranu konkrétnych\nosôb v konkrétnych vzťahoch. Ak zo zhromaždených údajov nemožno identifikovať\nkonkrétnu osobu, údaje nepodliehajú ústavnej ochrane.\n\n25\n\n«Pri zákonných požiadavkách vyplývajúcich z ústavou predvídaného obmedzenia\nzákladného práva na ochranu pred nezasahovaním do súkromného a rodinného života treba\nrozlišovať medzi osobnými údajmi, ktoré sa vyžadujú a spracúvajú v individualizovanej,\nneanonymnej forme, a medzi údajmi, ktoré sú určené na štatistické účely. Z judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že nielen zhromažďovanie a uchovávanie\núdajov týkajúcich sa „súkromného života“ jednotlivca patrí do sféry pôsobnosti čl. 8\ndohovoru, ale aj údaje verejnej povahy sa môžu týkať súkromného života, keď sa\nsystematicky zhromažďujú a zaznamenávajú do registrov vedených štátom (napr. rozsudky\nvo veciach Leander v. Švédsko z 26. marca 1987, § 48; Amman v. Švajčiarsko zo 16.\nfebruára 2000, § 69 a Rotaru v. Rumunsko zo 4. mája 2000, § 43).» (PL. ÚS 10/08.)\nOchrana podľa čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ústavy\n33. Systém ochrany údajov o osobe podľa ústavy, založenie tejto ochrany výslovnou\núpravou v dvoch ústavných normách nastoľuje otázku vzťahu čl. 19 ods. 3 k čl. 22 ods. 1\na 2. Článkom 22 sa identifikuje predmet ochrany, ktorým v okolnostiach prípadu sú osobné\núdaje. Článok 22 ústavy neurčuje charakter ochrany, jej obsah ani rozsah.\n34. „Ústava Slovenskej republiky predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať\nvo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem. Len výnimočne a ojedinele môže nastať\nstav, keď sa spoločenský vzťah upravuje jedinou normou Ústavy Slovenskej republiky.“ (II.\nÚS 128/95) „Každé ustanovenie ústavy treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné\nnormy ústavy, pokiaľ medzi nimi existuje príčinná súvislosť.“ (II. ÚS 48/97) V súlade so\nzákladným interpretačným pravidlom aplikácie ústavy v okolnostiach prípadu treba spojiť\nochranu osobných údajov s ustanovením čl. 19 ods. 3 ústavy: „Každý má právo na ochranu\npred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o\nsvojej osobe.“ Sťažovateľ síce explicitne nenamietal aj porušenie čl. 19 ods. 3 ústavy, v\ntexte sťažnosti však opakovane argumentoval (aj) porušením základného práva na ochranu\nosobných údajov. Na strane druhej explicitne napádal porušenie čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy v\n\n26\n\nspojení s čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, tento článok dohovoru je možné interpretovať aj cez\nprizmu „ochrany“ podľa čl. 19 ods. 3 ústavy (body 30, 39, 40, 64). „Údaje o osobe“ sa\npodľa case­law ESĽP chránia v medziach ľudského práva na súkromie, ktoré priznáva\nDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v čl. 8.\n35. Zosúladenie úpravy čl. 22 s čl. 19 ods. 3 ústavy s medzinárodným štandardom\nochrany práva na súkromie, ale aj so zdravým rozumom predpokladá upustenie od separácie\nvýkladu čl. 22 a čl. 19 ods. 3 a jeho nahradenie výkladom vychádzajúcim z tézy, že čl. 16\nods. 1, čl. 19, čl. 21 a čl. 22 sa chránia hodnoty súkromnej povahy v jedinom a jednotnom\nsystéme vytvorenom podľa požiadavky kompatibility s ochranou ľudského práva na\nsúkromie. Takýmto spôsobom interpretoval a aplikoval ústavný súd ústavné normy\no základnom práve na súkromie vo svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti, keď\nuviedol: „Právo na súkromie sa v Ústave Slovenskej republiky priznáva vo viacerých\nustanoveniach. Systematika ústavy nie je taká, aby sa nevyhnutne interpretovala tak, že\nkaždým jej ustanovením sa osobe priznáva osobitné právo alebo sloboda.“ (PL. ÚS 43/95)\n„Zložitosť modernej spoločnosti robí čoraz ťažším oddeľovať od seba situácie, ktoré sú\nvnútorne spojené. Týka sa to aj mnohých základných práv, ktoré z takýchto situácií\njednotlivcovi vyplývajú, bez ohľadu na to, či patria medzi občianske a politické práva, alebo\nhospodárske a sociálne práva.\nÚstavou vytvorená ochrana práva na súkromie sa vnútorne diferencuje, jednotlivými\nustanoveniami sa zaručuje ochrana súkromia v rôznych životných situáciách. Do sféry\nochrany súkromia patrí aj ochrana obydlia. Zásah do obydlia znemožňujúci ho užívať je\nspôsobilý zároveň zasiahnuť aj do súkromného a rodinného života jednotlivca. Podľa\nokolnosti konkrétnej veci sa ten istý zásah môže teda dotknúť tak práva na ochranu\nsúkromia, ako aj práva na ochranu obydlia.“ (I. ÚS 13/00)\n36. V podobných súvislostiach už ústavný súd odôvodnil svoj procesný postoj:\n„Navrhovateľka v podnete, ktorý ústavný súd prijal na konanie, výslovne nenamietla\naj porušenie čl. 21 ods. 3 ústavy (ochrana obydlia), jednako ale uvádzala skutkové tvrdenia,\nktoré sa vo svojej podstate tohto článku týkali a ktoré navrhovateľka spojila o. i. s čl. 19 ods.\n27\n\n2 ústavy (ochrana súkromného a rodinného života). Ústavný súd v uznesení o prijatí\npodnetu na konanie vymedzil jeho predmet vecným pomenovaním bez toho, aby súčasne\nvo výroku uznesenia špecifikoval tie články ústavy, vo vzťahu ku ktorým predmetný podnet\ns ohľadom na uvádzaný skutkový základ prijal na konanie...“ (I. ÚS 13/00)\n37. Právny význam pre rozlíšenie pojmov „údaje o osobe“ od „údajov o osobe“\nsotva existuje. Pojem „údaje o osobe“ použitý v čl. 19 ods. 3 ústavy možno interpretovať\nako synonymum k pojmu „osobné údaje“ použitému v čl. 22 ods. 1 ústavy. Ustanovením\nčl. 19 ods. 3 sa určuje správanie, pred akým sa zaručuje ústavná ochrana predmetu ochrany\nuvedenému v čl. 22 ods. 1. Článok 22 ods. 1 ústavy sa musí interpretovať a aplikovať\nv spojení s čl. 19 ods. 3 ústavy, a to o to viac, ak v okolnostiach posudzovanej veci je\nnamietané aj porušenie čl. 8 dohovoru (bod 34, k tomu pozri tiež bod 64). „Obsahom\nzákladného práva na ochranu osobných údajov je ochrana jednotlivca spočívajúca\nv zásadnej neprípustnosti získavania, uchovávania, používania alebo ďalšieho spracovania\núdajov týkajúcich sa súkromnej sféry jeho života. Takto poňatá ochrana je nevyhnutným\npredpokladom na možnosť jednotlivca rozhodovať o tom, ktoré informácie týkajúce sa jeho\nsúkromia zverejní, čím je v širších súvislostiach chránená jeho možnosť slobodne a na\nvlastnú zodpovednosť robiť rozhodnutia týkajúce sa jeho súkromného života.“\n(II. ÚS 53/2010)\n38. Hrozba zneužitia osobných údajov nevzniká až pohybom údajov od subjektu\npráva k inému subjektu práva. Získanie údajov o osobe do dispozičnej sféry orgánu verejnej\nmoci alebo do dispozičnej sféry tretej osoby je nebezpečné samo osebe. Ochrana, ktorá sa\npriznáva dohovorom aj ústavou, sa nezaručuje až získaným údajom. Ochrana sa zaručuje od\nsamého začiatku, týka sa už zberu (zhromažďovania) údajov.\n39. Ochrana osobných údajov sa neobmedzuje na zber a spracovanie údajov\npomocou počítačov či prípadných iných technologických pomôcok. Údaje sa chránia pred\nakýmkoľvek spôsobom zhromažďovania údajov. Európsky súd pre ľudské práva konal\no zbere informácií sústredených na početných nosičoch. Na fotografiách, v odtlačkoch\n28\n\nprstov, vo vzorkách buniek či v DNA. Zdrojom informácií priznal rozdielnu váhu pre\nochranu osobných údajov. Európsky súd pre ľudské práva napríklad uviedol:\n„S prihliadnutím na povahu a množstvo osobných informácií obsiahnutých vo vzorkách\nbuniek, ich zadržanie per se sa musí pokladať za zásah do práva na rešpekt k súkromnému\nživotu dotknutých osôb.“ (S. and Marper v. the United Kingdom [GC]  rozsudok\nk sťažnosti č. 30562/04 a č. 30566/04, s. 23, bod 78). „Kapacita DNA profilov poskytnúť\nprostriedok na identifikáciu genetických zväzkov medzi jednotlivcami je sama osebe\ndostatočná pre záver, že ich zhromaždenie porušuje právo na súkromný život dotknutých\njednotlivcov. (...) Tento záver nie je ovplyvnený faktom, že vzhľadom na to, že informácia\nexistuje v zakódovanej forme, možno ju zužitkovať iba za pomoci počítačových technológií\na schopnosť interpretovať ju má iba obmedzené množstvo osôb.“ (S. and Marper v. the\nUnited Kingdom [GC], bod 75) „Je všeobecne známe, že odtlačky prstov neobsahujú tak\nveľa informácií ako vzorky buniek alebo DNA.“ (S. and Marper v. the United Kingdom\n[GC], s. 23, bod 78) Samo uschovanie dát týkajúcich sa súkromného života jednotlivca má\npovahu zásahu do sféry chránenej čl. 8 dohovoru (Leander v. Sweden, séria A, č. 116, bod\n48). Následné použitie uschovaných informácií má rovnakú povahu (Amann v. Switzerland\n[GC], sťažnosť č. 27798/95, bod 69, ECHR 2000­II).\n40. Pri prieskume, či nakladanie s informáciami zhromaždenými verejnou mocou\nspĺňa podmienky ochrany práva na súkromie, ESĽP prihliada na osobitné súvislosti, za\nakých dotknutá informácia bola zaznamenaná a uschovaná, povahu záznamu, spôsob, akým\nsa záznam použil (používa), a výsledky, ktoré použitím možno dosiahnuť (Friedl v. Austria,\nséria A, č. 305­B, body 49 – 51; Peck v. the United Kingdom, sťažnosť č. 44647/98, bod 59,\nECHR 2003­I). Vo veci Friedl Európska komisia pre ľudské práva rozhodla, že\nzhromaždením anonymných fotografií z verejnej demonštrácie nedošlo k protiprávnemu\nzásahu do práva na súkromný život. K tomuto rozhodnutiu prispelo, že zadovážené\nfotografie neuložili do systému na spracovanie dát a že príslušné orgány neurobili nijaké\nopatrenia na identifikáciu vyfotografovaných osôb pomocou prostriedkov na spracovanie\ndát. Vo veci P. G. a J. H. proti Spojenému kráľovstvu (sťažnosť č. 44787/98, body 59  60,\n\n29\n\nECHR 2001­IX) ESĽP rozhodol, že zaznamenaním dát a ich systematickým uschovaním\nmohlo dôjsť k narušeniu chránených hodnôt napriek dostupnosti dát vo forme verejnej\ndomény (public domain) či akokoľvek inak.\n41. Ústava nechráni iba pred neoprávneným zhromažďovaním údajov o osobe.\nS ústavou nezlučiteľné je aj neoprávnené zverejňovanie údajov o osobe. Protiústavné\nnakladanie s údajmi o osobe môže mať aj tretiu, široko vymedzenú podobu „iného\nzneužívania údajov“. Túto podobu neústavnosti môže nadobudnúť každé správanie, ktorým\nsa rozširujú údaje o osobe, dokonca aj ak údaje boli zhromaždené oprávnene, ale\nneoprávnene sa rozšíria. Typickým príkladom je poskytovanie údajov legitímne\nzhromaždených jedným orgánom verejnej moci iným orgánom verejnej moci, ak ide\no orgány verejnej moci bez právomoci vedenia vlastných systémov s údajmi o osobe alebo\no orgány bez oprávnenia na prístup ku konkrétnym údajom o osobe. Legitímny prístup\nk údajom o osobe nezíska orgán verejnej moci všeobecným právom na „prístup\nk informáciám“, ale získa ho až vtedy, keď mu zákon prizná právo oboznámiť sa s údajmi\nzhromažďovanými na účel, ktorý je legitímny z hľadiska činnosti daného orgánu verejnej\nmoci.\n\nOprávnene zhromaždené údaje\n42. Ústava tým, že ochranu údajov o osobe obmedzuje na ochranu pred\nneoprávneným nakladaním\n\ns\n\núdajmi\n\no osobe,\n\nimplicitne\n\numožňuje\n\noprávnené\n\nzadovažovanie údajov o osobe. Ústava nevylučuje akýkoľvek zber údajov o osobe. Ochrana\nsa priznáva iba pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným\nzneužívaním údajov. Oprávnene zhromažďované údaje musí orgán verejnej moci uschovať\ntak, aby boli chránené pred neoprávneným prístupom iných orgánov verejnej moci, aj pred\nfyzickými a právnickými osobami. Ak orgán verejnej moci zhromažďuje údaje o osobe,\n\n30\n\nktoré nie je oprávnený zistiť, uschovať alebo inak získať do svojej dispozičnej sféry, dopustí\nsa správania nesúladného s čl. 19 ods. 3 ústavy (čl. 8 ods. 2 dohovoru). Stav technológií\nsťažujúci prístup k údajom ani iné opatrenia prijaté na ochranu údajov uložených\nv informačnom\n\nsystéme\n\nnemožno\n\nzamieňať\n\ns\n\nochranou\n\npred\n\nneoprávneným\n\nzhromažďovaním údajov o osobe. Ústavný súd k výkladu a uplatneniu čl. 19 ods. 3 ústavy\nuviedol:\n„Zhromažďovanie údajov o fyzickej alebo právnickej osobe musí byť oprávnené.\nOprávnené je zhromažďovanie takých údajov, s ktorými daná fyzická alebo právnická osoba\nsúhlasila alebo ktoré vyplývajú zo zákona.\nÚstavný súd konštatuje, že zhromažďovanie údajov o navrhovateľke tým, že\npolicajný technik zmeral výšku navrhovateľky, zaznamenal farbu očí a vlasov, urobil\nzáznam o chrupe navrhovateľky a výslovnosti písmena R, informoval sa na zvláštne\nznamenia a vyhotovil obrazové záznamy, bolo uskutočnené v rozpore so zákonom, pretože\ntoto oprávnenie môže policajt realizovať iba voči osobám, ktoré sú taxatívne vymedzené\nv § 20a zákona o Policajnom zbore. Navrhovateľku nemožno zaradiť do tohto výpočtu,\npretože ona bola predvedená na policajné oddelenie za účelom podania vysvetlenia, podľa\n§ 17 ods. 1 zákona o Policajnom zbore. Zo sťažnosti taktiež vyplýva, že navrhovateľka\nnesúhlasila so snímaním jej identifikačných znakov.\nÚstavný súd dospel k záveru, že snímanie identifikačných znakov navrhovateľky\nv rozpore s § 20a zákona o Policajnom zbore a bez súhlasu navrhovateľky bolo zásahom\ndo práva na ochranu osobných údajov navrhovateľky podľa čl. 19 ods. 3 ústavy...\nVzhľadom na to, že obvodné oddelenie zhromaždilo osobné údaje o navrhovateľke\nv rozpore so zákonom, ústavný súd prikázal, aby obvodné oddelenie obnovilo stav pred\nporušením základných práv a slobôd a nezákonne zhromaždené údaje o navrhovateľke\nzničilo.“ (III. ÚS 204/02).\n43. Klasifikačné kritériá, podľa ktorých sa oprávnené získavanie údajov o osobe dá\nodlíšiť od neoprávneného získavania údajov o osobe, možno určiť pomocou štandardných\npostupov a metód výkladu ústavy. Každé základné právo sa zaručuje v režime\n\n31\n\n(i) formálnej ochrany, ktorou sa zabezpečuje dodržanie právnej sily prameňa práva\nakým možno legitímne vstúpiť do sféry daného základného práva alebo slobody,\n(ii) materiálnej ochrany a\n(iii) procesnej ochrany.\nFormálna ochrana údajov o osobe\n44. Ústava zaručuje ochranu osobných údajov s výnimkou ustanovenou v čl. 22\nods. 2: „v prípadoch, ktoré ustanoví zákon“. Ústavný súd o podmienke zákona uviedol:\n„Formálna podmienka znamená, že obmedzenie prijme národná rada v právnom predpise\nso silou zákona.“ (PL. ÚS 15/98). «Termínom „zákon“ sa neoznačuje jeden všeobecne\nzáväzný právny predpis so silou zákona, ale neurčitý počet všeobecne záväzných právnych\npredpisov s definovaným stupňom právnej sily.» (II. ÚS 28/96; zhodne PL. ÚS 15/98)\n45. Požiadavka obmedzenia ochrany osobných údajov zákonom, a nie akýmkoľvek\niným právnym predpisom okrem iného znamená, že zo všetkých orgánov štátu jedine\nNárodná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) môže prijať právnu úpravu\nobmedzujúcu jednotlivca v ochrane jeho osobných údajov. Vláda, ministerstvo vnútra,\nnijaké iné ministerstvo, krajské a okresné úrady, ani orgány územnej samosprávy nesmú\nvydať nariadenie vlády, vyhlášku alebo všeobecne záväzné nariadenie obmedzujúce právo\nna ochranu osobných údajov. Iné ako zákonné obmedzenie ochrany osobných údajov\nneprichádza do úvahy tak na základe podzákonnej úpravy vydanej z vlastného rozhodnutia\norgánov výkonnej moci alebo územnej samosprávy, ako aj na základe zmocnenia\nuvedeného v zákone. Národná rada bez porušenia viacerých ustanovení ústavy nemôže\nzmocniť ktorýkoľvek orgán verejnej moci, aby obmezil ústavnú ochranu údajov o osobe\nsvojím všeobecne záväzným právnym predpisom. Rovnako nie je možné, aby sa toto právo\nobmedzilo zákonom schváleným v referende. Ústava vylučuje rozhodovanie o základných\nprávach a slobodách v referende (čl. 93 ods. 3).\n\n32\n\n46. Ústavná úprava právnej sily prameňa práva ustanovujúcej ochranu osobných\núdajov je jednoznačná. Musí ísť výlučne o zákon. Túto požiadavku zdanlivo relativizuje\nochrana osobných údajov podľa práva Rady Európy. Európsky súd pre ľudské práva\nuplatňuje čl. 8 dohovoru podľa tézy, že pojem „právo“ a „zákon“ sa chápe v materiálnom,\na nie formálnom význame (Huvig case, séria A, č. 176­B, s. 53; Kruslin case, séria A,\nč. 176­A, s. 21). To znamená, že „zákonom“ sa nerozumie iba všeobecne záväzný právny\npredpis schválený parlamentom, ale aj ďalšie pramene práva vrátane súdnych rozhodnutí\na právnej doktríny (Kopp v. Switzerland, Rep. 1998­II, fasc. 67, bod 60). Európsky súd pre\nľudské práva teda akceptuje opatrenia obmedzujúce súkromie bez ohľadu na stupeň právnej\nsily právnej úpravy. Na druhej strane vyžaduje istú mieru kvality právnej úpravy, ktorá má\nbyť prístupná dotknutej osobe a zlučiteľná s princípmi právneho štátu (rule of law) (Kopp v.\nSwitzerland, bod 55). Európsky súd pre ľudské práva v každom prípade posudzuje, či\nnamietnutý zásah do práva na súkromie vykonala verejná moc v súlade s právnou úpravou,\nktorá musí byť dostupná a dostatočne predvídateľná, t. j. vyjadrená s veľkou mierou\npresnosti tak, aby jednotlivcovi umožnila v prípade potreby prispôsobiť svoje správanie\nprávnej úprave (Malone v. the United Kingdom, séria A, č. 82, body 66 – 68; Rotaru v.\nRomania [GC], sťažnosť č. 28341/95, bod 55, ECHR 2000­V; Amann proti Švajčiarsku, bod\n56). Miera presnosti vyžadovanej od vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá v nijakom prípade\nnemôže počítať so všetkými eventualitami, závisí od obsahu skúmaného textu, od povahy\nspoločenského vzťahu, ktorý má upraviť, a od počtu a statusu osôb, ktorým je adresovaná\n(Hassan and Tchaouch v. Bulgaria, sťažnosť č. 30985/96 a č. 39023/97, bod 84, ECHR\n2000­XI). Preskúmavaný zásah do ľudských práv a slobôd garantovaných čl. 8 ods. 1\ndohovoru musí zároveň spĺňať podmienky čl. 8 ods. 2. Okrem toho právna úprava, aby bola\nv súlade s dohovorom, musí podľa čl. 13 dohovoru poskytovať aj primeranú ochranu pred\nsvojvôľou a v dôsledku toho s dostatočnou jasnosťou definovať rozsah a spôsob výkonu\nprávomoci zverenej kompetentným orgánom (Kruslin v. France; S. a Marper proti\nSpojenému kráľovstvu). Úkony predstavujúce očividný zásah do práva na súkromný život\nsa nesmú ocitnúť mimo dosahu bezprostrednej (preventívnej alebo následnej) súdnej\nkontroly (Camenzind v. Switzerland, sťažnosť č. 21353/93).\n\n33\n\n47. Európsky súd pre ľudské práva pri uplatnení čl. 8 dohovoru dosiaľ nečelil otázke,\nči pojem „právo“ a „zákon“ možno vždy stotožniť s akýmkoľvek prameňom práva, či\ndokonca aj s interným normatívnym pokynom. Pri výklade čl. 8 dohovoru ESĽP pojem\n„práva v materiálnom význame“ spojil so súdnymi rozhodnutiami. „Súdne rozhodnutia\ntradične zohrávajú dôležitú úlohu v kontinentálnych krajinách a do takej miery, že celé\nodvetvia pozitívneho práva sú v značnom rozsahu výsledkom rozhodovacej činnosti súdov“.\n(Kruslin case, s. 22; Huvig case, s. 54). „Ak by Európsky súd prehliadol judikatúru,\npodmínoval by kontinentálny právny systém takmer rovnako, ako by rozhodnutím vo veci\nSunday Times 26. apríla 1979 bol otriasol koreňmi právneho systému Spojeného\nkráľovstva, keby Common Law nezahrnul pod pojem zákona. Vo sfére upravenej písaným\nprávom slovo zákon zahŕňa aj uplatňovanie práva v interpretácii súdov.“ (Kruslin case, s.\n22; Huvig case, s. 54). Európsky súd pre ľudské práva neprejavil názor na zavedenie\nobmedzujúceho opatrenia v právnom predpise výkonnej moci.\n48. V slovenskej právnej vede sa o tejto otázke uvádza: «Existujúci stav možno\ninterpretovať alternatívne. V prvej alternatíve možno tvrdiť, že súdy vo svojej rozhodovacej\nčinnosti aplikujú aj podzákonné právne predpisy, ktoré sa tak stávajú súčasťou súdnej praxe.\nAk „právo“ zahŕňa aj súdnu judikatúru (case­law), potom a fortiori musí zahŕňať aj\nvšeobecne záväzné akty (možno dokonca aj individuálne právne akty) výkonnej moci\naplikované v súdnej praxi. V druhej alternatíve možno uvažovať o odmietnutí právnych\naktov výkonnej moci tam, kde právny poriadok predpisuje prameň práva, ktorým sa má\nvydať právna úprava. Táto otázka má veľký význam pre štáty nahrádzajúce totalitnú formu\nvlády demokratickou formou vlády. Týka sa budovania právneho štátu, v ktorom je\nimplikovaná zásada deľby moci. Jej rešpektovanie musí mať za následok takú tvorbu práva,\npri ktorej normotvornú právomoc zákonodarnej moci nepreberá iná zložka verejnej moci.\nAk vnútroštátne právo vyžaduje, aby sa obmedzenie práva na súkromie použitím\ninformačno­technických prostriedkov uskutočnilo zákonom, v súlade s čl. 8 Dohovoru... by\nnemala byť právna úprava prijatá orgánom výkonnej moci. Taká by mala byť zásada tvorby\npráva na ochranu súkromia pred používaním sledovacích technológií mocenskými zložkami\nštátov transformujúcich sa z totalitných na demokratické formy vlády.» (Drgonec, J.\n34\n\nÚstavnoprávne aspekty použitia sledovacích technológií mocenskými zložkami štátu. In:\nDančák, B, Šimíček, V. Bezpečnost České republiky. Právní aspekty situace po 11. září\n2001. Brno : Masarykova univerzita v Brně, 2002, s. 110 – 111).\n49. Hoci citovaný názor (bod 48) sa výslovne vyjadruje k právnej sile úpravy\nurčujúcej podmienky ochrany súkromia pred použitím sledovacích technológií mocenskými\nzložkami štátu, má všeobecný dosah. Vzťahuje sa na každý spôsob a prostriedok slúžiaci na\nobmedzovanie ktorejkoľvek hodnoty súkromnej povahy vrátane ochrany údajov o osobe\npred neoprávnenou činnosťou ktoréhokoľvek orgánu verejnej moci. V zhode s možnosťou\nochrany práva na súkromie v nadštandarde priznanom medzinárodnými dohovormi\no ľudských právach je taká ochrana ľudských práv a základných slobôd Slovenskou\nrepublikou, pri ktorej sa so zákonnou ochranou nestotožní obmedzovanie základných práv\na slobôd všeobecne záväznými právnymi predpismi orgánov výkonnej moci ani internými\nnormatívnymi pokynmi.\n50. Ústavný súd interpretuje a aplikuje ustanovenia ústavy tak, aby boli v súlade\ns medzinárodnými dohovormi, ktoré spĺňajú podmienky čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy,\na preto je nimi Slovenská republika viazaná. Ústavný súd sa usiluje interpretovať a aplikovať\nustanovenia ústavy tak, aby boli v súlade s medzinárodnými dohovormi, ktoré spĺňajú\npodmienky čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy, a preto je nimi Slovenská republika viazaná.\n51. Pakt OSN o občianskych a politických právach priznáva členským štátom OSN\nprávo zaručiť ľudské práva a slobody s vyšším štandardom, aký sa garantuje Paktom:\n„Žiadne základné ľudské práva uznávané v ktoromkoľvek štáte, ktorý je účastníkom tohto\npaktu, na základe zákona, dohovorov, predpisov alebo zvyklostí nebudú obmedzené alebo\nzrušené pod zámienkou, že pakt také práva neuznáva alebo ich uznáva v menšom rozsahu.“\n(čl. 5 ods. 2). Zhodne sa uvádza aj v Pakte OSN o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych\nprávach: Podľa čl. 5 ods. 2: „Žiadne obmedzenie alebo odchýlka od ktoréhokoľvek\nzo základných ľudských práv uznávaných alebo existujúcich v ktorejkoľvek krajine na\n\n35\n\nzáklade zákona, dohovorov, predpisov alebo zvyklostí sa nepripustí pod zámienkou, že pakt\ntaké práva neuznáva alebo že ich uznáva v menšom rozsahu.“\n52. Dohovor pre členské štáty Rady Európy ustanovuje: „Nič v tomto Dohovore sa\nnebude vykladať tak, akoby obmedzovalo alebo rušilo ľudské práva a základné slobody,\nktoré môžu uznať zákony každej vysokej zmluvnej strany alebo každý iný dohovor, ktorého\nje stranou.“ (čl. 60). Medzinárodný štandard, v ktorom „právo“ obmedzujúce právo na\nsúkromie môže mať aj formu podzákonnej právnej úpravy vytvorenej výkonnou mocou, je\nprávom obmedzujúcim právo na súkromie vo väčšom rozsahu ako „právo“ prijímané\njediným orgánom štátu – parlamentom vo forme zákona. Preto v tomto prípade vyšší\nštandard ochrany právu na súkromie ponúka vnútroštátny právny poriadok, v ktorom sa\npojem „zákon“ interpretuje a aplikuje doslovne.\n53. Technologický pokrok prináša stále novšie a nenápadnejšie prostriedky, ktorými\nmožno získavať údaje o každej osobe pomocou sledovania v takmer dokonalom utajení, či\nuž je pre verejný záujem ľahostajná, alebo či je osobou na čele štátu, a preto v strede\nverejného záujmu. Európsky súd pre ľudské práva pre všetky prostriedky tajného sledovania\n(telefonické odpočúvanie, priestorové odpočúvanie atď.) aplikuje rovnaké princípy bez\nrozlíšenia medzi jednotlivými druhmi operatívno­pátracích prostriedkov. (Khan v. the\nUnited Kingdom  rozsudok z 12. 5. 2000 k sťažnosti č. 35394/97; Copland v. the United\nKingdom  rozsudok z 3. 4. 2007 k sťažnosti č. 62617/00. ECHR 2007­IV)\nPrávomoc zhromažďovať údaje o osobe\n54. Formálnu podmienku zákona nemožno interpretovať a aplikovať formálne.\nSkutočnosť, že obmedzenie práva na súkromie je určené zákonom, nie je sama osebe\ndôkazom súladu obmedzenia s ústavou. Ústavná ochrana údajov o osobe smeruje\npredovšetkým proti orgánom verejnej moci, slúži na ochranu osobných údajov pred orgánmi\nverejnej moci. V spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy možno vyvodiť, že orgán verejnej moci môže\n\n36\n\nzhromažďovať údaje o osobe, jedine ak mu zákon prizná právomoc zhromažďovať osobné\núdaje. Bez výslovného priznania právomoci na dispozíciu osobnými údajmi orgán verejnej\nmoci nesmie nijakým spôsobom ani v nijakom rozsahu nakladať s údajmi o osobe, ak\ndotknutá osoba neudelí výslovný súhlas s použitím svojich osobných údajov.\n55. „Kriminálny úrad finančnej správy používa informačné systémy finančnej\nsprávy, v ktorých zhromažďuje, spracúva, uchováva, odovzdáva, využíva, ochraňuje\na vyraďuje informácie a osobné údaje o osobách, ktoré porušili daňové predpisy alebo colné\npredpisy alebo je dôvodné podozrenie, že porušujú daňové predpisy alebo colné predpisy,\nalebo ktoré v oblasti pôsobnosti finančnej správy narušili alebo je dôvodné podozrenie, že\nnarúšajú verejný poriadok a ďalšie informácie o takýchto porušeniach daňových predpisov\nalebo colných predpisov alebo narušeniach verejného poriadku; takéto informácie a osobné\núdaje poskytne alebo sprístupní finančnému riaditeľstvu, daňovému úradu alebo colnému\núradu v rozsahu potrebnom na plnenie ich úloh“ [§ 5 ods. 3 písm. b) zákona č. 333/2011\nZ. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších\npredpisov].\n56. Sťažovateľ namietol porušenie svojho základného práva okrem iného z dôvodu,\nže údaje o jeho osobe finančné riaditeľstvo nepoužíva na základe právomoci zverenej\nzákonom, ale preto, lebo si samo právomoc priznalo vo svojom organizačnom poriadku.\nOrganizačný poriadok finančného riaditeľstva 2014 nie je publikovaný ani registrovaný\nv Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Je to interný normatívny pokyn. V druhej časti\npiatej hlave (Sekcia daňová a colná) tohto predpisu sa na s. 49 uvádza: „Oddelenie boja\nproti podvodom plní najmä tieto úlohy: (...) vytvára, udržiava, prevádzkuje osobitné\ndatabázy, v ktorých najmä zhromažďuje, spracováva, vyhodnocuje informácie získané od\ndaňových orgánov a ostatných zložiek štátnej správy o skutočnostiach a osobách, ktoré\nporušili alebo je dôvodné podozrenie, že porušujú daňové zákony; tieto informácie\nuschováva, ochraňuje, využíva, vyraďuje.“ [čl. 36 ods. 2 písm. n)]. Finančné riaditeľstvo sa\ntakto „samo nezmocnilo“ na zhromažďovanie údajov o osobe, ako to tvrdí sťažovateľ.\n\n37\n\nUstanovenie čl. 36 ods. 2 písm. n) nie je prameňom práva zakladajúcim právomoc\nfinančného riaditeľstva. Tým sú ustanovenia zákonov.\n57. Daňový poriadok ustanovuje: „Na účely správy daní sú správca dane, finančné\nriaditeľstvo a ministerstvo oprávnené spracúvať osobné údaje daňových subjektov,\nzástupcov daňových subjektov a iných osôb podľa osobitného predpisu, osobné údaje\nmožno sprístupniť len obci ako správcovi dane, finančnou správou a ministerstvu\na v súvislosti so správou daní a plnením úloh podľa osobitného predpisu aj inej osobe, súdu\na orgánom činným v trestnom konaní. V informačných systémoch možno spracúvať meno\na priezvisko fyzickej osoby, adresu jej trvalého pobytu a rodné číslo, ak jej nebolo pri\nregistrácii pridelené identifikačné číslo.“ [§ 164 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní\n(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov].\nDaňový poriadok v ustanovení § 164 dvakrát odkazuje určenie ďalších osôb, ktorým možno\nsprístupniť osobné údaje na „osobitný predpis“. Taká úprava je ťažko prehľadná,\nv ustanovení § 164 nedostatočne konkrétna a presná. Okruh osobných údajov, ktorých zber\numožňuje daňový poriadok, sa rozširuje ďalším zákonom. „Finančné riaditeľstvo a finančná\nspráva sú oprávnené spracúvať osobné údaje podľa osobitného predpisu o fyzických\nosobách, ktoré boli dotknuté úkonmi súvisiacimi s plnením úloh finančnej správy podľa\ntohto zákona alebo osobitného predpisu; zoznam osobných údajov je uvedený v prílohe.“\n(§ 8 zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).\n58. Ústavný súd nemôže prehliadnuť značne všeobecný charakter vymedzenia\nprávomoci dotknutých orgánov daňovej správy pre nakladanie s osobnými údajmi. Medzi\npriznanou právomocou a ochranou osobných údajov per se existuje vzťah nepriamej úmery.\nČím je právomoc orgánu verejnej moci disponovať údajmi o osobe všeobecnejšia, a preto\ndostupná na rozšírenie interpretáciou práva, tým väčšiu pozornosť treba venovať skúmaniu\npodmienok, obsahu a rozsahu zverenej dispozície a splneniu materiálnych podmienok\nochrany údajov o osobe.\n\n38\n\n59. Ak by sa orgány verejnej moci uchýlili k odkazu na ustanovenie čl. 2 ods. 2\nústavy ako na normu, ktorá im umožňuje konať všetko, čo dovoľuje zákon, interpretovali by\nčl. 2 ods. 2 vytrhnutím z ústavného kontextu. V záujme zachovania podstaty ústavnej\núpravy sa ustanovenie čl. 2 ods. 2 musí interpretovať a aplikovať v spojení s čl. 152 ods. 4\nústavy. Účelom výkladu čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy je zachovanie\nspravodlivej rovnováhy medzi zásadou ustanovenou čl. 2 ods. 2 a príkazom určeným\nv čl. 152 ods. 4. Podľa čl. 152 ods. 4 sa všetky pramene právneho poriadku Slovenskej\nrepubliky musia interpretovať a aplikovať tak, aby boli v súlade s ústavou. Orgán verejnej\nmoci pri aplikácii vykonávacieho zákona (ale aj všeobecného zákona) má povinnosť najskôr\npreskúmať, či všeobecne záväzný právny predpis, ktorý ide aplikovať, môže vysvetliť tak,\naby výklad bol v súlade s ústavou. Iba v prípade kladnej odpovede môže uplatniť svoju\nviazanosť zákonom podľa čl. 2 ods. 2 ústavy. Orgán verejnej moci pri korektnom naložení\ns ustanovením čl. 2 ods. 2 ústavy nesmie porušiť ústavu z dôvodu, že zákon mu to\numožňuje, či dokonca ukladá. Až vo vzájomnom prepojení oboch ústavných noriem sa\nmôže v plnej miere dosiahnuť účel a obsah ústavnej úpravy určený týmito ustanoveniami.\nPre ústavne konformnú ochranu údajov o osobe nestačí, ak sa nakladanie s nimi zverí zákon\ndo právomoci určitého orgánu verejnej moci. „Zámerom Dohovoru je zaručiť práva, ktoré\nnie sú teoretické či iluzórne, ale praktické a účinné.“ (Airey v. Ireland, séria A, č. 32, bod\n24; zhodne Artico v. Italy, séria A, č. 37, bod 33; Bianchi v. Switzerland, sťažnosť\nč. 7548/04, bod 84) „Ústava, podobne ako dohovor, nechráni práva, ktoré sú iluzórne, ale\nchráni práva vykonateľné, realizovateľné a efektívne.“ (PL. ÚS 19/09)\nMateriálna ochrana údajov o osobe\n60. Zákon určujúci obmedzenia ochrany osobných údajov musí mať kvalitu, obsah,\nktorý je v súlade s požiadavkami ústavnosti. Podmienky obmedzovania základných práv\na slobôd, teda podmienky, ktoré sa musia splniť, aby sa v súlade s ústavou dal vykonať zásah\nobmedzujúci základné právo alebo slobodu, sú upravené na dva spôsoby: ako všeobecné\npodmienky a osobitné podmienky.\n\n39\n\nOsobitné podmienky obmedzovania základných práv a slobôd sú zahrnuté do\nustanovení zaručujúcich konkrétne základné právo alebo slobodu. Názorným príkladom\nzákladného práva, ktoré možno obmedziť jedine pri splnení osobitných podmienok, je\nvyvlastnenie, ktorého ústavná úprava určuje aj dôvody, aké legitimizujú obmedzujúci zásah\nv čl. 20 ods. 4.\nVšeobecné podmienky obmedzovania základných práv a slobôd sú jednotné pre\nvšetky základné práva, ktorých úprava nezahŕňa osobitné podmienky obmedzenia. Ústava\nneurčuje výslovne všeobecné podmienky obmedzovania základných práv a slobôd. Z toho\nmožno vyvodiť, že takéto základné práva a slobody možno obmedziť z akéhokoľvek ústavne\nrelevantného dôvodu, ak sa rešpektujú ustanovenia čl. 13 ods. 2 až 4 ústavy a výsledné\nobmedzenie nastolí spravodlivú rovnováhu (fair balance) medzi konfliktnými záujmami\npodliehajúcimi ochrane základnými právami a slobodami.\n61. Režim ochrany práva na súkromie v relevantných normách ústavy nie je\njednotný. Normy čl. 19 ústavy sú formulované ako absolútna ochrana, ktorá nedovoľuje\nobmedziť hodnoty súkromnej povahy za nijakých okolností a za nijakých podmienok.\nZásahy do nedotknuteľnosti obydlia podľa čl. 21 ods. 3 ústavy sú dovolené, ak ich ustanoví\nzákon a splnia sa dve materiálne podmienky určené v čl. 21 ods. 3. Naproti tomu hodnoty\nsúkromnej povahy chránené podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 22 ods. 2 ústavy možno obmedziť\nzákonom. „Zákon“ sa ústavou výslovne predpokladá aj pri ochrane zaručenej čl. 21 ods. 2.\nA tak nejasnosti interpretácie a aplikácie ústavného práva na súkromie sa začínajú otázkou\no ústavnom režime, v ktorom sa právo na súkromie chráni. Z okolnosti, že osobitné\npodmienky obmedzovania základného práva na súkromie zväčša nie sú zahrnuté do režimu\njeho ochrany (okrem čl. 21 ods. 3 ústavy), možno vyvodiť konštatovanie, že ústavné právo\nna súkromie sa chráni (spravidla) podľa všeobecných podmienok obmedzovania základných\npráv a slobôd ustanovených čl. 13 ústavy. Skúškou správnosti pre také konštatovanie sú\nustanovenia čl. 16 ods. 1, čl. 21 ods. 2 a čl. 22 ods. 2 ústavy, ktoré odkazujú dostupnosť\nchránených hodnôt súkromnej povahy na zákon ako prostriedok obmedzovania danej\nhodnoty súkromnej povahy. Napriek tejto zdanlivej očividnosti ochrany podľa všeobecných\n\n40\n\npodmienok obmedzovania základných práv a slobôd základné právo na súkromie patrí\nmedzi tie základné práva, ktoré sa chránia podľa osobitných podmienok obmedzovania.\n62. Základnému právu na súkromie sa zaručuje ochrana podľa ústavy a zároveň\npodľa medzinárodných dohovorov o ľudských právach. Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny\norgán nemôže do ochrany priznanej čl. 8 ods. 1 dohovoru zasahovať okrem prípadov, keď je\nto v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej\nbezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania\nnepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.\nTouto ochranou sa právo na súkromný a rodinný život priznáva vo väčšom rozsahu ako\npodľa ústavy. Ústava chráni súkromie, iba dokiaľ ho neobmedzí zákon; dohovor umožňuje\nobmedziť súkromie iba z niektorého výslovne určeného dôvodu legitímneho záujmu.\nSlovenská republika splní svoj záväzok v súlade s Viedenským dohovorom o zmluvnom\npráve, iba ak zaručí také základné právo na súkromie, ktoré sa nemôže obmedziť zákonom\nhocikedy, ale ktoré sa môže obmedziť, iba ak sa splnia podmienky ustanovené čl. 8 ods. 2\ndohovoru. Preto sa základné právo na súkromie priznáva ústavou podľa podmienok\nurčených dohovorom.\n63. Článkom 8 dohovoru sa určuje formálna podmienka „súladu so zákonom“ a dve\nkumulatívne materiálne podmienky na obmedzenie práva na súkromný a rodinný život.\nJednou materiálnou podmienkou je „nevyhnutnosť obmedzenia v demokratickej\nspoločnosti“. Ďalšou materiálnou podmienkou je ochrana taxatívne určených hodnôt:\n1. národnej bezpečnosti,\n2. verejnej bezpečnosti,\n3. hospodárskeho blahobytu krajiny,\n4. predchádzania nepokojom a zločinnosti,\n5. ochrany zdravia,\n6. ochrany morálky,\n7. ochrana práv a slobôd iných.\n\n41\n\n64. Ústava zaručuje ochranu osobných údajov v komplikovanom a ťažko prehľadom\nrežime náročnom na výklad. Formu, v akej možno toto základné právo obmedziť – zákon –\nurčuje sama ústava. Materiálne podmienky ochrany osobných údajov a požiadavku\nprocesnoprávnej ochrany treba vyvodiť v spojení čl. 19 ods. 3 s čl. 22, s čl. 152 ods. 4\nústavy a s čl. 154c ods. 1 ústavy. Materiálne podmienky ochrany a procesnoprávnu ochranu\nsa podľa týchto ustanovení zaručujú čl. 8 ods. 2 dohovoru, a preto aj case­law ESĽP.\n65. Právo na ochranu údajov o osobe podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru možno obmedziť,\nak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu taxatívne určených\nzáujmov. Z tohto usporiadania materiálnych podmienok možno vyvodiť, že materiálne\npodmienky ochrany údajov o osobe v rámci ochrany priznanej ústavou sú dve. Jednou\nz nich je podmienka nevyhnutnosti obmedzujúceho opatrenia, zásahu do práva na súkromie,\nktorým sa chránia aj údaje o osobe. Ďalšou je podmienka legitímneho účelu, zásahu\nvykonaného z dôvodu, ktorý je v čl. 8 ods. 2 dohovoru taxatívne uvedený.\n66. Účelu ochrany údajov o osobe nezodpovedá akákoľvek generálna norma\numožňujúca orgánu verejnej moci, aby získaval a využíval osobné údaje. Účel sa napĺňa až\nvtedy, keď orgán verejnej moci dostane v zákone dostatočne presné a podrobné\nsplnomocnenie na nakladanie s osobnými údajmi, ktoré neumožní zakladanie databáz\no čomkoľvek a kedykoľvek, stačí, ak sa vie, na ktorom štátnom orgáne. V tejto súvislosti\nnemožno opomenúť právny názor ESĽP: „Výpočet výnimiek z práva jednotlivca na rešpekt\nk jeho súkromnému životu tak, ako je uvedený v čl. 8 ods. 2, je taxatívny a ich vymedzenie\nje reštriktívne.“ (Parrillo v. Italy [GC]  rozsudok z 27. 8. 2015 k sťažnosti č. 46470/11, bod\n163).\n67. Sťažovateľ namietol, že v okolnostiach prípadu došlo k porušeniu jeho\nzákladného práva na ochranu osobných údajov použitím sledovacích technológií. Použitie\nsledovacích technológií predstavuje zásah do súkromia (nielen v rozsahu ochrany osobných\núdajov), aký je akceptovateľný vo verejnom záujme v rozsahu spravodlivej rovnováhy\n\n42\n\nmedzi ochranou, ktorá sa každému má zabezpečiť v rámci práva na súkromie, a medzi\nverejným záujmom, ktorý je natoľko závažný, že opodstatňuje obmedzenie práva na\nsúkromie. Nastolenie spravodlivej rovnováhy medzi zásahom do základného práva\npomocou sledovacích technológií a medzi obmedzením použitia sledovacích technológií je\nnevyhnutnou zásadou, od ktorej nemožno upustiť ani pri vymedzovaní podmienok použitia\nsledovacích technológií z hľadiska ochrany ostatných základných práv a slobôd.\n68. Európsky súd pre ľudské práva o použití informačno­technických prostriedkov\ndohľadu štátnymi orgánmi spôsobom znamenajúcim obmedzenie práva na súkromie\nuviedol, že prostriedky tajného dohľadu nad občanmi, ktoré sú typické pre policajný štát, sú\ntolerovateľné podľa dohovoru len potiaľ, pokiaľ sú striktne nevyhnutné pre ochranu\ndemokratických inštitúcií. (Klass and Others v. Germany. séria A, č. 28, bod 41) Túto\nvýnimku podľa ESĽP opodstatňujú dve okolnosti: prvou je technický pokrok zaznamenaný\nvo vývoji špionážnych prostriedkov a následne aj v prostriedkoch kontrašpionážneho\ndohľadu; druhou okolnosťou je rozmach terorizmu v Európe. V dôsledku týchto okolností sa\ndemokratické zriadenia ocitajú v ohrození. Aby im štát mohol vzdorovať a účinne\npredchádzať, musí mať možnosť podrobiť tajnému dohľadu podozrivé živly pôsobiace\nvo sfére jeho jurisdikcie. Vzhľadom na to ESĽP uznal, že existencia právnej úpravy, ktorou\nsa\n\nvytvára\n\nmožnosť\n\nuplatnenia\n\ntajného\n\ndohľadu\n\nnad\n\npoštovými\n\nzásielkami\n\na telekomunikáciami za výnimočných podmienok je nevyhnutná v demokratickej\nspoločnosti v záujme národnej bezpečnosti a/alebo na predchádzanie nepokojom\na zločinnosti (Klass and Others v. Germany, séria A, č. 28, bod 41).\n69. Technologický pokrok prináša stále novšie a nenápadnejšie prostriedky, ktorými\nmožno získavať údaje o každej osobe pomocou sledovania v takmer dokonalom utajení, či\nuž je pre verejný záujem ľahostajná, alebo či je osobou na čele štátu, a preto v strede\nverejného záujmu. Európsky súd pre ľudské práva pre všetky prostriedky tajného sledovania\n(telefonické odpočúvanie, priestorové odpočúvanie atď.) aplikuje rovnaké princípy bez\nrozlíšenia medzi jednotlivými druhmi operatívno­pátracích prostriedkov (Khan v. the\nUnited Kingdom – rozsudok z 12. 5. 2000 k sťažnosti č. 35394/97; Copland v. the United\nKingdom – rozsudok z 3. 4. 2007 k sťažnosti č. 62617/00. ECHR 2007­IV).\n43\n\n70. Na účely ochrany práva na súkromný život pred používaním sledovacích\nprostriedkov (prostriedkov tajného dohľadu) ESĽP zdôraznil, že právna úprava musí\nvymedziť jasné a podrobné pravidlá upravujúce rozsah a použitie takých opatrení, určiť\nminimálne požiadavky na dĺžku, spôsob uloženia získaných informácií a údajov, ich\npoužitie, prístup tretích osôb k nim, a ustanoviť procedúry vedúce k ochrane celistvosti\na dôvernosti údajov, ako aj na ich zničenie, a to spôsobom, aby jednotlivci disponovali\ndostatočnými zárukami proti riziku ich zneužitia a svojvôle. Podľa ESĽP: „V kontexte\ntajných sledovacích opatrení alebo monitorovania komunikácie orgánmi verejnej moci musí\nvnútroštátne právo poskytovať jednotlivcovi určitú ochranu pred svojvoľnými zásahmi do\njeho práv priznaných článkom 8, a to s prihliadnutím na nedostatok verejnej kontroly a na\nriziko zneužitia moci. Preto vnútroštátne právo musí byť dostatočne jednoznačné vo svojich\nustanoveniach, aby osobám poskytlo primeraný návod ohľadne okolností a podmienok,\nza ktorých sa úrady môžu uchýliť k tajným opatreniam.“ (Kopp v. Switzerland. Rep. 1998­\nII, fasc. 67  rozsudok z 25. 3. 1998, bod 64). Nevyhnutnosť disponovať takými zárukami je\no to väčšia, keď ide o ochranu osobných údajov podrobených automatickému spracovaniu,\nnajmä ak sa tieto údaje využívajú na policajné ciele a v situácii, keď sa dostupné\ntechnológie stávajú čoraz komplikovanejšie. Vnútroštátne právo musí predovšetkým zaručiť,\nže zhromaždené údaje sú skutočne relevantné a nie sú prehnané vzhľadom na účel, pre ktorý\nboli zhromaždené, a že sú uschované vo forme umožňujúcej identifikáciu osôb v čase\nnepresahujúcom nevyhnutnú mieru na dosiahnutie účelu, na ktorý boli zhromaždené (Weber\nand Saravia v. Germany, sťažnosť č. 54934/00; Liberty and Others v. the United Kingdom,\nsťažnosť č. 58243/00, body 62 a 63).\n71. Nekvalita právnej úpravy sa stala príčinou rozhodnutia o porušení dohovoru\nFrancúzskom, lebo právna úprava tohto štátu „primerane jasne neurčila rozsah a spôsob\nuplatňovania takýchto oprávnení príslušnými orgánmi” (Kruslin case, séria A, 1990, č. 176­\nA). Rovnaké rozhodnutie urobila aj Európska komisia pre ľudské práva pri preskúmaní\nsúladu španielskej úpravy s čl. 8 dohovoru, keď 11. 4. 1997 vo veci Cosme Valenzuela\n\n44\n\nContreras proti Španielsku (sťažnosť č. 27671/95) za hodnotiace kritérium označila otázku,\nči príslušné právne ustanovenia poskytujú dostatočnú záruku proti svojvoľným zásahom\nverejnej moci, a na jej základe zistila, že španielske právo nevymedzilo s náležitou\njasnosťou a presnosťou rozsah a spôsob výkonu odpočúvania. Nedefinovalo napr. kategórie\nosôb, ktoré možno podrobiť odpočúvaniu, ani kategórie prípadov, v ktorých možno povoliť\nodpočúvanie, a neurčovalo ani časový limit trvania odpočúvania, povinnosť zničiť zvukové\nzáznamy v prípade zastavenia konania alebo zbavenia obvinenia a pod.\n\nV.\nSplnenie podmienok ochrany v okolnostiach prípadu\n72. Rozhodnutie o tom, ktoré otázky sporu a ktoré argumenty účastníkov konania sú\npodstatné a relevantné, a preto súd musí na ne dať jasnú a zreteľnú odpoveď na účely\nriešenia konkrétneho právneho problému, je predurčené povinnosťou súdu odborne –\nobjektívne a nestranne – určiť otázky, ktoré sú pre rozhodnutie sporu relevantné, a preto súd\nv odôvodnení musí dať presvedčivú odpoveď na každú z nich. Súd je pri vymedzovaní\nrelevantných otázok viazaný zásadou iura novit curia, svojimi skúsenosťami a znalosťami\nplatnej právnej úpravy, ktorú musí uplatniť v celom jej rozsahu.\n73. Sťažovateľ v konaní pred najvyšším súdom tvrdenie o porušení svojich práv\nargumentoval aj pomocou viacerých rozhodnutí ESĽP o ochrane práva na súkromný\na rodinný život v rozsahu, v akom sa prostredníctvom tohto ľudského práva chránia údaje\no osobe. Normatívny obsah dohovoru je formulovaný prostredníctvom case­law ESĽP.\nSťažovateľom uplatnené rozhodnutia boli v príčinnej súvislosti s predmetom žaloby, ktorú\nsťažovateľ podal v konaní sp. zn. 10 Sžz 3/2014. Právnu argumentáciu založenú na\nprávnych názoroch ESĽP bol najvyšší súd povinný pokladať za takú časť sporu, ktorá\nobsahovala podstatné a relevantné argumenty účastníka konania, a preto bolo jeho\npovinnosťou dať na ne jasné a zreteľné odpovede z hľadiska skutkového stavu a jeho právnej\n\n45\n\nkvalifikácie. Najvyšší súd tak nekonal. V odôvodnení jeho rozsudku chýba vysvetlenie, ako\na či vôbec, sa v okolnostiach prípadu splnili podmienky ochrany osobných údajov podľa\ncase­law ESĽP. Toto porušenie práva sťažovateľa na riadne odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia ako prvku ochrany zaručenej v základnom práve na súdnu ochranu nie je v\nokolnostiach prípadu jediným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy.\n74. V konaní pred najvyšším súdom odporca v 1. rade (finančné riaditeľstvo)\nvo vyjadrení k sťažovateľovej žalobe okrem iného uviedol, že nie je spôsobilý vyjadriť sa\nk tvrdeniu navrhovateľa, či sporný zoznam osobných údajov vedie, ďalej či je „tento\nzoznam bielych koní autorsky pripísateľný odporcovi“. Ak vedúci orgánu verejnej moci\nzodpovedný za chod tohto orgánu vrátane zabezpečenia jeho činnosti výlučne v medziach\nzverenej právomoci nie je spôsobilý zistiť, či „jeho úrad“ vedie nejaký zoznam osobných\núdajov ani či taký zoznam vytvorili jeho pracovníci, alebo či používajú zoznam osobných\núdajov vytvorených iným subjektom práva následne prevzatý od tohto orgánu, očividne\nnejde o zabezpečenie ochrany osobných údajov na danom štátnom orgáne v kvalite, aká sa\nzákladnému právu na ochranu osobných údajov priznáva ústavou. Kriminálny úrad\nfinančnej správy v konaní pred najvyšším súdom v písomnom vyjadrení z 30. januára 2014\n(č­9007014/1/57741/2014) okrem iného uviedol:\n«Kriminálny úrad nikdy nezostavoval, nezostavuje a nemá v úmysle zostavovať\nzoznam s názvom „biele kone“. Kriminálny úrad, ako štátny orgán so zákonnou\npôsobnosťou na odhaľovanie daňovej a colnej trestnej činnosti, má prístup do viacerých\ndatabáz, ktoré využíva na uvedený účel. Automatizovaný informačný systém finančnej\nsprávy obsahuje susbsystém s názvom „biele kone“ spracovaný finančným riaditeľstvom.»\n75. Pri zachovaní príčinnej súvislosti oboch vyjadrení (bod 74) je zrejmé, že\nfinančné riaditeľstvo zhromaždilo údaje o osobách v subsystéme nazvanom „biele kone“, no\ndeje sa tak bez vedomia prezidenta finančného riaditeľstva, ktorý nemá ani možnosť zistiť,\nže taký zoznam existuje (body 74, 8). Tým je vylúčený aj jeho vplyv na ďalšie nakladanie\nso sústredenými údajmi o osobách, a preto aj zabezpečenie a kontrola ústavne konformného\nnaloženia so všetkými v subsystéme zhromaždenými údajmi.\n46\n\n76. Najvyšší súd sa v odôvodnení rozsudku sp. zn. 10 Sžz 3/2014 podrobne zaoberal\nprocesnými otázkami konania, no v merite veci sa vyjadril iba k námietke sťažovateľa,\npodľa ktorej k porušeniu jeho osobnostných údajov dochádza už ich samým vedením.\nNajvyšší súd o tom uviedol:\n„Najvyšší súd nemohol dať za pravdu navrhovateľovi v tom, že len vedením údajov\no jeho osobe (či o podnikateľskom subjekte, v ktorom navrhovateľ figuruje) zo strany\norgánov verejnej správy na úseku správy daní a finančnej kontroly, by dochádzalo k zásahu\ndo práva navrhovateľa na ochranu osobnosti, najmä práva na ochranu cti, dôstojnosti\na práva na dobrú povesť.“ (rozsudok sp. zn. 10 Sžz 3/2014, s. 12).\nNajvyšší súd túto okolnosť vyhodnotil právne nesprávne. Aj vedenie údajov o osobe\norgánom štátu môže byť v nesúlade s čl. 19 ods. 3 v spojení s čl. 22 ods. 1 ústavy, resp.\ns čl. 8 ods. 2 dohovoru. V nesúlade s ústavou nie je až nakladanie s údajmi, ich postúpenie\nďalšiemu orgánu verejnej moci, fyzickej osobe alebo právnickej osobe. Každú pochybnosť v\ntomto smere rozptyľuje case­law ESĽP (Amann v. Switzerland [GC], sťažnosť č. 27798/95,\nbod 69, ECHR 2000­II).\n77. Najvyšší súd v odôvodnením rozsudku sp. zn. 10 Sžz 3/2014 ďalej uviedol:\n„Treba tiež zdôrazniť, že zákonný podklad na spracúvanie osobných údajov\ndaňových subjektov a ďalších osôb v informačných systémoch finančnej správy pre orgány\nverejnej správy je daný, čo vyplýva z ustanovenia § 4 ods. 3 písm. a/ zákona č. 122/2013\nZ. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v zmysle\nktorého je spracúvaním osobných údajov vykonávanie operácií alebo súboru operácií s\nosobnými údajmi, najmä ich získavanie, zhromažďovanie, šírenie, zaznamenávanie,\nusporadúvanie, prepracúvanie alebo zmena, vyhľadávanie, prehliadanie, preskupovanie,\nkombinovanie, premiestňovanie, využívanie, uchovávanie, blokovanie, likvidácia, ich\ncezhraničný prenos, poskytovanie, sprístupňovanie alebo zverejňovanie), ako aj z\nustanovenia § 164 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní v znení neskorších predpisov,\npodľa ktorého sú správca dane, finančné riaditeľstvo a ministerstvo oprávnené spracúvať\nosobné údaje daňových subjektov, zástupcov daňových subjektov a iných osôb podľa\n47\n\nosobitného predpisu, pričom daňový poriadok odkazuje na zákon o ochrane osobných\núdajov. Zároveň uvedené ustanovenie zákona oprávňuje v informačných systémoch\nspracúvať meno a priezvisko fyzickej osoby, adresu jej trvalého pobytu a rodné číslo, ak jej\nnebolo pri registrácii pridelené identifikačné číslo.“ (rozsudok sp. zn. 10 Sžz 3/2014, s. 12 \n13).\nÚstavná ochrana údajov o osobe ani ochrana, aká sa údajom o osobe priznáva podľa\nčl. 8 ods. 2 dohovoru a podľa case­law ESĽP, sa nespája iba so silou právnej úpravy\numožňujúcej zhromažďovať údaje o osobe. Nestačí teda sama okolnosť, že orgány správy\ndaní majú zákonom priznanú právomoc nakladať s údajmi o daňových subjektoch,\nzástupcoch daňových subjektov a ďalších osobách. Zákon priznaním právomoci daňovým\norgánom zabezpečuje verejný záujem na riadnom výbere daní a riadnej kontrole výberu\ndaní. V súlade s ústavou a čl. 8 dohovoru je ochrana osobných údajov zabezpečená riadne\naž vtedy, keď orgány verejnej moci nakladajú s osobnými údajmi tak, aby verejný záujem\nna dispozícii údajmi o osobe bol v súlade s ochranou, aká sa priznáva fyzickým osobám\na právnickým osobám pred neoprávnenou dispozíciou osobnými údajmi na strane orgánov\nverejnej moci. Najvyšší súd zanedbal túto stránku sporu vyvolaného sťažovateľom, a teda\nneposkytol náležitú právnu ochranu jeho námietke o neoprávnenom nakladaní s jeho\nosobnými údajmi.\n78. Sťažovateľ namietol porušenie svojho základného práva na ochranu pred\nneoprávneným nakladaním s údajmi o svojej osobe pomocou sledovacích technológií.\n„Sledovanie osôb a vecí je prostriedok operatívno­pátracej činnosti na získavanie\npoznatkov o pohybe a činnosti osôb alebo o pohybe vecí, ktoré sú dôležité pre trestné\nkonanie a sú vykonávané utajovaným spôsobom technickými alebo inými prostriedkami\n(§ 113).“ (Ivor, J. a kol. Trestné právo procesné. Bratislava: Iura edition 2006, s. 395).\nSledovanie sa uskutočňuje spravidla na príkaz orgánu štátu vydaný na základe písomnej\nžiadosti policajta alebo príslušného orgánu Policajného zboru a v konaní pred súdom na\npísomnú žiadosť prokurátora. Výkon sledovania je predmetom úpravy zákonom, záznam\nvyhotovený pri sledovaní sa musí zničiť, záznam sa pred zničením nesmie skopírovať, ani\nprepísať do písomnej alebo akejkoľvek inej podoby (§ 7 ods. 5 zákona č. 166/2003 Z. z.).\n48\n\n79. Použitie sledovacích technológií sa v právnom poriadku Slovenskej republiky\nvymedzuje vo všeobecne záväzných právnych predpisoch upravujúcich právne postavenie\nmocenských zložiek štátu. Ústavný súd v okolnostiach prípadu pokladá za právne presnejšie\nuvažovať o použití prostriedkov, metód a postupov tajného dohľadu. Tento rozdiel\nnezbavuje sťažovateľa osobitnej ochrany podľa dohovoru, a preto ani podľa ústavy, lebo\nESĽP priznal oprávneným osobám ochranu pred používaním prostriedkov tajného dohľadu.\n80. Ústavný súd hodnotí zákonné vymedzenie právomoci finančného riaditeľstva\nako dostatočne široké a nejednoznačné na to, aby sa do nej extenzívnym výkladom zákona\ndalo vtesnať použitie prostriedkov a postupov tajného dohľadu. Spôsob zhromažďovania\núdajov o osobách „Bielych koní“ a právne nejednoznačné využívanie takto zhromaždených\núdajov možno hodnotiť ako zásah do základného práva na ochranu osobných údajov\npoužitím prostriedkov tajného dohľadu. Preto bolo povinnosťou najvyššieho súdu\npreskúmať, ako boli v okolnostiach prípadu splnené podmienky ochrany osobných údajov\nustanovené pred použitím prostriedkov a postupov tajného dohľadu.\n81. V spore, ktorý rozhodoval najvyšší súd v konaní sp. zn. 10 Sžz 3/2014, podstatné\na relevantné pre uplatnenie účinnej a efektívnej ochrany základného práva na súdnu ochranu\nv spojení so základným právom na ochranu súkromia v rozsahu ochrany osobných údajov\nboli otázky, či\n­ je legitímne viesť zoznam Bielych koní (teda či je legitímne zhromažďovať\na usporiadavať údaje o osobách na účel, pre ktorý sa vedie zoznam Bielych koní),\n­ konajúce orgány štátu majú právomoc viesť predmetný zoznam,\n­ právna úprava, podľa ktorej sa zoznam Bielych koní vedie, má kvalitu predpísanú\ndohovorom a ústavou, teda či orgány štátu\n(i) aplikovali právnu úpravu, ktorej kvalita zaručovala obmedzenie ústavnej ochrany\nosobných údajov iba z legitímnych dôvodov,\n(ii) aplikovali právnu úpravu, ktorá zaručuje obmedzenie ústavnej ochrany osobných\núdajov iba po určený čas,\n49\n\n(iii) aplikovali právnu úpravu, ktorá umožňuje súdny prieskum obmedzenia ústavnej\nochrany osobných údajov,\n­ zoznam Bielych koní sa vedie v súlade s platnou právnou úpravou,\n­ zaradenie konkrétnej osoby (žalobcu) do tohto zoznamu je legitímne.\n82. Sťažovateľ podal žalobu, ktorou namietol porušenie ochrany údajov o svojej\nosobe (o svojej podnikateľskej činnosti) z dôvodu porušenia viacerých prvkov\nimplikovaných v práve na ochranu osobných údajov a požiadal najvyšší súd, aby mu\nzabezpečil ich ochranu vydaním zákazu obom odporcom viesť ho v zozname bielych koní\nalebo v inom obdobnom zozname, a zároveň požiadal súd, aby uložil odporcom odstránenie\nzáznamu o sťažovateľovi v zozname bielych koní. Sťažovateľove požiadavky boli\nv príčinnej súvislosti s právom, o ktorého ochranu sa uchádzal.\n83. Povinnosťou najvyššieho súdu nebolo žalobe vyhovieť, no bolo jeho povinnosťou\npreskúmať ju v celom rozsahu dôvodne uplatnenej právnej argumentácie, o tejto\nargumentácii rozhodnúť a v odôvodnení rozhodnutia riadne vysvetliť, či orgány správy daní\nrešpektovali ochranu osobných údajov, ktorú sťažovateľovi zaručuje ústava a dohovor.\nV okolnostiach prípadu sa najvyšší súd nevyrovnal so splnením prevažnej väčšiny\nz podmienok významných pre dodržanie základného práva sťažovateľa na ochranu jeho\nosobných údajov. Ba čo viac, neexistuje ani indícia, že sa najvyšší súd zaoberal splnením\ntýchto podmienok aspoň sám pre seba. Taký postup súdu je nezlučiteľný s účelom\nzákladného práva na súdnu ochranu, je jeho popretím. Ústavný súd preto rozhodol\no porušení sťažovateľom označených práv v podstatnej časti sťažnosti.\n84. Sťažovateľ namietol aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu\nnesplnením požiadavky riadneho odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu. Z tohto dôvodu\noznačil za ústave odporujúce nielen rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžz 3/2014\nz 18. marca 2015, ale aj postup najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 10 Sžz 3/2014\npredchádzajúci tomuto rozhodnutiu. Ústavný súd konštatuje neexistenciu príčinnej\nsúvislosti medzi námietkou o porušení práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia\n50\n\na postupom súdu predchádzajúcim vyhotoveniu jeho rozhodnutia, preto v tomto rozsahu\nsťažnosti nevyhovel.\n85. Sťažovateľ namietol aj porušenie svojho práva na česť a dôstojnosť\npomenovaním, označením zoznamu, v ktorom sa ocitol v dôsledku ústave odporujúceho\nzberu údajov orgánmi výkonnej moci Slovenskej republiky, slovami „Biele kone“.\nKlasifikačným kritériom na zaradenie osôb do uvedeného zoznamu je zákon porušujúca\na zákon obchádzajúca činnosť. Sťažovateľ nemôže dôvodne očakávať a legitímne vyžadovať\nod orgánov verejnej moci, aby túto činnosť označovali slovami, ktoré nie sú pejoratívne.\nPojem „biele kone“ je z hľadiska vývoja slovenského jazyka spontánne vytvorený a\ndostatočne známy. Ústavný súd s prihliadnutím na všetky relevantné okolnosti nevyhovel\nsťažnosti ani v rozsahu, v akom sťažovateľ namietol ujmu na svojom základnom práve na\nčesť a dôstojnosť spôsobenú použitím označenia „Biele kone“ pre identifikáciu zoznamu\nrelevantného na vznik sporu v okolnostiach prípadu.\n\nVI.\nRozhodnutie o trovách konania\n86. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde: „Ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby\núplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.“\nSťažovateľ požiadal ústavný súd o priznanie úhrady trov konania z dôvodu svojho\nprávneho zastúpenia advokátom, ktoré je predpísané zákonom. Advokát vykonal dva úkony\nprávnej služby roku 2015. Za jeden úkon vykonaný v roku 2015 prislúcha odmena v sume\n139,83 €, t. j. za dva úkony ide o sumu 279,66 €. Spolu s režijným paušálom ku každému\núkonu (2 x 8,39 €) tvorí náhrada trov právnej služby advokátom sumu 296,44 € vypočítanú\npodľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.\no odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Sťažovateľ uplatnil\n\n51\n\npožiadavku zvýšenia trov právnej služby o daň z pridanej hodnoty vo výške 20 %, no\nnepredložil dôkaz o tom, že je platcom dane z pridanej hodnoty. Ústavný súd preto tejto\npožiadavke nevyhovel.\n87. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušila,\naj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 3 ústavy). Sťažovateľ musí uplatniť\npožiadavku na primerané finančné zadosťučinenie. Požiadavku musí nielen vzniesť, ale aj\nriadne odôvodniť (§ 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde). V okolnostiach prípadu sťažovateľ\nneuplatnil právo na primerané finančné zadosťučinenie za porušenie základného práva\nna súdnu ochranu ani za porušenie základného práva na súkromie či na ochranu osobných\núdajov. Ústavný súd sa preto priznaním primeraného finančného zadosťučinenia\nsťažovateľovi nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 7. októbra 2015\n\n52", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na nedotknuteľnosť osoby, súkromia", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "konanie-splnenie podmienok konania", "arbitrárnosť", "správne súdnictvo-konanie o ochrane pred nezákonným zásahom", "výklad (interpretácia)-právnej normy", "financie-rozhodnutie finančného orgánu", "informácie-poskytovanie", "príčinná súvislosť", "rozhodnutie-odôvodnenie", "osobné údaje-ochrana osobných údajov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "10Sžz/3/2014", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c91ea0ac-6c74-4f2e-8e4e-dbf9a49082b5", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 57/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 57/2014 z 30. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-30", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c91ea0ac-6c74-4f2e-8e4e-dbf9a49082b5"}, {"guid": "ussr:47d0b197-5fad-49a1-8f93-b5c2f452da74", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 44/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 44/2011 z 26. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-26", "citacie_n": 89, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:47d0b197-5fad-49a1-8f93-b5c2f452da74"}, {"guid": "ussr:09ebd55e-041c-41d1-b659-b43e93eaeef0", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 53/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 53/2010 z 9. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-09", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:09ebd55e-041c-41d1-b659-b43e93eaeef0"}, {"guid": "ussr:83461355-7bda-4c13-9ee9-695d8b25506c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 296/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 296/09 z 10. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-10", "citacie_n": 331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83461355-7bda-4c13-9ee9-695d8b25506c"}, {"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:0fc5562e-8afe-4c8e-947d-1e59c3af9562", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 402/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 402/08 z 17. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-17", "citacie_n": 235, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0fc5562e-8afe-4c8e-947d-1e59c3af9562"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:2ec8ad70-ddf5-437b-ae59-5f3f99c83641", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 311/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 311/07 z 24. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-24", "citacie_n": 473, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2ec8ad70-ddf5-437b-ae59-5f3f99c83641"}, {"guid": "ussr:69fce7a6-c5a7-422e-9a8b-06abdecf47b5", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 7/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 7/08 z 18. 3. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-03-18", "citacie_n": 231, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:69fce7a6-c5a7-422e-9a8b-06abdecf47b5"}, {"guid": "ussr:bb3a4478-1abb-4c66-b399-7af2dfede767", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 153/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 153/07 z 18. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-18", "citacie_n": 1501, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb3a4478-1abb-4c66-b399-7af2dfede767"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:c4ac951d-0989-4185-83b5-26716b3d8c97", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 116/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 116/06 z 5. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-05", "citacie_n": 825, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c4ac951d-0989-4185-83b5-26716b3d8c97"}, {"guid": "ussr:be4c7e27-32ad-4187-8696-2f8bf5efc02a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 193/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 193/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:be4c7e27-32ad-4187-8696-2f8bf5efc02a"}, {"guid": "ussr:7d5a1349-71c9-4878-b4f9-7c89dda5f6e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 25/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 25/06 z 10. 5. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-05-10", "citacie_n": 154, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7d5a1349-71c9-4878-b4f9-7c89dda5f6e9"}, {"guid": "ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 328/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 328/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1149, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085"}, {"guid": "ussr:bcb2763d-3afe-40b8-b828-277127eb47e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 230/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 230/04 z 2. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-02", "citacie_n": 49, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bcb2763d-3afe-40b8-b828-277127eb47e9"}, {"guid": "ussr:34241fe1-390e-4ddd-8551-d679388b9693", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 204/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 204/02 z 22. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-22", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:34241fe1-390e-4ddd-8551-d679388b9693"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:cbaefc0c-1389-4dc4-b0cd-61bb6eef1c93", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 6/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 6/03 z 13. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-13", "citacie_n": 144, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cbaefc0c-1389-4dc4-b0cd-61bb6eef1c93"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-11", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced"}, {"guid": "ussr:7892ec1a-5f07-4a5c-8937-2a7f1b813fd7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.48.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 48/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 48/97 z 7. 1. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-01-07", "citacie_n": 311, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.48.1997.1"}, {"guid": "ussr:3f2cc0d6-1c91-4ba3-ab20-5c6908322861", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.28.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 28/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 28/96 z 12. 5. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-05-12", "citacie_n": 288, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.28.1996.1"}, {"guid": "ussr:fe561f30-034c-46d4-8149-95c7f9013d50", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 43/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 43/95 z 10. 9. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-09-10", "citacie_n": 572, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fe561f30-034c-46d4-8149-95c7f9013d50"}, {"guid": "ussr:ebd1f8fa-1943-4248-ae01-05048db7bf01", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.128.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 128/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 128/95 z 10. 10. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-10-10", "citacie_n": 84, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.128.1995.1"}, {"guid": "ussr:ee98ae3f-dc93-4f8e-8766-3f372395cb3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 26/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/94 z 10. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-10", "citacie_n": 1929, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:600af185-d70a-41dc-a80d-c024cc9badaf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.246.2024.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 246/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 246/2024 z 3. 7. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-07-03", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.246.2024.2"}, {"guid": "ussr:482b3277-e179-47b2-a169-5ab68adf15b0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.432.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 432/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 432/2021 z 14. 7. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-07-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.432.2021.1"}, {"guid": "ussr:5f48c714-d075-48dc-bee1-e1b0e6bec31e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.575.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 575/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 575/2020 z 15. 12. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-12-15", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.575.2020.1"}, {"guid": "ussr:ce98773f-cbf6-456a-8de0-792d53522bf7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.416.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 416/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 416/2018 z 17. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-17", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.416.2018.1"}, {"guid": "ussr:46fda95b-07f4-4d8b-a226-ca6917e55d52", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.283.2017.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 283/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 283/2017 z 6. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-06", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.283.2017.2"}, {"guid": "ussr:31d34190-b6c5-4831-8bb7-5212d7d2335c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/2016 z 10. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2016.1"}, {"guid": "ussr:18878e2a-7055-4109-b312-41e5afd5584b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.400.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 400/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 400/2016 z 29. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-29", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.400.2016.1"}, {"guid": "69bb3b23-36a1-4d85-9939-1cc29d932b22:992c23db-1715-4086-8794-865f4490f91f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:1113201436.1", "spisova_znacka": "3CdoPr/7/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3CdoPr/7/2025 z 23. 7. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-07-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:1113201436.1"}, {"guid": "cfc051c3-e8f8-4589-873d-26c852e4dd87:023a40ec-6272-4316-b512-27b3eafed4d2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:4116228282.2", "spisova_znacka": "9Cdo/40/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/40/2024 z 18. 6. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-06-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:4116228282.2"}, {"guid": "ae370331-54bf-48b1-b832-1bca0b9cbf73:6c5475bd-d706-4d9c-8e29-6f82467f7980", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:5120201396.1", "spisova_znacka": "9Cdo/46/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/46/2023 z 30. 10. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-10-30", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:5120201396.1"}, {"guid": "9a71ae65-9163-4503-a048-40b30f7f6a62:b5552371-b48e-4711-bc02-f9f2e412abef", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:3817213593.1", "spisova_znacka": "9Cdo/160/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/160/2022 z 30. 10. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-10-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:3817213593.1"}, {"guid": "245499a5-73d9-4a26-ad82-6cc33324fdb1:a30ec1e4-0fde-4257-a935-33401514e6d5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:8113234472.1", "spisova_znacka": "1Cdo/60/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/60/2020 z 27. 4. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-04-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:8113234472.1"}, {"guid": "f712d348-83ae-42fc-98e1-d96354b72000:135f19e6-fef3-4e4b-8968-0d082afd11b0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:9015898694.3", "spisova_znacka": "8Sžnz/2/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžnz/2/2015 z 27. 4. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-04-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:9015898694.3"}, {"guid": "991bdd34-d9d2-4fa3-9e3c-6d2ae6a97222:d2955dbc-12c7-4202-b99b-d7613008a1bb", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:1017201439.1", "spisova_znacka": "3Shk/4/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Shk/4/2025 z 27. 5. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-05-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:1017201439.1"}, {"guid": "20d13247-9dd5-4b6d-ba7f-98aab79a0667:f46f8e59-2fdc-42ed-baaf-2db7541fa151", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:1016202538.1", "spisova_znacka": "4SžNSS/6/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4SžNSS/6/2024 z 25. 9. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-09-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:1016202538.1"}, {"guid": "e22f68b1-518b-457d-8ad3-3004a612543b:a820f9e1-3bb6-4bd3-bbb8-484db18a5deb", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:6020200250.1", "spisova_znacka": "6Sžk/28/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Sžk/28/2021 z 26. 1. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-01-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:6020200250.1"}, {"guid": "3c7a2977-1a65-4a6f-9952-a73e3d766613:17f1a673-2709-4709-bf21-d0b6c863c655", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2026:0823106388.1", "spisova_znacka": "5Sf/28/2023", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5Sf/28/2023 z 15. 1. 2026", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2026-01-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2026:0823106388.1"}, {"guid": "2ee029b5-0014-40dd-a958-4c226b313a55:5bc11e1f-c80a-4b64-80b3-9f9d55184fd3", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2025:0823106188.1", "spisova_znacka": "1S/34/2023", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1S/34/2023 z 29. 5. 2025", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2025-05-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2025:0823106188.1"}, {"guid": "36607e91-8bce-4d5e-ba72-3db1bda95467:dfd8ca87-20d3-4cbb-b037-cf83be21e45a", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2025:1017201442.4", "spisova_znacka": "BA-7Sa/75/2017", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-7Sa/75/2017 z 22. 4. 2025", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2025-04-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2025:1017201442.4"}, {"guid": "d819cdc9-1a44-4cdb-a0ea-9c2aa00a88db:b6069683-4475-4fc0-b5df-af4419651f77", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2025:1017201439.5", "spisova_znacka": "BA-6Sa/75/2017", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-6Sa/75/2017 z 17. 2. 2025", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2025-02-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2025:1017201439.5"}, {"guid": "d1809f2c-3912-4abe-b058-bbc977628e5c:b01e9412-1e51-4e7c-8337-b7e806854c78", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2024:5022200480.1", "spisova_znacka": "ZA-31S/154/2022", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. ZA-31S/154/2022 z 12. 9. 2024", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2024-09-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2024:5022200480.1"}, {"guid": "826104bf-7f77-4145-a9c9-b4d458a27a2d:c3b7192a-0d0a-4095-aabd-182cdad9895f", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2024:5022200420.2", "spisova_znacka": "ZA-30S/190/2022", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. ZA-30S/190/2022 z 21. 8. 2024", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2024-08-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2024:5022200420.2"}, {"guid": "2139784d-f2a4-4018-8869-0d085ecb8446:6059e6aa-a70b-4afb-bdd3-1f3dac522012", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2024:5022200401.2", "spisova_znacka": "ZA-30S/183/2022", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. ZA-30S/183/2022 z 15. 5. 2024", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2024-05-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2024:5022200401.2"}, {"guid": "57b0f39c-e3a7-4a66-8f8c-f3af2c0a30a4:c1628100-0cd1-4535-be86-e2e7508e64e9", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2023:5022200110.2", "spisova_znacka": "ZA-30S/39/2022", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. ZA-30S/39/2022 z 8. 11. 2023", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2023-11-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2023:5022200110.2"}, {"guid": "5dcd062d-f4d1-49fa-bfc2-eb942bc5aeb2:9a2fef19-0793-4aba-8c4d-98a0a2739edd", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2023:1017201440.6", "spisova_znacka": "BA-4Sa/75/2017", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-4Sa/75/2017 z 23. 10. 2023", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2023-10-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2023:1017201440.6"}, {"guid": "a7ad8d8a-5807-4a4f-8659-a8f45a5b4752:393936a6-86cb-4a7b-a5f8-7e92ae473ced", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2023:1018201649.2", "spisova_znacka": "BA-5S/202/2018", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-5S/202/2018 z 6. 9. 2023", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2023-09-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2023:1018201649.2"}, {"guid": "8619e4f7-e061-4883-9fa4-7fe8530be9eb:49881001-2486-47fb-bc18-0550eb102de8", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:6124333009.1", "spisova_znacka": "16Co/103/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16Co/103/2025 z 30. 1. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-01-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:6124333009.1"}, {"guid": "e6fbc67c-c9fe-479a-9282-4fa0c39708c3:f55410b2-3fbe-4895-894e-c098861b4dc2", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2025:2111210272.1", "spisova_znacka": "21CoEk/36/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 21CoEk/36/2025 z 19. 12. 2025", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2025-12-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2025:2111210272.1"}, {"guid": "4cb72a1e-ea41-48ea-a967-dabc60f6e3f4:eb3a3e70-76b6-4db2-a380-56452898929b", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2025:6125253706.2", "spisova_znacka": "9Co/178/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/178/2025 z 9. 12. 2025", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2025-12-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2025:6125253706.2"}, {"guid": "06a66fc3-9e3f-46aa-ab45-9d9c79cf05b6:17a359dc-34c4-4042-a14f-2d63e46350bb", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2025:6125210338.1", "spisova_znacka": "9Co/156/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/156/2025 z 25. 11. 2025", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2025-11-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2025:6125210338.1"}]}