{"guid": "ussr:cc9b9667-889f-4576-9cda-d4be8b6b717d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.274.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 274/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 274/2015 z 10. 6. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 10. júna 2015, sp. zn. I. ÚS 274/2015, ECLI:SK:USSR:2015:1.US.274.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Milan Ľalík", "sudca_id": 1072, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milan-lalik-1072", "datum_vydania": "2015-06-10", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/cc9b9667-889f-4576-9cda-d4be8b6b717d", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.274.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.274.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.274.2015.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 274/2015­9\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného\n\nadvokátkou JUDr. Jarmilou Machovou, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci\nnamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 149/2014 z 30. októbra 2014 a takto\n\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n2. februára 2015 doručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu\nzaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva\nna spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 149/2014 z 30. októbra 2014.\n2. Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 386/07\nkonal Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“) o žalobe, ktorou sa žalobca\n(Dopravný podnik mesta Košice ̶ ďalej len „žalobca“) domáhal od sťažovateľa zaplatenia\nsumy 23,47 € s prísl. z titulu zaplatenia sankcie za využitie mestskej hromadnej dopravy bez\nplatného cestovného lístka v marci roku 2005. Okresný súd žalobe vyhovel rozsudkom\nzo 4. októbra 2007, pričom v tomto konaní pred okresným súdom bol sťažovateľovi\nustanovený opatrovník z dôvodu jeho neznámeho pobytu, keďže na adrese uvedenej\nv žalobe žalobcom sa sťažovateľ nezdržiaval.\n3. Sťažovateľ dôvodiac tým, že o konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 386/07 nemal\nvedomosť a dozvedel sa o ňom až v exekučnom konaní o nútenom výkone označeného\nrozsudku okresného súdu, ktorý podľa sťažovateľa nemohol nadobudnúť právoplatnosť,\npretože mu nebol účinne doručený (a preto lehotu na podanie odvolania považoval\nza zachovanú), podal 21. januára 2013 proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 16 C 386/07\nzo 4. októbra 2007 odvolanie, ktoré odôvodnil aj tým, že žalobca zámerne\nneuviedol v žalobe jeho správnu adresu, o ktorej mal mať žalobca vedomosť z iného\nskoršieho konania vedeného žalobcom pred okresným súdom proti sťažovateľovi\npod sp. zn. 44 C 401/05. V tomto skoršom konaní o žalobe žalobcu proti sťažovateľovi\npre iný prípad jazdy mestskou hromadnou dopravou bez cestovného lístka, v ktorom bol\nsťažovateľ úspešný a ktoré bolo právoplatne skončené 3. mája 2007, malo byť podľa\nsťažovateľa preukázané, na akej adrese sa zdržiava, a tiež to, že ešte 30. januára 2002\nna príslušnom oddelení polície sťažovateľ nahlásil stratu občianskeho preukazu a nový mu\nbol vydaný 22. februára 2002, takže sa „strateným“ občianskym preukazom nemohol\npreukázať pri kontrole mestskou hromadnou dopravou.\n2\n\n4.\n\nKrajský\n\nsúd\n\nv Košiciach\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„krajský\n\nsúd“)\n\nuznesením\n\nsp. zn. 3 Co 100/2013 z 26. novembra 2013 odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného\nsúdu sp. zn. 16 C 386/07 zo 4. októbra 2007 odmietol ako oneskorene podané po zistení\no správnosti postupu okresného súdu pri zisťovaní pobytu sťažovateľa, kvôli nezisteniu\nktorého bola sťažovateľovi ustanovená opatrovníčka, prostredníctvom ktorej bol rozsudok\nokresného súdu riadne doručený sťažovateľovi, ktorému tak uplynula lehota na podanie\nodvolania proti nemu už 2. novembra 2007.\n5. O dovolaní sťažovateľa podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, podľa\nktorého postup okresného súdu pri ustanovení mu opatrovníka pre neznámy pobyt napriek\nvedomosti žalobcu o skutočnom mieste jeho pobytu bol „... formalistický, popierajúci jeho\nprávo ako účastníka konania brániť sa proti podanej žalobe v jej samej podstate“ a ktoré\nbolo podané proti uvedenému uzneseniu krajského súdu, rozhodol najvyšší súd sťažnosťou\nnapádaným uznesením sp. zn. 2 Cdo 149/2014 z 30. októbra 2014, ktorým dovolanie\nsťažovateľa odmietol.\n6. Najvyšší súd konštatoval, že v čase podania žaloby bol sťažovateľ prihlásený\nna pobyt na adrese uvádzanej v žalobe aj žalobcom, a keďže následným zisťovaním\nokresného súdu prostredníctvom registra obyvateľstva, ústrednej evidencie väzňov,\nmiestneho úradu príslušnej mestskej časti, okresného riaditeľstva evidencie obyvateľov,\nobvodného oddelenia Policajného zboru, ako aj u príbuzných sťažovateľa (syn sťažovateľa\nnemal tiež vedomosť o jeho pobyte) sa nepodarilo zistiť inú adresu jeho pobytu, nebola\npostupom okresného súdu pri ustanovovaní mu opatrovníka odňatá sťažovateľovi ani\nmožnosť konať pred súdom. V súvislosti s námietkou týkajúcou sa vedomosti žalobcu\no mieste pobytu sťažovateľa najvyšší súd konštatoval, že žalobca pri podávaní žaloby\nvychádzal z hlásenia podaného jeho kontrolórom, ktorý pri kontrole opísal údaje\nz kontrolovaného preukazu totožnosti a ktoré (konkrétne miesto pobytu) boli preukázané aj\nv dôsledku aktivity okresného súdu, a že žalobca ako dopravný podnik vedie veľké\n\n3\n\nmnožstvo obdobných súdnych sporov, takže od neho nemožno očakávať, aby mal prehľad\no ich prípadnom prepojení.\n7. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ polemizuje s názorom najvyššieho\nsúdu, pričom v tejto súvislosti uviedol:\n„Snáď je možné súhlasiť s názorom najvyššieho súdu, že žalobkyňu nemožno\npodozrievať z toho, že moju správnu adresu zámerne súdu neoznámila. Možno pripustiť\nsnáď aj to, že žalobkyňa ako dopravný podnik vedie veľké množstvo súdnych konaní proti\nmnožstvu protistrán a nedá sa preto vylúčiť, že žalobkyňa správnu adresu môjho pobytu\nneuviedla súdu nedopatrením, napr. z dôvodu, že pri veľkom množstve súdnych sporov,\nktoré vedie, neudržala vo veciach týkajúcich sa mojej osoby ako žalovaného potrebný\nprehľad a náležitú evidenciu.\nHoci možnú správnosť uvedeného pohľadu najvyššieho súdu pripúšťam, zároveň\ntvrdím, že rovnako dobre nemožno vylúčiť ani diametrálne odlišný pohľad. Spočíva v tom,\nže okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 44 C 401/2005 bezpečne zistil, že ja som bez\nplatného lístka mestskou hromadnou dopravou nejazdil, a že došlo k zneužitiu môjho\nstrateného občianskeho preukazuj neznámou osobou, ktorá bola pri čiernej jazde\npristihnutá a preukázala sa mojím preukazom totožnosti. Žalobkyňa na tomto podklade bola\nv spore neúspešná, jej žaloba bola zamietnutá. Za tohto stavu by sa logicky dalo očakávať,\nže právny zástupca žalobkyne (ktorého profesionálnou povinnosťou je postupovať odborne\na v súlade so zákonom) prelustruje všetky ďalšie súdne spory vedené proti mne z toho\npohľadu, či z časového hľadiska nespadajú do obdobia, v ktorom som už mal iný občiansky\npreukaz, keď ten pôvodný som stratil. Pri takomto postupe by sa muselo zistiť, že ani žaloba\nvedená pod sp. zn. 16 C 386/2007 nemôže obstáť (obdobne ako ani ďalšia žaloba vedená\npod sp. zn. 21 C 845/2007, ktorá je v štádiu dovolacieho konania), a že by bolo namieste\nvziať ju späť. Za tohto stavu sa mohlo javiť pre žalobkyňu výhodnejšie moju skutočnú adresu\nsúdu neoznamovať a ťažiť z výhod konania voči žalovanému zastúpenému opatrovníkom,\nktorý o veci nemal žiadnu vedomosť a nemohol sa preto ani v mojom zastúpení účinne\nbrániť.\n\n4\n\nNech už by sa vychádzalo z ktoréhokoľvek z vyššie uvedených možných pohľadov,\noba vedú vo svojich dôsledkoch k jednoznačnému záveru, podľa ktorého som prišiel\no možnosť vedieť o konaní, reálne sa ho zúčastniť, prevziať rozsudok a následne v prípade\npotreby podať odvolanie primárne na základe hrubého pochybenia právneho zástupcu\nžalobkyne, ktorý (či vedome, či nevedome) moju správnu adresu súdu neoznámil, hoci\no tejto preukázateľne vedel.“\n8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti\nna ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„Najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 149/2014 uznesením z 30.10.2014\nporušil základné právo\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\n\nústavy, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nUznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 149/2014 z 30.10.2014 sa zrušuje a vec sa\nv r a c i a na ďalšie konanie.\nNajvyšší súd je povinný n a h r a d i ť\n\ntrovy právneho\n\nzastúpenia advokátom na účet právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti.“\n\nII.\n9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\n5\n\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,\nna prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n11. V súvislosti so sťažovateľom napádaným uznesením najvyššieho súdu ústavný\nsúd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade\npripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani\npreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený\nskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.\nÚloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a\naplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných\nslobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie\nvšeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným\nrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery\nvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy,\nak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného\nhľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie\nzákladného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).\n12. V napádanom uznesení najvyššieho súdu, ktorého odôvodnenie sa zhoduje s jeho\npopisom uvádzaným sťažovateľom (preto ho ústavný súd na tomto mieste duplicitne\nneuvádza, pozn.), je okrem iného uvedené, že „Fakultatívne ustanovenie opatrovníka je\nkrajným riešením a prichádza do úvahy až po tom, keď zlyhali všetky procesné možnosti,\nako zabezpečiť práva osoby, ktorá z rôznych dôvodov nemôže pred súdom konať.“, pričom\npodľa zistení najvyššieho súdu, ktoré nerozporuje ani sťažovateľ, v danom prípade okresný\n6\n\nsúd na zabezpečenie práv sťažovateľa ako účastníka konania vykonal všetky jemu dostupné\na do úvahy prichádzajúce úkony v záujme zistenia pobytu sťažovateľa a až v dôsledku tohto\nšetrenia dospel k záveru o potrebe ustanoviť mu opatrovníčku.\n13. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa, ktorou zodpovednosť za nesplnenie si\nsvojej povinnosti ohlásiť príslušnému úradu zmenu adresy svojho trvalého bydliska v súlade\nso zákonom č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri\nobyvateľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov prenáša na žalobcu, ktorý\nmal mať vedomosť o mieste jeho pobytu, prípadne na okresný súd, ktorý z titulu iného\nkonania tiež mohol mať vedomosť o mieste pobytu sťažovateľa, ústavný súd pripomína\nzásadu „vigilantibus iura scripta sunt“ (bdelým prináležia práva) rozvíjanú v pomeroch\nmoderného právneho štátu, ktorá poníma subjekty právnych vzťahov ako emancipovaných\njedincov a entity, ktorí sa musia aktívne pričiniť o to, aby ich práva boli rešpektované\na chránené, a nespoliehať sa na ochranársku ruku paternalistického štátu (napr. nález\nÚstavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 1106/08 z 10. marca 2009, bod 22). Táto\nzásada teda zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj\nsťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by\nnedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu, a využil prostriedky, ktoré mu poskytuje\nzákon, a následne vykonal prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv\n(napr. II. ÚS 213/09, IV. ÚS 57/2011, IV. ÚS 349/2011, II. ÚS 163/2015).\n14. Podľa ústavného súdu je ústavne neudržateľné, aby sťažovateľ svoju vlastnú\npasivitu pri plnení si svojich zákonných povinností (povinnosti nahlásiť zmenu svojho\ntrvalého pobytu) ospravedlňoval či už vedomým alebo nevedomým konaním, resp.\nnekonaním iného subjektu, ktorému by pripisoval zodpovednosť sa porušenie svojich práv,\nk aktívnej ochrane ktorých ani sám neprispel.\n15. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo\ndôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď\n7\n\npre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých\nsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno\npovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť\nporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).\nO arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by\nbolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.\n16. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že závery najvyššieho súdu\nv napádanom uznesení sp. zn. 2 Cdo 149/2014 z 30. októbra 2014 sú ústavne udržateľné\na podľa ústavného súdu im nemožno vyčítať rozporuplnosť, svojvoľnosť a neodôvodnenosť,\nktoré by mali za následok arbitrárnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, preto\nústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne\nneopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\n17. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého\nrozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania sú viazané\nna vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy),\nústavný súd o tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. júna 2015\n\n8", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "rozhodnutie-zákonnosť", "opatrovník-ustanovenie", "pobyt-trvalý", "odvolanie-oneskorené", "pobyt-ohlasovacia povinnosť", "doručenie, doručovanie-náhradné doručovanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:df2f3d71-f056-477d-873e-011739ed4df1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.163.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 163/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/2015 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.163.2015.1"}, {"guid": "ussr:7d59850b-19fa-417d-8184-eebaf7729ef6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 349/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 349/2011 z 19. 4. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-04-19", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7d59850b-19fa-417d-8184-eebaf7729ef6"}, {"guid": "ussr:3d853fef-7df3-4a7d-91d2-652e76e53275", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 57/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 57/2011 z 12. 5. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-05-12", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d853fef-7df3-4a7d-91d2-652e76e53275"}, {"guid": "ussr:949ea8f9-4b27-4106-a70d-7bdacfee3b85", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 213/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 213/09 z 27. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-27", "citacie_n": 57, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:949ea8f9-4b27-4106-a70d-7bdacfee3b85"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "78006c7e-e0ea-42c7-a4f3-d1c630e8970c:551acacb-62c4-4c0a-a757-8b3c45a8b16c", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2013:8812211825.1", "spisova_znacka": "3Co/100/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/100/2013 z 5. 11. 2013", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2013-11-05", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8812211825.1"}], "citovane_v": [{"guid": "35abf7ac-08e7-4ef0-9325-9fe4c1d82b0d:f397c12f-5958-4691-90dc-a74ef3860bae", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1017200877.2", "spisova_znacka": "5S/108/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5S/108/2017 z 9. 7. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-07-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1017200877.2"}]}