{"guid": "ussr:d81f5d31-40c1-4321-9808-93096255d9e9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.236.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 236/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/2015 z 20. 5. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 20. mája 2015, sp. zn. I. ÚS 236/2015, ECLI:SK:USSR:2015:1.US.236.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Milan Ľalík", "sudca_id": 1072, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milan-lalik-1072", "datum_vydania": "2015-05-20", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d81f5d31-40c1-4321-9808-93096255d9e9", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.236.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.236.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.236.2015.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nI. ÚS 236/2015­10\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2015\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n, zastúpeného\n\nadvokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej\nkoná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vo veci namietaného\nporušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 3 Cdo 342/2013 z 3. apríla 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu\nv Trnave sp. zn. 11 Co 49/2012 z 3. apríla 2013 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n23. júna 2014 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal\n\nporušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 342/2013\nz 3. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s rozsudkom\nKrajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 49/2012 z 3. apríla 2013\n(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej\nlen „okresný súd“) sp. zn. 17 C 355/2010 z 19. októbra 2011 bol zamietnutý žalobný návrh\nsťažovateľa, ktorým sa domáhal zaplatenia peňažnej sumy vo výške 52 081,26 € z titulu\nstopäťdesiatnásobku doteraz priznaného bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského\nuplatnenia z titulu zistenej choroby z povolania, a to chronickej intoxikácie sírouhlíkom,\nktorá bola sťažovateľovi zistená 12. júla 1989. Východiskom sťažovateľom podaného\nžalobného návrhu bolo prehodnotenie jeho zdravotného stavu z dôvodu jeho zhoršenia\na hospitalizácie. Výsledkom prehodnotenia bol posudok vypracovaný Klinikou pracovného\nlekárstva a toxikológie Fakultnej nemocnice akademika L. Dérera v Bratislave (ďalej len\n„klinika pracovného lekárstva“) z 5. októbra 2010, ktorým bolo ustálené celkové bodové\nohodnotenie sťaženia jeho spoločenského uplatnenia na 700 bodov, teda zvýšené o 300\nbodov oproti dovtedy ohodnotenému sťaženiu spoločenského uplatnenia na 400 bodov.\nPoukazom na dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 7 ods. 3 vyhlášky ministerstiev\nzdravotníctva a spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia a Ústrednej rady\nodborov č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 32/1965 Zb.“) sa sťažovateľ domáhal\nstopäťdesiat násobného zvýšenia odškodnenia nad sumu ekvivalentnú 700 bodovému\nohodnoteniu, resp. jej doplateniu rovnajúcemu sa 300 bodovému ohodnoteniu opierajúc sa\no dva posudky o jeho zdravotnom stave vypracované klinikou pracovného lekárstva, a to\nprvý z roku 1990, ktorý stanovil výšku bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského\n2\n\nuplatnenia na 400 bodov, a druhý z 5. októbra 2010, ktorý stanovil výšku bodového\nohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia na 300 bodov. Okresný súd svojím\nrozsudkom sp. zn. 17 C 355/2010 z 19. októbra 2011 zamietol sťažovateľov návrh z dôvodu,\nže nenašiel dôvody pre postup podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Krajský súd\nna odvolanie sťažovateľa svojím rozsudkom sp. zn. 11 Co 49/2012 z 3. apríla 2013 zmenil\nrozsudok okresného súdu sp. zn. 17 C 355/2010 z 19. októbra 2011 tak, že návrhu\nsťažovateľa vyhovel v časti, a to v sume 7 319,13 €, a v prevyšujúcej časti návrh zamietol.\nNajvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 3 Cdo 342/2013 sťažovateľom podané dovolanie\nodmietol. V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.\n3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti koncentroval svoju argumentáciu do niekoľkých\nrovín.\n3.1 V prvej rovine svojej argumentácie poukázal na rozdielne právne posúdenie\nmerita jeho právnej veci všeobecnými súdmi a poukázal na to, že okresný súd „... nenašiel\ndôvody pre uplatnenie § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.. Námietku premlčania vznesenú\nv konaní súd nepovažoval za podstatnú z dôvodu, že bol toho názoru, že nárok\nna mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia sa nepremlčuje, nakoľko vzniká\naž rozhodnutím súdu.“, naproti čomu krajský súd „... mal ... za to, že na strane sťažovateľa\nsú dané predpoklady stanovené v § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. na mimoriadne\nzvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia a za primerané zvýšenie považoval 50 –\nnásobok doteraz priznaného bodového ohodnotenia“. Taktiež poukázal na rozdielne\nposúdenie otázky premlčania nároku na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského\nuplatnenia krajským súdom, ktorý „... ustálil, že vznesená námietka je dôvodná a nárok\npovažoval za čiastočne premlčaný“. Podľa názoru sťažovateľa nárok na mimoriadne\nzvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia nie je premlčaný, resp. sa nepremlčuje, pretože\n„Sťažovateľ nemohol účinne pred podaním žaloby vyzvať žalovaného na dobrovoľné\n\nsplnenie povinnosti (poskytnutie finančného plnenia) zodpovedajúcej jeho právu na\nprimerané zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nad sumu\nustanovenú v ods. 1 a ods. 2 § 7 vyhlášky č. 32/1965 Zb., pretože toto právo nemal, preto\n3\n\nnemohol spravodlivo z tohto titulu požadovať od neho plnenie na základe § 7 ods. 3\nvyhlášky č. 32/1965 Zb.. nakoľko toto právo môže konštituovať len súd.\nRozhodnutie súdu podľa ust. § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. je konštitutívnym\naktom aplikácie práva (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. septembra\n1996, sp. zn. 3 Cdo 23/96, judikát č. 53/1997, zošit č. 5­6, str. 169). Konštitutívne akty sú\nskutočnosťami, s ktorými sa spája vznik, zmena alebo zánik subjektívnych práv a povinností,\nkonštituujú teda novú právnu situáciu. Pôsobia zásadne od okamihu vydania aktu, teda\nex nunc.\nJe jednoznačné, že až do pozitívneho rozhodnutia súdu o podanom návrhu neexistuje\nsubjektívne právo žalobcu na zaplatenie zvýšenej náhrady za sťaženie spoločenského\nuplatnenia. Z uvedeného dôvodu, v čase pred rozhodnutím súdu o podanom návrhu, nemôže\ndôjsť ani k premlčaniu takého práva. Z rovnakého dôvodu taktiež nemôže súd priznať\npoškodenému prípadnú majetkovú sankciu ­ úroky z omeškania ­ skôr ako od uplynutia\nlehoty, ktorú určil na splnenie povinnosti zodpovedajúcej konštituovanému právu.\nJednoducho povedané, nemôže sa premlčať niečo, čo zatiaľ neexistuje a vzhľadom k procesu\na podmienkam vzniku podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. ani len vzniknúť nemusí,\nnakoľko je výlučne závislé od úvahy súdu.“.\n3.2 V nadväznosti na právne závery, ku ktorým krajský súd dospel, sťažovateľ\nzhodnotil, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu „... je rozhodnutím absolútne\nprekvapivým, čo predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom a zakladá prípustnosť\npodania dovolania podľa ust. § 237 písm. f) OSP“, v dôsledku čoho mal najvyšší súd\n„... po preskúmaní procesných nedostatkov vyvodiť prípustnosť dovolania z ustanovenia\n§ 237 písm. f) OSP a následne posúdiť dovolací dôvod – nesprávne právne posúdenie\notázky premlčania nároku sťažovateľa ako aj otázky primeranosti zvýšenia sťaženia\nspoločenského uplatnenia.“.\n4. Sťažovateľ na základe uvedeného ústavnému súdu navrhol, aby po prijatí sťažnosti\nna ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n4\n\n„1. Základné právo\n\n... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\n\nÚstavy... rozhodnutím Krajského súdu... zo dňa 03.04.2013, sp. zn. 11Co/49/2012 porušené\nbolo.\n2. Základné právo\nEurópskeho\n\ndohovoru...\n\n... na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1\nrozhodnutím\n\nKrajského\n\nsúdu...\n\nzo\n\ndňa\n\n03.04.2013,\n\nsp. zn. 11Co/49/2012 porušené bolo.\n3. Základné právo\n\n... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...\n\nrozhodnutím Najvyššieho súdu... zo dňa 03.04.2014, sp. zn. 3Cdo/342/2013 porušené bolo.\n4. Základné právo\nEurópskeho\n\ndohovoru...\n\n... na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1\nrozhodnutím\n\nNajvyššieho\n\nsúdu...\n\nzo\n\ndňa\n\n03.04.2014,\n\nsp. zn. 3Cdo/342/2013 porušené bolo.\n5. Rozhodnutie Najvyššieho súdu... zo dňa 03.04.2014, sp. zn. 3Cdo/342/2013\na rozhodnutie Krajského súdu... zo dňa 03.04.2013, sp. zn. 11Co/49/2012 sa zrušujú a vec\nsa vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.\n6.\n\n... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,­€ ... .\n\n7. Krajský súd... a Najvyšší súd... sú povinné ... uhradiť\n\n... trovy\n\nkonania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu...“.\n\nII.A\n5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti\no organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov\nustanoví zákon.\n\n5\n\n6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez\nústneho pojednávania.\nII. B\nK namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnapadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu\n7. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných\nprostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadne\noprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho\npri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní\npred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa\nvymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto\npostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu\nv prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo\nk porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu\nmôžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery\nboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\n6\n\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).\n8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo\nna to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná\nnezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych\nprávach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n9. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51\nústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého\nna to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať\nzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných\nzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý\npredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal\nústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne\nsúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej\njudikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie\nktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom\nna preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\n10. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie\nsvojich občianskych práv a záväzkov na súde a pod tento článok spadá aj právomoc súdov\nrozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia voči konkrétnej osobe. Takto interpretovaný\nčlánok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú\n7\n\nzáruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie\nkonania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie\nEurópskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo\nna spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp\nkontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie\nsúdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd\nnapokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nniet zásadných odlišností a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné\nposudzovať spoločne.\n11. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom\nprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej\njudikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú\nneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo\nslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva\nalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť\nmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne\n(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).\n12. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 3 Cdo 342/2013 z 3. apríla 2014 v podstatnom\nuviedol:\n«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po\nzistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený\nadvokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1\nO. s. p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť\ntýmto opravným prostriedkom.\n8\n\nDovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé\nrozhodnutie súdu. Jeho úpravou v občianskom súdnom konaní je dotknutý princíp\nnezmeniteľnosti a záväznosti rozhodnutí súdov, ktoré nadobudli právoplatnosť. Dovolaním\nmožno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa\n(§ 236 ods.l O. s. p.). Bez ohľadu na to, či odvolací súd rozhodol rozsudkom alebo\nuznesením, pripúšťa § 237 O. s. p. dovolanie proti jeho rozhodnutiu vtedy, ak konanie,\nv ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád, vymenovaných\nv písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti\núčastníka, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka, prekážku veci\nprávoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad odňatia možnosti účastníka\npred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným\nsúdom).\nŽalobca v dovolaní síce netvrdí, že by konanie bolo postihnuté niektorou\nz procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p., nakoľko, ale na takúto vadu je dovolací\nsúd povinný prihliadnuť v každom prípade – či už jej existenciu účastník namieta alebo nie\n(§ 242 ods. 1, veta druhá O. s. p.), skúmal dovolací súd, či došlo k niektorej z nich,\nno výskyt takéhoto procesného nedostatku nebol v dovolacom konaní zistený. Prípustnosť\ndovolania v prejednávanej veci preto nemožno vyvodiť z ustanovenia § 237 O. s. p.\nV prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Dovolanie proti rozsudku je\nprípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa\nvo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.). Prípustnosť dovolania proti takémuto zmeňujúcemu\nrozsudku je založená na rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého\nstupňa. O rozdielne rozsudky ide vtedy, ak okolnosti významné pre rozhodnutie veci\nposúdili oba súdy rozdielne, v dôsledku čoho odlišne určili alebo deklarovali práva a\npovinnosti účastníkov. Odlišnosťou sa pritom nemá na mysli rozdielne právne posúdenie\nveci, pokiaľ nemalo vplyv na obsah práv a povinností účastníkov, ale záver súdu odlišne\nkonštituujúci alebo deklarujúci práva a povinnosti v právnom vzťahu účastníkov. Pre\nposúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, nie je významné formálne\nhľadisko (ako odvolací súd formálne rozhodol alebo ako formálne svoj výrok označil), ale\nobsahové hľadisko (vzájomný vzťah rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého\n9\n\nstupňa v tom zmysle, či práva a povinnosti účastníkov v danom právnom vzťahu posúdili\nodlišne). Významné nie je ani to, či výroky rozsudkov súdov oboch stupňov sú alebo nie sú\nodlišne naformulované ­ aj v tomto zmysle je rozhodujúce obsahové hľadisko. Pokiaľ\nodvolací súd posúdil práva a povinnosti účastníkov daného právneho vzťahu rovnako\n(zhodne), nejde o zmeňujúci rozsudok, ale o potvrdzujúci rozsudok.\nDovolanie žalobcu smeruje proti ,,zmeňujúcemu“ výroku rozsudku odvolacieho\nsúdu, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá. I keď teda (v uvedenej časti) ide o výrok\nrozsudku odvolacieho súdu označený ako zmeňujúci, v skutočnosti (po obsahovej stránke)\npokiaľ ide o nárok nad sumu 7 319,13 €, ide o rozsudok potvrdzujúci ­ odvolací súd v tejto\nčasti neupravil práva a povinnosti účastníkov konania inak, než súd prvého stupňa, ktorý\nžalobu zamietol v celom rozsahu. Súd prvého stupňa a odvolací súd teda nad sumu 7 319,13\n€ rozhodli rovnako tak, že žalobe nevyhoveli.\nVzhľadom na to, že v uvedenej časti nejde o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu,\ntreba pri riešení prípustnosti dovolania žalobcu vychádzať z § 238 ods. 3 O. s. p., ktorý\nupravuje prípustnosť dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho\nsúdu. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,\nktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku\nsvojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie\npo právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého\nstupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa\n§ 153 ods. 3 a 4. O uvedené prípady ale v prejednávanej veci nejde. Prípustnosť (v uvedenej\nžalobe zamietajúcej časti) dovolania žalobcu preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.\nVychádzajúc z obsahu dovolania žalobcu v dovolaní namietal, že rozhodnutie\nodvolacieho súdu v napadnutej časti spočíva na nesprávnom právnom posadení veci\n(§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej\nzo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na\nzistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii\npráva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd\nnepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne\nho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových zistení vyvodil nesprávne právne\n10\n\nzávery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo\no sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237\nO. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľa boli\nopodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná\nskutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala\nby ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či\nodvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či\nzo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy\naž vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci\nnešlo).\nZ vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu\nodmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., lebo\nsmerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Pritom, riadiac sa právnou\núpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu\nz hľadiska jeho vecnej správnosti.»\n13. Krajský súd v rozsudku sp. zn. 11 Co 49/2012 z 3. apríla 2013 v podstatnom\nkonštatoval:\n«Krajský súd v Trnave ako súd odvolací po zistení, že bolo podané v zákonom\nurčenej lehote odvolanie osobou na to oprávnenou, účastníkom konania proti rozhodnutiu,\nproti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, preskúmal napadnuté rozhodnutie\nsúdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1\nO. s. p. postupom podľa ust. § 214 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu\nprvého stupňa, napadnutý odvolaním nie je vecne správny.\nPredmetom konania, vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 17C/355/2010 je\nurčenie povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľovi sumu 52.081,26 eur titulom\nmimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorá suma\npredstavuje\n\n150­násobok\n\ndoteraz\n\npriznaného\n\nbodového\n\nohodnotenia\n\nsťaženia\n\nspoločenského uplatnenia z titulu choroby z povolania v počte 700 bodov. Predmetom\n\n11\n\nodvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa,\nktorým bol návrh navrhovateľa ako nedôvodné zamietnutý.\nZ obsahu spisového materiálu vyplynulo, že navrhovateľ bol zamestnaný v závode\nodporcu od r. 1976 do r. 1991 ako spriadač v prevádzke na výrobu viskózneho hodvábu,\nkde dochádzalo ku kritickému úniku toxických plynov. Počas trvania pracovného pomeru aj\nnapriek preventívnym liečebným opatreniam bola navrhovateľovi 12.7.1989 zistená\nchoroba z povolania chronická intoxikácia sírouhlíkom. Následne pre zlý zdravotný stav\nodporca s navrhovateľom i ukončil pracovný pomer. V posudku o odškodnení bolesti\na sťaženia spoločenského uplatnenia, vypracovanom Fakultnou nemocnicou akademika\nL. Dérera, Klinikou pracovného lekárstva a toxikológie bolo v r. 1990 poškodenie zdravia\nnavrhovateľa v zmysle zásad pre hodnotenie odškodnenia za SSU, ustanovených vyhláškou\nč. 32/65 Zb. prvotne ohodnotené na 400 bodov. Opakovane pre zjavné objektívne zhoršenie\nzdravotného stavu navrhovateľa bolo jeho poškodenie zdravia klinikou dobodované\nposudkom o odškodnení bolesti a SSU zo dňa 5.10.2010 o 300 bodov na súčasných\n700 bodov. Slovenská poisťovňa, a.s. z titulu poistného plnenia navrhovateľovi vo veci\nodškodnenia za SSU vyplatila 199,16 eur ako základ za priznaných 400 bodov. V súčasnosti\nbolo navrhovateľovi vyplatené aj dobodovanie za 300 bodov, takže celkovo bola\nnavrhovateľovi vyplatená suma 348,54 eur, ktorá predstavuje odškodnenie za 700 bodov.\nZ rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny zo dňa 19.4.2010 vyplýva, že\nnavrhovateľ je občanom s ťažkým zdravotným postihnutím, pričom miera funkčnej poruchy\nje 45 %. Navrhovateľ je výlučne vplyvom choroby z povolania invalidným. Navrhovateľ je\nosobou v poproduktívnom veku 55 rokov, chorobou z povolania a jej následkami však trpí\non a jeho okolie už viac ako 23 rokov. Po túto dobu choroba výrazne ovplyvňuje jeho\nsociálne prežívanie a správanie. Pred objavením sa príznakov chronickej otravy\nsírouhlíkom viedol aktívny spoločenský, rodinný, kultúrny a športový život, plne využíval\nsvoj pracovný potenciál, netrpel žiadnymi psychickými či neurologickými ochoreniami ani\nalergiami. Život žil bez akýchkoľvek zdravotných limitácií. Vykonané kontrolné zdravotné\nvyšetrenia u navrhovateľa dokazujú, že zdravotný stav sa v dôsledku nevyliečiteľnej choroby\nz povolania naďalej zhoršuje, a to aj napriek medikamentóznej liečbe a liečebnému režimu.\nV posledných rokoch sa zdravotný stav navrhovateľa rapídne zhoršil, čo dokazuje jeho\n12\n\nhospitalizácia na klinike pracovného lekárstva a toxikológie v r. 2009 a 2010.\nNavrhovateľovi bola neurologickým vyšetrením, vykonaným KPLaT v priamej príčinnej\nsúvislosti s chorobou z povolania zistená polyneuropatia senzitívnej motoriky dolných\nkončatín, ktorá je dôsledkom dlhodobej expozície sírouhlíkom. Navrhovateľ trpí\nneurastenickým syndrómom, ochorenie sa prejavuje úpornými bolesťami dolných končatín\nso sprievodným opuchom, kŕčmi na vonkajšej strane stehien a v lýtkach oboch dolných\nkončatín, stratou jemnej motoriky, nevládnosťou. Pyrometrickým vyšetrením v priamej\npríčinnej súvislosti s chorobou z povolania bola zistená na hrudníku obštrukčná ventilačná\nporucha a hraničná hyperinflácia pľúc, ktorá mu spôsobuje dlhodobo ťažkosti s dýchaním.\nTaktiež mu bola zistená artériová hypertenzia s veľmi vysokým KVS rizikom, choroba hrozí\nsrdcovým alebo mozgovým atakom, čo predstavuje trvalé riziko ohrozenia života\nnavrhovateľa. Psychiatrickým vyšetrením boli navrhovateľovi v priamej príčinnej súvislosti\ns chorobou z povolania zistené organické zmeny osobnosti na toxickom podklade, má\nzvýšenú emočnú labilitu, anxietu, je uňho potvrdený výskyt depresií a emočných oscilácií,\ntrpí poruchami spánku, v noci sa budí na bolesti rôzneho druhu. Má poruchy nálady,\nmyslenia, pamäti, pozornosti. Psychiater v náleze, obsiahnutom v správe z hospitalizácie\nv období mesiaca september 2010 konštatoval, že navrhovateľ nie je schopný pravidelnej\nzárobkovej činnosti ani za uľahčených podmienok. Navrhovateľovi bol psychologickým\nvyšetrením v priamej príčinnej súvislosti s chorobou z povolania zistený výskyt znakov\nsignalizujúcich organické (intoxikáciou vyvolané) poškodenie centrálneho nervového\nsystému, čo sa prejavilo intelektovou insuficienciou, znížením koncentrácie pozornosti,\nporuchou krátkodobej pamäti a výraznou neurotickou symptomatológiou, pričom\npsychiatrická skonštatovala vo svojej lekárskej správe z marca 2010, že diagnóza ťažký\norganický psychosyndrom na báze intoxikácie sírouhlíkom je stav trvalý, liečbou\nneovplyvniteľný.\nPredmetnú vec je potrebné v zmysle ust. § 11 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z. z.\nposudzovať podľa ust. vyhlášky č. 32/1965 Zb. platnej v rozhodnom čase, v čase ustálenia\nzdravotného stavu poškodeného, ktorý umožňuje posúdiť sťaženie spoločenského uplatnenia,\nv danej veci teda v znení platnom do 31.3.1995, kde v § 7ods. 1 je výška odškodnenia\nurčená sumou 15 Kčs za 1 bod. Podľa ods. 3 v celkom výnimočných prípadoch hodných\n13\n\nmimoriadneho zreteľa môže súd odškodnenie primerane zvýšiť, a to i nad ustanovené\nnajvyššie výmery odškodnenia.\nCitované ustanovenie je aplikovateľné len v prípadoch, kedy je zrejmé, že\npoškodenie na zdraví má preukázateľné nepriaznivé následky na život poškodeného\npre uspokojovanie jeho potrieb a pre plnenie úloh, vyplývajúcich z jeho spoločenského\npostavenia. Škoda na zdraví pri posúdení všetkých činností navrhovateľa v živote\nnevyhnutne v sebe zahŕňa psychickú škodu, škodu v sexuálnej sfére, stratu pracovných\npríležitostí, ujmu schopností, súťaživosti a schopností dosahovať zisk, stratu potešenia\nzo života, duševnú skleslosť, skľúčenosť, existenciálnu ujmu, stratu životného komfortu,\nzníženie psychickej a fyzickej integrity. Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia\nplní v zmysle právnej úpravy satisfakčnú funkciu, ide o odškodnenie, ktoré sa poskytuje len\njednorazovo a ktorým sa tak majú jednorazovo kompenzovať tiež všetky budúce strádania\npoškodeného. Výška odškodnenia preto musí rešpektovať i jeho reparačný charakter a byť\ni naplnením tej tézy podľa ktorej odškodnenie má súžiť kompenzácii obmedzení plynúcich\nz poškodenia zdravia aj tak, aby skoršie často aj výraznejšie pociťované radosti a neskoršia\nstrata možnosti tieto prežívať v dôsledku poškodenia zdravia mohli byť prinajmenšom\nčiastočne vynahradené, zmiernené niečím, čo poškodenému môže naopak privodiť isté\npotešenie alebo radosť.\nV predmetnej veci je sporné čiastočné premlčanie nároku navrhovateľa, a to v časti\nnáhrady za mimoriadne zvýšenie SSU v počte 400 bodov a skutočnosť, či pri priznaní počtu\nbodov celkovo 700, ktorý počet nie je maximálny a nebol ani zvýšený, je možné priznať\nmimoriadne zvýšenie SSU.\nPokiaľ sa týka premlčania nároku, tak odvolací súd je toho názoru, že uplatnený\nnárok navrhovateľa na zaplatenie žalovanej istiny titulom mimoriadneho zvýšenia sťaženia\nspoločenského uplatnenia v dôsledku zistenej choroby z povolania v zmysle ust. § 7 ods. 3\nvyhlášky č. 32/65 Zb. predstavuje nárok na náhradu škody na zdraví a jeho vyjadrenie\npeňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o právo majetkovej povahy. Podľa názoru\nodvolacieho súdu je to obsah nároku a nie predmet jeho ochrany, čo robí pre povahu\nnároku rozhodujúce, či sa uplatní všeobecný právny inštitút premlčania. Ak obsahom\nnároku je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje,\n14\n\naby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. Odvolací súd tak nesúhlasí\ns právnym názorom sudu prvého stupňa, ktorý skonštatoval, že nárok sa nepremlčuje, resp.\nje nepremlčateľný, nakoľko vzniká až rozhodnutím súdu. Súd prvého stupňa tak dospel\nk nesprávnemu právnemu názoru ohľadne posúdenia otázky premlčania uplatneného\nnároku. Pokiaľ ide o posúdenie začiatku behu premlčacej doby u nároku na mimoriadne\nzvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia, tak v danom prípade je rozhodujúcim okamžik,\nkedy sa po liečení choroby z povolania ustálil zdravotný stav poškodeného, a to natoľko, že\nbolo známe, či a v akom rozsahu došlo k sťaženiu spoločenského uplatnenia. Z daného teda\nvyplýva, že nárok navrhovateľa na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia\nz počtu bodov 400, ktorými bolo sťaženie spoločenského uplatnenia navrhovateľa\nobodované posudkom vr. 1990, je premlčaný ( § 106 O. z.), keďže navrhovateľ si svoj nárok,\nktorého výšku odvodzuje od oboch posudkov, a to aj posudku zo dňa 28.3.1990 (400 bodov)\naj od posudku zo dňa 5.10.2010 (300 bodov) uplatnil na súde až svojim návrhom zo dňa\n23.10.2010, ktorý bol súdu prvého stupňa doručený dňa 9.11.2010.\nOdvolací súd má ďalej za to, že v prípadoch hodných osobitného zreteľa podľa\n§ 7 ods. 3 vyhlášky 32/1965 Zb. môže súd odškodnenie primerane zvýšiť nad stanovené\nnajvyššie sadzby odškodnenia bez akéhokoľvek obmedzenia, hlavne bez ohľadu na základný\npočet bodov, zistený lekárom v zmysle zásady plnej a tým i spravodlivej nápravy. Súd musí\ntakéto zvýšenie, vykonané v rámci voľnej úvahy vždy náležite odôvodniť s prihliadnutím\nk mimoriadnej povahe a k okolnostiam konkrétneho prípadu. Z vykonaného dokazovania\njednoznačne vyplynulo, že navrhovateľ má v súčasnosti 55 rokov, choroba z povolania bola\nu neho zistená vo veku 31 rokov, jedná sa teda o muža na začiatku poproduktívneho veku,\nktorý v dôsledku choroby z povolania stratil možnosť plnohodnotne žiť po dobu dlhšiu ako\n23 rokov. Z lekárskych správ od psychiatra a psychológa vyplynulo, že trpí ťažkým\norganickým psychosyndrómom, jeho stav je trvalý, liečbou neovplyvniteľný. Už lekárom\nv r. 2010 uvádzal, že sa nevie sústrediť, veľmi zabúda, je pomalý, nechápe veci a súvislosti,\ntŕpnu mu ruky, točí sa mu hlava, má poruchy spánku, býva nervózny, v podstate je vyradený\nz normálneho života. Život, ktorý vedie a akým spôsobom žije, opísali vo svojich\nvýpovediach jeho najbližší príbuzní, manželka a syn, ktorí sú s ním v kontakte, žili s ním\nalebo žijú v spoločnej domácnosti. Opis života navrhovateľa nimi zodpovedá aj záverom\n15\n\nlekárskych správ a posudkov. Odvolací súd mal za to, že vyplatená suma 348,54 eur nemôže\nbyť akceptovateľným odškodnením za trvalé dôsledky choroby z povolania na život\nnavrhovateľa a je dôvodné mimoriadne zvýšenie odškodnenia SSU, pretože bez tohto\nodškodnenia by bolo poškodené právo navrhovateľa na zachovanie ľudskej dôstojnosti,\nosobnej cti, právo na ochranu pred neoprávneným zásahom do súkromného a rodinného\nživota, právo na ochranu zdravia, manželstva, rodičovstva a rodiny.\nOdvolací súd považoval za primerané zvýšenie na 50­násobok, ktoré predstavuje\nsumu 7.468,50 eur (300 bodov x 15 Sk/l bod = 4.500 Sk, t.j. 149,37 eur x 50). Od tejto sumy\nje potrebné odrátať základné bodové ohodnotenie za 300 bodov vo výške 149,37 eur, ktoré\nbolo navrhovateľovi už vyplatené, takže 50­násobok po tomto odrátaní predstavuje sumu\n7.319,13 eur, k úhrade ktorej sumy zaviazal súd odporcu. Odvolací súd považoval\n50 násobok za odškodnenie, ktoré má takú kvalitu, že po jeho prijatí z hľadiska dotknutých\npráv bude navrhovateľ postavený na roveň ostatných rovnoprávnych subjektov. Prípad\nhodný osobitného zreteľa považoval odvolací súd aj napriek tomu, že navrhovateľ nebol\nvrcholový športovec, ani sa neangažoval v politike alebo nejakých spoločenských\npodujatiach, keď odvolací súd mal za to, že stačí, ak bolo navrhovateľovi dôsledkami\nchoroby z povolania znemožnené viesť doterajší spôsob života, a to tak v oblasti športovej\n(napríklad futbal s priateľmi), kultúrnej a spoločenskej (návšteva kín, divadla,\nspoločenských podujatí, nákupných centier, ktoré patria k bežnému životnému štandardu\nv dnešnej dobe). Odvolací súd teda prejavy choroby z povolania v živote navrhovateľa ním\nopísané v návrhu i odvolaní, považoval za existujúce, podstatne znižujúce kvalitu života,\nkeď takéto prejavy korešpondujú aj s lekárskymi správami, nachádzajúcimi sa v spise, a to\nso závermi psychiatrických, psychologických a neurologických vyšetrení, v dôsledku čoho\npovažoval za dôvodnú konštatáciu prípadu hodného osobitného zreteľa a v dôsledku toho\ndôvodné vyššie uvedené zvýšenie základného odškodnenia.\nVzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd podľa\n§ 220 O. s. p. zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a priznal navrhovateľovi\nmimoriadne odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 50­násobku\nzákladného bodového hodnotenia a určil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu\n7.319,13 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že vo zvyšku návrh zamietol.»\n16\n\n14. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému\nvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať\nvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha\nústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach\na základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného\nsúdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou\nalebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už\nspomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch\nrozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že\núčinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou\núpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd\nnie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré\nho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní\npred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a\nprávne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery\nvšeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by\nním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného\npráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).\n15. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho\nsúdu a krajského súdu vrátane sťažovateľom prezentovaných nosných úvah (pozri bod 3,\npozn.) konštatuje, že tak najvyšší súd ako súd dovolací, ako aj krajský súd ako súd odvolací\nkonali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie\nveci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,\na preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom\nna aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych\n17\n\nzákonných ustanovení sú napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu aj\nnáležite odôvodnené.\n\n16. K sťažovateľom predostretému názoru, podľa ktorého „... rozhodnutie Krajského\nsúdu v Trnave je rozhodnutím absolútne prekvapivým, čo predstavuje odňatie možnosti\nkonať pred súdom a zakladá prípustnosť podaného dovolania podľa ust. § 237 písm. f)\nOSP“, poukazuje ústavný súd napr. na jedno z ostatných rozhodnutí najvyššieho súdu, a to\nuznesenie sp. zn. 3 Cdo 165/2014 zo 17. marca 2015, z ktorého okrem iného vyplýva, že\n«Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie taký závadný\n\npostup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka\nkonania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237\npísm. f/ O. s. p. ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne\nďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi\nkonania jeho procesné práva.\nV rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa pod „prekvapivým rozhodnutím“ rozumie\nrozhodnutie, ktorým odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) za rozhodujúcu\npovažoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom\nposudzovania súdom prvého stupňa. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu\n„nečakane“ založené na iných právnych záveroch než rozhodnutie súdu prvého stupňa\n(viď tiež uznesenie najvyššieho súdu zo 17. septembra 2009 sp. zn. 3 Cdo 102/2008), resp.\nrozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa „nečakane“ založené\nnepredvídateľne na iných („nových“) dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie\nsúd prvého stupňa, pričom účastník konania v danej procesnej situácii nemal možnosť\nnamietať správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní\n(viď uznesenie najvyššie súdu zo 14. júla 2011 sp. zn. 5 Cdo 46/2011).\nŽalobca v dovolaní vyslovil aj nespokojnosť s právnym posúdením veci odvolacím\nsúdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej\nzo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na\nzistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený\nskutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis\n18\n\nalebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo\nsprávnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci,\nv rámci ktorého súd na zistený skutkový stav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný\npredpis, sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O. s. p. Nesprávne právne\nposúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno\nodôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo\n(prípadne) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale nezakladá\nprípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.». Z obsahu rozsudku okresného súdu sp. zn.\n17 C 355/2010 z 19. októbra 2011 vrátane napadnutého rozhodnutia krajského súdu\nvyplýva, že otázka premlčania nároku sťažovateľa rezonovala v priebehu celého súdneho\nkonania s tým rozdielom, že krajský súd dospel k jej rozdielnemu právnemu posúdeniu,\na v tomto ohľade teda krajský súd nezaložil svoje rozhodnutie na skutočnosti, ktorá by bola\núčastníkom súdneho konania neznáma a ku ktorej by nemali možnosť sa vyjadriť. Taktiež\nnemožno konštatovať, aby krajský súd chybne aplikoval právny predpis na zistený skutkový\nstav. V naznačených súvislostiach sa ústavný súd stotožňuje so závermi najvyššieho súdu\no neprípustnosti sťažovateľom podaného dovolania.\n\n17. V súvislosti s úvahami sťažovateľa o otázke premlčania, ako aj jeho odkazmi\nk rozhodnutiam najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 23/96 z 30. septembra 1996\na sp. zn. 7 Sžso 56/2008 z 19. novembra 2008 ústavný súd poukazuje napr. na rozsudok\nnajvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 152/2010 z 28. februára 2011, ktorý vychádzajúc z § 106\nods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov judikoval,\nže „Názor žalobkyne, že právo na mimoriadne zvýšenie bolestného a sťaženia\nspoločenského uplatnenia vznikne až súdnym rozhodnutím, ktorým bude poškodenému\npriznané, a preto nemohlo byť premlčané, nemožno považovať za správny... Zásadne je\npotrebné vychádzať z toho, že jednotlivé nároky na náhradu škody na zdraví sú\nsamostatnými nárokmi, u ktorých bežia samostatné premlčacie doby. Počiatok ich behu je\nstanovený okamihom, kedy sa poškodený dozvie o škode a zodpovednej osobe. Jedná sa\no tzv. subjektívnu premlčaciu dobu, pričom tzv. objektívna premlčacia doba podľa § 106\nods. 2 Občianskeho zákonníka sa v prípade nároku na náhradu škody na zdraví\n19\n\nneuplatňuje. Počiatok subjektívnej premlčacej doby u práva na náhradu škody sa viaže\nna okamžik, kedy poškodený preukázateľne nadobudol vedomosť o tom, že mu vznikla škoda\na kto za ňu zodpovedá, a nezávisí teda na tom, či a kedy si poškodený zabezpečí dostatok\ndôkazov alebo kedy sa vytvorí pre neho priaznivejšia procesná situácia na to, aby skutkové\nokolnosti o ktorých má vedomosť, mohol v súdnom konaní preukázať.\nDvojročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie náhrady za sťaženie\nspoločenského uplatnenia sa podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka odvíja odo dňa,\nkedy sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. V tomto zmysle sa\npoškodený o škode spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia dozvie v čase, kedy sa\npo skončení liečby jeho zdravotný stav natoľko ustálil, že bolo zistiteľné, či a v akom\nrozsahu k sťaženiu jeho uplatnenia v živote a v spoločnosti došlo a kedy je možné\nna základe skutkových okolností, ktoré má k dispozícii, objektívne vykonať jeho\nohodnotenie.“. Tomuto právnemu názoru korešponduje aj úvaha krajského súdu\no čiastočnom premlčaní sťažovateľom uplatneného nároku: „... nárok navrhovateľa\nna mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia z počtu bodov 400, ktorými bolo\nsťaženie spoločenského uplatnenia navrhovateľa obodované posudkom v r. 1990, je\npremlčaný (§ 106 O. z.), keďže navrhovateľ si svoj nárok, ktorého výšku odvodzuje od oboch\nposudkov, a to aj posudku zo dňa 28.3.1990 (400 bodov) aj od posudku zo dňa 5.10.2010\n(300 bodov) uplatnil na súde až svojím návrhom zo dňa 23.10.2010, ktorý bol súdu prvého\nstupňa doručený dňa 9.11.2010.“\n18. V širších súvislostiach upriamuje ústavný súd pozornosť sťažovateľa aj napr.\nna rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 97/2009 z 27. apríla 2010, podľa ktorého\n„Zvýšenie náhrady nad vyhláškou stanovený limit je teda prípustné podľa ustanovenia § 7\nods. 3 vyhlášky iba v celkom výnimočných prípadoch hodných osobitného zreteľa, kedy\nmožnosti poškodeného sú veľmi výrazne obmedzené alebo úplne stratené v porovnaní\ns vysokou a mimoriadnou úrovňou jeho kultúrnych, športových či iných aktivít v dobe\npred vznikom škody.\nSamotné dobodovanie sťaženia spoločenského uplatnenia nezakladá samo osebe\nnárok na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle ustanovenia § 7\nods. 3 vyhlášky. Druhým predpokladom musia byť dôvody hodné osobitného zreteľa\n20\n\nna strane poškodeného, v danom prípade navrhovateľa, pre jeho uplatnenie v života\na spoločnosti (viď rozsudok Najvyššieho súdu... sp. zn. 2 Cdo 308/2006).“. V týchto\nnaznačených súvislostiach ústavný súd poukazuje na to, že krajský súd vychádzajúc\nz vykonaného dokazovania a okolností právnej veci sťažovateľa adresne skúmal\na zhodnocoval jeho osobnú situáciu, od ktorej posúdenia v nadväznosti na aktuálne dopady\nchoroby z povolania sa odvíja aj potvrdenie dôvodov hodných osobitného zreteľa tvoriacich\npodklad priznania mimoriadného zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia. Podľa názoru\nústavného súdu krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim\nspôsobom reflektoval na sťažovateľom prezentované tvrdenia, jeho úsudky a ním\npredostretý skutkový stav, ku ktorému v primerane podrobnej svojej argumentácii\nzdôvodnil svoje úvahy opierajúc sa o skutkové zistenia plynúce z vykonaného dokazovania\na z nich odvodené právne závery. Ústavný súd sa teda z obsahu napadnutého rozhodnutia\nkrajského súdu presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu,\nktorý postačuje na konštatovanie, že v tomto ohľade sťažovateľ dostal odpoveď na všetky\npodstatné okolnosti jeho právnej veci, závery krajského súdu sú logické, vychádzajúce\nzo skutkových okolností veci a relevantných právnych noriem, k čomu krajský súd dospel\nna základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je\noprávnený ani povinný nahrádzať (m. m. I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).\n19. Ústavný súd zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva neskúma, či dôvody\nuvedené v rozhodnutí sú vecne správne (Van de Hurk c. Holandsko z 19. 4. 1994, séria A,\nč. 229, § 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Fouquet c. Francúzsko,\nrecueil I/1996, s. 29). Je vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov,\naby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je\narbitrárny. Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)\nzo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne\npodobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade\nkaždého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).\nK rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.\nZ hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako\n21\n\nregulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne\nprávne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Inými slovami,\nústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov,\na suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,\n§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu, resp. jeho plénu a kolégiám,\nkeď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu\nzákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01,\nIV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať\nnejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa\nchránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však\nvzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do\nvýkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len\nv prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej\nmiery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný\nsúd v prípade napadnutého rozhodnutia krajského súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej\nneodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľa\nza spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné napadnuté rozhodnutie krajského súdu\nhodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné. Navyše, nie je možné vnímať\npostavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať stanoviská\nnajvyššieho súdu (m. m. I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09, III. ÚS 197/2011), ako\naj\n\nrozhodovaciu\n\nprax\n\nvšeobecných\n\nsúdov\n\n(m.\n\nm.\n\nI. ÚS\n\n199/07,\n\nI. ÚS 18/08,\n\nII. ÚS 152/2011). V širších súvislostiach možno poukázať aj na judikovaný názor ústavného\nsúdu, v zmysle ktorého sú všeobecné súdy zodpovedné nielen za výklad a aplikáciu\nzákonov, ale sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd v zmysle\nčl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).\n20.\n\nV\n\nsúvislosti\n\nso\n\nsťažovateľom\n\ndeklarovaným\n\nprejavom\n\nnespokojnosti\n\ns napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že\nobsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\n22\n\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu\nbude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol\nv súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné\nkvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný\nsúd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných\npráv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného\nnázoru ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich\nzáveroch s požiadavkami účastníka konania.\n21. Na podporu svojich záverov ústavný súd poukazuje aj na to, že súčasťou práva\nna spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov\na obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Rovnako ESĽP\njudikoval, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa\nzakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP však nevyžaduje, aby\nna každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide\no argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve\nna tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).\nZ práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne\nnámietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú\nvýznam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06). Aj podľa\njudikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne\na jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto\naspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04,\nIV. ÚS 112/05).\n22. Ústavný súd uzatvára, že právne závery krajského súdu a najvyššieho súdu nie je\nmožné považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil\n23\n\npríčinnú súvislosť medzi týmito napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho\nsúdu a sťažovateľom namietaným porušením označeného základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nII. C\n23. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti\nvšeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj\ns poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo\nna rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo\nna úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,\nIII. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nz dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr. III. ÚS 117/09). Vzhľadom\nna odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa\n(zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, vrátenie veci na ďalšie konanie,\npriznanie primeraného finančného zadosťučinenia a priznanie náhrady trov konania) v danej\nveci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 20. mája 2015\n\n24", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "návrh-zjavne neopodstatnený", "náhrada škody (ujma)", "práca, pracovný pomer-choroba z povolania", "aplikácia právnych noriem-súladná", "rozhodnutie-odôvodnenie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6e706d1d-00b1-40bd-888e-97a0be13c915", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 197/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 197/2011 z 3. 5. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-05-03", "citacie_n": 48, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6e706d1d-00b1-40bd-888e-97a0be13c915"}, {"guid": "ussr:b91f4f57-9544-44e0-b1fd-12907266364d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 152/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/2011 z 13. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-13", "citacie_n": 99, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b91f4f57-9544-44e0-b1fd-12907266364d"}, {"guid": "ussr:d03a8d2d-6185-4045-b597-94b693185d7b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 331/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 331/09 z 1. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-01", "citacie_n": 117, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d03a8d2d-6185-4045-b597-94b693185d7b"}, {"guid": "ussr:e979f8e9-262c-4153-b7f3-a34c006a9c96", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 117/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 117/09 z 28. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-28", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e979f8e9-262c-4153-b7f3-a34c006a9c96"}, {"guid": "ussr:80854d00-546c-48e8-9c1b-0ad3bf854400", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 199/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 199/08 z 12. 8. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-08-12", "citacie_n": 255, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:80854d00-546c-48e8-9c1b-0ad3bf854400"}, {"guid": "ussr:8a5548a1-d22b-4097-a4ab-b57d4d499b30", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 273/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 273/08 z 25. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-25", "citacie_n": 140, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8a5548a1-d22b-4097-a4ab-b57d4d499b30"}, {"guid": "ussr:05db828b-63d2-4901-b31d-5f01100e0558", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 139/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 139/08 z 29. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-29", "citacie_n": 1218, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:05db828b-63d2-4901-b31d-5f01100e0558"}, {"guid": "ussr:e143a4eb-9bb3-428b-9b2f-bd688d508716", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 18/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 18/08 z 17. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-17", "citacie_n": 190, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e143a4eb-9bb3-428b-9b2f-bd688d508716"}, {"guid": "ussr:17a82aa6-7f0c-4e1a-95f8-cba07ba7941f", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 265/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 265/07 z 13. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-13", "citacie_n": 1207, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:17a82aa6-7f0c-4e1a-95f8-cba07ba7941f"}, {"guid": "ussr:03951bb3-a7c6-4ccc-84d7-2c914963015a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 199/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 199/07 z 18. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-18", "citacie_n": 361, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:03951bb3-a7c6-4ccc-84d7-2c914963015a"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:2cd8a1fc-7928-4328-9369-ce2123dac06e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 267/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 267/05 z 15. 11. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-11-15", "citacie_n": 407, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2cd8a1fc-7928-4328-9369-ce2123dac06e"}, {"guid": "ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 268/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 268/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 505, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9"}, {"guid": "ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 162/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 162/05 z 1. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-01", "citacie_n": 904, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}, {"guid": "ussr:833c731e-36b7-44b8-ab65-2c498cda1ec6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 110/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 110/03 z 10. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-10", "citacie_n": 219, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:833c731e-36b7-44b8-ab65-2c498cda1ec6"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:7749c093-4a24-4df1-86ec-f508927bb3b3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:3.US.515.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 515/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 515/2025 z 31. 3. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-03-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:3.US.515.2025.1"}]}