{"guid": "ussr:38bd6da4-0fd8-4961-8a34-e8d1291a698e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.228.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 228/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 228/2015 z 13. 5. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 13. mája 2015, sp. zn. I. ÚS 228/2015, ECLI:SK:USSR:2015:1.US.228.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Marianna Mochnáčová", "sudca_id": 1077, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/marianna-mochnacova-1077", "datum_vydania": "2015-05-13", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "nazov": "čl. 26 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "nazov": "čl. 26 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-26", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/38bd6da4-0fd8-4961-8a34-e8d1291a698e", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.228.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.228.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.228.2015.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 228/2015­31\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2015\npredbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Petit Press, a. s., Lazaretská 12, Bratislava,\nzastúpenej advokátom JUDr. Pavlom Blahušiakom, Advokátska kancelária DEDÁK\n& Partners, s. r. o., Mlynské nivy 45, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných\npráv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom\nKrajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 339/2013 z 12. novembra 2014 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť spoločnosti Petit Press, a. s., o d m i e t a ako neprípustnú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2015\nfaxom a následne 27. apríla 2015 poštou doručená sťažnosť spoločnosti Petit Press, a. s.,\nLazaretská 12, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich\nzákladných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\n\nlen „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)\nsp. zn. 2 Co 339/2013 z 12. novembra 2014.\nZ obsahu sťažnosti vyplýva:\n«Sťažovateľ uverejnil v denníkoch SME a ÚJ SZÓ, ktoré vydáva, sériu článkov (ďalej\nlen „články“) súvisiacich s návštevou\n\n(ďalej len „\n\nv erotickom klube\n\n“)\n\ndňa 26.8.2005. Jeho\n\nnávšteva v tomto zariadení sa do povedomia verejnosti dostala prostredníctvom\nvideozáznamu z policajnej akcie v daný večer, na ktorom bol nasnímaný\n\n.\n\nV novembri 2006 bol daný videozáznam zverejnený na internete na www.youtube.com, kde\nsi ho pozrelo vyše 80.000 ľudí.\nbol v čase návštevy erotického klubu poslanec mestského zastupiteľstva\nmesta\n\n, podpredsedom občianskeho združenia\n\na riaditeľom gymnázia\n\nv\n\n.\n\npodal na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „prvostupňový\nsúd“) dňa 18.12.2006 žalobu o ochranu osobnosti proti sťažovateľovi, ktorou sa domáhal\nnáhrady nemajetkovej ujmy vo výške 2.000.000 Sk.\nPrvostupňový súd rozhodol dňa 28.10.2009, sp. zn. 11 C 241/06 rozsudkom (ďalej\nlen „rozsudok“), ktorým zaviazal sťažovateľa k náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch\nvo výške 33.193,92 EUR (1.000.000 Sk). Súd zároveň uložil\n\npovinnosť uhradiť\n\nštátu trovy konania vo výške 11,96 EUR a sťažovateľovi vo výške 59,76 EUR. V zvyšnej časti\nprvostupňový súd návrh zamietol a účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania.\nSťažovateľ podal proti rozsudku dňa 30.12.2009 odvolanie (ďalej len „odvolanie“), o\nktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „druhostupňový súd“) rozsudkom\nzo dňa 19.10.2011, č. k. 7Co 204/2010 (ďalej len „konečný rozsudok“) nasledovne:\n­ prvostupňový rozsudok výrok o uložení povinnosti sťažovateľovi zaplatiť\n33.193,92 EUR potvrdil (ďalej len „Výrok 1“)\n­ takisto potvrdil výrok ukladajúci povinnosť zaplatiť náhradu trov konania štátu\nv sume 11,96 eur a sťažovateľovi 59,76 eur (ďalej len „Výrok 2“)\n\n2\n\n­ napadnutý výrok prvostupňového rozsudku o trovách konania zrušil a vrátil\nprvostupňovému súdu na ďalšie konanie (ďalej len „Výrok 3“).\nProti rozsudku druhostupňového súdu podal sťažovateľ ústavnú sťažnosť, ktorú\nústavný súd prijal a následne nálezom sp. zn. II. ÚS 558/2012 z 28.2.2013 (ďalej aj\n„nález“) rozhodol, že daný rozsudok porušil práva sťažovateľa podľa čl. 26 ods. 1 a 2\na čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).\nNásledne\n\ndruhostupňový\n\nsúd\n\nvec\n\nopätovne\n\nprejednal\n\na\n\nvydal\n\nrozsudok\n\nč. k. 2 Co 339/2013­612 z 12.11.2014 (ďalej len „konečný rozsudok“), ktorým:\n­ potvrdil prvostupňový rozsudok vo výroku o uložení povinnosť odporcovi zaplatiť\nnavrhovateľovi 33.193,92 EUR potvrdil (ďalej len „Výrok 1“)\n­ potvrdil výrok ukladajúci povinnosť zaplatiť náhradu trov konania štátu\nnavrhovateľovi v sume 11,96 eur a odporcovi 59,76 eur (ďalej len „Výrok 2“)\n­ odporcovi uložil zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v sume\n476,51 eur (ďalej len „Výrok 3“)...\nSťažovateľ týmto podáva proti Výroku 1, Výroku 2 a Výroku 3 konečného rozsudku\nKrajského súdu v Bratislave, č. k. 2 Co 339/2013 zo dňa 12.11.2014 túto ústavnú\nsťažnosť. ...\nSťažovateľ sa domnieva, že jeho ústavné právo garantované v článku 46 na súdnu\nochranu bolo porušené, nakoľko druhostupňový súd porušil právo sťažovateľa\nna spravodlivý proces pretože:\nIII.1 nerešpektoval nález Ústavného súdu II. ÚS 558/2012 z 28.2.2013,\nIII.2 svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil,\nIII.3 odôvodnení konečného rozsudku sa nevysporiadal s argumentmi sťažovateľa,\nktoré boli podstatné pre rozhodnutie vo veci.»\nK námietke nerešpektovania nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 558/2012\nz 28. februára 2013 sťažovateľka uviedla, že ústavný súd v uvedenom konaní «rozhodoval\no totožnom konaní, ako je predmet tejto sťažnosti. V predmetnom konaní posudzoval\nrozsudok druhostupňového súdu z 19.10.2011, v ktorom druhostupňový súd rozhodol\n\n3\n\nobdobne ak v konečnom rozsudku z 12.11.2014, t. j. konštatoval zásah sťažovateľa do práv\na uložil mu povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy ako aj trovy konania.\nSťažovateľ má za to, že ústavný súd sa vo svojom náleze z 28.2.2013,\nsp. zn. II. ÚS 558/2012 stotožnil s jeho argumentáciou prezentovanou v priebehu celého\nprvostupňového aj druhostupňového konania. Ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ\nnezasiahol do práv\n\na v týchto intenciách prikázal druhostupňovému súdu konať\n\na rozhodnúť...\n... Ústavný súd teda jasne uviedol, že skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky\nz článkov nie sú protiprávne a nepredstavujú nedovolený zásah do osobnostných práv\nnavrhovateľa. V prípade uvedených právnych záverov nešlo o „nejaké nezáväzné, či interné\núvahy“ ústavného súdu. Aj z pohľadu systematiky nálezu, keď tieto závery ústavný súd\numiestnil do časti „Záver“ je nepochybné, že išlo o zhrňujúce závery kreujúce jeho právny\nnázor na prejednávanú vec. Tieto závery preto musia všeobecné súdy vziať do úvahy pri\nsvojom rozhodovaní.\nDruhostupňový súd mal v zmysle § 56 Zákona a § 135 OSP tieto závery rešpektovať\na pri svojom rozhodovaní bol týmito závermi viazaný. Vo svojom konečnom rozsudku sa\nprávnymi závermi ústavného súdu nevysporiadal, ani ich nezohľadnil a rozhodol v príkrom\nrozpore s nálezom. Tie isté skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky, u ktorých ústavný súd\nnenašiel žiadne zásahy do osobnostných práv\n\n, druhostupňový súd označil\n\nza protiprávne a nedovoleným spôsobom zasahujúce do osobnostných práv\n\n, za čo\n\nmu priznal náhradu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania...\nSťažovateľ spoliehajúc sa na záväznosť nálezu Ústavného súdu nemohol\npredpokladať rozhodnutie druhostupňového súdu, ktoré sa nachádza v konečnom rozsudku.\nSťažovateľ nemohol s ohľadom na nerešpektovanie nálezu prispôsobiť svoju procesnú\nobranu v súdnom konaní. Konečný rozsudok je tzv. „prekvapivé rozhodnutie“, ktorým sa\nz materiálneho pohľadu odňala sťažovateľovi efektívna možnosť konať pred súdom\na zasiahlo sa zásadným spôsobom do jeho právnej istoty.\nKeďže druhostupňový súd nepostupoval v súlade s pokynmi ústavného súdu, konal\nv rozpore s právnym predpismi a odňal sťažovateľovi právo na spravodlivý súdny proces,\n\n4\n\nprávo na súdnu ochranu. Arbitrárnym postupom odvolacieho súdu bol tiež porušený jeden\nzo základných a ťažiskových princípov právneho štátu ­ princíp právnej istoty.».\nSťažovateľka ďalej uviedla, že krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil nedostatočne,\njeho skutkové a právne závery sú nesprávne a/alebo neúplné, čo spôsobilo odňatie práva\nsťažovateľky konať pred súdom.\nSťažovateľka v tejto súvislosti argumentovala, že právne závery krajského súdu\nlogicky nevyplývajú zo skutkových zistení, pretože „prvostupňový súd dospel na základe\nvykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Druhostupňový súd sa\nargumentáciou sťažovateľa ohľadne právneho posúdenia veci dôkladne nezaoberal\na potvrdením prvostupňového rozsudku sa v podstate stotožnil so skutkovým stavom\na právnym hodnotením prvostupňového súdu. Sťažovateľ v odvolaní druhostupňový súd\nupozornil, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov a skutkových zistení\nk nesprávnym právnym záverom...“.\nKrajský súd tiež podľa sťažovateľky uprel jej právo dozvedieť sa o príčinách\nrozhodnutia právom stanoveným spôsobom, keďže „v danom prípade je podstatnou\notázkou pre rozhodnutie vo veci zistenie, či došlo k neoprávnenému zásahu do práv\na či sú dané predpoklady na obmedzenie slobody prejavu. V prípade, ak\nodôvodnenie konečného rozsudku uvedené postráda a súd navyše predpoklady pre\nobmedzenie slobody prejavu nezisťoval, právny záver druhostupňového súdu neobstojí. V\ntakom prípade nemožno ani hovoriť o presvedčivom odôvodnení súdneho rozhodnutia.“.\nPodľa sťažovateľky sa krajský súd nesprávne stotožnil so závermi Okresného súdu\nBratislava I (ďalej len „okresný súd“) týkajúcimi sa zásahu do práv\n\nv oblasti\n\nrodiny a známych, pracovnej oblasti, ako aj v oblasti verejného života, pričom v konaní\npreukázanie ujmy v týchto oblastiach preukázané nebolo.\n\n5\n\nSťažovateľka je toho názoru, že rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný, jeho\nodôvodnenie je nejasné, pretože krajský súd sa nevysporiadal s jej argumentmi podstatnými\npre rozhodnutie vo veci.\nVo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na slobodu prejavu\nzaručeného v čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy sťažovateľka argumentovala, že krajský súd\n„v konečnom rozsudku neosvedčil splnenie podmienok pre obmedzenie slobody prejavu\na jeho rozhodnutie je v tomto smere arbitrárne a z ústavného hľadiska neudržateľné.\nDruhostupňový súd mal svojím rozhodnutím nájsť a zadefinovať rovnováhu, primeranosť\nmedzi právom podľa čl. 26 ústavy, ústavne konformnými možnosťami jeho obmedzenia\na právom vyplývajúcim z čl. 19 ústavy. Súd však v konečnom rozhodnutí bez zjavného\ndôvodu, ústavne nesúladným spôsobom priorizoval právo na zachovanie ľudskej\ndôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena pred právom sťažovateľa\nna slobodu prejavu. V danom prípade nie sú splnené ústavné predpoklady pre obmedzenie\npráva na slobodu prejavu. Konajúce súdy ich existenciu zväčša neposudzovali a tam, kde\ntest ústavnej konformity obmedzenia práv vykonali sú ich závery nesprávne, negujúce\npodstatu a zmysel práva na slobodu prejavu.\nSloboda prejavu ako ústavou zaručená sloboda nie je neobmedzená. Podmienky na\njej obmedzenie stanovuje ústava v článku 26 ods. 4 v spojení s článkom 13 ods. 4. Právo\nna slobodu prejavu možno v zmysle uvedeného obmedziť iba opatrením stanoveným\nzákonom, ktoré je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu jedného\nz vymedzených legitímnych cieľov. Každé obmedzenie základných práv musí byť primerané\nsledovanému účelu a vždy je potrebné dbať na podstatu a zmysel obmedzovaného práva.\nAplikácia obmedzení základných práv musí byť v zásade reštriktívna, tak aby boli v čo\nmožno najširšej miere garantované subjektívne práva proti zásahom orgánov moci.“.\nV súvislosti s nevyhnutnosťou obmedzenia slobody prejavu je sťažovateľka toho\nnázoru, že „nie je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, aby v dôsledku zverejnenia\nčlánkov boli prijaté opatrenia na ochranu osobnostných práv\n\n. Zverejnené články\n\nnijako nevybočujú z ústavných medzí slobody prejavu a sú jednoznačne realizáciou slobody\n6\n\nprejavu. Súdy neosvedčili naliehavú spoločenskú potrebu pre aplikáciu opatrení potrebných\nna ochranu práv a slobôd\n\n.\n\nako verejne činná osoba musí počítať so zvýšeným záujmom o svoju osobu\na rešpektovať, že verejnosť ­ voliči sa zaujímajú o jeho skutky. Ako riaditeľ školy ­ gymnázia\nsi musí byť takisto vedomý skutočnosti, že z titulu svojej funkcie má pre žiakov pôsobiť aj\nako morálna autorita...\nPrvostupňový súd ako aj druhostupňový súd pri odôvodneniach svojich rozhodnutí\npoukazovali najmä na neprimerane veľký rozsah, ktorý sťažovateľ téme návštevy\nv erotickom salóne venoval. Sťažovateľ zdôrazňuje, že v pomeroch malého regionálneho\nmesta ­\n\nišlo o top tému daného obdobia, ktorá zaujímala celú verejnosť\n\n(čo potvrdilo aj dokazovanie) a bolo prirodzené, že bola spravodajsky pokrývaná. V každom\nčlánku však išlo o opísanie aktuálneho vývoja kauzy, ktorá súvisela s\n\n, a nie\n\no opakovanie tvrdenia, že bol v erotickom salóne.\nOkrem prvých dvoch článkoch nebola návšteva\n\nnikdy nosnou témou ďalších\n\nčlánkov. Novinári mapovali vývoj udalostí a reakcie rodičov, politikov a ďalších\nzainteresovaných osôb (napr. predseda SMK, primátor\nškoly, členovia petičného výboru na odvolanie\n\n, členovia rady\n), pričom pre vysvetlenie situácie\n\nbolo potrebné uviesť podpornú informáciu.“.\nK primeranosti obmedzenia slobody prejavu sťažovateľka poukazujúc na súvisiace\nrozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva\n(ďalej len „ESĽP“) uviedla, že „ústavou prípustným účelom obmedzenia slobody prejavu je\nochrana osobnostných práv. Takéto obmedzenie však musí byť primerané sledovanému\núčelu...\nSťažovateľ už vyššie poukázal na skutočnosť, že\n\nnaďalej žije s manželkou bez\n\nviditeľných zmien v ich vzťahu, zotrval vo funkcii riaditeľa gymnázia a bol opätovne zvolený\ndo funkcie poslanca mestského zastupiteľstva. Tieto dokázané fakty vyvracajú tvrdenia\no ujme v rodinnej, pracovnej a politickej rovine.“.\nNa základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:\n7\n\n„1. Základné práva spoločnosti Petit Press, a. s. podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.\n2 Co 339/2013­612 zo dňa 12.11.2014 porušené boli.\n2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 339/2013­612 zo dňa 12.11.2014\nzrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.\n3. Krajský súd v Bratislave je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu\nÚstavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť spoločnosti Petit Press, a. s. primerané\nfinančné zadosťučinenie vo výške 33.000 EUR.\n4. Spoločnosti Petit Press, a. s. priznáva úhradu trov konania, ktorú je Krajský súd\nv Bratislave povinný vyplatiť na účet DEDÁK & Partners, s. r. o... do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti nálezu.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,\nak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,\nči dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie\nkonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný\nsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy\nalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n8\n\nPodľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ\nnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu\njeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ\noprávnený podľa osobitných predpisov.\nPrincíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže\nkonať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak\nsa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich\npráv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to\nposkytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá\nautomaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.\nZmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie\nje a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou\nvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré\nsú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony\nna konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\npodľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv\na základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám\nzaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultimaratio inštitucionálny\nmechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov\nverejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal\npopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53\nods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).\nZo zistenia ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka podala 23. marca 2015\nelektronicky a 24. marca 2015 poštou na okresnom súde dovolanie proti rozsudku krajského\nsúdu, o ktorom nebolo dosiaľ rozhodnuté.\n\n9\n\nZo stabilnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že právomoc poskytnúť ochranu\noznačeným právam sťažovateľky má najprv a predovšetkým Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky (ďalej len ,,najvyšší súd“) ako súd dovolací (k podobným záverom už ústavný súd\ndospel vo veciach napr. m. m. III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010, III. ÚS 462/2011,\nI. ÚS 480/2013).\nVzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka svoje námietky uplatnila v sťažnosti\npodanej ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie\nkonanie ešte skončené, bolo dôvodné sťažnosť proti rozsudku krajského súdu odmietnuť pre\njej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka\nnamieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a súbežne\ns ním aj podanie sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp\nsubsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia\nnajvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona\no ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné\nprostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv\nalebo slobôd účinne poskytuje.\nÚstavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), že\nv prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej\nsťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto\nmimoriadnom opravnom prostriedku.\nÚstavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude\nmať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania\nneprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva na\nsúdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé\nsúdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade procesného\nrozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti\nústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému\n10\n\nrozsudku krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a\nZvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).\nVzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne\nnezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení\ns § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľky\nnezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 13. mája 2015\n\n11", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konanie pred ústavným súdom-vyčerpanie prostriedkov nápravy", "práva a slobody – politické-sloboda prejavu a právo na informácie", "návrh-neprípustnosť", "litispendencia", "dovolanie-dovolacie konanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:04f6b384-ea6d-4448-85ed-02039d25f198", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 480/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 480/2013 z 7. 8. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-08-07", "citacie_n": 429, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:04f6b384-ea6d-4448-85ed-02039d25f198"}, {"guid": "ussr:6562eb52-b0e0-4e7b-b16f-a5079bfa0d17", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 558/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 558/2012 z 28. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-28", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6562eb52-b0e0-4e7b-b16f-a5079bfa0d17"}, {"guid": "ussr:96e1456f-e9c9-4004-b294-9087a7858bcb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 462/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 462/2011 z 26. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-26", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:96e1456f-e9c9-4004-b294-9087a7858bcb"}, {"guid": "ussr:1bbf597d-e7bf-468f-8384-633490c8cbde", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 199/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 199/2010 z 12. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-12", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bbf597d-e7bf-468f-8384-633490c8cbde"}, {"guid": "ussr:e974dfe8-ac03-40e0-9a9f-a0884e85468f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 114/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 114/2010 z 23. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-23", "citacie_n": 362, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e974dfe8-ac03-40e0-9a9f-a0884e85468f"}, {"guid": "ussr:f25e0dd9-ab66-4e8e-acf5-b3a3bff839de", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 358/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 358/09 z 25. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-25", "citacie_n": 206, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f25e0dd9-ab66-4e8e-acf5-b3a3bff839de"}, {"guid": "ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 2364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "18202516-6e21-4e25-a2aa-d0b688428af8:99a14a97-f161-4066-9d8c-1919a5630b06", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2013:1013895343.1", "spisova_znacka": "2Co/339/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/339/2013 z 29. 10. 2013", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2013-10-29", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1013895343.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:e11eb959-c925-43a0-93f5-39cadc5504c8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.36.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 36/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 36/2018 z 7. 2. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-02-07", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.36.2018.1"}]}