{"guid": "ussr:60e6fb52-78ac-4ca9-88fb-8291ffb9af48", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.154.2015.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 154/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 154/2015 z 16. 9. 2015", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 16. septembra 2015, sp. zn. I. ÚS 154/2015, ECLI:SK:USSR:2015:1.US.154.2015.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Marianna Mochnáčová", "sudca_id": 1077, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/marianna-mochnacova-1077", "datum_vydania": "2015-09-16", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/60e6fb52-78ac-4ca9-88fb-8291ffb9af48", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.154.2015.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.154.2015.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.154.2015.2/text", "citacie_n": 9, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nI. ÚS 154/2015­59\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. septembra 2015\nv senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka\na Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti COMPCAR s. r. o.,\nSlovenská 67, Prešov, zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Čorbom, PhD., Žižkova 39,\nKošice, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového\nprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského\nsúdu v Košiciach č. k. 2 Co 253/2013­306 z 13. novembra 2014 a takto\nrozhodol:\nSťažnosti obchodnej spoločnosti COMPCAR s. r. o. n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nPriebeh\n\nkonania\n\npred\n\nvšeobecnými\n\nsúdmi\n\na\n\nÚstavným\n\nsúdom\n\nSlovenskej republiky\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n27. februára 2015\n\ndoručená\n\nsťažnosť\n\nobchodnej\n\nspoločnosti\n\nCOMPCAR\n\ns. r. o.,\n\nSlovenská 67, Prešov (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného\npráva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.\n6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\na práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej\nlen „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)\nč. k. 2 Co 253/2013­306 z 13. novembra 2014 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu z\n13. novembra 2014“).\n2. Z obsahu sťažnosti, jej príloh a pripojeného súdneho spisu vyplýva, že sťažovateľka\nbola vedená v katastri nehnuteľností ako výlučná vlastníčka nehnuteľností (pozemkov)\nv obci\nparcela č.\n\nv katastrálnom území\n\n– ostatné plochy vo výmere 9 056 m 2, parcela č.\n\nvo výmere 5 687 m2, parcela č.\nč.\n\nvedených na liste vlastníctva č.\n\n– ostatné plochy\n\n– ostatné plochy vo výmere 6 026 m 2, parcela\n\n– ostatné plochy vo výmere 1 820 m2, parcela č.\n\nvo výmere 2 201 m2 a parcela č.\n\nako\n\n– ostatné plochy\n\n– ostatné plochy vo výmere 133 m2 (ďalej len\n\n„nehnuteľnosti“) z titulu ich kúpy v konkurznom konaní z majetku patriaceho\ndo konkurznej podstaty úpadcu Východoslovenské tehelne, š. p. v likvidácii (ďalej len\n,,úpadca“), od správcu konkurznej podstaty na základe právoplatného opatrenia krajského\nsúdu sp. zn. 2 K 620/95 z 9. júla 2004. Vklad vlastníckeho práva k sporným\n\n2\n\nnehnuteľnostiam v prospech sťažovateľky bol povolený rozhodnutím príslušného\nkatastrálneho úradu č. V­760/2004 z 28. júla 2004.\n3. Mesto Košice (ďalej len „mesto“ alebo „žalobca“) sa ako žalobca žalobou podanou\n22. apríla 2008 na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) domáhalo proti\nsťažovateľke\n\nako\n\nžalovanej\n\nurčenia\n\nsvojho\n\nvlastníckeho\n\npráva\n\nk označeným\n\nnehnuteľnostiam z dôvodu, že tieto nehnuteľnosti neboli vlastníctvom úpadcu, ale žalobcu\n(mesta), teda boli nedôvodne zaradené do konkurznej podstaty úpadcu a prevod vlastníctva\nk nim v konkurznom konaní na sťažovateľku bol neplatný. Žalobca odôvodňoval svoje\nvýlučné vlastnícke právo k nehnuteľnostiam tým, že tieto boli v pozemkovej knihe zapísané\nako vlastníctvo Československého štátu – Východoslovenské tehelne, národný podnik,\nKošice, avšak Dohodou o prevode správy národného majetku z 28. júla 1962 došlo\nk prevodu správy tohto národného majetku z Východoslovenských tehelní, národný podnik,\nKošice, na Mestský národný výbor Košice, a to pre účely výstavby severojužnej\nkomunikácie na sídlisko Terasa v Košiciach. Podľa žalobcu počnúc od prevodu správy\nv roku 1962 Východoslovenské tehelne, národný podnik, Košice, tieto nehnuteľnosti\nfyzicky ani účtovne neviedol vo svojej evidencii a bola na nich vybudovaná pozemná\nkomunikácia. K 24. novembru 1990 právo hospodárenia k uvedenému majetku vykazoval\nNárodný výbor mesta Košíc a podľa § 2 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady\nč. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 138/1991\nZb.“) prešiel tento majetok do vlastníctva žalobcu vrátane stavieb pozemných komunikácií\nnachádzajúcich sa na nich.\n4. Okresný súd rozsudkom č. k. 24 C 41/2008­136 z 27. februára 2009 (ďalej\nlen „rozsudok okresného súdu z 27. februára 2009“) žalobu zamietol a uznesením\nzo 16. apríla 2009 rozhodol aj o trovách konania tak, že ich náhradu sťažovateľke nepriznal.\nPodľa skutkových zistení okresného súdu v čase vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu\nv roku 1995 boli sporné nehnuteľnosti zapísané v pozemkovej knihe ako výlučné\nvlastníctvo úpadcu (ako vlastníctvo „Čsl. štátu ­ Východoslovenské tehelne, národný podnik\nKošice“) a na návrh správcu konkurznej podstaty na základe geometrického plánu boli\nv rokoch 2002 až 2003 zapísané do katastra nehnuteľností, pričom správca konkurznej\n3\n\npodstaty na základe opatrenia krajského súdu sp. zn. 2 K 620/95 z 9. júla 2004, ktorým\nkrajský súd súhlasil s predajom nehnuteľného majetku úpadcu patriaceho do konkurznej\npodstaty mimo dražby pre sťažovateľku, predal sporné nehnuteľnosti mimo dražby\nsťažovateľke a vklad vlastníckeho práva v prospech sťažovateľky bol povolený 28. júla 2004\npod č. V­760/2004. Okresný súd zároveň vyslovil skutkové zistenie, že žalobca nemal\nvedomosť o konkurznom konaní, preto si v ňom neuplatnil svoj nárok a nepodal\nvylučovaciu žalobu. Z týchto skutkových zistení vyvodil okresný súd právny záver, že\nnepodaním žaloby o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty (pričom nebolo dôležité, z akého\ndôvodu nebola podaná), nastala v zmysle § 19 ods. 1 a 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze\na vyrovnaní v znení do 31. júla 2004 (ďalej len „zákon č. 328/1991 Zb.“) nevyvrátiteľná\nprávna domnienka, že sporné nehnuteľnosti boli zaradené do súpisu podstaty správne\na správca bol oprávnený ich speňažiť a predať sťažovateľke, ktorá ich nadobudla do svojho\nvýlučného vlastníctva v dobrej viere.\n5. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Co 158/2009 z 8. októbra 2009 na odvolanie\nžalobcu rozsudok okresného súdu z 27. februára 2009 v spojení s uznesením\nzo 16. apríla 2009 potvrdil stotožniac sa s jeho vecnou správnosťou aj odôvodnením, pričom\nlen na doplnenie uviedol, že nevyvrátiteľná právna domnienka vyplývajúca z § 19 ods. 2\nzákona č. 328/1991 Zb. prelamuje zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac\npráv, než má sám, a zároveň spôsobuje, že ak by aj vec nemala patriť do súpisu, nie je\nmožné už vzniesť žiadne nároky proti osobe, ktorá následne majetok nadobudla od správcu\nkonkurznej podstaty v dôsledku jeho speňaženia.\n6. Na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom\nSlovenskej republiky z podnetu žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej\nlen „najvyšší súd“) v dovolacom konaní svojím rozsudkom sp. zn. 6 MCdo 1/2011\nz 30. apríla 2012 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu z 30. apríla 2012“) zrušil rozsudok\nokresného súdu z 27. februára 2009, ako aj potvrdzujúci rozsudok krajského súdu\nz 8. októbra 2009 a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu. Najvyšší súd v podstatnej\nčasti odôvodnenia svojho rozsudku uviedol:\n\n4\n\n„Z odôvodnenia rozsudkov odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa je zrejmé, že\ndôvodom zamietnutia žaloby bol právny záver oboch súdov o uplatnení nevyvrátiteľnej\nprávnej domnienky o zaradení pozemkov do súpisu konkurznej podstaty úpadcu oprávnene\ns následnou možnosťou správcu konkurznej podstaty speňažiť ich a predať žalovanej. Podľa\nnázoru dovolacieho súdu tento právny záver súdov v základnom konaní nebol správny.\nZistený skutkový stav totiž aplikáciu ustanovenia § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb.\nna daný prípad neumožňoval.\nInterpretáciu ustanovenia § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. podal Najvyšší súd\nSlovenskej republiky už v rozsudku z 11. septembra 2009 sp. zn. 5 Cdo 194/2008, ktorý bol\npublikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky\nzošit 3/2010 pod č. 25. Vyslovil v ňom názor, že právna domnienka podľa uvedeného\nustanovenia, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene, nastáva iba ak ten, kto uplatňuje, že\nvec sa nemala do súpisu zaradiť, nepodá v súdom určenej lehote proti správcovi\nvylučovaciu žalobu, hoci bol konkurzným súdom poučený o tom, že vec bola zapísaná\ndo súpisu a o právnych dôsledkoch nepodania žaloby. Ak vo vzťahu k takejto osobe\nuznesenie nebolo vydané, právne dôsledky v zmysle tohto ustanovenia nenastávajú, pričom\nnie je významné z akého dôvodu takto konkurzný súd nepostupoval (napríklad preto, že\ntretia osoba sa nedozvedela, že jej vec bola zapísaná do súpisu podstaty).\nTakýto výklad znamená, že pokiaľ v preskúmavanej veci žalobca nevedel, že\npozemky, ktoré považuje za svoje vlastníctvo, boli zapísané do súpisu konkurznej podstaty\núpadcu, a nebol vyzvaný konkurzným súdom na podanie vylučovacej žaloby v určenej\nlehote, nemohla nastať nevyvrátiteľná právna domnienka, že tento majetok bol zaradený\ndo súpisu podstaty oprávnene. Platnosť speňaženia týchto pozemkov ich predajom\nžalovanej preto nebolo možné vyvodzovať z uvedeného ustanovenia.\nTo však nevylučuje bez ďalšieho platnosť speňaženia majetku zaradeného do súpisu\nkonkurznej podstaty v situácii, keď pred speňažením spísaného majetku nevyšlo najavo, že\nje tu osoba, ktorá k tomuto majetku uplatňuje právo vylučujúce súpis, resp. keď došlo\nk speňaženiu majetku bez toho, aby tretia osoba mohla ­ z objektívneho hľadiska ­ domáhať\nsa vylúčenia tohto majetku z konkurznej podstaty.\n\n5\n\nNo v takomto prípade možno speňaženie považovať za platné, len ak tu nie sú\nokolnosti spochybňujúce zaradenie veci do súpisu. Pokiaľ tu takéto okolnosti sú, je\npovinnosťou správcu konkurznej podstaty podľa § 19 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. zapísať\n(zaradiť) vec do súpisu s poznámkou o dôvodoch, ktoré toto zaradenie spochybňujú. Ak by\nto správca neurobil, je povinnosťou konkurzného súdu, vykonávajúceho dohľad\nnad činnosťou správcu, dať mu pokyn, aby takto postupoval. Následne je povinnosťou\nkonkurzného súdu v zmysle § 12 zákona č. 328/1991 Zb. vykonať potrebné zistenia\nna odstránenie pochybností o zaradení veci do súpisu, alebo dať v tomto smere správcovi\npríslušné pokyny. V prípade nedodržania tohto postupu je kúpna zmluva, ktorou správca\nkonkurznej podstaty speňažil majetok vo vlastníctve osoby odlišnej od úpadcu, absolútne\nneplatná pre rozpor so zákonom (§ 39 Obč. zákonníka).\nV prejednávanej veci je zo zisteného skutkového stavu zrejmé, že tu boli dané\nokolnosti spôsobilé vyvolať u konkurzného správcu i konkurzného súdu pochybnosti\no zaradení žalobcom označených pozemkov do súpisu podstaty. Týmito okolnosťami bola\njednak skutočnosť, že na predmetných pozemkoch sa už niekoľko desaťročí nachádza stavba\nštvorprúdovej komunikácie s dvomi električkovými pásmi, pásmom zelene a priľahlými\nchodníkmi, a jednak to, že pozemky neboli vedené v evidencii úpadcu (na okolnosť ich\nevidencie a zaradenia do pravidelnej inventarizácie u úpadcu nebolo vykonané\ndokazovanie), keď podľa tvrdenia žalovanej pri zaradení pozemkov do súpisu vychádzal\nsprávca konkurznej podstaty z údajov v pozemkovej knihe o správcovi tohto majetku,\npatriaceho v tom čase do vlastníctva štátu. Pochybnosti vyvolávala ďalej už aj samotná\nskutočnosť, že údaje z pozemkovej knihy boli údajmi vychádzajúcimi z archívneho materiálu\n(účinnosťou zákona č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností, t. j. dňom 1. apríla 1964,\nsa vykonávanie zápisov v pozemkových knihách zastavilo) a bez ich aktualizácie boli\nnepoužiteľné.\nSporné pozemky mali byť preto zapísané do súpisu podstaty s poznámkou, že sú tu\ndôvody spochybňujúce ich zaradenie do súpisu. Následne, poznajúc všeobecne záväzné\nprávne predpisy a miestne pomery, mal správca, prípadne konkurzný súd, zistiť vlastníka\nstavby komunikácie a jeho stanovisko o oprávnenosti stavby ako aj o právnom stave\npozemkov, na ktorých bola zriadená. Konkurzný správca však takto nepostupoval\n\n6\n\na konkurzný súd (v rozpore so svojou základnou povinnosťou vyplývajúcou z §§ 1 a 2\nO. s. p. zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov\nkonkurzného konania, ako aj ochranu právom chránených záujmov fyzických a právnických\nosôb), dal navyše opatrením súhlas k odpredaju pozemkov žalovanej napriek tomu, že vedel\no ich zastavanosti komunikáciou, o riziku neaktuálnosti údajov vychádzajúcich z\narchívneho materiálu a o komplikáciách spojených so vznikom rozdielneho vlastníctva k\nstavbe a k pozemkom, na ktorých sa nachádza. Kúpnu zmluvu, ktorou správca konkurznej\npodstaty predal žalovanej pozemky, ktoré podľa výsledkov vykonaného dokazovania mal\nnadobudnúť zo zákona (zák. č. 138/1991 Zb.) do vlastníctva žalobca, teda osoba odlišná od\núpadcu, treba za tejto situácie považovať za absolútne neplatnú pre rozpor so zákonom.\nDovolací súd považuje za nesprávny aj právny záver súdov v základnom konaní,\npodľa ktorého mala predmetné pozemky nadobudnúť žalovaná v dobrej viere. Zastáva\nnázor, že so zreteľom na už uvedené okolnosti žalovaná nemohla byť dobromyseľná.\nDobromyseľnosť, resp. dobrá viera znamená, že niekto s ohľadom na určitý právny vzťah,\npri zachovaní obvyklej miery opatrnosti (ostražitosti či starostlivosti), je vnútorne\npresvedčený o správnosti (poctivosti) svojho konania. Žalovaná, majúca informáciu\no zastavanosti kupovaných pozemkov komunikáciou, musela pri zachovaní náležitej\nopatrnosti vedieť, že tu môže byť tretia osoba majúca vlastnícke, prípadne iné právo\nk pozemkom zastavaným touto stavbou, a teda že táto osoba môže byť kúpnou zmluvou\nukrátená na svojich právach. Nemohla byť preto presvedčená o poctivosti, a teda správnosti\nsvojho konania. Túto morálno­právnu požiadavku na vlastné i očakávané cudzie správanie\nnemôže ospravedlniť ani opatrenie konkurzného súdu, nerešpektujúce ochranu práv tretej\nosoby. Absencia dobromyseľnosti pri právnom úkone smerujúcom k nadobudnutiu práv,\nktorým boli porušené práva tretej osoby, má za následok neplatnosť tohto právneho úkonu\npre jeho rozpor s dobrými mravmi (§ 39 Obč. zákonníka). ...\nPreto podľa názoru dovolacieho súdu absencia dobromyseľnosti pri právnom úkone\nsmerujúcom k nadobudnutiu práv, ktorým boli porušené práva tretej osoby, má za následok\nneplatnosť tohto právneho úkonu pre jeho rozpor s dobrými mravmi (§ 39 Obč. zákonníka).\nSo zreteľom na uvedené dovolací súd podľa § 243b ods. 1 O. s. p. v spojení s §\n243i ods. 2 O. s. p. mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky zrušil a vec vrátil\n\n7\n\nokresnému súdu na ďalšie konanie. Zároveň zrušil aj súvisiace uznesenie okresného súdu o\ntrovách konania.“\n7. Sťažovateľka sťažnosťou podanou na ústavnom súde namietala porušenie svojich\npráv (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru) rozsudkom\nnajvyššieho súdu z 30. apríla 2012, o ktorej rozhodol ústavný súd uznesením\nč. k. II. ÚS 421/2012­14 z 11. októbra 2012 tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\n8. Okresný súd po vrátení veci rozhodol rozsudkom č. k. 18 C 154/2012­260\nz 26. februára 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 26. februára 2013“) tak,\nže žalobe žalobcu vyhovel a určil jeho vlastnícke právo k označeným nehnuteľnostiam\na krajský súd na odvolanie sťažovateľky napadnutým rozsudkom z 13. novembra 2014\npotvrdil tento rozsudok okresného súdu v celom rozsahu stotožniac sa s jeho závermi.\nOkresný súd ním zistený skutkový stav veci a svoje právne závery v odôvodnení rozsudku\nzhrnul takto:\n„Vykonaným dokazovaním súd zistil nasledovný skutkový stav.\nZ Dohody o prevode správy národného majetku, (č. l. 7) uzavretej medzi\nodovzdávajúcou organizáciou ­ Východoslovenskými tehelňami, národným podnikom\nKošice a preberajúcou organizáciou ­ Československým štátom ­ MsNV Košice v zast.\nOkresným investorským útvarom Košice dňa 28. 7. 1962 súd zistil, že bola prevedená\nspráva národného majetku a to časti nehnuteľností ­ pozemnoknižných parciel č.\n\n,\n\nzapísaných\nv Pkv č.\nč.\n\nodčlenených podľa geometrického plánu a výkazu plôch\n. Správa sa prevádzala súčinnosťou od 1. augusta 1962 z dôvodu,\n\nže prevádzaný národný majetok bol pre odovzdávajúcu organizáciu nepotrebný\na preberajúca organizácia ho potrebuje k splneniu svojich plánových úloh ­ výstavbu\nSeverojužnej komunikácie na sídlisko Terasa v Košiciach.\nZ listu Východoslovenských tehelní, národného podniku Košice (č. l. 6) zn. S 194/62\nzo dňa 23. 7. 1962 adresovaného Okresnému investorskému útvaru Košice vyplýva, že\nVýchodoslovenské tehelne n. p. v prílohe tohto listu doručovali Okresnému investorskému\nútvaru 5 vyhotovení administratívnej dohody o prevode časti parciel č,\n8\n\n,\n\nzapísaných v Pkv č.\nkat. územia\n\nna potvrdenie. Originál a 2 rovnopisy si mal adresát\n\nponechať pre vlastnú potrebu a 2 rovnopisy dohody po potvrdení vrátiť Východoslovenským\ntehelniam. Zmenu správy prevzatého majetku v pozemkovej knihe mal obstarať\nnadobúdateľ.\nZ listu riaditeľa Okresného investorského útvaru v Košiciach (č. l. 5) adresovaného\nVýchodoslovanským tehelniam n. p. Košice zo dňa 28. júla 1962 vyplýva, že Okresný\ninvestorský útvar v prílohe tohto listu vrátil 2 rovnopisy administratívnej dohody\nzn. S 194/62 zo dňa 23. 7. 1962 o prevode správy národného majetku v súvislosti\ns výstavbou Severojužnej komunikácie na sídlisko Terasa, po podpísaní, adresátovi.\nNavrhovateľ súdu predložil geometrický (polohopisný) plán č.\nna (č. l. 22) zo dňa 30. 11. 1961, bez jeho grafickej\nasti, geometrický plán č.\n\nna určenie vlastníckeho práva parciel č.\na grafickú identifikáciu parciel pozemkovej\n\nknihy na stav katastra nehnuteľností č.\n\n, z ktorých vplýva, že parcely, ktoré boli\n\npredmetom Dohody o prevode správy národného majetku uzavretej dňa 28. 7. 1962 medzi\nVýchodoslovenskými tehelňami n. p. a Československým štátom ­ MsNV Košice, sú\nidentifikované s parcelami, ktoré tvoria predmet tohto konania.\nOdporca súdu predložil Opatrenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 9. júla 2004\nsp. zn.: 2 K 620/95 (č. l. 55), ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 9. 7. 2004 a na základe,\nktorého Krajský súd v Košiciach v konkurznej veci úpadcu Východoslovenské tehelne š. p.\nv likvidácii rozhodol o predaji majetku patriaceho do konkurznej podstaty tak, že súhlasil\ns predajom nehnuteľného majetku úpadcu patriaceho do konkurznej podstaty mimo dražby\npre COMPCAR s. r. o..., pričom medzi predávanými pozemkami sa nachádzajú aj parcely\ntvoriace predmet tohto konania. Krajský súd v Košiciach cit. opatrením uložil správcovi\nkonkurznej podstaty uzavrieť kúpnu zmluvu s vybraným záujemcom do 30 dní\nod právoplatnosti tohto opatrenia. Krajský súd prihliadol pri rozhodovaní na stanovisko\nsprávcu, že záujemca splnil podmienky predaja majetku úpadcu, navrhovaná kúpna cena\nje primeraná nakoľko ide o pozemky, ktoré sa nachádzajú na bývalých pieskoviskách,\nsú zdevastované, neudržiavané. V neposlednom rade ide o pozemky, na ktorých sa\n\n9\n\nnachádzajú miestne a mestské komunikácie. Pozemky je možné využiť iba z dlhodobého\nhľadiska za vynaloženia vysokých finančných nákladov.\nZ listu vlastníctva č.\n\nkatastrálneho územia\n\n, obec\n\n(č. l. 107)\n\nsúd zistil, že pozemky, ktoré sú predmetom tohto konania boli zapísané ako výlučné\nvlastníctvo SR ­ Východoslovenské tehelne š. p. v likvidácií titulom žiadostí o zápis. Vklad\nvlastníckeho práva v prospech odporcu bol povolený pod č. V­760/2004 dňa 28. 7. 2004.\nNavrhovateľ súdu predložil Protokol o prechode vlastníckeho práva Slovenskej\nrepubliky k nehnuteľnému majetku do vlastníctva obce spísaný na základe § 14 ods. 1\nzákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších prepisov (č. l. 133) dňa\n20. 11. 2008 medzi odovzdávajúcim SR ­ Obvodným úradom v Košiciach a preberajúcim\nMestom ­ Košice. Predmetom prechodu vlastníctva sú pozemky v katastrálnom území\n, obec\nparc. č.\n\na to parc. č.\n\n­ ostatné plochy vo výmere 9056 m 2,\n\n­ ostatné plochy vo výmere 5687 m2, parc. č.\n\nvo výmere 6026 m2, parc. č.\n\n­ ostatné plochy\n\n­ ostatné plochy vo výmere 1820 m2, parc. č.\n\nostatné plochy vo výmere 2201 m2, parc. č.\n\n­\n\n­ ostatné plochy vo výmere 133 m2, ktoré\n\nvznikli z pozemnoknižných parciel č.\nzapísaných v pozemnoknižnej vložke č.\n\na\n\nkatastrálneho územia\n\n. Uvedený nehnuteľný majetok, podľa článku 3 citovaného protokolu, prešiel\ndňom 1. mája 1991 do vlastníctva mesta Košice.\nPrávna zástupkyňa navrhovateľa na pojednávaní dňa 6. 2. 2009 uviedla, že má za to,\nže predmetné pozemky boli prevedené v roku 1962 do správy Mestského národného výboru\nv Košiciach, o čom svedčí Dohoda o prevode správy národného majetku. Prevod správy\nnárodného majetku sa uskutočnil za účelom výstavby Severojužnej komunikácie Terasa,\nk čomu aj došlo. MsNV v Košiciach vystaval túto komunikáciu, používa sa doposiaľ a keďže\ntento majetok bol vedený v správe MsNV Košice do roku 1991, v zmysle zákona o majetku\nobcí ku dňu 1. 5. 1991 bol prevedený do vlastníctva Mesta Košice. Poukázala na to, že\nodporca podal proti navrhovateľovi viacej návrhov na začatie konania o zaplatenie\n1 890 000,­ Sk v každom jednom prípade, ktorými žiada zaplatiť nájomné za užívanie týchto\npozemkov.\n\n10\n\nPrávny zástupca odporcu na pojednávaní dňa 21. 8. 2012 navrhol, i návrh na začatie\nkonania zamietnuť z dôvodu, že navrhovateľ sa cíti byť vlastníkom sporných pozemkov\nna základe Dohody o prevode správy národného majetku uzatvorenej v roku 1962\nmedzi Východoslovenskými tehelňami Košice a MsNV Košice, pričom nevie predložiť\noriginál tejto dohody, ale len jej odpis a preto je zástupca odporcu toho názoru, že takáto\ndohoda ani neexistuje a teda nedošlo ani k prevodu správy. Poukázal na to, že MsNV\nKošice ale aj navrhovateľ porušili zákony, keď pri prevode správy majetku; resp. prechode\nmajetku nezabezpečili zápis v katastri nehnuteľností a aj preto sa navrhovateľ nemôže cítiť\nvlastníkom predmetných pozemkov. ...\nV danom prípade z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že v čase vyhlásenia\nkonkurzu na Východoslovenské tehelne š. p. v roku 1995 boli sporné pozemky zapísané\nv pozemkovej knihe ako výlučné vlastníctvo Východoslovenských tehelní š. p. Na základe\nnávrhu správcu konkurznej podstaty sa vykonal zápis sporných pozemnoknižných parciel\ndo katastra nehnuteľností ako parcely C­KN v rokoch 2002 a 2003 podľa geometrického\nplánu č.\n\nna LV č.\n\nkatastrálneho územia\n\n, obec\n\n. Správca\n\nkonkurznej podstaty Východoslovenských tehelní š. p. v likvidácii na základe Opatrenia\nKrajského súdu v Košiciach sp. zn. 2K 620/95 zo dňa 9. 7. 2004 predal sporný nehnuteľný\nmajetok úpadcu patriaci do konkurznej podstaty mimo dražby odporcovi. Vklad\nvlastníckeho práva odporcu do katastra nehnuteľností bol povolený dňa 28. 7. 2004\npod č. V­760/2004.\nZ vyjadrení navrhovateľa vyplýva, že navrhovateľ ani nemal vedomosť o tom, že sa\nvedie konkurzné konanie voči úpadcovi Východoslovenským tehelniam š. p. v likvidácii.\nV dôsledku toho si neuplatnil svoj nárok, podľa ktorého nemali byť do súpisu zaradené\npozemky, ktoré sú predmetom tejto žaloby, nepodal ani vylučovaciu žalobu, teda žiadnym\nspôsobom si neuplatnil svoj nárok ani voči úpadcovi ani voči správcovi na konkurznom\nsúde. Navrhovateľ sa prvý krát svojich vlastníckych práv k predmetným pozemkom domáhal\npodaním tejto žaloby na určenie vlastníckeho práva, ktorá bola súdu doručená\ndňa 22. 4. 2008.\nSúd, viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu, ako predbežnú otázku posudzoval\nplatnosť zmluvy, ktorou správca konkurznej podstaty previedol sporné nehnuteľnosti\n\n11\n\ndo výlučného vlastníctva odporcu. V konaní bolo nesporné medzi účastníkmi, že predmetné\npozemky boli zapísané do súpisu konkurznej podstaty úpadcu (Východoslovenské tehelne,\nš. p.) a následne aj speňažené predajom odporcovi, za situácie, keď navrhovateľ nemal\ninformácie o zápise a speňažení a správcom konkurznej podstaty ani konkurzným súdom\nnebol vyzvaný na podanie vylučovacej žaloby v určenej lehote. V takomto prípade možno\nspeňaženie považovať za platné, len ak tu nie sú okolnosti spochybňujúce zaradenie veci\ndo súpisu. Pokiaľ tu také okolnosti sú, je povinnosťou správcu konkurznej podstaty podľa\n§ 19 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. zapísať vec do súpisu s poznámkou o dôvodoch, ktoré\ntoto zaradenie spochybňujú. Následne je povinnosťou konkurzného súdu v zmysle § 12\nzákona č. 328/1991 Zb. vykonať potrebné zistenia na odstránenie pochybností o zaradení\nveci do súpisu alebo dať v tomto smere správcovi príslušné pokyny. V prípade nedodržania\ntohto postupu je kúpna zmluva, ktorou správca konkurznej podstaty speňažil majetok\nvo vlastníctve osoby odlišnej od úpadcu, absolútne neplatná pre rozpor so zákonom (§ 39\nObčianskeho zákonníka).\nV prejednávanej veci je zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že tu boli dané\nokolnosti spôsobilé vyvolať u konkurzného správcu i konkurzného súdu pochybnosti\no zaradení sporných pozemkov do súpisu podstaty – skutočnosť, že na pozemkoch sa už\nniekoľko desaťročí nachádza stavba štvorprúdovej komunikácie, pásmom zelene\na priľahlými chodníkmi. Sporné pozemky preto mali byť zapísané do súpisu podstaty\ns poznámkou, že sú tu dôvody spochybňujúce ich zaradenie do súpisu. Následne, poznajúc\nvšeobecne záväzné právne predpisy a miestne pomery, mal správca, prípadne konkurzný\nsúd, zistiť vlastníka stavby komunikácie a jeho stanovisko o oprávnenosti stavby\nako aj o právnom stave pozemkov, na ktorých bola zriadená. Konkurzný správca však takto\nnepostupoval a konkurzný súd dal navyše opatrením súhlas k odpredaju pozemkov\nodporcovi napriek tomu, že vedel o ich zastavanosti komunikáciou. Kúpnu zmluvu, ktorou\nsprávca predal odporcovi pozemky, ktoré mal nadobudnúť zo zákona č. 138/1992 Zb.\ndo vlastníctva navrhovateľ, teda osoba odlišná od úpadcu, treba za tejto situácie považovať\nza absolútne neplatnú pre rozpor so zákonom. Odporca majúc informáciu o zastavanosti\nkupovaných pozemkov komunikáciou, musel pri zachovaní náležitej opatrnosti vedieť, že tu\nmôže byť tretia osoba majúca vlastnícke alebo iné právo k pozemkom, ktorá môže byť\n\n12\n\nkúpnou zmluvou ukrátená na svojich právach. Nemohla byť preto presvedčená o poctivosti\na správnosti svojho konania. Túto morálno­právnu požiadavku na vlastné i očakávané\ncudzie správanie nemôže ospravedlniť ani opatrenie konkurzného súdu, nerešpektujúce\nochranu práv tretej osoby. Absencia dobromyseľnosti pri právnom úkone smerujúcom\nk nadobudnutiu práv, ktorým boli porušené práva tretej osoby, má za následok neplatnosť\ntohto právneho úkonu pre jeho rozpor s dobrými mravmi (§ 39 Obč. zákonníka).\nZ navrhovateľom predloženej Dohody o prevode správy národného majetku (č. l. 7)\nuzavretej medzi odovzdávajúcou organizáciou – Východoslovenskými tehelňami, národným\npodnikom Košice a preberajúcou organizáciou ­ Československým štátom ­ MsNV Košice\nv zast. Okresným investorským útvarom Košice dňa 28. 7. 1962 súd mal preukázané, že\nsporné pozemky boli na základe tejto dohody prevedené do správy bývalého MsNV Košice.\nNavrhovateľ síce predložil len odpis tejto dohody, jej originál predložiť nevedel, preto\nodporca spochybnil aj samotnú existenciu takejto dohody. Súd nemal pochybnosti o tom, že\nodpis dohody predložený navrhovateľom bol vyhotovený z existujúceho originálu dohody\nz dôvodu, že navrhovateľ predložil aj korešpondenciu medzi účastníkmi dohody (č. l. 6, 5)\nz obsahu ktorej jednoznačne vyplýva, že k uzavretiu takejto dohody došlo. Naviac, podľa\ndohody aj korešpondencie, účelom prevodu správy majetku, bola výstavba Severojužnej\nkomunikácie na sídlisko Terasa v Košiciach, ku ktorej výstavbe v nasledujúcom období\naj nepochybne došlo. Súd sa stotožňuje s odporcom v tom, že bývalé MsNV v Košiciach\nnesplnilo svoju povinnosť ­ zabezpečiť zápis tejto dohody do pozemkovej knihy resp.\ndo katastra nehnuteľností podľa zákona č. 22/1964 Zb., táto skutočnosť je ale bez právneho\nvýznamu, nakoľko zápis právnych vzťahov podľa zákona č. 22/1964 Zb. nemal právotvorný,\nale iba evidenčný (deklaratórny) účinok.\nPodľa ust. § 2 ods. 1 a 7 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, do vlastníctva obcí\nprechádzajú z majetku Slovenskej republiky veci, okrem hnuteľností patriacich orgánom\nmiestnej štátnej správy, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného. predpisu právo\nhospodárenia národným výborom, na území ktorých sa nachádzajú. Veci a majetkové práva\npodľa odsekov 1, 2 a 5 nadobúda obec dňom účinnosti tohto zákona.\nDňom účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, t. j. 1. 5. 1991 došlo\nk prechodu sporných pozemkov do vlastníctva navrhovateľa podľa § 2 ods. 1 a 7 zákona\n\n13\n\nč. 138/1991 Zb. o čom svedčí aj Protokol o prechode vlastníckeho práva Slovenskej\nrepubliky k nehnuteľnému majetku do vlastníctva obce (č. l. 133) zo dňa 20.11.2008.\nNavrhovateľ bol povinný podať do 12 mesiacov od účinnosti tohto zákona návrh na zápis\ndo evidencie nehnuteľností podľa § 14 ods. 4 cit. zákona. Nesplnenie tejto povinnosti\nnavrhovateľom však nie právne významné, pretože zápis právnych vzťahov podľa zákona\nč. 22/1964 Zb. nemal právotvorný, ale iba evidenčný (deklaratórny) účinok...\nNa základe uvedených skutočností súd dospel k záveru, že navrhovateľ je výlučným\nvlastníkom sporných nehnuteľností, preto jeho návrhu v celom rozsahu vyhovel tak, ako je\nto uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.“\n9. Sťažovateľka vo svojej sťažnostnej argumentácii uviedla:\n«Zásadná vada sťažnosťou napadnutého rozsudku spočíva v nesprávnej interpretácii\nustanovenia § 19 ods. 2 zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších\npredpisov (ďalej „ZKV“).\nV zmysle § 19 ods. 2 ZKV súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu\nzaradiť, aby v lehote určenej súdom podal žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil\nkonkurz. V prípade, že žaloba nie je podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu\nzahrnutá oprávnene.\nPoukazom na toto ustanovenie sa súdy snažili vyvrátiť tvrdenie sťažovateľa, že\nnemožno v osobitnom konaní o určenie vlastníckeho práva spochybňovať vlastnícke právo\nsťažovateľa k pozemkom, ktoré nadobudol z konkurznej podstaty úpadcu potom, čo boli tieto\npozemky riadne zapísané do súpisu podstaty a prevod pozemkov do vlastníctva sťažovateľa\nschválený právoplatným opatrením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2K/620/95 zo dňa\n09. 07. 2004.\nKrajský súd v Košiciach sa v tomto smere stotožnil s rozsudkom súdu prvého stupňa,\nktorý použil interpretáciu citovaného ustanovenia ponúknutú Najvyšším súdom SR v tom\nzmysle, že „právna domnienka podľa uvedeného ustanovenia že vec je do súpisu zahrnutá\noprávnene, nastáva iba ak ten, kto uplatňuje, že vec sa nemala do súpisu zaradiť, nepodá\nv súdom určenej lehote proti správcovi vylučovaciu žalobu, hoci bol konkurzným súdom\npoučený o tom, že vec bola zapísaná do súpisu a o právnych dôsledkoch nepodania žaloby“\n(str. 3 rozsudku Okresného súdu Košice II, č. k. 18C/154/2012­260).\n14\n\nJe síce pravdou, že uvedený názor vyslovil vo svojom rozhodnutí o mimoriadnom\ndovolaní Najvyšší súd SR a týmto názorom sa v následnom konaní cítili byť viazaní ako súd\nprvého stupňa tak aj odvolací súd, avšak viazanosť právnym názorom vyššieho súdu nie je\nbezpodmienečná. ...\nZ uvedeného vyplýva, že nie za každých okolností musí nižší súd bez rozmyslu\na bez uváženia aplikovať názor vyššieho súdu. Najmä tomu tak nie je v prípade, ak vyšší súd\nuvedie názor, ktorý interpretuje právnu normu v zjavnom rozpore s jej účelom a zmyslom\na svoj názor dostatočne nevysvetlí a nezdôvodní.\nUvedený názor súdov v tomto konaní je v príkrom rozpore s normatívnym textom\nustanovenia § 19 ods. 2 ZKV, pretože opomína časť hypotézy danej právnej normy,\nkonkrétne slová „kto uplatňuje“. Ustanovenie § 19 ods. 2 ZKV jednoznačne určuje\npovinnosť konkurznému súdu uložiť povinnosť podať vylučovaciu žalobu a poučiť\no následkoch nepodania žaloby iba tie osoby, ktoré uplatňujú skutočnosť, že sa nejaká vec\nnemala do súpisu vôbec zaradiť. Tie osoby, ktoré vôbec neuplatňovali, že vec nemá byť\nzaradená do súpisu sa ani nedostanú do štádia, aby mohli byť upovedomené o podaní\nvylučovacej žaloby.\nRatio tohto ustanovenia spočíva v tom, že by bolo zbytočné upovedomovať o\nmožnosti podať žalobu tie osoby, ktoré voči súpisu podstaty nič nenamietajú. V opačnom\nprípade by totiž súd musel upovedomovať o možnosti podať žalobu každého jednotlivca na\ncelom svete, čo je záver ad absurdum. Iba tie osoby, ktoré sa cítia byť zaradením určitej\nveci do súpisu podstaty dotknuté a bránia svoje práva, tak že voči súpisu namietajú, je\npotrebné upovedomiť o právnych prostriedkoch, ktoré majú k dispozícii na ochranu svojich\nnárokov.\nAk nikto nenamieta voči súpisu podstaty, nikto nebude upovedomený o možnosti\npodať vylučovaciu žalobu, potom môže konkurzné konanie bez problémov pokračovať\nspeňažovaním podstaty a nie je dôvod spochybňovať práva tretích osôb, ktoré nadobudli\nveci zaradené do súpisu podstaty. ...\nAk nikto nenamietal voči zaradeniu veci do súpisu podstaty a vec bola následne\nv rámci konkurzného konania speňažená predajom inej osobe, môže ešte subjekt, ktorému\nmalo svedčiť vlastnícke právo pred zaradením veci do súpisu podstaty, uplatňovať svoje\n\n15\n\npráva, avšak nie určovacou žalobou, ale vylučovacou žalobou. V takomto prípade však\npodľa judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky, už nemožno spochybňovať vlastnícke\nprávo osoby, ktorá nadobudla vec z podstaty, a pôvodný vlastník môže vylučovacou žalobou\nžiadať už len náhradné peňažné plnenie za danú vec. ...\nNajvyšší súd SR však prijal neprípustne rozširujúci výklad danej právnej normy, keď\nv texte právnej normy úplne ignoroval slovné spojenie „kto uplatňuje“, v dôsledku čoho\ndospel k úplne absurdnému záveru, že napriek tomu, že v konkurznom konaní nikto voči\nzaradeniu do podstaty nič nenamietal, nepodal žiadnu vylučovaciu žalobu, predsa len môže\nkedykoľvek aj po skončení konkurzného konania domáhať sa svojich práv (vrátane\nvlastníckych) všeobecnou žalobou podľa § 80 OSP a zvrátiť tak všetky právne následky,\nktoré sa odvíjajú od konkurzného konania. ...\nNázor Najvyššieho súdu SR vyjadrený v uznesení sp. zn. 6 M Cdo 1/2011 zo dňa\n30. 04. 2012 je pritom nielen v rozpore s gramatickým a logickým významom ustanovenia\n§ 19 ods. 2 ZKV, ale dokonca aj v rozpore s následnou judikatúrou Ústavného súdu SR.\nPrávna domnienka, že vec je do súpisu konkurznej podstaty zahrnutá oprávnene\nnastáva, iba ak ten, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu podstaty zaradiť, nepodá\nv súdom určenej lehote proti správcovi vylučovaciu žalobu, hoci bol konkurzným súdom\npoučený o tom, že vec bola zapísaná do súpisu, a o právnych dôsledkoch nepodania žaloby.\nAk vo vzťahu k takejto osobe nebolo o vylučovacej žalobe rozhodnuté, právne dôsledky\nv zmysle tohto ustanovenia nenastávajú, pričom nie je významné, z akého dôvodu takto\nkonkurzný súd nepostupoval. (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 531/2012\nz 12. februára 2013)\nÚstavný súd teda už raz potvrdil, že predpokladom na poučenie o potrebe podať\nvylučovaciu žalobu je skutočnosť, že už niekto uplatňuje, že vec nemala byť do súpisu\npodstaty zaradená a iba tejto osobe je súd povinný adresovať poučenie. Názor Najvyššieho\nsúdu SR bol teda neskôr prekonaný, a preto sa ním súdy rozhodujúce v následnom konaní\nna prvom a druhom stupni nemali byť viazané. ...\nNavyše z rozhodnutia Správy katastra Košice, pracovisko Košice III, č. X­43/2003,\nzo dňa 28. 05. 2004, ktoré sťažovateľ predložil v konaní nasledujúcom po zrušujúcom\nuznesení Najvyššieho súdu vyplýva, že žalobca o konkurze na majetok Východoslovenských\n\n16\n\ntehelní, n. p. veľmi dobre vedel, pretože so správcom ohľadne nezaradenia iných pozemkov\ndo konkurznej podstaty komunikoval. ...\nZákladným pochybením a vybočením z rámca spravodlivosti na strane konajúceho\nsúdu bola skutočnosť, že v konaní o určenie vlastníckeho práva sa zameriaval,\nsúc aj nesprávne navigovaný rozhodnutím Najvyššieho súdu SR o mimoriadnom dovolaní,\nnie na zistenie existencie právneho titulu vlastníctva žalobcu, ale na spochybňovanie\nprávneho titulu, na základe ktorého nadobudol vlastnícke právo sťažovateľ.\nŽalobca odvíjal svoje vlastnícke právo od Hospodárskej dohody o prevode správy\nnárodného majetku zo dňa 28. 07. 1962, na základe ktorej mala prejsť správa predmetných\npozemkov z Východoslovenských tehelní, n. p. na Československý štát ­ MsNV Košice v zast.\nOkresného investorského útvaru v Košiciach. Na základe tejto dohody mal MsNV Košice\nnadobudnúť sporné pozemky do správy a neskôr na základe zákona č. 138/1991 Zb.\no majetku obcí ich mal žalobca nadobudnúť do vlastníctva.\nTieto následky by však mohli nastať len za predpokladu, že by bola uvedená\nhospodárska dohoda platná. Sťažovateľ v konaní pred súdom prvého stupňa i v odvolacom\nkonaní opakovane namietal, že táto dohoda nemohla byť platná už len z dôvodu, že nebola\npodpísaná oprávnenými osobami. Na kópii dohody, ktorú predložil žalobca absentovali\nakékoľvek podpisy, a žalobca v priebehu konania nikdy nepredložil originál tejto dohody,\nalebo jej kópiu, z ktorej by vyplývalo, že dohoda bola skutočne uzavretá.\nDôkazné bremeno ohľadne tejto skutočnosti mal niesť žalobca, ktorý ho v konaní\nneuniesol. Napriek tomu, súdy v oboch stupňoch konania túto skutočnosť ignorovali. ...\nHoci sťažovateľ vzniesol v odvolaní veľmi konkrétne a rozsiahle (venoval im\ncca 2 strany odvolania) námietky voči konkrétnemu skutkovému záveru súdu prvého stupňa.\nKrajsky súd sa neobťažoval k týmto námietkam sa vyjadriť alebo sa nimi akokoľvek\nzaoberať. Už táto skutočnosť sama o sebe podľa názoru sťažovateľa spôsobuje celkovú\nnespravodlivosť napadnutého rozhodnutia v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o základných\nprávach a slobodách. ...\nZákladným predpokladom na to, aby mohol byť žalobca vlastníkom predmetných\nnehnuteľností a aby mohla byť úspešná žaloba podaná žalobcom ­ mestom Košice, ktorej\nnapokon Okresný súd Košice II rozsudkom č. k. 18C/154/2012­260 zo dňa 26. 02. 2013\n\n17\n\nv spojitosti s napadnutým rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Co/253/2013­306\nzo dňa 13. 11. 2014 vyhovel, je to, aby k predmetným pozemkom mal právo hospodárenia\nnárodný výbor v meste Košice prípadne jeho rozpočtová alebo príspevková organizácia\ndňa 23. alebo 24. 11. 1990. ...\nV danom súdnom konaní bolo základnou povinnosťou žalobcu (mesta Košice)\npreukázať, že Mestský národný výbor v Košiciach mal právo hospodárenia k uvedeným\npozemkom v dňoch 23.­24. 11. 1990, o čom však neprodukoval žiadny dôkaz!! ...\nSkutkový záver, že z Dohody o prevode správy národného majetku zo dňa\n28. 07. 1962 vyplýva, že Mestský národný výbor v Košiciach mal právo hospodárenia\nk daným pozemkom aj 23.­24. 11. 1990 je nesprávny! ...\nSťažovateľ využil možnosť podať riadny opravný prostriedok voči rozhodnutiu súdu\nprvého stupňa a v podanom pomerne rozsiahlom odvolaní, uviedol množstvo námietok,\ns ktorými sa však Krajský súd v Košiciach vo svojom rozsudku nezaoberal.\nV sťažnosťou napadnutom rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Co/253/2013­\n306 zo dňa 13. 11. 2014 v podstate absentuje odôvodnenie. Krajský súd iba konštatoval,\nže odvolací súd je viazaný názorom dovolacieho súdu, a následne s odkazom na § 219\nO. s. p. iba lakonicky skonštatoval, že sa „stotožňuje s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti nepovažuje za potrebné uviesť\nďalšie dôvody.“ ...\nSťažovateľ riadne nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam kúpou od správcu\nkonkurznej podstaty, ktorú odobril súd vykonávajúci dohľad nad konkurzným konaním\nprávoplatným opatrením. Následne bolo jeho vlastnícke právo potvrdené právoplatným\nzamietnutím žaloby žalobcu, a až na základe mimoriadneho opravného prostriedku\niniciované konanie, ktoré nespĺňalo atribúty spravodlivého procesu, viedlo k porušeniu\npráva sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho výsledkom bolo zvrátenie právneho stavu\nsmerom k strate vlastníckeho práva sťažovateľa k daným pozemkom. ...\nSťažovateľ sa po vyše 10 rokoch od uzavretia kúpnej zmluvy, ktorou nadobúdal\npozemky od správcu konkurznej podstaty Východoslovenských tehelní, š. p. dozvedel, že\nzmluva, ktorú s ním uzavrel nemá žiadny právny význam, pretože v skutočnosti naň správca\nnemohol previesť majetok, ktorý bol predmetom zmluvy. Rozhodlo sa o tom v konaní, ktoré\n\n18\n\nnenapĺňalo základné znaky spravodlivého procesu a neposkytlo sťažovateľovi takú súdnu\nochranu, na akú má nárok v zmysle Ústavy SR a medzinárodných dohovorov.»\n10. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:\n„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných ľudských práv a slobôd, základné právo\nsťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd a základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Co/253/2013­306 zo dňa\n13. 11. 2014 porušené bolo.\nZrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Co/253/2013­306 zo dňa\n13. 11. 2014 a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.\nKrajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania spočívajúce\nv trovách právneho zastúpenia... na účet právneho zástupcu sťažovateľa... do 15 dní\nod právoplatnosti nálezu.“\n11. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 154/2015­22 z 1. apríla 2015 prijal podľa § 25\nods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.\n12. Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril krajský súd podaním\nsp. zn. 1 SprV/397/2015 doručeným ústavnému súdu 14. mája 2015, v ktorom sťažnosť\nsťažovateľky hodnotil ako nedôvodnú, a uviedol:\n«Okresný aj krajský súd pri rozhodovaní boli viazaní právnym názorom\nobsiahnutým v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. apríla 2012,\nč. k. 6 M Cdo 1/2011­205…\nPatrí sa poznamenať, že okresný súd, ako aj odvolací súd vzorne rešpektovali\nkasačné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR.\n\n19\n\nSťažovateľ v ústavnej sťažnosti polemizuje s právnym názorom Najvyššieho súdu SR\nobsiahnutým v uznesení z 30. apríla 2012 sp. zn. 6 M Cdo 1/2011.\nK argumentácii sťažovateľa dovolíme si len poznamenať toto:\nPrávna teória i súdna prax rozoznávajú dva základné typy záväznosti rozhodnutí\nnajvyššieho súdu, a to záväznosť kasačnú (inštančnú, v istej veci) a záväznosť precedenčnú\n(judikatórnu). V prejednávanej veci okresný aj krajský súd pri opätovnom rozhodovaní\npostupovali v súlade s uznesením najvyššieho súdu z 30. apríla 2012, ktorým boli zrušené\nich predchádzajúce rozhodnutia v tej istej veci, teda rešpektovali kasačnú záväznosť\nrozhodnutia najvyššieho súdu podľa § 243d ods. 1 O. s. p. (v spojení s § 243i ods. 2\nO. s. p.).\nPre konanie po zrušení rozhodnutia dovolacím súdom platí bezvýnimočná zásada\nviazanosti nižšieho súdu vysloveným právnym názorom dovolacieho súdu. Požiadavky\nna reflektovanie kasačného rozhodnutia v následnom rozhodnutí okresného (krajského)\nsúdu sú totiž výrazne prísnejšie, než je tomu tak v prípade „púhej“ záväznosti precedenčnej.\nZatiaľ čo v prípade tzv. precedenčnej záväznosti rozhodnutí najvyššieho súdu existuje\nmožnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval právne závery najvyššieho súdu\ntým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s judikátom zmysluplný\n(právny) dialóg, kasačná záväznosť môže (pochopiteľne len za nezmeneného skutkového\nstavu) byť reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu.\nPodľa nášho názoru, v konaní nasledujúcom po kasačnom rozhodnutí preto nie je\npriestor pre úvahy, či je právny názor najvyššieho súdu správny, fundovaný, či úplný. Toto\npravidlo neplynie z presvedčenia najvyššieho súdu o svojej vlastnej neomylnosti, ale\nz nutnosti definitívne ukončiť konkrétny spor a predísť nekonečnému súdnemu presúvaniu\nspisu medzi súdmi, čo by neúmerne predlžovalo konanie, a tým porušovalo ústavné práva\núčastníkov na skončenie veci v primeranej dobe a na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1\na čl. 47 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd.\nTento právny názor je logickým vyjadrením samotného zmyslu kasácie v právnom\nporiadku a je široko zastávaný aj v odbornej literatúre (viď Bobek – Kűhn ­ Polčák:\nJudikatúra a právní argumentace, Praha, Auditorium, 2006, s. 37, či všetky komentáre\n\n20\n\nk § 226 O. s. p. alebo k § 243d O. s. p. alebo učebnice „procesného práva“ ku kasačnej\nzáväznosti“).\nPodľa nášho názoru súdy (okresný aj krajský) správne postupovali v predmetnej\nveci.»\n13. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu zaujala k vyjadreniu\nkrajského súdu stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 12. júna 2015, v ktorom\nzotrvala na dôvodnosti svojej sťažnosti a uviedla:\n«Krajský súd v Košiciach (ďalej len „porušovateľ“) vo svojom vyjadrení namieta\nv podstate tú skutočnosť, že v napadnutom rozhodnutí iba vzorne rešpektoval kasačné\nrozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 1/2011 zo dňa 30. 04. 2012 a v ňom\nvyjadrený právny názor Najvyššieho súdu SR. Porušovateľ uviedol, že v konaní, ktoré\nnasledovalo po uvedenom kasačnom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR už nebol priestor, aby\nsa porušovateľ odchýlil od právneho názoru Najvyššieho súdu SR vysloveného v tomto\nrozhodnutí a bol povinný rešpektovať kasačnú záväznosť tohto rozhodnutia.\nV zmysle § 243d ods. 1 O. s. p. ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd,\nktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý\nrozhodoval o dovolaní, záväzný.\nV zmysle § 243i ods. 2 O. s. p. V konaní o mimoriadnom dovolaní platia primerane\nustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 až 243d), ak tento zákon neustanovuje\nniečo iné.\nPorušovateľ odvodzuje svoju povinnosť rešpektovať názor dovolacieho súdu\nprezentovaný v kasačnom rozhodnutí z vyššie citovaných predpisov. Povinnosť rešpektovať\nnázor dovolacieho súdu vyjadrený v zrušujúcom rozhodnutí však nie je absolútna.\nSťažovateľ na túto skutočnosť upozornil už v sťažnosti a venoval jej celú stať II. 1.\nAk sa skutkový základ, z ktorého vychádzal pri právnom posúdení veci dovolací súd,\nv ďalšom konaní po zrušení veci dovolacím súdom zmení, súdy nižšieho stupňa už nie sú\nviazané právnym záverom dovolacieho súdu vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí.\n(SUČANSKÁ, D. in Krajčo, J. a kol.: Občiansky súdny poriadok. I. diel. Komentár,\nBratislava: Eurounion, 2006, s. 661)\n\n21\n\nPrávny názor dovolacieho súdu vychádza zo skutkového základu, ktorého\nvýchodiskom bolo dokazovanie pred súdom prvého stupňa, prípadne pred odvolacím\nsúdom. Tento skutkový základ sa po vrátení veci súdu nižšieho stupňa môže zmeniť. V tomto\nprípade sa obmedzuje alebo zaniká viazanosť právnym názorom dovolacieho súdu.\n(MAZÁK, J.: Základy občianskeho procesného práva. Bratislava: Iura edition, 2002, s.\n385­386)\nAk dôjde v ďalšom konaní k zmene skutkového základu veci, z ktorého vychádzal\ndovolací súd, nemôže sa záväznosť jeho právneho názoru uplatniť. (BAJÁNKOVÁ, J.\nin Števček, M., Ficová, S. a kol.: Občiansky súdny poriadok, I. diel. Komentár, 2. Vydanie,\nPraha: C. H. Beck, 2012, s. 921)\nV žiadnom prípade nebráni ustanovenie § 243d ods. 1 OSP súdu nižšieho stupňa,\naby na základe nových skutočností dospel k rovnakým záverom; vedie ho však záväzne k\ntomu, aby neopakoval predchádzajúce nedostatky procesného i hmotnoprávneho\ncharakteru. (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 186/08)\nPo vydaní zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 1/2011\nprebiehalo ďalšie konanie na Okresnom súde Košice II i na Krajskom súde v Košiciach,\nv rámci ktorého bolo vykonané ďalšie dokazovanie. Sťažovateľ má za to, že na základe tohto\nďalšieho dokazovania došlo k zmene skutkového stavu, ktorá odôvodňovala odchýlenie sa\nnižších súdov od názoru dovolacieho súdu.\nNázor Najvyššieho súdu SR, na ktorý sa odvoláva porušovateľ sa týkal interpretácie\nustanovenia § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Z. z. o konkurze a vyrovnaní (ďalej „ZKV“),\nktorú navyše Najvyšší súd opieral o nevedomosť žalobcu o tom, že pozemky, ktoré považuje\nza svoje vlastníctvo boli zapísané do súpisu konkurznej podstaty (pozri str. 5 uznesenia NS\nSR sp. zn. 6 M Cdo 1/2001). Tento skutkový záver sa však v nasledujúcom konaní pred\nOkresným súdom Košice II i Krajským súdom v Košiciach zmenil, pretože sťažovateľ\nprodukoval dôkazy, z ktorých jednoznačne vyplynula vedomosť žalobcu o prebiehajúcom\nkonkurznom konaní a o tom, ktoré nehnuteľnosti (v domnelom vlastníctve žalobcu) boli\nzaradené do súpisu podstaty. Vyplývalo to minimálne z rozhodnutia Správy katastra Košice,\npracovisko Košice III, č. X­43/2003, zo dňa 28. 05. 2004, ktoré sťažovateľ predložil v konaní\nnasledujúcom\n\n22\n\npo\n\nzrušujúcom\n\nuznesení\n\nNajvyššieho\n\nsúdu.\n\nRovnako\n\nsťažovateľ\n\nv nasledovnom konaní preukázal, že pokiaľ žalobca v konkurznom konaní (do ktorého sa\naktívne zapájal) predložil relevantné dôkazy o svojom vlastníctve, správca danú\nnehnuteľnosť zo súpisu podstaty vylúčil. Pokiaľ žalobca (Mesto Košice) predložil správcovi\nHospodársku zmluvu o prevode správy národného majetku č. 112 Práv S117/72, č. 34­\n4013/72­74 zo dňa 4. 12. 1974, správca vylúčil zo súpisu podstaty nehnuteľnosti, ktorých\nspráva bola touto zmluvou prevedená.\nNajvyšší súd SR sa v kasačnom rozhodnutí ešte odvolával na nedobromyseľnosť\nsprávcu resp. sťažovateľa, avšak pokiaľ žalobca predložil doklady preukazujúce jeho\nvlastnícke právo k nehnuteľnostiam zaradeným do podstaty, boli tieto nehnuteľnosti\nzo súpisu podstaty vylúčené a dobromyseľnosť sťažovateľa ohľadne nadobudnutia týchto\nnehnuteľností vylúčená, ale pokiaľ žalobca nebol schopný vlastnícke právo k ďalším\nnehnuteľnostiam preukázať, hoci na to priestor mal, nebolo možné spochybňovať\ndobromyseľnosť sťažovateľa o tom, že takéto nehnuteľnosti boli do súpisu podstaty zaradené\nsprávne a nič mu nebráni nadobudnúť k nim vlastnícke právo.\nZa takéhoto zmeneného skutkového stavu, ku ktorému došlo v následnom konaní\npred súdom prvého stupňa a odvolacím súdom, nemôže názor dovolacieho súdu obstáť.\nOkrem tejto skutočnosti sťažovateľ poukazoval na to, že v následnom konaní\npred Okresným súdom Košice II i Krajským súdom v Košiciach namietal aj nepreukázanie\nnadobudnutia vlastníckeho práva zo strany žalobcu! K tejto skutočnosti pritom Najvyšší súd\nSR v kasačnom rozhodnutí právny názor nezaujal! Napriek tomu porušovateľ argumenty\na dôkazy prezentované sťažovateľom ignoroval a žalobe žalobcu vyhovel.\nŽiaden zo súdov konajúcich v tejto veci však dostatočne neuvážil, že predmetom\nkonania bolo určenie vlastníckeho práva žalobcu, nie spochybnenie vlastníckeho práva\nsťažovateľa! Názor Najvyššieho súdu SR v zrušujúcom dovolacom uznesení sa však zameral\nna spochybnenie nadobudnutia vlastníctva u sťažovateľa, nie na to, či žalobca uniesol\ndôkazné bremeno ohľadne ním tvrdeného vlastníckeho práva k sporným pozemkom.\nAkokoľvek by sme rešpektovali kasačnú záväznosť názoru Najvyššieho súdu SR (napriek\nzmenenému skutkovému stavu vyplývajúcemu z následného dokazovania), mohli by sme\ndospieť maximálne k negácii vlastníckeho práva sťažovateľa, ale nie k pozitívnemu\npotvrdeniu vlastníckeho práva žalobcu. Predmetom konania pritom bolo pozitívne určenie\n\n23\n\nvlastníckeho práva k predmetným pozemkom v prospech žalobcu (mesto Košice) a pokiaľ\nide o tento tvrdený nárok žalobcu, žalobca dôkazné bremeno, ktoré ho v konaní zaťažovalo\nneuniesol, a túto skutočnosť nemožno nijako ospravedlniť ani právnym názorom\nNajvyššieho súdu SR o interpretácii ustanovenia § 19 ods. 2 ZKV. Z právneho názoru\ndovolacieho súdu pozitívny záver o potvrdení vlastníckeho práva žalobcu nevyplýva,\na ak nižšie súdy takto interpretovali právny názor Najvyššieho súdu SR prezentovaný\nv kasačnom rozhodnutí, dopustili sa logickej chyby v uvažovaní (non sequitur).\nPorušovateľ teda vyvodil z názoru dovolacieho súdu nesprávne závery pre meritórne\nrozhodnutie vo veci.\nViazanosť nižších súdov názorom vyššieho súdu vysloveným v danej právnej veci\nnie je podmienená len nezmenením skutkového stavu, ale aj tým, že názor vyššieho súdu\nje určitý, náležite vysvetlený a ústavne konformný.\nAk odvolací súd zrušuje rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec vracia na ďalšie\nkonanie a nové rozhodnutie, musí v odôvodnení svojho rozhodnutia právny názor, ktorým\nmá byť súd viazaný, náležite vysvetliť. (Zborník stanovísk, správ a rozhodnutí súdov\na súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov (ČSSR, ČSR a SSR), IV., 1970 ­1983, SEVT Praha\n1986, s. 62 ­ citované podľa Krajčo, J. a kol.: Občiansky súdny poriadok. Komentár, I. diel,\nBratislava: Eurounion, 2006, s. 603)\nZ uvedeného vyplýva, že nie za každých okolností musí nižší súd bez rozmyslu\na bez uváženia aplikovať názor vyššieho súdu. Najmä tomu tak nie je v prípade, ak vyšší súd\nuvedie názor, ktorý interpretuje právnu normu v zjavnom rozpore s jej účelom a zmyslom\na svoj názor dostatočne nevysvetlí a nezdôvodní.\nĎalej nebude právny názor odvolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom uznesení\nzáväzný pre prvostupňový súd, ak prvostupňový súd postúpil návrh ústavnému súdu\nna zaujatie stanoviska, pretože dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý\nsa týka veci je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou\nje Slovenská republika viazaná alebo ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskej únie\no rozhodnutie o predbežnej otázke a právny názor odvolacieho súdu vyslovený v\nzrušujúcom rozhodnutí nemôže obstáť popri stanovisku ústavného súdu resp. popri\n\n24\n\nrozhodnutí Súdneho dvora EÚ. (FICOVÁ, S. in Števček, M., Ficová, S. a kol.: Občiansky\nsúdny poriadok, I. diel. Komentár, 2. Vydanie, Praha: C. H. Beck, 2012, s. 868)\nUvedené závery o vzťahu odvolacieho a prvostupňového rozhodnutia platia\naj pre vzťah medzi dovolacím rozhodnutím a rozhodnutiami súdov prvého stupňa\na odvolacieho súdu. Základnou požiadavkou každého rozhodnutia súdu je jeho súlad\ns Ústavou SR a jednoduchým hmotným právom. Preto nesmú byť súdy nútené akceptovať\nprávne názory vyšších súdov, ktoré buď nie sú adekvátne zdôvodnené, alebo sú v zjavnom\nrozpore s hmotným právom či s judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR\n(čo je aj prípad uznesenia NS SR sp. zn. 6 M Cdo 1/2001). Je síce pravdou, že nižší súd by\nsa v takom prípade mal obrátiť na Ústavný súd SR resp. Súdny dvor EÚ so žiadosťou\no záväzný výklad, avšak ak nižší súd pozná ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR\na Ústavného súdu SR (v tomto prípade Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III ÚS 531/2012\nz 12. februára 2013 či Rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Odo 394/2002 zo dňa\n29. 07. 2004, na ktoré sme poukázali v sťažnosti) a ide o konanie po zrušení právoplatného\nrozhodnutia, kde sa vyžaduje rýchle odstránenie právnej neistoty vyvolanej zrušením\nprávoplatného rozhodnutia, má podľa nášho názoru nižší súd možnosť odchýliť sa\nod názoru vyššieho súdu vysloveného v kasačnom rozhodnutí, s náležitým odôvodnením\ntohto odchýlenia.\nPritom by mali súdy konajúce a rozhodujúce po zrušujúcom uznesení Najvyššieho\nsúdu SR brať na zreteľ, že Najvyšší súd už takto zasiahol do právoplatného rozhodnutia\nodvolacieho súdu, ktoré predstavovalo nastolenie určitej právnej istoty medzi účastníkmi\nkonania a opäť navodzuje stav právnej neistoty.\nVšeobecný súd je tak povinný vykladať ustanovenia týkajúce sa mimoriadnych\nopravných prostriedkov práve vo svetle toho, čo vyjadruje „mimoriadnosť“ opravných\nprostriedkov ­ rovnováha medzi právnou istotou nastolenou právoplatným rozhodnutím\nna jednej strane a záujmom účastníkov a v neposlednom rade aj spoločnosti na správnosti\nsúdnych rozhodnutí a na zabezpečení ústavných práv účastníkov v konaní, ktoré\nrozhodnutiu predchádza na strane druhej.\nVyššie (nadriadené) súdy by v takom prípade svoje prieskumné oprávnenie mali\nvykonávať na účel nápravy skutkových a právnych omylov a procesných pochybení,\n\n25\n\nnie opätovného prerokovania veci. Takéto preskúmanie sa nesmie stať skrytým riadnym\nopravným prostriedkom a sama okolnosť, že na vec môžu existovať dva názory, nie je\ndostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci. (Nález Ústavného súdu SR\nsp. zn. II. ÚS 591/2012 zo dňa 04.09.2013)\nAk by porušovateľ (Krajský súd v Košiciach) nazeral na kasačné rozhodnutie\nNajvyššieho súdu SR cez prizmu citovaného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky\na cez prizmu rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Tripon proti Rumunsku\nči Brumarescu proti Rumunsku, na ktoré sťažovateľ poukazoval v odvolacom konaní, musel\nby dospieť k záveru, že nie je viazaný názorom dovolacieho súdu, vysloveným v rozhodnutí,\nktorým dovolací súd necitlivo, v rozpore s účelom mimoriadneho opravného prostriedku,\nuzurpuje si pozíciu akejsi tretej inštancie rozhodujúcej na základe skrytého riadneho\nopravného prostriedku a svojvoľne si presadzujúcej svoj individuálny, ničím nepodložený\nprávny názor, oproti pôvodným relevantným právnym názorom nižších súdov potvrdených\nv dvojinštančnom konaní.\nNajvyšší súd SR takto konal v príkrom rozpore s ústavným princípom usporiadania\nvšeobecného súdnictva, v rozpore s účelom mimoriadneho opravného prostriedku, čím\nneospravedlniteľne zasiahol do vlastníckeho práva sťažovateľa, spochybňujúc právny titul\nnadobudnutia vlastníckeho práva sťažovateľa 7 rokov po jeho potvrdení právoplatným\nopatrením Krajského súdu v Košiciach. Zásah Najvyššieho súdu SR do základného práva\nsťažovateľa vlastniť majetok bol o to citeľnejší, že prišiel po uplynutí obdobia, v ktorom by\nešte sťažovateľ v zmysle platného právneho poriadku mohol využiť nejaké právne\ninštrumenty na sanáciu negatívnych dôsledkov tohto zásahu.\nKrajský súd v Košiciach vo svetle týchto okolností nemal rezignovať na svoj pôvodný,\nzákonne i ústavne konformný názor a podriadiť sa arbitrárnemu a svojvoľnému rozhodnutiu\ndovolacieho súdu.\nZ uvedeného hľadiska považujeme vyjadrenie porušovateľa zo dňa 14. 05. 2015\nza irelevantné a Ústavnému súdu Slovenskej republiky navrhujeme, aby podanej sťažnosti\nvyhovel a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania podľa priloženého vyúčtovania.»\n14. Sťažovateľka podaním doručeným ústavnému súdu 20. augusta 2015 predložila\nrozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) z 9. júna 2015 vo veci\n26\n\nsťažovateľka v. Slovenská republika, ktorým bolo vyslovené porušenie čl. 6 dohovoru\nSlovenskou\n\nrepublikou\n\nv\n\ndôsledku\n\nkasačného\n\nrozsudku\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nsp. zn. 6 M Cdo 1/2011 z 30. apríla 2012, ktorý bol určujúci pre ďalšie rozhodovanie\nokresného súdu a krajského súdu vo veci sťažovateľky posudzovanej v tomto konaní\no jej sťažnosti podanej ústavného súdu. Sťažovateľka vo svojom podaní uviedla:\n«Sťažovateľ predovšetkým poukazuje na vydaný rozsudok Európskeho súdu\npre ľudské práva zo dňa 09. 06. 2015 vo veci COMPCAR s.r.o. proti Slovensku (Sťažnosť\nč. 25132/13) na základe sťažnosti sťažovateľa proti Slovenskej republike, keďže podľa jeho\nnázoru zrušením právoplatného rozsudku v jeho prospech rozhodnutím Najvyššieho súdu\nSR zo dňa 30. 04. 2012, sp. zn. 6 M Cdo 1/2011 na základe mimoriadneho dovolania\ngenerálneho prokurátora došlo k porušeniu jeho práva v zmysle článkov 6 § 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).\nVo svojich úvahách súd v uvedenom rozsudku zdôraznil najmä skutočnosť, že „právo\nna spravodlivé konanie pred súdom, ako ho zaručuje čl. 6 § 1 Dohovoru, musí byť\ninterpretované vo svetle Preambuly k Dohovoru, relevantná časť ktorej uvádza, že výkon\npráva je súčasťou spoločného dedičstva účastníckych štátov. Jedným zo základných\naspektov výkonu práva je princíp právnej istoty, ktorý okrem iného požaduje, že ak súdy\nkonečne rozhodli vo veci, ich rozhodnutie by nemalo byť spochybnené.“\nSúčasne konštatuje, že „preskúmanie právoplatného rozhodnutia by nemalo byť\nchápané ako zamaskované odvolanie a že princíp právnej istoty môže byť nechaný bokom,\naby sa zabezpečila oprava podstatných chýb alebo justičného omylu a napraviť „chybu\npodstatného významu pre právny systém“, ale nie kvôli právnemu purizmu.“\nV uvedenom prípade však súd v bode 74. rozsudku konštatuje, že v pôvodnom kole\nkonaní nižšie súdy priamo spomenuli právnu prezumpciu, použitie ktorej potom bolo\nnapadnuté generálnym prokurátorom v jeho následnom mimoriadnom dovolaní, a že oba\nsúdy dospeli k rovnakému záveru, a vzhľadom na ich odôvodnenie sa spravodlivosti\nv konaní nedá nič vyčítať. „Teda mimoriadne dovolanie GP je možné vnímať ako ďalšie\nodvolanie alebo, inými slovami, zamaskované odvolanie z hľadiska citovaného\nprecedentného práva súdu.“\n\n27\n\nV neposlednom rade ESĽP konštatuje, že medzi právoplatným rozhodnutím\nKrajského súdu v Košiciach a jeho zrušením rozhodnutím Najvyššieho súdu SR uplynula\ndoba dlhšia než dva roky a tri mesiace, pričom napadnuté „rozhodnutie Najvyššieho súdu\nz 30. 04. 2012 malo spätný účinok na záležitosti vyriešené v konkurznom konania\nv správnom konaní ohľadom registrácie vlastníckeho práva už v roku 2004“\n(bod 77. rozsudku ESĽP). Ide teda o výrazné spochybnenie princípu právnej istoty, ktorý\nmá byť imanentnou súčasťou každého právneho štátu.\nV zmysle bodu 78. uvedeného rozsudku súd nakoniec konštatoval zjavné porušenie\npráv sťažovateľa a uviedol, že „predchádzajúce úvahy týkajúce sa dôvodov zrušenia\nprávoplatného rozsudku v konaní nárokovateľa ako aj relevantný časový rámec sú\ndostatočné pre umožnenie súdu dospieť k záveru, že rozhodnutie Najvyššieho súdu bolo\nnezlučiteľné s princípom právnej istoty a ako také porušilo právo sťažujúcej sa spoločnosti\nna spravodlivé konanie. Podobne bolo porušením článku 6 Dohovoru.“ ...\nKonštatované porušenie práv sťažovateľa v rozsudku Európskeho súdu pre ľudské\npráva zo dňa 09. 06. 2015 teda jednoznačne deklaruje tvrdenia sťažovateľa uvádzané\nv podanej ústavnej sťažnosti, v rámci ktorých predovšetkým namietal rozhodnutie Krajského\nsúdu v Košiciach a Okresného súdu Košice II, vydané na podklade kasačného rozhodnutia\nNajvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 M Cdo 1/2011 zo dňa 30. 04. 2012, prostredníctvom ktorého\ndošlo k výraznému porušeniu princípov právnej istoty a princípov spravodlivého súdneho\nkonania, a kde podané mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora treba považovať\nza ďalšie resp. zamaskované odvolanie. ...\nSťažovateľ tak na podklade konštatovania porušenia jeho práv v zmysle rozsudku\nEurópskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 09. 06. 2015 poukazuje na skutočnosť uvádzanú\nv bode 73. predmetného rozsudku, a teda, že „zrušenie rozhodnutí nižších súdov Najvyšším\nsúdom anulovalo celý súdny proces, ktorý mu predchádzal. Tento proces nielenže skončil\nprávoplatným rozhodnutím, ktoré malo povahu res iudicata, ale toto rozhodnutie bolo\naj čiastočne vykonané.“\nSúd zároveň súčasne zdôrazňuje, že „napadnuté rozhodnutie Najvyššieho súdu\nz 30. apríla 2012 malo spätný účinok na záležitosti vyriešené v konkurznom konaní\na v správnom konaní ohľadom registrácie vlastníckeho práva už v roku 2004.“\n\n28\n\nKonštatované porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru je vzhľadom na uvedené nutné\nvnímať zároveň aj v kontexte porušenia čl. 46 Ústavy SR, v ktorom nachádza vyjadrenie\nzákladné právo na spravodlivý proces a ktoré je priamou reflexiou čl. 6 Dohovoru\nv našom vnútroštátnom\n\nprávnom\n\nporiadku.\n\nRozhodnutie\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSR\n\nsp. zn. 6 M Cdo 1/2011 zo dňa 30. 04. 2012 je treba teda považovať za ústavne nesúladné,\nresp. neústavné. Následkom tohto neústavného kasačného rozhodnutia Najvyššieho súdu\nSR, vo svetle judikatúry a konštatovania Európskeho súdu pre ľudské práva, bolo teda\nprijímanie takých rozhodnutí nižších súdov, ktoré ukrátili sťažovateľa na jeho ústavných\nprávach.\nStriktné pridŕžanie sa nižších súdov ústavne neudržateľného rozhodnutia Najvyššieho\nsúdu SR spôsobilo, že takýmito vadami trpia aj následne vydané rozsudky Okresného súdu\nKošice II, č. k. 18C/154/2014 zo dňa 26. 02. 2013 a Krajského súdu v Košiciach\nč. k. 2Co/253/2013 zo dňa 13. 11. 2014. Okrem toho, že nižšie súdy nemali nekriticky\npreberať závery protiústavného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, z dôvodu zmeny\nskutkového stavu na základe vykonaného dokazovania na Okresnom súde Košice II\na Krajskom súde v Košiciach po vydaní kasačného uznesenia Najvyššieho súdu SR mali\ntieto súdy možnosť sa od názoru dovolacieho súdu odchýliť, čo však neurobili.\nUvedeným tak došlo k porušeniu princípu právnej istoty, a to zvlášť preto, lebo\nnásledne po mimoriadnom dovolaní zrušil Najvyšší súd SR právoplatné súdne rozhodnutia\nnižších súdov so sprievodným účinkom tak, že zasiahol aj do jurisdikcie súdov v pôvodnom\nkonkurznom konaní, t. j. došlo k výraznému neprípustnému zásahu do vlastníckych práv\nsťažovateľa už v roku 2004 potvrdených prostredníctvom súdnych ako i administratívnych\nrozhodnutí v rámci katastra nehnuteľností.\nNa základe nesprávne vyvodených záverov z názoru dovolacieho súdu teda\nporušovateľ vydal nesprávne rozhodnutie vo veci samej, a to z dôvodu prísneho pridržania\nsa právneho názoru nadriadeného súdu, od ktorého sa ale mohol odchýliť, keďže ním nie je\nabsolútne viazaný, na čo sťažovateľ viackrát upozorňoval. Napriek tejto skutočnosti\nporušovateľ dôvodí svoje rozhodnutie vydané vo veci s ohľadom na jeho viazanosť\nrozhodnutím nadriadeného orgánu a povinnosť rešpektovať a prezentovať jeho názory\na postoje, s čím sťažovateľ jednoznačne nesúhlasí, a uvedené uvádza tak v podanej ústavnej\n\n29\n\nsťažnosti zo dňa 27. 02. 2015 ako i písomnom vyjadrení zo dňa 10. 06. 2015. Vzhľadom\nna prezentované závery Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý prikladáme k tomuto\npodaniu však tento postoj porušovateľa nemôže obstáť. ...\nPodľa názoru sťažovateľa je možné vadu, ktorú do celého procesu vniesol svojím\nprotiústavným rozhodnutím Najvyšší súd SR, a ktorou trpia aj v ďalšom konaní vydané\nrozsudky Okresného súdu Košice II a Krajského súdu v Košiciach, odstrániť iba tak, že\nÚstavný súd SR vyhovie sťažnosti sťažovateľa, zruší rozsudok Krajského súdu v Košiciach\nč. k. 2Co/253/2013 zo dňa 13. 11. 2014, pričom zaviaže súd v ďalšom konaní rešpektovať\nprávny názor Európskeho súdu pre ľudské práva.»\nII.\nVýchodiská rozhodnutia ústavného súdu, vzťahujúca sa právna úprava a závery\nústavného súdu\n15. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona\no ústavnom súde vo veci sťažnosti sťažovateľky upustil od ústneho pojednávania, pretože po\noboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto\npojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú\nsťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov\na verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa\nvzťahujúceho súdneho spisu.\n16. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).\nJe teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie\na rešpektovanie ústavy všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.\nDodržiavanie ústavy orgánmi verejnej moci však nemožno vzťahovať len na strohé\nrešpektovanie jej jednotlivých článkov. Generálna interpretačná a realizačná klauzula\nustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne\nzáväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad\nkaždej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavou ako základným\n30\n\nzákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán\naplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad,\nčo bezo zvyšku platí aj pri interpretácii právnych noriem z oblasti konkurzu\na reštrukturalizácie.\n17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom\nustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch\nustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nmá každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote\nprejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho\nobčianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného\nobvinenia proti nemu. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy má každý právo vlastniť majetok.\nPodľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne\nužívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu\na za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.\n18. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy\nak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa\nodseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\n19. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti\nvšeobecných\n\nsúdov,\n\nústavný\n\nsúd\n\nvo\n\nsvojej\n\njudikatúre\n\nkonštantne\n\nzdôrazňuje,\n\nže mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci\nvšeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom\na ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi\nvšeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má\n31\n\ndva oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo).\nPri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný\nsúd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia\na aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy\nspravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní\no sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (práva na spravodlivé súdne\nkonanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie\na aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských\nprávach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov\nsú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom\nna niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).\n20. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny\na právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručujú, že každý\nmá právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo\npodľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku\nSlovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika\nratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo\nna to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý\npredpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený\nstav veci (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06).\n21. Z pohľadu ústavnoprávneho treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna\naplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie označených\nzákladných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady,\nv ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou noriem tohto\npráva, prípadne konkurenciou interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia\nústavných princípov, a naostatok za také možno považovať prípady svojvoľnej aplikácie\njednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd\nurobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom\nspravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom a právnom myslení\n32\n\nkonsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších nerozpoznateľných kritérií\n(I. ÚS 108/2014).\n22. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že pri výklade a aplikácii právnych\npredpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách\na vetách toho­ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.\n23. Podľa § 12 zákona č. 328/1991 Zb. súd je oprávnený vyžiadať si od správcu\nsprávu a vysvetlenie, nahliadať do jeho účtov a vykonávať potrebné zisťovania. Správcovi\nmôže uložiť, aby si vyžiadal na určité otázky názor veriteľského výboru alebo správcovi\nmôže dať pokyny sám.\nPodľa § 17 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. úpadca je povinný do 15 dní od doručenia\nvýzvy súdu alebo správcu zostaviť a odovzdať správcovi zoznam svojich aktív a pasív\ns uvedením svojich dlžníkov, veriteľov aj ich adries, odovzdať správcovi svoje obchodné\nknihy aj všetky potrebné doklady a poskytnúť mu potrebné vysvetlenia. Predložený zoznam\naktív a pasív musí úpadca podpísať a výslovne uviesť, že je správny a úplný. Výzva musí\nobsahovať poučenie o trestnoprávnych následkoch nesplnenia týchto povinností.\nPodľa § 17 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. ak konkurz navrhuje dlžník, predloží\nzoznam svojich aktív a pasív spolu s návrhom na konkurz.\nPodľa § 17 ods. 3 zákona č. 328/1991 Zb. za obchodné knihy sa na účely tohto\nzákona považujú písomnosti preukazujúce nakladanie s majetkom dlžníka alebo stav jeho\nmajetku, ktoré je dlžník povinný podľa osobitného predpisu viesť alebo uschovávať.\nPodľa § 18 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. súpis podstaty (ďalej len „súpis“) vykoná\nsprávca podľa pokynov súdu s použitím zoznamu predloženého úpadcom. Ak úpadca\nnesplnil povinnosti podľa § 17 ods. 1 a 2, uloží mu súd, aby sa dostavil na spísanie zápisnice\no zozname majetku a aby vydal potrebné listiny správcovi.\n\n33\n\nPodľa § 19 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. ak sú pochybnosti, či vec patrí do podstaty,\nzapíše sa do súpisu podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami alebo\ns poznámkou o iných dôvodoch, ktoré spochybňujú zaradenie veci do súpisu.\nPodľa § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec\nnemala do súpisu zaradiť, aby v lehote určenej súdom podal žalobu proti správcovi na súde,\nktorý vyhlásil konkurz. V prípade, že žaloba nie je podaná včas, predpokladá sa, že vec\nje do súpisu zahrnutá oprávnene.\n24. Po preskúmaní a posúdení všeobecnými súdmi zisteného skutkového stavu\na právnych záverov a vyjadrení účastníkov konania dospel ústavný súd k záveru, že ústavná\nsťažnosť je z pohľadu ústavnoprávneho prieskumu nedôvodná a rozsudok krajského súdu\nz 13. novembra 2014, ktorým bol v celom rozsahu ako vecne správny potvrdený rozsudok\nokresného súdu z 26. februára 2013, nie je ani arbitrárny, ani zjavne neodôvodnený.\n25. Krajský súd ako odvolací súd vo svojom rozsudku po opísaní skutkových\na právnych záverov z odôvodnenia rozsudkov okresného súdu aj najvyššieho súdu,\nnámietok sťažovateľky v odvolaní na strane 1 až strane 4 a konštatovaní, že neboli dôvody\nani pre zmenu, ani pre zrušenie rozsudku, okrem iného uviedol:\n„Podľa § 243b ods. 5 ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, 225 a 226 O. s. p.\nplatia pre konanie na dovolacom súde obdobne.\nPodľa § 226 O. s. p. ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie\nkonanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho\nsúdu.\nVychádzajúc z uvedeného je prvostupňový aj odvolací súd viazaný názorom\ndovolacieho súdu.\nZ rozhodnutia Najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní vyplýva, že dovolací súd\npovažuje za nesprávny aj právny záver súdov v základnom konaní, podľa ktorého mala\npredmetné pozemky nadobudnúť žalovaný v dobrej viere. Zastáva názor, že so zreteľom\nna uvedené okolnosti žalovaný nemohol byť dobromyseľný. Podľa názoru dovolacieho súdu\nabsencia dobromyseľnosti pri právnom úkone smerujúcom k nadobudnutiu práv, ktorými\n34\n\nboli porušené práva tretej osoby má za následok neplatnosť tohto právneho úkonu pre jeho\nrozpor s dobrými mravmi ( § 39 OZ). Ďalej zdôraznil, že konkurzný správca v rozpore\nso svojou základnou povinnosťou vyplývajúcou z § 1 a 2 O. s. p. zabezpečiť spravodlivú\nochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konkurzného konania, ako aj ochranu\nprávom chránených záujmov fyzických a právnických osôb, nepostupoval takto a konkurzný\nsúd dal navyše opatrením súhlas k odpredaju pozemkov žalovanej napriek tomu, že vedel\no ich zastavanosti komunikáciou, o riziku neaktuálnosti údajov vychádzajúcich z\narchívneho materiálu a o komplikáciách spojených so vznikom rozdielneho vlastníctva k\nstavbe a pozemkom, na ktorých sa nachádza. Kúpnu zmluvu, ktorou správca konkurznej\npodstaty predal žalovanej pozemky, ktoré podľa výsledkov vykonaného dokazovania mal\nnadobudnúť zo zákona č. 138/91 Zb. do vlastníctva žalobca, teda odlišná osoba od úpadcu,\ntreba za tejto situácie považovať za absolútne neplatnú pre rozpor so zákonom.\nPodľa § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje\ns odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len\nna skonštatovanie\n\nsprávnosti\n\ndôvodu\n\nnapadnutého\n\nrozhodnutia,\n\npríp.\n\ndoplniť\n\nna zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\nVychádzajúc z uvedeného a z toho, čo v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol\ndovolací súd, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti nepovažuje za potrebné uviesť\nďalšie dôvody. Všetky námietky, ktoré uviedol v odvolaní a vo svojich vyjadreniach odporca\nuž boli predmetom prvostupňového konania a súd prvého stupňa sa vo svojom rozhodnutí\ns nimi vyporiadal. Súd prvého stupňa správne rozhodol aj o trovách konania, preto\nodvolací súd podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny.“\n26. Vychádzajúc z uvedeného odôvodnenia tohto rozhodnutia [samozrejme,\npo preskúmaní aj vecných dôvodov rozsudku okresného súdu, na ktoré ústavný súd bližšie\npoukazuje (pozri bližšie bod 8)] je zrejmé, že rozsudok krajského súdu 13. novembra 2014\nv spojení s rozsudkom okresného súdu z 26. februára 2013 a ich právne a skutkové závery\nopierajúce sa o predchádzajúci rozsudok najvyššieho súdu v dovolacom konaní\nz 30. apríla 2012 sú ústavne udržateľné. V tejto súvislosti sa ústavnému súdu žiada dodať, že\npokiaľ sťažovateľka videla neústavnosť napadnutého rozsudku krajského súdu v tom,\n35\n\nže pôvodný účastník konania pred všeobecnými súdmi (mesto Košice) mal vedomosť\no prebiehajúcom konkurznom konaní, a na základe toho potom nemuseli okresný súd\na krajský súd po zrušení veci dovolacím súdom rešpektovať jeho právny názor, toto\nnezodpovedá dikcii právneho názoru vysloveného najvyšším (dovolacím) súdom,\nktorý uviedol, že ak nebolo konkurzným súdom rozhodnutie (opatrenie) vydané (aj)\nvo vzťahu k žalobcovi, právne dôsledky v zmysle § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb.\nnenastávajú, pričom nie je významné, z akého dôvodu takto konkurzný súd nepostupoval\n(napríklad preto, že tretia osoba sa nedozvedela, že jej vec bola zapísaná do súpisu\npodstaty). Inak povedané, v zmysle najvyšším súdom vyslovených záverov nie sú\nsťažovateľkou uvádzané skutkové zmeny k týmto, teda k najvyšším súdom interpretovaným\nustanoveniam § 19 zákona č. 328/1991 Zb. , relevantné. V neposlednom rade ústavný súd\ndodáva, že aj ústavný súd vo veci sp. zn. II. ÚS 421/2012 v podstate nesúhlasil s názorom\nsťažovateľky, že výklad § 19 zákona č. 328/1991 Zb. zo strany dovolacieho najvyššieho\nsúdu je neprípustne extenzívny, keď uviedol, že námietka sťažovateľky týkajúca\nsa nemožnosti preskúmania opatrenia krajského súdu sp. zn. 2 K 620/95 z 9. júla 2004,\nresp. jeho záväznosti v zmysle § 159 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej\naj ,,OSP“) pre najvyšší súd pri jeho rozhodovaní, nie je opodstatnená. Dostupná odborná\nliteratúra sťažovateľkou nastolenú otázku pozná a rieši. Ústavný súd konkrétne odkazuje\nna komentár k Občianskemu súdnemu poriadku Števček/Ficová a kol. Praha : C. H. Beck,\n2009. s. 424, 425, podľa ktorého „skutočnosť, že výrok právoplatného rozsudku je záväzný\npre všetky orgány, sa však nemôže vykladať tak, že by sa iný subjekt než účastník\nprávoplatne rozhodnutého konania nemohol domáhať svojho nároku, ktorý sa nejakým\nspôsobom dotýka už právoplatne rozhodnutej veci. Pre súdy a iné štátne orgány je výrok\nrozhodnutia súdu záväzný, len pokiaľ ide o otázku, ako bolo rozhodnuté medzi účastníkmi\nkonania. Ak prejednávaná vec skutkovo a právne súvisí s vecou, ktorá už bola právoplatne\nrozhodnutá medzi účastníkmi konania, nemôže si súd predbežne posúdiť takto rozhodnutú\nvec inak, pretože výrok tohto právoplatného rozsudku je preň záväzný. Ak však súd koná\ns niekým, kto nebol účastníkom konania právoplatne skončeného a rozhodnutého (a nejde\npritom o subjekt, na ktorý je zákonom rozšírená subjektívna hranica záväznosti súdneho\nrozhodnutia), môže si túto otázku posúdiť aj inak, teda výrok právoplatného rozsudku\n36\n\nv tomto prípade záväzný nebude.“. Uvedené možno aplikovať aj na daný prípad a vyplýva\nz toho, že opatrením krajského súdu sp. zn. 2 K 620/95 z 9. júla 2004 nebol najvyšší súd\nviazaný, a preto mohol otázku dotýkajúcu sa právoplatne rozhodnutej veci posúdiť\npodľa svojho názoru.\n27. Sťažnosťou napádané právne závery krajského súdu vychádzali zo záverov\nnajvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ktorý ich predtým vyslovil v zrušujúcom\nrozhodnutí sp. zn. 6 M Cdo 1/2011 z 30. apríla 2012. Predmetné dovolacie rozhodnutie\nnajvyššieho súdu bolo predmetom ústavného prieskumu vo veci č. k. II. ÚS 421/2012­14\nz 11. októbra 2012. Uvedenú sťažnosť sťažovateľky ústavný súd odmietol z dôvodu\njej zjavnej neopodstatnenosti. Toto procesné rozhodnutie ústavného súdu má povahu kvázi\nmeritórneho rozhodnutia s účinkami podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde. Inými\nslovami, ústavný súd bol nosnými dôvodmi uvedenými v jeho predchádzajúcom rozhodnutí\nsp. zn. II. ÚS 421/2012 z 11. októbra 2012 viazaný. Navyše, predmetné dovolacie\nrozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 1/2011 z 30. apríla 2012 nebolo v tejto\nposudzované (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), keďže sťažovateľka v petite sťažnosti\nnapadla v poradí nasledujúce (dovolaciemu rozhodnutiu, pozn.) rozhodnutie krajského súdu\nz 13. novembra 2014, ktorý potvrdil rozsudok okresného súdu z 26. februára 2013.\n28. Pokiaľ sťažovateľka v sťažnosti nesúhlasila so „záväznosťou“ právnych záverov\ndovolacieho rozhodnutia pre ďalšie rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu, resp.\ndôvodila možnosťou odchýliť sa okresným súdom a krajským súdom od vyslovených\nprávnych záverov najvyššieho súdu, táto otázka podľa názoru ústavného súdu ̶ vzhľadom\nna ústavnú udržateľnosť právnych záverov uvedených v napadnutom rozhodnutí krajského\nsúdu, ktoré predstavovali nosné závery pre nevyhovenie sťažnosti sťažovateľky ̶ je skôr\nakademickej povahy bez jej reálneho významu k predmetu ústavného prieskumu.\nZ citovaných častí odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov vyplýva, že sa s právnymi ̶\npre vec významnými ̶ otázkami riadne zaoberali a svoje závery dostatočným spôsobom\nodôvodnili. Relevantne sa vysporiadali s námietkami sťažovateľky, na ktoré poukazovala\naj v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného\npráva na súdnu ochranu sťažovateľky zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1\n37\n\nlistiny, ústavný súd uzatvára, že rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného\nsúdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho\nvšeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie (skutkové a právne)\nrozsudku (§ 157 ods. 2 OSP), nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď\nna otázku, prečo krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.\nV súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom\nkrajského súdu z 13. novembra 2014 ústavný súd súčasne konštatuje, že obsahom\nzákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36\nods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.\nPodstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný\na aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov\narbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu\na rozhodnutí\n\nsúdov,\n\na\n\ntak\n\nvyslovovať\n\nporušenia\n\nzákladných\n\npráv\n\n(obdobne\n\nnapr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Výklad práva všeobecnými súdmi v danej veci nie je\ntaký, že by popieral účel a zmysel príslušných zákonných noriem (najmä citovaného zákona\nč. 328/1991 Zb. alebo procesného kódexu\n\n̶ Občianskeho súdneho poriadku)\n\n(m. m. I. ÚS 23/2010).\n29. Pokiaľ sťažovateľka v doplnení sťažnosti poukazovala na ostatné rozhodnutie\nEurópskeho súdu pre ľudské práva z 9. júna 2015 vo veci sťažovateľky proti Slovenskej\nrepublike, ktorým bolo vyslovené porušenie jej práva podľa čl. 6 dohovoru Slovenskou\nrepublikou v dôsledku kasačného rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré bolo in concreto\nposudzované, ústavný súd uvádza, že toto rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva\nmôže mať potencionálne (pri dodržaní právnych uzancií vychádzajúcich z čl. 133 ústavy\na § 75 a nasl. zákona o ústavnom súde) svoj význam iba pre prípadne ďalšie súdne konanie\n(obnovu konania) pred ústavným súdom pri splnení zákonom predpísaných náležitostí,\navšak nie už v tomto konaní.\n\n38\n\n30. Ústavný súd s prihliadnutím na uvedené dospel k záveru, že napadnuté\nrozhodnutie spĺňa všetky požiadavky kladené ústavou a dohovorom na rozhodnutie súdneho\norgánu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu v spojení\ns názorom okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej\nneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného\nsúdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08).\nAj preto ústavný súd nepovažoval za potrebné rozvíjať či podporovať správnosť ostatných\nzáverov všeobecných súdov rozhodujúcich právnu vec sťažovateľky patriacu do ich ústavnej\n(čl. 142 ods. 1 ústavy) a zákonnej (§ 7 ods. 1 OSP) právomoci.\n31. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd sťažnosti sťažovateľky\npo vecnom preskúmaní jej argumentácie svojím rozhodnutím nevyhovel. Vzhľadom na to\nbolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi (trovy konania) a námietkami\nsťažovateľky k údajnému porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1\nústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže\nv danej veci nebolo zistené porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36\nods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n32. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\n33. K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája\nodlišné stanovisko sudkyne Marianny Mochnáčovej.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 16. septembra 2015\n\n39", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "konanie-splnenie podmienok konania", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie", "vlastníctvo", "aplikácia právnych noriem-súladná", "rozhodnutie-zákonnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ee0d4b66-70a2-4c09-8c37-4a4aa807924f", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 108/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 108/2014 z 7. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-07", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee0d4b66-70a2-4c09-8c37-4a4aa807924f"}, {"guid": "ussr:55fc7671-7970-4e60-b706-94ee2a748e87", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 591/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 591/2012 z 4. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-04", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55fc7671-7970-4e60-b706-94ee2a748e87"}, {"guid": "ussr:fdd8df70-c399-49c2-8113-38c430094dde", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 531/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 531/2012 z 12. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-12", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fdd8df70-c399-49c2-8113-38c430094dde"}, {"guid": "ussr:595ab85f-35f4-44d1-aa0a-e57d4f21a6c6", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 421/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 421/2012 z 11. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-11", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:595ab85f-35f4-44d1-aa0a-e57d4f21a6c6"}, {"guid": "ussr:1de62338-86d2-4aa3-9a03-4331ae8a9d6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 186/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 186/08 z 4. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-04", "citacie_n": 57, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1de62338-86d2-4aa3-9a03-4331ae8a9d6e"}, {"guid": "ussr:9b6530f2-8b6a-467a-a4c3-c20d84617cd2", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 23/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 23/2010 z 27. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-27", "citacie_n": 183, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9b6530f2-8b6a-467a-a4c3-c20d84617cd2"}, {"guid": "ussr:78299d69-af2e-4df7-8526-94eb4e38aeb4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 417/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 417/08 z 9. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-09", "citacie_n": 160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:78299d69-af2e-4df7-8526-94eb4e38aeb4"}, {"guid": "ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 134/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 134/09 z 2. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-02", "citacie_n": 665, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255"}, {"guid": "ussr:1bf3dff1-4b01-4cec-9cf9-5fb4949bc4eb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 63/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 63/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 440, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bf3dff1-4b01-4cec-9cf9-5fb4949bc4eb"}, {"guid": "ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 162/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 162/05 z 1. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-01", "citacie_n": 904, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "f5083e1d-657f-4633-bf39-a679a066a518:1af04a3e-3d28-4a5d-801d-4188ca1a55d7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:7208208907.1", "spisova_znacka": "6MCdo/1/2011", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/1/2011 z 29. 4. 2012", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2012-04-29", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:7208208907.1"}, {"guid": "9a92b2f0-4355-4b25-9fed-84a409f2e9a1:9645744b-a1e3-4c4d-a730-1b11b36cf5c0", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2014:8111216312.1", "spisova_znacka": "2Co/253/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2Co/253/2013 z 23. 11. 2014", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2014-11-23", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8111216312.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:61eff706-1c19-4e88-9041-e82b795fe946", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.438.2022.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 438/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 438/2022 z 24. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-24", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.438.2022.2"}, {"guid": "ussr:ef07b2f1-9815-47c0-962d-b649398478c8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.326.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 326/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 326/2021 z 16. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-16", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.326.2021.1"}, {"guid": "ussr:d51c10d9-e4b0-4b6d-98dd-91f237ee53a1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.421.2012.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 421/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 421/2012 z 13. 12. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-12-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.421.2012.1"}, {"guid": "ussr:a571ed79-2ed2-4c73-9038-0c8ce14bebf9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.461.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 461/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 461/2016 z 17. 8. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-08-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.461.2016.1"}, {"guid": "ussr:5d1e1611-b67a-4371-b627-20076bd5a47e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.76.2016.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 76/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 76/2016 z 11. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-11", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.76.2016.2"}, {"guid": "4dc56d2d-f061-4423-8b5c-0b6ae4f2223f:af95a038-6e63-4117-afd8-22c9f2bd8ac2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:5113236726.1", "spisova_znacka": "4Obdo/7/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/7/2019 z 29. 9. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-09-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:5113236726.1"}, {"guid": "4dc56d2d-f061-4423-8b5c-0b6ae4f2223f:692522ec-011b-41df-b6da-4e10002c6c59", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:5113236726.1", "spisova_znacka": "4Obdo/7/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/7/2019 z 29. 9. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-09-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:5113236726.1"}, {"guid": "4dc56d2d-f061-4423-8b5c-0b6ae4f2223f:8bf8023a-4f63-4508-9c5d-11de91cf6d3f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:5113236726.1", "spisova_znacka": "4Obdo/7/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/7/2019 z 29. 9. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-09-29", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:5113236726.1"}, {"guid": "0e1cf894-d89b-4a9a-814a-6880ab44afd5:757101ab-d0ec-4e2d-ae88-c25ed3260613", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1515218076.1", "spisova_znacka": "3Cob/78/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Cob/78/2017 z 28. 11. 2017", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2017-11-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1515218076.1"}]}