{"guid": "ussr:22d2371f-6bf2-44d4-9d5e-66f291e35d81", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.133.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 133/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 133/2015 z 18. 3. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 18. marca 2015, sp. zn. I. ÚS 133/2015, ECLI:SK:USSR:2015:1.US.133.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Brňák", "sudca_id": 1095, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-brnak-1095", "datum_vydania": "2015-03-18", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48", "nazov": "čl. 48 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/22d2371f-6bf2-44d4-9d5e-66f291e35d81", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.133.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.133.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.133.2015.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 133/2015­26\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2015\npredbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Linde Engineering Dresden GmbH, Bodenbacher\nStrasse 80, Drážďany, Nemecká spolková republika, zastúpenej advokátom JUDr.\nĽubomírom Schweighoferom, Advokátska kancelária, Šafárikovo námestie 2, Bratislava, vo\nveci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 Ústavy\nSlovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho rozsudkom\nsp. zn. 2 Sžf 114/2013 z 12. februára 2014 a takto\n\nrozhodol:\nSťažnosť spoločnosti Linde Engineering Dresden GmbH o d m i e t a\n\nako zjavne\n\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 2. júna 2014\ndoručená sťažnosť spoločnosti Linde Engineering Dresden GmbH (ďalej len „sťažovateľka“),\nktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na zákonného sudcu podľa čl. 48\n\nústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho\nrozsudkom sp. zn. 2 Sžf 114/2013 z 12. februára 2014.\n2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že Daňové riaditeľstvo\nSlovenskej republiky [po prijatí zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti\ndaní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov ako Finančné riaditeľstvo\nSlovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“ alebo finančné riaditeľstvo“)]\nrozhodnutím č. 1/222/17673­135584/2009/992895­r zo 14. decembra 2009 (ďalej len\n„rozhodnutie daňového riaditeľstva“) potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu Bratislava I\nč. 600/232/165084/09/Slá z 22. septembra 2009, na základe ktorého bola podľa § 35 ods. 3\nzákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách\nv sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov uložená sťažovateľke\nako daňovému subjektu pokuta vo výške 1 430,50 € z rozdielu nadmerného odpočtu\nvyplývajúceho z podaného dodatočného daňového priznania dane z pridanej hodnoty\nza zdaňovacie obdobie november 2004.\n3. Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva na Krajskom súde\nv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu, ktorou sa domáhala preskúmania jeho\nzákonnosti podľa § 244 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení\nneskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Krajský súd na základe podanej žaloby sťažovateľky\nrozsudkom sp. zn. 3 S 101/2010 zo 14. júna 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)\nrozhodnutie daňového riaditeľstva zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a) a e) OSP a vec vrátil\ndaňovému riaditeľstvu na ďalšie konanie.\n4. Proti rozsudku krajského súdu zo 14. júna 2011 podalo daňové riaditeľstvo\nodvolanie. V odvolacom konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 2 Sžf 54/2011\nsťažovateľka podaním z 26. septembra 2011 (doplneným podaním zo 14. novembra 2011)\nžiadala rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť, eventuálne konanie prerušiť\npodľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP s tým, aby najvyšší súd predložil vec Súdnemu dvoru\n2\n\nEurópskej únie (ďalej aj „Súdny dvor“) na posúdenie predbežnej otázky. Najvyšší súd ako\nodvolací súd uznesením sp. zn. 2 Sžf 54/2011 z 22. augusta 2012 (ďalej len „zrušujúce\nuznesenie najvyššieho súdu“) podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP zrušil rozsudok krajského\nsúdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.\n5. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 S 101/2010 z 11. decembra 2012 rozhodnutie\ndaňového\n\nriaditeľstva\n\nzo\n\n14.\n\ndecembra\n\n2009\n\na rozhodnutie\n\nDaňového\n\núradu\n\nBratislava I z 22. septembra 2009 (pozri tiež bod 2) zrušil podľa § 250j ods. 3 OSP a vec\nvrátil daňovému riaditeľstvu na ďalšie konanie. O odvolaní daňového riaditeľstva proti\nrozsudku krajského súdu z 11. decembra 2012 rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.\n2 Sžf 114/2013 z 12. februára 2014, ktorým predmetný rozsudok krajského súdu zmenil tak,\nže žalobu sťažovateľky zamietol.\n6. Sťažovateľka uviedla, že „postup daňových úradov je v rozpore s právnymi\npredpismi EÚ v oblasti DPH a najmä so zásadou daňovej neutrality“. Podľa jej názoru\nnajvyšší súd „opakovane neposudzuje uložené sankcie v širšom kontexte, neberie\nna vedomie zmysel a účel daňových predpisov, ignoruje komunitárne právo...“, sťažovateľka\n„dôvodne a oprávnene predpokladala, že Najvyšší súd... má povinnosť sa v spornom\nprípade obrátiť na Súdny dvor EU, a to z dôvodu zistenia súladu výkladu ustanovenia\nzákona o DPH s príslušnými právnymi predpismi EÚ“.\n7. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že najvyšší súd „bol povinný v rámci\nodvolacieho konania predložiť návrh predbežnej otázky Súdnemu dvoru EÚ, pričom jej\nnepredložením porušil Najvyšší súd... ústavné právo sťažovateľky na zákonného sudcu...,\nktorým bol komunitárny sudca... sudca Súdneho dvora EÚ...“.\nÚstavný súd poznamenáva, že sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti namietala aj\nporušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nNeuviedla však (nekonkretizovala), v čom (akým konaním) spočívalo porušenie týchto práv\nnajvyšším súdom. Z obsahu sťažnosti možno usúdiť, že v jej petite namietané porušenie\n3\n\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy bolo spôsobené súčasným\nporušením základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. vychádzalo z neho (pozri tiež\nbod 16).\n8. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej základného\npráva „na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy a právo na zákonného sudcu podľa\nčlánku 48 Ústavy... postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu... 2 Sžf 114/2013 zo dňa\n12. februára 2014“, zrušil tento rozsudok a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nII.\n9. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd vyzval najvyšší súd\nna vyjadrenie k predmetnej ústavnej sťažnosti a následne požiadal sťažovateľku o zaujatie\nstanoviska k tomuto vyjadreniu. Súčasne požiadal krajský súd o predloženie súdneho spisu\nsp. zn. 3 S 101/2010.\n10. a) Najvyšší súd v liste č. KP 3/2014­26 z 5. augusta 2014 k predmetu sťažnosti\nuviedol:\n„... Tento ústavný princíp (princíp zákonného sudcu, pozn.) nebol porušený, nakoľko\nvo veci rozhodoval vecne príslušný Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom\nv súlade s Rozvrhom práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky platným pre rok 2014.\nSťažovateľ v odvolacom konaní túto skutočnosť nenamietal.\nPokiaľ vidí sťažovateľ porušenie práva garantovaného čl. 48 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky v tom, že odvolací senát nerozhodol o prerušení konania podľa § 109\nods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a nepožiadal Súdny dvor Európskej únie\no rozhodnutie o predbežnej otázke Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti, že\n4\n\nv zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie článok 177 (234) ZES\nnepredstavuje prostriedok nápravy dostupný stranám v konaní pred vnútroštátnym súdnym\norgánom.\nZ tohto dôvodu len skutočnosť, že jedna strana tvrdí, že spor predpokladá vyriešenie\notázky týkajúcej sa interpretácie komunitárneho práva, neznamená, že daný súdny orgán je\npovinný vziať do úvahy, že v konaní vznikla otázka v zmysle článku 177 (234) ZES.\nNa druhej strane platí, že ak tieto súdne orgány dospejú k záveru, že na to, aby mohli\nrozhodnúť o predmetnom prípade, treba uplatniť komunitárne právo, článok 177 (234) ZES\nim ukladá povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie s každou otázkou\ninterpretácie, ktorá môže vzniknúť.\nNa tomto mieste Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že postup podľa\nčl. 177 (234) ods. 3 ZES predpokladá, že v konaní pred ním vznikne otázka týkajúca sa\ninterpretácie zmlúv resp. platnosti a interpretácie aktov prijatých inštitúciami únie.\nV predmetnom prípade však takáto otázka nevznikla.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti, najvyšší súd navrhuje sťažnosť sťažovateľa\nodmietnuť ako neopodstatnenú.“\nb) Právny zástupca sťažovateľky v písomnom stanovisku z 22. októbra 2014\n(doručenom ústavnému súdu 3. novembra 2014) k vyjadreniu najvyššieho súdu\nv podstatnom uviedol:\n«K porušeniu práva sťažovateľa však malo dôjsť podľa názoru sťažovateľa\nneprerušením konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny\nporiadok v platnom znení a nepožiadaním Súdneho dvora Európskej únie o rozhodnutie\no predbežnej otázke. Vo vyjadrení predsedníčky senátu je uvedené, že v zmysle ustálenej\njudikatúry Súdneho dvora Európskej únie, článok 177 (234 Zmluvy o založení Európskeho\nspoločenstva) nepredstavuje prostriedok nápravy dostupný stranám v konaní pred\nvnútroštátnym súdnym orgánom.\nUvedená skutočnosť, že článok 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva\nnepredstavuje prostriedok nápravy dostupný stranám v konaní pred vnútroštátnym súdnym\norgánom, je sťažovateľovi dobre známa. Sťažovateľovi však nie je známe, že článok 177\n5\n\nZmluvy o založení Európskeho spoločenstva resp. článok 177 Zmluvy o fungovaní\nEurópskej únie upravuje riešenie otázky týkajúcej sa interpretácie komunitárneho práva...\nSťažovateľ mal za to, že v odvolacom konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej\nrepubliky boli splnené predpoklady na to, aby sa súd obrátil s predbežnou otázkou na\nSúdny dvor EÚ. Z výkladu článku 267 ZEÚ vyplýva, že obligatórne predloženie predbežnej\notázky má súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je možné podať opravný prostriedok podľa\nvnútroštátneho práva. Vzhľadom na to, že zodpovedanie predbežnej otázky Súdnym dvorom\nEÚ má objasniť právny stav v konaní, je povinnosťou súdu, aby táto bola predložená pred\nprávoplatným skončením veci, t.j. najneskôr v odvolacom konaní...\nPrávny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený vo vyjadrení zo dňa\n05.08.2014, že v predmetnom prípade otázka „interpretácie zmlúv, resp. platnosti\na interpretácie aktov prijatých inštitúciami únie“ nevznikla, je podľa nášho názoru\nnesprávny a zároveň s jedná o neodôvodnené a nepodložené tvrdenie. Z vyššie citovaného\nustanovenia článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie vyplýva, že bolo povinnosťou\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.\nSťažovateľ podal v súvislosti s touto sťažnosťou ešte v roku 2010 desať žalôb\nna Krajský súd v Bratislave, ktorých predmetom je totožný skutkový stav, ktorý sme\npodrobne opísali v bode I ústavnej sťažnosti. Podľa názoru sťažovateľa sa súdy\nproblematikou týkajúcou sa sťažovateľa do dnešného dňa nezaoberali dostatočne, inak by\nim muselo byť zrejmé, že vo vzťahu k sťažovateľovi sú nelogicky a šikanózne uplatňované\nustanovenia právnych predpisov týkajúcich sa dane z pridanej hodnoty. Uložené sankcie sú\npodľa nášho názoru v rozpore so zmyslom a účelom právnych predpisov Európskej únie\na idú ďaleko nad rámec toho, čo je nevyhnutné na zabezpečenie správneho výberu dane.»\n11. Nahliadnutím do súdneho spisu krajského súdu sp. zn. 3 S 101/2010 ústavný súd\nzistil tieto relevantné (vo vzťahu k predmetu posudzovanej sťažnosti) skutočnosti:\n­ č. l. 42 – 45 – rozsudok krajského súdu č. k. 3 S 101/2010­42 zo 14. júna 2011\no zrušení rozhodnutia daňového riaditeľstva zo 14. decembra 2009,\n­ č. l. 51– 53 – vyjadrenie žalobcu z 26. septembra 2011 k odvolaniu žalovaného\nz 24. augusta 2011 proti rozsudku krajského súdu zo 14. júna 2011, žalobca v ňom ešte\n6\n\nnepožadoval, aj keď argumentoval komunitárnym právom, predložiť vec Súdnemu dvoru\ns prejudicionálnou otázkou,\n­ č. l. 59 – 60 – doplnenie vyjadrenia žalobcu zo 14. novembra 2011 k odvolaniu\nžalovaného; okrem iného navrhol „predloženie predbežnej otázky na posúdenie Súdnemu\ndvoru Európskej únie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku“\ntýkajúcej sa porušenia neutrality dane z pridanej hodnoty [rozpor zákona č. 222/2004 Z. z.\no dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (jeho interpretácia daňovými\núradmi) s „príslušným predpisom Európskej únie“].\n­ č. l. 61 – 63 – uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 54/2011 z 22. augusta 2012\no zrušení rozsudku krajského súdu č. k. 3 S 101/2010­42 zo 14. júna 2011,\nč. l. 67 – 69 – dovolanie žalobcu z 12. novembra 2012 proti uzneseniu najvyššieho\nsúdu z 22. augusta 2012, v ktorom alternatívne navrhol, aby dovolací súd zrušil toto\nodvolacie rozhodnutie najvyššieho súdu a „vrátil mu vec na ďalšie konanie, pričom ho\nzaviazal prerušením konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) a na predloženie predbežnej\notázky Súdnemu dvoru EÚ“,\nč. l. 70 – 71 – dovolacie uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 32/2012\nz 12. decembra 2012 o zastavení dovolacieho konania,\nč. l. 75 – 77 – rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 S 101/2010 z 11. decembra 2012,\nktorým zrušil rozhodnutie daňového riaditeľstva zo 14. decembra 2009 a vec mu vrátil\nna ďalšie konanie,\nč. l. 78 – 83 – odvolanie žalovaného daňového riaditeľstva z 23. januára 2013 proti\nrozsudku krajského súdu z 11. decembra 2012; na výzvu krajského súdu z 30. januára 2013\nna vyjadrenie k odvolaniu žalovaného (doručenú jeho právnemu zástupcovi 19. marca 2013)\nžalobca nereagoval,\nč. l. 88 – 89 – opravné uznesenie krajského súdu z 22. júla 2013 týkajúce sa záhlavia\njeho rozsudku z 11. decembra 2012 a výroku rozsudku v časti trov konania priznaných\nžalobcovi,\nč. l. 93 – 104 – rozsudok najvyššieho súdu č. k. 2 Sžf 114/2013­93 z 12. februára\n2014.\n\n7\n\n12. Z obsahu súdneho spisu (bod 11) vyplýva, že sťažovateľka ani okrajovo\nnenamietala porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1\nústavy v prípade, že vec nebude predložená Súdnemu dvoru, a túto námietku nevzniesla ani\nvo vzťahu k vecnej príslušnosti samotného odvolacieho súdu.\n\nIII.\n13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n14. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nneustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu\n(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré\nby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnávrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré\nnemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým\nzjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno\nodňať zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.\n8\n\n16. Podľa ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný\nnávrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.\n17. Predmetom sťažovateľkinej sťažnosti je namietané porušenie označených práv\nzaručených ústavou (body 1 a 8) postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom sp. zn.\n2 Sžf 114/2013 z 12. februára 2014.\n18. Podstatou sťažovateľkiných námietok je nesúladná interpretácia (a následne aj\naplikácia) tuzemských daňových predpisov s právnymi predpismi Európskej únie v oblasti\nDPH označenými daňovými úradmi Slovenskej republiky a následne aj vo veci konajúcimi\nvšeobecnými súdmi. Tento nesúlad mal najvyšší súd riešiť (podľa jej názoru) požiadaním\nSúdneho dvora o rozhodnutie o predbežnej otázke (pozri body 6 a 7). Tým, že najvyšší súd\nnekonal v súlade s týmto právnym názorom sťažovateľky, mal porušiť jej základné právo na\nzákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a v súvislosti s tým (súčasne) aj základné právo\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (pozri tiež bod 7).\n19. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva\nna súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému\nreálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať\na rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale\npodľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje\no sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto\npráv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je\nv zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho\nposúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,\nktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje\nna kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného\n9\n\nsúdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou\nalebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,\nže je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto\nprávomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo\núpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).\n20. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 48\nods. 1 ústavy označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým\nkonštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci\nústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho\nsúdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní žalovaného finančného riaditeľstva\nrozsudkom sp. zn. 2 Sžf 114/2013 z 12. februára 2014 sú zlučiteľné s označenými článkami\nústavy.\n21. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odvolacieho rozsudku najvyššieho\nsúdu dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje\njeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov. V odôvodnení\nsvojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol:\n«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 OSP\npreskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov\nodvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia\npojednávania, podľa § 250ja ods. 2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods. l veta prvá OSP\ns tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred\nna úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nwww.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.\nRozsudok bol verejne vyhlásený 12. februára 2014 podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP\nv spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP.\nPodľa § 250j ods. 3 OSP, súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu\na podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému\nsprávnemu orgánu na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného\n10\n\nprávneho predpisu alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho\norgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené. Súd zruší rozhodnutie správneho orgánu\na konanie zastaví, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený.\nRozsahom a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch nie je súd viazaný.\nPodľa ods. 4 ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu\nzrušené, súd uvedie vo výroku rozsudku. Na posúdenie prípustnosti odvolania je\nrozhodujúci výrok rozsudku. Ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, lehota\nna rozhodnutie správneho orgánu v ďalšom konaní začne plynúť až po doručení všetkých\nspisov správneho orgánu pripojených k prejednávanej veci.\nPodľa § 250ja ods. 1, proti rozsudku súdu podľa § 250j ods. 1, 2 a 6 je prípustné\nodvolanie.\nPodľa ods. 7, ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd\nv obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže\nv odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení\nuvedie.\nPodľa § 246c ods. 1 pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti,\nsa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný\nprostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný.\nKrajský súd zrušil napadnuté rozhodnutia správnych orgánov podľa § 250j ods. 3\nOSP z dôvodu, že podľa jeho názoru žalovaný nepredložil kompletný administratívny spis.\nNapriek ustanoveniu § 250j ods. 4 OSP odvolací súd napadnutý rozsudok na základe\nodvolania žalovaného preskúmal a dospel k záveru, že krajský súd pochybil, keď doklady\npredložené žalovaným nepovažoval za dostatočné na preskúmanie napadnutého\nrozhodnutia. Odvolací súd na tomto mieste považuje za potrebné pripomenúť, že § 250j\nods. 3 OSP uvádza dôvod zrušenia rozhodnutia správneho orgánu nekompletnosť\nadministratívneho spisu ako samostatný dôvod, proti ktorému nie je prípustné odvolanie,\navšak len v prípade, ak preň nemožno rozhodnutie preskúmať. Dôsledok, t. j.\nnepreskúmateľnosť rozhodnutia musí byť spôsobený chýbajúcimi dokladmi.\n\n11\n\nNapriek tomu, že krajský súd v rozsudku uviedol, aké skutočnosti nemohol preveriť,\nv dôsledku chýbajúcich dokladov, z jeho rozhodnutia nie je zrejmé, ktorú časť rozhodnutia\nžalovaného v dôsledku chýbajúcich dokladov preskúmať nemohol. Navyše, ako uviedol\nv odvolaní\n\nžalovaný,\n\ntento\n\npožadovanými\n\ndokladmi\n\nani\n\nnedisponuje,\n\nnakoľko\n\nv prejednávanom prípade nebolo vykonané ani miestne zisťovanie, ani daňová kontrola,\npreto ak krajský súd požadoval predloženie dokladov, z ktorých by mohol preveriť vznik\ndaňovej povinnosti, obsah obchodných vzťahov, prípadne overiť, či nedošlo k dvojitému\nzdaneniu a pod., tieto doklady mal žiadať od žalobcu, nakoľko len ten nimi disponoval.\nUšlo zrejme pozornosti krajského súdu, že v predmetnom prípade bola žalobcovi\nuložená sankcia za správny delikt, ktorý bol správcom dane zistený z daňových\na dodatočných daňových priznaní žalobcu, ktorý sám prišiel na to, že podával chybné\ndaňové priznanie k DPH. Preto krajský súd postupoval nesprávne, keď žiadal\nod žalovaného predloženie dokladov, ktorými tento nedisponoval.\nZ uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že krajský súd pochybil, keď\nnapadnuté rozhodnutie žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa zrušil z dôvodu\nuvedeného v § 250j ods. 3 OSP, čo by samé osebe malo za následok zrušenie rozsudku\nkrajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, nakoľko krajský súd sa opätovne\nnezaoberal hmotnoprávnou stránkou veci.\nAvšak, vzhľadom k tomu, že najvyšší súd sa na základe odvolaní podaných žalobcom\nv iných skutkovo aj právne totožných veciach, len za iné zdaňovacie obdobie, zaoberal\nhmotnoprávnou stránkou veci, rozhodol sa aj v tejto veci na preskúmanie rozhodnutia\nžalovaného, pričom využil postup, ktorý mu umožňuje § 250ja ods. 7 OSP a v ďalšom\nodôvodnení poukazuje na rozsudok vo veci rovnakých účastníkov vedený pod č. k.\n2 Sžf/59/2013 z 12. februára 2014, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave\nč. k. 4S/116/2010­37 z 22. februára 2013.\n„Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 4S/123/2010­38 z 22. februára 2013 podľa\n§ 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa\nžalobca\n\ndomáhal\n\npreskúmania\n\nrozhodnutia\n\nžalovaného\n\nč.\n\n1/222/17684­\n\n135633/2009/992895­r zo 14. decembra 2009, ako aj rozhodnutia Daňového úradu\nBratislava I č. 600/232/165697/09/Slá z 23. septembra 2009, ktorým bola žalobcovi uložená\n12\n\npokuta vo výške 33 110,50 € podľa § 35 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní\na poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) z rozdielu nadmerného odpočtu vyplývajúceho\nz podaného 5. dodatočného daňového priznania k dani z pridanej hodnoty (ďalej len\n„DPH“) za zdaňovacie obdobie kalendárny mesiac júl 2005, ktorým znížil nadmerný\nodpočet uvedený v 4. dodatočnom daňovom priznaní o sumu 882 947,02 €, t. j. na sumu\n71 711,39 €.\nZ odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že žalobca videl\nnezákonnosť rozhodnutí žalovaného a správcu dane v tom, že obidva správne orgány\nneuviedli v napadnutých rozhodnutiach názov a sídlo zriaďovateľa organizačnej zložky,\nktoré v čase vydania správnych rozhodnutí bolo LINDE­KCA­DRESDEN GmbH,\nBodenbacher Strasse 80, 012 77 Drážďany. Toto tvrdenie však podľa názoru krajského súdu\nnemá oporu v spisovom materiály, nakoľko obidve rozhodnutia správnych orgánov\nobchodné meno zriaďovateľa obsahovali. Neobsahovali len jeho sídlo, avšak takúto\npovinnosť im Obchodný zákonník neukladá. Krajský súd pri posudzovaní aktívnej\nlegitimácie žalobcu vychádzal z právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nvysloveného už v obdobnej veci dňa 22. augusta 2012, sp. zn. 2Sžf/54/2011. Poukázal na to,\nže preskúmavané rozhodnutia ukladali pokutu LINDE­KCA­DRESDEN GmbH ­\norganizačná zložka, ktorá je zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I,\noddiel Po, vložka číslo 1056/B, zriaďovateľom ktorej bola spoločnosť podnikajúca pod\nobchodným menom LINDE­KCA­DRESDEN GmbH, zapísaná v obchodnom registri B\nÚradného súdu Drážďany.\nOznačenie žalobcu v rozhodnutiach správnych orgánov preto podľa názoru\nkrajského súdu zodpovedalo ustanoveniu § 9 ods. 2 Obchodného zákonníka, v dôsledku\nčoho bola pokuta uložená zahraničnej právnickej osobe, ktorá právnu subjektivitu má,\nvo veci týkajúcej sa organizačnej zložky tejto zahraničnej právnickej osoby (pozri mutatis\nmutandis rozhodnutia NS SR 6SŽ/59/03­17 zo 17. októbra 2003, 3Cdo/186/2009\nz 10. marca 2010; rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 6/03 z 13. marca 2003, III. ÚS 168/06­14\nz 20. júna 2006). V napadnutých rozhodnutiach správne orgány správne uviedli obchodné\nmeno zriaďovateľa, dodatok označujúci jeho právnu formu, ako aj dodatok, že ide\n13\n\no organizačnú zložku. Preto krajský súd námietku žalobcu uvádzanú týmto smerom\nnepovažoval za dôvodnú.\nZ administratívneho spisu mal krajský súd ďalej za preukázané, že správca dane\nvydal rozhodnutie podľa § 35 ods. 3 zákona o správe daní o uložení pokuty vo výške\n33 110,50 € potom, čo daňový subjekt, žalobca, podal dňa 23. decembra 2008 piate\ndodatočné daňové priznanie za zdaňovacie obdobie júl 2005, ktorým si znížil nadmerný\nodpočet uvedený vo štvrtom dodatočnom daňovom priznaní o sumu 882 947,02 €. Piate\ndodatočné daňové priznanie žalobca podal po vrátení nadmerného odpočtu zo štvrtého\ndodatočného daňového priznania k DPH, ktorý bol podľa žalovaného vrátený dňa\n18. augusta 2006, t. j. pred podaním piateho dodatočného daňového priznania.\nŽalobca vo veci uloženia pokuty podal včas odvolanie, pričom uznal, že pri uplatnení\nnároku na odpočítanie dane nepostupoval v súlade s ustanoveniami § 49 a §51 zákona\no DPH, avšak konal tak na základe nesprávneho usmernenia správcu dane. Žalovaný\nnapadnuté rozhodnutie potvrdil.\nKrajský súd poukázal na to, že režim odpočítania dane umožňuje platiteľovi dane\nodpočítať daň, ak spĺňa podmienky stanovené zákonom o DPH, všeobecne uvedené\nv ustanoveniach § 49 až § 51. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň\nz tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla\ndaňová povinnosť. Platiteľovi dane vzniká právo na odpočítanie dane dňom, ktorý je zhodný\ns dňom vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa tovarov alebo služieb alebo u nadobúdateľa\ntovaru z iného členského štátu a príjemcu služby zo zahraničia, ak ide o tzv. samozdanenie,\nto znamená, že daňová povinnosť v týchto prípadoch nevzniká dodávateľovi, ale vzniká\npríjemcovi tovaru alebo služby. Ide o základnú zásadu, ktorá spočíva v tom, že právo\nnavrátenie dane zo štátneho rozpočtu odberateľovi nemôže vzniknúť skôr, ako vznikne\npovinnosť odvodu dane do štátneho rozpočtu dodávateľom. Podmienky, ktoré musia byť\nsplnené na uplatnenie tohto práva, obsahuje § 51 zákona o DPH.\nKrajský súd ďalej uviedol, že z § 35 ods. 3 zákona o správe daní vyplýva, že\nzákladným predpokladom uloženia sankcie daňovému subjektu je okrem iného naplnenie\nznakov protiprávneho konania konaním/nekonaním daňového subjektu, tzn. porušenie\n14\n\npovinnosti špecifikovanej v zákone ako aj porušenie zákona daňovým subjektom čo aj\nz nedbanlivosti.\nKrajský súd skonštatoval, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca\npodal 5. dodatočné daňové priznanie za zdaňovacie obdobie júl 2005 dňa 23. decembra\n2008 a znížil si v ňom nadmerný odpočet uvedený v 4. dodatočnom daňovom priznaní\nv sume 954 658,41 € o sumu 882 947,02 €, na sumu 71 711,39 €, pričom nadmerný odpočet\nuvedený vo č. dodatočnom daňovom priznaní mu bol vrátený pred podaním 5. dodatočného\ndaňového priznania za toto zdaňovacie obdobie.\nPreto nebolo sporné ani to, že žalovaný postupoval podľa ustanovenia § 2 ods. 6\nzákona o správe daní („Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do\núvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie\nalebo vybratie dane“), nakoľko vyrubil pokutu na základe dokázateľne predloženého\ndodatočného daňového priznania za preskúmavané zdaňovacie obdobie.\nŽalobcova argumentácia o tom, že časový rozdiel, ktorý vznikol medzi deklarovaným\nvznikom daňovej povinnosti a deklarovaným vznikom práva na odpočítanie dane bol\nzo strany daňového subjektu vytvorený chybne a dodatočné daňové priznania neodrážali\nskutkový stav a že daňový subjekt nemohol byť v omeškaní s platbou, pretože v skutočnosti\nnemal vôbec povinnosť platiť neobstojí, pretože citované zákony výnimku pri pokutovaní\nza daňové delikty nepripúšťajú a navyše vyrubená pokuta je závislá od porovnania\npodaného dodatočného daňového priznania k posledne podanému dodatočnému daňovému\npriznaniu. Krajský súd dospel k záveru, že žalovaný v konaní dostatočne zistil skutkový stav\nveci, vyvodil z neho správne právne závery, ktoré náležité odôvodnil, vrátane voľnej úvahy,\nktorá nevybočila z medzí prípustného správneho uváženia. Nakoľko námietky žalobcu\nneodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa\n§ 250j ods. 1 OSP. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP\ntak, že neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal.\nVčas podaným odvolaním sa žalobca domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok\nkrajského súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, alternatívne aby\nkonanie prerušil a položil predbežnú otázku Súdnemu dvoru Európskej únie. Podľa jeho\nnázoru v konaní pred súdom prvého stupňa došlo k chybám uvedeným v § 205 ods. 2\n15\n\npísm. a/, b/, c/, d/ a f/ OSP, keď krajský súd nesprávne vyhodnotil právnu stránku a vôbec\nnevzal do úvahy žalobcom uvádzané tvrdenia. Žalobca v celom konaní zdôrazňoval, že takto\nuplatneným postupom zo strany daňových úradov dochádza k šikanóznemu výkladu zákona\na k porušovaniu zásady daňovej neutrality.\nSúd prvého stupňa podľa názoru žalobcu vôbec neprihliadol na skutočnosť, že\nžalobca si na základe nesprávneho usmernenia zo strany daňových úradov uplatňoval\nprávo na odpočítanie DPH z faktúr v iných zdaňovacích obdobiach, aj keď mal nárok\nuplatniť si z faktúr daň v tom istom období ako vznikla daňová povinnosť a výsledný efekt vo\nvzťahu k štátnej správe by bol nulový pri tzv. samozdanení.\nSúd prvého stupňa taktiež podľa názoru žalobcu nesprávne vyhodnotil, že žalobca\npre uvedenie do správneho stavu a ako dôkaz, že štátny rozpočet nebol na DPH ukrátený,\nzaslal daňovému úradu dodatočné daňové priznania k DPH za jednotlivé zdaňovacie\nobdobia, ktoré boli vypočítané za účelom spätného priradenia vstupov k výstupom pri\nnadobudnutí tovaru v tuzemsku podľa § 11 zákona o DPH a pri tovaroch a službách, pri\nktorých príjemca platí daň v zmysle § 69 ods. 2 až 4 zákona o DPH.\nŽalobca poukázal na to, že súd prvého stupňa sa vo svojom rozhodnutí vôbec\nnevysporiadal s tým, že žalobca nemohol byť v omeškaní s akoukoľvek platbou, pretože\nv skutočnosti vôbec nebol povinný platiť, ale mal uplatniť samozdanenie pri nadobudnutí\ntovaru a služieb z iného členského štátu. Je preto nemysliteľné, aby žalobca spôsobil\nnásledok, ktorým je ukrátenie štátneho rozpočtu. Žalobca nemal platiť žiadnu daň a žiadna\ndaň mu ani nemala byť vrátená, avšak práve na základe nesprávneho usmernenia\npríslušného daňového úradu pravidelne uhrádzal DPH a až o niekoľko mesiacov dostával\ntieto platby naspäť. Týmto konaním bol v konečnom dôsledku poškodený žalobca, nakoľko\nniekoľko mesiacov bezplatne úveroval štátny rozpočet SR. Podľa jeho názoru pokiaľ\nneexistovala povinnosť platiť daň, nemôže existovať oprávnenie daňového úradu ukladať\npokuty za konanie, ktoré nepredstavuje žiadne ohrozenie pre štátny rozpočet SR.\nŽalobca v zmysle vyššie uvedeného nemohol byť v omeškaní s akýmikoľvek platbami,\npretože v skutočnosti vôbec nemal povinnosť platiť, keďže v zmysle zákona o DPH ide\no intrakomunitárne nadobudnutie tovaru a služieb a vnútropodnikových prevodov. Tvrdenie\nsa opiera aj o rozhodnutia Súdneho dvora EU (ďalej len „SD EU“), podľa ktorého\n16\n\npodriaďovať právo na oslobodenie od dane pri dodaní tovaru v rámci EÚ rešpektovaním\nformálnych povinností bez zohľadnenia základných požiadaviek, a najmä bez skúmania, či\nboli tieto povinnosti splnené, ide nad rámec toho, čo je potrebné na zabezpečenie\nsprávneho výberu dane.\nŽalobca poukázal na to, že už vo svojom vyjadrení zo dňa 23. septembra 2010\nv konaní pred krajským súdom uviedol, že konanie príslušného daňového úradu, ako aj\nžalovaného je v rozpore so zásadou neutrality DPH, nakoľko konaním žalobcu nedošlo\nk ukráteniu štátneho rozpočtu SR a samotný žalobca prejavil záujem a vynaložil snahu\nna usporiadanie vzniknutého stavu. Žalobca uviedol, že vzhľadom na všetky skutkové\nokolnosti ide o zrejmú a zbytočnú tvrdosť a prísnosť opatrení zo strany daňových úradov,\nktoré samy uviedli, že rozhodnutie o uložení pokuty nemôžu zrušiť iba z toho dôvodu, že\nneexistuje žiadny ani mimoriadny opravný prostriedok v správnom konaní, v ktorom by\nmohlo byť rozhodnutie o uložení pokuty zrušené. Taktiež uviedol, že v daňovom konaní\npostupoval v súlade s pokynmi pracovníkov daňového úradu, ktorí mu odporučili podať\ndodatočné daňové priznania, čím by došlo k usporiadaniu právneho stavu, ako aj\nk preukázaniu, že štátny rozpočet SR nebol ukrátený. Následne potom, čo žalobca\npostupoval týmto spôsobom, bol zo strany príslušného daňového úradu sankcionovaný\nza rozdiel nadmerného odpočtu vyplývajúceho z dodatočného daňového priznania DPH\nza obdobie júl 2005.\nVo svojom vyjadrení žalobca uviedol, že zákon o DPH ani relevantná Smernica Rady\n2006/112/ES neobsahujú výslovné ustanovenia pre prípad, že z dôvodu omylu je na faktúre\nalebo v daňovom priznaní uvedená čiastka DPH, hoci nie je dlžná na základe\nuskutočneného zdaniteľného plnenia. SD EU v obdobných prípadoch rozhodol\n(v rozsudkoch C­454/98 Schmeink & Cofreth a Strobel, C­78/02 Karageorgou, C­342/87\nGenius Holding a C­566/07 Stadeco BV), že zaručenie neutrality DPH je vecou členských\nštátov a je na nich, aby vo vnútroštátnych predpisoch zakotvili opatrenia, podľa ktorých by\nneodôvodnene priznaná daň mohla byť opravená. Pritom však SD EU zdôraznil, že\nopatrenia členských štátov na zabezpečenie presného výberu daní nemôžu ísť nad rámec\ntoho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa.\n\n17\n\nPre úplnosť žalobca opätovne uviedol aj to, že k sporným ustanoveniam zákona\no DPH (§§ 49 a 51, ktoré upravujú spôsob uplatnenia dane na vstupe a na výstupe\nv prípade povinnosti samozdanenia) bol vydaný Metodický pokyn Daňového riaditeľstva SR\nk zákonu č. 83/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o DPH. Tento metodický pokyn\nbol vydaný až v roku 2009, t. j. po 5 rokoch od vstupu SR do EU a dodatočne dával\ndo súladu výklad zákona o DPH s európskym právom. Z výkladu vyplýva, že „daň\nuplatnenú platiteľom dane pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa\n§11 môže platiteľ dane odpočítať v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie\ndane vzniklo, t. j. v zdaňovacom období, v ktorom pri tovare alebo službe vznikla daňová\npovinnosť. Vznik práva na odpočítanie dane z prijatej služby je totožnú s dňom vzniku\ndaňovej povinnosti.“\nZ uvedeného podľa názoru žalobcu vyplýva, že postupoval v súlade s uvedeným\nmetodickým pokynom Daňového riaditeľstva SR a napriek tomu, že tento metodický pokyn\nbol vydaný až po období, ktoré je sporné, treba prihliadnuť na to, že znenie §§ 49 a 51\nzákona o DPH sa od roku 2005 do podania žaloby nezmenilo, a teda možno tento metodický\npokyn uplatniť aj v predmetnom prípade. Žalobca má za to, že uloženie pokút zo strany\ndaňových úradov odporuje účelu ustanovení §§ 49 a 51 zákona o DPH, ako aj predpisom\nEÚ. Žalobca mal za to, že konanie daňových úradov bolo nad rámec nevyhnutnosti, nakoľko\npostupom žalobcu nedošlo k ukráteniu štátneho rozpočtu, práve naopak tým, že žalobca\nodviedol daň a uplatnil šiju neskôr, bezúročné dotoval štátny rozpočet počas niekoľkých\nmesiacov, a teda nebolo nutné uplatniť bez ďalšieho tak prísne sankcie voči žalobcovi.\nŽalobca mal za to, že postup daňových úradov je v rozpore s právnymi predpismi EÚ\nv oblasti DPH a najmä so zásadou daňovej neutrality, čo však krajský súd vo svojom\nrozhodnutí vôbec nezohľadnil a zaoberal sa výlučne formálnou stránkou veci, kedy uviedol,\nže príslušné zákony vzťahujúce sa na uvedený prípad výnimku pri pokutovaní za daňové\ndelikty nepripúšťajú.\nŽalobca je toho názoru, že takýto striktný výklad zákona nemá oporu v súčasnom\nprávnom systéme a v modernom nazeraní na právo v kontexte členstva SR v EÚ. Pre\núplnosť citoval aj záver Ústavného súdu SR, ktorý v náleze zo dňa 1. júla 2008, sp. zn.:\nIII. ÚS 341/2007 uviedol: „Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej\n18\n\naplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je\nzisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho\nvýkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových\nmetód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom\ndopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho\npredpisu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená\nvýlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných\nzákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych\norgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.“\nKu skutočnosti, že ústavne súladný výklad musí mať prednosť pred inými metódami\nvýkladu, sa Ústavný súd SR vyjadril vo viacerých rozhodnutiach nasledovne: „Zo zásady\nústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení\nštandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych\nnoriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu\nrealizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Všetky\norgány verejnej moci sú preto povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech\nrealizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv\na slobôd.“ (napr. II. ÚS148/06, III. ÚS 348/06, IV. ÚS 209/07, podobne aj I. ÚS 252/07).\nĎalej uviedol citát z nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.: Pl. ÚS 33/97,\nktorý bol následne reprodukovaný v mnohých rozhodnutiach českého Ústavného súdu\na ktorý bol jedným z dôrazných odkazov ústavného súdu adresovaných všeobecným súdom,\npodnecujúcich všeobecné súdy ku zmene právneho myslenia: „Naprosto neudržitelným\nmomentem používaní práva je jeho aplikace, vycházející pouze z jeho jazykového\nvýkladu. ... Mechanická aplikace abstrahující, resp. neuvédomující si, a to buď úmyslné,\nnebo v dúsledku nevzdelanosti, smysl a účel právni normy, činí z práva nástroj odcizení\na absurdity.“\nV náleze zo dňa 4. februára 1997, sp. zn.: Pl. ÚS 21/96, Ústavný súd ČR zasa\nkonštatoval, že „účel a zmysel zákona nie je možné... hľadať len v slovách a vetách\nprávneho predpisu, pretože v právnom predpise sú a musia byť vždy obsiahnuté i princípy\nuznávané demokratickými právnymi štátmi.“\n19\n\nŽalobca mal za to, že súd prvého stupňa nedostatočne vyhodnotil všetky žalobcom\nprednesené tvrdenia a predložené dôkazy a venoval sa právnej veci z čisto formálneho\nhľadiska. Žalobca je toho názoru, že súdy Slovenskej republiky sú povinné sa pri\nrozhodovaní riadiť nielen právnymi predpismi SR, ale sú povinné prihliadať na všetky\nvšeobecne záväzné právne predpisy v rámci EÚ a judikatúru SD EU v tejto súvislosti.\nZ uvedeného dôvodu podľa názoru žalobcu nemožno konštatovanie súdu prvého\nstupňa o tom, že pokiaľ zákon nepripúšťa výnimky pri pokutovaní za daňové delikty, nie je\nmožné ich udeliť, hoci je uloženie pokuty v zrejmom rozpore so zásadou neutrality, ktorá\npatrí medzi základné zásady jednotného trhu EÚ, považovať za súladné s právnymi\npredpismi EÚ, nakoľko je v zrejmom rozpore aj s výkladom príslušných ustanovení o DPH\nSúdnym dvorom EÚ, ktorý jasne deklaroval, že opatrenia, ktoré členské štáty vytvárajú\nna zabezpečenie presného výberu daní, nesmú ísť na rámec toho, čo je nevyhnutné\nna dosiahnutie týchto cieľov.\nŽalobca vyjadril presvedčenie, že ukladanie pokút za konanie, ktorým preukázateľne\nnebol poškodený štátny rozpočet a ktoré by za iných okolností v prípade tzv. samozdanenia\nv jednom období nebol ani predmetom skúmania zo strany daňových úradov, nieto ešte\ndôvodom na uloženie pokút, je neprimeraný postup zo strany štátnych orgánov voči\nsubjektom práv, ktorý ide na rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie výberu daní.\nŽalobca mal za to, že súd prvého stupňa nevykladal zákon v súlade s právom EÚ,\nkeď takýto flagrantný šikanózny výklad zákona zo strany daňových úradov neobmedzil tým,\nže by ich rozhodnutia zrušil a nariadil im vykladať zákon v súlade s právom EÚ.\nŽalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo 16. mája 2013 uviedol, že podľa jeho\nnázoru krajský súd správne vyhodnotil právnu stránku veci a dôkladne sa vecou zaoberal.\nDaňový úrad postupoval v zmysle platných a účinných zákonov pri uložení sankcií\nza podanie dodatočných daňových priznaní na DPH, teda bol dodržaný čl. 13 Ústavy SR,\npovinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri\nzachovaní základných práv a slobôd. Tvrdenia žalobcu o šikanóznom výklade zákona\na porušení zásad daňovej neutrality ním neboli špecifikované a preukázané. Žalobca\nnesprávne uplatnenie práva na odpočítanie dane a následné podanie niekoľkých\ndodatočných daňových priznaní na DPH za zdaňovacie obdobie júl 2005 zdôvodňuje\n20\n\nnesprávnym usmernením daňového úradu, čo žalovaný odmieta ako neopodstatnené\na nepreukázané.\nVznik daňovej povinnosti a nárok na odpočítanie dane je upravený v ustanoveniach\nzákona o DPH a žalobca ako platiteľ dane bol povinný poznať znenie tohto právneho\npredpisu. V odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane o uložení pokuty žalobca uviedol, že\nvšetky úkony, ktoré sa týkali schvaľovania prijatých faktúr sa uskutočňovali v sídle\nzriaďovateľa organizačnej zložky v Nemecku, preto vznikol časový nesúlad medzi prijatím\ndodávateľských faktúr zriaďovateľom, ich odsúhlasením zodpovednými pracovníkmi\nzriaďovateľa a ich odoslaním a zaúčtovaním v účtovníctve organizačnej zložky na\nSlovensku. Tento stav trval v niektorých prípadoch aj niekoľko mesiacov. Preto nastal\nposun od uskutočnenia dodávky služby alebo tovaru, prípadne vystavenia faktúry a prijatia\npríslušnej faktúry v organizačnej zložke. Organizačná zložka pochybila a neuvedomila si, že\nzriaďovateľ a jeho organizačná zložka sú ten istý subjekt.\nZ tohto vyjadrenia žalobcu je podľa názoru žalovaného jednoznačné jeho pochybenie\na nevedomosť v prípade nesprávneho uplatňovania DPH, čo žalobca sám aj priznal.\nNeznalosť platnej a účinnej legislatívy v danom čase a jej nesprávne aplikovanie, nemôže\nžalobca dávať za vinu žalovanému.\nDôvody žalobcu sú podľa názoru žalovaného subjektívneho charakteru, pretože to, že\npo vstupe Slovenskej republiky do EÚ nevedel, kedy má uviesť dodávateľské faktúry\nod zahraničných platiteľov do daňového priznania DPH, teda kedy mu vznikla z týchto\nfaktúr daňová povinnosť a kedy právo na odpočítanie dane pri tzv. samozdanení, nie je\nvinou správcu dane. Po vstupe do EÚ od 1. mája 2004, platil v tuzemsku zákon o DPH pre\nvšetkých platiteľov DPH, teda žalobca nebol výnimkou. Ak skutočne žalobca nevedel\naplikovať ustanovenia zákona o DPH, mohol napr. požiadať o stanovisko daňového\nporadcu. Žalobca nemôže svoju nevedomosť zákona a jeho nesprávne aplikovanie dávať\nza vinu správcovi dane. Žalobca nebol jediným platiteľom dane v tuzemsku. Keď ostatní\nplatitelia dane vedeli ako majú postupovať podľa zákona o DPH, bolo povinnosťou aj\nžalobcu, aby poznal a konal podľa platného a účinného zákona o DPH, keď bol platiteľom\nDPH.\n\n21\n\nŽalovaný poukázal na to, že Metodický pokyn vydaný Daňovým riaditeľstvom SR\nnenahrádza platnú a účinnú legislatívu. Jeho citovaná časť na str. 5 žaloby vychádza z ust.\n§ 49 ods. 1 zákona o DPH platného a účinného v danom čase, podľa ktorého odpočítať daň\nz tovaru alebo zo služby je možné v tom zdaňovacom období, v ktorom pri tomto tovare\nalebo službe vznikla daňová povinnosť. Uplatnenie práva na odpočítanie dane je upravené\nv ust. § 51 zákona o DPH, v nadväznosti na ust. § 49 zákona o DPH.\nAko žalovaný uviedol už vyššie, to, že pochybil žalobca, čo sám uviedol v odvolaní\na neuvedomil si, že organizačná zložka a zriaďovateľ sú ten istý subjekt, nemožno dávať\nza vinu správnym orgánom. Ak platiteľ, podľa vyjadrenia v odvolaní, spĺňal podmienky\npríslušných ustanovení zákona o DPH na uplatnenie práva na odpočítanie dane z faktúr\nza nákup tovarov a služieb vyhotovených dodávateľmi z iných členských štátov pri tzv.\nsamozdanení, keď mu z tých istých faktúr vznikla daňová povinnosť v apríli 2005 a platiteľ\nsi daň uplatnil v iných zdaňovacích obdobiach z dôvodu nevedomosti a neskúsenosti, nie je\nto vinou správcu dane. Ak mal platiteľ faktúru od dodávateľa, bolo podľa zákona jeho\nprávom, nie povinnosťou, uplatniť si z nej nárok na odpočítanie dane v príslušnom\nzdaňovacom období, keď mu nárok na odpočítanie dane vznikol. Správca dane nemohol\nza daňový subjekt uplatňovať jeho práva, o ktorých nemal vedomosť. Za vzniknuté rozdiely\nzodpovedá platiteľ, ktorý je povinný podľa ust. § 70 vyššie cit. zákona viesť osobitne\nzáznamy podľa jednotlivých zdaňovacích období o nadobudnutí tovaru z iného členského\nštátu a o prijatí služieb z iného členského štátu. V záznamoch sa uvádzajú údaje\nrozhodujúce pre správne určenie dane. Na účely odpočítania dane vedie platiteľ záznamy\nv členení na tovary a služby s možnosťou odpočítania dane, bez možnosti odpočítania dane\na s možnosťou pomerného odpočítania dane. Podľa údajov zo záznamov, platiteľ je povinný\npodať do 25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia daňové priznanie. Ak platiteľ dodatočne\nzistí, že podané daňové priznanie je nesprávne alebo neúplné, podá dodatočné daňové\npriznanie.\nŽalovaný poukázal na to, že v jeho rozhodnutí bolo uvedené, že na základe podaného\ndodatočného daňového priznania za júl 2005, správca dane uložil pokutu podľa ust. § 35\nods. 3 zákona o správe daní z rozdielu nadmerného odpočtu vyplývajúceho z podaného\ndodatočného daňového priznania, ktorý bol uvedený v podanom dodatočnom daňovom\n22\n\npriznaní v riadku 35 v sume 26 599 662 Sk a teda v danom prípade prišlo k naplneniu\nzákonných skutočností uvedených v tomto ustanovení zákona a uloženie pokuty bolo\nobligatórne zo strany správcu dane. Postup správcu dane pri vydaní pokuty v sume\n33 110,50 € bolo v súlade s platnými právnymi predpismi. Žalobca uviedol v daňovom\npriznaní nadmerný odpočet vo výške 27 590 128 Sk a v podanom piatom dodatočnom\ndaňovom priznaní uviedol nadmerný odpočet v sume 2 160 377 Sk.\nSprávca dane prijal piate dodatočné daňové priznanie daňového subjektu, ktorým si\nznížil nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní, čiže si priznal, že nesprávne podal\ndaňové priznanie DPH za júl 2005 a ďalšie štyri dodatočné daňové priznania. Nie je teda\npravdivé žalobcove vyjadrenie, že štátny rozpočet nebol na DPH ukrátený nesprávnym\nuplatňovaním DPH z jeho strany.\nPodľa názoru žalovaného v danom prípade sa nejedná o formálne povinnosti, ale\no porušenie zákonných povinností a nerešpektovanie zákonných ustanovení pri uplatňovaní\nzákona o DPH zo strany žalobcu, pričom zodpovednosť za ich nedodržanie, či už vedomé\nalebo nevedomé, sa snaží presunúť a dáva za vinu správnym orgánom. V odvolaní žalobca\nnešpecifikoval, v čom je konanie správnych orgánov v rozpore so zásadou daňovej\nneutrality, keď postupovali podľa platných zákonných ustanovení, pričom práve žalobca ich\nnerešpektoval.\nŽalovaný v rozhodnutí potvrdil, že správca dane postupoval správne pri uložení\npokuty aj pri jej výpočte. V odvolaní nebola splnomocneným zástupcom ani žalobcom\nvznesená žiadna námietka proti výpočtu pokuty, výslednej sume, ani proti tomu, že by\nnebola zákonne uložená, preto sa žalovaný k týmto veciam dopodrobna nevyjadroval, ale\nzhodnotil správnosť a výpočet sumy. Ani v žalobe neboli uvedené skutočnosti namietané.\nŽalovaný opätovne uvádza, že žalobca sám zistil, že podal nesprávne daňové priznanie\na naprával chybné podanie viacerými dodatočnými daňovými priznaniami. Žalobcovi\nnebola vykonaná daňová kontrola ani miestne zisťovanie, sám zistil, že podal chybné\ndaňové priznanie na DPH, preto podal dodatočné daňové priznanie, čo upravuje ust. § 39\nzákona o správe daní a jedine podaním dodatočného daňového priznania sa dá napraviť\npodanie chybného daňového priznania. Správca dane akceptoval podané dodatočné daňové\npriznanie, ktorým žalobca naprával nesprávne podané daňové priznanie a zároveň bol\n23\n\npovinný zo zákona, z uvedeného rozdielu dane uložiť pokutu podľa ust. § 35 ods. 3 zákona\no správe daní, čo aj urobil. Daňový úrad nie je povinný kontrolovať, či žalobca ako platiteľ\ndane podal správne dodatočné daňové priznania, za to zodpovedá platiteľ sám.\nŽalobca v odvolaní uviedol viaceré rozsudky, ale podľa názoru žalovaného\nnepreukázal, že skutkový stav má prvky týchto rozsudkov. Jeho tvrdenia o šikanóznom\nvýklade zákona zo strany daňových úradov nie sú pravdivé a ničím podložené. Naopak,\ndaňový orgán vyšiel žalobcovi v ústrety tým, že z viacerých uložených pokút mu povolil\núľavu.\nPodľa názoru žalovaného, krajský súd rozhodol správne, keď žalobu zamietol.\nSprávne orgány postupovali pri uložení pokuty podľa zákonných ustanovení. Žalobca žiada\no dodržanie zásady daňovej neutrality, pritom si svojím konaním nesprávne uplatňoval\nDPH a to, že toto jeho konanie malo negatívny vplyv na štátny rozpočet SR, je jednoznačne\nvidieť aj z rozdielov dane uvedených v podaných dodatočných daňových priznaniach DPH.\nPodľa názoru žalovaného, odvolací súd preto nemá dôvod na podanie prejudiciálnej otázky.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa §10 ods. 2 OSP preskúmal\nnapadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa\n§ 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania, podľa\n§ 250ja ods. 2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods. l veta prvá OSP s tým, že deň verejného\nvyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli\na na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk a dospel\nk záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.\nRozsudok bol verejne vyhlásený 12. februára 2014 podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP\nv spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP.\nPodľa § 11 ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom v rozhodnom období, na účely\ntohto zákona sa nadobudnutím tovaru v tuzemsku z iného členského štátu rozumie\nnadobudnutie práva nakladať ako vlastník s hnuteľným hmotným majetkom odoslaným\nalebo prepraveným nadobúdateľovi dodávateľom alebo nadobúdateľom alebo na ich účet do\ntuzemska z iného členského štátu.\nPodľa § 20 ods. 1, daňová povinnosť pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného\nčlenského štátu vzniká\n24\n\na) 15. deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, keď sa\nuskutočnilo nadobudnutie tovaru, alebo\nb) dňom vyhotovenia faktúry, ak bola faktúra vyhotovená pre nadobúdateľa tovaru\npred 15. dňom podľa písmena a/.\nPodľa ods. 2, nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu sa považuje za\nuskutočnené, ak by takýto tovar bol považovaný za dodaný v tuzemsku.\nPodľa § 69 ods. 2 zdaniteľná osoba je povinná platiť daň pri službe a pri tovare\ndodanom s inštaláciou alebo montážou, ktoré jej dodala zahraničná osoba z iného\nčlenského štátu alebo z tretieho štátu, ak ide o službu alebo tovar s miestom dodania\nv tuzemsku; zdaniteľná osoba nie je povinná platiť daň, ak je zahraničná osoba platiteľom.\nPodľa § 49 ods. 1, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi\nv deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.\nPodľa ods. 2, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a\nslužieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a\n7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň\na) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú\nalebo majú byť platiteľovi dodané,\nb) ním uplatnená zo služieb a z tovarov dodaných s inštaláciou alebo montážou\ndodávateľom alebo na jeho účet, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4\na ním uplatnená z tovaru, pri ktorom je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 7,\nc) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa\n§ 11 a § 11a.\nPodľa § 51 ods. 1, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak\nb) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b/ je daň uvedená v záznamoch podľa\n§ 70,\nc) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c/ má faktúru od dodávateľa z iného\nčlenského štátu a v prípade premiestnenia tovaru platiteľa z iného členského štátu\ndo tuzemska doklad o premiestnení tovaru.\nPodľa § 70 ods. 1 platiteľ je povinný viesť podrobné záznamy podľa jednotlivých\nzdaňovacích období o dodaných tovaroch a službách a o prijatých tovaroch a službách;\n25\n\nosobitne vedie záznamy o dodaní tovarov a služieb do iného členského štátu, o nadobudnutí\ntovaru z iného členského štátu, o prijatí služieb z iného členského štátu a o dovoze tovaru.\nV záznamoch sa uvádzajú údaje rozhodujúce pre správne určenie dane. Na účely\nodpočítania dane vedie platiteľ záznamy v členení na tovary a služby s možnosťou\nodpočítania dane, bez možnosti odpočítania dane a s možnosťou pomerného odpočítania\ndane. Platiteľ vedie záznamy aj o platbách prijatých pred dodaním tovarov a služieb\na o platbách poskytnutých pred dodaním tovarov a služieb.\nPodľa ods. 2 platiteľ vedie osobitne záznamy o tovare podľa § 8 ods. 4, ktorý bol\nodoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu, a o tovare podľa § 11\nods. 8, ktorý bol odoslaný alebo prepravený do tuzemska z iného členského štátu.\nPodľa § 35 ods. 1 písm. f/, zákona o správe daní, správca dane uloží daňovému\nsubjektu pokutu v sume rovnajúcej sa súčinu trojnásobku základnej úrokovej sadzby\nEurópskej centrálnej banky a súčtu vlastnej daňovej povinnosti zistenej správcom dane\na nadmerného odpočtu uvedeného v daňovom priznaní alebo v dodatočnom daňovom\npriznaní.\nPodľa ods. 3, ak daňový subjekt podá dodatočné daňové priznanie alebo dodatočné\nhlásenie z rozdielu medzi daňou uvedenou v daňovom priznaní alebo hlásení a vyššou\ndaňou uvedenou daňovým subjektom v dodatočnom daňovom priznaní, alebo v dodatočnom\nhlásení, správca dane mu uloží pokutu podľa odseku 1 v polovičnej výške. Rovnako sa\npostupuje, ak daňový subjekt dodatočným daňovým priznaním zvýši vlastnú daňovú\npovinnosť alebo zníži nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní; tento postup sa\nuplatní aj pri podaní daňového priznania, ktorým sa zníži uplatnené vrátenie dane. Ak\ndaňový subjekt podal dodatočné daňové priznanie, ktorým si znížil nadmerný odpočet\nuvedený v daňovom priznaní, pred vrátením nadmerného odpočtu alebo pred započítaním\nnadmerného odpočtu, správca dane pokutu neuloží. Ak daňový subjekt opraví dodatočným\ndaňovým priznaním nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní na vlastnú daňovú\npovinnosť, správca dane mu uloží pokutu podľa odseku 1 v polovičnej výške zo súčtu\nvlastnej daňovej povinnosti uvedenej v dodatočnom daňovom priznaní a nadmerným\nodpočtom uvedeným v daňovom priznaní; ak daňový subjekt podá dodatočné daňové\npriznanie pred vrátením nadmerného odpočtu alebo pred započítaním nadmerného odpočtu\n26\n\npodľa osobitného zákona, správca dane mu uloží pokutu podľa odseku 1 v polovičnej výške\nz vlastnej daňovej povinnosti uvedenej v tomto dodatočnom daňovom priznaní.\nPredmetom súdneho preskúmavacieho konania je preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia žalovaného, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 33 110,50 € podľa\n§ 35 ods. 3 zákona o správe daní z rozdielu nadmerného odpočtu vyplývajúceho z podaného\n5. dodatočného daňového priznania k DPH za zdaňovacie obdobie kalendárny mesiac júl\n2005, ktorým znížil nadmerný odpočet uvedený v 4. dodatočnom daňovom priznaní k DPH\nza zdaňovacie obdobie kalendárny mesiac júl 2005.\nOdvolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že krajský súd sa náležité a v súlade\nso zákonom vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu, ako i s tvrdeniami\nžalovaného a dal odpoveď na výklad a aplikáciu použitých zákonných ustanovení\nv napádaných rozhodnutiach, a preto sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia\nkrajského súdu tak, ako ich uviedol aj v tomto svojom rozsudku a na potvrdenie jeho\nsprávnosti považuje za potrebné doplniť, že účelom daňového konania je zistenie, či si\ndaňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti\nvoči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiskálne záujmy štátu, zákon o správe daní obsahuje aj\nosobitnú úpravu postihu za správne delikty, ktorých sa daňové subjekty pri plnení resp.\nneplnení svojich povinností vyplývajúcich zo zákona dopúšťajú.\nV prejednávanom prípade je predmetom súdneho prieskumu rozhodnutie o uložení\npokuty za správny delikt, ktorého sa žalobca dopustil tým, že v piatom dodatočnom\ndaňovom priznaní priznal, že nesprávne podal štvrté daňové priznanie DPH za kalendárny\nmesiac júl 2005, v ktorom si pôvodne uplatnil nadmerný odpočet v sume 27 590128 Sk\npričom v podanom piatom dodatočnom daňovom priznaní k DPH za mesiac júl 2005\nuviedol nadmerný odpočet v sume 2 160 377 Sk. Tvrdenie žalobcu, že bezúročné úveroval\nštátny rozpočet v predmetnom prípade neobstojí, nakoľko na základe daňového priznania za\nmesiac júl 2005 mu bol nadmerný odpočet aj vrátený. Dodatočným daňovým priznaním\nžalobca priznal, že si uplatnil neoprávnene vysoký nadmerný odpočet, t. j. priznal, že\nneoprávnene používal finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu a správca dane bol\npovinný uložiť z tohto uvedeného rozdielu dane sankciu podľa § 35 zákona o správe daní, čo\naj napadnutým rozhodnutím urobil.\n27\n\nAj podľa názoru odvolacieho súdu skutočnosť, že účtovník žalobcu postupoval pri\npodávaní daňového priznania za mesiac júl 2005 nesprávne, nemôže byť pripočítaná na\nťarchu správcu dane. Pokiaľ žalobca v odvolaní ako aj v žalobe poukazoval na judikatúru\nSD EU, odvolací súd dáva do pozornosti, že uvedené rozhodnutia sa týkajú princípu\ndaňovej neutrality a zabráneniu dvojitého zdanenia, pričom v prejednávanom prípade išlo\no uloženie sankcie za spáchanie správneho deliktu. Z uvedených dôvodov sú na predmetný\nprípad tieto rozhodnutia neaplikovateľné.\nNa záver považuje odvolací súd za dôležité pripomenúť, že vzhľadom na skutkové\nokolnosti prípadu, t. j. že sankcia bola udelená žalobcovi nie na základe zistení správcu\ndane (daňová kontrola a miestne zisťovanie), ale na základe zistení samotného žalobcu, že\nnesprávne postupoval pri uplatňovaní zákona o DPH, bolo povinnosťou žalobcu\nv správnom konaní predložiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia o tom, kedy mu vznikla\ndaňová povinnosť, nárok na odpočet dane, akým spôsobom viedol účtovníctvo, prípadne, že\n(ak vôbec) došlo k dvojitému zdaneniu a pod. Žalobca však tieto dôkazy nepredložil\na v odvolaní, rovnako ako v žalobe, uvádzal len všeobecné tvrdenia o tom, že nesprávne\núdaje v daňovom priznaní boli spôsobené nesprávnym usmernením správcu dane a časovým\nposunom, od prijatia faktúr od zahraničných dodávateľov zriaďovateľom, do času, kedy sa\ndostali tieto faktúry do dispozície organizačnej zložky. Pritom však neuviedol o ktoré\nfaktúry, od ktorých dodávateľov, kedy a na aký tovar vystavené sa jedná, nepredložil žiadne\nzmluvy s dodávateľmi, na základe ktorých sa mali dodávky tovaru, resp. služieb\nuskutočňovať. Ani v súdnom konaní nepredložil konkrétne doklady preukazujúce jeho\ntvrdenia, pričom ako uviedol opakovane žalovaný, v administratívnom spise sa tieto\ndoklady nenachádzajú, nakoľko správca dane nevykonal u žalobcu daňovú kontrolu, ani\nmiestne zisťovanie a nie je povinnosťou správcu dane, ani žalovaného a napokon ani súdov\npri súdnom prieskume vyhľadávať za žalobcu dôkazy svedčiace v jeho prospech.\nZa týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru\nodvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu.\nZ obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis žalovaného,\nje nesporne zrejmé, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní náležite vysporiadal\nso všetkými relevantnými námietkami uvedenými v žalobe. V súdnom konaní obsahom\n28\n\nadministratívneho spisu bolo preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite\nvyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil\nprávne pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na\nzákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nPreto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych\norgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho\norgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor\npovažoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.\nSkutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie\nkrajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami, ktoré\nžalobca namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náležité\nvysporiadal.\nZ uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu\nnevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok\nKrajského súdu v Bratislave ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.\nPri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal\nz ustanovení § 224 ods. 1 a § 250k OSP tak, že žalobcovi nepriznal ich náhradu, pretože\nnebol v odvolacom konaní úspešný a žalovanému právo na náhradu trov zo zákona\nneprináleží.“\nZ uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalovaného\nvyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok\nKrajského súdu v Bratislave podľa § 220 OSP zmenil, nakoľko neboli splnené podmienky na\njeho potvrdenie ani zrušenie a žalobu ako bezdôvodnú zamietol aj s poukazom na vyššie\ncitované rozhodnutie v obdobnej veci.\nPri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal\nz ustanovení § 224 ods. 1 a § 250k OSP tak, že žalobcovi nepriznal ich náhradu, pretože\nnebol v odvolacom konaní úspešný a žalovanému právo na náhradu trov zo zákona\nneprináleží.»\n\n29\n\n22. Ústavný súd zastáva názor, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom\nkontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli\nzjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).\n23. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu\ndostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad\na závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia\npríslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím\nich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu\nnestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo\narbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu\n(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu\nstotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v\nsúlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov\na námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne\ntie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne\nnelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,\nI. ÚS 301/06).\n24. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa\nnámietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že\nsťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto\nsúvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. V posudzovanej veci\n30\n\nz ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery\nnapadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom\ndokazovaní.\n25. Podľa názoru ústavného súdu posúdenie dôvodnosti predloženia predbežnej\notázky Súdnemu dvoru je predovšetkým záležitosťou najvyššieho súdu, v ktorého\nprávomoci po zvážení okolností posudzovanej problematiky je rozhodnutie o takomto\npostupe, pričom najvyšší súd takýto dôvod nevzhliadol. Právny názor vyslovený najvyšším\nsúdom v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého ani sama sťažovateľka dostatočne\nprijateľným spôsobom nedoložila právne významné skutočnosti, na základe ktorých by mal\nnajvyšší súd rozhodnúť, že požiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa\nmedzinárodnej zmluvy, je v okolnostiach posudzovanej veci ústavne udržateľný, ak najvyšší\nsúd zároveň uvádza, že sťažovateľka v odvolaní, ako aj v žalobe poukazovala síce na\njudikatúru Súdneho dvora avšak citované rozhodnutia sa týkajú princípu daňovej neutrality\na zabráneniu dvojitého zdanenia a „v prejednávanom prípade išlo (o niečo iné, pozn.)\no uloženie sankcie za spáchanie správneho deliktu. Z uvedených dôvodov sú na predmetný\nprípad tieto rozhodnutia neaplikovateľné.“. Rovnako prezentovaný názor najvyššieho súdu\nv bode 10 a) „... postup podľa čl. 177 (234) ods. 3 ZES predpokladá, že v konaní pred ním\nvznikne otázka týkajúca sa interpretácie zmlúv resp. platnosti a interpretácie aktov\nprijatých inštitúciami únie. V predmetnom prípade však takáto otázka nevznikla.“ je z toho\npohľadu (hľadiska) ústavne akceptovateľný, nie je arbitrárny alebo odchylný od veci samej\na ani nelogický so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti. Ústavný súd\npreto považuje za nedôvodné vstupovať do posudzovaného konania a meniť právny názor\na závery najvyššieho súdu.\n26. Ústavný súd nemá dôvod meniť svoj názor, podľa ktorého „ak sa v konaní pred\nvšeobecnými súdmi nepreukázala potreba výkladu komunitárneho práva Súdnym dvorom\nEurópskej únie, pretože otázka komunitárneho práva nie je pre riešenie daného prípadu\nrelevantná v konaní o prejudiciálnej otázke, nemožno dospieť k záveru, že došlo k porušeniu\nzákladného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy...“ (III. ÚS 388/2010),\n31\n\npričom celkom bez významu nie je ani okolnosť, že sťažovateľka v rámci odvolacieho\nkonania pred odporcom explicitne ani nenamietala porušenie ústavného princípu na\nzákonného sudcu (subsidiarita), a to procesne predvídateľným spôsobom. Vychádzajúc zo\nzistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného súdu spojenej s\nposudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu, dospel ústavný súd k záveru, že\nniet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným\nporušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy.\n27. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom\nna to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade\ns právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne\nnapr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný\nsúd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej\nneopodstatnenosti.\n28. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd\nnepovažoval za potrebné zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite sťažnosti (bod\n7).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 18. marca 2015\n\n32", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "príčinná súvislosť", "daň-z pridanej hodnoty", "predbežná (prejudiciálna) otázka", "aplikácia právnych noriem-súladná", "rozhodnutie-odôvodnenie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:de76369e-48b9-4400-90a7-eb7baf842458", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 388/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 388/2010 z 19. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-19", "citacie_n": 311, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de76369e-48b9-4400-90a7-eb7baf842458"}, {"guid": "ussr:1294098a-4560-4ac1-a87b-e707384b04df", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 334/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 334/08 z 16. 10. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-10-16", "citacie_n": 169, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1294098a-4560-4ac1-a87b-e707384b04df"}, {"guid": "ussr:47b5b4fa-d5ce-48d5-a33f-13cc0abd8e77", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 252/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 252/07 z 1. 10. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-10-01", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:47b5b4fa-d5ce-48d5-a33f-13cc0abd8e77"}, {"guid": "ussr:05db828b-63d2-4901-b31d-5f01100e0558", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 139/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 139/08 z 29. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-29", "citacie_n": 1218, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:05db828b-63d2-4901-b31d-5f01100e0558"}, {"guid": "ussr:1218023c-afd7-4a42-a232-d479f3730210", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 209/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 209/07 z 6. 3. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-03-06", "citacie_n": 122, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1218023c-afd7-4a42-a232-d479f3730210"}, {"guid": "ussr:80d40347-4a0a-4d03-bc3d-82eb16807213", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 348/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 348/06 z 17. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-17", "citacie_n": 292, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:80d40347-4a0a-4d03-bc3d-82eb16807213"}, {"guid": "ussr:17a82aa6-7f0c-4e1a-95f8-cba07ba7941f", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 265/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 265/07 z 13. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-13", "citacie_n": 1207, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:17a82aa6-7f0c-4e1a-95f8-cba07ba7941f"}, {"guid": "ussr:4ea9b363-a5f2-45b5-ac14-c9ab308833db", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 229/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 229/07 z 20. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-20", "citacie_n": 536, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4ea9b363-a5f2-45b5-ac14-c9ab308833db"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 148/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 148/06 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 478, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee"}, {"guid": "ussr:4eeafda3-d890-4455-94b6-36a37ad6c249", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 344/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 344/06 z 3. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-03", "citacie_n": 378, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4eeafda3-d890-4455-94b6-36a37ad6c249"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:356eb419-d2f8-4030-8d75-3c5bd5781834", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 168/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 168/06 z 20. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-20", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:356eb419-d2f8-4030-8d75-3c5bd5781834"}, {"guid": "ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 151/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 151/05 z 18. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-18", "citacie_n": 997, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b"}, {"guid": "ussr:d0e57f6e-21a7-45f9-b8de-fd0c34d16503", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 225/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 225/03 z 10. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-10", "citacie_n": 370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d0e57f6e-21a7-45f9-b8de-fd0c34d16503"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:cbaefc0c-1389-4dc4-b0cd-61bb6eef1c93", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 6/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 6/03 z 13. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-13", "citacie_n": 144, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cbaefc0c-1389-4dc4-b0cd-61bb6eef1c93"}, {"guid": "ussr:caacb035-758e-405e-9948-22e1d16b5169", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 218/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 218/02 z 13. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-13", "citacie_n": 1576, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:caacb035-758e-405e-9948-22e1d16b5169"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:d5a54e9a-1da4-4b84-ae75-9c710dd6d5d7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.48.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 48/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 48/2018 z 7. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.48.2018.1"}]}