{"guid": "ussr:03bce6d3-faad-44dc-a031-df4e068d0b90", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.109.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 109/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 109/2015 z 4. 3. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 4. marca 2015, sp. zn. I. ÚS 109/2015, ECLI:SK:USSR:2015:1.US.109.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Marianna Mochnáčová", "sudca_id": 1077, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/marianna-mochnacova-1077", "datum_vydania": "2015-03-04", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/03bce6d3-faad-44dc-a031-df4e068d0b90", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.109.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.109.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.109.2015.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 109/2015­30\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom\n\nMgr. Zdenkom Nováčekom, Brančská 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36\nods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na rovnosť účastníkov konania\npodľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým\ndôkazom v konaní podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nuznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 CoKR 128/2014 zo 16. septembra 2014,\nza účasti obchodnej spoločnosti\n\n, zastúpenej\n\nadvokátom JUDr. Ľubomírom Hlbočanom, Vajnorská 20, Bratislava, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\n\nI.\n\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\n25. novembra 2014 doručená sťažnosť\n\nlen\n\n„ústavný\n\n,\n\nsúd“)\n\nbola\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Zdenkom Nováčekom, Brančská 7, Bratislava,\nvo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv\na slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47\nods. 3 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým dôkazom v konaní podľa čl. 48\nods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu\nv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoKR 128/2014 zo 16. septembra 2014\n(ďalej len „uznesenie krajského súdu“).\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v reštrukturalizačnom konaní vedenom\nOkresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. R 9/2013 proti\nobchodnej spoločnosti\n\n(ďalej aj „spoločnosť“),\n\nako dlžníkovi, v ktorom má sťažovateľ postavenie veriteľa, na schvaľovacej schôdzi\nveriteľov konanej 4. júla 2014 nebol prijatý reštrukturalizačný plán spoločnosti (dlžníka)\nz dôvodu neschválenia plánu skupinou veriteľov tvorenou Slovenskou republikou –\nDaňovým úradom Bratislava (ďalej len „daňový úrad“).\nSpoločnosť (dlžník) 7. júla 2014 doručila okresnému súdu návrh, ktorým navrhla, aby\nokresný súd nahradil súhlas veriteľa (daňového úradu) s reštrukturalizačným plánom,\npotvrdil reštrukturalizačný plán a ukončil reštrukturalizačné konanie.\nSťažovateľ 15. júla 2014 doručil okresnému súdu „Podnet na zamietnutie\nreštrukturalizačného plánu pre jeho podstatný rozpor so spoločným záujmom veriteľov –\nupozornenie na rozhodné skutočnosti“.\nOkresný súd uznesením č. k. 2 R 9/2013­1687 z 22. júla 2014 (ďalej len „uznesenie\nokresného súdu“) reštrukturalizačný plán zamietol. V odôvodnení svojho uznesenia\n2\n\nokresný súd\n\nopísal\n\npriebeh\n\nreštrukturalizačného\n\nkonania\n\na\n\nvýsledky\n\nhlasovania\n\no reštrukturalizačnom pláne, spoločnosťou (dlžníkom) uvedené dôvody v jej návrhu\ndoručenom okresnému súdu 7. júla 2014, ako aj skutočnosti uvedené v podnete sťažovateľa\ndoručenom okresnému súdu 15. júla 2014, citoval vzťahujúcu sa zákonnú úpravu a dospel\nk záveru o splnení zákonných podmienok pre zamietnutie reštrukturalizačného plánu.\nKrajský súd na odvolanie spoločnosti (dlžníka) napadnutým uznesením zmenil\nuznesenie okresného súdu z 22. júla 2014 tak, že nahradil súhlas veriteľa (daňového úradu)\ns reštrukturalizačným plánom, potvrdil reštrukturalizačný plán a skončil reštrukturalizačné\nkonanie spoločnosti (dlžníka).\nSťažovateľ namieta porušenie ním označených práv uznesením krajského súdu\na v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie uvádza, že je „toho názoru, že\nUznesením Krajského súdu v Bratislave č. 2CoKR/128/2014 z 16. 9. 2014 došlo k porušeniu\nspomínaných čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keď\nKrajský súd v Bratislave zmenil Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. 2R/9/2013­1687\nz 22. 7. 2014 o zamietnutí reštrukturalizačného plánu jeho dodatočným schválením\nbez toho, aby túto svoju zmenu voči veriteľom dlžníka (účastníkom konania, vrátane\nsťažovateľa) akokoľvek zdôvodnil, keďže jeho uznesenie obsahuje len hlavičku, výrok,\npoučenie a žiadne odôvodnenie (akékoľvek)...“. Sťažovateľ uviedol, že „jedným z dôvodom\nprvostupňového zamietnutia reštrukturalizačného plánu dlžníka bol okrem iného\nzdokladovaný a odôvodnený podstatný rozpor so spoločným záujmom veriteľov... veriteľom\nbolo ponúknuté nižšie uspokojenie, ako by bolo dosiahnuteľné v konkurze... vo vzťahu\nk čomu bude dlžník oprávnený si ponechať až 75 % budúcich príjmov, zatiaľ čo veritelia sa\nbudú musieť vzdať až 95 % svojich nárokov voči nemu (majú byť uspokojený len do 5 %)... a\nto bez ohľadu na to, že reštrukturalizačný plán dlžníka ani k žiadnemu podnikaniu\nnezaväzoval...“.\n\nSťažovateľ\n\nďalej\n\nuviedol,\n\nže\n\n„bezprostredne\n\npred\n\nzačatím\n\nreštrukturalizácie boli v benefit off­shore spoločností odstránené z dlžníkovho majetku\nreálne aktíva o hodnote 15.500.000.­ €, ktoré dlžníkovým veriteľom pôvodne zabezpečovali\naž 89 %­né uspokojenie (celkový majetok dlžníka 16.523.828,­ € vs. záväzky dlžníka\n3\n\n18.548.589,­ €), kde u majoritnej časti záväzkov dlžníka existoval dôvodný predpoklad, že\ntieto patrili jemu spriazneným osobám, čím by s poukazom na § 95 ods. 3 ZKR mohlo dôjsť\naž k 100 %­mému uspokojeniu skutočných veriteľov...“. Sťažovateľ poukázal na to, že\n«za reštrukturalizačný plán dlžníka hlasovali len 3 z celkovo 24 prihlásených veriteľov,\nz toho dvoch zastupovali vlastní advokáti dlžníka, ďalšiemu bolo ako jedinému prisľúbené\naž 100 %­né uspokojenie, a u posledného zas existovalo dôvodné podozrenie, že tento bol\npre potreby ovládnutia reštrukturalizácie účelovo veriteľom „vyrobený“ (off­shore\nschránka s neznámym pozadím, ktorá sa dlžníkovým veriteľom stala bezprostredne pred\nreštrukturalizáciou na základe jeho vlastných zmeniek)...». Na základe uvedeného\nsťažovateľ vyslovil „podozrenie z toho, že cieľom celej dlžníkovej reštrukturalizácie bolo\nzrejme zabezpečiť to, aby vyššie uvedený presun dlžníkovho majetku nebol napadnutý,\nči veriteľmi podrobne skontrolované účtovníctvo (faktúry a bankové výpisy, nie len účtovné\nvýkazy)...“.\nVo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľ\nuviedol:\n«Sťažovateľ s poukazom na zásadu kontradiktórnosti konania a rovnosti účastníkov\nnamieta aj porušenie svojho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSR. čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru v rovine čl. 47 ods.3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy\nSR aj tým, že odvolací súd sťažovateľovi. či inému veriteľovi nikdy žiadne z odvolacích\npodaní dlžníka nedoručil, ani ich na ich podanie, napr. zverejnením v Obchodnom vestníku,\nnikdy neupozornil ­ najmä na doplnenie dlžníkovho odvolania z 12. 9. 2014, kam dlžník\nzaložil aj značný rozsah údajných „dôkazov“, na ktorých bezpredmetnosť sťažovateľ nemal\nmožnosť reagovať (najmä ich nepreskúmateľnosť a vedomé zatajovanie rozhodných\nskutočností).»\nSťažovateľ v ostatnej časti svojej argumentácie zdôrazňuje dôvodnosť a správnosť\nzáverov okresného súdu v jeho uznesení, ktorým bol zamietnutý návrh spoločnosti (dlžníka)\nna nahradenie súhlasu veriteľa (daňového úradu) s reštrukturalizačným plánom.\n\n4\n\nSťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces\npodľa či. 46 ods. 1, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo na rovnosť účastníkov podľa\nčl. 47 ods. 3 ústavy a možnosť vyjadriť sa ku všetkým dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,\nuznesením Krajského súdu v Bratislave č. 2CoKR/128/2014 z 16. 9. 2014 porušené boli.\n2. Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. 2CoKR/128/2014\nz 16. 9. 2014 a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.\n3. Sťažovateľovi... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume\n50.000, €..., ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Sťažovateľovi... sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 284,08 €,\nktorú je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet jej právneho zástupcu... do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“\nObchodná spoločnosť\n\n, zastúpená\n\nadvokátom JUDr. Ľubomírom Hlbočanom, Vajnorská 20, Bratislava, podaním doručeným\nústavnému súdu 17. februára 2015 navrhla, aby bola pripustená do konania ako vedľajší\núčastník s odvolaním sa na vlastný právny záujem na výsledku konania pred ústavným\nsúdom.\nSpoločnosť vo svojom podaní uviedla:\n„V konaní pred Krajským súdom v Bratislave sp. zn. 2 CoKR/128/2014 vystupovala\nspoločnosť\n\nako dlžník, ktorý navrhoval nahradiť súhlas veriteľskej skupiny\n\nsúdom a potvrdiť reštrukturalizačný plán. Ako dlžník, ktorému bol schválený\nreštrukturalizačný plán (a tým pádom aj umožnené zachovanie prevádzky podniku\na pokračovanie vo vykonávaní podnikateľskej činnosti) má právny záujem na výsledku\nkonania vedenom pred Ústavným súdom SR, nakoľko rozhodnutím Ústavného súdu SR môže\nbyť zrušené právoplatné Rozhodnutie a tým navodený stav právnej neistoty na strane\nnavrhovateľa.“\n5\n\nAj napriek tomu, že ustanovenie § 21 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní\npred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) je vo vzťahu k ustanoveniu § 93 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku\nlex specialis, pričom v zmysle uvedeného sa spoločnosti podľa žiadneho ustanovenia\nzákona o ústavnom súde nepriznáva postavenie vedľajšieho účastníka (m. m. II. ÚS 91/08,\nII. ÚS 122/05), ústavný súd nepochybuje o tom, že spoločnosť môže mať právny záujem\nna výsledku tohto konania pred ústavným súdom. Ústavný súd preto aplikujúc ústavne\nkonformný výklad zákona (m. m. I. ÚS 363/08) priznal spoločnosti postavenie vedľajšieho\núčastníka konania.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\n\n6\n\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nO zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,\nak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného\npráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi\nnapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,\nale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo\nprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože\nuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,\nII. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).\nÚstavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané\ndôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie\nkonanie.\nZ obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha\nvyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa\nčl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým dôkazom v konaní podľa\nčl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nuznesením krajského súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie okresného súdu o zamietnutí\nreštrukturalizačného plánu tak, že súhlas veriteľa bol nahradený, reštrukturalizačný plán bol\npotvrdený a reštrukturalizačné konanie spoločnosti (dlžníka) skončené.\nSťažovateľ\n\nvytýka\n\nnapadnutému\n\nuzneseniu\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nzverejnenému\n\nv Obchodnom vestníku Slovenskej republiky to, že neobsahuje časť odôvodnenia, v čom\nsťažovateľ bez ďalšieho vidí porušenie svojich označených základných a iných práv (čl. 46\nods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru). V ďalšej argumentácii sťažovateľ\npodrobne obhajuje dôvodnosť a správnosť uznesenia okresného súdu o zamietnutí\n7\n\nreštrukturalizačného plánu a v závere svojej sťažnostnej argumentácie namieta porušenie\nsvojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru „v rovine“ základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy „aj\ntým, že odvolací súd sťažovateľovi či inému veriteľovi nikdy žiadne z odvolacích podaní\ndlžníka nedoručil, ani ich na ich podanie, napr. zverejnením v Obchodnom vestníku, nikdy\nneupozornil... na ktorých bezpredmetnosť sťažovateľ nemal možnosť reagovať...“.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom\nustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch\nustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní rovní.\nPodľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala\nbez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nÚstavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné\nposudzovať spoločne.\nÚstavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva\nna súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj práva na spravodlivé\nsúdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom\n8\n\ntomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako\naj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi\nbol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje\nna kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne\ns medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,\nmutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).\nZ tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia\nvšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach\ndošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery\nvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli\nzjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by\nmali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli\nnapravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.\nVychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia\nopodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie krajského súdu, ktorým bolo\nzmenené uznesenie okresného súdu.\nVo vzťahu k prioritnej námietke sťažovateľa, že napadnuté uznesenie krajského súdu\nzverejnené v Obchodnom vestníku Slovenskej republiky neobsahuje časť odôvodnenia,\nako aj vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že mu neboli doručované vyjadrenia spoločnosti\n(dlžníka) zo strany krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že krajský súd postupoval\n9\n\nv súlade so zákonom č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze\na reštrukturalizácii“), a preto v jeho postupe nemožno ustáliť možnosť porušenia\nsťažovateľom označených práv. Ústavný súd sa vo vzťahu k týmto námietkam sťažovateľa v\ncelom rozsahu stotožňuje s vyjadrením krajského súdu sp. zn. Spr. 3637/14 zo 16. decembra\n2014, v ktorom sa uvádza:\n«Vec Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2R/9/2013 bola tunajšiemu súdu\npredložená na rozhodnutie dňa 20. 08. 2014 a bola jej pridelená sp. zn. 2 CoKR/128/2014.\nUznesením č. k. 2CoKR/128/2014­2355 zo dňa 16. 09. 2014 tunajší súd zmenil\nuznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 2R/9/2013­1687 zo dňa 22. 07. 2014...\n... ZKR je vo vzťahu k Občianskemu súdnemu poriadku lex specialis. Podľa\nustanovenia § 196 ZKR, ak tento zákon neustanovuje inak, na začatie konkurzného konania,\nna konkurzné konanie, na začatie reštrukturalizačného konania, na reštrukturalizačné\nkonanie a konanie o oddlžení sa primerane použijú ustanovenia zákona č. 91/1963 Zb.\nObčiansky súdny poriadok.\nOdvolací senát rozhodol o odvolaní dlžníka dňa 16. 09. 2014 v zákonnej 30­dňovej\nlehote v zmysle ustanovenia §154 ods.2 ZKR s tým, že v ten istý deň bol daný súdnej\nkancelárii pokyn na zverejnenie rozhodnutia v Obchodnom vestníku.\nUznesenie bolo v Obchodnom vestníku č. 180/2014 zverejnené dňa 22. 09. 2014\nv skrátenej verzii t. j. bez odôvodnenia... v súlade s ustanovením § 199 ods. 1 ZKR („ak\ntento zákon neustanovuje inak, uznesenia a iné písomnosti súdu sa v konaniach podľa tohto\nzákona doručujú ich zverejnením v Obchodnom vestníku. Uznesenie, ktoré sa zverejňuje\nv Obchodnom vestníku, sa zverejňuje bez odôvodnenia.“).\nVzhľadom k tomu, že došlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa, bolo potrebné\nv súlade s ustanovením § 153 ods. 1 a § 199 ods. 5 ZKR rozhodnutie odvolacieho súdu\nbezodkladne zverejniť v Obchodnom vestníku. Je v súlade s citovanými ustanoveniami\ni s praxou odvolacieho súdu, keď tento sám zverejní svoje rozhodnutie v Obchodnom\nvestníku a až následne spis zašle súdu prvého stupňa.\nOdvolací senát podotýka, že v takomto prípade sa uznesenie o zmene rozhodnutia,\nktorým bol potvrdený reštrukturalizačný plán, doručuje len prostredníctvom Obchodného\n10\n\nvestníka (§ 153 ods. 1 ZKR). Zverejnením uznesenia v Obchodnom vestníku je rozhodnutie\ndoručené všetkým účastníkom konania.\nOdvolací senát nemal dôvod uznesenie doručovať sťažovateľovi, nakoľko podľa\nustanovenia § 199 ods. 2 ZKR sa doručujú všetky tie uznesenia, ktorými sa účastníkovi\nukladá povinnosť alebo ktorými sa účastník vyzýva, alebo ak ZKR výslovne ustanovuje, aby\nsa uznesenie určitej osobe doručilo, alebo ak je to potrebné na vedenie konania. O takýto\nprípad nešlo.\nDoručovanie, zverejňovanie súdnych rozhodnutí a iných písomností je upravené\nv ZKR v ustanovení § 199. Reštrukturalizačné konanie nie je typické sporové konanie, o\nčom svedčí aj skutočnosť, že súd prvého stupňa rozhodoval na základe podnetu\n.\nKaždý účastník konania má po zverejnení uznesenia v Obchodnom vestníku možnosť\nnazerať do súdneho spisu. Sám sťažovateľ o odvolaní proti uzneseniu súdu prvého stupňa\nvedel... a k odvolaniu sa aj vyjadril, čím realizoval svoje procesné právo... Senát 2CoKR sa\ns vyjadrením sťažovateľa oboznámil a s jeho vyjadrením sa v rozhodnutí vysporiadal.\nNezodpovedá skutočnosti tvrdenie sťažovateľa, že odvolací súd svoje rozhodnutie\nničím neodôvodnil. Odvolací senát po vydaní rozhodnutia a jeho zverejnení v Obchodnom\nvestníku písomne vyhotovil svoje rozhodnutie (lehota na jeho vyhotovenie bola predĺžená\ndo 24. 10. 2014) a dňa 24. 10. 2014 ho expedoval na súd prvého stupňa...\nSenát 2CoKR prehlásil, že k rozhodovaniu vo veci napadnutej ústavnou sťažnosťou\npristupoval so všetkou zodpovednosťou a podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia.\nSenát 2CoKR svoje rozhodnutie riadne a podrobne odôvodnil.\nZákladné práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, podľa\nnázoru senátu 2CoKR, porušené neboli. Podľa názoru odvolacieho senátu v prípade, že\nhrozí dlžníkovi úpadok, je potrebné úpadcovi dať možnosť riešiť existujúci úpadok\nreštrukturalizačným konaním.»\nSťažovateľ namietajúc závery uvedené vo výrokovej časti napadnutého uznesenia\nkrajského súdu zakladá svoju argumentáciu na podpore správnosti záverov vyslovených\n\n11\n\nokresným súdom v uznesení o zamietnutí reštrukturalizačného plánu, ktoré okresný súd\nodôvodnil takto:\n«Na základe predloženého návrhu predkladateľa plánu ­ Dlžníka súd podrobne\npreskúmal celý spisový materiál, najmä reštrukturalizačný posudok správcu, predložený\nreštrukturalizačný plán, ako i zvyšnú predloženú dokumentáciu, pričom zobral do úvahy\npostup správcu, oprávneného orgán t. j. veriteľského výboru a ostatných účastníkov konania\nv priebehu reštrukturalizačného konania, na základe čoho dospel k nasledovnému záveru.\nV zmysle §154 ods. 1 písm. a) ZKR je súd povinný uznesením zamietnuť plán\nv prípade, ak nebol prijatý schvaľovacou schôdzou. Uvedené však neplatí v prípade, ak je\nmožné za súčasného splnenia podmienok uvedených v § 152 nahradiť súhlas skupiny\nveriteľov nesúhlasiacej s plánom.\nV tomto konkrétnom prípade plán nebol schválený schôdzou veriteľov, nakoľko\nskupina Z2 vytvorená pre veriteľa SR ­ Daňový úrad Bratislava plán neschválila, keď\ns počtom hlasov 1 894 850 hlasoval veriteľ proti prijatiu plánu.\nNa nahradenie súhlasu tejto skupiny veriteľov je v zmysle § 152 ods. 1 písm. a) ZKR\npotrebné okrem iného aj splnenie podmienky, že účastník plánu zaradený do tejto skupiny\nv prípade prijatia plánu nebude na základe plánu v zjavne horšom postavení, než v akom by\nbol v prípade neprijatia plánu. Zákon ukladá súdu vychádzať pri posudzovaní tejto\nskutočnosti z pravdepodobného uspokojenia veriteľa v konkurznom konaní v deň začatia\nreštrukturalizačného konania, pričom má povinnosť vychádzať z údajov uvedených v pláne\ndo momentu, kým sa nepreukáže opak.\nSúd sa preto zaoberal postavením veriteľa SR ­ Daňový úrad Bratislava.\nVychádzajúc z konečného zoznamu pohľadávok sa jedná o zabezpečeného veriteľa\ns pohľadávkou vo výške 1 894 850,84 eura. Deň vzniku záložného práva je v zmysle\nkonečného zoznamu pohľadávok 05. 12. 2013. Súd rozhodol o začatí reštrukturalizačného\nkonania uznesením č. k. 2R/9/2013­142 z 05. 12. 2013. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť\ndňom 13. 12. 2013.\nV návrhu na potvrdenie reštrukturalizačného plánu a nahradenie súhlasu skupiny\nveriteľov doručenom súdu dňa 07. 07. 2014 Dlžník ako predkladateľ plánu uvádza, že\nv prípade vyhlásenia konkurzu ku dňu začatia reštrukturalizačného konania by bola\n12\n\npohľadávka SR ­ Daňového úradu Bratislava uspokojená v rovnakej výške ako\nnezabezpečené pohľadávky. Dôvodom je skutočnosť, že ku dňu začatia reštrukturalizačného\nkonania záložné právo zabezpečujúce pohľadávku veriteľa SR­ Daňový úrad Bratislava ešte\nneexistovalo, keďže rozhodnutie SR ­ Daňový úrad Bratislava o zriadení záložného práva sa\nstalo vykonateľné dňa 27. 12. 2013, t. j. až po začatí reštrukturalizačného konania.\nPercentuálnu mieru uspokojenia veriteľa ako nezabezpečeného veriteľa predkladateľ plánu\nvyčíslil na 0,69 % ­ 47,54 % v závislosti od výťažnosti pohľadávok Dlžníka.\nReštrukturalizačný plán určuje pritom podľa Dlžníka výšku uspokojenia uvedeného\nveriteľa od 7,2 % do 55,53 % v závislosti od výťažnosti pohľadávok Dlžníka.\nSúd má za to, že z údajov uvedených v konečnom zozname pohľadávok je zrejmé, že\nzáložné právo vzniklo ku dňu 05. 12. 2013, a preto za účelom porovnania postavenia\nveriteľa SR ­ Daňový úrad Bratislava v prípade reštrukturalizácie a v prípade vyhlásenia\nkonkurzu ku dňu začatia reštrukturalizácie bolo v pláne potrebné postavenie veriteľa\nkvalifikovať ako postavenie zabezpečeného konkurzného veriteľa.\nPorovnanie postavenia veriteľa SR ­ Daňový úrad Bratislava ako zabezpečeného\nveriteľa v konkurze a ako veriteľa v reštrukturalizačnom konaní odhaduje predkladateľ\nplánu v reštrukturalizačnom pláne na 2,32 % (pri nulovej výťažnosti speňažovaných\npohľadávok).\nZároveň súd považoval za potrebné zobrať do úvahy aj skutočnosti uvádzané\nv Podnete Veriteľa, z ktorých vyplýva vysoká pravdepodobnosť väčšieho objemu majetku\npatriaceho do konkurznej podstaty, a to vzhľadom na Veriteľom uvádzané skutočnosti\ntýkajúce sa hodnoty pozemkov v obci\n\n, ktorých developingu sa Dlžník plánuje\n\nv rámci plnenia reštrukturalizačného plánu venovať, ako i možnosti uplatnenia sankcie\npokuty za včasné nepodanie návrhu na vyhlásenie konkurzu zo strany konateľov Dlžníka,\nnakoľko zo samotného reštrukturalizačného posudku je zrejmé, že do stavu Úpadku sa\nDlžník dostal už v období roku 2012, zatiaľ čo návrh na povolenie reštrukturalizácie bol\npodaný až dňa 03. 12. 2013. Rovnako tak je potrebné brať zreteľ na možnosť existencie\nodporovateľných právnych úkonov Dlžníka, nakoľko je zrejmé, že majetok Dlžníka bol\nznížený o značný objem majetku, no napriek tomu nie je známa bližšia a podrobná analýza\nskutočností, za ktorých k uvedenému úbytku majetku došlo. Jedná sa preto o značnú časť\n13\n\nmajetku, ktorý nebol pri posudzovaní postavenia zabezpečeného veriteľa SR ­ Daňový úrad\nBratislava v prípadnom konkurznom konaní braný na zreteľ.\nSúd je toho názoru, že vzhľadom na uvedené skutočnosti je dôvodné sa domnievať, že\nveriteľ SR ­ Daňový úrad Bratislava by bol v prípade prijatia predmetného\nreštrukturalizačného plánu v zjavne horšom postavení a to tak bez ohľadu na skutočnosť,\nči by bol v konkurznom konaní vyhodnotený ako zabezpečený veriteľ alebo ako\nnezabezpečený veriteľ.\nZ uvedeného vyplýva, že nie sú splnené podmienky v zmysle § 152 ods. 1 písm. a)\nZKR, a preto súd nevyhovel návrhu veriteľa na nahradenie súhlasu skupiny veriteľov.\nV súlade s § 154 ods. 1 písm. c) ZKR, nakoľko plán nebol prijatý schvaľovacou schôdzou,\nsúd rozhodol o zamietnutí plánu.\nV zmysle § 154 ods. 1 písm. d) ZKR súd uznesením zamietne plán, ak je plán\nv podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov. Znamená to teda, že súd je ex offo\npovinný skúmať aj súlad plánu so spoločným záujmom veriteľov. O takýto rozpor pôjde\npritom v prípade, ak poskytuje účastníkovi horšie uspokojenie, než aké by bolo možné\ndosiahnuť v konkurze.\nSúd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosti uvádzané Veriteľom v Podnete a to\nnajmä na nedostatočné vysporiadanie sa s majetkom v hodnote 15 455 563,­ eur\nvyplývajúcim z účtovnej evidencie Dlžníka a možnosťou odporovania jednotlivých právnych\núkonov, pri ktorých bol predmetný majetok odstránený z majetku Dlžníka. Existencia\ntakéhoto majetku, čo i len čiastočného by totiž mala vplyv na výšku výťažku v konkurznom\nkonaní a rovnako tak na výšku uspokojenia v konkurze. Rovnako tak eventuálna možnosť\nuplatnenia pokuty voči konateľovi Dlžníka za včasné nepodanie návrhu na vyhlásenie\nkonkurzu, ktorá odôvodnene pripadá v prípadnom konkurznom konaní do úvahy, nakoľko\nzo spisového materiálu má súd za preukázané, že úpadok Dlžníka nastal už v roku 2012,\nnapriek tomu, že návrh na povolenie reštrukturalizácie bol podaný až dňa 03. 12. 2013.\nĎalej sa súd stotožňuje s tvrdeniami Veriteľa týkajúcimi sa pozemkov v katastrálnom\núzemí\n\n, zapísaných na LV\n\na\n\n(ďalej len „pozemky“) patriacich\n\nDlžníkovi, ktoré Dlžník nadobudol na základe Zmluvy o predaji podniku zo dňa 19. 02.\n2013 a Dodatku č. 1 z 26. 02. 2013, ktorým nadobudol podnik\n14\n\na\n\nnepomeru ich hodnoty, za ktorú predpokladá Dlžník ich speňaženie v reštrukturalizačnom\nkonaní a následné uspokojenie veriteľov a to najmä s poukazom na odhadovaný výťažok\nzo speňaženia pozemkov v konkurze vo výške 557 700,­ eur (str. 55 reštrukturalizačného\nposudku), ktorý je vyšší ako predpokladaný výťažok zo speňažovania v reštrukturalizácii\nvo výške 452 800,­ eur. Súd má za to, že tento postup nie je v súlade s 134 ods. 1 ZKR a\nteda\n\nvychádzajúc\n\nz\n\npredloženého\n\nreštrukturalizačného\n\nposudku\n\na\n\nnásledného\n\nreštrukturalizačného plánu, ako i účtovných podkladov, nezabezpečuje najvyššiu možnú\nmieru uspokojenia veriteľov Dlžníka.\nSúd má za to, že vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, predložený plán je\nv podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov, nakoľko uvedené skutočnosti\nnasvedčujú tomu, že je dôvodné sa domnievať, že výťažok v prípadnom konkurznom konaní\nby bol vyšší než výťažok predpokladaný predloženým reštrukturalizačným plánom, a preto\ni miera uspokojenia v konkurznom konaní by bola vyššia než miera uspokojenia\npredpokladaná reštrukturalizačným plánom a zároveň vyššia ako navrhovaná miera\nuspokojenia veriteľov v reštrukturalizačnom konaní, čo predstavuje dôvod na zamietnutie\nreštrukturalizačného plánu v zmysle § 154 ods. 1 písm. d) ZKR.\nVzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd v zmysle § 154 ZKR rozhodol tak ako je\nuvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, a teda reštrukturalizačný plán Dlžníka\nzamietol.»\nKrajský súd na rozdiel od okresného súdu dospel k záveru, že v danom prípade sú\nsplnené\n\npodmienky\n\npre\n\nnahradenie\n\nchýbajúceho\n\nsúhlasu\n\ndaňového\n\núradu\n\ns reštrukturalizačným plánom v zmysle § 152 ods. 1 písm. a) zákona o konkurze\na reštrukturalizácii. Súčasne dospel k rozdielnemu záveru od záverov okresného súdu\nv otázke danosti podstatného rozporu plánu so spoločným záujmom veriteľov, keď takýto\nrozpor nezistil. Krajský súd v relevantnej časti svoje uznesenie odôvodnil takto:\n„Základnou otázkou pre posúdenie správnosti napadnutého rozhodnutia je\nposúdenie, či súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že:\n\n15\n\na) že do stavu Úpadku sa Dlžník dostal už v období roku 2012, pričom prichádza\ndo úvahy možnosť uplatnenia pokuty (§ 11 ods. 4 ZKR) voči konateľovi Dlžníka za včasné\nnepodanie návrhu, čo v prípade vyhláseného konkurzu zvýši výšku uspokojenia veriteľov,\nb) existuje možnosť odporovateľných právnych úkonov Dlžníka, nakoľko je zrejmé, že\nmajetok Dlžníka bol znížený o značný objem majetku (nie je však známa bližšia a podrobná\nanalýza skutočností, za ktorých k uvedenému úbytku majetku došlo),\nc) záložné právo Daňového úradu vzniklo ku dňu 05. 12. 2013, a preto za účelom\nporovnania postavenia veriteľa ­ Daňový úrad v prípade reštrukturalizácie a v prípade\nvyhlásenia konkurzu ku dňu začatia reštrukturalizácie bolo v pláne potrebné postavenie\nveriteľa kvalifikovať ako postavenie zabezpečeného konkurzného veriteľa,\nd) že veriteľ ­ Daňový úrad by bol v prípade prijatia predmetného\nreštrukturalizačného plánu v zjavne horšom postavení, a to tak bez ohľadu na skutočnosť,\nči by bol v konkurznom konaní vyhodnotený ako zabezpečený veriteľ alebo ako\nnezabezpečený veriteľ,\ne) v zmysle ust. § 154 ods. 1 písm. d) ZKR, je plán v podstatnom rozpore\nso spoločným záujmom veriteľov, nakoľko je dôvodné sa domnievať, že výťažok v prípadnom\nkonkurznom\n\nkonaní\n\nby\n\nbol\n\nvyšší\n\nnež\n\nvýťažok\n\npredpokladaný\n\npredloženým\n\nreštrukturalizačným plánom, a preto i miera uspokojenia v konkurznom konaní by bola\nvyššia než miera uspokojenia predpokladaná reštrukturalizačným plánom a zároveň vyššia\nako navrhovaná miera uspokojenia veriteľov v reštrukturalizačnom konaní.“\nKrajský súd k prvému skúmanému záveru okresného súdu, že „a)... do stavu Úpadku\nsa Dlžník dostal už v období roku 2012, pričom prichádza do úvahy možnosť uplatnenia\npokuty (§ 11 ods. 4 ZKR) voči konateľovi Dlžníka za včasné nepodanie návrhu, čo v prípade\nvyhláseného konkurzu zvýši výšku uspokojenia veriteľov“, uviedol:\n«Z reštrukturalizačného posudku vyplýva, že „k 31. 12. 2012 dlžník bol v predĺžení,\navšak nebol platobne neschopný. K 31. 10. 2013 bol dlžník v predĺžení i platobne\nneschopný“.\nPrávna úprava účinná do 31. 12. 2012 ukladá povinnosť dlžníkovi podať návrh\nna vyhlásenie konkurzu aj z dôvodu úpadku vo forme platobnej neschopnosti, t. j. nielen\n16\n\nz dôvodu predĺženia. V prípade, že dlžník, resp. štatutár porušil povinnosť včas podať návrh\nna vyhlásenie konkurzu, bude počas právnej úpravy účinnej do 31. 12. 2012, ako aj počas\nnovej právnej úpravy účinnej od 01. 01. 2013, zodpovedať podľa oboch právnych úprav.\nPovinné osoby sa môžu svojej zodpovednosti zbaviť, ak preukážu, že konali s odbornou\nstarostlivosťou a svoju povinnosť neporušili, resp. je tu iný dôvod, ktorý vylučuje ich\nzodpovednosť. Za konanie s odbornou starostlivosťou môžeme považovať také konanie,\nktorého cieľom je vyriešiť úpadok iným spôsobom ako konkurzom, pokiaľ možno dôvodne\npredpokladať, že sa úpadok týmto spôsobom podarí vyriešiť. Musia byť pritom zohľadnené\nvšetky dostupné informácie a príslušné rozhodnutia, a postupy musia zodpovedať funkcii\na postaveniu konajúcej osoby (§ 7). Znamená to, že pokiaľ sa štatutárny orgán aktívne snaží\nvyriešiť úpadok iným spôsobom ako konkurzom, ak úspešnosť takéhoto riešenia možno\ndôvodne predpokladať a postupuje pritom podľa pravidiel „best practice“, takéto konanie\ntreba považovať za konanie s odbornou starostlivosťou, ktorá ho zbavuje zodpovednosti\nza oneskorené podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu. Zákon ukladá dlžníkovi, ktorému\nhrozí úpadok, prijať bez zbytočného odkladu vhodné a primerané opatrenia na jeho\nodvrátenie,\n\nlen\n\nčo\n\nhrozba\n\núpadku\n\nnastane.\n\nVhodnosť\n\na\n\nvčasnosť\n\nprijatých\n\nreštrukturalizačných opatrení vždy závisí najmä od informovanosti dlžníka.\nOdvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na § 206a ods. 3 ZKR, podľa ktorého,\nak dlžník spĺňal podmienky predĺženia podľa tohto zákona aj pred 01. 01. 2013 a podmienky\npredĺženia trvajú aj po 01. 01. 2013, osoby, ktoré pred 01. 01. 2013 vykonávali funkciu\nštatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu, likvidátora alebo boli zákonným\nzástupcom dlžníka a vykonávali túto funkciu aj po 01. 01. 2013, zodpovedajú za záväzok\nzaplatiť v prospech konkurznej podstaty sumu vo výške dlžníkovho zapísaného základného\nimania, ak nepodajú návrh na vyhlásenie konkurzu do 31. 03. 2013. Ustanovenie § 11 ods.\n3 ZKR upravuje aplikáciu zodpovednosti osôb povinných podať návrh na vyhlásenie\nkonkurzu podľa § 11 ods. 4 (zavedenú novelizáciou od 01. 01. 2013) za nesplnenie tejto\npovinnosti. Uvedená zodpovednosť postihuje všetky povinné osoby, ktoré nesplnili\nstanovenú povinnosť za obdobie štyroch rokov pred začatím konkurzného konania.\nZodpovednosť za nesplnenie tejto povinnosti (v zmysle právnej úpravy účinnej od 01. 01.\n2013) môže však prvýkrát nastať až za podmienok stanovených v § 206a ods. 3 ZKR.\n17\n\nÚčinnosť § 3 ods. 3, 11 ods. 4 je stanovená na 01.01.2013. Ustanovenie § 3 ods. 3\npredstavuje novú definíciu predĺženia. S tým súvisí ust. § 11 ods. 2, ktoré ukladá dlžníkovi\npovinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu pre predĺženie (už nie pre platobnú\nneschopnosť). Určitým nedostatkom je to, že k 01. 01. 2013 nebola odložená aj účinnosť\n§ 74a, ktorý ukladá správcovi povinnosť zisťovať, či dlžník aj ďalšie osoby porušili\npovinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Toto ustanovenie nadobudlo účinnosť\n01. 01. 2012. Pokiaľ by sa toto ustanovenie aplikovalo už od 01. 01. 2012, bol by správca\npovinný zisťovať, či určené osoby neporušili povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu,\na to 4 roky pred začatím konkurzného konania (§11 ods. 4). Ak by správca zistil, že povinné\nosoby porušil túto povinnosť, je povinný podať na súd návrh na uloženie sankcie určenej\nv § 11 ods. 4 postupom podľa § 74a už v roku 2012. Takúto sankciu by však súd nemohol\nuložiť, pretože v roku 2012 dlžník a určené osoby nie sú povinné podať návrh na vyhlásenie\nkonkurzu z dôvodu takého predĺženia, ktoré sú definované v § 3 ods. 3 v znení účinnom\nod 01. 01. 2013. Dlžník a určené osoby sú povinné aj v roku 2012 podať návrh\nna vyhlásenie konkurzu, ak je dlžník v úpadku, pričom za nesplnenie tejto povinnosti im\nhrozí zodpovednosť za škodu podľa § 11 ods. 4 v znení účinnom do 01. 01. 2012, teda\nveriteľom vzniká právo na náhradu škody po skončení konkurzného konania. Zistenie, že\npovinné osoby nesplnili stanovenú povinnosť do 1. januára 2013, má význam len\nna uplatnenie práva veriteľa na náhradu škody podľa § 11 ods. 4 v znení účinnom\ndo 01.01.2013. Na takéto zisťovanie však nie je správca povinný. Sankcia v paragrafe 11\nods. 4 je stanovená za nesplnenie povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu\npre predĺženie dlžníka, tak ako je predĺženie definované s účinnosťou od 01. 01. 2013.\nVzhľadom na to, že postup správcu a súdu smeruje k uloženiu sankcie za nesplnenie\npovinnosti stanovenej právnou úpravou účinnou od 01. 01. 2013 s modifikáciou § 206a\nods. 3, je potrebné prísť k záveru, že správca je tak povinný postupovať len po 01. 01. 2013.\nZ týchto dôvodov sú ustanovenia § 206a ods. 3 špeciálnymi prechodnými ustanoveniami.\nVyžadovanie plnenia povinnosti správcu, ktoré je stanovené v paragrafe 74a, už v roku\n2012 by bolo samoúčelné a založené na čisto formálnom výklade zákona.\n\n18\n\nZ uvedeného odvolací súd vyvodil právny záver, že v prípade vyhlásenia konkurzu by\nsa konkurzná podstata nezväčšila o sankciu 10.000 eur uloženú štatutárom v zmysle § 11\nods. 4 ZKR.»\nKrajský súd k druhému skúmanému záveru okresného súdu, že „b) existuje možnosť\nodporovateľných právnych úkonov Dlžníka, nakoľko je zrejmé, že majetok Dlžníka bol\nznížený o značný objem majetku (nie je však známa bližšia a podrobná analýza skutočností,\nza ktorých k uvedenému úbytku majetku došlo)“, uviedol:\n„... toto tvrdenie súdu nie je podložené žiadnymi dôkazmi. Súd vychádzal len\nz podnetu veriteľa. Z č. l. 58 reštrukturalizačného posudku jednoznačne vyplýva, že\npo prehodnotení podkladov a informácií poskytnutých Dlžníkom a na základe konzultácie\nso spoločnosťou\n\n, ktorá pri vypracovaní Posudku vyhodnocovala ekonomickú a účtovnú\n\nstránku podnikania Dlžníka, za sledované obdobie neboli identifikované úkony, ktoré by\nnapĺňali náležitosti odporovateľných právnych úkonov v zmysle § 57 a nasl. ZKR. Záver\nsprávcu je v tomto prípade jednoznačný.\nOdvolací súd v tejto súvislosti podotýka, že posudok je výsledkom dôkladného\nposúdenia situácie dlžníka odborníkom (správcom) s vyjadrením záveru, že dlžník spĺňa\npodmienky na povolenie reštrukturalizácie. V tomto smere je úloha súdu podstatne\nuľahčená, pretože pre súd z odborného posudku správcu záväzne vyplýva ekonomický\naspekt rozhodnutia. Podmienky na odporúčanie reštrukturalizácie sú taxatívne určené\n(§ 109 ZKR) a posudok sa vypracúva odborníkom práve na to, aby zhodnotil ekonomickú\nsituáciu dlžníka a odporučil reštrukturalizáciu, ak sú splnené všetky predpoklady.\nPokiaľ ide o pochybnosti veriteľa\n\no nestrannosti správcu, tieto nie sú\n\nničím podložené. Je nesporné, že znalec bol vybraný v zmysle zákona a spĺňa všetky\nzákonné predpoklady. Odvolací súd k tomu poznamenáva, že správca má nárok na odmenu\nza vypracovanie posudku a výkon funkcie v reštrukturalizácii. Zákon nemá osobitné\npravidlá pre určenie odmeny správcu, t. j. odmena záleží na komerčnej dohode správcu\na toho, kto správcu poveril vypracovaním posudku. Odmena však nesmie spochybňovať\nnestrannosť správcu ani ukracovať veriteľov, preto neprípustné sú také odmeny, ktoré\nmotivujú správcu viesť reštrukturalizáciu tak, aby pre veriteľov nebola dosiahnutá\n19\n\nčo najvyššia možná miera uspokojenia ich pohľadávok, a také odmeny, ktoré by neprešli\nprípadným testom odporovateľnosti. Výber osoby správcu zostáva výlučne na tom, kto je\noprávnený správcu poveriť vypracovaním posudku. Týmto poverením nie je určená len\nosoba, ktorá vypracuje posudok, ale aj osoba, ktorú súd v neskoršom procese ustanoví\ndo funkcie správcu. Poveriť vypracovaním posudku možno iba osobu zapísanú do zoznamu\nsprávcov, ktorý vedie Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, t. j. iba osobu, ktorá\nmá zákonnú licenciu na vykonávanie správcovskej činnosti. Povinnosťou správcu je\nvypracovať posudok nestranne a s odbornou starostlivosťou, t. j. posudok musí byť\nvyvážený, objektívny, nesmie žiadne podstatné skutočnosti zamlčať, ani niektoré skutočnosti\nneprimerane vyzdvihnúť, pričom musí zohľadňovať všetky dostupné informácie a závery\nposudku musia byť odborné, zodpovedajúce skutočnosti, že tieto závery robí licencovaný\nsprávca. Správca pritom zodpovedá za škodu, ktorú spôsobí tým, že reštrukturalizáciu\nodporučil alebo neodporučil, a to jednak tomu, pre koho posudok vypracoval, ako aj\nveriteľom. Reštrukturalizáciu správca môže odporučiť iba vtedy, ak zistí, že sú splnené\nvšetky zákonné predpoklady. Tieto predpoklady spočívajú v štyroch testoch a musia byť\nnaplnené, aby reštrukturalizáciu mohol správca odporučiť, a to v čase, keď posudok\nvypracuje. Tieto testy robí správca na základe údajov poskytnutých dlžníkom v rámci\nsúčinnosti, pričom tieto údaje musia byť podľa možnosti čo najviac aktuálne. Prvým testom\nje test podnikania, ktorý správca musí vykonať z dôvodu zistenia, či dlžník reálne vykonáva\npodnikateľskú činnosť. Druhým testom je test úpadku, pričom úpadok môže byť vo forme\npredĺženia alebo platobnej neschopnosti; podrobnosti upravuje zákon (§ 3), resp. vyhláška\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky číslo 643/2005 Z. z.. Tretím testom je test\nzachovania podstatnej časti prevádzky podniku, kde správca musí zistiť, či možno\nodôvodnene predpokladať zachovanie aspoň podstatnej časti prevádzky podniku. Musí teda\nzistiť, že podstatná časť prevádzky podniku v prípade splnenia určitých opatrení môže byť\nschopná generovať pozitívny prevádzkový výsledok. Posledný test, ktorý správca musí\nurobiť v rámci posudku, je porovnanie uspokojenia veriteľov v prípade konkurzu a v prípade\nreštrukturalizácie.\nNa základe takéhoto testovania reštrukturalizačný scenár musí predstavovať lepšie\nuspokojenie veriteľov ako v konkurze. Všetky štyri uvedené testovacie podmienky musia byť\n20\n\nsplnené kumulatívne, a ak čo len jedna z nich nie je splnená, správca nemôže odporučiť\nreštrukturalizáciu.\nOdvolací súd na základe vyššie uvedeného skonštatoval, že reštrukturalizačný\nposudok bol vypracovaný s odbornou starostlivosťou a záver správcu, že neboli zistené\nodporovateľné právne úkony je nespochybniteľný. Zo strany\n\nani súdu nebol\n\npreukázaný opak. Z tohto dôvodu by konkurzná podstata v prípade vyhlásenia konkurzu\nnebola obohatená o výťažok z odporovateľných právnych úkonov.“\nK tretiemu skúmanému záveru okresného súdu, že „c) záložné právo Daňového\núradu vzniklo ku dňu 05. 12. 2013, a preto za účelom porovnania postavenia veriteľa ­\nDaňový úrad v prípade reštrukturalizácie a v prípade vyhlásenia konkurzu ku dňu začatia\nreštrukturalizácie bolo v pláne potrebné postavenie veriteľa kvalifikovať ako postavenie\nzabezpečeného konkurzného veriteľa“, krajský súd uviedol:\n„Tvrdenie súdu prvého stupňa... je nesprávne. Podľa § 152 ods. 1 písm. b) ZKR\npri posudzovaní, či Daňový úrad nebude v zjavne horšom postaví v prípade vyhlásenia\nkonkurzu, musí súd vychádzať z pravdepodobného uspokojenia veriteľa v konkurznom\nkonaní v deň začatia reštrukturalizácie. Uznesenie č. k. 2R/9/2013­142 zo dňa 05. 12. 2013\no začatí reštrukturalizácie sa stalo vykonateľné dňa 13. 12. 2013.\nPodľa § 63 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní ukladať povinnosti alebo\npriznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím,\nktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPodľa § 81 ods. 1 na zabezpečenie daňového nedoplatku môže rozhodnutím správcu\ndane vzniknúť záložné právo k predmetu záložného práva vo vlastníctve daňového dlžníka\nalebo k pohľadávke daňového dlžníka Rozhodnutie o zabezpečení daňového nedoplatku\nzriadením záložného práva k zálohu daňového dlžníka sa doručí daňovému dlžníkovi.\nOdvolanie nemá odkladný účinok.\nZ vyššie uvedených ustanovení možno vyvodiť právny záver, že záložné právo\nDaňového úradu vzniklo doručením predmetného rozhodnutia, t.j. 27. 12. 2013. Daňové\nzáložné právo vzniká totiž až právoplatnosťou rozhodnutia správcu dane o zriadení\ndaňového záložného práva. Nakoľko záložné právo Daňového úradu vzniklo až\n21\n\n27. 12. 2013,\n\npre\n\núčely\n\nporovnania\n\npostavenia\n\nDaňového\n\núradu\n\nv\n\nprípade\n\nreštrukturalizácie a v prípade vyhlásenia konkurzu ku dňu začatia reštrukturalizácie (13.\n12. 2013), nie je možné postavenie Daňového úradu kvalifikovať ako postavenie\nzabezpečeného veriteľa. Daňový úrad by teda v konkurznom konaní bol ako nezabezpečený\nveriteľ a jeho postavenie by preto nebolo zjavne horšie ako v prípade neprijatia plánu.“\nK štvrtému skúmanému záveru okresného súdu, že „d)... veriteľ ­ Daňový úrad by\nbol v prípade prijatia predmetného reštrukturalizačného plánu v zjavne horšom postavení,\na to tak bez ohľadu na skutočnosť, či by bol v konkurznom konaní vyhodnotený ako\nzabezpečený veriteľ alebo ako nezabezpečený veriteľ“, krajský súd uviedol:\n„Tvrdenie súdu... nemá oporu v reštrukturalizačnom pláne, z ktorého musí súd\nvychádzať. Súd pri svojom závere, že Daňový úrad by bol v prípade prijatia predmetného\nreštrukturalizačného plánu v zjavne horšom postavení, vychádzal len z tvrdení veriteľa\n, bez toho, aby dlžníkovi dal možnosť sa vyjadriť, pričom odvolateľ sa\nvo svojom odvolaní ako aj vo svojich ďalších písomných stanoviskách vyjadril k všetkým\nrelevantným tvrdeniam, ktoré zdokladoval.\nOdvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, nemôže vecne hodnotiť jednotlivé\nstanoviská, pretože ide jednoznačne o odborné otázky. Nakoľko nie je možné ustáliť, že\nv prípade nahradenia súhlasu Daňového úradu súdom v zmysle § 152 ods. 1 písm. a) ZKR,\nbol\n\npreukázaný\n\nopak,\n\nbolo\n\npovinnosťou\n\nsúdu\n\nprvého\n\nstupňa\n\nvychádzať\n\nz reštrukturalizačného plánu.\nOdvolací súd považuje za dôležité tiež uviesť, že reštrukturalizačný plán vychádza\nz reštrukturalizačného posudku, pričom ekonomický aspekt rozhodnutia správcu nie je\notázkou právneho posúdenia, ale pre súd záväzne vyplýva z odborného posudku správcu.\nSprávca je povinný sústavne s odbornou starostlivosťou sledovať finančné a obchodné\nsituácie dlžníka. Pokiaľ je vývoj jeho ekonomických pomerov negatívny a nedáva záruky\npre úspešnosť reštrukturalizácie, správca je povinný bezodkladne požiadať súd o vyhlásenie\nkonkurzu. Úlohou reštrukturalizačného konania je poskytnutie ochrany dlžníkovi\npred veriteľmi, pričom ochrana má byť v konečnom dôsledku v záujme veriteľov, pretože\nuspokojenie ich pohľadávok v sanačnom konaní by vždy malo byť vyššie ako je\n22\n\nv likvidačnom konkurze. Účelom sanačného postupu je ekonomická záchrana dlžníka,\nktorému sa umožní počas sanačného konania pokračovať v podnikateľskej alebo inej\nekonomickej činnosti pod dozorom súdu, správcu a veriteľov. Výsledkom sanačného\npostupu je čiastočné uspokojenie pohľadávok veriteľov, pričom vo zvyšku ich pohľadávky,\nna rozdiel od konkurzu, zanikajú a oddlženému dlžníkovi sa dáva možnosť úspešne\npokračovať v podnikateľskej činnosti. Schválený plán reštrukturalizácie schôdzou veriteľov\nspĺňa všetky predpoklady pre uspokojenie pohľadávok veriteľov v rozsahu navrhnutom\nv pláne.\nZo spisu vyplýva, že pri vypracovaní plánu reštrukturalizácie dlžník postupoval\nv súčinnosti so správcom a veriteľským výborom. Všetky stanoviská a podnety boli\nvyhodnocované s odbornou starostlivosťou a boli zapracované dlžníkom do návrhu plánu.\nTento rozhodujúci fakt súd prvého stupňa nebral do úvahy.“\nNapokon krajský súd k piatemu skúmanému záveru okresného súdu, že „e) v zmysle\nust. § 154 ods. 1 písm. d) ZKR, je plán v podstatnom rozpore so spoločným záujmom\nveriteľov, nakoľko je dôvodné sa domnievať, že výťažok v prípadnom konkurznom konaní by\nbol vyšší než výťažok predpokladaný predloženým reštrukturalizačným plánom, a preto\ni miera uspokojenia v konkurznom konaní by bola vyššia než miera uspokojenia\npredpokladaná reštrukturalizačným plánom a zároveň vyššia ako navrhovaná miera\nuspokojenia veriteľov v reštrukturalizačnom konaní“, uviedol:\n„Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že vo vzťahu k zneniu reštrukturalizačného\nplánu neboli podané žiadne námietky alebo podnety na prepracovanie zo strany\nveriteľského výboru. Taktiež nebol podaný správcovi žiaden návrh na zmenu\nreštrukturalizačného plánu pred konaním schvaľovacej schôdze. Zo strany veriteľov neboli\nna schôdzi veriteľov vznesené žiadne námietky, veritelia dlžníka vyjadrili svoju vôľu\nso znením reštrukturalizačného plánu, čo je v súlade so spoločným záujmom veriteľov.\nJe nepochybné, že reštrukturalizačný plán predložený dlžníkom bol schválený veriteľským\nvýborom v súčinnosti so správcom. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie\nÚstavného súdu SR I. ÚS 200/2001, z ktorého vyplýva, že... spoločný záujem veriteľov\npri kolektívnom uspokojení veriteľov v reštrukturalizácii prima facie nekorešponduje\n23\n\ns individuálnymi záujmami jednotlivých veriteľov. Maximalizácia uspokojenia pohľadávok\nvšetkých veriteľov pri spravodlivom usporiadaní vzťahov všetkých veriteľov s dlžníkom je\ntakto determinantom určujúcim spoločný záujem veriteľov... Súd nemôže izolovane\nprihliadať na záujem jedného veriteľa. Naopak, jeho povinnosťou je skúmať možnosť\nuspokojenia všetkých veriteľov. Túto povinnosť možno vyvodiť zo základných zásad\nkonkurzu a reštrukturalizácie (§ 5), v zmysle ktorých je povinný postupovať tak, aby sa\ndosiahla pre všetkých veriteľov čo najvyššia miera uspokojenia pohľadávok.\nOdvolací súd po preštudovaní reštrukturalizačného plánu dospel k záveru, že\nreštrukturalizačný plán zodpovedne porovnal postavenie a mieru uspokojenia veriteľov\nv konkurze a v reštrukturalizácii, určil a rozobral základné aktíva dlžníka, ktoré budú\npoužité na uspokojenie veriteľov (pozemky v Oščadnici a pohľadávky dlžníka) v rozsahu\n95 %. Je nesporné, že dlžník má v prípade schválenia plánu zabezpečené finančné krytie.\nNavrhované\n\nuspokojenie\n\nveriteľov\n\nv\n\nreštrukturalizácii\n\nvychádza\n\nz\n\npredpokladu\n\npokračovania v prevádzkovaní podniku Dlžníka po ukončení reštrukturalizačného konania\npri dosahovaní hospodárskych výsledkov predpokladaných v podnikateľskom pláne.\nKonštatovanie, že uspokojenie pohľadávok veriteľov v prípade prijatia reštrukturalizačného\nplánu bude buď rovnaké alebo niekoľkonásobne vyššie ako v prípade vyhlásenia konkurzu\nv konečnom dôsledku sleduje záujem všetkých veriteľov na vyššom rozsahu uspokojenia ich\npohľadávok ako v prípade konkurzu.\nOdvolací súd podotýka, že dlžník je počas reštrukturalizácie pod dohľadom správcu,\nktorý pri odporúčaní reštrukturalizácie vychádzal z určitých ekonomických podmienok,\nzachovanie ktorých je nevyhnutným predpokladom jej úspešnosti. V prípade, ak sa finančná\na obchodná situácia zmení v takom rozsahu, že nemožno odôvodnene predpokladať úspešné\nskončenie reštrukturalizácie, správca je povinný bezodkladne požiadať súd o vyhlásenie\nkonkurzu.“\nÚstavný súd sa z vyžiadaného spisu okresného súdu oboznámil s napadnutým\nuznesením krajského súdu v celom rozsahu, teda aj v časti jeho odôvodnenia, a dospel\nk záveru, že argumentácia sťažovateľa na podporu správnosti záverov okresného súdu nie je\nspôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd konštatuje,\n24\n\nže krajský súd sa relevantne vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej\nveci a svoje závery dostatočne odôvodnil, tak ako sú tieto citované. Ústavný súd preto\nnezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu\nveci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do\nnamietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.\nÚstavný súd zdôrazňuje, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom, ktorý by\nvykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež že nie je v poradí\nďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa. Taktiež poukazuje na to,\nže ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom,\nsťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu\npre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým\nsúdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho\nkonania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil konkrétne právne\na faktické okolnosti konkrétneho prípadu (I. ÚS 26/2014).\nSkutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje\nna prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.\nAj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor,\npodľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho\nvyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom\núčastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.\nKeďže ústavný súd nezistil možnosť sťažovateľom namietaného porušenia\noznačených práv uznesením krajského súdu, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v celom rozsahu sa ústavný súd jeho\nďalšími nárokmi nezaoberal.\n\n25\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 4. marca 2015\n\n26", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "príčinná súvislosť", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie-reštrukturalizácia", "návrh-zjavne neopodstatnený"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c9b924ff-b2b5-4a7f-baae-f01887ebc64d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 26/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/2014 z 22. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-22", "citacie_n": 77, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c9b924ff-b2b5-4a7f-baae-f01887ebc64d"}, {"guid": "ussr:312d9c8c-267c-4f6a-9d1e-9142f4e2da58", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 363/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 363/08 z 19. 2. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-02-19", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:312d9c8c-267c-4f6a-9d1e-9142f4e2da58"}, {"guid": "ussr:16ef6df3-0360-4edf-b20c-01bab8a4b165", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 91/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 91/08 z 28. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-28", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:16ef6df3-0360-4edf-b20c-01bab8a4b165"}, {"guid": "ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 122/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/05 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 1152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c"}, {"guid": "ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 288/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 288/05 z 13. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-13", "citacie_n": 1777, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d"}, {"guid": "ussr:933c0239-7912-4bbe-9f03-fcff51781745", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 55/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/05 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 1279, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:933c0239-7912-4bbe-9f03-fcff51781745"}, {"guid": "ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 20/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 20/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1749, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf"}, {"guid": "ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 1/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/05 z 5. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-05", "citacie_n": 2095, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea"}, {"guid": "ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/04 z 30. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-30", "citacie_n": 1955, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:1e871beb-522e-4bd9-b92f-a23d804a1b55", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.489.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 489/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 489/2018 z 11. 10. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-10-11", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.489.2018.1"}, {"guid": "ussr:12a64d37-be9c-4457-85e3-1239516616de", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.383.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 383/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 383/2015 z 16. 9. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-09-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.383.2015.1"}]}