{"guid": "ussr:8196db1e-83db-4ecd-9b64-53b126084f2c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.102.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 102/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 102/2015 z 4. 3. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 4. marca 2015, sp. zn. I. ÚS 102/2015, ECLI:SK:USSR:2015:1.US.102.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Brňák", "sudca_id": 1095, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-brnak-1095", "datum_vydania": "2015-03-04", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-142.odsek-3", "nazov": "čl. 142 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-142.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-142"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-2", "nazov": "čl. 50 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-2", "nazov": "čl. 6 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 142 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 142 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 142 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-142", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/8196db1e-83db-4ecd-9b64-53b126084f2c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.102.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.102.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.102.2015.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 102/2015­26\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Sabóom, Obchodná 187/6, Sečovce,\nvo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky a práva podľa čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojitosti\ns čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 3 Cdo 70/2014 z 12. augusta 2014 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra\n2014 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného\n\nporušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 142 ods. 3 ústavy v spojitosti s čl. 1 ods. 1 ústavy, ako\naj práva podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 70/2014 z 12. augusta 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).\n2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v právnom postavení\nnavrhovateľa v pôvodnom súdnom konaní o ochranu osobnosti proti odporcovi v 1. rade –\nSlovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, a proti\nodporcovi v 2. rade – Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky vedenom na Okresnom súde\nMichalovce (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 81/2008 žiadal písomné\nospravedlnenie za uverejnenie nepravdivých tvrdení o jeho osobe a uplatnil si náhradu\nnemajetkovej ujmy vo výške 16 596,96 €. Keďže rozsudkom č. k. 9 C 81/2008­223\nz 23. mája 2012 okresný súd návrh navrhovateľa zamietol, sťažovateľ podaným odvolaním\nžiadal rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie,\nalternatívne rozsudok zmeniť a priznať mu náhradu trov prvostupňového, ako i odvolacieho\nkonania.\nAko ďalej sťažovateľ uvádza, z dôvodu, že Krajský súd v Košiciach (ďalej len\n„krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 5 Co 263/2012 z 5. marca 2013 rozsudok okresného súdu\npotvrdil, dovolaním z dôvodov uvedených v § 237 písm. f) a § 241 ods. 2 písm. b) zákona\nč. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“)\nžiadal zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu a jeho vrátenie na opätovné\nprejednanie a rozhodnutie. „... Dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP spočíval v tom, že\nrozsudok Krajského súdu v Košiciach nebol vyhlásený verejne, čím boli porušené... práva\npodľa čl. 1 ods. 1 a č. 142 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Dovolací dôvod podľa\n§ 241 ods. 2 písm. b) OSP spočíval v porušeniach ustanovení OSP o dokazovaní,\no vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, nevykonaní dôkazov, opomenutí\nrozhodnej skutočnosti a logických rozporoch v hodnotení dôkazov.“. Po podaní dovolania\n2\n\nzo strany sťažovateľa najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 3 Cdo 70/2014\nz 12. augusta 2014 podané dovolanie odmietol z dôvodu procesnej neprípustnosti.\n3. Sťažovateľ sa domnieva, že odmietnutím dovolania z procesných dôvodov najvyšší\nsúd v rozpore s konštantnou judikatúrou ústavného súdu porušil princíp právnej istoty podľa\nčl. 1 ods. 1 ústavy, ako i právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.\n1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje i na rozhodnutie\nústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 617/2013 z 3. októbra 2013, ktorým bola zo strany ústavného\nsúdu odmietnutá ústavná sťažnosť sťažovateľa v druhovo obdobnej veci z dôvodu nedostatku\nprávomoci ústavného súdu na prejednanie veci.\n4. V sťažnosti ďalej s poukazom na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 85/02\nz 12. marca 2003 sťažovateľ argumentuje porušením práva na verejné vyhlásenie rozsudku\npodľa čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 3 ústavy, ako i čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť\nkonaním krajského súdu, ktorý podľa názoru sťažovateľa vyhlásil rozsudok sp. zn.\n5 Co 263/2002 z 5. marca 2013 „... bez nariadenia odvolacieho pojednávania a bez toho,\naby upovedomil, respektíve predvolal na vyhlásenie rozsudku mnou zvoleného advokáta\nalebo mňa ako navrhovateľa“.\n5. V závere sťažnosti sťažovateľ konštatuje i porušenie práva na prezumpciu neviny\npodľa čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť výrokmi\nvtedajšieho prezidenta Policajného zboru, pretože „... najvyšší súd (dovolací) nerozhodoval\no tomto bode dovolania z procesných dôvodov (neprípustnosť), čím boli porušené práva\nsťažovateľa na prezumpciu neviny v spojení s právom na súdnu ochranu“.\n6. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom\nprerokovaní veci prijal ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie a po jej prijatí vydal nález,\nktorým vysloví porušenie ním uvedených práv zaručených ústavou, ako i dohovorom,\nnapadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší, vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie\na rozhodnutie a prizná mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 17 000 €.\n\n3\n\nSťažovateľ súčasne žiada o ustanovenie advokáta vzhľadom na skutočnosť, že\nvykonáva doživotný trest a jeho majetkové a finančné pomery mu nedovoľujú zvoliť si\nprávneho zástupcu z radov advokátov.\n7. Po tom, ako ústavný súd upriamil pozornosť sťažovateľa na možnosť sprístupnenia\nprávnej pomoci osobám v hmotnej núdzi prostredníctvom Centra právnej pomoci, bolo\n9. decembra 2014 ústavnému súdu doručené splnomocnenie udelené advokátovi\nJUDr. Sabóovi na zastupovanie sťažovateľa pred ústavným súdom v konaní vedenom\npod sp. zn. Rvp 14612/2014.\n8. Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním\nsp. zn. 1 SprV 1021/2014 doručeným ústavnému súdu 19. decembra 2014, v ktorom\npredseda krajského súdu uviedol tieto skutočnosti:\n«O odvolaní navrhovateľa (toho času sťažovateľa) proti rozsudku Okresného súdu\nMichalovce z 23. mája 2012 č. k. 9 C 81/2008­223 rozhodol Krajský súd v Košiciach\nrozsudkom z 5. marca 2013 č. k. 5 Co 263/2012­268.\nJe pravdou, že odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania\naplikujúc ustanovenie § 214 ods. 2 OSP v znení účinnom od 15. októbra 2008.\nRozsudok Krajského súdu v Košiciach z 5. marca 2013 sp. zn. 5 Co 263/2012 bol\nverejne vyhlásený 5. marca 2013 o 9:10 hod. v pojednávacej miestnosti Krajského súdu\nv Košiciach č. dv. 215 II. poschodie. O čase a mieste verejného vyhlásenia rozsudku boli\núčastníci upovedomení spôsobom, ktorý určuje zákon (§ 156 ods. 1 a 3 OSP).\nSvedčí o tom oznámenie Krajského súdu v Košiciach z 27. februára 2013, ktoré\nvyhotovil predseda senátu, v ktorom podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 214 ods. 2\nOSP oznamuje, že vo veci sp. zn. 5 Co 263/2012... bude rozhodnuté rozsudkom bez\nnariadenia ústneho (odvolacieho) pojednávania a rozsudok bude verejne vyhlásený dňa\n5. marca 2013 o 9:10 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 215 II. poschodie.\nOznámenie bolo vyvesené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach 27. februára\n2013 a zvesené 6. marca 2013. Odvolací súd rozsudok vyhlásil tak, ako oznámil na svojej\núradnej tabuli.\n\n4\n\nNepatričná je námietka sťažovateľa, že rozsudok odvolacieho súdu nebol verejne\nvyhlásený.\nDovoľujeme si poznamenať, že postupom odvolacieho súdu, ktorý sa nepriečil\nzákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom.\nNemáme k dispozícii základný spis Okresného súdu Michalovce sp. zn. 9 C 81/2008,\na tak nemôžeme zaujať rigorózne stanovisko k tvrdeniu sťažovateľa, či účastník konania\n(sťažovateľ) alebo jeho zástupca požiadali o doručovanie písomnosti aj elektronickými\nprostriedkami (§ 45 ods. 4) o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku podľa § 156\nods. 3 (§214 ods. 3 OSP).» Krajský spolu s vyjadrením ústavnému súdu predložil i kópiu\nzmieneného oznámenia o verejnom vyhlásení rozsudku z 27. februára 2013.\n9. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo vyjadrení vedenom pod č. k. KP 3/2014­52\na doručenom ústavnému súdu 22. decembra 2014 zaujal k ústavnou sťažnosťou\nnapadnutému uzneseniu takéto stanovisko:\n«Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 12. augusta 2014 sp. zn.\n3 Cdo 70/2014 dovolanie odmietol ako procesné neprípustné [§ 243b ods. 5 OSP, §218\nods. 1 písm. c) OSP].\nDovolanie smerovalo v tejto veci proti takému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho\nsúdu, ktorý nemá znaky uvedené v § 238 ods. 3 OSP. Pokiaľ žalobca namietal, že mu bola\nodňatá možnosť konať [§ 237 písm. f) OSP] tým, že odvolací súd rozhodol bez\npojednávania, resp. že postupoval v rozpore s ustanoveniami OSP upravujúcimi\ndokazovanie, vykonávanie jednotlivých dôkazných prostriedkov a ich hodnotenie, dovolací\nsúd nepovažoval jeho námietky za opodstatnené z dôvodov, ktoré vysvetlil vo svojom\nuznesení. Podľa názoru dovolacieho súdu postupoval odvolací súd v súlade s ustanovením\n§ 214 ods. 2 OSP (nešlo o žiadny z prípadov, kedy je v zmysle § 214 ods. 1 OSP potrebné\nnariadiť ústne pojednávanie). Zo spisu nevyplynulo, že by rozsudok odvolacieho súdu nebol\nvyhlásený verejne. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich\nbudú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 OSP) a nie\núčastníkov konania (viď tiež uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 99/2011,\n2 Cdo 141/2012, 3 Cdo 2012/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011\n5\n\na 7 Cdo 34/2011). Nevykonanie určitého dôkazu nemá za následok procesnú vadu v zmysle\n§ 237 OSP (viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd nevykonal všetky navrhované\ndôkazy nemožno vyvodiť, že dovolanie je prípustné podľa § 237 písm. f) OSP prípustné (viď\nR 125/1999, R 6/2000). Namietaná (údajná) neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení\nsúdov môže zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu konania [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], nie však\nvadu v zmysle § 237 f) OSP (viď napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011,\n5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).\nSťažovateľ v sťažnosti namieta, že „najvyšší súd rozhodol o dovolaní protichodným\nspôsobom, ako v druhovo rovnakých veciach rozhoduje ústavný súd“. K tomu treba uviesť,\nže Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom konaní rozhodol v súlade s ustálenou\njudikatúrou dovolacieho súdu. Najvyššiemu súdu nie je zrejmé, v čom vidí sťažovateľ\npodstatu rozporu právnych záverov dovolacieho súdu so závermi rozhodnutí Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, ku ktorým dospel v ním označených rozhodnutiach.\nPokiaľ sťažovateľ tvrdí, že dovolací súd sa mal napriek procesnej neprípustnosti jeho\ndovolania zaoberať uplatnenými dovolacími dôvodmi, Najvyšší súd Slovenskej republiky\nopakuje, že prípustnosť dovolania posúdil aj z hľadiska procesných vád konania uvedených\nv § 237 OSP, výlučne ktoré mohli zakladať procesnú prípustnosť dovolania, a po zistení, že\ndovolanie nie je prípustné podľa § 238 OSP, ani podľa § 237 OSP, neskúmal\nopodstatnenosť dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP, lebo tie môže\nskúmať len ak je dovolanie prípustné. Vzhľadom na to, že z procesných dôvodov sa\nnezaoberal vecou samou, nezaujal stanovisko ani k námietke žalobcu o porušení\nprezumpcie neviny, o zásahu do jeho osobnostných práv a pod..\nPodľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nedošlo predmetným uznesením\ndovolacieho súdu k zásahu do ústavných práv sťažovateľa.»\n10. Ústavnému súdu bolo na základe jeho výzvy (o oznámenie, či sťažovateľ, resp.\njeho právny zástupca v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 81/2008 požiadal\nv zmysle dikcie § 45 ods. 4 OSP o doručovanie písomností elektronickými prostriedkami) 2.\nfebruára 2015 rovnako doručené i oznámenie predsedu okresného súdu, ktorý dal\nústavnému súdu na vedomie, že «... účastník konania\n6\n\npodal iba jednu\n\nžiadosť o zasielanie písomností. Tá je označená názvom plnomocenstvo, v ktorom\nsplnomocnil advokáta JUDr. Jozefa Sabóa na zastupovanie v konaní sp. zn. 9 C 81/2008\na v dolnej časti plnomocenstva uviedol nasledovné: „Súčasne žiadam, aby všetky\npísomnosti v tejto veci mu boli doručované a aby o všetkých úkonoch v tejto veci bol včas\nvyrozumený“. Žiadosť od menovaného účastníka konania, ani od jeho právneho zástupcu,\nktorá by spĺňala náležitosti žiadosti v zmysle § 45 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. o\ndoručovaní elektronickými prostriedkami, sa v spise nenachádza.». Zároveň doložil i\nfotokópiu predmetného splnomocnenia z 26. marca 2009.\nII.\n11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,\nna prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n\n7\n\n13. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh\nide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť\nporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po\njeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 142/2011). Teda úloha ústavného súdu\npri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci\npredloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd\nzaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek\nmožnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní\nodmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako\nneopodstatnený. Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je\nabsencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej\nstrane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo\nslobody na strane druhej.\n14. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie sťažovateľom označených práv\nzaručených ústavou a dohovorom (bod 1) uznesením najvyššieho súdu sp. zn.\n3 Cdo 70/2014 z 12. augusta 2014, ktorým najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa tak,\nže dovolanie odmietol z procesných dôvodov.\n15. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje\nza potrebné úvodom uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky\nna uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,\nt. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci\nv ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že\nústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich\ndo právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis\nII. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).\nZo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve\nvšeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za\ndodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/2000), preto\n8\n\nprávomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,\nak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01) alebo všeobecné súdy\nneposkytnú\n\nochranu\n\noznačenému\n\nzákladnému\n\nprávu\n\nsťažovateľa\n\nv\n\nsúlade\n\ns ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.\n16. Kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí\nvšeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem\na postupu, ktorý im predchádzal, s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu\nv konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu\npredchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu\nzákladného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného\nsúdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery\nboli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného\nhľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie\nzákladného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ak nie sú splnené tieto\npredpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť\nk záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie\nsa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý im\npredchádzal.\nII.A K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1\ndohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu\n\n17. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický\na právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.\n\n9\n\n18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...\n20. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných\nzásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich\ndo ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom\nochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným\nsúdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)\na nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo\nnebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný\nsúd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09).\n21. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej\nprávomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť\nprincípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že\nvšeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne\na zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.\nII. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv\na slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným\nsúdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,\nmedzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).\nV súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd\nrozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri\nrozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa\n10\n\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných\npredpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných\nslobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,\nresp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv\n(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).\n22. Vychádzajúc z možných mantinelov ústavno­súdnej korekcie rozhodovacej\nčinnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu. Predchádzajúci rozsudok okresného súdu a osobitne ani krajského súdu\nústavný súd posudzovať nemohol, keďže je viazaný sťažnosťou (§ 20 ods. 3 zákona\no ústavnom súde) a sťažovateľ v petite sťažnosti nenamietal porušenie svojich práv týmito\nrozhodnutiami nižších súdov. Zákonná požiadavka viazanosti návrhom platí zvlášť pre\nnávrh výroku rozhodnutia ústavného súdu, teda petit sťažnosti, kde sťažovateľ formuluje\nvýrok rozhodnutia ústavného súdu, ktorého sa domáha (m. m. III. ÚS 166/02). To znamená,\nže ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej\nsťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m.\nII. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).\n23. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia najskôr zhrnul podstatné dôvody rozsudku\nokresného súdu a krajského súdu, dovolaciu argumentáciu sťažovateľa a vyjadrenie\nžalovaných, aby následne na vlastné odôvodnenie uviedol:\n«V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa\n§ 238 ods. 1 až 3 OSP je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol\nzmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa odvolací\nsúd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti\npotvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že\ndovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,\nalebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo\nvýroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.\n\n11\n\nŽalobca dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky\nžiadneho z uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle\n§ 238 ods. 1 až 3 OSP procesné prípustné.\nPrípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy, ak by\nv konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 OSP. Dovolací súd preto\nso zreteľom na § 242 ods. 1 OSP skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá\nz nich.\nProcesné vady konania v zmysle § 237 písm. a) až e) a g) OSP v dovolaní namietané\nneboli a dovolací súd ich existenciu nezistil. Prípustnosť dovolania preto z týchto\nustanovení nevyplýva. Podľa názoru dovolateľa mu v konaní bola odňatá možnosť pred\nsúdom konať tým, že odvolací súd prejednal jeho odvolanie a meritórne rozhodol bez\nnariadenia pojednávania...\nV danom prípade: a) odvolací súd dospel k záveru, že netreba zopakovať alebo\ndoplniť dokazovanie, b) nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého\nzaobchádzania a c) nariadenie odvolacieho pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný\nzáujem. Vzhľadom na to nebolo povinnosťou odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie\nodvolania pojednávanie.\nDovolateľ v danej veci namietal aj odňatie jeho možnosti pred súdom konať\npostupom súdov v procese vykonávania dokazovania a hodnotenia výsledkov vykonaného\ndokazovania.\nPosúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú\nv rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 OSP), a nie účastníkov\nkonania (viď tiež uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012,\n3 Cdo 2012/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011).\nNevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal ten ­ ktorý\ndôkaz) môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne k vydaniu\nnesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu v zmysle § 237 OSP (viď R 37/1993).\nZo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo\nvykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno vyvodiť, že dovolanie proti\n\n12\n\nrozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f) OSP prípustné (viď R 125/1999,\nR 6/2000).\nŽalobcom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,\nku ktorým (údajne) dospeli v procese dokazovania, môže zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu\nkonania; v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov\nnejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný\nza dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 f) OSP (viď viaceré\nrozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011,\n5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom\nkonaní dôjde, nie je ňou znemožnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania.\nPre úplnosť treba dodať, že dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť\nskutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané\ndôkazy, pretože (na rozdiel od prvostupňového a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní\nnemá možnosť vykonávať dokazovanie ­ viď § 243a ods. 2 in fine OSP („dokazovanie však\nnevykonáva“). Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení\nurobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.\nKeďže v dovolacom konaní sa nepreukázala ani existencia vady konania podľa § 237\npísm. f) OSP, prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia nemožno vyvodiť.\nZ obsahu dovolania možno vyvodiť, že žalobca namieta nesprávne právne posúdenie\nveci, k uvedenej námietke treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci je relevantný\ndovolací dôvod, ktorý by v prípade opodstatnenosti mal za následok vecnú nesprávnosť\nnapadnutého rozhodnutia; samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ\nvo vadách konania podľa § 237 OSP a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či\nsúdy (ne)použili správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či\nzo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery, by tak prichádzalo\ndo úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné. O taký prípad v prejednávanej\nveci nejde.\nZo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky\nk záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie žalobcu podľa Občianskeho súdneho\nporiadku procesné neprípustné, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny\n13\n\nopravný prostriedok žalobcu podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP\nodmietol.»\n24. Ako z uvedeného vyplýva, najvyšší súd dovolanie odmietol bez meritórneho\nposudzovania vecnej správnosti rozsudku odvolacieho súdu a bez skúmania správnosti jeho\nprávnych záverov, pretože nezistil existenciu dôvodov zakladajúcich prípustnosť dovolania\nproti rozsudku odvolacieho súdu v zmysle dikcie ustanovení § 237 a § 238 OSP. Najvyšší\nsúd primeraným spôsobom sťažovateľovi vysvetlil, že ním formulované dovolacie dôvody\nešte nezakladajú prípustnosť dovolania.\n25. Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenie najvyššieho súdu je\nurčité, zrozumiteľné, ústavne akceptovateľné a bez vnútorných rozporov a zaujíma\nstanovisko k podstate dôvodov uvedených v dovolaní. Podľa názoru ústavného súdu takého\nrozhodnutie nie je neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto nie je z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva\nalebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04) sťažovateľa.\n26. V nadväznosti na nosný dôvod podanej ústavnej sťažnosti, a to námietku\nsťažovateľa (predostretú i v rámci dovolacieho konania), v zmysle ktorej rozhodnutie\nkrajského súdu nebolo verejne vyhlásené, ústavný súd nad rámec uvedeného konštatuje:\nTak z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu (bod 9), ako aj z vyjadrenia\npredsedu krajského súdu (bod 8) považoval ústavný súd za preukázané, že rozhodnutie\nkrajského súdu sp. zn. 5 Co 263/2012 bolo 5. marca 2013 vyhlásené verejne spôsobom,\nktorý ustanovuje zákon (§ 156 ods. 1 a 3 OSP). Svedčí o tom i krajským súdom predložené\noznámenie krajského súdu z 27. februára 2013 vyhotovené predsedom senátu\nJUDr. Slebodníkom, v ktorom predseda senátu podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 214\nods. 2 OSP oznámil, že vo veci sp. zn. 5 Co 263/2012 bude rozhodnuté rozsudkom bez\nnariadenia ústneho (odvolacieho) pojednávania a rozsudok bude verejne vyhlásený 5. marca\n2013 o 9.10 h v pojednávacej miestnosti č. dverí 215, 2. poschodie.\n14\n\nHoci je pravdou, že s účinnosťou zákona č. 388/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa\nzákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa\nmenia a dopĺňajú niektoré zákony, bol do znenia ustanovenia § 214 vložený i nový odsek 3,\nktorý presne upravoval postup odvolacieho súdu pri rozhodovaní rozsudkom bez nariadenia\npojednávania v súvislosti s upovedomením účastníkov o verejnom vyhlásení rozsudku, a to\ntak, že o termíne verejného vyhlásenia rozhodnutia, ako i jeho mieste a čase odvolací súd\nupovedomí účastníka konania, respektíve jeho zástupcu v prípade, ak v zmysle dikcie\nustanovenia § 45 ods. 4 OSP – v záujme zrýchlenia priebehu súdneho konania (v súlade so\nzásadou hospodárnosti konania súdu) a zabezpečenia jeho plynulosti, efektívnosti\na úspornosti – požiadal (v zákonom presne ustanovených prípadoch) o fakultatívne\ndoručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami, avšak § 45 ods. 4 OSP upravuje\nmožnosť predmetného doručovania za predpokladu splnenia dvoch obligatórnych\npodmienok, a to:\n1. podmienky, že o takúto formu doručovania účastník konania, respektíve jeho\nzástupca požiada, a\n2. podmienky, že účastník konania, respektíve jeho zástupca zároveň súdu oznámi\nadresu na zasielanie písomností elektronickými prostriedkami, na ktorú možno takto\ndoručovať, pričom zodpovednosť za dostupnosť tejto adresy spočíva na samotnom\núčastníkovi alebo jeho zástupcovi.\nKeďže sťažovateľ takúto požiadavku o doručovanie písomností aj elektronickými\nprostriedkami spĺňajúcu zákonné podmienky v zmysle § 45 ods. 4 OSP súdu nedoručil\n(bod 10), krajský súd nepochybil, ak v zmysle § 214 ods. 3 sťažovateľa, respektíve jeho\nsplnomocneného zástupcu, o termíne, mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku\nelektronickými prostriedkami neupovedomil. Takýto zákonný a právne správny postup toho\nčasu konajúceho krajského súdu z uvedeného dôvodu nebol spôsobilý porušiť sťažovateľom\noznačené práva zaručené ústavou a dohovorom, tak ako sa toho v petite podanej sťažnosti\ndomáhal samotný sťažovateľ.\n\n15\n\nV kontexte uvedeného ústavný súd zdôrazňuje, že verejné vyhlásenie rozsudku\nkrajského súdu patriace k ústavným princípom právneho štátu porušené nebolo, keďže\nkrajský súd dal verejnosti vo forme minimálneho štandardu takéhoto oznámenia\n(informovaním o čase a mieste vyhlásenia rozsudku spôsobom obvyklým – na úradnej\ntabuli krajského súdu – najmenej päť dní pred jeho vyhlásením) najavo, že rozsudok bude\npodľa § 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 214 ods. 2 OSP vyhlásený verejne bez ohľadu na\nto, či pri konkrétnom vyhlásení rozsudku verejnosť právo na prítomnosť využije alebo nie.\nÚstavný súd zároveň dodáva, že sťažovateľom uvedené rozhodnutie ústavného súdu\nsp. zn. II. ÚS 85/02 slúžiace na podporu ním uvedenej argumentácie sa týkalo skutkovo\nodlišnej veci a rovnako nebolo spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého\nuznesenia najvyššieho súdu.\n27. Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti\nodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n\nII.B K namietanému porušeniu čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu\n28. Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje\nsa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.\n29. Podľa čl. 6 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\nzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu (odsek 1). Každý, kto je\nobvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná\nzákonným spôsobom (odsek 2).\n30. Ústavný súd z uvedeného dôvodu (t. j. pre zjavnú neopodstatnenosť) odmietol\nsťažnosť aj v tej časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného čl.\n\n16\n\n50 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho\nsúdu vzhľadom na to, že nezistil žiadnu vzájomnú príčinnú súvislosť medzi označenými\nprávami a napadnutým uznesením, ktorým najvyšší súd rozhodol o dovolaní\nv sťažovateľovej veci.\nPostup najvyššieho súdu – v súlade s na vec sa vzťahujúcimi procesnoprávnymi\nnormami (v danom prípade ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku týkajúcimi sa\ndovolacieho konania) – totiž nemožno kvalifikovať ako postup, ktorým by mohlo dôjsť\nk porušeniu základných práv alebo slobôd.\nII.C K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 3 ústavy napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu\n31. V zmysle ustanovenia čl. 142 ods. 3 ústavy rozsudky sa vyhlasujú v mene\nSlovenskej republiky a vždy verejne.\n32. K sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 3 ústavy\nústavný súd uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie\nporušenia individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa. Preto\nak sťažovateľ namietal porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 3 ústavy v spojení s porušením\nním označených základných a iných práv a ústavný súd možnosť porušenia týchto práv\nnezistil, potom odmietnutie sťažnosti v časti namietaného porušenia označených základných\na iných práv pre jej zjavnú neopodstatnenosť sa vzťahuje aj na namietané porušenie čl. 1\nods. 1 a čl. 142 ods. 3 ústavy.\n33. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok ako zjavne neopodstatnenú,\nbolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými\nv sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\n\n17\n\nV Košiciach 4. marca 2015\n\n18", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "príčinná súvislosť", "konanie pred ústavným súdom-viazanosť petitom", "ochrana osobnosti", "náhrada nemajetkovej ujmy", "dovolanie-prípustnosť", "rozhodnutie-zákonnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4f0e3286-ef17-49fd-ba5d-1693e1bf8ed5", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 617/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 617/2013 z 3. 10. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-10-03", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f0e3286-ef17-49fd-ba5d-1693e1bf8ed5"}, {"guid": "ussr:faaddaff-96b9-4c17-9181-ce1c5f3e8ffb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 142/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 142/2011 z 5. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-05", "citacie_n": 65, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:faaddaff-96b9-4c17-9181-ce1c5f3e8ffb"}, {"guid": "ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 134/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 134/09 z 2. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-02", "citacie_n": 665, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 31/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 31/05 z 1. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-01", "citacie_n": 1062, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6"}, {"guid": "ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 19/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1191, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c"}, {"guid": "ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 2/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 2/05 z 11. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-11", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1"}, {"guid": "ussr:02910483-2678-482d-95d9-8557bf523acc", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 43/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 43/04 z 25. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-25", "citacie_n": 502, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:02910483-2678-482d-95d9-8557bf523acc"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:31e5ce72-dc25-49ec-ad5c-82652a71af45", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 85/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 85/02 z 12. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-12", "citacie_n": 41, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:31e5ce72-dc25-49ec-ad5c-82652a71af45"}, {"guid": "ussr:145b0048-13d9-463d-b6c8-ef6105a43174", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 166/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 166/02 z 6. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-06", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:145b0048-13d9-463d-b6c8-ef6105a43174"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 13/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 13/01 z 14. 2. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-02-14", "citacie_n": 1105, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "8217f196-3b5e-4821-b265-3e7fdd62841c:59a350ec-b42e-4857-8c55-5fedc24c71d9", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2014:1507222919.1", "spisova_znacka": "5Co/263/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/263/2012 z 3. 3. 2014", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2014-03-03", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1507222919.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:2f7012d1-588d-4cbf-8d91-a36d5c535c57", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.149.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 149/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 149/2016 z 11. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.149.2016.1"}]}