{"guid": "ussr:b12a3aab-92b7-4077-be1a-ff8f96a5c76c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2005:1.US.238.2004.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 238/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 238/04 z 31. 1. 2005", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 31. januára 2005, sp. zn. I. ÚS 238/04, ECLI:SK:USSR:2005:1.US.238.2004.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2005-01-31", "forma": "Nález", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "nazov": "čl. 12 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-1", "nazov": "čl. 2 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-30.odsek-1", "nazov": "čl. 30 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-30.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-30"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-30.odsek-4", "nazov": "čl. 30 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-30.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-30"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-61.odsek-1", "nazov": "čl. 61 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-61.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-61"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-61.odsek-3", "nazov": "čl. 61 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-61.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-61"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 61 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 61 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 61 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 61 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 61 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 61 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-12", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-2", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-30", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-61", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/b12a3aab-92b7-4077-be1a-ff8f96a5c76c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2005:1.US.238.2004.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2005:1.US.238.2004.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2005:1.US.238.2004.1/text", "citacie_n": 193, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 238/04\nÚstavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 26. januára 2005 v senáte\nzloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka\nprerokoval prijatú sťažnosť Dipl. Ing. Jozefa Stahla,\nDanice Borisovej,\n\nJUDr.\n\na JUDr. Igora Malého,\n\n, zastúpených advokátom JUDr. Tiborom Šafárikom, Advokátska kancelária, Štúrova\n20, Košice, ktorou namietali porušenie základných práv podľa čl. 30 ods. 1 a 4 v spojení\ns čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a s čl. 61 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky\nuzneseniami Národnej rady Slovenskej republiky č. 1383 zo 7. decembra 2004, č. 1384 zo\n7. decembra 2004 a č. 1385 zo 7. decembra 2004, a 31. januára 2005 takto\nrozhodol:\n1. Základné právo Dipl. Ing. Jozefa Stahla podľa čl. 30 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 1\nods. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a s čl. 61 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky\nuzneseniami Národnej rady Slovenskej republiky č. 1383 zo 7. decembra 2004 a č. 1384 zo\n7. decembra 2004 p o r u š e n é\n\nnebolo.\n\n2. Základné právo JUDr. Danice Borisovej a JUDr. Igora Malého podľa čl. 30 ods. 1 a\n4 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a s čl. 61 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej\n\nrepubliky uzneseniami Národnej rady Slovenskej republiky č. 1383 zo 7. decembra 2004 a\nč. 1385 zo 7. decembra 2004 p o r u š e n é\n\nnebolo.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. 1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením\nz 15. decembra 2004 č. k. I. ÚS 238/04-7 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Dipl. Ing. Jozefa Stahla,\n(ďalej len „sťažovateľ Ing. Stahl“), ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 30\nods. 1 a 4 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a s čl. 61 ods. 1 a 3 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uzneseniami Národnej rady Slovenskej republiky\n(ďalej len „národná rada“) č. 1383 zo 7. decembra 2004 a č. 1384 zo 7. decembra 2004.\n1. 2. Ústavný súd uznesením z 20. decembra 2004 sp. zn. I. ÚS 244/04 prijal podľa\n§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde na konanie sťažnosť JUDr. Danice Borisovej,\n(ďalej len „sťažovateľka JUDr. Borisová“), ktorou namietala\nporušenie základných práv podľa čl. 30 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 12\nods. 1 a s čl. 61 ods. 1 a 3 ústavy uzneseniami národnej rady č. 1383 zo 7. decembra 2004\na č. 1385 zo 7. decembra 2004.\n1. 3. Ústavný súd uznesením z 20. decembra 2004 sp. zn. I. ÚS 245/04 prijal podľa\n§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde na konanie sťažnosť JUDr. Igora Malého,\n(ďalej len „sťažovateľ JUDr. Malý“), ktorou namietal porušenie\nzákladných práv podľa čl. 30 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 12 ods. 1\na s čl. 61 ods. 1 a 3 ústavy uzneseniami národnej rady č. 1383 zo 7. decembra 2004\na č. 1385 zo 7. decembra 2004.\n1. 4. Ústavný súd uvedenými uzneseniami tiež rozhodol, že vykonateľnosť uznesení\nnárodnej rady č. 1383 zo 7. decembra 2004 a č. 1384 zo 7. decembra 2004 odkladá do\nprávoplatnosti rozhodnutia o ústavných sťažnostiach podaných v tejto veci.\n\n2\n\n1. 5. Ústavný súd uznesením z 20. decembra 2004 č. k. I. ÚS 238/04-21 veci vedené\nna ústavnom súde pod sp. zn. I. ÚS 238/04, sp. zn. I. ÚS 244/04 a sp. zn. I. ÚS 245/04\nspojil na spoločné konanie vedené ďalej pod spoločnou sp. zn. I. ÚS 238/04.\n2. Z obsahu prijatých sťažností a z pripojených listín vyplynuli nasledovné relevantné\nskutočnosti:\n2. 1. Sťažovateľ Ing. Stahl bol 9. decembra 1999 národnou radou zvolený do funkcie\npredsedu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nkontrolný úrad“) s tým, že svoju funkciu začne vykonávať dňom 15. decembra 1999, o čom\nsvedčí uznesenie národnej rady č. 632 z 9. decembra 1999.\n2. 2. Sťažovateľka JUDr. Borisová bola 9. decembra 1999 národnou radou zvolená\ndo funkcie podpredsedníčky najvyššieho kontrolného úradu s tým, že svoju funkciu začne\nvykonávať dňom 15. decembra 1999, o čom svedčí uznesenie národnej rady č. 633\nz 9. decembra 1999.\n2. 3. Sťažovateľ JUDr. Malý bol 27. októbra 1999 národnou radou zvolený do\nfunkcie podpredsedu najvyššieho kontrolného úradu s tým, že svoju funkciu začne\nvykonávať dňom 15. decembra 1999, o čom svedčí uznesenie národnej rady č. 526\nz 27. októbra 1999.\n2. 4. Uznesením č. 1383 zo 7. decembra 2004 národná rada konštatovala, že\n„1. funkčné obdobie predsedu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky\nJozefa Stahla, ktorý svoju funkciu začal vykonávať od 15. decembra 1999 uplynie dňom\n15. decembra 2004,\n2. funkčné obdobie podpredsedov Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej\nrepubliky Danice Borisovej a Igora Malého, ktorí svoju funkciu začali vykonávať od\n15. decembra 1999 uplynie dňom 15. decembra 2004“.\n2. 5. V súvislosti s uvedenými skutočnosťami sťažovatelia uviedli:\n«Úprava, na základe ktorej v zmysle čl. 61 ods. 3) Ústavy SR môže byť za predsedu a\npodpredsedu tá istá osoba zvolená po sebe nasledujúcich sedemročných obdobiach,\nnadobudla účinnosť podľa ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. dňom 1. júla 2001. Od tohto\ndňa sa teda výkon funkcie predsedu a podpredsedov spája s obdobím siedmich rokov, oproti\npredchádzajúcim piatim rokom.\n\n3\n\nV dôvodovej správe k novele Ústavy SR pod bodom č. 20 sa uvádza, že v čl. 61\nods. 3) „sa slovo „päťročných“ nahrádza slovom „sedemročných“.\nV súvislosti s uvedenou novelou bol zákonom č. 559/2001 Z. z. novelizovaný aj zákon\nNR SR č. 39/1993 Z. z. o Najvyššom kontrolnom úrade Slovenskej republiky s účinnosťou od\n1. januára 2002.\nUstanovenie § 8 ods. 3) citovaného zákona uvádza: „Funkčné obdobie predsedu\na podpredsedov je sedem rokov.“\nAni Ústava Slovenskej republiky, ani uvedený zákon neobsahujú prechodné\nustanovenia, v ktorých by sa uvádzalo, že toto sedemročné funkčné obdobie sa nevzťahuje\nna súčasných funkcionárov Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky.»\n2. 6. Z uznesenia národnej rady č. 1384 vyplýva, že národná rada na svojom rokovaní\n7. decembra 2004 zvolila „za predsedu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej\nrepubliky Jána Jasovského s tým, že funkciu predsedu začne vykonávať od 16. decembra\n2004“.\n2. 7. Z uznesenia národnej rady č. 1385 vyplýva, že národná rada na svojom rokovaní\n7. decembra 2004 zvolila „za podpredsedníčku Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej\nrepubliky Zoru Dobríkovú s tým, že funkciu podpredsedníčky začne vykonávať od\n16. decembra 2004“.\n2. 8. Podľa názoru sťažovateľov tým, že národná rada zvolila 7. decembra 2004 za\npredsedu najvyššieho kontrolného úradu Jána Jasovského a za jeho podpredsedníčku Zoru\nDobríkovú, došlo „k protiústavnému porušovaniu práva“ sťažovateľov «zúčastňovať sa na\nspráve verejných vecí priamo a za „rovnakých podmienok“ (čl. 30 ods. 1) v spojení s čl. 30\nods. 4) Ústavy SR). Týmto aktom NR SR znemožnila» sťažovateľom „výkon funkcie v trvaní\nsedem rokov“.\n«Zmyslom a účelom prechodných ustanovení je upraviť právne pomery a vzťahy\nv prípade, keď tieto prechádzajú, resp. pretrvávajú i v období účinnosti nového predpisu,\nktorý všeobecne alebo konkrétne upravuje aj tieto pomery a vzťahy.\nTreba pripomenúť, že v iných súvislostiach ústava prechodné ustanovenia ohľadne\nústavných činiteľov uvádza, napríklad čl. 154 ods. 3) a 4) Ústavy SR, čl. 154b ods. 1), 2)\na 3) Ústavy SR.\n\n4\n\nSpor rozhodujúcou otázkou je zaujatie právne odôvodneného stanoviska, ako\npostupovať v prípade, ak dotknutý právny predpis – vrátane ústavy – o tejto otázke mlčí.\nSme toho názoru, že toto „mlčanie“ nemožno z viacerých dôvodov vyložiť in fraudem\nohľadne dĺžky funkčného obdobia v riešenom prípade, v prvom rade pre zjavnú povinnosť\nfavorizácie predpisu, účinného v čase rozhodovania.\nNapriek tomu, že Ústavný súd sa v minulosti vyjadril v tom zmysle, že čl. 152 ods. 4)\nnemožno aplikovať na samotnú ústavu v tom zmysle, aby sa takýmto spôsobom napravila jej\nprípadná vnútorná protirečivosť, je Ústavný súd nielen oprávnený, ale aj povinný vyriešiť\nvšetky otázky, potrebné pre zabezpečenie práva. A to aj mimo prípadného konania\no výklade príslušného ustanovenia. Ustanovenie čl. 61 ods. 3) Ústavy SR v platnom znení\ntotiž sporné nie je.\nParadoxne teda protiústavný stav nastolila práve Ústava SR.\nNová tvorba práva je súčasťou funkčnej reťaze, ktorá je pre právo typická: právna\nnorma v priebehu svojej aplikácie, pri úplnej realizácii oprávnení a povinností subjektami\nprávnych vzťahov z rôznych dôvodov naráža na neefektívnosť, ktorá si vznik novej normy\nvynúti. Je mimo všetkých pochybností, že takáto nová norma je progresívna, keďže je\nreflexiou dynamiky vývoja spoločenských vzťahov vrátane právnych. Niet teda žiadneho\nopodstatnenia, aby nebola pred zaniknutou uprednostnená. Ak však existujú dôvody, aby\nv konkrétnych prípadoch – medzi ktoré patrí i táto kauza – sa postup podľa nej vylúčil, patrí\ntakéto negatívne vyjadrenie medzi atribúty, ktorými musí byť právny predpis vystrojený.\nV konkrétnom prípade je potrebné abstrahovať od osôb, ktorých sa spor\nbezprostredne dotýka, pretože ide o otázku principiálnu. Je totiž požiadavka právnej istoty\nv príkrom rozpore s možnosťou, aby samotná Národná rada „tvorila“ právo uzneseniami,\nktoré môžu byť rôzne v závislosti od jej rôzneho zloženia. Nejde o práva a spoločenské\nzáujmy, ktoré by sa viazali na určitú väčšinu, alebo takejto väčšine podliehali. A tento stav\nostane zachovaný do chvíle, kým sa spôsobom obvyklým ústava nedoplní, ak tento\nnedostatok nemá trvalo korigovať judikatúra Ústavného súdu.»\n3. Na základe uvedeného sú sťažovatelia toho názoru, že národná rada sa svojimi\nuzneseniami č. 1384 a č. 1385 zo 7. decembra 2004 dopustila porušenia označených\n\n5\n\nzákladných práv sťažovateľov „v rozsahu a s prihliadnutím na ostatné články Ústavy“\na preto navrhli, aby ústavný súd vydal tento nález:\n3. 1. „Národná rada Slovenskej republiky porušila svojím uznesením č. 1383 zo\n07. 12. 2004, v ktorom konštatovala, že funkčné obdobie predsedu Najvyššieho kontrolného\núradu Slovenskej republiky Jozefa Stahla uplynie 15. 12. 2004 a uznesením č. 1384 zo\n07. 12. 2004, ktorým za predsedu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky\nzvolila Jána Jasovského s tým, že funkciu začne vykonávať od 16. 12. 2004 jeho základné\nprávo, chránené čl. 30 ods. 1), a 4) Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkami 1\nods. 1), 2 ods. 1), 12 ods. 1) a 61 ods. 1) a 3) Ústavy Slovenskej republiky.\nUvedené uznesenia sa zrušujú.\nÚstavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi z titulu primeraného\nfinančného zadosťučinenia 2.000.000,- Sk, ktoré je Národná rada Slovenskej republiky\nsťažovateľovi povinná vyplatiť do dvoch mesiacov po právoplatnosti tohto nálezu.\nÚstavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v rozsahu,\nako budú vyčíslené pri skončení veci.“\n3. 2. „Národná rada Slovenskej republiky porušila svojím uznesením č. 1383 zo\n07. 12. 2004, v ktorom konštatovala, že funkčné obdobie podpredsedníčky Najvyššieho\nkontrolného úradu Slovenskej republiky JUDr. Danice Borisovej uplynie 15. 12. 2004\na uznesením č. 1385 zo 07. 12. 2004, ktorým za podpredsedníčku Najvyššieho kontrolného\núradu Slovenskej republiky zvolila Zoru Dobríkovú s tým, že funkciu začne vykonávať od\n16. 12. 2004 jej základné právo, chránené čl. 30 ods. 1), a 4) Ústavy Slovenskej republiky\nv spojení s článkami 1 ods. 1), 2 ods. 1), 12 ods. 1) a 61 ods. 1) a 3) Ústavy Slovenskej\nrepubliky.\nUvedené uznesenia sa zrušujú.\nÚstavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke z titulu primeraného\nfinančného zadosťučinenia 500.000,- Sk, ktoré je Národná rada Slovenskej republiky\nsťažovateľke povinná vyplatiť do dvoch mesiacov po právoplatnosti tohto nálezu.\nÚstavný súd priznáva sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v rozsahu, ako\nbudú vyčíslené pri skončení veci.“\n3. 3. „Národná rada Slovenskej republiky porušila svojím uznesením č. 1383 zo\n07. 12. 2004, v ktorom konštatovala, že funkčné obdobie podpredsedu Najvyššieho\n\n6\n\nkontrolného úradu Slovenskej republiky JUDr. Igora Malého uplynie 15. 12. 2004\na uznesením č. 1385 zo 07. 12. 2004, ktorým za podpredsedníčku Najvyššieho kontrolného\núradu Slovenskej republiky zvolila Zoru Dobríkovú s tým, že funkciu začne vykonávať od\n16. 12. 2004 jeho základné právo, chránené čl. 30 ods. 1), a 4) Ústavy Slovenskej republiky\nv spojení s článkami 1 ods. 1), 2 ods. 1), 12 ods. 1) a 61 ods. 1) a 3) Ústavy Slovenskej\nrepubliky.\nUvedené uznesenia sa zrušujú.\nÚstavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi z titulu primeraného\nfinančného zadosťučinenia 500.000,- Sk, ktoré je Národná rada Slovenskej republiky\nsťažovateľovi povinná vyplatiť do dvoch mesiacov po právoplatnosti tohto nálezu.\nÚstavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v rozsahu,\nako budú vyčíslené pri skončení veci.“\n3. 4. Sťažovatelia odôvodnili svoj návrh na priznanie primeraného finančného\nzadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy nasledovne:\n„Okolnosti, ktoré tvoria predmet sťažnosti sú široko medializované. Sťažovateľ\noprávnene pociťuje ako závažnú ujmu skutočnosť, že ako vrcholný predstaviteľ orgánu,\ndbajúceho na rešpektovanie zákonov, je sám obeťou protiústavného postupu. Vec má\nmimoriadne negatívny dopad nielen z hľadiska značnej publicity, ale aj čisto osobný.\nSťažovateľ medzi iným ako mimoriadnu nespravodlivosť považuje postup Národnej rady\nSR, ktorá svojvoľne obišla Ústavný súd SR, ktorý jediný je povolaný autoritatívne\nrozhodnúť veci s podobným charakterom.“\n4. V rámci prípravy pojednávania ústavný súd požiadal národnú radu o vyjadrenie ku\nskutočnostiam uvedeným v prijatých sťažnostiach a umožnil dotknutým osobám, a to Jánovi\nJasovskému a Zore Dobríkovej, aby zaujali stanovisko k uzneseniam ústavného súdu,\nktorými rozhodol, že vykonateľnosť uznesenia národnej rady č. 1383 zo 7. decembra 2004 a\nč. 1384 zo 7. decembra 2004 odkladá do právoplatnosti rozhodnutia o ústavných\nsťažnostiach podaných v tejto veci.\n4. 1. Predseda národnej rady JUDr. Pavol Hrušovský vo svojom vyjadrení k sťažnosti\nsťažovateľa Ing. Stahla stanoviskom z 3. januára 2005 a v doplnení k tomuto vyjadreniu zo\n7. januára 2005 uviedol nasledovné relevantné skutočnosti:\n\n7\n\n«(...) sme presvedčení, že výklad novely zákona o NKÚ, ktorý pripúšťa predĺženie\nfunkčného obdobia predsedu NKÚ zvoleného pred zmenou právnej úpravy, by porušoval\nčl. 1 Ústavy SR, pretože by pripustil retroaktívne pôsobenie vzhľadom na predchádzajúcu\nprávnu úpravu. Prípadné zasiahnutie do existujúcich vzťahov založených voľbou predsedu\nNKÚ podľa predchádzajúcej právnej úpravy na obdobie piatich rokov predĺžením jeho\nfunkčného obdobia mení právne vzťahy založené a existujúce pred dňom jeho účinnosti.\nTým by došlo k narušeniu jedného zo základných princípov právneho štátu, zásady právnej\nistoty, a teda aj k rozporu s čl. 1 Ústavy SR, keďže s inštitútom právnej istoty v právnom\nštáte je spojená požiadavka ochrany dôvery občanov v právny poriadok. V ústavnom\nporiadku SR je výslovný zákaz retroaktivity len pre oblasť trestného práva v čl. 50 ods. 6\nÚstavy. Ale zákaz retroaktivity možno vyvodiť aj z čl. 1 Ústavy SR, podľa ktorého je\nSlovenská republika právnym štátom. (...)\nOtázka teda nie je, či retroaktivita v zákone č. 559/2001 Z. z. je protiústavná alebo\nnie. Otázka znie či novelizujúce ustanovenie § 8 ods. 3 vôbec retroaktivitu obsahuje. Podľa\nnášho názoru nie. Zákonodarca novelou zákona o NKÚ predĺžil funkčné obdobie predsedu\ntohto úradu, avšak nemohol tým myslieť predĺženie funkčného obdobia už zvoleného\npredsedu. Zákonodarca rozhodol o zmene práva, ale nevyvolal jeho spätné pôsobenie, t. j.\nnepresunul začiatok jeho uplatnenia pred moment, keď nadobudlo záväznú moc. To\nznamená, že zákon určuje nové funkčné obdobie pre voľbu predsedu, ktorá nastane po\núčinnosti novely, t. j. v čase po nadobudnutí účinnosti uskutočnenej zmeny. Novelizovaná\nprávna úprava sa teda vzťahuje len na voľbu predsedu NKÚ po 1. januári 2002.\nZmena funkčného obdobia založeného voľbou, počas volebného obdobia je v rozpore\ns princípom právneho štátu a hrubo narúša právnu istotu občanov v právny poriadok\na ochranu dôvery oprávnených osôb (v tomto prípade napr. voličov predsedu NKÚ, ktorí ho\nvolili na obdobie 5 rokov). Okrem toho pôsobí retroaktívne, čo je v rozpore s Ústavou SR.\nZákonodarca by mohol výnimočne uplatniť retroaktívne ustanovenia na úpravu existujúcich\nprávnych stavov. V právnom štáte však musí preukázať závažné dôvody všeobecného\nzáujmu (compelling grounds of general interest, napr. Zielinski and Pradal & Gonzales and\nOthers, 1999, Európsky súd pre ľudské práva). K takému konaniu zo strany zákonodarcu\nnedošlo, a (...) zákonodarca retroaktivitu novelizujúceho ustanovenia o predĺžení funkčného\nobdobia predsedu NKÚ do zák. č. 559/2001 Z. z. výslovne nezahrnul. Z toho usudzujeme, že\n\n8\n\nju ani nekonštituoval. V opačnom prípade by ju začlenil do časti „Spoločné, prechodné\na záverečné ustanovenia“ zákona. Tu však novela zakotvila len povinnosť, aby sa predseda\nÚradu a podpredsedovia Úradu zvolení podľa doterajších predpisov vzdali členstva\nv politickej strane alebo politickom hnutí do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona.\nPrípadnú retroaktivitu funkčného obdobia predsedu NKÚ nerieši v prechodných\nustanoveniach ani Ústava SR. (...)\nNavyše, pravidelnosť volebných období je v právnom štáte stanovená buď určením\npresného termínu alebo určením presnej lehoty. V obidvoch prípadoch však musí byť termín\nči lehota určená vopred, pred voľbou, t. j. nemôže byť menená počas volebného obdobia.\nTakáto situácia by znamenala naštrbenie ústavného princípu suverenity ľudu, legitimity\na princípu právneho štátu. (...)»\nZ doplnenia uvedených vyjadrení vyplynulo, že:\n«(...). Podľa názoru Národnej rady SR ústavná sťažnosť je v časti namietnutých\nustanovení zjavne neopodstatnená. K sťažovateľovmu tvrdeniu o porušení čl. 61 ods. 1\nÚstavy SR uvádzame nasledovné:\nÚstava Slovenskej republiky určuje práva, ojedinele aj povinnosti (napr. čl. 25\nods. 1). Všetky ustanovenia Ústavy SR (podobne ako je to obvyklé v ústavách iných štátov)\nvšak nie sú určené na priame uplatnenie. Popri priamo up1atniteľných normách sú v ústave\naj normy určujúce základné pravidlá organizácie štátu, ktoré sú formulované ako ústavné\nzásady. Napríklad v čl. 55 ods. 1 sa určujú princípy, na ktorých sa zakladá hospodárstvo\nSlovenskej republiky. Ustanovením čl. 26 ods. 3 sa určuje zásada, podľa ktorej sa vylučuje\nobmedzenie slobody prejavu formou cenzúry. Čl. 74 ods. 1 možno zaradiť k ústavným\nzásadám ustanoveným pre parlamentné voľby. Existenciu ústavných zásad potvrdzuje aj\njudikatúra Ústavného súdu SR. Ústavný súd SR napr. kvalifikoval čl. 144 ods. 1 ako článok,\nktorý neupravuje základné práva a slobody, ktoré sú predmetom konania o sťažnosti podľa\nčl. 127 Ústavy Slovenskej republiky, ale princípy fungovania nezávislého súdnictva (II. ÚS\n81/02 ).\nÚprava čl. 61 ods. 1 má povahu normy, ktorú nemožno priamo uplatniť vo vzťahu\nk základnému právu alebo slobode. (...)\nSťažovateľ ani v náznaku neodôvodnil, ako v okolnostiach prípadu došlo k porušeniu\n\n9\n\nčl. 2 ods. 1 Ústavy SR. Aj vo vzťahu k tejto ústavnej norme ide o zjavne neopodstatnené\ntvrdenie. V súlade s ustanovením čl. 2 ods. 1 občania prostredníctvom svojich volených\nzástupcov pôsobiacich v Národnej rade SR vykonali štátnu moc tým, že zvolili jednu fyzickú\nosobu, aby vykonávala funkciu predsedu Najvyššieho kontrolného úradu SR a jednu ďalšiu\nfyzickú osobu, aby vykonávala funkciu podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu SR. (...)\nÚstavným základnom sťažnosti je námietka porušenia základných práv, ktoré sa\nsťažovateľovi priznávajú čl. 30 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR. Vo vzťahu k úprave čl. 30 ods. 1\nrelevantná môže byť iba norma ustanovená prvou vetou. Základné právo zúčastňovať sa na\nspráve verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov, tak ako všetky\nostatné základné práva a slobody, nie je bezmedzné. V medziach práva zúčastňovať sa na\nspráve vecí verejných priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov sa nezaručuje\nochrana pred stratou verejnej funkcie pred uplynutím funkčného obdobia. Konštatoval do\nÚstavný súd SR vo svojom uznesením z 10. októbra 2000, keď uviedol:\n„Právo zotrvať v štátnej (verejnej) funkcii, do ktorej sa navrhovateľ dostal voľbou\nv Národnej rade Slovenskej republiky síce v súlade a podľa ústavy, nie je však súčasťou\npráv upravených v čl. 30 ods. 1 ústavy“. (II. ÚS 796/2000, Zbierka nálezov a uznesení\nÚstavného súdu Slovenskej republiky 2000, s. 446)\nSťažovateľ namietol porušenie základného práva podľa prvej vety čl. 30 ods. 1, hoci\ntoto právo mu v okolnostiach prípadu nepatrí. Ide teda o zjavne neopodstatnené tvrdenie\no porušení čl. 30 ods. 1 Ústavy SR. (...)\nČlánkom 30 ods. 4 sa nezaručuje právo verejnú funkciu dostať, ale iba právo na\nprístup k nej, t. j. právo uchádzať sa o verejnú funkciu za rovnakých podmienok, aké majú\nvytvorené iní uchádzači. Z čl. 30 ods. 4 možno odvodiť právo získať verejnú funkciu, ak\nuchádzač splní všetky právnym poriadkom určené podmienky prístupu k verejnej funkcii.\nZa východisko k uplatneniu čl. 30 ods. 4 možno označiť právny názor Ústavného\nsúdu SR, podľa ktorého: „Ústavný súd už konštatoval, že objektivitu konania o ochrane\nalebo rozhodovania o uplatnení základné práva alebo slobody občana treba považovať za\nneoddeliteľnú súčasť každého z tých základných práv alebo slobôd (upravených v druhej\nhlave ústavy), k ochrane ktorých alebo k rozhodovaniu o uplatnení ktorých dochádza\nv konaniach pred rôznymi orgánmi (II. ÚS 5/03).“ (...)\nNárodná rada SR rozhodla o voľbe predsedu a podpredsedov najvyššieho\n\n10\n\nkontrolného úradu s tým, že zachovala objektívny a ústavne nespochybniteľný postup\nnavrhovania kandidátov na verejné funkcie na Najvyššom kontrolnom úrade SR, ktorý bol v\núplnom súlade s platnou právnou úpravou. Pre úplnosť treba pripomenúť, že takúto\nprotiústavnosť sťažovateľ ani nenamietol. (...)\nSťažovateľ v okolnostiach prípadu namietol porušenie svojho základného práva\npriznaného čl. 30 ods. 4 podľa právnej úpravy, ktorá nebola účinná ani platná v čase, keď v\nsúlade s čl. 30 ods. 4 sa uchádzal o priznanie verejnej funkcie predsedu Najvyššieho\nkontrolného úradu SR a keď túto verejnú funkciu prevzal. (...)\nSťažovateľ v (...) argumentácii uviedol, že: ,,Ani Ústava Slovenskej republiky, ani\nuvedený zákon neobsahujú prechodné ustanovenia, v ktorých by sa uvádzalo, že toto\nsedemročné funkčné obdobie sa nevzťahuje na súčasných funkcionárov Najvyššieho\nkontrolného úradu Slovenskej republiky.“ (s. 3) Ďalej sťažovateľ uviedol: „Zmyslom a\núčelom prechodných ustanovení je upraviť právne pomery a vzťahy v prípade, keď tieto\nprechádzajú, resp. pretrvávajú i v období účinnosti nového predpisu, ktorý všeobecne alebo\nkonkrétne upravuje aj tieto pomery a vzťahy. Treba pripomenúť, že v iných súvislostiach\nústava prechodné ustanovenia ohľadne ústavných činiteľov uvádza, napríklad čl. 154\nods. 3) a 4) Ústavy SR), čl. 154b ods. 1), 2) a 3) Ústavy SR. Spor rozhodujúcou otázkou je\nzaujatie právne odôvodneného stanoviska, ako postupovať v prípade, ak dotknutý právny\npredpis - vrátane ústavy - o tejto otázke mlčí.“\nNárodná rada SR súhlasí s tvrdením sťažovateľa, že „Spor rozhodujúcou otázkou je\nzaujatie právne odôvodneného stanoviska, ako postupovať v prípade, ak dotknutý právny\npredpis - vrátane ústavy - o tejto otázke mlčí.“ Národná rada SR však odmieta argumenty,\nktoré sťažovateľa vedú k záverom o „povinnosti favorizácie predpisu účinného v čase\nrozhodovania“ (s. 4).\nAj vtedy, ak „právo zotrvať vo verejnej funkcii po dobu určenú v ústave, ak dĺžku\nfunkčného obdobia ustanovuje Ústava SR alebo po dobu určenú v zákone, ak dĺžku\nfunkčného obdobia neustanovuje Ústava SR“ je súčasťou ochrany priznanej čl. 30 ods. 4\nÚstavy SR, dĺžku funkčného obdobia, určenie okamihu, keď začne plynúť a určenie iného\nokamihu, v ktorom prestane plynúť, nemožno označiť za súčasť zák1adného práva podľa\nčl. 30 ods. 4, lebo ide o otázku, ktorá je predmetom úpravy iných ústavných noriem. Tých\nústavných noriem, ktoré nie sú zaradené v druhej hlave Ústavy SR, ale nachádzajú sa medzi\n11\n\nnormami upravujúcimi dĺžku volebného obdobia prezidenta SR (čl. 101 ods. 2), funkčné\nobdobie sudcov Ústavného súdu SR (čl. 134 ods. 2) a pod. V prípade funkcionárov\nnajvyššieho kontrolného úradu ide o ustanovenie čl. 61 ods. 3. Táto okolnosť má zásadný\nvýznam pre identifikáciu ústavnej normy, ktorá je prameňom práva pre určenie dĺžky\nfunkčného obdobia osôb, ktoré od 15. decembra 1999 vykonávali funkcie predsedu a\npodpredsedov Najvyššieho kontrolného úradu SR.\nInterpretácia a aplikácia ustanovení druhej hlavy ústavy podlieha všeobecnej norme\nčl. 2 ods. 3. Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby\nkonal niečo, čo zákon neukladá. V okolnostiach prípadu, nakoľko zákon o Najvyššom\nkontrolnom úrade SR neukladá predsedovi povinnosť opustiť najvyšší kontrolný úrad, ani\nmu neuk1adá povinnosť uvoľniť priestory v najvyššom kontrolnom úrade, v spojení s čl. 2\nods. 3 by nebolo možné nútiť fyzickú osobu, ktorej funkčné obdobie uplynulo, aby najvyšší\nkontrolný úrad opustila. Národná rada SR tento príklad uvádza na ilustráciu absurdnosti\nprávnych účinkov, ku ktorým by viedlo uplatnenie čl. 2 ods. 3 po rozšírení jeho uplatnenia\nza hranice ochrany priznanej druhou hlavou Ústavy SR a podľa čl. 7, resp. 154c\nrelevantnými medzinárodnými dohovormi. Interpretácia a aplikácia ústavných noriem,\nktoré upravujú postavenie orgánov verejnej moci, podlieha všeobecnej zásade určenej v\nčl. 2 ods. 2. To v okolnostiach prípadu má za následok. že predĺženie funkčného obdobia pri\nvýkone ktorejkoľvek ústavou zriadenej funkcie nemožno predpokladať. Jedine vtedy a tam,\nkde ústavná norma, prípadne v súlade s ústavou schvá1ený zákon výslovne určí, že\npredĺženie funkčného obdobia sa vzťahuje aj na osoby, ktoré už danú funkciu vykonávajú,\ndôjde ústavne konformným spôsobom k predĺženiu funkčného obdobia osoby, ktorá\nprevzala verejnú funkciu podľa predchádzajúcej právnej úpravy.\nÚstavný zákon č. 90/2001 Z. z. zmenil funkčné obdobie predsedu Najvyššieho\nkontrolného úradu SR bez toho, aby ustanovil, že zmena sa vzťahuje aj na úradujúceho\npredsedu. Sťažovateľ namietol porušenie čl. 30 ods. 4 Ústavy SR neopodstatnene. Verejnú\nfunkciu predsedu Najvyššieho kontrolného úradu SR prijal 15. decembra 1999 podľa čl. 61\nods. 3 Ústavy SR na päť rokov. Rovnako neopodstatnená je aj jeho námietka porušenia\nčl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 61 ods. 3 Ústavy SR. (...)\nSťažovateľ bol zvolený do funkcie predsedu najvyššieho kontrolného úradu, funkciu\nvykonával po ústavou určený čas a po uplynutí tohto času mu právo vykonávať funkciu\n\n12\n\nzaniklo bez toho, aby bol v ľubovoľnom okamihu obmedzený na slobode. Obmedzená\nnebola ani jeho dôstojnosť. V okolnostiach prípadu možno hypoteticky uvažovať iba o\nporušení prvej vety čl. 12 ods. 1 v rozsahu ústavou priznanej rovnosti oprávnených osôb.\nV rozhodnom čase Národná rada SR vykonala voľbu predsedu Najvyššieho\nkontrolného úradu SR z radu osôb, ktoré v súlade so zákonom boli navrhnuté na funkciu\npredsedu a súčasne vykonávala voľbu podpredsedov Najvyššieho kontrolného úradu SR z\nradu osôb, ktoré v súlade so zákonom boli navrhnuté na voľbu podpredsedov Najvyššieho\nkontrolného úradu SR. Ústavou zaručené podmienky, ktoré musia splniť uchádzači o\nfunkcie na čele najvyššieho kontrolného úradu sú zhodné pre predsedu, aj pre\npodpredsedov (čl. 61 ods. 2 a ods. 4). Sťažovateľovo právo na rovnosť by bolo porušené),\nak by Národná rada SR uplatnila iné podmienky na voľbu predsedu Najvyššieho\nkontrolného úradu SR a podľa iných podmienok by vykonala voľbu podpredsedov. To sa v\nokolnostiach prípadu neudialo. Právo sťažovateľa takto dokonca nemohlo byť ani ohrozené,\nlebo sťažovateľ nepatril ku kandidátom na funkciu predsedu najvyššieho kontro1ného\núradu, rovnako ako sa vôbec neuchádzal o zvolenie za podpredsedu najvyššieho\nkontrolného úradu.\nVo vzťahu k prvej vete čl. 12 ods. 1 ústavy sa sťažnosťou uplatňuje neopodstatnená\nnámietka porušenia Ústavy SR\nSpomedzi hodnôt chránených druhou vetou čl. 12 ods. 1 by mohla byť porušená\npodmienka neodňateľnosti zák1adného práva, avšak iba ak by bolo porušené jeho základné\nprávo priznané čl. 30 ods. 1 alebo čl. 30 ods. 4.\nZ dôvodov uvedených vyššie sťažovateľ neutrpel ujmu na žiadnom zo zák1adných\npráv podľa čl. 30, preto porušenie čl. 12 ods. 1 aj v rozsahu druhej vety namietol\nneopodstatnene. (...)\nVo vzťahu k čl. 1 ods. 1 ústavy treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry\nÚstavného súdu SR ide o ústavnú normu, ktorá nemôže byť porušená sama osebe, bez\nspojenia s inými ustanoveniami ústavy, ale že k porušeniu ochrany, ktorá sa osobe priznáva\npodľa čl. 1 ods. 1 môže dôjsť jedine vtedy, keď sa zároveň poruší aj základné právo alebo\nsloboda toho, kto opodstatnene namietol porušenie základného práva alebo slobody.\nSťažovateľ síce namietol porušenie svojich základných práv podľa čl. 30 ods. 1 a 4, avšak\ntieto námietky nie sú opodstatnené. Sťažovateľova námietka porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy\n13\n\nSR je neopodstatnená. (...)\nSťažovateľ okrem toho, že žiada Ústavný súd SR o zrušenie uznesení Národnej rady\nSR č. 1383 zo 7. 12. 2004 a č. 1384 zo 7. 12. 2004, požiada1 aj o priznanie primeraného\nfinančného zadosťučinenia vo výške 2.000.000 Slovenských korún. (...)\nSťažovateľ uplatnil požiadavku primeraného finančného zadosťučinenia aj s\nodkazom na značnú publicitu jeho prípadu. Z tohto hľadiska môže mať nárok na primerané\nfinančné zadosťučinenie skôr podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka v konaní podľa\nObčianskeho súdneho poriadku, než voči Národnej rade SR, lebo Národná rada SR nemôže\nznášať zodpovednosť za komentáre a ďalšie príspevky uverejnené v masmédiách.\nSťažovateľ uplatnil právo na primerané finančné zadosťučinenie v okolnostiach,\nktoré vytvárajú náležitý právny základ pre priznanie primeraného finančného\nzadosťučinenia. (...)\nZa základné kritérium pre rozhodnutie o priznaní primeraného zadosťučinenia\nmožno označiť právny názor ústavného súdu: „Podľa názoru ústavného súdu priznanie\nprimeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v\npeniazoch prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného\npráva alebo slobody nie je už možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy\nzrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu“. (I. ÚS 15/02.\nZbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2002 – II. polrok, s. 575)\nV okolnostiach prípadu Ústavný súd SR poskytol sťažovateľovi ochranu tým, že odložil\nvykonateľnosť uznesenia Národnej rady SR č. 1384. Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,\nsťažovateľ zostane vo funkcii predsedu Najvyššieho kontrolného úradu SR. Na jeho\nzákladnom práve podľa čl. 30 ods. 4 nevznikla, ani nevznikne žiadna ujma. Ak Ústavný súd\nSR sťažnosť zamietne, nevznikne právny dôvod pre uspokojenie sťažovateľovej požiadavky o\nprimerané finančné zadosťučinenie. (...)\nNárodná rada SR preto odmieta opodstatnenosť sťažovateľovej požiadavky, aby mu\nústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie. (...)\nSťažovateľ napokon navrhol, aby Ústavný súd SR nálezom priznal sťažovateľovi\núhradu trov právneho zastúpenia v rozsahu, ako budú vyčíslené pri skončení veci.\nNávrh sťažovateľa, ktorým vzniesol požiadavku na úhradu trov konania, odporuje\nzákonu formálne, lebo sťažovateľ žiada, aby Ústavný súd SR rozhodol o trovách konania\n\n14\n\nnálezom, hoci zákon mu dovoľuje iba rozhodnutie uznesením. Sťažovateľ ako samozrejmosť\nprezentuje svoju požiadavku na úhradu trov konania bez toho, aby odôvodnil, prečo vôbec\nmá dostať úhradu trov konania a prečo ich má dostať v plnej výške, a nie iba v časti.\nNárodná rada SR odmieta túto požiadavku sťažovateľa nielen z uvedených\nformálnych príčin, ale predovšetkým z vecných dôvodov. (...)\nNárodná rada SR na základe uvedeného navrhuje, aby Ústavný súd SR o ústavnej\nsťažnosti Dipl. Ing. Jozefa Stahla vo veci I. ÚS 238/04 rozhodol takto:\n- základné právo sťažovateľa priznané čl. 30 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2\nods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 61 ods. 1 a 3 porušené nebolo,\n- rozhodnutie o odložení vykonateľnosti uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 1384 zo dňa 7. decembra 2004 sa zrušuje,\n- požiadavka sťažovateľa o poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia a na\núhradu trov konania sa zamieta.»\n4. 2. Predseda národnej rady JUDr. Pavol Hrušovský vyjadrením z 3. januára 2005\nzaujal stanovisko aj k sťažnostiam sťažovateľky JUDr. Borisovej a JUDr. Malého, ktoré je\nobsahovo totožné s jeho vyjadreniami k sťažnosti sťažovateľa Ing. Stahla, uvedených\nv bode 4.1 časti I tohto nálezu.\n4. 3. Ing. Ján Jasovský zaujal k uzneseniu ústavného súdu z 15. decembra 2004,\nktorým rozhodol, že vykonateľnosť uznesenia národnej rady č. 1384 zo 7. decembra 2004\nodkladá do právoplatnosti rozhodnutia o ústavnej sťažnosti podanej v tejto veci, nasledovné\nrelevantné stanovisko:\n„Konanie vo veci I. ÚS 238/04 má zásadný význam nielen pre právne postavenie\nsťažovateľa Dipl. Ing. Jozefa Stahla. Za súčasného stavu nastoleného bodom 2 uznesenia\nÚstavného súdu SR I. ÚS 238/04-7 zo dňa 15. decembra 2004, ktorým je odložená\nvykonateľnosť uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 1384, vzniká ujma na\nmojom základnom práve zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo chránenom prvou\nvetou čl. 30 ods. 1 Ústavy SR. Národná rada SR v súlade s čl. 61 ods. 1 ústavy ma riadne\nzvolila za predsedu Najvyššieho kontrolného úradu SR, ale tejto verejnej funkcie sa\nnemôžem ujať. Upozorňujem aj na to, že počítanie funkčného obdobia predsedu najvyššieho\nkontrolného úradu z hľadiska okolností prípadu nie je jednoznačne upravené. To v prípade\n\n15\n\ndlhodobého konania o ústavnej sťažnosti Dipl. Ing. Jozef Stahla môže mať za následok vznik\nsporu o okamih vzniku a zániku funkčného obdobia nového predsedu Najvyššieho\nkontrolného úradu SR. Prípadná zdĺhavosť konania pred Ústavným súdom SR môže\nnastaniu tohto sporu zabrániť iba ak ústavný súd rozhodne v prospech sťažovateľa.\nNa základe všetkého dosiaľ uvedeného žiadam, aby Ústavný súd SR o ústavnej\nsťažnosti takto rozhodol:\n- ústavná sťažnosť sa zamieta,\n- rozhodnutie o odložení vykonateľnosti uznesenia Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 1384 zo dňa 7. decembra 2004 sa zrušuje.“\n4. 4. Ing. Zora Dobríková zaujala k uzneseniu ústavného súdu z 20. decembra 2004,\nktorým rozhodol, že vykonateľnosť uznesenia národnej rady č. 1385 zo 7. decembra 2004\nodkladá do právoplatnosti rozhodnutia o ústavnej sťažnosti podanej v tejto veci, nasledovné\nrelevantné stanovisko:\n„(...) na základe skutočnosti, že v čase prijatia uznesení I. ÚS SR 244/04 a I. ÚS SR\n245/04 zo dňa 20. 12. 2004 bolo už uznesenie NR SR č. 1385 vykonané a teda právne\nkonzumované, namietam obsah bodu 2 uznesení ÚS SR, v ktorom ÚS SR rozhodol\no odložení vykonateľnosti tohto uznesenia.\nZastávam názor, že odložením vykonateľnosti už vykonaného uznesenia, na základe\nktorého mi už vznikla ústavná funkcia paradoxne práve dochádza k porušeniu čl. 61 ods. 1,\nno najmä v mojom prípade k porušeniu mojich subjektívnych práv garantovaných v čl. 30\nÚstavy SR, nakoľko som sa právoplatným spôsobom stala podpredsedníčkou NKÚ SR ešte\npred prijatím namietaného predbežného opatrenia ÚS SR.\nÚS SR rozhodol o predbežnom opatrení podľa § 52 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov, v zmysle ktorého ústavný súd môže na návrh sťažovateľa rozhodnúť o dočasnom\nopatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo\niného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom a ak by výkon\nnapadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu neznamenal pre sťažovateľa\nväčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti; najmä uloží\norgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo slobody sťažovateľa, aby sa\ndočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu\n\n16\n\na tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im priznaného právoplatným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.\nUvedené ustanovenie podľa môjho názoru neumožňuje pozastaviť výkon už\nvykonaného uznesenia a rovnako ani predbežným opatrením zasiahnuť do už vzniknutých\nústavných práv a povinností podpredsedu NKÚ (nie iba oprávnení mi priznaných\nprávoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom), čo je zjavne v rozpore\ns verejným záujmom, ktorý tento zákon definuje ako prekážku pre vydanie predbežného\nopatrenia.\n(...) dovoľujem si vyjadriť presvedčenie, že ÚS SR v čase rozhodovania\no sťažnostiach JUDr. Danice Borisovej a JUDr. Igora Malého nemohol mať vedomosť\no skutočnostiach, ktoré som vyššie uviedla. Preto si tiež dovoľujem navrhnúť, aby urýchlene\nvyužil ustanovenie § 52 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. a rozhodol o zrušení svojho\ndočasného opatrenia uvedeného v bode 2 uznesenia I. ÚS 244/04 a v bode 2 uznesenia I.\nÚS 245/04, ktoré mi bráni v riadnom výkone ústavnej funkcie podpredsedníčky NKÚ SR.\nA dovoľujem si vážený Ústavný súd SR požiadať, aby pri posudzovaní horeuvedených\nsťažností zvážil aj tú skutočnosť, či rozhodnutím ústavného súdu možno napadnúť, resp.\ndokonca zrušiť právoplatné uznesenie Národnej rady SR a či týmto konaním nie sú dotknuté\nmoje ústavné práva.“\n4. 5. Ústavný súd vyjadrenia a stanoviská uvedené v bodoch 4. 1, 4. 2, 4. 3 a 4. 4\nčasti I tohto nálezu doručil sťažovateľom, s tým, že k týmto môžu zaujať písomné\nstanovisko. Sťažovatelia však svoje právo nevyužili, dňa 4. januára 2005 a 10. januára\noznámili ústavnému súdu, že trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.\nII.\nVzhľadom na to, že sťažovatelia nesúhlasili s upustením od ústneho pojednávania\nv predmetnej veci, ústavný súd podľa § 30 ods. 1 zákona o ústavnom súde nariadil vo veci\nverejné ústne pojednávanie.\nVerejné ústne pojednávanie sa konalo 26. januára 2005 za účasti sťažovateľky JUDr.\nDanice Borisovej, sťažovateľa JUDr. Igora Malého a ich právneho zástupcu JUDr. Tibora\nŠafárika a za účasti povereného zástupcu národnej rady JUDr. Jána Drgonca. Na ústne\npojednávanie sa nedostavil sťažovateľ Ing. Jozef Stahl.\n17\n\nPo otvorení pojednávania predseda senátu konštatoval, že ani jeden z účastníkov\nkonania do začiatku tohto ústneho pojednávania nevyhlásil, že niektorého zo sudcov\nodmieta pre jeho predpojatosť.\nPo oboznámení podstatnej časti sťažností a spisu sudcom spravodajcom právny\nzástupca sťažovateľov JUDr. Tibor Šafárik uviedol, že „ani po dôkladnom preštudovaní\nnámietok odporcu nemám dôvod na zásadné korekcie petitu uvedeného v ich závere“.\nPrávny zástupca sťažovateľov potom k uvedeným písomným vyjadreniam národnej rady\nzaujal nasledovné relevantné stanovisko, ktoré predložil aj písomne na založenie do spisu:\n«Vo vyjadrení z 3. 1. 2005 dominujú pojmy právny štát, právna istota a zákaz\nretroaktivity. Odporca po tautologickom vysvetlení, čo retroaktivita je (...), čo je pravá a čo\nnepravá retroaktivita viac menej presviedča presvedčených o jej škodlivosti a dôvodoch\nneprijateľnosti, ďalej o tom, čo jej v našom právnom systéme stojí v ceste, aby napokon\nkonštatoval, že novelizujúce ustanovenie § 8 ods. 3 zák. č. 559/01 vôbec rektroaktivitu\nneobsahuje. Dá sa predpokladať, že to isté tvrdí aj o čl. 61 ods. 3 Ústavy. Už na tomto\nmieste treba konštatovať, že vyjadrenie opomenulo uviesť motív, ktorý nielen na pozadí\nzákazu retroaktivity rezonuje: zmyslom je zabrániť ujmám, stratám, alebo poškodeniu\nsubjektov na oboch stranách právneho vzťahu. Aké by však hrozilo poškodenie, strata alebo\nujma verejnému záujmu alebo dokonca samotnej Národnej rade, ktorá má predsedu a\npodpredsedov NKÚ na sedem rokov? Teda podľa terajšieho predpisu etablovaných.\nAle nie toto je dôvod môjho nesúhlasu s tvrdeniami tohto prvého vyjadrenia. Je totiž\nzjavne vnútorne a obsahovo protirečivé, keď ako príklady uvádza čl. 50 ods. 6 Ústavy SR a\n§ 56 zák. č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre. Čo hovoria tieto ustanovenia, vieme, nebudem\nopakovať. Dôvodom môjho nesúhlasu je opačný názor na fakt, že ústavo a zákonodarca\nretroaktivitu novelizovaných ustanovení ,,nekonštituoval“ tak, ako sa vo vyjadrení hovorí, a\nna právny dopad tohto faktu. Podľa môjho názoru je na súde, aby posúdil, či Ústava v čl.\n61 ods. 3 a zák. č. 559/01 Z. z. v § 8 je tzv. jasný s tým dôsledkom, že obe ustanovenia budú\naplikované vo svojom priamom, doslovnom význame, alebo deklaroval, že jasné nie sú\ndostatočne a následne ich interpretoval i vo vzťahu k tejto kauze. Neviem, či sa nájde\ndôvod, pre ktorý by jasné neboli. Ak teda nikde v texte sporných právnych predpisov nie je\nexpressis verbis prechodným ustanovením vyjadrená povinnosť konfrontovať starú a novú\n\n18\n\núpravu, stavia to ,,starú“ úpravu mimo, absolútne mimo relevantných úvah. A tu podľa\nmôjho názoru treba povedať, že\n1) obe novely ako lex posterior sú výsledkom normotvorného procesu, ktorý som\nopísal v sťažnostiach (...),\n2) zákonodarca môže zvoliť úpravu ľubovoľnú - pri dodržaní ústavných zásad pokiaľ ju však výslovne nezvolí, je nutné aplikovať všeobecné hodnotové princípy, pomocou\nktorých možno preklenúť aj skutočnú aj domnelú medzeru v práve,\n3)\n\nje\n\nneprípustné\n\ndiskriminačné\n\nuplatňovanie\n\nnediskriminačnej\n\nnormy\n\nv\n\npodmienkach normatívneho vákua tak, ako to urobila Národná rada v tomto prípade,\n4) manipulovať alebo narábať s pojmom „predĺžila funkčné obdobie“ možno iba v\nextraregálnych súvislostiach a debatách a patrí do sprievodných aktov prijímaných noriem,\nako dôvodová správa a pod. (...).\nÚstava a zákon ustanovili, inštitucionalizovali funkčné obdobie predsedu a\npodpredsedov na 7 rokov. Nič viac a nič menej. Otázka teda podľa môjho názoru môže\nznieť iba: boli 7 rokov vo funkcii, alebo nie? Neboli!\n5) Vyhovieť sťažnostiam znamená rešpektovať systematickú, logickú a prirodzenú\nsúvislosť medzi spomínanou inštitucionalizáciou a jej dôvodmi s jej samotnou aplikáciou.\nNa tomto mieste, vážený senát, by som pripomenul známu skutočnosť, že nie je\ndôležité to, čo ústavodarca a zákonodarca urobiť chcel, ale to, čo skutočne urobil. To by\nsme mohli obrátiť, ak niečo nechcel urobiť, mal to výslovne povedať. Ak teraz zákonodarca\na ústavodarca tvrdí, že funkcionárov NKÚ vo funkciách sedem rokov ponechať nechcel, mal\nmožnosť vybrať si medzi dvoma spôsobmi - alebo pozitívne: posunúť účinnosť čl. 61 ods. 3\na § 8 na 20. 12. 2004, teda deň, ktorý nasledoval po uplynutí predchádzajúceho obdobia alebo negatívne: uviesť, že sa na nich tieto ustanovenia nevzťahujú, tak ako to urobil\nohľadne sudcov ústavného súdu a v zákonoch, ktoré boli na základe ústavy vydané, ohľadne\ngenerálneho prokurátora, atď. Takže siahnuť do iných noriem možno, ovšem s takým\nzáverom, že postupovať podľa nich je veľmi ominózne.\nV oboch takýchto prípadoch sa zákonodarca vyjadrí, že nechce, aby terajší\nfunkcionári podliehali novému režimu. Inak nastupuje výklad a contrario k ustanoveniam o\nsudcoch Ústavného súdu a generálnom prokurátorovi. Vieme, že ako u týchto funkcionárov,\nústavných činiteľov Ústava urobila. Vždy sa totiž podľa môjho názoru aplikuje platné právo\n\n19\n\ns ustanovenými výnimkami. A sťažovatelia sa opierajú o platné právo. Národná rada o\nneexistujúcu výnimku.\nK tomuto prvému vyjadreniu ešte toľko, že odporca síce v ňom argumentuje\nvýznamom právnej istoty, sám sa však usiluje zneužiť nedostatok normatívnej úplnosti, ktorý\nje s ňou v príkrom rozpore. V podstate sa však v tomto vyjadrení ešte neuvádzajú konkrétne\ndôvody, prečo v detailoch sťažnosti neobstoja.\nPokiaľ ide o doplnenie vyjadrenia zo 7. 1. 2005, je rámec polemiky konkrétnejší,\nresp. konkrétny.\nPonajprv považuje za neopodstatnenú námietku porušenia čl. 61 ods. 1 a 3 Ústavy s\ntým, že ich oddelením v texte čiastočne uznal ich rozdielnu povahu. Napriek tomu - ohľadne\noboch týchto odsekov, a napokon aj ďalších ustanovení, ako bude o nich zmienka ďalej treba pripomenúť, že Ústavný súd aj bez výslovného uvedenia alebo zdôraznenia rešpektuje\nvo svojich rozhodnutiach vzájomnú súvislosť a väzby medzi jednotlivými ustanoveniami\nÚstavy. A to bez ohľadu na to, v ktorej hlave Ústavy sú uvedené. Je len prirodzené, že v\nkonaní o sťažnosti je východzím a dominantným ustanovením základné právo alebo\nsloboda, uvedené v II. Hlave Ústavy. Z uvedeného dôvodu sú sťažnosti koncipované tak, že\nnamietame porušenie základného práva v spojení s ostatnými, významovo konzistentnými\nustanoveniami Ústavy. Možno sa v tejto súvislosti odvolať na rozhodnutie Ústavného súdu\nč. II. ÚS 48/97, pričom treba pripomenúť, že všetky namietané články Ústavy majú vecnú,\nfunkčnú a takpovediac aj personálnu súvislosť s čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy.\nDá sa teda síce pripustiť, že priama aplikácia tzv. organizačnej normy (čl. 61\nÚstavy) do úvahy neprichádza a ani sme takto postupovať neboli odkázaní. Sťažnosti by\nvšak neboli úplné, nevyčerpávali by celý, špecificky určený rozsah namietnutých porušení.\nSťažovatelia sú funkcionármi, ktorých volí a odvoláva Národná rada. Nie funkcionármi\nabstraktnými. To pokiaľ ide o čl. 61 ods. 1. Pokiaľ ide o ods. 3 citovaného ustanovenia,\ndomáhame sa uznania či priznania sedemročného funkčného obdobia, ktoré je zasa v\nÚstave iba v tomto ustanovení konkretizované. Je teda podľa mojej mienky vzťah oboch\ntýchto ustanovení k namietanému porušeniu základného práva racionálne a významovo\nnesporný.\nPri tejto príležitosti prosím, aby ste venovali pozornosť jednému faktu a jednej z\nneho vyplývajúcej hypotetickej úvahy.\n\n20\n\nTým faktom je rozhodnutie Ústavného súdu č. I. ÚS 8/97. Ide o známe rozhodnutie v\nkauze Gaulieder, v ktorom bola prelomená zásada, že vtedajším podnetom bolo možné\nnamietať iba práva, uvedené v II. hlave Ústavy, hoci iné rozhodnutia práve túto zásadu\ndovtedy presadzovali vo forme výkladu pojmu „porušenie svojich práv“. Ústavný súd tu\npriznal priamu aplikovateľnosť čl. 81 Ústavy, stojaceho zjavne mimo rámca základných\npráv a slobôd.\nSpomínaná úvaha spočíva v možnosti, ktorú poskytuje stanovisko odporcu. Je trochu\nabsurdná, ale takto hypoteticky sa aj odporca vyjadril. Sťažovatelia podľa stanoviska\nodporcu majú svoje funkčné obdobie päťročné. V tom prípade by mohli byť zvolení dvakrát\nna 7 rokov po sebe idúcich. Na to by im mohlo stačiť, aby sa prípadne po túto dobu udržalo\nim naklonené zloženie Národnej rady. A nastupuje nový čl. 61, pretože oni neboli volení na\nsedem rokov. Chýba takisto prechodné ustanovenie, a zas by bolo treba uvažovať, či to tak\nnáhodou nie je. Oni majú právo, keby teraz uspeli, byť dvakrát za sebou sedem rokov týmito\nfunkcionármi. K takémuto výsledku by nutne viedol výklad sporných noriem, ako ho podáva\nodporca. Samozrejme za predpokladu, že sťažovatelia by boli úspešnými uchádzačmi v\nposledných voľbách.\nV tejto časti vyjadrenia je uvedená aj opodstatnená výčitka, ktorá sa týka čl. 2 ods. 1\nÚstavy, uvedeného v sťažnosti. Ospravedlňujem sa. Z textu sťažnosti sa ovšem dá bez\nťažkostí identifikovať, o čo nám ide. Je to odsek 2 tohto článku, podľa ktorého štátne orgány\nmôžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví\nzákon. V žiadnom prípade nám však nejde o procedúru navrhovania a voľby kandidátov,\nktorú zdôrazňuje vo svojom vyjadrení Národná rada. Tá nemá dôvod byť napadnutá vo\nsvojej podstate. Prebehla však predčasne podľa nášho názoru. Absencia prechodných\nustanovení má však zásadný význam pre ustálenie, či Národná rada postupovala\npredovšetkým v medziach Ústavy. Že sa aj na Národnú radu povinnosť rešpektovať tento\nústavný príkaz vzťahuje opieram medzi iným i o rozhodnutie Ústavného súdu ČSFR\nč. I. ÚS 191/92, podľa ktorého kritériom pre určenie, či subjekt koná ako orgán verejnej\nmoci je skutočnosť, či tento subjekt rozhoduje o právach a povinnostiach iných osôb a či\ntieto rozhodnutia sú štátnou mocou vynútiteľné. Takže v tejto súvislosti otázka znie: ktorá\nnorma, ktorý článok Ústavy, platnej od 1. 7. 2001, určuje medze konania Národnej rady?\nOdpoveď aspoň mne sa vidí, je jednoznačná - tá organizačná norma, ktorá hovorí o\n\n21\n\nsedemročných funkčných obdobiach. Čo je mimo nej, je mimo medzí Ústavy. A takto je v\npriamom rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy.\nĎalej je vo vyjadrení popieraná opodstatnenosť námietky porušenia východiskového\nčl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy. V úvode mojej reakcie sa domáham akceptovania, že tento článok\nnie je uzavretou, ale otvorenou právnou normou. Najmä v odseku 1 nie je nutné držať sa\nrigidne názoru, že priamy výkon práva zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo je\nvyčerpaný právom zúčastniť sa referenda. Tvrdím, že odsek 4 tohto článku umožňuje\nvolenému a inému verejnému funkcionárovi práve tento priamy výkon, resp. účasť. Tento\naspekt však odporca nepokladá za sporný, skôr alebo predovšetkým popiera možnosť\nnamietnuť porušenie čl. 30 ods. 1 a 4 z toho dôvodu, že viaceré judikáty Ústavného súdu\nvyznievajú, vlastne priamo deklarujú, že „právo zotrvať v štátnej funkcii, do ktorej sa\nnavrhovateľ dostal voľbou Národnej rady SR síce v súlade a podľa Ústavy, nie je súčasťou\npráv, uvedených v čl. 30 ods. 1 Ústavy“ (opieram sa o rozhodnutie II. ÚS 796/00). Proti\ntomuto záveru nemožno mať námietky. A ani nemáme. Je však ono celkom alebo vytrhnuté\nz kontextu skutkového stavu sťažnosti, alebo mimo jeho obsahu.\nAj čl. 61 Ústavy má podobné znenie, ako iné, pojednávajúce o ústavných činiteľoch.\nKonkrétne v časti, kde sa hovorí, že ich Národná rada volí a odvoláva. Nám však ide - lebo\nmusí ísť - o termín „odvoláva“. Bez potreby uviesť konkrétne rozhodnutia Ústavného súdu,\nv tejto otázke sa všetky zaoberali sťažnosťami na údajné neodôvodnené alebo inak\nprotiprávne odvolanie z funkcie počas jej trvania, nie po jej skončení. Netreba azda\npripomenúť, že Ústava v niektorých prípadoch podmienky odvolania uvádza expressis\nverbis, u niektorých - vrátane NKÚ - nie. Nám ale o odvolanie z funkcií počas funkčného\nobdobia nejde. Národná rada ani k takémuto kroku nepristúpila pre zjavný nedostatok\npodmienok a úpravy a aj pre voľbu iného postupu. Sú preto všetky úvahy, opierajúce sa o\ntakúto judikatúru v našom prípade nepoužiteľné. A opäť pripomínam kauzu Gaulieder!\nA nesporný súvis čl. 30 ods. 1 a 4 s čl. 61 ods. 1 a 3 Ústavy. V právnom štáte asi sotva\nmožno pripustiť, aby bol niekto kedykoľvek a z akéhokoľvek dôvodu počas výkonu svojej\nfunkcie odvolateľný. V tom prípade by nebolo možné hovoriť o nezávislosti ani o jej\natribútoch. Tým som odpovedal aj na vzťah veci k čl. 1 ods. 1 Ústavy.\nPokiaľ ide o čl. 12 Ústavy, odvolal som sa v sťažnostiach na všeobecnú rovnostnú\nklauzulu. Nejde nám pritom o rovnoprávnosť pri výbere alebo v prístupe k funkcii, ide nám\n\n22\n\no rovnosť funkcionárov, ktorí teraz a v budúcnosti budú vykonávať funkciu predsedu a\npodpredsedov NKÚ podľa terajšej, zdôrazňujem terajšej v súčasnosti platnej úpravy.\nNapokon niekoľko slov k uplatnenému právu na priznanie primeraného\nzadosťučinenia. Zásadne nepripúšťam vytknutú motiváciu v sťažnostiach uvedeného\nodôvodnenia tak, ako sa teda vo vyjadrení uvádza, že by som mal ,,nadbiehať“ alebo\nvnucovať sa Ústavnému súdu tvrdením, že je to Ústavný súd, ktorý má jediný právo vo veci\nrozhodnúť. Toto som uviedol iba pre ilustráciu stavu, kedy sa s obľubou na rôznych fórach\ntakáto formulácia používa. A používa sa aj v prípadoch, keď to tak nie je. Chcel som teda\niba zdôrazniť, že tu považujem kompetenciu Ústavného súdu za nespornú. Inak si myslím, že\nrozsah vyjadrenia Národnej rady, ktorý je tejto otázke venovaný, nezodpovedá a nie je\nv priamej úmere jej významu. Preto je moja reakcia na túto jeho časť obmedzená iba na\ntoto vysvetlenie. Nesúhlasím však, vážený senát, s tým, že by v prípade úspechu sťažností\nneexistoval dôvod na priznanie náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľov, aj to sa\ntam uvádza. Tu jednoznačne ide o otázku úspechu v spore a nie o právny alebo iný status\nsubjektu, ktorý v spore neuspel. (...)»\nPrávny zástupca sťažovateľov ďalej poukázal na právne úpravy ohľadne funkčného\nobdobia predsedov a podpredsedov najvyšších kontrolných úradov v niektorých štátoch\n(v Maďarsku a Rakúsku dvanásť rokov, v Čechách a Poľsku deväť rokov, vo Veľkej\nBritánii a na Cypre sú títo funkcionári ustanovovaní doživotne) a poukázal na prípad\nprezidenta Účtovného dvora Rakúska Dr. Tassila Broesigkeho.\nPoverený zástupca národnej rady JUDr. Ján Drgonec vo svojej reakcii na uvedené\nvyjadrenie\n\nprávneho zástupcu\n\nsťažovateľov\n\nuviedol,\n\nže\n\n„v zásade\n\nzdôrazňujem\n\npredovšetkým na úvod, že v celom rozsahu zotrvávam na stanovisku národnej rady, ktoré\nbolo písomne prezentované“. V ďalšom poukázal na to, že „by sme mali venovať väčšiu\npozornosť než sťažovatelia otázke relevancie vyjadrení osôb docenta Jasovského a pani\nDobríkovej k tejto kauze. Ja viem, že nie sú vedľajší účastníci konania, práve preto\nzdôrazňujem túto skutočnosť, je to chyba zákona o konaní pred ústavným súdom (...). Ak sa\nchceme vyhnúť alebo ak chceme minimalizovať pravdepodobnosť, že dôjde ku konaniu proti\nSlovenskej republike pre porušenie práva na spravodlivý proces, nazdávam sa, že je\ndôležité, aby ich stanoviská mali právne významný charakter, a z toho dôvodu navrhujem,\n\n23\n\naby sa stanoviská osôb, ktoré prezentovali svoje vyjadrenia, ale nie sú vedľajšími\núčastníkmi konania, akceptovali súdom ako súčasť vyjadrenia Národnej rady Slovenskej\nrepubliky“. Zástupca národnej rady ďalej uviedol, že „pokiaľ ide o komparatistiku a stav\nv zahraničí, nie je mi jasné, či sa sťažovatelia domáhajú toho, aby ústavný súd rozhodol, že\nich funkčné obdobie trvá dvanásť rokov tak ako v Maďarsku, z hľadiska podstaty veci išlo\no absolútne irelevantné príklady. Pokiaľ ide o tú rakúsku kauzu, musím pripomenúť rozdiel\nv skutkovom stave. Tam došlo k odvolaniu funkcionárov alebo k zrušeniu funkčného\nobdobia osôb ustanovených na doživotie v dôsledku zmeny právnej úpravy po tom, čo boli\nvo funkciách. Nie je to prípad, ktorý je predmetom rokovania pred Ústavným súdom\nSlovenskej republiky“. JUDr. Ján Drgonec ďalej – okrem iného - poukázal na to, že „tu je\nspor o to, či tá funkcia trvá päť rokov alebo či trvá sedem rokov. Do tejto chvíle nie je\nrozhodnuté, aké dlhé je to funkčné obdobie, a pokiaľ ide o verejný záujem, ten tu presne je\nprítomný, pretože ak tá funkcia trvá päť rokov a národná rada by bola ponechala vo\nfunkciách predsedu a podpredsedov na sedem rokov, porušila by ústavu rovnako, ako ju\nprípadne porušila, ak predčasne zvolila nových funkcionárov NKÚ, ale rozhodne štátny\norgán s pôsobnosťou zriaďovať akýkoľvek iný štátny orgán nemôže sa správať bez nesúladu\ns verejným záujmom tak, že zostane nečinný, že zostane ľahostajný na základe domnienky\ns 50 % pravdepodobnosťou istoty“. Zástupca národnej rady napokon považoval za dôležité\nuviesť, že «inžinier Stahl namieta, že (...) nie je nikde povedané, že bol zvolený na päť\nrokov. Je to zavádzanie. Ing. Stahl bol zvolený do funkcie, ktorej dĺžku vymedzovala ústava\na výslovne hovorila o piatich rokoch. Nebol najmenší právny dôvod na to, aby národná\nrada hovorila, na koľko rokov volí konkrétnu osobu za predsedu NKÚ. Druhá záležitosť,\nargumentácia sťažovateľa, je postavená na vyvolávaní pochybností o tom, čo s verejným\núradom, pre ktorý sa v prechodným ustanoveniach výslovne nepovie áno alebo nie.\nSúčasťou tej právnej úpravy je zákon 559, ktorý keď bol prerokovaný v pléne národnej\nrady, tak bol predložený ako návrh poslanca Benkovského. V rámci rozpravy bol\npredložený pozmeňujúci návrh ústavnoprávneho výboru, ktorým sa malo v prechodných\nustanoveniach riešiť postavenie predsedu NKÚ a podpredsedov NKÚ, teda konkrétnych\núradujúcich osôb. Na záver rozpravy predkladateľ zákona pán poslanec Benkovský povedal\npráve k tomuto návrhu na riešenie dĺžky funkčného obdobia: „Osobne si viem predstaviť\nplatnosť ustanovenia už na súčasných predstaviteľoch najvyššieho kontrolného úradu, ale\n\n24\n\nopakujem, toto je vec skôr politická ako odborná. Vzhľadom na rozdielne názory by som\npreto odporúčal vyňať tento bod. Národná rada teda vo chvíli, keď schvaľovala zákon\no NKÚ, sa zaoberala aj otázkou, či predĺži alebo nepredĺži funkčné obdobie úradujúcich\nfunkcionárov. Napokon v hlasovaní rozhodla o tom, že neakceptuje návrh na to, aby sa\nvzťahoval zákon aj na ich postavenie. Čiže, myslím si, že ťažko sa dnes dá rozumne\nvykonštruovať právny výklad, na základe ktorého by sme mohli dospieť k záveru, že hoci to\nnárodná rada urobiť nechcela, a hoci nič také v zákone ani v ústave nepovedala, platí, že\nfunkčné obdobie sa bez ďalšieho predlžuje».\nPo vystúpení zástupcu národnej rady predseda senátu oboznámil písomné vyjadrenia\ndotknutých osôb v danej veci, a to Ing. Jána Jasovského a Ing. Zory Dobríkovej, v rozsahu,\nako to je uvedené v bode 4. 3 a 4. 4 I časti tohto nálezu, a prečítal tiež nasledovný úradný\nzáznam predsedu I. senátu z 20. decembra 2004 vo veci sp. zn. I. ÚS 244/04 a sp. zn.\nI. ÚS 245/04:\n„Dňa 20. decembra 2004 v priebehu prejednávania uvedených vecí predseda\nI. senátu L. Mészáros (v prítomnosti E. Báránya a Š. Ogurčáka) sa telefonicky skontaktoval\ns predsedom NKÚ Ing. Jozefom Stahlom, ktorého stručne oboznámil s navrhovaným\ndočasným opatrením Dr. D. Borisovej a Dr. I. Malého v predmetných veciach a spýtal sa\npredsedu NKÚ, či už bola Ing. Z. Dobríková uvedená do funkcie na NKÚ namiesto\nniektorého z menovaných sťažovateľov. Predseda NKÚ odpovedal, že Ing. Zora Dobríková\ndosiaľ do funkcie uvedená nebola. Na otázku predsedu senátu, či predseda NKÚ mieni\nuviesť do funkcie Ing. Zoru Dobríkovú a kedy, Ing. J. Stahl odpovedal, že čaká na\nrozhodnutie ústavného súdu v daných veciach, a požiadal predsedu senátu, aby ho\ntelefonicky, resp. faxovou správou čím skôr informoval o rozhodnutiach v predmetných\nveciach. Po skončení uvedených pojednávaní o spojení vecí I. ÚS 238/04, I. ÚS 244/04 a\nI. ÚS 245/04 predseda senátu telefonicky informoval predsedu NKÚ o rozhodnutiach\nv daných veciach a prvá strana obsahujúca výrok o predbežných opatreniach, resp.\ndočasných opatreniach v prejednávaných veciach bola odfaxovaná predsedovi NKÚ.“\nPrávny zástupca sťažovateľov JUDr. Tibor Šafárik na reakciu zástupcu národnej rady\nv podstate nasledovne odpovedal: „Treba v tejto súvislosti povedať jedno slovo alebo dve\no požadovanej úrovni kvality právnej normy, o ktorej európske inštancie veľa hovoria,\n25\n\npričom záver nemôže byť iný ako ten, že ústava v tomto ohľade ani zákon, ktorý sa týka\nNKÚ, je nekvalitný, vyslovene nekvalitný. Zo sťažnosti je celkom jasné, že chcú len, aby\nústavný súd a národná rada rešpektovala funkčné obdobie na sedem rokov, ktoré je\nv ústave. Nechcú byť ani dvanásť rokov ani doživotne, tak ako je to v niektorých krajinách.“\nV súvislosti s predloženým rakúskym prípadom právny zástupca sťažovateľov ešte uviedol,\nže „v tomto prípade práve došlo k opačnému postupu, že etablovaný človek, funkcionár,\nnásledkom novej úpravy mu bolo skrátené funkčné obdobie na dvanásť rokov, tak ako to\nbolo v novej úprave. Ide o to, že táto úprava nezabudla povedať, čo sa zaratúva do obdobia,\nnajmä ale že tu bola platná nová úprava, a nie stará“.\nPo vystúpení právneho zástupcu sťažovateľov mu člen senátu Eduard Bárány položil\nnasledovnú otázku: «(...) Čo Vás vedie k záveru, že v danom prípade z mlčania možno\nusúdiť, že sa vzťahuje nové funkčné obdobie aj na tých ktorí už zastávali túto funkciu?\nRakúsky prípad, ktorý ste uviedli, bol opačný a z hľadiska demokratickej legitimity je to\npodstatné. Bol prípadom skrátenia ex constitutione. Tu by sa z mlčania vyvodzovalo na\n„predĺženie“ (...), že sa vzťahuje aj na osoby, ktoré v dobe prijímania novely zastávali\nfunkciu.»\nPrávny zástupca sťažovateľov na uvedenú otázku odpovedal, že: „(...) Rakúsky\nprípad nepovažujem za prameň práva (...). Odvolám sa iba na jednu vetu, ktorá do značnej\nmiery vysvetľuje náš postoj, prečo uprednostňovať jedno pred druhým. (...) Tá jedna veta\nhovorí, že pre zákonodarcu alebo pre ústavodarcu tento stav bol neuspokojivý. To znamená,\nže neuspokojivý stav zmenil na uspokojivý. Aký stav považoval za uspokojivý, vyjadril v tom,\nže upravil nanovo funkčné obdobie. Ja sa odvolávam iba na to v tomto prípade, že nová\nsituácia vytvorená právnym predpisom bola rešpektovaná, je pravda, že i za pomoci\nprechodného ustanovenia. (...) Ústava mlčí v otázke prechodného ustanovenia. A ak v tejto\notázke mlčí nie v tom, že či sedem rokov alebo päť rokov, skrátka nehovorí nič o tom, čo\ns funkcionármi, ktorý neskončili svoje funkčné obdobie v lehote nadobudnutia účinnosti\nnového predpisu. No a v tomto prípade už samozrejme nastupujú keď už nie písané, tak\nnepísané úvahy a ja hovorím aj v súvislosti s tým rakúskym prípadom, že k novému záveru,\nk novému predpisu sa dôjde po tom, keď sa zistí, že ten starý nevyhovuje. To znamená,\ncelkom jednoznačne, nevyhovovalo päť rokov, ustanovilo sa sedem rokov. Nepovedalo sa,\nčo s tými, ktorí neskončili svoje funkčné obdobie do 1. júla. (...) Napriek tomu, že národná\n\n26\n\nrada uvažovala, neuviedla ani do ústavy ani do zákona to, čo nám tam chýba. Pritom\npripomínam, že od 1. 7. 2001 do dnešného dňa je pomerne dlhá doba. (...) Pokiaľ ide\no hodnotové princípy, verejný záujem je stále debatovaná otázka, nemá legislatívnu\nformuláciu. Je veľa sporov o tom, čo verejný záujem je a čo nie je. V každom prípade je\nverejným záujmom, aby existoval predseda a podpredseda najvyššieho kontrolného úradu.\nTo je ústavný činiteľ, je to ústavná funkcia. Verejný záujem spočíva minimálne v tom, aby\nboli. A keď sa národná rada uzniesla, že bude sedem rokov, tak predpokladám, že je\nverejným záujmom a hodnotovo je vyššie sedemročné obdobie ako päťročné, pretože sa po\ndlhej úvahe zistilo, že päť rokov je málo. Či už z dôvodu nezávislosti, odbornosti a neviem,\naké iné motívy môžu hrať úlohu. V každom prípade výsledok je jasný. Je to sedem rokov. To,\nže sa ústavodarca nevyjadril o veci expressis verbis, nemožno vyložiť inak. (...)\nČlen senátu Štefan Ogurčák položil právnemu zástupcovi sťažovateľov nasledovnú\notázku: „Môže orgán, ktorý danú právnu normu prijal, dodatočne podať jej výklad. Akú\nváhu tomuto výkladu pripisujete?“\nNa uvedenú otázku právny zástupca sťažovateľov uviedol, že „Priznám sa, už\nvýsledok, že sme sťažnosť podali, znamená to, že prakticky nijakú. Autorský výklad je až za\njustičným výkladom, pretože v tomto prípade nemá národná rada ani jurisdikčnú, ani\nparajurisdikčnú právomoc (...) a napokon v jednej vete som sa už tak vyjadril, že vôbec nie\nje dôležité, čo chce zákonodarca povedať. Dôležité je, čo naozaj povedal. A v tomto je\nobsiahnuté aj to, že je dôležité aj to, čo nepovedal. Tak prechodné ustanovenie z hľadiska\njeho váhy a miesta v normotvorbe nie je nejaké treťoradé alebo bezvýznamné. To relatívne\nkaždý jeden zákon, ktorý rieši stret záujmov, obsahuje prechodné ustanovenie a nevidím\ndôvod, že tu sa vynechalo, lebo je to absolútne zjavné, že to bolo treba riešiť. Pokiaľ ide\no tú váhu autorského výkladu, (...) to nás neviaže, národná rada to už urobila, že podala\ntakýto výklad. Ale keď je ten výklad sporný, čo s tým? Jedine ústavný súd. Keby to bolo tak,\nže národná rada svojím autorským výkladom zabezpečí ďalší postup, tak sme ticho“.\nJUDr. Ján Drgonec na vyjadrenia právneho zástupcu sťažovateľov reagoval\nnasledovne: (...) Je tu ešte otázka demokratickej formy vlády a predlžovania funkčných\nobdobí. My ústavu veľmi často vnímame ako text, ktorý by ani nemal byť súčasťou právneho\n\n27\n\nporiadku, niekde tak na okrasu a nech nám nezasahuje do reality. Takým spôsobom sa\nnakladá predovšetkým s článkom 1. Teda článok 1 ods. 1 Slovenská republika je\ndemokratický a právny štát. Ústavný súd cez svoju rozhodovaciu činnosť sa dostal\nk ustáleniu nejakých kritérií právneho štátu. Tá druhá časť tej istej vety, teda demokratický\nštát, slovo demokratický, zatiaľ do rozhodovacej činnosti ústavného súdu tak často\nneprerazila. Myslím si, že to je jedna z budúcich úloh uplatňovania ústavy na Slovensku dať\nnejaký právny rámec práve tomu prívlastku demokratický štát a je to teda vec, ktorá sa\nveľmi dôležito dostáva do tejto témy. Podľa môjho presvedčenia s demokratickou formou\nvlády nemôže byť zlučiteľné predlžovanie funkčného obdobia počas jeho plynutia.(...)\nMyslím si, že jednoducho súčasťou obsahu demokratického štátu nevyhnutne musí byť\ndodržiavanie funkčných období, pretože len čo sa toto uvoľní, len čo padnú zábrany, len čo\nsi povieme, že raz ustanovená osoba môže byť v tej funkcii bez opakovania voľby vlastne\nneurčitý čas, tak sa ničí demokratická forma vlády. Je to teda výnimočné opatrenie,\nv demokratickej spoločnosti to musí byť nejakým spôsobom výslovne povedané. Musí sa\ndiať na základe nejakých kritérií. A to musím pripomenúť, keď sa ústava novelizovala\nv roku 2001, predlžovali sa ústavné, teda ústavou dané funkčné obdobia viacerých\nfunkcionárov, nielen funkcionárov NKÚ, a tam, kde sa malo za to, že sú splnené dôvody na\nto, aby sa predĺžilo funkčné obdobie úradujúcich funkcionárov štátu, ústava výslovne\npovedala, že tieto funkčné obdobia sa predĺžili. Nepovedalo sa nič také vo vzťahu\nk predsedovi a podpredsedom NKÚ“.\nPrávny zástupca sťažovateľov na uvedené stanovisko JUDr. Jána Drgonca reagoval\nnasledovne: „(...) u generálneho prokurátora sa povedalo, že ostane vo funkcii tak dlho,\nako bol zvolený. (...) Pokiaľ ide o demokratické princípy, ktoré by sa mali odraziť v tejto\nveci, povedzme, ja ich kladiem do obdobia normotvorby alebo ešte predtým, keď zákon má\nbyť pripravený, a tvrdím, že práve v dôsledku princípov demokratického štátu sa pristúpilo\nk tomu, že sa funkčné obdobie predĺžilo. (...) Takže i keď je možné povedať, že vyzerá to tak\nako osobný záujem funkcionárov ostať dlhšie ako tí noví, tak ja si myslím, že to je záujem\nštátu, a naviac toto riešenie, ktoré ponúka národná rada, je výsledkom politického zloženia,\npolitického prístupu k veci.“\n\n28\n\nPrávny zástupca sťažovateľov JUDr. Tibor Šafárik na záver navrhol, aby ústavný súd\nvyhovel „sťažnostiam v tom rozsahu, ktorý je aktuálny v čase Vášho rozhodnutia“.\nZástupca národnej rady JUDr. Ján Drgonec uviedol, že: „Jednu vetu na záver,\npolitické zloženie parlamentu je všeobecne známou skutočnosťou, je rovnako všeobecnou\nznámou skutočnosťou, že minimálne koalícia a opozícia majú rozdielne pohľady na riešenie\nväčšiny vecí. V tomto prípade ale je absolútne neopodstatnená téza o politickom prístupe\nk veci, pretože parlament bez ohľadu na svoje politické zloženie, bez ohľadu na akékoľvek\nstrany alebo kluby rozhodol takmer jednomyseľne v tom, že funkčné obdobie skončilo a že\nzvolí nových funkcionárov. Je to teda výsostne právne rozhodnutie, aj keď v rozhodovaní\nnárodnej rady to nie je príliš časté rozhodnutie“.\nIII.\nPodľa čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy Slovenská republika je zvrchovaný,\ndemokratický a právny štát.\nPodľa čl. 2 ods. 1 ústavy štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú\nprostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.\nPodľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.\nZákladné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.\nPodľa čl. 61 ods. 1 ústavy na čele najvyššieho kontrolného úradu je predseda.\nPredsedu a podpredsedov najvyššieho kontrolného úradu volí a odvoláva národná rada.\nDĺžku funkčného obdobia predsedu a podpredsedov najvyššieho kontrolného úradu\nustanovil ústavný zákon - Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení ústavného\nzákona č. 244/1998 Z. z. a ústavného zákona č. 9/1999 Z. z. - v čl. 61 ods. 3 takto:\n„Tá istá osoba môže byť zvolená za predsedu najvyššieho kontrolného úradu najviac\nv dvoch po sebe nasledujúcich päťročných obdobiach“.\nPodľa ustanovenia § 8 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 39/1993\nZ. z. o Najvyššom kontrolnom úrade Slovenskej republiky v znení zákona č. 458/2000 Z. z.:\n\n29\n\n„Funkčné obdobie predsedu a podpredsedov je päť rokov“.\nÚstavným zákonom č. 90/2001 Z. z., ktorý ohľadom tohto ustanovenia nadobudol\núčinnosť 1. júla 2001, bolo zmenené funkčné obdobie predsedu a podpredsedov najvyššieho\nkontrolného úradu takto:\n„Tá istá osoba môže byť zvolená za predsedu a podpredsedu najvyššieho\nkontrolného úradu najviac v dvoch po sebe nasledujúcich sedemročných obdobiach“.\nPodľa ustanovenia § 8 ods. 3 zákona č. 559/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa\nzákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 39/1993 Z. z. o Najvyššom kontrolnom úrade\nSlovenskej republiky v znení zákona č. 458/2000 Z. z. a zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 303/1995 Z. z. o rozpočtových pravidlách v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon č. 559/2001 Z. z.“), ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2002:\n„Funkčné obdobie predsedu a podpredsedov je sedem rokov“.\nPodľa prvej vety čl. 6 ods. 4 Legislatívnych pravidiel tvorby zákonov, ktoré boli\nschválené uznesením národnej rady z 18. decembra 1996 č. 519 a ktoré boli publikované\npod č. 19/1997 Z. z.:\n«Vplyv navrhovaného zákona na právne vzťahy upravené doterajším zákonom treba\ndo návrhu zákona zaradiť do časti označenej nadpisom „Prechodné ustanovenia“\n(„Prechodné ustanovenie“).»\nÚstavný zákon č. 90/2001 Z. z. a zákon č. 559/2001 Z. z. neobsahujú prechodné\nustanovenia o vplyve na právne vzťahy upravené dovtedajšími normami vo vzťahu\nk predĺženiu funkčného obdobia predsedu a podpredsedu najvyššieho kontrolného úradu.\nPodľa čl. 30 ods. 1 ústavy občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných\nvecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov. (...)\nPodľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným\na iným verejným funkciám.\n\nIV.\n\n30\n\n1. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl.\n127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú\nporušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd\nvyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola\nvyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje\niný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak\nporušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže\nprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)\nPodľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie\nsťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné\nzadosťučinenie.\n2. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom\na uzneseniami národnej rady zo 7. decembra 2004\n- č. 1383, ktorým národná rada skonštatovala, že\n„1. funkčné obdobie predsedu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky\nJozefa Stahla, ktorý svoju funkciu začal vykonávať od 15. decembra 1999 uplynie dňom\n15. decembra 2004,\n2. funkčné obdobie podpredsedov Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej\nrepubliky Danice Borisovej a Igora Malého, ktorí svoju funkciu začali vykonávať od\n15. decembra 1999 uplynie dňom 15. decembra 2004“;\n- č. 1384, ktorým národná rada zvolila „za predsedu Najvyššieho kontrolného úradu\nSlovenskej republiky Jána Jasovského s tým, že funkciu predsedu začne vykonávať od\n16. decembra 2004“;\n- č. 1385, ktorým národná rada zvolila „za podpredsedníčku Najvyššieho\nkontrolného úradu Slovenskej republiky Zoru Dobríkovú s tým, že funkciu podpredsedníčky\nzačne vykonávať od 16. decembra 2004“,\n\n31\n\ndošlo k porušeniu základných práv sťažovateľov zúčastňovať sa na správe verejných\nvecí podľa čl. 30 ods. 1 ústavy a práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za\nrovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 12\nods. 1 a s čl. 61 ods. 1 a 3 ústavy.\n3. Ústavný súd predovšetkým poukazuje na to, že podľa čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy\nSlovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Ústavné požiadavky\ndemokratického a právneho štátu vytvárajú predpoklady a medze výkonu verejnej (štátnej)\nmoci. Jednou z požiadaviek demokratického právneho štátu založeného na princípe\nsuverenity ľudu ustanovenou v čl. 2 ods. 1 ústavy, podľa ktorej štátna moc pochádza od\nobčanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo, je,\nže verejná (štátna) moc môže byť vykonávaná výlučne na základe demokratickej\nlegitimácie.\nPodľa názoru ústavného súdu atribútom takto chápanej demokratickej legitimity\nzaloženej na princípe suverenity ľudu a demokratického právneho štátu vo vzťahu\nk verejným funkciám je ústavná požiadavka, aby ich vznik (verejných funkcií) bolo možné\nspätnou väzbou privodiť k ich prameňu, teda k občanovi, resp. k ľudu.\n3. 1. Niet pochýb o tom, že do rámca výkonu verejnej moci - medzi inými - treba\nzahrnúť aj funkciu predsedu a podpredsedov najvyššieho kontrolného úradu.\nMedzi účastníkmi tohto konania bolo nesporné, že sťažovatelia voľbami v národnej\nrade získali oprávnenie na výkon ich ústavných funkcií iba na päť rokov. Spornou otázkou\nbolo, či sa toto oprávnenie predĺžilo o ďalšie dva roky ex constitutione, resp. ex lege.\nSťažovatelia boli do svojich verejných ústavných funkcií ustanovení výslovným\naktom, a to voľbou v národnej rade v roku 1999 podľa v tom čase platného a účinného\nznenia čl. 61 ods. 3 ústavy a podľa ustanovenia § 8 ods. 3 zákona o najvyššom kontrolnom\núrade na päť rokov. Na voľbách do predmetných funkcií v roku 2004 sa nezúčastnili, to\nznamená, že ďalšiu demokratickú legitimáciu na výkon ústavnej funkcie predsedu, resp.\npodpredsedov najvyššieho kontrolného úradu na viac ako päť rokov sťažovatelia voľbami\nv národnej rade podľa čl. 61 ods. 1 ústavy nezískali.\n\n32\n\n3. 2. Prechodné ustanovenia ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. a zákona č. 559/2001\nZ. z. neobsahujú žiadnu zmienku ohľadom dĺžky funkčného obdobia predsedu\na podpredsedov najvyššieho kontrolného úradu. Sťažovatelia sú však toho názoru, že «toto\n„mlčanie“ nemožno z viacerých dôvodov vyložiť in fraudem ohľadne dĺžky funkčného\nobdobia v riešenom prípade, v prvom rade pre zjavnú povinnosť favorizácie predpisu,\núčinného v čase rozhodovania». Sťažovatelia teda zmenu ústavného zákona č. 90/2001 Z. z.\na novelu zákona č. 559/2001 Z. z. vo vzťahu k predĺženiu funkčného obdobia predsedu\na podpredsedu najvyššieho kontrolného úradu vykladajú tak, že tieto retroaktívne pôsobia aj\nna právne vzťahy, na základe ktorých boli zvolení do funkcie predsedu, resp. podpredsedov\nnajvyššieho kontrolného úradu. Ústavný súd sa preto v ďalšom zameral na to, či\nsťažovatelia mohli nadobudnúť demokratickú legitimáciu na výkon svojich ústavných\nfunkcií predsedu a podpredsedov najvyššieho kontrolného úradu zmenou ústavy ústavným\nzákonom č. 90/2001 Z. z. a novelou zákona č. 559/2001 Z. z.\n3. 3. Ústavný súd už vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že v našom ústavnom\nporiadku sa uplatňuje zásada „lex retro non agit“ (teda „zákon nemá spätnú účinnosť“),\nkeď napr. uviedol, že k definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity\nprávnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv občanov\na právnej istoty (PL. ÚS 16/95). K tomu treba dodať, že k definujúcim znakom právneho\nštátu patrí aj zákaz retroaktívneho výkladu právnych noriem, ktorý je rovnako významnou\ndemokratickou zárukou ochrany práv občanov a právnej istoty.\nPrávna teória rozoznáva retroaktivitu pravú a nepravú. Pravá retroaktivita zahrňuje\nprípady, keď právna norma reglementuje i vznik právneho vzťahu a nároky z neho\nvzniknuté pred jej účinnosťou (teda o pravom spätnom pôsobení nového zákona ide vtedy,\nkeď pôsobí aj pre minulú dobu). Nepravá retroaktivita spočíva v tom, že právne vzťahy\nhmotného i procesného práva, ktoré vznikli za platnosti práva starého, sa spravujú zásadne\ntýmto právom, a to až do doby účinnosti práva nového. Po jeho účinnosti sa však riadi\nprávom novým (teda o nepravom spätnom pôsobení hovoríme vtedy, keď nový zákon\nnariaďuje, že má byť použitý i na staré právne pomery už založené, ale iba od doby, keď\nzačína pôsobnosť nového zákona, alebo ešte od neskoršej doby (mutatis mutandis\nPL. ÚS 38/99).\n\n33\n\nPri posudzovaní danej veci bolo potrebné zodpovedať predovšetkým otázku, či\nustanovenia čl. 61 ods. 3 ústavy a § 8 ods. 3 zákona o najvyššom kontrolnom úrade možno\noznačiť za retroaktívne, a pokiaľ áno, či ide o pravú alebo o nepravú retroaktivitu. V prípade\nkladnej\n\nodpovede\n\nje\n\nďalej\n\notázna\n\nústavnoprávna\n\nakceptovateľnosť\n\nalebo\n\nneakceptovateľnosť retroaktívnej právnej normy.\n3. 4. Pravá spätná účinnosť by bola v prípade ustanovení čl. 61 ods. 3 ústavy a § 8\nods. 3 zákona o najvyššom kontrolnom úrade daná iba za predpokladu, pokiaľ by sa týkala\nvzniku predmetných právnych vzťahov (voľby predsedu a podpredsedov) pred 1. júlom\n2001, resp. pred 1. januárom 2002. Normy uvedeného ústavného zákona a zákona však\npôsobia zásadne do budúcnosti, teda v danom prípade nejde o pravú retroaktivitu.\n3. 5. Pokiaľ ide o nepravú retroaktivitu, všeobecne v prípadoch stretu starej a novej\nprávnej normy platí nepravá retroaktivita, t. j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne\nvzťahy vzniknuté podľa zrušenej právnej normy riadia právnou normou novou. Vznik\nprávnych vzťahov existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, resp.\nprávne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli sa riadia zrušenou právnou normou\n(dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá retroaktivita).\nAplikuje sa tu princíp ochrany právnych vzťahov, ktoré vznikli v minulosti. V prípade\nsťažovateľov právne vzťahy ohľadom kreovania ich funkcií (voľby) a právne nároky\nsúvisiace s ich zvolením (právo vykonávať funkciu po určitú dobu) sa riadia zrušeným\n(zmeneným) ustanovením ústavy a zákona.\nÚstavným zákonom č. 90/2001 Z. z. došlo ku predĺženiu funkčných období viacerých\nústavných funkcií (napr. sudcov ústavného súdu, predsedu a podpredsedov najvyššieho\nkontrolného úradu). Novela ústavy obsahuje prechodné ustanovenia, podľa ktorých sa nové\nfunkčné obdobia nevzťahujú na sudcov ústavného súdu, a zároveň umožňuje osobám, ktoré\nzastávali tieto funkcie, napriek novému obmedzeniu počtu povolených funkčných období,\naby sa znova uchádzali o tieto funkcie. Novela ústavy mlčí o subjektoch, ktoré zastávali\nv momente jej účinnosti funkcie predsedu a podpredsedov najvyššieho kontrolného úradu.\n\n34\n\nChápanie intertemporality, bežné najmä v súkromnom práve, by mohlo viesť k\nzáveru, že predseda a podpredsedovia najvyššieho kontrolného úradu, teda sťažovatelia, by\nsvoje funkcie, ktoré získali podľa predchádzajúcej právnej úpravy, a ktorých trvanie sa má\nriadiť už podľa novely ústavy, mali zastávať nie päť, ale sedem rokov. Pri takomto chápaní\nby z mlčania ústavodarcu i zákonodarcu vyplynulo, že sťažovatelia majú funkcie predsedu\na podpredsedov najvyššieho kontrolného úradu zastávať o dva roky dlhšie v porovnaní\ns obdobím, na ktoré boli zvolení. Došlo by teda ku predĺženiu ich funkčných období o dva\nroky počas zastávania funkcií. V danom prípade však ide o ústavné právo a funkcie\npredsedu a podpredsedov najvyššieho kontrolného úradu sú významnými ústavnými\nfunkciami. Ich nositelia sa významne podieľajú na výkone štátnej moci, k čomu potrebujú\nv každom momente zastávania ich funkcie demokratickú legitimitu. Vyplýva to\nz charakteristiky Slovenskej republiky ako demokratického a právneho štátu obsiahnutej\nv čl. 1 ods. 1 ústavy.\nOkrem uvedeného v prípade, že lex posterior zmenil, resp. zrušil právne pomery,\nktoré vznikli na základe legis prioris, ústavnoprávna akceptovateľnosť nepravej\nretroaktivity vo vzťahu k verejnoprávnym inštitútom zakotveným v čl. 61 ods. 3 ústavy a\n§ 8 ods. 3 zákona o najvyššom kontrolnom úrade by ani nebola možná, pretože by bol\nporušený ústavný princíp demokratickej legitimácie verejnej moci, resp. suverenity ľudu\nv zmysle toho, ako to bolo uvedené v bode 3 časti IV tohto nálezu. Napokon treba dodať, že\nod zásady zákazu retroaktivity vo vzťahu k základným právam a slobodám je možné\nodchýliť sa celkom výnimočne, a to výslovným pozitívnym (intertemporálnym)\nustanovením, čo v danom prípade absentovalo.\nV tejto súvislosti už Ústavný súd Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky vo\nsvojom rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 78/92 vyslovil, že „princípy právneho štátu a právnej\nistoty vyžadujú, aby bol každý ústavne možný prípad retroaktivity výslovne obsiahnutý\nv ústave, resp. v zákone a aby sa vyriešili s tým spojené prípady tak, aby nadobudnuté práva\nboli riadne chránené“.\nNárodná rada je zároveň ústavodarným a zákonodarným orgánom a zároveň aj\norgánom, ktorý volí predsedu a podpredsedov najvyššieho kontrolného úradu.\n\n35\n\nÚstavný súd si je vedomý toho, že národná rada v prípade existencie silného\nverejného záujmu v prípadoch stretu starej a novej právnej normy môže ústavnou väčšinou\nhlasov (a v tomto prípade aj zákonom) rozhodnúť prípadne aj o predĺžení funkčného\nobdobia už kreovaných verejných funkcií, v prípade sťažovateľov o predĺžení funkčného\nobdobia predsedu a podpredsedov najvyššieho kontrolného úradu z piatich na sedem rokov,\navšak takéto právne pomery sú viazané na rozhodnutie štátneho orgánu (v danom prípade\nfunkcia predsedu a podpredsedov najvyššieho kontrolného úradu na voľbu v národnej rade),\npo zmene právnej úpravy je preto naplnenie obsahu právnych vzťahov opäť podmienené\nvoľbou v národnej rade, teda nikdy nevznikajú iba „mlčky“, preto ani zmena takýchto\nverejnoprávnych vzťahov nemôže byť vykonaná „konkludentne“, ale vždy iba explicitným\nintertemporálnym ustanovením.\nPredseda a podpredsedovia najvyššieho kontrolného úradu získavajú svoje funkcie\nvoľbou v národnej rade (na dobu určenú právnou úpravou platnou v dobe voľby).\nPredĺženie funkčného obdobia ústavného činiteľa počas výkonu jeho funkcie je\nv demokratickom a právnom štáte výnimočným a neobvyklým, lebo sa vyskytuje iba\nv dobách kríz a je problematické z hľadiska demokratickej legitimity na výkon funkcie.\nPreto k nemu treba pristupovať opatrne a musí vyplývať z nespochybniteľného prejavu vôle\nna to príslušných ústavných orgánov.\nÚstavný súd uznáva, že ide o prípad kladúci značné nároky na výklad ústavy.\nNárodná rada ako orgán, ktorý volí predsedu a podpredsedov najvyššieho kontrolného\núradu, musí v rámci výkonu svojej právomoci aplikovať a teda aj vykladať relevantné\nustanovenia ústavy. Ústavný súd konštatuje, že (inak aj autentický) výklad národnej rady\nv danom prípade nebol svojvoľný ani zjavne neodôvodnený. Možno preto dôjsť k záveru, že\nvýklad národnej rady ani neviedol k porušeniu označených základných práv sťažovateľov.\nV podmienkach demokracie sa demokratická legitimita na výkon ústavnej funkcie\nzískava výslovným aktom, ustanovením ústavy alebo zákona a nemožno ju vyvodiť z už\nspomínaného spojenia systematického výkladu ústavy a mlčania ústavy a zákona. Inými\n\n36\n\nslovami povedané, oprávnenie na výkon ústavnej funkcie sa v demokracii získava\nexplicitným aktom a/alebo výslovným ustanovením platného práva.\n5. Ústavný súd si je vedomý náročnosti zvažovania medzi bežným chápaním\nintertemporality a potrebou výslovného získania demokratickej legitimity pre každý deň\nzastávania verejnej funkcie a vzhľadom na už uvedenú argumentáciu uzatvára, že základné\nprávo sťažovateľov zúčastňovať sa na správe verejných vecí podľa čl. 30 ods. 1 ústavy\na právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa\nčl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a s čl. 61 ods. 1 a 3 ústavy napadnutými\nuzneseniami národnej rady porušené nebolo.\n6. Prípadné úvahy o porušení čl. 2 ods. 1 čl. 12 ods. 1 ústavy v okolnostiach danej\nveci by boli závislé od vyslovenia porušenia práv uvedených v bode 5 tejto časti nálezu,\na preto aj ohľadom namietaného porušenia týchto článkov ústavy konštatoval, že právo\nsťažovateľov porušené nebolo.\n7. Sťažovatelia okrem vyslovenia porušenia označených základných práv ústavný\nsúd žiadali, aby svojím rozhodnutím zrušil napadnuté uznesenia národnej rady a priznal im\nprimerané finančné zadosťučinenie.\nV zmysle ustanovenia § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde ak sa základné\nprávo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie\nalebo opatrenie zruší. V zmysle odseku 4 citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde\nmôže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj\nprimerané finančné zadosťučinenie. Z uvedeného vyplýva, že oba výroky sú viazané na\nvyhovenie vo veci samej. Keďže v uvedenom prípade ústavný súd vyslovil, že základné\npráva, ktorých porušenia sťažovatelia namietali, porušené neboli, uvedenými návrhmi sa pri\nsvojom rozhodovaní podrobnejšie nezaoberal.\n8. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému z účastníkov, aby úplne alebo sčasti\nuhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Keďže sťažovatelia v konaní neuspeli,\nústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ani ich návrhom na náhradu trov konania.\n37\n\n9. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie zaniká najneskoršie\nprávoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom\nzrušení.\nKeďže ústavný súd vykonateľnosť uznesenia národnej rady č. 1383 zo 7. decembra\n2004 a č. 1384 zo 7. decembra 2004 odložil do právoplatnosti rozhodnutia o ústavnej\nsťažnosti podanej v týchto veciach, samostatne nebolo potrebné o zrušení týchto uznesení\nrozhodnúť. Funkčné obdobie novozvoleného predsedu a podpredsedov najvyššieho\nkontrolného úradu začne plynúť ich uvedením do funkcie.\nZo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo\nvýroku tohto nálezu.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 31. januára 2005\n\n38", "vazby": {"registre": ["porušovanie Ústavy"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:94040edd-e846-46c0-8d55-16a2a1039d57", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 245/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 245/04 z 20. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-20", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:94040edd-e846-46c0-8d55-16a2a1039d57"}, {"guid": "ussr:92886b95-7f38-4d36-a64c-00376531f861", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 244/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 244/04 z 20. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-20", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:92886b95-7f38-4d36-a64c-00376531f861"}, {"guid": "ussr:c3152b08-1c39-4760-ae80-2145471f79f4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 81/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 81/02 z 7. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-07", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c3152b08-1c39-4760-ae80-2145471f79f4"}, {"guid": "ussr:a4b0e85e-72ca-4fe9-9f15-3a1f36dc4394", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 15/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 15/02 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 425, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a4b0e85e-72ca-4fe9-9f15-3a1f36dc4394"}, {"guid": "ussr:d12e8cb3-b96a-4270-8986-73a74486bbb6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.796.2000.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 796/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 796/00 z 10. 10. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-10-10", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.796.2000.1"}, {"guid": "ussr:2e069517-c169-4899-a93a-4d7f1256943d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/99 z 23. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-23", "citacie_n": 177, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1999.1"}, {"guid": "ussr:7892ec1a-5f07-4a5c-8937-2a7f1b813fd7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.48.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 48/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 48/97 z 7. 1. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-01-07", "citacie_n": 311, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.48.1997.1"}, {"guid": "ussr:befa5528-c9f8-4464-ae3c-a212255fa167", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 8/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 8/97 z 23. 7. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-07-23", "citacie_n": 96, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:befa5528-c9f8-4464-ae3c-a212255fa167"}, {"guid": "ussr:1d9f7480-257d-4edd-9f1f-79c6e292bfff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. 5. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-05-24", "citacie_n": 2672, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:e99258fa-8879-40e9-9f19-f86d36046485", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.10.2024.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2024 z 11. 2. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-02-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.10.2024.1"}, {"guid": "ussr:86c40ead-a704-4dae-9121-e12881217ab6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.9.2023.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 9/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/2023 z 11. 6. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-06-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.9.2023.1"}, {"guid": "ussr:b349b29e-1627-4fda-900c-82ee61eb26c5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.298.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 298/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 298/2024 z 30. 5. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-05-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.298.2024.1"}, {"guid": "ussr:8cdde50c-96b4-4e84-915d-4ac429a16636", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.394.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 394/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 394/2020 z 12. 11. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-11-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.394.2020.1"}, {"guid": "ussr:0ffab4d1-c98c-4a88-88e7-441a2a779a78", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.123.2019.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 123/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 123/2019 z 26. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.123.2019.1"}, {"guid": "ussr:718890c1-f3f4-43d8-9b76-36332dbd9b96", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.21.2014.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/2014 z 30. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.21.2014.1"}, {"guid": "ussr:1c9453a0-a5b5-4e7c-9b04-96addb73806c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.9.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 9/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/2016 z 14. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-14", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.9.2016.1"}, {"guid": "ussr:176bd808-948c-4add-9885-e328578d5949", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.12.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/2016 z 19. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.12.2016.1"}, {"guid": "ussr:9dd92b72-74b3-4e17-b40e-39a5e7838d3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.283.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 283/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 283/2018 z 13. 6. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-06-13", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.283.2018.1"}, {"guid": "ussr:d00a6040-b46c-4f38-9f19-3e9a5ffffd22", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.159.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 159/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 159/2018 z 22. 3. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-03-22", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.159.2018.1"}, {"guid": "ussr:1c11c35e-3dcf-4ad3-aad7-47773ab7f3d0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.35.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 35/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 35/2018 z 30. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.35.2018.1"}, {"guid": "ussr:643c8d61-ca83-4437-90b9-39001de46147", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.17.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 17/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 17/2018 z 11. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.17.2018.1"}, {"guid": "ussr:c3a92512-69b5-4bc9-9791-bb90b3dfc1a2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.3.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/2016 z 14. 6. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-06-14", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.3.2016.1"}, {"guid": "ussr:8d244471-3b4d-4bbd-9432-1e69ef44c5c3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.3", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/2017 z 31. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.3"}, {"guid": "ussr:d4c3a47d-8e41-4fd8-af42-6084b719c616", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.38.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/2015 z 1. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-01", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.38.2015.1"}, {"guid": "ussr:ad1891db-9cf7-48f9-97bd-5033904e87b5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.16.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 16/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/2016 z 13. 1. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-01-13", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.16.2016.1"}, {"guid": "ussr:a4b26778-35a0-4a2a-b8db-e49c8092b342", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.153.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 153/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 153/2015 z 29. 7. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-07-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.153.2015.1"}, {"guid": "ussr:248d9708-6aca-4f21-9a0d-db8037e31c37", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.341.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 341/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 341/2015 z 27. 5. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-05-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.341.2015.1"}, {"guid": "ussr:e5af1ffb-2df1-4abf-82c1-36b8bdbd78f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.316.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 316/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 316/2015 z 13. 5. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-05-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.316.2015.1"}, {"guid": "ussr:92e162ac-b8ad-435e-9c0b-5ef4e873c050", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3. US.427.2012.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 427/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 427/2012 z 17. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-17", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3. US.427.2012.1"}, {"guid": "ussr:9f909cf3-95b5-4135-a9f9-c1eb4cd5afe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2013 z 17. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9f909cf3-95b5-4135-a9f9-c1eb4cd5afe7"}, {"guid": "ussr:eb59f5a0-1adc-4f9f-a4b0-c71bac591c25", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 347/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 347/2014 z 9. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-09", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:eb59f5a0-1adc-4f9f-a4b0-c71bac591c25"}, {"guid": "ussr:7e31ae7d-8d0e-4e98-8055-4e96a8b1b26d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 349/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 349/2014 z 9. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-09", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7e31ae7d-8d0e-4e98-8055-4e96a8b1b26d"}, {"guid": "ussr:21e9f185-5775-48fe-b5cb-f1c01ff2fb59", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 348/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 348/2014 z 9. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21e9f185-5775-48fe-b5cb-f1c01ff2fb59"}, {"guid": "ussr:469dcca2-8329-46c7-8b28-db52fdadba59", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 351/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 351/2014 z 9. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-09", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:469dcca2-8329-46c7-8b28-db52fdadba59"}, {"guid": "ussr:f96f5b2f-1d73-4e6b-b0f2-2a2173d56508", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 350/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 350/2014 z 9. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f96f5b2f-1d73-4e6b-b0f2-2a2173d56508"}, {"guid": "ussr:d9c53614-7960-42ac-8954-45af300cd9e7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 352/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 352/2014 z 9. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-09", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d9c53614-7960-42ac-8954-45af300cd9e7"}, {"guid": "ussr:c7cb1c49-09f2-4d46-8c80-ba2cee6af74b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 576/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 576/2012 z 13. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-13", "citacie_n": 203, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c7cb1c49-09f2-4d46-8c80-ba2cee6af74b"}, {"guid": "ussr:e1fa2323-2e07-484d-a9f3-3397ab71bb8a", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 29/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 29/05 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e1fa2323-2e07-484d-a9f3-3397ab71bb8a"}, {"guid": "ussr:a7b61495-171c-4374-92d1-0de43ed6d9e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 274/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 274/07 z 11. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-11", "citacie_n": 218, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a7b61495-171c-4374-92d1-0de43ed6d9e4"}]}