Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-2S/249/2020 z 17. 12. 2024 Citácia: rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 17. decembra 2024, sp. zn. BA-2S/249/2020, ECLI:SK:SpSBA:2024:1020201491.3 Správny súd v Bratislave | BA-2S/249/2020 | ECLI:SK:SpSBA:2024:1020201491.3 | 2024-12-17 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, § 191 ods. 1 písm. c) SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/eb5ac765-6cea-459a-80a2-55da88aa7a10 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2024:1020201491.3 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Správny súd v Bratislave BA-2S/249/2020 1020201491 17. 12. 2024 Mgr. Monika Hrašnová ECLI:SK:SpSBA:2024:1020201491.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Hrašnovej a z členiek senátu JUDr. Barbory Vrbovej a Mgr. Simony Kočišovej, PhD., v právnej veci žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. E. XXXX/XX, XXX XX F., právne zastúpenej: Advokátska kancelária JUDr. Vladimír Ivančo, s.r.o., so sídlom Na križovatkách 16834/78, 821 04 Bratislava, IČO: 55 192 734, za ktorú koná advokát a konateľ JUDr. Vladimír Ivančo, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SPSČPO3-2020/002319-004 zo dňa 18.09.2020, takto rozhodol: I. Súd rozhodnutie žalovaného Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. SPSČ-PO3-2020/002319-004 zo dňa 18.09.2020 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. II. Žalobkyni p r i z n á v a právo na úplnú náhradu trov konania. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia 1. Žalobkyňa si návrhom zo dňa 01.12.2011, doručeným prezídiu Hasičského a záchranného zboru dňa 02.12.2011, v znení doplneného návrhu zo dňa 12.04.2019 uplatnila nárok na náhradu škody vo výške 5 403,68 Eur spolu s 9,25 % úrokom z omeškania zo sumy vo výške 5 403,68 Eur od 02.12.2011 do zaplatenia. 2. O tomto návrhu rozhodol prezident Hasičského a záchranného zboru rozhodnutím č. PHZKA4-2020/001067-013 zo dňa 06.04.2020 (prvostupňové rozhodnutie) tak, že podľa § 134aj ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o hasičskom zbore“) v plnom rozsahu priznal žalobkyni nárok na náhradu škody vo výške 5 403,68 Eur a úrok z omeškania nepriznal z dôvodu jeho premlčania. 3. Na základe odvolania žalobkyne proti prvostupňovému rozhodnutiu v časti nepriznania nároku na uplatnený úrok z omeškania štátny tajomník Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej v texte len „žalovaný“) napadnutým rozhodnutím č. SPSČ-PO3-2020/002319-004 zo dňa 18.09.2020 postupom podľa § 154a ods. 6 zákona o hasičskom zbore zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, že žalobkyni nárok na náhradu škody podľa § 134aj ods. 2 zákona o hasičskom zbore nepriznal. 4. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia zopakoval priebeh administratívneho konania predchádzajúci vydaniu napadnutých rozhodnutí vo veci uplatneného nároku na náhradu škody spolu s úrokom z omeškania, zopakoval skutkové okolnosti prípadu, počnúc prijatím žalobkyne do dočasnej štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru od 01.01.2009 so skúšobnou dobou 6 mesiacov, končiac ukončením služobného pomeru žalobkyne v skúšobnej dobe podľa § 62 zákona o hasičskom zbore oznámením zo dňa 26.05.2009 (doručeným žalobkyni dňa 26.05.2009), po oznámení jej tehotenstva. Zároveň dal do pozornosti, že žalobkyňa do spisu doručila právoplatný rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 19C/65/2010-577 zo dňa 09.06.2016 v spojení s právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Co/121/2017-661 zo dňa 25.10.2018, v právnej veci o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania a náhrady nemajetkovej ujmy, v zmysle ktorých súd určil, že žalované Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Hasičského a záchranného zboru porušilo zásadu rovnakého zaobchádzania voči žalobkyni z dôvodu jej pohlavia, určil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 5 000,- Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 5. V súvislosti so žalobkyňou uvádzaným dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody podľa § 134aj ods. 2 zákona o hasičskom zbore, ktorý podľa žalobkyne vyplýva z protiprávneho konania prezídia Hasičského a záchranného zboru, spočívajúcom v protiprávnom skončení služobného pomeru zo strany prezídia Hasičského a záchranného zboru, žalovaný v napadnutom rozhodnutí definoval porušenie právnej povinnosti ako nezákonné rozhodnutie, nezákonné zatknutie, zadržanie alebo iné pozbavenie osobnej slobody, rozhodnutie o treste alebo ochrannom opatrení, rozhodnutie o väzbe alebo nesprávny úradný postup. Žalovaný dodal, že v prípade nezákonného rozhodnutia sa požaduje, aby bolo rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda, neskôr zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. 6. V nadväznosti na uvedené dal žalovaný do pozornosti, že oznámenie o skončení služobného pomeru žalobkyne v skúšobnej doby bez udania dôvodu je stále zákonné, dodajúc, že nezákonnosť tohto úkonu nebola akýmkoľvek oprávneným orgánom skonštatovaná, z čoho jednoznačne vyplýva, že so žalobkyňou bol služobný pomer skončený zákonným spôsobom. 7. Ohľadom žalobkyňou predložených rozhodnutí (rozsudkov) krajského súdu ako aj okresného súdu vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a náhrady nemajetkovej ujmy žalovaný uviedol, že tieto nemajú vplyv na konanie o náhrade škody (podľa zákona o hasičskom zbore – poznámka správneho súdu), keďže sa vzťahuje k osobitnému konaniu o porušení zásady rovnakého zaobchádzania (antidiskriminačného zákona). Konanie o antidiskriminačnej žalobe je samostatným konaním a konanie o náhrade škody nie je od jeho výsledku závislé. V tejto súvislosti dodal, že tieto predložené rozhodnutia súdov vo veci určenia porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a náhrady nemajetkovej ujmy nemajú vplyv na zákonnosť skončenia služobného pomeru žalobkyne a nespochybňujú zákonnosť oznámenia o skončení služobného pomeru žalobkyne ako právneho aktu skončenia služobného pomeru žalobkyne v skúšobnej dobe bez uvedenia dôvodu zo strany služobného orgánu, vykonaného v súlade s ustanovením § 62 zákona o hasičskom zbore v znení účinnom v čase skončenia služobného pomeru žalobkyne. Preto dospel žalovaný k záveru, že nie je možné v tomto prípade hovoriť o splnení prvého základného predpokladu pre priznanie náhrady škody, ktorým je porušenie právnej povinnosti, doplniac, že skonštatovanie diskriminácie žalobkyne v konaní o antidiskriminačnej žalobe nespôsobuje nulitu aktu skončenia služobného pomeru v skúšobnej dobe zo strany služobného úradu (zastúpeného príslušným nadriadeným). 8. S poukazom na ustanovenie § 62 zákona o hasičskom zbore a k nemu prislúchajúcu časť dôvodovej správy k ustanoveniam zákona o hasičskom zbore žalovaný argumentoval relatívnou voľnosťou procesu ukončenia služobného pomeru v skúšobnej dobe, ktorá je daná účelom tohto inštitútu, teda overením si vhodnosti vzniku služobného pomeru u konkrétneho novoprijatého príslušníka Hasičského a záchranného zboru. 9. K odvolaciemu dôvodu napádajúcemu porušenie smernice EÚ (92/85/EHS o opatreniach a podpore tehotných matiek, smernica č. 2006/54/ES o rovnosti príležitostí a rovnakom zaobchádzaní) v súvislosti so skončením jej služobného pomeru v skúšobnej dobe žalovaný uviedol, že smernice Európskej únie nezaväzujú a nezakladajú práva priamo fyzickým ani právnickým osobám a na to, aby tomu tak bolo, sa vyžaduje ich implementácia do vnútroštátneho právneho poriadku, pričom tá bola vykonaná až novelou zákona č. 400/2011 Z. z. účinnou až od 01.01.2012, pričom k skončeniu služobného pomeru žalobkyne v skúšobnej dobe došlo v roku 2009. 10. Ďalej v napadnutom rozhodnutí žalovaný uviedol dôvody, pre ktoré vyhodnotil výšku uplatneného nároku na náhradu škody ako hypotetickú škodu (prípadne neexistujúci ušlý zisk, argumentujúc predčasnosťou tvrdenia žalobkyne, že ak by s ňou nebol skončený služobný pomer v skúšobnej dobe, nárok viažucu sa k poberaniu dávky sociálneho zabezpečenia vo zvýšenej sume by automaticky získala. V tejto súvislosti žalovaný oponoval, že je množstvo faktorov, ktoré môžu možný nárok negatívne ovplyvniť, dodajúc, že žalobkyňa mohla utrpieť úraz, mohla byť prepustená v súlade so zákonom o hasičskom zbore, čo by malo takisto za následok nemožnosť vzniku konkrétneho, žalobkyňou uvádzaného nároku na zvýšenú materskú. Vo vzťahu k sume uplatneného nároku na náhradu škody žalovaný prijal záver, že žalobkyňa si nárokuje nie reálnu, ale len hypotetickú škodu. K tomu zastal názor, že nárok na žalobkyňou „nárokované položky“, uvedené v podanom uplatnení nároku na náhradu škody podľa § 134aj a nasl. zákona o hasičskom zbore, nevznikol. 11. S poukazom na žalobkyni súdom priznanú sumu 5 000,- Eur, žalovaným označenú za uspokojivé zadosťučinenie vo forme súdom zváženej a riadne odôvodnenej finančnej satisfakcie za stav, ktorý musela žalobkyňa diskrimináciou strpieť, dospel žalovaný k záveru, že ďalší nárok na náhradu majetkovej škody podľa jeho názoru neexistuje. 12. V nadväznosti na uvedené v napadnutom rozhodnutí argumentoval, že nebolo možné preukázať porušenie právnej povinnosti zo strany nadriadeného, ktoré by mohlo byť kvalifikované ako predpoklad pre priznanie škody a najmä žalobkyňa nepreukázala existenciu skutočnej majetkovej škody (nie len hypotetickej) ako primárneho predpokladu pre uplatnenie nároku na náhradu škody zo strany žalobkyne, ktorú by spôsobil nadriadený (zastupujúci služobný úrad). 13. K nepriznaniu uplatnených úrokov z omeškania prvostupňovým rozhodnutím žalovaný uviedol, že úroky z omeškania majú akcesorickú povahu, teda povahu vedľajšieho záväzku a nemôžu platne vzniknúť bez existencie platného hlavného záväzku. Ide o vedľajší záväzok, ktorý by mohol vzniknúť iba v prípade priznania nároku na náhradu škody a tak uvedená námietka pri zmene výroku napadnutého rozhodnutia vyššie uvedeným spôsobom stráca opodstatnenie. II. Rozsah a dôvody žaloby 14. Žalobou, včas podanou na Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“), sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d) a f) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a priznania práva na úplnú náhradu trov konania. 15. Nesprávne právne posúdenie žalobkyňa namietala z dôvodu zjavne nesprávnej, chybnej interpretácie § 134aj ods. 2 zákona o hasičskom zbore žalovaným vo viacerých častiach napadnutého rozhodnutia. 16. V tejto súvislosti poukázala na nesprávnu a zjavne účelovú interpretáciu zákona o hasičskom zbore, nesprávne vyhodnotenie dôkazov potvrdzujúcich nárok žalobkyne na náhradu škody, a to rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 19C/65/2010-577 zo dňa 09.06.2016 a rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Co/121/2017-661 zo dňa 25.10.2018 (ďalej aj „rozsudky v antidiskriminačnej veci žalobkyne“, príp. „rozsudok OS BA II a rozsudok KS v BA“) a v neposlednom nerešpektovanie príslušnej európskej legislatívy, na ktorú sa žalobkyňa pri uplatnení svojho nároku odvolala. 17. Nesprávnu a zjavne účelovú interpretácia zákona o hasičskom zbore žalobkyňa s poukazom na znenie ustanovenia § 134aj ods. 2 zákona o hasičskom zbore videla v tom, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí argumentačne výklad uvedeného ustanovenia (§ 134aj ods. 2 zákona o hasičskom zbore) oprel o podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, upravené v zákone č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o zodpovednosti za škodu“, príp. „zákon č. 514/2003 Z. z.“ ). 18. Žalobkyňa s poukazom na znenie ustanovení § 3 ods. 1 a § 6 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu namietala, že žalovaný podmienku porušenia povinnosti pre účely vzniku zodpovednosti za škodu na strane služobného orgánu zjavne účelovo vykladá za použitia zákona o zodpovednosti za škodu. Predmetným výkladom žalovaný umelo, bez akéhokoľvek zákonného podkladu a nad rámec zákona o hasičskom zbore vytvoril dodatočné podmienky, ktoré by žalobkyňa musela splniť na to, aby sa úspešne mohla domáhať nároku na zaplatenie škody voči služobnému orgánu. 19. V tejto súvislosti dôvodila, že výsledkom tohto účelového výkladu je, že žalovaný si de facto svojvoľne určil, aké dodatočné podmienky musia byť splnené na to, aby žalobkyňa bola so svojim nárokom na náhradu škody úspešná. K poukazu žalovaného na skutočnosť, že rozhodnutie (oznámenie – poznámka súdu) o skončení služobného pomeru žalobkyne v skúšobnej dobe nebolo neskôr zrušené alebo zmenené pre jeho nezákonnosť, žalobkyňa uviedla, že žalovaný uvedenú podmienku svojvoľne stanovil bez ohľadu na to, že príslušné ustanovenie § 134aj ods. 2 zákona o hasičskom zbore pre vznik zodpovednosti služobného orgánu za škodu spôsobenú príslušníkom Hasičského a záchranného zboru vôbec nevyžaduje, aby nezákonné rozhodnutie služobného orgánu bolo neskôr zrušené alebo zmenené. 20. Žalobkyňa mala za to, že vyššie uvedenú podmienku si žalovaný vyvodil z nesprávneho výkladu pojmu „porušenie právnej povinnosti“, pri ktorom použil práve citované ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu. Urobil tak aj napriek tomu, že nároky na náhradu škody voči orgánom verejnej moci uplatnené podľa zákona o zodpovednosti za škodu majú úplne odlišný charakter od nárokov na náhradu škody príslušníkov Hasičského a záchranného zboru (ďalej aj „HaZZ“) zo služobného pomeru v zmysle zákona o hasičskom zbore. Z tohto dôvodu podľa názoru žalobkyne aplikácia zákona o zodpovednosti za škodu nepripadá do úvahy. V tejto súvislosti považovala žalobkyňa za potrebné poukázať na skutočnosť, že služobný orgán pri prijímaní rozhodnutí adresovaných príslušníkom Hasičského a záchranného zboru neprijíma rozhodnutia pri výkone verejnej moci, dôsledkom čoho na vzťah medzi služobným orgánom a príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru zákon o zodpovednosti za škodu nie je možné aplikovať. Svoju argumentáciu žalobkyňa podporila poukazom na právne závery vyplývajúce z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 248/2016 zo dňa 20.04.2016 a z rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co/182/2011 zo dňa 28.03.2012. Z vyššie citovaných súdnych rozhodnutí podľa žalobkyne jednoznačne vyplýva, že žalovaný mal pri posudzovaní žalobkyňou uplatneného nároku zisťovať, či došlo k naplneniu osobitných podmienok pre vznik nároku žalobkyne na náhradu škody v zmysle zákona o hasičskom zbore. Namiesto toho svojvoľne a v rozpore so zákonom aplikoval na nárok žalobkyne ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu, ktorý nemá s jej nárokom na náhradu škody absolútne nič spoločné. 21. S poukazom na osobitné podmienky, ktorých naplnenie má za následok vznik zodpovednosti služobného úradu za škodu voči príslušníkovi Hasičského a záchranného zboru v zmysle § 134aj ods. 2 zákona o hasičskom zbore, žalobkyňa dala do pozornosti, že služobný pomer bol skončený na základe rozhodnutia nadriadeného žalobkyne, ktorý v čase skončenia jej služobného pomeru bol prezidentom Hasičského a záchranného zboru, pričom skončenie služobného pomeru inicioval jej priamy nadriadený. Žalobkyňa mala za to, že rozhodnutie o skončení služobného pomeru je v rozpore so zákonom a došlo ním k porušeniu viacerých ústavných práv žalobkyne. Dôvodom pre skončenie služobného pomeru žalobkyne bolo jej tehotenstvo, o ktorom krátko pred rozviazaním jej služobného pomeru informovala prezídium Hasičského a záchranného zboru. S poukazom na rozsudky v antidiskriminačnej veci žalobkyne zopakovala, že vyššie uvedeným postupom prezídium HaZZ a priami nadriadení žalobkyne diskriminovali žalobkyňu na základe jej pohlavia, t. j. v zjavnom rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania v zmysle § 2a ods. 11 písm. a) zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný zákon“). Ďalej podľa žalobkyne z rozsudkov v antidiskriminačnej veci žalobkyne vyplýva, že nadriadení žalobkyne porušili jej ústavné práva vyplývajúce z článku 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (právo na ochranu súkromia), článku 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (právo na ochranu ľudskej dôstojnosti) a článku 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života) a v neposlednom rade konali v rozpore zo zákazom prepustenia počas tehotenstva v zmysle čl. 10 smernice 92/85/EHS z 19. októbra 1992 o zavedení opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci tehotných pracovníčok a pracovníčok krátko po pôrode alebo dojčiacich pracovníčok (ďalej len „Smernica o ochrane tehotných pracovníčok“). Skončenie služobného pomeru je výsledkom rozhodovania o personálnom zložení Hasičského a záchranného zboru, ktoré sú nepochybne vecou plnenia služobných úloh prezidenta Hasičského a záchranného zboru, nadriadeného žalobkyne. 22. Žalobkyňa vyjadrila názor, že protiprávne konanie prezídia HaZZ naplnilo všetky osobitné podmienky, ktoré zákon o hasičskom zbore kladie na vznik zodpovednosti prezídia HaZZ za škodu, ktorá žalobkyni vznikla v súvislosti s protiprávnym skončením jej služobného pomeru. 23. V súvislosti namietaným nesprávnym vyhodnotením dôkazov potvrdzujúcich nárok žalobkyne na náhradu škody žalobkyňa k záveru žalovaného, že žalobkyňou predložené rozhodnutie krajského súdu ako aj okresného súdu nemá vplyv na konanie o náhrade škody, nametala, že žalovaný uvedený záver prijal aj napriek tomu, že rozsudky v antidiskriminačnej veci žalobkyne jednoznačne preukazujú skutočnosť, že rozhodnutie o skončení služobného pomeru bolo vydané v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, ergo v rozpore so zákonom. Podľa názoru žalobkyne existencia vyššie uvedených súdnych rozhodnutí nevyvrátiteľne preukazuje, že zo strany prvostupňového orgánu, ako služobného orgánu, došlo prepustením žalobkyne z dôvodu jej tehotenstva k protiprávnemu konaniu. 24. S poukazom na skutočnosť, že konanie o náhradu škody iniciované žalobkyňou bolo od roku 2011 do roku 2019 (t. j. 8 rokov) prerušené práve z dôvodu, že v predmetnej veci prebiehalo konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, ktoré malo zásadný význam pre posúdenie nároku žalobkyne na náhradu škody, ako aj s poukazom na vyššie uvedené, označila záver žalovaného za absolútne nesprávny. Ignorovanie skutočností, ktoré z rozsiahleho dokazovania zistili všeobecné súdy v konaní vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, bolo zo strany žalovaného zjavne arbitrárne a nezákonné. 25. V nadväznosti na uvedené žalobkyňa poukázala na fakt, že všeobecné súdy v konaní vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania jednoznačne konštatovali, že prezídium HaZZ postupovalo v rozpore s príslušnými predpismi (t. j. nezákonne), keď rozviazali služobný pomer žalobkyne z dôvodu jej tehotenstva. 26. Na základe vyššie uvedených dôvodov žalobkyňa sumarizovala, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádzalo nielen z nesprávneho právneho posúdenia veci, ale zároveň je zrejmé, že skutkový stav, ktorý žalovaný zistil a z ktorého vychádzal, nemá oporu v rozsudku OS BA II a rozsudku KS v BA (ktoré mal žalovaný v administratívnom spise). 27. V súvislosti so záverom žalovaného o nezáväznosti smernice EÚ (92/85/EHS o opatreniach a podpore tehotných matiek a smernica č. 2006/54/ES o rovnosti príležitostí a rovnakom zaobchádzaní pre služobný úrad pri skončení služobného pomeru žalobkyne v skúšobnej dobe, žalobkyňa napádala nerešpektovanie európskej legislatívy, na ktorú sa žalobkyňa pri uplatnení svojho nároku odvolala. 28. Tento záver žalovaného žalobkyňa označila za nesprávny a v rozpore so závermi všeobecných súdov v konaní vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a príslušnou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie. V nadväznosti na uvedené dala do pozornosti, že lehota na transpozíciu (implementáciu) Smernice 92/85/EHS o opatreniach na podporu tehotných a matiek pre Slovenskú republiku uplynula dňa 1. mája 2006 a v prípade Smernice 2006/54/ES o rovnosti príležitostí a rovnakom zaobchádzaní dňa 15. augusta 2008. Na to žalobkyňa argumentovala, že prvostupňový orgán (služobný úrad – poznámka súdu) je na základe zákona poverený poskytovaním verejnej služby pod kontrolou štátu a za týmto účelom disponuje osobitnými právomocami nad rámec tých, ktoré vyplývajú z bežných pravidiel uplatňovaných medzi jednotlivcami, a preto je potrebné ho považovať, na účely určenia, či vyššie citované ustanovenia smerníc EÚ majú priamy účinok, za orgán štátu. V tejto súvislosti žalobkyňa dala do pozornosti, že s vyššie uvedenými závermi sa stotožnili aj Okresný súd Bratislava II a Krajský súd v Bratislave, ktoré v konaní vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania vykladali ustanovenia antidiskriminačného zákona konformne s článkom 10 Smernice 92/85/EHS o opatreniach na podporu tehotných a matiek. S poukazom na uvedené žalobkyňa zastala názor, že záver žalovaného, v zmysle ktorého na aplikáciu Smernice 92/85/EHS o opatreniach na podporu tehotných a matiek a Smernice 2006/54/ES o rovnosti príležitostí a rovnakom zaobchádzaní sa vyžaduje ich implementácia do právneho poriadku Slovenskej republiky, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uvedené podľa názoru žalobkyne predstavuje samostatný dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného. 29. Ohľadom záveru žalovaného o hypotetickej výške žalobkyňou uplatneného nároku na náhradu škody žalobkyňa namietala, že takýto záver je jednoznačne neodôvodnený a nepreskúmateľný, neposkytujúci základné odpovede na to, akými úvahami sa žalovaný riadil, pri prijímaní napadnutého rozhodnutia a najmä, aké dôkazy v tejto súvislosti vykonal. 30. K porušeniu právnej povinnosti služobným úradom žalobkyňa uviedla, že skutočnosti, ktoré oznámila a dôkazy, ktoré predložila a súčasne fakt, že skončenie služobného pomeru nie je písomne odôvodnené (žalobkyňa bola prepustená „bez udania dôvodov“) nad všetky pochybnosti preukazuje, že prezídium HaZZ svojim postupom porušilo svoju právnu povinnosť – zákaz prepustiť tehotnú príslušníčku potom, čo oznámila svoje tehotenstvo. V tejto súvislosti dodala, že všeobecné súdy v konaní vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania jednoznačne a právoplatne konštatovali, že postupom prezídia HaZZ došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, teda k porušeniu právnej povinnosti. V nadväznosti na uvedené sa žalobkyňa venovala právnym dôvodom vyčíslenia sumy uplatneného nároku na náhradu škody podľa § 134aj ods. 2 zákona o hasičskom zbore, ako aj vyčísleniu úrokov z omeškania z uplatnenej sumy tak, ako to uviedla aj vo svojom návrhu uplatňujúcom nárok na náhradu škody v znení jeho doplnenia. Podľa žalobkyne za škodu možno považovať stratu majetkového prínosu, ktorý žalobkyňa mohla očakávať v prípade, že by nebola prepustená z HaZZ (služobný plat, materské, vyšší rodičovský príspevok). 31. Ďalej žalobkyňa namietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia z dôvodu arbitrárnej zmeny prvostupňového rozhodnutia bez riadneho dokazovania a vec už nevrátil na ďalšie konanie správnemu orgánu prvého stupňa. V tejto súvislosti argumentovala, že týmto postupom žalovaný zároveň fakticky znemožnil žalobkyni riadne sa oboznámiť s dôvodmi jeho rozhodnutia, pričom napriek novým záverom a úplne odlišnému posúdeniu veci oproti prvostupňovému rozhodnutiu vo vzťahu k priznaniu nároku na náhradu škody ukončil konanie bez možnosti žalobkyne akokoľvek sa vyjadriť k dokazovaniu a záverom prijatým žalovaným v konaní o náhradu škody. Uvedené predstavuje ďalší dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia. III. Vyjadrenia žalovaného a žalobcu 32. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej žalobe, zotrvajúc na správnosti a zákonnosti napadnutého rozhodnutia, navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 33. Zopakoval skutkové okolnosti predchádzajúce, podľa jeho názoru, zákonnému skončeniu služobného pomeru žalobkyne v skúšobnej dobe bez uvedenia dôvodu. Rovnako tak zopakoval priebeh administratívneho konania vo veci návrhu žalobkyne na náhradu škody, predchádzajúce vydaniu napadnutému rozhodnutiu, zopakujúc jeho dôvody. 34. V nadväznosti na dôvody preskúmavaného rozhodnutia dodal konštatovanie, že žalobkyňou žiadaný právny nárok nemá zákonnú oporu, zopakujúc, že súdnymi rozhodnutiami sp. zn.: 19C/65/2010-577 zo dňa 09.06.2016 a sp. zn.: 9Co/121/2017-661 zo dňa 25.10.2018 bolo rozhodnuté o porušení zásady rovnakého zaobchádzania (antidiskriminačného zákona). Zotrval na názore z napadnutého rozhodnutia, že konanie o antidiskriminačnej žalobe je samostatným konaním, pričom konanie o náhrade škody nie je výsledkom súdneho konania o porušení zásady rovnakého zaobchádzania ovplyvnené. 35. V nadväznosti na uvedené záverom vyjadrenia žalovaný uviedol, že predmetom konania o porušení zásady rovnakého zaobchádzania ako aj konania o náhrade škody nie je vyslovenie konštatovania, že skončenie služobného pomeru žalobkyne je porušením právnej povinnosti, resp. je nezákonným rozhodnutím. Žalobkyňa zmeškala lehotu na podanie žaloby proti neplatnosti rozhodnutia správneho orgánu vo veci skončenia služobného pomeru. Taktiež zopakoval, že spôsob, akým si žalobkyňa uplatňuje svoj nárok (ktorý vyčísluje vo forme hypotetickej škody, resp. neexistujúceho ušlého zisku, ako to uviedol odvolací orgán v odôvodnení druhostupňového rozhodnutia), sa viaže k vyčísleniu hypotetickej škody a podľa záverov odvolacieho orgánu nárok na uplatnenie nároku na náhradu škody podľa § 134aj a nasl. zákona o hasičskom zbore nevznikol. Vo vzťahu k uplatneným úrokom z omeškania zopakoval, že úroky z omeškania majú akcesorickú povahu, a preto absenciou právneho nároku na náhradu škody podľa § 134aj a nasl. zákona o hasičskom zbore absentuje aj existencia nároku na úroky z omeškania. 36. Žalobkyňa na vyjadrenie žalovaného reagovala replikou, v ktorej zotrvala na rozsahu a dôvodoch správnej žaloby. 37. Žalovaný k predmetnej veci ďalšie vyjadrenie v lehote stanovenej súdom už nepodal. IV. Relevantná právna úprava 38. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 39. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. 40. Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 41. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 42. Podľa § 16 ods. 2 zákona o hasičskom zbore práva ustanovené týmto zákonom sa zaručujú rovnako všetkým občanom pri vstupe do štátnej služby a príslušníkom pri vykonávaní štátnej služby v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch ustanovenou osobitným zákonom. V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa zakazuje diskriminácia aj z dôvodu manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia. 43. Podľa § 16 ods. 4 zákona o hasičskom zbore občan pri vstupe do štátnej služby alebo príslušník, ktorí sa domnievajú, že ich práva alebo právom chránené záujmy boli dotknuté nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, môžu sa obrátiť na súd a domáhať sa právnej ochrany ustanovenej osobitným zákonom. 44. Podľa § 134aj ods. 2 zákona o hasičskom zbore služobný úrad zodpovedá príslušníkovi tiež za škodu, ktorú mu spôsobil nadriadený porušením právnej povinnosti v rámci plnenia služobných úloh. 45. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) až d) zákona o zodpovednosti za škodu štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci (a) nezákonným rozhodnutím; (b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody; (c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe; alebo (d) nesprávnym úradným postupom. 46. Podľa § 6 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci 47. Na základe § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov začal od 1. júna 2023 činnosť Správny súd v Bratislave a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov. Predmetná vec bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety, v súlade s platným a účinným rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2023 a podľa § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v júni 2023 náhodným výberom pridelená pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky na prejednanie a rozhodnutie do senátu 1S Správneho súdu v Bratislave (ďalej v texte rozsudku aj „správny súd“, príp. „súd“). Pred Správnym súdom v Bratislave je prejednávaná vec vedená pod sp. zn. BA-2S/249/2020. 48. Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu, preskúmal v medziach žalobného návrhu a podstatných žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP, § 183 SSP) napadnuté rozhodnutia stavebných orgánov oboch stupňov, ako aj postup predchádzajúci ich vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 v spojení s § 493e SSP), za splnenia procesných podmienok (§ 107 ods. 2 SSP a § 137 ods. 4 SSP), vec prejednal bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru o dôvodnosti žaloby. 49. Ako vyplýva z napadnutého rozhodnutia žalovaného a z obsahu jeho vyjadrenia k správnej žalobe, žalovaný vo vzťahu k meritu žalobkyňou uplatneného nároku dospel k záveru, že v predmetnej veci nárok na náhradu škody podľa § 134aj ods. 2 zákona o hasičskom zbore nevznikol. 50. Základný argument tohto vecného záveru podporil žalovaný poukazom na skutočnosť, že oznámenie služobného úradu zo dňa 26.05.2009 o ukončení služobného pomeru so žalobkyňou v skúšobnej lehote bez uvedenia dôvodu podľa § 62 zákona o hasičskom zbore (z pohľadu potencionálneho predmetu súdneho prieskumu zákonnosti v zmysle § 3 ods. 1 písm. c/ SSP ide o opatrenie – poznámka súdu) je platné, nebolo dosiaľ zrušené súdom (s poukazom žalovaného na zmeškanie lehoty žalobkyňou na podanie správnej žaloby proti oznámeniu o skončení služobného pomeru), a teda tento individuálny správny akt je potrebné považovať za zákonný. V podstate podľa názoru žalovaného skutočnosť, že opatrenie služobného úradu, na základe ktorého došlo k skončeniu služobného pomeru žalobkyne v skúšobnej lehote, nebolo zrušené pre jeho nezákonnosť, zakladá absenciu podmienky vzniku nároku na náhradu škody podľa § 134aj ods. 2 zákona o hasičskom zbore, ktorou je porušenie právnej povinnosti nadriadeným pri vydaní sporného individuálneho správneho aktu vo veci ukončenia služobného pomeru žalobkyne. 51. Právnu skutočnosť, determinujúcu vznik sporného nároku žalobkyne na náhradu škody - „porušenie právnej povinnosti“, vykladal žalovaný v intenciách právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, upravenej zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V zmysle uvedenej právnej úpravy o zodpovednosti za škodu pre účely konania o náhrade škody zo strany služobného úradu pod porušenie právnej povinnosti subsumoval len nezákonné rozhodnutie, nezákonné zatknutie, zadržanie alebo iné pozbavenie osobnej slobody, rozhodnutie o treste alebo ochrannom opatrení, rozhodnutie o väzbe alebo nesprávny úradný postup. Vo vzťahu k podmienke nezákonného rozhodnutia doplnil podmienku, aby bolo rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda, neskôr zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. 52. Je zjavné, že hoci žalovaný priamo zákon č. 514/2003 Z. z. v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezmieňuje ani necituje, uvedený žalovaným použitý výpočet porušenia právnej povinnosti zodpovedá členeniu rozsahu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci (okrem zodpovednosti orgánov územnej samosprávy pri výkone samosprávy) pri výkone verejnej moci podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Rovnako tak žalovaným uvádzaná podmienka zrušenia alebo zmeny rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným orgánom, ako definičných znakov porušenia právnej povinnosti vydaním nezákonného rozhodnutia, zodpovedá úprave podmienok uplatnenia nároku na náhradu škody voči štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci pre účely zákona o zodpovednosti za škodu, konkrétne za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. 53. S uvedeným výkladom podmienok vzniku nároku príslušníka Hasičského a záchranného zboru (ďalej aj „zbor“) na náhradu škody voči služobnému úradu v zmysle ustanovenia § 134aj ods. 2 zákona o hasičskom zbore nemožno súhlasiť. 54. Pre účely výkladu uvedeného zákonného ustanovenia, ani pre účely výkladu právnych skutočností (ako je napr. porušenie právnej povinnosti vydaním nezákonného rozhodnutia) a jednotlivých definičných znakov alebo podmienok vzniku nároku na náhradu škody, nie je možné použiť zákonnú úpravu vzniku nároku voči štátu na náhradu škody spôsobenú pri výkone verejnej moci, vyplývajúceho zo zákona č. 514/2003 Z. z., a to ani za použitia analógie alebo vzťahu subsidiarity pri aplikácii uvedených dvoch právnych predpisov. Ide o dva samostatné a od seba nezávislé právne režimy čo do určenia zodpovednostných vzťahov medzi subjektami oprávnenými na náhradu a škodovo zodpovednými subjektami, čo do určenia právneho základu a charakteru protiprávneho konania, čo do určenia podmienok vzniku nároku na náhradu škody a procesu jeho uplatnenia u zodpovednej osoby a v neposlednom rade, čo do druhu a spôsobu vedenia ústrednej evidencie žiadostí o náhradu škody a uhradených náhrad škôd. 55. Oprávneným na náhradu škody podľa § 134aj ods. 2 zákona o hasičskom zbore môže byť len príslušník zboru, ktorým je v zmysle citovaného zákona len fyzická osoba, ktorá je v služobnom pomere podľa zákona o hasičskom zbore, a to formou jednej z troch druhov štátnej služby (§ 12 ods. 1 a 2 v spojení s § 14 písm. a/ až c/ zákona o hasičskom zbore). Zodpovedným subjektom za porušenie právnej povinnosti a povinným subjektom na náhradu škody spôsobenej (vzniknutej) príslušníkovi zboru v príčinnej súvislosti s porušením právnej povinnosti (porušením primárnej právnej povinnosti konaním alebo opomenutím) povinným subjektom je služobný úrad (§ 13 ods. 3 pís. a/ a b/ zákona o hasičskom zbore). Tento právny vzťah príslušníka zboru so štátom (§ 12 ods. 5 zákona o hasičskom zbore) je determinovaný úpravou vzájomných vnútorných vzťahov v zbore na báze služobnej nadriadenosti a podriadenosti, vzájomných práv a povinností v zmysle zákona o hasičskom zbore, ktorého predmetom je úprava zriadenia, postavenia, úloh, organizácie a riadenia Hasičského a záchranného zboru, ako aj štátna služba a právne vzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a so skončením štátnej služby príslušníkov Hasičského a záchranného zboru a príslušníkov Horskej záchrannej služby (§ 1 ods. 1 a 2 citovaného zákona). 56. Pri všeobecnej zodpovednosti služobného úradu podľa § 134aj zákona o hasičskom zbore ide o objektívnu zodpovednosť služobného úradu, pričom v zmysle ustanovenia § 136 ods. 1 vety prvej citovaného zákona pri zodpovednosti služobného úradu za škodu rozhoduje o náhrade škody vedúci služobného úradu. V konaní vo veciach služobného pomeru sa postupuje podľa zákona o hasičskom zbore (§ 137 ods. 2 citovaného zákona), ktorý ako hybridný všeobecne záväzný právny predpis obsahuje vlastné procesné ustanovenia o konaní vo veciach služobného pomeru, konkrétne podľa ustanovení § 137 a nasl. (deviatej hlavy druhej časti citovaného zákona). V konaní v prvom stupni koná a rozhoduje služobný orgán, ktorým je vedúci služobného úradu a účastníkom konania je príslušník, bývalý príslušník alebo pozostalý po príslušníkovi, ak sa má konať o jeho práve, právom chránenom záujme alebo o jeho povinnosti (§ 138 a § 139 zákona o hasičskom zbore; ďalej v texte len „príslušník“). 57. Teda v prípade rozhodovania o uplatnenom nároku príslušníka alebo bývalého príslušníka zboru na náhradu škody spôsobenej služobným úradom podľa § 134aj ods. 2 zákona o hasičskom zbore sa výhradne postupuje podľa zákona o hasičskom zbore, bez subsidiárneho použitia zákona o zodpovednosti za škodu, pričom výsledkom konania je rozhodnutie, svojím charakterom individuálny správny akt, upravujúci práva a povinnosti výhradne medzi príslušníkom a služobným úradom, pričom po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov je právoplatné rozhodnutie v tejto veci preskúmateľné správnym súdom (§ 158 zákona o hasičskom zbore). 58. Táto osobitná zákonná úprava spôsobu plnenia úloh, interného riadenia, konania vo veciach služobných pomerov, práv a povinností príslušníkov zboru vylučuje, aby právne vzťahy založené či už právnymi skutočnosťami alebo všeobecnými alebo individuálnymi internými riadiacimi aktami príslušných služobných úradov alebo nadriadených (§ 13 ods. 2 zákona o hasičskom zbore) podľa zákona o hasičskom zbore boli, s prihliadnutím na ich charakter, vykladané, príp. posudzované ako výkon verejnej moci orgánom verejnej správy (slovami zákona o náhrade škody orgánom verejnej moci) voči tretím fyzickým osobám alebo právnickým osobám, stojacim mimo systému Hasičského a záchranného zboru. Inak povedané, rozhodnutia služobného úradu o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach príslušníkov zboru podľa zákona o hasičskom zbore (napr. vo veci skončenia služobného pomeru alebo vo veciach nárokov uplatnených príslušníkom podľa zákona o hasičskom zbore) nie je typickým autoritatívnym rozhodnutím orgánu verejnej správy voči podriadenému subjektu vo vertikálnom smere ich vzájomného vzťahu. Medzi služobným úradom a príslušníkom zboru je interný vzťah založený na služobnom pomere k štátu (obdobne ako je napr. zmluvne v občianskoprávnych vzťahoch založený pracovnoprávny vzťah medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ale ktorých vzájomné spory spadajú do právomoci všeobecných súdov v civilnom sporovom konaní), pričom tento vzájomný vzťah, medzi služobným úradom a príslušníkom, sa spravuje osobitnou právnou úpravou, ktorou je v tomto prípade zákon o hasičskom zbore, upravujúci okrem iného aj právne nároky na náhradu škody v dôsledku vzniku škody spôsobenej porušením právnej povinnosti nadriadeným v rámci plnenia služobných úloh, vrátane možnosti prípadnej súdnej ochrany v rámci správneho súdnictva. 59. Z vyššie uvedených dôvodov nemožno prisvedčiť právnej argumentácii žalovaného, na ktorej založil záver popierajúci vznik nároku žalobkyne na náhradu škody podľa § 134aj ods. 2 zákona o hasičskom zbore. 60. Hoci správnemu súdu v obdobnej meritórnej veci (nároku príslušníka zboru podľa § 134aj zákona o hasičskom zbore) nie je známe iné rozhodnutie správneho súdu, prípadne súdu vyššej inštancie v správnom súdnictve, považuje za vhodné v kontexte prejednávanej veci dať do pozornosti právny záver vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 78/2018, 3 Cdo 79/2018, 71/2019 z 28. marca 2019 71/2019 (publikovaný pod R 71/2019), v zmysle ktorého: „23. Policajný zbor je typickým orgánom verejnej moci. 23.1. Policajný zbor je ozbrojený bezpečnostný zbor, ktorý plní úlohy vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti, boja proti zločinnosti vrátane jej organizovaných foriem a medzinárodných foriem a úlohy, ktoré pre Policajný zbor vyplývajú z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky [§ 1 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore (ďalej len „zákon č. 171/1993 Z.z.“)]. 23.2. Keď Policajný zbor vykonáva pôsobnosť, ktorú mu zveril zákon, napríklad pri ochrane života, zdravia, osobnej slobody a bezpečnosti osôb, ochrane majetku, odhaľovaní trestných činov, zisťovaní páchateľov, odhaľovaní daňových únikov, nezákonných finančných operácií (porovnaj § 2 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z.), vykonáva verejnú moc v postavení orgánu verejnej moci. 23.3. Pokiaľ ale v rámci štruktúr Policajného zboru niektorý nadriadený posudzuje žiadosť policajta o priznanie náhrad pri preložení na inú funkciu (§ 113 zákona č. 73/1998 Z.z.), nejde o výkon verejnej moci v zmysle ustanovení zákona č. 514/2013 Z.z. Skutočnosť, že v ich vzájomnom vzťahu je zastúpený prvok nadriadenosti a podriadenosti [ktorý by sa na prvý pohľad mohol (mylne) javiť ako tzv. vrchnostenský] na tom nič nemení. Nadriadený policajta v takomto prípade nevystupuje ako orgán verejnej moci (neplní niektorú z úloh Policajného zboru uvedených v ustanovení 2 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z.), ale uplatňuje voči nemu pôsobnosť služobne nadriadeného, ktorá mu vyplýva zo zákona č. 73/1998 Z.z. 61. 23.4. Ak by aj (prípadne) bol postup nadriadeného policajta pri aplikácii § 113 zákona č. 73/1998 Z.z. nesprávny, prípadne pokiaľ ním policajtovi vznikla škoda, nešlo by o nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Nešlo by ani o škodu v zmysle tohto zákona, ale o osobitný druh zodpovednosti služobného úradu za škodu podľa § 173 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z., v zmysle ktorého totiž služobný úrad (a nie štát podľa zákona č. 514/2003 Z.z.) zodpovedá za škodu, ktorú mu spôsobil nadriadený porušením právnej povinnosti v rámci plnenia služobných úloh.“ 62. Z citovaného rozsudku najvyššieho súdu bola aj v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 7/2019 publikovaná právna veta: „Konanie policajtovho nadriadeného, v rámci ktorého posudzuje žiadosť policajta o náhradu výdavkov pri preložení na inú funkciu v zmysle § 113 zákona 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície, nie je úradným postupom v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.“ 63. V súvislosti s možnou aplikáciou citovaného právneho názoru najvyššieho súdu v prejednávanej veci správny súd dodáva, že ustanovenie § 134aj zákona o hasičskom zbore bolo prijaté zákonom č. 82/2009 Z. z., s účinnosťou od 1. apríla 2009. Z dôvodovej správy predkladateľa uvedeného zákona, ktorým bolo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, vyplýva zámer sledovaný zákonodarcom pri prijímaní tejto novely zákona v časti zavedenia všeobecnej zodpovednosti služobného úradu v znení § 134aj, a to v tom zmysle, že táto zmena zákona bola navrhnutá ako „...obdobná právna úprava náhrady škody, ako je to v prípade zákona č. 73/1998 Z. z. v znení neskorších predpisov, pretože dochádza k podobným prípadom spôsobenia škôd.“ (z dôvodovej správy k bodom 80 až 82). 64. V prípade zákona č. 73/1998 Z. z. v znení neskorších predpisov je všeobecná zodpovednosť služobného úradu upravená v § 173 ods. 2 citovaného zákona, v zmysle ktorého „Služobný úrad zodpovedá policajtovi tiež za škodu, ktorú mu spôsobil nadriadený porušením právnej povinnosti v rámci plnenia služobných úloh.“ 65. Teda ide o rovnakú úpravu všeobecnej zodpovednosti služobného úradu ako v ustanovení § 134aj ods. 2 zákona o hasičskom zbore, v zmysle ktorého „Služobný úrad zodpovedá príslušníkovi tiež za škodu, ktorú mu spôsobil nadriadený porušením právnej povinnosti v rámci plnenia služobných úloh.“ 66. Preto správny súd, rovnako ako najvyšší súd vo vyššie citovanom rozsudku, dospel k rovnakému záveru v prejednávanej veci, že nadriadený príslušníka zboru v prípade rozhodovania o skončení služobného pomeru príslušníka v skúšobnej lehote alebo vo veci ním uplatneného nároku podľa § 134aj ods. 2 zákona o hasičskom zbore nevystupuje ako orgán verejnej moci, ale uplatňuje voči nemu pôsobnosť služobne nadriadeného, ktorá mu vyplýva z citovaného zákona. Vo vzťahu k predmetu takéhoto konania ide o škodu v zmysle zákona o hasičskom zbore, teda o osobitný druh zodpovednosti služobného úradu za škodu podľa § 134aj ods. 2 citovaného zákona, pričom služobný úrad, a nie štát podľa zákona č. 514/2003 Z. z., zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil nadriadený príslušníkovi zboru porušením právnej povinnosti v rámci plnenia služobných úloh. Rozhodovanie služobného úradu o uvedenom predmete konania postupom podľa § 137 a nasl. zákona o hasičskom zbore nie je úradným postupom v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. 67. V nadväznosti na vyššie uvedené dôvody možno prijať záver o nesprávnom právnom posúdení veci žalovaným, ak vo vzťahu k oznámeniu služobného úradu zo dňa 26.05.2009 o ukončení služobného pomeru so žalobkyňou v skúšobnej lehote bez uvedenia dôvodu splnenie podmienok vzniku nároku žalobkyne na náhradu škody podľa § 134aj ods. 2 zákona o hasičskom zbore vyhodnocoval v intenciách zákona č. 514/2003 Z. z. pre účely výkladu právnej skutočnosti porušenia právnej povinnosti nadriadeným, ako jednej z podmienok vzniku uplatneného nároku. 68. Medzi účastníkmi súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia nebola v čase rozhodovania o nároku žalobkyne sporná právna skutočnosť vyplývajúca z právoplatných rozhodnutí súdov (rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 19C/65/2010-577 zo dňa 09.06.2016 v spojení s právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Co/121/2017-661 zo dňa 25.10.2018), v právnej veci o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania a náhrady nemajetkovej ujmy, v zmysle ktorých súd určil, že žalované Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Hasičského a záchranného zboru porušilo zásadu rovnakého zaobchádzania voči žalobkyni z dôvodu jej pohlavia, určil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 5 000,- Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, vrátane náhrady trov konania. 69. Je nepochybné, že vyššie uvedené právoplatné rozhodnutia súdov záväzne (inter partes – ako pre žalobkyňu, tak aj pre žalovaného a rovnako tak aj voči ostatným tretím osobám – erga omnes) vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania (okrem zvyšných výrokov) určili porušenie zásady rovnakého zaobchádzania žalovaným voči žalobkyni z dôvodu jej pohlavia, pričom podstatnými okolnosťami prípadu, z ktorých súdy oboch inštancií vychádzali, boli okolnosti prepustenia žalobkyne zo služobného pomeru v skúšobnej lehote jednostranným individuálnym správnym aktom, oznámením nadriadeného. 70. Zákon o hasičskom zbore za účelom zabezpečenia uplatňovania zásady rovnakého zaobchádzania v ustanovení § 16 ods. 2 zákona o hasičskom zbore v znení účinnom v čase skončenia služobného pomeru žalobkyne v skúšobnej lehote (v znení účinnom do 31.12.2014) jednak · zaručil práva ustanovené týmto zákonom rovnako všetkým občanom pri vstupe do štátnej služby a príslušníkom pri vykonávaní štátnej služby v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch ustanovenou osobitným zákonom, a jednak · v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania explicitne zakotvil zákaz diskriminácie aj z dôvodu manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia. 71. Inými slovami, § 16 ods. 2 zákona o hasičskom zbore explicitne stanovilo právnu povinnosť dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k príslušníkom pri vykonávaní štátnej služby a zároveň výslovne stanovil zákaz diskriminácie z dôvodov uvedených v citovanom ustanovení. 72. Podľa § 16 ods. 4 zákona o hasičskom zbore sa môže príslušník zboru obrátiť na súd a domáhať sa právnej ochrany ustanovenej osobitným zákonom, ak sa domnieva, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli dotknuté nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, čo žalobkyňa aj urobila a výsledkom sú vyššie uvedené rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II a Krajského súdu v Bratislave, ktorými bolo príslušnými súdmi záväzne určené porušenie zásady rovnakého zaobchádzania služobným úradom voči žalobkyni. Týmto výrokom bol žalovaný v preskúmavanom administratívnom konaní, ako je aj správny súd v tomto konaní, viazaný. 73. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že porušenie právnej povinnosti znamená rozpor medzi tým, ako fyzická osoba alebo právnická osoba skutočne konala alebo opomenula konať, a tým, ako konať mala, aby splnila primárnu právnu povinnosť, príp. aby nekonala v rozpore s primárnou právnou povinnosťou. 74. V prejednávanom prípade z podstaty veci vyplýva, že primárnu právnu povinnosť tvorí dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania a zákaz diskriminácie príslušníka pri výkone štátnej služby, ktorú upravuje priamo zákon o hasičskom zbore (§ 16 ods. 2, 4) a ktorý sa na vzájomné interné vzťahy medzi služobným úradom, príp. nadriadeným a príslušníkom zboru aplikuje, či už vo vzťahoch súvisiacich so vznikom, zmenou alebo zánikom služobného pomeru akéhokoľvek druhu alebo vo vzťahoch vyplývajúcich z riadiacej činnosti v rámci ich vzájomnej nadriadenosti a podriadenosti. 75. Preto bolo povinnosťou žalovaného v rámci odvolacieho konania preskúmať prvostupňové rozhodnutie a podmienky vzniku nároku žalobkyne na náhradu škody, príp. preskúmať výšku náhrady škody, spolu s uplatneným úrokom z omeškania, a to v kontexte súdmi právoplatne určeného porušenia zásady rovnakého zaobchádzania služobným úradom (resp. nadriadeným) voči žalobkyni ako aj v kontexte právnej povinnosti dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania a zákazu diskriminácie, ktoré vyplývajú služobnému úradu (nadriadenému) z ustanovenia § 16 ods. 2 zákona o hasičskom zbore. 76. V ďalšom konaní bude úlohou žalovaného preskúmať odvolaním napadnuté prvostupňové rozhodnutie v naznačenom smere, zamerajúc sa aj na preverenie preskúmateľnosti jeho dôvodov vo vzťahu k určenej výške náhrady škody v prípade, ak žalovaný v rámci odvolacieho konania dospeje k záveru o vzniku všeobecnej zodpovednosti služobného úradu podľa § 134aj ods. 2 zákona o hasičskom zbore za škodu spôsobenú žalobkyni. 77. S poukazom na vyššie uvedené dôvody, po preskúmaní podstatných žalobných bodov, správny súd dospel k záveru o dôvodnosti žaloby a zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP. 78. Vzhľadom na dôvody zrušenia preskúmavaného rozhodnutia a potrebu ďalšieho konania vo veci pred správnym orgánom druhého stupňa v naznačenom smere, súd zvyšné žalobné námietky, ako bezpredmetné, predčasne neposudzoval. 79. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP tak, že úspešnej žalobkyni priznal ich úplnú náhradu. 80. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu nemá odkladný účinok (§ 446 ods. 1 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).