{"guid": "324cd637-0a1b-426a-9539-e41f75ef9958:8fda69e6-5cb0-468d-8639-aaa9d3adbbc7", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2024:1019200955.2", "spisova_znacka": "BA-5S/151/2019", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-5S/151/2019 z 24. 9. 2024", "citacia": "rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 24. septembra 2024, sp. zn. BA-5S/151/2019, ECLI:SK:SpSBA:2024:1019200955.2", "identifikacne_cislo": "1019200955", "sud": {"guid": "sud_176", "nazov": "Správny súd v Bratislave", "typ": "spravny", "slug": "spravny-sud-v-bratislave"}, "sudca": "Mgr. Monika Kadlicová", "sudca_id": 416, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-monika-kadlicova-416", "datum_vydania": "2024-09-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2009/563", "nazov": "zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/563-2009"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-190", "nazov": "§ 190 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-190", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-190"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-190"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8fda69e6-5cb0-468d-8639-aaa9d3adbbc7", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2024:1019200955.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2024:1019200955.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2024:1019200955.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nSprávny súd v Bratislave\nBA-5S/151/2019\n1019200955\n24. 09. 2024\nMgr. Monika Hrašnová\nECLI:SK:SpSBA:2024:1019200955.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nSprávny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Hrašnovej a\nčlenov senátu Mgr. Simony Kočišovej, PhD. (sudca spravodajca) a Mgr. Pavla Ištóka, v právnej\nveci žalobcu: Energetic Systems, s.r.o., IČO: 46 780 751, Šamorínska 10, Bratislava, zastúpený:\nAdvokátska kancelária DE IURE s.r.o., Šamorínska 10, Bratislava, proti žalovanému: Finančné\nriaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nžalovaného č. 101037546/2019 zo dňa 03.05.2019, takto\nrozhodol:\nI. Súd návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku\nz a m i e t a.\nII. Súd žalobu z a m i e t a.\nIII. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh administratívneho konania\n1. Daňový úrad Bratislava (ďalej aj len ,,správca dane) rozhodnutím č. 102551990/2018 z 11.12.2018\n(ďalej aj len ,,prvostupňové rozhodnutie“ alebo ,,rozhodnutie správcu dane“) vyrubil žalobcovi rozdiel\ndane v sume 960,- Eur na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2015. Správca\ndane vykonal u žalobcu kontrolu dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2015, o\nvýsledku ktorej vyhotovil protokol č. 101891401/2018 z 25.09.2018 (ďalej aj len ,,protokol“), ktorý spolu\ns výzvou č. 101904075/2018 z 26.09.2018 zaslal na vyjadrenie žalobcovi. Žalobca predložil správcovi\ndane vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole dňa 23.10.2018. Z protokolu vyplynulo, že žalobca\nv podanom priznaní k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2015 priznal daň v\nsume 0,00 Eur, čo bolo o 960,- Eur menej, ako zistil správca dane daňovou kontrolou. Rozdiel dane,\nzistený správcom dane vznikol z dôvodu, že žalobca v podanom daňovom priznaní neuviedol a následne\nneuhradil daňovú licenciu ako minimálnu daň.\n2. Správca dane v prvostupňovom rozhodnutí poukázal na § 46b ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z\npríjmov (ďalej aj len ,,zákon o dani z príjmov“ alebo ,,zákon č. 595/2003 Z. z.“), podľa ktorého je daňovou\nlicenciou minimálna daň po odpočítaní úľav na dani podľa § 30a alebo § 30b alebo § 52 ods. 3 a 4 a po\nzápočte dane zaplatenej v zahraničí podľa § 45, ktorú platí daňovník za každé zdaňovacie obdobie, za\nktoré daňová povinnosť vypočítaná v daňovom priznaní je nižšia ako výška daňovej licencie ustanovenej\npre jednotlivého daňovníka podľa odseku 2 alebo daňovník, ktorý vykázal daňovú stratu. K tomu uviedol,\nže žalobca bol k 31.12.2015 platiteľom dane z pridanej hodnoty a jeho ročný obrat za rok 2015 vo výške\n\n2 700,- Eur neprevyšoval sumu 500 000,- Eur, a teda podľa § 46b ods. 2 písm. b) zákona o dani z príjmov\nbol žalobca povinný v daňovom priznaní za rok 2015 uviesť a uhradiť daňovú licenciu vo výške 960,Eur. Správca dane poukázal na to, že žalobca v podanom daňovom priznaní za rok 2015 uviedol, že je\ndaňovníkom, ktorý podľa § 46b ods. 7 zákona o dani z príjmov neplatí daňovú licenciu, avšak nesplnil\nani jednu z podmienok, ktoré sú uvedené v § 46b ods. 7 zákona o dani z príjmov, ktoré oslobodzujú\ndaňovníka od povinnosti zaplatiť daňovú licenciu, pričom nespĺňal ani podmienku podľa § 46b ods. 3\npísm. b) zákona o dani z príjmov, na základe ktorej sa daňová licencia znižuje. Na základe výsledku\nvykonanej daňovej kontroly dane z príjmov právnickej osoby za rok 2015 bol u daňového subjektu zistený\nrozdiel daňovej licencie oproti podanému daňovému priznaniu vo výške 960,00 Eur. Správca dane vo\nsvojom rozhodnutí uviedol, akým spôsobom reagoval na vyjadrenie žalobcu k protokolu, kedy uviedol, že\npri výkone kontroly sa riadil platnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, poukázal na § 44 ods. 1,\n§ 46b ods. 1, § 44 ods. 2 zákona o dani z príjmov a § 68 ods. 1 daňového poriadku. Ďalej poukázal na to,\nže začal vykonávať kontrolu v štyroch subjektov šiestimi zamestnancami a tak bolo účelnejšie za miesto\nvýkonu kontroly určiť daňový úrad, pričom uvedené bolo obsahom oznámenia o výkone kontroly č.\n102081035/2017 z 02.10.2017 (ďalej aj len ako ,,oznámenie o daňovej kontrole“), voči ktorému žalobca\nnenamietal a ani nenavrhol iné miesto výkonu daňovej kontroly. Podľa správcu dane bolo začatie daňovej\nkontroly zákonné, pretože podnet, podaný žalobcom v zápisnici č. 102400462/2017 z 20.11.2017,\npodľa obsahu nespĺňa charakter námietky voči zaujatosti zamestnancov, poverených výkonom kontroly.\nKonštatoval, že po začatí daňovej kontroly nie je možné delegovať miestnu príslušnosť na iného správcu\ndane a ďalej uviedol, že protokol v časti II. „Výsledok kontroly“ obsahuje zrozumiteľné a dostatočné\nodôvodnenie výsledku daňovej kontroly. Správca dane záverom konštatoval, že žalobca nepredložil\ndôkazy, ktoré by mali vplyv na zmenu upraveného základu dane uvedeného v protokole.\n3. Žalobca podal voči rozhodnutiu správcu dane rozsiahle odvolanie, v ktorom namietal, že prvostupňové\nrozhodnutie ako aj postup správcu dane je v rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2 a čl.\n55 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR“). Namietal, že správca dane odignoroval\nzásady daňovej neutrality, daňovej proporcionality, základné slobody a ľudské práva, že prvostupňové\nrozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, a teda v rozpore s § 63 ods. 5 daňového poriadku, ďalej,\nže správca dane porušil zásadu správy daní § 3 ods. 1 daňového poriadku, že porušil procesné\nustanovenia a začal aj vykonal daňovú kontrolu svojvoľne v čase, keď nebolo rozhodnuté o nezaujatosti\nriaditeľa správcu dane Daňového úradu Bratislava. Ďalej namietal, že správca dane nevzal do úvahy,\nže žalobca sa postavil na odpor v súlade čl. 32 Ústavy SR, proti zneniu § 46b zákona o dani z\npríjmov, ktorý je diskriminačným ustanovením, pričom rovnako je aj v rozpore s predpisom upravujúcim\nproblematiku dani v Európskej únii, a to Zmluvy o Európskej únii. Podľa žalobcu ako odvolateľa v\nkonaní došlo taktiež k porušeniu čl. 110-113 Zmluvy o fungovaní EÚ a čl. 273 Smernice Rady 2006/112/\nES z 28.11.2006. Ďalej namietal, že použite zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty\npre učenie výšky dane z príjmu, tak ako je to uvedené v § 46b ods. 2 zákona o dani z príjmov je\nneprípustné a diskriminačné. Podľa žalobcu ako odvolateľa konaním správcu dane došlo k porušeniu\nčl. 16, čl. 17, čl. 21 ods. 1, čl. 47, čl. 49 ods. 1, 3 a 5 Charty základných práv Európskej únie. Okrem\nuvedeného ďalej namietal najmä, že správca dane neprihliadol na viacero námietok zaujatosti, ktoré\nžalobca podal voči zamestnancom správcu dane vrátane riaditeľa, na čo žalobca upozornil daňových\nkontrolórov hneď pri prvom úkone v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 102400462/2017 z 20.11.2017.\nĎalej namietal nezákonnosť začatia daňovej kontroly v súlade s oznámením č. 102081035/2017 z\n02.10.2017 z dôvodov, že konateľ žalobcu dňa 02.10.2014 uviedol do zápisnice o ústnom pojednávaní č.\n9104407/5/4470710/2014/Haj zaujatosť správcu dane Daňového úradu Bratislava a jeho zamestnancov,\nvrátane riaditeľa Daňového úradu A. B. C., na základe čoho správca dane vydal rozhodnutie o prerušení\ndaňovej kontroly č. 9104407/5/4542398/2014/Haj z 07.10.2014. Podľa žalobcu predmetné prerušenie\núkonov správcu dane do rozhodnutia o nezaujatosti Daňového úradu Bratislava bolo správny a nie je\nmožné ani v tomto prípade začínať daňovú kontrolu voči daňovému subjektu tým istým správcom dane.\nŽalobca ako odvolateľ ďalej namietal rozpor s § 44 ods. 1 a ods. 2 v spojení s § 45 ods. 1 písm. b)\na f) daňového poriadku, podľa ktorých sa kontrola vykonáva u daňového subjektu alebo na mieste,\nkde daňový subjekt je povinný zabezpečiť miesto a podmienky daňovej kontroly, umožňovať vstup do\nsídla/miesta podnikania daňového subjektu a jeho prevádzkových priestorov, z čoho vyplýva, že daňová\nkontrola sa nemá začínať v sídle dňového úradu. V súvislosti s nevyriešením otázky zaujatosti mal\npodľa žalobcu správca dane delegovať miestnu príslušnosť na iného správcu dane podľa § 8 ods. 1 a\n2 daňového poriadku. Ďalej namietal, že správca dane sa v protokole nevysporiadal s jeho námietkami\na že ustanovenie § 46 ods. 1 daňového poriadku nepripúšťa možnosť kontrolovať daňovú licenciu podľa\n§ 46b zákona o dani z príjmov.\n\n4. Žalovaný rozhodnutím č. 101037546/2019 zo dňa 03.05.2019 (ďalej aj len ,,napadnuté rozhodnutie“)\nzamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. V odôvodnení poukázal na to, že\nrozdiel dane vznikol z dôvodu, že žalobca v podanom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie roku\n2015 nevykázal žiadnu daň a ani daňovú licenciu v zmysle § 46b zákona o dani z príjmov, napriek\ntomu, že nebol v postavení daňovníka, ktorý v zmysle § 46b ods. 7 zákona o dani z príjmov daňovú\nlicenciu neplatí. Ďalej žalovaný v odôvodnení reagoval na relevantné odvolacie námietky žalobcu, kedy\npoukázal na to, že v oznámení o výkone daňovej kontroly správca dane uviedol aj miesto výkonu\ndaňovej kontroly, a to sídlo správcu dane, voči ktorému žalobca nenamietal ani nenavrhol iné miesto,\npričom vzhľadom na to, že správca dane začal vykonávať daňovú kontrolu v štyroch subjektoch\nspojených s osobou konateľa žalobcu šiestimi zamestnancami, bolo účelnejšie za miesto výkonu určiť\ndaňový úrad a k tomu poukázal na § 44 ods. 2 daňového poriadku. Pokiaľ žalobca namietal, že\nsprávca dane v oznámení o začatí kontroly uvádza, že má ísť o daňovú kontrolu dane z príjmov\nprávnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2015 a v protokole je uvedené zameranie daňovej\nkontroly s textom Zistenie a preverenie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie daňovej licencie\nprávnickej osoby v zmysle § 46b zákona o dani z príjmov, žalovaný uviedol, že správca dane vykonal\nkontrolu dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2015 v súlade s oznámením o\ndaňovej kontrole č. 102081035/2017 z 02.10.2017 a ustanoveniami zákona o dani z príjmov, pričom\noverením predložených dokladov neboli zistené skutočnosti, ktoré by mali vplyv na vykázaný základ\ndane. Žalovaný ďalej poukázal na to, že správca dane zároveň zistil, že daňový subjekt nedodržal\nustanovenie § 46b zákona o dani z príjmov o daňovej licencii právnickej osoby, t. j. uviesť a následne\nuhradiť daňovú licenciu ako minimálnu daň. V súvislosti s námietkami zaujatosti zamestnancov a\nriaditeľa daňového úradu, na ktoré poukazoval žalobca, žalovaný uviedol, že námietka zaujatosti a\nnávrh na vylúčenie riaditeľa Daňového úradu Bratislava zo všetkých daňových kontrol a daňových\nkonaní u daňových subjektov Energetic Systems, s r. o. (žalobca) a BBCM Truck Service s.r.o. boli\nriešené oznámeniami č. 1100302/1/489385/2014/5067 a č. 1100302/1/489367/2014/5067 z 12.11.2014,\nkedy po preskúmaní skutočností uvedených v predmetných námietkach žalovaný dospel k záveru,\nže riaditeľ daňového úradu na nezúčastňuje na úkonoch daňového konania, ani daňovej kontroly u\ndaňového subjektu a nie je preukázaný jeho pomer k veci alebo účastníkom konania, a teda nebol\ndaný dôvod na jeho vylúčenie podľa § 60 ods. 1 daňového poriadku. Podanie z 25.01.2019 v časti,\ntýkajúcej sa zaujatosti viceprezidenta finančnej správy (bývalého riaditeľa Daňového úradu Bratislava),\nneobsahovalo náležitosti určené v ustanovení § 60 ods. 4 daňového poriadku, a preto žalovaný listom č.\n100990905/2019 z 29.04.2019 oznámil žalobcovi, že na predmetné podanie neprihliada. Ďalej žalovaný\nuviedol, že voči zamestnancom správcu dane, ktorí boli poverení výkonom kontroly dane z príjmov\nprávnickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2015 nebola podaná žiadna námietka zaujatosti. Kontrola\ndane z príjmov bola začatá po vznesení námietky zaujatosti, ktorá sa vzťahuje na kontrolu dane z\npridanej hodnoty, a teda podaná námietka zaujatosti sa netýka predmetnej daňovej kontroly a nespĺňa\nnáležitosti podľa § 60 ods. 4 daňového poriadku. S poukazom na § 68 ods. 1 v spojení s § 46 ods. 8\ndaňového poriadku žalovaný ďalej uviedol, že po začatí daňovej kontroly nemožno delegovať miestnu\npríslušnosť na iného správcu dane. K námietke o diskriminačnom znení ustanovenia o daňovej licencii\nžalovaný uviedol, že túto otázku mu neprináleží posudzovať, pričom daňové orgány nie sú kompetentné\nposudzovať legálnosť dane ani vo vzťahu k právu EÚ, ale sú povinné dodržiavať zákony v ich platnom\nznení. Záverom žalovaný konštatoval vecnú správnosť rozhodnutia správcu dane.\nII.\nŽaloba\n5. Žalobca zastúpený advokátskou kanceláriou podal včas voči napadnutému rozhodnutiu správnu\nžalobu, ktorú odôvodňoval tým, že napadnuté opatrenie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia\nveci (§ 191 ods. 1 písm. c/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších\npredpisov; ďalej aj ako „SSP“), je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d/ SSP),\nzistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci (§ 191\nods. 1 písm. e/ SSP), skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia\nalebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu (§ 191 ods. 1 písm. f/\nSSP), a tým, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré\nmohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej (§ 191 ods. 1\npísm. g/ SSP). Navrhol, aby správny súd napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým\n\nrozhodnutím správcu dane zrušil a aby mu bola priznaná úplná náhrada trov konania. Súčasne žalobca\nnavrhol, aby správny súd predložil Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky v tomto znení:\n,,1) Je ustanovenie § 46b Zákona o daní z príjmu odvolávajúc sa na ods. 2 Daňovú licenciu, ktorú platí\ndaňovník\na) k poslednému dňu zdaňovacieho obdobia nie je platiteľom dane z pridanej hodnoty s ročným obratom\nneprevyšujúcim 500 000 eur, a to vo výške 480 EUR,\nb) k poslednému dňu zdaňovacieho obdobia je platiteľom dane z pridanej hodnoty s ročným obratom\nneprevyšujúcim 500 000 eur, a to vo výške 960,- EUR\na to pre určenie minimálnej dane z príjmu (právnických osôb) v súlade s daňovou neutralitou a\nproporcionalitou; odvolávajúc sa v ustanovení zákona na určitú skupinu platiteľov dane z DPH t. j.\niným zákon č. 222/2004 Z.z., ktorým sa určuje zákonná povinnosť sa stať platiteľom DPH aj bez svojej\nvôle; môže potom v zásade daňovej neutrality a proporcionality daňový subjekt byť postihovaný výšou\nminimálnou daňou z príjmu, ktorú by mal odviesť vyššiu daň na daní z príjmu do rozpočtu Slovenskej\nrepubliky ako neplatiteľ DPH ?\n2) Je ustanovenie § 46b Zákona o daní z príjmu odvolávajúc sa na ods. 2 Daňovú licenciu, ktorú platí\ndaňovník\na) k poslednému dňu zdaňovacieho obdobia nie je platiteľom dane z pridanej hodnoty s ročným obratom\nneprevyšujúcim 500 000 eur, a to vo výške 480 EUR,\nb) k poslednému dňu zdaňovacieho obdobia je platiteľom dane z pridanej hodnoty s ročným obratom\nneprevyšujúcim 500 000 eur, a to vo výške 960,- EUR\nnediskriminačným ustanovením k majetku daňovníkov pri výbere daní z príjmu v Slovenskej republike,\nak sa má posudzovať minimálny vyber daní z príjmu rozdielne pre jednotlivé daňové subjekty – obchodné\nspoločnosti a to podľa toho či daňové subjekty, ktoré sú obchodnými spoločnosťami založené na\nzáklade toho istého právneho predpisu Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších\npredpisov; môže Slovenská republika vyberať minimálnu daň z príjmu bez základu dane v rozdielnej\nvýške (paušalizovanej sume) a to podľa určenia či konkrétny daňový subjekt je platiteľom DPH alebo\nnie je platiteľom DPH podľa zákona č. 222/2004 Z. z.?“.\n6. Žalobca v rozsiahlej žalobe v zásade zopakoval svoje námietky a argumentáciu, ktoré už\nuviedol v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane, pričom žalobcom vznesené námietky boli\nnajmä procesnoprávneho charakteru. Žalobca namietal nedostatočné odôvodnenie, kedy uviedol, že\nnapadnuté rozhodnutie žalovaného zostalo bez vyhodnotenia dôkazov, ktoré vyšli najavo pred začatím\ndaňovej kontroly, ako aj počas daňovej kontroly a následného daňového konania. Namietal, že žalovaný\nspomína vo svojom rozhodnutí len časť odvolacích dôvodov a absolútne sa nevysporiadal s dôkazmi\nžalobcu a ani ich nehodnotil jednotlivo a ani vo vzájomných súvislostiach. Taktiež sa žalovaný podľa\nžalobcu nevysporiadal ani s právom žalobcu na odpor, ktorý žalobca už uplatnil a uviedol pri podávaní\ndaňového priznania na dani z príjmu za rok 2015, a to v súlade s čl. 32 Ústavy SR. Ďalej namietal,\nže žalovaný vo svojom rozhodnutí nepoužil žiadnu právnu úvahu, neuviedol, ktoré skutočnosti boli\npodkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy\novplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.\n7. Vychádzajúc z obsahu žaloby, žalobca vzniesol nasledovné relevantné námietky:\nAd a) nezákonnosť daňovej kontroly a teda aj protokolu z dôvodu namietanej zaujatosti vtedajšieho\nriaditeľa správcu dane a zamestnancov správcu dane\nK tomu uviedol, že konateľ žalobcu uviedol dňa 02.10.2014 do zápisnice o ústnom pojednávaní\nzaujatosť správcu dane a jeho zamestnancov, vrátane riaditeľa správcu dane (zápisnica o ústnom\npojednávaní č. 9104407/5/4470710/2014Haj). Na základe uvedeného správca dane vydal rozhodnutie\nč. 9104404/5/4542398/2014/Haj z 07.10.2014, ktorým prerušil daňovú kontrolu a žalobca sa domnieva,\nže predmetné prerušenie úkonov správcu dane do rozhodnutia o námietke zaujatosti bolo správne a teda\nnie je možné ani v tomto prípade začínať daňovú kontrolu voči daňovému subjektu tým istým správcom\ndane. V dôsledku uvedeného žalobca namietal, že samotné začatie daňovej kontroly je v rozpore s § 3\nods. 1, ods. 2, ods. 9 daňového poriadku, vrátane § 60 ods. 1, 3 až 6 a 8 daňového poriadku. Žalobca\nuviedol, že na predmetnej zaujatosti trvá. V tejto súvislosti žalobca namietal, že správca dane mal podľa\n§ 60 ods. 3 daňového poriadku oznámiť všetky skutočnosti týkajúce sa prípadnej zaujatosti príslušnému\nnadriadenému zamestnancovi resp. orgánu a zdržať sa akýchkoľvek úkonov do vyriešenia zaujatosti\nalebo nezaujatosti samotného správcu dane. Žalobca súčasne poukázal na § 8 ods. 1 a 2 daňového\n\nporiadku, kedy by správca dane mal delegovať miestnu príslušnosť na iného správcu dane tak, aby boli\nodstránené všetky prípadné podozrenia z nezaujatosti voči daňovému subjektu. Žalobca uviedol, že o\ntýchto skutočnostiach by mal rozhodovať nadriadený orgán t.j. žalovaný, avšak aj v tejto súvislosti je\npodľa žalobcu otázkou, či bude predmetný proces spravodlivý, keďže funkciu pre takéto rozhodovanie\nmá práve viceprezident žalovaného, ktorý bol v predmetnom čase riaditeľom správcu dane. Žalobca\nďalej namietal, že správca dane – kontrolóri sa vo veci samej nevysporiadali s predmetnou námietkou\nzaujatosti.\nAd b) nezákonnosť oznámenia o daňovej kontrole, ako aj samotného začatia daňovej kontroly, z dôvodu\nvykonania daňovej kontroly v sídle správcu dane\nK tomu uviedol, že daňová kontrola podľa oznámenia o daňovej kontrole sa koná v rozpore s § 44 ods.\n1 a 2 v spojení s § 45 ods. 1 písm. b) a f) daňového poriadku, z ktorých vyplýva, že daňová kontrola\nsa vykonáva u daňového subjektu alebo na mieste, kde daňový subjekt je povinný zabezpečiť miesto\na podmienky daňovej kontroly, umožňovať vstup do sídla/miesta podnikania daňového subjektu a jeho\nprevádzkových priestorov a teda daňová kontrola sa nemá začínať v sídle správcu dane, pretože daňový\nsubjekt na predmetnej adrese nemá žiadne priestory, ale ide o sídlo správcu dane, čím dochádza k\nšikanóznemu výkonu práva správcu dane. Okrem uvedeného v súvislosti s oznámením o začatí daňovej\nkontroly namietal, že správca dane nezachoval právnu istotu daňového subjektu, kedy v oznámení\no daňovej kontrole neuviedol totožné zameranie daňovej kontroly, tak ako ho uviedol v protokole. V\noznámení bolo uvedené, že má ísť o daňovú kontrolu - daň z príjmov právnickej osoby - rok 2015\nu daňového subjektu a v protokole uviedol zameranie daňovej kontroly ako ,,Zistenie a preverenie\nskutočností rozhodujúcich pre správne určenie daňovej licencie právnickej osoby v zmysle § 46b zákona\nč. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov“.\nAd c) protiústavnosť samotného inštitútu daňovej licencie ako aj rozpor tohto inštitútu so Zmluvou\no fungovaní EÚ, Chartou základných práv EÚ a so smernicou Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme\ndane z pridanej hodnoty\nSamotnú daňovú licenciu preto žalobca považuje za diskriminačnú, v rozpore s Ústavou SR ako aj\nprávnymi normami EÚ. Podľa názoru žalobcu zákonodarca neskôr predmetnú daňovú licenciu zo zákona\no dani z príjmu vypustil len preto, že v takom znení ako bola uvedená v zákone o dani z príjmu neobstojí\npre jej nesúlad s legislatívou EÚ a to s článkom 110-113 ZFEÚ, ktoré upravujú oblasť daní a čl. 273\nsmernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty. V tejto súvislosti žalobca\nnamietal, že znenie ustanovenia upravujúceho daňovú licenciu je v rozpore s Chartou základných práv\nEÚ, konkrétne čl. 16, čl. 17, čl. 21 ods. 1, čl. 47, čl. 49 ods. 1 a 3 a čl. 50. Protiústavnosť daňovej licencie\nžalobca okrem tvrdenia o jej diskriminačnom charaktere ďalej odôvodňoval tým, že § 46b zákona o dani\nz príjmov, ktoré ukladá povinnosť platiť daňové licencie len právnickým osobám, a to diferencovane k\npostaveniu platiteľa dane DPH a teda obmedzuje hospodársku súťaž chránenú v zmysle čl. 55 ods.\n2 Ústavy SR. Podľa žalobcu je daňová licencia v rozpore s čl. 13 ods. 3 a článkom 4 ods. 4 Listiny\nzákladných práv a slobôd a súčasne porušuje čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. V tejto súvislosti žalobca namietal,\nže postup správcu správca dane bol v rozpore s čl. 1 ods. 1 a 2 , čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 12 ods. 2 a 4, čl.\n13, čl. 20, čl. 35, čl. 55 Ústavy SR.\nAd d) nezákonnosť daňovej kontroly z dôvodu, že daňovou kontrolou nemožno kontrolovať resp.\nzisťovať výšku daňovej licencie\nPodľa žalobcu správca dane nemôže vykonávať daňovú kontrolu na daňovú licenciu, kedy daňovou\nkontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane\nalebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov, pretože určenie daňovej licencie nie je určovaním\nzákladu dane. V tejto súvislosti žalobca namietal aj, že rozhodnutia daňových orgánov sú nedostatočne\nodôvodnené, pretože sa riadne nevysporiadali s odvolacími námietkami žalobcu. K tomu uviedol, že\ndaňové orgány sa nevysporiadali s tým, či je vôbec možný spôsob určenia, vyrubenia daňovej licencie\npri dani z príjmu daňovou kontrolou, či možno použiť pre daňové subjekty takúto daň cez aplikáciu iného\nzákona (o DPH), ktorý diskriminuje subjekty vyššou daňovou licenciou pri dani z príjmu a to len preto,\nže sa zo zákona museli niektoré daňové subjekty stať (nedobrovoľne) platiteľom DPH.\n\nIII.\nVyjadrenie žalovaného\n8. Žalovaný sa vo vyjadrení k žalobe pridržal svojich záverov uvedených v napadnutom rozhodnutí.\nUviedol, že pri výkone daňovej kontroly správca dane postupoval podľa § 44 až 47 daňového poriadku\na ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré sú rozhodujúce pre správne určenie a\nvyrubenie dane, pričom umožnil žalobcovi ako daňovému subjektu, aby mohol všetky rozhodné\nskutočnosti preukázať, prípadne sa k nim vyjadriť, avšak žalobca nepredložil také dôkazy, ktoré by\nmali vplyv na zmenu upravenej daňovej povinnosti uvedenej v protokole. Žalovaný uviedol, že obsah\noznámenia o daňovej kontrole je v súlade s § 46 ods. 1 daňového poriadku a daňová kontrola sa\nvykonávala v súlade s § 44 ods. 1 a 2 daňového poriadku, v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný\nna dosiahnutie jej účelu a na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. V oznámení o daňovej kontrole\nsprávca dane uviedol aj miesto jej výkonu – sídlo správcu dane, voči ktorému žalobca v lehote do\n8 dní od prevzatia oznámenia o daňovej kontrole nenamietal a ani nenavrhol iné miesto. Vzhľadom\nna to, že správca dane začal vykonávať daňovú kontrolu v štyroch subjektoch spojených s osobou\nkonateľa žalobcu šiestimi zamestnancami, bolo účelnejšie za miesto výkonu určiť sídlo správcu dane.\nK namietanému rozporu zamerania kontroly, uvedenom v oznámení o daňovej kontrole a v protokole\nžalovaný uviedol, že správca dane vykonal kontrolu dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie\nobdobie roku 2015 v súlade s oznámením o daňovej kontrole a ustanoveniami zákona o dani z príjmov.\n9. K námietke zaujatosti zamestnancov správcu dane a riaditeľa správcu dane žalovaný uviedol,\nže námietka zaujatosti a návrh na vylúčenie riaditeľa správcu dane zo všetkých daňových kontrol\na daňových konaní u žalobcu a právneho predchodcu žalobcu (BBCM Truck Service s.r.o.),\nktoré majú totožného konateľa boli riešené oznámeniami č. 1100302/1/489367/2014/5067 a č.\n1100302/1/489385/2014/5067 z 12.11.2014. Po preskúmaní skutočností, uvedených v predmetných\nnámietkach, Finančné riaditeľstvo SR dospelo k záveru, že riaditeľ daňového úradu na nezúčastňuje\nna úkonoch daňového konania, ani daňovej kontroly u daňového subjektu a nie je preukázaný jeho\npomer k veci alebo účastníkovi konania a teda nebol zákonom ustanovený dôvod na jeho vylúčenie\npodľa § 60 ods. 1 daňového poriadku. Žalovaný ďalej uviedol, že podanie žalobcu z 25.01.2019 v\nčasti, týkajúcej sa zaujatosti bývalého riaditeľa správcu dane, toho času už viceprezidenta finančnej\nsprávy, neobsahovalo náležitosti určené v § 60 ods. 4 daňového poriadku a preto žalovaný listom\nč.100990905/2019 z 29.04.2019 oznámil žalobcovi, že na predmetné podanie vo veci zaujatosti\nviceprezidenta viceprezidenta finančnej správy neprihliada. Voči zamestnancom správcu dane, ktorí\nboli poverení výkonom kontroly dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2015 v\nspoločnosti žalobcu nebola podaná žiadna námietka zaujatosti, pričom kontrola dane z príjmov bola\nzačatá po vznesení žalobcom opísanej námietky, ktorá sa vzťahuje na kontrolu dane z pridanej hodnoty.\nPodaná námietka zaujatosti sa netýka predmetnej daňovej kontroly a nespĺňa podmienku definovanú\nv ustanovení § 60 ods. 4 daňového poriadku. Žalovaný ďalej dodal, že po začatí daňovej kontroly nie\nje možné delegovať miestnu príslušnosť na iného správcu dane a k tomu poukázal na § 68 ods. 1\ndaňového poriadku.\n10. Žalovaný dal do pozornosti § 46b zákona o dani z príjmov, ktorým zákonodarca pristúpil k určeniu\nminimálnej dane vo forme daňovej licencie právnickej osoby s určením podmienok splatnosti a určenia,\nna koho sa predmetná minimálna daň vzťahuje. Zákon o dani z príjmov, ktorý uvedené ustanovenie\nobsahuje, bol schválený Národnou radou Slovenskej republiky, preto daňové subjekty boli povinné podľa\nneho postupovať. K námietke daňového subjektu o diskriminačnom znení ustanovenia o daňovej licencii\nprávnickej osoby, žalovaný uviedol, že nie je oprávnený posudzovať ústavnosť právnej úpravy daňovej\nlicencie resp. jej súlad s únijným právom, ale je povinný dodržiavať zákony v ich platnom znení, pričom\nnáplňou daňových orgánov je kontrola dodržiavania platných zákonov Slovenskej republiky v oblasti\ndaní.\nIV.\nReplika žalobcu\n11. Žalobca reagoval na vyjadrenie žalovaného replikou, v ktorej sa nestotožnil s obsahom vyjadrenia\nžalovaného a pridržal sa svojej žalobnej argumentácie, ktorú v zásade zopakoval.\n\nV.\nKonanie na správnom súde\n12. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len ,,zákon č. 151/2022 Z.z.“), začal\ns účinnosťou od 01. júna 2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel od 1.\njúna 2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave\na Krajského súdu v Nitre, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov. V súlade\ns platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004\nZ.z. o súdoch v znení neskorších predpisov náhodným výberom pomocou technických prostriedkov\na programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená\ndo senátu 1S správneho súdu. Pred Správnym súdom v Bratislave je prejednávaná vec vedená pod\nsp. zn. BA-5S/151/2019.\n\nVI.\nPojednávanie\n13. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) ako súd vecne a miestne príslušný na konanie\nvo veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP nariadil na deň 24. september 2024 pojednávanie. Právny\nzástupca žalobcu doručil správnemu súdu dňa 22. septembra 2024 žiadosť o odročenie pojednávania\nz dôvodu, že žalobca sa nemôže zo zdravotných dôvodov zúčastniť pojednávania a v žalobe navrhoval\nsvoje vypočutie za účelom objasnenia a opísania skutkového stavu. Správny súd žiadosti o odročenie\npojednávania nevyhovel, o čom upovedomil právneho zástupcu žalobcu. Nevyhovenie žiadosti\no odročenie pojednávania odôvodnil tým, že obsahom základného práva na verejné prerokovanie veci\nv prítomnosti účastníka konania a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, nie je\npovinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek jeho žiadosti na odročenie pojednávania. Odročenie pojednávania\nprichádza do úvahy len z dôležitého dôvodu, t. j. ak sa účastník konania alebo jeho zástupca z dôležitých\ndôvodov nemôžu dostaviť na pojednávanie a zároveň od nich nemožno spravodlivo požadovať, aby sa\nna pojednávaní nechali zastúpiť. Posúdenie opodstatnenosti „dôležitého dôvodu (§ 115 SSP) v každom\nkonkrétnom prípade patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu (napr. nález sp. zn. I. ÚS 68/98 zo\ndňa 13.1.1999 uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR pod č. 11/1999; uznesenie\nsp. zn. IV. ÚS 120/2012 zo dňa 1.3.2012). Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca je riadne zastúpený\nadvokátskou kanceláriou, jeho osobná prítomnosť na pojednávaní nie je nevyhnutná. Pojednávanie bolo\nnariadené z dôvodu, že o neho požiadal žalobca (§ 107 ods. 1 písm. a/ SSP), nie z dôvodu, že správny\nsúd bude vykonávať dokazovanie (§ 107 ods. 1 písm. b/ SSP). Pričom pokiaľ bolo dôvodom žiadosti o\nodročenie pojednávania, že žalobca chcel objasniť a opísať skutkový stav, správny súd poukazuje na\nskutočnosť, že nie je súdom skutkovým, ale súdom preskúmavajúcim zákonnosť rozhodnutí a postupu\norgánov verejnej správy, a teda nezisťuje skutkový stav veci, ktorý bol zistený konajúcim správnym\norgánom. Pokiaľ ide o samotný popis skutkového stavu zo strany žalobcu, tento je súdu zrejmý ako z\nadministratívneho spisu, tak aj obsahu žaloby a nič nebráni právnemu zástupcovi žalobcu, aby tento za\nžalobcu predniesol na pojednávaní. S ohľadom na uvedené samotnú neúčasť žalobcu na pojednávaní\nzo zdravotných dôvodov, aké vyplynuli z doloženej lekárskej správy, nepovažoval súd za dôležitý dôvod\ntakej intenzity, ktorá by odôvodňovala odročenie pojednávania.\n14. Na pojednávanie sa dostavil právny zástupca žalobcu. Žalovaný sa podaním z 18.09.2024\nospravedlnil z účasti na pojednávaní s tým, že súhlasí, aby sa pojednávanie uskutočnilo v jeho\nneprítomnosti. Právny zástupca žalobcu sa na pojednávaní pridržal argumentácie a návrhov uvedených\nv žalobe.\nVII.\nRelevantná právna úprava\n\n15. Podľa § 46 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov daňovou licenciou je minimálna daň, po\nodpočítaní úľav na dani podľa § 30a alebo § 30b alebo § 52 ods. 3 a 4 a po zápočte dane zaplatenej\nv zahraničí podľa § 45, ktorú platí daňovník za každé zdaňovacie obdobie, za ktoré daňová povinnosť\nvypočítaná v daňovom priznaní je nižšia ako výška daňovej licencie ustanovenej pre jednotlivého\ndaňovníka podľa odseku 2 alebo daňovník, ktorý vykázal daňovú stratu.\n16. Podľa § 46b ods. 2 písm. b) zákona č. 595/2003 Z. z. daňovú licenciu platí daňovník, ktorý k\nposlednému dňu zdaňovacieho obdobia je platiteľom dane z pridanej hodnoty s ročným obratom136bb)\nneprevyšujúcim 500 000 eur, a to vo výške 960 eur.\nVIII.\nPrávne posúdenie\n17. Predmetom súdneho prieskumu v tomto konaní bolo preskúmanie zákonnosti napadnutého\nrozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane, ktorým správca dane\nvyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 960,- Eur na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie\nobdobie roka 2015, na základe aplikácie inštitútu daňovej licencie podľa § 46b zákona o dani z príjmov.\n18. Správny súd úvodom zdôrazňuje, že v rámci súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia sa\nsústredil len na dostatočne konkrétne vymedzené relevantné námietky žalobcu, ktoré bolo možné\nabstrahovať zo značne rozsiahleho obsahu žaloby. Nie je totiž potrebné zdôvodňovať každý argument\núčastníkov konania, ak odôvodnenia súdnych rozhodnutí obsahujú odpovede súdu na všetky argumenty\nprednesené stranami, ktoré viedli k rozhodnutiu. Nevyžaduje sa teda, aby na každý argument strany,\nteda aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.\nZ uvedených dôvodov preto v praxi spravidla postačuje, ak sa súd vysporiada ,,aspoň“ so základnými\nrelevantnými námietkami účastníka konania a prípadne pokiaľ je to vzhľadom na kontext prípadu\nprimerané, za akceptovateľné sa vo vzťahu k rozsahu odôvodnenia reakcie na námietku považujú\naj odpovede implicitné. Prihliadnuc na prirodzenú racionalitu postupu súdov ako aj správnych orgánov\npri tvorbe rozhodnutí, je takýto postup vhodný najmä u veľmi obsiahlych podaní, akým je napokon\naj žalobcom podaná žaloba (v rozsahu 51 strán). Opačný prístup by mohol viesť až k absurdným\ndôsledkom a k porušeniu zásady efektivity a hospodárnosti konania. Je štandardné a praktické\naj pre adresátov rozhodnutí, že príslušný orgán z jednotlivých podkladov (vrátane argumentácie\núčastníkov obsiahnutej v ich podaniach) abstrahuje podstatu, resp. relevantné skutočnosti, ktoré pri\nsvojom rozhodovaní zohľadnil (obdobne napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ruiz\nTorija p. Španielsko z 9. decembra 1994, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžfk/8/2019, rozsudky\nNajvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 1 As 454/2017, sp. zn. 9 Afs 70/2008, sp. zn. 4 Ads 58/2011,\nsp. zn. 2 Afs 24/2005, uznesenie Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 2774/09).\n19. V nadväznosti na uvedené, preto správny súd preskúmaval zákonnosť napadnutého rozhodnutia\nžalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane v kontexte relevantných žalobných námietok, ktoré\nuviedol v bode 7. tohto rozhodnutia.\n20. Pokiaľ ide o namietanú nezákonnosť daňovej kontroly z dôvodu, že žalovaný nerozhodol a ani\nsa inak nevysporiadal so žalobcom vznesenými námietkami zaujatosti, správny súd konštatuje, že\ntúto žalobnú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. V prvom rade je potrebné uviesť, že žalobcova\nargumentácia poukazom na vznesené námietky zaujatosti sa týka námietok zaujatosti vznesených\nešte pred začatím daňovej kontroly, o akú ide vo veci samej (2017), pričom nemožno považovať za\npravdivé žalobcove tvrdenie, že predmetné námietky zaujatosti neboli vyriešené, resp. že sa nimi daňové\norgány vôbec nezaoberali, napriek tomu, že žalobca na ne poukazoval. Správny súd s poukazom na\nobsah administratívneho spisu a rozhodnutia daňových orgánov, osobitne s poukazom na napadnuté\nrozhodnutie žalovaného konštatuje, že žalovaný sa vyjadril k námietkam zaujatosti podaným v roku\n2014, v rámci inej daňovej kontroly, na ktoré poukazoval žalobca, pričom žalovaný konštatoval, že návrh\nna vylúčenie vtedajšieho riaditeľa Daňového úradu Bratislava zo všetkých daňových kontrol a daňových\nkonaní u daňových subjektov Energetic Systems, s r. o. (žalobca) a BBCM Truck Service s.r.o. bol riešený\noznámeniami č. 1100302/1/489385/2014/5067 a č. 1100302/1/489367/2014/5067 z 12.11.2014, v rámci\nktorých bolo konštatované, že nebol daný dôvod na vylúčenie podľa § 60 ods. 1 daňového poriadku.\n\nZ uvedeného je zrejmé, že daňové orgány sa jednak zaoberali argumentáciou žalobcu a navyše, zistili,\nže predtým vznesené námietky už boli vyriešené. Vzhľadom na uvedené je neopodstatnená aj žalobcova\nargumentácia, že daňové orgány mali prerušiť výkon daňovej kontroly, o ktorú išlo v prejednávanej veci,\nz dôvodu, že sa týka osôb, o ktorých nezaujatosti možno mať pochybnosti. Pokiaľ žalobca poukazoval na\nnámietky zaujatosti vznesené voči zamestnancom v roku 2014, žalovaný sa venoval aj tejto skutočnosti,\nkedy konštatoval, že voči zamestnancom správcu dane, ktorí boli poverení výkonom kontroly dane z\npríjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2015 v spoločnosti nebola podaná žiadna námietka\nzaujatosti. Správny súd ďalej uvádza, že žalovaný neopomenul ani „novo“-vznesenú námietku zaujatosti,\nkedy žalobca aj v odvolaní z 25.01.2019 v časti namietal zaujatosť toho-času už viceprezidenta\nfinančnej správy (bývalého riaditeľa Daňového úradu Bratislava). Z napadnutého rozhodnutia a taktiež\nobsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný sa tejto časti odvolania venoval ako samostatne\npodanej námietke zaujatosti, kedy žalobcu oboznámil listom č. 100990905/2019 z 29.04.2019 o tom,\nže vzhľadom na absenciu náležitostí podľa § 60 ods. 4 daňového poriadku na predmetnú časť tohto\npodania (t.j. v časti námietky zaujatosti viceprezidenta finančnej správy) neprihliada. Správny súd v tejto\nsúvislosti konštatuje, že daňové orgány sa venovali argumentácii žalobcu, ktorý poukazoval na námietky\nzaujatosti vznesené v roku 2014 a súčasne sa žalovaný zaoberal aj námietkou zaujatosti vznesenou\nv rámci odvolania žalobcu z 25.01.2019. Vzhľadom na uvedené nebol daný dôvod prerušenia daňového\nkonania v zmysle § 61 daňového poriadku a postup správcu dane neobchádzal § 60 daňového poriadku,\ntak ako namietal žalobca. Pre úplnosť správny súd uvádza, že žalobca relevantne nenamietal voči\nkonkrétnemu, resp. vecnému vyhodnoteniu námietok zaujatosti, a preto sa touto otázkou správny súd\nnezaoberal.\n21. Pokiaľ žalobca namietal nezákonnosť daňovej kontroly z dôvodu vykonania daňovej kontroly v sídle\nsprávcu dane, správny súd túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. Správny súd uvádza, že v zmysle §\n44 ods. 2 daňového poriadku sa daňová kontrola vykonáva alternatívne buď u daňového subjektu alebo\nna mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Uvedené znamená, že daňový poriadok pripúšťa vykonanie\ndaňovej kontroly na inom mieste, ako priamo v sídle žalobcu, za predpokladu, že to vyžaduje účel\ndaňovej kontroly. V oznámení o daňovej kontrole bol žalobca upovedomený o tom, že sa bude vykonávať\nv sídle správcu dane, pričom správny súd v zhode so žalovaným konštatuje, že žalobca voči určeniu\nmiesta výkonu daňovej kontroly uvedenom v oznámení o daňovej kontrole nenamietal do 8 dní od\ndoručenia tohto oznámenia. Správny súd poukazuje na to, že žalobca prostredníctvom e-mailovej\nkomunikácie, ktorá je súčasťou administratívneho spisu, žiadal o zmenu termínu na doručenie dokladov,\na teda voči miestu výkonu kontroly nenamietal ani počas tejto prvotnej komunikácie so správcom\ndane. Prvý krát žalobca namietal miesto výkonu daňovej kontroly až počas ústneho pojednávania, čo\nsa z pohľadu správneho súdu vzhľadom na už zmienenú e-mailovú komunikáciu, ktorá neindikovala\nžalobcov nesúhlas s miestom výkonu kontroly, javí ako účelové. Súčasne správny súd poukazuje na\nto, že správca dane ako aj žalovaný vo svojich rozhodnutiach reagovali na žalobcovu argumentáciu,\nkedy upresnili dôvod, pre ktorý sa daňovú kontrola v súlade § 44 ods. 2 daňového poriadku vykonávala\nv sídle správcu dane, pričom týmto bola skutočnosť, že správca dane začal vykonávať daňovú kontrolu\nv štyroch subjektoch spojených s osobou konateľa žalobcu šiestimi svojimi zamestnancami.\n22. Námietku napádajúcu nezákonnosť daňovej kontroly z dôvodu, že daňovou kontrolou nemožno\nkontrolovať, resp. zisťovať výšku daňovej licencie, správny súd taktiež neakceptoval. Správny súd\ns poukazom na § 44 ods. 1 daňového poriadku uvádza, že daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo\npreveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných\npredpisov. Základom pre správne zistenie a stanovenie dane je daňové priznanie, pričom vychádzajúc\nz účelu zákona možno konštatovať, že pokiaľ má správca dane pochybnosť o správnom určení dane\nv daňovom priznaní, daňový poriadok mu poskytuje možnosť vykonať v tejto súvislosti daňovú kontrolu.\nSprávny súd uvádza, že predmetom daňovej kontroly bola daň z príjmov právnickej osoby za rok 2015,\nnie samotná výška daňovej licencie, ktorá je upravená priamo zákonom o dani z príjmov. Vzhľadom na\nskutočnosť, že žalobca v podanom priznaní k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie\nroka 2015 priznal daň v sume 0,00 Eur, správca dane v rámci daňovej kontroly preveroval správnosť\ntakéhoto určenia dane zo strany žalobcu v ním podanom daňovom priznaní. Na podklade zistení\nvyplývajúcich z vykonanej daňovej kontroly správca dane zistil, že žalobca bol k 31.12.2015 platiteľom\ndane z pridanej hodnoty a jeho ročný obrat za rok 2015 neprevyšoval sumu 500 000,- Eur, nesplnil ani\njednu z oslobodzujúcich podmienok podľa § 46b ods. 7 zákona o dani z príjmov, a teda bol podľa §\n46b ods. 2 písm. b) zákona o dani z príjmov povinný v daňovom priznaní uviesť ako správne určenie\ndane daňovú licenciu vo výške 960,- Eur. Postup správcu dane, resp. vykonanie daňovej kontroly za\n\núčelom zistenia správneho určenia dane, ktoré malo byť určené v konkrétnej výške, tak ako je zákonom\nupravená prostredníctvom daňovej licencie podľa § 46b ods. 2 písm. b) zákona o dani z príjmov, bolo\npreto podľa názoru správneho súdu v súlade so zákonom o dani z príjmov ako aj s ustanoveniami\ndaňového poriadku.\n23. Pokiaľ ide o žalobcom namietanú protiústavnosť daňovej licencie, ako aj rozpor tohto inštitútu so\nZmluvou o fungovaní EÚ, Chartou základných práv EÚ a so smernicou Rady 2006/112/ES o spoločnom\nsystéme dane z pridanej hodnoty, správny súd k otázke ústavnosti poukazuje na skutočnosť, že súlad\nustanovenia § 46b zákona o dani z príjmov s Ústavou SR už bol predmetom rozhodovania Ústavného\nsúdu SR, ktorý nálezom sp. zn. PL. ÚS 14/2014 z 04.11.2015 nevyhovel návrhu skupiny poslancov\nna vyslovenie nesúladu o. i. aj dotknutého ustanovenia § 46b zákona o dani z príjmov s čl. 35 ods. 1\nv spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 a čl. 55 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj s čl. 26 ods. 1 v spojení\ns čl. 4 ods. 3 a 4 Listiny základných práv a slobôd.\n24. Správny súd si neosvojil ani tvrdenie žalobcu, že ustanovenia § 46b zákona o dani z príjmov je\ndiskriminačné, pretože zákon ukladá povinnosť platiť daňovú licenciu daňovníkom, ktorí sú platiteľom\nDPH a rovnako aj tým, ktorí nie sú platiteľom DPH, pričom pokiaľ je rozdielna a proporcionálna výška\ndaňovej licencie determinovaná racionálnym kritériom výšky obratu, uvedené nemožno považovať za\ndiskriminačné, pretože dotknuté subjekty nie sú v rovnakom postavení (status platiteľa DPH, výška\nobratu), a preto nie je dôvodné požadovať pri takýchto subjektoch absolútne rovnaké určenie výšky\ndaňovej licencie.\n25. Správny súd rovnako tak nevzhliadol žalobcom namietaný nesúlad napádanej právnej úpravy\ndaňovej licencie s únijným právom. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že argumentáciu žalobcu\nformulovanú spôsobom, ktorým len rozsiahlo poukazuje na znenie množstva ustanovení únijného\npráva bez toho, aby súčasne relevantne uviedol, v čom konkrétne vidí rozpor, považuje súd za\nnedôvodnú. Okrem uvedeného správny súd pripomína, že v prípade daňovej licencie ide o inštitút\naplikovateľný v súvislosti s daňou z príjmu (priama daň), a preto nie je priliehavá ani argumentácia\nžalobcu o údajnom rozpore so smernicou 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty,\nkeďže táto harmonizuje právne poriadky členských štátov v oblasti iného typu dane – dane z pridanej\nhodnoty (nepriama daň).\n26. Správny súd viazaný žalobnými bodmi nezistil žiadne namietané porušenia zákona, a preto aj s\nodkazom na vyššie uvedené dôvody, po preskúmaní konkrétnych relevantných žalobných námietok\ndospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby, a preto ju postupom podľa § 190 SSP zamietol.\n27. Správny súd zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania a podanie prejudiciálnych otázok\nSúdnemu dvoru vzhľadom na to, že nepovažoval za potrebné predložiť žalobcom navrhované\nprejudiciálne otázky. Z návrhu žalobcu nie je zrejmé, výkladu ktorého konkrétneho ustanovenia\neurópskeho práva alebo ktorej konkrétnej judikatúry Súdneho dvora EÚ sa majú jeho otázky týkať a\nsprávny súd takéto ustanovenia únijného práva taktiež neidentifikoval. Rovnako správny súd vo veci\nnevzhliadol potrebu výkladu európskeho práva a výklad európskeho práva v kontexte navrhnutých\nprejudiciálnych otázok pre rozhodnutie vo veci nepovažoval za potrebný, a to najmä z dôvodu, že\npredmetom súdneho prieskumu bola zákonnosť rozhodnutia správcu dane týkajúceho sa dane z príjmov\nprávnických osôb, ktorá je únijným právom regulovaná len v časti spojenej so zásadami jednotného trhu,\nčo však vo svetle skutkových okolností prejednávanej veci nebolo predmetom tohto konania.\n28. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 168 a contrario SSP tak,\nže úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, keďže nezistil dôvody, pre ktoré by bolo možné od\nžalobcu spravodlivo požadovať, aby ich žalovanému nahradil.\n29. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0\n139 ods. 4 SSP).\nPoučenie:\n\n(§\n\nProti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť do 30 dní od jeho doručenia, na Správny súd v\nBratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia\nlen v rozsahu vykonanej opravy.\nV kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého\nrozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich\nskutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva\n(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len\ndo uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.\nV konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449\nods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého\nsťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa\nnevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za\nneho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;\nb) ide o konania o správnej žalobe podľa 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:58bcd7e4-1712-4ea5-98e0-1a1a8f2aa55f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.14.2014.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/2014 z 4. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-04", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.14.2014.1"}, {"guid": "ussr:6bb2e644-ad5d-427f-9298-fe057d9fac76", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 120/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 120/2012 z 1. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-01", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6bb2e644-ad5d-427f-9298-fe057d9fac76"}, {"guid": "ussr:c14aa8d0-3554-453d-afa3-e577abceded9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.68.1998.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 68/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 68/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 56, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.68.1998.1"}], "citovane_v": []}