Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-5S/136/2018 z 9. 5. 2024
Citácia: rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 9. mája 2024, sp. zn. BA-5S/136/2018, ECLI:SK:SpSBA:2024:1018201178.1
Správny súd v Bratislave | BA-5S/136/2018 | ECLI:SK:SpSBA:2024:1018201178.1 | 2024-05-09 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), zákon č. 176/2004 Z. z. o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií a o zmene zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 259/1993 Z. z. o Slovenskej lesníckej komore v znení zákona č. 464/2002 Z. z., predpis č. 259/1993 Z. z., predpis č. 464/2002 Z. z., SP, § 190 SSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d75380d4-b5bd-4ec0-a43f-e715b566ecfc
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2024:1018201178.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Správny súd v Bratislave
BA-5S/136/2018
1018201178
09. 05. 2024
Mgr. Monika Hrašnová
ECLI:SK:SpSBA:2024:1018201178.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Hrašnovej a sudkýň
JUDr. Ingridy Hudecovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Michaely Machovej, Ph.D., v právnej
veci žalobcu: Okresná prokuratúra Bratislava IV, so sídlom: Hanulova 9/A, 840 11 Bratislava, proti
žalovanému: Mestská časť Bratislava – Karlova Ves, IČO: 00 603 520, so sídlom: Námestie sv. Františka
8, 841 04 Bratislava, za účasti ďalších účastníkov konania: 1/ Akzent BigBoard, a.s., IČO: 44 540 957, so
sídlom: Ivanská cesta 2D, 821 04 Bratislava, právne zastúpeného: Mgr. Marcela Jašurková, advokátka,
so sídlom: Martina Granca 3528/9, 841 02 Bratislava, 2/ Univerzita Komenského v Bratislave, IČO:
00 397 865, so sídlom: Šafárikovo nám. 6, 814 99 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. KV/SU/231/2017/5562/KK zo dňa 08.03.2017, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žiaden z účastníkov konania n e m á p r á v o na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
I.
Správna žaloba
1. Všeobecnou správnou žalobou podanou dňa 21.08.2018 na Krajský súd v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č.
KV/SU/231/2017/5562/KK zo dňa 08.03.2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), ktorým žalovaný ako
príslušný stavebný úrad podľa § 117 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom
poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“), rozhodujúc
podľa § 88a v spojení s § 66 stavebného zákona, vydal dodatočné povolenie reklamnej stavby pre
stavebníka: Akzent BigBoard, a.s., miesto reklamnej stavby: v trávnatej ploche pri diaľnici D2 pred
mostom Lafranconi na Botanickej ulici v Bratislave,
na pozemku parc. registra „C“ č.
XXXX/X, resp. registra „E“ č. XXXXX v k. ú. A. B., vlastník pozemku pod reklamnou stavbou: Univerzita
Komenského v Bratislave, účel reklamnej stavby: zobrazenie reklamy pre verejnosť. Stavebný úrad
zároveň v zmysle § 88a ods. 4 stavebného zákona dodatočne povolil časť reklamnej stavby, uskutočnenú
v 06/2016 bez príslušného povolenia, a to betónovú pätku rozmerov 5,9 m x 7,1 m x 1,5 m, a na jej
dokončenie určil podmienky uvedené
vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia v bodoch
1. - 22. s tým, že stavba sa povoľuje ako dočasná do 30.04.2021.
2. V bližšom odôvodnení správnej žaloby žalobca uviedol, že proti napadnutému rozhodnutiu bol
neúspešne podaný protest. Citujúc ustanovenia § 43, § 88a, § 88b, § 139, § 140,
§ 142d
ods. 3 stavebného zákona, § 9, § 12 zákona č. 176/2004 Z. z. o nakladaní s majetkom verejnoprávnych
inštitúcií a o zmene zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 259/1993 Z. z. o Slovenskej lesníckej

komore v znení zákona č. 464/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 176/2004
Z. z.“), § 3, § 32, § 46, § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) a s poukazom
na ne žalobca vyjadril
názor, že stavebný úrad sa uvedenými ustanoveniami pri vydaní napadnutého rozhodnutia dôsledne
neriadil. Poukázal na štátny stavebný dohľad vykonaný v predmetnej veci dňa 13.07.2016, ktorého
výsledkom bolo zistenie, že stavebník uskutočnil zmenu nepovolenej stavby, a dal do pozornosti zmenu
právnej úpravy reklamných stavieb. Tá bola zavedená zákonom 293/2014 Z. z., ktorým sa mení a
dopĺňa zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení
neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, s účinnosťou od 02.01.2015,
ktorým zákonom bolo doplnené aj ustanovenie § 43 stavebného zákona o nový odsek 2, definujúci
reklamnú stavbu. Žalobca zdôraznil, že stavebný zákon umožnil dodatočnú legalizáciu informačných,
reklamných a propagačných zariadení postavených bez povolenia, a to výlučne v prechodnom období
do 31.07.2015, jednou z rozhodujúcich skutočností pre dodatočné povolenie stavby teda bolo, že
nepovolená stavba bola postavená do 01.01.2015. V súvislosti s uvedeným mal prokurátor za to,
že v napadnutom rozhodnutí absentuje odôvodnenie skutkových okolností, ako i právne posúdenie.
Žalovaný podľa neho len zhrnul priebeh konania a obmedzil sa na konštatovanie, že reklamná stavba
nie je v rozpore s verejnými záujmami chránenými stavebným zákonom a osobitnými predpismi, pričom
sa nezaoberal tým, či stavba bola postavená do 01.01.2015. Napadnuté rozhodnutie v dôsledku
toho prokurátor považoval za nepreskúmateľné a nezákonné. Stavebný úrad v rozpore s § 88b ods.
2,
§ 142d ods. 3 stavebného zákona teda povolil takúto, stavebníkom po 01.01.2015 svojvoľne
bez príslušného povolenia, realizovanú zmenu reklamnej stavby.
3. V ďalšej časti svojej argumentácie sa žalobca zameral na § 9 ods. 6 zákona
č. 176/2004
Z. z., podľa ktorého nájomca pozemku vo vlastníctve verejnoprávnej inštitúcie nie je oprávnený zriadiť
stavbu na tomto pozemku a takýto úkon je v zmysle § 12 ods. 3 zákona
č. 176/2004
Z. z. neplatný. Podľa prokurátora nič nebránilo žalovanému postupom podľa § 40 Správneho poriadku
v rámci predbežnej otázky posúdiť platnosť nájomnej zmluvy. Takýmto postupom by došlo k naplneniu
materiálnej pravdy vyjadrenej v § 32 ods. 1 Správneho poriadku.
4. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol, aby súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému
na ďalšie konanie.
II.
Stručný priebeh administratívneho konania
5. Dňa 30.07.2015 podal ďalší účastník konania v rade 1/ ako stavebník, resp. vlastník reklamnej stavby
(pôvodne reklamného zariadenia), žiadosť o dodatočné povolenie reklamnej stavby identifikovanej vo
výrokovej časti napadnutého rozhodnutia.
6. Po vykonaní ohliadky na mieste, ktorá sa uskutočnila dňa 29.10.2015, stavebný úrad oznámil začatie
konania o dodatočnom povolení reklamnej stavby (oznámenie č. KV/SU/3149/2015/14386/KK zo dňa
30.10.2015), vyzval stavebníka na predloženie potrebných dokladov a konanie prerušil až do splnenia
tejto povinnosti.
7. Rozhodnutím č. KV/SU/604/2016/4545/KK zo dňa 07.03.2016 stavebný úrad vyzval stavebníka na
predloženie ďalších vo výroku špecifikovaných dokladov a súčasne konanie o dodatočnom povolení
stavby prerušil až do splnenia tejto povinnosti.
8. Dňa 13.07.2016 bol vykonaný štátny stavebný dohľad, pri ktorom bolo zistené, že došlo k zmene
reklamnej stavby (demontáž oceľového pylónu, dobetónovanie pôvodnej betónovej pätky), preto bol
stavebník vyzvaný na zastavenie stavebných prác a na predloženie dokladov k reklamnej stavbe.
9. Rozhodnutím č. KV/SU/604/2016/16413/KK zo dňa 28.09.2016 stavebný úrad vyzval stavebníka na
predloženie špecifikovaných dokladov a súčasne konanie o dodatočnom povolení stavby prerušil až do
splnenia tejto povinnosti.
10. Oznámením č. KV/SU/231/2017/2516/KK zo dňa 01.02.2017 stavebný úrad všetkým známym
účastníkom konania a dotknutým orgánom oznámil doplnenie a zmenu podkladov v konaní
o dodatočnom povolení reklamnej stavby a umožnil im vzniesť námietky v stanovenej lehote.

11. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 08.03.2017 stavebný úrad podľa § 88a v spojení s § 66 stavebného
zákona predmetnú reklamnú stavbu dodatočne povolil a podľa § 88a ods. 4 stavebného zákona
dodatočne povolil aj časť reklamnej stavby uskutočnenú v 06/2016
bez príslušného
povolenia s tým, že na dokončenie stavby určil podmienky uvedené vo výrokovej časti napadnutého
rozhodnutia. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na zistený skutkový stav a zabezpečené podklady
a uzavrel, že reklamná stavba nie je v rozpore s verejnými záujmami.
12. Napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 05.04.2017.
13. Proti napadnutému rozhodnutiu podal dňa 17.01.2018 prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava IV
protest podľa § 23 ods. 1, § 24 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 153/2001 Z. z.“) pod č. Pd 109/17/1104-7, ktorému nebolo stavebným úradom vyhovené.
14. Okresný úrad Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky, rozhodnutím
OU-BA-OVBP2-2018/33210/VAM zo dňa 12.03.2018 podľa § 24 ods. 8 zákona č. 153/2001
z. protestu prokurátora nevyhovel a napadnuté rozhodnutie ponechal v platnosti.

č.
Z.

15. Na základe odvolaní účastníkov konania Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky
rozhodnutím č. 16705/2018/SV/48093 zo dňa 21.06.2018 odvolania zamietlo a rozhodnutie Okresného
úradu Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky, č. OU-BA-OVBP2-2018/33210/VAM zo dňa
12.03.2018 potvrdilo. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 22.06.2018.
III.
Priebeh konania pred súdom
16. Po podaní správnej žaloby boli krajským súdom vykonané prvotné procesné úkony vo veci,
smerujúce k zabezpečeniu splnenia podmienok na vydanie rozhodnutia, vrátane doručovania
písomností všetkým účastníkom konania (§ 105, § 106 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok
v znení neskorších predpisov, ďalej len „SSP“).
17. V rámci reakcie na súdom doručenú správnu žalobu sa vyjadril ďalší účastník konania v rade 2/
Univerzita Komenského v Bratislave podaním doručeným krajskému súdu dňa 28.01.2019. Stotožnil
sa s tvrdeniami uvádzanými žalobcom v podanej žalobe, konkrétne s nedostatočne zodpovedanými
otázkami skutkového stavu, posúdenia súladu napadnutého rozhodnutia so zákonom, i s argumentami
uvádzaným v proteste prokurátora. Poukázal na obsah nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi ním a ďalším
účastníkom konania v rade 1/, v ktorej je výslovne uvedené, že nájomca nie je oprávnený na predmete
nájmu zriadiť stavbu. Doplnil, že účelom nájmu podľa zmluvy bola prevádzka reklamného zariadenia,
nie jeho umiestnenie, pričom na dodatočné povolenie stavby súhlas nebol daný, napadnuté rozhodnutie
preto označil
za nezákonné a navrhol žalobe vyhovieť.
18. Žalovaný sa k podanej správnej žalobe vyjadril podaním doručeným krajskému súdu dňa 14.02.2019.
Uviedol, že z napadnutého rozhodnutia a jeho podkladov jednoznačne vyplýva, že predmetná reklamná
stavba bola postavená pred 01.01.2015 a aj keď táto skutočnosť nie je v rozhodnutí priamo slovne
vyjadrená, neznamená, že stavebný úrad sa s ňou nezaoberal a nevysporiadal. Žalovaný mal
o predmetnej stavbe poznatky ešte pred účinnosťou novelizácie stavebného zákona, pričom v tom čase
reklamné zariadenie bolo povolené do 31.12.2003.
Na základe poznatkov zo
svojej úradnej činnosti tak stavebný úrad nemal pochybnosti o existencii tejto stavby pred 01.01.2015.
Následne vlastník tejto reklamnej stavby včas podal žiadosť o dodatočné povolenie v súlade s § 142 ods.
3 stavebného zákona. Skutočnosť, či reklamná stavba bola postavená pred 01.01.2015, nespochybnili
ani účastníci konania. Vlastník stavby k žiadosti podanej 30.07.2015 v lehote určenej prechodnými
ustanoveniami stavebného zákona predložil aj pôvodný projekt skutočného vyhotovenia stavby z roku
2005, v ktorom je riešená pätka pôdorysného rozmeru 2,6 m x 2,6 m x 1,5 m a pôvodný stĺp s tromi
reklamnými plochami veľkosti jedného panela 8 m x 5 m, a takto bolo pôvodné reklamné zariadenie aj
v skutočnosti zhotovené a povolené. Doba jeho trvania však uplynula a stavba sa dostala do režimu
nepovolených stavieb, hoci existovala, o čom svedčí aj snímka z roku 2014. Táto skutočnosť bola preto
v konaní nepochybná a ďalšie dokazovanie nebolo potrebné. Tvrdenia žalobcu žalovaný považoval
za nezodpovedajúce skutočnosti a irelevantné.

19. K stavebným prácam žalovaný dodal, že boli začaté až po vykonaní ohliadky
na
mieste, pričom bola upravená pôvodná základová konštrukcia, ktorá nevyhovovala požiadavkám na
stabilitu. Pôvodná pätka preto bola zmenená, dobetónovaná a výstužou spojená s pôvodnou pätkou
v zemi, čím sa zároveň zmenil jej rozmer. Pôvodná stavba teda nebola odstránená. Bez tejto úpravy
by pôvodná stavba nespĺňala požiadavku mechanickej odolnosti, ktorej záväznosť je zakotvená v
§ 43d stavebného zákona. Predmetom konania o dodatočnom povolení stavby bola stále pôvodná,
nepovolená, dokončená reklamná stavba umiestnená na pôvodnom mieste, postavená pred 01.01.2015,
nakoľko jej časť bola zachovaná bez zmeny (časť základovej pätky) a v čase konania o dodatočnom
povolení stavby bola ako dokončená stavba zmenená, čo prechodné ustanovenie § 142d ods. 3
stavebného zákona nevylučuje. Stavebný úrad tak postupoval plne v súlade so zákonom.
20. K obsahu nájomnej zmluvy žalovaný uviedol, že ten jednoznačne svedčí o vedomosti vlastníka
pozemku o existencii predmetnej reklamnej stavby, ktorý vyjadril súhlas s navrhovaným zväčšením
reklamných plôch, výslovne za účelom umožnenia jej ďalšej existencie v zväčšenej podobe. Za týmto
účelom bola uzatvorená nájomná zmluva v znení jej Dodatku č. 1, ktorého predmetom je výslovne
a výlučne zväčšenie veľkosti reklamných plôch. Predchádzajúci písomný súhlas na nájom pozemku
udelený akademickým senátom dňa 20.04.2016 zahŕňa aj účel nájmu „na umiestnenie reklamného
zariadenia“, rovnako tak súhlas zo dňa 22.06.2016. Vlastník pozemku v konaní neuplatnil žiadne
pripomienky ani námietky. Podľa žalovaného bolo nesporne zodpovednosťou vlastníka pozemku
zohľadniť pri uzatváraní nájomného vzťahu právnu úpravu vyplývajúcu zo zákona č. 176/2004 Z. z.
Stavebný úrad nemal dôvod sa zaoberať otázkou platnosti alebo neplatnosti nájomnej zmluvy. Postup
podľa § 40 Správneho poriadku podľa žalovaného nemal žiadne opodstatnenie, pretože táto otázka sa
v konaní ani nevyskytla. Uzavrel, že jeho postup bol v súlade so zákonom.
21. K správnej žalobe sa vyjadril aj ďalší účastník konania v rade 1/ Akzent BigBoard, a.s. podaním
doručeným 15.02.2019, v ktorom vyjadril nesúhlas so závermi žalobcu. Mal za to, že napadnuté
rozhodnutie vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, ktorý bol riadne právne posúdený
a napĺňa literu zákona, teda je v súlade s právnymi predpismi. Vysvetlil, že žalovaný rozhodoval
o reklamnej stavbe, ktorá už bola v minulosti riadne povolená, rovnako tak jej osvetlenie v roku 2001.
Táto skutočnosť ani podľa neho nebola nikdy sporná. Predmetná stavba existovala ešte pred rokom
2003 a bola povolená na dobu určitú do 2003 a následne do 2005, čo je skutočnosť známa stavebnému
úradu z jeho úradnej činnosti, preto ju v zmysle § 34 ods. 6 Správneho poriadku nebolo potrebné
dokazovať. Účastník konania ďalej zdôraznil, že nedošlo k vybudovaniu novej stavby, ale konštrukčne
bola upravená pôvodná stavba z dôvodu statických požiadaviek. Zmenu časti konštrukcie nemožno
podľa neho vyhodnotiť ako samostatnú, novú stavbu, ktorá vyžaduje nové stavebné konanie, a určite
to nie je dôvodom
na nariadenie odstránenia stavby. Žalovaný podľa neho nemohol
posudzovať ani platnosť existujúcej nájomnej zmluvy, keďže posudzovanie platnosti právnych úkonov
patrí do kompetencie súdov, a táto otázka nebola prejudiciálnou otázkou v danom stavebnom konaní.
22. Ďalší účastník konania v rade 1/ ďalej zdôraznil, že k porušeniu ustanovení zákona č. 176/2004 Z. z.
nedošlo, pretože stavebník na pozemok neumiestnil stavbu, ale reklamné zariadenie, ktoré sa v zmysle
stavebného zákona od 02.01.2015 označovalo legálnym pojmom reklamná stavba. Umiestňovanie
reklamnej stavby na pozemok predmetný zákon nezakazuje a takýto účel nevyplýva ani z jeho podstaty.
Navyše, v predmetnom správnom konaní sa rozhodovalo o dodatočnom povolení reklamnej stavby, nie
stavby ako takej. Na dôvažok účastník zdôraznil princíp právnej istoty a koncentračnú zásadu. Uzavrel,
že žalovaný postupoval v súlade so zákonom, preto navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
23. K podaným vyjadreniam zaujal stanovisko ďalší účastník konania v rade 2/ podaním doručeným
krajskému súdu dňa 18.04.2019, v ktorom zopakoval argumenty zo svojho predchádzajúceho vyjadrenia
a dodal, že z ustanovení nájomnej zmluvy jasne vyplýva, že bolo v záujme prenajímateľa predísť
zriadeniu akejkoľvek stavby na predmetnom pozemku, a teda nie je možné vyvodzovať, že udelením
súhlasu na prevádzku reklamného zariadenia bol daný súhlas aj na zriadenie stavby. Rovnako
podľa neho neobstojí názor, že pojem reklamná stavba nespadá pod pojem stavba, keďže nejde
len o zmenu pojmu. Zmyslom a účelom zmeny zákona podľa neho bolo zjednotiť druhy reklamných
zariadení a zaviesť jednotný postup povoľovania reklamných stavieb, nakoľko podľa dovtedy platných
právnych predpisov boli reklamné zariadenia považované za hnuteľnú vec a dochádzalo k obchádzaniu
stavebných predpisov pri povoľovaní takýchto zariadení. Pojem reklamná stavba je užší ako pojem

stavba, preto je možné ho pod stavbu subsumovať. Účastník konania mal za to, že došlo k porušeniu
zákona, preto navrhol vyhovieť žalobnému petitu.
24. Ďalší účastník konania v rade 1/ podaním doručeným krajskému súdu dňa 23.04.2019 oznámil, že sa
pridržiava svojho doterajšieho vyjadrenia, teda že žalovaný postupoval v súlade s právnymi predpismi,
náležite zistil skutkový stav a na tento aplikoval správne právne normy, pričom uviedol relevantnú právnu
argumentáciu. Žalobu označil za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť.
25. K podaným vyjadreniam sa opätovne vyjadril žalobca replikou doručenou krajskému súdu dňa
29.04.2019. Zotrval na podanej žalobe a na dôvodoch v nej uvedených. Napadnuté rozhodnutie je podľa
jeho názoru v rozpore so zákonom, preto ho opätovne navrhol zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
26. Podaním doručeným krajskému súdu dňa 24.07.2019 ďalší účastník konania v rade 1/ zaujal
stanovisko k podaným vyjadreniam ostatných účastníkov konania. K podaniu priložil uznesenia
Akademického senátu Univerzity Komenského v Bratislave č. 24. 2/2016 zo dňa 20.04.2016 a č.
13. 4/2016 zo dňa 27.06.2016, z ktorých odvodzoval súhlas prenajímateľa s nájomným vzťahom
v danej veci. Argumentáciu ďalšieho účastníka konania v rade 2/, s ohľadom na predložené dokumenty,
nepovažoval za správnu ani logickú. Poukázal na to, že predpokladom prevádzkovania reklamného
zariadenia je jeho fyzické umiestnenie, a zdôraznil, že napadnuté rozhodnutie sa týka jedného
reklamného zariadenia, ktoré bolo na pozemok osadené ešte
pred rokom
2015. Univerzita Komenského v Bratislave (ďalej aj „Univerzita“) nevzniesla v konaní žiadne námietky
vrátane neplatnosti nájomnej zmluvy, práve naopak, poskytla právo užívať pozemok, na ktorom už bola
umiestnená reklamná stavba, a zároveň dala súhlas na dodatočné povolenie reklamnej stavby v tomto
konaní. Neobstojí preto argumentácia Univerzity, že
na umiestnenie stavby
nedala súhlas. Ďalší účastník konania v rade 1/ uzavrel, že uzatvorená nájomná zmluva je platný právny
úkon. Stavebník na predmetnom pozemku stavbu nezriadil,
ale dodatočne zlegalizoval
reklamné zariadenie, ktoré sa tam nachádzalo už pred rokom 2015 a v súčasnosti sa legálne označuje
ako reklamná stavba. V ďalšej argumentácii čiastočne zopakoval svoje predchádzajúce vyjadrenia
a uzavrel, že napadnuté rozhodnutie je zákonné a žaloba je nedôvodná, preto ju navrhol v plnom rozsahu
zamietnuť.
27. Žalovaný sa k vyjadreniam ostatných účastníkov konania vyjadril podaním doručeným krajskému
súdu dňa 12.07.2019 (duplika). Zdôraznil, že predmetom daného konania bola bezpochyby reklamná
stavba, čo podľa neho preukazuje celý spisový materiál. Univerzita ako ďalší účastník konania vytvorila
občianskoprávne podmienky pre dodatočné povolenie stavby
na pozemku v jej vlastníctve.
Nájomnou zmluvou nemohol byť založený nájomný vzťah k pozemku výhradne za účelom prevádzky
reklamnej stavby, ktorej povolenie bolo ešte len predmetom konania o dodatočnom povolení vedeného
stavebným úradom, v ktorom ako vlastník pozemku bol účastníkom konania, o predmete konania bol
upovedomený a s povolením stavby
na pozemku v jeho vlastníctve súhlasil. Napokon žalovaný
konštatoval, že zodpovednosť
za porušenie zákona č. 176/2004 Z. z. je na strane
vlastníka pozemku, ktorý v danom prípade napadnuté rozhodnutie vzal na vedomie bez toho, aby ho
napadol odvolaním, čo nasvedčuje tomu, že s ním bol uzrozumený.
28. Na základe § 3 ods. 1, ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č.
151/2022 Z. z.“) začal od 01.06.2023 činnosť Správny súd v Bratislave a súčasne výkon súdnictva prešiel
z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave
na
Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych
súdov. Predmetná vec, v ktorej rovnako došlo k prechodu výkonu súdnictva, bola náhodným výberom
pridelená na prejednanie a rozhodnutie do senátu 5S Správneho súdu v Bratislave (ďalej len „správny
súd“), ktorý vo veci ďalej konal.
IV.
Posúdenie veci správnym súdom a relevantná právna úprava
29. Správny súd ako súd s právomocou a príslušnosťou na konanie v danej veci
podľa § 3 ods.
1, ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z., § 6 ods. 1, ods. 2 písm. a), § 9 ods. 1, § 10 a § 13
ods. 1 SSP,
konajúc v súlade s prechodným ustanovením § 493e SSP podľa Správneho súdneho poriadku v znení

účinnom do 30.06.2023, po zistení, že žaloba bola podaná v zákonom stanovenej lehote prokurátorom
(§ 181 ods. 2, § 178 ods. 2 SSP), smerovala proti orgánu, ktorý rozhodol v poslednom stupni (§ 180 ods.
2 SSP) a bola splnená podmienka podľa § 49 ods. 1 SSP,
po vykonaní procesných úkonov
podľa § 105, § 106 SSP a oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu,
viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy, ako i rozsahom a dôvodmi žaloby, bez
zistenia zákonných výnimiek, zohľadňujúc stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy
(§ 119, § 134, § 135 SSP), rozhodol
za splnenia procesných podmienok bez pojednávania
s verejným vyhlásením rozsudku (§ 137 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
30. Podľa § 493e SSP v znení účinnom od 01.07.2023 „Konania začaté a neskončené
do
30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f
tým nie je dotknuté.“
31. Podľa § 6 ods. 1 SSP v znení účinnom do 30.06.2023 „Správne súdy v správnom súdnictve
preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov
verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov
verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.“
32. Podľa § 6 ods. 2 písm. a) SSP v znení účinnom do 30.06.2023 „Správne súdy rozhodujú v konaniach
o správnych žalobách.“
33. Podľa § 190 SSP v znení účinnom do 30.06.2023 „Ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo
opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.“
34. Podľa § 191 ods. 1 SSP v znení účinnom do 30.06.2023
„(1) Správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu
verejnej správy, ak
a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu,
b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený,
c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,
d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov,
e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci,
f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia,
je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,
g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať
za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.“
35. Podľa § 170 písm. c) SSP v znení účinnom do 30.06.2023 „Žiaden z účastníkov konania nemá právo
na náhradu trov konania, ak konanie bolo začaté na základe žaloby prokurátora.“
36. Podľa § 142d ods. 3 stavebného zákona „Vlastník informačného, reklamného
a
propagačného zariadenia podľa predpisov platných do 1. januára 2015, postaveného
bez
povolenia alebo v rozpore s ním do 1. januára 2015, je povinný do 31. júla 2015 požiadať
o
dodatočné povolenie stavby príslušný stavebný úrad. Stavebný úrad rozhodne o dodatočnom povolení
reklamnej stavby, ak vlastník reklamnej stavby preukáže, že jej dodatočné povolenie nie je v rozpore
s verejným záujmom chráneným týmto zákonom a osobitnými predpismi, že je vlastníkom pozemku
zastavaného nepovolenou stavbou alebo že je vlastníkom stavby spojenej
s nepovolenou
stavbou, alebo že má k tomuto pozemku alebo stavbe iné právo [§ 139 ods. 1 písm. a) až c)] a vlastník
zastavaného pozemku alebo stavby alebo osoba, ktorá má k tomuto pozemku alebo stavbe iné právo
[§ 139 ods. 1 písm. a) až c)], s dodatočným povolením súhlasí. Na konanie o dodatočnom povolení
reklamnej stavby sa použije § 88a ods. 1, 2 a 4 až 7. Ak stavebný úrad dodatočne nepovolí reklamnú
stavbu alebo vlastník informačného, reklamného a propagačného zariadenia nepožiada o dodatočné
povolenie stavby podľa prvej vety, takú reklamnú stavbu možno odstrániť podľa ustanovení o odstránení
reklamnej stavby podľa tohto zákona v znení účinnom
od 2. januára 2015.“
37. Podľa § 88a ods. 1 stavebného zákona „Ak stavebný úrad zistí, že stavba bola postavená bez
stavebného povolenia alebo v rozpore s ním, začne z vlastného podnetu konanie
a vyzve
vlastníka stavby, aby v určenej lehote predložil doklady o tom, že dodatočné povolenie nie je v rozpore

s verejnými záujmami chránenými týmto zákonom, najmä s cieľmi a zámermi územného plánovania, a
osobitnými predpismi. Ak bola stavba začatá bez právoplatného stavebného povolenia, ktoré už bolo
vydané, stavebný úrad posúdi súlad stavby s verejnými záujmami
na základe záväzných
stanovísk podľa § 140b a podkladov predložených v stavebnom konaní.“
38. Podľa § 88a ods. 4 stavebného zákona „V rozhodnutí o dodatočnom povolení stavby stavebný úrad
dodatočne povolí už vykonané stavebné práce a určí podmienky na dokončenie stavby alebo nariadi
úpravy už realizovanej stavby.“
39. Podľa § 88b ods. 2 stavebného zákona „Ustanovenia § 88a sa nevzťahujú
reklamné stavby.“

na

40. Podľa § 140 stavebného zákona „Ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa
tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.“
41. Predmetom tohto konania je posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktorým
bola dodatočne povolená reklamná stavba, identifikovaná vo výrokovej časti rozhodnutia, a to
v prechodnom období zásadnej zmeny právnej úpravy, v rámci ktorej bol zákonom č. 293/2014 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný
zákon) v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon
č. 293/2014 Z. z.“) do stavebného zákona zavedený pojem reklamná stavba. Zmenou právnej úpravy
zároveň došlo k prekvalifikácii dovtedajších informačných, reklamných a propagačných zariadení na
reklamné stavby. V súvislosti s predmetnou zmenou zákonodarca umožnil, aby vlastník informačného,
reklamného
a propagačného zariadenia, postaveného bez povolenia do 01.01.2015,
požiadal o dodatočné povolenie stavby v lehote do 31.07.2015 a preukázal jej súlad s verejným záujmom
za účelom jej legalizácie.
42. Správny súd, vychádzajúc z obsahu predloženého administratívneho materiálu v predmetnej
veci, konštatuje, že správny orgán postupoval v súlade so zákonom a zistil skutočný stav veci
presne a úplne, pričom zhromaždil dostatok podkladov pre svoje rozhodnutie, ktoré je vecne správne
a primerane odôvodnené. Skutkový stav, ktorý je základom napadnutého rozhodnutia, bol zistený
v riadne uskutočnenom administratívnom konaní, v priebehu ktorého boli vykonané potrebné procesné
úkony vrátane ohliadky na mieste dňa 29.10.2015 a štátneho stavebného dohľadu dňa 13.07.2016
a bol zistený stav reklamnej stavby. Správny súd v súvislosti s námietkami prokurátora vo vzťahu
ku skutkovému stavu uvádza, že už zo žiadosti o dodatočné povolenie, ktorú dňa 30.07.2015
podala spoločnosť Akzent BigBoard, a.s. ako vlastník stavby, konkrétne zo stanoviska Krajského
dopravného inšpektorátu v Bratislave z 22.07.2015, je zrejmé, že žiadosť bola podaná vo vzťahu
k existujúcej, už stojacej stavbe, čo potvrdzuje aj fotodokumentácia zabezpečená v priebehu ohliadky
na mieste zo dňa 29.10.2015 a fotodokumentácia z roku 2014, ktoré sú súčasťou administratívneho
spisu. Túto skutočnosť preukazujú taktiež rozhodnutia Miestneho úradu Karlova Ves č. 6918/00-V/
PI z 15.02.2001 a Mestskej časti Bratislava Karlova Ves č. 8447/2003 – V/PI z 26.08.2003, ktorými
bolo povolené umiestnenie stavby reklamného zariadenia (predmetnej reklamnej stavby) na dobu
určitú
do 31.12.2003 a následne do 31.12.2005, išlo teda o skutočnosť
známu žalovanému z jeho úradnej činnosti. Na tomto mieste správny súd upriamuje pozornosť na
ustanovenie § 34 ods. 6 Správneho poriadku, podľa ktorého „skutočnosti všeobecne známe alebo
známe správnemu orgánu z úradnej činnosti netreba dokazovať“. Je teda možné konštatovať, že
žalovaný nemal povinnosť zisťovať skutkový stav a vykonávať dokazovanie vo vzťahu k tejto otázke,
ktorá navyše medzi účastníkmi konania nebola sporná. Žalovaný nepochybil, ak túto skutočnosť,
s ktorou boli od počiatku uzrozumení aj samotní účastníci konania, nepodrobil v rámci napadnutého
rozhodnutia analýze, resp. ju osobitne nezdôvodňoval, a táto nemá vplyv ani na vecnú správnosť
preskúmavaného rozhodnutia. Správny súd je toho názoru, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
je stručné, to však samo osebe nemôže viesť ku konštatácii o jeho nezákonnosti, ak obsahuje základné
skutkové a právne dôvody, na ktorých je založené, a je zrozumiteľné pre účastníkov. Charakter a obsah
administratívneho rozhodnutia vždy zodpovedá priebehu administratívneho konania a formuje sa aj
v závislosti od vznášaných námietok, ktoré určujú smerovanie skutkovej a právnej argumentácie i rozsah
analýzy konkrétneho problému. Predmetné administratívne konanie malo bezprekážkový priebeh, neboli
vznášané námietky, preto stavebný úrad nemal dôvod zaoberať sa otázkami, ktoré neboli nastolené,
resp. neboli sporné, a účastníkom konania (vlastníkovi stavby a vlastníkovi pozemku) i rozhodujúcemu

orgánu boli dobre známe. Požiadavky na odôvodnenie administratívneho rozhodnutia zahŕňajú nielen
dôraz na jeho formálne náležitosti (§ 46, § 47 Správneho poriadku), ale z hľadiska materiálnej stránky
boli rozhodovacou činnosťou súdov formulované tak, že musia rešpektovať procesné práva účastníkov
konania (por. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžk/11/2020 zo
dňa 28.11.2022, podľa záverov ktorého „...nedostatok odôvodnenia nemožno považovať (iba) za
formálnu vadu, keď náležité odôvodnenie rozhodnutia dáva účastníkovi konania možnosť dozvedieť sa o
dôvodoch, ktoré viedli správny orgán k spôsobu rozhodnutia, ku ktorému dospel, pričom jeho nedostatok
odníma účastníkovi možnosť náležite argumentovať v rámci prípadného využitia opravných prostriedkov,
resp. preskúmania daného rozhodnutia správnym súdom....“) a ich naplnenie je jedným z ukazovateľov
zákonnosti rozhodnutia. V tomto kontexte je potom potrebné poukázať
i na § 47
Správneho poriadku, v ktorom zákonodarca pre prípad, že sa všetkým účastníkom konania vyhovuje
v plnom rozsahu, odňal správnemu orgánu povinnosť poskytnúť odôvodnenie rozhodnutia. Námietky
žalobcu sú preto v tomto smere nedôvodné.
43. Pokiaľ ide o prokurátorom tvrdené porušenie stavebného zákona v ustanoveniach
§ 88b ods. 2
a § 142d ods. 3, s týmto sa správny súd taktiež nestotožňuje. Zo zisteného skutkového stavu v danej veci
vyplýva, že reklamná stavba, pôvodne existujúca ako reklamné zariadenie, bola zriadená a umiestnená
ešte pred rozhodným dátumom, t. j. pred 01.01.2015. Zákonodarca takýto dátum určil v závislosti od
účinnosti novej právnej úpravy od 02.01.2015, odkedy sa zmenil právny stav reklamných zariadení
na reklamné stavby. Keďže stavebník ako vlastník reklamného zariadenia (ďalší účastník konania 1/)
zriadeného a umiestneného podľa predpisov platných
do 01.01.2015, ktoré aktuálne
nedisponovalo stavebným povolením vydaným stavebným úradom, vedomý si tejto skutočnosti, dňa
30.07.2015 podal žiadosť o dodatočné povolenie reklamnej stavby, čím splnil podmienky stanovené
prechodným ustanovením § 142d ods. 3 veta prvá stavebného zákona. V priebehu ďalšieho konania
potom stavebník predložil potrebné podklady k dodatočnému povoleniu stavby, vrátane dokladovania
vzťahu k pozemku pod ňou a súhlasu vlastníka pozemku (Zmluva o nájme pozemku uzatvorená dňa
29.04.2016 s ďalším účastníkom konania 2/, uznesenie Akademického senátu Univerzity Komenského
v Bratislave č. 24. 2/2016 zo dňa 20.04.2016), pričom bolo preukázané, že stavba nie je v rozpore
s verejným záujmom. Konanie o dodatočnom povolení stavby prebiehalo v súlade s § 88a ods. 1, ods. 2,
ods. 4 až 7 stavebného zákona, na ktoré prechodné ustanovenie pri dodatočnom povoľovaní reklamných
stavieb odkazuje (§ 142d ods. 3 veta tretia stavebného zákona) a výslovne tým splnomocňuje na jeho
aplikáciu v konaní
pred stavebným úradom v tejto otázke. Je preto možné konštatovať,
že boli splnené podmienky
na dodatočné povolenie reklamnej stavby v zmysle § 142d ods.
3 stavebného zákona a stavebný úrad postupoval v súlade s týmto ustanovením.
44. Pokiaľ ide o zmenu, ktorá nastala v priebehu konania o dodatočnom povolení stavby a bola zistená
štátnym stavebným dohľadom dňa 13.07.2016, tá bola zahrnutá
do
dodatočného povolenia v rámci jedného prebiehajúceho konania v súlade s § 88a ods. 4 stavebného
zákona, podľa ktorého je možné zo strany stavebného úradu dodatočne povoliť už vykonané stavebné
práce a súčasne určiť podmienky na dokončenie stavby. K tejto zmene boli predložené ďalšie doklady
preukazujúce jej súlad s verejným záujmom i súhlas vlastníka pozemku (Dodatok č. 1 k Zmluve o nájme
pozemku zo dňa 29.04.2016 uzatvorený dňa 01.08.2016, uznesenie Akademického senátu Univerzity
Komenského v Bratislave č. 13. 4/2016 zo dňa 22.06.2016). Skutočnosť, že táto zmena sa uskutočnila
až po účinnosti novely stavebného zákona, teda po 01.01.2015, nemá vplyv na splnenie podmienok
podľa § 142d ods. 3 stavebného zákona (postavenie reklamného zariadenia do 01.01.2015). Zmena
reklamnej stavby, ku ktorej došlo v roku 2016, hoci mala vplyv na jej rozmery (zväčšenie reklamných
plôch a základovej pätky), nebola totiž takou zmenou, ktorá by zasiahla do existencie stavby ako takej,
resp. jej podstaty, a teda by bolo v jej dôsledku možné konštatovať, že stavba pred dátumom 01.01.2015
neexistovala. Správny súd má za to, že cieľom zákonodarcu pri zabezpečovaní kontinuity právnej úpravy
a s tým súvisiacou minimalizácii zásahov do vlastníckych práv legislatívnou zmenou (materiálna ochrana
práv) nebolo vylúčiť z možnosti dodatočného povolenia reklamných stavieb ich dodatočné zmeny, ku
ktorým došlo po účinnosti novej právnej úpravy. Práve naopak, cieľom zákonodarcu bolo zosúladiť
faktický stav so stavom právnym v čo najširšom slova zmysle a umožniť tak legalizáciu reklamných
zariadení pri minimalizácii potreby ich odstraňovania, aj s ohľadom na to, že dodatočné povolenie
stavby po účinnosti novej právnej úpravy už nebolo možné. Podľa Dôvodovej správy k zákonu č.
293/2014 Z. z., Osobitná časť, čl. 1, K bodu 33: „Tiež sa navrhuje šesťmesačné prechodné obdobie
na usporiadanie vzťahov k súčasným nelegálnym stavbám, keďže nová právna úprava už neumožní
dodatočné povolenie reklamnej stavby. Ustanovenie odseku 3 tak upravuje spôsob a podmienky

dodatočného povolenia čiernych informačných, reklamných a propagačných zariadení postavených pred
účinnosťou tohto zákona, pričom sa stanovuje lehota, v ktorej musí vlastník takéhoto zariadenia podať
žiadosť o dodatočné povolenie reklamnej stavby na šesť mesiacov od účinnosti zákona.“ V predmetnom
administratívnom konaní došlo k zmene reklamnej stavby až v priebehu konania o jej dodatočnom
povolení, po tom, ako boli splnené podmienky ustanovenia §142d ods. 3 stavebného zákona, je tak
možné rezultovať, že bola dodatočne povolená v súlade so zákonom. Zároveň v jednom konaní boli
zohľadnené všetky zmeny, ku ktorým jeho v priebehu došlo, a bolo o nich rozhodnuté spoločne, čo je
v súlade so zásadou hospodárnosti konania.
45. Pokiaľ ide o § 88b ods. 2 stavebného zákona (ďalej aj „zákon“), jeho aplikáciu v danej veci
vylučuje samotné ustanovenie § 142d ods. 3 tretia veta zákona, ktoré expressis verbis splnomocňuje
stavebný úrad na postup podľa § 88a zákona (konanie o dodatočnom povolení stavby), avšak len
v obmedzenom rozsahu (je možné aplikovať len odseky 1, 2, 4 až 7). Vo vzťahu k § 88b ods. 2 je totiž
ustanovenie § 142d ods. 3 považované za lex specialis, a to v tom zmysle, že sa vzťahuje výlučne
na prechodné obdobie úpravy právnych vzťahov a reflektuje zásadnú legislatívnu zmenu, ku ktorej
došlo zákonom č. 293/2014 Z. z., čo bol aj prípad prejednávanej veci. Ustanovenie § 142d ods. 3 tak
za splnenia zákonom stanovených podmienok, prechodne, umožnilo aplikáciu inštitútu dodatočného
povolenia podľa § 88a aj na reklamné stavby, čo § 88b ods. 2 zákona v bežných podmienkach vylučuje.
Vyplýva to aj z citovanej Dôvodovej správy, počítajúcej s časovo obmedzeným prechodným obdobím pri
zohľadnení novej právnej úpravy, ktorá dodatočné povolenie reklamnej stavby už neumožní. Vzhľadom
na uvedené je možné konštatovať, že k nerešpektovaniu, resp. porušeniu ustanovenia § 88b ods. 2
stavebného zákona zo strany stavebného úradu nedošlo a námietky prokurátora nie sú opodstatnené.
46. K ďalším žalobným námietkam správny súd uvádza nasledovné:
47. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 176/2004 Z. z. „Verejnoprávna inštitúcia je povinná používať svoj majetok
predovšetkým na zabezpečovanie úloh podľa osobitného zákona, na ktorých plnenie bola zriadená
(ďalej len „základné úlohy“).“
48. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 176/2004 Z. z. „Verejnoprávna inštitúcia je oprávnená dočasne nepotrebný
majetok prenechať do nájmu alebo do výpožičky.“
49. Podľa § 8 ods. 2 zákona č. 176/2004 Z. z. „Za dočasne nepotrebný majetok sa
tohto zákona považuje majetok, ktorý verejnoprávnej inštitúcii prechodne neslúži
plnenie jej úloh.“

na účely
na

50. Podľa § 9 ods. 4 zákona č. 176/2004 Z. z. „Nájomca alebo vypožičiavateľ je oprávnený užívať
prenajatú vec alebo vypožičanú vec len na účel, spôsobom a v rozsahu dohodnutom v nájomnej zmluve
alebo v zmluve o výpožičke.“
51. Podľa § 9 ods. 6 zákona č. 176/2004 Z. z. „Nájomca alebo vypožičiavateľ pozemku vo vlastníctve
verejnoprávnej inštitúcie nie je oprávnený zriadiť stavbu na tomto pozemku.“
52. Podľa § 12 ods. 3 veta druhá zákona č. 176/2004 Z. z. „Neplatný je aj právny úkon, ktorý je v rozpore
s týmto zákonom alebo s osobitným zákonom.“
53. Podľa § 16 zákona č. 176/2004 Z. z. „Ak pri prevode vlastníctva, nájme alebo výpožičke majetku
verejnoprávnej inštitúcie boli porušené ustanovenia tohto zákona alebo iných všeobecne záväzných
právnych predpisov, je prokurátor oprávnený podať návrh na určenie neplatnosti prevodu vlastníctva,
nájmu alebo výpožičky, ak tento návrh nepodala verejnoprávna inštitúcia, do šiestich mesiacov od
zistenia takéhoto porušenia zákona.“
54. Podľa § 40 Správneho poriadku
„(1) Ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol príslušný orgán, je správny
orgán takým rozhodnutím viazaný; inak si správny orgán môže o takejto otázke urobiť úsudok alebo dá
príslušnému orgánu podnet na začatie konania.

(2) Správny orgán si nemôže ako o predbežnej otázke urobiť úsudok o tom, či a kto spáchal trestný čin,
priestupok alebo iný správny delikt, alebo o osobnom stave fyzickej osoby, alebo o existencii právnickej
osoby, ak patrí o tom rozhodovať súdu.“
55. Ďalšou žalobnou námietkou prokurátora bol rozpor uzatvorenej Zmluvy o nájme pozemku zo
dňa 29.04.2016 v znení jej Dodatku č. 1 uzatvoreného dňa 01.08.2016 (ďalej aj „nájomná zmluva“)
s ustanovením § 9 ods. 6 zákona č. 176/2004 Z. z., s následkom jej neplatnosti, ktorú mal podľa
prokurátora správny orgán posudzovať ako predbežnú otázku podľa § 40 Správneho poriadku.
56. Správny súd sa nestotožňuje so záverom prokurátora o neplatnosti nájomnej zmluvy podľa § 12 ods.
3 zákona č. 176/2004 Z. z. v spojení s § 9 ods. 6 označeného zákona.
Pri
posudzovaní tejto otázky je potrebné brať zreteľ na genézu dotknutej právnej úpravy, teda zákona č.
176/2004 Z. z., upravujúceho nakladanie s majetkom verejnoprávnych inštitúcií, ktorou inštitúciou je aj
ďalší účastník konania 2/ ako vlastník pozemku, na ktorom reklamná stavba stojí.
57. Zákon č. 176/2004 Z. z. nadobudol účinnosť dňa 01.05.2004. Už v tom čase obsahoval
ustanovenie § 9 ods. 6 zakazujúce nájomcovi pozemku vo vlastníctve verejnoprávnej inštitúcie zriadiť na
pozemku stavbu, pričom stavebný zákon k uvedenému dátumu pojem reklamná stavba nepoznal. Toto
ustanovenie sa preto nevzťahovalo na reklamné zariadenia, ale len na stavby s trvalým charakterom.
Zmena právnej úpravy stavebného zákona, ktorou došlo k prekvalifikácii reklamných (a iných zariadení)
na reklamné stavby s dočasným charakterom, nebola zákonom
č. 176/2004 Z. z. reflektovaná
a ustanovenie § 9 ods. 6 zostalo bez zmeny, resp. bez upresnenia jeho vzťahu k reklamným stavbám
ako novému právnemu pojmu so samostatnou definíciou (§ 43 ods. 2 stavebného zákona).
58. Účelom zákona č. 176/2004 Z. z. je regulácia nakladania s majetkom verejnoprávnych inštitúcií
tak, aby bol používaný predovšetkým na zabezpečovanie úloh, na ktoré boli tieto inštitúcie zriadené,
teda majetok má slúžiť primárne verejnoprávnym inštitúciám. Nájom ako odplatný právny vzťah zákon
umožňuje len vo vzťahu k majetku, ktorý je dočasne nepotrebný, t. j. verejnoprávna inštitúcia ho dočasne
nepotrebuje na zabezpečenie výkonu svojej činnosti. Tento stav však musí byť len prechodný a počíta
sa s tým, že v budúcnosti sa majetok bude môcť využívať. Tomu zodpovedá Dôvodová správa k zákonu
č. 176/2004 Z. z., II. Osobitná časť, K § 8, podľa ktorej „Ustanovenie upravuje nakladanie s dočasne
nepotrebným majetkom, ktorý môže verejnoprávna inštitúcia prenechať iným subjektom do nájmu, t.
j. odplatný právny vzťah,
alebo do výpožičky, t. j. bezodplatný právny vzťah.
Pôjde o majetok, ktorý verejnoprávnej inštitúcii neslúži na plnenie jej úloh len prechodne. Tento majetok
nie je pre verejnoprávnu inštitúciu trvale prebytočným, majetok verejnoprávna inštitúcia v budúcnosti
využije na plnenie svojich úloh.“
V súlade s uvedenou filozofiou bolo komponované aj
ustanovenie § 9 ods. 6, upravujúce zákaz budovania stavieb na pozemku verejnoprávnej inštitúcie, ktorý
je predmetom nájmu. Odzrkadľuje totiž potrebu zachovania majetku pre jeho budúce využitie, čo by však
v prípade postavenia stavby, majúcej trvalý charakter, nebolo možné, resp. mohlo by byť problematické,
a obmedziť nakladanie inštitúcie s jej majetkom a brániť jej tak v zabezpečovaní základných úloh.
V prípade reklamných stavieb, majúcich dočasný charakter, to však neplatí. Vychádzajúc z uvedeného
správny súd uzatvára, že imanentnou súčasťou pojmu stavba, obsiahnutého v § 9 ods. 6 zákona č.
176/2004 Z. z., nie sú reklamné stavby, pretože tie majú dočasný charakter a umožňujú opätovné
využívanie majetku vo vlastníctve verejnoprávnej inštitúcie v pôvodnej podobe, čo je v súlade s účelom
zákona č. 176/2004 Z. z. a obmedzeniami súvisiacimi s nakladaním s majetkom verejnoprávnych
inštitúcií (por. § 4 a nasl. označeného zákona).
59. Navyše v súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 9 ods. 6 zákona č. 176/2004 Z. z. je
potrebné poznamenať, že v predmetnej veci nebola splnená ani podmienka „zriadenia“ stavby
nájomcom, keďže zo skutkových okolností je zrejmé, že nájomná zmluva bola uzatvorená medzi
účastníkmi až v roku 2016 a k umiestneniu reklamného zariadenia došlo už v roku 2001. Nájomná
zmluva tak len zosúladila faktický stav známy všetkým účastníkom konania, teda dlhodobú existenciu
reklamnej stavby na predmetnom pozemku.
60. Vzhľadom na uvedené, aplikujúc historický, logický a teleologický výklad zákona č. 176/2004 Z.
z. správny súd uzatvára, že nájomná zmluva nie je neplatná pre jej rozpor s ustanovením § 9 ods. 6
označeného zákona. V tejto súvislosti zároveň poukazuje na potrebu materiálnej ochrany práv, najmä
vlastníckeho práva vo vzťahu k ďalšiemu účastníkovi konania 1/, a na rozhodnutie Ústavného súdu

Slovenskej republiky Zb. Us. 92/2004, podľa ktorého vo vzťahu k ochrane vlastníckeho práva „Výklad
právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť
v reálnom uplatnení základného
práva. Medzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie základného práva sťažovateľa
garantovaného v Ústave Slovenskej republiky. V takomto prípade je potrebné použiť taký výklad, ktorý by
základné právo nielenže neporušoval, ale naopak garantoval.“ Ústavný súd už tiež vyslovil, že k výkladu
právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade,
keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona (IV. ÚS
92/2012,
I. ÚS 351/2010, m. m. I. ÚS 306/2010).
61. Pokiaľ ide o uplatnenie § 40 Správneho poriadku, správny súd dodáva, že nie je v kompetencii
správneho orgánu posudzovať (ne)platnosť právnych úkonov medzi účastníkmi konania, keďže táto
prináleží výlučne civilnému súdu, obzvlášť, ak nie je jednoznačná a závisí
od výkladu
právnej normy tak, ako tomu bolo v prejednávanej veci. Určitý návod v tomto smere dáva aj sám zákon
č. 176/2004 Z. z. v ustanovení § 16, v ktorom je určený okruh subjektov, oprávnených podať návrh
na určenie neplatnosti právneho úkonu (vrátane nájmu). Takýmto subjektom je verejnoprávna inštitúcia
a prokurátor, ktorému zákon stanovil subjektívnu lehotu 6 mesiacov od zistenia porušenia. Keďže takýto
návrh nebol podaný, správny orgán bol povinný prezumovať platnosť uzatvorenej nájomnej zmluvy
a postupovať v súlade so stavebným zákonom.
62. Vzhľadom na uvedené je možné konštatovať, že existencia žalobných dôvodov podľa § 191 ods.
1 SSP tak, ako ich obsahovo vymedzil žalobca, sa v tomto konaní nepreukázala, preto správny súd
postupom podľa § 190 SSP správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol.
63. O náhrade trov konania rozhodol v zmysle § 170 písm. c) SSP tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu
trov nepriznal s poukazom na to, že žalobu podal prokurátor.
64. Toto rozhodnutie prijal správny súd v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku j e prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná účastníkom konania,
v neprospech ktorého bol rozsudok vydaný, to v lehote 1 mesiaca od jeho doručenia na Správnom
súde v Bratislave [§ 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 ods. 1, § 444 ods. 1 SSP v znení účinnom do
30.06.2023]. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP v znení účinnom do 30.06.2023).
Kasačná sťažnosť nemá odkladný účinok [§ 446 ods. 1 SSP v znení účinnom do 30.06.2023].
Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440 SSP, ak sa opiera
o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom,
v ktorom bolo
vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, alebo ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia
správneho súdu (§ 439 ods. 3 SSP v znení účinnom do 30.06.2023).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak má sťažovateľ alebo opomenutý
sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje,
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa [§ 449 ods. 1, ods. 2 písm. a) SSP v znení účinnom
do 30.06.2023].
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu je
určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania) uviesť aj:
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov sa podáva
(sťažnostné body),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti
(§
57, § 445 SSP v znení účinnom do 30.06.2023).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní
alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP v znení účinnom do 30.06.2023)
Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred
správnym súdom. V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti (§ 440 ods.
2, § 441 SSP v znení účinnom do 30.06.2023).