{"guid": "c6e9f649-9a0b-4340-b182-1756d2841793:6aabb957-3ce5-4668-8a19-00b8ca4c498d", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2023:2022200344.2", "spisova_znacka": "TT-20S/158/2022", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. TT-20S/158/2022 z 11. 9. 2023", "citacia": "rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 11. septembra 2023, sp. zn. TT-20S/158/2022, ECLI:SK:SpSBA:2023:2022200344.2", "identifikacne_cislo": "2022200344", "sud": {"guid": "sud_176", "nazov": "Správny súd v Bratislave", "typ": "spravny", "slug": "spravny-sud-v-bratislave"}, "sudca": "Mgr. Monika Kadlicová", "sudca_id": 416, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-monika-kadlicova-416", "datum_vydania": "2023-09-11", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2022/151", "nazov": "zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2022/151", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/151-2022"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/536", "nazov": "vyhláška č. 536/2009 Z. z. Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky, ktorou sa mení vyhláška Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky č. 388/2009 Z. z., ktorou sa vydáva Mýtny poriadok", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/536", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/536-2009"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222", "nazov": "zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/222-2004"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6aabb957-3ce5-4668-8a19-00b8ca4c498d", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2023:2022200344.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2023:2022200344.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2023:2022200344.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nSprávny súd v Bratislave\nTT-20S/158/2022\n2022200344\n11. 09. 2023\nMgr. Monika Hrašnová\nECLI:SK:SpSBA:2023:2022200344.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nSprávny súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Hrašnovej a členiek\nsenátu JUDr. Michaely Machovej, Ph.D. (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Ingridy Hudecovej, v právnej\nveci žalobcu: Pierre Baguette s. r. o., so sídlom Veľkoúľanská 1716/9, 925 21 Sládkovičovo, IČO:\n36 255 220 (do 31.01.2022 pod názvom Fekollini s.r.o.), právne zastúpeného: Vestenická & BD\nadvokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Ševčenkova 5, 851 01 Bratislava, IČO: 50 217 020, proti\nžalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica,\nIČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102921282/2022 zo dňa\n27.10.2022, takto\nrozhodol:\nI. Súd žalobu z a m i e t a.\nII. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI. Priebeh administratívneho konania\n1. U žalobcu bola vykonaná daňová kontrola dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie\njúl 2019. Žalobca v tom čase vykonával činnosť v potravinárstve zameranú na výrobu, balenie\na predaj potravinárskych výrobkov - bagiet, sendvičov. Na základe výsledkov daňovej kontroly bolo\nv nadväzujúcom vyrubovacom konaní vydané rozhodnutie Daňového úradu Trnava, pobočka Galanta\n(ďalej aj ako „správca dane“) č. 102472594/2021 zo dňa 03.12.2021, ktorým správca dane určil žalobcovi\nrozdiel dane v sume XXX XXX,XX Eur s odôvodnením, že žalobca nepreukázal, že dodanie služieb bolo\nrealizované tak, ako deklaruje (štyrmi) faktúrami od spoločnosti A., B., so sídlom C. X, D. (do 17.02.2022\nso sídlom E. XX, XXX XX E.), IČO: XX XXX XXX (ďalej len „A., B.“) a (dvomi) faktúrami od spoločnosti\nF. B., so sídlom G. XXXX/X, D., IČO: XX XXX XXX (ďalej len „F. B.“). Uvedené rozhodnutie bolo zrušené\nrozhodnutím žalovaného č. 102519/2022 zo dňa 14.03.2022 a vrátené správcovi dane na ďalšie konanie\na rozhodnutie kvôli tomu, že žalovaný zistil z inej vykonanej daňovej kontroly u žalobcu za iné zdaňovacie\nobdobie apríl 2019 relevantné skutočnosti ohľadom osôb p. H. A. a p. I. H., a to, že tieto boli v období júl\n2019 evidované ako zamestnankyne spoločnosti A., B., pričom správca dane tieto skutočnosti náležite\nnevyhodnotil.\n2. Následne bolo vydané druhé rozhodnutie správcu dane č. 101879846/2022 zo dňa 01.07.2022 (ďalej\nlen „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým správca dane podľa § 68 ods. 6 zákona č. 536/2009 Z. z.\no správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n(ďalej ako „daňový poriadok“) určil žalobcovi rozdiel dane v sume nadmerného odpočtu XXX XXX,XX\nEur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2019. Správca dane uznal odpočítanie dane\nz faktúr od dodávateľa A., B. v rozsahu sumy X XXX,XX Eur zodpovedajúcej odpracovaným hodinám\n\nzamestnankýň p. H. A. a p. I. H. v zmysle predloženej dochádzky, o čo sa upravila výška rozdielu dane\noproti prvému rozhodnutiu správcu dane. Vo zvyšku faktúr od spoločnosti A., B. a od spoločnosti F.,\nB., dokopy v sume XXX XXX,XX Eur, správca dane žalobcovi nepriznal právo na odpočítanie dane zo\nslužieb nadobudnutých v tuzemsku podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č.\n222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), keďže\nsprávca dane dospel k záveru, že žalobca nepreukázal deklarované prijatie služieb od deklarovaných\ndodávateľov.\n3. Na podklade žalobcom podaného odvolania žalovaný rozhodoval v odvolacom konaní a vydal\nrozhodnutie č. 102921282/2022 zo dňa 27.10.2022, právoplatné dňa 02.11.2022 (ďalej len „napadnuté\nrozhodnutie“ a spolu s prvostupňovým rozhodnutím aj ako „napadnuté rozhodnutia“), ktorým potvrdil\nprvostupňové rozhodnutie, s ktorého závermi sa stotožnil. Žalovaný sa s odvolacími námietkami\nvysporiadal tak, že správca dane vykonal dostatočné dokazovanie, avšak žalobca neuniesol svoje\ndôkazné bremeno, t. j. nepreukázal, že zdaniteľné obchody deklarované spornými faktúrami boli\nskutočne vykonané spoločnosťami A., B. A. F. B., a preto mu oprávnene nebolo uznané odpočítanie\ndane z predložených faktúr. Podľa žalovaného bolo správne vyhodnotené, že žalobca v prípade\ndeklarovaných dodávateľov a faktúr nesplnil hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane.\nII. Správna žaloba\n4. Žalobca sa včas podanou žalobou zo dňa 01.12.2022, doručenou Krajskému súdu v Trnave dňa\n02.12.2022, domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného spolu\ns prvostupňovým rozhodnutím správcu dane a to z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), f) a e) zákona\nč. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“). T. j.\nz dôvodov, že napadnuté rozhodnutie aj prvostupňové rozhodnutie vychádzajú z nesprávneho právneho\nposúdenia veci, napadnuté rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok\ndôvodov, zistený skutkový stav je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu\na v neposlednom rade z dôvodu, že zistenie skutkového stavu bolo nedostatočné pre riadne posúdenie\nveci.\n5. Žalobca namietal nezákonnosť, nesprávnosť, chaotickosť, rozporuplnosť napadnutých rozhodnutí,\nako aj to, že žalovaný nedodržal základné zásady správy daní, neviedol dokazovanie s cieľom zistiť\nobjektívnu pravdu, arbitrárne vyvodzoval závery, dôkazy vyhodnocoval len v neprospech žalobcu\na celkovo dokazovanie vykonal nedostatočne. Žalobca poukázal na to, že daňová kontrola trvala celkovo\n541 dní a tiež, že žalovaný rozhodoval v náhradnej lehote predĺženej Ministerstvom financií SR, ktorá\njemu nebola oznámená.\n6. Podľa žalobcu je napadnuté rozhodnutie rozporuplné a neodôvodnené, nakoľko na jednej strane je\ndodanie služieb od dodávateľov A., B.. a F. B. podporené tvrdeniami a dôkazmi žalobcu, na druhej strane\nžalovaný svojvoľne konštatuje nesplnenie hmotnoprávnej podmienky pre uplatnenie odpočítania dane\nv zmysle zákona o DPH bez náležitého odôvodnenia.\n7. Žalobca argumentoval tým, že žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil dodanie predmetných\ndodaných služieb a ako dôvod nepriznania nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty (ďalej aj\nako „DPH“) uviedol, že žalobca nepredložil žalovanému ani správcovi dane také dôkazy, ktoré by\npreukazovali a potvrdzovali skutočné dodanie fakturovaných služieb práve dodávateľmi A., B. a F. B.\nuvedenými na sporných faktúrach, resp. že žalovanému nebolo preukázané, že dodávatelia A., B. a F.\nB. fakturované služby na sporných faktúrach reálne dodali, a že žalobcovi tak vznikla daňová povinnosť\npodľa § 19 ods. 2 zákona o DPH. Žalobca uviedol, že žalovanému pritom predložil: zmluvy o poskytovaní\nslužieb uzatvorené medzi žalobcom a A. B. a F. B. ako dodávateľmi, dodávateľské faktúry, interné\ndoklady, výdavkové pokladničné doklady, dobropisy, odberateľské faktúry, výpisy z bankových účtov za\nkontrolované obdobie, evidencie DPH za kontrolované obdobie, kontrolné výkazy, knihu pohľadávok a\nzáväzkov, zoznamy zamestnancov spolu s údajmi o odpracovaných hodinách a ďalšie iné dôkazy.\n8. Žalovaný sa podľa žalobcu dopustil excesu pri zisťovaní skutkového stavu, keďže daňové orgány\nmali kontrolovať iba tie skutočnosti, ktoré má daňový subjekt uviesť v daňovom priznaní. Žalobca tiež\nnamietal exces pri záveroch napadnutého rozhodnutia, v ktorých sa má žalovaný opierať o voľnú\núvahu bez zákonného odôvodnenia. Žalovaný sa opieral výlučne o skutočnosť, že existuje pochybnosť\n\no reálnom uskutočnení plnenia deklarovanými A., B. a F. B. resp. subdodávateľmi, o ktorých existencii\nžalobca nemal ani vedomosť. Správca dane si podľa žalobcu zahral rolu iného správneho orgánu, keď za\nhlavný dôvod nepriznania nadmerného odpočtu žalobcovi, označil pochybnosti z porušovania predpisov\no nelegálnom zamestnávaní.\n9. Žalobca podporil svoju obozretnosť pri výbere dodávateľov tvrdením, že postupoval obozretne,\ns potrebnou starostlivosťou, aby sa nezapojil do daňového podvodu, obchodných partnerov si preveril\nv dostupných registroch a nič pochybné o nich nezistil ani z ich konania nemal dôvod predpokladať.\nPodľa žalobcu sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí odvolával aj na inštitúty zneužitia práva, pričom\nvšak relevantne neuviedol, aké právne predpisy boli zo strany daňového subjektu porušené a použitie\ntejto doktríny vôbec nezdôvodnil. Žalobca mal za to, že správca dane ani žalovaný nevysvetlil a\nneuviedol, kto fakturované služby pre žalobcu vykonal, keď podľa vyjadrení žalovaného to neboli jeho\ndodávatelia A., B. a F. B. F. J., no na druhej strane vykonanie služieb nespochybňuje, čím sa jeho\nvyjadrenia stávajú chaotickými a samotné napadnuté rozhodnutie žalovaného arbitrárnym. Žalobca to\nposudzoval ako nesprávne právne posúdenie veci, pričom má za to, že žalovaný nemohol postupovať\ntak, že určil rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty za kontrolované zdaňovacie obdobie len s\nodvolávaním sa na ustanovenie § 19 zákona o DPH.\n10. Žalobca namietal aj nedostatočné zistenie skutkového stavu v oboch napadnutých rozhodnutiach,\nktoré spočívalo najmä v tom, že daňové orgány neviedli dokazovanie takým smerom, aby zistili\nskutočnosť, že dodávatelia A., B. a F. B. fakturované služby vykonali v presne kontrolovanom\nzdaňovacom období. Žalobca je toho názoru, že žalovaný nemohol a nesmel postupovať tak, že určil\nrozdiel dane, napriek tomu, že dokazovaním mal zistené, že došlo k dodaniu fakturovaných služieb.\nŽalobca mal za to, že uniesol i dôkazné bremeno ohľadne skutočností spochybnených žalovaným, a to\nnajmä s ohľadom na navrhnuté a aj na vykonané výpovede svedkov.\n11. Podľa žalobcu daňové orgány v podstate spochybňujú skutočnosť, že fakturované služby boli\nvykonávané prostredníctvom dodávateľov, na základe skutočnosti, že dodávateľ alebo subdodávateľ\nnebol zaevidovaný ako zamestnávateľ. Žalobca tak považuje napadnuté rozhodnutia za zmätočné\na arbitrárne. Ďalej jedným z hlavných argumentov, ktorý poslúžil žalovanému na prijatie jeho záverov,\nbola nekontaktnosť tretích dodávateľov, čo podľa žalobcu nie je relevantné pre posúdenie jeho nároku\nna odpočet dane. Žalobca uviedol, že nebol v priamom kontakte so subdodávateľmi E., B. a K. H.,\nB., nepozná ich, nič mu neprikazuje si týchto preverovať, údaje o subdodávateľoch dodávateľ ani\nnesprístupňuje, je to obchodné tajomstvo, dozvedel sa o nich z daňovej kontroly. Žalobca mal za to, že\nkonal s odbornou starostlivosťou.\n12. Žalobca namietal, že žalovaný sa opiera výlučne o pochybnosť o reálnom uskutočnení plnenia\ndeklarovanými A., B. a F. B.. Správca dane a žalovaný nevedia vysvetliť pochybnosti inak, než svojimi\npocitmi. Ide však o nepodložené pochybnosti, nakoľko správca dane ani žalovaný neboli schopní zistiť\nrelevantné informácie pre nekontaktnosť (tretích) dodávateľov a preto podľa žalobcu z nedostatku\nprotiargumentov neuniesli bremeno dokazovania.\n13. K pochybnostiam správcu dane a žalovaného o pravdivosti údajov uvedených v predložených\ndokladoch k výkonu daňovej kontroly, žalobca dal do pozornosti, že štatutári A., B. (D. D. L.) a F. B. (I.\nE.) jednoznačne potvrdili dodanie deklarovaných fakturovaných služieb žalobcovi, ďalej opísali spôsob\nnadviazania spolupráce, detailne opísali skutočnosti dodania služieb, predložili správcovi dane dôkazy\n(faktúry, kontrolné výkazy). Potvrdili, že spoločnosti majú registráciu IČ DPH, platby boli uskutočnené\nbezhotovostným spôsobom, daň bola dodávateľmi do štátneho rozpočtu riadne zaplatená, teda žalobca\nmá za to, že uniesol dôkazné bremeno, fakturované plnenia boli reálne uskutočnené. Správca dane a\nani žalovaný nepreukázali žiadny úmysel žalobcu získať akúkoľvek daňovú výhodu, nakoľko žalobca\nmal jednoznačný podnikateľský účel, ktorý aj dosiahol, a to výroba a predaj svojej komodity a tvorba\nhospodárskeho výsledku, primeraného zisku, čo realizuje počas celej svojej existencie, správal a správa\nsa počas celej svojej existencie daňovo neutrálne, v súlade so zákonom, a v súlade s dobrou vierou.\n14. Žalobca poukázal na to, že mu boli v rámci vyrubovacieho konania adresované zbytočné požiadavky\nna predloženie vyjadrenia k zamestnancom H. A. a I. H. (pričom to neboli jeho zamestnanci)\na predloženie dokladov k nim, ktoré nemajú oporu v zákone, čím bol žalobca nezákonne zaťažený\nzo strany správcu dane, ktorý tak nepostupoval v súlade so zásadami daňového poriadku. Žalobca\n\nmal ďalej za to, že dôkazy, na ktorých správca dane či žalovaný postavil svoje tvrdenia uvedené v\nnapadnutých rozhodnutiach, sú také dôkazy správcu dane, ktoré nemajú oporu v daňovej legislatíve,\nnakoľko prípadná absencia lekárskej prehliadky zamestnanca, či neprihlásenie zamestnanca do\nSociálnej poisťovne nemožno v žiadnom prípade označiť za dôvod nepriznania DPH.\n15. Žalobca namietal hodnotenie výpovedí svedkov daňovými orgánmi, ako aj nevykonanie\nnavrhovaných výsluchov svedkov, resp. nevykonanie výsluchov dostatočne. Žalobca dával do\npozornosti napr. výpoveď p. M., zamestnankyne žalobcu, ktorá potvrdila vykonanie fakturovaných\nslužieb, rovnako ako výpoveď p. N. O., náborára žalobcu. Výpovede p. N. P. (konateľa žalobcu), p.\nQ. (konateľ žalobcu), p. R. (vykonával činnosť pre A., B.), p. S. (vykonávala činnosť pre žalobcu)\nsprávca dane aj žalovaný rovnako vyhodnotil ako nemajúce prínos pre preukázanie skutočného prijatia\nslužieb, no podľa žalobcu jednoznačne preukazujú dodanie fakturovaných služieb. Žalobca tiež namietal\nnevyhodnotenie získaných dôkazov osobitne ani vo vzájomných súvislostiach. Napadnuté rozhodnutia\npovažuje za vychádzajúce z nesprávne zisteného skutkového stavu. Podľa názoru žalobcu, žalovaný\nextrémne extenzívnym uplatňovaním premisy – že každý dôkaz v prospech žalobcu je nehodnoverný\na neprispel by k zisteniu skutkového stavu – ad absurdum v tomto konaní dospel až k paranoidnému\npodozrievaniu voči žalobcovi a iracionálnemu uvažovaniu, kedy ignoruje aj zjavné dôkazy, logické\nsúvislosti a zdravý rozum a všetko stavia na svojej nepodloženej domnienke, ktorej sa drží nie na základe\nfaktov, ale napriek faktom.\n16. Žalobca má za to, že došlo k porušeniu § 63 ods. 5 daňového poriadku, podľa ktorého\nrozhodnutie obsahuje odôvodnenie, nakoľko napadnuté rozhodnutia neobsahujú úvahy správcu dane,\nktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov. Hodnotiaci výrok, že správca dane má „pochybnosť“, nie je možné\npovažovať za úvahu t. j. myšlienkový proces správcu dane, ktorý by našiel svoj odraz v odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia. Postaviť rozhodnutie žalovaného (rovnako aj prvostupňové rozhodnutie a\nprotokol) len na pochybnostiach, predstavuje veľmi nebezpečný signál zneužitia právomoci. Žalobca\npripomína zásadu „in dubio pro reo“ - v pochybnostiach v prospech obvineného.\n17. Žalobca v žalobe poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, napr. rozsudok vo veci C-277/14\nPPUH STEHCEMP zo dňa 22.10.2015 (k podvodu a informovaniu sa o subjekte dodávateľa), rozsudok\nvo veci C-285/11 BONIK EOOD zo dňa 06.12.2012 (o vedomosti o účasti na daňovom podvode),\nrozhodnutie vo veci C-324/11 Gábor Tóth zo dňa 06.09.2012 (k vyhodnocovaniu dôkazov), rozhodnutia\nvo veci C-285/11, C-354/03, C-355/03 a C-484/03 (k podvodom a dodávateľským reťazcom), ako aj\nna rozsudok NSS ČR z 06.10.2010, č. j. 9 Afs 18/2010 – 227 (k podvodu), české rozsudky sp. zn.\n2Afs/1/2005, 5Afs/131/2004, 5Afs/58/2016 (k preukazovaniu skutočností), či rozsudky súdov SR sp.\nzn. 13S/2/2017, 13S/58/2017, 13S/51/2017, 3Sžfk/15/2020, 6Sžfk/42/2020 (týkajúce sa dokazovania\ndaňového podvodu, nepriznania odpočítania dane v prípade podvodného konania, nepreukázania\nreálneho dodania tovarov a služieb), ktoré sa týkajú prevažne podvodného konania či vedomosti\nniektorého článku reťazca o podvode a pod. Žalobca sa odvolával ďalej na rozsudok Krajského súdu\nTrnava sp. zn. 14S/98/2020 zo dňa 10.03.2022 (citujúc: skutočnosť, že plnenie nebolo skutočne\nvykonané dodávateľom uvedeným na faktúrach alebo jeho subdodávateľom, nepostačuje na vylúčenie\npráva na odpočet). Žalobca poukazoval aj na uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo (v\nzmysle ktorého sa bráni vnútroštátnej praxi, na základe ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe\nprávo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej za nadobudnutie tovaru, ktorý jej bol dodaný,\nz dôvodov uvedených v rozhodnutí). Napokon žalobca argumentoval rozsudkom sp. zn. 3Sžf/1/2011\n(k rozsahu dokazovania) a rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ vo veci C-355/03, C-80/11 a C142/11\n(k nezákonnostiam u dodávateľov).\n18. Žalobca navrhol napadnuté rozhodnutia ako nezákonné zrušiť a priznať mu nárok na náhradu trov\nkonania v celom rozsahu. Súčasne v samostatnom podaní zo dňa 01.12.2022 žalobca požiadal súd\no priznanie odkladného účinku správnej žalobe.\nIII. Vyjadrenia žalovaného a žalobcu, ďalší priebeh súdneho konania\n19. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 12.01.2023 k dôvodom vyrubenia rozdielu\ndane uviedol, že správca dane zistil, že dodanie služieb v zmysle sporných faktúr bolo potvrdené len\nčiastočne, a to v prípade faktúr vystavených spoločnosťou A., B. vo veci prác vykonaných osobami H. A.\na I. H., preto správca dane priznal žalobcovi uplatnené odpočítanie dane len v preukázanom rozsahu,\n\nvo zvyšnom rozsahu nebolo dodanie fakturovaných služieb deklarovanými dodávateľmi preukázané.\nŽalovaný uviedol, že konatelia deklarovaných dodávateľov A., B. a F. B. formálne potvrdili uskutočnenie\nzdaniteľných obchodov, avšak o priebehu zdaniteľných obchodov nemali riadne vedomosti, nevedeli\nidentifikovať ani preukázať, kým a v akom rozsahu boli fakturované služby dodané, rovnako tak\nnepreukázali splnenie dohodnutých zmluvných podmienok so žalobcom, najmä na úseku nelegálneho\nzamestnávania a nebolo potvrdené ani poskytnutie zamestnancov na výkon fakturovaných prác\ndeklarovanými subdodávateľmi. Napriek preverovaniu sa nepodarilo zistiť, kto v skutočnosti poskytol\npersonálne kapacity a dodanie fakturovaných prác. Správca dane a žalovaný vytýkali viacero rozporov\nči nehodnovernosť predložených dôkazov a výpovedí, čo bolo žalobcovi aj riadne oznámené. Žalobca\nneuniesol svoje dôkazné bremeno, keďže nepredložil dôkazy, ktoré by bez pochybností preukazovali,\nže zdaniteľné obchody deklarované spornými faktúrami boli skutočne vykonané spoločnosťami A., B. a\nF. B. tak, ako to tvrdí. Žalovaný poukázal aj na to, že v iných daňových kontrolách na DPH vykonaných\nu žalobcu taktiež nebolo preukázané poskytnutie pracovníkov deklarovanými dodávateľmi v reťazci,\na teda ani poskytnutie fakturovaných služieb týmito dodávateľmi, pričom ide o totožné spoločnosti\nalebo personálne prepojené spoločnosti. Žalovaný má za to, že v danom prípade ide o dlhodobé\nkonanie žalobcu za účelom vytvárania nejasností vo veci skutočného vykonania fakturovaných služieb\na nelegálneho zamestnávania.\n20. Ďalej žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol k dôvodom žaloby, že námietky žalobcu\npovažuje za rozporné so skutkovým i právnym stavom. Správca dane aj žalovaný vychádzali zo všetkých\nzistených skutočností a vysporiadali sa so všetkými námietkami žalobcu. V danom prípade žalobca\nnepreukázal splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane v zmysle hmotnoprávneho\npredpisu - zákona o DPH. Žalovaný poukázal na to, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je\nekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu, preto si žalobca vo vlastnom záujme\nmal a mohol zabezpečiť potrebné dôkazy o uskutočnení obchodu. V danom prípade na základe\nzistení správcu dane žalobca nepreukázal, že predmetné služby boli skutočne dodané deklarovanými\ndodávateľmi, resp. že služby boli skutočne dodané platiteľom dane (pre úplnosť preukázalo sa to len\nčo do rozsahu odpracovaných hodín dvoch zamestnankýň). Napriek preverovaniu sa nepodarilo zistiť,\nkto v skutočnosti poskytol personálne kapacity a dodanie fakturovaných prác. V danom prípade žalobca\ntrval na skutočnosti, že fakturované služby mu boli dodané deklarovanými dodávateľmi (spoločnosťami\nA., B. a F. B.) a nie inou zdaniteľnou osobou konajúcou v postavení platiteľa dane, a preto bolo jeho\npovinnosťou preukázať, že zdaniteľné obchody boli vykonané práve deklarovanými platiteľmi. Žalovaný\naj správca dane vyčítali žalobcovi aj nedostatočné preverenie si svojich obchodných partnerov a to\nnajmä čo sa týka spôsobu a možnosti poskytnutia personálnych kapacít, ne/vykonávania nelegálneho\nzamestnávania, či zabezpečenia lekárskych prehliadok, ktoré mali mať zmluvne zabezpečené v súlade\nso zákonmi, avšak v rámci dokazovania sa postup súladný so zákonom buď nepreukázal alebo išlo\no nedôveryhodné dôkazné prostriedky, čo sú podľa žalovaného podporné dôkazy, ktoré dotvárajú\ncelkový obraz uskutočnenia zdaniteľného obchodu. V takejto dôkaznej situácii skutočnosť, že nie je\npreukázané, že služby vykonal vystaviteľ faktúry, môže a má viesť k nepriznaniu práva na odpočítanie\ndane.\n21. Napokon žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol k nedodržaniu lehoty na vykonanie daňovej kontroly,\nže daňová kontrola bola vykonaná v lehote stanovenej v § 46 ods. 10 daňového poriadku, netrvala\n541 dní ako tvrdí žalobca, ale bola prerušená z dôvodu potreby získania informácie prostredníctvom\nmedzinárodnej výmeny informácii na 204 dní a preto daňová kontrola trvala 337 dní. Žalovaný poukázal\ntiež na to, že lehota na vydanie rozhodnutia bola správcovi dane predĺžená v súlade s ustanovením\n§ 65 ods. 2 daňového poriadku, pričom ide o procesnú lehotu, ktorej prípadné nedodržanie nemá\nvplyv na zákonnosť samotného rozhodnutia. Vo vzťahu k vybraným rozsudkom Súdneho dvora EÚ\nžalovaný uviedol, že tieto sa týkajú podvodného konania, ktoré nebolo dôvodom na nepriznanie práva na\nodpočítanie dane zo sporných faktúr. K zásade in dubio pro reo žalovaný uviedol, že dôkazná povinnosť\nv daňovom konaní leží na daňovom subjekte a z tohto dôvodu je predmetná zásada neaplikovateľná,\ninak by aplikácia predmetnej zásady v procese dokazovania viedla daňové subjekty k tomu, že by si\númyselne neplnili svoju dôkaznú povinnosť s tým, aby riešená vec bola posúdená v ich prospech, čo\nje v rozpore s ustanoveniami a princípmi daňového poriadku. Žalovaný dal do pozornosti rozsudok\nKrajského súdu v Trnave sp. zn. 20S/15/2021-96 zo dňa 18.05.2022, ktorým bola zamietnutá správna\nžaloba žalobcu proti žalovanému v skutkovo rovnakej veci. Záverom žalovaný navrhol žalobu zamietnuť,\nžalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznať a rovnako navrhol zamietnuť návrh na priznanie\nodkladného účinku správnej žalobe.\n\n22. Uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/158/2022-86 zo dňa 25.01.2023, právoplatným dňa\n16.02.2023, bol správnej žalobe žalobcu priznaný odkladný účinok s odôvodnením, že žalobcovi by\ninak hrozila závažná ujma v podobe finančných a hospodárskych škôd bezprostredne smerujúcich\nk ohrozeniu chodu spoločnosti a zároveň priznanie odkladného účinku nebolo v rozpore s verejným\nzáujmom.\n23. V replike zo dňa 07.03.2023 k vyjadreniu žalovaného k žalobe žalobca zotrval na dôvodoch aj\npetite žaloby, ktorej sa v plnom rozsahu pridržal. Žalobca zopakoval viaceré svoje tvrdenia a citácie\nrozhodnutí zo žaloby. Ďalej zdôraznil nepodloženosť argumentácie žalovaného založenej na opakovaní,\nže žalobca nepreukázal aké úkony vykonal, aby preveril spoľahlivosť svojich obchodných partnerov, že\ndodávatelia nemajú v predmetne činnosti vykonávanie činnosti agentúr dočasného zamestnávania, že\nnedôveryhodné lekárske prehliadky spochybňujú pravdivosť predložených sporných faktúr a že žalobca\nneuniesol svoje dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku.\n24. Žalovaný v duplike zo dňa 27.03.2023 poukázal na to, že žalobca argumentuje obdobnými\nnámietkami ako doposiaľ, preto odkázal na svoje predchádzajúce vyjadrenie k žalobe.\nIV. Právne posúdenie veci súdom\n25. Na základe § 3 ods. 1, ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov začal od 1. júna 2023 činnosť Správny\nsúd v Bratislave a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v\nNitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je od 1.\njúna 2023 daná právomoc správnych súdov. Predmetná vec bola preto zo zákonných dôvodov podľa\npredchádzajúcej vety dňa 7. júna 2023 náhodným výberom pridelená na prejednanie a rozhodnutie do\nsenátu 5S Správneho súdu v Bratislave (ďalej len „súd“, príp. „správny súd“).\n26. Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu\npreskúmal v medziach žalobného návrhu a podstatných žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP v spojení\ns § 183 SSP) napadnuté rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov, ako aj postup predchádzajúci\nich vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1\nv spojení s § 493e SSP), za splnenia procesných podmienok (§ 107 ods. 1 písm. a/ SSP) vec prejednal\nna pojednávaní v prítomnosti zástupcu žalobcu, keďže žalovaný zaslal ospravedlnenie neúčasti dňa\n06.09.2023 a uviedol, že súhlasí s pojednávaním bez jeho účasti a po preskúmaní veci súd dospel k\nzáveru o nedôvodnosti žaloby.\n27. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uskutočnenom dňa 11.09.2023 zotrval na dôvodoch a\npetite podanej správnej žaloby. Dal do pozornosti, že pochybnosti, na základe ktorých žalovaný nepriznal\nžalobcovi právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty na základe dodávateľských faktúr od jeho\ndodávateľov nemajú oporu v zákone, sú právne irelevantné a nemôžu byť dôvodom na nepriznanie\npráva na odpočítanie dane. Žalobca odkázal na judikatúru uvádzanú vo svojich podaniach a osobitne\npoukázal na nový vývoj judikatúry Súdneho dvora EÚ vo veci Ferimet a Kemwater. Žalobca poukázal\naj na to, že správca dane založil svoje pochybnosti na nepriamych dôkazoch, nedostatkoch na strane\ndodávateľov a subdodávateľov, pričom žiadnym spôsobom nepreukázal vedomosť žalobcu a jeho účasti\nna podvodnom konaní, resp. jeho nedostatočnú obozretnosť.\n28. Podľa prechodného ustanovenia § 493e SSP v znení neskorších predpisov, konania začaté a\nneskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023;\nustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. V danom prípade bolo konanie začaté pred novelou SSP účinnou\nod 01.07.2023, preto sa v zmysle § 493e SSP v znení neskorších predpisov toto konanie dokončí podľa\nSprávneho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2023.\n29. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť\nrozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej\nsprávy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach\nustanovených týmto zákonom.\n\n30. Podľa § 119 SSP, správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy,\nak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie\nzákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci.\n31. Podľa § 134 ods. 1 SSP, správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej\nustanovené inak.\n32. Podľa § 135 ods. 1 SSP (účinného do 30.06.2023), na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci\nstav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu\nverejnej správy.\n33. Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje\nk záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.\n34. Podľa § 24 ods. 1, 2, 3 a 4 daňového poriadku:\n(1) Daňový subjekt preukazuje\na) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v\ndaňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,\nb) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,\nc) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.\n(2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli\nzistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.\n(3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú\nrozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo\nznáme správcovi dane z jeho činnosti.\n(4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich\npre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.\nIde najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,\nprotokoly o daňových kontrolách, protokoly o určení dane podľa pomôcok, zápisnice o miestnom\nzisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.\n35. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) a b) zákona o DPH, predmetom dane je: a) dodanie tovaru za protihodnotu\nv tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, b) poskytnutie\nslužby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá\nkoná v postavení zdaniteľnej osoby.\n36. Podľa § 19 ods. 1 prvej a druhej vety a ods. 2, ods. 4 zákona o DPH:\n(1) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci\nnadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.\n(2) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.\n(4) Ak je platba prijatá pred dodaním tovaru alebo služby, vzniká daňová povinnosť z prijatej platby dňom\nprijatia platby.\n37. Podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH:\n(1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo\nslužbe vznikla daňová povinnosť.\n(2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na\ndodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň,\nak je daň\na) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi\ndodané.\n38. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ\nuplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.\n39. Predmetom konania pred správnym súdom bolo preskúmať napadnuté rozhodnutie žalovaného,\nako aj postup predchádzajúci jeho vydaniu a to v medziach žalobných bodov, v rámci ktorých žalobca\nprimárne napádal skutkové závery daňových orgánov, vykonanie dokazovania, vyhodnotenie dôkazov\n\ndaňovými orgánmi, nesprávne právne závery daňových orgánov, nedostatočné odôvodnenie zo strany\ndaňových orgánov a to všetko aj v kontexte judikatúry vnútroštátnej, zahraničnej a európskej, na ktorú\nsa žalobca odvolával.\n40. Ako prvé súd považuje za potrebné dať do pozornosti účel daňového konania, ktorým je zistenie, či si\ndaňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu\nrozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania,\npreverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik\ndaňovej povinnosti daňového subjektu, prípadne na vznik nároku na odpočet dane podľa zákona o DPH,\nktorý v konečnom dôsledku taktiež ovplyvňuje predmetnú daňovú povinnosť.\n41. Podľa zákona o DPH odpočítanie dane nenastáva ex lege (zo zákona), ale je právom platiteľa\ndane, pričom toto právo je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou (§ 24 ods. 1 daňového poriadku).\nZákonodarca, v záujme zabránenia zneužívania inštitútu odpočítania dane za prijaté zdaniteľné plnenia,\npožaduje, aby platiteľ, ktorý si nárok na odpočet dane uplatnil, preukázal naplnenie hmotnoprávnych\npodmienok, ktoré zákon pre tento nárok stanovil. Podľa § 19 ods. 2 a § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona\no DPH je, okrem iného, jednou z podmienok aj preukázanie dodania tovaru alebo služby platiteľom,\nktorý faktúru ako dodávateľ vystavil. Teda pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z\ndodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené,\ntovar a služby reálne dodané (§ 8 a § 9 zákona o DPH), a to práve osobou uvedenou na faktúre, čo\nznamená, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu uplatnená práve platiteľom\nDPH, ktorý je uvedený na faktúre. Pretože ide o hmotnoprávne podmienky, k takémuto záveru nestačí\nlen existencia faktúry, hoci má všetky formálno-právne náležitosti, ale musí sa overiť, či údaje v nej\nuvedené naozaj dokladujú predmetnú činnosť (z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n8 Sžf/40/2015 z 28. septembra 2017).\n42. Na druhej strane súčasne možno konštatovať, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je\nekonomickou činnosťou plne pod kontrolou daňového subjektu, ktorý preto ako platiteľ dane má možnosť\nzaobstarať si dostatočný rozsah dôkazov na zabezpečenie preukázania zdaniteľného plnenia správcovi\ndane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane (§ 44\nods. 1 daňového poriadku).\n43. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má v prvom rade a predovšetkým\ndaňový subjekt. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a\ninformácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Daňové konanie\nnie je konaním vyhľadávacím, z čoho vyplýva, že správca dane rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým\nspôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní\nsa ďalej uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. V zmysle uvedených zásad sú príslušné správne\norgány povinné postupovať (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/4/2016zo dňa 27.09.2018).\n44. Súd po preskúmaní veci v rámci žalobných bodov aj po preskúmaní priebehu administratívneho\nkonania zistil, že konajúce daňové orgány postupovali v súlade so zákonom, dostatočne zistili skutkový\nstav veci, tento správne vyhodnotili, keď dospeli k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno\nvo vzťahu k podmienkam na priznanie odpočtu dane za prijaté zdaniteľné plnenia od uvádzaných\ndodávateľov A. B. a F., B., ktoré mali dodať zamestnancov alebo osoby vykonávajúce určité služby pre\nžalobcu v kontrolovanom zdaňovacom období. Predkladanými dôkazmi nebolo preukázané splnenie\nhmotnoprávnych podmienok, predpokladaných v § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) v spojení s § 51 ods.\n1 písm. a) zákona o DPH. Súd taktiež po oboznámení sa s pripojeným administratívnym spisom zistil,\nže skutkový stav zistený a popísaný žalovaným v napadnutom rozhodnutí ako aj správcom dane\nv prvostupňovom rozhodnutí korešponduje zisteniam v správnom konaní, aj obsahu administratívneho\nspisu.\n45. Na tomto mieste súd poukazuje aj na dve skoršie veci žalobcu, ktoré boli skutkovo podobné, aj čo do\nprávnej otázky, a ktoré prebiehali na Krajskom súde v Trnave a boli v nich vydané rozsudky pod sp. zn.\n20S/15/2021 zo dňa 18.05.2022 a sp. zn. 20S/13/2021 zo dňa 20.04.2022, ktorými bola správna žaloba\nžalobcu v obdobných veciach zamietnutá, pričom išlo o rovnaký model dodávania služieb dodávateľmi\na subdodávateľmi, ktorí mali dodávať zamestnancov alebo osoby (podľa zoznamu vždy zahraničné\nosoby, ktoré neboli dostatočne identifikované či dohľadateľné, až na pár výnimiek) vykonávajúce služby\n\nv súvislosti s prípravou a balením bagiet a sendvičov pre žalobcu. So závermi uvedených rozsudkov\nsa konajúci správny súd stotožňuje, nemal dôvod sa od nich odkloniť, preto v zmysle § 140 SSP nižšie\nopakuje aj relevantné časti z ich odôvodnení.\n46. V danom prípade sa súd stotožnil so záverom vo veci konajúcich a rozhodujúcich správnych\norgánov, že žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt nepreukázal obstaranie tovaru od platiteľov dane\nz pridanej hodnoty uvedených na predložených faktúrach a že tak nebolo možné za splnenú považovať\nzákladnú podmienku úspešného uplatnenia odpočítania dane podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH - vznik\ndaňovej povinnosti. V tejto súvislosti opodstatnenie nemá ničím nepodložené tvrdenie žalobcu, že\ndodávatelia prijatú daň odviedli do štátneho rozpočtu. Túto skutočnosť sa v priebehu daňovej kontroly\na vyrubovacieho konania nepodarilo verifikovať, čo skutkové zistenia obsiahnuté v administratívnom\nspise zjavne preukazujú. Skutočnosť, či predmetní dodávatelia DPH zaplatenú na vstupe priznali, nie\nje v tomto ohľade relevantná, pretože vznik daňovej povinnosti, príp. vznik nároku na odpočet dane sú\nviazané na reálne skutočnosti osvedčujúce ich vznik v zmysle hmotnoprávnych podmienok stanovených\nzákonom o DPH, a nie obsahom faktúr, ktorý nezodpovedá reálnemu stavu, teda naplneniu všetkých\npodmienok vzniku dane alebo odpočtu dane.\n47. V rozpore s názorom žalobcu prijatie záveru o nenaplnení podmienok priznania odpočítania dane\nnie je dôsledkom neunesenia dôkazného bremena vo vzťahu k právnym vzťahom, či okolnostiam\ntýkajúcim sa dodávateľov žalobcu, ktoré by na neho bolo nezákonne prenesené správnym orgánom,\nale neunesenia dôkazného bremena vyplývajúceho daňovému subjektu priamo z ustanovenia § 24 ods.\n1 daňového poriadku, podľa ktorého je povinný preukazovať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne\nurčenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je\npovinný podávať podľa osobitných predpisov (písm. a), skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný\nsprávcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania (písm. b), vierohodnosť, správnosť\na úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť (písm. c).\n48. Správny orgán z vlastnej iniciatívy vykonal zisťovania vo vzťahu k tvrdeným dodávateľom žalobcu,\nktorí napriek výzvam správcu dane nepredložili doklady týkajúce sa sporných obchodov a ktorí podľa\nvýsledku zisťovania v čase tvrdenej realizácie sporných obchodov nemali zamestnancov, resp. v prípade\nspoločnosti A., B. táto zamestnávala iba 2 osoby v relevantnom zdaňovacom období. Naviac nebol\nzistený akýkoľvek právny vzťah tvrdených dodávateľských ani subdodávateľských spoločností k osobám\n(prevažne s bydliskom v Macedónsku, Srbsku, Chorvátsku a na Ukrajine), ktoré podľa predložených\nzáznamov mali fakturované práce reálne vykonávať.\n49. V danom prípade má žalobca za to, že v súvislosti s preukázaním oprávnenosti ním uplatneného\nnároku na odpočet dane vyčerpal svoje dôkazné bremeno tým, že správcovi dane predložil všetky\nzákonom stanovené doklady, ktoré bolo možné zabezpečiť. S uvedeným argumentom žalobcu by\nbolo možné súhlasiť za takých okolností, ak by sa vierohodnosť ním predložených listinných dôkazov\npreukázala pri ich preverení prostredníctvom využitia bežných procesných a dôkazných prostriedkov\nupravených v daňovom poriadku, a to okrem iného aj ich verifikáciou u deklarovaných dodávateľov\nžalobcu, príp. u jeho subdodávateľov, avšak napríklad skutočnosť, či išlo o subdodávateľské dodávky\nslužieb sa nedala preveriť, vzhľadom na nemožnosť kontroly účtovníctva a preverenia zdaniteľných\nplnení u dodávateľov žalobcu.\n50. Nemožno prisvedčiť ani žalobcovmu tvrdeniu, že znáša neprimerané dôkazné bremeno pre dôkaznú\nnúdzu, zavinenú jeho dodávateľmi, ktorí si neplnili oznamovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni v\nsúvislosti s registráciou ich zamestnancov, keďže žalovaný v prospech žalobcu vyhodnotil iné podporné\nlistinné dôkazy, na základe ktorých uznal žalobcovi odpočet dane zodpovedajúci službám vykonaným\nvyššie uvedenými dvomi fyzickými osobami za spoločnosť A., B., čiže v zmysle ustanovenia § 3 ods. 3\nv spojení s § 24 ods. 2 a 4 daňového poriadku, pričom v súlade s ustanovením § 63 ods. 5 daňového\nporiadku v napadnutom rozhodnutí uviedol úvahy ovplyvňujúce vyhodnotenie týchto listinných dôkazov\nv prospech žalobcu. Zvyšné zdaniteľné plnenia, ktoré mali byť dodané žalobcovi týmto deklarovaným\ndodávateľom v zmysle podmienok rámcovej zmluvy, sa ich preverovaním s využitím bežných inštitútov\nsprávy daní v priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania nepotvrdili a viac\noveriteľných informácií a svetla vo vzťahu k realizácii deklarovaných zdaniteľných plnení pre žalobcu\nspoločnosťou A., B. nevniesla ani výpoveď jej konateľa v relevantnom čase.\n\n51. Bez možnosti overenia účtovných dokladov a relevantných skutkových okolností, a to v dôsledku\nnedostupnosti účtovníctva nekontaktných obchodných spoločností A., B. a F. B. (ktoré účtovníctvo\nmá byť aj v prípade predaja obchodnej spoločnosti archivované pre daňové účely po zákonom\nstanovenú dobu), v dôsledku nepredloženia požadovaných daňových dokladov jej bývalými a\nani súčasnými konateľmi, ako aj v dôsledku ničím nepodložených a nepreukázateľných tvrdení\nbývalých konateľov deklarovaných dodávateľov a tvrdených subdodávateľov, o vykonaní predmetných\nslužieb prostredníctvom neidentifikovateľných zamestnancov (až na spomenuté zohľadnené výnimky),\nresp. prostredníctvom zamestnancov, ktorých právny vzťah s relevantnými dodávateľmi, resp.\nsubdodávateľmi sa nepotvrdil, nebolo objektívne možné s využitím bežných inštitútov správy daní\npreveriť prijatie zdaniteľných plnení žalobcom od ním deklarovaných dodávateľov A., B. a F. B., za\núčelom preukázania skutočnosti, že žalobca mohol tieto služby použiť na realizáciu svojich zdaniteľných\nplnení a bola tak zachovaná zásada neutrality DPH.\n52. Len na okraj správny súd dodáva, že použitie prijatých zdaniteľných plnení platcom dane na jeho\nďalšie zdaniteľné plnenia, je len jednou z podmienok vzniku nároku na odpočet dane. Skutočnosť, že\nžalobca prijaté služby od A., B. a F. B. (zdaniteľné plnenia) následne použil v súvislosti s realizáciou\njeho zdaniteľných plnení, a to na predaj vyhotovených bagiet, nezakladá automaticky nárok žalobcu\nna odpočet dane zaplatenej na vstupe jeho dodávateľom za prijaté zdaniteľné plnenia, pretože všetky\npodmienky podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH musia byť splnené kumulatívne, teda aj v\nosobe konkrétneho dodávateľa zdaniteľného plnenia, deklarovaného faktúrou. A práve reálny základ\ntejto tvrdenej skutočnosti sa vo vzťahu k uplatnenému odpočtu dane vykonaným preverovaním a\ndokazovaním nepotvrdil.\n53. Výsledky dokazovania, aj podľa ich vyhodnotenia súdom, nemožno považovať za preukazujúce\nrealizáciu dodávok, v súvislosti s ktorými si žalobca odpočítanie dane uplatnil ním deklarovaným\nspôsobom, pretože tento bol zisteniami daňových orgánov spochybnený do takej miery, že odôvodňuje\nzáver o nenaplnení zákonných podmienok úspešného uplatnenia odpočítania dane z pridanej hodnoty.\n54. V rozpore s názorom žalobcu, daňové doklady ním predložené k vykonaniu daňovej kontroly\na výpovede uvedených svedkov, nemožno považovať za dôkazy preukazujúce reálne uskutočnenie\nobchodov tvrdeným spôsobom, ale tieto možno považovať iba za tvrdenia nepodložené prakticky\nžiadnym hodnoverným dôkazom. O dodaní služieb preverovanými dodávateľmi tak v konečnom\ndôsledku nesvedčí žiaden presvedčivý dôkaz.\n55. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom\nkonaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočňovania zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla\nistým vývojom, ale v ostatných rokoch sa jasne ustálila v závere, že na preukázanie oprávnenosti nároku\nna odpočet DPH nepostačuje predložiť faktúru, zmluvu a preberací protokol, ak im nesvedčia ďalšie\npreukázané okolnosti (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 705/2017, rozhodnutia Najvyššieho\nsúdu SR sp. zn. 3 Sžfk/40/2017, 4 Sžfk/38/2017, 1 Sžfk/1/2017, 6 Sžfk/43/2017, 1 Sžfk/82/2016).\n56. Daňové orgány vyhodnocujú všetky dôkazy jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, čo sa udialo aj\nv prejednávanej veci. Súd má za to, že správna úvaha daňových orgánov ohľadom vyhodnotenia\ndokazovania v predmetnej veci je dostatočne odôvodnená, logická a udržateľná. Nad rámec uvedeného\nmožno konštatovať, že výsluchy svedkov v predmetnom daňovom konaní, na ktoré sa odvoláva žalobca,\nboli zväčša všeobecné, nekonkrétne, často abstraktné, bez toho, že by sa nimi preukázali konkrétnosti\ndodania služieb. Súd podotýka, že daňové orgány nemusia oznámiť žalobcovi, aký dodávateľ mal v\nskutočnosti žalobcovi predmetné služby reálne poskytnúť, čoho sa dožadoval žalobca, čo napokon ani\nnie je ich úlohou a nemajú to ako zistiť. Je to práve žalobca, kto má povinnosť tvrdenia aj dôkaznú\npovinnosť, ktorú v danej situácii žalobca obhajoval dodaním deklarovaných služieb dodávateľmi A., B.\na F. B., čo už však nebol schopný preukázať. Je pritom na daňovom subjekte, aké dôkazy predloží\na aké doklady si pri obchodných vzťahoch zabezpečí a tiež akých obchodných partnerov si vyberá, aby\nv prípade daňovej kontroly vedel svoje právo na odpočítanie dane vierohodne preukázať.\n57. K námietke žalobcu o nevykonaní navrhovaných dôkazov súd uvádza, že daňové orgány nemusia\nvykonať všetky navrhované dôkazy, ale majú možnosť sa rozhodnúť, ktoré dôkazy vykonajú (§ 24 ods.\n3 daňového poriadku) a pokiaľ nejaké považujú za neprínosné alebo málo prínosné pre objasnenie\ndanej veci, je na mieste, aby nevykonanie navrhnutých dôkazov zdôvodnili, čo sa v prejednávanej veci\n\naj stalo. Daňové orgány v súlade so zásadami logiky ozrejmili aj dôvody nevykonania ďalších žalobcom\nnavrhovaných dôkazov (napr. opakovanie výsluchov náhodne vybraných pracovníkov, s ktorých skoršími\nvýsluchmi sa daňové orgány oboznámili a pod.), ktoré aj podľa súdu nemajú spôsobilosť priniesť\nodpovede na zásadné otázky konania týkajúce sa primárne identity či fungovania dodávateľských\nsubjektov.\n58. Daňové konanie slúži na to, aby boli verifikované tvrdenia daňového subjektu, ktorý má zvýšené\npovinnosti vo vzťahu k preukazovaniu splnenia podmienok pokiaľ si uplatňuje nároky, ktoré mu umožňuje\nzákon o DPH. Vzhľadom k tomu, že materiálny aj formálny obsah daňových dokladov sa nedal\npreveriť v rámci daňového konania, výpovede neboli určité a nedostalo sa im verifikácie v ďalšom\nvykonanom dokazovaní, možno konštatovať, že daňové orgány brali do úvahy aj zistené skutočnosti,\nktoré svedčili v prospech žalobcu, keď mu uznali náklady na dve zamestnankyne spoločnosti A., B..\nOhľadom ostatných zamestnancov/ osôb so zahraničnými menami, ktoré sa nedali preveriť či dohľadať,\na to ani u priameho dodávateľa žalobcu, nie len u subdodávateľov (čo mohlo o to viac podporiť tvrdenia\nžalobcu), sa nebolo možné oprieť o žiadne relevantné dôkazy, ktoré by verifikovali tvrdenia obsiahnuté\nv predkladaných daňových dokladoch.\n59. Čo sa týka ostatných námietok žalobcu ohľadom excesov daňových orgánov pri zisťovaní\nskutkového stavu, irelevantných záverov o nelegálnom zamestnávaní na strane žalobcu a ostatných\ndodávateľov, nemožnosti pripisovať nekontaktnosť subdodávateľov na vrub žalobcovi a pod., súd\ndodáva, že tieto informácie slúžia na dokreslenie celej situácie a v kontexte so všetkými ostatnými\nvykonanými dôkazmi prispievajú k záveru, ku ktorému daňové orgány dospeli. Súd sa nestotožňuje\ns názorom žalobcu, že by napadnuté rozhodnutia mali stáť práve a iba na týchto nepriamych dôkazoch\na záveroch z nich o nelegálnom zamestnávaní, ale tieto skôr len dotvárajú celkový obraz o dodávke\ndeklarovaných služieb, čo súd nemá dôvod považovať za nesúladné so zákonom, osobitne keď ako\ndôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre\nsprávne určenie dane (§ 24 ods. 4 daňového poriadku).\n60. Zároveň súd dáva do pozornosti, že žalobcovi nebol priznaný nadmerný odpočet dane z dôvodu\nnedostatkov na strane dodávateľov či subdodávateľov, čím sa bránil žalobca, ale z dôvodu, že\nžalobca neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení, pretože sám neprekladal (alebo si nezabezpečil)\ndostatočné ani vierohodné dôkazy. Prípadné doklady predložené zo strany dodávateľov alebo\nsubdodávateľov mu mohli byť len na prospech, resp. seriózni dodávatelia, subdodávatelia by svojimi\nevidenciami mohli pomôcť vydokladovať dodanie služieb, k čomu v tomto prípade nedošlo, preto keďže\nsa žalobca v rámci dokazovania nemohol spoľahnúť na doklady a evidencie od dodávateľov, bolo na\nžalobcovi, aké dôkazy si zabezpečil a aké dôkazy v rámci daňového konania predložil.\n61. Napokon súd k žalobcom neodôvodnene namietanej dĺžke daňového konania uvádza, že žalobca vo\nsvojej argumentácií opomenul zohľadniť prerušenie daňovej kontroly z dôvodu medzinárodnej výmeny\ninformácií. V tom musí súd prisvedčiť žalovanému; daňová kontrola začala 11.02.2020, prerušená bola\nod 15.05.2020 do 04.12.2020 a protokol bol žalobcovi doručený dňa 04.08.2021, t. j. celkovo prerušenie\ntrvalo 204 dní a daňová kontrola trvala 337 dní, t. j. bola vykonaná v zákonom stanovenej lehote v súlade\ns § 46 ods. 10 v spojitosti s § 61 ods. 1 písm. b) a ods. 5 daňového poriadku. Rovnako predĺženie lehoty\nna vydanie rozhodnutia bolo v súlade s ust. § 65 ods. 2 daňového poriadku.\n62. Pokiaľ ide o judikatúru, na ktorú sa odvoláva žalobca, ktorej prevažná časť sa týka práve podvodného\nkonania, túto nie je možné celkom priliehavo použiť na prejednávanú situáciu z dôvodu, že daňový\npodvod nebol kvalifikovaný v tejto veci. Žalobcom poukazované recentné rozsudky Súdneho dvora EÚ\n(Ferimet č. C-281-20 a Kemwater ProChemie č. C-154-20) tiež nemožno aplikovať; žalobca žiadnym\nspôsobom v priebehu preskúmavaného administratívneho konania neprodukoval dôkazy ani tvrdenia\no tom, že by mu predmetné služby dodali iní dodávatelia, ako boli uvedení na kontrolovaných faktúrach\na sám žalobca v rámci celého daňového konania predkladal dôkazy a navrhoval doplnenie dokazovania\nna potvrdenie jeho tvrdení o dodaní predmetných služieb práve dodávateľmi A., B. a F. B.. Rovnako\ntak možno konštatovať, že ani z dokazovania správcu dane nevyplynula existencia iného platiteľa\ndane, ktorý by mal dodať predmetné služby žalobcovi. Preto uvedený obsah produkovaných dôkazov\na výsledky preverovania predkladaných daňových dokladov bránia tomu, aby boli právne závery\nvyplývajúce zo žalobcom poukazovanej judikatúry v prípade rozsudkov Ferimet a Kemwater Pro Chemie\naplikované na prejednávanú vec.\n\n63. V zmysle vyššie uvedeného mal súd za to, že vo veci vykonané dokazovanie poskytuje\ndostatočný podklad pre závery prijaté daňovými orgánmi, ktoré zodpovedajú zásadám logického\nmyslenia a správneho uváženia a že z neho vyplývajúce pochybnosti o priebehu obchodov žalobcom\ndeklarovaným spôsobom odôvodňujú záver o nenaplnení zákonných podmienok odpočítania dane.\nDaňové orgány sa v konaní nedopustili procesných pochybení, ktorých následkom by mohlo byť vydanie\nnezákonného rozhodnutia a v obsahu svojich rozhodnutí, zrozumiteľne vysvetliac dôvody prijatých\nzáverov, sa vysporiadali s celým rozsahom argumentácie žalobcu. Súd nezistil žalobcom tvrdené\npochybenia ani v zisťovaní skutkového stavu zo strany daňových orgánov a ani nesprávnosť v ich\nprávnom posúdení. Správny súd, po vykonaní súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia\nako aj postupu predchádzajúceho jeho vydaniu, nezistil pochybenia namietané žalobcom ako majúce\nza následok nezákonnosť rozhodnutia žalovaného, a vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností\na citovaných ustanovení zákonov, žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.\n64. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy\nkonania nepriznal, pretože z obsahu spisu nevyplýva, že by mu trovy konania vznikli, pričom orgánu\nštátnej správy, ktorým žalovaný nepochybne je, možno priznať trovy konania iba výnimočne.\n65. Tento rozsudok prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0\n4 SSP).\n\n(§ 139 ods.\n\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať v lehote 30 dní odo dňa jeho\ndoručenia na Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP účinného do 30.06.2023 v spojení\ns § 493e SSP v znení neskorších predpisov).\nKasačná sťažnosť proti tomuto rozsudku má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a/ SSP).\nV kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a)\noznačenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,\nc) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440\nSSP sa podáva (sťažnostné body) a d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body\nmožno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).\nKasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP,\nak bolo rozhodnuté v ich neprospech (§ 442 ods. 1 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej\nsťažnosti zastúpený advokátom v zmysle § 449 ods. 1 SSP. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa\nmusia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak\nmá sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje,\nvysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ide o konania o správnej žalobe podľa § 6\nods. 2 písm. c) a d) SSP, alebo je žalovaným Centrum právnej pomoci.\nKasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil\nzákon tým, že\na) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,\nc) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a\nnekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,\ne) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,\nf) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\ng) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,\nh) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,\ni) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo\nj) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)\n\nDôvod kasačnej sťažnosti uvedený v písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania\npred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:f7cef055-482b-46ac-962b-39f2bd4deabf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.705.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 705/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 705/2017 z 15. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-15", "citacie_n": 876, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.705.2017.1"}], "citovane_v": []}