{"guid": "4a68ab05-3ac9-486f-b05e-a3671a4f018f:a91e9f98-0fda-492b-a132-3a2e6c95a822", "ecli": "ECLI:SK:OSZV:2024:6724201704.4", "spisova_znacka": "18C/30/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 18C/30/2024 z 1. 10. 2024", "citacia": "rozsudok Okresného súdu Zvolen z 1. októbra 2024, sp. zn. 18C/30/2024, ECLI:SK:OSZV:2024:6724201704.4", "identifikacne_cislo": "6724201704", "sud": {"guid": "sud_145", "nazov": "Okresný súd Zvolen", "typ": "okresny", "slug": "okresny-sud-zvolen"}, "sudca": "Mgr. Janette Nôtová", "sudca_id": 2191, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-janette-notova-2191", "datum_vydania": "2024-10-01", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami", "Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "17Co/9/2025", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "guid": "5388dba7-a28c-4623-9c94-de802046d666:247411cc-e8b4-4876-986a-540728aef77b", "datum": "2025-09-30", "vztah": "potvrdene"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "nazov": "§ 255 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-853.odsek-1", "nazov": "§ 853 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-853.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-853"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-1", "nazov": "§ 13 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "nazov": "§ 11 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-43.odsek-1", "nazov": "§ 43 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-43.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-43"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-42", "nazov": "§ 42 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-42", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-42"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-40", "nazov": "§ 40 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-40"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-19", "nazov": "§ 19 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-19", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-19"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-853", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-13", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-11", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-43", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-42", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-40", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-19"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a91e9f98-0fda-492b-a132-3a2e6c95a822", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSZV:2024:6724201704.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:OSZV:2024:6724201704.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:OSZV:2024:6724201704.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nOkresný súd Zvolen\n18C/30/2024\n6724201704\n01. 10. 2024\nMgr. Janette Nôtová\nECLI:SK:OSZV:2024:6724201704.4\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nOkresný súd Zvolen samosudkyňou Mgr. Janette Nôtovou, v občianskoprávnom spore žalobcu: A. B.,\nnar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXX/XX, XXX XX D., občan SR, zast.: Mgr. Ivan Bugri, advokát, IČO: 42\n307 155 so sídlom Námestie SNP 23, 960 01 Zvolen, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene\nktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866 so sídlom Pribinova 2, 812 72\nBratislava - mestská časť Staré Mesto, o zaplatenie 7.743,52 Eur, takto\nrozhodol:\nI/ Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 7.743,52 Eur v lehote do 3 (troch) dní\nod právoplatnosti tohto rozsudku.\nII/ Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % v lehote do 3\n(troch) dní od právoplatnosti uznesenia súdu I. inštancie o ich výške.\nodôvodnenie:\n1. Žalobca podal na tunajšom súde dňa 09. 04. 2024 žalobu, ktorou sa domáhal voči žalovanému\nnáhrady škody spôsobenej porušením práva Európskej únie z dôvodu nesprávnej resp. neúplnej\ntranspozície smernice Európskeho parlamentu a rady č. 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých\naspektoch organizácie pracovného času, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom\na záchrannom zbore, za ktorú zodpovedá žalovaný na princípe absolútnej objektívnej zodpovednosti.\nŽalobca uviedol, že je príslušníkom hasičského a záchranného zboru od 01. 10. 2002, vykonáva\nštátnu službu na Hasičskej stanici v E. v služobnom pomere v súlade so zákonom č. 315/2001 Z. z..\nSlužobný čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne tak, že pracovný čas sa skladá z výkonu\nslužby a určenej služobnej pohotovosti. Do konca roku 2021 boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 17hodinový výkon služby, po ktorom nasledovala určená 7-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku,\nod 01. 01. 2022 sú pracovné zmeny rozvrhnuté na 16- hodinový výkon služby, po ktorom nasleduje\nurčená 8-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, t. j. v rámci jednej pracovnej smeny strávi na\npracovisku sústavne 24 hod. Okrem určenej pohotovosti mu ako hasičovi môže byť (a aj pravidelne\nbýva) nariadená služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ\n(ďalej aj „nariadená služobná pohotovosť“). Obe služobné pohotovosti, či už určená služobná pohotovosť\npodľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, rovnako ako ani nariadená služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ,\nsa nezapočítavajú do pracovného času, na výplatnej páske za príslušný kalendárny mesiac je uvedený\nlen súhrnný počet odpracovaných hodín služobnej pohotovosti. Za vykonávanie určenej služobnej\npohotovosti je hasič odmeňovaný za každú hodinu pohotovosti peňažnou náhradou vo výške 15%\nzo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu (ak je služobná pohotovosť vykonávaná v\nbežný služobný deň), resp. peňažnou náhradou vo výške 30% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho\nslužobného platu, ak je služobná pohotovosť vykonávaná v deň služobného pokoja (v deň štátneho\nsviatku) – viď § 122 ods. 1 ZoHaZZ. Služobná pohotovosť je rozdelená na aktívnu časť (práca nadčas)\na neaktívnu časť. Služobná pohotovosť je určovaná na čas nočných hodín. Do konca roka 2021 (v\n\nčase rozvrhu pracovných zmien 17/7) boli služobné pohotovosti vykonávané v čase 22:30 – 05:30\nhod., od začiatku roka 2022 (pri rozvrhu pracovných zmien 16/8) sú služobné pohotovosti vykonávané\nv čase 22:00 – 06:00 hod. V prípade vyhlásenia poplachu počas služobnej pohotovosti, kedy sú ako\nhasiči vysielaní na zásah, sa služobná pohotovosť mení na prácu nadčas. Takto sa striedajú 3 hasičské\nsmeny, t. j. každý tretí deň každá pracovná smena odslúži 24 hod a následne je 2 dni voľna. Mesačne\nkaždá hasičská smena odslúži 10 až 11 pracovných smien, v službe strávi bežne 240 až 264 hodín\nmesačne. Do tohto času však nie sú zahrnuté hodiny nadčasov. Vzhľadom na uvedené, služobný čas\nhasiča je rozdelený tak, že každý hasič v zmenovej službe má za rok (365 dní), pri naplánovanej 24\nhodinovej službe na každý tretí deň, odpracovať 121,67 zmenových služieb (365 dní / 3 zmeny). Ročne\nje to teda priemerne 2.920 odpracovaných hodín (121,67 zmenových služieb x 24 hodinová služba). V\nžalovanom období apríl 2021 – február 2024 vrátane, len v rámci samotnej určenej služobnej pohotovosti\n(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ) priamo nadväzujúcej na výkon zmenovej služby (teda v tzv. 15%-nej a 30%-nej\npohotovosti) žalobca odpracoval v období od apríla 2021 do decembra 2021 vrátane: 408,18 hodín,\nv období od januára 2022 do decembra 2022 vrátane: 726,25 hodín, v období od januára 2023 do\ndecembra 2023 vrátane: 715,95 hodín, v januári a februári 2024: 120 hodín.. Za žalované obdobie apríl\n2021 – február 2024 vrátane odpracoval spolu 1970,38 hodín určenej služobnej pohotovosti, pritom\ncelkovo odpracoval spolu 2382,88 hodín služobnej pohotovosti (určenej + nariadenej), pričom žiadna\nz týchto odpracovaných hodín služobnej pohotovosti mu nebola započítaná do pracovného času. Jeho\npriemerný týždenný pracovný čas počas celého žalovaného obdobia od apríla 2021 do februára 2024\nvrátane, dosiahol 53,71 hodín týždenne. Žalobca zdôraznil, že počas pracovnej pohotovosti aj v jej\nneaktívnej časti sa musí zdržiavať na pracovisku, z ktorého sa nesmie vzdialiť a musí byť vždy pripravený\nna vykonanie zásahu. Pri vyhlásení výjazdu sa tento vykonáva do 1 min. Napriek tomu neaktívna\nčasť pracovnej pohotovosti sa nezapočítava do fondu pracovného času, čo sa prejaví tak, že aj keď\nreálne v súvislosti so služobnou činnosťou je na pracovisku, v rámci fondu pracovného času sa mu toto\nnevykazuje. V praxi sa to prejavuje tak, že napriek tomu, že napr. v mesiaci január 2022 sa v jeho fonde\npracovného času uvádza počet hodín 168, tento údaj nezohľadňuje ďalších 64 hodín odpracovanej\nslužobnej pohotovosti. Potom sa javí, že za mesiac január 2022 bol jeho priemerný týždenný pracovný\nčas len 37,92 hodín (168 hodín za mesiac : 4,43 týždňa = priemer 37,92 hodín za týždeň), avšak\nv skutočnosti bol jeho priemerný týždenný pracovný čas 52,37 hodín (celkovo spolu so započítaním\nodpracovaných pohotovostí spolu 232 hodín za mesiac : 4,43 týždňa = 52,37 hodín za týždeň). Poukázal\nna podrobný prepočet uvádzaný v ďalšom texte žaloby: Spolu služobná pohotovosť určená podľa §\n92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ za žalované obdobie roku 2021 bola v\nrozsahu 517,85 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2021 pripadá v priemere 39,29 pracovných\ntýždňov, za uvedený časový úsek roku 2021 dosiahol žalobcov priemerný týždenný pracovný čas 53,13\nhodín (2087,58 hodín : 39,29 týždňov). Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a\nnariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ za žalované obdobie roku 2022 bola v rozsahu 901,58 hodín. Na\nuvedené časové obdobie roku 2022 pripadá v priemere 52,14 pracovných týždňov, za uvedený časový\núsek roku 2022 dosiahol žalobcov priemerný týždenný pracovný čas 55,76 hodín (2907,08 hodín : 52,14\ntýždňov). Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods.\n2 ZoHaZZ za žalované obdobie roku 2023 bola v rozsahu 843,45 hodín. Na uvedené časové obdobie\nroku 2023 pripadá v priemere 52,14 pracovných týždňov, za uvedený časový úsek roku 2023 dosiahol\nžalobcov priemerný týždenný pracovný čas 54,09 hodín (2820,50 hodín : 52,14 týždňov). Spolu služobná\npohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ za žalované\nobdobie roku 2024 bola v rozsahu 120 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2024 pripadá v priemere\n8,57 pracovných týždňov, za uvedený časový úsek roku 2024 dosiahol žalobcov priemerný týždenný\npracovný čas 51,86 hodín (444,50 hodín : 8,57 týždňov). Je zrejmé, že jeho priemerný týždenný pracovný\nčas počas žalovaného obdobia pravidelne značne presahoval nielen 40 hodinový týždenný služobný\nčas príslušníka HaZZ tak, ako to ustanovuje § 85 ods. 2 ZoHaZZ, ale aj maximálne prípustný týždenný\npracovný čas v dĺžke 48 hodín tak, ako to ustanovuje článok 6 písm. b) Smernice. K tejto skutočnosti\npritom dochádza v dôsledku skutočnosti, že žiadna z hodín odpracovanej služobnej pohotovosti nie\nje započítavaná do fondu pracovného času, keďže vnútroštátna právna úprava v ZoHaZZ služobnú\npohotovosť hasičov nepovažuje za služobný (pracovný) čas, čo je v rozpore s článkom 2 ods. 1 Smernice\na konštantnou judikatúrou Súdneho dvora.\n1.1. Smernica predstavuje normu komunitárneho práva, ktorú je Slovenská republika ako členský\nštát Európskej únie povinná dodržiavať. Vychádza sa zo zásady prednosti komunitárneho práva, t. j.\nže právne predpisy Európskej únie majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi členských štátov. Na\nzáklade princípu prednosti komunitárneho práva a jeho priameho účinku je založená zodpovednosť\nčlenského štátu v prípade jeho chybnej aplikácie, alebo opomenutia aplikácie, pričom osoby, ktoré sú\n\ntakýmto konaním poškodené, sa môžu voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Zodpovednosť\nštátu je absolútna a objektívna, členský štát sa nemôže za žiadnych okolností zbaviť zodpovednosti,\nani sa z nej exkulpovať. Povinnosť súdov Slovenskej republiky dodržiavať komunitárne právo je\nexplicitne zakotvená v Ústave Slovenskej republiky článok 144 ods. 1 a článok 7 ods. 2, ods.5. Takéto\nposudzovanie vyplýva aj z konštantnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok C-106/77\nzo dňa 9. 3. 1978, rozsudok C-429/09 zo dňa 25. 11. 2010). Žalobca tvrdil, že ním spomínaná smernica\nnebola správne (resp. vôbec v časti) transponovaná do právneho poriadku SR, konkrétne do ustanovení\nzákona č. 315/2001 Z. z., čím sú ustanovenia tohto zákona v rozpore s článkom 2 ods. 1 a článkom 6\npísm. b Smernice. Aktuálne znenie zákona o HaZZ umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť služobný čas\npríslušníka HaZZ tak, že tento pravidelne de facto sústavne prekračuje smernicou stanovený maximálny\n48 hodinový týždenný pracovný čas. Základný problém je v obsahu pojmu pracovný čas tak, ako ho\nstanovuje smernica a judikatúra súdneho dvora, oproti úprave v zákone o HaZZ. V článku 2 Smernice\nje vymedzený pojem pracovného času ako akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa\npokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi\npredpismi a / alebo praxou. Čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Súdny\ndvor vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že čas pracovnej (služobnej) pohotovosti treba v celom\nrozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času. Rozhodujúcim\nfaktorom pre záver naplnenia pojmu „pracovný čas“ je skutočnosť, že pracovník je povinný byť prítomný\nna mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby (rozsudok súdneho\ndvora C-518/15). V ustanoveniach § 85 ods. l, 2 zákona o HaZZ je vymedzený služobný čas ako časový\núsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Služobný čas\npríslušníka je 40 hod týždenne. V ďalších ustanoveniach § 86 až § 94 zákona o HaZZ vymedzuje\npojmy nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok\nmedzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba\nnadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Zo žiadneho ustanovenia zákona však nevyplýva, že by\nslužobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času\na v skutočnosti sa tak čas služobnej pohotovosti nezapočítava do pracovného času príslušníka HaZZ,\nz čoho vyplýva rozpor ZoHaZZ s čl. 2 ods. 1 Smernice. Tu je zjavný rozdiel aj medzi zákonom o HaZZ\na všeobecným pracovnoprávnym predpisom, a to Zákonníkom práce, ktorý v § 96 ods. 2 výslovne\nustanovuje, že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon\npráce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný\nčas. Táto právna úprava Zákonníka práce však nie je aplikovateľná na služobný pomer príslušníka\nHaZZ. Keďže zákon o HaZZ nepovažuje služobnú pohotovosť hasičov za súčasť ich služobného času,\nv tejto skutočnosti spočíva rozpor zákona o HaZZ s komunitárnym právom ust. čl.2 ods. 1 Smernice,\nako aj judikatúrou súdneho dvora. Smernica pritom neumožňuje, aby členské štáty prijali inú definíciu\npojmu „pracovný čas“, než ako je definícia tohto pojmu obsiahnutá v Smernici. Článok 6 písm. b)\nSmernice predstavuje pravidlo sociálneho práva Európskej únie s osobitným významom, z ktorého má\nmať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti\na ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre\npriemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy ako\naj pracovnú (služobnú) pohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také\nčinnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo so súhlasom dotknutého pracovníka. Súdny dvor\npritom už opakovane rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6\npísm. b) Smernice tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný\nčas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom\nobmedzia. Vzhľadom však na účelové oddelenie služobnej pohotovosti od služobného (pracovného)\nčasu, kedy služobná pohotovosť nie je započítavaná do fondu pracovného času, sa potom formálne\nz hľadiska vykazovania fondu pracovného času javí, že služobný čas neprekračuje 48 hodín týždenne.\nSlužobná pohotovosť, ktorá je žalobcovi nariaďovaná a ktorú odpracuje v zmysle vnútroštátnej právnej\núpravy, nie je považovaná za súčasť jeho služobného času. Inak povedané, ak by zákon o HaZZ pojem\nslužobný čas v súlade s judikatúrou súdneho dvora zahŕňal aj služobnú pohotovosť, bez akýchkoľvek\npochybností z formálneho hľadiska by služobný čas hasičov prekračoval 48 hodín týždenne. Je teda\nmožné jednoznačne a bez pochybností uzavrieť, že vnútroštátna právna úprava v zákone č. 315/2001\nZ. z. o Hasičskom a záchrannom zbore je v rozpore s článkom 2 ods. 1 a článkom 6 písm. b) Smernice.\nZo skutkového stavu opísaného v žalobe a z priložených listinných dôkazov je zároveň preukázané,\nže žalobcov priemerný týždenný pracovný čas za žalované obdobie apríl 2021 – február 2024 vrátane,\npredstavuje 53,71 hodín týždenne, čo je nepochybne viac, než ktorý čas ako maximálny týždenný\n\npracovný čas povoľuje článok 6 písm. b) Smernice. Je teda zjavné, že žalobcove právo vyplývajúce z\nustanovenia článku 6 písm. b) Smernice bolo a naďalej je pravidelne porušované.\n1.2.\nPokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore, z rozsudku Súdneho dvora C-429/09 zo\ndňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß jednoznačne vyplýva, že článok 6 písm. b) Smernice má priamy\núčinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi\nsúdmi. Je nepochybné, že ako jednotlivec sa touto žalobou môže voči žalovanému štátu domáhať\nnáhrady škody vzniknutej mu porušením úniového práva, a teda jeho aktívna vecná legitimácia v tomto\nkonaní je jednoznačne daná. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, tu je potrebné vziať na\nzreteľ ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené\njednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých\nje Únia založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to\nbez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán\nmá podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Podľa judikatúry\nSúdneho dvora môže náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny\nsubjekt, ale aj samotný štát, pričom právo Únie nijako nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť\nverejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má\nsamotný členský štát. Pasívne vecne legitimovaným subjektom v takomto konaní je teda štát –\nSlovenská republika. V mene žalovaného Slovenskej republiky koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán,\ndo pôsobnosti ktorého spadá Hasičský a záchranný zbor, ministerstvo bolo tiež garantom právnej\núpravy, zákon č. 315/2001 Z. z.\n1.3. Súdny dvor vo svojej judikatúre konštantne uvádza, že poškodený jednotlivec má právo na náhradu\nškody porušením úniového práva zo strany štátu v prípade, ak sú splnené 3 podmienky: a/ cieľom\nporušenej právnej normy únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, b/\nexistencia škody, c/ priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou. Ak sú splnené všetky\n3 uvedené podmienky, je štát povinný napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva\nupravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu. K splneniu prvej podmienky žalobca uviedol, že\nčlánok 6 písm. b/ Smernice stanovuje minimálnu požiadavku na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia\npri práci tým, že stanovuje povinnosť členským štátom ustanoviť maximálnu 48-hodinovú hranicu pre\npriemerný týždenný pracovný čas, ktorá zahŕňa aj nadčasy. S poukazom na čl. 22 ods. 1 Smernice sa\nod tejto povinnosti nemožno odchýliť, ak ide o také činnosti, akou je činnosť hasičov, a to ani vtedy,\nak by k prekročeniu 48 hodinovej hranice došlo so súhlasom dotknutého pracovníka. Je tak zjavné\na nepochybné, že cieľom smernice je priznať právo jednotlivcovi – pracovníkovi. Z judikatúry súdneho\ndvora vyplýva, že vždy a v každom jednotlivom prípade sa porušenie práva únie považuje za dostatočne\nzávažné, ak je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora v danej oblasti. Žalobca poukázal na ním\ncitované rozhodnutia súdneho dvora, s ktorými je aktuálna právna úprava zákona o HaZZ v zjavnom\nrozpore. Dospel jednoznačne k záveru, že je splnená aj podmienka dostatočnej závažnosti porušovania\nprávnej normy únie. K existencii škody žalobca uviedol, že Smernica samotná neobsahuje ustanovenia\ntýkajúce sa procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení, rovnako neobsahuje ani kritériá\nzakotvujúce spôsob určenia výšky nároku na náhradu škody. Podmienky náhrady škody stanovené\nvo vnútroštátnej právnej úprave nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných\nvnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli\nk praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). Náhrada\nškody musí spĺňať aj požiadavku primeranosti (rozsudok Súdneho dvora vo veci Brasserie du pecheur a\nFactortame). Náš právny poriadok neobsahuje žiadne konkrétne ustanovenia pre posúdenie a určenie\nvýšky náhrady škody, ktorá vznikla porušením práva únie. Subsidiárne sa tak má použiť vnútroštátne\nprávo pri zachovaní princípu ekvivalencie a efektivity. Žalobca tak pri posudzovaní nároku na náhradu\nškody poukazuje na analogické použitie ustanovení slovenského právneho poriadku obsahom a účelom\nnajbližšie, t. j. § 11 až 13 Občianskeho zákonníka. Žalobca uviedol, že vzhľadom na skutkový stav\nopísaný v žaloby je zrejmé, že dlhoročne a fakticky sústavne dochádza k porušovaniu osobnostných práv\nžalobcu na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity spočívajúce v porušení práva na primeranú\ndobu odpočinku, ako aj k porušeniu práva na súkromie a rodinný život a to všetko v príčinnej súvislosti\ns tým, že v dôsledku nezapočítania odpracovaných hodín služobnej pohotovosti do pracovného času\npravidelne odpracoval viac, než pripúšťa článok 6 písm. b) Smernice. Jeho osobnostné práva sú pritom\nv dôsledku uvedeného porušované sústavne a dlhoročne, nielen teda počas žalovaného obdobia. Práca\nhasiča je pritom veľmi zodpovednou prácou, ktorú vníma ako poslanie. Pri svojej práci neraz nasadzuje\nsvoj vlastný život, preto o to viac nevyhnutne a dôvodne potrebuje dostatočný odpočinok po práci na\nregeneráciu fyzických a psychických síl, čoho sa mu však v dôsledku sústavného porušovania práva na\nprimeranú dobu odpočinku nedostáva. Prichádza o čas, ktorý by inak chcel venovať najmä svojej rodine\n\nči iným aktivitám nesúvisiacim s pracovným zaradením. Poukázal na to, že bežne odpracuje približne 5\naž 8 hodín nad rámec maximálneho 48-hodinového týždenného pracovného času, mnohokrát však aj\noveľa dlhšie. Nie sú žiadnou výnimkou ani týždne, kedy plnením pracovných povinností strávi 80 – 100\nhodín za týždeň, kde takáto situácia nastáva vtedy, ak na daný týždeň mu vyjdú 3 zmeny a k tomu naviac\nešte nejaké pravidelné školenie resp. opakované preškoľovanie, kurz čí výcvik. Povinné výcviky, kurzy a\nškolenia (ktoré sa cyklicky opakujú) sú pritom spravidla vykonávané mimo služobného času, teda práve\nv čase 2 dní medzi zmenami, ktoré by mali predstavovať voľno po práci. Ako hasič slúžiaci v minimálne\n24 hodinovej zmene pracuje v režime „od rána do rána“ a má teda v porovnaní s bežnými ľuďmi úplne\nprevrátený spánkový režim a narušený nočný spánok. Deň, kedy sa ráno vracia zo služby a ktorý má\nbyť jedným z 2 voľných dní medzi služobnými zmenami, častokrát venuje len nevyhnutnej regenerácii\nznačného vyčerpania a nevyspatosti tak, aby nasledujúci deň bol schopný znova plnohodnotne fungovať\nv bežnom živote. A práve medzi zmenami musí častokrát absolvovať aj rôzne povinné školenia,\nprípadne je povolaný do tzv. nariadenej služobnej pohotovosti a teda častokrát ani tie 2 dni voľna\nmedzi pracovnými zmenami reálne nemá. Tým, že služobný čas zásahových hasičov je nastavený a\nporovnávaný s tzv. dennými príslušníkmi HaZZ (ktorí nevykonávajú zásahovú činnosť), ktorých pracovný\nčas je rovnomerne rozvrhnutý na 40 hodín týždenne a 5 pracovných dní. Napriek tomu, že je hasič v\npráci reálne podstatne dlhšie, ak napr. hasič odpracuje v mesiaci „len“ 9 zmien (a na pracovisku tak strávi\nminimálne 9 x 24, teda 216 hodín), vykázaných mu je len 9 x 16 = 144, čo znamená chýbajúcich 16 hodín\ndo 160 hodinového fondu pracovného času, takže mu formálne chýbajú „neodpracované“ hodiny na\nsplnenie fondu pracovného času. Tieto „chýbajúce“ hodiny následne musí hasič buď prísť dopracovať,\nalebo sa tieto „neodpracované“ hodiny vykompenzujú náhradným voľnom, ktoré hasič dostane za tie\nhodiny, ktoré strávi na kurzoch, výcvikoch či školeniach, na ktorých sa zúčastňuje spravidla v čase jeho\nmedzizmenového voľna. V takomto prípade teda v skutočnosti žiadne reálne „náhradné voľno“ nečerpá.\nOkrem toho, aj vo všeobecnosti môže len zriedkavo čerpať náhradné voľno vtedy, kedy sám chce,\nkeďže sa musí prispôsobovať fungovaniu hasičských zmien, ktoré fungujú na tzv. minimálnych stavoch.\nPočet príslušníkov v rámci tzv. minimálnych stavov sa na hasičskej stanici v E. viackrát menil, napr.\nv r. 2021 bol plný stav zmeny 9 príslušníkov a minimálny stav 6 príslušníkov, aktuálne je plný stav 11\npríslušníkov a minimálny stav 7 príslušníkov. Podľa pokynov ak sa slúži na minimálnom stave zmeny,\nostatní príslušníci musia čerpať buď náhradné voľno alebo dovolenku. To potom znamená, že náhradné\nvoľno čerpá nie vtedy, kedy sám chce, ale spravidla podľa toho, aby na zmene v daný deň pracovali\nlen 7-mi príslušníci a zvyšní členovia zmeny musia zostať doma. Takéto fungovanie a prioritné čerpanie\n„náhradného voľna“ má potom zároveň vplyv aj na možnosť čerpania dovoleniek, ktoré reálne nestíha\nvyčerpať a pravidelne ich prenáša do ďalších rokov, ev. je nútený ich častokrát čerpať vtedy, kedy ich\nreálne nepotrebuje. Skutočnosť, že v práci dlhoročne trávi neprimerane dlhý čas, má značne nepriaznivý\nvplyv na kvalitu jeho súkromného života a nevyhnutne sa dotýka nielen jeho samotného, ale aj jeho\nnajbližších. Prichádza totiž o ten čas, ktorý by inak (pri dodržiavaní rozsahu pracovného času či už podľa\nZoHaZZ, alebo „aspoň“ podľa Smernice) bol jeho voľným časom a ktorý by tak mohol venovať svojej\nrodine a najbližším, priateľom, voľnočasovým aktivitám či akokoľvek inak podľa vlastného rozhodnutia,\nje tak porušované jeho základné právo na ochranu súkromia a rodinného života. Tento čas mu už nikto\nnevráti a žalovaná náhrada škody v podobe nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje len čiastočnú\nnáhradu utrpenej ujmy. Nie je možné odo neho (ale ani od jeho kolegov) spravodlivo požadovať, aby\ntento stav ďalej znášali bez akéhokoľvek odškodnenia o to viac, že žalovaný o tomto protiprávnom stave\nuž aspoň 10 rokov objektívne vie, a to z niekoľkých stoviek súdnych rozhodnutí v takýchto sporoch.\nNapriek tomu žalovaný doposiaľ nič nespravil pre to, aby tento protiprávny stav odstránil, práve naopak,\nzjavne ho naďalej vedome udržiava. Žalobca poukázal aj na právny názor Najvyššieho súdu ČR, ktorý\nv rozsudku sp. zn. 30Cdo/2865/2015 zo dňa 20.01.2016, že v prípade dokazovania nemajetkovej\nujmy v obdobných prípadoch je na priznanie nároku podstatné posúdenie, či by takú ujmu, o ktorú\nv tomto prípade ide, ako zásadnú ujmu pociťovala aj iná osoba v obdobnom postavení. Ujmu, ktorú\nprekračovaním maximálnej hranice pracovného času trpí žalobca, by ako zásadne negatívnu ujmu na\nsvojich osobnostných právach pociťoval absolútne každý, kto by sa nachádzal v takejto pozícii. Dostatok\nvoľného času nielen na fyzický odpočinok, ale aj na možnosť trávenia času so svojimi najbližšími, či\niné aktivity má totiž nepochybne zásadný vplyv na to, ako kvalitne jednotlivec prežíva svoj každodenný\nživot, špecificky, ak vykonáva tak náročnú prácu, akou práca zásahového hasiča nepochybne je. V\ndanom prípade porušovaním článku 6 písm. b) Smernice je porušované aj základné právo na ochranu\nzdravia, ktoré je ako jedno z najvýznamnejších osobnostných práv zakotvených v Ústave (čl.40 ÚSR).\nZároveň však porušovaním Smernice dochádza aj k porušovania základného práva na spravodlivé a\nuspokojujúce pracovné podmienky, ktoré rovnako zakotvuje Ústava (čl. 36 ÚSR). Vzhľadom na uvedené\nskutočnosti, vychádzajúc z povahy škody, ktorá má v tomto prípade nemajetkovú povahu (strata času\n\nodpočinku a s tým súvisiace porušenia práva na ochranu zdravia, súkromia a rodinného života), je v\nslovenskom právnom poriadku nutné analogicky použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy\nfyzickej osoby podľa ustanovení § 11 – 13 Občianskeho zákonníka, keďže tieto ustanovenia upravujú\nvzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody porušením úniového práva ako je to v tomto\nprípade. S poukazom na uvedené skutočnosti je splnená aj druhá podmienka nároku na náhradu škody,\nktorou je vznik škody resp. ujmy, pričom táto má v podmienkach slovenského právneho poriadku pri\npoužití analógie povahu nemajetkovej ujmy, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Napokon pokiaľ\nide o tretiu podmienku, ktorou je existencia príčinnej súvislosti medzi porušením článku 6 písm. b)\nSmernice a škodou vo forme nemajetkovej ujmy, aj túto považuje za naplnenú. Ak by totiž žalovaný\nsprávne prebral ustanovenia článku 2 ods. 1 a článku 6 písm. b) Smernice do zákona č. 315/2001 Z.\nz. o Hasičskom a záchrannom zbore, resp. ak by boli tieto ustanovenia z materiálnej stránky v praxi\ndodržiavané, nedochádzalo by k porušovaniu práva na maximálny 48 - hodinový týždenný pracovný čas\na teda nedošlo by ani k strate času odpočinku, na ktorý by žalobca mal nárok, ak by bol maximálny\ntýždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením Smernice dodržaný. Nemožno pritom opomenúť\nani nedodržiavanie a ešte zásadnejšie je prekračovanie vnútroštátnej právnej úpravy pracovného času\nhasičov, kedy § 85 ods. 2 ZoHaZZ stanovuje 40 – hodinový pracovný čas hasičov a podľa Kolektívnych\nzmlúv vyššieho stupňa pre príslušníkov HaZZ na rok 2021 mal byť služobný čas príslušníka 38 hodín\ntýždenne a následne v rokoch 2022, 2023 a 2024 služobný čas 37,5 hodín týždenne.\n1.4.\nPri vyčíslení výšky škody žalobca vychádzal z ustanovení peňažných náhrad za služobnú\npohotovosť § 122 ods. 1, 2 zákona o HaZZ. Za odpracované hodiny tzv. určenej služobnej pohotovosti je\nmu uhrádzaná peňažná náhrada (nie teda „mzda“ resp. „služobný plat“, čo taktiež nepriamo potvrdzuje,\nže služobná pohotovosť nie je považovaná za pracovný čas) vo výške 15% zo sumy, ktorou je\npríslušná časť služobného platu (t. j. 15% z hodinovej mzdy). Práve hodiny tzv. určenej služobnej\npohotovosti sú tým časom, ktorý odpracuje v rámci každej 24 hodinovej služby v súčasnosti v čase\nod 22:00 do 06:00 hod. (resp. do konca roka 2021 to bolo v čase od 22:30 do 05:30 hod.) a tieto\nhodiny mu nie sú započítavané do služobného času. Od určenej služobnej pohotovosti sa nariadená\nslužobná pohotovosť odlišuje tým, že príslušník HaZZ je na výkon služby privolaný mimo rozpisu\nsvojich pravidelných služobných zmien a to spravidla z domu. Základný rozdiel je v tom, že zatiaľ\nčo určenú služobnú pohotovosť hasič vykonáva v rámci každej jednej pracovnej zmeny a nachádza\nsa v práci na hasičskej stanici, na výkon nariadenej pohotovosti je privolaný do služby mimo svojho\nbežného služobného času a to spravidla v čase, keď sa nachádza v domácom prostredí príp. inde\n(avšak mimo miesta výkonu služby). Za výkon takejto nariadenej pohotovosti sa poskytuje vyššia\npeňažná náhrada, než za výkon určenej služobnej pohotovosti. Tento postup vyčíslenia z hľadiska\nanalógie iuris žalobca považoval za najbližšie prejednávanej veci, výšku nemajetkovej ujmy je potrebné\nurčiť spôsobom, ktorý najviac a najlepšie zohľadňuje okolnosti, za ktorých táto ujma vznikla. Hodiny\nslužobnej pohotovosti, ktoré mu neboli započítané do služobného času, je možné analogicky posúdiť\nako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času (čo je práve rozdiel medzi určenou služobnou\npohotovosťou podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadenou služobnou pohotovosťou podľa § 92 ods. 2\nZoHaZZ), keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu jeho práv nedochádzalo.\nPrimeranú náhradu škody v tomto prípade predstavuje rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou\nv § 122 ods. 1 ZoHaZZ a peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, a to za\nkaždú jednu odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti počas žalovaného obdobia. Výšku nemajetkovej\nujmy tak žalobca určil ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti za príslušný\nkalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej náhrady\nz prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka (50\n% - 15 %) a v prípade odpracovania služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, ako súčin\nodpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady\nz prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50\n% - 30 %). Primeraná náhrada škody tak predstavuje rozdiel medzi výškou náhrady pri nariadenej\nslužobnej pohotovosti a výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť. Takýto spôsob výpočtu škody\nspĺňa odškodňovaciu úlohu, je v súlade s judikatúrou súdneho dvora a zároveň spĺňa aj požiadavku\nprimeranosti, pričom nie je sumou neprimerane vysokou. V súvislosti s posudzovaním primeranosti tohto\nnároku poukázal na už v súčasnosti ustálenú rozhodovaciu prax súdov o takej žalobe, akou je aj táto\nžaloba. Tu žalovaný nárok je stanovený identickým spôsobom výpočtu, aký uplatnil za predchádzajúce\nžalované obdobie a s ktorého legitímnosťou a primeranosťou sa stotožnil tak prvoinštančný, ako aj\nnásledne odvolací súd. Poznajúc argumentáciu žalovaného z predchádzajúceho sporu aj tu žalobca\nzdôraznil, že žalobou si neuplatňuje mzdový nárok, ale domáha sa náhrady škody porušením úniového\npráva a spôsob výpočtu výšky škody použil výlučne z dôvodu neexistencie právnej úpravy, ktorá by\n\npresne stanovovala spôsob výpočtu náhrady škody v takýchto prípadoch. Žalobca ďalej poukázal na\nto, že jednotlivé dielčie nároky vznikali postupne, osobitne za každý mesiac, v ktorom boli jeho práva\nporušované, ku dňu splatnosti každej mesačnej mzdy. Rozhodujúcim momentom vzniku jeho ujmy je tak\nvýplatný termín. U príslušníkov HaZZ je mzda splatná vždy k 10-dňu nasledujúceho mesiaca. Splatnosť\nmzdy za mesiac apríl 2021 nastala dňa 10.05.2021, splatnosť mzdy za mesiac máj 2021 nastala dňa\n10.06.2021 atď. Vzhľadom k všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe vyplývajúcej z ustanovenia § 101\nObčianskeho zákonníka si preto touto žalobou uplatňuje nárok spätne za obdobie 3 rokov pred podaním\ntejto žaloby, a to počínajúc splatnosťou mzdy za mesiac apríl 2021 (ktorá nastala 10.05.2021) až po\nfebruár 2024 vrátane. Týmto postupom žalobca následne matematicky vyčíslil celkovú náhradu škody\nvo forme nemajetkovej ujmy za žalované obdobie mesiac apríl 2021 až február 2024 vrátane (t. j. od\n01.04.2021 do 29.02.2024), teda pri odpracovaných hodinách určenej služobnej pohotovosti podľa §\n92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 1970,38 hodín predstavuje súhrnne sumu vo výške 7.743,52 Eur, ktorej\nzaplatenia sa voči žalovanému domáha.\n2. Súd vo veci rozhodol platobným rozkazom dňa 16.05.2024 tak, že žalobe žalobcu v celom rozsahu\nvyhovel. Proti vydanému platobnému rozkazu podal žalovaný včas odpor s odôvodnením, v ktorom\nuviedol, že nesúhlasí s podanou žalobou a žiadal ju v celom rozsahu zamietnuť. Smernica 2003/88/\nES upravujúca minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného\nčasu bola transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem iného zákonom č. 315/2001 Z.\nz., čo je uvedené aj v transpozičnej prílohe č. 4 zákona pod bodom 5. Žalobca konštatuje, že malo\ndôjsť k nesprávnej transpozícii Smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., podľa ktorého sa\npodľa žalobcu doba služobnej pohotovosti nezapočítava do týždenného pracovného času hasičov.\nPodľa žalovaného však takéto tvrdenia žalobcu nie sú opodstatnené. V zmysle článku 2 ods. 1\nSmernice 2003/88/ES je pracovným (služobným) časom akýkoľvek čas, počas ktorého zamestnanec\npracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade so\nvnútroštátnymi právnymi predpismi. Zmysel článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je transponovaný\nv štvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z. z. v ustanoveniach § 85 a nasl. upravujúcich služobný čas\nhasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku. Predmetné ustanovenia definujú\nslužobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru ako časový úsek, v ktorom príslušník\nvykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňujú rozvrhnúť služobný čas\naj nerovnomerne a súčasne jasne definujú pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie\nštátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z.\njasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej\nslužby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby,\nktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného\nčasu podľa § 91 zákona č. 315/2001 Z. z. a štátna služba nadčas podľa § 92 zákona č. 315/2001\nZ. z. Je tak nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Tvrdenie žalovaného\no služobnom čase podporujú aj Kolektívne zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a\nzáchranného zboru 2021, 2022, 2023, 2024 (spolu len ako „Kolektívne zmluvy“), ktoré vo väzbe\nna citované ustanovenia zákona rozvrhujú služobný čas na vykonávanie štátnej služby a služobnú\npohotovosť. Žalovaný má za to, že vyššie uvedené ustanovenia § 85, § 91, § 92 zákona č. 315/2001\nZ. z., ako aj ustanovenia Kolektívnych zmlúv plne transponujú článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES.\nKritériá pre limity pracovného času ustanovuje článok 6 Smernice 2003/88/ES s názvom „Maximálny\ntýždenný pracovný čas.“ Podľa Smernice 2003/88/ES priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní\nnesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca\nmusí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/\nES tiež umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä\npri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely\nuplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17\nods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť\ndlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené v Kolektívnych zmluvách,\ntak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je,\nže príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných\nprípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným\npracovníkom poskytne primeraná ochrana. Žalovaný dal do pozornosti súdu rozsudky Súdneho dvora\nvo veciach C-107/19 (bod 42), C-344/19 (bod 58) a C-437/05 (bod 35), v zmysle ktorých sa na\nspôsob odmeňovania pracovníkov za čas pracovnej pohotovosti nevzťahuje Smernica 2003/88/ES, ale\nrelevantné ustanovenia vnútroštátneho práva. Čo sa týka referenčného obdobia, tak nerovnomerne\n\nrozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.\nV zmysle Kolektívnej zmluvy 2021, 2022 hasiči vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým\nslužobným časom majú výkon štátnej služby v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo\nslužobný čas rozvrhnutý na 17 hodín / 16 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti,\nktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v\ntrvaní 7 / 8 hodín v jednej 24 hodinovej zmene (v zmysle čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2021, čl.\n3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2023 a Kolektívnej zmluvy 2024).\nNapriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas\nuvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a\nKolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči\nvykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva,\nže dotknuté právne predpisy sú transponované v článku 6 Smernice 2003/88/ES správne. Žalobcovi sa\ntak nepodarilo preukázať, že by štát neprebral smernicu do zákona správne.\n2.1. Žalobca si uplatnil náhradu škody, resp. náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 – 13 Občianskeho\nzákonníka, avšak s poukazom na § 124 ods. 1 CSP z obsahu žaloby vyplýva vôľa žalobcu uplatniť\nsi mzdové nároky. Žalobca sa v článku II. žaloby zameral na opis služobnej pohotovosti, kedy ju\njasne rozdelil na určenú služobnú pohotovosť a nariadenú služobnú pohotovosť a zvýrazneným\npísomnom poukázal na rozdielnu odmenu medzi nimi. Následne sa zameral na spočítanie svojej\nslužobnej pohotovosti v rámci žalovaného obdobia, pričom absolútne ignoruje fakt, či teda došlo k\nporušeniu smernice alebo nie. Z uvedeného možno odvodiť záver, že práve výkon služobnej pohotovosti\na skutočnosť, že je označovaná ako tzv. „15%-ná pohotovosť“ a „30%-ná pohotovosť“, sú dôvody\njeho vzniku škody a nie skutočnosť, že by pracoval nad smernicou stanovený maximálny týždenný\npracovný čas. V časti „E. Spôsob výpočtu výšky náhrady škody“ žaloby žalobca vypočítal svoju údajnú\nnemajetkovú ujmu ako výpočet rozdielu medzi odmenou za určenú služobnú pohotovosť (15 %, resp.\n30 %) a odmenou za nariadenú služobnú pohotovosť vo výške 50 % zo sumy, ktorou je príslušná\nčasť jeho služobného platu. Žalobca vôbec nerozlišuje, či ide o služobnú pohotovosť odpracovanú nad\nrámec smernice 2003/88/ES alebo nie. Z uvedeného postupu je celkom zjavne zrejmé, že žalobcovi\npri výpočte údajnej škody nezáleží na tom, či výkon služobnej pohotovosti zasiahol do jeho práva\npodľa čl. 6 smernice 2003/88/ES alebo nie a žiada doplatenie rozdielu za všetku určenú služobnú\npohotovosť. Zatiaľ čo počas určenej služobnej pohotovosti mu škoda vznikla, tak počas nariadenej\nslužobnej pohotovosti mu škoda už nevznikla. To znamená, že ak by všetka jeho odslúžená služobná\npohotovosť bola nariadená, tak by žiadnu škodu nepociťoval. Žalobca si žiada náhradu len za určenú\nslužobnú pohotovosť, pri nariadenej služobnej pohotovosti už žiadnu škodu nepociťuje. Ak by aj\ndošlo k porušeniu smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi a týmto porušením by boli hodiny\nnariadenej služobnej pohotovosti, tak by žalobca nepociťoval žiadnu ujmu vo vzťahu k týmto hodinám.\nPredmetnými výpočtami žalobca simuluje svoje mzdové nároky s tým, že nesúhlasí s výškou odmeny\nza služobnú pohotovosť. Žalovaný zároveň dodáva, že z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie\nvo veci C-742/19 (bod 98) vyplýva, že článok 2 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni\ntomu, aby sa doba, ktorú príslušník strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti\nbezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom\nnevykonáva skutočnú prácu, odmeňovala iným spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento\npríslušník plní služobné úlohy. Žalobca pri svojom výpočte vychádza z fondu pracovného času, ktorý sa\nvyužíva pre naplnenie plánovaných hodín tak, aby z neho bolo možné vypočítať mzdu. Nejde o správny\nukazovateľ skutočne odpracovaných hodín, nakoľko v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. sa ako služobný\nčas posudzuje aj čerpanie všetkej dovolenky, čas plateného 9 služobného voľna, či čas náhradného\nvoľna za službu nadčas a službu vo sviatok (§ 97 ods. 1 Zákona č. 315/2001 Z. z.). Z uvedeného\ndôvodu nemožno zamieňať pojmy „pracovný čas“ v zmysle čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES s fondom\npracovného času. Žalobca v žalobe začiatok premlčacej doby svojho nároku viaže na splatnosť mzdy\nza predchádzajúci mesiac a teda aj plynutie premlčacej doby viaže na mzdové nároky a nie na vznik\nnemajetkovej ujmy. Zatiaľ čo žiada nemajetkovú ujmu, tak plynutie premlčacej doby viaže na mzdový\nnárok. Ak teda jeho škoda mu vznikla až momentom vyplatenia mzdy z dôvodu, že mu nebola vyplatená\nsuma, ktorú sám očakával, to jednoznačne značí, že nežaluje nemajetkovú ujmu, ale mzdové nároky.\nŽalovaný vzniesol námietku pasívnej vecnej legitimácie a to vzhľadom na simulovaný úkon žaloby o\nnáhradu mzdových nárokov, ktorý sa žalobca snaží zastrieť žalobou o náhradu nemajetkovej ujmy.\n2.2. Ak sa aj súd prvej inštancie stotožní s argumentom žalobcu, že nedošlo k správnej transpozícií\nsmernice 2003/88/ES, tak predmetné konštatovanie súdu prvej inštancie nezakladá žiaden nárok\nna náhradu nemajetkovej ujmy, resp. náhradu mzdových nárokov žalobcu. Prípadné konštatovanie\nsúdu prvej inštancie, že došlo k nesprávnej transpozícií smernice 2003/88/ES do právneho poriadku\n\nSlovenskej republiky nezakladá žalobcovi právo na náhradu nemajetkovej ujmy, pretože táto skutočnosť\nsama o sebe nie je spôsobilá privodiť žalobcovi akúkoľvek ujmu. Opačný názor by vytvoril absurdný\nprípad, že by štát mohla žalovať aj osoba, ktorej sa predmetná smernica vôbec netýka. Je nevyhnutné\nrozlišovať medzi transpozíciou smernice a jej samotnou aplikáciou. Súd je povinný skúmať, či vôbec\ndošlo pri aplikácií rozvrhovania služobného času žalobcu k porušeniu článku 6 písm. b) smernice\n2003/88/ES alebo nie vo vzťahu ku každému príslušníkovi HaZZ osobitne. Žalovaný podporne odkazuje\nna uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa 31.01.2023, z ktorého\nvyplýva, že na účely stanovenia výšky sumy nemajetkovej ujmy je zásada individuálneho prístupu\nku každej žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy nevyhnutná. Najvyšší súd Slovenskej republiky jasne\na explicitne vyjadril názor, že pri určení výšky nemajetkovej ujmy sa nemôže vytvoriť ani ustálená\nrozhodovacia prax dovolacieho súdu a teda argumentum a fortiori sa nemôže vytvoriť ani ustálená\nrozhodovacia prax súdov nižšieho stupňa. Zároveň Najvyšší súd Slovenskej republiky dal explicitne\nnajavo, že nemajetková ujma nemôže byť vyčíslená a exaktne kvalifikovaná spôsobom, ako to urobil\nžalobca (podporne aj rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/332/2012 z 02.10.2013). Z ustanovenia\nsmernice 2003/88/ES jasne vyplýva rozdiel medzi pracovným časom a časom odpočinku. Zákon č.\n315/2001 Z. z. síce v § 97 ods. 1 posudzuje určitý čas odpočinku ako služobný čas, avšak takýto\nčas nie je služobným časom. Časy odpočinku ako dovolenka, voľná či iné dni, počas ktorých žalobca\nnepracuje, sa posudzujú ako služobný čas z dôvodu, že ide o platené dni voľna a teda je nevyhnutné,\naby boli zapísané v systéme SAP, teda v evidencií dochádzky, z ktorej sa tvoria výplatné pásky. Žalovaný\npoukázal na článok 16 písm. b) smernice 2003/88/ES, ktorý rozširuje právnu ochranu pracovníkov o\ntzv. „neutrálne dni“, na ktoré nemožno v rámci referenčného obdobia prihliadať, teda sa na ne prihliada,\nako keby neexistovali. Takýto deň sa v rámci výpočtu referenčného obdobia preskočí a teda sa zníži\npočet dní, resp. týždňov, v tom-ktorom referenčnom období a to bez ohľadu na skutočnosť, či sa\npredmetný čas v rámci vnútroštátneho práva posudzuje ako služobný čas alebo nie. V rámci právneho\nporiadku Slovenskej republiky sa na účely výpočtu fondu pracovného času posudzuje čas riadnej\nročnej dovolenky ako 16 hodín. Avšak, na účely výpočtu priemerného pracovného času podľa článku\n6 písm. b) smernice 2003/88/ES sa na takýto deň prihliada ako 0 odpracovaných hodín (delenec) a 0\ndní (deliteľ). Článok 6 smernice 2003/88/ES zároveň pojednáva o „priemernom“ čase, teda nemožno\nhovoriť o doslovnom výklade, že každých 7 po sebe nasledujúcich dní musí byť striktne dodržaná horná\nhranica 48 hodín. Smernica pojednáva o priemere za určité obdobie a v čl. 16 písm. b) pojednáva o\nreferenčnom období nepresahujúcom štyri mesiace. Smernica zároveň v ods. 15 preambuly prezumuje\npotrebu zabezpečiť pružnosť pri uplatňovaní určitých ustanovení tejto smernice a súčasne zabezpečiť\ndodržiavanie zásad ochrany zdravia a bezpečnosti pracovníkov. Zároveň aj v ods. 16 preambuly\nsmernica ustanovuje potrebu odchýlok a to tak, že je treba ustanoviť, že členské štáty alebo sociálni\npartneri môžu uplatniť odchýlky z určitých ustanovení. Ako všeobecné pravidlo v prípade odchýlky\nmusia príslušní pracovníci dostať rovnocennú náhradnú dobu odpočinku. Požiarna ochrana musí byť\nv pohotovosti 24/7, nakoľko nie je možné predpokladať kedy a kde vypukne požiar alebo nastane iná\nsituácia vyžadujúca si zásah príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Príslušníci Hasičského a\nzáchranného zboru vykonávajú nesmierne dôležitú úlohu pri ochrane života a zdravia osôb a ochrane\nmajetku. Je preto nevyhnutné, aby boli prijaté určité odchýlky od ustanovení smernice 2003/88/ES.\nSmernica 2003/88/ES v čl. 17 ods. 3 písm. b) bodu iii) povoľuje, aby sa členské štáty odchýlili od\nustanovenia čl. 16 smernice 2003/88/ES a upravili si referenčné obdobie v zmysle čl. 19. S poukazom\nna § 86 ods. 1 Z. č. 315/2001 Z. z má žalovaný za to, že pojem „priemerný“ je nutné vykladať\nako priemerný maximálny týždenný čas v referenčnom období šiestich mesiacov a teda v priemere\nnemôže tento čas prekročiť 48 hodín každých 7 po sebe nasledujúcich dní. Žalovaný má za to, že\nžalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom. Žalovaný zdôraznil,\nže počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa, pokiaľ nie je\nzásah, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti (v tom čase, keď sa od neho nežiada\nvýkon práce). V zmysle platnej legislatívy pri služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej\nslužby určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca\ndohodnutú odmenu za takto strávený čas, t.j. za takúto neaktívnu časť práce. Žalobca mal možnosť\nsa pred nástupom na vykonávanie štátnej služby v Hasičskom a záchrannom zbore oboznámiť so\nvšetkými podmienkami výkonu služby a to jednak z voľne prístupných zdrojov na internete (stránky\nMV SR, príslušného krajského riaditeľstva HaZZ, zbierka právnych predpisov), ako aj na informatívnom\npohovore v rámci prijímacieho konania. Dovolávanie sa neskoršieho porušenia osobnostných práv\npríslušníka spočívajúcich v ochrane zdravia, psychickej a telesnej integrity, nedostatku primeranej doby\nna odpočinok, ako aj k porušeniu práva na súkromie a rodinný život vyznieva ako účelové. Žalobca\nvedel o všetkých podmienkach výkonu služby a nikdy nedošlo k tomu, že by tieto podmienky namietal,\n\na ani nikdy nepožiadal o ich vysvetlenie a ani iným spôsobom sa nedomáhal svojich práv, a rovnako\nnikdy neprišlo zo strany žalobcu k námietkam, ako sú jeho služby plánované. Žalobca ani netvrdí v\nžalobe, že by sa tento zásah negatívne odrazil napr. v medziľudských vzťahoch, na jeho zdravotnom\nstave. Nemajetková ujma môže vzniknúť až konkrétnym porušením ustanovení predmetnej Smernice\na len v rozsahu tohto porušenia. Pri posúdení, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva nad\nmaximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či tento\nskutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie. Nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti\nsú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca\npožaduje, žalovaný považuje za premrštenú a absolútne neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky\nnáhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou\nžalobcu neporovnateľne vyššia. Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že pri určovaní výšky\nnáhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za\ntelesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných\nosobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu\nvýšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).\nŽalobcom požadovaná suma je nezdôvodnená a premrštená, čím sa výrazne bagatelizuje priznávanie\nnáhrady nemajetkovej ujmy, ktorá je poškodeným priznávaná za smrť blízkej osoby. Príkladom žalovaný\nuvádza nasledovné rozhodnutia: 1. rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. 10C/142/2002 zo dňa\n15.05.2006 (matke priznaná nemajetková ujma vo výške 6.638,78 EUR za smrť dcéry pri dopravnej\nnehode, pričom súd konštatoval, cit.: „ ... vzhľadom na veľmi intenzívny zásah do súkromia a spôsobenú\ncitovú ujmu je považovaný nárok žalobkyne za primeraný.“), 2. rozsudok Okresného súdu Žiar nad\nHronom sp. zn. 7C/818/1996 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (matke priznaná\nnáhrada nemajetkovej ujmy vo výške 9.958,18 EUR za smrť jej syna v dôsledku rasovo motivovaného\ntrestného činu spáchaného obzvlášť brutálnym spôsobom). V obdobnej veci rozsudok Okresného súdu\nŽiar nad Hronom sp. zn. 19C/23/2022-86 zo dňa 10.11.2022: : „Pri stanovení výšky nemajetkovej\nujmy súd vychádzal zo svojej rozhodovacej činnosti v obdobných prípadoch, keď postupom podľa\n§ 13 a nasl. Občianskeho zákonníka určoval na základe svojej úvahy nemajetkovú ujmu, napríklad\nv konaniach týkajúcich sa nesprávneho úradného postupu, či nesprávneho úradného rozhodnutia\norgánov verejnej moci, či v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy pri zásahu do práva žalobcu\nna rodinný život dopravnou nehodou - teda napr. v konaní 19C/14/2020 týkajúcom sa nemajetkovej\nujmy pri dopravnej nehode žalobcu (pri zohľadnení priznaných nárokov SSU a bolestného), ktoré\nrozhodnutie bolo potvrdené Krajským súdom v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/26/2022-211 priznaná\nnemajetková ujma vo výške 1.000,- €; v konaní o nemajetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym úradným\nrozhodnutím, a to vedením nezákonného trestného stíhania voči žalobcovi vo výške 8.000,- € v konaní\n10C/27/2012-269 potvrdeným Krajským súdom v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/391/2018-364; či v\nkonaní o náhradu nemajetkovej ujmy z titulu úmrtia syna a brata žalobcov priznaná vo výške 8.000,- €\nkaždému z nich právoplatným rozhodnutím tunajšieho súdu sp. zn. 22C/15/2016 zo dňa 26.11.2020).“\nPodľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 19/2020,“... určenie výšky nároku\nna náhradu nemajetkovej ujmy pritom nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha žiadnemu\nhodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom\nkvalitatívnom posúdení základných súvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi\nobdobnú problematiku. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu\nreakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom preukázané.“\nJe potrebné podotknúť, že dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje žalobcu a s ohľadom na\nzásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s\nprincípom hospodárnosti hneď na začiatku konania. Žalovaný má za to, že žalobca doposiaľ nepreukázal\na ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená.\n2.3. Žalovaný napokon vzniesol aj námietku miestnej nepríslušnosti, keďže skutočnosťou, ktorá\nzakladá uplatnené právo, je podľa žalobcu nesprávna transpozícia smernice spadajúca do pôsobnosti\nMinisterstva vnútra SR, je miestne príslušným súdom okresný súd, v obvode ktorého má ústredný\norgán štátnej správy svoje sídlo, ktorým je Mestský súd Bratislava IV., žalovaný navrhol vec postúpiť\npríslušnému súdu. Ak súd posúdi, že sa žalobca domáha náhrady rozdielu odmeny za určenú a\nnariadenú služobnú pohotovosť a teda ide o pracovnoprávny spor, je povinný z úradnej povinnosti\npreskúmať predmetnú podmienku konania kauzálnej príslušnosti súdu a teda na účely prejednania\npredmetného konania je kauzálne príslušný Okresný súd Banská Bystrica, žalovaný navrhol vec postúpiť\npríslušnému súdu.\n\n3. K odporu žalovaného sa žalobca vyjadril písomne dňa 08.07.2024 a zotrval na podanej žalobe.\nK námietkam žalovaného uviedol, že žalovaný v týchto sporoch prichádza s ďalšou pozmenenou verziou\ntvrdení, ktorými sa napriek rozsiahlej, dlhoročnej a už ustálenej rozhodovacej praxi súdov v takýchto\nsporoch snaží súd znovu presvedčiť, že je vlastne právne „všetko v poriadku“ a to napriek tomu, že\nnedošlo k žiadnej relevantnej zmene či už skutkového stavu, právnej úpravy, ako ani rozhodovacej praxe\nsúdov.\n3.1\nK transpozícii článku 2 ods. 1 Smernice a článku 6 Smernice poukázal na podrobné vyjadrenie\nv žalobe, na ktorom v celom rozsahu zotrval a nesúhlasil so závermi žalovaného. Je možné v zásade\nsúhlasiť s tvrdením žalovaného, že podľa ZoHaZZ ide v prípade služobnej pohotovosti o výkon štátnej\nslužby, táto skutočnosť je však pre merito tohto sporu nepodstatná a irelevantná. Základnou podstatou\ntohto sporu totiž je, že služobná pohotovosť sa hasičom nezapočítava do služobného (pracovného) času\na teda odslúžená služobná pohotovosť nie je vykazovaná ako odpracovaný čas, pričom práve preto, z\nhľadiska žalovaným formálne vykazovaného počtu odpracovaných hodín, nedochádza k porušovaniu\nSmernice 2003/88/ES, keďže takto evidenčne („na papieri“) nie je prekračovaný maximálny 48 hodinový\ntýždenný pracovný čas. Služobná pohotovosť je síce považovaná za výkon štátnej služby, avšak\nnie je započítavaná do služobného (pracovného) času, čo je zásadný a diametrálny rozdiel. Počas\nžalovaného obdobia žalobca slúžil v 24 – hodinových smenách, z ktorých 17 hodín pripadalo na\nslužobný čas a 7 hodín na služobnú pohotovosť (do konca roka 2021), resp. 16 hodín služobný\nčas a 8 hodín služobnej pohotovosti (od 01.01.2022). Kolektívne zmluvy, ktoré by mali zabezpečovať\nväčšiu ochranu práv zamestnancov, v tomto prípade viedli k tomu, že jeho postavenie sa fakticky ešte\nzhoršilo, keďže od 01.01.2022 mu nie je do pracovného času započítavaných o ďalšiu 1 hodinu naviac,\nkeďže určená služobná pohotovosť bola predĺžená zo 7 na 8 hodín denne, pričom žiadna z týchto\nodpracovaných hodín pohotovosti nie je považovaná za pracovný čas. Ustanovenie § 85 ods. 2 ZoHaZZ\nstanovuje 40-hodinový týždenný pracovný čas, pričom podľa Kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa pre\npríslušníkov HaZZ na rok 2021 mal byť služobný čas príslušníka 38 hodín týždenne a následne v\nrokoch 2022, 2023 a 2024 mal byť služobný čas príslušníka 37,5 hodín týždenne, čo je v reálnych\npodmienkach výkonu práce zásahových hasičov doslova iluzórne. K prekračovaniu stanoveného resp.\nmaximálneho týždenného pracovného času pritom dochádza v prvom rade v dôsledku skutočnosti, že\nslužobná pohotovosť hasičov je umelo odčlenená od výkonu služby a preto formálne nie je považovaná\nza pracovný (služobný) čas. Žalovaný sa v týchto sporoch rôznymi, právne absolútne irelevantnými\ntvrdeniami snaží hľadať „dôvody“, prečo služobná pohotovosť údajne nemá byť považovaná za pracovný\nčas. Zákonník práce pritom v ustanovení § 96 ods. 2 výslovne stanovuje, že: „Čas, počas ktorého\nsa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je\nneaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas.“ Aj z hľadiska komparatívneho\nvýkladu právnych predpisov má žalobca za to, že ak sa pri „bežných zamestnancoch“ vykonávajúcich\nakýkoľvek druh práce, ktorých pracovný pomer sa spravuje Zákonníkom práce, aj „neaktívna časť“\npracovnej pohotovosti explicitne v zmysle § 96 ods. 2 ZP považuje za pracovný čas, tak neexistuje žiadny\nlogický, legitímny a právne akceptovateľný dôvod, prečo by „neaktívna časť“ služobnej pohotovosti u\nhasičov nemala byť považovaná za súčasť ich pracovného (služobného) času. Vzhľadom na uvedené\nskutočnosti, ako aj na dôvody uvedené v samotnej žalobe, je zjavné a nepochybné, že článok 2\nods. 1 Smernice 2003/88/ES nebol správne transponovaný do ZoHaZZ, keďže služobná pohotovosť\nvykonávaná hasičmi nie je považovaná za pracovný čas, čo je v rozpore s predmetným článkom\nSmernice, ako aj s judikatúrou Súdneho dvora, napr. rozsudku C-303/98 zo dňa 03.10.2000 vo veci\nSIMAP (body 46-52), rozsudku C-14/04 zo dňa 01.12.2005 vo veci Dellas (body 46-51) a rozsudku\nC-151/02 zo dňa 09.09.2003 vo veci Jaeger (body 44-71). Ani článok 6 ods. 1 Smernice 2003/88/\nES nebol v skutočnosti správne (resp. z materiálnej stránky vôbec) transponovaný do ustanovení\nZoHaZZ,. Vnútroštátne právo (ZoHaZZ) a kolektívne zmluvy síce formálne stanovujú dĺžku týždenného\nslužobného času hasičov, avšak tieto obmedzenia dĺžky pracovného času sú v reálnej praxi sústavne\nporušované (prekračované). K prekračovaniu pracovného času pritom dochádza v prvom rade v\ndôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť hasičov je umelo odčlenená od pracovného času a\nnie je považovaná za pracovný (služobný) čas. Z tvrdení žalovaného vyznieva, že sa na hasičov\nvzťahuje výnimka z povinnosti dodržať maximálne 48 – hodinový priemerný týždenný služobný čas\ntak, ako to ustanovuje Smernica, resp. že táto hranica nie je u hasičov v skutočnosti prekračovaná.\nPoukázal na právny názor odvolacieho súdu (Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 15.02.2024,\nsp. zn. 2Co/86/2023), ktorý v obdobnom spore konštatoval: „Odvolací súd sa v tejto súvislosti plne\nstotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že zákon o HZZ svojou úpravou nielenže nereflektuje 48\nhodinový týždenný limit pracovného času, ale oddelením pracovnej služby od pracovnej pohotovosti\na ich usporiadaním vytvoril priestor pre jeho nerešpektovanie; dokonca možno smelo konštatovať,\n\nzvlášť so zreteľom na spôsob, akým žalovaná aj v tomto konaní dotknuté ustanovenia zákona o HZZ\ninterpretuje, že s prácou príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR nad tento rozsah sa v tejto\núprave priamo rátalo, spoliehajúc sa zrejme na to, že pracovná pohotovosť do smernicou 2003/88/ES\nregulovaného fondu práce nespadá, a tiež aj na to, že z jej pôsobnosti je táto kategória zamestnancov\nvyňatá.“ Napokon žalobca zdôraznil, že prejednávajúci senát 18C Okresného súdu Zvolen v týchto\nsporoch vo všetkých svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vo veciach hasičov vyslovili právny záver,\nže predmetné články 2 a 6 písm. b) Smernice neboli správne transponované do ZoHaZZ a tento záver\nbol v každom jednom prípade potvrdený aj odvolacím súdom. Nakoľko odvtedy nedošlo k žiadnej zmene\nči už právnej úpravy, ale ani skutkového stavu (v zmysle rozvrhnutia služobného času hasičov či iných\nrelevantných zmien), nie je absolútne žiadny právny dôvod na to, aby sa od vysloveného právneho\nnázoru súd odchýlil o to viac, že tento je v absolútnom súlade s ustálenou rozhodovacou praxou súdov\nv obdobných sporoch.\n3.2. Teóriu o tom, že sa v týchto prípadoch (vzhľadom na žalobou uplatnený spôsob výpočtu žalovanej\nsumy) jedná o nejaký „mzdový nárok“, žalovaný v týchto sporoch prezentuje dlhoročne napriek tomu,\nže sa s touto jeho argumentáciou ani v jedinom prípade nestotožnil žiadny súd. Žalobou uplatnený\nspôsob výpočtu nároku neznamená, že si žalobca žalobou uplatňuje „mzdový nárok“ tak, ako to účelovo\ntvrdí žalovaný. Stanovenie výšky nároku analogickým použitím § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ a § 122\nods. 1 ZoHaZZ žalobca považuje za logický a plne legitímny spôsob stanovenia výšky primeraného\nodškodnenia, ktorý súčasne rešpektuje zásadu ekvivalencie a efektivity tak, ako ich stanovuje judikatúra\nSúdneho dvora, pričom tento spôsob stanovenia výšky nároku je široko akceptovaný aj rozhodovacou\npraxou súdov, nevynímajúc ani rozhodnutia tunajšieho súdu v týchto sporoch Žalobca zdôraznil, že\npodanou žalobou sa domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa celkového\nsúčtu hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré počas žalovaného reálne odslúžil a ktoré mu neboli\nzapočítané do služobného času. Žalobou teda neuplatňuje nárok na náhradu škody vyčíslený za\npresný počet hodín odpracovaných nad 48 hodín týždenne, ako sa žalovaný snaží v týchto sporoch\npravidelne tvrdiť. Nesporným faktom, ktorý nijako nespochybňuje ani samotný žalovaný je, že žiadna\nz hodín určenej služobnej pohotovosti, ktorú každý hasič odpracuje v rámci každej jednej služobnej\nzmeny, nie je započítaná do odpracovaných hodín. Medzi nezapočítavaním služobných pohotovostí do\npracovného času na jednej strane a prekračovaním limitu pracovného času na strane druhej je teda\npriama a bezprostredná súvislosť. Ak by služobné pohotovosti boli započítavané do pracovného času,\nnedochádzalo by ani k prekračovaniu či už vnútroštátne stanoveného, alebo aj Smernicou obmedzeného\nmaximálneho služobného (pracovného) času hasičov. Žalovaný sa pri svojej argumentácii tvári, ako keby\nnezapočítavanie služobných pohotovostí do pracovného času nebolo žiadnym porušovaním Smernice a\nzrejme preto sa k tejto skutočnosti priamo nevyjadruje). Skutočnosť, prečo žalovaný nárok je vypočítaný\nlen z hodín určenej služobnej pohotovosti a nie aj z hodín nariadenej pohotovosti, má viacero praktických\na logických dôvodov. Prvá rovina je tá, že určenú služobnú pohotovosť žalobca vykonáva vždy počas\nkaždej jednej služobnej zmeny, služobný úrad už vopred presne vie, koľko hodín v rámci nich odpracuje\na preto s nimi (s ich počtom) môže a musí vopred počítať pri rozvrhovaní služobného času. Druhá\nrovina je tá, že žalovanú sumu odvíja od „doplatku“ do zákonom stanovenej odmeny za nariadenú\nslužobnú pohotovosť, za tieto odslúžené hodiny nariadenej služobnej pohotovosti mu už bola vyplatená\nodmena. Podstatný dôvod, prečo použil práve tento spôsob výpočtu žalovaného nároku je ten, že\ndoposiaľ už vo viac než 100 právne identických súdnych sporoch prešiel testom proporcionality, súdy\nho považovali za primeraný, legitímny a plne akceptovateľný spôsob stanovenia výšky odškodnenia\nškody resp. nemajetkovej ujmy vzhľadom na všetky skutkovo a právne relevantné okolnosti takéhoto\nsporu. Z tohto dôvodu, v záujme právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, aj v tomto prípade\nzvolil práve tento spôsob stanovenia výšky žalovaného nároku. Viaceré senáty nielen tunajšieho súdu,\nale rovnako aj Okresného súdu Banská Bystrica a Okresného súdu Lučenec vyslovili názor, že za\nprimeranú mieru odškodnenia by bolo možné považovať aj takú celkovú sumu, kedy by súd za každú\nz odpracovaných hodín služobnej pohotovosti žalobcovi priznal odškodnenie vo výške 100% hodinovej\nmzdy. Poukázal, že v súvislosti so spôsobom výpočtu výšky žalovaného nároku bolo nevyhnutné vedieť\nnielen presný rozsah údajov o jeho pracovnom čase, ale zároveň poznať aj presné údaje o vyplatenom\nslužobnom plate za daný mesiac, ktoré sú uvedené vo výplatnej páske. Uvedené preto nesvedčí o tom,\nže sa v danom prípade môže jednať o mzdový nárok (právny názor vyslovený v rozsudku Okresného\nsúdu Zvolen zo dňa 22.09.2023, č. k. 16C/42/2023-202: „Nakoniec sa súd nestotožnil ani s námietkou\nžalovaného, že žalobca v podstate v skutočnosti uplatnil mzdový nárok a nie nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy. V prejednávanom spore nejde o mzdový nárok žalobcu, žalobca ani len netvrdil,\nže mu nebola vyplatená mzda (plat). Len zo spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu\nnemožno dospieť k záveru, že predmetom sporu je v podstate mzdový nárok žalobcu.“). Žalovaný\n\ntvrdí, že je nevyhnutné rozlišovať medzi transpozíciou smernice a jej samotnou aplikáciou, pričom\npoukazuje na dôkazné bremeno žalobcu vo vzťahu k porušeniu jednotlivých ustanovení Smernice.\nŽalovaný zjavne pripúšťa, že ak by Smernica bola nesprávne transponovaná, nemusí to byť „vo\nvzťahu ku každému príslušníkovi HaZZ osobitne“. Žalovaný však v skutočnosti tento protiprávny stav\nnijako reálne nerieši, namiesto toho sa snaží len súdy „nanovo“ presvedčiť, že toto porušovanie nie\nje až tak závažné, resp. každého z hasičov sa dotýka v inom rozsahu a zrejme preto má byť z jeho\npohľadu právne „všetko v poriadku“. Ak žalovaný poukazuje na viaceré rozhodnutia súdov Slovenskej\nrepubliky, podľa ktorých otázka výšky náhrady nemajetkovej ujmy má byť výsledkom individuálneho\nposúdenia, v tomto spore ide z hmotnoprávneho hľadiska o veľmi špecifický nárok, ktorý nemožno\nporovnávať s nárokmi na náhradu nemajetkovej ujmy v typických sporoch o ochranu osobnosti a teda ani\ns uvádzanými rozhodnutiami súdov. Právne závery vyplývajúce z rozhodnutí súdov, na ktoré žalovaný\npoukazuje, sa zaoberali „typickými“ nárokmi v sporoch o ochranu osobnosti, v ktorých je uplatnený nárok\nna náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch napr. z dôvodu difamačných výrokov, nárokov pozostalých\npo obetiach dopravných nehôd a pod. V tomto prípade najvhodnejším porovnateľným kritériom je\npráve kritérium ceny práce, pretože sa javí absolútne spravodlivé, aby bolo porušovanie jednotlivých\nustanovení Smernice odškodňované obdobne, ako je oceňovaný jeho pracovný čas, keďže k porušeniu\npráva a vzniku škody resp. ujmy došlo práve pri výkone práve v rámci služobného pomeru.\n3.3.\nVýpočet (priemerného) týždenného služobného času tak, ako ho žalobca uvádza v žalobe, je\nsprávny a je vypočítaný úplne identickým spôsobom, ako bol tento vypočítavaný vo všetkých doterajších\nsúdnych sporov kolegov, ktorých zastupoval ten istý právny zástupca. Je potrebné vychádzať práve z\nfondu pracovného času, pretože v ňom by mali byť zahrnuté všetky hodiny, ktoré musí zamestnanec\nza daný mesiac odpracovať tak, aby splnil zákonom (príp. kolektívnou zmluvou) stanovený týždenný\npracovný čas (tu § 85 ods. 2 ZoHaZZ, resp. článok 3 ods. 1 Kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa\npre príslušníkov HaZZ), s výnimkou nadčasov, keďže tieto nie je možné dopredu plánovať. Do fondu\nslužobného času hasiča sa výlučne započítava len 17 (do konca roka 2021) resp. 16 hodín (od roku\n2022). Celkový pracovný čas hasiča predstavuje súčet fondu pracovného času, služobných pohotovostí\na nadčasov za daný mesiac. Údaj o odpracovaných hodinách v rámci výpisu z dochádzkového systému\nSAP (Dôkaz č. 4) je v položke „odpracované hodiny“ (skratka „OH“), totožný s údajom o fonde\npracovného času (skratka „FPČ“) uvedenom na výplatnej páske. Napr. mesiac apríl 2021, pri ktorom\nje vo výpise z dochádzkového systému SAP údaj o odpracovaných hodinách v stĺpci „OH“ 170, pričom\nvo fonde pracovného času na výplatnej páske za mesiac apríl 2021 je uvedený rovnaký údaj 170.\nZ výpisov z dochádzkového systému SAP zároveň vyplýva aj to, že v rámci odpracovaných hodín\n„OH“ nie sú započítané hodiny odpracovanej služobnej pohotovosti, keďže tieto sú osobitne uvedené\nv kolónke „PR“. Dochádzkový systém SAP je výlučne evidenciou služobného času príslušníkov HaZZ.\nPri výpočte priemerného týždenného pracovného času je teda nutné vychádzať z vnútroštátnej úpravy,\naby bolo možné zistiť, či Smernica bola transponovaná správne a či je dodržaný článok 6 písm. b)\nSmernice o maximálnom týždennom pracovnom čase. Zároveň je potom pri výpočte priemerného\ntýždenného pracovného času potrebné vychádzať z definície pojmu „služobný čas“ uvedenej v § 85 a\n§ 86 ZoHaZZ, ako aj z jednotlivých ustanovení ZoHaZZ ktoré je nevyhnutné považovať za služobný\nčas (t. j. služobnú pohotovosť a nadčas) a zároveň aj z ustanovenia § 97 ZoHaZZ, ktorý presne\nstanovuje čo sa považuje za služobný čas. Smernica v článku 15 umožňuje prijať členským štátom\nvýhodnejšiu úpravu v porovnaní s minimálnymi požiadavkami, ktoré zakotvuje Smernica. V súlade s\ntýmto vnútroštátna právna úprava v § 97 ZoHaZZ vymedzuje, ktorý čas resp. ktoré časové obdobia sa\nposudzujú ako vykonávanie štátnej služby. Neobstojí preto obrana žalovaného, ktorý namieta použitie\nvlastného ustanovenia § 97 ZoHaZZ, pretože toto ustanovenie bolo zavedené v súlade s dispozitívnym\nustanovením článku 15 Smernice a teda je v tomto smere nutné vychádzať práve z vnútroštátnej právnej\núpravy. Ak teda vnútroštátny právny predpis priznáva väčší rozsah práv alebo poskytuje výhodnejšie\npodmienky pre zamestnanca, než stanovuje Smernica 2003/88/ES, uplatní sa vnútroštátny právny\npredpis. Právo Európskej únie stanovuje minimálne štandardy, ktoré musia členské štáty dodržiavať, ale\nčlenské štáty môžu prijať alebo zachovať výhodnejšie ustanovenia pre zamestnancov. Článok 2 ods. 1\nSmernice v rámci definície pracovného času uvádza, že pracovným časom je aj vykonávanie činnosti\nalebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi alebo praxou, pričom takýmto vnútroštátnym\npredpisom je v tomto smere aj § 97 ZoHaZZ (resp. obdobne § 144a ZP). Za nesprávne a zavádzajúce\nje aj tvrdenie žalovaného, že do výpočtu priemerného týždenného pracovného času nemožno zarátavať\nčas, kedy hasič čerpá dovolenku, prípadne je pracovne neschopný. Toto tvrdenie je totiž v prvom\nrade v rozpore so znením samotnej Smernice. Podľa článku 16 písm. b) Smernice pri prepočte\ntýždenného pracovného času nemožno zohľadňovať obdobia, kedy bol pracovník práceneschopný,\nprípadne čerpal zákonom priznaný nárok na dovolenku a teda nemožno týmito obdobiami, počas\n\nktorých pracovník nepracoval, znižovať priemerný týždenný pracovný čas. Doby ročnej dovolenky a\ndočasnej práceneschopnosti sa do výpočtu priemeru bez všetkého ako voľno nemajú započítavať. Je\npreto nesprávna aj argumentácia žalovaného, ktorou sa žalovaný fakticky dožaduje, aby sa na výpočet\npriemerného týždenného pracovného času zohľadnil iba skutočný čas výkonu služby a služobnej\npohotovosti s tým, že obdobia dovolenky a pracovnej neschopnosti sa majú jednoducho započítať do\nvoľna medzi služobnými zmenami. Zjednodušene povedané, žalovaný tvrdí, že pokiaľ zamestnanec\nčerpá zákonom priznaný nárok na dovolenku alebo je pracovne neschopný, tak má zamestnanec\nvlastne voľno a o všetky tieto obdobia sa má pri výpočte priemerného týždenného pracovného času\nznižovať jeho výsledný priemerný týždenný pracovný čas. Ak by totiž nemali byť obdobia zákonom\npriznanej dovolenky posudzované ako odpracovaný čas, odradzovalo by to pracovníkov od čerpania\nplatenej dovolenky za kalendárny rok, ktorú Súdny dvor považuje za mimoriadne významnú zásadu\nsociálneho práva Európskej únie, od ktorej sa nemožno odchýliť. Podľa rozsudku C-514/20 zo dňa\n13.01.2022 vo veci DS proti Koch Personaldienstleistungen GmbH judikoval: „Článok 7 ods. 1 smernice\nEurópskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie\npracovného času v spojení s článkom 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať\nv tom zmysle, že bráni ustanoveniu kolektívnej zmluvy, podľa ktorého sa na účely určenia, či bol\ndosiahnutý limit odpracovaných hodín zakladajúci nárok na príplatok za prácu nadčas, nezohľadňujú\nhodiny zodpovedajúce obdobiu platenej dovolenky za kalendárny rok, ktorú pracovník čerpal, ako\nodpracované hodiny.“ Z ustanovenia § 97 ZoHaZZ je zjavné, že samotný vnútroštátny právny predpis\nvšetky žalovaným namietané obdobia považuje za výkon štátnej služby a teda za odpracovaný čas.\nŽalovaný sa pritom jeho výkladom Smernice snaží navodiť dojem, že pojem „dovolenka“ je právne\n(svojim obsahom a dopadom) totožný so všetkými poskytovanými druhmi voľna (napr. voľno za sviatok,\nplatené služobné voľno) a takto ho umelo zahrnúť pod pojem „čas odpočinku“. Skutočnosť, že všetky\nuvedené obdobia sú považované za pracovný čas, pritom potvrdzuje aj dochádzkový systém SAP\na započítavanie týchto období do fondu pracovného času. Aj podľa všeobecného pracovnoprávneho\npredpisu sa za pracovný čas považujú aj obdobia dovolenky, pracovnej neschopnosti a pod. ( § 144a\nZP ). S výnimkou obdobia, kedy hasič čerpá dovolenku, mu môže byť počas všetkých ostatných\ndruhov „voľna“ nariadená služobná pohotovosť a teda musí byť v zmysle § 92 ZoHaZZ pripravený\nnastúpiť aj počas „voľna“ do služby. Podľa § 92 ods. 2, ods. 3 ZoHaZZ. ak žalovaný podľa jeho vlastnej\nlegislatívy považuje napr. obdobia plateného voľna alebo voľna za sviatok, za čas vykonávania štátnej\nslužby, nemôže tento čas na druhej strane považovať za „čas odpočinku“. Náš zákonodarca žiadne\n„neutrálne dni“ v ZoHaZZ neupravuje a dokonca neumožňuje žiadne odpočítavanie akýchkoľvek dní v\nrámci akéhokoľvek (či už „referenčného“, alebo iného) obdobia, a to ani v rámci 6 mesačného obdobia\nuvedeného v § 86 ods. 1 ZoHaZZ, ktoré zakotvuje nerovnomerné rozvrhnutie služobného času. Priemer\nsa nemá vypočítavať v uvádzanom „referenčnom“ období 6 mesiacov, kde žalovaný toto „referenčné\nobdobie“ stotožňuje s úpravou nerovnomerného rozvrhnutia služobného času v § 86 ods. 1 ZoHaZZ.\nČlánok 6 Smernice stanovuje maximálny týždenný pracovný čas a v súvislosti s tým rozlišuje: 1. v\npísmene a) stanovený týždenný pracovný čas, ktorý bude obmedzený zákonmi - tzv. zákonný pracovný\nčas, ktorý je ustanovený v § 85 ZoHaZZ na 40 hodín týždenne (čo predstavuje najvyšší možný rozsah\ntýždenného pracovného času), a 2. v písmene b) maximálny priemerný pracovný čas za stanovené\nobdobie 7 po sebe nasledujúcich dní. Hypotéza právnej normy článku 6 písm. b) Smernice predpokladá\ndodržanie (neprekročenie) priemerného 48 hodinového týždenného pracovného času a nie prekročenie\n48 hodín v rámci siedmich dní. Smernica rozlišuje medzi týždenným pracovným časom, ktorý ustanoví\nvnútroštátny právny predpis (v tomto prípade 40 hodín podľa § 85 ods. 2 ZoHaZZ resp. 37,5 hodín podľa\nkolektívnych zmlúv) na jednej strane, a maximálnym priemerným 48 hodinovým týždenným pracovným\nčasom vrátane nadčasov na strane druhej (článok 6 písm. b) Smernice). Vymedzenie siedmich za\nsebou nasledujúcich kalendárnych dní je v Smernici len vymedzením dĺžky trvania pracovného týždňa,\nv rámci ktorého je ustanovený týždenný pracovný čas, ktorý nesmie v priemere presiahnuť 48 hodín.\nTýždenný pracovný čas stanovený počas pracovného týždňa je konštruovaný ako priemerný týždenný\npracovný čas, ktorý možno určiť len ako priemer reálne odpracovaných hodín v pracovnom týždni\nza viaceré pracovné týždne v konkrétne stanovenom (sledovanom) časovom období. Pri zisťovaní, či\nbol porušený článok 6 písm. b) Smernice je preto potrebné prihliadať na priemer za dlhšie časové\nobdobie a nie je možné zisťovať prekročenie priemeru konkrétne v každom kalendárnom týždni. V\ntomto smere je možné čo aj analogicky vychádzať z tzv. referenčného obdobia, ktoré však Smernica\npredpokladá v rôznych dĺžkach. Podmienkou, aby bolo možné v členskom štáte aplikovať referenčné\nobdobie v konkrétnej dĺžke je to, že právna úprava referenčných období by musela byť transponovaná\nresp. prevzatá do vnútroštátneho právneho predpisu a museli by byť stanovené konkrétne podmienky\nvýpočtu priemerného týždenného pracovného času v presne vymedzenom referenčnom období. Tu\n\nvšak referenčné obdobie, tak ako ho vymedzuje Smernica, nebolo prevzaté do právnej úpravy ZoHaZZ\na nebola takto využitá ani žiadna z odchýlok resp. výnimiek ustanovených v článku 17 Smernice.\nZoHaZZ neustanovuje žiadnu definíciu priemerného služobného času, rovnako neustanovuje ani to, čo\nsa považuje za „týždeň“ na účely určenia rozsahu služobného času a jeho rozvrhnutia. Zákonodarca\nv ustanovení § 86 ZoHaZZ upravuje vyslovene rozvrhnutie služobného času, ktorý je stanovený na\n40 hodín týždenne a tento môže byť rozvrhnutý nerovnomerne po obdobie šiestich mesiacov. V rámci\ntakto stanoveného nerovnomerného rozvrhnutia služobného času je stanovená dĺžka služobného dňa v\nrozsahu najviac 24 hodín. Vykonávanie služobných činností príslušníkov s nerovnomerne rozvrhnutým\nslužobným časom sa rozvrhuje spravidla na obdobie jedného mesiaca. Z uvedeného vyplýva, že\nZoHaZZ nielenže neupravuje žiadne obdobie pre výpočet priemerného služobného času na účely článku\n6 písm. b) Smernice, ale veľmi nejednoznačne a neúplne upravuje obdobie, počas ktorého sa rozvrhuje\ntýždenný služobný čas. Problém spôsobuje to, že služobný čas zásahových hasičov, ktorí slúžia v\nrežime nerovnomerne rozvrhovaného služobného času, je v skutočnosti rozvrhovaný tak, ako je to u\npríslušníkov HaZZ s rovnomerne rozvrhnutým služobným časom (t. j. ako u „denných“ resp. „suchých“\nhasičov). V rámci stanoveného šesťmesačného obdobia sa služobný čas musí rozvrhnúť tak, aby na\nkonci tohto obdobia bol dodržaný zákonom ustanovený rozsah týždenného služobného času príslušníka\nv rozsahu 40 hodín týždenne, a to v rámci plánovaných dovoleniek či práceneschopností. Ak služobný\nčas príslušníka je stanovený na 40 hodín týždenne (§ 85 ods. 2 ZoHaZZ), pri odslúžení čo i len dvoch\nslužobných dní v týždni presiahne tento čas minimálne o 8 hodín (2 zmeny po min. 24 hodín = 48 hodín).\nAk však do služobného času žalobcu nezapočítame hodiny odslúženej pohotovosti, potom deklarovaný\n„týždenný služobný čas“ bude formálne zodpovedať zákonom resp. kolektívnou zmluvou ustanovenému\ntýždennému služobnému času (2 x 16 hodín = 32 hodín), V rámci šesťmesačného obdobia by mal\nbyť služobný čas zásahového hasiča nerovnomerne rozvrhnutý a to tak, aby na konci obdobia jeho\ntýždenný pracovný čas sledovaný v tomto období nepresiahol zákonom stanovenú hranicu 40 hodín\ntýždenne. Obdobie šiestich mesiacov, t. j. presný začiatok a koniec tohto obdobia by mal byť v zákone\nalebo kolektívnej zmluve riadne upravený, čo však v prípade ZoHaZZ splnené nie je a takúto presnú\núpravu šesťmesačného obdobia neupravuje ani kolektívna zmluva. Z takto prezentovaného tvrdenia\nžalovaného potom vyplýva, že služobný čas žalobcu sa rozvrhuje počas obdobia šiestich mesiacov\nv rozsahu 40 hodín týždenne bez započítania hodín služobnej pohotovosti, pričom takýto postup je\nabsolútne nesprávny a je v rozpore nielen so samotnou Smernicou, ale zároveň aj s vnútroštátnou\núpravou. Mám za to, že šesťmesačné obdobie upravené v § 86 ZoHaZZ nemožno stotožňovať s\nreferenčným obdobím, v ktorom sa má sledovať maximálny priemerný pracovný čas v zmysle čl. 6\npísm. b) Smernice. Referenčné obdobia podľa čl. 16 Smernice („členské štáty môžu stanoviť“ v rôznej\ndĺžke), musia byť stanovené vopred a to v konkrétnom právnom predpise tak, aby boli vždy jednoznačne\nurčiteľné. Zároveň musí byť takto stanovená nielen samotná dĺžka referenčného obdobia (napr. 4 –\n12 mesiacov), ale aj presný spôsob jeho vymedzenia (napr. od 01.01. do 30.06., od 01.03. do 30.09\na pod., či ide o pevné alebo pohyblivé obdobie), v opačnom prípade je odkazovanie na referenčné\nobdobia pre adresáta právnej normy absolútne nejasné a neurčiteľné. Preto je najvýstižnejšie pre\nzistenie porušenia článku 6 písm. b) Smernice počítať priemer týždenného pracovného času za celé\nžalované obdobie, nakoľko Smernica požaduje, aby priemerný týždenný pracovný čas bol zachovaný\nv každom referenčnom období bez ohľadu na jeho dĺžku (či už by išlo o 4, 6 alebo 12 mesačné\nreferenčné obdobie). Na to, aby sa mohli v danom prípade uplatniť ustanovenia Smernice, ktorých\nsa žalovaný dovoláva (t. j. článku 16 písm. b) a článku 17 Smernice) v súvislosti s dožadovaním\nsa aplikácie referenčných období, museli by byť tieto dispozitívne ustanovenia riadne prevzaté do\nprávneho poriadku Slovenskej republiky. Zo samotného ZoHaZZ, ale ani iného právneho predpisu či\nkolektívnej zmluvy nevyplýva, že by tieto ustanovenia Smernice boli do nášho právneho poriadku riadne\nprevzaté. Podľa rozsudku Okresného súdu Humenné sp. zn.: 5C/136/2023 zo dňa 22.02.2024: „Vo\nvzťahu k námietke žalovaného, v ktorej poukazuje na čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES, tunajší súd\nkonštatuje, že smernica umožňuje členským štátom pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný\npracovný čas) referenčné obdobie, nepresahujúce štyri mesiace. V tejto súvislosti je nevyhnutné si\nuvedomiť, že na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo nevyhnutné aby bolo prevzaté\ndo právneho poriadku Slovenskej republiky. Zo zákona č. 315/2001 Z.z. nevyplýva, že by SR uvedené\nustanovenie ako aj ustanovenie čl. 6 písm. b) Smernice prevzala do vnútroštátneho poriadku, a teda,\nže by maximálny týždenný pracovný čas, bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci, referenčného\nobdobia 4 mesiacov, resp. za splnenia smernicou stanovených podmienok, aj v dlhšom období. Keďže\nSlovenská republika neprevzala v žiadnom svojom ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. ani inom zákone,\nupravujúcom právne postavenie príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, články smernice o\nstanovení maximálneho týždenného pracovného času, nemožno konštatovať ani to, že by prevzala,\n\nresp. že by do právneho poriadku SR boli transponované ustanovenia smernice o možnosti určenia\nreferenčného obdobia, v ktorom by sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. Ustanovenia\n§ 86 zákona č. 315/2001 Z.z. sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia služobného času. Vzhľadom na\nuvedené, námietka žalovaného o zisťovaní splnenia podmienok v rámci referenčného obdobia bola\nnedôvodná, nakoľko ustanovenie o referenčnom období, súvisiacom s maximálnou výmerou týždenného\npracovného času, taktiež nebolo do právneho poriadku SR riadne prevzaté, a preto sa žalovaný\nnemôže dovolávať jeho aplikácie.“ Pritom aj počas referenčného obdobia, bez ohľadu na jeho dĺžku,\nsú štáty povinné garantovať neprekročenie 48 hodinového týždenného pracovného času, nakoľko\nžiadne ustanovenie Smernice nespája so zavedením referenčných období možnosť štátu nerešpektovať\nzáväzok podľa článku 6 písm. b) Smernice, viď rozsudok Súdneho dvora C-254/18 zo dňa 11.04.2019\nvo veci Syndicat des cadres de la sécurité intérieure: „Článok 6 písm. b), článok 16 písm. b) a článok\n19 prvý odsek smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých\naspektoch organizácie pracovného času sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej\nprávnej úprave, ktorá na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času stanovuje referenčné\nobdobia, ktoré sa začínajú a končia v určitých kalendárnych dátumoch, pokiaľ táto právna úprava\nobsahuje mechanizmy, ktoré umožňujú zabezpečiť, že priemerný maximálny týždenný pracovný čas\nv rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas každého obdobia šiestich mesiacov zapadajúceho do\nrámca dvoch po sebe nasledujúcich pevných referenčných období.“ Naša vnútroštátna právna úprava\nv ZoHaZZ neobsahuje žiadne mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že nebude prekračovaný 48 hodinový\ntýždenný pracovný čas v každom období dvoch po sebe nasledujúcich referenčných období (ak by\nreferenčné obdobia boli do právneho poriadku vôbec prevzaté). Žalobca pritom v žalobe deklaroval,\nže maximálny priemerný týždenný pracovný čas je sústavne prekračovaný. Každý hasič vždy počas\nkalendárneho roka vykonáva prácu nadčas, pričom k najmenej 2 službám za týždeň, ktoré trvajú\nnajmenej 48 hodín treba pripočítať nielen hodiny nadčasov, ale aj nariadené služobné pohotovosti,\nhodiny strávené na kurzoch, školeniach a výcvikoch. Z uvedeného systému je zrejmé, že aj pri týždňoch,\nkedy hasič odpracuje „len“ 2 zmeny, jeho priemerný týždenný pracovný čas nevyhnutne prekročí 48\nhodín týždenne. Žalobca uviedol, že dochádza k porušovaniu aj vnútroštátnej právnej úpravy služobného\nčasu zásahových hasičov a to v ešte väčšom rozsahu, než je to v prípade porušovania článku 6 písm.\nb) Smernice a teda aj k porušovaniu článku 6 písm. a) Smernice: „Členské štáty prijmú opatrenia\nnevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov:\na) týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi\nopatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi;“ Pokiaľ žalovaný\ntvrdí, že Smernica bola správne transponovaná a je aj reálne dodržiavaná, musel by byť týždenný\npracovný čas hasiča vzhľadom na článok 6 písm. a) Smernice a znenia ZoHaZZ, kolektívnych zmlúv\nplatných v žalovanom období obmedzený na 38 hodín týždenne (v roku 2021), resp. na 37,5 hodín\ntýždenne v (v rokoch 2022, 2023 a 2024), čo žalobcov reálny priemerný týždenný pracovný čas počas\ncelého žalovaného obdobia nespĺňa.\n3.4.\nVo vzťahu k námietkam žalovaného o neexistencii škody resp. ujmy, k tvrdeniam žalovaného\nohľadne „možnosti odpočívať alebo sa venovať inej činnosti“ v súvislosti so služobnou pohotovosťou,\nžalobca uviedol, že počas celého jej trvania je povinný nachádzať sa v budove hasičskej stanice, túto\nnemôže opustiť a súčasne musí byť fyzicky aj psychicky vždy pripravený do 1 minúty od ohlásenia\npoplachu vykonať výjazd. Služobná pohotovosť je vykonávaná v nočných hodinách od 22:00 do\n06:00 hod., čo ju robí o to náročnejšou a vyčerpávajúcejšou. Možnosť skutočne „oddychovať“ je za\ntakýchto okolností vyslovene iluzórna. Žalovaný tvrdí, že žalobca mal možnosť sa pred nástupom na\nvykonávanie štátnej služby v Hasičskom a záchrannom zbore oboznámiť so všetkými podmienkami\nvýkonu služby, teda ak by aj dochádzalo k porušovaniu Smernice ako aj ZoHaZZ, tak si vlastne za to\nmôže každý hasič, pretože ak do HaZZ nastúpil, má takýto protiprávny stav bez ďalšieho tolerovať.\nTáto skutočnosť však logicky neznamená, že práva priznané Smernicou žalobcovi nepatria a úplne\nnepochybne to ani neznamená, že štát (žalovaný) nemusí túto právnu normu úniového práva dodržiavať.\nŽalobca vedel, že bude pracovať v režime 3 zmien striedajúcich sa v 24 hodinových intervaloch.\nNevedel, že reálne bude pravidelne pracovať oveľa vyšší počet hodín týždenne, ani že žiadnu z hodín\nodpracovaných služobných pohotovostí nebude žalovaný (a teda ani služobný úrad) považovať za\npracovný (služobný) čas. Žalovaný poukazuje na rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp.\nzn. 21C/60/2022 zo dňa 02.02.2023, ktorým mala byť žaloba pre neunesenie dôkazného bremena\nzamietnutá. Žalobca vo svojej žalobe podrobne uvádza všetky tie skutočnosti, ktorých údajnú absenciu\ntamojší súd vyčítal žalobcovi. Žalovaný sa na predmetný rozsudok súdu prvej inštancie už minimálne rok\nodvoláva vo všetkých takýchto sporoch, hoci nenadobudol do dnešného dňa právoplatnosť. Žalovaný\ntaktiež poukazuje na to, že žalobca bol s „plánovaným rozvrhom služobného času vždy oboznámený,\n\nv ide o ten plán služieb, ktorý je zásahovým hasičom predkladaný 3 dni pred začiatkom kalendárneho\nmesiaca. Tento „plán“ je v drvivej väčšine prípadov len teoretickým plánom. Je rozdiel medzi plánom\nslužieb, na ktorý žalovaný poukazuje (návrh rozvrhu služieb, s ktorým sú hasiči oboznamovaní 3\ndni pred začiatkom nasledujúceho kalendárneho mesiaca) a tým plánom služieb, ktorý ako dôkaz\npriložil žalobca k žalobe (Dôkaz 4 – mesačné výpisy z dochádzkového systému SAP). Ten potvrdzuje,\nže služobná pohotovosť nie je započítaná do pracovného (odpracovaného) času, keďže v stĺpci\n„OH“ (odpracované hodiny) je uvádzaný len celkový súčet hodín odpracovaných v rámci výkonu\nslužby v daný mesiac a teda nezohľadňuje aj odpracované hodiny určenej služobnej pohotovosti.\nVzhľadom na dlhoročne nedostatočný počet príslušníkov - zásahových hasičov a v tomto smere\nabsolútne personálne poddimenzovaný stav HaZZ, ktorý žalovaný štát kompenzuje práve sústavným\nprekračovaním maximálneho týždenného služobného času v priamej nadväznosti na predstieranie, že\nslužobná pohotovosť nie je pracovným časom, je pre každého zásahového hasiča objektívne nemožné,\naby namietaním rozvrhu plánu služieb dosiahol jeho úpravu v zmysle zníženia počtu hodín, ktoré musí\ncelkovo odslúžiť. Žalovaný poukazuje na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, v\nktorých sa tento zaoberal výškou náhrad nemajetkovej ujmy v peniazoch napr. zásahmi do osobnosti\nneoprávnenou kritikou resp. usmrtením člena rodiny. Žalovaný sa tu snaží porovnávať neporovnateľné,\nviď rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 14.12.2022, sp. zn. 17Co/59/2022 (ods. 48),\nobdobne aj rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 23.11.2022, sp. zn. 17Co/47/2022\n(ods. 23): „Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a\ntrvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov ako to namietal\nžalovaný v podanom odvolaní (v prípade zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením\nčlena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti). Prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje\nani náhrady priznávané v týchto prípadoch, resp. obetiam trestných činov.“. K častiam odôvodnení\nrozhodnutí odvolacích súdov a Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré žalovaný v odpore cituje,\nprávne názory uvedené v predmetných rozhodnutiach súdov síce nijako žalobca nespochybňuje, avšak\nv tomto spore ide z hmotnoprávneho hľadiska o veľmi špecifický nárok, ktorý zďaleka nemožno\nporovnávať s nárokmi na náhradu nemajetkovej ujmy v typických sporoch o ochranu osobnosti. Základ\nžalovaného nároku žalobcu spočíva v nároku na náhradu škody z porušenia úniového práva, pričom\nustanovenia § 11 – 13 OZ o ochrane osobnosti sú tu použité len analogicky a to výlučne z dôvodu, že\nnáš právny poriadok nemá žiadny osobitný právny predpis či ustanovenie, ktoré by upravovalo nárok\nna náhradu škody vzniknutej jednotlivcovi porušením práva Európskej únie, za ktorú škodu zodpovedá\nštát. V súvislosti s námietkami žalovaného, ktorými spochybňuje, že by žalobcovi akákoľvek ujma v\ndôsledku žalovaného protiprávneho stavu vôbec vznikla, opätovne poukázal na rozsudok Súdneho\ndvora C-243/09 zo dňa 14.10.2010 vo veci Günter Fuß, podľa ktorého už len samotná strata času\nodpočinku je sama o sebe bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody porušením\nčlánku 6 písm. b) Smernice a to bez toho, aby k tomuto následku musel pristúpiť aj akýkoľvek prípadný\nďalší následok na osobnostných právach žalobcu z hľadiska vnútroštátneho práva, pretože už len\nsamotná strata času odpočinku znamená zásah do základného práva na ochranu zdravia a ujmu v\ntomto smere. Teda na procesný úspech v tomto spore nie je nevyhnutné preukazovať žiadnu ďalšiu\nosobitnú ujmu napr. na rodinnom živote, či iných osobnostných právach, pretože už samotná strata\nčasu odpočinku, ku ktorej dochádza prekračovaním maximálneho pracovného času, je aj sama o sebe\ndostatočná na priznanie žalovaného nároku. Žalobca však ako dôkaz navrhol svoj výsluch. Nesporné\nje, že žiadna z hodín služobnej pohotovosti ktorú počas žalovaného obdobia odslúžil, mu nebola\nzapočítaná do odpracovaných hodín, čím bol porušený aj článok 2 ods. 1 Smernice, žalovanú výšku\nnároku pritom žalobca vypočítava len z celkového súčtu hodín tzv. určenej služobnej pohotovosti.\nZdôraznil, že s takýmto spôsobom určenia výšky nároku sa dominantne stotožňujú súdy prvej inštancie\nako aj odvolací súd, zhodne považujúc takto uplatnený a vyčíslený nárok za dôvodný, preukázaný a\nzodpovedajúci aj požiadavke primeranosti. Pri vzájomnom porovnaní žalovanej sumy s počtom hodín\nodpracovanej určenej služobnej pohotovosti, potom uplatnená náhrada škody vo forme nemajetkovej\nujmy v peniazoch predstavuje vo výške 3,93 Eur za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti\n(7.743,52 Eur : 1970,38 hodín), pričom táto suma je stále výrazne nižšia, ako je priemer minimálnych\nhodinových miezd v Slovenskej republike pre prvý (najľahší) stupeň náročnosti práce, ktorá za žalované\nobdobie predstavovala sumu vo výške 3,91 Eur.\n3.5. K námietke pasívnej vecnej legitimácii žalovaného žalobca poukázal na skutočnosť, ktorá zakladá\nnárok na náhradu škody, tá nastala v mieste výkonu jeho služobnej činnosti, pričom tu vznikli a prejavili\nsa aj následky tejto škody vo forme nemajetkovej ujmy. Je teda nepochybné, že táto skutočnosť nastala v\núzemnom obvode Okresného súdu Zvolen. Ak žalovaný tvrdí, že má ísť o „pracovnoprávny spor“ a teda\nz hľadiska kauzálnej príslušnosti súdov má byť miestne príslušným v tomto prípade Okresný súd Banská\n\nBystrica, k dôvodom, prečo sa v danom prípade nejedná o „mzdový nárok“, sa žalobca už podrobne\nvyjadril, zo žiadneho zákonom stanovaného hľadiska nemožno tento spor podradiť pod „individuálny\npracovnoprávny spor“, či „spor z kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov, štrajku a výluky“ tak, ako ich\nvymedzuje § 24 CSP. Nie sú teda naplnené zákonné predpoklady funkčnej príslušnosti súdu, na základe\nktorých by mal byť príslušným na konanie Okresný súd Banská Bystrica. Žalovaným vznesená námietka\nmiestnej nepríslušnosti je vzhľadom na uvedené názoru zjavne nedôvodná.\n4. K vyjadreniu žalobcu žalovaný v písomnom stanovisku zotrval na svojej doterajšej argumentácii.\nOhľadom skutočnosti, že žalobca v skutočnosti žiada mzdové nároky, žalovaný poukázal napríklad\nna uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/82/2023 zo dňa 03.04.2024, ktorým vec vrátil\nsúdu prvej inštancie na nové konanie, cit.: „52. Aj keď na strane jednej sa na prvý pohľad javí, že\nsúd pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy vychádzal z povahy nemajetkovej ujmy, v skutočnosti\ntomu tak nie je, pretože súd pri ustálení výšky tohto nároku vychádzal z matematických prepočtov\npeňažnej náhrady podľa § 122 ods. 1 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. a peňažnej náhrady podľa §\n122 ods. 1 tohto zákona, čo je 50 % mínus 15 %, čo sa rovná 35 %, na základe čoho s prihliadnutím\nna to, v akej konkrétnej výške bola žalobcovi v rozhodnom období vyplatená peňažná náhrada za\nkaždú hodinu služobnej pohotovosti, vypočítal žalobcovi nevyplatený peňažný rozdiel, čím fakticky\nstotožnil nemajetkovú ujmu so mzdovým nárokom, resp. s vecnou škodou, ktoré ale neboli predmetom\ntohto konania.“ Žalovaný v tomto zmysle znovu poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa 31.01.2023, cit.: „(...) V takto individualizovanom rámci určovania\nkonkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy, keďže rozsah\nvzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvalifikovať a vyčísliť.“ Prípadný odklon od v zásade\nnového rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.01.2023 predstavuje zásah do práva\nna spravodlivý proces, čím sa narušuje princíp právneho štátu ustanovený v článku 1 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky. Žalovaný poukázal na radu ďalších rozhodnutí súdov Slovenskej republiky v\nobdobných veciach, kedy sa právni zástupcovia žalobcov pokúšali o uplatnenie rovnakého spôsobu,\naký uplatnil aj právny zástupca žalobcu v tomto konaní, avšak bezúspešne: rozsudok Okresného súdu\nPrievidza sp. zn. 8C/12/2024 zo dňa 30. mája 2024, sp. zn. 8C/2/2024 zo dňa 04.04.2024, a sp.zn.\n8C/73/2023 zo dňa 04.04.2024. Okresného súdu Pezinok sp. zn. 8C/51/2023 zo dňa 19.06.2024,\nOkresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 3C/18/2023 zo dňa 02.02.2024, sp. zn. 17C/16/2023 zo dňa\n05.01.2024, Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/332/2012 z 02.10.2013. Súdy Slovenskej republiky\nsa odkláňajú od predmetného spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy z dôvodu, že tento celkom zrejme\nodporuje podstate a účelu náhrady nemajetkovej ujmy a fakticky „zlieva“ pojem nemajetková ujma s\npojmom vecná škoda. Takýmto spôsobom rozhodovania súdov predstavuje konanie v excese, kedy\nprípadné takéto rozhodnutie predstavuje porušenie zásady ne ultra petitum, teda rozhodovanie v rozpore\ns § 216 Civilného sporového konania (ďalej len ako „CSP“). Žalovaný s poukazom na rozhodnutie\nSúdneho dvora EÚ vo veci C-742/19 má za to, že tu nemožno hovoriť o skutočnej škode spočívajúcej\nv rozdielnom ohodnotení výkonu služby a služobnej pohotovosti, teda ich rozdielne ohodnotenie\nneznamená zásah do mzdových práv pracovníkov. Zároveň žalovaný poukazuje aj na systematický\nvýklad predmetných pojmov, o nemajetková ujma je upravená v § 11 až § 16 Občianskeho zákonníka,\nskutočná ujma je upravená v § 415 a nasl. Občianskeho zákonníka. Podľa uznesenia Krajského súdu\nv Košiciach sp. zn. 6Co/66/2023 zo dňa 19.07.2023, cit.: „46. V súvislosti s určením výšky náhrady\nnemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch iných žalobcov voči tej istej žalovanej prax okresných\nsúdov v obvode Krajského súdu v Košiciach aj tohto krajského súdu je dlhodobo jednotná ohľadne\nzáveru, že náhrada nemajetkovej ujmy nie je ekvivalentom straty na zárobku, ktorú žalobcovia utrpeli\nv dôsledku nesprávneho prebratia Smernice. Súdy preto aj keď spočiatku priznávali nemajetkovú\nujmu vo výške 35 % zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného platu toho ktorého žalobcu, keď\nvychádzali z argumentácie, že nemajetková ujma má najbližšie k náhrade škody vzniknutej v dôsledku\nkonštatovaného porušenia práva a jej výpočet ako rozdiel náhrady uvedenej v § 122 ods. 1 zákona č.\n315/2001 Z. z. a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2 písm. a/ cit. zákona je možné považovať\nza sumu, ktorá je primeranou výškou nemajetkovej ujmy, postupne od tejto súdnej praxe bolo upustené\na výška náhrad nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch iných žalobcov sa pohybuje v rozpätí od\n1.500 € do 2.500 € (viď rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/35/2022, 6Co/60/2022,\n6Co/193/2022, 6Co/102/2022, 11Co/222/2020, 11CoPr/1/2020, 11CoPr/4/2020 – vo všetkých priznaná\nnáhrada nemajetkovej ujmy vo výške 2.000 €, sp. zn. 2CoPr/3/2019 – priznaná náhrada 1.500 € a sp. zn.\n6Co/129/2022 – priznaná náhrada 2.500 €). (...) Z hľadiska určenia tejto výšky nie je rozhodujúce, v akej\nvýške došlo k strate na zárobku žalobcu, keď za pracovnú pohotovosť mu bola vyplácaná iba odmena\nvo výške 15 % platového stupňa, hoci za naridenú služobnú pohotovosť by mu patrila za každú hodinu\n\npeňažná náhrada vo výške 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu (pozn. bod\n49. uznesenia). Krajský súd v Košiciach jasne ustanovil, že predmetný spôsob výpočtu nie je správny a\nsíce dodatočne, ale predsa sa od neho odklonil. Nakoľko žiadne iné súdy v Slovenskej republike, okrem\nniektorých súdov Banskobystrického kraja, nepovažujú predmetný výpočet za správny, tak má žalovaný\nza to, aby aj Okresný súd Zvolen prihliadol na predmetné rozsudky 7 a uznesenia okresných a krajských\nsúdov v Slovenskej republike a upustil od rozhodovania predmetným spôsobom.“.\n4.1.\nŽalovaný nesúhlasí, že by bol článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi\nporušený z dôvodu nesprávnej transpozície smernice 2003/88/ES. Poukazuje na rozsudok Okresného\nsúdu Rimavská Sobota sp. zn. 16C/11/2023 zo dňa 30.01.2024, keď je povinnosťou súdu skúmať v\nprvom rade, či vôbec došlo k porušeniu smernice 2003/88/ES. Žalovaný predložil prepočet priemerného\nslužobného času žalobcu vyplývajúci z ustanovení smernice 2003/88/ES, ktorým sú aplikované všetky\njej ustanovenia – predovšetkým článok 2, 6, 16, 17 a 19: V 1/ referenčnom období (od apríla 2021 do\nseptembra 2021) žalobca odpracoval spolu 1036,417 hodín v 24,715 týždňoch, čo predstavuje 173 dní\na teda jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto období je 41,935 hodín týždenne, k porušeniu\nčlánku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nedošlo . V 2/ referenčnom období (od októbra 2021 do marca\n2022) žalobca odpracoval spolu 1193,583 hodín v 25,2572 týždňoch, čo predstavuje 179 dní a teda\njeho priemerný týždenný služobný čas v tomto období je 46,675 hodín týždenne, k porušeniu článku\n6 písm. b) smernice 2003/88/ES nedošlo . V 3/ referenčnom období (od apríla 2022 do septembra\n2022) žalobca odpracoval spolu 1155 hodín v 25,286 týždňoch, čo predstavuje 177 dní a teda jeho\npriemerný týždenný služobný čas v tomto období je 45,677 hodín týždenne, k porušeniu článku 6 písm.\nb) smernice 2003/88/ES nedošlo . V 4/ referenčnom období (od októbra 2022 do marca 2023) žalobca\nodpracoval spolu 1332,667 hodín v 25,858 týždňoch, čo predstavuje 177 dní a teda jeho priemerný\ntýždenný služobný čas v tomto období je 51,538 hodín týždenne,. V 5/ referenčnom období (od apríla\n2023 do septembra 2023) žalobca odpracoval spolu 1110 hodín v 24,572 týždňoch, čo predstavuje\n172 dní a teda jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto období je 45,173 hodín týždenne, k\nporušeniu článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nedošlo . V 6/ referenčnom období (od októbra 2023\ndo februára 2024) žalobca odpracoval spolu 1002,5 hodín v 25 týždňoch, čo predstavuje 175 dní a teda\njeho priemerný týždenný služobný čas v tomto období je 40,100 hodín týždenne, k porušeniu článku\n6 písm. b) smernice 2003/88/ES nedošlo. Podľa § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., sa posudzujú\nurčité časy odpočinku ako služobný čas, avšak tieto časy odpočinku nie sú služobným časom, len sa\nposudzujú ako služobný čas z dôvodu, aby sa aj tento čas odpočinku, za ktorý žalobcovi patrí náhrada\nmzda, odzrkadlil vo fonde pracovného času a teda aj na výplatných páskach. Z uvedeného dôvodu\nžalovaný do kolónky „počet odslúžených celých zmien“ započítava celkový počet 24-hodinových zmien\nv tom-ktorom mesiaci, pracovný čas žalobcu v dňoch, v ktorých neodpracoval celých 24 hodín, pracovný\nčas žalobcu aj v stĺpci „celkový čas zásahu po ukončení služobného dňa po 7:00 hod.“, nakoľko ide o\nčas, kedy má žalobca výjazd v ranných hodinách, kedy mu už má skončiť 24-hodinová služba. Uvedené\n3 stĺpce sa spočítajú do stĺpca „počet skutočne odslúžených hodín v mesiaci“. Do predložených tabuliek\npriemerného týždenného pracovného času žalobcu sa započítavajú v časti pracovného času: 1/ Výkon\nštátnej služby, 2/ Služobná pohotovosť, 3/ Školenia, 4/ Zvyšovanie kvalifikácie a 5/ Rekondičné pobyty.\nStĺpec „počet dní v mesiaci“ predstavuje celkový počet dní v mesiaci, avšak smernica 2003/88/ES v\nčlánku 16 písm. b) ustanovuje dni, ktoré nemožno použiť na kompenzáciu pracovného času žalobcu v\niných dňoch. Ide o dni času odpočinku, počas ktorých žalobca odpracuje 0 pracovných hodín, avšak\ntento deň nemožno použiť v priemerovaní jeho pracovného času na účely článku 6 písm. b) smernice\n2003/88/ES. Smernica 2003/88/ES považuje za neutrálne dni iba dni riadnej ročnej dovolenky v rozsahu\n4 týždňov (v plachtách služieb označené ako „DOV“) a všetky dni práceneschopnosti (v plachtách služieb\noznačené ako „PN“, „PNK“ a „OČR“). Žalovaný uvádza, že na účely neutrálnych dní považuje všetku\n„DOV“, „PN“, „PNK“, „OČR“ a nad rámec aj dni „VSZ“. Z uvedeného dôvodu v stĺpci „počet dní DOV,\nOČR, PN, PNK, VSZ“ sa premietajú neutrálne dni, ktoré nie sú zahrnuté v stĺpci „započítané dni“ a teda\nsa nevyužívajú na výpočet priemerného služobného času žalobcu. Výsledkom je teda stĺpec „priemerný\npočet skutočne odslúžených hodín za týždeň“, ktorý predstavuje podiel medzi delencom (počet skutočne\nodslúžených hodín v mesiaci) a deliteľom (priemerný počet týždňov v sledovanom období). V zmysle\npredmetných prepočtov služobného času žalobcu do práva žalobcu v zmysle článku 6 písm. b) smernice\n2003/88/ES zasiahnuté nebolo, teda tu nie je dôvod na priznanie akejkoľvek výšky náhrady nemajetkovej\nujmy. Žalovaný zdôraznil, že ide o nesmierne dôležitú skutočnosť v predmetnom konaní a súd je povinný\nna ňu prihliadnuť.\n4.2.\nŽalovaná suma predstavuje marginálny rozdiel oproti najnovším rozsudkom okresných súdov,\nresp. krajských súdov, v predmetných veciach. Súdna prax v prípadoch, kedy došlo k porušeniam\nsmernice 2003/88/ES sa ustálila na rozsahu 1.500 Eur až 2.500 Eur. napr. rozsudok Krajského súdu\n\nv Košiciach sp. zn. 5Co/85/2023 zo dňa 06.03.2024, uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.\n5Co/7/2023 zo dňa 09.01.2024, ktorým odvolací súd rovnako zrušil rozhodnutia súdu prvej inštancie\na vec vrátil na nové konanie, uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/82/2023 zo dňa\n03.04.2024, ktorým rovnako zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie konštatujúc, že priznaná suma\n4.445,48 Eur je nedôvodne vysoká, uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/66/2023 zo\ndňa 19.06.2023 bod 46., ktorý sa priklonil k rovnakému záveru a zrušil rozsudok Okresného súdu\nMichalovce č. k. 5C/22/2022-150 zo dňa 05.12.2022, ktorým súd priznal žalobcovi nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy vo výške 5.640,93 Eur a vec vrátil na nové konanie. Zároveň je zrejmé, že súdy\nmimo Banskobystrického kraja, resp. aj niektoré súdy v rámci Banskobystrického kraja, priznávajú výšku\nnáhrady nemajetkovej ujmy v rozsahu 1.000 Eur až 2.500 Eur, resp. viac iba v odôvodnených prípadoch\na aj to len do výšky približne 3.500 Eur. Súdy Slovenskej republiky skúmajú aj samotné porušenie\nsmernice 2003/88/ES a jeho rozsah, nakoľko nemožno generalizovane ustanoviť, že by nesprávna,\nresp. neúplná transpozícia smernice 2003/88/ES zakladala akýkoľvek nárok tomu-ktorému žalobcovi\nbez bližšieho zisťovania špecifických osobitostí toho-ktorého prípadu.\n5. Žalobca v písomnom vyjadrení nesúhlasil z výpočtami žalovaného priemerného týždenného\npracovného času, v celom rozsahu ich poprel ako zjavne nesprávne a zavádzajúce. Žalovaný si\nv rámci jeho najnovšej verzie obhajobných tvrdení v týchto sporoch vytvoril zavádzajúci „vzorec“\nvýpočtu údajného priemerného týždenného pracovného času, ktorý nastavil tak, aby umelo znížil\nvýsledný pracovný čas a to nielen nesprávnym (ne)zohľadnením jednotlivých ustanovení Zákona o\nhasičskom a záchrannom zbore a Smernice 2003/88/ES, ale dokonca aj nezohľadnením tých údajov\no odpracovaných hodinách, ktoré vyplývajú aj zo žalovaným predložených listín. Jeho rozhodujúce\nprávne tvrdenia sa pravidelne menia, tvrdenia žalované v aktuálnej Duplike sú značne rozdielne s\njeho predchádzajúcimi tvrdeniami v odpore proti platobnému rozkazu. Žalovaný pritom v uplynulých\nrokoch poskytol súdom už mnoho verzií tvrdení o tom, aký je vlastne priemerný týždenný pracovný\nčas hasičov. V prípade žalovaným označovaného uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa 31.01.2023 súd vychádzal z absolútne neporovnateľných skutkových\nokolnostní, ktoré zakladali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to nárok pozostalých\npo obeti dopravnej nehody, čiže išlo o skutkové aj právne okolnosti neporovnateľné s týmto sporom.\nTvrdenie žalovaného, podľa ktorého „prípadný odklon od v zásade nového rozhodnutia Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky z 31.01.2023 predstavuje zásah do práva na spravodlivý proces, čím sa\nnarušuje princíp právneho štátu ustanovený v článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“, je očividne\nzavádzajúce a vecne aj právne neopodstatnené. Žalovaný rozsiahlo avšak selektívne poukazuje na\nneprávoplatné rozhodnutia prvoinštantných súdov aj napriek tomu, že tieto zjavne boli napadnuté\nodvolaním (a to paradoxne vždy aj samotného žalovaného). Žalovaný pri svojej argumentácii predstiera,\nakoby nezapočítavanie služobných pohotovostí do pracovného času nebolo žiadnym porušovaním\nSmernice, k tejto skutočnosti sa priamo radšej ani nevyjadruje. Praktickým dôsledkom tejto skutočnosti\ntotiž je aj to, že všetky hodiny odpracovanej služobnej pohotovosti (určenej ani nariadenej) sa\nnezapočítavajú ani do celkového odpracovaného času na účely určenia výsluhového dôchodku, čo má\nsamozrejme negatívny vplyv aj na jeho budúcu výšku. Žalobca zdôraznil, že sa žalobou domáha náhrady\nškody za porušovanie svojich osobnostných práv vymedzených v žalobe, vzniknutej porušením článku\n2 ods. 1 a článku 6 písm. b) Smernice. Dôvod, prečo pri výpočte priemerného týždenného pracovného\nčasu je potrebné vychádzať práve z fondu pracovného času je ten, že v ňom by mali byť zahrnuté všetky\nhodiny, ktoré musí zamestnanec za daný mesiac odpracovať tak, aby splnil zákonom (príp. kolektívnou\nzmluvou) stanovený týždenný pracovný čas. Je však nesporné, že práve hodiny služobnej pohotovosti\nnie sú započítané do fondu pracovného času a zároveň o ich presnom počte žalovaný (resp. aj služobný\núrad) má nepochybne vedomosť. K zásahu do práv poškodeného hasiča dochádza nielen tým, že\npravidelne odpracuje v priemere viac než 48 hodín týždenne, ale aj tým, že žiadna z odpracovaných\nhodín služobnej pohotovosti mu nie je v rozpore s článok 2 ods. 1 Smernice započítaná do pracovného\nčasu. Práve preto žalobca odvodzuje výšku žalovanej sumy od celkového súčtu hodín určenej služobnej\npohotovosti, ktoré som za žalované obdobie odpracoval.\n5.1.\nŽalovaným označované „referenčné obdobia“ nie sú v našich podmienkach použiteľné už len\npreto, lebo takáto právna úprava nebola prevzatá do nášho vnútroštátneho právneho poriadku. Podľa\nrozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9Co/20/2024 zo dňa 04.07.2024: „Vo vzťahu k námietke\nžalovaného, v ktorej poukazuje na čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ ES, odvolací súd konštatuje,\nže smernica umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný\npracovný čas) referenčné obdobie, nepresahujúce štyri mesiace. V tejto súvislosti je nevyhnutné si\nuvedomiť, že na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo nevyhnutné, aby bolo prevzaté do\n\nprávneho poriadku Slovenskej republiky. Zo zákona č. 315/2001 Z.z. nevyplýva, aby Slovenská republika\nuvedené ustanovenie ako aj ustanovenie čl. 6 písm. b) Smernice prevzala do vnútroštátneho poriadku,\na teda že by maximálny týždenný pracovný čas bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci referenčného\nobdobia 4 mesiacov, resp. za splnenia smernicou stanovených podmienok, aj v dlhšom období. Keďže\nSlovenská republika neprevzala v žiadnom svojom ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. ani inom zákone,\nupravujúcom právne postavenie príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, články smernice o\nstanovení maximálneho týždenného pracovného času, nemožno konštatovať ani to, že by prevzala,\nresp. že by do právneho poriadku Slovenskej republiky boli transponované ustanovenia smernice o\nmožnosti určenia referenčného obdobia, v ktorom by sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval.\nUstanovenia § 86 zákona č. 315/2001 Z.z. sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia služobného času,\navšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa smernice.\nVzhľadom na uvedené, námietka žalovaného o zisťovaní splnenia podmienok v rámci referenčného\nobdobia bola nedôvodná, nakoľko ustanovenie o referenčnom období, súvisiacom s maximálnou\nvýmerou týždenného pracovného času, taktiež nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky riadne\nprevzaté, a preto sa žalovaný nemôže dovolávať jeho aplikácie.“ Žalovaný nastavil „vzorec“ na výpočet\npriemerného týždenného pracovného času tak, aby nezohľadnením právne relevantných skutočností\numelo znížil výslednú dĺžku priemerného týždenného pracovného času. Naviac žalovaný vo svojich\nvýpočtoch nezohľadnil ani len počet reálne odpracovaných hodín. Vo výpočte resp. tabuľke žalovaného v\nprípade žalobcu chýba minimálne 487:30 hodín (v 60-tkovej číselnej sústave, teda 487 hodín a 30 minút),\nktorých odslúženie resp. absolvovanie vyplýva aj listín, ktoré žalovaný predložil spolu s Duplikou. Do\nvýpočtu nezahrnul: Nariadená pohotovosť: 412:30 hod., Rekondičný pobyt 75:00 hod., pričom výslovne\ntvrdí, že ich v predložených tabuľkách priemerného týždenného pracovného času započítal. Žalovaný\ndo svojich výpočtov zahŕňa len celé zmeny odslúžené v rozsahu 24 hodín. Ak však žalobca v rámci\nsvojej zmeny čerpal napr. pol dňa dovolenku alebo bol len pár hodín u zubára resp. na lekárskom\nvyšetrení, žalovaný už zvyšné hodiny z tejto zmeny, ktoré riadne odslúžil vrátane určenej služobnej\npohotovosti, do svojho výpočtu nezahrnul, a to ani do položky „počet odslúžených hodín mimo celých\nzmien“. Ďalším nedostatkom predloženého výpočtu je aj selektívny prístup žalovaného k jednotlivým\ndňom „voľna“. Žalovaný na jednej strane tvrdí, že do pracovného času započítava aj účasť na školeniach\na rekondičných pobytoch, ktoré sú v zmysle § 97 ods. 1 ZoHaZZ považované za vykonávanie štátnej\nslužby. Na druhej strane už však žalovaný odpočítava z ním stanoveného referenčného obdobia dni\nčerpania dovolenky, plateného služobného voľna, náhradného voľna za štátnu službu nadčas, doby\npracovnej neschopnosti a pod., ktoré podľa žalovaného nemajú byť považované za pracovný čas a\nmá ísť podľa neho o „doby odpočinku“ a to napriek tomu, že všetky tieto obdobia sú v § 97 ods. 1\nZoHaZZ považované za výkon štátnej služby úplne rovnako, ako aj účasť na školeniach a rekondičných\npobytoch, o ktorých už žalovaný naopak priznáva, že majú byť považované za pracovný (služobný)\nčas. Ak by si samotný žalovaný bol istý správnosťou tejto jeho argumentácie, podľa ktorej obdobia\nPN, dovolenky a pod. nemajú byť považované za odslúžený služobný čas, nemajú byť započítané\ndo odslúžených hodín a preto ani nemajú byť brané do úvahy pri výpočte priemerného týždenného\npracovného času hasiča, neexistoval by logicky žiadny dôvod na zamýšľanú legislatívnu zmenu ZoHaZZ,\nktorá je aktuálne predložená vo forme návrhu na zmenu ustanovení ZoHaZZ v Národnej rade Slovenskej\nrepubliky. Dňa 22.05.2024 bol podaný návrh na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 315/2001 Z.\nz. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov, s navrhovaným dátumom účinnosti\nod 15.10.2024, ktorým sa má zmeniť ZoHaZZ okrem iného práve aj v časti ustanovenia § 97 ZoHaZZ,\nktorý sa má doplniť o nové ustanovenia nasledovne: § 97 sa dopĺňa odsekom 3, ktorý znie: „(3) Na účely\nvýpočtu priemerného týždenného služobného času, ktorý vrátane štátnej služby nadčas v období šiestich\nmesiacov nesmie prekročiť 48 hodín, sa ako vykonávanie štátnej služby neposudzujú časy podľa odseku\n1 písm. a) až c) a písm. h) až l); čerpanie dovolenky podľa § 93 ods. 1 prvej a druhej vety a čas podľa\nodseku 1 písm. j) prvý bod sa na účely výpočtu priemerného týždenného služobného času do obdobia\nšiestich mesiacov nezarátavajú.“. Podľa predloženého návrhu novely ZoHaZZ sa za vykonávanie štátnej\nslužby v budúcnosti nemajú posudzovať práve tie časové obdobia, o ktorých žalovaný už v súčasnosti\ntvrdí, že podľa aktuálne platného a účinného znenia ZoHaZZ sa tieto obdobia nepovažujú za výkon\nštátnej služby a preto ani nezahŕňajú do výpočtu priemerného týždenného služobného času hasičov.\nDôvod tejto zamýšľanej legislatívnej zmeny je práve reakciou na prebiehajúce súdne spory, akým je aj\ntento spor so žalovaným. Cieľom tejto úpravy má byť len do budúcnosti umelo „na papieri“ znížiť výsledný\npriemerný týždenný pracovný čas hasičov tak, aby žalovaný mohol v takýchto súdnych sporoch naďalej\ntvrdiť, že vlastne nedochádza k prekračovaniu či už vnútroštátne stanoveného týždenného pracovného\nčasu podľa § 85 ods. 2 ZoHaZZ a kolektívnych zmlúv, alebo aj maximálneho priemerného týždenného\npracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice.\n\n6.\nSúd vykonal dokazovanie na pojednávaní dňa 25. 09. 2024 výsluchom žalobcu, oboznámením\nlistinných dokladov a zistil nasledujúci skutkový a právny stav veci:\n7.\nŽalobca na pojednávaní potvrdil, že pracuje už 22 rokov v hasičskom zbore, do roku 2013\nvykonával službu na hasičskej stanici vo F., potom bol zaradený do zariadenia G.. Služby sa síce plánujú,\nale reálny výkon služby je vždy iný. Okrem toho sa služobný čas porovnáva s rovnomerne rozvrhnutým\nslužobným časom, to znamená, že ak v krátkom týždni má dve služby, zarátava sa mu 32 hodín, ale\nzvyšných 16 hodín služobnej pohotovosti nie. Na konci pol roka k júnu a k decembru musí byť všetko\nzrovnané na nule, to znamená, že do ďalšieho mesiaca nemôže ísť tzv. plusovými hodinami. Ak má\nplusové hodiny, vyrovnáva sa to čerpaním náhradného voľna, ak sú mínusové hodiny, naopak, musí\nsi to odpracovať, napríklad je nariadený výkon služby. Pravidlom sú plusové hodiny, čo je spôsobené\nabsolvovaním rôznych školení, cvičení, ktoré sú väčšinou plánované medzi službami a započítavajú sa\ndo služobného času. Pri službe vo sviatok sa poskytuje náhradné voľno ako dvojnásobok, t. j. v rozsahu\n16 hodín. Toto je potrebné si vyčerpať do pol roka, inak prepadá. Každý príslušník do veku 33 rokov\nmá nárok 12 dní dovolenky + 2,5 dňa dodatkovej dovolenky, príslušník nad 33 rokov alebo starajúci sa\no dieťa, má nárok na 14 dní dovolenky + 2,5 dňa dodatkovej dovolenky. Podľa kolektívnej zmluvy za\nprvý polrok má nárok na 2 dni voľna na žiadosť, za druhý polrok ešte jeden deň voľna na žiadosť. Aj\nz tohto dôvodu čerpania náhradného voľna potom tlačia starú dovolenku na ďalší rok. On je veliteľom\ndružstva, preto spracúva podklady ohľadne služobného času, ktoré sú podkladom pre výpočet mzdy,\nza aktuálny rok všetci 11-ti príslušníci majú aktuálne zostatok v priemere 9 dní dovolenky na jedného\npríslušníka. Na stanici stále slúžia na tzv. minimálnych stavoch, maximálne je na smene 11 príslušníkov,\nminimálne 7. Iba výnimočne pri nejakých štátnych udalostiach sú na maximálnom stave. Takže skôr\nako čerpanie dovolenky si čerpá náhradné voľno, aby neprepadlo. Dovolenku si môže dopredu hlásiť,\nnajmä v letnom období je snaha, aby každý mohol čerpať vkuse aspoň 2 týždne dovolenky, je to na\ndohode príslušníkov. Ak by ale niekto chcel dovolenku a nebol by dosiahnutý minimálny stav, tak by\nmu ju zamietol. Tiež sa mu stalo, keď mal naplánovanú dovolenku, tak kvôli potrebe prítomnosti v práci\nmu bola zrušená, musel prísť do práce. Počas výkonu služby do 22:00 hod. vykonáva činnosti na\nzáklade „predpisu o výkone služby“, jedná sa o rozvrh, kde je určené, čo sa robí podľa zaradenia, rôzne\nškolenia. Do 06:00 hod. nasledujúceho dňa je služobná pohotovosť a do 07:00 hod. znovu výkon služby.\nPočas služobnej pohotovosti sa prijímajú informácie o hlásení udalostí, všetci musia byť pripravení do\n1 minúty po ohlásení vykonať výjazd. V rámci rozvrhu je určené len „výkon služobnej pohotovosti“,\nkonkrétne činnosti určené nie sú. Stredisko G. je výcvikové stredisko pre všetkých príslušníkov, je tu\nťažká technika, ktorá sa využíva pre väčšiu časť Slovenska, to znamená, že robia výjazdy pravidelne\naj pre iné zásahové obvody, ktoré túto techniku nemajú. Najviac uvedenú situáciu pociťoval počas\ncovidového obdobia, v súvislosti s vojnou na Ukrajine, kedy boli časté služby, niekedy až 6-7 krát do\ntýždňa. Školenia a rekondičné pobyty sú vopred plávané, ale stačí nejaká udalosť a treba to celé zmeniť.\nVäčšina školení sa vykonáva či už v júni, alebo koncom roka, aj z tohto dôvodu je potrebné potom\nnariadiť tzv. čerpanie nadčasov, čo sa ale neeviduje v rámci služobného času. Pre takto rozvrhovaný\nslužobný čas pociťuje, že nemá dostatok voľného času či už na svoje koníčky, na syna alebo na mamu,\nktorí potrebujú pomoc. V roku 2003 sa mu narodil syn, v roku 2012 sa s bývalou manželkou rozviedli.\nV roku 2021 syn po nadobudnutí plnoletosti sa rozhodol bývať s ním, vtedy zistil, že nemá čas sa\nsynovi venovať, tak ako by chcel. Kým syn chodil do školy, on na služby, mali možnosť tráviť spolu\nčas najmä počas víkendov, ale sa stalo, že mu bola nariadená služba. Ak sa aj na niečom dohodnú\na stane sa nejaká nepredvídaná pohotovosť, musí to zrušiť. So synom občas chodili na bicykle, ale viac\nkrát sa stalo, že musel ísť do práce. Jeho otec t. roku zomrel, mama je vo veku 72 rokov, potrebuje\npomoc v starostlivosti o dom, o pozemky a on nemá toľko času pomáhať tak, ako by chcel. K svojmu\nzdravotnému stavu uviedol, že mal žalúdočné vredy, ale len ťažko je preukázať, či to súviselo s výkonom\nslužby. Keďže na hasičskej stanici vo F. sa udalosti hlásili poplachovým svetlom, pri zapálení sa zvykne\nstrhnúť aj v bežnom živote. Tak isto sa stane, že sa budí zo spánku, takže do istej miery uvedená situácia\novplyvňuje kvalitu jeho spánku. Na stanici má svoju kanceláriu, kde je aj počas služobnej pohotovosti,\nje to blízko poplachovej miestnosti, takže prakticky počuje každú udalosť pre celý kraj. Službu končí\no siedmej, domov príde okolo ôsmej. Nie je oddýchnutý, takže sa potrebuje vyspať. Tým pádom má\nnarušený spánok, lebo potom večer nevie zaspať, nie je to tak, že by mal k dispozícii dva dni, kedy môže\nrobiť, čo chce. Pre podanie žaloby sa rozhodlo preto, že sa nedeje za posledné roky žiadna systémová\nzmena, teraz si to uvedomuje najmä z pohľadu rodiny. Na skúšku boli prijaté tzv. 12 hodinové služby, ale\nto sa neujalo a t. času sú navrhované len nejaké kozmetické úpravy zákona. Je zrejmé, že tento stav sa\nnijako nerieši napriek žalobám kolegov. Uvedená situácia sa riešila v rámci odborovej organizácie, kde\n\nboli pripomienky k zmenám zákona, ale spätnú väzbu nedostali. Podať sťažnosť na služobný úrad nevidí\nv tom zmysel, za posledných 10 rokov napriek obdobným žalobám nebola vykonaná žiadna úprava,\ntakže individuálna sťažnosť by nič nevyriešila. Plánovanú službu musí vykonať, nemôže povedať, že\nnejde do práce. Jednoznačným riešením je zaviesť štvrtú smenu a navýšenie stavu príslušníkov cca\n1000 príslušníkov lebo oni teraz suplujú hodiny, ktoré nemá kto odrobiť. K argumentácii žalovaného\nohľadom výpočtov uviedol, že on spracúva tabuľky, takže tam nebola zarátaná nariadená pohotovosť,\nna čo aj upozornil, ale bolo mu uvedené, že má len vypísať tabuľky, nesúhlasil s tým, ako sa to zarátava.\nAk by mal žiadať mzdové nároky, zrejme by žiadal za všetky porušenia 100 %-né odškodnenie platom,\nčo by bola rádovo vyššia suma oproti tomu, čo žiada za stratu voľného času.\n8.\nSúd v rámci dokazovania oboznámil listiny: doklady žalobcu k vymenovaniu za príslušníka HaZZ,\nrozpis pracovnej pohotovosti s vyčíslením nároku žalobcu, výplatné pásky žalobcu za obdobie apríl 2021\naž február 2024, Plán služieb, rozhodnutia Súdneho dvora, doklady žalovaného – Prehľad plánu služieb,\nvýpočet priemerného služobného času žalobcu vrátane opravného výpočtu zo dňa 27.09.2024.\n9. Súd v prvom rade sa zaoberal námietkou žalovaného miestnej a kauzálnej nepríslušnosti tunajšieho\nsúdu a námietku svojej pasívnej vecnej legitimácie.\n9.1. Podľa § 19 písm. b) CSP, popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj\nsúd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody.\n9.2. Podľa § 40 CSP, súd aj bez námietky skúma vecnú príslušnosť, kauzálnu príslušnosť a funkčnú\npríslušnosť počas celého konania; kauzálnu príslušnosť v obchodnoprávnych sporoch súd skúma iba\ndo otvorenia pojednávania alebo predbežného prejednania sporu.\n9.3. Podľa § 42 CSP, ak je námietka miestnej nepríslušnosti nedôvodná alebo ak nie je uplatnená\nvčas, súd na ňu neprihliadne a spor prejedná a rozhodne. Neprihliadnutie na námietku súd odôvodní v\nrozhodnutí, ktorým sa konanie končí.\n9.4. Podľa § 43 ods. 1 CSP, ak súd postupom podľa § 40 a 41 zistí, že nie je príslušný, bezodkladne\npostúpi spor príslušnému súdu bez rozhodnutia a upovedomí o tom žalobcu. Žalovaného upovedomí\nlen vtedy, ak mu už bola žaloba doručená.\n9.5. Pokiaľ žalovaný namietal miestnu nepríslušnosť tunajšieho súdu, túto námietku súd vyhodnotil\nako nedôvodnú a v zmysle § 42 CSP na ňu neprihliadol. Predmetom konania je nárok žalobcu na\nnáhradu škody. Zo skutočností uvádzaných v žalobe je zjavné, že za skutočnosť, ktorá zakladá právo na\nnáhradu škody, žalobca označil zásah do jeho práv postupom žalovaného, v dôsledku čoho mu vznikla\nškoda a to v súvislosti v výkonom povolania žalobcu. Miesto výkonu jeho stálej služobnej činnosti je\nG., ktoré je v územnom obvode Okresného súdu Zvolen, kde vznikli a prejavili sa následky škody vo\nforme nemajetkovej ujmy. S poukazom na ust. 19 písm. b) CSP je tak miestna príslušnosť tunajšieho\nsúdu daná. Kauzálnu príslušnosť súd skúma ex offo aj v prípade, ak žiadna zo strán takúto námietku\nnevznesie. Súd pri začatí konania nezistil, že by sa jednalo o pracovnoprávny spor, kde od platnosti\na účinnosti novely C.s.p. súvisiacej so zmenou súdnej mapy sa kauzálne príslušným súdom od 01. 06.\n2023 v individuálnych pracovnoprávnych sporoch stal Okresný súd Banská Bystrica pre obvod Krajského\nsúdu v Banskej Bystrici. Doposiaľ vo všetkých právoplatných rozhodnutiach súdov SR boli opakovane\nvyvrátené námietky žalovaného, že v obdobných sporoch sa má jednať o pracovnoprávny spor, s čím\nsúvisela aj námietka pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, bolo jednoznačne ustálené, že žalobca\npodáva žalobu o náhradu škody, ktorá mu vznikla porušením práva Európskej únie. Súd pri úvahe o\njeho právomoci vo veci konať a rozhodnúť dospel k záveru, že jeho právomoc je daná, keďže neexistuje\nžiadny iný orgán disponujúci kompetenciou na rozhodnutie o práve žalobcu na náhradu nemajetkovej\nujmy voči štátu za porušenie práva EÚ. Súd preto konštatuje, že je vecne a miestne príslušným na\nrozhodovanie a prejednanie žaloby žalobcu.\n9.6.\nPokiaľ súd zotrval na posúdení nároku žalobcu ako nároku o náhradu škody, ktorá mu\nvznikla porušením práva Európskej únie, nebola dôvodná ani námietka pasívnej vecnej legitimácie\nžalovaného, keďže predmetom žaloby nie je pracovnoprávny spor, nie je dôvod, aby žalobca žaloval\nsvojho zamestnávateľa. Naopak bolo doposiaľ vždy právoplatne judikované, že žalovaný je v spore\npasívne vecne legitimovaný - pasívne vecne legitimovaným subjektom v danom spore je Slovenská\n\nrepublika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj\nHasičský a záchranný zbor. V tejto súvislosti treba poukázať na princíp právnej istoty vyjadrený v\nčlánku 2 C. s. p., ktorý znamená okrem iného aj legitímne očakávania sporových strán, že ich spor\nbude rozhodnutý spravodlivo. Hoci o otázkach, ktoré súdu v tomto konaní rieši ako otázky predbežné,\nneexistuje „ ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít“, existuje stabilná rozhodovacia prax\nsúdov prvoinštatnčných, ako aj súdov druhoinštančných, a žalovaný neuviedol žiadne také skutočnosti\na dôkazy, z ktorých by súd mohol vyvodiť iné právne závery.\n10. Žalovaný v konaní namietal tvrdenie žalobcu, že dotknutá Smernica nebola do právneho poriadku\nSR transformovaná správne, tvrdil, že úprava v ZoHaZZ neodporuje dotknutej Smernici, a že nie je\ndaný základ nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia jeho práv plynúcich z čl. 2 a 6\npísm. b) Smernice 2003/88/ES.\n10.1\nPodľa Čl.2 ods. 1 C.s.p., ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených\nzáujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Podľa ods. 2, právna\nistota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s\nustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet,\naj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Podľa ods.\n3, ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak,\nkaždý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.\n10. 2.\nObdobne ako v bode 9.4. tohto odôvodnenia súd poukazuje na princíp právnej istoty\nvyjadrený v článku 2 C. s. p., ktorý znamená okrem iného aj legitímne očakávania sporových strán,\nže ich spor bude rozhodnutý spravodlivo. Zásada právnej istoty je integrálnou súčasťou práva na\nspravodlivý proces. Ochrane právnej istoty ako základnému aspektu právneho štátu venuje náležitú\npozornosť aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre (rozsudok vo veci Brumărescu\nproti Rumunsku z 28. októbra 1999 a vo veci Ryabykh proti Rusku z 24. júla 2003). Žalovanému,\nktorý je stranou sporu na strane žalovaného vo všetkých takýchto obdobných sporoch sú isto známe\nzávery stoviek právoplatných rozhodnutí súdov SR (provinštančných a druhoinštančných), že dotknutá\nSmernica nebola do ZoHaZZ prevzatá správne, pretože vnútroštátna právna úprava (ZoHaZZ) umožňuje\nzamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času v rozpore s čl.\n2 Smernice a rozvrhnúť žalobcovi - príslušníkovi HaZZ služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne\nmaximálnu hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b/ predmetnej smernice, a zároveň že základ nároku žalobcu\nje daný, keďže sú splnené 3 podmienky: 1. cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom\npráva a porušenie je dostatočne závažné; 2. existencia škody a 3. priama príčinná súvislosť medzi\nporušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Bolo by nadbytočné opakovane v tomto\nrozhodnutí uvádzať totožné obsiahle odôvodnenie, preto súd poukazuje príkladom na závery rozsudku\nprejednávajúceho senátu sp. zn. 18C/25/2023 zo dňa 02.08.2023 (viď najmä body 11-12 odôvodnenia)\nv spojení s rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica sp.zn. 17Co/100/2023 z 20.03.2024 (viď najmä\nbody 12-18 odôvodnenia a bod 23 odôvodnenia – poukaz na ustálenú rozhodovaciu prax Krajského súdu\nBanská Bystrica v obdobných sporoch). Na týchto záveroch súd v plnom rozsahu zotrváva a odkazuje\nna ne.\n10.3.\nŽalovaný sa k záverom o tom, že nezapočítaním neaktívnej časti služobnej pohotovosti do\npracovného času žalobcu dochádza k porušovaniu čl. 2 Smernice, nijako nevyjadril. Žalovaný namietal,\nže žalobca v konaní nepreukázal skutočnosť, že v tomto konkrétnom prípade došlo k prekračovaniu\nmaximálneho týždenného pracovného času 48 hod./ týždenne, keď namietol správnosť výpočtu žalobcu\nuvedený v žalobe a zároveň predložil súdu vlastný výpočet priemerného týždenného pracovného času.\nV tomto svojom výpočte určil referenčné obdobia 6 mesiacov: apríl – september 2021, október 2021\n– marec 2022, apríl – september 2022, október 2022 – marec 2023, apríl – september 2023, október\n2023 – február 2024. K svojim výpočtom uviedol, že do odslúžených hodín započítal o.i. aj čas služobnej\npohotovosti, nezapočítaval niektoré časy služobného voľna s náhradou mzdy. V rámci tohto prepočtu\nv jednom období zistil prekročenie maximálneho týždenného pracovného času nad 48 hod./týždenne,\npo námietkach žalobcu vykonal opravný výpočet, v ktorom zistil prekročenie maximálneho týždenného\npracovného času nad 48 hod./týždenne v troch obdobiach. Žalobca namietol správnosť prvotných\nvýpočtov, kedy žalovaný zjavne nezohľadnil pracovný čas v niektorých prípadoch, kedy žalobca\nv uvedenom období reálne vykonával službu a to v celkovom súčte 162:36 hodín. Žalobca namietol\nuvedený prepočet ako nesprávny a zavádzajúci, nakoľko nemá oporu vo vnútroštátnej úprave, ani\n\nv práve EÚ, ani v judikatúre Súdneho dvora. Žalovaný svojvoľne niektoré časy plateného voľna žalobcu\nako dovolenka, PN, a iné nezapočítal na odpracovaný čas, iné zas započítal. Žalovaný sa k týmto\nnámietkam nevyjadril. Súd uvádza, že kontrolný výpočet vykonal žalovaný len pre účely tohto súdneho\nkonania, neexistuje žiadna úprava na nerovnomerné rozvrhovanie služobného času pri plánovaní\nslužieb v rámci vopred určených „referenčných období“ tak, aby aj pri zohľadnení času neaktívnej\nčasti služobnej pohotovosti nedochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času\ntak, ako to uviedol žalobca v žalobe. Nie je zrejmé, na základe čoho potom žalovaný v tomto konaní\nvychádzal z ním určených referenčných období stanovených výlučne na obdobie, za ktoré si žalobca\nuplatňuje svoj nárok. Podmienky pre neprekračovanie maximálneho týždenného pracovného času\nmusia byť pre všetkých zamestnancov rovnaké, nemôžu byť pre každého jednotlivého hasiča odlišne\nstanovené. Podľa všeobecnej zásady čl.6 Smernice členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na\nzabezpečenie toho, že nebude prekračovaný maximálny týždenný pracovný čas nad 48 hod./týždenne\npre každé obdobie siedmich dní. Žalovaný neuviedol žiadne také všeobecne záväzné opatrenie, ktoré\nby uvedené zabezpečovalo pri rozvrhovaní služobného času hasičov slúžiacich v zmenách v určenom\nreferenčnom období 6 mesiacov. Pri tom nie je sporné, že aktuálne je určovaný plán služieb na\nmesačnej báze, žalovaný neuviedol, akým spôsobom pri takomto rozvrhovaní služieb sa zabezpečí\nneprekračovanie maximálneho týždenného pracovného času 48 hod./ týždenne. Podľa rozsudku\nSúdneho dvora C-254/18: „Článok 6 písm. b), článok 16 písm. b) a článok 19 prvý odsek smernice\nEurópskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie\npracovného času sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá\nna účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času stanovuje referenčné obdobia, ktoré sa\nzačínajú a končia v určitých kalendárnych dátumoch, pokiaľ táto právna úprava obsahuje mechanizmy,\nktoré umožňujú zabezpečiť, že priemerný maximálny týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín\nbude rešpektovaný počas každého obdobia šiestich mesiacov zapadajúceho do rámca dvoch po sebe\nnasledujúcich pevných referenčných období.“ Naša vnútroštátna právna úprava v prípade hasičov\nneobsahuje žiadne mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že nebude prekračovaný 48 hodinový týždenný\npracovný čas v každom období dvoch po sebe nasledujúcich pevných referenčných období. Žalobca\nuviedol výpočet priemerného týždenného pracovného času za jednotlivé roky pri zohľadnení skutočného\npočtu hodín služobnej pohotovosti, ktorých výkon preukázal z dokladov získaných od žalovaného (ktoré\nslúžia na výpočet mzdy), kedy evidentne opakovane dochádza k prekročeniu maximálneho priemerného\ntýždenného pracovného času. Preto súd tvrdenie žalobcu považoval za preukázané. Potom sa súd\nplne stotožňuje s výpočtom žalobcu v žalobe, ktorý preukázal, že za celé žalované obdobie dochádza\nk prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času (súd v tomto smere poukazuje aj na\nzdôvodnenie námietok žalobcu proti výpočtom žalovaného viď bod 5. tohto odôvodnenia).\n11.1. Súd sa vzhľadom na vyššie uvedené podrobnejšie zaoberá v dôvodoch rozhodnutia uplatnenou\nvýškou odškodnenia.\n11.2. Podľa čl. 36 ods.1 písm. c), d) a e) zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy SR (ďalej len ako „Ústava SR“),\nzamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje\nnajmä\nochranu bezpečnosti a zdravia pri práci (písm. c),\nnajvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času (písm. d),\nprimeraný odpočinok po práci (písm. e).\n11.3. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len\nako „Obč. Z.), fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej\ncti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.\n11.4.\nPodľa § 13 ods. 1 Obč. Z., fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo\nod neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto\nzásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa ods. 2, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce\nzadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej\nosoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v\npeniazoch. Podľa ods. 3, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej\nujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.\n\n11.5. Podľa § 853 ods. 1 Obč. Z., občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto\nani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom\nim najbližšie.\n11.6. Súdny dvor ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením komunitárneho práva\nzo strany členského štátu musí byť adekvátna spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje\nkomunitárna právna úprava, kritériá na určenie rozsahu odškodnenia vyplývajú z vnútroštátneho\nprávneho poriadku, pričom však tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú\nv prípade porušenia vnútroštátneho práva, a rovnako tieto kritériá nesmú mať taký charakter, že\nspôsobia praktickú nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne ho neprimerane sťažia. Slovenská\nprávna úprava neobsahuje pravidlá na odškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva.\nV posudzovanej veci, tak ako vo všetkých obdobných prípadoch, ktoré konajúci súd prejednával,\ndospel k záveru, že je potrebné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním Smernice\nmu vznikla nemajetková ujma, ktorú je možné analogicky (pozn. súdu - § 853 Obč. Z.) posudzovať\npodľa zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu\nosobnosti. Podľa Článku 36 ods. 1 písm. c), d) a e) Ústavy SR majú mať zamestnanci (teda aj žalobca)\nprávo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a zákon (v danom prípade ZoHaZZ) im\nmá zabezpečiť o.i. ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného\nčasu a primeraný odpočinok po práci (obdobne v zmysle čl. 40 Ústavy SR má každý právo na\nochranu zdravia). V oblasti pracovnoprávnej je právo na ochranu zdravia zabezpečované predovšetkým\nzavádzaním takých opatrení, ako je organizácia pracovného času a odpočinku. Každý má pritom právo\nna odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelne platenej\ndovolenky tak, ako to je zakotvené aj v článku 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Samotná\nSmernica 2003/88/ES, ako aj Smernica 89/391/EHS vychádzali z faktu, že ešte je stále príliš vysoký\nvýskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a preto sa musia bezodkladne zaviesť, resp. zlepšiť\npreventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a tento cieľ sa nemá\npodriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci majú mať primeranú dobu odpočinku a všetkým\npracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku\na primerané prestávky v práci. Na základe uvedeného je potom potrebné zaviesť maximálnu hranicu\ntýždenného času. Na základe dokladov predložených žalobcom vyplynulo, že pri určovaní ev. nariadení\npracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu\n48-hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období (apríl 2021 - február 2024) a\nto najmä v súvislosti s nezapočítavaním neaktívnej časti služobnej pohotovosti do odpracovaného času\npre účely rozvrhovania služieb. Súd vzhľadom na uvedené potom konštatuje, že žalobcovi v príčinnej\nsúvislosti nerešpektovania čl. 2 a čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vznikla nemajetková ujma, nakoľko\ndošlo (dlhodobo) k porušovaniu jeho základných osobnostných práv - práva na ochranu zdravia, práva\nna ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva\nna primeraný odpočinok po práci, ako aj práva na vedenie súkromného rodinného života. V zmysle §\n13 Občianskeho zákonníka môže poškodená osoba požadovať popri morálnej satisfakcii aj peňažnú\nsatisfakciu a to tam, kde by sa satisfakcia morálna nejavila ako postačujúca. V prejednávanej veci, ktorá\nvychádza z tej skutočnosti, že SR neprijala takú vnútroštátnu úpravu pri služobnom pomere hasičov,\naby boli transformované dotknuté ustanovenia smernice do vnútroštátneho poriadku, je potrebné\ndospieť k záveru, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie\ntrvajúcich následkov nie je na mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát)\na vzhľadom na dĺžku trvania neoprávnených zásahov zo strany žalovaného do práv žalobcu. Rovnako\ntak neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým\nospravedlnenie. Tieto prostriedky nápravy za uvedených okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť\na v takom prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie.\nSamotné ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom možnosti domáhať sa\npeňažného zadosťučinenia len príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých\nprípadoch neoprávnených zásahov obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne zadosťučinenie\nnepostačujúce. Pokiaľ sú splnené všetky 3 podmienky, štát musí s výhradou nároku náhrady škody,\nktorá má základ priamo v práve Únie, napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva,\nupravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo\nvnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných\nvnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli\nk praktickej nemožnosti, alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). V danej\nveci je podstatnou tá skutočnosť, že právo žalobcu na primeraný odpočinok po vykonanej práci je\n\npermanentne - niekoľko rokov porušované, pričom povaha výkonu práce žalobcu je veľmi psychicky\nako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj nasadenie vlastného života a preto je nesmierne dôležité,\naby žalobca mal možnosť si po vykonanej práci si aj primerane odpočinúť, venovať sa svojim záľubám,\nrodine a iným aktivitám. V dôsledku aktuálnej právnej úpravy, pokiaľ čas služobnej pohotovosti nie\nsúčasťou služobného času, sa na strane žalobcu počas celého trvania služobného pomeru skracuje čas\nodpočinku. Tým mal súd preukázanú existenciu škody na strane žalobcu, ktorá je nepochybne v priamej\npríčinnej súvislosti s porušením komunitárneho práva. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2\na čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času prišiel žalobca o veľký počet\nhodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj\nfyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia,\npráva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času,\npráva na primeraný odpočinok po práci a práva na vedenie súkromného rodinného života), za čo mu\nnepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie. Samotné konštatovanie porušenia práva nie je\ndostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto\nvzniknutej ujmy.\n11.7. Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd viazaný len v tom smere, že\nmá posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácii\nnormy Európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia resp. posudzovania výšky je na úvahe súdu.\nSlovenská právna úprava odlišuje medzi právom na ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. Obč. z.) a právom\nna náhradu škody (§ 415 a nasl. Obč. z.), nakoľko je medzi nimi pojmová i obsahová odlišnosť.\nPrávo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo, rýdzo osobnej povahy a je úzko späté\ns osobnosťou človeka a jej prejavmi. Právo na náhradu škody patrí tak fyzickej, ako aj právnickej\nosobe a nemá povahu absolútnu, ale len povahu relatívnu a majetkovú. Zásadný rozdiel je aj medzi\nodškodnením nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhrady škody ako majetkovej ujmy, ktorý spočíva v tom,\nže pri určení nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu, akú ujmu mohol zásah\nvyvolať a nemožno zistiť presne skutočnú ujmu, ktorú však v prípade náhrady škody treba presne uviesť\na preukázať (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. apríla 2011, sp. zn. 4Cdo 168/2009). V zmysle\nnálezu Ústavného súdu III. Ús 288/2017 z 05.12.2017, „...pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia\nvšeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a teda v súlade s princípom\nrovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako, a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah\npriamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.“. Ústavný súd skonštatoval,\nže priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, na druhej\nstrane však táto úvaha neznamená priestor na svojvôľu, či arbitrárnosť. Príslušný súd musí uskutočniť\ndokazovanie a následne na základe z neho vyplývajúcich skutkových zistení posúdiť, či táto ujma vznikla\na ako bola závažná. Jej vznik pritom musí tvrdiť a doložiť navrhovateľ, ktorý nesie dôkazné bremeno.\nPríslušné závery súdu musia byť riadne odôvodnené a musia spočívať na logických a legitímnych\nfaktoch.\nPodľa Uznesenia Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2008, sp. zn. 5 Cdo 126/2007, súd\npri úvahách o tom, či je namieste priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliada aj na\niné kritéria, ako sú kritéria uvedené v § 13 ods. 2 Obč. Z. Súd musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti,\nako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Určiť konkrétne pravidlá hodnotenia je takmer nemožné\nvzhľadom na rozdielnosť toho - ktorého konkrétneho prípadu a vzhľadom na povahu osobnostného\npráva, ochrany ktorého sa fyzická osoba domáha. Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch\nje určitá satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života fyzickej osoby a nemôže\nna strane žiadateľa slúžiť na neprípustné obohacovanie a na druhej strane nemôže mať likvidačný\ncharakter voči tomu, kto je na zaplatenie nemajetkovej ujmy zaviazaný (Rozsudok Krajského súdu v Nitre\nz 25. septembra 2013, sp. zn. 25 Co 18/2013). Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je zo zákona\nna voľnej úvahe súdu, ktorá však musí byť odôvodnená a musí mať základ v zistenom skutkovom\nstave. Nevyhnutné je zohľadniť aj samotný účel náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý v rámci\nprimeraného zadosťučinenia konania o ochrane osobnosti sleduje predovšetkým funkciu satisfakčnú,\npretože rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť. Nemajetková\nujma, ktorá vznikla porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani odškodniť nedá\na je možné za ňu poskytnúť len satisfakciu (Rozsudok Krajského súdu v Nitre z 2. októbra 2013, sp.\nzn. 9 Co 330/2012).\n11.8. V slovenskom právnom poriadku je právnym základom zodpovednosti štátu za škodu čl. 46\nods.3 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý ustanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym\n\núradným postupom, pričom podmienky a podrobnosti majú byť upravené v zákone. Slovenská republika\nprijala zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci účinný\nod 1. júla 2004. Posudzovanie zodpovednosti štátu za porušenie komunitárneho práva v zmysle tejto\núpravy je však vylúčené vzhľadom na úpravu rozsahu použiteľnosti zákona (§ 3), explicitne zákon\nuvádza (§ 9 ods. 1), že sa z právnej úpravy vylučuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady\nSlovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky\n(„do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky patrí najmä: a) uznášať sa na ústave, ústavných a\nostatných zákonoch a kontrolovať, ako sa dodržiavajú“). Pokiaľ si teda žalobca uplatňuje svoj nárok za\npoužitia analógie § 13 v spojení s § 11 OZ, súd aplikáciu ustanovení o nároku na náhradu nemajetkovej\nujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv považoval za správny,\nzohľadniac pri určení výšky náhrady kritériá stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúry. Žalobca\nsvojou výpoveďou v spojení s listinnými dokladmi preukázal, že pri takomto rozvrhnutí pracovného\nčasu, ktorý je v rozpore s právom EÚ, prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju\nosobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácií. Naopak, o to viac času trávi\nv práci, pričom sa jedná o fyzicky aj psychicky náročné zamestnanie, čo má dopad na jeho zdravotný\naj psychický stav. Žalobca výpoveďou preukázal, že daný stav mal vplyv na jeho súkromný život, kedy\nvzhľadom na pracovnú zaťaženosť má obmedzený kontakt s rodinou, má obmedzené možnosti pri\npomoci svojim rodičom (otec je t. č. už nebohý). Nemá čas a možnosť venovať sa svojim aktivitám,\nrozvíjať priateľské vzťahy a väzby. Na svojom zdravotnom stave pociťuje nedostatok voľného času na\nregeneráciu, ako následok pracovného nasadenia žalúdočné problémy. Uvedené nemožno zľahčovať,\nnajmä ak takýto stav pretrváva dlhodobo a žalovaný nevyvíja žiadne kroky k zmene tohto stavu napriek\nmnožstvu právoplatných súdnych rozhodnutí. Je zjavné, že doposiaľ určené sumy odškodnenia nemali\ndostatočne účinný vplyv na kroky žalovaného, ktorými by daný protiprávny stav odstránil. Žalobca\nzdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej\npodľa počtu hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané\ndo služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet odpracovaných hodín\nnad 48 hod týždenne tak, ako sa to snažil prezentovať žalovaný (zjavne nesprávne). Žalobca sám\npoukázal na to, že počas žalovaného obdobia odpracoval 2382,88 hodín služobnej pohotovosti, ktorá\nmu nebola započítaná do pracovného času, po prepočte predstavuje nemajetkovú ujmu v peniazoch\nvo výške 3,25 Eur za každú hodinu porušovania jeho práv. Táto suma je približne rovnaká, než je\npriemer minimálnych hodinových miezd v Slovenskej republike pre prvý, t. j. najľahší stupeň náročnosti\npráce, ktorá za žalované obdobie predstavovala priemerne sumu vo výške 3,91 Eur (2021 – 2024).\nŽalobca za primeranú náhradu považuje finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva\nzákon o HaZZ ako pri nariadenej služobnej pohotovosti (t. j. mimo určenej služobnej pohotovosti). Súd\nstanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval za primeraný charakteru a spôsobu,\nakým k zásahu došlo, ako aj k následkom na jeho živote a to vo väzbe na porovnateľné kritérium\nceny práce, z ktorého vychádzal žalobca. Preukázaná ujma na strane žalobcu súvisí s výkonom jeho\npráce, preto postup pri hodnotení primeranosti uplatneného nároku v porovnaní s ocenením takejto\npráce podľa zákonných pravidiel súd považuje za prípustný. Súd uvedené porovnanie nepovažuje\nza vyčíslenie mzdových nárokov ale len za porovnanie vyčísleného a uplatneného nároku žalobcu\ns obdobnými mzdovými nárokmi. Súd tiež v záujme právnej istoty poukazuje na to, že z vlastnej\nčinnosti je mu známy obdobný postup výpočtu náhrady škody v porovnateľných prípadoch, ktorý bol\npreskúmaný na odvolanie žalovaného aj druhoinštatnčným súdom (Krajský súd v Banskej Bystrici –\nviď aj bod 23 odôvodnenia rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/100/2023 z 20. 03.\n2024). Žalovaný v rámci svojej obrany poukázal na množstvo rozhodnutí v obdobných sporoch najmä\nOkresného súdu Košice II, kde bola priznaná náhrada vo výške 1.000 Eur až 2.500 Eur. Z činnosti súdu\nsú známe rozhodnutia iných súdov, ktorými boli priznané aj vyššie náhrady cca od 2.500 Eur do 6.100\nEur (napr. KS KE sp. zn. 3Co/229/2019, KS KE, sp. Zn. 6CoPr/2/2019, Krajský súd Banská Bystrica, sp.\nzn. 14Co/36/2022), v rozhodnutiach konajúcej sudkyne boli priznané náhrady od 4.300 Eur do 6.400 Eur,\nv individuálnom prípade 7.500 Eur (hoci zatiaľ neprávoplatné rozhodnutie Okresného súdu Zvolen sp. zn.\n18C/89/2023). Žalobcom uplatnený nárok za rovnaké porušovanie jeho práv, za porovnateľné obdobie\nje vo výške 7.743,52 Eur. Uvedený nárok len mierne prekračuje náhrady priznávané v obdobných\nveciach. Pri vyhodnotení individuálnej situácie žalobcu, kedy sa jedná o zvýšenú náročnosť jeho\ndoterajšieho funkčného zaradenia z pohľadu, že hasičská stanica žalobcu má špecifické postavenie,\nurčené špeciálne činnosti žalobca vykonáva nielen pre daný hasičský obvod ale aj čiastočne pre ďalšie\nobvody kraja Banská Bystrica, čo potvrdil žalobca vo výpovedi a čo vyžadovalo jeho častejšie pracovné\npovinnosti vrátane školení, súd považoval vyčíslený nárok za primeraný. Okrem toho súd vzal do úvahy\naj plynutie času, keďže nárok žalobcu je porovnávaný s minimálnymi mzdovými nárokmi v SR, je zrejmé,\n\nže plynutím času od doby predchádzajúcich rozhodnutí (spory sa vedú od roku 2015) došlo k zvyšovaniu\nminimálnej mzdy, ktorá sa odvíja od priemernej nominálnej mzdy zamestnanca za určený kalendárny\nrok, kedy napr. roku 2018 bola minimálna hodinová mzda v najnižšej triede 2,759 EUR, v roku 2024\nje to 4,31 EUR. Z uvedeného je zrejmé, že aj odmena za prácu žalobcu plynutím času sa zvyšuje, je\nprirodzené, že sa zvyšuje aj adekvátna náhrada za stratu času. Pokiaľ súd hodnotí individuálny nárok\nžalobcu, prihliada aj na okolnosť miesta a času jeho uplatnenia, je tak na mieste priznať vyšší nárok\noproti nárokom za predchádzajúce obdobia. Zvlášť významné v danom prípade je aj to, že napriek\nstovkám právoplatných rozhodnutí súdov SR žalovaný doposiaľ neprijal žiadne opatrenie na nápravu\ndaného dlhodobého protiprávneho stavu, z čoho možno vyvodiť tiež záver, že doposiaľ miernejšie\nnáhrady nemali žiaden ev. len zanedbateľný vplyv na žalovaného z hľadiska toho, aby primerané\nodškodnenie zabezpečilo skutočnú ochranu žalobcu. Pokiaľ žalovaný poukázal na rozhodovanie v iných\nprípadoch nemajetkovej ujmy pri dopravných nehodách, keď bola spôsobená smrť (rozhodnutie z roku\n2002), pri trestnom čine, keď bola spôsobená smrť (rozhodnutie z roku 1996), súd uvádza, že tieto\nprípady vzhľadom na odstup času a odlišné skutkové okolnosti nie je možné porovnať. Výška náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch za smrť blízkej osoby neznamená ocenenie hodnoty ľudského života,\npretože tento má nevyčísliteľnú hodnotu, ale jej cieľom je určitá satisfakcia za spôsobený zásah do\nsúkromného a rodinného života poškodeného, v čom sa prejavuje individuálnosť každého prípadu, ktorý\nsúd hodnotí na základe individuálnych okolností každej veci a každej osoby zvlášť. V tu prejednávanej\nveci nie je dobre možné porovnanie zásahu do práv žalobcu oproti odškodneniu poškodených stratou\nblízkej osoby, hoci aj v danom prípade z hľadiska zásady rovnocennosti nemožno priznávať nepomerne\nvyššie náhrady ujmy. Súdu je známa rozhodovacia činnosť ostatných súdov v tejto oblasti, či už z vlastnej\nrozhodovacej činnosti tunajšieho súdu alebo rozhodnutia iných súdov. Súd poukazuje napr. na rozsudok\nKrajského súdu Nitra sp. zn. 5Co/182/2013 z 24. 09. 2013 – priznané manžel + dve deti: 3 x 10.000,-- Eur\n(úmrtie pri dopravnej nehode nárazom do auta stojaceho v kolóne na diaľnici), rozhodnutie Krajského\nsúdu Žilina sp. zn. 8Co/264/2013 z 28. 10. 2013 – priznané manželke 20.000,-- Eur, dieťaťu 23.000,-Eur, rodičom 2x 10.000,-- Eur (smrť chodca na prechode), rozsudok Krajský súd Banská Bystrica sp.\nzn. 12Co/465/2014 z 30. 07. 2015: priznané manželke a deťom 3x 33.500,-- Eur, rozsudok Najvyššieho\nsúdu SR sp. zn. 3Cdo/18/2016: priznané manželovi a deťom 3x 23.000,-- Eur. Súd uvádza, že žalobcom\nuplatnená náhrada zjavne nevybočuje ani z rozsahu priznávaných náhrad za smrť spôsobenú pri\ndopravných nehodách, či náhrad priznávaných obetiam trestných činov. Rovnako žalovaný nepreukázal\ntvrdenie o posune v právnom posúdení súdov SR obdobných nárokov ako je tu uplatnený nárok, či\no zmene posúdenia takto uplatneného postupu vyčíslenia náhrady škody Krajským súdom Banská\nBystrica. Nárok vyčíslený žalobcom tak súd považuje za primeraný a korektný. Napokon súd uvádza,\nže žalovaný sa vo všetkých doposiaľ právoplatne priznaných nárokoch, a to aj spôsobom posúdeným\nako v tomto prípade, ani raz nedomáhal preskúmania najvyššími súdnymi autoritami – NS SR, či ÚS\nSR. Uvedené skôr svedčí o akceptovaní právnych záverov nižších súdov SR, preto súd v tomto konaní\nnevzhliadol žiaden dôvod na odklon od doposiaľ uplatňovanej súdnej praxe.\n11.9.\nŽalobca vykonal prepočet hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do\nfondu pracovného času v žalovanom období, pričom vychádzal z informácií a podkladov získaných od\nsvojho zamestnávateľa (dochádzkový systém), konkrétne v rozsahu 1970,38 hodín. Keďže žalovaný\nnerozporoval doklady predložené žalobcom, ani výpočet času určenej služobnej pohotovosti, uvedené\nsúd považoval za nesporné a vychádzal z takéhoto určenia. Takto stanovené hodiny žalobca, navrhol\nodškodniť odmenou, ktorá sa inak priznáva za výkon nariadenej pohotovosti podľa § 122 ods. 2\nZoHaZZ. Za uvedený čas mu bola priznaná odmena podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ, vyčíslil rozdiel\ntakejto odmeny, ktorý si uplatnil v celkovej výške 7.743,52 Eur. Vychádzajúc tak z určenia výšky\nnemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej v § 122 ods. 1 ZoHaZZ (15% alebo 30% peňažnej\nnáhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho\nroku) a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2 ZoHaZZ (vo výške 50% z prináležiacej hodinovej\nodmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) je v prípade odpracovanej\nslužobnej pohotovosti počas pracovných dní možné určiť výšku nemajetkovej ujmy ako súčin počtu\nodpracovaných hodín služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ za príslušný kalendárny\nmesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35% peňažnej náhrady z prináležiacej\nhodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50% - 15%) a v\nprípade odpracovanej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ za príslušný kalendárny mesiac\npríslušného kalendárneho roku v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v čase\npracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za\npríslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50% - 30%).\n\n11.10. Obdobie apríl 2021 – december 2021:\n(i) fond pracovného času predstavuje 1482,58 hodín;\n(ii) služobná pohotovosť určená v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 408,18 hodín;\n(iii) služobná pohotovosť nariadená v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 109,67 hodín,\n(iv) nadčasy 87,15 hodín.\nV období apríl 2021 – december 2021 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 401,18 hodín 15%-nej\nurčenej služobnej pohotovosti, za ktorú prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti služobného\nplatu za každú hodinu, a 7 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, za\nktorú prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu.\nPočet hodín odpracovanej určenej služobnej pohotovosti za mesiac\n(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)\nUrčená pohotovosť spolu (15% a 30%)\nHodinová sadzba\nRozdiel 35%\n(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)\nRozdiel 20% (medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)\nNemajetková ujma za mesiac za 15%-nú určenú pohotovosť\nNemajetková ujma za mesiac za 30%-nú určenú pohotovosť\nNemajetková ujma za mesiac spolu (15%-ná a 30%-ná pohotovosť)\n15%\n30%\n(hodín)\n(€)\n(€)\n(€)\n(€)\n(€)\n(€)\n2021\n4/2021\n21,00\n21,00\n10,6061\n3,7121\n2,1212\n77,9548\n0,0000\n77,9548\n5/2021\n45,68\n45,68\n10,6061\n3,7121\n2,1212\n169,5703\n0,0000\n169,5703\n6/2021\n56,00\n56,00\n10,6061\n\n3,7121\n2,1212\n207,8796\n0,0000\n207,8796\n7/2021\n42,00\n42,00\n10,6061\n3,7121\n2,1212\n155,9097\n0,0000\n155,9097\n8/2021\n63,00\n63,00\n10,6061\n3,7121\n2,1212\n233,8645\n0,0000\n233,8645\n9/2021\n21,00\n21,00\n10,9000\n3,8150\n2,1800\n80,1150\n0,0000\n80,1150\n10/2021\n40,50\n40,50\n10,9000\n3,8150\n2,1800\n154,5075\n0,0000\n154,5075\n11/2021\n56,00\n7,00\n63,00\n10,9000\n3,8150\n2,1800\n213,6400\n15,2600\n228,9000\n12/2021\n56,00\n\n56,00\n10,9000\n3,8150\n2,1800\n213,6400\n0,0000\n213,6400\nSpolu\n401,18\n7,00\n408,18\nNáhrada za ujmu\n1 507,08 €\n15,26 €\n1 522,34 €\nNemajetková ujma za služobnú pohotovosť v kalendárnom roku 2021 predstavuje spolu sumu 1.522,34\nEUR.\n11.11. Obdobie január 2022 - december 2022 :\ni. fond pracovného času 1960 hodín;\nii. určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 726,25 hodín;\niii. nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 175,33 hodín\niv. nadčasy 45,50 hodín.\nV období január 2022 až december 2022 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 670,25 hodín 15%-nej\nurčenej služobnej pohotovosti, za ktorú prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti služobného\nplatu za každú hodinu a 56 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, za\nktorú prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu.\nPočet hodín odpracovanej určenej služobnej pohotovosti za mesiac\n(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)\nUrčená pohotovosť spolu\n(15% a 30%)\nHodinová sadzba\nRozdiel 35%\n(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)\nRozdiel 20%\n(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)\nNemajetková ujma za mesiac za 15%-nú určenú pohotovosť\nNemajetková ujma za mesiac za 30%-nú určenú pohotovosť\nNemajetková ujma za mesiac spolu (15%-ná a 30%-ná pohotovosť)\n15%\n30%\n(hodín)\n(€)\n(€)\n(€)\n(€)\n(€)\n(€)\n2022\n1/2022\n56,00\n8,00\n64,00\n10,9000\n\n3,8150\n2,1800\n213,6400\n17,4400\n231,0800\n2/2022\n56,00\n56,00\n10,9000\n3,8150\n2,1800\n213,6400\n0,0000\n213,6400\n3/2022\n32,00\n32,00\n10,9000\n3,8150\n2,1800\n122,0800\n0,0000\n122,0800\n4/2022\n56,00\n16,00\n72,00\n10,9000\n3,8150\n2,1800\n213,6400\n34,8800\n248,5200\n5/2022\n48,00\n48,00\n10,9000\n3,8150\n2,1800\n183,1200\n0,0000\n183,1200\n6/2022\n56,00\n56,00\n10,9000\n3,8150\n2,1800\n213,6400\n0,0000\n213,6400\n7/2022\n22,25\n8,00\n\n30,25\n11,1606\n3,9062\n2,2321\n86,9132\n17,8570\n104,7701\n8/2022\n72,00\n72,00\n11,1606\n3,9062\n2,2321\n281,2471\n0,0000\n281,2471\n9/2022\n64,00\n8,00\n72,00\n11,1606\n3,9062\n2,2321\n249,9974\n17,8570\n267,8544\n10/2022\n64,00\n64,00\n11,1606\n3,9062\n2,2321\n249,9974\n0,0000\n249,9974\n11/2022\n72,00\n8,00\n80,00\n11,1606\n3,9062\n2,2321\n281,2471\n17,8570\n299,1041\n12/2022\n72,00\n8,00\n80,00\n11,1606\n3,9062\n2,2321\n281,2471\n17,8570\n299,1041\nSpolu\n\n670,25\n56,00\n726,25\nNáhrada za ujmu\n2 590,41 €\n123,75 €\n2 714,16 €\nNemajetková ujma za služobnú pohotovosť v kalendárnom roku 2022 predstavuje spolu sumu 2.714,16\nEUR.\n11.12. Obdobie január 2023 - december 2023 :\n(i) fond pracovného času predstavuje 1972 hodín;\n(ii) služobná pohotovosť určená v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 715,95 hodín;\n(iii) služobná pohotovosť nariadená v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 127,50\nhodín,\niv. nadčasy 5,05 hodín.\nV období január 2023 až december 2023 vrátane podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 675,95 hodín\n15%-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti\nslužobného platu za každú hodinu a 40 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase služobného\npokoja, za ktorú prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu.\nPočet hodín odpracovanej určenej služobnej pohotovosti za mesiac\n(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)\nUrčená pohotovosť spolu\n(15% a 30%)\nHodinová sadzba\nRozdiel 35%\n(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)\nRozdiel 20%\n(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)\nNemajetková ujma za mesiac za 15%-nú určenú pohotovosť\nNemajetková ujma za mesiac za 30%-nú určenú pohotovosť\nNemajetková ujma za mesiac spolu (15%-ná a 30%-ná pohotovosť)\n15%\n30%\n(hodín)\n(€)\n(€)\n(€)\n(€)\n(€)\n(€)\n2023\n1/2023\n71,63\n8,00\n79,63\n11,8303\n4,1406\n2,3661\n296,5915\n18,9285\n315,5200\n2/2023\n64,00\n\n64,00\n11,8303\n4,1406\n2,3661\n264,9987\n0,0000\n264,9987\n3/2023\n52,32\n52,32\n11,8303\n4,1406\n2,3661\n216,6365\n0,0000\n216,6365\n4/2023\n48,00\n16,00\n64,00\n11,8303\n4,1406\n2,3661\n198,7490\n37,8570\n236,6060\n5/2023\n48,00\n48,00\n11,8303\n4,1406\n2,3661\n198,7490\n0,0000\n198,7490\n6/2023\n72,00\n72,00\n11,8303\n4,1406\n2,3661\n298,1236\n0,0000\n298,1236\n7/2023\n40,00\n40,00\n11,8303\n4,1406\n2,3661\n165,6242\n0,0000\n165,6242\n\n8/2023\n64,00\n8,00\n72,00\n11,8303\n4,1406\n2,3661\n264,9987\n18,9285\n283,9272\n9/2023\n64,00\n8,00\n72,00\n12,7909\n4,4768\n2,5582\n286,5162\n20,4654\n306,9816\n10/2023\n80,00\n80,00\n12,7909\n4,4768\n2,5582\n358,1452\n0,0000\n358,1452\n11/2023\n64,00\n64,00\n12,7909\n4,4768\n2,5582\n286,5162\n0,0000\n286,5162\n12/2023\n8,00\n8,00\n12,7909\n4,4768\n2,5582\n35,8145\n0,0000\n35,8145\nSpolu\n675,95\n40,00\n715,95\nNáhrada za ujmu\n2 871,46 €\n96,18 €\n2 967,64 €\n\nNemajetková ujma za služobnú pohotovosť v kalendárnom roku 2023 predstavuje spolu sumu 2.967,64\nEUR.\n11.13. Obdobie január-február 2024 :\n(i) fond pracovného času predstavuje 324,50 hodín;\n(ii) služobná pohotovosť určená v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 120 hodín;\n(iii) služobná pohotovosť nariadená v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 0\nhodín,\niv. nadčasy 0 hodín.\nV období január-február 2024 vrátane podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 120 hodín 15%-nej určenej\nslužobnej pohotovosti, za ktorú prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti služobného platu\nza každú hodinu a 0 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase služobného pokoja, za ktorú\nprináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu.\nPočet hodín odpracovanej určenej služobnej pohotovosti za mesiac\n(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)\nUrčená pohotovosť spolu\n(15% a 30%)\nHodinová sadzba\nRozdiel 35%\n(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)\nRozdiel 20%\n(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)\nNemajetková ujma za mesiac za 15%-nú určenú pohotovosť\nNemajetková ujma za mesiac za 30%-nú určenú pohotovosť\nNemajetková ujma za mesiac spolu (15%-ná a 30%-ná pohotovosť)\n15%\n30%\n(hodín)\n(€)\n(€)\n(€)\n(€)\n(€)\n(€)\n2024\n1/2024\n56,00\n56,00\n12,8424\n4,4948\n2,5685\n251,7110\n0,0000\n251,7110\n2/2024\n64,00\n64,00\n12,8424\n4,4948\n2,5685\n287,6698\n0,0000\n\n287,6698\nSpolu\n120,00\n0,00\n120,00\nNáhrada za ujmu\n539,38 €\n0,00 €\n539,38 €\nNemajetková ujma za služobnú pohotovosť za január - február roku 2023 predstavuje spolu sumu 539,38\nEUR.\n12. Na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení skutkového a právneho stavu súd dospel\nk jednoznačnému záveru, že nárok žalobcu na náhradu škody titulom porušenia komunitárneho práva\nneprevzatím resp. nesprávnym prevzatím Smernice do vnútroštátneho práva v oblasti právnej úpravy\nslužobného pomeru príslušníkov HaZZ, konkrétne do zákona o HaZZ, je v celom rozsahu daný čo do\ndôvodu a výšky, súd ho považuje za riadne preukázaný a preto žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel,\nžalovaný je povinný žalobcovi uhradiť priznaný nárok do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (§ 232\nods. 3 C.s.p.).\n13. O trovách konania rozhodoval súd podľa § 255 ods.1 C. s. p. a žalovanému uložil povinnosť nahradiť\nžalobcovi, ktorý bol v konaní plne úspešný, trovy konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania\nbude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník\n(§ 262 ods.2 C. s. p.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom\ntunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne v potrebnom počte vyhotovení.\nOdvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti\nodôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.\nV odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)\na čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ\nrozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.\nPodanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby\nsa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden\nrovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania\nna trovy toho, kto podanie urobil.\nOdvolanie možno odôvodniť len tým, že\na) neboli splnené procesné podmienky,\nb) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\nc) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,\nd) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,\ne) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,\nf) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,\ng) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie\nprostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo\nh) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\nOdvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na\npodanie odvolania.\n\nProstriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred\nsúdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak\na) sa týkajú procesných podmienok,\nb) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,\nc) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci alebo\nd) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.", "vazby": {"stav": {"sz": "17Co/9/2025", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "guid": "5388dba7-a28c-4623-9c94-de802046d666:247411cc-e8b4-4876-986a-540728aef77b", "datum": "2025-09-30", "vztah": "potvrdene"}}, "cituje": [{"guid": "d1fe1f39-9bd1-4289-ad2c-4ad2ea73412e:26a5be18-910d-47a7-9e58-0fe449e15fad", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:8311201982.1", "spisova_znacka": "3Cdo/18/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/18/2016 z 21. 6. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-06-21", "citacie_n": 139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:8311201982.1"}, {"guid": "97c84f21-4abd-4879-a893-3b8e687f7794:da0f4aa7-746e-4d64-86dd-6c863ca57252", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2024:3119202282.1", "spisova_znacka": "17Co/100/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/100/2023 z 31. 10. 2024", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2024-10-31", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2024:3119202282.1"}, {"guid": "c1c0115e-9f1d-4f02-a0a2-bcaaeb9256eb:599a584c-3ab2-4f63-8945-5fe13863da63", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2024:5422200925.1", "spisova_znacka": "9Co/20/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/20/2024 z 13. 8. 2024", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2024-08-13", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2024:5422200925.1"}, {"guid": "70d06607-73c1-4ca2-bde8-bcf1f2b1612b:bf2efd43-1a0c-4e26-aa92-c0007004cb76", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1720201584.2", "spisova_znacka": "5Co/85/2023", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/85/2023 z 25. 6. 2024", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2024-06-25", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1720201584.2"}, {"guid": "826b3a42-1dcd-4e6c-bf72-5baaf54f7e9d:8b4ec306-0f81-4889-8f2a-0123d924e9ff", "ecli": null, "spisova_znacka": "2Co/86/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/86/2023 z 15. 2. 2024", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2024-02-15", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/826b3a42-1dcd-4e6c-bf72-5baaf54f7e9d:8b4ec306-0f81-4889-8f2a-0123d924e9ff"}, {"guid": "47a48a9d-0e9a-425b-947e-8b016fa5be77:5de0c9e7-3889-4f16-930f-6403a4ce37d9", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Co/82/2023", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/82/2023 z 13. 12. 2023", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2023-12-13", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/47a48a9d-0e9a-425b-947e-8b016fa5be77:5de0c9e7-3889-4f16-930f-6403a4ce37d9"}, {"guid": "417da959-41b8-47da-b8df-ec2c95f01f3a:6f850a8f-28e8-4a50-acfc-38669ffdb926", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Co/36/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/36/2022 z 14. 2. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-02-14", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/417da959-41b8-47da-b8df-ec2c95f01f3a:6f850a8f-28e8-4a50-acfc-38669ffdb926"}, {"guid": "b2e79226-94a4-4d00-925f-136d9a0583d5:79fea4fa-ac30-4110-a71e-549582b31ed7", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Co/7/2023", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co/7/2023 z 9. 2. 2023", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2023-02-09", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/b2e79226-94a4-4d00-925f-136d9a0583d5:79fea4fa-ac30-4110-a71e-549582b31ed7"}, {"guid": "2bd8b3c8-2f95-4938-b7e0-043b021d6707:c8038fd0-d1e4-444c-8af8-50a4f341cfd1", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/59/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/59/2022 z 14. 12. 2022", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2022-12-14", "citacie_n": 73, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/2bd8b3c8-2f95-4938-b7e0-043b021d6707:c8038fd0-d1e4-444c-8af8-50a4f341cfd1"}, {"guid": "9ea44cba-54e9-45b3-bf30-e0ff4ad75dcc:528e6ba6-58c2-4623-80f5-d5944941b498", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Co/129/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/129/2022 z 11. 10. 2022", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2022-10-11", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/9ea44cba-54e9-45b3-bf30-e0ff4ad75dcc:528e6ba6-58c2-4623-80f5-d5944941b498"}, {"guid": "2c7a9f62-9a6f-4c30-be21-d3d15d09d11d:26451d3d-e307-45ed-b374-50c8abf736cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/47/2022", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 17Co/47/2022 z 6. 10. 2022", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2022-10-06", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/2c7a9f62-9a6f-4c30-be21-d3d15d09d11d:26451d3d-e307-45ed-b374-50c8abf736cb"}, {"guid": "cd4c0cec-d21d-410f-aa33-c99faa33975b:4b368f1a-2ac3-46fd-828d-7c57c6cb7ab9", "ecli": null, "spisova_znacka": "11Co/26/2022", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/26/2022 z 29. 9. 2022", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2022-09-29", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/cd4c0cec-d21d-410f-aa33-c99faa33975b:4b368f1a-2ac3-46fd-828d-7c57c6cb7ab9"}, {"guid": "2793374c-6d03-4ca7-8c47-14517c56291e:f76bbb0a-29b5-4727-bfff-86661d4c24b6", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Co/102/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/102/2022 z 23. 8. 2022", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2022-08-23", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/2793374c-6d03-4ca7-8c47-14517c56291e:f76bbb0a-29b5-4727-bfff-86661d4c24b6"}, {"guid": "91f98945-dcad-4266-b20d-55fa0fd96c2a:f05e3fd6-1d96-4531-9248-4d8ed403980c", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Co/60/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/60/2022 z 31. 5. 2022", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2022-05-31", "citacie_n": 53, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/91f98945-dcad-4266-b20d-55fa0fd96c2a:f05e3fd6-1d96-4531-9248-4d8ed403980c"}, {"guid": "bbe8743b-e743-43f5-a45b-88ebc1f46d17:e572f8c2-6917-44bb-bba8-4051682d1ccc", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Co/35/2022", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/35/2022 z 29. 4. 2022", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2022-04-29", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/bbe8743b-e743-43f5-a45b-88ebc1f46d17:e572f8c2-6917-44bb-bba8-4051682d1ccc"}, {"guid": "f0dc0270-f0ac-4f9b-9da2-a7b123b66f9e:65fe79e7-2aec-49b3-aa04-c39dd9c1499a", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7216210447.2", "spisova_znacka": "11Co/222/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/222/2020 z 15. 12. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-12-15", "citacie_n": 48, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7216210447.2"}, {"guid": "a7d9ed37-de44-43bf-993e-746f5abcfa67:3ed874fb-c73e-464d-ad2e-af9b7c49646b", "ecli": null, "spisova_znacka": "11CoPr/1/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11CoPr/1/2020 z 28. 1. 2020", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2020-01-28", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/a7d9ed37-de44-43bf-993e-746f5abcfa67:3ed874fb-c73e-464d-ad2e-af9b7c49646b"}, {"guid": "894fbf14-7099-4cd3-8840-152d497d1584:6e424913-7deb-411d-87be-bf5aae0b765c", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2015:6310202152.2", "spisova_znacka": "12Co/465/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co/465/2014 z 29. 7. 2015", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2015-07-29", "citacie_n": 99, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6310202152.2"}, {"guid": "e3f47716-c425-4e8f-a6c3-b7d72d609456:d86fbcd1-48ab-49d5-800f-9f6eb09cec76", "ecli": null, "spisova_znacka": "9Co/330/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/330/2012 z 10. 4. 2014", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2014-04-10", "citacie_n": 70, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/e3f47716-c425-4e8f-a6c3-b7d72d609456:d86fbcd1-48ab-49d5-800f-9f6eb09cec76"}, {"guid": "520ebb65-fa79-454b-ad6e-3953264b19a9:cce98e25-9a02-4c64-97b0-10cb81f369c6", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2013:5611210995.3", "spisova_znacka": "8Co/264/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/264/2013 z 27. 10. 2013", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2013-10-27", "citacie_n": 105, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5611210995.3"}, {"guid": "95e6dfdb-69a4-4d0d-acda-c9f7dc6d43f0:ea60ee3d-1bd3-4828-92be-ed6ce2f9d88c", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2013:7211216809.1", "spisova_znacka": "5Co/182/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/182/2013 z 20. 10. 2013", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2013-10-20", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2013:7211216809.1"}, {"guid": "d5c5deed-32d8-49cc-af97-31c976b72ea3:cfc312a2-e407-49bb-9ab9-75c4921f02d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "25Co/18/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 25Co/18/2013 z 25. 9. 2013", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2013-09-25", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/d5c5deed-32d8-49cc-af97-31c976b72ea3:cfc312a2-e407-49bb-9ab9-75c4921f02d6"}, {"guid": "eacb3da3-803b-4a66-90d7-47257e95996f:5f3d7eea-cea7-4f2a-8f92-97ca07c72e93", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2012:1211229379.1", "spisova_znacka": "9Co/332/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/332/2012 z 30. 7. 2012", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2012-07-30", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2012:1211229379.1"}], "citovane_v": []}