{"guid": "90d889ea-a1d1-4854-8bdb-e2c64d959e55:9e93a202-a3c1-4430-80b8-6cefb06b2a6d", "ecli": "ECLI:SK:OSZV:2024:6724201683.4", "spisova_znacka": "18C/28/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 18C/28/2024 z 25. 9. 2024", "citacia": "rozsudok Okresného súdu Zvolen z 25. septembra 2024, sp. zn. 18C/28/2024, ECLI:SK:OSZV:2024:6724201683.4", "identifikacne_cislo": "6724201683", "sud": {"guid": "sud_145", "nazov": "Okresný súd Zvolen", "typ": "okresny", "slug": "okresny-sud-zvolen"}, "sudca": "Mgr. Janette Nôtová", "sudca_id": 2191, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-janette-notova-2191", "datum_vydania": "2024-09-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami", "Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "17Co/134/2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "guid": "233be4af-dc92-4278-ace8-ae1e17946131:36a7c03a-5da7-47b3-8a32-2a839364678b", "datum": "2025-06-25", "vztah": "potvrdene"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "nazov": "§ 255 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-853.odsek-1", "nazov": "§ 853 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-853.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-853"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-1", "nazov": "§ 13 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-43.odsek-1", "nazov": "§ 43 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-43.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-43"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-42", "nazov": "§ 42 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-42", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-42"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-40", "nazov": "§ 40 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-40"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-19", "nazov": "§ 19 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-19", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-19"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-853", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-13", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-43", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-42", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-40", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-19"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9e93a202-a3c1-4430-80b8-6cefb06b2a6d", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSZV:2024:6724201683.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:OSZV:2024:6724201683.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:OSZV:2024:6724201683.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nOkresný súd Zvolen\n18C/28/2024\n6724201683\n25. 09. 2024\nMgr. Janette Nôtová\nECLI:SK:OSZV:2024:6724201683.4\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nOkresný súd Zvolen samosudkyňou Mgr. Janette Nôtovou, v občianskoprávnom spore žalobcu: A. B.,\nnar. XX. XX. XXXX, bytom A. C. D. XXX/XX, XXX XX B., občan SR, zast.: Mgr. Ivan Bugri, advokát,\nIČO: 42 307 155 so sídlom Námestie SNP 23, 960 01 Zvolen, proti žalovanému: Slovenská republika,\nza ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866 so sídlom Pribinova 2, 812 72\nBratislava - mestská časť Staré Mesto, o zaplatenie 6.332,99 Eur, takto\nrozhodol:\nI/ Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 6.332,99 Eur v lehote do 3 (troch) dní od právoplatnosti\ntohto rozsudku.\nII/ Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % v lehote do 3\n(troch) dní od právoplatnosti uznesenia o ich výške.\nodôvodnenie:\n1. Žalobca podal na tunajšom súde dňa 09. 04. 2024 žalobu, ktorou sa domáhal voči žalovanému\nnáhrady škody spôsobenej porušením práva Európskej únie z dôvodu nesprávnej resp. neúplnej\ntranspozície smernice Európskeho parlamentu a rady č. 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých\naspektoch organizácie pracovného času, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom\na záchrannom zbore, za ktorú zodpovedá žalovaný na princípe absolútnej objektívnej zodpovednosti.\nŽalobca uviedol, že je príslušníkom hasičského a záchranného zboru od 01. 09. 2012, vykonáva štátnu\nslužbu na Hasičskej stanici v Detve v služobnom pomere v súlade so zákonom č. 315/2001 Z. z..\nSlužobný čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne tak, že pracovný čas sa skladá z výkonu\nslužby a určenej služobnej pohotovosti. Do konca roku 2021 boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 17hodinový výkon služby, po ktorom nasledovala určená 7-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku,\nod 01. 01. 2022 sú pracovné zmeny rozvrhnuté na 16- hodinový výkon služby, po ktorom nasleduje\nurčená 8-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, t. j. v rámci jednej pracovnej smeny strávi na\npracovisku sústavne 24 hod. Okrem určenej pohotovosti mu ako hasičovi môže byť (a aj pravidelne\nbýva) nariadená služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ\n(ďalej aj „nariadená služobná pohotovosť“). Obe služobné pohotovosti, či už určená služobná pohotovosť\npodľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, rovnako ako ani nariadená služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ,\nsa nezapočítavajú do pracovného času, na výplatnej páske za príslušný kalendárny mesiac je uvedený\nlen súhrnný počet odpracovaných hodín služobnej pohotovosti. Za vykonávanie určenej služobnej\npohotovosti je hasič odmeňovaný za každú hodinu pohotovosti peňažnou náhradou vo výške 15%\nzo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu (ak je služobná pohotovosť vykonávaná v\nbežný služobný deň), resp. peňažnou náhradou vo výške 30% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho\nslužobného platu, ak je služobná pohotovosť vykonávaná v deň služobného pokoja (v deň štátneho\nsviatku) – viď § 122 ods. 1 ZoHaZZ. Služobná pohotovosť je rozdelená na aktívnu časť (práca nadčas)\na neaktívnu časť. Služobná pohotovosť je určovaná na čas nočných hodín. Do konca roka 2021 (v čase\n\nrozvrhu pracovných zmien 17/7) boli služobné pohotovosti vykonávané v čase 22:30 – 05:30 hod., od\nzačiatku roka 2022 (pri rozvrhu pracovných zmien 16/8) sú služobné pohotovosti vykonávané v čase\n22:00 – 06:00 hod. V prípade vyhlásenia poplachu počas služobnej pohotovosti, kedy sú ako hasiči\nvysielaní na zásah, sa služobná pohotovosť mení na prácu nadčas. Takto sa striedajú 3 hasičské smeny,\nt. j. každý tretí deň každá pracovná smena odslúži 24 hod a následne je 2 dni voľna. Mesačne každá\nhasičská smena odslúži 10 až 11 pracovných smien, v službe strávi bežne 240 až 264 hodín mesačne.\nDo tohto času však nie sú zahrnuté hodiny nadčasov. Vzhľadom na uvedené, služobný čas hasiča je\nrozdelený tak, že každý hasič v zmenovej službe má za rok (365 dní), pri naplánovanej 24 hodinovej\nslužbe na každý tretí deň, odpracovať 121,67 zmenových služieb (365 dní / 3 zmeny). Ročne je to teda\npriemerne 2.920 odpracovaných hodín (121,67 zmenových služieb x 24 hodinová služba). V žalovanom\nobdobí apríl 2021 – február 2024 vrátane, len v rámci samotnej určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods.\n1 ZoHaZZ) priamo nadväzujúcej na výkon zmenovej služby (teda v tzv. 15%-nej a 30%-nej pohotovosti)\nžalobca odpracoval v období od apríla 2021 do decembra 2021 vrátane: 502,58 hodín, v období od\njanuára 2022 do decembra 2022 vrátane: 652,37 hodín, v období od januára 2023 do decembra 2023\nvrátane: 665,11 hodín, v januári a februári 2024: 132,42 hodín.. Za žalované obdobie apríl 2021 –\nfebruár 2024 vrátane odpracoval spolu 1952,48 hodín určenej služobnej pohotovosti, pritom celkovo\nodpracoval spolu 2009,56 hodín služobnej pohotovosti (určenej + nariadenej), pričom žiadna z týchto\nodpracovaných hodín služobnej pohotovosti mu nebola započítaná do pracovného času. Spolu služobná\npohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ za žalované\nobdobie roku 2021 bola v rozsahu 518,08 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2021 pripadá v\npriemere 39,29 pracovných týždňov, za uvedený časový úsek roku 2021 dosiahol žalobcov priemerný\ntýždenný pracovný čas 50,89 hodín (1999,35 hodín : 39,29 týždňov). Spolu služobná pohotovosť určená\npodľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ za žalované obdobie roku 2022 bola\nv rozsahu 693,95 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2022 pripadá v priemere 52,14 pracovných\ntýždňov, za uvedený časový úsek roku 2022 dosiahol žalobcov priemerný týždenný pracovný čas 50,89\nhodín (2653,80 hodín : 52,14 týždňov). Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a\nnariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ za žalované obdobie roku 2023 bola v rozsahu 665,11 hodín. Na\nuvedené časové obdobie roku 2023 pripadá v priemere 52,14 pracovných týždňov, za uvedený časový\núsek roku 2023 dosiahol žalobcov priemerný týždenný pracovný čas 50,35 hodín (2625,56 hodín : 52,14\ntýždňov). Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2\nZoHaZZ za žalované obdobie roku 2024 bola v rozsahu 132,42 hodín. Na uvedené časové obdobie roku\n2024 pripadá v priemere 8,57 pracovných týždňov, za uvedený časový úsek roku 2024 dosiahol žalobcov\npriemerný týždenný pracovný čas 54,25 hodín (465 hodín : 8,57 týždňov). Jeho priemerný týždenný\npracovný čas počas celého žalovaného obdobia od apríla 2021 do februára 2024 vrátane, dosiahol\n51,60 hodín týždenne. Žalobca zdôraznil, že počas pracovnej pohotovosti aj v jej neaktívnej časti sa\nmusí zdržiavať na pracovisku, z ktorého sa nesmie vzdialiť a musí byť vždy pripravený na vykonanie\nzásahu. Pri vyhlásení výjazdu sa tento vykonáva do 1 min. Napriek tomu neaktívna časť pracovnej\npohotovosti sa nezapočítava do fondu pracovného času, čo sa prejaví tak, že aj keď reálne v súvislosti\nso služobnou činnosťou je na pracovisku, v rámci fondu pracovného času sa mu toto nevykazuje. V praxi\nsa to prejavuje tak, že napriek tomu, že napr. v mesiaci apríl 2021 sa v jeho fonde pracovného času\nuvádza počet hodín 170, tento údaj nezohľadňuje ďalších 49 hodín odpracovanej služobnej pohotovosti.\nJe zrejmé, že jeho priemerný týždenný pracovný čas počas žalovaného obdobia pravidelne značne\npresahoval nielen 40 hodinový týždenný služobný čas príslušníka HaZZ tak, ako to ustanovuje § 85 ods.\n2 ZoHaZZ, ale aj maximálne prípustný týždenný pracovný čas v dĺžke 48 hodín tak, ako to ustanovuje\nčlánok 6 písm. b) Smernice. K tejto skutočnosti pritom dochádza v dôsledku skutočnosti, že žiadna\nz hodín odpracovanej služobnej pohotovosti nie je započítavaná do fondu pracovného času, keďže\nvnútroštátna právna úprava v ZoHaZZ služobnú pohotovosť hasičov nepovažuje za služobný (pracovný)\nčas, čo je v rozpore s článkom 2 ods. 1 Smernice a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora.\n1.1. Smernica predstavuje normu komunitárneho práva, ktorú je Slovenská republika ako členský\nštát Európskej únie povinná dodržiavať. Vychádza sa zo zásady prednosti komunitárneho práva, t. j.\nže právne predpisy Európskej únie majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi členských štátov. Na\nzáklade princípu prednosti komunitárneho práva a jeho priameho účinku je založená zodpovednosť\nčlenského štátu v prípade jeho chybnej aplikácie, alebo opomenutia aplikácie, pričom osoby, ktoré sú\ntakýmto konaním poškodené, sa môžu voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Zodpovednosť\nštátu je absolútna a objektívna, členský štát sa nemôže za žiadnych okolností zbaviť zodpovednosti,\nani sa z nej exkulpovať. Povinnosť súdov Slovenskej republiky dodržiavať komunitárne právo je\nexplicitne zakotvená v Ústave Slovenskej republiky článok 144 ods. 1 a článok 7 ods. 2, ods.5.\nTakéto posudzovanie vyplýva aj z konštantnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok\n\nC-106/77 zo dňa 9. 3. 1978, rozsudok C-429/09 zo dňa 25. 11. 2010). Žalobca tvrdil, že ním spomínaná\nsmernica nebola správne (resp. vôbec v časti) transponovaná do právneho poriadku SR, konkrétne do\nustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., čím sú ustanovenia tohto zákona v rozpore s článkom 6 písm.\nb Smernice. Aktuálne znenie zákona o HaZZ umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť služobný čas\npríslušníka HaZZ tak, že tento pravidelne de facto sústavne prekračuje smernicou stanovený maximálny\n48 hodinový týždenný pracovný čas. Základný problém je v obsahu pojmu pracovný čas tak, ako ho\nstanovuje smernica a judikatúra súdneho dvora, oproti úprave v zákone o HaZZ. V článku 2 Smernice\nje vymedzený pojem pracovného času ako akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa\npokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi\npredpismi a / alebo praxou. Čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Súdny\ndvor vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že čas pracovnej (služobnej) pohotovosti treba v celom\nrozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času. Rozhodujúcim\nfaktorom pre záver naplnenia pojmu „pracovný čas“ je skutočnosť, že pracovník je povinný byť prítomný\nna mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby (rozsudok súdneho\ndvora C-397/1, C-14/04). Rovnaké závery boli prijaté v rozhodnutiach súdneho dvora týkajúce sa priamo\npráce hasičov (C-518/15). V ustanoveniach § 85 ods. l, 2 zákona o HaZZ je vymedzený služobný čas ako\nčasový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Služobný\nčas príslušníka je 40 hod týždenne. V ďalších ustanoveniach § 86 až § 94 zákona o HaZZ vymedzuje\npojmy nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok\nmedzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba\nnadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Zo žiadneho ustanovenia zákona však nevyplýva, že by\nslužobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného\nčasu a v skutočnosti sa tak čas služobnej pohotovosti nezapočítava do pracovného času príslušníka\nHaZZ. Tu je zjavný rozdiel medzi zákonom o HaZZ a všeobecným pracovnoprávnym predpisom, a to\nZákonníkom práce, ktorý v § 96 ods. 2 výslovne ustanovuje, že čas, počas ktorého sa zamestnanec\nzdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť\npracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Táto právna úprava Zákonníka práce však\nnie je aplikovateľná na služobný pomer príslušníka HaZZ. Keďže zákon o HaZZ nepovažuje služobnú\npohotovosť hasičov za súčasť ich služobného času, v tejto skutočnosti spočíva rozpor zákona o HaZZ\ns komunitárnym právom ust. čl.2 ods. 1 Smernice, ako aj judikatúrou súdneho dvora. Smernica pritom\nneumožňuje, aby členské štáty prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, než ako je definícia tohto pojmu\nobsiahnutá v Smernici. Článok 6 písm. b) Smernice predstavuje pravidlo sociálneho práva Európskej\núnie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou\npožiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom\npovinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou\nje výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy ako aj pracovnú (služobnú) pohotovosť a od ktorej sa\nnemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu\ndošlo so súhlasom dotknutého pracovníka. Súdny dvor pritom už opakovane rozhodol, že členské štáty\nnemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice tak, že uplatnenie tohto\nnároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu,\nbudú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Vzhľadom však na účelové\noddelenie služobnej pohotovosti od služobného (pracovného) času, kedy služobná pohotovosť nie je\nzapočítavaná do fondu pracovného času, sa potom formálne z hľadiska vykazovania fondu pracovného\nčasu javí, že služobný čas neprekračuje 48 hodín týždenne. Služobná pohotovosť, ktorá je žalobcovi\nnariaďovaná a ktorú odpracuje v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy, nie je považovaná za súčasť\njeho služobného času. Inak povedané, ak by zákon o HaZZ pojem služobný čas v súlade s judikatúrou\nsúdneho dvora zahŕňal aj služobnú pohotovosť, bez akýchkoľvek pochybností z formálneho hľadiska by\nslužobný čas hasičov prekračoval 48 hodín týždenne. Je teda možné jednoznačne a bez pochybností\nuzavrieť, že vnútroštátna právna úprava v zákone č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore je\nv rozpore s článkom 2 ods. 1 a článkom 6 písm. b) Smernice. Zo skutkového stavu opísaného v žalobe\na z priložených listinných dôkazov je zároveň preukázané, že žalobcov priemerný týždenný pracovný\nčas za žalované obdobie apríl 2021 – február 2024 vrátane, predstavuje 51,60 hodín týždenne, čo\nje nepochybne viac, než ktorý čas ako maximálny týždenný pracovný čas povoľuje článok 6 písm. b)\nSmernice. Je teda zjavné, že žalobcove právo vyplývajúce z ustanovenia článku 6 písm. b) Smernice\nbolo a naďalej je pravidelne porušované.\n1.2.\nPokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore, z rozsudku Súdneho dvora C-429/09 zo\ndňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß jednoznačne vyplýva, že článok 6 písm. b) Smernice má priamy\núčinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi\n\nsúdmi. Je nepochybné, že ako jednotlivec sa touto žalobou môže voči žalovanému štátu domáhať\nnáhrady škody vzniknutej mu porušením úniového práva, a teda jeho aktívna vecná legitimácia v tomto\nkonaní je jednoznačne daná. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, tu je potrebné vziať na\nzreteľ ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené\njednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých\nje Únia založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to\nbez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán\nmá podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Podľa judikatúry\nSúdneho dvora môže náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny\nsubjekt, ale aj samotný štát, pričom právo Únie nijako nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť\nverejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má\nsamotný členský štát. Pasívne vecne legitimovaným subjektom v takomto konaní je teda štát –\nSlovenská republika. V mene žalovaného Slovenskej republiky koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán,\ndo pôsobnosti ktorého spadá Hasičský a záchranný zbor, ministerstvo bolo tiež garantom právnej\núpravy, zákon č. 315/2001 Z. z.\n1.3. Súdny dvor vo svojej judikatúre konštantne uvádza, že poškodený jednotlivec má právo na náhradu\nškody porušením úniového práva zo strany štátu v prípade, ak sú splnené 3 podmienky: a/ cieľom\nporušenej právnej normy únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, b/\nexistencia škody, c/ priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou. Ak sú splnené všetky\n3 uvedené podmienky, je štát povinný napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva\nupravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu. K splneniu prvej podmienky žalobca uviedol, že\nčlánok 6 písm. b Smernice stanovuje minimálnu požiadavku na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia\npri práci tým, že stanovuje povinnosť členským štátom ustanoviť maximálnu 48-hodinovú hranicu pre\npriemerný týždenný pracovný čas, ktorá zahŕňa aj nadčasy. S poukazom na § 2 ods. 1 Smernice sa\nod tejto povinnosti nemožno odchýliť, ak ide o také činnosti, akou je činnosť hasičov, a to ani vtedy,\nak by k prekročeniu 48 hodinovej hranice došlo so súhlasom dotknutého pracovníka. Je tak zjavné\na nepochybné, že cieľom smernice je priznať právo jednotlivcovi – pracovníkovi. Z judikatúry súdneho\ndvora vyplýva, že vždy a v každom jednotlivom prípade sa porušenie práva únie považuje za dostatočne\nzávažné, ak je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora v danej oblasti. Žalobca poukázal na ním\ncitované rozhodnutia súdneho dvora, s ktorými je aktuálna právna úprava zákona o HaZZ v zjavnom\nrozpore. Dospel jednoznačne k záveru, že je splnená aj podmienka dostatočnej závažnosti porušovania\nprávnej normy únie. K existencii škody žalobca uviedol, že Smernica samotná neobsahuje ustanovenia\ntýkajúce sa procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení, rovnako neobsahuje ani kritériá\nzakotvujúce spôsob určenia výšky nároku na náhradu škody. Podmienky náhrady škody stanovené\nvo vnútroštátnej právnej úprave nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných\nvnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli\nk praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). Náhrada\nškody musí spĺňať aj požiadavku primeranosti (rozsudok súdneho dvora vo veci Brasserie du pecheur a\nFactortame). Náš právny poriadok neobsahuje žiadne konkrétne ustanovenia pre posúdenie a určenie\nvýšky náhrady škody, ktorá vznikla porušením práva únie. Subsidiárne sa tak má použiť vnútroštátne\nprávo pri zachovaní princípu ekvivalencie a efektivity. Žalobca tak pri posudzovaní nároku na náhradu\nškody poukazuje na analogické použitie ustanovení slovenského právneho poriadku obsahom a účelom\nnajbližšie, t. j. § 11 až 13 Občianskeho zákonníka. Žalobca uviedol, že vzhľadom na skutkový stav\nopísaný v žaloby je zrejmé, že dlhoročne a fakticky sústavne dochádza k porušovaniu osobnostných práv\nžalobcu na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity spočívajúce v porušení práva na primeranú\ndobu odpočinku, ako aj k porušeniu práva na súkromie a rodinný život a to všetko v príčinnej súvislosti\ns tým, že v dôsledku nezapočítania odpracovaných hodín služobnej pohotovosti do pracovného času\npravidelne odpracoval viac, než pripúšťa článok 6 písm. b) Smernice. Jeho osobnostné práva sú pritom\nv dôsledku uvedeného porušované sústavne a dlhoročne, nielen teda počas žalovaného obdobia. Práca\nhasiča je pritom veľmi zodpovednou prácou, ktorú vníma ako poslanie. Pri svojej práci neraz nasadzuje\nsvoj vlastný život, preto o to viac nevyhnutne a dôvodne potrebuje dostatočný odpočinok po práci na\nregeneráciu fyzických a psychických síl, čoho sa mu však v dôsledku sústavného porušovania práva na\nprimeranú dobu odpočinku nedostáva. Prichádza o čas, ktorý by inak chcel venovať najmä svojej rodine\nči iným aktivitám nesúvisiacim s pracovným zaradením. Poukázal na to, že bežne odpracuje približne 5\naž 8 hodín nad rámec maximálneho 48-hodinového týždenného pracovného času, mnohokrát však aj\noveľa dlhšie. Nie sú žiadnou výnimkou ani týždne, kedy plnením pracovných povinností strávi 80 – 100\nhodín za týždeň, kde takáto situácia nastáva vtedy, ak na daný týždeň mu vyjdú 3 zmeny a k tomu naviac\nešte nejaké pravidelné školenie resp. opakované preškoľovanie, kurz čí výcvik. Niektoré výcviky pritom\n\ntrvajú aj týždeň a to mimo domova (napr. vo výcvikovom centre HaZZ na Lešti), a v takéto obdobia je\nso svojou rodinou absolútne minimálne. Povinné výcviky, kurzy a školenia (ktoré sa cyklicky opakujú)\nsú pritom spravidla vykonávané mimo služobného času, teda práve v čase 2 dní medzi zmenami, ktoré\nby mali predstavovať voľno po práci. Ako hasič slúžiaci v minimálne 24 hodinovej zmene pracuje v\nrežime „od rána do rána“ a má teda v porovnaní s bežnými ľuďmi úplne prevrátený spánkový režim a\nnarušený nočný spánok. Deň, kedy sa ráno vracia zo služby a ktorý má byť jedným z 2 voľných dní medzi\nslužobnými zmenami, častokrát venuje len nevyhnutnej regenerácii značného vyčerpania a nevyspatosti\ntak, aby nasledujúci deň bol schopný znova plnohodnotne fungovať v bežnom živote. A práve medzi\nzmenami musí častokrát absolvovať aj rôzne povinné školenia, prípadne je povolaný do tzv. nariadenej\nslužobnej pohotovosti a teda častokrát ani tie 2 dni voľna medzi pracovnými zmenami reálne nemá. Tým,\nže služobný čas zásahových hasičov je nastavený a porovnávaný s tzv. dennými príslušníkmi HaZZ (ktorí\nnevykonávajú zásahovú činnosť), ktorých pracovný čas je rovnomerne rozvrhnutý na 40 hodín týždenne\na 5 pracovných dní. Napriek tomu, že je hasič v práci reálne podstatne dlhšie, ak napr. hasič odpracuje\nv mesiaci „len“ 9 zmien (a na pracovisku tak strávi minimálne 9 x 24, teda 216 hodín), vykázaných\nmu je len 9 x 16 = 144, čo znamená chýbajúcich 16 hodín do 160 hodinového fondu pracovného\nčasu, takže mu formálne chýbajú „neodpracované“ hodiny na splnenie fondu pracovného času. Tieto\n„chýbajúce“ hodiny následne musí hasič buď prísť dopracovať, alebo sa tieto „neodpracované“ hodiny\nvykompenzujú náhradným voľnom, ktoré hasič dostane za tie hodiny, ktoré strávi na kurzoch, výcvikoch\nči školeniach, na ktorých sa zúčastňuje spravidla v čase jeho medzizmenového voľna. V takomto prípade\nteda v skutočnosti žiadne reálne „náhradné voľno“ nečerpá. Okrem toho, aj vo všeobecnosti môže\nlen zriedkavo čerpať náhradné voľno vtedy, kedy sám chce, keďže sa musí prispôsobovať fungovaniu\nhasičských zmien, ktoré fungujú na tzv. minimálnych stavoch (7 príslušníkov je plný stav zmeny, avšak\npodľa pokynov sa slúži na minimálnom stave zmeny v počet 5 príslušníkov, teda 2-ja príslušníci musia\nčerpať buď náhradné voľno alebo dovolenku). To potom znamená, že náhradné voľno čerpá nie vtedy,\nkedy sám chce, ale spravidla podľa toho, aby na zmene v daný deň pracovali len 5 príslušníci a zvyšní\nčlenovia zmeny musia zostať doma. Takéto fungovanie a prioritné čerpanie „náhradného voľna“ má\npotom zároveň vplyv aj na možnosť čerpania dovoleniek, ktoré reálne nestíha vyčerpať a pravidelne\nich prenáša do ďalších rokov, ev. je nútený ich častokrát čerpať vtedy, kedy ich reálne nepotrebuje.\nSkutočnosť, že v práci dlhoročne trávi neprimerane dlhý čas, má značne nepriaznivý vplyv na kvalitu jeho\nsúkromného života a nevyhnutne sa dotýka nielen jeho samotného, ale aj jeho najbližších. Prichádzam\ntotiž o ten čas, ktorý by inak (pri dodržiavaní rozsahu pracovného času či už podľa ZoHaZZ, alebo\n„aspoň“ podľa Smernice) bol jeho voľným časom a ktorý by tak mohol venovať svojej rodine a najbližším,\npriateľom, voľnočasovým aktivitám či akokoľvek inak podľa vlastného rozhodnutia, je tak porušované\njeho základné právo na ochranu súkromia a rodinného života. Tento čas mu už nikto nevráti a žalovaná\nnáhrada škody v podobe nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje len čiastočnú náhradu utrpenej\nujmy. Nie je možné odo neho (ale ani od jeho kolegov) spravodlivo požadovať, aby tento stav ďalej\nznášali bez akéhokoľvek odškodnenia o to viac, že žalovaný o tomto protiprávnom stave už aspoň 10\nrokov objektívne vie, a to z niekoľkých stoviek súdnych rozhodnutí v takýchto sporoch. Napriek tomu\nžalovaný doposiaľ nič nespravil pre to, aby tento protiprávny stav odstránil, práve naopak, zjavne ho\nnaďalej vedome udržiava. Žalobca poukázal aj na právny názor Najvyššieho súdu ČR, ktorý v rozsudku\nsp. zn. 30Cdo/2865/2015 zo dňa 20.01.2016, že v prípade dokazovania nemajetkovej ujmy v obdobných\nprípadoch je na priznanie nároku podstatné posúdenie, či by takú ujmu, o ktorú v tomto prípade ide, ako\nzásadnú ujmu pociťovala aj iná osoba v obdobnom postavení. Ujmu, ktorú prekračovaním maximálnej\nhranice pracovného času trpí žalobca, by ako zásadne negatívnu ujmu na svojich osobnostných právach\npociťoval absolútne každý, kto by sa nachádzal v takejto pozícii. Dostatok voľného času nielen na\nfyzický odpočinok, ale aj na možnosť trávenia času so svojimi najbližšími, či iné aktivity má totiž\nnepochybne zásadný vplyv na to, ako kvalitne jednotlivec prežíva svoj každodenný život, špecificky,\nak vykonáva tak náročnú prácu, akou práca zásahového hasiča nepochybne je. V danom prípade\nporušovaním článku 6 písm. b) Smernice je porušované aj základné právo na ochranu zdravia, ktoré\nje ako jedno z najvýznamnejších osobnostných práv zakotvených v Ústave (čl.40 ÚSR). Zároveň však\nporušovaním Smernice dochádza aj k porušovania základného práva na spravodlivé a uspokojujúce\npracovné podmienky, ktoré rovnako zakotvuje Ústava (čl. 36 ÚSR). Vzhľadom na uvedené skutočnosti,\nvychádzajúc z povahy škody, ktorá má v tomto prípade nemajetkovú povahu (strata času odpočinku a\ns tým súvisiace porušenia práva na ochranu zdravia, súkromia a rodinného života), je v slovenskom\nprávnom poriadku nutné analogicky použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej\nosoby podľa ustanovení § 11 – 13 Občianskeho zákonníka, keďže tieto ustanovenia upravujú vzťahy\nobsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody porušením úniového práva ako je to v tomto prípade.\nS poukazom na uvedené skutočnosti je splnená aj druhá podmienka nároku na náhradu škody, ktorou\n\nje vznik škody resp. ujmy, pričom táto má v podmienkach slovenského právneho poriadku pri použití\nanalógie povahu nemajetkovej ujmy, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Napokon pokiaľ ide o\ntretiu podmienku, ktorou je existencia príčinnej súvislosti medzi porušením článku 6 písm. b) Smernice\na škodou vo forme nemajetkovej ujmy, aj túto považuje za naplnenú. Ak by totiž žalovaný správne\nprebral ustanovenia článku 2 ods. 1 a článku 6 písm. b) Smernice do zákona č. 315/2001 Z. z.\no Hasičskom a záchrannom zbore, resp. ak by boli tieto ustanovenia z materiálnej stránky v praxi\ndodržiavané, nedochádzalo by k porušovaniu práva na maximálny 48 - hodinový týždenný pracovný čas\na teda nedošlo by ani k strate času odpočinku, na ktorý by žalobca mal nárok, ak by bol maximálny\ntýždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením Smernice dodržaný. Nemožno pritom opomenúť\nani nedodržiavanie a ešte zásadnejšie je prekračovanie vnútroštátnej právnej úpravy pracovného času\nhasičov, kedy § 85 ods. 2 ZoHaZZ stanovuje 40 – hodinový pracovný čas hasičov a podľa Kolektívnych\nzmlúv vyššieho stupňa pre príslušníkov HaZZ na rok 2021 mal byť služobný čas príslušníka 38 hodín\ntýždenne a následne v rokoch 2022, 2023 a 2024 služobný čas 37,5 hodín týždenne.\n1.4.\nPri vyčíslení výšky škody žalobca vychádzal z ustanovení peňažných náhrad za služobnú\npohotovosť § 122 ods. 1, 2 zákona o HaZZ. Za odpracované hodiny tzv. určenej služobnej pohotovosti je\nmu uhrádzaná peňažná náhrada (nie teda „mzda“ resp. „služobný plat“, čo taktiež nepriamo potvrdzuje,\nže služobná pohotovosť nie je považovaná za pracovný čas) vo výške 15% zo sumy, ktorou je\npríslušná časť služobného platu (t. j. 15% z hodinovej mzdy). Práve hodiny tzv. určenej služobnej\npohotovosti sú tým časom, ktorý odpracuje v rámci každej 24 hodinovej služby v súčasnosti v čase\nod 22:00 do 06:00 hod. (resp. do konca roka 2021 to bolo v čase od 22:30 do 05:30 hod.) a tieto\nhodiny mu nie sú započítavané do služobného času. Od určenej služobnej pohotovosti sa nariadená\nslužobná pohotovosť odlišuje tým, že príslušník HaZZ je na výkon služby privolaný mimo rozpisu\nsvojich pravidelných služobných zmien a to spravidla z domu. Základný rozdiel je v tom, že zatiaľ\nčo určenú služobnú pohotovosť hasič vykonáva v rámci každej jednej pracovnej zmeny a nachádza\nsa v práci na hasičskej stanici, na výkon nariadenej pohotovosti je privolaný do služby mimo svojho\nbežného služobného času a to spravidla v čase, keď sa nachádza v domácom prostredí príp. inde\n(avšak mimo miesta výkonu služby). Za výkon takejto nariadenej pohotovosti sa poskytuje vyššia\npeňažná náhrada, než za výkon určenej služobnej pohotovosti. Tento postup vyčíslenia z hľadiska\nanalógie iuris žalobca považoval za najbližšie prejednávanej veci, výšku nemajetkovej ujmy je potrebné\nurčiť spôsobom, ktorý najviac a najlepšie zohľadňuje okolnosti, za ktorých táto ujma vznikla. Hodiny\nslužobnej pohotovosti, ktoré mu neboli započítané do služobného času, je možné analogicky posúdiť\nako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času (čo je práve rozdiel medzi určenou služobnou\npohotovosťou podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadenou služobnou pohotovosťou podľa § 92 ods. 2\nZoHaZZ), keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu jeho práv nedochádzalo.\nPrimeranú náhradu škody v tomto prípade predstavuje rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou\nv § 122 ods. 1 ZoHaZZ a peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, a to za\nkaždú jednu odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti počas žalovaného obdobia. Výšku nemajetkovej\nujmy tak žalobca určil ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti za príslušný\nkalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej náhrady\nz prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka (50\n% - 15 %) a v prípade odpracovania služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, ako súčin\nodpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady\nz prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50\n% - 30 %). Primeraná náhrada škody tak predstavuje rozdiel medzi výškou náhrady pri nariadenej\nslužobnej pohotovosti a výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť. Takýto spôsob výpočtu škody\nspĺňa odškodňovaciu úlohu, je v súlade s judikatúrou súdneho dvora a zároveň spĺňa aj požiadavku\nprimeranosti, pričom nie je sumou neprimerane vysokou. V súvislosti s posudzovaním primeranosti tohto\nnároku poukázal na už v súčasnosti ustálenú rozhodovaciu prax súdov o takej žalobe, akou je aj táto\nžaloba. Tu žalovaný nárok je stanovený identickým spôsobom výpočtu, aký uplatnil za predchádzajúce\nžalované obdobie a s ktorého legitímnosťou a primeranosťou sa stotožnil tak prvoinštančný, ako aj\nnásledne odvolací súd. Poznajúc argumentáciu žalovaného z predchádzajúceho sporu aj tu žalobca\nzdôraznil, že žalobou si neuplatňuje mzdový nárok, ale domáha sa náhrady škody porušením úniového\npráva a spôsob výpočtu výšky škody použil výlučne z dôvodu neexistencie právnej úpravy, ktorá by\npresne stanovovala spôsob výpočtu náhrady škody v takýchto prípadoch. Žalobca ďalej poukázal na\nto, že jednotlivé dielčie nároky vznikali postupne, osobitne za každý mesiac, v ktorom boli jeho práva\nporušované, ku dňu splatnosti každej mesačnej mzdy. Rozhodujúcim momentom vzniku jeho ujmy je tak\nvýplatný termín. U príslušníkov HaZZ je mzda splatná vždy k 10-dňu nasledujúceho mesiaca. Splatnosť\nmzdy za mesiac apríl 2021 nastala dňa 10.05.2021, splatnosť mzdy za mesiac máj 2021 nastala dňa\n\n10.06.2021 atď. Vzhľadom k všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe vyplývajúcej z ustanovenia § 101\nObčianskeho zákonníka si preto touto žalobou uplatňuje nárok spätne za obdobie 3 rokov pred podaním\ntejto žaloby, a to počínajúc splatnosťou mzdy za mesiac apríl 2021 (ktorá nastala 10.05.2021) až po\nfebruár 2024 vrátane. Týmto postupom žalobca následne matematicky vyčíslil celkovú náhradu škody\nvo forme nemajetkovej ujmy za žalované obdobie mesiac apríl 2021 až február 2024 vrátane (t. j. od\n01.04.2021 do 29.02.2024), teda pri odpracovaných hodinách určenej služobnej pohotovosti podľa §\n92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 1952,48 hodín predstavuje súhrnne sumu vo výške 6.332,99 Eur, ktorej\nzaplatenia sa voči žalovanému domáha.\n2. Súd vo veci rozhodol platobným rozkazom dňa 16.05.2024 tak, že žalobe žalobcu v celom rozsahu\nvyhovel. Proti vydanému platobnému rozkazu podal žalovaný včas odpor s odôvodnením, v ktorom\nuviedol, že nesúhlasí s podanou žalobou a žiadal ju v celom rozsahu zamietnuť. Smernica 2003/88/\nES upravujúca minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného\nčasu bola transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem iného zákonom č. 315/2001 Z.\nz., čo je uvedené aj v transpozičnej prílohe č. 4 zákona pod bodom 5. Žalobca konštatuje, že malo\ndôjsť k nesprávnej transpozícii Smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., podľa ktorého sa\npodľa žalobcu doba služobnej pohotovosti nezapočítava do týždenného pracovného času hasičov.\nPodľa žalovaného však takéto tvrdenia žalobcu nie sú opodstatnené. V zmysle článku 2 ods. 1\nSmernice 2003/88/ES je pracovným (služobným) časom akýkoľvek čas, počas ktorého zamestnanec\npracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade so\nvnútroštátnymi právnymi predpismi. Zmysel článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je transponovaný\nv štvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z. z. v ustanoveniach § 85 a nasl. upravujúcich služobný čas\nhasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku. Predmetné ustanovenia definujú\nslužobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru ako časový úsek, v ktorom príslušník\nvykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňujú rozvrhnúť služobný čas\naj nerovnomerne a súčasne jasne definujú pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie\nštátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z.\njasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej\nslužby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby,\nktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného\nčasu podľa § 91 zákona č. 315/2001 Z. z. a štátna služba nadčas podľa § 92 zákona č. 315/2001\nZ. z. Je tak nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Tvrdenie žalovaného\no služobnom čase podporujú aj Kolektívne zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a\nzáchranného zboru 2021, 2022, 2023, 2024 ( spolu len ako „Kolektívne zmluvy“), ktoré vo väzbe\nna citované ustanovenia zákona rozvrhujú služobný čas na vykonávanie štátnej služby a služobnú\npohotovosť. Žalovaný má za to, že vyššie uvedené ustanovenia § 85, § 91, § 92 zákona č. 315/2001\nZ. z., ako aj ustanovenia Kolektívnych zmlúv plne transponujú článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES.\nKritériá pre limity pracovného času ustanovuje článok 6 Smernice 2003/88/ES s názvom „Maximálny\ntýždenný pracovný čas.“ Podľa Smernice 2003/88/ES priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní\nnesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca\nmusí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/\nES tiež umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä\npri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely\nuplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17\nods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť\ndlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené v Kolektívnych zmluvách,\ntak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je,\nže príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných\nprípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným\npracovníkom poskytne primeraná ochrana. Žalovaný dal do pozornosti súdu rozsudky Súdneho dvora\nvo veciach C-107/19 (bod 42), C-344/19 (bod 58) a C-437/05 (bod 35), v zmysle ktorých sa na\nspôsob odmeňovania pracovníkov za čas pracovnej pohotovosti nevzťahuje Smernica 2003/88/ES, ale\nrelevantné ustanovenia vnútroštátneho práva. Čo sa týka referenčného obdobia, tak nerovnomerne\nrozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.\nV zmysle Kolektívnej zmluvy 2021, 2022 hasiči vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým\nslužobným časom majú výkon štátnej služby v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo\nslužobný čas rozvrhnutý na 17 hodín / 16 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti,\nktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v\n\ntrvaní 7 / 8 hodín v jednej 24 hodinovej zmene ( v zmysle čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2021, čl.\n3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2023 a Kolektívnej zmluvy 2024 ).\nNapriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas\nuvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a\nKolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči\nvykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva,\nže dotknuté právne predpisy sú transponované v článku 6 Smernice 2003/88/ES správne. Žalobcovi sa\ntak nepodarilo preukázať, že by štát neprebral smernicu do zákona správne.\n2.1. Žalobca si uplatnil náhradu škody, resp. náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 – 13 Občianskeho\nzákonníka, avšak s poukazom na § 124 ods. 1 CSP z obsahu žaloby vyplýva vôľa žalobcu uplatniť\nsi mzdové nároky. Žalobca sa v článku II. žaloby zameral na opis služobnej pohotovosti, kedy ju\njasne rozdelil na určenú služobnú pohotovosť a nariadenú služobnú pohotovosť a zvýrazneným\npísomnom poukázal na rozdielnu odmenu medzi nimi. Následne sa zameral na spočítanie svojej\nslužobnej pohotovosti v rámci žalovaného obdobia, pričom absolútne ignoruje fakt, či teda došlo k\nporušeniu smernice alebo nie. Z uvedeného možno odvodiť záver, že práve výkon služobnej pohotovosti\na skutočnosť, že je označovaná ako tzv. „15%-ná pohotovosť“ a „30%-ná pohotovosť“, sú dôvody\njeho vzniku škody a nie skutočnosť, že by pracoval nad smernicou stanovený maximálny týždenný\npracovný čas. V časti „E. Spôsob výpočtu výšky náhrady škody“ žaloby žalobca vypočítal svoju údajnú\nnemajetkovú ujmu ako výpočet rozdielu medzi odmenou za určenú služobnú pohotovosť (15 %, resp.\n30 %) a odmenou za nariadenú služobnú pohotovosť vo výške 50 % zo sumy, ktorou je príslušná\nčasť jeho služobného platu. Žalobca vôbec nerozlišuje, či ide o služobnú pohotovosť odpracovanú nad\nrámec smernice 2003/88/ES alebo nie. Z uvedeného postupu je celkom zjavne zrejmé, že žalobcovi\npri výpočte údajnej škody nezáleží na tom, či výkon služobnej pohotovosti zasiahol do jeho práva\npodľa čl. 6 smernice 2003/88/ES alebo nie a žiada doplatenie rozdielu za všetku určenú služobnú\npohotovosť. Zatiaľ čo počas určenej služobnej pohotovosti mu škoda vznikla, tak počas nariadenej\nslužobnej pohotovosti mu škoda už nevznikla. To znamená, že ak by všetka jeho odslúžená služobná\npohotovosť bola nariadená, tak by žiadnu škodu nepociťoval. Žalobca si žiada náhradu len za určenú\nslužobnú pohotovosť, pri nariadenej služobnej pohotovosti už žiadnu škodu nepociťuje. Ak by aj\ndošlo k porušeniu smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi a týmto porušením by boli hodiny\nnariadenej služobnej pohotovosti, tak by žalobca nepociťoval žiadnu ujmu vo vzťahu k týmto hodinám.\nPredmetnými výpočtami žalobca simuluje svoje mzdové nároky s tým, že nesúhlasí s výškou odmeny\nza služobnú pohotovosť. Žalovaný zároveň dodáva, že z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie\nvo veci C-742/19 (bod 98) vyplýva, že článok 2 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni\ntomu, aby sa doba, ktorú príslušník strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti\nbezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom\nnevykonáva skutočnú prácu, odmeňovala iným spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento\npríslušník plní služobné úlohy. Žalobca pri svojom výpočte vychádza z fondu pracovného času, ktorý sa\nvyužíva pre naplnenie plánovaných hodín tak, aby z neho bolo možné vypočítať mzdu. Nejde o správny\nukazovateľ skutočne odpracovaných hodín, nakoľko v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. sa ako služobný\nčas posudzuje aj čerpanie všetkej dovolenky, čas plateného 9 služobného voľna, či čas náhradného\nvoľna za službu nadčas a službu vo sviatok ( § 97 ods. 1 Zákona č. 315/2001 Z. z.). Z uvedeného\ndôvodu nemožno zamieňať pojmy „pracovný čas“ v zmysle čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES s fondom\npracovného času. Žalobca v žalobe začiatok premlčacej doby svojho nároku viaže na splatnosť mzdy\nza predchádzajúci mesiac a teda aj plynutie premlčacej doby viaže na mzdové nároky a nie na vznik\nnemajetkovej ujmy. Zatiaľ čo žiada nemajetkovú ujmu, tak plynutie premlčacej doby viaže na mzdový\nnárok. Ak teda jeho škoda mu vznikla až momentom vyplatenia mzdy z dôvodu, že mu nebola vyplatená\nsuma, ktorú sám očakával, to jednoznačne značí, že nežaluje nemajetkovú ujmu, ale mzdové nároky.\nŽalovaný vzniesol námietku pasívnej vecnej legitimácie a to vzhľadom na simulovaný úkon žaloby o\nnáhradu mzdových nárokov, ktorý sa žalobca snaží zastrieť žalobou o náhradu nemajetkovej ujmy.\n2.2. Ak sa aj súd prvej inštancie stotožní s argumentom žalobcu, že nedošlo k správnej transpozícií\nsmernice 2003/88/ES, tak predmetné konštatovanie súdu prvej inštancie nezakladá žiaden nárok\nna náhradu nemajetkovej ujmy, resp. náhradu mzdových nárokov žalobcu. Prípadné konštatovanie\nsúdu prvej inštancie, že došlo k nesprávnej transpozícií smernice 2003/88/ES do právneho poriadku\nSlovenskej republiky nezakladá žalobcovi právo na náhradu nemajetkovej ujmy, pretože táto skutočnosť\nsama o sebe nie je spôsobilá privodiť žalobcovi akúkoľvek ujmu. Opačný názor by vytvoril absurdný\nprípad, že by štát mohla žalovať aj osoba, ktorej sa predmetná smernica vôbec netýka. Je nevyhnutné\nrozlišovať medzi transpozíciou smernice a jej samotnou aplikáciou. Súd je povinný skúmať, či vôbec\ndošlo pri aplikácií rozvrhovania služobného času žalobcu k porušeniu článku 6 písm. b) smernice\n\n2003/88/ES alebo nie vo vzťahu ku každému príslušníkovi HaZZ osobitne. Žalovaný podporne odkazuje\nna uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa 31.01.2023, z\nktorého vyplýva, že na účely stanovenia výšky sumy nemajetkovej ujmy je zásada individuálneho\nprístupu ku každej žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy nevyhnutná. Najvyšší súd Slovenskej republiky\njasne a explicitne vyjadril názor, že pri určení výšky nemajetkovej ujmy sa nemôže vytvoriť ani\nustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu a teda argumentum a fortiori sa nemôže vytvoriť ani\nustálená rozhodovacia prax súdov nižšieho stupňa. Zároveň Najvyšší súd Slovenskej republiky dal\nexplicitne najavo, že nemajetková ujma nemôže byť vyčíslená a exaktne kvalifikovaná spôsobom, ako\nto urobil žalobca ( podporne aj rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/332/2012 z 02.10.2013 ). Z\nustanovenia smernice 2003/88/ES jasne vyplýva rozdiel medzi pracovným časom a časom odpočinku.\nZákon č. 315/2001 Z. z. síce v § 97 ods. 1 posudzuje určitý čas odpočinku ako služobný čas, avšak\ntakýto čas nie je služobným časom. Časy odpočinku ako dovolenka, voľná či iné dni, počas ktorých\nžalobca nepracuje, sa posudzujú ako služobný čas z dôvodu, že ide o platené dni voľna a teda je\nnevyhnutné, aby boli zapísané v systéme SAP, teda v evidencií dochádzky, z ktorej sa tvoria výplatné\npásky. Žalovaný poukázal na článok 16 písm. b) smernice 2003/88/ES, ktorý rozširuje právnu ochranu\npracovníkov o tzv. „neutrálne dni“, na ktoré nemožno v rámci referenčného obdobia prihliadať, teda\nsa na ne prihliada, ako keby neexistovali. Takýto deň sa v rámci výpočtu referenčného obdobia\npreskočí a teda sa zníži počet dní, resp. týždňov, v tom-ktorom referenčnom období a to bez ohľadu\nna skutočnosť, či sa predmetný čas v rámci vnútroštátneho práva posudzuje ako služobný čas alebo\nnie. V rámci právneho poriadku Slovenskej republiky sa na účely výpočtu fondu pracovného času\nposudzuje čas riadnej ročnej dovolenky ako 16 hodín. Avšak, na účely výpočtu priemerného pracovného\nčasu podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES sa na takýto deň prihliada ako 0 odpracovaných\nhodín (delenec) a 0 dní (deliteľ). Článok 6 smernice 2003/88/ES zároveň pojednáva o „priemernom“\nčase, teda nemožno hovoriť o doslovnom výklade, že každých 7 po sebe nasledujúcich dní musí byť\nstriktne dodržaná horná hranica 48 hodín. Smernica pojednáva o priemere za určité obdobie a v čl. 16\npísm. b) pojednáva o referenčnom období nepresahujúcom štyri mesiace. Smernica zároveň v ods. 15\npreambuly prezumuje potrebu zabezpečiť pružnosť pri uplatňovaní určitých ustanovení tejto smernice a\nsúčasne zabezpečiť dodržiavanie zásad ochrany zdravia a bezpečnosti pracovníkov. Zároveň aj v ods.\n16 preambuly smernica ustanovuje potrebu odchýlok a to tak, že je treba ustanoviť, že členské štáty\nalebo sociálni partneri môžu uplatniť odchýlky z určitých ustanovení. Ako všeobecné pravidlo v prípade\nodchýlky musia príslušní pracovníci dostať rovnocennú náhradnú dobu odpočinku. Požiarna ochrana\nmusí byť v pohotovosti 24/7, nakoľko nie je možné predpokladať kedy a kde vypukne požiar alebo\nnastane iná situácia vyžadujúca si zásah príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Príslušníci\nHasičského a záchranného zboru vykonávajú nesmierne dôležitú úlohu pri ochrane života a zdravia\nosôb a ochrane majetku. Je preto nevyhnutné, aby boli prijaté určité odchýlky od ustanovení smernice\n2003/88/ES. Smernica 2003/88/ES v čl. 17 ods. 3 písm. b) bodu iii) povoľuje, aby sa členské štáty\nodchýlili od ustanovenia čl. 16 smernice 2003/88/ES a upravili si referenčné obdobie v zmysle čl. 19.\nS poukazom na § 86 ods. 1 Z. č. 315/2001 Z. z má žalovaný za to, že pojem „priemerný“ je nutné\nvykladať ako priemerný maximálny týždenný čas v referenčnom období šiestich mesiacov a teda v\npriemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín každých 7 po sebe nasledujúcich dní. Žalovaný má za\nto, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom. Žalovaný\nzdôraznil, že počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa, pokiaľ\nnie je zásah, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti (v tom čase, keď sa od neho\nnežiada výkon práce). V zmysle platnej legislatívy pri služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania\nštátnej služby určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi\nvypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t.j. za takúto neaktívnu časť práce. Žalobca mal\nmožnosť sa pred nástupom na vykonávanie štátnej služby v Hasičskom a záchrannom zbore oboznámiť\nso všetkými podmienkami výkonu služby a to jednak z voľne prístupných zdrojov na internete (stránky\nMV SR, príslušného krajského riaditeľstva HaZZ, zbierka právnych predpisov), ako aj na informatívnom\npohovore v rámci prijímacieho konania. Dovolávanie sa neskoršieho porušenia osobnostných práv\npríslušníka spočívajúcich v ochrane zdravia, psychickej a telesnej integrity, nedostatku primeranej doby\nna odpočinok, ako aj k porušeniu práva na súkromie a rodinný život vyznieva ako účelové. Žalobca\nvedel o všetkých podmienkach výkonu služby a nikdy nedošlo k tomu, že by tieto podmienky namietal,\na ani nikdy nepožiadal o ich vysvetlenie a ani iným spôsobom sa nedomáhal svojich práv, a rovnako\nnikdy neprišlo zo strany žalobcu k námietkam, ako sú jeho služby plánované. Žalobca ani netvrdí v\nžalobe, že by sa tento zásah negatívne odrazil napr. v medziľudských vzťahoch, na jeho zdravotnom\nstave. Nemajetková ujma môže vzniknúť až konkrétnym porušením ustanovení predmetnej Smernice\na len v rozsahu tohto porušenia. Pri posúdení, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva nad\n\nmaximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či tento\nskutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie. Nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti\nsú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Výšku nemajetkovej ujmy 6.332,99 EUR, ktorú\nžalobca požaduje, žalovaný považuje za premrštenú a absolútne neprimeranú, a to aj s porovnaním\nvýšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou\nujmou žalobcu neporovnateľne vyššia. Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že pri určovaní výšky\nnáhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za\ntelesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných\nosobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu\nvýšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).\nŽalobcom požadovaná suma je nezdôvodnená a premrštená, čím sa výrazne bagatelizuje priznávanie\nnáhrady nemajetkovej ujmy, ktorá je poškodeným priznávaná za smrť blízkej osoby. Príkladom žalovaný\nuvádza nasledovné rozhodnutia: 1. rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. 10C/142/2002 zo dňa\n15.05.2006 (matke priznaná nemajetková ujma vo výške 6.638,78 EUR za smrť dcéry pri dopravnej\nnehode, pričom súd konštatoval, cit.: „ ... vzhľadom na veľmi intenzívny zásah do súkromia a spôsobenú\ncitovú ujmu je považovaný nárok žalobkyne za primeraný.“), 2. rozsudok Okresného súdu Žiar nad\nHronom sp. zn. 7C/818/1996 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (matke priznaná\nnáhrada nemajetkovej ujmy vo výške 9.958,18 EUR za smrť jej syna v dôsledku rasovo motivovaného\ntrestného činu spáchaného obzvlášť brutálnym spôsobom). V obdobnej veci rozsudok Okresného súdu\nŽiar nad Hronom sp. zn. 19C/23/2022-86 zo dňa 10.11.2022: : „Pri stanovení výšky nemajetkovej\nujmy súd vychádzal zo svojej rozhodovacej činnosti v obdobných prípadoch, keď postupom podľa\n§ 13 a nasl. Občianskeho zákonníka určoval na základe svojej úvahy nemajetkovú ujmu, napríklad\nv konaniach týkajúcich sa nesprávneho úradného postupu, či nesprávneho úradného rozhodnutia\norgánov verejnej moci, či v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy pri zásahu do práva žalobcu\nna rodinný život dopravnou nehodou - teda napr. v konaní 19C/14/2020 týkajúcom sa nemajetkovej\nujmy pri dopravnej nehode žalobcu (pri zohľadnení priznaných nárokov SSU a bolestného), ktoré\nrozhodnutie bolo potvrdené Krajským súdom v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/26/2022-211 priznaná\nnemajetková ujma vo výške 1.000,- €; v konaní o nemajetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym úradným\nrozhodnutím, a to vedením nezákonného trestného stíhania voči žalobcovi vo výške 8.000,- € v konaní\n10C/27/2012-269 potvrdeným Krajským súdom v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/391/2018-364; či v\nkonaní o náhradu nemajetkovej ujmy z titulu úmrtia syna a brata žalobcov priznaná vo výške 8.000,- €\nkaždému z nich právoplatným rozhodnutím tunajšieho súdu sp. zn. 22C/15/2016 zo dňa 26.11.2020).“\nPodľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 19/2020,“... určenie výšky nároku\nna náhradu nemajetkovej ujmy pritom nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha žiadnemu\nhodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom\nkvalitatívnom posúdení základných súvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi\nobdobnú problematiku. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu\nreakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom preukázané.“\nJe potrebné podotknúť, že dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje žalobcu a s ohľadom na\nzásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s\nprincípom hospodárnosti hneď na začiatku konania. Žalovaný má za to, že žalobca doposiaľ nepreukázal\na ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená.\n2.3. Žalovaný napokon vzniesol aj námietku miestnej nepríslušnosti, keďže skutočnosťou, ktorá\nzakladá uplatnené právo, je podľa žalobcu nesprávna transpozícia smernice spadajúca do pôsobnosti\nMinisterstva vnútra SR, je miestne príslušným súdom okresný súd, v obvode ktorého má ústredný\norgán štátnej správy svoje sídlo, ktorým je Mestský súd Bratislava IV., žalovaný navrhol vec postúpiť\npríslušnému súdu. Ak súd posúdi, že sa žalobca domáha náhrady rozdielu odmeny za určenú a\nnariadenú služobnú pohotovosť a teda ide o pracovnoprávny spor, je povinný z úradnej povinnosti\npreskúmať predmetnú podmienku konania kauzálnej príslušnosti súdu a teda na účely prejednania\npredmetného konania je kauzálne príslušný Okresný súd Banská Bystrica, žalovaný navrhol vec postúpiť\npríslušnému súdu.\n3. K odporu žalovaného sa žalobca vyjadril písomne dňa 10.07.2024 a zotrval na podanej žalobe.\nK námietkam žalovaného uviedol, že žalovaný v týchto sporoch prichádza s ďalšou pozmenenou verziou\ntvrdení, ktorými sa napriek rozsiahlej, dlhoročnej a už ustálenej rozhodovacej praxi súdov v takýchto\nsporoch snaží súd znovu presvedčiť, že je vlastne právne „všetko v poriadku“ a to napriek tomu, že\nnedošlo k žiadnej relevantnej zmene či už skutkového stavu, právnej úpravy, ako ani rozhodovacej praxe\nsúdov.\n\n3.1\nK transpozícii článku 2 ods. 1 Smernice a článku 6 Smernice poukázal na podrobné vyjadrenie\nv žalobe, na ktorom v celom rozsahu zotrval a nesúhlasil so závermi žalovaného. Je možné v zásade\nsúhlasiť s tvrdením žalovaného, že podľa ZoHaZZ ide v prípade služobnej pohotovosti o výkon štátnej\nslužby, táto skutočnosť je však pre merito tohto sporu nepodstatná a irelevantná. Základnou podstatou\ntohto sporu totiž je, že služobná pohotovosť sa hasičom nezapočítava do služobného (pracovného) času\na teda odslúžená služobná pohotovosť nie je vykazovaná ako odpracovaný čas, pričom práve preto, z\nhľadiska žalovaným formálne vykazovaného počtu odpracovaných hodín, nedochádza k porušovaniu\nSmernice 2003/88/ES, keďže takto evidenčne („na papieri“) nie je prekračovaný maximálny 48 hodinový\ntýždenný pracovný čas. Služobná pohotovosť je síce považovaná za výkon štátnej služby, avšak\nnie je započítavaná do služobného (pracovného) času, čo je zásadný a diametrálny rozdiel. Počas\nžalovaného obdobia žalobca slúžil v 24 – hodinových smenách, z ktorých 17 hodín pripadalo na\nslužobný čas a 7 hodín na služobnú pohotovosť (do konca roka 2021), resp. 16 hodín služobný\nčas a 8 hodín služobnej pohotovosti (od 01.01.2022). Kolektívne zmluvy, ktoré by mali zabezpečovať\nväčšiu ochranu práv zamestnancov, v tomto prípade viedli k tomu, že jeho postavenie sa fakticky ešte\nzhoršilo, keďže od 01.01.2022 mu nie je do pracovného času započítavaných o ďalšiu 1 hodinu naviac,\nkeďže určená služobná pohotovosť bola predĺžená zo 7 na 8 hodín denne, pričom žiadna z týchto\nodpracovaných hodín pohotovosti nie je považovaná za pracovný čas. Ustanovenie § 85 ods. 2 ZoHaZZ\nstanovuje 40-hodinový týždenný pracovný čas, pričom podľa Kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa pre\npríslušníkov HaZZ na rok 2021 mal byť služobný čas príslušníka 38 hodín týždenne a následne v\nrokoch 2022, 2023 a 2024 mal byť služobný čas príslušníka 37,5 hodín týždenne, čo je v reálnych\npodmienkach výkonu práce zásahových hasičov doslova iluzórne. K prekračovaniu stanoveného resp.\nmaximálneho týždenného pracovného času pritom dochádza v prvom rade v dôsledku skutočnosti, že\nslužobná pohotovosť hasičov je umelo odčlenená od výkonu služby a preto formálne nie je považovaná\nza pracovný (služobný) čas. Žalovaný sa v týchto sporoch rôznymi, právne absolútne irelevantnými\ntvrdeniami snaží hľadať „dôvody“, prečo služobná pohotovosť údajne nemá byť považovaná za pracovný\nčas. Zákonník práce pritom v ustanovení § 96 ods. 2 výslovne stanovuje, že: „Čas, počas ktorého\nsa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je\nneaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas.“ Aj z hľadiska komparatívneho\nvýkladu právnych predpisov má žalobca za to, že ak sa pri „bežných zamestnancoch“ vykonávajúcich\nakýkoľvek druh práce, ktorých pracovný pomer sa spravuje Zákonníkom práce, aj „neaktívna časť“\npracovnej pohotovosti explicitne v zmysle § 96 ods. 2 ZP považuje za pracovný čas, tak neexistuje žiadny\nlogický, legitímny a právne akceptovateľný dôvod, prečo by „neaktívna časť“ služobnej pohotovosti u\nhasičov nemala byť považovaná za súčasť ich pracovného (služobného) času. Vzhľadom na uvedené\nskutočnosti, ako aj na dôvody uvedené v samotnej žalobe, je zjavné a nepochybné, že článok 2\nods. 1 Smernice 2003/88/ES nebol správne transponovaný do ZoHaZZ, keďže služobná pohotovosť\nvykonávaná hasičmi nie je považovaná za pracovný čas, čo je v rozpore s predmetným článkom\nSmernice, ako aj s judikatúrou Súdneho dvora, napr. rozsudku C-303/98 zo dňa 03.10.2000 vo veci\nSIMAP (body 46-52), rozsudku C-14/04 zo dňa 01.12.2005 vo veci Dellas (body 46-51) a rozsudku\nC-151/02 zo dňa 09.09.2003 vo veci Jaeger (body 44-71). Ani článok 6 ods. 1 Smernice 2003/88/\nES nebol v skutočnosti správne (resp. z materiálnej stránky vôbec) transponovaný do ustanovení\nZoHaZZ,. Vnútroštátne právo (ZoHaZZ) a kolektívne zmluvy síce formálne stanovujú dĺžku týždenného\nslužobného času hasičov, avšak tieto obmedzenia dĺžky pracovného času sú v reálnej praxi sústavne\nporušované (prekračované). K prekračovaniu pracovného času pritom dochádza v prvom rade v\ndôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť hasičov je umelo odčlenená od pracovného času a\nnie je považovaná za pracovný (služobný) čas. Z tvrdení žalovaného vyznieva, že sa na hasičov\nvzťahuje výnimka z povinnosti dodržať maximálne 48 – hodinový priemerný týždenný služobný čas\ntak, ako to ustanovuje Smernica, resp. že táto hranica nie je u hasičov v skutočnosti prekračovaná.\nPoukázal na právny názor odvolacieho súdu (Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 15.02.2024,\nsp. zn. 2Co/86/2023), ktorý v obdobnom spore konštatoval: „Odvolací súd sa v tejto súvislosti plne\nstotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že zákon o HZZ svojou úpravou nielenže nereflektuje 48\nhodinový týždenný limit pracovného času, ale oddelením pracovnej služby od pracovnej pohotovosti\na ich usporiadaním vytvoril priestor pre jeho nerešpektovanie; dokonca možno smelo konštatovať,\nzvlášť so zreteľom na spôsob, akým žalovaná aj v tomto konaní dotknuté ustanovenia zákona o HZZ\ninterpretuje, že s prácou príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR nad tento rozsah sa v tejto\núprave priamo rátalo, spoliehajúc sa zrejme na to, že pracovná pohotovosť do smernicou 2003/88/ES\nregulovaného fondu práce nespadá, a tiež aj na to, že z jej pôsobnosti je táto kategória zamestnancov\nvyňatá.“ Napokon žalobca zdôraznil, že prejednávajúci senát 18C Okresného súdu Zvolen v týchto\nsporoch vo všetkých svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vo veciach hasičov vyslovili právny záver,\n\nže predmetné články 2 a 6 písm. b) Smernice neboli správne transponované do ZoHaZZ a tento záver\nbol v každom jednom prípade potvrdený aj odvolacím súdom. Nakoľko odvtedy nedošlo k žiadnej zmene\nči už právnej úpravy, ale ani skutkového stavu (v zmysle rozvrhnutia služobného času hasičov či iných\nrelevantných zmien), nie je absolútne žiadny právny dôvod na to, aby sa od vysloveného právneho\nnázoru súd odchýlil o to viac, že tento je v absolútnom súlade s ustálenou rozhodovacou praxou súdov\nv obdobných sporoch.\n3.2. Teóriu o tom, že sa v týchto prípadoch (vzhľadom na žalobou uplatnený spôsob výpočtu žalovanej\nsumy) jedná o nejaký „mzdový nárok“, žalovaný v týchto sporoch prezentuje dlhoročne napriek tomu,\nže sa s touto jeho argumentáciou ani v jedinom prípade nestotožnil žiadny súd. Žalobou uplatnený\nspôsob výpočtu nároku neznamená, že si žalobca žalobou uplatňuje „mzdový nárok“ tak, ako to účelovo\ntvrdí žalovaný. Stanovenie výšky nároku analogickým použitím § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ a § 122\nods. 1 ZoHaZZ žalobca považuje za logický a plne legitímny spôsob stanovenia výšky primeraného\nodškodnenia, ktorý súčasne rešpektuje zásadu ekvivalencie a efektivity tak, ako ich stanovuje judikatúra\nSúdneho dvora, pričom tento spôsob stanovenia výšky nároku je široko akceptovaný aj rozhodovacou\npraxou súdov, nevynímajúc ani rozhodnutia tunajšieho súdu v týchto sporoch Žalobca zdôraznil, že\npodanou žalobou sa domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa celkového\nsúčtu hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré počas žalovaného reálne odslúžil a ktoré mu neboli\nzapočítané do služobného času. Žalobou teda neuplatňuje nárok na náhradu škody vyčíslený za\npresný počet hodín odpracovaných nad 48 hodín týždenne, ako sa žalovaný snaží v týchto sporoch\npravidelne tvrdiť. Nesporným faktom, ktorý nijako nespochybňuje ani samotný žalovaný je, že žiadna\nz hodín určenej služobnej pohotovosti, ktorú každý hasič odpracuje v rámci každej jednej služobnej\nzmeny, nie je započítaná do odpracovaných hodín. Medzi nezapočítavaním služobných pohotovostí do\npracovného času na jednej strane a prekračovaním limitu pracovného času na strane druhej je teda\npriama a bezprostredná súvislosť. Ak by služobné pohotovosti boli započítavané do pracovného času,\nnedochádzalo by ani k prekračovaniu či už vnútroštátne stanoveného, alebo aj Smernicou obmedzeného\nmaximálneho služobného (pracovného) času hasičov. Žalovaný sa pri svojej argumentácii tvári, ako keby\nnezapočítavanie služobných pohotovostí do pracovného času nebolo žiadnym porušovaním Smernice a\nzrejme preto sa k tejto skutočnosti priamo nevyjadruje). Skutočnosť, prečo žalovaný nárok je vypočítaný\nlen z hodín určenej služobnej pohotovosti a nie aj z hodín nariadenej pohotovosti, má viacero praktických\na logických dôvodov. Prvá rovina je tá, že určenú služobnú pohotovosť žalobca vykonáva vždy počas\nkaždej jednej služobnej zmeny, služobný úrad už vopred presne vie, koľko hodín v rámci nich odpracuje\na preto s nimi (s ich počtom) môže a musí vopred počítať pri rozvrhovaní služobného času. Druhá rovina\nje tá, že žalovanú sumu odvíja od „doplatku“ do zákonom stanovenej odmeny za nariadenú služobnú\npohotovosť, za tieto odslúžené hodiny nariadenej služobnej pohotovosti mu už bola vyplatená odmena.\nNejde teda o to (ako tvrdí žalovaný), že by sa necítil poškodený aj tým, že mi neboli do pracovného\nčasu započítané ani odpracované hodiny nariadených služobných pohotovostí (v tomto prípade ide\no 57,08 hodín), dôvodom je len použitý vzorec výpočtu nároku. Podstatný dôvod, prečo použil práve\ntento spôsob výpočtu žalovaného nároku je ten, že doposiaľ už vo viac než 100 právne identických\nsúdnych sporoch prešiel testom proporcionality, súdy ho považovali za primeraný, legitímny a plne\nakceptovateľný spôsob stanovenia výšky odškodnenia škody resp. nemajetkovej ujmy vzhľadom na\nvšetky skutkovo a právne relevantné okolnosti takéhoto sporu. Z tohto dôvodu, v záujme právnej istoty\na predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, aj v tomto prípade zvolil práve tento spôsob stanovenia výšky\nžalovaného nároku. Viaceré senáty nielen tunajšieho súdu, ale rovnako aj Okresného súdu Banská\nBystrica a Okresného súdu Lučenec vyslovili názor, že za primeranú mieru odškodnenia by bolo možné\npovažovať aj takú celkovú sumu, kedy by súd za každú z odpracovaných hodín služobnej pohotovosti\nžalobcovi priznal odškodnenie vo výške 100% hodinovej mzdy. Ak by si uplatnil napríklad takýto spôsob\nvyčíslenia celkovej výšky nároku, bola by žalovaná suma niekoľko násobne vyššia než tá, ktorú si\nv tomto konaní uplatňuje. Poukázal, že v súvislosti so spôsobom výpočtu výšky žalovaného nároku\nbolo nevyhnutné vedieť nielen presný rozsah údajov o jeho pracovnom čase, ale zároveň poznať aj\npresné údaje o vyplatenom služobnom plate za daný mesiac, ktoré sú uvedené vo výplatnej páske.\nUvedené preto nesvedčí o tom, že sa v danom prípade môže jednať o mzdový nárok ( právny názor\nvyslovený v rozsudku Okresného súdu Zvolen zo dňa 22.09.2023, č. k. 16C/42/2023-202: „Nakoniec\nsa súd nestotožnil ani s námietkou žalovaného, že žalobca v podstate v skutočnosti uplatnil mzdový\nnárok a nie nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. V prejednávanom spore nejde o mzdový nárok\nžalobcu, žalobca ani len netvrdil, že mu nebola vyplatená mzda (plat). Len zo spôsobu výpočtu\nnemajetkovej ujmy zo strany žalobcu nemožno dospieť k záveru, že predmetom sporu je v podstate\nmzdový nárok žalobcu.“. ). Žalovaný tvrdí, že je nevyhnutné rozlišovať medzi transpozíciou smernice\na jej samotnou aplikáciou, pričom poukazuje na dôkazné bremeno žalobcu vo vzťahu k porušeniu\n\njednotlivých ustanovení Smernice. Žalovaný na jednej strane výslovne odmieta, že by Smernica bola\nnesprávne transponovaná resp. že by bola na úkor zásahových hasičov porušovaná, na druhej strane\nvšak v tejto časti odporu už zjavne pripúšťa, že by to tak síce mohlo byť, ale nie „vo vzťahu ku\nkaždému príslušníkovi HaZZ osobitne“. Je zrejmé, že aj samotný žalovaný si musí uvedomovať,\nže nielen Smernica, ale aj vnútroštátne predpisy ohľadne pracovného času zásahových hasičov sú\nporušované, opak by znamenal popieranie objektívnej reality potvrdenej stovkami súdnych rozhodnutí v\ntakýchto sporoch za predchádzajúcich 10 rokov, ktoré jednoznačne konštatujú porušovanie práv hasičov.\nŽalovaný však v skutočnosti tento protiprávny stav nijako reálne nerieši, namiesto toho sa snaží len\nsúdy „nanovo“ presvedčiť, že toto porušovanie nie je až tak závažné, resp. každého z hasičov sa\ndotýka v inom rozsahu a zrejme preto má byť z jeho pohľadu právne „všetko v poriadku“. Pokiaľ ide\no dôkazné bremeno porušovania jednotlivých ustanovení Smernice ako aj vnútroštátnych predpisov,\ntu žalobca odkázal na obsah samotnej žaloby, ako aj k nej pripojené listinné dôkazy, ktoré preukazujú\njeho reálny výkon služby, v ods. 37 – 40 žaloby je podrobne prepočítaný a uvedený jeho priemerný\ntýždenný pracovný čas v jednotlivých obdobiach, v žalobe vyčíslil aj priemerný týždenný pracovný čas\nza celé žalované obdobie, ktorý dosiahol najmenej 51,60 hodín týždenne (ods. 10 žaloby). Ak žalovaný\npoukazuje na viaceré rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, v ktorých sa súdy vyjadrovali k tomu,\nže otázka výšky náhrady nemajetkovej ujmy má byť výsledkom individuálneho posúdenia, tieto závery\nnijako nespochybňuje, avšak v tomto spore ide z hmotnoprávneho hľadiska o veľmi špecifický nárok,.\nktorý nemožno porovnávať s nárokmi na náhradu nemajetkovej ujmy v typických sporoch o ochranu\nosobnosti a teda ani s uvádzanými rozhodnutiami súdov. Základ žalovaného nároku tu spočíva v nároku\nna náhradu škody z porušenia úniového práva, pričom náš právny poriadok nemá žiadny osobitný právny\npredpis či ustanovenie, ktoré by upravovalo nárok na náhradu škody vzniknutej jednotlivcovi porušením\npráva Európskej únie, za ktorú škodu zodpovedá štát. Právne závery vyplývajúce z rozhodnutí súdov,\nna ktoré žalovaný poukazuje, sa zaoberali „typickými“ nárokmi v sporoch o ochranu osobnosti, v\nktorých je uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch napr. z dôvodu difamačných\nvýrokov, nárokov pozostalých po obetiach dopravných nehôd a pod. V tomto prípade najvhodnejším\nporovnateľným kritériom je práve kritérium ceny práce, pretože sa javí absolútne spravodlivé, aby\nbolo porušovanie jednotlivých ustanovení Smernice odškodňované obdobne, ako je oceňovaný jeho\npracovný čas, keďže k porušeniu práva a vzniku škody resp. ujmy došlo práve pri výkone práve v rámci\nslužobného pomeru.\n3.3.\nVýpočet (priemerného) týždenného služobného času tak, ako ho žalobca uvádza v žalobe, je\nsprávny a je vypočítaný úplne identickým spôsobom, ako bol tento vypočítavaný vo všetkých doterajších\nsúdnych sporov kolegov, ktorých zastupoval ten istý právny zástupca. Je potrebné vychádzať práve z\nfondu pracovného času, pretože v ňom by mali byť zahrnuté všetky hodiny, ktoré musí zamestnanec\nza daný mesiac odpracovať tak, aby splnil zákonom (príp. kolektívnou zmluvou) stanovený týždenný\npracovný čas (tu § 85 ods. 2 ZoHaZZ, resp. článok 3 ods. 1 Kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa\npre príslušníkov HaZZ), s výnimkou nadčasov, keďže tieto nie je možné dopredu plánovať. Do fondu\nslužobného času hasiča sa výlučne započítava len 17 (do konca roka 2021) resp. 16 hodín (od roku\n2022). Celkový pracovný čas hasiča predstavuje súčet fondu pracovného času, služobných pohotovostí\na nadčasov za daný mesiac. Údaj o odpracovaných hodinách v rámci výpisu z dochádzkového systému\nSAP (Dôkaz č. 4) je v položke „odpracované hodiny“ (skratka „OH“), totožný s údajom o fonde\npracovného času (skratka „FPČ“) uvedenom na výplatnej páske. Napr. mesiac apríl 2021, pri ktorom\nje vo výpise z dochádzkového systému SAP údaj o odpracovaných hodinách v stĺpci „OH“ 170, pričom\nvo fonde pracovného času na výplatnej páske za mesiac apríl 2021 je uvedený rovnaký údaj 170.\nZ výpisov z dochádzkového systému SAP zároveň vyplýva aj to, že v rámci odpracovaných hodín\n„OH“ nie sú započítané hodiny odpracovanej služobnej pohotovosti, keďže tieto sú osobitne uvedené\nv kolónke „PR“. Dochádzkový systém SAP je výlučne evidenciou služobného času príslušníkov HaZZ.\nPri výpočte priemerného týždenného pracovného času je teda nutné vychádzať z vnútroštátnej úpravy,\naby bolo možné zistiť, či Smernica bola transponovaná správne a či je dodržaný článok 6 písm. b)\nSmernice o maximálnom týždennom pracovnom čase. Zároveň je potom pri výpočte priemerného\ntýždenného pracovného času potrebné vychádzať z definície pojmu „služobný čas“ uvedenej v § 85 a\n§ 86 ZoHaZZ, ako aj z jednotlivých ustanovení ZoHaZZ ktoré je nevyhnutné považovať za služobný\nčas (t. j. služobnú pohotovosť a nadčas) a zároveň aj z ustanovenia § 97 ZoHaZZ, ktorý presne\nstanovuje čo sa považuje za služobný čas. Smernica v článku 15 umožňuje prijať členským štátom\nvýhodnejšiu úpravu v porovnaní s minimálnymi požiadavkami, ktoré zakotvuje Smernica. V súlade s\ntýmto vnútroštátna právna úprava v § 97 ZoHaZZ vymedzuje, ktorý čas resp. ktoré časové obdobia sa\nposudzujú ako vykonávanie štátnej služby. Neobstojí preto obrana žalovaného, ktorý namieta použitie\nvlastného ustanovenia § 97 ZoHaZZ, pretože toto ustanovenie bolo zavedené v súlade s dispozitívnym\n\nustanovením článku 15 Smernice a teda je v tomto smere nutné vychádzať práve z vnútroštátnej právnej\núpravy. Ak teda vnútroštátny právny predpis priznáva väčší rozsah práv alebo poskytuje výhodnejšie\npodmienky pre zamestnanca, než stanovuje Smernica 2003/88/ES, uplatní sa vnútroštátny právny\npredpis. Právo Európskej únie stanovuje minimálne štandardy, ktoré musia členské štáty dodržiavať, ale\nčlenské štáty môžu prijať alebo zachovať výhodnejšie ustanovenia pre zamestnancov. Článok 2 ods. 1\nSmernice v rámci definície pracovného času uvádza, že pracovným časom je aj vykonávanie činnosti\nalebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi alebo praxou, pričom takýmto vnútroštátnym\npredpisom je v tomto smere aj § 97 ZoHaZZ (resp. obdobne § 144a ZP). Za nesprávne a zavádzajúce\nje aj tvrdenie žalovaného, že do výpočtu priemerného týždenného pracovného času nemožno zarátavať\nčas, kedy hasič čerpá dovolenku, prípadne je pracovne neschopný. Toto tvrdenie je totiž v prvom\nrade v rozpore so znením samotnej Smernice. Podľa článku 16 písm. b) Smernice pri prepočte\ntýždenného pracovného času nemožno zohľadňovať obdobia, kedy bol pracovník práceneschopný,\nprípadne čerpal zákonom priznaný nárok na dovolenku a teda nemožno týmito obdobiami, počas\nktorých pracovník nepracoval, znižovať priemerný týždenný pracovný čas. Doby ročnej dovolenky a\ndočasnej práceneschopnosti sa do výpočtu priemeru bez všetkého ako voľno nemajú započítavať. Je\npreto nesprávna aj argumentácia žalovaného, ktorou sa žalovaný fakticky dožaduje, aby sa na výpočet\npriemerného týždenného pracovného času zohľadnil iba skutočný čas výkonu služby a služobnej\npohotovosti s tým, že obdobia dovolenky a pracovnej neschopnosti sa majú jednoducho započítať do\nvoľna medzi služobnými zmenami. Zjednodušene povedané, žalovaný tvrdí, že pokiaľ zamestnanec\nčerpá zákonom priznaný nárok na dovolenku alebo je pracovne neschopný, tak má zamestnanec\nvlastne voľno a o všetky tieto obdobia sa má pri výpočte priemerného týždenného pracovného času\nznižovať jeho výsledný priemerný týždenný pracovný čas. Ak by totiž nemali byť obdobia zákonom\npriznanej dovolenky posudzované ako odpracovaný čas, odradzovalo by to pracovníkov od čerpania\nplatenej dovolenky za kalendárny rok, ktorú Súdny dvor považuje za mimoriadne významnú zásadu\nsociálneho práva Európskej únie, od ktorej sa nemožno odchýliť. Podľa rozsudku C-514/20 zo dňa\n13.01.2022 vo veci DS proti Koch Personaldienstleistungen GmbH judikoval: „Článok 7 ods. 1 smernice\nEurópskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie\npracovného času v spojení s článkom 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať\nv tom zmysle, že bráni ustanoveniu kolektívnej zmluvy, podľa ktorého sa na účely určenia, či bol\ndosiahnutý limit odpracovaných hodín zakladajúci nárok na príplatok za prácu nadčas, nezohľadňujú\nhodiny zodpovedajúce obdobiu platenej dovolenky za kalendárny rok, ktorú pracovník čerpal, ako\nodpracované hodiny.“ Z ustanovenia § 97 ZoHaZZ je zjavné, že samotný vnútroštátny právny predpis\nvšetky žalovaným namietané obdobia považuje za výkon štátnej služby a teda za odpracovaný čas.\nŽalovaný sa pritom jeho výkladom Smernice snaží navodiť dojem, že pojem „dovolenka“ je právne\n(svojim obsahom a dopadom) totožný so všetkými poskytovanými druhmi voľna (napr. voľno za sviatok,\nplatené služobné voľno) a takto ho umelo zahrnúť pod pojem „čas odpočinku“. Skutočnosť, že všetky\nuvedené obdobia sú považované za pracovný čas, pritom potvrdzuje aj dochádzkový systém SAP\na započítavanie týchto období do fondu pracovného času. Aj podľa všeobecného pracovnoprávneho\npredpisu sa za pracovný čas považujú aj obdobia dovolenky, pracovnej neschopnosti a pod. ( § 144a\nZP ). S výnimkou obdobia, kedy hasič čerpá dovolenku, mu môže byť počas všetkých ostatných\ndruhov „voľna“ nariadená služobná pohotovosť a teda musí byť v zmysle § 92 ZoHaZZ pripravený\nnastúpiť aj počas „voľna“ do služby. Podľa § 92 ods. 2, ods. 3 ZoHaZZ. ak žalovaný podľa jeho vlastnej\nlegislatívy považuje napr. obdobia plateného voľna alebo voľna za sviatok, za čas vykonávania štátnej\nslužby, nemôže tento čas na druhej strane považovať za „čas odpočinku“. Náš zákonodarca žiadne\n„neutrálne dni“ v ZoHaZZ neupravuje a dokonca neumožňuje žiadne odpočítavanie akýchkoľvek dní v\nrámci akéhokoľvek (či už „referenčného“, alebo iného) obdobia, a to ani v rámci 6 mesačného obdobia\nuvedeného v § 86 ods. 1 ZoHaZZ, ktoré zakotvuje nerovnomerné rozvrhnutie služobného času. Priemer\nsa nemá vypočítavať v uvádzanom „referenčnom“ období 6 mesiacov, kde žalovaný toto „referenčné\nobdobie“ stotožňuje s úpravou nerovnomerného rozvrhnutia služobného času v § 86 ods. 1 ZoHaZZ.\nČlánok 6 Smernice stanovuje maximálny týždenný pracovný čas a v súvislosti s tým rozlišuje: 1. v\npísmene a) stanovený týždenný pracovný čas, ktorý bude obmedzený zákonmi - tzv. zákonný pracovný\nčas, ktorý je ustanovený v § 85 ZoHaZZ na 40 hodín týždenne (čo predstavuje najvyšší možný rozsah\ntýždenného pracovného času), a 2. v písmene b) maximálny priemerný pracovný čas za stanovené\nobdobie 7 po sebe nasledujúcich dní. Hypotéza právnej normy článku 6 písm. b) Smernice predpokladá\ndodržanie (neprekročenie) priemerného 48 hodinového týždenného pracovného času a nie prekročenie\n48 hodín v rámci siedmich dní. Smernica rozlišuje medzi týždenným pracovným časom, ktorý ustanoví\nvnútroštátny právny predpis (v tomto prípade 40 hodín podľa § 85 ods. 2 ZoHaZZ resp. 37,5 hodín podľa\nkolektívnych zmlúv) na jednej strane, a maximálnym priemerným 48 hodinovým týždenným pracovným\n\nčasom vrátane nadčasov na strane druhej (článok 6 písm. b) Smernice). Vymedzenie siedmich za\nsebou nasledujúcich kalendárnych dní je v Smernici len vymedzením dĺžky trvania pracovného týždňa,\nv rámci ktorého je ustanovený týždenný pracovný čas, ktorý nesmie v priemere presiahnuť 48 hodín.\nTýždenný pracovný čas stanovený počas pracovného týždňa je konštruovaný ako priemerný týždenný\npracovný čas, ktorý možno určiť len ako priemer reálne odpracovaných hodín v pracovnom týždni\nza viaceré pracovné týždne v konkrétne stanovenom (sledovanom) časovom období. Pri zisťovaní, či\nbol porušený článok 6 písm. b) Smernice je preto potrebné prihliadať na priemer za dlhšie časové\nobdobie a nie je možné zisťovať prekročenie priemeru konkrétne v každom kalendárnom týždni. V\ntomto smere je možné čo aj analogicky vychádzať z tzv. referenčného obdobia, ktoré však Smernica\npredpokladá v rôznych dĺžkach. Podmienkou, aby bolo možné v členskom štáte aplikovať referenčné\nobdobie v konkrétnej dĺžke je to, že právna úprava referenčných období by musela byť transponovaná\nresp. prevzatá do vnútroštátneho právneho predpisu a museli by byť stanovené konkrétne podmienky\nvýpočtu priemerného týždenného pracovného času v presne vymedzenom referenčnom období. Tu\nvšak referenčné obdobie, tak ako ho vymedzuje Smernica, nebolo prevzaté do právnej úpravy ZoHaZZ\na nebola takto využitá ani žiadna z odchýlok resp. výnimiek ustanovených v článku 17 Smernice.\nZoHaZZ neustanovuje žiadnu definíciu priemerného služobného času, rovnako neustanovuje ani to, čo\nsa považuje za „týždeň“ na účely určenia rozsahu služobného času a jeho rozvrhnutia. Zákonodarca\nv ustanovení § 86 ZoHaZZ upravuje vyslovene rozvrhnutie služobného času, ktorý je stanovený na\n40 hodín týždenne a tento môže byť rozvrhnutý nerovnomerne po obdobie šiestich mesiacov. V rámci\ntakto stanoveného nerovnomerného rozvrhnutia služobného času je stanovená dĺžka služobného dňa v\nrozsahu najviac 24 hodín. Vykonávanie služobných činností príslušníkov s nerovnomerne rozvrhnutým\nslužobným časom sa rozvrhuje spravidla na obdobie jedného mesiaca. Z uvedeného vyplýva, že\nZoHaZZ nielenže neupravuje žiadne obdobie pre výpočet priemerného služobného času na účely článku\n6 písm. b) Smernice, ale veľmi nejednoznačne a neúplne upravuje obdobie, počas ktorého sa rozvrhuje\ntýždenný služobný čas. Problém spôsobuje to, že služobný čas zásahových hasičov, ktorí slúžia v\nrežime nerovnomerne rozvrhovaného služobného času, je v skutočnosti rozvrhovaný tak, ako je to u\npríslušníkov HaZZ s rovnomerne rozvrhnutým služobným časom (t. j. ako u „denných“ resp. „suchých“\nhasičov). V rámci stanoveného šesťmesačného obdobia sa služobný čas musí rozvrhnúť tak, aby na\nkonci tohto obdobia bol dodržaný zákonom ustanovený rozsah týždenného služobného času príslušníka\nv rozsahu 40 hodín týždenne, a to v rámci plánovaných dovoleniek či práceneschopností. Ak služobný\nčas príslušníka je stanovený na 40 hodín týždenne (§ 85 ods. 2 ZoHaZZ), pri odslúžení čo i len dvoch\nslužobných dní v týždni presiahne tento čas minimálne o 8 hodín (2 zmeny po min. 24 hodín = 48 hodín).\nAk však do služobného času žalobcu nezapočítame hodiny odslúženej pohotovosti, potom deklarovaný\n„týždenný služobný čas“ bude formálne zodpovedať zákonom resp. kolektívnou zmluvou ustanovenému\ntýždennému služobnému času (2 x 16 hodín = 32 hodín), V rámci šesťmesačného obdobia by mal\nbyť služobný čas zásahového hasiča nerovnomerne rozvrhnutý a to tak, aby na konci obdobia jeho\ntýždenný pracovný čas sledovaný v tomto období nepresiahol zákonom stanovenú hranicu 40 hodín\ntýždenne. Obdobie šiestich mesiacov, t. j. presný začiatok a koniec tohto obdobia by mal byť v zákone\nalebo kolektívnej zmluve riadne upravený, čo však v prípade ZoHaZZ splnené nie je a takúto presnú\núpravu šesťmesačného obdobia neupravuje ani kolektívna zmluva. Z takto prezentovaného tvrdenia\nžalovaného potom vyplýva, že služobný čas žalobcu sa rozvrhuje počas obdobia šiestich mesiacov\nv rozsahu 40 hodín týždenne bez započítania hodín služobnej pohotovosti, pričom takýto postup je\nabsolútne nesprávny a je v rozpore nielen so samotnou Smernicou, ale zároveň aj s vnútroštátnou\núpravou. Mám za to, že šesťmesačné obdobie upravené v § 86 ZoHaZZ nemožno stotožňovať s\nreferenčným obdobím, v ktorom sa má sledovať maximálny priemerný pracovný čas v zmysle čl. 6\npísm. b) Smernice. Referenčné obdobia podľa čl. 16 Smernice („členské štáty môžu stanoviť“ v rôznej\ndĺžke), musia byť stanovené vopred a to v konkrétnom právnom predpise tak, aby boli vždy jednoznačne\nurčiteľné. Zároveň musí byť takto stanovená nielen samotná dĺžka referenčného obdobia (napr. 4 –\n12 mesiacov), ale aj presný spôsob jeho vymedzenia (napr. od 01.01. do 30.06., od 01.03. do 30.09\na pod., či ide o pevné alebo pohyblivé obdobie), v opačnom prípade je odkazovanie na referenčné\nobdobia pre adresáta právnej normy absolútne nejasné a neurčiteľné. Preto je najvýstižnejšie pre\nzistenie porušenia článku 6 písm. b) Smernice počítať priemer týždenného pracovného času za celé\nžalované obdobie, nakoľko Smernica požaduje, aby priemerný týždenný pracovný čas bol zachovaný\nv každom referenčnom období bez ohľadu na jeho dĺžku (či už by išlo o 4, 6 alebo 12 mesačné\nreferenčné obdobie). Na to, aby sa mohli v danom prípade uplatniť ustanovenia Smernice, ktorých\nsa žalovaný dovoláva (t. j. článku 16 písm. b) a článku 17 Smernice) v súvislosti s dožadovaním\nsa aplikácie referenčných období, museli by byť tieto dispozitívne ustanovenia riadne prevzaté do\nprávneho poriadku Slovenskej republiky. Zo samotného ZoHaZZ, ale ani iného právneho predpisu či\n\nkolektívnej zmluvy nevyplýva, že by tieto ustanovenia Smernice boli do nášho právneho poriadku riadne\nprevzaté. Podľa rozsudku Okresného súdu Humenné sp. zn.: 5C/136/2023 zo dňa 22.02.2024: „Vo\nvzťahu k námietke žalovaného, v ktorej poukazuje na čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES, tunajší súd\nkonštatuje, že smernica umožňuje členským štátom pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný\npracovný čas) referenčné obdobie, nepresahujúce štyri mesiace. V tejto súvislosti je nevyhnutné si\nuvedomiť, že na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo nevyhnutné aby bolo prevzaté\ndo právneho poriadku Slovenskej republiky. Zo zákona č. 315/2001 Z.z. nevyplýva, že by SR uvedené\nustanovenie ako aj ustanovenie čl. 6 písm. b) Smernice prevzala do vnútroštátneho poriadku, a teda,\nže by maximálny týždenný pracovný čas, bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci, referenčného\nobdobia 4 mesiacov, resp. za splnenia smernicou stanovených podmienok, aj v dlhšom období. Keďže\nSlovenská republika neprevzala v žiadnom svojom ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. ani inom zákone,\nupravujúcom právne postavenie príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, články smernice o\nstanovení maximálneho týždenného pracovného času, nemožno konštatovať ani to, že by prevzala,\nresp. že by do právneho poriadku SR boli transponované ustanovenia smernice o možnosti určenia\nreferenčného obdobia, v ktorom by sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. Ustanovenia\n§ 86 zákona č. 315/2001 Z.z. sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia služobného času. Vzhľadom na\nuvedené, námietka žalovaného o zisťovaní splnenia podmienok v rámci referenčného obdobia bola\nnedôvodná, nakoľko ustanovenie o referenčnom období, súvisiacom s maximálnou výmerou týždenného\npracovného času, taktiež nebolo do právneho poriadku SR riadne prevzaté, a preto sa žalovaný\nnemôže dovolávať jeho aplikácie.“ Pritom aj počas referenčného obdobia, bez ohľadu na jeho dĺžku,\nsú štáty povinné garantovať neprekročenie 48 hodinového týždenného pracovného času, nakoľko\nžiadne ustanovenie Smernice nespája so zavedením referenčných období možnosť štátu nerešpektovať\nzáväzok podľa článku 6 písm. b) Smernice, viď rozsudok Súdneho dvora C-254/18 zo dňa 11.04.2019\nvo veci Syndicat des cadres de la sécurité intérieure: „Článok 6 písm. b), článok 16 písm. b) a článok\n19 prvý odsek smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých\naspektoch organizácie pracovného času sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej\nprávnej úprave, ktorá na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času stanovuje referenčné\nobdobia, ktoré sa začínajú a končia v určitých kalendárnych dátumoch, pokiaľ táto právna úprava\nobsahuje mechanizmy, ktoré umožňujú zabezpečiť, že priemerný maximálny týždenný pracovný čas\nv rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas každého obdobia šiestich mesiacov zapadajúceho do\nrámca dvoch po sebe nasledujúcich pevných referenčných období.“ Naša vnútroštátna právna úprava\nv ZoHaZZ neobsahuje žiadne mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že nebude prekračovaný 48 hodinový\ntýždenný pracovný čas v každom období dvoch po sebe nasledujúcich referenčných období (ak by\nreferenčné obdobia boli do právneho poriadku vôbec prevzaté). Žalobca pritom v žalobe deklaroval,\nže maximálny priemerný týždenný pracovný čas je sústavne prekračovaný. Každý hasič vždy počas\nkalendárneho roka vykonáva prácu nadčas, pričom k najmenej 2 službám za týždeň, ktoré trvajú\nnajmenej 48 hodín treba pripočítať nielen hodiny nadčasov, ale aj nariadené služobné pohotovosti,\nhodiny strávené na kurzoch, školeniach a výcvikoch. Z uvedeného systému je zrejmé, že aj pri týždňoch,\nkedy hasič odpracuje „len“ 2 zmeny, jeho priemerný týždenný pracovný čas nevyhnutne prekročí 48\nhodín týždenne. Žalobca uviedol, že dochádza k porušovaniu aj vnútroštátnej právnej úpravy služobného\nčasu zásahových hasičov a to v ešte väčšom rozsahu, než je to v prípade porušovania článku 6 písm.\nb) Smernice a teda aj k porušovaniu článku 6 písm. a) Smernice: „Členské štáty prijmú opatrenia\nnevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov:\na) týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi\nopatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi;“ Pokiaľ žalovaný\ntvrdí, že Smernica bola správne transponovaná a je aj reálne dodržiavaná, musel by byť týždenný\npracovný čas hasiča vzhľadom na článok 6 písm. a) Smernice a znenia ZoHaZZ, kolektívnych zmlúv\nplatných v žalovanom období obmedzený na 38 hodín týždenne (v roku 2021), resp. na 37,5 hodín\ntýždenne v (v rokoch 2022, 2023 a 2024), čo žalobcov reálny priemerný týždenný pracovný čas počas\ncelého žalovaného obdobia nespĺňa.\n3.4.\nVo vzťahu k námietkam žalovaného o neexistencii škody resp. ujmy, k tvrdeniam žalovaného\nohľadne „možnosti odpočívať alebo sa venovať inej činnosti“ v súvislosti so služobnou pohotovosťou,\nžalobca uviedol, že počas celého jej trvania je povinný nachádzať sa v budove hasičskej stanice, túto\nnemôže opustiť a súčasne musí byť fyzicky aj psychicky vždy pripravený do 1 minúty od ohlásenia\npoplachu vykonať výjazd. Služobná pohotovosť je vykonávaná v nočných hodinách od 22:00 do\n06:00 hod., čo ju robí o to náročnejšou a vyčerpávajúcejšou. Možnosť skutočne „oddychovať“ je za\ntakýchto okolností vyslovene iluzórna. Žalovaný tvrdí, že žalobca mal možnosť sa pred nástupom na\nvykonávanie štátnej služby v Hasičskom a záchrannom zbore oboznámiť so všetkými podmienkami\n\nvýkonu služby, teda ak by aj dochádzalo k porušovaniu Smernice ako aj ZoHaZZ, tak si vlastne za to\nmôže každý hasič, pretože ak do HaZZ nastúpil, má takýto protiprávny stav bez ďalšieho tolerovať.\nTáto skutočnosť však logicky neznamená, že práva priznané Smernicou žalobcovi nepatria a úplne\nnepochybne to ani neznamená, že štát (žalovaný) nemusí túto právnu normu úniového práva dodržiavať.\nŽalobca vedel, že bude pracovať v režime 3 zmien striedajúcich sa v 24 hodinových intervaloch.\nNevedel, že reálne bude pravidelne pracovať oveľa vyšší počet hodín týždenne, ani že žiadnu z hodín\nodpracovaných služobných pohotovostí nebude žalovaný (a teda ani služobný úrad) považovať za\npracovný (služobný) čas. Žalovaný poukazuje na rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp.\nzn. 21C/60/2022 zo dňa 02.02.2023, ktorým mala byť žaloba pre neunesenie dôkazného bremena\nzamietnutá. Žalobca vo svojej žalobe podrobne uvádza všetky tie skutočnosti, ktorých údajnú absenciu\ntamojší súd vyčítal žalobcovi. Žalovaný sa na predmetný rozsudok súdu prvej inštancie už minimálne rok\nodvoláva vo všetkých takýchto sporoch, hoci nenadobudol do dnešného dňa právoplatnosť. Žalovaný\ntaktiež poukazuje na to, že žalobca bol s „plánovaným rozvrhom služobného času vždy oboznámený,\nv ide o ten plán služieb, ktorý je zásahovým hasičom predkladaný 3 dni pred začiatkom kalendárneho\nmesiaca. Tento „plán“ je v drvivej väčšine prípadov len teoretickým plánom. Je rozdiel medzi plánom\nslužieb, na ktorý žalovaný poukazuje (návrh rozvrhu služieb, s ktorým sú hasiči oboznamovaní 3\ndni pred začiatkom nasledujúceho kalendárneho mesiaca) a tým plánom služieb, ktorý ako dôkaz\npriložil žalobca k žalobe (Dôkaz 4 – mesačné výpisy z dochádzkového systému SAP). Ten potvrdzuje,\nže služobná pohotovosť nie je započítaná do pracovného (odpracovaného) času, keďže v stĺpci\n„OH“ (odpracované hodiny) je uvádzaný len celkový súčet hodín odpracovaných v rámci výkonu\nslužby v daný mesiac a teda nezohľadňuje aj odpracované hodiny určenej služobnej pohotovosti.\nVzhľadom na dlhoročne nedostatočný počet príslušníkov - zásahových hasičov a v tomto smere\nabsolútne personálne poddimenzovaný stav HaZZ, ktorý žalovaný štát kompenzuje práve sústavným\nprekračovaním maximálneho týždenného služobného času v priamej nadväznosti na predstieranie, že\nslužobná pohotovosť nie je pracovným časom, je pre každého zásahového hasiča objektívne nemožné,\naby namietaním rozvrhu plánu služieb dosiahol jeho úpravu v zmysle zníženia počtu hodín, ktoré musí\ncelkovo odslúžiť. Žalovaný poukazuje na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, v\nktorých sa tento zaoberal výškou náhrad nemajetkovej ujmy v peniazoch napr. zásahmi do osobnosti\nneoprávnenou kritikou resp. usmrtením člena rodiny. Žalovaný sa tu snaží porovnávať neporovnateľné,\nviď rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 14.12.2022, sp. zn. 17Co/59/2022 (ods. 48),\nobdobne aj rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 23.11.2022, sp. zn. 17Co/47/2022\n(ods. 23): „Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a\ntrvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov ako to namietal\nžalovaný v podanom odvolaní (v prípade zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením\nčlena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti). Prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje\nani náhrady priznávané v týchto prípadoch, resp. obetiam trestných činov.“. K častiam odôvodnení\nrozhodnutí odvolacích súdov a Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré žalovaný v odpore cituje,\nprávne názory uvedené v predmetných rozhodnutiach súdov síce nijako žalobca nespochybňuje, avšak\nv tomto spore ide z hmotnoprávneho hľadiska o veľmi špecifický nárok, ktorý zďaleka nemožno\nporovnávať s nárokmi na náhradu nemajetkovej ujmy v typických sporoch o ochranu osobnosti. Základ\nžalovaného nároku žalobcu spočíva v nároku na náhradu škody z porušenia úniového práva, pričom\nustanovenia § 11 – 13 OZ o ochrane osobnosti sú tu použité len analogicky a to výlučne z dôvodu, že\nnáš právny poriadok nemá žiadny osobitný právny predpis či ustanovenie, ktoré by upravovalo nárok\nna náhradu škody vzniknutej jednotlivcovi porušením práva Európskej únie, za ktorú škodu zodpovedá\nštát. V súvislosti s námietkami žalovaného, ktorými spochybňuje, že by žalobcovi akákoľvek ujma v\ndôsledku žalovaného protiprávneho stavu vôbec vznikla, opätovne poukázal na rozsudok Súdneho\ndvora C-243/09 zo dňa 14.10.2010 vo veci Günter Fuß, podľa ktorého už len samotná strata času\nodpočinku je sama o sebe bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody porušením\nčlánku 6 písm. b) Smernice a to bez toho, aby k tomuto následku musel pristúpiť aj akýkoľvek prípadný\nďalší následok na osobnostných právach žalobcu z hľadiska vnútroštátneho práva, pretože už len\nsamotná strata času odpočinku znamená zásah do základného práva na ochranu zdravia a ujmu v\ntomto smere. Teda na procesný úspech v tomto spore nie je nevyhnutné preukazovať žiadnu ďalšiu\nosobitnú ujmu napr. na rodinnom živote, či iných osobnostných právach, pretože už samotná strata\nčasu odpočinku, ku ktorej dochádza prekračovaním maximálneho pracovného času, je aj sama o sebe\ndostatočná na priznanie žalovaného nároku. Žalobca však ako dôkaz navrhol svoj výsluch. Nesporné je,\nže žiadna z hodín služobnej pohotovosti ktorú počas žalovaného obdobia odslúžil, mu nebola započítaná\ndo odpracovaných hodín, čím bol porušený aj článok 2 ods. 1 Smernice, za celé žalované obdobie to\npredstavuje v súčte 2009,56 hodín všetkých služobných pohotovostí (tzv. určenej + nariadenej služobnej\n\npohotovosti). Žalovanú výšku nároku pritom žalobca vypočítava len z celkového súčtu hodín tzv. určenej\nslužobnej pohotovosti v rozsahu 1952,48 hodín. Zdôraznil, že s takýmto spôsobom určenia výšky\nnároku sa dominantne stotožňujú súdy prvej inštancie ako aj odvolací súd, zhodne považujúc takto\nuplatnený a vyčíslený nárok za dôvodný, preukázaný a zodpovedajúci aj požiadavke primeranosti. Pri\nvzájomnom porovnaní žalovanej sumy s počtom hodín odpracovanej určenej služobnej pohotovosti,\npotom uplatnená náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje vo výške 3,24\nEur za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti (6332,99 Eur : 1952,48 hodín = 3,24 Eur/hod.),\npričom táto suma je stále výrazne nižšia, ako je priemer minimálnych hodinových miezd v Slovenskej\nrepublike pre prvý (najľahší) stupeň náročnosti práce, ktorá za žalované obdobie predstavovala sumu\nvo výške 3,91 Eur. V porovnaní podľa časového kritéria žalovanej sumy s dĺžkou samotného žalovaného\nobdobia 35 mesiacov, kedy protiprávny stav trval, predstavuje odškodnenie sumu zaokrúhlene 181- Eur\nza mesiac.\n3.5. K námietke pasívnej vecnej legitimácii žalovaného žalobca poukázal na skutočnosť, ktorá zakladá\nnárok na náhradu škody, tá nastala v mieste výkonu jeho služobnej činnosti, pričom tu vznikli a prejavili\nsa aj následky tejto škody vo forme nemajetkovej ujmy. Je teda nepochybné, že táto skutočnosť nastala v\núzemnom obvode Okresného súdu Zvolen. Ak žalovaný tvrdí, že má ísť o „pracovnoprávny spor“ a teda\nz hľadiska kauzálnej príslušnosti súdov má byť miestne príslušným v tomto prípade Okresný súd Banská\nBystrica, k dôvodom, prečo sa v danom prípade nejedná o „mzdový nárok“, sa žalobca už podrobne\nvyjadril, zo žiadneho zákonom stanovaného hľadiska nemožno tento spor podradiť pod „individuálny\npracovnoprávny spor“, či „spor z kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov, štrajku a výluky“ tak, ako ich\nvymedzuje § 24 CSP. Nie sú teda naplnené zákonné predpoklady funkčnej príslušnosti súdu, na základe\nktorých by mal byť príslušným na konanie Okresný súd Banská Bystrica. Žalovaným vznesená námietka\nmiestnej nepríslušnosti je vzhľadom na uvedené názoru zjavne nedôvodná.\n4. K vyjadreniu žalobcu žalovaný v písomnom stanovisku zotrval na svojej doterajšej argumentácii.\nOhľadom skutočnosti, že žalobca v skutočnosti žiada mzdové nároky, žalovaný poukázal napríklad\nna uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/82/2023 zo dňa 03.04.2024, ktorým vec vrátil\nsúdu prvej inštancie na nové konanie, cit.: „52. Aj keď na strane jednej sa na prvý pohľad javí, že\nsúd pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy vychádzal z povahy nemajetkovej ujmy, v skutočnosti\ntomu tak nie je, pretože súd pri ustálení výšky tohto nároku vychádzal z matematických prepočtov\npeňažnej náhrady podľa § 122 ods. 1 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. a peňažnej náhrady podľa §\n122 ods. 1 tohto zákona, čo je 50 % mínus 15 %, čo sa rovná 35 %, na základe čoho s prihliadnutím\nna to, v akej konkrétnej výške bola žalobcovi v rozhodnom období vyplatená peňažná náhrada za\nkaždú hodinu služobnej pohotovosti, vypočítal žalobcovi nevyplatený peňažný rozdiel, čím fakticky\nstotožnil nemajetkovú ujmu so mzdovým nárokom, resp. s vecnou škodou, ktoré ale neboli predmetom\ntohto konania.“ Žalovaný v tomto zmysle znovu poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa 31.01.2023, cit.: „(...) V takto individualizovanom rámci určovania\nkonkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy, keďže rozsah\nvzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvalifikovať a vyčísliť.“ Prípadný odklon od v zásade\nnového rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.01.2023 predstavuje zásah do práva\nna spravodlivý proces, čím sa narušuje princíp právneho štátu ustanovený v článku 1 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky. Žalovaný poukázal na radu ďalších rozhodnutí súdov Slovenskej republiky v\nobdobných veciach, kedy sa právni zástupcovia žalobcov pokúšali o uplatnenie rovnakého spôsobu,\naký uplatnil aj právny zástupca žalobcu v tomto konaní, avšak bezúspešne: rozsudok Okresného súdu\nPrievidza sp. zn. 8C/12/2024 zo dňa 30. mája 2024, sp. zn. 8C/2/2024 zo dňa 04.04.2024, a sp.zn.\n8C/73/2023 zo dňa 04.04.2024. Okresného súdu Pezinok sp. zn. 8C/51/2023 zo dňa 19.06.2024,\nOkresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 3C/18/2023 zo dňa 02.02.2024, sp. zn. 17C/16/2023 zo\ndňa 05.01.2024, Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/332/2012 z 02.10.2013,Uznesením Krajského\nsúdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/26/2024 zo dňa 30.05.2024 Krajský súd v Banskej Bystrici\nvec vrátil Okresnému súdu v Lučenci na nové konanie a to z dôvodu, že Okresný súd Lučenec\nporušil zásadu „ne ultra petitum“, keď rozhodol vo veci priznaním plnej výšky žiadanej žalobcom,\nktorú si vypočítal totožným spôsobom ako v tomto prípade. Súdy Slovenskej republiky sa odkláňajú\nod predmetného spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy z dôvodu, že tento celkom zrejme odporuje\npodstate a účelu náhrady nemajetkovej ujmy a fakticky „zlieva“ pojem nemajetková ujma s pojmom\nvecná škoda. Takýmto spôsobom rozhodovania súdov predstavuje konanie v excese, kedy prípadné\ntakéto rozhodnutie predstavuje porušenie zásady ne ultra petitum, teda rozhodovanie v rozpore s §\n216 Civilného sporového konania (ďalej len ako „CSP“). Žalovaný s poukazom na rozhodnutie Súdneho\ndvora EÚ vo veci C-742/19 má za to, že tu nemožno hovoriť o skutočnej škode spočívajúcej v rozdielnom\n\nohodnotení výkonu služby a služobnej pohotovosti, teda ich rozdielne ohodnotenie neznamená zásah\ndo mzdových práv pracovníkov. Zároveň žalovaný poukazuje aj na systematický výklad predmetných\npojmov, o nemajetková ujma je upravená v § 11 až § 16 Občianskeho zákonníka, skutočná ujma je\nupravená v § 415 a nasl. Občianskeho zákonníka. Podľa uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn.\n6Co/66/2023 zo dňa 19.07.2023, cit.: „46. V súvislosti s určením výšky náhrady nemajetkovej ujmy v\nobdobných prípadoch iných žalobcov voči tej istej žalovanej prax okresných súdov v obvode Krajského\nsúdu v Košiciach aj tohto krajského súdu je dlhodobo jednotná ohľadne záveru, že náhrada nemajetkovej\nujmy nie je ekvivalentom straty na zárobku, ktorú žalobcovia utrpeli v dôsledku nesprávneho prebratia\nSmernice. Súdy preto aj keď spočiatku priznávali nemajetkovú ujmu vo výške 35 % zo sumy, ktorou je\npríslušná časť služobného platu toho ktorého žalobcu, keď vychádzali z argumentácie, že nemajetková\nujma má najbližšie k náhrade škody vzniknutej v dôsledku konštatovaného porušenia práva a jej výpočet\nako rozdiel náhrady uvedenej v § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. a peňažnej náhrady uvedenej v §\n122 ods. 2 písm. a/ cit. zákona je možné považovať za sumu, ktorá je primeranou výškou nemajetkovej\nujmy, postupne od tejto súdnej praxe bolo upustené a výška náhrad nemajetkovej ujmy v obdobných\nprípadoch iných žalobcov sa pohybuje v rozpätí od 1.500 € do 2.500 € (viď rozhodnutia Krajského\nsúdu v Košiciach sp. zn. 6Co/35/2022, 6Co/60/2022, 6Co/193/2022, 6Co/102/2022, 11Co/222/2020,\n11CoPr/1/2020, 11CoPr/4/2020 – vo všetkých priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 2.000 €,\nsp. zn. 2CoPr/3/2019 – priznaná náhrada 1.500 € a sp. zn. 6Co/129/2022 – priznaná náhrada 2.500 €).\n(...) Z hľadiska určenia tejto výšky nie je rozhodujúce, v akej výške došlo k strate na zárobku žalobcu,\nkeď za pracovnú pohotovosť mu bola vyplácaná iba odmena vo výške 15 % platového stupňa, hoci\nza naridenú služobnú pohotovosť by mu patrila za každú hodinu peňažná náhrada vo výške 50 % zo\nsumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu (pozn. bod 49. uznesenia). Krajský súd v Košiciach\njasne ustanovil, že predmetný spôsob výpočtu nie je správny a síce dodatočne, ale predsa sa od neho\nodklonil. Nakoľko žiadne iné súdy v Slovenskej republike, okrem niektorých súdov Banskobystrického\nkraja, nepovažujú predmetný výpočet za správny, tak má žalovaný za to, aby aj Okresný súd Zvolen\nprihliadol na predmetné rozsudky 7 a uznesenia okresných a krajských súdov v Slovenskej republike a\nupustil od rozhodovania predmetným spôsobom.“.\n4.1.\nŽalovaný nesúhlasí, že by bol článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi\nporušený z dôvodu nesprávnej transpozície smernice 2003/88/ES. Poukazuje na rozsudok Okresného\nsúdu Rimavská Sobota sp. zn. 16C/11/2023 zo dňa 30.01.2024, keď je povinnosťou súdu skúmať v\nprvom rade, či vôbec došlo k porušeniu smernice 2003/88/ES. Žalovaný predložil prepočet priemerného\nslužobného času žalobcu vyplývajúci z ustanovení smernice 2003/88/ES, ktorým sú aplikované všetky\njej ustanovenia – predovšetkým článok 2, 6, 16, 17 a 19: V 1/ referenčnom období (od apríla 2021 do\nseptembra 2021) žalobca odpracoval spolu 1082,667 hodín v 24,286 týždňoch, čo predstavuje 170 dní\na teda jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto období je 44,580 hodín týždenne, k porušeniu\nčlánku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nedošlo . V 2/ referenčnom období (od októbra 2021 do marca\n2022) žalobca odpracoval spolu 1137,200 hodín v 25,286 týždňoch, čo predstavuje 177 dní a teda jeho\npriemerný týždenný služobný čas v tomto období je 44,974 hodín týždenne, k porušeniu článku 6 písm.\nb) smernice 2003/88/ES nedošlo . V 3/ referenčnom období (od apríla 2022 do septembra 2022) žalobca\nodpracoval spolu 1126,000 hodín v 25,000 týždňoch, čo predstavuje 175 dní a teda jeho priemerný\ntýždenný služobný čas v tomto období je 45,040 hodín týždenne, k porušeniu článku 6 písm. b) smernice\n2003/88/ES nedošlo . V 4/ referenčnom období (od októbra 2022 do marca 2023) žalobca odpracoval\nspolu 1091,833 hodín v 24,286 týždňoch, čo predstavuje 170 dní a teda jeho priemerný týždenný\nslužobný čas v tomto období je 44,957 hodín týždenne, k porušeniu článku 6 písm. b) smernice 2003/88/\nES nedošlo . V 5/ referenčnom období (od apríla 2023 do septembra 2023) žalobca odpracoval spolu\n992,500 hodín v 25,286 týždňoch, čo predstavuje 177 dní a teda jeho priemerný týždenný služobný čas\nv tomto období je 39,251 hodín týždenne, k porušeniu článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nedošlo .\nV 6/ referenčnom období (od októbra 2023 do februára 2024) žalobca odpracoval spolu 11007,000 hodín\nv 21,000 týždňoch, čo predstavuje 147 dní a teda jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto období\nje 47,952 hodín týždenne, k porušeniu článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nedošlo. Podľa § 97\nods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., sa posudzujú určité časy odpočinku ako služobný čas, avšak tieto\nčasy odpočinku nie sú služobným časom, len sa posudzujú ako služobný čas z dôvodu, aby sa aj tento\nčas odpočinku, za ktorý žalobcovi patrí náhrada mzda, odzrkadlil vo fonde pracovného času a teda aj\nna výplatných páskach. Z uvedeného dôvodu žalovaný do kolónky „počet odslúžených celých zmien“\nzapočítava celkový počet 24-hodinových zmien v tom-ktorom mesiaci, pracovný čas žalobcu v dňoch, v\nktorých neodpracoval celých 24 hodín, pracovný čas žalobcu aj v stĺpci „celkový čas zásahu po ukončení\nslužobného dňa po 7:00 hod.“, nakoľko ide o čas, kedy má žalobca výjazd v ranných hodinách, kedy mu\nuž má skončiť 24-hodinová služba. Uvedené 3 stĺpce sa spočítajú do stĺpca „počet skutočne odslúžených\n\nhodín v mesiaci“. Do predložených tabuliek priemerného týždenného pracovného času žalobcu sa\nzapočítavajú v časti pracovného času: 1/ Výkon štátnej služby, 2/ Služobná pohotovosť, 3/ Školenia, 4/\nZvyšovanie kvalifikácie a 5/ Rekondičné pobyty. Stĺpec „počet dní v mesiaci“ predstavuje celkový počet\ndní v mesiaci, avšak smernica 2003/88/ES v článku 16 písm. b) ustanovuje dni, ktoré nemožno použiť na\nkompenzáciu pracovného času žalobcu v iných dňoch. Ide o dni času odpočinku, počas ktorých žalobca\nodpracuje 0 pracovných hodín, avšak tento deň nemožno použiť v priemerovaní jeho pracovného času\nna účely článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Smernica 2003/88/ES považuje za neutrálne dni iba\ndni riadnej ročnej dovolenky v rozsahu 4 týždňov (v plachtách služieb označené ako „DOV“) a všetky\ndni práceneschopnosti (v plachtách služieb označené ako „PN“, „PNK“ a „OČR“). Žalovaný uvádza,\nže na účely neutrálnych dní považuje všetku „DOV“, „PN“, „PNK“, „OČR“ a nad rámec aj dni „VSZ“. Z\nuvedeného dôvodu v stĺpci „počet dní DOV, OČR, PN, PNK, VSZ“ sa premietajú neutrálne dni, ktoré\nnie sú zahrnuté v stĺpci „započítané dni“ a teda sa nevyužívajú na výpočet priemerného služobného\nčasu žalobcu. Výsledkom je teda stĺpec „priemerný počet skutočne odslúžených hodín za týždeň“,\nktorý predstavuje podiel medzi delencom (počet skutočne odslúžených hodín v mesiaci) a deliteľom\n(priemerný počet týždňov v sledovanom období). V zmysle predmetných prepočtov služobného času\nžalobcu do práva žalobcu v zmysle článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES zasiahnuté nebolo, teda tu\nnie je dôvod na priznanie akejkoľvek výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Žalovaný zdôraznil, že ide o\nnesmierne dôležitú skutočnosť v predmetnom konaní a súd je povinný na ňu prihliadnuť.\n4.2.\nŽalovaná suma predstavuje marginálny rozdiel oproti najnovším rozsudkom okresných súdov,\nresp. krajských súdov, v predmetných veciach. Súdna prax v prípadoch, kedy došlo k porušeniam\nsmernice 2003/88/ES sa ustálila na rozsahu 1.500 Eur až 2.500 Eur. napr. rozsudok Krajského súdu\nv Košiciach sp. zn. 5Co/85/2023 zo dňa 06.03.2024, uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.\n5Co/7/2023 zo dňa 09.01.2024, ktorým odvolací súd rovnako zrušil rozhodnutia súdu prvej inštancie\na vec vrátil na nové konanie, uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/82/2023 zo dňa\n03.04.2024, ktorým rovnako zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie konštatujúc, že priznaná suma\n4.445,48 Eur je nedôvodne vysoká, uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/66/2023 zo\ndňa 19.06.2023 bod 46., ktorý sa priklonil k rovnakému záveru a zrušil rozsudok Okresného súdu\nMichalovce č. k. 5C/22/2022-150 zo dňa 05.12.2022, ktorým súd priznal žalobcovi nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy vo výške 5.640,93 Eur a vec vrátil na nové konanie. Zároveň je zrejmé, že súdy\nmimo Banskobystrického kraja, resp. aj niektoré súdy v rámci Banskobystrického kraja, priznávajú výšku\nnáhrady nemajetkovej ujmy v rozsahu 1.000 Eur až 2.500 Eur, resp. viac iba v odôvodnených prípadoch\na aj to len do výšky približne 3.500 Eur. Súdy Slovenskej republiky skúmajú aj samotné porušenie\nsmernice 2003/88/ES a jeho rozsah, nakoľko nemožno generalizovane ustanoviť, že by nesprávna,\nresp. neúplná transpozícia smernice 2003/88/ES zakladala akýkoľvek nárok tomu-ktorému žalobcovi\nbez bližšieho zisťovania špecifických osobitostí toho-ktorého prípadu.\n4.3.\nK časti repliky „K pojmu priemerný čas“ žalovaný uvádza, že nie je podstatné ustáliť\nreferenčné obdobie podľa smernice 2003/88/ES alebo podľa zákona č. 315/2001 Z. z. Zo smernice\ncelkom zrejme vyplýva, že pri protipožiarnych službách je referenčné obdobie na výpočet priemerného\ntýždenného pracovného času 6 mesiacov, keďže v prípadoch podľa článku 17 je nevyhnutné na účely\nzabezpečenia chodu predmetných odvetví, ktoré vyžadujú neustálu činnosť, aby bolo možné sa odchýliť\nod 4-mesačných referenčných období a toto obdobie rozšíriť až do rozsahu 12 mesiacov v určitých\nšpecifických prípadoch za podmienok stanovených smernicou 2003/88/ES. Článku 19 stanovuje, že\nreferenčné obdobie v tomto prípade je 6 mesiacov. Účel § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. je totožný s účelom\nčlánkov 16 a 19 Smernice, teda rozvrhnutie služobného času do určitých referenčných období. Tieto\nustanovenia vytvárajú priestor na rozvrhovanie služieb do určitého časového rozmedzia, v rámci ktorého\nsa počíta priemerný pracovný čas. V podmienkach Slovenskej republiky sa toto časové rozmedzie chápe\nako 6 kalendárnych mesiacov v rade, konkrétne v čase od januára do júna a od júla do decembra. Ak\nžalovaný prijme argumentáciu žalobcu, že smernica 2003/88/ES bola nesprávne transponovaná a je\nnevyhnutné ju aplikovať priamo, tak na účely predmetného súdneho konania možno prijať záver, že\npodľa smernice 2003/88/ES sa vychádza zo šiestich po sebe nasledujúcich mesiacov na účely výpočtu\npriemerného pracovného času žalobcu a teda obdobie posledných 3 rokov možno rozdeliť do šiestich\n6- mesačných referenčných období, v rámci ktorých sa vypočíta priemerný pracovný čas žalobcu. Ak\nby žalovaný prijal aj tvrdenia žalobcu ohľadom 12-mesačného referenčného obdobia, tak ani v tých\nobdobiach nedôjde k porušeniu smernice 2003/88/ES, keďže sa tak nestalo ani pri kratšom rozhraní\nmesiacov, t. j. pri 6-mesačných obdobiach.\n5. Žalobca v písomnom vyjadrení nesúhlasil z výpočtami žalovaného priemerného týždenného\npracovného času, v celom rozsahu ich poprel ako zjavne nesprávne a zavádzajúce. Žalovaný si\n\nv rámci jeho najnovšej verzie obhajobných tvrdení v týchto sporoch vytvoril zavádzajúci „vzorec“\nvýpočtu údajného priemerného týždenného pracovného času, ktorý nastavil tak, aby umelo znížil\nvýsledný pracovný čas a to nielen nesprávnym (ne)zohľadnením jednotlivých ustanovení Zákona o\nhasičskom a záchrannom zbore a Smernice 2003/88/ES, ale dokonca aj nezohľadnením tých údajov\no odpracovaných hodinách, ktoré vyplývajú aj zo žalovaným predložených listín. Jeho rozhodujúce\nprávne tvrdenia sa pravidelne menia, tvrdenia žalované v aktuálnej Duplike sú značne rozdielne s\njeho predchádzajúcimi tvrdeniami v odpore proti platobnému rozkazu. Žalovaný pritom v uplynulých\nrokoch poskytol súdom už mnoho verzií tvrdení o tom, aký je vlastne priemerný týždenný pracovný\nčas hasičov. V prípade žalovaným označovaného uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa 31.01.2023 súd vychádzal z absolútne neporovnateľných skutkových\nokolnostní, ktoré zakladali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to nárok pozostalých\npo obeti dopravnej nehody, čiže išlo o skutkové aj právne okolnosti neporovnateľné s týmto sporom.\nTvrdenie žalovaného, podľa ktorého „prípadný odklon od v zásade nového rozhodnutia Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky z 31.01.2023 predstavuje zásah do práva na spravodlivý proces, čím sa\nnarušuje princíp právneho štátu ustanovený v článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“, je očividne\nzavádzajúce a vecne aj právne neopodstatnené. Žalovaný rozsiahlo avšak selektívne poukazuje na\nneprávoplatné rozhodnutia prvoinštantných súdov aj napriek tomu, že tieto zjavne boli napadnuté\nodvolaním (a to paradoxne vždy aj samotného žalovaného). Za zavádzajúce až doslova demagogické je\npoukaz na najnovšie uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veciach právneho zástupcu Mgr.\nIvana Bugriho, ktorými Krajský súd v Banskej Bystrici vrátil súdom prvej inštancie na nové konanie (...)\na to z dôvodu, že Okresný súd Lučenec porušil zásadu „ne ultra petitum“. Skutočným dôvodom, pre\nktoré odvolací súd zrušil rozhodnutia senátu 16C Okresného súdu Lučenec bol ten, že súd (resp. sudca\ntamojšieho súdu) odmietol rešpektovať doterajšiu rozhodovaciu prax odvolacieho súdu, čo výslovne\nkonštatoval vo svojich rozhodnutiach. Zároveň prisúdený nárok právne kvalifikoval ako „stratu nádeje\nna zmenu legislatívy“ s odškodnením vo výške 500,- Eur za každý mesiac žalovaného obdobia,\nďalej neaplikoval analogicky ustanovenia § 11-13 OZ, ale postupoval podľa zákona č. 513/2004 Z.\nz. o zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej moci a u každého so žalobcov považoval za\nprimerané odškodnenie sumu vo výške prevyšujúcej 19.500,- Eur. Odvolací súd tak prvoinštančnému\nsúdu v zrušujúcom uznesení vytýkal to, že sa zaoberal iným plnením, než bolo v žalobe uvedené a\ntieto skutočnosti boli práve dôvodom na konštatovanie, že prvoinštantný súd porušil zásadu „ne ultra\npetitum“. Žalovaný pri svojej argumentácii predstiera, akoby nezapočítavanie služobných pohotovostí\ndo pracovného času nebolo žiadnym porušovaním Smernice, k tejto skutočnosti sa priamo radšej\nani nevyjadruje. Praktickým dôsledkom tejto skutočnosti totiž je aj to, že všetky hodiny odpracovanej\nslužobnej pohotovosti (určenej ani nariadenej) sa nezapočítavajú ani do celkového odpracovaného času\nna účely určenia výsluhového dôchodku, čo má samozrejme negatívny vplyv aj na jeho budúcu výšku.\nPritom viaceré senáty tunajšieho súdu, ale aj Okresného súdu Banská Bystrica a Okresného súdu\nLučenec vyslovili právny názor, že za primeranú mieru odškodnenia by bolo možné považovať aj takú\ncelkovú sumu, kedy by súd za každú z odpracovaných hodín služobnej pohotovosti žalobcovi priznal\nodškodnenie vo výške 100% z hodinovej mzdy. Žalobca zdôraznil, že sa žalobou domáha náhrady škody\nza porušovanie svojich osobnostných práv vymedzených v žalobe, vzniknutej porušením článku 2 ods.\n1 a článku 6 písm. b) Smernice. Dôvod, prečo pri výpočte priemerného týždenného pracovného času je\npotrebné vychádzať práve z fondu pracovného času je ten, že v ňom by mali byť zahrnuté všetky hodiny,\nktoré musí zamestnanec za daný mesiac odpracovať tak, aby splnil zákonom (príp. kolektívnou zmluvou)\nstanovený týždenný pracovný čas. Je však nesporné, že práve hodiny služobnej pohotovosti nie sú\nzapočítané do fondu pracovného času a zároveň o ich presnom počte žalovaný (resp. aj služobný úrad)\nmá nepochybne vedomosť. K zásahu do práv poškodeného hasiča dochádza nielen tým, že pravidelne\nodpracuje v priemere viac než 48 hodín týždenne, ale aj tým, že žiadna z odpracovaných hodín služobnej\npohotovosti mu nie je v rozpore s článok 2 ods. 1 Smernice započítaná do pracovného času. Práve preto\nžalobca odvodzuje výšku žalovanej sumy od celkového súčtu hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré\nsom za žalované obdobie odpracoval.\n5.1.\nŽalovaným označované „referenčné obdobia“ nie sú v našich podmienkach použiteľné už len\npreto, lebo takáto právna úprava nebola prevzatá do nášho vnútroštátneho právneho poriadku. Podľa\nrozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9Co/20/2024 zo dňa 04.07.2024: „Vo vzťahu k námietke\nžalovaného, v ktorej poukazuje na čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ ES, odvolací súd konštatuje,\nže smernica umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný\npracovný čas) referenčné obdobie, nepresahujúce štyri mesiace. V tejto súvislosti je nevyhnutné si\nuvedomiť, že na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo nevyhnutné, aby bolo prevzaté do\nprávneho poriadku Slovenskej republiky. Zo zákona č. 315/2001 Z.z. nevyplýva, aby Slovenská republika\n\nuvedené ustanovenie ako aj ustanovenie čl. 6 písm. b) Smernice prevzala do vnútroštátneho poriadku,\na teda že by maximálny týždenný pracovný čas bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci referenčného\nobdobia 4 mesiacov, resp. za splnenia smernicou stanovených podmienok, aj v dlhšom období. Keďže\nSlovenská republika neprevzala v žiadnom svojom ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. ani inom zákone,\nupravujúcom právne postavenie príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, články smernice o\nstanovení maximálneho týždenného pracovného času, nemožno konštatovať ani to, že by prevzala,\nresp. že by do právneho poriadku Slovenskej republiky boli transponované ustanovenia smernice o\nmožnosti určenia referenčného obdobia, v ktorom by sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval.\nUstanovenia § 86 zákona č. 315/2001 Z.z. sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia služobného času,\navšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa smernice.\nVzhľadom na uvedené, námietka žalovaného o zisťovaní splnenia podmienok v rámci referenčného\nobdobia bola nedôvodná, nakoľko ustanovenie o referenčnom období, súvisiacom s maximálnou\nvýmerou týždenného pracovného času, taktiež nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky\nriadne prevzaté, a preto sa žalovaný nemôže dovolávať jeho aplikácie.“ Žalovaný nastavil „vzorec“\nna výpočet priemerného týždenného pracovného času tak, aby nezohľadnením právne relevantných\nskutočností umelo znížil výslednú dĺžku priemerného týždenného pracovného času. Naviac žalovaný\nvo svojich výpočtoch nezohľadnil ani len počet reálne odpracovaných hodín. Vo výpočte resp. tabuľke\nžalovaného v prípade žalobcu chýba minimálne 162:36 hodín (v 60-tkovej číselnej sústave, teda 162\nhodín a 36 minút), ktorých odslúženie resp. absolvovanie vyplýva aj listín, ktoré žalovaný predložil\nspolu s Duplikou. Do výpočtu nezahrnul: Nariadená pohotovosť: 29:35 hod., Nariadená práca nadčas:\n02:01 hod., Určená pohotovosť: 58:00 hod., Výkon služby 13:00 hod., Rekondičný pobyt 60:00 hod.,\npričom výslovne tvrdí, že ich v predložených tabuľkách priemerného týždenného pracovného času\nzapočítal. Žalovaný do svojich výpočtov zahŕňa len celé zmeny odslúžené v rozsahu 24 hodín. Ak však\nžalobca v rámci svojej zmeny čerpal napr. pol dňa dovolenku alebo bol len pár hodín u zubára resp.\nna lekárskom vyšetrení, žalovaný už zvyšné hodiny z tejto zmeny, ktoré riadne odslúžil vrátane určenej\nslužobnej pohotovosti, do svojho výpočtu nezahrnul, a to ani do položky „počet odslúžených hodín\nmimo celých zmien“. Žalovaný rovnako nezapočítava ani hodiny strávené cestou na školenia. Vo vzťahu\nk absolvovanému rekondičnému pobytu žalovaný nezapočítal všetky dni strávené na rekondičnom\npobyte. Ďalším nedostatkom predloženého výpočtu je aj selektívny prístup žalovaného k jednotlivým\ndňom „voľna“. Napríklad v mesiaci august 2021 žalovaný odpočítava 8 kalendárnych dní (výlučne\ndni v týždni od pondelka do piatka), počas ktorých žalobca čerpal dovolenku, hoci v tomto mesiaci\ndovolenku čerpal počas 12 kalendárnych dní. V dňoch 02.10.2022 až 11.10.2022 bol na PN, pričom\nz celkových dní čerpania PN v počte 10 žalovaný odpočítava len 7 kalendárnych dní (t.j. len dni v\ntýždni od pondelka do piatka, mimo víkendových dní pripadajúcich na sobotu a nedeľu). Je zrejmé, že\n„výpočet“ žalovaného vychádza z nesprávnych (neúplných) vstupných údajov, pričom podľa skúseností\nprávneho zástupcu žalobcu z obdobných sporov, v ktorých žalovaný predložil takýto výpočet, sa obdobné\nnezrovnalosti objavujú u každého jedného príslušníka. Sú tu však aj ďalšie časové obdobia, ktoré\nžalovaný v rozpore s vnútroštátnou právnou úpravou nepovažuje za výkon štátnej služby a teda za\nodslúžené hodiny, pričom v jeho výpočtoch o tieto časové obdobia v skutočnosti znižuje priemerný\ntýždenný pracovný čas každého hasiča. Žalovaný na jednej strane tvrdí, že do pracovného času\nzapočítava aj účasť na školeniach a rekondičných pobytoch, ktoré sú v zmysle § 97 ods. 1 ZoHaZZ\npovažované za vykonávanie štátnej služby. Na druhej strane už však žalovaný odpočítava z ním\nstanoveného referenčného obdobia dni čerpania dovolenky, plateného služobného voľna, náhradného\nvoľna za štátnu službu nadčas, doby pracovnej neschopnosti a pod., ktoré podľa žalovaného nemajú byť\npovažované za pracovný čas a má ísť podľa neho o „doby odpočinku“ a to napriek tomu, že všetky tieto\nobdobia sú v § 97 ods. 1 ZoHaZZ považované za výkon štátnej služby úplne rovnako, ako aj účasť na\nškoleniach a rekondičných pobytoch, o ktorých už žalovaný naopak priznáva, že majú byť považované\nza pracovný (služobný) čas. Z predložených listinných dôkazov je evidentné, že j služobný čas žalobcu\nsa nerozvrhuje nerovnomerne, ale plánuje sa a porovnáva sa so služobným časom príslušníkov,\nktorým sa služobný čas rozvrhuje rovnomerne. Špecifiká nerovnomerného rozvrhnutia služobného\nčasu nezohľadňuje ani samotný žalovaný pri ním prezentovanom „Výpočte priemerného týždenného\nslužobného času“. Žalovaný priznáva, že rekondičný pobyt má byť započítavaný do pracovného času,\nžalovaný do pracovného času započítava len ním svojvoľne určený počet hodín. Rekondičný pobyt\nmusí povinne absolvovať každý príslušník, ktorý v zbore odslúžil viac než 10 rokov, trvá nepretržite\n14 po sebe nasledujúcich kalendárnych dní, počas ktorých musí byť príslušník sústavne prítomný v\nurčenom zariadení, a to vrátane víkendov. Žalovaný každý z týchto dní zohľadňuje ako odpracovaný len\nv rozsahu 7,5 hodiny a aj to len v rámci pracovných dní (od pondelka do piatku), pričom 2 víkendové\ndni nie sú príslušníkovi zohľadnené ako odpracované ani len z časti (teda za tieto dni sa mu započíta\n\n0 hodín) Práve v dôsledku takéhoto nesprávneho postupu potom opätovne žalovaný deklaruje, že v\nním uvádzaných referenčných obdobiach nedošlo k porušeniu Smernice. V prípade dovolenky alebo\nPN-ky, sa mi započítava len 17 hodín (do konca roka 2021) resp. 16 hodín (od roku 2022), ale z\ncelkového počtu dní v mesiaci odpočítava 1 deň, tzn. celý môj služobný deň, ktorý je v rozsahu 24 hodín.\nZjednodušene povedané, ak mám 1 deň dovolenky, ktorá zodpovedá 1 služobnému dňu, malo by sa\nmi aj na účely započítania dovolenky ako služobného času (§ 97 ZoHaZZ) započítať 24 hodín. Dňa\n02.04.2021 bol Veľkonočný piatok a dňa 05.04.2021 bol Veľkonočný pondelok, pričom nejde o pracovné\ndni, napriek tomu žalovaný v tomto prípade tieto dni odpočítaval, avšak dni pripadajúce na víkend nie.\nZároveň žalovaný postupuje zmätočne aj vo vzťahu k jednotlivým služobným dňom, ktoré som síce\nneodslúžil, ale v týchto dňoch som bol u lekára, alebo čerpal dovolenku, kedy nie je možné zistiť,\nprečo niektoré dni odpočítava a niektoré nie. Tieto „nezrovnalosti“ pritom nevyznievajú inak než tak, že\nžalovaný vytvoril „vzorec“ výpočtu pracovného času, ktorý účelovo nastavil tak, aby čo najviac znížil dĺžku\npriemerného týždenného pracovného času hasiča. Takéto nezrovnalosti v rádoch desiatok až stoviek\nhodín (a to aj v rozsahu 500 a viac hodín) boli zistené u každého jedného žalobcu na tunajšom súde, v\nspore ktorého žalovaný takýto „výpočet“ predložil. Ak by si samotný žalovaný bol istý správnosťou tejto\njeho argumentácie, podľa ktorej obdobia PN, dovolenky a pod. nemajú byť považované za odslúžený\nslužobný čas, nemajú byť započítané do odslúžených hodín a preto ani nemajú byť brané do úvahy\npri výpočte priemerného týždenného pracovného času hasiča, neexistoval by logicky žiadny dôvod\nna zamýšľanú legislatívnu zmenu ZoHaZZ, ktorá je aktuálne predložená vo forme návrhu na zmenu\nustanovení ZoHaZZ v Národnej rade Slovenskej republiky. Dňa 22.05.2024 bol podaný návrh na vydanie\nzákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších\npredpisov, s navrhovaným dátumom účinnosti od 15.10.2024, ktorým sa má zmeniť ZoHaZZ okrem\niného práve aj v časti ustanovenia § 97 ZoHaZZ, ktorý sa má doplniť o nové ustanovenia nasledovne:\n§ 97 sa dopĺňa odsekom 3, ktorý znie: „(3) Na účely výpočtu priemerného týždenného služobného\nčasu, ktorý vrátane štátnej služby nadčas v období šiestich mesiacov nesmie prekročiť 48 hodín, sa ako\nvykonávanie štátnej služby neposudzujú časy podľa odseku 1 písm. a) až c) a písm. h) až l); čerpanie\ndovolenky podľa § 93 ods. 1 prvej a druhej vety a čas podľa odseku 1 písm. j) prvý bod sa na účely\nvýpočtu priemerného týždenného služobného času do obdobia šiestich mesiacov nezarátavajú.“. Podľa\npredloženého návrhu novely ZoHaZZ sa za vykonávanie štátnej služby v budúcnosti nemajú posudzovať\npráve tie časové obdobia, o ktorých žalovaný už v súčasnosti tvrdí, že podľa aktuálne platného a\núčinného znenia ZoHaZZ sa tieto obdobia nepovažujú za výkon štátnej služby a preto ani nezahŕňajú do\nvýpočtu priemerného týždenného služobného času hasičov. Absolútne pritom nepochybujem o tom, že\ndôvod tejto zamýšľanej legislatívnej zmeny je práve reakciou na prebiehajúce súdne spory, akým je aj\ntento spor so žalovaným. Cieľom tejto úpravy má byť len do budúcnosti umelo „na papieri“ znížiť výsledný\npriemerný týždenný pracovný čas hasičov tak, aby žalovaný mohol v takýchto súdnych sporoch naďalej\ntvrdiť, že vlastne nedochádza k prekračovaniu či už vnútroštátne stanoveného týždenného pracovného\nčasu podľa § 85 ods. 2 ZoHaZZ a kolektívnych zmlúv, alebo aj maximálneho priemerného týždenného\npracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice. Takáto zamýšľaná účelová zmena ZoHaZZ je\nfakticky jedinou celoplošnou „zmenou“, na ktorú sa tento štát zmohol po 10 rokoch súdnych sporov a\nstovkách súdnych rozhodnutí, v ktorých je súdmi konštantne potvrdzované porušenie práva zásahových\nhasičov na dodržanie limitu pracovného času.\n6.\nSúd vykonal dokazovanie na pojednávaní dňa 25. 09. 2024 výsluchom žalobcu, oboznámením\nlistinných dokladov a zistil nasledujúci skutkový a právny stav veci:\n7.\nŽalobca na pojednávaní potvrdil, že pracuje už 13 rokov v hasičskom zbore, na hasičskej stanici\nv B., zaradený ako technik špecialista. Počas mesiaca mu vyjde cca 10 služieb po 24 hodín, čo je 240\nhodín mesačne, okrem toho absolvujem ďalšie výcviky, školenia, čo sú ďalšie hodiny práce. Počas 24\nhodín je rozpis, čo sa robí v danom čase, ako je starostlivosť o techniku, praktické cvičenia, overovanie\nspôsobilosti podľa tzv. plánu rozpisu služobného času. V rámci 24 hodinovej smeny vykonáva aj tzv.\nnočnú pohotovosť, kedy je na hasičskej stanici pripravený na výjazd. Ak je vyhlásený výjazd, dostanú\nupozornenie a informáciu, kam treba ísť, a do 1 minúty musí byť vykonaný výjazd. Mimo výjazdov\npočas služobnej pohotovosti robí nejakú prípravu, školenia, nemá určenú konkrétnu činnosť. Plánovanie\nslužieb sa robí na každý mesiac vopred, ale tento plán sa na 90 % nedodržiava, zmeny sa robia pre\nneprítomnosť niektorých hasičov operatívne ( PN, OČR, rodičovskú dovolenku a podobne). Môžem byť\naj odvolaný z dovolenky, ak má v tom čase naplánovanú dovolenku. Čo sa týka čerpania dovolenky, je\ndaný plný stav 7 príslušníkov, minimálny stav 5 príslušníkov - vtedy si a dvaja musia čerpať dovolenku,\nhoci ju reálne ani nepotrebujú, takto je to určené. Takmer na 100 % sa stáva u všetkých hasičov, že si\n\ndovolenku nemôžu vyčerpať do konca roka práve kvôli službám mimo plánu, dovolenkám, školeniam\na podobne, preto sa dovolenka prenáša na nasledujúci rok, kedy si ju dočerpávajú, ale tiež nie vtedy, keď\nreálne potrebujú, ale keď je to určené. Totožné je to pri náhradnom voľne, ktoré dostáva za kurzy alebo\nškolenia, musí si ho vyčerpať vtedy, keď povie veliteľ, hoci ho reálne ani nepotrebuje, t. j., nemôže si ho\nvziať vtedy, keď by chcel a potreboval. Žalobca uviedol, že žije s priateľkou, majú spolu 3 deti a všetok\nvoľný čas sa snaží venovať im. Syn hráva futbal, dcéra chodí na tanečnú, takže ich vozí na tréningy,\nzápasy a podobne. Priateľka je zamestnaná v bežnom pracovnom čase, takže prakticky sú spolu cez\nvíkendy, ale aj počas týchto mu často krát vyjde služba, preto majú len malý časový priestor pre seba.\nBývajú v rodinnom dome, ktorý si stavali svojpomocne, aj si ho dorábajú, v rámci voľného času. Pred\nnástupom do hasičského zboru mal priateľov, hrával futbal. Po nástupe do hasičského zboru toto musel\nvypustiť, všetok voľný čas venujem rodine. V začiatkoch služby jeho mama vážne ochorela, chcel s ňou\ntráviť viac času, ale kvôli práci nemohol. Uvedené pracovné nasadenie aktuálne nemá závažný vplyv na\njeho zdravotný stav, hoci má mierne zvýšený tlak bez potreby liečby, predtým ho však mal v poriadku. Má\ntiež zvýšený cholesterol, čo môže mať spojitosť s náročnosťou práce. Rozhodol sa podať túto žalobu,\nlebo vzhľadom na aktuálnu situáciu má veľmi málo času na súkromie. Každý mesiac je v práci minimálne\n240 hodín a ďalšie hodiny na školenia, cvičenia, zastupovanie a podobne. Hodiny služobnej pohotovosti\nsa mu nezapočítavajú do služobného času, čo je takmer tretina pracovného času, hoci som v práci\na nemôžem byť s rodinou, nevidím dôvod na takýto postup. Túto situáciu sa snažil spolu s kolegami\nriešiť služobným postupom, ústne to oznamovali veliteľovi družstva a ten to zrejme posunul ďalej, ale\ndoposiaľ sa nikdy nič nezmenilo.\n8.\nSúd v rámci dokazovania oboznámil listiny: doklady žalobcu k vymenovaniu za príslušníka HaZZ,\nrozpis pracovnej pohotovosti s vyčíslením nároku žalobcu, výplatné pásky žalobcu za obdobie apríl 2021\naž február 2024, Plán služieb, rozhodnutia Súdneho dvora, doklady žalovaného – Prehľad plánu služieb,\nvýpočet priemerného služobného času žalobcu.\n9. Súd v prvom rade sa zaoberal námietkou žalovaného miestnej a kauzálnej nepríslušnosti tunajšieho\nsúdu a námietku svojej pasívnej vecnej legitimácie..\n9.1. Podľa § 19 písm. b) CSP, popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj\nsúd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody.\n9.2. Podľa § 40 CSP, súd aj bez námietky skúma vecnú príslušnosť, kauzálnu príslušnosť a funkčnú\npríslušnosť počas celého konania; kauzálnu príslušnosť v obchodnoprávnych sporoch súd skúma iba\ndo otvorenia pojednávania alebo predbežného prejednania sporu.\n9.3. Podľa § 42 CSP, ak je námietka miestnej nepríslušnosti nedôvodná alebo ak nie je uplatnená\nvčas, súd na ňu neprihliadne a spor prejedná a rozhodne. Neprihliadnutie na námietku súd odôvodní v\nrozhodnutí, ktorým sa konanie končí.\n9.4. Podľa § 43 ods. 1 CSP, ak súd postupom podľa § 40 a 41 zistí, že nie je príslušný, bezodkladne\npostúpi spor príslušnému súdu bez rozhodnutia a upovedomí o tom žalobcu. Žalovaného upovedomí\nlen vtedy, ak mu už bola žaloba doručená.\n9.5. Pokiaľ žalovaný namietal miestnu nepríslušnosť tunajšieho súdu, túto námietku súd vyhodnotil\nako nedôvodnú a v zmysle § 42 CSP na ňu neprihliadol. Predmetom konania je nárok žalobcu na\nnáhradu škody. Zo skutočností uvádzaných v žalobe je zjavné, že za skutočnosť, ktorá zakladá právo na\nnáhradu škody, žalobca označil zásah do jeho práv postupom žalovaného, v dôsledku čoho mu vznikla\nškoda a to v súvislosti v výkonom povolania žalobcu. Miesto výkonu jeho stálej služobnej činnosti je\nmesto Detva, ktoré je v územnom obvode Okresného súdu Zvolen, kde vznikli a prejavili sa následky\nškody vo forme nemajetkovej ujmy. S poukazom na ust. 19 písm. b) CSP je tak miestna príslušnosť\ntunajšieho súdu daná. Kauzálnu príslušnosť súd skúma ex offo aj v prípade, ak žiadna zo strán takúto\nnámietku nevznesie. Súd pri začatí konania nezistil, že by sa jednalo o pracovnoprávny spor, kde od\nplatnosti a účinnosti novely C.s.p. súvisiacej so zmenou súdnej mapy sa kauzálne príslušným súdom\nod 01. 06. 2023 v individuálnych pracovnoprávnych sporoch stal Okresný súd Banská Bystrica pre\nobvod Krajského súdu v Banskej Bystrici. Doposiaľ vo všetkých právoplatných rozhodnutiach súdov SR\nboli opakovane vyvrátené námietky žalovaného, že v obdobných sporoch sa jedná o pracovnoprávny\nspor, s čím súvisela aj námietka pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, bolo jednoznačne ustálené,\n\nže žalobca podáva žalobu o náhradu škody, ktorá mu vznikla porušením práva Európskej únie. Súd\npri úvahe o jeho právomoci vo veci konať a rozhodnúť dospel k záveru, že jeho právomoc je daná,\nkeďže neexistuje žiadny iný orgán disponujúci kompetenciou na rozhodnutie o práve žalobcu na náhradu\nnemajetkovej ujmy voči štátu za porušenie práva EÚ. Súd preto konštatuje, že je vecne a miestne\npríslušným na rozhodovanie a prejednanie žaloby žalobcu.\n9.6.\nPokiaľ súd zotrval na posúdení nároku žalobcu ako nároku o náhradu škody, ktorá mu\nvznikla porušením práva Európskej únie, nebola dôvodná ani námietka pasívnej vecnej legitimácie\nžalovaného, keďže predmetom žaloby nie je pracovnoprávny spor, nie je dôvod, aby žalobca žaloval\nsvojho zamestnávateľa. Naopak bolo doposiaľ vždy právoplatne judikované, že žalovaný je v spore\npasívne vecne legitimovaný - pasívne vecne legitimovaným subjektom v danom spore je Slovenská\nrepublika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj\nHasičský a záchranný zbor. V tejto súvislosti treba poukázať na princíp právnej istoty vyjadrený v\nčlánku 2 C. s. p., ktorý znamená okrem iného aj legitímne očakávania sporových strán, že ich spor\nbude rozhodnutý spravodlivo. Hoci o otázkach, ktoré súdu v tomto konaní rieši ako otázky predbežné,\nneexistuje „ ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít“, existuje stabilná rozhodovacia prax\nsúdov prvoinštatnčných, ako aj súdov druhoinštančných, a žalovaný neuviedol žiadne také skutočnosti\na dôkazy, z ktorých by súd mohol vyvodiť iné právne závery.\n10. Žalovaný v konaní namietal tvrdenie žalobcu, že dotknutá Smernica nebola do právneho poriadku\nSR transformovaná správne, tvrdil, že úprava v ZoHaZZ neodporuje dotknutej Smernici, a že nie je\ndaný základ nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia jeho práv plynúcich z čl. 2 a 6\npísm. b) Smernice 2003/88/ES.\n10.1. Podľa Čl.2 ods. 1 C.s.p., ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených\nzáujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Podľa ods. 2, právna\nistota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s\nustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet,\naj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Podľa ods.\n3, ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak,\nkaždý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.\n10. 2.\nObdobne ako v bode 9.4. tohto odôvodnenia súd poukazuje na princíp právnej istoty\nvyjadrený v článku 2 C. s. p., ktorý znamená okrem iného aj legitímne očakávania sporových strán,\nže ich spor bude rozhodnutý spravodlivo. Zásada právnej istoty je integrálnou súčasťou práva na\nspravodlivý proces. Ochrane právnej istoty ako základnému aspektu právneho štátu venuje náležitú\npozornosť aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre (rozsudok vo veci Brumărescu\nproti Rumunsku z 28. októbra 1999 a vo veci Ryabykh proti Rusku z 24. júla 2003). Žalovanému,\nktorý je stranou sporu na strane žalovaného vo všetkých takýchto obdobných sporoch sú isto známe\nzávery stoviek právoplatných rozhodnutí súdov SR (provinštančných a druhoinštančných), že dotknutá\nSmernica nebola do ZoHaZZ prevzatá správne, pretože vnútroštátna právna úprava (ZoHaZZ) umožňuje\nzamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času v rozpore\ns čl. 2 Smernice a rozvrhnúť žalobcovi - príslušníkovi HaZZ služobný (pracovný) čas tak, že tento\npresiahne maximálnu hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b/ predmetnej smernice, a zároveň že základ\nnároku žalobcu je tak daný, keďže sú splnené 3 podmienky: 1. cieľom porušenej právnej normy Únie je\npriznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné; 2. existencia škody a 3. priama príčinná\nsúvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Bolo by nadbytočné\nopakovane v tomto rozhodnutí uvádzať totožné obsiahle odôvodnenie, preto súd poukazuje príkladom\nna závery rozsudku prejednávajúceho senátu sp.zn. 18C/25/2023 zo dňa 02.08.2023 (viď najmä body\n11-12 odôvodnenia) v spojení s rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica sp.zn. 17Co/100/2023\nz 20.03.2024 (viď najmä body 12-18 odôvodnenia a bod 23 odôvodnenia – poukaz na ustálenú\nrozhodovaciu prax Krajského súdu Banská Bystrica v obdobných sporoch). Na týchto záveroch súd v\nplnom rozsahu zotrváva a odkazuje na ne.\n10.3.\nŽalovaný sa k záverom o tom, že nezapočítaním neaktívnej časti služobnej pohotovosti do\npracovného času žalobcu dochádza k porušovaniu čl. 2 Smernice, nijako nevyjadril. Žalovaný namietal,\nže žalobca v konaní nepreukázal skutočnosť, že v tomto konkrétnom prípade došlo k prekračovaniu\nmaximálneho týždenného pracovného času 48 hod./ týždenne, keď namietol správnosť výpočtu žalobcu\n\nuvedený v žalobe a zároveň predložil súdu vlastný výpočet priemerného týždenného pracovného času.\nV tomto svojom výpočte určil referenčné obdobia 6 mesiacov: apríl – september 2021, október 2021 –\nmarec 2022, apríl – september 2022, október 2022 – marec 2023, apríl – september 2023, október 2023\n– február 2024. K výpočtom uviedol, že do odslúžených hodín započítal o.i. aj čas služobnej pohotovosti,\nnezapočítaval niektoré časy služobného voľna s náhradou mzdy. V rámci tohto prepočtu ani v jednom\nobdobí nezistil prekročenie maximálneho týždenného pracovného času nad 48 hod./týždenne. Žalobca\nnamietol správnosť výpočtov, kedy žalovaný zjavne nezohľadnil pracovný čas v niektorých prípadoch,\nkedy žalobca v uvedenom období reálne vykonával službu a to v celkovom súčte 162:36 hodín. Žalovaný\nsa k tejto námietke nijako nevyjadril. Žalobca namietol uvedený prepočet ako nesprávny a zavádzajúci,\nnakoľko nemá oporu vo vnútroštátnej úprave, ani v práve EÚ, ani v judikatúre Súdneho dvora. Žalovaný\nsvojvoľne niektoré časy plateného voľna žalobcu ako dovolenka, PN, a iné nezapočítal na odpracovaný\nčas, iné zas započítal. Žalovaný sa k týmto námietkam nevyjadril. Kontrolný výpočet vykonal žalovaný\nlen pre účely tohto súdneho konania, neexistuje žiadna úprava na nerovnomerné rozvrhovanie\nslužobného času pri plánovaní služieb v rámci vopred určených „referenčných období“ tak, aby aj pri\nzohľadnení času neaktívnej časti služobnej pohotovosti nedochádzalo k prekračovaniu maximálneho\ntýždenného pracovného času tak, ako to uviedol žalobca v žalobe. Nie je zrejmé, na základe čoho\npotom žalovaný v tomto konaní vychádzal z ním určených referenčných období stanovených výlučne\nna obdobie, za ktoré si žalobca uplatňuje svoj nárok. Podmienky pre neprekračovanie maximálneho\ntýždenného pracovného času musia byť pre všetkých zamestnancov rovnaké, nemôžu byť pre každého\njednotlivého hasiča odlišne stanovené. Podľa všeobecnej zásady čl.6 Smernice členské štáty prijmú\nopatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že nebude prekračovaný maximálny týždenný pracovný\nčas nad 48 hod./týždenne pre každé obdobie siedmich dní. Žalovaný neuviedol žiadne také všeobecne\nzáväzné opatrenie, ktoré by uvedené zabezpečovalo pri rozvrhovaní služobného času hasičov slúžiacich\nv zmenách v určenom referenčnom období 6 mesiacov. Pri tom nie je sporné, že aktuálne je\nurčovaný plán služieb na mesačnej báze, žalovaný neuviedol, akým spôsobom pri takomto rozvrhovaní\nslužieb sa zabezpečí neprekračovanie maximálneho týždenného pracovného času 48 hod./ týždenne.\nPodľa rozsudku Súdneho dvora C-254/18: „Článok 6 písm. b), článok 16 písm. b) a článok 19 prvý odsek\nsmernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch\norganizácie pracovného času sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave,\nktorá na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času stanovuje referenčné obdobia,\nktoré sa začínajú a končia v určitých kalendárnych dátumoch, pokiaľ táto právna úprava obsahuje\nmechanizmy, ktoré umožňujú zabezpečiť, že priemerný maximálny týždenný pracovný čas v rozsahu 48\nhodín bude rešpektovaný počas každého obdobia šiestich mesiacov zapadajúceho do rámca dvoch po\nsebe nasledujúcich pevných referenčných období.“ Naša vnútroštátna právna úprava v prípade hasičov\nneobsahuje žiadne mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že nebude prekračovaný 48 hodinový týždenný\npracovný čas v každom období dvoch po sebe nasledujúcich pevných referenčných období. Žalobca\nuviedol výpočet priemerného týždenného pracovného času za jednotlivé roky pri zohľadnení skutočného\npočtu hodín služobnej pohotovosti, ktorých výkon preukázal z dokladov získaných od žalovaného ( ktoré\nslúžia na výpočet mzdy), kedy evidentne opakovane dochádza k prekročeniu maximálneho priemerného\ntýždenného pracovného času. Preto súd tvrdenie žalobcu považoval za preukázané. Potom sa súd\nplne stotožňuje s výpočtom žalobcu v žalobe, ktorý preukázal, že za celé žalované obdobie dochádza\nk prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času (súd v tomto smere poukazuje aj na\nzdôvodnenie námietok žalobcu proti výpočtom žalovaného viď bod 5. tohto odôvodnenia).\n11.1. Súd sa vzhľadom na vyššie uvedené podrobnejšie zaoberá v dôvodoch rozhodnutia uplatnenou\nvýškou odškodnenia.\n11.2. Podľa čl. 36 ods.1 písm. c), d) a e) zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy SR (ďalej len ako „Ustava SR“),\nzamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje\nnajmä\nochranu bezpečnosti a zdravia pri práci (písm. c),\nnajvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času (písm. d),\nprimeraný odpočinok po práci (písm. e).\n11.3. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len\nako „Obč. Z.), fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej\ncti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.\n\n11.4.\nPodľa § 13 ods. 1 Obč. Z., fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo\nod neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto\nzásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa ods. 2, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce\nzadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej\nosoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v\npeniazoch. Podľa ods. 3, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej\nujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.\n11.5. Podľa § 853 ods. 1 Obč. Z., občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto\nani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom\nim najbližšie.\n11.6. Súdny dvor ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením komunitárneho práva\nzo strany členského štátu musí byť adekvátna spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje\nkomunitárna právna úprava, kritériá na určenie rozsahu odškodnenia vyplývajú z vnútroštátneho\nprávneho poriadku, pričom však tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú v\nprípade porušenia vnútroštátneho práva, a rovnako tieto kritériá nesmú mať taký charakter, že spôsobia\npraktickú nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne ho neprimerane sťažia. V neposlednom rade\nnáhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode,\naby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je potom na vnútroštátnom práve členských štátov,\naby pri dodržaní zásady rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme\nudelenia dodatočného náhradného voľna, alebo vo forme finančného odškodnenia a aby definovali\npravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Slovenská právna úprava neobsahuje pravidlá\nna odškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva. V posudzovanej veci dospel súd\nk záveru, že je potrebné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním Smernice mu\nvznikla nemajetková ujma, ktorú je možné analogicky (pozn. súdu - § 853 Obč. Z.) posudzovať podľa\nzásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu\nosobnosti. Podľa Článku 36 ods. 1 písm. c), d) a e) Ústavy SR majú mať zamestnanci (teda aj žalobca)\nprávo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a zákon (v danom prípade ZoHaZZ) im\nmá zabezpečiť o.i. ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného\nčasu a primeraný odpočinok po práci (obdobne v zmysle čl. 40 Ústavy SR má každý právo na\nochranu zdravia). V oblasti pracovnoprávnej je právo na ochranu zdravia zabezpečované predovšetkým\nzavádzaním takých opatrení, ako je organizácia pracovného času a odpočinku. Každý má pritom právo\nna odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelne platenej\ndovolenky tak, ako to je zakotvené aj v článku 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Samotná\nSmernica 2003/88/ES, ako aj Smernica 89/391/EHS vychádzali z faktu, že ešte je stále príliš vysoký\nvýskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a preto sa musia bezodkladne zaviesť, resp. zlepšiť\npreventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a tento cieľ sa nemá\npodriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci majú mať primeranú dobu odpočinku a všetkým\npracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku\na primerané prestávky v práci. Na základe uvedeného je potom potrebné zaviesť maximálnu hranicu\ntýždenného času. Na základe dokladov predložených žalobcom vyplynulo, že pri určovaní ev. nariadení\npracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu\n48-hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období (apríl 2021 - február 2024) a\nto najmä v súvislosti s nezapočítavaním neaktívnej časti služobnej pohotovosti do odpracovaného času\npre účely rozvrhovania služieb. Súd vzhľadom na uvedené potom konštatuje, že žalobcovi v príčinnej\nsúvislosti nerešpektovania čl. 2 a čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vznikla nemajetková ujma, nakoľko\ndošlo (dlhodobo) k porušovaniu jeho základných osobnostných práv - práva na ochranu zdravia, práva\nna ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva\nna primeraný odpočinok po práci, ako aj práva na vedenie súkromného rodinného života. V zmysle §\n13 Občianskeho zákonníka môže poškodená osoba požadovať popri morálnej satisfakcii aj peňažnú\nsatisfakciu a to tam, kde by sa satisfakcia morálna nejavila ako postačujúca. V prejednávanej veci, ktorá\nvychádza z tej skutočnosti, že SR neprijala takú vnútroštátnu úpravu pri služobnom pomere hasičov,\naby boli transformované dotknuté ustanovenia smernice do vnútroštátneho poriadku, je potrebné\ndospieť k záveru, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie\ntrvajúcich následkov nie je na mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát)\na vzhľadom na dĺžku trvania neoprávnených zásahov zo strany žalovaného do práv žalobcu. Rovnako\ntak neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým\n\nospravedlnenie. Tieto prostriedky nápravy za uvedených okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť\na v takom prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie.\nSamotné ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom možnosti domáhať sa\npeňažného zadosťučinenia len príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých\nprípadoch neoprávnených zásahov obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne zadosťučinenie\nnepostačujúce. Pokiaľ sú splnené všetky 3 podmienky, štát musí s výhradou nároku náhrady škody,\nktorá má základ priamo v práve Únie, napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva,\nupravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo\nvnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných\nvnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli\nk praktickej nemožnosti, alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). V danej\nveci je podstatnou tá skutočnosť, že právo žalobcu na primeraný odpočinok po vykonanej práci je\npermanentne - niekoľko rokov porušované, pričom povaha výkonu práce žalobcu je veľmi psychicky\nako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj nasadenie vlastného života a preto je nesmierne dôležité,\naby žalobca mal možnosť si po vykonanej práci si aj primerane odpočinúť, venovať sa svojim záľubám,\nrodine a iným aktivitám. V dôsledku aktuálnej právnej úpravy, pokiaľ čas služobnej pohotovosti nie\nsúčasťou služobného času, sa na strane žalobcu počas celého trvania služobného pomeru skracuje čas\nodpočinku. Tým mal súd preukázanú existenciu škody na strane žalobcu, ktorá je nepochybne v priamej\npríčinnej súvislosti s porušením komunitárneho práva. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2\na čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času prišiel žalobca o veľký počet\nhodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj\nfyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia,\npráva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času,\npráva na primeraný odpočinok po práci a práva na vedenie súkromného rodinného života), za čo mu\nnepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie. Samotné konštatovanie porušenia práva nie je\ndostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto\nvzniknutej ujmy.\n11.7. Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd viazaný len v tom smere, že\nmá posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácii\nnormy Európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia resp. posudzovania výšky je na úvahe súdu.\nSlovenská právna úprava odlišuje medzi právom na ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. Obč. z.) a právom\nna náhradu škody (§ 415 a nasl. Obč. z.), nakoľko je medzi nimi pojmová i obsahová odlišnosť.\nPrávo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo, rýdzo osobnej povahy a je úzko späté\ns osobnosťou človeka a jej prejavmi. Právo na náhradu škody patrí tak fyzickej, ako aj právnickej\nosobe a nemá povahu absolútnu, ale len povahu relatívnu a majetkovú. Zásadný rozdiel je aj medzi\nodškodnením nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhrady škody ako majetkovej ujmy, ktorý spočíva v tom,\nže pri určení nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu, akú ujmu mohol zásah\nvyvolať a nemožno zistiť presne skutočnú ujmu, ktorú však v prípade náhrady škody treba presne uviesť\na preukázať (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. apríla 2011, sp. zn. 4Cdo 168/2009). V zmysle\nnálezu Ústavného súdu III. Ús 288/2017 z 05.12.2017, „...pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia\nvšeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a teda v súlade s princípom\nrovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako, a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah\npriamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.“. Ústavný súd skonštatoval,\nže priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, na\ndruhej strane však táto úvaha neznamená priestor na svojvôľu, či arbitrárnosť. Príslušný súd musí\nuskutočniť dokazovanie a následne na základe z neho vyplývajúcich skutkových zistení posúdiť, či\ntáto ujma vznikla a ako bola závažná. Jej vznik pritom musí tvrdiť a doložiť navrhovateľ, ktorý nesie\ndôkazné bremeno. Príslušné závery súdu musia byť riadne odôvodnené a musia spočívať na logických\na legitímnych faktoch.\nPodľa Uznesenia Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2008, sp.zn. 5 Cdo\n126/2007, súd pri úvahách o tom, či je namieste priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch\nprihliada aj na iné kritéria, ako sú kritéria uvedené v § 13 ods. 2 Obč. Z. Priznanie nemajetkovej ujmy\nv peniazoch zákon ponecháva na voľnej úvahe súdu – ten však musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti,\nako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Určiť konkrétne pravidlá hodnotenia je takmer nemožné\nvzhľadom na rozdielnosť toho - ktorého konkrétneho prípadu a vzhľadom na povahu osobnostného\npráva, ochrany ktorého sa fyzická osoba domáha. Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch\nje určitá satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života fyzickej osoby a nemôže\nna strane žiadateľa slúžiť na neprípustné obohacovanie a na druhej strane nemôže mať likvidačný\n\ncharakter voči tomu, kto je na zaplatenie nemajetkovej ujmy zaviazaný (Rozsudok Krajského súdu v Nitre\nz 25. septembra 2013, sp. zn. 25 Co 18/2013). Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je zo zákona\nna voľnej úvahe súdu, ktorá však musí byť odôvodnená a musí mať základ v zistenom skutkovom\nstave. Nevyhnutné je zohľadniť aj samotný účel náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý v rámci\nprimeraného zadosťučinenia konania o ochrane osobnosti sleduje predovšetkým funkciu satisfakčnú,\npretože rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť. Nemajetková\nujma, ktorá vznikla porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani odškodniť nedá\na je možné za ňu poskytnúť len satisfakciu (Rozsudok Krajského súdu v Nitre z 2. októbra 2013, sp.\nzn. 9 Co 330/2012).\n11.8. Vznik zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva sa teda posudzuje podľa\npravidiel, ktoré ustanovil Súdny dvor. Spôsob a rozsah odškodnenia však už závisia od vnútroštátnej\nprávnej úpravy členského štátu. Vnútroštátna úprava však musí rešpektovať požiadavku, že kritériá na\nurčenie rozsahu odškodnenia nesmú mať taký charakter, že spôsobia praktickú nemožnosť odškodnenia\nalebo dosiahnutie odškodnenia neprimerane sťažia. Rovnako poskytnutá náhrada škody musí byť\nadekvátna spôsobenej škode. V slovenskom právnom poriadku je právnym základom zodpovednosti\nštátu za škodu čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý ustanovuje, že každý má právo na náhradu\nškody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy\nalebo nesprávnym úradným postupom, pričom podmienky a podrobnosti majú byť upravené v zákone.\nSlovenská republika prijala zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone\nverejnej moci účinný od 1. júla 2004. Posudzovanie zodpovednosti štátu za porušenie komunitárneho\npráva v zmysle tejto úpravy je však vylúčené vzhľadom na úpravu rozsahu použiteľnosti zákona (§\n3), explicitne zákon uvádza (§ 9 ods. 1), že sa z právnej úpravy vylučuje postup alebo výsledok\npostupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy\nSlovenskej republiky ( „do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky patrí najmä: a) uznášať sa\nna ústave, ústavných a ostatných zákonoch a kontrolovať, ako sa dodržiavajú“). Pokiaľ si teda žalobca\nuplatňuje svoj nárok za použitia analógie § 13 v spojení s § 11 OZ, súd aplikáciu ustanovení o nároku na\nnáhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv\npovažoval za správny, zohľadniac pri určení výšky náhrady kritériá stanovené zákonom a vyplývajúce\nz judikatúry. Žalobca svojou výpoveďou v spojení s listinnými dokladmi preukázal, že pri takomto\nrozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ, prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol\nvenovať rozvoju osobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácií. Naopak,\no to viac času trávi v práci, pričom sa jedná o fyzicky aj psychicky náročné zamestnanie, čo má dopad\nna jeho zdravotný aj psychický stav. Žalobca výpoveďou preukázal, že daný stav mal vplyv na jeho\nsúkromný život, kedy vzhľadom na pracovnú zaťaženosť má obmedzený kontakt s rodinou, sťažený\nčasový priestor na budovanie spoločného domova, má obmedzené možnosti pri pomoci svojim rodičom\n( matke v čase jej choroby). Nemá čas a možnosť venovať sa aktívne športu – futbal, rozvíjať priateľské\nvzťahy a väzby. Na svojom zdravotnom stave pociťuje nedostatok voľného času na regeneráciu, ako\nnásledok pracovného nasadenia zvýšenie krvného tlaku, cholesterolu. Uvedené nemožno zľahčovať,\nnajmä ak takýto stav pretrváva dlhodobo a žalovaný nevyvíja žiadne kroky k zmene tohto stavu napriek\nmnožstvu právoplatných súdnych rozhodnutí. Je zjavné, že doposiaľ určené sumy odškodnenia nemali\ndostatočne účinný vplyv na kroky žalovaného, ktorými by daný protiprávny stav odstránil. Žalobca\nzdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej\npodľa počtu hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané\ndo služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet odpracovaných\nhodín nad 48 hod týždenne tak, ako sa to snažil prezentovať žalovaný ( zjavne nesprávne ). Žalobca\nsám poukázal na to, že počas žalovaného obdobia odpracoval 1952,48 hodín určenej služobnej\npohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času, po prepočte predstavuje nemajetkovú\nujmu v peniazoch vo výške 3,24 EUR (6.332,99 EUR : 11952,48 hodín) za každú hodinu porušovania\njeho práv. Táto suma je približne rovnaká, než je priemer minimálnych hodinových miezd v Slovenskej\nrepublike pre prvý, t. j. najľahší stupeň náročnosti práce, ktorá za žalované obdobie predstavovala\npriemerne sumu vo výške 3,91 EUR ( 2021 – 2024 ). Žalobca za primeranú náhradu považuje\nfinančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o HaZZ ako pri nariadenej\nslužobnej pohotovosti (t.j. mimo určenej služobnej pohotovosti). Súd stanovený postup žalobcu pri\nvýpočte náhrady škody považoval za primeraný charakteru a spôsobu, akým k zásahu došlo, ako aj\nk následkom na jeho živote a to vo väzbe na porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal\nžalobca. Preukázaná ujma na strane žalobcu súvisí s výkonom jeho práce, preto postup pri hodnotení\nprimeranosti uplatneného nároku v porovnaní s ocenením takejto práce podľa zákonných pravidiel\n\nsúd považuje za prípustný. Súd uvedené porovnanie nepovažuje za vyčíslenie mzdových nárokov ale\nlen za porovnanie vyčísleného a uplatneného nároku žalobcu s obdobnými mzdovými nárokmi. Súd\ntiež v záujme právnej istoty poukazuje na to, že z vlastnej činnosti je mu známy obdobný postup\nvýpočtu náhrady škody v porovnateľných prípadoch, ktorý bol preskúmaný na odvolanie žalovaného\naj druhoinštatnčným súdom (Krajský súd v Banskej Bystrici – viď aj bod 23 odôvodnenia rozsudku\nKrajského súdu Banská Bystrica sp.zn. 17Co/100/2023 z 20. 03. 2024). Žalovaný v rámci svojej obrany\npoukázal na množstvo rozhodnutí v obdobných sporoch najmä Okresného súdu Košice II, kde bola\npriznaná náhrada vo výške 1.000 Eur až 2.500 Eur. Z činnosti súdu sú známe rozhodnutia iných\nsúdov, ktorými boli priznané aj vyššie náhrady cca od 2.500 Eur do 6.100 Eur (napr. KS KE sp. zn.\n3Co/229/2019, KS KE, sp. Zn. 6CoPr/2/2019, Krajský súd Banská Bystsrica, sp. zn. 14Co/36/2022),\nv rozhodnutiach konajúcej sudkyne boli priznané náhrady od 4.300 Eur do 6.400 Eur, v individuálnom\nprípade 7.500 Eur (hoci zatiaľ neprávoplatné rozhodnutie Okresného súdu Zvolen sp.zn. 18C/89/2023).\nŽalobcom uplatnený nárok za rovnaké porušovanie jeho práv, za porovnateľné obdobie, vo výške\n6.332,99 Eur tak zjavne neprekračuje náhrady priznávané v obdobných veciach. Okrem toho súd vzal\ndo úvahy aj plynutie času, keďže nárok žalobcu je porovnávaný s minimálnymi mzdovými nárokmi v SR,\nje zrejmé, že plynutím času od doby predchádzajúcich rozhodnutí (spory sa vedú od roku 2015) došlo\nk zvyšovaniu minimálnej mzdy, ktorá sa odvíja od priemernej nominálnej mzdy zamestnanca za určený\nkalendárny rok, kedy napr. roku 2018 bola minimálna hodinová mzda v najnižšej triede 2,759 EUR,\nv roku 2024 je to 4,31 EUR. Z uvedeného je zrejmé, že aj odmena za prácu žalobcu plynutím času\nsa zvyšuje. Pokiaľ súd hodnotí individuálny nárok žalobcu, prihliada aj na okolnosť miesta a času jeho\nuplatnenia, je tak na mieste priznať vyšší nárok oproti predchádzajúcemu obdobiu. Zvlášť významné\nv danom prípade je aj to, že napriek stovkám právoplatných rozhodnutí súdov SR žalovaný doposiaľ\nneprijal žiadne opatrenie na nápravu daného dlhodobého protiprávneho stavu, z čoho možno vyvodiť\ntiež záver, že doposiaľ miernejšie náhrady nemali žiaden ev. len zanedbateľný vplyv na žalovaného\nz hľadiska toho, aby primerané odškodnenie zabezpečilo skutočnú ochranu žalobcu. Pokiaľ žalovaný\npoukázal na rozhodovanie v iných prípadoch nemajetkovej ujmy pri dopravných nehodách, keď bola\nspôsobená smrť (rozhodnutie z roku 2002) pri trestnom čine, keď bola spôsobená smrť (rozhodnutie\nz roku 1996), súd uvádza, že tieto prípady vzhľadom na odstup času a odlišné skutkové okolnosti nie\nje možné porovnať. Výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za smrť blízkej osoby neznamená\nocenenie hodnoty ľudského života, pretože tento má nevyčísliteľnú hodnotu, ale jej cieľom je určitá\nsatisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života poškodeného, v čom sa prejavuje\nindividuálnosť každého prípadu, ktorý súd hodnotí na základe individuálnych okolností každej veci\na každej osoby zvlášť. V tu prejednávanej veci nie je dobre možné porovnanie zásahu do práv žalobcu\noproti odškodneniu poškodených stratou blízkej osoby, hoci aj v danom prípade z hľadiska zásady\nrovnocennosti nemožno priznávať nepomerne vyššie náhrady ujmy. Súdu je známa rozhodovacia\nčinnosť ostatných súdov v tejto oblasti, či už z vlastnej činnosti tunajšieho súdu alebo rozhodnutia\niných súdov. Súd poukazuje napr. na rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 5Co/182/2013 z 24. 09.\n2013 – priznané manžel + dve deti: 3 x 10.000,-- Eur (úmrtie pri dopravnej nehode nárazom do auta\nstojaceho v kolóne na diaľnici), rozhodnutie Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/264/2013 z 28. 10. 2013\n– priznané manželke 20.000,-- Eur, dieťaťu 23.000,-- Eur, rodičom 2x 10.000,-- Eur (smrť chodca na\nprechode), rozsudok Krajský súd Banská Bystrica sp. zn. 12Co/465/2014 z 30. 07. 2015: priznané\nmanželke a deťom 3x 33.500,-- Eur, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/18/2016: priznané\nmanželovi a deťom 3x 23.000,-- Eur. Súd uvádza, že žalobcom uplatnená náhrada zjavne nevybočuje ani\nz rozsahu priznávaných náhrad za smrť spôsobenú pri dopravných nehodách, či náhrad priznávaných\nobetiam trestných činov. Rovnako žalovaný nepreukázal tvrdenie posune v právnom posúdení súdov\nSR obdobných nárokov ako je tu uplatnený nárok, či o zmene posúdenia takto uplatneného postupu\nvyčíslenia náhrady škody Krajským súdom Banská Bystrica, keď dôvodom žalovaným uvádzaných\nrozhodnutí boli iné procesné pochybenia prvoinštančného sudu (Okresný súd Lučenec). Nárok vyčíslený\nžalobcom tak súd považuje za primeraný a korektný. Napokon súd uvádza, že žalovaný sa vo všetkých\ndoposiaľ právoplatne priznaných nárokoch, a to aj spôsobom posúdeným ako v tomto prípade, ani\nraz nedomáhal preskúmania najvyššími súdnymi autoritami – NS SR, či ÚS SR. Uvedené skôr svedčí\no akceptovaní právnych záverov nižších súdov SR, preto súd v tomto konaní nevzhliadol žiaden dôvod\nna odklon od doposiaľ uplatňovanej súdnej praxe.\n11.9.\nŽalobca vykonal prepočet hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do\nfondu pracovného času v žalovanom období, pričom vychádzal z informácií a podkladov získaných od\nsvojho zamestnávateľa (dochádzkový systém), konkrétne v rozsahu 1952,48 hodín. Keďže žalovaný\nnerozporoval doklady predložené žalobcom, ani výpočet času určenej služobnej pohotovosti, uvedené\n\nsúd považoval za nesporné a vychádzal z takéhoto určenia. Takto stanovené hodiny žalobca, navrhol\nodškodniť odmenou, ktorá sa inak priznáva za výkon nariadenej pohotovosti podľa § 122 ods. 2\nZoHaZZ. Za uvedený čas mu bola priznaná odmena podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ, vyčíslil rozdiel\ntakejto odmeny, ktorý si uplatnil v celkovej výške 6.332,99 Eur. Vychádzajúc tak z určenia výšky\nnemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej v § 122 ods. 1 ZoHaZZ (15% alebo 30% peňažnej\nnáhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho\nroku) a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2 ZoHaZZ (vo výške 50% z prináležiacej hodinovej\nodmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) je v prípade odpracovanej\nslužobnej pohotovosti počas pracovných dní možné určiť výšku nemajetkovej ujmy ako súčin počtu\nodpracovaných hodín služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ za príslušný kalendárny\nmesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35% peňažnej náhrady z prináležiacej\nhodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50% - 15%) a v\nprípade odpracovanej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ za príslušný kalendárny mesiac\npríslušného kalendárneho roku v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v čase\npracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za\npríslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50% - 30%).\n11.10. Obdobie apríl 2021 – december 2021:\n(i) fond pracovného času predstavuje 11478,60 hodín;\n(ii) služobná pohotovosť určená v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 502,58 hodín;\n(iii) služobná pohotovosť nariadená v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 15,50 hodín,\n(iv) nadčasy 2,67 hodín.\nV období apríl 2021 – december 2021 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 502,58 hodín 15%-nej\nurčenej služobnej pohotovosti, za ktorú prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti služobného\nplatu za každú hodinu, a 35 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, za\nktorú prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu.\nPočet hodín\nodpracovanej\nurčenej\nslužobnej\npohotovosti\nza mesiac\n(§ 92 ods. 1\nZoHaZZ)\nUrčená\npohoto-vost\nspolu (15%\na 30%)\nHodinová\nsadzba\nRozdiel\n35%\n(medzi\nodmenou\nza\nnariadenú\na určenú\npohotovosť)\nRozdiel\n20% (medzi\nodmenou\nza\nnariadenú\na určenú\npohotovosť)\n\nNemajet-ková\nujma za\nmesiac za\n15%-nú\nurčenú\npohotovosť)\nNemajet-ková\nujma za\nmesiac za\n30%-nú\nurčenú\npohotovosť)\nNemajet-ková\nujma za\nmesiac spolu\n(15%-ná a\n30%-ná\npohotovosť)\n15%\n30%\n(hodín)\n(€)\n(€)\n(€)\n(€)\n(€)\n(€)\n2021\n4/2021\n49.00\n49.00\n8.5485\n2.9920\n1.7097\n146.6068\n0.0000\n146.6068\n5/2021\n35.00\n7.00\n42.00\n8.6091\n3.0132\n1.7218\n105.4615\n12.0527\n117.5142\n6/2021\n42.00\n42.00\n8.6091\n3.0132\n1.7218\n126.5538\n\n0.0000\n126.5538\n7/2021\n70.00\n70.00\n8.6091\n3.0133\n1,7218\n210.9230\n0.0000\n210.9230\n8/2021\n63.00\n63.00\n8.6091\n3.0132\n1.7218\n189.8307\n0.0000\n189.8307\n9/2021\n63.00\n63.00\n8.9000\n3.1150\n1.7800\n196,2450\n0.0000\n196.2450\n10/2021\n63.00\n63.00\n8.9000\n3.1150\n1,7800\n196.2450\n0,0000\n196.2450\n11/2021\n42.00\n7.00\n49.00\n8.9000\n3.1150\n1.7800\n130.8300\n12.4600\n143.2900\n12/2021\n54.58\n7.00\n61.58\n8.9000\n3.1150\n\n1.7800\n170.0167\n12.4600\n182.4767\nSpolu\n481.58\n21.00\n502.58\nNáhrada za ujmu\n1 472.71 €\n36.97 €\n1 509.68 €\nNemajetková ujma za služobnú pohotovosť v kalendárnom roku 2021 predstavuje spolu sumu 1.509,68\nEUR.\n11.11. Obdobie január 2022 - december 2022 :\ni. fond pracovného času 1937,50 hodín;\nii. určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 652,37 hodín;\niii. nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 41,58 hodín\niv. nadčasy 22,35 hodín.\nV období január 2022 až december 2022 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 652,37 hodín 15%-nej\nurčenej služobnej pohotovosti, za ktorú prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti služobného\nplatu za každú hodinu a 35 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, za\nktorú prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu.\nPočet hodín\nodpracovanej\nurčenej\nslužobnej\npohotovosti\nza mesiac\n(§ 92 ods. 1\nZoHaZZ)\nUrčená\npohoto-vosť\nspolu\n(15 % a\n30%)\nHodinová\nsadzba\nRozdiel\n35%\n(medzi\nodmenou\nza\nnariadenú\na určenú\npohotovosť)\nRozdiel\n20%\n(medzi\nodmenou\nza\nnariadenú\na určenú\n\npohotovosť)\nNemajet-ková\nujma za\nmesiac za\n15%-nú\nurčenú\npohotovosť)\nNemajet-ková\nujma za\nmesiac za\n30%-nú\nurčenú\npohotovosť)\nNemajet-ková\nujma za\nmesiac spolu\n(15%-ná a\n30%-ná\npohotovosť)\n15%\n30%\n(hodín)\n(€)\n(€)\n(€)\n(€)\n(€)\n(€)\n2022\n1/2022\n62.03\n62.03\n8.9394\n3.1288\n1.7879\n194.0788\n0.0000\n194.0788\n2/2022\n47.15\n47.15\n8.9394\n3.1288\n1.7879\n147.5224\n0.0000\n147.5224\n3/2022\n60.97\n60.97\n8.9394\n3.1288\n1.7879\n\n190.7623\n0.0000\n190.7623\n4/2022\n48.00\n8.00\n56.00\n8.9394\n3.1288\n1.7879\n150.1819\n14.3030\n164.4850\n5/2022\n64.00\n64.00\n8.9394\n3.1288\n1.7879\n200.2426\n0.0000\n200.2426\n6/2022\n48.00\n48.00\n8.9394\n3.1288\n1.7879\n150.1819\n0.0000\n150.1819\n7/2022\n72.00\n8.00\n80.00\n9.1545\n3.2041\n1.8309\n230.6934\n14.6472\n245.3406\n8/2022\n32.00\n33,00\n9.1545\n3.2041\n1.8309\n102.5304\n0.0000\n102.5304\n9/2022\n53.17\n53.17\n9.1545\n\n3.2041\n1.8309\n170.3607\n0.0000\n170.3607\n10/2022\n24.00\n24.00\n9.1545\n3.2041\n1.8309\n76.8978\n0.0000\n76.8978\n11/2022\n53.1 7\n53.17\n9.1545\n3.2041\n1.8309\n170.3607\n0.0000\n170.3607\n12/2022\n63.88\n8.00\n71.88\n9.1545\n3.2041\n1.8309\n204.6763\n14.6472\n219.3235\nSpolu\n628.37\n24.00\n652.37\nNáhrada za ujmu\n1988.49 €\n43.60 €\n2 032.09 €\nNemajetková ujma za služobnú pohotovosť v kalendárnom roku 2022 predstavuje spolu sumu 2.032,09\nEUR.\n11.12. Obdobie január 2023 - december 2023 :\n(i) fond pracovného času predstavuje 1951,50 hodín;\n(ii) služobná pohotovosť určená v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 665,11 hodín;\n(iii) služobná pohotovosť nariadená v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 0\nhodín,\niv. nadčasy 8,95 hodín.\nV období január 2023 až december 2023 vrátane podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 665,11 hodín\n15%-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti\nslužobného platu za každú hodinu a 48 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase služobného\npokoja, za ktorú prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu.\n\nPočet hodín\nodpracovanej\nurčenej\nslužobnej\npohotovosti za\nmesiac\n(§ 92 ods.1\nZoHaZZ)\nUrčená\npohoto-vosť\nspolu\n(18% a 30%)\nHodi-nová\nsadzba\nRozdiel\n35%\n(medzi\nodmenou\nza\nnariadenú\na určenú pohoto-vosť)\nRozdiel\n20%\n(medzi\nodmenou\nza\nnariade-nú\na určenú\npohoto-vosť)\nNemajet-ková\nujma za\nmesiac za\n15%-nú\nurčenú\npohoto-vosť)\nNemajet-ková\nujma za\nmesiac za\n30%-nú\nurčenú\npohoto-vosť)\nNemajet-ková\nujma za\nmesiac spolu\n(15% m a\n30%-ná\npohotovosť)\n15%\n30%\n(hodín)\n(€)\n(€)\n(€)\n(€)\n(€)\n\n(€)\n2023\n1/2023\n61.35\n61.35\n9.7121\n3.3992\n1.9424\n208.5431\n0.0000\n208.5431\n2/2023\n56.00\n56.00\n9.7121\n3.3992\n1.9424\n190.3572\n0.0000\n190.3572\n3/2023\n63.27\n63.27\n9.7121\n3.3992\n1.9424\n215.0696\n0.0000\n215.0696\n4/2023\n40.00\n8.00\n48.00\n9.7121\n3.3992\n1.9424\n135.9694\n15.5394\n151.5088\n5/2023\n40.00\n40.00\n9.7121\n3.3992\n1.9424\n135.9694\n0.0000\n135.9694\n6/2023\n56. 00\n56.00\n9.7121\n3.3992\n\n1.9424\n190.3572\n0.0000\n190.3572\n7/2023\n77.82\n77.82\n9.7121\n3.3992\n1.9424\n264.5285\n0.0000\n264.5285\n8/2023\n32.00\n32.00\n9.7121\n3.3992\n1.9424\n108.7755\n0.0000\n108.7755\n9/2023\n40.00\n40.00\n10.5000\n3.6750\n2.1000\n147.0000\n0.0000\n147.0000\n10/2023\n72.00\n72.00\n10.5000\n3.6750\n2.1000\n264.6000\n0.0000\n264.6000\n11/2023\n54.67\n54.67\n10.5000\n3.6750\n2.1000\n200.9123\n0.0000\n200.9123\n12/2023\n56.00\n8.00\n64.00\n\n10.5000\n3.6750\n2.1000\n205.8000\n16.8000\n222.6000\nSpolu\n649.11\n16.00\n665.11\nNáhrada za ujmu\n2 267.88 €\n32.34 €\n2 300.22 €\nNemajetková ujma za služobnú pohotovosť v kalendárnom roku 2023 predstavuje spolu sumu 2.300,22\nEUR.\n11.13. Obdobie január-február 2024 :\n(i) fond pracovného času predstavuje 329 hodín;\n(ii) služobná pohotovosť určená v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 132,42 hodín;\n(iii) služobná pohotovosť nariadená v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 0\nhodín,\niv. nadčasy 3,58 hodín.\nV období január-február 2024 vrátane podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 132,42 hodín 15%-nej\nurčenej služobnej pohotovosti, za ktorú prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti služobného\nplatu za každú hodinu a 8 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase služobného pokoja, za\nktorú prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu.\nPočet hodín\nodpracova-nej\nurčenej\nslužobnej\npohotovosti\nza mesiac\n(§ 92 ods. 1\nZoHaZZ)\nUrčená\npohoto-vosť\nspolu\n(15% a\n30%)\nHodi-nová\nsadzba\n35%\n(medzi\nodmenou\nza\nnariadenú\na určenú\npohoto-vosť)\nRozdiel\n20%\n(medzi\nodmenou\nza\nnariadenú\n\na určenú\npohoto-vosť)\nNemajet-ková\nujma za\nmesiac za\n15%-nú\nurčenú\npohotovosť)\nNemajet-ková\nujma za\nmesiac za\n30%-ná\nurčenú\npohotovosť)\nNemajetková\nujma za\nmesiac spolu\n(15%-ná a\n30%-ná\npohotovosť)\n15%\n30%\n(hodín)\n(€)\n(€)\n(€)\n(€)\n(€)\n(€)\n2024\n1/2024\n68.42\n68.42\n10.5939\n3.7079\n2.1188\n253.6921\n0.0000\n253.6921\n2/2024\n64.00\n64.00\n3.7079\n2.1188\n237.3034\n0.0000\n237.3034\nSpolu\n132.42\n0.00\n132.42\nNáhrada za ujmu\n\n491.00 €\n0.00 €\n491.00 €\nNemajetková ujma za služobnú pohotovosť za január - február roku 2023 predstavuje spolu sumu 491,-EUR.\n12. Na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení skutkového a právneho stavu súd dospel\nk jednoznačnému záveru, že nárok žalobcu na náhradu škody titulom porušenia komunitárneho práva\nneprevzatím resp. nesprávnym prevzatím Smernice do vnútroštátneho práva v oblasti právnej úpravy\nslužobného pomeru príslušníkov HaZZ, konkrétne do zákona o HaZZ, je v celom rozsahu daný čo do\ndôvodu a výšky, súd ho považuje za riadne preukázaný a preto žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel,\nžalovaný je povinný žalobcovi uhradiť priznaný nárok do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (§ 232\nods. 3 C.s.p.).\n13. O trovách konania rozhodoval súd podľa § 255 ods.1 C. s. p. a žalovanému uložil povinnosť nahradiť\nžalobcovi, ktorý bol v konaní plne úspešný, trovy konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania\nbude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník\n(§ 262 ods.2 C. s. p.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom\ntunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne v potrebnom počte vyhotovení.\nOdvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti\nodôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.\nV odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)\na čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ\nrozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.\nPodanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby\nsa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden\nrovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania\nna trovy toho, kto podanie urobil.\nOdvolanie možno odôvodniť len tým, že\na) neboli splnené procesné podmienky,\nb) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\nc) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,\nd) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,\ne) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,\nf) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,\ng) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie\nprostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo\nh) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\nOdvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na\npodanie odvolania.\nProstriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred\nsúdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak\na) sa týkajú procesných podmienok,\nb) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,\n\nc) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci alebo\nd) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.", "vazby": {"stav": {"sz": "17Co/134/2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "guid": "233be4af-dc92-4278-ace8-ae1e17946131:36a7c03a-5da7-47b3-8a32-2a839364678b", "datum": "2025-06-25", "vztah": "potvrdene"}}, "cituje": [{"guid": "d1fe1f39-9bd1-4289-ad2c-4ad2ea73412e:26a5be18-910d-47a7-9e58-0fe449e15fad", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:8311201982.1", "spisova_znacka": "3Cdo/18/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/18/2016 z 21. 6. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-06-21", "citacie_n": 139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:8311201982.1"}, {"guid": "97c84f21-4abd-4879-a893-3b8e687f7794:da0f4aa7-746e-4d64-86dd-6c863ca57252", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2024:3119202282.1", "spisova_znacka": "17Co/100/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/100/2023 z 31. 10. 2024", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2024-10-31", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2024:3119202282.1"}, {"guid": "c1c0115e-9f1d-4f02-a0a2-bcaaeb9256eb:599a584c-3ab2-4f63-8945-5fe13863da63", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2024:5422200925.1", "spisova_znacka": "9Co/20/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/20/2024 z 13. 8. 2024", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2024-08-13", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2024:5422200925.1"}, {"guid": "70d06607-73c1-4ca2-bde8-bcf1f2b1612b:bf2efd43-1a0c-4e26-aa92-c0007004cb76", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1720201584.2", "spisova_znacka": "5Co/85/2023", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/85/2023 z 25. 6. 2024", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2024-06-25", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1720201584.2"}, {"guid": "e48136d2-a609-4d6b-8776-a277a77585a3:b653457f-c44c-4042-b1f2-5ac910c25639", "ecli": null, "spisova_znacka": "11Co/26/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 11Co/26/2024 z 20. 3. 2024", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2024-03-20", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/e48136d2-a609-4d6b-8776-a277a77585a3:b653457f-c44c-4042-b1f2-5ac910c25639"}, {"guid": "826b3a42-1dcd-4e6c-bf72-5baaf54f7e9d:8b4ec306-0f81-4889-8f2a-0123d924e9ff", "ecli": null, "spisova_znacka": "2Co/86/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/86/2023 z 15. 2. 2024", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2024-02-15", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/826b3a42-1dcd-4e6c-bf72-5baaf54f7e9d:8b4ec306-0f81-4889-8f2a-0123d924e9ff"}, {"guid": "47a48a9d-0e9a-425b-947e-8b016fa5be77:5de0c9e7-3889-4f16-930f-6403a4ce37d9", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Co/82/2023", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/82/2023 z 13. 12. 2023", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2023-12-13", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/47a48a9d-0e9a-425b-947e-8b016fa5be77:5de0c9e7-3889-4f16-930f-6403a4ce37d9"}, {"guid": "417da959-41b8-47da-b8df-ec2c95f01f3a:6f850a8f-28e8-4a50-acfc-38669ffdb926", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Co/36/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/36/2022 z 14. 2. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-02-14", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/417da959-41b8-47da-b8df-ec2c95f01f3a:6f850a8f-28e8-4a50-acfc-38669ffdb926"}, {"guid": "b2e79226-94a4-4d00-925f-136d9a0583d5:79fea4fa-ac30-4110-a71e-549582b31ed7", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Co/7/2023", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co/7/2023 z 9. 2. 2023", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2023-02-09", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/b2e79226-94a4-4d00-925f-136d9a0583d5:79fea4fa-ac30-4110-a71e-549582b31ed7"}, {"guid": "2bd8b3c8-2f95-4938-b7e0-043b021d6707:c8038fd0-d1e4-444c-8af8-50a4f341cfd1", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/59/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/59/2022 z 14. 12. 2022", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2022-12-14", "citacie_n": 73, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/2bd8b3c8-2f95-4938-b7e0-043b021d6707:c8038fd0-d1e4-444c-8af8-50a4f341cfd1"}, {"guid": "9ea44cba-54e9-45b3-bf30-e0ff4ad75dcc:528e6ba6-58c2-4623-80f5-d5944941b498", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Co/129/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/129/2022 z 11. 10. 2022", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2022-10-11", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/9ea44cba-54e9-45b3-bf30-e0ff4ad75dcc:528e6ba6-58c2-4623-80f5-d5944941b498"}, {"guid": "2c7a9f62-9a6f-4c30-be21-d3d15d09d11d:26451d3d-e307-45ed-b374-50c8abf736cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/47/2022", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 17Co/47/2022 z 6. 10. 2022", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2022-10-06", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/2c7a9f62-9a6f-4c30-be21-d3d15d09d11d:26451d3d-e307-45ed-b374-50c8abf736cb"}, {"guid": "cd4c0cec-d21d-410f-aa33-c99faa33975b:4b368f1a-2ac3-46fd-828d-7c57c6cb7ab9", "ecli": null, "spisova_znacka": "11Co/26/2022", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/26/2022 z 29. 9. 2022", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2022-09-29", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/cd4c0cec-d21d-410f-aa33-c99faa33975b:4b368f1a-2ac3-46fd-828d-7c57c6cb7ab9"}, {"guid": "2793374c-6d03-4ca7-8c47-14517c56291e:f76bbb0a-29b5-4727-bfff-86661d4c24b6", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Co/102/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/102/2022 z 23. 8. 2022", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2022-08-23", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/2793374c-6d03-4ca7-8c47-14517c56291e:f76bbb0a-29b5-4727-bfff-86661d4c24b6"}, {"guid": "91f98945-dcad-4266-b20d-55fa0fd96c2a:f05e3fd6-1d96-4531-9248-4d8ed403980c", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Co/60/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/60/2022 z 31. 5. 2022", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2022-05-31", "citacie_n": 53, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/91f98945-dcad-4266-b20d-55fa0fd96c2a:f05e3fd6-1d96-4531-9248-4d8ed403980c"}, {"guid": "bbe8743b-e743-43f5-a45b-88ebc1f46d17:e572f8c2-6917-44bb-bba8-4051682d1ccc", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Co/35/2022", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/35/2022 z 29. 4. 2022", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2022-04-29", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/bbe8743b-e743-43f5-a45b-88ebc1f46d17:e572f8c2-6917-44bb-bba8-4051682d1ccc"}, {"guid": "f0dc0270-f0ac-4f9b-9da2-a7b123b66f9e:65fe79e7-2aec-49b3-aa04-c39dd9c1499a", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7216210447.2", "spisova_znacka": "11Co/222/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/222/2020 z 15. 12. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-12-15", "citacie_n": 48, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7216210447.2"}, {"guid": "a7d9ed37-de44-43bf-993e-746f5abcfa67:3ed874fb-c73e-464d-ad2e-af9b7c49646b", "ecli": null, "spisova_znacka": "11CoPr/1/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11CoPr/1/2020 z 28. 1. 2020", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2020-01-28", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/a7d9ed37-de44-43bf-993e-746f5abcfa67:3ed874fb-c73e-464d-ad2e-af9b7c49646b"}, {"guid": "894fbf14-7099-4cd3-8840-152d497d1584:6e424913-7deb-411d-87be-bf5aae0b765c", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2015:6310202152.2", "spisova_znacka": "12Co/465/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co/465/2014 z 29. 7. 2015", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2015-07-29", "citacie_n": 99, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6310202152.2"}, {"guid": "e3f47716-c425-4e8f-a6c3-b7d72d609456:d86fbcd1-48ab-49d5-800f-9f6eb09cec76", "ecli": null, "spisova_znacka": "9Co/330/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/330/2012 z 10. 4. 2014", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2014-04-10", "citacie_n": 70, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/e3f47716-c425-4e8f-a6c3-b7d72d609456:d86fbcd1-48ab-49d5-800f-9f6eb09cec76"}, {"guid": "520ebb65-fa79-454b-ad6e-3953264b19a9:cce98e25-9a02-4c64-97b0-10cb81f369c6", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2013:5611210995.3", "spisova_znacka": "8Co/264/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/264/2013 z 27. 10. 2013", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2013-10-27", "citacie_n": 105, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5611210995.3"}, {"guid": "95e6dfdb-69a4-4d0d-acda-c9f7dc6d43f0:ea60ee3d-1bd3-4828-92be-ed6ce2f9d88c", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2013:7211216809.1", "spisova_znacka": "5Co/182/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/182/2013 z 20. 10. 2013", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2013-10-20", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2013:7211216809.1"}, {"guid": "d5c5deed-32d8-49cc-af97-31c976b72ea3:cfc312a2-e407-49bb-9ab9-75c4921f02d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "25Co/18/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 25Co/18/2013 z 25. 9. 2013", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2013-09-25", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/d5c5deed-32d8-49cc-af97-31c976b72ea3:cfc312a2-e407-49bb-9ab9-75c4921f02d6"}, {"guid": "eacb3da3-803b-4a66-90d7-47257e95996f:5f3d7eea-cea7-4f2a-8f92-97ca07c72e93", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2012:1211229379.1", "spisova_znacka": "9Co/332/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/332/2012 z 30. 7. 2012", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2012-07-30", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2012:1211229379.1"}], "citovane_v": []}