Rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 13C/24/2024 z 17. 10. 2024
Citácia: rozsudok Okresného súdu Zvolen z 17. októbra 2024, sp. zn. 13C/24/2024, ECLI:SK:OSZV:2024:6724201670.4
Okresný súd Zvolen | 13C/24/2024 | ECLI:SK:OSZV:2024:6724201670.4 | 2024-10-17 | Rozsudok
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2551822a-5ffa-40d1-8d77-2751841ca639
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSZV:2024:6724201670.4

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Okresný súd Zvolen
13C/24/2024
6724201670
17. 10. 2024
JUDr. Juraj Lehotský
ECLI:SK:OSZV:2024:6724201670.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Zvolen v konaní pred sudcom JUDr. Jurajom Lehotským, v spore žalobcu A. B. C., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XXX, XXX XX C. D., právne zastúpený Advokátska kancelária BUGRI
s.r.o., Námestie SNP 14/23, 960 01 Zvolen, IČO: 56 434 995, proti žalovanému Slovenská republika,
v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova 2,
812 71 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, o zaplatenie 6.769,98 Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 6.769,98 Eur v lehote
do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100% do 15 dní od
právoplatnosti uznesenia súdu I. inštancie o výške náhrady trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca podal na tunajšom súde dňa 9.4.2024 žalobu, ktorou sa domáhal voči žalovanému náhrady
škody spôsobenej porušením práva Európskej únie z dôvodu nesprávnej, resp. neúplnej transpozície
Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 4.11.2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore,
za ktorú zodpovedá žalovaný na princípe absolútnej objektívnej zodpovednosti. Žalobca uviedol, že je
príslušníkom Hasičského a Záchranného zboru, pričom vykonáva štátnu službu v služobnej hodnosti
kapitán vo funkcii veliteľ čaty na hasičskej stanici v meste E..
„Služobný (pracovný) čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne (§ 86 ZoHaZZ) a to tým
spôsobom, že pracovná zmena sa skladá z výkonu služby, po ktorom nasleduje služobná pohotovosť
na pracovisku (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ – ďalej aj „určená služobná pohotovosť“).
V texte tejto žaloby sú pojmy „pracovný čas“ a „služobný čas“ používané ako synonymá, ktorých vecný
význam je rovnaký
Jedna pracovná (služobná) zmena hasiča sa teda skladá z:
1.) výkonu služby, a
2.) určenej služobnej pohotovosti.
Do konca roku 2021 boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7 hodín určenej
služobnej pohotovosti (t. j. v pomere 17/7), s účinnosťou od 01.01.2022 sú pracovné zmeny rozvrhnuté
na 16 hodín výkonu služby a 8 hodín služobnej pohotovosti (t. j. v pomere 16/8). Celkovo v rámci jednej
pracovnej zmeny strávim ako hasič na pracovisku sústavne minimálne 24 hodín.
Okrem určenej pohotovosti, ktorú odpracujem počas každej pracovnej zmeny, mi ako hasičovi môže byť
nariadená aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ
(ďalej aj „nariadená služobná pohotovosť“) a to napr. v prípade, ak je nevyhnutné zabezpečiť personálnu
obsadenosť v mieste výkonu služby v dôsledku absencie niektorého z kolegov, pri rozsiahlych požiaroch,

živelných pohromách resp. iných udalostiach vyžadujúcich zvýšený počet hasičov, na zastupovanie
kolegov, ktorí nemôžu nastúpiť do služby z dôvodu náhlych nepredvídateľných okolností a pod.
Obe služobné pohotovosti, či už určená služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, rovnako ako
ani nariadená služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ, sa nezapočítavajú do pracovného času
a výkon týchto služobných pohotovostí nie je rozlíšený ani na výplatnej páske za príslušný kalendárny
mesiac, kde je uvedený len súhrnný počet odpracovaných hodín služobnej pohotovosti.
Za vykonávanie určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ) je hasič odmeňovaný za každú
hodinu pohotovosti peňažnou náhradou vo výške 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného
platu (ak je služobná pohotovosť vykonávaná v bežný služobný deň), resp. peňažnou náhradou vo výške
30% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak je služobná pohotovosť vykonávaná
v deň služobného pokoja (v deň štátneho sviatku) – viď § 122 ods. 1 ZoHaZZ. Podľa výšky náhrady
poskytovanej za výkon pohotovosti, ktorá závisí od toho, či je pohotovosť vykonávaná v bežný služobný
deň alebo v deň služobného pokoja, je určená služobná pohotovosť rozlišovaná resp. označovaná aj
ako tzv. „15%-ná pohotovosť“ a „30%-ná pohotovosť“.
Samotný výkon služobnej pohotovosti je rozdelený na:
a) aktívnu časť služobnej pohotovosti – v prípade, ak je nahlásený výjazd (pri požiari, živelnej udalosti,
havárii a pod.) sa služobná pohotovosť mení na prácu nadčas, a
b) neaktívnu časť služobnej pohotovosti.
Určené služobné pohotovosti sú vykonávané počas nočných hodín. Do konca roka 2021 (v čase rozvrhu
pracovných zmien 17/7) boli služobné pohotovosti vykonávané v čase 22:30 – 05:30 hod., od začiatku
roka 2022 (pri rozvrhu pracovných zmien 16/8) sú služobné pohotovosti vykonávané v čase 22:00 –
06:00 hod.
V prípade, ak je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a ako hasiči sme vyslaní na zásah,
mení sa táto služobná pohotovosť na prácu nadčas. Keďže v mieste môjho výkonu služby na hasičskej
stanici vo E. sa (tak, ako na každej hasičskej stanici) striedajú 3 hasičské zmeny – čaty „A“, „B“ a „C“,
pracovný čas hasiča je rozvrhnutý tak, že každý tretí deň odslúži každá hasičská zmena minimálne 24
hodín a následne majú mať príslušníci v tejto zmene dva dni voľna. Ide teda o nerovnomerné rozvrhnutie
služobného času, ktorého časť pripadá na tzv. určenú služobnú pohotovosť (§ 86 ods. 2 ZoHaZZ v
spojení s § 92 ods. 1 ZoHaZZ).
Nakoľko sa striedajú tri hasičské zmeny – prvá čata „A“, druhá čata „B“ a tretia čata „C“, sú služobné
zmeny hasičov (t. j. pracovný čas) rozvrhnuté v zásade tak, že každý tretí deň hasič odslúži minimálne 24
hodín v rámci zmeny a následne má mať dva dni voľna na odpočinok. Vzhľadom na takéto rozvrhnutie
služobného času každá hasičská zmena mesačne odslúži aspoň 10 pracovných zmien, pričom v
niektorých mesiacoch je to až 11 zmien. V niektorých týždňoch hasiči odslúžia 2 zmeny týždenne (48
hodín) a v niektorých týždňoch na hasiča vyjdú 3 zmeny týždenne (72 hodín) a to v závislosti od toho, na
ktoré dni im pripadnú dni služobných zmien v týždni (v prípade, ak hasič má zmenu v pondelok, ďalšie
zmeny mu pripadnú na štvrtok a nedeľu, čo sú 3 zmeny v týždni).
Pri takto stanovenom rozvrhnutí služobného času má teda hasič stráviť v službe minimálne 240 hodín
(pri 10 zmenách za mesiac) až 264 hodín mesačne (pri 11 zmenách za mesiac). Do tohto rozsahu pritom
nie sú zahrnuté hodiny nadčasov, keďže častokrát sa stane, že pred koncom služby (napr. o 05:00 hod.
ráno) je vyhlásený poplach a je potrebné ísť vykonať výjazd k požiaru, ktorého hasenie trvá napr. 5 hodín
– v takomto prípade teda hasič strávi v práci v rámci jednej zmeny 29 hodín nepretržite).
Vzhľadom na uvedené, služobný čas hasiča je rozdelený tak, že každý hasič v zmenovej službe má za
rok (365 dní), pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň, odpracovať 121,67 zmenových
služieb (365 dní / 3 zmeny). Ročne je to teda priemerne 2920 odpracovaných hodín (121,67 zmenových
služieb x 24 hodinová služba).
S poukazom na vyššie opísané rozvrhnutie služobného času, ktorého súčasťou je aj určená služobná
pohotovosť vykonávaná v mieste výkonu služby (t. j. na hasičskej stanici), som v žalovanom období apríl
2021 – február 2024 vrátane, len v rámci samotnej určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)
priamo nadväzujúcej na výkon zmenovej služby (teda v tzv. 15%-nej a 30%-nej pohotovosti) odpracoval:
- v období od apríl 2021 do decembra 2021 vrátane: 406,36 hodín,
- v období od januára 2022 do decembra 2022 vrátane: 632,05 hodín,
- v období od januára 2023 do decembra 2023 vrátane: 584,81 hodín,
- v období od januára 2024 do februára 2024 vrátane: 133,90 hodín.
Za žalované obdobie od apríla 2021 do februára 2024 vrátane (t. j. od 01.04.2021 do 29.02.2024 - ďalej
aj „žalované obdobie“), som odpracoval spolu 1757,12 hodín určenej služobnej pohotovosti.
Za žalované obdobie som pritom celkovo odpracoval spolu 1759,12 hodín služobnej pohotovosti (z toho
1757,12 hodín určenej + 2 hodiny nariadenej), pričom žiadna z týchto odpracovaných hodín služobnej

pohotovosti mi nebola započítaná do pracovného času. Môj priemerný týždenný pracovný čas počas
celého žalovaného obdobia od apríla 2021 do februára 2024 vrátane, dosiahol najmenej 51,17 hodín
týždenne.
Dôkaz 2: Prehľadná tabuľka za žalované obdobie 04/2021 – 02/2024, z ktorej je zrejmý fond pracovného
času ako aj celkový počet hodín odslúženej služobnej pohotovosti
Dôkaz 3: Výplatné pásky za žalované obdobie 04/2021 – 02/2024, pričom v každej páske je uvedený aj
počet hodín služobnej pohotovosti na pracovisku a nadčasov za daný mesiac
Dôkaz 4: Mesačné výpisy Plánu služieb z dochádzkového systému SAP za žalované obdobie 04/2021
– 02/2024
Zdôrazňujem, že počas celého trvania služobnej pohotovosti, t. j. počas všetkých hodín, ktoré odslúžim
v rámci služobnej pohotovosti, sa ako hasič musím zdržiavať na pracovisku, t. j. na hasičskej stanici, z
tohto miesta sa nesmiem vzdialiť a musím byť vždy počas celej doby služobnej pohotovosti pripravený
na vykonanie zásahu. Ak je vyhlásený výjazd, vykonáva sa do 1 minúty od nahlásenia, pričom v tomto
čase (1 minúty) musí hasičské vozidlo vyraziť z hasičskej stanice na výjazd. Preto musím byť počas
celej služobnej pohotovosti oblečený v služobnej rovnošate a musím byť fyzicky aj psychicky pripravený
okamžite vykonať výjazd na miesto určenia. Teda aj napriek tomu, že časť služobnej pohotovosti tvorí
aj tzv. „neaktívna časť“, počas ktorej hasiči čakajú na vyhlásenie výjazdu, tak aj tento časový úsek som
povinný tráviť na pracovisku, z ktorého sa nesmiem vzdialiť a po celý čas trvania služobnej pohotovosti
musím byť okamžite pripravený poskytnúť zamestnávateľovi svoje služby – vykonať služobný zákrok.
Napriek uvedeným skutočnostiam sa však služobná pohotovosť (t. j. všetky hodiny „neaktívnej časti“
služobnej pohotovosti) nezapočítava do pracovného času a teda tieto odpracované hodiny nie sú
považované za pracovný (odpracovaný) čas! Zjednodušene povedané, napriek tomu, že v práci strávim
v rámci každej jednej zmeny minimálne 24 hodín, tak v súčasnosti 8 hodín z tohto času (do konca roku
2021 to bolo 7 hodín), ktoré strávim na pracovisku vždy pripravený na výkon práce, nie je považovaných
za pracovný čas!
Táto skutočnosť sa v praxi prejavuje tak, že napr. v mesiaci apríl 2021 sa v mojom fonde pracovného
času uvádza počet hodín 170, avšak tento údaj nezohľadňuje ďalších 63 hodín odpracovanej služobnej
pohotovosti. Z takto nereálne vykazovaného fondu pracovného času, ktorý reálne nezohľadňuje
odslúženú služobnú pohotovosť sa potom javí, že môj priemerný týždenný pracovný čas neprekračuje
48 hodín, čo je však pravidelne v absolútnom rozpore so skutočnosťou. Keďže sa vo fonde pracovného
času pracovná pohotovosť nezohľadňuje, tak ak vychádzame z deklarovaného počtu hodín vo fonde
pracovného času, potom sa javí, že za mesiac apríl 2021 bol môj priemerný týždenný pracovný čas len
39,63 hodín (170 hodín za mesiac : 4,29 týždňa = priemer 39,63 hodín za týždeň), avšak v skutočnosti
bol môj priemerný týždenný pracovný čas 54,31 hodín (celkovo spolu so započítaním odpracovaných
pohotovostí spolu 233 hodín za mesiac : 4,29 týždňa = 54,31 hodín za týždeň), nie teda 39,63 hodín
za týždeň, ako je to formálne vykazované vo fonde pracovného času a ako je to deklarované aj mojim
služobným úradom - Hasičským a záchranným zborom.
Vzhľadom na údaje vyplývajúce z priložených listinných dôkazov (viď Dôkaz 2 a Dôkaz 3) a prepočty
podrobne uvedené v odsekoch 38 – 41 tejto žaloby je zrejmé, že môj priemerný týždenný pracovný
čas počas žalovaného obdobia pravidelne značne presahoval nielen 40 hodinový týždenný služobný
čas príslušníka HaZZ tak, ako to ustanovuje § 85 ods. 2 ZoHaZZ (teda vnútroštátna právna úprava),
ale aj maximálne prípustný priemerný týždenný pracovný čas v dĺžke 48 hodín tak, ako to ustanovuje
článok 6 písm. b) Smernice (teda právo Európskej únie). K tejto skutočnosti pritom dochádza v priamom
dôsledku skutočnosti, že žiadna z hodín odpracovanej služobnej pohotovosti mi nie je započítavaná
do fondu pracovného času, keďže vnútroštátna právna úprava v ZoHaZZ služobnú pohotovosť hasičov
nepovažuje za služobný (pracovný) čas, čo je v rozpore s článkom 2 ods. 1 Smernice a konštantnou
judikatúrou Súdneho dvora. Priemerná dĺžka týždenného pracovného času, ktorú hasiči pri uvedenom
rozvrhovaní ich pracovného času odpracujú, tak pravidelne zásadne prekračuje nielen dĺžku týždenného
pracovného času stanovenú ZoHaZZ a kolektívnymi zmluvami, ale aj Smernicou stanovenú maximálnu
hranicu priemerného týždenného pracovného času.“
1.1. Smernica predstavuje normu komunitárneho práva, ktorú je Slovenská republika ako členský štát
Európskej únie povinná dodržiavať. Vychádza sa zo zásady prednosti komunitárneho práva, t. j. že
právne predpisy Európskej únie majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi členských štátov. Na
základe princípu prednosti komunitárneho práva a jeho priameho účinku je založená zodpovednosť
členského štátu v prípade jeho chybnej aplikácie, alebo opomenutia aplikácie, pričom osoby, ktoré sú
takýmto konaním poškodené, sa môžu voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Zodpovednosť
štátu je absolútna a objektívna, členský štát sa nemôže za žiadnych okolností zbaviť zodpovednosti,

ani sa z nej exkulpovať. Povinnosť súdov Slovenskej republiky dodržiavať komunitárne právo je
explicitne zakotvená v Ústave Slovenskej republiky článok 144 ods. 1 a článok 7 ods. 2, ods.5.
Takéto posudzovanie vyplýva aj z konštantnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok
C-106/77 zo dňa 9. 3. 1978, rozsudok C-429/09 zo dňa 25. 11. 2010). Žalobca tvrdil, že ním spomínaná
smernica nebola správne (resp. vôbec v časti) transponovaná do právneho poriadku SR, konkrétne do
ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., čím sú ustanovenia tohto zákona v rozpore s článkom 6 písm.
b Smernice. Aktuálne znenie zákona o HaZZ umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť služobný čas
príslušníka HaZZ tak, že tento pravidelne de facto sústavne prekračuje smernicou stanovený maximálny
48 hodinový týždenný pracovný čas. Základný problém je v obsahu pojmu pracovný čas tak, ako ho
stanovuje smernica a judikatúra súdneho dvora, oproti úprave v zákone o HaZZ. V článku 2 Smernice
je vymedzený pojem pracovného času ako akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi
predpismi a / alebo praxou. Čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Súdny
dvor vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že čas pracovnej (služobnej) pohotovosti treba v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času. Rozhodujúcim
faktorom pre záver naplnenia pojmu „pracovný čas“ je skutočnosť, že pracovník je povinný byť prítomný
na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby (rozsudok súdneho
dvora C-397/1, C-14/04). Rovnaké závery boli prijaté v rozhodnutiach súdneho dvora týkajúce sa priamo
práce hasičov (C-518/15). V ustanoveniach § 85 ods. l, 2 zákona o HaZZ je vymedzený služobný čas ako
časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Služobný
čas príslušníka je 40 hod týždenne. V ďalších ustanoveniach § 86 až § 94 zákona o HaZZ vymedzuje
pojmy nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok
medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba
nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Zo žiadneho ustanovenia zákona však nevyplýva, že by
služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného
času a v skutočnosti sa tak čas služobnej pohotovosti nezapočítava do pracovného času príslušníka
HaZZ. Tu je zjavný rozdiel medzi zákonom o HaZZ a všeobecným pracovnoprávnym predpisom, a to
Zákonníkom práce, ktorý v § 96 ods. 2 výslovne ustanovuje, že čas, počas ktorého sa zamestnanec
zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť
pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Táto právna úprava Zákonníka práce však
nie je aplikovateľná na služobný pomer príslušníka HaZZ. Keďže zákon o HaZZ nepovažuje služobnú
pohotovosť hasičov za súčasť ich služobného času, v tejto skutočnosti spočíva rozpor zákona o HaZZ
s komunitárnym právom ust. čl.2 ods. 1 Smernice, ako aj judikatúrou súdneho dvora. Smernica pritom
neumožňuje, aby členské štáty prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, než ako je definícia tohto pojmu
obsiahnutá v Smernici. Článok 6 písm. b) Smernice predstavuje pravidlo sociálneho práva Európskej
únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou
požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom
povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou
je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy ako aj pracovnú (služobnú) pohotovosť a od ktorej sa
nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu
došlo so súhlasom dotknutého pracovníka. Súdny dvor pritom už opakovane rozhodol, že členské štáty
nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice tak, že uplatnenie tohto
nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu,
budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Vzhľadom však na účelové
oddelenie služobnej pohotovosti od služobného (pracovného) času, kedy služobná pohotovosť nie je
započítavaná do fondu pracovného času, sa potom formálne z hľadiska vykazovania fondu pracovného
času javí, že služobný čas neprekračuje 48 hodín týždenne. Služobná pohotovosť, ktorá je žalobcovi
nariaďovaná a ktorú odpracuje v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy, nie je považovaná za súčasť
jeho služobného času. Inak povedané, ak by zákon o HaZZ pojem služobný čas v súlade s judikatúrou
súdneho dvora zahŕňal aj služobnú pohotovosť, bez akýchkoľvek pochybností z formálneho hľadiska by
služobný čas hasičov prekračoval 48 hodín týždenne. Je teda možné jednoznačne a bez pochybností
uzavrieť, že vnútroštátna právna úprava v zákone č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore je
v rozpore s článkom 2 ods. 1 a článkom 6 písm. b) Smernice. Zo skutkového stavu opísaného v žalobe
a z priložených listinných dôkazov je zároveň preukázané, že žalobcov priemerný týždenný pracovný
čas za žalované obdobie apríl 2021 – február 2024 vrátane, predstavuje 51,60 hodín týždenne, čo
je nepochybne viac, než ktorý čas ako maximálny týždenný pracovný čas povoľuje článok 6 písm. b)
Smernice. Je teda zjavné, že žalobcove právo vyplývajúce z ustanovenia článku 6 písm. b) Smernice
bolo a naďalej je pravidelne porušované.

1.2.
Pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore, z rozsudku Súdneho dvora C-429/09 zo
dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß jednoznačne vyplýva, že článok 6 písm. b) Smernice má priamy
účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi
súdmi. Je nepochybné, že ako jednotlivec sa touto žalobou môže voči žalovanému štátu domáhať
náhrady škody vzniknutej mu porušením úniového práva, a teda jeho aktívna vecná legitimácia v tomto
konaní je jednoznačne daná. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, tu je potrebné vziať na
zreteľ ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené
jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých
je Únia založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to
bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán
má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Podľa judikatúry
Súdneho dvora môže náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny
subjekt, ale aj samotný štát, pričom právo Únie nijako nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť
verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má
samotný členský štát. Pasívne vecne legitimovaným subjektom v takomto konaní je teda štát –
Slovenská republika. V mene žalovaného Slovenskej republiky koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán,
do pôsobnosti ktorého spadá Hasičský a záchranný zbor, ministerstvo bolo tiež garantom právnej
úpravy, zákon č. 315/2001 Z. z.
1.3. Súdny dvor vo svojej judikatúre konštantne uvádza, že poškodený jednotlivec má právo na náhradu
škody porušením úniového práva zo strany štátu v prípade, ak sú splnené 3 podmienky: a/ cieľom
porušenej právnej normy únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, b/
existencia škody, c/ priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou. Ak sú splnené všetky
3 uvedené podmienky, je štát povinný napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva
upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu. K splneniu prvej podmienky žalobca uviedol, že
článok 6 písm. b Smernice stanovuje minimálnu požiadavku na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia
pri práci tým, že stanovuje povinnosť členským štátom ustanoviť maximálnu 48-hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas, ktorá zahŕňa aj nadčasy. S poukazom na § 2 ods. 1 Smernice sa
od tejto povinnosti nemožno odchýliť, ak ide o také činnosti, akou je činnosť hasičov, a to ani vtedy,
ak by k prekročeniu 48 hodinovej hranice došlo so súhlasom dotknutého pracovníka. Je tak zjavné
a nepochybné, že cieľom smernice je priznať právo jednotlivcovi – pracovníkovi. Z judikatúry súdneho
dvora vyplýva, že vždy a v každom jednotlivom prípade sa porušenie práva únie považuje za dostatočne
závažné, ak je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora v danej oblasti. Žalobca poukázal na ním
citované rozhodnutia súdneho dvora, s ktorými je aktuálna právna úprava zákona o HaZZ v zjavnom
rozpore. Dospel jednoznačne k záveru, že je splnená aj podmienka dostatočnej závažnosti porušovania
právnej normy únie. K existencii škody žalobca uviedol, že Smernica samotná neobsahuje ustanovenia
týkajúce sa procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení, rovnako neobsahuje ani kritériá
zakotvujúce spôsob určenia výšky nároku na náhradu škody. Podmienky náhrady škody stanovené
vo vnútroštátnej právnej úprave nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných
vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli
k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). Náhrada
škody musí spĺňať aj požiadavku primeranosti (rozsudok súdneho dvora vo veci Brasserie du pecheur a
Factortame). Náš právny poriadok neobsahuje žiadne konkrétne ustanovenia pre posúdenie a určenie
výšky náhrady škody, ktorá vznikla porušením práva únie. Subsidiárne sa tak má použiť vnútroštátne
právo pri zachovaní princípu ekvivalencie a efektivity. Žalobca tak pri posudzovaní nároku na náhradu
škody poukazuje na analogické použitie ustanovení slovenského právneho poriadku obsahom a účelom
najbližšie, t. j. § 11 až 13 Občianskeho zákonníka. Žalobca uviedol, že vzhľadom na skutkový stav
opísaný v žaloby je zrejmé, že dlhoročne a fakticky sústavne dochádza k porušovaniu osobnostných práv
žalobcu na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity spočívajúce v porušení práva na primeranú
dobu odpočinku, ako aj k porušeniu práva na súkromie a rodinný život a to všetko v príčinnej súvislosti
s tým, že v dôsledku nezapočítania odpracovaných hodín služobnej pohotovosti do pracovného času
pravidelne odpracoval viac, než pripúšťa článok 6 písm. b) Smernice. Jeho osobnostné práva sú pritom
v dôsledku uvedeného porušované sústavne a dlhoročne, nielen teda počas žalovaného obdobia. Práca
hasiča je pritom veľmi zodpovednou prácou, ktorú vníma ako poslanie. Pri svojej práci neraz nasadzuje
svoj vlastný život, preto o to viac nevyhnutne a dôvodne potrebuje dostatočný odpočinok po práci na
regeneráciu fyzických a psychických síl, čoho sa mu však v dôsledku sústavného porušovania práva na
primeranú dobu odpočinku nedostáva. Prichádza o čas, ktorý by inak chcel venovať najmä svojej rodine
či iným aktivitám nesúvisiacim s pracovným zaradením. Poukázal na to, že bežne odpracuje približne 5
až 8 hodín nad rámec maximálneho 48-hodinového týždenného pracovného času, mnohokrát však aj

oveľa dlhšie. Nie sú žiadnou výnimkou ani týždne, kedy plnením pracovných povinností strávi 80 – 100
hodín za týždeň, kde takáto situácia nastáva vtedy, ak na daný týždeň mu vyjdú 3 zmeny a k tomu naviac
ešte nejaké pravidelné školenie resp. opakované preškoľovanie, kurz čí výcvik. Niektoré výcviky pritom
trvajú aj týždeň a to mimo domova (napr. vo výcvikovom centre HaZZ na Lešti), a v takéto obdobia je
so svojou rodinou absolútne minimálne. Povinné výcviky, kurzy a školenia (ktoré sa cyklicky opakujú)
sú pritom spravidla vykonávané mimo služobného času, teda práve v čase 2 dní medzi zmenami, ktoré
by mali predstavovať voľno po práci. Ako hasič slúžiaci v minimálne 24 hodinovej zmene pracuje v
režime „od rána do rána“ a má teda v porovnaní s bežnými ľuďmi úplne prevrátený spánkový režim a
narušený nočný spánok. Deň, kedy sa ráno vracia zo služby a ktorý má byť jedným z 2 voľných dní medzi
služobnými zmenami, častokrát venuje len nevyhnutnej regenerácii značného vyčerpania a nevyspatosti
tak, aby nasledujúci deň bol schopný znova plnohodnotne fungovať v bežnom živote. A práve medzi
zmenami musí častokrát absolvovať aj rôzne povinné školenia, prípadne je povolaný do tzv. nariadenej
služobnej pohotovosti a teda častokrát ani tie 2 dni voľna medzi pracovnými zmenami reálne nemá. Tým,
že služobný čas zásahových hasičov je nastavený a porovnávaný s tzv. dennými príslušníkmi HaZZ (ktorí
nevykonávajú zásahovú činnosť), ktorých pracovný čas je rovnomerne rozvrhnutý na 40 hodín týždenne
a 5 pracovných dní. Napriek tomu, že je hasič v práci reálne podstatne dlhšie, ak napr. hasič odpracuje
v mesiaci „len“ 9 zmien (a na pracovisku tak strávi minimálne 9 x 24, teda 216 hodín), vykázaných
mu je len 9 x 16 = 144, čo znamená chýbajúcich 16 hodín do 160 hodinového fondu pracovného
času, takže mu formálne chýbajú „neodpracované“ hodiny na splnenie fondu pracovného času. Tieto
„chýbajúce“ hodiny následne musí hasič buď prísť dopracovať, alebo sa tieto „neodpracované“ hodiny
vykompenzujú náhradným voľnom, ktoré hasič dostane za tie hodiny, ktoré strávi na kurzoch, výcvikoch
či školeniach, na ktorých sa zúčastňuje spravidla v čase jeho medzizmenového voľna. V takomto prípade
teda v skutočnosti žiadne reálne „náhradné voľno“ nečerpá. Okrem toho, aj vo všeobecnosti môže
len zriedkavo čerpať náhradné voľno vtedy, kedy sám chce, keďže sa musí prispôsobovať fungovaniu
hasičských zmien, ktoré fungujú na tzv. minimálnych stavoch (7 príslušníkov je plný stav zmeny, avšak
podľa pokynov sa slúži na minimálnom stave zmeny v počet 5 príslušníkov, teda 2-ja príslušníci musia
čerpať buď náhradné voľno alebo dovolenku). To potom znamená, že náhradné voľno čerpá nie vtedy,
kedy sám chce, ale spravidla podľa toho, aby na zmene v daný deň pracovali len 5 príslušníci a zvyšní
členovia zmeny musia zostať doma. Takéto fungovanie a prioritné čerpanie „náhradného voľna“ má
potom zároveň vplyv aj na možnosť čerpania dovoleniek, ktoré reálne nestíha vyčerpať a pravidelne
ich prenáša do ďalších rokov, ev. je nútený ich častokrát čerpať vtedy, kedy ich reálne nepotrebuje.
Skutočnosť, že v práci dlhoročne trávi neprimerane dlhý čas, má značne nepriaznivý vplyv na kvalitu jeho
súkromného života a nevyhnutne sa dotýka nielen jeho samotného, ale aj jeho najbližších. Prichádzam
totiž o ten čas, ktorý by inak (pri dodržiavaní rozsahu pracovného času či už podľa ZoHaZZ, alebo
„aspoň“ podľa Smernice) bol jeho voľným časom a ktorý by tak mohol venovať svojej rodine a najbližším,
priateľom, voľnočasovým aktivitám či akokoľvek inak podľa vlastného rozhodnutia, je tak porušované
jeho základné právo na ochranu súkromia a rodinného života. Tento čas mu už nikto nevráti a žalovaná
náhrada škody v podobe nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje len čiastočnú náhradu utrpenej
ujmy. Nie je možné odo neho (ale ani od jeho kolegov) spravodlivo požadovať, aby tento stav ďalej
znášali bez akéhokoľvek odškodnenia o to viac, že žalovaný o tomto protiprávnom stave už aspoň 10
rokov objektívne vie, a to z niekoľkých stoviek súdnych rozhodnutí v takýchto sporoch. Napriek tomu
žalovaný doposiaľ nič nespravil pre to, aby tento protiprávny stav odstránil, práve naopak, zjavne ho
naďalej vedome udržiava. Žalobca poukázal aj na právny názor Najvyššieho súdu ČR, ktorý v rozsudku
sp. zn. 30Cdo/2865/2015 zo dňa 20.01.2016, že v prípade dokazovania nemajetkovej ujmy v obdobných
prípadoch je na priznanie nároku podstatné posúdenie, či by takú ujmu, o ktorú v tomto prípade ide,
ako zásadnú ujmu pociťovala aj iná osoba v obdobnom postavení. F., ktorú prekračovaním maximálnej
hranice pracovného času trpí žalobca, by ako zásadne negatívnu ujmu na svojich osobnostných právach
pociťoval absolútne každý, kto by sa nachádzal v takejto pozícii. Dostatok voľného času nielen na
fyzický odpočinok, ale aj na možnosť trávenia času so svojimi najbližšími, či iné aktivity má totiž
nepochybne zásadný vplyv na to, ako kvalitne jednotlivec prežíva svoj každodenný život, špecificky,
ak vykonáva tak náročnú prácu, akou práca zásahového hasiča nepochybne je. V danom prípade
porušovaním článku 6 písm. b) Smernice je porušované aj základné právo na ochranu zdravia, ktoré
je ako jedno z najvýznamnejších osobnostných práv zakotvených v Ústave (čl.40 ÚSR). Zároveň však
porušovaním Smernice dochádza aj k porušovania základného práva na spravodlivé a uspokojujúce
pracovné podmienky, ktoré rovnako zakotvuje Ústava (čl. 36 ÚSR). Vzhľadom na uvedené skutočnosti,
vychádzajúc z povahy škody, ktorá má v tomto prípade nemajetkovú povahu (strata času odpočinku a
s tým súvisiace porušenia práva na ochranu zdravia, súkromia a rodinného života), je v slovenskom
právnom poriadku nutné analogicky použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej

osoby podľa ustanovení § 11 – 13 Občianskeho zákonníka, keďže tieto ustanovenia upravujú vzťahy
obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody porušením úniového práva ako je to v tomto prípade.
S poukazom na uvedené skutočnosti je splnená aj druhá podmienka nároku na náhradu škody, ktorou
je vznik škody resp. ujmy, pričom táto má v podmienkach slovenského právneho poriadku pri použití
analógie povahu nemajetkovej ujmy, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Napokon pokiaľ ide o
tretiu podmienku, ktorou je existencia príčinnej súvislosti medzi porušením článku 6 písm. b) Smernice
a škodou vo forme nemajetkovej ujmy, aj túto považuje za naplnenú. Ak by totiž žalovaný správne
prebral ustanovenia článku 2 ods. 1 a článku 6 písm. b) Smernice do zákona č. 315/2001 Z. z.
o Hasičskom a záchrannom zbore, resp. ak by boli tieto ustanovenia z materiálnej stránky v praxi
dodržiavané, nedochádzalo by k porušovaniu práva na maximálny 48 - hodinový týždenný pracovný čas
a teda nedošlo by ani k strate času odpočinku, na ktorý by žalobca mal nárok, ak by bol maximálny
týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením Smernice dodržaný. Nemožno pritom opomenúť
ani nedodržiavanie a ešte zásadnejšie je prekračovanie vnútroštátnej právnej úpravy pracovného času
hasičov, kedy § 85 ods. 2 ZoHaZZ stanovuje 40 – hodinový pracovný čas hasičov a podľa Kolektívnych
zmlúv vyššieho stupňa pre príslušníkov HaZZ na rok 2021 mal byť služobný čas príslušníka 38 hodín
týždenne a následne v rokoch 2022, 2023 a 2024 služobný čas 37,5 hodín týždenne.
1.4.
Pri vyčíslení výšky škody žalobca vychádzal z ustanovení peňažných náhrad za služobnú
pohotovosť § 122 ods. 1, 2 zákona o HaZZ. Za odpracované hodiny tzv. určenej služobnej pohotovosti je
mu uhrádzaná peňažná náhrada (nie teda „mzda“ resp. „služobný plat“, čo taktiež nepriamo potvrdzuje,
že služobná pohotovosť nie je považovaná za pracovný čas) vo výške 15% zo sumy, ktorou je
príslušná časť služobného platu (t. j. 15% z hodinovej mzdy). Práve hodiny tzv. určenej služobnej
pohotovosti sú tým časom, ktorý odpracuje v rámci každej 24 hodinovej služby v súčasnosti v čase
od 22:00 do 06:00 hod. (resp. do konca roka 2021 to bolo v čase od 22:30 do 05:30 hod.) a tieto
hodiny mu nie sú započítavané do služobného času. Od určenej služobnej pohotovosti sa nariadená
služobná pohotovosť odlišuje tým, že príslušník HaZZ je na výkon služby privolaný mimo rozpisu
svojich pravidelných služobných zmien a to spravidla z domu. Základný rozdiel je v tom, že zatiaľ
čo určenú služobnú pohotovosť hasič vykonáva v rámci každej jednej pracovnej zmeny a nachádza
sa v práci na hasičskej stanici, na výkon nariadenej pohotovosti je privolaný do služby mimo svojho
bežného služobného času a to spravidla v čase, keď sa nachádza v domácom prostredí príp. inde
(avšak mimo miesta výkonu služby). Za výkon takejto nariadenej pohotovosti sa poskytuje vyššia
peňažná náhrada, než za výkon určenej služobnej pohotovosti. Tento postup vyčíslenia z hľadiska
analógie iuris žalobca považoval za najbližšie prejednávanej veci, výšku nemajetkovej ujmy je potrebné
určiť spôsobom, ktorý najviac a najlepšie zohľadňuje okolnosti, za ktorých táto ujma vznikla. Hodiny
služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli započítané do služobného času, je možné analogicky posúdiť
ako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času (čo je práve rozdiel medzi určenou služobnou
pohotovosťou podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadenou služobnou pohotovosťou podľa § 92 ods. 2
ZoHaZZ), keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu jeho práv nedochádzalo.
Primeranú náhradu škody v tomto prípade predstavuje rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou
v § 122 ods. 1 ZoHaZZ a peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, a to za
každú jednu odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti počas žalovaného obdobia. Výšku nemajetkovej
ujmy tak žalobca určil ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti za príslušný
kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej náhrady
z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka (50
% - 15 %) a v prípade odpracovania služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, ako súčin
odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady
z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50
% - 30 %). Primeraná náhrada škody tak predstavuje rozdiel medzi výškou náhrady pri nariadenej
služobnej pohotovosti a výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť. Takýto spôsob výpočtu škody
spĺňa odškodňovaciu úlohu, je v súlade s judikatúrou súdneho dvora a zároveň spĺňa aj požiadavku
primeranosti, pričom nie je sumou neprimerane vysokou. V súvislosti s posudzovaním primeranosti tohto
nároku poukázal na už v súčasnosti ustálenú rozhodovaciu prax súdov o takej žalobe, akou je aj táto
žaloba. Tu žalovaný nárok je stanovený identickým spôsobom výpočtu, aký uplatnil za predchádzajúce
žalované obdobie a s ktorého legitímnosťou a primeranosťou sa stotožnil tak prvoinštančný, ako aj
následne odvolací súd. Poznajúc argumentáciu žalovaného z predchádzajúceho sporu aj tu žalobca
zdôraznil, že žalobou si neuplatňuje mzdový nárok, ale domáha sa náhrady škody porušením úniového
práva a spôsob výpočtu výšky škody použil výlučne z dôvodu neexistencie právnej úpravy, ktorá by
presne stanovovala spôsob výpočtu náhrady škody v takýchto prípadoch. Žalobca ďalej poukázal na
to, že jednotlivé dielčie nároky vznikali postupne, osobitne za každý mesiac, v ktorom boli jeho práva

porušované, ku dňu splatnosti každej mesačnej mzdy. Rozhodujúcim momentom vzniku jeho ujmy je tak
výplatný termín. U príslušníkov HaZZ je mzda splatná vždy k 10-dňu nasledujúceho mesiaca. Splatnosť
mzdy za mesiac apríl 2021 nastala dňa 10.05.2021, splatnosť mzdy za mesiac máj 2021 nastala dňa
10.06.2021 atď. Vzhľadom k všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe vyplývajúcej z ustanovenia § 101
Občianskeho zákonníka si preto touto žalobou uplatňuje nárok spätne za obdobie 3 rokov pred podaním
tejto žaloby, a to počínajúc splatnosťou mzdy za mesiac apríl 2021 (ktorá nastala 10.05.2021) až po
február 2024 vrátane. Týmto postupom žalobca následne matematicky vyčíslil celkovú náhradu škody
vo forme nemajetkovej ujmy za žalované obdobie mesiac apríl 2021 až február 2024 vrátane (t. j. od
01.04.2021 do 29.02.2024), teda pri odpracovaných hodinách určenej služobnej pohotovosti podľa §
92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 1757,12 hodín predstavuje súhrnne sumu vo výške 6.769,98 Eur, ktorej
zaplatenia sa voči žalovanému domáha.
2. Žalovaný sa písomne vyjadril k predmetnej žalobe a vo svojom písomnom vyjadrení okrem iného
uviedol, že nesúhlasí s podanou žalobou a žiadal ju v celom rozsahu zamietnuť.
Smernica 2003/88/ES upravujúca minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre
organizáciu pracovného času bola transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem iného
zákonom č. 315/2001 Z. z., čo je uvedené aj v transpozičnej prílohe č. 4 zákona pod bodom 5.
Žalobca konštatuje, že malo dôjsť k nesprávnej transpozícii Smernice 2003/88/ES do zákona č.
315/2001 Z. z., podľa ktorého sa podľa žalobcu doba služobnej pohotovosti nezapočítava do týždenného
pracovného času hasičov. Podľa žalovaného však takéto tvrdenia žalobcu nie sú opodstatnené. V
zmysle článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je pracovným (služobným) časom akýkoľvek čas, počas
ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti
v súlade so vnútroštátnymi právnymi predpismi. Zmysel článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je
transponovaný v štvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z. z. v ustanoveniach § 85 a nasl. upravujúcich
služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku. Predmetné ustanovenia
definujú služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru ako časový úsek, v ktorom príslušník
vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňujú rozvrhnúť služobný čas
aj nerovnomerne a súčasne jasne definujú pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie
štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z.
jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej
služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby,
ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného
času podľa § 91 zákona č. 315/2001 Z. z. a štátna služba nadčas podľa § 92 zákona č. 315/2001
Z. z. Je tak nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Tvrdenie žalovaného
o služobnom čase podporujú aj Kolektívne zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru 2021, 2022, 2023, 2024 ( spolu len ako „Kolektívne zmluvy“), ktoré vo väzbe
na citované ustanovenia zákona rozvrhujú služobný čas na vykonávanie štátnej služby a služobnú
pohotovosť. Žalovaný má za to, že vyššie uvedené ustanovenia § 85, § 91, § 92 zákona č. 315/2001
Z. z., ako aj ustanovenia Kolektívnych zmlúv plne transponujú článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES.
Kritériá pre limity pracovného času ustanovuje článok 6 Smernice 2003/88/ES s názvom „Maximálny
týždenný pracovný čas.“ Podľa Smernice 2003/88/ES priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní
nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca
musí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/
ES tiež umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä
pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely
uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17
ods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť
dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené v Kolektívnych zmluvách,
tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je,
že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných
prípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným
pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Žalovaný dal do pozornosti súdu rozsudky Súdneho dvora
vo veciach C-107/19 (bod 42), C-344/19 (bod 58) a C-437/05 (bod 35), v zmysle ktorých sa na
spôsob odmeňovania pracovníkov za čas pracovnej pohotovosti nevzťahuje Smernica 2003/88/ES, ale
relevantné ustanovenia vnútroštátneho práva. Čo sa týka referenčného obdobia, tak nerovnomerne
rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.
V zmysle Kolektívnej zmluvy 2021, 2022 hasiči vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým
služobným časom majú výkon štátnej služby v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo

služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín / 16 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti,
ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v
trvaní 7 / 8 hodín v jednej 24 hodinovej zmene ( v zmysle čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2021, čl.
3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2023 a Kolektívnej zmluvy 2024 ).
Napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas
uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a
Kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči
vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva,
že dotknuté právne predpisy sú transponované v článku 6 Smernice 2003/88/ES správne. Žalobcovi sa
tak nepodarilo preukázať, že by štát neprebral smernicu do zákona správne.
2.1. Žalobca si uplatnil náhradu škody, resp. náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 – 13 Občianskeho
zákonníka, avšak s poukazom na § 124 ods. 1 CSP z obsahu žaloby vyplýva vôľa žalobcu uplatniť
si mzdové nároky. Žalobca sa v článku II. žaloby zameral na opis služobnej pohotovosti, kedy ju
jasne rozdelil na určenú služobnú pohotovosť a nariadenú služobnú pohotovosť a zvýrazneným
písomnom poukázal na rozdielnu odmenu medzi nimi. Následne sa zameral na spočítanie svojej
služobnej pohotovosti v rámci žalovaného obdobia, pričom absolútne ignoruje fakt, či teda došlo k
porušeniu smernice alebo nie. Z uvedeného možno odvodiť záver, že práve výkon služobnej pohotovosti
a skutočnosť, že je označovaná ako tzv. „15%-ná pohotovosť“ a „30%-ná pohotovosť“, sú dôvody
jeho vzniku škody a nie skutočnosť, že by pracoval nad smernicou stanovený maximálny týždenný
pracovný čas. V časti „E. Spôsob výpočtu výšky náhrady škody“ žaloby žalobca vypočítal svoju údajnú
nemajetkovú ujmu ako výpočet rozdielu medzi odmenou za určenú služobnú pohotovosť (15 %, resp.
30 %) a odmenou za nariadenú služobnú pohotovosť vo výške 50 % zo sumy, ktorou je príslušná
časť jeho služobného platu. Žalobca vôbec nerozlišuje, či ide o služobnú pohotovosť odpracovanú nad
rámec smernice 2003/88/ES alebo nie. Z uvedeného postupu je celkom zjavne zrejmé, že žalobcovi
pri výpočte údajnej škody nezáleží na tom, či výkon služobnej pohotovosti zasiahol do jeho práva
podľa čl. 6 smernice 2003/88/ES alebo nie a žiada doplatenie rozdielu za všetku určenú služobnú
pohotovosť. Zatiaľ čo počas určenej služobnej pohotovosti mu škoda vznikla, tak počas nariadenej
služobnej pohotovosti mu škoda už nevznikla. To znamená, že ak by všetka jeho odslúžená služobná
pohotovosť bola nariadená, tak by žiadnu škodu nepociťoval. Žalobca si žiada náhradu len za určenú
služobnú pohotovosť, pri nariadenej služobnej pohotovosti už žiadnu škodu nepociťuje. Ak by aj
došlo k porušeniu smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi a týmto porušením by boli hodiny
nariadenej služobnej pohotovosti, tak by žalobca nepociťoval žiadnu ujmu vo vzťahu k týmto hodinám.
Predmetnými výpočtami žalobca simuluje svoje mzdové nároky s tým, že nesúhlasí s výškou odmeny
za služobnú pohotovosť. Žalovaný zároveň dodáva, že z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie
vo veci C-742/19 (bod 98) vyplýva, že článok 2 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni
tomu, aby sa doba, ktorú príslušník strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti
bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom
nevykonáva skutočnú prácu, odmeňovala iným spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento
príslušník plní služobné úlohy. Žalobca pri svojom výpočte vychádza z fondu pracovného času, ktorý sa
využíva pre naplnenie plánovaných hodín tak, aby z neho bolo možné vypočítať mzdu. Nejde o správny
ukazovateľ skutočne odpracovaných hodín, nakoľko v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. sa ako služobný
čas posudzuje aj čerpanie všetkej dovolenky, čas plateného 9 služobného voľna, či čas náhradného
voľna za službu nadčas a službu vo sviatok ( § 97 ods. 1 Zákona č. 315/2001 Z. z.). Z uvedeného
dôvodu nemožno zamieňať pojmy „pracovný čas“ v zmysle čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES s fondom
pracovného času. Žalobca v žalobe začiatok premlčacej doby svojho nároku viaže na splatnosť mzdy
za predchádzajúci mesiac a teda aj plynutie premlčacej doby viaže na mzdové nároky a nie na vznik
nemajetkovej ujmy. Zatiaľ čo žiada nemajetkovú ujmu, tak plynutie premlčacej doby viaže na mzdový
nárok. Ak teda jeho škoda mu vznikla až momentom vyplatenia mzdy z dôvodu, že mu nebola vyplatená
suma, ktorú sám očakával, to jednoznačne značí, že nežaluje nemajetkovú ujmu, ale mzdové nároky.
Žalovaný vzniesol námietku pasívnej vecnej legitimácie a to vzhľadom na simulovaný úkon žaloby o
náhradu mzdových nárokov, ktorý sa žalobca snaží zastrieť žalobou o náhradu nemajetkovej ujmy.
2.2. Ak sa aj súd prvej inštancie stotožní s argumentom žalobcu, že nedošlo k správnej transpozícií
smernice 2003/88/ES, tak predmetné konštatovanie súdu prvej inštancie nezakladá žiaden nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy, resp. náhradu mzdových nárokov žalobcu. Prípadné konštatovanie
súdu prvej inštancie, že došlo k nesprávnej transpozícií smernice 2003/88/ES do právneho poriadku
Slovenskej republiky nezakladá žalobcovi právo na náhradu nemajetkovej ujmy, pretože táto skutočnosť
sama o sebe nie je spôsobilá privodiť žalobcovi akúkoľvek ujmu. Opačný názor by vytvoril absurdný
prípad, že by štát mohla žalovať aj osoba, ktorej sa predmetná smernica vôbec netýka. Je nevyhnutné

rozlišovať medzi transpozíciou smernice a jej samotnou aplikáciou. Súd je povinný skúmať, či vôbec
došlo pri aplikácií rozvrhovania služobného času žalobcu k porušeniu článku 6 písm. b) smernice
2003/88/ES alebo nie vo vzťahu ku každému príslušníkovi HaZZ osobitne. Žalovaný podporne odkazuje
na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa 31.01.2023, z
ktorého vyplýva, že na účely stanovenia výšky sumy nemajetkovej ujmy je zásada individuálneho
prístupu ku každej žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy nevyhnutná. Najvyšší súd Slovenskej republiky
jasne a explicitne vyjadril názor, že pri určení výšky nemajetkovej ujmy sa nemôže vytvoriť ani
ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu a teda argumentum a fortiori sa nemôže vytvoriť ani
ustálená rozhodovacia prax súdov nižšieho stupňa. Zároveň Najvyšší súd Slovenskej republiky dal
explicitne najavo, že nemajetková ujma nemôže byť vyčíslená a exaktne kvalifikovaná spôsobom, ako
to urobil žalobca ( podporne aj rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/332/2012 z 02.10.2013 ). Z
ustanovenia smernice 2003/88/ES jasne vyplýva rozdiel medzi pracovným časom a časom odpočinku.
Zákon č. 315/2001 Z. z. síce v § 97 ods. 1 posudzuje určitý čas odpočinku ako služobný čas, avšak
takýto čas nie je služobným časom. Časy odpočinku ako dovolenka, voľná či iné dni, počas ktorých
žalobca nepracuje, sa posudzujú ako služobný čas z dôvodu, že ide o platené dni voľna a teda je
nevyhnutné, aby boli zapísané v systéme SAP, teda v evidencií dochádzky, z ktorej sa tvoria výplatné
pásky. Žalovaný poukázal na článok 16 písm. b) smernice 2003/88/ES, ktorý rozširuje právnu ochranu
pracovníkov o tzv. „neutrálne dni“, na ktoré nemožno v rámci referenčného obdobia prihliadať, teda
sa na ne prihliada, ako keby neexistovali. Takýto deň sa v rámci výpočtu referenčného obdobia
preskočí a teda sa zníži počet dní, resp. týždňov, v tom-ktorom referenčnom období a to bez ohľadu
na skutočnosť, či sa predmetný čas v rámci vnútroštátneho práva posudzuje ako služobný čas alebo
nie. V rámci právneho poriadku Slovenskej republiky sa na účely výpočtu fondu pracovného času
posudzuje čas riadnej ročnej dovolenky ako 16 hodín. Avšak, na účely výpočtu priemerného pracovného
času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES sa na takýto deň prihliada ako 0 odpracovaných
hodín (delenec) a 0 dní (deliteľ). Článok 6 smernice 2003/88/ES zároveň pojednáva o „priemernom“
čase, teda nemožno hovoriť o doslovnom výklade, že každých 7 po sebe nasledujúcich dní musí byť
striktne dodržaná horná hranica 48 hodín. Smernica pojednáva o priemere za určité obdobie a v čl. 16
písm. b) pojednáva o referenčnom období nepresahujúcom štyri mesiace. Smernica zároveň v ods. 15
preambuly prezumuje potrebu zabezpečiť pružnosť pri uplatňovaní určitých ustanovení tejto smernice a
súčasne zabezpečiť dodržiavanie zásad ochrany zdravia a bezpečnosti pracovníkov. Zároveň aj v ods.
16 preambuly smernica ustanovuje potrebu odchýlok a to tak, že je treba ustanoviť, že členské štáty
alebo sociálni partneri môžu uplatniť odchýlky z určitých ustanovení. Ako všeobecné pravidlo v prípade
odchýlky musia príslušní pracovníci dostať rovnocennú náhradnú dobu odpočinku. Požiarna ochrana
musí byť v pohotovosti 24/7, nakoľko nie je možné predpokladať kedy a kde vypukne požiar alebo
nastane iná situácia vyžadujúca si zásah príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Príslušníci
Hasičského a záchranného zboru vykonávajú nesmierne dôležitú úlohu pri ochrane života a zdravia
osôb a ochrane majetku. Je preto nevyhnutné, aby boli prijaté určité odchýlky od ustanovení smernice
2003/88/ES. Smernica 2003/88/ES v čl. 17 ods. 3 písm. b) bodu iii) povoľuje, aby sa členské štáty
odchýlili od ustanovenia čl. 16 smernice 2003/88/ES a upravili si referenčné obdobie v zmysle čl. 19.
S poukazom na § 86 ods. 1 Z. č. 315/2001 Z. z má žalovaný za to, že pojem „priemerný“ je nutné
vykladať ako priemerný maximálny týždenný čas v referenčnom období šiestich mesiacov a teda v
priemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín každých 7 po sebe nasledujúcich dní. Žalovaný má za
to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom. Žalovaný
zdôraznil, že počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa, pokiaľ
nie je zásah, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti (v tom čase, keď sa od neho
nežiada výkon práce). V zmysle platnej legislatívy pri služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania
štátnej služby určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi
vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t.j. za takúto neaktívnu časť práce. Žalobca mal
možnosť sa pred nástupom na vykonávanie štátnej služby v Hasičskom a záchrannom zbore oboznámiť
so všetkými podmienkami výkonu služby a to jednak z voľne prístupných zdrojov na internete (stránky
MV SR, príslušného krajského riaditeľstva HaZZ, zbierka právnych predpisov), ako aj na informatívnom
pohovore v rámci prijímacieho konania. Dovolávanie sa neskoršieho porušenia osobnostných práv
príslušníka spočívajúcich v ochrane zdravia, psychickej a telesnej integrity, nedostatku primeranej doby
na odpočinok, ako aj k porušeniu práva na súkromie a rodinný život vyznieva ako účelové. Žalobca
vedel o všetkých podmienkach výkonu služby a nikdy nedošlo k tomu, že by tieto podmienky namietal,
a ani nikdy nepožiadal o ich vysvetlenie a ani iným spôsobom sa nedomáhal svojich práv, a rovnako
nikdy neprišlo zo strany žalobcu k námietkam, ako sú jeho služby plánované. Žalobca ani netvrdí v
žalobe, že by sa tento zásah negatívne odrazil napr. v medziľudských vzťahoch, na jeho zdravotnom

stave. Nemajetková ujma môže vzniknúť až konkrétnym porušením ustanovení predmetnej Smernice
a len v rozsahu tohto porušenia. Pri posúdení, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva nad
maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či tento
skutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie. Nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti
sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Výšku nemajetkovej ujmy 6.769,98 EUR, ktorú
žalobca požaduje, žalovaný považuje za premrštenú a absolútne neprimeranú, a to aj s porovnaním
výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou
ujmou žalobcu neporovnateľne vyššia. Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že pri určovaní výšky
náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za
telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných
osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu
výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).
Žalobcom požadovaná suma je nezdôvodnená a premrštená, čím sa výrazne bagatelizuje priznávanie
náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá je poškodeným priznávaná za smrť blízkej osoby. Príkladom žalovaný
uvádza nasledovné rozhodnutia: 1. rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. 10C/142/2002 zo dňa
15.05.2006 (matke priznaná nemajetková ujma vo výške 6.638,78 EUR za smrť dcéry pri dopravnej
nehode, pričom súd konštatoval, cit.: „ ... vzhľadom na veľmi intenzívny zásah do súkromia a spôsobenú
citovú ujmu je považovaný nárok žalobkyne za primeraný.“), 2. rozsudok Okresného súdu Žiar nad
Hronom sp. zn. 7C/818/1996 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (matke priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 9.958,18 EUR za smrť jej syna v dôsledku rasovo motivovaného
trestného činu spáchaného obzvlášť brutálnym spôsobom). V obdobnej veci rozsudok Okresného súdu
Žiar nad Hronom sp. zn. 19C/23/2022-86 zo dňa 10.11.2022: : „Pri stanovení výšky nemajetkovej
ujmy súd vychádzal zo svojej rozhodovacej činnosti v obdobných prípadoch, keď postupom podľa
§ 13 a nasl. Občianskeho zákonníka určoval na základe svojej úvahy nemajetkovú ujmu, napríklad
v konaniach týkajúcich sa nesprávneho úradného postupu, či nesprávneho úradného rozhodnutia
orgánov verejnej moci, či v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy pri zásahu do práva žalobcu
na rodinný život dopravnou nehodou - teda napr. v konaní 19C/14/2020 týkajúcom sa nemajetkovej
ujmy pri dopravnej nehode žalobcu (pri zohľadnení priznaných nárokov SSU a bolestného), ktoré
rozhodnutie bolo potvrdené Krajským súdom v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/26/2022-211 priznaná
nemajetková ujma vo výške 1.000,- €; v konaní o nemajetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym úradným
rozhodnutím, a to vedením nezákonného trestného stíhania voči žalobcovi vo výške 8.000,- € v konaní
10C/27/2012-269 potvrdeným Krajským súdom v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/391/2018-364; či v
konaní o náhradu nemajetkovej ujmy z titulu úmrtia syna a brata žalobcov priznaná vo výške 8.000,- €
každému z nich právoplatným rozhodnutím tunajšieho súdu sp. zn. 22C/15/2016 zo dňa 26.11.2020).“
Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 19/2020,“... určenie výšky nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy pritom nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha žiadnemu
hodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom
kvalitatívnom posúdení základných súvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi
obdobnú problematiku. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu
reakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom preukázané.“
Je potrebné podotknúť, že dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje žalobcu a s ohľadom na
zásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s
princípom hospodárnosti hneď na začiatku konania. Žalovaný má za to, že žalobca doposiaľ nepreukázal
a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená.
2.3. Žalovaný napokon vzniesol aj námietku miestnej nepríslušnosti, keďže skutočnosťou, ktorá
zakladá uplatnené právo, je podľa žalobcu nesprávna transpozícia smernice spadajúca do pôsobnosti
Ministerstva vnútra SR, je miestne príslušným súdom okresný súd, v obvode ktorého má ústredný
orgán štátnej správy svoje sídlo, ktorým je Mestský súd Bratislava IV., žalovaný navrhol vec postúpiť
príslušnému súdu. Ak súd posúdi, že sa žalobca domáha náhrady rozdielu odmeny za určenú a
nariadenú služobnú pohotovosť a teda ide o pracovnoprávny spor, je povinný z úradnej povinnosti
preskúmať predmetnú podmienku konania kauzálnej príslušnosti súdu a teda na účely prejednania
predmetného konania je kauzálne príslušný Okresný súd Banská Bystrica, žalovaný navrhol vec postúpiť
príslušnému súdu.
3. Žalobca sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomne vyjadril k vyjadreniu žalovaného
a zotrval na podanej žalobe.

4. Žalovaný v písomnom stanovisku zotrval na svojej doterajšej argumentácii a vo svojom vyjadrení
okrem iného uviedol:
„Žalovaný poukazuje napríklad na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/82/2023 zo
dňa 03.04.2024, ktorým vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie, cit.: „52. Aj keď na strane
jednej sa na prvý pohľad javí, že súd pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy vychádzal z povahy
nemajetkovej ujmy, v skutočnosti tomu tak nie je, pretože súd pri ustálení výšky tohto nároku vychádzal
z matematických prepočtov peňažnej náhrady podľa § 122 ods. 1 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.
a peňažnej náhrady podľa § 122 ods. 1 tohto zákona, čo je 50 % mínus 15 %, čo sa rovná 35 %,
na základe čoho s prihliadnutím na to, v akej konkrétnej výške bola žalobcovi v rozhodnom období
vyplatená peňažná náhrada za každú hodinu služobnej pohotovosti, vypočítal žalobcovi nevyplatený
peňažný rozdiel, čím fakticky stotožnil nemajetkovú ujmu so mzdovým nárokom, resp. s vecnou škodou,
ktoré ale neboli predmetom tohto konania.“
Žalovaný v tomto zmysle znovu poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa 31.01.2023, cit.: „(...) V takto individualizovanom rámci určovania konkrétnej
výšky náhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy, keďže rozsah vzniknutej
nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvalifikovať a vyčísliť.“
Súdy nižšieho stupňa sú povinné vysporiadať sa s prejednávanými vecami v zmysle rozhodnutí vyššieho
stupňa a teda prípadný odklon od v zásade nového rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 31.01.2023 predstavuje zásah do práva na spravodlivý proces, čím sa narušuje princíp právneho
štátu ustanovený v článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Žalovaný rovnako poukazuje aj na
radu ďalších rozhodnutí súdov Slovenskej republiky v obdobných veciach, kedy sa právni zástupcovia
žalobcov pokúšali o uplatnenie rovnakého spôsobu, aký uplatnil aj právny zástupca žalobcu v tomto
konaní, avšak bezúspešne.
Žalovaný poukazuje na rozsudok Okresného súdu Prievidza sp. zn. 8C/12/2024 zo dňa 30. mája
2024, ktorým žalobca žiadal rovnakým spôsobom náhradu „mzdových nárokov“ a námietka žalovaného
bola akceptovaná, cit.: „43. Potom čo sa týka samotnej nemajetkovej ujmy a jej výšky má súd za
to, že účelom a zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok
neoprávneného zásahu. Peňažná satisfakcia za neoprávnený zásah do osobnosti sa určuje odhadom, je
závislá od úvahy súdu, nemožno ju vyjadriť presným matematickým výpočtom vzhľadom na špecifickosť
neoprávneného zásahu do nemajetkovej sféry – osobnosti jednotlivca. Výška náhrady nemajetkovej
ujmy vyjadrená v peniazoch nie je svojvoľná, ale je určovaná základnými kritériami, a to predovšetkým
závažnosťou vzniku nemajetkovej ujmy, ako i okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo. Za
závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo, intenzitu zásahu, trvanie takéhoto zásahu alebo dopady a dôsledky považuje za ujmu
značnú.“
Žalovaný poukazuje na totožný rozsudok Okresného súdu Prievidza sp. zn. 8C/2/2024 zo dňa
04.04.2024, ako aj na totožný rozsudok Okresného súdu Prievidza 8C/73/2023 zo dňa 04.04.2024.
Žalovaný ďalej poukazuje aj na rozsudok Okresného súdu Pezinok sp. zn. 8C/51/2023 zo dňa
19.06.2024, kedy si žalobca rovnako vypočítal náhradu nemajetkovej ujmy prostredníctvom ustanovení
o mzdových nárokoch vo výške 6.760,38 Eur, kedy súd taktiež akceptoval námietku žalovaného, cit.:
„Určiť konkrétne pravidlá hodnotenia je takmer nemožné vzhľadom na rozdielnosť toho – ktorého
konkrétneho prípadu a vzhľadom na povahu osobnostného práva, ochrany ktorého sa fyzická osoba
domáha.“
Žalovaný ďalej poukazuje na rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 3C/18/2023 zo dňa
02.02.2024, cit.: „ (...) výška relutárnej (peňažnej) náhrady má byť primeraná s prihliadnutím na jedinečné
okolnosti prípadu, preto jedinečnosť každého jednotlivého prípadu vylučuje presnú zákonom stanovenú
metodiku výpočtu výšky peňažnej náhrady, prípadne existenciu nejakého bodového hodnotenia, resp.
doplňovania dopredu danej veličiny do stanovených šablón. Z uvedeného dôvodu sa súd nestotožnil s
výpočtom nemajetkovej ujmy, ktorý predložil žalobca, (...)“
Žalovaný poukazuje aj na obdobný prípad vyriešený rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota,
sp. zn. 17C/16/2023 zo dňa 05.01.2024, ktorý konštatoval, cit.: „Výšku náhrady nemajetkovej ujmy určil
súd voľnou úvahou s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo.“ Súd sa ani v tomto prípade nestotožnil so spôsobom výpočtu nemajetkovej ujmy formou
matematických rovníc a výšku nemajetkovej ujmy určil sám.
V tejto súvislosti poukazujeme aj na ďalšie rozhodnutie tentokrát Krajského súdu v Nitre sp. zn.
9Co/332/2012 z 02.10.2013, cit.: „V tejto súvislosti je potrebné zohľadniť i otázku samotného účelu
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá v rámci primeraného zadosťučinenia konania o
ochranu osobnosti sleduje predovšetkým funkciu satisfakčnú, pretože rozsah vzniknutej nemajetkovej

ujmy nie je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť, nemajetková ujma, ktorá vznikla porušením
osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani odškodniť nedá. Je možné za ňu „len poskytnúť
zadosťučinenie“ (satisfakciu).“
Žalovaný ďalej poukazuje aj na rozsudok Okresného súdu Michalovce sp. zn. 27C/87/2021 zo dňa
06.06.2023, cit.: „Pokiaľ sa týka existencie škody je potrebné uviesť, že ujma vznikla žalobcovi v
nemajetkovej sfére – nie tým, že pracovná pohotovosť je ohodnotená nižšie ako výkon v rámci
pracovného času (Smernica uvedené nerieši), (...)“
Zároveň žalovaný poukazuje aj na najnovšie uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veciach
právneho zástupcu G. A. H., ktorými Krajský súd v Banskej Bystrici veci vrátil súdom prvej inštancie na
nové konanie. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/26/2024 zo dňa 30.05.2024
Krajský súd v Banskej Bystrici vec vrátil Okresnému súdu v Lučenci na nové konanie a to z dôvodu,
že Okresný súd Lučenec porušil zásadu „ne ultra petitum“, keď rozhodol vo veci priznaním plnej výšky
žiadanej žalobcom, ktorú si vypočítal totožným spôsobom ako v tomto prípade. Obdobne sa tak stalo aj
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/27/2024 zo dňa 30.05.2024, ktorým obsahuje
totožnú situáciu. Na podporu rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici žalovaný znovu poukazuje
na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/82/2023 zo dňa 03.04.2024 (viď
strana 2 tohto vyjadrenia).
Z vyššie uvedených rozhodnutí je zrejmé, že tvrdenia žalobcu v bode 4. repliky nie sú pravdivé. Súdy
Slovenskej republiky sa odkláňajú od predmetného spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy z dôvodu, že
tento celkom zrejme odporuje podstate a účelu náhrady nemajetkovej ujmy a fakticky „zlieva“ pojem
nemajetková ujma s pojmom vecná škoda.
Takýmto spôsobom rozhodovania súdov predstavuje konanie v excese, kedy prípadné takéto
rozhodnutie predstavuje porušenie zásady ne ultra petitum, teda rozhodovanie v rozpore s § 216 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „CSP“).
Je zrejmé, že žalobca si vypočítal svoju nemajetkovú ujmu spôsobom výpočtu finančnej škody, teda
medzi týmito pojmami vôbec nerozlišuje. Z uvedeného dôvodu žalovaný znovu poukazuje na § 124
ods. 1 CSP a teda na skutočnosť, že súd je povinný posudzovať každé podanie podľa jeho obsahu.
Je zrejmé, že obsahom žaloby, ako aj repliky, je náhrada nemajetkovej ujmy, čo žalobca niekoľkokrát
deklaroval (viď napr. bod 4. a 6. repliky).
Z vyššie uvedeného dôvodu možno bezpochyby konštatovať, že predmetom žaloby je náhrada
nemajetkovej ujmy a nie náhrada skutočnej škody spočívajúcej v rozdielnom finančnom ohodnotení
žalobcu za služobnú pohotovosť, ktorá skutočnosť ani nie je porušením žiadneho práva žalobcu, čo
deklaroval samotný Súdny dvor EÚ v rozhodnutí vo veci C-742/19 (bod 98), z ktorého vyplýva, že
článok 2 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa doba, ktorú príslušník
strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na
vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom nevykonáva skutočnú prácu,
odmeňovala iným spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento príslušník plní služobné úlohy.
Žalovaný s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-742/19 má za to, že keď nemožno
hovoriť o skutočnej škode spočívajúcej v rozdielnom ohodnotení výkonu služby a služobnej pohotovosti,
teda na skutočnosť, že ich rozdielne ohodnotenie neznamená zásah do mzdových práv pracovníkov, tak
žalovanému nie je jasné, prečo žalobca počíta svoju nemajetkovú ujmu práve týmto spôsobom. Žalovaný
má teda za to, že keď rozdielne ohodnotenie určenej a nariadenej služobnej pohotovosti nepredstavuje
skutočnú škodu, tak nemožno toto rozdielne ohodnotenie určenej a nariadenej služobnej pohotovosti
považovať za spôsobilé na vypočítanie nemajetkovej ujmy.
Z uvedeného dôvodu žalovaný považuje za nesprávne, aby žalobca vôbec tvrdil, že neexistuje rozsudok,
ktorým by akýkoľvek súd vyhovel námietke žalovaného, že žalobca kamufluje mzdové nároky za
nemajetkovú ujmu.
Je zrejmé, že viaceré súdy Slovenskej republiky odmietajú predmetný spôsob výpočtu a chránia
podstatu rozdielnosti inštitútov nemajetkovej ujmy a skutočnej škody. Ide o 2 nezávislé inštitúty, ktoré sa
prejavujú v absolútne rozdielnych sférach. Zatiaľ čo skutočná škoda sa prejavuje skutočným znížením
majetku tej-ktorej osoby, tak nemajetková ujma sa prejavuje vo vnútornej sfére tej-ktorej osoby. Z
uvedeného dôvodu nemožno tieto 2 inštitúty zlievať do jedného a ignorovať ich rozdielnosť a jedinečnosť.
Žalovaný v tomto smere poukazuje aj na článok 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý obsahuje
generálnu interpretačnú klauzulu, cit.: „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.“
Žalovaný má za to, že predmetné ustanovenia obsahuje hodnotovo nabité pojmy, ktorých účelom je
udržiavať a chrániť koherentnosť právneho poriadku Slovenskej republiky. Pod predmetné pojmy možno
subsumovať radu princípov a zásad, podľa ktorých sa majú určité situácie vykladať. Z uvedeného
dôvodu žalovaný má za to, že prípadný výklad pojmov „nemajetková ujma“ a „skutočná škoda“ ako

totožný pojem predstavuje ich faktické zjednotenie, ktorý výklad je absolútne neudržateľný a v rozpore s
princípom právneho štátu, nakoľko právny poriadok Slovenskej republiky spolu s rozhodnutiami súdov
Slovenskej republiky, predovšetkým Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jasne deklarujú rozdielnosť
týchto dvoch pojmov a potrebu ich odlišovania.
Zároveň žalovaný poukazuje aj na systematický výklad predmetných pojmov. Zatiaľ čo nemajetková
ujma je upravená v § 11 až § 16 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov
(ďalej len ako „Občiansky zákonník“), tak skutočná ujma je upravená v § 415 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Teda aj zo systematického výkladu predmetných pojmov je zrejmé, že nejde o totožné pojmy
a nemožno ich chápať ako jeden totožný pojem len preto, že žalobca svoj nárok označí ako „Náhrada
škody z porušenia práva Európskej únie, ktorá má podobu nemajetkovej ujmy...“
Predmetné konanie nie je výnimkou a preto žalovaný považuje za nanajvýš nesprávne, aby či už
žalobca alebo prípadne aj samotný súd vypočítal nemajetkovú ujmu matematickým vzorcom a tým
absolútne ignoroval rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, ktoré predmetný spôsob výpočtu celkom
jasne odmietajú.
Uvedené tvrdenie podporuje aj uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/66/2023 zo dňa
19.07.2023, cit.: „46. V súvislosti s určením výšky náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch
iných žalobcov voči tej istej žalovanej prax okresných súdov v obvode Krajského
súdu v Košiciach aj tohto krajského súdu je dlhodobo jednotná ohľadne záveru, že náhrada nemajetkovej
ujmy nie je ekvivalentom straty na zárobku, ktorú žalobcovia utrpeli v dôsledku nesprávneho prebratia
Smernice. Súdy preto aj keď spočiatku priznávali nemajetkovú ujmu vo výške 35 % zo sumy, ktorou je
príslušná časť služobného platu toho ktorého žalobcu, keď vychádzali z argumentácie, že nemajetková
ujma má najbližšie k náhrade škody vzniknutej v dôsledku konštatovaného porušenia práva a jej výpočet
ako rozdiel náhrady uvedenej v § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. a peňažnej náhrady uvedenej v §
122 ods. 2 písm. a/ cit. zákona je možné považovať za sumu, ktorá je primeranou výškou nemajetkovej
ujmy, postupne od tejto súdnej praxe bolo upustené a výška náhrad nemajetkovej ujmy v obdobných
prípadoch iných žalobcov sa pohybuje v rozpätí od 1.500 € do 2.500 € (viď rozhodnutia Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/35/2022, 6Co/60/2022, 6Co/193/2022, 6Co/102/2022, 11Co/222/2020,
11CoPr/1/2020, 11CoPr/4/2020 – vo všetkých priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 2.000 €,
sp. zn. 2CoPr/3/2019 – priznaná náhrada 1.500 € a sp. zn. 6Co/129/2022 – priznaná náhrada 2.500 €).
(...) Z hľadiska určenia tejto výšky nie je rozhodujúce, v akej výške došlo k strate na zárobku žalobcu,
keď za pracovnú pohotovosť mu bola vyplácaná iba odmena vo výške 15 % platového stupňa, hoci
za nariadenú služobnú pohotovosť by mu patrila za každú hodinu peňažná náhrada vo výške 50 % zo
sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu (pozn. bod 49. uznesenia).“
Rovnaký názor možno nájsť aj v bode 26 uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/85/2023
zo dňa 06.03.2024, cit.: „26. V súvislosti s určením výšky náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných
prípadoch iných žalobcov voči tej istej žalovanej prax okresných súdov v obvode Krajského súdu v
Košiciach aj tohto krajského súdu je dlhodobo jednotná ohľadne záveru, že náhrada nemajetkovej
ujmy nie je ekvivalentom straty na zárobku, ktorú žalobcovia utrpeli v dôsledku nesprávnej transpozície
Smernice. Súdy preto aj keď spočiatku priznávali nemajetkovú ujmu vo výške 35 % zo sumy, ktorou je
príslušná časť služobného platu toho ktorého žalobcu, keď vychádzali z argumentácie, že nemajetková
ujma má najbližšie k náhrade škody vzniknutej v dôsledku konštatovaného porušenia práva a jej výpočet
ako rozdiel náhrady uvedenej v § 122 ods. 1 Zákona č. 315/2001 Z. z. a peňažnej náhrady uvedenej v §
122 ods. 2 písm. a/ cit. zákona je možné považovať za sumu, ktorá je primeranou výškou nemajetkovej
ujmy, postupne od tejto súdnej praxe bolo upustené a výška náhrad nemajetkovej ujmy v obdobných
prípadoch iných žalobcov sa pohybuje v rozpätí od 1 500 € do 2.500 €.“
Krajský súd v Košiciach priznal, že z počiatku súdy prihliadali na predmetný spôsob výpočtu, ako na
výpočet, ktorý bol prípustný na výpočet nemajetkovej ujmy, avšak s ohľadom na rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky ohľadom podstaty nemajetkovej ujmy, ako aj na zásadnú rozdielnosť pojmov
„nemajetková ujma“ a „skutočná škoda“ od takéhoto spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy upustili.
Skutočnosť, že je možné sa odkloniť od predošlého rozhodovania súdov v rovnakej, resp. obdobnej
veci ustanovil aj Krajský súd v Trenčíne č. k. 6Co/318/2017-513 zo dňa 24.09.2018, cit.: „Pokiaľ ide
o námietku žalobcu, že pri rešpektovaní princípu právnej istoty nemôže odvolací súd v rovnakej veci
zaujať právny názor na pasívnu vecnú legitimáciu žalovaných a pri nezmenenom skutkovom a právnom
stave neskôr začať uvažovať o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaných, pretože by mal byť
viazaný vlastným právnym názorom o to viac, že nedošlo k žiadnym zmenám, odvolací súd podotýka, že
vo všeobecnosti možno konštatovať, že pre odvolací súd nevyplýva zo žiadneho ustanovenia Civilného
sporového poriadku (rovnako ako predtým z Občianskeho súdneho poriadku) viazanosť jeho vlastným
právnym názorom. Odvolací súd teda svoj skorší záväzný právny názor môže aj zmeniť. Potvrdzuje

to aj súdna judikatúra, podľa ktorej odvolací súd nepostupuje v rozpore s procesnými predpismi, ak
svoj predchádzajúci vo veci vyslovený právny názor zmení. Odvolací súd by ale mal v takomto prípade
zmenu svojho právneho názoru vo svojom novom rozhodnutí riadne odôvodniť (viď napr. uznesenie
NS SR sp.zn. 6Cdo/172/2016 zo dňa 31.10.2017). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na
judikatúru Najvyššieho súdu SR publikovanú v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 68/1971, v
zmysle ktorej Občiansky súdny poriadok (rovnako ako aktuálne účinný Civilný procesný poriadok)
nemá ustanovenie, ktoré by vyslovovalo viazanosť súdu, ktorý pôvodný právny názor vyslovil, ak sa
vec v dôsledku opravného prostriedku podaného proti ďalšiemu rozhodnutiu znova stane predmetom
opravného konania. Podporne, s poukazom na blízkosť právnej úpravy odvolacieho konania v Českej
republike (Občanský soudní řád), Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku sp. zn. 22Cdo/1349/2006
zo dňa 03.05.2007 uviedol, že aj keď zmena skoršieho, pre súd prvého stupňa záväzného právneho
názoru odvolacieho súdu, je v zásade nežiaduca, nemožno ju považovať za nepatričnú, predovšetkým
s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom.
Bolo by potom v rozpore s účelom civilného sporového konania, ak by odvolací súd v dôsledku svojho
vlastného skôr vysloveného právneho názoru musel rozhodnúť rovnako, hoci by bol presvedčený o
nezlúčiteľnosti takého rozhodnutia so zákonom (podporne viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu ČR,
publikované pod č. Rc/80/2008).“
Krajský súd v Košiciach jasne ustanovil, že predmetný spôsob výpočtu nie je správny a síce dodatočne,
ale predsa sa od neho odklonil. Nakoľko žiadne iné súdy v Slovenskej republike, okrem niektorých
súdov Banskobystrického kraja, nepovažujú predmetný výpočet za správny, tak má žalovaný za to, aby
aj Okresný súd Zvolen prihliadol na predmetné rozsudky a uznesenia okresných a krajských súdov v
Slovenskej republike a upustil od rozhodovania predmetným spôsobom.
Žalovaný ďalej poukazuje na podstatu nemajetkovej ujmy a spôsob zisťovania jej výšky:
Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ide o ujmu postihujúcu inú ako majetkovú sféru osobnosti,
sféru osobnostnú (rozsudok NS SR sp. zn. 5 Cdo/265/2009).
Žalovaný odkazuje aj na znesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/82/2023 zo dňa 03.04.2024,
cit.: „51. Odvolací súd poukazuje na to, že nemajetková ujma je ujma, ktorá sa premieta do psychickej
sféry fyzickej osoby, a do jej postavenia v spoločnosti. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná
základnými zákonnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami za
ktorých k porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom
na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky
považuje za ujmu značnú, pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda
to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Samotná
závažnosť ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a
výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadať aj na okolnosti
za ktorých k porušeniu práva došlo.“
Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 139/2011: „Okolnosti, za ktorých k neoprávnenému
zásahu došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka) sú veľmi široko chápanými okolnosťami. Vždy
musia byť zisťované okolnosti nielen na strane pôvodcu zásahu, ale aj na strane postihnutej osoby,
konkrétne, napríklad, aký je podiel samotnej postihnutej osoby na priebehu činnosti pôvodcu vyúsťujúcej
do neoprávneného zásahu.“
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/126/2007 zo dňa 30.04.2008 stanovuje,
že súd pri úvahách o tom, či je namieste priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliada aj na
iné kritéria, ako sú kritéria uvedené v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Priznanie nemajetkovej ujmy
v peniazoch zákon ponecháva na voľnej úvahe súdu – ten však musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti,
ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu.
Žalovaný ďalej poukazuje na rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 3C/18/2023 zo dňa
02.02.2024, cit.: „(...) Základom pre priznanie a určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
sú zákonom stanovené dve kritéria, z ktorých súdy musia vychádzať, a to závažnosť vzniknutej ujmy
a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby došlo.
(...) Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, ktorá musí byť odôvodnená a musí mať
základ v čo najúplnejšom zistenom skutkovom stave.“
Žalovaný ďalej poukazuje aj na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/139/2021 zo
dňa 10.03.2022, ktorým súd taktiež odmietol matematický výpočet nemajetkovej ujmy žalobcom a
konštatoval, cit.: „Ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka upravuje ochranu rýdzo osobnostných práv
občana, ktoré ovplyvňujú osobnosti a sú s ním úzko späté. Jedná sa o nehmotné hodnoty ľudskej

osobnosti, jej fyzickej (telesnej) ako aj psychicko-morálno-sociálnej integrite. Funkciou práva na ochranu
osobnosti je zabezpečenie dôstojnej existencie a slobodného rozvoja v osobnosti fyzickej osoby.“
Žalovaný rovnako poukazuje aj na rozsudok Okresného súdu Košice II. sp. zn. 18Cpr/7/2021 zo dňa
21.04.2023, cit.: „Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby,
a do jej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do
majetkovej sféry fyzickej osoby. Treba ju dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy vzniknutej ako priamy
dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. (...)“
Predmetný spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy v obdobných veciach (teda, že výšku nemajetkovej
ujmy stanovuje súd a nemožno ju akokoľvek vypočítať prostredníctvom matematického vzorca) bol
prijatý množstvom súdov Slovenskej republiky vrátane okresných súdov v Banskobystrickom kraji, ktoré
boli potvrdené aj Krajským súdom v Banskej Bystrici. Z uvedeného dôvodu žalovaný považuje za
správne, aby sa aj v tomto prípade prihliadalo na všetky okolnosti prípadu a bol to súd, ktorý určí výšku
nemajetkovej ujmy v prípade, ak bude konštatovať existenciu nároku.
IV.
K priemernému pracovnému času žalobcu
Žalovaný poukazuje na body IV. až VI. svojho vyjadrenia zo dňa 26.06.2024, kde žalovaný rozsiahle
rozobral pojmy zo smernice 2003/88/ES. Argumentácia v predmetných bodoch odporu vyplýva priamo z
ustanovení smernice 2003/88/ES a to z dôvodu, ako ustanovil aj sám žalobca, súdnej praxe v obdobných
prípadoch, kedy súdy konštatujú neúplnú transpozíciu smernice 2003/88/ES.
Žalovaný k predmetnému uvádza, že prípadné konštatovanie nesprávnej, resp. neúplnej transpozície
smernice 2003/88/ES nie je spôsobilou skutočnosťou pre zásah do článku 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES. Skutočnosť, že by žalovaný nesprávne transponoval smernicu 2003/88/ES do právneho poriadku
nezakladá automaticky porušenie článku 6 písm. b) smernice.
Ak by aj súd prvej inštancie konštatoval, že došlo k nesprávnej, resp. neúplnej transpozícií smernice
2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky a teda je jeho povinnosťou aplikovať smernicu
2003/88/ES priamo, tak musí skúmať samotné porušenie článku 6 písm. b), od ktorého si žalobca
odvodzuje svoj nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy.
Žalovaný nemôže súhlasiť s argumentáciou, že by bol článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu
k žalobcovi porušený z dôvodu nesprávnej transpozície smernice 2003/88/ES, nakoľko predmetná
argumentácia je v absolútnom rozpore s logikou právnych noriem.
Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES znie: Členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na
zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: priemerný
pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.
Z uvedené jasne vyplýva, že bez bližšieho zaoberania sa počtom odpracovaných hodín v zmysle článku
2 smernice 2003/88/ES s prihliadnutím na dni neutrálne podľa článku 16 písm. b) smernice 2003/88/
ES a na referenčné obdobie podľa článku 19 nemožno konštatovať, že by skutočnosť, že žalovaný
nesprávne, resp. neúplne prebral smernicu 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky
zakladala porušenie predmetného článku. Inými slovami skutočnosť, že by smernica 2003/88/ES nebola
správne transponovaná nemôže automaticky zakladať domnienku, že žalobca pracoval počas výkonu
svojej služby pravidelne viac ako 48 hodín. Je preto povinnosťou žalobcu preukázať samotné porušenie
článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k jeho plánu služieb, aby mohol byť v predmetnom
konaní úspešný.
Z uvedeného dôvodu nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, že by nesprávnosť, resp. neúplnosť
transpozície smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky zakladala odôvodnenosť
uplatneného nároku a protiprávne konanie žalovaného. Uvedené by dokonca neodôvodňovalo ani len
existenciu prvej podmienky nároku na náhradu škody, keďže tou je až samotné porušenie smernice
2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi, išlo by len o ustanovenie priameho účinku smernice 2003/88/ES v
tomto konaní.
Žalovaný zároveň poukazuje aj na rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 16C/11/2023 zo
dňa 30.01.2024, ktorý žalobu zamietol v celom rozsahu z dôvodu jej nedôvodnosti. Žalovaný poukazuje
na body 14 až 16 predmetného rozsudku, cit.:
„14. Len samotná prípadná nesprávna transpozícia smernice ešte žiadny nárok na náhradu škody
nezakladá, ku vzniku škody sú potrebné aj negatívne dôsledky v príčinnej súvislosti s porušením pravidiel
obsiahnutých v Smernici. Vychádzajúc na tomto mieste z predpokladu, že Smernica by nebola do
vnútroštátneho poriadku transponovaná správne, a nijako nespochybňujúc dôvody uvedené vyššie,
potom pre prípadný vznik nároku na náhradu škody by bolo rozhodujúce porušenie dotknutých pravidiel
Smernice. Rozsah bremena žalobcu tvrdiť rozhodujúce skutkové okolnosti ako aj rozsah jeho dôkazného

bremena a vice versa aj miera zistenia skutkového stavu potrebného pre rozhodnutie vo veci sú určené
tzv. teóriou noriem, t. j. právna norma, ktorej aplikácia pripadá do úvahy, svojou hypotézou a dispozíciou
určuje zameranie dokazovania a mieru a potrebu zisťovania rozhodujúcich skutkových okolností. V tomto
prípade aplikovanou normou je pravidlo o maximálnom priemernom pracovnom čase pre každé obdobie
siedmich dní vrátane nadčasov neprekračujúcom 48 hodín. Prípadný nárok žalobcu je preto potrebné
založiť na skutkovom základe, ktorý bude vychádzať z pravidelne striedajúcich sa sedemdňových
období. ... ani Smernica ani Zákonník práce ani zákon č. 315/2001 Z. z. nestanovuje, že aj služobná
pohotovosť na pracovisku musí byť zaplatená rovnakou sadzbou ako tzv. odpracované hodiny. Zákonom
stanovená výška náhrady za služobnú pohotovosť je pre súd záväzná a jej neuspokojivú hodnotu
nemožno obchádzať žalobou o náhradu nemajetkovej ujmy.
15. Aj keby ako porušenie pravidla obsiahnutého v článku 6 písm. b) Smernice postačilo už len samotné
prekročenie 48-hodinového času v niektorých týždňoch, bez ohľadu na celkový priemerný pracovný
čas žalobcu, pre vznik nároku na náhradu žalobou uplatnenej nemajetkovej ujmy okrem porušenia
uvedeného pravidla je rozhodujúca existencia peňažnou formou odčiniteľných negatívnych následkov v
priamej príčinnej súvislosti s porušením uvedeného pravidla t. j. v súvislosti so samotným prekročením
48-hodinového pracovného času v týždni.
16. Nárok žalobcu nemožno založiť na skutkovom základe vychádzajúcom z rozsahu jeho pracovného
času v priebehu jednotlivých mesiacov preto, že z pohľadu aplikovanej právnej normy nie je rozsah
pracovného času žalobcu v každom mesiaci rozhodujúci. ... Údaj o výške FPČ vo výplatných páskach je
iba teoretické číslo vyjadrujúce koľko pracovných hodín základného pracovného času má zamestnanec
k dispozícii v mesiaci pri jeho spôsobe rozvrhnutia pracovného času, nehovorí však nič o tom, koľko
z toho zamestnanec v mesiaci aj reálne odpracoval. Ako pracovný čas možno posudzovať len hodiny
strávené v práci ako odpracované hodiny alebo pohotovosťou v mieste výkonu štátnej služby, iba tieto
hodiny spolu tvoria celkový pracovný čas, a ich celkový počet je možné zistiť len po skončení mesiaca
v závislosti o reálneho výkonu práce zamestnancom. Čas dovolenky (D) ani čas voľna za sviatok (VS)
nie sú pracovným časom, ale sú práve dobou určenou na regeneráciu a oddych (zhodne článok 2 bod
1 a bod 2 Smernice, aj § 85 ods. 1 Zákonníka práce aj § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.). Ako výkon
práce nemožno posudzovať ani dni, v ktorých zamestnanec nepracoval z dôvodu práceneschopnosti
(PN), alebo z dôvodu návštevy lekára (LEK) či sprevádzania rodinného príslušníka (SRP) alebo z iných
dôvodov (SVP). Pracovné hodiny pripadajúce na deň, ktorý žalobca z rôznych dôvodov neodpracoval
(D, VS, PN, LEK, SRP, SVP) však stále zostávajú súčasťou hodnoty FPČ v danom mesiaci. Celkový
počet hodín FPČ v každom mesiaci je určený iba tým, koľko pracovných dní v mesiaci prichádza do
úvahy podľa spôsobu rozvrhnutia pracovného času zamestnanca a koľko pracovných hodín v týchto
dňoch zamestnanec môže teoreticky odpracovať, ak by odpracoval všetky dni v mesiaci. Celkový počet
hodín FPČ je pritom určený vopred na začiatku mesiaca bez ohľadu na to, že neskôr v priebehu mesiaca
zamestnanec jeden alebo viac pracovných dní reálne neodpracuje – takéto skutočnosti sa potom na
výplatnej páske zaznamenajú v iných položkách, ale nie v úprave hodnoty FPČ.“
Podľa názoru žalovaného je povinnosťou súdu skúmať v prvom rade, či vôbec došlo k porušeniu
smernice 2003/88/ES, nakoľko prípadné konštatovanie jej nesprávnej transpozície nie je spôsobilé byť
v priamej príčinnej súvislosti s akoukoľvek žalobcom tvrdenou nemajetkovou ujmou.
Žalovaný v tomto zmysle predkladá súdu prvej inštancie prepočet priemerného služobného času
žalobcu vyplývajúci z ustanovení smernice 2003/88/ES, ktorým sú aplikované všetky jej ustanovenia –
predovšetkým článok 2, 6, 16, 17 a 19:
V 1/ referenčnom období (od apríla 2021 do septembra 2021) žalobca odpracoval spolu 1.265,033 hodín
v 26,000 týždňoch, čo predstavuje 182 dní a teda jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto období
je 48,655 hodín týždenne.
V 2/ referenčnom období (od októbra 2021 do marca 2022) žalobca odpracoval spolu 1.006,800 hodín
v 24,000 týždňoch, čo predstavuje 168 dní a teda jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto období
je 41,950 hodín týždenne. Z uvedeného dôvodu možno konštatovať, že k porušeniu článku 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES n e d o š l o .
V 3/ referenčnom období (od apríla 2022 do septembra 2022) žalobca odpracoval spolu 1.130,750 hodín
v 24,786 týždňoch, čo predstavuje 174 dní a teda jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto období
je 45,621 hodín týždenne. Z uvedeného dôvodu možno konštatovať, že k porušeniu článku 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES n e d o š l o .
V 4/ referenčnom období (od októbra 2022 do marca 2023) žalobca odpracoval spolu 1.197,967 hodín
v 24,715 týždňoch, čo predstavuje 173 dní a teda jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto období
je 48,471 hodín týždenne.

V 5/ referenčnom období (od apríla 2023 do septembra 2023) žalobca odpracoval spolu 1.056,000 hodín
v 24,858 týždňoch, čo predstavuje 174 dní a teda jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto období
je 42,481 hodín týždenne. Z uvedeného dôvodu možno konštatovať, že k porušeniu článku 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES n e d o š l o .
V 6/ referenčnom období (od októbra 2023 do februára 2024) žalobca odpracoval spolu 837,250 hodín
v 21,429 týždňoch, čo predstavuje 150 dní a teda jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto období
je 39,071 hodín týždenne. Z uvedeného dôvodu možno konštatovať, že k porušeniu článku 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES n e d o š l o .
Dôkazy: Výpočet priemerného služobného času žalobcu
Plachty služieb žalobcu – predložené žalobcom
Prehľad plánu služieb žalobcu
Žalovaný má za to, že obsahom žaloby je náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej porušovaním
smernice 2003/88/ES z dôvodu jej nesprávnej, resp. neúplnej transpozície do právneho poriadku
Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu je nevyhnutné, ako už bolo vyššie spomenuté, aby súd
skúmal, či pri priamej aplikácií smernice 2003/88/ES aj skutočne došlo k jej porušeniu a ak áno, tak v
akom rozsahu, resp. v akom rozsahu došlo k ujme na nemajetkovej, teda vnútornej sfére toho-ktorého
žalobcu.
Neexistuje spôsob, ktorým by bolo možné všeobecne určiť, že všetci príslušníci Hasičského a
záchranného zboru disponujú rovnakou nemajetkovou ujmou, keďže každého život je rozdielny a
rovnako aj rozvrh služieb, branie si dovoleniek, výber voľných dní či nástup na PN-ku sú rozdielne.
Z praxe súdov po celej Slovenskej republike je zrejmé, že aj spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy nemôže
byť vo forme matematickej rovnice vyplývajúcej z ustanovení o mzdových nárokov (§ 122 zákona č.
315/2001 Z. z.) a teda ani tento spôsob nemôže predstavovať určitú „alfu-omegu“ tak, ako to prezentuje
právny zástupca žalobcu.
Z uvedeného dôvodu si žalovaný dovolí znovu, tentokrát v krátkosti, vysvetliť predmetný prepočet
priemerného služobného času žalobcu, ktorý predkladá ako prílohu tohto vyjadrenia.
Žalovaný súdu prvej inštancie predložil prepočet skutočne odpracovaných hodín, do ktorých zavrhoval
všetky hodiny v zmysle článku 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES. V tomto smere poukazujeme napríklad
na rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 3C/18/2023 zo dňa 02.02.2024, cit.: „Fond
pracovného času v každom mesiaci nie je veličina, z ktorej by sa malo vychádzať, pretože ide len o
vyjadrenie počtu pracovných hodín, ktoré má zamestnanec pri jeho spôsobe rozvrhnutia pracovného
času k dispozícií, nevyjadruje reálne číslo, koľko zamestnanec v práci za mesiac skutočne odpracoval.“
Žalovaný teda poukazuje na článok 2 ods. 2 smernice 2003/88/ES, cit.: „čas odpočinku je akýkoľvek čas,
ktorý nie je pracovným časom.“ Zároveň žalovaný poukazuje na § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.,
ktorý posudzuje určité časy odpočinku ako služobný čas, avšak tieto časy odpočinku nie sú služobným
časom. Ustanovenie § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. predmetné časy odpočinku len posudzuje ako
služobný čas z dôvodu, aby sa aj tento čas odpočinku, za ktorý žalobcovi patrí náhrada mzda, odzrkadlil
vo fonde pracovného času a teda aj na výplatných páskach.
Z uvedeného dôvodu žalovaný do kolónky „počet odslúžených celých zmien“ započítava celkový počet
24-hodinových zmien v tom-ktorom mesiaci, ktorý na účely výpočtu jeho skutočného pracovného času
(teda na účely stĺpca „počet skutočne odslúžených hodín v mesiaci“) násobí číslom 24.
Následne pracovný čas žalobcu sa započítava aj do stĺpca „počet odslúžených hodín mimo celých
zmien“, v ktorom sa premieta pracovný čas žalobcu v dňoch, v ktorých neodpracoval celých 24 hodín. Ide
o dni napríklad poldňovej dovolenky alebo iného voľna, návštevy lekára alebo sprevádzanie rodinného
príslušníka do lekárskeho zariadenia, pracovný čas počas rekondičných pobytov, či školenia alebo
zvyšovanie kvalifikácie.
Pracovný čas žalobcu sa premieta aj v stĺpci „celkový čas zásahu po ukončení služobného dňa po 7:00
hod.“, nakoľko ide o čas, kedy má žalobca výjazd v ranných hodinách, kedy mu už má skončiť 24hodinová služba, avšak z dôvodu potreby výmeny zmien zostáva v práci aj po ukončení jeho pracovného
dňa. Ide teda o pracovný čas, ktorý trávi výkonom služby po 7:00 hod. a tento čas po 7:00 hod. teda
nemožno premietnuť v stĺpci „počet odslúžených celých zmien“, keďže tento predstavuje iba 24 hodín.
Uvedené 3 stĺpce sa spočítajú do stĺpca „počet skutočne odslúžených hodín v mesiaci“ a tieto
predstavujú delenca v rovnici pri výpočte jeho priemerného služobného času.
Stĺpec „počet dní v mesiaci“ predstavuje celkový počet dní v mesiaci. Avšak smernica 2003/88/ES v
článku 16 písm. b) ustanovuje dni, ktoré nemožno použiť na kompenzáciu pracovného času žalobcu v
iných dňoch. Ide o dni času odpočinku, počas ktorých žalobca odpracuje 0 pracovných hodín, avšak
tento deň nemožno použiť v priemerovaní jeho pracovného času na účely článku 6 písm. b) smernice
2003/88/ES.

Uvedeným postupom sa ponižuje deliteľ a zvyšuje sa podiel, čím smernica 2003/88/ES poskytuje
zvýšenú ochranu pracovníkom. Žalovaný uvádza, že smernica 2003/88/ES považuje za neutrálne dni
iba dni riadnej ročnej dovolenky v rozsahu 4 týždňov (v plachtách služieb označené ako „DOV“) a všetky
dni práceneschopnosti (v plachtách služieb označené ako „PN“, „PNK“ a „OČR“). Žalovaný uvádza, že
na účely neutrálnych dní považuje všetku „DOV“, „PN“, „PNK“, „OČR“ a nad rámec aj dni „VSZ“.
Z uvedeného dôvodu v stĺpci „počet dní DOV, OČR, PN, PNK, VSZ“ sa premietajú neutrálne dni, ktoré
nie sú zahrnuté v stĺpci „započítané dni“ a teda sa nevyužívajú na výpočet priemerného služobného
času žalobcu.
Výsledkom je teda stĺpec „priemerný počet skutočne odslúžených hodín za týždeň“, ktorý predstavuje
podiel medzi delencom (počet skutočne odslúžených hodín v mesiaci) a deliteľom (priemerný počet
týždňov v sledovanom období).
V zmysle predmetných prepočtov služobného času žalobcu máme za to, že do práva žalobcu v zmysle
článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES bolo zasiahnuté len minimálne v 1. referenčnom období v
rozsahu 0,655 hodín týždenne, čo predstavuje 17,03 hodín v rozsahu šiestich mesiacov (0,655 x 26,000)
a teda len toto je rozsah voľného času, o ktorý mohol žalobca prísť a minimálne v 4. referenčnom období
v rozsahu 0,471 hodín týždenne, čo predstavuje 11,641 hodín v rozsahu šiestich mesiacov (0,471 x
24,715).
Z uvedeného dôvodu je na žalobcovi, aby preukázal, aká nemajetková ujma mu v tomto rozsahu vznikla,
akým spôsobom mu bolo teda zasiahnuté do bežného života a zároveň aj aby dokázal prípadné tvrdenia,
že 17 hodín v rozsahu 182 dní či necelých 12 hodín v rozsahu 173 dní by využil určitým iným spôsobom.
Žalovaný v tomto zmysle odkazuje na rozhodnutia súdov, ktoré žalovaný citoval v úvode tohto vyjadrenia
a teda na skutočnosť, že nemajetková ujma je ujma vo vnútornej osobnej sfére človeka a teda je na
žalobcovi, aby preukázal skutočný dopad toho, že v práci v rozmedzí 3 rokov strávil spolu o 28,6 hodín
viac.
Sám žalobca v žalobe poukázal na podmienky náhrady škody vzniknutej porušením úniového práva
zo strany členského štátu v prípade, ak sú splnené 3 podmienky: 1/ cieľom porušenej právnej normy
Európskej únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné.
Žalovaný nepovažuje porušenie v rozsahu 28,6 hodín v rozmedzí 3 rokov za na toľko závažné,
aby akýmkoľvek spôsobom opodstatňovalo akúkoľvek výšku náhrady nemajetkovej ujmy, tobôž
nemajetkovej ujmy vo výške, ktorú žalobca žiada.
Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že k porušeniu smernice 2003/88/ES došlo naozaj iba minimálne v
prvom a štvrtom prípade referenčných období a teda na skutočnosť, že žalovaný napravil tento nežiadúci
stav a prinavrátil žalobcovi pracovné podmienky tak, ako to vyžaduje smernica.
Žalovaný má za to, že ide o nesmierne dôležitú skutočnosť v predmetnom konaní a súd je povinný na
ňu prihliadnuť.
Žalovaný zároveň aj poukazuje na skutočnosť, že v referenčnom období apríl – september 2021 došlo
k prekročeniu 48 hodín z dôvodu výjazdu modulu v auguste 2021 do Grécka a v referenčnom období
október 2022 – marec 2023 z dôvodu účasti na lezeckom výcviku, školení inštruktorov a výcviku modulu
GFFV.
V.
K výške nemajetkovej ujmy
Z opatrnosti žalovaný však poukazuje aj na výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žiada žalobca. Predmetná
žalovaná suma predstavuje marginálny rozdiel oproti najnovším rozsudkom okresných súdov, resp.
krajských súdov, v predmetných veciach. Súdna prax v prípadoch, kedy došlo k porušeniam smernice
2003/88/ES sa ustálila v rozsahu 1.500 Eur až 2.500 Eur.
Žalovaný preto poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/85/2023 zo dňa
06.03.2024, cit: „Napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný z dôvodu neodôvodnenia priznanej výšky
nemajetkovej ujmy 6.996,04 Eur. Zároveň súd v svojom rozhodnutí neprihliadal na bežnú rozhodovaciu
prax súdov v obdobných prípadoch, v ktorých súdy priznávajú priemernú náhradu približne 2 500 eur,
(...)“ a ďalej v bode 26., cit.: „ (...) výška náhrad nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch iných
žalobcov sa pohybuje v rozpätí od 1 500 € do 2.500 € (viď rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach
sp.zn. 6Co/35/2022, 6Co/60/2022, 6Co/193/2022, 6Co/102/2022, 11Co/222/2020, 11Copr/1/2020,
11CoPr/4/2020 – vo všetkých priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 2 000 €, sp. zn.
2CoPr/3/2019 – priznaná náhrada 1 500 € a sp.zn. 6Co/129/2022 – priznaná náhrada 2 500 €).“
Z rovnakého dôvodu žalovaný poukazuje aj na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/7/2023
zo dňa 09.01.2024, ktorým odvolací súd rovnako zrušil rozhodnutia súdu prvej inštancie a vec vrátil na
nové konanie taktiež poukazujúc na rôzne rozhodnutia krajských súdov, v ktorých je za „bežnú prax
súdov“ označovaná čiastka od 1.500,- Eur do 2.500,- Eur.

Žalovaný z rovnaké dôvodu poukazuje ďalej aj na nedávne uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp.
zn. 5Co/82/2023 zo dňa 03.04.2024, ktorým rovnako zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie konštatujúc,
že priznaná suma 4.445,48 Eur je nedôvodne vysoká.
Žalovaný ďalej poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/66/2023 zo dňa
19.06.2023 bod 46., ktorý sa priklonil k rovnakému záveru a zrušil rozsudok Okresného súdu Michalovce
č. k. 5C/22/2022-150 zo dňa 05.12.2022, ktorým súd priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 5.640,93 Eur a vec vrátil na nové konanie.
Žalovaný poukazuje aj na uznesenie Krajského súdu v Košiciach 11CoPr/1/2023 zo dňa 17.04.2024,
ktorý rovnako v bode 12. a 13. stanovil spôsob stanovenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ako aj
bežnú prax súdov v rozsahu 1.500,- Eur až 2.500,- Eur.
Žalovaný si dovolí poukázať aj na niekoľko ďalších rozhodnutí a výšku súm, ktorá bola priznaná v
obdobných prípadoch, napríklad:
- Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9CoSp/4/2020 z 5.5.2021 – 2.089 Eur,
- Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/1/2020 z 19.11.2020 – 2.000 Eur,
- Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/54/2020 z 3.12.2020 – 2.452,92 Eur,
- Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/60/2019 z 5.3.2020 – 1.500 Eur,
- Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11CoPr/4/2019 z 6.5.2020 – 1.500 Eur,
- Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 15Co/6/2020 z 24.11.2020 – 243,98 Eur,
- Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/193/2023 z 19.04.2024 – 1.500 Eur,
- Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2C/17/2021 z 20.5.2022 – 2.100 Eur,
- Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2C/15/2021 z 27.5.2022 – 2.100 Eur,
- Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5C/16/2021 z 19.4.2022 – 2.100 Eur,
- Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3C/15/2021 z 11.5.2022 – 2.400 Eur,
- Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 21C/60/2022 z 02.02.2023 – 0,00 Eur,
- Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 16C/11/2023 z 30.01.2024 – 0,00 Eur,
- Rozsudok Okresného súdu Humenné sp. zn. 21C/45/2023 z 10.04.2024 – 1.200 Eur,
- Rozsudok Okresného súdu Humenné sp. zn. 5C/76/2023 z 11.01.2024 – 1.500 Eur.
Respektíve aj iné rozhodnutia, ako napríklad rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 37Cpr/6/2016
zo dňa 29.11.2021 (priznaná suma vo výške 1.500,- Eur), rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa
sp. zn. 25C/29/2019 zo dňa 24.11.2020 (priznaná suma vo výške 1.200,- Eur), rozhodnutie Okresného
súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 19C/23/2022 zo dňa 10.11.2022 (priznaná suma vo výške 1.000,- Eur).
V skratke žalovaný poukazuje aj na rozhodnutia Okresného súdu Pezinok sp. zn. 47C/3/2022,
9C/43/2022, 4C/60/2022, 47C/2/2022, 45C/63/2022, 8C/64/2022 alebo 8C/51/2023, ktorými súd priznal
po 2.500,- Eur; rozhodnutia Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 12C/24/2023, 6C/29/2023,
17C/12/2023, 17C/13/2023, 17C/16/2023, 17C/17/2023 alebo 10C/6/2023, ktorými súd priznal 2.000,Eur; rozhodnutia Okresného súdu Rožňava sp. zn. 6C/35/2023, 6C/36/2023, 6C/37/2023, 6C/38/2023,
6C/88/2023, 11C/56/2023, 11C/89/2023 alebo 1C/38/2023, ktorými súd priznal 2.000,- Eur; rozhodnutia
Okresného súdu Prievidza sp. zn. 8C/23/2023, 8C/24/2023 alebo 8C/34/2023, ktorými súd priznal
2.000,- Eur; rozhodnutie Okresného súdu Trebišov sp. zn. 13C/7/2023, ktorým súd priznal 2.000,- Eur.
Je zrejmé, že súdy po celej Slovenskej republike sa neprikláňajú k matematickému výpočtu nemajetkovej
ujmy.
Zároveň je zrejmé, že súdy mimo Banskobystrického kraja, resp. aj niektoré súdy v rámci
Banskobystrického kraja, priznávajú výšku náhrady nemajetkovej ujmy v rozsahu 1.000,- Eur až 2.500,Eur, resp. viac iba v odôvodnených prípadoch a aj to len do výšky približne 3.500,- Eur.
Žalovaný zároveň dodáva, že súdy Slovenskej republiky skúmajú aj samotné porušenie smernice
2003/88/ES a jeho rozsah, nakoľko nemožno generalizovane ustanoviť, že by nesprávna, resp. neúplná
transpozícia smernice 2003/88/ES zakladala akýkoľvek nárok tomu-ktorému žalobcovi bez bližšieho
zisťovania špecifických osobitostí toho-ktorého prípadu.
Žalovaný preto považuje za dôvodné, aby aj v tomto prípade sa súd zaoberal predloženými výpočtami
priemerného týždenného služobného času žalobcu a na tieto prihliadol pri určovaní výšky náhrady
nemajetkovej ujmy.
Žalovaný dodáva, že nepovažuje žalobu za dôvodnú a nakoľko nedošlo k zásahu do práv žalobcu
podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v takom rozsahu, aby odôvodňoval priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v akejkoľvek výške, keď má žalovaný za to, že nedošlo k takému porušeniu, aby
bolo možné ho konštatovať ako „závažné“. Avšak, žalovaný z opatrnosti predostrel súdu najnovšie
rozhodnutia iných súdov v Slovenskej republike, ktoré sa vyjadrili k výpočtu, ako aj stanoveniu výšky
nemajetkovej ujmy.
VI.

K niektorým tvrdeniam žalobcu
K bodu 11 repliky žalovaný uvádza, že prepočet predostretý žalovaným vychádza priamo zo smernice
2003/88/ES, keďže práve žalobca považuje zákon č. 315/2001 Z. z. za neaplikovateľný z dôvodu, že v
ňom nie je transponovaná smernica 2003/88/ES úplne. Z uvedeného dôvodu žalobca predostrel súdu
prvého stupňa výpočet priemerného týždenného pracovného času, ktorý vyplýva, ako už bolo vyššie
uvedené, priamo zo smernice 2003/88/ES tak, ako to tvrdí žalobca.
Nakoľko žalobca tvrdí, že nedošlo k úplnej transpozícií smernice 2003/88/ES a teda je nevyhnutné
aplikovať smernicu 2003/88/ES priamo, tak žalovaný pristúpil k prepočtu priemerného týždenného
služobného času podľa tejto smernice a odklonil sa od dikcie zákona č. 315/2001 Z. z. Zároveň žalovaný
dodáva, že ak by sme šli podľa zákona č. 315/2001 Z. z., tak tento bol rovnako dodržaný.
K bodu 12 repliky žalovaný uvádza, že § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. nepovažuje, ale len
posudzuje tieto časy odpočinku ako výkon štátnej služby. Žalobca veľmi nesprávne používa slovo
„považovať“ a nezmyselne ho zamieňa s pojmom „posudzovať“. Z gramatického výkladu predmetného
ustanovenia je zrejmé, že pojem „posudzuje“ neznamená, že predmetné časy odpočinku sú výkonom
štátnej služby. Predmetné časy odpočinku sa len posudzujú ako výkon štátnej služby, čo predstavuje
diametrálny rozdiel v tvrdeniach žalobcu a skutočnosťou podľa § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.
Predmetný rozdiel sa vzťahuje teda aj na bod 11 repliky na strane 14, kedy žalobca tvrdí, že je jedno či sa
na účely mzdy evidujú odpracované hodiny alebo nie, keďže údajne jeho plat vychádza z tarifného platu
v závislosti od konkrétnej platovej triedy. Je zrejmé, že tvrdenie žalobcu je nepravdivé a to z dôvodu, že
v prípade, ak by sa predmetné časy odpočinku neposudzovali ako výkon štátnej služby, tak by žalobca
v žiadnom mesiaci nenaplnil fond pracovného času a teda by mu nemohla byť vyplatená ani odmena
podľa platových tabuliek. Preto je nanajvýš podstatné, či sa teda tieto časy posudzujú ako výkon štátnej
služby alebo nie a teda tvrdenia žalobcu na strane 14 repliky sú zavádzajúce a nepravdivé.
K časti repliky „K pojmu priemerný čas“ žalovaný uvádza, že nie je podstatné, či ustálime referenčné
obdobie podľa smernice 2003/88/ES alebo podľa zákona č. 315/2001 Z. z. Zo smernice celkom zrejme
vyplýva, že pri protipožiarnych službách je referenčné obdobie na výpočet priemerného týždenného
pracovného času 6 mesiacov. Vyplýva to z účelu predmetných ustanovení, keďže v prípadoch podľa
článku 17 je nevyhnutné na účely zabezpečenia chodu predmetných odvetví, ktoré vyžadujú neustálu
činnosť, aby bolo možné sa odchýliť od 4-mesačných referenčných období a toto obdobie rozšíriť až do
rozsahu 12 mesiacov v určitých špecifických prípadoch za podmienok stanovených smernicou 2003/88/
ES. Z uvedeného dôvodu žalovaný poukazuje na článku 19, ktorý stanovuje, že referenčné obdobie v
tomto prípade je 6 mesiacov.
Zároveň, nakoľko žalobca veľmi zmätočne preskakuje zo smernice 2003/88/ES na zákon č. 315/2001 Z.
z. a späť podľa toho, ktoré ustanovenie mu vyhovuje viac, žalovaný uvádza, že predmetná časť smernice
a teda referenčné obdobie dlhé 6 mesiacov bola s určitosťou transponovaná aj do vnútroštátneho
právneho poriadku Slovenskej republiky. Účel § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. je totožný s účelom článkov
16 a 19, teda rozvrhnutie služobného času do určitých referenčných období. Tieto ustanovenia vytvárajú
priestor na rozvrhovanie služieb do určitého časového rozmedzia, v rámci ktorého sa počíta priemerný
pracovný čas. V podmienkach Slovenskej republiky sa toto časové rozmedzie chápe ako 6 kalendárnych
mesiacov v rade, konkrétne v čase od januára do júna a od júla do decembra. Zároveň zo smernice
2003/88/ES vyplýva len, že referenčné obdobie predstavuje 6 kalendárnych mesiacov po sebe a vôbec
ho „neukotvuje“ do konkrétnych kalendárnych mesiacov.
Z uvedeného dôvodu, ak prijmeme argumentáciu žalobcu, že smernica 2003/88/ES bola nesprávne
transponovaná a je nevyhnutné ju aplikovať priamo, tak na účely predmetného súdneho konania, ako
aj ďalších obdobných, možno prijať záver, že podľa smernice 2003/88/ES vychádzame zo šiestich
po sebe nasledujúcich mesiacov na účely výpočtu priemerného pracovného času žalobcu a teda
obdobie posledných 3 rokov rozdelíme do šiestich 6-mesačných referenčných období, v rámci ktorých
vypočítame priemerný pracovný čas žalobcu.
Z priložených tabuliek prepočtu priemerného týždenného pracovného času žalobcu celkom zjavne
vyplýva, že v 6-mesačných referenčných obdobiach došlo k minimálnemu prekročeniu maximálneho
týždenného pracovného času v zmysle článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES a to v rozsahu približne
28,6 hodín za celé žalované obdobie. Žalovaný v tomto smere odkazuje na skutočnosť, že sa nejedná
o závažné porušenie smernice 2003/88/ES a zároveň na skutočnosť, že ak by aj súd posúdil, že je
prvý predpoklad náhrady škody naplnený, tak neexistuje nemajetková ujma, ktorá by žalobcovi mohla
vzniknúť v nadväznosti na skutočnosť, že v práci strávil o 28,6 hodín viac za 3 roky než mal.
K bodu VII. repliky žalovaný uvádza, že predmetom žaloby nie je otázka, či sa má služobná
pohotovosť započítavať do fondu pracovného času na účely výplaty plnej zložky mzdy, ale otázka,

že ak započítame služobnú pohotovosť do pracovného času, či dôjde k prekročeniu 48-hodinového
maximálneho týždenného pracovného času.
Z uvedeného dôvodu žalovaný dodáva, že do predložených tabuliek priemerného týždenného
pracovného času žalobcu sa započítavajú v časti pracovného času:
1/ výkon štátnej služby,
2/ služobná pohotovosť,
3/ školenia,
4/ zvyšovanie kvalifikácie a
5/ rekondičné pobyty.“
5. Žalobca v písomnom vyjadrení k predmetnému vyjadreniu žalovaného nesúhlasil s výpočtami
žalovaného priemerného týždenného pracovného času a vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol:
„Žalovaný si v rámci jeho najnovšej verzie obhajobných tvrdení v týchto sporoch vytvoril zavádzajúci
„vzorec“ výpočtu údajného priemerného týždenného pracovného času, ktorý nastavil tak, aby umelo
znížil výsledný pracovný čas a to nielen nesprávnym (ne)zohľadnením jednotlivých ustanovení Zákona
o hasičskom a záchrannom zbore a Smernice 2003/88/ES, ale dokonca aj nezohľadnením tých údajov
o odpracovaných hodinách, ktoré vyplývajú aj zo žalovaným predložených listín. V mojom prípade takto
žalovaný v jeho výpočte môjho údajného priemerného týždenného služobného času nezohľadnil 170:40
hodín (t. j. 170 hodín a 40 minút), ktoré som preukázateľne odpracoval!
Žalovaný taktiež podľa môjho názoru účelovo a nesprávne interpretuje jednotlivé ustanovenia ZoHaZZ
ako aj ustanovenie Smernice, pričom takýmto spôsobom sa snaží prezentovať záver, že k porušovaniu
práv zásahových hasičov a k prekračovaniu limitov pracovného času vlastne nedochádza, čo je však v
absolútnom rozpore so skutočnosťou. Skutkové ako aj právne tvrdenia žalovaného uvedené v Duplike,
rovnako ako aj údaje v tabuľke označenej ako „Výpočet priemerného týždenného služobného času
v sledovaných referenčných obdobiach“, preto v celom rozsahu popieram ako zjavne nesprávne a
zavádzajúce.
III.
K nemajetkovej ujme
3. Žalovaný naďalej tvrdí, že sa mojou žalobou v skutočnosti domáham akéhosi „mzdového nároku“,
pričom spochybňuje moje tvrdenia o tom, že táto jeho námietka bola súdmi v sporoch o takejto žalobe
vo viac ako 100 prípadoch odmietnutá.
K tomuto uvádzam, že pokiaľ som v odseku 4 môjho predchádzajúceho písomného podania,
označeného ako „Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného k žalobe, v konaní vedenom na Okresnom
súde Zvolen pod sp. zn. 13C/24/2024“ zo dňa 22.07.2024 (ďalej aj „Replika žalobcu“) uvádzal, že
námietka žalovaného o „mzdovom nároku“ bola súdmi doposiaľ vo viac než 100 prípadoch odmietnutá,
tak na tomto tvrdení ako na úplne presnom a vecne správnom naďalej trvám.
Žalovaný totiž opätovne akosi „prehliadol“, že toto moje tvrdenie sa výslovne týkalo prípadov, „v
ktorých súdy posudzovali právne identickú žalobu, akou je aj moja žaloba v tomto spore (t. j. v
sporoch, v ktorých žalobcov hasičov zastupoval môj právny zástupca).“ Presne tak totiž znela formulácia
uvedeného tvrdenia. Je očividné a z formulácie daného tvrdenia snáď pre každého jednoznačné, že
citované tvrdenie som vzťahoval na rozhodnutia súdov o žalobách, ktoré boli vo všetkých relevantných
skutočnostiach právne identické s moju žalobou. Samotnému žalovanému je nepochybne známe, že v
žiadnom z týchto prípadov za predchádzajúce obdobie viac než 3,5 roka, odkedy môj právny zástupca
zastupuje žalobcov – hasičov v týchto sporoch, s predmetnou námietkou o „mzdovom nároku“ nikdy
neuspel a ak by tomu tak nebolo, nemal by žalovaný žiadny problém takéto rozhodnutie súdu označiť.
Ak už totiž žalovaný chce porovnávať právne názory či závery súdov, mal by porovnávať priamo
porovnateľné – v tomto smere by teda mal žalovaný porovnávať závery súdov vyslovené pri posudzovaní
identicky uplatnených a dokazovaných nárokov. Zjavne nie je náhoda, že vo spomedzi všetkých tých
súdnych rozhodnutí, ktoré žalovaný zmieňuje v celej Duplike, snažiac sa tým podložiť tvrdenie o údajne
neprimeranej výške mnou žalovaného odškodnenia a „mzdovom nároku“, žalovaný neuvádza ani jediné
z doposiaľ 73 právoplatných rozhodnutí súdov (a keďže žalovaný bežne poukazuje aj na neprávoplatné
rozhodnutia, tak by takto mohol poukázať aj na ďalších min. 50 doposiaľ neprávoplatných rozhodnutí,
ktoré sú v štádiu odvolacieho konania po odvolaní žalovaného), ktoré prejednávali skutočne „právne
identickú žalobu“ o akú ide aj v tomto prípade.
Nie je mi bližšie známe, ako boli koncipované žaloby v tých iných sporoch, z rozhodnutí z
ktorých žalovaný rozsiahlo cituje, ako boli tam uplatnené nároky skutkovo a právne preukazované a
odôvodňované. Zo skúseností zo všetkých doterajších súdnych sporov, v ktorých môj právny zástupca
zastupoval žalobcov – hasičov je však zrejmé, že žalovaný ďalej pokračuje v tom spôsobe procesnej

obrany, aký prezentoval vo všetkých predchádzajúcich obdobných sporoch. Je signifikantné, že jeho
rozhodujúce právne tvrdenia sa pravidelne menia, keďže žalovaný v uplynulých rokoch poskytol súdom
už mnoho verzií tvrdení o tom, aký je vlastne priemerný týždenný pracovný čas hasičov, či je tento
ešte stále u každého zásahového hasiča v trvaní 47,84 hodín týždenne tak, ako to niekoľko rokov
tvrdil v predchádzajúcich sporoch na tunajšom súde a na základe čoho sa teda zmenil na ním aktuálne
tvrdený priemerný týždenný pracovný čas, aké dlhé sú vlastne ním tvrdené „referenčné obdobia“, či
4, 6 alebo 12 mesačné, kedy začínajú plynúť a najmä ktorým konkrétnym ustanovením právneho
predpisu bola úprava referenčných období transponovaná (prevzatá) do nášho vnútroštátneho právneho
poriadku. Tieto neustále sa meniace tvrdenia žalovaného sú predpokladám súdu dobre známe aj z
predchádzajúcich súdnych sporov mojich kolegov hasičov, v ktorých súd už rozhodol.
Je bežným postupom žalovaného, že si z rozhodnutí súdov pravidelne vyselektuje niektorú, z kontextu
vytrhnutú vetu či pasáž odôvodnenia, ktorá by zrejme mala vyznievať v prospech žalovaného, a následne
na ňu paušálne poukazuje vo všetkých ostatných sporoch bez ohľadu na to, či takýto právny názor
súdu vyslovený v inom spore za úplne iných procesných okolností je vzhľadom na konkrétny spor
vôbec použiteľný. Je síce faktom, že súdy rozličným spôsobom posudzovali a priznávali žalobcom výšku
nemajetkovej ujmy, avšak žalovaný samozrejme selektívne poukazuje len na tie súdne rozhodnutia
(mnohé pritom doposiaľ neprávoplatné), v ktorých síce súdy žalobcom priznali nižšiu sumu, avšak už
zjavne vedome neuvádza, z akých dôvodov a v akých prípadoch tomu tak bolo. V tomto smere mi je
pritom známe, že žalobcovia (hasiči) v sporoch, na ktoré žalovaný poukazuje, vyčísľovali a aj dôkazne
preukazovali výšku nároku úplne iným spôsobom, než aký som uplatnil ja v tomto konaní ako aj ďalší
moji kolegovia, ktorých zastupoval môj právny zástupca.
Nemožno opomenúť ani tú zásadnú skutočnosť, že žalobcovia v žalovaným uvádzaných sporoch ani
nenapádali zamietajúce výroky rozsudkov odvolaním a teda odvolací súd sa v tých prípadoch ani
nevenoval tomu, či by prípadne výška odškodnenia nebola primeraná aj vo vyššej (teda žalovanej) sume.
Za týchto okolností je potom nekorektné až zavádzajúce poukazovanie žalovaného na „bežnú prax
súdov“ kedy súdy priznali žalobcom „čiastky od 1.500,- Eur do 2.500,- Eur“ a to už len preto, že procesný
postup žalobcov a okolnosti v ním označovaných sporoch boli zjavne iné, než je tomu v tomto mojom
spore. Žalovaný pochopiteľne nikdy neuvedie ani neoznačí žiadne súdne rozhodnutie výšku priznaného
nároku v sporoch, v ktorých súdy skutočne prejednávali práve takú (právne identickú) žalobu, o akú ide
aj v mojom prípade.
Žalovaný taktiež neberie vôbec ohľad na to, že ak napríklad Najvyšší súd Slovenskej republiky v
nejakom rozhodnutí uvedie názor na posudzovanie výšky nemajetkovej ujmy, nie je tento právny názor
automaticky bez ďalšieho bezvýhradne aplikovateľný v každom spore, v ktorom sa len analogicky použijú
ustanovenia o ochrane osobnosti. Presne o takú situáciu sa jedná aj v prípade žalovaným označovaného
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa 31.01.2023, v ktorom
však súd vychádzal z absolútne neporovnateľných skutkových okolnostní, ktoré zakladali nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V danom prípade totiž išlo o nárok pozostalých po obeti
dopravnej nehody, čiže išlo o skutkové aj právne okolnosti neporovnateľné s týmto sporom. Tvrdenie
žalovaného, podľa ktorého „prípadný odklon od v zásade nového rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 31.01.2023 predstavuje zásah do práva na spravodlivý proces, čím sa narušuje
princíp právneho štátu ustanovený v článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“, je očividne
zavádzajúce a vecne aj právne neopodstatnené.
Rovnako novým nie je na prístup žalovaného, kedy rozsiahlo avšak selektívne poukazuje na
neprávoplatné rozhodnutia prvoinštantných súdov aj napriek tomu, že tieto zjavne boli napadnuté
odvolaním (a to paradoxne vždy aj samotného žalovaného), pričom z týchto rozhodnutí si znova
povyberá len tie časti odôvodnení, ktoré mu situačne vyhovujú. Samozrejme však to, či sa s týmito
právnymi názormi stotožnil alebo nestotožnil odvolací súd v prípade podaného odvolania, to už žalovaný
nikdy neuvádza. Na rozdiel od žalovaného ja vo svojom predchádzajúcom vyjadrení (Replike žalobcu) a
aj v tomto aktuálnom vyjadrení porovnávam len priamo porovnateľné a právoplatné rozhodnutia súdov,
v ktorých súdy posudzovali právne identickú žalobu, akú som podal aj ja v tomto spore, pričom tu (v
záujme odstránenia pochybností žalovaného o tom, čo je „právne identická žaloba“) znova dodávam,
že hovorím o doposiaľ 73 právoplatných rozhodnutiach, ktoré boli preskúmané odvolacím súdom a v
ktorých mojich kolegov – žalobcov hasičov, právne zastupoval môj právny zástupca.
4. Za zavádzajúce, až doslova demagogické, považujem tvrdenia žalovaného, podľa ktorých „žalovaný
poukazuje aj na najnovšie uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veciach právneho zástupcu
G. A. H., ktorými Krajský súd v Banskej Bystrici vrátil súdom prvej inštancie na nové konanie (...) a to
z dôvodu, že Okresný súd Lučenec porušil zásadu „ne ultra petitum“, keď rozhodol vo veci priznaním
plnej výšky žiadanej žalobcom, ktorú si vypočítal totožným spôsobom ako v tomto prípade.“

Žalovaný týmto očividne dáva do súvisu fakt o zrušení predmetných rozhodnutí odvolacím súdom s tým,
že žalobcovia v tých prípadoch vyčísľovali výšku žalovanej sumy identickým spôsobom, ako som to
aplikoval aj ja v mojej žalobe, čím chce žalovaný zjavne naznačiť, že sa odvolací súd od akceptovania
tohto spôsobu stanovenia výška žalovaného nároku odklonil. Toto však samozrejme nie je pravdou.
Skutočným dôvodom, pre ktoré odvolací súd zrušil rozhodnutia senátu 16C Okresného súdu Lučenec
bol ten, že súd (resp. sudca tamojšieho súdu) odmietol rešpektovať doterajšiu rozhodovaciu prax
odvolacieho súdu, čo výslovne konštatoval vo svojich rozhodnutiach. Zároveň prisúdený nárok právne
kvalifikoval ako „stratu nádeje na zmenu legislatívy“ s odškodnením vo výške 500,- Eur za každý mesiac
žalovaného obdobia, ďalej neaplikoval analogicky ustanovenia § 11-13 OZ, ale postupoval podľa zákona
č. 513/2004 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej moci a u každého so žalobcov
považoval za primerané odškodnenie sumu vo výške prevyšujúcej 19.500,- Eur.
Odvolací súd tak prvoinštančnému súdu v zrušujúcom uznesení vytýkal to, že sa zaoberal iným plnením,
než bolo v žalobe uvedené a tieto skutočnosti boli práve dôvodom na konštatovanie, že prvoinštantný
súd porušil zásadu „ne ultra petitum“. Táto skutočnosť je očividná už zo samotného znenia uznesenia
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/27/2024 zo dňa 30.05.2024, na ktoré sa žalovaný
odvoláva:
„9.1 Odvolací súd však konštatuje, že v posudzovanej veci išlo o otázku „iura novit curia“, ale o otázku
skutkovú. Žalobca v žalobe uplatnený nárok skutkovo vymedzil tak, že si uplatňuje nárok, ktorý mu
vznikol v dôsledku dlhodobého zásahu do jeho osobnostných práv; domáhal sa náhrady škody vo
forme nemajetkovej ujmy, ktorú vyčíslil podľa počtu hodín nariadenej služobnej pohotovosti, ktoré reálne
odslúžil a ktoré hodiny mu neboli, v rozpore s čl. 2 ods.1 a čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES,
započítané do fondu pracovného času. Žalobca sa nedomáhal nároku z dôvodu straty nádeje na zmenu
legislatívy; rovnako sa nedomáhal nemajetkovej ujmy za počet hodín odpracovaných nad smernicou č.
2003/88/ES stanovený limit 48 hodín týždenne v rámci jednotlivých referenčných období.
9.2 Súd prvej inštancie, ktorý vlastným výpočtom určil výšku náhrady nemajetkovej ujmy odôvodňujúc
uvedené stratou nádeje na zmenu legislatívy, svojim postupom nahradil procesnú aktivitu žalobcu a
porušil tým zásadu „ne ultra petitum“ predpokladanú ustanovením § 216
C.s.p. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že súd v konečnom dôsledku priznal žalobcovi
len ním uplatnené plnenie vo výške 6.201,36 Eur, nakoľko v odôvodnení napadnutého rozsudku
konštatoval, že žalobcovi „patrí nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za stratu nádeje na zmenu
legislatívy za mesiace od 02.09.2020 až do 02.12.2023 v celkovej sume 19.500,- Eur.“.
10. Keďže je v sporovom konaní základnou povinnosťou žalobcu uviesť rozhodujúce skutkové tvrdenia
a predložiť dôkazy za účelom ich preukázania a žalobca svoj nárok v žalobe odôvodnil porušovaním
práva na ochranu súkromia a rodinného života, práva na ochranu zdravia a práva na spravodlivé a
uspokojujúce pracovné podmienky, nebol daný dôvod, aby súd prvej inštancie vytváral nový/iný právny
nárok a skutkovo ho inak odôvodňoval (výpočet, koľko hodín v každom referenčnom období žalobca
odpracoval nad smernicou stanovený limit; strata nádeje na zmenu legislatívy).
10.1 Zároveň platí, že súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t.j. rozhodnutia iných sudcov (resp.
senátu) toho istého súdu. Rozhodovacia prax Okresného súdu Lučenec (ako aj iných okresných súdov
v obvode pôsobnosti konajúceho krajského súdu) je jednotná v názore, že v obdobných veciach si
žalobcovia správne uplatňujú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy s poukazom na ustanovenia § 11
- § 13 Občianskeho zákonníka, ktoré závery boli niekoľkokrát potvrdené odvolacím súdom; predmetné
ustanovenia sú totiž obsahom aj účelom najbližšie náhrade škody spôsobenej jednotlivcovi porušením
práva únie; inštitútom najbližším prejednávanej veci tak nie je odškodnenie za nezákonnú väzbu,
konštatovanie súdu prvej inštancie v tomto smere nebolo správne.
(...)
12. S ohľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie svojim postupom
(aplikáciou ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z.; odôvodňujúc priznanie uplatneného nároku stratou
nádeje na zmenu legislatívy) prekročil rámec vymedzeného petitu tým, že žalobcovi priznal plnenie z
iného skutkového, než v žalobe vymedzeného, základu, čím porušil zásadu „ne ultra petitum“; uvedené
malo za následok porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces.“
V skutočnosti teda odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie to, že nepostupoval podľa doterajšej
rozhodovacej praxe či už svojho odvolacieho – Krajského súdu v Banskej Bystrici, alebo dokonca
aj všetkých ostatných senátov svojho Okresného súdu Lučenec v sporoch o právne identických
žalobách, práve naopak, túto prax vyslovene ignoroval a aj po zrušení jeho rozhodnutí odvolacím súdom
postupuje v priamom rozpore s pre neho záväzným právnym názorom odvolacieho súdu. Rozhodnutia
všetkých ostatných senátov tamojšieho súdu (Okresného súdu Lučenec), v ktorých súd postupoval
podľa doterajšej ustálenej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu v 73 prípadoch odvolacím súdom

prejednaných vecí (ktoré je identická s doterajšou rozhodovacou praxou senátov Okresného súdu
Zvolen), neboli ani v jedinom prípade zrušené.
Je teda očividné, že dôvody zrušujúcich uznesení odvolacieho súdu nemali absolútne žiadny súvis s
tým, čo naznačuje žalobca, a to že súd „rozhodol vo veci priznaním plnej výšky žiadanej žalobcom, ktorú
si vypočítal totožným spôsobom ako v tomto prípade“, práve naopak, ak by bol senát 16C Okresného
súdu Lučenec postupoval (ako mimochodom všetky ostatné senáty tamojšieho súdu) podľa doterajšej
rozhodovacej praxe súdov v rozhodnutiach o žalobách, v ktorých žalobcov zastupoval môj právny
zástupca, tak jeho rozhodnutia by zrušené neboli. Keďže predpokladám, že aj autor posledne citovaného
tvrdenia žalovaného je schopný čítať s porozumením rozhodnutia súdov, tak takéto tvrdenia žalovaného
o tom, čo bolo dôvodom zrušenia daných rozhodnutí, považujem len za pokus o prvoplánové a až
nedôstojné zavádzanie. Vzhľadom na postavenie žalovaného je pre mňa zarážajúce, že sa žalovaný
zníži až k takémuto priehľadnému zavádzaniu.
5. Žalobou uplatnený spôsob výpočtu nároku - teda to, ako som vypočítal a uplatnil výšku žalovaného
nároku - v žiadnom prípade neznamená, že žalobou uplatňujem „mzdový nárok“ tak, ako to v týchto
sporoch pravidelne a zjavne účelovo tvrdí žalovaný. Tento spôsob výpočtu nároku som použil hlavne
z dôvodu, že naša právna úprava neobsahuje spôsob stanovenia výšky náhrady škody z porušenia
úniového práva. Stanovenie výšky nároku analogickým použitím § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ a § 122
ods. 1 ZoHaZZ naďalej považujem za logický a plne legitímny spôsob stanovenia výšky primeraného
odškodnenia, ktorý súčasne rešpektuje zásadu ekvivalencie a efektivity tak, ako ich stanovuje judikatúra
Súdneho dvora, pričom tento spôsob stanovenia výšky nároku je široko akceptovaný aj rozhodovacou
praxou súdov o presne tak vymedzenej žalobe, akou je aj moja žaloba v tomto spore, nevynímajúc ani
tunajší súd.
Opätovne zdôrazňujem, že podanou žalobou sa domáham náhrady škody vo forme nemajetkovej
ujmy vyčíslenej podľa celkového počtu (súčtu) hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré som počas
žalovaného reálne odslúžil (odpracoval) a ktoré mi neboli započítané do služobného (pracovného) času.
Žalobou teda neuplatňujem nárok na náhradu škody vyčíslený za presný počet hodín odpracovaných
nad 48 hodín týždenne, ako sa žalovaný snaží v týchto sporoch pravidelne účelovo tvrdiť a tomuto
nesprávnemu a zavádzajúcemu tvrdeniu následne prispôsobuje svoju argumentáciu a procesnú obranu.
Nesporným faktom, ktorý nijako nespochybňuje ani samotný žalovaný, je pritom tá skutočnosť, že
žiadna z hodín určenej služobnej pohotovosti (aktuálne 8 hodín, do konca roka 2021 to bolo 7
hodín), ktorú každý hasič odpracuje v rámci každej jednej služobnej zmeny, nie je započítaná do
odpracovaných hodín. Medzi nezapočítavaním služobných pohotovostí do pracovného času na jednej
strane a prekračovaním limitu pracovného času na strane druhej je teda nevyhnutná súvislosť, kde k
porušovaniu ustanovení o pracovnom čase dochádza kvôli formálnemu oddeleniu služobnej pohotovosti
od služobného času a nepovažovaním takto odpracovaných hodín služobných pohotovostí za pracovný
čas!
Ak by určené služobné pohotovosti (tvoriace aktuálne 1/3 z celkového času každej jednej 24 hodinovej
hasičskej zmeny) boli reálne započítavané do pracovného času, nedochádzalo by k prekračovaniu či
už vnútroštátne stanoveného resp. aj Smernicou obmedzeného maximálneho služobného (pracovného)
času hasičov, pretože služobný čas hasičov by musel byť rozvrhnutý tak, aby pri započítaní určených
služobných pohotovostí do pracovného času (teda pri považovaní pohotovostí za služobný čas)
nedochádzalo k prekračovaniu stanoveného resp. maximálneho limitu pracovného času. K porušovaniu
Smernice teda dochádzalo a naďalej dochádza nielen tým, že som pravidelne priemerne odpracoval
viac, než maximálne prípustných 48 hodín týždenne (resp. vnútroštátnym právom a kolektívnymi
zmluvami stanovených 38 hodín, resp. 37,5 hodín týždenne), ale zároveň a nevyhnutne už aj tým, že
žiadna z odslúžených služobných pohotovostí mi nebola započítaná do služobného (pracovného) času.
Vzhľadom na tieto skutočnosti som výšku žalovaného nároku odvíjal od súčtu hodín určenej služobnej
pohotovosti, ktoré som vynásobil sumou predstavujúcou 20%, resp. 35% z príslušnej časti môjho
služobného platu za každú konkrétnu hodinu. Práve tento postup pritom zohľadňuje a odškodňuje aj
základné porušovanie článku 2 ods. 1 Smernice – teda nezapočítavanie týchto služobných pohotovostí
do pracovného času. V tejto súvislosti zdôrazňujem, že s takýmto spôsobom určenia výšky nároku sa
dominantne stotožňujú súdy prvej inštancie ako aj odvolací súd, zhodne považujúc takto uplatnený a
vyčíslený nárok za dôvodný, preukázaný a zodpovedajúci aj požiadavke primeranosti.
6. Vzhľadom na samotný obsah žaloby je podľa môjho názoru právne nepochybné, že podstatou sporu a
dôvodom podania žaloby nie je to, že som za výkon služobnej pohotovosti odmeňovaný inak (v podstatne
nižšej sume), než za zostávajúcu časť môjho služobného času (teda za výkon služby). Je potom právne
irelevantná námietka žalovaného, kedy poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-742/19 (bod
98), v ktorom Súdny dvor uviedol, že:

„Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že článok 2 smernice 2003/88 sa má vykladať v tom
zmysle, že nebráni tomu, aby sa doba strážnej služby, počas ktorej je vojak povinný zdržiavať sa v
kasárňach, kde je pridelený, pričom nevykonáva skutočnú prácu, odmeňovala iným spôsobom ako doba
strážnej služby, počas ktorej tento vojak skutočne pracuje.“
Žalobou sa domáham náhrady škody za porušovanie mojich osobnostných práv vymedzených v žalobe,
vzniknutej porušením článku 2 ods. 1 a článku 6 písm. b) Smernice (ako aj porušením vnútroštátnej
právnej úpravy pracovného času), teda prekračovaním maximálneho týždenného pracovného času
(resp. prekračovaním týždenného pracovného času podľa § 85 ods. 2 ZoHaZZ a kolektívnych zmlúv), k
čomu dochádza v priamom dôsledku nezapočítavania odpracovaných hodín služobnej pohotovosti do
pracovného času. Bod 98 rozsudku Súdneho dvora C-742/19, na ktorý sa žalovaný odvoláva, pritom
rieši úplne inú právnu otázku, než ktorá je predmetom a podstatou tohto sporu nehovoriac o tom, že
Súdny dvor v ňom posudzoval výkon služby vojakov a nie hasičov. Je teda zjavné, že poukazovanie
žalovaného na predmetné rozhodnutie Súdneho dvora v tom smere, akým ním žalovaný argumentuje,
nemôže obstáť.
Z tejto obrany žalovaného sa javí, že žalovaný len odvádza pozornosť od podstaty a opätovne aj v tomto
smere len účelovo naznačuje, že žalobou vlastne uplatňujem nejaký „mzdový nárok“ a to napriek tomu,
že už v samotnej žalobe podrobne dôvodím, prečo sa o žiadny mzdový nárok nejedná. Keďže žalobou
uplatnený nárok na náhradu škody vzniknutej porušením úniového práva nezakladám na tvrdení, že
som za výkon služobnej pohotovosti odmeňovaný inak (v nižšej sume), než za ostatný môj služobný
čas, tak poukazovanie na vyššie citovanú časť bodu 98 rozsudku Súdneho dvora vo veci C-742/19 je
zo strany žalovaného absolútne bezpredmetné a znova raz len očividne zavádzajúce.
7. Som presvedčený, že výpočet (priemerného) týždenného služobného času tak, ako ho uvádzam v
žalobe, je správny. Tu v prvom rade zdôrazňujem, že priemerný týždenný pracovný čas je v mojej žalobe
vypočítaný úplne identickým spôsobom, ako bol tento vypočítavaný vo všetkých doterajších súdnych
sporov mojich kolegov, ktorých zastupoval môj právny zástupca. Dôvod, prečo pri výpočte priemerného
týždenného pracovného času je potrebné vychádzať práve z fondu pracovného času je ten, že v ňom
by mali byť zahrnuté všetky hodiny, ktoré musí zamestnanec za daný mesiac odpracovať tak, aby splnil
zákonom (príp. kolektívnou zmluvou) stanovený týždenný pracovný čas (tu § 85 ods. 2 ZoHaZZ, resp.
článok 3 ods. 1 Kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa pre príslušníkov HaZZ). Jednoducho povedané, vo
fonde pracovného času by mali byť zahrnuté všetky zložky služobného času (teda akákoľvek časť toho,
čo sa považuje za služobný čas).
V tomto prípade je však nesporné, že práve hodiny služobnej pohotovosti nie sú započítané do fondu
pracovného času a to napriek tomu, že tieto sú súčasťou pracovného času a zároveň o ich presnom
počte (minimálne pokiaľ ide o určené služobné pohotovosti) žalovaný (resp. aj môj služobný úrad) má
nepochybne vedomosť vopred, nakoľko sú súčasťou každej jednej služobnej zmeny zásahového hasiča.
Z tejto skutočnosti vyplýva, že do fondu služobného času hasiča sa výlučne započítava len 17 (do konca
roka 2021) resp. 16 hodín (od roku 2022).
Ako pritom vyplýva z ustálenej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu o právne identických žalobách,
v ktorých mojich kolegov – žalobcov hasičov zastupoval môj právny zástupca, odvolací súd rovnako
vychádza zo záveru, že odpracované avšak do služobného času nezapočítané hodiny služobnej
pohotovosti je možné posúdiť ako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času, pričom k zásahu do
práv poškodeného hasiča dochádza nielen tým, že pravidelne odpracuje v priemere viac než 48 hodín
týždenne, ale (zároveň a nevyhnutne) aj tým, že žiadna z odpracovaných hodín služobnej pohotovosti
mu nie je v rozpore s článok 2 ods. 1 Smernice započítaná do pracovného času! Práve preto aj ja
odvodzujem výšku žalovanej sumy od celkového súčtu hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré som
za žalované obdobie odpracoval!
V tomto smere príkladnom poukazujem na recentné rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici:
„(6.6) zásah do osobnosti žalobcu bol tak spôsobený jednak skutočnosťou, že (a) žalobca priemerne
každý týždeň odpracoval viac ako 48 hodín podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (súčasne viac
ako 40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2 prvá veta zákona č. 615/2001 Z. z.) a jednak skutočnosťou, že
(b) žiadna z odpracovaných 1.883,73 hodín v žalovanom období od augusta 2020 do mája 2023 nebola
v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 2 bod 1 smernice 2003/88/
ES započítaná do pracovného času žalobcu;
(...)
(6.11) prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy považuje odvolací súd za primeranú; odvolací súd
sa stotožnil so súdom prvej inštancie, že hodiny, ktoré žalobca odpracoval nad limit maximálneho
priemerného týždenného pracovného času, je možné analogicky posúdiť ako odpracované mimo

rozvrhnutia služobného času, keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu práv
nedochádzalo, pričom k porušeniu práv žalobcu dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti;
nemajetkovú ujmu nie je ani podľa odvolacieho súdu možné nahradiť inak, pretože uplynutý čas žalobca
nemôže stráviť inak (ide o nezvrátiteľný stav); žalobca počas trojročného sporného obdobia odpracoval
1.883,73 hodín služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času, čo predstavuje
náhradu škody (nemajetkovú ujmu) v sume 3,79 € za hodinu (7.149,19 € / 1.883,73 hodín), ktorú
musel v rámci služobnej pohotovosti nezahrnutej do pracovného času naviac stráviť v práci a nemohol
ju venovať rodine, priateľom, osobným záľubám, regenerácii či odpočinku; vzhľadom na špecifickosť
zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva únie a trvanie zásahu nie je dobre možné
porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov ako to namietal žalovaný v podanom odvolaní (v
prípade zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny ide o rozdielne
skutkové okolnosti); v každom prípade však prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani
náhrady priznávané v týchto prípadoch, resp. v prípadoch obetí trestných činov; na základe uvedeného
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku čo do sumy 7.149,19 €
z titulu nemajetkovej ujmy za obdobie od 01.08.2020 do 31.05.2023 považuje za vecne správny.“
IV.
K nesprávnosti žalovaným predloženého výpočtu (priemerného) týždenného služobného času žalobcu
a ku skutkovým tvrdeniam žalovaného
8. Žalovaný spolu s Duplikou súdu viaceré listinné dôkazy a zároveň aj listinu – tabuľku, označenú
ako „Výpočet priemerného týždenného služobného času v sledovaných referenčných obdobiach“. Na
základe týchto výpočtov resp. údajov uvedených v tabuľke, ktoré majú mať podklad v žalovaným
preložených listinách o mojom výkone služby (odpracovaných hodinách) v HaZZ, žalovaný tvrdí, že môj
priemerný týždenný pracovný čas presiahol 48 hodín len v 2 z celkovo 6-tich, žalovaným označovaných
6-mesačných „referenčných období“.
Pokiaľ ide o žalovaným označované „referenčné obdobia“, tieto nie sú v našich podmienkach použiteľné
už len preto, lebo takáto právna úprava nebola prevzatá do nášho vnútroštátneho právneho poriadku
a z dôvodov, ktoré som podrobne uviedol už v mojej Replike žalobcu a na tam uvedenej argumentácii
naďalej v celom rozsahu zotrvávam. Tu už len dodávam, že k takémuto právnemu názoru dospel už
aj odvolací Krajský súd v Prešove vo svojich recentných rozhodnutiach v obdobných súdnych sporoch,
kde konštatoval:
„Vo vzťahu k námietke žalovaného, v ktorej poukazuje na čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ ES,
odvolací súd konštatuje, že smernica umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku
6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie, nepresahujúce štyri mesiace. V tejto
súvislosti je nevyhnutné si uvedomiť, že na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo
nevyhnutné, aby bolo prevzaté do právneho poriadku Slovenskej republiky. Zo zákona č. 315/2001
Z.z. nevyplýva, aby Slovenská republika uvedené ustanovenie ako aj ustanovenie čl. 6 písm. b)
Smernice prevzala do vnútroštátneho poriadku, a teda že by maximálny týždenný pracovný čas bolo
možné dodržiavať a skúmať v rámci referenčného obdobia 4 mesiacov, resp. za splnenia smernicou
stanovených podmienok, aj v dlhšom období. Keďže Slovenská republika neprevzala v žiadnom svojom
ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. ani inom zákone, upravujúcom právne postavenie príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru, články smernice o stanovení maximálneho týždenného pracovného
času, nemožno konštatovať ani to, že by prevzala, resp. že by do právneho poriadku Slovenskej
republiky boli transponované ustanovenia smernice o možnosti určenia referenčného obdobia, v ktorom
by sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. Ustanovenia § 86 zákona č. 315/2001 Z.z. sa týkajú
nerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením
týždenného pracovného času podľa smernice. Vzhľadom na uvedené, námietka žalovaného o zisťovaní
splnenia podmienok v rámci referenčného obdobia bola nedôvodná, nakoľko ustanovenie o referenčnom
období, súvisiacom s maximálnou výmerou týždenného pracovného času, taktiež nebolo do právneho
poriadku Slovenskej republiky riadne prevzaté, a preto sa žalovaný nemôže dovolávať jeho aplikácie.“
9. Odhliadnuc od uvedeného je však potrebné na margo Dupliky žalovaného a jeho tvrdení o dĺžke
môjho (priemerného) týždenného pracovného času zdôrazniť, že tieto tvrdenia a výpočty nie sú
správne a to nielen z právnych dôvodov, keďže žalovaný nastavil „vzorec“ na výpočet priemerného
týždenného pracovného času (resp. spôsob výpočtu) tak, aby nezohľadnením právne relevantných
skutočností (vyplývajúcich z právnej úpravy) umelo vo svojich výpočtoch ani len nezohľadnil počet reálne
odpracovaných hodín!
Vo výpočte resp. tabuľke žalovaného totiž v mojom prípade chýba minimálne 170:40 hodín (v 60-tkovej
číselnej sústave, teda 170 hodín a 40 minút), ktorých odslúženie vyplýva aj z tých údajov resp. listín,

ktoré žalovaný predložil spolu s Duplikou, avšak vo svojom výpočte ich žalovaný z (ne)pochopiteľného
dôvodu vôbec nezohľadnil!
V skutočnosti teda žalovaný do výpočtu nezahrnul ani tie časové obdobia, o ktorých v závere článku
VI. Dupliky výslovne tvrdí, že ich v predložených tabuľkách priemerného týždenného pracovného času
započítal, keďže tvrdil, že do predložených tabuliek započítal o. i. aj služobnú pohotovosť a rekondičné
pobyty.
10. V prvom rade teda poukazujem na nezrovnalosti údajov o odpracovaných hodinách tak, ako sú tieto
uvedené v tabuľke „Výpočet priemerného týždenného služobného času v sledovaných referenčných
obdobiach“. Všetky nižšie zvýraznené hodiny, ktoré som reálne odpracoval, neboli v žalovaným
predloženom výpočte resp. tabuľke vôbec zohľadnené, pričom v tomto smere vychádzam práve z
tabuľky a listín predložených žalobcom.
07.08.2021 - nezohľadnené hodiny nariadenej pohotovosti – GFFF Grécko 06:30 hod.
12.08.2021 - nezohľadnené hodiny nariadenej práce nadčas – GFFF Grécko 12:30 hod.
18.10.2021 – nezohľadnené hodiny služobnej prípravy, z ktorej chýba 03:30 hod.
25.10.2021 - nezohľadnené hodiny výkonu služby na pracovisku 08:00 hod.
25.10.2021 – nezohľadnené hodiny určenej pohotovosti na pracovisku 07:00 hod.
27.-28.11.2021 - nezohľadnené hodiny účasti na rekondičnom pobyte 15:00 hod.
11.05.2022 - nezohľadnené hodiny určenej pohotovosti na pracovisku 08:00 hod.
04.-05.06.2022 - nezohľadnené hodiny účasti na rekondičnom pobyte 15:00 hod.
11.-12.06.2022 - nezohľadnené hodiny účasti na rekondičnom pobyte 15:00 hod.
14.09.2022 – nezohľadnené hodiny určenej pohotovosti na pracovisku 08:00 hod.
12.09.2022 - nezohľadnené hodiny určenej pohotovosti na pracovisku 08:00 hod.
07.12.2022 - nezohľadnené hodiny výkonu služby na pracovisku 10:10 hod.
31.03.2023 – nezohľadnené hodiny služobnej cesty v rozsahu 01:00 hod.
05.06.2023 – nezohľadnené hodiny účasti na školení 10:00 hod.
06.06.2023 – nezohľadnené hodiny účasti na školení v rozsahu 04:00 hod.
23.-24.09.2023 – nezohľadnené hodiny účasti na rekondičnom pobyte 15:00 hod.
30.09.2023 – nezohľadnené hodiny účasti na rekondičnom pobyte 07:30 hod.
01.10.2023 – nezohľadnené hodiny účasti na rekondičnom pobyte 07:30 hod.
24.11.2023 – nezohľadnené hodiny služobnej prípravy, z ktorej chýba 01:00 hod.
31.01.2024 – nezohľadnené hodiny určenej pohotovosti na pracovisku 08:00 hod.
Sumár odpracovaných hodín, ktoré žalovaný nezohľadnil vo svojom výpočte:
Nariadená pohotovosť: 06:30 hod.
Nariadená práca nadčas: 12:30 hod.
Určená pohotovosť: 39:00 hod.
Výkon služby: 37:40 hod.
Rekondičný pobyt: 75:00 hod.
SPOLU 170:40 hod.
11. Na vysvetlenie a preukázanie mnou tvrdených skutočností o chybných údajoch v žalovaným
predloženom „Výpočte priemerného týždenného služobného času v sledovaných referenčných
obdobiach“ ako aj v ňom chýbajúcich hodinách a celkovo zavádzajúco nastavenom „vzorci“ výpočtu
pracovného času, uvádzam súdu nasledovné príklady.
Žalovaný v ním predloženom „Výpočte priemerného služobného času v sledovaných referenčných
obdobiach“ v položke označenej ako „počet odslúžených celých zmien“ pri mesiaci október 2021 uvádza
6, čomu zodpovedá celkový počet odslúžených hodín v mesiaci 144:00 (6x24 = 144). Tieto celé
zmeny som preukázateľne podľa žalovaným predloženom „Prehľade plánu pre obdobie: 01.04.2021
– 31.12.2021“ odslúžil v dňoch 01.10.2021, 07.10.2021, 10.10.2021, 13.10.2021, 22.10.2021 a
31.10.2021. Tieto odpracované celé zmeny vyplývajú aj z predloženého Dôkazu č. 4 k žalobe –
mesačných výpisov z dochádzkového systému SAP týkajúcich sa mojej osoby. Žalovaný ďalej v mesiaci
október 2021 odpočítal z kalendárnych dní v mesiaci celkovo 1 deň, čomu zodpovedá jeden deň čerpania
dovolenky 28.10.2021. V dňoch 16.10.2021 a 19.10.2021 som čerpal aj tzv. voľno za sviatok, ktoré však
už žalovaný z kalendárnych dní v mesiaci neodpočítaval.
Zároveň však z predloženého Dôkazu č. 4 k žalobe – mesačných výpisov z dochádzkového systému
SAP týkajúcich sa mojej osoby v mesiaci október 2021 vyplýva, že dňa 04.10.2021 som sa v čase od
07:00 hod. do 16:30 hod. zúčastnil služobnej prípravy v celkovom rozsahu 09:30 hodín, dňa 05.10.2021
som absolvoval služobnú prípravu v rozsahu 12:35 hodín a dňa 18.10.2021 som absolvoval služobnú
prípravu v trvaní 06:30 hodín. Celkovo som v mesiaci október 2021 absolvoval 28:35 hodín služobnej
prípravy. Dňa 23.10.2021 som v čase od 07:00 hod. do 08:30 hod. bol na zásahu, pričom tieto hodiny

mi žalovaný zohľadnil aj v ním predloženom „Výpočte priemerného týždenného služobného času v
sledovaných referenčných obdobiach“ v položke „celkový čas zásahu po ukončení služobného dňa po
07:00 hod.“, kde sa uvádza údaj 01:30 hod.
V mesiaci október 2021 som však aj podľa predloženého „Prehľadu plánu pre obdobie:
01.04.2021-31.12.2021“ odslúžil dňa 25.10.2021 aj 7 hodín určenej služobnej pohotovosti a zároveň 8
hodín výkonu služby. Žalovaný v ním predloženom „Výpočte priemerného týždenného služobného času
v sledovaných referenčných obdobiach“ v položke „počet odslúžených hodín mimo celých zmien“ uvádza
údaj 25:05. Z uvedeného je tak evidentné, že už len z absolvovaných hodín na školení v rozsahu 28:35
hodín mi žalovaný nezohľadnil a nezapočítal celkovo 3:30 hodín a ani hodiny výkonu služby a určenej
služobnej pohotovosti v celkovom rozsahu 15 hodín zo dňa 25.10.2021 mi žalovaný vôbec nezohľadnil
a ani nezapočítal do celkovo odpracovaných hodín v mesiaci október 2021.
Skutočnosť, že som dňa 25.10.2021 odslúžil 8 hodín výkonu služby a 7 hodín určenú služobnú
pohotovosť v konečnom dôsledku preukazuje aj predložený Dôkaz č. 4 k žalobe – mesačné výpisy z
dochádzkového systému SAP týkajúce sa mojej osoby, rovnako ako aj predložený „Plán služieb: HS
ZV_A F.“, kde v mesiaci október 2021 sa uvádzajú údaje o odslúženej pohotovosti v položke „PR“. V
mesiaci október 2021 som mal podľa týchto údajov odslúžiť 46:50 hodín pohotovosti a 03:40 hodín
nadčasov. V neposlednom rade tento údaj o odslúženej pohotovosti vyplýva aj z mojej výplatnej pásky
za mesiac október 2021, kde sú rovnako tak uvedené údaje o odslúženej pohotovosti na pracovisku
v rozsahu 46,83 hodín a údaje nadčasov v rozsahu 3,67 hodín. Na tomto mieste poukazujem na
to, že údaje uvádzané na výplatnej páske sú uvádzané v 100-kovej číselnej sústave a po prepočte
do šesťdesiatkovej sústavy potom hodiny odslúženej pohotovosti na pracovisku v rozsahu 46,83
zodpovedajú údaju 46:50 hodín (v 60-tkovej číselnej sústave) a hodiny nadčasov v rozsahu 3,67
zodpovedajú údaju 03:40 hodín nariadenej práce nadčas.
Údaj o odslúženej pohotovosti na výplatnej páske za mesiac október 2021, t.j. uvedenej pohotovosti
na pracovisku v rozsahu 46,83 hodín je totožný s údajom o odslúženej pohotovosti uvedenej v položke
„PR“ v druhom riadku v mesiaci október 2021, ktorý vyplýva z predloženého Dôkazu č. 4 k žalobe –
mesačných výpisov z dochádzkového systému SAP týkajúce sa mojej osoby. Na výplatnej páske za
mesiac október 2021 je tak v rámci údaju o odslúženej pohotovosti na pracovisku v rozsahu 46,83 hodín
zohľadnená určená služobná pohotovosť odslúžená v rámci celých zmien v mesiaci v rozsahu 42 hodín
(6x7=42) a zároveň aj určená služobná pohotovosť odslúžená dňa 25.10.2023 v rozsahu 07:00 hodín
(42+7=49).
Žalovaný v ním predloženom „Výpočte priemerného týždenného služobného času v sledovaných
referenčných obdobiach“ v položke „celková odslúžená pohotovosť“ uvádza údaj 46:50 hodín a v
položke „celkový čas výjazdu počas pohotovosti“ údaj v rozsahu 02:10, čomu zodpovedajú hodiny
odslúženej určenej pohotovosti v rámci celých zmien. Hodiny výjazdu počas pohotovosti sú zahrnuté do
odpracovaných hodín nadčasov uvedených vo výplatnej páske za mesiac október 2021. Z uvedeného
dôvodu je tak určená služobná pohotovosť odslúžená v rozsahu 49 hodín, z ktorých 46:50 hodín sú
hodiny určenej služobnej pohotovosti a 02:10 hodín sú hodiny výjazdu absolvovaného počas služby
určenej pohotovosti, ktoré sa následne počítajú do nariadenej práce nadčas. Keďže som dňa 23.10.2021
slúžil po 07:00 hod. a zúčastnil sa v tomto čase výjazdu v celkovom rozsahu 01:30, do nariadenej práce
nadčas mi tak zahrnuli jednak hodiny výjazdu počas určenej pohotovosti v rozsahu 02:10 ako aj hodiny
výjazdu po 07:00 hod. v rozsahu 01:30, t. j. spolu 03:40 (02:10+01:30=03:40). Údaj o nariadenej práci
nadčas tak zodpovedá údaju uvedenom na výplatnej páske za mesiac október 2021 (3,67 v 100-vkovej
sústave), ako aj údaju uvedenému v „Pláne služieb: HS ZV_A UHRIN“ v položke „PR“ v treťom riadku.
Ak som v mesiaci október 2021 odslúžil 6 celých zmien v rozsahu 24 hodín, potom som v mesiaci
odslúžil 144 hodín, z ktorých 42 hodín (6x7=42) zodpovedá odslúženej určenej služobnej pohotovosti a
102 hodín zodpovedá výkonu služby (6x17=102). Počas služobného dňa 22.10.2022 som sa v čase od
03:20 do 05:30, t.j. v rozsahu 02:10 hodín zúčastnil výjazdu, preto celkové hodiny odslúženej určenej
pohotovosti predstavujú 39:50 a nariadená práca nadčas predstavuje 02:10 hodín.
Nad rámec celých zmien som však preukázateľne odpracoval aj hodiny určenej pohotovosti dňa
25.10.2021 v celkovom rozsahu 07:00 hodín a hodiny výkonu služby v rozsahu 08:00 hodín. Žalovaný
v predloženom „Výpočte priemerného týždenného služobného času v sledovaných referenčných
obdobiach“ hodiny odslúženej určenej služobnej pohotovosti v rozsahu 07:00 hodín uvádza v položke
„celková odslúžená nočná pohotovosť“, kde je uvedený údaj 46:50 (39:50+7:00=46:50), avšak tieto
hodiny sa nepremietli do celkového počtu odslúžených hodín v mesiaci október 2021. Hodiny výkonu
služby v rozsahu 08:00 hodín však žalovaný nezohľadnil v žiadnej položke, a to ani v položke „počet
odslúžených hodín mimo celých zmien.“ Ak som teda preukázateľne v mesiaci október 2021 odslúžil
46:50 hodín určenej služobnej pohotovosti, 110 hodín výkonu služby, 03:40 hodín nariadenej práce

nadčas a absolvoval som školenia v rozsahu 28:35 hodín (čo vyplýva zo všetkých listín predložených do
konania zo strany oboch sporových strán), potom som nemohol v mesiaci október 2021 odslúžiť celkový
počet hodín v rozsahu 170,583 tak ako ho uvádza žalovaný.
Považujem za nesporné, že v mesiaci október 2021 som odslúžil 6 celých zmien v rozsahu 24 hodín, t.
j. celkove 144 hodín. Zároveň som však preukázateľne v mesiaci október 2021 odslúžil 8 hodín výkonu
služby a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti. Následne som 01:30 hodín odslúžil nariadenú prácu
nadčas a v rozsahu 28:35 hodín som sa zúčastnil školení. Do počtu skutočne odslúžených hodín v
mesiaci október 2021 mi žalovaný preukázateľne započítal 6 celých zmien, t.j hodiny v rozsahu 144:00
hodín (6x24=144) a zároveň mnou odslúžené hodiny nariadenej práce nadčas po 07:00 hod. dňa
23.10.2021 v rozsahu 01:30 hod. a žalovaným evidované „odslúžené hodiny mimo celých zmien“ v
rozsahu 25:05 (144+01:30+25:05=170:35 po prepočte do 100-kovej číselnej sústavy ako 170,583).
Z uvedeného je evidentné, že žalovaný nezapočítaval do odpracovaných hodín aj hodiny určenej
služobnej pohotovosti, ktoré som odpracoval dňa 25.10.2021 v rozsahu 07:00 hodín, odslúžené hodiny
výkonu služby v rozsahu 08:00 hodín a za účasť na školení nezapočítal ďalších 03:30 hodín napriek
tomu, že som tieto hodiny preukázateľne odpracoval. Odpracovanie týchto hodín sa nepremietlo
v žiadnej z položiek v rámci predloženého „Výpočtu priemerného týždenného služobného času v
sledovaných referenčných obdobiach“ a v prípade učenej služobnej pohotovosti sa tento údaj síce
formálne v položke „celková odslúžená nočná pohotovosť“ uviedol, avšak do celkového počtu hodín
sa už nepremietol. Vzhľadom na uvedené sa všetky tieto mnou odpracované hodiny nezohľadnili ani
v položke „počet skutočne odslúžených hodín v mesiaci“. V mesiaci október 2021 som preukázateľne
odpracoval celkovo 189:05 hodín (144+28:35+08:00+07:00+01:30=189:05) a nie 170:35 ako uvádza
žalovaný.
Za zásadný nedostatok predloženého „Výpočtu priemerného týždenného služobného času“ tak
považujem to, že žalovaný do svojich výpočtov zahŕňa len celé zmeny odslúžené v rozsahu 24 hodín,
hodiny odslúžené mimo celých zmien a hodiny nariadenej práce nadčas, avšak v niektorých mesiacoch
vôbec nezohľadňuje mnou odslúžené hodiny výkonu služby, určenej alebo aj nariadenej pohotovosti, či
hodiny účasti na školeniach ktoré som v jednotlivých mesiacoch odslúžil. Hodiny nariadenej pohotovosti
v rozsahu 24 hodín mi žalovaný započítava do celých zmien, avšak v prípade ak som odslúžil len
niekoľko hodín nariadenej pohotovosti, tieto mi do pracovného času nezapočítal. Hodiny nariadenej
pohotovosti, či hodiny účasti na školeniach som vždy odslúžil v čase, kedy som mal mať voľno medzi
dvoma zmenami (tzv. medzizmenové voľno), no napriek tomu tieto hodiny žalovaný do svojho výpočtu
nezahrnul, a to ani do položky „počet odslúžených hodín mimo celých zmien“. Tento nesprávny postup
sa následne odzrkadlil aj v položke „počet skutočne odslúžených hodín v mesiaci“, kde v súčte nie sú
opätovne tieto mnou odslúžené hodiny započítané.
Ako príklad je možné uviesť aj mesiac august 2021, v ktorom mi žalovaný nezapočítal celkovo 19:00
hodín odslúženej nariadenej pohotovosti. V predloženom „Výpočte priemerného týždenného služobného
času v sledovaných referenčných obdobiach“ je uvedené, že som v mesiaci august 2021 odslúžil celkovo
3 celé zmeny a mimo celých zmien som mal odslúžiť 175:15 hodín. V mesiaci august 2021 som skutočne
odslúžil 3 celé zmeny, t.j. 72 hodín. Mimo celých zmien som však odslúžil 80 hodín výkonu služby, 107:45
hodín nariadenej práce nadčas v rámci účasti na AKCII v I. a 06:30 hodín nariadenej pohotovosti dňa
07.08.2021. Celkovo som tak odslúžil mimo celých zmien 194:15 hodín a nie 175:15 hodín ako uvádza
žalovaný. Žalovaný mi tak preukázateľne v mesiaci august 2021 nezapočítal 19 hodín, t.j. 06:30 hodín
nariadenej pohotovosti a 12:30 hodín nariadenej práce nadčas.
Žalovaný mi rovnako tak preukázateľne nezapočítava skutočne odslúžené hodiny účasti na školeniach a
výcvikoch, ako aj účasti na rekondičných pobytoch, kedy mi započítava za tieto dni len ním určený počet
hodín, prípadne započítava len niektoré dni účasti na rekondičných pobytoch, k čomu sa vyjadrím nižšie.
Všetky mnou zistené nesprávnosti a chýbajúce hodiny vyplývajúce z listín predložených žalovaným som
podrobne špecifikoval v odseku 10 tohto článku môjho vyjadrenia, pričom mám za to, že už len tieto mnou
zistené nedostatky absolútne vyvracajú správnosť údajov a tvrdení žalovaného o mojom priemernom
týždennom čase v žalovaným určených „referenčných obdobiach“.
Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že „výpočet“ žalovaného vychádza z nesprávnych (neúplných)
vstupných údajov, pričom podľa našich skúseností zo sporov, v ktorých žalovaný predložil takýto výpočet,
sa obdobné nezrovnalosti objavujú u každého jedného príslušníka. V mojom prípade takto žalovaný do
výpočtu z (ne)pochopiteľných dôvodov nezahrnul až 170:40 hodín, ktoré som reálne odpracoval! Už len
pre túto zásadnú skutočnosť je výpočet žalovaného absolútne zavádzajúci a očividne nesprávny.
12. Okrem vyššie uvedených údajov, ktoré vo výpočte žalovaný z (ne)pochopiteľných dôvodov vôbec
nezohľadnil, sú tu však aj ďalšie časové obdobia, ktoré žalovaný v rozpore s vnútroštátnou právnou

úpravou nepovažuje za výkon štátnej služby a teda za odslúžené hodiny, pričom v jeho výpočtoch o tieto
časové obdobia v skutočnosti znižuje priemerný týždenný pracovný čas každého hasiča.
Žalovaný totiž do výpočtu v tabuľke započítava len to, čo on sám označuje za „skutočne
odpracované hodiny“, počas ktorých som mal „pracovať“ na mieste výkonu práce alebo podľa pokynov
zamestnávateľa. Týmto však žalovaný v prvom rade de facto sám priznáva, že Smernicu netransponoval
úplne a správne tak, ako sa o tom snažil presvedčiť súd vo svojich predchádzajúcich písomných
vyjadreniach a zároveň potvrdzuje, že postupuje v rozpore so Smernicou, ak nezapočítava čas určených
služobných pohotovostí do služobného času.
V jeho poslednom vyjadrení (Duplike) však už žalovaný svoj postoj koriguje keď sám, v zmysle jeho
výkladu definície „pracovného času“ v článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES, započítava podľa jeho
výpočtov a ním predložených plachiet služieb mnou skutočne odpracované hodiny, a to riadnu časť
služby, ako aj služobnú pohotovosť. Do odpracovaných hodín pritom žalovaný už zrazu (podľa jeho
tvrdenia) údajne zahrnul aj školenia, či zvyšovanie kvalifikácie. Aj s takto upraveným resp. značne
korigovaným vyjadrením žalovaného o pracovnom čase môžem súhlasiť len čiastočne napriek tomu,
že táto časť vyjadrenia žalovaného predstavuje značný posun v ním predtým prezentovanom chápaní
pojmu „pracovný čas“. Článok 2 ods. 1 Smernice je totiž koncipovaný tak, že pracovným časom je aj čas,
počas ktorého zamestnanec vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti podľa pokynov zamestnávateľa
alebo v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.
Žalovaný na jednej strane tvrdí, že do pracovného času započítava aj účasť na školeniach a
rekondičných pobytoch, ktoré sú v zmysle § 97 ods. 1 ZoHaZZ považované za vykonávanie štátnej
služby. Na druhej strane už však žalovaný odpočítava z ním stanoveného referenčného obdobia dni
čerpania dovolenky, plateného služobného voľna, náhradného voľna za štátnu službu nadčas, doby
pracovnej neschopnosti a pod., ktoré podľa žalovaného nemajú byť považované za pracovný čas a má
ísť podľa neho o „doby odpočinku“ a to napriek tomu, že všetky tieto obdobia sú v § 97 ods. 1 ZoHaZZ
považované za výkon štátnej služby úplne rovnako, ako aj účasť na školeniach a rekondičných pobytoch,
o ktorých už žalovaný naopak priznáva, že majú byť považované za pracovný (služobný) čas. Je teda
zjavné, že žalovaný si z ustanovenia § 97 ods. 1 ZoHaZZ účelovo vyberá obdobia, ktoré označuje za
služobný čas a ktoré nie, napriek tomu, že všetky tieto obdobia sú z hľadiska ich posudzovania ako
služobného času absolútne rovnocenné priamo podľa znenia § 97 ods. 1 ZoHaZZ.
Ak vnútroštátny predpis (tu § 97 ods. 1 ZoHaZZ) konkrétne časové obdobia považuje za výkon štátnej
služby a nie za čas odpočinku, potom tieto sú služobným (pracovným) časom. Žalovaný nemôže sám
určovať, ktoré časy resp. dni bude započítavať či „neutralizovať“ tak, aby mu to vyhovovalo pre účely
konkrétneho súdneho konania.
Z interpretácie žalovaného ohľadne „neutralizácie“ jednotlivých, ním svojvoľne stanovených časových
období vyplýva, že sa takto snaží v rámci výpočtu „priemerného pracovného času“ navodiť dojem o
tom, že ním vybrané „časy odpočinku“ sa nemajú do pracovného času v zmysle Smernice započítavať
resp. majú byť neutralizované, hoci on sám tieto časy resp. dni považuje za služobný čas tým, že tento
čas ako odpracované hodiny započítava do fondu pracovného času a za čas výkonu štátnej služby ich
napokon považuje aj ustanovenie § 97 ZoHaZZ. Za služobný čas je však nutné považovať aj ostatné
druhy „voľna“, počas ktorých môže byť príslušníkovi nariadená služobná pohotovosť a musí byť na
základe § 92 ZoHaZZ pripravený nastúpiť do služby.
13. Ako vyplýva aj z vyjadrení žalovaného, môj služobný čas je rozvrhovaný nerovnomerne po dobu
šiestich mesiacov, a vykonávanie služobných činností sa rozvrhuje spravidla na obdobie jedného
mesiaca vrátane určenej služobnej pohotovosti v súlade s § 92 ZoHaZZ. Zákonodarca v § 85 ZoHaZZ
ustanovil týždenný služobný čas príslušníkov v rozsahu 40 hodín týždenne, pričom ako vyplýva z
„Plachiet služieb“ a z položky „PH“ (skratka pre „Plánované Hodiny“), v mesiaci apríl 2021 mi bolo určené
odpracovať resp. mi bolo naplánované odpracovať celkovo 167:12 hodín, čo zodpovedá ustanovenému
služobnému týždennému času v zmysle kolektívnej zmluvy na rok 2021 v rozsahu 38 hodín týždenne.
Podľa aktuálnej právnej úpravy týkajúcej sa nerovnomerného rozvrhnutia služobného času platí, že
v období šiestich mesiacov môj priemerný týždenný pracovný čas nesmie presiahnuť ustanovený
týždenný pracovný čas (v roku 2021 to bolo 38 hodín v zmysle kolektívnej zmluvy). Dokonca aj z
nesprávneho, žalovaným predloženého „Výpočtu priemerného služobného času“ vyplýva, že v každom
a jednom tam uvedenom období, môj priemerný týždenný služobný čas aj podľa výpočtov žalovaného
značne presiahol ustanovený týždenný služobný čas.
Z predložených listinných dôkazov je evidentné, že môj služobný čas sa nerozvrhuje nerovnomerne,
ale plánuje sa a porovnáva sa so služobným časom príslušníkov, ktorým sa služobný čas rozvrhuje
rovnomerne. Práve preto vznikajú v jednotlivých mesiacoch niekedy kladné, inokedy záporné rozdiely

odpracovaných hodín, a to aj z dôvodu, že do služobného času príslušníka s nerovnomerne rozvrhnutým
služobným časom sa nezapočítavajú hodiny určenej služobnej pohotovosti.
Keďže môj služobný čas je rozdelený na zmeny a na služobné dni, nie je možné vychádzať
z rovnomerného rozvrhnutia služobného času, keďže služobný deň u príslušníkov s rovnomerne
rozvrhnutým služobným časom sa líši počtom služobných dní v týždni (5 pracovných dní) a počtom
odslúžených hodín v rámci služobného dňa (8 resp. 7,5 hodiny). V mojom prípade je počet pracovných
dní v týždni rovnajúci sa počtu odslúžených služobných dní, kedy v jednom služobnom dni odslúžim
24 hodín.
14. Špecifiká nerovnomerného rozvrhnutia služobného času nezohľadňuje ani samotný žalovaný pri ním
prezentovanom „Výpočte priemerného týždenného služobného času“, čo je ďalší dôvod, prečo tento jeho
výpočet ani nemôže byť správny. Navyše, výpočet žalovaného je zavádzajúci aj tým, že žalovaný si sám
určuje, čo odpočíta a čo neutralizuje v rozpore s vnútroštátnou úpravou a ustanovením § 97 ZoHaZZ.
Nemôže totiž ostať bez povšimnutia ani to, že žalovaný si sám určuje, koľko hodín započíta ako
„odpracované hodiny“ napr. v prípade rekondičného pobytu. Napriek tomu, že žalovaný priznáva, že
rekondičný pobyt má byť započítavaný do pracovného času, žalovaný do pracovného času započítava
len ním svojvoľne určený počet hodín. Rekondičný pobyt musí povinne absolvovať každý príslušník,
ktorý v zbore odslúžil viac než 10 rokov. Rekondičný pobyt pritom trvá nepretržite 14 po sebe
nasledujúcich kalendárnych dní, počas ktorých musí byť príslušník sústavne prítomný v na to určenom
zariadení, a to vrátane víkendov. Žalovaný však (bežne v obdobných konaniach) každý z týchto dní
zohľadňuje ako odpracovaný len v rozsahu 7,5 hodiny a aj to len v rámci pracovných dní (od pondelka
do piatku), pričom 2 víkendové dni nie sú príslušníkovi zohľadnené ako odpracované ani len z časti (teda
za tieto dni sa mu započíta 0 hodín).
V mojom prípade žalovaný postupoval rovnako ako som opísal vyššie. Z predloženého Dôkazu
č. 4 k žalobe – mesačného výpisu z dochádzkového systému SAP ako aj zo žalovaným
predloženého „Prehľadu plánu pre obdobie: 01.04.2021 – 31.12.2021“, „Prehľadu plánu pre obdobie
01.01.2022-31.12.2022“ a „Prehľadu plánu pre obdobie: 01.01.2023 – 31.12.2023“ vyplýva, že som sa
na rekondičnom pobyte zúčastnil v mesiacoch november 2021, máj až jún 2022, september 2023 a
následne október 2023. Pre upresnenie uvádzam, že v mesiaci november 2021 som sa rekondičného
pobytu zúčastnil v dňoch od 24.11.2021 do 30.11.2021, v mesiaci máj 2022 som sa rekondičného pobytu
zúčastnil dňa 31.05.2022 a následne som pokračoval v účasti na rekondičnom pobyte v mesiaci jún
2022 v dňoch 01.06.2022 až 13.06.2022.
V mesiaci september 2023 som sa rekondičného pobytu zúčastnil v dňoch od 18.09.2023 do 30.09.2023
a rekondičný pobyt som ukončil v mesiaci október 2023 dňa 01.10.2023. Zdôrazňujem, že na
rekondičnom pobyte som sa v mesiacoch máj až jún 2022 a september až október 2023 zúčastnil štrnásť
za sebou nasledujúcich kalendárnych dní, pričom za účasť na týchto rekondičných pobytoch mi žalovaný
zohľadnil v rámci odslúžených hodín mimo celých zmien len pracovné dni (t.j. v mesiaci máj 2022 mi
zohľadnil 1 pracovný deň v rozsahu 7,5 hodiny, v mesiaci jún 2022 mi zohľadnil 9 pracovných dní po 7,5
hodiny a v mesiaci september 2023 mi zohľadnil 10 pracovných dní po 7,5 hodiny). V mesiaci november
2021 som sa rekondičného pobytu zúčastnil len v trvaní 7 kalendárnych dní po sebe a následne som
musel účasť na rekondičnom pobyte prerušiť v dôsledku čerpania PN. Z týchto 7 kalendárnych dní mi
však žalovaný v mesiaci november 2021 zohľadnil len 5 pracovných dní po 7,5 hodiny.
Ako je evidentné, žalovaný nezapočítal ani jeden víkendový deň z 14 resp. 7 kalendárnych
dní strávených v príslušných mesiacoch na rekondičnom pobyte. V mesiaci máj 2022 žalovaný
v predloženom „Výpočte priemerného týždenného služobného času v sledovaných referenčných
obdobiach“ v stĺpci „počet odslúžených hodín mimo celých zmien“ uvádza údaj 23:00. V dňoch
11.05.2022 (v rozsahu 8:00 hodín) a 13.05.2022 (v rozsahu 07:30 hodín) som odslúžil výkon služby
mimo celých zmien v celkovom rozsahu 15:30 hod. Tieto mnou odslúžené hodiny sú tak zahrnuté v
hodinách mimo celých zmien, pričom ďalších 07:30 hodín zodpovedá 1 dňu účasti na rekondičnom
pobyte v mesiaci máj 2022.
V rekondičnom pobyte som následne pokračoval v mesiaci jún 2022, pri ktorom žalovaný vo svojom
výpočte v stĺpci „počet odslúžených hodín mimo celých zmien“ uvádza údaj 122:45. Tento údaj v sebe
zahŕňa hodiny výkonu služby a nariadenej pohotovosti v dňoch 15.06.2022, 22.06.2022, 23.06.2022,
24.062022, 27.06.2022 a 28.06.2022 a hodiny zodpovedajúce účasti na rekondičnom pobyte v trvaní 9
kalendárnych dní (9x7,5=67,5). Ak teda žalovaný vo svojom doplňujúcom vyjadrení uvádza, že v tomto
stĺpci zohľadňuje aj hodiny strávené mnou na rekondičnom pobyte, potom mi nie je zrejmé, prečo v
mesiaci jún 2022 uvádza v tomto stĺpci len údaj zodpovedajúci účasti na rekondičnom pobyte v trvaní
67:30 hodín, keď som sa preukázateľne na tomto rekondičnom pobyte v mesiaci jún 2022 zúčastnil 13
kalendárnych dní nasledujúcich po sebe. Preukázateľne mi tak žalovaný v mesiaci jún 2022 nezohľadnil

a nezapočítal za 4 kalendárne dni strávené na rekondičnom pobyte, t. j. 30 hodín (4x7,5=30). Žalovaný
mi teda nezapočítal práve víkendové dni, ktoré pripadli na 04.-05.06.2022 a 11.-12.06.2022.
V kalendárnom roku 2023 som sa na rekondičnom pobyte zúčastnil v mesiaci september 2023 v dňoch
18.09.2023 až 30.09.2023, kedy žalovaný aj v tomto mesiaci postupoval rovnako a započítaval do
odpracovaných hodín len pracovné dni v rozsahu 7,5 hodiny. Rekondičný pobyt som zakončil v mesiaci
október 2023 dňom 01.10.2023, ktorý pripadol na nedeľu (víkendový deň), ktorý mi v mesiaci október
2023 žalovaný vo výpočte priemerného týždenného pracovného času nezohľadnil. V mesiaci september
2023 žalovaný v predloženom „Výpočte priemerného týždenného služobného času v sledovaných
referenčných obdobiach“ v stĺpci „počet odslúžených hodín mimo celých zmien“ uvádza údaj 147:00.
V mesiaci september 2023 som sa zúčastnil služobnej prípravy v dňoch 04.09.2022 v rozsahu 10:00
hodín, dňa 05.09.2023 v rozsahu 10:00 hodín, dňa 06.09.2023 v rozsahu 10:00 hodín, dňa 07.09.2023
v rozsahu 10:00 hodín, dňa 11.09.2023 v rozsahu 08:00 hodín, dňa 12.09.2023 v rozsahu 10:00 hodín,
dňa 13.09.2023 v rozsahu 10:00 hodín a dňa 14.09.2023 v rozsahu 04:00 hodiny. Celkovo som tak v
mesiaci september 2023 absolvoval 72:00 hodín účasti na služobnej príprave. Tieto hodiny služobnej
prípravy mi boli zohľadnené v odslúžených hodinách mimo celých zmien. Za rekondičný pobyt v mesiaci
september 2023 mi tak do odslúžených zmien bolo započítaných 75 hodín, čomu zodpovedá účasť na
rekondičnom pobyte v trvaní 10 kalendárnych dní po 7,5 hodiny (10x7,5=75). Údaj v rozsahu 147 hodín
tak ako je uvedený v predloženom „Výpočte priemerného týždenného služobného času v sledovaných
referenčných obdobiach“ v stĺpci „počet odslúžených hodín mimo celých zmien“ je tak tvorený súčtom
hodín účasti na služobnej príprave v rozsahu 72 hodín a účasti na rekondičnom pobyte v rozsahu 75
hodín (72+75=147).
Je tak evidentné, že v mesiaci september 2023 žalovaný opätovne zohľadnil len 10 pracovných dni
(10x7,5=75) a nezohľadnil ani len jeden víkendový deň absolvovaný mnou na rekondičnom pobyte.
Preukázateľne mi tak žalovaný v mesiaci september 2023 opätovne nezohľadnil a nezapočítal za 13
kalendárnych dní strávených na rekondičnom pobyte 3 kalendárne dni, ktorým zodpovedá 22:30 hodín
(3 x 7,5 = 22,5). Zároveň mi v mesiaci október 2023 rovnako tak nezohľadnil 1 deň účasti na rekondičnom
pobyte v rozsahu 07:30 hodín. Žalovaný takýto postup zvolil aj v mesiaci november 2021, kde mi
zo 7 kalendárnych dní účasti na rekondičnom pobyte započítal len 5 pracovných dní a nezohľadnil 2
víkendové dni, t. j. ďalších 15 hodín.
Ak by mi však žalovaný započítal v rámci absolvovania rekondičného pobytu všetky mnou strávené dni
tak ako som ich vyššie vymedzil, potom by mi musel zohľadniť ďalších 15:00 hodín v mesiaci november
2021, 30:00 hodín v mesiaci jún 2022 a ďalších 22:30 hodín v mesiaci september 2023 a 07:30 hodín
v mesiaci október 2023.
Týmto postupom žalovaného mi tak chýba spolu za vyššie uvedené mesiace november 2021 15:00
hodín, jún 2022 30:00 hodín a mesiace september a október 2023 ďalších 30:00 hodín, čo opätovne
skresľuje môj priemerný týždenný pracovný čas. Práve v dôsledku takéhoto nesprávneho postupu
potom opätovne žalovaný deklaruje, že v ním uvádzaných referenčných obdobiach nedošlo k porušeniu
Smernice. Pokiaľ by mi boli zohľadnené aj chýbajúce hodiny v celkovom rozsahu 75:00 hodín, tak ako
uvádzam vyššie ako aj ďalšie hodiny, ktoré žalovaný v tomto období nezapočítal, môj priemerný týždenný
pracovný čas by bol oveľa vyšší.
15. V prípade dovolenky alebo PN-ky, sa mi započítava len 17 hodín (do konca roka 2021) resp. 16
hodín (od roku 2022), ale z celkového počtu dní v mesiaci odpočítava 1 deň, tzn. celý môj služobný
deň, ktorý je v rozsahu 24 hodín. Zjednodušene povedané, ak mám 1 deň dovolenky, ktorá zodpovedá
1 služobnému dňu (ktorý trvá min. 24 hodín), malo by sa mi aj na účely započítania dovolenky ako
služobného času (§ 97 ZoHaZZ) započítať 24 hodín, v skutočnosti sa mi však započítalo len 17 (pri
režime 17/7) resp. 16 hodín (pri režime 16/8).
Na tomto mieste si tiež dovolím poukázať na zmätočný postup žalovaného, ktorý mi v ním predloženom
„Výpočte priemerného týždenného služobného času v sledovaných referenčných obdobiach“ v mesiaci
august 2022 odpočítal celkovo 3 kalendárne dní daného mesiaca. V daný mesiac august 2022 som
podľa predloženého „Plánu služieb: HS ZV_A F.“ čerpal dovolenku v dňoch od 24.08.2022 až 31.08.2022
(t. j. 8 kalendárnych dni po sebe). V tomto prípade mi tak žalovaný odpočítal len 3 kalendárne dni
vrátané víkendových dní, počas ktorých som čerpal dovolenku a na ktoré mal pripadnúť môj služobný
deň, napriek tomu, že som dovolenku čerpal 8 kalendárnych dní po sebe. Rovnako tak v mesiaci
september 2022 som dovolenku čerpal v dňoch 01.09.2022, 02.09.2022 a 23.09.2022, avšak žalovaný
mi z kalendárnych dní mesiaca september 2022 odpočítal len 2 dni, hoci som dovolenku čerpal 3 dni.
V prípade PN v mesiaci október 2022, ktorú som čerpal v dňoch 04.10.2022 – 14.10.2022 mi žalovaný
odpočítal z kalendárnych dní len 9 pracovných dní, napriek tomu, že na PN som bol preukázateľne 11
kalendárnych dní nasledujúcich po sebe. V mesiaci december 2021 postupoval žalovaný rovnako, keď

som na PN bol v dňoch od 01.12.2021 až do 06.12.2021. V mesiaci december 2021 žalovaný odpočítal
6 kalendárnych dní, z toho 2 dni čerpania dovolenky v dňoch 18.12.2021 a 30.12.2021 a 2 kalendárne
dni PN, napriek tomu, že na PN som bol preukázateľne 6 kalendárnych dní nasledujúcich po sebe.
Keďže je služobný čas zásahových hasičov (ktorí majú nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas) v
skutočnosti rozvrhovaný podľa príslušníkov HaZZ s rovnomerne rozvrhnutým služobným časom, potom
by mi v prípade čerpania dovolenky mali byť z príslušného mesiaca odpočítané minimálne 2 dni (ak nie
3 dni, keďže služobný čas príslušníkov s rovnomerne rozvrhnutým služobným časom je 8 hodín denne,
však služobný deň zásahového hasiča s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je 24 hodín),
nie teda len 1 deň zodpovedajúci môjmu služobnému dňu.
Z počtu dní v mesiaci žalovaný odpočítava iba dovolenku alebo PN-ku, a nie aj ostatné voľná, ktoré iba
neutralizoval, ale už ich z počtu započítaných dní neodpočítal tak, ako v prípade dovolenky alebo PNky, čím sa snažil skresliť výpočet tak, aby tým celkový priemerný služobný čas znížil. Mám za to, že
ak samotný žalovaný považuje aj ostatné voľná za „dobu odpočinku“, teda sú rovnocenné dovolenke,
ktorú žalovaný odpočítava, potom neexistuje žiadny dôvod, prečo by logicky aj tieto ním tvrdené „doby
odpočinku“ nemali byť rovnako tak odpočítavané a prečo by aj o tieto dni nemalo byť skrátené žalovaným
uvádzané obdobie. Uvedené má zásadný význam najmä v tom, že žalovaný odpočítava len kalendárne
dni v mesiaci, neodpočítava už však služobné dni, ktoré na daný mesiac pripadajú.
16. Údaje uvádzané žalovaným v ním predloženom „Výpočte priemerného týždenného služobného času
v sledovaných referenčných obdobiach“ sú nesprávne aj z ďalších dôvodov, ktoré som podrobne rozpísal
vyššie, t. j. preto, že žalovaný nezapočítal mnou skutočne odslúžené hodiny, ktoré som preukázateľne
odpracoval a ktoré vyplývajú aj z predložených listinných dôkazov. Samotná skutočnosť, že mi žalovaný v
jeho výpočte nezohľadnil minimálne 170:40 odpracovaných hodín napriek tomu, že údaje o odpracovaní
týchto hodín preukazujú aj tie listinné dôkazy, ktoré žalovaný sám predložil, absolútne vyvracia správnosť
žalovaným predloženého výpočtu môjho priemerného týždenného služobného času.
Tieto „nezrovnalosti“ vo výpočtoch žalovaného pritom nevyznievajú inak než tak, že žalovaný nielenže
vytvoril „vzorec“ výpočtu pracovného času, ktorý účelovo nastavil tak, aby čo najviac znížil dĺžku
priemerného týždenného pracovného času hasiča, ale zároveň v jeho „výpočtoch“ (tabuľke) pracovného
času žalobcov častokrát z nepochopiteľných dôvodov neuvádza ani tie údaje (počty odpracovaných
hodín), ktoré vyplývajú aj z ním preložených listín. Tieto odpracované hodiny však vo „výpočtoch“
žalovaného nikde nefigurujú.
Nechcem radšej polemizovať o tom, či takýto postup je výsledkom „omylu“, alebo ide o úmyselné a
vedomé vynechanie niektorých údajov spoliehajúc sa na to, že pri tomto počte údajov a príslušníkov
nebude v našich možnostiach tieto nezrovnalosti spozorovať, keďže žalovaný súd a žalobcov doslova
„zasype“ enormným množstvom údajov, listín z ktorých tieto údaje majú vyplývať a následných
„výpočtov“, kde na prvý pohľad možno tieto údaje možno vyzerajú legitímne, avšak v skutočnosti sú
absolútne nesprávne z dôvodov vyššie uvedených. Takéto nezrovnalosti v rádoch spravidla niekoľkých
stoviek hodín však boli zistené u každého jedného žalobcu na tunajšom súde, v spore ktorého žalovaný
takýto „výpočet“ predložil.
17. Žalovaný aj v tomto spore tvrdí, že niektoré z období uvedených v § 97 ZoHaZZ nie je možné
považovať za odpracované na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času. K tejto
skutočnosti som sa už podrobne vyjadroval v článku V. mojej Repliky žalobcu.
Ak by si však samotný žalovaný bol istý správnosťou tejto jeho argumentácie, podľa ktorej teda obdobia
PN, dovolenky a pod. nemajú byť považované za odslúžený služobný čas, nemajú byť započítané
do odslúžených hodín a preto ani nemajú byť brané do úvahy pri výpočte priemerného týždenného
pracovného času hasiča, neexistoval by logicky absolútne žiadny dôvod na zamýšľanú legislatívnu
zmenu ZoHaZZ, ktorá je aktuálne predložená vo forme návrhu na zmenu ustanovení ZoHaZZ v Národnej
rade Slovenskej republiky!
Dňa 22.05.2024 bol totiž poslancom Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „NR SR“) J. G. podaný
návrh na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v
znení neskorších predpisov, s navrhovaným dátumom účinnosti od 15.10.2024. Týmto návrhom zákona
sa má zmeniť ZoHaZZ okrem iného práve aj v časti ustanovenia § 97 ZoHaZZ, ktorý sa má doplniť o
nové ustanovenia nasledovne:
„§ 97 sa dopĺňa odsekom 3, ktorý znie:
(3) Na účely výpočtu priemerného týždenného služobného času, ktorý vrátane štátnej služby nadčas v
období šiestich mesiacov nesmie prekročiť 48 hodín, sa ako vykonávanie štátnej služby neposudzujú
časy podľa odseku 1 písm. a) až c) a písm. h) až l); čerpanie dovolenky podľa § 93 ods. 1 prvej a druhej
vety a čas podľa odseku 1 písm. j) prvý bod sa na účely výpočtu priemerného týždenného služobného
času do obdobia šiestich mesiacov nezarátavajú.“.

Príloha: návrh zákona, ktorým sa dopĺňa ZoHaZZ, kompletne dostupný aj na C.
Je teda zjavné, že podľa predloženého návrhu novely ZoHaZZ sa za vykonávanie štátnej služby v
budúcnosti nemajú posudzovať práve tie časové obdobia, o ktorých žalovaný už v súčasnosti tvrdí,
že podľa aktuálne platného a účinného znenia ZoHaZZ sa tieto obdobia nepovažujú za výkon štátnej
služby a preto ani nezahŕňajú do výpočtu priemerného týždenného služobného času hasičov! Je však
zrejmé, že ak by už zo v súčasnosti platného a účinného znenia ZoHaZZ vyplývalo to, čo žalovaný v
rámci svojej procesnej obrany účelovo tvrdí, neexistoval by žiadny dôvod, aby poslanec NR SR (ktorý
je členom rovnakej politickej strany, ako súčasný Minister vnútra Slovenskej republiky), podával návrh
na takúto zmenu ZoHaZZ.
Skutočnosť, že z aktuálne platného a účinného znenia ZoHaZZ vyplýva presný opak toho, čo žalovaný
ohľadne jednotlivých období uvedených v § 97 ods. 1 ZoHaZZ tvrdí, nepriamo potvrdzuje aj dôvodová
správa k navrhovanej zmene ZoHaZZ, v ktorej navrhovateľ uvádza:
„V navrhovanom § 97 ods. 3 bolo potrebné určité časy podľa § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. na účely
výpočtu priemerného týždenného služobného času negatívne vymedziť, t. j., že sa tieto časy na účely
výpočtu priemerného týždenného služobného času neposudzujú ako výkon štátnej služby. Znamená to,
že sa tieto časy budú považovať za čas odpočinku. Čas čerpania dovolenky podľa § 93 ods. 1 prvej a
druhej vety a čas podľa § 97 ods. 1 písm. j) prvý bod, nebude možné zarátať do výpočtu priemerného
týždenného služobného času v období šiestich mesiacov, a to z dôvodu, aby sa nezvyšoval služobný
čas, ktorý by tieto časy kompenzovali.“
Aj z dôvodovej správy a použitia budúceho času (viď znenie „budú považovať“ resp. „nebude možné“)
je zrejmé, že podľa v súčasnosti platného znenia ZoHaZZ sa všetky tie obdobia, ktoré sú uvedené v
§ 97 ods. 1 ZoHaZZ a ktorých sa dotýka zamýšľaná zmena resp. doplnenie ustanovenia § 97 ods. 3
ZoHaZZ, nepovažujú za „čas odpočinku“, ako to v rámci svojej procesnej obrany v tomto spore účelovo
tvrdí žalovaný.
Absolútne pritom nepochybujem o tom, že dôvod tejto zamýšľanej legislatívnej zmeny je práve reakciou
na také v súčasnosti prebiehajúce (a aj budúce) súdne spory, akým je aj tento môj spor so žalovaným
(navrhovaný dátum účinnosti novely zákona je k 15.10.2024). Som presvedčený, že cieľom tejto
úpravy má byť len do budúcnosti umelo „na papieri“ znížiť výsledný priemerný týždenný pracovný čas
hasičov tak, aby žalovaný mohol v takýchto súdnych sporoch naďalej tvrdiť, že vlastne nedochádza k
prekračovaniu či už vnútroštátne stanoveného týždenného pracovného času podľa § 85 ods. 2 ZoHaZZ
a kolektívnych zmlúv, alebo aj maximálneho priemerného týždenného pracovného času podľa článku
6 písm. b) Smernice.
Je len poľutovania hodné a žiaľ aj o mnohom z hľadiska „kvality“ právneho štátu vypovedajúce, že
takáto zamýšľaná účelová zmena ZoHaZZ je fakticky jedinou celoplošnou „zmenou“, na ktorú sa
tento štát zmohol po 10 rokoch súdnych sporov a stovkách súdnych rozhodnutí, v ktorých je súdmi
konštantne potvrdzované porušenie práva zásahových hasičov na dodržanie limitu pracovného času.
Takáto legislatívna zmena však podstatu problému v skutočnosti absolútne nijako nerieši a ide znova
len o spôsob, akým sa snaží žalovaný formálne resp. legislatívne naoko „zakryť“ porušovanie práv
zásahových hasičov na dodržiavanie či už vnútroštátnych, ako aj úniových limitov pracovného času.
18. V súvislosti s (ne)dodržiavaním ustanovení o pracovnom čase hasičov je potrebné zdôrazniť aj tú
skutočnosť, že žalovaný v celej jeho Duplike aj v tabuľke „Výpočet priemerného týždenného služobného
času v sledovaných referenčných obdobiach“ spochybňuje len to, že podľa neho nedochádzalo k
prekračovaniu 48-hodinového priemerného týždenného služobného času a teda k porušovaniu článku
6 písm. b) Smernice.
Aj na tomto mieste však opätovne zdôrazňujem, že žalovaný absolútne nereaguje na tú zásadnú
skutočnosť, že spôsobom rozvrhovania služobného času zásahových hasičov a nezapočítavaním
pohotovostí do služobného času dochádza aj k porušovaniu vnútroštátnej právnej úpravy pracovného
času hasičov!
Táto skutočnosť má pritom priamy vplyv aj na porušovanie článku 6 písm. a) Smernice, pretože práve
toto ustanovenie Smernice ukladá členským štátom povinnosť vnútroštátnou úpravou stanoviť (a potom
nepochybne aj dodržiavať) dĺžku týždenného pracovného času, ktorý je v § 85ods. 2 ZoHaZZ stanovený
na 40 hodín týždenne a kolektívne zmluvy stanovujú ešte kratší, a to 38 hodinový (v roku 2022) resp.
37,5 hodinový (od roku 2023) týždenný služobný čas hasičov!
Dokonca aj úplne nesprávne a neúplné výpočty žalovaného v ním predloženej „tabuľke“, ktorými
sa žalovaný snažil umelo znížiť môj pracovný čas potvrdzujú, že stanovený týždenný pracovný čas
počas každého jedného, žalovaným tvrdeného „referenčného obdobia“ prekročený! Na túto skutočnosť
žalovaný absolútne nijako nereaguje a ani sa k nej radšej nevyjadruje.

Keďže fond pracovného času v sebe zahŕňa všetky zložky toho, čo služobným časom je a čo som
mal podľa plánu služieb odslúžiť, potom k takto mne vykazovanému fondu pracovného času treba
pripočítať všetky nadčasy a odslúžené hodiny služobnej pohotovosti a z týchto údajov potom vychádzať
pri zisťovaní priemerného týždenného času za žalované obdobie, keďže žiadne referenčné obdobia
v súvislosti s výpočtom priemerného pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice HaZZ
neupravuje. Mnou prezentovaný výpočet priemerného týždenného pracovného času je tak podľa môjho
názoru súladný nielen so Smernicou, ale aj vnútroštátnou právnou úpravou.
V.
Zhrnutie
19. Zhrnúc všetky vyššie uvedené skutočnosti preto jednoznačne tvrdím, že výpočty žalovaného v
tabuľke priloženej k Duplike sú očividne nesprávne a nemožno z nich vychádzať. Tvrdenia žalovaného
o dĺžke môjho (priemerného) týždenného pracovného času za žalované obdobie sú zjavne nesprávne,
sám žalovaný si v týchto tvrdeniach odporuje a popiera si jeho vlastné predchádzajúce tvrdenia v tomto
smere. Výpočet žalovaného je nesprávny nielen z vecných dôvodov (nezahrnutie minimálne 170:40
hodín do výpočtu), ale aj z právnych dôvodov (nezohľadňovanie jednotlivých období uvedených v § 97
ods. 1 ZoHaZZ do výpočtu v rozpore s právnou úpravou a všeobecne nesprávne a účelovo nastavený
„vzorec“ resp. spôsob výpočtu, ktorý umelo znižuje výslednú dĺžku priemerného týždenného pracovného
času). Skutkové tvrdenia žalovaného ohľadne dĺžky môjho (priemerného) týždenného pracovného času
preto v celom rozsahu popieram.“
6. Súd vykonal dokazovanie na pojednávaní konanom dňa 17.10.2024 výsluchom strany a to žalobcu,
oboznámením sa s prednesom právneho zástupcu žalobcu, oboznámením sa s prednesom zástupcu
žalovaného, ako aj oboznámením sa s listinnými dôkazmi a to dokladmi žalobcu k vymenovaniu za
príslušníka HaZZ, rozpisom pracovnej pohotovosti, vyčíslením nároku žalobcu, výplatnými páskami
žalobcu, plánom služieb, dokladmi žalovaného, prehľadom plánu služieb, výpočtom priemerného
služobného času žalobcu a zistil tento skutkový stav.
7. Súd z výsluchu strany a to žalobcu na pojednávaní konanom dňa 17.10.2024 zistil, že tento sa v celom
rozsahu pripája k písomne podanej žalobe, ako aj k ich písomným vyjadreniam, ktoré zaslali súdu, ako
aj k vyjadreniu svojho právneho zástupcu a žiadal žalobe v celom rozsahu vyhovieť. K veci uviedol, že
sa rozhodol opätovne podať predmetnú žalobu a to z toho dôvodu, že od posledného rozhodnutia zo
strany žalovaného nedošlo k náprave a vzhľadom na to, že potrebuje pomáhať jednak svojim rodičom
a potrebuje viac času na regeneráciu, rozhodol sa podať túto žalobu aj za ďalšie obdobie. K veci uviedol,
že v rodinnom živote mu samotná B. vyčíta, že trávia spolu málo času. Zároveň nestíha regenerovať
svoje telo vzhľadom na psychickú záťaž, ktorá súvisí s jeho pracovnou činnosťou. Ďalšou skutočnosťou
je tá skutočnosť, že nemôže pomáhať svojim rodičom tak, ako by si to predstavoval, nakoľko už
potrebujú pomoc a napríklad im pomáha v súčasnosti jeho K., ktorý je príslušníkom L. J. a on odslúži
v priemere 6 dní do mesiaca a má viac času ako žalobca, pričom on v priemere do mesiaca odslúži tých
10 až 11 služieb a absolvuje ešte školenia, pričom má špecializáciu ako inštruktor lezenia a chodí školiť
ostatných pracovníkov a takisto sa musí zdokonaľovať a musí sa zúčastňovať kurzov na zdokonaľovanie
svojej odbornej činnosti. Väčšina týchto kurzov prebieha mimo jeho služobný pracovný čas a teda v čase
jeho voľna. Zamestnávateľ mu ako výhodu za to, že tieto kurzy absolvujem mimo pracovného času
umožňuje zobrať si pracovné voľno, avšak to si nemôže zobrať v takom čase ako by to jemu vyhovovalo.
Žalobca k veci uviedol, že v čase keď nastupoval do hasičského zboru bol oboznámený s tým, že sa
robia aj 24-hodinové služby, ale nebol oboznámený o tom, že čo sa započítava do pracovného času.
8. Súd v prvom rade sa zaoberal námietkou žalovaného miestnej a kauzálnej nepríslušnosti tunajšieho
súdu a námietku svojej pasívnej vecnej legitimácie.
9. Podľa § 19 písm. b) CSP, popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj súd,
v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody.
10. Podľa § 40 CSP, súd aj bez námietky skúma vecnú príslušnosť, kauzálnu príslušnosť a funkčnú
príslušnosť počas celého konania; kauzálnu príslušnosť v obchodnoprávnych sporoch súd skúma iba
do otvorenia pojednávania alebo predbežného prejednania sporu.

11. Podľa § 42 CSP, ak je námietka miestnej nepríslušnosti nedôvodná alebo ak nie je uplatnená
včas, súd na ňu neprihliadne a spor prejedná a rozhodne. Neprihliadnutie na námietku súd odôvodní v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
12. Podľa § 43 ods. 1 CSP, ak súd postupom podľa § 40 a 41 zistí, že nie je príslušný, bezodkladne
postúpi spor príslušnému súdu bez rozhodnutia a upovedomí o tom žalobcu. Žalovaného upovedomí
len vtedy, ak mu už bola žaloba doručená.
13. Pokiaľ žalovaný namietal miestnu nepríslušnosť tunajšieho súdu, túto námietku súd vyhodnotil ako
nedôvodnú a v zmysle § 42 CSP na ňu neprihliadol. Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu
škody. Zo skutočností uvádzaných v žalobe je zjavné, že za skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu
škody, žalobca označil zásah do jeho práv postupom žalovaného, v dôsledku čoho mu vznikla škoda a to
v súvislosti v výkonom povolania žalobcu. Miesto výkonu jeho stálej služobnej činnosti je Mesto Zvolen,
ktoré je v územnom obvode Okresného súdu Zvolen, kde vznikli a prejavili sa následky škody vo forme
nemajetkovej ujmy. S poukazom na ustanovenie § 19 písm. b) CSP je tak miestna príslušnosť tunajšieho
súdu daná. Súd sa takisto zaoberal aj otázkou jeho právomoci vo veci konať a rozhodnúť a dospel
k záveru, že jeho právomoc je daná, keďže neexistuje žiadny iný orgán disponujúci kompetenciou na
rozhodnutie o práve žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu za porušenie práva EÚ.
14. Žalovaný namietal skutočnosť, že nárok žalobcu nie je daný, pretože sa na neho ako príslušníka
HaZZ nim uvádzaná Smernica nevzťahuje. Žalovaný namietal, že tak ako si žalobca uplatňuje nárok,
sa jedná o mzdový nárok, žalovaný vzniesol námietku svojej pasívnej legitimácie. Žalovaný v konaní
namietal tvrdenie žalobcu, že dotknutá Smernica nebola do právneho poriadku SR transformovaná
správne. Tvrdil, že úprava v ZoHaZZ neodporuje dotknutej Smernici, a že nie je daný základ nároku
žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia jeho práv plynúcich z čl. 2 a 6 písm. b) Smernice
2003/88/ES.
15. Všetky uvedené námietky súd posudzoval jednotlivo ako predbežné otázky vo vzťahu k uplatnenému
nároku žalobcu, pretože ich riešenie znamená posúdenie danosti nároku žalobcu na náhradu škody
z dôvodu porušenia práva Európskej únie. Žalobca si obdobný nárok uplatnil žalobou na tunajšom súde
a to ten istý nárok z tých istých skutkových dôvodov, avšak za iné obdobie (marec 2018 – marec 2021).
Žalobcovi bol priznaný nárok vo výške 5.160,35 Eur rozsudkom tunajšieho súdu sp.zn. 13C/17/2021 zo
dňa 12.10.2021, na odvolanie žalovaného potvrdený rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica sp.zn.
17Co/16/2022-376 zo dňa 26.10.2022. V predmetnom rozhodnutí sa súdy oboch stupňov vysporiadali so
všetkými týmito námietkami žalovaného ako nedôvodnými. Žalovaný v tu prejednávanej veci neuviedol
žiaden nový argument zásadného charakteru, ktorý by spochybnil alebo vyvrátil uvedené závery súdov
tak, aby súd v tu prejednávanej veci posúdil uvedené čiastkové otázky inak.
16. Podľa Čl.2 ods. 1 C.s.p., ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov
musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Podľa ods. 2, právna istota
je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v
ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Podľa ods. 3, ak sa
spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý
má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.
Súd poukazuje na princíp právnej istoty vyjadrený v článku 2 C. s. p., ktorý znamená okrem
iného aj legitímne očakávania sporových strán, že ich spor bude rozhodnutý spravodlivo. Zásada
právnej istoty je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Ochrane právnej istoty ako
základnému aspektu právneho štátu venuje náležitú pozornosť aj Európsky súd pre ľudské práva
vo svojej judikatúre (rozsudok vo veci Brumărescu proti Rumunsku z 28. októbra 1999 a vo veci
Ryabykh proti Rusku z 24. júla 2003). Žalovanému, ktorý je stranou sporu na strane žalovaného
vo všetkých takýchto obdobných sporoch sú isto známe závery stoviek právoplatných rozhodnutí
súdov SR (provinštančných a druhoinštančných), že dotknutá Smernica nebola do ZoHaZZ prevzatá
správne, pretože vnútroštátna právna úprava (ZoHaZZ) umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať
neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času v rozpore s čl. 2 Smernice a rozvrhnúť
žalobcovi - príslušníkovi HaZZ služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu
stanovenú v čl. 6 písm. b/ predmetnej smernice, a zároveň že základ nároku žalobcu je tak daný,
keďže sú splnené 3 podmienky: 1. cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom

práva a porušenie je dostatočne závažné; 2. existencia škody a 3. priama príčinná súvislosť medzi
porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Bolo by nadbytočné opakovane v tomto
rozhodnutí uvádzať totožné obsiahle odôvodnenie, preto súd poukazuje príkladom na závery rozsudku
prejednávajúceho senátu sp.zn. 13C/15/2023 zo dňa 24.07.2023 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu Banská Bystrica sp.zn. 13Co/73/2023 z 31.07.2024 ako aj na ine rozhodnutia KS BB ako napr.
(11 Co/85/2023,17Co/141/2023,15Co/25/2024,13Co/62/2023). Na týchto záveroch súd v plnom rozsahu
zotrváva a odkazuje na ne.
17. Žalovaný sa k záverom o tom, že nezapočítaním neaktívnej časti služobnej pohotovosti do
pracovného času žalobcu dochádza k porušovaniu čl. 2 Smernice, nijako nevyjadril. Žalovaný namietal,
že žalobca v konaní nepreukázal skutočnosť, že v tomto konkrétnom prípade došlo k prekračovaniu
maximálneho týždenného pracovného času 48 hod./ týždenne, keď namietol správnosť výpočtu žalobcu
uvedený v žalobe a zároveň predložil súdu vlastný výpočet priemerného týždenného pracovného času.
V tomto svojom výpočte určil referenčné obdobia 6 mesiacov: apríl – september 2021, október 2021 –
marec 2022, apríl – september 2022, október 2022 – marec 2023, apríl – september 2023, október 2023
– február 2024. K výpočtom uviedol, že do odslúžených hodín započítal o.i. aj čas služobnej pohotovosti,
nezapočítaval niektoré časy služobného voľna s náhradou mzdy. V rámci tohto prepočtu ani v jednom
období nezistil prekročenie maximálneho týždenného pracovného času nad 48 hod./týždenne. Žalobca
namietol správnosť výpočtov, kedy žalovaný zjavne nezohľadnil pracovný čas v niektorých prípadoch,
kedy žalobca v uvedenom období reálne vykonával službu a to v celkovom súčte 170:40 hodín. Žalovaný
sa k tejto námietke nijako nevyjadril. Žalobca namietol uvedený prepočet ako nesprávny a zavádzajúci,
nakoľko nemá oporu vo vnútroštátnej úprave, ani v práve EÚ, ani v judikatúre Súdneho dvora. Žalovaný
svojvoľne niektoré časy plateného voľna žalobcu ako dovolenka, PN, a iné nezapočítal na odpracovaný
čas, iné zas započítal. Žalovaný sa k týmto námietkam nevyjadril. Kontrolný výpočet vykonal žalovaný
len pre účely tohto súdneho konania, neexistuje žiadna úprava na nerovnomerné rozvrhovanie
služobného času pri plánovaní služieb v rámci vopred určených „referenčných období“ tak, aby aj pri
zohľadnení času neaktívnej časti služobnej pohotovosti nedochádzalo k prekračovaniu maximálneho
týždenného pracovného času tak, ako to uviedol žalobca v žalobe. Nie je zrejmé, na základe čoho
potom žalovaný v tomto konaní vychádzal z ním určených referenčných období stanovených výlučne
na obdobie, za ktoré si žalobca uplatňuje svoj nárok. Podmienky pre neprekračovanie maximálneho
týždenného pracovného času musia byť pre všetkých zamestnancov rovnaké, nemôžu byť pre každého
jednotlivého hasiča odlišne stanovené. Podľa všeobecnej zásady čl.6 Smernice členské štáty prijmú
opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že nebude prekračovaný maximálny týždenný pracovný
čas nad 48 hod./týždenne pre každé obdobie siedmich dní. Žalovaný neuviedol žiadne také všeobecne
záväzné opatrenie, ktoré by uvedené zabezpečovalo pri rozvrhovaní služobného času hasičov slúžiacich
v zmenách v určenom referenčnom období 6 mesiacov. Pri tom nie je sporné, že aktuálne je
určovaný plán služieb na mesačnej báze, žalovaný neuviedol, akým spôsobom pri takomto rozvrhovaní
služieb sa zabezpečí neprekračovanie maximálneho týždenného pracovného času 48 hod./ týždenne.
Podľa rozsudku Súdneho dvora C-254/18: „Článok 6 písm. b), článok 16 písm. b) a článok 19 prvý odsek
smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave,
ktorá na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času stanovuje referenčné obdobia,
ktoré sa začínajú a končia v určitých kalendárnych dátumoch, pokiaľ táto právna úprava obsahuje
mechanizmy, ktoré umožňujú zabezpečiť, že priemerný maximálny týždenný pracovný čas v rozsahu 48
hodín bude rešpektovaný počas každého obdobia šiestich mesiacov zapadajúceho do rámca dvoch po
sebe nasledujúcich pevných referenčných období.“ Naša vnútroštátna právna úprava v prípade hasičov
neobsahuje žiadne mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že nebude prekračovaný 48 hodinový týždenný
pracovný čas v každom období dvoch po sebe nasledujúcich pevných referenčných období. Žalobca
uviedol výpočet priemerného týždenného pracovného času za jednotlivé roky pri zohľadnení skutočného
počtu hodín služobnej pohotovosti, ktorých výkon preukázal z dokladov získaných od žalovaného ( ktoré
slúžia na výpočet mzdy), kedy evidentne opakovane dochádza k prekročeniu maximálneho priemerného
týždenného pracovného času. Preto súd tvrdenie žalobcu považoval za preukázané. Potom sa súd
plne stotožňuje s výpočtom žalobcu v žalobe, ktorý preukázal, že za celé žalované obdobie dochádza
k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času (súd v tomto smere poukazuje aj na
zdôvodnenie námietok žalobcu proti výpočtom žalovaného viď bod 5. tohto odôvodnenia).
18. Súd sa vzhľadom na vyššie uvedené podrobnejšie zaoberá v dôvodoch rozhodnutia uplatnenou
výškou odškodnenia.

19. Podľa čl. 36 ods.1 písm. c), d) a e) zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy SR (ďalej len ako „Ústava SR“),
zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje
najmä
ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci (písm. c),
najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času (písm. d),
primeraný odpočinok po práci (písm. e).
20. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len ako
„Obč. Z.), fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a
ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
21. Podľa § 13 ods. 1 Obč. Z., fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa ods. 2, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Podľa ods. 3, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
22. Podľa § 853 ods. 1 Obč. Z., občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto
ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom
im najbližšie.
23. Súdny dvor ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením komunitárneho práva
zo strany členského štátu musí byť adekvátna spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje
komunitárna právna úprava, kritériá na určenie rozsahu odškodnenia vyplývajú z vnútroštátneho
právneho poriadku, pričom však tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú v
prípade porušenia vnútroštátneho práva, a rovnako tieto kritériá nesmú mať taký charakter, že spôsobia
praktickú nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne ho neprimerane sťažia. V neposlednom rade
náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode,
aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je potom na vnútroštátnom práve členských štátov,
aby pri dodržaní zásady rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme
udelenia dodatočného náhradného voľna, alebo vo forme finančného odškodnenia a aby definovali
pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Slovenská právna úprava neobsahuje pravidlá
na odškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva. V posudzovanej veci dospel súd
k záveru, že je potrebné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním Smernice mu
vznikla nemajetková ujma, ktorú je možné analogicky (pozn. súdu - § 853 Obč. Z.) posudzovať podľa
zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu
osobnosti. Podľa Článku 36 ods. 1 písm. c), d) a e) Ústavy SR majú mať zamestnanci (teda aj žalobca)
právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a zákon (v danom prípade ZoHaZZ) im
má zabezpečiť o.i. ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného
času a primeraný odpočinok po práci (obdobne v zmysle čl. 40 Ústavy SR má každý právo na
ochranu zdravia). V oblasti pracovnoprávnej je právo na ochranu zdravia zabezpečované predovšetkým
zavádzaním takých opatrení, ako je organizácia pracovného času a odpočinku. Každý má pritom právo
na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelne platenej
dovolenky tak, ako to je zakotvené aj v článku 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Samotná
Smernica 2003/88/ES, ako aj Smernica 89/391/EHS vychádzali z faktu, že ešte je stále príliš vysoký
výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a preto sa musia bezodkladne zaviesť, resp. zlepšiť
preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a tento cieľ sa nemá
podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci majú mať primeranú dobu odpočinku a všetkým
pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku
a primerané prestávky v práci. Na základe uvedeného je potom potrebné zaviesť maximálnu hranicu
týždenného času. Na základe dokladov predložených žalobcom vyplynulo, že pri určovaní ev. nariadení
pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu
48-hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období (apríl 2021 - február 2024) a
to najmä v súvislosti s nezapočítavaním neaktívnej časti služobnej pohotovosti do odpracovaného času
pre účely rozvrhovania služieb. Súd vzhľadom na uvedené potom konštatuje, že žalobcovi v príčinnej

súvislosti nerešpektovania čl. 2 a čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vznikla nemajetková ujma, nakoľko
došlo (dlhodobo) k porušovaniu jeho základných osobnostných práv - práva na ochranu zdravia, práva
na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva
na primeraný odpočinok po práci, ako aj práva na vedenie súkromného rodinného života. V zmysle §
13 Občianskeho zákonníka môže poškodená osoba požadovať popri morálnej satisfakcii aj peňažnú
satisfakciu a to tam, kde by sa satisfakcia morálna nejavila ako postačujúca. V prejednávanej veci, ktorá
vychádza z tej skutočnosti, že SR neprijala takú vnútroštátnu úpravu pri služobnom pomere hasičov,
aby boli transformované dotknuté ustanovenia smernice do vnútroštátneho poriadku, je potrebné
dospieť k záveru, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie
trvajúcich následkov nie je na mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát)
a vzhľadom na dĺžku trvania neoprávnených zásahov zo strany žalovaného do práv žalobcu. Rovnako
tak neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým
ospravedlnenie. Tieto prostriedky nápravy za uvedených okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť
a v takom prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie.
Samotné ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom možnosti domáhať sa
peňažného zadosťučinenia len príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých
prípadoch neoprávnených zásahov obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne zadosťučinenie
nepostačujúce. Pokiaľ sú splnené všetky 3 podmienky, štát musí s výhradou nároku náhrady škody,
ktorá má základ priamo v práve Únie, napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva,
upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo
vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných
vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli
k praktickej nemožnosti, alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). V danej
veci je podstatnou tá skutočnosť, že právo žalobcu na primeraný odpočinok po vykonanej práci je
permanentne - niekoľko rokov porušované, pričom povaha výkonu práce žalobcu je veľmi psychicky
ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj nasadenie vlastného života a preto je nesmierne dôležité,
aby žalobca mal možnosť si po vykonanej práci si aj primerane odpočinúť, venovať sa svojim záľubám,
rodine a iným aktivitám. V dôsledku aktuálnej právnej úpravy, pokiaľ čas služobnej pohotovosti nie
súčasťou služobného času, sa na strane žalobcu počas celého trvania služobného pomeru skracuje čas
odpočinku. Tým mal súd preukázanú existenciu škody na strane žalobcu, ktorá je nepochybne v priamej
príčinnej súvislosti s porušením komunitárneho práva. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2
a čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času prišiel žalobca o veľký počet
hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj
fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia,
práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času,
práva na primeraný odpočinok po práci a práva na vedenie súkromného rodinného života), za čo mu
nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie. Samotné konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto
vzniknutej ujmy.
24. Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd viazaný len v tom smere, že
má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujmy, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácii
normy Európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia resp. posudzovania výšky je na úvahe súdu.
Slovenská právna úprava odlišuje medzi právom na ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. Obč. z.) a právom
na náhradu škody (§ 415 a nasl. Obč. z.), nakoľko je medzi nimi pojmová i obsahová odlišnosť.
Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo, rýdzo osobnej povahy a je úzko späté
s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Právo na náhradu škody patrí tak fyzickej, ako aj právnickej
osobe a nemá povahu absolútnu, ale len povahu relatívnu a majetkovú. Zásadný rozdiel je aj medzi
odškodnením nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhrady škody ako majetkovej ujmy, ktorý spočíva v tom,
že pri určení nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu, akú ujmu mohol zásah
vyvolať a nemožno zistiť presne skutočnú ujmu, ktorú však v prípade náhrady škody treba presne uviesť
a preukázať (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. apríla 2011, sp. zn. 4Cdo 168/2009). V zmysle
nálezu Ústavného súdu III. Ús 288/2017 z 05.12.2017, „...pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia
všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a teda v súlade s princípom
rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako, a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah
priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.“. Ústavný súd skonštatoval,
že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, na druhej
strane však táto úvaha neznamená priestor na svojvôľu, či arbitrárnosť. Príslušný súd musí uskutočniť

dokazovanie a následne na základe z neho vyplývajúcich skutkových zistení posúdiť, či táto ujma vznikla
a ako bola závažná. Jej vznik pritom musí tvrdiť a doložiť navrhovateľ, ktorý nesie dôkazné bremeno.
Príslušné závery súdu musia byť riadne odôvodnené a musia spočívať na logických a legitímnych
faktoch. Podľa Uznesenia Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2008, sp.zn. 5 Cdo 126/2007, súd pri
úvahách o tom, či je namieste priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliada aj na iné
kritéria, ako sú kritéria uvedené v § 13 ods. 2 Obč. Z. Priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch zákon
ponecháva na voľnej úvahe súdu – ten však musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú
povahu konkrétneho prípadu. Určiť konkrétne pravidlá hodnotenia je takmer nemožné vzhľadom na
rozdielnosť toho - ktorého konkrétneho prípadu a vzhľadom na povahu osobnostného práva, ochrany
ktorého sa fyzická osoba domáha. Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je určitá satisfakcia
za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života fyzickej osoby a nemôže na strane žiadateľa
slúžiť na neprípustné obohacovanie a na druhej strane nemôže mať likvidačný charakter voči tomu,
kto je na zaplatenie nemajetkovej ujmy zaviazaný (Rozsudok Krajského súdu v Nitre z 25. septembra
2013, sp. zn. 25 Co 18/2013). Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je zo zákona na voľnej úvahe
súdu, ktorá však musí byť odôvodnená a musí mať základ v zistenom skutkovom stave. Nevyhnutné
je zohľadniť aj samotný účel náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý v rámci primeraného
zadosťučinenia konania o ochrane osobnosti sleduje predovšetkým funkciu satisfakčnú, pretože rozsah
vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť. Nemajetková ujma, ktorá
vznikla porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani odškodniť nedá a je možné za
ňu poskytnúť len satisfakciu (Rozsudok Krajského súdu v Nitre z 2. októbra 2013, sp. zn. 9 Co 330/2012).
25. Vznik zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva sa teda posudzuje podľa
pravidiel, ktoré ustanovil Súdny dvor. Spôsob a rozsah odškodnenia však už závisia od vnútroštátnej
právnej úpravy členského štátu. Vnútroštátna úprava však musí rešpektovať požiadavku, že kritériá na
určenie rozsahu odškodnenia nesmú mať taký charakter, že spôsobia praktickú nemožnosť odškodnenia
alebo dosiahnutie odškodnenia neprimerane sťažia. Rovnako poskytnutá náhrada škody musí byť
adekvátna spôsobenej škode. V slovenskom právnom poriadku je právnym základom zodpovednosti
štátu za škodu čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý ustanovuje, že každý má právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy
alebo nesprávnym úradným postupom, pričom podmienky a podrobnosti majú byť upravené v zákone.
Slovenská republika prijala zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci účinný od 1. júla 2004. Posudzovanie zodpovednosti štátu za porušenie komunitárneho
práva v zmysle tejto úpravy je však vylúčené vzhľadom na úpravu rozsahu použiteľnosti zákona (§
3), explicitne zákon uvádza (§ 9 ods. 1), že sa z právnej úpravy vylučuje postup alebo výsledok
postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy
Slovenskej republiky ( „do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky patrí najmä: a) uznášať sa
na ústave, ústavných a ostatných zákonoch a kontrolovať, ako sa dodržiavajú“). Pokiaľ si teda žalobca
uplatňuje svoj nárok za použitia analógie § 13 v spojení s § 11 OZ, súd aplikáciu ustanovení o nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv
považoval za správny, zohľadniac pri určení výšky náhrady kritériá stanovené zákonom a vyplývajúce
z judikatúry. Žalobca svojou výpoveďou v spojení s listinnými dokladmi preukázal, že pri takomto
rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ, prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol
venovať rozvoju osobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácií. Naopak,
o to viac času trávi v práci, pričom sa jedná o fyzicky aj psychicky náročné zamestnanie, čo má dopad
na jeho zdravotný aj psychický stav. Žalobca výpoveďou preukázal, že daný stav mal vplyv na jeho
súkromný život, kedy vzhľadom na pracovnú zaťaženosť má obmedzený kontakt s rodinou, sťažený
časový priestor na budovanie spoločného domova, má obmedzené možnosti pri pomoci svojim rodičom
( matke v čase jej choroby). Nemá čas a možnosť venovať sa aktívne športu – futbal, rozvíjať priateľské
vzťahy a väzby. Na svojom zdravotnom stave pociťuje nedostatok voľného času na regeneráciu, ako
následok pracovného nasadenia zvýšenie krvného tlaku, cholesterolu. Uvedené nemožno zľahčovať,
najmä ak takýto stav pretrváva dlhodobo a žalovaný nevyvíja žiadne kroky k zmene tohto stavu napriek
množstvu právoplatných súdnych rozhodnutí. Je zjavné, že doposiaľ určené sumy odškodnenia nemali
dostatočne účinný vplyv na kroky žalovaného, ktorými by daný protiprávny stav odstránil. Žalobca
zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej
podľa počtu hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané
do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet odpracovaných
hodín nad 48 hod týždenne tak, ako sa to snažil prezentovať žalovaný ( zjavne nesprávne ). Žalobca
sám poukázal na to, že počas žalovaného obdobia odpracoval 1757,12 hodín určenej služobnej

pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času, po prepočte predstavuje nemajetkovú
ujmu v peniazoch vo výške 3,85 Eur (6.769,98 Eur : 1757,12 hodín) za každú hodinu porušovania
jeho práv. Táto suma je približne rovnaká, než je priemer minimálnych hodinových miezd v Slovenskej
republike pre prvý, t. j. najľahší stupeň náročnosti práce, ktorá za žalované obdobie predstavovala
priemerne sumu vo výške 3,91 EUR ( 2021 – 2024 ). Žalobca za primeranú náhradu považuje
finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o HaZZ ako pri nariadenej
služobnej pohotovosti (t.j. mimo určenej služobnej pohotovosti). Súd stanovený postup žalobcu pri
výpočte náhrady škody považoval za primeraný charakteru a spôsobu, akým k zásahu došlo, ako aj
k následkom na jeho živote a to vo väzbe na porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal
žalobca. Preukázaná ujma na strane žalobcu súvisí s výkonom jeho práce, preto postup pri hodnotení
primeranosti uplatneného nároku v porovnaní s ocenením takejto práce podľa zákonných pravidiel
súd považuje za prípustný. Súd uvedené porovnanie nepovažuje za vyčíslenie mzdových nárokov ale
len za porovnanie vyčísleného a uplatneného nároku žalobcu s obdobnými mzdovými nárokmi. Súd
tiež v záujme právnej istoty poukazuje na to, že z vlastnej činnosti je mu známy obdobný postup
výpočtu náhrady škody v porovnateľných prípadoch, ktorý bol preskúmaný na odvolanie žalovaného
aj druhoinštančným súdom (Krajský súd v Banskej Bystrici – viď aj bod 23 odôvodnenia rozsudku
Krajského súdu Banská Bystrica sp.zn. 17Co/100/2023 z 20. 03. 2024). Žalovaný v rámci svojej obrany
poukázal na množstvo rozhodnutí v obdobných sporoch najmä Okresného súdu Košice II, kde bola
priznaná náhrada vo výške 1.000 Eur až 2.500 Eur. Z činnosti súdu sú známe rozhodnutia iných
súdov, ktorými boli priznané aj vyššie náhrady cca od 2.500 Eur do 6.100 Eur (napr. KS KE sp. zn.
3Co/229/2019, KS KE, sp. Zn. 6CoPr/2/2019, Krajský súd Banská Bystrica, sp. zn. 14Co/36/2022).
Žalobcom uplatnený nárok za rovnaké porušovanie jeho práv, za porovnateľné obdobie, vo výške
6.516,35 Eur tak zjavne neprekračuje náhrady priznávané v obdobných veciach. Okrem toho súd vzal
do úvahy aj plynutie času, keďže nárok žalobcu je porovnávaný s minimálnymi mzdovými nárokmi v SR,
je zrejmé, že plynutím času od doby predchádzajúcich rozhodnutí (spory sa vedú od roku 2015) došlo
k zvyšovaniu minimálnej mzdy, ktorá sa odvíja od priemernej nominálnej mzdy zamestnanca za určený
kalendárny rok, kedy napr. roku 2018 bola minimálna hodinová mzda v najnižšej triede 2,759 EUR,
v roku 2024 je to 4,31 EUR. Z uvedeného je zrejmé, že aj odmena za prácu žalobcu plynutím času
sa zvyšuje. Pokiaľ súd hodnotí individuálny nárok žalobcu, prihliada aj na okolnosť miesta a času jeho
uplatnenia, je tak na mieste priznať vyšší nárok oproti predchádzajúcemu obdobiu. Zvlášť významné
v danom prípade je aj to, že napriek stovkám právoplatných rozhodnutí súdov SR žalovaný doposiaľ
neprijal žiadne opatrenie na nápravu daného dlhodobého protiprávneho stavu, z čoho možno vyvodiť
tiež záver, že doposiaľ miernejšie náhrady nemali žiaden ev. len zanedbateľný vplyv na žalovaného
z hľadiska toho, aby primerané odškodnenie zabezpečilo skutočnú ochranu žalobcu. Pokiaľ žalovaný
poukázal na rozhodovanie v iných prípadoch nemajetkovej ujmy pri dopravných nehodách, keď bola
spôsobená smrť (rozhodnutie z roku 2002) pri trestnom čine, keď bola spôsobená smrť (rozhodnutie
z roku 1996), súd uvádza, že tieto prípady vzhľadom na odstup času a odlišné skutkové okolnosti nie
je možné porovnať. Výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za smrť blízkej osoby neznamená
ocenenie hodnoty ľudského života, pretože tento má nevyčísliteľnú hodnotu, ale jej cieľom je určitá
satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života poškodeného, v čom sa prejavuje
individuálnosť každého prípadu, ktorý súd hodnotí na základe individuálnych okolností každej veci
a každej osoby zvlášť. V tu prejednávanej veci nie je dobre možné porovnanie zásahu do práv žalobcu
oproti odškodneniu poškodených stratou blízkej osoby, hoci aj v danom prípade z hľadiska zásady
rovnocennosti nemožno priznávať nepomerne vyššie náhrady ujmy. Súdu je známa rozhodovacia
činnosť ostatných súdov v tejto oblasti, či už z vlastnej činnosti tunajšieho súdu alebo rozhodnutia
iných súdov. Súd poukazuje napr. na rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 5Co/182/2013 z 24. 09.
2013 – priznané manžel + dve deti: 3 x 10.000,-- Eur (úmrtie pri dopravnej nehode nárazom do auta
stojaceho v kolóne na diaľnici), rozhodnutie Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/264/2013 z 28. 10. 2013
– priznané manželke 20.000,-- Eur, dieťaťu 23.000,-- Eur, rodičom 2x 10.000,-- Eur (smrť chodca na
prechode), rozsudok Krajský súd Banská Bystrica sp. zn. 12Co/465/2014 z 30. 07. 2015: priznané
manželke a deťom 3x 33.500,-- Eur, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/18/2016: priznané
manželovi a deťom 3x 23.000,-- Eur. Súd uvádza, že žalobcom uplatnená náhrada zjavne nevybočuje ani
z rozsahu priznávaných náhrad za smrť spôsobenú pri dopravných nehodách, či náhrad priznávaných
obetiam trestných činov. Rovnako žalovaný nepreukázal tvrdenie o posune v právnom posúdení súdov
SR obdobných nárokov ako je tu uplatnený nárok, či o zmene posúdenia takto uplatneného postupu
vyčíslenia náhrady škody Krajským súdom Banská Bystrica, keď dôvodom žalovaným uvádzaných
rozhodnutí boli iné procesné pochybenia prvoinštančného súdu (Okresný súd Lučenec). Nárok vyčíslený
žalobcom tak súd považuje za primeraný a korektný. Napokon súd uvádza, že žalovaný sa vo všetkých

doposiaľ právoplatne priznaných nárokoch, a to aj spôsobom posúdeným ako v tomto prípade, ani
raz nedomáhal preskúmania najvyššími súdnymi autoritami – NS SR, či ÚS SR. Uvedené skôr svedčí
o akceptovaní právnych záverov nižších súdov SR, preto súd v tomto konaní nevzhliadol žiaden dôvod
na odklon od doposiaľ uplatňovanej súdnej praxe.
26. Žalobca vykonal prepočet hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do fondu
pracovného času v žalovanom období, pričom vychádzal z informácií a podkladov získaných od svojho
zamestnávateľa (dochádzkový systém), konkrétne v rozsahu 1.757,12 hodín, pričom súd vychádzal
z takto predložených listinných dôkazov. Takto stanovené hodiny žalobca navrhol odškodniť odmenou,
ktorá sa inak priznáva za výkon nariadenej pohotovosti podľa § 122 ods. 2 ZoHaZZ, pričom za stanovené
obdobie od 1.4.2021 do 29.2.2024 si uplatnil nemajetkovú ujmu v celkovej výške 6.769,98 Eur za
odpracované hodiny určenej služobnej pohotovosti v rozsahu 1.757,12 hodín, čo za 1 hodinu predstavuje
sumu 3,85 Eur. Vychádzajúc tak z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej v §
122 ods.1 ZoHaZZ (15% alebo 30% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný
kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2
ZoHaZZ (vo výške 50% z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného
kalendárneho roku) je v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných dní možné
určiť výšku nemajetkovej ujmy ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti podľa § 92
ods. 1 ZoHaZZ za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej
35% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného
kalendárneho roku (50% - 15%) a v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1
ZoHaZZ za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku v čase pracovného pokoja ako
súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20% peňažnej náhrady
z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50%
- 30%).
27. Obdobie apríl 2021 – december 2021:
(i) fond pracovného času 1444,85 hodín;
(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 406,36 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 2 hodín;
(iv) nadčasy 116,47 hodín.

Počet hodín odpracovanej určenej služobnej pohotovosti za mesiac
(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)
Určená pohotovosť spolu (15% a 30%)
Hodinová sadzba
Rozdiel 35%
(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)
Rozdiel 20% (medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)
Nemajetková ujma za mesiac za 15%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za mesiac za 30%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za mesiac spolu (15%-ná a 30%-ná pohotovosť)
15%
30%
(hodín)
(€)
(€)
(€)
(€)
(€)
(€)
2021
04/2021
63,00

63,00
9,8697
3,4544
1,9739
217,6269
0,0000
217,6269
05/2021
49,00
49,00
9,8697
3,4544
1,9739
169,2654
0,0000
169,2654
06/2021
41,18
41,18
9,8697
3,4544
1,9739
142,2520
0,0000
142,2520
07/2021
47,57
47,57
10,1606
3,5562
2,0321
169,1689
0,0000
169,1689
08/2021
14,00
5,25
19,25
10,1606
3,5562
2,0321
49,7869
10,6686
60,4556
09/2021
49,00
7,00
56,00
10,1606
3,5562
2,0321
174,2543
14,2248
188,4791
10/2021

46,83
46,83
10,1606
3,5562
2,0321
166,5373
0,0000
166,5373
11/2021
34,53
34,53
10,1606
3,5562
2,0321
122,7959
0,0000
122,7959
12/2021
42,00
7,00
49,00
10,1606
3,5562
2,0321
149,3608
14,2248
163,5857
Spolu
387,11
19,25
406,36
Náhrada za ujmu
1 361,05 €
39,12 €
1 400,17 €
Nemajetková ujma za služobnú pohotovosť v kalendárnom roku 2021 (apríl 2021 – december 2021)
predstavovala spolu sumu 1.400,17 Eur.
28. Obdobie január 2022 – december 2022:
(i) fond pracovného času predstavuje 1961,25 hodín;
(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 632,05 hodín;
(iii) nadčasy 35,21 hodín.
Počet hodín odpracovanej určenej služobnej pohotovosti za mesiac
(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)
Určená pohotovosť spolu
(15% a 30%)
Hodinová sadzba
Rozdiel 35%
(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)
Rozdiel 20%
(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)
Nemajetková ujma za mesiac za 15%-nú určenú pohotovosť

Nemajetková ujma za mesiac za 30%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za mesiac spolu (15%-ná a 30%-ná pohotovosť)
15%
30%
(hodín)
(€)
(€)
(€)
(€)
(€)
(€)
2022
1/2022
45,38
45,38
10,1606
3,5562
2,0321
161,3808
0,0000
161,3808
2/2022
79,52
79,52
10,4485
3,6570
2,0897
290,8027
0,0000
290,8027
3/2022
51,87
51,87
10,4485
3,6570
2,0897
189,6873
0,0000
189,6873
4/2022
48,00
48,00
10,4485
3,6570
2,0897
175,5348
0,0000
175,5348
5/2022
62,92
8,00
70,92
10,9576

3,8352
2,1915
241,3083
17,5322
258,8404
6/2022
16,00
16,00
10,9576
3,8352
2,1915
61,3626
0,0000
61,3626
7/2022
89,15
89,15
11,2333
3,9317
2,2467
350,5070
0,0000
350,5070
8/2022
32,00
32,00
11,2333
3,9317
2,2467
125,8130
0,0000
125,8130
9/2022
55,48
55,48
11,2333
3,9317
2,2467
218,1282
0,0000
218,1282
10/2022
32,00
32,00
11,2333
3,9317
2,2467
125,8130
0,0000
125,8130
11/2022
48,00
8,00

56,00
11,2333
3,9317
2,2467
188,7194
17,9733
206,6927
12/2022
47,73
8,00
55,73
11,2333
3,9317
2,2467
187,6579
17,9733
205,6312
Spolu
608,05
24,00
632,05
Náhrada za ujmu
2 316,71 €
53,48 €
2 370,19 €
Nemajetková ujma za služobnú pohotovosť v kalendárnom roku 2022 (január 2022 – december 2022)
predstavovala spolu sumu 2.370,19 Eur.
29. Obdobie január 2023 – december 2023:
(i) fond pracovného času predstavuje 1961,25 hodín;
(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 584,81 hodín;
(iii) nadčasy 17,27 hodín.

Počet hodín odpracovanej určenej služobnej pohotovosti za mesiac
(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)
Určená pohotovosť spolu
(15% a 30%)
Hodinová sadzba
Rozdiel 35%
(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)
Rozdiel 20%
(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)
Nemajetková ujma za mesiac za 15%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za mesiac za 30%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za mesiac spolu (15%-ná a 30%-ná pohotovosť)
15%
30%
(hodín)
(€)
(€)
(€)
(€)
(€)

(€)
2023
1/2023
58,87
8,00
66,87
11,9091
4,1682
2,3818
245,3811
19,0546
264,4356
2/2023
71,57
71,57
11,9091
4,1682
2,3818
298,3170
0,0000
298,3170
3/2023
68,67
68,67
11,9091
4,1682
2,3818
286,2293
0,0000
286,2293
4/2023
40,00
40,00
11,9091
4,1682
2,3818
166,7274
0,0000
166,7274
5/2023
16,00
16,00
11,9091
4,1682
2,3818
66,6910
0,0000
66,6910
6/2023
45,72
45,72
11,9091
4,1682

2,3818
190,5694
0,0000
190,5694
7/2023
62,75
8,00
70,75
11,9091
4,1682
2,3818
261,5536
19,0546
280,6082
8/2023
70,58
70,58
11,9091
4,1682
2,3818
294,1905
0,0000
294,1905
9/2023
8,00
8,00
16,00
12,8879
4,5108
2,5776
36,0861
20,6206
56,7068
10/2023
32,00
32,00
12,8879
4,5108
2,5776
144,3445
0,0000
144,3445
11/2023
38,65
8,00
46,65
12,8879
4,5108
2,5776
174,3411
20,6206
194,9617
12/2023
32,00
8,00
40,00

12,8879
4,5108
2,5776
144,3445
20,6206
164,9651
Spolu
544,81
40,00
584,81
Náhrada za ujmu
2 308,78 €
99,97 €
2 408,75 €
Nemajetková ujma za služobnú pohotovosť v kalendárnom roku 2023 (január 2023 – december 2023)
predstavovala spolu sumu 2.408,75 Eur.
30. Obdobie január 2024 – február 2024:
(i) fond pracovného času predstavuje 335 hodín;
(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 133,90 hodín;
(iii) nadčasy 2,30 hodín.
Počet hodín odpracovanej určenej služobnej pohotovosti za mesiac
(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)
Určená pohotovosť spolu
(15% a 30%)
Hodinová sadzba
Rozdiel 35%
(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)
Rozdiel 20%
(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)
Nemajetková ujma za mesiac za 15%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za mesiac za 30%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za mesiac spolu (15%-ná a 30%-ná pohotovosť)
15%
30%
(hodín)
(€)
(€)
(€)
(€)
(€)
(€)
2024
1/2024
61,90
8,00
69,90
12,9394
4,5288
2,5879
280,3321
20,7030
301,0351

2/2024
64,00
64,00
12,9394
4,5288
2,5879
289,8426
0,0000
289,8426
Spolu
125,90
8,00
133,90
Náhrada za ujmu
570,17 €
20,70 €
590,87 €
Nemajetková ujma za služobnú pohotovosť v kalendárnom roku 2024 (január 2024 – február 2024)
predstavovala spolu sumu 590,87 Eur.
31. Na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení skutkového a právneho stavu súd dospel
k jednoznačnému záveru, že nárok žalobcu na náhradu škody titulom porušenia komunitárneho práva
neprevzatím resp. nesprávnym prevzatím Smernice do vnútroštátneho práva v oblasti právnej úpravy
služobného pomeru príslušníkov HaZZ, konkrétne do zákona o HaZZ, je v celom rozsahu daný čo do
dôvodu a výšky. Súd ho považuje za riadne preukázaný a preto žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel
a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, pričom na požiadavku žalovaného
súd určil dlhšiu paričnú lehotu z dôvodov technických na strane žalovaného v prípade nutnosti vyplácania
nejakej priznanej sumy.
32. Podľa § 255 ods.1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
33. O trovách konania rozhodoval súd podľa § 255 ods.1 CSP a žalovanému uložil povinnosť nahradiť
žalobcovi, ktorý bol v konaní plne úspešný, trovy konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania
bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník
(§ 262 ods.2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne v potrebnom počte vyhotovení (§ 355
ods. 1,§ 362 ods. 1 CSP).
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 127 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže
odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 363, § 364 CSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa
dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie
podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší
subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 CSP).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).
Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť vyhotovené v písomnej
forme, podpísané a v prípade doručenia podania do prebiehajúceho konania s uvedením spisovej
značky (§ 127 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a/ sa týkajú procesných podmienok,
b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti – Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších
predpisov).