{"guid": "c12d6aa4-b89b-4094-9ac5-9f9098206305:2551822a-5ffa-40d1-8d77-2751841ca639", "ecli": "ECLI:SK:OSZV:2024:6724201670.4", "spisova_znacka": "13C/24/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 13C/24/2024 z 17. 10. 2024", "citacia": "rozsudok Okresného súdu Zvolen z 17. októbra 2024, sp. zn. 13C/24/2024, ECLI:SK:OSZV:2024:6724201670.4", "identifikacne_cislo": "6724201670", "sud": {"guid": "sud_145", "nazov": "Okresný súd Zvolen", "typ": "okresny", "slug": "okresny-sud-zvolen"}, "sudca": "JUDr. Juraj Lehotský", "sudca_id": 2954, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-juraj-lehotsky-2954", "datum_vydania": "2024-10-17", "forma": "Rozsudok", "povaha": [], "oblast": [], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "14Co/15/2025", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "guid": "ff8b8c60-3526-4b31-a00e-472105b3889e:c9f488d4-3a3a-46b1-ba37-8d9fb7f97737", "datum": "2025-05-20", "vztah": "zrusene"}, "zbierka": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2551822a-5ffa-40d1-8d77-2751841ca639", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSZV:2024:6724201670.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:OSZV:2024:6724201670.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:OSZV:2024:6724201670.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nOkresný súd Zvolen\n13C/24/2024\n6724201670\n17. 10. 2024\nJUDr. Juraj Lehotský\nECLI:SK:OSZV:2024:6724201670.4\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nOkresný súd Zvolen v konaní pred sudcom JUDr. Jurajom Lehotským, v spore žalobcu A. B. C., nar.\nXX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XXX, XXX XX C. D., právne zastúpený Advokátska kancelária BUGRI\ns.r.o., Námestie SNP 14/23, 960 01 Zvolen, IČO: 56 434 995, proti žalovanému Slovenská republika,\nv mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova 2,\n812 71 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, o zaplatenie 6.769,98 Eur s príslušenstvom, takto\nrozhodol:\nI. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 6.769,98 Eur v lehote\ndo 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.\nII. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100% do 15 dní od\nprávoplatnosti uznesenia súdu I. inštancie o výške náhrady trov konania.\nodôvodnenie:\n1. Žalobca podal na tunajšom súde dňa 9.4.2024 žalobu, ktorou sa domáhal voči žalovanému náhrady\nškody spôsobenej porušením práva Európskej únie z dôvodu nesprávnej, resp. neúplnej transpozície\nSmernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 4.11.2003 o niektorých aspektoch\norganizácie pracovného času, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore,\nza ktorú zodpovedá žalovaný na princípe absolútnej objektívnej zodpovednosti. Žalobca uviedol, že je\npríslušníkom Hasičského a Záchranného zboru, pričom vykonáva štátnu službu v služobnej hodnosti\nkapitán vo funkcii veliteľ čaty na hasičskej stanici v meste E..\n„Služobný (pracovný) čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne (§ 86 ZoHaZZ) a to tým\nspôsobom, že pracovná zmena sa skladá z výkonu služby, po ktorom nasleduje služobná pohotovosť\nna pracovisku (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ – ďalej aj „určená služobná pohotovosť“).\nV texte tejto žaloby sú pojmy „pracovný čas“ a „služobný čas“ používané ako synonymá, ktorých vecný\nvýznam je rovnaký\nJedna pracovná (služobná) zmena hasiča sa teda skladá z:\n1.) výkonu služby, a\n2.) určenej služobnej pohotovosti.\nDo konca roku 2021 boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7 hodín určenej\nslužobnej pohotovosti (t. j. v pomere 17/7), s účinnosťou od 01.01.2022 sú pracovné zmeny rozvrhnuté\nna 16 hodín výkonu služby a 8 hodín služobnej pohotovosti (t. j. v pomere 16/8). Celkovo v rámci jednej\npracovnej zmeny strávim ako hasič na pracovisku sústavne minimálne 24 hodín.\nOkrem určenej pohotovosti, ktorú odpracujem počas každej pracovnej zmeny, mi ako hasičovi môže byť\nnariadená aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ\n(ďalej aj „nariadená služobná pohotovosť“) a to napr. v prípade, ak je nevyhnutné zabezpečiť personálnu\nobsadenosť v mieste výkonu služby v dôsledku absencie niektorého z kolegov, pri rozsiahlych požiaroch,\n\nživelných pohromách resp. iných udalostiach vyžadujúcich zvýšený počet hasičov, na zastupovanie\nkolegov, ktorí nemôžu nastúpiť do služby z dôvodu náhlych nepredvídateľných okolností a pod.\nObe služobné pohotovosti, či už určená služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, rovnako ako\nani nariadená služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ, sa nezapočítavajú do pracovného času\na výkon týchto služobných pohotovostí nie je rozlíšený ani na výplatnej páske za príslušný kalendárny\nmesiac, kde je uvedený len súhrnný počet odpracovaných hodín služobnej pohotovosti.\nZa vykonávanie určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ) je hasič odmeňovaný za každú\nhodinu pohotovosti peňažnou náhradou vo výške 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného\nplatu (ak je služobná pohotovosť vykonávaná v bežný služobný deň), resp. peňažnou náhradou vo výške\n30% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak je služobná pohotovosť vykonávaná\nv deň služobného pokoja (v deň štátneho sviatku) – viď § 122 ods. 1 ZoHaZZ. Podľa výšky náhrady\nposkytovanej za výkon pohotovosti, ktorá závisí od toho, či je pohotovosť vykonávaná v bežný služobný\ndeň alebo v deň služobného pokoja, je určená služobná pohotovosť rozlišovaná resp. označovaná aj\nako tzv. „15%-ná pohotovosť“ a „30%-ná pohotovosť“.\nSamotný výkon služobnej pohotovosti je rozdelený na:\na) aktívnu časť služobnej pohotovosti – v prípade, ak je nahlásený výjazd (pri požiari, živelnej udalosti,\nhavárii a pod.) sa služobná pohotovosť mení na prácu nadčas, a\nb) neaktívnu časť služobnej pohotovosti.\nUrčené služobné pohotovosti sú vykonávané počas nočných hodín. Do konca roka 2021 (v čase rozvrhu\npracovných zmien 17/7) boli služobné pohotovosti vykonávané v čase 22:30 – 05:30 hod., od začiatku\nroka 2022 (pri rozvrhu pracovných zmien 16/8) sú služobné pohotovosti vykonávané v čase 22:00 –\n06:00 hod.\nV prípade, ak je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a ako hasiči sme vyslaní na zásah,\nmení sa táto služobná pohotovosť na prácu nadčas. Keďže v mieste môjho výkonu služby na hasičskej\nstanici vo E. sa (tak, ako na každej hasičskej stanici) striedajú 3 hasičské zmeny – čaty „A“, „B“ a „C“,\npracovný čas hasiča je rozvrhnutý tak, že každý tretí deň odslúži každá hasičská zmena minimálne 24\nhodín a následne majú mať príslušníci v tejto zmene dva dni voľna. Ide teda o nerovnomerné rozvrhnutie\nslužobného času, ktorého časť pripadá na tzv. určenú služobnú pohotovosť (§ 86 ods. 2 ZoHaZZ v\nspojení s § 92 ods. 1 ZoHaZZ).\nNakoľko sa striedajú tri hasičské zmeny – prvá čata „A“, druhá čata „B“ a tretia čata „C“, sú služobné\nzmeny hasičov (t. j. pracovný čas) rozvrhnuté v zásade tak, že každý tretí deň hasič odslúži minimálne 24\nhodín v rámci zmeny a následne má mať dva dni voľna na odpočinok. Vzhľadom na takéto rozvrhnutie\nslužobného času každá hasičská zmena mesačne odslúži aspoň 10 pracovných zmien, pričom v\nniektorých mesiacoch je to až 11 zmien. V niektorých týždňoch hasiči odslúžia 2 zmeny týždenne (48\nhodín) a v niektorých týždňoch na hasiča vyjdú 3 zmeny týždenne (72 hodín) a to v závislosti od toho, na\nktoré dni im pripadnú dni služobných zmien v týždni (v prípade, ak hasič má zmenu v pondelok, ďalšie\nzmeny mu pripadnú na štvrtok a nedeľu, čo sú 3 zmeny v týždni).\nPri takto stanovenom rozvrhnutí služobného času má teda hasič stráviť v službe minimálne 240 hodín\n(pri 10 zmenách za mesiac) až 264 hodín mesačne (pri 11 zmenách za mesiac). Do tohto rozsahu pritom\nnie sú zahrnuté hodiny nadčasov, keďže častokrát sa stane, že pred koncom služby (napr. o 05:00 hod.\nráno) je vyhlásený poplach a je potrebné ísť vykonať výjazd k požiaru, ktorého hasenie trvá napr. 5 hodín\n– v takomto prípade teda hasič strávi v práci v rámci jednej zmeny 29 hodín nepretržite).\nVzhľadom na uvedené, služobný čas hasiča je rozdelený tak, že každý hasič v zmenovej službe má za\nrok (365 dní), pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň, odpracovať 121,67 zmenových\nslužieb (365 dní / 3 zmeny). Ročne je to teda priemerne 2920 odpracovaných hodín (121,67 zmenových\nslužieb x 24 hodinová služba).\nS poukazom na vyššie opísané rozvrhnutie služobného času, ktorého súčasťou je aj určená služobná\npohotovosť vykonávaná v mieste výkonu služby (t. j. na hasičskej stanici), som v žalovanom období apríl\n2021 – február 2024 vrátane, len v rámci samotnej určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)\npriamo nadväzujúcej na výkon zmenovej služby (teda v tzv. 15%-nej a 30%-nej pohotovosti) odpracoval:\n- v období od apríl 2021 do decembra 2021 vrátane: 406,36 hodín,\n- v období od januára 2022 do decembra 2022 vrátane: 632,05 hodín,\n- v období od januára 2023 do decembra 2023 vrátane: 584,81 hodín,\n- v období od januára 2024 do februára 2024 vrátane: 133,90 hodín.\nZa žalované obdobie od apríla 2021 do februára 2024 vrátane (t. j. od 01.04.2021 do 29.02.2024 - ďalej\naj „žalované obdobie“), som odpracoval spolu 1757,12 hodín určenej služobnej pohotovosti.\nZa žalované obdobie som pritom celkovo odpracoval spolu 1759,12 hodín služobnej pohotovosti (z toho\n1757,12 hodín určenej + 2 hodiny nariadenej), pričom žiadna z týchto odpracovaných hodín služobnej\n\npohotovosti mi nebola započítaná do pracovného času. Môj priemerný týždenný pracovný čas počas\ncelého žalovaného obdobia od apríla 2021 do februára 2024 vrátane, dosiahol najmenej 51,17 hodín\ntýždenne.\nDôkaz 2: Prehľadná tabuľka za žalované obdobie 04/2021 – 02/2024, z ktorej je zrejmý fond pracovného\nčasu ako aj celkový počet hodín odslúženej služobnej pohotovosti\nDôkaz 3: Výplatné pásky za žalované obdobie 04/2021 – 02/2024, pričom v každej páske je uvedený aj\npočet hodín služobnej pohotovosti na pracovisku a nadčasov za daný mesiac\nDôkaz 4: Mesačné výpisy Plánu služieb z dochádzkového systému SAP za žalované obdobie 04/2021\n– 02/2024\nZdôrazňujem, že počas celého trvania služobnej pohotovosti, t. j. počas všetkých hodín, ktoré odslúžim\nv rámci služobnej pohotovosti, sa ako hasič musím zdržiavať na pracovisku, t. j. na hasičskej stanici, z\ntohto miesta sa nesmiem vzdialiť a musím byť vždy počas celej doby služobnej pohotovosti pripravený\nna vykonanie zásahu. Ak je vyhlásený výjazd, vykonáva sa do 1 minúty od nahlásenia, pričom v tomto\nčase (1 minúty) musí hasičské vozidlo vyraziť z hasičskej stanice na výjazd. Preto musím byť počas\ncelej služobnej pohotovosti oblečený v služobnej rovnošate a musím byť fyzicky aj psychicky pripravený\nokamžite vykonať výjazd na miesto určenia. Teda aj napriek tomu, že časť služobnej pohotovosti tvorí\naj tzv. „neaktívna časť“, počas ktorej hasiči čakajú na vyhlásenie výjazdu, tak aj tento časový úsek som\npovinný tráviť na pracovisku, z ktorého sa nesmiem vzdialiť a po celý čas trvania služobnej pohotovosti\nmusím byť okamžite pripravený poskytnúť zamestnávateľovi svoje služby – vykonať služobný zákrok.\nNapriek uvedeným skutočnostiam sa však služobná pohotovosť (t. j. všetky hodiny „neaktívnej časti“\nslužobnej pohotovosti) nezapočítava do pracovného času a teda tieto odpracované hodiny nie sú\npovažované za pracovný (odpracovaný) čas! Zjednodušene povedané, napriek tomu, že v práci strávim\nv rámci každej jednej zmeny minimálne 24 hodín, tak v súčasnosti 8 hodín z tohto času (do konca roku\n2021 to bolo 7 hodín), ktoré strávim na pracovisku vždy pripravený na výkon práce, nie je považovaných\nza pracovný čas!\nTáto skutočnosť sa v praxi prejavuje tak, že napr. v mesiaci apríl 2021 sa v mojom fonde pracovného\nčasu uvádza počet hodín 170, avšak tento údaj nezohľadňuje ďalších 63 hodín odpracovanej služobnej\npohotovosti. Z takto nereálne vykazovaného fondu pracovného času, ktorý reálne nezohľadňuje\nodslúženú služobnú pohotovosť sa potom javí, že môj priemerný týždenný pracovný čas neprekračuje\n48 hodín, čo je však pravidelne v absolútnom rozpore so skutočnosťou. Keďže sa vo fonde pracovného\nčasu pracovná pohotovosť nezohľadňuje, tak ak vychádzame z deklarovaného počtu hodín vo fonde\npracovného času, potom sa javí, že za mesiac apríl 2021 bol môj priemerný týždenný pracovný čas len\n39,63 hodín (170 hodín za mesiac : 4,29 týždňa = priemer 39,63 hodín za týždeň), avšak v skutočnosti\nbol môj priemerný týždenný pracovný čas 54,31 hodín (celkovo spolu so započítaním odpracovaných\npohotovostí spolu 233 hodín za mesiac : 4,29 týždňa = 54,31 hodín za týždeň), nie teda 39,63 hodín\nza týždeň, ako je to formálne vykazované vo fonde pracovného času a ako je to deklarované aj mojim\nslužobným úradom - Hasičským a záchranným zborom.\nVzhľadom na údaje vyplývajúce z priložených listinných dôkazov (viď Dôkaz 2 a Dôkaz 3) a prepočty\npodrobne uvedené v odsekoch 38 – 41 tejto žaloby je zrejmé, že môj priemerný týždenný pracovný\nčas počas žalovaného obdobia pravidelne značne presahoval nielen 40 hodinový týždenný služobný\nčas príslušníka HaZZ tak, ako to ustanovuje § 85 ods. 2 ZoHaZZ (teda vnútroštátna právna úprava),\nale aj maximálne prípustný priemerný týždenný pracovný čas v dĺžke 48 hodín tak, ako to ustanovuje\nčlánok 6 písm. b) Smernice (teda právo Európskej únie). K tejto skutočnosti pritom dochádza v priamom\ndôsledku skutočnosti, že žiadna z hodín odpracovanej služobnej pohotovosti mi nie je započítavaná\ndo fondu pracovného času, keďže vnútroštátna právna úprava v ZoHaZZ služobnú pohotovosť hasičov\nnepovažuje za služobný (pracovný) čas, čo je v rozpore s článkom 2 ods. 1 Smernice a konštantnou\njudikatúrou Súdneho dvora. Priemerná dĺžka týždenného pracovného času, ktorú hasiči pri uvedenom\nrozvrhovaní ich pracovného času odpracujú, tak pravidelne zásadne prekračuje nielen dĺžku týždenného\npracovného času stanovenú ZoHaZZ a kolektívnymi zmluvami, ale aj Smernicou stanovenú maximálnu\nhranicu priemerného týždenného pracovného času.“\n1.1. Smernica predstavuje normu komunitárneho práva, ktorú je Slovenská republika ako členský štát\nEurópskej únie povinná dodržiavať. Vychádza sa zo zásady prednosti komunitárneho práva, t. j. že\nprávne predpisy Európskej únie majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi členských štátov. Na\nzáklade princípu prednosti komunitárneho práva a jeho priameho účinku je založená zodpovednosť\nčlenského štátu v prípade jeho chybnej aplikácie, alebo opomenutia aplikácie, pričom osoby, ktoré sú\ntakýmto konaním poškodené, sa môžu voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Zodpovednosť\nštátu je absolútna a objektívna, členský štát sa nemôže za žiadnych okolností zbaviť zodpovednosti,\n\nani sa z nej exkulpovať. Povinnosť súdov Slovenskej republiky dodržiavať komunitárne právo je\nexplicitne zakotvená v Ústave Slovenskej republiky článok 144 ods. 1 a článok 7 ods. 2, ods.5.\nTakéto posudzovanie vyplýva aj z konštantnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok\nC-106/77 zo dňa 9. 3. 1978, rozsudok C-429/09 zo dňa 25. 11. 2010). Žalobca tvrdil, že ním spomínaná\nsmernica nebola správne (resp. vôbec v časti) transponovaná do právneho poriadku SR, konkrétne do\nustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., čím sú ustanovenia tohto zákona v rozpore s článkom 6 písm.\nb Smernice. Aktuálne znenie zákona o HaZZ umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť služobný čas\npríslušníka HaZZ tak, že tento pravidelne de facto sústavne prekračuje smernicou stanovený maximálny\n48 hodinový týždenný pracovný čas. Základný problém je v obsahu pojmu pracovný čas tak, ako ho\nstanovuje smernica a judikatúra súdneho dvora, oproti úprave v zákone o HaZZ. V článku 2 Smernice\nje vymedzený pojem pracovného času ako akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa\npokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi\npredpismi a / alebo praxou. Čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Súdny\ndvor vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že čas pracovnej (služobnej) pohotovosti treba v celom\nrozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času. Rozhodujúcim\nfaktorom pre záver naplnenia pojmu „pracovný čas“ je skutočnosť, že pracovník je povinný byť prítomný\nna mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby (rozsudok súdneho\ndvora C-397/1, C-14/04). Rovnaké závery boli prijaté v rozhodnutiach súdneho dvora týkajúce sa priamo\npráce hasičov (C-518/15). V ustanoveniach § 85 ods. l, 2 zákona o HaZZ je vymedzený služobný čas ako\nčasový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Služobný\nčas príslušníka je 40 hod týždenne. V ďalších ustanoveniach § 86 až § 94 zákona o HaZZ vymedzuje\npojmy nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok\nmedzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba\nnadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Zo žiadneho ustanovenia zákona však nevyplýva, že by\nslužobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného\nčasu a v skutočnosti sa tak čas služobnej pohotovosti nezapočítava do pracovného času príslušníka\nHaZZ. Tu je zjavný rozdiel medzi zákonom o HaZZ a všeobecným pracovnoprávnym predpisom, a to\nZákonníkom práce, ktorý v § 96 ods. 2 výslovne ustanovuje, že čas, počas ktorého sa zamestnanec\nzdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť\npracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Táto právna úprava Zákonníka práce však\nnie je aplikovateľná na služobný pomer príslušníka HaZZ. Keďže zákon o HaZZ nepovažuje služobnú\npohotovosť hasičov za súčasť ich služobného času, v tejto skutočnosti spočíva rozpor zákona o HaZZ\ns komunitárnym právom ust. čl.2 ods. 1 Smernice, ako aj judikatúrou súdneho dvora. Smernica pritom\nneumožňuje, aby členské štáty prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, než ako je definícia tohto pojmu\nobsiahnutá v Smernici. Článok 6 písm. b) Smernice predstavuje pravidlo sociálneho práva Európskej\núnie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou\npožiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom\npovinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou\nje výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy ako aj pracovnú (služobnú) pohotovosť a od ktorej sa\nnemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu\ndošlo so súhlasom dotknutého pracovníka. Súdny dvor pritom už opakovane rozhodol, že členské štáty\nnemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice tak, že uplatnenie tohto\nnároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu,\nbudú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Vzhľadom však na účelové\noddelenie služobnej pohotovosti od služobného (pracovného) času, kedy služobná pohotovosť nie je\nzapočítavaná do fondu pracovného času, sa potom formálne z hľadiska vykazovania fondu pracovného\nčasu javí, že služobný čas neprekračuje 48 hodín týždenne. Služobná pohotovosť, ktorá je žalobcovi\nnariaďovaná a ktorú odpracuje v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy, nie je považovaná za súčasť\njeho služobného času. Inak povedané, ak by zákon o HaZZ pojem služobný čas v súlade s judikatúrou\nsúdneho dvora zahŕňal aj služobnú pohotovosť, bez akýchkoľvek pochybností z formálneho hľadiska by\nslužobný čas hasičov prekračoval 48 hodín týždenne. Je teda možné jednoznačne a bez pochybností\nuzavrieť, že vnútroštátna právna úprava v zákone č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore je\nv rozpore s článkom 2 ods. 1 a článkom 6 písm. b) Smernice. Zo skutkového stavu opísaného v žalobe\na z priložených listinných dôkazov je zároveň preukázané, že žalobcov priemerný týždenný pracovný\nčas za žalované obdobie apríl 2021 – február 2024 vrátane, predstavuje 51,60 hodín týždenne, čo\nje nepochybne viac, než ktorý čas ako maximálny týždenný pracovný čas povoľuje článok 6 písm. b)\nSmernice. Je teda zjavné, že žalobcove právo vyplývajúce z ustanovenia článku 6 písm. b) Smernice\nbolo a naďalej je pravidelne porušované.\n\n1.2.\nPokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore, z rozsudku Súdneho dvora C-429/09 zo\ndňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß jednoznačne vyplýva, že článok 6 písm. b) Smernice má priamy\núčinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi\nsúdmi. Je nepochybné, že ako jednotlivec sa touto žalobou môže voči žalovanému štátu domáhať\nnáhrady škody vzniknutej mu porušením úniového práva, a teda jeho aktívna vecná legitimácia v tomto\nkonaní je jednoznačne daná. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, tu je potrebné vziať na\nzreteľ ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené\njednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých\nje Únia založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to\nbez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán\nmá podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Podľa judikatúry\nSúdneho dvora môže náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny\nsubjekt, ale aj samotný štát, pričom právo Únie nijako nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť\nverejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má\nsamotný členský štát. Pasívne vecne legitimovaným subjektom v takomto konaní je teda štát –\nSlovenská republika. V mene žalovaného Slovenskej republiky koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán,\ndo pôsobnosti ktorého spadá Hasičský a záchranný zbor, ministerstvo bolo tiež garantom právnej\núpravy, zákon č. 315/2001 Z. z.\n1.3. Súdny dvor vo svojej judikatúre konštantne uvádza, že poškodený jednotlivec má právo na náhradu\nškody porušením úniového práva zo strany štátu v prípade, ak sú splnené 3 podmienky: a/ cieľom\nporušenej právnej normy únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, b/\nexistencia škody, c/ priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou. Ak sú splnené všetky\n3 uvedené podmienky, je štát povinný napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva\nupravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu. K splneniu prvej podmienky žalobca uviedol, že\nčlánok 6 písm. b Smernice stanovuje minimálnu požiadavku na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia\npri práci tým, že stanovuje povinnosť členským štátom ustanoviť maximálnu 48-hodinovú hranicu pre\npriemerný týždenný pracovný čas, ktorá zahŕňa aj nadčasy. S poukazom na § 2 ods. 1 Smernice sa\nod tejto povinnosti nemožno odchýliť, ak ide o také činnosti, akou je činnosť hasičov, a to ani vtedy,\nak by k prekročeniu 48 hodinovej hranice došlo so súhlasom dotknutého pracovníka. Je tak zjavné\na nepochybné, že cieľom smernice je priznať právo jednotlivcovi – pracovníkovi. Z judikatúry súdneho\ndvora vyplýva, že vždy a v každom jednotlivom prípade sa porušenie práva únie považuje za dostatočne\nzávažné, ak je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora v danej oblasti. Žalobca poukázal na ním\ncitované rozhodnutia súdneho dvora, s ktorými je aktuálna právna úprava zákona o HaZZ v zjavnom\nrozpore. Dospel jednoznačne k záveru, že je splnená aj podmienka dostatočnej závažnosti porušovania\nprávnej normy únie. K existencii škody žalobca uviedol, že Smernica samotná neobsahuje ustanovenia\ntýkajúce sa procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení, rovnako neobsahuje ani kritériá\nzakotvujúce spôsob určenia výšky nároku na náhradu škody. Podmienky náhrady škody stanovené\nvo vnútroštátnej právnej úprave nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných\nvnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli\nk praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). Náhrada\nškody musí spĺňať aj požiadavku primeranosti (rozsudok súdneho dvora vo veci Brasserie du pecheur a\nFactortame). Náš právny poriadok neobsahuje žiadne konkrétne ustanovenia pre posúdenie a určenie\nvýšky náhrady škody, ktorá vznikla porušením práva únie. Subsidiárne sa tak má použiť vnútroštátne\nprávo pri zachovaní princípu ekvivalencie a efektivity. Žalobca tak pri posudzovaní nároku na náhradu\nškody poukazuje na analogické použitie ustanovení slovenského právneho poriadku obsahom a účelom\nnajbližšie, t. j. § 11 až 13 Občianskeho zákonníka. Žalobca uviedol, že vzhľadom na skutkový stav\nopísaný v žaloby je zrejmé, že dlhoročne a fakticky sústavne dochádza k porušovaniu osobnostných práv\nžalobcu na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity spočívajúce v porušení práva na primeranú\ndobu odpočinku, ako aj k porušeniu práva na súkromie a rodinný život a to všetko v príčinnej súvislosti\ns tým, že v dôsledku nezapočítania odpracovaných hodín služobnej pohotovosti do pracovného času\npravidelne odpracoval viac, než pripúšťa článok 6 písm. b) Smernice. Jeho osobnostné práva sú pritom\nv dôsledku uvedeného porušované sústavne a dlhoročne, nielen teda počas žalovaného obdobia. Práca\nhasiča je pritom veľmi zodpovednou prácou, ktorú vníma ako poslanie. Pri svojej práci neraz nasadzuje\nsvoj vlastný život, preto o to viac nevyhnutne a dôvodne potrebuje dostatočný odpočinok po práci na\nregeneráciu fyzických a psychických síl, čoho sa mu však v dôsledku sústavného porušovania práva na\nprimeranú dobu odpočinku nedostáva. Prichádza o čas, ktorý by inak chcel venovať najmä svojej rodine\nči iným aktivitám nesúvisiacim s pracovným zaradením. Poukázal na to, že bežne odpracuje približne 5\naž 8 hodín nad rámec maximálneho 48-hodinového týždenného pracovného času, mnohokrát však aj\n\noveľa dlhšie. Nie sú žiadnou výnimkou ani týždne, kedy plnením pracovných povinností strávi 80 – 100\nhodín za týždeň, kde takáto situácia nastáva vtedy, ak na daný týždeň mu vyjdú 3 zmeny a k tomu naviac\nešte nejaké pravidelné školenie resp. opakované preškoľovanie, kurz čí výcvik. Niektoré výcviky pritom\ntrvajú aj týždeň a to mimo domova (napr. vo výcvikovom centre HaZZ na Lešti), a v takéto obdobia je\nso svojou rodinou absolútne minimálne. Povinné výcviky, kurzy a školenia (ktoré sa cyklicky opakujú)\nsú pritom spravidla vykonávané mimo služobného času, teda práve v čase 2 dní medzi zmenami, ktoré\nby mali predstavovať voľno po práci. Ako hasič slúžiaci v minimálne 24 hodinovej zmene pracuje v\nrežime „od rána do rána“ a má teda v porovnaní s bežnými ľuďmi úplne prevrátený spánkový režim a\nnarušený nočný spánok. Deň, kedy sa ráno vracia zo služby a ktorý má byť jedným z 2 voľných dní medzi\nslužobnými zmenami, častokrát venuje len nevyhnutnej regenerácii značného vyčerpania a nevyspatosti\ntak, aby nasledujúci deň bol schopný znova plnohodnotne fungovať v bežnom živote. A práve medzi\nzmenami musí častokrát absolvovať aj rôzne povinné školenia, prípadne je povolaný do tzv. nariadenej\nslužobnej pohotovosti a teda častokrát ani tie 2 dni voľna medzi pracovnými zmenami reálne nemá. Tým,\nže služobný čas zásahových hasičov je nastavený a porovnávaný s tzv. dennými príslušníkmi HaZZ (ktorí\nnevykonávajú zásahovú činnosť), ktorých pracovný čas je rovnomerne rozvrhnutý na 40 hodín týždenne\na 5 pracovných dní. Napriek tomu, že je hasič v práci reálne podstatne dlhšie, ak napr. hasič odpracuje\nv mesiaci „len“ 9 zmien (a na pracovisku tak strávi minimálne 9 x 24, teda 216 hodín), vykázaných\nmu je len 9 x 16 = 144, čo znamená chýbajúcich 16 hodín do 160 hodinového fondu pracovného\nčasu, takže mu formálne chýbajú „neodpracované“ hodiny na splnenie fondu pracovného času. Tieto\n„chýbajúce“ hodiny následne musí hasič buď prísť dopracovať, alebo sa tieto „neodpracované“ hodiny\nvykompenzujú náhradným voľnom, ktoré hasič dostane za tie hodiny, ktoré strávi na kurzoch, výcvikoch\nči školeniach, na ktorých sa zúčastňuje spravidla v čase jeho medzizmenového voľna. V takomto prípade\nteda v skutočnosti žiadne reálne „náhradné voľno“ nečerpá. Okrem toho, aj vo všeobecnosti môže\nlen zriedkavo čerpať náhradné voľno vtedy, kedy sám chce, keďže sa musí prispôsobovať fungovaniu\nhasičských zmien, ktoré fungujú na tzv. minimálnych stavoch (7 príslušníkov je plný stav zmeny, avšak\npodľa pokynov sa slúži na minimálnom stave zmeny v počet 5 príslušníkov, teda 2-ja príslušníci musia\nčerpať buď náhradné voľno alebo dovolenku). To potom znamená, že náhradné voľno čerpá nie vtedy,\nkedy sám chce, ale spravidla podľa toho, aby na zmene v daný deň pracovali len 5 príslušníci a zvyšní\nčlenovia zmeny musia zostať doma. Takéto fungovanie a prioritné čerpanie „náhradného voľna“ má\npotom zároveň vplyv aj na možnosť čerpania dovoleniek, ktoré reálne nestíha vyčerpať a pravidelne\nich prenáša do ďalších rokov, ev. je nútený ich častokrát čerpať vtedy, kedy ich reálne nepotrebuje.\nSkutočnosť, že v práci dlhoročne trávi neprimerane dlhý čas, má značne nepriaznivý vplyv na kvalitu jeho\nsúkromného života a nevyhnutne sa dotýka nielen jeho samotného, ale aj jeho najbližších. Prichádzam\ntotiž o ten čas, ktorý by inak (pri dodržiavaní rozsahu pracovného času či už podľa ZoHaZZ, alebo\n„aspoň“ podľa Smernice) bol jeho voľným časom a ktorý by tak mohol venovať svojej rodine a najbližším,\npriateľom, voľnočasovým aktivitám či akokoľvek inak podľa vlastného rozhodnutia, je tak porušované\njeho základné právo na ochranu súkromia a rodinného života. Tento čas mu už nikto nevráti a žalovaná\nnáhrada škody v podobe nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje len čiastočnú náhradu utrpenej\nujmy. Nie je možné odo neho (ale ani od jeho kolegov) spravodlivo požadovať, aby tento stav ďalej\nznášali bez akéhokoľvek odškodnenia o to viac, že žalovaný o tomto protiprávnom stave už aspoň 10\nrokov objektívne vie, a to z niekoľkých stoviek súdnych rozhodnutí v takýchto sporoch. Napriek tomu\nžalovaný doposiaľ nič nespravil pre to, aby tento protiprávny stav odstránil, práve naopak, zjavne ho\nnaďalej vedome udržiava. Žalobca poukázal aj na právny názor Najvyššieho súdu ČR, ktorý v rozsudku\nsp. zn. 30Cdo/2865/2015 zo dňa 20.01.2016, že v prípade dokazovania nemajetkovej ujmy v obdobných\nprípadoch je na priznanie nároku podstatné posúdenie, či by takú ujmu, o ktorú v tomto prípade ide,\nako zásadnú ujmu pociťovala aj iná osoba v obdobnom postavení. F., ktorú prekračovaním maximálnej\nhranice pracovného času trpí žalobca, by ako zásadne negatívnu ujmu na svojich osobnostných právach\npociťoval absolútne každý, kto by sa nachádzal v takejto pozícii. Dostatok voľného času nielen na\nfyzický odpočinok, ale aj na možnosť trávenia času so svojimi najbližšími, či iné aktivity má totiž\nnepochybne zásadný vplyv na to, ako kvalitne jednotlivec prežíva svoj každodenný život, špecificky,\nak vykonáva tak náročnú prácu, akou práca zásahového hasiča nepochybne je. V danom prípade\nporušovaním článku 6 písm. b) Smernice je porušované aj základné právo na ochranu zdravia, ktoré\nje ako jedno z najvýznamnejších osobnostných práv zakotvených v Ústave (čl.40 ÚSR). Zároveň však\nporušovaním Smernice dochádza aj k porušovania základného práva na spravodlivé a uspokojujúce\npracovné podmienky, ktoré rovnako zakotvuje Ústava (čl. 36 ÚSR). Vzhľadom na uvedené skutočnosti,\nvychádzajúc z povahy škody, ktorá má v tomto prípade nemajetkovú povahu (strata času odpočinku a\ns tým súvisiace porušenia práva na ochranu zdravia, súkromia a rodinného života), je v slovenskom\nprávnom poriadku nutné analogicky použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej\n\nosoby podľa ustanovení § 11 – 13 Občianskeho zákonníka, keďže tieto ustanovenia upravujú vzťahy\nobsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody porušením úniového práva ako je to v tomto prípade.\nS poukazom na uvedené skutočnosti je splnená aj druhá podmienka nároku na náhradu škody, ktorou\nje vznik škody resp. ujmy, pričom táto má v podmienkach slovenského právneho poriadku pri použití\nanalógie povahu nemajetkovej ujmy, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Napokon pokiaľ ide o\ntretiu podmienku, ktorou je existencia príčinnej súvislosti medzi porušením článku 6 písm. b) Smernice\na škodou vo forme nemajetkovej ujmy, aj túto považuje za naplnenú. Ak by totiž žalovaný správne\nprebral ustanovenia článku 2 ods. 1 a článku 6 písm. b) Smernice do zákona č. 315/2001 Z. z.\no Hasičskom a záchrannom zbore, resp. ak by boli tieto ustanovenia z materiálnej stránky v praxi\ndodržiavané, nedochádzalo by k porušovaniu práva na maximálny 48 - hodinový týždenný pracovný čas\na teda nedošlo by ani k strate času odpočinku, na ktorý by žalobca mal nárok, ak by bol maximálny\ntýždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením Smernice dodržaný. Nemožno pritom opomenúť\nani nedodržiavanie a ešte zásadnejšie je prekračovanie vnútroštátnej právnej úpravy pracovného času\nhasičov, kedy § 85 ods. 2 ZoHaZZ stanovuje 40 – hodinový pracovný čas hasičov a podľa Kolektívnych\nzmlúv vyššieho stupňa pre príslušníkov HaZZ na rok 2021 mal byť služobný čas príslušníka 38 hodín\ntýždenne a následne v rokoch 2022, 2023 a 2024 služobný čas 37,5 hodín týždenne.\n1.4.\nPri vyčíslení výšky škody žalobca vychádzal z ustanovení peňažných náhrad za služobnú\npohotovosť § 122 ods. 1, 2 zákona o HaZZ. Za odpracované hodiny tzv. určenej služobnej pohotovosti je\nmu uhrádzaná peňažná náhrada (nie teda „mzda“ resp. „služobný plat“, čo taktiež nepriamo potvrdzuje,\nže služobná pohotovosť nie je považovaná za pracovný čas) vo výške 15% zo sumy, ktorou je\npríslušná časť služobného platu (t. j. 15% z hodinovej mzdy). Práve hodiny tzv. určenej služobnej\npohotovosti sú tým časom, ktorý odpracuje v rámci každej 24 hodinovej služby v súčasnosti v čase\nod 22:00 do 06:00 hod. (resp. do konca roka 2021 to bolo v čase od 22:30 do 05:30 hod.) a tieto\nhodiny mu nie sú započítavané do služobného času. Od určenej služobnej pohotovosti sa nariadená\nslužobná pohotovosť odlišuje tým, že príslušník HaZZ je na výkon služby privolaný mimo rozpisu\nsvojich pravidelných služobných zmien a to spravidla z domu. Základný rozdiel je v tom, že zatiaľ\nčo určenú služobnú pohotovosť hasič vykonáva v rámci každej jednej pracovnej zmeny a nachádza\nsa v práci na hasičskej stanici, na výkon nariadenej pohotovosti je privolaný do služby mimo svojho\nbežného služobného času a to spravidla v čase, keď sa nachádza v domácom prostredí príp. inde\n(avšak mimo miesta výkonu služby). Za výkon takejto nariadenej pohotovosti sa poskytuje vyššia\npeňažná náhrada, než za výkon určenej služobnej pohotovosti. Tento postup vyčíslenia z hľadiska\nanalógie iuris žalobca považoval za najbližšie prejednávanej veci, výšku nemajetkovej ujmy je potrebné\nurčiť spôsobom, ktorý najviac a najlepšie zohľadňuje okolnosti, za ktorých táto ujma vznikla. Hodiny\nslužobnej pohotovosti, ktoré mu neboli započítané do služobného času, je možné analogicky posúdiť\nako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času (čo je práve rozdiel medzi určenou služobnou\npohotovosťou podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadenou služobnou pohotovosťou podľa § 92 ods. 2\nZoHaZZ), keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu jeho práv nedochádzalo.\nPrimeranú náhradu škody v tomto prípade predstavuje rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou\nv § 122 ods. 1 ZoHaZZ a peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, a to za\nkaždú jednu odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti počas žalovaného obdobia. Výšku nemajetkovej\nujmy tak žalobca určil ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti za príslušný\nkalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej náhrady\nz prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka (50\n% - 15 %) a v prípade odpracovania služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, ako súčin\nodpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady\nz prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50\n% - 30 %). Primeraná náhrada škody tak predstavuje rozdiel medzi výškou náhrady pri nariadenej\nslužobnej pohotovosti a výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť. Takýto spôsob výpočtu škody\nspĺňa odškodňovaciu úlohu, je v súlade s judikatúrou súdneho dvora a zároveň spĺňa aj požiadavku\nprimeranosti, pričom nie je sumou neprimerane vysokou. V súvislosti s posudzovaním primeranosti tohto\nnároku poukázal na už v súčasnosti ustálenú rozhodovaciu prax súdov o takej žalobe, akou je aj táto\nžaloba. Tu žalovaný nárok je stanovený identickým spôsobom výpočtu, aký uplatnil za predchádzajúce\nžalované obdobie a s ktorého legitímnosťou a primeranosťou sa stotožnil tak prvoinštančný, ako aj\nnásledne odvolací súd. Poznajúc argumentáciu žalovaného z predchádzajúceho sporu aj tu žalobca\nzdôraznil, že žalobou si neuplatňuje mzdový nárok, ale domáha sa náhrady škody porušením úniového\npráva a spôsob výpočtu výšky škody použil výlučne z dôvodu neexistencie právnej úpravy, ktorá by\npresne stanovovala spôsob výpočtu náhrady škody v takýchto prípadoch. Žalobca ďalej poukázal na\nto, že jednotlivé dielčie nároky vznikali postupne, osobitne za každý mesiac, v ktorom boli jeho práva\n\nporušované, ku dňu splatnosti každej mesačnej mzdy. Rozhodujúcim momentom vzniku jeho ujmy je tak\nvýplatný termín. U príslušníkov HaZZ je mzda splatná vždy k 10-dňu nasledujúceho mesiaca. Splatnosť\nmzdy za mesiac apríl 2021 nastala dňa 10.05.2021, splatnosť mzdy za mesiac máj 2021 nastala dňa\n10.06.2021 atď. Vzhľadom k všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe vyplývajúcej z ustanovenia § 101\nObčianskeho zákonníka si preto touto žalobou uplatňuje nárok spätne za obdobie 3 rokov pred podaním\ntejto žaloby, a to počínajúc splatnosťou mzdy za mesiac apríl 2021 (ktorá nastala 10.05.2021) až po\nfebruár 2024 vrátane. Týmto postupom žalobca následne matematicky vyčíslil celkovú náhradu škody\nvo forme nemajetkovej ujmy za žalované obdobie mesiac apríl 2021 až február 2024 vrátane (t. j. od\n01.04.2021 do 29.02.2024), teda pri odpracovaných hodinách určenej služobnej pohotovosti podľa §\n92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 1757,12 hodín predstavuje súhrnne sumu vo výške 6.769,98 Eur, ktorej\nzaplatenia sa voči žalovanému domáha.\n2. Žalovaný sa písomne vyjadril k predmetnej žalobe a vo svojom písomnom vyjadrení okrem iného\nuviedol, že nesúhlasí s podanou žalobou a žiadal ju v celom rozsahu zamietnuť.\nSmernica 2003/88/ES upravujúca minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre\norganizáciu pracovného času bola transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem iného\nzákonom č. 315/2001 Z. z., čo je uvedené aj v transpozičnej prílohe č. 4 zákona pod bodom 5.\nŽalobca konštatuje, že malo dôjsť k nesprávnej transpozícii Smernice 2003/88/ES do zákona č.\n315/2001 Z. z., podľa ktorého sa podľa žalobcu doba služobnej pohotovosti nezapočítava do týždenného\npracovného času hasičov. Podľa žalovaného však takéto tvrdenia žalobcu nie sú opodstatnené. V\nzmysle článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je pracovným (služobným) časom akýkoľvek čas, počas\nktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti\nv súlade so vnútroštátnymi právnymi predpismi. Zmysel článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je\ntransponovaný v štvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z. z. v ustanoveniach § 85 a nasl. upravujúcich\nslužobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku. Predmetné ustanovenia\ndefinujú služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru ako časový úsek, v ktorom príslušník\nvykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňujú rozvrhnúť služobný čas\naj nerovnomerne a súčasne jasne definujú pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie\nštátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z.\njasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej\nslužby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby,\nktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného\nčasu podľa § 91 zákona č. 315/2001 Z. z. a štátna služba nadčas podľa § 92 zákona č. 315/2001\nZ. z. Je tak nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Tvrdenie žalovaného\no služobnom čase podporujú aj Kolektívne zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a\nzáchranného zboru 2021, 2022, 2023, 2024 ( spolu len ako „Kolektívne zmluvy“), ktoré vo väzbe\nna citované ustanovenia zákona rozvrhujú služobný čas na vykonávanie štátnej služby a služobnú\npohotovosť. Žalovaný má za to, že vyššie uvedené ustanovenia § 85, § 91, § 92 zákona č. 315/2001\nZ. z., ako aj ustanovenia Kolektívnych zmlúv plne transponujú článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES.\nKritériá pre limity pracovného času ustanovuje článok 6 Smernice 2003/88/ES s názvom „Maximálny\ntýždenný pracovný čas.“ Podľa Smernice 2003/88/ES priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní\nnesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca\nmusí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/\nES tiež umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä\npri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely\nuplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17\nods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť\ndlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené v Kolektívnych zmluvách,\ntak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je,\nže príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných\nprípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným\npracovníkom poskytne primeraná ochrana. Žalovaný dal do pozornosti súdu rozsudky Súdneho dvora\nvo veciach C-107/19 (bod 42), C-344/19 (bod 58) a C-437/05 (bod 35), v zmysle ktorých sa na\nspôsob odmeňovania pracovníkov za čas pracovnej pohotovosti nevzťahuje Smernica 2003/88/ES, ale\nrelevantné ustanovenia vnútroštátneho práva. Čo sa týka referenčného obdobia, tak nerovnomerne\nrozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.\nV zmysle Kolektívnej zmluvy 2021, 2022 hasiči vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým\nslužobným časom majú výkon štátnej služby v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo\n\nslužobný čas rozvrhnutý na 17 hodín / 16 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti,\nktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v\ntrvaní 7 / 8 hodín v jednej 24 hodinovej zmene ( v zmysle čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2021, čl.\n3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2023 a Kolektívnej zmluvy 2024 ).\nNapriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas\nuvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a\nKolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči\nvykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva,\nže dotknuté právne predpisy sú transponované v článku 6 Smernice 2003/88/ES správne. Žalobcovi sa\ntak nepodarilo preukázať, že by štát neprebral smernicu do zákona správne.\n2.1. Žalobca si uplatnil náhradu škody, resp. náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 – 13 Občianskeho\nzákonníka, avšak s poukazom na § 124 ods. 1 CSP z obsahu žaloby vyplýva vôľa žalobcu uplatniť\nsi mzdové nároky. Žalobca sa v článku II. žaloby zameral na opis služobnej pohotovosti, kedy ju\njasne rozdelil na určenú služobnú pohotovosť a nariadenú služobnú pohotovosť a zvýrazneným\npísomnom poukázal na rozdielnu odmenu medzi nimi. Následne sa zameral na spočítanie svojej\nslužobnej pohotovosti v rámci žalovaného obdobia, pričom absolútne ignoruje fakt, či teda došlo k\nporušeniu smernice alebo nie. Z uvedeného možno odvodiť záver, že práve výkon služobnej pohotovosti\na skutočnosť, že je označovaná ako tzv. „15%-ná pohotovosť“ a „30%-ná pohotovosť“, sú dôvody\njeho vzniku škody a nie skutočnosť, že by pracoval nad smernicou stanovený maximálny týždenný\npracovný čas. V časti „E. Spôsob výpočtu výšky náhrady škody“ žaloby žalobca vypočítal svoju údajnú\nnemajetkovú ujmu ako výpočet rozdielu medzi odmenou za určenú služobnú pohotovosť (15 %, resp.\n30 %) a odmenou za nariadenú služobnú pohotovosť vo výške 50 % zo sumy, ktorou je príslušná\nčasť jeho služobného platu. Žalobca vôbec nerozlišuje, či ide o služobnú pohotovosť odpracovanú nad\nrámec smernice 2003/88/ES alebo nie. Z uvedeného postupu je celkom zjavne zrejmé, že žalobcovi\npri výpočte údajnej škody nezáleží na tom, či výkon služobnej pohotovosti zasiahol do jeho práva\npodľa čl. 6 smernice 2003/88/ES alebo nie a žiada doplatenie rozdielu za všetku určenú služobnú\npohotovosť. Zatiaľ čo počas určenej služobnej pohotovosti mu škoda vznikla, tak počas nariadenej\nslužobnej pohotovosti mu škoda už nevznikla. To znamená, že ak by všetka jeho odslúžená služobná\npohotovosť bola nariadená, tak by žiadnu škodu nepociťoval. Žalobca si žiada náhradu len za určenú\nslužobnú pohotovosť, pri nariadenej služobnej pohotovosti už žiadnu škodu nepociťuje. Ak by aj\ndošlo k porušeniu smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi a týmto porušením by boli hodiny\nnariadenej služobnej pohotovosti, tak by žalobca nepociťoval žiadnu ujmu vo vzťahu k týmto hodinám.\nPredmetnými výpočtami žalobca simuluje svoje mzdové nároky s tým, že nesúhlasí s výškou odmeny\nza služobnú pohotovosť. Žalovaný zároveň dodáva, že z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie\nvo veci C-742/19 (bod 98) vyplýva, že článok 2 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni\ntomu, aby sa doba, ktorú príslušník strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti\nbezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom\nnevykonáva skutočnú prácu, odmeňovala iným spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento\npríslušník plní služobné úlohy. Žalobca pri svojom výpočte vychádza z fondu pracovného času, ktorý sa\nvyužíva pre naplnenie plánovaných hodín tak, aby z neho bolo možné vypočítať mzdu. Nejde o správny\nukazovateľ skutočne odpracovaných hodín, nakoľko v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. sa ako služobný\nčas posudzuje aj čerpanie všetkej dovolenky, čas plateného 9 služobného voľna, či čas náhradného\nvoľna za službu nadčas a službu vo sviatok ( § 97 ods. 1 Zákona č. 315/2001 Z. z.). Z uvedeného\ndôvodu nemožno zamieňať pojmy „pracovný čas“ v zmysle čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES s fondom\npracovného času. Žalobca v žalobe začiatok premlčacej doby svojho nároku viaže na splatnosť mzdy\nza predchádzajúci mesiac a teda aj plynutie premlčacej doby viaže na mzdové nároky a nie na vznik\nnemajetkovej ujmy. Zatiaľ čo žiada nemajetkovú ujmu, tak plynutie premlčacej doby viaže na mzdový\nnárok. Ak teda jeho škoda mu vznikla až momentom vyplatenia mzdy z dôvodu, že mu nebola vyplatená\nsuma, ktorú sám očakával, to jednoznačne značí, že nežaluje nemajetkovú ujmu, ale mzdové nároky.\nŽalovaný vzniesol námietku pasívnej vecnej legitimácie a to vzhľadom na simulovaný úkon žaloby o\nnáhradu mzdových nárokov, ktorý sa žalobca snaží zastrieť žalobou o náhradu nemajetkovej ujmy.\n2.2. Ak sa aj súd prvej inštancie stotožní s argumentom žalobcu, že nedošlo k správnej transpozícií\nsmernice 2003/88/ES, tak predmetné konštatovanie súdu prvej inštancie nezakladá žiaden nárok\nna náhradu nemajetkovej ujmy, resp. náhradu mzdových nárokov žalobcu. Prípadné konštatovanie\nsúdu prvej inštancie, že došlo k nesprávnej transpozícií smernice 2003/88/ES do právneho poriadku\nSlovenskej republiky nezakladá žalobcovi právo na náhradu nemajetkovej ujmy, pretože táto skutočnosť\nsama o sebe nie je spôsobilá privodiť žalobcovi akúkoľvek ujmu. Opačný názor by vytvoril absurdný\nprípad, že by štát mohla žalovať aj osoba, ktorej sa predmetná smernica vôbec netýka. Je nevyhnutné\n\nrozlišovať medzi transpozíciou smernice a jej samotnou aplikáciou. Súd je povinný skúmať, či vôbec\ndošlo pri aplikácií rozvrhovania služobného času žalobcu k porušeniu článku 6 písm. b) smernice\n2003/88/ES alebo nie vo vzťahu ku každému príslušníkovi HaZZ osobitne. Žalovaný podporne odkazuje\nna uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa 31.01.2023, z\nktorého vyplýva, že na účely stanovenia výšky sumy nemajetkovej ujmy je zásada individuálneho\nprístupu ku každej žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy nevyhnutná. Najvyšší súd Slovenskej republiky\njasne a explicitne vyjadril názor, že pri určení výšky nemajetkovej ujmy sa nemôže vytvoriť ani\nustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu a teda argumentum a fortiori sa nemôže vytvoriť ani\nustálená rozhodovacia prax súdov nižšieho stupňa. Zároveň Najvyšší súd Slovenskej republiky dal\nexplicitne najavo, že nemajetková ujma nemôže byť vyčíslená a exaktne kvalifikovaná spôsobom, ako\nto urobil žalobca ( podporne aj rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/332/2012 z 02.10.2013 ). Z\nustanovenia smernice 2003/88/ES jasne vyplýva rozdiel medzi pracovným časom a časom odpočinku.\nZákon č. 315/2001 Z. z. síce v § 97 ods. 1 posudzuje určitý čas odpočinku ako služobný čas, avšak\ntakýto čas nie je služobným časom. Časy odpočinku ako dovolenka, voľná či iné dni, počas ktorých\nžalobca nepracuje, sa posudzujú ako služobný čas z dôvodu, že ide o platené dni voľna a teda je\nnevyhnutné, aby boli zapísané v systéme SAP, teda v evidencií dochádzky, z ktorej sa tvoria výplatné\npásky. Žalovaný poukázal na článok 16 písm. b) smernice 2003/88/ES, ktorý rozširuje právnu ochranu\npracovníkov o tzv. „neutrálne dni“, na ktoré nemožno v rámci referenčného obdobia prihliadať, teda\nsa na ne prihliada, ako keby neexistovali. Takýto deň sa v rámci výpočtu referenčného obdobia\npreskočí a teda sa zníži počet dní, resp. týždňov, v tom-ktorom referenčnom období a to bez ohľadu\nna skutočnosť, či sa predmetný čas v rámci vnútroštátneho práva posudzuje ako služobný čas alebo\nnie. V rámci právneho poriadku Slovenskej republiky sa na účely výpočtu fondu pracovného času\nposudzuje čas riadnej ročnej dovolenky ako 16 hodín. Avšak, na účely výpočtu priemerného pracovného\nčasu podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES sa na takýto deň prihliada ako 0 odpracovaných\nhodín (delenec) a 0 dní (deliteľ). Článok 6 smernice 2003/88/ES zároveň pojednáva o „priemernom“\nčase, teda nemožno hovoriť o doslovnom výklade, že každých 7 po sebe nasledujúcich dní musí byť\nstriktne dodržaná horná hranica 48 hodín. Smernica pojednáva o priemere za určité obdobie a v čl. 16\npísm. b) pojednáva o referenčnom období nepresahujúcom štyri mesiace. Smernica zároveň v ods. 15\npreambuly prezumuje potrebu zabezpečiť pružnosť pri uplatňovaní určitých ustanovení tejto smernice a\nsúčasne zabezpečiť dodržiavanie zásad ochrany zdravia a bezpečnosti pracovníkov. Zároveň aj v ods.\n16 preambuly smernica ustanovuje potrebu odchýlok a to tak, že je treba ustanoviť, že členské štáty\nalebo sociálni partneri môžu uplatniť odchýlky z určitých ustanovení. Ako všeobecné pravidlo v prípade\nodchýlky musia príslušní pracovníci dostať rovnocennú náhradnú dobu odpočinku. Požiarna ochrana\nmusí byť v pohotovosti 24/7, nakoľko nie je možné predpokladať kedy a kde vypukne požiar alebo\nnastane iná situácia vyžadujúca si zásah príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Príslušníci\nHasičského a záchranného zboru vykonávajú nesmierne dôležitú úlohu pri ochrane života a zdravia\nosôb a ochrane majetku. Je preto nevyhnutné, aby boli prijaté určité odchýlky od ustanovení smernice\n2003/88/ES. Smernica 2003/88/ES v čl. 17 ods. 3 písm. b) bodu iii) povoľuje, aby sa členské štáty\nodchýlili od ustanovenia čl. 16 smernice 2003/88/ES a upravili si referenčné obdobie v zmysle čl. 19.\nS poukazom na § 86 ods. 1 Z. č. 315/2001 Z. z má žalovaný za to, že pojem „priemerný“ je nutné\nvykladať ako priemerný maximálny týždenný čas v referenčnom období šiestich mesiacov a teda v\npriemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín každých 7 po sebe nasledujúcich dní. Žalovaný má za\nto, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom. Žalovaný\nzdôraznil, že počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa, pokiaľ\nnie je zásah, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti (v tom čase, keď sa od neho\nnežiada výkon práce). V zmysle platnej legislatívy pri služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania\nštátnej služby určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi\nvypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t.j. za takúto neaktívnu časť práce. Žalobca mal\nmožnosť sa pred nástupom na vykonávanie štátnej služby v Hasičskom a záchrannom zbore oboznámiť\nso všetkými podmienkami výkonu služby a to jednak z voľne prístupných zdrojov na internete (stránky\nMV SR, príslušného krajského riaditeľstva HaZZ, zbierka právnych predpisov), ako aj na informatívnom\npohovore v rámci prijímacieho konania. Dovolávanie sa neskoršieho porušenia osobnostných práv\npríslušníka spočívajúcich v ochrane zdravia, psychickej a telesnej integrity, nedostatku primeranej doby\nna odpočinok, ako aj k porušeniu práva na súkromie a rodinný život vyznieva ako účelové. Žalobca\nvedel o všetkých podmienkach výkonu služby a nikdy nedošlo k tomu, že by tieto podmienky namietal,\na ani nikdy nepožiadal o ich vysvetlenie a ani iným spôsobom sa nedomáhal svojich práv, a rovnako\nnikdy neprišlo zo strany žalobcu k námietkam, ako sú jeho služby plánované. Žalobca ani netvrdí v\nžalobe, že by sa tento zásah negatívne odrazil napr. v medziľudských vzťahoch, na jeho zdravotnom\n\nstave. Nemajetková ujma môže vzniknúť až konkrétnym porušením ustanovení predmetnej Smernice\na len v rozsahu tohto porušenia. Pri posúdení, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva nad\nmaximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či tento\nskutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie. Nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti\nsú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Výšku nemajetkovej ujmy 6.769,98 EUR, ktorú\nžalobca požaduje, žalovaný považuje za premrštenú a absolútne neprimeranú, a to aj s porovnaním\nvýšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou\nujmou žalobcu neporovnateľne vyššia. Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že pri určovaní výšky\nnáhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za\ntelesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných\nosobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu\nvýšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).\nŽalobcom požadovaná suma je nezdôvodnená a premrštená, čím sa výrazne bagatelizuje priznávanie\nnáhrady nemajetkovej ujmy, ktorá je poškodeným priznávaná za smrť blízkej osoby. Príkladom žalovaný\nuvádza nasledovné rozhodnutia: 1. rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. 10C/142/2002 zo dňa\n15.05.2006 (matke priznaná nemajetková ujma vo výške 6.638,78 EUR za smrť dcéry pri dopravnej\nnehode, pričom súd konštatoval, cit.: „ ... vzhľadom na veľmi intenzívny zásah do súkromia a spôsobenú\ncitovú ujmu je považovaný nárok žalobkyne za primeraný.“), 2. rozsudok Okresného súdu Žiar nad\nHronom sp. zn. 7C/818/1996 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (matke priznaná\nnáhrada nemajetkovej ujmy vo výške 9.958,18 EUR za smrť jej syna v dôsledku rasovo motivovaného\ntrestného činu spáchaného obzvlášť brutálnym spôsobom). V obdobnej veci rozsudok Okresného súdu\nŽiar nad Hronom sp. zn. 19C/23/2022-86 zo dňa 10.11.2022: : „Pri stanovení výšky nemajetkovej\nujmy súd vychádzal zo svojej rozhodovacej činnosti v obdobných prípadoch, keď postupom podľa\n§ 13 a nasl. Občianskeho zákonníka určoval na základe svojej úvahy nemajetkovú ujmu, napríklad\nv konaniach týkajúcich sa nesprávneho úradného postupu, či nesprávneho úradného rozhodnutia\norgánov verejnej moci, či v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy pri zásahu do práva žalobcu\nna rodinný život dopravnou nehodou - teda napr. v konaní 19C/14/2020 týkajúcom sa nemajetkovej\nujmy pri dopravnej nehode žalobcu (pri zohľadnení priznaných nárokov SSU a bolestného), ktoré\nrozhodnutie bolo potvrdené Krajským súdom v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/26/2022-211 priznaná\nnemajetková ujma vo výške 1.000,- €; v konaní o nemajetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym úradným\nrozhodnutím, a to vedením nezákonného trestného stíhania voči žalobcovi vo výške 8.000,- € v konaní\n10C/27/2012-269 potvrdeným Krajským súdom v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/391/2018-364; či v\nkonaní o náhradu nemajetkovej ujmy z titulu úmrtia syna a brata žalobcov priznaná vo výške 8.000,- €\nkaždému z nich právoplatným rozhodnutím tunajšieho súdu sp. zn. 22C/15/2016 zo dňa 26.11.2020).“\nPodľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 19/2020,“... určenie výšky nároku\nna náhradu nemajetkovej ujmy pritom nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha žiadnemu\nhodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom\nkvalitatívnom posúdení základných súvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi\nobdobnú problematiku. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu\nreakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom preukázané.“\nJe potrebné podotknúť, že dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje žalobcu a s ohľadom na\nzásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s\nprincípom hospodárnosti hneď na začiatku konania. Žalovaný má za to, že žalobca doposiaľ nepreukázal\na ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená.\n2.3. Žalovaný napokon vzniesol aj námietku miestnej nepríslušnosti, keďže skutočnosťou, ktorá\nzakladá uplatnené právo, je podľa žalobcu nesprávna transpozícia smernice spadajúca do pôsobnosti\nMinisterstva vnútra SR, je miestne príslušným súdom okresný súd, v obvode ktorého má ústredný\norgán štátnej správy svoje sídlo, ktorým je Mestský súd Bratislava IV., žalovaný navrhol vec postúpiť\npríslušnému súdu. Ak súd posúdi, že sa žalobca domáha náhrady rozdielu odmeny za určenú a\nnariadenú služobnú pohotovosť a teda ide o pracovnoprávny spor, je povinný z úradnej povinnosti\npreskúmať predmetnú podmienku konania kauzálnej príslušnosti súdu a teda na účely prejednania\npredmetného konania je kauzálne príslušný Okresný súd Banská Bystrica, žalovaný navrhol vec postúpiť\npríslušnému súdu.\n3. Žalobca sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomne vyjadril k vyjadreniu žalovaného\na zotrval na podanej žalobe.\n\n4. Žalovaný v písomnom stanovisku zotrval na svojej doterajšej argumentácii a vo svojom vyjadrení\nokrem iného uviedol:\n„Žalovaný poukazuje napríklad na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/82/2023 zo\ndňa 03.04.2024, ktorým vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie, cit.: „52. Aj keď na strane\njednej sa na prvý pohľad javí, že súd pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy vychádzal z povahy\nnemajetkovej ujmy, v skutočnosti tomu tak nie je, pretože súd pri ustálení výšky tohto nároku vychádzal\nz matematických prepočtov peňažnej náhrady podľa § 122 ods. 1 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.\na peňažnej náhrady podľa § 122 ods. 1 tohto zákona, čo je 50 % mínus 15 %, čo sa rovná 35 %,\nna základe čoho s prihliadnutím na to, v akej konkrétnej výške bola žalobcovi v rozhodnom období\nvyplatená peňažná náhrada za každú hodinu služobnej pohotovosti, vypočítal žalobcovi nevyplatený\npeňažný rozdiel, čím fakticky stotožnil nemajetkovú ujmu so mzdovým nárokom, resp. s vecnou škodou,\nktoré ale neboli predmetom tohto konania.“\nŽalovaný v tomto zmysle znovu poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. 7Cdo/29/2021 zo dňa 31.01.2023, cit.: „(...) V takto individualizovanom rámci určovania konkrétnej\nvýšky náhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy, keďže rozsah vzniknutej\nnemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvalifikovať a vyčísliť.“\nSúdy nižšieho stupňa sú povinné vysporiadať sa s prejednávanými vecami v zmysle rozhodnutí vyššieho\nstupňa a teda prípadný odklon od v zásade nového rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nz 31.01.2023 predstavuje zásah do práva na spravodlivý proces, čím sa narušuje princíp právneho\nštátu ustanovený v článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Žalovaný rovnako poukazuje aj na\nradu ďalších rozhodnutí súdov Slovenskej republiky v obdobných veciach, kedy sa právni zástupcovia\nžalobcov pokúšali o uplatnenie rovnakého spôsobu, aký uplatnil aj právny zástupca žalobcu v tomto\nkonaní, avšak bezúspešne.\nŽalovaný poukazuje na rozsudok Okresného súdu Prievidza sp. zn. 8C/12/2024 zo dňa 30. mája\n2024, ktorým žalobca žiadal rovnakým spôsobom náhradu „mzdových nárokov“ a námietka žalovaného\nbola akceptovaná, cit.: „43. Potom čo sa týka samotnej nemajetkovej ujmy a jej výšky má súd za\nto, že účelom a zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok\nneoprávneného zásahu. Peňažná satisfakcia za neoprávnený zásah do osobnosti sa určuje odhadom, je\nzávislá od úvahy súdu, nemožno ju vyjadriť presným matematickým výpočtom vzhľadom na špecifickosť\nneoprávneného zásahu do nemajetkovej sféry – osobnosti jednotlivca. Výška náhrady nemajetkovej\nujmy vyjadrená v peniazoch nie je svojvoľná, ale je určovaná základnými kritériami, a to predovšetkým\nzávažnosťou vzniku nemajetkovej ujmy, ako i okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo. Za\nzávažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu\npráva došlo, intenzitu zásahu, trvanie takéhoto zásahu alebo dopady a dôsledky považuje za ujmu\nznačnú.“\nŽalovaný poukazuje na totožný rozsudok Okresného súdu Prievidza sp. zn. 8C/2/2024 zo dňa\n04.04.2024, ako aj na totožný rozsudok Okresného súdu Prievidza 8C/73/2023 zo dňa 04.04.2024.\nŽalovaný ďalej poukazuje aj na rozsudok Okresného súdu Pezinok sp. zn. 8C/51/2023 zo dňa\n19.06.2024, kedy si žalobca rovnako vypočítal náhradu nemajetkovej ujmy prostredníctvom ustanovení\no mzdových nárokoch vo výške 6.760,38 Eur, kedy súd taktiež akceptoval námietku žalovaného, cit.:\n„Určiť konkrétne pravidlá hodnotenia je takmer nemožné vzhľadom na rozdielnosť toho – ktorého\nkonkrétneho prípadu a vzhľadom na povahu osobnostného práva, ochrany ktorého sa fyzická osoba\ndomáha.“\nŽalovaný ďalej poukazuje na rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 3C/18/2023 zo dňa\n02.02.2024, cit.: „ (...) výška relutárnej (peňažnej) náhrady má byť primeraná s prihliadnutím na jedinečné\nokolnosti prípadu, preto jedinečnosť každého jednotlivého prípadu vylučuje presnú zákonom stanovenú\nmetodiku výpočtu výšky peňažnej náhrady, prípadne existenciu nejakého bodového hodnotenia, resp.\ndoplňovania dopredu danej veličiny do stanovených šablón. Z uvedeného dôvodu sa súd nestotožnil s\nvýpočtom nemajetkovej ujmy, ktorý predložil žalobca, (...)“\nŽalovaný poukazuje aj na obdobný prípad vyriešený rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota,\nsp. zn. 17C/16/2023 zo dňa 05.01.2024, ktorý konštatoval, cit.: „Výšku náhrady nemajetkovej ujmy určil\nsúd voľnou úvahou s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu\npráva došlo.“ Súd sa ani v tomto prípade nestotožnil so spôsobom výpočtu nemajetkovej ujmy formou\nmatematických rovníc a výšku nemajetkovej ujmy určil sám.\nV tejto súvislosti poukazujeme aj na ďalšie rozhodnutie tentokrát Krajského súdu v Nitre sp. zn.\n9Co/332/2012 z 02.10.2013, cit.: „V tejto súvislosti je potrebné zohľadniť i otázku samotného účelu\nnáhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá v rámci primeraného zadosťučinenia konania o\nochranu osobnosti sleduje predovšetkým funkciu satisfakčnú, pretože rozsah vzniknutej nemajetkovej\n\nujmy nie je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť, nemajetková ujma, ktorá vznikla porušením\nosobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani odškodniť nedá. Je možné za ňu „len poskytnúť\nzadosťučinenie“ (satisfakciu).“\nŽalovaný ďalej poukazuje aj na rozsudok Okresného súdu Michalovce sp. zn. 27C/87/2021 zo dňa\n06.06.2023, cit.: „Pokiaľ sa týka existencie škody je potrebné uviesť, že ujma vznikla žalobcovi v\nnemajetkovej sfére – nie tým, že pracovná pohotovosť je ohodnotená nižšie ako výkon v rámci\npracovného času (Smernica uvedené nerieši), (...)“\nZároveň žalovaný poukazuje aj na najnovšie uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veciach\nprávneho zástupcu G. A. H., ktorými Krajský súd v Banskej Bystrici veci vrátil súdom prvej inštancie na\nnové konanie. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/26/2024 zo dňa 30.05.2024\nKrajský súd v Banskej Bystrici vec vrátil Okresnému súdu v Lučenci na nové konanie a to z dôvodu,\nže Okresný súd Lučenec porušil zásadu „ne ultra petitum“, keď rozhodol vo veci priznaním plnej výšky\nžiadanej žalobcom, ktorú si vypočítal totožným spôsobom ako v tomto prípade. Obdobne sa tak stalo aj\nuznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/27/2024 zo dňa 30.05.2024, ktorým obsahuje\ntotožnú situáciu. Na podporu rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici žalovaný znovu poukazuje\nna odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/82/2023 zo dňa 03.04.2024 (viď\nstrana 2 tohto vyjadrenia).\nZ vyššie uvedených rozhodnutí je zrejmé, že tvrdenia žalobcu v bode 4. repliky nie sú pravdivé. Súdy\nSlovenskej republiky sa odkláňajú od predmetného spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy z dôvodu, že\ntento celkom zrejme odporuje podstate a účelu náhrady nemajetkovej ujmy a fakticky „zlieva“ pojem\nnemajetková ujma s pojmom vecná škoda.\nTakýmto spôsobom rozhodovania súdov predstavuje konanie v excese, kedy prípadné takéto\nrozhodnutie predstavuje porušenie zásady ne ultra petitum, teda rozhodovanie v rozpore s § 216 zákona\nč. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „CSP“).\nJe zrejmé, že žalobca si vypočítal svoju nemajetkovú ujmu spôsobom výpočtu finančnej škody, teda\nmedzi týmito pojmami vôbec nerozlišuje. Z uvedeného dôvodu žalovaný znovu poukazuje na § 124\nods. 1 CSP a teda na skutočnosť, že súd je povinný posudzovať každé podanie podľa jeho obsahu.\nJe zrejmé, že obsahom žaloby, ako aj repliky, je náhrada nemajetkovej ujmy, čo žalobca niekoľkokrát\ndeklaroval (viď napr. bod 4. a 6. repliky).\nZ vyššie uvedeného dôvodu možno bezpochyby konštatovať, že predmetom žaloby je náhrada\nnemajetkovej ujmy a nie náhrada skutočnej škody spočívajúcej v rozdielnom finančnom ohodnotení\nžalobcu za služobnú pohotovosť, ktorá skutočnosť ani nie je porušením žiadneho práva žalobcu, čo\ndeklaroval samotný Súdny dvor EÚ v rozhodnutí vo veci C-742/19 (bod 98), z ktorého vyplýva, že\nčlánok 2 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa doba, ktorú príslušník\nstrávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na\nvykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom nevykonáva skutočnú prácu,\nodmeňovala iným spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento príslušník plní služobné úlohy.\nŽalovaný s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-742/19 má za to, že keď nemožno\nhovoriť o skutočnej škode spočívajúcej v rozdielnom ohodnotení výkonu služby a služobnej pohotovosti,\nteda na skutočnosť, že ich rozdielne ohodnotenie neznamená zásah do mzdových práv pracovníkov, tak\nžalovanému nie je jasné, prečo žalobca počíta svoju nemajetkovú ujmu práve týmto spôsobom. Žalovaný\nmá teda za to, že keď rozdielne ohodnotenie určenej a nariadenej služobnej pohotovosti nepredstavuje\nskutočnú škodu, tak nemožno toto rozdielne ohodnotenie určenej a nariadenej služobnej pohotovosti\npovažovať za spôsobilé na vypočítanie nemajetkovej ujmy.\nZ uvedeného dôvodu žalovaný považuje za nesprávne, aby žalobca vôbec tvrdil, že neexistuje rozsudok,\nktorým by akýkoľvek súd vyhovel námietke žalovaného, že žalobca kamufluje mzdové nároky za\nnemajetkovú ujmu.\nJe zrejmé, že viaceré súdy Slovenskej republiky odmietajú predmetný spôsob výpočtu a chránia\npodstatu rozdielnosti inštitútov nemajetkovej ujmy a skutočnej škody. Ide o 2 nezávislé inštitúty, ktoré sa\nprejavujú v absolútne rozdielnych sférach. Zatiaľ čo skutočná škoda sa prejavuje skutočným znížením\nmajetku tej-ktorej osoby, tak nemajetková ujma sa prejavuje vo vnútornej sfére tej-ktorej osoby. Z\nuvedeného dôvodu nemožno tieto 2 inštitúty zlievať do jedného a ignorovať ich rozdielnosť a jedinečnosť.\nŽalovaný v tomto smere poukazuje aj na článok 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý obsahuje\ngenerálnu interpretačnú klauzulu, cit.: „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.“\nŽalovaný má za to, že predmetné ustanovenia obsahuje hodnotovo nabité pojmy, ktorých účelom je\nudržiavať a chrániť koherentnosť právneho poriadku Slovenskej republiky. Pod predmetné pojmy možno\nsubsumovať radu princípov a zásad, podľa ktorých sa majú určité situácie vykladať. Z uvedeného\ndôvodu žalovaný má za to, že prípadný výklad pojmov „nemajetková ujma“ a „skutočná škoda“ ako\n\ntotožný pojem predstavuje ich faktické zjednotenie, ktorý výklad je absolútne neudržateľný a v rozpore s\nprincípom právneho štátu, nakoľko právny poriadok Slovenskej republiky spolu s rozhodnutiami súdov\nSlovenskej republiky, predovšetkým Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jasne deklarujú rozdielnosť\ntýchto dvoch pojmov a potrebu ich odlišovania.\nZároveň žalovaný poukazuje aj na systematický výklad predmetných pojmov. Zatiaľ čo nemajetková\nujma je upravená v § 11 až § 16 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov\n(ďalej len ako „Občiansky zákonník“), tak skutočná ujma je upravená v § 415 a nasl. Občianskeho\nzákonníka. Teda aj zo systematického výkladu predmetných pojmov je zrejmé, že nejde o totožné pojmy\na nemožno ich chápať ako jeden totožný pojem len preto, že žalobca svoj nárok označí ako „Náhrada\nškody z porušenia práva Európskej únie, ktorá má podobu nemajetkovej ujmy...“\nPredmetné konanie nie je výnimkou a preto žalovaný považuje za nanajvýš nesprávne, aby či už\nžalobca alebo prípadne aj samotný súd vypočítal nemajetkovú ujmu matematickým vzorcom a tým\nabsolútne ignoroval rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, ktoré predmetný spôsob výpočtu celkom\njasne odmietajú.\nUvedené tvrdenie podporuje aj uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/66/2023 zo dňa\n19.07.2023, cit.: „46. V súvislosti s určením výšky náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch\niných žalobcov voči tej istej žalovanej prax okresných súdov v obvode Krajského\nsúdu v Košiciach aj tohto krajského súdu je dlhodobo jednotná ohľadne záveru, že náhrada nemajetkovej\nujmy nie je ekvivalentom straty na zárobku, ktorú žalobcovia utrpeli v dôsledku nesprávneho prebratia\nSmernice. Súdy preto aj keď spočiatku priznávali nemajetkovú ujmu vo výške 35 % zo sumy, ktorou je\npríslušná časť služobného platu toho ktorého žalobcu, keď vychádzali z argumentácie, že nemajetková\nujma má najbližšie k náhrade škody vzniknutej v dôsledku konštatovaného porušenia práva a jej výpočet\nako rozdiel náhrady uvedenej v § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. a peňažnej náhrady uvedenej v §\n122 ods. 2 písm. a/ cit. zákona je možné považovať za sumu, ktorá je primeranou výškou nemajetkovej\nujmy, postupne od tejto súdnej praxe bolo upustené a výška náhrad nemajetkovej ujmy v obdobných\nprípadoch iných žalobcov sa pohybuje v rozpätí od 1.500 € do 2.500 € (viď rozhodnutia Krajského\nsúdu v Košiciach sp. zn. 6Co/35/2022, 6Co/60/2022, 6Co/193/2022, 6Co/102/2022, 11Co/222/2020,\n11CoPr/1/2020, 11CoPr/4/2020 – vo všetkých priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 2.000 €,\nsp. zn. 2CoPr/3/2019 – priznaná náhrada 1.500 € a sp. zn. 6Co/129/2022 – priznaná náhrada 2.500 €).\n(...) Z hľadiska určenia tejto výšky nie je rozhodujúce, v akej výške došlo k strate na zárobku žalobcu,\nkeď za pracovnú pohotovosť mu bola vyplácaná iba odmena vo výške 15 % platového stupňa, hoci\nza nariadenú služobnú pohotovosť by mu patrila za každú hodinu peňažná náhrada vo výške 50 % zo\nsumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu (pozn. bod 49. uznesenia).“\nRovnaký názor možno nájsť aj v bode 26 uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/85/2023\nzo dňa 06.03.2024, cit.: „26. V súvislosti s určením výšky náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných\nprípadoch iných žalobcov voči tej istej žalovanej prax okresných súdov v obvode Krajského súdu v\nKošiciach aj tohto krajského súdu je dlhodobo jednotná ohľadne záveru, že náhrada nemajetkovej\nujmy nie je ekvivalentom straty na zárobku, ktorú žalobcovia utrpeli v dôsledku nesprávnej transpozície\nSmernice. Súdy preto aj keď spočiatku priznávali nemajetkovú ujmu vo výške 35 % zo sumy, ktorou je\npríslušná časť služobného platu toho ktorého žalobcu, keď vychádzali z argumentácie, že nemajetková\nujma má najbližšie k náhrade škody vzniknutej v dôsledku konštatovaného porušenia práva a jej výpočet\nako rozdiel náhrady uvedenej v § 122 ods. 1 Zákona č. 315/2001 Z. z. a peňažnej náhrady uvedenej v §\n122 ods. 2 písm. a/ cit. zákona je možné považovať za sumu, ktorá je primeranou výškou nemajetkovej\nujmy, postupne od tejto súdnej praxe bolo upustené a výška náhrad nemajetkovej ujmy v obdobných\nprípadoch iných žalobcov sa pohybuje v rozpätí od 1 500 € do 2.500 €.“\nKrajský súd v Košiciach priznal, že z počiatku súdy prihliadali na predmetný spôsob výpočtu, ako na\nvýpočet, ktorý bol prípustný na výpočet nemajetkovej ujmy, avšak s ohľadom na rozhodnutia Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky ohľadom podstaty nemajetkovej ujmy, ako aj na zásadnú rozdielnosť pojmov\n„nemajetková ujma“ a „skutočná škoda“ od takéhoto spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy upustili.\nSkutočnosť, že je možné sa odkloniť od predošlého rozhodovania súdov v rovnakej, resp. obdobnej\nveci ustanovil aj Krajský súd v Trenčíne č. k. 6Co/318/2017-513 zo dňa 24.09.2018, cit.: „Pokiaľ ide\no námietku žalobcu, že pri rešpektovaní princípu právnej istoty nemôže odvolací súd v rovnakej veci\nzaujať právny názor na pasívnu vecnú legitimáciu žalovaných a pri nezmenenom skutkovom a právnom\nstave neskôr začať uvažovať o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaných, pretože by mal byť\nviazaný vlastným právnym názorom o to viac, že nedošlo k žiadnym zmenám, odvolací súd podotýka, že\nvo všeobecnosti možno konštatovať, že pre odvolací súd nevyplýva zo žiadneho ustanovenia Civilného\nsporového poriadku (rovnako ako predtým z Občianskeho súdneho poriadku) viazanosť jeho vlastným\nprávnym názorom. Odvolací súd teda svoj skorší záväzný právny názor môže aj zmeniť. Potvrdzuje\n\nto aj súdna judikatúra, podľa ktorej odvolací súd nepostupuje v rozpore s procesnými predpismi, ak\nsvoj predchádzajúci vo veci vyslovený právny názor zmení. Odvolací súd by ale mal v takomto prípade\nzmenu svojho právneho názoru vo svojom novom rozhodnutí riadne odôvodniť (viď napr. uznesenie\nNS SR sp.zn. 6Cdo/172/2016 zo dňa 31.10.2017). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na\njudikatúru Najvyššieho súdu SR publikovanú v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 68/1971, v\nzmysle ktorej Občiansky súdny poriadok (rovnako ako aktuálne účinný Civilný procesný poriadok)\nnemá ustanovenie, ktoré by vyslovovalo viazanosť súdu, ktorý pôvodný právny názor vyslovil, ak sa\nvec v dôsledku opravného prostriedku podaného proti ďalšiemu rozhodnutiu znova stane predmetom\nopravného konania. Podporne, s poukazom na blízkosť právnej úpravy odvolacieho konania v Českej\nrepublike (Občanský soudní řád), Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku sp. zn. 22Cdo/1349/2006\nzo dňa 03.05.2007 uviedol, že aj keď zmena skoršieho, pre súd prvého stupňa záväzného právneho\nnázoru odvolacieho súdu, je v zásade nežiaduca, nemožno ju považovať za nepatričnú, predovšetkým\ns ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom.\nBolo by potom v rozpore s účelom civilného sporového konania, ak by odvolací súd v dôsledku svojho\nvlastného skôr vysloveného právneho názoru musel rozhodnúť rovnako, hoci by bol presvedčený o\nnezlúčiteľnosti takého rozhodnutia so zákonom (podporne viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu ČR,\npublikované pod č. Rc/80/2008).“\nKrajský súd v Košiciach jasne ustanovil, že predmetný spôsob výpočtu nie je správny a síce dodatočne,\nale predsa sa od neho odklonil. Nakoľko žiadne iné súdy v Slovenskej republike, okrem niektorých\nsúdov Banskobystrického kraja, nepovažujú predmetný výpočet za správny, tak má žalovaný za to, aby\naj Okresný súd Zvolen prihliadol na predmetné rozsudky a uznesenia okresných a krajských súdov v\nSlovenskej republike a upustil od rozhodovania predmetným spôsobom.\nŽalovaný ďalej poukazuje na podstatu nemajetkovej ujmy a spôsob zisťovania jej výšky:\nPodľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ide o ujmu postihujúcu inú ako majetkovú sféru osobnosti,\nsféru osobnostnú (rozsudok NS SR sp. zn. 5 Cdo/265/2009).\nŽalovaný odkazuje aj na znesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/82/2023 zo dňa 03.04.2024,\ncit.: „51. Odvolací súd poukazuje na to, že nemajetková ujma je ujma, ktorá sa premieta do psychickej\nsféry fyzickej osoby, a do jej postavenia v spoločnosti. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch\nje zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná\nzákladnými zákonnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami za\nktorých k porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom\nna okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky\npovažuje za ujmu značnú, pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda\nto, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Samotná\nzávažnosť ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a\nvýlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadať aj na okolnosti\nza ktorých k porušeniu práva došlo.“\nRozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 139/2011: „Okolnosti, za ktorých k neoprávnenému\nzásahu došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka) sú veľmi široko chápanými okolnosťami. Vždy\nmusia byť zisťované okolnosti nielen na strane pôvodcu zásahu, ale aj na strane postihnutej osoby,\nkonkrétne, napríklad, aký je podiel samotnej postihnutej osoby na priebehu činnosti pôvodcu vyúsťujúcej\ndo neoprávneného zásahu.“\nUznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/126/2007 zo dňa 30.04.2008 stanovuje,\nže súd pri úvahách o tom, či je namieste priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliada aj na\niné kritéria, ako sú kritéria uvedené v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Priznanie nemajetkovej ujmy\nv peniazoch zákon ponecháva na voľnej úvahe súdu – ten však musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti,\nako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu.\nŽalovaný ďalej poukazuje na rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 3C/18/2023 zo dňa\n02.02.2024, cit.: „(...) Základom pre priznanie a určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch\nsú zákonom stanovené dve kritéria, z ktorých súdy musia vychádzať, a to závažnosť vzniknutej ujmy\na okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby došlo.\n(...) Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, ktorá musí byť odôvodnená a musí mať\nzáklad v čo najúplnejšom zistenom skutkovom stave.“\nŽalovaný ďalej poukazuje aj na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/139/2021 zo\ndňa 10.03.2022, ktorým súd taktiež odmietol matematický výpočet nemajetkovej ujmy žalobcom a\nkonštatoval, cit.: „Ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka upravuje ochranu rýdzo osobnostných práv\nobčana, ktoré ovplyvňujú osobnosti a sú s ním úzko späté. Jedná sa o nehmotné hodnoty ľudskej\n\nosobnosti, jej fyzickej (telesnej) ako aj psychicko-morálno-sociálnej integrite. Funkciou práva na ochranu\nosobnosti je zabezpečenie dôstojnej existencie a slobodného rozvoja v osobnosti fyzickej osoby.“\nŽalovaný rovnako poukazuje aj na rozsudok Okresného súdu Košice II. sp. zn. 18Cpr/7/2021 zo dňa\n21.04.2023, cit.: „Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby,\na do jej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do\nmajetkovej sféry fyzickej osoby. Treba ju dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy vzniknutej ako priamy\ndôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch\nje zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. (...)“\nPredmetný spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy v obdobných veciach (teda, že výšku nemajetkovej\nujmy stanovuje súd a nemožno ju akokoľvek vypočítať prostredníctvom matematického vzorca) bol\nprijatý množstvom súdov Slovenskej republiky vrátane okresných súdov v Banskobystrickom kraji, ktoré\nboli potvrdené aj Krajským súdom v Banskej Bystrici. Z uvedeného dôvodu žalovaný považuje za\nsprávne, aby sa aj v tomto prípade prihliadalo na všetky okolnosti prípadu a bol to súd, ktorý určí výšku\nnemajetkovej ujmy v prípade, ak bude konštatovať existenciu nároku.\nIV.\nK priemernému pracovnému času žalobcu\nŽalovaný poukazuje na body IV. až VI. svojho vyjadrenia zo dňa 26.06.2024, kde žalovaný rozsiahle\nrozobral pojmy zo smernice 2003/88/ES. Argumentácia v predmetných bodoch odporu vyplýva priamo z\nustanovení smernice 2003/88/ES a to z dôvodu, ako ustanovil aj sám žalobca, súdnej praxe v obdobných\nprípadoch, kedy súdy konštatujú neúplnú transpozíciu smernice 2003/88/ES.\nŽalovaný k predmetnému uvádza, že prípadné konštatovanie nesprávnej, resp. neúplnej transpozície\nsmernice 2003/88/ES nie je spôsobilou skutočnosťou pre zásah do článku 6 písm. b) smernice 2003/88/\nES. Skutočnosť, že by žalovaný nesprávne transponoval smernicu 2003/88/ES do právneho poriadku\nnezakladá automaticky porušenie článku 6 písm. b) smernice.\nAk by aj súd prvej inštancie konštatoval, že došlo k nesprávnej, resp. neúplnej transpozícií smernice\n2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky a teda je jeho povinnosťou aplikovať smernicu\n2003/88/ES priamo, tak musí skúmať samotné porušenie článku 6 písm. b), od ktorého si žalobca\nodvodzuje svoj nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy.\nŽalovaný nemôže súhlasiť s argumentáciou, že by bol článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu\nk žalobcovi porušený z dôvodu nesprávnej transpozície smernice 2003/88/ES, nakoľko predmetná\nargumentácia je v absolútnom rozpore s logikou právnych noriem.\nČlánok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES znie: Členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na\nzabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: priemerný\npracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.\nZ uvedené jasne vyplýva, že bez bližšieho zaoberania sa počtom odpracovaných hodín v zmysle článku\n2 smernice 2003/88/ES s prihliadnutím na dni neutrálne podľa článku 16 písm. b) smernice 2003/88/\nES a na referenčné obdobie podľa článku 19 nemožno konštatovať, že by skutočnosť, že žalovaný\nnesprávne, resp. neúplne prebral smernicu 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky\nzakladala porušenie predmetného článku. Inými slovami skutočnosť, že by smernica 2003/88/ES nebola\nsprávne transponovaná nemôže automaticky zakladať domnienku, že žalobca pracoval počas výkonu\nsvojej služby pravidelne viac ako 48 hodín. Je preto povinnosťou žalobcu preukázať samotné porušenie\nčlánku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k jeho plánu služieb, aby mohol byť v predmetnom\nkonaní úspešný.\nZ uvedeného dôvodu nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, že by nesprávnosť, resp. neúplnosť\ntranspozície smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky zakladala odôvodnenosť\nuplatneného nároku a protiprávne konanie žalovaného. Uvedené by dokonca neodôvodňovalo ani len\nexistenciu prvej podmienky nároku na náhradu škody, keďže tou je až samotné porušenie smernice\n2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi, išlo by len o ustanovenie priameho účinku smernice 2003/88/ES v\ntomto konaní.\nŽalovaný zároveň poukazuje aj na rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 16C/11/2023 zo\ndňa 30.01.2024, ktorý žalobu zamietol v celom rozsahu z dôvodu jej nedôvodnosti. Žalovaný poukazuje\nna body 14 až 16 predmetného rozsudku, cit.:\n„14. Len samotná prípadná nesprávna transpozícia smernice ešte žiadny nárok na náhradu škody\nnezakladá, ku vzniku škody sú potrebné aj negatívne dôsledky v príčinnej súvislosti s porušením pravidiel\nobsiahnutých v Smernici. Vychádzajúc na tomto mieste z predpokladu, že Smernica by nebola do\nvnútroštátneho poriadku transponovaná správne, a nijako nespochybňujúc dôvody uvedené vyššie,\npotom pre prípadný vznik nároku na náhradu škody by bolo rozhodujúce porušenie dotknutých pravidiel\nSmernice. Rozsah bremena žalobcu tvrdiť rozhodujúce skutkové okolnosti ako aj rozsah jeho dôkazného\n\nbremena a vice versa aj miera zistenia skutkového stavu potrebného pre rozhodnutie vo veci sú určené\ntzv. teóriou noriem, t. j. právna norma, ktorej aplikácia pripadá do úvahy, svojou hypotézou a dispozíciou\nurčuje zameranie dokazovania a mieru a potrebu zisťovania rozhodujúcich skutkových okolností. V tomto\nprípade aplikovanou normou je pravidlo o maximálnom priemernom pracovnom čase pre každé obdobie\nsiedmich dní vrátane nadčasov neprekračujúcom 48 hodín. Prípadný nárok žalobcu je preto potrebné\nzaložiť na skutkovom základe, ktorý bude vychádzať z pravidelne striedajúcich sa sedemdňových\nobdobí. ... ani Smernica ani Zákonník práce ani zákon č. 315/2001 Z. z. nestanovuje, že aj služobná\npohotovosť na pracovisku musí byť zaplatená rovnakou sadzbou ako tzv. odpracované hodiny. Zákonom\nstanovená výška náhrady za služobnú pohotovosť je pre súd záväzná a jej neuspokojivú hodnotu\nnemožno obchádzať žalobou o náhradu nemajetkovej ujmy.\n15. Aj keby ako porušenie pravidla obsiahnutého v článku 6 písm. b) Smernice postačilo už len samotné\nprekročenie 48-hodinového času v niektorých týždňoch, bez ohľadu na celkový priemerný pracovný\nčas žalobcu, pre vznik nároku na náhradu žalobou uplatnenej nemajetkovej ujmy okrem porušenia\nuvedeného pravidla je rozhodujúca existencia peňažnou formou odčiniteľných negatívnych následkov v\npriamej príčinnej súvislosti s porušením uvedeného pravidla t. j. v súvislosti so samotným prekročením\n48-hodinového pracovného času v týždni.\n16. Nárok žalobcu nemožno založiť na skutkovom základe vychádzajúcom z rozsahu jeho pracovného\nčasu v priebehu jednotlivých mesiacov preto, že z pohľadu aplikovanej právnej normy nie je rozsah\npracovného času žalobcu v každom mesiaci rozhodujúci. ... Údaj o výške FPČ vo výplatných páskach je\niba teoretické číslo vyjadrujúce koľko pracovných hodín základného pracovného času má zamestnanec\nk dispozícii v mesiaci pri jeho spôsobe rozvrhnutia pracovného času, nehovorí však nič o tom, koľko\nz toho zamestnanec v mesiaci aj reálne odpracoval. Ako pracovný čas možno posudzovať len hodiny\nstrávené v práci ako odpracované hodiny alebo pohotovosťou v mieste výkonu štátnej služby, iba tieto\nhodiny spolu tvoria celkový pracovný čas, a ich celkový počet je možné zistiť len po skončení mesiaca\nv závislosti o reálneho výkonu práce zamestnancom. Čas dovolenky (D) ani čas voľna za sviatok (VS)\nnie sú pracovným časom, ale sú práve dobou určenou na regeneráciu a oddych (zhodne článok 2 bod\n1 a bod 2 Smernice, aj § 85 ods. 1 Zákonníka práce aj § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.). Ako výkon\npráce nemožno posudzovať ani dni, v ktorých zamestnanec nepracoval z dôvodu práceneschopnosti\n(PN), alebo z dôvodu návštevy lekára (LEK) či sprevádzania rodinného príslušníka (SRP) alebo z iných\ndôvodov (SVP). Pracovné hodiny pripadajúce na deň, ktorý žalobca z rôznych dôvodov neodpracoval\n(D, VS, PN, LEK, SRP, SVP) však stále zostávajú súčasťou hodnoty FPČ v danom mesiaci. Celkový\npočet hodín FPČ v každom mesiaci je určený iba tým, koľko pracovných dní v mesiaci prichádza do\núvahy podľa spôsobu rozvrhnutia pracovného času zamestnanca a koľko pracovných hodín v týchto\ndňoch zamestnanec môže teoreticky odpracovať, ak by odpracoval všetky dni v mesiaci. Celkový počet\nhodín FPČ je pritom určený vopred na začiatku mesiaca bez ohľadu na to, že neskôr v priebehu mesiaca\nzamestnanec jeden alebo viac pracovných dní reálne neodpracuje – takéto skutočnosti sa potom na\nvýplatnej páske zaznamenajú v iných položkách, ale nie v úprave hodnoty FPČ.“\nPodľa názoru žalovaného je povinnosťou súdu skúmať v prvom rade, či vôbec došlo k porušeniu\nsmernice 2003/88/ES, nakoľko prípadné konštatovanie jej nesprávnej transpozície nie je spôsobilé byť\nv priamej príčinnej súvislosti s akoukoľvek žalobcom tvrdenou nemajetkovou ujmou.\nŽalovaný v tomto zmysle predkladá súdu prvej inštancie prepočet priemerného služobného času\nžalobcu vyplývajúci z ustanovení smernice 2003/88/ES, ktorým sú aplikované všetky jej ustanovenia –\npredovšetkým článok 2, 6, 16, 17 a 19:\nV 1/ referenčnom období (od apríla 2021 do septembra 2021) žalobca odpracoval spolu 1.265,033 hodín\nv 26,000 týždňoch, čo predstavuje 182 dní a teda jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto období\nje 48,655 hodín týždenne.\nV 2/ referenčnom období (od októbra 2021 do marca 2022) žalobca odpracoval spolu 1.006,800 hodín\nv 24,000 týždňoch, čo predstavuje 168 dní a teda jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto období\nje 41,950 hodín týždenne. Z uvedeného dôvodu možno konštatovať, že k porušeniu článku 6 písm. b)\nsmernice 2003/88/ES n e d o š l o .\nV 3/ referenčnom období (od apríla 2022 do septembra 2022) žalobca odpracoval spolu 1.130,750 hodín\nv 24,786 týždňoch, čo predstavuje 174 dní a teda jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto období\nje 45,621 hodín týždenne. Z uvedeného dôvodu možno konštatovať, že k porušeniu článku 6 písm. b)\nsmernice 2003/88/ES n e d o š l o .\nV 4/ referenčnom období (od októbra 2022 do marca 2023) žalobca odpracoval spolu 1.197,967 hodín\nv 24,715 týždňoch, čo predstavuje 173 dní a teda jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto období\nje 48,471 hodín týždenne.\n\nV 5/ referenčnom období (od apríla 2023 do septembra 2023) žalobca odpracoval spolu 1.056,000 hodín\nv 24,858 týždňoch, čo predstavuje 174 dní a teda jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto období\nje 42,481 hodín týždenne. Z uvedeného dôvodu možno konštatovať, že k porušeniu článku 6 písm. b)\nsmernice 2003/88/ES n e d o š l o .\nV 6/ referenčnom období (od októbra 2023 do februára 2024) žalobca odpracoval spolu 837,250 hodín\nv 21,429 týždňoch, čo predstavuje 150 dní a teda jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto období\nje 39,071 hodín týždenne. Z uvedeného dôvodu možno konštatovať, že k porušeniu článku 6 písm. b)\nsmernice 2003/88/ES n e d o š l o .\nDôkazy: Výpočet priemerného služobného času žalobcu\nPlachty služieb žalobcu – predložené žalobcom\nPrehľad plánu služieb žalobcu\nŽalovaný má za to, že obsahom žaloby je náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej porušovaním\nsmernice 2003/88/ES z dôvodu jej nesprávnej, resp. neúplnej transpozície do právneho poriadku\nSlovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu je nevyhnutné, ako už bolo vyššie spomenuté, aby súd\nskúmal, či pri priamej aplikácií smernice 2003/88/ES aj skutočne došlo k jej porušeniu a ak áno, tak v\nakom rozsahu, resp. v akom rozsahu došlo k ujme na nemajetkovej, teda vnútornej sfére toho-ktorého\nžalobcu.\nNeexistuje spôsob, ktorým by bolo možné všeobecne určiť, že všetci príslušníci Hasičského a\nzáchranného zboru disponujú rovnakou nemajetkovou ujmou, keďže každého život je rozdielny a\nrovnako aj rozvrh služieb, branie si dovoleniek, výber voľných dní či nástup na PN-ku sú rozdielne.\nZ praxe súdov po celej Slovenskej republike je zrejmé, že aj spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy nemôže\nbyť vo forme matematickej rovnice vyplývajúcej z ustanovení o mzdových nárokov (§ 122 zákona č.\n315/2001 Z. z.) a teda ani tento spôsob nemôže predstavovať určitú „alfu-omegu“ tak, ako to prezentuje\nprávny zástupca žalobcu.\nZ uvedeného dôvodu si žalovaný dovolí znovu, tentokrát v krátkosti, vysvetliť predmetný prepočet\npriemerného služobného času žalobcu, ktorý predkladá ako prílohu tohto vyjadrenia.\nŽalovaný súdu prvej inštancie predložil prepočet skutočne odpracovaných hodín, do ktorých zavrhoval\nvšetky hodiny v zmysle článku 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES. V tomto smere poukazujeme napríklad\nna rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 3C/18/2023 zo dňa 02.02.2024, cit.: „Fond\npracovného času v každom mesiaci nie je veličina, z ktorej by sa malo vychádzať, pretože ide len o\nvyjadrenie počtu pracovných hodín, ktoré má zamestnanec pri jeho spôsobe rozvrhnutia pracovného\nčasu k dispozícií, nevyjadruje reálne číslo, koľko zamestnanec v práci za mesiac skutočne odpracoval.“\nŽalovaný teda poukazuje na článok 2 ods. 2 smernice 2003/88/ES, cit.: „čas odpočinku je akýkoľvek čas,\nktorý nie je pracovným časom.“ Zároveň žalovaný poukazuje na § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.,\nktorý posudzuje určité časy odpočinku ako služobný čas, avšak tieto časy odpočinku nie sú služobným\nčasom. Ustanovenie § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. predmetné časy odpočinku len posudzuje ako\nslužobný čas z dôvodu, aby sa aj tento čas odpočinku, za ktorý žalobcovi patrí náhrada mzda, odzrkadlil\nvo fonde pracovného času a teda aj na výplatných páskach.\nZ uvedeného dôvodu žalovaný do kolónky „počet odslúžených celých zmien“ započítava celkový počet\n24-hodinových zmien v tom-ktorom mesiaci, ktorý na účely výpočtu jeho skutočného pracovného času\n(teda na účely stĺpca „počet skutočne odslúžených hodín v mesiaci“) násobí číslom 24.\nNásledne pracovný čas žalobcu sa započítava aj do stĺpca „počet odslúžených hodín mimo celých\nzmien“, v ktorom sa premieta pracovný čas žalobcu v dňoch, v ktorých neodpracoval celých 24 hodín. Ide\no dni napríklad poldňovej dovolenky alebo iného voľna, návštevy lekára alebo sprevádzanie rodinného\npríslušníka do lekárskeho zariadenia, pracovný čas počas rekondičných pobytov, či školenia alebo\nzvyšovanie kvalifikácie.\nPracovný čas žalobcu sa premieta aj v stĺpci „celkový čas zásahu po ukončení služobného dňa po 7:00\nhod.“, nakoľko ide o čas, kedy má žalobca výjazd v ranných hodinách, kedy mu už má skončiť 24hodinová služba, avšak z dôvodu potreby výmeny zmien zostáva v práci aj po ukončení jeho pracovného\ndňa. Ide teda o pracovný čas, ktorý trávi výkonom služby po 7:00 hod. a tento čas po 7:00 hod. teda\nnemožno premietnuť v stĺpci „počet odslúžených celých zmien“, keďže tento predstavuje iba 24 hodín.\nUvedené 3 stĺpce sa spočítajú do stĺpca „počet skutočne odslúžených hodín v mesiaci“ a tieto\npredstavujú delenca v rovnici pri výpočte jeho priemerného služobného času.\nStĺpec „počet dní v mesiaci“ predstavuje celkový počet dní v mesiaci. Avšak smernica 2003/88/ES v\nčlánku 16 písm. b) ustanovuje dni, ktoré nemožno použiť na kompenzáciu pracovného času žalobcu v\niných dňoch. Ide o dni času odpočinku, počas ktorých žalobca odpracuje 0 pracovných hodín, avšak\ntento deň nemožno použiť v priemerovaní jeho pracovného času na účely článku 6 písm. b) smernice\n2003/88/ES.\n\nUvedeným postupom sa ponižuje deliteľ a zvyšuje sa podiel, čím smernica 2003/88/ES poskytuje\nzvýšenú ochranu pracovníkom. Žalovaný uvádza, že smernica 2003/88/ES považuje za neutrálne dni\niba dni riadnej ročnej dovolenky v rozsahu 4 týždňov (v plachtách služieb označené ako „DOV“) a všetky\ndni práceneschopnosti (v plachtách služieb označené ako „PN“, „PNK“ a „OČR“). Žalovaný uvádza, že\nna účely neutrálnych dní považuje všetku „DOV“, „PN“, „PNK“, „OČR“ a nad rámec aj dni „VSZ“.\nZ uvedeného dôvodu v stĺpci „počet dní DOV, OČR, PN, PNK, VSZ“ sa premietajú neutrálne dni, ktoré\nnie sú zahrnuté v stĺpci „započítané dni“ a teda sa nevyužívajú na výpočet priemerného služobného\nčasu žalobcu.\nVýsledkom je teda stĺpec „priemerný počet skutočne odslúžených hodín za týždeň“, ktorý predstavuje\npodiel medzi delencom (počet skutočne odslúžených hodín v mesiaci) a deliteľom (priemerný počet\ntýždňov v sledovanom období).\nV zmysle predmetných prepočtov služobného času žalobcu máme za to, že do práva žalobcu v zmysle\nčlánku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES bolo zasiahnuté len minimálne v 1. referenčnom období v\nrozsahu 0,655 hodín týždenne, čo predstavuje 17,03 hodín v rozsahu šiestich mesiacov (0,655 x 26,000)\na teda len toto je rozsah voľného času, o ktorý mohol žalobca prísť a minimálne v 4. referenčnom období\nv rozsahu 0,471 hodín týždenne, čo predstavuje 11,641 hodín v rozsahu šiestich mesiacov (0,471 x\n24,715).\nZ uvedeného dôvodu je na žalobcovi, aby preukázal, aká nemajetková ujma mu v tomto rozsahu vznikla,\nakým spôsobom mu bolo teda zasiahnuté do bežného života a zároveň aj aby dokázal prípadné tvrdenia,\nže 17 hodín v rozsahu 182 dní či necelých 12 hodín v rozsahu 173 dní by využil určitým iným spôsobom.\nŽalovaný v tomto zmysle odkazuje na rozhodnutia súdov, ktoré žalovaný citoval v úvode tohto vyjadrenia\na teda na skutočnosť, že nemajetková ujma je ujma vo vnútornej osobnej sfére človeka a teda je na\nžalobcovi, aby preukázal skutočný dopad toho, že v práci v rozmedzí 3 rokov strávil spolu o 28,6 hodín\nviac.\nSám žalobca v žalobe poukázal na podmienky náhrady škody vzniknutej porušením úniového práva\nzo strany členského štátu v prípade, ak sú splnené 3 podmienky: 1/ cieľom porušenej právnej normy\nEurópskej únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné.\nŽalovaný nepovažuje porušenie v rozsahu 28,6 hodín v rozmedzí 3 rokov za na toľko závažné,\naby akýmkoľvek spôsobom opodstatňovalo akúkoľvek výšku náhrady nemajetkovej ujmy, tobôž\nnemajetkovej ujmy vo výške, ktorú žalobca žiada.\nŽalovaný poukazuje na skutočnosť, že k porušeniu smernice 2003/88/ES došlo naozaj iba minimálne v\nprvom a štvrtom prípade referenčných období a teda na skutočnosť, že žalovaný napravil tento nežiadúci\nstav a prinavrátil žalobcovi pracovné podmienky tak, ako to vyžaduje smernica.\nŽalovaný má za to, že ide o nesmierne dôležitú skutočnosť v predmetnom konaní a súd je povinný na\nňu prihliadnuť.\nŽalovaný zároveň aj poukazuje na skutočnosť, že v referenčnom období apríl – september 2021 došlo\nk prekročeniu 48 hodín z dôvodu výjazdu modulu v auguste 2021 do Grécka a v referenčnom období\noktóber 2022 – marec 2023 z dôvodu účasti na lezeckom výcviku, školení inštruktorov a výcviku modulu\nGFFV.\nV.\nK výške nemajetkovej ujmy\nZ opatrnosti žalovaný však poukazuje aj na výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žiada žalobca. Predmetná\nžalovaná suma predstavuje marginálny rozdiel oproti najnovším rozsudkom okresných súdov, resp.\nkrajských súdov, v predmetných veciach. Súdna prax v prípadoch, kedy došlo k porušeniam smernice\n2003/88/ES sa ustálila v rozsahu 1.500 Eur až 2.500 Eur.\nŽalovaný preto poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/85/2023 zo dňa\n06.03.2024, cit: „Napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný z dôvodu neodôvodnenia priznanej výšky\nnemajetkovej ujmy 6.996,04 Eur. Zároveň súd v svojom rozhodnutí neprihliadal na bežnú rozhodovaciu\nprax súdov v obdobných prípadoch, v ktorých súdy priznávajú priemernú náhradu približne 2 500 eur,\n(...)“ a ďalej v bode 26., cit.: „ (...) výška náhrad nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch iných\nžalobcov sa pohybuje v rozpätí od 1 500 € do 2.500 € (viď rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach\nsp.zn. 6Co/35/2022, 6Co/60/2022, 6Co/193/2022, 6Co/102/2022, 11Co/222/2020, 11Copr/1/2020,\n11CoPr/4/2020 – vo všetkých priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 2 000 €, sp. zn.\n2CoPr/3/2019 – priznaná náhrada 1 500 € a sp.zn. 6Co/129/2022 – priznaná náhrada 2 500 €).“\nZ rovnakého dôvodu žalovaný poukazuje aj na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/7/2023\nzo dňa 09.01.2024, ktorým odvolací súd rovnako zrušil rozhodnutia súdu prvej inštancie a vec vrátil na\nnové konanie taktiež poukazujúc na rôzne rozhodnutia krajských súdov, v ktorých je za „bežnú prax\nsúdov“ označovaná čiastka od 1.500,- Eur do 2.500,- Eur.\n\nŽalovaný z rovnaké dôvodu poukazuje ďalej aj na nedávne uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp.\nzn. 5Co/82/2023 zo dňa 03.04.2024, ktorým rovnako zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie konštatujúc,\nže priznaná suma 4.445,48 Eur je nedôvodne vysoká.\nŽalovaný ďalej poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/66/2023 zo dňa\n19.06.2023 bod 46., ktorý sa priklonil k rovnakému záveru a zrušil rozsudok Okresného súdu Michalovce\nč. k. 5C/22/2022-150 zo dňa 05.12.2022, ktorým súd priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej\nujmy vo výške 5.640,93 Eur a vec vrátil na nové konanie.\nŽalovaný poukazuje aj na uznesenie Krajského súdu v Košiciach 11CoPr/1/2023 zo dňa 17.04.2024,\nktorý rovnako v bode 12. a 13. stanovil spôsob stanovenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ako aj\nbežnú prax súdov v rozsahu 1.500,- Eur až 2.500,- Eur.\nŽalovaný si dovolí poukázať aj na niekoľko ďalších rozhodnutí a výšku súm, ktorá bola priznaná v\nobdobných prípadoch, napríklad:\n- Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9CoSp/4/2020 z 5.5.2021 – 2.089 Eur,\n- Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/1/2020 z 19.11.2020 – 2.000 Eur,\n- Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/54/2020 z 3.12.2020 – 2.452,92 Eur,\n- Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/60/2019 z 5.3.2020 – 1.500 Eur,\n- Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11CoPr/4/2019 z 6.5.2020 – 1.500 Eur,\n- Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 15Co/6/2020 z 24.11.2020 – 243,98 Eur,\n- Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/193/2023 z 19.04.2024 – 1.500 Eur,\n- Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2C/17/2021 z 20.5.2022 – 2.100 Eur,\n- Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2C/15/2021 z 27.5.2022 – 2.100 Eur,\n- Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5C/16/2021 z 19.4.2022 – 2.100 Eur,\n- Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3C/15/2021 z 11.5.2022 – 2.400 Eur,\n- Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 21C/60/2022 z 02.02.2023 – 0,00 Eur,\n- Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 16C/11/2023 z 30.01.2024 – 0,00 Eur,\n- Rozsudok Okresného súdu Humenné sp. zn. 21C/45/2023 z 10.04.2024 – 1.200 Eur,\n- Rozsudok Okresného súdu Humenné sp. zn. 5C/76/2023 z 11.01.2024 – 1.500 Eur.\nRespektíve aj iné rozhodnutia, ako napríklad rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 37Cpr/6/2016\nzo dňa 29.11.2021 (priznaná suma vo výške 1.500,- Eur), rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa\nsp. zn. 25C/29/2019 zo dňa 24.11.2020 (priznaná suma vo výške 1.200,- Eur), rozhodnutie Okresného\nsúdu Žiar nad Hronom sp. zn. 19C/23/2022 zo dňa 10.11.2022 (priznaná suma vo výške 1.000,- Eur).\nV skratke žalovaný poukazuje aj na rozhodnutia Okresného súdu Pezinok sp. zn. 47C/3/2022,\n9C/43/2022, 4C/60/2022, 47C/2/2022, 45C/63/2022, 8C/64/2022 alebo 8C/51/2023, ktorými súd priznal\npo 2.500,- Eur; rozhodnutia Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 12C/24/2023, 6C/29/2023,\n17C/12/2023, 17C/13/2023, 17C/16/2023, 17C/17/2023 alebo 10C/6/2023, ktorými súd priznal 2.000,Eur; rozhodnutia Okresného súdu Rožňava sp. zn. 6C/35/2023, 6C/36/2023, 6C/37/2023, 6C/38/2023,\n6C/88/2023, 11C/56/2023, 11C/89/2023 alebo 1C/38/2023, ktorými súd priznal 2.000,- Eur; rozhodnutia\nOkresného súdu Prievidza sp. zn. 8C/23/2023, 8C/24/2023 alebo 8C/34/2023, ktorými súd priznal\n2.000,- Eur; rozhodnutie Okresného súdu Trebišov sp. zn. 13C/7/2023, ktorým súd priznal 2.000,- Eur.\nJe zrejmé, že súdy po celej Slovenskej republike sa neprikláňajú k matematickému výpočtu nemajetkovej\nujmy.\nZároveň je zrejmé, že súdy mimo Banskobystrického kraja, resp. aj niektoré súdy v rámci\nBanskobystrického kraja, priznávajú výšku náhrady nemajetkovej ujmy v rozsahu 1.000,- Eur až 2.500,Eur, resp. viac iba v odôvodnených prípadoch a aj to len do výšky približne 3.500,- Eur.\nŽalovaný zároveň dodáva, že súdy Slovenskej republiky skúmajú aj samotné porušenie smernice\n2003/88/ES a jeho rozsah, nakoľko nemožno generalizovane ustanoviť, že by nesprávna, resp. neúplná\ntranspozícia smernice 2003/88/ES zakladala akýkoľvek nárok tomu-ktorému žalobcovi bez bližšieho\nzisťovania špecifických osobitostí toho-ktorého prípadu.\nŽalovaný preto považuje za dôvodné, aby aj v tomto prípade sa súd zaoberal predloženými výpočtami\npriemerného týždenného služobného času žalobcu a na tieto prihliadol pri určovaní výšky náhrady\nnemajetkovej ujmy.\nŽalovaný dodáva, že nepovažuje žalobu za dôvodnú a nakoľko nedošlo k zásahu do práv žalobcu\npodľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v takom rozsahu, aby odôvodňoval priznanie náhrady\nnemajetkovej ujmy v akejkoľvek výške, keď má žalovaný za to, že nedošlo k takému porušeniu, aby\nbolo možné ho konštatovať ako „závažné“. Avšak, žalovaný z opatrnosti predostrel súdu najnovšie\nrozhodnutia iných súdov v Slovenskej republike, ktoré sa vyjadrili k výpočtu, ako aj stanoveniu výšky\nnemajetkovej ujmy.\nVI.\n\nK niektorým tvrdeniam žalobcu\nK bodu 11 repliky žalovaný uvádza, že prepočet predostretý žalovaným vychádza priamo zo smernice\n2003/88/ES, keďže práve žalobca považuje zákon č. 315/2001 Z. z. za neaplikovateľný z dôvodu, že v\nňom nie je transponovaná smernica 2003/88/ES úplne. Z uvedeného dôvodu žalobca predostrel súdu\nprvého stupňa výpočet priemerného týždenného pracovného času, ktorý vyplýva, ako už bolo vyššie\nuvedené, priamo zo smernice 2003/88/ES tak, ako to tvrdí žalobca.\nNakoľko žalobca tvrdí, že nedošlo k úplnej transpozícií smernice 2003/88/ES a teda je nevyhnutné\naplikovať smernicu 2003/88/ES priamo, tak žalovaný pristúpil k prepočtu priemerného týždenného\nslužobného času podľa tejto smernice a odklonil sa od dikcie zákona č. 315/2001 Z. z. Zároveň žalovaný\ndodáva, že ak by sme šli podľa zákona č. 315/2001 Z. z., tak tento bol rovnako dodržaný.\nK bodu 12 repliky žalovaný uvádza, že § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. nepovažuje, ale len\nposudzuje tieto časy odpočinku ako výkon štátnej služby. Žalobca veľmi nesprávne používa slovo\n„považovať“ a nezmyselne ho zamieňa s pojmom „posudzovať“. Z gramatického výkladu predmetného\nustanovenia je zrejmé, že pojem „posudzuje“ neznamená, že predmetné časy odpočinku sú výkonom\nštátnej služby. Predmetné časy odpočinku sa len posudzujú ako výkon štátnej služby, čo predstavuje\ndiametrálny rozdiel v tvrdeniach žalobcu a skutočnosťou podľa § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.\nPredmetný rozdiel sa vzťahuje teda aj na bod 11 repliky na strane 14, kedy žalobca tvrdí, že je jedno či sa\nna účely mzdy evidujú odpracované hodiny alebo nie, keďže údajne jeho plat vychádza z tarifného platu\nv závislosti od konkrétnej platovej triedy. Je zrejmé, že tvrdenie žalobcu je nepravdivé a to z dôvodu, že\nv prípade, ak by sa predmetné časy odpočinku neposudzovali ako výkon štátnej služby, tak by žalobca\nv žiadnom mesiaci nenaplnil fond pracovného času a teda by mu nemohla byť vyplatená ani odmena\npodľa platových tabuliek. Preto je nanajvýš podstatné, či sa teda tieto časy posudzujú ako výkon štátnej\nslužby alebo nie a teda tvrdenia žalobcu na strane 14 repliky sú zavádzajúce a nepravdivé.\nK časti repliky „K pojmu priemerný čas“ žalovaný uvádza, že nie je podstatné, či ustálime referenčné\nobdobie podľa smernice 2003/88/ES alebo podľa zákona č. 315/2001 Z. z. Zo smernice celkom zrejme\nvyplýva, že pri protipožiarnych službách je referenčné obdobie na výpočet priemerného týždenného\npracovného času 6 mesiacov. Vyplýva to z účelu predmetných ustanovení, keďže v prípadoch podľa\nčlánku 17 je nevyhnutné na účely zabezpečenia chodu predmetných odvetví, ktoré vyžadujú neustálu\nčinnosť, aby bolo možné sa odchýliť od 4-mesačných referenčných období a toto obdobie rozšíriť až do\nrozsahu 12 mesiacov v určitých špecifických prípadoch za podmienok stanovených smernicou 2003/88/\nES. Z uvedeného dôvodu žalovaný poukazuje na článku 19, ktorý stanovuje, že referenčné obdobie v\ntomto prípade je 6 mesiacov.\nZároveň, nakoľko žalobca veľmi zmätočne preskakuje zo smernice 2003/88/ES na zákon č. 315/2001 Z.\nz. a späť podľa toho, ktoré ustanovenie mu vyhovuje viac, žalovaný uvádza, že predmetná časť smernice\na teda referenčné obdobie dlhé 6 mesiacov bola s určitosťou transponovaná aj do vnútroštátneho\nprávneho poriadku Slovenskej republiky. Účel § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. je totožný s účelom článkov\n16 a 19, teda rozvrhnutie služobného času do určitých referenčných období. Tieto ustanovenia vytvárajú\npriestor na rozvrhovanie služieb do určitého časového rozmedzia, v rámci ktorého sa počíta priemerný\npracovný čas. V podmienkach Slovenskej republiky sa toto časové rozmedzie chápe ako 6 kalendárnych\nmesiacov v rade, konkrétne v čase od januára do júna a od júla do decembra. Zároveň zo smernice\n2003/88/ES vyplýva len, že referenčné obdobie predstavuje 6 kalendárnych mesiacov po sebe a vôbec\nho „neukotvuje“ do konkrétnych kalendárnych mesiacov.\nZ uvedeného dôvodu, ak prijmeme argumentáciu žalobcu, že smernica 2003/88/ES bola nesprávne\ntransponovaná a je nevyhnutné ju aplikovať priamo, tak na účely predmetného súdneho konania, ako\naj ďalších obdobných, možno prijať záver, že podľa smernice 2003/88/ES vychádzame zo šiestich\npo sebe nasledujúcich mesiacov na účely výpočtu priemerného pracovného času žalobcu a teda\nobdobie posledných 3 rokov rozdelíme do šiestich 6-mesačných referenčných období, v rámci ktorých\nvypočítame priemerný pracovný čas žalobcu.\nZ priložených tabuliek prepočtu priemerného týždenného pracovného času žalobcu celkom zjavne\nvyplýva, že v 6-mesačných referenčných obdobiach došlo k minimálnemu prekročeniu maximálneho\ntýždenného pracovného času v zmysle článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES a to v rozsahu približne\n28,6 hodín za celé žalované obdobie. Žalovaný v tomto smere odkazuje na skutočnosť, že sa nejedná\no závažné porušenie smernice 2003/88/ES a zároveň na skutočnosť, že ak by aj súd posúdil, že je\nprvý predpoklad náhrady škody naplnený, tak neexistuje nemajetková ujma, ktorá by žalobcovi mohla\nvzniknúť v nadväznosti na skutočnosť, že v práci strávil o 28,6 hodín viac za 3 roky než mal.\nK bodu VII. repliky žalovaný uvádza, že predmetom žaloby nie je otázka, či sa má služobná\npohotovosť započítavať do fondu pracovného času na účely výplaty plnej zložky mzdy, ale otázka,\n\nže ak započítame služobnú pohotovosť do pracovného času, či dôjde k prekročeniu 48-hodinového\nmaximálneho týždenného pracovného času.\nZ uvedeného dôvodu žalovaný dodáva, že do predložených tabuliek priemerného týždenného\npracovného času žalobcu sa započítavajú v časti pracovného času:\n1/ výkon štátnej služby,\n2/ služobná pohotovosť,\n3/ školenia,\n4/ zvyšovanie kvalifikácie a\n5/ rekondičné pobyty.“\n5. Žalobca v písomnom vyjadrení k predmetnému vyjadreniu žalovaného nesúhlasil s výpočtami\nžalovaného priemerného týždenného pracovného času a vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol:\n„Žalovaný si v rámci jeho najnovšej verzie obhajobných tvrdení v týchto sporoch vytvoril zavádzajúci\n„vzorec“ výpočtu údajného priemerného týždenného pracovného času, ktorý nastavil tak, aby umelo\nznížil výsledný pracovný čas a to nielen nesprávnym (ne)zohľadnením jednotlivých ustanovení Zákona\no hasičskom a záchrannom zbore a Smernice 2003/88/ES, ale dokonca aj nezohľadnením tých údajov\no odpracovaných hodinách, ktoré vyplývajú aj zo žalovaným predložených listín. V mojom prípade takto\nžalovaný v jeho výpočte môjho údajného priemerného týždenného služobného času nezohľadnil 170:40\nhodín (t. j. 170 hodín a 40 minút), ktoré som preukázateľne odpracoval!\nŽalovaný taktiež podľa môjho názoru účelovo a nesprávne interpretuje jednotlivé ustanovenia ZoHaZZ\nako aj ustanovenie Smernice, pričom takýmto spôsobom sa snaží prezentovať záver, že k porušovaniu\npráv zásahových hasičov a k prekračovaniu limitov pracovného času vlastne nedochádza, čo je však v\nabsolútnom rozpore so skutočnosťou. Skutkové ako aj právne tvrdenia žalovaného uvedené v Duplike,\nrovnako ako aj údaje v tabuľke označenej ako „Výpočet priemerného týždenného služobného času\nv sledovaných referenčných obdobiach“, preto v celom rozsahu popieram ako zjavne nesprávne a\nzavádzajúce.\nIII.\nK nemajetkovej ujme\n3. Žalovaný naďalej tvrdí, že sa mojou žalobou v skutočnosti domáham akéhosi „mzdového nároku“,\npričom spochybňuje moje tvrdenia o tom, že táto jeho námietka bola súdmi v sporoch o takejto žalobe\nvo viac ako 100 prípadoch odmietnutá.\nK tomuto uvádzam, že pokiaľ som v odseku 4 môjho predchádzajúceho písomného podania,\noznačeného ako „Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného k žalobe, v konaní vedenom na Okresnom\nsúde Zvolen pod sp. zn. 13C/24/2024“ zo dňa 22.07.2024 (ďalej aj „Replika žalobcu“) uvádzal, že\nnámietka žalovaného o „mzdovom nároku“ bola súdmi doposiaľ vo viac než 100 prípadoch odmietnutá,\ntak na tomto tvrdení ako na úplne presnom a vecne správnom naďalej trvám.\nŽalovaný totiž opätovne akosi „prehliadol“, že toto moje tvrdenie sa výslovne týkalo prípadov, „v\nktorých súdy posudzovali právne identickú žalobu, akou je aj moja žaloba v tomto spore (t. j. v\nsporoch, v ktorých žalobcov hasičov zastupoval môj právny zástupca).“ Presne tak totiž znela formulácia\nuvedeného tvrdenia. Je očividné a z formulácie daného tvrdenia snáď pre každého jednoznačné, že\ncitované tvrdenie som vzťahoval na rozhodnutia súdov o žalobách, ktoré boli vo všetkých relevantných\nskutočnostiach právne identické s moju žalobou. Samotnému žalovanému je nepochybne známe, že v\nžiadnom z týchto prípadov za predchádzajúce obdobie viac než 3,5 roka, odkedy môj právny zástupca\nzastupuje žalobcov – hasičov v týchto sporoch, s predmetnou námietkou o „mzdovom nároku“ nikdy\nneuspel a ak by tomu tak nebolo, nemal by žalovaný žiadny problém takéto rozhodnutie súdu označiť.\nAk už totiž žalovaný chce porovnávať právne názory či závery súdov, mal by porovnávať priamo\nporovnateľné – v tomto smere by teda mal žalovaný porovnávať závery súdov vyslovené pri posudzovaní\nidenticky uplatnených a dokazovaných nárokov. Zjavne nie je náhoda, že vo spomedzi všetkých tých\nsúdnych rozhodnutí, ktoré žalovaný zmieňuje v celej Duplike, snažiac sa tým podložiť tvrdenie o údajne\nneprimeranej výške mnou žalovaného odškodnenia a „mzdovom nároku“, žalovaný neuvádza ani jediné\nz doposiaľ 73 právoplatných rozhodnutí súdov (a keďže žalovaný bežne poukazuje aj na neprávoplatné\nrozhodnutia, tak by takto mohol poukázať aj na ďalších min. 50 doposiaľ neprávoplatných rozhodnutí,\nktoré sú v štádiu odvolacieho konania po odvolaní žalovaného), ktoré prejednávali skutočne „právne\nidentickú žalobu“ o akú ide aj v tomto prípade.\nNie je mi bližšie známe, ako boli koncipované žaloby v tých iných sporoch, z rozhodnutí z\nktorých žalovaný rozsiahlo cituje, ako boli tam uplatnené nároky skutkovo a právne preukazované a\nodôvodňované. Zo skúseností zo všetkých doterajších súdnych sporov, v ktorých môj právny zástupca\nzastupoval žalobcov – hasičov je však zrejmé, že žalovaný ďalej pokračuje v tom spôsobe procesnej\n\nobrany, aký prezentoval vo všetkých predchádzajúcich obdobných sporoch. Je signifikantné, že jeho\nrozhodujúce právne tvrdenia sa pravidelne menia, keďže žalovaný v uplynulých rokoch poskytol súdom\nuž mnoho verzií tvrdení o tom, aký je vlastne priemerný týždenný pracovný čas hasičov, či je tento\nešte stále u každého zásahového hasiča v trvaní 47,84 hodín týždenne tak, ako to niekoľko rokov\ntvrdil v predchádzajúcich sporoch na tunajšom súde a na základe čoho sa teda zmenil na ním aktuálne\ntvrdený priemerný týždenný pracovný čas, aké dlhé sú vlastne ním tvrdené „referenčné obdobia“, či\n4, 6 alebo 12 mesačné, kedy začínajú plynúť a najmä ktorým konkrétnym ustanovením právneho\npredpisu bola úprava referenčných období transponovaná (prevzatá) do nášho vnútroštátneho právneho\nporiadku. Tieto neustále sa meniace tvrdenia žalovaného sú predpokladám súdu dobre známe aj z\npredchádzajúcich súdnych sporov mojich kolegov hasičov, v ktorých súd už rozhodol.\nJe bežným postupom žalovaného, že si z rozhodnutí súdov pravidelne vyselektuje niektorú, z kontextu\nvytrhnutú vetu či pasáž odôvodnenia, ktorá by zrejme mala vyznievať v prospech žalovaného, a následne\nna ňu paušálne poukazuje vo všetkých ostatných sporoch bez ohľadu na to, či takýto právny názor\nsúdu vyslovený v inom spore za úplne iných procesných okolností je vzhľadom na konkrétny spor\nvôbec použiteľný. Je síce faktom, že súdy rozličným spôsobom posudzovali a priznávali žalobcom výšku\nnemajetkovej ujmy, avšak žalovaný samozrejme selektívne poukazuje len na tie súdne rozhodnutia\n(mnohé pritom doposiaľ neprávoplatné), v ktorých síce súdy žalobcom priznali nižšiu sumu, avšak už\nzjavne vedome neuvádza, z akých dôvodov a v akých prípadoch tomu tak bolo. V tomto smere mi je\npritom známe, že žalobcovia (hasiči) v sporoch, na ktoré žalovaný poukazuje, vyčísľovali a aj dôkazne\npreukazovali výšku nároku úplne iným spôsobom, než aký som uplatnil ja v tomto konaní ako aj ďalší\nmoji kolegovia, ktorých zastupoval môj právny zástupca.\nNemožno opomenúť ani tú zásadnú skutočnosť, že žalobcovia v žalovaným uvádzaných sporoch ani\nnenapádali zamietajúce výroky rozsudkov odvolaním a teda odvolací súd sa v tých prípadoch ani\nnevenoval tomu, či by prípadne výška odškodnenia nebola primeraná aj vo vyššej (teda žalovanej) sume.\nZa týchto okolností je potom nekorektné až zavádzajúce poukazovanie žalovaného na „bežnú prax\nsúdov“ kedy súdy priznali žalobcom „čiastky od 1.500,- Eur do 2.500,- Eur“ a to už len preto, že procesný\npostup žalobcov a okolnosti v ním označovaných sporoch boli zjavne iné, než je tomu v tomto mojom\nspore. Žalovaný pochopiteľne nikdy neuvedie ani neoznačí žiadne súdne rozhodnutie výšku priznaného\nnároku v sporoch, v ktorých súdy skutočne prejednávali práve takú (právne identickú) žalobu, o akú ide\naj v mojom prípade.\nŽalovaný taktiež neberie vôbec ohľad na to, že ak napríklad Najvyšší súd Slovenskej republiky v\nnejakom rozhodnutí uvedie názor na posudzovanie výšky nemajetkovej ujmy, nie je tento právny názor\nautomaticky bez ďalšieho bezvýhradne aplikovateľný v každom spore, v ktorom sa len analogicky použijú\nustanovenia o ochrane osobnosti. Presne o takú situáciu sa jedná aj v prípade žalovaným označovaného\nuznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa 31.01.2023, v ktorom\nvšak súd vychádzal z absolútne neporovnateľných skutkových okolnostní, ktoré zakladali nárok na\nnáhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V danom prípade totiž išlo o nárok pozostalých po obeti\ndopravnej nehody, čiže išlo o skutkové aj právne okolnosti neporovnateľné s týmto sporom. Tvrdenie\nžalovaného, podľa ktorého „prípadný odklon od v zásade nového rozhodnutia Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky z 31.01.2023 predstavuje zásah do práva na spravodlivý proces, čím sa narušuje\nprincíp právneho štátu ustanovený v článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“, je očividne\nzavádzajúce a vecne aj právne neopodstatnené.\nRovnako novým nie je na prístup žalovaného, kedy rozsiahlo avšak selektívne poukazuje na\nneprávoplatné rozhodnutia prvoinštantných súdov aj napriek tomu, že tieto zjavne boli napadnuté\nodvolaním (a to paradoxne vždy aj samotného žalovaného), pričom z týchto rozhodnutí si znova\npovyberá len tie časti odôvodnení, ktoré mu situačne vyhovujú. Samozrejme však to, či sa s týmito\nprávnymi názormi stotožnil alebo nestotožnil odvolací súd v prípade podaného odvolania, to už žalovaný\nnikdy neuvádza. Na rozdiel od žalovaného ja vo svojom predchádzajúcom vyjadrení (Replike žalobcu) a\naj v tomto aktuálnom vyjadrení porovnávam len priamo porovnateľné a právoplatné rozhodnutia súdov,\nv ktorých súdy posudzovali právne identickú žalobu, akú som podal aj ja v tomto spore, pričom tu (v\nzáujme odstránenia pochybností žalovaného o tom, čo je „právne identická žaloba“) znova dodávam,\nže hovorím o doposiaľ 73 právoplatných rozhodnutiach, ktoré boli preskúmané odvolacím súdom a v\nktorých mojich kolegov – žalobcov hasičov, právne zastupoval môj právny zástupca.\n4. Za zavádzajúce, až doslova demagogické, považujem tvrdenia žalovaného, podľa ktorých „žalovaný\npoukazuje aj na najnovšie uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veciach právneho zástupcu\nG. A. H., ktorými Krajský súd v Banskej Bystrici vrátil súdom prvej inštancie na nové konanie (...) a to\nz dôvodu, že Okresný súd Lučenec porušil zásadu „ne ultra petitum“, keď rozhodol vo veci priznaním\nplnej výšky žiadanej žalobcom, ktorú si vypočítal totožným spôsobom ako v tomto prípade.“\n\nŽalovaný týmto očividne dáva do súvisu fakt o zrušení predmetných rozhodnutí odvolacím súdom s tým,\nže žalobcovia v tých prípadoch vyčísľovali výšku žalovanej sumy identickým spôsobom, ako som to\naplikoval aj ja v mojej žalobe, čím chce žalovaný zjavne naznačiť, že sa odvolací súd od akceptovania\ntohto spôsobu stanovenia výška žalovaného nároku odklonil. Toto však samozrejme nie je pravdou.\nSkutočným dôvodom, pre ktoré odvolací súd zrušil rozhodnutia senátu 16C Okresného súdu Lučenec\nbol ten, že súd (resp. sudca tamojšieho súdu) odmietol rešpektovať doterajšiu rozhodovaciu prax\nodvolacieho súdu, čo výslovne konštatoval vo svojich rozhodnutiach. Zároveň prisúdený nárok právne\nkvalifikoval ako „stratu nádeje na zmenu legislatívy“ s odškodnením vo výške 500,- Eur za každý mesiac\nžalovaného obdobia, ďalej neaplikoval analogicky ustanovenia § 11-13 OZ, ale postupoval podľa zákona\nč. 513/2004 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej moci a u každého so žalobcov\npovažoval za primerané odškodnenie sumu vo výške prevyšujúcej 19.500,- Eur.\nOdvolací súd tak prvoinštančnému súdu v zrušujúcom uznesení vytýkal to, že sa zaoberal iným plnením,\nnež bolo v žalobe uvedené a tieto skutočnosti boli práve dôvodom na konštatovanie, že prvoinštantný\nsúd porušil zásadu „ne ultra petitum“. Táto skutočnosť je očividná už zo samotného znenia uznesenia\nKrajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/27/2024 zo dňa 30.05.2024, na ktoré sa žalovaný\nodvoláva:\n„9.1 Odvolací súd však konštatuje, že v posudzovanej veci išlo o otázku „iura novit curia“, ale o otázku\nskutkovú. Žalobca v žalobe uplatnený nárok skutkovo vymedzil tak, že si uplatňuje nárok, ktorý mu\nvznikol v dôsledku dlhodobého zásahu do jeho osobnostných práv; domáhal sa náhrady škody vo\nforme nemajetkovej ujmy, ktorú vyčíslil podľa počtu hodín nariadenej služobnej pohotovosti, ktoré reálne\nodslúžil a ktoré hodiny mu neboli, v rozpore s čl. 2 ods.1 a čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES,\nzapočítané do fondu pracovného času. Žalobca sa nedomáhal nároku z dôvodu straty nádeje na zmenu\nlegislatívy; rovnako sa nedomáhal nemajetkovej ujmy za počet hodín odpracovaných nad smernicou č.\n2003/88/ES stanovený limit 48 hodín týždenne v rámci jednotlivých referenčných období.\n9.2 Súd prvej inštancie, ktorý vlastným výpočtom určil výšku náhrady nemajetkovej ujmy odôvodňujúc\nuvedené stratou nádeje na zmenu legislatívy, svojim postupom nahradil procesnú aktivitu žalobcu a\nporušil tým zásadu „ne ultra petitum“ predpokladanú ustanovením § 216\nC.s.p. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že súd v konečnom dôsledku priznal žalobcovi\nlen ním uplatnené plnenie vo výške 6.201,36 Eur, nakoľko v odôvodnení napadnutého rozsudku\nkonštatoval, že žalobcovi „patrí nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za stratu nádeje na zmenu\nlegislatívy za mesiace od 02.09.2020 až do 02.12.2023 v celkovej sume 19.500,- Eur.“.\n10. Keďže je v sporovom konaní základnou povinnosťou žalobcu uviesť rozhodujúce skutkové tvrdenia\na predložiť dôkazy za účelom ich preukázania a žalobca svoj nárok v žalobe odôvodnil porušovaním\npráva na ochranu súkromia a rodinného života, práva na ochranu zdravia a práva na spravodlivé a\nuspokojujúce pracovné podmienky, nebol daný dôvod, aby súd prvej inštancie vytváral nový/iný právny\nnárok a skutkovo ho inak odôvodňoval (výpočet, koľko hodín v každom referenčnom období žalobca\nodpracoval nad smernicou stanovený limit; strata nádeje na zmenu legislatívy).\n10.1 Zároveň platí, že súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t.j. rozhodnutia iných sudcov (resp.\nsenátu) toho istého súdu. Rozhodovacia prax Okresného súdu Lučenec (ako aj iných okresných súdov\nv obvode pôsobnosti konajúceho krajského súdu) je jednotná v názore, že v obdobných veciach si\nžalobcovia správne uplatňujú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy s poukazom na ustanovenia § 11\n- § 13 Občianskeho zákonníka, ktoré závery boli niekoľkokrát potvrdené odvolacím súdom; predmetné\nustanovenia sú totiž obsahom aj účelom najbližšie náhrade škody spôsobenej jednotlivcovi porušením\npráva únie; inštitútom najbližším prejednávanej veci tak nie je odškodnenie za nezákonnú väzbu,\nkonštatovanie súdu prvej inštancie v tomto smere nebolo správne.\n(...)\n12. S ohľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie svojim postupom\n(aplikáciou ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z.; odôvodňujúc priznanie uplatneného nároku stratou\nnádeje na zmenu legislatívy) prekročil rámec vymedzeného petitu tým, že žalobcovi priznal plnenie z\niného skutkového, než v žalobe vymedzeného, základu, čím porušil zásadu „ne ultra petitum“; uvedené\nmalo za následok porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces.“\nV skutočnosti teda odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie to, že nepostupoval podľa doterajšej\nrozhodovacej praxe či už svojho odvolacieho – Krajského súdu v Banskej Bystrici, alebo dokonca\naj všetkých ostatných senátov svojho Okresného súdu Lučenec v sporoch o právne identických\nžalobách, práve naopak, túto prax vyslovene ignoroval a aj po zrušení jeho rozhodnutí odvolacím súdom\npostupuje v priamom rozpore s pre neho záväzným právnym názorom odvolacieho súdu. Rozhodnutia\nvšetkých ostatných senátov tamojšieho súdu (Okresného súdu Lučenec), v ktorých súd postupoval\npodľa doterajšej ustálenej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu v 73 prípadoch odvolacím súdom\n\nprejednaných vecí (ktoré je identická s doterajšou rozhodovacou praxou senátov Okresného súdu\nZvolen), neboli ani v jedinom prípade zrušené.\nJe teda očividné, že dôvody zrušujúcich uznesení odvolacieho súdu nemali absolútne žiadny súvis s\ntým, čo naznačuje žalobca, a to že súd „rozhodol vo veci priznaním plnej výšky žiadanej žalobcom, ktorú\nsi vypočítal totožným spôsobom ako v tomto prípade“, práve naopak, ak by bol senát 16C Okresného\nsúdu Lučenec postupoval (ako mimochodom všetky ostatné senáty tamojšieho súdu) podľa doterajšej\nrozhodovacej praxe súdov v rozhodnutiach o žalobách, v ktorých žalobcov zastupoval môj právny\nzástupca, tak jeho rozhodnutia by zrušené neboli. Keďže predpokladám, že aj autor posledne citovaného\ntvrdenia žalovaného je schopný čítať s porozumením rozhodnutia súdov, tak takéto tvrdenia žalovaného\no tom, čo bolo dôvodom zrušenia daných rozhodnutí, považujem len za pokus o prvoplánové a až\nnedôstojné zavádzanie. Vzhľadom na postavenie žalovaného je pre mňa zarážajúce, že sa žalovaný\nzníži až k takémuto priehľadnému zavádzaniu.\n5. Žalobou uplatnený spôsob výpočtu nároku - teda to, ako som vypočítal a uplatnil výšku žalovaného\nnároku - v žiadnom prípade neznamená, že žalobou uplatňujem „mzdový nárok“ tak, ako to v týchto\nsporoch pravidelne a zjavne účelovo tvrdí žalovaný. Tento spôsob výpočtu nároku som použil hlavne\nz dôvodu, že naša právna úprava neobsahuje spôsob stanovenia výšky náhrady škody z porušenia\núniového práva. Stanovenie výšky nároku analogickým použitím § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ a § 122\nods. 1 ZoHaZZ naďalej považujem za logický a plne legitímny spôsob stanovenia výšky primeraného\nodškodnenia, ktorý súčasne rešpektuje zásadu ekvivalencie a efektivity tak, ako ich stanovuje judikatúra\nSúdneho dvora, pričom tento spôsob stanovenia výšky nároku je široko akceptovaný aj rozhodovacou\npraxou súdov o presne tak vymedzenej žalobe, akou je aj moja žaloba v tomto spore, nevynímajúc ani\ntunajší súd.\nOpätovne zdôrazňujem, že podanou žalobou sa domáham náhrady škody vo forme nemajetkovej\nujmy vyčíslenej podľa celkového počtu (súčtu) hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré som počas\nžalovaného reálne odslúžil (odpracoval) a ktoré mi neboli započítané do služobného (pracovného) času.\nŽalobou teda neuplatňujem nárok na náhradu škody vyčíslený za presný počet hodín odpracovaných\nnad 48 hodín týždenne, ako sa žalovaný snaží v týchto sporoch pravidelne účelovo tvrdiť a tomuto\nnesprávnemu a zavádzajúcemu tvrdeniu následne prispôsobuje svoju argumentáciu a procesnú obranu.\nNesporným faktom, ktorý nijako nespochybňuje ani samotný žalovaný, je pritom tá skutočnosť, že\nžiadna z hodín určenej služobnej pohotovosti (aktuálne 8 hodín, do konca roka 2021 to bolo 7\nhodín), ktorú každý hasič odpracuje v rámci každej jednej služobnej zmeny, nie je započítaná do\nodpracovaných hodín. Medzi nezapočítavaním služobných pohotovostí do pracovného času na jednej\nstrane a prekračovaním limitu pracovného času na strane druhej je teda nevyhnutná súvislosť, kde k\nporušovaniu ustanovení o pracovnom čase dochádza kvôli formálnemu oddeleniu služobnej pohotovosti\nod služobného času a nepovažovaním takto odpracovaných hodín služobných pohotovostí za pracovný\nčas!\nAk by určené služobné pohotovosti (tvoriace aktuálne 1/3 z celkového času každej jednej 24 hodinovej\nhasičskej zmeny) boli reálne započítavané do pracovného času, nedochádzalo by k prekračovaniu či\nuž vnútroštátne stanoveného resp. aj Smernicou obmedzeného maximálneho služobného (pracovného)\nčasu hasičov, pretože služobný čas hasičov by musel byť rozvrhnutý tak, aby pri započítaní určených\nslužobných pohotovostí do pracovného času (teda pri považovaní pohotovostí za služobný čas)\nnedochádzalo k prekračovaniu stanoveného resp. maximálneho limitu pracovného času. K porušovaniu\nSmernice teda dochádzalo a naďalej dochádza nielen tým, že som pravidelne priemerne odpracoval\nviac, než maximálne prípustných 48 hodín týždenne (resp. vnútroštátnym právom a kolektívnymi\nzmluvami stanovených 38 hodín, resp. 37,5 hodín týždenne), ale zároveň a nevyhnutne už aj tým, že\nžiadna z odslúžených služobných pohotovostí mi nebola započítaná do služobného (pracovného) času.\nVzhľadom na tieto skutočnosti som výšku žalovaného nároku odvíjal od súčtu hodín určenej služobnej\npohotovosti, ktoré som vynásobil sumou predstavujúcou 20%, resp. 35% z príslušnej časti môjho\nslužobného platu za každú konkrétnu hodinu. Práve tento postup pritom zohľadňuje a odškodňuje aj\nzákladné porušovanie článku 2 ods. 1 Smernice – teda nezapočítavanie týchto služobných pohotovostí\ndo pracovného času. V tejto súvislosti zdôrazňujem, že s takýmto spôsobom určenia výšky nároku sa\ndominantne stotožňujú súdy prvej inštancie ako aj odvolací súd, zhodne považujúc takto uplatnený a\nvyčíslený nárok za dôvodný, preukázaný a zodpovedajúci aj požiadavke primeranosti.\n6. Vzhľadom na samotný obsah žaloby je podľa môjho názoru právne nepochybné, že podstatou sporu a\ndôvodom podania žaloby nie je to, že som za výkon služobnej pohotovosti odmeňovaný inak (v podstatne\nnižšej sume), než za zostávajúcu časť môjho služobného času (teda za výkon služby). Je potom právne\nirelevantná námietka žalovaného, kedy poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-742/19 (bod\n98), v ktorom Súdny dvor uviedol, že:\n\n„Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že článok 2 smernice 2003/88 sa má vykladať v tom\nzmysle, že nebráni tomu, aby sa doba strážnej služby, počas ktorej je vojak povinný zdržiavať sa v\nkasárňach, kde je pridelený, pričom nevykonáva skutočnú prácu, odmeňovala iným spôsobom ako doba\nstrážnej služby, počas ktorej tento vojak skutočne pracuje.“\nŽalobou sa domáham náhrady škody za porušovanie mojich osobnostných práv vymedzených v žalobe,\nvzniknutej porušením článku 2 ods. 1 a článku 6 písm. b) Smernice (ako aj porušením vnútroštátnej\nprávnej úpravy pracovného času), teda prekračovaním maximálneho týždenného pracovného času\n(resp. prekračovaním týždenného pracovného času podľa § 85 ods. 2 ZoHaZZ a kolektívnych zmlúv), k\nčomu dochádza v priamom dôsledku nezapočítavania odpracovaných hodín služobnej pohotovosti do\npracovného času. Bod 98 rozsudku Súdneho dvora C-742/19, na ktorý sa žalovaný odvoláva, pritom\nrieši úplne inú právnu otázku, než ktorá je predmetom a podstatou tohto sporu nehovoriac o tom, že\nSúdny dvor v ňom posudzoval výkon služby vojakov a nie hasičov. Je teda zjavné, že poukazovanie\nžalovaného na predmetné rozhodnutie Súdneho dvora v tom smere, akým ním žalovaný argumentuje,\nnemôže obstáť.\nZ tejto obrany žalovaného sa javí, že žalovaný len odvádza pozornosť od podstaty a opätovne aj v tomto\nsmere len účelovo naznačuje, že žalobou vlastne uplatňujem nejaký „mzdový nárok“ a to napriek tomu,\nže už v samotnej žalobe podrobne dôvodím, prečo sa o žiadny mzdový nárok nejedná. Keďže žalobou\nuplatnený nárok na náhradu škody vzniknutej porušením úniového práva nezakladám na tvrdení, že\nsom za výkon služobnej pohotovosti odmeňovaný inak (v nižšej sume), než za ostatný môj služobný\nčas, tak poukazovanie na vyššie citovanú časť bodu 98 rozsudku Súdneho dvora vo veci C-742/19 je\nzo strany žalovaného absolútne bezpredmetné a znova raz len očividne zavádzajúce.\n7. Som presvedčený, že výpočet (priemerného) týždenného služobného času tak, ako ho uvádzam v\nžalobe, je správny. Tu v prvom rade zdôrazňujem, že priemerný týždenný pracovný čas je v mojej žalobe\nvypočítaný úplne identickým spôsobom, ako bol tento vypočítavaný vo všetkých doterajších súdnych\nsporov mojich kolegov, ktorých zastupoval môj právny zástupca. Dôvod, prečo pri výpočte priemerného\ntýždenného pracovného času je potrebné vychádzať práve z fondu pracovného času je ten, že v ňom\nby mali byť zahrnuté všetky hodiny, ktoré musí zamestnanec za daný mesiac odpracovať tak, aby splnil\nzákonom (príp. kolektívnou zmluvou) stanovený týždenný pracovný čas (tu § 85 ods. 2 ZoHaZZ, resp.\nčlánok 3 ods. 1 Kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa pre príslušníkov HaZZ). Jednoducho povedané, vo\nfonde pracovného času by mali byť zahrnuté všetky zložky služobného času (teda akákoľvek časť toho,\nčo sa považuje za služobný čas).\nV tomto prípade je však nesporné, že práve hodiny služobnej pohotovosti nie sú započítané do fondu\npracovného času a to napriek tomu, že tieto sú súčasťou pracovného času a zároveň o ich presnom\npočte (minimálne pokiaľ ide o určené služobné pohotovosti) žalovaný (resp. aj môj služobný úrad) má\nnepochybne vedomosť vopred, nakoľko sú súčasťou každej jednej služobnej zmeny zásahového hasiča.\nZ tejto skutočnosti vyplýva, že do fondu služobného času hasiča sa výlučne započítava len 17 (do konca\nroka 2021) resp. 16 hodín (od roku 2022).\nAko pritom vyplýva z ustálenej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu o právne identických žalobách,\nv ktorých mojich kolegov – žalobcov hasičov zastupoval môj právny zástupca, odvolací súd rovnako\nvychádza zo záveru, že odpracované avšak do služobného času nezapočítané hodiny služobnej\npohotovosti je možné posúdiť ako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času, pričom k zásahu do\npráv poškodeného hasiča dochádza nielen tým, že pravidelne odpracuje v priemere viac než 48 hodín\ntýždenne, ale (zároveň a nevyhnutne) aj tým, že žiadna z odpracovaných hodín služobnej pohotovosti\nmu nie je v rozpore s článok 2 ods. 1 Smernice započítaná do pracovného času! Práve preto aj ja\nodvodzujem výšku žalovanej sumy od celkového súčtu hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré som\nza žalované obdobie odpracoval!\nV tomto smere príkladnom poukazujem na recentné rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici:\n„(6.6) zásah do osobnosti žalobcu bol tak spôsobený jednak skutočnosťou, že (a) žalobca priemerne\nkaždý týždeň odpracoval viac ako 48 hodín podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (súčasne viac\nako 40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2 prvá veta zákona č. 615/2001 Z. z.) a jednak skutočnosťou, že\n(b) žiadna z odpracovaných 1.883,73 hodín v žalovanom období od augusta 2020 do mája 2023 nebola\nv rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 2 bod 1 smernice 2003/88/\nES započítaná do pracovného času žalobcu;\n(...)\n(6.11) prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy považuje odvolací súd za primeranú; odvolací súd\nsa stotožnil so súdom prvej inštancie, že hodiny, ktoré žalobca odpracoval nad limit maximálneho\npriemerného týždenného pracovného času, je možné analogicky posúdiť ako odpracované mimo\n\nrozvrhnutia služobného času, keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu práv\nnedochádzalo, pričom k porušeniu práv žalobcu dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti;\nnemajetkovú ujmu nie je ani podľa odvolacieho súdu možné nahradiť inak, pretože uplynutý čas žalobca\nnemôže stráviť inak (ide o nezvrátiteľný stav); žalobca počas trojročného sporného obdobia odpracoval\n1.883,73 hodín služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času, čo predstavuje\nnáhradu škody (nemajetkovú ujmu) v sume 3,79 € za hodinu (7.149,19 € / 1.883,73 hodín), ktorú\nmusel v rámci služobnej pohotovosti nezahrnutej do pracovného času naviac stráviť v práci a nemohol\nju venovať rodine, priateľom, osobným záľubám, regenerácii či odpočinku; vzhľadom na špecifickosť\nzásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva únie a trvanie zásahu nie je dobre možné\nporovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov ako to namietal žalovaný v podanom odvolaní (v\nprípade zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny ide o rozdielne\nskutkové okolnosti); v každom prípade však prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani\nnáhrady priznávané v týchto prípadoch, resp. v prípadoch obetí trestných činov; na základe uvedeného\nodvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku čo do sumy 7.149,19 €\nz titulu nemajetkovej ujmy za obdobie od 01.08.2020 do 31.05.2023 považuje za vecne správny.“\nIV.\nK nesprávnosti žalovaným predloženého výpočtu (priemerného) týždenného služobného času žalobcu\na ku skutkovým tvrdeniam žalovaného\n8. Žalovaný spolu s Duplikou súdu viaceré listinné dôkazy a zároveň aj listinu – tabuľku, označenú\nako „Výpočet priemerného týždenného služobného času v sledovaných referenčných obdobiach“. Na\nzáklade týchto výpočtov resp. údajov uvedených v tabuľke, ktoré majú mať podklad v žalovaným\npreložených listinách o mojom výkone služby (odpracovaných hodinách) v HaZZ, žalovaný tvrdí, že môj\npriemerný týždenný pracovný čas presiahol 48 hodín len v 2 z celkovo 6-tich, žalovaným označovaných\n6-mesačných „referenčných období“.\nPokiaľ ide o žalovaným označované „referenčné obdobia“, tieto nie sú v našich podmienkach použiteľné\nuž len preto, lebo takáto právna úprava nebola prevzatá do nášho vnútroštátneho právneho poriadku\na z dôvodov, ktoré som podrobne uviedol už v mojej Replike žalobcu a na tam uvedenej argumentácii\nnaďalej v celom rozsahu zotrvávam. Tu už len dodávam, že k takémuto právnemu názoru dospel už\naj odvolací Krajský súd v Prešove vo svojich recentných rozhodnutiach v obdobných súdnych sporoch,\nkde konštatoval:\n„Vo vzťahu k námietke žalovaného, v ktorej poukazuje na čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ ES,\nodvolací súd konštatuje, že smernica umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku\n6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie, nepresahujúce štyri mesiace. V tejto\nsúvislosti je nevyhnutné si uvedomiť, že na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo\nnevyhnutné, aby bolo prevzaté do právneho poriadku Slovenskej republiky. Zo zákona č. 315/2001\nZ.z. nevyplýva, aby Slovenská republika uvedené ustanovenie ako aj ustanovenie čl. 6 písm. b)\nSmernice prevzala do vnútroštátneho poriadku, a teda že by maximálny týždenný pracovný čas bolo\nmožné dodržiavať a skúmať v rámci referenčného obdobia 4 mesiacov, resp. za splnenia smernicou\nstanovených podmienok, aj v dlhšom období. Keďže Slovenská republika neprevzala v žiadnom svojom\nustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. ani inom zákone, upravujúcom právne postavenie príslušníkov\nHasičského a záchranného zboru, články smernice o stanovení maximálneho týždenného pracovného\nčasu, nemožno konštatovať ani to, že by prevzala, resp. že by do právneho poriadku Slovenskej\nrepubliky boli transponované ustanovenia smernice o možnosti určenia referenčného obdobia, v ktorom\nby sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. Ustanovenia § 86 zákona č. 315/2001 Z.z. sa týkajú\nnerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením\ntýždenného pracovného času podľa smernice. Vzhľadom na uvedené, námietka žalovaného o zisťovaní\nsplnenia podmienok v rámci referenčného obdobia bola nedôvodná, nakoľko ustanovenie o referenčnom\nobdobí, súvisiacom s maximálnou výmerou týždenného pracovného času, taktiež nebolo do právneho\nporiadku Slovenskej republiky riadne prevzaté, a preto sa žalovaný nemôže dovolávať jeho aplikácie.“\n9. Odhliadnuc od uvedeného je však potrebné na margo Dupliky žalovaného a jeho tvrdení o dĺžke\nmôjho (priemerného) týždenného pracovného času zdôrazniť, že tieto tvrdenia a výpočty nie sú\nsprávne a to nielen z právnych dôvodov, keďže žalovaný nastavil „vzorec“ na výpočet priemerného\ntýždenného pracovného času (resp. spôsob výpočtu) tak, aby nezohľadnením právne relevantných\nskutočností (vyplývajúcich z právnej úpravy) umelo vo svojich výpočtoch ani len nezohľadnil počet reálne\nodpracovaných hodín!\nVo výpočte resp. tabuľke žalovaného totiž v mojom prípade chýba minimálne 170:40 hodín (v 60-tkovej\nčíselnej sústave, teda 170 hodín a 40 minút), ktorých odslúženie vyplýva aj z tých údajov resp. listín,\n\nktoré žalovaný predložil spolu s Duplikou, avšak vo svojom výpočte ich žalovaný z (ne)pochopiteľného\ndôvodu vôbec nezohľadnil!\nV skutočnosti teda žalovaný do výpočtu nezahrnul ani tie časové obdobia, o ktorých v závere článku\nVI. Dupliky výslovne tvrdí, že ich v predložených tabuľkách priemerného týždenného pracovného času\nzapočítal, keďže tvrdil, že do predložených tabuliek započítal o. i. aj služobnú pohotovosť a rekondičné\npobyty.\n10. V prvom rade teda poukazujem na nezrovnalosti údajov o odpracovaných hodinách tak, ako sú tieto\nuvedené v tabuľke „Výpočet priemerného týždenného služobného času v sledovaných referenčných\nobdobiach“. Všetky nižšie zvýraznené hodiny, ktoré som reálne odpracoval, neboli v žalovaným\npredloženom výpočte resp. tabuľke vôbec zohľadnené, pričom v tomto smere vychádzam práve z\ntabuľky a listín predložených žalobcom.\n07.08.2021 - nezohľadnené hodiny nariadenej pohotovosti – GFFF Grécko 06:30 hod.\n12.08.2021 - nezohľadnené hodiny nariadenej práce nadčas – GFFF Grécko 12:30 hod.\n18.10.2021 – nezohľadnené hodiny služobnej prípravy, z ktorej chýba 03:30 hod.\n25.10.2021 - nezohľadnené hodiny výkonu služby na pracovisku 08:00 hod.\n25.10.2021 – nezohľadnené hodiny určenej pohotovosti na pracovisku 07:00 hod.\n27.-28.11.2021 - nezohľadnené hodiny účasti na rekondičnom pobyte 15:00 hod.\n11.05.2022 - nezohľadnené hodiny určenej pohotovosti na pracovisku 08:00 hod.\n04.-05.06.2022 - nezohľadnené hodiny účasti na rekondičnom pobyte 15:00 hod.\n11.-12.06.2022 - nezohľadnené hodiny účasti na rekondičnom pobyte 15:00 hod.\n14.09.2022 – nezohľadnené hodiny určenej pohotovosti na pracovisku 08:00 hod.\n12.09.2022 - nezohľadnené hodiny určenej pohotovosti na pracovisku 08:00 hod.\n07.12.2022 - nezohľadnené hodiny výkonu služby na pracovisku 10:10 hod.\n31.03.2023 – nezohľadnené hodiny služobnej cesty v rozsahu 01:00 hod.\n05.06.2023 – nezohľadnené hodiny účasti na školení 10:00 hod.\n06.06.2023 – nezohľadnené hodiny účasti na školení v rozsahu 04:00 hod.\n23.-24.09.2023 – nezohľadnené hodiny účasti na rekondičnom pobyte 15:00 hod.\n30.09.2023 – nezohľadnené hodiny účasti na rekondičnom pobyte 07:30 hod.\n01.10.2023 – nezohľadnené hodiny účasti na rekondičnom pobyte 07:30 hod.\n24.11.2023 – nezohľadnené hodiny služobnej prípravy, z ktorej chýba 01:00 hod.\n31.01.2024 – nezohľadnené hodiny určenej pohotovosti na pracovisku 08:00 hod.\nSumár odpracovaných hodín, ktoré žalovaný nezohľadnil vo svojom výpočte:\nNariadená pohotovosť: 06:30 hod.\nNariadená práca nadčas: 12:30 hod.\nUrčená pohotovosť: 39:00 hod.\nVýkon služby: 37:40 hod.\nRekondičný pobyt: 75:00 hod.\nSPOLU 170:40 hod.\n11. Na vysvetlenie a preukázanie mnou tvrdených skutočností o chybných údajoch v žalovaným\npredloženom „Výpočte priemerného týždenného služobného času v sledovaných referenčných\nobdobiach“ ako aj v ňom chýbajúcich hodinách a celkovo zavádzajúco nastavenom „vzorci“ výpočtu\npracovného času, uvádzam súdu nasledovné príklady.\nŽalovaný v ním predloženom „Výpočte priemerného služobného času v sledovaných referenčných\nobdobiach“ v položke označenej ako „počet odslúžených celých zmien“ pri mesiaci október 2021 uvádza\n6, čomu zodpovedá celkový počet odslúžených hodín v mesiaci 144:00 (6x24 = 144). Tieto celé\nzmeny som preukázateľne podľa žalovaným predloženom „Prehľade plánu pre obdobie: 01.04.2021\n– 31.12.2021“ odslúžil v dňoch 01.10.2021, 07.10.2021, 10.10.2021, 13.10.2021, 22.10.2021 a\n31.10.2021. Tieto odpracované celé zmeny vyplývajú aj z predloženého Dôkazu č. 4 k žalobe –\nmesačných výpisov z dochádzkového systému SAP týkajúcich sa mojej osoby. Žalovaný ďalej v mesiaci\noktóber 2021 odpočítal z kalendárnych dní v mesiaci celkovo 1 deň, čomu zodpovedá jeden deň čerpania\ndovolenky 28.10.2021. V dňoch 16.10.2021 a 19.10.2021 som čerpal aj tzv. voľno za sviatok, ktoré však\nuž žalovaný z kalendárnych dní v mesiaci neodpočítaval.\nZároveň však z predloženého Dôkazu č. 4 k žalobe – mesačných výpisov z dochádzkového systému\nSAP týkajúcich sa mojej osoby v mesiaci október 2021 vyplýva, že dňa 04.10.2021 som sa v čase od\n07:00 hod. do 16:30 hod. zúčastnil služobnej prípravy v celkovom rozsahu 09:30 hodín, dňa 05.10.2021\nsom absolvoval služobnú prípravu v rozsahu 12:35 hodín a dňa 18.10.2021 som absolvoval služobnú\nprípravu v trvaní 06:30 hodín. Celkovo som v mesiaci október 2021 absolvoval 28:35 hodín služobnej\nprípravy. Dňa 23.10.2021 som v čase od 07:00 hod. do 08:30 hod. bol na zásahu, pričom tieto hodiny\n\nmi žalovaný zohľadnil aj v ním predloženom „Výpočte priemerného týždenného služobného času v\nsledovaných referenčných obdobiach“ v položke „celkový čas zásahu po ukončení služobného dňa po\n07:00 hod.“, kde sa uvádza údaj 01:30 hod.\nV mesiaci október 2021 som však aj podľa predloženého „Prehľadu plánu pre obdobie:\n01.04.2021-31.12.2021“ odslúžil dňa 25.10.2021 aj 7 hodín určenej služobnej pohotovosti a zároveň 8\nhodín výkonu služby. Žalovaný v ním predloženom „Výpočte priemerného týždenného služobného času\nv sledovaných referenčných obdobiach“ v položke „počet odslúžených hodín mimo celých zmien“ uvádza\núdaj 25:05. Z uvedeného je tak evidentné, že už len z absolvovaných hodín na školení v rozsahu 28:35\nhodín mi žalovaný nezohľadnil a nezapočítal celkovo 3:30 hodín a ani hodiny výkonu služby a určenej\nslužobnej pohotovosti v celkovom rozsahu 15 hodín zo dňa 25.10.2021 mi žalovaný vôbec nezohľadnil\na ani nezapočítal do celkovo odpracovaných hodín v mesiaci október 2021.\nSkutočnosť, že som dňa 25.10.2021 odslúžil 8 hodín výkonu služby a 7 hodín určenú služobnú\npohotovosť v konečnom dôsledku preukazuje aj predložený Dôkaz č. 4 k žalobe – mesačné výpisy z\ndochádzkového systému SAP týkajúce sa mojej osoby, rovnako ako aj predložený „Plán služieb: HS\nZV_A F.“, kde v mesiaci október 2021 sa uvádzajú údaje o odslúženej pohotovosti v položke „PR“. V\nmesiaci október 2021 som mal podľa týchto údajov odslúžiť 46:50 hodín pohotovosti a 03:40 hodín\nnadčasov. V neposlednom rade tento údaj o odslúženej pohotovosti vyplýva aj z mojej výplatnej pásky\nza mesiac október 2021, kde sú rovnako tak uvedené údaje o odslúženej pohotovosti na pracovisku\nv rozsahu 46,83 hodín a údaje nadčasov v rozsahu 3,67 hodín. Na tomto mieste poukazujem na\nto, že údaje uvádzané na výplatnej páske sú uvádzané v 100-kovej číselnej sústave a po prepočte\ndo šesťdesiatkovej sústavy potom hodiny odslúženej pohotovosti na pracovisku v rozsahu 46,83\nzodpovedajú údaju 46:50 hodín (v 60-tkovej číselnej sústave) a hodiny nadčasov v rozsahu 3,67\nzodpovedajú údaju 03:40 hodín nariadenej práce nadčas.\nÚdaj o odslúženej pohotovosti na výplatnej páske za mesiac október 2021, t.j. uvedenej pohotovosti\nna pracovisku v rozsahu 46,83 hodín je totožný s údajom o odslúženej pohotovosti uvedenej v položke\n„PR“ v druhom riadku v mesiaci október 2021, ktorý vyplýva z predloženého Dôkazu č. 4 k žalobe –\nmesačných výpisov z dochádzkového systému SAP týkajúce sa mojej osoby. Na výplatnej páske za\nmesiac október 2021 je tak v rámci údaju o odslúženej pohotovosti na pracovisku v rozsahu 46,83 hodín\nzohľadnená určená služobná pohotovosť odslúžená v rámci celých zmien v mesiaci v rozsahu 42 hodín\n(6x7=42) a zároveň aj určená služobná pohotovosť odslúžená dňa 25.10.2023 v rozsahu 07:00 hodín\n(42+7=49).\nŽalovaný v ním predloženom „Výpočte priemerného týždenného služobného času v sledovaných\nreferenčných obdobiach“ v položke „celková odslúžená pohotovosť“ uvádza údaj 46:50 hodín a v\npoložke „celkový čas výjazdu počas pohotovosti“ údaj v rozsahu 02:10, čomu zodpovedajú hodiny\nodslúženej určenej pohotovosti v rámci celých zmien. Hodiny výjazdu počas pohotovosti sú zahrnuté do\nodpracovaných hodín nadčasov uvedených vo výplatnej páske za mesiac október 2021. Z uvedeného\ndôvodu je tak určená služobná pohotovosť odslúžená v rozsahu 49 hodín, z ktorých 46:50 hodín sú\nhodiny určenej služobnej pohotovosti a 02:10 hodín sú hodiny výjazdu absolvovaného počas služby\nurčenej pohotovosti, ktoré sa následne počítajú do nariadenej práce nadčas. Keďže som dňa 23.10.2021\nslúžil po 07:00 hod. a zúčastnil sa v tomto čase výjazdu v celkovom rozsahu 01:30, do nariadenej práce\nnadčas mi tak zahrnuli jednak hodiny výjazdu počas určenej pohotovosti v rozsahu 02:10 ako aj hodiny\nvýjazdu po 07:00 hod. v rozsahu 01:30, t. j. spolu 03:40 (02:10+01:30=03:40). Údaj o nariadenej práci\nnadčas tak zodpovedá údaju uvedenom na výplatnej páske za mesiac október 2021 (3,67 v 100-vkovej\nsústave), ako aj údaju uvedenému v „Pláne služieb: HS ZV_A UHRIN“ v položke „PR“ v treťom riadku.\nAk som v mesiaci október 2021 odslúžil 6 celých zmien v rozsahu 24 hodín, potom som v mesiaci\nodslúžil 144 hodín, z ktorých 42 hodín (6x7=42) zodpovedá odslúženej určenej služobnej pohotovosti a\n102 hodín zodpovedá výkonu služby (6x17=102). Počas služobného dňa 22.10.2022 som sa v čase od\n03:20 do 05:30, t.j. v rozsahu 02:10 hodín zúčastnil výjazdu, preto celkové hodiny odslúženej určenej\npohotovosti predstavujú 39:50 a nariadená práca nadčas predstavuje 02:10 hodín.\nNad rámec celých zmien som však preukázateľne odpracoval aj hodiny určenej pohotovosti dňa\n25.10.2021 v celkovom rozsahu 07:00 hodín a hodiny výkonu služby v rozsahu 08:00 hodín. Žalovaný\nv predloženom „Výpočte priemerného týždenného služobného času v sledovaných referenčných\nobdobiach“ hodiny odslúženej určenej služobnej pohotovosti v rozsahu 07:00 hodín uvádza v položke\n„celková odslúžená nočná pohotovosť“, kde je uvedený údaj 46:50 (39:50+7:00=46:50), avšak tieto\nhodiny sa nepremietli do celkového počtu odslúžených hodín v mesiaci október 2021. Hodiny výkonu\nslužby v rozsahu 08:00 hodín však žalovaný nezohľadnil v žiadnej položke, a to ani v položke „počet\nodslúžených hodín mimo celých zmien.“ Ak som teda preukázateľne v mesiaci október 2021 odslúžil\n46:50 hodín určenej služobnej pohotovosti, 110 hodín výkonu služby, 03:40 hodín nariadenej práce\n\nnadčas a absolvoval som školenia v rozsahu 28:35 hodín (čo vyplýva zo všetkých listín predložených do\nkonania zo strany oboch sporových strán), potom som nemohol v mesiaci október 2021 odslúžiť celkový\npočet hodín v rozsahu 170,583 tak ako ho uvádza žalovaný.\nPovažujem za nesporné, že v mesiaci október 2021 som odslúžil 6 celých zmien v rozsahu 24 hodín, t.\nj. celkove 144 hodín. Zároveň som však preukázateľne v mesiaci október 2021 odslúžil 8 hodín výkonu\nslužby a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti. Následne som 01:30 hodín odslúžil nariadenú prácu\nnadčas a v rozsahu 28:35 hodín som sa zúčastnil školení. Do počtu skutočne odslúžených hodín v\nmesiaci október 2021 mi žalovaný preukázateľne započítal 6 celých zmien, t.j hodiny v rozsahu 144:00\nhodín (6x24=144) a zároveň mnou odslúžené hodiny nariadenej práce nadčas po 07:00 hod. dňa\n23.10.2021 v rozsahu 01:30 hod. a žalovaným evidované „odslúžené hodiny mimo celých zmien“ v\nrozsahu 25:05 (144+01:30+25:05=170:35 po prepočte do 100-kovej číselnej sústavy ako 170,583).\nZ uvedeného je evidentné, že žalovaný nezapočítaval do odpracovaných hodín aj hodiny určenej\nslužobnej pohotovosti, ktoré som odpracoval dňa 25.10.2021 v rozsahu 07:00 hodín, odslúžené hodiny\nvýkonu služby v rozsahu 08:00 hodín a za účasť na školení nezapočítal ďalších 03:30 hodín napriek\ntomu, že som tieto hodiny preukázateľne odpracoval. Odpracovanie týchto hodín sa nepremietlo\nv žiadnej z položiek v rámci predloženého „Výpočtu priemerného týždenného služobného času v\nsledovaných referenčných obdobiach“ a v prípade učenej služobnej pohotovosti sa tento údaj síce\nformálne v položke „celková odslúžená nočná pohotovosť“ uviedol, avšak do celkového počtu hodín\nsa už nepremietol. Vzhľadom na uvedené sa všetky tieto mnou odpracované hodiny nezohľadnili ani\nv položke „počet skutočne odslúžených hodín v mesiaci“. V mesiaci október 2021 som preukázateľne\nodpracoval celkovo 189:05 hodín (144+28:35+08:00+07:00+01:30=189:05) a nie 170:35 ako uvádza\nžalovaný.\nZa zásadný nedostatok predloženého „Výpočtu priemerného týždenného služobného času“ tak\npovažujem to, že žalovaný do svojich výpočtov zahŕňa len celé zmeny odslúžené v rozsahu 24 hodín,\nhodiny odslúžené mimo celých zmien a hodiny nariadenej práce nadčas, avšak v niektorých mesiacoch\nvôbec nezohľadňuje mnou odslúžené hodiny výkonu služby, určenej alebo aj nariadenej pohotovosti, či\nhodiny účasti na školeniach ktoré som v jednotlivých mesiacoch odslúžil. Hodiny nariadenej pohotovosti\nv rozsahu 24 hodín mi žalovaný započítava do celých zmien, avšak v prípade ak som odslúžil len\nniekoľko hodín nariadenej pohotovosti, tieto mi do pracovného času nezapočítal. Hodiny nariadenej\npohotovosti, či hodiny účasti na školeniach som vždy odslúžil v čase, kedy som mal mať voľno medzi\ndvoma zmenami (tzv. medzizmenové voľno), no napriek tomu tieto hodiny žalovaný do svojho výpočtu\nnezahrnul, a to ani do položky „počet odslúžených hodín mimo celých zmien“. Tento nesprávny postup\nsa následne odzrkadlil aj v položke „počet skutočne odslúžených hodín v mesiaci“, kde v súčte nie sú\nopätovne tieto mnou odslúžené hodiny započítané.\nAko príklad je možné uviesť aj mesiac august 2021, v ktorom mi žalovaný nezapočítal celkovo 19:00\nhodín odslúženej nariadenej pohotovosti. V predloženom „Výpočte priemerného týždenného služobného\nčasu v sledovaných referenčných obdobiach“ je uvedené, že som v mesiaci august 2021 odslúžil celkovo\n3 celé zmeny a mimo celých zmien som mal odslúžiť 175:15 hodín. V mesiaci august 2021 som skutočne\nodslúžil 3 celé zmeny, t.j. 72 hodín. Mimo celých zmien som však odslúžil 80 hodín výkonu služby, 107:45\nhodín nariadenej práce nadčas v rámci účasti na AKCII v I. a 06:30 hodín nariadenej pohotovosti dňa\n07.08.2021. Celkovo som tak odslúžil mimo celých zmien 194:15 hodín a nie 175:15 hodín ako uvádza\nžalovaný. Žalovaný mi tak preukázateľne v mesiaci august 2021 nezapočítal 19 hodín, t.j. 06:30 hodín\nnariadenej pohotovosti a 12:30 hodín nariadenej práce nadčas.\nŽalovaný mi rovnako tak preukázateľne nezapočítava skutočne odslúžené hodiny účasti na školeniach a\nvýcvikoch, ako aj účasti na rekondičných pobytoch, kedy mi započítava za tieto dni len ním určený počet\nhodín, prípadne započítava len niektoré dni účasti na rekondičných pobytoch, k čomu sa vyjadrím nižšie.\nVšetky mnou zistené nesprávnosti a chýbajúce hodiny vyplývajúce z listín predložených žalovaným som\npodrobne špecifikoval v odseku 10 tohto článku môjho vyjadrenia, pričom mám za to, že už len tieto mnou\nzistené nedostatky absolútne vyvracajú správnosť údajov a tvrdení žalovaného o mojom priemernom\ntýždennom čase v žalovaným určených „referenčných obdobiach“.\nVzhľadom na uvedené je zrejmé, že „výpočet“ žalovaného vychádza z nesprávnych (neúplných)\nvstupných údajov, pričom podľa našich skúseností zo sporov, v ktorých žalovaný predložil takýto výpočet,\nsa obdobné nezrovnalosti objavujú u každého jedného príslušníka. V mojom prípade takto žalovaný do\nvýpočtu z (ne)pochopiteľných dôvodov nezahrnul až 170:40 hodín, ktoré som reálne odpracoval! Už len\npre túto zásadnú skutočnosť je výpočet žalovaného absolútne zavádzajúci a očividne nesprávny.\n12. Okrem vyššie uvedených údajov, ktoré vo výpočte žalovaný z (ne)pochopiteľných dôvodov vôbec\nnezohľadnil, sú tu však aj ďalšie časové obdobia, ktoré žalovaný v rozpore s vnútroštátnou právnou\n\núpravou nepovažuje za výkon štátnej služby a teda za odslúžené hodiny, pričom v jeho výpočtoch o tieto\nčasové obdobia v skutočnosti znižuje priemerný týždenný pracovný čas každého hasiča.\nŽalovaný totiž do výpočtu v tabuľke započítava len to, čo on sám označuje za „skutočne\nodpracované hodiny“, počas ktorých som mal „pracovať“ na mieste výkonu práce alebo podľa pokynov\nzamestnávateľa. Týmto však žalovaný v prvom rade de facto sám priznáva, že Smernicu netransponoval\núplne a správne tak, ako sa o tom snažil presvedčiť súd vo svojich predchádzajúcich písomných\nvyjadreniach a zároveň potvrdzuje, že postupuje v rozpore so Smernicou, ak nezapočítava čas určených\nslužobných pohotovostí do služobného času.\nV jeho poslednom vyjadrení (Duplike) však už žalovaný svoj postoj koriguje keď sám, v zmysle jeho\nvýkladu definície „pracovného času“ v článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES, započítava podľa jeho\nvýpočtov a ním predložených plachiet služieb mnou skutočne odpracované hodiny, a to riadnu časť\nslužby, ako aj služobnú pohotovosť. Do odpracovaných hodín pritom žalovaný už zrazu (podľa jeho\ntvrdenia) údajne zahrnul aj školenia, či zvyšovanie kvalifikácie. Aj s takto upraveným resp. značne\nkorigovaným vyjadrením žalovaného o pracovnom čase môžem súhlasiť len čiastočne napriek tomu,\nže táto časť vyjadrenia žalovaného predstavuje značný posun v ním predtým prezentovanom chápaní\npojmu „pracovný čas“. Článok 2 ods. 1 Smernice je totiž koncipovaný tak, že pracovným časom je aj čas,\npočas ktorého zamestnanec vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti podľa pokynov zamestnávateľa\nalebo v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.\nŽalovaný na jednej strane tvrdí, že do pracovného času započítava aj účasť na školeniach a\nrekondičných pobytoch, ktoré sú v zmysle § 97 ods. 1 ZoHaZZ považované za vykonávanie štátnej\nslužby. Na druhej strane už však žalovaný odpočítava z ním stanoveného referenčného obdobia dni\nčerpania dovolenky, plateného služobného voľna, náhradného voľna za štátnu službu nadčas, doby\npracovnej neschopnosti a pod., ktoré podľa žalovaného nemajú byť považované za pracovný čas a má\nísť podľa neho o „doby odpočinku“ a to napriek tomu, že všetky tieto obdobia sú v § 97 ods. 1 ZoHaZZ\npovažované za výkon štátnej služby úplne rovnako, ako aj účasť na školeniach a rekondičných pobytoch,\no ktorých už žalovaný naopak priznáva, že majú byť považované za pracovný (služobný) čas. Je teda\nzjavné, že žalovaný si z ustanovenia § 97 ods. 1 ZoHaZZ účelovo vyberá obdobia, ktoré označuje za\nslužobný čas a ktoré nie, napriek tomu, že všetky tieto obdobia sú z hľadiska ich posudzovania ako\nslužobného času absolútne rovnocenné priamo podľa znenia § 97 ods. 1 ZoHaZZ.\nAk vnútroštátny predpis (tu § 97 ods. 1 ZoHaZZ) konkrétne časové obdobia považuje za výkon štátnej\nslužby a nie za čas odpočinku, potom tieto sú služobným (pracovným) časom. Žalovaný nemôže sám\nurčovať, ktoré časy resp. dni bude započítavať či „neutralizovať“ tak, aby mu to vyhovovalo pre účely\nkonkrétneho súdneho konania.\nZ interpretácie žalovaného ohľadne „neutralizácie“ jednotlivých, ním svojvoľne stanovených časových\nobdobí vyplýva, že sa takto snaží v rámci výpočtu „priemerného pracovného času“ navodiť dojem o\ntom, že ním vybrané „časy odpočinku“ sa nemajú do pracovného času v zmysle Smernice započítavať\nresp. majú byť neutralizované, hoci on sám tieto časy resp. dni považuje za služobný čas tým, že tento\nčas ako odpracované hodiny započítava do fondu pracovného času a za čas výkonu štátnej služby ich\nnapokon považuje aj ustanovenie § 97 ZoHaZZ. Za služobný čas je však nutné považovať aj ostatné\ndruhy „voľna“, počas ktorých môže byť príslušníkovi nariadená služobná pohotovosť a musí byť na\nzáklade § 92 ZoHaZZ pripravený nastúpiť do služby.\n13. Ako vyplýva aj z vyjadrení žalovaného, môj služobný čas je rozvrhovaný nerovnomerne po dobu\nšiestich mesiacov, a vykonávanie služobných činností sa rozvrhuje spravidla na obdobie jedného\nmesiaca vrátane určenej služobnej pohotovosti v súlade s § 92 ZoHaZZ. Zákonodarca v § 85 ZoHaZZ\nustanovil týždenný služobný čas príslušníkov v rozsahu 40 hodín týždenne, pričom ako vyplýva z\n„Plachiet služieb“ a z položky „PH“ (skratka pre „Plánované Hodiny“), v mesiaci apríl 2021 mi bolo určené\nodpracovať resp. mi bolo naplánované odpracovať celkovo 167:12 hodín, čo zodpovedá ustanovenému\nslužobnému týždennému času v zmysle kolektívnej zmluvy na rok 2021 v rozsahu 38 hodín týždenne.\nPodľa aktuálnej právnej úpravy týkajúcej sa nerovnomerného rozvrhnutia služobného času platí, že\nv období šiestich mesiacov môj priemerný týždenný pracovný čas nesmie presiahnuť ustanovený\ntýždenný pracovný čas (v roku 2021 to bolo 38 hodín v zmysle kolektívnej zmluvy). Dokonca aj z\nnesprávneho, žalovaným predloženého „Výpočtu priemerného služobného času“ vyplýva, že v každom\na jednom tam uvedenom období, môj priemerný týždenný služobný čas aj podľa výpočtov žalovaného\nznačne presiahol ustanovený týždenný služobný čas.\nZ predložených listinných dôkazov je evidentné, že môj služobný čas sa nerozvrhuje nerovnomerne,\nale plánuje sa a porovnáva sa so služobným časom príslušníkov, ktorým sa služobný čas rozvrhuje\nrovnomerne. Práve preto vznikajú v jednotlivých mesiacoch niekedy kladné, inokedy záporné rozdiely\n\nodpracovaných hodín, a to aj z dôvodu, že do služobného času príslušníka s nerovnomerne rozvrhnutým\nslužobným časom sa nezapočítavajú hodiny určenej služobnej pohotovosti.\nKeďže môj služobný čas je rozdelený na zmeny a na služobné dni, nie je možné vychádzať\nz rovnomerného rozvrhnutia služobného času, keďže služobný deň u príslušníkov s rovnomerne\nrozvrhnutým služobným časom sa líši počtom služobných dní v týždni (5 pracovných dní) a počtom\nodslúžených hodín v rámci služobného dňa (8 resp. 7,5 hodiny). V mojom prípade je počet pracovných\ndní v týždni rovnajúci sa počtu odslúžených služobných dní, kedy v jednom služobnom dni odslúžim\n24 hodín.\n14. Špecifiká nerovnomerného rozvrhnutia služobného času nezohľadňuje ani samotný žalovaný pri ním\nprezentovanom „Výpočte priemerného týždenného služobného času“, čo je ďalší dôvod, prečo tento jeho\nvýpočet ani nemôže byť správny. Navyše, výpočet žalovaného je zavádzajúci aj tým, že žalovaný si sám\nurčuje, čo odpočíta a čo neutralizuje v rozpore s vnútroštátnou úpravou a ustanovením § 97 ZoHaZZ.\nNemôže totiž ostať bez povšimnutia ani to, že žalovaný si sám určuje, koľko hodín započíta ako\n„odpracované hodiny“ napr. v prípade rekondičného pobytu. Napriek tomu, že žalovaný priznáva, že\nrekondičný pobyt má byť započítavaný do pracovného času, žalovaný do pracovného času započítava\nlen ním svojvoľne určený počet hodín. Rekondičný pobyt musí povinne absolvovať každý príslušník,\nktorý v zbore odslúžil viac než 10 rokov. Rekondičný pobyt pritom trvá nepretržite 14 po sebe\nnasledujúcich kalendárnych dní, počas ktorých musí byť príslušník sústavne prítomný v na to určenom\nzariadení, a to vrátane víkendov. Žalovaný však (bežne v obdobných konaniach) každý z týchto dní\nzohľadňuje ako odpracovaný len v rozsahu 7,5 hodiny a aj to len v rámci pracovných dní (od pondelka\ndo piatku), pričom 2 víkendové dni nie sú príslušníkovi zohľadnené ako odpracované ani len z časti (teda\nza tieto dni sa mu započíta 0 hodín).\nV mojom prípade žalovaný postupoval rovnako ako som opísal vyššie. Z predloženého Dôkazu\nč. 4 k žalobe – mesačného výpisu z dochádzkového systému SAP ako aj zo žalovaným\npredloženého „Prehľadu plánu pre obdobie: 01.04.2021 – 31.12.2021“, „Prehľadu plánu pre obdobie\n01.01.2022-31.12.2022“ a „Prehľadu plánu pre obdobie: 01.01.2023 – 31.12.2023“ vyplýva, že som sa\nna rekondičnom pobyte zúčastnil v mesiacoch november 2021, máj až jún 2022, september 2023 a\nnásledne október 2023. Pre upresnenie uvádzam, že v mesiaci november 2021 som sa rekondičného\npobytu zúčastnil v dňoch od 24.11.2021 do 30.11.2021, v mesiaci máj 2022 som sa rekondičného pobytu\nzúčastnil dňa 31.05.2022 a následne som pokračoval v účasti na rekondičnom pobyte v mesiaci jún\n2022 v dňoch 01.06.2022 až 13.06.2022.\nV mesiaci september 2023 som sa rekondičného pobytu zúčastnil v dňoch od 18.09.2023 do 30.09.2023\na rekondičný pobyt som ukončil v mesiaci október 2023 dňa 01.10.2023. Zdôrazňujem, že na\nrekondičnom pobyte som sa v mesiacoch máj až jún 2022 a september až október 2023 zúčastnil štrnásť\nza sebou nasledujúcich kalendárnych dní, pričom za účasť na týchto rekondičných pobytoch mi žalovaný\nzohľadnil v rámci odslúžených hodín mimo celých zmien len pracovné dni (t.j. v mesiaci máj 2022 mi\nzohľadnil 1 pracovný deň v rozsahu 7,5 hodiny, v mesiaci jún 2022 mi zohľadnil 9 pracovných dní po 7,5\nhodiny a v mesiaci september 2023 mi zohľadnil 10 pracovných dní po 7,5 hodiny). V mesiaci november\n2021 som sa rekondičného pobytu zúčastnil len v trvaní 7 kalendárnych dní po sebe a následne som\nmusel účasť na rekondičnom pobyte prerušiť v dôsledku čerpania PN. Z týchto 7 kalendárnych dní mi\nvšak žalovaný v mesiaci november 2021 zohľadnil len 5 pracovných dní po 7,5 hodiny.\nAko je evidentné, žalovaný nezapočítal ani jeden víkendový deň z 14 resp. 7 kalendárnych\ndní strávených v príslušných mesiacoch na rekondičnom pobyte. V mesiaci máj 2022 žalovaný\nv predloženom „Výpočte priemerného týždenného služobného času v sledovaných referenčných\nobdobiach“ v stĺpci „počet odslúžených hodín mimo celých zmien“ uvádza údaj 23:00. V dňoch\n11.05.2022 (v rozsahu 8:00 hodín) a 13.05.2022 (v rozsahu 07:30 hodín) som odslúžil výkon služby\nmimo celých zmien v celkovom rozsahu 15:30 hod. Tieto mnou odslúžené hodiny sú tak zahrnuté v\nhodinách mimo celých zmien, pričom ďalších 07:30 hodín zodpovedá 1 dňu účasti na rekondičnom\npobyte v mesiaci máj 2022.\nV rekondičnom pobyte som následne pokračoval v mesiaci jún 2022, pri ktorom žalovaný vo svojom\nvýpočte v stĺpci „počet odslúžených hodín mimo celých zmien“ uvádza údaj 122:45. Tento údaj v sebe\nzahŕňa hodiny výkonu služby a nariadenej pohotovosti v dňoch 15.06.2022, 22.06.2022, 23.06.2022,\n24.062022, 27.06.2022 a 28.06.2022 a hodiny zodpovedajúce účasti na rekondičnom pobyte v trvaní 9\nkalendárnych dní (9x7,5=67,5). Ak teda žalovaný vo svojom doplňujúcom vyjadrení uvádza, že v tomto\nstĺpci zohľadňuje aj hodiny strávené mnou na rekondičnom pobyte, potom mi nie je zrejmé, prečo v\nmesiaci jún 2022 uvádza v tomto stĺpci len údaj zodpovedajúci účasti na rekondičnom pobyte v trvaní\n67:30 hodín, keď som sa preukázateľne na tomto rekondičnom pobyte v mesiaci jún 2022 zúčastnil 13\nkalendárnych dní nasledujúcich po sebe. Preukázateľne mi tak žalovaný v mesiaci jún 2022 nezohľadnil\n\na nezapočítal za 4 kalendárne dni strávené na rekondičnom pobyte, t. j. 30 hodín (4x7,5=30). Žalovaný\nmi teda nezapočítal práve víkendové dni, ktoré pripadli na 04.-05.06.2022 a 11.-12.06.2022.\nV kalendárnom roku 2023 som sa na rekondičnom pobyte zúčastnil v mesiaci september 2023 v dňoch\n18.09.2023 až 30.09.2023, kedy žalovaný aj v tomto mesiaci postupoval rovnako a započítaval do\nodpracovaných hodín len pracovné dni v rozsahu 7,5 hodiny. Rekondičný pobyt som zakončil v mesiaci\noktóber 2023 dňom 01.10.2023, ktorý pripadol na nedeľu (víkendový deň), ktorý mi v mesiaci október\n2023 žalovaný vo výpočte priemerného týždenného pracovného času nezohľadnil. V mesiaci september\n2023 žalovaný v predloženom „Výpočte priemerného týždenného služobného času v sledovaných\nreferenčných obdobiach“ v stĺpci „počet odslúžených hodín mimo celých zmien“ uvádza údaj 147:00.\nV mesiaci september 2023 som sa zúčastnil služobnej prípravy v dňoch 04.09.2022 v rozsahu 10:00\nhodín, dňa 05.09.2023 v rozsahu 10:00 hodín, dňa 06.09.2023 v rozsahu 10:00 hodín, dňa 07.09.2023\nv rozsahu 10:00 hodín, dňa 11.09.2023 v rozsahu 08:00 hodín, dňa 12.09.2023 v rozsahu 10:00 hodín,\ndňa 13.09.2023 v rozsahu 10:00 hodín a dňa 14.09.2023 v rozsahu 04:00 hodiny. Celkovo som tak v\nmesiaci september 2023 absolvoval 72:00 hodín účasti na služobnej príprave. Tieto hodiny služobnej\nprípravy mi boli zohľadnené v odslúžených hodinách mimo celých zmien. Za rekondičný pobyt v mesiaci\nseptember 2023 mi tak do odslúžených zmien bolo započítaných 75 hodín, čomu zodpovedá účasť na\nrekondičnom pobyte v trvaní 10 kalendárnych dní po 7,5 hodiny (10x7,5=75). Údaj v rozsahu 147 hodín\ntak ako je uvedený v predloženom „Výpočte priemerného týždenného služobného času v sledovaných\nreferenčných obdobiach“ v stĺpci „počet odslúžených hodín mimo celých zmien“ je tak tvorený súčtom\nhodín účasti na služobnej príprave v rozsahu 72 hodín a účasti na rekondičnom pobyte v rozsahu 75\nhodín (72+75=147).\nJe tak evidentné, že v mesiaci september 2023 žalovaný opätovne zohľadnil len 10 pracovných dni\n(10x7,5=75) a nezohľadnil ani len jeden víkendový deň absolvovaný mnou na rekondičnom pobyte.\nPreukázateľne mi tak žalovaný v mesiaci september 2023 opätovne nezohľadnil a nezapočítal za 13\nkalendárnych dní strávených na rekondičnom pobyte 3 kalendárne dni, ktorým zodpovedá 22:30 hodín\n(3 x 7,5 = 22,5). Zároveň mi v mesiaci október 2023 rovnako tak nezohľadnil 1 deň účasti na rekondičnom\npobyte v rozsahu 07:30 hodín. Žalovaný takýto postup zvolil aj v mesiaci november 2021, kde mi\nzo 7 kalendárnych dní účasti na rekondičnom pobyte započítal len 5 pracovných dní a nezohľadnil 2\nvíkendové dni, t. j. ďalších 15 hodín.\nAk by mi však žalovaný započítal v rámci absolvovania rekondičného pobytu všetky mnou strávené dni\ntak ako som ich vyššie vymedzil, potom by mi musel zohľadniť ďalších 15:00 hodín v mesiaci november\n2021, 30:00 hodín v mesiaci jún 2022 a ďalších 22:30 hodín v mesiaci september 2023 a 07:30 hodín\nv mesiaci október 2023.\nTýmto postupom žalovaného mi tak chýba spolu za vyššie uvedené mesiace november 2021 15:00\nhodín, jún 2022 30:00 hodín a mesiace september a október 2023 ďalších 30:00 hodín, čo opätovne\nskresľuje môj priemerný týždenný pracovný čas. Práve v dôsledku takéhoto nesprávneho postupu\npotom opätovne žalovaný deklaruje, že v ním uvádzaných referenčných obdobiach nedošlo k porušeniu\nSmernice. Pokiaľ by mi boli zohľadnené aj chýbajúce hodiny v celkovom rozsahu 75:00 hodín, tak ako\nuvádzam vyššie ako aj ďalšie hodiny, ktoré žalovaný v tomto období nezapočítal, môj priemerný týždenný\npracovný čas by bol oveľa vyšší.\n15. V prípade dovolenky alebo PN-ky, sa mi započítava len 17 hodín (do konca roka 2021) resp. 16\nhodín (od roku 2022), ale z celkového počtu dní v mesiaci odpočítava 1 deň, tzn. celý môj služobný\ndeň, ktorý je v rozsahu 24 hodín. Zjednodušene povedané, ak mám 1 deň dovolenky, ktorá zodpovedá\n1 služobnému dňu (ktorý trvá min. 24 hodín), malo by sa mi aj na účely započítania dovolenky ako\nslužobného času (§ 97 ZoHaZZ) započítať 24 hodín, v skutočnosti sa mi však započítalo len 17 (pri\nrežime 17/7) resp. 16 hodín (pri režime 16/8).\nNa tomto mieste si tiež dovolím poukázať na zmätočný postup žalovaného, ktorý mi v ním predloženom\n„Výpočte priemerného týždenného služobného času v sledovaných referenčných obdobiach“ v mesiaci\naugust 2022 odpočítal celkovo 3 kalendárne dní daného mesiaca. V daný mesiac august 2022 som\npodľa predloženého „Plánu služieb: HS ZV_A F.“ čerpal dovolenku v dňoch od 24.08.2022 až 31.08.2022\n(t. j. 8 kalendárnych dni po sebe). V tomto prípade mi tak žalovaný odpočítal len 3 kalendárne dni\nvrátané víkendových dní, počas ktorých som čerpal dovolenku a na ktoré mal pripadnúť môj služobný\ndeň, napriek tomu, že som dovolenku čerpal 8 kalendárnych dní po sebe. Rovnako tak v mesiaci\nseptember 2022 som dovolenku čerpal v dňoch 01.09.2022, 02.09.2022 a 23.09.2022, avšak žalovaný\nmi z kalendárnych dní mesiaca september 2022 odpočítal len 2 dni, hoci som dovolenku čerpal 3 dni.\nV prípade PN v mesiaci október 2022, ktorú som čerpal v dňoch 04.10.2022 – 14.10.2022 mi žalovaný\nodpočítal z kalendárnych dní len 9 pracovných dní, napriek tomu, že na PN som bol preukázateľne 11\nkalendárnych dní nasledujúcich po sebe. V mesiaci december 2021 postupoval žalovaný rovnako, keď\n\nsom na PN bol v dňoch od 01.12.2021 až do 06.12.2021. V mesiaci december 2021 žalovaný odpočítal\n6 kalendárnych dní, z toho 2 dni čerpania dovolenky v dňoch 18.12.2021 a 30.12.2021 a 2 kalendárne\ndni PN, napriek tomu, že na PN som bol preukázateľne 6 kalendárnych dní nasledujúcich po sebe.\nKeďže je služobný čas zásahových hasičov (ktorí majú nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas) v\nskutočnosti rozvrhovaný podľa príslušníkov HaZZ s rovnomerne rozvrhnutým služobným časom, potom\nby mi v prípade čerpania dovolenky mali byť z príslušného mesiaca odpočítané minimálne 2 dni (ak nie\n3 dni, keďže služobný čas príslušníkov s rovnomerne rozvrhnutým služobným časom je 8 hodín denne,\nvšak služobný deň zásahového hasiča s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je 24 hodín),\nnie teda len 1 deň zodpovedajúci môjmu služobnému dňu.\nZ počtu dní v mesiaci žalovaný odpočítava iba dovolenku alebo PN-ku, a nie aj ostatné voľná, ktoré iba\nneutralizoval, ale už ich z počtu započítaných dní neodpočítal tak, ako v prípade dovolenky alebo PNky, čím sa snažil skresliť výpočet tak, aby tým celkový priemerný služobný čas znížil. Mám za to, že\nak samotný žalovaný považuje aj ostatné voľná za „dobu odpočinku“, teda sú rovnocenné dovolenke,\nktorú žalovaný odpočítava, potom neexistuje žiadny dôvod, prečo by logicky aj tieto ním tvrdené „doby\nodpočinku“ nemali byť rovnako tak odpočítavané a prečo by aj o tieto dni nemalo byť skrátené žalovaným\nuvádzané obdobie. Uvedené má zásadný význam najmä v tom, že žalovaný odpočítava len kalendárne\ndni v mesiaci, neodpočítava už však služobné dni, ktoré na daný mesiac pripadajú.\n16. Údaje uvádzané žalovaným v ním predloženom „Výpočte priemerného týždenného služobného času\nv sledovaných referenčných obdobiach“ sú nesprávne aj z ďalších dôvodov, ktoré som podrobne rozpísal\nvyššie, t. j. preto, že žalovaný nezapočítal mnou skutočne odslúžené hodiny, ktoré som preukázateľne\nodpracoval a ktoré vyplývajú aj z predložených listinných dôkazov. Samotná skutočnosť, že mi žalovaný v\njeho výpočte nezohľadnil minimálne 170:40 odpracovaných hodín napriek tomu, že údaje o odpracovaní\ntýchto hodín preukazujú aj tie listinné dôkazy, ktoré žalovaný sám predložil, absolútne vyvracia správnosť\nžalovaným predloženého výpočtu môjho priemerného týždenného služobného času.\nTieto „nezrovnalosti“ vo výpočtoch žalovaného pritom nevyznievajú inak než tak, že žalovaný nielenže\nvytvoril „vzorec“ výpočtu pracovného času, ktorý účelovo nastavil tak, aby čo najviac znížil dĺžku\npriemerného týždenného pracovného času hasiča, ale zároveň v jeho „výpočtoch“ (tabuľke) pracovného\nčasu žalobcov častokrát z nepochopiteľných dôvodov neuvádza ani tie údaje (počty odpracovaných\nhodín), ktoré vyplývajú aj z ním preložených listín. Tieto odpracované hodiny však vo „výpočtoch“\nžalovaného nikde nefigurujú.\nNechcem radšej polemizovať o tom, či takýto postup je výsledkom „omylu“, alebo ide o úmyselné a\nvedomé vynechanie niektorých údajov spoliehajúc sa na to, že pri tomto počte údajov a príslušníkov\nnebude v našich možnostiach tieto nezrovnalosti spozorovať, keďže žalovaný súd a žalobcov doslova\n„zasype“ enormným množstvom údajov, listín z ktorých tieto údaje majú vyplývať a následných\n„výpočtov“, kde na prvý pohľad možno tieto údaje možno vyzerajú legitímne, avšak v skutočnosti sú\nabsolútne nesprávne z dôvodov vyššie uvedených. Takéto nezrovnalosti v rádoch spravidla niekoľkých\nstoviek hodín však boli zistené u každého jedného žalobcu na tunajšom súde, v spore ktorého žalovaný\ntakýto „výpočet“ predložil.\n17. Žalovaný aj v tomto spore tvrdí, že niektoré z období uvedených v § 97 ZoHaZZ nie je možné\npovažovať za odpracované na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času. K tejto\nskutočnosti som sa už podrobne vyjadroval v článku V. mojej Repliky žalobcu.\nAk by si však samotný žalovaný bol istý správnosťou tejto jeho argumentácie, podľa ktorej teda obdobia\nPN, dovolenky a pod. nemajú byť považované za odslúžený služobný čas, nemajú byť započítané\ndo odslúžených hodín a preto ani nemajú byť brané do úvahy pri výpočte priemerného týždenného\npracovného času hasiča, neexistoval by logicky absolútne žiadny dôvod na zamýšľanú legislatívnu\nzmenu ZoHaZZ, ktorá je aktuálne predložená vo forme návrhu na zmenu ustanovení ZoHaZZ v Národnej\nrade Slovenskej republiky!\nDňa 22.05.2024 bol totiž poslancom Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „NR SR“) J. G. podaný\nnávrh na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v\nznení neskorších predpisov, s navrhovaným dátumom účinnosti od 15.10.2024. Týmto návrhom zákona\nsa má zmeniť ZoHaZZ okrem iného práve aj v časti ustanovenia § 97 ZoHaZZ, ktorý sa má doplniť o\nnové ustanovenia nasledovne:\n„§ 97 sa dopĺňa odsekom 3, ktorý znie:\n(3) Na účely výpočtu priemerného týždenného služobného času, ktorý vrátane štátnej služby nadčas v\nobdobí šiestich mesiacov nesmie prekročiť 48 hodín, sa ako vykonávanie štátnej služby neposudzujú\nčasy podľa odseku 1 písm. a) až c) a písm. h) až l); čerpanie dovolenky podľa § 93 ods. 1 prvej a druhej\nvety a čas podľa odseku 1 písm. j) prvý bod sa na účely výpočtu priemerného týždenného služobného\nčasu do obdobia šiestich mesiacov nezarátavajú.“.\n\nPríloha: návrh zákona, ktorým sa dopĺňa ZoHaZZ, kompletne dostupný aj na C.\nJe teda zjavné, že podľa predloženého návrhu novely ZoHaZZ sa za vykonávanie štátnej služby v\nbudúcnosti nemajú posudzovať práve tie časové obdobia, o ktorých žalovaný už v súčasnosti tvrdí,\nže podľa aktuálne platného a účinného znenia ZoHaZZ sa tieto obdobia nepovažujú za výkon štátnej\nslužby a preto ani nezahŕňajú do výpočtu priemerného týždenného služobného času hasičov! Je však\nzrejmé, že ak by už zo v súčasnosti platného a účinného znenia ZoHaZZ vyplývalo to, čo žalovaný v\nrámci svojej procesnej obrany účelovo tvrdí, neexistoval by žiadny dôvod, aby poslanec NR SR (ktorý\nje členom rovnakej politickej strany, ako súčasný Minister vnútra Slovenskej republiky), podával návrh\nna takúto zmenu ZoHaZZ.\nSkutočnosť, že z aktuálne platného a účinného znenia ZoHaZZ vyplýva presný opak toho, čo žalovaný\nohľadne jednotlivých období uvedených v § 97 ods. 1 ZoHaZZ tvrdí, nepriamo potvrdzuje aj dôvodová\nspráva k navrhovanej zmene ZoHaZZ, v ktorej navrhovateľ uvádza:\n„V navrhovanom § 97 ods. 3 bolo potrebné určité časy podľa § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. na účely\nvýpočtu priemerného týždenného služobného času negatívne vymedziť, t. j., že sa tieto časy na účely\nvýpočtu priemerného týždenného služobného času neposudzujú ako výkon štátnej služby. Znamená to,\nže sa tieto časy budú považovať za čas odpočinku. Čas čerpania dovolenky podľa § 93 ods. 1 prvej a\ndruhej vety a čas podľa § 97 ods. 1 písm. j) prvý bod, nebude možné zarátať do výpočtu priemerného\ntýždenného služobného času v období šiestich mesiacov, a to z dôvodu, aby sa nezvyšoval služobný\nčas, ktorý by tieto časy kompenzovali.“\nAj z dôvodovej správy a použitia budúceho času (viď znenie „budú považovať“ resp. „nebude možné“)\nje zrejmé, že podľa v súčasnosti platného znenia ZoHaZZ sa všetky tie obdobia, ktoré sú uvedené v\n§ 97 ods. 1 ZoHaZZ a ktorých sa dotýka zamýšľaná zmena resp. doplnenie ustanovenia § 97 ods. 3\nZoHaZZ, nepovažujú za „čas odpočinku“, ako to v rámci svojej procesnej obrany v tomto spore účelovo\ntvrdí žalovaný.\nAbsolútne pritom nepochybujem o tom, že dôvod tejto zamýšľanej legislatívnej zmeny je práve reakciou\nna také v súčasnosti prebiehajúce (a aj budúce) súdne spory, akým je aj tento môj spor so žalovaným\n(navrhovaný dátum účinnosti novely zákona je k 15.10.2024). Som presvedčený, že cieľom tejto\núpravy má byť len do budúcnosti umelo „na papieri“ znížiť výsledný priemerný týždenný pracovný čas\nhasičov tak, aby žalovaný mohol v takýchto súdnych sporoch naďalej tvrdiť, že vlastne nedochádza k\nprekračovaniu či už vnútroštátne stanoveného týždenného pracovného času podľa § 85 ods. 2 ZoHaZZ\na kolektívnych zmlúv, alebo aj maximálneho priemerného týždenného pracovného času podľa článku\n6 písm. b) Smernice.\nJe len poľutovania hodné a žiaľ aj o mnohom z hľadiska „kvality“ právneho štátu vypovedajúce, že\ntakáto zamýšľaná účelová zmena ZoHaZZ je fakticky jedinou celoplošnou „zmenou“, na ktorú sa\ntento štát zmohol po 10 rokoch súdnych sporov a stovkách súdnych rozhodnutí, v ktorých je súdmi\nkonštantne potvrdzované porušenie práva zásahových hasičov na dodržanie limitu pracovného času.\nTakáto legislatívna zmena však podstatu problému v skutočnosti absolútne nijako nerieši a ide znova\nlen o spôsob, akým sa snaží žalovaný formálne resp. legislatívne naoko „zakryť“ porušovanie práv\nzásahových hasičov na dodržiavanie či už vnútroštátnych, ako aj úniových limitov pracovného času.\n18. V súvislosti s (ne)dodržiavaním ustanovení o pracovnom čase hasičov je potrebné zdôrazniť aj tú\nskutočnosť, že žalovaný v celej jeho Duplike aj v tabuľke „Výpočet priemerného týždenného služobného\nčasu v sledovaných referenčných obdobiach“ spochybňuje len to, že podľa neho nedochádzalo k\nprekračovaniu 48-hodinového priemerného týždenného služobného času a teda k porušovaniu článku\n6 písm. b) Smernice.\nAj na tomto mieste však opätovne zdôrazňujem, že žalovaný absolútne nereaguje na tú zásadnú\nskutočnosť, že spôsobom rozvrhovania služobného času zásahových hasičov a nezapočítavaním\npohotovostí do služobného času dochádza aj k porušovaniu vnútroštátnej právnej úpravy pracovného\nčasu hasičov!\nTáto skutočnosť má pritom priamy vplyv aj na porušovanie článku 6 písm. a) Smernice, pretože práve\ntoto ustanovenie Smernice ukladá členským štátom povinnosť vnútroštátnou úpravou stanoviť (a potom\nnepochybne aj dodržiavať) dĺžku týždenného pracovného času, ktorý je v § 85ods. 2 ZoHaZZ stanovený\nna 40 hodín týždenne a kolektívne zmluvy stanovujú ešte kratší, a to 38 hodinový (v roku 2022) resp.\n37,5 hodinový (od roku 2023) týždenný služobný čas hasičov!\nDokonca aj úplne nesprávne a neúplné výpočty žalovaného v ním predloženej „tabuľke“, ktorými\nsa žalovaný snažil umelo znížiť môj pracovný čas potvrdzujú, že stanovený týždenný pracovný čas\npočas každého jedného, žalovaným tvrdeného „referenčného obdobia“ prekročený! Na túto skutočnosť\nžalovaný absolútne nijako nereaguje a ani sa k nej radšej nevyjadruje.\n\nKeďže fond pracovného času v sebe zahŕňa všetky zložky toho, čo služobným časom je a čo som\nmal podľa plánu služieb odslúžiť, potom k takto mne vykazovanému fondu pracovného času treba\npripočítať všetky nadčasy a odslúžené hodiny služobnej pohotovosti a z týchto údajov potom vychádzať\npri zisťovaní priemerného týždenného času za žalované obdobie, keďže žiadne referenčné obdobia\nv súvislosti s výpočtom priemerného pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice HaZZ\nneupravuje. Mnou prezentovaný výpočet priemerného týždenného pracovného času je tak podľa môjho\nnázoru súladný nielen so Smernicou, ale aj vnútroštátnou právnou úpravou.\nV.\nZhrnutie\n19. Zhrnúc všetky vyššie uvedené skutočnosti preto jednoznačne tvrdím, že výpočty žalovaného v\ntabuľke priloženej k Duplike sú očividne nesprávne a nemožno z nich vychádzať. Tvrdenia žalovaného\no dĺžke môjho (priemerného) týždenného pracovného času za žalované obdobie sú zjavne nesprávne,\nsám žalovaný si v týchto tvrdeniach odporuje a popiera si jeho vlastné predchádzajúce tvrdenia v tomto\nsmere. Výpočet žalovaného je nesprávny nielen z vecných dôvodov (nezahrnutie minimálne 170:40\nhodín do výpočtu), ale aj z právnych dôvodov (nezohľadňovanie jednotlivých období uvedených v § 97\nods. 1 ZoHaZZ do výpočtu v rozpore s právnou úpravou a všeobecne nesprávne a účelovo nastavený\n„vzorec“ resp. spôsob výpočtu, ktorý umelo znižuje výslednú dĺžku priemerného týždenného pracovného\nčasu). Skutkové tvrdenia žalovaného ohľadne dĺžky môjho (priemerného) týždenného pracovného času\npreto v celom rozsahu popieram.“\n6. Súd vykonal dokazovanie na pojednávaní konanom dňa 17.10.2024 výsluchom strany a to žalobcu,\noboznámením sa s prednesom právneho zástupcu žalobcu, oboznámením sa s prednesom zástupcu\nžalovaného, ako aj oboznámením sa s listinnými dôkazmi a to dokladmi žalobcu k vymenovaniu za\npríslušníka HaZZ, rozpisom pracovnej pohotovosti, vyčíslením nároku žalobcu, výplatnými páskami\nžalobcu, plánom služieb, dokladmi žalovaného, prehľadom plánu služieb, výpočtom priemerného\nslužobného času žalobcu a zistil tento skutkový stav.\n7. Súd z výsluchu strany a to žalobcu na pojednávaní konanom dňa 17.10.2024 zistil, že tento sa v celom\nrozsahu pripája k písomne podanej žalobe, ako aj k ich písomným vyjadreniam, ktoré zaslali súdu, ako\naj k vyjadreniu svojho právneho zástupcu a žiadal žalobe v celom rozsahu vyhovieť. K veci uviedol, že\nsa rozhodol opätovne podať predmetnú žalobu a to z toho dôvodu, že od posledného rozhodnutia zo\nstrany žalovaného nedošlo k náprave a vzhľadom na to, že potrebuje pomáhať jednak svojim rodičom\na potrebuje viac času na regeneráciu, rozhodol sa podať túto žalobu aj za ďalšie obdobie. K veci uviedol,\nže v rodinnom živote mu samotná B. vyčíta, že trávia spolu málo času. Zároveň nestíha regenerovať\nsvoje telo vzhľadom na psychickú záťaž, ktorá súvisí s jeho pracovnou činnosťou. Ďalšou skutočnosťou\nje tá skutočnosť, že nemôže pomáhať svojim rodičom tak, ako by si to predstavoval, nakoľko už\npotrebujú pomoc a napríklad im pomáha v súčasnosti jeho K., ktorý je príslušníkom L. J. a on odslúži\nv priemere 6 dní do mesiaca a má viac času ako žalobca, pričom on v priemere do mesiaca odslúži tých\n10 až 11 služieb a absolvuje ešte školenia, pričom má špecializáciu ako inštruktor lezenia a chodí školiť\nostatných pracovníkov a takisto sa musí zdokonaľovať a musí sa zúčastňovať kurzov na zdokonaľovanie\nsvojej odbornej činnosti. Väčšina týchto kurzov prebieha mimo jeho služobný pracovný čas a teda v čase\njeho voľna. Zamestnávateľ mu ako výhodu za to, že tieto kurzy absolvujem mimo pracovného času\numožňuje zobrať si pracovné voľno, avšak to si nemôže zobrať v takom čase ako by to jemu vyhovovalo.\nŽalobca k veci uviedol, že v čase keď nastupoval do hasičského zboru bol oboznámený s tým, že sa\nrobia aj 24-hodinové služby, ale nebol oboznámený o tom, že čo sa započítava do pracovného času.\n8. Súd v prvom rade sa zaoberal námietkou žalovaného miestnej a kauzálnej nepríslušnosti tunajšieho\nsúdu a námietku svojej pasívnej vecnej legitimácie.\n9. Podľa § 19 písm. b) CSP, popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj súd,\nv ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody.\n10. Podľa § 40 CSP, súd aj bez námietky skúma vecnú príslušnosť, kauzálnu príslušnosť a funkčnú\npríslušnosť počas celého konania; kauzálnu príslušnosť v obchodnoprávnych sporoch súd skúma iba\ndo otvorenia pojednávania alebo predbežného prejednania sporu.\n\n11. Podľa § 42 CSP, ak je námietka miestnej nepríslušnosti nedôvodná alebo ak nie je uplatnená\nvčas, súd na ňu neprihliadne a spor prejedná a rozhodne. Neprihliadnutie na námietku súd odôvodní v\nrozhodnutí, ktorým sa konanie končí.\n12. Podľa § 43 ods. 1 CSP, ak súd postupom podľa § 40 a 41 zistí, že nie je príslušný, bezodkladne\npostúpi spor príslušnému súdu bez rozhodnutia a upovedomí o tom žalobcu. Žalovaného upovedomí\nlen vtedy, ak mu už bola žaloba doručená.\n13. Pokiaľ žalovaný namietal miestnu nepríslušnosť tunajšieho súdu, túto námietku súd vyhodnotil ako\nnedôvodnú a v zmysle § 42 CSP na ňu neprihliadol. Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu\nškody. Zo skutočností uvádzaných v žalobe je zjavné, že za skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu\nškody, žalobca označil zásah do jeho práv postupom žalovaného, v dôsledku čoho mu vznikla škoda a to\nv súvislosti v výkonom povolania žalobcu. Miesto výkonu jeho stálej služobnej činnosti je Mesto Zvolen,\nktoré je v územnom obvode Okresného súdu Zvolen, kde vznikli a prejavili sa následky škody vo forme\nnemajetkovej ujmy. S poukazom na ustanovenie § 19 písm. b) CSP je tak miestna príslušnosť tunajšieho\nsúdu daná. Súd sa takisto zaoberal aj otázkou jeho právomoci vo veci konať a rozhodnúť a dospel\nk záveru, že jeho právomoc je daná, keďže neexistuje žiadny iný orgán disponujúci kompetenciou na\nrozhodnutie o práve žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu za porušenie práva EÚ.\n14. Žalovaný namietal skutočnosť, že nárok žalobcu nie je daný, pretože sa na neho ako príslušníka\nHaZZ nim uvádzaná Smernica nevzťahuje. Žalovaný namietal, že tak ako si žalobca uplatňuje nárok,\nsa jedná o mzdový nárok, žalovaný vzniesol námietku svojej pasívnej legitimácie. Žalovaný v konaní\nnamietal tvrdenie žalobcu, že dotknutá Smernica nebola do právneho poriadku SR transformovaná\nsprávne. Tvrdil, že úprava v ZoHaZZ neodporuje dotknutej Smernici, a že nie je daný základ nároku\nžalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia jeho práv plynúcich z čl. 2 a 6 písm. b) Smernice\n2003/88/ES.\n15. Všetky uvedené námietky súd posudzoval jednotlivo ako predbežné otázky vo vzťahu k uplatnenému\nnároku žalobcu, pretože ich riešenie znamená posúdenie danosti nároku žalobcu na náhradu škody\nz dôvodu porušenia práva Európskej únie. Žalobca si obdobný nárok uplatnil žalobou na tunajšom súde\na to ten istý nárok z tých istých skutkových dôvodov, avšak za iné obdobie (marec 2018 – marec 2021).\nŽalobcovi bol priznaný nárok vo výške 5.160,35 Eur rozsudkom tunajšieho súdu sp.zn. 13C/17/2021 zo\ndňa 12.10.2021, na odvolanie žalovaného potvrdený rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica sp.zn.\n17Co/16/2022-376 zo dňa 26.10.2022. V predmetnom rozhodnutí sa súdy oboch stupňov vysporiadali so\nvšetkými týmito námietkami žalovaného ako nedôvodnými. Žalovaný v tu prejednávanej veci neuviedol\nžiaden nový argument zásadného charakteru, ktorý by spochybnil alebo vyvrátil uvedené závery súdov\ntak, aby súd v tu prejednávanej veci posúdil uvedené čiastkové otázky inak.\n16. Podľa Čl.2 ods. 1 C.s.p., ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov\nmusí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Podľa ods. 2, právna istota\nje stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou\nrozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v\nktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Podľa ods. 3, ak sa\nspor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý\nmá právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.\nSúd poukazuje na princíp právnej istoty vyjadrený v článku 2 C. s. p., ktorý znamená okrem\niného aj legitímne očakávania sporových strán, že ich spor bude rozhodnutý spravodlivo. Zásada\nprávnej istoty je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Ochrane právnej istoty ako\nzákladnému aspektu právneho štátu venuje náležitú pozornosť aj Európsky súd pre ľudské práva\nvo svojej judikatúre (rozsudok vo veci Brumărescu proti Rumunsku z 28. októbra 1999 a vo veci\nRyabykh proti Rusku z 24. júla 2003). Žalovanému, ktorý je stranou sporu na strane žalovaného\nvo všetkých takýchto obdobných sporoch sú isto známe závery stoviek právoplatných rozhodnutí\nsúdov SR (provinštančných a druhoinštančných), že dotknutá Smernica nebola do ZoHaZZ prevzatá\nsprávne, pretože vnútroštátna právna úprava (ZoHaZZ) umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať\nneaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času v rozpore s čl. 2 Smernice a rozvrhnúť\nžalobcovi - príslušníkovi HaZZ služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu\nstanovenú v čl. 6 písm. b/ predmetnej smernice, a zároveň že základ nároku žalobcu je tak daný,\nkeďže sú splnené 3 podmienky: 1. cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom\n\npráva a porušenie je dostatočne závažné; 2. existencia škody a 3. priama príčinná súvislosť medzi\nporušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Bolo by nadbytočné opakovane v tomto\nrozhodnutí uvádzať totožné obsiahle odôvodnenie, preto súd poukazuje príkladom na závery rozsudku\nprejednávajúceho senátu sp.zn. 13C/15/2023 zo dňa 24.07.2023 v spojení s rozsudkom Krajského\nsúdu Banská Bystrica sp.zn. 13Co/73/2023 z 31.07.2024 ako aj na ine rozhodnutia KS BB ako napr.\n(11 Co/85/2023,17Co/141/2023,15Co/25/2024,13Co/62/2023). Na týchto záveroch súd v plnom rozsahu\nzotrváva a odkazuje na ne.\n17. Žalovaný sa k záverom o tom, že nezapočítaním neaktívnej časti služobnej pohotovosti do\npracovného času žalobcu dochádza k porušovaniu čl. 2 Smernice, nijako nevyjadril. Žalovaný namietal,\nže žalobca v konaní nepreukázal skutočnosť, že v tomto konkrétnom prípade došlo k prekračovaniu\nmaximálneho týždenného pracovného času 48 hod./ týždenne, keď namietol správnosť výpočtu žalobcu\nuvedený v žalobe a zároveň predložil súdu vlastný výpočet priemerného týždenného pracovného času.\nV tomto svojom výpočte určil referenčné obdobia 6 mesiacov: apríl – september 2021, október 2021 –\nmarec 2022, apríl – september 2022, október 2022 – marec 2023, apríl – september 2023, október 2023\n– február 2024. K výpočtom uviedol, že do odslúžených hodín započítal o.i. aj čas služobnej pohotovosti,\nnezapočítaval niektoré časy služobného voľna s náhradou mzdy. V rámci tohto prepočtu ani v jednom\nobdobí nezistil prekročenie maximálneho týždenného pracovného času nad 48 hod./týždenne. Žalobca\nnamietol správnosť výpočtov, kedy žalovaný zjavne nezohľadnil pracovný čas v niektorých prípadoch,\nkedy žalobca v uvedenom období reálne vykonával službu a to v celkovom súčte 170:40 hodín. Žalovaný\nsa k tejto námietke nijako nevyjadril. Žalobca namietol uvedený prepočet ako nesprávny a zavádzajúci,\nnakoľko nemá oporu vo vnútroštátnej úprave, ani v práve EÚ, ani v judikatúre Súdneho dvora. Žalovaný\nsvojvoľne niektoré časy plateného voľna žalobcu ako dovolenka, PN, a iné nezapočítal na odpracovaný\nčas, iné zas započítal. Žalovaný sa k týmto námietkam nevyjadril. Kontrolný výpočet vykonal žalovaný\nlen pre účely tohto súdneho konania, neexistuje žiadna úprava na nerovnomerné rozvrhovanie\nslužobného času pri plánovaní služieb v rámci vopred určených „referenčných období“ tak, aby aj pri\nzohľadnení času neaktívnej časti služobnej pohotovosti nedochádzalo k prekračovaniu maximálneho\ntýždenného pracovného času tak, ako to uviedol žalobca v žalobe. Nie je zrejmé, na základe čoho\npotom žalovaný v tomto konaní vychádzal z ním určených referenčných období stanovených výlučne\nna obdobie, za ktoré si žalobca uplatňuje svoj nárok. Podmienky pre neprekračovanie maximálneho\ntýždenného pracovného času musia byť pre všetkých zamestnancov rovnaké, nemôžu byť pre každého\njednotlivého hasiča odlišne stanovené. Podľa všeobecnej zásady čl.6 Smernice členské štáty prijmú\nopatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že nebude prekračovaný maximálny týždenný pracovný\nčas nad 48 hod./týždenne pre každé obdobie siedmich dní. Žalovaný neuviedol žiadne také všeobecne\nzáväzné opatrenie, ktoré by uvedené zabezpečovalo pri rozvrhovaní služobného času hasičov slúžiacich\nv zmenách v určenom referenčnom období 6 mesiacov. Pri tom nie je sporné, že aktuálne je\nurčovaný plán služieb na mesačnej báze, žalovaný neuviedol, akým spôsobom pri takomto rozvrhovaní\nslužieb sa zabezpečí neprekračovanie maximálneho týždenného pracovného času 48 hod./ týždenne.\nPodľa rozsudku Súdneho dvora C-254/18: „Článok 6 písm. b), článok 16 písm. b) a článok 19 prvý odsek\nsmernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch\norganizácie pracovného času sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave,\nktorá na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času stanovuje referenčné obdobia,\nktoré sa začínajú a končia v určitých kalendárnych dátumoch, pokiaľ táto právna úprava obsahuje\nmechanizmy, ktoré umožňujú zabezpečiť, že priemerný maximálny týždenný pracovný čas v rozsahu 48\nhodín bude rešpektovaný počas každého obdobia šiestich mesiacov zapadajúceho do rámca dvoch po\nsebe nasledujúcich pevných referenčných období.“ Naša vnútroštátna právna úprava v prípade hasičov\nneobsahuje žiadne mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že nebude prekračovaný 48 hodinový týždenný\npracovný čas v každom období dvoch po sebe nasledujúcich pevných referenčných období. Žalobca\nuviedol výpočet priemerného týždenného pracovného času za jednotlivé roky pri zohľadnení skutočného\npočtu hodín služobnej pohotovosti, ktorých výkon preukázal z dokladov získaných od žalovaného ( ktoré\nslúžia na výpočet mzdy), kedy evidentne opakovane dochádza k prekročeniu maximálneho priemerného\ntýždenného pracovného času. Preto súd tvrdenie žalobcu považoval za preukázané. Potom sa súd\nplne stotožňuje s výpočtom žalobcu v žalobe, ktorý preukázal, že za celé žalované obdobie dochádza\nk prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času (súd v tomto smere poukazuje aj na\nzdôvodnenie námietok žalobcu proti výpočtom žalovaného viď bod 5. tohto odôvodnenia).\n18. Súd sa vzhľadom na vyššie uvedené podrobnejšie zaoberá v dôvodoch rozhodnutia uplatnenou\nvýškou odškodnenia.\n\n19. Podľa čl. 36 ods.1 písm. c), d) a e) zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy SR (ďalej len ako „Ústava SR“),\nzamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje\nnajmä\nochranu bezpečnosti a zdravia pri práci (písm. c),\nnajvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času (písm. d),\nprimeraný odpočinok po práci (písm. e).\n20. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len ako\n„Obč. Z.), fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a\nľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.\n21. Podľa § 13 ods. 1 Obč. Z., fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od\nneoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov\na aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa ods. 2, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce\nzadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej\nosoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v\npeniazoch. Podľa ods. 3, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej\nujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.\n22. Podľa § 853 ods. 1 Obč. Z., občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto\nani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom\nim najbližšie.\n23. Súdny dvor ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením komunitárneho práva\nzo strany členského štátu musí byť adekvátna spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje\nkomunitárna právna úprava, kritériá na určenie rozsahu odškodnenia vyplývajú z vnútroštátneho\nprávneho poriadku, pričom však tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú v\nprípade porušenia vnútroštátneho práva, a rovnako tieto kritériá nesmú mať taký charakter, že spôsobia\npraktickú nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne ho neprimerane sťažia. V neposlednom rade\nnáhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode,\naby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je potom na vnútroštátnom práve členských štátov,\naby pri dodržaní zásady rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme\nudelenia dodatočného náhradného voľna, alebo vo forme finančného odškodnenia a aby definovali\npravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Slovenská právna úprava neobsahuje pravidlá\nna odškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva. V posudzovanej veci dospel súd\nk záveru, že je potrebné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním Smernice mu\nvznikla nemajetková ujma, ktorú je možné analogicky (pozn. súdu - § 853 Obč. Z.) posudzovať podľa\nzásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu\nosobnosti. Podľa Článku 36 ods. 1 písm. c), d) a e) Ústavy SR majú mať zamestnanci (teda aj žalobca)\nprávo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a zákon (v danom prípade ZoHaZZ) im\nmá zabezpečiť o.i. ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného\nčasu a primeraný odpočinok po práci (obdobne v zmysle čl. 40 Ústavy SR má každý právo na\nochranu zdravia). V oblasti pracovnoprávnej je právo na ochranu zdravia zabezpečované predovšetkým\nzavádzaním takých opatrení, ako je organizácia pracovného času a odpočinku. Každý má pritom právo\nna odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelne platenej\ndovolenky tak, ako to je zakotvené aj v článku 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Samotná\nSmernica 2003/88/ES, ako aj Smernica 89/391/EHS vychádzali z faktu, že ešte je stále príliš vysoký\nvýskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a preto sa musia bezodkladne zaviesť, resp. zlepšiť\npreventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a tento cieľ sa nemá\npodriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci majú mať primeranú dobu odpočinku a všetkým\npracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku\na primerané prestávky v práci. Na základe uvedeného je potom potrebné zaviesť maximálnu hranicu\ntýždenného času. Na základe dokladov predložených žalobcom vyplynulo, že pri určovaní ev. nariadení\npracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu\n48-hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období (apríl 2021 - február 2024) a\nto najmä v súvislosti s nezapočítavaním neaktívnej časti služobnej pohotovosti do odpracovaného času\npre účely rozvrhovania služieb. Súd vzhľadom na uvedené potom konštatuje, že žalobcovi v príčinnej\n\nsúvislosti nerešpektovania čl. 2 a čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vznikla nemajetková ujma, nakoľko\ndošlo (dlhodobo) k porušovaniu jeho základných osobnostných práv - práva na ochranu zdravia, práva\nna ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva\nna primeraný odpočinok po práci, ako aj práva na vedenie súkromného rodinného života. V zmysle §\n13 Občianskeho zákonníka môže poškodená osoba požadovať popri morálnej satisfakcii aj peňažnú\nsatisfakciu a to tam, kde by sa satisfakcia morálna nejavila ako postačujúca. V prejednávanej veci, ktorá\nvychádza z tej skutočnosti, že SR neprijala takú vnútroštátnu úpravu pri služobnom pomere hasičov,\naby boli transformované dotknuté ustanovenia smernice do vnútroštátneho poriadku, je potrebné\ndospieť k záveru, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie\ntrvajúcich následkov nie je na mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát)\na vzhľadom na dĺžku trvania neoprávnených zásahov zo strany žalovaného do práv žalobcu. Rovnako\ntak neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým\nospravedlnenie. Tieto prostriedky nápravy za uvedených okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť\na v takom prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie.\nSamotné ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom možnosti domáhať sa\npeňažného zadosťučinenia len príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých\nprípadoch neoprávnených zásahov obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne zadosťučinenie\nnepostačujúce. Pokiaľ sú splnené všetky 3 podmienky, štát musí s výhradou nároku náhrady škody,\nktorá má základ priamo v práve Únie, napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva,\nupravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo\nvnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných\nvnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli\nk praktickej nemožnosti, alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). V danej\nveci je podstatnou tá skutočnosť, že právo žalobcu na primeraný odpočinok po vykonanej práci je\npermanentne - niekoľko rokov porušované, pričom povaha výkonu práce žalobcu je veľmi psychicky\nako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj nasadenie vlastného života a preto je nesmierne dôležité,\naby žalobca mal možnosť si po vykonanej práci si aj primerane odpočinúť, venovať sa svojim záľubám,\nrodine a iným aktivitám. V dôsledku aktuálnej právnej úpravy, pokiaľ čas služobnej pohotovosti nie\nsúčasťou služobného času, sa na strane žalobcu počas celého trvania služobného pomeru skracuje čas\nodpočinku. Tým mal súd preukázanú existenciu škody na strane žalobcu, ktorá je nepochybne v priamej\npríčinnej súvislosti s porušením komunitárneho práva. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2\na čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času prišiel žalobca o veľký počet\nhodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj\nfyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia,\npráva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času,\npráva na primeraný odpočinok po práci a práva na vedenie súkromného rodinného života), za čo mu\nnepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie. Samotné konštatovanie porušenia práva nie je\ndostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto\nvzniknutej ujmy.\n24. Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd viazaný len v tom smere, že\nmá posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujmy, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácii\nnormy Európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia resp. posudzovania výšky je na úvahe súdu.\nSlovenská právna úprava odlišuje medzi právom na ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. Obč. z.) a právom\nna náhradu škody (§ 415 a nasl. Obč. z.), nakoľko je medzi nimi pojmová i obsahová odlišnosť.\nPrávo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo, rýdzo osobnej povahy a je úzko späté\ns osobnosťou človeka a jej prejavmi. Právo na náhradu škody patrí tak fyzickej, ako aj právnickej\nosobe a nemá povahu absolútnu, ale len povahu relatívnu a majetkovú. Zásadný rozdiel je aj medzi\nodškodnením nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhrady škody ako majetkovej ujmy, ktorý spočíva v tom,\nže pri určení nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu, akú ujmu mohol zásah\nvyvolať a nemožno zistiť presne skutočnú ujmu, ktorú však v prípade náhrady škody treba presne uviesť\na preukázať (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. apríla 2011, sp. zn. 4Cdo 168/2009). V zmysle\nnálezu Ústavného súdu III. Ús 288/2017 z 05.12.2017, „...pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia\nvšeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a teda v súlade s princípom\nrovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako, a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah\npriamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.“. Ústavný súd skonštatoval,\nže priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, na druhej\nstrane však táto úvaha neznamená priestor na svojvôľu, či arbitrárnosť. Príslušný súd musí uskutočniť\n\ndokazovanie a následne na základe z neho vyplývajúcich skutkových zistení posúdiť, či táto ujma vznikla\na ako bola závažná. Jej vznik pritom musí tvrdiť a doložiť navrhovateľ, ktorý nesie dôkazné bremeno.\nPríslušné závery súdu musia byť riadne odôvodnené a musia spočívať na logických a legitímnych\nfaktoch. Podľa Uznesenia Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2008, sp.zn. 5 Cdo 126/2007, súd pri\núvahách o tom, či je namieste priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliada aj na iné\nkritéria, ako sú kritéria uvedené v § 13 ods. 2 Obč. Z. Priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch zákon\nponecháva na voľnej úvahe súdu – ten však musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú\npovahu konkrétneho prípadu. Určiť konkrétne pravidlá hodnotenia je takmer nemožné vzhľadom na\nrozdielnosť toho - ktorého konkrétneho prípadu a vzhľadom na povahu osobnostného práva, ochrany\nktorého sa fyzická osoba domáha. Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je určitá satisfakcia\nza spôsobený zásah do súkromného a rodinného života fyzickej osoby a nemôže na strane žiadateľa\nslúžiť na neprípustné obohacovanie a na druhej strane nemôže mať likvidačný charakter voči tomu,\nkto je na zaplatenie nemajetkovej ujmy zaviazaný (Rozsudok Krajského súdu v Nitre z 25. septembra\n2013, sp. zn. 25 Co 18/2013). Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je zo zákona na voľnej úvahe\nsúdu, ktorá však musí byť odôvodnená a musí mať základ v zistenom skutkovom stave. Nevyhnutné\nje zohľadniť aj samotný účel náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý v rámci primeraného\nzadosťučinenia konania o ochrane osobnosti sleduje predovšetkým funkciu satisfakčnú, pretože rozsah\nvzniknutej nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť. Nemajetková ujma, ktorá\nvznikla porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani odškodniť nedá a je možné za\nňu poskytnúť len satisfakciu (Rozsudok Krajského súdu v Nitre z 2. októbra 2013, sp. zn. 9 Co 330/2012).\n25. Vznik zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva sa teda posudzuje podľa\npravidiel, ktoré ustanovil Súdny dvor. Spôsob a rozsah odškodnenia však už závisia od vnútroštátnej\nprávnej úpravy členského štátu. Vnútroštátna úprava však musí rešpektovať požiadavku, že kritériá na\nurčenie rozsahu odškodnenia nesmú mať taký charakter, že spôsobia praktickú nemožnosť odškodnenia\nalebo dosiahnutie odškodnenia neprimerane sťažia. Rovnako poskytnutá náhrada škody musí byť\nadekvátna spôsobenej škode. V slovenskom právnom poriadku je právnym základom zodpovednosti\nštátu za škodu čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý ustanovuje, že každý má právo na náhradu\nškody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy\nalebo nesprávnym úradným postupom, pričom podmienky a podrobnosti majú byť upravené v zákone.\nSlovenská republika prijala zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone\nverejnej moci účinný od 1. júla 2004. Posudzovanie zodpovednosti štátu za porušenie komunitárneho\npráva v zmysle tejto úpravy je však vylúčené vzhľadom na úpravu rozsahu použiteľnosti zákona (§\n3), explicitne zákon uvádza (§ 9 ods. 1), že sa z právnej úpravy vylučuje postup alebo výsledok\npostupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy\nSlovenskej republiky ( „do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky patrí najmä: a) uznášať sa\nna ústave, ústavných a ostatných zákonoch a kontrolovať, ako sa dodržiavajú“). Pokiaľ si teda žalobca\nuplatňuje svoj nárok za použitia analógie § 13 v spojení s § 11 OZ, súd aplikáciu ustanovení o nároku na\nnáhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv\npovažoval za správny, zohľadniac pri určení výšky náhrady kritériá stanovené zákonom a vyplývajúce\nz judikatúry. Žalobca svojou výpoveďou v spojení s listinnými dokladmi preukázal, že pri takomto\nrozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ, prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol\nvenovať rozvoju osobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácií. Naopak,\no to viac času trávi v práci, pričom sa jedná o fyzicky aj psychicky náročné zamestnanie, čo má dopad\nna jeho zdravotný aj psychický stav. Žalobca výpoveďou preukázal, že daný stav mal vplyv na jeho\nsúkromný život, kedy vzhľadom na pracovnú zaťaženosť má obmedzený kontakt s rodinou, sťažený\nčasový priestor na budovanie spoločného domova, má obmedzené možnosti pri pomoci svojim rodičom\n( matke v čase jej choroby). Nemá čas a možnosť venovať sa aktívne športu – futbal, rozvíjať priateľské\nvzťahy a väzby. Na svojom zdravotnom stave pociťuje nedostatok voľného času na regeneráciu, ako\nnásledok pracovného nasadenia zvýšenie krvného tlaku, cholesterolu. Uvedené nemožno zľahčovať,\nnajmä ak takýto stav pretrváva dlhodobo a žalovaný nevyvíja žiadne kroky k zmene tohto stavu napriek\nmnožstvu právoplatných súdnych rozhodnutí. Je zjavné, že doposiaľ určené sumy odškodnenia nemali\ndostatočne účinný vplyv na kroky žalovaného, ktorými by daný protiprávny stav odstránil. Žalobca\nzdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej\npodľa počtu hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané\ndo služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet odpracovaných\nhodín nad 48 hod týždenne tak, ako sa to snažil prezentovať žalovaný ( zjavne nesprávne ). Žalobca\nsám poukázal na to, že počas žalovaného obdobia odpracoval 1757,12 hodín určenej služobnej\n\npohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času, po prepočte predstavuje nemajetkovú\nujmu v peniazoch vo výške 3,85 Eur (6.769,98 Eur : 1757,12 hodín) za každú hodinu porušovania\njeho práv. Táto suma je približne rovnaká, než je priemer minimálnych hodinových miezd v Slovenskej\nrepublike pre prvý, t. j. najľahší stupeň náročnosti práce, ktorá za žalované obdobie predstavovala\npriemerne sumu vo výške 3,91 EUR ( 2021 – 2024 ). Žalobca za primeranú náhradu považuje\nfinančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o HaZZ ako pri nariadenej\nslužobnej pohotovosti (t.j. mimo určenej služobnej pohotovosti). Súd stanovený postup žalobcu pri\nvýpočte náhrady škody považoval za primeraný charakteru a spôsobu, akým k zásahu došlo, ako aj\nk následkom na jeho živote a to vo väzbe na porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal\nžalobca. Preukázaná ujma na strane žalobcu súvisí s výkonom jeho práce, preto postup pri hodnotení\nprimeranosti uplatneného nároku v porovnaní s ocenením takejto práce podľa zákonných pravidiel\nsúd považuje za prípustný. Súd uvedené porovnanie nepovažuje za vyčíslenie mzdových nárokov ale\nlen za porovnanie vyčísleného a uplatneného nároku žalobcu s obdobnými mzdovými nárokmi. Súd\ntiež v záujme právnej istoty poukazuje na to, že z vlastnej činnosti je mu známy obdobný postup\nvýpočtu náhrady škody v porovnateľných prípadoch, ktorý bol preskúmaný na odvolanie žalovaného\naj druhoinštančným súdom (Krajský súd v Banskej Bystrici – viď aj bod 23 odôvodnenia rozsudku\nKrajského súdu Banská Bystrica sp.zn. 17Co/100/2023 z 20. 03. 2024). Žalovaný v rámci svojej obrany\npoukázal na množstvo rozhodnutí v obdobných sporoch najmä Okresného súdu Košice II, kde bola\npriznaná náhrada vo výške 1.000 Eur až 2.500 Eur. Z činnosti súdu sú známe rozhodnutia iných\nsúdov, ktorými boli priznané aj vyššie náhrady cca od 2.500 Eur do 6.100 Eur (napr. KS KE sp. zn.\n3Co/229/2019, KS KE, sp. Zn. 6CoPr/2/2019, Krajský súd Banská Bystrica, sp. zn. 14Co/36/2022).\nŽalobcom uplatnený nárok za rovnaké porušovanie jeho práv, za porovnateľné obdobie, vo výške\n6.516,35 Eur tak zjavne neprekračuje náhrady priznávané v obdobných veciach. Okrem toho súd vzal\ndo úvahy aj plynutie času, keďže nárok žalobcu je porovnávaný s minimálnymi mzdovými nárokmi v SR,\nje zrejmé, že plynutím času od doby predchádzajúcich rozhodnutí (spory sa vedú od roku 2015) došlo\nk zvyšovaniu minimálnej mzdy, ktorá sa odvíja od priemernej nominálnej mzdy zamestnanca za určený\nkalendárny rok, kedy napr. roku 2018 bola minimálna hodinová mzda v najnižšej triede 2,759 EUR,\nv roku 2024 je to 4,31 EUR. Z uvedeného je zrejmé, že aj odmena za prácu žalobcu plynutím času\nsa zvyšuje. Pokiaľ súd hodnotí individuálny nárok žalobcu, prihliada aj na okolnosť miesta a času jeho\nuplatnenia, je tak na mieste priznať vyšší nárok oproti predchádzajúcemu obdobiu. Zvlášť významné\nv danom prípade je aj to, že napriek stovkám právoplatných rozhodnutí súdov SR žalovaný doposiaľ\nneprijal žiadne opatrenie na nápravu daného dlhodobého protiprávneho stavu, z čoho možno vyvodiť\ntiež záver, že doposiaľ miernejšie náhrady nemali žiaden ev. len zanedbateľný vplyv na žalovaného\nz hľadiska toho, aby primerané odškodnenie zabezpečilo skutočnú ochranu žalobcu. Pokiaľ žalovaný\npoukázal na rozhodovanie v iných prípadoch nemajetkovej ujmy pri dopravných nehodách, keď bola\nspôsobená smrť (rozhodnutie z roku 2002) pri trestnom čine, keď bola spôsobená smrť (rozhodnutie\nz roku 1996), súd uvádza, že tieto prípady vzhľadom na odstup času a odlišné skutkové okolnosti nie\nje možné porovnať. Výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za smrť blízkej osoby neznamená\nocenenie hodnoty ľudského života, pretože tento má nevyčísliteľnú hodnotu, ale jej cieľom je určitá\nsatisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života poškodeného, v čom sa prejavuje\nindividuálnosť každého prípadu, ktorý súd hodnotí na základe individuálnych okolností každej veci\na každej osoby zvlášť. V tu prejednávanej veci nie je dobre možné porovnanie zásahu do práv žalobcu\noproti odškodneniu poškodených stratou blízkej osoby, hoci aj v danom prípade z hľadiska zásady\nrovnocennosti nemožno priznávať nepomerne vyššie náhrady ujmy. Súdu je známa rozhodovacia\nčinnosť ostatných súdov v tejto oblasti, či už z vlastnej činnosti tunajšieho súdu alebo rozhodnutia\niných súdov. Súd poukazuje napr. na rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 5Co/182/2013 z 24. 09.\n2013 – priznané manžel + dve deti: 3 x 10.000,-- Eur (úmrtie pri dopravnej nehode nárazom do auta\nstojaceho v kolóne na diaľnici), rozhodnutie Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/264/2013 z 28. 10. 2013\n– priznané manželke 20.000,-- Eur, dieťaťu 23.000,-- Eur, rodičom 2x 10.000,-- Eur (smrť chodca na\nprechode), rozsudok Krajský súd Banská Bystrica sp. zn. 12Co/465/2014 z 30. 07. 2015: priznané\nmanželke a deťom 3x 33.500,-- Eur, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/18/2016: priznané\nmanželovi a deťom 3x 23.000,-- Eur. Súd uvádza, že žalobcom uplatnená náhrada zjavne nevybočuje ani\nz rozsahu priznávaných náhrad za smrť spôsobenú pri dopravných nehodách, či náhrad priznávaných\nobetiam trestných činov. Rovnako žalovaný nepreukázal tvrdenie o posune v právnom posúdení súdov\nSR obdobných nárokov ako je tu uplatnený nárok, či o zmene posúdenia takto uplatneného postupu\nvyčíslenia náhrady škody Krajským súdom Banská Bystrica, keď dôvodom žalovaným uvádzaných\nrozhodnutí boli iné procesné pochybenia prvoinštančného súdu (Okresný súd Lučenec). Nárok vyčíslený\nžalobcom tak súd považuje za primeraný a korektný. Napokon súd uvádza, že žalovaný sa vo všetkých\n\ndoposiaľ právoplatne priznaných nárokoch, a to aj spôsobom posúdeným ako v tomto prípade, ani\nraz nedomáhal preskúmania najvyššími súdnymi autoritami – NS SR, či ÚS SR. Uvedené skôr svedčí\no akceptovaní právnych záverov nižších súdov SR, preto súd v tomto konaní nevzhliadol žiaden dôvod\nna odklon od doposiaľ uplatňovanej súdnej praxe.\n26. Žalobca vykonal prepočet hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do fondu\npracovného času v žalovanom období, pričom vychádzal z informácií a podkladov získaných od svojho\nzamestnávateľa (dochádzkový systém), konkrétne v rozsahu 1.757,12 hodín, pričom súd vychádzal\nz takto predložených listinných dôkazov. Takto stanovené hodiny žalobca navrhol odškodniť odmenou,\nktorá sa inak priznáva za výkon nariadenej pohotovosti podľa § 122 ods. 2 ZoHaZZ, pričom za stanovené\nobdobie od 1.4.2021 do 29.2.2024 si uplatnil nemajetkovú ujmu v celkovej výške 6.769,98 Eur za\nodpracované hodiny určenej služobnej pohotovosti v rozsahu 1.757,12 hodín, čo za 1 hodinu predstavuje\nsumu 3,85 Eur. Vychádzajúc tak z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej v §\n122 ods.1 ZoHaZZ (15% alebo 30% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný\nkalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2\nZoHaZZ (vo výške 50% z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného\nkalendárneho roku) je v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných dní možné\nurčiť výšku nemajetkovej ujmy ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti podľa § 92\nods. 1 ZoHaZZ za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej\n35% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného\nkalendárneho roku (50% - 15%) a v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1\nZoHaZZ za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku v čase pracovného pokoja ako\nsúčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20% peňažnej náhrady\nz prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50%\n- 30%).\n27. Obdobie apríl 2021 – december 2021:\n(i) fond pracovného času 1444,85 hodín;\n(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 406,36 hodín;\n(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 2 hodín;\n(iv) nadčasy 116,47 hodín.\n\nPočet hodín odpracovanej určenej služobnej pohotovosti za mesiac\n(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)\nUrčená pohotovosť spolu (15% a 30%)\nHodinová sadzba\nRozdiel 35%\n(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)\nRozdiel 20% (medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)\nNemajetková ujma za mesiac za 15%-nú určenú pohotovosť\nNemajetková ujma za mesiac za 30%-nú určenú pohotovosť\nNemajetková ujma za mesiac spolu (15%-ná a 30%-ná pohotovosť)\n15%\n30%\n(hodín)\n(€)\n(€)\n(€)\n(€)\n(€)\n(€)\n2021\n04/2021\n63,00\n\n63,00\n9,8697\n3,4544\n1,9739\n217,6269\n0,0000\n217,6269\n05/2021\n49,00\n49,00\n9,8697\n3,4544\n1,9739\n169,2654\n0,0000\n169,2654\n06/2021\n41,18\n41,18\n9,8697\n3,4544\n1,9739\n142,2520\n0,0000\n142,2520\n07/2021\n47,57\n47,57\n10,1606\n3,5562\n2,0321\n169,1689\n0,0000\n169,1689\n08/2021\n14,00\n5,25\n19,25\n10,1606\n3,5562\n2,0321\n49,7869\n10,6686\n60,4556\n09/2021\n49,00\n7,00\n56,00\n10,1606\n3,5562\n2,0321\n174,2543\n14,2248\n188,4791\n10/2021\n\n46,83\n46,83\n10,1606\n3,5562\n2,0321\n166,5373\n0,0000\n166,5373\n11/2021\n34,53\n34,53\n10,1606\n3,5562\n2,0321\n122,7959\n0,0000\n122,7959\n12/2021\n42,00\n7,00\n49,00\n10,1606\n3,5562\n2,0321\n149,3608\n14,2248\n163,5857\nSpolu\n387,11\n19,25\n406,36\nNáhrada za ujmu\n1 361,05 €\n39,12 €\n1 400,17 €\nNemajetková ujma za služobnú pohotovosť v kalendárnom roku 2021 (apríl 2021 – december 2021)\npredstavovala spolu sumu 1.400,17 Eur.\n28. Obdobie január 2022 – december 2022:\n(i) fond pracovného času predstavuje 1961,25 hodín;\n(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 632,05 hodín;\n(iii) nadčasy 35,21 hodín.\nPočet hodín odpracovanej určenej služobnej pohotovosti za mesiac\n(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)\nUrčená pohotovosť spolu\n(15% a 30%)\nHodinová sadzba\nRozdiel 35%\n(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)\nRozdiel 20%\n(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)\nNemajetková ujma za mesiac za 15%-nú určenú pohotovosť\n\nNemajetková ujma za mesiac za 30%-nú určenú pohotovosť\nNemajetková ujma za mesiac spolu (15%-ná a 30%-ná pohotovosť)\n15%\n30%\n(hodín)\n(€)\n(€)\n(€)\n(€)\n(€)\n(€)\n2022\n1/2022\n45,38\n45,38\n10,1606\n3,5562\n2,0321\n161,3808\n0,0000\n161,3808\n2/2022\n79,52\n79,52\n10,4485\n3,6570\n2,0897\n290,8027\n0,0000\n290,8027\n3/2022\n51,87\n51,87\n10,4485\n3,6570\n2,0897\n189,6873\n0,0000\n189,6873\n4/2022\n48,00\n48,00\n10,4485\n3,6570\n2,0897\n175,5348\n0,0000\n175,5348\n5/2022\n62,92\n8,00\n70,92\n10,9576\n\n3,8352\n2,1915\n241,3083\n17,5322\n258,8404\n6/2022\n16,00\n16,00\n10,9576\n3,8352\n2,1915\n61,3626\n0,0000\n61,3626\n7/2022\n89,15\n89,15\n11,2333\n3,9317\n2,2467\n350,5070\n0,0000\n350,5070\n8/2022\n32,00\n32,00\n11,2333\n3,9317\n2,2467\n125,8130\n0,0000\n125,8130\n9/2022\n55,48\n55,48\n11,2333\n3,9317\n2,2467\n218,1282\n0,0000\n218,1282\n10/2022\n32,00\n32,00\n11,2333\n3,9317\n2,2467\n125,8130\n0,0000\n125,8130\n11/2022\n48,00\n8,00\n\n56,00\n11,2333\n3,9317\n2,2467\n188,7194\n17,9733\n206,6927\n12/2022\n47,73\n8,00\n55,73\n11,2333\n3,9317\n2,2467\n187,6579\n17,9733\n205,6312\nSpolu\n608,05\n24,00\n632,05\nNáhrada za ujmu\n2 316,71 €\n53,48 €\n2 370,19 €\nNemajetková ujma za služobnú pohotovosť v kalendárnom roku 2022 (január 2022 – december 2022)\npredstavovala spolu sumu 2.370,19 Eur.\n29. Obdobie január 2023 – december 2023:\n(i) fond pracovného času predstavuje 1961,25 hodín;\n(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 584,81 hodín;\n(iii) nadčasy 17,27 hodín.\n\nPočet hodín odpracovanej určenej služobnej pohotovosti za mesiac\n(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)\nUrčená pohotovosť spolu\n(15% a 30%)\nHodinová sadzba\nRozdiel 35%\n(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)\nRozdiel 20%\n(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)\nNemajetková ujma za mesiac za 15%-nú určenú pohotovosť\nNemajetková ujma za mesiac za 30%-nú určenú pohotovosť\nNemajetková ujma za mesiac spolu (15%-ná a 30%-ná pohotovosť)\n15%\n30%\n(hodín)\n(€)\n(€)\n(€)\n(€)\n(€)\n\n(€)\n2023\n1/2023\n58,87\n8,00\n66,87\n11,9091\n4,1682\n2,3818\n245,3811\n19,0546\n264,4356\n2/2023\n71,57\n71,57\n11,9091\n4,1682\n2,3818\n298,3170\n0,0000\n298,3170\n3/2023\n68,67\n68,67\n11,9091\n4,1682\n2,3818\n286,2293\n0,0000\n286,2293\n4/2023\n40,00\n40,00\n11,9091\n4,1682\n2,3818\n166,7274\n0,0000\n166,7274\n5/2023\n16,00\n16,00\n11,9091\n4,1682\n2,3818\n66,6910\n0,0000\n66,6910\n6/2023\n45,72\n45,72\n11,9091\n4,1682\n\n2,3818\n190,5694\n0,0000\n190,5694\n7/2023\n62,75\n8,00\n70,75\n11,9091\n4,1682\n2,3818\n261,5536\n19,0546\n280,6082\n8/2023\n70,58\n70,58\n11,9091\n4,1682\n2,3818\n294,1905\n0,0000\n294,1905\n9/2023\n8,00\n8,00\n16,00\n12,8879\n4,5108\n2,5776\n36,0861\n20,6206\n56,7068\n10/2023\n32,00\n32,00\n12,8879\n4,5108\n2,5776\n144,3445\n0,0000\n144,3445\n11/2023\n38,65\n8,00\n46,65\n12,8879\n4,5108\n2,5776\n174,3411\n20,6206\n194,9617\n12/2023\n32,00\n8,00\n40,00\n\n12,8879\n4,5108\n2,5776\n144,3445\n20,6206\n164,9651\nSpolu\n544,81\n40,00\n584,81\nNáhrada za ujmu\n2 308,78 €\n99,97 €\n2 408,75 €\nNemajetková ujma za služobnú pohotovosť v kalendárnom roku 2023 (január 2023 – december 2023)\npredstavovala spolu sumu 2.408,75 Eur.\n30. Obdobie január 2024 – február 2024:\n(i) fond pracovného času predstavuje 335 hodín;\n(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 133,90 hodín;\n(iii) nadčasy 2,30 hodín.\nPočet hodín odpracovanej určenej služobnej pohotovosti za mesiac\n(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)\nUrčená pohotovosť spolu\n(15% a 30%)\nHodinová sadzba\nRozdiel 35%\n(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)\nRozdiel 20%\n(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)\nNemajetková ujma za mesiac za 15%-nú určenú pohotovosť\nNemajetková ujma za mesiac za 30%-nú určenú pohotovosť\nNemajetková ujma za mesiac spolu (15%-ná a 30%-ná pohotovosť)\n15%\n30%\n(hodín)\n(€)\n(€)\n(€)\n(€)\n(€)\n(€)\n2024\n1/2024\n61,90\n8,00\n69,90\n12,9394\n4,5288\n2,5879\n280,3321\n20,7030\n301,0351\n\n2/2024\n64,00\n64,00\n12,9394\n4,5288\n2,5879\n289,8426\n0,0000\n289,8426\nSpolu\n125,90\n8,00\n133,90\nNáhrada za ujmu\n570,17 €\n20,70 €\n590,87 €\nNemajetková ujma za služobnú pohotovosť v kalendárnom roku 2024 (január 2024 – február 2024)\npredstavovala spolu sumu 590,87 Eur.\n31. Na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení skutkového a právneho stavu súd dospel\nk jednoznačnému záveru, že nárok žalobcu na náhradu škody titulom porušenia komunitárneho práva\nneprevzatím resp. nesprávnym prevzatím Smernice do vnútroštátneho práva v oblasti právnej úpravy\nslužobného pomeru príslušníkov HaZZ, konkrétne do zákona o HaZZ, je v celom rozsahu daný čo do\ndôvodu a výšky. Súd ho považuje za riadne preukázaný a preto žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel\na rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, pričom na požiadavku žalovaného\nsúd určil dlhšiu paričnú lehotu z dôvodov technických na strane žalovaného v prípade nutnosti vyplácania\nnejakej priznanej sumy.\n32. Podľa § 255 ods.1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.\n33. O trovách konania rozhodoval súd podľa § 255 ods.1 CSP a žalovanému uložil povinnosť nahradiť\nžalobcovi, ktorý bol v konaní plne úspešný, trovy konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania\nbude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník\n(§ 262 ods.2 CSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom\ntunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne v potrebnom počte vyhotovení (§ 355\nods. 1,§ 362 ods. 1 CSP).\nV odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 127 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu\nsmeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie\ndôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže\nodvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 363, § 364 CSP).\nPodanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci\nsamej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne\ndoručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa\ndodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie\npodania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov\ns prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší\nsubjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd\nvyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 CSP).\n\nOdvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).\nOdvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).\nPokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné,\nktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť vyhotovené v písomnej\nforme, podpísané a v prípade doručenia podania do prebiehajúceho konania s uvedením spisovej\nznačky (§ 127 CSP).\nOdvolanie možno odôvodniť len tým, že\na) neboli splnené procesné podmienky,\nb) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\nc) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,\nd) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,\ne) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,\nf) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,\ng) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie\nprostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo\nh) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1\nCSP).\nOdvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej\ninštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada\nmala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).\nOdvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na\npodanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).\nProstriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred\nsúdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak\na/ sa týkajú procesných podmienok,\nb/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,\nc/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci alebo\nd/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).\nAk povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh\nna vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch\na exekučnej činnosti – Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších\npredpisov).", "vazby": {"stav": {"sz": "14Co/15/2025", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "guid": "ff8b8c60-3526-4b31-a00e-472105b3889e:c9f488d4-3a3a-46b1-ba37-8d9fb7f97737", "datum": "2025-05-20", "vztah": "zrusene"}}, "cituje": [{"guid": "d1fe1f39-9bd1-4289-ad2c-4ad2ea73412e:26a5be18-910d-47a7-9e58-0fe449e15fad", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:8311201982.1", "spisova_znacka": "3Cdo/18/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/18/2016 z 21. 6. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-06-21", "citacie_n": 139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:8311201982.1"}, {"guid": "e131b50f-ec3e-4980-a4fe-c9690da0f58a:c545d03c-6f2c-48a2-ac72-6eb2ed58f6a1", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8123208989.1", "spisova_znacka": "11Co/27/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 11Co/27/2024 z 26. 2. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-02-26", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8123208989.1"}, {"guid": "97c84f21-4abd-4879-a893-3b8e687f7794:da0f4aa7-746e-4d64-86dd-6c863ca57252", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2024:3119202282.1", "spisova_znacka": "17Co/100/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/100/2023 z 31. 10. 2024", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2024-10-31", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2024:3119202282.1"}, {"guid": "89935155-1ec7-4ea7-ab1c-e84c979a82fd:92de9fa2-f377-435c-8551-49dcd057b5bb", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2024:6723200094.1", "spisova_znacka": "11Co/85/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Co/85/2023 z 28. 8. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-08-28", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2024:6723200094.1"}, {"guid": "5200c411-5e44-4728-9fbf-88f8de64bd63:9a66f180-55bf-40d3-ad5f-a286deb51a5a", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2024:6723201004.1", "spisova_znacka": "13Co/73/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/73/2023 z 31. 7. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-07-31", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2024:6723201004.1"}, {"guid": "70d06607-73c1-4ca2-bde8-bcf1f2b1612b:bf2efd43-1a0c-4e26-aa92-c0007004cb76", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1720201584.2", "spisova_znacka": "5Co/85/2023", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/85/2023 z 25. 6. 2024", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2024-06-25", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1720201584.2"}, {"guid": "d15887b7-c3d1-4021-8a59-555eca4d0c51:ef13b7e2-a6d8-44f5-9ec0-31ff47bf4c34", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/141/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/141/2023 z 27. 3. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-03-27", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/d15887b7-c3d1-4021-8a59-555eca4d0c51:ef13b7e2-a6d8-44f5-9ec0-31ff47bf4c34"}, {"guid": "e48136d2-a609-4d6b-8776-a277a77585a3:b653457f-c44c-4042-b1f2-5ac910c25639", "ecli": null, "spisova_znacka": "11Co/26/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 11Co/26/2024 z 20. 3. 2024", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2024-03-20", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/e48136d2-a609-4d6b-8776-a277a77585a3:b653457f-c44c-4042-b1f2-5ac910c25639"}, {"guid": "e8aa48d6-10bb-45ed-aa57-96276d369778:cae8dbe4-bb3b-44f9-90ea-1289aa11cc15", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Co/193/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/193/2023 z 19. 3. 2024", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2024-03-19", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/e8aa48d6-10bb-45ed-aa57-96276d369778:cae8dbe4-bb3b-44f9-90ea-1289aa11cc15"}, {"guid": "7e16d149-37f9-4d2f-bb19-929b4f1e3839:5db7f3bb-8e24-4a6e-a557-9b44cec93949", "ecli": null, "spisova_znacka": "11CoPr/1/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 11CoPr/1/2023 z 7. 2. 2024", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2024-02-07", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/7e16d149-37f9-4d2f-bb19-929b4f1e3839:5db7f3bb-8e24-4a6e-a557-9b44cec93949"}, {"guid": "47a48a9d-0e9a-425b-947e-8b016fa5be77:5de0c9e7-3889-4f16-930f-6403a4ce37d9", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Co/82/2023", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/82/2023 z 13. 12. 2023", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2023-12-13", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/47a48a9d-0e9a-425b-947e-8b016fa5be77:5de0c9e7-3889-4f16-930f-6403a4ce37d9"}, {"guid": "417da959-41b8-47da-b8df-ec2c95f01f3a:6f850a8f-28e8-4a50-acfc-38669ffdb926", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Co/36/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/36/2022 z 14. 2. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-02-14", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/417da959-41b8-47da-b8df-ec2c95f01f3a:6f850a8f-28e8-4a50-acfc-38669ffdb926"}, {"guid": "b2e79226-94a4-4d00-925f-136d9a0583d5:79fea4fa-ac30-4110-a71e-549582b31ed7", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Co/7/2023", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co/7/2023 z 9. 2. 2023", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2023-02-09", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/b2e79226-94a4-4d00-925f-136d9a0583d5:79fea4fa-ac30-4110-a71e-549582b31ed7"}, {"guid": "312ca400-3c80-4b4e-b20c-f0cf078df244:3a7b841c-0bca-4942-905b-2a1d3edfaa3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/16/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/16/2022 z 26. 10. 2022", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2022-10-26", "citacie_n": 77, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/312ca400-3c80-4b4e-b20c-f0cf078df244:3a7b841c-0bca-4942-905b-2a1d3edfaa3c"}, {"guid": "9ea44cba-54e9-45b3-bf30-e0ff4ad75dcc:528e6ba6-58c2-4623-80f5-d5944941b498", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Co/129/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/129/2022 z 11. 10. 2022", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2022-10-11", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/9ea44cba-54e9-45b3-bf30-e0ff4ad75dcc:528e6ba6-58c2-4623-80f5-d5944941b498"}, {"guid": "cd4c0cec-d21d-410f-aa33-c99faa33975b:4b368f1a-2ac3-46fd-828d-7c57c6cb7ab9", "ecli": null, "spisova_znacka": "11Co/26/2022", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/26/2022 z 29. 9. 2022", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2022-09-29", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/cd4c0cec-d21d-410f-aa33-c99faa33975b:4b368f1a-2ac3-46fd-828d-7c57c6cb7ab9"}, {"guid": "2793374c-6d03-4ca7-8c47-14517c56291e:f76bbb0a-29b5-4727-bfff-86661d4c24b6", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Co/102/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/102/2022 z 23. 8. 2022", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2022-08-23", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/2793374c-6d03-4ca7-8c47-14517c56291e:f76bbb0a-29b5-4727-bfff-86661d4c24b6"}, {"guid": "91f98945-dcad-4266-b20d-55fa0fd96c2a:f05e3fd6-1d96-4531-9248-4d8ed403980c", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Co/60/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/60/2022 z 31. 5. 2022", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2022-05-31", "citacie_n": 53, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/91f98945-dcad-4266-b20d-55fa0fd96c2a:f05e3fd6-1d96-4531-9248-4d8ed403980c"}, {"guid": "bbe8743b-e743-43f5-a45b-88ebc1f46d17:e572f8c2-6917-44bb-bba8-4051682d1ccc", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Co/35/2022", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/35/2022 z 29. 4. 2022", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2022-04-29", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/bbe8743b-e743-43f5-a45b-88ebc1f46d17:e572f8c2-6917-44bb-bba8-4051682d1ccc"}, {"guid": "47b72d37-183a-47a4-9416-6b9ef992a225:e8de3b3a-f406-4ff6-8713-9731fd281c83", "ecli": null, "spisova_znacka": "3Co/139/2021", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/139/2021 z 24. 1. 2022", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2022-01-24", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/47b72d37-183a-47a4-9416-6b9ef992a225:e8de3b3a-f406-4ff6-8713-9731fd281c83"}, {"guid": "f0dc0270-f0ac-4f9b-9da2-a7b123b66f9e:65fe79e7-2aec-49b3-aa04-c39dd9c1499a", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7216210447.2", "spisova_znacka": "11Co/222/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/222/2020 z 15. 12. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-12-15", "citacie_n": 48, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7216210447.2"}, {"guid": "97427be9-deed-451d-96a5-3c98a265f4ca:9a84c6a8-25c9-4107-8c56-844cdd1a3aa6", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7217218859.2", "spisova_znacka": "2Co/54/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/54/2020 z 2. 12. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-12-02", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7217218859.2"}, {"guid": "2765d8e0-a31d-4850-a8e8-f1201d2398f0:87218439-ef3a-4b3c-a66d-617f00c4fddb", "ecli": null, "spisova_znacka": "15Co/6/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 15Co/6/2020 z 24. 11. 2020", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2020-11-24", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/2765d8e0-a31d-4850-a8e8-f1201d2398f0:87218439-ef3a-4b3c-a66d-617f00c4fddb"}, {"guid": "e65838ce-796c-456d-bee0-a05c99a558b8:46d331cb-6519-4805-ac75-fa60404d9996", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7617211752.2", "spisova_znacka": "2Co/1/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/1/2020 z 18. 11. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-11-18", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7617211752.2"}, {"guid": "a7d9ed37-de44-43bf-993e-746f5abcfa67:3ed874fb-c73e-464d-ad2e-af9b7c49646b", "ecli": null, "spisova_znacka": "11CoPr/1/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11CoPr/1/2020 z 28. 1. 2020", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2020-01-28", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/a7d9ed37-de44-43bf-993e-746f5abcfa67:3ed874fb-c73e-464d-ad2e-af9b7c49646b"}, {"guid": "8469e44b-7ea8-4574-8934-0cb0b87e829f:f53bca6b-ae06-4d34-bed3-bf0586e039c6", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2019:8618200238.1", "spisova_znacka": "2Co/60/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2Co/60/2019 z 25. 8. 2019", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2019-08-25", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8618200238.1"}, {"guid": "bec3dfb3-fe06-4be6-a3b0-81d98682d1c9:02a27ec5-64b5-4c1f-95e7-bbba04352a19", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2019:2315213350.1", "spisova_znacka": "11CoPr/4/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 11CoPr/4/2019 z 1. 4. 2019", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2019-04-01", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2315213350.1"}, {"guid": "a7fb7b69-f5ee-4a4c-91ff-59e00a17e57f:44c9a0ed-58db-4581-87d7-7f30c03aa4f2", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2018:5108209126.6", "spisova_znacka": "6Co/318/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/318/2017 z 23. 9. 2018", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2018-09-23", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:5108209126.6"}, {"guid": "894fbf14-7099-4cd3-8840-152d497d1584:6e424913-7deb-411d-87be-bf5aae0b765c", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2015:6310202152.2", "spisova_znacka": "12Co/465/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co/465/2014 z 29. 7. 2015", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2015-07-29", "citacie_n": 99, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6310202152.2"}, {"guid": "e3f47716-c425-4e8f-a6c3-b7d72d609456:d86fbcd1-48ab-49d5-800f-9f6eb09cec76", "ecli": null, "spisova_znacka": "9Co/330/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/330/2012 z 10. 4. 2014", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2014-04-10", "citacie_n": 70, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/e3f47716-c425-4e8f-a6c3-b7d72d609456:d86fbcd1-48ab-49d5-800f-9f6eb09cec76"}], "citovane_v": []}