{"guid": "e007265a-2152-4c61-b071-25c39df0715d:7f235587-1c1c-4a6e-aafd-e11ad077024c", "ecli": "ECLI:SK:OSVT:2024:8823201994.5", "spisova_znacka": "4C/61/2023", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 4C/61/2023 z 27. 9. 2024", "citacia": "rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou z 27. septembra 2024, sp. zn. 4C/61/2023, ECLI:SK:OSVT:2024:8823201994.5", "identifikacne_cislo": "8823201994", "sud": {"guid": "sud_163", "nazov": "Okresný súd Vranov nad Topľou", "typ": "okresny", "slug": "okresny-sud-vranov-nad-toplou"}, "sudca": "JUDr. Barbora Kovaliková", "sudca_id": 3799, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-barbora-kovalikova-3799", "datum_vydania": "2024-09-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "1Co/6/2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "guid": "115ebc19-23fe-44c1-ab2e-f1cab6c7fa3a:c9a1780c-1a5a-44e0-8a9d-089255354c9f", "datum": "2025-04-17", "vztah": "potvrdene"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-1", "nazov": "§ 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-4.odsek-1", "nazov": "§ 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-4.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-5.odsek-1", "nazov": "§ 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-5.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-6", "nazov": "§ 6 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-15.odsek-1", "nazov": "§ 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-15.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-15"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-16.odsek-1", "nazov": "§ 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-16.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-16"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-19.odsek-1", "nazov": "§ 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-19.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-19.odsek-2", "nazov": "§ 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-19.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-19.odsek-3", "nazov": "§ 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-19.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "nazov": "§ 11 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-1", "nazov": "§ 13 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-1", "nazov": "§ 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-2", "nazov": "§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-3", "nazov": "§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-18.odsek-1", "nazov": "§ 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-18.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-18"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-18.odsek-3", "nazov": "§ 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-18.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-18"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-517.odsek-2", "nazov": "§ 517 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-517.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-517"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/87/#paragraf-3", "nazov": "§ 3 zákona č. 87/1995 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/87/#paragraf-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/87-1995/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-232.odsek-1", "nazov": "§ 232 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-232.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-232"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-232.odsek-2", "nazov": "§ 232 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-232.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-232"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-232.odsek-3", "nazov": "§ 232 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-232.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-232"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-251", "nazov": "§ 251 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-251", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-251"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "nazov": "§ 255 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-262.odsek-1", "nazov": "§ 262 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-262.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-262"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-262.odsek-2", "nazov": "§ 262 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-262.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-262"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/514#paragraf-1", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-3", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-4", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-5", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-6", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-15", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-16", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-19", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-11", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-13", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-17", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-18", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-517", "/SK/ZZ/1995/87#paragraf-3", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-232", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-251", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-262"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7f235587-1c1c-4a6e-aafd-e11ad077024c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSVT:2024:8823201994.5", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:OSVT:2024:8823201994.5", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:OSVT:2024:8823201994.5/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nOkresný súd Vranov nad Topľou\n4C/61/2023\n8823201994\n27. 09. 2024\nJUDr. Barbora Kovaliková\nECLI:SK:OSVT:2024:8823201994.5\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nOkresný súd Vranov nad Topľou sudkyňou JUDr. Barborou Kovalikovou v spore žalobcu: A. B., nar.\nXX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX , XXX XX D., zastúpený: JUDr. Martin Kirňák, advokát, Vajanského 43,\n080 01 Prešov, proti žalovanému: Slovenská republika, Generálna prokuratúra SR, Štúrova 2, 812 85\nBratislava, o náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci t a k t o\nrozhodol:\nI. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2.782,04 Eur titulom náhrady škody s úrokom z omeškania\nvo výške 9,5 % ročne zo sumy 2.782,04 Eur od 12.10.2023 do zaplatenia do 30 dní od právoplatnosti\nrozsudku.\nII. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.500,-Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy s úrokom\nz omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 1.500,- Eur od 12.10.2023 do zaplatenia do 30 dní od\nprávoplatnosti rozsudku.\nIII. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.\nIV. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy\no výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.\nodôvodnenie:\n1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 19. 10. 2023 domáhal zaplatenia sumy 2.782,04\nEur s úrokom z omeškania titulom náhrady škody a zaplatenia sumy 3.000 Eur s úrokom z omeškania\ntitulom náhrady nemajetkovej ujmy.\n2. Svoju žalobu odôvodnil tým, že mu bola spôsobená škoda nezákonným uznesením vyšetrovateľa\nOkresného riaditeľstva Policajného zboru, Odbor kriminálnej polície, I. oddelenie vyšetrovania Vranov\nnad Topľou ČVS: ORP-126/1-VYS-VT-2017 zo dňa 29. 03. 2017, ktorým bolo voči žalobcovi začaté\ntrestné stíhanie za zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona. Proti tomuto uzneseniu\nvyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ Vranov nad Topľou ČVS: ORP-126/1-VYS-VT-2017 zo dňa\n29. 03. 2017 podal žalobca, v tom čase obvinený A. B. dňa 10. 04. 2017 v zákonnej lehote sťažnosť,\nktorá bola uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Vranov nad Topľou sp. zn.: Pv 215/17/7713-9\nzo dňa 10. 05. 2017 zamietnutá, pretože nebola dôvodná. Dňa 23. 11. 2017 bola prokurátorom Okresnej\nprokuratúry Vranov nad Topľou sp. zn.: Pv 215/17/7713-19 zo dňa 21. 11. 2017 podaná na žalobcu A.\nB. obžaloba pre zločin vydieranie podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona. Trestným rozkazom Okresného\nsúdu Vranov nad Topľou sp. zn.: 13T/150/2017 zo dňa 19. 02. 2018 bol žalobca A. B. uznaný vinným\nzo spáchania zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona a bol mu uložený trest odňatia\nslobody vo výmere 2 roky, ktorého výkon bol podmienečne odložený a bola určená skúšobná doba\npodmienečného odsúdenia 2 roky a zároveň mu bola uložená povinnosť spočívajúca v príkaze nepriblížiť\n\nsa úmyselne k poškodenému E. F. na vzdialenosť menšiu ako päť metrov. Proti Trestnému rozkazu\nOkresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn.: 13T/150/2017 zo dňa 19.02.2018 podal žalobca Odpor zo\ndňa 02. 03. 2018. Následne Rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp. zn.: 13T/150/2017-160\nzo dňa 29. 10. 2019 bol žalobca A. B. oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry\nVranov nad Topľou pre skutok kvalifikovaný ako zločin vydieranie podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona,\npretože skutok nie je trestným činom. Proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp. zn.:\n13T/150/2017-160 zo dňa 29. 10. 2019 podal odvolanie okresný prokurátor. Následne Krajský súd v\nPrešove uznesením sp. zn.: 9To/15/2020-183 zo dňa 10. 06. 2020 o odvolaní okresného prokurátora\nproti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou sp.zn.: 13T/150/2017-160 zo dňa 29. 10 .2019\nrozhodol: „Podľa § 319 Trestného poriadku zamieta odvolanie prokurátora.“ Súdna prax sa ustálila\nv tom, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby (ako je to v\ntomto prípade), treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu a dôvody vychádzať z toho, že\nobčan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody\nspôsobenej začatím trestného stíhania sa preto posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia (vedenia) trestného stíhania\nje neskorší výsledok trestného konania. Je preto namieste skonštatovať, že žalobca zločin, z ktorého\nbol dňa 29.03.2017 obvinený, nespáchal, z čoho je možné vyvodiť záver, že trestné stíhanie proti\nnemu nemalo byť vôbec začaté a ďalej po dobu 3 rokov vedené, t.j. v konečnom dôsledku je v\nzmysle platnej judikatúry potrebné toto rozhodnutie vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ Vranov nad\nTopľou, Odbor kriminálnej polície zo dňa 29. 03. 2017 považovať za nezákonné, čo je rozhodujúcou\nskutočnosťou pre posúdenie nároku na náhradu škody a preukázaný základ nároku uplatnený žalobou.\nVýška nemajetkovej ujmy v zmysle ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. je limitovaná\nposúdením osoby poškodeného, jeho doterajšieho života a prostredia, v ktorom žil a pracoval, ďalej\nposúdením závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k nej došlo, závažnosti následkov,\nktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a závažnosti následkov, ktoré vznikli poškodenému v\njeho spoločenskom uplatnení. Vzhľadom na vyššie uvedené trestné konanie a s tým spojenú škodu\nspôsobenú nezákonným rozhodnutím si žalobca uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v\npeniazoch v sume 3.000 Eur. Nemajetková ujma vznikla žalobcovi v dôsledku porušenia právnej\npovinnosti v inej než majetkovej sfére. So zreteľom na všetky skutkovo a právne relevantné okolnosti,\nza ktorých došlo k neoprávnenému zásahu a jeho negatívnym dôsledkom sa v rámci ochrany osobnosti\ndomáha žalobca náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ustálenej vo výške 3.000 Eur. Uplatňovanie\nnároku na priznanie finančnej satisfakcie - náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch odôvodňuje žalobca\ntým, že bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti. Nemajetková ujma,\nktorej sa žalobca domáha vyjadruje náhradu za utrpené pocity z toho, že na žalobcu v období 3 rokov\nspoločnosť hľadela ako na páchateľa trestného činu, pričom žalobca mal v tom čase iba 20 rokov. Žiadne\nrozhodnutie orgánov činných v trestnom konaní mu nedávalo nádej, že sa daná trestná vec môže skončiť\nv jeho prospech, keď po vznesení obvinenia bola podaná obžaloba a trestným rozkazom súdu bol uznaný\nza vinného zo zločinu vydierania. Uvedené v ňom vyvolávalo po celý čas strach a beznádej, o to viac,\nže mal celý život ešte len pred sebou a už len predstava, že bude v tak mladom veku odsúdený za\nzločin, v ňom vyvolávala strach. Žalobca celé vedenie trestného stíhania znášal po psychickej stránke\nzle. Žalobca sa vyhýbal spoločnosti a kamarátom, pôsobilo to na neho difamujúco. Žalobca trpel tak\nv súkromnom a rodinnom živote. Vedené trestné stíhanie zasiahlo žalobcu samotného. V dôsledku\nuvedomenia si, že spoločnosť na neho hľadí ako na páchateľa trestného činu, žalobca pociťoval\nzúfalstvo, úzkosť a nervozitu. Žalobca so svojou rodinou žije v obci Klčovo. Ide o malú obec, kde každý\no každom všetko vie a rodičia žalobcu museli čeliť otázke, čo ich syn urobil, že je trestne stíhaný.\nŽalobca musel znášať opovrhujúce nepríjemné pohľady a častokrát aj nevhodné poznámky na svoju\nadresu. Žalobca sa počas trestného stíhania uzatváral do seba, menil nálady. Rovnako bol narušený\nvzťah medzi žalobcom a jeho rodičmi, práve kvôli vedeniu trestného stíhania voči žalobcovi vznikali\nmedzi nimi hádky, pretože rodičia to znášali zle. Žalobca sa z dôvodu, že sa hanbil, zo spoločenského\nživota stiahol a vyhýbal sa aj svojim blízkym kamarátom. Hrozba trestu a dlhodobé trestné stíhanie\nspôsobilo žalobcovi problémy a stres aj s poukazom na skutočnosť, že žalobca bol stíhaný za zločin\na hrozil mu vysoký trest (odňatie slobody na 2 až 6 rokov). Posúdiac okolnosti dopadu na súkromný a\nrodinný život žalobcu vedie k záveru, že uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch\nje dôvodný. Žalobca má za to, že intenzita ako aj okolnosti zásahu v danom prípade odôvodňujú\npriznanie finančného zadosťučinenia. Práve poukazom na intenzitu, rozsah ako aj na dĺžku trvania\ndaného stavu považuje žalobca uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške\n3.000 Eur za dostačujúce a primerané. Z tvrdenia žalobcu v spojitosti s objektívnou zodpovednosťou\nžalovaného, vyplýva že v dôsledku nezákonného rozhodnutia žalovaného, bola u žalobcu v značnej\n\nmiere znížená jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, minimálne po celú dobu trestného konania\nv rozsahu 3 rokov. Je nesporné, že nevinný sa vnútorne ťažko vyrovnáva so vznesením obvinenia\na hrozbou trestu i neúspechom vykonávaním úkonov trestného konania. Jeho prežívanie trestného\nstíhania je zvýraznené neúspechom podávaných sťažností, trestné stíhanie vnímal ako prejav arogancie\nmoci. Za spôsobenú nemajetkovú ujmu preto očakáva satisfakciu. Žalobca poukázal na rozhodnutie\nKrajského súdu v Košiciach, sp. zn. 11Co/355/2019. Taktiež poukázal na obdobný prípad, kde Okresný\nsúd Košice I. priznal rozsudkom sp.zn.: 38C/26/2019 zo dňa 06. 07. 2021 žalobcovi stíhanému za\nzločin, ktorý bol neskôr oslobodený spod obžaloby za 5 rokov vedenia trestného stíhania osoby žalobcu\nnemajetkovú ujmu vo výške 5.000 Eur. Vzhľadom na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za\nktorých k porušeniu práva u žalobcu došlo, nárok žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške\n3.000 Eur je podľa názoru žalobcu primeraný v zmysle finančného zadosťučinenia za 3 roky trvania\nbezdôvodného trestného stíhania osoby žalobcu. V súvislosti s jeho obhajobou v trestnom konaní\nna základe Vyčíslenia trov obhajoby zo dňa\n20. 11. 2020 zaplatil žalobca obhajcovi JUDr.\nMartinovi Kirňakovi trovy obhajoby vo výške 2.782,04 Eur. Nakoľko náhrada škody zahŕňa aj náhradu\núčelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom došlo k nezákonnému\nrozhodnutiu, ak tieto trovy konania priamo súviseli s nezákonným rozhodnutím, uplatňuje si žalobca\nnárok na náhradu účelne vynaložených trov konania vo výške 2.782,04 Eur. Žalobca si teda touto\nžalobou uplatňuje celkovo nárok vo výške 5.782,04 Eur. Žalobca zaslal žalovanému žiadosť o predbežné\nprejednanie nároku na náhradu škody zo dňa 21. 07. 2023. Na žiadosť odpovedal žalovaný výzvou\nzo dňa 25. 07. 2023, na základe ktorej žiadal o doplnenie o doklad preukazujúci reálne zaplatenie\ntrov konania žalobcom. Na výzvu odpovedal žalobca dňa 25. 07. 2023 a zaslal žalovanému vyčíslenie\na uplatnenie trov obhajoby zo dňa 20. 11. 2020, faktúru č. 20230075 s dokladom o úhrade zo dňa\n20. 07. 2023 a príjmový pokladničný doklad zo dňa 31. 03. 2017. Následne žalovaný zaslal žalobcovi\noznámenie zo dňa 09. 10. 2023 v ktorom uviedol, že nárok uplatnený z uznesenia o vznesení obvinenia\npovažuje za premlčaný z dôvodu uplynutia subjektívnej premlčacej lehoty. Žalobca k dôvodu, pre ktorý\nžalovaný odmietol vyhovieť žiadosti žalobcu uvádza, že právny názor žalovaného o premlčaní nároku\nžalobcu na náhradu škody považuje za nesprávny. Žalobca sa verejného zasadnutia dňa 10. 06. 2020\nosobne nezúčastnil. O oslobodení spod obžaloby za zločin vydierania sa žalobca dozvedel až dňom\ndoručenia uznesenia Krajského súdu Prešov sp.zn.: 9To/15/2020 zo dňa 10. 06. 2020, a to bez ohľadu na\nskutočnosť, že obhajca žalobcu (obžalovaného) bol na verejnom zasadnutí prítomný. Subjektívna lehota\nna uplatnenie nároku na náhradu škody začína plynúť odo dňa, kedy sa mohol žalobca dozvedieť o\noslobodení spod obžaloby, t.j. odo dňa doručenia uznesenia Krajského súdu Prešov sp.zn.: 9To/15/2020\nzo dňa 10. 06. 2020, lebo až vtedy žalobca získal vedomosť o škode. V tejto súvislosti poukázal\nna rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica 7C/41/2012. Uvedený právny názor Okresného súdu\nBanská Bystrica potvrdil aj Krajský súd Banská Bystrica, ktorý sa stotožnil so záverom súdu prvej\ninštancie. Žalovaný v oznámení zároveň poukázal na § 179 ods. 2 Trestného poriadku. Podľa žalobcu\nvšak v danom prípade ide o všeobecné ustanovenie, ktoré nie je možné aplikovať na daný prípad,\npretože § 179 ods. 5 Trestného poriadku obsahuje špeciálnu úpravu. Trestný poriadok v § 179 ods.\n5 ustanovuje povinnosť vždy doručiť uznesenie, ktorým súd rozhodol o opravnom prostriedku osobe,\nktorej sa rozhodnutie týka, čiže v danom prípade žalobcovi. Až od momentu prevzatia tohto uznesenia,\nktorý sa považuje za moment, kedy sa poškodený dozvedel o škode, začína plynúť premlčacia doba.\nV žalovanom prípade bolo uznesenie Krajského súdu Prešov sp.zn.: 9To/15/2020 zo dňa 10. 06. 2020\ndoručené až koncom augusta 2020, čiže žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na\nnáhradu škody pred uplynutím premlčacej doby. Žalobca si okrem nemajetkovej ujmy uplatňuje aj úrok z\nomeškania zo sumy 3.000 Eur, pričom tento nárok odôvodňuje poukázaním na rozhodnutie Najvyššieho\nsúdu SR sp. zn. 7Cdo/339/2021, ktoré je odklonom od doterajšej praxe a predstavuje odklon od\nrozhodnutia R 45/2000 (1Co/15/1997), v zmysle ktorého povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy\nvzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, nakoľko rozhodnutie sp. zn.\n7Cdo/339/2021 odkazuje na rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/48/2017 a 4Cdo/257/2019 v znení „Štát je povinný\nnahradiť škodu najneskôr do 6 mesiacov odo dňa, kedy poškodený nárok riadne uplatnil podľa § 16 ods.\n4 zákona č. 514/2003 Z.z. a márnym uplynutím tejto lehoty sa štát ako dlžník dostáva do omeškania, a tak\nnajskôr odo dňa nasledujúceho po uplynutí 6-mesačnej lehoty ho postihuje povinnosť zaplatiť veriteľovi\ntiež úroky z omeškania.“ K vzniku omeškania s plnením nemajetkovej ujmy tak nedochádza márnym\nuplynutím lehoty ustanovenej v rozhodnutí súdu, ale už márnym uplynutím 6-mesačnej lehoty na plnenie\npodľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Dovolací súd tak považuje rozhodnutia dovolacieho súdu pod\nsp.zn. 4Cdo/48/2017, 4Cdo/257/2019 za rozhodnutia, ktoré predstavujú ustálenú prax v riešení otázky\núrokov z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím.\nTouto ustálenou praxou bol prekonaný odlišný právny názor uvedený v rozhodnutí dovolacieho súdu\n\npod sp. zn. 1Co/15/1997. K žiadanému úroku z omeškania žalobca ďalej uvádza, že v rozhodnutí z 30.\njúla 2019, sp. zn. 4Cdo/48/2017 Najvyšší súd SR ustálil, že právnu otázku vo vzťahu k nároku na úroky\nz omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy možno považovať za vyriešenú uzneseniami najvyššieho\nsúdu sp. zn. 2Cdo/48/2010, 2Cdo/155/2011, 7Cdo/253/2013, so závermi, že štát je povinný nahradiť\nškodu najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa, kedy poškodený nárok riadne uplatnil podľa § 16 zákona\nč. 514/2003 Z.z. a márnym uplynutím tejto lehoty sa štát ako dlžník zo zodpovednostného právneho\nvzťahu dostáva do omeškania, a tak najskôr odo dňa nasledujúceho po uplynutí 6-mesačnej lehoty\nho postihuje povinnosť zaplatiť poškodenému veriteľovi tiež úroky z omeškania. Úrok z omeškania si\nžalobca počíta odo dňa nasledujúceho po dni doručenia listu žalovaného zo dňa 09. 10. 2023 (doručený\ndňa 11. 10. 2023), ktorým mu žalovaný oznámil, že nárok na náhradu škody nebude ani čiastočne\nuspokojený. Zmyslom právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu je, aby každá majetková ujma,\nspôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi /fyzickej osobe/, bola nahradená.\nSystematickým a logickým /extenzívnym/ výkladom je nevyhnutné dospieť k záveru, že rozhodnutie o\noslobodení spod obžaloby má rovnaké dôsledky ako zrušenie obvinenia pre nezákonnosť, ak k nemu\ndošlo preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným sa nepotvrdil. Pri takomto výsledku\ntrestného stíhania je potrebné vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že teda nemalo byť proti\nnemu vznesené obvinenie. Neposudzuje sa pritom správnosť postupu orgánov činných v trestnom\nkonaní pri začatí trestného stíhania, rozhodujúci je výsledok trestného stíhania. Nie je namieste lipnúť\nna formálnom zrušení /zmene/ nezákonného rozhodnutia, ale splnenie tejto podmienky treba vykladať\nextenzívne. Reštriktívny výklad zákona by bol v rozpore so zmyslom a účelom tohto právneho predpisu a\nv rozpore so všeobecným princípom spravodlivosti. Žalobca poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu\nSR sp. zn. 4MCdo/15/2009, 8Cdo/53/2014.\n3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 02. 02. 2024 uviedol, že primárnym predpokladom uplatnenia\nnároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú\npri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„Zákon č. 514/2003 Z.z.“) je kumulatívne splnenie troch kritérií a to 1/ preukázanie skutočností, že\nbolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo došlo k nesprávnemu úradnému postupu, 2/ vznik škody,\nprípadne nemajetkovej ujmy a 3/ kauzálny nexus medzi nezákonnosťou a vznikom škody. V predmetnej\nveci považuje uplatnený nárok žalobcu za nedôvodný, s poukazom na skutočnosť, že neboli naplnené\nvyššie uvedené podmienky. Hlavným dôvodom je skutočnosť, že v rozhodnutí, ktoré podľa neho má\nbyť nezákonné, teda uznesenie vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ Vranov nad Topľou, ČVS:\nORP-126/1-VYS-VT-2017 zo dňa\n29. 03. 2017, ktorým bolo A. B. vznesené podľa § 206\nods. 1 Trestného poriadku obvinenie pre zločin podľa 189 ods. 1 Trestného zákona, nebola zákonným\npostupom konštatovaná nezákonnosť a ani nesprávny úradný postup. Je síce pravdou, že Okresný\nsúd Vranov nad Topľou svojim rozsudkom sp.zn. 13T/150/2017 zo dňa 29. 10. 2019, v spojení s\nuznesením Krajského súdu Prešov sp.zn. 9To/15/2020 zo dňa 10. 06. 2020, oslobodil obžalovaného\nA. B. spod obžaloby podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku, avšak týmto rozhodnutím nebola a ani\nnemohla byť konštatovaná nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia. Podľa § 5 ods. 1 Zákona č.\n514/2003 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným\nrozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená,\nbolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade\nškody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Uznesenie o vznesení obvinenia nemožno považovať\nza nezákonné len z dôvodu, že obvinený nebol právoplatne odsúdený. V predmetnej trestnej veci je\nvzhľadom na skutkové okolnosti zrejmé, že základné zásady trestného konania boli dodržané, zistené\nskutočnosti dostatočne odôvodňovali záver, že bol spáchaný trestný čin a že na podklade zistených\nskutočností tento trestný čin bol spáchaný určitou osobou, pričom preukázanie viny obžalovanému je až\nvecou dokazovania, pred súdom. Uznesenie o vznesení obvinenia nie je nezákonným z dôvodu, že v\nčase jeho vydania existujúca vysoká pravdepodobnosť o spáchaní trestného činu, plne odôvodňujúca\npodanie obžaloby, neskôr počas jednotlivých štádií trestného konania z rôznych dôvodov sa nepotvrdila.\nPodľa Trestného poriadku, o zákonnosti alebo nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré\nvydá policajt, môže rozhodnúť iba prokurátor a to buď postupom podľa § 230 ods. 2 písm. e)\nTrestného poriadku, alebo postupom podľa § 194 ods. 1 Trestného poriadku. Okrem uvedeného môže\nv mimoriadnych prípadoch právoplatné rozhodnutie policajta zrušiť ešte generálny prokurátor v rámci\npostupu podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku. V danom prípade návrh na postup podľa § 363\nTrestného poriadku podaný nebol. Ako je už vyššie uvedené, uznesenie o vznesení obvinenia nie je\nmožné považovať za nezákonné rozhodnutie, ak pre jeho vydanie boli splnené podmienky uvedené\nv § 206 Trestného poriadku, ba naopak, ide o povinnosť orgánov činných v trestnom konaní takto\n\npostupovať vždy, keď sú splnené podmienky uvedené v § 206 Trestného poriadku. Samotný Ústavný\nsúd v svojej rozhodovacej činnosti v tejto súvislosti v náleze II. ÚS 163/2013-50 zo dňa 13. 11. 2013,\nkonštatoval, že vydaním uznesenia o vznesení obvinenia dochádza k posunu v rámci procesných štádií\ntrestného konania, v ktorom sa vedie trestné stíhanie už pre vyšší stupeň pravdepodobnosti a trestné\nkonanie sa presúva do štádia zisťovania skutočností rozhodujúcich pre potvrdenie alebo vyvrátenie\ntohto obvinenia a je predpokladom tohto šetrenia a na vydanie ktorého boli v danom čase splnené\nvšetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu nebolo zrušené a to ani v konaní o sťažnosti proti\ntomuto uzneseniu, preto ho nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, či odporujúce zákonu len\nz dôvodu, že v čase jeho vydania existovala pravdepodobnosť o spáchaní trestného činu konkrétnou\nosobu. Niektoré zásahy do osobnosti fyzickej osoby sa zdanlivo javia ako odporujúce objektívnemu\nprávu, avšak nemožno ich považovať za neoprávnené ak sú dané okolnosti vylučujúce neoprávnenosť\nzásahu. Realizácia zákonnej povinnosti orgánov činných v trestnom konaní môže byť predmetom\nodškodnenia len z dôvodu nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, čo v danom\nprípade nebolo konštatované. Uvedené nachádza oporu nielen vo vyššie citovanom náleze Ústavného\nsúdu, ale aj rozhodovacej činnosti EĽSP vo veci Lavrechov proti ČR. Pri osvedčení nároku na náhradu\nškody musia byť jednoznačne preukázané všetky atribúty vzniku zodpovednosti štátu za škodu tak, že\nmusí byť jednoznačne preukázaný buď nesprávny úradný postup alebo rozhodnutie ktoré je pre svoju\nnezákonnosť zrušené príslušným orgánom a musí byť jednoznačne preukázaný vznik škody a príčinná\nsúvislosť vo vzťahu k vzniku nároku na priznanie nemajetkovej ujmy. S uplatneným nárokom nemožno\nsúhlasiť aj pre to, že nárok bol podaný po uplynutí subjektívnej premlčacej lehoty stanovenej v § 19\nods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., keďže subjektívna lehota uplynula dňa 10. 06. 2023, pričom návrh na\npredbežné prerokovanie nároku zo strany žalobcu bol podávaný až dňa 21. 07. 2023. Preto vznáša\nnámietku premlčania. V zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je subjektívna premlčacia lehota\ntri roky. Navrhovateľovi bolo uznesenie Krajského súdu Prešov sp.zn. 9To/15/2020 zo dňa 10.06.2020\noznámené prostredníctvom jeho obhajcu dňa 10.06.2020, keďže uvedeného dňa sa tento (resp. jeho\nsubstitučný zástupca) zúčastnil na verejnom zasadnutí, na ktorom bolo predmetné uznesenie vyhlásené,\nčo vyplýva zo zápisnice nachádzajúcej sa v súdnom spise. Vychádzajúc z § 179 ods. 2 Trestného\nporiadku, ak má obvinený obhajcu, uznesenie, ktoré mu treba oznámiť, postačí, ak sa uznesenie vyhlási\nobhajcovi. Preto sa možno domnievať, že žiadateľ sa o tom, kedy mu vznikla škoda, dozvedel dňa\n10. 06. 2023, teda v deň, keď jeho obhajcovi bolo oznámené uznesenie odvolacieho súdu, ktorým\nbolo zamietnuté odvolanie prokurátora proti prvoinštančnému rozsudku. Preto nemožno vychádzať až\nz dátumu doručenia písomného vyhotovenia uznesenia obžalovanému - žalobcovi, keďže v zmysle §\n19 ods. 1 zákona č. 514/20023 Z.z. sa za takýto deň nepovažuje len doručenie rozhodnutia, ale aj jeho\noznámenie. Neobstoja teda tvrdenia uvedené v žalobe, v zmysle ktorých sa žalobca odvoláva na §\n179 ods. 5 Trestného poriadku o povinnosti doručovať písomné vyhotovenie rozhodnutia o opravnom\nprostriedku, a to s poukazom na druhú vetu § 179 ods. 1 Trestného poriadku, v zmysle ktorej oznámenie\nsa robí buď vyhlásením uznesenia v prítomnosti toho, komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením\nrovnopisu uznesenia. V danom prípade teda bolo uznesenie oznámené už jeho vyhlásením na verejnom\nzasadnutí dňa 10.06.2020, v prítomnosti obhajcu obžalovaného – žalobcu. Zároveň poukazuje na to, že\nzo strany žalobcu dochádza k nesprávnej, resp. účelovej interpretácii rozhodnutia, na ktoré na strane\n8 žaloby poukazuje a v zmysle ktorého žalobca na verejnom zasadnutí nebol a teda mu nebolo možné\noznámiť uznesenie jeho vyhlásením, z dôvodu čoho mu bolo uznesenie oznámené až doručením jeho\npísomného vyhotovenia, čo nemožno subsumovať pod tento prípad, kedy ako je už vyššie uvedené,\nobhajca prítomný na vyhlásení rozhodnutia bol. Vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy\nuvádza, že tento považuje za nedôvodný, keďže žiadateľ žiadnym spôsobom nepreukázal negatívny\nvplyv trestného stíhania na svoju osobu a s výnimkou oslobodenia spod obžaloby neuviedol žiadne\ndôvody, ktoré by mu nárok na túto náhradu zakladali. Žalobca zároveň neoznačil žiadne dôkazy na\npreukázanie jeho tvrdení. Tu poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 06. 2011, sp.zn.\n4Cdo 232/2010, v zmysle ktorého podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j.\nmateriálnej satisfakcie) je vždy, v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu, existencia\nzávažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba podľa právneho názoru dovolacieho súdu považovať ujmu, ktorú\nfyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie\nalebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne\npocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej\nsituácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Vo vzťahu k\ntrovám obhajoby poukazuje iba na to, že sa nestotožňuje s uplatnenými cestovnými náhradami v časti\nuplatnenej základnej náhrady vo výške 0,193 Eur/km, a to bez toho, aby bolo známe, či motorové\nvozidlo použité na služobné cesty bolo zapísané v obchodnom majetku advokáta, keďže toto z návrhu\n\nnevyplýva. Dôvodom je skutočnosť, že náhrada cestovných výdavkov titulom základnej náhrady podľa\n§ 7 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestových náhradách patrí vlastníkovi motorového vozidla, ktorý\npoužíva súkromné motorové vozidlo nezaradené do obchodného majetku (t.j. za ktoré si cestovné\nnáhrady podnikateľský subjekt nemôže uplatňovať ako odpis hnuteľného majetku v rámci daňových\nvýdavkov v zmysle zákona č. 595/2003 Z.z.). V prípade, ak je držiteľ motorového vozidla platiteľom\ndane z pridanej hodnoty, uvedená základná náhrada za použitie súkromného vozidla na služobné cesty\nsubsumuje daňové výdavky uvedené v § 19 ods. 2 a § 22 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov, teda\ntzv. odpis motorového vozidla, ako aj výdavky slúžiace na opravu a údržbu vozidla, ktoré je zaradené\ndo obchodného majetku a ktoré si môže uplatňovať v rámci daňových výdavkov daňovník. Naproti tomu\nzákladné náhrady podľa § 7 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestových náhradách si môže uplatniť\niba vlastník motorového vozidla, ktorý dané vozidlo nemá zaradené do obchodného majetku a teda si\nnemôže v rámci daňových výdavkov uplatňovať odpisy ako aj výdavky slúžiace na opravu a údržbu\nvozidla.\n4. K vyjadreniu žalovaného sa následne vyjadril žalobca cestou právneho zástupcu podaním zo dňa\n13. 03. 2024, pričom uviedol, že žalobca absolútne nesúhlasí s argumentáciou žalovaného a má za\nto, že v žalovanom prípade sú splnené všetky predpoklady vzniku zodpovednosti za vecnú škodu\npodľa zákona č. 514/2003 Z.z., a to: nezákonné rozhodnutie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi\nškodou a nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci. Opäť poukázal na Uznesenia Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky z 18. 08. 2010, sp.zn.: 4MCdo/15/2009 a z\n30. 09. 2014, sp.zn.:\n8Cdo/53/2014. Keďže v súvislosti s rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní poškodený\nvynakladá náklady na trovy svojej obhajoby, smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych následkov,\nštát zodpovedá aj za takto vzniknutú mu škodu. Náhrady nemajetkovej ujmy sa žalobca domáha z\ntitulu nezákonného začatia trestného stíhania voči žalobcovi. V danom prípade preto treba vychádzať\nz toho, že trestný čin žalobca nespáchal a že trestné stíhanie nemalo byť proti nemu vôbec začaté.\nPri odškodňovaní nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie každej fyzickej osoby sudcom\nnesvedčí bagatelizovanie závažnosti ujmy priznávaním neprimerane nízkych, resp. žiadnych náhrad;\ntaké rozhodovanie treba považovať za obchádzanie zákona i jeho účelu a pôsobí mnohokrát veľmi\ncynicky, bez citu pre elementárnu spravodlivosť, alebo absencie postupu podľa pravidla, podľa ktorého\n„nerob druhému to, čo nechceš, aby robili tebe.“ Za situácie, kedy žalobca nie je schopný presne určiť\na preukázať výšku škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pričom však preukáže a odôvodní, že\nmu taká škoda vznikla, nemôže odvolací súd rozhodnúť, že mu preto škoda nebude vôbec priznaná,\nalebo že medzi protiprávnym konaním žalovaného a vzniknutou škodou nie je príčinná súvislosť. V\ntakejto situácii má určiť výšku vzniknutej škody podľa spravodlivého uváženia a jednotlivých okolností\nprípadu. Rozhodujúce je, že nakoniec sa posúdenie veci policajtom ukázalo nesprávnym, pretože sa\nnepreukázalo, že obvinený skutok spáchal, že sa tento vôbec stal alebo je trestným činom. Štát musí\nbyť potom povinný reparovať nevinnému všetky následky spôsobené trestným stíhaním a nahradiť mu\nnielen vzniknutú škodu, ale i nemajetkovú ujmu. Vo vzťahu k namietanému premlčaniu žalobca uvádza,\nže subjektívna lehota na uplatnenie nároku na náhradu škody začína plynúť odo dňa, kedy sa mohol\nžalobca dozvedieť o oslobodení spod obžaloby, t.j. odo dňa doručenia uznesenia Krajského súdu Prešov\nsp.zn.: 9To/15/2020 zo dňa 10. 06. 2020, lebo až vtedy žalobca získal vedomosť o škode. V tretej časti\nvyjadrenia žalovaný uvádza, že vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy tento považuje za\nnedôvodný, keďže žiadateľ žiadnym spôsobom nepreukázal negatívny vplyv trestného stíhania na svoju\nosobu a s výnimkou oslobodenia spod obžaloby neuviedol žiadne dôvody, ktoré by mu nárok na túto\nnáhradu zakladali. Žalobca zároveň neoznačil žiadne dôkazy na preukázanie jeho tvrdení. Žalobca v\ntejto súvislosti uvádza, že nezákonným vznesením obvinenia žalobcovi došlo k neprimeranému zásahu\ndo jeho osobného, spoločenského, rodinného života, ako aj do jeho postavenia v spoločnosti. Uplatnená\nnáhrada nemajetkovej ujmy predstavuje náhradu morálnej ujmy, t.j. ujmy na občianskej cti, ľudskej\ndôstojnosti, povesti, zníženia postavenia žalobcu v spoločnosti. Výška náhrady nemajetkovej ujmy sa\nv objektívnej rovine nedá vyčísliť. Ide však o zodpovednosť štátu za nezákonný zásah do osobnostnej\nsféry nezákonným vznesením obvinenia. V danom prípade zásah do osobnostnej sféry žalobcu nebol\nlegitímny a ani v súlade so zákonom, a preto žalobcovi patrí náhrada nemajetkovej ujmy. Pri určení\nrozsahu náhrady sa vychádza z toho, že výška nároku má byť primeraná okolnostiam dotknutej osoby,\na že každý takýto nárok a osoba, ktorá uplatňuje nárok na súde je individuálne. V žalovanom prípade\nje potrebné vychádzať z pomerov u žalobcu v čase vznesenia obvinenia, priebeh celého trestného\nkonania a zo života žalobcu po skončení trestného konania. Nemajetková ujma, ktorej sa žalobca\ndomáha vyjadruje náhradu za utrpené pocity z toho, že na žalobcu v období 3 rokov spoločnosť hľadela\nako na páchateľa trestného činu. Žalobca trpel tak v súkromnom a rodinnom živote. Vedené trestné\n\nstíhanie zasiahlo žalobcu samotného. V dôsledku uvedomenia si, že spoločnosť na neho hľadí ako na\npáchateľa trestného činu, žalobca pociťoval zúfalstvo, úzkosť a nervozitu. Žalobca bol pod stresom,\npočas trestného stíhania sa uzatváral do seba, menil nálady, čo malo vplyv aj na jeho vzťah s rodičmi.\nRovnako bol narušený vzťah medzi žalobcom a jeho rodičmi, práve kvôli vedeniu trestného stíhania\nvoči žalobcovi, kedy medzi nimi vznikali hádky, pretože rodičia to znášali zle a to o to viac, nakoľko\nžili v malej obci Dlhé Klčovo, v ktorej každý o každom všetko vie a rodičia žalobcu museli čeliť otázke,\nčo ich syn urobil, že je trestne stíhaný. Žalobca má za to, že intenzita ako aj okolnosti zásahu v\ndanom prípade odôvodňujú priznanie finančného zadosťučinenia vo výške, v akej si ho uplatnil žalobca\npodanou žalobcu. Žalobca poukazuje na rozhodovaciu činnosť iných súdov v obdobných veciach\nnáhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci - uznesenia\no vznesení obvinenia (v prípadoch oslobodenia žalobcov spod obžaloby), kde sa sumy priznávaných\nnáhrad nemajetkovej ujmy pohybovali v rozmedzí od 2.000 Eur až 11.000 Eur. V poslednom bode\nžalovaný vo vzťahu k trovám obhajoby poukázal na to, že sa nestotožňuje s uplatnenými cestovnými\nnáhradami v časti uplatnenej základnej náhrady vo výške 0,193 Eur/km, a to bez toho, aby bolo známe,\nči motorové vozidlo použité na služobné cesty bolo zapísané v obchodnom majetku advokáta, keďže\ntoto z návrhu nevyplýva. Právny zástupca žalobcu uvádza, že vo vyčíslení a uplatnení trov obhajoby\nzo dňa 20. 11. 2020 boli uplatnené cestovné náhrady za použitie súkromného motorového vozidla Opel\nVectra, evidenčné číslo: D., ktoré nie je zaradené v obchodnom majetku právneho zástupcu žalobcu, ale\nmotorové vozidlo vlastní právny zástupca žalobcu ako fyzická osoba. Uvedené vyplýva z osvedčenia o\nevidencii, ktoré predkladá ako dôkaz žalobca súdu.\n5. K vyjadreniu žalobcu sa podaním zo dňa 30. 04. 2024 vyjadril žalovaný, kde neuviedol žiadne nové\nskutočnosti a zotrval na svojich doterajších vyjadreniach.\n6. Súd vo veci pojednával dňa 03. 09. 2024 a 27. 09. 2024 v prítomnosti strán sporu, kde strany zotrvali\nna svojich doterajších vyjadreniach. Na pojednávaní dňa 27. 09. 2024 súd vypočul žalobcu, ktorý uviedol\nže bolo to dosť tragické keď mu niekto rozbil hlavu a jeho pocity z toho boli, že bol smutný, nesebaistý, bol\nfrustrovaný z toho, že niečo také sa stalo. Ľudia na neho trošku aj divne pozerali, pričom sú taká menšia\nobec, tam sa to všetko rýchlo roznesie. Mal aj také poznámky nie veľmi príjemné od niektorých ľudí, čiže\nnevedel do budúcna či bude môcť aj napr. si otvoriť živnosť, alebo niečo také. Pre jeho rodinu to bolo tiež\nveľmi nepríjemné. Nevplývalo to veľmi dobre na neho. Čo sa týka trestného konania, tak s tým nemal\ndovtedy žiadne skúsenosti, tak samozrejme, že bol z toho zronený a nevedel, že čo a ako bude. Keď sa\nmu to stalo, tak veľmi nikde ani nechodil, uzavrel sa do seba. Veľmi sa nekontaktoval s nikým, bolo mu\nto také, že ako sa budú na neho pozerať, či ho budú nejak odsudzovať, že niečo také sa stalo a bol z\ntoho smutný a väčšinou čas trávil doma, čiže veľmi nechodil ani vonku, nikde ani s kamarátmi, strašne\nto obmedzil. Nebolo to nič príjemné. Na otázku právnej zástupkyne žalobcu, či v čase trestného stíhania\npracoval, alebo navštevoval školu, uviedol, že pracoval v zahraničí v Holandsku. Na otázku zástupcu\nžalovaného, aký žalobca viedol spoločenský život pred začatím trestného stíhania, uviedol, že predtým\nviedol spoločenský život s kamarátmi stále niekde chodili a sa zabával. Na otázku zástupcu žalovaného,\nkedy si otvoril živnosť, uviedol, že 01. 12. 2023. Na otázku zástupcu žalovaného, či toto trestné stíhanie\nmalo nejaký negatívny vplyv na jeho pracovný život uviedol, že mal problém komunikovať s klientmi,\nstále to mal v hlave a nebol si taký sebaistý. Na otázku zástupcu žalovaného, či v Holandsku vedeli\no tomto trestnom stíhaní, uviedol, že nie, nikomu to nehovoril.\n7. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou a s prílohami žaloby, a to najmä Uznesením\nOR PZ Vranov nad Topľou ČVS: ORP-126/1-VYS-VT-2017 z 29. 03. 2017, Uznesením OP VT Pv\n215/17/7713-9 zo dňa 10.05.2017 o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa, Obžalobou OP\nVranov nad Topľou Pv 215/17/7713-19 z 21. 11. 2017, Trestným rozkazom OS Vranov nad Topľou, sp.\nzn. 13T/150/2017-85, Rozsudkom OS Vranov nad Topľou, sp. zn. 13T/150/2017-160 zo dňa 29. 10.\n2019, Uznesením KS v Prešove sp. zn. 9To/15/2020-183, ktorým zamietol odvolanie prokurátora zo\ndňa 10.06.2020, Žiadosťou o predbežné prejednanie nároku na náhradu škody z 21. 07. 2023, Výzvou\nGP SR na doplnenie žiadosti z 25.07.2023, Odpoveďou na výzvu na doplnenie žiadosti z 25. 07. 2023,\nodpoveďou na žiadosť o predbežné prerokovanie nároku z 09. 10. 2023, vyčíslením trov obhajoby z\n20. 11. 2020, faktúrou 20230075 z 20. 07 .2023, úhradou faktúry z 20. 07 .2023, príjmovým\npokladničným dokladom z 31. 03. 2017, vyjadreniami žalobcu a žalovaného, výsluchom žalobcu ako aj\nostatným spisovým materiálom a zistil nasledovný skutkový stav:\n\n8. Proti žalobcovi bolo uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Odbor\nkriminálnej polície, I. oddelenie vyšetrovania Vranov nad Topľou ČVS: ORP-126/1-VYS-VT-2017 zo dňa\n29.03.2017 začaté trestné stíhanie za zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona. Proti\ntomuto uzneseniu vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ Vranov nad Topľou ČVS: ORP-126/1-VYSVT-2017 zo dňa 29. 03. 2017 podal žalobca, v tom čase obvinený A. B. dňa 10. 04. 2017 v zákonnej\nlehote sťažnosť, ktorá bola uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Vranov nad Topľou sp. zn.: Pv\n215/17/7713-9 zo dňa\n10. 05. 2017 zamietnutá, pretože nebola dôvodná. Dňa 23. 11. 2017\nbola prokurátorom Okresnej prokuratúry Vranov nad Topľou sp. zn.: Pv 215/17/7713-19 zo dňa 21. 11.\n2017 podaná na žalobcu A. B. obžaloba pre zločin vydieranie podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona.\nTrestným rozkazom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn.: 13T/150/2017 zo dňa\n19. 02.\n2018 bol žalobca A. B. uznaný vinným zo spáchania zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného\nzákona a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, ktorého výkon bol podmienečne\nodložený a bola určená skúšobná doba podmienečného odsúdenia 2 roky a zároveň mu bola uložená\npovinnosť spočívajúca v príkaze nepriblížiť sa úmyselne k poškodenému E. F. na vzdialenosť menšiu\nako päť metrov. Proti Trestnému rozkazu Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn.: 13T/150/2017\nzo dňa 19. 02. 2018 podal žalobca Odpor zo dňa 02. 03. 2018. Následne Rozsudkom Okresného\nsúdu Vranov nad Topľou, sp. zn.: 13T/150/2017-160 zo dňa 29. 10. 2019 bol žalobca A. B. oslobodený\nspod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Vranov nad Topľou pre skutok kvalifikovaný ako zločin\nvydieranie podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona, pretože skutok nie je trestným činom. Proti rozsudku\nOkresného súdu Vranov nad Topľou, sp. zn.: 13T/150/2017-160 zo dňa 29. 10. 2019 podal odvolanie\nokresný prokurátor. Následne Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn.: 9To/15/2020-183 zo dňa 10.\n06. 2020 o odvolaní okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou sp.zn.:\n13T/150/2017-160 zo dňa 29. 10. 2019 rozhodol: „Podľa § 319 Trestného poriadku zamieta odvolanie\nprokurátora.“ Žalobca zaslal žalovanému žiadosť o predbežné prejednanie nároku na náhradu škody\nzo dňa 21. 07. 2023, ktorú požadoval vo výške 5 782,04 Eur. Na žiadosť odpovedal žalovaný výzvou\nzo dňa 25. 07. 2023, na základe ktorej žiadal o doplnenie o doklad preukazujúci reálne zaplatenie trov\nkonania žalobcom (žiadate trovy vo výške 2 782,04 eur a doklad ste predložili len na 1.500 Eur). Na\nvýzvu odpovedal žalobca dňa 25. 07. 2023 a zaslal žalovanému vyčíslenie a uplatnenie trov obhajoby\nzo dňa\n20. 11. 2020, faktúru č. 20230075 s dokladom o úhrade zo dňa 20. 07. 2023 a príjmový\npokladničný doklad zo dňa 31. 03. 2017. Následne žalovaný zaslal žalobcovi oznámenie zo dňa 09. 10.\n2023 v ktorom uviedol, že nárok uplatnený z uznesenia o vznesení obvinenia považuje za premlčaný z\ndôvodu uplynutia subjektívnej premlčacej lehoty.\n9. Podľa § 1 zákona č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o\nzmene niektorých zákonov, tento zákon upravuje a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi\nverejnej moci pri výkone verejnej moci, c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo\nna regresnú náhradu.\n10. Podľa § 3 ods. 1, písm. a) toho istého zákona štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto\nzákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri\nvýkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.\n11. Podľa § 4 ods. 1 toho istého zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej\nmoci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu e) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu\nspôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo\nsprávnom konaní.\n12. Podľa § 5 ods.1 toho istého zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím\nmá účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.\n13. Podľa § 6 toho istého zákona ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda\nspôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje\no náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. 2) Právo podľa odseku 1 možno priznať iba\nvtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných\npredpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. 3) Ak\nbola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť,\nmožno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené\n\nna základe riadneho opravného prostriedku. Ak bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na\nktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre\nnezákonnosť príslušným orgánom. 4) Ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci,\nktorým orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre\nnezákonnosť podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody.\n14. Podľa § 15 ods. 1 toho istého zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,\nnezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,\no ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej\nnesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti\npoškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len \"žiadosť\") s príslušným orgánom podľa § 4\na 11.\n15. Podľa § 16 ods. 1 toho istého zákona ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo\njeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia\nnároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.\n16. Podľa § 19 ods. 1 až 3 zákona právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď\nsa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie\nalebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)\nrozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Najneskôr sa právo na\nnáhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené)\nrozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu\nspôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8. Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa §\n15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.\n17. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä\nživota a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej\npovahy.\n18. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa\nupustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky\ntýchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.\n19. Podľa § 17 ods.1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone\nverejnej moci v znení účinnom v čase vydania uznesenia o začatí trestného stíhania uhrádza sa\nskutočná škoda a ušlý zisk. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným\nzadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným\npostupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.\n20. Podľa § 17, ods. 3 zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s\nprihliadnutím najmä na\na) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,\nb) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,\nc) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,\nd) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.\n21. Podľa § 18 ods.1, 3 toho istého zákona náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré\npoškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o\ntreste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody\nalebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie\nzastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Súčasťou trov konania sú aj trovy\nprávneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom. Súčasťou trov konania nie sú náklady\nna predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.\n22. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákona, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ\nprávo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný\n\nplatiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací\npredpis.\n23. Podľa § 3 Nariadenie vlády SR č.87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia\nObčianskeho zákonníka výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná\núroková sadzba Európskej centrálnej banky 2) platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného\ndlhu.\n24. Medzi stranami sporu bolo sporné, či rozhodnutie: Uznesenie vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva\nPolicajného zboru, Odbor kriminálnej polície, I. oddelenie vyšetrovania Vranov nad Topľou ČVS:\nORP-126/1-VYS-VT-2017 zo dňa 29. 03. 2017 ktorým bolo začaté trestné stíhanie za zločin vydierania\npodľa § 189 ods. 1 Trestného zákona je nezákonné rozhodnutie a taktiež žalovaný namietal premlčanie\nuplatneného nároku.\n25. Súd sa v prvom rade zaoberal tým či nárok žalobcu je alebo nie je premlčaný, keďže premlčanie\nnamietal žalovaný. Dospel k záveru, že nárok premlčaný nie je z dôvodu, že podľa § 19 zákona o\nzodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci právo na náhradu škody sa premlčí za tri\nroky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Lehota neplynie počas predbežného prerokovania\nnároku podľa § 15 zákona odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas\nšiestich mesiacov. Súd je toho názoru, že žalovaný nijak nepreukázal, že žalobca sa o škode dozvedel\nskôr ako doručením rozhodnutia, tak ako to tvrdil, t.j. 31. 08. 2020, keďže žalovaný na pojednávaní\ndňa 10. 06. 2020 prítomný nebol. Prítomný bol len právny zástupca žalovaného, avšak zákon vyžaduje,\naby sa o škode dozvedel poškodený. To, že advokát je povinný oznámiť skutočnosti svojmu klientovi\nmôže mať význam iba pri zodpovednostnom vzťahu medzi advokátom a klientom, avšak nie je možné\nautomaticky predpokladať, že právny zástupca poškodenému oznámil nejakú skutočnosť, ak to žalovaný\nnevie preukázať. Preukázateľne sa žalobca dozvedel o tom, že mu vznikla škoda doručením uznesenia\nKrajského súdu v Prešove, sp. zn. 9To/15/2020-183 zo dňa 10. 06. 2020, ktorým Krajský súd v Prešove\nzamietol odvolanie prokurátora, a to dňa 31.8.2020 ako vyplýva z doručenky. Tri roky teda uplynuli\n31. 08. 2023. Keďže žiadosť o predbežné prerokovanie nároku bola podaná žalovanému dňa 21. 07.\n2023 (jeden mesiac a 10 dní pred uplynutím lehoty), bola podaná pred uplynutím lehoty 3 rokov. Doba\nprerokovania sa následne nazapočítava do lehoty troch rokov, t.j. od doručenia odpovede dňa 11. 10.\n2023 mal žalobca ešte mesiac a 10 dní (toľko chýbalo do uplynutia 3 rokov v deň, keď bola podaná\nžiadosť o predbežné prerokovanie nároku) na podanie žaloby. Žalobu podal 19. 10. 2023 – 8 dní po\ndoručení odpovede, a teda ju podal v lehote.\n26. V súlade s ustálenou súdnou praxou oslobodenie žalobcu spod obžaloby má tie isté dôsledky\nako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Ten proti komu bolo trestné stíhanie\nzastavené alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov\npodľa zákona č. 514/2003 Z.z. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení\nobvinenia, začatí trestného stíhania. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného\nstíhania, ktoré neskončili právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti podľa\nzákona č. 514/2003 Z.z. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia trestného\nstíhania je neskorší výsledok trestného konania (rozsudok NS SR sp.zn. 4Cdo/183/2009 zo dňa\n30.11.2009). Súdna judikatúra dôvodí, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu\nzodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym alebo nezákonným rozhodnutím štátu\nproti občanovi ( fyzickej osobe) bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom\ndospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo došlo k oslobodeniu spod obžaloby,\ntreba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že\ntrestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného\nstíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj\nrozsudok NS SR z 28.6.1993 sp.z. 1Cdo/53/93, publikovaný pod číslom 70 v zbierke rozhodnutí a\nstanovísk súdov SR ročník 1994). Tieto závery prijaté v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú\nnapriek zmene právnej úpravy stále použiteľné (porovnaj rozsudok NS SR sp.zn. 1Cdo/64/2008, sp.z.n\n4Cdo/183/2009, sp.zn. 4M Cdo/15/2009).\n27. Uvedené vyplýva aj z rozhodnutia Ústavného súdu III ÚS 754/2016 podľa ktorého priznanie náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania, ktoré sa právoplatne skončilo inak než\nodsúdením (a to aj v prípade, ak nebolo realizované väzobne), je ústavne akceptovateľným a ústavou\n\npredpokladaným spôsobom poskytnutia satisfakcie takto stíhanej osobe, a to aj v prípade, ak bolo\ntrestné stíhanie začaté už za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. (t. j. pred 1. júlom 2004). Ústavný súd\nnajprv považuje za potrebné konštatovať, že samotná právna úprava zákona č. 58/1969 Zb. výslovne\nnestanovuje kritériá na určenie výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V súčasnosti\ntieto kritériá napríklad (nie taxatívne) určuje § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. (ktorý sa stal\nsúčasťou právneho poriadku 1. januára 2009). Podľa dnes účinného znenia tohto ustanovenia sa výška\nnemajetkovej ujmy v peniazoch určuje s prihliadnutím na osobu poškodeného, jeho doterajší život a\nprostredie, v ktorom žije a pracuje; závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo;\nzávažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a závažnosť následkov, ktoré\nvznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. S účinnosťou od 1. januára 2013 bolo zákonom č.\n412/2012 Z. z., ktorým sa mení zákon č. 513/2003 Z. z., doplnené ustanovenie § 17 ods. 4 limitujúce\nhornú hranicu výšky náhrady nemajetkovej ujmy, podľa ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy\nnemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi\npodľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených\nnásilnými trestnými činmi v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na to, že kritériá ustanovené v § 17\nods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. a limitáciu výšky náhrady nemajetkovej ujmy nemožno aplikovať na\nprípady, keď (nezákonné) uznesenie o začatí trestného stíhania bolo vydané predo dňom nadobudnutia\nich účinnosti (t. j. vo vzťahu k § 17 ods. 3 pred 1. januárom 2009 a vo vzťahu k § 17 ods. 4\npred 1. januárom 2013), všeobecné súdy vo veci sťažovateľky týmito viazané neboli, a preto bolo\nvecou všeobecných súdov, aby z právneho poriadku kritériá, podľa ktorých posúdia výšku náhrady\nnemajetkovej ujmy, vyvodili. Všeobecné súdy takto postupovali a vymedzili kritériá, ktorých naplnenie\nskúmali na základe výsledkov vykonaného dokazovania. Ako vyplýva z už uvedeného, priznaná náhrada\nnemajetkovej ujmy vo veci sťažovateľky sa vzťahuje nielen na väzbu, ale aj na samotné trestné\nstíhanie. To znamená, že primeranosť jej výšky je potrebné posudzovať nielen s ohľadom na to, že\nňou bola odškodnená väzba, ale aj vedenie trestného stíhania žalobcu. Zatiaľ čo vo vzťahu k náhrade\nnemajetkovej ujmy za väzbu súdna prax vytvorila postupne stabilizujúce sa kritériá určenia jej výšky\n(povaha trestnej veci, dĺžka a časové okolnosti väzby, preukázaný dopad väzby do osobnostnej sféry\npoškodeného a širšie okolnosti, za ktorých k vzniku nemajetkovej ujmy došlo, korigované všeobecnými\nprincípmi spravodlivosti), vo vzťahu k rozhodovaniu o výške náhrady nemajetkovej ujmy za trestné\nstíhanie (pokiaľ bolo začaté za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.) takéto kritériá stabilizované súdnou\npraxou neboli. Podľa názoru ústavného súdu v týchto prípadoch je potrebné zohľadniť medzi takýmito\nkritériami jednak povahu trestnej veci, dĺžku trestného stíhania a predovšetkým dopady trestného\nstíhania do osobnostnej sféry poškodenej osoby (následky v osobnostnej sfére poškodeného), ako\naj okolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo. Za pomoci týchto kritérií ustálená výška náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch musí však súčasne najmä zodpovedať všeobecne zdieľanej predstave\nspravodlivosti a slušnosti (obdobne rozsudok veľkého senátu Najvyššieho súdu Českej republiky sp.\nzn. 30 Cdo 2813/2011 z 27. júna 2012). Inak povedané, určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť\nvzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti (najvyšší súd\nrozsudok sp. zn. 7 Cdo 145/2011 z 12. decembra 2012). Všeobecné súdy disponujú pri rozhodovaní\no výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania (obzvlášť v prípadoch,\nak nezákonné rozhodnutie bolo vydané ešte za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.) širokou mierou\nuváženia a ich úvahy nemožno limitovať mechanickým porovnávaním odškodňovania iných prípadov\nupravených v iných právnych normách. Je to tak jednak preto, že vždy v týchto prípadoch je nevyhnutné\nvychádzať z osobitných okolností vecí, a jednak preto, že v prípade mechanického prenášania limitov\nprávnej úpravy iných prípadov odškodnenia by to muselo znamenať predchádzajúce posúdenie tam\nstanovenej výšky odškodnenia z hľadiska spoločenskej spravodlivosti (nemožno limitovať výšku náhrady\nnemajetkovej ujmy za trestné stíhanie porovnávaním odškodňovania bolesti či obetí trestných činov,\npokiaľ všeobecnému súdu nepatrí právomoc posúdiť takúto zákonnú úpravu z hľadiska spoločenskej\nspravodlivosti). Významným je však i to, že z hľadiska ústavnoprávneho je zodpovednosť štátu v týchto\nprípadoch konštruovaná ako objektívna absolútna zodpovednosť absolútna (štát sa jej nemôže zbaviť).\n28. V spore bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že rozsudkom Okresného súdu Vranov nad\nTopľou, sp. zn. 13T/150/2017-160 zo dňa 29. 10. 2019 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove,\nsp. zn. 9To/15/2020-183 zo dňa 10. 06. 2020 bol žalobca spod obžaloby oslobodený, pretože žalovaný\nskutok nie je trestným činom. Z uvedeného dôvodu, aj keď orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili\npôvodné podozrenie tak, že jeho výsledkom bolo uznesenie o začatí trestného stíhania žalobcu, ich\npodozrenie sa v trestnom konaní nepotvrdilo, čoho dôsledkom je existencia nezákonného rozhodnutia.\nSúd pri posúdení uznesenia o začatí trestného stíhania voči žalobcovi ako nezákonného rozhodnutia,\n\nnepovažoval uznesenie o začatí trestného stíhania za nezákonné automaticky v dôsledku oslobodenia\nspod obžaloby, ale prihliadol aj na dôvod oslobodenia žalobcu spod obžaloby, ktorým bola skutočnosť,\nže žalovaný skutok nie je trestným činom.\n29. Predpokladom vzniku objektívnej zodpovednosti štátu je súčasné splnenie troch podmienok:\n1) existencia nezákonného rozhodnutia 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť medzi nezákonným\nrozhodnutím a vznikom škody. Dôkazné bremeno o kumulatívnom splnení všetkých týchto podmienok\nleží na žalobcovi (poškodenom). Žalobcovi vzniklo právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným\nrozhodnutím. Žalobca žiadal priznať (okrem iného) náhradu škody, a to vo výške trov právneho\nzastúpenia v trestnom konaní zahŕňajúce účelne vynaložené náklady a odmenu za zastupovanie podľa\ntarifnej odmeny advokáta vo výške 2.782,04 Eur s úrokom z omeškania. Výšku trov žalobca preukázal\nfaktúrou a následnú výplatu právnemu zástupcovi príjmovým pokladničným dokladom a potvrdením\no úhrade faktúry. Žalovaný skutkové tvrdenia žalobcu ohľadom výšky trov výslovne nepoprel s výnimkou\ncestovných náhrad, preto ich súd považoval za nesporné. Čo sa týka uplatnených cestovných náhrad,\nžalobca následne preukázal, že cestovné náhrady boli uplatnené za použitie súkromného motorového\nvozidla právneho zástupcu žalobcu. Na základe vyššie uvedeného priznal súd žalobcovi náhradu trov\nprávneho zastúpenia vo výške 2.782,04 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne počnúc\nod 12. 10. 2023 do zaplatenia, keďže žalovaný sa dostal do omeškania odo dňa nasledujúceho po dni\nkedy bolo žalobcovi doručené oznámenie, že žalovaný nárok žalobcu neuspokojí.\n30. Žalobca sa v spore domáhal taktiež uloženia povinnosti žalovaného zaplatiť mu nemajetkovú ujmu vo\nvýške 3.000 Eur, nakoľko podľa žalobcu iba samotné konštatovanie porušenia práva a ospravedlnenie\nnie je dostačujúce. Súd je toho názoru, že žaloba žalobcu je dôvodná v časti uplatneného nároku.\nOpätovne poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR III ÚS 754/2016 podľa ktorého priznanie\nnáhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania, ktoré sa právoplatne skončilo\ninak než odsúdením (a to aj v prípade, ak nebolo realizované väzobne), je ústavne akceptovateľným a\nústavou predpokladaným spôsobom poskytnutia satisfakcie takto stíhanej osobe.\n31. Každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého sa síce\ndo okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako na nevinného, ale už samotný fakt\ntrestného stíhania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje\ndo súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a to tým skôr, ak ide o\nobvinenie nepravdivé, ktoré je potvrdené právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom súdu (Ústavný súd\nČeskej republiky nález sp. zn. I. ÚS 554/04 z 31. marca 2005). Ústavný súd už v minulosti opakovane\nzdôraznil, že v prípade aplikácie právnej normy treba totiž síce prvotne vychádzať z jej doslovného\nznenia, avšak v prípade rozporu doslovného znenia daného ustanovenia s jeho zmyslom a účelom, o\nktorého jednoznačnosti a výlučnosti niet žiadnej pochybnosti, možno uprednostniť výklad a ratio legis\npred výkladom jazykovým (napr. I. ÚS 583/2015 z 9. marca 2016). (Taktiež III ÚS 765/2016)\n32. Trestné stíhanie žalobcu za zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. bolo začaté uznesením\nČVS: ORP-126/1-VYS-VT-2017 zo dňa 29.03.2017. Trestné stíhanie bolo skončené oslobodzujúcim\nrozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. č. 13T/150/2017-160 zo dňa 29. 10. 2019, ktorý\nnadobudol právoplatnosť 10.06.2020, pretože skutok pre ktorý bola podaná obžaloba nie je trestným\nčinom. Žalobca vo väzbe nebol. Trestné stíhanie žalobcu trvalo 3 roky.\n33. Stanoviť presnou sumou výšku náhrady nemajetkovej ujmy za deň či mesiac trvania väzby alebo\nvedenia trestného stíhania vopred pre všetky prípady nie je možné, pretože primeranosť výšky náhrady\nnemajetkovej ujmy musí zohľadňovať vždy osobitné okolnosti prípadu, ktorých rozmanitosť nemožno\nvopred postihnúť. Rovnako tak nie je možné ani mechanicky prevziať závery rozhodovacej praxe\nsúdov iných štátov či Európskeho súdu pre ľudské práva, a to najmä s ohľadom na odlišnosť životnej\núrovne v jednotlivých štátoch, ktorá rovnako tak musí byť zohľadnená, pokiaľ priznaná výška náhrady\nnemajetkovej ujmy má zodpovedať predstavám spravodlivosti a slušnosti v danom čase a na danom\nmieste.\n34. Žalobca v spore poukazoval na dopad trestného konania na jeho súkromný, rodinný a spoločenský\nživot. Žalobca nárok na priznanie nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že bola v značnej miere znížená jeho\ndôstojnosť a vážnosť v spoločnosti. Nemajetková ujma, ktorej sa žalobca domáha vyjadruje náhradu za\nutrpené pocity z toho, že na žalobcu v období 3 rokov spoločnosť hľadela ako na páchateľa trestného\n\nčinu, pričom žalobca mal v tom čase iba 20 rokov. Žiadne rozhodnutie orgánov činných v trestnom konaní\nmu nedávalo nádej, že sa daná trestná vec môže skončiť v jeho prospech, keď po vznesení obvinenia\nbola podaná obžaloba a trestným rozkazom súdu bol uznaný za vinného zo zločinu vydierania. Uvedené\nv ňom vyvolávalo po celý čas strach a beznádej, o to viac, že mal celý život ešte len pred sebou a už\nlen predstava, že bude v tak mladom veku odsúdený za zločin, v ňom vyvolávala strach. Žalobca celé\nvedenie trestného stíhania znášal po psychickej stránke zle. Žalobca trpel tak v súkromnom a rodinnom\nživote. V dôsledku uvedomenia si, že spoločnosť na neho hľadí ako na páchateľa trestného činu, žalobca\npociťoval zúfalstvo, úzkosť a nervozitu. Žalobca musel znášať opovrhujúce nepríjemné pohľady a často\nkrát aj nevhodné poznámky na svoju adresu. Rovnako bol narušený vzťah medzi žalobcom a jeho\nrodičmi, práve kvôli vedeniu trestného stíhania voči žalobcovi vznikali medzi nimi hádky, pretože rodičia\nto znášali zle. Žalobca sa z dôvodu, že sa hanbil zo spoločenského života stiahol a vyhýbal sa aj svojim\nblízkym kamarátom. Hrozba trestu a dlhodobé trestné stíhanie spôsobilo žalobcovi problémy a stres aj\ns poukazom na skutočnosť, že žalobca bol stíhaný za zločin a hrozil mu vysoký trest (odňatie slobody\nna 2 až 6 rokov). Žalobca má za to, že intenzita ako aj okolnosti zásahu v danom prípade odôvodňujú\npriznanie finančného zadosťučinenia. Práve poukazom na intenzitu, rozsah ako aj na dĺžku trvania\ndaného stavu považuje žalobca uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške\n3.000 Eur za dostačujúce a primerané. Z tvrdenia žalobcu v spojitosti s objektívnou zodpovednosťou\nžalovaného, vyplýva že v dôsledku nezákonného rozhodnutia žalovaného, bola u žalobcu v značnej\nmiere znížená jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, minimálne po celú dobu trestného konania v\nrozsahu 3 rokov.\n35. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že žalobca sa uzavrel do seba, nechodil s kamarátmi do spoločnosti\na mal obavy z budúcnosti. Keďže pracoval v zahraničí, tam o jeho trestnom stíhaní nevedeli.\n36. Žalobca bola spod obžaloby oslobodený z dôvodu, že žalovaný skutok nie je trestným činom. Je\nnepochybné, že sa vnútorne ťažko vyrovnával nielen so začatím trestného stíhania, ale aj s možnou\nhrozbou trestu, ako aj s vykonávaním úkonov v trestnom konaní, ktorých sa zúčastňoval. Je nepochybné,\nže už len samotné trestné stíhanie zasahuje vo veľkej miere do súkromného osobného života a to tým\nskôr, ak ide o obvinenie nepravdivé, ktoré je vyvrátené oslobodzujúcim rozsudkom. Vzhľadom na to,\nje v danom konkrétnom prípade daný dôvod aj na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.\nSúd sa však nestotožňuje s požadovanou výškou náhrady. Súd nepopiera, že začatie trestného stíhania\nspôsobilo žalobcovi stresovú situáciu, ktorá mohla viesť k určitej nervozite. Hodné odškodnenia je aj\nutrpenie, ktoré nevinný obvinený prežil v priebehu trestného stíhania. Žalobca na preukázanie svojich\ntvrdení využil iba dôkazný prostriedok výsluch žalobcu z ktorého vyplynulo, že žalobca sa uzavrel do\nseba a nechodil s kamarátmi do spoločnosti ako predtým, avšak z výsluchu taktiež vyplynulo, že žalobca\nv tom čase pracoval v zahraničí, kde o jeho trestnom stíhaní nevedeli, a teda tam sa postoj k nemu\nnezmenil. Podľa názoru súdu trestné stíhanie nebolo ani neprimeranej dĺžky, ani nedošlo k žiadnym\ntakým následkom, ktoré by odôvodňovali priznanie sumy 3.000 Eur. Na základe zistených skutočností\nteda súd rozhodol, že primeranou bude suma 1.500 Eur, a to\n500 Eur za každý rok trestného\nstíhania. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol. Žalobca v konaní preukázal zrejmý stres, ktorý\nprežil v dôsledku trestného stíhania, preto súd konštatuje, že suma 1.500 Eur je primeraná danému\nskutkovému zisteniu a v danom prípade je aj spravodlivá.\n37. Z priznanej sumy súd priznal žalobcovi aj požadované úroky z omeškania počnúc od\n12. 10.\n2023 do zaplatenia, keďže žalovaný sa dostal do omeškania odo dňa nasledujúceho po dni kedy bolo\nžalobcovi doručené oznámenie, že žalovaný nárok žalobcu neuspokojí. Súd poukazuje na citované\nrozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/339/2021, ktoré je odklonom od doterajšej praxe a\npredstavuje odklon od rozhodnutia R 45/2000 (1Co/15/1997), v zmysle ktorého povinnosť zaplatiť\nnáhradu nemajetkovej ujmy vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba\nplnenia, nakoľko rozhodnutie sp. zn. 7Cdo/339/2021 odkazuje na rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/48/2017\na 4Cdo/257/2019 v znení: „Štát je povinný nahradiť škodu najneskôr do 6 mesiacov odo dňa, kedy\npoškodený nárok riadne uplatnil podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. a márnym uplynutím tejto\nlehoty sa štát ako dlžník dostáva do omeškania, a tak najskôr odo dňa nasledujúceho po uplynutí 6mesačnej lehoty ho postihuje povinnosť zaplatiť veriteľovi tiež úroky z omeškania.“ K vzniku omeškania\ns plnením nemajetkovej ujmy tak nedochádza márnym uplynutím lehoty ustanovenej v rozhodnutí súdu,\nale už márnym uplynutím 6-mesačnej lehoty na plnenie podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.\nDovolací súd tak považuje rozhodnutia dovolacieho súdu pod sp.zn. 4Cdo/48/2017, 4Cdo/257/2019 za\nrozhodnutia, ktoré predstavujú ustálenú prax v riešení otázky úrokov z omeškania z priznanej náhrady\n\nnemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Touto ustálenou praxou bol prekonaný\nodlišný právny názor uvedený v rozhodnutí dovolacieho súdu pod sp. zn. 1Co/15/1997. K žiadanému\núroku z omeškania žalobca ďalej uvádza, že v rozhodnutí z 30. júla 2019, sp. zn. 4Cdo/48/2017 Najvyšší\nsúd SR ustálil, že právnu otázku vo vzťahu k nároku na úroky z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy\nmožno považovať za vyriešenú uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/48/2010, 2Cdo/155/2011,\n7Cdo/253/2013, so závermi, že štát je povinný nahradiť škodu najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa,\nkedy poškodený nárok riadne uplatnil podľa § 16 zákona č. 514/2003 Z.z. a márnym uplynutím tejto\nlehoty sa štát ako dlžník zo zodpovednostného právneho vzťahu dostáva do omeškania, a tak najskôr\nodo dňa nasledujúceho po uplynutí 6-mesačnej lehoty ho postihuje povinnosť zaplatiť poškodenému\nveriteľovi tiež úroky z omeškania. Uvedený záver potvrdil aj Ústavný súd SR (nález Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 443/2022 zo dňa 11. 05. 2023). V danom prípade má žalobca v súlade\ns ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po tom,\nčo mu žalovaný oznámil, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy\npovažuje za nedôvodnú. Žalovaný listom zo dňa 09. 10. 2023 oznámil žalobcovi (doručený 11.10.2023),\nže neuspokojí jeho nárok na náhradu požadovanej nemajetkovej ujmy, a preto žalobca si dôvodne\nuplatnil nárok na úrok z omeškania od 12. 10. 2023, t.j. odo dňa nasledujúceho po dni doručenia\noznámenia. Preto súd v zmysle citovaných ustanovení § 517 OZ a § 3 nariadenia vlády priznal žalobcovi\nnárok na náhradu nemajetkovej ujmy spolu s úrokom z omeškania tak, ako je to uvedené vo výrokovej\nčasti tohto rozsudku.\n38. Podľa § 232, ods. 1, 2, 3 CSP, vykonateľnosť je vlastnosť súdneho rozhodnutia ukladajúceho\npovinnosť plniť, ktorá spočíva v možnosti jeho priamej a bezprostrednej vynútiteľnosti zákonnými\nprostriedkami. Ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný márnym uplynutím\nlehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti\nrozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.\n39. Zástupca žalovaného na pojednávaní požiadal o to, aby v prípade, ak by žalovaný bol zaviazaný na\nplnenie, bola mu poskytnutá lehota minimálne 30 dní, keďže žalovaným je Slovenská republika, ktorá\nkoná prostredníctvom Generálnej prokuratúry SR a je tam potrebný určitý postup, ktorý nie je možné\nstihnúť v lehote 3 dní. Vzhľadom k tomu, že súd bol toho názoru, že sa jedná o odôvodnený prípad,\numožnil žalovanému splnenie povinnosti v lehote 30 dní.\n40. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,\nktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.\n41. V zmysle § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo\nveci.\n42. Podľa § 262 ods. 1, ods. 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd\nv rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie\npo právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny\núradník.\n43. O nároku na náhradu trov súd rozhodol v súlade s § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP.\nSúd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Súd síce nepriznal žalobcovi\nnáhradu nemajetkovej ujmy v plnej výške a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, ale v danom prípade\nmal žalobca plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z\njeho procesného úspechu závisela výlučne od úvahy súdu. O výške náhrady trov rozhodne vyšší súdny\núradník samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný\nsúd Vranov nad Topľou, písomne, v príslušnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis\ns prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami.\n\nV odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a\nčoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania\nmôže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.\nOdvolanie možno odôvodniť len tým, že\na) neboli splnené procesné podmienky,\nb) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\nc) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,\nd) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,\ne) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,\nf) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,\ng) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie\nprostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo\nh) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\nOdvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej\ninštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada\nmala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť\na dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.\nProstriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred\nsúdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak\na) sa týkajú procesných podmienok,\nb) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,\nc) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci alebo\nd) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.\nAk povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh\nna vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.", "vazby": {"stav": {"sz": "1Co/6/2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "guid": "115ebc19-23fe-44c1-ab2e-f1cab6c7fa3a:c9a1780c-1a5a-44e0-8a9d-089255354c9f", "datum": "2025-04-17", "vztah": "potvrdene"}}, "cituje": [{"guid": "ussr:ed46b47e-1feb-4e4f-af48-4abd6daa17a5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.443.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 443/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 443/2022 z 11. 5. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-05-11", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.443.2022.1"}, {"guid": "ussr:a2d34921-264d-4d63-93e6-eaabf803fac8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.754.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 754/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016 z 24. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-24", "citacie_n": 273, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.754.2016.1"}, {"guid": "ussr:c9d34340-bda4-4b2d-81bd-185bbe970be2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.765.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 765/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 765/2016 z 8. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-08", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.765.2016.1"}, {"guid": "ussr:2ba3486a-fc76-4e2c-a2a1-64070531f06f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.583.2015.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 583/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 583/2015 z 9. 3. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-03-09", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.583.2015.2"}, {"guid": "ussr:3875a92f-454c-4a0c-836b-5ebb96606a0e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 163/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/2013 z 13. 11. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-11-13", "citacie_n": 296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3875a92f-454c-4a0c-836b-5ebb96606a0e"}, {"guid": "475e18ed-ceb4-412b-8c8c-e48f2e1ee0cf:337c5413-5a0b-4161-b642-f9148c0480ea", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2021:7117222759.1", "spisova_znacka": "11Co/355/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/355/2019 z 27. 4. 2021", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2021-04-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2021:7117222759.1"}, {"guid": "5b2e0187-2d96-4f91-af3f-5fcb2123a60d:70567aa3-653e-4ca0-b610-8a22d3d98122", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2020:8817010634.1", "spisova_znacka": "9To/15/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 9To/15/2020 z 9. 6. 2020", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2020:8817010634.1"}], "citovane_v": []}