Rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 7C/16/2025 z 19. 2. 2026
Citácia: rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa z 19. februára 2026, sp. zn. 7C/16/2025, ECLI:SK:OSSL:2026:8525200609.5
Okresný súd Stará Ľubovňa | 7C/16/2025 | ECLI:SK:OSSL:2026:8525200609.5 | 2026-02-19 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., § 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., § 3 ods. 1 CSP, § 135 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP, § 257 CSP, § 262 ods. 1 CSP, § 262 ods. 2 CSP, § 257 CSP, § 91 zákona č. 315/2001 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d2051fb7-6dcd-4b8f-9afc-8d1b02f60514
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSSL:2026:8525200609.5

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Okresný súd Stará Ľubovňa
7C/16/2025
8525200609
19. 02. 2026
JUDr. Karol Krochta
ECLI:SK:OSSL:2026:8525200609.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Stará Ľubovňa, sudcom JUDr. Karolom Krochtom, v spore žalobcu: A. B. B., nar.
XX.X.XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, XXX XX D. E., právne zastúpený: Advokátska kancelária prof.
JUDr. Ján Klučka, CSc, s.r.o., so sídlom Ku Potoku 4, 040 16 Košice, IČO: 54 725 542, proti žalovanej:
Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Pribinova č. 2, 812 72
Bratislava, IČO: 00 151 866, o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Európskej únie,
takto
rozhodol:
I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 800,- eur, v lehote do 15 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.
III. Žalobcovi voči žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej
sumy s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po
právoplatnom skončení veci.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 30.5.2025 domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 5.000,eur a náhrady trov konania, titulom náhrady škody spôsobenej žalovanou v dôsledku porušenia práva
Európskej únie.
2. Konkrétne sa domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu, že do právneho
poriadku Slovenskej republiky nebola správne transponovaná Smernica Európskej únie č. 2003/88/ES,
v dôsledku čoho priemerný týždenný pracovný čas žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného
zboru Slovenskej republiky opakovane presiahol maximálny limit určený uvedenou Smernicou
Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES. Úprava dovoleného rozsahu týždenného pracovného
času zamestnancov (vrátane hasičov) tvorí predmet úpravy práva Európskej únie (ďalej len „EÚ“), ktoré
záväzne určuje maximálnu dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. Jedná sa o Smernicu
2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, pričom jej porušenie členským štátom
EÚ vyvoláva jeho zodpovednosť podľa práva EÚ a pre osoby postihnuté takýmto porušením zakladá
právo na náhradu spôsobenej ujmy pred vnútroštátnymi súdmi členského štátu. Nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy si žalobca uplatňuje za obdobie 3 rokov pred podaním žaloby, a to od 30.5.2022
do 31.10.2024. Žalobca bol v žalovanom období príslušníkom Hasičského a záchranného zboru (ďalej
HaZZ), pričom štátnu službu vykonával v hodnosti nadrotmajster, vo funkcii hasič – záchranár na
Hasičskej stanici Ľubotín v služobnom pomere v súlade s ustanoveniami zákona č. 315/2001 Z. z.
o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „zákona o HaZZ). V žalovanom období dochádzalo k
porušovaniu práva žalobcu garantovaného mu právom Európskej únie, keďže priemerný týždenný

pracovný čas žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky opakovane
presiahol maximálny limit určený v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/
ES zo 4. novembra 2003 a prekročenie tohto limitu zakladá zodpovednosť štátu pre osoby postihnuté
týmto prekročením.
3. Žalovaná – Slovenská republika ako členský štát Európskej Únie neprijala opatrenia nevyhnutné
na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného
pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, ktorá bola prijatá v záujme zamedzenia
pracovných úrazov a chorôb z povolania a jej cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia
na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, a to bez
podriaďovania sa ekonomickým úvahám. K okolnostiam prípadu uviedol, že služobný (pracovný) čas
príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne (§ 86 zákona o HaZZ v znení neskorších predpisov).
Jeden služobný deň žalobcu sa skladá zo štátnej služby, t. j. pracovnej zmeny v trvaní 16 hodín a na
ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti na pracovisku (§ 92 zákona o HaZZ) v
trvaní 8 hodín. Od roku 2022 sa jednalo o 16-hodinové pracovné zmeny (výkon služby), po ktorých
bezprostredne nasledovala určená 8-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Celkovo strávil
žalobca na pracovisku sústavne (minimálne) 24 hodín v jednom služobnom dni. V mieste výkonu služby
žalobcu každý tretí deň odslúži každá pracovná zmena 24 hodín a následne majú príslušníci v tejto
zmene dva dni voľna. Mesačne odslúži každá hasičská zmena 10 pracovných zmien, pričom každý tretí
mesiac je to až 11 zmien, čo je v priemere 10,4 zmeny mesačne. Nakoľko na každú zmenu bezprostredne
nasleduje určená služobná pohotovosť, žalobca teda strávil na pracovisku bežne 240 až 264 hodín za
mesiac, pričom do tohto rozsahu nie sú zahrnuté hodiny nadčasov. Počas služobnej pohotovosti sa
žalobca ako príslušník HaZZ musel zdržiavať na pracovisku, z tohto sa nesmel vzdialiť a musel byť
vždy počas celej doby pohotovosti pripravený na vykonanie zásahu. Ak je vyhlásený výjazd, vykonáva
sa do 1 minúty od vyhlásenia, teda žalobca musel byť počas celej doby služobnej pohotovosti, ktorá
mu je nariaďovaná v noci, okamžite pripravený na vykonanie zásahu. Napriek tejto skutočnosti sa mu
však čas pracovnej pohotovosti nezapočítaval do fondu pracovného času. Táto skutočnosť sa potom v
konečnom dôsledku prejavuje tak, že aj keď reálne v súvislosti so služobnou činnosťou na pracovisku,
napr. v mesiaci marec 2023 strávil 232 hodín, v rámci fondu pracovného času mu je vykázaných len
160 hodín. Z takto vykazovaného fondu pracovného času, ktoré nezohľadňuje skutočný čas pracovnej
pohotovosti, sa potom javí, že jeho priemerný týždenný pracovný čas neprekračuje 48 hodín, čo je však
v absolútnom rozpore so skutočnosťou.
4. V príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovanej došlo u žalobcu k vzniku škody
(nemajetkovej ujmy) v dôsledku 1/ zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy
Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo
podľa odôvodnenia Smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca)
v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani
spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie, 2/ a
súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle Smernice 2003/88/ES,
na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať
svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným
zaradením.
5. Žalobca poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ (ďalej len „ESD“), v ktorých sa ESD zaoberal
rovnakou otázkou týkajúcou sa pracovnou dobou a právneho režimu pracovnej pohotovosti, t. j.
C-429/09 G. Fuß, C-437/05 J. Vorel a C-397/01 Pfeiffer. Uvedené rozsudky ESD potvrdzujú, že členské
štáty EÚ nemôžu jednostranne určovať rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES
tak, aby 48-hodinový pracovný čas viazali na nejakú podmienku, prípadne by ho určitým spôsobom
svojvoľne porušovali. Akákoľvek vnútroštátna právna úprava členského štátu, ktorá umožňuje, aby bol
týždenný pracovný čas dlhší ako 48 hodín vrátane pracovnej pohotovosti na pracovisku, je v rozpore s
požiadavkami článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES (bod 100 rozsudku ESD C-397/01, Pfeiffer). Podľa
žalobcu zákon o HaZZ nepovažuje služobnú pohotovosť hasičov za súčasť ich týždenného pracovného
času v zmysle úniového práva, v dôsledku čoho dochádza k jeho pravidelnému prekračovaniu. Takáto
právna úprava nie je v súlade s článkom 2 (definícia pracovného času) ani článkom 6 písm. b) Smernice
2003/88/ES (maximálny týždenný pracovný čas). Skutočnosť, že priemerný týždenný pracovný čas

žalobcu prekračuje 48 hodín, žalobca preukazuje výpismi z dochádzkového systému SAP, ktoré tvoria
prílohu tejto žaloby.
6. Ďalej uviedol, že účinná ochrana bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa zabezpečuje tým, že členské
štáty EÚ sú povinné zabezpečiť pracovníkom právo na stanovený týždenný pracovný čas, ako aj
minimálny čas odpočinku. Článok 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES (maximálny týždenný pracovný
čas) stanovuje, že: „Priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročí 48
hodín“. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES ukladá členským štátom opatrenia na zabezpečenie
toho, aby priemerný pracovný čas na každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročil 48 hodín
a pracovníkom garantuje právo na 48-hodinový týždenný pracovný čas, ktoré im vyplýva priamo z
práva EÚ. Súdny dvor EÚ (ďalej len „ESD“) súčasne spresnil, že aj v prípade hasičov pracovná
pohotovosť vykonávaná na pracovisku tvorí súčasť ich týždenného pracovného času, a ktorá v spojení
s ich „riadnym“ pracovným/služobným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. V
tejto súvislosti žalobca poukázal na konkrétne obdobia 7 dní, v ktorých u žalobcu došlo k prekročeniu
týždenného pracovného času 48 hodín, pričom vychádzal z aktuálnej rozhodovacej praxe odvolacích
súdov, podľa ktorých ustanovenie článku 16 písm. b) Smernice [ktorý umožňuje členským štátom pre
uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) ustanoviť referenčné obdobie nepresahujúce
štyri mesiace] nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky riadne prevzaté, a preto nie je možné
sa dovolávať jeho aplikácie. Keďže v žalovanom období evidencia v dochádzkovom systéme SAP bola
vedená na mesačnej báze, bol prepočet priemerného týždenného pracovného času žalobcu vykonaný
v rámci mesačných súhrnov. Výpočet žalobca vypracoval na podklade podmienok určených zákonom
o HaZZ a v rámci neho považoval za neutrálne iba platenú ročnú dovolenku podľa Smernice (skratka
v SAP „DOV“) a doby práceneschopnosti (skratka v SAP „PN“, „PNK“, „OČR“). Predkladaný výpočet je
podľa jeho názoru v súlade so všetkými požiadavkami európskeho právneho rámca.
7. Žalobca tvrdil, že v jeho prípade boli splnené úniové podmienky založenia zodpovednosti Slovenskej
republiky za porušenie jeho práva garantovaného článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, z ktorých
vyplýva jeho nárok na náhradu takto spôsobenej škody. V tejto súvislosti ESD rozhodol, že poškodení
jednotlivci majú právo na náhradu, keď sú splnené tri podmienky, t. j., že 1/ cieľom porušenej
právnej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, 2/ porušenie je dostatočne záväzné a 3/ medzi
týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť.
Vychádzajúc z uvedeného žalobca tvrdí, že v jeho prípade došlo k splneniu troch podmienok založenia
zodpovednosti Slovenskej republiky za porušenie jeho práva podľa článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/
ES, a teda k legitímnemu uplatneniu jeho nároku na náhradu takto vzniknutej škody pred slovenským
súdom.
8. Pokiaľ ide o formu náhrady škody a spôsob jej výpočtu poukázal na to, že vnútroštátne právo nemá
osobitnú právnu úpravu pre uplatnenie práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej
porušením práva Únie a taktiež absentujú pravidlá, použitím ktorých by sa dalo dospieť k stanoveniu
výšky náhrady. V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku ESD C-429/09 vo veci Fuß uviedol, že v prípade
neexistencie práva Únie v tejto oblasti je na vnútroštátnom poriadku dotknutého členského štátu, aby
za predpokladu, že budú dodržané zásady ekvivalencie a efektivity, stanovil kritériá umožňujúce určiť
rozsah náhrady škody a definoval pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu finančného odškodnenia (body
93. a 94. rozsudku). Pre určenie výšky/rozsahu finančného odškodnenia v okolnostiach prípadu podľa
žalobcu pripadá do úvahy použitie ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka alebo použitie zákonnej
úpravy o odškodňovaní obetí trestných činov (napr. nezákonná väzba), prípadne iný spôsob.
9. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe doručenom súdu dňa 13.8.2025 namietla pôsobnosť Smernice
2003/88/ES, ktorá sa podľa jej názoru na služobný vzťah príslušníka HaZZ nevzťahuje. Poukázala na
interpretáciu článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS v spojení s článkom 1 ods. 3 Smernice 2003/88/
ES, podľa ktorého sa táto Smernica neuplatňuje tam, kde sú ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky
vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre
určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Platná právna úprava Slovenskej republiky jednoznačne
stavia príslušníka HaZZ na rovnakú právnu úroveň ako policajta, pokiaľ ide o obsah služobného pomeru
zamestnanca a štátu. Pokiaľ Smernica Rady 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 hovorí, že sa neuplatňuje na
osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily a polícia, možno tieto charakteristiky
osobitných činností v celom rozsahu vztiahnuť aj na činnosť príslušníka HaZZ a z uvedeného vyvodiť
záver, že rovnako na HaZZ sa predmetný článok Smernice neuplatňuje. Keďže na činnosť žalobcu

vykonávanú v rámci HaZZ nemožno predmetnú Smernicu aplikovať, je nepochybné, že žalobca nie je
aktívne vecne legitimovaným subjektom na podanie žaloby, a to z dôvodu, že mu z hmotnoprávneho
predpisu nevyplývajú žiadne oprávnenia, teda ani domáhať sa od žalovanej náhrady škody za porušenie
povinnosti transponovať Smernicu. Podľa názoru žalovanej, v zmysle právneho poriadku Slovenskej
republiky, ako aj právneho poriadku Európskej únie, súd prvej inštancie nemá zverenú právomoc na
porovnanie súladu, resp. právne záväznému vysloveniu nesúladu zákona č. 315/2001 Z. z. (alebo len
niektorých ustanovení tohto zákona) so Smernicou 2003/88/ES vo všeobecnosti, ani v konkrétnom
prejednávanom prípade žalobcu. Žalobca nezažaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene ktorého
koná ten ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský
a záchranný zbor, čo je zásadný rozdiel v označení žalovanej strany, teda v jej pasívnej vecnej legitimácii.
Podľa názoru žalovanej je nevyhnutné rozlišovať medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra
Slovenskej republiky ako dvomi samostatnými subjektmi, ktorých postavenie v súdnom konaní ani v
pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať, a zároveň rozlišovať medzi prebratím Smernice a
aplikáciou Smernice. Slovenská republika, pri preberaní Smernice de facto neporušila žiadne predpisy,
preto pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna škoda a tým ani zodpovednosť
žalovanej za nároky, ktoré si žalobca uplatňuje v tomto súdnom konaní, navyše, ide o nároky, ktoré
vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu, pričom sa mzdový nárok „skrýva“ za náhradu škody vo forme
nemajetkovej ujmy. Slovenská republika nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu
Smernice 2003/88/ES na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa. Žalovaným je v
tomto súdnom konaní Slovenská republika, ktorá má podľa žalobcu zodpovedať za škodu, ktorá mala
vzniknúť nesprávnym prebratím (nie aplikáciou) Smernice 2003/88/ES. Slovenská republika však nie
je zamestnávateľom žalobcu a nie je ani orgánom, ktorá by sa na aplikácii Smernice 2003/88/ES
podieľala. Nakoľko žalovaná má za preukázané, že Smernica bola transponovaná do právneho poriadku
Slovenskej republiky, ide podľa jej názoru o individuálny pracovnoprávny spor v zmysle § 316 ods. 1
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, a preto nie je v zmysle § 23 písm. g) zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok Okresný súd Stará Ľubovňa kauzálne príslušným súdom na
konanie a rozhodnutie. Navyše, ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad
Smernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného v súlade s § 69 ods.
4 zákona č. 315/2001 Z. z. a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza.
10. Podľa názoru žalovanej tvrdenie žalobcu, že zákon o HaZZ neobsahuje právnu úpravu zaručujúcu
žalobcovi, aby jeho priemerný týždenný pracovný čas neprekračoval 48 hodín neobstojí, dôvodiac, že
transpozícia Smernice nemusí byť vykonaná v jednom legislatívnom akte, ale môže byť obsiahnutá
vo viacerých vnútroštátnych legislatívnych aktoch. Právny poriadok Slovenskej republiky obsahuje ust.
§ 193 zákona o HaZZ, ktorý určuje delegovanú pôsobnosť niektorých ustanovení citovaného zákona.
Zákonník práce medzi inými uvádza aj ust. § 85 Zákonníka práce, ktorý v ods. 9 uvádza, že priemerný
týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín, pričom toto
ustanovenie sa podľa žalovaného vzťahuje aj na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru.
11. Ďalej žalovaná uviedla, že predmetnú Smernicu Slovenská republika transponovala do právneho
poriadku prostredníctvom zákona č. 561/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 315/2001 Z. z. o
Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov a o doplnení zákona č. 338/2000 Z. z. o
vnútrozemskej plavbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 580/2003 Z. z. Zmysel
článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je transponovaný v štvrtej hlave zákona o HaZZ v ustanoveniach §
85 a nasl. upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku,
z ktorých zároveň jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase
sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste
výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho
rozvrhnutia služobného času podľa § 91 zákona o HaZZ a štátna služba nadčas podľa § 92 zákona
o HaZZ. Ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona o HaZZ rozhodne nepopierajú, že služobná
pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale ako už bolo uvedené vyššie, svojou
formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92
ods. 1 zákona o HaZZ) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe [§ 92 ods. 2 písm.
a) zákona o HaZZ]. Pri nariadenej služobnej pohotovosti v štátnej službe podľa § 92 ods. 2 písm. a)
zákona o HaZZ ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ale
mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napríklad aj vo výške peňažnej náhrady za čas tejto
služobnej pohotovosti v štátnej službe. V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej
služby v rámci služobného času.

12. Pokiaľ ide článok 6 Smernice 2003/88/ES, ktorý upravuje kritériá pre limity pracovného času,
žalovaná poukázala na skutočnosť, že podľa Smernice priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní
nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca
musí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/
ES tiež umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä
pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely
uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17
ods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť
dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené v Kolektívnych zmluvách,
tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je,
že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných
prípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným
pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Ako vyplýva z ustanovenia § 86 ods. 1 zákona o HaZZ,
služobný čas hasičov môže byť rozvrhnutý aj nerovnomerne, dĺžka riadneho služobného času v
jednotlivých služobných dňoch však nesmie byť vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania
štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania
štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni podľa § 86 ods. 2 zákona o HaZZ. V zmysle
Kolektívnych zmlúv hasiči vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom
majú služobný čas rozvrhnutý na 16 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti,
ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v
trvaní 8 hodín v jednej 24-hodinovej zmene. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na
obdobie 6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 zákona o HaZZ. Zákon o HaZZ a Kolektívne zmluvy dostatočne
ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako
aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy
sú transponované v článku 6 Smernice 2003/88/ES správne. Podľa žalovanej sa žalobcovi nepodarilo
preukázať, že by štát neprebral Smernicu 2003/88/ES do zákona správne, preto sa mu nepodarilo
ani preukázať, že by existovala údajná škoda, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti s článkom 6
písm. b) Smernice 2003/88/ES. Žalovaná je toho názoru, že na účely výpočtu priemerného pracovného
času s poukazom na výpočty maximálneho priemerného pracovného času podľa článku 6 Smernice
2003/88/ES bolo správne transponované do slovenského právneho poriadku referenčné obdobie dlhé
6 mesiacov, a teda je nutné na účely konštatovania porušenia práva Európskej únie v zmysle Smernice
2003/88/ES vychádzať z výpočtov priemerného pracovného času na 6-mesačné referenčné obdobia.
13. Žalovaná sa nestotožňuje s názorom žalobcu ani vo vzťahu k pojmu referenčné obdobie. Podľa
žalovanej sa má § 86 ods. 1 zákona o HaZZ predstavujúci transpozíciu článku 16 písm. b) Smernice
v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b) bod iii) a článkom 19, a teda pojem priemerný týždenný
pracovný čas vyložiť tak, že tento sa počíta v referenčných obdobiach, ktoré sú 6-mesačné. Smernica
2003/88 nevyžaduje, aby zakotvenie referenčného obdobia bolo realizované tak, že by muselo byť v
texte právneho predpisu výslovne označené za „referenčné obdobie“ slúžiace na posúdenie zachovania
priemeru maximálneho týždenného pracovného času. Je preto postačujúce pre potreby implementácie,
že v § 86 ods. 1 zákona o HaZZ je zakotvené, že služobný čas sa rozvrhuje na obdobie 6 mesiacov,
pričom implementácia Smernice sa nemusí vykonávať len prostredníctvom zákonov a iných právnych
predpisov, ale postačuje na to prijatie správnych opatrení, či kolektívnych zmlúv. V danom prípade podľa
žalovanej referenčné obdobie vyplýva z § 86 ods. 1 zákona o HaZZ. Súdny dvor EÚ nikdy neuviedol,
že je právo pracovníka, aby sa priemerný pracovný čas skúmal v obdobiach 7 dní, resp. 1 mesiaca,
ak by členský štát neprijal referenčné obdobia. Skúmanie porušenia článku 6 písm. b) Smernice v 1mesačných obdobiach nie je možné, nakoľko tento spôsob odporuje nielen judikatúre Súdneho dvora
EÚ, ale aj samotnej podstate Smernice 2003/88/ES a zákonu o HaZZ. Žalovaná sa preto nestotožňuje
s názorom žalobcu, že z dôvodu nesprávnej transpozície v otázke výpočtu priemerného týždenného
služobného času žalobcu treba vychádzať z období 1 mesiaca, resp. obdobia 7 dní, a považuje ho za
zmätočné.
14. Výpočty predložené žalobcom žalovaná považuje za nesprávne, keďže vychádzajú
z jednomesačného referenčného obdobia, ako aj z nesprávneho právneho posúdenia pojmu pracovný
čas. Žalovaná je toho názoru, že žalobca k svojmu pracovnému času nesprávne prirátava časy, ktoré
kritéria pracovného času nespĺňajú a treba ich považovať za čas odpočinku tak, ako je to v prípade
času DOD, VS, SRP, SVP, DOS a pod., kedy o pracovný čas nejde. Zároveň dodala, že účelom § 97

ods. 1 zákona o HaZZ nie je rozšírenie pojmu pracovný čas a tiež je otázne, akú ujmu mohol žalobca
pociťovať počas týchto časov. Žalovaná predložila vlastné tabuľky výpočtu priemerného týždenného
pracovného času žalobcu, vychádzajúc z tých istých podkladov, t. j. z výstupu zo systému SAP žalobcu
(Plán služieb a Prehľad plánu) za žalované obdobie, v rámci ktorého zahrnula do pracovného času
aj čas odslúženej pohotovosti žalobcu, t. j. všetok pracovný čas v zmysle článku 2 ods. 1 Smernice.
Z predloženého výpočtu priemerného týždenného služobného času v sledovaných referenčných
obdobiach (5/2022-10/2022, 11/2022-4/2023, 5/2022-10/2023, 11/2023-4/2024, 5/2024-10/2024) podľa
plánu služieb žalobcu, mohlo podľa žalovanej dôjsť k porušeniu Smernice len v štvrtom referenčnom
období od 11/2023 do 4/2024, aj to len o 0,918 hod, t. j. cca 55 minút týždenne. Podanú žalobu
považuje za nedôvodnú, zároveň za nekonkrétnu, pretože napriek rozsiahlemu právnemu rozboru,
citácie judikatúry Európskej únie, neobsahuje žiadne skutkové tvrdenia o tom, v akom rozsahu a
najmä ako konkrétne táto situácia zasiahla do osobnosti žalobcu. V zmysle ustanovenia § 132
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ako
„CSP“) skutkové tvrdenia nemožno nahradiť odkazom na predložený dôkaz. Opätovne uviedla, že
prípadné konštatovanie nesprávnej, resp. neúplnej transpozície Smernice 2003/88/ES nie je spôsobilou
skutočnosťou pre zásah do článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES a skutočnosť, že by žalovaná
údajne nesprávne transponovala Smernicu 2003/88/ES do právneho poriadku nezakladá automaticky
porušenie jej článku 6 písm. b).
15. Žalovaná považuje žalobu vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy za príliš nekonkrétnu. Zo
žaloby nie je zrejmé, akú škodu (ujmu) žalobca utrpel. Nestotožňuje sa ani s argumentáciou žalobcu,
že prekročenie priemerného týždenného pracovného času upraveného článku 6 písm. b) Smernice
predstavuje samo o sebe porušenie tohto ustanovenia a nie je potrebné preukázať ešte aj inú osobitnú
ujmu. Podľa žalovanej je v tejto otázke nevyhnutné vychádzať z podmienok náhrady škody spôsobenej
porušením úniového práva, ktoré stanovuje priamo Súdny dvor Európskej únie (ďalej ako „SD EÚ“), a to:
1/ cieľom porušenej právnej normy únie je priznať jednotlivcovi práva a porušenie je dostatočne závažné,
2/ existencia škody (nemajetkovej ujmy), 3/ priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou, pričom
tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne. Žalobca nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku
ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená, pretože neuviedol, v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah
spočíval. Na podporu svojej argumentácie žalovaná poukázala na niekoľko rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky v obdobných prípadoch a svoju argumentáciu rozširuje poukazujúc na ust. § 193 zákona o
HaZZ k pojmu pracovný čas, k pojmu referenčné obdobie, vrátane judikatúry, ako aj k samotnému
preukazovaniu porušenia článku 6 písm. b.) Smernice.
16. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, najmä na námietku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej a
námietku príslušnosti súdu, žalovaná navrhla, aby súd konanie zastavil, alternatívne, aby žalobu ako
nedôvodnú zamietol a priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania.
17. Žalobca v replike doručenej súdu dňa 28.9.2025 uviedol, že obranu žalovanej nemožno považovať za
relevantnú. Poukázal na skutočnosť, že podstatou žalobného nároku nie je kritika legislatívneho procesu
ani abstraktná otázka transpozície Smernice, ale priame a konkrétne porušenie práv, ktoré článok 6
písm. b) Smernice priznáva jednotlivcom. Predmetom sporu nie je „nesprávne prebratie Smernice“,
ako to dezinterpretuje žalovaná, ale priame porušenie práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora, ktorá
jasne stanovila, že služobná pohotovosť je pracovným časom. Od začiatku tohto konania konzistentne
tvrdí, že sa domáha zaplatenia nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením článku 6 písm. b) Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES, a to v dôsledku toho, že v žalovanom období jeho služobná
pohotovosť nebola započítavaná do pracovného času. V dôsledku nezapočítania pohotovosti žalobca
pracoval viac, než pripúšťa právo Únie, a tým mu vznikla ujma, ktorej náhrady sa oprávnene domáha. V
otázke pôsobnosti Smernice 2003/88/ES na hasičov, pasívnej vecnej legitimácie, prebratia a aplikácie
Smernice, ako aj otázke povahy sporu, ktorý podľa žalovanej vyplýva z pracovnoprávneho vzťahu,
žalobca poukázal na súdnu prax (t. j. na konkrétne rozsudky Krajských súdov v Košiciach a Prešove),
ktorá tieto otázky už vyriešila, a v otázke povahy sporu aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5Ndc/7/2024 z 29. februára 2024.
18. K transpozícii Smernice 2003/88/ES žalobca uviedol, že zákon o HaZZ do svojej ostatnej novely
nezohľadňoval požiadavku Smernice, podľa ktorej sa za „pracovný čas“ považuje aj čas, počas ktorého
je pracovník na pracovisku k dispozícii zamestnávateľovi, v rámci pohotovosti. Vnútroštátna úprava túto
realitu ignoruje a čas pohotovosti nezapočítava do pracovného času, čím dochádza k porušeniu článku

6 písm. b) Smernice. Poukázal pritom na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 22Co/26/2024
zo dňa 30.1.2025 a sp. zn. 22Co/22/2024 zo dňa 30.1.2025. K argumentácii žalovanej, že ust. § 86
ods. 1 zákona o HaZZ je transpozičným ustanovením pre referenčné obdobie žalobca uviedol, že
článok 16 Smernice 2003/88/ES upravujúci referenčné obdobie do zákona o HaZZ až do novely účinnej
od 1.11.2024 transponovaný nebol, opierajúc sa o rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.
5Co/1/2025 zo dňa 27.2.2025, Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 12Co/32/2024 zo dňa 16.1.2025,
Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3Co/8/2024 zo dňa 30.1.2025, ako aj rozhodnutie Krajského súdu
v Prešove, sp. zn. 2Co/22/2025 zo dňa 23.9.2025, ktorý podľa žalobcu dáva aj odpoveď na nosný
argument žalovanej o význame ustanovenia § 193 zákona o HaZZ a vzťahu Smernice, Zákonníka práce
a Zákona o HaZZ.
19. K otázke pracovného času a služobného času žalobca uviedol, že snahou žalovanej je predostrieť
argumentáciu, podľa ktorej sa má v žalobcovej veci pracovný čas posudzovať výlučne z pohľadu
úniového práva. Inak povedané, všetko, čo úniové právo nepovažuje sa pracovný čas je časom
odpočinku. V tejto súvislosti však žalovaná neuvádza tú časť výkladového oznámenia Komisie o
Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného
času (Korigendum k oznámeniu Komisie, 26.4.2023), podľa ktorej sa žalobcom započítané časy do
fondu pracovného času (napr. DOD, DOS, SV ) spravujú vnútroštátnou právnou úpravou. Podľa žalobcu
doby uvádzané žalovanou (iné druhy voľna okrem platenej ročnej dovolenky 4 týždne a doby voľna
na zotavenie) spadajú do výkonu právomoci, ktorú si členské štáty ponechali a nie sú upravené
Smernicou, ani nespadajú do jej pôsobnosti. Inak povedané započítanie alebo nezapočítanie týchto
dôb do pracovného času závisí výlučne od vnútroštátnej právnej úpravy. Preto žalobca v tomto smere
odkazuje na ust. § 85 a § 97 zákona o HaZZ. Podľa vnútroštátnej právnej úpravy v SR sa do
odpracovaného času ako výkon práce započítajú aj doby, ktoré sa považujú za výkon práce, aj keď počas
nich pracovník nepracuje (ustanovenie § 97 zákona o HaZZ). Rovnaký právny režim je upravený aj v
Zákonníku práce, napr. pre ustanovenie § 144a ods. 1 Zákonníka práce. Poukázal pritom na rozsudok
Súdneho dvora zo dňa 19.11.2019 v spojených veciach C-609/17 a C-610/17, TSN A AKT a podporne
aj na novelu zákona o HaZZ (zákon č. 258/2024 Z. z. s účinnosťou od 1.11.2024), ku ktorej sa vyjadril aj
Krajský súd v Košiciach v rozsudku sp. zn. 8Co/92/2024 zo dňa 28.2.2025, kde v bode 45. uviedol, že až
uvedenou novelou, teda zákonodarca splnil požiadavku Smernice 2003/88/ES, aby sa do priemerného
týždenného služobného času započítavala aj služobná pohotovosť.
20. Čo sa týka dĺžky referenčných období žalobca poukázal na rozhodovaciu prax odvolacích súdov
potvrdzujúcich právny názor, že k transpozícii ustanovení Smernice o referenčnom období nedošlo
vôbec, a preto sa žalovaná nemôže dovolávať ich aplikácie. Príkladmo najmä rozsudky Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 2Co/23/2024 zo dňa 14.8.2024, sp. zn. 2Co/33/2024 zo dňa 10.9.2024 a sp. zn.
13Co/43/224 zo dňa 5.11.2024.
21. K predloženým tabuľkám uviedol, že vzhľadom na neexistenciu oficiálneho nástroja či systému, ktorý
by zabezpečoval právnu istotu pracovníka, vďaka ktorému by si tento mohol kedykoľvek pozrieť a overiť,
či je v jeho prípade dodržiavaný maximálny limit priemerného týždenného pracovného času (rozsudok
Súdneho dvora vo veci C-55/18, bod 50), je žalobca nútený si prepočty týždenného priemerného
pracovného času robiť sám, čo mu nemôže byť na ujmu.
22. V otázke nemajetkovej umy žalobca zdôraznil, že žalovaná účelovo zamieňa podanú žalobu
za „klasickú“ vnútroštátnu žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy za porušenie osobnostných práv (§
11 a nasl. Občianskeho zákonníka), pričom predmetom jeho žaloby je náhrada škody spôsobená
jednotlivcovi porušením práva EÚ. Poukázal na judikatúru Súdneho dvora, napr. rozsudok z 30.9.2003,
C-224/01, Gerhard Köbler, rozsudok z 20.6.2024, C-367/23, Artemis security SAS, rozsudok
z 14.10.2010, C-243/09, Günter Fuß, z ktorých vyplýva jednoznačný záver, že pre priznanie nároku
na náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi je potrebné splniť 3 podmienky stanovené právom EÚ,
resp. definovanú judikatúrou Súdneho dvora. Ujma pracovníka sa v zmysle judikatúry Súdneho dvora
v tomto prípade prezumuje a vyplýva priamo z porušenia článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES.
Opísanie konkrétnej ujmy nie je podmienkou, ktoré úniové právo vyžaduje pri priznanie nároku na
náhradu škody. Opakovane uviedol, že podstata nemajetkovej ujmy spočíva v porušení jeho základného
osobnostného práva - práva na súkromný a rodinný život, práva na ochranu zdravia, telesnej a psychickej
integrity, spočívajúcu predovšetkým v porušení práva na primeranú dobu odpočinku. Počas celej
dĺžky trvania služobnej pohotovosti musí byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom,

musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje služobné povinnosti. V danom čase bol
nepochybne oddelený od svojho vlastného súkromného prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a
jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a venovať sa svojim potrebám bola prakticky vylúčená.
Žalobca takisto nesúhlasil s argumentáciou žalovanej k podmienkam nároku na náhradu škody s tým,
že uvádzané podmienky, najmä druhá podmienka v znení ako ju prezentuje žalovaná v judikatúre
absentuje. Podľa rozsudku Súdneho dvora vo veci Günter Fuß, C-429/09 z 25.11.2010 majú poškodení
jednotlivci právo na náhradu, keď sú splnené tri podmienky, t. j. že cieľom porušenej právnej normy
únie je priznať jednotlivcom práva, porušenie je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou
spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť.
23. Protiargumentáciu žalovanej opierajúcu sa o rozhodnutia súdov vydané v oných veciach žalobca
považuje za odborne neudržateľnú s poukazom na skutočnosť, že ide o neprávoplatné rozhodnutia
súdov prvej inštancie v iných veciach ako tie, v ktorých advokátska kancelária právneho zástupcu
žalobcu zastupuje dotknutých žalobcov, ktoré nemajú právnu silu precedensu.
24. V reakcii na rozsudok Súdneho dvora C-303/98 (Simap), podľa ktorého v prípade neexistencie
vnútroštátnych ustanovení, ktorými by sa preberal článok 16 ods. 2 Smernice 93/104 alebo prípadne
výslovne prijala jedna z výnimiek stanovených v článku 17 ods. 2, ods. 3 a ods. 4 tejto Smernice, tieto
ustanovenia možno vykladať tak, že majú priamy účinok, a preto priznávajú jednotlivcom právo, podľa
ktorého referenčné obdobie na uplatnenie maximálnej dĺžky ich týždenného pracovného času nesmie
presiahnuť 12 mesiacov, na ktorý žalovaná poukázala vo svojom vyjadrení, žalobca uviedol, že toto
rozhodnutie naopak potvrdzuje právny názor žalobcu, že referenčné obdobie možno uplatniť len vtedy,
ak bolo výslovne transponované do vnútroštátneho práva.
25. Žalovaná v duplike doručenej súdu dňa 13.10.2025 v plnom rozsahu zotrvala na svojom vyjadrení.
Vo vzťahu k transpozícii Smernice opakovane uviedla, že podľa jej názoru článku 6 písm. b) Smernice
bol prevzatý do právneho poriadku SR aj pre oblasť hasičov, a to prostredníctvom prepojenia zákona
o HaZZ a Zákonníka práce. Zdôraznila, že transpozícia Smernice môže byť obsiahnutá vo viacerých
vnútroštátnych legislatívnych aktoch. V tomto prípade § 193 zákona o HaZZ a § 85 ods. 9 Zákonníka
práce. Podľa názoru žalovanej § 97 zákona o HaZZ absentuje ako transpozičný článok ku ktorémukoľvek
relevantnému ustanoveniu transpozície Smernice 2003/88/ES, a teda tento nemožno považovať za
akokoľvek relevantný v tomto konaní o náhradu nemajetkovej ujmy. Účelom § 97 zákona o HaZZ nie
je úprava pracovného času v zmysle článku 2 Smernice. Na argumentáciu žalobcu, podľa ktorého §
86 ods. 1 zákona o HaZZ nie je transpozičným ustanovením článku 16 Smernice z dôvodu, že až
novelou citovaného zákona účinnou od 1.11.2024 bol tento článok Smernice transponovaný, žalovaná
poukázala na právnu úpravu účinnú od 1.11.2024, ktorá nie je zmenou existujúcej právnej úpravy,
ale výlučne jej precizovaním. Žalovaná sa nestotožňuje s argumentáciu žalobcu, že prekročenie
priemerného týždenného pracovného času upraveného článkom 6 písm. b) Smernice predstavuje samo
o sebe porušenie tohto ustanovenia bez potreby preukazovania aj inej osobitnej ujmy a opätovne
zdôraznil povinnosť kumulatívneho naplnenia všetkých 3 podmienok súčasne, ako to vyplýva z judikatúry
Súdneho dvora EÚ napr. C-445/06 bod 20, C-46/93 a C-48/93 bod 51, C-5/94 bod 25 alebo C-178/93,
C-179/94 až C-190/94 bod 20. Podľa názoru žalovanej žalobca neuniesol dôkazné bremeno čo do
otázky preukázania porušenia ustanovenia práva Únie, ktoré priznáva jednotlivcovi právo. Zároveň
žalobca neuvádza žiadne konkrétne následky, ktoré by mal ním tvrdení zásah na jeho osobnostnú sféru
(existencia škody), preto navrhuje žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
26. V reakcii na nariadený termín pojednávania na deň 20.1.2026 žalovaná súdu doručila dňa
18.12.2025 k prejednávanej veci ďalšie vyjadrenie, v ktorom opätovne zdôraznila, že nezapočítavanie
služobnej pohotovosti do služobného času neznamená automaticky porušenie Smernice a opakovane
zhrnula svoju argumentáciu, najmä vo vzťahu k maximálnemu priemernému týždennému pracovnému
času a referenčnému obdobiu, opierajúc sa o rozhodnutia krajských súdov, prevažne Krajského súdu
v Banskej Bystrici, podľa ktorých pre účely výpočtu priemerného týždennému pracovnému času je pre
rozhodnutie potrebné vychádzať zo 6 mesačného referenčného obdobia, s poukazom na § 86 ods. 1
zákona o HaZZ. Výpočty predložené žalobcom namieta aj z dôvodu nesprávneho výkladu § 97 zákona
o HaZZ, ktorým podľa názoru žalovanej zavádza konajúci súd, nakoľko započítavaním času, ktorý je
časom odpočinku do pracovného času účelovo navyšuje priemerný týždenný pracovný čas žalobcu, aby
pre seba privodil čo najpriaznivejší výsledok.

27. Dňa 4.1.2026 doručil žalobca súdu vo veci súhrnné stanovisko, v ktorom zopakoval a zhrnul
svoju predchádzajúcu argumentáciu k protiargumentácii žalovanej. Žalobca od počiatku tvrdí, že sa
domáha zaplatenia nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením článku 6 písm. b) Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2003/88/ES, a to v dôsledku toho, že v žalovanom období jeho služobná
pohotovosť nebola započítavaná do pracovného času. Podľa vnútroštátnej právnej úpravy v SR sa do
odpracovaného času ako výkon práce započítajú aj doby, ktoré sa považujú za výkon práce, aj keď počas
nich pracovník nepracuje (ust. § 97 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore). V žalovanom období
zo žiadneho ustanovenia zákona o HaZZ nevyplývalo, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste
výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, v čom spočíva rozpor s právom EÚ,
čo potvrdzuje aj právna konštrukcia ustanovenia § 86 ods. 2 „bezprostredného nadväzovania“. Podľa
§ 86 ods. 2 zákona o HaZZ v znení zákona v žalovanom období určená služobná pohotovosť v mieste
vykonávania štátnej služby bezprostredne nadväzovala na celkovú dĺžku vykonávania štátnej služby.
Táto formulácia má podľa žalobcu zásadný význam, pretože zákon výslovne oddeľoval vykonávanie
štátnej služby od určenej služobnej pohotovosti, pohotovosť „nadväzuje“ na výkon štátnej služby, teda
nastáva po skončení výkonu štátnej služby, pohotovosť nebola považovaná za súčasť samotného
výkonu štátnej služby. Samostatný režim, odlišný od výkonu štátnej služby, potvrdzuje aj ustanovenie
§ 92 ods. 1 zákona o HaZZ. Tento stav zodpovedal právnemu stavu platnému v žalovanom období a
až následná legislatívna zmena účinná od 1.11.2024 tento režim modifikovala. V žalovanom období z
dôvodu absencie právnej úpravy v zákone o HaZZ maximálny limit 48 hodín priemerného týždenného
pracovného času vo vzťahu k žalobcovi nebol zo strany služobného úradu vôbec vyhodnocovaný
a dodržiavanie tohto limitu nebolo nijakým spôsobom kontrolované. Žalovaná až dodatočne (po
niekoľkých rokoch) a iba z dôvodu súdneho konania vytvorila dňa 11.7.2025 ad hoc výpočty priemerného
týždenného pracovného času žalobcu. V prípade príslušníkov HaZZ, ktorí žalobu nepodali, neboli takéto
prepočty do 1.11.2024 vykonávané vôbec. Až novela účinná od 1.11.2024 zaviedla prvé pravidlo, ktoré
výslovne rozlišuje medzi časmi z § 97 ods. 1 a upravuje, ktoré z nich sa pre účely priemeru nemajú
považovať za výkon štátnej služby (§ 97 ods. 3). V tejto súvislosti žalobca poukázal na dôvodovú správu
k zákonu č. 258/2024 Z. z., ktorá potvrdzuje, že dovtedy sa na účely výpočtu priemeru započítavali
všetky časy podľa ust. § 97 ods. 1 zákona o HaZZ.
28. K súhrnnému stanovisku žalobcu sa žalovaná vyjadrila v podaní doručenom súdu dňa 13.1.2026.
K tvrdeniu žalobcu, že predmetom sporu nie je posúdenie správnosti prebratia Smernice, ale priame
porušenie práva EÚ, žalovaná uviedla, že v takom prípade pasívne vecne legitimovaným nie je
Slovenská republika, lebo podľa jej názoru ide o pracovnoprávny spor a žalovaným má byť Ministerstvo
vnútra SR ako služobný úrad, a teda zamestnávateľ žalobcu, ktorý je zodpovedný za to, že vo vzťahu k
žalobcovi ako zamestnancovi nedodržal článok 6 písm. b) Smernice. Podľa žalovanej predmetom sporu
nie je zarátavanie pohotovosti do služobného času a je nepochybné, že takáto pohotovosť sa zarátava
do pracovného času v zmysle Smernice 2003/88/ES a judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Článok
2 ods. 1 Smernice má len definičný charakter (vymedzuje pojem pracovný čas), na rozdiel od toho článku
6 písm. b) Smernice už zakotvuje zákaz prekročenia článku 2 ods. 1 vymedzeného pojmu pracovný čas.
Iba výkladom článku 2 ods. 1 Smernice nemožno dospieť k záveru o preukázaní závažného porušenia
Smernice (ako podmienka zodpovednosti štátu za škodu porušením práva únie), pokiaľ súčasne nie
je preukázané, že došlo k porušeniu článku 6 písm. b) Smernice. K pojmu pracovný čas poukázala
na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-14/04 (Dellas), C-266/14, C-344/19 a C-580/19. Za
nepodstatnú považuje argumentáciu žalobcu o novele zákona o HaZZ účinnej od 1.11.2024, pretože sa
nevzťahuje na žalované obdobie, ako aj o neexistencii systému na overovanie priemerného týždenného
pracovného času, pretože nie je predmetom konania. Žalovaná konzistentne tvrdí, že článok 6 písm. b)
Smernice bol transponovaný, a to s poukazom na § 193 zákona o HaZZ, a teda aj pre oblasť hasičov
je stanovený maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín. Ustanovenie § 193 zákona o HaZZ považuje
žalovaná za relevantné pre tento prípad a jeho aplikáciu považuje za porušenie jeho práva na spravodlivý
proces. V závere zdôraznila, že rozdielnosť vo výpočtoch predložených žalobcom a žalovanou nie je
v započítavaní/nezapočítavaní služobnej pohotovosti (žalovaná tak ako aj žalobca do svojich výpočtov
zahrnula aj všetok čas služobnej pohotovosti), ale v ponímaní referenčného obdobia (žalobcom 7dňové, resp. 1-mesačné a žalovanou 6-mesačné) a nesprávneho výkladu ust. § 97 zákona o HaZZ, kde
žalobca časy označené ako DOS. DOD, LEK,NV, VS, SVP započítava ako pracovný čas, a to v rozpore
s definíciou pracovného času podľa článku 2 Smernice.

29. Súd vo veci nariadil termín pojednávania na deň 20.1.2026 a vec prejednal v prítomnosti žalobcu,
jeho právneho zástupcu a zástupcu žalovanej. Strany sporu a ich zástupcovia na pojednávaní v celom
rozsahu zotrvali na svojich vyjadreniach.
30. Žalobca vo výpovedi na pojednávaní k veci uviedol, že dôvodom podanej žaloby je skutočnosť, že
musel odpracovať viac, ako je zákonom stanovený limit 48 hodín týždenne, čo malo negatívny vplyv na
jeho súkromný život. V žalovanom období sa spoznával so svojou priateľkou, s ktorou plánoval spoločnú
budúcnosť, a rovnako chcel spoznávať aj jej rodinu žijúcu v Rakúsku. Vtedajšia priateľka často cestovala
do Rakúska pomáhať svojej mame so starostlivosťou o starých rodičov. Žalobca tým, že musel pracovať
nad rámec, nemal vždy možnosť cestovať s ňou. Zároveň sa musí starať o svoju babku žijúcu v Starej
Ľubovni a starých rodičov v obci Veľký Lipník, ktorí si vyžadujú starostlivosť z dôvodu pokročilého veku
a zhoršeného zdravotného stavu. Keďže mal žalobca naplánovanú službu a nemohol si zobrať voľno,
musel starým rodičom veľakrát odoprieť pomoc. Takisto sa nemohol venovať v takom rozsahu ako by
chcel svojim voľnočasovým aktivitám, predovšetkým športu, keďže v minulosti hrával súťažne futbal
a florbal.
31. V záverečných rečiach zástupcovia strán zotrvali na svojich tvrdenia a námietkach. Zástupca
žalovanej na ňou navrhnutých dôkazoch výsluchom svedka a zabezpečením výpisu zo Sociálnej
poisťovne netrval.
32. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom žaloby a jej príloh, listinnými podaniami strán,
výsluchom žalobcu a zistil tento skutkový stav.
33. Žalobca ako príslušník Hasičského a záchranného zboru na Hasičskej stanici Ľubotín v služobnom
pomere v súlade s ustanoveniami zákona o HaZZ je vo funkcii hasič záchranár. Podanou žalobou si
uplatňuje nárok na náhradu škody spôsobenej žalovanou v dôsledku porušenia práva Európskej únie
k jeho ujme. Na strane žalobcu dochádzalo v žalovanom období k porušovaniu práva garantovaného
mu právom Európskej únie, keďže priemerný týždenný pracovný čas žalobcu opakovane presiahol
maximálny limit určený v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES
zo 4. novembra 2003 a prekročenie tohto limitu zakladá zodpovednosť štátu pre osoby postihnuté
týmto prekročením. Žalobca si uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za obdobie 3 rokov
pred podaním žaloby, a to od 30.5.2022 do 31.10.2024. Jeho služobný (pracovný) čas je rozvrhnutý
nerovnomerne. Jeden služobný deň žalobcu sa skladá zo štátnej služby, t. j. pracovnej zmeny v
trvaní 16 hodín a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti na pracovisku
(§ 92 zákona o HaZZ) v trvaní 8 hodín. Od roku 2022 sa jednalo o 16-hodinové pracovné zmeny
(výkon služby), po ktorých bezprostredne nasledovala určená 8-hodinová služobná pohotovosť na
pracovisku. Celkovo strávil žalobca na pracovisku sústavne (minimálne) 24 hodín v jednom služobnom
dni. Okrem určenej služobnej pohotovosti môže byť žalobcovi nariadená aj služobná pohotovosť mimo
rozvrhnutia pracovného času. Obe služobné pohotovosti sa nezapočítavajú do pracovného času.
Služobná pohotovosť je rozdelená na aktívnu časť (práca nadčas) a neaktívnu časť a určovaná na čas
nočných hodín (od roku 2022 v čase 22:00 - 6:00 hod.). V prípade, že je počas služobnej pohotovosti
vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, režim služobnej pohotovosti sa mení na prácu nadčas.
Počas služobnej pohotovosti sa žalobca ako príslušník HaZZ musel zdržiavať na pracovisku, z tohto sa
nesmel vzdialiť a musel byť vždy počas celej doby pohotovosti pripravený na vykonanie zásahu. Ak je
vyhlásený výjazd, vykonáva sa do 1 minúty od vyhlásenia, teda žalobca musel byť počas celej doby
služobnej pohotovosti, ktorá mu je nariaďovaná v noci, okamžite pripravený na vykonanie zásahu.
34. Zo žalobcom predloženého výpočtu priemerného týždenného pracovného času, vypracovaného na
základe výpisov z dochádzkového systému, vyplynul jeho priemerný týždenný pracovný čas za obdobie
6/2022 až 10/2024. V mesiaci jún 2022 bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 50,40 hod., celkový
počet odpracovaných hodín 216 hod., z toho služobný čas 160 hod. a služobná pohotovosť 56 hod.
V mesiaci júl 2022 bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 41,48 hod., po odrátaní 4 dní dovolenky
v rozsahu 64 hod., celkový počet odpracovaných hodín 160 hod., z toho služobný čas 176 hod., služobná
pohotovosť 48 hod. V mesiaci august 2022 bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 56,79 hod.,
celkový počet odpracovaných hodín 251,50 hod., z toho služobný čas 171 hod. a služobná pohotovosť 80
hod. V mesiaci september 2022 bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 54,13 hod., celkový počet
odpracovaných hodín 232 hod., z toho služobný čas 168 hod. a služobná pohotovosť 64 hod. V mesiaci
október 2022 bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 49,56 hod., celkový počet odpracovaných

hodín 219,50 hod., z toho služobný čas 163 hod. a služobná pohotovosť 56 hod. V mesiaci november
2022 bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 42,48 hod., celkový počet odpracovaných hodín
176 hod., z toho služobný čas 144 hod. a služobná pohotovosť 48 hod. V mesiaci december 2022 bol
priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 52,27 hod., celkový počet odpracovaných hodín 231,50 hod.,
z toho služobný čas 159 hod. a služobná pohotovosť 72 hod. V mesiaci január 2023 bol priemerný
týždenný pracovný čas žalobcu 52,14 hod., po odrátaní 2 dní dovolenky v rozsahu 32 hod., celkový počet
odpracovaných hodín 216 hod., z toho služobný čas 176 hod. a služobná pohotovosť 72 hod. V mesiaci
február 2023 bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 54 hod., celkový počet odpracovaných
hodín 216 hod., z toho služobný čas 144 hod. a služobná pohotovosť 72 hod. V mesiaci marec 2023
bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 52,39 hod., celkový počet odpracovaných hodín 232
hod., z toho služobný čas 160 hod. a služobná pohotovosť 72 hod. V mesiaci apríl 2023 bol priemerný
týždenný pracovný čas žalobcu 41,22 hod., po odrátaní 3 dní dovolenky v rozsahu 48 hod., celkový počet
odpracovaných hodín 159 hod., z toho služobný čas 159 hod. a služobná pohotovosť 48 hod. V mesiaci
máj 2023 bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 59,61 hod., celkový počet odpracovaných
hodín 264 hod., z toho služobný čas 184 hod. a služobná pohotovosť 80 hod. V mesiaci jún 2023 bol
priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 50,40 hod., celkový počet odpracovaných hodín 216 hod.,
z toho služobný čas 160 hod. a služobná pohotovosť 56 hod. V mesiaci júl 2023 bol priemerný týždenný
pracovný čas žalobcu 52,27 hod., celkový počet odpracovaných hodín 231,50 hod., z toho služobný čas
167 hod. a služobná pohotovosť 64 hod. V mesiaci august 2023 bol priemerný týždenný pracovný čas
žalobcu 42,01 hod., po odrátaní 3 dní dovolenky v rozsahu 48 hod., celkový počet odpracovaných hodín
168,05 hod., z toho služobný čas 160 hod. a služobná pohotovosť 56 hod. V mesiaci september 2023 bol
priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 51,75 hod., celkový počet odpracovaných hodín 221,77 hod.,
z toho služobný čas 156 hod., služobná pohotovosť 64 hod. a práca nadčas 1 hod. V mesiaci október
2023 bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 57,81 hod., celkový počet odpracovaných hodín
256 hod., z toho služobný čas 176 hod. a služobná pohotovosť 80 hod. V mesiaci november 2023 bol
priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 40,88 hod., po odrátaní 2 dní dovolenky v rozsahu 32 hod.,
celkový počet odpracovaných hodín 163,50 hod., z toho služobný čas 147 hod. a služobná pohotovosť 48
hod. V mesiaci december 2023 bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 50,40 hod., celkový počet
odpracovaných hodín 216 hod., z toho služobný čas 160 hod., služobná pohotovosť 70 hod. a práca
nadčas 1 hod. V mesiaci január 2024 bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 52,97 hod., celkový
počet odpracovaných hodín 227 hod., z toho služobný čas 171 hod., služobná pohotovosť 70 hod.
a práca nadčas 1 hod. V mesiaci február 2024 bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 45,23 hod.,
po odrátaní 3 dní dovolenky v rozsahu 48 hod., celkový počet odpracovaných hodín 168 hod., z toho
služobný čas 160 hod. a služobná pohotovosť 56 hod. V mesiaci marec 2024 bol priemerný týždenný
pracovný čas žalobcu 57,58 hod., celkový počet odpracovaných hodín 255 hod., z toho služobný čas 183
hod. a služobná pohotovosť 72 hod. V mesiaci apríl 2024 bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu
52,14 hod., po odrátaní 1 dňa dovolenky v rozsahu 16 hod., celkový počet odpracovaných hodín 216
hod., z toho služobný čas 160 hod. a služobná pohotovosť 72 hod. V mesiaci máj 2024 bol priemerný
týždenný pracovný čas žalobcu 50,67 hod., celkový počet odpracovaných hodín 224,42 hod., z toho
služobný čas 160 hod., služobná pohotovosť 61 hod. a práca nadčas 2 hod. V mesiaci jún 2024 bol
priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 49,70 hod., celkový počet odpracovaných hodín 213 hod.,
z toho služobný čas 141 hod. a služobná pohotovosť 71 hod. V mesiaci júl 2024 bol priemerný týždenný
pracovný čas žalobcu 47,60 hod., po odrátaní 1 dňa dovolenky v rozsahu 16 hod., celkový počet
odpracovaných hodín 204 hod., z toho služobný čas 164 hod. a služobná pohotovosť 56 hod. V mesiaci
august 2024 bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 46,97 hod., celkový počet odpracovaných
hodín 208 hod., z toho služobný čas 160 hod. a služobná pohotovosť 48 hod. V mesiaci september 2024
bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 36,96 hod., po odrátaní 5 dní dovolenky v rozsahu 80
hod., celkový počet odpracovaných hodín 132 hod., z toho služobný čas 172 hod. a služobná pohotovosť
40 hod. V mesiaci október 2024 bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 56 hod., po odrátaní 1
dňa dovolenky v rozsahu 16 hod., celkový počet odpracovaných hodín 240 hod., z toho služobný čas
176 hod. a služobná pohotovosť 80 hod.
35. Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava Slovenskej republiky“),
Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske
spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie
majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú
implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa článku 120 ods. 2.

36. Podľa článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy o ľudských právach
a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a
medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických
osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred
zákonmi.
37. Podľa článku 36 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, zamestnanci majú právo na spravodlivé a
uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä a) právo na odmenu za vykonanú
prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň, b) ochranu proti svojvoľnému
prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní, c) ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
d) najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, e) primeraný odpočinok po práci, f) najkratšiu prípustnú
dĺžku platenej dovolenky na zotavenie, g) právo na kolektívne vyjednávanie.
38. Podľa článku 19 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na zachovanie ľudskej
dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Každý má právo na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.
39. Podľa článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, na účely výkonu právomocí Únie inštitúcie
prijímajú nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Nariadenie má všeobecnú
platnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch.
Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa
má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je
záväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich.
Odporúčania a stanoviská nie sú záväzné.
40. Podľa § 85 ods. 1, 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o HaZZ“), služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník
vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Služobný čas príslušníka je 40 hodín
týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve
vyššieho stupňa.
41. Podľa § 86 ods. 1, 2 zákona o HaZZ, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.
Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri
nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia
ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej
služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.
42. Podľa § 92 ods. 1, 2 zákona o HaZZ, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v
štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Na zabezpečenie nevyhnutných
úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo
rozvrhnutia služobného času a) v mieste vykonávania štátnej služby, b) v mieste pobytu alebo na inom
dohodnutom mieste, c) s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia.
43. Podľa § 97 ods. 1 zákona o HaZZ, ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje čas a) čerpania
dovolenky, b) plateného služobného voľna, c) zdokonaľovacej služby podľa osobitného predpisu,
d) účasti na rekondičnom pobyte, e) prehlbovania kvalifikácie, f) zvyšovania kvalifikácie, g) prestávok na
dojčenie, h) náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo sviatok,
i) keď príslušník nevykonáva štátnu službu, pretože je sviatok pripadajúci na jeho inak obvyklý služobný
deň, j) neprítomnosti príslušníka v štátnej službe z dôvodu: 1. dočasnej neschopnosti na vykonávanie
štátnej služby z dôvodu choroby alebo úrazu, 2. karantény, 3. materskej dovolenky a rodičovskej
dovolenky do troch rokov veku dieťaťa, starostlivosti o dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným
stavom vyžadujúcim osobitnú starostlivosť do šiestich rokov dieťaťa, 4. zaradenia príslušníka mimo
činnej štátnej služby podľa § 52, ak sa preukáže, že nebol dôvod na zaradenie mimo činnej štátnej
služby, k) vykonávania funkcie národného experta Slovenskej republiky v inštitúciách Európskej únie,
l) vykonávania uvoľneného funkcionára príslušného odborového orgánu podľa § 160 ods. 2.

44. Predmetom tohto sporu je nárok žalobcu na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) titulom
zodpovednosti štátu pri prebratí Smernice 2003/88/ES, konkrétne článok 6 písm. b) o priemernom 48hodinovom týždennom pracovnom čase do vnútroštátneho právneho poriadku SR, v dôsledku čoho
u žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru dochádzalo k prekročeniu týždenného
pracovného času, čím zároveň došlo k zásahu do jeho osobnostných právach.
45. Takto vymedzený predmet sporu, týkajúci sa náhrady škody spôsobenej jednotlivcom porušením
práva EÚ v dôsledku nesprávneho prebratia (transpozície) Smernice do vnútroštátneho právneho
poriadku, možno zaradiť medzi tzv. súkromnoprávne spory, napriek skutočnosti, že žalovanou stranou
v tomto spore je štát, keďže z judikatúry Súdneho dvora EÚ jednoznačne vyplýva, že spory o náhradu
škody spôsobenej porušením práva únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné
vnútroštátne súdy.
46. V tejto súvislosti súd poukazuje na ustanovenie § 3 ods. 1 CSP, podľa ktorého súdy prejednávajú
a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú
a nerozhodujú iné orgány. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie v
dôsledku nesprávneho prebratia - transpozície Smernice Európskej únie do vnútroštátneho právneho
poriadku je potrebné zaradiť medzi súkromnoprávne spory, pričom súd poukazuje na to, že z judikatúry
Súdneho dvora vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva únie medzi jednotlivcom
a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Súd je preto v rámci svojej právomoci v
prejednávanom spore oprávnený a povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému
porušeniu práva únie pri preberaní Smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky,
a to konkrétne vo vzťahu k zákonu o HaZZ, čo znamená, že v jednotlivostiach bol oprávnený a
povinný skúmať, či zákon o HaZZ zodpovedá cieľom článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Každý
vnútroštátny súd členského štátu EÚ je v rámci svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva
vnútroštátne právo, povinný vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom Únie. Ak
takáto interpretácia nie je možná, súd je povinný bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne
ustanovenie bez toho, aby požiadal alebo vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu, ktorou by sa
mala uviesť vnútroštátna právna norma do súladu s úniovým právom (C-231-233/06,C-128-131/07).
Každý vnútroštátny súd musí rešpektovať prednosť úniového práva pred vnútroštátnym právom a
nemôže sa zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu pred vnútroštátnou normou. Na základe
uvedeného súd námietku žalovanej o nedostatku právomoci všeobecného súdu prejednať a rozhodnúť
daný spor, vyhodnotil ako nedôvodnú.
47. K námietke žalovanej, že Okresný súd Stará Ľubovňa nie je kauzálne príslušným súdom na
konanie a rozhodnutie v tejto veci, z dôvodu, že predmetný spor je individuálnym pracovnoprávnym
sporom o náhradu škody, súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Ndc/7/2024 zo
dňa 29.2.2024, v ktorom najvyšší súd v obdobnej veci rozhodnutie tam uvedeného prvoinštančného
súdu o charaktere sporu ako individuálne pracovnoprávnom spore nevyhodnotil ako správne. Totožne
Najvyšší súd SR rozhodol uznesením sp. zn. 6Ndc/7/2024 zo dňa 27.36.2024, v ktorom v otázke
charaktere sporu uviedol, že sa nejedná o individuálny pracovnoprávny spor. Možno teda konštatovať,
že táto otázka už bola súdnou praxou vyriešená. K tomu bližšie pozri citované uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky.
48. K námietke nedostatku vecnej pasívnej legitimácie štátu súd uvádza, že článok 6 písm. b) Smernice
má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi. Zodpovednosť za nesprávnu transpozíciu Smernice do vnútroštátneho právneho
poriadku znáša členský štát. Z ustanovenia § 73 CSP vyplýva potreba určiť subjekt, ktorý za štát
koná pred súdom. Aj s použitím ustanovenia § 135 ods. 1 CSP je správne označený ústredný orgán
štátnej správy, ktorý za štát koná. Za Slovenskú republiku koná orgán štátu, do ktorého pôsobnosti patrí
Hasičský a záchranný zbor SR [§ 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády
a organizácii ústrednej štátnej správy], a ktorý bol garantom právnej úpravy obsiahnutej v zákone o
HaZZ. Týmto orgánom štátu je Ministerstvo vnútra SR. Nedôvodná je v tejto súvislosti aj argumentácia
žalovanej spočívajúca v poukazovaní na rozdiel medzi transpozíciou a aplikáciou Smernice. Hoci sa
žalovaný na aplikácii Smernice č. 2003/88/ES, resp. zákona o HaZZ voči žalobcovi priamo nepodieľa,
daná skutočnosť je z hľadiska prejednávaného sporu nepodstatná. Predpoklady zodpovednosti za škodu
vychádzajú z objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu. V zmysle článku 29
Smernice č. 2003/88/ES je táto adresovaná členským štátom; žalovaná ako členský štát Európskej únie,

a teda adresát Smernice, bola povinná prijať opatrenia za účelom dosiahnutia Smernicou sledovaného
cieľa, t. j. bola povinná zabezpečiť jednotlivcovi Smernicou priznané právo na bezpečnosť a ochranu
zdravia pri organizácii pracovného času. Z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci G. Fuß vyplýva, že
v prípade porušenia práva na dodržiavanie 48-hodinového pracovného času poškodený má právo
domáhať sa náhrady škody proti členskému štátu. Žalovaná disponuje pasívnou legitimáciou a žalobca
dôvodne uplatnil nárok na náhradu škody z dôvodu porušenia práva Európskej únie voči Slovenskej
republike ako pasívne legitimovanej strane sporu, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy,
do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor SR.
49. Súd sa nestotožňuje ani s námietkou žalovanej, že Smernica 2003/88/ES sa na služobný vzťah
príslušníka HaZZ nevzťahuje. Pri rozhodovaní je potrebné vychádzať nielen zo samotného znenia
Smernice 2003/88/ES, ale aj z príslušnej judikatúry Súdneho dvora EÚ (C-429/09 Günter Fuß, C-397/01
Bernhard Pfeiffer, C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg), pretože súd je povinný plne uplatňovať
výklad práva Únie, ktorý podal Súdny dvor EÚ (rozsudok C-261/21 zo dňa 7. 7. 2022). Súdny dvor EÚ
rozhodol, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom
práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor EÚ tiež rozhodol, že
Smernica sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne
a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom, alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak
sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a to aj vtedy, keď zásahy, ku
ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkom
určitým rizikám. Na účely Smernice 2003/88/ES nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa
vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam právo Únie, keď za pracovníka sa
považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha
pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie
pracovníka v zmysle práva Únie. Skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny alebo
dobrovoľný hasič nie je relevantná na charakteristiky pracovníka, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia
Smernice 2003/88/ES (C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer, body 52. a 55.,C-429/09 vo veci Fuß,
bod 27. až 30., C-518/15 vo veci Matzak). Súdny dvor EÚ v uvedených rozhodnutiach tiež opakovane
judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu
maximálneho denného alebo týždenného pracovného času a konštatoval, že pracovná pohotovosť
vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako
celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva. Námietka žalovanej,
že Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru
je tak nedôvodná.
50. Článok 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES, ktorý definuje rozsah pôsobnosti predmetnej Smernice
tak, že táto Smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné v zmysle článku
2 Smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto Smernice. Smernica
89/391/EHS upravuje svoju pôsobnosť v ustanovení článku 2 ods. 1 tak, že sa uplatňuje na všetky
odvetvia činností, a to verejné aj súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva,
služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.), pričom ods. 2, prvá veta Smernice 89/391/EHS ustanovuje,
že predmetná Smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné
pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napr. v oblasti služieb civilnej ochrany. Poukazujúc na
zámer predmetnej Smernice 89/391/EHS je nevyhnutné konštatovať, že táto nevylučuje z pôsobnosti
všetky služby civilnej ochrany, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ako uviedol aj žalobca
vo svojom vyjadrení, a teda sa neuplatní len v prípadoch, ak nastane určitá vážna - kritická situácia,
pri ktorej sa vyžaduje zabezpečiť ochranu zdravia, verejnej bezpečnosti, a ak by za takejto situácie
uplatňovaním všetkých povinností, vyplývajúcich zo Smernice, došlo k obmedzeniu alebo ohrozeniu
možnosti zabezpečiť uvedené činnosti. Jedná sa však o výnimočné situácie, a teda nejde o automatické
vylúčenie všetkých vzťahov v rámci civilnej ochrany, ktoré majú byť chránené predmetnou Smernicou,
a v rámci ktorých taktiež má dôjsť k ochrane zdravia zamestnancov. Služobná činnosť žalobcu sa
nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem Únie v oblasti ochrany
bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, preto sa na ňu nevzťahuje vylúčenie pôsobnosti, ktoré
vyplýva z článku 2 ods. 2 prvého pododseku Smernice 89/391/EHS, naopak na službu žalobcu sa
predmetná Smernica použije v plnom rozsahu. Uvedený názor je podporený tiež závermi uznesenia
Súdneho dvora EÚ vo veci C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg.

51. Podstata sporu spočíva v tom, či žalovaná Slovenská republika ako členský štát Európskej únie
porušila článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, pretože neprijala všetky potrebné opatrenia (t.
j. netransponovala, resp. netransponovala správne úniové právo) tak, aby priemerný pracovný čas
žalobcu pre obdobie každých siedmich dní, vrátane nadčasov neprekročil maximálny, úniovým právom
stanovený limit 48 hodín.
52. Spornou skutočnosťou v predmetnom spore bola otázka delegovanej pôsobnosti Zákonníka práce
(konkrétne § 85 a § 86 Zákonníka práce) na služobný pomer príslušníkov hasičského a záchranného
zboru, otázka nerovnomerného rozvrhnutia služobného času a s tým spojené vymedzenie referenčného
obdobia, otázka vymedzenia časov, ktoré sa na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného
času posudzujú ako výkon štátnej služby, a teda sa zarátavajú do pracovného času, ako aj otázka
naplnenia podmienok pre priznanie práva na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu porušenia úniového
práva.
53. Podľa názoru žalovanej Smernica bola v článku 6 písm. b) do právneho priadku Slovenskej republiky
prevzatá správne, pretože zákon o HaZZ v § 193 ods. 1 stanovuje delegovanú pôsobnosť zákona č.
311/2001 Z. z. Zákonníka práce, ktorý v § 85 ods. 9 ZP stanovuje, že priemerný týždenný pracovný
čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín. Ďalej žalovaná argumentovala, že
v zmysle § 193 ods. 1 zákona o HaZZ sa na služobný pomer žalobcu primerane použije aj § 85 ZP, ktorý
presne definuje pracovný čas. V zmysle tohto ustanovenia je služobná pohotovosť pracovným časom,
pretože je časom protikladným k času odpočinku, čo je v súlade so Smernicou. Z uvedených dôvodov
Slovenská republika zaviedla ďalší pojem „služobný čas“, ktorý je potrebné odlišovať od pojmu „pracovný
čas“. Žalovaná takisto argumentovala tým, že na predmetný spor sa vzťahuje § 86 ods. 2 zákona o
HaZZ o nerovnomernom rozvrhnutí služobného času, podľa ktorého celková dĺžka vykonávania štátnej
služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. Žalobca do svojich prepočtov nesprávne zarátaval k svojmu
pracovnému času aj čas, ktorý strávil časom odpočinku, ktorý nie je pracovným časom. Poukázala tiež
na nesprávnosť výpočtov pracovného času žalobcu, dôsledkom čoho došlo k navýšeniu týždenného
priemerného pracovného času.
54. Vo všeobecnosti platí, že Smernica ako špecifický prameň práva Únie vyžaduje od členských štátov,
aby dosiahli cieľ sledovaný Smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku.
Na tento účel musia byť ustanovenia Smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná,
aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím Smernice do vnútroštátneho
práva dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným Smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v
členskom štáte. Z hľadiska prejednávaného sporu článok 6 písm. b) Smernice jednoznačne stanovuje,
že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.
55. Podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na pojmy týždenný služobný čas, nerovnomerné
rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými
dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná
pohotovosť a dovolenka upravuje zákon o HaZZ v znení neskorších predpisov v ustanoveniach §
85 až § 94. Z citovaného zákona, konkrétne z jeho prílohy č. 4 bod 6 vyplýva, že do zákona
o HaZZ bola, okrem iného, transponovaná aj Smernica č. 2003/88/ES. Z ustanovenia § 86 zákona
o HaZZ pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou
vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcou určenou služobnou pohotovosťou v
mieste vykonávania štátnej služby. Naopak, služobnú pohotovosť zákon nezaraďuje do výkonu štátnej
služby.
56. S poukazom na citované ustanovenia zákona o HaZZ možno konštatovať, že zákon v znení účinnom
v žalovanom období oddeľoval vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného
zboru v rámci služobného času a vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného
zboru v rámci určenej služobnej pohotovosti. Aj keď v oboch prípadoch ide o výkon štátnej služby,
služobná pohotovosť sa nezapočítava do služobného času príslušníka Hasičského a záchranného
zboru. Smernica 2003/88/ES v článku 2 bod 1 a 2 ustanovuje, že pracovný čas predstavuje akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a (alebo) praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas,
ktorý nie je pracovným časom. Z uvedeného vyplýva, že čas určenej služobnej pohotovosti príslušníka
Hasičského a záchranného zboru má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku.

Zákon o HaZZ tak v rozpore so Smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času príslušníka
Hasičského a záchranného zboru vyčleňoval čas určenej služobnej pohotovosti, pričom Smernica
2003/88/ES neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu
„pracovný čas“, ako je definícia uvedená v Smernici. To potvrdzuje aj účel tejto Smernice, ktorým je
neprekročenie maximálnej hranice priemerného týždenného pracovného času, stanovenej v článku 6
písm. b) cit. Smernice.
57. Napriek zdaniu, že vnútroštátna právna úprava je v súlade s právom Únie, z ustanovenia citovaného
zákona nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za
súčasť ich služobného času, v čom spočíva rozpor s právom Únie. Súdny dvor opakovane konštatoval,
že pojem „pracovný čas“ uvedený v Smernici č. 2003/88/ES je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý
treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel tejto Smernice, ktorým je
zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 Ville
de Nivelles/Rudy Matzak zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov
prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení
Smernice vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“.
58. Článok 6 písm. b) Smernice č. 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným
významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou
na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že
zahŕňa tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť,
pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu
dotknutého pracovníka. Súdny dvor vo svojich rozhodnutiach konštatoval, že členské štáty nemôžu
jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice č. 2003/88 tak, že uplatnenie tohto
nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu,
budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia.
59. Vychádzajúc z uvedených skutočností je možné dospieť k záveru, že vnútroštátna právna úprava
v zmysle zákona o HaZZ umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi
zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v článku 6 písm. b) cit.
Smernice Európskeho parlamentu a rady č. 2003/88/ES. Povinnosťou členských štátov vyplývajúcou
zo Smernice je dosiahnuť výsledok stanovený smernicou, ako aj ich povinnosť prijať všetky opatrenia
všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie splnenia tejto povinnosti. Vzťahuje sa to na všetky
orgány členských štátov.
60. Súdny dvor EÚ osobitne v prípade hasičov potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,
je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený
Smernicou 2003/88/ES. Nakoľko aj žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii
zamestnávateľovi na pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítavať do pracovného
času žalobcu. Bez vplyvu na porušenie článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES je preto aj skutočnosť, že
za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada. Súdny dvor EÚ dodal, že ak povaha a rozsah
povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka, vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť
na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia
uložené tomuto pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne
ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa
od neho výkon práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto
doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (C-214/20 zo dňa 11.11.2021, C-580/19 zo dňa
9.3.2021, C-107/19 zo dňa 9.9.2021 a C-344/19 zo dňa 9.3.2021). Tento záver sa podľa názoru súdu
vzťahuje aj na žalobcu.
61. O nesprávnej, resp. neúplnej transpozícii Smernice do zákona o HaZZ a v dôsledku toho
nezapočítavania určenej a nariadenej služobnej pohotovosti na pracovisku hasiča v rozhodnom období
svedčí napokon aj skutočnosť, že zákonodarca zákonom č. 258/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov s účinnosťou
od 1.11.2024 splnil požiadavku Smernice, aby sa do priemerného týždenného služobného času
započítavala aj služobná pohotovosť [určená podľa § 92 ods. 1 a nariadená v mieste vykonávania štátnej

služby podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona o HaZZ], keďže v referenčnom období 6 mesiacov nesmie
priemerný týždenný služobný čas vrátane služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1, 2 písm. a) zákona
o HaZZ prekročiť 48 hodín. Týmto zákonodarca de facto priznal, že predmetná Smernica nebola do
právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná správne, a to čo sa týka započítavania služobnej
pohotovosti do priemerného týždenného služobného času, ako aj referenčného obdobia 6 mesiacov,
teda v otázkach, ktoré tvoria ťažiskovú časť tohto sporu (ale aj iných sporov v totožnej veci žalobcov hasičov) spočívajúcu v ich rozdielnom ponímaní. Novelou zákona účinnou od 1.11.2024 tak zákonodarca
reagoval na zjavne nežiaduci právny stav, vo svojich dôsledkoch v početných prípadoch vyúsťujúci do
neoprávneného zásahu do osobnostných práv príslušníkov Hasičského a záchranného zboru.
62. Vo vzťahu k námietke žalovanej, v ktorej poukázala na článok 16 písm. b) Smernice, je potrebné
konštatovať, že Smernica umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny
týždenný pracovný čas) referenčné obdobie, nepresahujúce 4 mesiace. Aby sa však takéto ustanovenie
mohlo uplatňovať, bolo nevyhnutné, aby ho Slovenská republika prevzala do svojho právneho poriadku.
Ako už súd uviedol vyššie, zo zákona o HaZZ v znení účinnom v žalovanom období nevyplýva, že
by uvedené ustanovenie Slovenská republika prevzala, a teda, že by maximálny týždenný pracovný
čas bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci referenčného obdobia 4 mesiacov, resp. za splnenia
Smernicou stanovených podmienok aj v dlhšom období. Slovenská republika neprevzala do žiadneho
ustanovenia zákona o HaZZ články Smernice o stanovení maximálneho týždenného pracovného času,
nemožno preto konštatovať ani to, že by boli transponované ustanovenia Smernice o možnosti určenia
referenčného obdobia, v ktorom by sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. Ustanovenia §
86 zákona o HaZZ sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené nesúvisí s
maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa Smernice. Súd preto námietku žalovanej
o zisťovaní splnenia podmienok v rámci referenčného obdobia považoval za nedôvodnú. Keďže
ustanovenie o referenčnom období, súvisiace s maximálnou výmerou týždenného pracovného času
nebolo do právneho poriadku SR riadne prevzaté, žalovaná sa nemôže dovolávať jeho aplikácie.
Z uvedeného dôvodu potom súd nepovažoval za podstatné pre tento spor prepočty maximálneho limitu
48 hodín priemerného týždenného pracovného času v uvedených referenčných obdobiach.
63. Na základe uvedených skutočností súd ustálil, že zákon o HaZZ nepovažuje za súčasť
týždenného pracovného času služobnú pohotovosť hasičov, v čoho dôsledku dochádza k pravidelnému
prekračovaniu vymedzeného pracovného času. V súvislosti s uvedenými skutočnosťami súd poukazuje
aj na dôvodovú správu k zákonu č. 258/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 315/2001 Z. z. o
Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov, z ktorej vyplýva, že: „Návrhom sa ďalej
spresňuje výpočet priemerného týždenného služobného času príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru a Horskej záchrannej služby (ďalej len „príslušník“). Z tohto dôvodu sa navrhuje vymedziť, že
čas výkonu štátnej služby v jednotlivých týždňoch je možné v období šiestich mesiacov spriemerovať,
pričom vypočítaný priemerný týždenný služobný čas vrátane štátnej služby nadčas nesmie prekročiť v
období šiestich mesiacov 48 hodín.“
64. Nesprávnu transpozíciu Smernice 2003/88/ES do zákona o HaZZ potvrdzuje aj novela zákona
č. 315/2001 Z. z. schválená Národnou radou Slovenskej republiky na 35. schôdzi dňa 17.6.2025.
Návrh novely zákona o Hasičskom a záchrannom zbore predložila vláda, ktorá uznesením č. 298/2025
z 12.6.2025 schválila návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 315/2001 Z. z. a potreba
novelizácie zákona o Hasičskom a záchrannom zbore podľa dôvodovej správy k návrhu zákona bola
vyvolaná prebiehajúcimi súdnymi spormi príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v súvislosti s
prekračovaním 48 hodinového priemerného týždenného služobného času, „ktoré vznikajú preto, že sa
do tohto limitu nezarátava služobná pohotovosť v mieste výkonu štátnej služby, ako to vyžaduje európska
legislatíva“. V návrhu zákona sa uvádza, že služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného
zboru podľa aktuálneho znenia zákona č. 315/2001 Z. z. predstavuje 40 hodín týždenne, „pričom
služobná pohotovosť sa nezapočítava do služobného času“. Služobná pohotovosť sa príslušníkom
určuje, t. j. nemajú možnosť ju odmietnuť. Výslovne sa uvádza, že: „Súdny dvor Európskej únie
posudzuje legálnosť postupu Slovenskej republiky pri aplikácii Smernice Európskeho parlamentu a Rady
2003/88/ES, ktorá stanovuje maximálny pracovný čas zamestnanca. Smernica 2003/88/ES sa vzťahuje
aj na hasičské a záchranné zložky. Zároveň začne Európska komisia posudzovať súlad zákona so
Smernicou 2003/88/ES; nie je predpoklad úspechu SR, pričom pri nezosúladení národnej legislatívy
so Smernicou 2003/88/ES hrozia pokuty v státisícoch až miliónoch Eur (vysoká pravdepodobnosť v

pomerne krátkom horizonte). Na základe uvedeného je potrebné zabezpečiť zosúladenie národnej
legislatívy so Smernicou 2003/88/ES.“
65. Žalovaná v spore v rámci procesnej obrany argumentovala aj tým, že transpozícia Smernice môže
byť obsiahnutá vo viacerých vnútroštátnych legislatívnych aktoch, pričom v posudzovanom prípade mala
byť Smernica transponovaná prostredníctvom delegovanej pôsobnosti Zákonníka práce stanovenej v §
193 zákona o HaZZ, ktorý odkazuje na to, že na služobný pomer príslušníka sa primerane použije aj
ust. § 85 Zákonníka práce. Toto ustanovenie v odseku 9 stanovuje, že priemerný týždenný pracovný
čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín. Podľa názoru žalovanej sa citované
ustanovenie vzťahuje aj na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, z čoho žalovaný odvodzuje,
že v právnom poriadku SR je zakotvený priemerný týždenný pracovný čas príslušníka HaZZ. S otázkou
odkazovej normy - § 193 zákona o HaZZ sa vysporiadal Krajský súd v Košiciach v rozsudku sp. zn.
6Co/97/2025 zo dňa 2.12.2025, v ktorom uviedol: „Odvolací súd poukazuje na to, že Smernica 2003/88/
ES je uvedená v Zozname preberaných právne záväzných aktov Európskej únie, ktorý je prílohou č. 4
zákona o HZZ od 1.1.2006. Podľa § 193 ZoHZZ sa na služobný pomer príslušníkov použije primerane
§ 85 ods. 9 ZP, ktorý znie: „Priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas
nesmie prekročiť 48 hodín“. Z ustanovení ZoHZZ nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v
mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času. V posudzovanej veci sa jedná
o pohotovosť na pracovisku, ktorá je v § 96 ods. 2 ZP upravená nasledovne: „Čas, počas ktorého
sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je
neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas“. Ustanovenie § 193 ZoHZZ
však primerané použitie odkazom na § 96 ods. 2 ZP neuvádza. Z § 122 ods. 3 ZoHZZ vyplýva, že ak
počas služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnu služby, až takáto situácia je považovaná za štátnu
službu nadčas. Keďže z § 85 až § 93 ZoHZZ v znení účinnom do 31.10.2024 (podľa žalovaného obdobia)
nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich
služobného času, práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie. Za uvedeného stavu, z dôvodu
nesprávnej transpozície Smernice do ZoHZZ, žalobca nemal možnosť požadovať od zamestnávateľa
dodržiavanie požiadaviek upravených ustanoveniami Smernice“.
66. Súd považoval za nedôvodnú aj námietku žalovanej, ktorou namietala výpočty predložené žalobcom
z dôvodu nesprávneho výkladu § 97 zákona o HaZZ. Podľa názoru žalovanej členské štáty nemôžu
jednostranne určovať rozsah pojmov pracovný čas a čas odpočinku, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že
Smernica neumožňuje žiadnu odchýlku od jej článku 2. To, či sa určité „obdobia“ považujú za „pracovný
čas“ sa určí na základe troch kritérií, a to: 1/ pracovník pracuje, 2/ pracovník pracuje podľa pokynov
zamestnávateľa a 3/ pracovník musí vykonávať svoju činnosť alebo povinnosti. Žalovaná je toho názoru,
že ak príslušný čas nespĺňa tieto kritériá, treba ho považovať za „čas odpočinku“, tak ako je to v prípade
času DOD, DOS, VS, NV SVP, LEK, SRP a pod., kedy o pracovný čas nejde, pričom si ich žalobca
nesprávne prirátava k svojmu pracovného času. V tomto smere súd poukazuje na ustanovenia § 85
a § 97 ods. 1 zákona o HaZZ, z ktorých vyplýva, čo je služobný čas (§ 85) a aký čas sa posudzuje
ako vykonávanie štátnej služby (§ 97). Z uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že aj tieto časy
sa považujú za výkon práce a započítavajú sa do pracovného času hasičov, aj keď tento počas nich
nepracuje. Až spomínanou novelou zákona o HaZZ účinnou od 1.11.2024, na ktorú súd v tejto súvislosti
opätovne poukazuje, zákonodarca na účely výpočtu priemerného týždenného služobného času určil,
ktorý v rámci obdobia 6 mesiacov vrátane štátnej služby nadčas nemôže prekročiť 48 hodín, ktoré
časy sú časmi výkonu štátnej služby a ktoré sú časmi odpočinku. „Z tohto dôvodu sa v § 97 ods. 3
navrhuje, aby sa na účely výpočtu priemerného týždenného služobného času niektoré časy podľa § 97
ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., ktoré sa podľa tohto ustanovenia posudzujú ako vykonávanie štátnej
služby, za takýto výkon nepovažovali. § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. upravuje kvalifikovanú
neprítomnosť príslušníka v štátnej službe, ktorá sa hodnotí ako výkon štátnej služby (ospravedlnená
absencia), pričom k výkonu štátnej služby v niektorých prípadoch nedochádza. Pri výpočte priemerného
týždenného služobného času sa neprihliada na to, či ide o ospravedlnenú neprítomnosť alebo nie, ale
na to, či dochádza k výkonu štátnej služby. Ustanovenie § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. však
upravuje aj prípady, kedy je príslušník k dispozícii služobného úradu a vykonáva štátnu službu podľa
pokynov služobného úradu. Tie sa na účely výpočtu priemerného týždenného služobného času budú
posudzovať ako výkon štátnej služby. Navrhovaný § 97 ods. 3 teda na účely výpočtu priemerného
týždenného služobného času ako výkon štátnej služby neposudzuje čas podľa odseku 1 písm. a) až c)
a písm. h) až l), pretože v týchto časoch príslušník nie je k dispozícii služobnému úradu a nevykonáva
štátnu službu pre služobný úrad podľa jeho pokynov. V priebehu obdobia šiestich mesiacov sa čas

výkonu štátnej služby bude striedať s časom odpočinku. Určité časy odpočinku nebude možné použiť
pre účely výpočtu priemerného týždenného služobného času, aby nedochádzalo k tomu, že sa služobný
čas neprimerane zvýši z dôvodu, že sa tieto časy odpočinku využili na kompenzáciu jeho zvýšenia. Ide o
čas čerpania dovolenky podľa § 93 ods. 1 prvej a druhej vety, t. j. 4 týždne dovolenky v kalendárnom roku
a v prípade príslušníka, ktorý do konca kalendárneho roka dovŕši 33 rokov veku alebo sa trvale stará o
dieťa, päť týždňov dovolenky a čas podľa § 97 ods. 1 písm. j) prvý bod, t. j. čas dočasnej neschopnosti
na vykonávanie štátnej služby z dôvodu choroby alebo úrazu, ktoré sa podľa navrhovaného § 97 ods. 3
na účely výpočtu priemerného týždenného služobného času do výpočtov ako čas nezarátavajú.“
67. Z výpisu z dochádzkového systému, ktorý predložil žalobca spolu so žalobou, mal súd preukázané,
že počas rozhodného obdobia 6/2022 - 10/2024 u žalobcu pravidelne dochádzalo k prekračovaniu
maximálneho 48-hodinového týždenného pracovného času. Konkrétne, po zohľadnení dovolenky sa
tak počas 29 mesiacov stalo v 20-tich z nich (6/2022, 8/2022, 9/2022, 10/2022, 12/2022, 1/2023,
2/2023, 3/2023, 5/2023, 6/2023, 7/2023, 9/2023, 10/2023, 12/2023, 1/2024, 3/2024, 4/2024, 5/2024,
6/2024, 10/2024). Vo veci tiež nebolo sporné, že žalobcovi sú rozvrhované služby takým spôsobom,
že na 16-hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 8-hodinová služobná pohotovosť
na pracovisku, že služobné povinnosti sú určované na čas nočných hodín, že v prípade, že je počas
služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná pohotovosť
na prácu nadčas, a že hasiči strávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín. Žalobca v
dôsledku takto rozvrhnutého pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom EÚ, prišiel o hodiny voľného
času, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov i fyzickej a psychickej
relaxácii. Opakovaným nerešpektovaním článku 6 písm. b) Smernice pri rozvrhovaní pracovného času
žalobcu došlo k zásahu do jeho práv na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na ochranu
jeho zdravia, ktorý v súdenej veci odôvodňuje nárok žalobcu domáhať sa proti žalovanej primeranej
náhrady škody.
68. Uvedený záver nie je spôsobilá zmeniť ani skutočnosť, že žalobca má počas pracovnej pohotovosti
vytvorený priestor na odpočinok, ako aj argumentácia žalovanej, že žalobca o podmienkach výkonu
služby vedel a tieto nikdy nenamietol.
69. V tejto spojitosti súd poukazuje na rozsudok vo veci Jaeger, ktorý sa týkal nemocničného lekára,
ktorý musel byť na telefóne v priestoroch zamestnávateľa, mal pridelenú miestnosť s posteľou, v ktorej
mohol spať, keď jeho služby neboli potrebné. Súdny dvor vyslovil, že za takýchto okolností sa nedá
povedať, že pracovník v dotknutom čase „odpočíva“. Z judikatúry Súdneho dvora dokonca vyplýva,
že aj čas pracovnej pohotovosti, strávený v domácom prostredí na telefóne (teda mimo priestorov
zamestnávateľa), jednoznačne predstavuje pracovný čas, pretože pracovník musí byť neustále k
dispozícii zamestnávateľovi a zastihnuteľný, a jeho sloboda pohybu a sloboda organizovať si vlastný
program je preto výrazne obmedzená.
70. Vo vzťahu k námietke, že žalobca podmienky výkonu služby nenamietal, súd považuje za
potrebné poukázať na judikatúru Súdneho dvora, predovšetkým na rozsudok vo veci G. Fuß v
spojení s rozsudkom C-445/06 vo veci Danske Slagterier. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že
by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať
všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo
by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Súdny dvor už teda rozhodol, že výkon práv
priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo
nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené na porušení práva Únie museli byť
zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z toho dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré
im priznáva právo Únie a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel. Pracovník sa má považovať za slabšiu
stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ
možnosť v jeho právach obmedzovať. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 nevyžaduje, aby dotknutí
pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržovanie minimálnych požiadaviek upravených týmto
ustanovením, ale naopak, zamestnávateľovi nariaďuje, aby v prípade, ak je do vnútroštátneho práva
prebratá výnimka upravená v článku 22 tej istej Smernice, získal osobný, výslovný a slobodne vyjadrený
súhlas uvedeného pracovníka s tým, že sa vzdáva práv priznaných týmto článkom 6 písm. b), čo v
danom prípade preukázané nebolo.

71. Z uvedených dôvodov súd aj tieto námietky žalovanej považuje za nedôvodné. Rovnako ako
nedôvodnú súd vyhodnotil aj námietku, ktorou žalovaná v konaní poukazovala na rozhodnutia krajských
súdov v obdobných veciach, v ktorých odvolacie súdy rozhodovali odlišne. Súdu je dobré známa
rozhodovacia prax súdov k tejto téme, no v tejto súvislosti treba trvať na tom, že názorovú líniu
predostretú v rozhodovacej praxi súdov nie je možné subsumovať pod pojem ustálenej rozhodovacej
praxe najvyšších súdny autorít (k tomu pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. októbra 2017,
sp. zn. 6Cdo/129/2017), preto neexistuje zákonný dôvod, prečo by v tomto rozhodnutí nemohol byť
odprezentovaný opačný názor, nekolidujúci súčasne ani zásade právnej istoty, ak naprieč spektrom
Slovenska existujú aj rozhodnutia nielen okresných, ale predovšetkým krajských súdov, ktoré sa zhodujú
s názorom vyjadreným v tomto rozhodnutí (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
2Co/51/2024 zo dňa 28.5.2025, Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17Co/72/2025 zo dňa 18.12.2025,
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11Co/30/2025 zo dňa 20.8.2025, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.
zn. 17Co/86/2025 zo dňa 17.12.2025, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/66/2025 zo
dňa 18.12.2025, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/118/2025 zo dňa 20.11.2025, Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 2Co/22/2025 zo dňa 23.9.2025, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17Co/25/2025 zo
dňa 17.7.2025). Výskyt rozdielnych rozhodnutí v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je
prirodzenou súčasťou v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako
prameňoch práva (viď m. m. nález Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 51/2014).
72. Žalobca svoj nárok spájal s porušením práva na súkromný a rodinný život, ochranu zdravia, telesnej
a psychickej integrity, spočívajúcej predovšetkým v porušení práva na odpočinok, preto súd posudzoval
tento nárok ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj ciele Smernice Rady 89/391/EHS a Smernice
Rady 2003/88/ES. Uvedené Smernice boli prijaté v záujme zamedzenia výskytu pracovných úrazov a
chorôb z povolania, ich cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti
a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, ktorý cieľ sa nemal podriaďovať
ekonomickým úvahám.
73. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ vychádzajú z
absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu a ide o prípady porušenia
práva EÚ členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc, aplikáciu ustanovení
vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu, vydanie súdneho alebo správneho
rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom EÚ a na prijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy,
ktorá je v rozpore s právom EÚ. Objektívna zodpovednosť členského štátu za vzniknutú škodu podľa
judikatúry Súdneho dvora EÚ nastáva, pokiaľ sú kumulatívne splnené jej tri predpoklady: a) porušenie
úniovej normy, b) porušenie úniového práva je dostatočne závažné, c) medzi porušením úniového práva
členským štátom a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje príčinná súvislosť.
74. Všetky vymenované predpoklady zodpovednosti členského štátu za vzniknutú škodu sú podľa
názoru súdu v tomto prípade splnené, pretože 1/ článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES priznáva
pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín, 2/
uvedené ustanovenie nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, keďže
slovenský právny poriadok umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov
presiahol 48 hodín, 3/ porušenie uvedeného článku vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné,
pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy EÚ, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného
týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o
porušenie práva, ktoré je v zjavnom rozpore aj s judikatúrou Súdneho dvora EÚ (napr. C-429/09) a 4/
porušenie tejto normy malo za následok ukrátenie času na odpočinok žalobcu, resp. času tráveného
inak ako v mieste jeho pracoviska.
75. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žalobcovi ako
poškodenej fyzickej osobe porušením článku 6 písm. b) Smernice vznikol nárok na náhradu škody,
ktorá má povahu nemajetkovej ujmy. Súd zároveň konštatuje, že uplatnený nárok žalobcu za žalované
obdobie od 30.5.2022 do 31.10.2024 nie je premlčaný ani sčasti, nakoľko žaloba bola podaná dňa
30.5.2025, teda v rámci trojročnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka.
76. Keďže slovenský právny poriadok neobsahuje úpravu ohľadom práva jednotlivca na náhradu škody
proti štátu spôsobenej porušením práva Únie, ujma žalobcu má najbližšie k zásahu do osobnostných
práv, a preto súd prvej inštancie správne analogicky aplikoval § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka.

Nemožno sa stotožniť s argumentáciou žalovanej, že nebola splnená podmienka pre uplatnenie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
že v zmysle uvedeného ustanovenia je možné žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je
postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 a že neoprávneným zásahom bola v značnej miere
znížená dôstojnosť, resp. vážnosť žalobcu v spoločnosti. Keďže členský štát Únie neprijal opatrenia
nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného
týždenného pracovného času, resp. prijala vnútroštátnu právnu úpravu v zmysle zákona o HaZZ,
ktorý umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný
čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho
parlamentu a rady 2003/88/ES, neprichádza do úvahy morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej
praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a pod. Prostriedky nápravy podľa § 13
ods.1 Občianskeho zákonníka (popri morálnej satisfakcii požiadavka, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov) za takýchto okolností
strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takomto prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho
uplatniť finančné zadosťučinenie (k tomu pozri rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, napr. sp. zn.
10Co/15/2023 zo dňa 10.9.2023, sp. zn. 2Co/33/2024 zo dňa 10.9.2024, sp. zn. 2Co/22/2025 zo dňa
23.9.2025).
77. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora za závažný zásah
do práv, keď ide o nevratný stav straty voľného času a času potrebného na regeneráciu fyzických síl, len
samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve peňažná náhrada
predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy (viď rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.
zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19.11.2020). Peňažná náhrada by mala byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu
odškodňovaciu, nielen symbolickú, na druhej strane však nemôže byť táto náhrada ani neprimerane
vysoká. Bolo na rozhodnutí žalobcu, aké právne prostriedky ochrany osobnosti použije, či mu postačí
konštatovanie porušenia jeho práv, alebo sa bude domáhať stanovenia dodatočného náhradného voľna,
prípadne náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z podanej žaloby mal súd preukázané, že žalobca
sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 5.000,- eur.
78. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súd určuje na základe voľnej úvahy, ktorá nesmie
byť arbitrárna, s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu
práva. Treba vychádzať aj z toho, ako široko, mnohovrstevne a rozmanito je vnútorne rozčlenená
(štruktúrovaná) osobnosť každej fyzickej osoby, aké individuálne a neopakovateľné vzťahy vznikajú
medzi ňou a jej rodinnými príslušníkmi, prípadne aké dôsledky spôsobuje pretrhnutie väzieb vo vnútri
rodiny. Je nespochybniteľné, že negatívny zásah do tejto osobnostnej sféry pôsobí individuálne a
rozmanito u každej fyzickej osoby inak, lebo každý človek, sama jeho podstata, jeho emócie, vzťahy k
iným, sú veľmi individuálne. Ľudia nevnímajú vždy rovnako okolnosti vonkajšieho sveta a aj ich vzťahy
s inými vykazujú znaky osobitosti, neopakovateľnosti a jedinečnosti. Vzhľadom na uvedené aj dôsledky
zásahov do týchto osobnostných sfér života každého človeka sú vysoko individuálne.
79. Určenie konkrétnej výšky náhrady potom musí zohľadňovať všetky okolnosti konkrétneho prípadu a
musí byť v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje
najmä s poukazom na jej intenzitu, rozsah a trvanie.
80. V súdenej veci bolo právo na odpočinok porušované opakovane dlhšiu dobu, keďže v žalovanom
období došlo u žalobcu k prekročeniu týždenného pracovného času nad 48 hodín celkovo 20-krát.
Na základe vyššie uvedených skutočností mal súd preukázané, že žalobca v žalovanom období, za
ktoré si uplatnil nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy, odpracoval vyšší počet hodín v
rámci týždenného pracovného času ako bol maximálny týždenný pracovný čas podľa článku 6 písm.
b) Smernice 2003/88/ES. Z uvedeného dôvodu bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku,
ktorý mohol stráviť s blízkymi, resp. fyzicky a psychicky regenerovať. Žalobcovi tak nepochybne vznikla
ujma spočívajúca v porušení jeho základného osobnostného práva - práva na súkromný a rodinný život,
právo na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity, spočívajúca predovšetkým v porušení práva na
primeranú dobu odpočinku. Prekročenie pracovného času, a teda porušenie Smernice napokon priznala
samotná žalovaná, v rámci jej prezentovaných výpočtov zohľadňujúcich referenčné obdobie 6 mesiacov,
aj keď len v malom rozsahu cca 55 minút týždenne v jednom z piatich referenčných období.

81. Je potrebné prihliadnuť aj na skutočnosť, že žalobca vykonáva náročnú prácu, ktorá vyžaduje aby
bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, jeho pracovná pozícia je vysoko
zodpovedná, riziková a fyzicky aj psychicky náročná. O to väčší význam potom má v takýchto prípadoch
čas odpočinku, strávený rozvíjaním rodinných a citových väzieb ako súčasť rodinného a súkromného
života, ale aj pestovaním svojich záľub, v prípade žalobcu hlavne športových aktivít, ktoré sú takisto
nepochybne dôležité pre udržiavanie telesnej kondície potrebnej pri výkone náročnej práce hasiča.
82. Zásah do osobnostných práv žalobcu je v tomto prípade nespochybniteľný, pri ustaľovaní výšky
náhrady za nemajetkovú ujmu je však dôležitá aj intenzita a dopad zásahu do osobnostných práv
žalobcu, čo súd musí takisto zohľadniť pri stanovení konkrétnej výšky náhrady.
83. Žalobca vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedol, že odpracovaný čas nad rámec zákonom
stanoveného maximálneho týždenného limitu sa negatívne odrazil na jeho súkromnom živote v podobe
úbytku času, ktorý mohol a chcel tráviť so svojou rodinou, predovšetkým so svojou vtedajšou partnerkou,
s ktorou sa v žalovanom období spoznávali a plánovali svadbu, ako aj starými rodičmi odkázanými
na pomoc rodiny. Na tomto mieste súd považuje za potrebné uviesť, že zásah do osobnostných práv
žalobcu nebol takej intenzity, ktorá by odôvodňovala priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v žalobcom
požadovanej sume 5.000,- eur, resp. žalobca nepreukázal, že by sa takýto zásah negatívne prejavil
v jeho rodinných vzťahoch, prípadne na jeho zdravotnom stave. Z výpovede žalobcu vyplynulo, že
sa pravidelne zúčastňoval lekárskych prehliadok s „áčkovým výsledkom“, a rovnako, že s partnerkou,
s ktorou sa v žalovanom období stretával a plánoval spoločnú budúcnosť, v novembri roku 2025 uzavrel
manželstvo. Negatívny dopad nebol žalobcom preukázaný ani v rodinnom živote vo vzťahu k starým
rodičom. Na základe uvedených skutočností možno konštatovať, že skúmaný zásah sa v rodinnom
a predovšetkým osobnom živote žalobcu negatívne neprejavil v takej intenzite, v dôsledku ktorej by
mu bola spôsobená ujma, prejavená v znemožnení rozvíjať citové a rodinné väzby, resp. pretrhnutí
týchto väzieb. Súd pri riešení otázky primeranosti odškodnenia súčasne zohľadnil aj výšku náhrad
priznávaných súdmi v obdobných veciach. Pri úvahách o výške náhrady je zároveň potrebné mať
na zreteli, že žalobcom požadovaná výška náhrady nemajetkovej ujmy (a vyššia) je všeobecnými
súdmi priznávaná v prípadoch zásahov do osobnostných práv, aplikujúc ustanovenie § 13 Občianskeho
zákonníka, najmä v súvislosti s ublížením na zdraví, preto sú hranice úvah súdu pri stanovení výšky
náhrady v prípadoch ako v súdenej veci ohraničené.
84. Dĺžka trvania neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu spolu s charakterom
tohto zásahu, ktorý narušil a znekvalitnil súkromný a rodinný život žalobcu, podľa názoru súdu
v posudzovanom prípade dostatočne zdôvodňujú priznanie nemajetkovej ujmy v sume 800,- eur.
Súd preto priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v uvedenej výške a v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol. Súd vzhľadom na žiadosť žalovanej a jeho vedomosti o mechanizme nakladania
s rozpočtovými prostriedkami štátu určil 15 dňovú paričnú lehotu.
85. Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.05.1997, sťažnosť
č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 - III.). Vo veci konajúci súd preto so zreteľom na
vyššie uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa aj ďalšími námietkami strán zachádzajúcich do
nadbytočných podrobností, ktoré už neboli spôsobilé privodiť zmenu tu prezentovaného rozhodnutia.
86. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
87. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.
88. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
89. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do
60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

90. Vzhľadom na skutočnosť, že súd v tomto prípade nevzhliadol žiadny dôvod osobitného zreteľa
odôvodňujúci postup podľa § 257 CSP, rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa ustanovenia
§ 255 ods. 1 CSP spojení s § 262 ods. 1 CSP.
91. V tomto prípade je potrebné mať na zreteli, že zásada úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 CSP) je
uplatniteľná aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu. Za procesne neúspešného
žalobcu sa však nemôže považovať ten, komu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku,
nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku rozhodnutia
závisiaceho na úvahy súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlišovať čo je základné
a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do práva žalobcu bolo zasiahnuté, výška
ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Keďže aj v tomto prípade bolo konštatované, že žalobca splnil
predpoklady na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, možno ho považovať za plne procesne
úspešného, keďže mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška nemajetkovej
ujmy vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu, preto okresný súd
priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy (pozri uznesenie
Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 233/2022 zo dňa 24.5.2022 a nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.
ÚS 225/2020 zo dňa 27.8.2020).
92. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd v dvoch
písomných vyhotoveniach.
Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech rozhodnutie bolo vydané.
Podľa § 363 CSP, v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 a ods. 2 CSP)
uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok).