{"guid": "17f33643-31ea-4772-9261-54175573645f:d2051fb7-6dcd-4b8f-9afc-8d1b02f60514", "ecli": "ECLI:SK:OSSL:2026:8525200609.5", "spisova_znacka": "7C/16/2025", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 7C/16/2025 z 19. 2. 2026", "citacia": "rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa z 19. februára 2026, sp. zn. 7C/16/2025, ECLI:SK:OSSL:2026:8525200609.5", "identifikacne_cislo": "8525200609", "sud": {"guid": "sud_161", "nazov": "Okresný súd Stará Ľubovňa", "typ": "okresny", "slug": "okresny-sud-stara-lubovna"}, "sudca": "JUDr. Karol Krochta", "sudca_id": 408, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-karol-krochta-408", "datum_vydania": "2026-02-19", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené", "Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "9Co/19/2026", "sud": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "guid": "ab92aa85-910e-4a3c-be7e-272a85415dbc:28753072-e462-47dc-9b13-538ca89260bd", "datum": "2026-06-23", "vztah": "zmenene"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/315", "nazov": "zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-85.odsek-1", "nazov": "§ 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-85.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-85"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-85.odsek-2", "nazov": "§ 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-85.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-85"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-86.odsek-1", "nazov": "§ 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-86.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-86"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-86.odsek-2", "nazov": "§ 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-86.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-86"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-92.odsek-1", "nazov": "§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-92.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-92"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-92.odsek-2", "nazov": "§ 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-92.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-92"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-97.odsek-1", "nazov": "§ 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-97.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-97"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-3.odsek-1", "nazov": "§ 3 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-3.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-135.odsek-1", "nazov": "§ 135 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-135.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-135"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "nazov": "§ 255 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-257", "nazov": "§ 257 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-257", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-257"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-262.odsek-1", "nazov": "§ 262 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-262.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-262"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-262.odsek-2", "nazov": "§ 262 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-262.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-262"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-257", "nazov": "§ 257 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-257", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-257"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-91", "nazov": "§ 91 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-91", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-91"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/315#paragraf-85", "/SK/ZZ/2001/315#paragraf-86", "/SK/ZZ/2001/315#paragraf-92", "/SK/ZZ/2001/315#paragraf-97", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-3", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-135", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-257", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-262", "/SK/ZZ/2001/315#paragraf-91"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d2051fb7-6dcd-4b8f-9afc-8d1b02f60514", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSSL:2026:8525200609.5", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:OSSL:2026:8525200609.5", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:OSSL:2026:8525200609.5/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nOkresný súd Stará Ľubovňa\n7C/16/2025\n8525200609\n19. 02. 2026\nJUDr. Karol Krochta\nECLI:SK:OSSL:2026:8525200609.5\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nOkresný súd Stará Ľubovňa, sudcom JUDr. Karolom Krochtom, v spore žalobcu: A. B. B., nar.\nXX.X.XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, XXX XX D. E., právne zastúpený: Advokátska kancelária prof.\nJUDr. Ján Klučka, CSc, s.r.o., so sídlom Ku Potoku 4, 040 16 Košice, IČO: 54 725 542, proti žalovanej:\nSlovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Pribinova č. 2, 812 72\nBratislava, IČO: 00 151 866, o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Európskej únie,\ntakto\nrozhodol:\nI. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 800,- eur, v lehote do 15 dní od právoplatnosti\ntohto rozsudku.\nII. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.\nIII. Žalobcovi voči žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej\nsumy s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po\nprávoplatnom skončení veci.\nodôvodnenie:\n1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 30.5.2025 domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 5.000,eur a náhrady trov konania, titulom náhrady škody spôsobenej žalovanou v dôsledku porušenia práva\nEurópskej únie.\n2. Konkrétne sa domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu, že do právneho\nporiadku Slovenskej republiky nebola správne transponovaná Smernica Európskej únie č. 2003/88/ES,\nv dôsledku čoho priemerný týždenný pracovný čas žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného\nzboru Slovenskej republiky opakovane presiahol maximálny limit určený uvedenou Smernicou\nEurópskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES. Úprava dovoleného rozsahu týždenného pracovného\nčasu zamestnancov (vrátane hasičov) tvorí predmet úpravy práva Európskej únie (ďalej len „EÚ“), ktoré\nzáväzne určuje maximálnu dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. Jedná sa o Smernicu\n2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, pričom jej porušenie členským štátom\nEÚ vyvoláva jeho zodpovednosť podľa práva EÚ a pre osoby postihnuté takýmto porušením zakladá\nprávo na náhradu spôsobenej ujmy pred vnútroštátnymi súdmi členského štátu. Nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy si žalobca uplatňuje za obdobie 3 rokov pred podaním žaloby, a to od 30.5.2022\ndo 31.10.2024. Žalobca bol v žalovanom období príslušníkom Hasičského a záchranného zboru (ďalej\nHaZZ), pričom štátnu službu vykonával v hodnosti nadrotmajster, vo funkcii hasič – záchranár na\nHasičskej stanici Ľubotín v služobnom pomere v súlade s ustanoveniami zákona č. 315/2001 Z. z.\no Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „zákona o HaZZ). V žalovanom období dochádzalo k\nporušovaniu práva žalobcu garantovaného mu právom Európskej únie, keďže priemerný týždenný\n\npracovný čas žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky opakovane\npresiahol maximálny limit určený v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/\nES zo 4. novembra 2003 a prekročenie tohto limitu zakladá zodpovednosť štátu pre osoby postihnuté\ntýmto prekročením.\n3. Žalovaná – Slovenská republika ako členský štát Európskej Únie neprijala opatrenia nevyhnutné\nna zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného\npracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, ktorá bola prijatá v záujme zamedzenia\npracovných úrazov a chorôb z povolania a jej cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia\nna zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, a to bez\npodriaďovania sa ekonomickým úvahám. K okolnostiam prípadu uviedol, že služobný (pracovný) čas\npríslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne (§ 86 zákona o HaZZ v znení neskorších predpisov).\nJeden služobný deň žalobcu sa skladá zo štátnej služby, t. j. pracovnej zmeny v trvaní 16 hodín a na\nňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti na pracovisku (§ 92 zákona o HaZZ) v\ntrvaní 8 hodín. Od roku 2022 sa jednalo o 16-hodinové pracovné zmeny (výkon služby), po ktorých\nbezprostredne nasledovala určená 8-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Celkovo strávil\nžalobca na pracovisku sústavne (minimálne) 24 hodín v jednom služobnom dni. V mieste výkonu služby\nžalobcu každý tretí deň odslúži každá pracovná zmena 24 hodín a následne majú príslušníci v tejto\nzmene dva dni voľna. Mesačne odslúži každá hasičská zmena 10 pracovných zmien, pričom každý tretí\nmesiac je to až 11 zmien, čo je v priemere 10,4 zmeny mesačne. Nakoľko na každú zmenu bezprostredne\nnasleduje určená služobná pohotovosť, žalobca teda strávil na pracovisku bežne 240 až 264 hodín za\nmesiac, pričom do tohto rozsahu nie sú zahrnuté hodiny nadčasov. Počas služobnej pohotovosti sa\nžalobca ako príslušník HaZZ musel zdržiavať na pracovisku, z tohto sa nesmel vzdialiť a musel byť\nvždy počas celej doby pohotovosti pripravený na vykonanie zásahu. Ak je vyhlásený výjazd, vykonáva\nsa do 1 minúty od vyhlásenia, teda žalobca musel byť počas celej doby služobnej pohotovosti, ktorá\nmu je nariaďovaná v noci, okamžite pripravený na vykonanie zásahu. Napriek tejto skutočnosti sa mu\nvšak čas pracovnej pohotovosti nezapočítaval do fondu pracovného času. Táto skutočnosť sa potom v\nkonečnom dôsledku prejavuje tak, že aj keď reálne v súvislosti so služobnou činnosťou na pracovisku,\nnapr. v mesiaci marec 2023 strávil 232 hodín, v rámci fondu pracovného času mu je vykázaných len\n160 hodín. Z takto vykazovaného fondu pracovného času, ktoré nezohľadňuje skutočný čas pracovnej\npohotovosti, sa potom javí, že jeho priemerný týždenný pracovný čas neprekračuje 48 hodín, čo je však\nv absolútnom rozpore so skutočnosťou.\n4. V príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovanej došlo u žalobcu k vzniku škody\n(nemajetkovej ujmy) v dôsledku 1/ zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy\nSlovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo\npodľa odôvodnenia Smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca)\nv dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani\nspolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie, 2/ a\nsúčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle Smernice 2003/88/ES,\nna úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať\nsvojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným\nzaradením.\n5. Žalobca poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ (ďalej len „ESD“), v ktorých sa ESD zaoberal\nrovnakou otázkou týkajúcou sa pracovnou dobou a právneho režimu pracovnej pohotovosti, t. j.\nC-429/09 G. Fuß, C-437/05 J. Vorel a C-397/01 Pfeiffer. Uvedené rozsudky ESD potvrdzujú, že členské\nštáty EÚ nemôžu jednostranne určovať rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES\ntak, aby 48-hodinový pracovný čas viazali na nejakú podmienku, prípadne by ho určitým spôsobom\nsvojvoľne porušovali. Akákoľvek vnútroštátna právna úprava členského štátu, ktorá umožňuje, aby bol\ntýždenný pracovný čas dlhší ako 48 hodín vrátane pracovnej pohotovosti na pracovisku, je v rozpore s\npožiadavkami článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES (bod 100 rozsudku ESD C-397/01, Pfeiffer). Podľa\nžalobcu zákon o HaZZ nepovažuje služobnú pohotovosť hasičov za súčasť ich týždenného pracovného\nčasu v zmysle úniového práva, v dôsledku čoho dochádza k jeho pravidelnému prekračovaniu. Takáto\nprávna úprava nie je v súlade s článkom 2 (definícia pracovného času) ani článkom 6 písm. b) Smernice\n2003/88/ES (maximálny týždenný pracovný čas). Skutočnosť, že priemerný týždenný pracovný čas\n\nžalobcu prekračuje 48 hodín, žalobca preukazuje výpismi z dochádzkového systému SAP, ktoré tvoria\nprílohu tejto žaloby.\n6. Ďalej uviedol, že účinná ochrana bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa zabezpečuje tým, že členské\nštáty EÚ sú povinné zabezpečiť pracovníkom právo na stanovený týždenný pracovný čas, ako aj\nminimálny čas odpočinku. Článok 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES (maximálny týždenný pracovný\nčas) stanovuje, že: „Priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročí 48\nhodín“. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES ukladá členským štátom opatrenia na zabezpečenie\ntoho, aby priemerný pracovný čas na každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročil 48 hodín\na pracovníkom garantuje právo na 48-hodinový týždenný pracovný čas, ktoré im vyplýva priamo z\npráva EÚ. Súdny dvor EÚ (ďalej len „ESD“) súčasne spresnil, že aj v prípade hasičov pracovná\npohotovosť vykonávaná na pracovisku tvorí súčasť ich týždenného pracovného času, a ktorá v spojení\ns ich „riadnym“ pracovným/služobným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. V\ntejto súvislosti žalobca poukázal na konkrétne obdobia 7 dní, v ktorých u žalobcu došlo k prekročeniu\ntýždenného pracovného času 48 hodín, pričom vychádzal z aktuálnej rozhodovacej praxe odvolacích\nsúdov, podľa ktorých ustanovenie článku 16 písm. b) Smernice [ktorý umožňuje členským štátom pre\nuplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) ustanoviť referenčné obdobie nepresahujúce\nštyri mesiace] nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky riadne prevzaté, a preto nie je možné\nsa dovolávať jeho aplikácie. Keďže v žalovanom období evidencia v dochádzkovom systéme SAP bola\nvedená na mesačnej báze, bol prepočet priemerného týždenného pracovného času žalobcu vykonaný\nv rámci mesačných súhrnov. Výpočet žalobca vypracoval na podklade podmienok určených zákonom\no HaZZ a v rámci neho považoval za neutrálne iba platenú ročnú dovolenku podľa Smernice (skratka\nv SAP „DOV“) a doby práceneschopnosti (skratka v SAP „PN“, „PNK“, „OČR“). Predkladaný výpočet je\npodľa jeho názoru v súlade so všetkými požiadavkami európskeho právneho rámca.\n7. Žalobca tvrdil, že v jeho prípade boli splnené úniové podmienky založenia zodpovednosti Slovenskej\nrepubliky za porušenie jeho práva garantovaného článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, z ktorých\nvyplýva jeho nárok na náhradu takto spôsobenej škody. V tejto súvislosti ESD rozhodol, že poškodení\njednotlivci majú právo na náhradu, keď sú splnené tri podmienky, t. j., že 1/ cieľom porušenej\nprávnej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, 2/ porušenie je dostatočne záväzné a 3/ medzi\ntýmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť.\nVychádzajúc z uvedeného žalobca tvrdí, že v jeho prípade došlo k splneniu troch podmienok založenia\nzodpovednosti Slovenskej republiky za porušenie jeho práva podľa článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/\nES, a teda k legitímnemu uplatneniu jeho nároku na náhradu takto vzniknutej škody pred slovenským\nsúdom.\n8. Pokiaľ ide o formu náhrady škody a spôsob jej výpočtu poukázal na to, že vnútroštátne právo nemá\nosobitnú právnu úpravu pre uplatnenie práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej\nporušením práva Únie a taktiež absentujú pravidlá, použitím ktorých by sa dalo dospieť k stanoveniu\nvýšky náhrady. V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku ESD C-429/09 vo veci Fuß uviedol, že v prípade\nneexistencie práva Únie v tejto oblasti je na vnútroštátnom poriadku dotknutého členského štátu, aby\nza predpokladu, že budú dodržané zásady ekvivalencie a efektivity, stanovil kritériá umožňujúce určiť\nrozsah náhrady škody a definoval pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu finančného odškodnenia (body\n93. a 94. rozsudku). Pre určenie výšky/rozsahu finančného odškodnenia v okolnostiach prípadu podľa\nžalobcu pripadá do úvahy použitie ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka alebo použitie zákonnej\núpravy o odškodňovaní obetí trestných činov (napr. nezákonná väzba), prípadne iný spôsob.\n9. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe doručenom súdu dňa 13.8.2025 namietla pôsobnosť Smernice\n2003/88/ES, ktorá sa podľa jej názoru na služobný vzťah príslušníka HaZZ nevzťahuje. Poukázala na\ninterpretáciu článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS v spojení s článkom 1 ods. 3 Smernice 2003/88/\nES, podľa ktorého sa táto Smernica neuplatňuje tam, kde sú ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky\nvlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre\nurčité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Platná právna úprava Slovenskej republiky jednoznačne\nstavia príslušníka HaZZ na rovnakú právnu úroveň ako policajta, pokiaľ ide o obsah služobného pomeru\nzamestnanca a štátu. Pokiaľ Smernica Rady 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 hovorí, že sa neuplatňuje na\nosobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily a polícia, možno tieto charakteristiky\nosobitných činností v celom rozsahu vztiahnuť aj na činnosť príslušníka HaZZ a z uvedeného vyvodiť\nzáver, že rovnako na HaZZ sa predmetný článok Smernice neuplatňuje. Keďže na činnosť žalobcu\n\nvykonávanú v rámci HaZZ nemožno predmetnú Smernicu aplikovať, je nepochybné, že žalobca nie je\naktívne vecne legitimovaným subjektom na podanie žaloby, a to z dôvodu, že mu z hmotnoprávneho\npredpisu nevyplývajú žiadne oprávnenia, teda ani domáhať sa od žalovanej náhrady škody za porušenie\npovinnosti transponovať Smernicu. Podľa názoru žalovanej, v zmysle právneho poriadku Slovenskej\nrepubliky, ako aj právneho poriadku Európskej únie, súd prvej inštancie nemá zverenú právomoc na\nporovnanie súladu, resp. právne záväznému vysloveniu nesúladu zákona č. 315/2001 Z. z. (alebo len\nniektorých ustanovení tohto zákona) so Smernicou 2003/88/ES vo všeobecnosti, ani v konkrétnom\nprejednávanom prípade žalobcu. Žalobca nezažaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene ktorého\nkoná ten ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský\na záchranný zbor, čo je zásadný rozdiel v označení žalovanej strany, teda v jej pasívnej vecnej legitimácii.\nPodľa názoru žalovanej je nevyhnutné rozlišovať medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra\nSlovenskej republiky ako dvomi samostatnými subjektmi, ktorých postavenie v súdnom konaní ani v\npracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať, a zároveň rozlišovať medzi prebratím Smernice a\naplikáciou Smernice. Slovenská republika, pri preberaní Smernice de facto neporušila žiadne predpisy,\npreto pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna škoda a tým ani zodpovednosť\nžalovanej za nároky, ktoré si žalobca uplatňuje v tomto súdnom konaní, navyše, ide o nároky, ktoré\nvyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu, pričom sa mzdový nárok „skrýva“ za náhradu škody vo forme\nnemajetkovej ujmy. Slovenská republika nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu\nSmernice 2003/88/ES na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa. Žalovaným je v\ntomto súdnom konaní Slovenská republika, ktorá má podľa žalobcu zodpovedať za škodu, ktorá mala\nvzniknúť nesprávnym prebratím (nie aplikáciou) Smernice 2003/88/ES. Slovenská republika však nie\nje zamestnávateľom žalobcu a nie je ani orgánom, ktorá by sa na aplikácii Smernice 2003/88/ES\npodieľala. Nakoľko žalovaná má za preukázané, že Smernica bola transponovaná do právneho poriadku\nSlovenskej republiky, ide podľa jej názoru o individuálny pracovnoprávny spor v zmysle § 316 ods. 1\nzákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, a preto nie je v zmysle § 23 písm. g) zákona č.\n160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok Okresný súd Stará Ľubovňa kauzálne príslušným súdom na\nkonanie a rozhodnutie. Navyše, ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad\nSmernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného v súlade s § 69 ods.\n4 zákona č. 315/2001 Z. z. a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza.\n10. Podľa názoru žalovanej tvrdenie žalobcu, že zákon o HaZZ neobsahuje právnu úpravu zaručujúcu\nžalobcovi, aby jeho priemerný týždenný pracovný čas neprekračoval 48 hodín neobstojí, dôvodiac, že\ntranspozícia Smernice nemusí byť vykonaná v jednom legislatívnom akte, ale môže byť obsiahnutá\nvo viacerých vnútroštátnych legislatívnych aktoch. Právny poriadok Slovenskej republiky obsahuje ust.\n§ 193 zákona o HaZZ, ktorý určuje delegovanú pôsobnosť niektorých ustanovení citovaného zákona.\nZákonník práce medzi inými uvádza aj ust. § 85 Zákonníka práce, ktorý v ods. 9 uvádza, že priemerný\ntýždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín, pričom toto\nustanovenie sa podľa žalovaného vzťahuje aj na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru.\n11. Ďalej žalovaná uviedla, že predmetnú Smernicu Slovenská republika transponovala do právneho\nporiadku prostredníctvom zákona č. 561/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 315/2001 Z. z. o\nHasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov a o doplnení zákona č. 338/2000 Z. z. o\nvnútrozemskej plavbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 580/2003 Z. z. Zmysel\nčlánku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je transponovaný v štvrtej hlave zákona o HaZZ v ustanoveniach §\n85 a nasl. upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku,\nz ktorých zároveň jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase\nsa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste\nvýkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho\nrozvrhnutia služobného času podľa § 91 zákona o HaZZ a štátna služba nadčas podľa § 92 zákona\no HaZZ. Ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona o HaZZ rozhodne nepopierajú, že služobná\npohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale ako už bolo uvedené vyššie, svojou\nformuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92\nods. 1 zákona o HaZZ) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe [§ 92 ods. 2 písm.\na) zákona o HaZZ]. Pri nariadenej služobnej pohotovosti v štátnej službe podľa § 92 ods. 2 písm. a)\nzákona o HaZZ ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ale\nmimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napríklad aj vo výške peňažnej náhrady za čas tejto\nslužobnej pohotovosti v štátnej službe. V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej\nslužby v rámci služobného času.\n\n12. Pokiaľ ide článok 6 Smernice 2003/88/ES, ktorý upravuje kritériá pre limity pracovného času,\nžalovaná poukázala na skutočnosť, že podľa Smernice priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní\nnesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca\nmusí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/\nES tiež umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä\npri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely\nuplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17\nods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť\ndlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené v Kolektívnych zmluvách,\ntak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je,\nže príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných\nprípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným\npracovníkom poskytne primeraná ochrana. Ako vyplýva z ustanovenia § 86 ods. 1 zákona o HaZZ,\nslužobný čas hasičov môže byť rozvrhnutý aj nerovnomerne, dĺžka riadneho služobného času v\njednotlivých služobných dňoch však nesmie byť vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania\nštátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania\nštátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni podľa § 86 ods. 2 zákona o HaZZ. V zmysle\nKolektívnych zmlúv hasiči vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom\nmajú služobný čas rozvrhnutý na 16 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti,\nktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v\ntrvaní 8 hodín v jednej 24-hodinovej zmene. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na\nobdobie 6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 zákona o HaZZ. Zákon o HaZZ a Kolektívne zmluvy dostatočne\nustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako\naj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy\nsú transponované v článku 6 Smernice 2003/88/ES správne. Podľa žalovanej sa žalobcovi nepodarilo\npreukázať, že by štát neprebral Smernicu 2003/88/ES do zákona správne, preto sa mu nepodarilo\nani preukázať, že by existovala údajná škoda, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti s článkom 6\npísm. b) Smernice 2003/88/ES. Žalovaná je toho názoru, že na účely výpočtu priemerného pracovného\nčasu s poukazom na výpočty maximálneho priemerného pracovného času podľa článku 6 Smernice\n2003/88/ES bolo správne transponované do slovenského právneho poriadku referenčné obdobie dlhé\n6 mesiacov, a teda je nutné na účely konštatovania porušenia práva Európskej únie v zmysle Smernice\n2003/88/ES vychádzať z výpočtov priemerného pracovného času na 6-mesačné referenčné obdobia.\n13. Žalovaná sa nestotožňuje s názorom žalobcu ani vo vzťahu k pojmu referenčné obdobie. Podľa\nžalovanej sa má § 86 ods. 1 zákona o HaZZ predstavujúci transpozíciu článku 16 písm. b) Smernice\nv spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b) bod iii) a článkom 19, a teda pojem priemerný týždenný\npracovný čas vyložiť tak, že tento sa počíta v referenčných obdobiach, ktoré sú 6-mesačné. Smernica\n2003/88 nevyžaduje, aby zakotvenie referenčného obdobia bolo realizované tak, že by muselo byť v\ntexte právneho predpisu výslovne označené za „referenčné obdobie“ slúžiace na posúdenie zachovania\npriemeru maximálneho týždenného pracovného času. Je preto postačujúce pre potreby implementácie,\nže v § 86 ods. 1 zákona o HaZZ je zakotvené, že služobný čas sa rozvrhuje na obdobie 6 mesiacov,\npričom implementácia Smernice sa nemusí vykonávať len prostredníctvom zákonov a iných právnych\npredpisov, ale postačuje na to prijatie správnych opatrení, či kolektívnych zmlúv. V danom prípade podľa\nžalovanej referenčné obdobie vyplýva z § 86 ods. 1 zákona o HaZZ. Súdny dvor EÚ nikdy neuviedol,\nže je právo pracovníka, aby sa priemerný pracovný čas skúmal v obdobiach 7 dní, resp. 1 mesiaca,\nak by členský štát neprijal referenčné obdobia. Skúmanie porušenia článku 6 písm. b) Smernice v 1mesačných obdobiach nie je možné, nakoľko tento spôsob odporuje nielen judikatúre Súdneho dvora\nEÚ, ale aj samotnej podstate Smernice 2003/88/ES a zákonu o HaZZ. Žalovaná sa preto nestotožňuje\ns názorom žalobcu, že z dôvodu nesprávnej transpozície v otázke výpočtu priemerného týždenného\nslužobného času žalobcu treba vychádzať z období 1 mesiaca, resp. obdobia 7 dní, a považuje ho za\nzmätočné.\n14. Výpočty predložené žalobcom žalovaná považuje za nesprávne, keďže vychádzajú\nz jednomesačného referenčného obdobia, ako aj z nesprávneho právneho posúdenia pojmu pracovný\nčas. Žalovaná je toho názoru, že žalobca k svojmu pracovnému času nesprávne prirátava časy, ktoré\nkritéria pracovného času nespĺňajú a treba ich považovať za čas odpočinku tak, ako je to v prípade\nčasu DOD, VS, SRP, SVP, DOS a pod., kedy o pracovný čas nejde. Zároveň dodala, že účelom § 97\n\nods. 1 zákona o HaZZ nie je rozšírenie pojmu pracovný čas a tiež je otázne, akú ujmu mohol žalobca\npociťovať počas týchto časov. Žalovaná predložila vlastné tabuľky výpočtu priemerného týždenného\npracovného času žalobcu, vychádzajúc z tých istých podkladov, t. j. z výstupu zo systému SAP žalobcu\n(Plán služieb a Prehľad plánu) za žalované obdobie, v rámci ktorého zahrnula do pracovného času\naj čas odslúženej pohotovosti žalobcu, t. j. všetok pracovný čas v zmysle článku 2 ods. 1 Smernice.\nZ predloženého výpočtu priemerného týždenného služobného času v sledovaných referenčných\nobdobiach (5/2022-10/2022, 11/2022-4/2023, 5/2022-10/2023, 11/2023-4/2024, 5/2024-10/2024) podľa\nplánu služieb žalobcu, mohlo podľa žalovanej dôjsť k porušeniu Smernice len v štvrtom referenčnom\nobdobí od 11/2023 do 4/2024, aj to len o 0,918 hod, t. j. cca 55 minút týždenne. Podanú žalobu\npovažuje za nedôvodnú, zároveň za nekonkrétnu, pretože napriek rozsiahlemu právnemu rozboru,\ncitácie judikatúry Európskej únie, neobsahuje žiadne skutkové tvrdenia o tom, v akom rozsahu a\nnajmä ako konkrétne táto situácia zasiahla do osobnosti žalobcu. V zmysle ustanovenia § 132\nzákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ako\n„CSP“) skutkové tvrdenia nemožno nahradiť odkazom na predložený dôkaz. Opätovne uviedla, že\nprípadné konštatovanie nesprávnej, resp. neúplnej transpozície Smernice 2003/88/ES nie je spôsobilou\nskutočnosťou pre zásah do článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES a skutočnosť, že by žalovaná\núdajne nesprávne transponovala Smernicu 2003/88/ES do právneho poriadku nezakladá automaticky\nporušenie jej článku 6 písm. b).\n15. Žalovaná považuje žalobu vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy za príliš nekonkrétnu. Zo\nžaloby nie je zrejmé, akú škodu (ujmu) žalobca utrpel. Nestotožňuje sa ani s argumentáciou žalobcu,\nže prekročenie priemerného týždenného pracovného času upraveného článku 6 písm. b) Smernice\npredstavuje samo o sebe porušenie tohto ustanovenia a nie je potrebné preukázať ešte aj inú osobitnú\nujmu. Podľa žalovanej je v tejto otázke nevyhnutné vychádzať z podmienok náhrady škody spôsobenej\nporušením úniového práva, ktoré stanovuje priamo Súdny dvor Európskej únie (ďalej ako „SD EÚ“), a to:\n1/ cieľom porušenej právnej normy únie je priznať jednotlivcovi práva a porušenie je dostatočne závažné,\n2/ existencia škody (nemajetkovej ujmy), 3/ priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou, pričom\ntieto podmienky musia byť splnené kumulatívne. Žalobca nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku\nujmy, ktorá mu mala byť spôsobená, pretože neuviedol, v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah\nspočíval. Na podporu svojej argumentácie žalovaná poukázala na niekoľko rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky v obdobných prípadoch a svoju argumentáciu rozširuje poukazujúc na ust. § 193 zákona o\nHaZZ k pojmu pracovný čas, k pojmu referenčné obdobie, vrátane judikatúry, ako aj k samotnému\npreukazovaniu porušenia článku 6 písm. b.) Smernice.\n16. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, najmä na námietku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej a\nnámietku príslušnosti súdu, žalovaná navrhla, aby súd konanie zastavil, alternatívne, aby žalobu ako\nnedôvodnú zamietol a priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania.\n17. Žalobca v replike doručenej súdu dňa 28.9.2025 uviedol, že obranu žalovanej nemožno považovať za\nrelevantnú. Poukázal na skutočnosť, že podstatou žalobného nároku nie je kritika legislatívneho procesu\nani abstraktná otázka transpozície Smernice, ale priame a konkrétne porušenie práv, ktoré článok 6\npísm. b) Smernice priznáva jednotlivcom. Predmetom sporu nie je „nesprávne prebratie Smernice“,\nako to dezinterpretuje žalovaná, ale priame porušenie práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora, ktorá\njasne stanovila, že služobná pohotovosť je pracovným časom. Od začiatku tohto konania konzistentne\ntvrdí, že sa domáha zaplatenia nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením článku 6 písm. b) Smernice\nEurópskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES, a to v dôsledku toho, že v žalovanom období jeho služobná\npohotovosť nebola započítavaná do pracovného času. V dôsledku nezapočítania pohotovosti žalobca\npracoval viac, než pripúšťa právo Únie, a tým mu vznikla ujma, ktorej náhrady sa oprávnene domáha. V\notázke pôsobnosti Smernice 2003/88/ES na hasičov, pasívnej vecnej legitimácie, prebratia a aplikácie\nSmernice, ako aj otázke povahy sporu, ktorý podľa žalovanej vyplýva z pracovnoprávneho vzťahu,\nžalobca poukázal na súdnu prax (t. j. na konkrétne rozsudky Krajských súdov v Košiciach a Prešove),\nktorá tieto otázky už vyriešila, a v otázke povahy sporu aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n5Ndc/7/2024 z 29. februára 2024.\n18. K transpozícii Smernice 2003/88/ES žalobca uviedol, že zákon o HaZZ do svojej ostatnej novely\nnezohľadňoval požiadavku Smernice, podľa ktorej sa za „pracovný čas“ považuje aj čas, počas ktorého\nje pracovník na pracovisku k dispozícii zamestnávateľovi, v rámci pohotovosti. Vnútroštátna úprava túto\nrealitu ignoruje a čas pohotovosti nezapočítava do pracovného času, čím dochádza k porušeniu článku\n\n6 písm. b) Smernice. Poukázal pritom na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 22Co/26/2024\nzo dňa 30.1.2025 a sp. zn. 22Co/22/2024 zo dňa 30.1.2025. K argumentácii žalovanej, že ust. § 86\nods. 1 zákona o HaZZ je transpozičným ustanovením pre referenčné obdobie žalobca uviedol, že\nčlánok 16 Smernice 2003/88/ES upravujúci referenčné obdobie do zákona o HaZZ až do novely účinnej\nod 1.11.2024 transponovaný nebol, opierajúc sa o rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.\n5Co/1/2025 zo dňa 27.2.2025, Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 12Co/32/2024 zo dňa 16.1.2025,\nKrajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3Co/8/2024 zo dňa 30.1.2025, ako aj rozhodnutie Krajského súdu\nv Prešove, sp. zn. 2Co/22/2025 zo dňa 23.9.2025, ktorý podľa žalobcu dáva aj odpoveď na nosný\nargument žalovanej o význame ustanovenia § 193 zákona o HaZZ a vzťahu Smernice, Zákonníka práce\na Zákona o HaZZ.\n19. K otázke pracovného času a služobného času žalobca uviedol, že snahou žalovanej je predostrieť\nargumentáciu, podľa ktorej sa má v žalobcovej veci pracovný čas posudzovať výlučne z pohľadu\núniového práva. Inak povedané, všetko, čo úniové právo nepovažuje sa pracovný čas je časom\nodpočinku. V tejto súvislosti však žalovaná neuvádza tú časť výkladového oznámenia Komisie o\nSmernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného\nčasu (Korigendum k oznámeniu Komisie, 26.4.2023), podľa ktorej sa žalobcom započítané časy do\nfondu pracovného času (napr. DOD, DOS, SV ) spravujú vnútroštátnou právnou úpravou. Podľa žalobcu\ndoby uvádzané žalovanou (iné druhy voľna okrem platenej ročnej dovolenky 4 týždne a doby voľna\nna zotavenie) spadajú do výkonu právomoci, ktorú si členské štáty ponechali a nie sú upravené\nSmernicou, ani nespadajú do jej pôsobnosti. Inak povedané započítanie alebo nezapočítanie týchto\ndôb do pracovného času závisí výlučne od vnútroštátnej právnej úpravy. Preto žalobca v tomto smere\nodkazuje na ust. § 85 a § 97 zákona o HaZZ. Podľa vnútroštátnej právnej úpravy v SR sa do\nodpracovaného času ako výkon práce započítajú aj doby, ktoré sa považujú za výkon práce, aj keď počas\nnich pracovník nepracuje (ustanovenie § 97 zákona o HaZZ). Rovnaký právny režim je upravený aj v\nZákonníku práce, napr. pre ustanovenie § 144a ods. 1 Zákonníka práce. Poukázal pritom na rozsudok\nSúdneho dvora zo dňa 19.11.2019 v spojených veciach C-609/17 a C-610/17, TSN A AKT a podporne\naj na novelu zákona o HaZZ (zákon č. 258/2024 Z. z. s účinnosťou od 1.11.2024), ku ktorej sa vyjadril aj\nKrajský súd v Košiciach v rozsudku sp. zn. 8Co/92/2024 zo dňa 28.2.2025, kde v bode 45. uviedol, že až\nuvedenou novelou, teda zákonodarca splnil požiadavku Smernice 2003/88/ES, aby sa do priemerného\ntýždenného služobného času započítavala aj služobná pohotovosť.\n20. Čo sa týka dĺžky referenčných období žalobca poukázal na rozhodovaciu prax odvolacích súdov\npotvrdzujúcich právny názor, že k transpozícii ustanovení Smernice o referenčnom období nedošlo\nvôbec, a preto sa žalovaná nemôže dovolávať ich aplikácie. Príkladmo najmä rozsudky Krajského súdu\nv Prešove sp. zn. 2Co/23/2024 zo dňa 14.8.2024, sp. zn. 2Co/33/2024 zo dňa 10.9.2024 a sp. zn.\n13Co/43/224 zo dňa 5.11.2024.\n21. K predloženým tabuľkám uviedol, že vzhľadom na neexistenciu oficiálneho nástroja či systému, ktorý\nby zabezpečoval právnu istotu pracovníka, vďaka ktorému by si tento mohol kedykoľvek pozrieť a overiť,\nči je v jeho prípade dodržiavaný maximálny limit priemerného týždenného pracovného času (rozsudok\nSúdneho dvora vo veci C-55/18, bod 50), je žalobca nútený si prepočty týždenného priemerného\npracovného času robiť sám, čo mu nemôže byť na ujmu.\n22. V otázke nemajetkovej umy žalobca zdôraznil, že žalovaná účelovo zamieňa podanú žalobu\nza „klasickú“ vnútroštátnu žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy za porušenie osobnostných práv (§\n11 a nasl. Občianskeho zákonníka), pričom predmetom jeho žaloby je náhrada škody spôsobená\njednotlivcovi porušením práva EÚ. Poukázal na judikatúru Súdneho dvora, napr. rozsudok z 30.9.2003,\nC-224/01, Gerhard Köbler, rozsudok z 20.6.2024, C-367/23, Artemis security SAS, rozsudok\nz 14.10.2010, C-243/09, Günter Fuß, z ktorých vyplýva jednoznačný záver, že pre priznanie nároku\nna náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi je potrebné splniť 3 podmienky stanovené právom EÚ,\nresp. definovanú judikatúrou Súdneho dvora. Ujma pracovníka sa v zmysle judikatúry Súdneho dvora\nv tomto prípade prezumuje a vyplýva priamo z porušenia článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES.\nOpísanie konkrétnej ujmy nie je podmienkou, ktoré úniové právo vyžaduje pri priznanie nároku na\nnáhradu škody. Opakovane uviedol, že podstata nemajetkovej ujmy spočíva v porušení jeho základného\nosobnostného práva - práva na súkromný a rodinný život, práva na ochranu zdravia, telesnej a psychickej\nintegrity, spočívajúcu predovšetkým v porušení práva na primeranú dobu odpočinku. Počas celej\ndĺžky trvania služobnej pohotovosti musí byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom,\n\nmusí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje služobné povinnosti. V danom čase bol\nnepochybne oddelený od svojho vlastného súkromného prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a\njeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a venovať sa svojim potrebám bola prakticky vylúčená.\nŽalobca takisto nesúhlasil s argumentáciou žalovanej k podmienkam nároku na náhradu škody s tým,\nže uvádzané podmienky, najmä druhá podmienka v znení ako ju prezentuje žalovaná v judikatúre\nabsentuje. Podľa rozsudku Súdneho dvora vo veci Günter Fuß, C-429/09 z 25.11.2010 majú poškodení\njednotlivci právo na náhradu, keď sú splnené tri podmienky, t. j. že cieľom porušenej právnej normy\núnie je priznať jednotlivcom práva, porušenie je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou\nspôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť.\n23. Protiargumentáciu žalovanej opierajúcu sa o rozhodnutia súdov vydané v oných veciach žalobca\npovažuje za odborne neudržateľnú s poukazom na skutočnosť, že ide o neprávoplatné rozhodnutia\nsúdov prvej inštancie v iných veciach ako tie, v ktorých advokátska kancelária právneho zástupcu\nžalobcu zastupuje dotknutých žalobcov, ktoré nemajú právnu silu precedensu.\n24. V reakcii na rozsudok Súdneho dvora C-303/98 (Simap), podľa ktorého v prípade neexistencie\nvnútroštátnych ustanovení, ktorými by sa preberal článok 16 ods. 2 Smernice 93/104 alebo prípadne\nvýslovne prijala jedna z výnimiek stanovených v článku 17 ods. 2, ods. 3 a ods. 4 tejto Smernice, tieto\nustanovenia možno vykladať tak, že majú priamy účinok, a preto priznávajú jednotlivcom právo, podľa\nktorého referenčné obdobie na uplatnenie maximálnej dĺžky ich týždenného pracovného času nesmie\npresiahnuť 12 mesiacov, na ktorý žalovaná poukázala vo svojom vyjadrení, žalobca uviedol, že toto\nrozhodnutie naopak potvrdzuje právny názor žalobcu, že referenčné obdobie možno uplatniť len vtedy,\nak bolo výslovne transponované do vnútroštátneho práva.\n25. Žalovaná v duplike doručenej súdu dňa 13.10.2025 v plnom rozsahu zotrvala na svojom vyjadrení.\nVo vzťahu k transpozícii Smernice opakovane uviedla, že podľa jej názoru článku 6 písm. b) Smernice\nbol prevzatý do právneho poriadku SR aj pre oblasť hasičov, a to prostredníctvom prepojenia zákona\no HaZZ a Zákonníka práce. Zdôraznila, že transpozícia Smernice môže byť obsiahnutá vo viacerých\nvnútroštátnych legislatívnych aktoch. V tomto prípade § 193 zákona o HaZZ a § 85 ods. 9 Zákonníka\npráce. Podľa názoru žalovanej § 97 zákona o HaZZ absentuje ako transpozičný článok ku ktorémukoľvek\nrelevantnému ustanoveniu transpozície Smernice 2003/88/ES, a teda tento nemožno považovať za\nakokoľvek relevantný v tomto konaní o náhradu nemajetkovej ujmy. Účelom § 97 zákona o HaZZ nie\nje úprava pracovného času v zmysle článku 2 Smernice. Na argumentáciu žalobcu, podľa ktorého §\n86 ods. 1 zákona o HaZZ nie je transpozičným ustanovením článku 16 Smernice z dôvodu, že až\nnovelou citovaného zákona účinnou od 1.11.2024 bol tento článok Smernice transponovaný, žalovaná\npoukázala na právnu úpravu účinnú od 1.11.2024, ktorá nie je zmenou existujúcej právnej úpravy,\nale výlučne jej precizovaním. Žalovaná sa nestotožňuje s argumentáciu žalobcu, že prekročenie\npriemerného týždenného pracovného času upraveného článkom 6 písm. b) Smernice predstavuje samo\no sebe porušenie tohto ustanovenia bez potreby preukazovania aj inej osobitnej ujmy a opätovne\nzdôraznil povinnosť kumulatívneho naplnenia všetkých 3 podmienok súčasne, ako to vyplýva z judikatúry\nSúdneho dvora EÚ napr. C-445/06 bod 20, C-46/93 a C-48/93 bod 51, C-5/94 bod 25 alebo C-178/93,\nC-179/94 až C-190/94 bod 20. Podľa názoru žalovanej žalobca neuniesol dôkazné bremeno čo do\notázky preukázania porušenia ustanovenia práva Únie, ktoré priznáva jednotlivcovi právo. Zároveň\nžalobca neuvádza žiadne konkrétne následky, ktoré by mal ním tvrdení zásah na jeho osobnostnú sféru\n(existencia škody), preto navrhuje žalobu v celom rozsahu zamietnuť.\n26. V reakcii na nariadený termín pojednávania na deň 20.1.2026 žalovaná súdu doručila dňa\n18.12.2025 k prejednávanej veci ďalšie vyjadrenie, v ktorom opätovne zdôraznila, že nezapočítavanie\nslužobnej pohotovosti do služobného času neznamená automaticky porušenie Smernice a opakovane\nzhrnula svoju argumentáciu, najmä vo vzťahu k maximálnemu priemernému týždennému pracovnému\nčasu a referenčnému obdobiu, opierajúc sa o rozhodnutia krajských súdov, prevažne Krajského súdu\nv Banskej Bystrici, podľa ktorých pre účely výpočtu priemerného týždennému pracovnému času je pre\nrozhodnutie potrebné vychádzať zo 6 mesačného referenčného obdobia, s poukazom na § 86 ods. 1\nzákona o HaZZ. Výpočty predložené žalobcom namieta aj z dôvodu nesprávneho výkladu § 97 zákona\no HaZZ, ktorým podľa názoru žalovanej zavádza konajúci súd, nakoľko započítavaním času, ktorý je\nčasom odpočinku do pracovného času účelovo navyšuje priemerný týždenný pracovný čas žalobcu, aby\npre seba privodil čo najpriaznivejší výsledok.\n\n27. Dňa 4.1.2026 doručil žalobca súdu vo veci súhrnné stanovisko, v ktorom zopakoval a zhrnul\nsvoju predchádzajúcu argumentáciu k protiargumentácii žalovanej. Žalobca od počiatku tvrdí, že sa\ndomáha zaplatenia nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením článku 6 písm. b) Smernice Európskeho\nparlamentu a Rady 2003/88/ES, a to v dôsledku toho, že v žalovanom období jeho služobná\npohotovosť nebola započítavaná do pracovného času. Podľa vnútroštátnej právnej úpravy v SR sa do\nodpracovaného času ako výkon práce započítajú aj doby, ktoré sa považujú za výkon práce, aj keď počas\nnich pracovník nepracuje (ust. § 97 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore). V žalovanom období\nzo žiadneho ustanovenia zákona o HaZZ nevyplývalo, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste\nvýkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, v čom spočíva rozpor s právom EÚ,\nčo potvrdzuje aj právna konštrukcia ustanovenia § 86 ods. 2 „bezprostredného nadväzovania“. Podľa\n§ 86 ods. 2 zákona o HaZZ v znení zákona v žalovanom období určená služobná pohotovosť v mieste\nvykonávania štátnej služby bezprostredne nadväzovala na celkovú dĺžku vykonávania štátnej služby.\nTáto formulácia má podľa žalobcu zásadný význam, pretože zákon výslovne oddeľoval vykonávanie\nštátnej služby od určenej služobnej pohotovosti, pohotovosť „nadväzuje“ na výkon štátnej služby, teda\nnastáva po skončení výkonu štátnej služby, pohotovosť nebola považovaná za súčasť samotného\nvýkonu štátnej služby. Samostatný režim, odlišný od výkonu štátnej služby, potvrdzuje aj ustanovenie\n§ 92 ods. 1 zákona o HaZZ. Tento stav zodpovedal právnemu stavu platnému v žalovanom období a\naž následná legislatívna zmena účinná od 1.11.2024 tento režim modifikovala. V žalovanom období z\ndôvodu absencie právnej úpravy v zákone o HaZZ maximálny limit 48 hodín priemerného týždenného\npracovného času vo vzťahu k žalobcovi nebol zo strany služobného úradu vôbec vyhodnocovaný\na dodržiavanie tohto limitu nebolo nijakým spôsobom kontrolované. Žalovaná až dodatočne (po\nniekoľkých rokoch) a iba z dôvodu súdneho konania vytvorila dňa 11.7.2025 ad hoc výpočty priemerného\ntýždenného pracovného času žalobcu. V prípade príslušníkov HaZZ, ktorí žalobu nepodali, neboli takéto\nprepočty do 1.11.2024 vykonávané vôbec. Až novela účinná od 1.11.2024 zaviedla prvé pravidlo, ktoré\nvýslovne rozlišuje medzi časmi z § 97 ods. 1 a upravuje, ktoré z nich sa pre účely priemeru nemajú\npovažovať za výkon štátnej služby (§ 97 ods. 3). V tejto súvislosti žalobca poukázal na dôvodovú správu\nk zákonu č. 258/2024 Z. z., ktorá potvrdzuje, že dovtedy sa na účely výpočtu priemeru započítavali\nvšetky časy podľa ust. § 97 ods. 1 zákona o HaZZ.\n28. K súhrnnému stanovisku žalobcu sa žalovaná vyjadrila v podaní doručenom súdu dňa 13.1.2026.\nK tvrdeniu žalobcu, že predmetom sporu nie je posúdenie správnosti prebratia Smernice, ale priame\nporušenie práva EÚ, žalovaná uviedla, že v takom prípade pasívne vecne legitimovaným nie je\nSlovenská republika, lebo podľa jej názoru ide o pracovnoprávny spor a žalovaným má byť Ministerstvo\nvnútra SR ako služobný úrad, a teda zamestnávateľ žalobcu, ktorý je zodpovedný za to, že vo vzťahu k\nžalobcovi ako zamestnancovi nedodržal článok 6 písm. b) Smernice. Podľa žalovanej predmetom sporu\nnie je zarátavanie pohotovosti do služobného času a je nepochybné, že takáto pohotovosť sa zarátava\ndo pracovného času v zmysle Smernice 2003/88/ES a judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Článok\n2 ods. 1 Smernice má len definičný charakter (vymedzuje pojem pracovný čas), na rozdiel od toho článku\n6 písm. b) Smernice už zakotvuje zákaz prekročenia článku 2 ods. 1 vymedzeného pojmu pracovný čas.\nIba výkladom článku 2 ods. 1 Smernice nemožno dospieť k záveru o preukázaní závažného porušenia\nSmernice (ako podmienka zodpovednosti štátu za škodu porušením práva únie), pokiaľ súčasne nie\nje preukázané, že došlo k porušeniu článku 6 písm. b) Smernice. K pojmu pracovný čas poukázala\nna rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-14/04 (Dellas), C-266/14, C-344/19 a C-580/19. Za\nnepodstatnú považuje argumentáciu žalobcu o novele zákona o HaZZ účinnej od 1.11.2024, pretože sa\nnevzťahuje na žalované obdobie, ako aj o neexistencii systému na overovanie priemerného týždenného\npracovného času, pretože nie je predmetom konania. Žalovaná konzistentne tvrdí, že článok 6 písm. b)\nSmernice bol transponovaný, a to s poukazom na § 193 zákona o HaZZ, a teda aj pre oblasť hasičov\nje stanovený maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín. Ustanovenie § 193 zákona o HaZZ považuje\nžalovaná za relevantné pre tento prípad a jeho aplikáciu považuje za porušenie jeho práva na spravodlivý\nproces. V závere zdôraznila, že rozdielnosť vo výpočtoch predložených žalobcom a žalovanou nie je\nv započítavaní/nezapočítavaní služobnej pohotovosti (žalovaná tak ako aj žalobca do svojich výpočtov\nzahrnula aj všetok čas služobnej pohotovosti), ale v ponímaní referenčného obdobia (žalobcom 7dňové, resp. 1-mesačné a žalovanou 6-mesačné) a nesprávneho výkladu ust. § 97 zákona o HaZZ, kde\nžalobca časy označené ako DOS. DOD, LEK,NV, VS, SVP započítava ako pracovný čas, a to v rozpore\ns definíciou pracovného času podľa článku 2 Smernice.\n\n29. Súd vo veci nariadil termín pojednávania na deň 20.1.2026 a vec prejednal v prítomnosti žalobcu,\njeho právneho zástupcu a zástupcu žalovanej. Strany sporu a ich zástupcovia na pojednávaní v celom\nrozsahu zotrvali na svojich vyjadreniach.\n30. Žalobca vo výpovedi na pojednávaní k veci uviedol, že dôvodom podanej žaloby je skutočnosť, že\nmusel odpracovať viac, ako je zákonom stanovený limit 48 hodín týždenne, čo malo negatívny vplyv na\njeho súkromný život. V žalovanom období sa spoznával so svojou priateľkou, s ktorou plánoval spoločnú\nbudúcnosť, a rovnako chcel spoznávať aj jej rodinu žijúcu v Rakúsku. Vtedajšia priateľka často cestovala\ndo Rakúska pomáhať svojej mame so starostlivosťou o starých rodičov. Žalobca tým, že musel pracovať\nnad rámec, nemal vždy možnosť cestovať s ňou. Zároveň sa musí starať o svoju babku žijúcu v Starej\nĽubovni a starých rodičov v obci Veľký Lipník, ktorí si vyžadujú starostlivosť z dôvodu pokročilého veku\na zhoršeného zdravotného stavu. Keďže mal žalobca naplánovanú službu a nemohol si zobrať voľno,\nmusel starým rodičom veľakrát odoprieť pomoc. Takisto sa nemohol venovať v takom rozsahu ako by\nchcel svojim voľnočasovým aktivitám, predovšetkým športu, keďže v minulosti hrával súťažne futbal\na florbal.\n31. V záverečných rečiach zástupcovia strán zotrvali na svojich tvrdenia a námietkach. Zástupca\nžalovanej na ňou navrhnutých dôkazoch výsluchom svedka a zabezpečením výpisu zo Sociálnej\npoisťovne netrval.\n32. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom žaloby a jej príloh, listinnými podaniami strán,\nvýsluchom žalobcu a zistil tento skutkový stav.\n33. Žalobca ako príslušník Hasičského a záchranného zboru na Hasičskej stanici Ľubotín v služobnom\npomere v súlade s ustanoveniami zákona o HaZZ je vo funkcii hasič záchranár. Podanou žalobou si\nuplatňuje nárok na náhradu škody spôsobenej žalovanou v dôsledku porušenia práva Európskej únie\nk jeho ujme. Na strane žalobcu dochádzalo v žalovanom období k porušovaniu práva garantovaného\nmu právom Európskej únie, keďže priemerný týždenný pracovný čas žalobcu opakovane presiahol\nmaximálny limit určený v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES\nzo 4. novembra 2003 a prekročenie tohto limitu zakladá zodpovednosť štátu pre osoby postihnuté\ntýmto prekročením. Žalobca si uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za obdobie 3 rokov\npred podaním žaloby, a to od 30.5.2022 do 31.10.2024. Jeho služobný (pracovný) čas je rozvrhnutý\nnerovnomerne. Jeden služobný deň žalobcu sa skladá zo štátnej služby, t. j. pracovnej zmeny v\ntrvaní 16 hodín a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti na pracovisku\n(§ 92 zákona o HaZZ) v trvaní 8 hodín. Od roku 2022 sa jednalo o 16-hodinové pracovné zmeny\n(výkon služby), po ktorých bezprostredne nasledovala určená 8-hodinová služobná pohotovosť na\npracovisku. Celkovo strávil žalobca na pracovisku sústavne (minimálne) 24 hodín v jednom služobnom\ndni. Okrem určenej služobnej pohotovosti môže byť žalobcovi nariadená aj služobná pohotovosť mimo\nrozvrhnutia pracovného času. Obe služobné pohotovosti sa nezapočítavajú do pracovného času.\nSlužobná pohotovosť je rozdelená na aktívnu časť (práca nadčas) a neaktívnu časť a určovaná na čas\nnočných hodín (od roku 2022 v čase 22:00 - 6:00 hod.). V prípade, že je počas služobnej pohotovosti\nvyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, režim služobnej pohotovosti sa mení na prácu nadčas.\nPočas služobnej pohotovosti sa žalobca ako príslušník HaZZ musel zdržiavať na pracovisku, z tohto sa\nnesmel vzdialiť a musel byť vždy počas celej doby pohotovosti pripravený na vykonanie zásahu. Ak je\nvyhlásený výjazd, vykonáva sa do 1 minúty od vyhlásenia, teda žalobca musel byť počas celej doby\nslužobnej pohotovosti, ktorá mu je nariaďovaná v noci, okamžite pripravený na vykonanie zásahu.\n34. Zo žalobcom predloženého výpočtu priemerného týždenného pracovného času, vypracovaného na\nzáklade výpisov z dochádzkového systému, vyplynul jeho priemerný týždenný pracovný čas za obdobie\n6/2022 až 10/2024. V mesiaci jún 2022 bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 50,40 hod., celkový\npočet odpracovaných hodín 216 hod., z toho služobný čas 160 hod. a služobná pohotovosť 56 hod.\nV mesiaci júl 2022 bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 41,48 hod., po odrátaní 4 dní dovolenky\nv rozsahu 64 hod., celkový počet odpracovaných hodín 160 hod., z toho služobný čas 176 hod., služobná\npohotovosť 48 hod. V mesiaci august 2022 bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 56,79 hod.,\ncelkový počet odpracovaných hodín 251,50 hod., z toho služobný čas 171 hod. a služobná pohotovosť 80\nhod. V mesiaci september 2022 bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 54,13 hod., celkový počet\nodpracovaných hodín 232 hod., z toho služobný čas 168 hod. a služobná pohotovosť 64 hod. V mesiaci\noktóber 2022 bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 49,56 hod., celkový počet odpracovaných\n\nhodín 219,50 hod., z toho služobný čas 163 hod. a služobná pohotovosť 56 hod. V mesiaci november\n2022 bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 42,48 hod., celkový počet odpracovaných hodín\n176 hod., z toho služobný čas 144 hod. a služobná pohotovosť 48 hod. V mesiaci december 2022 bol\npriemerný týždenný pracovný čas žalobcu 52,27 hod., celkový počet odpracovaných hodín 231,50 hod.,\nz toho služobný čas 159 hod. a služobná pohotovosť 72 hod. V mesiaci január 2023 bol priemerný\ntýždenný pracovný čas žalobcu 52,14 hod., po odrátaní 2 dní dovolenky v rozsahu 32 hod., celkový počet\nodpracovaných hodín 216 hod., z toho služobný čas 176 hod. a služobná pohotovosť 72 hod. V mesiaci\nfebruár 2023 bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 54 hod., celkový počet odpracovaných\nhodín 216 hod., z toho služobný čas 144 hod. a služobná pohotovosť 72 hod. V mesiaci marec 2023\nbol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 52,39 hod., celkový počet odpracovaných hodín 232\nhod., z toho služobný čas 160 hod. a služobná pohotovosť 72 hod. V mesiaci apríl 2023 bol priemerný\ntýždenný pracovný čas žalobcu 41,22 hod., po odrátaní 3 dní dovolenky v rozsahu 48 hod., celkový počet\nodpracovaných hodín 159 hod., z toho služobný čas 159 hod. a služobná pohotovosť 48 hod. V mesiaci\nmáj 2023 bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 59,61 hod., celkový počet odpracovaných\nhodín 264 hod., z toho služobný čas 184 hod. a služobná pohotovosť 80 hod. V mesiaci jún 2023 bol\npriemerný týždenný pracovný čas žalobcu 50,40 hod., celkový počet odpracovaných hodín 216 hod.,\nz toho služobný čas 160 hod. a služobná pohotovosť 56 hod. V mesiaci júl 2023 bol priemerný týždenný\npracovný čas žalobcu 52,27 hod., celkový počet odpracovaných hodín 231,50 hod., z toho služobný čas\n167 hod. a služobná pohotovosť 64 hod. V mesiaci august 2023 bol priemerný týždenný pracovný čas\nžalobcu 42,01 hod., po odrátaní 3 dní dovolenky v rozsahu 48 hod., celkový počet odpracovaných hodín\n168,05 hod., z toho služobný čas 160 hod. a služobná pohotovosť 56 hod. V mesiaci september 2023 bol\npriemerný týždenný pracovný čas žalobcu 51,75 hod., celkový počet odpracovaných hodín 221,77 hod.,\nz toho služobný čas 156 hod., služobná pohotovosť 64 hod. a práca nadčas 1 hod. V mesiaci október\n2023 bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 57,81 hod., celkový počet odpracovaných hodín\n256 hod., z toho služobný čas 176 hod. a služobná pohotovosť 80 hod. V mesiaci november 2023 bol\npriemerný týždenný pracovný čas žalobcu 40,88 hod., po odrátaní 2 dní dovolenky v rozsahu 32 hod.,\ncelkový počet odpracovaných hodín 163,50 hod., z toho služobný čas 147 hod. a služobná pohotovosť 48\nhod. V mesiaci december 2023 bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 50,40 hod., celkový počet\nodpracovaných hodín 216 hod., z toho služobný čas 160 hod., služobná pohotovosť 70 hod. a práca\nnadčas 1 hod. V mesiaci január 2024 bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 52,97 hod., celkový\npočet odpracovaných hodín 227 hod., z toho služobný čas 171 hod., služobná pohotovosť 70 hod.\na práca nadčas 1 hod. V mesiaci február 2024 bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 45,23 hod.,\npo odrátaní 3 dní dovolenky v rozsahu 48 hod., celkový počet odpracovaných hodín 168 hod., z toho\nslužobný čas 160 hod. a služobná pohotovosť 56 hod. V mesiaci marec 2024 bol priemerný týždenný\npracovný čas žalobcu 57,58 hod., celkový počet odpracovaných hodín 255 hod., z toho služobný čas 183\nhod. a služobná pohotovosť 72 hod. V mesiaci apríl 2024 bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu\n52,14 hod., po odrátaní 1 dňa dovolenky v rozsahu 16 hod., celkový počet odpracovaných hodín 216\nhod., z toho služobný čas 160 hod. a služobná pohotovosť 72 hod. V mesiaci máj 2024 bol priemerný\ntýždenný pracovný čas žalobcu 50,67 hod., celkový počet odpracovaných hodín 224,42 hod., z toho\nslužobný čas 160 hod., služobná pohotovosť 61 hod. a práca nadčas 2 hod. V mesiaci jún 2024 bol\npriemerný týždenný pracovný čas žalobcu 49,70 hod., celkový počet odpracovaných hodín 213 hod.,\nz toho služobný čas 141 hod. a služobná pohotovosť 71 hod. V mesiaci júl 2024 bol priemerný týždenný\npracovný čas žalobcu 47,60 hod., po odrátaní 1 dňa dovolenky v rozsahu 16 hod., celkový počet\nodpracovaných hodín 204 hod., z toho služobný čas 164 hod. a služobná pohotovosť 56 hod. V mesiaci\naugust 2024 bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 46,97 hod., celkový počet odpracovaných\nhodín 208 hod., z toho služobný čas 160 hod. a služobná pohotovosť 48 hod. V mesiaci september 2024\nbol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 36,96 hod., po odrátaní 5 dní dovolenky v rozsahu 80\nhod., celkový počet odpracovaných hodín 132 hod., z toho služobný čas 172 hod. a služobná pohotovosť\n40 hod. V mesiaci október 2024 bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 56 hod., po odrátaní 1\ndňa dovolenky v rozsahu 16 hod., celkový počet odpracovaných hodín 240 hod., z toho služobný čas\n176 hod. a služobná pohotovosť 80 hod.\n35. Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava Slovenskej republiky“),\nSlovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom\nustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske\nspoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie\nmajú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú\nimplementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa článku 120 ods. 2.\n\n36. Podľa článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy o ľudských právach\na základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a\nmedzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických\nosôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred\nzákonmi.\n37. Podľa článku 36 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, zamestnanci majú právo na spravodlivé a\nuspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä a) právo na odmenu za vykonanú\nprácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň, b) ochranu proti svojvoľnému\nprepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní, c) ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,\nd) najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, e) primeraný odpočinok po práci, f) najkratšiu prípustnú\ndĺžku platenej dovolenky na zotavenie, g) právo na kolektívne vyjednávanie.\n38. Podľa článku 19 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na zachovanie ľudskej\ndôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Každý má právo na ochranu pred\nneoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.\n39. Podľa článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, na účely výkonu právomocí Únie inštitúcie\nprijímajú nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Nariadenie má všeobecnú\nplatnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch.\nSmernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa\nmá dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je\nzáväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich.\nOdporúčania a stanoviská nie sú záväzné.\n40. Podľa § 85 ods. 1, 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o HaZZ“), služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník\nvykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Služobný čas príslušníka je 40 hodín\ntýždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve\nvyššieho stupňa.\n41. Podľa § 86 ods. 1, 2 zákona o HaZZ, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.\nNerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri\nnerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia\nako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej\nslužobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.\n42. Podľa § 92 ods. 1, 2 zákona o HaZZ, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v\nštátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie\nštátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Na zabezpečenie nevyhnutných\núloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo\nrozvrhnutia služobného času a) v mieste vykonávania štátnej služby, b) v mieste pobytu alebo na inom\ndohodnutom mieste, c) s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia.\n43. Podľa § 97 ods. 1 zákona o HaZZ, ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje čas a) čerpania\ndovolenky, b) plateného služobného voľna, c) zdokonaľovacej služby podľa osobitného predpisu,\nd) účasti na rekondičnom pobyte, e) prehlbovania kvalifikácie, f) zvyšovania kvalifikácie, g) prestávok na\ndojčenie, h) náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo sviatok,\ni) keď príslušník nevykonáva štátnu službu, pretože je sviatok pripadajúci na jeho inak obvyklý služobný\ndeň, j) neprítomnosti príslušníka v štátnej službe z dôvodu: 1. dočasnej neschopnosti na vykonávanie\nštátnej služby z dôvodu choroby alebo úrazu, 2. karantény, 3. materskej dovolenky a rodičovskej\ndovolenky do troch rokov veku dieťaťa, starostlivosti o dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným\nstavom vyžadujúcim osobitnú starostlivosť do šiestich rokov dieťaťa, 4. zaradenia príslušníka mimo\nčinnej štátnej služby podľa § 52, ak sa preukáže, že nebol dôvod na zaradenie mimo činnej štátnej\nslužby, k) vykonávania funkcie národného experta Slovenskej republiky v inštitúciách Európskej únie,\nl) vykonávania uvoľneného funkcionára príslušného odborového orgánu podľa § 160 ods. 2.\n\n44. Predmetom tohto sporu je nárok žalobcu na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) titulom\nzodpovednosti štátu pri prebratí Smernice 2003/88/ES, konkrétne článok 6 písm. b) o priemernom 48hodinovom týždennom pracovnom čase do vnútroštátneho právneho poriadku SR, v dôsledku čoho\nu žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru dochádzalo k prekročeniu týždenného\npracovného času, čím zároveň došlo k zásahu do jeho osobnostných právach.\n45. Takto vymedzený predmet sporu, týkajúci sa náhrady škody spôsobenej jednotlivcom porušením\npráva EÚ v dôsledku nesprávneho prebratia (transpozície) Smernice do vnútroštátneho právneho\nporiadku, možno zaradiť medzi tzv. súkromnoprávne spory, napriek skutočnosti, že žalovanou stranou\nv tomto spore je štát, keďže z judikatúry Súdneho dvora EÚ jednoznačne vyplýva, že spory o náhradu\nškody spôsobenej porušením práva únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné\nvnútroštátne súdy.\n46. V tejto súvislosti súd poukazuje na ustanovenie § 3 ods. 1 CSP, podľa ktorého súdy prejednávajú\na rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú\na nerozhodujú iné orgány. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie v\ndôsledku nesprávneho prebratia - transpozície Smernice Európskej únie do vnútroštátneho právneho\nporiadku je potrebné zaradiť medzi súkromnoprávne spory, pričom súd poukazuje na to, že z judikatúry\nSúdneho dvora vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva únie medzi jednotlivcom\na štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Súd je preto v rámci svojej právomoci v\nprejednávanom spore oprávnený a povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému\nporušeniu práva únie pri preberaní Smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky,\na to konkrétne vo vzťahu k zákonu o HaZZ, čo znamená, že v jednotlivostiach bol oprávnený a\npovinný skúmať, či zákon o HaZZ zodpovedá cieľom článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Každý\nvnútroštátny súd členského štátu EÚ je v rámci svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva\nvnútroštátne právo, povinný vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom Únie. Ak\ntakáto interpretácia nie je možná, súd je povinný bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne\nustanovenie bez toho, aby požiadal alebo vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu, ktorou by sa\nmala uviesť vnútroštátna právna norma do súladu s úniovým právom (C-231-233/06,C-128-131/07).\nKaždý vnútroštátny súd musí rešpektovať prednosť úniového práva pred vnútroštátnym právom a\nnemôže sa zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu pred vnútroštátnou normou. Na základe\nuvedeného súd námietku žalovanej o nedostatku právomoci všeobecného súdu prejednať a rozhodnúť\ndaný spor, vyhodnotil ako nedôvodnú.\n47. K námietke žalovanej, že Okresný súd Stará Ľubovňa nie je kauzálne príslušným súdom na\nkonanie a rozhodnutie v tejto veci, z dôvodu, že predmetný spor je individuálnym pracovnoprávnym\nsporom o náhradu škody, súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Ndc/7/2024 zo\ndňa 29.2.2024, v ktorom najvyšší súd v obdobnej veci rozhodnutie tam uvedeného prvoinštančného\nsúdu o charaktere sporu ako individuálne pracovnoprávnom spore nevyhodnotil ako správne. Totožne\nNajvyšší súd SR rozhodol uznesením sp. zn. 6Ndc/7/2024 zo dňa 27.36.2024, v ktorom v otázke\ncharaktere sporu uviedol, že sa nejedná o individuálny pracovnoprávny spor. Možno teda konštatovať,\nže táto otázka už bola súdnou praxou vyriešená. K tomu bližšie pozri citované uznesenia Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky.\n48. K námietke nedostatku vecnej pasívnej legitimácie štátu súd uvádza, že článok 6 písm. b) Smernice\nmá priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred\nvnútroštátnymi súdmi. Zodpovednosť za nesprávnu transpozíciu Smernice do vnútroštátneho právneho\nporiadku znáša členský štát. Z ustanovenia § 73 CSP vyplýva potreba určiť subjekt, ktorý za štát\nkoná pred súdom. Aj s použitím ustanovenia § 135 ods. 1 CSP je správne označený ústredný orgán\nštátnej správy, ktorý za štát koná. Za Slovenskú republiku koná orgán štátu, do ktorého pôsobnosti patrí\nHasičský a záchranný zbor SR [§ 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády\na organizácii ústrednej štátnej správy], a ktorý bol garantom právnej úpravy obsiahnutej v zákone o\nHaZZ. Týmto orgánom štátu je Ministerstvo vnútra SR. Nedôvodná je v tejto súvislosti aj argumentácia\nžalovanej spočívajúca v poukazovaní na rozdiel medzi transpozíciou a aplikáciou Smernice. Hoci sa\nžalovaný na aplikácii Smernice č. 2003/88/ES, resp. zákona o HaZZ voči žalobcovi priamo nepodieľa,\ndaná skutočnosť je z hľadiska prejednávaného sporu nepodstatná. Predpoklady zodpovednosti za škodu\nvychádzajú z objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu. V zmysle článku 29\nSmernice č. 2003/88/ES je táto adresovaná členským štátom; žalovaná ako členský štát Európskej únie,\n\na teda adresát Smernice, bola povinná prijať opatrenia za účelom dosiahnutia Smernicou sledovaného\ncieľa, t. j. bola povinná zabezpečiť jednotlivcovi Smernicou priznané právo na bezpečnosť a ochranu\nzdravia pri organizácii pracovného času. Z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci G. Fuß vyplýva, že\nv prípade porušenia práva na dodržiavanie 48-hodinového pracovného času poškodený má právo\ndomáhať sa náhrady škody proti členskému štátu. Žalovaná disponuje pasívnou legitimáciou a žalobca\ndôvodne uplatnil nárok na náhradu škody z dôvodu porušenia práva Európskej únie voči Slovenskej\nrepublike ako pasívne legitimovanej strane sporu, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy,\ndo ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor SR.\n49. Súd sa nestotožňuje ani s námietkou žalovanej, že Smernica 2003/88/ES sa na služobný vzťah\npríslušníka HaZZ nevzťahuje. Pri rozhodovaní je potrebné vychádzať nielen zo samotného znenia\nSmernice 2003/88/ES, ale aj z príslušnej judikatúry Súdneho dvora EÚ (C-429/09 Günter Fuß, C-397/01\nBernhard Pfeiffer, C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg), pretože súd je povinný plne uplatňovať\nvýklad práva Únie, ktorý podal Súdny dvor EÚ (rozsudok C-261/21 zo dňa 7. 7. 2022). Súdny dvor EÚ\nrozhodol, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom\npráva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor EÚ tiež rozhodol, že\nSmernica sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne\na nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom, alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak\nsú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a to aj vtedy, keď zásahy, ku\nktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkom\nurčitým rizikám. Na účely Smernice 2003/88/ES nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa\nvnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam právo Únie, keď za pracovníka sa\npovažuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha\npracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie\npracovníka v zmysle práva Únie. Skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny alebo\ndobrovoľný hasič nie je relevantná na charakteristiky pracovníka, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia\nSmernice 2003/88/ES (C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer, body 52. a 55.,C-429/09 vo veci Fuß,\nbod 27. až 30., C-518/15 vo veci Matzak). Súdny dvor EÚ v uvedených rozhodnutiach tiež opakovane\njudikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu\nmaximálneho denného alebo týždenného pracovného času a konštatoval, že pracovná pohotovosť\nvykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako\ncelok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva. Námietka žalovanej,\nže Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru\nje tak nedôvodná.\n50. Článok 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES, ktorý definuje rozsah pôsobnosti predmetnej Smernice\ntak, že táto Smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné v zmysle článku\n2 Smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto Smernice. Smernica\n89/391/EHS upravuje svoju pôsobnosť v ustanovení článku 2 ods. 1 tak, že sa uplatňuje na všetky\nodvetvia činností, a to verejné aj súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva,\nslužby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.), pričom ods. 2, prvá veta Smernice 89/391/EHS ustanovuje,\nže predmetná Smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné\npre určité osobitné činnosti verejných služieb, napr. v oblasti služieb civilnej ochrany. Poukazujúc na\nzámer predmetnej Smernice 89/391/EHS je nevyhnutné konštatovať, že táto nevylučuje z pôsobnosti\nvšetky služby civilnej ochrany, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ako uviedol aj žalobca\nvo svojom vyjadrení, a teda sa neuplatní len v prípadoch, ak nastane určitá vážna - kritická situácia,\npri ktorej sa vyžaduje zabezpečiť ochranu zdravia, verejnej bezpečnosti, a ak by za takejto situácie\nuplatňovaním všetkých povinností, vyplývajúcich zo Smernice, došlo k obmedzeniu alebo ohrozeniu\nmožnosti zabezpečiť uvedené činnosti. Jedná sa však o výnimočné situácie, a teda nejde o automatické\nvylúčenie všetkých vzťahov v rámci civilnej ochrany, ktoré majú byť chránené predmetnou Smernicou,\na v rámci ktorých taktiež má dôjsť k ochrane zdravia zamestnancov. Služobná činnosť žalobcu sa\nnevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem Únie v oblasti ochrany\nbezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, preto sa na ňu nevzťahuje vylúčenie pôsobnosti, ktoré\nvyplýva z článku 2 ods. 2 prvého pododseku Smernice 89/391/EHS, naopak na službu žalobcu sa\npredmetná Smernica použije v plnom rozsahu. Uvedený názor je podporený tiež závermi uznesenia\nSúdneho dvora EÚ vo veci C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg.\n\n51. Podstata sporu spočíva v tom, či žalovaná Slovenská republika ako členský štát Európskej únie\nporušila článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, pretože neprijala všetky potrebné opatrenia (t.\nj. netransponovala, resp. netransponovala správne úniové právo) tak, aby priemerný pracovný čas\nžalobcu pre obdobie každých siedmich dní, vrátane nadčasov neprekročil maximálny, úniovým právom\nstanovený limit 48 hodín.\n52. Spornou skutočnosťou v predmetnom spore bola otázka delegovanej pôsobnosti Zákonníka práce\n(konkrétne § 85 a § 86 Zákonníka práce) na služobný pomer príslušníkov hasičského a záchranného\nzboru, otázka nerovnomerného rozvrhnutia služobného času a s tým spojené vymedzenie referenčného\nobdobia, otázka vymedzenia časov, ktoré sa na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného\nčasu posudzujú ako výkon štátnej služby, a teda sa zarátavajú do pracovného času, ako aj otázka\nnaplnenia podmienok pre priznanie práva na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu porušenia úniového\npráva.\n53. Podľa názoru žalovanej Smernica bola v článku 6 písm. b) do právneho priadku Slovenskej republiky\nprevzatá správne, pretože zákon o HaZZ v § 193 ods. 1 stanovuje delegovanú pôsobnosť zákona č.\n311/2001 Z. z. Zákonníka práce, ktorý v § 85 ods. 9 ZP stanovuje, že priemerný týždenný pracovný\nčas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín. Ďalej žalovaná argumentovala, že\nv zmysle § 193 ods. 1 zákona o HaZZ sa na služobný pomer žalobcu primerane použije aj § 85 ZP, ktorý\npresne definuje pracovný čas. V zmysle tohto ustanovenia je služobná pohotovosť pracovným časom,\npretože je časom protikladným k času odpočinku, čo je v súlade so Smernicou. Z uvedených dôvodov\nSlovenská republika zaviedla ďalší pojem „služobný čas“, ktorý je potrebné odlišovať od pojmu „pracovný\nčas“. Žalovaná takisto argumentovala tým, že na predmetný spor sa vzťahuje § 86 ods. 2 zákona o\nHaZZ o nerovnomernom rozvrhnutí služobného času, podľa ktorého celková dĺžka vykonávania štátnej\nslužby je najviac 24 hodín v služobnom dni. Žalobca do svojich prepočtov nesprávne zarátaval k svojmu\npracovnému času aj čas, ktorý strávil časom odpočinku, ktorý nie je pracovným časom. Poukázala tiež\nna nesprávnosť výpočtov pracovného času žalobcu, dôsledkom čoho došlo k navýšeniu týždenného\npriemerného pracovného času.\n54. Vo všeobecnosti platí, že Smernica ako špecifický prameň práva Únie vyžaduje od členských štátov,\naby dosiahli cieľ sledovaný Smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku.\nNa tento účel musia byť ustanovenia Smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná,\naby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím Smernice do vnútroštátneho\npráva dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným Smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v\nčlenskom štáte. Z hľadiska prejednávaného sporu článok 6 písm. b) Smernice jednoznačne stanovuje,\nže priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.\n55. Podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na pojmy týždenný služobný čas, nerovnomerné\nrozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými\ndňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná\npohotovosť a dovolenka upravuje zákon o HaZZ v znení neskorších predpisov v ustanoveniach §\n85 až § 94. Z citovaného zákona, konkrétne z jeho prílohy č. 4 bod 6 vyplýva, že do zákona\no HaZZ bola, okrem iného, transponovaná aj Smernica č. 2003/88/ES. Z ustanovenia § 86 zákona\no HaZZ pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou\nvykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcou určenou služobnou pohotovosťou v\nmieste vykonávania štátnej služby. Naopak, služobnú pohotovosť zákon nezaraďuje do výkonu štátnej\nslužby.\n56. S poukazom na citované ustanovenia zákona o HaZZ možno konštatovať, že zákon v znení účinnom\nv žalovanom období oddeľoval vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného\nzboru v rámci služobného času a vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného\nzboru v rámci určenej služobnej pohotovosti. Aj keď v oboch prípadoch ide o výkon štátnej služby,\nslužobná pohotovosť sa nezapočítava do služobného času príslušníka Hasičského a záchranného\nzboru. Smernica 2003/88/ES v článku 2 bod 1 a 2 ustanovuje, že pracovný čas predstavuje akýkoľvek\nčas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo\npovinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a (alebo) praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas,\nktorý nie je pracovným časom. Z uvedeného vyplýva, že čas určenej služobnej pohotovosti príslušníka\nHasičského a záchranného zboru má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku.\n\nZákon o HaZZ tak v rozpore so Smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času príslušníka\nHasičského a záchranného zboru vyčleňoval čas určenej služobnej pohotovosti, pričom Smernica\n2003/88/ES neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu\n„pracovný čas“, ako je definícia uvedená v Smernici. To potvrdzuje aj účel tejto Smernice, ktorým je\nneprekročenie maximálnej hranice priemerného týždenného pracovného času, stanovenej v článku 6\npísm. b) cit. Smernice.\n57. Napriek zdaniu, že vnútroštátna právna úprava je v súlade s právom Únie, z ustanovenia citovaného\nzákona nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za\nsúčasť ich služobného času, v čom spočíva rozpor s právom Únie. Súdny dvor opakovane konštatoval,\nže pojem „pracovný čas“ uvedený v Smernici č. 2003/88/ES je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý\ntreba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel tejto Smernice, ktorým je\nzlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 Ville\nde Nivelles/Rudy Matzak zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov\nprijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení\nSmernice vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“.\n58. Článok 6 písm. b) Smernice č. 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným\nvýznamom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou\nna zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že\nzahŕňa tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť,\npokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu\ndotknutého pracovníka. Súdny dvor vo svojich rozhodnutiach konštatoval, že členské štáty nemôžu\njednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice č. 2003/88 tak, že uplatnenie tohto\nnároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu,\nbudú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia.\n59. Vychádzajúc z uvedených skutočností je možné dospieť k záveru, že vnútroštátna právna úprava\nv zmysle zákona o HaZZ umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi\nzboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v článku 6 písm. b) cit.\nSmernice Európskeho parlamentu a rady č. 2003/88/ES. Povinnosťou členských štátov vyplývajúcou\nzo Smernice je dosiahnuť výsledok stanovený smernicou, ako aj ich povinnosť prijať všetky opatrenia\nvšeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie splnenia tejto povinnosti. Vzťahuje sa to na všetky\norgány členských štátov.\n60. Súdny dvor EÚ osobitne v prípade hasičov potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej\npohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,\nje súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený\nSmernicou 2003/88/ES. Nakoľko aj žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii\nzamestnávateľovi na pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítavať do pracovného\nčasu žalobcu. Bez vplyvu na porušenie článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES je preto aj skutočnosť, že\nza pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada. Súdny dvor EÚ dodal, že ak povaha a rozsah\npovinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka, vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť\nna mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia\nuložené tomuto pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne\novplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa\nod neho výkon práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto\ndoba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (C-214/20 zo dňa 11.11.2021, C-580/19 zo dňa\n9.3.2021, C-107/19 zo dňa 9.9.2021 a C-344/19 zo dňa 9.3.2021). Tento záver sa podľa názoru súdu\nvzťahuje aj na žalobcu.\n61. O nesprávnej, resp. neúplnej transpozícii Smernice do zákona o HaZZ a v dôsledku toho\nnezapočítavania určenej a nariadenej služobnej pohotovosti na pracovisku hasiča v rozhodnom období\nsvedčí napokon aj skutočnosť, že zákonodarca zákonom č. 258/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa\nzákon č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov s účinnosťou\nod 1.11.2024 splnil požiadavku Smernice, aby sa do priemerného týždenného služobného času\nzapočítavala aj služobná pohotovosť [určená podľa § 92 ods. 1 a nariadená v mieste vykonávania štátnej\n\nslužby podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona o HaZZ], keďže v referenčnom období 6 mesiacov nesmie\npriemerný týždenný služobný čas vrátane služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1, 2 písm. a) zákona\no HaZZ prekročiť 48 hodín. Týmto zákonodarca de facto priznal, že predmetná Smernica nebola do\nprávneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná správne, a to čo sa týka započítavania služobnej\npohotovosti do priemerného týždenného služobného času, ako aj referenčného obdobia 6 mesiacov,\nteda v otázkach, ktoré tvoria ťažiskovú časť tohto sporu (ale aj iných sporov v totožnej veci žalobcov hasičov) spočívajúcu v ich rozdielnom ponímaní. Novelou zákona účinnou od 1.11.2024 tak zákonodarca\nreagoval na zjavne nežiaduci právny stav, vo svojich dôsledkoch v početných prípadoch vyúsťujúci do\nneoprávneného zásahu do osobnostných práv príslušníkov Hasičského a záchranného zboru.\n62. Vo vzťahu k námietke žalovanej, v ktorej poukázala na článok 16 písm. b) Smernice, je potrebné\nkonštatovať, že Smernica umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny\ntýždenný pracovný čas) referenčné obdobie, nepresahujúce 4 mesiace. Aby sa však takéto ustanovenie\nmohlo uplatňovať, bolo nevyhnutné, aby ho Slovenská republika prevzala do svojho právneho poriadku.\nAko už súd uviedol vyššie, zo zákona o HaZZ v znení účinnom v žalovanom období nevyplýva, že\nby uvedené ustanovenie Slovenská republika prevzala, a teda, že by maximálny týždenný pracovný\nčas bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci referenčného obdobia 4 mesiacov, resp. za splnenia\nSmernicou stanovených podmienok aj v dlhšom období. Slovenská republika neprevzala do žiadneho\nustanovenia zákona o HaZZ články Smernice o stanovení maximálneho týždenného pracovného času,\nnemožno preto konštatovať ani to, že by boli transponované ustanovenia Smernice o možnosti určenia\nreferenčného obdobia, v ktorom by sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. Ustanovenia §\n86 zákona o HaZZ sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené nesúvisí s\nmaximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa Smernice. Súd preto námietku žalovanej\no zisťovaní splnenia podmienok v rámci referenčného obdobia považoval za nedôvodnú. Keďže\nustanovenie o referenčnom období, súvisiace s maximálnou výmerou týždenného pracovného času\nnebolo do právneho poriadku SR riadne prevzaté, žalovaná sa nemôže dovolávať jeho aplikácie.\nZ uvedeného dôvodu potom súd nepovažoval za podstatné pre tento spor prepočty maximálneho limitu\n48 hodín priemerného týždenného pracovného času v uvedených referenčných obdobiach.\n63. Na základe uvedených skutočností súd ustálil, že zákon o HaZZ nepovažuje za súčasť\ntýždenného pracovného času služobnú pohotovosť hasičov, v čoho dôsledku dochádza k pravidelnému\nprekračovaniu vymedzeného pracovného času. V súvislosti s uvedenými skutočnosťami súd poukazuje\naj na dôvodovú správu k zákonu č. 258/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 315/2001 Z. z. o\nHasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov, z ktorej vyplýva, že: „Návrhom sa ďalej\nspresňuje výpočet priemerného týždenného služobného času príslušníkov Hasičského a záchranného\nzboru a Horskej záchrannej služby (ďalej len „príslušník“). Z tohto dôvodu sa navrhuje vymedziť, že\nčas výkonu štátnej služby v jednotlivých týždňoch je možné v období šiestich mesiacov spriemerovať,\npričom vypočítaný priemerný týždenný služobný čas vrátane štátnej služby nadčas nesmie prekročiť v\nobdobí šiestich mesiacov 48 hodín.“\n64. Nesprávnu transpozíciu Smernice 2003/88/ES do zákona o HaZZ potvrdzuje aj novela zákona\nč. 315/2001 Z. z. schválená Národnou radou Slovenskej republiky na 35. schôdzi dňa 17.6.2025.\nNávrh novely zákona o Hasičskom a záchrannom zbore predložila vláda, ktorá uznesením č. 298/2025\nz 12.6.2025 schválila návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 315/2001 Z. z. a potreba\nnovelizácie zákona o Hasičskom a záchrannom zbore podľa dôvodovej správy k návrhu zákona bola\nvyvolaná prebiehajúcimi súdnymi spormi príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v súvislosti s\nprekračovaním 48 hodinového priemerného týždenného služobného času, „ktoré vznikajú preto, že sa\ndo tohto limitu nezarátava služobná pohotovosť v mieste výkonu štátnej služby, ako to vyžaduje európska\nlegislatíva“. V návrhu zákona sa uvádza, že služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného\nzboru podľa aktuálneho znenia zákona č. 315/2001 Z. z. predstavuje 40 hodín týždenne, „pričom\nslužobná pohotovosť sa nezapočítava do služobného času“. Služobná pohotovosť sa príslušníkom\nurčuje, t. j. nemajú možnosť ju odmietnuť. Výslovne sa uvádza, že: „Súdny dvor Európskej únie\nposudzuje legálnosť postupu Slovenskej republiky pri aplikácii Smernice Európskeho parlamentu a Rady\n2003/88/ES, ktorá stanovuje maximálny pracovný čas zamestnanca. Smernica 2003/88/ES sa vzťahuje\naj na hasičské a záchranné zložky. Zároveň začne Európska komisia posudzovať súlad zákona so\nSmernicou 2003/88/ES; nie je predpoklad úspechu SR, pričom pri nezosúladení národnej legislatívy\nso Smernicou 2003/88/ES hrozia pokuty v státisícoch až miliónoch Eur (vysoká pravdepodobnosť v\n\npomerne krátkom horizonte). Na základe uvedeného je potrebné zabezpečiť zosúladenie národnej\nlegislatívy so Smernicou 2003/88/ES.“\n65. Žalovaná v spore v rámci procesnej obrany argumentovala aj tým, že transpozícia Smernice môže\nbyť obsiahnutá vo viacerých vnútroštátnych legislatívnych aktoch, pričom v posudzovanom prípade mala\nbyť Smernica transponovaná prostredníctvom delegovanej pôsobnosti Zákonníka práce stanovenej v §\n193 zákona o HaZZ, ktorý odkazuje na to, že na služobný pomer príslušníka sa primerane použije aj\nust. § 85 Zákonníka práce. Toto ustanovenie v odseku 9 stanovuje, že priemerný týždenný pracovný\nčas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín. Podľa názoru žalovanej sa citované\nustanovenie vzťahuje aj na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, z čoho žalovaný odvodzuje,\nže v právnom poriadku SR je zakotvený priemerný týždenný pracovný čas príslušníka HaZZ. S otázkou\nodkazovej normy - § 193 zákona o HaZZ sa vysporiadal Krajský súd v Košiciach v rozsudku sp. zn.\n6Co/97/2025 zo dňa 2.12.2025, v ktorom uviedol: „Odvolací súd poukazuje na to, že Smernica 2003/88/\nES je uvedená v Zozname preberaných právne záväzných aktov Európskej únie, ktorý je prílohou č. 4\nzákona o HZZ od 1.1.2006. Podľa § 193 ZoHZZ sa na služobný pomer príslušníkov použije primerane\n§ 85 ods. 9 ZP, ktorý znie: „Priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas\nnesmie prekročiť 48 hodín“. Z ustanovení ZoHZZ nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v\nmieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času. V posudzovanej veci sa jedná\no pohotovosť na pracovisku, ktorá je v § 96 ods. 2 ZP upravená nasledovne: „Čas, počas ktorého\nsa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je\nneaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas“. Ustanovenie § 193 ZoHZZ\nvšak primerané použitie odkazom na § 96 ods. 2 ZP neuvádza. Z § 122 ods. 3 ZoHZZ vyplýva, že ak\npočas služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnu služby, až takáto situácia je považovaná za štátnu\nslužbu nadčas. Keďže z § 85 až § 93 ZoHZZ v znení účinnom do 31.10.2024 (podľa žalovaného obdobia)\nnevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich\nslužobného času, práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie. Za uvedeného stavu, z dôvodu\nnesprávnej transpozície Smernice do ZoHZZ, žalobca nemal možnosť požadovať od zamestnávateľa\ndodržiavanie požiadaviek upravených ustanoveniami Smernice“.\n66. Súd považoval za nedôvodnú aj námietku žalovanej, ktorou namietala výpočty predložené žalobcom\nz dôvodu nesprávneho výkladu § 97 zákona o HaZZ. Podľa názoru žalovanej členské štáty nemôžu\njednostranne určovať rozsah pojmov pracovný čas a čas odpočinku, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že\nSmernica neumožňuje žiadnu odchýlku od jej článku 2. To, či sa určité „obdobia“ považujú za „pracovný\nčas“ sa určí na základe troch kritérií, a to: 1/ pracovník pracuje, 2/ pracovník pracuje podľa pokynov\nzamestnávateľa a 3/ pracovník musí vykonávať svoju činnosť alebo povinnosti. Žalovaná je toho názoru,\nže ak príslušný čas nespĺňa tieto kritériá, treba ho považovať za „čas odpočinku“, tak ako je to v prípade\nčasu DOD, DOS, VS, NV SVP, LEK, SRP a pod., kedy o pracovný čas nejde, pričom si ich žalobca\nnesprávne prirátava k svojmu pracovného času. V tomto smere súd poukazuje na ustanovenia § 85\na § 97 ods. 1 zákona o HaZZ, z ktorých vyplýva, čo je služobný čas (§ 85) a aký čas sa posudzuje\nako vykonávanie štátnej služby (§ 97). Z uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že aj tieto časy\nsa považujú za výkon práce a započítavajú sa do pracovného času hasičov, aj keď tento počas nich\nnepracuje. Až spomínanou novelou zákona o HaZZ účinnou od 1.11.2024, na ktorú súd v tejto súvislosti\nopätovne poukazuje, zákonodarca na účely výpočtu priemerného týždenného služobného času určil,\nktorý v rámci obdobia 6 mesiacov vrátane štátnej služby nadčas nemôže prekročiť 48 hodín, ktoré\nčasy sú časmi výkonu štátnej služby a ktoré sú časmi odpočinku. „Z tohto dôvodu sa v § 97 ods. 3\nnavrhuje, aby sa na účely výpočtu priemerného týždenného služobného času niektoré časy podľa § 97\nods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., ktoré sa podľa tohto ustanovenia posudzujú ako vykonávanie štátnej\nslužby, za takýto výkon nepovažovali. § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. upravuje kvalifikovanú\nneprítomnosť príslušníka v štátnej službe, ktorá sa hodnotí ako výkon štátnej služby (ospravedlnená\nabsencia), pričom k výkonu štátnej služby v niektorých prípadoch nedochádza. Pri výpočte priemerného\ntýždenného služobného času sa neprihliada na to, či ide o ospravedlnenú neprítomnosť alebo nie, ale\nna to, či dochádza k výkonu štátnej služby. Ustanovenie § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. však\nupravuje aj prípady, kedy je príslušník k dispozícii služobného úradu a vykonáva štátnu službu podľa\npokynov služobného úradu. Tie sa na účely výpočtu priemerného týždenného služobného času budú\nposudzovať ako výkon štátnej služby. Navrhovaný § 97 ods. 3 teda na účely výpočtu priemerného\ntýždenného služobného času ako výkon štátnej služby neposudzuje čas podľa odseku 1 písm. a) až c)\na písm. h) až l), pretože v týchto časoch príslušník nie je k dispozícii služobnému úradu a nevykonáva\nštátnu službu pre služobný úrad podľa jeho pokynov. V priebehu obdobia šiestich mesiacov sa čas\n\nvýkonu štátnej služby bude striedať s časom odpočinku. Určité časy odpočinku nebude možné použiť\npre účely výpočtu priemerného týždenného služobného času, aby nedochádzalo k tomu, že sa služobný\nčas neprimerane zvýši z dôvodu, že sa tieto časy odpočinku využili na kompenzáciu jeho zvýšenia. Ide o\nčas čerpania dovolenky podľa § 93 ods. 1 prvej a druhej vety, t. j. 4 týždne dovolenky v kalendárnom roku\na v prípade príslušníka, ktorý do konca kalendárneho roka dovŕši 33 rokov veku alebo sa trvale stará o\ndieťa, päť týždňov dovolenky a čas podľa § 97 ods. 1 písm. j) prvý bod, t. j. čas dočasnej neschopnosti\nna vykonávanie štátnej služby z dôvodu choroby alebo úrazu, ktoré sa podľa navrhovaného § 97 ods. 3\nna účely výpočtu priemerného týždenného služobného času do výpočtov ako čas nezarátavajú.“\n67. Z výpisu z dochádzkového systému, ktorý predložil žalobca spolu so žalobou, mal súd preukázané,\nže počas rozhodného obdobia 6/2022 - 10/2024 u žalobcu pravidelne dochádzalo k prekračovaniu\nmaximálneho 48-hodinového týždenného pracovného času. Konkrétne, po zohľadnení dovolenky sa\ntak počas 29 mesiacov stalo v 20-tich z nich (6/2022, 8/2022, 9/2022, 10/2022, 12/2022, 1/2023,\n2/2023, 3/2023, 5/2023, 6/2023, 7/2023, 9/2023, 10/2023, 12/2023, 1/2024, 3/2024, 4/2024, 5/2024,\n6/2024, 10/2024). Vo veci tiež nebolo sporné, že žalobcovi sú rozvrhované služby takým spôsobom,\nže na 16-hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 8-hodinová služobná pohotovosť\nna pracovisku, že služobné povinnosti sú určované na čas nočných hodín, že v prípade, že je počas\nslužobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná pohotovosť\nna prácu nadčas, a že hasiči strávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín. Žalobca v\ndôsledku takto rozvrhnutého pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom EÚ, prišiel o hodiny voľného\nčasu, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov i fyzickej a psychickej\nrelaxácii. Opakovaným nerešpektovaním článku 6 písm. b) Smernice pri rozvrhovaní pracovného času\nžalobcu došlo k zásahu do jeho práv na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na ochranu\njeho zdravia, ktorý v súdenej veci odôvodňuje nárok žalobcu domáhať sa proti žalovanej primeranej\nnáhrady škody.\n68. Uvedený záver nie je spôsobilá zmeniť ani skutočnosť, že žalobca má počas pracovnej pohotovosti\nvytvorený priestor na odpočinok, ako aj argumentácia žalovanej, že žalobca o podmienkach výkonu\nslužby vedel a tieto nikdy nenamietol.\n69. V tejto spojitosti súd poukazuje na rozsudok vo veci Jaeger, ktorý sa týkal nemocničného lekára,\nktorý musel byť na telefóne v priestoroch zamestnávateľa, mal pridelenú miestnosť s posteľou, v ktorej\nmohol spať, keď jeho služby neboli potrebné. Súdny dvor vyslovil, že za takýchto okolností sa nedá\npovedať, že pracovník v dotknutom čase „odpočíva“. Z judikatúry Súdneho dvora dokonca vyplýva,\nže aj čas pracovnej pohotovosti, strávený v domácom prostredí na telefóne (teda mimo priestorov\nzamestnávateľa), jednoznačne predstavuje pracovný čas, pretože pracovník musí byť neustále k\ndispozícii zamestnávateľovi a zastihnuteľný, a jeho sloboda pohybu a sloboda organizovať si vlastný\nprogram je preto výrazne obmedzená.\n70. Vo vzťahu k námietke, že žalobca podmienky výkonu služby nenamietal, súd považuje za\npotrebné poukázať na judikatúru Súdneho dvora, predovšetkým na rozsudok vo veci G. Fuß v\nspojení s rozsudkom C-445/06 vo veci Danske Slagterier. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že\nby bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať\nvšetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo\nby to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Súdny dvor už teda rozhodol, že výkon práv\npriznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo\nnadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené na porušení práva Únie museli byť\nzamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z toho dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré\nim priznáva právo Únie a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel. Pracovník sa má považovať za slabšiu\nstranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ\nmožnosť v jeho právach obmedzovať. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 nevyžaduje, aby dotknutí\npracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržovanie minimálnych požiadaviek upravených týmto\nustanovením, ale naopak, zamestnávateľovi nariaďuje, aby v prípade, ak je do vnútroštátneho práva\nprebratá výnimka upravená v článku 22 tej istej Smernice, získal osobný, výslovný a slobodne vyjadrený\nsúhlas uvedeného pracovníka s tým, že sa vzdáva práv priznaných týmto článkom 6 písm. b), čo v\ndanom prípade preukázané nebolo.\n\n71. Z uvedených dôvodov súd aj tieto námietky žalovanej považuje za nedôvodné. Rovnako ako\nnedôvodnú súd vyhodnotil aj námietku, ktorou žalovaná v konaní poukazovala na rozhodnutia krajských\nsúdov v obdobných veciach, v ktorých odvolacie súdy rozhodovali odlišne. Súdu je dobré známa\nrozhodovacia prax súdov k tejto téme, no v tejto súvislosti treba trvať na tom, že názorovú líniu\npredostretú v rozhodovacej praxi súdov nie je možné subsumovať pod pojem ustálenej rozhodovacej\npraxe najvyšších súdny autorít (k tomu pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. októbra 2017,\nsp. zn. 6Cdo/129/2017), preto neexistuje zákonný dôvod, prečo by v tomto rozhodnutí nemohol byť\nodprezentovaný opačný názor, nekolidujúci súčasne ani zásade právnej istoty, ak naprieč spektrom\nSlovenska existujú aj rozhodnutia nielen okresných, ale predovšetkým krajských súdov, ktoré sa zhodujú\ns názorom vyjadreným v tomto rozhodnutí (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.\n2Co/51/2024 zo dňa 28.5.2025, Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17Co/72/2025 zo dňa 18.12.2025,\nKrajského súdu v Nitre sp. zn. 11Co/30/2025 zo dňa 20.8.2025, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.\nzn. 17Co/86/2025 zo dňa 17.12.2025, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/66/2025 zo\ndňa 18.12.2025, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/118/2025 zo dňa 20.11.2025, Krajského súdu\nv Prešove sp. zn. 2Co/22/2025 zo dňa 23.9.2025, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17Co/25/2025 zo\ndňa 17.7.2025). Výskyt rozdielnych rozhodnutí v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je\nprirodzenou súčasťou v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako\nprameňoch práva (viď m. m. nález Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 51/2014).\n72. Žalobca svoj nárok spájal s porušením práva na súkromný a rodinný život, ochranu zdravia, telesnej\na psychickej integrity, spočívajúcej predovšetkým v porušení práva na odpočinok, preto súd posudzoval\ntento nárok ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj ciele Smernice Rady 89/391/EHS a Smernice\nRady 2003/88/ES. Uvedené Smernice boli prijaté v záujme zamedzenia výskytu pracovných úrazov a\nchorôb z povolania, ich cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti\na ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, ktorý cieľ sa nemal podriaďovať\nekonomickým úvahám.\n73. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ vychádzajú z\nabsolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu a ide o prípady porušenia\npráva EÚ členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc, aplikáciu ustanovení\nvnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu, vydanie súdneho alebo správneho\nrozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom EÚ a na prijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy,\nktorá je v rozpore s právom EÚ. Objektívna zodpovednosť členského štátu za vzniknutú škodu podľa\njudikatúry Súdneho dvora EÚ nastáva, pokiaľ sú kumulatívne splnené jej tri predpoklady: a) porušenie\núniovej normy, b) porušenie úniového práva je dostatočne závažné, c) medzi porušením úniového práva\nčlenským štátom a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje príčinná súvislosť.\n74. Všetky vymenované predpoklady zodpovednosti členského štátu za vzniknutú škodu sú podľa\nnázoru súdu v tomto prípade splnené, pretože 1/ článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES priznáva\npracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín, 2/\nuvedené ustanovenie nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, keďže\nslovenský právny poriadok umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov\npresiahol 48 hodín, 3/ porušenie uvedeného článku vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné,\npretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy EÚ, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného\ntýždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o\nporušenie práva, ktoré je v zjavnom rozpore aj s judikatúrou Súdneho dvora EÚ (napr. C-429/09) a 4/\nporušenie tejto normy malo za následok ukrátenie času na odpočinok žalobcu, resp. času tráveného\ninak ako v mieste jeho pracoviska.\n75. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žalobcovi ako\npoškodenej fyzickej osobe porušením článku 6 písm. b) Smernice vznikol nárok na náhradu škody,\nktorá má povahu nemajetkovej ujmy. Súd zároveň konštatuje, že uplatnený nárok žalobcu za žalované\nobdobie od 30.5.2022 do 31.10.2024 nie je premlčaný ani sčasti, nakoľko žaloba bola podaná dňa\n30.5.2025, teda v rámci trojročnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka.\n76. Keďže slovenský právny poriadok neobsahuje úpravu ohľadom práva jednotlivca na náhradu škody\nproti štátu spôsobenej porušením práva Únie, ujma žalobcu má najbližšie k zásahu do osobnostných\npráv, a preto súd prvej inštancie správne analogicky aplikoval § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka.\n\nNemožno sa stotožniť s argumentáciou žalovanej, že nebola splnená podmienka pre uplatnenie\nnároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka,\nže v zmysle uvedeného ustanovenia je možné žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je\npostačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 a že neoprávneným zásahom bola v značnej miere\nznížená dôstojnosť, resp. vážnosť žalobcu v spoločnosti. Keďže členský štát Únie neprijal opatrenia\nnevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného\ntýždenného pracovného času, resp. prijala vnútroštátnu právnu úpravu v zmysle zákona o HaZZ,\nktorý umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný\nčas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho\nparlamentu a rady 2003/88/ES, neprichádza do úvahy morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej\npraxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a pod. Prostriedky nápravy podľa § 13\nods.1 Občianskeho zákonníka (popri morálnej satisfakcii požiadavka, aby sa upustilo od neoprávnených\nzásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov) za takýchto okolností\nstrácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takomto prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho\nuplatniť finančné zadosťučinenie (k tomu pozri rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, napr. sp. zn.\n10Co/15/2023 zo dňa 10.9.2023, sp. zn. 2Co/33/2024 zo dňa 10.9.2024, sp. zn. 2Co/22/2025 zo dňa\n23.9.2025).\n77. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora za závažný zásah\ndo práv, keď ide o nevratný stav straty voľného času a času potrebného na regeneráciu fyzických síl, len\nsamotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve peňažná náhrada\npredstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy (viď rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.\nzn. 2Co/1/2020 zo dňa 19.11.2020). Peňažná náhrada by mala byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu\nodškodňovaciu, nielen symbolickú, na druhej strane však nemôže byť táto náhrada ani neprimerane\nvysoká. Bolo na rozhodnutí žalobcu, aké právne prostriedky ochrany osobnosti použije, či mu postačí\nkonštatovanie porušenia jeho práv, alebo sa bude domáhať stanovenia dodatočného náhradného voľna,\nprípadne náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z podanej žaloby mal súd preukázané, že žalobca\nsa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 5.000,- eur.\n78. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súd určuje na základe voľnej úvahy, ktorá nesmie\nbyť arbitrárna, s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu\npráva. Treba vychádzať aj z toho, ako široko, mnohovrstevne a rozmanito je vnútorne rozčlenená\n(štruktúrovaná) osobnosť každej fyzickej osoby, aké individuálne a neopakovateľné vzťahy vznikajú\nmedzi ňou a jej rodinnými príslušníkmi, prípadne aké dôsledky spôsobuje pretrhnutie väzieb vo vnútri\nrodiny. Je nespochybniteľné, že negatívny zásah do tejto osobnostnej sféry pôsobí individuálne a\nrozmanito u každej fyzickej osoby inak, lebo každý človek, sama jeho podstata, jeho emócie, vzťahy k\niným, sú veľmi individuálne. Ľudia nevnímajú vždy rovnako okolnosti vonkajšieho sveta a aj ich vzťahy\ns inými vykazujú znaky osobitosti, neopakovateľnosti a jedinečnosti. Vzhľadom na uvedené aj dôsledky\nzásahov do týchto osobnostných sfér života každého človeka sú vysoko individuálne.\n79. Určenie konkrétnej výšky náhrady potom musí zohľadňovať všetky okolnosti konkrétneho prípadu a\nmusí byť v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje\nnajmä s poukazom na jej intenzitu, rozsah a trvanie.\n80. V súdenej veci bolo právo na odpočinok porušované opakovane dlhšiu dobu, keďže v žalovanom\nobdobí došlo u žalobcu k prekročeniu týždenného pracovného času nad 48 hodín celkovo 20-krát.\nNa základe vyššie uvedených skutočností mal súd preukázané, že žalobca v žalovanom období, za\nktoré si uplatnil nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy, odpracoval vyšší počet hodín v\nrámci týždenného pracovného času ako bol maximálny týždenný pracovný čas podľa článku 6 písm.\nb) Smernice 2003/88/ES. Z uvedeného dôvodu bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku,\nktorý mohol stráviť s blízkymi, resp. fyzicky a psychicky regenerovať. Žalobcovi tak nepochybne vznikla\nujma spočívajúca v porušení jeho základného osobnostného práva - práva na súkromný a rodinný život,\nprávo na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity, spočívajúca predovšetkým v porušení práva na\nprimeranú dobu odpočinku. Prekročenie pracovného času, a teda porušenie Smernice napokon priznala\nsamotná žalovaná, v rámci jej prezentovaných výpočtov zohľadňujúcich referenčné obdobie 6 mesiacov,\naj keď len v malom rozsahu cca 55 minút týždenne v jednom z piatich referenčných období.\n\n81. Je potrebné prihliadnuť aj na skutočnosť, že žalobca vykonáva náročnú prácu, ktorá vyžaduje aby\nbol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, jeho pracovná pozícia je vysoko\nzodpovedná, riziková a fyzicky aj psychicky náročná. O to väčší význam potom má v takýchto prípadoch\nčas odpočinku, strávený rozvíjaním rodinných a citových väzieb ako súčasť rodinného a súkromného\nživota, ale aj pestovaním svojich záľub, v prípade žalobcu hlavne športových aktivít, ktoré sú takisto\nnepochybne dôležité pre udržiavanie telesnej kondície potrebnej pri výkone náročnej práce hasiča.\n82. Zásah do osobnostných práv žalobcu je v tomto prípade nespochybniteľný, pri ustaľovaní výšky\nnáhrady za nemajetkovú ujmu je však dôležitá aj intenzita a dopad zásahu do osobnostných práv\nžalobcu, čo súd musí takisto zohľadniť pri stanovení konkrétnej výšky náhrady.\n83. Žalobca vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedol, že odpracovaný čas nad rámec zákonom\nstanoveného maximálneho týždenného limitu sa negatívne odrazil na jeho súkromnom živote v podobe\núbytku času, ktorý mohol a chcel tráviť so svojou rodinou, predovšetkým so svojou vtedajšou partnerkou,\ns ktorou sa v žalovanom období spoznávali a plánovali svadbu, ako aj starými rodičmi odkázanými\nna pomoc rodiny. Na tomto mieste súd považuje za potrebné uviesť, že zásah do osobnostných práv\nžalobcu nebol takej intenzity, ktorá by odôvodňovala priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v žalobcom\npožadovanej sume 5.000,- eur, resp. žalobca nepreukázal, že by sa takýto zásah negatívne prejavil\nv jeho rodinných vzťahoch, prípadne na jeho zdravotnom stave. Z výpovede žalobcu vyplynulo, že\nsa pravidelne zúčastňoval lekárskych prehliadok s „áčkovým výsledkom“, a rovnako, že s partnerkou,\ns ktorou sa v žalovanom období stretával a plánoval spoločnú budúcnosť, v novembri roku 2025 uzavrel\nmanželstvo. Negatívny dopad nebol žalobcom preukázaný ani v rodinnom živote vo vzťahu k starým\nrodičom. Na základe uvedených skutočností možno konštatovať, že skúmaný zásah sa v rodinnom\na predovšetkým osobnom živote žalobcu negatívne neprejavil v takej intenzite, v dôsledku ktorej by\nmu bola spôsobená ujma, prejavená v znemožnení rozvíjať citové a rodinné väzby, resp. pretrhnutí\ntýchto väzieb. Súd pri riešení otázky primeranosti odškodnenia súčasne zohľadnil aj výšku náhrad\npriznávaných súdmi v obdobných veciach. Pri úvahách o výške náhrady je zároveň potrebné mať\nna zreteli, že žalobcom požadovaná výška náhrady nemajetkovej ujmy (a vyššia) je všeobecnými\nsúdmi priznávaná v prípadoch zásahov do osobnostných práv, aplikujúc ustanovenie § 13 Občianskeho\nzákonníka, najmä v súvislosti s ublížením na zdraví, preto sú hranice úvah súdu pri stanovení výšky\nnáhrady v prípadoch ako v súdenej veci ohraničené.\n84. Dĺžka trvania neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu spolu s charakterom\ntohto zásahu, ktorý narušil a znekvalitnil súkromný a rodinný život žalobcu, podľa názoru súdu\nv posudzovanom prípade dostatočne zdôvodňujú priznanie nemajetkovej ujmy v sume 800,- eur.\nSúd preto priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v uvedenej výške a v prevyšujúcej časti\nžalobu zamietol. Súd vzhľadom na žiadosť žalovanej a jeho vedomosti o mechanizme nakladania\ns rozpočtovými prostriedkami štátu určil 15 dňovú paričnú lehotu.\n85. Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná\nodpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.05.1997, sťažnosť\nč. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 - III.). Vo veci konajúci súd preto so zreteľom na\nvyššie uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa aj ďalšími námietkami strán zachádzajúcich do\nnadbytočných podrobností, ktoré už neboli spôsobilé privodiť zmenu tu prezentovaného rozhodnutia.\n86. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.\n87. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné\nosobitného zreteľa.\n88. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,\nktorým sa konanie končí.\n89. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do\n60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá\nsúdny úradník.\n\n90. Vzhľadom na skutočnosť, že súd v tomto prípade nevzhliadol žiadny dôvod osobitného zreteľa\nodôvodňujúci postup podľa § 257 CSP, rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa ustanovenia\n§ 255 ods. 1 CSP spojení s § 262 ods. 1 CSP.\n91. V tomto prípade je potrebné mať na zreteli, že zásada úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 CSP) je\nuplatniteľná aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu. Za procesne neúspešného\nžalobcu sa však nemôže považovať ten, komu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku,\nnemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku rozhodnutia\nzávisiaceho na úvahy súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlišovať čo je základné\na čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do práva žalobcu bolo zasiahnuté, výška\nujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Keďže aj v tomto prípade bolo konštatované, že žalobca splnil\npredpoklady na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, možno ho považovať za plne procesne\núspešného, keďže mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška nemajetkovej\nujmy vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu, preto okresný súd\npriznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy (pozri uznesenie\nÚstavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 233/2022 zo dňa 24.5.2022 a nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.\nÚS 225/2020 zo dňa 27.8.2020).\n92. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote 60 dní po právoplatnosti\nrozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd v dvoch\npísomných vyhotoveniach.\nPodľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech rozhodnutie bolo vydané.\nPodľa § 363 CSP, v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 a ods. 2 CSP)\nuvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie\npovažuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).\nPodľa § 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty\nna podanie odvolania.\nPodľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že:\na) neboli splnené procesné podmienky,\nb) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\nc) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,\nd) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,\ne) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,\nf) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,\ng) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie\nprostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo\nh) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\nPodľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že\nprávoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu\nuvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.\nPodľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do\nuplynutia lehoty na podanie odvolania.\nPodľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli\nuplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak\na) sa týkajú procesných podmienok,\n\nb) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,\nc) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci alebo\nd) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.\nAk žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie\nexekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný\nporiadok).", "vazby": {"stav": {"sz": "9Co/19/2026", "sud": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "guid": "ab92aa85-910e-4a3c-be7e-272a85415dbc:28753072-e462-47dc-9b13-538ca89260bd", "datum": "2026-06-23", "vztah": "zmenene"}}, "cituje": [{"guid": "ussr:6a713595-71db-44b8-955c-12073eb14e3e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.233.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 233/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 233/2022 z 24. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-24", "citacie_n": 120, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.233.2022.1"}, {"guid": "ussr:d5445e38-fd44-4696-b233-788ed9fa3006", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.225.2020.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 225/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 225/2020 z 27. 8. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-08-27", "citacie_n": 209, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.225.2020.2"}, {"guid": "ussr:bdc6b0d4-06fd-4c3b-96d8-0e655ab8b145", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 51/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 51/2014 z 5. 2. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-02-05", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bdc6b0d4-06fd-4c3b-96d8-0e655ab8b145"}, {"guid": "8f0b0566-ca7c-4d83-9dcd-f327be196959:1861ad71-d66b-448c-a9a2-323c24b53e96", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2026:3722202005.2", "spisova_znacka": "17Co/86/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/86/2025 z 9. 7. 2026", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2026-07-09", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2026:3722202005.2"}, {"guid": "db4b7e22-1bba-4ac7-89b1-0fca91183f38:2baf9334-d52c-4cbd-93de-fb0e6e63bc7c", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2026:6117243955.1", "spisova_znacka": "11Co/30/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/30/2025 z 29. 6. 2026", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2026-06-29", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2026:6117243955.1"}, {"guid": "1ea2fbe6-dc14-417c-9031-187b0b741b59:8296c4e5-e4b4-4033-9d3d-7d90ace7c0d9", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1724202552.1", "spisova_znacka": "2Co/118/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/118/2025 z 20. 5. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-05-20", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1724202552.1"}, {"guid": "8bfd8b02-3830-48fe-a9fd-53263b09d16d:903255d4-9d2f-4b6d-9e27-9c2469dbb7a5", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2025:3823218796.1", "spisova_znacka": "17Co/72/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/72/2025 z 18. 12. 2025", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2025-12-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2025:3823218796.1"}, {"guid": "5f23e248-dde2-4173-a5a6-560e0a6f20ac:9e7bdd47-b5bb-4f1a-bdf9-e3fda36577cb", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2025:3824200117.1", "spisova_znacka": "11Co/66/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 11Co/66/2025 z 26. 11. 2025", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2025-11-26", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2025:3824200117.1"}, {"guid": "ae59ce45-a5a7-45e2-9496-05d16f280e9e:e530b8a0-8ffd-49b5-a6fc-d70508f5ba65", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:6123434349.1", "spisova_znacka": "6Co/97/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/97/2025 z 30. 9. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-09-30", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:6123434349.1"}, {"guid": "6c0cbc54-e843-4fd3-838b-fb66ae4db99c:aae55a7c-f038-4242-a16e-b89fd6a7232b", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8723212590.2", "spisova_znacka": "2Co/22/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2Co/22/2025 z 23. 9. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-09-23", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8723212590.2"}, {"guid": "c7f9b07d-e96d-4c33-a65b-6605281ff441:18e43284-cd4b-4a59-bc61-fc823eddadd0", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2025:3123208475.1", "spisova_znacka": "17Co/25/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/25/2025 z 31. 7. 2025", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2025-07-31", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2025:3123208475.1"}, {"guid": "c7e5a207-27d2-4434-8e04-5c2900561a8a:75a249fd-3069-4e7c-9dc7-2e12a48052c9", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:6123394389.1", "spisova_znacka": "5Co/1/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co/1/2025 z 12. 6. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-06-12", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:6123394389.1"}, {"guid": "91cc94ce-d0bb-4707-8274-8cff3d73ad0f:21520dcc-12f2-4194-ae2d-4b13eb7bf7db", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8323202015.1", "spisova_znacka": "22Co/26/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 22Co/26/2024 z 30. 1. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-01-30", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8323202015.1"}, {"guid": "989c74d6-24b2-4873-8516-3c1d2d85d1d4:2727dce3-6995-417a-a311-2144af87620a", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8619201117.2", "spisova_znacka": "2Co/51/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 2Co/51/2024 z 20. 11. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-11-20", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8619201117.2"}, {"guid": "951fcf06-3d1d-4682-b242-94ee53a55ef4:3e8568de-cecf-4522-969a-0176d369d2c7", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2024:5720204384.2", "spisova_znacka": "8Co/92/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/92/2024 z 8. 10. 2024", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2024-10-08", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2024:5720204384.2"}, {"guid": "ef3c7c12-454d-42a6-9b67-f0531d7a9f3d:ca44b3f9-39c8-42db-a9e0-eb1f5dbe6b57", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8323201798.1", "spisova_znacka": "2Co/33/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2Co/33/2024 z 10. 9. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-09-10", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8323201798.1"}, {"guid": "bd7d2f67-d5fb-4173-bff3-9e874f71ebc0:df8646be-d3bd-4c38-9263-27050ba2a432", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8223200525.1", "spisova_znacka": "3Co/8/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/8/2024 z 4. 6. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-06-04", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8223200525.1"}, {"guid": "90a71aa0-129a-444d-85dc-d1e28fa0ca6f:571cfa7e-538f-4133-99fe-a9f603f4afeb", "ecli": null, "spisova_znacka": "2Co/23/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/23/2024 z 28. 2. 2024", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2024-02-28", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/90a71aa0-129a-444d-85dc-d1e28fa0ca6f:571cfa7e-538f-4133-99fe-a9f603f4afeb"}, {"guid": "ddb79e81-017b-4b2b-9733-69214e5fd4ec:fc375e1e-3518-48ef-b1f4-ed412e161e05", "ecli": null, "spisova_znacka": "10Co/15/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/15/2023 z 6. 12. 2023", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2023-12-06", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ddb79e81-017b-4b2b-9733-69214e5fd4ec:fc375e1e-3518-48ef-b1f4-ed412e161e05"}, {"guid": "e65838ce-796c-456d-bee0-a05c99a558b8:46d331cb-6519-4805-ac75-fa60404d9996", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7617211752.2", "spisova_znacka": "2Co/1/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/1/2020 z 18. 11. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-11-18", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7617211752.2"}], "citovane_v": []}