{"guid": "0c63229b-c917-46a4-8d26-dee0ea115854:27c9f35d-9242-48df-94f5-b290a019d56b", "ecli": "ECLI:SK:OSSL:2026:8524201482.5", "spisova_znacka": "6C/83/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 6C/83/2024 z 25. 2. 2026", "citacia": "rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa z 25. februára 2026, sp. zn. 6C/83/2024, ECLI:SK:OSSL:2026:8524201482.5", "identifikacne_cislo": "8524201482", "sud": {"guid": "sud_161", "nazov": "Okresný súd Stará Ľubovňa", "typ": "okresny", "slug": "okresny-sud-stara-lubovna"}, "sudca": "JUDr. Miriam Szárazová", "sudca_id": 3191, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-miriam-szarazova-3191", "datum_vydania": "2026-02-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené", "Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "10Co/27/2026", "sud": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "guid": "54e47d96-f44e-402b-85de-51f0efa7d692:6c44ad01-59d7-4879-9664-d4d2bd584dfa", "datum": "2026-07-14", "vztah": "zmenene"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-85.odsek-1", "nazov": "§ 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-85.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-85"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-85.odsek-2", "nazov": "§ 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-85.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-85"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-86.odsek-1", "nazov": "§ 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-86.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-86"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-86.odsek-2", "nazov": "§ 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-86.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-86"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-91.odsek-1", "nazov": "§ 91 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-91.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-91"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-92.odsek-1", "nazov": "§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-92.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-92"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-92.odsek-2", "nazov": "§ 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-92.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-92"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-97.odsek-1", "nazov": "§ 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-97.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-97"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "nazov": "§ 11 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-1", "nazov": "§ 13 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-2", "nazov": "§ 13 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-3", "nazov": "§ 13 ods. 3 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "nazov": "§ 255 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-257", "nazov": "§ 257 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-257", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-257"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-262.odsek-1", "nazov": "§ 262 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-262.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-262"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-262.odsek-2", "nazov": "§ 262 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-262.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-262"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/315#paragraf-85", "/SK/ZZ/2001/315#paragraf-86", "/SK/ZZ/2001/315#paragraf-91", "/SK/ZZ/2001/315#paragraf-92", "/SK/ZZ/2001/315#paragraf-97", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-11", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-13", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-257", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-262"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/27c9f35d-9242-48df-94f5-b290a019d56b", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSSL:2026:8524201482.5", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:OSSL:2026:8524201482.5", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:OSSL:2026:8524201482.5/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nOkresný súd Stará Ľubovňa\n6C/83/2024\n8524201482\n25. 02. 2026\nJUDr. Miriam Szárazová\nECLI:SK:OSSL:2026:8524201482.5\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nOkresný súd Stará Ľubovňa, sudkyňou JUDr. Miriam Szárazovou, v spore žalobcu: A. B. C., nar.\nX.XX.XXXX, trvale bytom D. E. XXX, XXX XX D. E., právne zastúpený: Advokátska kancelária prof.\nJUDr. Ján Klučka, CSc, s.r.o., so sídlom Ku Potoku 4, 040 16 Košice, IČO: 54 725 542, proti žalovanému:\nSlovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova\n2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie nemajetkovej ujmy, takto\nrozhodol:\nI. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 1.500,- eur, a to v lehote do 15 dní od právoplatnosti\ntohto rozsudku.\nII. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.\nIII. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy,\nktoré je povinný zaplatiť žalovaný, pričom o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným\nuznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.\nodôvodnenie:\n1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške\n10.000,- eur v dôsledku porušenia práva Európskej únie, konkrétne článku 6 písm. b) Smernice\nEurópskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 4.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie\npracovného času (ďalej aj ako „Smernica“ alebo „Smernica 2003/88/ES“) ustanovujúceho maximálny\npriemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín, ktorého transpozícia do\nvnútroštátneho práva nebola vzhľadom na jej účel a cieľ dosiahnutá a v tej súvislosti došlo opakovane\nk zásahu do práv žalobcu. Pre prípad úspechu v spore sa domáhal i priznania nároku na náhradu\ntrov konania. Zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch sa domáha voči žalovanému ako subjektu\nzodpovednému za transpozíciu Smernice do vnútroštátneho poriadku Slovenskej republiky; ten je\nz dôvodu nesprávnej transpozície Smernice pasívne vecne legitimovaným a v jeho mene koná\nMinisterstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy pre Hasičský a záchranný\nzbor v zmysle § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z., ktoré bolo garantom právnej úpravy podľa zákona č.\n315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej aj ako „zákon o HaZZ“). Právomoc súdu a vecnú\na miestu príslušnosť konajúceho súdu považuje za danú; vylučuje, aby tento spor bol individuálnym\npracovným sporom.\n2. Žalobný nárok z nemajetkovej ujmy žalobca uplatňuje za obdobie 3 rokov pred podaním žaloby, t. j. od\n19.12.2021 do 31.10.2024 a skutkovo ho odôvodnil tým, že ako príslušník Hasičského a záchranného\nzboru Slovenskej republiky vykonáva štátnu službu v služobnom pomere v súlade s ustanoveniami\nzákona o HaZZ v hodnosti kapitán, vo funkcii veliteľ družstva na Hasičskej stanici v Starej Ľubovni.\nTýždenný pracovný čas žalobcu je rozvrhnutý podľa § 86 zákona o HaZZ nerovnomerne. Jeden služobný\n\ndeň žalobcu sa skladá zo štátnej služby, tzn. z pracovnej zmeny v trvaní 16 alebo 17 hodín, na ktorú\nbezprostredne nadväzuje služobná pohotovosť na pracovisku v zmysle § 92 zákona o HaZZ v trvaní\n7 alebo 8 hodín. Celkovo tak žalobca strávil a pracovisku sústavne 24 hodín v jednom služobnom dni;\npo ňom nasledujú dva dni voľna. Služobná pohotovosť bola určovaná počas služobného dňa na čas\nnočných hodín nasledovne:\n· v rokoch 2019 až 2021 na čas od 22:30 hod. do 5:30 hod., t. j. 7 hodín (od 7:00 hod. do 22:30 hod.\na od 5:30 hod. do 7:00 hod. štátna služba, t. j. pracovná zmena v trvaní 17 hodín) a\n· v roku 2022, 2023 a 2024 na čas od 22:00 hod. do 6:00 hod., t. j. 8 hodín (od 7:00 hod. do 22:00\nhod. a od 6:00 hod. do 7:00 hod. štátna služba, t. j. pracovná zmena v trvaní 16 hodín). Čas služobnej\npohotovosti definoval nasledovne. V prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach\na hasiči sú vyslaní na zásah, režim služobnej pohotovosti sa mení na prácu nadčas. Počas služobnej\npohotovosti sa musí príslušník hasičského zboru zdržiavať na pracovisku, nesmie sa vzdialiť, musí byť\npripravený na vykonanie zásahu. Napriek tomu sa mu pracovná pohotovosť nezapočítava do fondu\npracovného času, čo sa v konečnom dôsledku prejavuje tak, že vykázaný pracovný čas nezohľadňuje\nskutočne strávený čas na pracovisku a javí sa, že priemerný týždenný pracovný čas neprekračuje 48\nhodín, to je však v absolútnom rozpore so skutočnosťou. Podľa tvrdení žalobcu príloha č. 4 k zákona\no HaZZ len formálne uvádza, že do jeho znenia bola prebratá Smernica, avšak žiadne ustanovenie\nzákona o HaZZ ako „lex specialis“ nepotvrdzuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby\nje považovaná za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva; v tom spočíva\nnedostatok transpozície. To je potrebné dôsledne odlíšiť od úpravy v Zákonníku práce, ktorý uvedenú\nSmernicu Európskej únie a na ňu nadväzujúcu judikatúru Súdneho dvora Európskej únie zohľadňuje,\nno na príslušníkov Hasičského zboru sa neaplikuje.\nK uvedenému predložil vlastný výpočet priemerného týždenného služobného času vypracovaného\nv súlade s článkom 6 písm. b) Smernice, článkom 16 písm. b) Smernice a ust. § 85 a § 97 zákona\no HaZZ; na ten účel považuje dobu platenej ročnej dovolenky („DOV“) a dobu pracovnej neschopnosti\n(„PN“, „PNK“ a „OČR“) za neutrálne z dôvodu prednosti úniového práva a ostatné zložky výkonu štátnej\nslužby posudzuje podľa § 97 zákona o HaZZ. Za mesiac 12/2021 odpracoval v priemere 50,98 hodín,\n1/2022 - 55,77 hodín, 2/2022 - 50,81 hodín, 3/2022 - 33,60 hodín, 4/2022 - 52,14 hodín, 5/2022 - 46,34\nhodín, 6/2022 - 50,63 hodín, 7/2022 - 45,16 hodín, 8/2022 - 54,13 hodín, 9/2022 - 41,87 hodín, 10/2022\n- 48,64 hodín, 11/2022 - 49,58 hodín, 12/2022 - 46,74 hodín, 1/2023 - 50,21 hodín, 2/2023 - 46,31\nhodín, 3/2023 - 44,00 hodín, 4/2023 - 50,21 hodín, 5/2023 - 55,21 hodín, 6/2023 - 48,53 hodín, 7/2023 38,62 hodín, 8/2023 - 46,34 hodín, 9/2023 - 50,17 hodín, 10/2023 - 58,33 hodín, 11/2023 – 46,12 hodín,\n12/2023 – 40,67 hodín, 1/2024 - 47,79 hodín, 2/2024 - 54,00 hodín, 3/2024 - 46,34 hodín, 4/2024 - 52,14\nhodín, 5/2024 - 46,67 hodín, 6/2024 - 48,52 hodín, 7/2024 - 41,07 hodín, 8/2024 - 43,66 hodín, 9/2024\n- 41,16 hodín, 10/2024 - 55,52 hodín.\nSlužobný čas žalobcu mal byť rozvrhnutý tak, aby nedochádzalo k porušovaniu jeho práv vyplývajúcich\nzo Smernice 2003/88/ES. Uplynutý čas už nie je možné využiť inak, preto žiada kompenzovať tento stav\nnáhradou nemajetkovej ujmy; k jej vzniku došlo v dôsledku:\n- zásahu do jeho práva na ochranu zdravia, pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného\npracovného času bolo zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník v dôsledku vyčerpania alebo\niného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám\na aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie,\n- a súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život, pretože musel reálne odpracovať\nviac, ako bol povinný, na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel\na mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s\njeho pracovným zaradením.\nNárok na náhradu škody je podmienený splnením troch podmienok, ktoré koncipoval Súdny dvor vo\nsvojej judikatúre, a to:\nad1/ cieľom porušenej právnej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva,\nad2/ porušenie je dostatočne závažné a\nad3/ medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná\nsúvislosť; splnenie tejto podmienky má overiť vnútroštátny súd. Žalujúca strana ich považuje za dané.\nPokiaľ sa jedná o praktické uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej porušením úniového\npráva fyzickej osoby ako aj spôsob jej výpočtu, samotná Smernica 2003/88/ES neobsahuje\nustanovenia upravujúce proces náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení a ani stanovenia\njej výšky; táto má byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu úniových práv. Vzhľadom\nna skutočnosť, že slovenský právny poriadok nepozná osobitnú právnu úpravu, ktorá by smerovala\nk náprave stavu porušenia úniového práva jednotlivca, žalobca primerane navrhol na túto situáciu\n\naplikovať ust. §§ 11 až 13 Občianskeho zákonníka, ktoré sú obsahom a účelom najbližšie a umožňujú\npriznanie peňažnej náhrady na základe vlastnej úvahy súdu, za zohľadnenia všetkých okolností prípadu.\nNa podporu vlastných tvrdení poukázal na rozsiahlu judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, najmä\nvo veci C-429/09 Günter Fuß, ďalej vo veci C-437/05 Jan Vorel, C-397/01 Bernhard Pfeiffer, C-46/93\nBrasserie du Pécheur, C-524/04 Test Claimants, C-118/08 Transportes Urbanos y Servicious Generales,\nC-424/97 Haim; jej časti citoval. K žalobe priložil i výpis z dochádzkového systému SAP, z neho plynú\nvýpočty priemerného týždenného služobného času.\n3. Žalovaný navrhol, aby súd konanie zastavil, alternatívne aby žalobu ako nedôvodnú zamietol a priznal\nžalovanému nárok na náhradu trov konania. Procesnú obranu založil vo svojich vyjadreniach na týchto\npodstatných argumentoch.\n3.1. Žalovaný spochybnil právomoc konajúceho súdu, v širšom aj akéhokoľvek iného všeobecného\nsúdu členského štátu Európskej únie, posudzovať súlad slovenských zákonov so Smernicou, pretože\npredmetom daného sporu je len individuálny nárok žalobcu na náhradu škody či nemajetkovej\nujmy. Čo sa týka otázky nesprávnej transpozície Smernice 2003/88/ES do vnútroštátneho práva,\nžalobu môže podať iba Európska komisia na Súdny dvor Európskej únie (ďalej aj ako „SDEÚ“)\na fyzická alebo právnická osoba, ktorá bola priamo dotknutá na svojich právach na vnútroštátny súd\nčlenského štátu. K nedostatku pasívnej vecnej legitimácie uviedol, že žalobca nesprávne nežaluje svojho\nzamestnávateľa, ale štát. V tom smere žalovaný zdôraznil, že je potrebné rozlišovať medzi Slovenskou\nrepublikou, v mene ktorej koná ústredný orgán štátnej správy; jej označenie ako pasívne vecne\nlegitimovanej osoby pripadá do úvahy v prípade nesprávneho „prevzatia Smernice“ vyznačujúceho sa\nkonfrontáciou obsahu Smernice na jednej strane a zákona o HaZZ na druhej strane ako významového\ncelku (v čase pred účinnosťou a po účinnosti Smernice) a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky ako\nzamestnávateľom, ktorý zodpovedá za nesprávnu „aplikáciu Smernice“; v tom prípade ide o individuálny\npracovný spor, pričom svojho nadriadeného mohol upozorniť na nesprávne určovanie pracovnej\npohotovosti nad limit daný Smernicou v súlade s § 69 ods. 4 zákona o HaZZ a žiadať, aby mu\nurčovaná nebola. Žalobou sa preto nemá nahrádzať nemajetková ujma, ale mzdový nárok, ktorý sa\nza ňu „skrýva“. Vzhľadom na popísané skutočnosti spochybnil i príslušnosť konajúceho súdu z dôvodu\nkauzálnej príslušnosti Okresného súdu Poprad (*poznámka súdu: správne uvedené malo byť Okresný\nsúd Prešov) pre obvod Krajského súdu v Prešove.\n3.2. Žalovaný uviedol, že Slovenská republika ako pristupujúci členský štát bola povinná reflektovať\nobsah právnych aktov Európskej únie. Transpozícia bola dosiahnutá prostredníctvom zákona č.\n561/2005 Z. z.. To, čo bolo predmetom transpozície Smernice vyplýva z prílohy č. 4 zákona pod\nbodom 5, pričom transpozíciou možno rozumieť vytvorenie podmienok predpokladaných Smernicou,\nčo sa týka dosiahnutia jej účelu a cieľa. Ak existujú, nie je potreba ich duplicitne transponovať.\nZmysel autonómneho pojmu pracovný čas tak, ako ho má na zreteli článok 2 Smernice 2003/88/ES,\nteda akýkoľvek pracovný čas, počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa\na vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi, tzn. i čas keď\nje zamestnanec zamestnávateľovi k dispozícii, bol transponovaný v ust. § 85 a nasl. zákona o HaZZ\nupravujúcich služobný čas hasičov, ktorý možno rozvrhnúť i nerovnomerne, služobnú pohotovosť, štátnu\nslužbu nadčas a dovolenku; z tých jednoznačne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom\nslužobnom čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť vykonávaná v mieste\nštátnej služby, ktorá na služobný čas bezprostredne nadväzuje. Ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods.\n1 zákona o HaZZ rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej\nslužby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej\nslužbe v zmysle § 92 ods. 1 zákona o HaZZ a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe\nv zmysle § 92 ods. 2 písm. a) zákona o HaZZ. Pri nariadenej služobnej pohotovosti v štátnej službe\npodľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona o HaZZ ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste\nvykonávania štátnej služby, ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napríklad aj vo\nvýške peňažnej náhrady za čas tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. V oboch prípadoch je\nvšak nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času – explicitnejšie rozlíšené v čl.\n3 Kolektívnych zmlúv. Pokiaľ ide o článok 6 Smernice 2003/88/ES, je umožnené, aby členský štát\npripustil výnimky zo stanoveného 48 hodinového maximálneho priemerného týždenného pracovného\nčasu v jej článku 22, s tým že budú zachovávané všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia\npracovníkov a za predpokladu, že budú prijaté nevyhnutné opatrenia. Tiež je členskému štátu umožnené\nustanoviť dlhšie referenčné obdobie ako 7 dňové, najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom čase. Článok\n16 Smernice stanovuje na účely uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné\n\nobdobie na 4 mesiace. Pre protipožiarne služby v zmysle článku 17 ods. 3 možno podľa článku 19\npredĺžiť referenčné obdobie až na 6 mesiacov, a ak to ustanovuje Kolektívna zmluva, tak aj celých 12\nmesiacov, čo zabezpečuje pružnosť uplatňovania Smernice. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného\nreferenčného obdobia je, že sa príslušnému pracovníkovi poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku\nalebo v krajnom prípade primeraná ochrana. V tejto súvislosti upravuje zákon o HaZZ vo svojom §\n86 ods. 1, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov a ako\ntaké existovalo už pred prijatím Smernice, preto ho nebolo potrebné opakovane transponovať a nie\nje ani potrebné, aby sa v texte právneho predpisu vyskytovalo označenie „referenčné obdobie“. Ak\nby však aj súd dospel k záveru, že k transpozícii v uvedenom rozsahu nedošlo, je potrebné pojem\n„referenčné obdobie“ považovať za pojem práva EÚ s priamym účinkom a transpozícia je nutná iba\nvtedy, ak by sa členský štát odvolával na tzv. pevné referenčné obdobie. Priamy účinok si vykladá v tom\nzmysle, že pre jednotlivca konkrétne články priznávajú právo, podľa ktorého referenčné obdobie na\nuplatnenia maximálnej dĺžky týždenného pracovného času nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Poukázal\nna rozhodnutie SD EÚ vo veci C-254/18 zo dňa 11.4.2019 a C-303/98 zo dňa 3.10.2000. Vo vzťahu\nk transpozícii maximálneho týždenného služobného času tvrdil, že tento limit je uvedený v ust. § 85\nzákona o HaZZ upravujúcom rovnomerný služobný čas na 40 hodín týždenne. Zároveň je v ust. § 91\nods. 3 upravená i práca nadčas v kalendárnom roku v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere\n5,7 hodín týždenne. Služobný čas však môže byť rozvrhnutý aj nerovnomerne, pričom referenčné\nobdobie neodporuje tomu, aby bolo dodržané i zákonné ustanovenie 40 hodín priemerného týždenného\nslužobného času v súlade s rozvrhnutými službami. Neskôr poukázal i na dopad odkazovej normy §\n193 zákona o HaZZ, podľa ktorej sa na služobný pomer primerane použije i ust. § 85 Zákonníka práce,\nktorého ods. 9 explicitne upravuje priemerný týždenný pracovný čas, vrátane práce nadčas, na 48 hodín.\nI transpozícia v tej časti bola podľa názoru žalovaného dosiahnutá. Žalovaný má tak za to, že „priemerný“\nje nutné vykladať ako priemerný maximálny týždenný pracovný čas v referenčnom období 6 mesiacov,\na teda v priemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín každých 7 po sebe nasledujúcich dní.\n3.3. Ďalej bolo namietané a pre vyriešenie meritórnej otázky je podstatné to, čo je skutočným obsahom\npojmu pracovný čas a čo sa rozumie časom odpočinku; za jediný hodnoverný dôkaz, ktorý preukazuje\nskutočne strávený čas na pracovisku označil žalovaný výstup z dochádzkového systému SAP, ostatný\nčas je dobou odpočinku. Odkázal na rozsudok SD EÚ vo veci C-14/04 Dellas a iné. Tieto pojmy sú\nvzájomným protikladom. Na výpočet má vplyv pertraktované ust. § 97 zákona o HaZZ, ktoré podľa\ntvrdení žalovaného nikdy nebolo, nie je a ani nebude transpozičným ustanovením. Je relevantným\nnanajvýš na účely zabezpečenia mzdy príslušníkov, pretože všetky časy, za ktoré im patrí, musia\nbyť obsiahnuté v plachte služieb pre mzdové oddelenie. V tejto súvislosti bol do právneho poriadku\nSlovenskej republiky novelou zákona č. 315/2001 Z. z. zákonom č. 258/2024 Z. z. účinnou odo dňa\n1.11.2024 doplnený ods. 3 ust. § 97 zákona o HaZZ, ktorý vylučuje, aby tieto časy boli na účely výpočtu\npriemerného týždenného služobného času považované a započítavané ako vykonávanie štátnej služby.\nŽalovaný tvrdí, že nejde o zmenu ustanovenia, ale len o jeho precizovanie. Do výpočtu priemerného\ntýždenného pracovného času možno zahrnúť iba čas výkonu štátnej služby, služobnú pohotovosť,\nrekondičné pobyty, školenia a zvyšovanie kvalifikácie. Za rozdielne označil pojem služobný čas a fond\nslužobného času. Vychádzajúc z uvedeného považuje výpočty predložené žalobcom za nesprávne,\npretože skúmanie porušenia článku 6 písm. b) Smernice v pevných 1-mesačných obdobiach (§ 86\nods. 4 zákona o HaZZ) nie je možné a nie je možné ani započítanie časov, ktoré kritériá pracovného\nčasu nespĺňajú – ide o časy „DOD“, „DOS“, „VS“, „SVP“, „LEK“, „SRP“ a pod.. Je tiež otázne, aká\nujma mohla byť žalobcovi počas ich trvania spôsobená. V reakcii na popretie správnosti výpočtov\nžalobcu predložil žalovaný vlastné výpočty v sebe zahrňujúce i pracovnú pohotovosť za súčasného\nuplatnenia „neutralizácie“ období, a to v jednotlivých referenčných obdobiach počnúc odo dňa uplatnenia\nžalovaného nároku. Na základe týchto výpočtov dospel k záveru, že počas celého sledovaného obdobia\n1/2022 až 6/2022, 7/2022 až 12/2022, 1/2023 až 6/2023, 7/2023 až 12/2023, 1/2024 až 6/2024, 7/2024\naž 10/2024 nedošlo k prekročeniu priemerného maximálneho týždenného služobného času v zmysle\nSmernice. Tu poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici jednak k otázke aplikácie\nreferenčného obdobia: sp. zn. 14Co/15/2025 zo dňa 20.5.2025, sp. zn. 13Co/97/2024 zo dňa 24.3.2025,\nsp. zn. 14Co/18/2025 zo dňa 27.5.2025, sp. zn. 14Co/13/2025 zo dňa 27.5.2025, sp. zn. 14Co/7/2025\nzo dňa 12.5.2025 a obdobne i ďalšie rozhodnutia, ktorých časti cituje. Tiež na rozhodnutia zaoberajúce\nsa obsahom pojmu pracovný čas, napr. Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/120/2024, sp.\nzn. 17Co/126/2024, Mestského súdu Bratislava IV. sp. zn. 14Co/62/2025.\n\n3.4. Ak nedošlo k naplneniu prvej podmienky – porušeniu normy únie, z ktorej plynú pre jednotlivca\nkonkrétne práva – je nerozhodné skúmať rozsah vzniknutej ujmy v príčinnej súvislosti s porušením práva\nEurópskej únie; tieto tri podmienky musia byť splnené kumulatívne. Ani porušenie článku 6 písm. b)\nSmernice samo osebe nezakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Uviedol, že žaloba je v tejto časti\nnekonkrétna, pretože neobsahuje skutkové tvrdenia o tom, v akom rozsahu bolo zasiahnuté do osobnosti\nžalobcu ako to predpokladá ust. § 132 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku. Je v nej\nlen konštatované, že je ukrátený na čase odpočinku, možnosti budovať spoločenské väzby bez toho, aby\nšpecifikoval neželané dopady na kvalitu jeho života. Rovnako neodôvodnil výšku požadovaného nároku,\npričom tá závisí od okolností prípadu, intenzity a trvania nezákonného zásahu do sféry poškodeného.\nSlužobné dni boli vopred plánované, žalobca bol každý mesiac s plánom oboznámený, čo potvrdil\nsvojim podpisom, pričom nikdy neprejavil nespokojnosť s nerovnomerným rozvrhnutím služobného času\na nepožiadal o preradenie na funkciu s rovnomerným rozvrhnutím. Rovnako bol oboznámený i so\nvšetkými internými predpismi a Kolektívnymi zmluvami, a to aj tými, ktoré upravujú rozsah výkonu služby\na nikdy sa nedomáhal svojich práv v zmysle § 69 ods. 1 písm. g) zákona o HaZZ. Pochybenie preto\nvzhliada v nedostatku aktivity žalujúcej strany – v bremene tvrdenia a dôkaznom bremene, ktoré zbavujú\nžalovaného možnosti vyvíjať procesnú obranu v naznačenom smere. Poukázal na viacero rozhodnutí\nvšeobecných súdov Slovenskej republiky v obdobných prípadoch, ako aj rozhodnutia Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, napr. Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 362/2014 zo dňa 9.7.2014, sp. zn. IV.\nÚS 21/2019 zo dňa 17.1.2019, Najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/348/2020 zo dňa 21.12.2022, sp. zn.\n7Cdo/89/2021 zo dňa 31.1.2023.\n3.5. Na svoju obranu navrhol okrem listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou podaní, resp. ich prílohou\nzabezpečiť aj výpis zo Sociálnej poisťovne žalobcu za účelom zistenia, či je údajná strata času žalobcu\nv priamej príčinnej súvislosti s prácou hasiča a vypočuť svedka F. G. D., vedúceho oddelenia operatívnotechnického Krajského riaditeľstva HaZZ v Prešove za účelom ozrejmenia organizácie služobného času\nžalobcu a pracovných podmienok.\n4. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu v ďalších vyjadreniach zotrval na vlastných\nskutkových tvrdeniach a vecne odmietol argumentáciu žalovaného s odkazom na rozsiahlu judikatúru\nvšeobecných súdov Slovenskej republiky v obdobných veciach. Poukázal na princíp právnej istoty,\nktorého súčasťou je požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku za rovnakých, resp.\nanalogických podmienok dala rovnaká odpoveď. Naopak, popiera, aby rozhodnutia, na ktoré odkazuje\nžalovaný spĺňali podmienky ustálenej súdnej praxe – tá sa vyznačuje tým, že je potvrdená a opakovane\naplikovaná, nie ojedinelá – izolovaná; navyše v oných veciach ani nezastupoval žalujúcu stranu ako\nprávny zástupca.\n4.1. K nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, otázke rozdielu medzi „prevzatím“ a „aplikáciou“\nSmernice, ako aj otázke povahy sporu, ktorý podľa tvrdení žalovaného vyplýva z pracovnoprávneho\nvzťahu poukázal na súdnu prax Krajského súdu v Prešove a Košiciach, ako aj Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky. V nich boli úvahy žalovaného prekonané.\n4.2. Čo sa týka dosiahnutia transpozície Smernice 2003/88/ES žalobca uviedol, že zákon o HaZZ do\nsvojej ostatnej novely nezohľadňoval požiadavku, podľa ktorej sa za pracovný čas považuje aj čas,\npočas ktorého je pracovník na pracovisku k dispozícii zamestnávateľovi v rámci služobnej pohotovosti;\npráve v tom spočíva porušenie článku 6 písm. b) Smernice – s týmto argumentom žalovaný nesúhlasí,\nnepovažuje za rozhodné to, či sa čas pohotovosti zarátava alebo nezarátava do pracovného času,\ndôležité je to, aký je priemerný týždenný pracovný čas žalobcu. K tomu žalobca odkázal na časť\nrozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 22Co/26/2024 zo dňa 30.1.2025 a rozsudok Krajského súdu\nv rozsudku 22Co/22/2024 zo dňa 30.1.2025. Odmietol tiež argumentáciu žalovanej, že ust. § 86 ods. 1 je\ntranspozičným ustanovením k referenčnému obdobiu, opierajúc svoje tvrdenie o rozhodnutia Krajského\nsúdu v Košiciach sp. zn. 5Co/1/2025 zo dňa 27.2.2025, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12Co/32/2024\nzo dňa 16.1.2025 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co/8/2024 zo dňa 30.1.2025. Vzhľadom na\nskutočnosť, že k transpozícii ustanovení Smernice v časti referenčného obdobia nedošlo, žalovaný sa\nnemôže dovolávať ich aplikácie, čo potvrdzuje recentná judikatúra Krajských súdov, príkladmo Krajského\nsúdu v Prešove sp. zn. 2Co/23/2024 zo dňa 14.8.2024, sp. zn. 2Co/33/2024 zo dňa 10.9.2024 a sp. zn.\n13Co/43/2024 zo dňa 5.11.2024. Za mylné, až zavádzajúce označil tvrdenie žalovaného, podľa ktorého\nnie je potrebné transponovať tú časť Smernice, ktorá umožňuje členským štátom upraviť referenčné\nobdobie – fakultatívnu odchýlku, aby ho bolo možné aplikovať. Vo všeobecnosti akákoľvek smernica je\n\nprávnym aktom zaväzujúcim práve členský štát ohľadne dosiahnutia jej účelu a cieľa, preto sa členský\nštát nemôže odvolávať na jej priamu aplikáciu proti jednotlivci tak, ako to robí žalovaný v predmetnom\nkonaní. Tiež poukázal na rozhodnutie SD EÚ vo veci C-303/98 Simap. K rozhodnutiu SD EÚ vo veci\nC-254/18 dodal, že žalovaný ho nesprávne prezentoval.\n4.3. Vo vzťahu k obsahu pojmu „pracovný čas“ poukázal na časť výkladového oznámenia Komisie\no Smernici 2003/88/ES, v zmysle ktorej sa žalobcom započítané časy do fondu pracovného času (napr.\n„DOD“, „DOS“, „SV“) spravujú vnútroštátnou právnou úpravou – ust. § 85 a § 97 zákona o HaZZ.\nDo odpracovaného času sa preto započítavanú aj doby, ktoré sú považované za výkon práce napriek\nskutočnosti, že pracovník počas nich nepracuje. Svoju argumentáciu opiera o rozhodnutie SD EÚ\nv spojenej veci C-609/17 a C-610/17. Rovnaký právny režim pozná i Zákonník práce, napr. pre svoje\nust. § 144a ods. 1. Separačným nástrojom sa stala až spomínaná novelizácia zákona o HaZZ, keď ust.\n§ 97 bolo doplnené o ods. 3. K vlastným prepočtom priemerného týždenného pracovného času dodal,\nže absencia oficiálneho nástroja kontroly nemôže byť tá skutočnosť, ktorá je jemu na ujmu; poukázal na\nrozsudok SD EÚ vo veci C-55/18 Federación de Servicios de Comisiones Obreras.\n4.4. V otázke nemajetkovej ujmy žalobca zdôraznil, že žalovaný účelovo zamieňa podanú žalobu s\n„klasickou“ vnútroštátnou žalobou o náhradu nemajetkovej ujmy za porušenie osobnostných práv podľa\n§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Naplnenie spomínaných troch podmienok je postačujúce pre vznik\nnároku na náhradu škody jednotlivca spôsobenej prekročením priemerného týždenného pracovného\nčasu upraveného v článku 6 písm. b) Smernice, a to bez potreby ďalšieho dokazovania ohľadne vzniku\nosobitnej ujmy; ide o absolútnu zodpovednosť členského štátu. Opakovane odkázal na rozhodnutie SD\nEÚ vo veci C-429/09 Günter Fuß a v ňom prijaté závery a rozhodnutie vo veci C-367/23 Artemis security\nSAS. K tomu podporne navrhol vykonať dôkaz výsluchom žalobcu.\n5. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 29.1.2026 a vec prejednal v prítomnosti žalobcu, jeho\nprávneho zástupcu a povereného zástupcu žalovaného. Strany sporu na svojich vyjadreniach v celom\nrozsahu zotrvali, zástupca žalovaného pre prípad vyhovenia žalobe navrhol predĺžiť paričnú lehotu\nna minimálne 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobca vo výpovedi na pojednávaní uviedol, že\nodpracované hodiny presahovali povolený rozsah hodín v zmysle európskych noriem, v čoho dôsledku\nnemohol tento čas plnohodnotne venovať rodine, najmä mame, ktorá bola pre vysoký vek odkázaná\ns opaterou na iných. Manželka tiež pracovala na zmeny, niekedy sa míňali „vo dverách“, na spoločné\naktivity čas neostal a bolo tiež obtiažne uspôsobiť ich pracovné povinnosti tak, aby bolo možné\nvenovať sa žalobcovej matke a zabezpečiť jej potrebnú pomoc v domácnosti – varenie, upratovanie.\nNa otázku či sa snažil zabezpečiť pre matku opatrovateľskú službu odpovedal negatívne. Uviedol\ntiež, že má tri deti a päť vnúčat, k tomu času vo veku desať, šesť, tri, dva a pol roka a najmladšie\nštvormesačné vnúča. Syn a dcéra počas žalovaného obdobia stavali dom, s drobnými prácami by im\ndokázal pomôcť. Voľný čas rád trávi turistikou, v zime skialpinizmom, sú to celodenné aktivity. Zdravotné\nproblémy neudáva, výsledok preventívnej lekárskej prehliadky absolvovanej v čase výkonu služby\npotvrdil schopnosť naďalej vykonávať prácu. K uplatňovanej sume dospel po spoločnej komunikácii s\nkolegami. Na otázku, či na jednej strane pociťuje ujmu v dôsledku zásahu do jeho práv a na druhej\nstrane týmto spôsobom plánoval výkon služieb pre ostatných spolupracovníkov odpovedal, že jemu\nbol výkon služieb plánovaný nadriadeným a on plánoval služby svojmu družstvu. Ak mal sústavne viac\nako dva dni voľna nasledujúcich po zmene, jednalo sa o náhradné voľno; tie hodiny už odpracoval –\nako všetky ostatné zodpovedajúce voľnu. Priestor na odpočinok mu bol i počas pracovnej pohotovosti\nvytvorený, nemohol však byť v domácom prostredí, pretože ak bol vyhlásený poplach, do minúty\nmusel byť realizovaný výjazd. Nepožiadal o preklad na výkon iných činností, ale nebol ani priestor, aby\nvykonával prácu v 8-hodinovom pracovnom čase. Zástupca žalovaného v záverečnom návrhu v reakcii\nna výpoveď žalobcu zdôraznil, že v zmysle Kolektívnej zmluvy mal možnosť čerpať voľno z nej plynúce,\nčo aj využil celkom päťkrát (5 dní). Každý kalendárny rok čerpal i rekondičný pobyt v trvaní 14 dní. Výjazd\npočas nočnej pohotovosti v žalovanom období mal len 13-krát. S rozvrhom pracovných zmien bol vopred\noboznámený, o preradenie či preloženie nežiadal, za pracovnú pohotovosť poberal príplatok a poberal\ntiež príplatok za nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času. Uvedené svedčí o tom, že mal dostatok\nčasu na regeneráciu, pričom zásah do osobnostných práv zostal len v rovine tvrdení.\nPrávne normy, ktoré súd aplikoval na prejednávanú vec:\n\n6. Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou\nzmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej\nzmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné\nakty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.\nPrevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením\nvlády podľa čl. 120 ods. 2.\n7. Podľa článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy o ľudských právach\na základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a\nmedzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických\nosôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred\nzákonmi.\n8. Podľa článku 36 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, zamestnanci majú právo na spravodlivé a\nuspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä a) právo na odmenu za vykonanú\nprácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň, b) ochranu proti svojvoľnému\nprepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní, c) ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,\nd) najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, e) primeraný odpočinok po práci, f) najkratšiu prípustnú\ndĺžku platenej dovolenky na zotavenie, g) právo na kolektívne vyjednávanie.\n9. Podľa článku 19 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na zachovanie ľudskej\ndôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Každý má právo na ochranu pred\nneoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.\n10. Podľa článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, na účely výkonu právomocí Únie inštitúcie\nprijímajú nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Nariadenie má všeobecnú\nplatnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch.\nSmernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa\nmá dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je\nzáväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich.\nOdporúčania a stanoviská nie sú záväzné.\n11. Podľa článku 1, body 1 až 3 Smernice 2003/88/ES, táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky\nna bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času. Táto smernica sa vzťahuje na: a)\nminimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a\nna maximálny týždenný pracovný čas a b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie\npráce. Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2\nsmernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice. Táto smernica\nsa nevzťahuje na námorníkov definovaných v smernici 1999/63/ES bez toho, aby bol dotknutý článok\n2 ods. 8 tejto smernice.\n12. Podľa článku 2 bod 1 Smernice 2003/88/ES, na účely tejto smernice platia tieto definície: \"pracovný\nčas\" je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva\nsvoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.\n13. Podľa článku 6 Smernice 2003/88/ES, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie\ntoho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: a) týždenný pracovný čas\nbude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi\nzmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi; b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie\nsiedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.\n14. Podľa § 85 ods. 1 a 2 zákona o HaZZ, služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník\nvykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Služobný čas príslušníka je 40 hodín\ntýždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve\nvyššieho stupňa.\n15. Podľa § 86 ods. 1 a 2 zákona o HaZZ, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.\nNerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri\n\nnerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia\nako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej\nslužobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.\n16. Podľa § 91 ods. 1 zákona o HaZZ, štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec\nurčeného služobného času.\n17. Podľa § 92 ods. 1 a 2 zákona o HaZZ, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť\nv štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie\nštátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Na zabezpečenie nevyhnutných\núloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo\nrozvrhnutia služobného času a) v mieste vykonávania štátnej služby, b) v mieste pobytu alebo na inom\ndohodnutom mieste, c) s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia.\n18. Podľa § 97 ods. 1 zákona o HaZZ, ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje čas a) čerpania\ndovolenky, b) plateného služobného voľna, c) zdokonaľovacej služby podľa osobitného predpisu,\nd) účasti na rekondičnom pobyte, e) prehlbovania kvalifikácie, f) zvyšovania kvalifikácie, g) prestávok na\ndojčenie, h) náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo sviatok,\ni) keď príslušník nevykonáva štátnu službu, pretože je sviatok pripadajúci na jeho inak obvyklý služobný\ndeň, j) neprítomnosti príslušníka v štátnej službe z dôvodu: 1. dočasnej neschopnosti na vykonávanie\nštátnej služby z dôvodu choroby alebo úrazu, 2. karantény, 3. materskej dovolenky a rodičovskej\ndovolenky do troch rokov veku dieťaťa, starostlivosti o dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným\nstavom vyžadujúcim osobitnú starostlivosť do šiestich rokov dieťaťa, 4. zaradenia príslušníka mimo\nčinnej štátnej služby podľa § 52, ak sa preukáže, že nebol dôvod na zaradenie mimo činnej štátnej\nslužby, k) vykonávania funkcie národného experta Slovenskej republiky v inštitúciách Európskej únie,\nl) vykonávania uvoľneného funkcionára príslušného odborového orgánu podľa § 160 ods. 2.\n19. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu\nsvojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho\nmena a prejavov osobnej povahy.\n20. Podľa § 13 ods. 1 až 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä\nsa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa\nodstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo\npostačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť\nfyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej\nujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy\na na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.\nSúd dospel k záveru:\n21. Predmetom konania tak, ako ho ohraničil žalobca je nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy)\nvzniknutej v priamej príčinnej súvislosti s porušením normy Európskej únie, ktorá v prospech pracovníkov\nčlenského štátu obmedzila rozsah priemerného týždenného pracovného času najviac na 48 hodín, a to\nv dôsledku jej nedostatočnej transpozície do vnútroštátnych právnych predpisov vzhľadom na jej účel a\ncieľ, za čo po uplynutí implementačnej doby zodpovedá Slovenská republika.\n22. Je nepochybné a jednoznačne to vyplýva z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, že spory\no náhradu škody spôsobenej porušením práva Európskej únie majú rozhodovať vnútroštátne súdy.\nV tej súvislosti súd poukazuje na ust. § 3 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súdy\nprejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona\nneprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. V zmysle § 21 Občianskeho zákonníka, pokiaľ je účastníkom\nobčianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou. Aj s použitím ustanovenia § 135 ods. 1 Civilného\nsporového poriadku je správne označený ústredný orgán štátnej správy, ktorý za štát v danej veci\nkoná. Z týchto dôvodov má súd prvej inštancie právomoc prejednať a rozhodnúť tento spor o náhrady\nškody (nemajetkovej ujmy) a v rámci tejto právomoci je oprávnený a povinný skúmať, či zo strany\nžalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva Únie pri prebratí Smernice 2003/88/ES do právneho\nporiadku Slovenskej republiky, a to konkrétne či bol dosiahnutý cieľ vyjadrený v jej článku 6 písm. b) do\n\nzákona o HaZZ. Čo sa týka pasívnej vecnej legitimácie, je potrebné si uvedomiť, že žalobca sa domáha\nnároku plynúceho z nesprávneho prevzatia Smernice – nemajetkovej ujmy. Odlišná otázka je tá, ktorú sa\nsnažil nastoliť žalovaný v rámci vlastnej procesnej obrany, a to tá, že ide o nárok vyplývajúci z nesprávnej\naplikácie Smernice, pracovnoprávny nárok; tá však neobstojí. Je potrebné dať za pravdu žalovanému, že\nštát, v mene ktorého koná ústredný orgán štátnej správy a samotný orgán štátnej správy sú rozdielnymi\nsubjektmi práva. V tom smere poukazuje konajúci súd na znenie článku 289 Zmluvy o fungovaní\nEurópskej únie, podľa ktorého je smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to\ns ohľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť – iba voľba foriem a metód je ponechaná vnútroštátnym\norgánom, z dôvodu mnohorakých vnútroštátnych úprav. Práve jednotlivé členské štáty zodpovedajú za\nstav nedostatočného prijatia opatrení, bez ohľadu na to, ktorý verejný orgán sa porušenia dopustil; ide\no objektívnu zodpovednosť štátu. Ak žalobca žiada preskúmať otázku vzniku zodpovednosti štátu za\nškodu spôsobenú postupom štátu pri prevzatí právneho aktu Európskej únie, potom je pasívne vecne\nlegitimovaným štát, v mene ktorého koná orgán štátnej správy, v danom prípade Ministerstvo vnútra\nSlovesnej republiky, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor\nSR. Skutočnosť, či došlo k naplneniu podmienok vzniku nároku zo zodpovednosti štátu za tvrdenú\nškodu je vecou posúdenia dôvodnosti žaloby, nie vecou skúmania pasívnej vecnej legitimácie. Za\ntýchto okolností je vylúčené, aby na prejednanie a rozhodnutie daného sporu bola založená kauzálna\npríslušnosť, príslušnosť je daná podľa ust. § 19 písm. b) Civilného sporového poriadku.\n23. Súd v zastúpení sudcu je v zmysle článku 144 Ústavy Slovenskej republiky viazaný ústavou,\nústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa článku 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Právne záväzné\nakty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho\nsúdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. Vzťah úniového a vnútroštátneho práva sa\ntak riadi zásadou prednosti a priameho účinku a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať\nnormy práva Európskej únie, ktoré mali byť do vnútroštátneho práva prevzaté v súlade so zásadou\ntzv. lojálnej spolupráce členských štátov. Táto zásada ukladá členskému štátu povinnosť prijať všetky\nopatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo Zmlúv alebo aktov inštitúcií\nÚnie a zároveň povinnosť zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov\nZmlúv alebo ohroziť dosiahnutie cieľov Európskej únie. V tom smere konajúci súd vykonal prieskum, či\nboli články 2 a 6 Smernice 2003/88/ES transponované do vnútroštátneho právneho poriadku správne,\ntzn. či ustanovenia Smernice boli prevzaté tak, že bola zachovaná ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť\ni vo vnútroštátnom práve a zabezpečila sa ich plná účinnosť v členskom štáte; táto skutočnosť bola medzi\nstranami sporná. Žalujúca strana počas celého konania konzistentne tvrdila, že k transpozícii Smernice\nvzhľadom na jej účel a cieľ nedošlo. Žalovaný zastával opačný názor, odôvodnil ho vo všeobecnosti\ntým, že zákon o HaZZ vo svojom § 193 ods. 1 stanovuje delegovanú pôsobnosť zákona č. 311/2001 Z.\nz. Zákonníka práce, ktorý v § 85 ods. 9 stanovuje, že priemerný týždenný pracovný čas vrátane práce\nnadčas nesmie prekročiť 48 hodín. Ďalej vychádzal z toho, že služobným (pracovným) časom je úsek,\nv ktorom pracovník skutočne pracuje alebo je k dispozícii zamestnávateľovi, teda je ním i pracovná\npohotovosť a činnosti podľa ust. § 97 zákona o HaZZ z toho dôvodu nemožno do výpočtov priemerného\ntýždenného pracovného času zahrnúť. Napokon poukázal i na úpravu § 86 ods. 1 zákona o HaZZ\no nerovnomernom rozvrhnutí služobného času, s tým, že v ňom ustanovené rozvrhové obdobie šiestich\nmesiacov možno považovať za referenčné obdobie.\n24. Nasledovné skutočnosti boli medzi stranami nesporné. Žalobca ako príslušník Hasičského\na záchranného zboru vykonával v žalovanom období od 13.1.2022 do 31.10.2024 štátnu službu\nv služobnom pomere v súlade s ustanoveniami zákona o HaZZ vo funkcii technik-strojník na\nOkresnom riaditeľstve Hasičského a záchranného zboru v Starej Ľubovni. Služobný čas bol rozvrhnutý\nnerovnomerne. Jeden služobný deň sa skladal zo 16 hodinovej služobnej zmeny (štátnej služby) a na\nňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti na pracovisku v trvaní 8 hodín počas\nnočných hodín. Celkovo strávil žalobca na pracovisku sústavne 24 hodín v jednom služobnom dni, po\nodslúžení ktorého nasledovali spravidla dva dni voľna. Neaktívna časť služobnej pohotovosti sa zmenila\nna režim práce nadčas, a to v prípade, že bol počas jej trvania vyhlásený poplach a hasiči boli vyslaní\nna zásah. Počas pracovnej pohotovosti sa žalobca musel zdržiavať na pracovisku, z toho sa nesmel\nvzdialiť a musel byť vždy pripravený na okamžité na vykonanie zásahu. Pracovná pohotovosť sa mu do\nslužobného času nezapočítavala.\n25. Súdny dvor Európskej únie už otázku (ne)započítania pracovnej pohotovosti do služobného času\nhasičov vyriešil v rozsudku C - 429/09 Günter Fuß, keď potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca\n\nsúčasť týždenného pracovného času v spojení s ďalším „riadnym” pracovným časom nesmie prekročiť\nmaximálny týždenný pracovný čas. V tejto veci týkajúcej sa pracovnej doby a právneho režimu\npohotovosti u nemeckých hasičov ďalej uviedol, že: „pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti\na pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou\npojmu „pracovný čas” v zmysle Smernice 2003/88/ES”. V dôsledku toho právo Únie bráni vnútroštátnej\nprávnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia\npracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v článku 6 písm.\nb) uvedenej smernice (porovnaj tiež rozsudok Simap, už citovaný, body 46 až 52; uznesenie CIG, už\ncitované, body 33 a 34, ako aj rozsudok Jaeger, už citovaný, body 68 až 71, 78 a 79). Súdny dvor\nEurópskej únie už rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6\npísm. b) smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný\npracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým\nspôsobom obmedzia (!).\n26. Súdny dvor navyše, aby ohľadne otázky súvisiacej s pojmom pracovný čas v zmysle Smernice\n2003/88/ES nebol ponechaný priestor na akékoľvek rozumné pochybnosti, prijal s prihliadnutím na už\nspomínanú judikatúru uznesenie Personalrat der Feurewehr Hamburg, v ktorom vyslovil, že činnosti\nvykonávané zásahovými službami verejnej hasičskej služby – okrem prípadu výnimočných okolností\n– patria do rozsahu pôsobnosti Smernice 2003/88/ES, teda že článok 6 písm. b) tejto Smernice\nv zásade bráni prekročeniu 48 hodinovej hranice stanovenej pre maximálny týždenný pracovný čas\nvrátane zásahových služieb.\n27. Z prílohy č. 4 bod 6 vyplýva, že do zákona o HaZZ bola prevzatá Smernica č. 2003/88/ES; ten\nupravuje vo svojich ustanoveniach § 85 až § 94 podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na\npojmy týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe,\nnepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného\npokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Vzhľadom na ciele vytýčené Smernicou\nmožno konštatovať, že po obsahovej stránke zákon o HaZZ v znení účinnom do 31.10.2024, tzn. v znení\núčinnom počas žalovaného obdobia nepovažoval za súčasť týždenného pracovného (služobného)\nčasu hasičov služobnú pohotovosť – tá na výkon štátnej služby iba bezprostredne nadväzovala, v čoho\ndôsledku dochádzalo k opakovanému a trvajúcemu porušovaniu Smernicou garantovaného práva\nna priemerný maximálny 48 hodinový pracovný čas v zmysle jej článku 6 písm. b); v tom spočíva\nzjavný rozpor s právom Únie. Povinnosťou členských štátov vyplývajúcou zo Smernice bolo pritom\ndosiahnuť výsledok stanovený Smernicou a bolo ich povinnosťou prijať všetky opatrenia všeobecnej\nalebo osobitnej povahy na zabezpečenie splnenia tejto povinnosti. Platí to pre všetky orgány členských\nštátov. Práve článok 2 ods. 1 a 2 Smernice vymedzuje „pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého\npracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti...“ a „čas\nodpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“; rozlišovanie medzi nimi je binárne – buď\nje určitý čas pracovným časom, alebo nie je. Normotvorca Únie nepovažoval za vhodné stanoviť nijakú\nďalšiu kategóriu alebo subkategóriu, pomocou ktorej by umožnil rozlišovať alebo tvoriť nuansy.\n28. Na prijatý záver preto nemá vplyv ani žalovaným namietané odkazové ust. § 193 zákona o HaZZ,\ns ktorým sa podľa jeho tvrdení súdy doposiaľ účinne právne nevysporiadali. K tomu konajúci súd\nodkazuje na časť rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/97/2025 zo dňa 2.12.2025; s ňou\nsa plne stotožňuje, cit.: „Odvolací súd poukazuje na to, že Smernica 2003/88/ES je uvedená v Zozname\npreberaných právne záväzných aktov Európskej únie, ktorý je prílohou č. 4 zákona o HZZ od 1.1.2006.\nPodľa § 193 ZoHZZ sa na služobný pomer príslušníkov použije primerane § 85 ods. 9 ZP, ktorý znie:\n„Priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín“.\nZ ustanovení ZoHZZ nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola\npovažovaná za súčasť ich služobného času. V posudzovanej veci sa jedná o pohotovosť na pracovisku,\nktorá je v § 96 ods. 2 ZP upravená nasledovne: „Čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava\nna pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej\npohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas“. Ustanovenie § 193 ZoHZZ však primerané použitie\nodkazom na § 96 ods. 2 ZP neuvádza. Z § 122 ods. 3 ZoHZZ vyplýva, že ak počas služobnej pohotovosti\ndôjde k vykonaniu štátnu služby, až takáto situácia je považovaná za štátnu službu nadčas. Keďže z § 85\naž § 93 ZoHZZ v znení účinnom do 31.10.2024 (podľa žalovaného obdobia) nevyplýva, že by služobná\npohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, práve\nv tom spočíva rozpor s právom Európskej únie. Za uvedeného stavu, z dôvodu nesprávnej transpozície\n\nSmernice do ZoHZZ, žalobca nemal možnosť požadovať od zamestnávateľa dodržiavanie požiadaviek\nupravených ustanoveniami Smernice“. Námietku žalovaného považuje súd za technokratickú, keď iba\nvyhľadáva prepojenia predpisov v snahe preukázať svoju argumentačnú líniu, však bez toho, aby mal\nna zreteli systematiku a vnútornú logiku ustanovení.\n29. Čo sa týka odchýlky, podľa ktorej je členským štátom umožnené, aby ustanovili pre uplatňovanie\nčlánku 6 písm. b) Smernice referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace, a za podmienok\nstanovených Smernicou aj dlhšie obdobie, súd konštatuje, že aby sa mohlo aplikovať, bolo nevyhnutné\nho do vnútroštátneho právneho poriadku prevziať; zo zákona o HaZZ však táto skutočnosť nevyplýva.\nUstanovenia § 86 zákona o HaZZ sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak\nuvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa Smernice. Žalovaný\nsa preto nemôže domáhať jej aplikácie proti jednotlivcovi. Vo vzťahu k námietke žalovaného\no nesprávnom započítaní k pracovnému času aj času vyznačeného v dochádzkovom systéme SAP ako\nDOD, DOS, VS, SVP, LEK, SRP a pod. súd poukazuje na ustanovenia § 85 a § 97 zákona o HaZZ,\nktoré definujú, čo je služobný čas a aký čas sa posudzuje ako vykonávanie štátnej služby. Z uvedených\nzákonných ustanovení vyplýva, že aj tieto časy sa považujú za výkon práce a započítavajú sa do\npracovného času hasičov, aj keď ten počas nich nepracuje. Obe tieto námietky žalovaného považoval\nkonajúci súd za nedôvodné a vylučujúce vôbec možnosť vziať do úvahy prepočty, ktoré predložil v konaní\non sám.\n30. Až neskoršími novelami, ktorými sa mení a dopĺňa zákon č. 315/2001 Z. z. o HaZZ v znení\nneskorších predpisov – zákonom č. 258/2024 a zákonom č. 179/2025 Z. z. – bol ten doplnený jednak\no ust. § 85 ods. 3 (a nasl.) tak, že priemerný týždenný služobný čas príslušníka vrátane štátnej služby\nnadčas a služobnej pohotovosti v mieste výkonu štátnej služby nesmie prekročiť 48 hodín, ak odsek 4\nneustanovuje inak – ak je na to daný súhlas, ako aj a o ust. § 97 ods. 3, podľa ktorého na účely výpočtu\npriemerného týždenného služobného času, ktorý vrátane služobnej pohotovosti podľa § 92 ods.1 a ods.\n2 písm. a) a štátnej služby nadčas v období 6 mesiacov nesmie prekročiť 48 hodín, sa ako vykonávanie\nštátnej služby neposudzujú časy podľa odseku 1 písm. a) až d), okrem rekondičného pobytu podľa § 161\nods. 4 písm. a), a odseku 1 písm. h) až l); čerpanie dovolenky podľa § 93 ods. 1 prvej a druhej vety a čas\npodľa odseku 1 písm. j) prvého bodu sa na účely výpočtu priemerného týždenného služobného času\ndo obdobia šiestich mesiacov nezapočítavajú. Touto zákonodarnou iniciatívnou zákonodarca v postate\npotvrdil nedostatky transpozície Smernice, v dôsledku čoho sú naprieč celým Slovenskom vedené súdne\nspory. Až na ich základe bola dosiahnutá požiadavka jasnosti, presnosti a konkrétnosti normy Únie.\nVýpovednú hodnotu majú v tomto smere i dôvodové správy k prijatým zmenám zákona.\n31. Z uvedeného plynie záver, že slovenská vnútroštátna úprava účinná v žalovanom období legislatívne\numožnila zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak,\nže tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Podľa\nzákona o HaZZ sa služobná pohotovosť za súčasť týždenného pracovného času nepovažuje, fakticky\npreto k prekročeniu dochádza. Bez vplyvu na ten záver je i skutočnosť, že žalobca má počas\npracovnej pohotovosti vytvorený priestor na odpočinok, ako aj argumentácia žalovaného, že žalobca\no podmienkach výkonu služby vedel a nikdy to nenamietol, nepožiadal o preloženie na funkciu\ns rovnomerne rozvrhnutým časom. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou\nefektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré\nsú im k dispozícii, aj keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne\nvyžadovať. Súdny dvor už teda rozhodol, že výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými\nustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu\nškody založené na porušení práva Únie, museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z toho\ndôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva právo Únie a ktoré im vnútroštátny zákon\nodoprel. Pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné\nzabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať. Článok 6 písm. b)\nSmernice 2003/88 nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržovanie\nminimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením, ale naopak, zamestnávateľovi nariaďuje, aby\nv prípade, ak je do vnútroštátneho práva prebratá výnimka upravená v článku 22 tej istej Smernice,\nzískal osobný, výslovný a slobodne vyjadrený súhlas uvedeného pracovníka s tým, že sa vzdáva práv\npriznaných týmto článkom 6 písm. b), čo v danom prípade preukázané nebolo. Napokon toto porušenie\nnereparuje ani skutočnosť, že za čas pracovnej pohotovosti patrí príslušníkovi zboru náhrada v súlade\ns § 122 zákona o HaZZ.\n\n32. Zo žalobcom predloženého výpočtu priemerného týždenného služobného času vypracovaného na\nzáklade výpisov z dochádzkového systému SAP vyplynulo, že žalobca odpracoval priemerný týždenný\npracovný čas v jednotlivých mesiacoch tak, ako bolo zhrnuté v bode 1 tohto rozsudku, čl. spisu 3 rub\naž 7 rub; tie súd aproboval.\nPozn. súdu *podľa vzorca: (služobný čas + služobná pohotovosť + nadčas) – (dovolenka +\npráceneschopnosť) / počet týždňov v príslušnom mesiaci za aplikácie „neutralizácie období“\n33. Oboznámením sa s listinami mal konajúci súd preukázané, že u žalobcu došlo počas žalovaného\nobdobia k prekročeniu maximálnych limitov pracovného času celkom 18-krát (z 35 mesiacov),\na to v mesiacoch 12/2021, 1/2022, 2/2022, 4/2022, 6/2022, 8/2022, 10/2022, 11/2022, 1/2023,\n4/2023, 5/2023, 6/2023, 9/2023, 10/2023, 2/2024, 4/2024, 6/2024, 10/2024. Žalovaný nespochybnil\nv konaní údaje uvedené vo výpise z dochádzkového systému SAP, spochybnil iba spôsob výpočtu\nodpracovaných hodín predloženého žalobcom, je pritom zrejmé, že zamestnávateľ žalobcu vyhotovuje\nrozpis pracovných zmien a celkovú dochádzku hasičov na mesačnej báze a urobil tak i žalobca; to mu\nnemôže byť na ťarchu. Súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo\ndňa 14. mája 2019 vo veci C-55/18 Federación de Servicios de Comisiones Obreras proti Deutsche\nBank SAE, podľa ktorého články 3, 5 a 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4.\nnovembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času v spojení s článkom 31 ods. 2\nCharty základných práv Európskej únie, ako aj článkom 4 ods. 1, článkom 11 ods. 3 a článkom 16 ods.\n3 smernice Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti\na ochrany zdravia pracovníkov pri práci sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave\nčlenského štátu, ktorá podľa výkladu, ktorý jej dala vnútroštátna judikatúra, neukladá zamestnávateľom\npovinnosť zaviesť systém, ktorý umožní merať dĺžku denného pracovného času odpracovaného každým\npracovníkom. Iba ten zabezpečí možnosť overiť si jednak zamestnávateľom, ale najmä zamestnancom,\nči sú práva garantované Smernicou plne dodržiavané. Súd vychádzajúc z uvedeného nepovažoval za\nhospodárne vykonať dôkaz výsluchom svedka – F. D., vedúceho oddelenia operatívno-technického\nKrajského riaditeľstva HaZZ v Prešove; otázka organizácie služobného času a pracovných podmienok\nnebola pre tento spor rozhodná.\n34. Žalobca v dôsledku takto rozvrhnutého služobného času, ktorý bol v rozpore s právom Únie,\nneodôvodnene strávil hodiny voľného času, ktoré mohli byť venované rodine, rozvíjaniu ďalších\nosobných vzťahov, fyzickej či psychickej relaxácii, práve na pracovisku, čím došlo k opakovanému a\npretrvávajúcemu zásahu do jeho práv na vedenie súkromného, rodinného života a práv na ochranu\njeho zdravia, preto sa s nárokom na nemajetkovú ujmu obrátil na súd. Uvedená Smernica bola prijatá\nv záujme zamedzenia výskytu pracovných úrazov a chorôb z povolania, jej cieľom bolo zaviesť alebo\nzlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší\nstupeň ich ochrany, bez toho, aby sa tento cieľ podriaďoval ekonomickým úvahám.\n35. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej\núnie vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu a\nide o prípady porušenia práva Únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu\nsmerníc, aplikáciu ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu, vydanie\nsúdneho alebo správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom Únie. Objektívna zodpovednosť\nčlenského štátu za vzniknutú škodu podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie nastáva, pokiaľ sú\nsplnené kumulatívne jej tri predpoklady: a) porušenie úniovej normy, b) porušenie úniového práva je\ndostatočne závažné, c) medzi porušením úniového práva členským štátom existuje príčinná súvislosť.\nVšetky vymenované predpoklady zodpovednosti členského štátu za vzniknutú škodu sú podľa názoru\nkonajúceho súdu v danom prípade splnené, pretože:\nad1/ článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný\npracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín,\nad2/ uvedené ustanovenie nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, keďže\nslovenský právny poriadok umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov\npresiahol 48 hodín a zároveň je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy\nEÚ, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským\nštátom priestor na voľnú úvahu, pričom je v zjavnom rozpore aj s judikatúrou Súdneho dvora EU (napr.\nC-429/09) a\n\nad3/ porušenie tejto normy malo za následok ukrátenie času na odpočinok žalobcu, resp. času\ntráveného inak ako v mieste jeho pracoviska. Tu žalovaný navrhol, aby súd vykonal dokazovanie\nvyžiadaním si výpisu zo Sociálnej poisťovne žalobcu za účelom zistenia, či je údajná strata času žalobcu\nv priamej príčinnej súvislosti s prácou hasiča; to súd nevykonal. V tej súvislosti je nevyhnutné uviesť,\nže predmetom konanie nie je to, akej činnosti sa žalobca venoval mimo výkonu služobného času (!).\nUsporiadanie voľného času je výlučne v jeho réžii a ani prípadné zistenie o vykonávaní inej zárobkovej\nčinnosti nie je spôsobilé narušiť konštatované splnenie podmienky existencie príčinnej súvislosti medzi\nporušením práva EÚ a škodou, ktorá žalobcovi vznikla.\nNárok na náhradu nemajetkovej ujmy je preto nespochybniteľný.\n36. Pokiaľ ide o uplatnenie práva na náhradu škody a spôsob jej výpočtu, Smernica články pojednávajúce\no týchto otázkach neobsahuje. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva požiadavka, aby náhrada\nškôd spôsobených jednotlivcom porušením práva Únie bola primeraná vzniknutej škode, aby mohla\nzabezpečiť skutočnú ochranu práv poškodených. Je potrebné, aby vnútroštátne súdy zabezpečili, že\nzvolený spôsob náhrady škody bude v súlade so zásadou rovnocennosti (ekvivalencie) a so zásadou\nefektivity. Je na vnútroštátnych súdoch, aby za dodržania uvedených zásad určili formu odškodnenia\na pravidlá a spôsob výpočtu náhrady škody spôsobenej porušením normy Európskej únie.\n37. Rovnako ani slovenský právny poriadok neobsahuje špeciálnu normu, podľa ktorej by sa jednotlivec\nmohol domáhať náhrady škody spôsobenej porušením práva Európskej únie voči štátu. Analogicky preto\nsúd aplikoval ust. § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka zamerané na ochranu osobnosti, demonštratívne\nvymedzujúce chránené oblasti – život, zdravie, občiansku česť, ľudskú dôstojnosť, súkromie, meno\na prejavy osobnej povahy. Čo sa týka možnosti nápravy neoprávneného zásahu spočívajúceho\nv nedodržaní maximálnej hranice priemerného týždenného pracovného času pochybením štátu, sú\nmorálna satisfakcia, ktorou súdna prax rozumie najmä ospravedlnenie, odvolanie výrokov a pod., ako\naj upustenie od neoprávnených zásahov, neúčinné. Ide o stav už nenávratný a samotná súdna prax\nnevylučuje možnosť bez ďalšieho domáhať sa nemajetkovej ujmy formou finančného zadosťučinenia (k\ntomu porovnaj rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, napr. sp. zn. 10Co/15/2023 zo dňa 10.9.2023,\nsp. zn. 2Co/33/2024 zo dňa 10.9.2024, sp. zn. 2Co/22/2025 zo dňa 23.9.2025); to žalobca aj žiada,\nkonkrétne vo výške 10.000,- eur.\n38. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súd určuje na základe voľnej úvahy, ktorá nesmie\nbyť arbitrárna, s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu\npráva. Je nespochybniteľné, že negatívny zásah do osobnostnej sféry pôsobí individuálne u každej\nfyzickej osoby, pretože každý jedinec, sama jeho podstata, jeho emócie, vzťahy k iným, sú veľmi\nindividuálne. Ľudia nevnímajú vždy rovnako okolnosti vonkajšieho sveta a aj ich vzťahy s inými vykazujú\nznaky osobitosti, neopakovateľnosti a jedinečnosti. Za závažnú však je potrebné považovať takú ujmu,\nktorú by z objektívneho hľadiska vnímala každá fyzická osoba bez ohľadu na subjektívne pocity.\n39. Žalobca v rozhodnom období vykonával náročnú prácu nad čas povolený právom Únie. V tom období\nsa vyžadovalo, aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi. Prácu hasiča\nje potrebné hodnotiť ako vysoko rizikovú, fyzicky a psychicky náročnú, neraz vyžadujúcu si nasadenie\nvlastného života na ochranu života a majetku iných, napr. pri požiarnych zásahoch, dopravných\nnehodách, hromadných haváriách, živelných pohromách a iných zásahoch, okrem menovaného\nvenovanú aj osvetovej činnosti. Napriek tomu, že v spoločnosti plní zodpovedné úlohy, jeho právo\nna odpočinok, rodinný život, súkromie bolo narušené – o to viac je tiež potrebné tieto práva hodnotiť\nza významné. Čas, keď bol prítomný na pracovisku mohol, ale mu bolo fakticky znemožnené ho\nvenovať utváraniu, udržiavaniu, resp. rozvíjaniu rodinných či priateľských väzieb, regenerácii alebo\nakejkoľvek inej záujmovej činnosti podľa vlastného uváženia. Skutočnosť, že neželaný právny stav mal\npriamy dopad na jeho rodinný život a voľný čas vyplynula z jeho výpovede. Žalobca mal v rozhodnom\nobdobí rozvinuté medzigeneračné rodinné vzťahy vyžadujúce si mieru spolupatričnosti, starostlivosti,\npomoci, neopomínajúc potrebu spoločného trávenia voľného času na ich udržiavanie a rozvoj. Preto\no závažnosti, trvaní a povahe zásahu do jeho osobnostných práv – práva na rodinný a súkromný\nživot niet pochýb, však zásah nebol preukázaný v tak intenzívnom a konkrétnom rozsahu, v akom\nžalobca nemajetkovú ujmu žiada priznať, t. j. sumu 10.000,- eur. Žalobca nepreukázal, že by tento\nzásah bol sprevádzaný výrazne negatívnym dopadom na jeho zdravie či rodinný život, ktorý by vážne\ndestabilizoval kvalita jeho života, napr. pretrhnutím príbuzenských väzieb, vznikom ochorenia a. i..\nSúd pri hodnotení primeranosti výšky nemajetkovej ujmy zohľadnil na jednej strane výšku priznávanej\n\nnáhrady v obdobných veciach – hasičských sporoch a na druhej strane to, že požadovaná suma\nnemajetkovej ujmy je súdmi priznávaná najmä v súvislosti so zásahmi ako je ublíženie na zdraví, šírenie\ndifamujúcich skutočností, čo v zásade nemožno „ohodnotiť“ jednotne.\n40. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že primeranou náhradou nemajetkovej ujmy je suma\n1.500,- eur, v ktorej časti žalobe vyhovel. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Aby dospel k takému\nzáveru, nebolo potrebné zodpovedať každú otázku nastolenú stranou sporu do podrobností, ak by tak\naj súd učinil, vplyv na meritórne rozhodnutie by to nemalo. Na žiadosť žalovaného súd určil na plnenie\n15-dňovú paričnú lehotu, nakoľko je mu je z činnosti známy mechanizmus nakladania s rozpočtovými\nprostriedkami štátu.\n41. Súd na záver konštatuje, že nemajetková ujma žalobcovi nevznikla tým, že pracovná pohotovosť\nje ohodnotená nižšie ako výkon v rámci pracovného času, ale tým, že v dôsledku vnútroštátnej úpravy\nmusel reálne fyzicky odpracovať viac, ako by bol povinný v tom prípade, ak by bola Smernica prebratá\ndo vnútroštátneho poriadku správne. Akékoľvek matematické výpočty vychádzajúce z výšky mzdy, resp.\ndoplatku peňažnej náhrady, by preto neboli pre súd tým správnym meradlom pre stanovenie výšky\nnároku.\n42. Súdu je tiež známa skutočnosť, že v skutkovo obdobných veciach, tzv. hasičských sporoch rozhodujú\nKrajský súd v Prešove a Krajský súd v Košiciach, ale i Krajský súd v Banskej Bystrici konzistentne\nv prospech žalobcov a pozná tiež odlišné právne nazeranie na dané spory všeobecných súdov (najmä\nčo do otázky referenčného obdobia), ktorá skutočnosť nepochybne plynie z princípu nezávislosti sudcu;\ntreba však podotknúť, že tie sú ojedinelé.\n43. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.\n44. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné\nosobitného zreteľa.\n45. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,\nktorým sa konanie končí.\n46. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do\n60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá\nsúdny úradník.\n47. Súd v prejednávanom prípade nevzhliadol žiadny dôvod osobitného zreteľa odôvodňujúci postup\npodľa § 257 CSP, ten nebol stranami sporu ani len tvrdený, preto rozhodol v rozhodnutí, ktorým sa\nkonanie končí o nároku na náhradu trov konania v zmysle zásady úspechu vo veci. Posudzovanie\núspechu vo veciach, v ktorých výška plnenia spočíva výlučne na úvahe súdu nemožno zaťažiť procesnou\nzodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu a tak vzájomnému pomerovaniu (ne)úspechu, pretože\nrozhodné je len to, že žalobca sa dôvodne obrátil na súd s návrhom na ochranu vlastného subjektívneho\npráva. Vo výsledku to znamená, že žalobca nebol čo do nepriznanej výšky čiastočne neúspešný. Súd\npreto priznal úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalovanému,\nktorá bude počítaná zo súdom priznanej sumy, a o ktorej výške rozhodne vyšší súdy úradník v lehote\n60 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku (porovnaj napr. uznesenie Ústavného súdu SR\nsp. zn. II. ÚS 233/2022 zo dňa 24.5.2022, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 225/2020 zo dňa\n27.8.2020, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/120/2022 zo dňa 26.3.2025).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd v dvoch\npísomných vyhotoveniach.\nPodľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech rozhodnutie bolo vydané.\n\nPodľa § 363 CSP sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 a ods. 2 CSP)\nuvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie\npovažuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).\nPodľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty\nna podanie odvolania.\nPodľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že:\na) neboli splnené procesné podmienky,\nb) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\nc) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,\nd) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,\ne) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,\nf) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,\ng) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie\nprostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo\nh) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\nPodľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že\nprávoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu\nuvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.\nPodľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len\ndo uplynutia lehoty na podanie odvolania.\nPodľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli\nuplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak\na) sa týkajú procesných podmienok,\nb) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,\nc) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci alebo\nd) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.\nAk žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie\nexekúcie podľa Exekučného poriadku.", "vazby": {"stav": {"sz": "10Co/27/2026", "sud": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "guid": "54e47d96-f44e-402b-85de-51f0efa7d692:6c44ad01-59d7-4879-9664-d4d2bd584dfa", "datum": "2026-07-14", "vztah": "zmenene"}}, "cituje": [{"guid": "ussr:6a713595-71db-44b8-955c-12073eb14e3e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.233.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 233/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 233/2022 z 24. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-24", "citacie_n": 120, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.233.2022.1"}, {"guid": "ussr:d5445e38-fd44-4696-b233-788ed9fa3006", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.225.2020.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 225/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 225/2020 z 27. 8. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-08-27", "citacie_n": 209, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.225.2020.2"}, {"guid": "ussr:77c600b2-6450-4a29-9384-18cc466196f8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.21.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 21/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 21/2019 z 17. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-17", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.21.2019.1"}, {"guid": "ussr:ec1d2c2c-cbe9-4c3e-979b-741719e582ed", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 362/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 362/2014 z 9. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-09", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ec1d2c2c-cbe9-4c3e-979b-741719e582ed"}, {"guid": "29319620-ae49-426e-a376-1ec9a4c7ffe7:23b1a0f2-bd9e-4ca7-878b-9d76e4e60c7c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:4118202553.1", "spisova_znacka": "7Cdo/89/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/89/2021 z 31. 1. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-01-31", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:4118202553.1"}, {"guid": "c70bf05f-e599-49e5-8a2b-617d3c2447a9:3158aea7-60aa-42bf-9771-f1723231e5b5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:1507228670.1", "spisova_znacka": "2Cdo/348/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/348/2020 z 21. 12. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-12-21", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:1507228670.1"}, {"guid": "ae59ce45-a5a7-45e2-9496-05d16f280e9e:e530b8a0-8ffd-49b5-a6fc-d70508f5ba65", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:6123434349.1", "spisova_znacka": "6Co/97/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/97/2025 z 30. 9. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-09-30", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:6123434349.1"}, {"guid": "6c0cbc54-e843-4fd3-838b-fb66ae4db99c:aae55a7c-f038-4242-a16e-b89fd6a7232b", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8723212590.2", "spisova_znacka": "2Co/22/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2Co/22/2025 z 23. 9. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-09-23", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8723212590.2"}, {"guid": "baa522db-21e5-4b90-aa1b-c98a9bc3568b:f04e8df9-a9a0-49cb-997d-6efcc0b7237f", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8719200338.4", "spisova_znacka": "14Co/15/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 14Co/15/2025 z 26. 8. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-08-26", "citacie_n": 32, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8719200338.4"}, {"guid": "c7e5a207-27d2-4434-8e04-5c2900561a8a:75a249fd-3069-4e7c-9dc7-2e12a48052c9", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:6123394389.1", "spisova_znacka": "5Co/1/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co/1/2025 z 12. 6. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-06-12", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:6123394389.1"}, {"guid": "ade351fa-4af5-4cdc-88ee-f2a00e60e3a8:ecda7443-bf7b-4048-a006-9d82709ec729", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2025:6624201396.1", "spisova_znacka": "17Co/126/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/126/2024 z 28. 5. 2025", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-05-28", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2025:6624201396.1"}, {"guid": "0f9093e0-2cae-4e41-975a-9370ec1b7ebe:dcc1e1c3-e38c-4e9e-83d0-75e3e78e2b09", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2025:6724201709.1", "spisova_znacka": "14Co/18/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/18/2025 z 27. 5. 2025", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-05-27", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2025:6724201709.1"}, {"guid": "40821fc4-1cb4-49cc-af77-d0e4c888ce3d:a94a6bee-9adc-4db6-8c33-9025d064dfca", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2025:6724201699.1", "spisova_znacka": "14Co/7/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/7/2025 z 12. 5. 2025", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-05-12", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2025:6724201699.1"}, {"guid": "91cc94ce-d0bb-4707-8274-8cff3d73ad0f:21520dcc-12f2-4194-ae2d-4b13eb7bf7db", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8323202015.1", "spisova_znacka": "22Co/26/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 22Co/26/2024 z 30. 1. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-01-30", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8323202015.1"}, {"guid": "f2a9eca8-ab5f-4ffa-8348-ae638bed3075:07f7dcfc-c5d2-42b0-ad81-1c60070b56fe", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8323203031.1", "spisova_znacka": "13Co/43/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 13Co/43/2024 z 5. 11. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-11-05", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8323203031.1"}, {"guid": "ef3c7c12-454d-42a6-9b67-f0531d7a9f3d:ca44b3f9-39c8-42db-a9e0-eb1f5dbe6b57", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8323201798.1", "spisova_znacka": "2Co/33/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2Co/33/2024 z 10. 9. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-09-10", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8323201798.1"}, {"guid": "bd7d2f67-d5fb-4173-bff3-9e874f71ebc0:df8646be-d3bd-4c38-9263-27050ba2a432", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8223200525.1", "spisova_znacka": "3Co/8/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/8/2024 z 4. 6. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-06-04", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8223200525.1"}, {"guid": "90a71aa0-129a-444d-85dc-d1e28fa0ca6f:571cfa7e-538f-4133-99fe-a9f603f4afeb", "ecli": null, "spisova_znacka": "2Co/23/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/23/2024 z 28. 2. 2024", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2024-02-28", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/90a71aa0-129a-444d-85dc-d1e28fa0ca6f:571cfa7e-538f-4133-99fe-a9f603f4afeb"}, {"guid": "ddb79e81-017b-4b2b-9733-69214e5fd4ec:fc375e1e-3518-48ef-b1f4-ed412e161e05", "ecli": null, "spisova_znacka": "10Co/15/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/15/2023 z 6. 12. 2023", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2023-12-06", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ddb79e81-017b-4b2b-9733-69214e5fd4ec:fc375e1e-3518-48ef-b1f4-ed412e161e05"}], "citovane_v": []}