{"guid": "3fe1ff2c-61d5-4e5a-8627-013b3ad35490:8372f665-cf45-4825-9be5-9db846a43ff0", "ecli": "ECLI:SK:OSSL:2025:8525200046.5", "spisova_znacka": "5C/4/2025", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 5C/4/2025 z 21. 8. 2025", "citacia": "rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa z 21. augusta 2025, sp. zn. 5C/4/2025, ECLI:SK:OSSL:2025:8525200046.5", "identifikacne_cislo": "8525200046", "sud": {"guid": "sud_161", "nazov": "Okresný súd Stará Ľubovňa", "typ": "okresny", "slug": "okresny-sud-stara-lubovna"}, "sudca": "JUDr. Emília Mišenková", "sudca_id": 2255, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-emilia-misenkova-2255", "datum_vydania": "2025-08-21", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-85.odsek-1", "nazov": "§ 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-85.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-85"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-85.odsek-2", "nazov": "§ 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-85.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-85"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-86.odsek-1", "nazov": "§ 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-86.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-86"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-86.odsek-2", "nazov": "§ 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-86.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-86"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-91.odsek-1", "nazov": "§ 91 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-91.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-91"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-97.odsek-1", "nazov": "§ 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-97.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-97"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "nazov": "§ 11 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-1", "nazov": "§ 13 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-2", "nazov": "§ 13 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-3", "nazov": "§ 13 ods. 3 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-122.odsek-1", "nazov": "§ 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-122.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-122"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255", "nazov": "§ 255 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-316", "nazov": "§ 316 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-316", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-316"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-132", "nazov": "§ 132 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-132", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-132"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-12.odsek-5", "nazov": "§ 12 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-12.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-12"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/315#paragraf-85", "/SK/ZZ/2001/315#paragraf-86", "/SK/ZZ/2001/315#paragraf-91", "/SK/ZZ/2001/315#paragraf-97", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-11", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-13", "/SK/ZZ/2001/315#paragraf-122", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-316", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-132", "/SK/ZZ/2001/315#paragraf-12"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8372f665-cf45-4825-9be5-9db846a43ff0", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSSL:2025:8525200046.5", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:OSSL:2025:8525200046.5", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:OSSL:2025:8525200046.5/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nOkresný súd Stará Ľubovňa\n5C/4/2025\n8525200046\n21. 08. 2025\nJUDr. Emília Mišenková\nECLI:SK:OSSL:2025:8525200046.5\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nOkresný súd Stará Ľubovňa sudkyňou JUDr. Emíliou Mišenkovou, v sporovej veci žalobcu: A. B. C.,\nnar. X.X.XXXX, trvale bytom XXX XX B. XXX, právne zastúpený: Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján\nKlučka, Csc., s.r.o., so sídlom Ku Potoku 4, 040 16 Košice, proti žalovanému: Slovenská republika, v\nmene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151\n866, v konaní o zaplatenie nemajetkovej ujmy 10.000,- eur, takto\nrozhodol:\nI. Žalovaný\nrozsudku.\n\nje povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.500,- eur, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto\n\nII. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.\nIII. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % zo súdom\npriznanej sumy s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po\nprávoplatnosti tohto rozsudku.\nodôvodnenie:\n1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 13.1.2025 domáhal voči žalovanému zaplatenia\nnemajetkovej ujmy v peniazoch za porušenie práva žalovaného podľa práva Európskej únie Slovenskou\nrepublikou vo výške 10.000,- eur. Zároveň žiadal, aby mu súd priznal proti žalovanému náhradu trov\nkonania v rozsahu 100 %.\n2. V dôvodoch žaloby uviedol, že žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru Slovenskej\nrepubliky s miestom výkonu štátnej služby v Starej Ľubovni a okolí. Žalobca sa touto žalobou domáha\nproti žalovanému zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu, že do právneho poriadku\nSlovenskej republiky nebola správne transponovaná smernica Európskej únie č. 2003/88/ES, v dôsledku\nčoho vznikla žalobcovi škoda. Na strane žalobcu dochádza k porušovaniu práva garantovaného mu\nprávom Európskej únie, keďže priemerný týždenný pracovný čas žalobcu ako príslušníka Hasičského\na záchranného zboru Slovenskej republiky opakovane presiahol maximálny limit určený smernicou\nEurópskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 04. novembra 2003 a prekročenie tohto limitu členským\nštátom Európskej únie zakladá zodpovednosť štátu pre osoby postihnuté týmto prekročením. K\nokolnostiam prípadu uviedol, že služobný (pracovný) čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne\n(§ 86 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov). Jeden služobný deň\nžalobcu sa skladá zo štátnej služby, t.j. pracovnej zmeny v trvaní 16 hodín alebo 17 hodín a na ňu\nbezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti na pracovisku (§ 92 ZHaZZ) v trvaní 7 alebo\n8 hodín. Služobná pohotovosť je určovaná počas služobného dňa na čas nočných hodín nasledovne :\n· v rokoch 2019-2021 na čas od 22:30 hod. do 5:30 hod., t.j. 7 hodín (od 7:00 do 22:30 a od 5:30 do\n7:00 – štátna služba, t.j. pracovná zmena v trvaní 17 hodín).\n\n· v roku 2022, 2023 a 2024 na čas od 22:00 hod. do 6:00 hod., t.j. 8 hodín (od 7:00 do 22:00 a od 6:00\ndo 7:00 – štátna služba, t.j. pracovná zmena v trvaní 16 hodín)\nV prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, režim\nslužobnej pohotovosti sa mení na prácu nadčas.\nPočas služobnej pohotovosti sa žalobca ako príslušník HaZZ musí zdržiavať na pracovisku, z tohto\nsa nesmie vzdialiť a musí byť vždy počas celej doby pohotovosti pripravený na vykonanie zásahu.\nAk je vyhlásený výjazd, vykonáva sa do 1 minúty od vyhlásenia, teda žalobca musí byť počas celej\ndoby služobnej pohotovosti, ktorá mu je nariaďovaná v noci, okamžite pripravený na vykonanie zásahu.\nNapriek tejto skutočnosti sa mu však čas pracovnej pohotovosti nezapočítava do fondu pracovného\nčasu. Žalobca nemá dostatočný čas na regeneráciu a odpočinok a jeho určený čas služieb v jednotlivých\ntýždňoch mu neumožňuje dostatočný odpočinok a regeneráciu, čo je v rozpore s právom Európskej\núnie. Žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobným úradom), musí tam\nbyť fyzicky prítomný, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. Je oddelený\nod svojho vlastného súkromného sociálneho prostredia, jeho rodinných a spoločenských väzieb a\njeho možnosť venovať sa svojim vlastným potrebám a organizovať si svoj súkromný čas a program\nje prakticky vylúčená. Žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy a preto je dôležité, aby\nmal možnosť si po práci odpočinúť, no napriek tomu bolo právo žalobcu na odpočinok ustavične\nniekoľko rokov porušované.\nĎalej žalobca dal do pozornosti súdu rozsudky ESD, v ktorých sa\nESD zaoberal rovnakou otázkou, týkajúcej sa pracovnej doby a pracovnej pohotovosti na pracovisku,\nvydaných vo veciach C-429/09 G. Fuß, C-437/05 J. Vorel, C-397/01 Pfeiffer. Žalobca zdôraznil, že\nZákon o HaZZ nepovažuje služobnú pohotovosť hasičov za súčasť ich týždenného pracovného času v\nzmysle úniového práva, v dôsledku čoho dochádza k jeho pravidelnému prekračovaniu. Takáto právna\núprava nie je v súlade s Článkom 2 (definícia pracovného času) ani Článkom 6 písmeno b) Smernice\n2003/88/ES (Maximálny týždenný pracovný čas). Skutočnosť, že priemerný týždenný pracovný čas\nžalobcu prekračuje 48 hodín, žalobca preukazuje výpismi z dochádzkového systému SAP. Pokiaľ sa\njedná o praktické uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva fyzickej\nosoby ako aj spôsob jej výpočtu, samotná Smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia upravujúce\nproces náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení a ani stanovenia jej výšky. Vychádzajúc\nz povahy škody, ktorá má nemajetkovú povahu (škoda vzniknutá v dôsledku straty času odpočinku,\nna ktorý by mal žalobca nárok v prípade rešpektovania jeho 48 hodinového týždenného pracovného\nčasu), ako aj z podmienok jej uplatnenia, je v slovenskom právnom poriadku možné použiť pravidlá\ntýkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osobe podľa §§ 11-13 Občianskeho zákonníka (ďalej\nlen „OZ“), nakoľko tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody\nžalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva. Vzhľadom na procesnú absenciu ako úniovej tak\naj špeciálnej vnútroštátnej právnej úpravy by sa mal postup súdu v konaní o náhradu škody spôsobenej\nžalobcovi porušením úniového práva spravovať existujúcimi vnútroštátnymi pravidlami, t.j. že súd\npriznáva peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (vrátane jej konkrétnej výšky), na základe\nvlastnej úvahy a pri zohľadnení všetkých okolností prípadu. Do úvahy je potrebné brať primeranosť\ntakto poskytovanej náhrady, ktorou sa má zabezpečiť účinné zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy.\nS poukazom na uvedené žalobca navrhol, aby súd jeho žalobe vyhovel v celom rozsahu.\n3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe vzniesol námietku nedostatku právomoci všeobecných súdov na\nposudzovanie súladu vnútroštátneho práva s právom únie a námietku nedostatku pasívnej vecnej\nlegitimácie žalovaného. Uviedol, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie nemá zverenú právomoc na\nporovnanie súladu resp. nesúladu zákona č. 315/2001 Z. z. so Smernicou 2003/88/ES vo všeobecnosti,\nani v konkrétnom prejednávanom prípade žalobcu. Ďalej poukázal na to, že žalobca nezažaloval\nsvojho zamestnávateľa, ale štát, v mene ktorého koná ten ústredný orgán verejnej správy, do ktorého\npôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor, čo je zásadný rozdiel v označení\nžalovaného, teda v jeho pasívnej vecnej legitimácii. Zastáva názor, že je nevyhnutné rozlišovať medzi\nSlovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky ako dvomi samostatnými subjektmi,\nktorých postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať. Ak má\nžalobca za to, že Smernica nebola v jeho prípade správne použitá, žalovaný namieta nedostatok svojej\npasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že táto mu nie je daná. V tejto súvislosti pripomenul, že žalobca\nnamieta nesprávne prebratie Smernice 2003/88/ES, nie však jej aplikáciu v individuálnom prípade\nžalobcu. Slovenská republika teda nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu\nSmernice 2003/88/ES na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa. Žalovaným je v\ntomto súdnom konaní Slovenská republika, ktorá má podľa žalobcu zodpovedať za škodu, ktorá mala\nvzniknúť nesprávnym prebratím (nie aplikáciou) Smernice 2003/88/ES. Slovenská republika však nie je\n\nzamestnávateľom žalobcu a nie je ani orgánom, ktorá by sa na aplikácii Smernice 2003/88/ES podieľala.\nAkýkoľvek nárok žalobcu z iného ako žalovaného titulu totiž nie je predmetom tohto súdneho konania.\nS ohľadom na zamieňanie Slovenskej republiky a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ako dvoch\nsamostatných subjektov, je tu dôvod nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného.\nĎalej žalovaný vzniesol námietku príslušnosti Okresného súdu Stará Ľubovňa konať v tejto veci.\nUviedol, že opierajúc sa o tvrdenia žalobcu má žalovaný za to, že ide o individuálny pracovnoprávny\nspor v zmysle § 316 CSP, a preto je v zmysle § 23 písm. g) CSP príslušným v prvom stupni Okresný\nsúd Poprad (tzv. kauzálna príslušnosť). To, že ide o pracovnoprávny spor, je dané tým, že právny vzťah\nvznikol na základe právnych noriem vyjadrených v zákone č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom\nzbore na základe právnej skutočnosti (zloženie služobnej prísahy žalobcom) a obsah tohto právneho\nvzťahu (teda práva a povinnosti jednotlivých subjektov) vyplývajú z právnej úpravy, okrem iného aj\nzo Smernice 2003/88/ES. Z uvedeného dôvodu žalovaný má za to, že nie je daná ani príslušnosť\nOkresného súdu Stará Ľubovňa o tejto veci rozhodovať v prvom stupni.\nV ďalšej časti vyjadrenia žalovaný vyslovuje presvedčenie, že tvrdenie žalobcu, že malo dôjsť\nk nesprávnej transpozícii Smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., podľa ktorého sa podľa\nžalobcu doba služobnej pohotovosti nezapočítava do týždenného pracovného času hasičov, nie je\nopodstatnené. Po citácii článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES, žalovaný konštatoval, že v zmysle\ncitovaného článku 2 je pracovným (služobným) časom akýkoľvek čas, počas ktorého zamestnanec\npracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade so\nvnútroštátnymi právnymi predpismi. Do služobného času teda spadá samotný výkon pracovných úloh\nna pracovisku na základe pokynov zamestnávateľa ako aj zdržiavanie sa na pracovisku k dispozícii\nzamestnávateľa na základe jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej pohotovosti. Podľa ustálenej\njudikatúry Súdneho dvora Európskej únie je totiž rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené\ncharakteristické znaky pojmu „pracovný čas“ aj v pohotovostnej službe, ktorú pracovník vykonáva na\nsvojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom\na byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Tieto povinnosti\nje preto potrebné považovať za výkon činnosti tohto pracovníka. Pracovný čas teda v sebe zahŕňa riadny\npracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku. V prípade domácej pohotovosti\nSúdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného pracovného času sa zarátava iba čas skutočného\nvýkonu práce pre zamestnávateľa. Zmysel článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je transponovaný v\nštvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z. z. v ustanoveniach § 85 a nasl. upravujúcich služobný čas hasičov,\nslužobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku. Ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona\nč. 315/2001 Z. z. rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej\nslužby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej\nslužbe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe\n(§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.). Pri nariadenej služobnej pohotovosti v štátnej službe\npodľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v\nmieste vykonávania štátnej služby, ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napríklad aj\nvo výške peňažnej náhrady za čas tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. V oboch prípadoch je\nvšak nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času.\nŽalovaný ďalej uviedol, že z ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že služobný\nčas hasičov môže byť rozvrhnutý aj nerovnomerne. Pri nerovnomernom rozvrhnutí však nesmie byť\ndĺžka riadneho služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka\nvykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v\nmieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni podľa § 86 ods. 2 zákona\nč. 315/2001 Z. z. V zmysle Kolektívnych zmlúv hasiči vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne\nrozvrhnutým služobným časom majú služobný čas rozvrhnutý na 16 hodín vykonávania štátnej služby\na časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste\nvykonávania štátnej služby v trvaní 8 hodín v jednej 24 hodinovej zmene. Nerovnomerne rozvrhnutý\nslužobný čas je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.\nUvedené referenčné obdobie však neodporuje tomu, aby bolo dodržané zákonné ustanovenie 40 hodín\npriemerného týždenného služobného času v súlade s rozvrhnutými službami. Na základe uvedeného\nje zrejmé, že napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný\nslužobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v Smernici 2003/88/ES, zákon č.\n315/2001 Z. z. a Kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov,\npočas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Z\nuvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy sú transponované v článku 6 Smernice 2003/88/ES\nsprávne.\n\nŽalovaný má za to, že na účely výpočtu priemerného pracovného času s poukazom na výpočty\nmaximálneho priemerného pracovného času podľa čl. 6 smernice 2003/88/ES bolo správne\ntransponované do slovenského právneho poriadku referenčné obdobie dlhé 6 mesiacov a teda je nutné\nna účely konštatovania porušenia práva Európskej únie v zmysle smernice 2003/88/ES vychádzať\nz výpočtov priemerného pracovného času na 6-mesačné referenčné obdobia. Žalobca v žalobe v\nčasti Opis rozhodných skutočností a zdôvodnenie žaloby predkladá výpočet priemerného pracovného\nčasu vždy za 1 kalendárny mesiac. Ide o mylnú interpretáciu žalobcu, respektíve jeho právneho\nzástupcu, ktorý znova úplne ignoruje ďalšie ustanovenia smernice 2003/88/ES okrem ustanovenia\nčl. 6, a teda si vytvoril vlastné referenčné obdobie podľa vlastného uváženia, o ktorom nepojednáva\nani smernica 2003/88/ES. Predkladaná tabuľková časť je absolútne irelevantná, nakoľko vychádza z\nmylného právneho posúdenia žalobcu.\nŽalovaný ďalej uvádza, že sa nestotožňuje s výpočtami žalobcu jednak preto, že vychádzajú z\nnesprávneho referenčného 1-mesačného obdobia, ako aj z nesprávneho právneho posúdenia § 97\nods.1 zákona č. 315/2001 Z.z., v dôsledku čoho žalobcom predložené výpočty vykazujú chybovosť.\nŽalovaný má za to, že v prípade času DOD, DOS, VS, SVP, LEK, SRP a pod. – o pracovný čas nejde\na že tieto časy žalobca nesprávne prirátava k svojmu pracovnému času. Rovnako v tomto prípade\nvyvstáva otázka, akú ujmu mohol žalobca pociťovať počas týchto časov (DOS, DOD, NV, VS, atď.),\nak ich strávil nevykonávaním služobných povinností, ale práve venovaniu sa súkromným potrebám, a\nteda priznanie akejkoľvek nemajetkovej ujmy za takto strávený čas by mohlo viesť k rozporu s dobrými\nmravmi. V zmysle vyššie uvedených skutočností žalovaný považuje výpočet priemerného týždenného\nčasu predloženého žalobcom za nepravdivý a účelový. Naproti tomu žalovaný predkladá vlastné tabuľky\nvýpočtu priemerného týždenného pracovného času žalobcu, ktoré vychádzajú z tých istých podkladov,\nt.j. z výstupu zo systému SAP žalobcu (Plán služieb a Prehľad plánu) za žalované obdobie. Žalovaný\ntrvá na tomto svojom prepočte, pri využití výstupov zo žaloby, ak by údajne malo dôjsť k porušeniu čl.\n6 písm. b) Smernice, tak tomu mohlo nastať len v 3. referenčnom období (od 1/2023 do 6/2023), a to o\nhodnotu 1,519 hod, t.j. 91 minút týždenne a 5. referenčnom období (od 1/2024 do 6/2024) o hodnotu 1,65\nhod, t.j. 99 minút, avšak žalovaný ma za to, že prípadné porušenie Smernice nebolo schopné vyvolať\nakúkoľvek nemajetkovú ujmu, a teda nie je dôvod priznať žalobcovi nemajetkovú ujmu za porušenie\npráva EÚ.\nNa záver žalovaný uvádza, že žaloba je nekonkrétna, pretože napriek rozsiahlemu právnemu rozboru,\ncitácie judikatúry Európskej únie, neobsahuje žiadne skutkové tvrdenia o tom v akom rozsahu a\nnajmä ako konkrétne táto situácia zasiahla do osobnosti žalobcu. V zmysle ustanovenia § 132 CSP\nskutkové tvrdenia nemožno nahradiť odkazom na predložený dôkaz. Podľa názoru žalovaného, žalobca\nneodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol v čom tento „údajný neoprávnený“\nzásah spočíval a nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mala byť spôsobená žalobcovi.\nNestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej\nosoby, čo v prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie\nje možné nahradiť odvolávaním sa na rozhodovaciu činnosť iných súdoch v obdobných prípadoch.\nVzhľadom na to, že ide o osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom\njednom prípade individuálne. Na podporu svojich tvrdení žalovaný poukázal na niekoľko rozsudkov\nsúdov Slovenskej republiky, ktoré v obdobných prípadoch žalobe nevyhoveli.\nVzhľadom na vyššie uvedené, najmä na námietku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, námietku\npríslušnosti súdu, žalovaný navrhuje, aby súd konanie zastavil, alternatívne aby žalobu zamietol\na priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania.\n4. Replika žalobcu k vyjadreniu žalovaného:\nK pasívnej vecnej legitimácii uviedol, že táto otázka už bola súdnou praxou vyriešená. Súdy prvej\ninštancie ako aj odvolacie súdy dospeli k záveru, že žalovaný je pasívne vecne legitimovaný. V tomto\nsmere poukázal na rozsudky Krajského súdu v Košiciach vo veciach sp. zn. 11Co/90/2022 zo dňa\n31.5.2023 a sp. zn. 9Co/185/2023 zo dňa 11.09.2024. Ďalej uviedol, že k otázke pasívnej vecnej\nlegitimácie žalovaného sa vyjadril aj Krajský súd v Prešove vo svojich rozsudkoch sp. zn. 2Co/33/2024,\nzo dňa 10.09.2024 v bode 15, ako aj v aj rozsudku sp. zn. 20Co/47/2024 zo dňa 18.12.2025, bod 35.\nPodstatné časti týchto rozsudkov, zaoberajúce sa uvedenou otázkou, žalobca vo svojom vyjadrení aj\ndoslovne citoval. Napokon dal do pozornosti aj najnovšie rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach, ktoré\nsa touto otázkou zaoberali, a to rozhodnutia sp. zn. 8Co/92/2024 zo dňa 28.02.2025, bod 43 a sp. zn.\n5Co/1/2025 zo dňa 27.02.2025, bod 37.\nK prebratiu a aplikácii Smernice: Aj túto otázku nastolenú žalovaným už súdna prax vyriešila. Žalobca\npoukazuje na rozsudky odvolacích súdov a dotknuté časti z nich doslovne cituje, a to: rozsudok\n\nKrajského súdu v Košiciach, sp. zn. 8Co/92/2024, zo dňa 28.02.2025, bod 44 a rozsudok Krajského\nsúdu v Prešove sp. zn. 2Co/33/2024, zo dňa 10.09.2024, bod 15,\nK tvrdeniam žalovaného o povahe sporu: Žalovaný vyvodzuje záver, že súdom príslušným v tejto právnej\nveci konať v prvom stupni by mal byť Okresný súd Poprad, pretože podľa jeho názoru tento spor vyplýva\nz pracovnoprávneho vzťahu. Žalobca uvádza, že aj táto otázka už bola súdnou praxou vyriešená, a\nto tak, že v prípade žalobcu nejde o pracovnoprávny spor. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje na\nuznesenie Najvyššieho súdu sp.zn. 5Ndc/7/2024 zo dňa 29. februára 2024, a cituje jeho znenie - bod\n11 a 12.\nK tvrdeniam žalovaného o transpozícii Smernice: žalobca uvádza, že zákon č. 315/2001 Z. z. o\nHasičskom a záchrannom zbore do svojej ostatnej novely nezohľadňoval požiadavku Smernice, podľa\nktorej sa za „pracovný čas“ považuje aj čas, počas ktorého je pracovník na pracovisku k dispozícii\nzamestnávateľovi, v rámci pohotovosti. Vnútroštátna úprava túto realitu ignoruje a čas pohotovosti\nnezapočítava do pracovného času, čím dochádza k porušeniu čl. 6 písm. b) smernice. Podľa rozhodnutí\nSúdneho dvora EÚ (napr. C-429/09, Günter Fuß a C-437/05, Jan Vorel ) pracovný čas zodpovedajúci\npracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na\npracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88. Aj v tomto smere žalobca\nopiera svoje názor o rozhodnutia súdov, z ktorých súvisiace časti cituje, a to: rozsudky Krajského súdu\nv Prešove sp. zn. 22Co/26/2024 zo dňa 30.01.2025, bod 18 a sp. zn. 22Co/22/2024 zo dňa 30.01.2025,\nbod 18.\nPokiaľ žalovaný tvrdí, že ust. § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. je transpozičným ustanovením\npre čl. 2, 6, 17 Smernice 2003/88/ES, žalobca k tomuto tvrdeniu žalovaného uvádza, že čl. 16\nSmernice 2003/88/ES upravujúci referenčné obdobie do zákona č. 315/2001 Z.z. až do ostatnej novely\ntransponovaný nebol. Uvedené potvrdzuje aj žalovaný vo svojom vyjadrení. Žalobcom uvedené tvrdenie\no netransponovaní ustanovení o referenčných obdobiach a povahe ust.§ 86 zákona č. 315/2001 Z.z.\npotvrdil napr. Krajský súd v Košiciach vo svojom rozsudku sp. zn. 5Co/1/2025 zo dňa 27.02.2025, bod 49;\nrovnaký právny názor bol uvedený aj v rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 12Co/32/2024, zo\ndňa 16.01.2025, bod 31; rovnaký právny názor zastáva aj Krajský súd v Bratislave vo svojom rozsudku,\nsp. zn. 3Co/8/2024 zo dňa 30.01.2025, bod 51. Krajský súd v Bratislave v citovanom rozsudku k čl. 17\nSmernice uviedol: „Pokiaľ v tejto súvislosti žalovaná s poukazom na článok 17 ods. 1 smernice namietala\ni možnosť prípadného odklonu od článku 6 písm. b) smernice, odvolací súd udáva, že tento článok\nna príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR nemožno aplikovať. Vychádzajúc z predmetného\nčlánku 17 ods. 1 smernice, tento sa vzťahuje len na a) vrcholových riadiacich pracovníkov alebo\niných osôb s právomocou nezávislého rozhodovania, b) rodinných pracovníkov alebo c) pracovníkov\nslúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách; pracovníkov protipožiarnej\nslužby a služby civilnej ochrany, na ktorých poukazovala žalovaná, sa dotýka článok 17 ods. 3 smernice,\nktorý však na druhej strane neumožňuje odklon od článku 6 smernice“ (bod 47).\nČo sa týka konštatovania žalovaného, že ust. § 97 nebol, nie je a ani nikdy nebude transpozičným\nčlánkom pojmu pracovný čas v Slovenskej republike žalobca uviedol, že takúto skutočnosť nikdy\nnetvrdil.\nK otázke pracovného času a služobného času: Touto otázkou sa už zaoberal Krajský súd v Košiciach\nvo svojom rozsudku sp. zn. 5Co/1/2025 zo dňa 27.02.2025, bod 39 a nasl. , kde sa plne stotožnil s\nnázorom žalobcu. Žalovaný sa súdu snaží predostrieť argumentáciu podľa ktorej v žalobcovej veci sa\npracovný čas má výlučne posudzovať z pohľadu úniového práva. Inak povedané, všetko čo úniové právo\nnepovažuje sa pracovný čas je časom odpočinku. Žalovaný v súvislosti s vyššie uvedeným tvrdením\nvšak neuvádza tú časť výkladového oznámenia Komisie o smernici Európskeho parlamentu a Rady\n2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (Korigendum k oznámeniu Komisie,\n26.4.2023) podľa ktorej sa žalobcom započítané časy do fondu pracovného času (napr. DOD, DOS, SV)\nspravujú vnútroštátnou právnou úpravou. S poukazom na uvedené žalobca tvrdí, že časy započítané\nžalobcom do fondu pracovného času (napr. DOS, DOD a pod.) spadajú do výkonu právomoci, ktorú si\nčlenské štáty ponechali a nie sú upravené smernicou ani nespadajú do jej pôsobnosti. Inak povedané\nzapočítanie alebo nezapočítanie týchto časov do fondu pracovného času závisí výlučne od vnútroštátnej\nprávnej úpravy. Preto žalobca v tomto smere odkazuje na ust. § 85 a § 97 Zákona o Hasičskom a\nzáchrannom zbore. Podľa vnútroštátnej právnej úpravy v SR sa do odpracovaného času, ako výkon\npráce započítajú aj doby, ktoré sa považujú za výkon práce, aj keď počas nich pracovník nepracuje (ust.\n§ 97 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore). Rovnaký právny režim je upravený aj v Zákonníku\npráce napr. pre ust. § 144a ods. 1 Zákonníka práce. Žalobca podporne poukazuje na ostatnú novelu\nzákona č. 315/2001 Z.z. (zákon č. 258/2024 Z. z. s účinnosťou od 01.11.2024). K tejto novele sa vyjadril\naj Krajský súd v Košiciach vo svojom rozsudku, sp. zn. 8Co/92/2024 zo dňa 28.02.2025, bod 45. kde\n\nuviedol: „Až uvedenou novelou, teda zákonodarca splnil požiadavku Smernice 2003/88/ES, aby sa do\npriemerného týždenného služobného času započítavala aj služobná pohotovosť“.\nK dĺžke referenčných období: Žalobca poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax odvolacích súdov v\ntejto otázke, potvrdzujúcich právny názor, že k transpozícii ustanovení Smernice o referenčnom období\nnedošlo vôbec a preto sa žalovaný nemôže dovolávať ich aplikácie a poukázal na viaceré konkrétne\nrozsudky Krajského súdu v Košiciach, Krajského súdu v Prešove a Krajského súdu v Bratislave a\nčasti týchto rozhodnutí, v ktorých sa súdy zaoberajú uvedenou otázkou, t.j. otázkou nerovnomerného\nrozvrhnutia služobného času hasičov, maximálneho týždenného pracovného času hasičov a dĺžkou\nreferenčných období, žalobca doslovne cituje.\nK tabuľkám predloženým žalobcom: V súvislosti so svojimi tabuľkami/prepočtami žalobca poukazuje\nna tú skutočnosť, že u žalovaného a ani v Hasičskom a záchrannom zbore neexistuje žiaden oficiálny\na dostupný nástroj či systém, ktorý by zabezpečoval právnu istotu pracovníka, vďaka ktorému by si\ntento mohol kedykoľvek pozrieť a overiť, či je v jeho prípade dodržiavaný maximálny limit priemerného\ntýždenného pracovného času (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-55/18, bod 50). Vzhľadom na\nneexistenciu takéhoto oficiálneho nástroja či systému je žalobca nútený si prepočty týždenného\npriemerného pracovného času robiť sám, čo mu nemôže byť na ujmu. Ako uviedol sám žalovaný v inom\nkonaní : „...žalovaný nemá zákonom ani iným právnym predpisom uloženú povinnosť viesť preventívne\n„štatistiku“ výpočtu priemerného týždenného pracovného času žalobcu“ (ide o konanie vedené na\nOkresnom súde Poprad, sp. zn. 19C/89/2023. Jedná sa rovnakú vec ako žalobcova vec). V tejto\nsúvislosti žalobca odkazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-55/18, Federación de Servicios de\nComisiones Obreras (CCOO), bod 48, 49, 50, ako aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-148/78, Ratti,\nbod 22. K nemajetkovej ujme: Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že žalobca musí uniesť bremeno\ntvrdenia ako aj dôkazné bremeno pri preukazovaní náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobca zdôrazňuje, že\npredmetom jeho žaloby je náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením práva EÚ. Jeho žalobu\nnemožno zamieňať za „klasickú“ žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy za porušenie osobnostných práv\n(§ 11 a nasl. OZ) tak ako to účelovo robí žalovaný. Podstatou nemajetkovej ujmy žalobcu je skutočnosť,\nže tento namiesto času, ktorý mohol stráviť s rodinou, prípadne inak ako v zamestnaní, tento čas trávil\npráve v zamestnaní. Nemajetková ujma žalobcu spočíva v porušení jeho základného osobnostného\npráva – práva na súkromný a rodinný život, práva na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity,\nspočívajúcu predovšetkým v porušení práva na primeranú dobu odpočinku. Opakované prekročenie\nlimitu týždenného pracovného času znamená, že žalobca tento čas nemohol venovať odpočinku,\nnačerpaniu energie, udržaniu kondície, svojim záľubám, rodine ani pomoci najbližším. Z rozsudku\nSúdneho dvora z 20.06.2024, C-367/23, Artemis security SAS vyplýva, že nesplnenie požiadaviek\nstanovených v článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vedie u dotknutého pracovníka k nepochybnej\nujme. Odopretie nároku na riadny čas odpočinku alebo neprimerané predĺženie pracovného času, najmä\nprostredníctvom nadmernej nočnej práce, spôsobuje pracovníkovi priame, závažné a neodvrátiteľné\nškody, ktoré nie je možné považovať za zanedbateľné. Tento stav má negatívny vplyv na fyzické a\npsychické zdravie pracovníka a je v priamom rozpore s účelom ochrany zdravia zamestnancov, ktorým\ntieto ustanovenia smernice 2003/88/ES slúžia (bod 42). V tejto súvislosti žalobca odkázal na body 53,\n54 a 55 (a doslovne ich citoval) rozsudku Súdneho dvora z 14.10.2010 , C-243/09, Günter Fuß.\nSúdna prax prezentovaná žalovaným: Žalovaný poukazuje na údajnú najnovšiu súdnu prax v obdobných\nveciach a to jednak v otázke posudzovania pracovného času, posudzovaniu nemajetkovej ujmy\na pod. K uvedeného žalobca uvádza, že žalovaný vo svojej argumentácii odkazuje výlučne na\nrozhodnutia prvostupňových súdov. Je však potrebné uviesť, že rozhodnutia prvostupňových súdov\nnemajú rovnakú precedenčnú váhu ako rozhodnutia odvolacích súdov, ktoré poskytujú záväzný výklad\npráva v rámci konkrétnych vecí. Navyše, žalovaný nepredložil žiadne rozhodnutie odvolacieho súdu,\nktoré by potvrdzovalo ním uvádzané rozhodnutia. Naopak, súdna prax odvolacích súdov je ustálená\na úplne odlišná od tvrdení žalovaného, čo dokazujú aj najnovšie rozhodnutia odvolacích súdov, kde\nnásledne žalobca označil viaceré konkrétne rozsudky Krajského súdu v Košiciach, Krajského súdu\nv Prešove a Krajského súdu v Bratislave. Žalobca má za to, že tieto rozhodnutia jednoznačne potvrdzujú\nprávny názor žalobcu a prestavujú záväzný výklad predmetných právnych otázok. Z hľadiska právnej\nteórie aj praxe je dôležité zdôrazniť, že súdna prax sa považuje za ustálenú iba vtedy, ak je potvrdená\na opakovane aplikovaná rozhodnutiami vyšších súdov.\n5. Žalovaný v duplike zotrval na námietkach nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného.\nJednoznačne má za to, že čl. 6 písm. b) Smernice bol prevzatý do právneho poriadku SR, a to\nprostredníctvom prepojenia zákona č. 315/2001 Z.z. a Zákonníka práce. Zastáva názor, že transpozícia\nsmernice môže byť obsiahnutá vo viacerých vnútroštátnych legislatívnych aktoch (v tomto prípade §193\n\nzákona č.315/2001 a § 85 ods. 9 Zákonníka práce). Jednoducho povedané transpozícia nemusí byť\nvykonaná v jednom legislatívnom akte. A teda tvrdenie žalobcu, že zákon č. 315/2001 Z.z. neobsahuje\nprávnu úpravu zaručujúcu žalobcovi, aby jeho priemerný týždenný pracovný čas neprekračoval 48\nhodín, neobstojí. Nad rámec je potrebné podotknúť, že rozhodnutia krajských súdov SR na ktoré\npoukazuje žalobca, vychádzajú z myšlienky dotknutých súdov, že do právneho poriadku SR nebol\ntransponovaný čl. 6 písm. b) Smernice, pričom v nadväznosti na vyššie uvedené podľa žalovaného\nkonajúce súdy nevzali v úvahu ust. § 193 zákona. Žiadne ustanovenie zákona neodporuje Smernici.\nSkutočnosť, či žalovaný prebral alebo neprebral ktorúkoľvek Smernicu do vnútroštátneho poriadku,\nnemôže nikdy predstavovať základ akejkoľvek žaloby. Prípadné konštatovanie súdu prvej inštancie o\nnesprávnej transpozícií smernice 2003/88/ES do vnútroštátneho poriadku je podkladom iba pre 2 ďalšie\nskutočnosti, t. j.: 1/ potenciálnej zodpovednosti Slovenskej republiky, ako členského štátu Európskej\núnie, vo vzťahu k Európskej komisií v zmysle článku 258 ZFEU a 2/ priamu aplikáciu smernice 2003/88/\nES v tomto konaní.\nUvedená skutočnosť však nikdy nemôže byť podstatou nároku fyzickej osoby, pretože takýto výklad\nporušenia povinnosti členského štátu transponovať akúkoľvek smernicu by vytváral situáciu ad\nabsurdum, že v prípade ak by ktorýkoľvek členský štát nesprávne transponoval ktorúkoľvek smernicu do\nsvojho vnútroštátneho právneho poriadku, tak by občania tohto členského štátu mali právo na náhradu\nnemajetkovej ujmy, ktorú by pociťovali vo vzťahu k netranspozícií smerníc.\nK pracovnému času žalobcu:\nŽalovaný za to, že štát môže zasiahnuť do práv fyzických osôb,\npredovšetkým v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka len v zmysle dôsledku nesprávnej, resp.\nneúplnej transpozície smernice, teda tým, že aký má toto porušenie povinnosti štátu dopad na konkrétnu\nfyzickú osobu. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uvádza spôsob, akým možno predmetné\nporušenie zisťovať a preto z dôvodu hospodárnosti sa nebude opakovať. Iba v krátkosti uvádza, že\ndo výpočtu priemerného týždenného pracovného času žalobcu sa má započítavať iba čas strávený\nvýkonom služby, služobnou pohotovosťou, rekondičným pobytmi, školeniami a zvyšovaním kvalifikácie.\nZ uvedeného dôvodu žalovaný znovu odkazuje na výpočet priemerného týždenného pracovného času\nžalobcu, ktorý žalovaný predložil do konania. Tento výpočet vyplýva zo plachiet služieb predložených\nžalobcom, t. j. z dochádzkového systému služobného úradu SAP. Zastáva názor, že tento prepočet,\npredložený žalovaným je správny, v zmysle vyššie uvedeného vyplýva z ustanovení smernice 2003/88/\nES s odkazmi na ustanovenia zákona č. 315/2001 Z. z., zohľadňuje pracovný čas tak, ako ho vymedzuje\nsmernica 2003/88/ES, resp. judikatúra Súdneho dvora Európskej únie, na ktorú poukazoval žalobca a\nje teda legitímnym podkladom pre rozhodovanie v tejto konkrétnej veci.\nA. K pojmu pracovný čas: Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) rozhodol, že pojmy\n„pracovný čas“ a „čas odpočinku“ „sa nemôžu vykladať z hľadiska požiadaviek rôznych právnych\núprav členských štátov, ale že predstavujú pojmy práva Spoločenstva, ktoré je potrebné definovať na\nzáklade objektívnych znakov a pri zohľadnení systému a cieľa uvedenej smernice, ktorým je stanovenie\nminimálnych požiadaviek určených na zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Iba\ntakýto nezávislý výklad totiž zaručí smernici plnú účinnosť, ako aj jednotné uplatňovanie uvedených\npojmov vo všetkých členských štátoch“. To tiež znamená, že členské štáty nemôžu jednostranne určovať\nrozsah týchto pojmov. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že smernica neumožňuje žiadnu odchýlku od jej\nčlánku 2, v ktorom sa okrem iného stanovuje vymedzenie pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. V\nsúlade so znením smernice a s judikatúrou Súdneho dvora, ak príslušný čas nespĺňa tieto kritériá, treba\nho považovať za „čas odpočinku“. Tak je to aj v prípade času DOD, DOS, VS, SVP, LEK, SRP a pod.\n– o pracovný čas nejde. Z uvedenej analýzy je teda zrejmé, že tieto časy žalobca nesprávne prirátava\nk svojmu pracovnému času. Preto má žalovaný za to, že výpočty predložené žalovaným nemôžu\nobstáť, nakoľko vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, nepojednávajú o jeho skutočnom\npracovnom čase ani o jeho priemernom týždennom pracovnom čase, pričom žalovaný uvádza, že aj\nžalobcom použitá 1-mesačná dĺžka referenčného obdobia je nesprávna (referenčné obdobia sú v tomto\nprípade 6-mesačné).\nB. K referenčnému obdobiu Žalovaný má za to, že § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. predstavuje\ntranspozíciu článku 16 písm. b) Smernice v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b) bod iii) a článkom\n19 a teda pojem priemerný týždenný pracovný čas sa má vyložiť tak, že tento sa počíta v referenčných\nobdobiach, ktoré sú šesťmesačné. Žalovaný uvádza, že nemožno sa stotožniť s názorom žalobcu, z\ndôvodu nesprávnej transpozície v otázke výpočtu priemerného týždenného služobného času žalobcu\ntreba vychádzať z období 1 mesiaca. Žalovaný upriamil pozornosť súdu na zrušujúce uznesenie\nKrajského súdu v Prešove č. k. 20Co/32/2024 zo dňa 18. 12. 2024, a to na bod. 15, v ktorom odvolací súd\nvytkol súdu prvej inštancie, že „nepriznal ustanoveniu § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. účinky rovnajúce\nsa čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88.“ Súdu prvej inštancie prikázal sa znovu právne vysporiadať s\n\notázkou „referenčného obdobia“ a teda vec znovu posúdiť. Jednoducho povedané Smernica 2003/88\nnevyžaduje, aby zakotvenie referenčného obdobia bolo realizované tak, že by muselo byť v texte\nprávneho predpisu výslovne označené za „referenčné obdobie“ slúžiace na posúdenie zachovania\npriemeru maximálneho týždenného pracovného času. Je preto postačujúce pre potreby implementácie,\nže v § 86 ods. 1 zákona o HaZZ je zakotvené, že služobný čas sa rozvrhuje na obdobie šiestich mesiacov.\nC. Judikatúra Súdneho dvora Európskej Únie:\nV prípade, ak má žalobca za to, že do\nvnútroštátneho poriadku Slovenskej republiky neboli transponované ustanovenia o referenčnom období,\ntak vnútroštátny súd pri skúmaní porušenia článku 6 písm. b/ smernice musí vychádzať z judikatúry\nSúdneho dvora EÚ a preto žalovaný poukázal na rozhodnutie SD EÚ vo veci C-254/18 zo dňa\n11.04.2019, predovšetkým bod 23, 24 dotknutého rozhodnutia. Súdny dvor EÚ považuje pojem\n„referenčné obdobie“ za pojem Únie, od ktorého sa taktiež nemožno odchýliť, nakoľko konkrétne\nodchýlky explicitne stanovuje smernica, ktorá na účely protipožiarnych služieb stanovuje obdobie dlhé\n6 mesiacov, resp. 12 mesiacov, ak je predmetné obdobie stanovené v kolektívnej zmluve.\nSúdny\ndvor EÚ rovnako zdôrazňuje, že.: „Treba tiež zdôrazniť, že ako vyplýva z odôvodnenia 15 smernice\n2003/88, pružnosť, ktorú táto smernica poskytuje vo svojich článkoch 16 a 19, pokiaľ ide o uplatňovanie\nnajmä článku 6 písm. b) uvedenej smernice, je bez vplyvu na dodržiavanie zásad ochrany bezpečnosti a\nzdravia pracovníkov.“ Z uvedeného teda vyplýva, že uplatnenie referenčných období v zmysle smernice\n2003/88/ES (teda pre protipožiarne služby obdobie dlhé 6 alebo 12 mesiacov) nemá žiaden vplyv\nna dodržiavanie zásad ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Súdny dvor EÚ stanovil jedinú\npodmienku transpozície referenčných období iba v prípade, ak by sa členský štát odvolával na pevné\nreferenčné obdobia. Aj v rozsudku C-55/18 bode 49 Súdny dvor EÚ jasne stanovil, že referenčné\nobdobie sa odvíja od článkov 16 a 19 smernice, pričom nestanovil podmienku ich transpozície pre ich\naplikáciu.\nIII. K nemajetkovej ujme: Žalovaný sa nestotožňuje s argumentáciou žalobcu, že prekročenie\npriemerného týždenného pracovného času upraveného čl. 6 písm. b) Smernice predstavuje samo\nosebe porušenie tohto ustanovenia a nie je potrebné preukázať ešte aj inú osobitnú ujmu. Tu žalovaný\npoukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora C-300/21 bod 42, kde v rámci prejudiciálnej otázky súd\nkonštatoval, že „porušenie ustanovení samotné tohto nariadenia nestačí na priznanie práva na náhradu\nškody.“ V danom prípade to teda znamená, že žalobca musí utrpieť skutočnú škodu, nestačí len\nsamotné konštatovanie porušenia smernice, ako sa mylne domnieva žalobca. Súdny dvor EÚ v tejto veci\nzdôrazňuje, že pri porušení práva jednotlivca musí existovať „ujma“, ktorá je „utrpená“ a teda táto musí\nbyť v príčinnej súvislosti s porušeným právom, pričom tieto 3 podmienky musia byť splnené kumulatívne.\nIV. K súdnej praxi prezentovanej žalobcom: V tejto súvislosti žalovaný upriamil pozornosť na § 193\nCSP, v zmysle ktorého konajúci súd nie je viazaný rozhodnutiami krajských súdov. Žalobca poukazuje\nrozsudky rôznych krajských súdov, no je dôležité podotknúť, že predmetné rozhodnutia vychádzajú zo\nzisteného skutkového stavu, pri ktorom neboli žalovaným uplatnené určité námietky, ktoré práve naopak\nv tomto konaní vznáša.\nV. K rozhodnutiu Súdneho dvora C-302/97 vo veci Konle: žalovaný dodal, že aj napriek tomu, že\npredmetný rozsudok nebol doposiaľ oficiálne preložený, výklad možno nájsť v spojitosti aj s nálezom\nÚS SR sp. zn. PL. US 20/2014. Rovnako tak v spojitosti s rozhodnutím Súdneho dvora C-370/05\n(bod 12). S uvedeným výkladom sa stotožnil aj v obdobnej právnej veci Mestský súd Bratislava IV. sp.\nzn. 4Cos/1/2023, a to v bode 46 rozsudku. Záverom žalovaný dodáva, že jeho argumentácia nie je\nzavádzajúca a je vo všetkých bodoch právne relevantná.\nVI. K výsluchu žalobcu: Žalovaný opätovne poukazuje na to, že z podanej žaloby, ani z vyjadrenia\nžalobcu doposiaľ nie nie je zrejmé, akú škodu (ujmu) utrpel žalobca, nakoľko skutočnosti opísané v\nžalobe sú všeobecného charakteru, čo neumožňuje žalovanému brániť sa v plnom rozsahu tak, ako\nto predpokladá zásada kontradiktórnosti civilného sporového konania. Žalovaný v skutočnosti nemá\nmožnosť vyjadriť sa k nemajetkovej ujme žalobcu, ani k jej rozsahu a príčinnej súvislosti medzi tvrdenou\nujmou a tvrdeným zásahom do práv žalobcu, pretože žalobca nijakú konkrétnu ujmu netvrdí. Vzhľadom\nna vyššie uvedené, ako aj vzhľadom na rozsiahle právne a skutkové argumenty žalovaného obsiahnuté\nv jeho písomnom vyjadrení k žalobe, žalovaný si navrhol, aby Okresný súd Stará Ľubovňa vydal\nrozhodnutie o zastavení konania, alternatívne aby rozsudkom žalobu v celom rozsahu zamietol.\n6. K duplike žalovaného podal vyjadrenie žalobca, ktorý v podstate zopakoval už predtým uvádzané\ntvrdenia a skutočnosti a poukázal na ďalšiu, aktuálnu judikatúru, zaoberajúcu sa danou problematikou\na na podporu svojich tvrdení pripojil najnovšie rozhodnutia vydané v obdobných veciach Krajským\nsúdom v Bratislave, Krajským súdom v Košiciach, Krajským súdom v Prešove. Poukázal aj na rozsudok\n\nSúdneho dvora EU vo veci C-254/18 a na Nález Ústavného súdu SR, č.k. PL. ÚS 20/2014 zo dňa\n14.11.2018, ktoré k vyjadreniu zároveň pripojil v plnom znení.\n7. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 1.8.2025. Strany sporu a ich zástupcovia na pojednávaniach\nzotrvali na svojich tvrdeniach a právnych názoroch.\n8. Žalobca vo výpovedi na pojednávaní uviedol, že momentálne je zaradený vo funkcii veliteľ čaty na\nOkresnom riaditeľstve v Starej Ľubovni, ktorú funkciu vykonáva od roku 2021. Vie, že už bolo viacero\nsúdnych pojednávaní, ktoré mali jeho kolegovia, ale teraz vlastne došiel do takej situácie, kedy aj jemu\nmu nie je ľahostajné, že štát nekoná nápravu, aby sa podmienky zlepšili a tak ako každý zamestnanec\nmá svoje práva, aj on si ich chce obhájiť na tomto pojednávaní. To, že pracuje nad 48 hodín týždenne\nmá na jeho osobný život taký vplyv, že ten čas, ktorý by mal mať pre seba, tak ho nemá, nakoľko\nodpracuje nejakých 240 hodín, z toho sa mu zarátava len 160 hodín do fondu pracovného času a tých\n80 hodín je výkon služobnej pohotovosti. Je to tak, že keď by mal ten voľný čas, ktorý by mu patril,\nteda ak by mu zamestnávateľ zarátaval tých sedem služieb do pracovného času, ten zvyšný čas by mal\npre svoju rodinu, pre manželku a deti a na vlastnú regeneráciu. O to je vlastne ukrátený, teda o ten\nčas, ktorý by mohol stráviť so svojou rodinou. Má dve deti vo veku 12 a 9 rokov. Deti sú v takom\nveku, že potrebujú aby sa im človek viac venoval. Navštevujú krúžky, futbalový klub, taktiež lekcie\nakordeónu. Jeho manželka taktiež pracuje zmenovo v policajnom zbore. Aj tam vidí, že odpracuje 160\nhodín a zvyšok času má voľný, na rozdiel od neho, kedy on je dlhšie v práci nezarátava sa mu všetok ten\nčas. Na otázku, či sa vie vyjadriť k tomu, ako sa mu zaznamenáva v práci situácia, ak vykonáva služobnú\npohotovosť na pracovisku a následne je potrebné realizovať nejaký výjazd, ako sa mu táto skutočnosť\nzaznamenáva v práci, žalobca uviedol, že ak je vykonávaný výjazd počas pohotovosti na pracovisku,\ntak sa zaznamenáva do SAP-u nadčas, kedy sa pracovná pohotovosť preruší a je platený nadčas. To\nprerušenie sa vykoná automaticky, teda odpočíta sa to. Čiže pohotovosť strávená na pracovisku je\nposledný stĺpec v SAP-e,0 už po odčítaní nadčasu, teda čistá pohotovosť.\n9. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a oboznámením listinných dôkazov predložených\nsporovými stranami a zistil tento skutkový stav:\n10. Žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru, ktorý vykonáva stálu štátnu službu\nv služobnom pomere, aktuálne v hodnosti major, vo funkcii veliteľ čaty na Okresnom riaditeľstve HaZZ\nStará Ľubovňa. Žalobca si uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za obdobie 3 rokov pred\npodaním žaloby, a to od 10.1.2022 do 31.10.2024. Služobný (pracovný) čas žalobcu je rozvrhnutý\nnerovnomerne. Žalobca pracuje na zmeny. Od roku 2022 sa jeden služobný deň žalobcu skladá\nzo štátnej služby, t.j pracovnej zmeny v trvaní 16 hodín a na ňu bezprostredne nadväzuje služobná\npohotovosť v trvaní 8 hodín. V prípade, že počas služobnej pohotovosti je vyhlásený poplach a hasiči sú\nvyslaní na zásah, režim služobnej pohotovosti sa mení na prácu nadčas. Počas služobnej pohotovosti\nsa žalobca musí zdržiavať na pracovisku, z tohto sa nesmie vzdialiť a musí byť vždy počas celej doby\npohotovosti pripravený na vykonanie zásahu. Ak je vyhlásený výjazd, vykonáva sa do 1 minúty od\nvyhlásenia, teda žalobca musí byť počas celej doby služobnej pohotovosti okamžite pripravený na\nprípadný zásah.\n11. Zo žalobcom predloženého výpočtu priemerného týždenného služobného času, vypracovaného na\nzáklade výpisov z dochádzkového systému SAP vyplynulo, že žalobca odpracoval v mesiaci:\n- január 2022 celkom 214 hod. a 90 minút, t.j. 215,50 hod.; ktoré pozostávali zo 167 hod.+30\nmin. služobného času, 63 hod.+3 min. služobnej pohotovosti a 57 min. nadčasu;\nŘ priemerný týždenný pracovný čas predstavoval 50,28 hod.;\n- február 2022 celkom 223 hod. a 60 minút, t.j. 224,00 hod.; ktoré pozostávali zo 160 hod.\nslužobného času, 62 hod.+25 min. služobnej pohotovosti a 1 hod.+35 min. nadčasu;\nŘ priemerný týždenný pracovný čas predstavoval 56,00 hod.;\n- marec 2022 celkom 235 hod. a 62 minút, t.j. 236,03 hod.; ktoré pozostávali zo 167 hod.+30\nmin. služobného času, 64 hod.+24 min. služobnej pohotovosti a 4 hod.+8 min. nadčasu;\nŘ priemerný týždenný pracovný čas predstavoval 53,30 hod.;\n- apríl 2022 celkom 192 hod. a 40 minút, t.j. 192,67 hod.; ktoré pozostávali zo 160 hod.\nslužobného času, 48 hod.+4 min. služobnej pohotovosti a 32 hod.+36 min. nadčasu;\nŘ priemerný týždenný pracovný čas predstavoval 49,95 hod.;\n- máj 2022 celkom 237 hod. a 109 minút, t.j. 238,82 hod.; ktoré pozostávali zo 165 hod.+30\n\nmin. služobného času, 47 hod.+42 min. služobnej pohotovosti a 41 hod.+37 min. nadčasu;\nŘ priemerný týždenný pracovný čas predstavoval 55,72 hod.;\n- jún 2022 celkom 181 hod. a 22 minút, t.j.181,37 hod.; ktoré pozostávali zo 147 hod.\nslužobného času, 32 hod. služobnej pohotovosti a 34 hod.+22 min. nadčasu;\nŘ priemerný týždenný pracovný čas predstavoval 45,34 hod.;\n- júl 2022 celkom 159 hod. a 114 minút, t.j. 160,90 hod.; ktoré pozostávali zo 176 hod.+54\nmin. služobného času, 31 hod.+6 min. služobnej pohotovosti a 54 min. nadčasu;\nŘ priemerný týždenný pracovný čas predstavoval 40,23 hod.;\n- august 2022 celkom 183 hod. a 90 minút, t.j. 184,50 hod.; ktoré pozostávali zo 160 hod.+30\nmin. služobného času, 55 hod.+52 min. služobnej pohotovosti a 8 min. nadčasu;\nŘ priemerný týždenný pracovný čas predstavoval 44,53 hod.;\n- september 2022 celkom 207 hod. a 54 minút, t.j. 207,90 hod.; ktoré pozostávali zo 175\nhod. služobného času, 61 hod.+31 min. služobnej pohotovosti a 3 hod.+23 min. nadčasu;\nŘ priemerný týždenný pracovný čas predstavoval 51,98 hod.;\n- október 2022 celkom 176 hod. a 94 minút, t.j. 177,57 hod.; ktoré pozostávali zo 168 hod.\nslužobného času, 50 hod.+41 min. služobnej pohotovosti a 6 hod.+53 min. nadčasu;\nŘ priemerný týždenný pracovný čas predstavoval 44,39 hod.;\n- november 2022 celkom 202 hod. a 60 minút, t.j. 203 hod.; ktoré pozostávali zo 171 hod.\nslužobného času, 31 hod.+28 min. služobnej pohotovosti a 32 min. nadčasu;\nŘ priemerný týždenný pracovný čas predstavoval 47,37 hod.;\n- december 2022 celkom 189 hod. a 50 minút, t.j. 189,83 hod.; ktoré pozostávali zo 131\nhod.+ 6 min. služobného času a 58 hod.+44 min. služobnej pohotovosti;\nŘ priemerný týždenný pracovný čas predstavoval 42,87 hod.;\n- január 2023 celkom 219 hod. a 60 minút, t.j. 220,00 hod.; ktoré pozostávali zo 164 hod.\nslužobného času a 71 hod.+17 min. služobnej pohotovosti a 43 min. nadčasu;\nŘ priemerný týždenný pracovný čas predstavoval 55,00 hod.;\n- február 2023 celkom 220 hod. a 60 minút, t.j. 221,00 hod.; ktoré pozostávali zo 149 hod.\nslužobného času, 71 hod.+10 min. služobnej pohotovosti a 50 min. nadčasu;\nŘ priemerný týždenný pracovný čas predstavoval 55,25 hod.;\n- marec 2023 celkom 275 hod. a 110 minút, t.j. 276,83 hod.; ktoré pozostávali zo 196 hod.+50\nmin. služobného času, 78 hod.+34 min. služobnej pohotovosti a 1 hod.+26 min. nadčasu;\nŘ priemerný týždenný pracovný čas predstavoval 62,51 hod.;\n- apríl 2023 celkom 207 hod. a 60 minút, t.j. 208 hod.; ktoré pozostávali zo 160 hod.\nslužobného času, 56 hod.+31 min. služobnej pohotovosti a 7 hod.+29 min. nadčasu;\nŘ priemerný týždenný pracovný čas predstavoval 53,93 hod.;\n- máj 2023 celkom 196 hod. a 70 minút, t.j. 197,17 hod.; ktoré pozostávali zo 149 hod.+10\nmin. služobného času, 61 hod.+11 min. služobnej pohotovosti a 2 hod.+49 min. nadčasu;\nŘ priemerný týždenný pracovný čas predstavoval 46,01 hod.;\n- jún 2023 celkom 188 hod., t.j. 188,00 hod.; ktoré pozostávali zo 156 hod. služobného času,\na 32 hod. služobnej pohotovosti;\nŘ priemerný týždenný pracovný čas predstavoval 43,87 hod.;\n- júl 2023 celkom 191 hod. a 60 minút, t.j. 192,00 hod.; ktoré pozostávali zo 160 hod.\nslužobného času, 46 hod.+26 min. služobnej pohotovosti a 1 hod.+34 min. nadčasu;\nŘ priemerný týždenný pracovný čas predstavoval 44,80 hod.;\n- august 2023 celkom 136 hod., t.j. 136,00 hod.; ktoré pozostávali zo 176 hod.\nslužobného času, 40 hod. služobnej pohotovosti,\nŘ priemerný týždenný pracovný čas predstavoval 36,62 hod.;\n- september 2023 celkom 223 hod. t.j. 223,00 hod.; ktoré pozostávali zo 175 hod.\nslužobného času a 64 hod. služobnej pohotovosti;\nŘ priemerný týždenný pracovný čas predstavoval 57,81 hod.;\n- október 2023 celkom 244 hod. a 45 minút, t.j. 244,75 hod.; ktoré pozostávali zo 164 hod.+45\nmin. služobného času, a 80 hod. služobnej pohotovosti;\nŘ priemerný týždenný pracovný čas predstavoval 55,27 hod.;\n- november 2023 celkom 210 hod. a 35 minút, t.j. 210,58 hod.; ktoré pozostávali zo 156 hod.\nslužobného času a 70 hod.+35 min. služobnej pohotovosti;\nŘ priemerný týždenný pracovný čas predstavoval 50,83 hod.;\n- december 2023 celkom 198 hod. a 75 minút, t.j. 199,25 hod.; ktoré pozostávali zo 143\nhod.+15 min. služobného času, 52 hod.+49 min. služobnej pohotovosti a 3 hod.+11 min.\n\nnadčasu;\nŘ priemerný týždenný pracovný čas predstavoval 44,99 hod.;\n- január 2024 celkom 258 hod. a 73 minút, t.j. 259,22 hod.; ktoré pozostávali zo 176 hod.\nslužobného času, 80 hod.+49 min. služobnej pohotovosti a 2 hod.+24 min. nadčasu;\nŘ priemerný týždenný pracovný čas predstavoval 58,53 hod.;\n- február 2024 celkom 225 hod. a 60 min., t.j. 226,00 hod.; ktoré pozostávali zo 154 hod. služobného\nčasu, 71 hod.+18 min. služobnej pohotovosti a 42 min. nadčasu;\nŘ priemerný týždenný pracovný čas predstavoval 54,55 hod.;\n- marec 2024 celkom 241 hod. a 30 minút, t.j. 241,50 hod.; ktoré pozostávali zo 193 hod.+30\nmin. služobného času a 64 hod. služobnej pohotovosti;\nŘ priemerný týždenný pracovný čas predstavoval 56,35 hod.;\n- apríl 2024 celkom 192 hod., t.j. 192,00 hod.; ktoré pozostávali zo 160 hod. služobného\nčasu, 64 hod. služobnej pohotovosti,\nŘ priemerný týždenný pracovný čas predstavoval 48,00 hod.;\n- máj 2024 celkom 200 hod. a 13 minút, t.j. 200,22 hod.; ktoré pozostávali zo 176 hod.\nslužobného času, 56 hod. služobnej pohotovosti a 13 min. nadčasu;\nŘ priemerný týždenný pracovný čas predstavoval 48,33 hod.;\n- jún 2024 celkom 179 hod. a 30 min., t.j. 179,50 hod.; ktoré pozostávali zo 115 hod.+30\nmin. služobného času a 64 hod. služobnej pohotovosti;\nŘ priemerný týždenný pracovný čas predstavoval 41,88 hod.;\n- júl 2024 celkom 168 hod., t.j. 168,00 hod.; ktoré pozostávali zo 160 hod. služobného času a 40 hod.\nslužobnej pohotovosti;\nŘ priemerný týždenný pracovný čas predstavoval 40,55 hod.;\n- august 2024 celkom 201 hod. a 30 min., t.j. 201,50 hod.; ktoré pozostávali zo 169 hod.+30\nmin. služobného času a 48 hod. služobnej pohotovosti,\nŘ priemerný týždenný pracovný čas predstavoval 47,02 hod.;\n- september 2024 celkom 187 hod. a 30 min., t.j. 187,50 hod.; ktoré pozostávali zo 155 hod.+30 min.\nslužobného času a 32 hod. služobnej pohotovosti;\nŘ priemerný týždenný pracovný čas predstavoval 43,75 hod.;\n- október 2024 celkom 239 hod. a 48 min., t.j. 239,80 hod.; ktoré pozostávali zo 167 hod.+30\nmin. služobného času, 68 hod. služobnej pohotovosti a 4 hod.+18 min. nadčasu,\nŘ priemerný týždenný pracovný čas predstavoval 54,15 hod.;\n12. Žalovaný namietal nesprávnosť výpočtov žalobcu jednak z dôvodu, že žalobca vychádza\nz referenčného 1-mesačného obdobia, ako aj z nesprávneho posúdenia § 97 ods. 1 zák. č. 315/2001\nZ.z., nakoľko si žalobca k odpracovaným hodinám pripočítal aj časy, keď nevykonával služobné\npovinnosti, napr.: bol na lekárskom vyšetrení (LEK), mal voľno v čase mimoriadnej situácie nákazy\nCOVID-19 (SVK), mal voľno za výkon služby vo sviatok (VS), mal dodatkovú dovolenku (DOD),\ndovolenku bez odpočtu (DOS), sprevádzal rodinného príslušníka na vyšetrenie (SRP),\nZistený skutkový stav súd podriadil pod tieto zákonné ustanovenia\n13. Podľa článku 7, druhá, tretia veta Ústavy SR právne záväzné akty európskych spoločenstiev a\neurópskej únie majú prednosť pred zákonmi SR. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú\nimplementáciu sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa článku 120 ods. 5.\n14. Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času\nustanovuje smernica európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4.11.2003 o niektorých aspektoch\norganizácie pracovného času (ďalej len Smernica 2003/88/ES, resp. Smernica).\n15. V článku 1 bod 2 Smernice, táto rieši a.) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku\na ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas, b.) určité aspekty nočnej\npráce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.\n16. Podľa článku 1 bod 3 Smernice, táto sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti verejné a súkromné v\nzmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14,17,18 a 19 tejto smernice.\n\n17. Podľa článku 2 ods.1 Smernice pracovný čas je akýkoľvek čas počas ktorého pracovník pracuje\npodľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť, alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi\nprávnymi predpismi alebo praxou.\n18. Podľa čl. 6 Smernice (Maximálny týždenný pracovný čas)\nČlenské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť\nbezpečnosť a zdravie pracovníkov:\na) týždenný pracovný čas bude obmedzená zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi\nopatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi;\nb) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.\nPodľa čl. 16 Smernice (Referenčné obdobia)\nČlenské štáty môžu ustanoviť:\na) pre uplatňovanie článku 5 ( týždenný čas odpočinku ) referenčné obdobie nepresahujúce 14 dní;\nb) pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce\nštyri mesiace,\nDoby platenej ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa\nnezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne.\n19. Štátnu službu a právne vzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a so skončením štátnej služby\npríslušníkov Hasičského a záchranného zboru a príslušníkov Horskej záchrannej služby, upravuje zákon\nč. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore v platnom znení (ďalej len „zák. č. 315/2001 Z. z.“\nalebo „ZHaZZ“ ).\n20. Podľa ustanovenia § 85 ods. l ZHaZZ služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník\nvykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.\n21. Podľa ustanovenia § 85 ods. 2 ZHaZZ služobný čas príslušník je 40 hodín týždenne. Skrátenie\ntýždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.\n22. Podľa ustanovenia § 86 ods. 1 a 2 ZHaZZ služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý\nnerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich\nmesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných\ndňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby aj na ňu bezprostredne\nnadväzujúcej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom\ndni.\n23. Podľa ustanovenia § 91 ods. 1 ZHaZZ štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad\nrámec určeného služobného času.\n24. Podľa ustanovenia § 92 ods. 1 ZHaZZ služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť\nv štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie\nštátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.\n25. Podľa § 97 ods. 1 ZHaZZ ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje čas\na) čerpania dovolenky,\nb) plateného služobného voľna,\nc) zdokonaľovacej služby podľa osobitného predpisu,20)\nd) účasti na rekondičnom pobyte,\ne) prehlbovania kvalifikácie,\nf) zvyšovania kvalifikácie,\ng) prestávok na dojčenie,\nh) náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo sviatok,\ni) keď príslušník nevykonáva štátnu službu, pretože je sviatok pripadajúci na jeho inak obvyklý služobný\ndeň,\nj) neprítomnosti príslušníka v štátnej službe z dôvodu:\n1. dočasnej neschopnosti na vykonávanie štátnej služby z dôvodu choroby alebo úrazu,\n2. karantény,\n\n3. materskej dovolenky a rodičovskej dovolenky do troch rokov veku dieťaťa, starostlivosti o dieťa\ns dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom vyžadujúcim osobitnú starostlivosť do šiestich rokov\ndieťaťa,\n4. zaradenia príslušníka mimo činnej štátnej služby podľa § 52, ak sa preukáže, že nebol dôvod na\nzaradenie mimo činnej štátnej služby,\nk) vykonávania funkcie národného experta Slovenskej republiky v inštitúciách Európskej únie,\nl) vykonávania uvoľneného funkcionára príslušného odborového orgánu podľa § 160 ods. 2.\n26. Podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej\nosobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena\na prejavov osobnej povahy.\n27. Podľa ustanovenia § 13 ods.1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä\nsa domáhať , aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa\nodstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo\npostačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť\nfyzickej osoby alebo je vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej\nujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy\na na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.\n28. Námietka žalovaného o nedostatku právomoci súdov\nV prvom rade je potrebné uviesť, že žalovaný vo svojich podaniach vzniesol námietku nedostatku\nprávomoci všeobecných súdov konať o uplatnenom nároku žalobcu. Vo vzťahu k tejto námietke\nžalovaného, t.j. k nedostatku právomoci všeobecných súdov na posudzovanie súladu vnútroštátneho\npráva s právom únie upriamuje súd pozornosť na ust. § 3 ods. 1 CSP, podľa ktorého súdy\nprejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona\nneprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. V zmysle § 21 Občianskeho zákonníka, pokiaľ je účastníkom\nobčianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou. Z ustanovenia § 73 CSP vyplýva potreba určiť\nsubjekt, ktorý za štát koná pred súdom. Aj s použitím ustanovenia § 135 ods. 1 CSP preto správne\nv predmetnom konaní je označený aj ústredný orgán štátnej správy, ktorý za štát v predmetnej veci\nkoná. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie v dôsledku nesprávneho\nprebratia - transpozície smernice Európskej únie do vnútroštátneho právneho poriadku, je potrebné\nzaradiť medzi súkromnoprávne spory, pričom súd poukazuje na to, že z judikatúry Súdneho dvora\nvyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva únie medzi jednotlivcom a štátom majú\nrozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. S poukazom na uvedené má súd za to, že súd má právomoc\nprejednať a rozhodnúť prejednávaný spor žalobcu a žalovaného o náhradu škody, ktorej sa domáha ako\nnemajetkovej ujmy a v rámci tejto právomoci je v prejednávanom spore oprávnený a povinný skúmať,\nči zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva únie pri preberaní Smernice 2003/88/ES\ndo právneho poriadku Slovenskej republiky, a to konkrétne vo vzťahu k zákonu č. 315/2001 Z.z., čo\nznamená, že v jednotlivostiach je oprávnený a povinný skúmať, či zákona č. 315/2001 Z.z. zodpovedá\ncieľom čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Z týchto dôvodov považuje súd argumentácia žalovaného\no nedostatku právomoci súdu posudzovať súlad zákona č. 315/2001 Z.z. so Smernicou 2003/88/ES,\nza nedôvodnú.\n29. Pasívna legitimácia žalovaného\nŽalovaný namietal aj svoju pasívnu legitimáciu poukazujúc na skutočnosť, čo mohol žalobca žalovať\n(porušenie povinnosti správne transponovať smernicu) a podľa toho mal určiť, koho žaluje. Zároveň\npoukázal na skutočnosť, že žalobca nežaluje zamestnávateľa, ale štát, čo je zásadný rozdiel. Je\npotrebné dať za pravdu žalovanému v tom smere, že je skutočne potrebné rozlišovať štát, v mene\nktorého koná určitý orgán a samotný orgán, ktorý môže byť žalovaný samostatne, keďže ide o dva\nsamostatné subjekty. Žalobca sa však domáha náhrady škody porušením práva EÚ, a to práva na\nmaximálny pracovný čas, ku ktorému došlo v dôsledku nesprávneho prebratia smernice EÚ, pretože\nani po prebratí smernice sa negarantuje 48-hodinový pracovný čas u hasičov. V zmysle čl. 289 Zmluvy\no fungovaní EÚ smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na\nvýsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.\nPrijatie všetkých opatrení vnútroštátneho práva potrebných na vykonanie právne záväzných aktov Únie\nje v zmysle čl. 291 Zmluvy o fungovaní EÚ uložené členským štátom. Členské štáty teda zodpovedajú\nza škodu vzniknutú porušením práva EÚ v prípade nesprávne transponovanej smernice, resp. v prípade\nuplatňovania právneho predpisu, do ktorého bola smernica prebratá takým spôsobom, že sa nedosahuje\n\ncieľ smernice, samozrejme za predpokladu, ak je táto škoda pripočítateľná štátu, teda keď sú splnené\npodmienky na vznik zodpovednosti štátu za takúto škodu v zmysle judikatúry SD EÚ. Súd vychádza\npri posúdení pasívnej legitimácie z vymedzenia nároku, pričom ak sa žalobca domáha náhrady škody\nza porušenie práva EÚ štátom, potom je pasívne legitimovaným štát. Skutočnosť, či došlo k splneniu\npodmienok na vznik zodpovednosti štátu za žalobcom tvrdenú škodu je potom otázkou, ktorú súd\nneposudzuje v rámci skúmania pasívnej legitimácie, ale v rámci skúmania dôvodnosti podanej žaloby, t.j.\nvo veci samej. Žalobca sa domáha zaplatenia nemajetkovej ujmy za porušeniu jeho práva na maximálny\npracovný čas. V tomto smere je potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že v zmysle § 12 ods. 5 zákona č.\n315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore sa služobný pomer zakladá k štátu. Z § 13 ods. 1 a\nods. 3 zákona o hasičskom zbore pritom vyplýva, čo sa rozumie služobným úradom a kto za neho v\nmene štátu koná. Aj keď v danom prípade v pracovných vzťahoch vystupuje MV SR ako zamestnávateľ,\nv zmysle uvedených zákonných ustanovení koná nepochybne v mene štátu. Ak teda žalobca tvrdí,\nže bolo porušené jeho právo na maximálny pracovný čas, keď vykonával služobný pomer k štátu, je\npasívne legitimovaným subjektom štát, nie štátny orgán, ktorý v mene štátu konal, pretože v týchto\nprípadoch za konania štátneho orgánu zodpovedá štát. V tomto smere súd vychádzal aj judikatúry SD\nEÚ, konkrétne z bodov 45 a 46 rozsudku vo veci C-429/09 Fuss, v ktorých SD EÚ vyslovil, že 45\nTreba však pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora zásada zodpovednosti štátu za\nškody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému\nzmlúv, na ktorých je Únia založená (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. novembra 1991, Francovich\na i., C-6/90 a C-9/90, Zb. s. I-5357, bod 35; z 5. marca 1996, Brasserie du pecheur a Factortame,\nC-46/93 a C-48/93, Zb. s. I-1029, bod 31, ako aj z 26. januára 2010, Transportes Urbanos y Servicios\nGenerales, C-118/08, Zb. s. I-635, bod 29). 46 Z uvedenej judikatúry vyplýva, že táto povinnosť platí\nv prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa\ntohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského\nštátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť (pozri v tomto zmysle rozsudky Brasserie du Pecheur a\nFactortame, už citovaný, bod 32; z 1. júna 1999, Konle, C-302/97, Zb. s. I-3099, bod 62; zo 4. júla 2000,\nHaim, C-424/97, Zb. s. I-5123, bod 27, a z 30. septembra 2003, Köbler, C-224/01, Zb. s. I-10239, bod\n31). Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd v danom prípade dospel k záveru, že pasívna legitimácia\nžalovaného je správna. Orgánom, ktorý má za štát konať je MV SR, keďže v oblasti jeho pôsobnosti\nmala škoda vzniknúť.\n30. Vec sama\nV prejednávanej veci žalobca odvodzoval svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy od skutočnosti, že\nSlovenská republika netransponovala do slovenského právneho poriadku článok 2 a článok 6 písm. b/\nSmernice, resp. že Smernica nebola do slovenského právneho poriadku transponovaná správne, ktorá\nokolnosť bola medzi stranami sporná.\n31. Prostredníctvom transpozície smerníc sa do vnútroštátnych právnych poriadkov členských štátov\nEÚ vnášajú požiadavky úniového práva a dosahuje sa výsledok požadovaný úniovým zákonodarcom.\nUstanovenia Smernice musia byť prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby bola\nzachovaná ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom\nsledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte.\n32. V danom konkrétnom prípade z Prílohy č. 4 k zákonu o Hasičskom a záchrannom zbore vyplýva,\nže do tohto zákona bola okrem iných prebratá aj Smernica. Na základe vykonaného dokazovania,\noboznámením sa s okolnosťami daného prípadu a porovnaním čl. 2 a čl. 6 písm. b/ Smernice s\nrelevantnými ustanoveniami zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, dospel súd prvej inštancie k\nzáveru, že Smernica nebola transponovaná správne, nakoľko sa do ustanovení zákona o Hasičskom\na záchrannom zbore nepremietli ustanovenia Smernice, ktoré definujú pracovný čas ako akýkoľvek\nčas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo\npovinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou a tiež ktoré definujú čas\nodpočinku ako akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore\nrovnako priamo nedefinuje, že priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov nesmie prekročiť 48\nhodín. Podľa zákona o Hasičskom a záchrannom zbore sa služobná pohotovosť nepovažuje za súčasť\ntýždenného pracovného času príslušníkov hasičského zboru, v dôsledku čoho prichádza pravidelne k\njeho prekračovaniu. Takúto právnu úpravu nie je možné považovať za súladnú s čl. 2 a čl. 6 písm. b/\nSmernice.\n\n33. Žalovaný sa v priebehu konania bránil tým, že dotknuté ustanovenia Smernice nemusia byť zahrnuté\npriamo len do textu zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, ale tieto môžu byť transponované aj do\niných podzákonných predpisov, resp. kolektívnych zmlúv pre príslušníkov Hasičského a záchranného\nzboru. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi\nHasičského a záchranného zboru SR služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú\nv čl. 6 písm. b/ Smernice, a to v dôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť nie je považovaná za\nsúčasť služobného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru SR, čím je daný rozpor medzi\nzákonom o Hasičskom a záchrannom zbore a čl. 6 písm. b/ Smernice. Smernica v kapitole 5 upravuje\nodchýlky a výnimky, ktoré môžu členské štáty uplatniť vzhľadom na osobitnú povahu príslušných\nčinností, avšak aj to len za súčasného zachovania náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany\nbezpečnosti a zdravia pracovníkov.\n34. V súvislosti týmito námietkami žalovaného je potrebné poukázať na judikatúru ESD, a to\nrozsudok Súdneho dvora C-429/09 z 25.11.2010 vo veci Günter Fuss, ktorý sa zaoberal práve otázkou\nvýkladu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 04.11.2003 o niektorých aspektoch\norganizácie pracovného času v súvislosti s porušením čl. 6 Smernice, ustanovujúceho maximálny\ntýždenný pracovný čas. Uvedené konanie sa týkalo pracovníka, ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci\nzásahovej služby spadajúcej do verejného sektora a jeho rozpis služieb stanovoval v priemernej dĺžke\n54 hodín týždenne a zahŕňal 24 hodinové zmeny, pričom každá takáto 24 hodinová zmena, v rámci\nktorej musel byť hasič prítomný na pracovisku, pozostávala z aktívnej služby a pohotovostnej služby,\nktorá môže byť prerušená zásahovou činnosťou.\n35. Zákon o hasičskom a záchrannom zbore č. 315/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov v §\n85 až § 94 upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na pojmy: týždenný služobný\nčas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok\nmedzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba,\nnadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Podľa prílohy č. 4 bod 6 cit. zák. do jeho znenia bola prebratá\nSmernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2002 o niektorých aspektoch\norganizácie pracovného času (bod 6 prílohy č.4). K tomu je potrebné uviesť, že na prvý pohľad sa\njaví, že vnútroštátna právna úprava je v súlade s právom Únie. Problém je však „skrytý“ vo výklade\npojmu „pracovný čas“, avšak z ust. cit. zák. nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste\nvýkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tom spočíva rozpor s právom\nÚnie. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v smernici 2003/88 je\nautonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na\nsystém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov.\nČlánok 2 ods. 1 a 2 smernice 2003/88 vymedzuje „pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého\npracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas\nodpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Ako Súdny dvor zdôraznil vo svojej\njudikatúre, rozlišovanie je binárne: buď je určitý čas pracovným časom, alebo nie je. Normotvorca teda\nnepovažoval za vhodné stanoviť nijakú ďalšiu kategóriu alebo kategórie, pomocou ktorých by umožnil\nurčité rozlišovanie alebo nuansy. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 Ville de Nivelles/Rudy Matzak\npredovšetkým zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých\ndo verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice\nvrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty\nponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v tejto\nsmernici. Smernica síce stanovuje možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia,\nktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje\nna definíciu pojmu „pracovný čas“. Toto konštatovanie potvrdzuje aj účel tejto smernice, ktorý má\nzabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva.\nČlánok 6 písm. b) smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom,\nz ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie\nbezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú\nhranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa\ntak nadčasy ako aj pracovnú pohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide\no také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého\npracovníka. Ako už Súdny dvor viac krát rozhodol, členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah\npôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to,\n\naby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú\npodmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia.\n36. So zreteľom na vyššie uvedené je potrebné urobiť záver, že vnútroštátna právna úprava v zmysle\nzák. č.315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému\núradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu,\nstanovenú v čl. 6 písm. b) cit. Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo 04.11.2003\no niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Je potrebné zdôrazniť, že povinnosť členských\nštátov vyplývajúca zo smernice, ktorou je dosiahnuť výsledok stanovený smernicou, ako aj ich povinnosť\nprijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie splnenia tejto povinnosti,\nsa vzťahuje na všetky orgány členských štátov.\n37. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, je potrebné konštatovať, že Slovenská republika ako\nčlenský štát EÚ v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, konkrétne príslušníkov\nZáchranného a hasičského zboru, neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby\nnebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, stanovená v čl. 6\npísm. b) cit. Smernice.\n38. Vo vzťahu k pôsobnosti cit. Smernice na žalobcu, t.j. na hasičov, resp. príslušníkov Záchranného a\nhasičského zboru, jej výklad bol uvedený aj v rozsudku Súdneho dvora v spojených veciach C-397/01\naž C-403/01 z 5.10.2004 Pfeiffer a i., ako aj v uznesení Súdneho dvora vo veci C-52/04 zo 14. júla 2005\nPersonalrat der Feuerwehr Hamburg.\n39. Súd nepovažoval za opodstatnenú námietku žalovaného, že žalobca nesprávne prirátava k svojmu\npracovnému času aj čas vyznačený v dochádzkovom systéme SAP ako DOD, DOS, VS, SVP, LEK,\nSRP a pod. V tomto smere súd poukazuje na ustanovenia § 85 a § 97 ods. zák. č. 315/2001 Z.z., ktoré\ndefinujú, čo je služobný čas (§ 85) a aký čas sa posudzuje ako vykonávanie štátnej služby (§ 97). Z týchto\nzákonných ustanovení jednoznačne vyplýva, že aj tieto časy sa považujú za výkon práce a započítavajú\nsa do pracovného času hasičov, aj keď tento počas nich nepracuje (viď § 97 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z.z.).\nŽalovaný taktiež namietal, že žalobca vo svojich tabuľkách nesprávne uviedol počty hodín služobných\npohotovosti, nakoľko, ak žalobca absolvoval výjazd (tento sa započítaval ako nadčas), bolo potrebné\ntieto nadčasy od služobnej pohotovosti odrátať. Uvedenú námietku nepovažoval súd za opodstatnenú,\nnakoľko z výpisu z dochádzkového systému SAP, ako aj z tabuľkových prehľadov plynie, že sú tam\nuvádzané samostatné (čisté) časy služobných pohotovostí a nadčasov a uvedenú skutočnosť potvrdil\naj žalobca vo výpovedi na pojednávaní, keď uviedol, že ak je vykonávaný výjazd počas pohotovosti\nna pracovisku, tak sa zaznamenáva do SAP-u nadčas – pracovný čas, kedy sa pracovaná pohotovosť\npreruší a je platený nadčas, po ukončení výjazdu pokračuje pracovná pohotovosť. Toto prerušenie\nsa vykoná automaticky. Čiže pohotovosť strávená na pracovisku je posledný stĺpec v SAP-e, už po\nodpočítaní nadčasu, teda čistá pohotovosť.\n40. V prejednávanej veci mal súd vykonaným dokazovaním preukázané, že žalobca ako hasič\nodpracoval priemerný týždenný pracovný čas v žalovanom období (1/2022 až 10/2024) presahujúci\nmaximálny priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b/ Smernice, odpracované\nhodiny určenej služobnej pohotovosti mu pritom neboli započítané do odpracovaného (pracovného)\nčasu. Z predloženého výpisu z dochádzkového systému SAP a z tabuľkového prehľadu predloženého\nžalobcom vyplýva, že u žalobcu došlo k prekročeniu maximálnych limitov pracovného času v danom\nobdobí opakovane, a to v mesiacoch 1/2022, 2/2022, 3/2022, 4/2022, 5/2022, 9/2022, 1/2023, 2/2023,\n3/2023, 4/2023, 9/2023, 10/2023, 11/2023, 1/2024, 2/2024, 3/2024, 5/2024, 10/2024. Pokiaľ v tomto\nsmere žalovaná predostrela námietku zohľadnenia nerovnomerného rozvrhnutia služobného času\nreferenčnom období 6 mesiacov, súd udáva, že Smernica umožnila členským štátom stanoviť pre\nuplatnenie článku 6 referenčné obdobie nepresahujúce 4 mesiace (článok 16 písm. b/). Je však nutné\nsi uvedomiť, že na to, aby sa takého ustanovenie mohlo uplatniť, bolo nevyhnutné ho prevziať do\nprávneho poriadku Slovenskej republiky, čo sa však nestalo. Keďže Slovenská republika neprevzala\ndo zákona č. 315/2001 Z. z. články Smernice ohľadne maximálneho týždenného pracovného času\n(článok 6 písm. b/), nemohla potom ani transponovať ustanovenia o možnosti určenia referenčného\nobdobia, v ktorom by sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval (s poukazom na Rozsudok\nvo veci C-243/09, Fuß, body 36 - 38). Ustanovenia § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. sa týkajú\nnerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením\n\ntýždenného pracovného času podľa Smernice. Vzhľadom na uvedené námietku žalovanej o zisťovaní\nsplnenia podmienok v rámci 6-mesačného referenčného obdobia je nutné hodnotiť ako nedôvodnú,\nnakoľko ustanovenie o referenčnom období, súvisiacom s maximálnou výmerou týždenného pracovného\nčasu, nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky riadne prevzaté, a preto sa žalovaná nemôže\ndovolávať jeho aplikácie.\n41. Zodpovednosť štátu v prípade porušenia práva EÚ je absolútna a objektívna a členský štát nemá\nk dispozícii žiadne exkuplačné ani liberačné dôvody, a to opäť bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v\nmene členského štátu škodu spôsobil. Zo znenia článku 6 písm. b/ Smernice možno podľa súdu prvej\ninštancie jednoznačne vyvodiť, že účelom tejto právnej normy bolo priznať jednotlivcovi práva, pričom v\nkonkrétnosti ide o právo zamestnanca v EÚ, aby jeho priemerný týždenný pracovný čas neprekračoval\nhranicu 48 hodín.\n42. Žalobca sa tak má právo dovolávať porušenia čl. 6 písm. b/ Smernice voči žalovanému v dôsledku\ntoho, že jeho pracovná pohotovosť sa nezapočítava do týždenného pracovného času, čo má za\nnásledok, že žalobca v niektorých obdobiach pracoval dlhšie ako 48 hodín týždenne. V danom\nkonkrétnom prípade spĺňa čas, ktorý žalobca na pracovisku trávi, charakteristiky pracovného času,\nako ho definoval Súdny dvor EÚ, podľa ktorého rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené\ncharakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva\nna svojom pracovisku, je tá skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom\nzamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané\nslužby. V dôsledku toho kvalifikácia pracovného času ako doby prítomnosti zamestnanca na pracovisku\nnemôže závisieť od intenzity činnosti pracovníka, ale vyplýva výhradne z jeho povinnosti byť k dispozícii\nzamestnávateľovi (rozsudok Súdneho dvora EÚ C -14/04 vo veci Dellas).\n43. Súd mal v danom prípade jednak tabuľkovým prehľadom služieb žalobcu ako aj výsluchom žalobcu\npreukázané, že žalobca trávil na pracovisku po skončení riadnej služby v trvaní 16 hodín ešte 8 hodín\npracovnej pohotovosti, počas ktorej bol povinný byť prítomný na pracovisku a v prípade potreby byť do 1\nminúty schopný opustiť miesto za účelom vykonania zásahu. Z uvedených dôvodov je preto potrebné aj\nčas pracovnej pohotovosti považovať za pracovný čas žalobcu. Členské štáty EÚ nemôžu jednostranne\nurčovať rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b/ Smernice tak, žeby 48 hodinový pracovný čas viazali na\nnejakú podmienku, prípadne by ho určitým spôsobom svojvoľne porušovali. Akákoľvek právna úprava,\nktorá umožňuje, aby bol týždenný pracovný čas dlhší ako 48 hodín vrátane pracovnej pohotovosti na\npracovisku je v rozpore s požiadavkami čl. 6 písm. b/ Smernice (rozsudok Súdneho dvora EÚ C-397/01\nvo veci Pfeiffer).\n44. Na uvedenom nič nemení fakt, že žalobcovi je poskytovaná za čas pracovnej pohotovosti náhrada\nv súlade s ust. § 122 ods. 1 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore a ani skutočnosti, na ktoré\nžalovaný v priebehu výsluchu žalobcu, ako aj v jeho písomných podaniach poukazoval, že žalobca má\nmožnosť si počas pracovnej pohotovosti oddýchnuť, resp. že o rozvrhnutí pracovného času už v čase\nnástupu do služobného pomeru vedel, resp. že na porušovanie jeho práv nadriadeného neupozorňoval.\nK porušeniu čl. 6 písm. b/ Smernice prišlo v žalobcovom prípade podľa súdu prvej inštancie opakovane,\nčo u neho zakladá právo domáhať sa vyvodenia zodpovednosti orgánov Slovenskej republiky s cieľom\nzískať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia.\n45. Súd prvej inštancie má za to, že porušenie práv žalobcu vyplývajúcich z čl. 6 písm. b/ Smernice je\npotrebné považovať za dostatočne závažné, a to jednak vzhľadom na základný účel Smernice, ktorým je\nzabezpečiť ochranu zdravia a bezpečnosti pri organizácii pracovného času, ako aj vzhľadom na to, že ide\no porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného\npracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu. Zároveň ide o také porušenie\npráva Európskej únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ.\n46. Pokiaľ ide o uplatnenie práva na náhradu škody a spôsob jej výpočtu, Smernica neobsahuje\nustanovenia týkajúce sa samotného procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Z\njudikatúry Súdneho dvora EÚ však vyplýva požiadavka, aby náhrada škôd spôsobených jednotlivcom\nporušením práva EÚ bola primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv\npoškodených. Je potrebné, aby vnútroštátne súdy zabezpečili, že zvolený spôsob náhrady škody bude\nv súlade so zásadou rovnocennosti (ekvivalencie) a so zásadou efektivity. Je na vnútroštátnych súdoch,\n\naby za dodržania uvedených zásad určili formu odškodnenia a pravidlá a spôsob výpočtu náhrady škody\nspôsobenej porušením normy EÚ.\n47. Na tomto mieste sa žiada uviesť, že ani právny poriadok SR neobsahuje žiadne konkrétne\nustanovenia pre posudzovanie a určenie výšky náhrady škody, ktorá vznikla jednotlivcovi porušením\npráva EÚ. Náhradu ujmy v nemajetkovej sfére je však možné zabezpečiť cez inštitút upravený v\nObčianskeho zákonníku, v ustanoveniach o ochrane osobnosti - § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.\n48. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby, a do\njej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do\nmajetkovej sféry fyzickej osoby. Súčasťou práva na ochranu osobnosti je právo na súkromie a rodinný\nživot. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy je závislé od úvahy súdu. Výška náhrady nemajetkovej\nujmy je určovaná základnými zákonnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy\na okolnosťami za ktorých k porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú\nfyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie\nalebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú, pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity,\nale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá\niná fyzická osoba. Samotná závažnosť ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu\nosobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd\nmusí prihliadnuť aj na okolnosti za ktorých k porušeniu práva došlo.\n49. V prejednávanej veci mal súd preukázané, že žalobca skutočne v rozhodnom období vykonával\nnáročnú prácu nad čas povolený právom únie (tak, ako je to bližšie popísané v predchádzajúcom\ntexte), kedy sa vyžadovalo, aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi.\nTým došlo k zásahu do jeho práva na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda\nprávo utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách.\nŽalobca sa objektívne nemohol venovať rodine v rozsahu v akom by chcel, ale najmä nemohol zo\nsvojim časom voľne nakladať, nemohol sa venovať svojim záľubám. Pre nedostatok času nemohol ani\noddychovať, hoci relax je vzhľadom na rizikovosť jeho práce nesmierne potrebný. Právo na odpočinok\nbolo u žalobcu permanentne niekoľko rokov porušované, napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi\nzodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života. Súd považuje pracovnú pozíciu\nžalobcu za vysoko zodpovednú, rizikovú a fyzicky aj psychicky náročnú. Práca žalobcu ako hasiča\nje navyše aj veľmi dôležitá, nakoľko v súčasnosti, okrem požiarov, zasahujú hasiči aj pri dopravných\nnehodách, hromadných haváriách, živelných pohromách, úniku nebezpečných, rádioaktívnych látok,\nmnožstve rôznych technických zásahov a rôznych záchranných prácach, pričom nezanedbateľná je aj\nich osvetová činnosť ohľadom poučenia obyvateľstva a kontroly požiarneho zabezpečenia budov. O to\nviac sa javí potreba, aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie,\nrodinný život, aby sa mohol venovať svojim záľubám, príp. aj aktivitám ktoré priamo, či nepriamo súvisia\ns výkonom jeho povolania.\n50. Pri stanovení náhrady za zásahy žalovaného do nemajetkovej sféry žalobcu - práva na odpočinok,\nsúkromie a rodinný život, súd prihliadal na kritéria uvedené v bode 95. Rozsudku Fuss, a na závažnosť\nujmy, ktorá mu takým (dostatočne závažným) zásahom vznikla, na následky takým zásahom vyvolané,\nokolnosti zásahu a v neposlednom rade aj na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná\nvšeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka\na vezmúc do úvahy všetky vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že žalobca má nárok na\nprimeranú finančnú náhradu v sume 1.500,- eur, nakoľko porušením práva Únie bolo ( aj doposiaľ je)\nskutočne do jeho osobnostnej sféry zasiahnuté.\n51. Žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur. Súd jeho žalobu\nv prevyšujúcej časti zamietol, nakoľko žalobca nepreukázal že by sa tento zásah negatívne odrazil\nnapr. v jeho rodinných, medziľudských vzťahoch alebo že by mal dopad na jeho zdravotný stav. Pri\nrozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy súd vzal do úvahy i skutočnosť, že žalobcom uplatnenú\nvýšku súdy priznávajú v prípadoch intenzívnejšieho zásahu práva na ochranu osobnosti spočívajúcom v\nporušení práva na súkromie a rodinný život, ku ktorému dochádza napr. aj v prípade ublíženia na zdraví\nči zverejnenia a šírenia difamujúcich skutočností, čo vzhľadom na intenzitu zásahu do osobnostného\npráva a následkov nemožno (zásadne) „ohodnotiť“ rovnako. Na základe vyššie popísaných skutočnosti\n\na prezentovaných úvah považoval súd za primeranú sumu 1.500,- eur a preto priznal žalobcovi náhradu\nnemajetkovej ujmy v takejto výške a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.\n52. Už len záverom súdu poznamenáva, že k rovnakým záverom dospeli všeobecné súdy aj v iných\nobdobných veciach, v ktorých sa prejednávali v podstate totožné skutkové okolnosti a nakoľko podstatné\notázky žalovaného už boli zodpovedané viacerými rozhodnutiami prvoinštančných, ale aj odvolacích\nsúdov, konajúci súd sa v predmetnej veci pridržal tejto (už) v podstate ustálenej rozhodovacej praxe\nsúdov.\n53. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol aplikujúc článok 4 ods. 2 základných princípov\nCSP ako aj ustanovenie § 255 CSP tak, že svedčí plne úspešnému žalobcovi v rozsahu 100 %, ( zo\nsúdom priznanej sumy 1.500,- eur), pretože stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od\núvahy súdu. Žalobcu nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za (ne)predvídanie výsledku na\nzáklade úvahy súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov bolo treba v tomto prípade ustáliť, že základom\nbolo konštatovanie zásahu a vznik ujmy u žalobcu. Pritom súd odkazuje na nález Ústavného súdu ČR,\nIII. ÚS 170/99 a tiež na komentár k Civilnému sporovému poriadku (Števček, M., Ficová, S., Baricová,\nJ., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha :\nC. H. Beck, 2016, s. 926).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva do 15 dní od doručenia tohto rozsudku\nna súde, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje.\nOdvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.\nV odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)\na čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).\nRozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie\nodvolania.\nOdvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na\npodanie odvolania.\nAk povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh\nna vykonanie exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z.z.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:29441144-6c18-4718-9a81-7b0076bd7cdd", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 20/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 20/2014 z 17. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-17", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:29441144-6c18-4718-9a81-7b0076bd7cdd"}, {"guid": "c7e5a207-27d2-4434-8e04-5c2900561a8a:75a249fd-3069-4e7c-9dc7-2e12a48052c9", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:6123394389.1", "spisova_znacka": "5Co/1/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co/1/2025 z 12. 6. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-06-12", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:6123394389.1"}, {"guid": "91cc94ce-d0bb-4707-8274-8cff3d73ad0f:21520dcc-12f2-4194-ae2d-4b13eb7bf7db", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8323202015.1", "spisova_znacka": "22Co/26/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 22Co/26/2024 z 30. 1. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-01-30", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8323202015.1"}, {"guid": "fff81f0e-b5e4-424f-ab35-0d91dd1723ac:eb3951c7-e1fd-49f7-a22c-a50154cbadbe", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8323201998.1", "spisova_znacka": "20Co/32/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 20Co/32/2024 z 18. 12. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-12-18", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8323201998.1"}, {"guid": "951fcf06-3d1d-4682-b242-94ee53a55ef4:3e8568de-cecf-4522-969a-0176d369d2c7", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2024:5720204384.2", "spisova_znacka": "8Co/92/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/92/2024 z 8. 10. 2024", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2024-10-08", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2024:5720204384.2"}, {"guid": "2ecac5c9-59d6-4ce4-9a0d-022345b1a806:ab4e9aee-a747-450d-a828-2f8e2865456b", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2024:7222206572.1", "spisova_znacka": "9Co/185/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 9Co/185/2023 z 11. 9. 2024", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2024-09-11", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2024:7222206572.1"}, {"guid": "ef3c7c12-454d-42a6-9b67-f0531d7a9f3d:ca44b3f9-39c8-42db-a9e0-eb1f5dbe6b57", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8323201798.1", "spisova_znacka": "2Co/33/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2Co/33/2024 z 10. 9. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-09-10", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8323201798.1"}, {"guid": "bd7d2f67-d5fb-4173-bff3-9e874f71ebc0:df8646be-d3bd-4c38-9263-27050ba2a432", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8223200525.1", "spisova_znacka": "3Co/8/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/8/2024 z 4. 6. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-06-04", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8223200525.1"}, {"guid": "33c4c51b-5140-4b7f-a5d1-f3304a4780d5:9a5643b7-1156-40a0-b281-a7a50ce7a2b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "11Co/90/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/90/2022 z 30. 1. 2023", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2023-01-30", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/33c4c51b-5140-4b7f-a5d1-f3304a4780d5:9a5643b7-1156-40a0-b281-a7a50ce7a2b9"}, {"guid": "c0bcf2f9-8c30-476b-b5d7-843c7b9c857f:ce753718-441e-4a94-a86c-7392799514ca", "ecli": null, "spisova_znacka": "4Cos/1/2023", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Trebišov sp. zn. 4Cos/1/2023 z 8. 3. 2024", "sud": "Okresný súd Trebišov", "datum_vydania": "2024-03-08", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/c0bcf2f9-8c30-476b-b5d7-843c7b9c857f:ce753718-441e-4a94-a86c-7392799514ca"}], "citovane_v": []}