Rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 3C/51/2023 z 13. 10. 2025
Citácia: rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa z 13. októbra 2025, sp. zn. 3C/51/2023, ECLI:SK:OSSL:2025:8523200571.9
Okresný súd Stará Ľubovňa | 3C/51/2023 | ECLI:SK:OSSL:2025:8523200571.9 | 2025-10-13 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 257 CSP, § 255 ods. 1 CSP, § 391 ods. 2 CSP, § 255 ods. 2 CSP, § 262 ods. 1 CSP, § 262 ods. 2 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/04cfe078-9279-46d9-94ab-157b349a2215
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSSL:2025:8523200571.9

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Okresný súd Stará Ľubovňa
3C/51/2023
8523200571
13. 10. 2025
JUDr. Emília Mišenková
ECLI:SK:OSSL:2025:8523200571.9

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Stará Ľubovňa sudkyňou JUDr. Emíliou Mišenkovou v sporovej veci žalobcov: 1. A. B.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, XXX XX B., 2. C. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, XXX XX B.,
obaja právne zastúpení: URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Červeňová 15,
811 03 Bratislava –Staré Mesto, IČO: 47 244 895, proti žalovanému: Obec Kolačkov, Kolačkov 30, 065
11 Kolačkov, IČO: 00 329 959, právne zastúpený: JUDr. Gábor Száraz, advokát, Garbiarska 20, 064 01
Stará Ľubovňa, IČO: 41 986 491, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia a zaplatenie finančnej
náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva, takto
rozhodol:
Žalovaný má n á r o k na náhradu trov konania proti žalobcom v 1. a 2. rade
v rozsahu 100 % s tým, že žalobcovia v 1. a 2. rade sú povinní nahradiť trovy konania žalovanému
spoločne a nerozdielne. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobcovia v 1. a 2. rade (ďalej aj len „žalobcovia“) sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa
17.5.2023 domáhali voči žalovanému zaplatenia sumy 6.000,- eur, eventuálne zo sumy určenej súdom
na základe znaleckého dokazovania odo dňa 6.5.2023 (vrátane) až do úplného zaplatenia, a to titulom
finančnej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva, ako aj náhrady trov konania.
2. Žalovaný nepovažoval nárok žalobcu za dôvodný ani čiastočne, žiadal žalobu ako nedôvodnú
zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
3. Súd na pojednávaní dňa 17.5.2024 vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, oboznámením
listinných dôkazov založených v spisovom materiáli a pojednávanie odročil na deň 5.6.2024. Na
pojednávaní dňa 5.6.2024 oboznámil spisový materiál a po prednesení záverečného návrhu vyhlásil
dokazovanie za skončené a vyhlásil rozsudok, ktorým I. zamietol návrh žalobcov na prerušenie konania
v zmysle § 162 ods. 1 písm. b) CSP a podanie návrhu na Ústavný súd SR na začatie konania o súlade
právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR; II. žalobu zamietol; III. žalovanému priznal
nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
4. Proti rozsudku podali žalobcovia v 1. a 2. rade odvolanie.
5. Na podklade odvolania žalobcov rozhodol Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 10Co/46/2024-300
zo dňa 29.7.2025 tak, že: I.. zamietol návrh žalobcov na prerušenie konania v zmysle § 162 ods. 1 písm.
b) CSP a podanie návrhu na Ústavný súd SR na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa
čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR; II. potvrdil rozsudok vo veci samej, ktorým žalobu zmietol (výrok II.

rozsudku); III. zrušil rozsudok v jeho napadnutej časti výroku III. o trovách konania a v rozsahu zrušenia
vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
6. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí, okrem iného, konštatoval, že súd prvej inštancie svoje
rozhodnutie ohľadom náhrady trov konania neodôvodnil aj s poukazom na ustanovenie § 257 CSP, preto
odôvodnenie rozhodnutia v tejto časti nenapĺňa požiadavky ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. Nadriadený
súd uložil súdu prvej inštancie v ďalšom konaní opätovne posúdiť argumenty žalobcovi pri aplikácií
ustanovenia § 257 CSP a až v prípade, ak zistí, že aplikácia tohto ustanovenia neprichádza do úvahy
ani sčasti, opätovne rozhodne o nároku na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1 CSP.
7. Vec bola vrátená súdu prvej inštancie dňa 16.8.2025. Súd zaslal rozsudok odvolacieho súdu
sporovým stranám na vedomie a zároveň upovedomil sporové strany, že prípadné vyjadrenia, resp.
návrhy na doplnenie dokazovania môžu podať v lehote 15 dní odo dňa doručenia tejto písomnosti.
8. Žalobcovia v 1. a 2. rade, prostredníctvom právneho zástupcu, vo vyjadrení zo 21.8.2025 najprv
citovali zákonné ustanovenie § 257 CSP a predniesli rozsiahly teoretický výklad tohto zákonného
ustanovenia. Následne uviedli, že podľa ich názoru súd musí aplikovať právnu normu a to ust. § 255
ods. 1 CSP namiesto ust. § 257 CSP, keďže v danom konaní sú prítomné dôvody osobitného zreteľa
pre nepriznanie náhrady trov konania (bod 13. vyjadrenia žalobcov).
9. Žalobcovia vidia výnimočné okolnosti naplňujúce ustanovenie § 257 CSP v tom, že:
(i) iniciovanie tohto sporu podaním žaloby nebolo nedôvodným uplatnením a bránením práva žalobcov,
pretože nárok žalobcov je podľa názoru žalobcov skutočne daný, nie je prekludovaný a nie je premlčaný,
ako nesprávne súd prvej inštancie a odvolací súd uzavreli vo svojich rozsudkoch. Vzhľadom na uvedenú
nesprávnosť žalobcovia využijú možnosť podania mimoriadneho opravného prostriedku.
(ii) žalobcovia sú fyzickými osobami, pričom obaja sú dôchodcami, čo mohol súd aj sám zistiť, ak by
prihliadal na ich vek, pričom ich dôchodok neprevyšuje priemernú výšku dôchodku v SR.
(iii) podanou žalobou sa žalobcovia domáhajú toho, čo im právo patrí, pričom žalovaný odmieta
žalobcom zaplatiť odplatu, hoci užíva ich pozemky. Žalobcovia tak nielenže nemajú a nemôžu mať žiadny
úžitok z ich vlastníctva nehnuteľností, ale navyše za obmedzenie ich vlastníckeho práva nedostávali a ani
nedostávajú od žalovaného žiadnu finančnú náhradu, čo mali súdy nepochybne zohľadniť a vzhliadnuť
ako dôvod osobitného zreteľa.
(iv) žalobcovia sa snažili a vyvinuli maximálnu snahu k mimosúdnemu urovnaniu, o čom svedčí
aj predžalobná výzva adresovaná zo strany žalobcov žalovanému, nakoľko sa ako fyzické osoby
- dôchodcovia, snažili vyhnúť súdnemu konaniu so samosprávnym subjektom disponujúcim tak
ekonomickým ako aj právnym oddelením. Nakoľko sa žalovaný nemienil so žalobcami dohodnúť,
žalobcovia nemali inú možnosť, než podať žalobu na súd.
(v) žalovaný ako samosprávny subjekt disponujúci vlastným ekonomickým a právnym oddelením, si
musel byť dobre vedomý ústavnoprávnej požiadavky, že za obmedzenie vlastníckeho práva žalobcov
patrí žalobcom primeraná náhrada. Napriek tomu, žalovaný nevyvinul žiadne úsilie na odstránenie krívd
spôsobených žalobcom, naopak, súd zavádza a predstiera nepodstatné argumenty, len aby žalobcom
nič nezaplatil, čo žalobcovia taktiež považujú za skutočnosť, ktorú by mal odvolací súd zohľadniť a
považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa.
(vi) dôvodom hodným osobitného zreteľa je napokon aj pomerne zložitá právna otázka a právna
argumentácia, čo vo svojich rozsudkoch potvrdili aj obe súdne inštancie, keďže uznali, že nároky
žalobcov nie sú z pohľadu súdnej praxe stále exaktne riešené a aj súdna prax sa v právnych otázkach
prejednávaných v tomto konaní podstatne od seba navzájom odlišovala.
(vii) ak by súd zaviazal žalobcov k náhrade trov konania žalovanému - ktorý ako samosprávny subjekt
netrpí nedostatkom finančných prostriedkov, keď disponuje jednak vlastným majetkom, ktorý sama
spravuje za podmienok určených v zákone, a ktorá je taktiež ale podporovaná aj z prostriedkov zo
štátneho rozpočtu, žalobcovia by sa tak dostali do prakticky pre nich likvidačnej situácie, pričom žalovaný
by mal v rukách exekučný titul, čím by sa, ak by pristúpil k vymáhaniu týchto trov, žalobcova už teraz
mimoriadne nepriaznivá finančná a sociálna situácia ešte viac prehĺbila.
(viii) súd by mal zohľadniť aj osobu žalovaného – samosprávny subjekt podporovaný aj prostriedkami
zo štátnych rozpočtov. Z verejne dostupných zdrojov žalobcovia poukazujú na majetkovú situácie obce
Kolačkov (žalovaného), pričom Obec Kolačkov v roku 2023 dosiahla celkové výnosy v rozsahu až 1,10
mil. eur a v roku 2024 tiež 1,09 mil. eur. Teda kým žalovaný by si nezaplatenie trov konania ani len

nevšimol pri tak veľkých výnosoch, úhrada trov konania by žalobcov zruinovala, čo je taktiež dôvod
hodný osobitného zreteľa.
V zmysle všetkých vyššie uvedených skutočností majú žalobcovia za to, že sú naplnené všetky
predpoklady v zmysle ust. § 257 CSP na to, aby odvolací súd nepriznal žiadnej zo strán náhradu trov
prvoinštančného konania, nakoľko takéto rozhodnutie by okrem vyššie uvedených
10. Žalovaný vo vyjadrení zo 18.9.2025 uviedol, že k priznaniu náhrady trov konania sa náležite v
predmetnom spore vyjadroval písomne a aj na pojednávaniach, ktorých sa zúčastnil v predmetnej veci.
Jen nesporné, že žalobcovia zapríčinili toto konanie tým, že podľa názoru žalovaného podali na súd
nepodloženú žalobu, ktorú podľa názoru žalovaného má rozhodovať iný súd a tento nárok bol v čase
jeho podania dávno premlčaný. Uvedený žalobcami uplatňovaný nárok nebol od počiatku ani náležite
odôvodnený a podložený. Takéto konanie žalovaných nie je jediným konaním voči žalovanému. Žalobca
v 1. rade (vo vyjadrení tu, aj v nasledujúcom texte zrejme omylom uvádzané „žalovaný v 1. rade“, pozn.
súdu) bol v minulosti svojim konaním právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin podľa § 286 ods.
1, písm. c/ Trestného zákona v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Stará Ľubovňa, sp. zn.
8T/9/2022. Žalobca v 1. rade počas vyhlásenej mimoriadnej situácie bránil zložkám zabezpečiť pre Obec
Kolačkov pitnú vodu, ktorej samotným občanom a obyvateľom je samotný žalobca v 1. rade a žalobkyňa
v 2. rade. Žalovaný podotýka, že ide o rodených obyvateľov Obce Kolačkov. Žalobca v 1. rade A. B. bol
ochotný si ľahnúť pod stroje počas vyhlásenej mimoriadnej situácie, na čo ho museli viackrát príslušníci
polície vyzvať, aby vstal, následne policajti začali konať a zodvihli ho zo zeme, aby prizvané osoby
mohli pokračovať v zabezpečovaní dodávok pitnej vody v Obci Kolačkov počas vyhlásenej mimoriadnej
situácie. Tieto konania žalobcov sú účelové s cieľom, že mienia tieto pozemky odpredať za cenu, ktorá
nie je Obcou Kolačkov akceptovateľná. V čase kúpy žalobcovia veľmi dobre vedeli, čo kupujú, pretože
nielenže boli obyvateľmi Obce Kolačkov ale týmito boli aj ich rodičia a starí rodičia. Vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti je žalovaný toho právneho názoru, že žalobcovia nespĺňajú podmienky ustanovenia
§ 257 CSP a preto navrhol, aby súd aplikoval ustanovenie § 255 CSP a priznal žalovanému náhradu
trov konania v rozsahu 100%.
11. Nakoľko rozsudok tunajšieho súdu č.k. 3C/51/2023-201 zo dňa 5.6.2024 vo veci samej (výrok
II.: Žalobu zamieta) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 10Co/46/2024-300 zo
dňa 29.7.2025 (výrok II.: Potvrdzuje rozsudok vo veci samej, ktorým žalobu zamietol), nadobudol
právoplatnosť dňom 3.9.2025, predmetom konania ostalo už len rozhodnutie o trovách konania, v ktorej
časti odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu (výrok III.) zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie.
12. Keďže ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie
sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva v tomto štádiu konania už neprevyšuje 2.000,- eur,
pojednávanie nebolo potrebné podľa § 177, ods. 2, písm. a/ CSP nariaďovať. Podľa § 219 ods. 3
CSP bolo na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu dňa 10.9.2025 zverejnené oznámenie, že dňa
13.10.2025 o 9.00 hod. bude vo veci bez nariadenia pojednávania vyhlásený rozsudok v zmysle § 219
ods. 3 CSP.
13. V rámci rozhodovania v časti rozsudku zrušenej odvolacím súdom a vrátenej na ďalšie konanie,
t.j. o nároku na náhradu strov konania, sa súd oboznámil s vyjadreniami sporových strán podanými
v odvolacom konaní, ďalej s vyjadrením žalobcov v 1. a 2. rade zo dňa 21.8.2025, s vyjadrením
žalovaného zo dňa 18.9.2025, ako aj s celým spisovým materiálom a dospel k nasledovným zisteniam
a právnym záverom:
14. Podľa § 391 ods. 2 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
15. Podľa § 255 ods. 1, 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
16. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

17. Podľa § 262 ods. 1 a ods. 2 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.
18. Pre rozhodovanie o náhrade trov konania platí zásada zodpovednosti za výsledok a zásada
zodpovednosti za zavinenie, t.j. úspešná strana sporu má v zásade vždy nárok na náhradu trov konania.
19. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje výnimku z tejto zásady. Súd výnimočne neprizná náhradu trov
konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú
stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím
zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov
konania podľa ust. § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to existenciu dôvodov
hodných osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné
okolnosti zákon však už bližšie nešpecifikuje.
20. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo
určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania
alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda
na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa
uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, III. ÚS 292/07
či I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného
súdu ČR, III. ÚS 727/2000).
21. V prejednávanej veci súd žalobu žalobcov v 1. a 2. rade zamietol v celom rozsahu, preto v zmysle
zásady úspechu v konaní žalovanému, ako strane plne úspešnej v tomto konaní, patrí v zmysle § 255
ods. 1 CSP nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v 1. a 2. rade v rozsahu 100 %.
22. V predmetnej veci sa žalobcovia v 1. a 2. rade domáhali aplikácie ustanovenia § 257 CSP pri
rozhodnutí súdu o trovách konania, nakoľko, podľa ich názoru, existujú tu dôvody hodné osobitného
zreteľa, ktoré majú spočívať o. i. v tom, že:
(i) nárok žalobcov, podľa ich názoru, nie je prekludovaný a nie je premlčaný, ako to nesprávne uzavreli
prvoinštančný aj odvolací súd vo svojich rozhodnutiach;
(ii) žalobcovia sú fyzickými osobami, pričom sú obaja dôchodcami, čo mohol súd aj sám zistiť, ak by
prihliadal na ich vek, pričom ich dôchodok neprevyšuje priemernú výšku dôchodku v SR;
(iii) žalobcovia nielenže nemajú a nemôžu mať žiadny úžitok z ich vlastníctva nehnuteľnosti, ale navyše
za obmedzenie ich vlastníckeho práva nedostávali a ani nedostávajú od žalovaného žiadnu finančnú
odmenu;
(iv) žalobcovia sa snažili a vyvinuli maximálnu snahu k mimosúdnemu urovnaniu;
(v) dôvodom hodným osobitného zreteľa má byť aj pomerne zložitá právna otázka a právna
argumentácia;
(vi) súd by mal zohľadniť aj osobu žalovaného – samosprávny subjekt podporovaný aj zo štátnych
rozpočtov, ktorý v roku 2023 dosiahol celkové výnosy v rozsahu 1,10 mil. eur a v roku 2024 tiež 1,09
mil. eur. Teda kým žalovaný by si nezaplatenie trov konania ani len nevšimol, tak úhrada trov konania
by žalobcov zruinovala.
S poukazom a uvedené argumenty žalobcovia navrhli, aby súd o trovách konania rozhodol v zmysle §
257 CSP tak, že žalovanému sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
23. Náhrada trov civilného konania je koncipovaná a priori na zásade úspechu v spore a vzťahuje sa
na všetky druhy konaní. Civilný sporový poriadok obsahuje špeciálne ustanovenia pre spory s ochranou
slabšej strany (kam prejednávaná vec nepatrí), avšak ani tieto nie sú vyňaté spod všeobecných pravidiel
náhrady trov konania podľa zásady úspechu.
24. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP)
aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Každé rozhodnutie súdu, ktorým sporovej
strane neprizná náhradu trov konania, musí byť zo svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým
na základe riadneho zváženia všetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu a na základe prísne
reštriktívneho výkladu § 257 CSP a v ňom obsiahnutej formulácie „dôvody hodné osobitného zreteľa“.

Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne a výklad
týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry súdov (pozri k
tomu napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/17/2009, sp. zn. 5Cdo/67/2010 či sp. zn.
3MCdo/46/2012) ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho
voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať,
či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné
pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Pri skúmaní, či existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa, treba prihliadnuť na osobné, zárobkové, majetkové a iné pomery účastníkov,
procesný postoj účastníkov, a to na obidvoch stranách sporu, okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu
nárokov, pričom hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá
jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu
zodpovednosti za výsledok sporového konania (I. ÚS 118/2017, I. ÚS 269/2018).
25. Strana, ktorá sa domáha aplikovania výnimky zo všeobecných pravidiel pri rozhodovaní o trovách
konania, v zásade musí nielen tvrdiť, ale aj preukazovať, že na jej strane nastali okolnosti hodné
osobitného zreteľa (§ 257 CSP). Dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 CSP), ktoré sa týkajú
sociálnych pomerov strany dovolávajúcej sa aplikácie výnimky zo všeobecných pravidiel pri rozhodovaní
o trovách konania, sú mnohokrát pre druhú stranu mimo možnosti jej poznania a okamžitej reakcie, preto
v tomto prípade informačný deficit žalobkyne týkajúci sa majetkových pomerov žalovaných je povinná
preklenúť tvrdením a zároveň preukázaním takých okolností strana domáhajúca sa aplikácie výnimky.
(porov.: uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 411/2024 zo dňa 27.8.2024, zverejnené v Zbierke
rozhodnutí Ústavného súdu SR pod č. 27/2024).
26. V prejednávanej veci žalobcovia za jeden z dôvodov hodného osobitného zreteľa považujú
skutočnosť, že obaja sú dôchodcami a že ich dôchodky nepresahujú výšku priemerných dôchodkov
v Slovenskej republike. V tejto súvislosti súd konštatuje, že uvedená skutočnosť, t. j. že žalobcovia
sú starobnými dôchodcami, sama o sebe nemôže byť automaticky považovaná za dôvod hodný
osobitného zreteľa, ktorý by odôvodňoval nepriznanie nároku na náhradu trov konania v spore
úspešnému žalovanému, keďže ide o objektívnu okolnosť na strane žalobcov. Zároveň súd poukazuje
na to, že ak by vo všetkých konaniach postupoval podľa argumentov žalobcov (dôchodkový vek sporovej
strany), znamenalo by to neuloženie povinnosti nahradiť trovy konania vždy, ak je stranou konania
osoba vyššieho veku, resp. dôchodcom, čo súd považuje za neakceptovateľné. Je pravdou, že pri
úvahe o aplikácii ustanovenia § 257 CSP zvažuje súd osobné, sociálne ako aj majetkové pomery
strán sporu, avšak len samotný argument, že žalovaní poberajú starobný dôchodok, nemožno sám o
sebe považovať za preukázanie ich nepriaznivých majetkových pomerov bez toho, aby svoje majetkové
pomery akýmkoľvek spôsobom preukázali. Zo spisu nijak nevyplýva, že by finančné a majetkové pomery
žalobcov boli tak kritické, že by objektívne neboli schopní uhradiť trovy konania protistrany, resp. že by sa
v dôsledku toho mali dostať do neprijateľne nepriaznivej sociálnej situácie (pozri aj uznesenie Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/57/2025 zo dňa 20.5.2025, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 12Co/31/2019 zo dňa 17.7.2019).
27. Navyše tvrdenia žalobcov o ich nepriaznivých osobných, sociálnych a majetkových pomeroch,
predostreté súdu v odvolaní proti rozsudku zo dňa 27.8.2024 a následne aj vo vyjadrení zo dňa
21.8.2025, ostali len v rovine tvrdení, bez ich podloženia relevantnými dôkazmi (napr. rozhodnutie o
výške starobného dôchodku, špecifikácia výdavkov a nákladov na domácnosť, na lieky, na zdravotnícke
pomôcky a pod.). Na tomto mieste súd opätovne zdôrazňuje, že sporová strana, ktorá sa dožaduje
aplikácie § 257 CSP, v zásade musí nielen tvrdiť, ale aj preukázať, že na jej strane existujú okolnosti
hodné osobitného zreteľa.
28. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že žalobcovia síce k podaniam označeným v predchádzajúcom
odseku nepripojili žiadne dôkazy preukazujúce ich majetkové a finančné pomery, avšak súd z obsahu
spisu zistil, že žalobcovia v tomto konaní spolu so žalobou podali aj návrh na oslobodenie od súdnych
poplatkov a na výzvu súdu predložili listiny preukazujúce ich majetkové a finančné pomery, ako aj ich
preukázateľné výdavky. O tomto návrhu rozhodol tunajší súd uznesením č.k. 3C/51/2023-62 zo dňa
20.10.2023 tak, že žalobcovi v 1. rade a žalobkyni v 2. rade nepriznal oslobodenie od súdneho poplatku
v celom rozsahu. V tomto rozhodnutí súd podrobne rozpísal zistenia, ku ktorým dospel po skúmaní
príjmov, výdavkov a majetkových pomerov žalobcov a dospel k záveru, že: „Vzhľadom na všetky súdom
verifikované okolnosti tvrdené žalobcami nie je možné konštatovať celkovú nemajetnosť a sociálne slabú

situáciu žalobcov do miery, ktorá by súd oprávňovala zbaviť ich zákonnej povinnosti splniť si poplatkovú
povinnosť v predmetnom súdenom konaní. Celková majetková situácia žalobcov nenasvedčuje tomu,
že by neboli objektívne schopní zaplatiť súdny poplatok za podanú žalobu, prípadne, že by splnenie
poplatkovej povinnosti vážnejším spôsobom negatívne a citeľne ovplyvnilo ich celkovú situáciu a viedlo
k ich existenčnému ohrozeniu“. (v podrobnostiach viď uznesenie v tejto veci č.k. 3C/51/2023-62 zo dňa
20.10.2023 na č.l. 62 a nasl. spisu).
29. K tvrdeniam žalobcov, že podanie žaloby nebolo nedôvodným uplatnením a bránením práva
žalobcov, pretože ich nárok, podľa ich názoru, nie je premlčaný a prekludovaný, ako nesprávne uzavreli
súdy oboch inštancií vo svojich rozhodnutiach, súd uvádza, že rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým
bola žaloba žalobcov zamietnutá, bol potvrdený rozsudkom odvolacieho súdu, teda uvedené rozsudky
sú právoplatné. Skutočnosť, že sa žalobcovia s týmito rozsudkami nestotožňujú a zvažujú možnosť
podania mimoriadneho opravného prostriedku, nemožno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa
pre aplikáciu § 257 CSP pri rozhodovaní o trovách konania. Platí totiž princíp zachovania právnej istoty
strán sporu v existenciu právoplatného rozhodnutia v ich veci.
30. Ďalšie argumenty žalobcov, t.j. že žalovaný nevyvinul žiadne úsilie na odstránenie krívd
spôsobených žalobcom, že má ísť o zložitú právnu otázku a právnu argumentáciu, a že žalovaný je
samosprávny subjekt podporovaný aj prostriedkami zo štátnych rozpočtov, sú pre rozhodnutie o náhrade
trov konania právne irelevantné.
31. S poukazom na uvedené dôvody súd vyhodnotil, že v posudzovanej veci na strane žalobcovi nie
sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali aplikáciu ustanovenia § 257 CSP.
32. Súd preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania postupoval v zmysle § 255 ods. 1
CSP. Pokiaľ teda súd žalobu žalobcov v 1. a 2. rade v celom rozsahu zamietol, čiže úspešnou stranou
v konaní bol žalovaný a súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania nezhliadol na strane žalobcov
existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP, niet zásadne
prekážok, aby pri rozhodovaní o trovách konania nepoužil ustanovenie § 255 ods. 1 CSP.
33. Z uvedených dôvodov súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania proti žalobcom v 1. a 2.
rade v rozsahu 100 % s tým, že žalobcovia v 1. a 2. rade sú povinní nahradiť trovy konania žalovanému
spoločne a nerozdielne. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
Stará Ľubovňa.

doručenia, na Okresný súd

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).
Podľa ust. § 365 ods.1 CSP odvolacie dôvody odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ust. § 365 ods.2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa ust. § 365 ods.3

CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. - o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok).