{"guid": "595ec615-58a8-47f0-b5ee-faf4c28736ae:db1528d5-4a4f-4e11-82c1-8df61262c82d", "ecli": "ECLI:SK:OSPO:2025:8720201540.9", "spisova_znacka": "20Cpr/9/2023", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 20Cpr/9/2023 z 19. 9. 2025", "citacia": "rozsudok Okresného súdu Prešov z 19. septembra 2025, sp. zn. 20Cpr/9/2023, ECLI:SK:OSPO:2025:8720201540.9", "identifikacne_cislo": "8720201540", "sud": {"guid": "sud_156", "nazov": "Okresný súd Prešov", "typ": "okresny", "slug": "okresny-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Marek Bujňák", "sudca_id": 2180, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-marek-bujnak-2180", "datum_vydania": "2025-09-19", "forma": "Rozsudok", "povaha": [], "oblast": [], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/db1528d5-4a4f-4e11-82c1-8df61262c82d", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSPO:2025:8720201540.9", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:OSPO:2025:8720201540.9", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:OSPO:2025:8720201540.9/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nOkresný súd Prešov\n20Cpr/9/2023\n8720201540\n19. 09. 2025\nJUDr. Marek Bujňák\nECLI:SK:OSPO:2025:8720201540.9\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nOkresný súd Prešov, sudcom JUDr. Marekom Bujňákom, v spore žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,\nbytom D. XXX/X, XXX XX E., právne zastúpenej JUDr. Martinom Tkáčom, advokátom so sídlom\nBudovateľská 50, 080 01 Prešov, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Pribinova 2, 812\n72 Bratislava, o vyplatenie náhrady mzdy, takto\nrozhodol:\nI. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 8.855,63 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške\n8% ročne zo sumy 604,61 eura od 11.01.2018 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.09.2018 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.10.2018 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.11.2018 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.12.2018 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.01.2019 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 725,53 eura od 11.01.2019 do zaplatenia\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.02.2019 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.03.2019 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 443,96 eura od 11.07.2019 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 52,23 eura od 11.07.2019 do zaplatenia, a to všetko do 30 dní od právoplatnosti\nrozsudku.\nII. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.\nIII. Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 58,78%, o ktorých výške bude\nrozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.\nodôvodnenie:\n1. Žalobkyňa si žalobou uplatnila voči označenému subjektu ako Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2,\n812 72 Bratislava - Okresný úrad Prešov, Nám. Mieru 3, 080 01 Prešov, nárok na zaplatenie 27.790,24\neura s príslušenstvom. Žalobu odôvodnila tým, že od 01.07.2005 pracovala u zamestnávateľa: F. G.\nH. I. XXX J. E.. Zamestnávateľ so žalobkyňou okamžite skončil pracovný pomer, ktorého neplatnosť\nžalobkyňa žalovala na súde. Súd svojim rozsudkom sp. zn. 11Cpr/20/2017, zo dňa 28.06.2018, ktorý\nnadobudol právoplatnosť dňa 01.08.2018, určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné.\nŽalobkyňa sa v auguste 2018 domáhala, aby jej zamestnávateľ umožnil pokračovať v práci a aby mohla\nnastúpiť do práce. Zamestnávateľ odmietol umožniť žalobkyni výkon práce a zároveň poukazoval na to,\nže Rozhodnutím MŠVaV SR č. 2018/4986:3-10HO zo dňa 9.4.2018 bude k 31.8.2018 vyradený zo siete\nškôl a školských zariadení. Nakoľko v čase uplatňovania nároku žalobkyne z neplatne rozviazaného\npracovného pomeru však zamestnávateľ mohol riadne plniť, neexistoval zákonný dôvod, pre ktorý by\nneplnil právoplatný rozsudok súdu. Napriek tomu, že zamestnávateľ mal vedomosť o rozsudku, ktorý\n\nurčil neplatnosť skončenia pracovného pomeru, žiadnym spôsobom sa s týmto nevysporiadal. Jeho\npovinnosťou bolo uspokojiť nároky žalobkyne vyplývajúce z nevyplatenej mzdy za obdobie od 6/2017\ndo 4/7 31.8.2019 a ukončiť s ňou relevantným spôsobom pracovný pomer a následne jej vyplatiť\nodstupné. Nakoľko Spojená škola odmietala so žalobkyňou akokoľvek komunikovať, žalobkyňa sa\nosobne obrátila na žalovaného so žiadosťou o zjednanie nápravy, čo žalovaný odmietol. Následne sa\nžalobkyňa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne obrátila na žalovaného listom zo dňa 26.09.2019\nna uspokojenie nárokov žalobkyne a na MŠ SR. Listom zo dňa 26.11.2018 bola právnej zástupkyni\ndoručená odpoveď zo strany MV SR, v ktorej uviedli, že nároky žalobkyne budú uspokojené z úrovne\nOkresného úradu Prešov v súlade s ust. §21 zák. č. 523/2004. Následne 10.12.2018 už aj Okresný\núrad písomne odpovedal právnej zástupkyni, kde uviedol, že odbor školstva nemá zabezpečenie\nna vybavenie nárokov žalobkyne, ale že postupuje vec prednostovi Okresného úradu. Všetky tieto\nprieťahy vo veci uspokojenia nárokov žalobkyne nakoniec viedli k tomu, že na deň 15.03.2019 predvolal\nžalobkyňu za účelom spísania zápisnice, predmetom ktorej bola výpoveď z pracovného pomeru podľa §\n63 ods.1 písm. a/ ZP ku dňu 30.6.2019 s tým, že zároveň má nárok na 4-mesačné odstupné. Listom zo\ndňa 03.07.2019 (teda po skončení pracovného pomeru na základe výpovede zo dňa 15.03.2019, ktorá\nnebola napadnutá na súde) žalovaný jej doručil listinu označenú ako Výpoveď z pracovného pomeru –\noprava; kde týmto listom upravoval výpoveď z 15.3.2019 v tom zmysle, že nárok na výšku odstupného\nmá žalobkyňa vo výške 3-mesačného zárobku. Žalobkyňa má zato, že nie je možné akceptovať takúto\n„opravu výpovede“ kde po skončení pracovného pomeru už nie je možné zakladať akékoľvek nové\nvzťahy v neexistujúcom pracovnom pomere. Zároveň, žalovaný preberal všetky záväzky, ktoré vznikli\nv čase trvania existencie Spojenej školy a ktoré neboli vyplatené, kde žalobkyni takto vznikol nárok na\nvyplatenie 4-mesačného odstupného, ktorý záväzok bol zo zákona prenesený na žalovaného. žalovaný\nvyplatil žalobkyni mzdu za obdobie od 15.3.2019 do 30.6.2019 a odstupné vo výške 3- mesačnej\nmzdy. Mzdové nároky od neplatne skončeného pomeru t.j. od 07.06.2017 do 15.03.2019 a odstupné\nvo výške 1-mesačného platu jej neboli vyplatené. Nakoľko rozsudok súdu, ktorý určil, že okamžité\nskončenie pracovného pomeru so žalobkyňou je neplatné bolo doručené aj F. G. H. I. J. E. v júli 2018\na právoplatnosť nadobudlo 1.8.2018, Spojená škola mala vedomosť o tom, že jej z tohto neplatne\nskončeného pracovného pomeru vyplývajú záväzky: náhrada mzdy voči žalobkyni s tým, že pokiaľ\ntieto nároky neuspokojila, mala minimálne v protokole o záväzkoch informovať zriaďovateľa o týchto\nzáväzkoch a povinnosť riadneho ukončenia pracovného pomeru so žalobkyňou. Žalobkyni nebola ani\npreplatená mzda, ani s ňou nebol ukončený pracovný pomer, žalovaný ako zriaďovateľ a zároveň\núčastník, ktorý podal podnet na zrušenie Spojenej školy Kpt. Nálepku odmietal od 8/2018 až do 3/2019\nakúkoľvek zodpovednosť vo veci uspokojenia jej nárokov. Ako vyplýva aj zo stanoviska MV SR, uspokojiť\nnároky žalobkyne je povinný zriaďovateľ, t.j. Okresný úrad Prešov, ktorá povinnosť mu vyplýva z ust.\n§21 ods. 13 zák. č. 523/2004 Z.z.. Ak k zániku rozpočtovej organizácie alebo príspevkovej organizácie\ndochádza rozdelením, zlúčením alebo splynutím, zriaďovateľ určí v rozhodnutí termín, vecné a finančné\nvymedzenie majetku vrátane súvisiacich práv a záväzkov, ktoré prechádzajú na právneho nástupcu,\nktorým môže byť len rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia. Ak rozpočtová organizácia\nalebo príspevková organizácia zaniká zrušením bez právneho nástupcu, práva a povinnosti prechádzajú\ndňom bezprostredne nasledujúcom po dni zrušenia na zriaďovateľa, ak osobitný zákon neustanoví inak.\nV zmysle ust. §35 ods.5 ZP, ak sa zrušuje zamestnávateľ, určí orgán, ktorý zamestnávateľa zrušuje, ktorý\nzamestnávateľ je povinný uspokojiť nároky zamestnancov zrušeného zamestnávateľa alebo uplatňovať\njeho nároky. V danom prípade žalobkyňa žiada priznať náhradu mzdy za obdobie od 17.6.2017 do\n15.03. 2019 ( t.j. obdobie 20 mesiacov) vo výške 23.798,36 eura s 8% ročným úrokom z omeškania\nako je vyšpecifikovaný v žalobnom petite; a doplatok odstupného vo výške 1-mesačného priemerného\nzárobku vo výške 1795,28 eura s 8% ročným úrokom z omeškania od 01.07.2019 do zaplatenia. Za\nobdobie od 06/2017 do 15.03.2019 nedostala žalobkyňa žiadnu náhradu mzdy. V zmysle kolektívnej\nzmluvy malo byť žalobkyni vyplatené 4-mesačné odstupné (ako to uvádza aj žalovaný vo výpovedi),\navšak uhradené odstupné pre žalobkyňu bolo len vo výške 3 mesiacov.\n2. Pôvodne žalovaný 1/ vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobkyni patrí náhrada mzdy z neplatného\nskončenia pracovného pomeru odo dňa kedy oznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom\nzamestnávaní až do až do času, keď jej zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd\nrozhodne o skončení pracovného pomeru. Žalobkyni patrí náhrad mzdy za neplatné skončenie\npracovného pomeru len do 01.08.2018. Žalovaný 1/ namietol, že žalobkyňa nepreukázala kedy oznámila\nzamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. V súlade s ustanovením § 79 ods. 2 Zákonníka\npráce žalovaný žiadal, aby náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov žalobkyni nepriznal. Žalovaný\n1/ namietal priznanie dovolenky za rok 2017 vo výške 791,70 eura, dovolenky za rok 2018 vo výške\n\n1.404,90 eura, dovolenky za rok 2019 vo výške 52,23 eura. Žalovaný 1/ má za to, že žalobkyni nepatrí\nnáhrada za nevyčerpanú dovolenku, keďže žalobkyňa neodpracovala potrebný počet dní, na to aby\njej nárok na dovolenku vznikol. Žalovaný 1/ namietal priznanie 8% úroku z omeškania, keďže do\nprávoplatnosti rozhodnutia súdu o priznaní náhrady mzdy nie je totiž možné jednoznačne určiť, či súd\no priznaní tejto náhrady rozhodne, alebo budú dané dôvody na nepriznanie tejto náhrady a teda nie\nje možné určiť, že zamestnávateľ je v omeškaní skôr. Žalovaný 1/ namietal priznanie výšky úrokov z\nomeškania zo sumy hrubej mzdy žalobcu, nakoľko žalobkyňa by osobne celou takto vyplatenou mzdou\nnemohla disponovať ani v prípade, ak by jej bola vyplácaná v bežnom pracovnom pomere. Mzda,\npriznaná podľa platového výmeru, resp. dohodnutá v pracovnej zmluve, podlieha následnej odvodovej\npovinnosti (mzda brutto). Zamestnancovi je do dispozície odovzdaná len mzda „očistená“ od takýchto\npovinných platieb, t.j. mzda netto. Žalovaný 1/ zastáva názor, že je v rozpore so všeobecne záväznými\nprávnymi predpismi, aby v prípade, ak by bola zamestnancovi priznaná náhrada mzdy s úrokom z\nomeškania, bol úrok z omeškania stanovený zo mzdy brutto. V prípade, ak by súd zaviazal žalovaného\n1/ uhradiť žalobkyni náhradu mzdy, mal by žalovaný v zmysle rozhodnutia tak vykonať v lehote 30 dní,\npričom takto určená mzda bude vyplatená žalobkyni po vykonaní príslušných odvodových povinností.\n3. Podaním zo dňa 11.08.2020 žalobkyňa upravila označenie žalovaných a petit žaloby tak, že žalovaný\n1/ je Ministerstvo vnútra SR a žalovaný 2/ Okresný úrad Prešov.\n4. Žalobkyňa v replike súhlasila s tým, že jej patrí náhrada mzdy len do 01.08.2018, nakoľko nárok\nna náhradu mzdy jej vznikol za celé obdobie od neplatného skončenia pracovného pomeru do\nokamihu, kedy jej zamestnávateľ umožnil vykonávať prácu, resp. s ňou už platne ukončil pracovný\npomer a za obdobie trvania výpovede jej vyplácal mzdové nároky. Ďalej uviedla, že riadne vyzvala\nzamestnávateľa, aby jej umožnil pokračovať v práci, z dôvodu neplatnosti výpovede ešte pred podaním\nžaloby. Skutočnosť, že zamestnávateľ neprevzal túto výzvu je v zmysle ust. ZP dňom doručenia zásielky\nku dňu, kedy ju adresát odmietol prevziať, resp. neprevzal, aj keď u organizácie ako je škola je\nneprevzatie v odbernej lehote možné výslovne považovať za odmietnutie prevzatia zásielky, nakoľko\nneexistuje logický predpoklad, aby v škole nebola prítomná osoba pre prevzatie zásielky. Žalobkyňa\nokamžite vyzvala zamestnávateľa na rešpektovanie rozsudku, kde zamestnávateľ vzhľadom k tomu,\nže na základe žiadosti OÚ Prešov bol zamestnávateľ zrušovaný k 31.08.2018,teda jeden mesiac\npo právoplatnosti rozsudku, mal správne zamestnávateľ aj so žalobkyňou riadne ukončiť pracovný\npomer tak, ako aj s ostatnými zamestnancami. Zamestnávateľ však vôbec nekonal, preto sa žalobkyňa\nobrátila na Okresný úrad Prešov, ktorý vo veci odmietol konať, následne sa obrátila na ústredné\norgány štátnej správy, kde MŠ SR konať odmietlo a konal až žalovaný MV SR. Podľa uznesenie\nNS SR zo dňa 23.05.2019, sp. zn 3Cdo 36/2019, ak zamestnávateľ so zamestnancom neplatne\nskončil pracovný pomer okamžite a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby\nho zamestnávateľ ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer trvá aj naďalej a zamestnávateľ je povinný\nposkytnúť mu náhradu mzdy v prípade, že mu neprideľuje prácu podľa pracovnej zmluvy. Táto náhrada\nmu patrí vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom\nzamestnávaní až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo do času, keď\nskončí pracovný pomer. Táto náhrada nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol\nzarobiť preto, že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu, na ktorú sa zaviazal podľa pracovnej\nzmluvy, ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi,\nktorý bezdôvodne skončil pracovný pomer so zamestnancom. Pre prípad nepriznania náhrady mzdy\nnad obdobie stanovené zákonníkom práce je v zmysle ustálenej judikatúry a rozhodovacej praxe\nskúmanie či zamestnanec mal možnosť vo svojom bydlisku sa zamestnať za rovnocenných podmienok\nbez problémov. V tomto prípade sa jedná o región, kde miera evidovanej nezamestnanosti bola v\nr.2017 viac ako 19%. V danom regióne je nedostatok pracovných miest, ktoré by korešpondovali\nso vzdelaním žalobkyne a podmienkami rovnocennými ako u zamestnávateľa. Žalobkyňa v dôsledku\nneplatného skončenia pracovného pomeru ostala bez príjmu. Skutočnosť, že žalobkyňa nevyužívala\nsociálny systém štátu, ale snažila sa vlastnou prácou zaobstarať podmienky na živobytie jej nemôže byť\nna ťarchu. Prácu našla až v C., čím jej však nepomerne vzrástli náklady, nakoľko sa jej zvýšili náklady na\nbývanie, kde musí platiť za podnájom. Na zaobstaranie bývania v C. ani nemá finančné prostriedky, takže\nv zrelom veku bola nútená svoje bývanie vyriešiť len formou podnájmu. Je notoricky známou skutočnosť,\nže samotné náklady na živobytie v C. sú podstatne vyššie ako v regióne okresu F.. Z uvedených dôvodov\nmá žalobkyňa zato, že nie je dôvod pre nepriznanie jej mzdových nárokov. Nakoľko náhrada mzdy\npatrí zamestnancovi vo výške jeho priemerného mesačného príjmu, kde žalobkyňa v časti uplatnenej\nvýšky uplatňovala mesačnú mzdu za ten-ktorý mesiac nie priemernú výšku mesačnej mzdy, uplatnila aj\n\nnárok na dovolenku, kde tento nárok je zložkou tvorby priemernej mesačnej mzdy, teda ak by nebola\npre prehľadnosť zobrazila túto položku mzdy osobitne, táto sa aj tak premietne vo výške priemernej\nmzdy. Argumentácia, že neodpracovala v tom-ktorom uplatnenom období potrebný počet dní pre vznik\nnároku na dovolenku neobstojí, nakoľko nie žalobkyňa prestala chodiť do práce, ale zamestnávateľ\njej znemožnil výkon práce. Ak žalovaný zavinil prieťah obdobia za ktoré má byť vyplatená náhrada\nmzdy s príslušenstvom tým, že odmietol rešpektovať právoplatný rozsudok súdu o neplatnom skončení\npracovného pomeru, odmietol rešpektovať zákon, ktorý ho ustanovuje do pozície subjektu na ktorého\nprechádzajú nevysporiadané záväzky školy, ktorá zanikla z jeho podnetu, odmietol komunikovať so\nžalobkyňou, teda nepredišiel riadnym plnením zákonného postupu zbytočnému prieťahu, kde žalobkyňa\naktívne aj cestou svojej právnej zástupkyne ho vyzývala na plnenie, nemôže svoju zodpovednosť\nprenášať na žalobkyňu. Pokiaľ ide o odstupné jedná sa o nárok, ktorý jej vyplýva z kolektívnej zmluvy\nplatnej ku dňu zániku jej zamestnávateľa, t.j., kde všetkým zamestnancom, ktorý odpracovali potrebný\npočet rokov ako žalobkyňa, bolo vyplatené 4-mesačné odstupné. Nakoľko žalovaný OÚ Prešov prevzal\nvšetky povinnosti zrušeného zamestnávateľa, jeho povinnosťou je aj uspokojenie nárokov čo do výšky\nodstupného, kde nárok na toto odstupné vyplýva z neplatne skončeného pracovného pomeru. Pokiaľ\nby zamestnávateľ postupoval korektne a rešpektoval rozhodnutie súdu, pri plnení svojich povinností\nby okrem náhrady mzdy za obdobie od 6/2017 do 31.8.2018, kedy zanikol, so žalobkyňou v priebehu\nmesiaca august 2018, kde rozsudok nadobudol právoplatnosť 1.8.2018, takže mal jeden celý mesiac\nna plnenie povinností, pokiaľ by rešpektoval rozsudok súdu a vyplatil žalobkyni aj úroky z omeškania\na odstupné vo výške podľa kolektívnej zmluvy. Žalovaný OÚ Prešov sa dostal do pozície žalovaného\nzo zákona, kde naňho prechádzajú povinnosti školy, ktorá bola na jeho podnet zrušená. Takto naňho\nprešiel aj záväzok vyplatenia odstupného dohodnutého v kolektívnej zmluve. Žalobkyňa ostala bez\npríjmu okamžite po skončení pracovného pomeru, nemohla si svoje výdavky na živobytie plniť voči tretím\nosobám ( dodávka médií, nákup stravy a pod.) v splátkach. Pokiaľ by však došlo k súdnemu zmieru, je\nprístupná na dohodu o možnosti plnenia v splátkach.\n5. Uznesením zo dňa 11.05.2022 súd pripustil zmenu žaloby.\n6. Žalovaný 1/ v duplike opäť namietal, že žalobkyňa nepreukázala kedy oznámila zamestnávateľovi, že\ntrvá na ďalšom zamestnávaní. Žalobkyňa môže požadovať náhradu mzdy najskôr odo dňa 29.09.2017\n(t.j. deň kedy bola žaloba v právnej veci vedenej na Okresnom súde Poprad pod č. k. 11Cpr/20/2017-71\ndoručená žalovanému: F. G., H. I. XXX, E.) až do dňa 01.08.2018 (t.j. deň kedy rozsudok Okresného\nsúdu Poprad zo dňa 28.06.2018, č. k. 11Cpr/20/2017-71 nadobudol právoplatnosť). Žalobkyňa súdu\noznámila, že bola PN v čase od 09.06.2017 do 30.09.2017. Žalovaný 1/ v súlade s rozhodovacou\npraxou súdov zastáva názor, že v dobe pracovnej neschopnosti náhrada mzdy žalobkyni patriť nemôže,\npretože reálne prácu pre zamestnávateľa vykonávať nemohla. Žalovaný 1/ zotrval na svojom názore,\nže nárok na doplatenie odstupného (vo výške 1.798,28 eura) nesúvisí s náhradou mzdy za neplatné\nskončenie pracovného pomeru. Žalobkyňa sa domáha doplatku odstupného vo výške jedno násobku\nfunkčného platu. V súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru sa so žalobkyňou uskutočnil\ndňa 15.03.2019 pohovor za účelom prerokovania jej možného pracovného zaradenia. Zamestnávateľ\nMV SR, na ktorého dňom 01.09.2018 prešli práva a povinnosti F. G. J. E., ktorá zanikla zrušením bez\nprávneho nástupcu, nemal voľné pracovné miesto, bol nútený so žalobkyňou skončiť pracovný pomer\ndohodou alebo výpoveďou z dôvodu uvedeného v § 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce – zamestnávateľ\nsa zrušuje. Zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer výpoveďou alebo dohodou\nz dôvodu uvedeného v predmetnom ustanovení Zákonníka práce patrí odstupné. Podľa § 76 ods. 1\npísm. c ) Zákonníka práce pri skončení pracovného pomeru výpoveďou z dôvodu uvedeného v § 63 ods.\n1 písm. a) bod 1 Zákonníka práce, patrí zamestnancovi odstupné najmenej v sume trojnásobku jeho\npriemerného mesačného zárobku, pretože jeho pracovný pomer trval najmenej desať rokov a menej\nako dvadsať rokov. Podniková kolektívna zmluva Spojenej školy v Giraltovciach v rozhodnom čase\nneexistovala, a preto odstupné je nutné riešiť podľa § 76 Zákonníka práce. Z uvedeného vyplýva, že\nžalobkyni pri skončení pracovného pomeru výpoveďou z dôvodu uvedeného v § 63 ods. 1 písm. a) bod 1\nZákonníka práce patrilo odstupné v sume trojnásobku funkčného platu, ktoré mala vo výplate za mesiac\njún 2019 vyplatené vo výške 3.046,50 eura. Žalovaný 1/ namietol pasívnu vecnú legitimáciu Okresného\núradu Prešov.\n7. Okresný súd Prešov (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.k. 20Cpr/9/2023-208 zo dňa\n14.02.2024 rozhodol nasledovne:\n\n8. ,,I. Konanie o zaplatenie sumy prevyšujúcej 23.798,36 eura s prislúchajúcim úrokom z omeškania\nzastavuje\nII. Žalovaný 1/ je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 20.709,73 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.10.2017 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.11.2017 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.12.2017 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.01.2018 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 791,70 eura od 11.01.2018 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.02.2018 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.03.2018 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.04.2018 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.05.2018 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.06.2018 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.07.2018 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.08.2018 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.09.2018 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.10.2018 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.11.2018 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.12.2018 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.01.2019 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 1.404,90 eura od 11.01.2019 do zaplatenia\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.02.2019 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 443,96 eura od 11.07.2019 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 52,23 eura od 11.07.2019 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 1.115,50 eura od 11.07.2019 do zaplatenia, a to všetko do 30 dní od právoplatnosti\nrozsudku.\nIII. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.\nIV. Žalovaný 1/ je povinný nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 49,04%, o ktorých výške bude\nrozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.\nV. Žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania nepriznáva.“\n9. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výrokov II. a IV. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie\nžalovaný v 1. rade z dôvodov uvedených § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Žalovaný sa v žiadnom\nprípade nestotožnil v s názorom súdu prvej inštancie, že ,,Žalobkyňa teda má nárok na náhradu\nmzdy od 01.08.2017... Žalobkyňa si uplatnila nárok do 14.03.2019, kedy jej bola daná výpoveď.“ Zo\nzákonného ustanovenia § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce vyplýva, že žalobkyni patrí náhrada mzdy\nz neplatného skončenia pracovného pomeru odo dňa kedy oznámila zamestnávateľovi, že trvá na\nďalšom zamestnávaní až do času keď súd rozhodol o skončení pracovného pomeru. Žalovaný v 1.\nrade počas celého konania pred súdom prvej inštancie namietal, že žalobkyňa nepreukázala kedy\noznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Podľa R 36/1979: „Ak pracovník počas\nvýpovednej lehoty neoznámil organizácii, ktorá mu dala výpoveď, že trvá na ďalšom zamestnávaní, ale\npodal žalobu o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru a o náhradu mzdy, potom je tým oznámenie\npracovníka voči organizácii, že trvá na ďalšom zamestnávaní, nahradené, ale tu rozhoduje, kedy\nsa doručila kópia žaloby organizácii, a nie to, kedy sa podala na súde. Z uvedeného jednoznačne\nvyplýva, že žalobkyňa môže požadovať náhradu mzdy najskôr odo dňa 29.09.2017 (t.j. deň kedy\nbola žaloba v právnej veci vedenej na Okresnom súde Poprad pod č.k. 11Cpr/20/2017-71 doručená\nžalovanému: F. G., H. I. XXX, E.) až do dňa 01.08.2018 (t.j. deň kedy rozsudok Okresného súdu\nPoprad zo dňa 28.06.2018, č.k. 11Cpr/20/2017-71 nadobudol právoplatnosť). Žalobkyňa bola počas\nrozhodného obdobia zamestnaná alebo poberala iný príjem (poberala nemocenskú dávku). Žalovaný\nv 1. rade zotrváva na svojom názore, aby príslušný súd túto skutočnosť zohľadnil a náhradu mzdy\nznížil o všetky vyplatené príjmy a dávky. Žalobkyňa súdu prvej inštancie oznámila, že bola PN v\nčase od 09.06.2017 do 30.09.2017. Z potvrdenia zo Sociálnej poisťovne zo dňa 22.03.2023 vyplýva,\nže žalobkyni boli vyplatené nemocenské dávky aj v rozhodnom období, za ktoré požaduje náhradu\nmzdy. V súlade s rozhodovacou praxou súdov v dobe pracovnej neschopnosti náhrada mzdy žalobkyni\npatriť nemôže, pretože reálne prácu pre zamestnávateľa vykonávať nemohla. Žalovaný v 1. rade sa v\nžiadnom prípade nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že ,,Súd ustálil, že žalobkyňa z dôvodu\nneplatného skončenia pracovného pomeru má nárok na náhradu nevyčerpanej dovolenky za obdobie\nodo dňa prepustenia do dňa opätovného nastúpenia do práce, t.j. 14.03.2019, čo predstavuje 52,5\n\ndní“. Žalovaný v 1. rade k otázke nároku žalobkyne na nevyčerpanú dovolenku prezentoval svoj\nnázor vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 13.07.2020.Žalobkyni nepatrí náhrada za nevyčerpanú\ndovolenku, keďže žalobkyňa neodpracovala potrebný počet dní, na to aby jej nárok na dovolenku vznikol,\nžalobkyni nárok na preplatenie dovolenky nepatrí. V tejto súvislosti žalovaný v 1. rade poukázal na\nrozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo6/2008, podľa ktorého cit,“ ,, špeciálna\nprávna úprava vylučuje, aby pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru mohla byť za dobu, počas\nktorej boli vzťahy medzi účastníkmi v dôsledku rozviazania pracovného pomeru sporné a počas ktorej\nzamestnávateľ neumožnil zamestnancovi konať prácu, priznaná náhrada mzdy z iného dôvodu. V\nuvedenom období zamestnancovi nepatrí nielen náhrada mzdy podľa § 130 Zákonníka práce, ale ani\nnáhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku podľa § 110b ods. 2 a 4 Zákonníka práce, prípadne z iného\ndôvodu. Žalovaný v 1. rade taktiež zotrváva na svojom názore, že nárok na doplatenie odstupného\n(vo výške 1.798,28 eura) nesúvisí s náhradou mzdy za neplatné skončenie pracovného pomeru.\nŽalobkyňa sa domáha doplatku odstupného vo výške jedno násobku funkčného platu. V súvislosti s\nneplatným skončením pracovného pomeru sa so žalobkyňou uskutočnil dňa 15.3.2019 pohovor za\núčelom prerokovania jej možného pracovného zaradenia. Zamestnávateľ Ministerstvo vnútra SR, na\nktorého dňom 01.09.2018 prešli práva a povinnosti F. G. J. E., ktorá zanikla zrušením bez právneho\nnástupcu, nemal voľné pracovné miesto, bol nútený so žalobkyňou skončiť pracovný pomer dohodou\nalebo výpoveďou z dôvodu uvedeného v § 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce - zamestnávateľ sa\nzrušuje. Zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer výpoveďou alebo dohodou\nz dôvodu uvedeného v predmetnom ustanovení Zákonníka práce patrí odstupné. Podľa § 76 ods. 1\npísm. c) Zákonníka práce pri skončení pracovného pomeru výpoveďou z dôvodu uvedeného v § 63 ods.\n1 písm. a) bod 1 Zákonníka práce, patrí zamestnancovi odstupné najmenej v sume trojnásobku jeho\npriemerného mesačného zárobku, pretože jeho pracovný pomer trval najmenej desať rokov a menej\nako dvadsať rokov. Podniková kolektívna zmluva Spojenej školy v Giraltovciach v rozhodnom čase\nneexistovala, a preto odstupné je nutné riešiť podľa § 76 Zákonníka práce. Z uvedeného vyplýva, že\nžalobkyni pri skončení pracovného pomeru výpoveďou z dôvodu uvedeného v § 63 ods. 1 písm. a)\nbod 1 Zákonníka práce patrilo odstupné v sume trojnásobku funkčného platu, ktoré mala vo výplate\nza mesiac jún 2019 vyplatené vo výške 3.046,50 eura. Žalovaný v 1. rade sa nestotožňuje s právnym\nnázorom súdu, keď priznal žalobkyni uplatnený úrok z omeškania v zákonnej výške. Zákonník práce\nneupravuje inštitút úrokov z omeškania, a preto je potrebné skúmať, či je možné použiť úpravu\nObčianskeho zákonníka. Zákonník práce zakotvuje vo svojom ustanovení § 1 ods. 4 subsidiárnu\npôsobnosť všeobecnej časti Občianskeho zákonníka vo vzťahu k prvej časti Zákonníka. Na základe\ntakto zakotvenej subsidiárnej pôsobnosti je ale zrejmé, že na pracovnoprávne vzťahy sa nevzťahujú\nustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce úroky z omeškania, keďže tieto sú upravené v jeho\nôsmej časti. Vzhľadom na uvedené, žalovaný v 1. rade zástava názor, že žalobkyňa požaduje úroky\nz omeškania v rozpore so zákonom, pretože nemajú oporu v právnom systéme Slovenskej republiky.\nTaktiež podľa žalovaného v 1. rade právo na náhradu mzdy nemá povahu opakujúcej sa dávky. Priznanie\núrokov z omeškania sa viaže na právoplatné rozhodnutie súdu. Do právoplatnosti rozhodnutia súdu o\npriznaní náhrady mzdy nie je totiž možné jednoznačne určiť, či súd o priznaní tejto náhrady rozhodne,\nalebo budú dané dôvody na nepriznanie tejto náhrady a teda nie je možné určiť, že zamestnávateľ je\nv omeškaní skôr. Žalovaný v 1. rade má za to, že ak by aj súd nepriznal úrok z omeškania, mohol\nby tak urobiť aj z dôvodu, že priznaná výška náhrady mzdy je dostatočne vysoká, a je tak v súlade so\nsatisfakčnou funkciou (pre zamestnanca, ktorého pracovný pomer bol skončený neplatne), so sankčnou\nfunkciou (vo vzťahu k zamestnávateľovi, ktorý nepostupoval pri skončení pracovného pomeru v súlade\nso zákonnou úpravou) a sociálnou funkciou, ktorú má plniť náhrada mzdy z neplatne skončeného\npracovného pomeru. V prípade, ak by mal súd za to, že priznanie úroku z omeškania je dôvodné,\nčo žalovaný v plnom rozsahu neuznáva, žalovaný namieta priznanie výšky úrokov z omeškania zo\nsumy hrubej mzdy žalobkyne, nakoľko žalobkyňa by osobne celou takto vyplatenou mzdou nemohla\ndisponovať ani v prípade, ak by jej bola vyplácaná v bežnom pracovnom pomere. Mzda, priznaná podľa\nplatového výmeru, resp. dohodnutá v pracovnej zmluve, podlieha následnej odvodovej povinnosti (mzda\nbrutto). Zamestnancovi je do dispozície odovzdaná len mzda „očistená“ od takýchto povinných platieb,\nt.j. mzda netto. Žalovaný v 1. rade zastáva názor, že je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi\npredpismi, aby v prípade, ak by bola zamestnancovi priznaná náhrada mzdy s úrokom z omeškania, bol\núrok z omeškania stanovený zo mzdy brutto. Žalovaný v tejto veci poukázal aj na rozhodnutie Ústavného\nsúdu SR, sp. zn. II. ÚS 494/2013, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že všeobecné súdy, ktoré\nposúdili okolnosti pre určenie výšky náhrady mzdy a nepriznali úroky z omeškania, svojím postupom\nneporušili základné práva zamestnanca na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivý proces.\nV tejto súvislosti citoval ustanovenia § 5 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších\n\npredpisov, § 128 a § 138 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, § 13 zákona č. 580/2004 Z.z. o\nzdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov, z ktorých podľa žalovaného v 1. rade vyplýva, že každý\npríjem zo závislej činnosti, ak nie je predmetom dane alebo nie je od dane oslobodený, podlieha dani z\npríjmu a odvodom poistného na sociálne poistenie a zdravotné poistenie. To znamená, že nie je možné\nžiadnej fyzickej osobe vyplatiť príjem tak, aby z nich zamestnávateľ neodviedol zákonom stanovené\nzrážky - preddavok na daň a poistné. Na základe uvedených dôvodov žalovaný v 1. rade navrhol, aby\nodvolací súd napadnuté výroky zmenil.\n10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v jeho IV. výroku o trovách konania podala v zákonnej lehote\nodvolanie žalobkyňa. Uviedla, že súd prvej inštancie odôvodnil zníženie trov konania ust. § 255 ods.\n2 CSP v spojení s ust. § 256 ods. 1 CSP, tak že žalobkyňa si pôvodne uplatnila žalobou sumu\n27.790,24 eura, kde zavinila, že bez udania dôvodu došlo k zastaveniu časti konania vo výške nad\n23.798,36 eura. V tomto prípade žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že napriek tomu, že vo výroku\n- petite bola uvedená suma 27.790,24 eura, zo žiadnej zo špecifikácii nároku táto suma nevyplývala.\nJednalo sa o pisársku chybu, kde správne mala byť uvedená suma 23.798,36 eura ako to vyplýva aj zo\nzápisnice z pojednávania konaného dňa 22.03.2023 na súde prvej inštancie. Naviac, žalobkyňa svojim\nsprávaním nezavinila zastavenie konania, nakoľko v dôsledku úpravy požadovanej istiny z 27.790,24\neura na 23.798,36 eura ako oprava pisárskej chyby neznamenala zastavenie konania; ak už by mala\nnastať aplikácia predmetného ustanovenia, tak výlučne len pokiaľ by po vzhliadnutí pisárskej chyby\nžalobkyňa bola naďalej trvala na žalobe s uplatneným nárokom v časti istiny vo výške 27.790,24 eura.\nŽalobkyňa však sama uznala chybu a žiadala, aby súd konal a rozhodoval o nároku, ktorý bol presne\nvyšpecifikovaný v jej podaniach, t.j. 23.798,36 eura. Súd vyhovel žalobe vo výške 20.709,73 eura t.j.\npomer úspechu žalobkyne: 87,03% ku 12,97% Z uvedeného dôvodu žalobkyňa navrhla napadnutý\nvýrok zmeniť a priznať jej nárok náhradu trov konania 100%, keďže vo vzťahu k uplatnenej sume mala\nlen nepatrný neúspech, ev. v pomere 87,03%.\n11. Odvolací súd rozsudkom zo dňa 27. marca 2025, č.k. 20CoPr/1/2024 – 277 rozhodol nasledovne:\n12. „ I. Potvrdzuje sa rozsudok čiastočne vo výroku II. čo do povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni\nsumu 10.950,50 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.11.2017 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.12.2017 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.01.2018 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.02.2018 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.03.2018 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.04.2018 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.05.2018 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.06.2018 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.07.2018 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.08.2018 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 1.115,50 eura od 11.07.2019 do zaplatenia, a to všetko do 30 dní od právoplatnosti\nrozsudku.\nII. V prevyšujúcej časti vo výroku II. ako aj výrok IV. sa rozsudok zrušuje a v rozsahu zrušenia sa vracia\nsúdu I. inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.“\n13. V odôvodnení uviedol, súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru, keď priznal\nžalobkyni nárok na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce za celé obdobie od 01.10.2017\naž do dňa 15.03.2019, kedy bola daná žalobkyni výpoveď z pracovaného pomeru podľa § 63 ods. 1\npísm. a) Zákonníka práce s uplynutím trojmesačnej výpovednej doby 20.03.2019. Celé toto obdobie\nje potrebné z titulu nároku na náhradu mzdy rozdeliť na dva úseky z hľadiska právneho posúdenia veci\npodľa ust. Zákonníka práce.\n13.1. Prvým úsekom je obdobie od oznámenia žalobkyne, že trvá na ďalšom zamestnávaní, resp. v\ntomto prípade až od skončenia práceneschopnosti žalovanej do rozhodnutia súdu o jeho neplatnosti,\nčo v prejednávanom prípade predstavuje obdobie od 1.10.2017 do 01.08.2018. V tomto prvom období\nsú nároky pracovníka osobitne upravené v § 79 a nasl. Zákonníka práce a nemožno preto ohľadne\ntýchto nárokov použiť všeobecné ustanovenia o náhrade mzdy pri prekážkach v práci na strane\n\nzamestnávateľa podľa § 142 Zákonníka práce. Odvolací súd nárok žalobkyne na náhradu mzdy podľa §\n79 ods. 1 Zákonníka práce považoval za dôvodný v časti uplatneného nároku za obdobie od 01.10.2017\ndo 01.08.2018 vo výške 9.835,- eur, ktorý predstavuje súčet náhrad za mesiace október 2017 až júl\n2018 (10 x 983,50 eura).\n13.2. Druhý úsek je od právoplatného rozhodnutia súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru\npo opätovný začiatok výkonu práce, resp. v tomto prípade do samotného skončenia pracovného\npomeru medzi zamestnancom a zamestnávateľom, t.j. od 02.08.2018 do 15.03.2019. V tomto období\nsa už pracovnoprávne vzťahy vracajú do pôsobnosti všeobecných ustanovení Zákonníka práce,\nkedy povinnosťou zamestnávateľa je prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy. A\npovinnosťou zamestnanca je vykonávať svoju prácu podľa pracovnej zmluvy v dohodnutom mieste a\nčase. Odvolaciemu súdu sa javí, že žalobkyni domáhajúcej sa nástupu do zamestnania zamestnávateľ,\nnajprv Spojená škola H. I. XXX J. E., potom jej právny nástupca Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky\nv období od právoplatnosti rozsudku o neplatnosti skončenia pracovného pomeru do 15.03.2019 prácu\nneprideľoval podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie sa však uvedeným ustanovením\nZákonníka práce vo vzťahu k nároku na náhradu mzdy žalobkyne za toto obdobie po právoplatnosti\nrozsudku o neplatnom skončení pracovného pomeru nezaoberal. Odvolací súd preto zrušil rozsudok\nv časti náhrady mzdy za obdobie od augusta 2018 do 15.03.2019.\n13.3. Odvolací súd sa ďalej stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý vyhovel nároku na náhradu\nmzdy za nevyčerpanú dovolenku s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-57/22 z\n12.10.2023, ktorý kladne odpovedal na položenu prejudiciálnu otázku, či sa má článok 7 ods. 1 smernice\n2003/88 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej pracovník, ktorý dostal\nprotiprávnu výpoveď a následne opätovne nastúpil do zamestnania v súlade s vnútroštátnym právom\nv dôsledku zrušenia jeho prepustenia súdnym rozhodnutím, nemá nárok na platenú dovolenku za\nkalendárny rok za obdobie odo dňa prepustenia do dňa jeho opätovného nastúpenia do zamestnania,\nz dôvodu, že počas tohto obdobia tento pracovník pre zamestnávateľa skutočne nepracoval, keďže mu\ntento zamestnávateľ nepridelil prácu, a že počas uvedeného obdobia už má v súlade s vnútroštátnym\nprávom nárok na náhradu mzdy. V zmysle tohto rozhodnutia sa vzťahuje povinnosť členského štátu EÚ\nzabezpečiť platenú dovolenku pre každého zamestnanca vyplývajúcu z Článku 7 smernice Európskeho\nparlamentu a Rady 2003/88/ ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného\nčasu, t.j. aj pre zamestnancov, s ktorými bol neplatne skončený pracovný pomer a to v období odo dňa\nprepustenia do dňa opätovného nastúpenia do zamestnania, t.j. za čas kedy zamestnanec skutočne\nnepracoval. Odvolací súd zrušil rozsudok v časti nároku na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku.\n13.4. Odvolací súd potvrdil rozsudok v časti nároku žalobkyne na odstupné vo výške 1 mesačného\nplatu ako nároku súvisiaceho so skončením pracovného pomeru žalobkyne uplynutím výpovednej doby\nku dňu 30.09.2019 na základe výpovede zo dňa 15.03.2019 a v časti úrokov z omeškania z priznanej\nnáhrady mzdy a odstúpeného.\n13.5. Vo zvyšnej časti odvolací súd rozsudok zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.\nV ďalšom uložil súdu prvej inštancie sa zaoberať nárokom žalobkyne na priznanie náhrady mzdy\nv uplatnenom rozsahu za obdobie po právoplatnosti rozsudku o neplatnom skončení pracovného\npomeru do doručenia výpovede, t.j. od 02.08.2018 do 14.03.2019 podľa § 142 ods. 3 Zákonníka prace\nrešpektujúc právny názor odvolacieho súdu. V nadväznosti na to súd prvej inštancie opätovne posúdi\nnárok žalobkyne na náhradu nevyčerpanej dovolenky z hľadiska doby jeho priznania a rozhodne o ňom\nv súlade s právnym názorom odvolacieho súdu.\n14. Konanie voči žalovanému 2/ bolo právoplatne skončené.\n15. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a zistil tento skutkový stav:\n16. V konaní nebolo sporné, že od 01.07.2005 pracovala u zamestnávateľa: F. G. H. I. XXX J. E..\nZamestnávateľ so žalobkyňou okamžite skončil pracovný pomer, ktorého neplatnosť žalobkyňa žalovala\nna súde. Okresný súd Poprad rozsudkom zo dňa 28.06.2018, sp. zn. 11Cpr/20/2017 určil, že okamžité\nskončenie pracovného pomeru podané zo strany zamestnávateľa dňa 26.05.2017 podľa § 68 ods. 1\npísm. b/ Zákonníka práce je neplatné a pracovný pomer trvá. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa\n01.08.2018.\n17. Listom zo dňa 18.07.2017 žalobkyňa oznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnaní.\nZásielka sa vrátila dňa 01.08.2017 z dôvodu toho, že nebola prevzatá v odbernej lehote.\n\n18. Z oznámenia o výške a zložení funkčného platu vyplýva, že žalobkyňa mala od 01.01.2017 funkčný\nplat vo výške 983,50 eura.\n19. Z platového dekrétu zo dňa 15.03.2019 vyplýva, že tarifný plat žalobkyne predstavoval sumu 860,50\neura a osobný príplatok 255,- eur.\n20. Z výpočtu náhrady mzdy za obdobie 2017, 2018 a 2019 vypracovaného žalobkyňou súd zistil, že\nza jún 2017 si sumu 32,78 eura, za obdobie október až december 2017 sumu 983,50 eura mesačne,\nza rok 2018 sumu 1.018,- eur mesačne, za január až február 2019 sumu 1.135,50 eura mesačne a za\nmarec 2019 sumu 459,75 eura. Zároveň si uplatňuje preplatenie dovolenky vo výške 2.196,60 eura\na ročné odmeny spolu vo výške 3.500,- eur. Spolu 23.626,63 eura. Žalobkyňa si ďalej uplatnila nárok\nna odstupné za 1 mesiac.\n21. Dňa 15.03.2019 bola žalobkyni daná výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods.1 písm. a/ ZP\nku dňu 30.06.2019\n22. Z potvrdenia Sociálnej poisťovne zo dňa 22.03.2023 o nemocenských dávkach súd zistil, že\nžalobkyňa poberala nemocenské dávky od 09.06.2017 do 30.09.2017.\n23. Okresný úrad Prešov, zrušovacou listinou č. OU-PO-OS3-2018/020767-002 zo dňa 07.08.2018,\nzrušil F. G., H. I. XXX, E., A.: XXXXXXXX s účinnosťou k 31. augustu 2018. Majetok v správe citovanej\nškoly ako aj aj práva a povinnosti prešli dňom 01.09.2018 na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.\n24. V zázname z pohovoru so žalobkyňou, ktorý je popísaný zástupcom zamestnávateľa\na zamestnancov je uvedené: „Podľa článku 3 ods. 11 kolektívnej zmluvy pre zamestnancov podľa\nzákona č. 553/2003 Zb. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov na roky 2019 až 2020,\nzamestnancovi patrí zvýšenie odstupného nad rozsah ustanovený v § 76 ods. 1 a 2 Zákonníka práce\nv sume jedného funkčného platu/priemerného mesačného zárobku“.\n25. Vo výpovedí zo dňa 15.03.2019 je uvedené, že celkový nárok žalobkyne na odstupnom je v sume\nštyroch funkčných platov.\n26. Zistený skutkový stav súd právne posúdil:\n27. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z., Zákonníka práce (ďalej aj ako „ZP“), ak zamestnávateľ\ndal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite\nalebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho\nnaďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno\nod zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ\nje povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho\npriemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do\nčasu, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného\npomeru.\n28. Podľa § 79 ods. 2 ZP, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy,\npresahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas\npresahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov\nzamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov.\n29. Podľa § 116 ods. 3 ZP, za nevyčerpané štyri týždne základnej výmery dovolenky nemôže byť\nzamestnancovi vyplatená náhrada mzdy, s výnimkou, ak si túto dovolenku nemohol vyčerpať z dôvodu\nskončenia pracovného pomeru.\n30. Podľa § 103 ods. 1, 2 ZP, základná výmera dovolenky je najmenej štyri týždne. Dovolenka\nzamestnanca, ktorý do konca príslušného kalendárneho roka dovŕši najmenej 33 rokov veku, je najmenej\npäť týždňov.\n\n31. Podľa § 142 ods. 1,2,3 ZP, ak zamestnanec nemôže vykonávať prácu pre prechodný nedostatok\nspôsobený poruchou na strojovom zariadení, v dodávke surovín alebo pohonnej sily, chybnými\npracovnými podkladmi alebo inými podobnými prevádzkovými príčinami (prestoj) a nebol po dohode\npreradený na inú prácu, patrí mu náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku. Ak zamestnanec\nnemohol vykonávať prácu pre nepriaznivé poveternostné vplyvy, poskytne mu zamestnávateľ náhradu\nmzdy najmenej 50 % jeho priemerného zárobku. Ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné\nprekážky na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne\nnáhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku.\n32. Podľa § 144a ods. 1 písm. a) ZP, ako výkon práce sa posudzuje aj doba, keď zamestnanec nepracuje\npre prekážky v práci, ak tento zákon neustanovuje inak,\n33. Podľa § 134 ods. 1, 2, 4 ZP, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len „priemerný\nzárobok\") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období\na z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Do zúčtovanej mzdy podľa prvej\nvety sa nezahŕňa mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku (§ 96 ods. 3) a do obdobia\nodpracovaného zamestnancom sa nezahŕňa čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku.\nRozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný\nzárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po\nrozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak. Priemerný\nzárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri\ndesatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok,\npostupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín\npripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Priemerný\nmesačný zárobok sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor.\n34. Podľa § 517 ods. 2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od\ndlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania,\nvýšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.\n35. Podľa § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013,\nvýška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania\npo 31. januári 2013.\n36. Podľa § 3 ods.1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.1.2013, výška úrokov z\nomeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky\nplatná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.\n37. Po zrušení rozsudku predmetom konania zo stalo rozhodnúť o nároku na náhradu mzdy za obdobie\nod augusta 2018 do 15.03.2019, nároku na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku v počte dní 17,5\nza rok 2017 vo výške 791,70 eura a v počte dní 30 za rok 2018 vo výške 1.404,90 eura. Predmetom\nkonania zostalo rozhodnúť aj o nároku na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za obdobie od\n01.01.2019 do 15.03.2019 v počte 5 dní, napriek tomu, že odvolací súd to v odôvodnení neuviedol,\navšak rozsudok bol zrušený aj v časti 234,17 eura, čo bola priznaná suma za nevyčerpanú dovolenku\nod 01.01.2019 do 15.03.2019.\n38. Súd je v danom prípade viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, že v období od 02.08.2018\ndo 15.03.2019 sa pracovnoprávne vzťahy vracajú do pôsobnosti všeobecných ustanovení Zákonníka\npráce, kedy povinnosťou zamestnávateľa je prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy\na povinnosťou zamestnanca je vykonávať svoju prácu podľa pracovnej zmluvy v dohodnutom mieste\na čase.\n39. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol: „Zákonník práce počíta aj s takými prekážkami v\npráci na strane zamestnávateľa, ktoré nie sú prestojom v zmysle ods. 1, ani prekážkami v práci na\nstrane zamestnávateľa v zmysle ods. 2. Ide o iné, v ZP výslovne neuvedené, prekážky v práci na\nstrane zamestnávateľa, z dôvodu ktorých zamestnanec nemôže vykonávať prácu a počas trvania\nktorých zamestnancovi prislúcha náhrada mzdy v sume priemerného zárobku (napr. situácia, kedy\nzamestnávateľ neprideľuje zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy). (BARANCOVÁ, Helena. §\n\n142 [Prekážky na strane zamestnávateľa]. In: BARANCOVÁ, Helena a kol. Zákonník práce. 3. vydanie.\nBratislava: C. H. Beck, 2022, s. 1193, marg. č. 3.). Aj podľa zaužívanej súdnej praxe, ak neumožní\norganizácia pracovníkovi pokračovať v práci ani po právoplatnom rozhodnutí, ktorým bolo zistené,\nže rozviazanie pracovného pomeru bolo neplatné, vznikajú pracovníkovi za dobu od právoplatnosti\nrozhodnutia nároky na náhradu mzdy v zmysle § 130 ods. 1 Zákonníka práce (v znení účinnom od\n01.04.2002 § 142 ods. 3 Zákonníka práce). (porovnaj Cpjf 104/1974, R 90/1970). Nároky zamestnanca,\ns ktorým zamestnávateľ neplatne zrušil pracovný pomer, sú osobitne upravené v ustanovení § 79\nZákonníka práce, a čo sa týka týchto nárokov, nemožno teda použiť všeobecné ustanovenia o náhrade\nmzdy pri prekážkach v práci na strane zamestnávateľa podľa ustanovenia § 142 Zákonníka práce (R\n44/1984). Žalobkyňa v žalobe tvrdí, že sa v auguste 2018 domáhala, aby jej zamestnávateľ umožnil\nv pokračovaní v práci a aby mohla nastúpiť do práce, pričom jej zamestnávateľ odmietol umožniť\nvýkon práce, keď ten poukazoval na to, že rozhodnutím MŠVaV SR č. 2018/4986:3-10HO zo dňa\n09.04.2018 bude vyradený k 31.08.2018 zo siete škôl a školských zariadení. Z obsahu spisu vyplýva,\nže na č.l. 144 sa nachádza podpísaný list žalobkyne adresovaný Spojenej škole H. I. XXX J. E.,\nktorým žalobkyňa oznamuje, že rozsudkom Okresného súdu Poprad, sp.zn. 11Cpr/20/2017 zo dňa\n28.06.2018 bolo určené, že okamžité skončenie pracovného pomeru podané zo strany zamestnávateľa\ndňa 26.05.2017 podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, je neplatné a pracovný pomer naďalej trvá.\nV zmysle uvedeného oznamuje žalobkyňa, že 30.08.2018 nastupuje do zamestnania. Zároveň žiada\nvyplatiť náhradu ušlej mzdy. Na tomto liste sa nachádza podpis osoby s poznámkou ,,odmietla prevziať“\ndňa 30.08.2018 o 08:12 hod. Zároveň sa tam nachádza podpis svedka. Zo zrušovacej listiny Okresného\núradu Prešov zo dňa 07.08.2018 (rub č.l. 123 spisu) vyplýva, že s účinnosťou k 31. augustu 2018 došlo\nk zrušeniu F. G., H. I. XXX, E., A.: XX XXX XXX a majetok v správe citovanej školy, ako aj to, že práva\na povinnosti prešli dňom 01.09.2018 na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. V žalobe žalobkyňa\nuviedla, že listom zo dňa 26.11.2018 bola jej právnej zástupkyni doručená odpoveď zo strany žalovaného\nv 1. rade, v ktorej uviedol, že nároky žalobkyne budú uspokojené z úrovne Okresného úradu Prešov\nv súlade s ust. § 21 zákona č. 523/2004 Z.z. Žalovaný v 2. rade listom zo dňa 10.12.2018 odpovedal\nprávnej zástupkyni žalobkyne, že odbor školstva nemá zabezpečenie na vybavenie nárokov žalobkyne,\nale že postupuje vec prednostovi Okresného úradu (č.l. 11 spisu). Z listiny výpovede (z č.l. 7 spisu)\nvyplýva, že na základe tejto skutočnosti došlo k zrušeniu pracovného miesta ekonómky v útvare F. G.,\nH. I. XXX, E.. Taktiež to, že pri osobnom pohovore bolo žalobkyni oznámené, že zamestnávateľ nemá\nmožnosť žalobkyňu ďalej zamestnávať, nakoľko nemá k dispozícii žiadne vhodné pracovné miesto, ktoré\nby mohol žalobkyni ponúknuť, a to ani na kratší pracovný čas, mieste ktoré bolo dohnuté ako miesto\nvýkonu práce (č.l. 201 spisu).“\n40. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že žalovaný v období od právoplatnosti rozsudku o neplatnosti\nskončenia pracovného pomeru do 15.03.2019 prácu neprideľoval podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce,\nt.j. išlo o prekážku v práci na strane zamestnávateľa, a preto mu zamestnávateľ mal poskytnúť náhradu\nmzdy v sume jeho priemerného zárobku.\n41. Nárok zamestnanca na náhradu mzdy z neplatne rozviazaného pracovného pomeru (§ 79 ods. 1\nZákonníka práce) a nárok na náhradu mzdy v zmysle § 142 Zákonníka práce pre prekážky na strane\nzamestnávateľa sú dva samostatné a odlišné nároky. Nároky zamestnanca, s ktorým zamestnávateľ\nneplatne zrušil pracovný pomer, sú osobitne upravené v ustanovení § 79 Zákonníka práce a nemožno\nohľadne týchto nárokov použiť všeobecné ustanovenia o náhrade mzdy pri prekážkach v práci na strane\nzamestnávateľa podľa ustanovenia § 142 Zákonníka práce. Ak zamestnávateľ neumožní zamestnancovi\npokračovať v práci ani po právoplatnosti takéhoto rozhodnutia, vznikajú zamestnancovi za dobu od\nprávoplatnosti rozhodnutia nárok na náhradu mzdy v zmysle ustanovenia § 142 ods. 3 Zákonníka práce.\n42. Náhrada mzdy podľa ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce má charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si\nzamestnanec nemohol zarobiť v dôsledku toho, že mu zamestnávateľ v rozpore s ust. § 47 ods. 1 písm.\na/ Zákonníka práce neumožnil vykonávať prácu, ku ktorej sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy; nárok na\nnáhradu mzdy má zamestnanec po celú dobu pokiaľ táto prekážka trvá.\n43. Právny vzťah strán konania sa spravuje okrem Zákonníka práce aj zákonom č. 552/2003 Z.z. o\nvýkone prác vo verejnom záujme a zákonom č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov\npri výkone prác vo verejnom záujme. Súd má za to, že o určení zaradenia zamestnanca do platovej\ntriedy, platového stupňa, tarifného platu, osobného príplatku, rozhoduje zamestnávateľ (§§ 4 až 7 zák. č.\n553/2003 Z.z.). V prípade žalobkyne zamestnávateľ rozhodol o jej zaradení do 10. platovej triedy a 12.\n\ntarifného stupňa, čo vyplýva z Oznámenia o výške a zložení funkčného platu zo dňa 02.01.2017, pričom\ntarifný plat predstavoval sumu 708,50 eura, osobný príplatok 155,- eur a príplatok za riadenie 120,-eur,\nspolu 983,50 eura. Novelou č. 359/2017 Z.z. od 01.01.2018 došlo k zvýšeniu tarifného platu na sumu\n743,- eur. Novelou č. 318/2018 Z.z. došlo od 01.01.2019 k úprave platových tried, v dôsledku čoho sa\nzmenilo zaradenie žalobkyne do 7. platovej triedy a 13. platového stupňa. Uvedené vyplýva z platového\ndekrétu zamestnanca zo dňa 15.03.2019, podľa ktorého tarifný plat žalobkyne predstavoval sumu\n860,50 eura a osobný príplatok 255,- eur. Z rozhodnutia NS SR, sp.zn. 3Cdo/31/2008, z 26.02.2009\nvyplýva, že súd je iba oprávnený preskúmavať správnosť takéhoto zaradenia zamestnanca do príslušnej\nplatovej triedy, platového stupňa, tarifného platu a funkčného platu. Zaradenie navrhovateľky do 10.\nplatobnej triedy (po zmene do 7. triedy) bolo vykonané samotným žalovaným, resp. jeho predchodcom,\nt.j. zamestnávateľom, ktorý bol povinný riadne vyhodnotiť kvalifikačné predpoklady na strane žalobkyne.\n44. Pri vyčíslení náhrady mzdy za obdobie od augusta 2018 do 15.03.2019 súd vychádzal z\npravdepodobného zárobku, aký by žalobkyňa dosiahla, a to v najvyššej možnej miere, nakoľko\nžalobkyňa v kalendárnom štvrťroku predchádzajúcom právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnom\nskončení pracovného pomeru nepracovala. Tarifný plat žalobkyne by podľa prílohy č. 1 nariadenia vlády\nč. 359/2017 Z.z. od 01.01.2018 činil 743,- eur, osobný príplatok 155,- eur a príplatok za riadenie 120,eur, spolu 1.018,- eur, čo za mesiace august až december predstavuje sumu 5.090,- eur (5x 1.018).\nPredmetom konania za uvedené obdobie však zostala suma 4.917,50 eura (5x 983,50), a preto súd\npriznal žalobkyni sumu 4.917,50 eura. Tarifný plat žalobkyne by podľa Prílohy č. 3 zákona č. 553/2003\nZ.z. počnúc 01.01.2019 činil 860,50 eura (7. platová trieda a 13. platový stupeň) a osobný príplatok\n255,- eur, spolu 1.115,50 eura. Za obdobie 01.01.2019 do 15.03.2019 to predstavuje sumu 2.734,77\neura (2x 1.115,50 + 503,77 (1.115,50/31x14)). Predmetom konania za uvedené obdobie však zostala\nsuma 2.410,96 eura (2x 983,50 + 443,96 (983,50/31x 14). Súd preto priznal žalobkyni sumu 7.328,46\neura (7x 983,50 + 443,96).\n45. Pokiaľ ide o nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku tak súd je viazaný rozhodnutí\nodvolacieho súdu, podľa ktorého zamestnanec, ktorý bol protiprávne prepustený má nárok na platenú\ndovolenku za kalendárny rok, resp. peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku aj keď\nzamestnanec pre zamestnávateľa skutočne nepracoval. Žalobkyni teda prináleží náhrada mzdy za\nnevyčerpanú dovolenku za obdobie od 07.06.2017 do 01.08.2018. Pomerná časť dovolenky je za\nkaždý celý kalendárny mesiac nepretržitého trvania toho istého pracovného pomeru jedna dvanástina\ndovolenky za kalendárny rok, čo za obdobie od 07.06.2017 do 31.12.2017 je 12,5 dní a od 01.01.2018\ndo 01.08.2018 je 15 dní. Súd pri výpočte vychádzal z ročného nároku na dovolenku 25 dní, na ktorý\nmala žalobkyňa nárok v zmysle zákonníka práce.\n46. Pokiaľ má zamestnanec nárok na náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku, je nutné\nvychádzať z ustanovenia § 134 ods. 1 Zákonníka práce, ktorý definuje priemerný zárobok ako\nmzdu zúčtovanú zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného\nzamestnancom v rozhodujúcom období. Týmto obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci\nštvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Pre výpočet náhrady mzdy je rozhodným obdobím 2.\nštvrťrok roka 2017. V rozhodnom období žalobkyňa odpracovala celkovo 488 hodín (40 hodín týždenne).\nPriemerný hodinový zárobok tak činí za máj až jún 2017 sumu 6,0461 eura (2.950,50/488 hodín),\nnáhrada mzdy za rok 2017 je 604,61 eura (6,0461x12,5 dníx8 hodín) a za rok 2018 (do 01.08.2018) je\n725,53 eura (6,0461x15 dníx8 hodín).\n47. Pokiaľ ide o nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za rok 2019 tak žalobkyňa\nnevykonávala prácu pre prekážku v práci na strane zamestnávateľa, čo sa v zmysle § 144a Zákonníka\npráce považuje ako výkon práce. Žalobkyňa teda vykonávala prácu viac 60 dní v kalendárnom roku,\na preto jej vznikol nárok na pomernú časť dovolenky za kalendárny rok. Pomerná časť dovolenky\nje za každý celý kalendárny mesiac nepretržitého trvania toho istého pracovného pomeru jedna\ndvanástina dovolenky za kalendárny rok, čo je 4 dní. V zmysle § 116 ods. 3 Zákonníka práce patrí\nžalobkyni za nevyčerpanú dovolenku náhrada mzdy, keďže žalobkyňa nemohla vyčerpať dovolenku\nz dôvodu skončenia pracovného pomeru. Súd pri výpočte vychádzal z ročného nároku na dovolenku\n25 dní, na ktorý mala žalobkyňa nárok v zmysle zákonníka práce. Rozhodným obdobím je kalendárny\nštvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Pre výpočet náhrady mzdy\nje rozhodným obdobím 4. štvrťrok roka 2018. Žalobkyňa v rozhodnom období pre prekážku v práci na\nstrane zamestnávateľa neodpracovala ani jeden deň. Súd teda vychádzal z pravdepodobného zárobku\n\nako je uvedené vyššie, t.j. zo sumy 1.018,- eur V rozhodnom období pracovný čas prestavoval celkovo\n496 hodín (40 hodín týždenne). Priemerný hodinový zárobok tak činí za sumu 6,1573 eura (3.054/496\nhodín) Náhrada mzdy za rok 2019 tak činí sumu 197,03 eura (6,1573x4 dníx8 hodín).\n48. Spolu súd priznal žalobkyni sumu 8.855,63 eura (7.328,46+604,61+725,53 +197,03)\n49. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. apríla 2012 sp. zn. 6 Cdo 248/2010,\nktoré bolo neskôr zverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod poradovým publikačným číslom 32/2012\n(zväzok 4, ročník 2012, strana 168) vyplýva právny záver, že predpokladom vzniku práva na náhradu\nmzdy v zmysle § 61 ods. 1 Zákonníka práce je neplatné skončenie pracovného pomeru výpoveďou,\nokamžitým zrušením alebo v skúšobnej dobe a oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnaní.\nPrávo na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru môže preto vzniknúť najskôr odo\ndňa, keď zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby bol ďalej zamestnávaný. Pri\nnáhrade mzdy ide nepochybne o uspokojenie peňažného nároku, ktorý zaniká splnením, pričom účastník\nje povinný nárok druhého účastníka uspokojiť včas a riadne. K omeškaniu zamestnávateľa so splnením\nnároku na náhradu mzdy dochádza aj v tom prípade vtedy, ak nárok včas a riadne nesplní. Omeškanie\nnastáva uplynutím času určeného na plnenie, t. j. ak zamestnávateľ neposkytne plnenie zamestnancovi\nnajneskôr v posledný deň splatnosti nároku. Čas plnenia môže byť predovšetkým dohodnutý účastníkmi,\nmôže však byť ustanovený aj právnym predpisom. Z ustanovenia § 119 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva,\nže náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná pozadu za mesačné obdobie (ak v podnikovej kolektívnej\nzmluve alebo pracovnej zmluve nebolo dohodnuté iné obdobie), a to v najbližšom výplatnom termíne\npo uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje. K omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady\nmzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru dochádza preto u jednotlivých náhrad miezd spravidla\nza ten, ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť a nie až právoplatnosťou rozsudku o\nvyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Samotným právoplatným rozhodnutím o určení\nneplatnosti právneho úkonu, ktorým mal byť skončený pracovný pomer, totiž právo na náhradu mzdy\nako hmotnoprávny nárok vyplývajúci z ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka práce nevzniká. Týmto\ndeklaratórnym rozhodnutím sa len rieši otázka platnosti skončenia pracovného pomeru, ktorá v konaní\no zaplatenie náhrady mzdy nemôže byť riešená ako predbežná, vzhľadom na dôsledky vyplývajúce z §\n64 Zákonníka práce. Pokiaľ by v lehote uvedenej v tomto ustanovení nebola podaná žaloba o určenie\nneplatnosti skončenia pracovného pomeru, platila by fikcia, že pracovný pomer skončí platne, aj keby\nišlo o neplatný úkon. Aj keď teda pre rozhodnutie súdu o priznaní nároku na náhradu mzdy podľa §\n61 ods. 1 Zákonníka práce je potrebné, aby otázka platnosti bola vyriešená v samostatnom konaní\nna základe žaloby podanej podľa § 64 Zákonníka práce, omeškanie zamestnávateľa s plnením tohto\nnároku nastáva márnym uplynutím termínu splatnosti náhrady mzdy. (napr. uznesenie NS SR sp. zn.\n8Cdo/69/2018, obdobne tiež sp. zn. 4 Cdo 243/2008, sp. zn. 2 Cdo 76/2011, sp. zn. 5 MCdo 8/2012 a\nsp. zn. 1 Cdo 51/2017).\n50. Z citovaných rozhodnutí je zrejmé, že zamestnávateľ, ktorý sa dostane do omeškania s peňažným\nplnením voči zamestnancovi, je povinný platiť od vzniku omeškania zákonné úroky z omeškania podľa §\n517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým\nsa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov; ustanovenie\n§ 1 ods. 4 Zákonníka práce nemožno vykladať tak, že by tomuto záveru bránilo. Zamestnávateľ sa\ndostáva do omeškania s vyplatením jednotlivých mesačných náhrad mzdy pri neplatnom skončení\npracovného pomeru márnym uplynutím výplatného termínu v nasledujúcom kalendárnom mesiaci,\nz čoho vyplýva i to, že nasledujúcim dňom vzniká zamestnancovi právo na úrok z omeškania z\npríslušnej sumy náhrady mzdy. Pokiaľ tieto závery dopadajú na prípady náhrady mzdy pri neplatnom\nrozviazaní pracovného pomeru, o to viac sa vzťahujú na prosté nevyplatenie mzdy zamestnancovi\nzamestnávateľom vôbec alebo v správnej výške. (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. III. ÚS 460/2017 zo 4. júla 2017)\n51. Ako uviedol odvolací súd tak mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie v najbližšom výplatnom\ntermíne, pričom medzi stranami sporu nebolo sporné, že splatnosť mzdy nastala na desiaty kalendárny\ndeň toho-ktorého mesiaca, čo vyplýva zo žaloby. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti, ktorá je\nrovnaká ako lehota splatnosti mzdy, ktorú nahrádza, má za následok omeškanie so vznikom povinnosti\nplatiť úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka s poukazom na § 1 ods.\n4 Zákonníka práce. Vzhľadom k tomu, že splatnosť jednotlivých miezd bola dohodnutá v pracovnej\nzmluve najneskôr na desiaty kalendárny deň v mesiaci, žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením\n\nmzdy za mesiac august 2018 dňa 11.09.2018 a tak obdobne i so zaplatením miezd za ďalšie mesiace.\nS vyplatením náhrady za dovolenku za roku 2017 sa dostal žalovaný do omeškania 11.01.2018, za\nrok 2018 11.01.2019 a za rok 2019 11.07.2019. Pokiaľ ide o úrok z omeškania z náhrady mzdy za\nnevyčerpanú dovolenku za rok 2019 tak súd priznal iba zo sumy 52,23 eura, keďže predmetom konania\nzostal úrok z omeškania z tejto sumy.\n52. O trovách konania medzi žalobkyňou a žalovaným súd rozhodol v zmysle § 255 ods.2 CSP, podľa\nktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,\nprípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Súd je viazaný právnym\nnázorom odvolacieho súdu, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď nevyzval žalobkyňu na\nopravu podania, a preto nemožno pričítať v neprospech žalobkyne pri určovaní procesného úspechu\nstrán v tomto spore pri rozhodovaní o nároku náhradu trov tohto konania. Súd teda ako procesný\nneúspech nebral do úvahy zastavenie konania nad sumu 23.798,36 eura. Žalobkyňa bola úspešná\nv časti zaplatenia sumy 19.806,13 eura (10.950,50 + 8.855,63) zo sumy 24.948,36 eura (23.798,36 +\n1.150), t.j. rozsahu 79,39% a žalovaný vo zvyšných 20,61%. Úspech žalobkyne, ktorý prevyšuje úspech\nžalovaného je 58,78%. Súd preto priznal žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 58,78%, o ktorých\nvýške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Existencia dôvodov\npre výnimočné nepriznanie náhrady trov konania nebola žalovaným tvrdená a v zmysle § 257 CSP ani\nzo spisu nevyplynula.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne na\nKrajský súd v Prešove cestou tunajšieho súdu.\nZ odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním\nsleduje a musí byť podpísané. Odvolanie musí ďalej obsahovať, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a\nčoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov\ntak, aby jeden zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.\nOdvolanie možno odôvodniť len tým, že\na) neboli splnené procesné podmienky,\nb) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\nc) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,\nd) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,\ne) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,\nf) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,\ng) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie\nprostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo\nh) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\nAk povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh\nna vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch\na exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).\nAk povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková\npovinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady\nsúdneho konania, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní\nsúdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:42871f18-a9ec-44f1-99da-308fac715495", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.460.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 460/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 460/2017 z 4. 7. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-07-04", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.460.2017.1"}, {"guid": "ussr:1052efac-1965-4c23-a8f8-ea257b4f98a4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 494/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 494/2013 z 9. 10. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-10-09", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1052efac-1965-4c23-a8f8-ea257b4f98a4"}, {"guid": "50b50847-4b8b-4d77-81c1-d055d5357f65:c9038e3a-a986-4fdd-961c-ac8a3d0cbc00", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:5407203486.1", "spisova_znacka": "8Cdo/69/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/69/2018 z 24. 4. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-04-24", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:5407203486.1"}, {"guid": "d5bdfc41-4c46-4228-a296-34da2f7c4fa6:a7799e82-9a01-464c-8f81-2cf8c8f0a2ee", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:6708206879.3", "spisova_znacka": "5MCdo/8/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/8/2012 z 3. 2. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-02-03", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:6708206879.3"}, {"guid": "c6a4b078-e2fc-4de8-90e7-8952a90e182d:bfb3b467-c2d2-451a-a054-362f625f358e", "ecli": null, "spisova_znacka": "11Cpr/20/2017", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Poprad sp. zn. 11Cpr/20/2017 z 28. 6. 2018", "sud": "Okresný súd Poprad", "datum_vydania": "2018-06-28", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/c6a4b078-e2fc-4de8-90e7-8952a90e182d:bfb3b467-c2d2-451a-a054-362f625f358e"}], "citovane_v": []}