Rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 25Cb/34/2024 z 13. 1. 2025
Citácia: rozsudok Okresného súdu Prešov z 13. januára 2025, sp. zn. 25Cb/34/2024, ECLI:SK:OSPO:2025:8124201942.2
Okresný súd Prešov | 25Cb/34/2024 | ECLI:SK:OSPO:2025:8124201942.2 | 2025-01-13 | Rozsudok
Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné
Citované ustanovenia: CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e7c2f63b-b6ae-4365-b3f6-11fa3a0bae9b
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSPO:2025:8124201942.2

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Okresný súd Prešov
25Cb/34/2024
8124201942
13. 01. 2025
JUDr. Ondrej Havír
ECLI:SK:OSPO:2025:8124201942.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Ondrejom Havírom v spore žalobcu: BFF Central Europe s.r.o., so
sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 44 414 315, právne zastúpený:
Advokátska kancelária Consiliaris, s. r. o., so sídlom Ružová dolina 8, 821 09 Bratislava, IČO: 47 248
301, proti žalovanému: Fakultná nemocnica s poliklinikou J. A. Reimana Prešov, so sídlom Jána Hollého
5898/14, 081 81 Prešov, IČO: 00 610 577, právne zastúpený: Advokátska kancelária GOGA a spol.,
s.r.o., so sídlom Kupeckého 4, 040 01 Košice, IČO: 36 863 947, o zaplatenie 1 829 139,75 Eur
s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Súd návrh žalovaného zo dňa 28.05.2024 na prerušenie konania z a m i e t a.
II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 45 021,49 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške:
- 9,00% ročne zo sumy 2 398,94 Eur od 27.02.2024 do 19.12.2024,
- 9,50% ročne zo sumy 8 221,88 Eur od 27.02.2024 do 19.12.2024,
- 11,00% ročne zo sumy 19 152,32 Eur od 27.02.2024 do 19.12.2024,
- 11,50% ročne zo sumy 268 293,28 Eur od 27.02.2024 do 19.12.2024,
- 12,00% ročne zo sumy 244 825,33 Eur od 27.02.2024 do 19.12.2024,
- 12,50% ročne zo sumy 243 021,43 Eur od 27.02.2024 do 19.12.2024,
- 12,75% ročne zo sumy 213 620,62 Eur od 27.02.2024 do 19.12.2024,
- 13,00% ročne zo sumy 190 095,68 Eur od 27.02.2024 do 19.12.2024,
- 13,25% ročne zo sumy 324 632,47 Eur od 27.02.2024 do 19.12.2024,
- 13,50% ročne zo sumy 269 856,31 Eur od 27.02.2024 do 19.12.2024,
a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške
43 760,00
Eur, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
III. V prevyšujúcej časti súd konanie z a s t a v u j e.
IV. Žalobcovi súd p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 06.03.2024 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na
uhradenie sumy 1 829 139,75 Eur s príslušenstvom, paušálnou náhradou nákladov vo výške 43 760,Eur a trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca disponuje voči žalovanému 1 094 pohľadávkami
čo do istiny a originárne nadobudnutým príslušenstvom pohľadávky. Vlastníkom týchto pohľadávok
bola spoločnosť B. Braun Medical s.r.o., so sídlom Hlučínska 3, Bratislava, IČO: 31 350 780 (ďalej len
„pôvodný vlastník“), avšak žalobca sa stal na základe ručiteľského vyhlásenia a plnenia za žalovaného

dlžníka ako ručiteľ. Z dôvodu zaplatenia istín pohľadávok z titulu ručenia sa na základe subrogácie,
resp. zákonnej cesie stal aj vlastníkom originárneho príslušenstva týchto pohľadávok. Pokiaľ ide
o ručiteľské vyhlásenie žalobcu zo dňa 03.11.2023, žalobca sa v ňom zaviazal, že uspokojí veriteľa
dlžníka (žalovaného) v prípade, že neuhradí svoj dlh voči veriteľovi až do súhrnnej výšky 1 785 910,06
Eur v lehote 14 dní odo dňa doručenia výzvy na plnenie Ručiteľské vyhlásenie poskytol žalobca na
obdobie do 18.12.2023. Pôvodný veriteľ zaslal žalobcovi výzvu na plnenie zo dňa 09.11.2023, ktorá
bola žalovanému doručená dňa 16.11.2023, a ktorou vyzval žalovaného na zaplatenie pohľadávok vo
výške 1 863 687,07 Eur do 23.11.2023. Vo výzve bolo ďalej uvedené, že ak v lehote žalovaný dlh
neuhradí, pôvodný veriteľ vyzve na plnenie ručiteľa – žalobcu. Keďže žalovaný v uvedenej lehote dlh
nesplnil, pôvodný veriteľ výzvou zo dňa 29.11.2023 vyzval žalobcu na plnenie v zmysle ručiteľského
vyhlásenia v súvislosti s faktúrami uvedenými v tejto výzve. Prílohou výzvy bol zoznam dlžných
pohľadávok a vystavených faktúr. Následne sa žalobca obrátil na žalovaného s doručenou výzvou
a žiadosťou o oznámenie prípadných námietok, pričom žalovaný na túto výzvu nereagoval. Žalobca
preto ako ručiteľ pristúpil dňa 15.12.2023 k plneniu v prospech pôvodného veriteľa a uhradil sumu
1 784 118,26 Eur. Následne oznámením zo dňa 19.12.2023 doručeným žalovanému dňa 22.12.2023
upovedomil žalovaného o tom, že splnil miesto neho jeho záväzky voči pôvodnému veriteľovi v celkovej
výške 1 784 118,26 Eur, ktorého súčasťou bola aj tabuľka s označením uhradených záväzkov dlžníka
a požiadal žalovaného, aby v lehote 5 dní odsúhlasil výšku dlžnej čiastky. Pokiaľ ide o príslušenstvo
pohľadávok, žalobca týmito disponuje počnúc dňom 16.12.2023, teda rozmedzie uplatnených úrokov
predstavuje výšku od 9,00% ročne po 13,50% ročne v závislosti od pôvodného okamihu vzniku
omeškania. Čo sa týka nároku na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky,
táto predstavuje sumu 43 760,- Eur ako súčin 1094 pohľadávok a sumy 40,- Eur titulom každej
faktúry. Žalobca navyše pre zjednodušenie podanej žaloby kapitalizoval uplatnené úroky z omeškania
z jednotlivých faktúr v rozmedzí odo dňa 16.12.2023 do 26.02.2024, čo predstavuje spolu výšku
kapitalizovaných úrokov
45 021,49 Eur, ktorú v podanej žalobe pripočítal k žalovanej
istine 1 784 118,26 Eur, teda celkovo žalovaná istina predstavuje sumu vo výške 1 829 139,75 Eur
(1 784 118,26 Eur
+ 45 021,49 Eur). Žalobca preto navrhol podanej žalobe vyhovieť a priznať mu
nárok na náhradu trov konania. Okresný súd Prešov vo veci vydal platobný rozkaz zo dňa 21.05.2024
pod číslom konania 25Cb/34/2024 - 112, voči ktorému podal žalovaný odpor.
2. V podanom odpore žalovaného zo dňa 28.05.2024 žalovaný uviedol, že žalobe nie je možné
vyhovieť, keďže uplatnený nárok je v celom rozsahu neopodstatnený z dôvodov, že výkon práva
žalobcu je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a preto sa prieči dobrým mravom
a výkon práva predstavuje zjavné zneužitie práva. Žalovaný uvedené odôvodnil tým, že žalobca sa
dostal do pozície ručiteľa žalovaného cielene a účelovo a predmetný nárok uplatňuje napriek tomu,
že vo všetkých záväzkových vzťahoch žalovaného a pôvodného veriteľa sa dohodlo obmedzenie
postupovania pohľadávok pod sankciou neplatnosti jeho porušenia v zmysle uvedeného príkazu ministra
zdravotníctva číslo 7/2017. Bol tak medzi nimi deklarovaný záujem, aby práva a povinnosti z týchto
záväzkov zostali medzi nimi zachované, pričom porušenie tejto dohody sankcionovali ich neplatnosťou.
Žalovaný je tak názoru, že inštitút ručenia bol zo strany žalobcu zneužitý, aby sa obišiel zakotvený zákaz
postupovania pohľadávok, ktorý mal žalovaný dojednaný s pôvodným veriteľom. Okrem toho žalovaný
nikdy neprejavil vôľu, aby sa žalobca stal jeho ručiteľom. Z uvedených dôvodov je žalovaný názoru, že
uvedené konanie indikuje nepoctivý zámer žalobcu nadobudnúť postavenie a práva veriteľa žalovaného.
Okrem toho žalovaný uviedol, že zo strany žalobcu ide o dlhoročné zneužívanie situácie v oblasti
zdravotníctva, kde si uplatňuje nároky voči zadlženým zdravotníckym zariadeniam, ktoré z dôvodu
nedostatočného krytia nie sú schopné plniť svoje záväzky včas. Žalobca sa nikdy nezúčastnil ako veriteľ
a nevyužil pomoc od štátu formou konceptu oddlženia nemocníc, ktoré rieši Ministerstvo zdravotníctva
Slovenskej republiky, keďže v danom prípade by sa musel vzdať príslušenstva pohľadávky, čo svedčí
o jeho nepoctivosti. Pokiaľ ide o príslušenstvo pohľadávky, argumentáciu žalovaného podporuje aj
argumentácia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na základe ktorej bol zrušený rozsudok Krajského
súdu v Prešove pod číslom konania 5Cob/5/2022 – 1298 zo dňa 21.06.2022 ako aj rozsudok Okresného
súdu Prešov pod číslom konania 22Cb/72/2019 – 1143 zo dňa 27.10.2021, ktorými bolo žalobcovi
priznané aj príslušenstvo pohľadávky. V tejto veci bola dôvodná námietka žalovaného o posúdení
poctivosti obchodného styku a dobrých mravov pri príslušenstve pohľadávky zdravotníckeho zariadenia
zúčastňujúceho sa na koncepcii oddlženia. Žalobca, ktorý pôsobí mimo odvetvia zdravotníctva,
nepodniká v ňom, netvorí v ňom žiadne hodnoty a zároveň sa odmieta zúčastniť štátom riadenej
koncepcie oddlženia zdravotníckych zariadení, koná v rozpore s poctivým obchodným stykom, a tým aj
dobrými mravmi. Ak sa pôvodný veriteľ v rámci koncepcie oddlženia vzdal príslušenstva pohľadávky,

a jeho právny nástupca si ho uplatňuje, takéto konanie je v rozpore s cieľom a účelom koncepcie
oddlženia vytvorenej vládou SR. Žalovaný je tiež názoru, že ak by aj súd vyhovel žalobe, je v jeho moci
uplatniť § 257 zákona číslo 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“) a žalobcovi
nepriznať nárok na náhradu trov konania, keďže sa žalobca nezúčastnil koncepcie oddlženia, na ktorej
je celospoločenský právny záujem. Žalovaná poskytuje zdravotnú starostlivosť s tým, že ak by súd
žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania, malo by to nepriaznivý vplyvu žalovaného a ohroziť
riadne poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Na záver žalovaný navrhol prerušiť konanie vzhľadom na
vyššie uvedený rozsudok najvyššieho, ktorým sa zrušil rozsudok Okresného súdu Prešov pod spisovou
značkou 22Cb/72/2019 a vec mu bol vrátená na ďalšie konanie, a to až do právoplatného rozhodnutia
uvedeného konania, keďže toto môže mať význam pre toto konanie v časti príslušenstva. Vzhľadom
k uvedenému žalovaný navrhol žalobu zamietnuť a priznať žalovanému nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100%.
3. Žalobca v podaní zo dňa 26.06.2024 uviedol, že žalovaný nespochybnil, že bol dlžníkom pôvodného
veriteľa, že mu z jeho strany bol riadne dodaný tovar, právny dôvod ani výšku jednotlivých faktúr,
ktoré mu boli zo strany pôvodného veriteľa vystavené, netvrdil, že tieto pohľadávky ani len z časti
neuhradil, nespochybnil existenciu ručenia zo strany žalobcu, že bol poučený o možnosti vzniesť
námietky pôvodnému veriteľovi poučený ani skutočnosť, že žalobca plnil pôvodnému veriteľovi z titulu
ručenia. Pokiaľ žalovaný argumentuje príkazom ministra zdravotníctva číslo 7/2017, ktorým bola
podriadeným organizáciám uložená povinnosť zapracovať do zmlúv a objednávok obmedzujúce
podmienky postupovania pohľadávok, jedná sa o interný riadiaci akt štatutára ministerstva, ktorý nie je
všeobecne záväzný. Nie je možné tvrdiť ani to, že zo strany žalobcu bol inštitút ručenia zneužitý, alebo
že účelovo obišli zákaz postupovania pohľadávok, ktorý mal žalovaný dojednaný s pôvodným veriteľom.
Okrem toho, tento príkaz ministra sa týkal iba postupovania pohľadávok a neriešil inštitút ručenia, pričom
ide o dva odlišné inštitúty. Ani samotná skutočnosť, že si pôvodný veriteľ a žalovaný mali dohodnúť,
že pôvodný veriteľ bez predchádzajúceho súhlasu žalovaného sa má zdržať právnych úkonov, ktorými
dôjde k zmene v osobe veriteľa, tento právny úkon právny predchodca žalobcu nepodpísal a ani samotné
dodanie tovaru žalovanému neznamená akceptovanie tohto návrhu. Aj samotné porušenie prípadného
dojednania zákazu nakladania s pohľadávkou by nespôsobovalo nárok na výpoveď zmluvy, ale iba
nárok na prípadné zaplatenie zmluvnej pokuty, ak by to bolo platne dojednané. Navyše ručenie je
jednostranný právny úkon, teda námietky žalovaného, že bol z tohto procesu vynechaný sú irelevantné.
Žalobca ďalej uviedol, že pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného, že sa mal zapojiť do štátom riadenej
koncepcie oddlženia, takúto povinnosť žalobca ani predošlý veriteľ nemali, keďže proces oddlženia
je postavený na princípe dobrovoľnosti. Ďalej poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove zo
dňa 20.10.2022 pod spisovou značkou 7Cob/74/2020, kde sa o.i. uvádza, že samotná skutočnosť,
že žalovaným je nemocnica pričom ide o žalobcom uplatnené príslušenstvo pohľadávky, a to úroky
z omeškania a paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky ešte neznamená, že si
nemá žalovaný riadne a včas plniť svoje zmluvné záväzky. Žalobca nie je subjekt, ktorý je zodpovedný
za finančné poddimenzovanie štátnych nemocníc, pričom toto zanedbanie štátu nemôže ísť na úkor
žalobcu. V uvedenom rozhodnutí odvolacieho súdu je teda jasne vysvetlené, že ak si žalobca uplatňuje
v konaní zákonný nárok, nejde o konanie v rozpore s dobrými mravmi a ani o konanie v rozpore so
zásadou poctivého obchodného styku. Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
predložený žalovaným, tento sa týka iba príslušenstva pohľadávky, teda je vylúčené aby na jeho základe
žalobca nemal nárok ani na samotnú istinu uplatnenú žalobou. Navyše uvedené rozhodnutie sa týka iba
prípadov, kedy sa subjekt zúčastnil inštitútu oddlženia, k čomu v danom prípade nedošlo a oddlženia sa
nezúčastnil pôvodný veriteľ, ani žalobca. Žalovaný v tejto súvislosti predložil 5 dohôd o novácii záväzku
a dohody o pristúpení k záväzku. Nie je možné sa však prikloniť k argumentácii, že ak v minulosti pristúpil
pôvodný veriteľ k oddlženiu riadenému ministerstvom, ide o obchodnú zvyklosť, ktorou by pôvodný
veriteľ vylúčil kedykoľvek v minulosti uplatňovať príslušenstvo k pohľadávke, ak by sa žalovaný dostal do
omeškania. Žalobca je taktiež názoru, že mu riadne prináleží nárok na náhradu trov konania, keďže nie
sú zákonné dôvody na použitie § 257 C.s.p. Žalovaný si objednal zdravotnícky tovar, ktorý mu bol dodaný
a za ktorý riadne nezaplatil. Taktiež je úplne irelevantné aký ekonomický status má žalobca. Pokiaľ ide
o návrh žalovaného na prerušenie konania, žalobca navrhol tomuto nevyhovieť, keďže samotná dikcia
§ 164 C.s.p. predpokladá výnimočnosť uplatnenia tohto ustanovenia a súd vie vykonať dokazovanie aj
bez rozhodnutia v predmetnom konaní. Vzhľadom k uvedenému navrhol žalobca žalobe vyhovieť.
4. Žalovaný vo svojom ďalšom podaní zo dňa 15.07.2024 uviedol, že v konaní netreba opomínať
finančnú kondíciu žalovaného ako štátnej nemocnice, ktorá je závislá od platieb poisťovní plynúcich

z verejného zdravotného poistenia. Z uvedeného dôvodu je žalovaný ako štátna nemocnica
podfinancovaná, čo v konečnom dôsledku vytvára situáciu, kedy žalovaný nie z vlastnej vôle, ale
tlakom sebou nezavinenej nepriaznivej finančnej situácie je nútená plniť záväzky, s ktorými bola prv
v omeškaní. Ďalším faktorom je to, že žalobca sa cez inštitút ručenia dostáva k pohľadávkam veriteľov
v čase, keď je s ich úhradou jasne v omeškaní a je evidentné, že vzhľadom na túto situáciu ani nebude
schopná svoje záväzky veriteľom ihneď uhradiť. Žalovaný je preto názoru, že žalobca zneužíva inštitút
ručenia, a teda ide o zneužitie práva. Žalovaný mal od počiatku záujem predísť zmene v osobe veriteľa,
takéto obmedzenie si zmluvné strany dohodli, žalovaný nie z vlastnej viny je v omeškaní s plnením
svojich záväzkov a žalobca, ktorý nie je subjektom vykonávajúcim činnosť v zdravotníctve sa cielene
dostáva k cez inštitút ručenia k pohľadávkam voči žalovanému. Žalovaný sa nestotožňuje s názorom
žalobcu, že samotná objednávka žalovaného nepodpísaná žalobcom nepredstavuje dohodu o zákaze
použitia inštitútu ručenia pôvodným veriteľom. V tomto smere je tak potrebné vysporiadať sa s tým,
či oferta žalovaného obsahujúca obmedzenie v zmene v osobe veriteľa a prijatia ručenia bola bez
výhrad prijatá pôvodným veriteľom tým, že došlo k plneniu tovaru v zmysle objednávky. Ak pôvodný
veriteľ s týmto nesúhlasil, mal postupovať podľa § 44 odsek 2 zákona číslo
40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“). Nakoľko však pôvodný veriteľ plnil na základe
objednávky žalovaného, akceptoval tak všetky podmienky vymienené žalovaným. Žalovaný nesúhlasí
ani s interpretáciou predloženého rozsudku najvyššieho súdu pod spisovou značkou 2Obdo/73/2022,
keďže je nelogické, aby najvyšší súd posudzoval príslušenstvo, ktorého sa pôvodný veriteľ pristúpením
k procesu oddlženia vzdal a nie je už predmetom postúpenia pohľadávky alebo ručenia. Žalovaný má
za to, že ak pôvodní veritelia boli uzrozumení s finančnou kondíciou a platobnou disciplínou ako štátnej
nemocnice plniť si svoje finančné záväzky a aj napriek tomu opakovane do záväzkových vzťahov so
žalovaným ako štátnou nemocnicou vstupovali, zúčastňovali sa koncepcie oddlženia, kde sa dobrovoľne
vzdali príslušenstva pohľadávok, potom konanie žalobcu odporuje zaužívanej obchodnej zvyklosti, ak
s vidinou maximalizácie svojho zisku si uplatňuje celé príslušenstvo. Takisto je potrebné podotknúť, že
žalobca nadobudol pohľadávku za cenu nižšiu, ako je hodnota výšky istiny a tiež že žalobca pôvodnému
veriteľovi príslušenstvo pohľadávky neuhrádzal. Žalovaný trvá na prerušení konania aj z dôvodu, že na
ústavnom súde je vedené konanie o ústavnej sťažnosti voči vyššie uvedenému rozhodnutiu najvyššieho
súdu, čo odôvodňuje podaný návrh. Taktiež žalovaný trvá na podanom návrhu v zmysle § 257 C.s.p.,
keďže je nesporné, že akékoľvek odčerpanie finančných prostriedkov od žalovaného predstavuje
potencionálne riziko vážneho ohrozenia schopnosti si plniť základnú úlohu nemocnice – poskytovania
zdravotnej starostlivosti. Vzhľadom k uvedenému žalovaný trvá na tom, aby súd žalobu zamietol.
5. V podaní zo dňa 22.11.2024 žalobca uviedol, že žiadna zmluva medzi pôvodným veriteľom
a žalovaným, ktorá by predstavovala zákaz zmeny v osobe veriteľa nebola uzavretá. Jednostranné
vyhlásenia žalovaného ani dodanie tovaru pôvodným veriteľom nemožno považovať za uzavretie
dohody o zákaze postúpenia pohľadávok. Neobstojí ani ďalší argument žalovaného, a to že si neplní
svoje záväzky včas nie je jeho zapríčinením. Žalobca v tomto poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora
Európskej únie v konaní pod spisovou značkou C-412/23 zo dňa 19.09.2024, kde sa uvádza, že:
„Slovenská republika si tým, že nezabezpečila, aby jej verejnoprávne subjekty poskytujúce zdravotnú
starostlivosť skutočne dodržiavali 60-dňovú lehotu splatnosti stanovenú v článku 4 odsek 4 písmeno
b/ smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16.02.2011 o boji proti oneskoreným platbám
v obchodných transakciách, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z tohto ustanovenia.“ Okrem v toho
boli Súdnemu dvoru Európskej únie predložené listinné dôkazy, v zmysle ktorých sú tieto subjekty vo
výrazne väčšom omeškaní s platbami ako je
60 dní. Neobstojí ani ďalší argument žalovaného,
že už v čase vzniku ručiteľského záväzkového vzťahu bol v omeškaní s uspokojením pôvodného
veriteľa. Pokiaľ ide o proces oddlžovania na ktorý poukazuje žalovaný, tento je na báze dobrovoľnosti
a nemožno žiadnym spôsobom označovať veriteľa, ktorý nevyužije možnosť tohto uspokojenia svojich
pohľadávok za nepoctivého alebo ziskuchtivého. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu ohľadom rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod spisovou značkou 2Obdo/73/2022, túto si osvojili viaceré
okresné súdy, napr. Mestský súd Bratislava III v rozhodnutí pod spisovou značkou B2-25Cb/177/2020 zo
dňa 20.06.2024, keď uvedený súd posudzoval to, či sa pôvodný veriteľ zúčastnil oddlženia ku konkrétnej
pohľadávke a nie v minulosti. Žalobca ďalej nesúhlasil ani s argumentáciou žalovaného o osobitnej
povahe pohľadávok a aplikácii
§ 257 C.s.p., pričom poukázal na obdobnú argumentáciu ako
v predošlých svojich vyjadreniach.
6. Dňa 10.01.2025 bolo súdu doručené podanie žalobcu, ktorým zobral žalobcu v časti o zaplatenie
1 784 118,26 Eur späť z dôvodu, že túto časť istiny mu dňa 19.12.2024 žalovaný uhradil. Pre vylúčenie

pochybností, čiastočné späťvzatie žaloby sa žiadnym spôsobom netýka uplatňovaného nároku na
zaplatenie úrokov z omeškania a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávok,
v tejto časti žalobca na podanej žalobe a jej dôvodoch naďalej trvá. Žalobca rovnako žiada, aby mu bola
priznaná náhrada trov konania v rozsahu 100%, keďže žaloba bola čiastočne vzatá späť z dôvodov na
strane žalovaného, keď po podaní žaloby uhradil čiastočne žalovanú istinu. Žalobca navrhol, aby súd
žalobe v časti o zaplatenie 45 021,49 Eur s príslušenstvom a paušálnou náhradou nákladov vyhovel,
v prevyšujúcej časti konanie zastavil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
7. Dňa 13.01.2025 bolo vo veci nariadené pojednávanie, ktorého sa zúčastnili právni zástupcovia
strán konania. Právny zástupca žalobcu uviedol, že na podanej žalobe trvá v zmysle čiastočného
späťvzatia žaloby. Právny zástupca žalovaného k podanej žalobe uviedol, že s čiastočným späťvzatím
žaloby súhlasí. Pokiaľ ide o zvyšok uplatneného nároku, s týmto nesúhlasí. Svoj nesúhlas odvádza
od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod spisovou značkou 2Obdo/73/2022,
prostredníctvom ktorého bol vyslovený právny názor posúdenia konania rozporného s dobrými mravmi
a poctivým obchodným stykom, že by bolo v rozpore so samotným cieľom a účelom vládou vytvorenej
koncepcie oddlženia, ak by si nový veriteľ uplatňoval právo na príslušenstvo ním nadobudnutej
pohľadávky. Uvedené rozhodnutie nie je možné vykladať tak, že v rozpore s dobrými mravmi je len to,
ak sa pôvodný veriteľ zúčastnil oddlženia vo vzťahu k tej konkrétnej pohľadávke, ktorej sa týka vedené
súdne konanie, a to z dôvodu, že ak by sa veriteľ tohto oddlženia zúčastnil, neexistoval by viac dôvod
na uplatňovanie si predmetnej pohľadávky žalobcom. Pôvodný veriteľ pohľadávky spoločnosť B. Braun
sa opakovane koncepcie oddlženia vo vzťahu k žalovanému zúčastnil, naposledy v roku 2022. Z tohto
dôvodu žalovaný popiera nárok žalobcu na úhradu už vymedzeného príslušenstva z dôvodov hodných
osobitného zreteľa, ktorými sú najmä sociálne postavenie žalovaného ako verejnoprospešného, avšak
ekonomicky slabého subjektu, u ktorého každé zmenšenie obnosu jeho finančných prostriedkov
predstavuje kvalitatívne ukrátenie poskytovania zdravotnej starostlivosti. Rovnako trvá na návrhu, aby
súd posúdil nárok na náhradu trov konania podľa § 257 C.s.p. Na záver právny zástupca žalovaného
navrhol konanie prerušiť do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Prešov pod
spisovou značkou 22Cb/72/2019, v ktorom pôvodné rozhodnutie bolo zrušené práve vyššie uvedeným
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Právny zástupca žalobcu v reakcii uviedol, že pokiaľ
ide o uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je presvedčený o tom, že daný
rozsudok je potrebné vykladať tak, že v rozpore s dobrými mravmi a so zásadami poctivého obchodného
styku je uplatňovanie si príslušenstva zo strany postupníka len vtedy, ak sa tohto konkrétneho
príslušenstva postupca vzdal tým, že sa zúčastnil procesu oddlženia. V tomto prípade sa žalobca ani
jeho právny predchodca tohto oddlženia vo vzťahu k uplatneným pohľadávkam nezúčastnil. Pokiaľ ide
o nárok na náhradu trov konania, argumentácia žalovaného je vyvrátená rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach zo dňa 25.09.2024 pod spisovou značkou 2Cob/108/2023, preto by tento nárok mal byť
žalobcovi priznaný.
8. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a to predovšetkým s podanou
žalobou zo dňa 01.03.2024 a k nej pripojenými listinnými dôkazmi, ručiteľským vyhlásením zo dňa
03.11.2023 a prílohou číslo 1 k nemu, oznámením o predĺžení doby platnosti ručiteľského vyhlásenia
zo dňa 03.11.2023, výzvou na plnenie zo dňa 09.11.2023 a doručenkou, prílohou číslo 1 k nej zoznamom faktúr, výzvou na plnenie – uplatnenie si záväzku z ručenia zo dňa 29.11.2023, oznámením
o uplatnení si nárokov z ručenia zo dňa 30.11.2023 a prílohou číslo 1, zoznamom faktúr, oznámením
o plnení z ručenia zo dňa 19.12.2023 a prílohou číslo 1 zoznamom faktúr, doručenkou, úrokovými
sadzbami
ECB, platobným rozkazom vydaného Okresným súdom Prešov zo
dňa 21.05.2024 pod číslom konania 25Cb/34/2024 - 112, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 31.01.2024 pod spisovou značkou 2Obdo/73/2022, dohodou o pristúpení k záväzku
zo dňa 18.07.2023, dohodou o novácii záväzku a dohodou o pristúpení k záväzku zo dňa 09.06.2018,
dohodou o novácii záväzku a dohodou o pristúpení z záväzku zo dňa 26.06.2018, dohodou o novácii
záväzku a dohodou o pristúpení k záväzku zo dňa 23.02.2019, dohodou o novácii záväzku a dohodou
o pristúpení k záväzku zo dňa 07.08.2019, dohodou o novácii záväzku a dohodou o pristúpení k záväzku
zo dňa 07.05.2022, odporom žalovaného zo dňa 28.05.2024 a k nemu pripojené ďalšími listinnými
dôkazmi príkazom ministra zdravotníctva Slovenskej republiky číslo 7/2017 zo dňa 25.09.2017,
faktúrou číslo 345089688 a dodacím listom, objednávkou číslo 324/22/ND zo dňa 10.05.2022, faktúrou
číslo 345100468 a dodacím listom, objednávkou číslo 27853/22/ZP zo dňa 25.08.2022, faktúrou
číslo
345112200 a pracovným výkazom, pracovným výkazom a objednávkou
číslo 2004/23/KO zo dňa 11.01.2023, faktúrou číslo 345127319 a objednávkou číslo 34407/23/6M zo

dňa 31.07.2023, zoznamom pohľadávok, vyjadrením žalobcu zo dňa 26.06.2024 a pripojenou ústavnou
sťažnosťou zo dňa 31.05.2024, vyjadrením žalovaného zo dňa 15.07.2024,
emailovou informáciou Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.07.2024, vyjadrením žalobcu zo
dňa 22.11.2024 a k nemu pripojenými listinnými dôkazmi rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie
zo dňa 19.09.2024 pod spisovou značkou C-421/23, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa
25.09.2024 pod číslom konania 2Cob/108/2023 - 424, rozsudkom Mestského súdu Bratislava III zo
dňa 20.06.2024 pod číslom konania
B2-25Cb/177/2020 - 245, dohodou o novácii
záväzku a dohodou o pristúpení k záväzku zo dňa 23.02.2019, dohodou o novácii záväzku a dohodou
o pristúpení k záväzku zo dňa 07.08.2019, zápisnicou o pojednávaní zo dňa 05.11.2024 v konaní
23Cb/32/2024 vedenom Okresným súdom Prešov, krycím listom, e-mailovou informáciou Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.11.2024, USB kľúčom predloženým žalobcom, ktorého obsahom
sú žalované faktúry číslo 345087057 vo výške 1 431,55 Eur až 345127476 vo výške
5 325,28
Eur, čiastočným späťvzatím žaloby zo dňa 10.01.2025 spolu s pripojeným výpisom z bankového účtu
a obsahom zápisnice o pojednávaní zo dňa 13.01.2025.
9. Podľa § 1 odsek 1 zákona číslo 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „Obchodný
zákonník“), tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré
iné vzťahy súvisiace s podnikaním.
10. Podľa § 261 odsek 2 Obchodného zákonníka, touto časťou zákona sa spravujú takisto záväzkové
vzťahy medzi subjektom verejného práva, ak sa týkajú zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej
prevádzky a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti.
11. Podľa § 303 Obchodného zákonníka, kto veriteľovi písomne vyhlási, že ho uspokojí, ak dlžník voči
nemu nesplnil určitý záväzok, stáva sa dlžníkovým ručiteľom.
12. Podľa § 308 Obchodného zákonníka, ručiteľ, ktorý splní záväzok, za ktorý ručí, nadobúda voči
dlžníkovi práva veriteľa a je oprávnený požadovať všetky doklady a pomôcky, ktoré má veriteľ a ktoré
sú potrebné na uplatnenie nároku voči dlžníkovi.
13. Podľa § 409 odsek 1 Obchodného zákonníka, kúpnou zmluvou sa predávajúci zaväzuje dodať
kupujúcemu hnuteľnú vec (tovar) určenú jednotlivo alebo čo do množstva
a druhu a previesť na
neho vlastnícke právo k tejto veci a kupujúci sa zaväzuje zaplatiť kúpnu cenu.
14. Podľa § 411 Obchodného zákonníka, predávajúci je povinný kupujúcemu dodať tovar, odovzdať
doklady, ktoré sa na tovar vzťahujú, a umožniť kupujúcemu nadobudnúť vlastnícke právo k tovaru v
súlade so zmluvou a týmto zákonom.
15. Podľa § 447 Obchodného zákonníka, kupujúci je povinný zaplatiť za tovar kúpnu cenu a prevziať
dodaný tovar v súlade so zmluvou.
16. Podľa § 524 odsek 1 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka
postúpiť písomnou zmluvou inému.
17. Podľa § 524 odsek 2 Občianskeho zákonníka, s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej
príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.
18. Z vykonaného dokazovania súd určil ako nesporné skutkové tvrdenia výšku žalovanej istiny,
postavenie žalobcu ako ručiteľa a aktívnu legitimáciu žalobcu. Naopak ako sporné skutkové tvrdenia boli
zistené porušenie zásady poctivého obchodného styku zo strany žalobcu a zneužitie práva žalobcom,
nárok žalobcu na príslušenstvo pohľadávky a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky a nárok žalobcu na náhradu trov konania.
19. Súdu ďalej zistil, že žalovaný si u pôvodného veriteľa objednal viacerými objednávkami zdravotnícky
materiál, za čo mu pôvodný veriteľ vystavil faktúry predložené v konaní žalobcom. Celková dlžná suma
predstavovala sumu 1 784 118,26 Eur, ktorú žalovaný neuhradil. Následne k uvedenému záväzku
pristúpil titulom ručenia podľa
§ 303 a nasl. Obchodného zákonníka žalobca. Pôvodný
veriteľ vyzval žalovaného na zaplatenie uvedeného dlhu s tým, že vo výzve bol žalovaný upozornený

na to, že v prípade ak dlh neuhradí, pôvodný veriteľ vyzve na plnenie ručiteľa. Žalovaný predmetný dlh
neuhradil vôbec, okrem toho si k uvedenej istine žalobca pripočítal aj kapitalizovaný úrok z omeškania vo
výške 45 021,49 Eur, teda celkovo uplatnená výška istiny predstavuje 1 829 139,75 Eur. Pôvodný veriteľ
vyzval žalobcu ako ručiteľa na úhradu tohto dlhu. Žalobca sa oznámením zo dňa 29.11.2023 obrátil na
žalovaného s tým, že sa na neho obrátil pôvodný veriteľ s výzvou na plnenie a požiadal ho o oznámenie
prípadných námietok voči pôvodnému veriteľovi. Žalovaný na to nereagoval. Žalobca následne plnil za
žalovaného ako dlžníka, a teda vstúpil do postavenia pôvodného veriteľa. V konaní je uvedené nesporné,
a teda je preukázaná aktívna vecná legitimácia žalobcu.
K návrhu žalovaného na prerušenie konania
20. V prvom rade sa súd zaoberal návrhom žalovaného na prerušenie konania. Žalovaný v rámci svojich
podaní navrhol prerušiť toto konanie do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde
Prešov pod spisovou značkou 22Cb/72/2019, keďže v danom konaní bolo zrušené pôvodné rozhodnutie
súdu práve rozhodnutím najvyššieho súdu v konaní pod spisovou značkou 2Obdo/73/2022 ohľadom
príslušenstva pohľadávky, pričom v danom prípade bude mať rozhodnutie súdu dopad aj na toto konanie.
Eventuálne žalovaný navrhol prerušiť konanie z dôvodu, že žalobca podal ústavnú sťažnosť na Ústavný
súd Slovenskej republiky, teda až do rozhodnutia tohto súdu, a to postupom podľa § 164 C.s.p. „Pri
rozhodovaní o návrhu na prerušenie konania je potrebné uvažovať v intenciách vhodnosti, nakoľko
prípadným prerušením konania, do skončenia iného správneho alebo súdneho konania, môže prísť k
predĺženie konania, prípadne aj o niekoľko rokov. Na druhej strane ale nie je vhodné, aby dva súdy
rozhodli o totožnej otázke na podklade tých istých skutkových okolností odlišne, nakoľko to významným
spôsobom oslabuje princíp právnej istoty.“ (Števček, M. a kol. Civilný sporový poriadok, 1. vydanie, 2017,
§ 164, Bratislava: C.H. BECK, 2017) V danom prípade sa súd nestotožnil s návrhom žalovaného na
prerušenie konania. Pokiaľ ide o dôvod na prerušenie konania vedeného Okresným súdom Prešov pod
spisovou značkou 22Cb/72/2019, súd je názoru, že uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu sa na dané
konanie neaplikuje (ktoré podrobnejšie rozoberie v ďalších bodoch), a teda aj rozhodnutie v konaní
pod spisovou značkou 22Cb/72/2019, by nemalo vplyv na toto konanie, keďže ide o odlišný skutkový
základ. Pokiaľ ide o ďalší návrh žalovaného na prerušenie konania do rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky, vzhľadom na podanie ústavnej sťažnosti žalobcom, súd dopytom na ústavnom
súde zisťoval stav tohto konania, pričom podaním zo dňa 27.11.2024 ústavný súd zaslal súdu vyjadrenie,
že túto žiadosť žalobcu eviduje pod spisovou značkou IV. ÚS 397/2024. Vo veci bolo dňa 27.08.2024
rozhodnuté uznesením o odmietnutí ústavnej sťažnosti, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 09.10.2024.
Súd tak dospel k záveru, že prerušenie konania by v danom prípade jednak nebolo vhodné vzhľadom
na očakávanú dĺžku prerušenia konania a súčasne na prerušenie ani nie sú dané dôvody.
K porušeniu zásady poctivého obchodného styku zo strany žalobcu a zneužitiu práva žalobcom
21. Žalovaný v rámci svojich vyjadrení uviedol argumentáciu, že žalobca konal v rozpore so zásadou
poctivého obchodného styku, pričom jeho konaním došlo k zneužitiu práva. Odôvodnil to tým, že
minister zdravotníctva vydal príkaz číslo 7/2017, v rámci ktorého podriadeným organizáciám (napr.
štátnym nemocniciam) uložil povinnosť dohodnúť v zmluvách a objednávkach obmedzujúce podmienky
postupovania pohľadávok. Táto formulácia bola obsiahnutá aj v objednávkach žalovaného doručených
pôvodnému veriteľovi, kde sa mal dohodnúť zákaz akejkoľvek zmeny veriteľa pohľadávky bez súhlasu
žalovaného (napr. aj prostredníctvom ručenia) za hrozby zmluvnej pokuty vo výše 10% z celkovej
výšky peňažného záväzku, pričom pôvodný veriteľ tým že plnil uvedenú objednávku, akceptoval aj
tento zákaz. Žalobca však tento príkaz a dohodu zmluvných strán obišiel, keď vstúpil do postavenia
pôvodného veriteľa titulom ručenia bez ingerencie žalovaného, pričom tým porušil aj dohodu medzi
pôvodným veriteľom a žalovaným. Okrem toho pôvodný veriteľ sa už v minulosti pripoj k procesu
oddlžovania nemocníc, čoho dôsledkom sa vzdal príslušenstva svojich pohľadávok. Ide teda o obchodnú
zvyklosť a mala by sa aplikovať aj na pohľadávky týkajúce sa podanej žaloby žalobcom. Súd sa
s touto argumentáciou žalovaného nestotožňuje. V prvom rade je nevyhnutné uviesť, že zmluvná
cesia upravená Občianskym zákonníkom je úplne iným inštitútom oproti inštitútu ručenia upraveným
Obchodným zákonníkom. Zmluvná cesia (postúpenie pohľadávky) predstavuje postúpenie pohľadávky
zmluvou v zmysle
§ 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorá je prejavom autonómie
slobodnej vôle kontrahentov. V dôsledku tohto postúpenia dochádza k prevodu pohľadávky z jej
pôvodného majiteľa, ako postupcu, na nového nadobúdateľa, ako postupníka. Ide o dvojstranný právny
úkon, z ktorého je vylúčená účasť dlžníka. Ručenie upravené § 303 a nasl. Obchodného zákonníka
predstavuje významný zaisťovací inštitút aj v obchodnoprávnej oblasti. Zabezpečiť ním možno peňažný
ako aj nepeňažný záväzok dlžníka. V tejto súvislosti je nevyhnutné uviesť, že v rámci príkazu ministra
zdravotníctva pod číslom 7/2017, ktorý je o. i. interným riadiacim aktom ministra voči svojim podriadeným

subjektom, bolo prikázané dopracovať do uzatváraných zmlúv, resp. formou dodatkov k už uzatvoreným
zákaz postupovania pohľadávok zo strany dodávateľa podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka.
V celom článku II. predmetného príkazu sa pracuje s pojmami postupca a postupník, avšak nikde
nie je spomenutý zákaz voči dodávateľom (veriteľom), aby dlh prijali od ručiteľa. Súd má za to, že
ručenie ako úplne odlišný inštitút od postúpenia pohľadávky nebol obsiahnutý v uvedenom príkaze,
pričom nič nebránilo v rámci uvedeného príkazu prijať aj to, aby podriadené osoby uzatvorili v rámci
uzatváraných zmlúv dohodu, ktorou by obmedzili dodávateľa zdravotníckeho tovaru prijať prípadný dlh
od ručiteľa, keďže toto nie je povinnosťou veriteľa v rámci § 306 odsek 1 Obchodného zákonníka.
Takáto úprava nebola v rámci uvedeného príkazu, teda súd je názoru, že pôvodný veriteľ a ani
žalobca žiadnym spôsobom neporušili zákon, keď žalobca vstúpil do predmetného zmluvného vzťahu
ako ručiteľ a následne uhradil za žalovaného ako dlžníka dlh, ktorý si žalovaný nesplnil. Súd teda
nezdieľa názor žalovaného, že žalobca takýmto spôsobom obišiel príkaz ministra a konal v rozpore so
zásadou poctivého obchodného styku, resp. zneužil právo, keďže nič nebránilo v rámci príkazu poňať
zákaz prijímania dlhu dodávateľmi (veriteľmi) od prípadného ručiteľa. Pokiaľ ide o ďalšiu argumentáciu
žalovaného, že zákaz zmeny v osobe veriteľa bol dohodnutý skrz objednávku žalovaného je nevyhnutné
uviesť, že ak by aj došlo k uzavretiu takejto dohody medzi pôvodným veriteľom a žalovaným prijatím
(akceptáciou) oferty, v rámci znenia formulácie tohto zákazu obsiahnutého v objednávke žalovaného
bola ako sankcia uvedená zmluvná pokuta, nie neplatnosť takéhoto právneho úkonu, prípadne ako
možnosť na výpoveď uzavretej zmluvy a táto samotná skutočnosť nespôsobuje ani rozpor s dobrými
mravmi.
22. Žalovaný ďalej tvrdí, že žalobca sa mohol zúčastniť plánu oddlženia nemocníc, ktoré vypracovalo
Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky. Neurobil tak však z dôvodu, že v danom prípade
by sa musel vzdať príslušenstva svojej pohľadávky čo preukazuje nepoctivý zámer žalobcu. Súd
nesúhlasí ani s týmto záverom žalovaného. Medzi stranami konania je obchodnoprávny vzťah, kde
neplatenie svojich záväzkov zo strany dlžníka je postihované jednak vznikom úrokov z omeškania,
ako aj paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Jednak účasť vo vyššie
uvedenom pláne oddlženia je dobrovoľná
a právne nenárokovateľná, teda žalobca nemal
povinnosť sa jej zúčastniť, a jednak žalobcovi nič nebránilo svoju pohľadávku aj s príslušenstvom uplatniť
formou žaloby na súde a riskovať tak neúspech. Je to práve žalovaný, kto porušil svoje povinnosti
vyplývajúce z ustanovenia
§ 447 Obchodného zákonníka, keď neuhradil svoje záväzky či už
pôvodnému, alebo súčasnému veriteľovi. V tejto súvislosti súd odkazuje aj na uznesenie Krajského súdu
v Prešove zo dňa 20.10.2022 pod spisovou značkou 7Cob/74/2020, kde sa uvádza: „Nemocnica ako
štátna príspevková organizácia je štandardným účastníkom zmluvných vzťahov. Žalobca nie je subjekt,
ktorý je zodpovedný za nefungujúci systém verejného zdravotníctva a za finančné poddimenzovanie
štátnych nemocníc. Zanedbanie si povinností štátu nemôže ísť na úkor veriteľa a jeho zákonného
nároku. Samotná skutočnosť, že žalované pohľadávky a ich príslušenstvo vznikli na základe dodania
zdravotníckeho materiálu a liekov taktiež nemôže odôvodňovať záver súdu, podľa ktorého je žalované
príslušenstvo nemravné nepoctivé. Nepoctivým a nemravným nie je ani postúpenie pohľadávky a jej
príslušenstva na postupníka a nepoctivým a nemravným nie je ani skutočnosť, že postupník zažaluje
žalovaného a domáha sa okrem iného zaplatenia postúpeného príslušenstva. Odvolací súd poukazuje
aj na to, že žalobca, na ktorého boli postúpené predmetné pohľadávky, nie je viazaný obchodnými
zvyklosťami, ktoré mohli existovať medzi žalovaným a jeho dodávateľmi, t.j. pôvodnými veriteľmi.“ Ak
teda v uvedenom prípade súd vyhodnotil v obdobnom konaní, že nie je nemravné ani nepoctivé uplatniť
si v konaní úroky z omeškania, súd je názoru, okrem už vyššie uvedenej argumentácie, že nemôže byť
nemravné a nepoctivé, ak si v konaní uplatňuje pohľadávku, ktorú nadobudol obdobným spôsobom ako
vo vyššie uvedenom prípade príslušenstvo.
23. Žalovaný ďalej v konaní zastával názoru, že zo strany žalobcu ide o dlhoročné zneužívanie
situácie v oblasti zdravotníctva, kde si uplatňuje nároky voči zadlženým zdravotníckym zariadeniam,
ktoré z dôvodu nedostatočného krytia nie sú schopné plniť svoje záväzky včas. Okrem toho žalobca
sa nikdy nezúčastnil ako veriteľ a nevyužil pomoc od štátu formou konceptu oddlženia nemocníc,
ktoré rieši Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, keďže v danom prípade by sa musel vzdať
príslušenstva pohľadávky, čo svedčí o jeho nepoctivosti. Súd sa ani s týmto názorom žalovaného
nestotožňuje. Je pravdou, že žalovaný ako štátna nemocnica je odkázaný na platby z verejného
zdravotného poistenia, táto skutočnosť však neoprávňuje žalovaného na hradenie svojich pohľadávok
po splatnosti, navyše s výrazným aj niekoľko násobne dlhším časovým rámcom úhrady pohľadávky
oproti ich dobe splatnosti. Súd v tomto poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie v konaní

pod spisovou značkou C-412/23 zo dňa 19.09.2024, kde sa uvádza: „Slovenská republika si tým, že
nezabezpečila, aby jej verejnoprávne subjekty poskytujúce zdravotnú starostlivosť skutočne dodržiavali
60-dňovú lehotu splatnosti stanovenú v článku 4 odsek
4 písmeno b/ smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16.02.2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných
transakciách, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z tohto ustanovenia.“ Súd je tak názoru, že
žalovaný aj napriek svojmu osobitému postaveniu je povinný riadne si plniť svoje záväzky v rámci doby
ich splatnosti a v prípade, ak tak neurobí, je povinný znášať sankcie s tým spojené.
K nároku žalobcu na príslušenstvo pohľadávky a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky
24. Žalobca si v konaní okrem žalovanej istiny uplatnil aj jej príslušenstvo vo forme úrokov z omeškania
(v časti kapitalizovaný úrok z omeškania), ktoré si uplatnil počnúc dňom 27.02.2024, t.j. odo dňa
nasledujúceho po ich kapitalizovaní za obdobie od 16.12.2023 do 26.02.2024. Žalovaný s uvedeným
názorom nesúhlasí, odkazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.01.2024
pod spisovou značkou 2Obdo/73/2022, ktorý uvádza, že subjekt, ktorý pôsobí mimo odvetvia
zdravotníctva, nepodniká v ňom a netvorí pri tom ani žiadne hodnoty a zároveň sa odmieta zúčastniť
oddlženia nemocníc koná v rozpore s poctivým obchodným stykom. Žalobca s uvedeným nesúhlasí,
pričom je názoru, že dané rozhodnutie najvyššieho súdu sa nevzťahuje na danú situáciu, ale len na
situácie, kedy sa subjekt zúčastnil konceptu oddlženia nemocníc. V uvedenom rozhodnutí najvyšší súd
uviedol: „V súdenej veci totiž nastala taká okolnosť, ktorá má dopad na posúdenie prípadného poctivého
obchodného styku a konania v rozpore s dobrými mravmi zo strany nového veriteľa – postupníka,
keďže dlžník ako zdravotnícke zariadenie spadá do špecifického režimu Koncepcie oddlženia, a to
v zmysle mandátnej zmluvy uzavretej s Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa
12.apríla 2018 (čl. 617 spisu) s tým, že pôvodní veritelia – dodávatelia zdravotníckej techniky, liekov
a materiálu pristúpili v rámci špecifického režimu koncepcie oddlženia k novácii svojich pôvodných
záväzkových vzťahov a písomnou formou sa vzdali svojho práva na príslušenstvo k pohľadávkam
voči žalovanému (...)“ Z uvedeného je teda zrejmé, že táto argumentácia sa vzťahuje na prípady,
kedy sa na vymáhané pohľadávky aplikovala koncepcia oddlženia nemocníc. V danom prípade táto
skutočnosť nebola preukázaná, keď síce žalovaný predložil súdu dohody o novácii záväzkov, išlo však
o pohľadávky nespadajúce na toto konanie, teda predošlé pohľadávky, ktoré evidoval pôvodný veriteľ
voči žalovanému. Neobstojí ani tvrdenie, že ak sa v minulosti pôvodný veriteľ zúčastnil koncepcie
oddlženia, ide o obchodnú zvyklosť aplikujúcu sa aj na vzťahy s pohľadávok uplatnených v tomto
konaní. Vláda Slovenskej republiky využila túto koncepciu oddlženia historicky viackrát, pričom vždy
bolo potrebné sa samostatne do oddlženia prihlásiť, a každé takéto oddlžovanie malo vlastné špecifiká.
Bolo by teda nelogické, ak by sa na jednej strane pôvodný veriteľ raz zúčastnil koncepcie oddlženia
a automaticky by to zakladalo stratu nároku na príslušenstvo pohľadávok, ktoré dokonca ešte ani
nevznikli aj do budúcna, a na druhej strane by sa pôvodný veriteľ v budúcnosti do každej takejto
koncepcie musel nanovo prihlásiť. Okrem toho súd poukazuje na rozsudok Mestského súdu Bratislava
III pod spisovou značkou B2-25Cb/177/2020 zo dňa 20.06.2024, kde sa uvádza: „Pokiaľ žalovaný
v súvislosti s uplatňovaným úrokom z omeškania poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Obdo/73/2022 zo dňa 31.1.2024, súd uvádza, že na prejednávanú vec uvedené rozhodnutie nedopadá,
nakoľko veriteľ sa v tomto prípade na Koncepcii oddĺženia zdravotníckych zariadení nezúčastňoval.“ Súd
sa tak nestotožnil s argumentáciou žalovaného ani v tejto časti. Pokiaľ ide o samotný počiatok plynutia
nároku na úrok z omeškania, podľa komentára: „Ak ručiteľ splní záväzok voči veriteľovi namiesto dlžníka,
tak pôvodná pozícia ručiteľa sa transformuje na pozíciu veriteľa. Vzhľadom na to, že veriteľ bol vo svojom
nároku uspokojený, zanikli mu práva a povinnosti, ktoré mal voči dlžníkovi a voči ručiteľovi. Splnením
záväzku ručiteľom zaniká záväzok voči pôvodnému veriteľovi, záväzok dlžníka však trvá, t. j. dlžník je
povinný plniť ručiteľovi to, čo bol povinný plniť pôvodnému veriteľovi. Ide o tzv. subrogáciu, t. j. vstup inej
osoby do práv a povinností veriteľa. Ďalším právnym dôsledkom tejto situácie je, že vzniká právo ručiteľa
požadovať všetky doklady a pomôcky, ktoré má pôvodný veriteľ a ktoré sú potrebné na to, aby mohol
ručiteľ uplatniť svoj nárok voči dlžníkovi. Pre toto oprávnenie ručiteľa zákon nestanovuje žiadne osobitné
lehoty alebo formu, preto treba vychádzať zo všeobecnej štvorročnej premlčacej doby.“ (Mamojka, M.
a kol. Obchodný zákonník – Veľký komentár,
§ 308, Bratislava: EUROKÓDEX, 2020)
25. Z uvedeného komentára je zrejmé, že splnením dlhu za žalovaného ručiteľom jeho veriteľovi sa
ručiteľ dostáva do pozície pôvodného veriteľa. Ide teda o transformáciu (subrogáciu) ručiteľa do práv
a povinností veriteľa. Je teda zrejmé, že touto transformáciou ručiteľ nadobúda okrem pohľadávky

pôvodného veriteľa aj jej príslušenstvo. Samotné omeškanie dlžníka sa však neprerušuje uhradením
dlhu ručiteľom a rovnako ani nezačína plynúť lehota, počas ktorej by mal ručiteľ už ako nový veriteľ
vyzvať žalovaného ako dlžníka na plnenie. Úhradou dlhu ručiteľom došlo k výmene subjektov s tým, že
omeškanie dlžníka (žalovaného) pokračovalo a nároky z neho prešli z pôvodného veriteľa na nového
veriteľa – žalobcu. Žalobca teda neporušil zákon, ak si uplatnil voči žalovanému aj úroky z omeškania
od 16.12.2023, t. j. odo dňa nasledujúceho po tom, čo žalovanému oznámil uhradenie pohľadávky
žalovanému.
26. Z rovnakého dôvodu je súd názoru, že žalobcovi patrí aj nárok na paušálnu náhradu nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky. Žalobca vstúpil do postavenia pôvodného veriteľa, teda okrem istiny
a jej príslušenstva získal právo aj na úhradu uvedenej paušálnej náhrady, pričom nemožno sa stotožniť
s tvrdením žalovaného, že žalobca má voči nemu iba regresný nárok. Takýto vzťah upravuje Občiansky
zákonník v ustanovení § 550, avšak ručenie v rámci Obchodného zákonníka je upravené inak, a to
práve spomínanou transformáciou vzťahov. Tu súd znova poukazuje na to, že medzi stranami konania
išlo o obchodnoprávny vzťah upravený Obchodným zákonníkom. Pokiaľ ide o výšku paušálnej náhrady
nákladov, súd odkazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2022 pod
spisovou značkou 2Obdo/59/2021, kde sa uvádza: „Veriteľ má nárok na paušálnu náhradu nákladov
spojených s uplatnením pohľadávok podľa § 369c ods.
1 Obchodného zákonníka
v spojení s § 2 Nariadenia Vlády SR č. 21/2013 Z. z. vo výške
40,- eur za každú pohľadávku,
ktorá je predmetom samostatnej faktúry za dodávku tovaru alebo poskytnutie služby, a to aj v prípade,
že si pohľadávky uplatňuje spoločne v jednom súdnom konaní. Takáto faktúra musí zodpovedať jednej
ucelenej obchodnej transakcii smerujúcej k dodávke tovaru alebo k poskytnutiu služieb za odplatu, teda
nesmie byť účelovo delená. II. Výška náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v zmysle
§ 369c ods. 1 Obchodného zákonníka je určená paušálne a nezávisí na dĺžke omeškania s úhradou
pohľadávky, ani na výške pohľadávky. Táto náhrada je splatná ex lege po uplynutí lehoty splatnosti
pohľadávky.“
27. Súd má zo strany žalobcu preukázané, že v danej veci išlo o jednotlivé objednávky zo strany
žalovaného voči pôvodnému veriteľovi, ktorých predmetom bol zdravotnícky materiál, resp. lieky.
Na základe jednotlivých objednávok boli vyhotovené samostatné faktúry, ktoré žalovaný neuhradil.
Vzhľadom k uvedenému má súd preukázanú aj výšku celkovo uplatnenej paušálne náhrady nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky 43 760,- Eur za celkovo 1094 vystavených faktúr x 40,- Eur za
jednu faktúru predstavujúcu ucelenú obchodnú transakciu, pričom tento nárok súd rovnako nepovažoval
za v rozpore s poctivým obchodným stykom alebo dobrými mravmi. Súd k tomu poukazuje na rozsudok
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 25.09.2024 pod číslom konania 2Cob/108/2023 – 424, kde sa
uvádza: „Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru o vecnej správnosti
rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý zaviazal žalovaného na úhradu sumy 961.754,65 eur. Keďže
žalovaný bol s úhradou svojho záväzku voči pôvodnému veriteľovi v omeškaní a toto omeškanie
žalovaného ako dlžníka s plnením trvá aj naďalej (nedošlo k zmene splatnosti pôvodného záväzku),
správne súd prvej inštancie zaviazal žalovaného aj na úhradu zákonných úrokov z omeškania, tak ako
to požadoval žalobca, a to odo dňa po dni, keď žalobca ako ručiteľ plnil pôvodnému veriteľovi, ktorý
vstúpil do jeho práv a to podľa
§ 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 1 Nariadenia vlády č.
21/2013 Z. z. a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur za
každú pohľadávku, ktorá je predmetom samostatnej faktúry podľa § 369c ods. 1, § 2 Nariadenia vlády č.
21/2013 Z. z., teda spolu vo výške 22.520,- eur (563 x 40,- eur), keďže za omeškanie s uhradením každej
faktúry (pohľadávky) vznikol samostatný nárok na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov podľa § 369c
Obchodného zákonníka, keďže pri subrogačnej zmene
v subjekte právneho vzťahu jednotlivé
práva nezanikajú, ale trvajú a trvajúce prechádzajú na novú osobu, ktorá do týchto práv vstupuje. Preto
odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. vo výroku I. ako vecne
správny, keďže odvolanie žalovaného v tejto časti rozhodnutia súdu prvej inštancie nebolo dôvodné.“
K čiastočnému späťvzatiu žaloby žalobcom
28. Podľa § 145 odsek 2 C.s.p., ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O
čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.
29. Žalobca podaním zo dňa 10.01.2025 zobral žalobcu v časti o zaplatenie
1 784 118,26
Eur späť z dôvodu, že túto časť istiny mu dňa 19.12.2024 žalovaný uhradil. Pre vylúčenie pochybností,

čiastočné späťvzatie žaloby sa žiadnym spôsobom netýka uplatňovaného nároku na zaplatenie úrokov
z omeškania a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávok, v tejto časti žalobca
na podanej žalobe a jej dôvodoch naďalej trvá. Žalobca rovnako žiada, aby mu bola priznaná náhrada
trov konania v rozsahu 100%, keďže žaloba bola čiastočne vzatá späť z dôvodov na strane žalovaného,
keď po podaní žaloby uhradil čiastočne žalovanú istinu. Žalobca preto navrhol, aby súd žalobe v časti
o zaplatenie 45 021,49 Eur s príslušenstvom a paušálnou náhradou nákladov vyhovel, v prevyšujúcej
časti konanie zastavil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Žalovaný s
čiastočným späťvzatím žaloby súhlasil. Žalobca uvedený procesný úkon riadne odôvodnil a súčasne
aj preukázal čiastočné späťvzatie žaloby v uvedenom rozsahu, keď predložil výpis z bankového účtu
o úhrade žalovaným žalovanej istiny vo výške 1 784 118,26 Eur. Súd preto výrokom III. tohto rozsudku
zastavil konanie v uvedenej časti (istine vo výške 1 784 118,26 Eur) podľa § 145 odsek 2 C.s.p. Uvedené
skutočnosti žalobca preukázal výpisom z bankového účtu, preto súd v tejto časti konanie zastavil, keďže
žalobca v postavení ako dominus litis má právo nakladať s obsahom podanej žaloby, a túto čiastočne
zobral späť.
30. Podľa § 369 odsek 1 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného
záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné
a zmluvné
povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a
to bez potreby osobitného upozornenia.
31. Podľa § 369 odsek 2 Obchodného zákonníka, ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá,
dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky
nariadením.
32. Podľa § 369c odsek 1 Obchodného zákonníka, omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov
podľa § 369, 369a a 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených
s uplatnením
pohľadávky, a to bez potreby osobitného upozornenia. Výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s
uplatnením pohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.
33. Podľa § 1 odsek 2 nariadenia vlády Slovenskej republiky číslo 21/2013 Z.z. ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka (ďalej len „nariadenie“), namiesto úrokov z omeškania
podľa sadzby určenej podľa odseku 1 môže veriteľ požadovať úroky
z omeškania v sadzbe,
ktorá sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania
zvýšenej o deväť percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania platí počas celej doby
omeškania.
34. Podľa § 2 nariadenia, výška paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa §
369c ods. 1 zákona je 40 eur jednorazovo bez ohľadu na dĺžku omeškania.
35. Žalobca si uplatnil úrok z omeškania vo výške 9,00% až 13,50% ročne v závislosti od aktuálnej
výšky úrokovej sadzby za jednotlivé faktúry (číslo 345087057 vo výške
1 431,55 Eur
až 345127476 vo výške 5 325,28 Eur) s tým, že žalobca pristúpil ku kapitalizácii úrokov z omeškania
z jednotlivých faktúr v počte 1 094. Medzi stranami konania, resp. právnym predchodcom žalobcu a
žalovaným zmluvný úrok z omeškania dohodnutý nebol, žalobca teda postupoval v zmysle nariadenia
a uplatnil si voči žalovanému zákonom ustanovený úrok z omeškania, a to vo výške od 9,00% do 13,50%
ročne. Ak nastal prvý a pôvodný deň omeškania dlžníka so zaplatením istiny v období od 18.09.2019 do
26.07.2022 vo výške 9,00% ročne, Ak nastal prvý a pôvodný deň omeškania dlžníka so zaplatením istiny
v období od 27.07.2022 do 13.09.2022 vo výške 9,50% ročne, ak nastal prvý a pôvodný deň omeškania
dlžníka so zaplatením istiny v období od 02.11.2022 do 20.12.2022 vo výške 11,00% ročne, ak nastal
prvý a pôvodný deň omeškania dlžníka so zaplatením istiny v období od 21.12.2022 do 07.02.2023 vo
výške 11,50% ročne, ak nastal prvý a pôvodný deň omeškania dlžníka so zaplatením istiny v období od
08.02.2023 do 21.03.2023 vo výške 12,00% ročne, ak nastal prvý a pôvodný deň omeškania dlžníka
so zaplatením istiny v období od 22.03.2023 do 09.05.2023 vo výške 12,50% ročne, ak nastal prvý
a pôvodný deň omeškania dlžníka so zaplatením istiny v období od 10.05.2023 do 20.06.2023 vo výške
12,75% ročne, ak nastal prvý a pôvodný deň omeškania dlžníka so zaplatením istiny v období od
21.06.2023 do 01.08.2023 vo výške 13,00% ročne, ak nastal prvý a pôvodný deň omeškania dlžníka
so zaplatením istiny v období od 02.08.2023 do 19.09.2023 vo výške 13,25% ročne a ak nastal prvý
a pôvodný deň omeškania dlžníka so zaplatením istiny v období od 20.09.2023, tak 13,50% ročne.

Pokiaľ ide o výšku sumy a počiatok plynutia úroku z omeškania uplatnený žalobcom, žalobca vychádzal
v prípade výšky
z jednotlivých vystavených faktúr a ich súčtom k rozhodnému
dňu splatnosti a v tom čase danej výške úrokovej sadzby a kapitalizovaní týchto úrokov žalobcom odo
dňa 16.12.2023 do dňa 26.02.2024. Čo sa týka počiatku platenia úroku z omeškania súd priznal nárok
tak, ako si ho uplatnil žalobca po zmene žaloby, teda od nasledujúceho dňa po kapitalizovaní úrokov
žalobcom, t. j. 27.02.2024 do dňa úhrady časti žalovanej istiny žalovaným, t. j. do dňa 19.12.2024.
Žalobcovi ďalej vznikol v zmysle § 369c odsek 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 2 nariadenia aj
nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Pokiaľ ide o jej výšku, súd
má zo strany žalobcu preukázané, že v danej veci išlo o jednotlivé objednávky zo strany žalovaného voči
pôvodnému veriteľovi, ktorých predmetom bol zdravotnícky materiál, resp. lieky. Na základe jednotlivých
objednávok boli vyhotovené samostatné faktúry, ktoré žalovaný neuhradil. Vzhľadom k uvedenému
má súd preukázanú aj výšku celkovo uplatnenej paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky v sumu 43 760,00 Eur za celkovo 1 094 vystavených faktúr x 40,- Eur za jednu faktúru
predstavujúcu ucelenú obchodnú transakciu (1 094 x 40 Eur = 43 760,- Eur).
K nároku žalobcu na náhradu trov konania
36. Podľa § 255 odsek 1 zákona číslo 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“),
súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
37. Podľa § 257 C.s.p., výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.
38. Podľa § 262 odsek 1 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
39. Podľa § 262 odsek 2 C.s.p., o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote
do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.
40. Žalovaný v konaní navrhol aplikovať ustanovenie § 257 C.s.p., a teda nepriznať žalobcovi náhradu
trov konania v prípade jeho úspechu, keďže sa žalobca nezúčastnil oddlženia štátnych nemocníc,
čoho dôsledkom zbytočne inicioval súdne konanie. Okrem toho žalobca je silný ekonomický subjekt,
teda nepriznanie náhrady trov konania mu nespôsobí ujmu, pričom naopak žalovaný je nemocnicou,
a teda prípadné zaviazanie na náhradu trov konania žalobcovi môže ohroziť poskytovanie zdravotnej
starostlivosti pacientom. Súd zohľadnil návrh žalovaného, avšak dospel k záveru, že tomuto nemožno
vyhovieť. Podľa komentára Števček, M. a kol. Civilný sporový poriadok, 1. vydanie, 2017, § 257,
Bratislava: C.H. BECK, 2017, k § 257: „Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd
prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu (teda nielen
tej strany, ktorú by podľa všeobecných ustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť trovy konania, ale
aj tej strany, ktorej majetková sféra by bola výnimočným nepriznaním náhrady trov dotknutá) a všímať
si aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní (R 24/1964).
Dôvodom spočívajúcim v pomeroch strán je napríklad skutočnosť, že sa strana, ktorá nemala úspech
vo veci, ocitne v takej závažnej sociálnej alebo majetkovej situácii, ktorá predstavuje dôvod hodný
osobitného zreteľa. Je však nutné prihliadnuť aj na pomery druhej strany sporu. Iba konštatovanie, že
rozhodnutie
o výnimočnom nepriznaní práva na náhradu trov konania nezasiahne
nepriaznivo do majetkovej sféry úspešnej strany bez toho, aby sa súd majetkovou sférou tejto strany
akokoľvek zaoberal, je neprípustné a takýto postup možno z hľadiska súdu hodnotiť ako svojvoľný.“
V zmysle uvedeného súd neprijal argumentáciu žalovaného ohľadom žalobcu ako finančne silného
subjektu. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že prípadným zaviazaním na úhradu trov konania žalobcovi
by mohlo dôjsť k ohrozeniu poskytovania zdravotnej starostlivosti pacientov, žalovaný súdu nepreukázal,
že práve úhrada týchto trov konania by to spôsobila. Žalovaný je nemocnicou napojenou na štátny
rozpočet, teda hospodári s určitým obnosom finančných prostriedkov. Súd tak nemá preukázaný dôvod
na aplikovanie tohto ustanovenia. Okrem toho v obdobnej veci rozhodoval aj Krajský súd v Košiciach
v rozsudku zo dňa 25.09.2024 pod číslom konania 2Cob/108/2023 – 424, kde uviedol: „V predmetnom
spore žalovaný za okolnosti hodné osobitného zreteľa označil okolnosti veci a strán sporu. Odvolací súd
však zastáva názor, že ním tvrdené skutočnosti nie sú dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, pre ktoré
by súd nemal žalobcovi priznať náhradu trov konania. Z obsahu spisu nevyplývajú žiadne jedinečné

osobitosti prejednávanej veci, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane
sporu, keďže strany sporu nemožno hodnotiť vo vzájomnom pomere za slabšie alebo silnejšie. Takýmto
dôvodom nie je ani to, že žalobca sa nezapojil do procesu oddlženia nemocníc, keďže uplatnenie
nároku žalobcom súdnou cestou, po tom, čo žalovaný neplnil svoje splatné záväzky, nie je dôvodom na
nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi, čo by poprelo zmysel a podstatu uvedenej právnej normy,
bolo by voči žalobcovi nespravodlivé a v konečnom dôsledku trestajúce túto stranu sporu.“ Súd teda
nemá preukázaný dôvod na použitie tohto ustanovenia, a teda priznal žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%, keďže tento mal plný úspech v konaní.
41. O trovách konania preto súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 odsek 1 v spojení
s§
262 odsek 1 C.s.p. Žalobca mal vo veci plný úspech, keď síce zobral žalobu vo väčšej časti späť, toto
konania však bolo zapríčinené z dôvodu, že žalovaný po začatí konania uhradil túto časť žalovanej
istiny žalobcovi, preto má žalobca právo na náhradu účelne vynaložených trov na bránenie svojho práva
titulom trov právneho zastúpenia v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle §
262 odsek 2 C.s.p. vyšší súdny úradník v lehote do 60 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresný súd Prešov v lehote 15 dní odo dňa jeho
doručenia. (§ 355 odsek 1 C.s.p.)
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje,
e) podpis,
f) spisová značka tohto konania (§ 127 odsek 1 C.s.p.)
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
( § 365 odsek 1 C.s.p. ).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.)
Odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami
tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie
odvolania na trovy toho, kto odvolanie podal.
Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona číslo 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.