Rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 13C/1/2016 z 10. 6. 2025 Citácia: rozsudok Okresného súdu Prešov z 10. júna 2025, sp. zn. 13C/1/2016, ECLI:SK:OSPO:2025:8116200042.4 Okresný súd Prešov | 13C/1/2016 | ECLI:SK:OSPO:2025:8116200042.4 | 2025-06-10 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (zrušený k 1. 7. 2024) Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4e2cb870-7098-4a8f-aca9-bb5fbf4769ea Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSPO:2025:8116200042.4 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Okresný súd Prešov 13C/1/2016 8116200042 10. 06. 2025 Mgr. Peter Revický ECLI:SK:OSPO:2025:8116200042.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. X.XX.XXXX, bytom C. X, XXX XX C., zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. Hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, 811 04 Bratislava, o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov, a o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, takto rozhodol: I. U r č u j e , že úver zo zmluvy o revolvingovom úvere číslo XXXXXXXXXX, uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 15.3.2011, j e b e z ú r o č n ý a b e z p o p l a t k o v. II. U r č u j e , že zmluvná podmienka v Zmluve o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 15.3.2011, uvedená v článku 8, bod 8.1., v znení: "Predmetom tejto Dohody o poskytnutí služby je záväzok Veriteľa poskytnúť Dlžníkovi na jeho žiadosť a po splnení nižšie uvedených podmienok službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru, resp. revolvingu poskytnutého na základe Žiadosti/Zmluvy, uzavretej medzi Veriteľom a Dlžníkom (ďalej ako "úver/ revolving") a záväzok Dlžníka zaplatiť Veriteľovi odplatu a) za poskytovanie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok úveru vo výške 367,49 Eur a b) za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok revolvingu vo výške 167,04 Eur v prípade, ak bude Dlžníkovi revolving poskytnutý. Odplatu je veriteľ oprávnený na základe vlastného uváženia jednostranne znížiť, k čomu Dlžník udeľuje Veriteľovi svoj súhlas. Veriteľ je povinný písomne oznámiť Dlžníkovi stanovenú zníženú výšku odplaty, pričom písomné oznámenie bude tvoriť prílohu tejto Dohody o poskytnutí služby", je n e p r i j a t e ľ n o u z m l u v n o u p o d m i e n k o u. III. U r č u j e , že zmluvná podmienka v Zmluve o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 15.3.2011, uvedená v článku 8, bod 8.4., v znení: "Odplata za poskytnutie odkladu splatnosti splátok úveru, je splatná dňom zavretia tejto Dohody o poskytnutí služby. Veriteľ a Dlžník sa dohodli na započítaní vzájomných pohľadávok a to pohľadávky Dlžníka voči Veriteľovi na poskytnutie schválenej výšky úveru podľa článku 2.3. Zmluvných dojednaní Žiadosti/Zmluvy oproti pohľadávke Veriteľa voči Dlžníkovi na zaplatenie odplaty podľa ods. 8.1. písm. a) tejto Dohody o poskytnutí služby (resp. zníženej výšky odplaty) a to ku dňu poskytnutia úveru Dlžníkovi podľa článku 2.3. Zmluvných dojednaní Žiadosti/Zmluvy. Odplata za poskytnutie odkladu splatnosti splátok revolvingu je splatná dňom poskytnutia revolvingu Dlžníkovi. Veriteľ a Dlžník sa dohodli na započítaní vzájomných pohľadávok a to pohľadávky Dlžníka voči Veriteľovi na poskytnutie schválenej výšky revolvingu podľa článku 4.1. Zmluvných dojednaní Žiadosti/Zmluvy oproti pohľadávke Veriteľa voči Dlžníkovi na zaplatenie odplaty podľa ods. 8.1. písm. b) tejto Dohody o poskytnutí služby (resp. zníženej výšky odplaty) a to ku dňu uskutočnenia revolvingu podľa článku 4.3. Zmluvných dojednaní Žiadosti/Zmluvy. Rozdiel bude uhradený na účet Dlžníka uvedený v čl. 2 Žiadosti/Zmluvy", j e n e p r ijateľnou z m l u v n o u p o d m i e n k o u. IV. Žalobkyňa m á n á r o k voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých výške rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. odôvodnenie: 1. Žalobou doručenou súdu 4.1.2016 sa žalobkyňa domáhala, aby súd vydal rozsudok ktorým by určil, že úver zo zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX uzavretej medzi stranami sporu dňa 15.3.2011 je bezúročný a bez poplatkov, a že dve zmluvné podmienky uvedené v tejto zmluve v znení tak, ako sú uvedené v bodoch II. a III. Výrokovej časti tohto rozsudku, sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami, s povinnosťou žalovaného nahradiť jej trovy konania. 2. V žalobe tvrdila (§ 220 ods. 2 CSP), že ide o zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, z 15.3.2011. Na základe žiadosti jej bola schválená výška úveru 1.500,- Eur s ročnou úrokovou sadzbou 70,01 %. Uviedla, že žalovaný jej v skutočnosti poskytol úver vo výške 1.316,26 Eur, keďže si okamžite započítal poplatok 183,74 Eur, a žalovanému doposiaľ uhradila sumu 1.030,13 Eur. 3. Žalobkyňa poukázala na to, že poplatok vyplýva zo služby, ktorou je možnosť odkladu splátok podľa bodu 8.1 Zmluvy o revolvingovom úvere. Ako spotrebiteľ ešte ani nevyužila takúto službu a už ju zaplatila. Uviedla, že dohoda o poskytnutí služby je zmluvná podmienka, ktorá nie je individuálne dojednaná (§ 53 ods. 2 OZ) a jej zámerom nebolo ísť do zmluvného vzťahu so žalovaným kvôli nej. Žiadaný úver je hneď po pripísaní na účet ponížený o sumu uvedenú v tejto Dohode a ak ju klient nevyužije, nemá nárok na jej vrátenie. Má platiť bez ohľadu na poskytnutie tejto vedľajšej služby. Žalovaný získava prospech skôr ako spotrebiteľ a pritom službu ani neposkytol. Už to samo o sebe spôsobuje značnú materiálnu disproporciu, avšak žalovaný naviac obmedzil prístup k tomuto právu zákazníkom, ktorí nemajú splatené minimálne prvé 3 mesačné splátky, nie sú dlhodobo práceneschopní alebo s nimi nebol skončený pracovný pomer. V ostatných prípadoch je žiadosť spotrebiteľa posudzovaná svojvoľne veriteľom. Ďalej žalobkyňa poukázala na niektoré rozsudky Krajského súdu v Prešove, ktorými tento v ňou označených konaniach v minulosti rozhodol o neprijateľnosti Dohody o poskytnutí služby, a rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 9C/140/2013 zo dňa 4.9.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/307/2014 z 9.9.2015, ktorými už boli predmetné zmluvné podmienky vyhlásené za neplatné z dôvodu ich neprijateľnosti. Uviedla pritom, že sa stotožňuje s výkladom § 53a OZ tak ako ho vyjadril Krajský súd Banská Bystrica svojim rozsudkom sp. zn. 14Co/321/2012, z 10.9.2013 o tom, že: „Ustanovením § 53a OZ sa do právneho poriadku zavádza i keď nepriamo precedentný charakter súdneho rozhodnutia v spotrebiteľských veciach, pretože sa ním rozširuje pôsobnosť súdneho rozhodnutia v konkrétnej veci na všetky zmluvné vzťahy, v ktorých dodávateľ použil tú istú, alebo obdobnú zmluvnú podmienku. Z ustanovenia § 53a OZ vyplýva pre dodávateľa povinnosť zdržať sa používania zmluvnej podmienky, ktorú súd v akomkoľvek súdnom konaní označil za neprijateľnú, alebo neprijateľnosť zmluvnej podmienky vyplýva zo samotného rozhodnutia. 4. Ďalej žalobkyňa uviedla, že pojem neprijateľná podmienka vychádza z predpokladu, že ide o zmluvnú podmienku, ktorá napriek požiadavke dobrej viery spôsobuje materiálnu disproporciu ku škode veriteľa (čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS). Túto skutočnosť je súd povinný preveriť z úradnej moci (§ 153 ods. 3 OSP, Rozsudok SD EÚ C-240/98 až C-244/98), teda v tomto prípade sa nedá uvažovať o výsostnom práve spotrebiteľa, ktorý by nebol viazaný neprijateľnou podmienkou len za stavu, kedy by sa výslovne určenia jej neplatnosti domáhal (§ 3 ods. 5 veta prvá zák. č. 250/2007 Z.z.). Poukázala na to, že neprijateľná podmienka je absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 OZ) a to samozrejme bez ohľadu na iniciatívu spotrebiteľa. Uviedla, že „s týmto stavom sa vysporiadal“ aj SD EÚ v rozsudku č. C-473/00 (pozn. súdu: v ktorom sa zaoberal povinnosťou národného súdu podľa článku 6(1) hore uvedenej smernice zabezpečiť - v konaní o žalobe podanej dodávateľom proti spotrebiteľovi ochranu spotrebiteľa v zmysle uvedenej smernice aj pri spotrebiteľovej nečinnosti – aby nekalé podmienky neboli pre spotrebiteľa záväzné), keď uviedol, že „Národná právna úprava, ktorá národnému súdu v rámci konania o žalobe podanej poskytovateľom spotrebiteľského úveru proti spotrebiteľovi a spočívajúcej na zmluve medzi nimi uzavretej, znemožňuje po uplynutí premlčacej lehoty z úradnej povinnosti alebo na základe podnetu spotrebiteľa určiť, že podmienka obsiahnutá v zmluve medzi nimi uzavretej je nekalá, je v rozpore so smernicou Rady 93/13/EH.“ (pozn. súdu: uvedené rozhodnutie sa týkalo konania o žalobe podanej poskytovateľom proti spotrebiteľovi, a nie procesných podmienok a významu opačných konaní, a v rámci toho povinnosti členských štátov „zabezpečiť“ aby spotrebitelia neboli viazaní nekalými podmienkami, vrátane možnej odradzujúcej funkcie súdneho rozhodnutia prispievajúcej k ukončeniu používania nekalých podmienok, a teda nie primeranosti, potrebnosti, zmyslu a podmienok akýchkoľvek ďalších resp. rôznych iných súdnych konaní iniciovaných naopak spotrebiteľom a týkajúcich sa opakovane rovnakého predmetu po splnení povinnosti členského štátu podľa článku 6(1) tejto smernice, najmä ak je ochrana žalobkyne ako spotrebiteľky pred ňou uvedenými neprijateľnými zmluvnými podmienkami, tak ako je aj podľa vyjadrení a vedomostí samotnej žalobkyne uvedených v predchádzajúcom a úvode tohto bodu odôvodnenia, našim štátom už zabezpečená – t.j. ak predmetné zmluvné podmienky už boli vyhlásené za neplatné, z ustanovenia § 53a OZ vyplýva pre dodávateľa povinnosť zdržať sa ich používania, a najmä neprijateľná podmienka je absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 OZ), a to všetko bez ohľadu na iniciatívu spotrebiteľa - o čom žalobkyňa, vychádzajúc z jej žaloby, vie a ani netvrdí, že by ich žalovaný voči nej aj naďalej uplatňoval.) Žalobkyňa všeobecne dodala, že „naliehavý právny záujem daný zákonom sa nepreukazuje“ (pozn. súdu: bez toho aby pritom ale bolo zrejmé aký konkrétny „naliehavý právny záujem“ daný zákonom, a ktorým zákonom, pri tomto mala na mysli). 5. Vo vzťahu k určeniu úveru za bezúročný a bez poplatkov žalobkyňa uviedla, že vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná o spotrebiteľský úver, zmluva musí obsahovať náležitosti podľa § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov platného a účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy (ďalej len „ZoSU“). Konkrétne podľa § 9 ods. 2 ZoSU zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať: f) termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Žalobkyňa poukázala na § 11 ods. 1 písm. a) ZoSU, podľa ktorého poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1, a uviedla, že vyššie uvedené náležitosti v zmluve o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, z 15.3.2011 absentujú. Na preukázanie svojich tvrdení k žalobe priložila kópiu zmluvy o revolvingovom úvere, oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, a prehľad platieb. 6. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a navrhol, aby súd žalobu zamietol. Vo vzťahu k absencii údaja o konečnej splatnosti úveru žalovaný uviedol, že zmluva o revolvingovom úvere je tvorená ustanoveniami nachádzajúcimi sa na jej lícnej strane listiny, a tiež zmluvnými dojednaniami nachádzajúcimi sa na rubovej strane tej istej listiny. Zároveň obsah zmluvy tvoria aj prílohy, ktoré v zmysle článku 7. ods. 7.1 zmluvných dojednaní sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Vyslovil názor, že oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi predstavuje nielen potvrdenie akceptácie predloženého návrhu na uzavretie zmluvy (v podobe žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru), ale je súčasťou zmluvy ako takej. Podľa vôle zmluvných strán teda dané oznámenie tvorí súčasť zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania. Žalovaný uviedol, že údaj o dni splatnosti poslednej splátky vyplýva pritom nielen zo spomenutého splátkového kalendára (pozn. súdu: ktorý súčasťou zmluvy nebol a žalovaný ani nepredložil), ale aj z oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi (ktoré bolo súdu predložené spolu so zmluvou a ktoré podľa žalobcu tvorí jej neoddeliteľnú súčasť), a že zmluva teda údaj o termíne konečnej splatnosti úveru obsahuje (pozn. súdu: už na tomto mieste však treba uviesť, že takéto jednostranné písomné oznámenie jednej zmluvnej strany, ktoré malo byť druhej zmluvnej strane predložené až dodatočne po podpise zmluvného formulára, a ktoré by malo obsahovať ďalšie podstatné náležitosti zmluvy v zmluvnom formulári neuvedené, v žiadnom prípade - bez ohľadu na akékoľvek vyhlásenia o tom, že ďalšie údaje, v čase podpisu písomnej zmluvy v nej neuvedené a až dodatočne oznámené jednou stranou zmluvy strane druhej, sú resp. budú súčasťou tejto zmluvy – zjavne logicky nemožno považovať za súčasť obsahu ich písomných zmluvných dojednaní (zmluvy) v čase podpisu, teda riadne uzavretého určitého a zrozumiteľného dvojstranného písomného právneho úkonu podpísaného oboma zmluvnými stranami – v zmysle ust. § 40 ods. 3 OZ – ktorým by zmluva o spotrebiteľskom úvere so všetkými svojim náležitosťami byť mala). 7. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobkyne o tom, že zmluva neobsahuje rozpis splátky v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSU žalovaný uviedol, že ZoSU účinný v čase uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere medzi stranami konania nevyžadoval, aby boli sumy istiny, úroku a iných poplatkov tvoriace jednu splátku uvedené jednotlivo popri sebe. Takáto požiadavka by podľa neho mala reálne a praktické opodstatnenie len vtedy, ak by sa istina, úroky alebo poplatky uhrádzali v iných termínoch splatnosti, v rôznych počtoch splátok a podobne. To však nie je prípad zmluvy uzavretej medzi stranami konania. Uviedol, že zmluva uzavretá medzi stranami konania obsahuje výšku splátky, termín jej splatnosti ako aj počet splátok. Poukázal na to, že pri výklade označeného ustanovenia ZoSU aký vyplýva zo žaloby, a teda rozpisovaní splátky, by nebolo reálne možné vypočítať údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, keďže pri výpočte RPMN sa podľa prílohy č. 1 k ZoSU vychádza z výšky splátky, a pri výpočte RPMN zákon neurčuje iný význam pojmu „splátka“, teda napríklad že má ísť o súčet splátky istiny, alebo splátku úroku a pod. Pritom je zrejmé, že musí ísť o celú splátku, pretože inak by daný výpočet bol nesprávnym a mylným. Uviedol, že ak pre výpočet RPMN je rozhodujúca výška splátky, a RPMN sa počíta na základe údajov uvedených v zmluve a platných v čase jej uzavretia, potom záver o rozpisovaní splátky znemožňuje tento výpočet. Pri výpočte RPMN by nebolo možné určiť, či do vzorca určeného na tento výpočet sa má použiť výška splátky istiny, splátky úroku alebo iných poplatkov. Tvrdil, že zmluva obsahuje náležitosť aj podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ. 8. Vo vzťahu k neprijateľnosti žalobkyňou označených zmluvných podmienok žalovaný uviedol, že dohoda o poskytnutí služby (formálne začlenená do bodu 8) je podľa neho samostatnou dohodou, čo podľa neho vyplýva z takých skutočností, ktoré vzhľadom na svoju transparentnosť sú zjavné aj priemernému spotrebiteľovi. Poukázal pritom na článok 8., ods. 8.6 dohody o poskytnutí služby, ktorý obsahuje vyhlásenie žalovaného ako veriteľa o tom, že „uzavretie tejto dohody o poskytnutí služby nie je podmienkou uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere“ (pozn. súdu: z obsahu a zmyslu tejto dohody však zároveň vyplýva, že táto dohoda je závislá na existencii zmluvy o úvere, je ňou podmienená, a vo vzťahu k nej tak má len vedľajšiu akcesorickú povahu). Poukázal tiež na to, že dohoda o poskytnutí služby je osobitne podpisovaná, čo zdôrazňuje jej samostatnosť od ostatného obsahu zmluvy s tým, že dlžník podpísaním tlačiva žiadosti/zmluvy nepristupuje a neuzatvára automaticky dohodu o poskytnutí služby. To, že uzavretie dohody o poskytnutí služby je samostatné, zdôrazňuje podľa žalovaného aj grafické rozlíšenie dohody o poskytnutí služby od obsahu zmluvy o revolvingovom úvere. Uviedol pritom, že pojem „individuálne“ (dohodnutý) v pomeroch spotrebiteľského práva znamená nie len reálnu možnosť spotrebiteľa určitú podmienku formulačne ovplyvniť, ale predovšetkým možnosť spotrebiteľa dosiahnuť, že takáto podmienka sa nestane súčasťou jeho vzťahu s dodávateľom bez toho, aby to zmenilo jeho postavenie oproti tomu stavu, ak by podmienku prijal. Zmyslom úpravy neprijateľnej podmienky podľa neho je odstrániť zo zmluvného vzťahu také ustanovenie, ktoré bráni spotrebiteľovi v uplatňovaní nejakých práv alebo vytvára pre neho nevýhodnejšie postavenie v porovnaní so stavom, ako keby danú situáciu upravoval zákon. Uviedol, že predmetom dohody o poskytnutí služby je odplatné prevzatie záväzku veriteľom poskytnúť odklad splatnosti maximálne troch splátok. Na jednej strane je záväzok zaplatiť odplatu a na strane druhej záväzok poskytnúť odklad splatnosti splátok. Čiže ide o úpravu takej situácie (pozn. súdu: v skutočnosti nárokov veriteľa pri de facto odloženej resp. neskoršej úhrade splátok dlžníkom), ktorá keby nebola dohodnutá medzi zmluvnými stranami, potom by sa (podľa žalovaného) nedala nahradiť nejakou zákonnou úpravou (pozn. súdu: už na tomto mieste však treba uviesť, že ide o zjavne nesprávnu úvahu, nakoľko situácia s odloženou resp. oneskorenou úhradou splátok, okrem možnosti jej dojednania priamo v prvotnom splátkovom kalendári, môže byť riešená okrem iného napr. aj povinnosťou platenia úrokov do vrátenia istiny a zákonným úrokom z omeškania). Žalovaný tiež uzavrel, že neprijateľnosť zmluvnej podmienky pritom nespočíva v posudzovaní ekonomickej stránky dohody, keď podľa neho „aj z ustanovenia § 53 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka plynie, že dojednanie o cene a predmete plnenia nie je neprijateľnou podmienkou ...“ (pozn. súdu: presnejšie – zákon ustanovuje, že zákazu nerovnováhy resp. neprijateľnosti nepodlieha posudzovanie podmienok, „ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny“, viď. ust. § 53 ods. 1 veta druhá OZ – teda len ak sa týkajú hlavného predmetu plnenia, a naopak arg. a contrario teda posudzovaniu podliehajú, ak sa týkajú, ako v tomto prípade, vedľajšieho predmetu plnenia a primeranosti jeho ceny). Žalobu navrhol zamietnuť. 9.1. Súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 13C/1/2016-75 zo dňa 9.1.2018 tak, že žalobu zamietol. Súd pritom vychádzal z toho, že požadované súdne rozhodnutie sa v danom prípade javilo ako nepotrebné, a žaloba sama o sebe, bez toho aby z nej boli zrejmé osobitné dôvody (naliehavý právny záujem) na požadovanom určení, ako celok nedôvodná, resp. ako neúčelné a neprimerané nadužívanie práva. 9.2. Súd prvej inštancie pritom poukázal na to, že žalobkyňa, okrem hmotnoprávnych dôvodov požadovaného určenia (odôvodňujúcich požadovaný záver o bezúročnosti a bez poplatkovosti úveru, a o neprijateľnosti zmluvných podmienok) svoj návrh procesne odôvodnila v podstate len tým, že chce vedieť, aký je jej skutočný dlh očistený od úrokov a poplatkov, a že naliehavý právny záujem podľa nej vyplýva aj priamo z ustanovení hmotného práva § 53 OZ, ďalej z ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa domáhať sa proti porušiteľovi na súde ochrany svojho práva (ktoré nešpecifikovala), ako aj z ust. § 298 CSP, a tiež poukazom na povinnosť štátu zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol takou podmienkou viazaný, takéto dôvody však podľa názoru súdu naliehavý právny záujem na žiadanom určení neodôvodňovali. Súd prvej inštancie poukázal na to, že z predloženej žaloby nie je zrejmé (súdnej) ochrany ktorého svojho konkrétneho (hmotného) subjektívneho práva a prečo sa žalobkyňa v tomto súdnom konaní domáha. Poukázal na to, že ak ide iba o požiadavku, aby súd autoritatívne bez ďalších osobitných dôvodov resp. právneho záujmu – vyplývajúcich napr. z nejakých dôležitých individuálnych okolností veci – deklaroval to, čo vyplýva (v prípade naplnenia hypotézy právnej normy) priamo zo zákona, nie je zrejmé na ochranu akého ohrozeného alebo porušeného práva žalobkyne by to malo slúžiť (bez požadovaného rozhodnutia žalobkyni nehrozí žiadna ujma na jej právach, ich premlčanie, alebo preklúzia) s tým, že jej „právo“, že je úver bezúročný a bez poplatkov, nie je nijako ohrozené alebo porušené. Ak ide len o záujem žalobkyne deklaratórne rozhodnutím súdu určiť neexistenciu jej dlhu zo zmluvy vo vzťahu k žalovanému, o ktorom má žalovaná, tvrdiac s tým súvisiace hmotnoprávne dôvody, svoju predstavu, vie (ako uviedla) aká je výška jej dlhu (bez úrokov a poplatkov), a tiež to, že v inom konaní (9C/140/2013) už boli predmetné zmluvné podmienky vyhlásené za neplatné z dôvodu ich neprijateľnosti, že z ustanovenia § 53a OZ vyplýva pre dodávateľa povinnosť zdržať sa ich používania, a že neprijateľná zmluvná podmienka je absolútne neplatná podľa § 53 ods. 5 OZ „a to samozrejme bez ohľadu na iniciatívu spotrebiteľa“, tak právny záujem na tomto určení (význam tohto súdneho konania) - len pre to, aby o tomto (časti právneho vzťahu) nadobudla judikovanú istotu, resp. aby to bolo určené aj v tomto konaní, keď nie je zrejmé či inak vôbec bude resp. má byť toto právo predmetom súdneho konania, teda či si voči nej žalovaný (aj s poukazom na premlčanie) bude na súde vôbec nejaké právo uplatňovať a či je takáto súdna ochrana nejakého jej konkrétneho práva vôbec potrebná - s poukazom na hospodárnosť konania a v zmysle predchádzania zbytočnému rozmnožovaniu sporov, nie je naliehavý. Súd prvej inštancie pritom v súvislosti s určením neprijateľnosti zmluvných podmienok tiež uviedol, že prípustnosť takejto osobitnej určovacej žaloby nemožno odvodiť iba poukazom na § 298 CSP, keďže toto ustanovenie je vymedzené ako osobitné oprávnenie súdu resp. osobitná náležitosť rozhodnutia v spotrebiteľských veciach (uviesť znenie takej podmienky vo výroku rozsudku), a nie ako ustanovenie oprávňujúce žalobcu na podanie osobitne k tomu smerujúcej žaloby. (porovnaj k tomu aj gramatické vyjadrenie „uvedie vo výroku“ verzus možnosť požadovať aby „sa rozhodlo o určení“). Súd prvej inštancie k tomu napokon poukázal aj na názor vyjadrený v komentovanej odbornej literatúre, podľa ktorého „hoci výpočet § 137 CSP je len demonštratívny, domnievame sa, že žaloba výlučne na určenie neplatnosti zmluvnej podmienky v individuálnom spotrebiteľskom spore už nebude prichádzať do úvahy. Pravidlom budú žaloby, ktorých obsahom je splnenie povinnosti (plniť, vydať bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu, zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie a pod. – porovnaj ods. 2 komentovaného ustanovenia) alebo určenie, či tu právo je (napr. vlastnícke), a súd bude platnosť ustanovení spotrebiteľskej zmluvy posudzovať ako prejudiciálnu otázku.“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 1037.). V súvislosti s úvahami o (ne)potrebe (naliehavého) právneho záujmu na požadovanom určení pritom konajúci súd na záver poukázal aj na to, že podľa jeho názoru nestačí a neprichádza do úvahy ani iba prípadný jednoduchý poukaz na ust. § 3 ods. 3 a 5 zák. č. 250/2007 Z.z., ktorý deklaruje, že (ods. 3) každý spotrebiteľ má právo na ochranu pre neprijateľnými zmluvnými podmienkami, a (ods. 5) možnosť spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa domáhať sa na súde ochrany svojho práva proti porušiteľovi. Uvedené ustanovenie v ods. 3 totiž deklaruje iba legitímny cieľ a účel nášho právneho poriadku v spotrebiteľských veciach, t.j. (právo na) ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami bez toho, aby z tohto ustanovenia vyplývali konkrétne práva, resp. spôsob ako má byť táto ochrana právne zabezpečená, prípadne že sa tak má stať výlučne a vždy iba v súdnom konaní, a že by táto ochrana nemohla byť, v podmienkach nášho štátu, riadne zabezpečená (podobne ako rad ďalších práv, napr. právo na ochranu pred inými neplatnými úkonmi alebo zmluvnými dojednaniami, právo na ochranu majetku a vlastníckeho práva, právo na ochranu obydlia, života a zdravia, atď.) bez nutnej ingerencie súdu už prijatím a objektívnym pôsobením všeobecne záväzných právnych predpisov (stanovujúcich napr. absolútnu neplatnosť právnych úkonov alebo ich častí, nevymáhateľnosť nemravných nárokov, ex offo kontrolu zmluvných podmienok v súdnom konaní tam, kde sa súvisiace vzťahy stanú predmetom konania na súde, a pod. – viď aj znenie záväzku členských štátov EÚ, vrátane SR, podľa čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS „zabezpečiť“, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa). Nasledujúce ust. v § 3 ods. 5 z.č. 250/2007 Z.z. v nadväznosti na to potom deklaruje právo spotrebiteľa domáhať sa proti porušeniu ochrany svojho práva aj na súde, teda právo na súdnu ochranu, avšak, tak ako vyplýva z doslovného textu aj zrejmého účelu tohto ustanovenia, malo by ísť o ochranu jeho konkrétneho práva (s prihliadnutím na jeho povahu), a (vzhľadom na absenciu úpravy ďalších podrobností) za podmienok ustanovených ostatnými zákonmi (upravujúcimi napr. súdne poplatky, právomoc a príslušnosť súdu, podmienky a prekážky konania), a nie o jeho absolútnu nepotrebnú abstraktnú ochranu v zbytočných sporoch bez praktického významu (naliehavého právneho záujmu), v ktorých nie je zrejmé o ochranu ktorého jeho konkrétneho práva by vlastne pri osobitnej žalobe na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky malo ísť. 9.3. Nad rámec procesných dôvodov rozhodnutia v súvislosti s týmto prípadom súd prvej inštancie uviedol, že z hmotnoprávneho hľadiska inak považuje žalobcom označený spotrebiteľský úver, tak ako sa toho žalobca domáha, nepochybne za bezúročný a bez poplatkov. Poukázal na to, že skutkové tvrdenia medzi stranami neboli sporné, a sporné bolo len ich právne hodnotenie. V danom prípade pri ich hodnotení má pri tom súd za to, že obligatórny údaj o konečnej splatnosti úveru uvedený len v jednostrannom dodatočnom oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi po podpise zmluvného formulára (viď bod 6. tohto odôvodnenia), odkazujúceho tak v čase podpisu zmluvy na ešte neexistujúci resp. nevyplnený či spotrebiteľovi neznámy údaj (v čase podpisu zmluvy tento údaj nebol jej súčasťou), nepochybne nemožno považovať za súčasť dohodnutej písomnej zmluvy, na ktorú spotrebiteľ pripojil svoj podpis, následkom čoho sa tak pre absenciu náležitosti podľa § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. spotrebiteľský úver v zmysle ust. § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. skutočne považuje za bezúročný a bez poplatkov. Rovnako tak vo vzťahu k určeniu označenej zmluvnej podmienky o poplatku za odklad splátok za neprijateľnú má súd za to, že uvedená zmluvná podmienka nepochybne je neprijateľná. Súd prvej inštancie uviedol, že okrem toho, že z hmotnoprávneho hľadiska súd nevidí dôvod na odklon o právoplatného rozsudku vo veci 9C/140/2013, na ktorý v žalobe (bez námietok žalovaného) poukázal žalobca, má za to, že uvedený poplatok spôsobuje skutočne zjavnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a v zmysle ust. § 53 ods. 1 OZ teda prestavuje neprijateľnú podmienku. Žalobca totiž k tomu poukazoval na zjavnú disproporciu tohto poplatku a plnenia dodávateľa, a obrana žalovaného spočívala v podstate len v tom, že podľa neho malo ísť údajne o individuálne dojednanú podmienku, ktorá keby nebola dohodnutá, nedala by sa nahradiť nejakou zákonnou úpravou (a pozíciu spotrebiteľa voči nej teda nezhoršovala), a v tom, že dojednanie o cene a predmete plnenia nie je neprijateľnou podmienkou, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny (resp. že podmienky týkajúce sa hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny podľa § 53 ods. 1 OZ posudzovaniu nepodliehajú). Súd poukázal na to, že uvedené dojednanie, resp. zmluvná podmienka, ak bola, tak ako tvrdí samotný dodávateľ, dojednaná osobitne, a nebola podmienkou uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere, má vo vzťahu k tejto zmluve nepochybne iba vedľajšiu akcesorickú povahu, teda netýka sa hlavného (ale vedľajšieho) predmetu plnenia a primeranosti jeho ceny, a z posudzovania zákazu nerovnováhy, resp. neprijateľnosti v zmysle ust. § 53 ods. 1 OZ preto vylúčená nie je. Pri jej následnom posúdení je pritom ďalej tiež zrejmé, že uvedená zmluvná podmienka pozíciu spotrebiteľa oproti bežnej zákonnej úprave nepochybne zhoršovala. Situácia s odloženou, resp. neskoršou úhradou splátok, okrem možnosti jej dojednania priamo pri úprave ich splatnosti, je totiž, ak by aj reálne (a nie len potenciálne, so zaplatením poplatku vopred bez ohľadu na jej výskyt) nastala, nepochybne dostatočne podporne a primerane riešená zákonnými ustanoveniami, a to najmä ustanoveniami o úročení úveru až do jeho vrátenia (resp. podľa dojednaného spôsobu uplatňovania úrokovej sadzby uvedeného v zmluve – viď úroková sadzba spotrebiteľského úveru, a podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie podľa § 9 ods. 2 písm. j/ zák. č. 129/2010 Z.z.), a ustanoveniami o zákonných úrokoch z omeškania, ktoré by boli pre spotrebiteľa výhodnejšie, a odklon od nich tak jeho pozíciu nepochybne (neprípustne) zhoršuje. Žalobcom označené zmluvné podmienky sú teda aj podľa názoru súdu nepochybne neprijateľné, a ak by mal súd žalobu posudzovať výlučne z hmotnoprávneho pohľadu, považoval by ju vo všetkých bodoch petitu za dôvodnú, a teda zamietol ju výlučne len z vyššie uvedených procesných dôvodov. 10.1. Proti tomuto rozsudku však podala žalobkyňa odvolanie, na základe ktorého Krajský súd v Prešove uznesením č.k. 13Co/62/2019 – 131 zo dňa 22.7.2019 uvedený rozsudok zrušil a vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 10.2. Odvolací súd uviedol, že „v predmetnom prípade žalobkyňa odôvodnila svoj naliehavý právny záujem tým, že chce vedieť aký je jej skutočný dlh očistený od úrokov a poplatkov a že sleduje ochranu pred úrokmi a poplatkami a ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Vzhľadom na to, že žalobkyňa nemá inú možnosť ako zistiť, či úver je alebo nie je bez úrokov a bez poplatkov (a najmä nemá k dispozícii žalobu o plnenie, ktorá by k preplateniu poskytnutej istiny z jej strany umožňovala podať žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia, kde by bola otázka bezúročnosti a bezpoplatkovosti skúmaná ako predbežná), je teda nepochybné, že žalobkyňa sa ako spotrebiteľ domáhala vyriešenia otázky, aký je jej skutočný dlh nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov v prípade čiastočnej neplatnosti zmluvy týkajúcej sa odplaty. Postavenie žalobkyne ako spotrebiteľky sa tak stane istejším a nebude vystavená sankciám za nezaplatenie odplaty, ktorá je uplatňovaná žalovaným ako veriteľom v rozpore s právnou úpravou zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.“ Zároveň odvolací súd dal do pozornosti, že na podanie žaloby na peňažné plnenie je aktívne legitimovaný iba veriteľ, pričom tento takúto žalobu doposiaľ ešte nepodal. Z uvedeného teda podľa odvolacieho súdu vyplýva, že v predmetnom prípade na strane žalobkyne existuje naliehavý právny záujem na určení bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného spotrebiteľského úveru. Odvolací súd poukázal na to, že „naliehavý právny záujem na určení bezpoplatkovosti a bezúročnosti úveru vyplýva aj zo samotného zákonného ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. V danom prípade naliehavý právny záujem je daný, pretože len určovacou žalobou sa môže odstrániť stav neistoty v ktorom sa žalobkyňa nachádza a pretože len deklarovaným vyslovením bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a deklarovaným vyslovením neprijateľnosti zmluvnej podmienky môže argumentovať vo vzťahu k žalovanému. V takýchto prípadoch sú práve samotný spotrebiteľ a jeho majetková sféra v ohrození, a preto žalobkyňa v postavení spotrebiteľa má zákonné právo na ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami a nekalými obchodnými praktikami v spotrebiteľských zmluvách vyplývajúcich v zmysle ust. § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, z čoho taktiež vyplýva naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky odôvodňuje ust. § 137 písm. c) C.s.p. v nadväznosti na ust. § 298 ods. 2 C.s.p., ktorý priamo ukladá súdu, aby v prípade určenia neprijateľnej zmluvnej podmienky uviedol vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky. Ako bolo už uvedené vyššie, právo žalobkyne domáhať sa určenia takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky vyplýva aj z ust. § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa podľa ktorého každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, z čoho vyplýva, že spotrebiteľ má naliehavý právny záujem na určení neprijateľnosti takejto zmluvnej podmienky za situácie, že samotný súd prvej inštancie zistil neprijateľnosť zmluvnej podmienky a v závislosti od toho aj vo veci rozhodol.“ Odvolací súd ďalej zdôraznil, že v súlade s ust. § 298 C.s.p. je vyhlásenie neprijateľnej podmienky v individuálnom spotrebiteľskom spore záväzné iba inter partes (pre strany sporu) a len v prejednávanej veci, v žiadnom prípade nie je záväzný erga omnes (pre každého). Vzhľadom na vyššie uvedené preto podľa odvolacieho súdu možno konštatovať, že žalobkyňa má v predmetnom prípade naliehavý právny záujem na určení bezúročnosti a bezpoplatkovosti uzatvorenej zmluvy so žalovaným, ako aj na určení neprijateľnosti zmluvných podmienok. Z uvedeného dôvodu preto v zmysle § 398 ods. 1 písm. b) C.s.p. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bolo opätovne posúdiť žalobkyňou uplatnený nárok na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru pre prípadne zistený rozpor s právnou úpravou spotrebiteľských úverov zakotvenou v zákone č. 129/2010 Z. z., o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzatvorenia zmluvy, prípadne s ďalšími predpismi určenými na ochranu spotrebiteľa, ako aj opätovné posúdenie a skúmanie neprijateľnosti zmluvných podmienok. 11. Na základe uvedeného sa súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vecou zaoberal znova. Pred rozhodnutím vo veci pritom dospel k záveru, že ustanovenie § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.1.2018, podľa ktorého sa spotrebiteľ môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou, ktoré sa svojou reguláciou (v zmysle ust. Čl. 144 ods. 2 Ústavy SR) týka prejednávanej veci (a na ktorého aplikáciu poukázala aj žalobkyňa vo svojom odvolaní proti predchádzajúcemu rozsudku v tejto veci), je podľa jeho názoru v rozpore s Ústavou SR, a uznesením č.k. 13C/1/2016 – 144 zo dňa 8.10.2021 konanie prerušil do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o návrhu na začatie konania o súlade ustanovenia § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov s Ústavou Slovenskej republiky. 12. Dňa 26.2.2025 vydal Ústavný súd SR uznesenie sp. zn. PL ÚS 5/2025-40 doručené tunajšiemu súdu dňa 16.4.2025, ktorým návrh Okresného súdu Prešov na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd odmietol. 13. Na opätovné prejednanie veci bolo znovu nariadené pojednávanie, na ktoré sa žalovaný nedostavil, svoju neúčasť však ospravedlnil a súhlasil s prejednaním a rozhodnutím veci v jeho neprítomnosti, preto súd v zmysle ust. § 180 CSP vec prejednal v jeho neprítomnosti, a prihliadol pritom na obsah spisu a vykonané dôkazy (doručené a protistranou nespochybnené listiny podľa § 204 CSP). 14. Súd sa opätovne oboznámil so žalobou a všetkými prostriedkami procesného útoku a obrany, ktoré strany sporu počas konania uplatnili, vykonal dokazovanie všetkými predloženými listinnými dôkazmi, ktorých odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (a preto ich na pojednávaní osobitne nečítal, viď § 204 CSP), a na základe zhodných (resp. nepopretých) tvrdení rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods. 1, § 151 a § 186 ods. 2 CSP) a vykonaných dôkazov si osvojil podstatný skutkový stav tak (v rozsahu a obsahovej zhode s tým) ako ho vo svojich podaniach v rozsahu, ktorý nebol popretý, opísali strany, keď nimi prednesené skutkové tvrdenia (nie ich právne zhodnotenie) nikto nespochybnil, a ani súd nemal žiadny dôvod pochybovať o ich pravdivosti (viď primerane § 151 ods. 1 a § 186 ods. 2 CSP), a sporný nebol. 15. Na základe zisteného skutkového stavu a právneho názoru odvolacieho súdu o prípustnosti žaloby a právnom záujme žalobkyne na požadovanom určením pritom súd po hmotnoprávnej stránke dospel k rovnakým záverom, ako prezentoval už v pôvodnom rozsudku (ktorým žalobu zamietol len z procesných dôvodov), a preto žalobe ako právne dôvodnej vyhovel. 16. Tak ako na to súd poukázal už v pôvodnom rozsudku (jeho bod 51.), skutkové tvrdenia medzi stranami neboli sporné, a sporné bolo len ich právne hodnotenie. V danom prípade pri ich hodnotení má pri tom súd za to, že obligatórny údaj o konečnej splatnosti úveru uvedený len v jednostrannom dodatočnom oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi po podpise zmluvného formulára (viď bod 6. tohto odôvodnenia), odkazujúceho tak v čase podpisu zmluvy na ešte neexistujúci resp. nevyplnený či spotrebiteľovi neznámy údaj (v čase podpisu zmluvy tento údaj nebol jej súčasťou), nepochybne nemožno považovať za súčasť dohodnutej písomnej zmluvy, na ktorú spotrebiteľ pripojil svoj podpis, následkom čoho sa tak pre absenciu náležitosti podľa § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. spotrebiteľský úver v zmysle ust. § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. považuje za bezúročný a bez poplatkov. 17. Rovnako tak vo vzťahu k určeniu označených zmluvných podmienok o poplatku za odklad splátok za neprijateľné má súd za to, že uvedené zmluvné podmienky nepochybne sú neprijateľné. Okrem toho, že z hmotnoprávneho hľadiska súd nevidí dôvod na odklon o právoplatného rozsudku vo veci 9C/140/2013, na ktorý v žalobe (bez námietok žalovaného) poukázal žalobca, má súd za to, že uvedený poplatok spôsobuje skutočne zjavnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a v zmysle ust. § 53 ods. 1 OZ teda prestavuje neprijateľnú podmienku. Žalobca totiž k tomu poukazoval na zjavnú disproporciu tohto poplatku a plnenia dodávateľa, a obrana žalovaného spočívala v podstate len v tom, že podľa neho malo ísť údajne o individuálne dojednanú podmienku, ktorá keby nebola dohodnutá, nedala by sa nahradiť nejakou zákonnou úpravou (a pozíciu spotrebiteľa voči nej teda nezhoršovala), a v tom, že dojednanie o cene a predmete plnenia nie je neprijateľnou podmienkou, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny (resp. že podmienky týkajúce sa hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny podľa § 53 ods. 1 OZ posudzovaniu nepodliehajú). Súd však poukazuje na to, že uvedené dojednanie, resp. zmluvné podmienky, ak boli, tak ako tvrdí samotný dodávateľ, dojednané osobitne, a neboli podmienkou uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere, majú vo vzťahu k tejto zmluve nepochybne iba vedľajšiu akcesorickú povahu, teda netýkajú sa hlavného (ale vedľajšieho) predmetu plnenia a primeranosti jeho ceny, a z posudzovania zákazu nerovnováhy, resp. neprijateľnosti v zmysle ust. § 53 ods. 1 OZ preto vylúčené nie sú. Pri ich následnom posúdení je pritom ďalej tiež zrejmé, že uvedene zmluvné podmienky spolu pozíciu spotrebiteľa oproti bežnej zákonnej úprave nepochybne zhoršovali. Situácia s odloženou, resp. neskoršou úhradou splátok, okrem možnosti jej dojednania priamo pri úprave ich splatnosti, je totiž, ak by aj reálne (a nie len potenciálne, so zaplatením poplatku vopred bez ohľadu na jej výskyt) nastala, nepochybne dostatočne podporne a primerane riešená zákonnými ustanoveniami, a to najmä ustanoveniami o úročení úveru až do jeho vrátenia (resp. podľa dojednaného spôsobu uplatňovania úrokovej sadzby uvedeného v zmluve – viď úroková sadzba spotrebiteľského úveru, a podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie podľa § 9 ods. 2 písm. j/ zák. č. 129/2010 Z.z.), a ustanoveniami o zákonných úrokoch z omeškania, ktoré by boli pre spotrebiteľa výhodnejšie, a odklon od nich tak jeho pozíciu nepochybne (neprípustne) zhoršuje. Žalobcom označené zmluvné podmienky sú teda aj podľa názoru súdu nepochybne neprijateľné. Vzhľadom na to súd žalobe vyhovel a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. 18. O náhrade trov konania, zahŕňajúcich aj trovy doterajšieho (predchádzajúceho) odvolacieho konania, súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 19. Žalobkyňa bola v konaní proti žalovanému napokon úspešná v celom rozsahu, a preto jej súd voči žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie tohto práva v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.