Rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 11Csp/45/2024 z 20. 9. 2024 Citácia: rozsudok Okresného súdu Prešov z 20. septembra 2024, sp. zn. 11Csp/45/2024, ECLI:SK:OSPO:2024:8124203203.1 Okresný súd Prešov | 11Csp/45/2024 | ECLI:SK:OSPO:2024:8124203203.1 | 2024-09-20 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: OZ, zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (zrušený k 1. 7. 2024) Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/367bab69-6d2e-41e6-a093-4d0448ed8d0f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSPO:2024:8124203203.1 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Okresný súd Prešov 11Csp/45/2024 8124203203 20. 09. 2024 JUDr. Iveta Wildeová ECLI:SK:OSPO:2024:8124203203.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v spore žalobcov: 1. A. B., nar. X.X.XXXX, bytom XXX XX C., D. X, 2. E. B., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX XX C., D. X, obaja zastúpení: JUDr. Igor Šafranko, advokát, 089 01 Svidník, Sovietskych hrdinov 163/66, IČO: 31954448 proti žalovanej: Slovenská sporiteľňa, a.s., 832 37 Bratislava, Tomášikova 48, IČO: 00151653, zastúpená: Advokátska kancelária Mária Grochová a partneri s.r.o., 040 01 Košice – Mestská časť Staré mesto, Bočná 10, IČO: 36863017, o primerané finančné zadosťučinenie a prísl., takto rozhodol: I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcom 150 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. II. Žalobu v prevyšujúcej časti zamieta. III. Žalobcovia majú voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, ale len z prisúdenej istiny. odôvodnenie: 1. Žalobcovia žalobou z 15.4.2024 sa domáhali primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 900 Eur podľa § 3 ods. 5 vety tretej zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa z dôvodu, že v predchádzajúcom spore vedenom na tomto súde pod sp. zn. 20Csp/36/2022 boli ako spotrebitelia úspešní žalobou o určenie troch neprijateľných zmluvných podmienok. Poukázali na sankčnú funkciu tohto inštitútu, ale aj relutárnu za to, že spotrebiteľ podstúpil súdne konanie, v ktorom bol na súde úspešný. Uviedli, že aby finančné zadosťučinenie mohlo plniť svoj účel, nemôže byť priznané len v symbolickej výške. Pri nepeňažných nárokoch uplatnených v predchádzajúcom spore by kritériom pre určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia mala byť recidíva porušovania spotrebiteľského práva. Žalobcovia preto uplatnili za každú neprijateľnú podmienku finančné zadosťučinenie vo výške 300 Eur. 2. Žalovaná so žalobou nesúhlasila. Považovala ju za amorálnu bez špecifikácie nemateriálnej ujmy, ktorá žalobcom mala vzniknúť, pričom žalovanú sumu vyčíslili takmer na 4% istiny úveru, ktorá má byť navýšená aj o ich trovy právneho zastúpenia. Poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR 4Cdo/171/2005 a uznesenie 3Cdo/25/2019 zo dňa 20.6.2019, podľa ktorých nemožno pri posudzovaní zadosťučinenia priznávať neprimerané až premrštené sumy, ktoré by viedli k bezdôvodnému obohateniu a ktoré by napr. pri porovnaní s odškodňovaním zásahov do iných základných práv zaručených Ústavou SR mohli niektoré ujmy na iných základných právach napr. ujmy na zdraví, bagatelizovať. Žalovaná preto poukázala na to, že podľa príslušnej právnej úpravy pri ublížení na zdraví je stanovená náhrada za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 26,08 Eur za 1 bod. Žalovaná suma 900 Eur zodpovedá približne 35 bodom, ktoré sa priznávajú podľa prílohy č. 1 k zákonu č. 437/2004 Z.z. napr. pri zlomenine čelovej alebo temennej kosti, tiež panvovej kosti, čo je neporovnateľné s neexistujúcou ujmou žalobcov, ktorých jedinou motiváciou je: „vytĺcť z banky ďalšie peniaze“. Žalobu označila za neobhájiteľné šikanovanie veriteľa, ktoré podporuje vypočítavosť a špekulantstvo u spotrebiteľov a stigmatizuje podnikanie bánk. Inštitút finančného zadosťučinenia má slúžiť na zavŕšenú ochranu dotknutému subjektu, keď po vyčerpaní ostatných právnych prostriedkov nápravy stále pretrváva zásah do jeho nemateriálnej sféry, ktorý nemožno odstrániť alebo reparovať inak. Žalobný nárok tak nesleduje žiadne nastolenie rovnováhy medzi „silnejšou a slabšou“ zmluvnou stranou, ale ide o obyčajné „prilepšenie si“ z cudzieho majetku, hoci nedošlo k žiadnej ujme, ktorá by mala byť odškodnená. Preto podľa žalovanej súd by mal žalobu posúdiť aj v kontexte kritérií dobrých mravov a zákazov šikany. Žalovaná vzniesla aj námietku premlčania s poukazom na § 101 Občianskeho zákonníka s tým, že premlčacia doba začína plynúť od času, kedy sa právo mohlo vykonať prvý raz a to nesmie byť závislým na subjektívnom rozhodnutí spotrebiteľa iniciovať súdne konanie, v ktorom uplatní porušenie spotrebiteľského práva alebo povinnosti. V takom prípade by došlo k neprípustnému posunutia začiatku premlčacej doby a to prakticky neobmedzene a podľa ľubovôle spotrebiteľa. To vystihuje aj rozhodnutie Ústavného súdu SR II.ÚS 242/2023 z 10.5.2023, podľa ktorého začiatok plynutia premlčacej doby nemôže byť závislý od vôle subjektu. V tej súvislosti žalovaná poukázala na judikatúru, podľa ktorej premlčanie v prípadoch dlhu, u ktorého splatnosť nastáva až úkonom veriteľa podľa § 563 Občianskeho zákonníka začína plynúť už od momentu vzniku dlhu. Vychádzala aj z ustálenej súdnej praxe pri posudzovaní premlčania nároku na finančné zadosťučinenie v rámci ochrany osobnosti podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, čo je najbližším právnym inštitútom k uplatnenému nároku, pri ktorom premlčanie sa počíta od okamihu kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčanie sa teda odvíja od udalosti, ktorou došlo k zásahu do práva dotknutého subjektu, v tomto prípade podľa žalobcov je touto skutočnosťou obsah zmluvy o splátkovom úvere z 1.8.2012 a preto trojročná premlčacia lehota začala plynúť 2.8.2012 a skočila 2.8.2015 a keďže žaloba bola podaná podstatne neskôr, pohľadávka je premlčaná. Podľa názoru žalovanej žalobcovia neuviedli ani žiadnu konkrétnu ujmu, ktorú mali utrpieť alebo ktorá im hrozila a ktorá by mala im byť odškodnená a v tej súvislosti poukázala na závery rozsudkov Krajského súdu v Žiline 11Co/159/2015 z 25.5.2015 a Krajského súdu v Trenčíne 19Co/110/2019 z 15.7.2020, ale aj na súdne rozhodnutia týkajúce sa ochrany osobnosti (rozsudok Najvyššieho súdu ČR 30Cdo/535/2007 z 9.9.2008) alebo náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu orgánov verejnej moci v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (rozsudok Najvyššieho súdu SR 7Cdo/222/2021 zo dňa 30.3.2022). 3. Žalobcovia v replike zotrvali na tom, že preukázali vznik nároku úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti žalovanou, čo bolo konštatované v súdnom (základnom) konaní v rozsudku. Žalobcovia nesúhlasili s tým, aby nimi uplatnený nárok bol posudzovaný analogicky podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, potrebné je totiž použiť predovšetkým gramatický, ale aj formálnosystematický výklad § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorého účelom a zmyslom je ochrana spotrebiteľa. Za nedôvodnú považovali aj námietku premlčania, keďže uplatnený nárok je spätý s úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle osobitných právnych predpisov v podobe právoplatného súdneho rozhodnutia a preto až od tohto momentu začína plynúť trojročná premlčacia lehota tak ako to uviedol aj Krajský súd v Prešove v rozsudku 2Co/137/2016 zo dňa 24.5.2017. Žalobcovia napokon poukázali na postoj žalovanej, množstvo a intenzitu porušenia spotrebiteľských noriem z jej strany na jej permanentný odmietavý postoj voči svojim pochybeniam a preto považovali uplatnenú výšku finančného zadosťučinenia nielen za primeranú, ale zjavne aj nízku. Uviedli, že celé posudzovanie primeranosti výšky finančného zadosťučinenia vychádza z okolností týkajúcich sa základného konania, v ktorom spotrebiteľ ako „obyčajný občan“ pociťuje výrazné stresové vypätie, nielen z dôvodu neskúsenosti so súdnou mocou, ale aj zo skutočnosti, že čelí sporu s ekonomicky, právne a spoločensky silnejším protivníkom. V závere žalobcovia zdôraznili, že zákonodarca v § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa vôbec nestanovil podmienku vzniku resp. preukazovania akejkoľvek ujmy a v tej súvislosti poukázali na uznesenie Najvyššieho súdu SR 6Cdo/127/2017 z 30.1.2019 a Krajského súdu v Prešove 7Co/26/2013 z 23.5.2013. 4. Žalovaná bola súdom vyzvaná na predloženie dupliky k replike žalobcov v lehote 15 dní. Napriek tomu, že príslušné uznesenie prevzala ešte 9.6.2024 a teda požadované vyjadrenie mala súdu predložiť do 24.6.2024, urobila tak až 16.9.2024, čo je možné vnímať ako prejav ignorácie a dešpektu voči súdu. Napriek tomu súd uvádza, že žalovaná v duplike zotrvala na námietke premlčania a na predchádzajúcej argumentácii, ktorú doplnila aj o tvrdenie, že právnym základom uplatneného nároku nie je súdny spor, v ktorom bol spotrebiteľ úspešný, ale porušenie práva alebo povinnosti. Inak by spotrebiteľ nemohol byť úspešný, ak by súbežne uplatnil nárok z porušenia práva alebo povinnosti s nárokom na primerané finančné zadosťučinenie, pretože v takom prípade by súd musel žalobu v časti o primerané finančné zadosťučinenie zamietnuť ako predčasne podanú, čo však odporuje súdnej praxi. Žalovaná preto dospela k záveru, že žalobcovia mohli už v základnom konaní o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky uplatniť aj nárok na primerané zadosťučinenie, pričom rozhodujúcim skutkom, ktorý zodpovedá zákonnej podmienke v § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. – porušenie práva alebo povinnosti stanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je už samotné uzavretie zmluvy obsahujúcej neprijateľné zmluvné podmienky, čo je zároveň aj okamih, keď spotrebiteľ mohol uplatniť aj nárok na zaplatenie zadosťučinenia. Žalovaná zotrvala aj na námietke, že žalobcovia neprezentovali žiadne tvrdenie, ktoré by konkrétnymi okolnosťami odôvodňovalo výšku požadovaného zadosťučinenia a ich tvrdenie o akomsi stresovom vypätí nie je vôbec konkretizované a preukázané, navyše je irelevantné, keďže boli to práve žalobcovia, ktorí sa rozhodli pre podanie žaloby a teda museli si byť vedomí všetkých dôsledkov, ktoré sú vlastné sporovému konaniu a museli byť pripravení ich strpieť. Nemôže byť na ujmu žalovanej, ak v základnom konaní využíval zákonné prostriedky procesnej obrany, iný výklad by bol v rozpore s článkom 12 ods. 4 Ústavy SR. V závere žalovaná výrazne poprela tvrdenie žalobcov o recidíve používania neprijateľných zmluvných podmienok s prehlásením, že žiadna zo zmluvných podmienok, ktoré boli predmetom základného konania sa už v aktuálnych zmluvách o spotrebiteľskom úvere žalovanej nepoužíva. 5. Súd vykonal dokazovanie písomnými vyjadreniami strán, výsluchom žalobcu, spisom tohto súdu 20Csp/36/22 a zistil tento skutkový stav: 6. Žalobcovia ako dlžníci uzavreli 1.8.2012 so žalovanou ako veriteľom zmluvu o splátkovom úvere č. 5031109634, ktorou im bol poskytnutý úver na bývanie 25.600 Eur so zľavnenou úrokovou sadzbou 4,79% p.a. s lehotou konečnej splatnosti 20.5.2032V časti II. zmluvy označenej ako „poplatky“ v bode 2 bolo uvedené, že poplatok za upomienku je vo výške 25 Eur za každú vystavenú upomienku. 7. V časti III. zmluvy „osobitné ustanovenia“ v bode 4 sa dlžník zaviazal splácať pohľadávku pravidelnými splátkami, periodicitou a termínu dohodnutého v základných podmienkach. Došlé sumy sa použijú najskôr na úhradu splatných nákladov, poplatkov, úrokov z omeškania, úrokov a istiny a to v tomto poradí. 8. Napokon v časti IV. zmluvy „záverečné ustanovenia“ je obsiahnuté v bode 3 toto vyhlásenie: „Dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil so súčasťami úverovej zmluvy, ktorými sú VOP, Úverové podmienky, sadzobník a podmienky určené zverejnením, za ktorých sa bankový produkt v zmysle úverovej zmluvy poskytuje, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. Pre účely úverovej zmluvy sa VOP rozumejú Všeobecné obchodné podmienky vydané bankou s účinnosťou od 1.8.2002 a Úverovými podmienkami Obchodné podmienky banky pre poskytovanie úverov a povolených prečerpaní Privátnym klientom a MIKRO podnikateľom účinné od 1.7.2007. Dlžník ďalej vyhlasuje, že bol Bankou informovaný o skutočnostiach podľa § 37 ods. 2 Zákona o bankách.“ 9. Žalobcovia podali 14.3.2022 na tunajší súd žalobu o určenie neprijateľnosti vyššie uvedených zmluvných podmienok a tiež ďalšej zmluvnej podmienky týkajúcej sa prednostného uplatnenia Obchodného zákonníka. Okresný súd Prešov rozhodol rozsudkom č.k. 20Csp/36/2022-117 dňa 12.5.2023 tak, že zamietol žalobu len ohľadom zmluvnej podmienky týkajúcej sa prednostného použitia Obchodného zákonníka a vo zvyšku žalobe vyhovel. V odôvodnení rozsudku k poplatku za upomienku poukázal na záver z rozsudku Krajského súdu v Prešove 6Co/126/2012, podľa ktorého poplatky za upomienku v spotrebiteľských veciach umožňujú získať na úkor spotrebiteľa majetkový prospech, ktorý prevyšuje skutočné výdavky za upomienku. Podľa neho paušálna výška poplatku za upomienku bez transparentného výpočtu skutočných nákladov plne zapadá do definície neprijateľnej zmluvnej podmienky. Citoval aj z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove 17Co/115/2017 z 21.11.2017, podľa ktorého poplatok za upomienku nemôže mať sankčný charakter, v opačnom prípade by mal povahu tzv. skrytej zmluvnej pokuty, čo je vo vzťahu k spotrebiteľovi nečestné a netransparentné. Podstatou tohto poplatku je pridanie bližšie nešpecifikovaných a spotrebiteľovi nevysvetlených nákladov, ktoré nie sú preukázané. Poplatok za upomienku nemožno chápať ani ako poplatok za službu alebo plnenie, ktoré je poskytované spotrebiteľovi. 10. K zmluvnej podmienke ohľadom započítania platieb súd poukázal na jeho rozpor s § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého čiastočné plnenie peňažného dlhu sa započítava najprv na istinu a potom na úroky, ak dlžník neurčí inak. Preto toto zmluvné ustanovenie zhoršuje postavenie spotrebiteľa. Súd poukázal tiež na právoplatný rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica 9C/100/2014 z 27.8.2014 o určení neprijateľnosti obdobnej zmluvnej podmienky a v tej súvislosti aj na povinnosť žalovanej zdržať sa jej používania podľa § 53a Občianskeho zákonníka, čo žalovaná nerešpektuje, ako to vyplýva aj z tohto konania. 11. Pri posúdení zmluvnej podmienky týkajúcej sa vyhlásenia dlžníkov o oboznámení sa so súčasťami úverovej zmluvy súd I. inštancie uviedol, že táto zmluvná podmienka bola už vyhlásená za neprijateľnú rozsudkom Okresného súdu Kežmarok 9C/2/2014 zo 16.9.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove 2Co/41/2016 z 27.4.2017. Nimi bolo konštatované, že ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. l/ Občianskeho zákonníka, keďže má za následok, že na spotrebiteľa je de facto prenášané dôkazné bremeno v otázke riadneho oboznámenia sa so zmluvnými podmienkami, čo má pre spotrebiteľa neprijateľný účinok, keďže v dôsledku nej môže byť odradený od prípadného podania podnetov alebo návrhov štátnym orgánom. 12. Vyššie citovaný rozsudok Okresného súdu Prešov č.k. 20Csp/36/2022-117 bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove 6CoCsp/16/2023-236 zo dňa 14.12.2023. Rozsudok súdu I. inštancie tak nadobudol právoplatnosť 1.2.2024. 13. Je nepochybné, že zmluva o úvere uzavretá medzi stranami je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 14. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. 15. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. 16. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. 17. Podľa 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. 18. Základným zákonným predpokladom úspešného uplatnenia primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia je porušenie práva alebo povinnosti podľa osobitných predpisov slúžiacim na ochranu spotrebiteľa (napr. zákon o ochrane spotrebiteľa, o spotrebiteľskom úvere, o finančných službách na diaľku, osobitné ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka). 19. Judikatúra sa v prípade nárokov uplatnených na primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. ustálila v tom, že základ nároku je daný, pokiaľ bol spotrebiteľ v predchádzajúcom spore úspešný pri uplatnení porušenia jeho práva ako spotrebiteľa. To uviedol aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.1.2019, keď konštatoval, že účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Žiadnu inú podmienku, aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. 20. Ten istý záver vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR 1Cdo/107/2021 zo dňa 28.2.2023, ktorý taktiež uviedol, že jedinou podmienkou priznania práva na primerané finančné zadosťučinenie je úspech spotrebiteľa v súdnom konaní bez ohľadu na to aké právo spotrebiteľa bolo porušené. V prípade, ak je spotrebiteľ v základnom konaní úspešný, či už ako žalobca pri domáhaní sa svojho práva, alebo ako žalovaný pri bránení svojho práva, naplnia sa tak podmienky na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. 21. Akceptujúc princíp právnej istoty upravený v článku 2 ods. 2 CSP súd preto rešpektuje vyššie uvedené vyslovené právne závery. Keďže žalobcovia ako spotrebitelia boli v predchádzajúcom spore úspešní voči žalovanej, keďže v rozsudku jednoznačne boli konštatované porušenia povinnosti žalovanej ako dodávateľa voči žalobcom ako spotrebiteľom tým, že súd určil neprijateľné zmluvné podmienky, je základ nároku na primerané finančné zadosťučinenie daný. Nie je teda správny názor žalovanej o tom, že podmienkou pre priznanie tohto nároku je preukázanie nemateriálnej ujmy vzniknutej žalobcom. 22. Súd sa domnieva, že významné pre posúdenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia je to, o aké vážne porušenia práva spotrebiteľa išlo. Musí sa vychádzať z konkrétnych skutkových okolností, prihliadať na závažnosť a intenzitu protiprávneho konania žalovaného, intenzitu trvania a rozsahu nepriaznivých následkov a na subjektívny prístup oboch strán k protiprávnemu konaniu. 23. V danom prípade súd vychádzal z konkrétnych okolností tohto prípadu a skutočnosti, že zmluvné podmienky, ktoré súdy vyhlásili za neprijateľné, žalovaná v prípade žalobcov ani nepoužila resp. nemali pre nich žiadny negatívny dopad. 24. Súd pri určení výšky finančného zadosťučinenia musí zohľadniť všetky okolnosti konkrétneho prípadu a stanoviť výšku v súlade so zákonnou požiadavkou primeranosti. Základným účelom primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 vety tretej zákona č. 250/2007 Z.z. je predovšetkým satisfakcia žalobcu ako spotrebiteľa, čo vyplýva zo samotného názvu tohto inštitútu „zadosťučinenie“. Keďže však zaplatenie finančného zadosťučinenia pre povinný subjekt spôsobuje finančnú ujmu, má poskytnutie finančného zadosťučinenia aj sankčnú povahu, ktorá je však druhoradá a teda nepochybne plní len vedľajšiu úlohu, keďže primárnou je satisfakcia žalobcu. Udeľovanie sankcií je vecou trestného a správneho konania nie občianskoprávneho konania. Ak spotrebiteľ argumentuje dosiahnutím odradzujúceho účinku na dodávateľa, aby nepoužíval neprijateľné zmluvné podmienky, to môže dosiahnuť podnetom na správne konanie, ktoré v prípade žalovaného by bolo v právomoci NBS a tento orgán by bol oprávnený uložiť žalovanému (v prípade zistenia používania neprijateľných zmluvných podmienok) nie malú sankciu. Pokiaľ však spotrebiteľ túto možnosť nevyužije, potom sa javí, že jeho cieľom v skutočnosti nie je odradiť žalovaného od používania neprijateľných zmluvných podmienok, ale o získanie majetkového prospechu na jeho úkor, s čím nie je možné sa stotožniť. Finančné zadosťučinenie určuje súd svojou vlastnou úvahou, pričom súdna prax pri rozhodovaní o jeho výške je rôznorodá. Prisudzovanie vyšších súm finančného zadosťučinenia súd považuje za favorizovanie sankčnej funkcie daného inštitútu, s čím nie je možné súhlasiť. 25. Súd zohľadnil pri stanovení výšky finančného zadosťučinenia to, že žalovaná vyššie uvedené zmluvné podmienky voči žalobcom nepoužila, resp. zmluvná podmienka týkajúca sa započítania platieb nemala pre nich žiadny nepriaznivý dosah, keďže podľa výpovede žalobcu v predchádzajúcom spore celý svoj dlh voči žalovanej z predmetnej zmluvy uhradil predčasne a navyše všetky vyššie uvedené zmluvné podmienky boli bežnou praxou všetkých bánk pôsobiacich na Slovensku. Navyše žalovaná poprela, že by žalobcom v prípade tohto úveru účtovala poplatky za upomienku, žalobcovia neboli v omeškaní s jeho splácaním a úver dokonca splatili oveľa skôr a to asi po 2 rokoch. Vzhľadom na vyššie uvedené závery súd preto považoval za primerané finančné zadosťučinenie za každú zmluvnú podmienku sumu 50 Eur, teda zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcom 150 Eur a žalobu v prevyšujúcej časti ako nedôvodnú zamietol. 26. Pokiaľ ide o námietku premlčania, súd sa nestotožnil s názorom žalovanej pri jej posúdení. Pravdou je len to, že uplatnená pohľadávka podlieha premlčaniu a že je potrebné vychádzať z § 101 Občianskeho zákonníka, nemožno však súhlasiť s tým, aby premlčacia lehota začala plynúť odo dňa nasledujúceho po uzavretí predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere napriek argumentácii o tom, že trojročná premlčacia lehota plynie odo dňa kedy sa právo mohlo vykonať prvýkrát. Je nesprávne argumentovať analógiou s právom na ochranu osobnosti, ktoré je v zákone (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka) formulované úplne inak ako uplatnený nárok v § 3 ods. 5 vete tretej zákona o ochrane spotrebiteľa. V citovanom zákonnom ustanovení je totiž jasne uvedené, že nárok vzniká až potom, keď spotrebiteľ úspešne uplatní na súde porušenie svojho spotrebiteľského práva alebo povinnosti zo strany dodávateľa. Je nelogické, že by premlčanie začalo plynúť skôr než žalobcovia mohli uplatniť nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Za neadekvátnu súd považuje aj argumentáciu s odkazom na judikatúru pri peňažnom dlhu, ak nebola dohodnutá jeho splatnosť a kedy sa vyžaduje aktívny úkon veriteľa podľa § 563 Občianskeho zákonníka a to výzva na vrátenie dlhu. Judikatúra pri posudzovaní začiatku plynutia premlčacej lehoty v takomto prípade však nie je jednotná. Žalovaný poukázal na súdne rozhodnutia, podľa ktorých v takom prípade trojročná premlčacia lehota plynie už od vzniku dlhu, ale existuje aj iné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4Cdo/146/2008, podľa ktorého v takomto prípade premlčacia doba plynie až od splatnosti dlhu, keďže nemôže predchádzať vzniku nároku, ktorý vzniká až splatnosťou. Za prijateľnejší príklad analogického použitia teórie a súdnej praxe však možno použiť prípady podľa § 564 Občianskeho zákonníka, teda ak čas plnenia dlhu je ponechaný na vôli dlžníka, potom v zmysle citovaného ustanovenia ho určí súd na návrh veriteľa. V takomto prípade premlčanie totiž neplynie od vzniku dlhu, ale až od uplynutia lehoty určenej na splnenie dlhu právoplatným súdnym rozhodnutím (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 5Cdo/254/2009). Súd sa preto v otázke premlčania plne stotožňuje so záverom Krajského súdu v Prešove v rozsudku 2Co/137/2016 zo dňa 24.5.2017, podľa ktorého premlčacia lehota na uplatnenie primeraného finančného zadosťučinenia plynie až odo dňa nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku č.k. 20Csp/36/2022-117, ktorý sa stal právoplatným 1.2.2024 a teda trojročná premlčacia lehota začala plynúť od 2.2.2024, takže žaloba bola podaná včas. 27. Pre úplnosť súd dodáva, že zákon č. 250/2007 Z.z. bol síce s účinnosťou od 1.7.2024 zrušený zákonom č. 108/2024 Z.z., avšak podľa jeho prechodného ustanovenia - § 53 ods. 1 vznik právnych vzťahov zo zmlúv uzavretých pred 1.7.2024 a nároky vzniknuté z týchto zmlúv sa posudzujú podľa právnych predpisov účinných do 30.6.2024. 28. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V danom prípade výška prisúdenej istiny závisela od úvahy súdu a preto súd vychádzal zo záveru, že žalobcovia boli v spore úspešní a z toho dôvodu im priznal nárok na plnú náhradu trov konania, ktorý sa bude odvíjať len od výšky prisúdenej istiny. Súd totiž nezistil žiadny dôvod pre aplikáciu § 257 CSP, ktorý možno použiť len výnimočne. 29. O výške náhrady trov konania rozhodne súd I. inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). Poučenie: P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Prešov písomne v 2 vyhotoveniach. V odvolaní sa uvedie ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka. Ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 364 C.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 ods. 1 C.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa § 365 ods. 2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.