Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 21C/64/2024 z 24. 4. 2025 Citácia: rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš z 24. apríla 2025, sp. zn. 21C/64/2024, ECLI:SK:OSLM:2025:5624202967.5 Okresný súd Liptovský Mikuláš | 21C/64/2024 | ECLI:SK:OSLM:2025:5624202967.5 | 2025-04-24 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 11 OZ, § 13 ods. 1 OZ, § 13 ods. 2 OZ, § 13 ods. 3 OZ, § 444 OZ, § 420 ods. 1 OZ, § 420 ods. 3 OZ, § 2 ods. 3 písm. d) zákona č. 437/2004 Z. z., § 2 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z. z., § 2 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z. z., § 3 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z. z., § 3 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z. z., § 4 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z. z., § 4 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z. z., § 5 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z. z., § 5 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z. z., § 5 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z. z., § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z., § 7 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z. z., § 7 ods. 6 zákona č. 437/2004 Z. z., § 9 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z. z., § 9 ods. 3 zákona č. 437/2004 Z. z., § 10 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z. z., § 10 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z., § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z., § 100 ods. 1 OZ, § 106 ods. 1 OZ, § 106 ods. 2 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3b910cf0-2e5f-4610-823e-b1b41c9df066 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSLM:2025:5624202967.5 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Okresný súd Liptovský Mikuláš 21C/64/2024 5624202967 24. 04. 2025 JUDr. Daniel Marcián ECLI:SK:OSLM:2025:5624202967.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Liptovský Mikuláš sudcom JUDr. Danielom Marciánom v spore žalobcu : A. B. C., nar. X. X. XXXX, bytom D. XXX/X, E. F., zastúpeného JUDr. Igorom Čerevkom, advokátom, Janka Kráľa 3, Banská Bystrica, IČO : 40123171 proti žalovaným : 1.) KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, IČO : 00585441, zastúpeného , a 2.) B. G., nar. X. X. XXXX, bytom H. XXX/X, E. F., zastúpeného JUDr. Dušanom Jančim, advokátom, Garbiarska 695, Liptovský Mikuláš, IČO : 42223938, o zaplatenie sumy 200.000 eur, takto rozhodol: I. Žalobu z a m i e t a. II. Žalovaní v 1. a v 2. rade m a j ú voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom o výške tejto náhrady rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. odôvodnenie: 1. Žalobou z 23. 7. 2024, doručenou na tunajší súd rovnakého dňa sa žalobca voči žalovaným v 1. a 2. rade domáhal rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal (len) žalovaného v 1. rade zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 200.000 eur, ako aj náhrady trov konania. Tento žalobný návrh odôvodnil tým, že žalovaný v 2. rade bol právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 18. 4. 2024 č. k. : 3To/18/2024-892 uznaný za vinného, že 30. 7. 2021, o 16.05 hod., po predchádzajúcom požití drog, viedol osobné motorové vozidlo značky BMW53 s EČ : LM 906 DP po štátnej ceste 1/18 v smere od mesta Liptovský Hrádok na mesto Liptovský Mikuláš a v kilometri 554,090 prešiel do protismernej časti vozovky, kde narazil prednou časťou svojho motorového vozidla do prednej časti protiidúceho osobného motorového vozidla značky Renault Megane s e. č. LM 614 BR, ktoré viedla F. I. J. v smere od mesta Liptovský Mikuláš na mesto Liptovský Hrádok, ktoré po náraze odhodilo vpravo v jej smere jazdy, kde s vozidlom narazila do žalobcu, ktorý viedol nemotorové vozidlo – horský bicykel pri pravom kraji vozovky v smere od mesta Liptovský Mikuláš na mesto Liptovský Hrádok, v dôsledku čoho žalobca utrpel úrazové krvácanie pod mäkké obaly mozgu, úrazové krvácanie pod tvrdú blanu mozgu, opuch mozgu, obojstranný pneumotorax zmliaždenia a trhliny oboch pľúc, krvácanie do pravej nadobličky, úrazové poranenie pravej obličky IV. stupňa, zlomeninu kľúčnej kosti vpravo s posunom, sériové zlomeniny rebier obojstranné, zlomeniny priečneho výbežku stavcov Th 10 a L3-L5 vpravo, zlomeniny lopaty bedrovej kosti vľavo, vykĺbenie bedrového kĺbu a zmliaždenie ľavého predkolenia, ktoré ho obmedzovali v obvyklom spôsobe života po dobu minimálne 3 mesiacov. Žalovaný v 2. rade bol odsúdený podľa § 172 ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom od 1. 5. 2022, v spojení s § 38 ods. 3. Trestného zákona, § 36 písm. l), § 41 ods. 2 Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky. V dôsledku ťažkého ublíženia na zdraví bol žalobca 40 dní v bdelej kóme a absolvoval liečenia v jednotlivých zdravotníckych zariadeniach, pretože jeho poranenia mali kritický charakter a veľký rozsah, so zanechaním trvalých následkov. O procese hospitalizácie a jednotlivých zraneniach vypovedá obsah Znaleckého posudku z 28. 2. 2022, vypracovaný Ústavom súdneho lekárstva a medicínskych expertíz, Jesseniova lekárska fakulta Univerzity Komenského, Univerzitná nemocnica Martin. Pravidelná lekárska kontrola, liečba a rehabilitácia žalobcu vrátane užívania viacerých druhov liekov, prebieha až do súčasnosti a bude nevyhnutná do konca života žalobcu. Žalobca mal v čase úrazu 35 rokov, bol v absolútne dobrom zdravotnom stave, aktívne hrával hokej. V čase nehody uplynul rok od uzavretia manželstva s C. D., s ktorou plánoval spoločný manželský život a deti, no v dôsledku nehody sa mu všetko naraz v živote zmenilo. V zamestnaní mal cieľ naplniť svoje vedomosti, potom ako vyštudoval vysokú školu v zahraničí, a to Britskú školu - Nottingham Trent University, Brno International Business School, kde získal titul MSc. Nakoľko dobre ovládal anglický jazyk, pracoval vo firme JAVORINA, výrobne družstvo, so sídlom v Spišskej Belej na pozícii marketingu a obchodu. V tejto firme videl svoj odborný a profesionálny rast, nakoľko družstvo expandovalo aj na zahraničné trhy. Priemerný mesačný zárobok pred haváriou dosahoval cca. 1.540 eur. V dôsledku úrazu zamestnávateľ so žalobcom rozviazal pracovný pomer. Pred úrazom žil spoločensky, rád cestoval a spoznával nové krajiny. Za účelom zlepšenia znalosti anglického jazyka absolvoval dlhší pracovný pobyt v USA. S priateľmi a spolužiakmi sa aktívne stretával a akýkoľvek voľný čas využil na športovanie. Trvale býva v Liptovskom Mikuláši a v značnej miere pomáha svojim rodičom pri fyzických prácach, pretože bývajú v rodinnom dome a sú už v dôchodkovom veku. Je na nich veľmi citovo naviazaný. Žalobcova sestra žije s rodinou v Bratislave. Tiež plánoval, že na pozemku rodičov si s manželkou v budúcnosti postavia vlastný rodinný dom. Uvedeným úrazom sa žalobcovi absolútne zmenil jeho pracovný i súkromný život. Žalobca trpí po nehode psychickými problémami, stráca sebadôveru, má strach, niekedy je bezmocný. Tieto psychické následky trvajú dlhodobo, ovplyvňujú jeho každodenný život. Rozprávaniu o svojich ťažkostiach sa vyhýba a téma havárie a akákoľvek spojitosť s touto nehodou vyvolávajú u neho stres. Trpí tým, že nie je schopný pracovať ako predtým, nemôže sa socializovať ako predtým a téma rodinného života vyvoláva u neho strach, či bude schopný si vybudovať rodinu a následne ju aj ekonomicky zabezpečiť. V spoločenskom i športovom živote je obmedzený, nakoľko niektoré aktivity môže vykonávať len pod dohľadom inej osoby, a to manželky alebo iného rodinného príslušníka. Po psychickej stránke má problém v tom, že akonáhle sa unaví, zhorší sa mu reč, motorika a musí oddychovať. Má problémy sa dlhodobo sústrediť, nedokáže dlhodobejšie systematicky pracovať. V období po nehode cítil strach, teraz cíti bezmocnosť z toho ako nehoda ovplyvnila jeho život, ale aj život jeho manželky a rodičov. Problém mu robí krátkodobá pamäť, vypadávajú mu úseky, keď si má niečo zapamätať. Reč nie je plynulá, musí rozmýšľať. Predtým bol komunikatívny, výrečný a teraz je nervózny, nakoľko mu to ide ťažšie. Povahovo sa zmenil, predtým dokázal v kľude zvládať veci, teraz rýchlo vybuchne, reaguje podráždene, čo mu vadí vo vzťahoch, ako aj v bežnej komunikácii navonok. Všetky tieto poruchy psychiky a správania sú zapríčinené poškodením mozgu po úraze. Pretrvávajú u neho stavy, ktoré mu nedovoľujú dlhodobo vykonávať aktívnu duševnú prácu a obmedzene aj fyzickú prácu (únava, rečové problémy, motorika). Doposiaľ nemôže viesť motorové vozidlo, nakoľko sa u neho objavila poúrazová epilepsia a takto sa cíti menejcenným a trápi ho, že je odkázaný na pomoc iných osôb. V súvislosti s touto diagnózou musí navždy denne užívať lieky. Denne berie i lieky proti úzkosti, je podráždený a má problémy so spánkom. Jednotlivé zranenia sú takého charakteru, že žalobca má trvalé následky a sťaženie spoločenského uplatnenia, čo preukazujú jednotlivé lekárske posudky a lekárske správy. Dôsledkom pretrvávajúcich zdravotných problémov je že žalobca je trvale invalidný a na základe Rozhodnutia Sociálnej poisťovne z 19. 9. 2022 č. 86070173860 poberá invalidný dôchodok. U žalobcu sa znížená kvalita života prejavuje ako deficit vo všetkých podstatných oblastiach psycho-sociálneho fungovania, a to v oblasti pracovnej, športovej, kultúrnej, spoločenskej a ďalších oblastiach života. Následne žalobca odcitoval ust. § 11, § 13 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom dodal, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch - peňažnú satisfakciu je podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka osobné právo majetkovej povahy vyjadriteľné peňažným ekvivalentom a podliehajúce premlčaniu vo všeobecnej trojročnej lehote, počítanej od okamihu zásahu do práv fyzickej osoby na ochranu osobnosti. Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv. Povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzku motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy, pričom v súvislosti s právnymi závermi poukázal na súčasne uvedenú judikatúru, z ktorej vyvodil, že uplatniť si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je možné práve voči poisťovni, v ktorej bolo príslušné motorové vozidlo poistené. 2. Vo vyjadrení k žalobe žalovaného v 2. rade zo 16. 10. 2024, doručenom na tunajší súd 18. 10. 2024 vyplynulo, že tento so žalobou v celom rozsahu nesúhlasí, pričom skutočnosti opísané v žalobe žiadnym spôsobom nepreukazujú odôvodnenosť nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a už vôbec nie v rozsahu 200.000 eur. Žalovaný v 2. rade poukázal na skutočnosť, že hoci je označený ako procesná strana žalovaného, tak v petite, ktorý žalobca uviedol v žalobe sa žiada zaviazať na povinnosť plniť náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 200.000 eur, ako aj nahradiť trovy konania len žalovaný v 1. rade. Vzhľadom na uvedené si žalovaný v 2. rade položil otázku prečo je vôbec v danej veci žalovaný, keď ani sám žalobca ho nepovažuje za povinného niečo plniť, a teda voči nemu si nárok neuplatnil. Ďalej žalovaný v 2. rade namietol, že by nemal byť pasívne legitimovaný v tomto konaní, pretože podľa tvrdení žalobcu mu nemajetková ujma vznikla v dôsledku dopravnej nehody spôsobenej žalovaný v 2. rade, avšak tento mal riadne uzatvorenú poistnú zmluvu so žalovaným v 1. rade a v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov náhrady škody uhrádza poisťovateľ poškodenému a poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a tento je povinný takýto nárok preukázať. Keďže mal žalovaný v 2. rade platne uzatvorené povinné zmluvné poistenie, žalobca mal svoju žalobu smerovať len voči žalovanému v 1. rade, keďže tento je podľa § 4 ods. 2 písm. a) uvedeného zákona povinný plniť poškodenému všetky uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení. Nakoniec uvedené žalobca urobil aj vo svojom žalobnom petite, v ktorom žiadal náhradu nemajetkovej ujmy len od žalovaného v 1. rade a nie aj od žalovaného v 2. rade. Žalobca vo svojom žalobnom návrhu argumentuje, že v dôsledku dopravnej nehody spôsobenej žalovaným v 2. rade mu vznikla nemajetková ujma vo výške 200.000 eur a popisuje rozdielny život pred úrazom a po úraze, avšak konkrétne dôkazy o takomto živote nepredložil. Ďalej žalovaný v 2. rade pokračoval výkladom, v zmysle ktorého obsah nemajetkovej ujmy nie je právnym poriadkom exaktne vymedzený, z povahy tohto práva však vyplýva, že tento obsah musí byť iný než majetkový. Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä so zreteľom na jej intenzitu, rozsah a na jej ohlas, ako aj na dĺžku jej trvania, pričom judikatúra súdov konštatovala, že náhrada imateriálnej ujmy v peniazoch nie je náhradou za život, ale slúži len na zmiernenie následkov vzniknutej ujmy, pričom pri stanovení jej výšky je smerodajných niekoľko faktorov napríklad či k zásahu do práv došlo úmyselne alebo z nedbanlivosti. Právo na ochranu osobnosti primárne poskytuje ochranu pred zásahmi do psychicko-morálnej integrity osoby, a k takému zásahu podľa žalovaného v 2. rade nedošlo v rozsahu v akom to uvádza žalobca a ani neuvádza dôvody, ktoré by takýto výrazný zásah v jednotlivých prípadoch preukazovali. Pri posudzovaní výšky náhrady nemateriálnej ujmy v peniazoch je potrebné prihliadať ku všetkým okolnostiam v danej veci. Judikatúra tiež prihliada k satisfakčnému významu toho, že žalovaný bol odsúdený aj v rámci trestného konania. Zákon vychádza tiež z toho, že pokiaľ vzniknutá nemajetková ujma môže byť zmiernená niektorou z foriem morálneho zadosťučinenia je potrebné zvoliť takúto formu, ktorá je podľa okolností toho ktorého prípadu primeraná a postačujúca k relatívnej sanácii nemajetkovej ujmy. Pokiaľ ide o výšku náhrady, tak právny poriadok neupravuje výšku prípadnej náhrady nemajetkovej ujmy účastníkom dopravnej nehody, resp. nestanovuje tabuľkovo výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Rámcovo takúto výšku vymedzuje len judikatúra a v neposlednom rade je tu obmedzenie maximálnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy a to konkrétne zákonný limit výšky odškodnenia obetí násilných trestných činov podľa § 13 zákona č. 274/2017 Z.z. - o obetiach trestných činov. Tento limit je stanovený na päťdesiatnásobok minimálnej mzdy a to dokonca ako celkové odškodnenie pre všetky obete konkrétneho trestného činu v konkrétnom prípade. V tomto prípade je tak možné analogicky použiť tento zákonný limit, keďže zákonodarca obmedzil náhradu škody pri tých najvážnejších trestných činoch - úmyselných násilných trestných činoch, a preto je logicky možné takýto limit analogicky použiť aj pri tých miernejších, akým je nedbanlivostný trestný čin ublíženia na zdraví, ako tomu bolo aj v tomto konkrétnom prípade, s tým, že konkrétna výška je potom na uvážení súdu. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch teda materiálnej satisfakcie je vždy existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu, ktorú podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase, v tej istej situácii, a prípadne aj v tom istom spoločenskom postavení a pod. vnímala aj každá iná fyzická osoba. Žalobca ku svojej žalobe predkladá ako prílohy viaceré lekárske správy a lekárske posudky bez toho, aby k týmto dôkazom priradil aj zodpovedajúce tvrdenia. Nestačí len predloženie dôkazov v podobe lekárskych správ bez samotných tvrdení čo majú preukazovať ako to urobil znalec. Ak si žalobca uplatňuje na jednej strane nemajetkovú ujmu a na druhej strane náhradu škody za sťaženie spoločenského uplatnenia poukázal žalovaný v 2. rade, že z odôvodnenia oboch nárokov vyplýva, že si uplatňuje nárok na nemajetkovú ujmu z dôvodov, z ktorých si možno nárokovať náhradu na sťaženie spoločenského uplatnenia. Avšak svoj nárok v žalobe označil ako nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nie ako nárok na náhradu škody z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia, čo je podstatný rozdiel. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 OZ je dosiahnuť vyváženosť miery ujmy na hodnotách ľudskej dôstojnosti (teda ujmy inej ako ujmy na majetku alebo na zdraví) s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady tejto nemajetkovej ujmy a s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, a tým účinne vyvážiť a zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu a poskytnúť čo najúplnejšiu a najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Na rozdiel od toho, zmyslom náhrady ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok zásahu do telesnej (fyzickej) integrity fyzickej osoby (§ 444 OZ) je pokúsiť sa poskytnúť relutárnu náhradu za ujmu spôsobenú poškodením zdravia, jeho liečenia alebo odstraňovania jeho následkov (bolestné), resp. za ujmu na zdraví, ktorá má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Objektívne právo pripúšťa kumuláciu týchto nárokov, avšak každý z nich musí byť riadne odôvodnený a riadne a včas uplatnený. Táto kumulácia nie je automatická, čiže ak vznikne jeden nárok, nejde tu automatiky aj o nárok druhý. Dôvodom, prečo právna teória striktne odlišuje právo na náhradu nemajetkovej ujmy a náhradu škody je ich pojmová a obsahová odlišnosť. Osobnostné práva predstavujú absolútne subjektívne práva, ktoré prináležia výlučne fyzickým osobám, predstavujú nemajetkové právo rýdzo osobnej povahy a je úzko späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Osobnostné právo možno charakterizovať jeho výlučnosťou, všeobecnosťou, nepremlčateľnosťou a nepodliehaním preklúzii. Na rozdiel od osobnostných práv, právo na náhradu škody patrí tak fyzickej ako aj právnickej osobe. Toto právo nemá absolútnu, ale len relatívnu povahu a nemá rýdzo osobnostnú ale majetkovú povahu, a preto sa premlčuje. Súčasná právna teória ako aj právna prax zhodne označujú neoprávnený zásah do zdravia fyzickej osoby v rámci ochrany osobnosti pojmom „nemajetková ujma“. Pod uvedeným pojmom však nemožno rozumieť škodu na zdraví, ktorá je pojmovo samostatná a systematicky aj legislatívno - technicky odlišne upravená. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaný v 2. rade navrhol žalobu zamietnuť, pričom si tiež uplatnil nárok na trovy konania v rozsahu 100 %. 3. Z vyjadrenia žalovaného v 1. rade k žalobe zo 16. 10. 2024, doručeného na tunajší súd 17. 10. 2024 vyplynulo, že neuznáva žalobcom uplatnený nárok v celom rozsahu a považuje ho za neodôvodnený, nepreukázaný a účelový. Žalobca neuniesol procesnú zodpovednosť spočívajúcu v dôkaznom bremene preukázať tvrdené skutočnosti, na základe ktorých si v predmetnej veci uplatňuje voči žalovaným nárok titulom náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobca v žalobe neuviedol rozhodujúce skutočnosti v takom rozsahu a kvalite, aby pre súd tvorili dostatočný podklad na priznanie tohto nároku. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do osobnostných práv fyzickej osoby je však možné priznať žalobcovi len v prípade, že sa mu v konaní podarí tento zásah preukázať. Zároveň poukázal na to, že finančná náhrada je až posledná forma náhrady, ktorej predchádza morálne zadosťučinenie - ospravedlnenie sa pôvodcu zásahu. Charakter náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je preto potrebné vnímať ako ultima ratio. Skutkové tvrdenia v žalobe s dôrazom na trvalé následky poškodenia zdravia žalobcu odôvodňujúce jeho domnelý nárok možno bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod náhradu škody na zdraví, ktorá sa nahrádza inštitútom sťaženia spoločenského uplatnenia upravenú v § 444 a nasl. Občianskeho zákonníka, oba druhy odškodnenia (bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia) sú náhradou tzv. nemateriálnej ujmy a majú slúžiť na to, aby si poškodený mohol obstarať náhradné pôžitky za vyrovnanie prežitých a prežívaných utrpení, strastí a kompenzovanie životných obmedzení vyvolaných úrazom. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je možné priznať žalobcovi ak ho odôvodňuje z tých istých dôvodov, za ktoré mu má byť poskytnutá náhrada škody na zdraví v zmysle § 444 Občianskeho zákonníka, t. j. náhrada za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia podľa z. č. 437/2004 Z.z. Žalobca si u žalovaného v 1. rade uplatnil nárok na náhradu škody na zdraví - bolestné, náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia a mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia, kedy mu v zmysle záverov šetrenia predmetných nárokov bolo zo strany žalovaného v 1. rade vyplatené bolestné vo výške 23.000,- eur a sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 22.041 eur. Vo veci naďalej prebiehajú šetrenia nárokov na sťaženie spoločenského uplatnenia v somatickej časti (žalobcom predložený lekársky posudok, ktorý vypracovala F. E. J.) a zároveň aj súdne konanie vo veci sporných nákladov náhrady škody na zdraví vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 11C/38/2024. V prípade bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia ide o náhradu osobnej nemajetkovej ujmy, ktoré sú odškodňované jednorazovo na základe bodového ohodnotenia v závislosti od rozsahu obmedzení pri uplatňovaní v živote a v spoločnosti. Ide o náhradu poskytovanú za trvalé následky vyvolané škodou na zdraví, ktoré nepriaznivo ovplyvňujú možnosti poškodeného uplatniť sa v ďalšom spoločenskom živote, t.j. náhradu za dôsledky poškodenia zdravia v pracovnom, kultúrnom, súkromnom, ale aj napríklad športovom živote, teda náhradu všestranných obmedzení poškodeného v rôznych sférach jeho života pri plnení jeho rôznych spoločenských úloh, ktoré sa prejavili ako dôsledok poškodenia zdravia. Zložky práva, ktoré si uplatňuje žalobca v tomto konaní titulom nemajetkovej ujmy z dôvodu ochrany osobnosti sú zložkami práva, ktoré sa priznávajú v rámci odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia. Uvedené potvrdzujú aj dôkazné prostriedky predložené žalobcom, ktoré výlučne smerujú k preukázaniu nároku titulom škody na zdraví a vonkoncom nie sú relevantným podkladom pre preukázanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Právo na náhradu škody na zdraví v zmysle § 444 OZ a právo na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 2 OZ sú samostatné nároky fyzickej osoby, avšak nemožno ich duplicitne uplatňovať na základe rovnakých skutkových tvrdení. Takýto postup považuje žalovaný v 1. rade za postup contra legem, kedy by k odškodneniu resp. k náhrade tých istých následkov došlo opakovane. Následne žalobca citoval ustanovenia z rozhodnutí rôznych krajských súdov. Predmetná žaloba je podľa žalobcu v celom rozsahu nedôvodná, nakoľko žalobca neuviedol také skutkové tvrdenia k následkom zásahu, aby bolo možné odlíšiť práva a nároky zo zodpovednosti za škodu a zo zodpovednosti za porušenie osobnostných práv. V danom prípade za žiadnych okolností nemožno subsumovať nároky žalobcu pod ustanovenia § 11 ods. 3 OZ. Nárok uplatnený podľa týchto ustanovení OZ musí byť založený na iných skutkových okolnostiach, ktoré sa odlišujú od okolností, za ktoré má byť poskytnutá náhrada podľa z. č. 437/2004 Z.z. Simultánnosť týchto nárokov nie je kategoricky vylúčená vo vzťahu k jednej škodovej udalosti, ale ich kauza a teda dôvody, pre ktoré sa uplatňuje musia byť odlišné. V žalobe sú uvedené len tie dôvody, za ktoré sa odškodňuje škoda na zdraví, a preto mu nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nevznikol. Napriek tomu, že podľa žalovaného v 1. rade žalobcovi nevznikol právny nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 OZ, pretože ním plnené ujmy sú odškodňované prostredníctvom inštitútu sťaženia spoločenského uplatnenia, považoval žalovaný v 1. rade vyjadriť sa aj tak uplatňovanej výške nemajetkovej ujmy. Žalobcom uplatňovaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch by aj tak bola v kontexte štandardnej judikatúry neprimerane vysoká čo poukazuje na skôr ekonomickú motiváciu uplatnenia si nároku. Základným princípom nemajetkovej ujmy aj odškodnenia v peniazoch je princíp primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá je spôsobilá aspoň v časti zriadiť dôsledky neoprávneného zásahu a umožňuje aby výška náhrady na jednej strane nevytvárala priestor pre obohacovanie sa, ale na druhej strane umožňovala spravodlivé zadosťučinenie. V danom prípade je potrebné prihliadnuť na to, že žalobca je žijúcou osobou, ktorej má byť poskytnutá náhrada bolestného sťaženia spoločenského uplatnenia a prípadne aj mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia, a preto mal žalovaný v 2. rade za to, že ním požadovaná výška náhrady nemajetkovej ujmy sa vymyká sumám nielen súdmi priznávanej náhrady nemajetkovej ujmy, ale chýba jej aj ratio. Aby náhrada nemajetkovej ujmy by v danom prípade bola prípustná (čo súčasne žalovaný v 1. rade vylúčil), tak súdom priznaná suma musí reflektovať zaužívanú súdnu prax súdov v obdobných veciach, v tejto súvislosti žalovaný v 1. rade odcitoval časti z viacerých rozhodnutí prevažne krajských súdov. Podľa žalovaného v 1. rade je nutné konštatovať, že žalobcom uvádzané tvrdenia vo všeobecnosti nepredstavujú zásah do jeho osobnostných práv, ktorý by odôvodňoval vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, avšak aj v prípade, ak by takýto zásah bol zo strany súdu konštatovaný, výška žalobou uplatňovaného nároku v tejto časti je neprimeraná. Vzhľadom na uvedené navrhol žalovaný v 1. rade, aby súd žalobu voči nemu v celom rozsahu zamietol a priznal žalovanému v 1. rade voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 4. V podaní žalobcom z 3. 12. 2024, doručenom na tunajší súd rovnakého dňa tento navrhol, aby súd pripustil zmenu žalobného návrhu z 23. 7. 2024 v nasledovnom znení: „žalovaný 1 a žalovaný 2 sú povinní zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 200.000 eur“, pričom žalobca súčasne navrhol, aby mu súd priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v 1. a 2. rade a to spoločne a nerozdielne v rozsahu 100 %. Tento návrh žalobca odôvodnil tým, že nedopatrením - chybou v písaní uviedol v petite žaloby z 23. 7. 2024 nesprávne len žalovaného v 1. rade s povinnosťou zaplatiť žalobcovi uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 200.000 eur a rovnako nesprávne uviedol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % iba voči žalovanému v 1. rade. Z obsahu podanej žaloby z 23. 7. 2024 však jednoznačne vyplýva, že žaloba je podaná aj proti žalovanému v 2. rade, okrem žalovaného v 1. rade. 5. V replike z 9. 12. 2024, doručenej na tunajší súd rovnakého dňa žalobca uviedol, že vyjadrenie žalovaného v 2. rade považuje za nesprávne, nemajúce oporu v právnej úprave a skutkových okolnostiach tohto prípadu a naviac podľa neho aj za nenáležité. Pokiaľ žalovaný v 2. rade namietal, že by nemal byť pasívne legitimovaný v tomto konaní, tak toto podľa žalobcu nemá oporu v žiadnom zákone. Ustanovenie § 15 ods. 1 z. č. 381/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov nie je liberačným dôvodom na strane žalovaného v 2. rade, aby nemal byť pasívne legitimovaný v tomto konaní. Ustanovenie § 15 upravuje oprávnenie poškodeného uplatniť svoj nárok na náhradu škody vrátane inej ujmy priamo proti poisťovateľovi, čím sa nechráni záujem zodpovedného subjektu - žalovaného v 2. rade, ale záujem poškodeného - žalobcu. Žalovaný v 2. rade je zodpovedným subjektom, odsúdeným právoplatným rozhodnutím príslušného súdu v trestnom konaní a uznaným za vinného zo závažného protiprávneho konania pod vplyvom návykovej látky so závažnými následkami na živote, zdraví a iných oblastiach psycho-sociálneho fungovania poškodeného (žalobcu.) Z uvedeného dôvodu je uplatnenie nároku žalobcu voči žalovanému v 2. rade na súde prostredníctvom žaloby Ústavou SR garantovaným právom, a preto je žalovaný v 2. rade pasívne legitimovaný stranou v spore. Z vyjadrenia žalovaného v 2. rade je zrejmý neosobný a ignorantský prístup k základným hodnotám v rámci sociálno-rodinných, citových a obdobných vzťahoch, po traumatických následkoch jeho protiprávneho a neakceptovateľného konania. Taktiež vyjadrenie žalovaného v 1. rade je účelové a nemajúce oporu v zákonnej úprave. Žalovaný v 1. rade je podnikateľských subjektom - poisťovňou, ktorého povinnosťou je poskytovať peňažné plnenia – poistné plnenia vrátane nemajetkovej ujmy a nie hľadať spôsob ako sa zbavovať povinnosti poskytovať poistné plnenie. Z vyjadrenia žalovaného v 1. rade je zrejmé spochybňovanie akéhokoľvek nároku uplatneného žalobcom titulom zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy a vyplýva z neho jednoznačne snaha neposkytnúť žalobcovi peňažnú satisfakciu čo preukazuje snahu maximalizovať zo svojej podnikateľskej činnosti finančný profit. Nasvedčuje tomu aj vyjadrenie žalovaného v 1. rade, že finančná náhrada je až posledná forma náhrady, ktorej predchádza morálne zadosťučinenie - ospravedlnenie a nemajetkovú ujmu v peniazoch je potrebné vnímať ako ultima ratio. Dôkazy predložené žalobcom (znalecké posudky, lekárske správy) týkajúce sa následkov na zdraví žalobcu boli predložené ako dôkaz závažnosti protiprávneho konania žalovaného v 2. rade a jeho následkov na zdraví, ktoré sú príčinou negatívneho vplyvu na fungovanie žalobcu vo všetkých oblastiach ľudského života. Následne žalobcu poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. 5. 2014 sp. zn. 7Cdo/65/2013, publikovaný v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR pod R 1/2015, podľa ktorého z ustanovení z. č. 437/2004 Z.z. jednoznačne vyplýva, že zmyslom náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia je poskytnúť peňažnú náhradu za ujmu spôsobenú zásahom do telesnej integrity fyzickej osoby z nich a ani zo zásad na hodnotenie bolesti podľa tohto zákona a zásad na hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia podľa tohto zákona, ale ani zo sadzieb bodového ohodnotenia podľa prílohy tohto zákona nie je možné vyvodiť, že by sa náhrada za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia poskytovali za ujmu, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby a do jej postavenia v spoločnosti. Žaloba nie je uplatňovaná z dôvodov, na ktoré poukazoval žalovaný v 1. rade vo svojom vyjadrení, ale z dôvodov, ktoré sú podrobne uvedené v žalobe. Vzhľadom na rozsah a závažnosť následkov popísaných v žalobe považoval žalobca v tomto prípade uplatnenú výšku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za adekvátnu. 6. Z dupliky žalovaného v 1. rade z 12. 2. 2025, doručenej na tunajší súd 14. 2. 2025 vyplynulo, že žalovaný v 1. rade zotrváva na všetkých doposiaľ v konaní prezentovaných skutkových tvrdeniach a právnej argumentácii a uplatnený nárok neuznal v celom rozsahu, pretože ho považuje za nedôvodný a nepreukázaný. Žalobca nepreukázal presah nároku na ochranu osobnosti na právo z titulu náhrady škody na zdraví. Žalobca vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne nové skutočnosti, ku ktorým by sa mal žalovaný v 1. rade vyjadriť, a preto s poukazom na hospodárnosť konania odkázal na svoje doterajšie písomné vyjadrenie. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do osobnostných práv fyzickej osoby patrí iba tej ktorej konkrétnej fyzickej osobe, ktorá je povinná tento zásah preukázať. Žalovaný v 1. rade namietol návrh na vykonanie dôkazu výsluchom žalobcom navrhnutých svedkov vzhľadom na to, že predmet sporu je nemajetková ujma za zásah do osobnostných práv, s čím sú tak tieto návrhy na výsluch svedkov nadbytočné a nehospodárne obzvlášť preto, že žalobca podanú žalobu nielen nepreukázal ale ani neodôvodnil právny základ. Strany sporu síce majú právo navrhnúť dôkazy, ale súd má posúdiť, či navrhnutý dôkaz vykoná. Navrhované výsluchy nemajú podľa žalovaného v 1. rade prekonaním žiadnu relevanciu, nakoľko tieto výsluchy mali smerovať k preukázaniu rozsahu tvrdenej nemajetkovej ujmy prostredníctvom osôb, ktorých sa zásah vôbec netýka. Preukázanie intenzity zásahu nemôže dôjsť sprostredkovane prostredníctvom výpovedí svedkov. Osobnostné právo sa týka konkrétnej fyzickej osoby a jej prežívania a intenzity zásahu jej vlastnými zmyslami a pocitmi. Náhrada nemajetkovej ujmy ako taká je vo vzťahu k nárokom z titulu náhrada škody na zdraví výnimočnou alternatívou kedy by v konkrétnom prípade došlo už aj k iným zásahom do sféry poškodeného za ktoré nebol už odškodnený, avšak tie musí preukázať a zdôvodniť. Simultánnosť týchto nárokov nie je kategoricky vylúčená vo vzťahu k jednej škodovej udalosti, ale ich kauza, teda dôvody, pre ktoré sa uplatňujú musia byť odlišné. V žalobe sú uvedené tie dôvody, za ktoré už raz poškodený odškodnený bol, resp. má byť, a preto mu nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nevznikol. Uplatnený nárok je v celom rozsahu nedôvodný, nakoľko žalobca neposkytol súdu také skutkové tvrdenia k následkom zásahu, aby bolo možné odlíšiť práva a nároky zo zodpovednosti za škodu a zo zodpovednosti za porušenie osobnostných práv. V tomto prípade nemožno subsumovať nároky žalobcu pod ustanovenia § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, pretože nárok uplatnený podľa týchto ustanovení musí byť zohľadnený na iných skutkových okolnostiach, ktoré sa odlišujú od okolností, za ktoré bola poskytnutá náhrada podľa z. č. 437/2004 Z.z., nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy nie je možné vyvodiť z tých skutkových okolností, ktoré bezprostredne zakladajú dôvod nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia. Skutkové tvrdenia, na základe ktorých sa uplatňujú nároky podľa § 444 a podľa § 13 OZ nesmú byť totožné. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že dopravná nehoda a v tej súvislosti spôsobené poškodenie zdravia žalobcu bolo spôsobilé vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených osobnostných práv. Žalobca nepreukázal, či tento údajný zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených § 11 a nasl. OZ. Uplatnenú sumu navyše vnímal žalobca ako neprimeranú kedy sa pozostalým po obetiach priznávajú rádovo vyššie náhrady nemajetkovej ujmy a rovnako nižšie sumy sa poskytujú osobám, ktoré utrpeli devastačné zranenia, ktoré ich diskvalifikujú úplne zo spoločenského života. Žalobca tiež argumentuje rovnakými skutočnosťami aké sú rozhodujúce pre priznanie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia čo môže indikovať nespokojnosť s určenými bodmi a snahou o ich navýšenie cez inštitút náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobca ani pod ťarchou námietok žalovaného v 1. rade nezačal uvádzať skutočnosti, ktoré predpokladá návrh smerujúci po uplatnení náhrady nemajetkovej ujmy popri nárokoch z titulu náhrady škody na zdraví. Pokiaľ ide o úpravu žalobného petitu podaním žalobcu z 3. 12. 2024 táto je v rozpore s podanou žalobou. Žalobca si voči žalovaným uplatňuje nárok na jedno a to isté plnenie, avšak každé z iného právneho dôvodu a to voči žalovanému v 1. rade v postavení poisťovateľa cez zákon č. 381/2011 Z.z. a voči žalovanému v 2. rade za zásah do práv na ochranu osobnosti v zmysle OZ. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaní nemôžu byť zaviazaní spoločne a nerozdielne (ako solidárni dlžníci). Ustanovenie § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka totiž ustanovuje solidaritu ako zásadu len pre nároky na náhradu škody a nevzťahuje sa na nároky na poistné plnenie, pre ktoré solidarita nie je stanovená. Žalovaný v 1. rade nie je škodca a nezodpovedá za škodu resp. nemajetkovú ujmu. Nárok žalobcu proti žalovanému v 1. rade nie je nárokom na náhradu škody resp. nemajetkovej ujmy ale osobitným nárokom vyplývajúcim zo zákona č. 381/2001 Z.z. Vzťah medzi škodcom a poistiteľom nemá znaky solidarity, pretože takáto možnosť zo zákona nevyplýva, v zmysle § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka vzniká solidarita len vo vzťahu medzi viacerými škodcami ako spoludlžníkmi, pričom solidarita v tomto prípade nebola založená ani súdnym rozhodnutím a teda nejde ani o prípad kedy by z právneho predpisu vyplýval určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi nimi. Vzhľadom na to, že žalobcom formulovaný žalobný petit nespĺňa požiadavky materiálnej vykonateľnosti, tak toto zakladá dôvod pre zamietnutie žaloby. Vzhľadom na uvedené žalovaný v 1. rade navrhol, aby súd zamietol žalobu voči nemu v celom rozsahu a priznal mu voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 7. Z dupliky žalovaného v 2. rade zo 17. 2. 2025, doručenej na tunajší súd 17. 2. 2025 vyplynulo, že žalovaný v 2. rade so žalobou v celom rozsahu naďalej nesúhlasí. Skutočnosti opísané v replike a žalobe žalobcu žiadnym spôsobom nepreukazujú odôvodnenosť nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a už vôbec nie v rozsahu 200.000,- eur. Taktiež neodôvodňujú pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v 2. rade. Žalovaný v 2. rade by nemal byť pasívne vecne legitimovaný v tomto konaní s poukazom na § 15 ods. 1 z. č. 381/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov, pretože podľa tohto ustanovenia platí, že poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať, keďže mal žalovaný v 2. rade platne uzatvorené povinné zmluvné poistenie, tak žalobca mal svoju žalobu smerovať len voči žalovanému v 1. rade, keďže tento je v zmysle § 4 ods. 2 písm. a) z. č. 381/2001 Z. z. povinný plniť poškodenému všetky uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení. Uvedené žalobca urobil aj svojim pôvodným žalobným petitom, v ktorom požiadal o náhradu nemajetkovej ujmy len od žalovaného v 1. rade a nie aj od žalovaného v 2. rade. Tento zámer preukazuje aj text žaloby na konci článku III. jej textu, kde sa uvádza, že je to práve žalovaný v 1. rade, u ktorého má byť uplatnený nárok, nejde tu pritom o liberačný dôvod, ale o prenos povinnosti uhradiť nárok z dopravnej nehody. Žalobca odôvodňuje svoj žalobou uplatnený nárok vo výške 200.000 eur znížením kvality života, ktorá sa u neho prejavuje ako deficit vo všetkých podstatných oblastiach psycho-sociálneho fungovania, a to v oblasti pracovnej, športovej, kultúrnej, spoločenskej a ďalších oblastiach. V texte uvádza, že žil diametrálne odlišný život pred úrazom, avšak dôkazy o takomto živote nepredkladá. Predkladá však neúmerné množstvo lekárskych správ o zdravotnom stave a zraneniach žalobcu, ktoré však nie sú sporné a navyše na úhradu bolestného a zdravotných nákladov bol zaviazaný žalovaný v 2. rade v trestnom konaní. Okrem lekárskych správ navrhol tiež vykonať výsluchy svedkov, rodinných príslušníkov a svedka K., pričom k týmto svedkom žalovaný v 2. rade uviedol, že majú niečo potvrdiť, avšak absentujú v žalobe konkrétne tvrdenia zo strany žalobcu, ktoré majú títo svedkovia preukázať. Na kvalifikované tvrdenie strany v konaní nestačí len samotné tvrdenie, ale strana popierajúca tvrdenie musí toto tvrdenie aj preukázať dôkazmi, v opačnom prípade je takéto tvrdenie žalobcu dané ako nekvalifikované a neprihliada sa na neho. Rovnako nestačí len predloženie dôkazov v podobe lekárskych správ bez samotných vyjadrení čo majú preukazovať ako to urobil žalobca. Takýto postup je porušením princípu formálnej pravdy a kontradiktórnosti a tiež princíp rovnosti zbraní, ktoré sú základné princípy civilného konania. Taktiež je popretím princípov predložiť neúmerné množstvo dôkazov pri absencii tvrdení o tom čo preukazujú, pravdepodobne v snahe ohúriť súd domnelým dostatkom dôkazov. Túto vadu však žalobca neodstránil ani vo svojom vyjadrení čo žalovaný v 2. rade považuje za účelový postup. Pri posudzovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je potrebné prihliadať ku všetkým okolnostiam predmetnej veci i k tomu, že hľadisko primeranosti sa vzťahuje aj k výške náhrady, ktorej zmyslom je vyvážiť prípadne zmierniť nemajetkovú ujmu. Judikatúra tiež prihliada aj k satisfakčnému významu toho, že žalovaný bol odsúdený aj v rámci trestného konania. Súd pri úvahe o primeranosti satisfakcie musí vychádzať z celkovej povahy a z jednotlivých okolností konkrétneho prípadu, t.j. prihliadať k intenzite povahe spôsobu neoprávneného zásahu, k charakteru a rozsahu zasiahnutej hodnoty osobnosti, k trvaniu a rozsahu vzniknutej nemajetkovej ujme a podobne. Pokiaľ vzniknutá nemajetková ujma môže byť zmiernená s niektorou z foriem morálneho zadosťučinenia je potrebné zvoliť takúto formu, ktorá je podľa okolností toho ktorého prípadu primeraná a postačujúca k sanácii nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla neoprávneným zásahom. Právny poriadok neupravuje konkrétnu výšku prípadnej náhrady nemajetkovej ujmy účastníkov dopravnej nehody resp. nestanovuje tabuľku o výške náhrady nemajetkovej ujmy, takúto výšku vymedzuje len judikatúra súdov a v neposlednom rade je tu aj obmedzenie maximálnej výšky nemajetkovej ujmy a to konkrétne zákonný limit výšky odškodnenia obetí násilných trestných činov podľa § 13 zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov. Tento limit je stanovený na 50-násobok minimálnej mzdy a to dokonca ako celkové odškodnenie pre všetky obete konkrétneho trestného činu a v tomto prípade je možné analogicky použiť tento zákonný limit, keďže zákonodarca obmedzil náhradu škody pri tých najzávažnejších trestných činoch - úmyselných násilných trestných činoch. V roku 2021 keď sa stala nehoda bola minimálna mzda na úrovni 623 eur a zákonný limit v podobe 50-násobku minimálnej mzdy tak predstavoval sumu 31,150 eur, avšak takýto maximálny limit má reflektovať tie najzávažnejšie ujmy obetí trestných činov akými sú smrť alebo veľmi ťažké prípady trvalej ujmy na zdraví spojenej s úplne ťažkou invaliditou pri hornej hranici alebo tie najzávažnejšie zásahy do práv človeka akými sú osobná sloboda, ľudská dôstojnosť a podobne. Žalobca však žiaden takýto vážny zásah neuvádza. Konkrétna výška náhrady je potom na uvážení súdu v každom konkrétnom prípade. Konkrétne zásahy do sféry žalobcu spôsobujúce nemajetkovú ujmu však neboli žiadnym spôsobom preukázané a dokonca neboli ani konkrétne tvrdené. A pokiaľ žalobca argumentoval, že konaním žalovaného v 2. rade mali trpieť aj jemu blízke osoby je potrebné pripomenúť, že v prípade utrpenia iných osôb ujma vznikla týmto osobám a tieto osoby mali byť žalobcami, keďže mali aktívnu vecnú legitimáciu a odôvodňovať nárok žalobcu ujmou iných osôb je preto nesprávne. Vzhľadom na vyššie uvedené považoval žalovaný v 2. rade žalobu naďalej za nedôvodnú a navrhol, aby ju súd voči žalovanému v 2. rade zamietol, pričom si uplatnil tiež nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 8. Vo vyjadrení žalovaného v 2. rade k návrhu žalobcu na zmenu žaloby zo 17. 2. 2025, doručenému na tunajší súd 17. 2. 2025 žalovaný v 2. rade uviedol, že s návrhom na zmenu žaloby v celom rozsahu nesúhlasí. Odôvodnenie návrhu na zmenu žaloby že malo ísť o pisársku chybu je absurdné, pretože chyby v písaní sú možné pri nesúlade číselných hodnôt, pri chybných slovíčkach alebo vypadnutých slovíčkach, avšak nie pri diametrálne odlišnom označení nárokov a najmä žalobného návrhu - petitu. Rozdiel medzi nárokom voči jednej osobe a nárokom zo solidárneho záväzku je tak značný, že uvedené nemôže predstavovať chybu v písaní. Navyše to, že ide o chybu v písaní nevyplýva ani z textu podanej žaloby, tak ako sa to snaží vysvetliť žalobca vo svojom návrhu na zmenu žaloby. Žalobca bol už pri písaní žaloby zastúpený advokátom, ktorému malo byť jasné, aký je rozdiel medzi záväzkom jednej osoby a solidárnym záväzkom dvoch osôb. Teda už z textu vyplýva, že nejde o nepatrnú zmenu spočívajúcu v písaní. Žalobca sa do petitu žaloby nesnaží len vniesť označenie žalovaného v 2. rade, ale snaží sa aj o radikálnu zmenu samotnej podstaty záväzku oboch žalovaných, ktorý mení z jednoosobového na solidárny záväzok dvoch osôb. Taktiež aj z obsahu žaloby (hoci na začiatku žaloby uvádza, že žalovaný je aj škodca a spomína aj jeho odcudzujúci rozsudok v trestnom konaní), tak v následnom texte sa už venuje popisu ním tvrdenej nemajetkovej ujmy a dôvodov, pre ktoré mala vzniknúť. Následne v čl. III už uvádza len žalovaného v 1. rade - poisťovňu. Vyslovene to uvádza v predposlednej vete pred uvedením petitu, kde uvádza, že z vyššie uvedenej judikatúry vyplýva, že uplatniť si nárok náhrady nemajetkovej ujmy je možné práve voči poisťovni, v ktorej bolo príslušné motorové vozidlo poistené. Z uvedeného podľa žalovaného v 2. rade vyplýva jeho zámer žiadať náhradu a nárokovať si túto náhradu len voči poisťovni, ak by si totiž zamýšľal nárokov náhradu nemajetkovej ujmy aj voči žalovanému v 2. rade ako sa snažil vo svojom návrhu na zmenu žaloby presvedčiť súd, uviedol by tam namiesto slova „práve“ slovo „aj“ alebo by uviedol, že je možné nárok uplatniť popri škodcovi aj voči poisťovni, resp. inú podobnú formuláciu. Voľba slov je dôležitým dôkazom toho, čo pisateľ zamýšľal a v tomto prípade je jasné, že prvotným zámerom žalobcu bolo uplatniť si nárok len na náhradu od žalovaného v 1. rade. Až následne, po upozornení žalovaného v 2. rade v jeho vyjadrení, žalobca účelovo ide zmeniť žalobu s poukazom na údajné pisárske chyby. Takýto postup je však nesprávny a v prípade zmeny žaloby nejde len o zmenu petitu, ale aj o zmenu skutkových tvrdení, keď sa menia tvrdenia aj o nároku, ako o solidárnom záväzku, namiesto záväzku jednej osoby a de facto sa rozširuje okruh žalovaných, hoci formálne bol žalovaný v 2. rade označený už v žalobe, avšak nenárokoval si od neho plnenie. Vzhľadom na uvedené mal žalovaný za to, že žalobca nepreukázal žiadnym relevantným spôsobom dôvodnosť zmeny žaloby a najmä to, že išlo skutočne nepatrnú chybu v písaní. Ide o účelové konanie žalobcu v snahe o nápravu vlastnej pasivity pri identifikácii nároku, ktorého sa žalobou domáhal. A vzhľadom na to navrhol, aby súd zmenu žaloby nepripustil a konal na podklade pôvodnej žaloby. 9. Na pojednávaní 24. 4. 2025 žalobca uviedol, že v celom rozsahu trvá na žalobnom návrhu, pretože v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou spôsobenou zavineným konaním žalovaného v 2. rade došlo k nezvratným a nenapraviteľným zásahom do osobnostných práv žalobcu, a to tak, že sa stal trvale invalidným s nemožnosťou napĺňania svojich osobnostných predpokladov, ktorými disponoval pred škodovou udalosťou. K škodovej udalosti došlo závažným protiprávnym konaním pri požití návykovej látky, pričom žalovaný po dopravnej nehode a aj v neskorších obdobiach sa nezachoval štandardným spôsobom, ktorý sa očakáva u občana tejto krajiny a tejto civilizácie a nenáležitým spôsobom prezentoval svoje protiprávne konanie do takej miery, ktorá mala závažný vplyv na bytostnú existenciu žalobcu. K prvému ospravedlneniu a prejaveniu ľútosti došlo až v trestnom konaní, kedy sa žalovaný v 2. rade domáhal určitej zmierlivosti od súdnej moci, aby nedostal nepodmienečný výkon trestu. V súvislosti s týmto trestným konaním došlo tiež k závažným následkom na existenciu a bežný život žalobcu, vzhľadom neprimeraný tlak verejnosti, aj médií. Žalobca následne odkázal na dôvody a ostatné okolnosti podrobne popísané v žalobnom návrhu, ako i v ostatných písomných podaniach a tam navrhnuté dôkazy. V písomných podaniach žalovaných sa prejavil cynizmus, až arogancia, nevnímajúc čo sa môže komukoľvek stať a bagatelizovanie následkov na osobnostný rozmer človeka, ktorý je závažným spôsobom poškodený na zdraví, keď spochybňovali jeho dôkazné návrhy v podobe výsluchov odborníkov, lekárov a odborných posudkov, ťo považoval žalobca za nenáležité. Stav zdravotného poškodenia, ktorý je verifikovaný odborníkmi, je dôvodom toho, aký život nastal u žalobcu v príčinnej súvislosti s protiprávnym škodovým konaním. Čo sa týka návrhu na vykonanie dôkazov výsluchom svedkov, ktoré sú uvedené v písomných podaniach žalobcu, sú to osoby, ktoré buď boli alebo sú v okolí žalobcu a jedine tieto osoby môžu objektívnym spôsobom popísať stav a spôsob života žalobcu, v ktorom sa nachádza od kritického momentu, čím všetkým si prešiel a kto vlastne je, kto sa z neho po tej nehode stal a ako teraz žije. Právni zástupcovia žalovaných strán podľa žalobcu konajú a uvádzajú všetko možné, len aby neniesli primeranú právnu zodpovednosť za následky závažného protiprávneho konania, ktoré je nesporné. Pri koncipovaní žaloby sa stala chyba, a chybu neurobí iba ten, čo nerobí, a preto by sa žalovaní mali zdržať hodnotiacich úsudkov k činnosti advokáta. Žaloba bola koncipovaná proti žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade, a to preto, že ustanovenia zákona o povinnom zmluvnom poistení, umožňujú, že žalovanou stranou môže byť aj subjekt poistený, a aj poisťovňa, ktorá daný subjekt poistila. Žalobca pritom poukázal na § 10 ods. 3 a § 11 ods. 6 uvedeného zákona, a tiež na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. : 4Cdo/5/2020, z ktorého má vyplývať, že v prípade uplatnenia nároku na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla má poškodený žalobca možnosť voľby, či bude žalovať poisteného škodcu alebo jeho poistiteľa alebo oboch súčasne. Čo sa týka zodpovednostného nároku, nejedná sa o delenú zodpovednosť, ale o zodpovednosť v zmysle uplatneného žalobného návrhu. Je ústavným právom domáhať sa práva garantovaného listinou ochrany týkajúceho sa svojej osoby, svojej cti, svojich osobnostných práv. V predmetnom konaní bol podaný žalobný návrh z tohto dôvodu. Existuje množstvo judikatúry, ktorá sa predmetnou problematikou zaoberá. Bolo na ňu poukázané aj v žalobnom návrhu a samotný žalobný návrh sa týka ochrany osobnosti v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 OZ. Nemajetkovou ujmou v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby a do jej postavenia v spoločnosti. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 je dosiahnuť vyváženosť miery ujmy na hodnotách ľudskej dôstojnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takej nemajetkovej ujmy a s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadu optimálne, a tým účinne vyvážiť a zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu a poskytnúť čo najúplnejšiu a najúčinnejšiu občiansko-právnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Je to ochrana psychickej bolesti, je to zásah do psychična, a nie do materiálnej stránky subjektu. Argumentácia, to čo žalobca v svojom živote mohol dosiahnuť z materiálnej stránky nie je predmetom žaloby. Žalobca v žalobnom návrhu neuvádza žiadne materiálne, či ekonomické veličiny, ktorými by odôvodňoval výšku uplatneného nároku, teda že by poukazoval na to, čo zarobil alebo nezarobil, alebo čo mohlo byť predmetom jeho zárobku, alebo o čo prišiel, ale vyjadruje esenciálny zásah do jeho osobnostných práv, ktorý sa udial závažným protiprávnym konaním pod vplyvom návykovej látky, ktorý znevážil jeho postavenie v spoločnosti do budúcnosti takým spôsobom, že jeho kvalita života a občianska vybavenosť je diametrálne odlišná predtým ako sa škodový dej udial. Žalobca sa sa nedomáha nároku v súvislosti s tým, že došlo k sťaženiu jeho spoločenského uplatnenia. Došlo k mentálnemu zásahu do jeho osobnostnej výbavy, čo je zrejmé z týchto posudkov, a on ako jedinec vníma okolie úplne iným spôsobom ako ho vnímal predtým. Nemôže už vykonávať veci, ktoré vykonával predtým. Predmetom nemajetkovej ujmy je tejto osobe aspoň akým takým spôsobom reparovať to zadosťučinením, aby ho to nejakým spôsobom povzbudilo v tom, že môže ďalej existovať. Podľa žalovaných má byť postačujúce to, že páchateľ bol v trestnom konaní právoplatne odsúdený. A tým však obžalovaný nesúhlasil. Jedná sa o človeka, ktorý mal v čase nehody 35 rokov. Došlo k absolútnej zmene hodnotového systému a spôsobu jeho bytia a vzťahov, taktiež myslenia. Preto bagatelizovanie toho, či formalizovanie odmieta. Znalecké posudky, ktoré boli predložené zo strany žalobcu majú byť okolnosťou preukazujúcou, že tieto zdravotné postihnutia majú vplyv na osobnostnú, mentálnu výbavu žalobcu. Čo sa týka predmetného rozhodnutia ústavného súdu, žalobca uviedol, že chápe pozícii súdu v danej situácii pri rôznych rozhodnutiach, ktoré boli vydané v rôznych časových súvislostiach. Avšak ústavný súd veľakrát poprel vlastné tvrdenia v iných senátoch a vyložil právne normy spôsobom, ktorý bol nezlučiteľný so zdravým rozumom. Žalobca odmietol skĺznuť do úrovne precedentného práva, ktoré nie je žiadnym spôsobom publikované v zbierke. Každý prípad je pritom individuálny. Zákon je právna norma, ktorá sa vzťahuje na prípady rovnakého druhu a neurčitého počtu, ale rozhodnutie ústavného súdu je individuálny právny akt, ktorý posudzuje konkrétne súvislosti v danom čase a daných subjektov. Tiež si je žalobca vedomý, že existuje nejaká hierarchia rozhodnutí, ale je toho názoru, že tento nárok je dôvodný, že je tento nárok správne žalovaný titulom práva na ochranu osobnosti. V opačnom prípade by to vnímal ako odmietnutie práva na súdnu ochranu. A keďže žaloba je podaná titulom žaloby na ochranu osobnosti a titulu nemajetkovej ujmy, tak tam platí všeobecná trojročná premlčacia lehota. Avšak ani pri právnej kvalifikácii uvedenej súdom v predbežnom právnom posúdení v zmysle zákona č. 437/2004, pretože tam je ustanovené, že lekársky posudok sa vydáva len čo zdravotný stav poškodeného možno považovať za ustálený, ak ide o sťaženie spoločenského uplatnenia spravidla až po uplynutí jedného roka od poškodenia na zdraví, a teda keďže nehoda sa stala 30. 7. 2021, ak sa pripočíta rok, tak je to 30. 7. 2022, odkedy bolo možné hodnoverným spôsobom ustáliť zdravotný stav, a robiť nejaké posúdenie zdravotného stavu z titulu uvedených ustanovení, pričom žaloba bola súdu doručená 23. 7. 2024. Žalobca zotrval trvám na podanej žalobe, s tým, že žaloba je podaná titulom ochrany osobnosti podľa § 13 OZ, čím je súd viazaný. Čo sa týka premlčacej lehoty žalovaný v 1. rade v určitom časovom období plnil, čím uznal svoj záväzok plniť z daného poistného vzťahu a škodovej udalosti. Plnenie ako také je uznaním záväzku. Takže bez ohľadu na to, že podľa žalobcu je tu trojročná premlčacia lehota, v ktorej si uplatňuje žalobný nárok ohľadne ochrany osobnosti nie je premlčaný. A prekvalifikovanie nie je prípustné, pretože žiadna stať žalobného návrhu neobsahuje poukazovanie na nejaké bodové ohodnotenie alebo kvantifikáciu škody v materiálnej podobe v súvislosti so znaleckými posudkami. Tá náhrada nemajetkovej ujmy je určená sumou, ktorá sa neodvoláva na bodové ohodnotenie, ale vníma sa ako nemajetková ujma spôsobená zásahom do osobnostných práv. 10. Na pojednávaní 24. 4. 2025 žalovaný v 1. rade uviedol, že považuje žalobu za zjavne nedôvodnú. V intenciách civilného sporového konania totiž vystupuje žalobca ako pán sporu, čo znamená, že musí skutkovo a právne vymedziť nárok, ktorý si uplatňuje a zároveň ho aj podložiť relevantnými dôkaznými prostriedkami. Táto povinnosť mu vyplýva z § 132 Civilného sporového poriadku. Žalobca však túto povinnosť neuniesol, a to v rôznych rovinách. Za prvé nevymedzil jednoznačne skutkové okolnosti svojho uplatneného nároku. Za druhé neodlíšil dostatočne nárok na náhradu nemajetkovej ujmy od nárokov, ktoré mu vyplývajú zo zákona o náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré si uplatňuje na tomto súde v inom konaní, a z ktorých niektoré nároky žalovaný v 1. rade už plnil. Žalobca taktiež nepodložil svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy relevantnými dôkazmi, ktoré by jasne dokazovali zásah do jeho osobnostných práv. Žalobca v predmetnom konaní nemá dokazovať poškodenie na zdraví, ktoré došlo u žalobcu, ale zásah do osobnostných práv, ktoré mali tieto zdravotné poškodenia podmieňovať. Na strane žalobcu je rozsiahla dôkazná núdza. Žalovaný v 1. rade namietol výsluch žalobcom označených svedkov z dôvodu, že svedkovia môžu v civilnom konaní vypovedať iba o tých skutočnostiach, ktoré boli schopní vnímať vlastnými zmyslami, avšak nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je nárok vyplývajúci z osobnostných práv žalobcu, ktoré sú charakteristické svojou individuálnosťou, čo znamená teda, že mal by tu byť žalobca, ktorý vie jasne vysvetliť to, akým človekom bol pred nehodou a akým človekom sa stal po nej, pretože to sú relevantné skutočnosti, ktoré by mal následne súd hodnotiť a na základe ktorých by mal priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v konkrétnej sume. Avšak, tento dôkaz dosiaľ navrhnutý nebol a žalovaný v 1. rade mal za to, že svedkovia vedia iba sekundárne vypovedať o pocitoch žalobcu a ich výpovede teda nesmerujú priamo k meritu veci. S ohľadom na hospodárnosť konania výsluch navrhovaných svedkov považoval za nedôvodný a namietal ich. Ďalej suma, ktorú si uplatnil žalobca je aj vzhľadom na aktuálnu súdnu prax v predmetných veciach absolútne prehnaná. Zákon síce nevylučuje uplatnenie si nároku na náhradu nemajetkovej ujmy popri nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia, avšak judikatúra hovorí, že skutočnosti, na základe ktorých sa tieto dva nároky popri sebe uplatňujú treba striktne odlišovať. A v prípade, kedy poškodení z dopravných nehôd boli v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy úspešní, aj za predpokladu, že im bolo priznané bolestné, či sťaženie spoločenského uplatnenia, tak tie sumy náhrady nemajetkovej ujmy boli rádovo nižšie. Poukázal znovu na rozsudok Krajského súdu v Nitre uvedený už v jeho písomnom vyjadrení, podľa ktorého, ak skutočnosti, na základe ktorých sa uplatňujú dva uvedené nároky popri sebe, nie sú dostatočne skutkovo a dôkazne vymedzené, tak nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba zamietnuť. Poukázal aj na to, že v konaní, ktoré je vedené na tomto súde pod sp. zn. : 11C/38/2024, si žalobca okrem náhrady na sťaženie spoločenského uplatnenia uplatnil aj tzv. mimoriadne navýšenie tohto nároku, ktoré je rovnako závislé od úvahy súdu, takisto ako nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. A preto by mal súd dbať na exaktnosť v tvrdeniach a dôkazných prostriedkoch na strane žalobcu, aby nedošlo k odškodneniu na základe rovnakých skutočností, duplicitne v dvoch konaniach, paralelne vedených na tom istom súde. V ostatnom odkázal na svoje písomné vyjadrenia, a navrhol súdu, aby žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal náhradu trov konania žalovanému v 1. a 2. rade. Na základe oznámenia o poistnom plnení z 1. 10. 2024 žalovaný v 1. rade vyplatil žalobcovi sumu 22.041 eur ako náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, na základe lekárskych posudkov, pričom išlo o hodnotenie od F. L.. Žalovaný v 1. rade považoval nárok žalobcu za dôvodný v rozsahu 910 bodov, pri hodnote jedného bodu 24,22 eur. Zároveň žalovaný v 1. rade vyplatil žalobcovi 13. 7. 2022 sumu 23.000 eur, ktorá zodpovedala náhrade za bolestné, a to na základe znaleckého posudku č. 1/2022, ktorý vypracovala F. L. M., pričom žalovaný v 1. rade plnil tento nárok žalobcu v rozsahu 1.015 bodov, s tým, že hodnota bodu bola vo výške 22 eur a 66 centov. Oznámenia o poistnom plnení boli doručované, teda čo sa týka plnenia bolestného priamo žalobcovi a oznámenie o plnení nároku na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia bolo doručované právnemu zástupcovi žalobcu. Žalobca sám dovysvetlil a rozviedol svoju právnu argumentáciu v tom zmysle, že on sám svoj uplatnený nárok uplatnil v intenciách § 13 OZ. Žalobca v však podanej žalobe svoj nárok nevymedzil dostatočne a nepreukázal do takej miery kvality, že by mu mohla byť priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v ním uplatňovaných sumách. A by súd považoval nárok žalobcu za nárok uplatnený podľa § 444 OZ, tak potom sa žalobca stotožnil s námietkou premlčania, ktorú vzniesol zástupca žalovaného v 2. rade a mal za to, že zdravotný stav žalobcu bol ustálený najneskôr 20. 12. 2021. Avšak nakoľko aj z judikatúry vyplýva, že ustálenie zdravotného stavu je otázkou odbornou, v prípade, ak by súd nevedel dospieť k jednoznačnému určeniu ustáleného zdravotného stavu navrhol, aby ustálenie zdravotného stavu bolo predmetom znaleckého skúmania, a teda aby súd ustanovil znalca, ktorý by sa touto otázkou zaoberal. Mal za to, že nakoľko podľa § 106 ods. 2 OZ je pre plynutie subjektívnej premlčacej doby zásadný moment zistenia vinníka, a moment vedomosti o škode, tak na účely zistenia vinníka mal za to, že žalobca vedel o vinníkovi najneskôr v momente, kedy prvýkrát nahliadol do vyšetrovacieho spisu, a čo sa týka kvantifikácie výšky škody, tak v tejto súvislosti požiadal, aby aby súd ustanovil znalca. Zvyšná nároku žalobcu predstavujúca sumu približne 22.000 eur, vyplývajúca zo znaleckého posudku F. E. J. je premlčaná. K argumentácii žalobcu o dobrovoľnom plnení poisťovne pri ostatných náhradách za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré sú predmetom konania na tomto súde pod sp. zn. : 11C uviedol žalovaný v 1. rade, že každý jednotlivý nárok sťaženia spoločenského uplatnenia vyplýva z osobitného odborného posudku, či už lekárskeho alebo znaleckého. A teda moment, kedy sa žalobca dozvedal o jednotlivých svojich zraneniach a o tom, do akej výšky ich môže kvantifikovať, znamená, že premlčacia doba neplynula simultánne, resp. že každý nárok sa premlčuje osobitne, práve podľa toho, kedy bol ustálený zdravotný stav. Zároveň, plnenie žalovaného v 1. rade bolo dobrovoľné, čo ho nijako nelimituje pri vznesení námietky premlčania v predmetnom konaní. 11. Na pojednávaní 24. 4. 2025 žalovaný v 2. rade uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava písomných podaní, ktoré boli súdu doručené. Naďalej trval na tom, že žalovaný v 2. rade nie je pasívne vecne legitimovaný, keďže v petite žaloby nežiadal náhradu od žalovaného v 2. rade. Pokiaľ aj žalobca podal následne, po upozornení na túto skutočnosť, zmenu žaloby, nesúhlasil s možnosťou zmeny žaloby, keďže nejde o pisársku chybu, ako sa to snaží prezentovať žalobca. Navyše, žalobca aj na tomto pojednávaní v plnom rozsahu zotrvával na uplatnenom žalobnom návrhu, nie na zmenenom žalobnom návrhu, čo opätovne svedčí o tom, že pôvodný cieľ žalobcu bol žalovať len žalovaného v 1. rade, teda poisťovňu. O tomto svedčí aj druhé konanie vedené na tomto súde pod sp. zn. : 11C/38/2024, kde žalobca žaluje len žalovaného v 1. rade, teda poisťovňu a nie aj samotného škodcu. A teda je zrejmé, že žalobca od počiatku smeroval svoj nárok len voči poisťovni, a až po upozornení na svojej chyby pri podávaní žaloby, túto narýchlo menil. Žalobca bol zastúpený advokátom, a teda jeho rozsah zodpovednosti a dôraz na správnosť má byť väčší, keďže ako advokát by si mal byť plne vedomý toho, koho má žalovať a akým spôsobom, už od počiatku, a teda, že podaná žaloba a najmä jej najdôležitejšia časť, t.j. petit, jasne ohraničuje nároky a pasívne vecne legitimované osoby. Pokiaľ ide o samotný nárok vzniesol žalovaný v 2. rade námietku premlčania, keďže ku škode došlo 30. 7. 2021, pričom žaloba bola podaná až 23. 7. 2024 a uplynula tak subjektívna dvojročná premlčacia doba v zmysle § 106 ods. 2 OZ, keďže žalobca od počiatku vedel, kto je škodca a mohol si túto škodu uplatniť voči žalovanému v 2. rade, resp. žalovanému v 1. rade. Avšak neurobil tak a zo žiadneho dôkazu prezentovaného žalobcom ani nevyplýva, že by tak urobil v trestnom konaní. Ide o nedbanlivostný trestný čin, čo vyplýva aj zo žalobcom predloženého rozsudku krajského súdu, konkrétne o trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Ide tu o kumuláciu nárokov, ktoré žalobca dôvodní jedným a tým istým nárokom, a to zhoršením psychického stavu a psychickými poruchami, ktoré vznikli na základe dopravnej nehody. Avšak, aj z predložených dôkazov je zrejmé, že na základe týchto psychických ochorení, ktoré boli podkladom na vypracovanie viacerých lekárskych posudkov na sťaženie spoločenského uplatnenia už bola žalobcovi hradená náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia, a teda jeho následky spôsobené týmto konkrétnym dôvodom už boli hradené. Okrem uvedeného je tiež žalobcovi popri náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia vyplácaný invalidný dôchodok, a tiež následky, ktoré opisuje vo svojej žalobe, sú hradené týmto konkrétnym plnením. Žalobcom popisované skutočnosti si v mnohých skutočnostiach rozporujú s predloženými dôkazmi a ním uplatnené nároky sa navzájom z tohto konkrétneho dôvodu vylučujú, pretože nie je možné v zmysle právneho poriadku žiadať z jedného rovnakého dôvodu, aj nárok za sťaženie spoločenského uplatnenia, aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Okrem uvedeného je tu sporná aj aktívna vecná legitimácia samotného žalobcu, keďže spomína ako trpeli jeho rodičia, jeho priateľka, a teda aktívne vecne legitimované by mali byť tieto osoby a nie sám žalobca, keď tieto trpeli na základe jeho nehody, na základe jeho zdravotného stavu. Rovnako za sporné považoval žalovaný v 2. rade viaceré tvrdenia žalobcu týkajúce sa jeho reálnych osobnostných zásahov, keď uvádza, že nemôže vôbec pracovať, avšak z lekárskeho posudku F. L., ktorý predložil sám žalobca vyplýva, že pri konzultácii s týmto lekárom uviedol, že robí marketing súkromne pre jednu firmu. Hoci ide o nárazovú prácu z domu a raz do týždňa cestuje do firmy. Teda nie je ani pravdou, že nemôže pracovať, keďže sám podľa vlastných tvrdení v predložených dôkazoch pracuje. Čo sa týka výšky nároku poukázal žalovaný v 2. rade na § 13 zákona č. 274/2017 Z.z. - o obetiach trestných činov, ktorý ohraničuje maximálnu výšku náhrady pri obetiach úmyselných trestných činov. A teda analogicky, ak zákonodarca upravil maximálnu výšku náhrady pri tých najzávažnejších, úmyselných trestných činoch, pri tomto skutku je nesprávne žiadať tak vysokú náhradu, teda vo výške 200.000, keď zákon stanovuje limit na 50 - násobok minimálnej mzdy, čo bolo v čase spáchania skutku rádovo okolo 36.000 eur. Žalovaný v 2. rade tiež poukázal na súdnu prax, ktorá priznáva rádovo, desaťnásobne nižšie náhrady pozostalým pri obetiach smrteľných dopravných nehôd. Vzhľadom na uvedené mál za to, že žaloba je nedôvodná. Pokiaľ ide o samotné návrhy na výsluch svedkov nepovažoval za nutné ich vypočúvať svedkov, a určite nie lekárov, ktorí podávali lekárske posudky, pretože ich odborný názor, ktorý nerozporuje, je už vyjadrený v týchto posudkoch, a nie je mu zrejmé, čo ďalšie okrem skutočností uvedených v posudkoch majú títo lekári preukazovať, keďže žalobca nič ani ďalšie k tomuto neuviedol. Pokiaľ ide o blízke osoby tu rovnako považoval žalovaný v 2. rade tento výsluch na nedôvodný, keďže ide o sprostredkované informácie a ide o blízke osoby, ktorých dôveryhodnosť by bola prinajmenšom sporná pre ich blízky vzťah k žalobcovi. Vzhľadom na uvedené, keďže chýba pasívna vecná legitimácia žalovaného v 2. rade, nárok je premlčaný a na základe uvedeného aj nedôvodný, navrhol žalovaný v 2. rade, aby súd žalobu zamietol v celom rozsahu a priznal žalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Pokiaľ ide o výčitku zo strany právneho zástupcu žalobcu, že jeho vyjadrenie bolo nejako neprimerane alebo v rozpore s dobrými mravmi a advokátskou etikou, uviedol že bolo len uvádzané, že žalobca je zastúpený advokátom, ktorý by mal mať vedomosť o tom, že podáva správnu žalobu a správnym spôsobom. Nebolo nič konkrétne vytýkané, a teda nerozumie tejto námietke žalobcu. Pokiaľ ide o samotné predbežné právne posúdenie súdu, s týmto sa žalovaný v 2. rade stotožnil. Ide o sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré bolo už uplatňované, a ktoré bolo už vyplácané žalobcovi poisťovňou, teda žalovaným v 1. rade. Pokiaľ ide o tisíc bodov na základe lekárskeho posudku F. J., ako pneumológa, k potenciálnemu vyplateniu a nevyplateniu sa nevedel vyjadriť, keďže toto rieši žalovaný v 1. rade, avšak k dobe ukončenia liečenia, a teda ustálenia stavu, uviedol, že je pravdou že zákon, resp. judikatúra považuje za ustálenie zdravotného stavu spravidla dobu jedného roka, avšak je tu treba dať dôraz na slovo „spravidla“. Nie je to teda výlučne a kogentne jeden rok a o tomto rozhoduje lekár, kde z lekárskeho posudku F. J. jasne vyplýva ukončenie liečenia, a teda aj ustálenie zdravotného stavu, keďže ďalšie liečenie nebolo potrebné. Deň 20. 12. 2021, kedy začala plynúť objektívna premlčacia doba. Pokiaľ ide o tú subjektívnu dobu, aj túto je možné označiť momentom najneskoršieho dňa, kedy sa žalobca mohol dozvedieť o tom, kto je škodca, a to je dátum prvého preštudovania vyšetrovacieho spisu pri skončení vyšetrovania, teda 17. 5. 2022, ako vyplýva aj z predloženého rozhodnutia, resp. z trestného spisu, ktorý v prípade nejasností by navrhoval pripojiť k tomuto spisu. Okrem toho, žalobca sám vypovedal v trestnom konaní, kde opätovne mu bolo oznámené kto je obvineným z daného skutku, a teda, kto je vodičom daného motorového vozidla, a už vtedy to mohol vedieť. Avšak, najneskôr sa to mohol preukázateľne dozvedieť dňa 17. 5. 2022, a teda premlčacia doba subjektívna, dvojročná, uplynula najneskôr 17. 5. 2024, teda pred momentom podania žaloby. Pokiaľ ide o posúdenie žalovaného nároku, ako nároku podľa § 444, ktoré rozporuje žalobca, a naďalej trval na tom, že ide o nemajetkovú ujmu podľa § 13 ods. 2, tak k tomuto žalovaný v 2. rade uviedol, že ani posúdenie tohto nároku ako nároku podľa § 444 ešte nevylučuje, že ide tiež o nemajetkovú ujmu, resp. nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, avšak podľa iného zákonného ustanovenia, teda v inom režime. Ide o nemajetkovú ujmu, ak aj by boli preukázané o zásahy do osobnostnej sféry, avšak tu je potrebné poukázať na základnú zásadu, že lex posterior derogat legi priori, teda neskoršie ustanovenie ruší to predchádzajúce, a taktiež, že špecifická právna úprava ruší tú všeobecnú. A v uznesení ústavného súdu ako výkladu právnej normy § 444 OZ, ako neskorší výklad práva oproti rozhodnutiu R 1/2015, tak tu naráža výklad žalobcu, že má ísť o posudzovanie vzťahov výlučne podľa § 13 ods. 2 OZ. Naráža aj na to, že § 444 Občianskeho zákonníka je špeciálnou právnou úpravou vo vzťahu voči § 13 ods. 2 ako normy všeobecnej. A teda nie je možné použiť túto všeobecnú normu § 13 ods. 2 OZ, ak je daný právny vzťah možné subsumovať pod normu špecifickú. A tento nárok už bol minimálne čiastočne plnený, čo potvrdil aj sám žalobca, že mu tieto úhrady boli uhrádzané žalovaným v 1. rade. Žalovaný v 2. rade poukázal aj na problém samotného petitu, ktorý je momentálne nesprávny a nie je možné takejto žalobe vyhovieť, keďže vzhľadom na rozdielne dva samostatné nároky, petit s formuláciou plnenia spoločne a nerozdielne nie je vykonateľný, a nie je v súlade s tým, že ide o dva samostatné nároky, a teda žaloba je nedôvodná aj z tohto dôvodu, teda okrem toho, že nárok je podľa jeho názoru premlčaný a v právnej rovine nedôvodný. Vzhľadom na uvedené nepovažoval žalovaný v 2. rade za potrebné vykonávať akékoľvek ďalšie dokazovanie, keďže všetky dostupné dôkazy svedčia jednak o premlčaní nároku, ako aj o nedôvodnosti nároku z uvedených dôvodov, a preto navrhol, aby súd žalobu zamietol v celom rozsahu a priznal mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovaný v 2. rade sa v plnom rozsahu sa stotožnil s predbežným právnym posúdením súdu. Pokiaľ ide o premlčanie, žalovaný v 2. rade vyjadril názor, že objektívna, aj subjektívna doba začala plynúť práve dňom 20. 12. 2021, a teda subjektívna dvojročná premlčacia doba uplynula 20. 12. 2022. Vychádzal z toho, že už pred preštudovaním spisu, 17. 5. 2022, žalobca v postavení poškodeného v tejto trestnej veci vypovedal, teda vedel kto je z daného trestného činu obvinený. Robil procesné kroky, konkrétne uplatnenia nároku na náhradu škody, a to aj pred 17. 5. 2022. A teda, opätovne vedel, voči komu sa domáha náhrady škody v trestnom konaní. Avšak najneskôr 17. 5. 2022 mohla začať plynúť premlčacia doba pri subjektívnej lehote, a teda napriek tomu, že mal za to, že táto začala plynúť skôr, aj pri najneskoršom dátume je tento nárok v celom rozsahu premlčaný, keďže zo všetkých listinných dôkazov vyplýva, že zdravotný stav žalobcu bol ustálený ku dňu 20. 12. 2021. Neskorší dátum sa v týchto dôkazoch produkovaných žalobcom ohľadom jeho liečenia po nehode nespomína. Pokiaľ žalobca argumentuje dobrovoľným plnením a uvádza, že ide o akési uznanie záväzku, žalovaný v 2. rade uviedol, že Občiansky zákonník v § 558 pozná uznanie dlhu a toto musí byť písomné a žiadny takýto dôkaz žalobca nepredložil. Pokiaľ aj žalovaný v 1. rade ako poisťovňa plnil nejaké nároky vyplývajúce zo sťaženia spoločenského uplatnenia, žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by šlo o nároky spojené so sťažením spoločenského uplatnenia podľa posudku F. J., a vlastne to ani netvrdil, keďže sa domáhal celej tejto sumy. Dokonca sa domáhal celej sumy aj nad rámec už plneného sťaženia spoločenského uplatnenia. A taktiež je potrebné poukázať, že premlčanie nemá za následok zánik záväzku ako takého, nejde o preklúziu, ale ide o premlčanie, a tento záväzok je následne právne nevymožiteľný. Avšak je možné jeho dobrovoľné plnenie, čo však neprerušuje, ani nemá za následok spočívanie premlčacej doby, akokoľvek výška by bola potencionálne plnená z tohto záväzku, čo ani zo strany žalobcu ani preukázané nebolo. Vzhľadom na uvedené opäť navrhol, aby súd žalobu zamietol v celom rozsahu a priznal žalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 12. Na pojednávaní 24. 4. 2025 po úvodných ústnych prednesoch strán sporu súd rozhodol o návrhu na zmenu žaloby uvedenom v podaní žalobcu z 3. 12. 2024, a to tak, že pripustil navrhovanú zmenu žaloby, keďže výsledky doterajšieho konania (dokazovania) mohli byť podkladom aj pre konanie o takto zmenenej žalobe (dokazovanie dovtedy ani nezačalo). Súd v tejto súvislosti poznamenáva, že v tomto podaní išlo o návrh na zmenu žaloby v zmysle § 140 ods. 1 CSP (návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo.) Nemožno súhlasiť s argumentáciou žalobcu, že tu išlo len o pisársku chybu v pôvodnej žalobe. A nemožno ani uvažovať o tom, že by išlo o návrh na pristúpenie ďalšej strany do konania, pretože žalovaný v 2. rade bol formálne označený ako žalovaný v úvode pôvodnej žaloby. 13. K zisteniu relevantného skutkového stavu súd dospel jednak na základe nespornosti skutkových tvrdení strán sporu, a to buď pre účinné nepopretie protistranou (podľa § 151 CSP), resp. na základe zhodnosti skutkových tvrdení strán sporu (podľa § 186 ods. 2 CSP), a jednak (vo vzťahu ku sporným skutkovým tvrdeniam) na základe vykonaného dokazovania. 14. Za nesporné (pre nepopretie protistranou podľa § 151 CSP, resp. pre zhodnosť skutkových tvrdení strán podľa § 186 ods. 2 CSP) bolo možné mať skutkové tvrdenie žalovaného v 2. rade to, že 17. 5. 2022 žalobca nahliadol do vyšetrovacieho spisu vo veci vedenej neskôr na súde pod sp. zn. : 2T/9/2023 (pri príležitosti ukončení vyšetrovania), a tiež, že náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia v súvislosti s pneumologickou diagnózou na základe lekárskeho posudku o sťažení spoločenského uplatnenia vydaného F. J. nebola zahrnutá do žaloby podanej na tunajšom súde vo veci vedenej pod sp. zn. : 11C/38/2024 a že doteraz ani nebola zo strany žalovaného v 1. rade v prospech žalobcu vyplatená. Za nesporné bolo možné mať aj to, že predmetom konania vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. : 11C/38/2024 je aj žalovaným v 1. rade odmietnutá časť výplaty náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorá bola obodovaná v lekárskom posudku F. A. zo 14. 7. 2023, a tiež aj celá odmietnutá výplata náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorá bola obodovaná v lekárskom posudku F. L. z 28. 7. 2023. 15. Z lekárskeho posudku o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia zo 14. 7. 2023, vyhotoveného F. F. A., F., úrazovým chirurgom Liptovskej nemocnice s poliklinikou MUDr. Ivana Stodolu v Liptovskom Mikuláši (č.l. 17), v časti - Hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia vyplynulo, že ako posudzujúci lekár ohodnotil diagnózu - Vážna mozgová porucha po ťažkom poranení hlavy (organický psychosyndróm dysartrie poruchy pamäte, epilepsia posttraumatická, frustná ľavostranná hemiparéza) označenú položkou z prílohy č. 253 970 bodmi a diagnózu - Jazvy po operáciách a zákrokoch (v oblasti hlavy, krku, po tracheostómii, hrudníka obojastranne, po drenáži, po PEGu v oblasti dutiny brušnej) 30 bodmi, teda celkovým počtom 1.000 bodov. 16. Z lekárskeho posudku o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia, vyhotoveného 28. 7. 2023 F. N. L., klinickým psychológom, psychoterapeutom, a overeného 19. 12. 2023 F. O. B., psychiatričkou (č.l. 21) ako posudzujúcimi lekármi, v časti - Hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia vyplynulo, že diagnóza - Vážne duševné poruchy vzniknuté pôsobením otrasných zážitkov alebo iných nepriaznivých psychologických činiteľov a tiesnivých situácií, ktorej diagnóze bola priradená položka z prílohy č. 255 bola táto diagnóza ohodnotená v rozsahu 700 bodov. 17. Z lekárskeho posudku o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia, vyhotoveného 17. 6. 2024 F. E. J., pneumologičkou, ako posudzujúcou lekárkou, v časti - Hodnotenia spoločenského uplatnenia (č.l. 22 spisu) súd zistil, že diagnóza - Stav po fraktúre rebier a spontánnom PNO s trvalou funkčnou poruchou a redukovanou difúznou kapacitou pľúc, ktorej diagnóze bola priradená položka z prílohy č. 301b, bola ohodnotená 1.000 bodmi, pričom z tohto lekárskeho posudku výslovne vyplýva, že posudzujúca lekárka považovala za dátum ukončenia liečenia deň 20. 12. 2021. 18. Zo znaleckého posudku č. 1/2022, z 28. 2. 2022, vyhotoveného Ústavom súdneho lekárstva a medicínskych expertíz, Jesseniova lekárska fakulta Univerzity Komenského, Univerzitná nemocnica Martin (č.l. 58 a nasl. spisu), ktorý posudok za tento ústav vyhotovila F. L. M., súdna lekárka vyplynulo, že tento ústav v zmysle zákona č. 437/2004 Z.z. obodoval bolestné u žalobcu v rozsahu 1.015 bodov, pričom tiež stanovil hodnotu bodu vo výške 22,66 eur za rok 2021 a vyčíslil ho tak celkovo v sume 23.000 eur. 19. Z odborného posudku o invalidite žalobcu z 10. 8. 2022 (č.l. 25) súd zistil, že miera poklesu schopnosti žalobcu vykonávať zárobkovú činnosť z dôvodu uvedeného úrazu bola určená v percentách v rozsahu 75 %, a že ako dátum vzniku invalidity bol uvedený deň 29. 7. 2022. Z obsahu tohto posudku tiež vyplynulo, že lekárska správa z pľúcneho vyšetrenia u F. E. J., ktorá bola podkladom pre tento odborný posudok o invalidite bola datovaná dňom 30. 6. 2022. 20. Z rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. : 3To/18/2024 - 892 z 18. 4. 2024 (č.l. 80 a nasl.) súd zistil, že odvolací súd zrušil rozsudok súdu 1. stupňa (Okresného súdu Liptovský Mikuláš) sp. zn. : 2T/9/2023 z 22. 9. 2023 v časti výroku o uloženom treste odňatia slobody s podmienečným odkladom na určenú skúšobnú dobu s probačným dohľadom, pri nezmenenom výroku o vine, výroku o treste zákazu činnosti, výroku o ochrannom opatrení, a výroku o náhrade škody, pričom žalovanému v 2. rade uložil podľa § 172 ods. 1 Trestného zákona (v znení účinnom od 1. 5. 2022) v spojení s § 38 ods. 3 Trestného zákona, § 36 písm. l) Trestného zákona a § 41 ods. 2 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 roky, pričom ho podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, a súčasne zamietol odvolanie žalovaného v 2. rade, ako aj odvolanie žalobcu z dôvodu, že bolo podané oneskorene. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplynulo, že rozsudkom tunajšieho súdu sp. zn. : 2T/9/2023 z 22. 9. 2023 bol žalovaný v 2. rade uznaný vinným (v bode 1/) zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s použitím § 138 písm. h) Trestného zákona, v súbehu s prečinom ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 3 písm. c) Trestného zákona, a to na tom skutkovom základe, že 30. 7. 2021, o 16.05 hod. po predchádzajúcom požití drog, viedol osobné motorové vozidlo zn. BMW 530D s E.Č. : LM-906DP po štátnej ceste I/18 v smere od mesta Liptovský Hrádok na mesto Liptovský Mikuláš, a v km : 554,090 prešiel do protismernej časti vozovky, kde narazil prednou časťou svojho motorového vozidla do prednej časti protiidúceho osobného motorového vozidla zn. Renault Megane s E.Č. : LM-614BR, ktoré viedla F. I. J. v smere od mesta Liptovský Mikuláš na mesto Liptovský Hrádok, ktoré po náraze odhodilo vpravo, v jej smere jazdy, kde s vozidlom narazila do A. B. C., ktorý viedol nemotorové vozidlo - horský bicykel zn. Felt Nine pri pravom okraji vozovky v smere od mesta Liptovský Mikuláš na mesto Liptovský Hrádok, v dôsledku čoho A. B. C. utrpel úrazové krvácanie pod mäkké obaly mozgu, úrazové krvácanie pod tvrdú blanu mozgu, opuch mozgu, obojstranný pneumotorax, zmliaždenia a trhliny oboch pľúc, krvácanie do pravej nadobličky, úrazové poranenie pravej obličky IV. stupňa, zlomeninu kľúčnej kosti vpravo s posunom, sériové zlomeniny rebier obojstranné, zlomeniny priečneho výbežku stavcov Th 10 a L3L5 vpravo, zlomeninu lopaty bedrovej kosti vľavo, vykĺbenie ľavého bedrového kĺbu a zmliaždenie ľavého predkolenia, ktoré zranenia ho obmedzovali v obvyklom spôsobe života po dobu minimálne troch mesiacov, pričom týmto konaním spôsobil A. B. C. poškodením bicykla a oblečenia škodu vo výške 637 eur; pričom následne po dopravnej nehode bola B. G. 30. 7. 2021, o 17.30 hod. odobratá krv v LNsP MUDr. Ivana Stodolu v Liptovskom Mikuláš, kde bola preukázaná prítomnosť amfetamínu v koncentrácii 27 ng/ml a metamfetamínu v koncentrácii 273 ng/ml., čo je množstvo, pri ktorom nebol v žiadnom prípade schopný viesť motorové vozidlo tak, aby neohrozil seba či iných účastníkov cestnej premávky a uvedený vplyv možno prirovnať k vplyvu etanolu jednoznačne nad 1 ‰ alkoholu v krvi, pričom vyššie popísaným konaním porušil ustanovenia zákona č. 8/2009 Z.z. - o cestnej premávke v platnom znení v ustanoveniach § 3 ods. 2 písm. a/, § 4 ods. 2 písm. d/, § 9 ods. 1 s poukázaním na § 137 ods. 2 písm. a/, c/, j/. Z uvedeného rozhodnutia odvolacieho súdu bolo tiež možné zistiť že súčasťou výrokovej časti boli tiež výroky o náhrade škody, keď súd prvého stupňa podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku uložil žalovanému v 2. rade povinnosť nahradiť škodu poškodeným Sociálnej poisťovni - Poprad, Sociálnej poisťovni - Liptovský Mikuláš, Dôvere zdravotnej poisťovni, a.s., a Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s., a keď podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku súd odkázal poškodeného (žalobcu) s jeho nárokom na náhradu škody na civilný proces. Z obsahu uvedeného rozsudku odvolacieho súdu ďalej vyplynulo, že tento žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody za sťaženie spoločenského uplatnenia (str. 9 rozsudku) mal byť opretý o dôkazy - lekársky posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia, vyhotovený 14. 7. 2023 F. F. A., F., úrazovým chirurgom a lekársky posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia z 28. 7. 2023, opretý o závery psychologického vyšetrenia F. N. L. klinického psychológa, a teda sa tma nespomína aj lekársky posudok F. J., pneumologičky. 21. Z oznámenia žalovaného v 1. rade o poistnom plnení z 1. 10. 2024, (adresovaného zástupcovi žalobcu) vyplynulo, že tento z väčšej časti akceptoval lekársky posudok F. F. A., F., úrazového chirurga, keď žalobcovi oznámil, že mu vyplatí sumu 22.041 eur, a vo zvyšnej časti celkovej, do úvahy prichádzajúcej sumy náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia nárok žalobcu odmietol. Z tohto oznámenia pritom tiež vyplynulo, že žalovaný v 1. rade v celom rozsahu odmietol vyplatiť náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia na základe lekárskeho posudku F. L.. 22. Z oznámenia žalovaného v 1. rade o poistnom plnení (adresovanom žalobcovi) z 13. 7. 2022 (č.l. 124) vyplynulo, že žalovaný v 1. rade sa rozhodol poskytnúť poistné plnenie žalobcovi ako náhradu za bolestné na základe znaleckého posudku č. 1/2022, ktorý vypracovala za Ústav súdneho lekárstva a medicínskych expertíz, Jesseniova lekárska fakulta Univerzity Komenského, Univerzitná nemocnica Martin, F. L. M., a to v sume 23.000 eur. 23. Zistený (relevantný) skutkový stav súd právne posúdil najmä podľa nasledovných hmotnoprávnych ustanovení. 24. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Z.z. v znení neskorších predpisov - Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 25. Podľa § 13 ods. 1 OZ fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. 26. Podľa § 13 ods. 2 OZ pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. 27. Podľa § 13 ods. 3 OZ výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. 28. Podľa § 444 OZ pri škode na zdraví sa jednorazove odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia. 29. Podľa § 420 ods. 1 OZ každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. 30. Podľa § 420 ods. 3 OZ zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil. 31. Podľa § 2 ods. 3 písm. d) zákona č. 437/2004 Z.z. - o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona NR SR č. 237/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, o financovaní zdravotného poistenia, o zriadení všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o náhrade“) posudzujúci lekár je lekár, ktorý naposledy liečil poškodeného v súvislosti s poškodením na zdraví; ak ide o chorobu z povolania, lekár so špecializáciou v odbore klinické pracovné lekárstvo a klinická toxikológia príslušného oddelenia alebo príslušnej kliniky zdravotníckeho zariadenia. 32. Podľa § 2 ods. 1 zákona o náhrade bolesť je ujma spôsobená poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov. 33. Podľa § 2 ods. 2 zákona o náhrade sťaženie spoločenského uplatnenia je stav v súvislosti s poškodením na zdraví, ktoré má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh (ďalej len „následok“). 34. Podľa § 3 ods. 1 zákona o náhrade náhrada za bolesť sa poskytuje jednorazovo; musí byť primeraná zistenému poškodeniu na zdraví, priebehu liečenia alebo odstraňovaniu jeho následkov. 35. Podľa § 3 ods. 2 zákona o náhrade náhrada za bolesť sa poskytuje na základe lekárskeho posudku (§ 7 a 8). sadzby bodového hodnotenia za bolesť sú ustanovené v prílohe č. 1 v I. a III. časti. 36. Podľa § 4 ods. 1 zákona o náhrade náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje jednorazovo; musí byť primeraná povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti. 37. Podľa § 4 ods. 2 zákona o náhrade náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje na základe lekárskeho posudku (§ 7 a 8). Sadzby bodového hodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia sú ustanovené v prílohe č. 1 v II. a IV. časti. 38. Podľa § 5 ods. 1 zákona o náhrade pri určení výšky náhrady za bolesť a výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa vychádza z celkového počtu bodov, ktorým sa bolesť alebo sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotilo v lekárskom posudku (§ 7 a 8). 39. Podľa § 5 ods. 2 zákona o náhrade výška náhrady za bolesť a výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 2 % z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky za kalendárny rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu podľa odseku 1, za jeden bod a výsledná suma sa zaokrúhli na najbližšie celé euro smerom nahor. 40. Podľa § 5 ods. 4 zákona o náhrade Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky ustanoví výšku náhrady za bolesť a výšku náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia určenú podľa odseku 2 opatrením vyhláseným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky3) uverejnením oznámenia o jeho vydaní najneskôr do 31. mája príslušného kalendárneho roka. 41. Podľa § 5 ods. 5 zákona o náhrade v prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity,4) môže súd náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50 % . 42. Podľa § 7 ods. 1 zákona o náhrade lekársky posudok spracúva posudzujúci lekár a vydáva zdravotnícke zariadenie, ktorého posudzujúci lekár vypracoval lekársky posudok. Ak je posudzujúcim lekárom lekár zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti, lekársky posudok posudzuje primár príslušného oddelenia alebo prednosta príslušnej kliniky zdravotníckeho zariadenia alebo jeho zástupca, ak rozsah následkov presahuje 200 bodov. 43. Podľa § 7 ods. 6 zákona o náhrade ak vzniknú dôvodné pochybnosti o správnom hodnotení bolestného alebo o správnom hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia v lekárskom posudku, môžu osoby uvedené v odsekoch 3 a 4 požiadať o vydanie znaleckého posudku podľa osobitného predpisu. 44. Podľa § 9 ods. 1 zákona o náhrade posudzujúci lekár hodnotí bolesť podľa sadzieb ustanovených v prílohe č. 1 v I. a III. časti. Pri určovaní bodového hodnotenia bolesti sa hodnotí akútna fáza bolesti. 45. Podľa § 9 ods. 3 zákona o náhrade ak je sadzba bodového hodnotenia za bolesť ustanovená rozpätím bodov, pri hodnotení sa prihliada na rozsah a spôsob poškodenia na zdraví, jeho závažnosť a priebeh liečenia vrátane náročnosti liečenia a na vzniknuté komplikácie. Pri ľahšom alebo kratšom priebehu liečenia bolesti sa použije počet bodov pri dolnej hranici rozpätia bodov a pri ťažšom alebo dlhšom priebehu liečenia sa použije počet bodov pri hornej hranici rozpätia bodov. Pri popáleninách sa prihliada v rámci rozpätia bodov na ich umiestnenie a pôvod. 46. Podľa § 10 ods. 1 zákona o náhrade posudzujúci lekár hodnotí sťaženie spoločenského uplatnenia podľa sadzieb ustanovených v prílohe č. 1 v II. a IV. časti. Pri určovaní bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia sa hodnotí závažnosť poškodenia na zdraví a predpokladaný vývoj následkov. 47. Podľa § 10 ods. 5 zákona o náhrade ak je sadzba bodového hodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia ustanovená rozpätím bodov, pri hodnotení sa prihliada aj na to, do akej miery jednotlivé následky spolu súvisia alebo sú už v sebe obsiahnuté. Ak možno očakávať priaznivý vývoj vzhľadom na intenzitu alebo trvanie následkov, použije sa počet bodov pri dolnej hranici rozpätia. 48. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. - o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o povinnom zmluvnom poistení“) náhradu škody vrátane inej ujmy uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody vrátane inej ujmy priamo proti poisťovateľovi20) a je povinný tento nárok preukázať;21) ak ide o škodu vrátane inej ujmy spôsobenú motorovým vozidlom jazdnej súpravy tvorenej ťažným vozidlom a prípojným vozidlom, poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody vrátane inej ujmy priamo voči poisťovateľovi, ktorý poistil prípojné vozidlo, ak ťažné vozidlo nie je možné identifikovať. 49. Podľa § 15 ods. 3 zákona o povinnom zmluvnom poistení na premlčanie nároku na náhradu škody vrátane inej ujmy proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu vrátane inej ujmy spôsobila.22) 50. Podľa § 100 ods. 1 OZ právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. 51. Podľa § 106 ods. 1 OZ právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. 52. Podľa § 106 ods. 2 OZ najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví. 53. Pri právnom posúdení zisteného skutkového stavu sa súd spravoval nasledovnými úvahami. 54. V prvom rade súd považuje za potrebné uviesť, že nie je viazaný právnou kvalifikáciou v žalobe uplatneného nároku, žalobcom uplatnený nárok môže správne právne prekvalifikovať, pretože sa vychádza zo zásady „súd pozná právo“ (iura novit curia), a teda že žalobca ani len nemusí v žalobe uplatnený nárok právne kvalifikovať (právna kvalifikácia nie je obligatórnou obsahovou náležitosťou žaloby - viď § 132 ods. 1 CSP.) 55. V predmetnej veci si žalobca v žalobe a následne aj v replike (v spojení s jeho návrhom na zmenu žaloby, ktorá bola pripustená súdom) uplatnil voči žalovaným v 1. a 2. rade nárok na zaplatenie sumy 200.000 eur s tým, aby žalovaní v 1. a 2. rade boli na zaplatenie tejto sumy zaviazaní spoločne a nerozdielne (solidárne.) Tento žalobný nárok odôvodnil žalobca skutkovými tvrdeniami, z ktorých mal uplatnený žalobný nárok vyplývať, pričom k takto uplatnenému nároku a jeho skutkovému odôvodneniu pripojil svoju právnu kvalifikáciu, keď vo vzťahu k žalovanému v 2. rade (škodcovi) hovoril o náhrade nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv podľa § 13 ods. 2 OZ, a vo vzťahu k žalovanému v 1. rade (poisťovateľovi) vychádzal z právnej kvalifikácie vychádzajúcej z § 15 zákona o povinnom zmluvnom poistení. 56. Pokiaľ ide o nárok žalobcu vo vzťahu k žalovanému v 2. rade (škodcovi), tak súd nesúhlasil s takouto právnou kvalifikáciou žalobcu. Podľa názoru súdu voči žalovanému v 2. rade uplatnený nárok nemôže byť právne kvalifikovaný ako nárok na primerané zadosťučinenie v peniazoch - ako náhrada nemajetkovej ujmy vzniknutej žalobcovi v dôsledku neoprávneného zásahu do jeho osobnostných práv (podľa § 11 OZ v spojení s § 13 ods. 2 OZ), ale správne treba žalobcom uplatnený nárok voči žalovanému v 2. rade (na základe žalobcovho opisu rozhodujúcich skutočností, ktorý mal tento nárok odôvodňovať) právne kvalifikovať ako nárok na náhradu „škody“ na zdraví podľa § 444 OZ (v spojení s § 420 OZ a zákona o náhrade.) Napriek doslovnému zneniu § 444 OZ - použitému výrazu „škoda“ na zdraví (ktorá spočíva v bolesti a sťažení spoločenského uplatnenia), vo svojej podstate aj v prípade tejto „škody“ v skutočnosti ide o formy nemajetkovej ujmy vzniknuté poškodenému (žalobcovi) ako následok zásahu do jeho (fyzického, či psychického) zdravia, ktoré formy nemajetkovej ujmy spočívajú v tzv. bolesti a v tzv. sťažení spoločenského uplatnenia, ktoré pojmy sú definované v § 2 ods. 1 a ods. 2 zákona o náhrade, keď „bolesť“ je definovaná ako (nemajetková) ujma spôsobená poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov, a keď „sťaženie spoločenského uplatnenia“ je definované ako stav v súvislosti s poškodením zdravia, ktoré má nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh, a teda aj v prípade (zavádzajúcej formulácii) „škody na zdraví“ podľa § 444 OZ ide v skutočnosti o nemajetkovú ujmu, rovnako ako v prípade nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 OZ. 57. Súd bez toho, aby spochybňoval právnu argumentáciu žalobcu, že právne úpravy v § 444 OZ a v § 13 ods. 2 OZ sú samostatné a navzájom oddelené, čo vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. : I. ÚS 426/2014 z 13. 8. 2014, publikovaného ako R 15/2015, a z ktorej vzájomnej oddelenosti tak podľa názoru tunajšieho súdu tiež vyplýva záver, že medzi nimi nemôže ísť o vzťah lex specialis a lex generalis, dospel tunajší súd k záveru, že opis rozhodujúcich skutočností (vyprodukovaný žalobcom v priebehu celého konania) ako popis toho, v čom má spočívať nemajetková ujma žalobcu, ktorá má byť následkom poškodenia jeho zdravia pri dopravnej nehode, teda popis jeho zníženej kvality života prejavujúcej sa deficitom vo všetkých podstatných oblastiach psycho-sociálneho fungovania, v pracovnom, kultúrnom, spoločenskom a iných oblastiach života, keď prišiel kvôli úrazu pri tejto dopravnej nehode o perspektívnu prácu, keď prestal žiť spoločensky (stretávať sa s priateľmi), prestal cestovať po svete, prestal športovať, resp. športuje len obmedzene a pod dohľadom iných osôb, prestal pomáhať rodičom v dôchodkovom veku, prestal viesť auto, nedokáže dlhodobejšie pracovať alebo keď opisoval priebeh jeho liečby, vrátane bdelej kómy, keď spomenul, že musí doživotne brať lieky, keď poukázal na absolvované liečenia v zdravotníckych zariadeniach, kritický charakter jeho poranení a ich rozsah, keď spomínal trvalé následky a nevyhnutnosť pravidelných lekárskych kontrol a rehabilitácií, ktoré majú prebiehať až do konca jeho života, keď poukázal na invaliditu, keď popisoval rôznorodé problémy duševného charakteru, týkajúce sa jeho duševného zdravia, ktoré mali byť tiež zapríčinené touto nehodou (ako problémy spánkom, pocity strachu a bezmocnosti, stresu pri spomienkach na nehodu, pocity straty sebadôvery, problémy so sústredením, výpadky pamäte, podráždenosť, výbušnosť), keď popisoval problémy neurologického charakteru (ako zhoršená motorika, zhoršenie reči, rýchla únava), je potrebné vykladať ako formy nemajetkovej ujmy podľa § 444 OZ, teda ako „bolesť“ a „sťaženie spoločenského uplatnenia“ v zmysle ich definícií v § 2 ods. 1 a ods. 2 zákona o náhrade. Už tieto zákonné ustanovenia pritom používajú výrazy ako životné úkony, životné a spoločenské potreby, či spoločenské úlohy, a teda už zo samotného zákonného znenia vyplýva, že uvedené formy nemajetkovej ujmy (bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia) sa majú týkať rôznych oblastí života poškodeného a majú odraz v spoločenskej sfére poškodeného. 58. Správnosť takéhoto doslovného výkladu zákona pritom potvrdzuje aj komentár k Občianskemu zákonníku I, 2. vydanie, C.H.BECK, 2019, Števček a kol., str. 1647, komentár k § 444 OZ), kde sa uvádza, že : „Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia je náhradou za nemajetkovú ujmu spočívajúcu v tom, že došlo k vyradeniu, resp. oproti minulosti k menej intenzívnemu zapojeniu poškodeného do spoločenského, osobného, rodinného a pracovného života a jeho závislosti na pomoci od okolia, je teda kompenzáciou za „pokazený život“. 59. Správnosť tohto výkladu (okrem uvedených záverov právnej vedy) však potvrdzuje ešte aj uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. : I. ÚS 426/2014 z 13. 8. 2014 (publikované ako R 15/2015), a to v ods. 18 a 19 jeho odôvodnenia, kde sa uvádza, že ustanovenie § 444 OZ (v spojení s § 2 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov) pokrývajú, teda upravujú náhradu za dôsledky poškodenia zdravia v pracovnom, kultúrnom, súkromnom, manželskom, športovom, a dokonca aj politickom živote poškodeného, a že teda pokrývajú náhradu všestranných obmedzení poškodeného v rôznych sférach jeho života, pri plnení rôznych spoločenských úloh, ktoré sa prejavia ako dôsledok poškodenia zdravia, a v tých prípadoch, kde by takáto paušalizovaná náhrada sťaženia spoločenského uplatnenia (na základe obodovania) celkom zjavne neplnila dostatočne satisfakčnú a reparačnú funkciu, že je namieste v záujme spravodlivého usporiadania porušených vzťahov túto náhradu zvýšiť, a to v zmysle platnej úpravy § 5 ods. 5 zákona č. 473/2004 Z.z., ktoré umožňuje zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia až o 50 %, pričom (ako ďalej dodáva ústavný súd) takéto zvýšenie v zmysle judikatúry (kde príkladmo poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. : 5Cdo 212/2010 z 29. 11. 2011) sa nespája výlučne s uznaním invalidity (ako by sa mohlo zdať podľa doslovného znenia § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z.), ale že možno prihliadať aj na iné okolnosti. 60. Tunajší súd pritom upozorňuje na tú skutočnosť, že v ods. 18 a 19 uvedeného rozhodnutia ústavného súdu ide o jeho výnimočný vlastný výklad toho, čo tvorí obsahovú náplň sťaženia spoločenského uplatnenia ako formy nemajetkovej ujmy podľa § 444 OZ, a teda že minimálne v týchto dvoch odsekoch nejde len o obvyklé konštatovanie ústavného súdu, keď sa v súvislosti s napadnutým uznesením vyjadruje len takým spôsobom, že vyhodnotí napadnuté rozhodnutie ako ústavne udržateľné, nevykazujúce znaky svojvôle a arbitrárnosti, a pod. (keďže takéto odôvodnenie ústavného súdu by ešte samo o sebe nevylučovalo, že by takto mohli popri sebe obstáť aj dva podstatne odlišné výklady tej istej otázky.) Aj preto tunajší súd z opatrnosti pre účely svojho rozhodnutia vychádzal výlučne z týchto odsekov 18 a 19 (hoci aj zvyšný obsah odôvodnenia tohto ústavného rozhodnutia, pri ktorom sa nespochybňuje ústavná udržateľnosť posudzovaného rozhodnutia by podporoval v tejto veci uvedený záver tunajšieho súdu) 61. Tento výklad (ktorý vychádzal z vyššie uvedeného názoru právnej vedy a uznesenia ústavného súdu, v jeho ods. 18 a 19) je objektívne v rozpore s názorom obsiahnutým v odôvodnení rozsudku Najvyššieho súdu SR z 28. 5. 2014 sp. zn. : 7Cdo 65/2013, ktorý bol zverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 1/2015 pod č. 1. (na ktoré rozhodnutie poukazoval žalobca), podľa ktorého záver (odvolacieho súdu), že rámec špeciálnej úpravy odškodnenia ujmy na zdraví fyzickej osoby (§ 444 OZ) zahŕňa v sebe aj ochranu dôstojnosti osoby dotknutej neoprávneným zásahom, i práva na súkromný a rodinný život, nemá oporu v platnej právnej úprave odškodnenia ujmy na zdraví. 62. Tunajší súd (keďže sa prakticky musel prikloniť k jednému z uvedených dvoch protichodných právnych názorov) sa však nemohol stotožniť s týmto názorom najvyššieho súdu, a to preto, že (ako už súd v podstate raz vyššie uviedol) vzhľadom na zákonnú definíciu „sťaženia spoločenského uplatnenia“ uvedenú v § 2 ods. 2 zákona o náhrade, ktorá pod týmto pojmom rozumie stav v súvislosti s poškodením zdravia, ktorý má nepriaznivé následky pre (okrem iného) životné úkony poškodeného a na uspokojovanie jeho životných potrieb, bol tohto názoru, že (keďže pod život poškodeného možno jednoznačne subsumovať aj jeho súkromný a rodinný život), takto možno mať za to, že naopak, zahrnutie práva na súkromný a rodinný život do rámca ochrany v rámci úpravy podľa § 444 OZ má výslovnú oporu v právnej úprave. Pre záver, o tom ku ktorému z uvedených dvoch protichodných názorov sa tunajší súd nakoniec prikloní zohrala tiež (okrem vyššie uvedeného) nezanedbateľnú úlohu okolnosť hierarchie najvyšších súdnych autorít SR, v rámci ktorej ústavný súd zaujíma (prakticky) vyššie postavenie ako najvyšší súd, pretože (hoci nejde o ďalšiu inštanciu v rámci všeobecného súdnictva, ale o osobitný druh ústavného súdnictva), ústavný súd má právomoc zrušovať aj rozhodnutia najvyššieho súdu. Ďalším dôvodom, prečo sa tunajší súd priklonil k záveru uvedeného zbierkového rozhodnutia ústavného súdu a k názoru právnej vedy vyjadrenom v uvedenej publikácii bolo to, že aj vo vzťahu k judikatúre možno analogicky uplatňovať pravidlo lex posterior derogat legi priori (neskorší zákon ruší skorší zákon), teda v zmysle, že neskoršie rozhodnutie ruší právne závery skoršieho rozhodnutia (rozhodovacia prax sa vyvíja v čase), a keďže uvedené rozhodnutie ústavného súdu bolo vyhlásené o tri mesiace neskôr ako spomínané rozhodnutie najvyššieho súdu, a takisto keď aj (totožný) výklad právnej vedy obsiahnutý v uvedenom komentári pochádzal z roku 2019, teda z obdobia o 5 rokov neskôr, než bolo vyhlásené predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu, bol aj vzhľadom na tieto časové súvislosti dôvod prikloniť sa k takému výkladu, ktorý si tunajší súd nakoniec osvojil ako svoj vlastný názor v tejto veci. 63. V žalobcovom popise konkrétnych prejavov jeho nemajetkovej ujmy tak možno podľa názoru súdu vidieť len popis foriem nemajetkovej ujmy - „sťaženia spoločenského uplatnenia“ a „bolesti“. V prípade „bolesti“ pritom išlo o nemajetkovú ujmu spôsobenú žalobcovi jednak poškodením zdravia spôsobeným úrazom, a jednak jeho následným liečením, resp. inou formou odstraňovania jeho následkov. 64. Vo všeobecnosti platí, že predpokladmi úspechu nároku na náhradu škody podľa § 444 OZ v spojení s § 420 OZ a zákonom o náhrade sú : 1.) porušenie právnej povinnosti, 2.) vznik škody, a 3.) príčinná súvislosť medzi týmto porušením právnej povinnosti a škodou, ako aj 4.) zavinenie, ktoré sa však podľa § 420 OZ predpokladá. 65. Spojitosť § 444 s § 420 OZ bola v tomto prípade daná preto, že zodpovednosť za škodu vzniknutú v súvislosti s prevádzkou dopravného prostriedku (ak nie je škoda vzniknutá v súvislosti s prevádzkou dopravného prostriedku vyvolaná osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku, ale je spôsobená porušením právnej povinnosti uloženej v súvislosti s prevádzkou dopravného prostriedku) sa posudzuje v režime § 420 OZ, a nie v režime § 427 OZ, ktorý sa aplikuje len v prípade, ak škoda vzniknutá súvislosti s prevádzkou dopravného prostriedku bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky (viď aj R 20/1975.) 66. Vzhľadom na viazanosť civilného súdu skutkovou časťou trestného rozsudku vyhláseného tunajším súdom pod sp. zn. : 2T/9/2023 z 22. 9. 2023, ktorý nadobudol právoplatnosť v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. : 3To/18/2024 - 892 z 18. 4. 2024 (v zmysle § 193 CSP), teda tým, že skutok bol spáchaný, kto ho spáchal, vrátane jeho právnej kvalifikácie (a v rámci nej aj formou zavinenia), teda celým výrokom o vine, v jeho skutkovej aj právnej časti, bolo nutné dospieť v tomto smere ku skutkovému zisteniu v zhode so skutkovou časťou trestného rozsudku, teda (aj k tomu), že žalovaný v 2. rade pri dopravnej nehode 30. 7. 2021 porušil právne povinnosti - ustanovenia zákona č. 8/2009 Z.z. - o cestnej premávke v jeho § 3 ods. 2 písm. a), v § 4 ods. 2 písm. d), § 9 ods. 1 s poukazom na § 137 ods. 2 písm. a), c) a písm. j), teda prvý predpoklad pre uvedený nárok na náhradu škody podľa § 444 OZ v spojení s § 420 OZ a zákonom o náhrade tu bol naplnený. 67. Pokiaľ ide o druhý predpoklad - existenciu „škody na zdraví“, teda existenciu nemajetkovej ujmy spočívajúcej vo forme „bolesti“ a „sťaženia spoločenského uplatnenia“ (v zmysle definícií § 2 ods. 1 a 2 zákona o náhrade), tak keďže z nesporných skutkových tvrdení v spojení s vykonaným dokazovaním vyplynulo, že za „bolesť“ ako formu nemajetkovej ujmy, ktorá bola obodovaná v znaleckom posudku Ústavu súdneho lekárstva a medicínskych expertíz v Martine v počte 1015 bodov už bola žalovaným v 1. rade žalobcovi vyplatená náhrada v (správnej) výške 23.000 eur, a za „sťaženie spoločenského uplatnenia“ ako ďalšiu formu nemajetkovej ujmy žalobcu, ktorá bola obodovaná v lekárskom posudku o sťažení spoločenského uplatnenia F. A., úrazového chirurga zo 14. 7. 2023, teda ktorá bola utrpená v súvislosti s poškodením zdravia žalobcu - jeho diagnózami spočívajúcimi vo vážnych mozgových poruchách po ťažkom poranení hlavy a jazvách po operáciách a zákrokoch (spolu) v rozsahu 1000 bodov už bola žalovaným v 1. rade vyplatená náhrada v sume 22.041 eur a vo zvyšnej časti bola výplata náhrady poisťovňou odmietnutá, z ktorého dôvodu sa vo vzťahu k tejto zvyšnej časti náhrady na tunajšom súde vedie (na základe osobitnej žaloby žalobcu v tejto veci) konanie pod sp. zn. : 11C/38/2024, v rámci ktorého sa uplatňuje tiež žalovaným v 1. rade (v celom rozsahu) odmietnutý nárok na náhradu za „sťaženie spoločenského uplatnenia“ ako ďalšej formy nemajetkovej ujmy na základe lekárskeho posudku F. L., klinického psychológa z 28. 7. 2023, (overeného) F. B., psychiatričkou 19. 12. 2023, teda v súvislosti s poškodením (duševného) zdravia spočívajúceho v diagnózach vážnych duševných porúch, v ktorom lekárskom posudku boli obodované v celkovej výške 700 bodov, bolo tak možné mať za to, že (po prekvalifikovaní žalobcom uplatneného nároku na výlučne nárok podľa § 444 OZ) nemožno vyhovieť žalobe pre tú časť žalobou uplatneného nároku (na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia), ktorých základom by bol znalecký posudok o bolestnom a uvedené dva lekárske posudky, teda lekársky posudok F. A. a lekársky posudok F. L., overený F. B., a to jednak z dôvodu zániku nároku (dlhu) pre jeho splnenie podľa § 559 OZ (pokiaľ ide o celý nárok na náhradu za bolestné vyplývajúci zo znaleckého posudku uvedeného ústavu a sčasti aj pokiaľ ide o nárok na náhradu za SSÚ vyplývajúcu z lekárskeho posudku F. A., teda v poisťovateľom dobrovoľne vyplatenej časti), a jednak z dôvodu, že už je predmetom uplatnenia v inom súdnom konaní (zvyšná časť nároku na náhradu za sťaženie za SSÚ, vyplývajúca sčasti z lekárskeho posudku F. A., a v celom rozsahu z lekárskeho posudku F. L., overeného F. B., teda v poisťovateľom odmietnutej časti výplaty.) 68. Pokiaľ ide o uplatnenú náhradu za sťaženie spoločenského uplatenenia ako formy nemajetkovej ujmy, ktorá vyplýva z lekárskeho posudku F. J., pneumologičky zo 17. 6. 2024, ktorý obodoval toto sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré bolo dôsledkom poškodenia pľúc žalobcu pri nehode počtom 1000 bodov, tak keďže táto náhrada nebola ani dobrovoľne vyplatená v prospech žalobcu žalovaným v 1. rade, a ani, nebola žalobcom uplatnená v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. : 11C/38/2024, bolo možné posudzovať priznanie aspoň tohto nároku, avšak keďže na pojednávaní 24. 4. 2025 (po predbežnom právnom posúdení súdu) žalovaný v 2. rade vzniesol námietku premlčania tohto nároku s poukazom na uplynutie dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty (ku ktorej sa na pojednávaní pridal aj žalovaný v 1. rade), súd nemohol priznať uplatnený žalobný nárok ani v tejto časti, keďže tento nárok bol premlčaný v subjektívnej dvojročnej premlčacej lehote podľa § 106 ods. 1 OZ. 69. Podľa § 106 ods. 1 OZ sa totiž právo na náhradu škody premlčí v (subjektívnej) premlčacej dobe dvoch rokov, plynúcej odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode, a o tom kto za ňu zodpovedá (v zmysle § 106 ods. 3 OZ objektívna premlčacia doba pri náhrade škody na zdraví nie je normovaná.) 70. O „škode“ spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia (v zmysle § 444 OZ) sa poškodený dozvie v dobe, kedy je možné objektívne vykonať ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia (a posúdenie sťaženia spoločenského uplatnenia je možné vykonať, keď je ustálený zdravotný stav poškodeného), pretože až vtedy má poškodený k dispozícii skutkové okolnosti, z ktorých je možné škodu zistiť (viď aj rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. : 1 Cz 23/1983 z 29. 7. 1983, Rc 9/1986, a taktiež uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. : III. ÚS 399/2016 z 21. 6. 2016, v ktorom bol ako ústavne udržateľný odobrený rovnaký záver odvolacieho súdu.) 71. O osobe, ktorá zodpovedá za vzniknutú škodu na zdraví sa poškodený dozvie, keď získa informáciu, na ktorej základe si môže urobiť úsudok o osobe konkrétneho škodcu, teda keď získa vedomosť o skutkových okolnostiach, ktoré sú spôsobilé takýto záver o možnej zodpovednosti určitému subjektu urobiť. Nemusí ísť priamo zistenie, postačuje, aby skutkové okolnosti, ktorými poškodený disponuje, mohli viesť k záveru o vymedzení zodpovedného subjektu (nejde o nespochybniteľnú istotu v určení zodpovednej osoby), pričom právoplatným rozhodnutím v trestnom konaní je rozhodnuté o vine obžalovaného, avšak neplatí automaticky, že až dňom, kedy nadobudlo toto rozhodnutie právoplatnosť, sa poškodený dozvedá, kto za škodu zodpovedá, pretože dátum právnej moci s vedomosťou počškodeného o škode a osobou škodcu priamo nesúvisí, aj v takom prípade platí, že znalosť poškodeného o osobe škodcu sa viaže k okamžiku, kedy získal informáciu, na ktorej základe si môže urobiť úsudok, ktorá konkrétna osoba mu za vzniknutú škodu zodpovedá (viď aj rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. : 25 Cdo 2272/2011.) Rovnako aj podľa R16/2014 platí, že poškodený sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá v zmysle § 106 ods. 1 OZ v okamihu preukázateľného získania informácie o skutkových okolnostiach, na základe ktorých si môže urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá fyzická alebo právnická osoba za škodu zodpovedá, pričom v uvedenom okamihu nemusí byť daná z rozhodnutia súdu vyplývajúca nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednom subjekte a o jeho zodpovednosti. 72. Pokiaľ ide o okamih, kedy sa žalobca ako poškodený v tejto veci dozvedel o „škode na zdraví“ v zmysle § 444 OZ, teda o nemajetkovej ujme spočívajúcej „v sťažení spoločenského uplatnenia“, ktorá bola dôsledkom poškodenia fyzického zdravia spočívajúceho v poškodení pľúc pri dopravnej nehode (ktorú nemajetkovú ujmu obodoval lekárky posudok F. J.), tak za tento okamih možno považovať deň ustálenia zdravotného stavu (uvedenej špecifickej pneumologickej diagnózy.) Z lekárskeho posudku F. J. pritom vyplynulo, že považovala za deň ukončenia liečenia (ustálenia zdravotného stavu) 20. 12. 2021, a preto, ak by plynula dvojročná premlčacia doba od tohto dátum, bol by nárok na náhradu tohto sťaženia spoločenského uplatenenia premlčaný podľa § 106 ods. 1 OZ, keďže žaloba v tejto veci bola podaná na súd 23. 7. 2024. Dokonca, aj ak by sa za moment ustálenia zdravotného stavu považoval až dátum vyhotovenia lekárskej správy F. J., ktorá bola rozhodujúcim podkladom pre odborný posudok o invalidite žalobcu z 10. 8. 2022, teda dátum 30. 6. 2022, tak aj v takom prípade by do podania žaloby v tejto veci uplynula dvojročná premlčacia doba podľa § 106 ods. 1 OZ. 73. Pokiaľ ide o okamih, kedy sa žalobca dozvedel o osobe, ktorá zodpovedá za vzniknutú „škodu“ na zdraví v zmysle § 444 OZ, teda za nemajetkovú ujmu spočívajúcu „v sťažení spoločenského uplatnenia“, ktorá bola dôsledkom poškodenia fyzického zdravia spočívajúceho v poškodení pľúc pri dopravnej nehode (ktorú nemajetkovú ujmu obodoval lekárky posudok F. J.), tak za tento okamih bolo možné považovať (nesporný) deň nahliadnutia žalobcu do vyšetrovacieho spisu (17. 5. 2022), kedy (v zmysle vyššie uvedeného) žalobca získal vedomosť o skutkových okolnostiach, ktoré sú spôsobilé takýto záver o možnej zodpovednosti určitej osoby žalobcovi urobiť, pretože nemusel pritom získať nespochybniteľnú istotu v určení zodpovednej osoby, a teda ak ak by aj plynula dvojročná premlčacia doba od tohto okamihu došlo by k premlčaniu pred podaním žaloby v tejto veci. 74. V súvislosti s argumentáciou žalobcu, že žalovaný v 1. rade v istom momente sčasti plnil náhradu za nemajetkovú ujmu v zmysle § 444 OZ, čo sa má podľa neho posudzovať ako uznanie záväzku, a čo má mať potom vplyv aj na plynutie premlčacej doby, čím tak nemôže byť nárok na náhradu za SSÚ (v súvislosti s pneumologickou diagnózou) premlčaný, súd uvádza, že predmetný spor je občianskoprávnej povahy, pričom Občiansky zákonník (na rozdiel od úpravy v § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka) nepripisuje čiastočnému plneniu účinky uznania záväzku, a aj podľa § 407 ods. 3 OBZ je to možné len v takom prípade, ak by z takého čiastočného plnenia bolo možné usudzovať na to, že týmto plnením uznáva dlžník aj zvyšnú časť záväzku (čo by tu nebolo dané, keďže náhrada za SSÚ v súvislosti s pneumologickým lekárskym posudkom je samostatnou náhradou, oddelenou od náhrady za SSÚ založenej na psychologickom lekárskom posudku, či na posudku F. A., úrazového chirurga), a navyše ani podľa ustanovenia § 407 ods. 3 OBZ (na rozdiel od ustanovenia § 323 ods. 1 OBZ) takéto účinky uznania záväzku nenastanú, ak je už právo premlčané. 75. Pokiaľ žalobca namietal, že podľa § 8 ods. 4 zákona o náhrade sa lekársky posudok vydáva, len čo zdravotný stav poškodeného možno považovať za ustálený, pričom ak ide o sťaženie spoločenského uplatnenia, je to spravidla až po uplynutí jedného roka od poškodenia na zdraví, tak súd k tomuto uvádza, že lekársky posudok o sťažení spoločenského uplatnenia, bol F. E. J., pneumologičkou vyhotovený 17. 6. 2024, čo je viac ako rok po (v tomto lekárskom posudku výslovne konštatovanom) dátume ukončenia liečenia (20. 12. 2021), teda ustálenia zdravotného stavu, a dokonca ak by sa aj vychádzalo (pri určení kedy došlo k ustáleniu zdravotného stavu) z dátumu vyhotovenia lekárskej správy F. J., ktorá bola rozhodujúcim podkladom pre odborný posudok o invalidite žalobcu z 10. 8. 2022, teda z dátumu 30. 6. 2022, tak aj od tohto dňa už uplynula do vyhotovenia lekárskeho posudku doba viac ako 1 rok. 76. Zo žalobcom navrhnutého a predloženého dôkazu - rozsudku odvolacieho súdu z 18. 4. 2024 (rozsudok prvostupňového súdu žalobca vôbec nepredložil, avšak jeho obsah sčasti nepriamo vyplynul z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu) pritom nevyplynulo, že by si žalobca uplatnil v adhéznom konaní nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorá by bola dôsledkom poškodenia pľúc pri uvedenej dopravnej nehode, čím by v zmysle § 112 OZ mohlo dôjsť k spočívaniu premlčacej doby po dobu tohto adhézneho konania, avšak nakoniec v tomto smere si žalobca ani len nesplnil predchádzajúcu príslušnú povinnosť tvrdenia, keďže z jeho skutkových tvrdení vôbec nevyplynulo, či v rámci tohto trestného konania si žalobca uplatňoval (aj) tento nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Súd nemôže v civilnom sporovom konaní ex offo pomáhať žalobcovi tým, že bude tieto skutkové tvrdenia za neho produkovať, a následne ho viesť aj k ich dokázaniu, išlo by o neodôvodnenú pomoc jednej strane na úkor druhej strany a porušenie zásady rovnosti. 77. Z množiny všetkých foriem nemajetkových újm, ktoré vyplývali zo žalobcovho opisu rozhodujúcich skutočností, ktorým sa snažil odôvodniť žalobou uplatnený nárok na zaplatenie sumy 200.000 eur (ktoré všetky formy podľa obsahu tohto opisu spočívali len v utrpenej bolesti a rôznych formách SSÚ podľa § 444 OZ), bolo k ich jednej časti, pokrytej (preukazovanej) uvedenými troma lekárskymi posudkami (F. A., F. L. a F. J.) a znaleckým posudkom uvedeného ústavu, potrebné žalobu zamietnuť z vyššie podrobne uvedených dôvodov (zánik záväzku, uplatnenie v inom konaní, premlčanie), a vo vzťahu k (eventuálnej, pretože že to zo skutkových tvrdení žalobcu nie je možné dostatočne jasne odlíšiť) zvyšnej časti foriem nemajetkových újm žalobcu z tejto množiny (ktorá časť by nebola preukazovaná žiadnym lekárskym posudkom alebo znaleckým posudkom ako jedinými v zmysle zákona o náhrade prípustnými dôkazmi o základe a výške nároku na náhradu za bolesť a SSÚ) bolo zase potrebné zamietnuť žalobu z dôvodu takéhoto neunesenia dôkazného bremena. Súd nevyhovel ani v tomto smere návrhu žalobcu na vykonanie výsluchov svedkov (rodiny a priateľov žalobcov), pretože takto by bolo možné preukázať (maximálne) základ takýchto foriem nemajetkovej ujmy, avšak v žiadnom prípade nie aj skutočnosti relevantné pre určenie výšky náhrady za tieto formy nemajetkovej ujmy, a preto by bol výsluch týchto svedkov z hľadiska úspechu v spore zbytočný, a tým nehospodárny. 78. Žalobou uplatnený nárok (voči žalovanému v 2. rade) však bolo možné mať nakoniec za nedôvodný aj preto, že na pojednávaní 22. 4. 2025 žalobca prostredníctvom svojho zástupcu výslovne uviedol, že on neopiera svoj uplatnený nárok na zaplatenie sumy 200.000 eur o skutkové okolnosti vyplývajúce z lekárskych posudkov o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia, ale že tieto on predložil len z dôvodov uvedených v žalobe (za účelom preukázania charakteru vzniknutých zranení a trvalých následkov - pozn. súdu), čo už samotné súd tiež viedlo k záveru, že v tomto prípade nejde len o otázku odlišnej právnej kvalifikácie, ale že žalobca uplatnený žalobný nárok výslovne odmieta založiť na tých skutkových okolnostiach, ktoré majú vyplynúť z lekárskych posudkov o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia, a znaleckom posudku, takže vlastne vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku (vo vzťahu k žalovanému v 2. rade) tento ani len neuniesol bremeno tvrdenia podľa § 150 ods. 1 CSP. 79. Nárok žalobcu (poškodeného) voči žalovanému v 1. rade (poisťovateľovi škodcu) bol založený na § 15 ods. 1 zákona o povinnom zmluvnom poistení, ktorý priznáva poškodenému z dopravnej nehody možnosť uplatniť si nárok na náhradu „škody“ (aj) voči poisťovateľovi, avšak poškodený je povinný tento nárok na náhradu škody (voči škodcovi) poisťovateľovi preukázať, t.j. je povinný preukázať : 1.) vznik škody (t.j. vznik všetkých opisovaných foriem nemajetkovej ujmy, teda bolesti a všetkých opisovaných foriem sťaženia spoločenského uplatnenia podľa ich definícií v § 2 ods. 1 a ods. 2 zákona o náhrade, ktoré vznikli v súvislosti so zásahom do zdravia poškodeného spôsobeného uvedenou dopravnou nehodou), 2.) vznik poistnej udalosti (dopravnej nehody), 3.) príčinnú súvislosť medzi vznikom „škody“ a poistnou udalosťou, a 4.) okolnosť, že ku škode došlo počas trvania poistenia (viď aj komentár k OZ, OZ pre prax III. (§ 588 - 880), EUROUNION, máj 2015, Jaroslav Krajčo, str. 3516.) V tomto prípade však nejde o plnenie poisťovateľa za (u neho poisteného) škodcu, ale o priamy nárok poškodeného voči poisťovateľovi vyplývajúci z tohto osobitného ustanovenia § 15 ods. 1 zákona o povinnom zmluvnom poistení, ktorý je samostatným, osobitným právnym dôvodom. A keďže (ako bolo už uvedené) vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade mal súd za to, žalobca nepreukázal tento predpoklad vzniku uplatnenej škody na zdraví podľa § 444 OZ, teda nemajetkovej ujmy spočívajúcej v bolesti a sťažení spoločenského uplatnenia, nebolo tak možné priznať žalobcovi nárok ani priamo voči poisťovateľovi priamo podľa § 15 ods. 1 zákona o povinnom zmluvnom poistení. V tejto súvislosti súd dodáva, že podľa § 15 ods. 3 zákona o povinnom zmluvnom poistení na premlčanie nároku na náhradu škody vrátane inej ujmy proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu vrátane inej ujmy spôsobila, a aj žalovaný v 1. rade vzniesol na uvedenom pojednávaní námietku premlčania. 80. K námietke žalovaných, že žalobca si nemohol uplatňovať nárok voči obom žalovaným súčasne, súd uvádza, že žalobca je podľa § 15 ods. 1 zákona o povinnom zmluvnom poistení oprávnený (nie povinný) uplatňovať si nárok priamo voči poisťovateľovi (škodcu), teda z tohto samostatného právneho dôvodu, čo však pritom nevylučuje jeho oprávnenie domáhať sa súčasne voči žalovanému v 2. rade nároku na náhradu škody na zdraví podľa § 444 v spojení s § 420 OZ a zákonom o náhrade (ide tu len o rozšírenie možností právnej ochrany poškodeného), pričom platí, že plnením jedného z nich (poisťovateľa, resp. škodcu) zaniká poškodenému právo v rozsahu, v akom jeden z nich plnil, avšak tu nejde o solidárny záväzok (spoločne a nerozdielne), ale (obdobne ako napr. pri vzťahu dlžník a ručiteľ) o osobitný vzťah, tzv. falošnej solidarity, a to preto že právnymi dôvodmi u poisťovateľa, ako aj u škodcu, sú rôzne samostatné skutočnosti, a preto aj v procesnej rovine treba tento osobitný vzťah osobitne vyjadriť vo výroku rozhodnutia, a to tým spôsobom, že súd zaviaže oboch (poistiteľa, aj škodcu) na celé plnenie, pričom však súčasne vysloví, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného (viď aj komentár k Občianskemu zákonníku, Občiansky zákonník pre prax III. § 588 - 880, EUROUNION, máj 2015, Jaroslav Krajčo a kol., str. 3516.) 81. Žalobca napriek predbežnému právnemu posúdeniu súdu nesprávne trval na tom, že chce žalovať žalovaných v 1. a 2. rade tak, aby boli títo zaviazaní voči jeho osobe solidárne (spoločne a nerozdielne.) V zmysle § 216 ods. 2 CSP síce platí, že súd nemôže prisúdiť viac než čoho sa strany domáhajú, resp. prisúdiť iné plnenie, než ktorého sa strany domáhajú, avšak nie je viazaný aj návrhom žalobcu, aby žalovaným bola uložená povinnosť na plnenie spoločne a nerozdielne (viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. : 1 Co 2/98, časopis : Zo súdnej praxe č. 51/1998 alebo tiež aj rozsudok Najvyššieho súdu SR z 1. 11. 2003, sp. zn. : 5 Cdo 79/2003), a teda skutočnosť, že žalobca trval na tom, že chce žalovať žalovaných spoločne a nerozdielne nemohla byť prekážka preto, aby súd preformuloval takto nesprávne formulovaný žalobný petit (na solidárny spôsob plnenia) na uvedený správny spôsob plnenia (ako to namietali žalovaní.) 82. Keďže súd právne nekvalifikoval žalobou uplatnený nárok podľa § 13 ods. 2 OZ (ako sa toho domáhal žalobca), nemalo potom ani zmysel vykonať (ani z tohto hľadiska) ako dôkazy výsluch svedkov rodinných príslušníkov a priateľov žalobcu, pretože (keďže išlo o nárok podľa § 444 OZ na náhradu škody na zdraví), tak kľúčovým dôkazom (nielen o základe, ale predovšetkým o výške náhrady nemajetkovej ujmy) boli lekárske posudky o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia v zmysle zákona o náhrade, ktoré bodujú tieto dve formy nemajetkovej ujmy, a od ktorého obodovania závisí určenie výšky náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, pričom z lekárskych posudkov (a znaleckého posudku) predložených v tejto veci vyplynula nielen výška, ale aj základ tejto nemajetkovej ujmy. 83. Len na okraj musí súd tiež dodať, že napriek tomu, že zákon o náhrade výslovne hovorí o lekárskych posudkoch pri určovaní náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, nepriamo (keďže pripúšťa ich preskúmanie formou znaleckého posudku) je možné z tohto zákona (§ 7 ods. 6) vyvodiť, že dôkazom o výške náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia (a teda bodovať bolesť a SSÚ) je možné aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorý nemusí spĺňať ostatné formálne náležitosti lekárskych posudkov v zmysle tohto zákona. 84. Porovnajúc žalobou uplatnený nárok a výrok rozsudku súd dospel k rozsudku, že plne úspešnými stranami sporu boli žalovaní v 1. a 2. rade, a preto im podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom súčasne podľa § 262 ods. 2 CSP vyslovil, že o výške tejto náhrady rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Liptovský Mikuláš písomne v dvoch vyhotoveniach, o ktorom odvolaní bude rozhodovať Krajský súd v Žiline. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že : a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.