{"guid": "9c350fca-876b-4eaa-adf1-452d83dc884d:4f07563e-e1be-44d2-a526-a4ba50e427c7", "ecli": "ECLI:SK:OSLC:2025:6623203002.8", "spisova_znacka": "16C/52/2023", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 16C/52/2023 z 24. 9. 2025", "citacia": "rozsudok Okresného súdu Lučenec z 24. septembra 2025, sp. zn. 16C/52/2023, ECLI:SK:OSLC:2025:6623203002.8", "identifikacne_cislo": "6623203002", "sud": {"guid": "sud_141", "nazov": "Okresný súd Lučenec", "typ": "okresny", "slug": "okresny-sud-lucenec"}, "sudca": "JUDr. Miroslav Račko", "sudca_id": 5, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-miroslav-racko-5", "datum_vydania": "2025-09-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "15Co/127/2025", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "guid": "623a531b-eaf2-416f-a2c1-5fdc55a7931b:8ecb0afa-8c32-4ebd-875c-16650352b54c", "datum": "2026-04-15", "vztah": "potvrdene"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-144.odsek-1", "nazov": "§ 144 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-144.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-144"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-7.odsek-2", "nazov": "§ 7 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-7.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-7"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-36.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 36 ods. 1 písm. c) Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-36.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-36.odsek-1.pismeno-d", "nazov": "§ 36 ods. 1 písm. d) Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-36.odsek-1.pismeno-d", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-36.odsek-1.pismeno-d", "nazov": "§ 36 ods. 1 písm. d) Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-36.odsek-1.pismeno-d", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-40", "nazov": "§ 40 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-40"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-85.odsek-1", "nazov": "§ 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-85.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-85"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-85.odsek-2", "nazov": "§ 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-85.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-85"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-86.odsek-1", "nazov": "§ 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-86.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-86"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-92.odsek-1", "nazov": "§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-92.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-92"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-92.odsek-2.pismeno-a", "nazov": "§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-92.odsek-2.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-92"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-92.odsek-4", "nazov": "§ 92 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-92.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-92"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "nazov": "§ 11 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-1", "nazov": "§ 13 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-2", "nazov": "§ 13 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-100.odsek-1", "nazov": "§ 100 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-100.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-100"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-100.odsek-2", "nazov": "§ 100 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-100.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-100"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-101", "nazov": "§ 101 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-101", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-101"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-19", "nazov": "§ 19 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-19", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "nazov": "§ 255 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#paragraf-144", "/SK/ZZ/1992/460#paragraf-7", "/SK/ZZ/1992/460#paragraf-36", "/SK/ZZ/1992/460#paragraf-40", "/SK/ZZ/2001/315#paragraf-85", "/SK/ZZ/2001/315#paragraf-86", "/SK/ZZ/2001/315#paragraf-92", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-11", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-13", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-100", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-101", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-19", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/4f07563e-e1be-44d2-a526-a4ba50e427c7", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSLC:2025:6623203002.8", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:OSLC:2025:6623203002.8", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:OSLC:2025:6623203002.8/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nOkresný súd Lučenec\n16C/52/2023\n6623203002\n24. 09. 2025\nMgr. Vladimír Lukáč\nECLI:SK:OSLC:2025:6623203002.8\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nOkresný súd Lučenec, sudcom Mgr. Vladimírom Lukáčom, v spore žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX,\nbytom C. D. XXXX/X, XXX XX E., právne zastúpeného Advokátska kancelárioa BUGRI s.r.o., so sídlom\nNámestie SNP 14/23, 960 01 Zvolen, IČO: 56 434 995, proti žalovanému Slovenská republika, v mene\nktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o náhradu\nnemajetkovej ujmy v sume 5.191,96 Eur, takto FORMTEXT\nrozhodol:\nI. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 5.191,96 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto\nrozhodnutia.\nII. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % v lehote\n3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu o výške trov konania.\nodôvodnenie:\n1. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/18/2025 zo dňa 24.04.2025 bolo\nuznesenie Okresného súdu Lučenec č. k. 16C/52/2023 - 285 zo dňa 25. novembra 2025, ktorým\nokresný súd prerušil konanie do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o návrhu Okresného súdu\nLučenec na začatie prejudiciálneho konania podaného uznesením č. k. 16C/66/2023-327 zo dňa 13.\n11. 2024, zrušené. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že prejudiciálne otázky, ktoré\nsúd prvej inštancie položil Súdnemu dvoru EÚ sú podľa názoru odvolacieho súdu takými otázkami,\nktoré si súd prvej inštancie môže i musí zodpovedať sám, v rámci vlastného právneho posúdenia\nveci a preto nebol daný dôvod, aby súd prvej inštancie konanie postupom podľa §164 C.s.p. prerušil.\nZákladným účelom prejudiciálneho konania je zabezpečiť jednotný výklad práva Európskej únie súdmi\nčlenských štátov EÚ, pri jeho aplikácii, pričom Súdnemu dvoru EÚ v prejudiciálnom konaní neprináleží\nposudzovať, či je vnútroštátna právna úprava členského štátu súladná s právom EÚ; Súdnemu dvoru\nEÚ taktiež neprináleží, aby vykladal právne predpisy vnútroštátneho práva, ani aby aplikoval právo EÚ\nna konkrétne situácie v jednotlivých prípadoch - Súdny dvor EÚ len poskytuje vnútroštátnemu súdu\npri rozhodovaní vecí, na ktoré sa vzťahuje právo EÚ, všeobecný výklad ustanovení práva EÚ a v\nrámci prejudiciálneho konania môže posudzovať aj platnosť právnych aktov EÚ, resp. ich jednotlivých\nustanovení. Prejudiciálne konanie sa teda považuje za užitočné vtedy, ak sa v konaní pred vnútroštátnym\nsúdom nastolila nová otázka výkladu, s ktorou sa spája všeobecný záujem na jednotnom uplatňovaní\npráva EÚ, alebo ak existujúca judikatúra neposkytuje potrebné objasnenie na riešenie novej právnej\nsituácie. Návrh na prejudiciálne konanie sa musí týkať výkladu alebo platnosti práva EÚ, nesmie sa týkať\nvýkladu vnútroštátnych právnych predpisov ani skutkových otázok, ktoré sa objavili vo vnútroštátnom\nkonaní. Súdny dvor (a všeobecný súd) môžu o návrhu rozhodnúť, len ak sa na predmetnú vec vo\nvnútroštátnom konaní uplatňuje právo EÚ. Súdny dvor (a všeobecný súd) však neuplatňujú právne\npredpisy EÚ na spor, ktorý im postúpil vnútroštátny súd, pretože ich úlohou je pomôcť s riešením\nsporu. Vnútroštátny súd má za úlohu vyvodiť závery z rozhodnutia Súdneho dvora alebo všeobecného\n\nsúdu. Prejudiciálne rozhodnutia sú záväzné pre vnútroštátny súd, ktorý návrh predložil a aj pre všetky\nsúdy v členských štátoch (uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 14Co/22/2025-326 zo dňa\n25.03.2025). Predmetné otázky sa týkajú tak základu nároku žalobcu, ako aj jeho výšky. Vychádzajúc\nz obsahu žalobného návrhu je evidentné, že základ uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej\nujmy za zásah do osobnostných práv v zmysle ust. §11 a §13 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho\nzákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Občiansky zákonník“) vyvodzuje žalobca z\ntoho, že žiadna z hodín určenej služobnej pohotovosti nebola započítaná do pracovného času žalobcu\n(hasiča), v dôsledku čoho žalobca fakticky strávil v práci viac času, než je prípustný maximálny pracovný\nčas upravený ZoHaZZ (vnútroštátnou právnou normou) ako aj podľa čl. 6 písm. b) Smernice, v dôsledku\nporušenia čl. 2 bod. 1 Smernice. Podstata základu uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy\n(v dôsledku zásahu do osobnostných práv žalobcu) spočíva v tom, že na pracovisku strávil aj hodiny\nurčenej služobnej pohotovosti, ktoré mu však neboli zarátané do jeho pracovného času, nebol za tieto\nhodiny odmeňovaný, s výnimkou uskutočnených výjazdov; v dôsledku uvedeného stavu tak žalobca\nreálne odpracoval viac, ako pripúšťa či už Smernica, alebo vnútroštátny právny predpis - ZoHaZZ. Na\nzáklade uvedeného je tak zrejmé, že uplatnený nárok vychádza nielen z porušenia čl. 2 ods. 1 Smernice,\nale najmä z porušenia čl. 6 písm. b/ Smernice. Podstata uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej\nujmy za zásah do osobnostných práv v zmysle v zmysle ust. §11 a §13 tak spočíva v tom, že žalobca\nv dôsledku nezapočítavania určenej pracovnej pohotovosti strávil v zamestnaní viac času (nad rámec\nmaximálneho týždenného pracovného času), ako je prípustné a to na úkor svojho voľného času, čím boli\nporušené jeho osobnostné práva v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka, ako aj práva na rodinný život a\nna ochranu zdravia; poukazom na výšku odmeny, ktorá by mu inak prináležala (ak by hodiny pohotovosti\nním strávené pre zamestnávateľa boli zarátané ako pracovný čas a ak by bol za ne odmeňovaný),\nžalobca len argumentoval vo vzťahu k primeranosti výšky ním požadovanej náhrady nemajetkovej\nujmy za zásah do jeho osobnostných práv, pričom výška priznanej výšky závisí v konečnom dôsledky\nod úvahy súdu - žalobcom zvolený výpočet nie je pre konajúci súd v žiadnom prípade záväzný; súd\nmôže pri rozhodovaní o výške náhrady zohľadniť aj iné kritériá, pričom prihliada predovšetkým na\nzávažnosť vzniknutej ujmy, na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, a je povinný zohľadniť tak\nvlastnú rozhodovaciu činnosť, ako aj rozhodovaciu činnosť iných okresných súdov v obvode pôsobnosti\nkonajúceho odvolacieho súdu (v rámci súdnej praxe pri uplatňovaní nárokov na náhradu nemajetkovej\nujmy voči štátu musia súdy tiež zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s\nprincípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať\nvzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady - nález Ústavného súdu\nSR sp.zn. II. ÚS 288/2017 zo dňa 05.12.2017“), ktorá rozhodovacia činnosť je jednotná v názore, že\nv obdobných veciach si žalobcovia (hasiči) správne uplatňujú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy s\npoukazom na ustanovenia § 11-§ 13 Občianskeho zákonníka (závery okresných súdov boli už mnohokrát\npotvrdené odvolacím súdom), pričom predmetná súdna prax v rámci pôsobnosti tohto odvolacieho súdu\nje jednotná aj pokiaľ ide o posudzovanie primeranosti výšky uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy.\nVýška primeranej náhrady je súdom určovaná podľa vnútroštátnej právnej úpravy (najmä podľa ust. §13\nods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka), pričom súd musí svoje rozhodnutie (a) čo do základu ako aj do (b)\nvýšky priznaného nároku dôsledne odôvodniť - v oboch prípadoch však ide o zodpovedanie na otázky,\nktoré si okresný súd môže i musí vyriešiť sám - návrh na prejudiciálne konanie sa nemôže týkať výkladu\nvnútroštátnych právnych predpisov ani skutkových otázok, ktoré sa objavili vo vnútroštátnom konaní.\n„Náhrada škody členskými štátmi, ktorú spôsobili jednotlivcom porušením práva spoločenstva, musí\nbyť primeraná vzniknutej ujme. Keďže v tejto oblasti neexistujú ustanovenia na úrovni spoločenstva, je\nna vnútroštátnom právnom poriadku každého členského štátu, aby stanovil kritériá umožňujúce určiť\nrozsah náhrady, pričom tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako kritériá platné pre podobné nároky\nna základe vnútroštátneho práva a v žiadnom prípade nemôžu byť upravené takým spôsobom, ktorý\nby prakticky znemožňoval alebo príliš sťažoval získanie náhrady škody.“ (Súdny dvor EÚ, C-46/93).\nNáhrada škody zo strany orgánov členských štátov, ktorú tieto orgány spôsobili jednotlivcom porušením\npráva únie, musí byť primeraná vzniknutej škode. V prípade neexistencie ustanovení práva únie v danej\noblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti\na efektivity jednak určilo, či škoda vzniknutá takému pracovníkovi, ako je G. Fuß vo veci samej, v\ndôsledku porušenia právnej normy únie, musí byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna\nalebo finančným odškodnením a jednak definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.\nReferenčné obdobia upravené v čl. 16 až 19 smernice 2003/88 sú v tejto súvislosti irelevantné“. (Súdny\ndvor EÚ, C-429/09). Odvolací súd následne inštruoval okresný súd, aby sám posúdil, či je základ nároku\nna náhradu nemajetkovej ujmy daný a ak dospeje k záveru, že základ nároku je daný, aby rozhodol o\nprimeranej výške predmetnej náhrady a svoje rozhodnutie v oboch týchto otázkach (ako aj o trovách\n\nkonania, vrátania trov odvolacích konaní) relevantným spôsobom odôvodnil tak, aby dal odpoveď na\nvšetky stranami sporu nastolené otázky.\n2. Podanou žalobou sa žalobca domáhal zaplatenia istiny 5.191,96 Eur od žalovaného, pričom uviedol,\nže je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru (ďalej aj „HaZZ“), pričom vykonáva štátnu službu\nv služobnom pomere v súlade s ustanoveniami zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom\nzbore(ďalej aj „ZoHaZZ“). Štátnu službu aktuálne vykonáva v služobnej hodnosti nadpráporčík, vo funkcii\nhasič - záchranár, v čate „B“, ktorá patrí pod Okresné riaditeľstvo HaZZ v Lučenci. Do stálej štátnej služby\nv HaZZ bol vymenovaný dňom 31.03.2010. Služobný (pracovný) čas príslušníka HaZZ1 je rozvrhnutý\nnerovnomerne (§ 86 ZoHaZZ) a to tým spôsobom, že pracovná zmena sa skladá z výkonu služby, po\nktorom nasleduje služobná pohotovosť na pracovisku (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ – ďalej aj „určená služobná\npohotovosť“). Jedna pracovná (služobná)zmena hasiča sa teda skladá z: 1.) výkonu služby, a2.) určenej\nslužobnej pohotovosti. Do konca roku 2021 boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby\na 7 hodín určenej služobnej pohotovosti (t. j. v pomere 17/7), s účinnosťou od 01.01.2022 sú pracovné\nzmeny rozvrhnuté na 16 hodín výkonu služby a 8 hodín služobnej pohotovosti (t. j. v pomere 16/8).\nCelkovo v rámci jednej pracovnej zmeny strávi ako hasič na pracovisku sústavne minimálne 24 hodín.\nOkrem určenej pohotovosti, ktorú odpracuje počas každej pracovnej zmeny, mu ako hasičovi môže byť\nnariadená aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ\n(ďalej aj „nariadená služobná pohotovosť“) a to napr. v prípade, ak je nevyhnutné zabezpečiť personálnu\nobsadenosť v mieste výkonu služby v dôsledku absencie niektorého z kolegov, pri rozsiahlych požiaroch,\nživelných pohromách resp. iných udalostiach vyžadujúcich zvýšený počet hasičov, na zastupovanie\nkolegov, ktorí nemôžu nastúpiť do služby z dôvodu náhlych nepredvídateľných okolností a pod. Obe\nslužobné pohotovosti, či už určená služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, rovnako ako ani\nnariadená služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ, sa nezapočítavajú do pracovného časua\nvýkon týchto služobných pohotovostí nie je rozlíšený ani na výplatnej páske za príslušný kalendárny\nmesiac, kde je uvedený len súhrnný počet odpracovaných hodín služobnej pohotovosti. Za vykonávanie\nurčenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ) je hasič odmeňovaný za každú hodinu pohotovosti\npeňažnou náhradou vo výške 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu (ak je\nslužobná pohotovosť vykonávaná v bežný služobný deň), resp. peňažnou náhradou vo výške30%\nzo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak je služobná pohotovosť vykonávaná v\ndeň služobného pokoja (v deň štátneho sviatku) – viď § 122 ods. 1 ZoHaZZ. Podľa výšky náhrady\nposkytovanej za výkon pohotovosti, ktorá závisí od toho, či je pohotovosť vykonávaná v bežný služobný\ndeň alebo v deň služobného pokoja, je určená služobná pohotovosť rozlišovaná resp. označovaná aj\nako tzv. „15%-ná pohotovosť“ a „30%-ná pohotovosť“.\n3. Samotný výkon služobnej pohotovosti je rozdelený na: a) aktívnu časť služobnej pohotovosti – v\nprípade, ak je nahlásený výjazd (pri požiari, živelnej udalosti, havárii a pod.) sa služobná pohotovosť\nmení na prácu nadčas, a b) neaktívnu časť služobnej pohotovosti. Určené služobné pohotovosti sú\nurčované na čas nočných hodín. Do konca roka 2021 (v čase rozvrhu pracovných zmien 17/7) boli\nslužobné pohotovosti vykonávané v čase 22:30 – 05:30 hod., od začiatku roka 2022 (pri rozvrhu\npracovných zmien 16/8) sú služobné pohotovosti vykonávané v čase 22:00 –06:00 hod. V prípade, ak je\npočas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a ako hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa táto služobná\npohotovosť na prácu nadčas. Keďže v mieste výkonu služby – na hasičskej stanici v Lučenci sa striedajú\n3 hasičské zmeny – čaty „A“, „B“ a „C“, pracovný čas hasiča je rozvrhnutý tak, že každý tretí deň odslúži\nkaždá hasičská zmena 24 hodín a následne majú príslušníci v tejto zmene dva dni voľna. Ide teda o\nnerovnomerné rozvrhnutie služobného času, ktorého časť pripadá na tzv. určenú služobnú pohotovosť\n(§ 86 ods. 2 ZoHaZZ v spojení s § 92 ods. 1 ZoHaZZ).Nakoľko sa striedajú tri hasičské zmeny – prvá\nčata „A“, druhá čata „B“ a tretia čata „C“, sú služobné zmeny hasičov (t. j. pracovný čas) rozvrhnuté v\nzásade tak, že každý tretí deň hasič odslúži (minimálne) 24 hodín v rámci zmeny a následne má dva\ndni voľna. Vzhľadom na takéto rozvrhnutie služobného času každá hasičská zmena mesačne odslúži\naspoň 10 pracovných zmien, pričom v niektorých mesiacoch je to až 11 zmien. V niektorých týždňoch\nhasiči odslúžia 2 zmeny týždenne (48 hodín) a v niektorých týždňoch na hasiča vyjdú 3 zmeny týždenne\n(72 hodín) a to v závislosti od toho, na ktoré dni im pripadnú dni služobných zmien v týždni (v prípade, ak\nhasič má zmenu v pondelok, ďalšie zmeny mu pripadnú na štvrtok a nedeľu, čo sú 3 zmeny v týždni). Pri\ntakto stanovenom rozvrhnutí služobného času má teda hasič stráviť v službe minimálne 240 hodín (pri\n10 zmenách za mesiac) až 264 hodín mesačne (pri 11 zmenách za mesiac). Do tohto rozsahu pritom\nnie sú zahrnuté hodiny nadčasov, keďže častokrát sa stane, že pred koncom služby (napr. o 05:00 hod.\nráno) je vyhlásený poplach a je potrebné ísť vykonať výjazd k požiaru, ktorého hasenie trvá 5 hodín –\n\nv takomto prípade teda hasič strávi v práci v rámci jednej zmeny 29 hodín nepretržite). Vzhľadom na\nuvedené, služobný čas hasiča je rozdelený tak, že každý hasič v zmenovej službe máza rok (365 dní),\npri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň, odpracovať 121,67 zmenových služieb (365\ndní / 3 zmeny). Ročne je to teda priemerne 2920 odpracovaných hodín (121,67 zmenových služieb x 24\nhodinová služba). S poukazom na vyššie opísané rozvrhnutie služobného času, ktorého súčasťou je aj\nurčená služobná pohotovosť vykonávaná v mieste výkonu služby (t. j. na hasičskej stanici), v žalovanom\nobdobí júl 2020 – máj 2023 vrátane, len v rámci samotnej určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1\nZoHaZZ) priamo nadväzujúcej na výkon zmenovej služby (teda v tzv. 15%-nej a 30%-nej pohotovosti)\nodpracoval:\n- v období od júla 2020 do decembra 2020 vrátane: 300,85 hodín,\n- v období od januára 2021 do decembra 2021 vrátane: 558,76 hodín,\n- v období od januára 2022 do decembra 2022 vrátane: 647,74 hodín,\n- v období od januára 2023 do mája 2023 vrátane: 247,72 hodín.\n4. Za žalované obdobie od júla 2020 do mája 2023 vrátane (t. j. od 01.07.2020 do 31.05.2023 - ďalej\naj „žalované obdobie“), odpracoval spolu 1755,07 hodín určenej služobnej pohotovosti. Jeho priemerný\ntýždenný pracovný čas počas celého žalovaného obdobia od júla 2020 do mája 2023 vrátane, dosiahol\n50,66 hodín týždenne. Zdôraznil, že počas celého trvania služobnej pohotovosti, t. j. počas všetkých\nhodín, ktoré odslúži v rámci služobnej pohotovosti, sa ako hasič musí zdržiavať na pracovisku, t. j.\nna hasičskej stanici, z tohto miesta sa nesmie vzdialiť a musí byť vždy počas celej doby služobnej\npohotovosti pripravený na vykonanie zásahu. Ak je vyhlásený výjazd, vykonáva sa do jednej minúty\nod nahlásenia, preto musí byť počas služobnej pohotovosti oblečený v služobnej rovnošate a musí byť\nfyzicky aj psychicky pripravený okamžite vykonať výjazd na miesto určenia. Teda aj napriek tomu, že časť\nslužobnej pohotovosti tvorí aj tzv. „neaktívna časť“, počas ktorej hasiči čakajú na vyhlásenie výjazdu, tak\naj tento časový úsek je povinný tráviť na pracovisku a celý čas musí byť okamžite pripravený poskytnúť\nzamestnávateľovi svoje služby – vykonať služobný zásah.\n5. Napriek uvedeným skutočnostiam sa však služobná pohotovosť (t. j. všetky hodiny „neaktívnej časti“\nslužobnej pohotovosti) nezapočítava do pracovného času a teda tieto odpracované hodiny nie sú\npovažované za odpracovaný čas! Zjednodušene povedané, napriek tomu, že v práci strávi v rámci každej\njednej zmeny minimálne 24 hodín, tak v súčasnosti 8 hodín z tohto času (do konca roku 2021 to bolo 7\nhodín), ktoré strávi na pracovisku pripravený na výkon práce, nie je považovaných za pracovný čas! Táto\nskutočnosť sa v praxi prejavuje tak, že napr. v mesiaci august 2020 sa v jeho fonde pracovného času\nuvádza počet hodín 178 avšak tento údaj nezohľadňuje ďalších 53,42 hodín odpracovanej služobnej\npohotovosti. Z takto nereálne vykazovaného fondu pracovného času, ktorý reálne nezohľadňuje\nodslúženú služobnú pohotovosť sa potom javí, že jeho priemerný týždenný pracovný čas neprekračuje\n48 hodín, čo je však pravidelne v absolútnom rozpore so skutočnosťou. Keďže sa vo fonde pracovného\nčasu pracovná pohotovosť nezohľadňuje, tak ak vychádza z deklarovaného počtu hodín vo fonde\npracovného času, potom sa javí, že za mesiac august 2020 bol jeho priemerný týždenný pracovný čas\nlen 38,37 hodín (178 hodín za mesiac : 4,43 týždňa = priemer 38,37 hodín za týždeň), avšak v skutočnosti\nbol jeho priemerný týždenný pracovný čas 52,24 hodín (celkovo spolu so započítaním odpracovaných\npohotovostí spolu 231,42 hodín za mesiac : 4,43 týždňa = 52,24 hodín za týždeň), nie teda 38,37 hodín\nza týždeň, ako je to formálne vykazované vo fonde pracovného času a ako je to deklarované aj jeho\nslužobným úradom - Hasičským a záchranným zborom.\n6. Vzhľadom na údaje vyplývajúce z priložených listinných dôkazov (viď Dôkaz 2 a 3) a prepočty\npodrobne uvedené v odsekoch 36 – 39 tejto žaloby je zrejmé, že jeho priemerný týždenný pracovný\nčas počas žalovaného obdobia pravidelne značne presahoval nielen 40 hodinový týždenný služobný\nčas príslušníka HaZZ tak, ako to ustanovuje § 85 ods. 2 ZoHaZZ, ale aj maximálne prípustný týždenný\npracovný čas v dĺžke 48 hodín tak, ako to ustanovuje článok 6 písm. b) Smernice. K tejto skutočnosti\npritom dochádza v dôsledku skutočnosti, že žiadna z hodín odpracovanej služobnej pohotovosti mu\nnie je započítavaná do fondu pracovného času, keďže vnútroštátna právna úprava v ZoHaZZ služobnú\npohotovosť hasičov nepovažuje za služobný (pracovný) čas, čo je v rozpore s článkom 2 ods. 1 Smernice\na konštantnou judikatúrou Súdneho dvora. V uvedených súvislostiach ďalej v podrobnostiach poukazuje\nna nasledovné skutočnosti:\n7. Škoda, ktorej náhrady sa touto žalobou žalobca domáha, vznikla v mieste výkonu služobnej činnosti\nžalobcu, ktorým je Hasičská stanica v meste Lučenec a táto sa nachádza v územnom obvode Okresného\n\nsúdu Lučenec, pričom tu nastala aj samotná skutočnosť, ktorá zakladá žalobou uplatnený nárok na\nnáhradu škody. Vzhľadom na tieto skutočnosti si žalobca v súlade s citovaným ustanovením § 19 písm.\nb) CSP zvolil na podanie tejto žaloby ako miestne príslušný Okresný súd Lučenec, čím je založená\nmiestna príslušnosť tunajšieho súdu.\n8. Zároveň aj v prípade, ak by sa miestna príslušnosť súdu v tomto prípade spravovala všeobecným\nsúdom žalovaného, týmto súdom je v zmysle § 17 CSP súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť\nzakladajúca uplatnené právo, nakoľko podľa § 17 CSP platí, že: „Všeobecným súdom štátu je súd, v\nktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá uplatnené právo.“ Miestna príslušnosť Okresného\nsúdu Lučenec na prejednanie a rozhodnutie tohto sporu je tak nepochybne daná. Žalobca je fyzickou\nosobou, ktorá má trvalý pobyt v mieste uvedenom na prvej strane tejto žaloby. Žalobca túto žalobu\npodáva ako jednotlivec, ktorého právo vyplývajúce zo Smernice bolo žalovaným porušené, pričom\ntoto porušenie spôsobilo žalobcovi škodu, ktorej nahradenia v peniazoch sa touto žalobou domáha.\nŽalovaným je štát – Slovenská republika, za ktorú v zmysle § 135 ods. 1 CSP koná Ministerstvo vnútra\nSlovenskej republiky (ďalej aj „Ministerstvo“), a to s poukazom na § 11 písm. c) zákona č. 575/2001Z. z.\no organizácii a činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, podľa ktorého: „Ministerstvo vnútra\nSlovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre Policajný zbor a Hasičský a záchranný\nzbor.“ Ministerstvo je zároveň aj garantom riadnej transpozície Smernice do slovenského právneho\nporiadku, pričom práve v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice vznikla škoda, ktorej náhrady sa\nžalobca domáha touto žalobou.\n9. Smernica predstavuje normu komunitárneho práva, ktorú je Slovenská republika ako členský\nštát Európskej únie povinná dodržiavať. Zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii\nkomunitárneho práva vychádza zo zásady prednosti komunitárneho práva, teda zo zásady, že právne\npredpisy Európskej únie majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi členských štátov. Na základe\nprincípu prednosti komunitárneho práva a jeho priameho účinku je založená aj zodpovednosť členského\nštátu v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie zo strany členského štátu, pričom\nosoby, ktoré sú takýmto konaním poškodené, sa môžu voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody.\nTu je pritom nevyhnutné zdôrazniť, že zodpovednosť štátu v prípade porušenia komunitárneho práva\nje absolútna a objektívna, členský štát sa jej teda nemôže za žiadnych okolností zbaviť ani sa z nej\nexkulpovať, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil.\nPovinnosť súdov Slovenskej republiky dodržiavať komunitárne právo je pritom explicitne zakotvená aj v\nprávnom poriadku Slovenskej republiky, pričom prioritne vyplýva z článku 144 ods. 1 zákona č. 460/1992\nZb. Ústava Slovenskej republiky, článku 7 ods. 2 a 5 Ústavy SR.\n10. Skutočnosť, že komunitárne právo má prednosť pred vnútroštátnou úpravou a vnútroštátna úprava\nnesmie byť v rozpore s komunitárnym právom vyplýva z konštantnej judikatúry Súdneho dvora Európskej\núnie (ďalej aj „Súdny dvor“). Povinnosť aplikácie komunitárneho práva Súdny dvor po prvý krát vysvetlil\nv rozsudku C-106/77 zo dňa 09.03.1978 vo veci Simmenthal, v ktorom Súdny dvor riešil aj dôsledky\npriamej aplikovateľnosti ustanovení komunitárneho práva v prípade, ak vnútroštátna norma bola v\nrozpore s komunitárnym právom. S poukazom na citované časti rozsudku Súdneho dvora vo veci\nSimmenthal považujem za nepochybné, že právne predpisy Európskej únie (t. j. úniové právo) majú\npriamy účinok a ako také majú prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou, pričom v prípade\nkolízie medzi vnútroštátnou právnou úpravou a komunitárnym právom sú súdy každého členského\nštátu Európskej únie, teda aj súdy Slovenskej republiky, povinné aplikovať normu úniového práva.\nV nadväznosti na vyššie uvedenú argumentáciu o priamej aplikovateľnosti a účinku komunitárneho\npráva je v okolnostiach tohto prípadu potrebné poukázať na rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo\ndňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß. V tomto rozsudku sa Súdny dvor zaoberal práve otázkou výkladu\nSmernice v súvislosti s porušením článku 6 Smernice, ktorý ustanovuje maximálny týždenný pracovný\nčas. Tu je ďalej potrebné zdôrazniť, že v uvedenej veci ide o rozhodnutie Súdneho dvora týkajúce\nsa pracovníka, ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného\nsektora a jeho rozpis služieb (pracovných zmien) stanovoval priemerne 54 hodín týždenne a zahŕňal 24hodinovézmeny, pričom každá takáto 24 hodinová zmena, v rámci ktorej musel byť hasič prítomný na\npracovisku, pozostáva z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá môže byť prerušená zásahovou\nčinnosťou. Ide teda v zásade o skutkovo a právne identickú vec, aká je predmetom tohto sporu. Z\ncitovaného rozsudku Súdneho dvora vo veci Günter Fuß jednoznačne vyplýva, že článok 6 písm. b)\nSmernice má priamy účinok a teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní\npred vnútroštátnymi súdmi. Z uvedeného zároveň nepochybne vyplýva, že aj ja – žalobca – mám\n\nprávo dovolávať sa práv vyplývajúcich zo Smernice pred tunajším vnútroštátnym súdom. Právna\núprava garantujúca mi práva podľa Smernice, má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou\nvyplývajúcou zo zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore. Z vyššie uvedenej\nzásady prednosti a priamej aplikovateľnosti komunitárneho práva pre tento konkrétny prípad vyplýva, že\nustanovenia ZoHaZZ by mali byť v súlade so Smernicou (keďže smernica by mala byť úplne a správne\nimplementovaná tak, aby boli dosahované ciele sledované smernicou),pričom v prípade existencie\nrozporu medzi ustanoveniami ZoHaZZ a Smernicou má prednosť Smernica ako právny predpis vyššej\nprávnej sily.\n11. V okolnostiach tejto veci je však potrebné zdôrazniť, že Smernica nebola správne (resp. z\nmateriálneho hľadiska v časti vôbec) transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky,\nkonkrétne do ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, pričom\nustanovenia ZoHaZZ sú v rozpore s článkom 2 ods. 1 a článok 6 písm. b) Smernice. Príloha č. 4 k\nzákonu č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v bode 6 uvádza, že do tohto zákona bola\nokrem iných prebratá aj predmetná Smernica. Formálne sa teda javí, že ZoHaZZ by mal byť v súlade\nso Smernicou ako právnym aktom úniového práva, keďže ZoHaZZ deklaruje prebratie tejto Smernice\ndo nášho vnútroštátneho právneho predpisu. Toto však v skutočnosti nie je pravdou, a to z dôvodu,\nže ZoHaZZ umožňuje služobnému úradu, aby pracovný čas príslušníka HaZZ (hasiča) bol rozvrhnutý\ntak, že tento pravidelne a de facto sústavne prekračuje Smernicou stanovený maximálny 48 hodinový\ntýždenný pracovný čas. Základný problém je totiž v obsahu pojmu „pracovný čas“ tak, ako ho na jednej\nstrane stanovuje Smernica a judikatúra Súdneho dvora a tým, ako ho na druhej strane upravuje zákon\nč. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore.\n12. Súdny dvor vo svojej judikatúre opakovane skonštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v\nSmernici, je autonómnym pojmom práva Európskej únie, ktorý treba definovať podľa objektívnych\nvlastností s odkazom na systém a účel Smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok\npracovníkov. Súdny dvor zároveň vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že rozlišovanie je binárne – buď je\nurčitý čas pracovným časom, alebo ním nie je. Súdny dvor vo svojej judikatúre zároveň konštantne\nzotrváva na právnom závere, že čas pracovnej (služobnej) pohotovosti treba v celom rozsahu zahrnúť do\nvýpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času, pričom rozhodujúcim faktorom pre\nzáver, či sú naplnené znaky pojmu „pracovný čas“ je skutočnosť, že pracovník je povinný byť prítomný\nna mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby. Takéto závery\njednoznačne vyplývajú napr. z rozsudku Súdneho dvora C-397/01 zo dňa 05.10.2004 vo veci H. I. a\nrozsudku C-14/04 zo dňa01.12.2005 vo veci Abelkader Dellas. V tomto smere je potrebné poukázať aj\nna rozhodnutie Súdneho dvora, ktoré sa priamo týka práce hasičov a z ktorého rovnako jednoznačne\nvyplýva, že do pracovného času hasičov sa musí započítavať aj čas pracovnej (služobnej) pohotovosti.\n13. Vnútroštátny právny predpis – ZoHaZZ - vymedzuje „služobný čas“ hasičov vo vyššie citovanom\nustanovení § 85 ods. 1, ods. 2 ZoHaZZ ako „časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu aje\nk dispozícii služobnému úradu“ pričom stanovuje, že „služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne“.\nOkrem uvedeného vymedzenia „služobného času“ ZoHaZZ ďalej upravuje podmienky výkonu štátnej\nslužby príslušníkov HaZZ v ustanoveniach § 86 - § 94, v ktorých vymedzuje pojmy ako: nerovnomerné\nrozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými\ndňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná\npohotovosť a dovolenka. Zo žiadneho ustanovenia ZoHaZZ však nevyplýva, že by služobná pohotovosť\nhasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, pričom v skutočnosti\nsa čas služobnej pohotovosti nezapočítava do služobného (pracovného) času príslušníka HaZZ. Tu\nje napríklad zjavný rozdiel medzi ZoHaZZ upravujúcim pracovné podmienky hasičov na jednej strane,\na všeobecným pracovnoprávnym predpisom – zákonom č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej aj „ZP“),\nna strane druhej. Zákonník práce totiž v § 96 ods. 2 výslovne ustanovuje, že: „Čas, počas ktorého sa\nzamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna\nčasť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas.“ Podľa § 12 ods. 6 ZoHaZZ: „Na\nprávne vzťahy príslušníkov pri vykonávaní štátnej služby sa vzťahuje Zákonník práce, len ak to výslovne\nustanovuje tento zákon.“ ZP sa na hasičov vzťahuje len vtedy, ak to ZoHaZZ výslovne stanovuje. Pokiaľ\nvšak ide o služobný (pracovný) čas hasičov, tak ZoHaZZ na ZP neodkazuje. V zmysle vyššie citovaného\n§ 12 ods. 6 ZoHaZZ je preto úprava § 96 ods. 2 ZP neaplikovateľná na služobný pomer príslušníka HaZZ.\nĎalej je však zrejmé, že samotný ZoHaZZ žiadne také ustanovenie, akým je citovaný § 96 ods. 2 ZP,\nneobsahuje. V dôsledku tejto skutočnosti sa tak tzv. „neaktívna časť“ služobnej pohotovosti príslušníkov\n\nHaZZ nezapočítava do ich pracovného času. Do pracovného času je započítavaný len ten časový úsek,\nkedy počas určenej služobnej pohotovosti je vykonaný služobný výjazd, pričom tento časový úsek je\npovažovaný za prácu nadčas. Ostatný čas určenej služobnej pohotovosti, ktorú každý hasič vykonáva\nv rámci každej jednej jeho minimálne 24 hodín trvajúcej služobnej zmeny (od 22:00 hod. do 06:00\nhod.),však do pracovného času hasiča započítaný nie je a takýto čas nie je považovaný za pracovný\n(služobný) čas hasiča. Nakoľko teda ZoHaZZ nepovažuje služobnú pohotovosť hasičov za súčasť ich\nslužobného času, tak práve v tejto skutočnosti spočíva rozpor ZoHaZZ s úniovým právom, konkrétne\ns ustanovením článku2 ods. 1 Smernice, ako aj judikatúrou Súdneho dvora. Z vyššie citovaného\nrozsudku Súdneho dvora vo veci Rudy Matzak jednoznačne vyplýva, že členské štáty sa nemôžu\nodchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení Smernice, a to vrátane pojmov „pracovný\nčas“ a „čas odpočinku“. Smernica pritom neumožňuje ani to, aby členské štáty prijali inú definíciu\npojmu „pracovný čas“, než ako je definícia tohto pojmu obsiahnutá v Smernici. Smernica síce stanovuje\nmožnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu\nbezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje na definíciu pojmu„ pracovný čas“.\nToto konštatovanie potvrdzuje aj účel Smernice, ktorý má zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené\nnemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva. Služobný čas hasičov je rozvrhnutý na 24\nhodinové pracovné zmeny, ktoré sú formálne rozdelené na 1.) výkon služby a 2.) služobnú pohotovosť.\nVzhľadom však na účelové oddelenie služobnej pohotovosti od služobného (pracovného) času, kedy\nslužobná pohotovosť nie je započítavaná do fondu pracovného času, sa potom formálne „na papieri“\njaví, že jeho služobný (pracovný) čas nepresahuje 48 hodín týždenne. Je tomu však tak len z dôvodu, že\nvnútroštátna právna úprava zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore do služobného\n(pracovného) času hasiča nezarátava čas služobnej pohotovosti. Ak však za pracovný (služobný) čas\nv súlade s judikatúrou Súdneho dvora považujeme aj služobnú pohotovosť, tak je zrejmé, že súhrn\ntakto „naskladaného“ pracovného času hasičov pravidelne prekračuje 48 hodín týždenne, pričom bežne\ndosahuje cca. 53 - 56 hodín týždenne, častokrát aj viac. Služobná pohotovosť, ktorú odpracuje v rámci\nkaždej jednej pracovnej zmeny v rozsahu 8 hodín (do konca roka 2021 v rozsahu 7 hodín), nie je teda\nv zmysle našej vnútroštátnej právnej úpravy považovaná za súčasť môjho služobného času. Služobnú\npohotovosť je však nevyhnutné aj v zmysle vyššie citovanej judikatúry Súdneho dvora považovať za\n„pracovný čas“ tak, ako to kogentne stanovuje Smernica. Jednoducho povedané, ak by ZoHaZZ v\nsúlade s judikatúrou Súdneho dvora za súčasť pracovného času považoval aj služobnú pohotovosť,\nbez akýchkoľvek pochybností by potom aj z formálneho hľadiska („na papieri“) služobný čas hasičov\nprekračoval 48 hodín týždenne. Keďže však ZoHaZZ pracovnú pohotovosť formálne nepovažuje za\nsúčasť pracovného času, tak potom sa z hľadiska textácie ZoHaZZ a vykazovaného fondu pracovného\nčasu javí, že ako hasič odpracujem priemerne menej než 48 hodín týždenne. K takémuto formálnemu\ndodržiavaniu článku 6 písm. b) Smernice dochádza len „vďaka“ tomu, že z 24 - hodinovej zmeny mi je\ndo pracovného času v súčasnosti započítavaných len 16 hodín (do konca roka 2021 to bolo 17 hodín), a\nteda 8 hodín (resp. do konca roka 2021 to bolo 7 hodín) z času, ktorý strávim v práci na hasičskej stanici\na počas ktorých musím byť pripravený do 1 minúty nastúpiť na vykonanie služobného zásahu, nie je\npovažovaných za pracovný (teda odpracovaný) čas. V praxi to znamená, že v dôsledku vnútroštátnej\nprávnej úpravy ZoHaZZ, ktorá je čo sa týka posudzovania pracovného času v rozpore s článkom 2\nods. 1 Smernice ako aj konštantnou judikatúrou Súdneho dvora, nie je cca. 1/3 zo všetkých jeho reálne\nodpracovaných hodín v práci považovaných za pracovný čas! Nezapočítavanie služobnej pohotovosti\ndo fondu pracovného času sa potom nevyhnutne premieta do skutočnosti, že formálne („na papieri“)\nsíce odpracuje priemerne menej než 48 hodín týždenne, avšak v skutočnosti jeho priemerný týždenný\npracovný čas úplne pravidelne presahuje maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas stanovený v\nčlánku 6 písm. b) Smernice.\n14. Zhrnúc teda skutočnosti je zjavné, že vnútroštátna úprava v Slovenskej republike, konkrétne\núprava pracovného času obsiahnutá v ZoHaZZ, umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi\nHaZZ(hasičovi) jeho služobný čas tak, že tento pravidelne presiahne maximálnu hranicu stanovenú v\nčlánku6 písm. b) Smernice, a to v priamom dôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť nie je podľa\nZoHaZZ považovaná za súčasť pracovného času hasiča, čo je v rozpore s článok 2 ods. 1 Smernice.\nJe teda možné jednoznačne uzavrieť, že vnútroštátna právna úprava v zákone č. 315/2001 Z. z. o\nHasičskom a záchrannom zbore je v rozpore s článkom 2 ods. 1 a článkom 6 písm. b) Smernice, nakoľko\numožňuje služobnému úradu, aby služobný čas hasiča bol rozvrhnutý tak, že tento pravidelne prekračuje\nSmernicou stanovený maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas. Preto z týchto dôvodov možno\naj jednoznačne uzavrieť, že Smernica nebola správne (resp. nebola v časti vôbec) implementovaná do\nprávneho poriadku Slovenskej republiky.\n\n15. Zo skutkového stavu opísaného žalobou a z priložených listinných dôkazov je zároveň preukázané,\nže jeho priemerný týždenný pracovný čas za žalované obdobie júl 2020 – máj 2023 vrátane, predstavuje\n50,70 hodín týždenne, čo je nepochybne viac, než ktorý čas ako maximálny týždenný pracovný čas\npovoľuje článok 6 písm. b) Smernice. Je teda zjavné, že moje právo vyplývajúce z ustanovenia článku\n6 písm. b) Smernice bolo a naďalej je pravidelne porušované.\n16. Pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore, Z rozsudku Súdneho dvora C-429/09 zo\ndňa25.11.2010 vo veci Günter Fuß jednoznačne vyplýva, že článok 6 písm. b) Smernice má priamy\núčinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi\nsúdmi, čo Súdny dvor potvrdil aj priamo v 1. výroku tohto rozsudku, kde judikoval: Rozsudok Súdneho\ndvora vo veci Günter Fuß teda dáva v prípade porušenia práva na dodržiavanie 48-hodinového\ntýždenného pracovného času vyplývajúceho z článku 6 písm. b) Smernice poškodenému hasičovi\nprávo domáhať sa náhrady škody priamo proti členskému štátu. Vzhľadom na uvedené považujem\nza nepochybné, že ako jednotlivec sa touto žalobou môžem voči žalovanému štátu domáhať náhrady\nškody vzniknutej mi porušením úniového práva, a teda moja aktívna vecná legitimácia v tomto konaní\nje jednoznačne daná.\n17. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, tu je potrebné vziať na zreteľ aj ustálenú\njudikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom\nporušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia\nzaložená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez\nohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a to bez ohľadu na to, aký verejný orgán\nmá podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Podľa judikatúry\nSúdneho dvora môže náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny\nsubjekt, ale aj samotný štát, pričom právo Únie nijako nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť\nverejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má\nsamotný členský štát.\n18. Z konštantnej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu\nškody vzniknutej porušením úniového práva zo strany členského štátu v prípade, ak sú splnené\n3podmienky:\n1) cieľom porušenej právnej normy Európskej únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je\ndostatočne závažné,\n2) existencia škody resp. ujmy,\n3) príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou resp. ujmou.\n19. V prípade, že sú splnené všetky tri vyššie uvedené podmienky, je štát povinný napraviť následky\nspôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu.\nPodmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave nesmú byť menej výhodné\nako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a\nnemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania\nnáhrady (zásada efektivity). Poskytnutá náhrada škody musí spĺňať aj požiadavku primeranosti tak, aby\ndostatočne sanovala ujmu, ktorá poškodenému jednotlivcovi vznikla.\n20. S poukazom na judikatúru Súdneho dvora, porušenie práva Únie pre absentujúcu resp. nesprávnu\ntranspozíciu Smernice do ZoHaZZ je dôsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu. Pri\nrešpektovaní zásad ekvivalencie a efektivity je pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o\nnáhradu škody porušením úniového práva Európskej únie štát, t. j. žalovaný - Slovenská republika,\nkeďže neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie dodržania požiadavky vyplývajúcej z článku\n6písm. b) Smernice, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného\nčasu, resp. prijal vnútroštátnu právnu úpravu zákonom č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom\nzbore, ktorý umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi HaZZ (hasičovi) jeho služobný\nčas takým spôsobom, že tento pravidelne presahuje maximálnu hranicu 48-hodinového týždenného\npracovného času. K tomuto dôsledku pritom dochádza pre rozpor vnútroštátnej právnej úpravy ZoHaZZ\ns článkom 2 ods. 1 Smernice, nakoľko služobná pohotovosť nie je považovaná za pracovný čas\na odpracované hodiny služobnej pohotovosti nie sú hasičom započítavané do pracovného času.\nZažalovaný štát v tomto spore v zmysle § 135 ods. 1 CSP koná Ministerstvo ako orgán, do pôsobnosti\n\nktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor, pričom Ministerstvo bolo tiež aj garantom právnej úpravy\nvykonanej zákonom č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore.\n21. V tejto súvislosti ešte napokon opätovne zdôraznil, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora absolútna\nobjektívna zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú porušením úniového práva je daná bez ohľadu na\nto, ktorý verejný orgán sa porušenia úniového práva dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť\nškodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť. Ide teda o zodpovednosť za škodu bez možnosti liberácie\na exkulpácie.\n22. Pokiaľ ide o prvú podmienku, a to že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom\npráva a porušenie je dostatočne závažné, tu je potrebné poukázať na judikatórny záver vyplývajúci\naj z rozhodnutia vo veci Günter Fuß, podľa ktorého článok 6 písm. b) Smernice predstavuje pravidlo\nsociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je\nminimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia. Toto ustanovenie\nukladá členským štátom povinnosť ustanoviť maximálnu 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný\npracovný čas, v súvislosti s ktorou povinnosťou je v Smernici výslovne stanovené, že táto 48 hodinová\nhranica zahŕňa už aj nadčasy (viď znenie „priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmych dní\nvrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.“).\n23. Z článku 22 ods. 1 Smernice ďalej vyplýva, že od uvedenej povinnosti sa nemožno v žiadnom\nprípade odchýliť ak ide o také činnosti, akou je činnosť hasičov, a to dokonca ani vtedy, ak by\nk prekročeniu 48 hodinovej hranice priemerného týždenného pracovného času došlo so súhlasom\ndotknutého pracovníka, pričom tu pre úplnosť zdôrazňuje, že žiadny takýto súhlas služobnému úradu\nnikdy neudelil. Pravidlo sociálneho práva vyplývajúce z článku 6 písm. b) Smernice nemožno podrobiť\nakejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, pričom ustanovenie článku 6 písm. b) Smernice\njednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Už len\nvzhľadom na obsah a účel samotnej Smernice považuje za zjavné a nepochybné, že cieľom tejto\nSmernice je priznať práva jednotlivcom – pracovníkom v Európskej únii.\n24. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že dostatočne závažné porušenie práva Európskej únie zahŕňa\nzjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky, ktoré majú byť v\ntejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej právnej normy, ako\naj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma Únie ponecháva vnútroštátnym orgánom. Vždy a\nv každom jednotlivom prípade sa porušenie úniového práva považuje za dostatočne závažné, pokiaľ\nje v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Súdny dvor pritom vo svojej judikatúre už\nopakovane rozhodol a konštantne rozhoduje, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a\npohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou\npojmu „pracovný čas“ tak, ako to predpokladá Smernica. Také vymedzenie pojmu „pracovný čas“, ako\nho kogentne ustanovuje článok 2 Smernice, bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný\ntýždenný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa takéto obdobia pracovnej pohotovosti a\npohotovostnej služby, prekračuje maximálnu 48 hodinovú týždennú hranicu upravenú v článku 6 písm.\nb) Smernice. V tomto smere je možné poukázať napr. na rozsudok Súdneho dvora C-303/98 zo dňa\n03.10.2020 vo veci Simap, uznesenie C-241/99 zo dňa 03.07.2001 vo veci Confederación Intersindical\nGalega (CIG).\n25. V uvedenej súvislosti dáva do pozornosti súdu aj rozhodnutia Súdneho dvora, ktoré sa výslovne\ntýkajú hasičov a v ktorých Súdny dvor zaujal stanovisko k tomu, že právo na maximálne 48 hodinový\ntýždenný pracovný čas garantovaný článkom 6 písm. b) Smernice sa vzťahuje aj na hasičov. Jedna sa\no uznesenie Súdneho dvora C-52/04 zo dňa 14.07.2005 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg,\nresp. rozsudok Súdneho dvora C-518/15 zo dňa 21.02.2018 vo veci Rudy Matzak. S poukazom na\ncitovanú judikatúru Súdneho dvora je zjavné, že porušovanie jeho práv, vyplývajúcich z článku 2 ods. 1 v\nspojení s článkom 6 písm. b) Smernice, ku ktorému dochádza v dôsledku nesprávneho resp. neúplného\nprebratia Smernice do ZoHaZZ, je v zjavnom rozpore s dlhoročnou konštantnou judikatúrou Súdneho\ndvora v danej oblasti, preto toto porušovanie úniového práva je nevyhnutne potrebné považovať za\ndostatočne závažné. Súdny dvor aj v referenčnom rozhodnutí vo veci Günter Fuß výslovne potvrdil, že\nnedodržanie požiadavky vyplývajúcej z článku 6 písm. b) Smernice u hasičov bolo zjavným porušením\njudikatúry Súdneho dvora v danej oblasti. Považuje taktiež za nepochybné, že cieľom Smernice je\npriznať jednotlivcom – pracovníkom medzi ktorých patria aj hasiči, práva touto Smernicou zakotvené.\n\nAplikujúc uvedené judikatórne závery Súdneho dvora na tento konkrétny prípad je zrejmé, že nakoľko\npočas žalovaného obdobia pravidelne pracoval nad stanovený limit vyplývajúci z článku 6 písm. b)\nSmernice a zároveň služobnú pohotovosť (vrátane jej „neaktívnej časti“) je nevyhnutné považovať za\npracovný čas, k čomu však nedochádza, ide v tomto prípade o zjavné porušenie judikatúry Súdneho\ndvora. Prvá podmienka spočívajúca v dostatočnej závažnosti porušenia právnej normy Únie je tak\njednoznačne naplnená.\n26. Pokiaľ ide o druhú podmienku, ktorou je existencia škody, tu je potrebné uviesť, že Smernica samotná\nneobsahuje ustanovenia týkajúce sa procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení,\nrovnako neobsahuje ani kritériá zakotvujúce spôsob určenia výšky nároku na náhradu škody.\n27. Podľa judikatúry Súdneho dvora, týkajúcej sa priamo škôd vznikajúcich hasičom pre nerešpektovanie\n48 hodinovej pracovnej doby podľa Smernice, treba pod škodou v takomto prípade v prvom rade\nrozumieť ujmu, ktorá dotknutému hasičovi vznikla v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal\nnárok, ak by bol maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas upravený článkom 6 písm. b) Smernice\nrešpektovaný. V tomto zmysle je treba za primeraný odpočinok v zmysle Smernice považovať taký, ktorý\nby mal nasledovať po maximálne 48 hodinovej týždennej pracovnej dobe zahŕňajúcej jeho služobnú\npohotovosť na pracovisku (viď bod 59 rozsudku vo veci Günter Fuß). Z judikatúry Súdneho dvora k\nnáhrade škody vzniknutej z porušenia úniového práva ďalej vyplýva, že náhrada škôd spôsobených\njednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť\nskutočnú ochranu práv poškodených. Podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnej právnej\núprave zároveň nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych\nprostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej\nnemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity); náhrada škody zároveň\nmusí byť primeraná vzniknutej ujme (viď napr. vyššie citovaný rozsudok vo veci Brasserie dupecheur a\nFactortame). Zásada ekvivalencie znamená, že vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s úniovým\nprvkom aplikovať prísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá ako tie, ktoré by aplikoval\nv konaniach bez úniového prvku s podobným predmetom, čo znamená, že dotknutý subjekt musí mať\nmožnosť uplatniť si nárok, ktorý mu vyplýva z úniovej právnej normy za takých podmienok, za akých\nby si mohol uplatniť nárok založený na podobnej vnútroštátnej právnej norme bez úniového prvku.\nZásada efektivity znamená, že procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych konaniach určených\nna zabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech subjektov práva, nemôže byť\nupravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznávaných úniovým právnym poriadkom prakticky\nznemožňoval alebo nadmerne sťažoval. V takomto prípade je na vnútroštátnom práve členského štátu\na jeho súdnych orgánoch, aby pri dodržaní uvedených zásad ekvivalencie, efektivity a primeranosti\nurčili formu odškodnenia a pravidlá spôsobu výpočtu náhrady škody vzniknutej porušením normy Únie.\nV otázkach neupravených normami komunitárneho práva v sporoch o nárokoch na náhradu škody\nspôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie členským štátom, sa subsidiárne použije vnútroštátne\nprávo pri zachovaní uvedených zásad ekvivalencie a efektivity. Právny poriadok Slovenskej republiky\nvšak neobsahuje žiadny špecifický právny predpis či konkrétne zákonné ustanovenie pre posudzovanie\nnáhrady škody, ktorá vznikla poškodenému porušením práva Európskej únie, a to či už by išlo o základ\ntakéhoto nároku, alebo určenie jeho výšky. Pri absencii konkrétnej právnej úpravy je pri posudzovaní\ntakéhoto nároku v našich podmienkach nutné vychádzať zo zásad, ktoré na tento účel všeobecne\nstanovil Súdny dvor – t. j. dodržať podmienky efektivity, ekvivalencie a primeranosti.\n28. Pokiaľ ide o právne posúdenie žalovaného nároku, žalobca má za to, že touto žalobou uplatnený\nnárok je pri absencii vnútroštátnej právnej úpravy nároku na náhradu škody z porušenia práva\nEurópskej únie potrebné posudzovať analogicky podľa ustanovení právneho poriadku Slovenskej\nrepubliky, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie. Týmito ustanoveniami sú podľa jeho\nnázoru ustanovenia§ 11 - § 13 OZ, upravujúce nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada sa poskytuje aj v\npeniazoch. Samotný právny základ žalovaného nároku však stále spočíva resp. má svoj titul v nároku\nna náhradu škody z porušenia práva Európskej únie, pričom ustanovenia § 11 – 13 OZ sa tu používajú\n„len“ analogicky z dôvodu absencie právnej úpravy nároku na náhradu škody vzniknutej jednotlivcovi\nporušením úniového práva zo strany štátu.\n29. Vzhľadom na skutkový stav opísaný v článku II. žaloby je zrejmé, že dlhoročne dochádza k\nporušovaniu jeho osobnostných práv na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity spočívajúce v\nporušení práva na primeranú dobu odpočinku, ako aj k porušeniu práva na súkromie a rodinný život, a\n\nto v príčinnej súvislosti s tým, že v dôsledku nezapočítania odpracovaných hodín služobnej pohotovosti\ndo pracovného času som reálne odpracoval viac, než pripúšťa článok 6 písm. b) Smernice. Jeho\nosobnostné práva sú pritom v dôsledku uvedeného u neho porušované sústavne a dlhoročne, nielen\nteda počas žalovaného obdobia. Práca hasiča je pritom veľmi zodpovednou prácou, ktorú vníma ako\nposlanie, pri práci neraz nasadzuje svoj vlastný život, preto o to viac nevyhnutne a dôvodne potrebuje\ndostatočný odpočinok po práci na regeneráciu jeho fyzických a psychických síl, čoho sa mu však v\ndôsledku sústavného porušovania práva na primeranú dobu odpočinku nedostáva. Skutočnosť, že trávi\nv práci neprimerane dlhý čas, má pritom nepriaznivý vplyv na kvalitu jeho života a to najmä hľadiska\njeho mimopracovného osobného života a voľného času. V súvislosti s porušovaním práva na maximálne\n48 hodinový týždenný totiž pracovný čas prichádza o čas, ktorý by inak chcel venovať v prvom rade\nrodine a potom aj iným aktivitám nesúvisiacim s mojim pracovným zaradením. Neprimeraná pracovná\nzaťaženosť a nutnosť tráviť nadmerne dlhý čas v práci pri takom rozložení služobného času, aký ako\nhasič vykonáva, zásadne zasahuje do jeho súkromného a rodinného života. V dôsledku pravidelného\nporušovania práva na maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas prichádza o čas, ktorý by chcel a\ninak mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám prípadne akýmkoľvek iným aktivitám,\nktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Vzhľadom na enormnú fyzickú a psychickú náročnosť jeho\npráce je zároveň dostatok času na oddych a mimo pracovné aktivity nevyhnutný. Tu pritom poukazuje\nna to, že bežne odpracuje aj približne 5 – 8 hodín nad rámec maximálneho 48-hodinového týždenného\npracovného času, bežne pravidelne pracuje aj 53 – 56 hodín týždenne, mnohokrát aj dlhšie. Nutnosť\ntráviť neprimerane dlhý čas v práci, ktoré sa prejavuje aj skracovaním voľného času na nevyhnutný\nodpočinok a mimopracovné aktivity, je tak zásadne negatívnym dôsledkom porušovania Smernice,\nnakoľko mimopracovným aktivitám nemôže venovať ten čas, koľko by mohol, ak by k porušovaniu\nSmernice nedochádzalo.\n30. Všetok ten čas, ktorý žalobca strávi v práci naviac oproti tomu, čo stanovuje Smernica, by venoval\nči svojim najbližším a rodine, jeho koníčkom alebo práve tomu nevyhnutnému odpočinku, ktoré mu\nmá práve Smernica stanovením maximálneho pracovného času garantovať. Tu poukazuje taktiež na\nto, že ako hasič slúžiaci v minimálne 24 hodinovej zmene pracuje „od rána do rána“ a má teda\nv porovnaní s bežnými ľuďmi úplne prevrátený spánkový režim. Deň, kedy sa ráno vracia zo služby\na ktorý má byť jedným z 2 voľných dní medzi služobnými zmenami, častokrát venuje len nevyhnutnej\nregenerácii značného vyčerpania a nevyspatosti po práci tak, aby nasledujúci deň bol schopný znova\nplnohodnotne fungovať v bežnom živote. Všetok ten čas, ktorý pri dodržiavaní Smernice mohol venovať\nrodine, priateľom, odpočinku, nevyhnutnej regenerácii fyzických a psychických síl či akokoľvek inak\npodľa vlastného uváženia, mu už žiaľ nikto nevráti a žalovaná náhrada škody v podobe nemajetkovej\nujmy v peniazoch predstavuje z jeho pohľadu len veľmi čiastočnú a obmedzenú náhradu utrpenej\nujmy. Ako vyplýva z referenčného rozhodnutia Súdneho dvora vo veci Günter Fuß, už len samotná\nstrata času odpočinku je sama o sebe dostatočným dôvodom na domáhanie sa a priznanie nároku na\nnáhradu škody porušením článku 6 písm. b) Smernice. Už len strata času odpočinku, o ktorý dotknutý\njednotlivec(hasič) prichádza prekračovaním maximálneho týždenného pracovného času, je dostatočný\nna priznanie nároku na náhradu škody vzniknutej porušením Smernice bez toho, aby k tomuto následku\nmusel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných právach žalobcu. Je presvedčený,\nže už len stratu tak enormného množstva času, aký počas dlhoročného porušovania Smernice a\nprekračovaním maximálneho pracovného času stratil, pričom inak by tento čas mohol využiť akoukoľvek\nmimopracovnou aktivitou podľa svojho uváženia, by ako závažnú ujmu pociťoval každý, kto by sa\nnachádzal v jeho postavení.\n31. V súvislosti s porušovaním práv je potrebné zdôrazniť aj to, že v danom prípade porušovaním\nčlánku 6 písm. b) Smernice je porušované aj základné právo na ochranu zdravia, ktoré je ako jedno\nz najvýznamnejších osobnostných práv zakotvených v Ústave. Zároveň však porušovaním Smernice\ndochádza aj k porušovania základného práva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky, ktoré\nrovnako zakotvuje Ústava.\n32. Ako je zrejmé, jedným z cieľov Smernice a zároveň aj dôvodom zavedenia hranice maximálneho\ntýždenného pracovného času bolo pritom práve to, aby pracovníci mali dostatok času na oddych a\nregeneráciu a neprimeraným pracovným zaťažením neohrozili svoj život a zdravie. Považuje pritom za\nlogické a zrejmé, že najmä dlhoročné a pravidelné prekračovanie maximálneho pracovného času pri tak\nnáročnej práci, akou práca hasiča nepochybne je, môže zásadne ohrozovať zdravie a život pracovníka.\nZ úvodných ustanovení Smernice, v ktorých sú uvedené dôvody jej prijatia a ciele ňou sledované totiž\n\nvyplýva, že jej normotvorca vychádzal z faktu, že je ešte stále príliš vysoký výskyt pracovných úrazov\na chorôb z povolania a musia sa preto bezodkladne zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na\nzaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, pričom tento\ncieľ by sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Ako totiž vyplýva aj z judikatúry Súdneho dvora,\nvšetci pracovníci by preto mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem \"odpočinok\" sa musí\nvyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom krajín Európskej únie\nsa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci.\nV tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného času; „primeraný\nodpočinok\" znamená, že pracovníci majú pravidelný čas odpočinku, trvanie ktorého je vyjadrené v\njednotkách času a ktorý je dostatočne dlhý a nepretržitý, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania\nalebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo\niným osobám a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie.\n33. Vychádzajúc zo skutočností uvedených v žalobe a z povahy škody resp. ujmy vzniknutej\nporušovaním Smernice, ktorá má v tomto prípade nemajetkovú povahu (strata času odpočinku a s tým\nsúvisiace porušenia práva na ochranu zdravia, súkromia a rodinného života, práva na spravodlivé a\nuspokojivé pracovné podmienky), je v slovenskom právnom poriadku nutné analogicky použiť pravidlá\ntýkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osoby podľa ustanovení § 11 – 13 Občianskeho\nzákonníka, keďže tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody\nporušením úniového práva ako je to v tomto prípade. Práve z týchto dôvodov možno žalobou uplatnený\nnárok posúdiť ako nemajetkovú ujmu, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Náhradu nemajetkovej\nujmy v peniazoch výslovne predpokladá a upravuje § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Je potrebné\nzdôrazniť, že náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ustanovenie § 13 ods. 2 OZ nepodmieňuje\nvýlučne len situáciami zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v\nspoločnosti, pretože predmetné ustanovenie len demonštratívne uvádza prípady, kedy je možné s\nohľadom na intenzitu zásahu priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak, aby ho bolo\nmožné priznať len za vopred definované následky, čo okrem iného potvrdzuje aj zákonná formulácia\nuvedená v ustanovení § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka „najmä preto“, a teda zjavne nejde o zákonom\nohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Inak povedané,\nnárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nevzniká iba v prípadoch zníženia dôstojnosti fyzickej\nosoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach\ndotknutého jednotlivca, teda nepochybne aj o odškodnenie porušenia tých práv, ako je to v tomto prípade\n(porušenia práva na ochranu zdravia, súkromia a rodinného života). Samotné konštatovanie porušenia\npráva v tomto prípade úplne zjavne nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada je v\ntomto prípade jedinou možnou formou (aspoň čiastočného) odškodnenia vzniknutej ujmy, keďže strata\nenormného množstva času, ku ktorej došlo už len v žalovanom období a v jej dôsledku došlo aj k\nporušeniu vyššie uvedených základných práv, je už nezvrátiteľná a nemôže byť za daných okolností\nodškodnená inak, než poskytnutím peňažnej náhrady.\n34. S poukazom na skutočnosti uvedené má za to, že je splnená aj druhá podmienka nároku na náhradu\nškody, ktorou je vznik škody resp. ujmy, pričom táto má v podmienkach slovenského právneho poriadku\npri použití analógie povahu nemajetkovej ujmy, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch.\n35. Napokon pokiaľ ide o tretiu podmienku, ktorou je existencia príčinnej súvislosti medzi porušením\nčlánku 6 písm. b) Smernice a škodou vo forme nemajetkovej ujmy, aj túto považujem za zjavne naplnenú.\nAk by totiž žalovaný správne prebral ustanovenia článku 2 ods. 1 a článku 6 písm. b) Smernice do zákona\nč. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, resp. ak by boli tieto ustanovenia z materiálnej\nstránky v praxi dodržiavané, nedochádzalo by k porušovaniu môjho práva na maximálny 48-hodinový\ntýždenný pracovný čas a teda nedošlo by ani k strate času odpočinku, na ktorý by som mal nárok,\nak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením Smernice dodržaný. Tu je\npotrebné taktiež zdôrazniť, že k porušovaniu článku 6 písm. b) Smernice dochádza v priamom dôsledku\nporušovania článku 2 ods. 1 Smernice (ktorý kogentne ustanovuje čo sa považuje za pracovný čas), t.\nj. tým, že ZoHaZZ formálne zo služobného času „vyčlenil“ služobnú pohotovosť a odpracované hodiny\nslužobnej pohotovosti tak nie sú považované za súčasť pracovného času. V dôsledku nezarátavania\nslužobnej pohotovosti do pracovného času teda reálne odpracoval viac, než je Smernicou maximálne\npovolený 48-hodinový týždenný pracovný čas, kde v dôsledku tejto skutočnosti došlo k porušeniu práva\nna ochranu zdravia a práva na ochranu súkromia a rodinného života. Z uvedených dôvodov má za\n\nto, že aj tretia podmienka - príčinná súvislosť medzi porušením úniového práva (medzi porušeniami\nčlánkov 2 ods. 1 Smernice v spojení s článkom 6 písm. b) Smernice, ku ktorým došlo v dôsledku\nnesprávnej/neúplnej transpozície Smernice do ZoHaZZ) a vznikom škody vo forme nemajetkovej ujmy,\nje jednoznačne daná.\n36. Ako už bolo uvedené, vnútroštátny právny poriadok Slovenskej republiky nemá špeciálnu právnu\núpravu pre nárok na náhradu škody vzniknutej jednotlivcovi porušením práva Únie zo strany štátu v\ndôsledku nesprávneho prebratia (transpozície) Smernice do nášho právneho poriadku, a to tak pokiaľ ide\no základ nároku, ako ani pokiaľ ide o stanovenie pravidiel na spôsob výpočtu tohto nároku. Z judikatúry\nSúdneho dvora, na ktorú už žalobca podrobne poukázal vyššie vyplýva, že náhrada škody musí spĺňať\npožiadavky primeranosti, efektivity a ekvivalencie.\n37. Za odpracované hodiny tzv. určenej služobnej pohotovosti (vyššie citovaný § 92 ods. 1 ZoHaZZ)je mu\nuhrádzaná peňažná náhrada (nie teda „mzda“ resp. „služobný plat“, čo taktiež potvrdzuje, že služobná\npohotovosť nie je považovaná za pracovný čas) vo výške vyplývajúcej z vyššie citovaného ustanovenia\n§ 122 ods. 1 ZoHaZZ, a to vo výške 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu (t.\nj. 15% z jeho hodinovej mzdy). Práve hodiny tzv. určenej služobnej pohotovosti sú tým časom, ktorý\nodpracuje v rámci každej 24 hodinovej služby v súčasnosti v čase od 22:00 do 06:00 hod. (resp.do\nkonca roka 2021 to bolo v čase od 22:30 do 05:30 hod.) a tieto hodiny mu nie sú započítavané do\nslužobného času. Určenú služobnú pohotovosť vykonáva priamo na pracovisku (hasičskej stanici), z\nktorej sa nesmie vzdialiť a vždy musí byť pripravený vykonať služobný výjazd do 1 minúty od nahlásenia.\n38. Od určenej služobnej pohotovosti sa nariadená služobná pohotovosť (vyššie citovaný § 92 ods.2\nZoHaZZ) odlišuje tým, že príslušník HaZZ je na výkon služby privolaný mimo svojho pracovného času,\nt. j. mimo rozpisu svojich pravidelných služobných zmien a to spravidla z domu. Je to tak napr. v\nprípade náhlej potreby privolania väčšieho počtu hasičov ak dôjde k živelnej pohrome resp. inej závažnej\nudalosti, ktorá si vyžaduje zásah väčšieho počtu príslušníkov, než ktorí sú v službe v rámci pracovných\nzmien. Základný rozdiel je teda v tom, že zatiaľ čo určenú služobnú pohotovosť hasič vykonáva v rámci\nkaždej jednej pracovnej zmeny a nachádza sa v práci na hasičskej stanici, avšak na výkon nariadenej\npohotovosti je privolaný do služby mimo svojho bežného služobného času a to spravidla v čase, keď sa\nnachádza v domácom prostredí príp. inde (avšak mimo miesta výkonu služby).\n39. Za výkon takejto nariadenej pohotovosti sa poskytuje vyššia peňažná náhrada, než za výkon určenej\nslužobnej pohotovosti, keďže:\n- za určenú služobnú pohotovosť sa poskytuje peňažná náhrada vo výške 15% (v bežné služobné dni)\nresp. 30% (v dni služobného pokoja) zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného platu, za každú\nodslúženú hodinu pohotovosti,\n- za nariadenú služobnú pohotovosť v mieste výkonu služby (keď je hasič privolaný z domova do služby\nna hasičskú stanicu) je poskytovaná peňažná náhrada vo výške 50 % (v bežné pracovné dni) resp. 100%\n(v dni služobného pokoja) zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, za každú odslúženú\nhodinu pohotovosti.\n40. Pokiaľ osoba vstupuje do pracovného, štátnozamestnaneckého, služobného resp. iného obdobného\npomeru, vstupuje do neho s vedomím, že určitý čas strávený výkonom činnosti v tomto právnom vzťahu\nmu bude adekvátnym spôsobom nahradený, a to spravidla vo forme peňažného ekvivalentu, pričom\ntýmto peňažným ekvivalentom je jeho mzda. Zohľadňujúc uvedené skutočnosti preto výšku uplatňovanej\nnemajetkovej ujmy v peniazoch odvíja od toho, že ustanovenie § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, ktoré\nupravuje odmenu za nariadenú služobnú pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania štátnej služby, je\ntým ustanovením, ktoré je z hľadiska analógie „najbližšie“ k stanoveniu výšky žalovaného nároku. Hodiny\nslužobnej pohotovosti, ktoré mu neboli započítané do služobného času, je podľa jeho názoru možné\nanalogicky posúdiť ako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času (čo je práve rozdiel medzi\nurčenou služobnou pohotovosťou podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadenou služobnou pohotovosťou\npodľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ), keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu jeho práv\nnedochádzalo, pričom k tomuto porušovaniu dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti, ktorá\nsa mu však nezapočítavala do služobného(pracovného) času. Má preto za to, že primeranú náhradu\nškody v tomto prípade predstavuje rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 1 ZoHaZZ\na peňažnou náhradou uvedenou v §122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, a to za každú jednu odpracovanú\nhodinu služobnej pohotovosti počas žalovaného obdobia.\n\n41. Vychádzajúc tak z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej v § 122\nods. 1 ZoHaZZ (15% alebo 30% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný\nkalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2\npísm. a) ZoHaZZ (vo výške 50% z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac\npríslušného kalendárneho roku) je v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných\ndní možné určiť výšku nemajetkovej ujmy ako súčin počtu odpracovaných hodín určenej služobnej\npohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a\nsumy zodpovedajúcej 35% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny\nmesiac príslušného kalendárneho roku (50% - 15%) a v prípade určenej služobnej pohotovosti\nodpracovanej v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a\nsumy zodpovedajúcej 20% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny\nmesiac príslušného kalendárneho roku (50% - 30%). Uvedeným spôsobom stanovená a touto žalobou\nuplatňovaná primeraná náhrada škody teda predstavuje rozdiel medzi výškou náhrady pri nariadenej\nslužobnej pohotovosti (50% zo sumy príslušnej časti služobného platu podľa § 122 ods. 2 písm. a)\nZoHaZZ) a výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť (15% zo sumy príslušnej časti služobného\nplatu podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ a 30% z tejto sumy ak ide o deň služobného pokoja), t. j. vo výške\nzodpovedajúcej 35%, resp. 20% zo sumy, ktorá je príslušnou časťou môjho služobného platu (50% –\n15% = 35% v prípade bežného služobného dňa a v prípade, ak ide o deň služobného pokoja 50% 30% = 20%).\n42. Žalobca je presvedčený, že takýto spôsob výpočtu náhrady škody spĺňa odškodňovaciu funkciu, je\nv súlade s vyššie uvedenou judikatúrou Súdneho dvora a zároveň spĺňa aj požiadavku primeranosti,\npričom však nie je sumou neprimerane vysokou. Náhrada škody v podobe nemajetkovej ujmy v\npeniazoch musí spĺňať predovšetkým satisfakčnú funkciu, pričom z tohto pohľadu považuje žalovanú\nvýšku náhrady škody za primeranú, aj keď len čiastočne odškodňujúcu utrpenú ujmu. Náhrada škody\nv podobe nemajetkovej ujmy má však plniť aj preventívnu a sankčnú funkciu, teda má odradiť\nporušovateľa(v tomto prípade žalovaného – štát) od protiprávneho konania a má takýmto spôsobom\nzabezpečovať aj generálnu prevenciu pred pokračovaním v porušovaní práva, pričom práve preto musí\nbyť sankcia (v zmysle výšky relutárnej satisfakcie) patrične dôrazná a dostačujúca. Napokon považuje\nza nepochybné, že žalovaná výška náhrady škody nemá voči žalovanému likvidačný charakter a teda je\nzo všetkých rozhodujúcich hľadísk minimálne primeraná a opodstatnená. Napokon už len pre úplnosť,\npoznajúc argumentáciu žalovaného v obdobných sporoch, opätovne zdôraznil, že touto žalobou si\nneuplatňuje mzdový nárok, ale domáha sa náhrady škody porušením úniového práva, pričom takýto\nspôsob výpočtu žalovaného nároku zvolil len z dôvodu, že neexistuje právna úprava, ktorá by presne\nstanovovala spôsob výpočtu náhrady škody v takýchto prípadoch. Podstata tohto sporu a žaloby totiž\nnespočíva v namietaní výšky jeho služobného ohodnotenia ani v namietaní výšky náhrady za výkon\nslužobnej pohotovosti, ale v tom, že porušovaním článku 2 ods. 1 v spojení s článok 6 písm. b) Smernice\ndochádza k ujme mojich osobnostných právach tak, ako je uvedené vyššie, pričom táto ujma má\nnemajetkovú povahu. Spôsob vypočítania výšky žalovaného nároku nemení nič na jeho povahe resp.\nprávnom titule základu nároku, preto len spôsob, ako tento žalovaný nárok „vypočítava“, neznamená,\nže žalobou uplatňuje mzdový nárok.\n43. Pokiaľ ide o splatnosť jednotlivých dielčích nárokov na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy,\nmá za to, že tieto nároky vznikajú postupne a osobitne za každý jednotlivý mesiac, v ktorom boli jeho\npráva porušované, a to vždy ku dňu splatnosti mzdy za daný mesiac. Vzhľadom na povahu týchto\nnárokov má totiž za to, že nemajetková ujma vznikla každý mesiac po tom, čo v priamej súvislosti s\nporušením jeho práv táto jeho ujma nebola kompenzovaná v služobnom plate navyše o 35% resp.20\n% (teda „doplatkom“ do sumy 50% za každú odpracovanú hodinu určenej služobnej pohotovosti, ako\nkeby bola táto odpracovaná ako nariadená služobná pohotovosť podľa § 122 ods. 1 písm. a) ZoHaZZ z\ndôvod vysvetlených vyššie), preto za rozhodujúci moment pre vznik tejto ujmy považuje výplatný termín.\nU príslušníkov HaZZ je mzda splatná vždy k 10. dňu nasledujúceho mesiaca za predchádzajúci mesiac.\nSplatnosť mzdy za mesiac júl 2020 teda nastala dňa 10.08.2020, splatnosť mzdy za mesiac august\n2020 nastala dňa 10.09.2020 atď. Vzhľadom k všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe vyplývajúcej z\nustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka si preto touto žalobou uplatňuje nárok spätne za obdobie\n3 rokov pred podaním tejto žaloby, a to počínajúc splatnosťou mzdy za mesiac júl 2020 (ktorá nastala\n10.08.2020) až po mesiac máj 2023 vrátane. Náhradu škody z porušenia práva Európskej únie, ktorá\nmá podobu nemajetkovej ujmy v peniazoch, možno za príslušný kalendárny mesiac určiť ako súčin\n\nodpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti v daný kalendárny mesiac a 35% alebo 20% z\npríslušnej časti služobného platu za každú odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti v závislosti od\ntoho, či hodiny služobnej pohotovosti boli odpracované počas bežného služobného dňa (50% - 15% =\n35%) alebo v deň služobného pokoja (50%- 30 % = 20%).\n44. Vzhľadom na uvedený spôsob výpočtu ďalej vyčísľuje škodu vo forme nemajetkovej ujmy, ktorá mu\nvznikla porušením práva Európskej únie, a to nasledovne:\nObdobie júl 2020 – december 2020:\nFond pracovného času a služobná pohotovosť: Za 6 mesiacov t. j. 184 dní (rok 2020 bol priestupný rok)\npri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto období každý hasič mal odpracovať\n61,33 zmenových služieb (184 dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 1471,92 odpracovaných hodín\nza uvedené obdobie (61,33 zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie\n6 mesiacov predstavuje 26,29 týždňov (184 dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných hodín 1471,92\na priemernom počte týždňov 26,29 v tomto období, tak priemerný týždenný pracovný čas hasiča na\npracovisku pri existujúcom spôsobe rozvrhu služobných zmien predstavuje v priemere 55,99 hodín\n(1471,92 hodín : 26,29 týždňov), čo rozhodne presahuje týždenný pracovný čas určený Smernicou a\nto priemerne o 7,99 hodín každý týždeň. Za obdobie júl 2020 až december 2020 predstavuje: (i) fond\npracovného času 1056 hodín; (ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu\n300,85 hodín\nSpolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 300,85 hodín. Na uvedené\nčasové obdobie roku 2020 pripadá v priemere 26,29 pracovných týždňov, čo potom v jeho prípade\nznamená, že za uvedený časový úsek roku 2020 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 51,61\nhodín (1356,85 hodín : 26,29 týždňov).\nV období júl 2020 až december 2020 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 293,85 hodín 15%nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti\nslužobného platu za každú hodinu, a 7 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného\npokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú\nhodinu.\nNáhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za rok 2020 (júl 2020 – december 2020 vrátane)\nžalobca konkrétne vyčíslil v sume 840,54 Eur.\nObdobie január 2021 - december 2021: Fond pracovného času a služobná pohotovosť: Za 12 mesiacov\nt. j. 365 dní pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto období každý hasič\nmal odpracovať 121,67 zmenových služieb (365 dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 2920,08\nodpracovaných hodín za uvedené obdobie (121,67 zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet\ntýždňov za obdobie 12 mesiacov predstavuje 52,14 týždňov (365 dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných\nhodín 2920,08 a priemernom počte týždňov 52,14 v tomto období, tak priemerný týždenný pracovný\nčas hasiča na pracovisku pri existujúcom spôsobe rozvrhu služobných zmien predstavuje v priemere 56\nhodín (2920,08 hodín : 52,14 týždňov), čo rozhodne presahuje týždenný pracovný čas určený Smernicou\npriemerne o 8 hodín každý týždeň. Za obdobie január 2021 až december 2021 predstavuje: (i) fond\npracovného času 1994,10 hodín; (ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu\n558,76 hodín.\nSpolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 558,76 hodín. Na uvedené\nčasové obdobie roku 2021 pripadá v priemere 52,14 pracovných týždňov, čo potom v jeho prípade\nznamená, že za uvedený časový úsek roku 2021 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 48,96\nhodín (2552,96 hodín : 52,14 týždňov).\nV období január 2021 až december 2021 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 544,76 hodín 15%nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti\nslužobného platu za každú hodinu a 14 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného\npokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú\nhodinu.\n\nNáhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za rok 2021 (januára 2021 – december 2021\nvrátane) žalobca konkrétne vyčíslil v sume 1.654,42 Eur.\nObdobie január 2022 - december 2022: Fond pracovného času a služobná pohotovosť: Za 12 mesiacov\nt. j. 365 dní pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto období každý hasič\nmal odpracovať 121,67 zmenových služieb (365 dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 2920,08\nodpracovaných hodín za uvedené obdobie (121,67 zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet\ntýždňov za obdobie 12 mesiacov predstavuje 52,14 týždňov (365 dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných\nhodín 2920,08 a priemernom počte týždňov 52,14 v tomto období, tak priemerný týždenný pracovný\nčas hasiča na pracovisku pri existujúcom spôsobe rozvrhu služobných zmien predstavuje v priemere 56\nhodín (2920,08 hodín : 52,14 týždňov), čo rozhodne presahuje týždenný pracovný čas určený Smernicou\npriemerne o 8 hodín každý týždeň. Za obdobie január 2022 až december 2022 vrátane predstavuje: (i)\nfond pracovného času predstavuje 2.039,50 hodín; (ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods.\n1 ZoHaZZ v rozsahu 647,74 hodín.\nSpolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 647,74 hodín. Na uvedené\nčasové obdobie roku 2022 pripadá v priemere 52,14 pracovných týždňov, čo potom v jeho prípade\nznamená, že za uvedený časový úsek roku 2022 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 51,54\nhodín (2687,57 hodín : 52,14 týždňov).\nV období január 2022 až december 2022 vrátane podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 607,74 hodín\n15%-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti\nslužobného platu za každú hodinu a 40 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase služobného\npokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú\nhodinu.\nNáhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za rok 2022 (január 2022 – december 2022\nvrátane) žalobca konkrétne vyčíslil v sume 1916,78 Eur.\nObdobie január 2023 až máj 2023 vrátane: Fond pracovného času a služobná pohotovosť: Za 5\nmesiacov t. j. 151 dní pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto období každý\nhasič mal odpracovať 50,33 zmenových služieb (151 dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 1207,92\nodpracovaných hodín za uvedené obdobie (50,33 zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet\ntýždňov za obdobie 5 mesiacov predstavuje 21,57 týždňov (151 dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných\nhodín 1207,92 a priemernom počte týždňov 21,57 v tomto období, tak priemerný týždenný pracovný\nčas hasiča na pracovisku pri existujúcom spôsobe rozvrhu služobných zmien predstavuje v priemere 56\nhodín (1207,92 hodín : 21,57 týždňov), čo rozhodne presahuje týždenný pracovný čas určený Smernicou\npriemerne o 8 hodín každý týždeň. Za obdobie január 2023 až máj 2023 vrátane (t.j. od 01.01.2023\ndo 31.05.2023) predstavuje: (i) fond pracovného času predstavuje 842 hodín; (ii) určená služobná\npohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 247,72 hodín.\nSpolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 247,72 hodín. Na uvedené\nčasové obdobie roku 2023 pripadá v priemere 21,57 pracovných týždňov, čo potom v jeho prípade\nznamená, že za uvedený časový úsek roku 2023 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 50,52\nhodín (1089,72 hodín : 21,57 týždňov).\nV období január 2023 až máj 2023 vrátane podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 233,72 hodín 15%nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti\nslužobného platu za každú hodinu, a 24 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase služobného\npokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú\nhodinu.\nNáhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za rok 2023 (január 2023 – máj 2023 vrátane)\nžalobca konkrétne vyčíslil v sume 780,21 Eur.\n45. Celková výška náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch, za žalované obdobie júl\n2020 až máj 2023 vrátane (t. j. od 01.07.2020 do 31.05.2023), teda pri odpracovaných hodinách určenej\nslužobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 1755,07 hodín (viď vyčíslenie v odsekoch\n\n36 – 39 tejto žaloby) predstavuje úhrnne sumu vo výške 5.191,96 Eur, ktorej zaplatenia sa touto žalobou\ndomáha.\n46. S poukazom na všetky uvedené skutočnosti má za to, že touto žalobou uplatnený nárok je v celom\nrozsahu dôvodný a opodstatnený. V príčinnej súvislosti s nesprávnou resp. neúplnou transpozíciou\nSmernice do právneho poriadku Slovenskej republiky, konkrétne do zákona č. 315/2001Z. z. o\nHasičskom a záchrannom zbore, za ktorú zodpovedá žalovaný na princípe absolútnej objektívnej\nzodpovednosti, došlo k porušeniu jeho práv vyplývajúcich z úniového práva, konkrétne Smernice\nEurópskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie\npracovného času, v priamom dôsledku čoho došlo aj k strate odpočinku, porušeniu jeho osobnostných\npráv a tým aj k založeniu môjho nároku na náhradu škody vzniknutej porušením úniového práva, za ktorú\nškodu zodpovedá žalovaný. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností preto navrhuje, aby\nsúd po skutkovom a právnom posúdení veci vydal rozsudok, ktorým zaviaže žalovaného povinnosťou\nzaplatiť žalobcovi sumu vo výške 6.201,36 Eur a nahradiť mu trovy konania v rozsahu 100 %.\n47. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 21.09.2023 uviedol, že uplatnený nárok na náhradu škody\nmu vznikol v dôsledku porušenia práva Európskej únie k jeho ujme, a to v dôsledku nesprávneho\nprebratia Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky v podobe ZoHaZZ. Z tohto dôvodu\nžalobca tvrdí, že počas celého žalovaného obdobia pracoval nad stanovený limit vyplývajúci z článku 6\npísm. b) Smernice, v zmysle ktorého priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov\nneprekročí 48 hodín. Pôsobnosť Smernice je v zmysle článku 1 ods. 3 a článku 1 ods. 4 vymedzená\ns odkazom na článok 2 smernice Rady 89/391/EHS z12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu\nzlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (ďalej len ako „Smernica 89/391/EHS“). Z\nvyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že rozsah pôsobnosti Smernice je pozitívne vymedzený v článku\n2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS ako aj negatívne vymedzený v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS.\nInak povedané, Smernica sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti\nslužieb civilnej ochrany.\nVzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa Smernica\nna služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto\njej ustanovenia nemohli byť porušené tak ako to tvrdí žalobca. Podľa názoru žalovaného preto štátnu\nslužbu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť (ktorá je\nšpecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje určená služobná\npohotovosť), možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/\nEHS v článku 2 ods.2 Smernice 89/391/EHS. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna\nslužba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov\nPolicajného zboru ako aj profesionálnych vojakov (napr. v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia,\nprísnej subordinácii apod.). Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia,\nmožno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného\nsystému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek\npochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle článku 2 ods.\n2 Smernice 89/391/EHS. Žalovaný má za to, že žalobca si nesprávne vykladá pôsobnosť Smernice,\nnakoľko sa Smernica nevzťahuje na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru.\n48. Rozsah pôsobnosti Smernice stanovuje článok 1 ods. 3, podľa ktorého táto Smernica sa vzťahuje\nna všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 Smernice 89/391/EHS bez\ntoho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18a 19 Smernice 89/391/EHS. Smernica Rady 89/391/EHS v\nčlánku 2 ods. 2 stanovuje, že Smernica89/391/EHS sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne\nv rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad\nozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Z dikcie daného\nčlánku vyplýva, že ide len o exemplifikatívny a nie taxatívny výpočet činností, ktoré možno označiť ako\nosobitné činnosti verejných služieb. Žalovaný má za to, že štátna služba príslušníkov Hasičského a\nzáchranného zboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím\nslužieb s nariadenou služobnou pohotovosťou má charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany.\nZo žalobcom citovaných právnych predpisov(okrem ZoHaZZ aj zo zákona č. 42/1994 Z.z. a zo\nzákona č. 129/2002 Z.z.) vyplýva, že Hasičský a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci vykonávajúci\nzásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi aj úlohy na úseku civilnej\nochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Z tohto dôvodu\nsú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej činnosti práve\n\ntými osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na ktoré sa Smernica 89/391/EHS nevzťahuje.\nInak povedané v súčasnosti iné zložky (okrem Hasičského a záchranného zboru), ktorým by boli\nzverené činnosti služieb civilnej ochrany, neexistujú. Nakoľko Smernica sa na príslušníkov Hasičského\na záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je táto oblasť v\nplnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné ustanovenia\nSmernice na prípad žalobcu nemôžu aplikovať, preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť\nžiadna škoda.\n49. Ak má žalobca za to, že Smernica nebola v jeho prípade správne použitá, žalovaný namietane\ndostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že táto mu nie je daná. Podľa názoru žalovaného\nsa miera zodpovednosti za prípadný vznik škody musí medzi dvomi samostatnými subjektmi(Slovenskou\nrepublikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským a záchranným zborom)\nrozlišovať. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť Slovenskej republiky odvodzovala od individuálneho\nprístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. Žalovaný má za to, že\nSlovenská republika a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sú dva samostatné a nezávislé subjekty\nprávnych vzťahov, preto podľa žalovaného nie je možné dospieť k inému záveru než, že posúdenie\nich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako dôsledok výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať.\nPreto aj keby súd prvej inštancie konštatoval, že aplikácia Smernice na služobný pomer žalobcu bola\nnesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia\nSmernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. S ohľadom na zamieňanie Slovenskej republiky a\nMinisterstva vnútra Slovenskej republiky ako dvoch samostatných subjektov je tu ďalší dôvod nedostatku\npasívnej vecnej legitimácie žalovaného.\n50. Smernica v zásade ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre\norganizáciu pracovného času, pokiaľ ide o doby denného odpočinku, prestávok v práci, týždenného\nodpočinku, maximálneho týždenného pracovného času, ročnej dovolenky a aspekty nočnej práce, práce\nna zmeny a rozvrhnutie práce. Smernica upravujúca minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu\nzdravia pre organizáciu pracovného času bola transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem\niného ZoHaZZ, čo je uvedené aj v transpozičnej prílohe č. 4 zákona pod bodom 6. Žalobca konštatoval,\nže malo dôjsť k nesprávnej transpozícii Smernice do ZoHaZZ. Nakoľko sa podľa žalobcu doba služobnej\npohotovosti nezapočítava do týždenného pracovného času hasičov. Podľa žalovaného však takéto\ntvrdenia žalobcu nie sú opodstatnené. V zmysle článku 2 ods. 1 Smernice je pracovným (služobným)\nčasom akýkoľvek čas, počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva\nsvoju činnosť alebo povinnosti v súlade so vnútroštátnymi právnymi predpismi. Do služobného času\nteda spadá samotný výkon pracovných úloh na pracovisku na základe pokynov zamestnávateľa ako aj\nzdržiavanie sa na pracovisku k dispozícii zamestnávateľa na základe jeho nariadenia, napr. vo forme\npracovnej pohotovosti. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie je totiž rozhodujúcim\nfaktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu „pracovný čas“ aj v pohotovostnej\nslužbe, ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný\nna mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite\nposkytnúť primerané služby. Tieto povinnosti je preto potrebné považovať za výkon činnosti tohto\npracovníka. Pracovný čas teda v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť\nna pracovisku. V prípade domácej pohotovosti Súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného\npracovného času sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa. Zmysel článku 2\nods. 1 Smernice je transponovaný v štvrtej hlave ZoHaZZ v ustanoveniach § 85 a nasl. upravujúcich\nslužobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku. Podľa § 85 ods. 1\nZoHaZZ, cit.: „Služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a\nje k dispozícii služobnému úradu.“ Podľa § 86 ods. 1 ZoHaZZ, cit.: „Služobný čas príslušníkov môže\nbyť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na\nobdobie šiestich mesiacov.“ Podľa § 86 ods. 2 ZoHaZZ, cit.: „Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť\ndĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania\nštátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania\nštátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.“ Podľa § 86 ods. 3 ZoHaZZ, cit.: „Za služobný\ndeň podľa odseku 2 sa považuje deň, v ktorom príslušník podľa rozvrhu služobného času vykonáva\nštátnu službu.“ Podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, cit.: „Služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť\nv štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje navykonávanie\nštátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.“\n\n51. Predmetné ustanovenia teda definujú služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru\nako časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu,\npričom umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný\ndeň, za ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z uvedených\nustanovení ZoHaZZ ďalej jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom\nčase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v\nmieste výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci\nriadneho rozvrhnutia služobného času podľa § 91 ZoHaZZ a štátna služba nadčas podľa § 92 ZoHaZZ.\nUstanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods.1 ZoHaZZ rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej\nslužbe je výkonom štátnej služby, ale ako už bolo uvedené vyššie, svojou formuláciou účelovo vystihujú\nrozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 cit. zákona ) a nariadenou\nslužobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) cit. zákona). Pri nariadenej služobnej\npohotovosti v štátnej službe podľa§ 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ ide o služobnú pohotovosť v štátnej\nslužbe v mieste vykonávania štátnej služby, ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené\nnapríklad aj vo výške peňažnej náhrady za čas tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. V oboch\nprípadoch ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času.\n52. Žalovaný súčasne poukazuje aj na článok 15 Smernice, ktorý umožňuje dohodnúť aj priaznivejšie\npodmienky, napr. v kolektívnych zmluvách. Tvrdenie žalovaného o služobnom čase podporuje aj\nKolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 20192020 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2019 - 2020“), Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre\npríslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2021 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2021“),\nKolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2022\n(ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2022“) a Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov\nHasičského a záchranného zboru na rok 2023 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2023“) (ďalej Kolektívna\nzmluva2019 - 2020, Kolektívna zmluva 2021, Kolektívna zmluva 2022, Kolektívna zmluva 2023 spolu\nlen ako „Kolektívne zmluvy“), ktoré vo väzbe na citované ustanovenia zákona rozvrhuje služobný\nčas na vykonávanie štátnej služby a služobnú pohotovosť. Explicitnejšie rozlíšenie jednotlivých častí\nslužobného času je upravené v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 1 Kolektívnej\nzmluvy 2019 - 2020, ďalej v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy\n2021, kde sa uvádza, cit.: „Pre príslušníkov vykonávajúcich štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým\nslužobným časom je služobný čas rozvrhnutý spravidla na 17 hodín vykonávania štátnej služby a\nčasť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste\nvykonávania štátnej služby, v trvaní 7 hodín v jednej 24 - hodinovej zmene.“, v čl. 3 s nápisom „Podmienky\nvýkonu štátnej služby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022 a v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej\nslužby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2023, kde sa taktiež uvádza, cit.: „Pre príslušníkov vykonávajúcich\nštátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je služobný čas rozvrhnutý spravidla\nna 16 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje\nnavykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní 8 hodín v jednej 24 –\nhodinovej zmene.“ Vzhľadom na uvedené žalovaný má za to, že vyššie uvedené ustanovenia § 85 a\n§ 92 ZoHaZZ, ako aj ustanovenia Kolektívnej zmluvy 2019 - 2020 (čl. 3), Kolektívnej zmluvy 2021 (čl.\n3), Kolektívnej zmluvy 2022 (čl. 3) a Kolektívnej zmluvy 2023 (čl. 3) plne transponujú článok 2 ods. 1\nSmernice 2003/88/ES.\n53. Kritériá pre limity pracovného času ustanovuje článok 6 Smernice s názvom „Maximálny týždenný\npracovný čas“ nasledovne, cit.: „členské štáty prijímajú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho,\nže v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: a) týždenný pracovný čas bude\nobmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi\nzmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi; b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie\nsiedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.“ Podľa článku 16 písm. b) Smernice, cit.: „členské\nštáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie\nnepresahujúce štyri mesiace.“ Podľa článku 17 ods. 3 Smernice, cit.: „V súlade s odsekom 2 tohto článku\nsa môžu vykonať odchýlky článkov 3, 4, 5, 8, a 16: a) v prípade činností, keď pracovisko pracovníka a\njeho bydlisko sú od seba vzdialené, vrátane práce na otvorenom mori, alebo keď sú rôzne pracoviská\npracovníka od seba vzdialené; b) v prípade bezpečnostných a dozorných činností, ktoré si vyžadujú\ntrvalú prítomnosť s cieľom ochrany majetku a osôb, najmä v prípade strážnikov a dozorcov alebo\nbezpečnostných firiem.“\n\n54. Smernica pripúšťa výnimku zo stanoveného limitu za dodržania nasledujúcich kumulatívnych\npodmienok:\n- písomný súhlas zamestnanca s výkonom práce nad zákonom a smernicou povolený maximálny limit\npočtu hodín,\n- zamestnávateľ vedie aktuálne záznamy o všetkých zamestnancoch, ktorí vykonávajú takúto prácu\na poskytne na požiadanie informáciu o prípadoch, kedy zamestnanci dali súhlas k práci presahujúcej\n48hodín v dobe 7 dní, čo sa vypočíta ako priemer za referenčné obdobie,\n- zamestnávateľ dodržiava všetky všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia zamestnancov pri\npráci,\n- žiadnemu zamestnancovi nevznikne zo strany zamestnávateľa ujma za to, že nie je ochotný súhlasiť\ns vykonávaním takejto práce.\n55. Podľa Smernice teda priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní nesmie prekročiť\n48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca musí byť\nustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica tiež umožňuje\nustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri nerovnomerne\nrozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice stanovuje na účely uplatnenia maximálneho\ntýždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17 ods. 3 Smernice poskytuje\nprotipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6\nmesiacov, alebo ak je to uvedené v Kolektívnych zmluvách, tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou\nuplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je, že príslušným pracovníkom sa poskytne\nrovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných prípadoch), kde z objektívnych dôvodov\nnie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným pracovníkom poskytne primeraná ochrana.\nZoHaZZ upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný\nčas príslušníka 40 hodín týždenne v zmysle § 85 cit. Zákona. Podľa § 91 ods. 3 tohto zákona možno\nhasičovi prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7\nhodín týždenne.\n56. Ako vyplýva z ustanovenia § 86 ods. 1 ZoHaZZ môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý aj\nnerovnomerne. Pri nerovnomernom rozvrhnutí však nesmie byť dĺžka riadneho služobného času v\njednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na\nňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je\nnajviac 24 hodín v služobnom dni podľa § 86 ods. 2 cit. zákona. V zmysle Kolektívnej zmluvy 20192020 ako aj Kolektívnej zmluvy 2021, Kolektívnej zmluvy 2022, či Kolektívnej zmluvy 2023 hasiči\nvykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom majú výkon štátnej služby\nv rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín / 18 hodín\nvykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie\nštátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7 / 6 hodín v jednej 24 hodinovej zmene.\nČo sa týka referenčného obdobia, tak nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie\n6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 ZoHaZZ. Uvedené referenčné obdobie však neodporuje tomu, aby\nbolo dodržané zákonné ustanovenie 40 hodín priemerného týždenného služobného času v súlade s\nrozvrhnutými službami. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že napriek tomu, že vnútroštátne právo\nneupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín,\ntak ako je tomu v Smernici, ZoHaZZ a Kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín služobného\nčasu hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za\npríslušný rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy sú transponované v článku 6 Smernice\nsprávne. Podľa žalovaného sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral Smernicu do zákona\nsprávne, preto sa mu nepodarilo ani preukázať, že by existovala údajná škoda, ktorá by bola v priamej\npríčinnej súvislosti s článkom 6 písm. b) Smernice.\n57. K nároku na náhradu škody žalovaný uviedol, že článok 6 Smernice je spomenutý v článku\n17ods. 1 Smernice, ktorý umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania tohto článku\nza predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pričom\njedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia (ako to je v tomto prípade), keď sa jedná o proti požiarne\nslužby a služby civilnej ochrany. Pokiaľ by napriek vyššie uvedenej argumentácii súd dospel k názoru,\nže odchylná úprava nie je možná, tak žalovaný poukazuje na všeobecné podmienky vyplývajúce z\njudikatúry Súdneho dvora, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie si nároku na\nnáhradu škody za porušenie práva Európskej únie. Tieto podmienky sú definované nasledovne: 1.cieľom\n\nporušenej právnej normy Európskej únie je priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie práva je dostatočne\nzávažné a\n3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť.\n58. Žalovaný má za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym\nspôsobom. V prvom rade žalovanému nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda.\nSám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával\nnariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej\nlegislatívy odmeňovaný. Žalovaný zdôraznil, že počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinný\nbyť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na\npožiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať\nalebo sa venovať inej činnosti (teda v čase, keď sa od neho nežiada výkon práce). Rovnako tak v\nzmysle platnej legislatívy pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej\nslužby určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý\na dokonca vytvára podmienky na oddych (spánok) zamestnanca, t.j. žalobcu. To znamená, že v čase\nslužobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“ a teda mimo času skutočného\nvýkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti\nžalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho\nzamestnávateľa. V zhrnutí to znamená, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania\nslužobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto\nstrávený čas, t.j. nie len za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce. Žalobca dostáva\nza takto stanovený čas pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade\npotreby (zásahu) bude k dispozícií. Pokiaľ súd, napriek všetkým doteraz uvedeným skutočnostiam,\ndospeje k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a za ktorú je riadne odmeňovaný,\nje pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je\ndôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Súdny dvor vo svojom rozsudku v spojených veciach\nC-46/93 a 48/93 Brasserie du Pecheuruviedol, cit.: „Zvlášť je vhodné upresniť, že na účel stanovenia\nškody, za ktorú možno priznať náhradu, môže vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila\nprimeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné\nprostriedky na právnu ochranu. V súlade so všeobecnou zásadou spoločnou pre právne poriadky\nčlenských štátov musí poškodená osoba preukázať primeranú snahu obmedziť rozsah škody, inak\njej hrozí, že škodu bude znášať sama.“ (bod84 a 85 rozsudku). V zmysle rozhodnutia Súdneho\ndvora C- 46/93 Brasserie du Pecheur (bod 84) by mal teda vnútroštátny súd preveriť, či poškodená\nosoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila\nvšetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalovaný zdôraznil, že žalobca žiadnym spôsobom\nneoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania\nžaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti (za ktorú každý\nmesiac žalobca dostáva odmenu), považuje resp. pociťuje ako výraznú ujmu. Z vyššie uvedeného\ndôvodu nebolo možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadný vznik takejto ujmy alebo aspoň\nobmedzil jej rozsah. Podľa zásady, ktorá je spoločná právnym systémom členských štátov, musí totiž\npoškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musia znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby\nobmedzila rozsah škody (rozsudky B. a i / Rada a komisia, C-104/89 a C- 37/90). Žalobca však žiadnym\nspôsobom neprejavil svoju nevôľu so súčasným stavom, čím by mohol obmedziť rozsah škody, ktorú\nmu mal žalovaný spôsobiť. Podľa čl. 3 ods. 2 Pokynu riaditeľa Krajského riaditeľstva Hasičského a\nzáchranného zboru v Banskej Bystrici č. 28/2021 o vedení dokumentácie výkonu štátnej služby pre\nspracovanie služobných príjmov príslušníkov a o vedení dokumentácie výkonu práce pre spracovanie\nplatov zamestnancov sa „rozvrh spracúva tak, aby s ním bol príslušník oboznámený minimálne tri\ndni pred začiatkom kalendárneho mesiaca. V prípade, ak príslušníka nie je možné oboznámiť s\nrozvrhom osobne, oboznámenie sa vykoná telefonicky prostredníctvom nahrávanej telefonickej linky,\npričom príslušník dodatočne potvrdí oboznámenie svojim podpisom s uvedením dátumu podpísania na\nvytlačenom rozvrhu. Vo výnimočných prípadoch môže nadriadený určiť nástup na výkon štátnej služby aj\nv čase kratšom ako tri dni pred plánovaným nástupom na vykonávanie štátnej služby, pričom podmienky\nna oboznámenie príslušníka sa vzťahujú primerane.“ Z uvedeného vyplýva, že s plánmi služieb bol\nžalobca vždy riadne oboznámený a s ich plánovaním súhlasil. Z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej\núnie vo veci C-742/19 (bod 98) vyplýva, že článok 2Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni\ntomu, aby sa doba, ktorú príslušník strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti\nbezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom\nnevykonáva skutočnú prácu, odmeňovala iným spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento\n\npríslušník plní služobné úlohy. Vzhľadom na uvedené má žalovaný za to, že žalobca, z hľadiska odmeny\nvyplatenej v predmetnom období za vykonanú štátnu službu, nebol na svojich právach ukrátený.\n59. Žalovaný uviedol, že podľa § 13 ods. 1 a ods. 2 OZ , cit.: ,,Fyzická osoba má právo najmä sa\ndomáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa\nodstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo\npostačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť\nfyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej\nujmy v peniazoch.“. Žalovaný podotýka, že samotný žalobca ani netvrdí v žalobe, že by tento zásah sa\nnegatívne odrazil napr. v medziľudských vzťahoch či to, že by mal negatívny dopad na jeho zdravotný\nstav. Žalobca v žalobe žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu vznikol nárok na náhradu škody.\nŽalovaný opakovane uvádza, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej\npohotovosti a napriek tomu mu zamestnávateľ vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j.\nnielen za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje\nto, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícii. Zákon č. 315/2001 Z. z. v § 88 ods. 1 stanovuje,\nže služobný úrad je povinný rozvrhnúť služobný čas tak, aby príslušník mal medzi koncom služobného\ndňa a začiatkom nasledujúceho služobného dňa nepretržitý odpočinok aspoň 12 hodín a raz za týždeň\nnepretržitý odpočinok v trvaní aspoň 32 hodín a podľa § 89 ods. 1 je služobný úrad povinný rozvrhnúť\nslužobný čas tak, aby všetci príslušníci mali raz týždenne dva po sebe nasledujúce dni nepretržitého\nodpočinku, ktoré musia pripadať na piatok a sobotu alebo sobotu a nedeľu, alebo na nedeľu a pondelok.\nZároveň z Kolektívnych zmlúv vyplývajú pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru viaceré\nvýhody medzi ktoré patrí aj zvýšenie dovolenky nad rozsah ustanovený zákonom č. 311/2001 Z. z.\nZákonník práce v znení neskorších predpisov. Vymenoval len niektoré z prostriedkov ochrany, ktoré\nzákon a Kolektívne zmluvy garantujú príslušníkom Hasičského a záchranného zboru a ktoré poskytujú\ndostatočný priestor pre odpočinok príslušníkov a pre venovanie sa ich rodinnému životu.\n60. Žalovaný k spôsobu a výpočtu výšky náhrady škody vypočítanej žalobcom v žalobe uviedol,\nže cit.: „Mám preto za to, že primeranú náhradu škody v tomto prípade predstavuje rozdiel medzi\npeňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 1 ZoHaZZ a peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods.\n2 písm. a) ZoHaZZ, a to za každú jednu odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti počas žalovaného\nobdobia. Vychádzajúc tak z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej v § 122\nods. 1 ZoHaZZ (15% alebo 30% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný\nkalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2\npísm. a) ZoHaZZ (vo výške 50% z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac\npríslušného kalendárneho roku) je v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných\ndní možné určiť výšku nemajetkovej ujmy ako súčin počtu odpracovaných hodín určenej služobnej\npohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a\nsumy zodpovedajúcej 35% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny\nmesiac príslušného kalendárneho roku (50% - 15%) a v prípade určenej služobnej pohotovosti\nodpracovanej v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a\nsumy zodpovedajúcej 20% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny\nmesiac príslušného kalendárneho roku (50% - 30%).“, avšak predmetom súdneho konania, ktorý si\nžalobca uplatňuje a ktorého sa žalobca domáha je práve nárok označený žalobcom ako nárok na\nnáhradu škody, ktorý mal vzniknúť žalobcovi v dôsledku porušenia práva Európskej únie k jeho ujme, a\nto v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky.\nVzhľadom na takýto vyššie uvedený spôsob výpočtu výšky náhrady škody, má žalovaný za to, že\nžalobcom uplatňovaný nárok skôr predstavuje mzdový nárok.\n61. Ďalej má žalovaný za to, že tabuľky v žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval\nvýšku nemajetkovej ujmy, nakoľko výpočet žalobcu je veľmi mätúci a predstavuje teda skôr výpočet\nodškodnenia vo forme vyplatenia peňažnej náhrady škody formou doplatku. V tomto prípade treba\npodotknúť, ak žalobca postupuje vo výpočte „nemajetkovej ujmy“ podľa ZoHaZZ, žalobca žiada akési\nodškodnenie vo forme vyplatenia peňažnej náhrady škody vo forme doplatku (mzdový nárok) a nie\nnemajetkovú ujmu. Na podporu svojich tvrdení žalovaný poukázal na rozsudok Okresného súdu\nMichalovce sp. zn. 7C/1/2022 zo dňa 02.11.2022. Podstatou Smernice je priznať práva v dôsledku\nprekročenia priemerného 48 hodinového týždenného pracovného času, žalobca však tvrdí, že požaduje\nnáhradu škody za všetky odslúžené hodiny služobnej pohotovosti, aj keď je zrejmé, že k vzniku\nnemajetkovej ujmy podľa Smernice môže dôjsť len prekročením 48 hodinového týždenného limitu, a teda\n\nnie každou hodinou odslúženej pohotovosti. Žalobca teda neodvodzuje svoj nárok z porušenia Smernice,\nale podľa jeho nedostatočného ohodnotenia služobnej pohotovosti. Nemajetková ujma žalobcovi však\nmohla vzniknúť až konkrétnym porušením ustanovení predmetnej Smernice a len v rozsahu tohto\nporušenia. Žalobca si uplatnil mzdový nárok vydávajúc ho za nemajetkovú ujmu vzniknutú v dôsledku\núdajného porušenia Smernice.\n62. Žalovaný ďalej na podporu svojich tvrdení poukázal na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu\nLiptovský Mikuláš sp. zn. 21C/60/2022 zo dňa 02.02.2023, v dôsledku ktorého bola žaloba zamietnutá\na to z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcu. V predmetnom rozsudku sa uvádza, cit.:\n„Preskúmaním súd zistil, že napriek tomu, že žaloba obsahuje rozsiahly právny rozbor a judikatúru\nEurópskej únie, túto teóriu neaplikuje na danú vec. Žalobca vôbec neuviedol v ktorom období malo dôjsť\nk porušeniu jeho práv, nakoľko jednoznačný časový údaj žalobca neuviedol v priebehu celého konania. K\nžalobe žalobca predložil evidenciu týždennej dochádzky za obdobie apríl 2019 až február 2022. Konanie\nna súde sa začalo dňa 25. 04. 2022, kedy súdu bola doručená žaloba (§ 156 CSP), pričom právny\nzástupca žalobcu na pojednávaní dňa 02. 02. 2023 uviedol, že „žaloba sa týka obdobia posledných3\nrokov“. Odhliadnuc od toho, že predložená listina o týždennej dochádzke nie je zrozumiteľná bez\nbližšieho vysvetlenia, žalobca nemohol nahradiť skutkové tvrdenia odkazom na túto listinu. Je totiž\nvylúčené, aby súd nahrádzal skutkové tvrdenia žalobcu tým spôsobom, že z predloženej listiny bude\nzisťovať kedy a koľko hodín odpracoval, či a v ktorom období došlo k prekročeniu 48 hodinového\ntýždenného pracovného času. Z podaní žalovaného a aj zo samotnej výpovede žalobcu vyplýva, že\nplán služieb má určený vopred, ale skutočný výkon sa zisťuje až po uplynutí toho ktorého mesiaca.\nV prípade, že sa počas nariadenej služobnej pohotovosti vyskytne zásah, práca hasiča počas tohto\nzásahu posudzuje ako výkon štátnej služby nadčas (§ 122 ods. 3 zákona). Potom bez ohľadu na to, či\npracovná pohotovosť „určená alebo nariadená“ hasiča na pracovisku je potrebné považovať za súčasť\njeho pracovného času v zmysle Smernice 2003/88/ES vrátane judikatúry, citovanej žalobcom, súd pre\nnedostatok skutkových tvrdení nemohol dospieť k záveru či, kedy a v akom rozsahu bola zo strany\nzamestnávateľa žalobcu porušovaný článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES.“ Z vyššie uvedeného\ncitovaného odôvodnenia rozsudku vyplýva, že ani žalobca v tomto prípade nepreukázal, kedy a v akom\nrozsahu pracoval nad limit 48 hodinového týždenného pracovného času vyplývajúceho zo Smernice\na taktiež žiadnym spôsobom žalobca nepreukázal aká ujma žalobcovi v dôsledku toho mala vzniknúť.\nŽalovaný opätovne zdôrazňuje, že predmetom žalobcom podanej žaloby nie je porušenie Smernice, ale\njednoznačne mzdový nárok, nakoľko žalobca podanou žalobou požaduje doplatiť rozdiel vo vyplácanej\nmzde počas služobnej pohotovosti. Žalobca teda vydávaním svojho nároku za nemajetkovú ujmu\núdajne vzniknutú porušením Smernice maskuje svoje mzdové nároky. Z uvedeného dôvodu žalovaný\nnie je pasívne vecne legitimovaný subjekt, nakoľko mzdových nárokov je možné domáhať sa len\nod žalobcovho služobného úradu, ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a nie žalovaný\nSlovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Predmetom tohto\nkonania nie je doplatenie mzdy za služobnú pohotovosť. Žalobca však sám výslovne uvádza, že\npožaduje doplatenie celej ním odslúženej služobnej pohotovosti, nakoľko tá je odmeňovaná iným\nspôsobom. Nejde teda o nárok vychádzajúci z ustanovení predmetnej Smernice, ktorej cieľom je\nneprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín. Žalobca\nkonkrétne porušenie Smernice nepovažuje za podstatné, neupresňuje kedy k nemu presne malo dôjsť\na v akom rozsahu, ale požaduje ním nepreukázanú „nemajetkovú ujmu“ mechanicky vypočítanú ako\nrozdiel v odmene za pohotovosť a riadnu službu, a to za všetky odslúžené hodiny služobnej pohotovosti,\nnielen nad limit stanovený Smernicou. Žalobca si teda uplatňuje mzdový nárok od pasívne vecne\nnelegitimovaného subjektu.\n63. Žalobca ďalej opiera svoju žalobu aj o Rozsudok Súdneho dvora vo veci Günter Fuß, pričom\ntvrdí, že ide o skutkovo a právne identickú vec, aká je predmetom tohto sporu. S týmto tvrdením\nvšak žalovaný nesúhlasí, nakoľko v danom prípade išlo o mestského hasiča, ktorého výkon služby\nsa značne odlišuje od príslušníka Hasičského a záchranného zboru, ktorého zriaďovateľom je štát,\npričom príslušníci Hasičského a záchranného zboru požívajú rozsiahle výhody a osobitný systém\nsociálneho zabezpečenia. Ohľadom formy a spôsobu výpočtu náhrady škody, Súdny dvor v rozhodnutí\nC- 429/09G. Fuß uviedol veľmi jasne, cit.: „Smernica 2003/88 neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce\nsa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva Únie\nv danej oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad\nrovnocennosti a efektivity jednak určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ako je G. Fuß vo veci samej,\nv dôsledku porušenia právnej normy Únie, musí byť nahradená udelením dodatočného náhradného\n\nvoľna alebo finančným odškodnením a jednak definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto\nnáhrady.“ Žalovaný rovnako upozornil na to, že žalobca pri vzniku služobného pomeru akceptoval\nvšetky podmienky, ktoré sa vzťahujú na výkon štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného\nzboru v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. S plánovaným rozvrhom služobného času bol žalobca vždy\noboznámený v súlade s § 86 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z., čo potvrdzoval svojim podpisom. Rovnako\nbol žalobca vždy riadne oboznámený so všetkými internými predpismi a Kolektívnymi zmluvami a to aj\ns tými, ktoré upravujú rozsah výkonu služby. Žalobca uvádza, že požaduje náhradu škody za obdobie\nod júla 2020 do mája 2023, avšak na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobca vedel o všetkých\npodmienkach výkonu služby a za toto obdobie nedošlo k tomu, že by tieto podmienky namietal, a ani\nnikdy nepožiadal o ich vysvetlenie a ani iným spôsobom sa nedomáhal svojich práv, a rovnako nikdy\nneprišlo zo strany žalobcu k námietkam, ako sú jeho služby plánované. Rovnako žalobca nevyužil svoje\nprávo v zmysle § 69 ods. 1 písm. g) zákona č. 315/2001 Z. z., podľa ktorého príslušník má právo podávať\nsťažnosti vo veciach vykonávania štátnej služby služobnému úradu ak predpokladá, že jeho práva podľa\ntohto zákona, ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov a služobných predpisov sú alebo\nboli vo veciach vykonávania štátnej služby porušené; to neplatí, ak boli práva porušené rozhodnutím\npodľa tohto zákona a je možné proti takému rozhodnutiu podať opravný prostriedok; v takom prípade\nsa podanie neposudzuje ako sťažnosť.\n64. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe namietal aj spôsob výpočtu priemerného týždenného pracovného\nčasu počas žalovaného obdobia zo strany žalobcu. Žalobca na strane 5 žaloby uvádza, že jeho\npriemerný týždenný pracovný čas počas celého žalovaného obdobia dosiahol 50,66 hodín týždenne.\nNásledne žalobca v žalobe na stranách 29 až 32 špecifikuje priemerný týždenný pracovný čas za\nkaždý jeden kalendárny rok (za rok 2020 uvádza 51,61 hodín, za rok 2021 uvádza 52,14 hodín, za\nrok 2022 uvádza 51,54 hodín a za rok 2023 uvádza 50,52 hodín). V tejto súvislosti žalovaný uvádza,\nže článok 16 Smernice umožňuje pre účely uplatňovania článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas)\nstanoviť referenčné obdobie v maximálnej dĺžke 4 mesiace. Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že\nžalobca si pri svojich výpočtoch stanovil dlhšie referenčné obdobie (teda za každý kalendárny rok, t. j.\nreferenčné obdobia v trvaní až 12 mesiacov), čo je v rozpore so Smernicou 2003/88/ES. Z uvedeného\ndôvodu žalovaný považuje žalobcom predložené údaje o priemernom týždennom pracovnom čase\nza irelevantné. Nakoľko žalobca pri stanovení priemerného týždenného pracovného času nezohľadnil\npredmetné ustanovenie Smernice, jeho výpočty sú zavádzajúce. Z uvedeného dôvodu si žalovaný\ndovoľuje súdu navrhnúť, aby na žalobcom predložené údaje týkajúce sa priemerného týždenného\npracovného času neprihliadal.\n65. Určenie prípadnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy je na zvážení súdu, avšak žalovaný podotýka,\nže výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje vo výške 5.191,96 Eur, žalovaný považuje za\nzjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov,\nktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu neporovnateľne vyššia. V zmysle judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej\nujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo), pričom pri určovaní výšky náhrady\nujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. Flux v. Moldavsko, Steel a Morrisv.\nSpojené kráľovstvo). Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška\nnáhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v\niných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napr. Público-Comunicacáo Social, S. A.\nv. Portugalsko). Napokon Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že pri určovaní výšky náhrady\nza porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné\nzranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných\nosobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu\nvýšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaarav. Fínsko).\nNa podporu svojich tvrdení žalovaný ďalej uvádza v obdobnej veci rozsudok Okresného súdu Žiar\nnad Hronom sp. zn. 19C/23/2022-86 zo dňa 10.11.2022, v ktorom samotný súd konštatoval, že:\n„Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy súd vychádzal zo svojej rozhodovacej činnosti v obdobných\nprípadoch, keď postupom podľa § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka určoval na základe svojej\núvahy nemajetkovú ujmu, napríklad v konaniach týkajúcich sa nesprávneho úradného postupu, čine\nsprávneho úradného rozhodnutia orgánov verejnej moci, či v konaniach o náhradu nemajetkovej\nujmy pri zásahu do práva žalobcu na rodinný život dopravnou nehodou - teda napr. v konaní\n19C/14/2020 týkajúcom sa nemajetkovej ujmy pri dopravnej nehode žalobcu (pri zohľadnení priznaných\nnárokov SSU a bolestného), ktoré rozhodnutie bolo potvrdené Krajským súdom v Banskej Bystrici sp.\n\nzn.11Co/26/2022-211 priznaná nemajetková ujma vo výške 1.000,- €; v konaní o nemajetkovú ujmu\nspôsobenú nesprávnym úradným rozhodnutím, a to vedením nezákonného trestného stíhania voči\nžalobcovi vo výške 8.000,- € v konaní 10C/27/2012-269 potvrdeným Krajským súdom v Banskej Bystrici\nsp. zn. 12Co/391/2018-364; či v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy z titulu úmrtia syna a brata\nžalobcov priznaná vo výške 8.000,- € každému z nich právoplatným rozhodnutím tunajšieho súdu sp.zn.\n22C/15/2016 zo dňa 26.11.2020). Vo všetkých uvedených prípadoch súd priznával na základe svojej\núvahy sumu nemajetkovej ujmy, postupom podľa § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom hodnotil\nintenzitu zásahu do života dotknutých žalobcov, ako aj okolnosti, za ktorých došlo k danému zásahu.\nS prihliadnutím na závažnosť situácií v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy pri úmrtí rodinného\npríslušníka, či pri poškodení zdravia, alebo zásahu do života žalobcov v prípade niekoľkoročného\nvedenia trestného konania na základe nesprávneho úradného postupu, či na základe nesprávneho\nrozhodnutia, ktorých náhrady boli priznané vo vyššie uvedených výškach, súd dospel k záveru, že v\ndanom prípade je potrebné náhradu určiť primerane aj s ohľadom na vyššie uvedené súdne konania.“\n66. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 19/2020, určenie výšky\nnároku na náhradu nemajetkovej ujmy pritom nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha\nžiadnemu hodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu\nna určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi\nupravujúcimi obdobnú problematiku. Hoci výšku nemajetkovej ujmy súd určuje voľnou úvahou, nemôže\nísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú.\n67. Žalovaný ďalej poukázal na ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje\npodmienky, kedy má žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaný má za to, že žalobca, ako\nani jeho právny zástupca, v konaní nepreukázali zásah do súkromného, rodinného života či neoprávnený\nzásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu v\npríčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady\nnemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa\n§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava\nnebola (vôbec) možná v zmysle §13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. ak by sa takáto satisfakcia\nnezdala postačujúca, avšak vždy len vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby\nalebo jej vážnosť v spoločnosti. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j.\nmateriálnej satisfakcie) je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencie\nzávažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne preukázať.\n68. Žalovaný má za to, že tabuľky v žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku\nujmy, ktorú žalobca požaduje. Je potrebné podotknúť, že dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje\nžalobcu a s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu,\npokiaľ je v konaní zastúpený, označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s princípom\nhospodárnosti hneď na začiatku konania. Žalovaný má za to, že žalobca ani do tohto momentu konania\nnepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mala byť spôsobená žalobcovi. V konaní v\npodobe nemajetkovej ujmy nesie žalobca bremeno tvrdenia v tom, a to tak, že žalovaný by spôsobil\nžalobcovi škodu, resp. zasiahol do jeho osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť\nujmu na jeho právach, pričom žalobca musí nielen uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať aká ujma mu vznikla.\nZ tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o\nexistencii škody a zásahu. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca\nmusí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal\nnáslednú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí\n(rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/94/2020-515 zo dňa 30.06.2021).\n69. Žalovaný na podporu svojho právneho názoru ohľadne priznania nároku na náhradu škody, resp.\nnemajetkovej ujmy poukazuje na rozhodnutia súdnych autorít Slovenskej republiky. Krajský súd v\nŽiline v bodoch 19 až 23 na stranách 6 až 8 odôvodnenia rozsudku sp. zn.6Co/159/2019 zo dňa\n27.05.2020 uviedol, že cit.: „ ... Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy\nexistencia závažnej ujmy ... Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na ľubovôľu\nsúdu, ale musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo\nskutkového stavu, na základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov\nv jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno\nzaťažuje poškodeného.“ Krajský súd v Bratislave v bode 45 na stranách 18 a 19 odôvodnenia rozsudku\n\nč. k.5Co/192/2019-310 zo dňa 29.10.2019 konštatoval, že cit.: „ ... preukázanie zásahu do osobnostných\npráv, ktoré má za následok skutočne zníženie dôstojnosti alebo vážnosti dotknutej osoby v spoločnosti\nv značnej miere zaťažuje postihnutú fyzickú osobu. Nemajetkovú ujmu možno priznať len v prípadoch,\nkde došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere a kde\nintenzita tohto zásahu nie je primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami. ... Bolo povinnosťou\nžalobcu, ktorý mal v konaní dôkazné bremeno, preukázať vznik nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy\nt. j. preukázať, že bola znížená dôstojnosť žalobcu a jeho vážnosť v spoločnosti a preukázať závažnosť\nvzniknutej ujmy a závažnosť okolností, za ktorých došlo k porušeniu jeho práv. ... pri posudzovaní\nintenzity zásahu je za určujúce hľadisko potrebné považovať charakter konania, v ktorom ujma vznikla,\nkeďže ujma vzniknutá v ne/sporovom konaní môže byť iná ako ujma vzniknutá v exekučnom konaní a\nrovnako treba rozlišovať medzi konaním civilným, trestným či správnym a napokon treba vziať osobitne\nna zreteľ aj predmet konania z hľadiska jeho významu pre stranu ... a ochrany akých práv či právom\nchránených záujmov sa v ňom dovoláva, s prihliadnutím aj na jej osobné pomery či iné konkrétne\nskutkové okolnosti každého individuálneho prípadu ... zvýšený význam predmetu konania pre osobu\npoškodeného musí táto osoba v konaní nielen tvrdiť, ale aj spoľahlivo doložiť.“ V zmysle Nálezu\nÚstavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 5. decembra2017 „Pri určovaní sumy\nnemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a\nteda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by\ntak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady“.\n70. V prípade, ak sa súd prvej inštancie nestotožní s právnym názorom žalovaného, s právnym názorom\nOkresného súdu Stará Ľubovňa v rozhodnutí č. k. 8C/25/2017-216 zo dňa 23.12.2019,potvrdeného\nrozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 15Co/6/2020-313 zo dňa 24.11.2020, žalovaný namieta\nneprimeranú výšku požadovanej škody vzhľadom na rozhodovanie súdov v obdobných veciach,\nnapr. rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 41Cpr 10/2018 zo dňa 12.12.2018, rozhodnutie\nOkresného súdu Košice II sp. zn. 42Cpr 19/2018 zo dňa 18.12.2018, rozhodnutie Okresného súdu\nKošice II sp. zn. 42Cpr 19/2018 zo dňa 18.12.2018, rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp.\nzn.18Cpr 5/2016 zo dňa 05.09.2018, rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 41Cpr 78/2017\nzo dňa18.01.2019, rozhodnutie Okresného súdu Košice I sp. zn. 10C 242/2016 zo dňa 26.10.2018,\nrozhodnutie Okresného súdu Košice II, sp. zn. 11Cpr 19/2018 zo dňa 09.01.2019, rozhodnutie\nOkresného súdu Košice II sp. zn. 11Cpr 12/2017 zo dňa 11.09.2019, rozhodnutie Okresného súdu Košice\nII sp. zn.1C/50/2020 zo dňa 27.05.2021, rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 11Cpr/1/2020\nzo dňa20.09.2021, rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 29C/63/2017 zo dňa 20.09.2021,\nrozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 37Cpr/6/2016 zo dňa 29.11.2021 (priznaná suma vo\nvýške 1.500,-EUR), rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 41Cpr/35/2019 zo dňa 16.11.2020,\nrozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 25C/29/2019 zo dňa 24.11.2020 (priznaná suma\nvo výške 1.200,-EUR), rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 18C/34/2020 zo dňa 09.02.2022,\nrozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 18C/36/2020 zo dňa 09.02.2022, rozhodnutie Okresného\nsúdu Košice II sp. zn. 12C/58/2020 zo dňa 12.07.2020, rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn.\n29C/58/2020 zo dňa 12.01.2022, rozhodnutie Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 13C/61/2022 zo\ndňa 29.11.2022,rozhodnutie Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 19C/23/2022 zo dňa 10.11.2022\n(priznaná suma vo výške 1.000,- EUR). Priemerná výška doposiaľ priznanej škody vo vyššie uvedených\nobdobných rozhodnutiach predstavuje sumu približne 1.000,- EUR až 2.500,- EUR.\n71. Žalobca uvádza žalované obdobie júl 2020 – máj 2023. K podaniu žaloby však došlo až v auguste\n2023, t. j. viac ako 3 roky od momentu, kedy malo dôjsť k údajnému zásahu do žalobcových práv, čo\nznamená, že žalobca si svoj nárok uplatnil po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty. Podľa §\n101 Občianskeho zákonníka, cit.: „Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba\nje trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.“ Vychádzajúc z argumentácie\nžalobcu je zrejmé, že žalobca viaže začiatok plynutia premlčacej doby na deň splatnosti jeho služobného\nplatu za ten mesiac, v ktorom došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu. Inými slovami, žalobca\npri posudzovaní premlčania vychádzal z dátumu splatnosti služobného platu a nie z momentu, kedy\ndošlo k nemajetkovej ujme žalobcu. Z uvedeného dôvodu potom žalobca nesprávne vyhodnotil otázku,\nči je nárok za obdobie od júl 2020 premlčaný, nakoľko služobný plat za júl 2020 bol splatný v mesiaci\naugust 2020 (čiže presne 3 roky pred podaním žaloby). Opierajúc sa o rozsudok Najvyššieho súdu SR,\nsp. zn. 2Cdo/194/2011 zo dňa 27.11.2012 platí, že začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za\nnemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého\nporušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Ak by pripustili, že k prekračovaniu maximálneho\n\n48 hodinového pracovného času počas žalovaného obdobia dochádzalo, tak k neoprávnenému zásahu\ndo osobnostných práv žalobcu došlo už v tom momente (a teda aj v tom mesiaci), kedy bol maximálny\n48 hodinový týždenný pracovný čas prekročený, a nie až nasledovný kalendárny mesiac, kedy nastal\ndátum splatnosti služobného platu. To platí o to viac, ak podľa tvrdení žalobcu nemožno hovoriť o\nmzdových nárokoch, ale o nemajetkovej ujme v dôsledku zásadu do osobnostných práv. Žalovaný si\nteda kladie opodstatnenú otázku, prečo je pre žalobcu relevantný dátum splatnosti služobného platu,\nak sa v tomto prípade nejedná o pracovnoprávny spor a žalobou si neuplatňuje mzdové nároky. Ak sa\npridrží argumentácie žalobcu, teda že v tomto prípade sa nejedná o pracovnoprávny spor a žalobca\nsi žalobou nemaskuje svoje mzdové nároky, nie je potom pre určenie začiatku plynutia premlčacej\ndoby právne relevantný dátum splatnosti služobného platu žalobcu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti\nžalovaný vzniesol námietku premlčania.\n72. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca namieta nesprávnu transpozíciu a aplikáciu smernice,\nžalovaný má za to, že túto má vykonať ústredný orgán štátnej správy. Keďže skutočnosťou, ktorá\nzakladá uplatnené právo, je podľa žalobcu nesprávna transpozícia smernice, ktorá patrí do pôsobnosti\nMinisterstva vnútra Slovenskej republiky, je miestne príslušným súdom okresný súd, v ktorého obvode\nmá ústredný orgán štátnej správy zodpovedný za transpozíciu namietanej smernice svoje sídlo. Keďže\nMinisterstvo vnútra Slovenskej republiky ako orgán konajúci v mene žalovaného má svoje sídlo v\nBratislave, príslušným je Mestský súd Bratislava IV. Žalovaný preto navrhol, aby bola vec podľa § 43 ods.\n1 CSP postúpená na Mestský súd Bratislava IV. Vzhľadom na (i) námietku pôsobnosti Smernice 2003/88/\nES, (ii) námietku nedostatku splnenia procesných podmienok konania, (iii) námietku premlčania, (iv)\nnámietku nedôvodnosti žaloby, a (v) námietku miestnej nepríslušnosti, žalovaný v súlade so zásadou\nhospodárnosti konania v zmysle čl. 8 CSP a čl. 17 CSP navrhuje, aby sa súd pred ďalším postupom v\nkonaní vysporiadal s vyššie uvedenými námietkami žalovaného.\n73. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril písomným podaním zo dňa 20.11.2023, pričom uviedol,\nže tvrdenia a argumentáciu žalovaného uvedené vo vyjadrení k žalobe považuje za nesprávne,\nnedôvodné a v podstatnej miere za zavádzajúce. Je zarážajúce, že žalovaný na svojej argumentácii\na tvrdeniach naďalej zotrváva aj napriek tomu, že z doterajších právoplatných súdnych rozhodnutí\nvydaných v obdobných sporoch musí vedieť, že jeho argumentácia je nesprávna a právne neudržateľná.\nPodľa názoru žalobcu námietky žalovaného nie sú spôsobilé spochybniť dôvodnosť jeho žaloby.\n74. K pôsobnosti Smernice 2003/88/ES žalobca uviedol, že v kontexte uvedenej argumentácie\nžalovaného je potrebné v prvom rade zdôrazniť, že k pôsobnosti Smernice 2003/88/ES na hasičov\n(teda nepochybne aj na hasičov - príslušníkov HaZZ) poskytol záväzný výklad Súdny dvor vo svojej\njudikatúre, a to napr. v rozsudku v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 zo dňa 05.10.2004 vo veci\nPfeiffer, rovnako aj v uznesení vo veci C-52/04 zo dňa 14.07.2005 vo veci Personalrat der Feuerwehr\nHamburg. Podľa uznesenia C-52/04 zo dňa 14.07.2005 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg:\n„61.Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy je opodstatnené odpovedať na položenú otázku tak, že\nčlánok 2 smernice 89/391 a článok 1 ods. 3 smernice 93/104 sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti\nvykonávané zásahovými silami takej verejnej hasičskej služby, akou je verejná služba, o ktorú ide v\nkonaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článku 6 bodu 2 smernice\n93/104 v zásade odporuje prekročenie maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný\npracovný čas vrátane pohotovosti na určenom mieste,“ Súdny dvor aj v citovanom rozhodnutí vo veci\nPersonalrat der Feuerhwehr Hamburg dospel k jednoznačnému záveru, že jediným cieľom výnimky,\nktorá je uvedená v článku 2 ods. 2 prvom odseku Smernice 89/391/EHS, na ktorú žalovaný poukazuje1,\nbolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, ako\naj verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych okolností (napríklad v\nprípade prírodnej alebo technologickej katastrofy),pre ktoré je charakteristická najmä tá skutočnosť, že\nmôžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo\nzdravie a ktoré, vzhľadom na ich povahu a nepredvídateľnosť, nie je možné zohľadniť pri rozvrhu\npracovného (služobného) času.\n75. V tomto prípade je potrebné zdôrazniť, že činnosti, ktoré vykonávajú príslušníci sa nijako neodlišujú,\npokiaľ ide o rámec výkonu činností a ich povahu, od tých činností, ktoré viedli k vydaniu predmetného\nrozhodnutia Súdneho dvora vo veci Personalrat der Feuerhwehr Hamburg, a teda tento záväzný výklad\nSúdneho dvora týkajúci sa Smernice 89/391/EHS je nepochybne možné uplatniť aj v tejto právnej veci.\nAj vzhľadom na túto skutočnosť mám teda jednoznačne za to, že tak ustanovenia Smernice 2003/88/\n\nES, ako aj Smernice 89/391/EHS, sa vzťahujú aj na hasičov – príslušníkov HaZZ v Slovenskej republike\nv celom rozsahu. Napokon Súdny dvor aj v ťažiskovom rozsudku C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci\nGünter Fuß úplne jednoznačne uviedol a záväzne judikoval, že z rozsahu úpravy Smernice 2003/88/ES\nnie sú vyňatí ani hasiči (teda nepochybne ani hasiči ako ja, teda príslušníci HaZZ), keď v rozsudku v\npredmetnej veci výslovne konštatuje, že: „33. Na úvod treba pripomenúť, že článok 6 písm. b) smernice\n2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech\nkaždý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho\nzdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný\npracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade\nneprebratia článku 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade\nodchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu\ndošlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. októbra\n2004, Pfeiffer a i., C-397/01 až C-403/01, Zb. s.I-8835, body 98 a 100, ako aj Fuß, už citovaný, body\n33 až 35 a 38).“\n76. Už len s prihliadnutím na citované rozhodnutia Súdneho dvora je jednoznačne zrejmé, že\nargumentácia žalovaného o tom, že sa Smernica nevzťahuje na príslušníkov HaZZ, je zjavne nesprávna\na nedôvodná. V súvislosti s výkladom Súdneho dvora v uvedených rozhodnutiach ohľadne pôsobnosti\nSmernice na hasičov je potrebné napokon zdôrazniť, že vnútroštátny súd je povinný plne uplatňovať\na rešpektovať výklad práva Európskej únie, ktorý podal Súdny dvor (rozsudok C-261/21 zo dňa\n07.07.2022vo veci F. Hoffmann-La Roche LtD), a teda aj súd prejednávajúci tento spor je záväzným\nvýkladom Súdneho dvora viazaný.\n77. Záver, že Smernica sa vzťahuje na príslušníkov HaZZ, napokon jednoznačne potvrdzuje aj tá\nelementárna skutočnosť, že v bode 5 prílohy č. 4 ZoHaZZ je uvedené, že žalovaný (Slovenská\nrepublika)do zákona transponoval predmetnú Smernicu, a teda sám ju vzťahuje na hasičov –\npríslušníkov HaZZ. Nemôžu byť teda žiadne pochybnosti o tom, že Smernica sa v celom rozsahu\nvzťahuje aj na mňa(žalobcu) ako hasiča – príslušníka HaZZ.\n78. Okrem uvedeného je však pre úplnosť potrebné uviesť aj tú skutočnosť, že výklad ustanovení\nSmernice ohľadne negatívnej a pozitívnej výnimky, tak ako ho prezentuje žalovaný, je zjavne nesprávny\na neobstojí z nasledovných dôvodov. Článok 1 ods. 3 Smernice definuje rozsah svojej pôsobnosti na\nvšetky odvetvia činností, verejné aj súkromné, pričom výslovne odkazuje na článok 2 Smernice 89/391/\nEHS. Smernica 89/391/EHS sa podľa jej článku 2 ods. 1 uplatňuje na „všetky odvetvia činnosti a to\nverejné aj súkromné“, ku ktorým činnostiam okrem iného patria všeobecne uvedené činnosti služieb\n(napr. priemysel, obchod, administratíva, služby atď.). Ako vyplýva z článku 2 ods. 2 prvý pododsek\nSmernice 89/391/EHS, táto sa neuplatňuje len tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky\nvlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb (akými sú napríklad služby v oblasti civilnej\nochrany). Táto výnimka bola prijatá len za účelom zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných\nna ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia, pre ktorú je\ntypické, že nie je možné rozvrhnúť čas pre zásahové a záchranné tímy. Na služobnú činnosť žalobcu ,\nktorú ako hasič vykonáva, sa však výnimka stanovená v článku 2 ods. 2prvý pododsek Smernice 89/391/\nEHS jednoznačne nevzťahuje. Je potrebné poukázať na cieľ Smernice89/391/EHS, ktorý je zameraný na\npodporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Rovnako aj zo znenia jej článku\n2 ods. 1 vyplýva, že rozsah jej pôsobnosti je nutné chápať širšie. Naopak, výnimky z pôsobnosti tejto\nsmernice uvedené v článku 2 ods. 2 v prvom pododseku, je potrebné vykladať zužujúco – tento článok\nnevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“\ntýchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení\npredmetnej smernice. Táto výnimka zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391/\nEHS sa musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany\nzáujmov, ktoré dovoľuje smernica členským štátom chrániť. Výnimka uvedená v článku 2 ods. 2 prvom\npododseku Smernice 89/391/EHS bola prijatá len za účelom zabezpečiť riadne fungovanie služieb\nnevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia\nalebo situácia osobitného rozsahu (napr. prírodná katastrofa, rozsiahla priemyselná havária a pod.) pre\nktorú je typické, že nie je možné vopred rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Ak\nprihliadneme na štandardnú činnosť resp. náplň práce, ktorú vykonávajú hasiči – príslušníci HaZZ tak je\nzjavné, že uvedená výnimka Smernice 89/391/EHS sa na túto služobnú činnosť nevzťahuje. Negatívna\nvýnimka z rozsahu pôsobnosti Smernice, ktorú Smernica 89/391/EHS predpokladá, sa totiž úplne zjavne\n\nodlišuje od obvyklej obsahovej náplne služobnej činnosti a pracovných úloh hasiča. Príslušníci HaZZ\njednoznačne nespadajú pod „civilnú ochranu“ a to bez ohľadu na to, že zriedkavo vykonávame niektoré\nčinnosti, ktoré pod civilnú ochranu patria, a to už len preto, že primárne plnia hasiči úplne iné úlohy než\ntie, ktoré sú typické pre civilnú ochranu.\n79. Aj keď služobná činnosť žalobcu - hasiča okrem plnenia základných úloh pri hasení požiarov\nzahŕňa aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva (napr. poskytovanie záchranárskych činností\npri mimoriadnych udalostiach, haváriách, povodniach a pod.), tak za obvyklých podmienok je možné\nčinnosti spojené s touto činnosťou vopred plánovať, vrátane plánovania pracovného (služobného)\nčasu tak, ako je to v prípade zásahových hasičov pôsobiacich v HaZZ bežné. Služobné zmeny sú\ntotiž u nás rozvrhované spôsobom, aký už v žalobe opisuje, už dlhoročne a nezmenene, pričom na\ntomto rozvrhovaní práce (24 hodinová zmena, po ktorej by mali nasledovať 2 dni voľna – teda režim\nstriedania3 zmien v 24 hodinových intervaloch) sa nič nezmenilo ani počas obdobia pandémie COVID-19\na počas nej vyhláseného núdzového stavu. Okrem toho, kritérium, ktoré použil zákonodarca európskeho\nspoločenstva na určenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS, sa nezakladá na príslušnosti pracovníkov k\ntakým rozličným odvetviam činnosti uvedeným v článku 2 ods. 2 prvý pododsek tejto smernice, akými sú\nvo všeobecnosti ozbrojené sily, polícia a civilná ochrana, ale vyplýva výlučne a len z osobitnej povahy\núloh vykonávaných zamestnancami v týchto odvetviach. Tak Smernica 2003/88/ES, ako aj Smernica\n89/391/EHS, sa teda jednoznačne uplatňujú aj na činnosť hasičov, aj keď tieto činnosti zásahové\nsily v teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie\npomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo\nzverené príslušnej službe. Vzhľadom na uvedené má jednoznačne za to, že služobná činnosť hasiča\nako príslušníka HaZZ nepochybne patrí do pôsobnosti Smernice a táto sa preto na neho vzťahuje v\ncelom rozsahu. Práca hasiča v žiadnom prípade nie je vyňatá z pôsobnosti Smernice tak, ako sa to\nnesprávne a účelovo snaží prezentovať žalovaný.\n80. K nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, túto argumentáciu žalovaného považuje\nžalobca za zjavne nesprávnu. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného (štátu) podrobne zdôvodnil už v\npodanej žalobe (viď odseky 26 – 27 žaloby), pričom jeho argumentácia o pasívnej vecnej legitimácii štátu\nje založená na konštantnej judikatúre Súdneho dvora. Na tejto argumentácii naďalej v celom rozsahu\nzotrváva a v podrobnostiach na ňu poukazuje. Žalovaný síce vo Vyjadrení k žalobe zásadne namieta\nnedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie v konaní, avšak svoje tvrdenia v tomto smere nepodporuje\nžiadnou podrobnejšou právnou argumentáciou a zároveň zjavne „prehliada“, že otázka pasívnej vecnej\nlegitimácie členského štátu v prípade škody spôsobenej jednotlivcovi porušením úniového práva je\nzaložená na konštantnej judikatúre Súdneho dvora. Opätovne zdôraznil tú základnú skutočnosť, že\npodanou žalobou sa domáha náhrady škody vzniknutej porušením úniového práva, a to konkrétne\npráva na maximálny pracovný čas. K tomuto porušeniu úniového práva došlo v dôsledku nesprávneho\nprebratia Smernice, pretože ani po deklarovanom prebratí tejto Smernice do vnútroštátneho právneho\nporiadku (do ZoHaZZ) nie je v podmienkach Slovenskej republiky ako hasičovi (príslušníkovi HaZZ)\nreálne garantovaný maximálne48 hodinový týždenný pracovný čas. V zmysle článku 288 Zmluvy\no fungovaní Európskej únie je smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to\nvzhľadom na výsledok, ktorý samá dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód sa ponecháva vnútroštátnym\norgánom. Prijatie všetkých opatrení vnútroštátneho práva potrebných na vykonanie právne záväzných\naktov Európskej únie (teda aj smerníc) je v zmysle článku 291 Zmluvy o fungovaní Európskej únie\nuložené priamo samotným členským štátom. Práve preto členské štáty zodpovedajú za škodu vzniknutú\nporušením úniového práva v prípadne správne transponovanej smernice, resp. v prípade uplatňovania\nprávneho predpisu, do ktorého bola smernica prebratá takým spôsobom, že sa nedosahuje cieľ\nsmernice (v tomto prípade započítavanie služobnej pohotovosti do pracovného času a neprekračovanie\nmaximálne 48 - hodinového týždenného pracovného času) a to za splnenia predpokladu, že sú splnené\n3 podmienky na vznik zodpovednosti štátu za takúto škodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora (k tomu\nviď odseky 28 – 32 žaloby).\n81. Ako pritom vyplýva aj zo znenia článku 29 Smernice: „Táto smernica je adresovaná členským\nštátom.“ Žalovaný ako členský štát Európskej únie a adresát Smernice po vstupe Slovenskej republiky\ndo Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej a aj faktickej povahy s\ncieľom dosiahnutia účelu Smernice. V prípade, že si štát túto povinnosť neplní, je zodpovedný aj za\nnesprávnu aplikáciu Smernice, pokiaľ k nesprávnej aplikácii Smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho\nprebratia resp. neprebratia do právneho poriadku Slovenskej republiky. Nakoľko Smernica je určená\n\nštátu, teda žalovanému, ktorý zodpovedá za jej správne prebratie, v spore o náhradu škody spôsobenej\nnesprávnym prebratím (resp. neprebratím) tejto Smernice je potom nepochybne pasívne vecne\nlegitimovaný štát – žalovaný. Zásada zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi,\nktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Európska únia založená. Uplatnenie\npodmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom\nporušením úniového práva musia vnútroštátne súdy v zásade vykonať podľa usmernení Súdneho\ndvora na ich vykonanie. V tomto smere je predovšetkým potrebné zdôrazniť, že v súlade s judikatúrou\nSúdneho dvora môže náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny\nsubjekt, ale aj priamo štát, pričom úniové právo nijako nebráni ani tomu, aby mohla zodpovednosť\nverejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má\nsamotný členský štát. Keďže žalobou uplatnený nárok na náhradu škody má svoj základ v porušení\npráva vyplývajúceho zo Smernice, ku ktorému došlo v čase, keď vykonával služobný pomer k štátu,\nje aj z tohto hľadiska pasívne vecne legitimovaným štát (t. j. žalovaný), nie štátny orgán, ktorý v mene\nštátu konal, pretože v takýchto prípadoch za konanie štátneho orgánu taktiež zodpovedá štát. V týchto\nsúvislostiach zároveň poukazuje aj na ďalšiu ustálenú rozhodovaciu prax Súdneho dvora.\n82. V rozsudku C-46/93 a C-48/93 zo dňa 05.03.1996 vo veci Brasserie du pecheur SA, Súdny dvor v\nbodoch 31 – 34 judikoval:„\n31. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy Súdny dvor v už citovanom rozsudku Francovich a i., bode\n35, uviedol, že zásada zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva\nSpoločenstva, ktoré mu možno pripísať, je obsiahnutá v systéme Zmluvy.\n32. Z toho vyplýva, že táto zásada platí pre každý prípad porušenia práva Spoločenstva členským\nštátom, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán členského štátu si konaním alebo opomenutím\nnesplnilpovinnosť.\n33. Navyše vzhľadom na základnú požiadavku právneho poriadku Spoločenstva, ktorou je jednotné\nuplatňovanie práva Spoločenstva (pozri najmä rozsudok z 21. februára 1991, Zuckerfabrik, C-143/88a\nC-92/89, Zb. s. I-415, bod 26), povinnosť nahradiť škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva\nSpoločenstva nemôže závisieť od vnútroštátnych pravidiel rozdelenia právomocí medzi ústavnými\norgánmi.\n34. Ako uviedol generálny advokát v bode 38 svojich návrhov, v medzinárodnom práve sa štát, ktorého\nzodpovednosť vzniká na základe porušenia medzinárodného záväzku, posudzuje ako celok bez ohľadu\nna to, či porušenie, z ktorého vznikla škoda, možno pripísať zákonodarnej, súdnej alebo výkonnej moci.\nO to viac to platí v právnom poriadku Spoločenstva, kde všetky štátne orgány vrátane zákonodarnej\nmoci musia pri plnení svojich úloh dodržiavať normy práva Spoločenstva, ktoré priamo upravujú situáciu\njednotlivcov.“\n83. V rozsudku C-224/01 zo dňa 30.09.2003 vo veci Köbler, Súdny dvor judikoval: 30. Vopred je\npotrebné poukázať na to, že Súdny dvor už rozhodol, že zásada zodpovednosti členského štátu za\nškody vzniknuté jednotlivcovi porušením práva Spoločenstva zo strany štátu vyplýva z podstaty Zmluvy\n(rozsudky z 19. novembra 1991, Francovich a i., C-6/90 a C-9/90, Zb. s. I-5357, bod 35; Brasseriedu\npecheur a Factortame, už citovaný, bod 31; z 26. marca 1996, British Telecommunications, C-392/93,Zb.\ns. I-1631, bod 38; z 23. mája 1996, Hedley Lomas, C-5/94, Zb. s. I-2553, bod 24; z 8. októbra\n1996,Dillenkofer a i., C-178/94, C-179/94 a C-188/94 až C-190/94, Zb. s. I-4845, bod 20; z 2. apríla\n1998,Norbrook Laboratories, C-127/95, Zb. s. I-1531, bod 106, a Haim, už citovaný, bod 26).31. Súdny\ndvor ďalej rozhodol, že táto zásada platí pre každé porušenie práva Spoločenstva zo strany členského\nštátu nezávisle od toho, ktorý orgán členského štátu sa svojím konaním alebo opomenutím nedodržania\ndopustil (rozsudky Brasserie du pecheur a Factortame, už citovaný, bod 32; z 1. júna 1999,Konle,\nC-302/97, Zb. s. I-3099, bod 62 a Haim, už citovaný, bod 27).32. V medzinárodnom práve verejnom\nsa štát, ktorému vznikne zodpovednosť za porušenie medzinárodného záväzku, posudzuje ako jeden\ncelok bez toho, aby bolo rozlišované, či porušenie, na základe ktorého vznikla škoda, možno pripísať\nzákonodarnej, súdnej či výkonnej moci. To isté musí o to viac platiť v právnom poriadku Spoločenstva,\nkeďže všetky orgány štátu vrátane zákonodarnej moci musia pri plnení ich úloh rešpektovať normy\nstanovené právom Spoločenstva, ktoré priamo upravujú postavenie jednotlivca (rozsudok Brasserie du\npecheur a Factortame, už citovaný, bod 34).“\n84. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj na už v žalobe uvedenú argumentáciu, ktorá\nje založená na dlhodobo ustálenej judikatúre Súdneho dvora, považuje za úplne jednoznačné a\nnepochybné, že štát – žalovaný, je pasívne vecne legitimovaný vo vzťahu k nároku na náhradu\n\nškody spôsobenej porušením úniového práva. Námietky žalovaného ohľadne údajnej neexistencie\njeho pasívnej vecnej legitimácie preto považuje za zjavne nesprávne a nedôvodné. Má za to, že o\npasívnej vecnej legitimácii žalovaného štátu, ktorý je zodpovedný za dodržiavanie, rešpektovanie a\nzabezpečovanie dodržiavania a rešpektovania práva Európskej únie, nemožno mať absolútne žiadne\npochybnosti.\n85. K transpozícii relevantných článkov Smernice 2003/88/ES žalovaný sa snaží prezentovať právny\nnázor, že Smernica bola do ZoHaZZ transponovaná správne a práva, ktoré ňou majú byť pracovníkom\ngarantované (vrátane práva hasičov na maximálny týždenný pracovný čas), podľa žalovaného v\nskutočnosti porušované nie sú. Žalovaným uvádzané tvrdenia, prečo podľa neho nedochádza k\nprekračovaniu 48 hodinového týždenného pracovného času hasičov, rovnako ako „výpočet“ týždenného\npracovného času, ktorým toto tvrdenie zdôvodňuje, považujem za očividne zavádzajúce. Argumentácia\nžalovaného totiž nesedí nielen z právneho hľadiska, ale ani pokiaľ ide o faktický stav veci. K Transpozícii\nčlánku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES žalobca uvádza, že ak by sme aj súhlasili stvrdením, že podľa\nZoHaZZ ide v prípade služobnej pohotovosti o výkon štátnej služby, táto skutočnosť je pre merito tohto\nsporu nepodstatná a irelevantná. Základným právnym problémom totiž je to, že služobná pohotovosť sa\nmi ako hasičovi nezapočítava do služobného (pracovného) času a teda odslúžená služobná pohotovosť\nnie je vykazovaná ako odpracovaný čas, pričom práve preto, resp. „vďaka“ tomu, z hľadiska žalovaným\nformálne vykazovaného počtu odpracovaných hodín, nedochádza k porušovaniu Smernice 2003/88/ES,\nkeďže takto evidenčne („na papieri“) nie je prekračovaný maximálny 48 hodinový týždenný pracovný\nčas. Služobná pohotovosť môže byť síce považovaná za výkon štátnej služby (čo nie je sporné a\nnajmä to v tejto veci ani nie je podstatné), avšak nie je započítavaná do služobného(pracovného)\nčasu, čo je zásadný a diametrálny rozdiel! Už len zo samotného rozvrhnutia služobného(pracovného)\nčasu hasičov je zjavné, že toto priamo vylučuje možnosť dodržania a neprekročenia maximálne 48\nhodinového týždenného pracovného času, o čom žalovaný úplne nepochybne vie a musí vedieť.\n86. Je tiež potrebné uviesť, že po minimálne 24 hodín trvajúcej zmene (ktorá môže byť predĺžená\nvýjazdom) by formálne mal mať 2 dni voľna, avšak ani tieto 2 dni voľna na regeneráciu po práci\nreálne k dispozícii častokrát nemájú. Ako hasič v rámci HaZZ je povinný pravidelne absolvovať rôzne\nkurzy, výcviky a školenia, ktoré im služobný úrad plánuje spravidla práve na obdobie medzi služobnými\nzmenami, teda v rámci tých 2 dní, ktoré by mal mať medzi zmenami voľno resp. odpočinok, pričom za\nčas strávený na týchto kurzoch nedostávajú žiadnu odmenu, ale len náhradné voľno. Toto náhradné\nvoľno sú však povinní čerpať prioritne pred čerpaním dovolenky, pričom 2 krát do roka resp. každý\npolrok sa im náhradné voľno „nuluje“, čo znamená, že ak si ho dovtedy nestihnú vyčerpať, toto náhradné\nvoľno im prepadá bez náhrady. Keďže sú takto nútení prednostne čerpať náhradné voľno, je potom\nproblém s čerpaním dovoleniek, ktoré častokrát nestihnú reálne vyčerpať a pravidelne ich prenášajú do\nďalších rokov. Pokiaľ žalovaný poukazuje na kolektívne zmluvy na roky 2019 – 2023, tieto sú rovnako\npre posúdenie podstaty sporu úplne irelevantné a nijako nevyvracajú jeho rozhodujúce skutkové a z nich\nvyplývajúce právne tvrdenia. Počas žalovaného obdobia slúžil v 24 – hodinových zmenách, z ktorých\n17 hodín pripadalo na služobný čas a 7 hodín na služobnú pohotovosť (do konca roka 2021),resp. 16\nhodín služobný čas a 8 hodín služobnej pohotovosti (od 01.01.2022). Kolektívne zmluvy, ktoré by mali\nzabezpečovať väčšiu ochranu práv zamestnancov, v tomto prípade viedli k tomu, že ich postavenie sa\nešte zhoršilo, keďže od 01.01.2022 im nie je do pracovného času započítavaných o ďalšiu 1 hodinu\nnaviac, keďže určená služobná pohotovosť bola predĺžená zo 7 na 8 hodín denne, pričom žiadna z\ntýchto odpracovaných hodín pohotovosti nie je žalovaným (ani ich služobným úradom) považovaná\nza pracovný (a teda ani odpracovaný) čas. Ak žalovaný poukazuje na kolektívne zmluvy, tu je už len\npotrebné uviesť, že akákoľvek kolektívna zmluva bez ohľadu na jej formu, obsah a znenie nemôže byť\nvo svojich dôsledkoch v rozpore so Smernicou a teda nemôže ani zmeniť úpravu vyplývajúcu z článku\n6 písm. b) Smernice stanovujúcu maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, rovnako ani nemôže\nzmeniť definíciu toho, čo sa považuje za pracovný čas podľa článku 2 ods. 1 Smernice a teda, že za\nsúčasť pracovného času je nevyhnutné považovať aj čas služobnej pohotovosti. Obranu žalovaného\npoukazovaním na kolektívne zmluvy preto považuje vzhľadom na merito sporu za právne irelevantnú\na už len v tejto súvislosti dodal, že nielen kolektívne zmluvy, ale aj samotný ZoHaZZ sú na úkor\nzásahových hasičov neustále porušované, pretože § 85 ods. 2 ZoHaZZ stanovuje 40-hodinový týždenný\npracovný čas a napr. kolektívna zmluva na rok 2023 dokonca 37,5 hodinový týždenný pracovný čas\nhasiča, čo je v reálnych podmienkach výkonu práce zásahových hasičov doslova iluzórne. Vnútroštátne\nprávo (ZoHaZZ) a kolektívne zmluvy síce formálne stanovujú týždenný služobný čas hasičov, avšak\ntieto obmedzenia dĺžky pracovného času sú len čisto formálne, iluzórne a v reálnej praxi sú sústavne\n\nporušované (prekračované)! K prekračovaniu stanoveného resp. maximálneho týždenného pracovného\nčasu pracovného času pritom dochádza v prvom rade v dôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť\nhasičov je umelo odčlenená od výkonu služby a preto formálne nie je považovaná za pracovný (služobný)\nčas.\n87. Dôvody, pre ktoré je žalobca presvedčený o tom, že článok 6 a článok 2 Smernice 2003/88/ES\nneboli v skutočnosti správne (resp. z materiálnej stránky vôbec) transponované do ustanovení ZoHaZZ,\nuž podrobne zdôvodnil v odsekoch 12 – 24 žaloby. Primárny dôvod, prečo dochádza k porušovaniu\nSmernice je ten, že vnútroštátna právna úprava v ZoHaZZ v rozpore s článkom 2 ods. 1 Smernice\nnepovažuje služobnú pohotovosť za pracovný čas, pričom len preto sa potom javí, že nedochádza\nnásledne aj k porušovaniu článku 6 písm. b) Smernice. Prioritne teda ide o tú skutočnosť, že služobná\npohotovosť hasičov nie je považovaná za pracovný čas a žalovaný sa v týchto sporoch rôznymi, právne\nabsolútne irelevantnými tvrdeniami snaží hľadať „dôvody“, prečo služobná pohotovosť údajne nemá byť\npovažovaná za pracovný čas.\n88. Z judikatúry Súdneho dvora - napr. z rozsudku C-303/98 zo dňa 03.10.2000 vo veci SIMAP (body\n46-52), rozsudku C-14/04 zo dňa 01.12.2005 vo veci Dellas (body 46-51) a rozsudku C-151/02 zo\ndňa09.09.2003 vo veci Jaeger (body 44-71), jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že\ntakú služobnú (pracovnú) pohotovosť, akú každý hasič – príslušník HaZZ vykonáva počas každej jednej\n24hodinovej zmeny (tzv. určená služobná pohotovosť) je nevyhnutné považovať za pracovný čas! Už len\nvzhľadom na judikatúru Súdneho dvora nemôžu byť akékoľvek právne relevantné pochybnosti o tom, že\nslužobná pohotovosť vykonávaná hasičmi musí byť považovaná za súčasť ich služobného (pracovného)\nčasu.\n89. Skutočnosť, že služobná pohotovosť hasičov musí byť považovaná za pracovný čas, možno pritom\nvyvodiť aj zo všeobecného pracovnoprávneho predpisu – zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej\naj „ZP“) napriek tomu, že tento sa na služobný pomer hasičov nevzťahuje vo všetkých ustanoveniach\nale len v tých, v ktorých to výslovne stanovuje ZoHaZZ (§ 12 ods. 6 ZoHaZZ), avšak v tomto smere\nZoHaZZ na právnu úpravu ZP neodkazuje.. ZP v ustanovení § 96 ods. 2 pritom explicitne stanovuje,\nže: „Čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale\nprácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas.“ Z\nhľadiska právnej logiky má žalobca za to, ak sa pri „bežných zamestnancoch“ vykonávajúcich akýkoľvek\ndruh práce, ktorých pracovný pomer sa spravuje Zákonníkom práce, aj „neaktívna časť“ pracovnej\npohotovosti explicitne v zmysle § 96 ods. 2 ZP považuje za pracovný čas, tak podľa jeho názoru\nneexistuje žiadny logický, legitímny a akceptovateľný dôvod, prečo by „neaktívna časť“ služobnej\npohotovosti u hasičov nemala byť považovaná za súčasť ich pracovného (služobného) času, najmä\nak fyzická a psychická náročnosť práce ako aj podmienky výkonu služobnej pohotovosti hasičov sú\nabsolútne neporovnateľné s prácou „bežných“ zamestnancov! Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti\nako aj na dôvody uvedené v samotnej žalobe považuje žalobca za zjavné a nepochybné, že článok 2\nods. 1 Smernice 2003/88/ES nebol správne transponovaný do ZoHaZZ, keďže služobná pohotovosť\nvykonávaná hasičmi nie je považovaná za pracovný čas, čo je v rozpore s predmetným článkom\nSmernice ako aj s judikatúrou Súdneho dvora.\n90. K Transpozícii článku 6 Smernice 2003/88/ES žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že podľa jeho\nnázoru bol aj článok 6 Smernice 2003/88/ES náležite a správne transponovaný do ustanovení ZoHaZZ,\nčo podkladá tvrdením, že „napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny\npriemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v Smernici\n2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a Kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín služobného\nčasu hasičov, podľa ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas\nza príslušný rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy sú transponované v článku 6\nSmernice2003/88/ES správne.“ K citovanému tvrdeniu žalovaného v prvom rade žalobca uvádza, že\n(tak ako bolo uvedené vyššie) vnútroštátne právo (ZoHaZZ) a kolektívne zmluvy síce formálne stanovujú\ndĺžku týždenného služobného času hasičov, avšak tieto obmedzenia dĺžky pracovného času sú len\nčisto teoretické, iluzórne a sú v reálnej praxi sústavne porušované (prekračované). K prekračovaniu\npracovného času pritom dochádza v prvom rade v dôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť hasičov\nje umelo odčlenená od pracovného času a nie je považovaná za pracovný (služobný) čas! Dôvody, pre\nktoré je presvedčený o tom, že ani článok 6 ods. 1 Smernice 2003/88/ES nebol v skutočnosti správne\n(resp. z materiálnej stránky vôbec) transponovaný do ustanovení ZoHaZZ, už podrobne zdôvodnil v\n\nsamotnej žalobe, pričom jeho podrobná právna argumentácia je aj v tomto smere podporená judikatúrou\nSúdneho dvora. Z tvrdení žalovaného vyznieva, že sa snaží súd presvedčiť, že sa na hasičov vzťahuje\nvýnimka z povinnosti dodržať maximálne 48 – hodinový týždenný služobný (pracovný) čas tak, ako to\nustanovuje Smernica, respektíve, že táto hranica nie je u hasičov v skutočnosti ani prekračovaná. Takáto\nprávna argumentácia je však zjavne nesprávna a je v úplnom rozpore so skutočnosťou, čo musí byť\nnapokon aj samotnému žalovanému nepochybne známe z celého radu rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky, ktoré v skutkovo a právne takmer totožných sporoch posudzovali súlad ustanovení ZoHaZZ\ns článkom 6ako aj článkom 2 Smernice, pričom jednoznačne a bez výnimky konštatovali nesúlad našej\nvnútroštátnej právnej úprav ZoHaZZ s predmetným článkom Smernice.\n91. Žalobca je presvedčený, že právna úprava obsiahnutá v ZoHaZZ bola prijatá v snahe „obísť“ článok\n6 písm. b) Smernice a to zároveň s vedomím, že úpravou v ZoHaZZ bude priamo porušovaná Smernica\nv časti upravujúcej maximálny týždenný pracovný čas. K nezapočítavaniu pracovnej pohotovosti do\nslužobného (pracovného) času totiž očividne dochádza zjavne z dôvodu, aby takto formálne nebola\nporušovaná predmetná Smernica v časti stanovujúcej limit týždenného pracovného času. Je však\nzjavné, že v tomto smere jednoznačne dochádza k priamemu porušovaniu Smernice 2003/88/ES, ktorá\nnebola reálne (materiálne) transponovaná do nášho vnútroštátneho právneho poriadku a takýto postup\nje v priamom rozpore aj s konštantnou judikatúrou Súdneho dvora. S poukazom na uvedené skutočnosti\npreto naďalej zotrváva na svojom právnom názore, že článok 6 Smernice nebol správne transponovaný\ndo ZoHaZZ a Smernica je vo vzťahu k hasičom – príslušníkom Hasičského a záchranného zboru,\ndlhoročne a sústavne porušovaná. Tvrdenia žalovaného o správne ja úplnej transpozícii článkov 2\na 6 Smernice považujem za jednoznačne nesprávne a vychádzajúc z rozhodovacej praxe súdov v\nobdobných sporoch, ktorých bol žalovaný sporovou stranou nepochybuje, že tejto skutočnosti si musí\nbyť veľmi dobre vedomý aj samotný žalovaný, napriek tomu však aj v tomto konaní naďalej zotrváva na\nsvojej vždy vyvrátenej argumentácii.\n92. K nároku na náhradu škody žalovaný najmä namieta, že žalobca údajne neosvedčil, že by mu\nvznikol nárok na náhradu škody a dokonca uvádza, že mu nie je zrejmé, ako mu uplatnená škoda\nvôbec mohla vzniknúť. Vo vzťahu k námietkam žalovaného o údajnej neexistencii škody resp. ujmy,\nktorá žalobcovi vznikla, v prvom rade odkazuje na samotnú žalobu (viď odseky 30 – 32 žaloby), kde je\notázka vzniku škody resp. ujmy, jej dôvodov a prejavov zdôvodnená. Rovnako je v žalobe aj podrobne\nzdôvodnené splnenie všetkých 3 podmienok nároku na náhradu škody z porušenia úniového práva (viď\nodseky 28 – 32 žaloby). Žalovaný hneď v úvode článku V. Vyjadrenia k žalobe tvrdí: „Žalovaný uvádza,\nže článok 6 Smernice 2003/88 je spomenutý v článku 17 ods. 1 Smernice, ktorý umožňuje členským\nštátom, aby sa odchýlili od uplatňovania tohto článku za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu\nochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov neuplatňovania je situácia (ako\nje to v tomto prípade) keď sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany“. Toto tvrdenie nie je\nvecne ničím iným, len pokusom o očividné a prvoplánové zavádzanie súdu. Článok 17 ods. 1 Smernice\n2003/88/ES sa totiž na hasičov – príslušníkov HaZZ vôbec nevzťahuje, čo je úplne zjavné už len zo\nsamotnej textácie resp. znenia tohto ustanovenia! Až v článku 17 ods. 3 písm. b) bod iii) Smernice sa\nsíce uvádzajú aj protipožiarne služby, avšak čo je podstatné, odchýlky, ktoré toto ustanovenie pripúšťa,\nsa môžu týkať len článkov 3, 4, 5, 8 a 16 Smernice, teda medzi prípustnými odchýlkami nie je uvedený\nčlánok 6 Smernice, z čoho jednoznačne vyplýva, že odchýlka sa nesmie týkať maximálne 48 hodinového\ntýždenného pracovného času, ktorý tak nesmie byť prekročený!\n93. Žalovaný ďalej uvádza, že ak nie je nariadený služobný zásah, môže v práci odpočívať alebo venovať\nsa inej činnosti, na čo majú na hasičskej stanici vymedzený priestor na odpočinok, čím v podstate\nnamieta, že služobná pohotovosť nemá byť považovaná za súčasť služobného (pracovného) času.\nV tejto súvislosti postačuje len opätovne poukázať na vyššie zmienené rozhodnutia Súdneho dvora\nvo veciach SIMAP, Jaeger a Dellas, z ktorých jednoznačne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci\npracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný\nna pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88/ES. Je teda absolútne\nnepochybné, že aj služobná pohotovosť (či už ide o jej „aktívnu“ alebo „neaktívnu“ časť), je súčasťou\npracovného (služobného) času! Rozhodujúcim kritériom pri posudzovaní toho čo je a čo nie je pracovný\nčas, je požiadavka prítomnosti na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitej pripravenosti na\nposkytovanie príslušných služieb resp. práce a to bez ohľadu na to akú, či ako „intenzívnu“ prácu,\npracovník počas takejto pohotovosti vykonáva. V jeho prípade ako hasič nielenže musí byť počas celej\ndoby služobnej pohotovosti v budove hasičskej stanice a túto nemôže opustiť, ale zároveň musí byť vždy,\n\npočas celej doby trvania určenej služobnej pohotovosti, pripravený do 1 minúty od ohlásenia vykonať\nvýjazd. Počas celej služobnej pohotovosti, ktorá je vykonávaná v nočných hodinách (v súčasnosti od\n22:00 do 06:00 hod), čo ju robí o to náročnejšou a vyčerpávajúcejšou, som oblečený v služobnej\nrovnošate a musí byť fyzicky aj psychicky pripravený okamžite po vyhlásení poplachu vykonať výjazd,\npričom možnosť „oddychovať“ je za takýchto okolností doslova iluzórna. Je teda nepochybné, že aj\npočas celej služobnej pohotovosti musí byť k dispozícii svojmu zamestnávateľovi na mieste ním určenom\n(hasičská stanica) a zároveň musí byť okamžite pripravený na vykonanie služobného zákroku. Ani\ntzv. „neaktívnu časť“ služobnej pohotovosti hasiča teda v žiadnom prípade nemožno reálne označiť za\n„odpočinok“. Tvrdenia žalovaného o „možnosti odpočívať alebo sa venovať inej činnosti“ sú v prvom rade\nabsolútne právne irelevantné vo vzťahu k záveru, že služobná pohotovosť hasičov má byť započítavaná\ndo pracovného času, čo úplne jednoznačne a záväzne konštatuje judikatúra Súdneho dvora, do ktorej\nvnútroštátny súd ani nemá možnosť sa odchýliť. Zároveň však táto „obrana“ žalovaného nevyznieva\nnijako inak než tak, že žalovaný aj v tomto smere hľadá akýkoľvek, čo aj právne bezpredmetný a vecne\núplne zavádzajúci „argument“, aby formálne spochybnil právne nespochybniteľné skutočnosti, ktoré\nobjektívne nie sú a nemôžu byť v z právneho hľadiska žiadnom prípade sporné. Bez ohľadu na to,\nže nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti je podstatné to, že musí\nbyť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti, je oddelený od svojho vlastného\nsociálneho prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a možnosť organizovať si svoj čas a venovať\nsa vlastným potrebám je prakticky vylúčená. Práve tieto skutočnosti sú pritom právne relevantné z\nhľadiska posudzovania, či ide alebo nejde o pracovný čas, a to na rozdiel od zavádzajúcich tvrdení\nžalovaného, že počas služobného času môže „odpočívať“ a „nemusí byť bdelý počas celej dĺžky\ntrvania služobnej pohotovosti“. Tieto tvrdenia žalovaného považuje len za ďalší pokus o odvádzanie\npozornosti od podstaty sporu, keďže citované tvrdenia sú nielen čo do podstaty nepravdivé, ale z\nhľadiska posudzovania služobnej pohotovosti ako súčasti služobného (pracovného) času hasiča aj\nprávne irelevantné.\n94. Vo vzťahu k polemike žalovaného o tom, či služobná pohotovosť je alebo nie je súčasťou\npracovného času, je možné okrem už vyššie zmienených rozhodnutí analogicky poukázať aj na\nuznesenie Súdneho dvora C-437/05 zo dňa 11.01.2007 vo veci Vorel. V uvedenom prípade išlo o\nnemocničného lekára, ktorý musel byť počas pracovnej pohotovosti prítomný na pracovisku v priestoroch\nurčených zamestnávateľom, v ktorých mal pridelenú miestnosť s posteľou a kde mohol spať v čase,\nkedy jeho činnosť nebola potrebná. Právne závery vyplývajúce z citovaného rozhodnutia Súdneho\ndvora sú pritom plne aplikovateľné aj na tento spor. Je teda absolútne nepochybné, že aj „neaktívnu\nčasť“ služobnej pohotovosti hasiča je nevyhnutne potrebné považovať za súčasť jeho služobného\n(pracovného) času. Smernica síce priamo neupravuje otázku započítavania pracovnej pohotovosti do\nmaximálneho (týždenného) pracovného času, avšak aj táto otázka už bola jednoznačne vyriešená\njudikatúrou Súdneho dvora a to tak, že do celkového pracovného času hasiča je nutné započítavať aj\nodpracované hodiny služobnej pohotovosti, ktoré sú vykonávané v mieste určenom zamestnávateľom –\nteda nepochybne aj tzv. určenú služobnú pohotovosť, ktorú každý hasič vykonáva v rámci každej jednej\npracovnej zmeny.\n95. Priamo hasičov sa v tomto smere týka rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010vo veci\nGünter Fuß, z ktorého taktiež vyplýva, že pracovná pohotovosť vykonávaná hasičmi sa musí považovať\nza pracovný čas a to tak v zmysle Smernice 93/104/ES, ako aj v zmysle Smernice 2003/88/ES. Považuje\npreto za absolútne nepochybné, že služobná pohotovosť hasičov sa musí považovať za pracovný čas\na teda aj započítavať do maximálneho pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice. Zároveň\npovažuje za nepochybnú a už doposiaľ predloženými listinnými dôkazmi (Dôkaz 2 – prehľadná tabuľka,\nDôkaz 3 – výplatné pásky a Dôkaz 4 – výpisy z dochádzkového systému SAP) za preukázanú tú\npodstatnú skutočnosť, že počas celého žalovaného obdobia pravidelne pracoval viac, než 48 hodín\ntýždenne vrátane služobnej pohotovosti a nadčasov.\n96. V kontexte pretrvávajúcich námietok žalovaného o tom, že „neaktívnu časť“ pracovnej pohotovosti\nnemožno podľa neho považovať za súčasť pracovného času, ešte naviac poukazuje aj na recentnú\njudikatúru Súdneho dvora, ktorý v rozsudku zo dňa 09.09.2021 vo veci C-107/19 XR proti Dopravní\npodnik hl. m. Prahy (opätovne vec týkajúca sa hasičov).\n97. Žalovaný napokon poukazuje aj na to, že „v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora C-46/93\nBrasserie du Pécheur (bod 84) mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú\n\nsnahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné\nprostriedky na právnu ochranu. Žalovaný by chcel zdôrazniť, že žalobca žiadny spôsobom neoznámil\nsvojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby\nzamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti (za ktorú každý mesiac\nžalobca dostáva odmenu), považuje resp. pociťuje ako výraznú ujmu. Z vyššie uvedeného dôvodu\nnebolo možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadný vznik takejto ujmy alebo aspoň obmedzil\njej rozsah.“ Pokiaľ žalovaný poukazuje na právny názor Súdneho dvora C-46/93 zo dňa 05.03.1996 vo\nveci Brasserie du pecheur SA, tu je potrebné zdôrazniť, že tento svoj pôvodný právny názor Súdny dvor\nzásadne korigoval a vysvetlil vo svojej neskoršej a stále aktuálnej judikatúre a to konkrétne v rozsudku\nvo veci Günter Fuß. Ako už aj vyššie uviedol, citované rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Günter\nFuß sa týkalo hasiča a náhrady škody, ktorá mu vznikla porušením článku 6 písm. b) Smernice. Z\ntohto rozhodnutia vyplýva, že nie je primerané požadovať od takého zamestnanca, akým je hasič,\naby sa u svojho zamestnávateľa dovolával dodržiavania úniového práva, ktoré mu vnútroštátny zákon\nodoprel, keďže by to bolo v rozpore so zásadou efektivity. Zároveň citované rozhodnutie jednoznačne\npotvrdzuje, že článok 6 písm. b) Smernice ani zďaleka nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali\nsvojho zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Je\nteda nepochybné, že nie je a nebolo možné od neho požadovať, aby sa na účely uplatnenia nároku na\nnáhradu škody najprv voči svojmu zamestnávateľovi domáhal dodržiavania úniového práva a aby som\ntakto „odvracal vznik ujmy či obmedzoval jej rozsah“, ako to žalovaný naznačuje.\n98. Odhliadnuc od uvedeného žalobca považuje za minimálne nemiestne, že žalovaný, ktorý zo\nvšetkých, doposiaľ právoplatne súdmi rozhodnutých vecí v obdobných konaniach dlhoročne vie a musí\nvedieť, že právna úprava ZoHaZZ je v rozpore so Smernicou a že tým sústavne porušuje úniové právo,\nsa snaží preniesť zodpovednosť a dôsledky za svoje vlastné (ne)konanie na jednotlivých žalobcov hasičov, ak sa títo legitímne domáhajú náhrady takto vzniknutej škody. Je to pritom práve žalovaný,\nktorý by sa za takejto situácie mal snažiť odškodniť žalobcov a najmä do budúcna zamedziť ďalšiemu\nporušovaniu ich práv. Postoj žalovaného a jeho argumentácia aj v tomto konaní však budí dojem,\nže žalovaný sa len snaží prenášať zodpovednosť za tento stav na samotných, ním poškodených\nžalobcov, pričom protiprávny stav naďalej vedome udržiava. Žalovaný sa zrejme aj takým spôsobom\nprocesnej obrany, akú prezentuje aj v tomto prípade spolieha, že hasičov odradí od uplatňovania si ich\nlegitímnych práv a nárokov, čo ho napokon z finančného hľadiska stále bude stáť menej, než keby mal\npodľa najoptimistickejšieho odhadu vedenia Hasičského a záchranného zboru prijať minimálne 500 –\n800 nových hasičov a vytvoriť tak na každej hasičskej stanici 4. zmenu a následne iným spôsobom\nrozložiť služobný čas hasičov tak, aby bol rešpektovaný maximálne 48 hodinový týždenný pracovný\nčas! Hasiči pôsobiaci fakticky na všetkých hasičských staniciach na území SR už dlhoročne poukazujú\nna prekračovanie maximálneho pracovného času, pričom na tento problém už dlhodobo poukazuje\naj odborová organizácia, na čo nám však nadriadení spravidla uviedli len odpoveď v zmysle „tak to\nstanovuje zákon, preto sa s tým nedá nič robiť a bude to takto aj naďalej“.\n99. Ak je zjavné, že k odstráneniu tohto protiprávneho stavu žalovaného doposiaľ nedonútili odhadom\nstovky právoplatných súdnych rozhodnutí (z ktorých prvé boli vydané už približne v roku 2015), ktoré\njednoznačne a bez výnimky potvrdili rozpor ZoHaZZ so Smernicou a porušovanie práv hasičov na\nmaximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas, tak by som od žalovaného rád vedel, aké konkrétne(a\nreálne účinné) kroky som teda podľa neho mal uskutočniť, aby som ako jednotlivec tento dlhoročný\nprotiprávny stav napravil či zvrátil! Reálne vyriešenie tohto protiprávneho stavu si totiž vyžaduje nielen\nlegislatívnu zmenu, ale v prvom rade značné rozšírenie počtu zásahových hasičov, čo sú očividne\ntaké skutočnosti, ktoré žiadny jednotlivec (hasič) nemá možnosť vlastným konaním a ani akýmikoľvek\nnámietkami či sťažnosťami reálne ovplyvniť.\n100. Žalovaný taktiež poukazuje na to, že počas ním uvádzaných ,, referenčných období január – jún\n2020, júl – december 2020, január – jún 2021, júl – december 2021“ boli prijaté ,,rôzne opatrenia“ a bol\nvyhlásený núdzový stav súvisiaci so šírením nákazy COVID-19. V nadväznosti na to žalovaný poukazuje\nna rozsudok Súdneho dvora C-742/19 (body 50 – 59 tohto rozsudku) a z tohto sa snaží vyvodzovať\nprávny záver, že Smernica vlastne nemusela byť voči mne ako hasičov v ním uvádzaných obdobiach\ndodržaná. Aj táto argumentácia je, obdobne ako zostávajúce tvrdenia, ktorými sa žalovaný snaží\nspochybniť dôvodnosť žaloby, podľa môjho názoru opätovne zavádzajúca a nedôvodná. Na to, aby bolo\nzrejmé, že rozsudok Súdneho dvora C-742/19 zo dňa 15.07.2021 vychádza z úplne neporovnateľného\nskutkového stavu a je na tento spor už len preto právne neaplikovateľný, úplne postačuje si predmetný\n\nrozsudok Súdneho dvora prečítať. Prejudiciálne otázky, ktoré boli Súdnemu dvoru vnútroštátnym súdom\npredložené, totiž zneli: „1. Vzťahuje sa článok 2 smernice [2003/88] aj na pracovníkov pôsobiacich v\noblasti obrany a na vojakov vykonávajúcich strážnu službu v čase mieru? 2. Bráni článok 2 smernice\n[2003/88] vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa čas pracovnej pohotovosti, ktorú pracovníci\npôsobiaci v armáde vykonávajú na pracovisku alebo na inom určenom mieste (nie však v mieste\nbydliska), alebo prítomnosť vojakov pôsobiacich v oblasti obrany v čase strážnej služby, počas ktorej\ntíto vojaci nevykonávajú skutočnú prácu, musia však byť fyzicky prítomní v kasárňach, nezapočítava\ndo pracovného času?“. V tomto rozhodnutí teda Súdny dvor posudzoval výkon strážnej služby vojaka\n– príslušníka ozbrojených síl a to z pohľadu, či a v akom rozsahu sa na vojaka vzťahuje Smernica\n2003/88/ES, keďže táto v článku 1 ods. 3 odkazuje na článok 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS, ktorá\nobsahuje negatívne vymedzenie rozsahu smernice tak, že „táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s\nňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú\nnapríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“. Pod žiadnu\nz takto stanoveného negatívneho vymedzenia rozsahu oboch smerníc však činnosť hasičov nespadá.\nFakt, že činnosť hasiča v celom rozsahu spadá do pôsobnosti Smernice, potvrdil Súdny dvor v rozsudku\nC-429/09 vo veci Günter Fuß. Už vyššie v tomto vyjadrení podrobne vyvrátil tvrdenia žalovaného o\ntom, že činnosť hasiča má údajne spadať pod „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“, z čoho sa\nžalovaný snažil vyvodzovať záver, že Smernica sa v celom rozsahu na hasičov nevzťahuje. Ak sa teda\nžalovaný aj v tomto smere opätovne snaží vytrhávať veci z kontextu a vyvodzovať z niektorých odsekov\nrozsudku Súdneho dvora vo veci C-742/19 záver, že vzhľadom na pandémiu ochorenia COVID-19\n(ktorú v tomto rozhodnutí Súdny dvor ani len náznakom nezmieňuje) sa na mňa ako hasiča predmetná\nSmernica nevzťahovala resp. že podľa žalovaného nebolo potrebné v ním uvádzaných obdobiach\nnutné dodržiavať článok 6 písm. b) Smernice o maximálnom pracovnom čase, tak túto argumentáciu\npovažujem za očividne zavádzajúcu. Dokonca aj z predmetného rozhodnutia C-742/19 (keby vôbec\nbolo na tento spor aplikovateľné, čo nie je) totiž jednoznačne vyplýva, že Súdny dvor síce u vojakov\n(nie hasičov) pripustil, že za určitých okolností osobitnej závažnosti „nemusia byť dočasne dodržané\nvšetky pravidlá uvedené v smernici 2003/88“ (bod 59), avšak zároveň aj výslovne stanovil, ktoré\nkonkrétne ustanovenia Smernice nemusia byť dodržané, keď v bodoch 86 a 87 predmetného rozsudku\nuviedol: „Napokon treba spresniť, že aj keď vojaci vykonávajú činnosti, ktoré v plnom rozsahu patria\ndo pôsobnosti smernice 2003/88, táto smernica na rozdiel od toho, čo tvrdí francúzska vláda, obsahuje\nvýnimky z práv, ktoré zavádza a ktorých sa členské štáty môžu vo vzťahu k týmto vojakom dovolávať. V\nkaždom prípade to platí, pokiaľ ide o článok 17 ods. 3 písm. b) a c) uvedenej smernice, ktorý v podstate\numožňuje za určitých podmienok sa odchýliť od článkov 3, 4, 5, 8 a 16 tejto smernice tak v prípade\nbezpečnostných a dozorných činností, ktoré si vyžadujú trvalú prítomnosť s cieľom ochrany majetku a\nosôb, ako aj v prípade činností spojených s potrebou nepretržitej služby alebo výroby.“\n101. Ako je zjavné, medzi článkami uvedenými v citovanej časti rozsudku Súdneho dvora C-742/19 sa\nnenachádza článok 6 Smernice, ktorý stanovuje maximálny 48-hodinový priemerný týždenný pracovný\nčas, preto ani z predmetného rozhodnutia, na ktoré sa žalovaný odvoláva, nemožno žiadnym spôsobom\nvyvodiť žalovaným prezentovaný záver, že počas ním uvádzaného obdobia nebolo nutné dodržiavať\npovinnosť vyplývajúcu z článku 6 písm. b) Smernice! Ani v zmysle záverov Súdneho dvora v rozhodnutí\nC-742/19 nie je možné vykladať výnimku článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS tak, že karanténa\nalebo opatrenia proti šíreniu ochorenia COVID-19 by boli okolnosťami osobitnej závažnosti alebo\nrozsahu, keďže tieto opatrenia ani situácia nevyžadovala nepretržité zásahy hasičov v danom období ani\nnevyžadovali zmenu pracovaného nasadenia. Odkazovaný rozsudok sa navyše explicitne týkal práce\nvojakov v armáde, a nie hasičov. Vzhľadom na uvedené preto považuje aj túto námietku žalovaného za\nzjavne účelovú a nedôvodnú.\n102. Žalovaný taktiež poukazuje na bod 98 predmetného rozsudku Súdneho dvora C-742/19, podľa\nktorého „článok 2 smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa doba\nstrážnej služby, počas ktorej je vojak povinný zdržiavať sa v kasárňach, kde je pridelený, pričom\nnevykonáva skutočnú prácu, odmeňovala iným spôsobom ako doba strážnej služby, počas ktorej tento\nvojak skutočne pracuje“. Žalobca tu opätovne zdôraznil, že podstatou jeho žaloby nie je to, že za výkon\nslužobnej pohotovosti odmeňovaný neprimerane nízkou „odmenou“ (peňažnou náhradou za služobnú\npohotovosť)! Podanou žalobou sa domáha náhrady škody za porušovanie jeho osobnostných práv\nvymedzených v žalobe, vzniknutej porušením článku 2 ods. 1 a článku 6 písm. b) Smernice, teda\nprekračovaním maximálneho týždenného pracovného času v dôsledku nezapočítavania odpracovaných\nhodín služobnej pohotovosti do pracovného času! Ide o skutkovo a právne odlišné nezameniteľné nároky\n\na už len preto neobstojí poukazovanie žalovaného na predmetné rozhodnutie Súdneho dvora, ktoré tu\nnemá relevanciu už len preto, že primárne rieši úplne inú právnu otázku, než ktorá je predmetom tohto\nsporu. Žalovaný sa takýmto spôsobom opätovne len snaží zahmlievať skutočnú podstatu sporu a pri\nsvojej procesnej obrane používa zavádzajúce tvrdenia a argumenty, ktoré však na predmet tohto sporu\nvôbec nedopadajú. Je zrejmé, že žalovaný len odvádza pozornosť od podstaty sporu a v tomto smere\núčelovo naznačuje, že v tomto spore vlastne uplatňujem „mzdový nárok“ a to napriek tomu, že už v\nsamotnej žalobe opakovane vysvetľujem (viď ods. 34 žaloby), že sa o mzdový nárok nejedná. Keďže\nžalobou uplatnený nárok na náhradu škody vzniknutej porušením úniového práva nezakladá na tvrdení,\nže je za výkon služobnej pohotovosti odmeňovaný inak (v nižšej sume), než za ostatný jeho služobný\nčas, tak poukazovanie na vyššie citovanú časť bodu 98 rozsudku Súdneho dvora vo veci C-742/19 je\nzo strany žalovaného absolútne bezpredmetné Samotný spôsob výpočtu resp. určenia výšky žalovanej\nnemajetkovej ujmy v peniazoch analogickým použitím § 122 ods. 1 23 písm. a) ZoHaZZ používa z\ndôvodu neexistencie akéhokoľvek vnútroštátneho predpisu, ktorý by upravoval nárok na náhradu škody\nvzniknutej jednotlivcovi porušením úniového práva.\n103. Žalovaný aj v tomto spore (napriek tomu, že toto jeho tvrdenie preventívne vyvracia žalobca už v\nsamotnej žalobe, viď ods. 34 žaloby) zavádzajúco tvrdí, že v tomto spore si žalobca uplatňuje „mzdový\nnárok“. Aj tu je pre neho zarážajúce, že na tejto „námietke“ žalovaný zotrváva naďalej napriek tomu,\nže túto námietku ako formu procesnej obrany využíva v každom takomto spore a táto bola súdmi\njednoznačne odmietnutá. V tomto smere poukázal na absolútne výstižný právny názor odvolacieho súdu\nv obdobnom spore: „Skutočnosť, že žalobca založil výšku peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy na\ndanom spôsobe výpočtu (ktorý si sám stanovil) neznamená, že v skutočnosti uplatnil mzdový nárok,\npretože o uplatnenie mzdového nároku by išlo v prípade, ak by ho odvodzoval z konkrétnych ustanovení\nzákona č. 315/2001 Z. z., alebo z ustanovení smernice, či iných právnych aktov Únie, podľa ktorých by\nna takýto mzdový nárok mal právo a práve v takom prípade by žalovaným musel byť jeho zamestnávateľ\na nie štát.“\n104. Žalobou uplatnený spôsob výpočtu nároku - teda to, ako žalobca vypočítal a uplatnil výšku\nžalovaného nároku - v žiadnom prípade neznamená, že žalobou uplatňuje „mzdový nárok“ tak, ako\nto zavádzajúco a účelovo tvrdí žalovaný. Žalovaný spôsob výpočtu nároku použil hlavne z dôvodu,\nže naša právna úprava neobsahuje spôsob stanovenia výšky náhrady škody z porušenia úniového\npráva. Stanovenie výšky nároku analogickým použitím § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ a § 122 ods. 1\nZoHaZZ (ako rozdiel medzi nimi za každú odpracovanú hodinu určenej služobnej pohotovosti) naďalej\npovažuje za logický a plne legitímny spôsob stanovenia výšky primeraného odškodnenia, ktorý súčasne\nrešpektuje zásadu ekvivalencie a efektivity tak, ako ich stanovuje judikatúra Súdneho dvora, pričom\ntento spôsob stanovenia výšky nároku je široko akceptovaný aj rozhodovacou praxou súdov o presne\ntakto vymedzenej žalobe (k tomu viď nižšie). V žiadnom prípade sa teda nejedná o „mzdový nárok“ ako\nto tvrdí žalovaný, pričom týmto tvrdení sa žalovaná len snaží nájsť podklad pre tvrdenie, prečo údajne\nnie je v tomto spore pasívne vecne legitimovaný.\n105. Pokiaľ žalovaný poukazuje na rozsudok Okresného súdu Michalovce sp. zn. 7C/1/2022 zo dňa\n02.11.2022 (a obdobne v článku VI. Vyjadrenia k žalobe aj na rozsudok Okresného súdu Žiar nad\nHronom sp. zn. 19C/23/2022 zo dňa 10.11.2022), argumentáciu týmito rozhodnutiami či právnymi\nnázormi v nich obsiahnutých považujem za nedôvodnú. V prvom rade, v prípade týchto rozhodnutí\nide zrejme o stále neprávoplatné rozhodnutia súdov prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd vôbec\nnemusí stotožniť o to viac, že citovaná časť odôvodnenia je v rozpore s prevažujúcou rozhodovacou\npraxou súdov. Napokon nie je ani zrejmé, akú sumu v danom prípade prvoinštančný súd žalobcovi\nnapriek uvádzaným výhradám priznal. Žalovaný opätovne vytrháva z kontextu len tú časť odôvodnení\nrozsudkov niektorých súdov prvej inštancie, ktorá mu situačne vyhovuje (bez ohľadu na to, ako v danej\nveci napokon rozhodol odvolací súd), avšak už naopak zjavne úplne „prehliada“ závery vyplývajúce z\nrelevantných právoplatných rozhodnutí súdov (ktoré uvádzam v závere článku VI. tohto vyjadrenia) v\nskutočne porovnateľných sporoch – teda v sporoch o presne takých žalobách, akou je aj moja žaloba\nv tomto spore.\n106. Žalobcom nižšie uvádzané právoplatné rozhodnutia sú aj z hľadiska početnosti na pôde\nodvolacieho súdu tak dominantné a v rozhodujúcich záveroch jednotné, že ich už je možné legitímne\noznačiť za ustálenú rozhodovaciu prax súdov o takej žalobe, akou je aj jeho žaloba v tomto spore.\nŽalovaným citované právne názory z neprávoplatných rozhodnutí prvoinštančných súdov, ktoré cituje vo\n\nVyjadrení k žalobe, ani zďaleka nepredstavujú ustálený či prevažujúci právny názor súdov v obdobných\nsporoch, práve naopak, ide o ojedinelé rozhodnutia, ktoré ani nemusia byť akceptované odvolacími\nsúdmi. Je žiaľ úplne bežné, že žalovaný si z rozhodnutí súdov (častokrát odvolacím súdom zmenených)\nvyselektuje niektorú, z kontextu vytrhnutú vetu či pasáž odôvodnenia, ktorá by zrejme mala vyznievať v\nprospech žalovaného, a následne na ňu paušálne poukazuje vo všetkých ostatných sporoch bez ohľadu\nna to, či je takýto právny názor súdu vyslovený v inom spore za úplne iných procesných okolností vôbec\nrelevantný a aplikovateľný na iný konkrétny spor.\n107. Žalovaný namietal použiteľnosť rozhodnutí Súdneho dvora vo veciach Günter Fuß s odôvodnením,\nže podľa žalovaného v tom prípade „išlo o mestského hasiča, ktorého výkon služby sa značne\nodlišuje od príslušníka Hasičského a záchranného zboru, ktorého zriaďovateľom je štát, pričom\npríslušníci Hasičského a záchranného zboru požívajú rozsiahle výhody a osobitný systém sociálneho\nzabezpečenia“. Aj túto argumentáciu považuje žalobca za zavádzajúcu a právne irelevantnú.\nSkutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny, dobrovoľný, mestský, štátny alebo\nakýkoľvek iný (napríklad závodný) hasič, je totiž absolútne irelevantná na účely charakteristiky\npracovníka, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia Smernice. Súdny dvor sa vo svojich rozhodnutiach\ntýkajúcich sa hasičov jasne vyjadroval k povahe práce hasičov ako takých a to bez akéhokoľvek\nnáznaku rozlíšenia, či hasič vykonáva túto prácu na celoštátnej alebo regionálnej úrovni, alebo či je jeho\nzamestnávateľom štát, štátny či samosprávny orgán alebo iný subjekt. Rovnaký záver pritom vyplýva aj\nzo všetkých doterajších rozhodnutiach súdov Slovenskej republiky v obdobných sporoch.\n108. Skutočnosť, že či žalobca (alebo aj ktorýkoľvek iný hasič) v čase nástupu do HaZZ vedel alebo\nnevedel o tom, že ZoHaZZ je v rozpore so Smernicou v dôsledku nezapočítania služobnej pohotovosti\ndo pracovného času a prekračovania maximálneho 48 hodinového týždenného pracovného času, je\ntotiž prvom rade úplne irelevantná vo vzťahu k objektívnemu faktu, že Smernica bola nesprávne\ntransponovaná a zároveň ani nie je reálne dodržiavaná a to jednoznačne zavinením samotného\nžalovaného – štátu! Žalobca ako laik o existencii predmetnej Smernice v čase nástupu do HaZZ nevedel,\nčo však logicky neznamená, že mu tým pádom práva priznané Smernicou nepatria a úplne nepochybne\nto ani neznamená, že ju žalovaný (štát) nemusí dodržiavať! V materiálnom právnom štáte to má byť\npráve štát (žalovaný), ktorý má zabezpečovať a presadzovať dodržiavanie všetkých práv priznaných\nnielen vnútroštátnymi predpismi, ale vzhľadom na prednosť úniového práva aj (resp. najmä) nariadení\na smerníc Európskej únie.\n109. Zodpovednosť za škodu vzniknutú jednotlivcovi porušením úniového práva členským štátom\nje založená na princípe absolútnej objektívnej zodpovednosti a tejto sa štát logicky nemôže zbaviť\ntvrdením, že pokiaľ niekto nastúpi do práce resp. zboru (HaZZ), v ktorom je konkrétna smernica\nporušovaná, tak automaticky súhlasí s tým, že jeho práva vyplývajúce zo smernice sú porušované a\nštát preto za škodu nezodpovedá! Tu len žalobca dodáva, že pri nástupe do HaZZ síce vedel, že bude\npracovať v 24 hodinových zmenách, avšak logicky ani len nepredpokladal, že len 16 (do konca roka 17)\nhodín z tohto času mu bude započítavaných do odpracovaného času a že jeho skutočný pracovný čas\nbude pravidelne dlhší, než maximálne prípustných 48 hodín týždenne!\n110. V kontexte uvedeného je taktiež potrebné zdôrazniť, že žalobca, rovnako ako každý príslušník\nHaZZ, je viazaný ZoHaZZ a musí ho dodržiavať aj v prípade, že je tento vnútroštátny predpis v rozpore\ns právom Európskej únie tak, ako je tomu aj v tomto prípade. Ak by teda tak mal „riešiť“ porušovanie\njeho práv a prekračovanie maximálneho týždenného pracovného času spôsobom tak, ako to žalovaný\nnaznačuje – teda nepodpísaním plánu služieb a odmietnutím vykonávať služobnú pohotovosť, alebo\nako žalovaný uvádza „žiadať, aby mi táto nebola určovaná“, malo by to dôsledky v porušení zákona\na služobnej prísahy a výsledkom by nevyhnutne bolo rozviazanie jeho služobného pomeru! Zároveň\nby za neho (a rovnako ani za jeho kolegov, ktorí podali takúto žalobu) nemal kto slúžiť v hasičských\nzmenách a došlo by tak fakticky k znefunkčneniu základného poslania hasičov. Túto elementárnu\nskutočnosť si žalovaný zjavne pri svojej argumentácii v rámci jeho procesnej obrany akosi neuvedomuje.\nArgumentáciu žalovaného, že žalobca mal postupovať podľa § 69 ods. 1 písm. g) ZoHaZZ resp. § 69\nods. 4 ZoHaZZ, preto považuje za zjavne nedôvodnú.\n111. K poukazovaniu žalovaného na interné dokumenty či kolektívne zmluvy pre HaZZ, z ktorých sa\nžalovaný zrejme snaží vyvodzovať záver, že práva žalobcu porušované vlastne neboli lebo žalobca s\nnimi bol „vždy riadne oboznámený“ už len doddal, že žiadne ustanovenie kolektívnej zmluvy ani žiadny\ninterný predpis ho nemohol a nemôže pozbaviť práva, ktoré mu priznáva článok 6 písm. b) Smernice. Aj\n\nkolektívne zmluvy môžu prípadne zakotvovať len vyšší rozsah práv, než vyplývajú zo Smernice a teda\npriznávať práva „nad rámec“ Smernice, v žiadnom prípade však kolektívna zmluva nemôže zužovať\npráva priznané Smernicou, a to už vôbec nie pokiaľ ide o kogentnú definíciu pojmu „pracovný čas“ podľa\nčlánku 2 Smernice a právo na maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas zakotvený článkom 6\npísm. b) Smernice. Žiadne interné predpisy ani kolektívne zmluvy ho bez ohľadu na to, či bol s nimi\noboznámený, nemohli pozbaviť týchto práv vyplývajúcich mi zo Smernice a žalobca sa týchto práv ani\nnikdy nevzdal.\n112. Žalovaný namieta aj spôsob výpočtu priemerného týždenného pracovného času tak, ako je\nvypočítaný v žalobe. Tu v prvom rade žalobca uvádza, že priemerný týždenný pracovný čas je v žalobe\nvypočítaný úplne identickým spôsobom, ako bol tento vypočítavaný vo všetkých doterajších súdnych\nsporov jeho kolegov – žalobcov hasičov, ktorých zastupoval jeho právny zástupca. V žiadnom z doposiaľ\n61 rozhodnutých vecí v týchto sporoch (z toho už 20 právoplatne a 41 zatiaľ neprávoplatne) nebol\ntento spôsob výpočtu priemerného týždenného pracovného žiadnym súdom nikdy spochybnený a to\nnapriek tomu, že vo všetkých týchto sporoch a špecificky v odvolaniach proti rozsudkom prvoinštančných\nsúdov sa žalovaný dovolával použitia v prvom rade 6 mesačného referenčného obdobia, ale zároveň\npoukazoval aj na možnosť uplatnenia 12 mesačného obdobia, ktoré už paradoxne v súčasnosti namieta\na tentoraz sa už pre zmenu dovoláva 4 mesačného referenčného obdobia. K „referenčnému obdobiu“,\nktorého sa žalovaný dovoláva v prvom zdôrazňuje, že nie je ani zrejmé, kým a čím bolo konkrétne\n„referenčné obdobie“ stanovené a akej konkrétnej dĺžke resp. časovom vymedzení, keďže toto ani z\nnámietok žalovaného nevyplýva. Sám žalovaný si totiž aj v tomto smere odporuje a vo svojom vyjadrení\nuvádza rôzne dĺžky referenčných období.\n113. Pokiaľ teda žalovaný vo Vyjadrení k žalobe formálne namietal, že priemerný týždenný pracovný\nčas má byť prepočítaný na referenčné obdobie 4 mesiacov, tak je potrebné uviesť, že si sám odporuje,\npretože na inom mieste Vyjadrenia k žalobe sa odvoláva na 6 mesačné „referenčné obdobia“ (viď\ntvrdenie „posúdenie referenčných období január – jún 2020, júl – december 2020, júl – december 2021\nje potrebné vnímať v kontexte spoločenskej reality opierajúcom sa o výrazné zmeny v spoločnosti\nvzhľadom na šírenie nebezpečnej ľudskej nákazy COVID-19“). V tomto smere však zdôrazňujem, že\nSmernica počíta nielen so 4 a 6 mesačným, ale aj 12 mesačným referenčným obdobím (článok 19\nSmernice) a ani sám žalovaný neuvádza, z čoho má konkrétna dĺžka referenčného obdobia vyplývať a\nako (na aké presné obdobia a akým spôsobom) má byť takéto „referenčné obdobie“ vymedzené.\n114. Na margo námietok žalovaného týkajúcich sa referenčného obdobia a nerovnomerného\nrozvrhnutia služobného času u hasičov v referenčnom období je potrebné taktiež uviesť, že podľa\njudikatúry Súdneho dvora sú členské štáty povinné garantovať dodržiavanie maximálne 48 hodinového\ntýždenného pracovného času aj vo vzťahu k referenčným obdobiam, keďže žiadne ustanovenie\nSmernice nespája so zavedením referenčných období možnosť štátu nerešpektovať záväzok podľa\nčlánku 6 písm. b) Smernice. Z tohto pohľadu považuje tieto námietky žalovaného za irelevantné. Okrem\ntoho v tomto smere taktiež poukazuje na rozsudok Súdneho dvora C-254/18 zo dňa11.04.2019 vo\nveci Syndicat des cadres de la sécurité intérieure. V nadväznosti na citovaný rozsudok Súdneho dvora\nzdôrazňuje, že naša vnútroštátna právna úprava v ZoHaZZ neobsahuje žiadne mechanizmy, ktoré\nby zabezpečili, že nebude prekračovaný48 hodinový týždenný pracovný čas v každom období dvoch\npo sebe nasledujúcich 6 mesačných referenčných období, nakoľko tak, ako je zrejmé už z údajov\nuvedených v ods. 36 – 39 jeho žaloby ako aj vyššie uvedených prepočtov, maximálny týždenný pracovný\nčas hasičov je už sústavne prekračovaný a práva vyplývajúce z článku 6 písm. b) Smernice sú tak\npravidelne porušované. Tu taktiež zdôrazňuje, že už len samotný spôsob, akým je rozvrhnutý služobný\nčas zásahových hasičov (viď ods. 9 žaloby) už na prvý pohľad a priori vylučuje dodržanie a neprekročenie\n48-hodinového týždenného pracovného času. Pri zohľadnení tejto skutočnosti, ak každý hasič odpracuje\nv týždni minimálne dve aspoň 24 hodín trvajúce zmeny, pričom v niektorých týždňoch (v tých, kedy mu\nvyjde služba v pondelok a následne vo štvrtok a nedeľu) 3 zmeny (kedy odpracuje najmenej 72 hodín),\ntak je úplne zjavné, že nevyhnutne vždy priemerný týždenný pracovný čas prekročí 48 hodín týždenne.\nJe totiž potrebné zohľadniť znenie článku 6 písm. b) Smernice, podľa ktorého „priemerný pracovný čas\npre každé obdobie siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín“, a teda hranica maximálny 48\nhodinového týždenného pracovného času už musí zahŕňať aj všetky nadčasy. ZoHaZZ v § 91 ods. 3 však\nstanovuje, že „v kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac\n300 hodín“. Každý hasič vždy počas kalendárneho roka vykonáva prácu nadčas v značnom rozsahu,\npričom k najmenej 2 službám za týždeň, ktoré trvajú najmenej 48 hodín (2 x 24 hodín) treba pripočítať\n\nnielen hodiny nadčasov, ale aj nariadené služobné pohotovosti, rôzne kurzy a školenia a tak je zjavné,\nže aj pri týždňoch, kedy hasič odpracuje „len“ 2 a nie 3 zmeny, jeho priemerný týždenný pracovný čas\nnevyhnutne prekročí 48 hodín týždenne. Z procesného hľadiska napokon ohľadne predmetnej námietky\nžalovaného žalobca zdôrazňuje, že žalovaný okrem všeobecného poukazu na „referenčné obdobie v\nmaximálnej dĺžke 4 mesiace“ ani len netvrdí, že by v niektorom z takýchto „referenčných období“ podľa\nneho nedochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času, keďže zrejme práve\nk tomu mala táto jeho námietka smerovať. Práve pre absenciu akejkoľvek reálnej konkretizácie tejto\nnámietky je zrejmé, že bola vznesená len čisto formálne a z procesného hľadiska zdôrazňuje, že ak takto\nžalovaný chcel poprieť jeho skutkové tvrdenia o rozsahu priemerného týždenného pracovného času, tak\ntakéto popretie je jednoznačne neúčinné (§ 151 ods. 2 CSP).\n115. Ohľadne prepočítania priemerného týždenného pracovného času je tiež potrebné zdôrazniť, že\nčlánok 16 písm. b) Smernice stanovuje, že: „doby platenej ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom\n7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne“. Z citovaného\nznenia Smernice teda jednoznačne vyplýva, že pri prepočte týždenného pracovného času nemožno\nzohľadňovať obdobia, kedy bol pracovník práceneschopný, prípadne čerpal zákonom priznaný nárok\nna dovolenku a teda nemožno týmito obdobiami počas ktorých pracovník nepracoval znižovať výpočet\npriemerného týždenného pracovného času.\n116. Z citovaného znenia Smernice teda jednoznačne vyplýva, že pri prepočte týždenného pracovného\nčasu nemožno zohľadňovať obdobia, kedy bol pracovník práceneschopný, prípadne čerpal zákonom\npriznaný nárok na dovolenku a teda nemožno týmito obdobiami, počas ktorých pracovník nepracoval\nznižovať priemerný týždenný pracovný čas. Zjednodušene povedané, doby ročnej dovolenky a dočasnej\npráceneschopnosti sa do výpočtu priemerného týždenného pracovného času bez všetkého ako voľno\nnemajú započítavať, pričom presne tohto sa žalovaný vo všetkých týchto sporoch dovoláva, snažiac\nsa tak umelo znížiť celkový priemerný týždenný pracovný čas. Žalovaný totiž vlastne tvrdí, že pokiaľ\nzamestnanec čerpá zákonom priznaný nárok na dovonku alebo je pracovne neschopný, tak má\nzamestnanec voľno a o všetky tieto obdobia sa má pri výpočte priemerného týždenného pracovného\nčasu znižovať jeho výsledný priemerný týždenný pracovný čas.\n117. Ak by sme mali vychádzať z tvrdenia žalovaného, že na účely posúdenia (ne)prekračovania\nmaximálneho týždenného pracovného času „nemožno zarátavať čas, kedy žalobca čerpá dovolenku“,\npotom by to (okrem zjavného rozporu s článkom 16 písm. b) Smernice) taktiež znamenalo, že žiaden\nz príslušníkov HaZZ by nikdy nečerpal nárok na zákonom priznanú dovolenku, pretože tieto nároky\nby boli automaticky odpočítavané od služobného času, čo je v zjavnom rozpore nielen s účelom\na cieľom predmetnej Smernice, ale aj v rozpore s § 97 ods. 1 ZoHaZZ, ktorý za čas vykonávania\nštátnej služby považuje aj čerpanie dovolenky, plateného služobného voľna, náhradného voľna za\nštátnu službu nadčas a vo sviatok, ale aj neprítomnosť príslušníka v štátnej službe z dôvodu dočasnej\npráceneschopnosti z dôvodu choroby alebo úrazu. Skutočnosť, že doby platenej ročnej dovolenky\na doby pracovnej neschopnosti sa v zmysle článku 16 písm. b) Smernice do výpočtu priemerného\ntýždenného pracovného času nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne logicky neznamená,\nže sa majú odpočítavať od plánovaného služobného času, čoho sa žalovaný svojou argumentáciou\ntaktiež dovoláva. Aj pri tvorbe fondu pracovného času je totiž nevyhnutné počítať s čerpaním dovoleniek\na ostatnými zákonnými nárokmi príslušníka, pretože v opačnom prípade by napr. po návrate z dovolenky\nbol príslušník v mínuse s odpracovanými hodinami.\n118. Vzhľadom na uvedené tá skutočnosť, že doby platenej ročnej dovolenky a doby pracovnej\nneschopnosti sa v zmysle článku 16 písm. b) Smernice do výpočtu priemerného týždenného pracovného\nčasu nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne logicky neznamená, že sa majú odpočítavať\nod plánovaného služobného času, čoho sa žalovaný svojou argumentáciou taktiež dovoláva. Aj pri\ntvorbe fondu pracovného času je totiž nevyhnutné počítať s čerpaním dovoleniek a ostatnými zákonnými\nnárokmi príslušníka, pretože v opačnom prípade by napr. po návrate z dovolenky bol príslušník v\nmínuse s odpracovanými hodinami. Práve v nadväznosti na citovaný článok 16 písm. b) Smernice je\nešte potrebné zdôrazniť, že môj priemerný týždenný pracovný čas za celé žalovaného obdobie bol pri\nzohľadnení období čerpaných dovoleniek a pracovných neschopností ešte dlhší, než mnou v žalobe\nvyčíslených 50,66 hodín týždenne.\n\n119. V súvislosti s žalovaného a spochybňovaním ujmy, ktorá mu v dôsledku porušovania Smernice jej\nnesprávnou transpozíciou vznikla, žalobca opätovne poukázal na rozsudok Súdneho dvora C-243/09 zo\ndňa14.10.2010 vo veci Günter Fuß, podľa ktorého už len samotná strata času odpočinku je sama o sebe\nbez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody porušením článku 6 písm. b) Smernice.\nAj samotná škoda (ujma) v podobe straty času odpočinku, o ktorý dotknutý jednotlivec (hasič) prichádza\nprekračovaním maximálneho týždenného pracovného času, je dostatočná na priznanie nároku na\nnáhradu škody vzniknutej porušením Smernice a to bez toho, aby k tomuto následku musel pristúpiť aj\nakýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných právach žalobcu z hľadiska vnútroštátneho práva(v\ntomto prípade následky demonštratívne uvedené v § 13 ods. 2 OZ). Námietka žalovaného, aby okrem\nsamotnej straty času odpočinku preukazoval aj nejakú ďalšiu osobitnú ujmu na jeho osobnostných či\niných právach, je teda vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora bez akéhokoľvek právneho základu.\nAk by aj nebola preukázaná žiadna iná ujma, než ujma na strate času odpočinku prekračovaním\nmaximálneho pracovného času, aj táto skutočnosť je sama o sebe dostatočná na priznanie žalovaného\nnároku. Nakoľko však okrem samotnej straty času odpočinku reálne pociťuje ďalšie, zásadne negatívne\ndôsledky dlhoročnej neprimeranej pracovnej zaťaženosti na kvalite jeho osobného života, tak práve\npreto a v zmysle uvedeného aj nad rámec jeho dôkazného bremena som už v samotnej žalobe\nnavrhol vykonanie dôkazu jeho výsluchom ako strany sporu v zmysle § 195 ods. 1 CSP. Počas tohto\nvýsluchu na pojednávaní (ak súd tento dôkaz vykoná) sa podrobne vyjadrí aj k ďalším dôsledkom\npredmetného protiprávneho stavu na jeho súkromnom živote. Vzhľadom na predbežné prejednanie\nsporu a z dôvodu procesnej opatrnosti aj nižšie v tomto vyjadrení popisuje, ako sa pravidelného\nprekračovanie maximálneho limitu pracovného času, kedy veľké množstvo času, ktorý by mal byť\njeho voľným časom namiesto toho trávi v práci, prejavuje na jeho osobnom živote. Vzhľadom na\ntieto skutočnosti považuje námietku žalovaného o údajnom nepreukázaní ujmy, ktorá mu v dôsledku\nprotiprávneho stavu uvedeného v žalobe vznikla, za zjavne neopodstatnenú.\n120. Vzhľadom na námietky žalovaného k výške žalovaného nároku na náhradu škody vo forme\nnemajetkovej ujmy žalobca opätovne uviedol, že podanou žalobou sa domáha náhrady škody vo\nforme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa celkového počtu (súčtu) hodín určenej služobnej pohotovosti,\nktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného (pracovného) času. Žalobou teda\nneuplatňuje nárok na náhradu škody vyčíslený za presný počet hodín odpracovaných nad 48 hodín\ntýždenne, ako sa žalovaný snaží v týchto sporoch pravidelne zavádzajúco tvrdiť. Nesporným faktom,\nktorý nijako nespochybňuje ani samotný žalovaný, je tá skutočnosť, že žiadna z hodín služobnej\npohotovosti, ktorú počas žalovaného obdobia odslúžil, sa mu nezapočítala do celkového počtu\nodpracovaných hodín. Právnou úpravou v ZoHaZZ a rozdelením služobného času na 1) čas výkonu\nslužby a 2) čas služobnej pohotovosti, nedochádza „len“ k porušovaniu článku 6 písm. b), ale aj článku\n2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES, ktorý vymedzuje obsah pojmu „pracovný čas“, Rovnako tak dochádza\naj k porušovaniu samotného § 85 ods. 2 ZoHaZZ, ktorý stanovuje 40 (!) hodinový týždenný služobný\nčas hasiča, nehovoriac už o tom, že napríklad podľa Kolektívnej zmluvy na rok 2023 má byť týždenný\nčas hasiča len 37,5 hodín, čo je v reálnych podmienkach výkonu služby hasičov v Slovenskej republike\ndoslova iluzórne! K formálnemu oddeleniu služobnej pohotovosti od služobného času došlo v ZoHaZZ\núplne zjavne z dôvodu, aby „vďaka“ takejto úprave nebol prekračovaný maximálne 48 hodinový týždenný\npracovný čas a teda aby takto formálne nebol porušovaný článok 6 písm. b) Smernice. Už len samotným\nrozdelením služobného času žalobcu (teda celkového času, ktorý strávim v práci) na časť, ktorú štát\npovažuje za služobný čas (výkon služby) a na časť, ktorú síce reálne trávi v práci, avšak ktorý už štát\nza pracovný čas nepovažuje (služobná pohotovosť), dochádza k sústavnému porušovaniu článku 2\nods. 1 Smernice, ktorý kogentne upravuje, čo sa považuje za pracovný čas. Slovenský zákonodarca\nv ZoHaZZ formálnym oddelením služobnej pohotovosti od času výkonu služby (od služobného času)\nvytvoril „osobitnú kategóriu“ času (čo Smernica absolútne nepripúšťa), čím vlastne uzákonil stav, že\ncca. 1/3 z celkového času, ktorý hasič reálne strávi v práci a je nevyhnutne k dispozícii svojmu\nzamestnávateľovi, nie je považovaný za pracovný čas. Keďže jedna pracovná zmena hasiča trvá 24\nhodín, z čoho aktuálne 16 hodín predstavuje výkon služby a 8 hodín služobná pohotovosť, tak potom\npribližne 1/3 z celkového času, ktorý hasič strávi v práci, sa „umelo“ nepovažuje za pracovný čas a teda\nhasičovi sa ani nezapočítava do celkového počtu odpracovaných hodín. Žalovaný takto vytvoril a zjavne\nvedome udržiava (proti)právny stav, v ktorom sa približne tretina z celkového času, ktorý hasič strávi v\npráci, nepovažuje za pracovný čas, čiže hasiči v tomto čase (služobná pohotovosť) síce nevyhnutne sú\nv práci a sú po celý tento čas nevyhnutne k dispozícii svojmu služobnému úradu, ale žalovaný (štát)\ntento čas nepovažuje za odpracovaný čas. Táto skutočnosť má potom nepochybne negatívny vplyv aj\nna jeho budúci výsluhový dôchodok a jeho výšku.\n\n121. Žalobca len za samotné žalované obdobie odpracoval spolu 1755,07 hodín určenej služobnej\npohotovosti, ktoré síce strávil v práci, avšak ktoré žalovaný v rozpore so Smernicou za odpracovaný\npracovný čas nepovažuje. K porušovaniu Smernice teda dochádzalo a naďalej dochádza nielen tým, že\npravidelne odpracuje viac, než maximálne prípustných 48 hodín týždenne, ale zároveň a nevyhnutne\nuž aj tým, že žiadna z 1755,07 hodín odslúženej určenej služobnej pohotovosti sa mu nezapočítavala\ndo služobného času, čím bol a naďalej je porušovaný aj článok 2 ods. 1 Smernice. Nakoľko k\nporušovaniu Smernice dochádzalo a dochádza v prvom rade nezapočítavaním služobnej pohotovosti\ndo služobného času, v dôsledku čoho dochádza aj k pravidelnému prekračovaniu maximálne 48 –\nhodinového týždenného pracovného času, tak práve vzhľadom na túto skutočnosť výšku žalovaného\nnároku odvíja od súčtu hodín určenej služobnej pohotovosti (1755,07 hodín), ktoré vynásobil sumou\npredstavujúcou 20%, resp. 35% z príslušnej časti jeho služobného platu za každú konkrétnu hodinu.\nTakto vypočítaná výška náhrady škody v podobe nemajetkovej ujmy zohľadňuje okolnosti za akých\nk porušeniu práv došlo a zároveň spĺňa aj satisfakčnú funkciu. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že s\ntakýmto spôsobom určenia výšky nároku sa opakovane stotožnili súdy prvej inštancie ako aj odvolací\nsúd, zhodne považujúc takto uplatnený a vyčíslený nárok za dôvodný, preukázaný a zodpovedajúci\naj požiadavke primeranosti. Na už v súčasnosti právoplatné rozhodnutia, ktoré prešli aj odvolacím\nprieskumom odvolacieho súdu poukazuje aj nižšie vo svojom vyjadrení.\n122. Pokiaľ žalovaný poukazuje na to, že žalobca je za výkon služobnej pohotovosti „riadne\nodmeňovaný“, tak tu je potrebné zdôrazniť, že táto skutočnosť nemá absolútne žiadny vplyv na to, že\nrozvrhovaním pracovného času dochádza k sústavnému porušovaniu článku 6 písm. b) Smernice! Tá\nskutočnosť, že hasičom je za výkon služobnej pohotovosti vyplácaná „odmena“ – peňažná náhrada za\nvýkon služobnej pohotovosti, zjavne neznamená, že preto nie je porušovaný článok 2 ods. 1 a článok 6\npísm. b) Smernice! Vzhľadom na tieto skutočnosti aj námietku žalovaného, že som za výkon služobnej\npohotovosti „riadne odmeňovaný“, považujem za vecne aj právne bezvýznamnú vo vzťahu k meritu\nsporu. Napokon, v tejto súvislosti nemožno opomenúť ani tú zásadnú skutočnosť, že všetky hodiny\nodpracovanej služobnej pohotovosti (určenej ani nariadenej) sa mi nezapočítavajú ani do celkového\nodpracovaného času na účely určenia výsluhového dôchodku, čo má samozrejme negatívny vplyv aj\nna jeho budúcu výšku. Opätovne však zdôrazňujem, že to, akou sumou som „odmeňovaný“ za výkon\nslužobnej pohotovosti, nie je podstatou tohto sporu a nepredstavuje ani samotný dôvod podania mojej\nžaloby.\n123. K častiam odôvodnení niektorých rozhodnutí odvolacích súdov a Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, ktoré žalovaný cituje v článku VII. Vyjadrenia k žalobe uvádza, že právne závery v nich\nuvedené nijako nespochybňuje, avšak je potrebné si uvedomiť, že v tomto spore ide z hmotnoprávneho\nhľadiska o špecifickú situáciu. Základ žalovaného nároku tu spočíva v nároku na náhradu škody z\nporušenia úniového práva, pričom ustanovenia § 11 – 13 OZ o ochrane osobnosti sú tu použité len\nanalogicky a to výlučne z dôvodu, že náš právny poriadok nemá žiadny osobitný právny predpis či\nustanovenie, ktoré by upravovalo nárok na náhradu škody vzniknutej jednotlivcovi porušením práva\nEurópskej únie, za ktorú škodu zodpovedá štát. Tieto špecifiká je preto nevyhnutné zohľadňovať aj pri\nsnahe žalovaného aplikovať právne závery vyplývajúce z rozhodnutí súdov (ktoré žalovaný cituje), ktoré\nsa zaoberali „bežnými“ či „typickými“ nárokmi na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch napr. z dôvodu\ndifamačných výrokov a pod. Samotné predpoklady zodpovednosti žalovaného za spôsobenú škodu\n(majúcu v našich podmienkach pri použití analógie povahu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch)\nsú však aplikované na základe judikatúry Súdneho dvora, ktorá jednoznačne stanovuje zodpovednosť\nčlenského štátu za takýto typ škody. Vychádzajúc z povahy škody vzniknutej porušením úniového práva\n(v tomto prípade predmetnej Smernice), ktorá škoda má v tomto prípade nemajetkovú povahu (strata\nčasu odpočinku a s tým súvisiace porušenia práva na ochranu zdravia, súkromia a rodinného života),\nje v slovenskom právnom poriadku možné na právne kvalifikovanie tohto nároku analogicky použiť len\npravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osoby podľa ustanovení § 11 – 13 OZ, keďže\ntieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody porušením úniového\npráva ako je to v tomto prípade. Práve z týchto dôvodov možno žalobou uplatnený nárok posúdiť ako\nnemajetkovú ujmu, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch.\n124. Žalovaný namietal samotný žalobou uplatnený nárok na náhradu škody v podobe nemajetkovej\nujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ argumentujúc, že ju možno priznať len ako „sekundárnu\nkompenzáciu“ a len v prípade „ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej\n\nvážnosť v spoločnosti“. V reakcii na citovanú námietku žalovaného žalobca zdôraznil, že náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch ustanovenie § 13 ods. 2 OZ nepodmieňuje výlučne len situáciami\nzníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti. Občiansky zákonník\ntotiž v § 13 ods. 2 len demonštratívne (teda nie taxatívne) uvádza prípady, kedy je možné s ohľadom na\nintenzitu zásahu priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy\nv peniazoch nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak, aby ho bolo možné priznať len\nza vopred definované následky, čo okrem iného potvrdzuje aj zákonná formulácia uvedená v ustanovení\n§ 13 ods. 2 OZ „najmä preto“, a teda zjavne nejde o zákonom ohraničený výpočet prípadov, u ktorých\nnárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Inak povedané, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v\npeniazoch nevzniká iba v prípadoch zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ale\nmôže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jednotlivca, teda nepochybne\naj o odškodnenie porušenia tých práv, ako je to v tomto prípade (porušenia práva na ochranu zdravia,\nsúkromia a rodinného života, práva na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky). V odsekoch 33\n– 35 žaloby som podrobne odôvodnil spôsob a zásady mnou uplatneného výpočtu žalovaného nároku.\nŽalovaný nárok pritom čo do výšky uplatňujem a odvodzujem zo zásad, ktoré Súdny dvor stanovil v\nnižšie citovaných rozhodnutiach pre posudzovanie výšky náhrady škody vzniknutej porušením úniového\npráva.\n125. Ako je zrejmé z rozhodnutí (rozsudok C-470/03 zo dňa 17.04.2007 vo veci A.G.M.-COS.MET Srl,\nrozsudok v spojených veciach C-46/93 a C-48/93 zo dňa 05.03.1996 vo veci Brasserie du pecheur SA,\nrozsudok C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß), Súdny dvor pri posudzovaní výšky náhrady\nškody vzniknutej jednotlivcovi porušením úniového práva vychádza zo zásady, že peňažná náhrada\nmusí byť primeraná vzniknutej ujme, pričom určenie výšky náhrady škody je záležitosťou vnútroštátnych\nsúdov a ponecháva na nich, aby stanovili kritériá umožňujúce stanovenie výšky náhrady škody, kde\nvšak musia dodržať zásadu efektivity a zásadu ekvivalencie. Pokiaľ ide o posudzovanie výšky nároku\nna náhradu škody z porušenia úniového práva, súd je viazaný vnútroštátnym právnym predpisom len\nv tom, že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky nemajetkovej ujmy s ujmou, ktorú poškodený\nv dôsledku porušenia úniového práva nesprávnou transpozíciou Smernice utrpel. Žalobca je pritom\npresvedčený, že výška škody (v podobe nemajetkovej ujmy), vypočítaná pri absencii osobitnej právnej\núpravy posudzovania jej výšky tak, ako to uplatnil vo svojej žalobe, je jednoznačne primeraná a spĺňa\npožiadavky judikatúry Súdneho dvora, čo napokon potvrdzuje aj doterajšia rozhodovacia prax súdov v\nsporoch jeho kolegov hasičov, ktorých zastupoval jeho právny zástupca.\n126. Žalobou uplatnený nárok čo do výšky uplatnil a vyčíslil v súlade s vyššie uvedenými zásadami\nvyplývajúcimi z judikatúry Súdneho dvora a zároveň vychádzal z už fakticky ustálenej rozhodovacej\npraxe súdov v podobných sporoch, v ktorých jeho kolegov zastupoval jeho právny zástupca (viď\nrozhodnutia uvedené nižšie) a kde bol žalovaný nárok vyčísľovaný identickým spôsobom, ako je\naplikovaný aj v predmetnej žalobe. V tejto súvislosti potom zdôraznil aj zásadu ochrany legitímnych\nočakávaní a princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí ako súčasti základného princípu právnej istoty.\n127. Ako už bolo uvedené, počas žalovaného obdobia odpracoval 1755,07 hodín určenej služobnej\npohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času. Po prepočte to potom predstavuje\nnáhradu škody (vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch) vo výške po zaokrúhlení 2,96 EUR za každú\nhodinu určenej služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do služobného času (5.191,96 EUR :\n1755, 07 hodín = 2,96 EUR / hod.) V súvislosti s výškou žalovanej sumy, ktorá po prepočte resp. pri\nporovnaní žalovanej sumy s počtom hodín odpracovanej a do pracovného času nezapočítanej určenej\nslužobnej pohotovosti predstavuje sumu 2,96 EUR za každú hodinu, je potrebné už len poukázať na tú\nzásadnú skutočnosť, že táto suma je ešte nižšia, než je priemer minimálnych (!) hodinových miezd v\nSlovenskej republike pre prvý (najľahší) stupeň náročnosti práce (!!), ktorá za žalované obdobie, ktoré\nspadá do rokov 2020 – 2023, predstavovala sumu vo výške 3,66 EUR. Aj vzhľadom na porovnanie\nžalovanej sumy s minimálnymi mzdovými nárokmi je presvedčený, že náhrada škody v podobe\nnemajetkovej ujmy v peniazoch, zodpovedajúca sume 2,96 EUR za každú hodinu porušovania jeho\npráv, nemôže byť zo žiadneho pohľadu považovaná za neprimeranú. Z hľadiska námietok žalovaného o\núdajnej „neprimeranej výške“ žalovaného nároku si je potrebné taktiež uvedomiť, že za žiadnu z hodín\nodslúženej a do pracovného času nezapočítanej určenej služobnej pohotovosti neuplatňuje náhradu\nškody vyššiu, než sumu zodpovedajúcu maximálne 35% z jeho hodinovej mzdy! Aj z tohto pohľadu\nnemožno žalovanú sumu považovať za neprimerane vysokú, pričom na celkovú výšku žalovanej sumy\nmá vplyv najmä rozsah (celkový počet) odpracovaných hodín, ktoré mi neboli započítané do pracovného\n\nčasu. Tak ako už žalobca uviedol, v k žalobe priložených výplatných páskach (Dôkaz 3) ako aj prehľadnej\ntabuľke (Dôkaz 2) sú premietnuté tie isté údaje o počte odslúžených hodín služobnej pohotovosti, ktoré\nsú evidované vo výpise z Plánu služieb z dochádzkového systému SAP (Dôkaz 4). Za najpodstatnejší\núdaj je potrebné považovať celkový počet hodín služobnej pohotovosti, ktorý údaj je pritom uvedený aj v\nkaždej výplatnej páske (prvý číselný údaj pri položke „Pohotovosť na pracovisku“), ktorý v jeho prípade\nza celé žalované obdobie predstavuje v súčte 1755,07 hodín služobnej pohotovosti, z ktorých žiadna\nmu nebola započítaná do pracovného času.\n128. Vzhľadom na to, že v dôsledku porušovania Smernice stratil tisícky hodín voľného času potrebného\nna regeneráciu fyzických a psychických síl, rozvíjanie vzťahov s rodinou, priateľmi či tráveniu času\npodľa jeho vlastného rozhodnutia, pričom tento stav trvá už viac než 13 rokov a jeho následky sú už\nnezvrátiteľné, predstavuje len náhrada škody v podobe nemajetkovej ujmy v peniazoch dostatočné\nodškodnenie takto vzniknutej ujmy. Nerešpektovaním článkov 2 ods. 1 a článku 6 písm. b) Smernice\npri rozvrhovaní pracovného času dochádzalo a naďalej dochádza k zásahu do mojich základných práv,\npričom je presvedčený, že aj z hľadiska dobrých mravov mu za takúto ujmu legitímne patrí nárok na\nrelevantné (nie len symbolické) odškodnenie. Už len pre úplnosť dodal, že prípadné domáhanie sa\nodškodnenia v podobe poskytnutia náhradného voľna by bolo absolútne nereálne už len preto, že\nv takom prípade by za neho reálne nemal kto slúžiť v hasičskej zmene a tým pádom by sa takáto\nforma „odškodnenia“ negatívne prejavila jednak na jeho ostatných kolegoch a zároveň aj na ohrození\nfungovania ich hasičskej stanice. Zároveň by poskytnutie náhradného voľna by bolo nič neriešiace\nresp. nebolo by žiadnym reálnym odškodnením aj z dôvodu, že prípadne takto do budúcna poskytnutý\nčas náhradného voľna by nemohol preniesť naspať do minulosti a stráviť ho najmä s rodinou či inak\npodľa jeho rozhodnutia; tento čas už nezvrátiteľne stratil a práve preto objektívne jedinou možnou\nformou odškodnenia je náhrada v peniazoch. Zhrnúc uvedené skutočnosti je žalobca presvedčený, že\nním uplatnenú výšku nároku, ktorá po prepočítaní resp. pri porovnaní žalovanej sumy s počtom hodín\nurčenej služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli započítané do pracovného času, reálne predstavuje\nsumu vo výške 2,96 EUR za hodinu, možno z hľadiska princípov všeobecnej spravodlivosti považovať\nza primeranú mieru odškodnenia. Zároveň vyjadril presvedčenie, že takú ujmu, aká mu v súvislosti s\npracovným pôsobením v práci zásahového hasiča dlhoročne vznikala a naďalej vzniká jemu (čo je v jeho\nprípade už viac než 13 rokov), by ako veľmi negatívnu ujmu na množstve a možnosti trávenia voľného\nčasu (a tým aj osobnom živote ako takom) pociťoval každý, kto by trpel takýmto istým protiprávnym\nstavom. Žalobca je presvedčený, že z objektívneho pohľadu nejde o žiadnu abstraktnú či teoretickú\nujmu, ako to bežne v týchto sporoch tvrdí a zľahčuje žalovaný, nakoľko je potrebné si uvedomiť, že\nprekračovaním maximálneho pracovného času už nenávratne prišiel (a naďalej prichádza) o enormné\nmnožstvo času, ktorý čas inak mohol venovať či už mojej rodine, koníčkom, odpočinku alebo vlastne\nčomukoľvek inému podľa vlastného rozhodnutia. Považuje za nepochybné, že dostatok voľného času\nna odpočinok a mimopracovné aktivity je v podstate nenahraditeľná hodnota a má zásadný vplyv na\nkvalitu života každého jednotlivca.\n129. V článku VII. Vyjadrenia k žalobe žalovaný označuje viaceré rozhodnutia súdov Slovenskej\nrepubliky, v ktorých mali súdy priznať žalobcom hasičov „približne 1.000,- EUR až 2.500,- EUR“. K\ntomuto je potrebné v prvom rade uviesť, že žalovaný si poukazovaním na ním označené rozhodnutia\nfakticky sám popiera všetky svoje predchádzajúce tvrdenia a argumenty, ktorými sa formálne snaží\nspochybniť dôvodnosť žalovaného nároku ako takého. Žalovaný totiž veľmi dobre vie, že neexistuje\nprávoplatné rozhodnutie súdu, ktoré by dalo za pravdu jeho argumentácii o správnej transpozícii\nSmernice a o tom, že právo na maximálny týždenný pracovný čas podľa článku 6 písm. b) Smernice\nnie je v reálnych podmienkach výkonu služby hasičov – príslušníkov HaZZ porušované! Skutočnosť o\nnesprávnej transpozícii Smernice a porušovaní práv ňou priznaných totiž potvrdzujú aj tie „rozhodnutia\nsúdov v obdobných veciach“, na ktoré sám žalovaný poukazuje.\n130. Je síce pravdou, že súdy rozličným spôsobom posudzovali a priznávali žalobcom výšku\nnemajetkovej ujmy, avšak žalovaný samozrejme selektívne poukazuje len na tie súdne rozhodnutia\n(mnohé pritom doposiaľ neprávoplatné), v ktorých síce súdy žalobcom priznali nižšiu sumu, avšak\nuž zjavne vedome neuvádza, z akých dôvodov a v akých prípadoch tomu tak bolo. V tomto smere\nje žalobcovi známe, že žalobcovia (hasiči) v sporoch, na ktoré žalovaný poukazuje, vyčísľovali a aj\ndôkazne preukazovali výšku nároku úplne iným spôsobom, než aký som uplatnil žalobca v tomto\nkonaní ako aj ďalší jeho kolegovia, ktorých zastupoval jeho právny zástupca. Je totiž podľa názoru\nžalobcu zásadný rozdiel, či si žalobca žalovanú sumu určí podľa svojej ľubovôle bez toho, aby podrobne\n\npreukazoval všetky rozhodujúce skutočnosti (napr. aj ohľadne presného rozsahu odpracovaného času,\nnezapočítaných hodín pohotovostí, presného vyčíslenia nároku a napokon aj všetkých ostatných\nrozhodujúcich skutočností), alebo či svoju žalobu odôvodní a dôkazne aj čo do žalovanej výšky\npreukazuje tak podrobne a detailne, ako sa to snažil spraviť žalobca v tomto spore. Nemožno opomenúť\nani tú zásadnú skutočnosť, že žalobcovia v žalovaným uvádzaných sporoch ani nenapádali zamietajúce\nvýroky rozsudkov odvolaním a teda odvolací súd v tých prípadoch ani neposudzoval, či by výška\nodškodnenia nebola primeraná aj vo vyššej (teda žalovanej) sume. Za týchto okolností je potom aj\nv tomto smere nekorektné až zavádzajúce poukazovanie žalovaného na „priemernú výšku doposiaľ\npriznanej škody“ už len preto, že procesné okolnosti v ním označovaných sporoch boli zjavne iné,\nnež je tomu v tomto mojom spore. Súdy v žalovaným označovaných rozhodnutiach posudzovali inak\nodôvodňované a preukazované žalobné návrhy, než o aký ide v mojom prípade.\n131. Ak by chcel byť žalovaný korektný pri tvrdeniach o „rozhodovacej praxi súdov“ ako aj pri\npoukazovaní na výšku priznanej sumy jednotlivými rozhodnutiami súdov v skutočne „obdobných\nsporoch“, tak by som očakával, že zmieni aspoň niektoré zo súdnych rozhodnutí, v ktorých žalobcov\nhasičov zastupoval môj právny zástupca. V doterajších súdnych sporoch totiž boli mojim kolegom\nOkresným súdom Zvolen a Okresným súdom Banská Bystrica priznané diametrálne iné (násobne\nvyššie) sumy odškodnenia, než žalovaným uvádzaných „približne 1.000,- EUR až 2.500,- EUR“. Ak\nby chcel postupovať obdobne ako žalovaný a poukazovať aj na doposiaľ neprávoplatné rozhodnutia\nsúdov prvej inštancie, mohol by som na tomto mieste označiť ďalších 41 rozsudkov senátov Okresného\nsúdu Zvolen a Okresného súdu Banská Bystrica, ktoré žalovaný (ako napokon vo všetkých prípadoch)\nnapadol odvolaním a v ktorých súdy prvej inštancie v celom rozsahu vyhoveli žalobám, ktoré boli\nvymedzené v zásade úplne identicky (vrátane spôsobu určenia výšky žalovaného nároku), ako je aj\nmoja žaloba v tomto spore. Na rozdiel od žalovaného však budem pre korektnosť nižšie poukazovať len\nna už v súčasnosti právoplatne skončené a odvolacím súdom posúdené spory.\n132. V tomto smere teda poukazuje na skutočnosť, že otázka primeranosti výšky žalovaného nároku\nvyčísleného presne takým istým spôsobom, ako ho v tomto spore uplatňuje aj ja, už bola predmetom\nposudzovania aj na pôde Krajského súdu v Banskej Bystrici, kedy žalovaný podával odvolanie voči\nžalobám vyhovujúcim rozsudkom Okresného súdu Zvolen a Okresného súdu Banská Bystrica. Senáty\nodvolacieho súdu sa doposiaľ dominantne stotožňovali aj s dôvodnosťou výšky náhrady škody, ktorá\nbola vyčísľovaná identickým spôsobom, akým si ju uplatňujem aj ja v mojej žalobe. Samotnému\nžalovanému, ktorý bol žalovaným aj v nižšie uvedených sporoch, sú tieto rozhodnutia nepochybne\nznáme a je len príznačné, že na žiadne z týchto rozhodnutí pri svojej argumentácii o „rozhodovacej praxi\nsúdov“ nepoukazuje. V tomto smere poukazuje na doterajšie rozhodnutia Krajského súdu v Banskej\nBystrici v nasledovných veciach vedených pod sp. zn.: 17Co/59/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp.\nzn. 18C/15/2021, priznaná suma 3879,45 EUR s prísl., 14Co/34/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp.\nzn. 17C/15/2021, priznaná suma 4196,09 EUR s prísl., 17Co/16/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp.\nzn. 13C/17/2021, priznaná suma 5160,35 EUR s prísl., 17Co/47/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp.\nzn. 19C/13/2021, priznaná suma 3758,36 EUR s prísl., 16Co/26/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp.\nzn. 18C/14/2021, priznaná suma 4335,71 EUR s prísl., 16Co/11/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp.\nzn. 8C/15/2021, priznaná suma 4965 EUR s prísl., 14Co/36/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp .zn.\n12C/15/2021, priznaná suma 6167,21 EUR s prísl., 16Co/36/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp.\nzn. 17C/17/2021, priznaná suma 4629,59 EUR s prísl., 16Co/46/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp.\nzn. 19C/14/2021, priznaná suma 5520,77 EUR s prísl., 16Co/53/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp.\nzn. 14C/16/2021, priznaná suma 4169,77 EUR s prísl., 11Co/48/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp.\nzn. 10C/15/2021, priznaná suma 5642,41 EUR s prísl., 11Co/53/2022 v spojení s rozsudkom OS BB sp.\nzn. 18C/38/2022, priznaná suma 6404,56 EUR s prísl., 11Co/66/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp.\nzn. 16C/3/2023, priznaná suma 5279,95 EUR s prísl., 11Co/67/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp.\nzn. 7C/4/2023, priznaná suma 5334,42 EUR s prísl., 11Co/78/2023 v spojení s rozsudkom OS ZV sp.\nzn. 16C/7/2023, priznaná suma 6435,23 EUR s prísl., 16Co/82/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp.\nzn. 15C/15/2021, priznaná suma 3998,69 EUR s prísl., 14Co/84/2023 v spojení s rozsudkom OS ZV sp.\n7C/3/2023, priznaná suma 4298,79 EUR s prísl., 14Co/88/2023 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn.\n16C/6/2023, priznaná suma 6265,33 EUR s prísl., 14Co/65/2023 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn.\n17C/16/2021, priznaná suma 6506,40 EUR s prísl., 13Co/61/2023 v spojení s rozsudkom OS BB sp. zn.\n20C/77/2022, priznaná suma 5543,76 EUR s prísl.\n\n133. Žalovaný taktiež vzniesol námietku premlčania, ktorú však rovnako považuje žalobca za\nnedôvodnú. Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít jednoznačne vyplýva, že právo\nna náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa premlčuje vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe\nv zmysle § 101Občianskeho zákonníka, na ktoré aj sám žalovaný poukazuje. Najvyšší súd SR v\nrozsudku sp. zn. 2Cdo 194/2011 zo dňa 27.11.2012, publikovanom v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí\nsúdov SR pod R 54/2014 k tomuto judikoval: „Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, je\nprávom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby\nnáhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k\nneoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby.\nPremlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do\nosobnostných práv.“ Žalovaný teda síce správne poukazuje na to, že premlčacia doba je tu 3 ročná,\navšak už zjavne opomína, že začiatok plynutia premlčacej doby je viazaný na okamih, kedy došlo\nk neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej\nosoby. V tomto prípade žiaden z čiastkových nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy premlčaný nie je, a\nto práve vzhľadom na okamih vzniku jednotlivých zásahov, ktorými bolo postupne zasahované do jeho\nosobnostných práv.\n134. Už v žalobe (viď odsek 35 žaloby) podrobne a v súlade s už ustálenou rozhodovacou praxou\nsúdov v obdobných sporoch akým je tento žalobca odôvodnil, že jednotlivé dielčie nároky na náhradu\nškody (vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch) v takýchto prípadoch vznikajú za osobitne a odvíjajú\nsa od splatnosti mzdy za jednotlivé mesiace žalovaného obdobia. K ujme na jeho osobnostných právach\ndochádzalo každým mesiacom za žalované obdobie (júl 2020 – máj 2023 vrátane) tým, že nebol\ndodržaný limit pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice, pričom toto porušovanie Smernice\nnebolo kompenzované v jeho služobnom plate za každý príslušný mesiac. Služobný plat hasičov je\nsplatný 10. dňom mesiaca za predchádzajúci mesiac. Ak by táto ujma utrpená v daný mesiac bola\nkompenzovaná v jeho služobnom plate za daný mesiac, škoda by bola takto nahradená a nebolo by\npotrebné domáhať sa jej v tomto súdnom konaní. Žalovaný takto formulovanú námietku premlčania\nvznáša úplne pravidelne napriek tomu, že z rozhodovacej praxe najmä odvolacích súdov musí byť\nvedomý jej nedôvodnosti. V tomto prípade si žalobca žalovaný nárok (resp. jeho jednotlivé dielčie\nnároky podľa mesiacov) uplatnil počnúc splatnosťou služobného platu (mzdy) za mesiac júl 2020, kedy\no rozsahu prekročenia maximálneho týždenného pracovného času, ako aj o výške prípadnej adekvátnej\nnáhrady za nezapočítané hodiny odpracovanej služobnej pohotovosti, sa dozvedel v deň splatnosti\nslužobného platu za tento mesiac, ktorá nastala dňa 10.08.2020. Žalobu v tejto veci podal a doručil\nsúdu elektronicky dňa 08.08.2023, teda v rámci všeobecnej 3 – ročnej premlčacej doby v zmysle § 101\nObčianskeho zákonníka. Žiaden z čiastkových nárokov za jednotlivé mesiace, teda ani za mesiac júl\n2020, ktorého sa fakticky týka námietka premlčania, premlčaný nie je. Vzhľadom na uvedené skutočnosti\nje presvedčený, že žalovaným vznesená námietka premlčania je v celom rozsahu nedôvodná.\n135. Žalovaný vzniesol vo Vyjadrení k žalobe aj námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu\nLučenec na konanie v tomto spore, čo odôvodňuje tým, že pokiaľ namieta nesprávnu transpozíciu a\naplikáciu smernice, má podľa neho túto vykonať ústredný orgán štátnej správy. Podľa žalovaného je\nmiestne príslušným v danej veci súd, v ktorého obvode má Ministerstvo vnútra SR, ako ústredný orgán\nštátnej správy, svoje sídlo. Žalovaný preto vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu\na navrhuje, aby bola vec podľa § 43 ods. 1 CSP postúpená na Mestský súd Bratislava IV. Žalovaným\nvznesenú námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Lučenec považuje žalobca za jednoznačne\nnedôvodnú. Predpokladajúc, že žalovaný bude namietať údajnú miestnu nepríslušnosť tunajšieho súdu\ntak, ako ju v minulosti pravidelne vznášal v takýchto sporoch, už v článku I. ods. 3 žaloby odôvodnil,\nprečo je na prejednanie tohto sporu miestne príslušným (aj) Okresný súd Lučenec. V územnom obvode\ntunajšieho súdu vykonávam služobnú činnosť a práve tu nastala skutočnosť, ktorá zakladá nárok na\nnáhradu škody z porušenia úniového práva. Pokiaľ žalovaný namieta, že Ministerstvo vnútra SR ako\nústredný orgán štátnej správy zodpovedný za transpozíciu Smernice má svoje sídlo aktuálne v obvode\nMestského súdu Bratislava IV. (vzhľadom na funkčnú príslušnosť súdu po zmene súdnej mapy) a preto\nmá byť len tento súd miestne príslušným na konanie o tejto žalobe, k tomu žalobca uviedol, že v tomto\nkonkrétnom spore nejde o implementáciu úniového práva (Smernice 2003/88/ES) do právneho poriadku\nSlovenskej republiky všeobecne, ale ide o konkrétne použitie predmetnej, nesprávne implementovanej\nsmernice, v jeho individuálnom prípade! V tomto spore si uplatňuje nárok na náhradu škody, ktorú\nmu žalovaný spôsobil v dôsledku porušenia úniového práva prostredníctvom nesprávnej transpozície\npredmetnej Smernice do nášho vnútroštátneho právneho poriadku. Nesprávna transpozícia Smernice\n\nmala za následok nerešpektovanie úniového práva, ktoré mu ako jednotlivcovi Smernica zaručuje, čo sa\nprejavilo v nerešpektovaní práva na maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas, pričom v dôsledku\ntejto skutočnosti mi vznikla škoda, ktorú si v tomto konaní uplatňuje a za ktorú jednoznačne zodpovedá\nžalovaný.\n136. Žalobca považuje za nesporné a nepochybné, že skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu\nškody – v tomto prípade porušenie práva na 48 hodinový týždenný pracovný čas garantovaný článkom\n6 písm. b) Smernice – došlo v mieste výkonu jeho služobnej činnosti, pričom tu vznikli a prejavili\nsa aj následky tejto škody vo forme nemajetkovej ujmy. Je teda nepochybné, že skutočnosť, ktorá\nzakladá v tomto konaní uplatnený nárok na náhradu škody, nastala v územnom obvode Okresného súdu\nLučenec. Posúdenie otázky, či sa v konkrétnom individuálnom prípade jedná alebo nejedná o nesprávnu\ntranspozíciu Smernice, patrí súdu miestne príslušnému na konanie o náhradu takto spôsobenej škody\na nie súdu, v obvode ktorého má sídlo ústredný orgán štátnej správy zodpovedný za transpozíciu\nSmernice, ako to tvrdí žalovaný. V zmysle uvedeného, ak si teda ako žalobca v súlade s § 19 písm.\nb) CSP pri miestnej príslušnosti danej na výber zvolil ako miestne príslušný súd Okresný súd Lučenec,\nbola tým v súlade so zákonom založená miestna príslušnosť tunajšieho súdu. Skutočnosti zakladajúce\nmiestu príslušnosť tohto súdu tu boli dané už v čase začatia konania a v zmysle zásady perpetuatio\nfori miestna príslušnosť súdu trvá od jeho začatia až do právoplatného skončenia konania (§ 36 ods. 2\nCSP). Ak by sme však aj odhliadli od skutočností zakladajúcich miestnu príslušnosť z dôvodu aplikácie\n§ 19 písm. b) CSP, miestna príslušnosť Okresného súdu Lučenec je tu bez ďalšieho daná (aj) podľa\nustanovenia § 17 CSP.\n137. V nadväznosti na uvedené žalobca zdôraznil, že s otázkou miestnej príslušnosti súdu na konanie\nv sporoch, akým je tento spor, sa už mnohokrát vysporiadal Krajský súd v Bratislave. Tento nadriadený\nsúd v prípadoch, ak aj niektoré súdy prvej inštancie vyhoveli žalovaným vznesenej námietke miestnej\nnepríslušnosti a vec postúpili na konanie (v tom čase) Okresnému súdu Bratislava I (ktorý s postúpením\nsprávne nesúhlasil) opakovane rozhodol, že miestne príslušným je aj ten súd, v ktorom konkrétny\nhasič – žalobca vykonáva služobnú činnosť, pretože na tomto mieste sa stala skutočnosť ktorá zakladá\nuplatnený nárok na náhradu škody a preto si žalobca v súlade s § 19 písm. b) CSP môže zvoliť na\npodanie žaloby aj takto určený súd (tzv. miestna príslušnosť daná na výber). Tento záver vyplýva napr.\naj z recentných uznesení Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14NcC/4/2023 zo dňa 14.02.2023, sp.\nzn. 7NcC/5/2023 zo dňa 08.03.2023, sp. zn. 6NcC/5/2023 zo dňa 16.03.2023, sp. zn. 4NcC/6/2023 zo\ndňa 28.04.2023, sp. zn. 8NcC/6/2023 zo dňa 28.04.2023, sp. zn. 16NcC/7/2023 zo dňa 16.05.2023,\n11NcC/8/2023 zo dňa 30.06.2023, a mnohých ďalších.\n138. Vzhľadom na uvedené skutočnosti má za to, že neexistuje žiadny právny dôvod, pre ktorý by\nmal vzhľadom na uvedené tunajší súd námietke žalovaného vyhovieť. Vyhovenie nedôvodnej námietke\nmiestnej nepríslušnosti súdu a postúpenie sporu na de iure miestne nepríslušný súd – Mestský súd\nBratislava IV, by spor nedôvodne predĺžilo, jemu ako žalobcovi by tým podstatne sťažilo prístup k súdu\na malo by tak negatívny vplyv na možnosť realizácie jeho procesných práv bez toho, aby na to existoval\nzákonný dôvod. Žalovaným vznesená námietka miestnej nepríslušnosti je zjavne nedôvodná, preto\nžiada, aby Okresný súd Lučenec na túto námietku v súlade s § 42 CSP neprihliadal, spor prejednal a\nvo veci rozhodol.\n139. Z predbežného právneho názoru súdu sa javí, že by žalobca v rámci tohto súdneho konania mal\npreukazovať porušenie maximálneho 48 hodinového pracovného času počas každých siedmich dní toho\n- ktorého týždňa (t. j. počas 7 za sebou nasledujúcich dní) a to za celé žalované obdobie, čo však\nžalobca považuje za absolútne nesprávny výklad článku 6 písm. b) Smernice. Nastolenú požiadavku\nsúdu na preukázanie splnenia hypotézy právnej normy tak, ako ju formuloval v rámci predbežného\nprávne posúdenia sporu, považuje v tomto smere za objektívne nesplniteľnú a právom (Smernicou)\nani reálne nepožadovanú, a to z nasledovných dôvodov. Hypotézou právnej normy tak, ako to podľa\njeho názoru vyplýva zo správneho výkladu Smernice je to, či bol dodržaný maximálny priemerný 48\nhodinový pracovný čas počas 7 za sebou nasledujúcich kalendárnych dní, ktoré predstavujú pracovný\ntýždeň, avšak počas Smernicou predpokladaného dlhšieho obdobia, v ktorom sa takýto priemer zisťuje.\nPracovný týždeň však nie je totožný s kalendárnym týždňom (ktorým je obdobie od pondelka do nedele),\npreto v mojom prípade pracovným týždňom môže byť aj obdobie od stredy do utorka, od štvrtku do\nstredy, od soboty do piatku nasledujúceho kalendárneho týždňa a podobne. Služobný čas žalobcu je\nrozvrhovaný nerovnomerne a na služobné zmeny, kedy na základe takto nerovnomerne rozvrhnutého\n\nslužobného času počas 7 za sebou nasledujúcich dní odslúži dve a niekedy aj tri minimálne 24 hodinové\nslužobné zmeny. Už pri tomto nerovnomernom rozvrhnutí služobného času je bez ďalšieho evidentné,\nže pri odslúžení dvoch zmien za obdobie 7 za sebou nasledujúcich dní, odpracuje minimálne 48 hodín\na v prípade odslúženia troch 24 hodinových zmien odpracujem až 72 hodín (k týmto hodinám je ešte\npotrebné pripočítať aj hodiny nadčasov, nariadených pohotovostí, kurzov, výcvikov a školení). Je to tak\npreto, že jeho služobný úrad plánuje a rozvrhuje tieto zmeny na obdobie príslušného kalendárneho\nmesiaca a nie pravidelne na obdobie služobného týždňa. Práve z dôvodu takto nerovnomerného\nrozvrhnutia služobného času je vznesená požiadavka súdu na vymedzenie „v rámci ktorého konkrétneho\npracovného týždňa došlo k porušeniu tohto ustanovenia a aké to malo konkrétne voči nemu následky“\nobjektívne nesplniteľná.\n140. Požiadavku na preukázanie prekročenia priemerného 48 hodinového pracovného času v\nkonkrétnom pracovnom týždni (t. j. 7 po sebe nasledujúcich kalendárnych dní) považuje žalobca za\nnejasnú aj z dôvodu, že nie je vôbec zrejmé vymedzenie pracovného týždňa presným stanovením\nkalendárnych dní (teda jeho začiatok a koniec, napr. od pondelka do nedele, od utorka do pondelka\na pod.). V tomto kontexte považuje tiež za potrebné zdôrazniť, že na časové určenie pracovného\ntýždňa, ktorý mu určuje služobný úrad, nemá žiadny vplyv ani dosah. Presné časové vymedzenie môjho\npracovného týždňa navyše nevyplýva ani zo ZoHaZZ prípadne kolektívnej zmluvy. Ak by aj bol takto\npresne vymedzený pracovný týždeň, bola by síce požiadavka vznesená súdom formálne splniteľná,\navšak takýto výpočet týždenného pracovného času by nenapĺňal hypotézu právnej normy, keďže jej\npodstatou je, aby týždenný pracovný čas neprekračoval v priemere 48 hodín za určité časové obdobie.\nMá totiž za to, že aj v prípade vymedzenia konkrétneho pracovného týždňa (presne určených siedmich\npo sebe nasledujúcich dní) potom údaj za tento týždeň preukáže len to, koľko hodín v období týchto\nsiedmich po sebe nasledujúcich dní reálne odpracoval, v žiadnom prípade to však nepreukáže priemerný\ntýždenný pracovný čas, keďže priemer možno logicky vypočítať len za dlhšie časové obdobie resp. za\nviacero týždňov.\n141. Hypotéza právnej normy, t. j. článku 6 písm. b) Smernice teda predpokladá dodržanie\n(neprekročenie) priemerného 48 hodinového týždenného pracovného času a nie prekročenie 48 hodín\nv rámci siedmich dní, ako to súd prvej inštancie v rámci svojho predbežného právneho posúdenia\ninterpretoval. Smernica rozlišuje medzi 40 resp. 48 hodinovým týždenným pracovným časom na jednej\nstrane (článok 6 písm. a) Smernice), a maximálnym priemerným 48 hodinovým týždenným pracovným\nčasom na strane druhej (článok 6 písm. b) Smernice), ktorý je meritórny pre tento spor. Vymedzenie\nsiedmich za sebou nasledujúcich kalendárnych dní je v Smernici len vymedzením dĺžky trvania\npracovného týždňa, v rámci ktorého je ustanovený týždenný pracovný čas, ktorý nesmie v priemere\npresiahnuť 48 hodín. Týždenný pracovný čas stanovený počas pracovného týždňa je konštruovaný aj\nako priemerný týždenný pracovný čas, ktorý možno určiť len ako priemer reálne odpracovaných hodín v\npracovnom týždni za viaceré pracovné týždne v konkrétne stanovenom (sledovanom) časovom období.\nPri zisťovaní, či bol porušený článok 6 písm. b) Smernice je preto potrebné prihliadať na priemer za\ndlhšie časové obdobie a nie je možné zisťovať prekročenie priemeru „konkrétne v každom kalendárnom\ntýždni“ ako to súd požaduje.\n142. V tomto smere je zrejme možné vychádzať len z tzv. referenčného obdobia, ktoré však Smernica\nstanovuje v rôznych dĺžkach. Ustanovenie článku 16 písm. b) Smernice určuje časové obdobie ako\nreferenčné obdobie 4 mesiacov, v rámci ktorých nesmie priemerný týždenný pracovný čas presiahnuť 48\nhodín. Referenčné obdobia sa v praxi využívajú pri nerovnomernom rozvrhnutí pracovného času pričom\nich účelom je vopred rozvrhnúť pracovný čas tak, aby na konci sledovaného obdobia tento pracovný\nčas za celé obdobie v priemere nepresiahol stanovenú hranicu priemerného týždenného pracovného\nčasu. Zhrnúc vyššie uvedené, aj samotná Smernica posudzuje maximálny týždenný pracovný čas ako\npriemer pracovných týždňov v rámci dlhšieho obdobia, nie teda počas obdobia 7 dní. Smernica v článku\n19 pripúšťa výnimky respektíve odchýlky v rámci referenčného obdobia, ktoré môžu byť stanovené aj\nna dlhšie obdobie, a to to či už na obdobie 6 mesiacov, alebo dokonca aj na obdobie v dĺžke maximálne\n12 mesiacov. Žalovaný sa pritom vo všetkých doterajších obdobných sporoch (a špecificky najmä v\nodvolaniach proti rozsudkom súdov prvej inštancie) dovolával použitia referenčné obdobie v trvaní 6\nmesiacov argumentujúc, že takúto dĺžku referenčného obdobia možno stanoviť podľa článku 16 písm.\nb) v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b) bod iii) Smernice v prípade protipožiarnych služieb. Aktuálne\nsa však žalovaný vo Vyjadrení k žalobe dovoláva použitia pre zmenu 4 mesačných „referenčných\nobdobí“. V tomto smere poukazuje na článok 16 Smernice, ktorý ohľadne referenčných období uvádza,\n\nže „členské štáty môžu stanoviť“ referenčné obdobia v rôznej dĺžke. Tu mám však za to, že takéto\nreferenčné obdobia musia byť stanovené vopred a to v konkrétnom právnom predpise tak, aby boli\nvždy jednoznačne určiteľné. Zároveň musí byť takto stanovená nielen samotná dĺžka referenčného\nobdobia (napr. 4 – 12 mesiacov), ale aj presný spôsob jeho vymedzenia (napr. od 01.01. do 30.06., od\n01.03. do 30.09 a pod., či ide o pevné alebo pohyblivé obdobie), v opačnom prípade je odkazovanie\nna referenčné obdobia pre adresáta právnej normy absolútne nejasné a neurčiteľné. Považujem pritom\nza nepochybné, že znením „členské štáty môžu stanoviť“ nemá Smernica na mysli to, že štát sa v\nkonkrétnom súdnom spore podľa toho, ako sa mu to aktuálne hodí, raz dovoláva použitia 6 mesačného,\nnásledne 4 mesačného a potom dokonca aj 12 mesačného „referenčného obdobia“. V tomto smere sa\nmôžeme len domnievať, či ustanovenie § 86 ods. 1 ZoHaZZ, ktoré upravuje možnosť nerovnomerného\nrozvrhnutia služobného času na obdobie 6 mesiacov, má byť zároveň vymedzením dĺžky referenčného\nobdobia; v takom prípade je potom otázne, na základe čoho sa už žalovaný aktuálne „pre zmenu“\ndovoláva použitia referenčného obdobia v dĺžke 4 mesiace. V praxi časové vymedzenie obdobia, v\nktorom je nerovnomerne rozvrhovaný pracovný čas (§ 86 ods. 1 ZoHaZZ) realizuje jeho služobný úrad,\npričom ja na rozvrhovanie jeho služobného času ako ani na stanovenie dĺžky, či začiatku plynutia\nreferenčného obdobia nemá žiadny dosah. Presné časové vymedzenie referenčného obdobia mu nie je\nznáme aj z toho dôvodu, že služobný úrad môj služobný čas rozvrhuje pravidelne mesačne, o čom svedčí\naj plán služieb, ktorý do konania predložil. Poznanie presného časového ohraničenia referenčných\nobdobí je pritom významné (t. j. napríklad či je referenčné obdobie 6 mesiacov počítané za obdobie\nod mesiaca januára do júna, alebo od februára do júla, prípadne môže ísť o obdobie od septembra\ndo februára nasledujúceho kalendárneho roka), keďže jednotlivé kalendárne mesiace nemajú rovnaký\npočet kalendárnych dní, majú rôzny začiatok aj koniec kalendárnych dní, čo má následne dopad aj na\npočet pracovných týždňov v tom - ktorom referenčnom období.\n143. Ak by mala byť úprava možnosti nerovnomerného rozvrhnutia služobného času na obdobie 6\nmesiacov chápaná ako určenie referenčného obdobia, tak potom takto vymedzené referenčné obdobie\n6 navodzuje dojem, že priemer sa vypočítava za mesiac a nie za týždeň – t. j. nie za obdobie 7 po sebe\nnasledujúcich dní. Zároveň by takto bola stanovená len dĺžka referenčného obdobia, avšak nie aj jeho\npresné časové vymedzenie (teda či ide o obdobie od 01.01. do 30.06., alebo napr. od 15.04. do 15.10.).\nNa výsledný priemer týždenného pracovného času má totiž vplyv nielen dĺžka referenčného obdobia,\nale najmä jeho presné vymedzenie, keďže celkový priemer potom v rôznych takýchto „referenčných\nobdobiach“ (aj keď rovnako dlhých a dokonca aj časovo takmer sa prekrývajúcich obdobiach, kde len\nzačiatok a koniec tohto obdobia bude posunutý o pár dní) vyjde logicky iný. Práve preto je podľa názoru\nžalobcu najvýstižnejšie pre zistenie porušenia článku 6 písm. b) Smernice počítať priemer týždenného\npracovného času za celé žalované obdobie (ako to uvádza v žalobe), nakoľko Smernica požaduje,\naby priemerný týždenný pracovný čas bol zachovaný v každom referenčnom období (či už by išlo\no 4, 6 alebo 12 mesačné referenčné obdobie). Ako už žalobca vyššie uviedol, časové vymedzenie\nreferenčných období v jeho prípade je v kompetencii služobného úradu a žalobca nemôže určovať\nalebo inak stanovovať začiatok či ukončenie týchto referenčných období a teda ich presne časovo\nvymedzovať, pretože ich presné časové vymedzenie zo strany služobného úradu mu ani nie je známe\na nevyplýva ani z kolektívnej zmluvy či zákona. Zákonom stanovené šesťmesačné referenčné obdobie\nnie je časovo totožné s kalendárnym polrokom (obdobím od januára do júna a od júla do decembra\npríslušného kalendárneho roka), ale je vymedzením časového úseku šiestich po sebe nasledujúcich\nmesiacov, čo môže znamenať aj prelínanie období spadajúcich do dvoch kalendárnych rokov (napr.\nrok 2022 s rokom 2023). Navyše jeho služobný úrad rozvrhuje služobný čas pravidelne na obdobie\nkalendárneho mesiaca a nie na obdobie každých 7 za sebou nasledujúcich dní. V jeho prípade je\nlimitovaný práve žalovaným obdobím, v rámci ktorého neviem presne určiť a ani vymedziť jednotlivé\nčasové úseky referenčných období (či už 4, 6 alebo 12 mesačných), keďže takéto vymedzenie je výlučne\nv kompetencii členského štátu (článok 16 Smernice), pričom takéto vymedzenie by malo byť stanovené\nkonkrétnym právnym predpisom. Referenčné obdobia slúžia výlučne za účelom budúceho plánovania\nrozvrhnutia služobného času tak, aby bola zachovaná požiadavka maximálneho priemerného 48\nhodinového týždenného času v stanovenom období, pričom táto požiadavka neprekročenia priemerného\n48 hodinového týždenného času musí byť dodržaná v každom a jednom referenčnom období. V\ntomto smere ešte opätovne zdôrazňuje už hore uvedené rozhodnutie Súdneho dvora C-254/18 zo dňa\n11.04.2019 vo veci Syndicat des cadres de la sécurité intérieure, podľa ktorého má byť neprekročenie\nmaximálnej hranice 48 hodinového priemerného týždenného pracovného času zabezpečené počas\nkaždého obdobia 6 mesiacov v rámci 2 po sebe nasledujúcich referenčných období, čo v jeho prípade\ntaktiež nepochybne dodržané nebolo.\n\n144. Vzhľadom na uvedené sa v podanej žalobe mohol zamerať výlučne na preukázanie toho, či\nv žalovanom období došlo k prekročeniu Smernicou stanovej hranice priemerného 48 hodinového\ntýždenného pracovného času a to za vymedzený časový úsek, v ktorom bol už jeho služobný čas nielen\nrozvrhnutý, ale ktorý aj reálne odpracoval a týmto obdobím je práve žalované obdobie. Prekročenie\npriemerného 48 hodinového týždenného pracovného času preukázal nielen za celé žalované obdobie,\nale aj v rámci vyčíslenia priemerného týždenného pracovného času v jednotlivých kalendárnych rokoch\nči mesiacoch tohto žalovaného obdobia, pričom je evidentné, že aj v prípade Smernicou maximálne\nstanoveného referenčného obdobia 12 mesiacov (v mojom prípade napr. v kalendárnom roku 2022,\nt. j. za 12 za sebou nasledujúcich mesiacov), priemerný týždenný pracovný čas žalobcu prekročil 48\nhodín. Smernica výslovne uvádza, že stanovená dĺžka referenčného obdobia nepresiahne 12 mesiacov,\nčo znamená, že práve počas takto stanovenej maximálnej možnej dĺžky referenčného obdobia nesmie\npriemerný týždenný pracovný čas presiahnuť 48 hodín. Poukazujúc na uvedené skutočnosti preto\nnesúhlasí s argumentáciou súdu prvej inštancie prednesenou pri predbežnom prejednaní sporu ohľadne\npožiadavky na preukázanie následkov v podobe zásahu do môjho práva na zdravie, súkromie a rodinný\nživot za súdom požadované obdobie každých siedmich kalendárnych dní, ktorú považuje za rozpornú\nso zmyslom článku 6 písm. b) Smernice. Zároveň však aj požiadavka na konkretizovanie, aký následok\nmalo prekračovanie maximálneho týždenného pracovného času presne v tom - ktorom týždni na mojich\nprávach, je z týchto dôvodov prakticky nesplniteľná (k tomu viď aj nižšie).\n145. Vzhľadom na uvedené je žalobca presvedčený, že naplnenie hypotézy právnej normy, a\nto prekročenia maximálnej hranice priemerného 48 hodinového týždenného pracovného času, vo\nsvojej žalobe vymedzil konkrétnymi skutkovými tvrdeniami a presnými výpočtami, ktoré prekročenie\nmaximálneho priemerného týždenného pracovného času preukazujú, ale zároveň som tieto skutkové\ntvrdenia aj náležite preukázal listinnými dôkazmi, ktoré neboli ani samotným žalovaným žiadnym\nspôsobom účinne spochybnené či popreté. Rovnako tak opätovne zdôraznil skutočnosť, že naplnenie\nhypotézy právnej normy, ako aj spôsob výpočtu priemerného týždenného pracovného času a tým\naj porušenie článku 6 písm. b) Smernice v žalovanom období v žalobe uplatňoval úplne identickým\nspôsobom, aký bol už doposiaľ 61 krát súdmi posúdený a bez výnimky plne akceptovaný. V 20\nuž právoplatných rozhodnutiach, ktoré konkretizuje vyššie, bol tento spôsob posúdený aj odvolacím\nsúdom. V rámci odvolacieho konania sa odvolací súd vysporiadal aj s námietkami žalovaného ohľadne\nprepočítavania odpracovaného času na 6 mesačné referenčné obdobia, ktorými žalovaný spochybňoval\nsprávnosť výpočtu priemerného týždenného pracovného času, pričom tento ním uplatnený výpočet\nodvolací súd nikdy nespochybnil. Aj z tohto pohľadu je potom pre neho predbežný právny názor súdu\no nepreukázaní naplnenia hypotézy právnej normy článku 6 písm. b) Smernice viac než prekvapujúci.\nNapriek uvedenému v záujme procesnej opatrnosti žalobca záverom len indikatívne prepočítal jeho\nodpracovaný služobný čas v jednotlivých obdobiach, ktoré ako „referenčné obdobia“ zoradil len\nchronologicky od začiatku žalovaného obdobia po jeho koniec a to podľa počtu jednotlivých mesiacov\ntak pre 4 mesačné, ako aj 6 mesačné „referenčné obdobie“.\n146. K požiadavke súdu v rámci predbežného právneho posúdenia, ako sa v konkrétnom pracovnom\ntýždni prekročenie maximálneho limitu pracovného času prejavilo na jeho zdraví, súkromnom a rodinnom\nživote (resp. ako súd uviedol „...teda ako sa v týchto konkrétnych právach u neho prejavilo“), žalobca\nuviedol, že pokiaľ ide o porušenie práva na ochranu zdravia, k tomuto sa už vyjadril vyššie a tu postačuje\nlen odkázať na hore citované odseky 53-55 rozsudku Súdneho dvora C-243/09, v zmysle ktorého\nprekročenie maximálneho týždenného pracovného času samo o sebe znamená odňatie času odpočinku\na teda aj zasahovanie do bezpečnosti a zdravia dotknutého pracovníka, ktorému zodpovedá Ústavou\nSR garantované základné právo na ochranu života a zdravia. Čo sa týka následkov na jeho súkromnom\na rodinnom živote, tak je treba zdôrazniť, že k prekračovaniu pracovného času v dôsledku ktorého\nprichádzam o čas, ktorý by inak mohol a chcel venovať najmä rodine, dochádza pravidelne počas\ncelého jeho pracovného pôsobenia v HaZZ. Ide teda o stav, ktorý má trváci charakter, neobmedzuje sa\nselektívne len na niektoré uzatvorené obdobia (už vôbec nie na niektoré presné týždne) a aj následky\ntohto stavu pociťujem v podstate každodenne v bežnom živote. V prípade, kedy ide o pravidelné,\ndlhoročné a kontinuálne porušovanie práva so vznikom nemajetkovej ujmy, tak následky resp. prejavy\ntejto nemajetkovej ujmy sa prejavujú dlhodobo, pravidelne až sústavne a preto ich ani nie je objektívne\nmožné uzavreto oddeľovať na jednotlivé týždne. Je nemožné vymedziť a tým menej posudzovať, ako\nsa prekročenie maximálneho pracovného času napr. v 32 týždni roku 2021 prejavilo na súkromnom a\nrodinnom živote poškodeného v tomto týždni a aké presne v tomto týždni vznikli následky tohto stavu, kde\n\nv tomto smere poukazuje aj na skutočnosti uvedené v predchádzajúcom článku tohto vyjadrenia. To, že\nv dôsledku žalovaného protiprávneho stavu prichádza o značné množstvo voľného času sa neprejavuje\noddelene v nejakých (týždenných) obdobiach, za ktoré by sa takáto ujma dala preukazovať a hodnotiť,\nale nemajetková ujma sa prejavovala kontinuálne počas celého žalovaného obdobia. Z tohto dôvodu\npreto súdu nižšie uvádza, aké následky porušovania Smernice pociťuje na svojom živote a ako ich\nvníma, pričom k týmto skutočnostiam sa vyjadrí aj počas výsluchu na pojednávaní.\n147. Skutočnosť, že je nútený dlhoročne a pravidelne tráviť v práci viac času, než je prípustné, má\nnepriaznivé dôsledky najmä na jeho osobný a rodinný život. S manželkou majú tri deti, synov Markusa\n(13 rokov) a Timona (7 rokov) a dcéru Biancu Elu (3 roky). Svoju pracovnú zaťaženosť preto pociťuje\nnielen žažalobca, ale aj jeho manželka. Poukazuje na to, že s postupným príchodom ich detí bolo\npotrebné venovať rodine stále viac času, pričom v každom jednom období obaja vnímali to, že z dôvodu\nže v práci trávi viac času než by mal, je starostlivosť o ich deti viac menej na manželke, čo sa samozrejme\nprejavovalo aj na jej vyčerpanosti a tým napokon aj na rodinnej pohode. S postupom času nebolo\nobjektívne možné, aby manželka zvládala všetko sama a preto boli a aj naďalej sú pri starostlivosti o\nnaše deti častokrát odkázaní na pomoc rodiny, najmä pomoc svokry. V čase, keď sa im narodil druhý\nsyn F., starší syn G. začal navštevovať prvý ročník základnej školy. Nedostatok času spôsobený jeho\nprácou preto pociťovali najmä vtedy, keď bolo potrebné zabezpečiť sprievod do školy a vyzdvihnutie\nsyna G. zo školy, či sa s ním učiť. Častokrát boli nútení požiadať o pomoc svokru, ktorá buď sprevádzala\nstaršieho syna do školy a zo školy alebo sa naopak postarala o mladšieho syna, kým sa manželka\nučila so starším synom. Inak tomu nebolo ani po narodení našej dcéry H. I., pričom vzhľadom k tomu,\nže doma mali už dvoch chlapcov, tak pomoc svokry potrebovali o to viac. Dostatok voľného času je\npre neho významný aj v súvislosti s aktivitami jeho detí. Snaží sa čo najviac chodiť s deťmi do parku,\nna plávanie, na bicykel, či akokoľvek inak s nimi aktívne tráviť čas, keďže si uvedomuje, že vzhľadom\nna jeho prácu a častú neprítomnosť doma s deťmi netrávi dostatok času. Nie raz sa však musí vzdať\naj týchto aktivít, nakoľko bývajú v rodinnom dome, ktorý si vyžaduje údržbu a starostlivosť. Bežná\nstarostlivosť o domácnosť je z dôvodu jeho zaneprázdnenosti opäť viac menej na manželke. Pokiaľ však\nide o mužské práce, tak tieto sú z pochopiteľných dôvodov na ňom, ktorým sa môže venovať opäť len\nvtedy keď má voľno, a to na úkor času s deťmi. Okrem rodinného domu má aj záhradnú chatku, kam\nvšak z dôvodu nedostatku času chodí už len kosiť trávu a inak ju využívať nestíha. V tejto súvislosti\nuviedol, že jeho služobný čas mu je rozvrhovaný tak, že spravidla každý tretí deň odslúži minimálne 24hodinovú služobnú zmenu. Takýmto spôsobom je rozvrhovaný jeho služobný čas od počiatku, pričom\nprácu hasiča vykonáva už viac než 13 rokov. V súčasnosti mu každá služobná zmena začína o 07:00\nhod. ráno a končí spravidla o 07:00 hod. ráno druhého dňa. Pokiaľ je však pred koncom služobnej zmeny\nvyslaný na výjazd, tak mu služobná zmena skončí až po návrate na hasičskú stanicu. Z práce prichádza\nčastokrát enormne unavený, najmä po náročných výjazdoch, nejde pritom len o fyzické, ale aj psychické\nvyčerpanie, nakoľko počas zásahu musí byť pripravený na akúkoľvek situáciu, čo je značne stresujúce.\nPo návrate zo zmeny si preto potrebuje nevyhnutne oddýchnuť a zregenerovať. Poobede však musí byť\nschopný fungovať, aby aspoň s časti odbremenil jeho manželku. Pravidelné služobné zmeny však nie sú\njediným, časom kedy si musí plniť svoje služobné povinnosti. Okrem služobných zmien je totiž povinný\nsa pravidelne niekoľkokrát do roka aktívne zúčastňovať viacerých školení a kurzov nevyhnutných pre\nvýkon jeho práce, a to za účelom prehlbovania získanej kvalifikácie alebo za účelom získania novej\nodbornosti. Každý z hasičov totiž postupne od vzniku služobného pomeru získava viaceré odbornosti,\ntak aby keď sú vyslaní na zásah boli schopní vykonať všetky potrebné špecializované činnosti. Vzhľadom\nk tomu, že je vždy potrebné zaistiť aby mal kto ísť na výjazd, tieto školenia a kurzy absolvujú vo\nväčšine prípadov mimo našich služobných zmien, t. j. v čase kedy by mali mať voľno. Väčšina kurzov\nje však organizovaných mimo hasičskej stanice a trvajú aj niekoľko dní, kedy je opäť celé dni preč od\nsvojej rodiny. Na koníčky mu pri opísanom stanove neostáva už žiaden čas. V minulosti aj za účelom\npsychického odreagovania chodil hrávať hokej. S príchodom detí bolo však času, ktorý nemusel tráviť\nslužobnými povinnosťami, a ktorý mohol venovať tréningom omnoho menej, nakoľko keď chcel ísť na\ntréning musel sa obrátiť na svokru, aby na 1 až 2 hodiny prišla pomôcť manželke. Z dôvodu, že na pomoc\nsvokry z dôvodu jeho pracovnej zaťaženosti odkázaní v iných omnoho dôležitejších situáciách, tak sa\nhokeja musel vzdať. Veľmi negatívne nedostatok voľného času pociťoval v období, keď jeho rodičia\npotrebovali pomoc pri ich zdravotných problémoch. Bolo potrebné im asistovať pri návštevách doktorov,\nvoziť ich na vyšetrenia a liečenia, čo však nedokázal zabezpečiť a musel ho v tomto suplovať jeho brat.\nTúto skutočnosť si odstupom času veľmi vyčíta a človek častokrát až pri takomto spätnom pohľade zistí,\nakou nenahraditeľnou hodnotou je čas, ktorý môže venovať svojim najbližším.\n\n148. S poukazom na vyššie uvedené je teda zrejmé, že čas, ktorý je v dôsledku porušovania Smernice\nnútený tráviť v práci naviac, výrazne zasahuje do jeho súkromného a rodinného života. Každá jedna\nhodina, ktorú v práci na úkor svojho voľného času je pre neho významná a nenahraditeľná, pretože by\nju mohol a chcel venovať v prvom rade jeho deťom a manželke. Celý ten čas, ktorý nielen za žalované\nobdobie, ale za moje pôsobenie v HaZZ takto stratil, mu už nikto nevráti a osobne verí, že ktokoľvek by\nbol v jeho pozícii, tak by tento stav pociťoval rovnako veľmi negatívne na kvalite svojho osobného života.\n149. S poukazom na všetky skutočnosti uvedené v žalobe ako aj v tomto vyjadrení naďalej považuje\nžalobu za v celom rozsahu dôvodnú, a to tak čo do základu žalovaného nároku, ako aj čo do jeho výšky.\nNavrhuje preto, aby súd po vykonaní dokazovania (vrátane výsluchu navrhnutého v odseku 30 žaloby) a\npo skutkovom a právnom posúdení veci žalobe v celom rozsahu vyhovel a rozhodol tak, ako je uvedené\nv petite žaloby.\n150. Na pojednávaní dňa 27.11.2023 žalobca pri svojom výsluchu uviedol, že keď začína službou\nv pondelok, tak robí v tom týždni 3 služby, čo je už 72 hodín, do mesiaca mi vychádza 10 služieb. Ja\nlezec, musí absolvovať lezecký kurt, tento rok ho absolvoval 17., 18. apríla, ktorý bol však rozvrhnutý\nmimo jeho služby. Následne však musel ísť do služby, to by bolo 4 dni by bol celkovo bez rodiny, preto\nsi zobral dovolenku. Manželka mu dosť často frfle, keď musí ísť do roboty. Každý z hasičov má určitú\nodbornosť, žalobca je technik protiplynovej služby, pričom musia ísť každé 3 roky na rekvalifikáciu na\n3 dni. Tiež má absolvovaný a musí si každé 2 roky absolvovať kurzy kurický krovinorez. Tieto kurzy sa\nrobia mimo službu. Čiže do mesiaca má 10 služieb a plus nejaké školenia. Tiež celá zmena chodia každý\nrok s dýchacou maskou na výcvik, kde im merajú spotrebu vzduchu. Tento kurz trvá od ôsmej do druhej\ns tým, že im nezarátavajú cestu tam a späť, zarátavajú ju iba šoférovi. Je otcom 3 deti vo veku 13, 7 a 3\nroky, najstarší G. – s ním im musela pomáhať svokra, či už s vodením zo škôlky alebo do škôlky najmä\nkeď sa im narodilo druhé dieťa. Je to ťažko, v podstate v rodine neviem k tomu takto uviesť. Cez leto\nby sa chcel chodiť s deťmi kúpať, na výlety, avšak je času pomenej nakoľko má rôzne kurzy a služby.\nJeho rodičia bohužiaľ nežijú, preto má iba svokru, ktorá im pomáha. Prvý deň po službe sa deťom nevie\nveľmi venovať, pretože musí oddychovať, avšak keď prídu poobede zo školy, zo škôlky, tak sa im venuje,\nplnohodnotne sa im vie venovať až nasledujúci druhý deň. Z hľadiska jeho koníčkov pravidelne hrával\nfutbal, ale to už musel upustiť, pretože keď má voľný čas, tak ho radšej strávi s rodinou, to už teraz\nnehrozí. Hráva sporadicky hokej, avšak tiež má toho času pomenej. Toho roku bol iba trikrát na ľade.\nĎalej uviedol, že od októbra 2023 bol celkovo trikrát na ľade. Podotkol, že s mestskými policajtmi mali\ndohodu, mali ľad dvakrát do týždňa, mohol byť teda na ľade celkovo 8-krát, avšak už nechodí. Spánok\nuž nemá taký kvalitný, budí sa často aj na to napríklad ako mačka prebehne po plote. Niekedy nepil\nkávy, teraz nemá problém vypiť aj 4 kávy denne. Vo vzťahu k tomu ako mu kompenzuje zamestnávateľ\ntú skutočnosť, že keď pracuje na zmene, následne má mať 2 dni voľna, avšak v tom období má nejaké\nkurzy, tak mu to zamestnávateľ kompenzuje náhradným voľnom s tým, že v podstate mu to dorovnáva\noproti denným zamestnancom s tým, že bývajú väčšinou v mínuse, takto sa to dorovná. Náhradné voľno\nsi vie vybrať keď nie sú dovolenky, napr. tým spôsobom, že keď má plusové hodnoty, tak hneď povie\nveliteľovi, že nepríde ráno do roboty, ale príde poobede do roboty. Čo sa týka čerpania rozdielu medzi\nčerpaním dovolenky a náhradného voľna, tak uviedol, že náhradné voľno si vždy musí vyčerpať do pol\nroka, zatiaľ sa nestalo, že by si ho nevyčerpal, pretože ich k tomu nútia. Ohľadne toho náhradného\nvoľna uviedol, že sa to prejavuje tým, že má plusové hodnoty na odpracovaných hodinách a to v tej\nsúvislosti vie potom napríklad povedať veliteľovi, že keď má 5 hodín plus, tak nepríde doobeda do\npráce, príde až poobede. Vo vzťahu k tomu, či vôbec má kedy si čerpať normálnu dovolenku uviedol,\nže sa snažia niekedy si to preniesť do ďalšieho roka, ale musia ju vyčerpať tú starú dovolenku do\n30.04. kalendárneho roka, čo sa týka starej dovolenky. Tiež uviedol, že zamestnávateľ ich drží na tzv.\nminimálnych stavoch, čo znamená, že na zmene sú stanovení ako jedenásti hasiči s tým, že pravidelne\nsú len na minimálnom stave, teda siedmi hasiči, niekedy sa stane, že sú ôsmi. Jedenásti hasiči na zmenu\nto je podľa typu stanice, nevie uviesť, prečo sú stále alebo pravidelne iba siedmi na stanici. Náhradné\nvoľno si čerpajú tým spôsobom, že medzi sebou sa dohodnú, že on si čerpá náhradné voľno teraz 3\nhodiny, kolega 4 hodiny a obdobne si to striedajú, čiže náhradné voľno si nečerpá v celom rozsahu\nhodín, ale vždy iba postupne po hodinách, tak aby tam bolo sedem hasičov. Čiže to je dôsledok toho,\npričom sú stále pravdepodobne siedmi na prevádzke, pretože stále si niekto čerpá náhradné voľno alebo\nprípadne dovolenku. Vo vzťahu k tomu, či sa obrátil s týmito nedostatkami na nášho zamestnávateľa\npred podaním žaloby uviedol, že to urobil, obrátil sa na ich nadriadených nech im vysvetlia, prečo sú\nstále v mínuse, pričom tí im odvetili, že sa to takto robí, robilo a robiť bude, že sa nič na tom nezmení.\nTiež uviedol, že aj dnes by mal byť v službe, avšak čerpá si to náhradné voľno. Ďalej uviedol, že počas\n\nslužby na pracovisku sa zdržiava na pracovisku, ošetruje techniku, keďže je technikom protiplynovej\nslužby, ošetruje masky, kontroluje ich, dorába si veci, v prípade ak boli predtým na výjazde. Keď má\nčas a urobí tieto úkony, sadne a lúšti si krížovky. Nevedel uviesť priemerne koľko má náhradného voľna\nza obdobie jedného roku, vždy je to rôzne. Vo vzťahu k tomu uviedol, že napríklad teraz od júla do\noktóbra má náhradného voľna v počte 8 hodín. Za hasiča nastúpil 01.mája 2008, bol rovno pridelený\nako zásahový hasič, už v tom čase pracovali v 24-hodinových zmenách. O rozpise služieb na mesiac\nv zmysle dôkazov, ktorých predložil sa dozvedajú až v podstate koncom mesiaca, ktorý predchádza\ntomu, kde majú slúžiť. Záhradnú chatku nadobudol dedením v dedičskom konaní. Okrem kosenia tam\nv podstate nič nepestuje. Na letnej dovolenke s rodinou ešte nikdy nebol z dôvodu, že manželka je ešte\nna materskej a veľmi s malými deťmi nechcel chodiť na dovolenku s tým, že deti bráva na kúpalisko,\ndo parku. S deťmi takto ešte neprespal. Manželku raz zobral na 3 dni na wellness. Jeho deti nemajú\nkrúžky. Čo sa týka maloletých detí, tie nemajú krúžky z dôvodu, že bol by problém ako by tam chodili,\nnakoľko asi by veľa vymeškávali kvôli jeho práci. Vie, že chlapca baví korčuľovanie, ale nevie ako by tam\nchodila manželka, nemá vodičský preukaz, nemá vzťah k šoférovaniu, takže v tomto smere ich nevie\ntam ona vodiť.\n151. Právny zástupca žalobcu vo vzťahu k výsluch žalobcu upresnil, že plán služieb, ktorý predložili\nako dôkaz do konania, nie je ten istý návrh plánu služieb, na ktorý sa súd dotazoval, s ktorým sú hasiči\noboznamovaný 3 dni pred začiatkom každého kalendárneho mesiaca, pretože tento plán služieb, ktorý\npredložili, už zohľadňuje presne odpracovaný čas. Ten plán služieb, s ktorým sú hasiči oboznamovaný\ndopredu je len návrh, ktorý sa ale vždy prispôsobuje konkrétnym okolnostiam, keď niekto ochorie, ono\nsa to vždy zmení. Čiže oni môžu mať nejaký plán, ale on takmer na 100% nesedí nikdy v tom reálnom\nčase, to je prvá vec. Druhá vec, čo sa týka tých minimálnych stavov, plný stav každej hasičskej zmeny je\nplánovaný podľa veľkosti okresu, v Lučenci je to 11 členov. Dlhodobo sú však hasiči na každej hasičskej\nstanici držaní na minimálnych stavoch podľa jeho vedomostí práve z dôvodu, aby boli vlastne šetrené\nrozpočtové prostriedky. To znamená, keď žalobca hovoril, že sú držaní na minimálnych stavoch, sú\nsiedmi, ak by prišli ôsmi do roboty, musia svojím nadriadeným vysvetľovať prečo je tam o jedného viac\na to potom znamená práve to, že tí štyria v Lučenci, ktorí si musia čerpať dovolenku, oni si ju nečerpajú\nvtedy kedy ju chcú, oni si ju musia vybrať práve kvôli tomu, aby nepresiahli ten minimálny stav. Potom\nkaždý z tých hasičov čerpá tie dovolenky práve v čase, keď ju vôbec nepotrebuje a v čase, keď by dajme\ntomu chcel ísť na letnú dovolenku, tak drvivá väčšina hasičov si ich reálne nemá ako vlastne vybrať.\nČiže každý z tých hasičov čerpá dovolenku, ak sa nevedia dohodnúť medzi sebou, určí im to nadriadený\na to je práve dôsledok tých minimálnych stavov.\n152. Súd vykonal dokazovanie oboznámením rozhodnutia o vymenovaní do stálej štátnej služby zo dňa\n31.03.2010 + oznámenie o výške a zložení platu, tabuľkou za žalované obdobie 07/2020 – 05/2023,\nrozpisu pracovnej pohotovosti žalobcu – rozpisu služieb HS LC – B-, výplatných pások za obdobie od\n07/2020 – 05/2023, výsluchom žalobcu a zistil tento stav.\n153. Z rozhodnutia riaditeľa HaZZ v Banskej Bystrici zo dňa 31.02.2010 súd zistil, že žalobca doteraz\nzaradený v prípravnej štátnej službe bol uvedeným dňom vymenovaný do stálej štátnej služby vo funkcii\nhasič na Okresnom riaditeľstve Hasičského a záchranného zboru v Lučenci,\n154. Z výplatných pások, z plánu služieb a z výplatnej pásky súd zistil, že za obdobie júl 2020 - december\n2020 predstavuje u žalobcu fond pracovného času 1056 hodín, určená pracovná pohotovosť (§ 92\nods. 1 zákona o HaZZ) 300,85 hodín. Služobná pohotovosť určená činí 300,85 hodín. Na uvedené\nčasové obdobie roku 2020 pripadá v priemere 26,29 pracovných týždňov (184 dní), čo v prípade žalobcu\nznamená, že za uvedený časový úsek roku 2020 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 51,61\nhodín (1356,85 hodín : 26,29 týždňov).\nZa obdobie január 2021 – december 2021 predstavuje u žalobcu fond pracovného času 1994,10 hodín,\nurčená pracovná pohotovosť 558,76 hodín. Služobná pohotovosť určená činí 558,76 hodín. Na uvedené\nčasové obdobie roku 2021 pripadá v priemere 52,14 pracovných týždňov, čo v prípade žalobcu znamená,\nže za uvedený časový úsek roku 2021 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 48,96 hodín\n(2552,86 hodín : 52,14 týždňov).\nZa obdobie január 2022 – december 2022 predstavuje u žalobcu fond pracovného času 2039,50 hodín,\nurčená pracovná pohotovosť 647,74 hodín. Služobná pohotovosť určená činí 647,74 hodín. Na uvedené\nčasové obdobie roku 2022 pripadá v priemere 52,14 pracovných týždňov, čo v prípade žalobcu znamená,\n\nže za uvedený časový úsek roku 2022 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 51,54 hodín\n(2687,24 hodín : 52,14 týždňov).\nZa obdobie január 2023 - máj 2023 predstavuje u žalobcu fond pracovného času 842 hodín, určená\npracovná pohotovosť 247,72 hodín. Služobná pohotovosť určená činí 247,72 hodín. Na uvedené časové\nobdobie roku 2023 pripadá v priemere 21,57 pracovných týždňov, čo v prípade žalobcu znamená, že za\nuvedený časový úsek roku 2023 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 50,52 hodín (1089,72\nhodín : 21,57 týždňov).\n155. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že do HaZZ nastúpil ako príslušník do prípravnej služby dňa\n01.05.2008, odkedy začal vykonávať službu v 24 hodinových smenách. Keď začína službu v pondelok,\ntak robí v tom týždni 3 služby. Má tri deti, vo veku 13, 7 a 3 roky. Najstarší Markus, s ním im musela\npomáhať svokra s vodením z a do škôlky. Cez leto chcel chodiť s deťmi sa kúpať, na výlety, avšak je\nčasu pomenej, pretože má rôzne kurzy a služby. Prvý deň po službe sa nevie veľmi venovať rodine,\npretože musí oddychovať. Keď prídu poobede deti zo školy, škôlky, tak sa im venuje. Plnohodnotne až\nna druhý deň. Hrával futbal, ktorého sa musel vzdať, pretože keď má voľný čas venuje ho rodine. Hráva\nsporadicky hokej, času je však pomenej. Od októbra 2023 bol celkovo tri krát na ľade. Nemá kvalitný\nspánok, budí sa aj na to, keď mačka prebehne po plote. Za absolvovanie kurzov, ktoré potrebuje pre\nvýkon služby a uskutočňujú sa mimo služby, mu zamestnávateľ poskytuje náhradné voľno. To si musí\nvyčerpať do pol roka. V dôsledku toho je problém s čerpaním dovolenky, ktorú si niekedy prenášajú do\nnového roka a musia ju vyčerpať do 30.04. V službe sú držaní na minimálnych stavoch, keď majú slúžiť\n11 a slúžia 7. To je dôsledok toho, že si čerpajú náhradné voľno za kurzy alebo dovolenku. S uvedeným\nsa obrátil na svojich nadriadených, ktorí povedali, že sa to tak robiť bude. Jeho deti nemajú krúžky z\ndôvodu, že by bol problém, ako by tam chodili. Vymeškávali by kvôli jeho práci.\n156. Podľa čl. 144 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. - Ústava Slovenskej republiky, sudcovia sú pri výkone\nsvojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou\nzmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.\n157. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou,\nktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy\npreniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty\nEurópskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie\nprávne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády\npodľa čl. 120 ods. 2.\n158. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy o ľudských právach\na základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a\nmedzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických\nosôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred\nzákonmi.\n159. Podľa čl. 36 ods. 1 písm. c), d), e) Ústavy Slovenskej republiky, zamestnanci majú právo na\nspravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä c) ochranu bezpečnosti\na zdravia pri práci, d) najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, e) primeraný odpočinok po práci.\n160. Podľa čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na ochranu zdravia. Na základe\nzdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke\npomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.\n161. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas\npríslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému\núradu.\n162. Podľa § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas\npríslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť\nv kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.\n\n163. Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas\npríslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov\nje rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.\n164. Podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, pri nerovnomernom\nrozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín.\nCelková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej\npohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.\n165. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný\núrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby,\nktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia\nslužobného času.\n166. Podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, na\nzabezpečenie nevyhnutných úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi\nslužobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času v mieste vykonávania štátnej služby,\n167. Podľa § 92 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, pri nariadenej\nslužobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby alebo na inom určenom mieste musí byť\nvymedzený priestor na odpočinok.\n168. Podľa § 103 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príslušníkovi za\npodmienok ustanovených týmto zákonom patrí služobný príjem, ktorý tvoria tieto zložky: a) tarifný plat,\nb) príplatok za riadenie, c) príplatok za zastupovanie, d) osobný príplatok, e) hodnostný príplatok, f) plat\nza štátnu službu nadčas, g) príplatok za zmennosť, h) príplatok za štátnu službu v sťaženom a zdraviu\nškodlivom prostredí a na miestach s ohrozením života a zdravia, i) odmena, j) doplatok k služobnému\nplatu podľa § 209e.\n169. Podľa § 103 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný plat tvoria\nzložky služobného príjmu uvedené v odseku 1 písm. a) až e) a g).\n170. Podľa § 103 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príslušníkovi v\nrozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada\nza služobnú pohotovosť v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie\nbrannej pohotovosti štátu.\n171. Podľa § 116 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ak príslušník\nvykonáva štátnu službu nadčas, patrí mu za každú hodinu takejto služby príslušná časť služobného\nplatu priznaného v čase štátnej služby nadčas zvýšená o 30 %, a ak ide o deň nepretržitého odpočinku\nv týždni, zvýšená o 60 %.\n172. Podľa § 116 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príplatok za\nvykonávanie štátnej služby nadčas podľa odseku 1 nepatrí, ak sa príslušník s nadriadeným dohodli na\nposkytnutí náhradného voľna. Náhradné voľno je nadriadený povinný poskytnúť najneskôr do 60 dní od\nskončenia tejto služby.\n173. Podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ak je príslušníkovi\npodľa § 92 ods. 1 určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná\nnáhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide odeň\nslužobného pokoja.\n174. Podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ak\nje príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto\npohotovosti peňažná náhrada 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o\npohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň\nslužobného pokoja.\n\n175. Podľa § 122 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, náhrada za\nslužobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu\nštátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas.\n176. Podľa § 130 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príslušnou\nčasťou služobného platu na účely tohto zákona pri 40-hodinovom týždennom služobnom čase je\n1/175služobného platu. Pri inom týždennom služobnom čase sa príslušná časť služobného platu úmerne\nupraví.\n177. Podľa § 135e ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, výkonom\nštátnej služby sa rozumie výkon oprávnení a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru, činnosť\nvykonávaná na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného a činnosť, ktorá je predmetom služobnej cesty.\n178. Podľa § 135e ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, výkonom štátnej\nslužby je aj činnosť vykonávaná pre služobný úrad na podnet odborovej organizácie alebo záujmového\nzdruženia príslušníkov, prípadne aj činnosť vykonávaná pre služobný úrad z vlastnej iniciatívy, ak\nna ňu príslušník nepotrebuje osobitné oprávnenie alebo ak ju nevykonáva proti výslovnému zákazu\nnadriadeného.\n179. Podľa § 135e ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, v priamej súvislosti\ns výkonom štátnej služby sú úkony potrebné na výkon štátnej služby a úkony počas štátnej služby\nobvyklé alebo potrebné pred začiatkom štátnej služby alebo po jej skončení. Nepatrí sem stravovanie,\nošetrenie, prípadne vyšetrenie v zdravotníckom zariadení s výnimkou lekárskeho vyšetrenia konaného\nna rozkaz alebo na pokyn nadriadeného alebo ošetrenia pri prvej pomoci a cesta na ne a späť.\n180. Podľa § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej\nštátnej správy, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre\nPolicajný zbor a Hasičský a záchranný zbor.\n181. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, fyzická osoba má právo na ochranu svojej\nosobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena\na prejavov osobnej povahy.\n182. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa\nupustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky\ntýchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.\n183. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa\nodseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť\nv spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.368. Podľa §\n853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto\nani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom\nim najbližšie.\n184. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto\nzákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník\npremlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.\n185. Podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou\nvlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než\nzabezpečená pohľadávka.\n186. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak,\npremlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.\n187. Podľa bodu 5 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch\norganizácie pracovného času, všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku. Pojem\n„odpočinok“ sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom\n\nspoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané\nprestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného\nčasu.\n188. Podľa čl. 1 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch\norganizácie pracovného času, táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a\nochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.\n189. Podľa čl. 1 ods. 2 písm. a) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých\naspektoch organizácie pracovného času, táto smernica sa vzťahuje na minimálne doby denného\nodpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný\npracovný čas.\n190. Podľa čl. 1 ods. 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch\norganizácie pracovného času, táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a\nsúkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19\ntejto smernice.\n191. Podľa čl. 2 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch\norganizácie pracovného času, na účely tejto smernice platia tieto definície: „pracovný čas“ je akýkoľvek\nčas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo\npovinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.\n192. Podľa čl. 2 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch\norganizácie pracovného času, na účely tejto smernice platia tieto definície: „čas odpočinku“ je akýkoľvek\nčas, ktorý nie je pracovným časom.\n193. Podľa čl. 2 ods. 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch\norganizácie pracovného času, na účely tejto smernice platia tieto definície: „nočný čas“ je akýkoľvek čas,\nale nie kratší ako sedem hodín, definovaný vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktorý v každom prípade\nmusí zahŕňať dobu medzi polnocou a 5. hodinou rannou.\n194. Podľa čl. 2 ods. 5 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých\naspektoch organizácie pracovného času, práca na zmeny je akákoľvek metóda organizácie pracovného\nčasu na zmeny, pri ktorej pracovníci jeden druhého striedajú na rovnakých pracoviskách podľa\nurčitého rozvrhnutia, vrátane rotujúceho rozvrhnutia, pričom pracovný čas môže byť nepretržitý alebo\nprerušovaný a pre pracovníkov má dôsledok, že v priebehu určitej doby dní alebo týždňov pracujú v\nrôznom čase.\n195. Podľa čl. 6 písm. a), b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých\naspektoch organizácie pracovného času, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie\ntoho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: týždenný pracovný čas\nbude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi\nzmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi, priemerný pracovný čas pre každé obdobie\nsiedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.\n196. Podľa čl. 16 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch\norganizácie pracovného času, členské štáty môžu ustanoviť: a) pre uplatňovanie článku 5 (týždenný čas\nodpočinku) referenčné obdobie nepresahujúce 14 dní; b) pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný\npracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Doby platenej ročnej dovolenky\npriznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte\npriemeru neutrálne; c) pre uplatňovanie článku 8 (dĺžka nočnej práce) referenčné obdobie definované po\nkonzultácii so sociálnymi partnermi alebo definované kolektívnymi zmluvami alebo dohodami uzavretými\nmedzi sociálnymi partnermi na vnútroštátnej alebo regionálnej úrovni. Ak minimálny 24-hodinový čas\ntýždenného odpočinku, vyžadovaný podľa článku 5, spadá do tohto referenčného obdobia, nie je\nzahrnutý do výpočtu priemeru.\n\n197. Podľa čl. 17 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých\naspektoch organizácie pracovného času, pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany\nbezpečnosti a zdravia pracovníkov sa členské štáty môžu odchýliť od uplatňovania čl. 3 až 6, 8 a 16,keď\nvzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa trvanie pracovného času nemeria a / alebo nie\nje vopred určené alebo si ho môžu určiť samí pracovníci a najmä v prípade: a) vrcholových riadiacich\npracovníkov alebo iných osôb s právomocou nezávislého rozhodovania, b) rodinných pracovníkov alebo\nc) pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách.\n198. Podľa čl. 17 ods. 5, prvý pododsek Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o\nniektorých aspektoch organizácie pracovného času, v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môže odchýliť\nod článku 6 a článku 16 písm. b) v prípade lekárov v odbornej príprave v súlade s ustanovenými v\ndruhom a sedemnástom pododseku tohto odseku.\n199. Podľa článku 2 ods. 1, 2 smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia\nbezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, táto smernica sa vzťahuje na všetky\nodvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby,\nvzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.). Táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v\nrozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napr. ozbrojené\nsily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. V takom prípade sa bezpečnosť a\nochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť v zmysle cieľov tejto smernice.\n200. Okresný viazaný právnym názorom vyslovený v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Banskej\nBystrici sp. zn. 15Co/23/2024-253 zo dňa 21.08.2024 je povinný pri právnom posúdení riadiť sa právnym\nposúdením súdu vyššej inštancie a preto na jeho základe spor takto rozhodol.\n201. V konaní sa žalobca voči žalovanému domáha zaplatenia sumy vo výške 5.191,96 Eur na tom\nskutkovom a právnom základe, že žalobcovi vznikla škoda v dôsledku porušenia práva Európskej\núnie, a to Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie\npracovného času, ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná do vnútroštátneho právneho\nporiadku Slovenskej republiky. Zaplatenia žalovanej sumy sa žalobca domáha titulom náhrady škody,\nktorá mu vznikla ako jednotlivcovi porušením úniového práva žalovaným ako členským štátom Európskej\núnie.\n202. Spor o náhradu škody z dôvodu porušenia úniového práva patrí do právomoci súdu, pretože v\npodmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky neexistuje žiadny iný orgán ako všeobecný súd v\ncivilnom sporovom konaní, ktorý by mal právomoc rozhodnúť o predmete tohto sporu. Súd poukazuje na\nčl. 1 CSP podľa ktorého spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv prejednáva\na rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ak taká právomoc nie je zákonom zverená inému orgánu.\n203. V prípade absencie alebo nesprávnej transpozície smerníc, ako právnych aktov Európskej únie,\nktoré majú priamy účinok a sú ich ustanovenia bezpodmienečné, dostatočne jasné a presné, osoby, ktoré\nsú konaním štátu poškodené, môžu sa voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Predpoklady\nzodpovednosti za vzniknutú škodu vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu\nza takto vzniknutú škodu. Článok 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o\nniektorých aspektoch organizácie pracovného času má priamy účinok, pretože priznáva jednotlivcovi\npráva, v rámci minimálnych požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii pracovného\nčasu. Zodpovednosť členského štátu Európskej únie platí v prípade každého porušenia bez ohľadu\nna verejný orgán, ktorý sa porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa\nvnútroštátneho práva povinnosť škodu nahradiť. Z uvedených dôvodov je preto žalovaný – Slovenská\nrepublika v spore pasívne vecne legitimovaným subjektom, za ktorý koná Ministerstvo vnútra SR ako\nústredný štátny orgán, do pôsobnosti ktorého patrí hasičský a záchranný zbor, ktorého príslušníkom\nbol žalobca v rozhodnom období. Ministerstvo vnútra SR je zároveň štátny orgán, do kompetencie\nktorého spadá právna úprava zriadenia, postavenia organizácie a riadenia hasičského a záchranného\nzboru, úprava štátnej služby a právnych vzťahov, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a so skončením\nštátnej služby príslušníkov hasičského a záchranného zboru. Ministerstvo je kompetenčne zodpovedné\naj za riadnu transpozíciu smerníc Európskej únie do slovenského právneho poriadku týkajúce sa úpravy\npožiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii pracovného času príslušníkov hasičského\na záchranného zboru.\n\n204. V súvislosti so vznesenou námietkou miestnej nepríslušnosti súdu žalovaným súd poukazuje\nna § 19 písm. b) CSP, ktorý upravuje osobitnú miestnu príslušnosť tak, že popri všeobecnom súde\nžalovaného, je na konanie miestne príslušný súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá\nprávo na náhradu škody. Zo skutkových tvrdení, ktoré žalobca v konaní uvádza vyplýva, že k zásahu do\njeho práv postupom žalovaného došlo v súvislosti s výkonom štátnej služby príslušníka hasičského a\nzáchranného zboru v mieste vykonávania štátnej služby v územnom obvode Okresného súdu Lučenec,\npreto súd postupom podľa § 42 CSP námietku miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu vyhodnotil ako\nnedôvodnú.\n205. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe namietal, že na žalobcu, ako príslušníka hasičského a záchranného\nzboru, sa Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES nevzťahuje. Argumentoval tým, že\núlohy ktoré príslušníci hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych\npredpisov týkajúcich sa civilnej obrany, integrovaného záchranného systému, ako aj právnej úpravy\nsamotného hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem\nosobitné činnosti služieb civilnej ochrany podľa článku 2 ods. 2 smernice 89/391/ EHS. Smernica\nRady89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia\npracovníkov pri práci v článku 2 ods. 2 stanovuje, že sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne\nv rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napr. ozbrojené\nsily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Podľa žalovaného ide len o\nexemplifikatívny, a nie taxatívny výpočet činností, ktoré možno označiť ako osobitné činnosti verejných\nslužieb, štátna služba príslušníkov hasičského a záchranného zboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú\nčinnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou má\ncharakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany. K uvedenej argumentácií žalovaného súd uvádza,\nže v zozname preberaných právne záväzných aktov Európskej únie k zákonu č. 315/2001 Z. z. o\nhasičskom a záchrannom zbore je uvedená aj Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/\nES zo dňa 04.11.2002. Podľa bodu 5 úvodných ustanovení smernice všetci pracovníci by mali mať\nprimeranú dobu odpočinku. Pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách,\nresp. ich častí. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálne denný, týždenný a ročný čas\nodpočinku a primerané prestávky v práci. Smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a\nochranu zdravia pre organizáciu pracovného času. Vzťahuje sa na minimálne doby denného odpočinku,\ntýždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný časa\nurčité aspekty nočnej práce a práce na zmeny a rozvrhnutie práce. Podľa článku 1 ods. 3 sa Smernica\nvzťahuje na všetky odvetvia činnosti verejné a súkromné podľa článku 2 Smernice 89/391/EHS bez toho,\naby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.\n206. Podľa článku 2 Smernice je pracovný čas akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa\npokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi\npredpismi alebo praxou. Čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Práca na\nzmeny je akákoľvek metóda organizácie pracovného času na zmeny, pri ktorej pracovníci jeden druhého\nstriedajú na rovnakých pracoviskách podľa určitého rozvrhnutia vrátane rotujúceho rozvrhnutia, pričom\npracovný čas môže byť nepretržitý alebo prerušovaný a pre pracovníkov má dôsledok, že v priebehu\nurčitej doby dní alebo týždňov pracujú v rôznom čase.\n207. Podľa článku 6 Smernice členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v\nsúlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov týždenný pracovný čas bude obmedzený\nzákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo\ndohodami medzi sociálnymi partnermi. Priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní vrátane\nnadčasov neprekročí 48 hodín. Aplikujúc uvedené znenie smernice možno zhrnúť, že Smernica upravuje\nminimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času, vzťahuje\nsa na všetky odvetvia činnosti verejné aj súkromné. Smernica v kapitole 5 upravuje odchýlky a\nvýnimky, ktoré môžu členské štáty uplatniť vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činnosti, avšak\npri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov.\nKonkrétne podľa kapitoly 5 článku 17 sa členské štáty môžu odchýliť od uplatňovania článkov 3\naž 6, 8 a 16, keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa trvanie pracovného času\nnemeria, alebo nie je vopred určené, alebo si ho vopred môžu určiť sami pracovníci. Podľa ods. 5\nčlánku 17 Smernice sa možno odchýliť od článku 6 v prípade lekárov v odbornej príprave v súlade s\nuvedenými ustanoveniami Smernice. Smernica pre členské štáty zároveň určuje prechodné obdobie\n\nna zosúladenie vnútroštátnej legislatívy týkajúcej sa organizácie pracovného času. Štátna služba\nžalobcu nevykazuje žiadne osobitosti, ktoré by v štandardnom režime fungovania v rámci plnenia úloh\nzboru podľa zákona č. 315/2001 Z. z. mali zakladať výnimku z pôsobnosti Smernice podľa článku\n17. Článok 17 Smernice upravuje prípady, v ktorých sa členské štáty môžu odchýliť od uplatňovania\nčlánkov 3 až 6, 8 a 16 Smernice, keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa trvanie\npracovného času nemeria alebo nie je pracovný čas vopred určený alebo si ho môžu určiť sami\npracovníci, aj to len pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a\nzdravia pracovníkov. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES sa vzťahuje na všetky\nodvetvia činností, verejné a súkromné. Podľa článku 2 Smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení\nna podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci ods. 1 táto smernica sa\nvzťahuje na všetky odvetvia činností verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod,\nadministratívu, služby, vzdelávanie, kultúru, voľný čas, atď.). Podľa ods. 2 sa táto Smernica neuplatňuje\ntam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných\nslužieb, ako sú napr. ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.\nV tomto prípade sa bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť v\nzmysle cieľov tejto Smernice. Článok 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti smernice\nslužby civilnej ochrany ako takej, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky\nvlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení smernice. Táto výnimka zo široko\nvymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391/EHS sa musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti\nsa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, napr. v prípade neočakávaných udalostí priamo\nohrozujúcich život, zdravie, či majetok, pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre\nzásahové a záchranné tímy. Aj keď služba žalobcu okrem iných úloh zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej\nochrany obyvateľstva, tak za štandardných podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať,\nvrátane pracovného času príslušníkov zboru v súlade s úlohami, ktoré boli na zbor prenesené. Výkon\nslužby žalobcu sa nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem\nspoločenstva v oblasti zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov pri práci. Na základe\nuvedeného je potrebné prijať záver, že v danom prípade služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti\nSmernice 2003/88/ES.\n208. Podľa článku 7 ods. 2, 5 čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky a článku 3 Civilného sporového\nporiadku je súd viazaný medzinárodno-právnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť\npred zákonom. Je viazaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej\núnie. Komunitárne právo je bez ďalšieho nadriadené právu členských štátov a nesmie byť medzi nimi\nrozpor. Prípadný rozpor medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom by mal byť riešený v prospech\nkomunitárneho práva. Pri výkone súdnej moci je potrebné prihliadať na interpretáciu prameňov práva\nEurópskej únie tak, ako je vykladaná Súdnym dvorom. Vzťah úniového a vnútroštátneho práva sa\nriadi zásadou prednosti a priameho účinku a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať normy\nkomunitárneho práva z úradnej povinnosti. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu podľa\njudikatúry Európskeho Súdneho dvora vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského\nštátu za takto vzniknutú škodu, ak ide o prípady porušenia práva Únie členským štátom pre absentujúcu\nalebo nesprávnu transpozíciu smerníc. Smernice sú osobitosťou práva Európskej Únie, pretože sú\nzáväzné pre členské štáty vzhľadom na dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia\nvýsledku sa ponecháva na členské štáty. Smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je určená, pokiaľ\nide o cieľ, ktorý sa má dosiahnuť. Štátnym orgánom je ponechaná voľba formy a prostriedkov dosiahnutia\núčelu smernice, tzn., že vnútroštátny zákonodarca musí prijať transponujúci právny akt, ktorým sa\nvnútroštátne právne predpisy prispôsobia cieľom ustanoveným v smernici. Členský štát Európskej únie\nmusí implementovať smernicu včas, t. j. v lehote určenej priamo v smernici, prípadne do 20 dní odo dňa\njej zverejnenia v úradnom Vestníku a zároveň ju musí implementovať správne. Smernice nemajú priamy\núčinok, avšak Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicou môžu mať\nvo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal transponujúci\nprávny akt.\nUstanovenia smernice sú imperatívne ak sú dostatočne jasné a presné a ustanoveniami smernice sa\npriznávajú práva jednotlivcom. Doktrína priamej účinnosti smerníc je výsledkom rozhodovacej činnosti\nSúdneho dvora Európskej únie. Súdny dvor rovnako judikoval, že znením smerníc nie sú viazané\nlen vnútroštátne súdy, ale aj ostatné orgány verejnej moci, ako aj iné verejné orgány. Súdny dvor\nEurópskej únie judikoval, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES má priamy účinok (rozsudok\nC-429/09 vo veci Günter Fuß), pretože priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v\nkonaní pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie je zásada\n\nzodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva únie súčasťou systému zmlúv,\nna ktorých je únia založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva únie členským\nštátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký\nverejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť.\nŽalovaný v konaní namietal tvrdenie žalobcu, že dotknutá smernica nebola do právneho poriadku\nSlovenskej republiky transponovaná správne, tvrdil, že paragrafové znenie zákona č. 315/2001 Z. z.\nneodporuje dotknutej smernici. Z citovaných paragrafových znení zákona č. 315/2001Z. z. (bod 15.\naž 33. tohto rozsudku) nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola\npovažovaná za súčasť služobného času. Čas služobnej pohotovosti, pokiaľ nedochádza k služobným\nvýjazdom, sa do služobného času nezapočítava a práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie.\nŽalovaný argumentoval, že nemožno výkon neaktívnej služobnej pohotovosti započítať do pracovného\nslužobného času.\nSlužobnú pohotovosť zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve naopak, z § 86 zákona\nč. 315/2001 Z. z. pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje medzi\ndĺžkou vykonávania štátnej služby a na ňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania\nštátnej služby. Rozlíšenie je zreteľné aj z ohodnotenia výkonu štátnej služby a výkonu služobnej\npohotovosti v § 103 zákona, keď za výkon služobnej pohotovosti patrí mimo služobného príjmu osobitný\nmzdový nárok vo forme peňažnej náhrady za služobnú pohotovosť v štátnej službe, ktorá sa určuje\nako percento z časti služobného príjmu. Rozlíšenie vyplýva z § 122 ods. 3 zákona, pretože ak počas\ntrvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu výjazdu, až takéto vykonávanie je štátnou službou.\nPodľa citovanej Smernice 2003/88/ES je pracovný čas aj čas pracovnej pohotovosti a pohotovostnej\nslužby, počas ktorej je pracovník fyzicky prítomný na pracovisku. 48-hodinová hranica pre priemerný\ntýždenný pracovný čas určená smernicou zahŕňa nadčasy, aj pracovnú pohotovosť. Zákon č. 315/2001\nZ. z. umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času\na rozvrhnúť žalobcovi služobný pracovný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v\nčlánku 6 písm. b) Smernice. Z uvedeného preto možno vyvodiť záver, že práva žalobcu sú vzhľadom na\nznenie článku 2, článku 6 písm. b) Smernice porušované, a to dostatočne závažne, pretože ide o práva\ns osobitným významom, ktoré zakladajú minimálnu požiadavku na zaistenie bezpečnosti a ochrany\nzdravia pri práci.\n209. Súd vo veci skúmal, či je daný základ nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia\njeho práv plynúcich z článku 2 a 6, písm. b) Smernice. Súdny dvor judikoval vo viacerých prípadoch, že\npoškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky: 1./ cieľom porušenej\nprávnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné; 2./ existencia\nškody a 3./ priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom.\nPosúdenie, či tieto podmienky boli naplnené je na rozhodnutí toho ktorého vnútroštátneho súdu.\n210. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd konštatuje, že v prejednávanej veci je splnená, nakoľko čl. 2 a\nčl.6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom,\nz ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie\nbezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48-hodinovú hranicu pre\npriemerný týždenný pracovný čas, táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť a od\nktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov,\no ktorú ide vo veci samej. Súčasne podľa judikatúry Súdneho dvora ide o dostatočne závažné porušenie\npráva únie - v každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v rozpore\ns judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti (uvádzaná vyššie). Čo sa týka druhej podmienky (existencia\nškody) a tretej podmienky (príčinná súvislosť), táto úzko súvisí s posúdením nároku, ktorý si žalobca z\ntitulu porušenia unijného práva uplatnil. Súdny dvor ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom\nporušením komunitárneho práva zo strany členského štátu musí byť adekvátna spôsobenej škode.\nKeďže v tejto oblasti neexistuje komunitárna právna úprava, kritériá na určenie rozsahu odškodnenia\nvyplývajú z vnútroštátneho právneho poriadku, pričom však tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé\nako tie, ktoré sa uplatňujú v prípade porušenia vnútroštátneho práva, a rovnako tieto kritériá nesmú mať\ntaký charakter, že spôsobia praktickú nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne ho neprimerane\nsťažia. V neposlednom rade náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie musí\nbyť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je potom na\nvnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásady rovnocennosti a efektivity určili, či sa\nnáhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna, alebo vo forme\nfinančného odškodnenia a aby definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Slovenská\n\nprávna úprava neobsahuje pravidlá na odškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva.\nV predmetnej veci dospel súd k záveru, že je potrebné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, že\nnerešpektovaním Smernice mu vznikla nemajetková ujma, ktorú je možné analogicky (pozn. súdu - §\n853 OZ) posudzovať podľa zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na\nprávo na ochranu osobnosti. Podľa Článku 36 ods. 1 písm. c), d) a e) Ústavy SR majú mať zamestnanci\n(teda aj žalobca) právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a zákon (v danom prípade\nZoHaZZ) im má zabezpečiť i. a. ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku\npracovného času a primeraný odpočinok po práci (obdobne v zmysle čl. 40 Ústavy SR má každý\nprávo na ochranu zdravia). V oblasti pracovnoprávnej je právo na ochranu zdravia zabezpečované\npredovšetkým zavádzaním takých opatrení, ako je organizácia pracovného času a odpočinku. Každý má\npritom právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelne\nplatenej dovolenky tak, ako to je zakotvené aj v článku 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv.\nSamotná Smernica 2003/88/ES, ako aj Smernica 89/391/EHS vychádzali z faktu, že ešte je stále príliš\nvysoký výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a preto sa musia bezodkladne zaviesť, resp.\nzlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a tento cieľ\nsa nemá podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci majú mať primeranú dobu odpočinku\na všetkým pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas\nodpočinku a primerané prestávky v práci. Na základe uvedeného je potom potrebné zaviesť maximálnu\nhranicu týždenného času. Z dokladov predložených žalobcom vyplynulo, že pri určovaní pracovnej\npohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu 48-hodín\npriemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období (júl 2020 – máj 2023). Súd vzhľadom\nna uvedené potom konštatuje, že žalobcovi v príčinnej súvislosti nerešpektovania čl. 2 a 6písm.\nb) Smernice 2003/88/ES vznikla nemajetková ujma, nakoľko došlo (dlhodobo) k porušovaniu jeho\nzákladných osobnostných práv - práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri\npráci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci, ako\naj práva na vedenie súkromného rodinného života. V zmysle § 13 OZ môže poškodená osoba požadovať\npopri morálnej satisfakcii aj peňažnú satisfakciu a to tam, kde by sa satisfakcia morálna nejavila ako\npostačujúca. V prejednávanej veci, ktorá vychádza z tej skutočnosti, že SR neprijala takú vnútroštátnu\núpravu pri služobnom pomere hasičov, aby boli transformované dotknuté ustanovenia smernice do\nvnútroštátneho poriadku, je potrebné dospieť k záveru, že žaloba na upustenie od neoprávneného\nzásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je namieste, vzhľadom na subjekt\nzodpovednosti za neoprávnený zásah (štát) a vzhľadom na dĺžku trvania neoprávnených zásahov zo\nstrany žalovaného do práv žalobcu. Rovnako tak neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou\nsa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie. Tieto prostriedky nápravy za uvedených\nokolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takom prípade súdna prax nevylučuje možnosť\nbez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. Samotné ustanovenie § 13 ods. 3 OZ uvádza pritom\nmožnosti domáhať sa peňažného zadosťučinenia len príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú\nsplnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne\nzadosťučinenie nepostačujúce. Pokiaľ sú splnené všetky 3 podmienky, štát musí s výhradou nároku\nnáhrady škody, ktorá má základ priamo v práve v Únie, napraviť následky spôsobenej škody podľa\nvnútroštátneho práva, upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady\nškody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky\ntýkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť\nupravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti, alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada\nefektivity). V danej veci je tiež podstatnou tá skutočnosť, že právo žalobcu na primeraný odpočinok po\nvykonanej práci je permanentne - niekoľko rokov porušované, pričom povaha výkonu práce žalobcu\nje veľmi psychicky ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj nasadenie vlastného života a preto je\nnesmierne dôležité, aby žalobca mal možnosť si po vykonanej práci si aj primerane odpočinúť, venovať\nsa svojim záľubám, rodine a iným aktivitám. V dôsledku aktuálnej právnej úpravy, pokiaľ čas služobnej\npohotovosti nie súčasťou služobného času, sa na strane žalobcu počas celého trvania služobného\npomeru (viac ako 17 rokov) skracuje čas odpočinku. Tým mal súd preukázanú existenciu škody na\nstrane žalobcu, ktorá je nepochybne v priamej príčinnej súvislosti s porušením komunitárneho práva.\nNa základe vyššie uvedených skutočností dospel súd k záveru, že základ nároku žalobcu je tak daný.\nV dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní\npracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu\nosobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu\ndo jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,\npráva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci a práva\n\nnavedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie.\nSamotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada\nsa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy.\n211. Náhrada škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej\nškode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv. Slovenský právny poriadok neobsahuje pravidlá\nna odškodnenie jednotlivcov pri porušení komunitárneho práva. Súd jednak viazaný právnym názorom\nodvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/23/2024-253\nsa stotožnil aj s argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním smernice mu vznikla ujma, ktorú je\nmožné analogicky posudzovať podľa§ 11 a nasledovných OZ vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti.\nVychádzajúc z výpovede žalobcu, z rozpisu jeho pracovnej pohotovosti, z evidencie dochádzky\nza žalované obdobie a z obsahu výplatných pások žalobcu za obdobie júl 2020 až máj 2023\nmožno konštatovať, že pri určení pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k\nprekročovaniu maximálneho limitu 48 hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom\nobdobí, t. j. v čase od júla 2020 do mája 2023 a v príčinnej súvislosti s porušovaním článku 2 a článku\n6 písm. b) Smernice 2003/88/ES dlhodobo dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu, a to práva na\nochranu zdravia, bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a\nprimeraný odpočinok po práci, práva na súkromný a rodinný život. V dôsledku nerešpektovania smernice\npri rozvrhovaní pracovného času žalobca prišiel o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak\nvenoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských aktivít, fyzickej, psychickej relaxácii, čím možno\nkonštatovať aj zásah do osobnostných práv žalobcu. Na základe uvedeného žalobcovi nepochybne\nvznikol nárok na primerané odškodnenie. Iba samotné konštatovanie porušenia práv by nesplnilo\nfunkciu dostatočného zadosťučinenia. Peňažná náhrada je v tomto prípade jednoznačne spôsobilá\nforma odškodnenia vzniknutej ujmy.\n212. Vznik zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva sa posudzuje podľa\npravidiel, ktoré stanovil súdny dvor. Spôsob a rozsah odškodnenia však závisí od vnútroštátnej právnej\núpravy, toho ktorého členského štátu. Vnútroštátna úprava musí rešpektovať požiadavku, že kritéria na\nurčenie rozsahu odškodnenia nesmú mať taký charakter, že spôsobia praktickú nemožnosť odškodnenia\nalebo dosiahnutie odškodnenia neprimerane sťažia. Poskytnutá náhrada škody musí byť adekvátna\nspôsobenej škode. V našom právnom poriadku je právnym základom zodpovednosti štátu za škodu\nčlánok 46, ods. 3 Ústavy SR, ktorý stanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym\núradným postupom, pričom podmienky a podrobnosti majú byť upravené v zákone. Slovenská republika\nprijala zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci účinný\nod 01.07.2004. Posudzovanie zodpovednosti štátu za porušenie komunitárneho práva v zmysle tejto\núpravy je však vylúčené vzhľadom na úpravu rozsahu použiteľnosti zákona.\n213. Pokiaľ si žalobca uplatňuje svoj nárok za použitia analógie § 11 a 13 OZ, súd aplikáciu\nustanovení o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznanej fyzickým osobám v prípade zásahu do\nich osobnostných práv považoval za správny (zohliadňujúc pri určení výšky náhrady kritéria stanovené\nzákonom a vyplývajúce z judikatúry). Žalobca svojou výpoveďou na pojednávaní v spojení s listinnými\ndokladmi preukázal, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ\nprichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju svojich osobných, rodinných, priateľských\nvzťahov, fyzickej a psychickej relaxácii. Žalobca zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady\nškody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne\nodslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú\nza presný počet odpracovaných hodín nad 48 hodín týždenne. Za primeranú náhradu považuje finančné\nodškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o HaZZ ako pri nariadenej služobnej\npohotovosti. Súd stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval za primeraný\ncharakteru a spôsobu akým k zásahu došlo, ako aj k následkom na jeho živote a to vo väzbe na\nporovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca.\n214. Žalovaný v priebehu konania namietal výšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú\npovažoval za neprimeranú. Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd\nviazaný len v tom smere, že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujme, ktorú v dôsledku\nnesprávnej implementácii normy európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia, resp. posudzovania\nvýšky je na úvahe súdu. Naša právna úprava rozlišuje medzi právom na ochranu osobností (§ 11 a\n\nnasledujúce OZ) a právom na náhradu škody (§ 415 a nasledujúcich OZ), nakoľko je medzi nimi pojmová\na obsahová odlišnosť. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo rýdzo osobnej\npovahy a je úzko späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Právo na náhradu škody patrí tak fyzickej\nako aj právnickej osobe a nemá povahu absolútnu, ale len povahu relatívnu a majetkovú. Zásadný\nrozdiel je aj medzi odškodnením nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhrady škody ako majetkovej ujmy,\nktorý spočíva v tom, že pri určení nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu\nakú ujmu mohol zásah vyvolať a nemožno zistiť presne skutočnú ujmu, ktorú však v prípade náhrady\nškody treba presne uviesť a preukázať. Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy\nzároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a v súlade s princípom rovnosti rozhodovať\nv porovnateľných veciach rovnako tak, aby existoval vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy\na výškou priznanej náhrady. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe\nrozhodujúceho súdu, avšak táto úvaha neznamená priestor pre svojvôľu, či arbitrárnosť. Súd pri takomto\nrozhodovaní hodnotí jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Cieľom náhrady\nnemajetkovej ujmy je satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života a nemôže\nna strane žiadateľa slúžiť na neprípustné obohacovanie sa, rovnako nemôže mať na druhej strane\nlikvidačný charakter voči tomu, kto je na zaplatenie nemajetkovej ujmy zaviazaný.\n215. Žalobca vykonal prepočet hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do fondu\npracovného času v žalobnom období (od 01.07.2020 do 31.05.2023), pričom vychádzal z informácií\na podkladov získaných od svojho zamestnávateľa (výplatné pásky, dochádzkový systém) konkrétne v\nrozsahu 1755,07 hodín. Pretože žalovaný nerozporoval doklady predložené žalobcom, v podstate ktoré\nsám vyhotovil, uvedené súd považoval za nesporné a vychádzal z takéhoto určenia.\n216. Žalobca zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy\nvyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané\ndo služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet odpracovaných\nhodín nad 48 hod týždenne. Za primeranú náhradu považoval finančné odškodnenie rovnajúce sa\nodmene, ktorú mu priznáva zákon č. 315/2001 Z. z. ako pri nariadenej služobnej pohotovosti (t. j. mimo\nurčenej služobnej pohotovosti). Súd stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval za\nprimeraný charakteru a spôsobu, akým k zásahu došlo, ako aj k následkom v živote žalobcu a to vo\nvzťahu k porovnateľnému kritériu ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca. Žalobca vykonal prepočet\nhodín služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do fondu pracovného času v žalovanom období,\npričom vychádzal z informácií a podkladov získaných od svojho zamestnávateľa (dochádzkový systém),\nkonkrétne v rozsahu 1755,07 hodín. Pretože žalovaný nerozporoval doklady predložené žalobcom,\nani výpočet času služobnej pohotovosti, uvedené súd považoval za nesporné a vychádzal z takéhoto\nurčenia. K námietke žalovaného o nezohľadnení doby PN a doby dovolenky súd sa prikláňa k názoru\nžalobcu, že pri výpočte maximálneho týždenného pracovného času sa uvedené nezahŕňa (čl. 16\nSmernice). Takto stanovené hodiny, navrhol žalobca odškodniť odmenou, ktorá sa inak priznáva za\nvýkon nariadenej pohotovosti podľa § 122 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. Keďže za uvedený čas mu bola\npriznaná odmena nižšia, ako pri určenej služobnej pohotovosti podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001\nZ. z., vyčíslil rozdiel takejto odmeny, ktorý si uplatnil v celkovej výške 5.191,96 Eur. Vychádzajúc\ntak z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej v § 122 ods. 1 (15 % alebo\n30% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného\nkalendárneho roku) a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2 (vo výške 50 % z prináležiacej hodinovej\nodmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) je v prípade odpracovanej\nslužobnej pohotovosti počas pracovných dní možné určiť výšku nemajetkovej ujmy ako súčin počtu\nodpracovaných hodín služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. za príslušný\nkalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej náhrady z\nprináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50 %\n- 15 %) a v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.\nza príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku v čase pracovného pokoja ako súčin\nodpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady z\nprináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50 %30 %).\n217. K žalovanému namietanému spôsobu výpočtu náhrady nemajetkovej ujmy súd ďalej uvádza,\nže jednak v tomto prípade nebolo preukázané, že by v rozhodnom období nedošlo k prekročeniu\nmaximálneho 48-hodinového priemerného týždenného pracovného času a jednak peňažná satisfakcia\n\nza neoprávnený zásah do osobnosti sa určuje odhadom, je závislá od úvahy súdu, nemožno ju vyjadriť\npresným matematickým výpočtom vzhľadom na špecifickosť neoprávneného zásahu do nemajetkovej\nsféry – osobnosti jednotlivca. Výpočet uvádzaný žalobcom, je preto potrebné posudzovať z pohľadu,\nči suma, ku ktorej žalobca na základe tohto výpočtu dospel, je primeranou peňažnou satisfakciou za\nneoprávnený zásah do osobnosti jednotlivca. Skutočnosť, že žalobca založil výšku peňažnej náhrady\nnemajetkovej ujmy na danom spôsobe výpočtu, ktorý si sám stanovil neznamená, že skutočnosti\nuplatnil mzdový nárok, pretože o uplatnenie mzdového nároku by išlo v prípade, ak by ho odvodzoval z\nkonkrétnych ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., alebo z ustanovení smernice, či iných právnych aktov\nÚnie, podľa ktorých by na takýto mzdový nárok mal právo a práve v takomto prípade by žalovaný musel\nbyť jeho zamestnávateľ a nie štát.\n218. Súd si je vedomí rozhodovacej činnosti, či už súdov prvej inštancie ako aj odvolacích súdov, ktorá je\nv jednotlivých prípadoch vyčíslenia nemajetkovej ujmy rozličná, keď niektoré rozhodnutia sa stotožňujú\ns výškou nemajetkovej ujmy odvodenej od počtu hodín pracovnej pohotovosti, ktorá nie je započítaná\ndo pracovného času a niektoré vychádzajú zo skutočnosti, koľko hodín pracovnej pohotovosti, ktorá\nbezprostredne nadväzovala na pracovný čas hasiča, bola v rozhodnom období nad rozsah 48 hodín.\nNiektoré súdy výšku nemajetkovej ujmy priznávajú len na základe voľnej úvahy, neberúc do úvahy ani\npočet opracovaných hodín pracovnej pohotovosti, ktorý sa nezapočítava do pracovného času hasiča,\nresp. ktorý presahuje hranicu 48 hodín pracovného času v týždni. V predmetnom spore si však súd\nosvojil pri rozhodnutí vo veci spôsob výpočtu náhrady škody ako nemajetkovej ujmy uvedenej žalobcom\nv žalobe, považoval ho za primeraný aj s poukazom na zásah do jeho rodinného života, jeho súkromia a\nmal za to, že vypočítaná suma zodpovedá odmene, ktorú by žalobca dosiahol, pokiaľ by sa pohotovosť\nzapočítavala do fondu pracovného času. Súd je toho názoru, že žalobca si výšku nemajetkovej ujmy určil\nspôsobom najbližšie vypočítateľným v zmysle ustanovení Zákona o hasičskom a záchrannom zbore.\nReálne teda vyčíslil sadzbu za služobnú pohotovosť, ktorú v žalovanom období vykonával a ktorá mu\nnebola vyplatená. Súd sa s takýmto vyčíslením stotožnil, nakoľko mal za to, že uplatnená nemajetková\nujma má najbližšie k náhrade škody v dôsledku konštatovaného porušenia práva. Jej výpočet je možné\npovažovať za sumu, ktorá je primeranou výškou nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla, pretože\nspĺňa odškodňovaciu funkciu a súčasne nie je sumou neprimerane vysokou za obdobie, po ktoré trvalo\nporušovanie práva žalobcu. Vzniknutú ujmu by vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvaniu podľa názoru\nsúdu za závažnú pociťoval každý, kto by sa nachádzal na mieste žalobcu v jeho postavení.\n219. Pokiaľ ide o výšku uplatnenej náhrady, súd posudzoval primeranosť žalovanej náhrady k ujme,\nktorá v dôsledku neúplnej implementácie smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky vznikla\nžalobcovi, pričom výška priznanej náhrady bola na úvahe súdu. Cieľom a účelom priznania náhrady je\nsatisfakcia za spôsobený zásah do života žalobcu tak, aby náhrada bola adekvátna spôsobenej škode.\nPri rozhodovaní v predmetnej veci súd zároveň zohľadnil v súlade s princípom rovnosti rozhodovanie v\nporovnateľných skutkových a právnych veciach, na ktoré poukázal aj žalobca v tomto rozsudku.\n220. Žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku a namietal neprimeranosť\nvýšky žalobcom vyčísleného nároku. Ako už súd konštatoval vyššie, slovenský právny poriadok\nneobsahuje pravidlá na odškodnenie jednotlivcov pri porušení komunitárneho práva. Nerešpektovaním\nsmernice vznikla žalobcovi ujma, ktorú súd analogicky posúdil podľa § 11 a nasl. OZ, vzťahujúcich sa na\nochranu osobnosti. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právo majetkovej povahy, ktoré\nsa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa §101 OZ. Začiatok plynutia premlčacej\ndoby pri náhrade za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu\nobjektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. K ujme na právach\nžalobcu dochádzalo každým kalendárnym mesiacom za žalované obdobie (júl 2020 až máj 2023) tým,\nže nebol dodržaný limit pracovného času podľa čl. 6 písm. b) Smernice. Žalovaný porušovaním smernice\nnekompenzoval ujmu v služobnom plate žalobcu ku dňu splatnosti mzdy za kalendárny mesiac, vždy\n10. deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Žalobca si nárok uplatnil počnúc splatnosťou mzdy za\nmesiac júl 2020, ktorá bola splatná dňa 10.08.2020. Žaloba bola súdu doručená dňa 08.08.2023, preto\nnárok žalobcu uplatnený v konaní premlčaný nie je.\n221. Na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu súd dospel k záveru, že nárok\nžalobcu na náhradu škody titulom porušenia komunitárneho práva nesprávnym prevzatím Smernice do\nslovenského právneho poriadku, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom\n\nzbore, je daný v celom rozsahu čo do dôvodu a výšky. Pretože žalobca uplatnený nárok v konaní riadne\npreukázal, súd žalobe vyhovel v celom rozsahu.\n222. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu vo veci. Žalobca\nbol v spore úspešný v celom rozsahu. Preto súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi nárok\nna náhradu trov konania v rozsahu 100 %, v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia súdneho\núradníka o výške trov konania. Rozhodnutie o výške trov konania súd vydá po právoplatnosti tohto\nrozsudku (§ 262 ods. 2 CSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia\nprostredníctvom Okresného súdu Lučenec na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne vo vyhotovení\ntrojmo.\nV odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, kto ho robí\n– odvolateľ, ktorej veci sa týka, v akom rozsahu odvolateľ napáda rozhodnutie, z akých dôvodov sa\nrozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody), čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh),\nodvolanie musí byť podpísané (§ 363 v spojení s § 127 C. s. p.). Odvolanie treba predložiť v troch\nrovnopisoch, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.\nOdvolanie možno odôvodniť (odvolacie dôvody) len tým, že\na) neboli splnené procesné podmienky,\nb) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\nc) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,\nd) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,\ne) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,\nf) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,\ng) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie\nprostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo\nh) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1\nC. s. p.).\nOdvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej\ninštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada\nmala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C. s. p.).\nAk povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh\nna vykonanie exekúcie podľa Zák. č. 233/95 Z.z. a noviel – Exekučný poriadok.", "vazby": {"stav": {"sz": "15Co/127/2025", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "guid": "623a531b-eaf2-416f-a2c1-5fdc55a7931b:8ecb0afa-8c32-4ebd-875c-16650352b54c", "datum": "2026-04-15", "vztah": "potvrdene"}}, "cituje": [{"guid": "ussr:0345ce54-9d54-4035-bfcc-3f6668c4641d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.288.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 288/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 5. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-05", "citacie_n": 200, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.288.2017.2"}, {"guid": "ussr:afc235b7-c26c-409e-92e1-efbe9d0a7c07", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.288.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 288/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 288/2017 z 26. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-26", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.288.2017.1"}, {"guid": "084396a1-1c5e-4a42-84da-5ac483eff0c3:d728e0cf-8404-4ec9-b251-83f9fe0b9e33", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1118212667.1", "spisova_znacka": "14Co/22/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/22/2025 z 3. 2. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-02-03", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1118212667.1"}, {"guid": "4996ad15-dff5-475c-ace7-dc7da73f8679:a8dfbc4b-8e39-4a79-b268-e30be6a83541", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2025:3520202325.1", "spisova_znacka": "11Co/18/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 11Co/18/2025 z 26. 6. 2025", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2025-06-26", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2025:3520202325.1"}, {"guid": "ae24ba6b-c6d4-4aa3-a4e9-6dbec8d4a685:e8eab7d2-7214-489d-8805-02f19794707e", "ecli": null, "spisova_znacka": "15Co/23/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/23/2024 z 28. 3. 2024", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2024-03-28", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ae24ba6b-c6d4-4aa3-a4e9-6dbec8d4a685:e8eab7d2-7214-489d-8805-02f19794707e"}, {"guid": "228f606c-9c44-49dc-8419-b8cc69b54d5b:49d3899c-9ef4-4132-9cfa-db4978de560f", "ecli": null, "spisova_znacka": "13Co/61/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/61/2023 z 15. 11. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-11-15", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/228f606c-9c44-49dc-8419-b8cc69b54d5b:49d3899c-9ef4-4132-9cfa-db4978de560f"}, {"guid": "57e27932-1c3d-4a00-8b63-ef585bc4bbae:1239c511-04c3-4c63-b2be-37454bc22974", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Co/65/2023", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/65/2023 z 25. 10. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-10-25", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/57e27932-1c3d-4a00-8b63-ef585bc4bbae:1239c511-04c3-4c63-b2be-37454bc22974"}, {"guid": "9107f32d-6aec-4a9f-97cc-a5b787ddc61a:28fc06c8-1fc7-43cf-9149-b9ef6ad83bc3", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Co/88/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/88/2023 z 11. 10. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-10-11", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/9107f32d-6aec-4a9f-97cc-a5b787ddc61a:28fc06c8-1fc7-43cf-9149-b9ef6ad83bc3"}, {"guid": "9c9cc85f-f963-46ec-a87e-bf88586c2e87:fa6d92f8-5d24-4c14-8106-91801b70006d", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Co/84/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/84/2023 z 11. 10. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-10-11", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/9c9cc85f-f963-46ec-a87e-bf88586c2e87:fa6d92f8-5d24-4c14-8106-91801b70006d"}, {"guid": "690d484f-dba4-4450-9b28-db79215045a3:b68afdc3-d9bc-4ede-bd35-06e8a2c76eb6", "ecli": null, "spisova_znacka": "11Co/66/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/66/2022 z 26. 9. 2023", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2023-09-26", "citacie_n": 32, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/690d484f-dba4-4450-9b28-db79215045a3:b68afdc3-d9bc-4ede-bd35-06e8a2c76eb6"}, {"guid": "f6919135-8b73-449c-86d9-048c8b55bd73:7376b8cf-db68-43df-8960-357a8084af49", "ecli": null, "spisova_znacka": "16Co/36/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/36/2022 z 23. 3. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-03-23", "citacie_n": 130, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/f6919135-8b73-449c-86d9-048c8b55bd73:7376b8cf-db68-43df-8960-357a8084af49"}, {"guid": "417da959-41b8-47da-b8df-ec2c95f01f3a:6f850a8f-28e8-4a50-acfc-38669ffdb926", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Co/36/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/36/2022 z 14. 2. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-02-14", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/417da959-41b8-47da-b8df-ec2c95f01f3a:6f850a8f-28e8-4a50-acfc-38669ffdb926"}, {"guid": "617185fe-2570-4bee-b51b-75f319286b27:1fac9038-2734-4353-95b5-1a280788928d", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Co/34/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/34/2022 z 24. 1. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-01-24", "citacie_n": 90, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/617185fe-2570-4bee-b51b-75f319286b27:1fac9038-2734-4353-95b5-1a280788928d"}, {"guid": "2bd8b3c8-2f95-4938-b7e0-043b021d6707:c8038fd0-d1e4-444c-8af8-50a4f341cfd1", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/59/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/59/2022 z 14. 12. 2022", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2022-12-14", "citacie_n": 73, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/2bd8b3c8-2f95-4938-b7e0-043b021d6707:c8038fd0-d1e4-444c-8af8-50a4f341cfd1"}, {"guid": "312ca400-3c80-4b4e-b20c-f0cf078df244:3a7b841c-0bca-4942-905b-2a1d3edfaa3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/16/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/16/2022 z 26. 10. 2022", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2022-10-26", "citacie_n": 77, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/312ca400-3c80-4b4e-b20c-f0cf078df244:3a7b841c-0bca-4942-905b-2a1d3edfaa3c"}, {"guid": "2765d8e0-a31d-4850-a8e8-f1201d2398f0:87218439-ef3a-4b3c-a66d-617f00c4fddb", "ecli": null, "spisova_znacka": "15Co/6/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 15Co/6/2020 z 24. 11. 2020", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2020-11-24", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/2765d8e0-a31d-4850-a8e8-f1201d2398f0:87218439-ef3a-4b3c-a66d-617f00c4fddb"}, {"guid": "bce39b24-f2f4-4a38-8d96-bf1dad38ed08:55745e46-f472-4533-a072-ecc9df47b86a", "ecli": null, "spisova_znacka": "11Cpr/1/2020", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 11Cpr/1/2020 z 23. 4. 2020", "sud": "Okresný súd Topoľčany", "datum_vydania": "2020-04-23", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/bce39b24-f2f4-4a38-8d96-bf1dad38ed08:55745e46-f472-4533-a072-ecc9df47b86a"}, {"guid": "4c501e4d-079b-4ea8-b319-2f0cc2f23fa8:42a2207f-2c97-44ff-9260-dade19c91082", "ecli": null, "spisova_znacka": "11Cpr/12/2017", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 11Cpr/12/2017 z 11. 9. 2019", "sud": "Okresný súd Košice II", "datum_vydania": "2019-09-11", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/4c501e4d-079b-4ea8-b319-2f0cc2f23fa8:42a2207f-2c97-44ff-9260-dade19c91082"}, {"guid": "34e26205-19f1-49b3-a6f7-41be2fa1e332:4e767034-2dab-4c11-92bb-d2c543bcdf65", "ecli": null, "spisova_znacka": "11Cpr/19/2018", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 11Cpr/19/2018 z 9. 1. 2019", "sud": "Okresný súd Košice II", "datum_vydania": "2019-01-09", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/34e26205-19f1-49b3-a6f7-41be2fa1e332:4e767034-2dab-4c11-92bb-d2c543bcdf65"}, {"guid": "aeccc850-b51b-4a77-88fb-77cec9130346:4f3da0e8-c420-423a-8bfe-00420135f8ca", "ecli": null, "spisova_znacka": "42Cpr/19/2018", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 42Cpr/19/2018 z 18. 12. 2018", "sud": "Okresný súd Košice II", "datum_vydania": "2018-12-18", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/aeccc850-b51b-4a77-88fb-77cec9130346:4f3da0e8-c420-423a-8bfe-00420135f8ca"}, {"guid": "e06edba8-f947-4318-b5b4-d25776641490:968229c0-c2c5-4da9-a4ad-543090826a71", "ecli": null, "spisova_znacka": "41Cpr/10/2018", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 41Cpr/10/2018 z 12. 12. 2018", "sud": "Okresný súd Košice II", "datum_vydania": "2018-12-12", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/e06edba8-f947-4318-b5b4-d25776641490:968229c0-c2c5-4da9-a4ad-543090826a71"}], "citovane_v": []}