Rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 38C/33/2024 z 6. 6. 2025
Citácia: rozsudok Okresného súdu Lučenec z 6. júna 2025, sp. zn. 38C/33/2024, ECLI:SK:OSLC:2025:6214208363.2
Okresný súd Lučenec | 38C/33/2024 | ECLI:SK:OSLC:2025:6214208363.2 | 2025-06-06 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 868 zákona č. 509/1991 Zb., predpis č. 131/1982 Zb., § 865 ods. 3 OZ, CSP, § 115 zákona č. 141/1950 Zb., § 116 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb., § 116 ods. 2 zákona č. 141/1950 Zb., § 145 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb., § 562 zákona č. 141/1950 Zb., § 566 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb., § 566 ods. 2 zákona č. 141/1950 Zb., § 132a ods. 1 OZ, § 135a ods. 1 OZ, § 132a ods. 2 OZ, § 507a ods. 1 OZ, § 507a ods. 3 OZ, § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z., § 7 zákona č. 162/1995 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/fcda3c16-f49a-4260-bfb1-69c909e8c086
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSLC:2025:6214208363.2

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Okresný súd Lučenec
38C/33/2024
6214208363
06. 06. 2025
JUDr. Tomáš Minárik
ECLI:SK:OSLC:2025:6214208363.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Lučenec sudcom JUDr. Tomášom Minárikom v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX. XX. XXXX,
bytom B. XXXX/X, XXX XX C. C., 2/ D. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX F. XX, 3/ A. G. D., nar. XX.
XX. XXXX, bytom XXX XX H. XX, 4/ I. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX H. XX, všetci žalobcovia
zastúpení: JUDr. Alan Zvara, advokát so sídlom SNP 1/A, 990 01 Veľký Krtíš, proti žalovaným: 1/ J. K.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom L. XX/X XXX XX C. C., 2/ D. D. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom M. X, XXX XX
C., žalovaní zastúpení: JUDr. Milan Žoldoš, advokát, s. r. o., so sídlom Karpatská 11, 058 01 Poprad,
o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalobcovia 1/ až 4/ sú spoločne a nerozdielne p o v i n n í nahradiť žalovaným 1/ - 2/ trovy konania
v rozsahu 100 %, a to v lehote do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým bude rozhodnuté o
ich výške.
III. Štát n e m á nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Podanou žalobou sa žalobcovia pôvodne domáhali, aby súd určil, že nehnuteľnosti zapísané na
Okresnom úrade Veľký Krtíš, katastrálny odbor pre obec a katastrálne územie F. ako parcela č. N.
XXX zastavané plochy a nádvoria o výmere 527 m2, parcela č. CKN XXX záhrady o výmere 712
m2 a parcela č. CKN XXX trvalé trávne porasty o výmere 1 733 m2 (ďalej aj „Sporné nehnuteľnosti“)
patrili do bezpodielového spoluvlastníctva (ďalej aj „BSM“) poručiteľov A. G. O. P., nar. XX.XX.XXXX,
ktorá zomrela XX.XX.XXXX, naposledy bytom F. a A. G., nar. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel XX.XX.XXXX,
naposledy bytom F. v celosti, ako aj náhrady trov konania. V žalobe uviedli, že A. G., O. P., nar.
XX.XX.XXXX, ktorá zomrela XX.XX.XXXX (ďalej aj „Matka žalobkýň 1/ a 2/) a A. G., nar. XX.XX.XXXX,
ktorý zomrel XX.XX.XXXX (ďalej aj „Otec žalobkýň 1/ a 2/) sú rodičmi žalobkýň 1/ a 2/ a starými rodičmi
žalobcov 3/ a 4/. Právnymi predchodcami Otca žalobkýň 1/ a 2/ boli jeho rodičia A. G., zomr. XX.XX.XXXX
(ďalej aj Starý otec žalobkýň 1/ a 2/) a Q. G. O. E., zomr. XX.XX.XXXX (ďalej aj „Stará matka žalobkýň 1/
a 2/), ktorí boli prastarými rodičmi žalobcov 3/ a 4/. Dedičstvo po Starom otcovi a Starej matke žalobkýň
1/ a 2/ bolo prejednané Okresným súdom Veľký Krtíš pod sp. zn. 8D 92/2013, v ktorom konaní žalobkyňa
1/ žiadala okrem iného o prededenie Sporných nehnuteľností. Šlo o súčasť pôvodných parciel registra
„E“ č. XXX/XX, XXX/XX, XXX/XXX Q. XXX/XXX. Bolo však zistené, že tieto parcely EKN sú zapísané
na LV č. XXX a ako vlastník je vedený žalovaný 1/, preto bolo dedičské konanie zastavené. Súd v tom
čase vychádzal zo stavu zachyteného v katastri nehnuteľností, ktorý bol zhotovený na základe ROEP.
Zdôraznili, že pre obec a kat. úz. F. nie je k dispozícii pôvodná pozemková kniha, z ktorej by sa dali odvíjať
vlastnícke vzťahy. Preto sa vychádza z katastrálneho stavu, ktorý však nie je dokladom o vlastníctve,
ale bol zostavený v súvislosti v daňovými povinnosťami. Preto aj ROEP v roku 1998 bol vykonaný na

základe údajov z katastrálnych hárkov a v dôsledku toho doteraz nie sú usporiadané parcely CKN tak,
ako ich užívali najneskôr od roku 1925. V tom čase Starý otec žalobkýň 1/ a 2/ uzavrel kúpnu zmluvu,
ktorá aj bola intabulovaná do pozemnoknižnej zápisnice a následne v roku 1928 potom, ako zomrela
jeho manželka, Stará matka žalobkýň 1/ a 2/, na jej meno vedené vlastníctvo v pozemnoknižných
zápisniciach č. 115, 323, 274, 285, 292, 424 prešlo titulom dedičstva na ich deti D. G., R. G. a Otca
žalobkýň 1/ a 2/, každému po 1/3-ine. Rodinný dom súp. č. XX, nachádzajúci sa na CKN č. XXX,
postavili Starý otec a Stará matka žalobkýň 1/ a 2/ bezprostredne potom, ako nadobudli Sporné parcely.
Z identifikácie parciel Dnot 109/2013 z 16.05.2013 a k nej prislúchajúcej snímky z mapy vyplýva, že
Sporné parcely vznikli čiastočným oddelením z pôvodných katastrálnych parciel, pričom zvyšok týchto
parciel bol prevzatý v rámci ROEP do CKN (parc. č. XXX, XXX Q. XXX) ako aj do EKN (LV č. XXX EKN
parc. č. XXX/XXX, XXX/XXX, XXX/XX a LV č. XXX EKN parc. č. XXX/XX). Z uvedeného jednoznačne
vyplýva, že v rámci ROEP sa na túto deľbu neprihliadalo, hoci v stave CKN figurovala ako užívateľka
týchto nehnuteľností Matka žalobkýň 1/ a 2/. Po smrti Starého otca a Starej matky žalobkýň 1/ a 2/
Sporné nehnuteľnosti užíval Otec žalobkýň 1/ a 2/ s manželkou (Matkou žalobkýň 1/ a 2/) , pričom Otec
žalobkýň 1/ a 2/ vyplatil v roku 1966 všetkých svojich súrodencov z podielu rodinného domu a pozemkov,
a to D. K. a R. G.. Predmetné nehnuteľnosti užívali až do svojej smrti nerušene a dobromyseľne.
V dedičskom konaní po Otcovi a Matke žalobkýň 1/ a 2/ neboli Sporné nehnuteľnosti prejednané a
odovzdané dedičom, pretože vlastníctvo k nim nebolo usporiadané. Nie sú pritom známe okolnosti, za
akých došlo k založeniu LV č. XXX resp. k zaevidovaniu Sporných nehnuteľností v prospech žalovaných.
Vzhľadom na zásadné chyby pri vyhotovení ROEP došlo k opomenutiu vo vyznačení vlastníckeho
práva právnych predchodcov žalobcov k Sporným nehnuteľnostiam, hoci podľa pripojených listín, a to
Šahianskeho súdu resp. Okresného súdu v Modrom Kameni, bolo toto vlastníctvo nesporne zapísané
aj do pozemkovej knihy. Naliehavý právny záujem na predmetnom spore žalobcovia preukazovali tým,
že v súčasnosti evidovaní vlastníci Sporných nehnuteľností vlastníctvo žalobcov neuznávajú a žiadajú,
aby s nimi žalobcovia uzavreli nájomnú zmluvu na užívanie predmetných pozemkov.
2. Na pojednávaní dňa 13.10.2015 žalobcovia prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedli, že (to)
„že tieto parcely XXX, XXX Q. XXX boli vo vlastníctve právnych predchodcov navrhovateľky, jej starých
rodičov, dosvedčujú aj listiny, ktoré sme doložili do spisu, to sú výťahy z uznesení pozemnoknižných
oddelení bývalých súdov, kde boli povolené vklady vlastníckeho práva. My sme to v návrhu rozviedli,
že pôvodne predmetné nehnuteľnosti vlastnili Q. G. a A. G., Q. G. zomrela v roku 1926, tam bolo to
pozostalostné konanie, kde po 1/3 dedili právny predchodca navrhovateľky a ďalší dvaja súrodenci.“
3. V písomnom podaní zo dňa 29.3.2016 (na č.l. 125 spisu) Žalobcovia doplnili, že Sporné nehnuteľnosti
nadobudli Starý otec a Stará matka žalobkýň 1/ a 2/ od S. A. C. kúpnou zmluvou zo dňa 6.2.1925 a boli
predmetom pozemnoknižnej zápisnice 73.173. Na týchto pozemkoch začali s výstavbou budovy, ktorá
existuje aj v súčasnosti, avšak vzhľadom na smrť nadobúdateľky Starej matky žalobkýň 1/ a 2/ bolo
uskutočnené ešte v roku 1928 dedičské konanie D 544/26 a nesporné je, že po jej smrti nehnuteľnosti
zapísané v jednotlivých zápisniciach č. 115, 223, 274, 285, 292, 424 k. ú. F. zdedili rovnakým dielom
ich deti D. G., R. G. a Otec žalobkýň 1/ a 2/. Otec žalobkýň 1/ a 2/ následne na základe vzájomného
vyrovnania medzi dedičmi prevzal Sporné nehnuteľnosti do svojej nerušenej a dobromyseľnej držby.
4. Na pojednávaní dňa 7.6.2016 žalobcovia uviedli, že „Vychádzajúc z uznesenia o povolení vkladu
vlastníckeho práva do pozemnoknižnej vložky sme toho názoru, že vlastnícke právo bolo intabulované
v prospech starých rodičov navrhovateľky a rovnako, že bolo intabulované aj vlastnícke právo
titulom dedičstva po smrti pôvodnej vlastníčky, teda starej matky navrhovateľov a potom, keď uzavrel
právny predchodca navrhovateľov dohodu so svojimi súrodencami, že na neho prechádzajú aj ich
spoluvlastnícke podiely. Doklady o čom sme doložili a boli spísané tie listiny na MNV, tak v podstate
my sa k tejto držbe hlásime, preto my žiadame určiť, že čo patrí do dedičstva po poručiteľoch, rodičoch
navrhovateľov“. Ďalej uviedli, že začiatok vydržacej doby počítajú od r. 1925.
5. Na pojednávaní dňa 21.9.2017 žalobcovia uviedli, že ich právni predchodcovia Sporné nehnuteľnosti
užívali ako svoje vlastné, najmä z toho dôvodu, že mali tam postavený rodinný dom, záhradu a všetky
ostatné príslušenstvá, ktoré patria k rodinnému domu. Bola to potvrdené aj obecným úradom, svedkami,
rovnako je preukázaný rozsah užívania, a preto nie je žiadny dôvod pochybovať o tom, že zo strany
ich právnych predchodcov išlo o držbu, teda o užívanie predmetných nehnuteľností v doznení, že ide o
nehnuteľností, ktoré im vlastnícky patria. Okolnosti, na ktoré poukazovali v podanej žalobe a týkajúce
sa ich starých rodičov, poukazujú hlavne na to, že ide o dobromyseľnosť. Zdôraznili, že celý stav je

zapríčinený nepresnou úvahou, keď sa určoval operát, z ktorého sa vychádzalo pri zhotovovaní ROEP,
ktorý vychádzal z obdobia predchádzajúceho storočia, rok 1890, respektíve 1907 a obnovovali sa na
liste vlastníctva tie právne vzťahy, ktoré existovali v tom čase, teda skôr ako právni predchodcovia
žalobcov kúpili pozemky za účelom výstavby, respektíve skôr ako postavili predmetný rodinný dom.
Skutočnosť, že nikto nenamietal z akýchkoľvek evidovaných vlastníkov alebo držiteľov od roku 1927, že
tam stojí dom a že tieto pozemky užívajú ich právni predchodcovia, jednoznačne svedčí, že išlo o držbu
nerušenú. Tým preukázali, že sú splnené podmienky vydržania v zmysle § 868 zákona č. 509/1991 Z.
z., podľa ktorého platí, že pokiaľ nie je uvedené inak spravujú sa ustanoveniami tejto novely aj právne
vzťahy vzniknuté pred 01.01.1992 a len vznik týchto právnych vzťahov ako aj vzniknuté nároky pred
01.01.1992 sa posudzujú podľa doterajších predpisov, tzn. že podmienky vydržania, držby sa vzťahujú
podľa okamihu, keď malo dôjsť k začiatku držby. Je zrejmé, že minimálne od roku 1958, teda ešte za
účinnosti Stredného občianskeho zákonníka, boli vedení ako užívatelia, a teda ako oprávnení užívatelia
Otec a Matka žalobkýň 1/ a 2/, ich držba bola oprávnená v súlade so Stredným občianskym zákonníkom
z roku 1950. Žalovaní predmetné nehnuteľnosti neužívali, nadobudli ich len odvodene, na základe
založeného vlastníckeho vzťahu podľa určeného operátu z roku 1907.
6. Žalovaní vo svojom vyjadrení k žalobe uviedli, že navrhujú žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Podľa
ich názoru žalobcovia nemajú naliehavý právny záujem na požadovanom určení pretože nie je možné
sa domáhať určovacieho výroku, ktorý by mal deklarovať existenciu alebo neexistenciu práva alebo
právneho vzťahu do minulosti, je možné sa domáhať len určenia, že určité právo alebo právny vzťah
je alebo nie je daný k dátumu vydania rozhodnutia. Tvrdili, že argumentácia žalobcov je rozporná, keď
v žalobe uvádzajú že ich rodičia vydržali vlastníctvo k Sporným nehnuteľnostiam a súčasne tvrdia, že
ich starí rodičia A. G. a manž. Q. nadobudli vlastnícke právo na základe kúpnej zmluvy z roku 1925, a
to z dôvodu, že vydržanie je v zmysle právnej teórie považované za originárny spôsob nadobudnutia
vlastníctva t.j. bez existencie právneho nástupníctva, s vylúčením prevodu alebo prechodu práva.
Preto pokiaľ sa žalobcovia domáhajú určenia, že nehnuteľnosti vydržali ich právni predchodcovia,
táto skutočnosť je v priamom rozpore s argumentáciou, že nehnuteľnosti nadobudli ich starí rodičia
na základe kúpnej zmluvy a následnej intabulácie. V prípade, ak by starí rodičia žalobcov nadobudli
vlastnícke právo na základe kúpnej zmluvy, na ich rodičov by mohlo prejsť prevodom na základe zmluvy
alebo prechodom dedením. Žalobcovia však neoznačili žiadny právny úkon medzi ich starými rodičmi
a rodičmi, na základe ktorého by došlo k prevodu vlastníckeho práva. Potom by prichádzal do úvahy
len prechod ex lege t.j. dedením. Obidva tieto spôsoby však vylučujú nadobudnutie vlastníckeho práva
vydržaním. Pokiaľ sa domáhajú vydržania, nie je možné sa odvolávať na údajnú zmluvu z roku 1925.
Ďalej uviedli, že jednou z podmienok vydržania je dobromyseľnosť. Na jej splnenie je potrebné preukázať
na strane žalobcov aspoň putatívny titul. Takýto titul svedčiaci rodičom žalobcov však zo strany žalobcov
označený nebol. Tým žalobcovia nepreukázali dobromyseľnosť, pretože samotná skutočnosť, že subjekt
začne užívať a užíva určitú vec, ešte samo o sebe neznamená, že je dobromyseľný. Hoci žalobcovia
preukazujú listinou Okresného súdu Šahy a Okresného súdu Modrý Kameň, že ich starí rodičia Sporné
nehnuteľnosti nadobudli na základe kúpnej zmluvy z roku 1925, takúto kúpnu zmluvu nepredložili, a ani
z označeným listín nie je zrejmé, že sa mali týkať predmetných nehnuteľností. Preto neuniesli dôkazné
bremeno vo vzťahu k dobromyseľnosti.
7. Žalovaní na pojednávaní dňa 21.9.2017 uviedli, že nie je prípustné zdôvodňovať právny nárok
na určenie vlastníckeho práva vydržaním a súčasne opierať tento nárok o kúpnu zmluvu, o ktorej
žalobcovia tvrdia, že bola platná. Podmienkou vydržania okrem iného je aj dobromyseľnosť, ktorú
preukazuje existencia aspoň tzv. putatívneho, domnelého právneho titulu. Môže to byť zmluva alebo iná
skutočnosť, o ktorej nemali účastníci objektívnu možnosť vedieť, že je neplatná, respektíve iný úkon.
Avšak takýto aj keď len domnelý právny titul nebol zo strany žalobcov preukázaný, pretože kúpna zmluva
sa týka pozemkov, ktoré sú úplne inde ako sporné pozemky. Ako ďalšia podmienka pre nadobudnutie
vlastníckeho práva vydržaním je držba, samotné užívanie nehnuteľnosti neznamená, že je užívateľ aj
dobromyseľný a drží danú vec s úmyslom ju vlastniť. Žalobcovia nepreukázali svoju dobromyseľnosť,
pretože nepreukázali žiadny právny titul, hoci neplatný, alebo domnelý, na základe ktorého by mali užívať
alebo držať pre seba dané sporné pozemky minimálne od 50-tych rokov. Takýto titul žalobcovia ani
neoznačili. Domáhajú sa pritom uznania vydržacej doby nie od starých rodičov, ale od rodičov, ktorí boli
zapísaní v príslušných listinách ako užívatelia v 50-tych rokoch, nie ako držitelia. A ako domnelý titul
uviedli iba zmluvu z roku 1925, ktorej použitie bolo znaleckým posudkom vylúčené. Okrem toho najskôr
tvrdili, že vydržaciu dobu počítajú od roku 1928 a teraz tvrdia, že len od 50-tych rokov. Zdôraznili, že
ich právnej predchodkyni Q. F., O. E., ktorá zomrela v roku 1938, tzn. ešte predtým, ako boli stratené

pozemkové knihy, bolo priznané dedičské právo k daných sporným pozemkom, a to k stavu, ktorý
panoval ku dňu jej smrti v roku 1938 a aj od tejto právnej predchodkyne si odvodzujú existenciu svojho
vlastníckeho práva. Skutočnosť, že nikto nenamietal výstavbu rodinného domu na daných pozemkoch
sám o sebe nepreukazuje existenciu právneho titulu ani dobromyseľnosť žalobcov. Ďalej uviedli, že
vlastnícke právo na nich prešlo na základe zmlúv, kde ich právni predchodcovia boli zapísaní na listoch
vlastníctva a ich právni predchodcovia nadobudli tieto nehnuteľnosti buď kúpnou zmluvou alebo na
základe dedičského konania, čo preukázali predložením dedičských rozhodnutí, na základe ktorých
odvodzujú existenciu svojho vlastníckeho práva. Keďže sa jedná o rozhodnutia súdu, platí domnienka
ich správnosti a pravdivosti, pokiaľ nie je preukázané inak. V tomto konaní však iný stav preukázaný
nebol.
8. Súd v spore pôvodne rozhodol rozsudkom č.k. 3C/302/2014-387 zo dňa 23. októbra 2017, ktorým
určil, že Sporné nehnuteľnosti patrili do bezpodielového spoluvlastníctva poručiteľov Otca a Matky
žalobkýň 1/ a 2/. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 11Co/10/2018 - 410 zo dňa 11.
apríla 2019 bol rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 3C/302/2014-387 zo dňa 23. októbra 2017
zmenený tak, že Sporné nehnuteľnosti patrili do bezpodielového spoluvlastníctva poručiteľov Otca
a Matky žalobkýň 1/ a 2, a to ku dňu smrti Otca žalobkýň 1/ a 2/. Najvyšší súd SR uznesením
sp. zn. 2 Cdo 326/2020 zo dňa 21. decembra 2022 zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd s prvom rade
poukázal na to, že pre vydržanie pozemku je rozhodujúci reálny stav v prírode, v akom držiteľ po
zákonom predpísanú minimálnu dobu 10 rokov s pozemkom nakladá ako so svojím a je so zreteľom
na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu tento pozemok (parcela) v príslušných hraniciach, určených v
prírode hraničiacim plotom, vlastnícky patrí. Pri hodnotení významu držby podľa minulej právnej úpravy
nemožno prehliadnuť, že držba na základe zákona č. 131/1982 Zb. bola všeobecne prípustná; súčasťou
skutkovej podstaty vydržania však bola len obmedzene. Nová právna úprava (zákon č. 509/1991
Zb.) držbu uskutočňovanú do 31. decembra 1991 nekvalifikuje odlišne, len ju započítava do dĺžky
nevyhnutnej vydržacej doby. Pritom však účinky súhrnnej právnej skutočnosti mohli nastať najskôr 01.
januára 1992. Z toho možno vyvodiť, že celá 10-ročná lehota nemusí uplynúť až po jeho účinnosti,
t. j. po 01. januári 1992. Pre započítanie vydržacej doby treba zohľadniť aj ustanovenie § 865 ods. 3
Občianskeho zákonníka - ide o možnosť započítania vydržacej doby uplynutej pred 01. aprílom 1983
- podľa ktorého bolo možno túto dobu započítať celú (t. j. vlastnú, aj predchodcom), avšak vydržacia
doba nemohla skončiť skôr, než uplynutím jedného roka po 01. apríli 1983, teda 31. marca 1984.
Ďalej najvyšší súd uviedol, že žalovaní už v odvolaní dôvodne poukazovali na to, že okresný súd síce
rozsudkom vyhovel žalobe s odôvodnením, že právni predchodcovia žalobcov (starí/rodičia) predmetné
nehnuteľnosti užívali ako svoje vlastné od roku 1958, kedy si postavili dom, teraz súp. č. XX na parc.
č. N. XXX, avšak súd prvej inštancie opomenul uviesť, na základe akých konkrétnych skutočností, t. j.
na základe akého právneho titulu vstúpili do užívania týchto nehnuteľností dobromyseľne tak, že boli
oprávnení ich užívať ako svoje. Okolnosťami, ktoré budú svedčiť pre záver o existencii dobromyseľnosti,
budú spravidla okolnosťami týkajúcimi sa právneho dôvodu nadobudnutia a svedčiace o poctivosti
nadobúdateľa. V danom prípade, však zo strany súdu prvej inštancie v rozhodnutí chýbala odpoveď na
otázku dobromyseľnosti vstupu právnych predchodcov žalobcov do držby predmetných nehnuteľností.
Reagujúc na odvolacie námietky žalovaných, následne odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že
sporné pozemky vydržali už právni predchodcovia žalobcov (pra/starí rodičia - A. G. a Q. G.) v roku 1935,
a to na základe kúpnej zmluvy z roku 1925. Vo svojom rozhodnutí však neozrejmil skutočnosť, ako mohla
Q. G. nadobudnúť sporné pozemky spolu s manželom A. G. do BSM vydržaním v roku 1935, keď dňa 10.
júna 1926 zomrela. Odvolací súd pritom vychádzal zo skutkového stavu, že vydržanie sporných parciel
sa odvíja od kúpnej zmluvy z roku 1925, uzavretej A. G. a manž. Q. G., ktorá sa síce nezachovala, ale
bola intabulovaná do pozemnoknižnej zápisnice. Ďalej odvolací súd uviedol, že následne v roku 1928,
potom, ako zomrela Q. G. O. E., na jej meno vedené vlastníctvo v pozemnoknižných zápisniciach 115,
323, 274, 285, 292, 424 prešlo titulom dedičstva na ich deti G., D., R. a A., každému po 1/3-ine. V tejto
súvislosti žalovaní už v odvolaní namietali, že v rámci dokazovania bolo preukázané, že pozemky, ktoré
sú predmetom danej kúpnej zmluvy z roku 1925 sa nenachádzajú na mieste, na ktorom sa nachádzajú
sporné parcely, vychádzajúc pritom zo znaleckého posudku I. R. na str. 11, a preto táto zmluva nemôže
predstavovať putatívny titul, ktorý je podstatný pre konštatovanie dobromyseľnosti a oprávnenej držby,
avšak odvolací súd sa ani s uvedenou námietkou nevysporiadal a nedal na ňu žiadnu odpoveď. Z
uvedeného je tak zrejmé, že z rozhodnutia odvolacieho súdu jasne nevyplýva kto ?, kedy ? a na základe
čoho ? (titul aj putatívny) vstúpil zo strany právnych predchodcov žalobcov do dobromyseľnej držby
ohľadne sporných nehnuteľností. Predpokladom vydržania je totiž skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom

na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí, a teda, že nekoná bezprávne, keď si
prisvojuje určitú vec alebo ňou disponuje. Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby
preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia, riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace
o poctivosti nadobudnutia; v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby (R
45/1986). Ďalej dovolací súd uviedol, že súd odvolací nedal odpoveď na odvolaciu námietku, že pokiaľ
teda boli vlastníkmi sporných pozemkov už pra/starí rodičia žalobcov, vlastníctvo k týmto pozemkom
mohlo prejsť na rodičov/starých rodičov žalobcov len ich smrťou - dedením, avšak veci nadobudnuté
dedičstvom nespadajú pod režim BSM, a preto je vylúčené, aby rodičia/starí rodičia žalobcov (A. G., O.
P., zomr. XX.XX.XXXX a A. G., zomr. XX.XX.XXXX) nadobudli vlastníckeho právo k sporným pozemkom
do režimu BSM. V tejto súvislosti dovolací súd poukázal na skutočnosť, že vlastnícke právo k veci, ktorá
nebola predmetom dedičského konania po poručiteľovi, je možné určiť len vo vzťahu k osobe poručiteľa
a že vlastnícke právo poručiteľa sa určuje k okamihu jeho smrti (t. j. k poslednému možnému okamihu,
kedy poručiteľ toto vlastnícke právo ešte mohol mať).
9. Po vrátení veci dovolacím súdom Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 11Co/14/2023 –
535 zo dňa 29. februára 2024 rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 3C/302/2014-387 zo dňa 23.
októbra 2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odvodnením, že znalec I. A. R. v rámci znaleckého
posudku č. 6/2017 v odpovedi na otázku č. (str. 11 posudku) konštatuje, že parcely, ktoré boli predmetom
kúpnej zmluvy z roku 1925 sa nenachádzajú v riešenej lokalite (t.j. na mieste Sporných nehnuteľností),
ale sa nachádzajú v iných častiach katastrálneho územia F.. Uvedený dôkaz nebol pritom v konaní
vyvrátený vykonaním iného dôkazu. Uvedené konštatovanie znalca a znalecký posudok ako dôkaz sú
pritom podstatné pre celé konanie, keďže priamo podmieňuje aj dobromyseľnosť a oprávnenosť držby
právnych predchodcov žalobcov. Keďže predmetom kúpnej zmluvy z roku 1925 boli iné nehnuteľnosti
ako Sporné nehnuteľnosti, je potom nevyhnutným záver, že právni predchodcovia žalobcov (pra/starí
rodičia) nemohli byť dobromyseľní v rámci inštitútu vydržania a takými potom nemohli byť ani ďalší
právni predchodcovia žalobcov (rodičia/starí rodičia). Zmluva z roku 1925 potom nemôže predstavovať
putatívny titul, ktorý je nevyhnutný pre konštatovanie dobromyseľnosti a oprávnenej držby. Zo spisu
ďalej vyplýva, že kúpna zmluva z roku 1925 bola riadne intabulovaná. Pokiaľ boli Sporné nehnuteľnosti
vo vlastníctve pra/starých rodičov, okamihom ich smrti mali prejsť na dedičov, avšak v konaní nebol
vykonaný žiaden dôkaz, preukazujúci prevod sporných pozemkov na rodičov/starých rodičov žalobcov.
Súčasný originárny (vydržanie pozemkov pra/starými rodičmi) a derivatívny (nadobudnutie vlastníctva
na základe kúpnej zmluvy z roku 1925) spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva sa však pojmovo
vylučuje. S uvedeným argumentom sa prvoinštančný súd nevysporiadal. Prvoinštančný súd rozhodol,
že sporné nehnuteľnosti patrili do BSM rodičov/starých rodičov. Žalovaní poukázali na to, že veci
nadobudnuté dedičstvom nespadajú pod režim BSM, teda je vylúčené, aby rodičia/starí rodičia žalobcov
nadobudli vlastnícke právo k sporným pozemkom do BSM. Žalovaní namietali, že pokiaľ prvoinštančný
súd rozhodol, že predmetné pozemky patria do BSM rodičov/starých rodičov, takto formulovaný nárok
nespĺňa podmienky naliehavého právneho záujmu, keďže na základe tohto výroku nie je možné začať
prípadné dedičské konanie a tento výrok nedáva odpoveď na základnú otázku, či určitá vec patrila
alebo nepatrila do dedičstva (vec mohla patriť do BSM, ale napr. ešte pred smrťou mohla byť scudzená,
t.j. nepatrila by do dedičstva). Pokiaľ prvoinštančný súd dospel k záveru, že podstatou žaloby je
domáhanie sa žalobcov, že sporné pozemky patria do dedičstva po právnych predchodcoch žalobcov,
požadovaný petit tomu nezodpovedá. Určenie časového okamihu je však rozhodujúce, keďže časový
okamih determinuje, či vec patrí alebo nepatrí do dedičstva, t.j. či predmetné právo v rozhodnom okamihu
existuje alebo nie. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobami o určenie vlastníctva sú aj žaloby o
určenie vecí patriacich do dedičstva, resp. žaloby o určenie, že určitá osoba bola ku dňu smrti vlastníkom
veci. Takýmto spôsobom však žaloba sformulovaná nebola, t.j. takáto žaloba nespĺňala podmienky pre
zistenie naliehavého právneho záujmu a naliehavosť právneho záujmu z formulácie petitu nevyplýva.
10. Po vrátení veci odvolacím súdom žalobcovia písomným podaním zo dňa 2.5.2025 (na č.l. 567
spisu) pristúpili k zmene žalobného petitu tak, že sa domáhajú, aby súd určil, že Sporné nehnuteľnosti
patrili v celosti do vlastníctva poručiteľa Otca žalobkýň 1/ a 2/ v čase jeho smrti. Z dôvodu, že
výsledky doterajšieho konania mohli byť podkladom aj na konanie o zmenenej žalobe, súd uznesením
vyhláseným na pojednávaní dňa 7.5.2025 zmenu žaloby podľa § 139 a nasl. zákona č. 160/2015
Zz. Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) pripustil. Na predmetnom pojednávaní žalobcovia
nenavrhli vykonať žiadne dôkazy. V záverečnej reči uviedli, že v rámci celého konania preukázali,
že právni predchodcovia žalobcov užívali Sporné nehnuteľnosti ako svoje vlastné, a to z dôvodu,
že tam mali postavený jednak rodinný dom, záhradu a aj ďalšie príslušenstvá, ktoré k tomuto domu

patria. Takže sa preukázalo, že zo strany právnych predchodcov išlo o držbu a užívanie v domnení,
že sú to nehnuteľnosti, ktoré im vlastnícky patria. Celý stav bol zapríčinený zlou evidenciou ešte
z predminulého storočia, 1890 a 1907, kde sa obnovovali tieto právne vzťahy a boli nepresne prenesené
do pozemkových kníh. Žalovaní predmetné nehnuteľnosti vôbec neužívali, nadobudli ich len právne na
základe zápisov podľa určeného operátu, ešte z roku 1907.
11. Žalovaní na tomto pojednávaní poukázali na skutočnosť, že bol podaný návrh na zmenu žaloby,
resp. žalobného petitu, ktorý právny zástupca podal za žalobcov 1/ - 4/, avšak z elektronického súdneho
spisu vyplýva, že tento zastupuje len žalobcov v 2. až 4. rade. Pokiaľ takýto návrh podal aj za žalobcu 1/,
toto nie je podanie, ktoré by bolo spôsobilé, aby súd o ňom rozhodoval. V rámci záverečnej reči uviedli,
že keďže na dnešnom pojednávaní nedošlo k zmene ani k doplneniu dôkazov, ktoré neboli vykonané
v doterajšej fáze konania, majú za to, že nedostatky právnej argumentácie žalobcov, ktoré identifikoval
či už dovolací súd, alebo krajský súd, zostávajú zachované. Žalovaní považujú žalobu za vnútorne
rozpornú, čo sa týka najmä tvrdenia o spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva k daným pozemkom
zo strany žalobcov, keďže na jednej strane odvodzujú svoje vlastnícke právo z kúpnej zmluvy z roku
1925 a súčasne tvrdia, že došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním, čo je originárny spôsob
nadobudnutia vlastníckeho práva, pričom tieto dva spôsoby sa navzájom vylučujú. V zmysle záverečnej
reči právneho zástupcu žalobcov,zase vyplýva, že sa domáhajú nadobudnutia vlastníckeho práva
z titulu vydržania, teda už iba originálnym spôsobom. Na to, aby žalobcovia mohli byť dobromyseľní
a ich držba dobromyselná, tak je nevyhnutná existencia minimálneho putatívneho titulu, ktorý však
v tomto konaní preukázaný nebol. Aj z uznesenia dovolacieho súdu, aj z rozhodnutia odvolacieho
súdu vyplýva, že kúpna zmluva z roku 1925 nemôže predstavovať takýto domnelý titul, pretože kúpna
zmluva z roku 1925 sa týka pozemkov, ktoré sa nachádzajú úplne inde ako sú Sporné nehnuteľnosti.
Táto skutočnosť bola preukázaná aj znaleckým posudkom, aj výsluchom znalca. Obsah znaleckého
posudku nebol spochybnený ani jednou zo strán, ani nebolo vykonané iné znalecké dokazovanie a nie je
produkovaný iný znalecký posudok, ktorý by stanovil iný skutkový a právny záver. Keďže pozemky, ktoré
boli predmetom kúpnej zmluvy z roku 1925, sa nachádzajú na inom mieste alebo sa nachádzali na inom
mieste, je vylúčená dobromyseľnosť právnych predchodcov žalobcov, ako aj žalobcov samých, pretože
bez existencie putatívneho titulu vydržanie nie je možné. Skutočnosť, že žalovaní neužívali predmetné
sporné pozemky je úplne irelevantná v tomto prípade pretože žalovaní odvodzujú svoje vlastnícke práva
od derivatívneho nadobudnutia vlastníckeho práva, a toto nadobudli prevodmi od vlastníkov. Užívanie
pozemkov nie je podmienkou pre nadobudnutie vlastníckeho práva derivatívnym spôsobom. Pretože
žalobcovia nepreukázali v konaní platný právny titul, ktorý by viedol k nadobudnutiu vlastníckeho práva
k Sporným nehnuteľnostiam, či už počas ich života, alebo počas života ich právnych predchodcov, je
žaloba v plnom rozsahu nedôvodná.
12. Súd vo veci vykonal dokazovanie nižšie uvedenými listinnými dôkazmi, výsluchmi strán sporu
a výsluchmi svedkov T. A., T. T. a I. A. R. a zistil nasledovný skutkový stav.
13. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že právnymi predchodcami žalobcov boli A. G., zomr.
XX.XX.XXXX a Q. G., O. E., zomr. XX.XX.XXXX (Starý otec a Stará matka žalobkýň 1/ a 2/ a prastarí
rodičia žalobcov 3/ 4/). Šiahiansky Okresný súd rozhodnutím č. 621/1925 z 17.4.1925 (č.l. 14 a 141
spisu) nariadil aby na základe „dňa 6.2.1925 v Šahách danej vo verejne notárskej listiny horevziatej
kúpnopredajnej zmluvy“ .... „pozemnoknižná kancelária na príslušnost pozemnej zápisnici č. 73.173 F.
pod radovým číslom A+1. A+1-2 obsazená dla poradového čísla B 12 a 6 na meno S. A. C. znejúce
vlastnícke právo pod právnym titulom kúpi vyznačenim 1000 k. kúpnej ceny v prospech G. A. vtelila“.
Dedičstvo po Starom otcovi žalobkýň 1/ a 2/ bolo prejednané Okresným súdom Veľký Krtíš pod sp.
zn. 8D/91/2013 a jeho predmetom neboli Sporné nehnuteľnosti (viď. Osvedčenie o dedičstve na č.l.
32 spisu). Po smrti B. matky žalobkýň 1/ a 2/ Okresný súd Modrý Kameň uznesením z 4.7.1928 (č.l.
13 a 142 spisu) na základe „šahianskym okresným súdom dňa 11-ho júna 1928, pod číslom E.XXX/
XX vydaného právoplatného pozostalosť odovzdávajúceho výroku“ povolil vklad vlastníckeho práva
v pozemnoknižnej zápisnici č. XXX, XXX, XXX, XXX, XXX Q. XXX obce F. „obnažené na meno Q. G.
O. S. pod právnym titulom dedičnosti v prospech D., R. a A. G. nezl. v 1/3 – 1/3 čiastke“. Dedičské
konanie po Starej matke žalobkýň 1/ a 2/ vedené Okresným súdom Veľký Krtíš pod sp. zn. 8D/92/2013
bolo právoplatne zastavené z dôvodu, že Sporné parcely, ktoré sú súčasťou pôvodných parciel reg. „E“
č. XXX/XX, XXX/XX, XXX/XXX Q. XXX/XXX menovaná nevlastnila a vlastnia ich iné osoby (uznesenie
na č.l. 31 spisu). Právnymi nástupcami Starej matky a Starého otca žalobkýň 1/ a 2/ boli D. K., O. G.,
R. G. a Otec žalobkýň 1/ a 2/ (ktorý je starým otcom žalobcov 3/ a 4/). Otec žalobkýň 1/ a 2/ - A. G.,

zomr. XX.XX.XXXX, mal za manželku A. G. O. P., zomr. XX.XX.XXXX, ktorá je Matkou žalobkýň 1/ a 2/
a starou matkou žalobcov 3/ a 4/. Podľa zápisnice zo dňa 22.5.1966 (č.l. 16 spisu) A. G. a manželka
A. G., rod . P. kupujú od Q. K. a manželky D. O. G. jej zdedenú čiastku po otcovi a matke, siestu časť
z domu a záhrady, ktorú časť predáva sestra D. K. O. G. ako bratovi A. G., pri popisnom čísle domu
60. Z Dohody uzavretej dňa 21.10.1967 (č.l. 17 spisu) vyplýva, že Otec žalobkýň 1/ a 2/ vypláca svojho
brata R. G. z domu, v ktorého byte A. G. býva. Dedičstvo po Otcovi žalobkýň 1/ a 2/ bolo prejednané
bývalým Štátnym notárstvom Veľký Krtíš pod sp. zn. D/144/80 a Okresným súdom Veľký Krtíš pod sp. zn.
4D/238/2013 (osvedčenie na č.l. 30 spisu a dedičský spis tunajšieho súdu sp. zn. D 144/80 ) a po Matke
žalobkýň 1/ a 2/ Okresným súdom Veľký Krtíš pod sp. zn. 4D/226/2013 (spis Okresného súdu Veľký
Krtíš sp. zn. 4D/226/2013). Predmetom týchto dedičských konaní Sporné nehnuteľnosti neboli. Právnym
predchodcom žalobcov 3/ a 4/ bol ich otec A. G., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, dedičstvo po
ňom bolo prejednané Okresným súdom Veľký Krtíš pod sp. zn. 4D/304/2015 (spis Okresného súdu Veľký
Krtíš sp. zn. 4D/304/2015) a matka C. G., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, dedičstvo po nej bolo
prejednané Okresným súdom Veľký Krtíš pod sp. zn. 4D/46/2016.
14. Podľa identifikácie parciel Dnot 109/2013 z 16.05.2013 (na č.l. 12 spisu) sú Sporné nehnuteľnosti
totožné s časťami parciel reg. „E“ č. XXX/XXX, XXX/XXX Q. XXX/XX na LV č. XXX a s časťou parcely
reg. „E“ č. XXX/XX na LV č. XXX a že na ich zápis do CKN je potrebný geometrický plán. Geometrickým
plánom zo dňa 4.7.2013 (na č.l. 186 a nasl. spisu) boli parcely XXX a XXX identifikované ako časti parciel
reg. „E“ č. XXX/XX Q. XXX/XXX a následne zapísané na LV č. XXX (č.l. 22 spisu) v prospech D. K..
Parcelu reg. „E“ č. XXX/XX D. K. nadobudol od žalovanej 2/ na základe kúpnej zmluvy zo dňa 29.3.2010
(č.l. 28 spisu) a vklad vlastníckeho práva bol v prospech D. K. povolený dňa 5.5.2010 (rozhodnutie
Správy katastra veľký G. H. M. XXX/XX na č.l. 27 spisu). Parcely reg. „E“ č. XXX/XXX Q. H. XXX/XXX D.
K. nadobudol na základe kúpnej zmluvy spísanej vo forme notárskej zápisnice dňa 2.11.2012 (č.l. 185
spisu) od O. P., s tým, že zo spisu Správy katastra Veľký Krtíš sp. zn. V 1487/2012 vyplynulo, že vklad
vlastníckeho práva bol povolený rozhodnutím Správy katastra Veľký Krtíš zo dňa 23. 11. 2012. O. P. tieto
nehnuteľnosti nadobudla v dedičskom konaní po U. E., ktorý zomrel v r. 1992, na základe osvedčenia
dedičstve zo dňa 17.10.2012 (č.l. 189 spisu). Žalovaný 1/ sa stal vlastníkom parciel č. XXX Q. XXX
rozhodnutím Okresného úradu Veľký Krtíš, katastrálny odbor č. V 402/2015 zo dňa 4.5.2015, a to na
základe darovacej zmluvy spísanej vo forme notárskej zápisnice dňa 18.3.2015 od D. K.. List vlastníctva
pre parcelu reg. „C“ č. XXX nie je založený (výpis z katastra nehnuteľností na č.l. 21 spisu). Podľa výpisu
z LV č. XXX (č.l. 9 spisu) vlastníkom parcely č. XXX/XX, ktorá je čiastočne totožná s parcelou reg. „C“
č. XXX, je žalovaná 2/.
15. Žalobkyňa 1/ v rámci výsluchu na pojednávaní uviedla, že sa narodila v F., H. E. 60, dom je postavený
na parcele č. XXX. Jej rodičmi sú A. G. a manželka A. G., ktorí užívali tento dom, dvor, záhradu a les.
Taktiež ona sa tu narodila a žili tu s nimi aj ich súrodenci D. E., ktorá je žalobkyňou 2/ a tiež brat A. G.,
ktorý zomrel. Od jej pamäti Sporné nehnuteľnosti patrili jej starým rodičom, ktorých však žalobkyňa 1/
nepoznala. K názoru, že Sporné nehnuteľnosti patrili jej starým rodičom, dospela z toho dôvodu, že má
k dispozícii kúpnopredajnú zmluvu, ktorou nadobudol jej starý otec v roku 1925 Sporné nehnuteľnosti
a tieto kúpil od F. M. A.. Jej starí rodičia boli A. G. a Q. G., O. S.. Predmetný rodinný dom užívali jej starí
rodičia, následne jej rodičia. Z listín, ktoré predložili súdu vyplýva, že jej otec vyplatil svojich súrodencov
R. G. a D. G. z celého svojho majetku. Teda z týchto troch parciel č. XXX, XXX Q. XXX. Hranica od
pozemkov starých rodičov žalovaného I/, ktoré bezprostredne susedili so Spornými nehnuteľnosťami
bol jeden jediný plot, z čoho vyplýva, že nikto iný tie nehnuteľnosti za plotom nevlastnil ako oni. Plot na
hranici parcely č. XXX však nikdy nebol.
16. Žalobkyňa 2/ pri výsluchu na pojednávaní uviedla, že sa narodila aj vyrástla v Sporných
nehnuteľnostiach, tieto vždy patrili jej starým rodičom, potom jej rodičom. Na hranici bola stará studňa,
ktorá je tam aj teraz a tvorí hranicu medzi Spornými nehnuteľnosťami a pozemkami žalovaných. Nikdy
pre to neboli žiadne spory, Pokiaľ sa jedná o Sporné nehnuteľnosti, tak spredu pri ceste bol dvor, na
dvore bol dom, potom bola záhrada, za tým bol vinič a ďalej les. Ďalej uviedla, že v dome na Sporných
nehnuteľnostiach pôvodne bývali starí rodiča z otcovej strany, jej starí rodičia. Starý otec v čase, keď sa
jej otec oženil a išiel do tohto domu bývať už nežil a nežila už ani stará mama, pretože tá v čase, keď
zomrel starý otec, už nežila. Žalobkyňa 2/ nevie, kto tam býval. Jej otec sa do tohto domu priženil. Mal
brata a sestru, ktorí bývali v tom dome, kde sa on priženil, kde prišiel bývať po svadbe so svojou ženou.
Ďalej uviedla, že ani záhrada ani les neboli oplotené.

17. Žalovaný 1/ pri výsluchu uviedol, že čo sa týka parciel č. XXX Q. XXX, tieto užívali žalobcovia a ich
právni predchodcovia. Ako chlapec si na to pamätá. Nevie na základe čoho to užívali, nevenoval tomu
pozornosť. Asi pred 15 rokmi mu však jeho teta P. spomínala, že E. mali vo vlastníctve časť parciel
č. XXX Q. XXX a vlastne potom po E. túto parcelu nadobudli P., od ktorých to odkúpil jeho syn D. K.
a od neho nadobudol vlastnícke právo žalovaný 1/. Parcela reg. E parcelné číslo E XXX/XXX patrila E..
E. túto parcelu vyčistili, pripravili si drevo na odvoz, pretože chceli tam pásť ovce a drevo si chceli dať
odviesť domov, toto drevo však poodnášali G.. Preto tvrdí, že G. museli vedieť, že parcela E XXX/XXX
patrí E.. Bolo to pred 25 rokmi. Pokiaľ sa jedná o drevený plot, žalovaný 1/ tvrdí, že tento drevený plot
bol hranicou, ale medzi K. a E.. Jedná sa o parcelu č. E XXX/XXX. Nebola to hranica medzi G. a K..
18. Svedkyňa T. A. na pojednávaní uviedla, že od roku 1957 býva v rodinnom dome, ktorý je v susedstve
s rodinným domom žalobcov. Svoj dom kúpila od S. A. C. a pozemok od E.. V susednom dome býval
G. A. (Starý otec žalobkýň 1/ a 2/), manželka Q. (Stará matka žalobkýň 1/ a 2/) a potom manželka G.
L., pretože prvá manželka mu zomrela. Z dôvodu, že sa svedkyňa narodila v Obci F., poznala ho, ale
keď sa nasťahovala do svojho rodinného domu, už nežil, žil len jeho syn G. A. (Otec žalobkýň 1/ a 2/).
Potvrdila, že tam G. stále bývali a bývajú aj dodnes. Vždy boli vo veľmi dobrom vzťahu so susedmi K.,
navštevovali sa. Ďalej uviedla, že G. mali vpredu dvor a za ním záhradu a vinicu. Ďalej bol les, ten nevie
presne koho bol, vie len to, že tam mal E. nie veľmi široký pás. Tvrdila, že pozemok kúpili Starý otec
žalobkýň 1/ a 2/ a Stará matka žalobkýň 1/ a 2/ od S. A. M.. Záhradu a les kúpili tiež od neho, pretože
to patrilo dohromady. To že to kúpili, svedkyňa vie od svojej mamy, ale či uzavreli aj zmluvu, to nevie.
19. Svedkyňa T. T., starostka obce F., na pojednávaní uviedla, že evidencia daňových priznaní existuje
od r. 1991. Daňové priznania za roky 1991 až 1994 boli navrhnuté na vyradenie, tieto sa už v evidencii
obce nenachádzajú, len v pomocnej evidencii, v zošite. Ostatné daňové priznania, ktoré podávala A.
G. sa týkajú rokov 1996 až 2012. Od roku 2013 už daňové priznanie podával D. K. a v súčasnej dobe
žalovaný 1/. Daňové priznania za r. 1996 – 1999, z ktorých nevyplýva, či tieto podáva vlastník, nájomca
alebo užívateľ, prijala obec na základe zákona, z ktorého vyplýva, že daňové priznanie podáva buď
vlastník alebo nájomca alebo užívateľ a pokiaľ sú tieto políčka prázdne, obec to nezaujímalo, pretože
obec kontroluje len správnosť daňového priznania v tom, o aký pozemok sa jedná, aké je parcelné číslo,
jeho výmera, ale či je to vlastník, užívateľ alebo nájomca to obec nezaujíma, pretože sadzba dane je
rovnaká. Takže pokiaľ to nebolo vyplnené, nebrali to do úvahy, lebo daňové priznanie musí podať buď
vlastník, alebo nájomca, alebo užívateľ. Obec nezaujíma či je niekto vlastník, užívateľ alebo nájomca.
Keď už niekto podá daňové priznanie na obec, tak už v poslednom prípade musí byť len užívateľ, pokiaľ
nie je vlastník alebo nájomca.
20. Z daňových priznaní k dani z nehnuteľností na č.l. 200 – 212 spisu vyplynulo, že daňové priznanie
za r. 1996 podala Matka žalobkýň 1/ a 2/ na parcely č. XXX/X, XXX/XX Q. XXX/X s tým, že vo vzťahu
k uvedeným nehnuteľnostiam neuviedla, či je ich vlastníkom, nájomcom alebo užívateľom. Priznanie
za r. 2000 podala Matka žalobkýň 1/ a 2/ aj na Sporné parcely s tým, že opätovne neuviedla, či je ich
vlastníkom, nájomcom alebo užívateľom. Daňové priznanie za r. 2005 Matka žalobkýň 1/ a 2/ podala
ako užívateľ Sporných nehnuteľností, zatiaľ čo daňové priznanie za r. 2009 ako vlastník parcely XXX
a bez uvedenia vzťahu pokiaľ sa jedná o parcely XXX a XXX.
21. Svedok I. A. R. na pojednávaní uviedol, že pri zhotovení registra obnovenej evidencii pozemkov
v kat. úz. F. vychádzali zo špecifických podmienok, a to z určeného operátu, ktorým bol stav operátu
pozemkového katastra, mapového operátu, ktorý sa nachádzal v geodetickom archíve a parcelného
protokolu na Správe katastra vo Veľkom Krtíši. Určil sa operát pozemkového katastra z toho dôvodu,
že sa nezachoval pozemoknižný operát. Pretože vychádzali z mapy určeného operátu z rokov 1881
a 1871 a z parcelného protokolu z roku 1909, jedná sa o operát staršieho dáta ako rok 1925. Novšie
operáty neboli k dispozícii, sú tam len pozemnostné hárky, ktoré použili prednostne z roku 1909 a môže
byť aj neskôr. Pozemnostné hárky slúžili na evidenciu držby a na platenie daní v danej dobe a boli
v nich uvedené mená, parcelné čísla na stav bývalej mapy pozemkového katastra z roku 1871. Na
otázku, či vie stotožniť Sporné nehnuteľnosti s pozemnostnými hárkami, svedok uviedol, že je to ťažko
identifikovateľné, pretože je tam stratená pozemková kniha a preto absentujú pozemnoknižné zápisy,
ktoré nemohli byť vykonávané a mapy pozemoknižné nenašiel. Preto pozemkový kataster nemusí
korešpondovať s údajmi v pozemkovej knihe, lebo prevody v pozemkovej knihe fungovali, zápisy mohli
byť vykonané a napr. držba nemusela byť zmenená.

22. Žalobcovia predložili súdu súkromný znalecký posudok č. 6/2017 zo dňa 31.05.2017 znalca I.
A. R., z odboru geodézia a kartografia. Znalec v znaleckom posudku uviedol, že pre katastrálne
územie F. nie je k dispozícii operát pozemkovej knihy, nenachádzajú sa ani pozemnoknižné mapy, ani
pozemnoknižné zápisnice. K dispozícii je len operát bývalého pozemkového katastra, na základe ktorého
sa v minulosti evidovala držba a daňové povinnosti. Súčasťou tohto operátu sú len mapy bývalého
pozemkového katastra, a to katastrálne mapy z roku 1871, katastrálne náčrty z roku 1881, parcelný
protokol z roku 1909, register držiteľov z roku 1947, pozemnostné hárky so zápismi z rokov 1909 až
1946 a nekompletné výkazy – záznamy zmien z rokov 1910-1946. V okresnom archíve sa nachádza
dokument „Protokol o vyšetrení skutočnej držby srovnaním so stavom pozemnoknižným“ (príloha č. 11
znaleckého posudku), v ktorom je spísaný presný súpis všetkých pozemnoknižných zápisníc s uvedením
pozemnoknižných parciel a menami pozemnoknižných majiteľov. Identifikácia pozemnoknižného stavu
na stav podľa bývalého pozemkového katastra je možná len na základe zachovaného zrovnávacieho
zostavenia (príloha 12 znaleckého posudku). Z takto získaných podkladov znalec vyhotovil identifikáciu
pozemnoknižného stavu na stav bývalého pozemkového katastra (príloha 14 znaleckého posudku).
Pozemnoknižné zápisnice, do ktorých bola intabulovaná kúpna zmluva, ktorú uzavrel Starý otec
žalobkýň 1/ a 2/ a ani pozemnoknižné zápisnice č. 115, 323, 274, 285, 292, 424, v ktorých vedené
parcely boli po smrti Starej matky žalobkýň 1/ a 2/ prevedené na mal. deti. D. G., B. G. a otca žalobkýň 1/
a 2/ po 1/3 neobsahujú pozemnoknižné parcely v riešenej lokalite a nachádzajú sa v iných častiach k.ú.
F., o čom svedčí zachované „Zrovnávacie zostavenie” a výmery jednotlivých parciel podľa „Protokolu
o prešetrení držby”. Správny pozemnoknižný stav z danej lokality je uvedený v prílohe č. 11 a 14
znaleckého posudku. Užívací stav sa začal evidovať až po roku 1958, kde v rokoch 1958 - 1959 prebehlo
v k.ú. F. zakladanie Jednotnej evidencie pôdy. Parcely XXX/X a XXX/X boli zapísané na evidenčný list
(ďalej len „EL“) č. 32 - G. A., neskôr po roku 1965 prebehlo zakladanie evidencie nehnuteľností (ďalej
len “EN"). V roku 1977 došlo pri parcele EN č. XXX/X k zmene čísla EL z XX na XX — G. A. a manž. A..
V roku 1983 bol EL č. XX zrušený (nenachádza sa v archívnych dokumentoch katastra nehnuteľností)
a nahradený EL č. XX - G. A. O. C.60 — parcela EN č. XXX/X Q. XXX/X. V roku 1983 bola parcela EN
č. XXX/X zapísaná na EL č. X - K. S. M..XX. Po zápise Záznamu podrobného merania zmien (ďalej len
„ZMVM“) do KN v roku 1995 došlo k prečíslovaniu parciel. Parcely CKN č. XXX Q. XXX boli zapísané
na EL č. XX (ako parcely zodpovedajúce parcelám EN pred ZMVM č. XXX/X, XXX/XX Q. XXX/XX) a
parcela CKN č. XXX bola zapísaná na EL č. X (ako parcela zodpovedajúca parcele EN pred ZMVM č.
XXX/X) –prílohy č. 15 až 27. Prvýkrát boli parcely XXX a XXX zapísané na LV na základe žiadosti o zápis
geometrického plánu č. R 232/2013 pod PVZ č. 31/13. V geometrickom pláne č. 36046728-43/2013 vid'. spis číslo listu 187 bol stav CKN identifikovaný na stav určeného operátu a to parciel KNE č. XXX/XX
Q. XXX/XXX, ktoré boli vedené v tom čase na LV č. XXX na mene D. K. O. K. v 1/1-ine. Zápis vlastníctva
pre parcelu CKN č. XXX nebol doposiaľ vykonaný.
23. Podľa § 115 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „Stredný občiansky zákonník“)
vydržaním možno nadobudnúť vlastnícke právo, ak nejde o nescudziteľné veci, ktoré sú v socialistickom
vlastníctve.
24. Podľa § 116 ods. 1 Stredného občianskeho zákonníka vlastnícke právo k hnuteľnej veci nadobudne,
kto ju drží oprávnene (§ 145) a nepretržite tri roky; ak ide o nehnuteľnú vec, je potrebná vydržacia doba
desaťročná.
25. Kto nadobudne oprávnenú držbu od oprávneného držiteľa, môže si započítať vydržaciu dobu
predchodcu (ust. ods. 2 § 116 Stredného občianskeho zákonníka).
26. Podľa § 145 ods. 1 Stredného občianskeho zákonníka ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným.
27. Podľa § 562 Stredného Občianskeho zákonníka ustanoveniami tohto zákona sa spravujú, pokiaľ nie
je ďalej ustanovené inak, i právne pomery vzniknuté pred 1.januárom 1951; do tohto dňa sa tieto právne
pomery spravujú skorším právom.
28. Podľa § 566 ods. 1 Stredného občianskeho zákonníka lehota, ktorá začala bežať pred 1.januárom
1951, sa skončí, ak tento zákon určuje kratšiu lehotu, najneskoršie uplynutím tejto kratšej lehoty,
počítanej odo dňa 1.januára 1951; ak určuje dlhšiu lehotu, uplynutím tejto dlhšej lehoty, počítanej odo
dňa, keď lehota začala bežať.

29. Podľa § 566 ods. 2 Stredného občianskeho zákonníka to isté platí o vydržacej a premlčacej dobe.
30. Podľa § 132a ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.4.1983
(ďalej aj „OZ v znení účinnom od 1.4.1983) kto s vecou zaobchádza ako so svojou a so zreteľom na
všetky okolnosti je dobromyseľný, že mu vec patrí, má - pokiaľ nie je ustanovené inak - obdobné práva
na ochranu, ako má vlastník.
31. Podľa § 135a ods. 1 OZ v znení účinnom od 1.4.1983 vlastníkom veci, ktorá môže byť predmetom
osobného vlastníctva, sa stane občan, ktorý má nepretržite v držbe ( § 132a ods. 1) hnuteľnú vec tri
roky a nehnuteľnú vec desať rokov. Obdobne, pokiaľ nie je ustanovené inak, nadobudne občan aj právo
zodpovedajúce vecnému bremenu ( § 132a ods. 2).
32. Podľa § 507a ods. 1 a 3 (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. apríla 1983) OZ v znení
účinnom od 1.4.1983 pokiaľ nie je uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj právne
vzťahy vzniknuté v čase od 1. apríla 1964 do 1. apríla 1983. Do času uvedeného v ustanovení § 135a sa
započíta aj čas, po ktorý občan alebo jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe (§ 135a ods.
1) alebo nepretržite vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu ( § 135a ods. 2) pred 1. aprílom
1983; tento čas sa však neskončí skôr než uplynutím jedného roka od tohto dňa.
33. Vydržanie patrí k všeobecným originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva a pojmovo
predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva dlhodobou držbou oprávnenou osobou, ktorá nie je
vlastníkom. Predmetom vydržania môže byť hnuteľná aj nehnuteľná vec, ktorá je individuálne určená.
K zákonným predpokladom vydržania okrem spôsobilého predmetu vydržania patria: a) nadobúdateľ
je oprávneným držiteľom veci b) nepretržitosť vydržacej doby. Podľa práva platného do 31. decembra
1950 bola na Slovensku vydržacia doba 32 rokov a v českých krajoch 30 rokov. Stredný občiansky
zákonník, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 1951 (a bol zrušený s účinnosťou od 1.4.1964 zákonom
č. 40/1964 Zb.), ustanovil na vydržanie vlastníctva nehnuteľnosti dobu 10 rokov, pričom pre vydržanie,
ktorého doba začala plynúť pred týmto dátumom, platilo, že sa skončí uplynutím pôvodnej lehoty,
najneskôr však do 31. decembra 1960 (§ 566 Stredného občianskeho zákonníka). Vydržanie bolo
do 31. decembra 1950, s výnimkou vydržania medzi manželmi, a od 1. januára 1951 do 31. marca
1964, s výnimkou nescudziteľných vecí, ktoré boli v socialistickom vlastníctve, prípustné voči každému.
Vyžadovala sa dobromyseľná a nepretržitá držba, pričom za dobromyseľného sa držiteľ považoval vtedy,
keď so zreteľom na všetky okolnosti mohol byť presvedčený o tom, že mu vec patrí. Právo platné na
území Slovenska do 31. decembra 1950 vyžadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení do držby, kým podľa
Stredného občianskeho zákonníka bola dobromyseľnosť potrebná počas celého plynutia vydržacej
doby (R 65/1972). So Stredným Občianskym zákonníkom v súvislosti s nadobúdaním vlastníctva k
nehnuteľnosti bola spojená ešte jedna významná zmena. Opustila sa zásada dovtedajšieho práva, že
prevod vlastníctva k nehnuteľnej veci sa uskutoční až zápisom do pozemkovej knihy, alebo uložením
listiny na súde. Zápis prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam alebo uloženie listiny na súde bol
ponechaný len z dôvodu potrebnej kontroly a evidencie. Tak ako u hnuteľných vecí aj u nehnuteľných
bola prijatá zásada, že k prevodu vlastníctva dôjde „len čo je zmluva skutkom" (jej perfekciou). Tento
zákon síce určoval, že sa prevod vlastníctva zapíše do pozemkových alebo železničných kníh (§
112), uvedený zápis už so zreteľom na ostatné ustanovenia mal len deklaratornú povahu a upustilo
sa od konštitutívnej povahy zápisu. Občiansky zákonník z roku 1964 (zákon č. 40/ 1964 Zb.) právny
titul nadobudnutia vlastníctva vydržaním neupravoval. V značne obmedzenej a osobitnej forme bol
zavedený až novelou č. 131/1982 Zb. v § 135a s účinnosťou od 1. apríla 1983, ktorá už pozná aj
pojem „dobromyseľný držiteľ“ (§ 132a). Pokiaľ ide o beh a započítanie vydržacej doby a aj čo do
predmetu spôsobilého na vydržanie, pôsobí retroaktívne (§ 507a ods. 3). Pred účinnosťou tejto novely
(1. apríla 1983) nijaká vec nebola spôsobilá na vydržanie. Na druhej strane bola tu vykrytá doba na
započítanie do nepretržitej držby od 1. apríla 1964 do 1. apríla 1983 (k uvedenému pozri Štefanko J.:
Započítanie vydržacej doby pred 1. januárom 1992. In Ars Notaria 2/1998, str. 24-26). Účinky vydržania
podľa ustanovenia § 135a OZ (v znení od 1.4.1983 do 1. januára 1992) mohli nastať vzhľadom na
ustanovenie § 507a ods. 3 OZ (zákon č. 131/1982 Zb.) najskôr od 1. apríla 1984. Toto ustanovenie
umožňuje, aby do vydržacej doby uvedenej v ustanovení § 135a ods. 1 OZ bolo možné započítať aj
dobu, po ktorú občan alebo jeho právny predchodca za podmienok ustanovených v § 135a ods. 1 a 2
OZ mal vec v nepretržitej oprávnenej držbe alebo nepretržite vykonával právo zodpovedajúce vecnému

bremenu pred účinnosťou novely Občianskeho zákonníka zákonom č. 131/1982 Zb. (R 50/1985, či
rozsudok Najvyššieho súdu SSR sp. zn. 1 Cz 86/84).
34. Ak už bolo uvedené vyššie, podanou žalobou sa žalobcovia pôvodne domáhali určenia, že Sporné
nehnuteľnosti patrili do BSM Otca a Matky žalobkýň 1/ a 2/, ktorí boli zároveň starými rodičmi žalobcov
3/ a 4/. Žalobu podali na prvostupňový súd dňa 6.11.2014, t.j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj OSP“) s tým, že naliehavý právny záujem na určení (ust. § 80
písm. c/ OSP) odvodzovali od toho, že hoci Sporné nehnuteľnosti nadobudli ich právni predchodcovia,
Sporné nehnuteľnosti v dedičských konania po právnych predchodcoch prededené neboli z dôvodu,
že sú ako vlastníci Sporných nehnuteľností evidovaní žalovaní. Súdna prax pritom dlhodobo akceptuje
žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že tá-ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. V konaní
o takých žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom danej veci. Požadované
určenie sa tu vzťahuje na deň smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať
vplyv na rozhodnutie súdu (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 154/2010, sp. zn. 1
Cdo 183/2009 a sp. zn. 3 Cdo 178/2006). Vlastnícke právo k veci, ktorá nebola predmetom dedičského
konania po poručiteľovi, je možné určiť len vo vzťahu k osobe poručiteľa a toto vlastnícke právo
poručiteľa sa určuje k okamihu jeho smrti, t. j. k poslednému možnému okamihu, kedy poručiteľ toto
vlastnícke právo ešte mohol mať (R 32/2011). Žalobcami pôvodne formulovaný petit, v zmysle ktorého
mali Sporné nehnuteľnosti patriť do BSM dvoch poručiteľov, z ktorých každý zomrel iný deň (Matka
žalobkýň 1/ a 2/ dňa 20.07.2012 a Otec žalobkýň 1/ a 2/ dňa 28.03.1980) tak nenapĺňa vyššie citované
podmienky, za ktorých už spomínaná judikatúra žaloby o určenie, že vec patrí do dedičstva (resp.
že poručiteľ bol ku dňu svojej smrti jej vlastníkom), pripúšťa. Je tomu tak preto, že z predmetného
petitu nevyplýva, ku ktorému dňu mali Sporné nehnuteľnosti do BSM poručiteľov patriť a nedáva ani
predpoklad na začatie následného konania o dedičstve, ktorého predmetom by Sporné nehnuteľnosti
boli. Tým nespĺňa ani predpoklad, že žalobcovia majú na takto formulovanom určení vlastníckeho práva
naliehavý právny záujem (§ 80 písm. c/ OSP v čase podania žaloby, resp. v súčasnosti § 137 písm.
c/ CSP). Uvedené sa napokon stalo jedným z dôvodov, pre ktorý krajský súd pôvodný rozsudok súdu
prvej inštancie zrušil (k tomu pozri najmä bod 10.3. a 10.4. odôvodnenia uznesenia Krajského súdu
v Banskej Bystrici č.k. 11Co/14/2023–535 zo dňa 29. februára 2024). Ako už bolo uvedené vyššie,
žalobcovia následne so súhlasom súdu pristúpili k zmene žalobného petitu tak, že sa domáhajú, že
Sporné nehnuteľnosti patrili v celosti do vlastníctva poručiteľa - Otca žalobkýň 1/ a 2/ v čase jeho smrti.
V tomto prípade už ide o procesne prípustnú žalobu, ktorou žalobcovia v podstate chcú deklarovať,
že Otec žalobkýň 1/ a 2/ (ktorý je zároveň starým otcom žalobcov 3/ a 4/ ) bol k okamihu svojej
smrti vlastníkom Sporných nehnuteľností, a teda, že Sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po ňom.
Z dôvodu, že v katastri nehnuteľností sú ako vlastníci parciel XXX a XXX vedení žalovaní, v prípade
parcely XXX LV nie je založený (navyše vlastníkom parcely č. XXX/XX, ktorá je čiastočne totožná
s parcelou reg. „C“ č. XXX, je žalovaná 2/) a tak isto aj z dôvodu, že určujúci výrok, že poručiteľ bol ku
dňu svojej smrti vlastníkom nejakej veci, môže byť predpokladom na začatie konania o dedičstve, majú
zároveň žalobcovia naliehavý právny záujem na takomto určení. Napokon, nedôvodná bola námietka
žalovaných, že právny zástupca JUDr. Alan Zvara, ktorý písomným podaním zo dňa 2.5.2025 (na č.l. 567
spisu) zmenu žaloby navrhol, je podľa obsahu spisu právnym zástupcom len žalobcov 2/ - 4/. Z obsahu
spisu totiž vyplýva, že i žalobkyňa 1/ splnomocnila na svoje zastupovanie advokáta A. Q. J., a to dňa
26.10.2021 (na č.l. 481c spisu).
35. Napriek vyššie uvedenému však podanej žalobe (ani po zmene žalobného petitu) nebolo možné
vyhovieť, a to z nasledovných dôvodov.
36. Žalobcovia skutkovo svoj nárok v žalobe vymedzili tak, že v r. 1925 Starý otec žalobkýň 1/ a 2/
uzavrel kúpnu zmluvu, ktorá aj bola intabulovaná do pozemnoknižnej zápisnice a následne v roku 1928
potom, ako zomrela jeho manželka, Stará matka žalobkýň 1/ a 2/, na jej meno vedené vlastníctvo v
pozemnoknižných zápisniciach č. 115, 323, 274, 285, 292, 424 prešlo titulom dedičstva na ich deti D.
G., R. G. a Otca žalobkýň 1/ a 2/, každému po 1/3-ine. Po smrti Starého otca a Starej matky žalobkýň
1/ a 2/ Sporné nehnuteľnosti užíval Otec žalobkýň 1/ a 2/ s manželkou (Matkou žalobkýň 1/ a 2/) ,
pričom Otec žalobkýň 1/ a 2/ vyplatil v roku 1966 všetkých svojich súrodencov z podielu rodinného domu
a pozemkov, a to D. K. (O. G. – pozn. súdu) a R. G.. Vzhľadom na zásadné chyby pri vyhotovovaní
ROEP došlo k opomenutiu vo vyznačení vlastníckeho práva právnych predchodcov žalobcov k Sporným
nehnuteľnostiam, hoci toto vlastnícke podľa pripojených listín – Šahianskeho okresného súdu , resp.
Okresného súdu v Modrom Kameni bolo nesporne zapísané aj do pozemkovej knihy. Žalovaný nárok

teda vymedzili tak, že Sporné nehnuteľnosti boli nadobudnuté v r. 1925 riadne intabulovanou kúpnou
zmluvou, ktorú uzatvoril Starý otec žalobkýň 1/ a 2/, že boli nadobudnuté do BSM Starého otca žalobkýň
1/ a 2/ a Starej matky žalobkýň 1/ a 2/, že po smrti Starej matky žalobkýň 1/ a 2/ boli prededené na Otca
žalobkýň 1/ a 2/ a jeho dvoch súrodencov (každému v 1/3), ďalej že Otec žalobkýň 1/ a 2/ vyplatil svojich
súrodencov zo Sporných nehnuteľností a napokon, že len z dôvodu nesprávne vyhotoveného ROEP
došlo k opomenutiu vyznačenia vlastníckeho práva predchodcov žalobcov k Sporným nehnuteľnostiam.
V uvedenej argumentácii pritom žalobcovia pokračovali aj v ďalšom priebehu konania, keď napr.
na pojednávaní dňa 13.10.2015 prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedli, že (to) „že tieto
parcely XXX, XXX Q. XXX boli vo vlastníctve právnych predchodcov navrhovateľky, jej starých rodičov,
dosvedčujú aj listiny, ktoré sme doložili do spisu, to sú výťahy z uznesení pozemnoknižných oddelení
bývalých súdov, kde boli povolené vklady vlastníckeho práva. My sme to v návrhu rozviedli, že pôvodne
predmetné nehnuteľnosti vlastnili Q. G. a A. G., Q. G. zomrela v roku 1926, tam bolo to pozostalostné
konanie, kde po 1/3 dedili právny predchodca navrhovateľky a ďalší dvaja súrodenci.“, ďalej napr. v
písomnom podaní zo dňa 29.3.2016 (na č.l. 125 spisu), kde doplnili, že Sporné nehnuteľnosti nadobudli
Starý otec a Stará matka žalobkýň 1/ a 2/ od S. A. C. kúpnou zmluvou zo dňa 6.2.1925 a boli predmetom
pozemnoknižnej zápisnice 73.173; na týchto pozemkoch začali s výstavbou budovy, ktorá existuje aj
v súčasnosti, avšak vzhľadom na smrť nadobúdateľky Starej matky žalobkýň 1/ a 2/ bolo uskutočnené
ešte v roku 1928 dedičské konanie D 544/26 a nesporné je, že po jej smrti nehnuteľnosti zapísané
v jednotlivých zápisniciach č. 115, 223, 274, 285, 292, 424 k. ú. F. zdedili rovnakým dielom ich deti D.
G., R. G. a Otec žalobkýň 1/ a 2/; otec žalobkýň 1/ a 2/ následne na základe vzájomného vyrovnania
medzi dedičmi prevzal Sporné nehnuteľnosti do svojej nerušenej a dobromyseľnej držby, či napr. na
pojednávaní dňa 7.6.2016, kde uviedli, že „Vychádzajúc z uznesenia o povolení vkladu vlastníckeho
práva do pozemnoknižnej vložky sme toho názoru, že vlastnícke právo bolo intabulované v prospech
starých rodičov navrhovateľky a rovnako, že bolo intabulované aj vlastnícke právo titulom dedičstva po
smrti pôvodnej vlastníčky, teda starej matky navrhovateľov a potom, keď uzavrel právny predchodca
navrhovateľov dohodu so svojimi súrodencami, že na neho prechádzajú aj ich spoluvlastnícke podiely.
Doklady o čom sme doložili a boli spísané tie listiny na MNV, tak v podstate my sa k tejto držbe hlásime,
preto my žiadame určiť, že čo patrí do dedičstva po poručiteľoch, rodičoch navrhovateľov“. Žalobcovia
tak v priebehu konania v prvom rade tvrdili, že Sporné nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy zo
dňa 6.2.1925, uzatvorenej s predávajúcim S. A. C., ktorá kúpna zmluva sa nezachovala, avšak bola
intabulovaná rozhodnutím Šahianskeho okresného súdu č. 621/1925 (č.l. 14 a 141 spisu) nadobudli
Starý otec a Stará matka žalobkýň 1/ a 2/ a že toto vlastnícke právo k Sporným nehnuteľnostiam
následne po smrti Starej matky žalobkýň 1/ a 2/ na základe dedičského rozhodnutia č. D 544/26 bolo
zapísané uznesením Okresného súdu Modrý Kameň z 4.7.1928 (na č.l. 13 a na č.l. 142 spisu) v prospech
D. G., R. G. a V. žalobkýň 1/ a 2/. Z predloženého znaleckého posudku znalca I. R. (odpoveď na otázku č.
1 a ďalej prílohy č. 11 a 14 tohto znaleckého posudku) však vyplynulo, že pozemnoknižné zápisnice, ktoré
boli predmetom kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi Starým otcom žalobkýň 1/ a 2/ a S. A. C., intabulovanej
rozhodnutím Šahianskeho okresného súdu č. 621/1925 a ani pozemnoknižné zápisnice č. 115, 323,
274, 285, 292 a 424, v ktorých bolo vedené vlastnícke právo Starej matky žalobkýň 1/ a 2/, neobsahovali
Sporné nehnuteľnosti (nenachádzali sa v riešenej lokalite), ale v iných častiach katastrálneho územia
F.. Ako pritom na to poukázal odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení, tento dôkaz nebol v konaní
vyvrátený vykonaním iného dôkazu. Navyše, strany sporu sa s obsahom predmetného znaleckého
posudku stotožnili a svoj názor nezmenili ani po vrátený veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
s tým, že po vrátení veci odvolacím súdom nenavrhli vykonať ani žiadne ďalšie dôkazy. Možno tak
v prvom rade uzatvoriť, že v konaní nebolo preukázané, že by kúpnou zmluvou zo dňa 6.2.1925 právni
predchodcovia žalobcov nadobudli Sporné nehnuteľnosti a že by tieto následne prešli do vlastníctva
Otca žalobkýň 1/ a 2/ dedením po svojej matke (v 1/3) a vo zvyšku na základe kúpnej zmluvy zo dňa
22.5.1966 (na č.l. 16 spisu) od sestry Otca žalobkýň 1/ a 2/ D. K., O. G. a na základe dohody zo dňa
21.10.1967 (na č.l. 17 spisu), ktorú Otec žalobkýň 1/ a 2/ uzatvoril so svojim bratom R. G.. Ak totiž
Starý otec a Stará matka žalobkýň 1/ a 2/ Sporné nehnuteľnosti do svojho vlastníctva na základe kúpnej
zmluvy zo dňa 6.2.1925 nenadobudli, nemohlo následne dôjsť k prechodu vlastníckeho práva k týmto
nehnuteľnostiam na ich právnych nástupcov dedením a ani k jeho prevodu zmluvnou formou. Len na
okraj pritom súd uvádza, že ak by aj skutočne Starý otec a Stará matka žalobkýň 1/ a 2/ v r. 1925 kúpnou
zmluvou Sporné nehnuteľnosti do svojho BSM nadobudli (čo však v konaní bolo vyvrátené, ako súd už
uvádzal), avšak vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam stratili pre nesprávne vyhotovený ROEP (z
dôvodu nezachovania pozemkovej knihy), ani v takom prípade by sa nedalo stotožniť s tým, že tieto
nehnuteľnosti podľa vykonaného dokazovania patria v celosti do dedičstva po Otcovi žalobkýň 1/ a 2/.
Prvotným predpokladom na toto konštatovania by totiž musela byť existencia dohody o vyporiadaní BSM

medzi Starým otcom žalobkýň 1/ a 2/, otcom žalobkýň 1/ a 2/, D. K., O. G. a R. K. (ako spoločnými deťmi
Starého otca a Starej matky žalobkýň 1/ a 2/) v dedičskom konaní po Starej matke žalobkýň 1/ a 2/
o tom, že Starý otec žalobkýň 1/ a 2/ nenadobúda z tejto nehnuteľnosti ani formou vyporiadania BSM
a ani ako dedičstvo žiadny podiel. V opačnom prípade by totiž celé Sporné nehnuteľnosti prededené
na otca žalobkýň 1/ a 2/, D. K., O. G. a R. K. (na každého v 1/3) byť nemohli, ale prededený by mohol
byť len určitý podiel z ich. Zvyšok zo Sporných nehnuteľností by pripadol Starému otcovi žalobkýň 1/
a 2/, po ktorom dedičské konanie bolo vedené len Okresným súdom Veľký Krtíš pod sp. zn. 8D/91/2013
s tým, že Sporné nehnuteľnosti predmetom dedičského konania neboli. Z uvedeného dôvodu by sa
teda žalobcovia museli žalobou domáhať, že časť Sporných nehnuteľností (pripadajúca Starému otcovi
žalobkýň 1/ a 2/) patrí do dedičstva po Starom otcovi žalobkýň 1/ a 2/ , v ktorom konaní by navyše
bol širší okruh účastníkov aj o právnych nástupcov po D. K., O. G. a po R. G. (k uvedenému pozri
napr. R 32/2011, z ktorého vyplýva, že vlastnícke právo k veci, ktorá nebola predmetom dedičského
konania po poručiteľovi, je možné určiť len vo vzťahu k osobe poručiteľa a že pokiaľ príslušná vec nebola
predmetom dedičského konania po poručiteľovi, v rámci ktorého by bolo určené, ktorý konkrétny dedič
sa stal vlastníkom predmetnej veci tvoriacej súčasť dedičstva, nemôže sa dedič domáhať všeobecnou
určovacou žalobou určenia, že je vlastníkom predmetnej neprededenej veci; uznesenie Najvyššieho
súdu SR zo 16. mája 2019, sp. zn. 8Cdo/94/2018, v ktorom bolo konštatované, že v konaní o určenie,
že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, možno považovať za ustálený záver, že až do vyporiadania
dedičstva ohľadom tejto veci sú všetci dedičia považovaní za jej vlastníkov, pričom v danom určovacom
spore, títo majú postavenie tzv. nútených procesných spoločníkov, v čoho dôsledku sa konania o takejto
žalobe musia zúčastniť ako žalobcovia alebo ako žalovaní všetci dedičia, inak je daný nedostatok vecnej
legitimácie; či napr. uznesenie Ústavného súdu SR z 5. 11. 2019, sp. zn. III. ÚS 93/2019, v zmysle ktorého
v spore o určenie predmetu dedičstva sú dedičia v čase smrti poručiteľa oprávnení voči iným osobám
spoločne a nerozdielne, majú teda postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov; účastníkmi konania musia
byť všetci do úvahy prichádzajúci dedičia, pretože rozhodnutie v danej veci sa vzťahuje na každého
z nich). Existencia takejto dohody o vyporiadaní medzi Starým otcom žalobkýň 1/ a 2/ a ostatnými
dedičmi však nebola ani len tvrdená, nie to ešte preukázaná. Ďalej, aj keby sa Starý otec žalobkýň 1/
a 2/ po smrti svojej manželky s ostatnými dedičmi dohodol tak, že by predmetom dedičského konania
boli Sporné nehnuteľnosti v celosti, a zároveň by z nich nič sám nenadobudol z titulu dedenia, v čoho
dôsledku by Otec žalobkýň 1/ a 2/ nadobudol na týchto nehnuteľnostiach podiel v pomere 1/3 z celku, ani
ďalšie predložené dôkazy nepreukazujú, že by následnými zmluvami nadobudol i zvyšné 2/3 sporných
nehnuteľností. Uvedené platí obzvlášť pokiaľ ide o spoluvlastnícky podiel jeho brata R. G., keď v konaní
nebol vykonaný dôkaz, ktorý by preukazoval nadobudnutie 1/3 podielu na Sporných nehnuteľnostiach
zo R. G. na otca žalobkýň 1/ a 2/, ale len dohoda na č.l. 17 spisu, ktorou sa Otec žalobkýň 1/ a 2/ zaviazal
vyplatiť R. G. čiastku z bytu alebo domu (nie čiastku zo Sporných nehnuteľnosti).
37. Ďalej, vrátiac sa k nároku, ktorý si žalobcovia podanou žalobou uplatnili, je potrebné uviesť, že
pokiaľ žalobcovia tvrdili, že vlastnícke právo k Sporným nehnuteľnostiam už nadobudli ich právni
predchodcovia (t.j. Starý otec a Stará matka žalobkýň 1/ a 2/ na základe riadne intabulovanej kúpnej
zmluvy z 6.2.1925), takto formulovaným skutkovým stavom mohli preukazovať len nadobudnutie
vlastníckeho práva k Sporným nehnuteľnostiam v prospech otca žalobkýň 1/ a 2/, ktoré je odvodené od
vlastníckeho práva jeho predchodcov (t.j. dedením, či zmluvne, ako o tom súd pojednával vyššie a ktoré
nadobudnutie vlastníckeho práva preukázané nebolo), nie však vydržanie vlastníckeho práva Otcom
žalobkýň 1/ a 2/ k týmto nehnuteľnostiam. Vydržanie totiž patrí k všeobecným originárnym spôsobom
nadobudnutia vlastníckeho práva a pojmovo predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva dlhodobou
držbou oprávnenou osobou, ktorá nie je vlastníkom. Súčasný originárny (vydržanie pozemkov pra/
starými rodičmi) a derivatívny (nadobudnutie vlastníctva na základe kúpnej zmluvy z roku 1925) spôsob
nadobudnutia vlastníckeho práva sa však pojmovo vylučuje (k uvedenému pozri bod. 10.2 odôvodnenia
uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 11Co/14/2023 – 535 zo dňa 29. februára 2024).
Povedané inak, len v prípade, ak by žalobcovia tvrdili, že Starý otec a Stará matka žalobkýň 1/ a 2/
skutočne vlastnícke právo k Sporným nehnuteľnostiam nenadobudli, len sa domnievali, že ho nadobudli,
len v takom prípade by bolo možné uvažovať o prípadnom vydržaní nehnuteľností Otcom žalobkýň 1/
a 2/, a to na základe skúmania existencie oprávnenej držby k veci, ktorá bola spôsobilá vydržania, a po
stanovený čas. V takom prípade by bolo potrebné v prvom rade tvrdiť ako sa právni predchodcovia
žalobcov chopili držby Sporných nehnuteľností a prečo je potrebné ich držbu považovať za oprávnenú.
Pokiaľ je takýmto dôvodom, pre ktorý sa Starý otec a Stará matka žalobkýň 1/ a 2/ chopili držby, kúpna
zmluva z r. 1925 (keď iný dôvod tvrdený nebol), prípustné by bolo napríklad tvrdenie, že v zmluve z r.
1925, ktorá sa nezachovala, boli aj predmetné nehnuteľnosti, avšak pochybením príslušných orgánov

bolo intabulované len vlastnícke právo k iným nehnuteľnostiam, ktoré na tejto zmluve tiež uvedené boli
(t.j. že zmluva bola intabulovaná len čiastočne), alebo napr. to, že Starý otec a Stará matky žalobkýň
1/ a 2/ si len mysleli, že na základe kúpnej zmluvy zo dňa 6.2.1925 nadobudli Sporné nehnuteľnosti,
hoci nadobudli v skutočnosti nehnuteľnosti iné, aj s vysvetlením, čím bol ich omyl ospravedlniteľný
a prečo sa v danom prípade u nich mohlo jednať o oprávnenú držbu, a podobne. Žalobcovia však
takéto a ani obdobné dôvody oprávneného vstupu do držby netvrdili, keď naopak opakovali, že Starý
otec a Stará matka žalobkýň 1/ a 2/ tieto nehnuteľnosti skutočne nadobudli intabuláciou (vkladom), ale
z dôvodu nezachovania pozemkovej knihy a neskôr realizovaného ROEP, ktorý vychádzal z podkladov
predchádzajúcich uvedenej zmluve, svoje vlastnícke právo stratili. Ako však už bolo uvedené vyššie, ak
by Sporné nehnuteľnosti boli nadobudnuté právnymi predchodcami otca žalobkýň 1/ a 2/ intabulovanou
kúpnou zmluvou, mohol by ich on následne nadobudnúť len dedením po svojich právnych predchodcoch,
či zmluvne, nie však vydržaním. Napokon, ak aj k zničeniu, či strate pozemkovej knihy, v ktorej sa
vlastnícke právo (aj) k Sporným nehnuteľnostiam evidovalo, došlo skôr, ako mohlo dôjsť k prechodu
Sporných nehnuteľností na Otca žalobkýň 1/ a 2/ dedením, či zmluvne, t.j. v čase, keď bol ich
evidovaným vlastníkom Starý otec žalobkýň 1/ a 2/ a Stará matka žalobkýň 1/ a 2/ (samozrejme všetko
za predpokladu, že boli vlastníkmi Sporných nehnuteľností, čo v konaní preukázané nebolo), mohli sa
žalobcovia domáhať len určenia vlastníckeho práva k týmto Sporným nehnuteľnostiam v prospech Staré
otca žalobkýň 1/ a 2/a Starej matky žalobkýň 1/ a 2/, kde by ale boli stranami sporu aj právni nástupcovia
po D. K., O. G. a po R. G. (ako o tom napokon súd pojednával v predchádzajúcom odseku). Naopak,
ak k zničeniu, či strate pozemkovej knihy, v ktorej sa vlastnícke právo (aj) k Sporným nehnuteľnostiam
evidovalo, došlo neskôr, ako došlo k prechodu Sporných nehnuteľností na Otca žalobkýň 1/ a 2/
dedením, či zmluvne, žalobcovia by sa síce mohli domáhať toho, že Otec žalobkýň 1/ a 2/ bol v okamihu
svoje smrti vlastníkom Sporných nehnuteľností, museli by však preukázať, že už Starý otec a Stará
matka žalobkýň 1/ a 2/ Sporné nehnuteľnosti do svojho vlastníctva nadobudli a že Otec žalobkýň 1/ a 2/
môže svoje vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam od svojich právnych predchodcov odvodzovať
(čo však v konaní preukázané nebolo, ako súd o tom pojednával vyššie). Zároveň, vrátiac sa k tvrdeniu
žalobcov o tom, že Sporné nehnuteľnosti boli vydržané, je potrebné uviesť, že žalobcovia v priebehu
konania netvrdili žiadne iné okolnosti (s výnimkou kúpnej zmluvy zo dňa 6.2.1925), či putatívny titul, od
ktorého by oprávnenosť držby Starého otca a Starej matky žalobkýň 1/ a 2/ odvodzovali, okrem toho, že si
na časti Sporných nehnuteľností Starý otec a Stará matka žalobkýň 1/ a 2/ postavili rodinný dom a Sporné
nehnuteľnosti užívali. Samotné postavenie domu a užívanie pozemkov bez tvrdenia akýchkoľvek iných
skutočností, od ktorých Starý otec a Stará matka žalobkýň 1/ a 2/ oprávnenosť svojej držby k pozemkom
odvodzovali, však oprávnenosť držby Starého otca a Starej matky žalobkýň nepreukazuje, a to osobitne
v prípade, keď predmetom kúpnej zmluvy zo dňa 6.2.1925 neboli Sporné nehnuteľnosti a keď žalobcovia
ani len netvrdili, z akých dôvodov sa Starý otec a Stará matka žalobkýň 1/ a 2/ napriek tomu mohli
oprávnene domnievať, že im vlastnícke právo k Sporným nehnuteľnostiam patrí. Takéto skutočnosti
napokon nevyplynuli ani so svedeckej výpovede svedkyne A., ktorá síce tvrdila, že od svojej matky vie,
že Sporné nehnuteľnosti Starý otec a Stará matka žalobkýň 1/ a 2/ kúpili od S. A. M., nevedela však
v tejto súvislosti uviesť žiadne ďalšie skutočnosti V konaní teda nebolo preukázané, že už starí rodičia
žalobkýň 1/ a 2/ (ktorý sú zároveň prastarými rodičmi žalobcov 3/ a 4/) do oprávnenej držby Sporných
nehnuteľností vstúpili. Právo platné na území Slovenska do 31. decembra 1950 však na nadobudnutie
vlastníckeho práva vydržaním vyžadovalo dobromyseľnosť, hoci len pri nastúpení do držby, kým podľa
Stredného občianskeho zákonníka bola dobromyseľnosť potrebná počas celého plynutia vydržacej doby
(R 65/1972). Vydržacia doba (v danom čase 32-ročná) tak od 6.2.1925 (dátum uzatvorenia kúpnej
zmluvy Starým otcom žalobkýň 1/ a 2/) plynúť nezačala nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by Starý
otec žalobkýň 1/ a 2/ a Stará matka žalobkýň 1/ a 2/ boli pri vstupe do držby Sporných nehnuteľností
dobromyseľní. Z toho istého dôvodu nedobromyseľnosti neprichádza do úvahy ani započítanie vydržacej
doby Starého otca žalobkýň 1/ a 2/ alebo Starej matky žalobkýň 1/ a 2/ do oprávnenej držby ich syna –
Otca žalovaných 1/ a 2/ počnúc dňom 1.1.1951, kedy nadobudol účinnosť Stredný občiansky zákonník,
keď tento síce v § 566 v spojení s § 562 pripúšťal zachovanie vydržacej doby, ktorá začala bežať pred
1.januárom 1951, avšak len v prípade nadobudnutia oprávnenej držby od oprávneného držiteľa (ust. §
116 ods. 2 Stredného občianskeho zákonníka), t.j. od držiteľa, ktorý bol so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí (ust. § 145 ods. 1 Stredného občianskeho zákonníka).
38. Pokiaľ sa jedná o samotného Otca žalobkýň 1/ a 2/, tento mal do držby Sporných nehnuteľností
podľa tvrdení žalobcov vstúpiť na základe dedičského rozhodnutia č. D 544/26, na základe ktorého
bolo zapísané uznesením Okresného súdu Modrý Kameň z 4.7.1928 (na č.l. 13 a na č.l. 142 spisu)
v prospech D. G., R. G. a V. žalobkýň 1/ a 2/ vlastnícke právo k pozemnoknižným parcelám, ktoré

bolo vedené na jeho matku (Starú matku žalobkýň 1/ a 2/) v pozemnoknižných zápisniciach č. 115,
323, 274, 285, 292 a 424. Ako však už o tom súd detailnejšie písal v ods. 36 odôvodnenia tohto
rozhodnutia, predloženým znaleckým posudkom (ktorý nebol nie len, že vyvrátený iným dôkazom, ale ani
spochybnený) bolo preukázané, že pozemnoknižné zápisnice, v ktorých bolo vedené vlastnícke právo
Starej matky žalobkýň 1/ a 2/, a následne prededené na jej deti (i Otca žalobkýň 1/ a 2/ v pomere 1/3 z
celku) neobsahovali Sporné nehnuteľnosti, ale pozemnoknižné parcely v iných častiach katastrálneho
územia F.. Vzhľadom k uvedenému nie je jasné (a žiadne vysvetlenie v tejto súvislosti neprodukovali
ani žalobcovia), na základe akých skutočností sa mohol Otec žalobkýň 1/ a 2/ oprávnene domnievať,
že bol (v tom čase) 1/3 vlastníkom Sporných nehnuteľností, keď na základe dedičského rozhodnutia po
svojej matke, zjavne nadobudol iné nehnuteľnosti, nachádzajúce sa na inom mieste a keď ani samotná
Stará matka žalobkýň 1/ a 2/ kúpnou zmluvou z 6.2.1925 Sporné nehnuteľnosti nenadobudla, čo tiež zo
spomínaného znaleckého posudku vyplýva. Preto mal súd za to, až ani po smrti Starej matky žalobkýň
1/ a 2/, ktorá zomrela XX.XX.XXXX, v danom čase 32-ročná vydržacia doba u Otca žalobcov 1/ a 2/
plynúť nezačala, a to ani vo vzťahu k 1/3 Sporných nehnuteľností.
39. Ďalšími podľa názoru žalobcov relevantnými skutočnosťami, od ktorých by bolo možné odvodzovať
dobromyseľnosť Otca žalobkýň 1/ a 2/ v to, že mu Sporné nehnuteľnosti patrili, sú dohoda zo dňa
21.10.1967 (na č.l. 17 spisu) a kúpna zmluva zo dňa 22.5.1966 (na č.l. 16 spisu). Z dohody uzavretej
dňa 21.10.1967 však vyplýva, že Otec žalobkýň 1/ a 2/, bývajúci v F., vypláca svojho brata R. G.,
bývajúceho vo Vinici, z domu, v ktorého byte Otec žalobkýň 1/ a 2/ býva, a to sumou 1.000 Kčs.
Predmetná dohoda teda žiadnym spôsobom nepojednáva o pozemku, na ktorom dom stojí, či o ďalších
priľahlých pozemkoch. Ak teda aj R. G. bol v danom čase 1/3 vlastníkom Sporných nehnuteľností (ako
sa žalobcovia domnievali, že je ich 1/3 vlastníkom na základe dedičského konania po Starej matke
1/ a 2/, hoci to v konaní bolo vyvrátené), prípadne, ak si aspoň myslel, že mu Sporné nehnuteľnosti
v 1/3 patria a bol ich oprávneným držiteľom, ani tak nemožno dospieť k záveru, že by predmetom
vyplatenia jeho podielu boli čo i len nejaké pozemky (nie to ešte Sporné nehnuteľnosti). Vzhľadom
k uvedenému nemožno mať za to, že by sa Otec žalobkýň 1/ a 2/ mohol domnievať, že vyplatením
svojho brata z čiastky na dome, sa stáva zároveň vlastníkom aj bratovho 1/3 podielu na Sporných
nehnuteľnostiach, a to aj v prípade, ak mali strany toho právneho úkonu za to, že R. G. skutočne 1/3
podiel na Sporných nehnuteľnostiach vlastní. Do oprávnenej držby bratovho 1/3 podielu na Sporných
nehnuteľnostiach by totiž mohol Otec žalobkýň vstúpiť len v prípade, ak by predmetom dohody o výplate
boli aj Sporné nehnuteľnosti, o ktorých sa strany tejto dohody mylne (a navyše oprávnene) domnievali,
že sú vo vlastníctve R. G.. Pokiaľ sa jedná o kúpnu zmluvu zo dňa 22.5.1966 (na č.l. 16 spisu), spísanú
do zápisnice v kancelárii D. F., ňou „A. G. a manželka kupujú od Q. K. a manželki D. O. G. jej
zdedenú čiastku po otcovi a matke, siestu časť z domu a záhrady, ktorú časť predáva sestra D. K.
O. G. ako bratovi A. G., pri popisnom čísle domu 60.“ I vo vzťahu k tejto zmluve v prvom rade platí,
že v konaní bolo vyvrátené, že D. K., O. G. zdedila po svoje matke (Stará matka žalobkýň 1/ a 2/)
podiel na Sporných nehnuteľnostiach v pomere 1/3 z celku. Menovaná teda nemohla platne previesť
na otca žalobkýň 1/ a 2/ svoj spoluvlastnícky podiel na Sporných nehnuteľnostiach. Ďalej v konaní
nebolo preukázané, že keďže D. K., O. G. nadobudla v dedičskom konaní so svojej matke zjavne
iné nehnuteľnosti ako Sporné nehnuteľnosti, nachádzajúce sa na inom mieste, na základe čoho sa
mohla domnievať, že je aj vlastníkom podielu na Sporných nehnuteľnostiach, keď navyše v konaní
neboli tvrdené žiadne iné skutočnosti, ktoré by jej oprávnenú vedomosť zakladali. Oprávnená držba
menovanej k 1/3 podielu na Sporných nehnuteľnostiach preto preukázaná nebola. Ak by napriek týmto
skutočnostiam D. K. dobromyseľná bola (hoci to v konaní preukázané nebolo) je otázne, či mali strany
predmetnej zmluvy v úmysle prevádzať aj parcelu č. XXX tvoriacu dvor a pozemok pod domom s.č. XX
a parcelu XXX, na ktorej sa nachádzal les, keď v uvedenej zmluve pojednávajú len o časti domu (nie
pozemku, na ktorom stojí) a záhrady pri dome so súp. č. XX (nie aj o lese). Bez ohľadu na riešenie
tejto otázky je však potrebné uviesť, že ak aj D. K., O. G. bola dobromyseľná v tom, že jej v r. 1966 1/3
podiel na Sporných nehnuteľnostiach patril (hoci to nebolo preukázané) a ak aj jej spoločným úmyslom
s Otcom žalobkýň 1/ a 2/ bolo previesť kúpnou zmluvou zo dňa 22.5.1966 na Otca žalobkýň 1/3 podiel
aj k pozemkom č. 348 a 350 (nie len k záhrade na pozemku 349), je potrebné uviesť, že ani v takom
prípade nemohol Otec žalobkýň nadobudnúť dňa 22.5.1966 k 1/3 podielu na Sporných nehnuteľnostiach
vlastnícke právo vydržaním a vydržaním ho (k tomuto 1/3 podielu) nemohol nadobudnúť ani ku dňu svojej
smrti dňa 28.03.1980. Ako totiž už bolo uvedené vyššie, zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník,
ktorý nadobudol účinnosť od 1.4.1964, až do 31.3.1983 vydržanie nepoznal. Vydržanie bolo do tohto
zákona zakotvené až s účinnosťou od 1.4.1983 s tým, že prechodné ustanovenia k úprave účinnej od
1.4.1983 síce pripustili započítanie nepretržitej držby v období od 1. apríla 1964 do 1. apríla 1983, táto

držba však nesmela skončiť skôr ako 1.4.1984 (ust. § 507a ods. 1 a 3 OZ v znení účinnom od 1.4.1983).
Účinky vydržania podľa ustanovenia § 135a OZ (v znení od 1.4.1983) tak mohli nastať vzhľadom na
ustanovenie § 507a ods. 3 OZ v znení účinnom od 1.4.1983, najskôr od 1. apríla 1984 (R 50/1985, či
rozsudok Najvyššieho súdu SSR sp. zn. 1 Cz 86/84). Nakoľko však Otec žalobkýň 1/ a 2/ zomrel už dňa
28.03.1980, 1/3 Podiel na Sporných nehnuteľnostiach k 1.4.1984 vydržať nemohol. Teda, aj keby D. K.,
O. G. bola dobromyseľná v tom, že jej 1/3 podiel k Sporným nehnuteľnostiam patrí (čo podľa vykonaného
dokazovania nebola) a aj keby menovaná a Otec žalobkýň 1/ a 2/ skutočne zmluvou z 1966 mienili
na osobu Otca žalobkýň 1/ a 2/ previesť práve uvedený spoluvlastnícky podiel (o čom možno mať tiež
pochybnosti), ani v takom prípade by Otec žalobkýň 1/ a 2/ nemohol ku dňu svoje smrti tento 1/3 podiel na
Sporných nehnuteľnostiach vydržaním nadobudnúť. Uvedené pritom rovnako platí aj pre 1/3 podiel, ktorý
mal podľa tvrdení žalobcov vlastniť druhý súrodenec Otca žalobkýň 1/ a 2/, a to R. G., keď nadobudnutie
jeho podielu Otcom žalobkýň 1/ a 2/ okrem toho, že R. G. nebol dobromyseľný a predmetom dohody
z 21.10.1967 nebol podiel na Sporných nehnuteľnostiach (ako o tom súd pojednával už vyššie), je
vylúčené aj tým, že ani dňa 21.10.1967 Občiansky zákonník v znení účinnom do 31.3.1983 vydržanie
nepoznal a započítanie vydržacej doby od 1.4.1964 do 31.3.1983 by pripadalo do úvahy len v prípade,
ak by Otec žalobkýň 1/ a 2/ k 1.4.1984, kedy mohla vydržacia doba mohla najskôr uplynúť, ešte žil.
40. Napokon žalobcovia tvrdili, že Otec žalobkýň 1/ a 2/ a Matka žalobkýň 1/ a 2/ Sporné nehnuteľnosti
a dom na nich stojaci nerušene užívali a že minimálne od r. 1958 boli vedení ako ich oprávnení užívatelia.
Vchádzali pritom zo znaleckého posudku, z ktorého vyplynulo, že užívací stav v danej lokalite sa
začal evidovať až po roku 1958, kde v rokoch 1958 - 1959 prebehlo v k.ú. F. zakladanie Jednotnej
evidencie pôdy (ďalej aj „JEP“). Parcely XXX/X a XXX/X boli zapísané na evidenčný list (ďalej len
„EL“) č. 32 - G. A.. K uvedenému je však potrebné uviesť, že jednotná evidencia pôdy zachycovala
výlučne užívacie a nie vlastnícke vzťahy k pozemkom, a teda aj hranice, v akých boli pozemky užívané,
a nie hranice vlastnícke. Oprávneným užívateľom pozemkov tak mohla byť osoby napr. na základe
práva osobného užívania podľa ustanovenia § 198 a nasl. OZ v znení účinnom od 1.4.1983, osoby,
ktoré dostali pôdu pridelenú v rámci hospodársko-technických úprav pozemkov (vládne nariadenie
č. 47/1955 Zb. a vyhláška č. 27/1958 Ú. v.), alebo im bola prikázaná do užívania podľa vládneho
nariadenia č. 50/1955 Zb., prípadne im ju poskytlo JRD ako záhumienok podľa ustanovenia § 24 zákona
č. 49/1959 Zb. o jednotných roľníckych družstvách a podobne ( k uvedenému pozri napr. Zhodnocení
Nejvyššího soudu SSR z27. 6. 1972, sp. zn. Cpj 59/71). Povedané inak, skutočnosť že niekto pozemky
nerušene užíva a prípadne je aj evidovaný ako ich užívateľ podľa JEP, ešte nepreukazuje, že je pri
užívaní týchto pozemkov vzhľadom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu tieto pozemky patria.
Rovnako dobre si totiž od začiatku môže byť vedomý toho, že mu tieto pozemky nepatria napr.
z dôvodu, že vie, že je len ich nájomcom, či užívateľom, alebo si je vedomý skutočnosti, že tieto
pozemky riadne do vlastníctva nenadobudol, ale sa tak len navonok tvári. V tejto súvislosti preto na
vydržanie vlastníckeho práva nestačí samotná skutočnosť, že niekto pozemky dlhodobo užíva, a že
mu v ich užívaní nikto nebráni a určujúcim nie je ani skutočnosť, či na časti pozemkov je alebo nie
je postavený plot. I plot totiž slúži tak na oddelenie hraníc vlastníckeho práva, ako aj na oddelenie
hraníc práva užívacieho. Dobromyseľnosť, ako psychický stav (vnútorné presvedčenie subjektu, že mu
nejaká vec patrí) samo osebe nemôže byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť
skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok,
teda okolnosti, z ktorých možno vyvodiť presvedčenie nadobúdateľa o dobromyseľnosti, že mu vec patrí.
Okolnosťami, ktoré budú svedčiť pre záver o existencii dobromyseľnosti, budú spravidla okolnosťami
týkajúcimi sa právneho dôvodu nadobudnutia a svedčiace o poctivosti nadobúdateľa (k uvedenému
pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 326/2020 zo dňa 21. decembra 2022
vydané v prejednávanej veci). Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať,
či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol.
Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia
veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi (Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14. novembra 2018). Ako však už bolo uvedené vyššie,
Otec žalobkýň 1/ a 2/ v dedičskom konaní po svoje matke objektívne nadobudol iné nehnuteľnosti,
než Sporné nehnuteľnosti, nachádzajúce sa na inom mieste, a to navyše len v podiele 1/3 z celku.
Sporné nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy z 6.2.1925 nenadobudla ani matka Otca žalobkýň
1/ a 2/. Pri absencii ďalších skutkových tvrdení žalobcov tak nemožno dospieť k záveru, že napriek
tejto skutočnosti bol Otec žalobkýň 1/ a 2/ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že
keď Sporné nehnuteľnosti začal užívať, užíval ich z titulu vlastníckeho práva. Túto dobromyseľnosť
nemohol nadobudnúť len tým, že mu v užívaní nehnuteľností nikto nebránil a že boli niektoré zo Sporných

nehnuteľností od nehnuteľností susedných oddelené plotom. V tejto súvislosti pritom súd poukazuje i na
to, že parcela č. XXX tvoriaca les, nebola podľa zhodných tvrdení strán sporu nikdy plotom oddelená
a žalobkyne 1/ a 2/ sa nezhodli v tom, či bola vôbec oplotená parcela č. XXX tvoriaca záhradu, keď
žalobkyňa 1/ tvrdila, že oplotená bola, žalobkyňa 2/ však toľko, že oplotená nebola. Zhodné boli len
tvrdenia o oplotení parcely č. XXX tvoriacej dvor, na ktorom je postavený dom. Žalobcovia tak isto
nevedeli uviesť, odkedy Otec žalobkýň 1/ a 2/ začal Sporné nehnuteľnosti užívať, keď žalobkyňa 1/
v tejto súvislosti neprezentovala žiadne skutkové tvrdenia a žalobkyňa 2/ uvádzala, že to bolo až po
tom, čo sa oženil s matkou žalobkýň 1/ a 2/ , a to bez toho, aby uviedla kedy sa tak stalo. Napokon, ak
aj Otec žalobkýň 1/ a 2/ začal Sporné nehnuteľnosti po uzavretí sobáša užívať a ak aj svoje vlastnícke
právo odvodzoval od dedičského konania po svojej matke, hoci ním nadobudol iné nehnuteľnosti,
nemožno opomínať skutočnosť, že z týchto (hoci od Sporných nehnuteľností odlišných) nehnuteľností
nadobudol len podiel v pomere 1/3 z celku. AK teda aj otec žalobkýň 1/ a 2/ bol vzhľadom na všetky
okolnosti dobromyseľný o svojom vlastníckom práve, ku ktorému záveru možno dôjsť len tak, že sa
mylne nazdával, že parcely, ktoré podedil, boli Spornými nehnuteľnosťami, mohol byť dobromyseľný len
pokiaľ sa jedná o 1/3 podiel Sporných nehnuteľností. Až po uzavretí kúpnej zmluvy zo dňa 22.5.1966
so svojou sestrou D. mohol byť (teoreticky) dobromyseľný v tom, že nadobudol aj ďalší 1/3 podiel zo
Sporných nehnuteľností, ako však už bolo uvedené vyššie, dňa 22.5.1966 Občiansky zákonník vydržanie
nepoznal a neskoršia právna úprava s účinnosťou od 1.4.1983 pripustila vydržanie so započítaním
vydržacej doby od 1.4.1964 len v prípade, ak táto skončila najskôr 1.4.1984, kedy Otec žalobkýň 1/
a 2/ už nežil. Pokiaľ sa jedná o posledný 1/3 podiel na Sporných nehnuteľnostiach, ktorý mal otec
žalobkýň 1/ a 2/ nadobudnúť od svojho brata R. G. dohodou z 21.10.1967, podľa názoru súdu Otec
žalobkýň 1/ a 2/ nemohol byť v žiadnom prípade dobromyseľný, že touto dohodou nadobúda aj zvyšný
1/3 podiel na Sporných nehnuteľnostiach, už len z dôvodu, že predmetom uvedenej dohody bol len
podiel na dome, nie na akýchkoľvek pozemkoch. Napokon, ak by aj dobromyseľný bol, ani v takomto
prípade by (z dôvodov, ktoré platia aj pre kúpnu zmluvu zo dňa 22.5.1966) nemohol vlastnícke právo
k zvyšnému 1/3 podielu k Sporným nehnuteľnostiam k okamihu svojej smrti vydržať. Povedané teda inak,
aj keby na preukázanie dobromyseľnosti Otca žalobkýň 1/ a 2/ postačovalo, že Sporné nehnuteľnosti
užíval a nikto ho v užívaní nerušil, a to napriek tomu, že vlastnícke právo k Sporným nehnuteľnostiam
odvodzoval, od dedičského rozhodnutia, ktorým nadobudol iné nehnuteľnosti, mohol by vydržať len
1/3 podiel k Sporným nehnuteľnostiam, a to za predpokladu, že by vydržacia doba k tomuto podielu
uplynula do 31.3.1964 (dokedy platil Stredný občiansky zákonník, ktorý vydržanie pripúšťal). Naopak,
Otec žalobcov 1/ a 2/ nikdy nemohol vydržať zvyšné spoluvlastnícke podiely, a to ani ku dňu 22.5.1966
(kúpna zmluva uzatvorená s jeho sestrou), ani ku dňu 21.10.1967 (dohoda uzatvorená s jeho bratom),
ani ku dňu svojej smrti (28.3.1980). Vedomie, že niekto vlastní iba spoluvlastnícky podiel nehnuteľnosti,
totiž vylučuje - ak celú nehnuteľnosť užíva výlučne sám - dobromyseľnosť v tom, že mu patrí celá vec, ak
nedošlo k udalosti, ktorá v užívateľovi mohla odôvodnene vyvolať presvedčenie, že sa stal vlastníkom aj
ostatných spoluvlastníckych podielov (R 65/1972). Touto udalosťou však mohli byť nanajvýš spomínané
zmluvy so súrodencami, uzatvorené však v dobe, kedy vydržanie vlastníckeho práva prípustné nebolo
a od uzatvorenia ktorých Otec žalobkýň 1/ a 2/ až do svojej smrti vlastnícke právo nemohol vydržať.
41. Zároveň súd poukazuje na skutočnosť, že v prejednávanom prípade nebolo možné prihliadať na to,
kto hradil daň z nehnuteľností zo Sporných nehnuteľností, keď z výsluchu T. T., ktorá je starostkou V.
F., vyplynulo, že evidencia daňových priznaní existuje len od r. 1991 (zatiaľ čo Otec žalobkýň 1/ a 2/
zomrel už v r. 1980). Ako však už bolo uvedené vyššie, v konaní o žalobe, ktorou sa dedič domáha
určenia, že tá-ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti
vlastníkom danej veci, požadované určenie sa tu vzťahuje na deň smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré
nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3 Cdo 154/2010, sp. zn. 1 Cdo 183/2009 a sp. zn. 3 Cdo 178/2006). Navyše, len na okraj možno
uviesť, ani z následného správania matky žalobkýň 1/ a 2/ nemožno vyvodiť, že by O. G. považovala
Sporné nehnuteľnosti aspoň po smrti Otca žalobkýň 1/ a 2/ za svoje, keď v daňovom priznaní za r. 1996
a 2000 Matka žalobkýň 1/ a 2/ neuviedla, že či je vlastníkom, nájomcom alebo užívateľom Sporných
nehnuteľností, v daňovom priznaní za r. 2005 uviedla, že je (len) ich užívateľom a len v daňovom priznaní
za r. 2009 uviedla, že je vlastník parcely XXX avšak neuviedla žiadny vzťah pokiaľ sa jedná o parcely
XXX a XXX.
42. Vzhľadom k uvedenému neostávalo konajúcemu súdu nič iné len podanú žalobu zamietnuť, keď
s poukazom na § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. údaje katastra uvedené v § 7 tohto zákona, t.j. aj
údaje o vlastníkovi nehnuteľnosti sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Žalobcovia však nepreukázali

vydržanie vlastníckeho práva k Sporným nehnuteľnostiam Otcom žalobkýň 1/ a 2/ a ani ich nadobudnutie
menovaným iným spôsobom.
43. O trovách konania jeho strán súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovaným 1/ a 2/
ako procesne úspešným stranám sporu priznal voči v spore neúspešným žalobcom 1/ - 4/ nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške trov konania rozhodne súd po právoplatnosti
tohto rozhodnutia samostatným uznesením. Pokiaľ ide o trovy štátu, ktoré tomuto vznikli v súvislosti
s odmenou a náhradami za tlmočenie žalobkyni 2/ do maďarského jazyka, ich náhradu súd štátu
nepriznal s poukazom na § 155 zákona č. 160/2015 Z. z., z ktorého vyplýva, že každý má právo konať
pred súdom v materinskom jazyku alebo v jazyku, ktorému rozumie. Súd je povinný stranám zabezpečiť
rovnaké možnosti uplatnenia ich práv. S prihliadnutím na povahu a okolnosti veci priberie súd tlmočníka.
Trovy spojené s tým, že strana koná v materinskom jazyku alebo v jazyku, ktorému rozumie, znáša štát.