{"guid": "c398347f-98fc-4399-9e9e-836fcf2dd6ee:e62e8891-176b-4b7f-abae-68e8fe17aefc", "ecli": "ECLI:SK:OSLC:2024:6623203381.6", "spisova_znacka": "16C/62/2023", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 16C/62/2023 z 14. 8. 2024", "citacia": "rozsudok Okresného súdu Lučenec z 14. augusta 2024, sp. zn. 16C/62/2023, ECLI:SK:OSLC:2024:6623203381.6", "identifikacne_cislo": "6623203381", "sud": {"guid": "sud_141", "nazov": "Okresný súd Lučenec", "typ": "okresny", "slug": "okresny-sud-lucenec"}, "sudca": "JUDr. Stanislav Galovič", "sudca_id": 168, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-stanislav-galovic-168", "datum_vydania": "2024-08-14", "forma": "Rozsudok", "povaha": [], "oblast": [], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "14Co/98/2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "guid": "4609666c-cd17-41ff-9010-15b9da09dc26:9c88f30d-0b5e-469d-8c94-9ed4a4dc4c7a", "datum": "2025-01-27", "vztah": "zrusene"}, "zbierka": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e62e8891-176b-4b7f-abae-68e8fe17aefc", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSLC:2024:6623203381.6", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:OSLC:2024:6623203381.6", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:OSLC:2024:6623203381.6/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nOkresný súd Lučenec\n16C/62/2023\n6623203381\n14. 08. 2024\nJUDr. Dušan Kucbel\nECLI:SK:OSLC:2024:6623203381.6\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nOkresný súd Lučenec, pred sudcom JUDr. Dušanom Kucbelom, v spore žalobcu A. B., nar.\nXX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/XX, XXX XX D., právne zastúpeného Mgr. Ivanom Bugrim,\nadvokátom, so sídlom Námestie SNP 23, 960 01 Zvolen, proti žalovanému Slovenská republika, v mene\nktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava - mestská\nčasť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, v konaní o zaplatenie 5 597,31 Eur s príslušenstvom, takto\nrozhodol:\nI. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 220,00 Eur v lehote\ntohto rozhodnutia.\n\n3 dní od právoplatnosti\n\nII. Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a .\nIII. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % v lehote\n3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu o výške trov konania.\nodôvodnenie:\n1. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/18/2024-224 zo dňa 28.05.2024 bol\nrozsudok súdu prvej inštancie č. k. 16C/62/2023 – 167 zo dňa 20.12.2023 zrušený a vec vrátená súdu\nprvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd následne vyzval strany sporu, aby vzniesli\nprocesné návrhy, vyjadrili sa k zrušujúcemu uzneseniu v stanovenej lehote. Strany sporu boli na výzvu\nsúdu pasívne.\n2. Predmetom sporu bol nárok žalobcu ako príslušníka hasičského a záchranného zboru na náhradu\nnemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávnej transpozície smernice EP a Rady 2003/88/ES zo dňa\n04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj „smernica“) do vnútroštátneho\nporiadku. Žalobca argumentoval tým, že služobný čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne.\nPracovná zmena sa skladá z výkonu štátnej služby, po ktorej nasleduje určená služobná pohotovosť na\npracovisku. V rámci pracovnej zmeny žalobca odpracuje 24 hodín. Služobná pohotovosť na pracovisku\nsa však žalobcovi nezarátava do pracovného času. V prípade, ak počas pracovnej pohotovosti je žalobca\npovolaný na výjazd, mení sa služobná pohotovosť na prácu nadčas. V zmysle čl. 6 písm. b) smernice,\nktorý má podľa judikatúry Súdneho dvora EU (ďalej aj „SD EU“) priamy účinok, nesmie nerovnomerne\nrozvrhnutý pracovný čas presiahnuť v priemere viac ako 48 hodín v rámci 7 dní. Podľa čl. 2 ods. 1\nsmernice a judikatúry SD EU sa považuje služobná pohotovosť na pracovisku za pracovný čas. Tým,\nže zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej aj „zákon“) pracovnú pohotovosť\nnezarátava do pracovného času, je daný rozpor medzi vnútroštátnym právom oproti právu EU. Škoda,\nktorá žalobcovi vznikla predstavovala ujmu za stratu odpočinku po práci, na ktorý má nárok. Tiež došlo\nk zásahu do jeho práva na ochranu jeho zdravia, práva na súkromie a rodinný život, pretože reálne\nodpracoval viac, ako pripúšťa smernica. Rovnako dochádza k zásahu do práva žalobcu na spravodlivé\n\na uspokojivé pracovné podmienky garantované Ústavou SR. Ak by došlo žalovaným k správnej\ntranspozície smernice, nedochádzalo by k porušeniu jeho práva a nedošlo by na jeho strane k strate\nodpočinku. O aplikácii smernice na hasičov svedčí judikatúra SD EU. Výšku nemajetkovej ujmy odvíjal\nod úpravy § 122 ods. 2 písm. a) zákona, ktorý upravuje odmenu za tzv. nariadenú pracovnú pohotovosť\n(v domácom prostredí), pretože je z hľadiska analógie najbližším inštitútom. Primeranú náhradu preto\npredstavoval rozdiel medzi peňažnou náhradou za určenú služobnú pohotovosť a nariadenú služobnú\npohotovosť za každú jednu odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti za žalované obdobie. Žalobca za\nžalované obdobie od augusta 2020 do júna 2023 odpracoval celkovo 1846,02 hodín určenej služobnej\npohotovosti. Priemerný pracovný čas tak za žalované obdobie predstavoval 50,66 hodín týždenne.\nVýška nemajetkovej ujmy nie je neprimeraná, s poukazom aj na rozhodovaciu prax súdov v iných\nprípadoch hasičov. Podľa SD EU už len strata odpočinku je dôvod pre odškodnenie. Po vrátení veci\nodvolacím súdom žalobca apeloval na predvídateľnosť rozhodovania oproti iným už právoplatným\nrozhodnutiam súdov v obdobných veciach. Tiež argumentoval tým, že ak v prvom rozsudku súd videl za\ndôvodný nárok v sume 19 500 Eur, nemôže ísť súd do extrému a priznať len okolo 380 Eur.\nŽalovaný v rámci procesnej obrany namietal, že s poukazom na čl. 2 ods. 2 smernice 89/381/EHS\nsa ustanovenia smernice (2003/88/ES) na príslušníkov hasičského a záchranného zboru neuplatnia.\nIch činnosť je možné subsumovať pod pojem osobitných činností služieb civilnej ochrany. Namietol\npasívnu vecnú legitimáciu v spore, pretože žalobca mal žalovať svojho zamestnávateľa, ak sa\ndomnieval, že smernica voči nemu nebola správne použitá. Služobná pohotovosť je výkonom štátnej\nslužby. Služobný čas je podľa zákona časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je\nk dispozícii služobnému úradu. Za služobný deň sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu\npracovného času. Poukázal pritom na kolektívne zmluvy. Nebolo mu zrejmé, ako mohla žalobcovi\nvzniknúť škoda. Pokiaľ nie je zásah, môže žalobca počas pohotovosti odpočívať, na čo má vytvorené\npodmienky. Za služobnú pohotovosť (neaktívnu) je odmeňovaný. V zmysle judikatúry SD EU musí\nsúd skúmať, či žalobca prejavil primeranú snahu odvrátiť škodu a využil všetky právne prostriedky.\nSpôsob výpočtu škody žalobcom skôr predstavuje mzdový nárok ide skôr výpočet odškodnenia vo\nforme vyplatenia primeranej peňažnej náhrady škody formou doplatku a nie nemajetkovú ujmu. Žalobca\nvedel o podmienkach výkonu služby, bol s nimi oboznámený, nenamietal ich. Namietol spôsob výpočtu\npriemerného týždenného pracovného času, poukázal na 4 mesačné referenčné obdobie. Náhrada\nnemajetkovej ujmy je neprimeraná s poukazom na náhradu ujmy obetiam trestných činov, ktoré\nutrpia závažnejší zásah. Súd musí pri rozhodovaní zohľadňovať nielen primeranosť k iným finančným\nkompenzáciám, ale na osobu poškodeného, jeho život, prostredie kde pracuje, závažnosť vzniknutej\nujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo a následkov v spoločenskom uplatnení. Podľa neho žalobca\nnepreukázal zásah do práva na súkromný a rodinný život, ako aj ďalších namietaných práv. Žalovaný\npo vrátení veci odvolacím súdom apeloval na súd, aby prehodnotil výšku priznanej ujmy, aj s poukazom\nna rozsudok Okresného súdu Lučenec pod sp. zn. 16C/15/2024-148 zo dňa 31.07.2024.\n3. Na predbežnom prejednaní sporu nebolo podľa § 151 ods. 2 CSP v spojení s § 186 ods. 2 CSP sporné,\nže žalobca je príslušníkom hasičského a záchranného zboru odo dňa 05.11.2011. Žalobca má rozvrhnutý\nnerovnomerne pracovný čas, ktorý sa skladá z jednej zmeny do konca roka 2021 rozdelenej na 17 hodín\nvýkonu služby a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti a od 01.01.2022 na 16 hodín výkonu služby a 8\nhodín služobnej pohotovosti. Nebolo sporné, že žalobca sa v rámci jednej zmeny nachádza v mieste\nvýkonu služby minimálne 24 hodín. Služobná pohotovosť bola upravená do konca roka 2021 v čase od\n22:30 hod. do 05:30 hod. a od roku 01.01.2022 v čase od 22:00 hod. až do 06:00 hod. V mieste výkonu\nslužby sa striedajú tri zmeny. Žalobca počas určenej služobnej pohotovosti je povinný byť v mieste\nvýkonu služby aj k dispozícii k plneniu služobných povinností a nemôže sa vzdialiť z pracoviska.\n4. Súd na pojednávaní vykonal dokazovanie navrhnutými dôkazmi podľa § 185 ods. 1 CSP, z ktorých\nzistil, že na priložených výplatných páskach položka FPČ predstavovala fond pracovného času za\ndaný mesiac. Odp. h. predstavuje reálne odpracovaný čas bez zarátania služobnej pohotovosti. Údaj\npohotovosť na pracovisk. a prvá číselná hodnota k tejto položke je počet hodín odslúženej služobnej\npohotovosti na pracovisku a ďalšia číselná hodnota je odmena za túto službu (dôkaz výplatné pásky\nžalobcu). Žalobca nastúpil ako príslušník do prípravnej služby dňa 1.1.2010, odkedy začal vykonávať\nslužbu v 24 hodinových zmenách. V práci dochádza k prekračovaniu 48 hodín v rámci pracovného\ntýždňa, preto podal žalobu. Po ohlásení zásahu musia do jednej minúty ísť na výjazd. Je jedno kedy\npočas služby. Má málo voľného času, dvoch synov vo veku 7 a 5 rokov, s ktorými potrebuje byť viac.\nSo starostlivosťou mu pomáha manželka. E. chodí školy, kde je ho potrebné odniesť , vyzdvihnúť. Keď\nje v práci, alebo sú deti choré, nemôže ich ísť vyzdvihnúť, alebo ostať s nimi doma. Pomáha im blízka\n\nrodina. Svokor má hospodárstvo, s ktorým mu je potrebné pomôcť, pretože mal porážku. Školenia majú\npočas voľna, tie sa im nezarátavajú do pracovného času, poskytujú im náhradné voľno. Ak slúži cez\nvíkend, nemôže ísť s deťmi na výlet. Keď sú deti choré, nemôže si zobrať dovolenku, pretože sú držaní\nna minimálnych stavoch, pretože dvaja čerpajú náhradné voľno alebo dovolenku. Prvý deň po službe si\npotrebuje pospať, potom je večer a druhý deň sa už pripravuje do nasledujúcej služby. V noci má problém\nso spánkom, má bolesti krížov. Ak by bol v práci menej, venoval by ho rodine, koníčkom – beh, bicykel,\navšak už na to nemá čas. Voľný čas poskytuje rodine. Stalo, že nebol kvôli práci na vystúpeniach detí\nv škole. Stáva sa to v podstate dosť často. Nevie tiež z rovnakých dôvodov odviesť syna na futbalový\nkrúžok. Uvedená situácia sa riešila počas odborov, avšak nevyriešilo sa nič. Počas služby je 24 hodín\nv pracovnej rovnošate, ide o pracovné nohavice, tričko, počas služby sa nikdy nevyspal, pracuje mu\npodvedomie kedy zazvoní telefón. Nevedel sa vyjadriť, či má písomné potvrdenie o tom, že sa obrátil\nna nadriadených. Hasičom je srdcom, výkon funkcie považuje za poslanie pomáhať ľudom. (dôkaz\nvýsluchom žalobcu).\n5. Z nesporných skutočností a vykonaného dokazovania súd zistil, že dňom, kedy nastúpil žalobca ako\nhasič, začal vykonávať službu na popísané zmeny. T. j. od 1.01.2010 začal vykonávať služby v rámci 6\nmesačného referenčného obdobia upraveného v § 86 ods. 1 zákona. Šesť mesačné referenčné obdobie\nžalobcu tak sa aplikuje od 01.1. – 01.7. a následne od 01.7. – 01.1 nasledujúceho roka. Deň začiatku\na konca je totožný s poukazom na § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd pri výpočte vychádzal\nzo súčtu fondu pracovného času na mesiac a doby strávenej pohotovosťou na pracovisku z výplatných\npások a dospel k nasledovnému skutkovému záveru:\nSúd dospel k skutkovému zisteniu, že na referenčné obdobie od 01.7.2020 – 01.1.2021 dopadá\npriemerne 26,29 týždňa žalobca odslúžil 1150,3 hodín čo je v priemere na týždeň 43,75 hodiny.\nZa referenčné obdobie od 01.1.2021 – 01.07.2021, t. j. 25,86 týždňov odslúžil 1276,84 hodín, čo je\nv priemere na týždeň 49,38 hod. Za dané obdobie tak v každom týždni odslúžil 1,38 hod. nad 48 hodín,\nčo je spolu 1,38 x 25,86 = 35,69 hod.\nZa referenčné obdobie od 01.7.2021 – 01.1.2022, t .j. 26,29 týždňa odslúžil 1303 hodín, čo je v priemere\nna týždeň 49,56 hod. Za dané obdobie tak v každom týždni odslúžil 1,56 hod. nad 48 hodín, čo je spolu\n1,56 x 26,29 = 41,01 hod.\nZa referenčné obdobie od 01.01.2022 – 01.07.2022, t. j. 25,86 týždňov odslúžil 1290,92 hodín, čo je\nv priemere na týždeň 49,92 hod. Za dané obdobie tak v každom týždni odslúžil 1,92 hod. nad 48 hodín,\nčo je spolu 1,92 x 25,86 = 49,65 hod.\nZa referenčné obdobie od 01.7.2022 – 01.1.2023, t. j. 26,29 týždňa odslúžil 1324,90 hodín, čo je\nv priemere na týždeň 50,40 hod. Za dané obdobie tak v každom týždni odslúžil 2,40 hod. nad 48 hodín,\nčo je spolu 2,40 x 26,29 = 63,10 hod.\nZa referenčné obdobie od 01.1.2023 – 01.07.2023, t. j. 25,86 týždňov odslúžil 1311,8 hodín, čo je\nv priemere na týždeň 50,73 hod. Za dané obdobie tak v každom týždni odslúžil 2,73 hod. nad 48 hodín,\nčo je spolu 2,73 x 25,86 = 70,60 hod.\nSúčtom hodín, ktoré žalobca v rámci každého referenčného obdobia odslúžil v priemere na týždeň (7\ndní) naviac nad 48 hodín za všetky uplatnené referenčné obdobia bolo 260,05 hodiny čo je / 24 hodín =\n10,84 dňa. Teda 11 dní. Toto skutkové zistenie nebolo po vrátení veci odvolacím súdom stranami sporu\nnamietané.\n6. Súd nepovažoval argumentáciu žalobcu o tom, že určenie počiatku referenčného obdobia je obtiažne,\nprípadne že je potrebné ho definovať v právnej úprave, za nedôvodné. Podľa názoru súdu, referenčné\nobdobie u každého príslušníka začalo plynúť okamihom, kedy nastúpil do služby (či už prípravnej,\nalebo stálej). Rozhodujúce vždy u každého jednotlivo bolo, či od uvedeného obdobia slúžil predmetné\n24 hodinové zmeny. To znamená, že u každého príslušníka logicky musí začať plynúť referenčné\nobdobie individuálne. Pokiaľ by mali byť pevne definované referenčné obdobia v právnom predpise\n(presne od do), znamenalo by to, že by príslušníci hasičského a záchranného zboru museli byť\nprijímaní /vymenovaní do stavu vždy k príslušnému počiatku pevne upraveného referenčného obdobia.\nV nadväznosti na to, hoci súd považoval za nesporné, že žalobca nastúpil do služby (stálej) 05.11.2011,\nvykonaným dokazovaním výsluchom žalobcu bolo zistené, že zmeny vykonával už od 01.01.2010\n(pravdepodobne v rámci prípravnej služby), čo žalovaný v spore nepoprel.\n7. Žalobca mal preukazovať, že v príslušnom referenčnom období odslúžil v rámci fondu pracovného\nčasu a pracovnej pohotovosti nad uvedený rámec. To však neznamená, že súd nahrádzal procesnú\nčinnosť žalobcu. Žalobca totiž predložil dôkazy a uviedol tvrdenia o celkovom rozsahu odslúžených\n\nhodín. Súd z vykonaného dokazovania len zistil menší počet odslúžených hodín nad rámec smernicou\ndovoleného priemeru. Tiež uniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o zásahu do jeho práv.\n8. Pri rozhodnutí súd vychádzal z tohto záveru o skutkovom stave: Žalobca je príslušníkom hasičského\na záchranného zboru (stála služba) odo dňa 05.11.2011. Od 01.01.2010 začal vykonávať službu v 24\nhodinových smenách. Žalobca má rozvrhnuté nerovnomerne pracovný čas, ktorý sa skladá z jednej\nzmeny do konca roka 2021 rozdelenej na 17 hodín výkonu služby a 7 hodín určenej služobnej\npohotovosti a od 01.01.2022 na 16 hodín výkonu služby a 8 hodín služobnej pohotovosti. V rámci jednej\nsmeny sa nachádza v mieste výkonu služby minimálne 24 hodín. Služobná pohotovosť bola upravená\ndo konca roka 2021 v čase od 22:30 hod. do 05:30 hod. a od roku 01.01.2022 v čase od 22:00 hod. až do\n06:00 hod. V mieste výkonu služby sa striedajú tri zmeny. Žalobca počas určenej služobnej pohotovosti\nje povinný byť v mieste výkonu služby aj k dispozícii k plneniu služobných povinností a nemôže sa\nvzdialiť z pracoviska.\nŽalobca má nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas, ktorý je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov. Plynie\nuž žalobcu od 01.01. do 01.07. a následne od 01.07. – 01.01. nasledujúceho roka. Žalobca odslúžil\nnad rámec priemeru 48 hodín v rámci 7 dní za všetky referenčné obdobia, ktoré sa na žalobcu vzťahujú\n11 dní.\nV práci dochádza k prekračovaniu 48 hodín v rámci pracovného týždňa, preto podal žalobu. Po ohlásení\nzásahu musia do jednej minút ísť na výjazd. Je jedno kedy počas služby. Má málo voľného času, dvoch\nsynov vo veku 7 a 5 rokov, s ktorými potrebuje byť viac. So starostlivosťou mu pomáha manželka. E.\nchodí školy, kde je ho potrebné odniesť , vyzdvihnúť. Keď je v práci, alebo sú deti choré, nemôže ich\nísť vyzdvihnúť, alebo ostať s nimi doma. Pomáha im blízka rodina. Svokor má hospodárstvo, s ktorým\nmu je potrebné pomôcť, pretože mal porážku. Školenia majú počas voľna, tie sa im nezarátavajú do\npracovného času, poskytujú im náhradné voľno. Ak slúži cez víkend, nemôže ísť s deťmi na výlet. Keď\nsú deti choré, nemôže si zobrať dovolenku, pretože sú držaní na minimálnych stavoch, pretože dvaja\nčerpajú náhradné voľno alebo dovolenku. Prvý deň po službe si potrebuje pospať, potom je večer a druhý\ndeň sa už pripravuje do nasledujúcej služby. V noci má problém so spánkom, má bolesti krížov. Ak by\nbol v práci menej, venoval by ho rodine, koníčkom – beh, bicykel, avšak už na to nemá čas. Voľný čas\nposkytuje rodine. Stalo, že nebol kvôli práci na vystúpeniach detí v škole. Stáva sa to v podstate dosť\nčasto. Nevie tiež z rovnakých dôvodov odviesť syna na futbalový krúžok. Uvedená situácia sa riešila\npočas odborov, avšak nevyriešilo sa nič. Počas služby je 24 hodín v pracovnej rovnošate, ide o pracovné\nnohavice, tričko, počas služby sa nikdy nevyspal, pracuje mu podvedomie kedy zazvoní telefón. Nevedel\nsa vyjadriť, či má písomné potvrdenie o tom, že sa obrátil na nadriadených. Hasičom je srdcom, výkon\nfunkcie považuje za poslanie pomáhať ľudom.\n9. Súd po posúdení predmetnej veci dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Predmetom sporu bolo\nposúdenie zodpovednosti štátu za škodu porušením práva EU. Konkrétne v dôsledku nesprávnej\nimplementácie smernice do nášho právneho poriadku. Podľa článku 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EU\nje smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená s ohľadom na výsledok, ktorý sa má\ndosiahnuť. Členské štáty sú povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plného účinku\nsmernice v súlade s cieľom, ktorý smernica sleduje (Komisia vs. Taliansko, C-368/07). Transpozícia\nustanovení smernice musí v súlade so zásadou právnej istoty vyhovieť požiadavke jasnosti a presnosti\n(Komisia vs. Holandsko, 291/84), aby fyzické a právnické osoby poznali svoje práva a povinnosti\nzo smernice, aby sa ich prípadne mohli domáhať pred vnútroštátnym súdom (Komisia vs. Belgicko,\nC-287/07). Podľa SD EU prednosť pred vnútroštátnym právom majú aj smernice (Becker, 8/81,\n19.1.1982, Zb. s. 53). To znamená, že ak je vnútroštátne právo v rozpore so smernicou, má smernica\nprednosť (porovnaj Simmenthal, 106/77). V zmysle článku 7 ods. 2 Ústavy SR právne záväzné akty ES\na EU majú prednosť pred zákonmi. Slovenská republika je podľa článku 4 ods. 3 Zmluvy o EU povinná\ndodržiavať a aplikovať úniové právo (zásada pacta sunt servanda a zásada lojálnej spolupráce). Členské\nštáty nesmú prijať, ani dovoliť vnútroštátnym orgánom s normatívnou právomocou, aby prijali akýkoľvek\nakt, ktorým by zakryli účinky úniovej právnej normy. Nesmú porušiť alebo tolerovať porušenie práva EU\nalebo ohroziť jeho účinky (Amsterdam Bulb, 50-76, Zb. s. 137). V prípade, ak členský štát netransponuje\nriadne smernicu, ohrozí jej účinok (cieľ), poruší článok 4 ods. 3 Zmluvy o EU.\nPodľa judikatúry SD EU, ak členský štát ponechá v platnosti vnútroštátne ustanovenia, ktoré sú\nnezlučiteľné s právom EU, vyvoláva tým pre dotknutých jednotlivcov stav právnej neistoty, čo sa týka\nmožností uplatňovania ich práv, ktoré im vyplývajú z práva EU. Ponechanie takejto legislatívy v platnosti\npredstavuje teda porušenie úniového práva členským štátom bez ohľadu na to, že správne a súdne\norgány členského štátu vo svojej praxi v súlade s judikatúrou SD EU neaplikujú existujúce vnútroštátne\n\nustanovenia, ktoré sú v rozpore s právom EU (Komisia p. Taliansku, C-487/04, C-214/04, C-162/99\na i.). Súd poukazuj na to, že v obdobných veciach už bolo vydaných množstvo rozhodnutí súdov, ktoré\nkonštatovali rozpor vnútroštátnej právnej úpravy voči právu EU (smernici). Napríklad ( Krajský súd\nv Banskej Bystrici, sp. zn. 17Co/59/2022, 14Co/34/2022, 17Co/16/2022, 17Co/47/2022, 16Co/26/2022,\n11Co/48/2022 a iné, Krajský súd v Košiciach sp. zn. 3Co/139/2021 a iné, ktoré sú žalovanému známe).\nŠtát nesie zodpovednosť za škodu v dôsledku porušenia práva EU (C-46 a 48/93, C-6 a 9/90). Členské\nštáty sú preto povinné nahradiť fyzickým a právnickým osobám škodu spôsobenú porušením úniového\npráva (C-231 až 233/06).\n10. Vzhľadom na uvedené bol žalovaný ako štát pasívne vecne legitimovaný za porušenie práva EU\ntvrdenou nesprávnou transpozíciou smernice. Definuje to priamo judikatúra SD EU. Pasívne vecne\nlegitimovaný by bol zamestnávateľ žalobcu len za predpokladu, že by žalobca namietal nezákonný\npostup svojho zamestnávateľa. Pokiaľ zamestnávateľ žalobcu postupoval v súlade so zákonom, ale\nv rozpore so smernicou, zlý je zákon a nie konanie zamestnávateľa. Za rozpor zákona s právom EU\npotom zodpovedá štát a nie zamestnávateľ.\n11. Rovnako žalobca označil správne orgán, ktorý koná v mene štátu. Súd, na rozdiel od doterajšej\njudikatúry v obdobných veciach, bol toho názoru, že na predmetný vzťah je primerane potrebné aplikovať\nvybrané, z hľadiska charakteru právneho vzťahu najbližšie aplikovateľné ustanovenia zákona č.\n514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej moci (ďalej aj „zákon o zodpovednosti\nza škodu“). V tejto súvislosti súd poukazuje na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 1521/10 zo\ndňa 09.02.2011, v zmysle ktorého za situácie (dostatočne obdobnej ako v podmienkach Slovenskej\nrepubliky), nemôže štát rezignovať pri plnení záväzkov z európskeho práva len z dôvodu, že na\nvnútroštátnej úrovni nie je právna úprava umožňujúca sa dovolávať voči štátu povinnosti za škodu\nspôsobenú porušením svojich záväzkov. Je preto nutné postupovať analogicky podľa predpisu svojim\nobsahom a účelom najbližším, ktorým je zákon o zodpovednosti štátu za škodu. Na uvedené závery\npotom nadviazal Najvyšší súd ČR v judikáte „Výrobní náhrady za cukr“ (rozsudok sp. zn. 28Cdo\n2927/2010 zo dňa 20.08.2012), podľa ktorého podmienky zodpovednosti štátu za škodu porušením\npráva EU vymedzil SD EU v C-6/90 a 9/90. Poukázal na súdnu prax Rakúskeho Najvyššieho\nsúdneho dvora, podľa ktorého zodpovednosť štátu môže byť odvodená analogickou implementáciou\nvybraných ustanovení vnútroštátneho zákona o zodpovednosti za škodu pri nahradení, doplnení\nabsentujúcej právnej úpravy. Obdobne poukázal na súdnu prax v Spolkovej republike Nemecko (viď\nbod 30.) Konkrétne podmienky zodpovednosti štátu za škodu sú definované judikatúrou SD EU.\nPokiaľ sú tieto splnené, štát musí poskytnúť náhradu za spôsobenú škodu v súlade s vnútroštátnym\nprávom upravujúcim zodpovednosť, pričom podmienky zodpovednosti nemôžu byť menej priaznivé ako\npodmienky platné pre podobné nároky vzniknuté na základe vnútroštátneho práva a nesmú v praxi\nznemožňovať alebo nadmerne sťažovať získanú náhradu škody. Ak neexistuje vnútroštátna úprava,\nsa v situácii, keď dôjde k porušeniu úniového práva, aplikujú podmienky zodpovednosti štátu podľa\njudikatúry SD EU a vnútroštátny zákon o zodpovednosti štátu za škodu. Použije sa tam, kde jeho úprava\nje súladná s právnou úpravou úniového práva, prípadne na otázky, ktoré úniové právo neupravuje.\n12. S uvedenými závermi počítal aj zákonodarca v úprave § 4 ods. 1 písm. e) zákona o zodpovednosti\nštátu za škodu. Podľa nej koná za štát ministerstvo v prípade škody vzniknutej nesprávnou transpozíciou\nsmernice v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo iného ústredného\norgánu. Ministerstvo vnútra SR je podľa § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. ústredným orgánom\nštátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor. Teda je garantom riadneho prebratia smernice voči\nuvedenému zboru. Na základe § 4 ods. 1 písm. e) zákona o zodpovednosti štátu za škodu tak\nkoná v spore v mene štátu. Keďže podmienky zodpovednosti nemôžu nadmerne sťažovať získať\nnáhradu škodu a zákon o zodpovednosti štátu za škodu sa má aplikovať primerane, aby sa vyplnila\nmedzera v právnej úprave, súd nevyžadoval od žalobcu preukázanie splnenia podmienky predbežného\nprejednania nároku podľa § 15 ods. 1 daného zákona. V predmetnom ustanovení totiž zákonodarca\ns predbežným prejednaním nároku pri porušení práva únie nesprávnou transpozíciou smernice\nnepočítal. Túto podmienku upravil len v prípade, ak došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia alebo\nnesprávneho úradného postupu. Tým však podľa § 6 ods. 4 zákona o zodpovednosti štátu za škodu\nnie je výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky. Z toho dôvodu bolo vylúčené, aby súd\npri primeranej aplikácii daného zákona analogicky aplikoval § 15 ods. 1. To však nebránilo súdu, aby\nprimerane aplikoval daný predpis vo vzťahu určeniu orgánu, ktorý mal konať v mene štátu (ako bolo\n\nuvedené vyššie) a podmienky, spôsobu určenia výšky nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 3 zákona\no zodpovednosti štátu za škodu.\n13. V dôsledku toho bol súd príslušný na prejednanie sporu s poukazom na § 19 písm. b) CSP, pretože\nv obvode súdu nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Škoda vznikla pôsobením\nžalobcu na hasičskej stanici v obvode Okresného súdu Lučenec. Nie v mieste sídla žalovaného.\nK porušeniu povinnosti síce došlo nesprávnou právnou úpravou, ale tá sa prejavila až v mieste pôsobenia\nžalovaného v služobnom pomere v mieste výkonu služby.\n14. Vzhľadom na uvedené sa súd zaoberal podmienkami vzniku nároku na náhradu škodu voči\nžalovanému. Konkrétne podmienky zodpovednosti štátu za škodu v dôsledku porušenia práva EU\nvyplývajú z rozsudku SD EU vo veci C-6/90 a C-9/90 Francovich a Bonifaci, rozsudku SD EU vo veci\nC-46/93 a C-48/93 Brassierie, Factorame a rozsudku vo veci C-224/01. Aby sa súd mohol zaoberať\nuvedenými podmienkami nároku žalobcu na náhradu škody, musel ustáliť, či došlo vôbec k porušeniu\núniovej právnej normy nesprávnou transpozíciou smernice. Smernica bola transponovaná do zákona,\nčo vyplýva z prílohy č. 4 ods. 5 zákona. Smernica nadobudla účinnosť dňa 02.08.2004.\n15. V zmysle čl. 2 ods. 1 smernice sa za pracovný čas považuje akýkoľvek čas, počas ktorého\npracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade\ns vnútroštátnym právnym poriadkom alebo praxou. Pri právnom posúdení veci bolo rozhodujúce, či čas,\nktorý strávi žalobca na stanici v rámci určenej pracovnej pohotovosti, sa považuje za pracovný čas.\nPodľa rozsudku SD EU vo veci C-518/15 zo dňa 21.02.2018 sa uvedený článok smernice má vykladať\ntak, že čas pracovnej pohotovosti, ktorý trávi doma s povinnosťou reagovať na výzvu zamestnávateľa\ndo 8 minút sa má považovať za pracovný čas. (tiež pozri rozsudok SD EU C-303/98 vo veci Simap, bod\n48). Judikatúra SD EU tak definovala, že pracovnú pohotovosť žalobcu ako príslušníka na pracovisku,\nako aj v domácom prostredí, je potrebné zahrnúť do pracovného času.\n16. V zákone je pracovný čas žalobcu upravený všeobecne v § 85 ods. 1, ktorý definuje, že ide o časový\núsek, v ktorom vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Čiže žalobca v tomto prípade\nmusí vykonávať štátnu službu a byť pritom k dispozícii služobnému úradu. Podľa § 12 ods. 1 zákona sa\nštátnou službou rozumie plnenie úloh zboru príslušníkom v služobnom úrade. Úlohy zboru sú definované\nv § 3 zákona. Na prvý pohľad právna úprava môže evokovať záver, že služobná pohotovosť je výkonom\nštátnej služby, pretože v tomto čase je príslušník k dispozícii služobnému úradu. Opak je pravdou.\nSvedčí o tom úprava § 86 ods. 2 zákona, podľa ktorého pri nerovnomernom rozvrhnutí pracovného času\nnesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Žalobca však\nv službe trávi celkovo 24 hodín a z toho je práve 18 hodín zaraďovaných do fondu pracovného času.\nSkutočnosť, že zákon výkon služobnej pohotovosti na pracovisku oddeľuje od výkonu štátnej služby,\nupravuje aj priamo § 86 ods. 2 zákona v poslednej vete. Podľa nej celková dĺžka vykonávania štátnej\nslužby (teda 18 hodín upravených v prvej vete) a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej\npohotovosti nesmie byť viac ako 24 hodín v služobnom dni. T. j. v dni, keď vykonáva štátnu službu.\nObdobne to vyplýva aj z § 92 ods. 1 zákona, ktorý rovnako upravuje, že pracovná (služobná) pohotovosť\nbezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby. Uvedený právny rámec dotvára aj § 122 ods. 3\nzákona, ktorý upravuje, že náhrada za služobnú pohotovosť nepatrí za čas, v ktorom došlo k vykonaniu\nštátnej služby. Ak by bolo cieľom zákonodarcu, aby považoval výkon určenej služobnej pohotovosti za\nvýkon štátnej služby a za služobný čas, neupravil by definíciu služobnej pohotovosti v § 86 ods. 2, §\n92 ods. 1 ako čas, ktorý nadväzuje na výkon štátnej služby. Neupravil by pri odmeňovaní pracovnej\npohotovosti v § 122 ods. 3 zákona, že v čase, keď počas pracovnej pohotovosti dôjde k výkonu štátnej\nslužby, odmena žalobcovi nepatrí. Už len v tejto časti súd poukazuje na to, že ak by išlo o štátnu službu\nako celok, tak by v § 122 ods. 3 zákona postačovalo upraviť, že ak dôjde počas pracovnej pohotovosti\nk plneniu úloh zboru (prípadne k zásahu), odmena sa neposkytuje. Nebolo by tam upravené, ako je tomu\nv súčasnosti, že ak došlo počas pohotovosti k výkonu štátnej služby, tak sa odmena neposkytuje (ide\no prácu nadčas). Súd tak ustálil, že právna úprava v zákone odporuje čl. 6 písm. b) smernice, pretože\nnezarátava do pracovného času trvanie služobnej pohotovosti, ktorá sa má považovať za pracovný čas\npodľa čl. 2 ods. 1 smernice.\n17. V rozsudku vo veci C-429/09 z 25.11.2010 vo veci Fuss SD EU uviedol, že hasič v prípade porušenia\nčl. 6 písm. b) smernice má právo domáhať sa náhrady škody voči štátu, dovolávať sa práva únie s tým\n\ncieľom. Už vyššie spomenutá judikatúra SD EU vytvorila nasledovné predpoklady vzniku zodpovednosti\nštátu za porušenie práva EU:\na) Porušená úniová norma priznáva práva jednotlivcom a zakladá povinnosti pre členský štát. Túto\npodmienku súd považoval za splnenú. Cieľom článku 6 písm. b) smernice je zabezpečenie pravidla\nsociálneho práva EU, ktorého cieľom je zabezpečiť ochranu zdravia pracovníkov pred neprimeraným\ntrávením pracovného času nad stanovený priemer. Ako uviedol SD EU v rozsudku vo veci C-429/09\nuvedený článok predstavuje pravidlo sociálneho práva únie, z ktorého má mať prospech každý\npracovník. Je minimálnou požiadavkou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia. Okrem toho\npredmetný článok smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť\npriamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09 bod 35).\nb) Porušenie úniovej normy bolo dostatočne závažné. Skúma sa pritom stupeň jasnosti a určitosti\nporušeného ustanovenia. Súd považuje právnu úpravu v čl. 6 písm. b) smernice v spojení s výkladom\npojmu pracovný čas podľa čl. 2 ods. 1 smernice za dostatočné jasnú a zrozumiteľnú úniovú normu.\nNajmä, keď už vyššie spomenutá judikatúra SD EU definovala, že sa predmetná právna úprava vzťahuje\naj na príslušníkov hasičského a záchranného zboru (viď rozsudok SD EU vo veci C-429/09, uznesenie\nSD EU vo veci C-52/04). Rovnako definovala, že služobnú pohotovosť je potrebné považovať za\npracovný čas ( rozsudok SD EU vo veci C-303/98, rozsudok SD EU vo veci C-518/15 a iné). V uvedenej\nsúvislosti preto súd považoval porušenie úniovej normy čl. 2 ods. 1 v spojení s čl. 6 písm. b) smernice\nza závažné. O to viac, keď štát porušil úniovú normu v oblasti záchranných zložiek, ktorých prácu\nsúd považuje za veľmi náročnú. Príslušníci hasičského a záchranného zboru slúžia na ochranu života\na zdravia osôb, majetku, kedy neraz nasadzujú vlastný život a zdravie v rôznych ťažkých podmienkach.\nIch práca vyžaduje okrem odborných znalostí, aj silnú psychickú a fyzickú odolnosť. To len evokuje, že\nich pracovné podmienky by nielenže mali zodpovedať minimám stanoveným úniovým právom, ale mali\no to viac chrániť ich zdravie, odpočinok po práci a osobné vyžitie. Tak, aby vedeli pri plnení povinností\nzboru slúžiť spoločnosti v plnom nasadení, bez únavy a psychického vyčerpania. V tejto oblasti však štát\nprijatou právnou úpravou evidentne zlyhal. Súd z vykonaného dokazovania, ako aj množstva súdnych\nrozhodnutí, na základe ktorých bolo konštatované porušenie práva únie, dospel k záveru, že porušenie\núniového práva bolo vykonané úmyselne. A to aj s poukazom na prax jednotlivých služobných úradov,\nktoré ťažia z nesprávnej právnej úpravy, ktorá je na prvý pohľad nekonzistentná a zložitá. Tým štát porušil\naj právnu istotu žalobcu. Nevyhovel požiadavke jasnosti a presnosti (Komisia vs. Holandsko, 291/84),\naby fyzické a právnické osoby poznali svoje práva a povinnosti zo smernice, aby sa ich prípadne mohli\ndomáhať pred vnútroštátnym súdom (Komisia vs. Belgicko, C-287/07).\nc) Existencia priamej príčinnej súvislosti medzi porušenou úniovou normou a spôsobenou škodou.\nSúd uvedenú podmienku považoval za splnenú. Nebyť nesprávnej vnútroštátnej úpravy v rozpore\ns uvedenými článkami smernice, nedochádzalo by k tomu, že služobná pohotovosť na pracovisku sa\nnepovažuje za služobný čas, nedochádzalo by u žalobcu minimálne k porušeniu práva na odpočinok\npo práci. Príčinná súvislosť v daných prípadoch bola vyvodená aj priamo z judikatúry SD EU (pozri\nrozsudok C-243/09).\nd) Existencia škody. Pre posúdenie, či žalobcovi vznikla škoda vo forme nemajetkovej ujmy\nv podmienkach našej právnej úpravy, spočívajúca v zásahu do ním tvrdeného práva na ochranu jeho\nsúkromného a rodinného života podľa článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\npráva na primeraný odpočinok po práci, ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci podľa článku 36 ods.\n1 Ústavy SR, bolo potrebné zistiť, kedy a či vôbec došlo priamo voči žalobcovi (nielen všeobecne) k\nporušeniu čl. 6 písm. b) smernice. Ak by totiž žalobca bol v službe v príslušnom referenčnom období\nv priemere menej, ako 48 hodín za 7 dní, nemohlo u neho dôjsť k zásahu do jeho práv, hoci právna\núprava je nesprávna. Hypotéza čl. 6 písm. b) by totiž bola splnená. Súd v rámci vykonaného dokazovania\nzistil, že žalobca bol za žalované obdobie v službe viac, ako podľa smernice mal byť, a to celkovo o 11\ndní. Dĺžka referenčného obdobia je upravená v § 86 ods. 2 zákona na šesť mesiacov. To zodpovedá\nodchýlke od článku čl. 16 písm. b) smernice dovolenej v článku 17 ods. 3 v bode iii) v dĺžke stanovenej\nv článku 12 smernice.\n18. Žalobca svoju výšku nároku však neodvodzoval od hodín, ktoré strávil v práci viac v rámci\nreferenčného obdobia, ale z celkového počtu hodín pracovnej pohotovosti za žalované obdobie a tie\nmali byť prvkom odškodnenia. To však nezohľadňovalo dispozíciu čl. 6 písm. b) smernice, pretože nie\nvšetok čas určenej služobnej pohotovosti predstavovalo porušenie smernice. Úmyslom tvorcu prijatej\nsmernice a na to nadväzujúcej judikatúry SD EU bolo, aby sa v zmysle čl. 2 ods. 1 smernice všetok čas\npracovnej pohotovosti (ako v danej veci) podradil pod pracovný čas. Cieľom bolo zabrániť obchádzaniu\nčlánku 6 písm. b) smernice formou rôznych nariadených alebo určených pracovných pohotovostí zo\n\nstrany zamestnávateľov, ktoré nezarátavali do pracovného času. Avšak, článok 2 ods. 1 smernice\npritom má len definičný charakter (vymedzuje pojem pracovný čas). Na rozdiel od toho, článok 6 písm.\nb) smernice už zakotvuje zákaz prekročenia stanoveného rámca vymedzeného pojmu pracovný čas.\nČlánok 2 ods. 1 tak tvorí základný rámec pre znenie smernice a spolu s následnými článkami pomáha\nvymedziť cieľ, ktorý mali členské štáty aproximáciou úniového práva dosiahnuť. Preto izolovaný výklad\nčl. 2 ods. 1 smernice však nepredstavuje závažné porušenie smernice. Jedine v spojitosti s ďalšími\nčlánkami smernice, ktoré spoločne tvoria cieľ legislatívy EU. Z toho dôvodu samotné porušenie čl. 2 ods.\n1 zákonodarcom nezakladá právo na náhradu škody. Len vtedy, ak dôjde k ohrozeniu cieľa smernice,\nv tomto prípade porušením čl. 2 ods. 1 v spojení s porušením čl. 6 písm. b) smernice. Až za týchto\npodmienok dochádza k závažnému porušeniu práva EU, čo je podmienkou zodpovednosti za škodu.\nLen samotné nezarátavanie služobnej pohotovosti do pracovného času v dôsledku zlej vnútroštátnej\nlegislatívy podmienku zodpovednosti za škodu netvorí. Predmetom odškodnenia nemôže byť celková\npracovná pohotovosť žalobcu za žalované obdobie, ale len tá, ktorou bol prekročený limit podľa čl. 6\npísm. b) smernice. Ak žalobca v spore argumentoval tým (č. l. 148 spisu), že po prepočte na jednu hodinu\nuplatňovaný nárok je v sume 3,03 Eur, tak v skutočnosti by jeho nárok aj tak bol podstatne nižší. Žalobca\ntotiž zarátal do prepočtu všetky hodiny pracovnej pohotovosti, nie len tie, ktoré prekračujú maximálny\nrámec podľa čl. 6 písm. b) smernice. Ak by súd zobral do úvahy, že žalobcom uplatnený nárok je 3,03\nEur na hodinu, po prepočte žalovanej sumy na skutočný počet odslúžených hodín nad dovolený rámec\n260,05 h (11 dní) by mal žalobcovi patriť len nárok v sume 787,95 Eur.\n19. Súd sa však nestotožnil s uvedeným (žalobcom navrhovaným) spôsobom vyčíslenia výšky\nnemajetkovej ujmy, pretože medzi namietaným porušením práv žalobcu a žalobcovým určením\nodškodnenia nebol vecný súvis. Žalobca v podstate navrhoval, aby bol za dobu trávenú v službe v rámci\nurčenej služobnej pohotovosti, pre neho odškodnený priaznivejšou formou služobného ohodnotenia.\nProstredníctvom § 122 ods. 2 zákona, t. j. ako pri nariadenej pracovnej pohotovosti (z domu).\nSkutočnosť, že žalobca je rozdielne odmeňovaný pri výkone štátnej služby a pri pracovnej pohotovosti\nvšak nie je v rozpore s právom Únie (pozri SD EU C-742/19). Tento spôsob vyčíslenia ujmy skôr u súdu\nevokoval, že hoci žalobca namietal zásah do jeho práv, podstatou jeho sporu bolo, aby bol lepšie\nza prácu ohodnotený. Pri výške nemajetkovej ujmy (voči štátu) nemožno vychádzať pri nahradení\nujmy za zásah do práva súkromie a rodinný život, právo na odpočinok po práci analogickou aplikáciou\niného mzdového nároku, ale posúdením akú cenu, váhu malo pre žalobcu strata/obmedzenie jeho\npráv s pomeriavaním ujmy v iných obdobných prípadoch. Tak aby bola priznaná nemajetková ujma\nzodpovedala princípu slušnosti a spravodlivosti. Súd tak nebol viazaný vodítkom žalobcu ako dospel\nk požadovanej výške ujmy. Tá je na voľnej úvahe súdu, ktorá musí byť preskúmateľná.\n20. Tým, že žalobca trávil v službe o 11 dní viac za žalované obdobie, objektívne muselo mať vplyv na\njeho súkromný a rodinný život podľa článku 8 Dohovoru, ako aj právo na uspokojivé pracovné podmienky,\nprimeraný odpočinok po práci podľa článku 36 ods. 1 Ústavy SR.\nPrimárnou funkciou práva na rešpektovanie súkromného života je zaistiť priestor pre rozvoj\na sebarealizáciu individuálnej osobnosti. Vedľa tradičného vymedzenia súkromia v jeho priestorovej\ndimenzii (ochrana obydlia) a v súvislosti s autonómnou existenciou a verejnou mocou nerušenou\ntvorbou sociálnych vzťahov (v manželstve, rodine, v spoločnosti), právo na rešpektovania súkromného\nživota zahŕňa aj garanciu sebaurčenia v zmysle zásadného rozhodovania o sebe samom (pozri\nÚstavný súd ČR sp. zn. Pl. ÚS 24/10). Základné právo na nerušený súkromný život ako subjektívne\nverejné právo tak v zhode s judikatúrou ESĽP tiež chráni právo jedinca na identitu a osobný\nrozvoj, právo na založenie a rozvoj medziľudských vzťahov (pozri Ústavný súd ČR sp. zn. I. ÚS\n22/10). Obsahom rodinného života je uchovať a rozvíjať sociálne a citové vzťahy, formou kontaktu\na často aj vzájomného spolužitia medzi osobami, ktoré tvoria rodinu (pozri Ústavný súd ČR sp.\nzn. II. ÚS 485/2010). Potom konanie, ktorým dochádza k obmedzovaniu týchto kontaktov, prípadne\nspolužitia, bude predstavovať zásah do rodinného života. Právo na ochranu pred neoprávneným\nzasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 ods. 2 Ústavy SR a čl. 8\nDohovoru zahŕňa nielen negatívnu povinnosť štátu zdržať sa mocenského zásahu do nich, ale aj jeho\npozitívny záväzok prijať účinné opatrenia na zabezpečenie ich efektívnej ochrany. Orgány Slovenskej\nrepubliky sú povinné aj v prípade aplikácie noriem práva Európskej únie alebo v prípade aplikácie\nnoriem vnútroštátneho práva predstavujúcich transpozíciu právnych aktov orgánov Európskej únie\nrešpektovať právo na ochranu rodinného života v rozsahu štandardu priznaného Dohovorom, pretože\ntento záväzok do 1. decembra 2009 vyplýval z ustanovenia čl. 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii a od 1.\n\ndecembra 2009 vyplýva z čl. 7, čl. 52 ods. 3 a čl. 53 Charty základných práv Európskej únie v spojení s čl.\n6 Zmluvy o Európskej únii v znení Lisabonskej zmluvy (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/09).\nPri zachovaní práva žalobcu na uspokojivé pracovné podmienky štát vstupuje do typicky horizontálnych\nvzťahov tým, že prostredníctvom kogentnej úpravy stanoví medze zmluvnej voľnosti sociálnych\npartnerov za účelom ochrany slabšej strany (zamestnanca). Účelom toho je ochrana zamestnancov\npred nátlakom, svojvôľou a vykorisťovaním zo strany silnejšej zmluvnej strany – zamestnávateľa (pozri\nÚstavný súd ČR sp. zn. Pl. ÚS 83/06). Pod uvedené právo patrí aj trvanie pracovnej doby a pracovného\nvoľna. Táto oblasť je pre zamestnanca dôležitá z dôvodu, že umožňuje rozdeliť svoj čas medzi prácu,\nrodinu a voľný čas. Vytvára tak predpoklady pre rozvoj súkromného a rodinného života. Súčasne chráni\nfyzické a duševné zdravie zamestnancov a sprostredkovane ich kolegov. Bráni totiž prepracovaniu,\nprílišnému pracovnému stresu a z nich vznikajúcim pracovným úrazom či chorobám z povolania (pozri\nKühn. Z., Kratochvíl, J., Kmec, J., Kosař, D. a kol.: Listina základních práv a svobod. Velký komentář.\nPraha : Leges 2022, s. 1058).\n21. Žalobca bol za žalované obdobie v práci viac, ako to dovoľuje úniové právo. To u žalobcu spôsobuje,\nže sa nemôže plnohodnotne rozvíjať v súkromí, plnením si svojich domácich povinností, starostlivosťou\no svoj majetok, venovať sa záujmovým činnostiam, nadväzovať, uchovávať a prehlbovať svoje osobné\nvzťahy, či už v rámci rodiny, ako aj v rámci spoločenského uplatnenia. Žalobca v dôsledku toho sa\nnemôže venovať svojej blízkej rodine v takom rozsahu, ako by chcel, tráviť s nimi spoločný voľný čas,\npomáhať v domácnosti a teda rozvíjať svoje rodinné vzťahy. Žalobca tiež nemá možnosť primeraného\noddychu (stanoveného maximom pracovného času podľa čl. 6 písm. b) smernice) po službe, v dôsledku\ntoho si rozdeliť si svoj čas medzi prácu, rodinu, koníčky. Za inej (správnej) právnej úpravy by totiž muselo\ndôjsť zo strany zamestnávateľa k úprave spôsobu výkonu služby, prípadne k prijatiu ďalších príslušníkov\nzboru. Neprimerané zaťaženie žalobcu byť v službe nad stanovený rámec objektívne zaťažuje jeho\nzdravie, neumožňuje mu znížiť riziko stresu z práce, ktoré ako hasič má podľa názoru súdu značné.\nNedá žalobcovi priestor, aby ako hasič vstrebal psychické vypätie zo zásahov, čím je ohrozené jeho\nduševné zdravie, aby napríklad zabránil vyhoreniu. Ohrozuje žalobcu, jeho kolegov a osoby, ktorým\nv rámci plnenia úloh zboru poskytuje pomoc. Nadmerné fyzické a psychické vypätie pri často náročných\nzásahoch bez primeraného oddychu, môže spôsobiť, že bude dochádzať k pochybeniam pri služobnej\nčinnosti žalobcu, nedostatočnému výkonu, ktorý však spoločnosť v plnej miere potrebuje.\n22. Žalobcovi vznikla nemajetková ujma na uvedených právach, ktorá by mala byť odškodnená formou\nrelutárnej náhrady, peňažného plnenia s poukazom na primeranú aplikáciu kritérií podľa § 17 ods.\n3 zákona o zodpovednosti za škodu (viď k tomu závery o aplikácií tohto zákona vyššie). Samotné\nkonštatovanie porušenia práva totiž s poukazom na už obdobné prípady nepostačuje (§ 17 ods. 2 zákona\no zodpovednosti štátu za škodu). Podľa názoru súdu iná forma náhrady nie je primeraná. Zároveň\nz rozsudku SD EU vo veci Fus, C-429/09 vyplýva, že žalobca nárok finančné odškodnenie má. Bez\nohľadu na to, či uvedený postup namietal u svojho zamestnávateľa, resp. či si daný stav sám zavinil.\nRovnako bez ohľadu na to, že žalobca si vybral toto povolanie, vedel akým spôsobom má vykonávať\nprácu, pretože štát nemôže ťažiť z vlastnej protiprávnej činnosti.\n23. Je objektívne akceptovateľné, že každá osoba by pociťovala rovnako zásahy do svojej nemajetkovej\nsféry tak ako žalobca v jeho pracovnom a spoločenskom postavení hasiča. Každý jednotlivec by bol\nfrustrovaný tým, že je v práci viac ako má byť, menej je s rodinou, priateľmi, má menej oddychu, nemá\nčas na koníčky a záľuby, nevenuje sa blízkym a pod. Dôležité je tiež, že tieto myšlienkové pochody\nho sprevádzajú nielen mimo práce, ale aj v počas výkonu práce a dôvodne tak u neho vytvárajú stav\nfrustrácie, existenciu vnútorného psychického súboja hodnôt, že vykonáva prácu, ktorú považuje za\nposlanie, avšak na úkor seba, svojej rodiny. Je pre každého jednotlivca tiež predstaviteľný morálny\núbytok, ako už súdy v obdobných prípadoch konštatovali porušenia práva žalobcu zo strany štátu,\na napriek tomu štát s tým nič neurobil. Neprišiel s prijatím riešenia, ktoré by uvedené útrapy žalobcu\neliminovali alebo ich aspoň primerane znížili. To u každého jednotlivca vytvára morálnu ujmu na strate\ndôvery voči štátu, pre ktorý však žalobca ako hasič slúži, ochraňuje štátne a nie súkromné záujmy.\n24. V zmysle judikatúry SD EU má byť odškodnenie fyzických a právnických osôb pri porušení práva\núnie primerané vzniknutej ujme (C-470/03). Zároveň kritériá odškodnenia nemôžu byť menej priaznivé\nako kritériá platné pre obdobné nároky na základe vnútroštátneho práva a nemôžu byť upravené\ntakým spôsobom, ktoré by prakticky znemožňovali alebo nadmerne sťažovali dosiahnutie náhrady.\nSúd prihliadol podľa § 17 ods. 3 zákona o zodpovednosti štátu za škodu na charakter práce žalobcu,\n\nobjektívny vplyv jeho práce na jeho život, prežívanie súkromia a rodinného života, akú má závažnosť\npopísaná ujma. Na okolnosti, za ktorých k nej došlo, ako aj na jej trvanie. V rámci súdnej praxe pri\nuplatňovaní nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu musia súdy tiež zohľadňovať svoju\nvlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach\nrovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy\na výškou priznanej náhrady (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 288/2017 zo dňa 05.12.2017).\n25. Súd prihliadol a pomeriaval sporu so súdnou praxou, ktorá z hľadiska trvania zásahu do práv\npoškodeného zo strany štátu bola najbližšie aplikovateľná na daný prípad. Najbližším inštitútom,\ns ktorým je možné porovnávať protiprávne konanie v danej veci, je odškodnenie nezákonnej väzby\nfyzickej osoby. Podobné je to tým, že pri odškodnení sa vychádza (obdobne ako v danej veci) z rozsahu\ndní trvania nezákonnej väzby, ktorá rovnako predstavuje obdobný zásah do práva na súkromný a rodinný\nživot. Obdobne, ako v danej veci, poškodená osoba nemá možnosť na sebarealizáciu, vytváranie,\nudržovanie a rozvíjanie spoločenských a rodinných väzieb. Rozdiel je však z hľadiska závažnosti zásahu\ndo týchto práv, pretože pri väzbe dochádza k podstatnému obmedzeniu osobnej slobody, a to väčším\ndôsledkom na živote poškodeného. Žalobca nebol z hľadiska rozhodovania o vlastnom živote nútený byť\nv práci, dokonca bol za ten čas určitým spôsobom odmeňovaný. Nebol obmedzený na osobnej slobode\nmal možnosť do služby nenastúpiť, aj keď pod následkom pravdepodobne straty zamestnania, príjmu\na pod. Ak už v práci bol, hoci podľa práva v zistenom rozsahu za žalované obdobie v práci byť nemusel,\nnemohol sa z pracoviska vzdialiť, musel byť k dispozícii. Čiže u neho tiež dochádzalo k následkom na\njeho právach, avšak v nižšej intenzite.\n26. Za jeden deň nezákonnej väzby súdy priznávajú nasledovné odškodnenie nemajetkovej ujmy:\nEurópsky súd pre ľudské práva vo veci Winkler proti Slovenskej republike priznal za jeden deň sumu\n47,62 Eur . V uznesení Najvyšší súd SR pod sp. zn. 5Cdo/169/2021 zo dňa 31.01.2023 v rámci\nprehľadu judikatúry a odkazom na judikatúru českých súdov bode 29. nepovažoval za neprimerané\nodškodnenie väzby sumou 1000 Eur za mesiac, t. j. 33,33 Eur na deň. Vo veci Krajského súdu v Žiline\nsp. zn. 7Co/325/2012 bola žalobcovi priznaná nemajetková ujma 13.000 eur za väzbu v trvaní cca\n11 mesiacov, t. j. 39,39 Eur na deň; vo veci Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/95/2016 suma 1.000\neur za 28 dní väzby, v priemere na deň 35,71 Eur; Okresný súd Zvolen rozsudkom z 18.11.2013 č.\nk. 7C/53/2012-79 priznal 5.022,75 eur, väzba od 28.11.2006 do 28.5.2007, oslobodenie spod obžaloby\n14.7.2010, Krajský súd v Banská Bystrici pod sp. zn. 12Co/133/2014 z 22.9.2016 potvrdil, t . j. 27,90\nEur na deň; Okresný súd Žilina rozsudkom z 3.12.2015 č. k. 18C/61/2013-204 priznal 16.000 eur s\npríslušenstvom, väzba v trvaní 1271 dní, oslobodenie spod obžaloby, nezavinenie väzby žalobcom, na\nodvolanie žalovanej Krajský súd v Žiline rozsudkom z 26.1.2017 pod sp. zn. 10Co/58/2016 potvrdil, t.\nj. 12,60 Eur v priemere na deň; Okresný súd Martin rozsudkom zo 17.2.2016 č. k. 15C/299/2014-131\npriznal nemajetkovú ujmu spôsobenú zadržaním a rozhodnutím o väzbe /708dní/ 13.000 eur, na\nodvolanie žalovaného KS v Žiline rozsudkom z 31.5.2016 sp. zn. 5Co/163/2016 potvrdil, NS SR\ndovolanie žalovanej odmietol, t. j. v priemere 18,36 Eur na deň; Okresný súd Trenčín priznal\ntitulom nemajetkovej ujmy 11.000 eur, väzba trvala 267 dní, rozsudkom z 20. októbra 2015 č.\nk. 27C/237/2010-228, Krajský súd v Trenčíne na odvolanie žalovanej rozsudkom z 15.12.2016 sp.\nzn. 19Co/3/2016 v danej časti potvrdil, NS SR pod sp. zn 4Cdo 191/2017 dovolanie odmietol, v priemere\nna deň 41,20 Eur; rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica z 1.4.2015 č. k. 7C/2010/2014-115\npriznal okrem iného nemajetkovú ujmu vo výške 5.490 eur, väzba trvala 365 dní, na odvolanie strán\nKrajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 1.3.2017 sp. zn. 15Co/391/2015 rozsudok potvrdil a Najvyšší\nsúd SR rozsudkom 3Cdo/191/2017 z 21.6.2018 dovolanie zamietol, v priemere na deň 15,04 Eur;\nOkresný súd Trenčín rozsudkom z 3.9.2015 č. k. 17C/94/2004-164 priznal 5.000 eur nemajetkovú ujmu,\nväzba trvala 398 dní, Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo 16.11.2016 sp. zn. 4Co/834/2015 potvrdil\na Najvyšší súd SR v konaní 5Cdo/53/2017 uznesením z 11.7.2019 dovolanie odmietol, v priemere na deň\n12,56 Eur. Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil dňa 20. januára 2020 rozsudok v prípade Salmanov c/\na Slovenská republika, konštatoval porušenie práva na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd a sťažovateľovi priznal 8.000 eur za nemajetkovú ujmu,\nväzba trvala od apríla 2013 do novembra 2014, v priemere za deň 13,91 Eur; dňa 22.1.2019 vyhlásil\nrozsudok v prípade Móry a Benc c/a Slovenská republika, väzba trvala od 14. marca 2014 do 30. mája\n2014, priznal každému zo sťažovateľov 4.000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, v priemere za deň\n51,94 Eur . ÚS SR Nálezom sp. zn. III. ÚS 523/ 2021-44 z 12.11.2021 za zásah do základného práva\nna osobnú slobodu väzbou od namietaného rozhodnutia 1. júna 2021 do rozhodnutia o väzbe z iných\ndôvodov 20. júla 2021, ako za zásah do základného práva na osobnú slobodu ústavne neudržateľným\n\nväzobným rozhodnutím predstavujúcim závažný zásah do práva sťažovateľa, ktorý nie je možné navrátiť\ndo pôvodného stavu, vzhľadom na ústavne neudržateľné obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa po\ndobu 50 dní a okolnosti, za ktorých k nemu došlo, sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie 3.000\neur, čo považoval za primeraná sumu z hľadiska dôsledku neoprávneného zásahu do základného práva\nna osobnú slobodu, t. j. v priemere na deň 60 Eur.\n27. Priemerne súdy priznávajú za jeden deň trvania nezákonnej väzby sumu 31,50 Eur. Väzba\npredstavuje podstatne závažnejší zásah do práv poškodenej osoby. Okrem zásahu do práva na\nsúkromie podľa článku 8 Dohovoru sa k tomu pripája aj porušenie práva na osobnú slobodu podľa\nčlánku 5 ods. 1 Dohovoru. Naproti tomu v predmetnej veci došlo u žalobcu k porušeniu práva na\nuspokojivé pracovné podmienky podľa článku 36 ods. 1 Ústavy SR. Toto právo však oproti základnému\nprávu na osobnú slobodu z hľadiska hierarchie hodnôt patrí až do tzv. II. generácie ľudských práv\n(status positivus). Z toho dôvodu pri určení výšky odškodnenia zásahu do práva na uspokojivé\npracovné podmienky nemožno priznať rovnaký ekvivalent. Súd tak pomeriaval, či je v spoločnosti možné\na spravodlivé, aby osoby, ktorých právo na osobnú slobodu bolo porušené, boli odškodňované rovnako\nalebo menej ako osoby, ktoré strávili v prác viac, ako bola stanovená maximálna hranica právom EU.\nDospel k záveru, že nie.\n28. Žalobca sa v spore domáhal zaplatenia sumy 5597,31 Eur, čo na jeden deň predstavuje sumu\n508,85 Eur. Najvyšší súd SR v rozhodnutí zo dňa 27.4.2006 pod sp. zn. 4Cdo/171/2005 však uviedol,\nže úvaha súdu sa pri určení výšky nemajetkovej ujmy musí opierať o celkom konkrétne preskúmateľné\nhľadiská. Nemožno priznávať neprimerané, či premrštené sumy, ktoré by svojich dôsledkoch viedli\nk bezdôvodnému obohacovaniu sa, a ktoré pri porovnaní „odškodnenia“ zásahu do práva na ochranu\nosobnosti s „odškodňovaním“ zásahov do iných základných práv, mohli niektoré ujmy na iných právach\n(ujma na zdraví, živote, rovnako obmedzenie osobnej slobody, pozn. súdu) bagatelizovať. Preto súd\npri rozhodovaní vzal na zreteľ, že žalobca za stratu svojho voľného času, nemôže byť odškodnený\nv rovnakom alebo väčšom rozsahu, ako pri osobe, ktorá bola nezákonne vo väzbe. Inak by rozhodnutie\nsúdu bagatelizovalo ujmu na právach osôb, ktoré boli nezákonne obmedzené na osobnej slobode.\n29. Vzhľadom na charakter porušení práv žalobcu a komparácii odškodňovania nezákonnej väzby, súd\npovažoval za primerané odškodnenie strateného voľného času/odpočinku sumou 20 Eur za deň. Ide\npritom o všeobecný základ pre odškodnenie, bez zohľadnenia špecifických a individuálnych okolností\nkonkrétneho prípadu. Teda každý hasič, má podľa názoru súdu právo na primerané odškodnenie\nv sume 20 Eur za deň.\n30. K tomu súd dodáva, že vznik nemajetkovej ujmy nie je možné dokazovať, pretože ide o stav v mysli\npoškodenej osoby. Súd zistil, že bez ohľadu na konkrétnosti každého sporu hasičov sú dané objektívne\ndôvody, aby sa každá rozumná osoba mohla cítiť poškodenou (pozri rozsudok Najvyššieho súdu ČR,\nsp. zn. 30Cdo/2865/2015). Iné, ako očakávané zásahy do práva žalobcu z pohľadu tretej osoby neboli\npreukázané. Vzhľadom na to nemajetková ujma žalobcu za čas, ktorý strávil v práci nad rámec upravený\nsmernicou predstavovala podľa § 17 ods. 2 a 3 zákona o zodpovednosti štátu za škodu základnú sumu\n20 Eur x 11 dní = 220 Eur.\n31. Žalobca sa inej náhrady nemajetkovej ujmy, ako tej, ktorá spočívala v odškodnení hodín strávených\nv práci naviac nedomáhal. Hoci súd mal za to, že žalobcovi vznikol tiež nárok na odškodnenie trvania\nprotiprávneho stavu v podobe strate nádeje na zmenu legislatívy spočívajúcej nesplnení pozitívneho\nzáväzku štátu zabezpečiť, aby nedochádzalo k zásahom do práva na súkromie a rodinný život.\nVšeobecné súdy však neposkytujú ochranu právnemu vzťahu, právu ani nároku na plnenie, o ochranu\nktorého žalobca nežiadal (pozri zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu). Súd sa preto s touto zložkou\nodškodnenia žalobcu nezaoberal. Žalobca bol v spore po vrátení veci na ďalšie konanie nečinný.\nSúdom bol vyzvaný na vznesenie procesných návrhov. Tie však žalobca napriek odôvodneniu uznesenia\nodvolacieho súdu neučinil.\n32. Námietku premlčania žalovaného súd nepovažoval za dôvodnú. Je potrebné si uvedomiť, že žalobca\ns ohľadom na plynutie referenčného obdobia je spôsobilý dozvedieť sa o ujme podľa § 19 ods. 1 zákona\no zodpovednosti štátu za škodu až po uplynutí príslušného referenčného obdobia, teda až po uplynutí\nšiesteho mesiaca. Len vtedy si žalobca vie celkový čas na pracovisku hodnoverne verifikovať a zistiť,\nči v referenčnom období došlo k prekročeniu konkrétneho rámca. Premlčacia doba nemôže začať\n\nplynúť jednotlivo za každý deň alebo mesiac, pretože žalobca nemôže zistiť napríklad po uplynutí prvého\nmesiaca, či bol v práci viac v rámci priemeru stanoveného v čl. 6 smernice a referenčného obdobia podľa\n§ 86 ods. 1 zákona. Žaloba bola podaná v premlčacej lehote podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka.\n33. Súd sa nestotožnil s tým, že do výpočtu priemeru v rámci referenčného obdobia by sa mali podľa čl.\n2 ods. 1 smernice započítavať len hodiny skutočne odpracované na pracovisku žalobcom. Rovnako, že\npri výpočte by sa mala aplikovať tzv. neutralizácia pracovného času podľa čl. 16 písm. b) smernice. Podľa\nnázoru súdu by sa mal pri výpočte priemeru nerovnomerne rozvrhnutého pracovného času zohľadňovať\nfond pracovného času, nielen skutočný čas strávený v práci. V zmysle § 97 zákona sa za pracovný\nčas posudzuje (ako vykonávanie štátnej služby) aj čerpanie dovolenky, plateného služobného voľna\na iné, vrátane dočasnej práce neschopnosti. To znamená, že zákonodarca sa pri implementácii smernice\nrozhodol tieto skutočnosti zaradiť do pracovného času. Preto aj keď v skutočnosti v práci napríklad\npri PN alebo dovolenke žalobca nebol, považuje sa to za výkon štátnej služby. Inak povedané, ak by\nsi nečerpal zákonom stanovenú dovolenku, bol by v práci. Súd pri výpočte priemerného pracovného\nčasu vychádzal z fondu pracovného času a nie len z času, kedy skutočne bol žalobca v práci a plnil si\nslužobné povinnosti. To platí aj vo vzťahu k tzv. neutralizácii pracovného času podľa čl. 16 písm. b)\npododsek. Uvedený článok upravuje „možnosť“ pre členské štáty pre uplatňovanie článku 6 (maximálny\ntýždenný pracovný čas) ustanoviť referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Túto dispozitívnu\nmožnosť v rámci implementácie smernice však Slovenská republika nevyužila. Pododsek pod písm. b)\nčlánku 16 smernice sa tak nemôže izolovane uplatňovať, pretože nadväzuje systematicky (resp. je pod\nneho podradený) na ustanovenie článku 16 písm. b) smernice. Neutralizáciu je možné aplikovať len na\nprípady, ak by si štát zvolil pri implementácii odchýlku podľa písm. b) danej smernice. Obdobne, ako\nv prípade možnosti úpravy pod písm. c) daného článku smernice. Zároveň, ako vyplýva z vnútroštátnej\núpravy § 97 zákona, čerpanie dovolenky a dočasná PN sa zaraďujú pod výkon štátnej služby. Teda\nzákonodarca nevyužil článok 16 písm. b) smernice.\n34. K argumentácii sporových strán, s ktorou sa súd nevysporiadal v rámci skutkového a právneho\nposúdenia veci, poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/145/2011 zo dňa\n16.11.2011, podľa ktorého nemusí dať odpoveď na všetky nastolené otázky, ale len na tie, ktoré majú\npodstatný význam. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného súd poznamenáva, že ide o prostriedky\nprocesnej obrany, ktorú predkladá vo všetkých obdobných sporoch. Súd nevidí dôvod na to, aby už\nopakoval odpovede na tieto argumenty, ak už boli predmetom posúdenia inými súdmi v právoplatných\nveciach. Dokonca, kde žalovaný bol sporovou stranou a sú mu známe. Preto súd k procesnej\nobrane, s ktorou sa súd nevyporiadal v doterajšom odôvodnení rozhodnutia, odkazuje rozhodnutia\nnapr. Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 17Co/59/2022, 14Co/34/2022, 17Co/16/2022,\n17Co/47/2022, 16Co/26/2022, 11Co/48/2022, 14Co/2/2023 a iné, prípadne Krajský súd v Košiciach sp.\nzn. 3Co/139/2021.\n35. V tomto rozhodnutí sa súd odchýlil od doterajšej súdnej praxe v obdobných veciach v otázke\nposúdenia 6 mesačného referenčného obdobia, aplikácie zákona o zodpovednosti štátu za škodu, ako\naj rozsahu a spôsobu náhrady nemajetkovej ujmy. Súd uviedol, z akých dôvodov nie je možné vychádzať\nz priemeru hodín určených žalobcom a na to nadväzujúcim výpočtom výšky ujmy formou nariadenej\nslužobnej pohotovosti. Súd nepostupoval pri posudzovaní nároku s doterajšou praxou Krajského súdu\nv Banskej Bystrici pri spôsobe určenia výšky nemajetkovej ujmy, najmä z hľadiska výšky, pretože nejde\no judikatúru najvyšších súdnych autorít podľa čl. 2 ods. 2 CSP. Súd však dodáva, že doposiaľ nebola\nodvolacími súdmi vyslovená úvaha, či je možné odškodňovať náhradu nemajetkovej ujmy v danom\nprípade vo vyššej sume ako sú súdnou praxou odškodnené osoby, u ktorých došlo k porušeniu práva\nna osobnú slobodu. Zároveň táto úvaha súdu prvej inštancie, ako aj otázka primeranej aplikácie zákona\no zodpovednosti štátu za škodu nebola odvolací súdom vytknutá. Pokiaľ žalobca po vrátení veci\nnamietal, že súd v jednom prípade nemôže deklarovať, že žalobca by mohol mať nárok na odškodnenie\nv sume 19.500 Eur a v druhom rozhodnutí by priznal len sumu približne 380 Eur, súd uvádza, že bol pri\nrozhodovaní viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 CSP. Odvolací súd vytkol\nsúdu prvej inštancie, že postupoval pri rozhodovaní v rozpore so zásadou ne ultra petitum, keď konal\no niečom, čo žalobca v spore nežiadal. Žalobca však na uvedenú procesnú situáciu nereagoval, ani po\nvýzve súdu. Nedoplnil skutkové tvrdenia, nenavrhol doplniť dokazovanie, prípadne nenavrhol zmenu/\nrozšírenie žaloby o ďalší nárok. Preto súd rozhodol len o tej časti nároku, ktorá bola predmetom sporu.\n\n36. Súd opätovne nevidel dôvod na predĺženie paričnej lehoty na plnenie podľa § 232 ods. 3 CSP.\nSkutočnosť, že pri uhrádzaní záväzkov musí žalovaný konať v zmysle interných smerníc nepredstavuje\nodôvodnený prípad predĺženia tejto lehoty. Štát už mal dostatok času mimosúdne odškodniť žalobcu.\nRovnako je v rovnoprávnom postavení oproti iným účastníkom sporového konania. Jeho interné spôsoby\núhrady záväzkov sú pre súd nepodstatné. Ak iným fyzickým a právnickým osobám, ktoré nedisponujú\ntakým širokým aparátom zákonodarca upravil základnú lehotu na plnenie troch dní, nebol daný dôvod,\naby súd pri žalovanom postupoval inak.\n37. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu vo veci. Žalobca bol\nv spore úspešný v celom rozsahu, pretože mu súd priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy čo do\nzákladu, pričom výška odškodnenia závisí od voľnej úvahy súdu. Preto súd žalovanému uložil povinnosť\nzaplatiť žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, v lehote troch dní od právoplatnosti\nrozhodnutia súdneho úradníka o výške trov konania. Rozhodnutie o výške trov konania súd vydá po\nprávoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia\nprostredníctvom Okresného súdu Lučenec na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne vo vyhotovení\ntrojmo.\nV odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, kto ho robí\n– odvolateľ, ktorej veci sa týka, v akom rozsahu odvolateľ napáda rozhodnutie, z akých dôvodov sa\nrozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody), čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh),\nodvolanie musí byť podpísané (§ 363 v spojení s § 127 C. s. p.). Odvolanie treba predložiť v troch\nrovnopisoch, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.\nOdvolanie možno odôvodniť (odvolacie dôvody) len tým, že\na) neboli splnené procesné podmienky,\nb) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\nc) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,\nd) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,\ne) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,\nf) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,\ng) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie\nprostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo\nh) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1\nC. s. p.).\nOdvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej\ninštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada\nmala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C. s. p.).\nAk povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh\nna vykonanie exekúcie podľa Zák. č. 233/95 Z.z. a noviel – Exekučný poriadok.", "vazby": {"stav": {"sz": "14Co/98/2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "guid": "4609666c-cd17-41ff-9010-15b9da09dc26:9c88f30d-0b5e-469d-8c94-9ed4a4dc4c7a", "datum": "2025-01-27", "vztah": "zrusene"}}, "cituje": [{"guid": "ussr:afc235b7-c26c-409e-92e1-efbe9d0a7c07", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.288.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 288/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 288/2017 z 26. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-26", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.288.2017.1"}, {"guid": "ussr:8c08afd3-7c03-4181-9224-2589001aa37a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 485/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 485/2010 z 15. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-15", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8c08afd3-7c03-4181-9224-2589001aa37a"}, {"guid": "ussr:4ac43997-4b16-496c-871b-3674e5e9cc0d", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 331/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/09 z 16. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-16", "citacie_n": 82, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4ac43997-4b16-496c-871b-3674e5e9cc0d"}, {"guid": "9a57cc6b-2f11-45d2-a2a1-1ac5e1b99b8b:15d0b9ad-17cc-46a0-a919-2cf72b0bcf89", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:8118212026.1", "spisova_znacka": "5Cdo/169/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/169/2021 z 31. 1. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-01-31", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:8118212026.1"}, {"guid": "1897c7ea-2ee2-48cc-82a9-26218c8fbb42:a9cc7a5c-f9de-4f4e-840b-797964553b3f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:3114210165.1", "spisova_znacka": "5Cdo/53/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/53/2017 z 10. 7. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-07-10", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:3114210165.1"}, {"guid": "8a497c0b-fffc-42aa-aebd-4e9a2b01f750:c42135bf-2a2a-46ec-95c6-d5a23795de1a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:3110222283.3", "spisova_znacka": "4Cdo/191/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/191/2017 z 12. 8. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-08-12", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:3110222283.3"}, {"guid": "fb28ed9e-6cb1-444f-822f-0a17f215c4e7:adad5122-04ea-41ee-aa4f-af8231ab2a83", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:6114223328.1", "spisova_znacka": "3Cdo/191/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/191/2017 z 20. 6. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-06-20", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:6114223328.1"}, {"guid": "a07347cd-996c-4cb9-b8dc-810aa959ae79:be740166-4219-4504-a80b-e67f5f94e72f", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Co/2/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/2/2023 z 14. 2. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-02-14", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/a07347cd-996c-4cb9-b8dc-810aa959ae79:be740166-4219-4504-a80b-e67f5f94e72f"}, {"guid": "c460f59c-52cd-49bd-9d1a-898f181d4a36:6ee8f167-dbe9-475e-9663-edda596bac91", "ecli": null, "spisova_znacka": "16Co/26/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/26/2022 z 9. 2. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-02-09", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/c460f59c-52cd-49bd-9d1a-898f181d4a36:6ee8f167-dbe9-475e-9663-edda596bac91"}, {"guid": "617185fe-2570-4bee-b51b-75f319286b27:1fac9038-2734-4353-95b5-1a280788928d", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Co/34/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/34/2022 z 24. 1. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-01-24", "citacie_n": 90, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/617185fe-2570-4bee-b51b-75f319286b27:1fac9038-2734-4353-95b5-1a280788928d"}, {"guid": "2bd8b3c8-2f95-4938-b7e0-043b021d6707:c8038fd0-d1e4-444c-8af8-50a4f341cfd1", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/59/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/59/2022 z 14. 12. 2022", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2022-12-14", "citacie_n": 73, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/2bd8b3c8-2f95-4938-b7e0-043b021d6707:c8038fd0-d1e4-444c-8af8-50a4f341cfd1"}, {"guid": "312ca400-3c80-4b4e-b20c-f0cf078df244:3a7b841c-0bca-4942-905b-2a1d3edfaa3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/16/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/16/2022 z 26. 10. 2022", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2022-10-26", "citacie_n": 77, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/312ca400-3c80-4b4e-b20c-f0cf078df244:3a7b841c-0bca-4942-905b-2a1d3edfaa3c"}, {"guid": "2c7a9f62-9a6f-4c30-be21-d3d15d09d11d:26451d3d-e307-45ed-b374-50c8abf736cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/47/2022", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 17Co/47/2022 z 6. 10. 2022", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2022-10-06", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/2c7a9f62-9a6f-4c30-be21-d3d15d09d11d:26451d3d-e307-45ed-b374-50c8abf736cb"}, {"guid": "fe18ad31-f810-4593-adf5-c310d69dec71:5bb4cc07-274c-4b21-aff9-4b02a6a4b4b8", "ecli": null, "spisova_znacka": "11Co/48/2022", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Co/48/2022 z 13. 9. 2022", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2022-09-13", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/fe18ad31-f810-4593-adf5-c310d69dec71:5bb4cc07-274c-4b21-aff9-4b02a6a4b4b8"}, {"guid": "47b72d37-183a-47a4-9416-6b9ef992a225:e8de3b3a-f406-4ff6-8713-9731fd281c83", "ecli": null, "spisova_znacka": "3Co/139/2021", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/139/2021 z 24. 1. 2022", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2022-01-24", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/47b72d37-183a-47a4-9416-6b9ef992a225:e8de3b3a-f406-4ff6-8713-9731fd281c83"}, {"guid": "a209119b-7868-4822-b899-a27627fffed9:156486e3-f107-485b-be20-cd47aa5eb68e", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2017:6114223328.1", "spisova_znacka": "15Co/391/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/391/2015 z 28. 2. 2017", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2017-02-28", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2017:6114223328.1"}, {"guid": "4816e501-36bf-437c-bdc8-a820442e1f96:b0efbb14-a741-4cd6-b164-ae0a524b1bcc", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2017:5113205898.2", "spisova_znacka": "10Co/58/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/58/2016 z 25. 1. 2017", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2017-01-25", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2017:5113205898.2"}, {"guid": "dad92981-ac17-40ce-b811-8843d2cdd1a3:270848a0-c4cc-449d-8134-3d8235b9a5c8", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3110222283.2", "spisova_znacka": "19Co/3/2016", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/3/2016 z 14. 12. 2016", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2016-12-14", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3110222283.2"}, {"guid": "672edf43-c639-41a1-9d9f-d00f0b497975:a0bd89ae-aef3-46e0-af2b-4c2b3c3aa55e", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3114210165.1", "spisova_znacka": "4Co/834/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/834/2015 z 15. 11. 2016", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2016-11-15", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3114210165.1"}, {"guid": "cfca2dad-2d7d-41b9-828d-3868000b5231:1d9cdca4-bac6-43e9-9199-9ac72fa9fec3", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2016:6712209527.1", "spisova_znacka": "12Co/133/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co/133/2014 z 21. 9. 2016", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2016-09-21", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6712209527.1"}, {"guid": "c8e4b470-527f-4681-8a4e-59d3c1034b23:8d80f214-e805-4070-9bc6-7f752a378360", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2013:5909201602.1", "spisova_znacka": "7Co/325/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 7Co/325/2012 z 15. 1. 2013", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2013-01-15", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5909201602.1"}], "citovane_v": []}