Rozsudok Okresného súdu Bardejov sp. zn. SK-4Csp/110/2022 z 2. 5. 2025 Citácia: rozsudok Okresného súdu Bardejov z 2. mája 2025, sp. zn. SK-4Csp/110/2022, ECLI:SK:OSBJ:2025:8622201898.2 Okresný súd Bardejov | SK-4Csp/110/2022 | ECLI:SK:OSBJ:2025:8622201898.2 | 2025-05-02 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6b208ba4-d9f6-4d4a-aa75-c64ea1658bb9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSBJ:2025:8622201898.2 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Okresný súd Bardejov SK-4Csp/110/2022 8622201898 02. 05. 2025 Mgr. Tomáš Saraka ECLI:SK:OSBJ:2025:8622201898.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Bardejov sudcom Mgr. Tomášom Sarakom v spore žalobkyne A. B., nar.XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX C. D. X právne zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom ul. Sovietskych hrdinov č.163/66, 089 01 Svidník proti žalovanej Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO:00 151 653 právne zastúpenej Advokátska kancelária Mária Grochová a partneri s.r.o., so sídlom Bočná 10, 040 01 Košice- mestská časť Staré Mesto, IČO:36 863 017 o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške X.XXX,XX eur s príslušenstvom takto rozhodol: I. Žalovaná rozsudku. je p o v i n n á zaplatiť žalobkyni sumu 200,-eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti II. V prevyšujúcej časti žalobu žalobkyne z a m i e t a . III. Žalobkyňa m á n á r o k na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy, o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. odôvodnenie: 1. Žalobkyňa sa žalobou podanou dňa 27.12.2022 na Okresnom súde Svidník ( z ktorého výkon súdnictva prešiel dňom 01.06.2023 na Okresný súd Bardejov, viď zákon č.150/2022 Z.z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s novými sídlami a obvodmi súdov v znení neskorších predpisov) domáhala, aby súd žalovanej uložil povinnosť titulom primeraného finančného zadosťučinenia zaplatiť jej sumu X.XXX,XX eur a nahradiť jej trovy konania. 2. Svoju žalobu odôvodňovala tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp.zn.4Csp/39/2019 o vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok bola ako žalobkyňa v postavení spotrebiteľa, pričom dosiahla v konaní plný úspech, keď rozsudkom Okresného súdu Svidník zo dňa 03.03.2020 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 28.09.2021 č.k.18CoCsp/36/2020-221, právoplatným dňa 21.11.2021 žalovaná bola zaviazaná k povinnosti vydať jej bezdôvodné obohatenie vo výške 351,87 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 351,87 eur od 27.09.2019 do zaplatenia a boli určené 3 neprijateľné zmluvné podmienky v Zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 18.04.2013. V žalobe citovala časti rozhodnutia zo základného konania a poukazujúc na § 3 ods.5 veta tretia zákona č.250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a § 4 ods.2 písm. b/ zák. č.250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa tvrdila, že ako spotrebiteľ uplatňuje si satisfakciu za porušenie svojich spotrebiteľských práv, ktoré musela brániť v základnom konaní. Tvrdiac, že primerané finančné zadosťučinenie má mať sankčnú a odradzujúcu funkciu a zároveň aj funkciu relutárnu uviedla, že ak má byť zadosťučinenie primerané, teda spravodlivé, jeho výška nemôže mať len symbolický význam, nakoľko zadosťučinenie len v symbolickej výške nemôže byť ani primeraným, ani spravodlivým. Výšku primeraného finančného zadosťučinenia žiadaného v sume X.XXX,XX eur odôvodnila tým, že za primeranú považuje práve túto sumu vzhľadom na okolnosti prípadu, kedy došlo k viacnásobnému porušeniu spotrebiteľského práva, k bezdôvodnému obohateniu vo výške 351,87 eur a k určeniu troch neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve, kde za každú považuje sumu 600,-eur a tiež sumu 351,87 eur vzhľadom na výšku bezdôvodného obohatenia žalovanej. Poukázala na to, že na rozdiel od iných inštitútov v právnom poriadku SR ( napr. ochrana osobnosti), kde sa na prvé miesto kladie morálne zadosťučinenie a finančná satisfakcia slúži len na dovŕšenie nápravy, to pri inštitúte PFZ nie je možné, keď toto je možné len v peňažnej forme a má byť zároveň odmenou spotrebiteľa. Vo veciach, v ktorých je predmetom konania finančná čiastka je podľa žalobkyne jediným objektívnym kritériom rozhodujúcim pre určenie výšky finančného zadosťučinenia suma, o ktorú sa dodávateľ na úkor spotrebiteľa obohatil, alebo sa chcel obohatiť a pri nepeňažných nárokoch by týmto kritériom mala byť recidíva porušovania spotrebiteľského práva s tendenciou jeho zvyšovania pri zistení opätovného porušenia spotrebiteľského práva. 3. Ako dôkazy na preukázanie svojich tvrdení žalobkyňa v žalobe označila rozsudok Okresného súdu Svidník zo dňa 03.03.2020 č.k.4Csp/39/2019-178 a rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 28.09.2021 č.k.18CoCsp/36/2020-221. 4. Žalovaná k žalobe písomne sa vyjadrila tak, že táto v podobe prezentovanej žalobkyňou má až nehorázny a amorálny rozmer a žalobkyňa nielen že hrubo pošliapava jej procesné práva, keď v žalobe neuviedla zásadné skutočnosti na splnenie predpokladov príslušného typu nároku, čím ju efektívne zbavuje možnosti relevantnej procesnej obrany, ale predovšetkým požaduje pod zámienkou údajného zadosťučinenia vydanie sumy presahujúcej 93 % ňou prijatého úveru. Za akúsi bližšie nešpecifikovanú nemateriálnu ujmu teda žalobkyňa žiada, aby jej bola žalovaná povinná zaplatiť sumu, ktorá po navýšení aj o trovy právneho zastúpenia presahuje sumu ňou skonzumovanej istiny úveru. Žalovaná poukázala na to, že žalobkyňa s ňou zmluvu o úvere uzavrela dňa 18.04.2013 a predčasným vyplatením svojich zmluvných záväzkov o šesť mesiacov neskôr, teda už dňa 29.10.2023 zmluvný vzťah efektívne ukončila, pričom nikdy netvrdila a nečiní tak ani v tomto konaní, že by ňou identifikované zmluvné podmienky boli kedykoľvek voči nej uplatnené alebo sa akokoľvek dotkli jej majetkovej či nemajetkovej sféry a tak jej žalobná požiadavka je neobhájiteľným šikanovaním veriteľského subjektu založeným na neprístojnej premise, že banky v porovnaní so spotrebiteľmi majú veľa peňazí. Podľa žalovanej, nakoľko v prípade žalobkyňou napadnutých zmluvných podmienok nebol uplatnený žiaden reštitučný nárok, je zrejmé, že jedinou motiváciou ňou iniciovaného konania bolo dosiahnutie finančného zadosťučinenia a prilepšenie si z majetku cudzieho, hoci nedošlo k žiadnej ujme, ktorá by takto mala byť odškodnená a ide tak o vrcholne nežiaduci spoločenský jav, na bujnení ktorého by súdna moc nemala za žiadnych okolností participovať. Malo by byť preto podľa žalovanej úlohou konajúceho súdu, aby z vlastnej iniciatívy vykonal aj šetrenie za účelom posúdenia žalobného nároku v kontexte kritérií dobrých mravov a zákazu šikany. Zaväzujú ho k tomu aj závery ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, ako ich zosumarizoval napr. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. PL. ÚS 1/2018 zo dňa 24. 01. 2018. S poukazom na konštantný prístup súdnej praxe, podľa ktorého sa pri každom žalobnom nároku má prednostne skúmať jeho prípadné premlčanie vzniesla žalovaná námietku premlčania práva na zaplatenie zadosťučinenia, ako ho uplatnila žalobkyňa podanou žalobou. V popísaných súvislostiach – keď podľa žalovanej aj z ňou citovanej judikatúry vyplýva, že sa premlčanie vždy odvíja od udalosti, ktorou došlo k zásahu do toho-ktorého práva dotknutého subjektu – je preto rozhodujúce, že skutočnosťou, z ktorej žalobkyňa vyvodzuje uplatnený satisfakčný nárok, je obsah zmluvného (záväzkového) vzťahu so žalovanou, ktorý vznikol na základe zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 18.04.2013. Ak by hypoteticky – a výlučne pre potreby tejto argumentácie o premlčaní – pripustila, že z tohto zmluvného vzťahu vznikla žalobkyni akákoľvek kompenzovateľná ujma, časovým okamihom, keď by došlo k zásahu do práv spotrebiteľa, by bolo uzavretie zmluvy uvedeného dňa 18.04.2013. Premlčacia doba potom v zmysle citovanej judikatúry začala plynúť nasledujúceho dňa 19.04.2013 a skončila uplynutím troch rokov – dňa 19.04.2016. Keďže žaloba bola podaná až dňa 27.12.2022 (teda o viac ako 6 rokov neskôr), k začatiu súdneho konania došlo úplne zjavne až po uplynutí premlčacej doby, čo podľa žalovanej plne opodstatňuje záver o premlčaní príslušného žalobného nároku. Ďalej namietala, že žaloba trpí nesplnením základných procesných povinností tvrdenia a dôkazu vo vzťahu k skutočnostiam, ktoré sú významné z hľadiska aplikácie relevantnej hmotnoprávnej normy. Ide najmä o samotnú podstatu zadosťučinenia (satisfakcie). Nebolo totiž podľa nej prednesené žiadne presvedčivé tvrdenie o konkrétnej ujme, ktorú mala žalobkyňa utrpieť, resp. ktorá jej mala hroziť, a ktorá by mala byť bankou prostredníctvom inštitútu zadosťučinenia odškodnená (teda čomu má byť vlastne učinené zadosť). V popísaných súvislostiach je pre posúdenie žalobného nároku podľa vyjadrenia žalovanej rozhodujúce, že v žalobe úplne absentuje tvrdenie akýchkoľvek konkrétnych skutočností, čomu má byť učinené zadosť; je to o. i. významné z hľadiska posúdenia, či vôbec môže ísť o odškodniteľnú ujmu a či nejde o ujmu, na náhradu ktorej sú v právnom poriadku dezignované iné nástroje, v ktorom prípade by išlo o neprípustnú duplicitu. Žalobkyňa teda podľa názoru žalovanej nepredniesla žiadne tvrdenie na splnenie jedného zo základných znakov hypotézy hmotnoprávnej normy, ktorej aplikácie sa dovoláva, pričom nesplnenie povinnosti relevantne tvrdiť vždy rezultuje do procesnoprávnej sankcie v podobe prehry sporu. Ako napokon uviedol aj zákonodarca v dôvodovej správe k ustanoveniu § 150 Civilného sporového poriadku: „Navrhovaná právna úprava zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu“. Navrhla žalobu zamietnuť. 5. Žalobkyňa v písomnej replike zotrvala na tom, že preukázala vznik nároku úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti žalovanou, čo bolo konštatované v súdnom (základnom) konaní v rozsudku. Žalobkyňa nesúhlasila s tým, aby ňou uplatnený nárok bol posudzovaný analogicky podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, potrebné je totiž použiť predovšetkým gramatický, ale aj formálno- systematický výklad § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorého účelom a zmyslom je ochrana spotrebiteľa. Za nedôvodnú považovala aj námietku premlčania, keďže uplatnený nárok je spätý s úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v podobe právoplatného súdneho rozhodnutia a preto až od tohto momentu začína plynúť trojročná premlčacia lehota tak ako to uviedol aj Krajský súd v Prešove v rozsudku 2Co/137/2016 zo dňa 24.5.2017. Žalobkyňa napokon poukázala na postoj žalovanej, množstvo a intenzitu porušenia spotrebiteľských noriem z jej strany, na jej permanentný odmietavý postoj voči svojim pochybeniam a preto považovala uplatnenú výšku finančného zadosťučinenia nielen za primeranú, ale zjavne aj nízku. Uviedla, že celé posudzovanie primeranosti výšky finančného zadosťučinenia vychádza z okolností týkajúcich sa základného konania, v ktorom spotrebiteľ ako „obyčajný občan“ pociťuje výrazné stresové vypätie, nielen z dôvodu neskúsenosti so súdnou mocou, ale aj zo skutočnosti, že čelí sporu s ekonomicky, právne a spoločensky silnejším protivníkom. V závere žalobkyňa zdôraznila, že zákonodarca v § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa vôbec nestanovil podmienku vzniku resp. preukazovania akejkoľvek ujmy a v tej súvislosti poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR 6Cdo/127/2017 z 30.1.2019 a Krajského súdu v Prešove 7Co/26/2013 z 23.5.2013. 6. Žalovaná bola súdom vyzvaná na predloženie dupliky k replike žalobkyne v lehote 15 dní. Napriek tomu, že príslušné uznesenie prevzala ešte dňa 21.03.2024, požadované vyjadrenie predložila súdu až po nariadení pojednávania, dňa 05.02.2025. Je preto na pováženie, ak žalovaná na jednej strane tvrdí hrubé pošliapavanie svojich procesných práv a pritom sama v konaní bez akéhokoľvek vysvetlenia, ospravedlnenia či žiadosti o predĺženie lehoty úplne odignoruje súdom určenú lehotu a vyjadrenie k vyjadreniu žalobkyne svojvoľne podá až po takmer roku. 7. Žalovaná v duplike výšku žalobkyňou žiadaného zadosťučinenia označila za až neprístojnú, napr. v porovnaní s odškodnením, ktoré je obetiam najrozmanitejšieho protiprávneho konania priznávané súdmi SR, obzvlášť ak sú porušené ústavné hodnoty najvyššej dôležitosti, medzi ktoré podľa znenia ústavy ochrana spotrebiteľa nepatrí. Vo vzťahu k neprimeranosti požiadavky žalobkyne poukázala na aktuálne znenie právnych predpisov na úseku odškodňovania bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia (zákon č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov, opatrenie Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky č. S17143-2024-OL o ustanovení výšky náhrady za bolesť a výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na rok 2024), uplatňovaného napr. aj pri odškodňovaní obetí násilných trestných činov (§ 12 ods. 1 zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) kde je výška náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia na rok 2024 za jeden bod 28,60 eur. Žalobná požiadavka vo výške 2.151,87 eur teda podľa žalovanej zodpovedá približne 75 bodom! V príslušnej výške je takto odškodňovaná bolesť napr. v prípade poúrazového odlúpenia sietnice oka (položka 45c prílohy č. 1 k zákonu č. 437/2004 Z. z.), za stratu jazyka (položka 66 prílohy č. 1 k zákonu č. 437/2004 Z. z.) či amputáciu ruky (položka 159f prílohy č. 1 k zákonu č. 437/2004 Z. z.). Položila otázku, či skutočne chce niekto porovnávať utrpenie takto telesne postihnutých ľudí s neexistujúcou ujmou žalobkyne, ktorej jedinou motiváciou je „vytĺcť z banky ďalšie peniaze“, resp. v prípade jej právneho zástupcu získať trovy právneho zastúpenia od finančne silného subjektu? Zotrvala na námietke premlčania a na predchádzajúcej argumentácii, ktorú doplnila aj o tvrdenie, že ak by satisfakčný nárok podľa § 3 ods.5 zákona o ochrane spotrebiteľa mal naozaj vzniknúť až úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti na súde, tak potom právoplatné súdne rozhodnutie by nevyhnutne predstavovalo hmotnoprávnu podmienku tohto nároku. To by však znamenalo, že spotrebiteľ by nemohol byť úspešný, ak by súbežne uplatnil nárok z porušenia práva alebo povinnosti s nárokom na primerané finančné zadosťučinenie, pretože v takom prípade by súd musel žalobu v časti o primerané finančné zadosťučinenie zamietnuť ako predčasne podanú, čo však odporuje súdnej praxi. Žalovaná preto dospela k záveru, že žalobkyňa mohla už v základnom konaní uplatniť aj nárok na primerané zadosťučinenie, pričom rozhodujúcim skutkom, ktorý zodpovedá zákonnej podmienke v § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. – porušenie práva alebo povinnosti stanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je už samotné uzavretie zmluvy obsahujúcej neprijateľné zmluvné podmienky, čo je zároveň aj okamih, keď spotrebiteľ mohol uplatniť aj nárok na zaplatenie zadosťučinenia. Žalovaná zotrvala aj na námietke, že žalobkyňa neprezentovala žiadne tvrdenie, ktoré by konkrétnymi okolnosťami odôvodňovalo výšku požadovaného zadosťučinenia a jej tvrdenie o akomsi stresovom vypätí nie je vôbec konkretizované a preukázané, navyše je irelevantné, keďže bola to práve žalobkyňa, kto sa rozhodol pre podanie žaloby a teda musela si byť vedomá všetkých dôsledkov, ktoré sú vlastné sporovému konaniu a musela byť pripravená ich strpieť. Nemôže byť na ujmu žalovanej, ak v základnom konaní využívala zákonné prostriedky procesnej obrany, iný výklad by bol v rozpore s článkom 12 ods. 4 Ústavy SR. 8. Na prejednanie sporu súd nariadil pojednávanie na ktorom žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu na žalobe a jej dôvodoch v celom rozsahu trvala poukazujúc aj na argumentáciu uvedenú v písomnej replike. Čo sa týka jednotlivých námietok zo strany žalovanej, v tomto prípade má za to, že základ nároku je daný, zároveň nie je premlčaný, súčasne, čo sa týka výšky, túto považuje za primeranú vzhľadom na jednotlivé funkcie inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia, a preto žiadala žalobe vyhovieť. Poukázala na to, že väčšina argumentácie prednesená zo strany právnej zástupkyne žalovanej patrila do tzv. základného konania a čo sa týka poukazu na rozhodnutia súdov prvej inštancie o priznaní symbolickej výšky primeraného finančného zadosťučinenia, považuje za nekorektné, pokiaľ sa poukazuje na rozhodnutia, ktoré boli zrušené práve pre neprimeranosť, čo do ich výšky. 9. Žalovaná na pojednávaní prostredníctvom právnej zástupkyne trvala na nedôvodnosti žaloby. Aktuálny prípad je podľa nej ukážkovým príkladom skutkových a právnych okolností, ktoré už doposiaľ dosahovali takú mieru nespravodlivosti, arbitrárnosti, a nezákonného penalizovania veriteľa, že jeho ďalšie sankcionovanie by bolo len prejavom pokračujúcej nespravodlivosti. Žalobkyňa sa podľa nej v tomto konaní domáha hodnoty, ktorá ak sa vezmú do úvahy aj náklady právneho zastúpenia, vysoko prevyšuje už aj hodnotu poskytnutého úveru a aj keď súd je istým spôsobom viazaný právoplatnými rozhodnutiami, nemôže podľa nej rozhodovať nezohľadňujúc aktuálny vývoj judikatúry a dnes už očividne známych nesprávnych súdnych záverov, práve z ktorých žalobkyňa chce i dnes ťažiť. Podľa tvrdení žalovanej rozhodnutie tunajšieho súdu v základnom konaní ani len neobsahuje dôvody, prečo bola uložená sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti, a aj v žalobe v tomto konaní žalobkyňa túto skutočnosť zastiera tým, že namiesto citovania záverov súdu, prečo teda mal byť úver bezúročný a bezpoplatkový, cituje len vlastnú argumentáciu v spore, a to preto, že súd akosi opomenul vysvetliť, prečo uložil danú sankciu. Má za to, že ak by posudzovaná zmluva bola predmetom súdneho konania dnes, určite by sankcia uložená nebola. Takže už len tá prvá časť nároku je podľa nej absurdná a čo sa týka požadovaného zadosťučinenia za tri zmluvné podmienky, PZ žalobkyne tieto formulárové žaloby podáva v desiatkach až stovkách prípadov, kedy náhodným jej neznámym spôsobom udáva alebo požaduje náhradu v rozmedzí od 100,-eur do 600,- eur za každú zmluvnú podmienku bez nejakého bližšieho vysvetlenia, najmä však a znovu tu vstupuje veľmi dôležitá okolnosť, že súd ide posudzovať zmluvné podmienky, ktoré podľa dnes ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu nie sú neprijateľné a táto okolnosť nemôže byť podľa nej prehliadaná. Poukázala na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora EÚ z ktorých podľa nej vyplýva, že rozhodovacia prax Krajského súdu v Prešove v danom smere absolútne neobstojí. Za takéhoto stavu je podľa nej spravodlivé, aby takéto nároky žalobkyne priznané neboli, pretože už sa na jej úkor obohatila dostatočne a neprávom a väčšina súdov za týchto okolnosti, ak už žalobu nezamietla, tak priznala minimálne zadosťučinenie v hodnote 8,- alebo 10,- eur, kde poukázala napr. na rozhodnutie 24Csp/33/2021 Okresného súdu Prešov, kde bolo priznaných 15,- eur, alebo 9Csp/53/2023, kde bolo priznaných 5,- eur. Uviedla, že neupúšťa ani od námietky premlčania, ani teraz nezazneli podľa nej argumenty, ktoré by vyvrátili jej jednoduché otázky a nastolené testy prečo argumentácia žalobkyne neobstojí. Je ústavný princíp, že všetky práva sa premlčujú a Civilný sporový poriadok, ako aj rozhodovanie súdov jednoznačne preukazujú, že je možné, prípustné žalovať o určenie porušenia spotrebiteľského práva a zároveň požadovať priznanie zadosťučinenia, z čoho jediným logickým záverom je, že takéto právo sa mohlo a môže vykonať momentom, kedy k jeho porušeniu alebo údajnému porušeniu došlo a v tomto prípade to bolo uzatvorenie zmluvného vzťahu v roku 2013, ktorý po 6 mesiacoch bol ukončený. Uviedla, že nemá dôvod sa vzdať toho kľúčového argumentu, že žiaden súd nemôže s vedomosťou, že to základné konanie bolo arbitrárne, ďalej penalizovať daný subjekt, takže ani ona sa nevzdáva tohto práva, a pokiaľ právny zástupca žalobkyne uviedol, že daná argumentácia patrila do základného konania, áno, táto tam nie len patrila, ale bola tam aj prednesená, len sa ňou nikto nezaoberal a bola by rada, ak by napr. aj dnes jej niekto ukázal kde presne v rozhodnutí súdu prvej inštancie je vysvetlené, prečo bola udelená sankcia, lebo to tam doposiaľ v tomto rozhodnutí nenašla. Poukázala na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C441/14, v ktorom Súdny dvor prízvukoval, že vnútroštátny subjekt má povinnosť zmeniť svoju rozhodovaciu prax bez ohľadu na jej masívnosť, ak je evidentne v rozpore s únijným právom, čo je podľa jej presvedčenia aj daný prípad. Takže žiadala, aby súd prehodnotil jednak, či výkon práva, tak, ako ho demonštruje žalobkyňa, nie je šikanózny, a či si naozaj zaslúži súdnu ochranu. Aby dôsledne prehodnotil aj masívne zjednodušený vytvorený konštrukt plynutia premlčania, ktorý je rozporný so samotnou ústavou, zákonom, ale aj jednoznačnými závermi súdneho dvora, najvyššieho súdu, kde spotrebiteľ nároky môže spojiť do jedného konania, čo samo o sebe vylučuje predstavu, že by sa malo právo premlčať tak, ako sa snaží uviesť žalobkyňa. Vo vzťahu k výške nároku uviedla napr. rozhodnutia Krajského súdu v Prešove 17CoCsp/32/2020, alebo 9CoCsp/49/2020, v ktorých krajský súd zmenil rozhodnutia okresných súdov, priznal zadosťučinenie spotrebiteľovi 50,-eur, a to najmä poukazujúc na tú skutočnosť, že spotrebiteľ v danom konaní nič, čo sa týka jeho subjektívnej individuálnej situácie netvrdil a nepreukázal. Aj v tomto konaní žalobkyňa podľa nej uvádza skutočnosti, ktoré jej právny zástupca formulárovo navlas rovnako uvádza v desiatkach sporov, ako by žalobkyňa nebola individuálnou bytosťou a tieto argumenty mali platiť napriek tomu na každý jeden živý organizmus a všetko za situácie, kedy zmluvný vzťah trval necelých 6 mesiacov a nie je vôbec zrejmé, ako sa mohlo vôbec čokoľvek žalobkyne dotknúť. Osobitne nemorálne podľa žalovanej vyznieva tiež formulárový argument používaný o tzv. stresovom vypätí, nakoľko žalobkyňa len voči žalovanej iniciovala 12 súdnych konaní, celkový počet jej súdnych konaní žalovaná ani nepozná, takže zaťažko obstojí nejaká predstava, že jej bolo ublížené už len tým, že sa musela niečoho súdne domáhať. Práve naopak, len časové hľadisko, že s touto žalobou uspela v tomto kraji predtým, ako argumentácia najvyšších súdnych autorít vyvrátila jej správnosť bolo už podľa názoru žalovanej nespravodlivým obohatením a žalobkyňa iba ťažila z nejakých časových výhod. 10. Súd sa oboznámil s obsahom žaloby a všetkých vyjadrení strán a vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom všetkých predložených listinných dôkazov a tiež oboznámením sa s obsahom spisu tunajšieho súdu zo základného konania sp.zn.4Csp/39/2019 ( § 295 CSP), pričom po vykonanom dokazovaní súd zistil tento skutkový stav: Priebeh a výsledok základného konania vedeného na Okresnom súde Svidník pod sp.zn.4Csp/39/2019 zistený zo žalobkyňou predložených rozhodnutí a obsahu uvedeného spisu 11. Žalobou podanou na Okresnom súde Svidník dňa 23.04.2019 sa žalobkyňa domáhala na žalovanej vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 351,87 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 351,87 eur odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby žalovanej do zaplatenia a tiež určenia, že zmluvné podmienky uvedené v Zmluve o splátkovom úvere č.XXXXXXXXXX z 18.04.2013 v bode 1, časti II. Poplatky v znení „Spracovateľský poplatok 79,00 jednorazovo, Poplatok za správu úveru 2,99 mesačne“, ďalej v bode 2, časti II. Poplatky v znení „Poplatok za upomienku je vo výške 25,eur za každú vystavenú upomienku“ a v bode 7, časti III Záverečné ustanovenia v znení „Zmluvné strany sa dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú, podľa § 262 Obchodného zákonníka spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka“ sú neprijateľné. Žalobu odôvodňovala tým, že so žalovanou uzatvorila dňa 18.04.2013 Zmluvu o splátkovom úvere č.XXXXXXXXXX na základe ktorej jej mala žalovaná poskytnúť úver vo výške 2.300,-eur s mesačnou splátkou vo výške 42,63 eur a ročnou úrokovou sadzbou 15,40 %, s RPMN 20,07 %, priemernou RPMN 14,11 % a s konečnou splatnosťou úveru 10.05.2023. Tvrdila, že žalovanej na daný úver zaplatila sumu X.XXX,XX eur, z toho sumu 198,20 eur mesačnými splátkami úveru a sumu X.XXX,XX eur dňa 29.10.2013. Podľa žalobkyne pre nedodržanie náležitostí zmluvy predpísaných v § 9 ods.2 písm. g/, j/ a k/ zákona o spotrebiteľských úveroch jednalo sa tu o bezúročný a bezpoplatkový úver, preto vzniklo na strane žalovanej bezdôvodné obohatenie vo výške 351,87 eur ako rozdielu medzi jej platbami v sume X.XXX,XX eur a výškou reálne poskytnutého úveru 2.221,-eur o čom sa dozvedela od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS dňa 04.03.2019 na dôkaz čoho označila a predložila prehlásenie uvedeného združenia zo dňa 04.03.2019 a žiadala toto bezdôvodné obohatenie vydať a tiež určiť neprijateľnosť napádaných zmluvných podmienok. 12. Žalovaná po doručení jej žaloby v konaní 4Csp/39/2019 vyjadrila sa k nej tak, že s ňou nesúhlasila, argumentovala, že žalobkyňa v žalobe netvrdila a neuviedla žiadne konkrétne plnenia, ktoré by mali byť bezdôvodným obohatením, nakoľko nestačí podľa nej len tvrdiť, že zaplatila celkovú sumu X.XXX,XX eur, ak táto bola realizovaná viacerými platbami a bola povinná uviesť, vrátenia ktorých plnení, či ich častí sa domáha. Vo vzťahu k časti žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok namietala jej procesnú neprípustnosť. Aj na pojednávaniach žalovaná podrobne a rozsiahlo argumentovala, prečo nemožno považovať označené zmluvné podmienky za neprijateľné, vzniesla námietku premlčania a uviedla, prečo žalobkyňa nepreukázala bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Žiadala žalobu zamietnuť. 13. O žalobe žalobkyne súd rozhodol rozsudkom zo dňa 03.03.2020 č.k.4Csp/39/2019-178 tak, že uložil žalovanej povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 351,87 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 351,87 eur od 27.09.2019 do zaplatenia ( prvý výrok), určil, že zmluvné podmienky uvedené v bode 1 časti II, v bode 2 časti II a v bode 7 časti II Zmluvy o splátkovom úvere č.XXXXXXXXXX z 18.04.2013 uzavretej medzi stranami v tam citovanom znení sú neprijateľné ( druhý, tretí a štvrtý výrok rozsudku), priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 % ( piaty výrok) a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za žalobu vo výške 21,-eur ( šiesty výrok ). Proti všetkým výrokom rozsudku podala žalovaná odvolanie, v ktorom okrem iného namietala absenciu riadneho odôvodnenia rozsudku o ktorom Krajský súd v Prešove rozhodol rozsudkom zo dňa 28.09.2021 č.k.18CoCsp/36/2020-221 tak, napadnutý rozsudok potvrdil a nepriznal stranám nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku vysporiadal sa s odvolacou námietkou nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie ( viď body 33 až 35 odôvodnenia) a stotožnil sa so záverom, že posudzovaný úver je bezúročný a bez poplatkov pre nesprávne uvedenú výšku úveru a podhodnotenie výšky RPMN ( viď body 14 až 16 jeho odôvodnenia), konštatoval správne vysporiadania sa súdu prvej inštancie s námietkou premlčania ( bod 17 až 22 odôvodnenia) a tiež so záverom o neprijateľnosti všetkých troch napádaných zmluvných podmienok ( body 23 až 32 jeho odôvodnenia). Podľa odvolacieho súdu, nakoľko žalobkyni bol poskytnutý úver vo výške X.XXX,-XXX, ktorý je bezúročný a bez poplatkov a z ktorého žalovaná nemá nárok na plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky, vznikla žalobkyni povinnosť vrátiť len sumu zodpovedajúcu poskytnutým peňažným prostriedkom, iné nároky zo zmluvy žalovaná voči žalobkyni nemá a tak plnenie nad rámec ( vo výške 351,87 eur) je plnením bez právneho dôvodu a má za následok vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej, ktoré je povinná vydať. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 21.11.2021. 14. Žalobkyňa tu v spore, poukazujúc na vyššie uvedené súdne konanie a rozhodnutia má za to, že sú naplnené zákonné podmienky pre priznanie jej primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods.5 veta tretia zákona č.250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Výšku požadovaného zadosťučinenia odôvodňuje poukazom na výšku vzniknutého bezdôvodného obohatenia, určené 3 neprijateľné zmluvné podmienky a skutočnosť, že v okolnostiach prípadu jednalo sa tu o viacnásobné porušenie spotrebiteľského práva. 15. Súd vychádzajúc z tvrdení strán a výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba žalobkyne čo do základu je plne dôvodná a čo do výšky je dôvodná v časti. Žalobkyni podľa názoru súdu vzniklo právo na primerané finančné zadosťučinenie, ktoré nie je premlčané a ktoré vo všetkých okolnostiach tu súdenej veci bolo dôvodné priznať jej vo výške 200,-eur ( 80,-eur za bezdôvodné obohatenie sa žalovanej na úkor žalobkyne a 40,-eur za určenie neprijateľnosti každej zmluvnej podmienky, spolu teda 3x 40 eur sa rovná 120,-eur), a to z nasledujúcich dôvodov. 16. Čo sa týka samotného nároku, podľa § 3 ods.5 zákona č.250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do 30.06.2024 proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. 17. Nakoľko podľa § 53 ods.1 zákona č.108/2024 Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinného od 01.07.2024 ustanovenia tohto zákona sa použijú na zmluvu uzavretú po 30. júni 2024, vznik právnych vzťahov zo zmlúv uzavretých pred 1. júlom 2024 a nároky vzniknuté z týchto zmlúv sa posudzujú podľa právnych predpisov účinných do 30. júna 2024, súd pri právnom posúdení veci a nároku žalobkyne vychádzal z ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa účinného do 30.06.2024. 18. Podľa názoru súdu žalobkyni právo na primerané finančné zadosťučinenie proti žalovanej z dôvodu splnenia všetkých zákonných podmienok v zmysle vyššie citovaného § 3 ods.5 veta tretia zákona o ochrane spotrebiteľa vzniklo. Bolo preukázané, že v pôvodnom konaní vedenom na Okresnom súde Svidník pod spisovou značkou 4Csp/39/2019 žalobkyňa úspešne uplatnila na žalovanej vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 351,87 eur s príslušenstvom a bolo vyhovené jej žalobe aj čo do samostatných výrokov o určení neprijateľnosti troch zmluvných podmienok. K argumentácii žalovanej spochybňujúcej samotný základ nároku tvrdeniami, že závery súdu v základnom konaní by už z pohľadu súčasnej judikatúry neobstáli súd uvádza, že ak sa raz o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova ( § 230 Civilného sporového poriadku). Nemožnosť rozhodovať opäť o veci, o ktorej sa už právoplatne rozhodlo je procesným vyjadrením ústavnoprávnej zásady ne bis in idem, teda nikdy nie dvakrát o tej istej veci. Je preto absolútne vylúčené, aby súd v tu vedenom konaní nerešpektoval závery právoplatného súdneho rozhodnutia zo základného konania, či viedol s nimi v rámci riešenia predbežnej otázky akúkoľvek polemiku, lebo dané rozhodnutia sú právoplatné, teda záväzné a nezmeniteľné a tak nie je možné dané veci prejednávať znova. Ak žalovaná nesúhlasila so závermi právoplatných rozhodnutí súdov v základnom konaní, mala možnosť napadnúť ich mimoriadnymi opravnými prostriedkami, či ústavnou sťažnosťou, čo sa nestalo a je preto podľa názoru súdu mimo akúkoľvek pochybnosť, že vôbec už nie je priestor zaoberať sa žalovanou tvrdenou nesprávnosťou uvedených rozhodnutí či ich tvrdeným nedostatočným odôvodnením. Arbitrárnosť súdneho rozhodnutia možno namietať len v inštančnom postupe či cestou ústavného prieskumu rozhodnutia a nie v súvislosti s rozhodovaním o inom nároku v inej veci. 19. V základnom konaní bola žalovanej právoplatne uložená povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie a boli určené 3 neprijateľné zmluvné podmienky. Pokiaľ ide o otázku, či súdne rozhodnutie o povinnosti vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie spadá pod prípady podľa § 3 ods.5 Zákona o ochrane spotrebiteľa, táto bola súdnou praxou dávno vyriešená so záverom, že tam jednoznačne spadá. Súd v tejto v súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.6Cdo/127/2017 ešte zo dňa 30.01.2019 v ktorom ten vo vzťahu k § 3 ods.5 zákona o ochrane spotrebiteľa uviedol ( viď bod 18 odôvodnenia predmetného rozsudku), že „citované ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje... Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia“. 20. Súd dáva v tejto súvislosti do pozornosti žalovanej aj rozsudky Krajského súdu v Žiline sp.zn.7CoCsp/9/2023 alebo Krajského súdu v Trenčíne sp.zn.6Co/35/2022, či Krajského súdu v Trnave sp.zn.10CoCsp/98/2022 kde základom nároku na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia boli takisto rozhodnutia o povinnosti tam žalovaného vydať bezdôvodné obohatenie spotrebiteľovi. Úverová zmluva tu bola uzavretá na hlavičkovom predtlačenom formulári žalovanej, teda niet pochýb, že zodpovednosť za nedodržanie zákonných náležitostí zmluvy spôsobujúcich bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, za predformulované neprijateľné zmluvné podmienky a stav, ktorý nastal nesie vzhľadom na právoplatný výsledok základného konania práve žalovaná. Zákon o ochrane spotrebiteľa ako verejnoprávny predpis na ochranu spotrebiteľa obsahujúci kogentné ustanovenia jasne definuje ( § 2 písm. u/) odbornú starostlivosť ako úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti. Nemožno hovoriť o dodržaní odbornej starostlivosti ak žalovanou pripravená a predtlačená úverová zmluva nespĺňa podľa záväzného záveru súdov v základnom konaní hneď niekoľko tak závažných náležitostí, ktoré zákon sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru a súčasne obsahuje 3 neprijateľné zmluvné podmienky. Uvedené porušenie práva a povinností žalovanou vyplývajúcich zo zákona o ochrane spotrebiteľa a zákona o spotrebiteľských úveroch navyše v takej výraznej intenzite a závažnosti súd s poukazom na § 3 ods.5 veta tretia zákona o ochrane spotrebiteľa považuje za dôvod na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyni, ktorá úspešne v pôvodnom konaní na súde uplatnila svoje práva. 21. Žalovaná sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie takejto zmluvy nemôže zbaviť ani poukazom na princíp neznalosť zákona neospravedlňuje a uplatnením jeho dôsledkov v neprospech žalobkyne. Rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch práve zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere. Súd podporne poukazuje na bod 20 odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu v základnom konaní, kde ten uviedol, že od žalovanej ako osoby podnikajúcej na finančnom trhu majúcej odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému poskytuje finančnú službu je namieste očakávať, že sa bude k spotrebiteľovi správať poctivo, že bude poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov, obzvlášť pokiaľ ide o uvádzanie obligatórnych náležitostí podľa § 9 ods.2 ZoSÚ v zmluve. Podľa bodu 22 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu v základnom konaní, s ohľadom na okolnosti prípadu možno uzavrieť, že úmysel žalovanej bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobkyne bol daný už od uzatvorenia zmluvy, ktorej návrh koncipovala žalovaná a predložila ho na podpis žalobkyni, a teda bol daný aj v čase, kedy došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovanej. Ak žalovaná ako subjekt dlhodobo pôsobiaci na finančnom trhu, ktorého predmetom činnosti je poskytovanie úverov, v rozpore so zákonom nedodržala hneď viaceré predpísané náležitosti zmluvy spôsobujúce, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a keď podľa právoplatného výsledku základného konania konala minimálne v nepriamom úmysle, keď prijala plnenie nad rámec istiny, neprichádza podľa názoru súdu do úvahy iný záver ako ten, že základ nároku na primerané finančné zadosťučinenie daný je. 22. Ak žalovaná bránila sa žalobkyňou uplatnenému nároku tým, že už samotný právoplatný rozsudok Okresného súdu Svidník vo veci 4Csp/39/2019 je tu dostatočným následkom, lebo v podstate zvýhodnil žalobkyňu, tak ani s tým sa súd nestotožňuje. Žalovaná napriek právoplatnému záveru súdu v základnom konaní ( a to napriek tomu, že ako bude zrejmé z ďalšej časti odôvodnenia rozsudku a prehľadu rozhodnutí vo vzťahu k tu žalovanej, nejde zďaleka o ojedinelý prípad konštatovania porušenia práv spotrebiteľa), ešte aj teraz popiera a neuznáva akékoľvek svoje pochybenie či zodpovednosť, a je preto nemožné uveriť, že by dostatočný preventívny a odradzujúci účinok mal už samotný rozsudok v základnom konaní a dostatočná bola sankcia spočívajúca tu v strate nároku na úroky a poplatky za úver. Žalovaná sa svojou argumentáciou snaží navodiť stav, ako by ešte vlastne žalobkyňa mala jej byť vďačná za výhodný ( bezúročný a bezpoplatkový úver) úplne ignorujúc nielen fakt, že žalobkyňa bola vďaka tomuto „výhodnému úveru“ na dlhú dobu zbavená možnosti voľne disponovať prostriedkami o ktoré prísť podľa právoplatného záveru súdu v základnom konaní nikdy nemala ale najmä fakt, že nebyť podanej žaloby žalobkyne, tak sa k sume bezdôvodného obohatenia žalovanej ( 351,87 eur) nikdy späť nedostane ( žalovaná neplnila ju dobrovoľne, ani po doručení jej žaloby zo strany súdu ). Nie je navyše vôbec zrejmé, na základe čoho žalovaná argumentuje obohatením sa žalobkyne neprávom, ak plnenie žalobkyni bolo priznané právoplatným súdnym rozhodnutím. 23. Zjavným cieľom právnej úpravy inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia je priniesť poctivosť, férovosť, transparentnosť a dodržiavanie práva do dodávateľsko- spotrebiteľských vzťahov. Dodávateľ ktorý nič neporuší, nemusí sa obávať, žeby musel plniť primerané finančné zadosťučinenie. Ak ale sám niečo poruší a vytvorí stav, že je daný základ nároku na primerané finančné zadosťučinenie, tak potom obrana poukazom na to, že „veď sa vlastne nič nestalo, bezdôvodné obohatenie bolo vrátené“ úplne ignorujúca fakt, že za účelom jeho vrátenia spotrebiteľ musel voči právne a ekonomicky silnejšiemu dodávateľovi podstúpiť tortúru súdneho konania alebo obrana s často sa vyskytujúcimi poukazmi na „neopatrnosť“ dlžníka pri uzavretí zmluvy, ktorej obsah dlžník zjavne nemohol okrem podpisu nijako ovplyvniť je nielen alibistická, ale aj nerelevantná. 24. K tvrdeniam žalovanej, že žalobkyňa ukončila zmluvný vzťah už po 6-ich mesiacoch, a to ešte v roku 2013, pričom nikdy netvrdila, že by ňou identifikované zmluvné podmienky boli kedykoľvek voči nej uplatnené alebo sa akokoľvek dotkli jej majetkovej či nemajetkovej sféry a že preto žalobná požiadavka žalobkyne je len neobhájiteľným šikanovaním veriteľského subjektu a že súd musí tu vykonať šetrenie za účelom posúdenia žalobného nároku v kontexte kritérií dobrých mravov a zákazu šikany súd poukazuje na to, že uvedené tvrdenia tu neobstoja a sú podľa názoru súdu nepochopením účelu inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia. Spotrebiteľ má právo, aby jeho právne postavenie nebolo spochybňované existenciou neprijateľnej zmluvnej podmienky a v tomto slova zmysle nie je rozhodné, či dochádza aj k uplatneniu práv na plnenie vyplývajúcich z takejto neprijateľnej podmienky (posudzuje sa, či zmluvná podmienka je z objektívneho hľadiska spôsobilá negatívne zasiahnuť do práv spotrebiteľa), ako ani to, kedy sa spotrebiteľ domáha určenia zmluvnej podmienky za neprijateľnú, t.j. či tak činí pred vstupom do zmluvného vzťahu s dodávateľom, počas jeho trvania, alebo až následne ( podporne pozri napr. uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn.6Co/114/2017). Danosť právneho záujmu na zabezpečení právnej istoty, ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami nie je časovo limitovaná. Tento výklad je v súlade s judikatúrou Európskeho súdneho dvora, ktorej charakteristickou črtou je ochrana spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany (porov. spojenie prípady C-154/15, C-307/15, C-308/15). 25. Z rozhodnutí Súdneho dvora jednoznačne vyplýva, že žaloba o určenie neplatnosti nekalej podmienky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom sa nepremlčuje. Súdny dvor k určovacím žalobám výklad podal napr. vo veci C-600/19 kde konštatoval, cit.: ,,Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave,... neumožňuje... spotrebiteľovi... dovolávať sa nekalej povahy týchto podmienok... v neskoršom určovacom konaní...“ Išlo o prípad zmluvy z roku 2005 a prejudiciálna otázka, na odpoveď ktorej mal Súdny dvor dať odpoveď, bola predložená po cca 14 rokoch v roku 2019. Išlo o rozsudok Veľkej komory, ktorého doktrína bola následne preberaná. Aj podľa ďalšej judikatúry Súdneho dvora sa má čl. 6 ods. 1 citovanej smernice považovať za ustanovenie so silou vnútroštátnych ustanovení kogentnej povahy a pri jeho používaní má súd postupovať obdobne ako pri vykonávaní vnútroštátnych pravidiel verejného poriadku (porov. uznesenie C-76/10, bod 50), a to vrátane situácie, že by okresným súdom napadnutá norma nebola explicitne súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Podľa Súdneho dvora súd sa má zaoberať namietanými zmluvnými podmienkami hneď, ako sa oboznámi so skutkovými a právnymi okolnosťami veci. Za zmienku osobitne stojí časť odôvodnenia rozsudku vo veci C-511/17, že nič nebráni spotrebiteľke zažalovať aj ďalšie zmluvné podmienky, pričom rozsudok Súdneho dvora bol vyhlásený 11. marca 2020 a zmluva bola uzavretá v roku 2007. Súdny dvor nijako nenaznačuje časové limity na podanie žaloby po približne 13 rokoch od uzavretia zmluvy. Žalovaná argumentuje uplynutým časom, pričom sama neuvádza čas, ktorý považuje za primeraný na podanie žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ak bol čas v okolnostiach prípadu podľa nej už neakceptovateľný. Žalovaná ešte aj teraz popiera akúkoľvek svoju zodpovednosť či pochybenie a tvrdí, že jediným dôvodom a motiváciou začatia súdneho konania žalobkyne v základnej veci bolo dosiahnutie finančného zadosťučinenia, úplne popierajúc fakt, že žalobkyňa v základnej veci domáhala sa ( a domohla sa ) vrátenia neoprávnene jej zadržiavaných finančných prostriedkov titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Nešlo tu teda len o spor o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok a navyše ak by tomu tak aj bolo, aj v tejto súvislosti bolo nespočetne krát judikované, že nemožno opomenúť ani konzekvencie na objektívne právo a judikatúru, ktoré predpokladajú uplatnenie nárokov ako účinkov rozhodnutia súdu o neprijateľnosti zmluvných podmienok a týmito účinkami nie sú len nároky na obnovenie stavu spred pôsobnosti neprijateľnej zmluvnej podmienky, ale aj práva reparačné (C-600/19), satisfakčné, ako aj práva dopadajúce na iné osoby (§ 53a Občianskeho zákonníka). V tejto súvislosti najvyšší súd judikoval význam odradenia dodávateľa od ďalšieho používania neprijateľnej podmienky (6Cdo 127/2017). Na tvorbe zmluvy je najúchvatnejšie ,,podanie“ si rúk na znak, že sa našla zhoda na detailoch zmluvy, a zážitok z nájdenia dohody je priamo úmerný náročnosti procesu oferty a akceptácie. Sotva by bolo možné, aby desiatky strán v úverových, poistných či iných spotrebiteľských zmluvách vrátane všeobecných obchodných podmienok spotrebiteľ odsúhlasil vo vzťahu ku každej zmluvnej podmienke. Judikatúra Súdneho dvora to definovala ako slabšiu vyjednávaciu pozíciu spotrebiteľa s nájdením východiska. Dodávateľom sa umožnilo predkladanie aj rozsiahlejších zmluvných traktátov s výkričníkom, že ak dodávateľ do zmluvy zakomponoval neprijateľnú podmienku, spravodlivosť si ho ,,počká“ a nemusí ísť len o 19 rokov. Pri tridsaťročných hypotékach to môže byť kľudne aj raz taký čas. Novela Občianskeho zákonníka uzavretá cca mesiac pred vstupom SR do EÚ v prechodných ustanoveniach normovala trojmesačnú dobu, aby si dodávatelia dali zmluvy ,,do poriadku“ pod hrozbou ich neplatnosti. Žaloba o neprijateľnosť teda predstavuje akési dodatočné zavŕšenie procesu zmluvy k tým zmluvným podmienkam, ktoré v teste neprijateľnosti neobstáli. Judikatúra Súdneho dvora argumentuje nastolením skutočnej rovnováhy. Povolané na dosiahnutie tohto cieľa boli súdy, ktoré sú súdmi EÚ. To všetko aj v záujme kvalitného a zdravého trhu, aby na neférových dodávateľov nedoplácal poctivý podnikateľ. Deklarovanie nezáväznosti formulárovej zmluvnej podmienky, ak prípadne súd nedospeje k neplatnosti zmluvy ako celku (čl. 6 ods. 1 smernice), musí súd naplniť aj bez návrhu (ex offo). Nateraz judikatúra pracuje len s dvoma výnimkami, a to ak si spotrebiteľ informovane neželá takúto ochranu alebo ak už v minulosti súd aspoň stručne vyhodnotil zmluvnú podmienku ako nie neprijateľnú a odkázal spotrebiteľa na možnosť to namietať. Závery právoplatne skončeného základného konania nenasvedčujú tomu, že by v preskúmavanej veci išlo o niektorú z týchto dvoch výnimiek. Ak pri uzatváraní zmluvy spotrebiteľ nemal vytvorené skutočne rovnovážne podmienky na posúdenie každej jednej zmluvnej podmienky a ani súd nepristúpi k deklarovaniu neprijateľnosti zmluvných podmienok, pretože ,,načo“ by to bolo dobré, ak sa neuplatňuje žiadne plnenie, potom by k naplneniu deklarovania nezáväznosti neprijateľných zmluvných podmienok nedošlo nikdy. Spotrebitelia, ako aj trh únie by tak boli zbavené jedného z vysokých cieľov politík EÚ. Súdny dvor vylúčil, aby sa neprijateľná podmienka dala dodatočne modifikovať (C-618/10), a ochranu spotrebiteľa nelimituje vykonaním zmluvy (aj po dražbe C-600/19, aj po dobrovoľnom splnení zmluvy, napr. C-755/22) s vysvetlením možnej hrozby straty odradenia dodávateľov od pokračovania porušovania pravidiel trhu. Nie je potrebná extra štatistika na vyslovenie záveru, že, pokiaľ ide o počet, žaloby spotrebiteľov oproti státisícom žalôb dodávateľov vyznievajú skôr zlomkovo z percenta. 26. Bližšie k uvedenému súd odkazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. PL. ÚS 5/2025-40 z 26. februára 2025 a obsah stanoviska sudcu JUDr. Petra Straku k nemu, z ktorého v predošlom odseku citoval časť, s ktorou sa plne stotožňuje. 27. Ak žalovaná ešte aj teraz, po právoplatnom a pre súd záväznom výsledku základného konania tvrdila, že z jej strany k porušeniu žiadneho práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa či osobitnými predpismi nedošlo, tak tu súd poukazuje na to, že žalovanou porušenými zákonnými ustanoveniami sú napr. § 2 písm. u/ zákona o ochrane spotrebiteľa a § 4 ods.8 uvedeného zákona zakazujúci konať v rozpore s dobrými mravmi. Súd podporne poukazuje napr. na uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.09.2022 sp.zn.20CoCsp/33/2022, z ktorého cit „Žalovaný požadoval od žalobcu plnenie, na ktoré zjavne nárok nemal. Takéto konanie žalovaného, ktoré mohlo mať za následok vznik bezdôvodného obohatenia na úkor žalobcu, nemožno hodnotiť ako konanie v súlade s dobrými mravmi. Zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi priamo vyplýva z ust. § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov ( bod 12 odôvodnenia). Podľa názoru odvolacieho súd na úspešné uplatnenie práva postačuje jednak aj to, keď spotrebiteľ vyjadrí nesúhlas s uplatnenou pohľadávkou, avšak navyše v prejednávanom prípade žalovaný zlyhal pokiaľ postupoval zjavne v rozpore s odbornou starostlivosťou. Je nepochybné, že neopodstatnené uplatňovanie súm („len tak skúsime“) bez akéhokoľvek podkladu voči spotrebiteľom je nutné zahrnúť do kategórie rozporu s odbornou starostlivosťou, ale aj rozporu s dobrými mravmi § 3 ods. 1 OZ“ ( bod 14 odôvodnenia). 28. Ak teda žalovaná voči žalobkyni konala spôsobom, ktorý bol právoplatne posúdený ako rozporný s právom, je toto konanie konaním v rozpore s odbornou starostlivosťou (§ 2 písm. u/ zákona č. 250/2007 Z.z.) a dobrými mravmi. Uvedené porušenie práva a povinností žalovanej vyplývajúcich zo zákona o ochrane spotrebiteľa súd s poukazom na § 3 ods.5 veta tretia zákona o ochrane spotrebiteľa považuje za dôvod na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyni. Preto aktuálna snaha žalovanej v konaní o primerané finančné zadosťučinenie relativizovať, či zľahčovať svoje pochybenia konštatované v základnom konaní, ktorého výsledkom je súd viazaný neobstojí. Ak žalovaná poukazovala na žalobkyni priznanú náhradu trov konania v základnom konaní, tak aj táto obrana je vo vzťahu k základu nároku na primerané finančné zadosťučinenie irelevantná. Vrátením bezdôvodného obohatenia a náhradou trov konania sa žalobkyni ako spotrebiteľovi vrátilo len to, o čo prísť nikdy nemala. Nie je to teda žiadne zadosťučinenie. Trovy konania jej vznikli, lebo sa musela domáhať vydania bezdôvodného obohatenia a vrátené bezdôvodné obohatenie, ani náhrada trov nie je jej príjem, či zisk, ale len kompenzácia nedôvodného zmenšenia majetku. Ak by preto táto skutočnosť bola dôvodom pre nepriznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ustanovenie § 3 ods.5 zákona o ochrane spotrebiteľa by bolo zbytočným. Nemalo by žiaden sankčný a odradzujúci ( súčasne preventívny) účinok na dodávateľov, ak by pri zjavnom porušení práv spotrebiteľov mohli sa vyhnúť sankcii v podobe platenia finančného zadosťučinenia len tým, že prídu o svoje nedôvodne nadobudnuté nároky a že len budú musieť kompenzovať spotrebiteľovi vynaložené trovy konania. Súd preto považoval priznanie finančného zadosťučinenia za dôvodné a za primeranú sumu zadosťučinenia považoval tu sumu spolu 200,-eur. 29. K výške požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyňou odvodzovanej od výšky bezdôvodného obohatenia, skutočnosti, že boli určené 3 neprijateľné zmluvné podmienky a že išlo o viacnásobné porušenie práva treba uviesť, že výška primeraného finančného zadosťučinenia sa vôbec nemusí ( i keď môže) odvíjať od výšky bezdôvodného obohatenia. 30. Primerané finančné zadosťučinenie pre spotrebiteľa v zmysle § 3 ods.5 zákona o ochrane spotrebiteľa nie je čo do výšky zákonom nijako konkrétne stanovené, klasifikované, či limitované, nie sú naň žiadne tabuľky či osobitné kritériá, základným a určujúcim kritériom v zmysle zákona je jeho primeranosť, ktorú súd posudzuje podľa vlastnej úvahy s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci. Keďže zákon okrem primeranosti nestanovuje žiadne konkrétne kritériá, ktoré by spotrebiteľ mal tvrdiť a dokazovať, neobstojí tvrdenie žalovanej o nedostatočnom odôvodnení či preukázaní výšky požadovaného zadosťučinenia žalobkyňou. Žalobkyňa odôvodnila výšku požadovaného zadosťučinenia, keď uviedla, že odvodzuje ho od výšky bezdôvodného obohatenia žalovanej a v súvislosti s určením neprijateľných zmluvných podmienok argumentovala recidívou na strane žalovanej. Úvaha zvolená žalobkyňou pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia odvodzujúca ho čiastočne od sumy, o ktorú sa žalovaná na jej úkor bezdôvodne obohatila nepochybne má určitú logiku vo vzťahu k preventívnej a odradzujúcej funkcii primeraného finančného zadosťučinenia, nakoľko odradiť dodávateľa od recidívy môže práve jeho uvedomenie si, že čím vyššiu sumu od spotrebiteľa bude nedôvodne žiadať, či nedôvodne ju prijme, tým vyššie finančné zadosťučinenie v prípade úspešného uplatnenia ochrany spotrebiteľom následne bude musieť poskytnúť, preto odradzujúci účinok vo vzťahu k tomu, aby sa žalovaná v budúcnosti nedomáhala na spotrebiteľoch nedôvodných plnení v takej výške môže byť práve v takom prípade naplnený. To ale neznamená, že výška zadosťučinenia musí byť nevyhnutne matematicky zhodná so sumou, alebo s nejakou časťou sumy o ktorú sa veriteľ chcel obohatiť či obohatil. Súd v okolnostiach veci za primeranú sumu zadosťučinenia považoval sumu spolu 200-eur. 31. K nedôvodnosti nosnej obrany žalovanej ohľadom ňou tvrdenej absencie ujmy na strane žalobkyne a k tvrdeniu, že ujma bola kompenzovaná už prisúdením bezdôvodného obohatenia súd poukazuje tiež na závery súdnej praxe, cit. „Nie je snáď ani potrebné pripomínať, že súdne konania sú stresujúcim zážitkom, vyplývajúcim z obáv z výsledku sporu, či možnosti vzniku ďalšej majetkovej ujmy v podobe náhrady trov konania protistrane, v prípade neúspechu v konaní. Spotrebiteľ, teda žalobkyňa, nie je povinná preukázať ujmu, ktorá jej vznikla, pretože zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa priznáva právo na finančné zadosťučinenie už vtedy, keď k porušeniu práva alebo povinnosti dôjde“ ( citované z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn.3CoCsp/25/2021, ďalej k tomu pozri napr. rozsudky KS v Prešove sp.zn.20CoCsp/31/2021, 10CoCsp/23/2020, 20CoCsp/39/2021, 20CoCsp/43/2020, 3CoCsp/2/2021). 32. V tejto súvislosti je najmä potrebné dodať, že v naposledy účinné znenie ust. § 3 ods. 5 zákona č.250/2007 Z. z. ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto sa v jeho zmysle poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. Od 10.6.2013 právo na primerané finančné zadosťučinenie vznikalo už úspechom spotrebiteľa na súde v otázke preukázania porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č.250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi. Zákon podmienku, aby spotrebiteľovi bola privodená ujma nevyžaduje ( viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.6Cdo/127/2017). V ňom Najvyšší súd okrem iného v súvislosti s primeraným finančným zadosťučinením podľa § 3 ods.5 zákona č.250/2007 Z.z. konštatoval, že „zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody ( bezdôvodného obohatenia) je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne.“ 33. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/127/2017 prešlo testom ústavnosti v ktorom obstálo ( viď uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn.III. ÚS 124/2020), preto súd jeho závery má za nespochybniteľné a plne aplikovateľné. 34. Súd dáva do pozornosti žalovanej tiež jej samej sa týkajúce rozhodnutie Najvyššieho súdu sp.zn.7Cdo/80/2020 kde bol vykonaný dovolací prieskum rozhodnutia odvolacieho súdu, v ktorom odvolací súd k otázke ujmy uviedol, že samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak tá ujma tu je. Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy. Voči rozhodnutiu odvolacieho súdu a dovolacieho súdu tam tu žalovaná Slovenská sporiteľňa, a.s. podala ústavnú sťažnosť, ktorú Ústavný súd SR uznesením sp. zn.I. ÚS 544/2023 odmietol. V ústavnej sťažnosti okrem iného žalovaná namietala, že odvolací súd vôbec nešpecifikoval, aká ujma mohla žalobcom hroziť, pričom hrozba takej ujmy nebola v konaní ani len tvrdená. Ústavný súd pochybenie ústavnoprávnej intenzity v posudzovanom prípade nezistil, konštatoval, že krajský súd interpretoval sporný § 3 ods.5 zákona č.250/2007 Z.z. z pohľadu širšej ochrany spotrebiteľa, aplikujúc teleologickú výkladovú metódu. Ak sťažovateľka krajskému súdu predovšetkým vytýkala, že ponechal bez povšimnutia jej námietku, že žalobcom žiadna ujma nemohla vzniknúť, či čo i len hroziť, tak podľa ústavného súdu dostala odpovede od odvolacieho súdu na podstatné a najzásadnejšie argumenty. Konkrétne ústavný súd poukázal na záver ( viď bod 13 jeho odôvodnenia), že súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože je bez právneho významu, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla. Postačuje totiž iba možnosť vzniku takejto ujmy. Ústavný súd v závere dodal, že konajúce súdy v prejednávanej veci uprednostnili výklad v prospech spotrebiteľa a jeho ochrany, pričom predostretá argumentácia sťažovateľky podľa neho tento prvok vyššieho stupňa ochrany žalobcov ako slabšej zmluvnej strany nezohľadňuje. Súd poukazuje aj na bod 20 odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu SR. 35. Pri posúdení dôvodnosti výšky požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia je potom treba vychádzať z toho, že toto zadosťučinenie má niekoľko funkcií. V zmysle záverov bohatej súdnej praxe možno tak hovoriť o funkcii satisfakčnej, sankčnej, odradzujúcej, odmeňujúcej. Spochybňovanie sankčnej funkcie zadosťučinenia žalovanou neobstojí, k čomu súd opäť poukazuje na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn.6Cdo/127/2017, ktorý vo vzťahu k § 3 ods.5 zákona č.250/2007 Z.z. jasne konštatoval ( viď bod 18 odôvodnenia daného rozhodnutia), že „Citované ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú.“ 36. Pri určení výšky finančného zadosťučinenia súd musí zohľadniť viaceré relevantné okolnosti, a to napríklad či nejde v prípade postupu a konania dodávateľa o recidívu, aká bola intenzita a trvanie porušenia a dôsledky konania dodávateľa, ekonomický dopad nečestného konania dodávateľa na spotrebiteľa, ako aj skutočnosť, či už napríklad nebolo poskytnuté zadosťučinenie spotrebiteľovi aj v inej podobe. Toto všetko tu súd zohľadnil a dospel ako k primeranej sume zadosťučinenia k sume 200,-eur. Čo sa týka satisfakčnej a odmeňujúcej funkcie primeraného finančného zadosťučinenia, niet pochýb o tom, že zaplatenie nedôvodných nárokov žalovanej zo strany žalobkyne logicky znamenalo zásah do majetkovej sféry žalobkyne. Následná nutnosť domáhať sa nápravy až cestou súdu znamenala logické obmedzenie komfortu spotrebiteľa, brala mu čas a kľud. Žalobkyňa sa tu musela aktívne domáhať svojho nároku, musela vyhľadať advokáta, ktorý ju v konaní zastupoval. Na druhej strane, vo vzťahu k výške zadosťučinenia a k tomu, že nemožno ju automaticky rovnať sume bezdôvodného obohatenia nemožno opomenúť, že žalobkyňa pri vstupe do úverového vzťahu so žalovanou logicky musela rátať s tým, že s úverom za normálnych okolností sú spojené určité úroky a poplatky, teda že bude musieť hradiť nielen istinu, ale aj určitú odplatu za poskytnutie úveru. 37. Súd považuje za legitímne a spravodlivé priznať žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie v tomto prípade a okolnostiach veci v sume 200,-eur. Zohľadnil primerane aj rozhodovaciu prax súdov majúc na pamäti zásadu predvídateľnosti súdneho rozhodovania, samozrejme, pri zohľadnení faktu, že každá vec vo svojich konkrétnych skutkových okolnostiach môže byť odlišná a že paušalizovanie toho, čo je v konkrétnom prípade „primerané“ nie je možné. K tvrdeniam žalovanej, že aktuálne súdna prax za daných okolností priznáva zadosťučinenie od 5 do 15,-eur preto súd dáva do pozornosti žalovanej jej samej sa týkajúce rozsudky spochybňujúce toto jej tvrdenie. Vo veci žalovanej vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 15Csp/102/2022 bol rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 07.11.2023 sp.zn.3CoCsp/25/2023 potvrdený rozsudok Okresného súdu Prešov o priznaní finančného zadosťučinenia spotrebiteľovi vo výške 450,-eur, kde v základnom konaní bolo rozhodnuté o povinnosti vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie vo výške 616,21 eur s príslušenstvom a bola určená jedna neprijateľná zmluvná podmienka, pričom za bezdôvodné obohatenie priznané bolo tam zadosťučinenie 300,-eur a za neprijateľnú zmluvnú podmienku 150,-eur. Vo veci žalovanej vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 9Csp/53/2023 bol rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 18.12.2024 sp.zn.20CoCsp/26/2024 po predošlom zrušení rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby nad sumu zadosťučinenia 5,-eur potvrdený rozsudok Okresného súdu Prešov o priznaní finančného zadosťučinenia spotrebiteľovi vo výške 195,-eur, tak aby celková suma zadosťučinenia bola 200,-eur. Na druhej strane, vo veci žalovanej vedenej na Krajskom súde v Prešove pod sp.zn.13CoCsp/32/2024 potvrdený bol rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý z požadovanej sumy zadosťučinenia za určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok 900,-eur priznal sumu 100,-eur a vo veci žalovanej vedenej na Krajskom súde v Prešove pod sp.zn.22CoCsp/11/2024 potvrdený bol rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý z požadovanej sumy zadosťučinenia X.XXX,XX eur priznal sumu 100,-eur. Vo veci žalovanej vedenej na Krajskom súde v Prešove pod sp.zn.2CoCsp/39/2023 potvrdený bol rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý z požadovanej sumy zadosťučinenia za určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky 122,78 eur priznal sumu 50,-eur. Aj v uvedenej veci tu žalovaná namietala proti názoru súdu prvej inštancie, že podmienkou vzniku nároku na finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. nemá byť aj vznik ujmy na strane dotknutého spotrebiteľa, pričom túto jej odvolaciu argumentáciu odvolací súd odmietol. 38. Súd poukazuje napr. aj na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove - rozsudok č.k. 9CoCsp/24/2023-182 z 8.6.2023, keď odvolací súd priznal finančné zadosťučinenie 150 eur, kde v základnom konaní bolo rozhodnuté o vydaní bezdôvodného obohatenia až 996,03 eur a o neprijateľnej zmluvnej podmienke ohľadom poplatku za uzatvorenie zmluvy 1.500 eur alebo napr. na rozsudok č.k.17CoCsp/23/2022-147 z 28.7.2022 o priznaní finančného zadosťučinenia vo výške 100 eur v dôsledku sporu, v ktorom spotrebiteľka získala 448,23 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia a určená bola jedna neprijateľná zmluvná podmienka týkajúca sa dohody o zrážkach zo mzdy. 39. Suma primeraného finančného zadosťučinenia žiadaného žalobkyňou vo výške až X.XXX,XX eur podľa názoru súdu bola vzhľadom na okolnosti veci zjavne neprimeraná. Súd zohľadnil napr. sumy, ktoré sa priznávajú obetiam trestných činov, alebo pozostalým obetí pri dopravných nehodách, alebo sumy priznávané poškodeným pri ujmách na zdraví a tak podľa názoru súdu v tomto prípade, kedy neboli zistené ani tvrdené žalobkyňou žiadne mimoriadne následky ( nad rámec toho, čo logicky vyplýva z toho, že nedôvodne na určitý čas prišila o danú peňažnú sumu), ani žalobkyni ako primerané finančné zadosťučinenie za útrapy spojené s porušením jej práv nemožno priznať sumu nad 200,-eur. Ak z iných obdobných sporov o primerané finančné zadosťučinenie sú súdu známe prípady, kde boli spotrebiteľom v situácii kde reálne došlo k vzniku ešte vyššieho bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného priznané nižšie sumy ako žalobkyňa žiadala, alebo kde dodávateľ pri vymáhaní predmetnej sumy postupoval voči spotrebiteľovi mimoriadne agresívne, telefonicky obťažoval príbuzných spotrebiteľa so žiadosťami o plnenie, osobne navštevoval pri vymáhaní nedôvodného plnenia domácnosť spotrebiteľa, podával trestné oznámenia a podobne, tak súd v rámci proporcionality a primeranosti musel zohľadniť, že tu o žiadny taký prípad nešlo, aspoň nič také žalobkyňa netvrdila a nepreukázala, nežiadala byť v spore ani osobne vypočutá. 40. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu, respektíve kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Na druhej strane, ani symbolické finančné zadosťučinenie nebolo by tu na mieste, nakoľko z hľadiska zákonom predpokladaného účelu by sa také zjavne minulo účinkom a účelu zákona. Preto súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 200,-eur a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. Nakoľko žalovaná opakovane označila rozhodovaciu prax Krajského súdu v Prešove za nepoužiteľnú a nesprávnu, tak súd poukazuje na to, že aj z rozhodovacej praxe iných krajských súdov možno vyvodiť dôvodnosť a primeranosť danej sumy, viď napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn.13CoCsp/36/2022, kde priznané bolo žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300,-eur alebo rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.11CoCsp/21/2023 kde bolo žalobcovi priznané primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400,-eur ( pri bezdôvodnom obohatení 520,-eur a jednej určenej neprijateľnej zmluvnej podmienke) alebo Krajského súdu v Košiciach sp.zn.3CoCsp/86/2022, kde bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie vo výške 900,-eur ( pri bezdôvodnom obohatení vo výške X.XXX,-XXX, teda cca 20 % bezdôvodného obohatenia) a rovnako rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn.17CoCsp/23/2023 kde bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie vo výške 350,-eur ( pri bezdôvodnom obohatení vo výške 1.362,97 eur). Súd poukazuje aj na rozsudky Okresného súdu Prešov sp.zn.8Csp/43/2023, kde bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie vo výške 350,-eur ( pri bezdôvodnom obohatení vo výške 1.506,83 eur, teda cca 20 % bezdôvodného obohatenia a jednej neprijateľnej zmluvnej podmienke) alebo 32Csp/31/2023 kde bolo priznané zadosťučinenie vo výške 250,-eur ( pri bezdôvodnom obohatení vo výške 1.358 eur a jednej neprijateľnej zmluvnej podmienke) či 17Csp/2/2024 kde za jednu judikovanú neprijateľnú zmluvnú podmienku bola ako suma zadosťučinenia priznaná suma 50,-eur. 41. Súd pri výške priznaného zadosťučinenia zohľadnil vo vzťahu k jeho sankčnej a odradzujúcej funkcii v neprospech žalovanej skutočnosť, že nejde o zďaleka prvý, či ojedinelý prípad obdobného konania žalovanej, čo je skutočnosť známa súdu z jeho činnosti potvrdená vyššie uvedenými rozhodnutiami týkajúcimi sa práve žalovanej ( viď bod 37 tohto odôvodnenia). Preto súd pri prisúdení primeraného finančného zadosťučinenia a určovaní jeho výšky vzal na zreteľ aj to, že toto zadosťučinenie je v zákone zakotvené aj preto, aby prostredníctvom jeho priznania spotrebiteľovi dodávateľ bol odradený od ďalších takýchto postupov. Súd zohľadnil aj výšku bezdôvodného obohatenia žalovanej. Z hľadiska sankčného významu zadosťučinenia súd uvádza, že z pohľadu celkovej sankcie pre žalovanú spočívajúcej v tom, „čo ju bude zásah do práv žalobkyne stáť“ nemožno opomenúť, že jej majetková sféra za porušenie spotrebiteľských práv dotknutá je nielen platením samotného finančného zadosťučinenia žalobkyni, ale aj platením žalobkyni prisúdených trov konania ( v základnom konaní tieto trovy boli žalobkyni priznané vo výške 616,49 eur a 26,90 eur, k čomu treba ako zásah do majetkovej sféry žalovanej prirátať aj súdny poplatok hradený žalovanou v základnom konaní a pribudnú k tomu aj trovy tohto konania a súdny poplatok zaň). 42. Súd obranu žalovanej v spore s výnimkou dôvodného tvrdenia o neprimeranej výške zadosťučinenia nepovažoval za dôvodnú. Súd legitímne využitie zákonného práva žalobkyne proti žalovanej žiadať primerané finančné zadosťučinenie v žiadnom prípade nepovažuje tu za zjavné zneužitie práva, ako to tvrdila žalovaná. Súd v danom prípade zvážil všetky okolnosti prejednávanej veci a dospel k názoru, že je potrebné žalobe vyhovieť práve čo do sumy 200,-eur z ktorej časť vo výške 80,-eur je zadosťučinenie za bezdôvodné obohatenie na úkor spotrebiteľa ( cca 20 % jeho výšky) a časť vo výške 120,-eur je za určenie troch neprijateľných zmluvných podmienok ( 40,-eur za každú). Podľa názoru súdu pri opodstatnených nárokoch spotrebiteľov uplatnených za takých okolností ako v tu súdenej veci nestačí len strohé konštatovanie súdu o porušení práv a vydanie bezdôvodného obohatenia, ale je potrebné tento proces zavŕšiť priznaním aj finančnej kompenzácie odrážajúcej ujmu, ktorú spotrebiteľ utrpel pri súdnej a inej konfrontácii s dodávateľom. 43. Súd tak za primerané finančné zadosťučinenie na odčinenie všetkých útrap a dôsledkov u žalobkyne a na druhej strane na efektívne odradenie žalovanej od opakovania takých postupov považuje tu sumu 200,-eur. Vzhľadom na všetko uvedené súd žalobe žalobcu vyhovel čo do zaplatenia sumy práve 200,eur a vo zvyšku ju ako nedôvodnú zamietol. 44. Pokiaľ ide o námietku premlčania vznesenú žalovanou, túto súd nepovažoval za dôvodnú, keď stotožnil sa s názorom žalobkyne, že až po právoplatnosti rozsudku v základnom konaní začala tu žalobkyni plynúť premlčacia doba. K uplatneniu práva na primerané finančné zadosťučinenie nemôže dôjsť kedykoľvek. Toto právo vzniká v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov po tom, čo zo strany spotrebiteľa dôjde k úspešnému uplatneniu porušenia práva alebo povinnosti na súde. Či došlo k úspešnému uplatneniu porušenia práva alebo povinnosti na súde vyplynie až z právoplatného rozhodnutia vydaného vo veci samej. Pred vydaním takéhoto rozhodnutia preto ani neprichádza do úvahy začatie plynutia premlčacej doby. V opačnom prípade by to totiž znamenalo, že premlčacia doba nároku môže uplynúť ešte pred naplnením základného predpokladu pre jeho priznanie, ktorým je úspech spotrebiteľa na súde v otázke preukázania porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č.250/2007 Z.z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi. Až právoplatnosťou rozsudku je tento konečný, záväzný a nezmeniteľný, preto námietka premlčania nebola dôvodná. Rozsudok vo veci 4Csp/39/2019 nadobudol právoplatnosť dňa 21.11.2021, a keďže žaloba žalobkyne o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia doručená súdu bola dňa 27.12.2022, jej právo ani v časti premlčané nie je. 45. Argumentácia žalovanej o ktorú tu opierala svoju námietku premlčania nie je nijako nová, táto bola ňou predostretá opakovane a bola opakovane súdmi ( mnohými odvolacími senátmi) odmietnutá. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti rozsudky týkajúce sa žalovanej, a to rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.22CoCsp/8/2023, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.3CoCsp/25/2023, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.13CoCsp/32/2024 (kde k námietkam žalovanej uviedol, že v prejednávanej veci premlčania doba na uplatnenie tohto nároku nemohla začať plynúť skôr, než dňom nasledujúcim po právoplatnosti príslušného rozhodnutia). Rovnako pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.16CoCsp/5/2024. 46. Súd odkazuje na vyššie spomínané rozhodnutie odvolacieho súdu 13CoCsp/32/2024 nielen vo vzťahu k námietke premlčania, ale aj z pohľadu ostatných námietok prednesených tu žalovanou a tiež z pohľadu výšky zadosťučinenia za neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko tam zo sumy 900,-eur žiadanej za 3 neprijateľné zmluvné podmienky priznaná bola suma 100,-eur ( teda cca 33,-eur za jednu, teda podobná suma ako v tu súdenom spore). Dané rozhodnutie odvolacieho súdu musí byť známe tak žalovanej, ako aj jej právnemu zástupcovi a tiež právnemu zástupcovi žalobkyne, nakoľko na danom konaní boli účastní. Odvolací súd tam uviedol, že spotrebiteľ nie je povinný preukazovať ujmu, ktorá mu vznikla, pretože zákon o ochrane spotrebiteľa priznáva právo na finančné zadosťučinenie nie len v prípade vzniku ujmy, ale už aj vtedy, keď mu ujma v nadväznosti na porušenie práva spotrebiteľa vzniknúť mohla. Samotné vyvolanie stavu žalovaným, na základe ktorého by žalobcom ako spotrebiteľom ujma mohla vzniknúť, je jedným z predpokladov na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Spotrebiteľ nie je povinný odôvodňovať vzniknutú ujmu a stav právnej neistoty, prípadne uvádzať iné skutočnosti týkajúce sa nároku na primerané finančné zadosťučinenie bezprostredne v konaní, v ktorom bolo vyslovené porušenie práva na ochranu spotrebiteľa. Pri posudzovaní predmetného nároku je potrebné podrobiť prieskumu a vyhodnotiť, či v danom zmluvnom vzťahu existovala už čo i len hrozba vzniku ujmy. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy. Zároveň poukázal na to, čím žalovaná nedôvodne bránila sa aj v tu súdenom spore, a síce, že ani analogicky nemožno aplikovať ust. § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže zákon o ochrane spotrebiteľa žiadnu postupnosť satisfakčných prostriedkov neustanovuje a rovnako neustanovuje, že k právu na finančné zadosťučinenie za porušenie spotrebiteľského práva, spôsobom ktorým môže privodiť ujmu spotrebiteľovi je potrebná určitá intenzita. XX. Keďže žalovaná v súvislosti s výškou zadosťučinenia poukazovala na rozhodnutia odvolacieho senátu Krajského súdu v Prešove 17CoCsp, tak súd uvádza, že aj uvedený senát potvrdil záver vo vzťahu k premlčaniu taký, z akého vychádza aj tento rozsudok. Vo veci 17CoCsp/50/2022 v bode 11 odôvodnenia rozsudku uviedol, že súd prvej inštancie „správne uzavrel, že v danom prípade je potrebné počiatok premlčania počítať od nasledujúceho dňa po právoplatnosti rozhodnutia v základnom konaní, pričom rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 3.9.2019 a žaloba v tejto veci bola súdu doručená dňa 29.7.2020. Preto nárok žalobcu nie je premlčaný.“ 48. Súd vo vzťahu k námietke premlčania žalovanej dáva do pozornosti tiež žalovanej sa týkajúce uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn.6Cdo/172/2022 vo veci o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vedenej na Okresnom súde Svidník ( kde tento priznal zadosťučinenie vo výške 1.345,eur pri bezdôvodnom obohatení žalovanej zistenom v základnom konaní vo výške 2.609,02 eur). Aj v tam vedenom konaní žalovaná vzniesla námietku premlčania, ktorá bola súdom prvej inštancie aj odvolacím súdom označená za nedôvodnú ( s poukazom na deň právoplatného skončenia základného konania), na čom nič nezmenil ani dovolací prieskum. 49. Čo sa týka návrhu žalovanej na vykonanie dokazovania výsluchom žalobkyne, tomuto súd nevyhovel a tento dôkazný návrh zamietol. Žalovaná uvedený dôkazná návrh počas celého konania nijako nezdôvodnila, vôbec neuviedla, na aké skutočnosti by žalobkyňa mala byť vypočutá. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že „súd musí mať vždy vyriešenú otázku, na preukázanie ktorej skutočnosti vykonáva ten- ktorý dôkaz“ ( citované z Veľký komentár k Civilnému sporovému poriadku, 2. vydanie autorov Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Praha : C. H. Beck., 2022, strana 757, výklad k § 185 CSP). Súd výsluch žalobkyne nepovažoval za potrebný a hospodárny. Z hľadiska hospodárnosti konania postačovali pre rozhodnutie súdu o nároku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyňou predložené listinné dôkazy a vyjadrenie jej právneho zástupcu na pojednávaní. Práve za účelom kvalifikovaného právneho zastúpenia si žalobkyňa zvolila advokáta, ktorý ju zastupoval aj v základnom konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia a o určenie neprijateľných zmluvných podmienok. Naviac návrh na vypočutie žalobkyne v konaní nebol dôvodný vzhľadom k tomu, že zo základného konania je zrejmé, že nárok v prejednávanej veci je daný, ako aj okolnosti vzniku tohto nároku. Výška priznaného finančného zadosťučinenia sa následne odvíjala od vlastnej úvahy súdu vychádzajúc zo skutkových tvrdení žalobkyne. Súd poukazuje na rovnaké závery o nedôvodnosti námietky neuskutočnenia výsluchu žalobcu v takomto type sporu vyslovené v konaní proti žalovanej v rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn.22CoCp/8/2023, či 3CoCsp/25/2023, kde ten zároveň uviedol ( viď bod 22 odôvodnenia) že nevidí žiaden dôvod, prečo by podanie žaloby o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia malo predstavovať výkon práva, ktorý by mal byť v rozpore s dobrými mravmi. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia má charakter sankcie, ktorá má postihovať toho, kto vo vzťahu k spotrebiteľovi postupoval v rozpore so zákonom, pričom v tejto veci bol uvedený záver o porušení spotrebiteľského práva zo strany žalovaného v konaní pred súdom prvej inštancie preukázaný. K nedôvodnosti námietky o nevykonaní výsluchu spotrebiteľa súd dáva do pozornosti aj rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp.zn.16CoCsp/5/2024 a 20CoCsp/26/2024. 50. Čo sa týka výroku o trovách konania, podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo ( § 255 ods.2 CSP). 51. Žalobkyňa v základe nároku bola plne úspešná, rozhodnutie o výške nároku záviselo len od úvahy súdu, preto súd priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy. K tomu podporne pozri napr. Veľký komentár k Civilnému sporovému poriadkuŠtevček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016 k § 255 CSP, cit „Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu ( sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti“. Obdobne v tejto súvislosti pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.3Co/20/2017 kde pri priznaní len 50 % zo sumy požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia bola priznaná žalobcovi náhrada trov konania v rozsahu 100 % práve z dôvodu, že výška nároku závisela od úvahy súdu, čo je aj prípad tu prejednávanej veci. XX. Súd je toho názoru, že v prípadoch keď rozhodnutie o výške plnenia závisí len od úvahy súdu, pričom súčasne neuplatňuje sa žalobcom výška plnenia v zjavne nedôvodnej výške, predstavujúcej šikanózny výkon práva, motivovanej len snahou o navýšenie trov konania a nie záujmom na spravodlivom usporiadaní veci nemožno od žiadneho žalobcu spravodlivo očakávať aby sa presne „trafil“ do úvahy súdu pokiaľ ide o výšku plnenia. Preto je namieste priznať plnú náhradu trov konania ak bol žalobca v základe plne úspešný aj vtedy, ak čo do výšky bol úspešný len v časti. I keď Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie totožné s ust.§ 142 ods.3 Občianskeho súdneho poriadku účinným do 30.6.2016, ktoré bolo priamym zákonným podkladom pre to, aby aj v prípade len čiastočného úspechu mohla byť priznaná plná náhrada trov konania, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, vyššie uvedené závery právnej teórie a praxe svedčia o tom, že ani v podmienkach novej procesnej úpravy niet dôvod na ustúpenie od takého záveru. To je aj názor tunajšieho súdu. Úvaha súdu sa tu týkala skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia, nie čo do základu uplatneného nároku. Pričom tak ako tomu bolo aj v zmysle § 142 ods.3 O.s.p., tak aj v súčasnosti podľa ust. § 255 ods. 2 CSP v spojení s čl. 3 a čl. 4 ods. 2 CSP sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta v takom prípade vypočíta a určí len z výšky súdom priznaného plnenia ( tu zo sumy 200,-eur). 53. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v súlade s ust.§ 262 ods.2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník a rovnako samostatným uznesením vyššieho súdneho úradníka súd v súlade s § 2 ods.2 a § 14 ods.4 zákona č.71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch rozhodne o povinnosti žalovanej zaplatiť súdny poplatok za žalobu vzhľadom na zákonné oslobodenie žalobkyne od tejto povinnosti. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od dňa jeho doručenia na Okresný súd Bardejov. V odvolaní sa má uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, spisová značka konania, ďalej sa má uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne ( odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha ( odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.