{"guid": "72db238d-80a6-4917-8a5a-4c0816bd9277:6b208ba4-d9f6-4d4a-aa75-c64ea1658bb9", "ecli": "ECLI:SK:OSBJ:2025:8622201898.2", "spisova_znacka": "SK-4Csp/110/2022", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Bardejov sp. zn. SK-4Csp/110/2022 z 2. 5. 2025", "citacia": "rozsudok Okresného súdu Bardejov z 2. mája 2025, sp. zn. SK-4Csp/110/2022, ECLI:SK:OSBJ:2025:8622201898.2", "identifikacne_cislo": "8622201898", "sud": {"guid": "sud_157", "nazov": "Okresný súd Bardejov", "typ": "okresny", "slug": "okresny-sud-bardejov"}, "sudca": "JUDr. Stanislav Galovič", "sudca_id": 168, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-stanislav-galovic-168", "datum_vydania": "2025-05-02", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6b208ba4-d9f6-4d4a-aa75-c64ea1658bb9", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSBJ:2025:8622201898.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:OSBJ:2025:8622201898.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:OSBJ:2025:8622201898.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nOkresný súd Bardejov\nSK-4Csp/110/2022\n8622201898\n02. 05. 2025\nMgr. Tomáš Saraka\nECLI:SK:OSBJ:2025:8622201898.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nOkresný súd Bardejov sudcom Mgr. Tomášom Sarakom v spore žalobkyne A. B., nar.XX.XX.XXXX,\ntrvale bytom XXX XX C. D. X právne zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom ul.\nSovietskych hrdinov č.163/66, 089 01 Svidník proti žalovanej Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom\nTomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO:00 151 653 právne zastúpenej Advokátska kancelária Mária\nGrochová a partneri s.r.o., so sídlom Bočná 10, 040 01 Košice- mestská časť Staré Mesto, IČO:36\n863 017 o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške X.XXX,XX eur s príslušenstvom\ntakto\nrozhodol:\nI. Žalovaná\nrozsudku.\n\nje\n\np o v i n n á zaplatiť žalobkyni sumu 200,-eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti\n\nII. V prevyšujúcej časti žalobu žalobkyne z a m i e t a .\nIII. Žalobkyňa m á n á r o k na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 % z prisúdenej\nsumy, o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá\nvyšší súdny úradník.\nodôvodnenie:\n1. Žalobkyňa sa žalobou podanou dňa 27.12.2022 na Okresnom súde Svidník ( z ktorého\nvýkon súdnictva prešiel dňom 01.06.2023 na Okresný súd Bardejov, viď zákon č.150/2022 Z.z.\no zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s novými sídlami a obvodmi súdov v znení\nneskorších predpisov) domáhala, aby súd žalovanej uložil povinnosť titulom primeraného finančného\nzadosťučinenia zaplatiť jej sumu X.XXX,XX eur a nahradiť jej trovy konania.\n2. Svoju žalobu odôvodňovala tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Svidník pod\nsp.zn.4Csp/39/2019 o vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie neprijateľnosti zmluvných\npodmienok bola ako žalobkyňa v postavení spotrebiteľa, pričom dosiahla v konaní plný úspech,\nkeď rozsudkom Okresného súdu Svidník zo dňa 03.03.2020 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom\nKrajského súdu v Prešove zo dňa 28.09.2021 č.k.18CoCsp/36/2020-221, právoplatným dňa 21.11.2021\nžalovaná bola zaviazaná k povinnosti vydať jej bezdôvodné obohatenie vo výške 351,87 eur s úrokom\nz omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 351,87 eur od 27.09.2019 do zaplatenia a boli určené 3\nneprijateľné zmluvné podmienky v Zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 18.04.2013.\nV žalobe citovala časti rozhodnutia zo základného konania a poukazujúc na § 3 ods.5 veta tretia\nzákona č.250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a § 4 ods.2 písm. b/ zák. č.250/2007 Z.z. o ochrane\nspotrebiteľa tvrdila, že ako spotrebiteľ uplatňuje si satisfakciu za porušenie svojich spotrebiteľských\npráv, ktoré musela brániť v základnom konaní. Tvrdiac, že primerané finančné zadosťučinenie má mať\nsankčnú a odradzujúcu funkciu a zároveň aj funkciu relutárnu uviedla, že ak má byť zadosťučinenie\n\nprimerané, teda spravodlivé, jeho výška nemôže mať len symbolický význam, nakoľko zadosťučinenie\nlen v symbolickej výške nemôže byť ani primeraným, ani spravodlivým. Výšku primeraného finančného\nzadosťučinenia žiadaného v sume X.XXX,XX eur odôvodnila tým, že za primeranú považuje práve túto\nsumu vzhľadom na okolnosti prípadu, kedy došlo k viacnásobnému porušeniu spotrebiteľského práva,\nk bezdôvodnému obohateniu vo výške 351,87 eur a k určeniu troch neprijateľných zmluvných podmienok\nv spotrebiteľskej zmluve, kde za každú považuje sumu 600,-eur a tiež sumu 351,87 eur vzhľadom na\nvýšku bezdôvodného obohatenia žalovanej. Poukázala na to, že na rozdiel od iných inštitútov v právnom\nporiadku SR ( napr. ochrana osobnosti), kde sa na prvé miesto kladie morálne zadosťučinenie a finančná\nsatisfakcia slúži len na dovŕšenie nápravy, to pri inštitúte PFZ nie je možné, keď toto je možné len\nv peňažnej forme a má byť zároveň odmenou spotrebiteľa. Vo veciach, v ktorých je predmetom konania\nfinančná čiastka je podľa žalobkyne jediným objektívnym kritériom rozhodujúcim pre určenie výšky\nfinančného zadosťučinenia suma, o ktorú sa dodávateľ na úkor spotrebiteľa obohatil, alebo sa chcel\nobohatiť a pri nepeňažných nárokoch by týmto kritériom mala byť recidíva porušovania spotrebiteľského\npráva s tendenciou jeho zvyšovania pri zistení opätovného porušenia spotrebiteľského práva.\n3. Ako dôkazy na preukázanie svojich tvrdení žalobkyňa v žalobe označila rozsudok Okresného\nsúdu Svidník zo dňa 03.03.2020 č.k.4Csp/39/2019-178 a rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa\n28.09.2021 č.k.18CoCsp/36/2020-221.\n4. Žalovaná k žalobe písomne sa vyjadrila tak, že táto v podobe prezentovanej žalobkyňou má až\nnehorázny a amorálny rozmer a žalobkyňa nielen že hrubo pošliapava jej procesné práva, keď v\nžalobe neuviedla zásadné skutočnosti na splnenie predpokladov príslušného typu nároku, čím ju\nefektívne zbavuje možnosti relevantnej procesnej obrany, ale predovšetkým požaduje pod zámienkou\núdajného zadosťučinenia vydanie sumy presahujúcej 93 % ňou prijatého úveru. Za akúsi bližšie\nnešpecifikovanú nemateriálnu ujmu teda žalobkyňa žiada, aby jej bola žalovaná povinná zaplatiť sumu,\nktorá po navýšení aj o trovy právneho zastúpenia presahuje sumu ňou skonzumovanej istiny úveru.\nŽalovaná poukázala na to, že žalobkyňa s ňou zmluvu o úvere uzavrela dňa 18.04.2013 a predčasným\nvyplatením svojich zmluvných záväzkov o šesť mesiacov neskôr, teda už dňa 29.10.2023 zmluvný vzťah\nefektívne ukončila, pričom nikdy netvrdila a nečiní tak ani v tomto konaní, že by ňou identifikované\nzmluvné podmienky boli kedykoľvek voči nej uplatnené alebo sa akokoľvek dotkli jej majetkovej či\nnemajetkovej sféry a tak jej žalobná požiadavka je neobhájiteľným šikanovaním veriteľského subjektu\nzaloženým na neprístojnej premise, že banky v porovnaní so spotrebiteľmi majú veľa peňazí. Podľa\nžalovanej, nakoľko v prípade žalobkyňou napadnutých zmluvných podmienok nebol uplatnený žiaden\nreštitučný nárok, je zrejmé, že jedinou motiváciou ňou iniciovaného konania bolo dosiahnutie finančného\nzadosťučinenia a prilepšenie si z majetku cudzieho, hoci nedošlo k žiadnej ujme, ktorá by takto mala\nbyť odškodnená a ide tak o vrcholne nežiaduci spoločenský jav, na bujnení ktorého by súdna moc\nnemala za žiadnych okolností participovať. Malo by byť preto podľa žalovanej úlohou konajúceho súdu,\naby z vlastnej iniciatívy vykonal aj šetrenie za účelom posúdenia žalobného nároku v kontexte kritérií\ndobrých mravov a zákazu šikany. Zaväzujú ho k tomu aj závery ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších\nsúdnych autorít, ako ich zosumarizoval napr. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn.\nPL. ÚS 1/2018 zo dňa 24. 01. 2018. S poukazom na konštantný prístup súdnej praxe, podľa ktorého\nsa pri každom žalobnom nároku má prednostne skúmať jeho prípadné premlčanie vzniesla žalovaná\nnámietku premlčania práva na zaplatenie zadosťučinenia, ako ho uplatnila žalobkyňa podanou žalobou.\nV popísaných súvislostiach – keď podľa žalovanej aj z ňou citovanej judikatúry vyplýva, že sa premlčanie\nvždy odvíja od udalosti, ktorou došlo k zásahu do toho-ktorého práva dotknutého subjektu – je preto\nrozhodujúce, že skutočnosťou, z ktorej žalobkyňa vyvodzuje uplatnený satisfakčný nárok, je obsah\nzmluvného (záväzkového) vzťahu so žalovanou, ktorý vznikol na základe zmluvy o splátkovom úvere zo\ndňa 18.04.2013. Ak by hypoteticky – a výlučne pre potreby tejto argumentácie o premlčaní – pripustila,\nže z tohto zmluvného vzťahu vznikla žalobkyni akákoľvek kompenzovateľná ujma, časovým okamihom,\nkeď by došlo k zásahu do práv spotrebiteľa, by bolo uzavretie zmluvy uvedeného dňa 18.04.2013.\nPremlčacia doba potom v zmysle citovanej judikatúry začala plynúť nasledujúceho dňa 19.04.2013 a\nskončila uplynutím troch rokov – dňa 19.04.2016. Keďže žaloba bola podaná až dňa 27.12.2022 (teda\no viac ako 6 rokov neskôr), k začatiu súdneho konania došlo úplne zjavne až po uplynutí premlčacej\ndoby, čo podľa žalovanej plne opodstatňuje záver o premlčaní príslušného žalobného nároku. Ďalej\nnamietala, že žaloba trpí nesplnením základných procesných povinností tvrdenia a dôkazu vo vzťahu k\nskutočnostiam, ktoré sú významné z hľadiska aplikácie relevantnej hmotnoprávnej normy. Ide najmä o\nsamotnú podstatu zadosťučinenia (satisfakcie). Nebolo totiž podľa nej prednesené žiadne presvedčivé\ntvrdenie o konkrétnej ujme, ktorú mala žalobkyňa utrpieť, resp. ktorá jej mala hroziť, a ktorá by mala\n\nbyť bankou prostredníctvom inštitútu zadosťučinenia odškodnená (teda čomu má byť vlastne učinené\nzadosť). V popísaných súvislostiach je pre posúdenie žalobného nároku podľa vyjadrenia žalovanej\nrozhodujúce, že v žalobe úplne absentuje tvrdenie akýchkoľvek konkrétnych skutočností, čomu má\nbyť učinené zadosť; je to o. i. významné z hľadiska posúdenia, či vôbec môže ísť o odškodniteľnú\nujmu a či nejde o ujmu, na náhradu ktorej sú v právnom poriadku dezignované iné nástroje, v ktorom\nprípade by išlo o neprípustnú duplicitu. Žalobkyňa teda podľa názoru žalovanej nepredniesla žiadne\ntvrdenie na splnenie jedného zo základných znakov hypotézy hmotnoprávnej normy, ktorej aplikácie\nsa dovoláva, pričom nesplnenie povinnosti relevantne tvrdiť vždy rezultuje do procesnoprávnej sankcie\nv podobe prehry sporu. Ako napokon uviedol aj zákonodarca v dôvodovej správe k ustanoveniu §\n150 Civilného sporového poriadku: „Navrhovaná právna úprava zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda\nprocesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo\nforme rýchlej straty sporu“. Navrhla žalobu zamietnuť.\n5. Žalobkyňa v písomnej replike zotrvala na tom, že preukázala vznik nároku úspešným uplatnením\nporušenia práva alebo povinnosti žalovanou, čo bolo konštatované v súdnom (základnom) konaní\nv rozsudku. Žalobkyňa nesúhlasila s tým, aby ňou uplatnený nárok bol posudzovaný analogicky\npodľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, potrebné je totiž použiť predovšetkým gramatický, ale aj\nformálno- systematický výklad § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorého účelom a zmyslom\nje ochrana spotrebiteľa. Za nedôvodnú považovala aj námietku premlčania, keďže uplatnený nárok\nje spätý s úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v podobe právoplatného súdneho\nrozhodnutia a preto až od tohto momentu začína plynúť trojročná premlčacia lehota tak ako to\nuviedol aj Krajský súd v Prešove v rozsudku 2Co/137/2016 zo dňa 24.5.2017. Žalobkyňa napokon\npoukázala na postoj žalovanej, množstvo a intenzitu porušenia spotrebiteľských noriem z jej strany,\nna jej permanentný odmietavý postoj voči svojim pochybeniam a preto považovala uplatnenú výšku\nfinančného zadosťučinenia nielen za primeranú, ale zjavne aj nízku. Uviedla, že celé posudzovanie\nprimeranosti výšky finančného zadosťučinenia vychádza z okolností týkajúcich sa základného konania,\nv ktorom spotrebiteľ ako „obyčajný občan“ pociťuje výrazné stresové vypätie, nielen z dôvodu\nneskúsenosti so súdnou mocou, ale aj zo skutočnosti, že čelí sporu s ekonomicky, právne a spoločensky\nsilnejším protivníkom. V závere žalobkyňa zdôraznila, že zákonodarca v § 3 ods. 5 zákona o ochrane\nspotrebiteľa vôbec nestanovil podmienku vzniku resp. preukazovania akejkoľvek ujmy a v tej súvislosti\npoukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR 6Cdo/127/2017 z 30.1.2019 a Krajského súdu v Prešove\n7Co/26/2013 z 23.5.2013.\n6. Žalovaná bola súdom vyzvaná na predloženie dupliky k replike žalobkyne v lehote 15 dní. Napriek\ntomu, že príslušné uznesenie prevzala ešte dňa 21.03.2024, požadované vyjadrenie predložila súdu\naž po nariadení pojednávania, dňa 05.02.2025. Je preto na pováženie, ak žalovaná na jednej strane\ntvrdí hrubé pošliapavanie svojich procesných práv a pritom sama v konaní bez akéhokoľvek vysvetlenia,\nospravedlnenia či žiadosti o predĺženie lehoty úplne odignoruje súdom určenú lehotu a vyjadrenie\nk vyjadreniu žalobkyne svojvoľne podá až po takmer roku.\n7. Žalovaná v duplike výšku žalobkyňou žiadaného zadosťučinenia označila za až neprístojnú, napr.\nv porovnaní s odškodnením, ktoré je obetiam najrozmanitejšieho protiprávneho konania priznávané\nsúdmi SR, obzvlášť ak sú porušené ústavné hodnoty najvyššej dôležitosti, medzi ktoré podľa znenia\nústavy ochrana spotrebiteľa nepatrí. Vo vzťahu k neprimeranosti požiadavky žalobkyne poukázala\nna aktuálne znenie právnych predpisov na úseku odškodňovania bolesti a sťaženia spoločenského\nuplatnenia (zákon č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského\nuplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o\nzdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne\na o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení\nneskorších predpisov, opatrenie Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky č. S17143-2024-OL o\nustanovení výšky náhrady za bolesť a výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na rok\n2024), uplatňovaného napr. aj pri odškodňovaní obetí násilných trestných činov (§ 12 ods. 1 zákona č.\n274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov) kde je výška náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia na rok 2024 za jeden\nbod 28,60 eur. Žalobná požiadavka vo výške 2.151,87 eur teda podľa žalovanej zodpovedá približne\n75 bodom! V príslušnej výške je takto odškodňovaná bolesť napr. v prípade poúrazového odlúpenia\nsietnice oka (položka 45c prílohy č. 1 k zákonu č. 437/2004 Z. z.), za stratu jazyka (položka 66 prílohy\nč. 1 k zákonu č. 437/2004 Z. z.) či amputáciu ruky (položka 159f prílohy č. 1 k zákonu č. 437/2004\n\nZ. z.). Položila otázku, či skutočne chce niekto porovnávať utrpenie takto telesne postihnutých ľudí s\nneexistujúcou ujmou žalobkyne, ktorej jedinou motiváciou je „vytĺcť z banky ďalšie peniaze“, resp. v\nprípade jej právneho zástupcu získať trovy právneho zastúpenia od finančne silného subjektu? Zotrvala\nna námietke premlčania a na predchádzajúcej argumentácii, ktorú doplnila aj o tvrdenie, že ak by\nsatisfakčný nárok podľa § 3 ods.5 zákona o ochrane spotrebiteľa mal naozaj vzniknúť až úspešným\nuplatnením porušenia práva alebo povinnosti na súde, tak potom právoplatné súdne rozhodnutie by\nnevyhnutne predstavovalo hmotnoprávnu podmienku tohto nároku. To by však znamenalo, že spotrebiteľ\nby nemohol byť úspešný, ak by súbežne uplatnil nárok z porušenia práva alebo povinnosti s nárokom na\nprimerané finančné zadosťučinenie, pretože v takom prípade by súd musel žalobu v časti o primerané\nfinančné zadosťučinenie zamietnuť ako predčasne podanú, čo však odporuje súdnej praxi. Žalovaná\npreto dospela k záveru, že žalobkyňa mohla už v základnom konaní uplatniť aj nárok na primerané\nzadosťučinenie, pričom rozhodujúcim skutkom, ktorý zodpovedá zákonnej podmienke v § 3 ods. 5\nzákona č. 250/2007 Z.z. – porušenie práva alebo povinnosti stanovenej týmto zákonom a osobitnými\npredpismi je už samotné uzavretie zmluvy obsahujúcej neprijateľné zmluvné podmienky, čo je zároveň\naj okamih, keď spotrebiteľ mohol uplatniť aj nárok na zaplatenie zadosťučinenia. Žalovaná zotrvala\naj na námietke, že žalobkyňa neprezentovala žiadne tvrdenie, ktoré by konkrétnymi okolnosťami\nodôvodňovalo výšku požadovaného zadosťučinenia a jej tvrdenie o akomsi stresovom vypätí nie je\nvôbec konkretizované a preukázané, navyše je irelevantné, keďže bola to práve žalobkyňa, kto sa\nrozhodol pre podanie žaloby a teda musela si byť vedomá všetkých dôsledkov, ktoré sú vlastné\nsporovému konaniu a musela byť pripravená ich strpieť. Nemôže byť na ujmu žalovanej, ak v základnom\nkonaní využívala zákonné prostriedky procesnej obrany, iný výklad by bol v rozpore s článkom 12 ods.\n4 Ústavy SR.\n8. Na prejednanie sporu súd nariadil pojednávanie na ktorom žalobkyňa prostredníctvom právneho\nzástupcu na žalobe a jej dôvodoch v celom rozsahu trvala poukazujúc aj na argumentáciu uvedenú\nv písomnej replike. Čo sa týka jednotlivých námietok zo strany žalovanej, v tomto prípade má za to, že\nzáklad nároku je daný, zároveň nie je premlčaný, súčasne, čo sa týka výšky, túto považuje za primeranú\nvzhľadom na jednotlivé funkcie inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia, a preto žiadala žalobe\nvyhovieť. Poukázala na to, že väčšina argumentácie prednesená zo strany právnej zástupkyne žalovanej\npatrila do tzv. základného konania a čo sa týka poukazu na rozhodnutia súdov prvej inštancie o\npriznaní symbolickej výšky primeraného finančného zadosťučinenia, považuje za nekorektné, pokiaľ sa\npoukazuje na rozhodnutia, ktoré boli zrušené práve pre neprimeranosť, čo do ich výšky.\n9. Žalovaná na pojednávaní prostredníctvom právnej zástupkyne trvala na nedôvodnosti žaloby.\nAktuálny prípad je podľa nej ukážkovým príkladom skutkových a právnych okolností, ktoré už doposiaľ\ndosahovali takú mieru nespravodlivosti, arbitrárnosti, a nezákonného penalizovania veriteľa, že jeho\nďalšie sankcionovanie by bolo len prejavom pokračujúcej nespravodlivosti. Žalobkyňa sa podľa nej\nv tomto konaní domáha hodnoty, ktorá ak sa vezmú do úvahy aj náklady právneho zastúpenia, vysoko\nprevyšuje už aj hodnotu poskytnutého úveru a aj keď súd je istým spôsobom viazaný právoplatnými\nrozhodnutiami, nemôže podľa nej rozhodovať nezohľadňujúc aktuálny vývoj judikatúry a dnes už\nočividne známych nesprávnych súdnych záverov, práve z ktorých žalobkyňa chce i dnes ťažiť. Podľa\ntvrdení žalovanej rozhodnutie tunajšieho súdu v základnom konaní ani len neobsahuje dôvody, prečo\nbola uložená sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti, a aj v žalobe v tomto konaní žalobkyňa túto\nskutočnosť zastiera tým, že namiesto citovania záverov súdu, prečo teda mal byť úver bezúročný\na bezpoplatkový, cituje len vlastnú argumentáciu v spore, a to preto, že súd akosi opomenul vysvetliť,\nprečo uložil danú sankciu. Má za to, že ak by posudzovaná zmluva bola predmetom súdneho konania\ndnes, určite by sankcia uložená nebola. Takže už len tá prvá časť nároku je podľa nej absurdná a\nčo sa týka požadovaného zadosťučinenia za tri zmluvné podmienky, PZ žalobkyne tieto formulárové\nžaloby podáva v desiatkach až stovkách prípadov, kedy náhodným jej neznámym spôsobom udáva\nalebo požaduje náhradu v rozmedzí od 100,-eur do 600,- eur za každú zmluvnú podmienku bez\nnejakého bližšieho vysvetlenia, najmä však a znovu tu vstupuje veľmi dôležitá okolnosť, že súd ide\nposudzovať zmluvné podmienky, ktoré podľa dnes ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu nie\nsú neprijateľné a táto okolnosť nemôže byť podľa nej prehliadaná. Poukázala na viaceré rozhodnutia\nNajvyššieho súdu SR a Súdneho dvora EÚ z ktorých podľa nej vyplýva, že rozhodovacia prax Krajského\nsúdu v Prešove v danom smere absolútne neobstojí. Za takéhoto stavu je podľa nej spravodlivé, aby\ntakéto nároky žalobkyne priznané neboli, pretože už sa na jej úkor obohatila dostatočne a neprávom\na väčšina súdov za týchto okolnosti, ak už žalobu nezamietla, tak priznala minimálne zadosťučinenie\nv hodnote 8,- alebo 10,- eur, kde poukázala napr. na rozhodnutie 24Csp/33/2021 Okresného súdu\n\nPrešov, kde bolo priznaných 15,- eur, alebo 9Csp/53/2023, kde bolo priznaných 5,- eur. Uviedla, že\nneupúšťa ani od námietky premlčania, ani teraz nezazneli podľa nej argumenty, ktoré by vyvrátili jej\njednoduché otázky a nastolené testy prečo argumentácia žalobkyne neobstojí. Je ústavný princíp,\nže všetky práva sa premlčujú a Civilný sporový poriadok, ako aj rozhodovanie súdov jednoznačne\npreukazujú, že je možné, prípustné žalovať o určenie porušenia spotrebiteľského práva a zároveň\npožadovať priznanie zadosťučinenia, z čoho jediným logickým záverom je, že takéto právo sa mohlo\na môže vykonať momentom, kedy k jeho porušeniu alebo údajnému porušeniu došlo a v tomto prípade\nto bolo uzatvorenie zmluvného vzťahu v roku 2013, ktorý po 6 mesiacoch bol ukončený. Uviedla, že\nnemá dôvod sa vzdať toho kľúčového argumentu, že žiaden súd nemôže s vedomosťou, že to základné\nkonanie bolo arbitrárne, ďalej penalizovať daný subjekt, takže ani ona sa nevzdáva tohto práva, a\npokiaľ právny zástupca žalobkyne uviedol, že daná argumentácia patrila do základného konania, áno,\ntáto tam nie len patrila, ale bola tam aj prednesená, len sa ňou nikto nezaoberal a bola by rada, ak\nby napr. aj dnes jej niekto ukázal kde presne v rozhodnutí súdu prvej inštancie je vysvetlené, prečo\nbola udelená sankcia, lebo to tam doposiaľ v tomto rozhodnutí nenašla. Poukázala na rozhodnutie\nSúdneho dvora vo veci C441/14, v ktorom Súdny dvor prízvukoval, že vnútroštátny subjekt má povinnosť\nzmeniť svoju rozhodovaciu prax bez ohľadu na jej masívnosť, ak je evidentne v rozpore s únijným\nprávom, čo je podľa jej presvedčenia aj daný prípad. Takže žiadala, aby súd prehodnotil jednak, či\nvýkon práva, tak, ako ho demonštruje žalobkyňa, nie je šikanózny, a či si naozaj zaslúži súdnu ochranu.\nAby dôsledne prehodnotil aj masívne zjednodušený vytvorený konštrukt plynutia premlčania, ktorý je\nrozporný so samotnou ústavou, zákonom, ale aj jednoznačnými závermi súdneho dvora, najvyššieho\nsúdu, kde spotrebiteľ nároky môže spojiť do jedného konania, čo samo o sebe vylučuje predstavu,\nže by sa malo právo premlčať tak, ako sa snaží uviesť žalobkyňa. Vo vzťahu k výške nároku uviedla\nnapr. rozhodnutia Krajského súdu v Prešove 17CoCsp/32/2020, alebo 9CoCsp/49/2020, v ktorých\nkrajský súd zmenil rozhodnutia okresných súdov, priznal zadosťučinenie spotrebiteľovi 50,-eur, a to\nnajmä poukazujúc na tú skutočnosť, že spotrebiteľ v danom konaní nič, čo sa týka jeho subjektívnej\nindividuálnej situácie netvrdil a nepreukázal. Aj v tomto konaní žalobkyňa podľa nej uvádza skutočnosti,\nktoré jej právny zástupca formulárovo navlas rovnako uvádza v desiatkach sporov, ako by žalobkyňa\nnebola individuálnou bytosťou a tieto argumenty mali platiť napriek tomu na každý jeden živý organizmus\na všetko za situácie, kedy zmluvný vzťah trval necelých 6 mesiacov a nie je vôbec zrejmé, ako sa mohlo\nvôbec čokoľvek žalobkyne dotknúť. Osobitne nemorálne podľa žalovanej vyznieva tiež formulárový\nargument používaný o tzv. stresovom vypätí, nakoľko žalobkyňa len voči žalovanej iniciovala 12 súdnych\nkonaní, celkový počet jej súdnych konaní žalovaná ani nepozná, takže zaťažko obstojí nejaká predstava,\nže jej bolo ublížené už len tým, že sa musela niečoho súdne domáhať. Práve naopak, len časové\nhľadisko, že s touto žalobou uspela v tomto kraji predtým, ako argumentácia najvyšších súdnych autorít\nvyvrátila jej správnosť bolo už podľa názoru žalovanej nespravodlivým obohatením a žalobkyňa iba\nťažila z nejakých časových výhod.\n10. Súd sa oboznámil s obsahom žaloby a všetkých vyjadrení strán a vykonal dokazovanie\noboznámením sa s obsahom všetkých predložených listinných dôkazov a tiež oboznámením sa\ns obsahom spisu tunajšieho súdu zo základného konania sp.zn.4Csp/39/2019 ( § 295 CSP), pričom po\nvykonanom dokazovaní súd zistil tento skutkový stav:\nPriebeh a výsledok základného konania vedeného na Okresnom súde Svidník pod sp.zn.4Csp/39/2019\nzistený zo žalobkyňou predložených rozhodnutí a obsahu uvedeného spisu\n11. Žalobou podanou na Okresnom súde Svidník dňa 23.04.2019 sa žalobkyňa domáhala na žalovanej\nvydania bezdôvodného obohatenia vo výške 351,87 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne\nzo sumy 351,87 eur odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby žalovanej do zaplatenia a tiež\nurčenia, že zmluvné podmienky uvedené v Zmluve o splátkovom úvere č.XXXXXXXXXX z 18.04.2013\nv bode 1, časti II. Poplatky v znení „Spracovateľský poplatok 79,00 jednorazovo, Poplatok za správu\núveru 2,99 mesačne“, ďalej v bode 2, časti II. Poplatky v znení „Poplatok za upomienku je vo výške 25,eur za každú vystavenú upomienku“ a v bode 7, časti III Záverečné ustanovenia v znení „Zmluvné strany\nsa dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú, podľa § 262 Obchodného zákonníka spravovať\npodľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka“ sú neprijateľné. Žalobu odôvodňovala tým, že\nso žalovanou uzatvorila dňa 18.04.2013 Zmluvu o splátkovom úvere č.XXXXXXXXXX na základe ktorej\njej mala žalovaná poskytnúť úver vo výške 2.300,-eur s mesačnou splátkou vo výške 42,63 eur a ročnou\núrokovou sadzbou 15,40 %, s RPMN 20,07 %, priemernou RPMN 14,11 % a s konečnou splatnosťou\núveru 10.05.2023. Tvrdila, že žalovanej na daný úver zaplatila sumu X.XXX,XX eur, z toho sumu\n\n198,20 eur mesačnými splátkami úveru a sumu X.XXX,XX eur dňa 29.10.2013. Podľa žalobkyne pre\nnedodržanie náležitostí zmluvy predpísaných v § 9 ods.2 písm. g/, j/ a k/ zákona o spotrebiteľských\núveroch jednalo sa tu o bezúročný a bezpoplatkový úver, preto vzniklo na strane žalovanej bezdôvodné\nobohatenie vo výške 351,87 eur ako rozdielu medzi jej platbami v sume X.XXX,XX eur a výškou reálne\nposkytnutého úveru 2.221,-eur o čom sa dozvedela od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa\nHOOS dňa 04.03.2019 na dôkaz čoho označila a predložila prehlásenie uvedeného združenia zo\ndňa 04.03.2019 a žiadala toto bezdôvodné obohatenie vydať a tiež určiť neprijateľnosť napádaných\nzmluvných podmienok.\n12. Žalovaná po doručení jej žaloby v konaní 4Csp/39/2019 vyjadrila sa k nej tak, že s ňou nesúhlasila,\nargumentovala, že žalobkyňa v žalobe netvrdila a neuviedla žiadne konkrétne plnenia, ktoré by mali byť\nbezdôvodným obohatením, nakoľko nestačí podľa nej len tvrdiť, že zaplatila celkovú sumu X.XXX,XX\neur, ak táto bola realizovaná viacerými platbami a bola povinná uviesť, vrátenia ktorých plnení, či ich\nčastí sa domáha. Vo vzťahu k časti žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok namietala\njej procesnú neprípustnosť. Aj na pojednávaniach žalovaná podrobne a rozsiahlo argumentovala, prečo\nnemožno považovať označené zmluvné podmienky za neprijateľné, vzniesla námietku premlčania\na uviedla, prečo žalobkyňa nepreukázala bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Žiadala žalobu\nzamietnuť.\n13. O žalobe žalobkyne súd rozhodol rozsudkom zo dňa 03.03.2020 č.k.4Csp/39/2019-178 tak, že\nuložil žalovanej povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 351,87 eur s úrokom\nz omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 351,87 eur od 27.09.2019 do zaplatenia ( prvý výrok),\nurčil, že zmluvné podmienky uvedené v bode 1 časti II, v bode 2 časti II a v bode 7 časti II Zmluvy\no splátkovom úvere č.XXXXXXXXXX z 18.04.2013 uzavretej medzi stranami v tam citovanom znení sú\nneprijateľné ( druhý, tretí a štvrtý výrok rozsudku), priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania proti\nžalovanej v rozsahu 100 % ( piaty výrok) a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za žalobu\nvo výške 21,-eur ( šiesty výrok ). Proti všetkým výrokom rozsudku podala žalovaná odvolanie, v ktorom\nokrem iného namietala absenciu riadneho odôvodnenia rozsudku o ktorom Krajský súd v Prešove\nrozhodol rozsudkom zo dňa 28.09.2021 č.k.18CoCsp/36/2020-221 tak, napadnutý rozsudok potvrdil\na nepriznal stranám nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku\nvysporiadal sa s odvolacou námietkou nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie\n( viď body 33 až 35 odôvodnenia) a stotožnil sa so záverom, že posudzovaný úver je bezúročný\na bez poplatkov pre nesprávne uvedenú výšku úveru a podhodnotenie výšky RPMN ( viď body 14\naž 16 jeho odôvodnenia), konštatoval správne vysporiadania sa súdu prvej inštancie s námietkou\npremlčania ( bod 17 až 22 odôvodnenia) a tiež so záverom o neprijateľnosti všetkých troch napádaných\nzmluvných podmienok ( body 23 až 32 jeho odôvodnenia). Podľa odvolacieho súdu, nakoľko žalobkyni\nbol poskytnutý úver vo výške X.XXX,-XXX, ktorý je bezúročný a bez poplatkov a z ktorého žalovaná\nnemá nárok na plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky, vznikla žalobkyni povinnosť vrátiť len sumu\nzodpovedajúcu poskytnutým peňažným prostriedkom, iné nároky zo zmluvy žalovaná voči žalobkyni\nnemá a tak plnenie nad rámec ( vo výške 351,87 eur) je plnením bez právneho dôvodu a má za následok\nvznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej, ktoré je povinná vydať. Rozsudok nadobudol\nprávoplatnosť dňa 21.11.2021.\n14. Žalobkyňa tu v spore, poukazujúc na vyššie uvedené súdne konanie a rozhodnutia má za\nto, že sú naplnené zákonné podmienky pre priznanie jej primeraného finančného zadosťučinenia\nv zmysle § 3 ods.5 veta tretia zákona č.250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Výšku požadovaného\nzadosťučinenia odôvodňuje poukazom na výšku vzniknutého bezdôvodného obohatenia, určené 3\nneprijateľné zmluvné podmienky a skutočnosť, že v okolnostiach prípadu jednalo sa tu o viacnásobné\nporušenie spotrebiteľského práva.\n15. Súd vychádzajúc z tvrdení strán a výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že\nžaloba žalobkyne čo do základu je plne dôvodná a čo do výšky je dôvodná v časti. Žalobkyni podľa\nnázoru súdu vzniklo právo na primerané finančné zadosťučinenie, ktoré nie je premlčané a ktoré\nvo všetkých okolnostiach tu súdenej veci bolo dôvodné priznať jej vo výške 200,-eur ( 80,-eur za\nbezdôvodné obohatenie sa žalovanej na úkor žalobkyne a 40,-eur za určenie neprijateľnosti každej\nzmluvnej podmienky, spolu teda 3x 40 eur sa rovná 120,-eur), a to z nasledujúcich dôvodov.\n\n16. Čo sa týka samotného nároku, podľa § 3 ods.5 zákona č.250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení\núčinnom do 30.06.2024 proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany\nspotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa\nmôže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil\nprotiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú\nlen jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských\npráv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy\nspotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej\ntýmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto\nza porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.\n17. Nakoľko podľa § 53 ods.1 zákona č.108/2024 Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinného od 01.07.2024\nustanovenia tohto zákona sa použijú na zmluvu uzavretú po 30. júni 2024, vznik právnych vzťahov zo\nzmlúv uzavretých pred 1. júlom 2024 a nároky vzniknuté z týchto zmlúv sa posudzujú podľa právnych\npredpisov účinných do 30. júna 2024, súd pri právnom posúdení veci a nároku žalobkyne vychádzal\nz ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa účinného do 30.06.2024.\n18. Podľa názoru súdu žalobkyni právo na primerané finančné zadosťučinenie proti žalovanej z dôvodu\nsplnenia všetkých zákonných podmienok v zmysle vyššie citovaného § 3 ods.5 veta tretia zákona\no ochrane spotrebiteľa vzniklo. Bolo preukázané, že v pôvodnom konaní vedenom na Okresnom\nsúde Svidník pod spisovou značkou 4Csp/39/2019 žalobkyňa úspešne uplatnila na žalovanej vydanie\nbezdôvodného obohatenia vo výške 351,87 eur s príslušenstvom a bolo vyhovené jej žalobe aj čo do\nsamostatných výrokov o určení neprijateľnosti troch zmluvných podmienok. K argumentácii žalovanej\nspochybňujúcej samotný základ nároku tvrdeniami, že závery súdu v základnom konaní by už z pohľadu\nsúčasnej judikatúry neobstáli súd uvádza, že ak sa raz o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa\nprejednávať a rozhodovať znova ( § 230 Civilného sporového poriadku). Nemožnosť rozhodovať\nopäť o veci, o ktorej sa už právoplatne rozhodlo je procesným vyjadrením ústavnoprávnej zásady\nne bis in idem, teda nikdy nie dvakrát o tej istej veci. Je preto absolútne vylúčené, aby súd v tu\nvedenom konaní nerešpektoval závery právoplatného súdneho rozhodnutia zo základného konania,\nči viedol s nimi v rámci riešenia predbežnej otázky akúkoľvek polemiku, lebo dané rozhodnutia sú\nprávoplatné, teda záväzné a nezmeniteľné a tak nie je možné dané veci prejednávať znova. Ak žalovaná\nnesúhlasila so závermi právoplatných rozhodnutí súdov v základnom konaní, mala možnosť napadnúť\nich mimoriadnymi opravnými prostriedkami, či ústavnou sťažnosťou, čo sa nestalo a je preto podľa\nnázoru súdu mimo akúkoľvek pochybnosť, že vôbec už nie je priestor zaoberať sa žalovanou tvrdenou\nnesprávnosťou uvedených rozhodnutí či ich tvrdeným nedostatočným odôvodnením. Arbitrárnosť\nsúdneho rozhodnutia možno namietať len v inštančnom postupe či cestou ústavného prieskumu\nrozhodnutia a nie v súvislosti s rozhodovaním o inom nároku v inej veci.\n19. V základnom konaní bola žalovanej právoplatne uložená povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné\nobohatenie a boli určené 3 neprijateľné zmluvné podmienky. Pokiaľ ide o otázku, či súdne rozhodnutie\no povinnosti vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie spadá pod prípady podľa § 3 ods.5 Zákona\no ochrane spotrebiteľa, táto bola súdnou praxou dávno vyriešená so záverom, že tam jednoznačne\nspadá. Súd v tejto v súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.6Cdo/127/2017 ešte\nzo dňa 30.01.2019 v ktorom ten vo vzťahu k § 3 ods.5 zákona o ochrane spotrebiteľa uviedol ( viď bod\n18 odôvodnenia predmetného rozsudku), že „citované ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú\na jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania\nvoči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať\nsa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom\nporušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako\nslabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie\nvyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že\nspotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom\na osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto\nustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva\nalebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku\nrozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej\nzmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku,\nt. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola\n\nprivodená konkrétna ujma, nevyžaduje... Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje\nžiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom\nje primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky\nokolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia“.\n20. Súd dáva v tejto súvislosti do pozornosti žalovanej aj rozsudky Krajského súdu v Žiline\nsp.zn.7CoCsp/9/2023 alebo Krajského súdu v Trenčíne sp.zn.6Co/35/2022, či Krajského súdu v Trnave\nsp.zn.10CoCsp/98/2022 kde základom nároku na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia\nboli takisto rozhodnutia o povinnosti tam žalovaného vydať bezdôvodné obohatenie spotrebiteľovi.\nÚverová zmluva tu bola uzavretá na hlavičkovom predtlačenom formulári žalovanej, teda niet\npochýb, že zodpovednosť za nedodržanie zákonných náležitostí zmluvy spôsobujúcich bezúročnosť\na bezpoplatkovosť úveru, za predformulované neprijateľné zmluvné podmienky a stav, ktorý nastal nesie\nvzhľadom na právoplatný výsledok základného konania práve žalovaná. Zákon o ochrane spotrebiteľa\nako verejnoprávny predpis na ochranu spotrebiteľa obsahujúci kogentné ustanovenia jasne definuje ( §\n2 písm. u/) odbornú starostlivosť ako úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne\nočakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca čestnej obchodnej\npraxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti. Nemožno hovoriť\no dodržaní odbornej starostlivosti ak žalovanou pripravená a predtlačená úverová zmluva nespĺňa podľa\nzáväzného záveru súdov v základnom konaní hneď niekoľko tak závažných náležitostí, ktoré zákon\nsankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru a súčasne obsahuje 3 neprijateľné zmluvné\npodmienky. Uvedené porušenie práva a povinností žalovanou vyplývajúcich zo zákona o ochrane\nspotrebiteľa a zákona o spotrebiteľských úveroch navyše v takej výraznej intenzite a závažnosti súd\ns poukazom na § 3 ods.5 veta tretia zákona o ochrane spotrebiteľa považuje za dôvod na priznanie\nprimeraného finančného zadosťučinenia žalobkyni, ktorá úspešne v pôvodnom konaní na súde uplatnila\nsvoje práva.\n21. Žalovaná sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie takejto zmluvy nemôže zbaviť ani poukazom\nna princíp neznalosť zákona neospravedlňuje a uplatnením jeho dôsledkov v neprospech žalobkyne.\nRešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch práve zo strany dodávateľa treba\nvyžadovať v najvyššej možnej miere. Súd podporne poukazuje na bod 20 odôvodnenia rozhodnutia\nodvolacieho súdu v základnom konaní, kde ten uviedol, že od žalovanej ako osoby podnikajúcej\nna finančnom trhu majúcej odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému poskytuje finančnú službu\nje namieste očakávať, že sa bude k spotrebiteľovi správať poctivo, že bude poznať a dodržiavať\nprávne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov, obzvlášť pokiaľ ide o uvádzanie obligatórnych\nnáležitostí podľa § 9 ods.2 ZoSÚ v zmluve. Podľa bodu 22 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu\nv základnom konaní, s ohľadom na okolnosti prípadu možno uzavrieť, že úmysel žalovanej bezdôvodne\nsa obohatiť na úkor žalobkyne bol daný už od uzatvorenia zmluvy, ktorej návrh koncipovala žalovaná\na predložila ho na podpis žalobkyni, a teda bol daný aj v čase, kedy došlo k bezdôvodnému obohateniu na\nstrane žalovanej. Ak žalovaná ako subjekt dlhodobo pôsobiaci na finančnom trhu, ktorého predmetom\nčinnosti je poskytovanie úverov, v rozpore so zákonom nedodržala hneď viaceré predpísané náležitosti\nzmluvy spôsobujúce, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a keď podľa právoplatného\nvýsledku základného konania konala minimálne v nepriamom úmysle, keď prijala plnenie nad rámec\nistiny, neprichádza podľa názoru súdu do úvahy iný záver ako ten, že základ nároku na primerané\nfinančné zadosťučinenie daný je.\n22. Ak žalovaná bránila sa žalobkyňou uplatnenému nároku tým, že už samotný právoplatný rozsudok\nOkresného súdu Svidník vo veci 4Csp/39/2019 je tu dostatočným následkom, lebo v podstate zvýhodnil\nžalobkyňu, tak ani s tým sa súd nestotožňuje. Žalovaná napriek právoplatnému záveru súdu v základnom\nkonaní ( a to napriek tomu, že ako bude zrejmé z ďalšej časti odôvodnenia rozsudku a prehľadu\nrozhodnutí vo vzťahu k tu žalovanej, nejde zďaleka o ojedinelý prípad konštatovania porušenia práv\nspotrebiteľa), ešte aj teraz popiera a neuznáva akékoľvek svoje pochybenie či zodpovednosť, a je\npreto nemožné uveriť, že by dostatočný preventívny a odradzujúci účinok mal už samotný rozsudok\nv základnom konaní a dostatočná bola sankcia spočívajúca tu v strate nároku na úroky a poplatky za\núver. Žalovaná sa svojou argumentáciou snaží navodiť stav, ako by ešte vlastne žalobkyňa mala jej\nbyť vďačná za výhodný ( bezúročný a bezpoplatkový úver) úplne ignorujúc nielen fakt, že žalobkyňa\nbola vďaka tomuto „výhodnému úveru“ na dlhú dobu zbavená možnosti voľne disponovať prostriedkami\no ktoré prísť podľa právoplatného záveru súdu v základnom konaní nikdy nemala ale najmä fakt, že\nnebyť podanej žaloby žalobkyne, tak sa k sume bezdôvodného obohatenia žalovanej ( 351,87 eur) nikdy\n\nspäť nedostane ( žalovaná neplnila ju dobrovoľne, ani po doručení jej žaloby zo strany súdu ). Nie je\nnavyše vôbec zrejmé, na základe čoho žalovaná argumentuje obohatením sa žalobkyne neprávom, ak\nplnenie žalobkyni bolo priznané právoplatným súdnym rozhodnutím.\n23. Zjavným cieľom právnej úpravy inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia je priniesť\npoctivosť, férovosť, transparentnosť a dodržiavanie práva do dodávateľsko- spotrebiteľských vzťahov.\nDodávateľ ktorý nič neporuší, nemusí sa obávať, žeby musel plniť primerané finančné zadosťučinenie.\nAk ale sám niečo poruší a vytvorí stav, že je daný základ nároku na primerané finančné zadosťučinenie,\ntak potom obrana poukazom na to, že „veď sa vlastne nič nestalo, bezdôvodné obohatenie bolo vrátené“\núplne ignorujúca fakt, že za účelom jeho vrátenia spotrebiteľ musel voči právne a ekonomicky silnejšiemu\ndodávateľovi podstúpiť tortúru súdneho konania alebo obrana s často sa vyskytujúcimi poukazmi na\n„neopatrnosť“ dlžníka pri uzavretí zmluvy, ktorej obsah dlžník zjavne nemohol okrem podpisu nijako\novplyvniť je nielen alibistická, ale aj nerelevantná.\n24. K tvrdeniam žalovanej, že žalobkyňa ukončila zmluvný vzťah už po 6-ich mesiacoch, a to ešte v roku\n2013, pričom nikdy netvrdila, že by ňou identifikované zmluvné podmienky boli kedykoľvek voči nej\nuplatnené alebo sa akokoľvek dotkli jej majetkovej či nemajetkovej sféry a že preto žalobná požiadavka\nžalobkyne je len neobhájiteľným šikanovaním veriteľského subjektu a že súd musí tu vykonať šetrenie\nza účelom posúdenia žalobného nároku v kontexte kritérií dobrých mravov a zákazu šikany súd\npoukazuje na to, že uvedené tvrdenia tu neobstoja a sú podľa názoru súdu nepochopením účelu\ninštitútu primeraného finančného zadosťučinenia. Spotrebiteľ má právo, aby jeho právne postavenie\nnebolo spochybňované existenciou neprijateľnej zmluvnej podmienky a v tomto slova zmysle nie je\nrozhodné, či dochádza aj k uplatneniu práv na plnenie vyplývajúcich z takejto neprijateľnej podmienky\n(posudzuje sa, či zmluvná podmienka je z objektívneho hľadiska spôsobilá negatívne zasiahnuť do\npráv spotrebiteľa), ako ani to, kedy sa spotrebiteľ domáha určenia zmluvnej podmienky za neprijateľnú,\nt.j. či tak činí pred vstupom do zmluvného vzťahu s dodávateľom, počas jeho trvania, alebo až\nnásledne ( podporne pozri napr. uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn.6Co/114/2017). Danosť\nprávneho záujmu na zabezpečení právnej istoty, ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými\npodmienkami nie je časovo limitovaná. Tento výklad je v súlade s judikatúrou Európskeho súdneho\ndvora, ktorej charakteristickou črtou je ochrana spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany (porov. spojenie\nprípady C-154/15, C-307/15, C-308/15).\n25. Z rozhodnutí Súdneho dvora jednoznačne vyplýva, že žaloba o určenie neplatnosti nekalej\npodmienky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom sa\nnepremlčuje. Súdny dvor k určovacím žalobám výklad podal napr. vo veci C-600/19 kde konštatoval,\ncit.: ,,Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých\npodmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej\nprávnej úprave,... neumožňuje... spotrebiteľovi... dovolávať sa nekalej povahy týchto podmienok... v\nneskoršom určovacom konaní...“ Išlo o prípad zmluvy z roku 2005 a prejudiciálna otázka, na odpoveď\nktorej mal Súdny dvor dať odpoveď, bola predložená po cca 14 rokoch v roku 2019. Išlo o rozsudok Veľkej\nkomory, ktorého doktrína bola následne preberaná. Aj podľa ďalšej judikatúry Súdneho dvora sa má čl.\n6 ods. 1 citovanej smernice považovať za ustanovenie so silou vnútroštátnych ustanovení kogentnej\npovahy a pri jeho používaní má súd postupovať obdobne ako pri vykonávaní vnútroštátnych pravidiel\nverejného poriadku (porov. uznesenie C-76/10, bod 50), a to vrátane situácie, že by okresným súdom\nnapadnutá norma nebola explicitne súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Podľa Súdneho\ndvora súd sa má zaoberať namietanými zmluvnými podmienkami hneď, ako sa oboznámi so skutkovými\na právnymi okolnosťami veci. Za zmienku osobitne stojí časť odôvodnenia rozsudku vo veci C-511/17,\nže nič nebráni spotrebiteľke zažalovať aj ďalšie zmluvné podmienky, pričom rozsudok Súdneho dvora\nbol vyhlásený 11. marca 2020 a zmluva bola uzavretá v roku 2007. Súdny dvor nijako nenaznačuje\nčasové limity na podanie žaloby po približne 13 rokoch od uzavretia zmluvy. Žalovaná argumentuje\nuplynutým časom, pričom sama neuvádza čas, ktorý považuje za primeraný na podanie žaloby o určenie\nneprijateľnosti zmluvnej podmienky, ak bol čas v okolnostiach prípadu podľa nej už neakceptovateľný.\nŽalovaná ešte aj teraz popiera akúkoľvek svoju zodpovednosť či pochybenie a tvrdí, že jediným\ndôvodom a motiváciou začatia súdneho konania žalobkyne v základnej veci bolo dosiahnutie finančného\nzadosťučinenia, úplne popierajúc fakt, že žalobkyňa v základnej veci domáhala sa ( a domohla\nsa ) vrátenia neoprávnene jej zadržiavaných finančných prostriedkov titulom vydania bezdôvodného\nobohatenia. Nešlo tu teda len o spor o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok a navyše ak by tomu\ntak aj bolo, aj v tejto súvislosti bolo nespočetne krát judikované, že nemožno opomenúť ani konzekvencie\n\nna objektívne právo a judikatúru, ktoré predpokladajú uplatnenie nárokov ako účinkov rozhodnutia\nsúdu o neprijateľnosti zmluvných podmienok a týmito účinkami nie sú len nároky na obnovenie stavu\nspred pôsobnosti neprijateľnej zmluvnej podmienky, ale aj práva reparačné (C-600/19), satisfakčné,\nako aj práva dopadajúce na iné osoby (§ 53a Občianskeho zákonníka). V tejto súvislosti najvyšší\nsúd judikoval význam odradenia dodávateľa od ďalšieho používania neprijateľnej podmienky (6Cdo\n127/2017). Na tvorbe zmluvy je najúchvatnejšie ,,podanie“ si rúk na znak, že sa našla zhoda na detailoch\nzmluvy, a zážitok z nájdenia dohody je priamo úmerný náročnosti procesu oferty a akceptácie. Sotva\nby bolo možné, aby desiatky strán v úverových, poistných či iných spotrebiteľských zmluvách vrátane\nvšeobecných obchodných podmienok spotrebiteľ odsúhlasil vo vzťahu ku každej zmluvnej podmienke.\nJudikatúra Súdneho dvora to definovala ako slabšiu vyjednávaciu pozíciu spotrebiteľa s nájdením\nvýchodiska. Dodávateľom sa umožnilo predkladanie aj rozsiahlejších zmluvných traktátov s výkričníkom,\nže ak dodávateľ do zmluvy zakomponoval neprijateľnú podmienku, spravodlivosť si ho ,,počká“ a\nnemusí ísť len o 19 rokov. Pri tridsaťročných hypotékach to môže byť kľudne aj raz taký čas. Novela\nObčianskeho zákonníka uzavretá cca mesiac pred vstupom SR do EÚ v prechodných ustanoveniach\nnormovala trojmesačnú dobu, aby si dodávatelia dali zmluvy ,,do poriadku“ pod hrozbou ich neplatnosti.\nŽaloba o neprijateľnosť teda predstavuje akési dodatočné zavŕšenie procesu zmluvy k tým zmluvným\npodmienkam, ktoré v teste neprijateľnosti neobstáli. Judikatúra Súdneho dvora argumentuje nastolením\nskutočnej rovnováhy. Povolané na dosiahnutie tohto cieľa boli súdy, ktoré sú súdmi EÚ. To všetko aj\nv záujme kvalitného a zdravého trhu, aby na neférových dodávateľov nedoplácal poctivý podnikateľ.\nDeklarovanie nezáväznosti formulárovej zmluvnej podmienky, ak prípadne súd nedospeje k neplatnosti\nzmluvy ako celku (čl. 6 ods. 1 smernice), musí súd naplniť aj bez návrhu (ex offo). Nateraz judikatúra\npracuje len s dvoma výnimkami, a to ak si spotrebiteľ informovane neželá takúto ochranu alebo ak už v\nminulosti súd aspoň stručne vyhodnotil zmluvnú podmienku ako nie neprijateľnú a odkázal spotrebiteľa\nna možnosť to namietať. Závery právoplatne skončeného základného konania nenasvedčujú tomu, že by\nv preskúmavanej veci išlo o niektorú z týchto dvoch výnimiek. Ak pri uzatváraní zmluvy spotrebiteľ nemal\nvytvorené skutočne rovnovážne podmienky na posúdenie každej jednej zmluvnej podmienky a ani súd\nnepristúpi k deklarovaniu neprijateľnosti zmluvných podmienok, pretože ,,načo“ by to bolo dobré, ak sa\nneuplatňuje žiadne plnenie, potom by k naplneniu deklarovania nezáväznosti neprijateľných zmluvných\npodmienok nedošlo nikdy. Spotrebitelia, ako aj trh únie by tak boli zbavené jedného z vysokých cieľov\npolitík EÚ. Súdny dvor vylúčil, aby sa neprijateľná podmienka dala dodatočne modifikovať (C-618/10), a\nochranu spotrebiteľa nelimituje vykonaním zmluvy (aj po dražbe C-600/19, aj po dobrovoľnom splnení\nzmluvy, napr. C-755/22) s vysvetlením možnej hrozby straty odradenia dodávateľov od pokračovania\nporušovania pravidiel trhu. Nie je potrebná extra štatistika na vyslovenie záveru, že, pokiaľ ide o počet,\nžaloby spotrebiteľov oproti státisícom žalôb dodávateľov vyznievajú skôr zlomkovo z percenta.\n26. Bližšie k uvedenému súd odkazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. PL. ÚS 5/2025-40 z\n26. februára 2025 a obsah stanoviska sudcu JUDr. Petra Straku k nemu, z ktorého v predošlom odseku\ncitoval časť, s ktorou sa plne stotožňuje.\n27. Ak žalovaná ešte aj teraz, po právoplatnom a pre súd záväznom výsledku základného konania tvrdila,\nže z jej strany k porušeniu žiadneho práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa\nči osobitnými predpismi nedošlo, tak tu súd poukazuje na to, že žalovanou porušenými zákonnými\nustanoveniami sú napr. § 2 písm. u/ zákona o ochrane spotrebiteľa a § 4 ods.8 uvedeného zákona\nzakazujúci konať v rozpore s dobrými mravmi. Súd podporne poukazuje napr. na uznesenie Krajského\nsúdu v Prešove zo dňa 27.09.2022 sp.zn.20CoCsp/33/2022, z ktorého cit „Žalovaný požadoval od\nžalobcu plnenie, na ktoré zjavne nárok nemal. Takéto konanie žalovaného, ktoré mohlo mať za následok\nvznik bezdôvodného obohatenia na úkor žalobcu, nemožno hodnotiť ako konanie v súlade s dobrými\nmravmi. Zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi priamo vyplýva z ust. § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007\nZ.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov ( bod 12 odôvodnenia). Podľa názoru\nodvolacieho súd na úspešné uplatnenie práva postačuje jednak aj to, keď spotrebiteľ vyjadrí nesúhlas\ns uplatnenou pohľadávkou, avšak navyše v prejednávanom prípade žalovaný zlyhal pokiaľ postupoval\nzjavne v rozpore s odbornou starostlivosťou. Je nepochybné, že neopodstatnené uplatňovanie súm („len\ntak skúsime“) bez akéhokoľvek podkladu voči spotrebiteľom je nutné zahrnúť do kategórie rozporu s\nodbornou starostlivosťou, ale aj rozporu s dobrými mravmi § 3 ods. 1 OZ“ ( bod 14 odôvodnenia).\n28. Ak teda žalovaná voči žalobkyni konala spôsobom, ktorý bol právoplatne posúdený ako rozporný\ns právom, je toto konanie konaním v rozpore s odbornou starostlivosťou (§ 2 písm. u/ zákona č.\n250/2007 Z.z.) a dobrými mravmi. Uvedené porušenie práva a povinností žalovanej vyplývajúcich\n\nzo zákona o ochrane spotrebiteľa súd s poukazom na § 3 ods.5 veta tretia zákona o ochrane\nspotrebiteľa považuje za dôvod na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyni. Preto\naktuálna snaha žalovanej v konaní o primerané finančné zadosťučinenie relativizovať, či zľahčovať svoje\npochybenia konštatované v základnom konaní, ktorého výsledkom je súd viazaný neobstojí. Ak žalovaná\npoukazovala na žalobkyni priznanú náhradu trov konania v základnom konaní, tak aj táto obrana je vo\nvzťahu k základu nároku na primerané finančné zadosťučinenie irelevantná. Vrátením bezdôvodného\nobohatenia a náhradou trov konania sa žalobkyni ako spotrebiteľovi vrátilo len to, o čo prísť nikdy\nnemala. Nie je to teda žiadne zadosťučinenie. Trovy konania jej vznikli, lebo sa musela domáhať vydania\nbezdôvodného obohatenia a vrátené bezdôvodné obohatenie, ani náhrada trov nie je jej príjem, či zisk,\nale len kompenzácia nedôvodného zmenšenia majetku. Ak by preto táto skutočnosť bola dôvodom\npre nepriznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ustanovenie § 3 ods.5 zákona o ochrane\nspotrebiteľa by bolo zbytočným. Nemalo by žiaden sankčný a odradzujúci ( súčasne preventívny) účinok\nna dodávateľov, ak by pri zjavnom porušení práv spotrebiteľov mohli sa vyhnúť sankcii v podobe\nplatenia finančného zadosťučinenia len tým, že prídu o svoje nedôvodne nadobudnuté nároky a že\nlen budú musieť kompenzovať spotrebiteľovi vynaložené trovy konania. Súd preto považoval priznanie\nfinančného zadosťučinenia za dôvodné a za primeranú sumu zadosťučinenia považoval tu sumu spolu\n200,-eur.\n29. K výške požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyňou odvodzovanej od výšky\nbezdôvodného obohatenia, skutočnosti, že boli určené 3 neprijateľné zmluvné podmienky a že išlo\no viacnásobné porušenie práva treba uviesť, že výška primeraného finančného zadosťučinenia sa vôbec\nnemusí ( i keď môže) odvíjať od výšky bezdôvodného obohatenia.\n30. Primerané finančné zadosťučinenie pre spotrebiteľa v zmysle § 3 ods.5 zákona o ochrane\nspotrebiteľa nie je čo do výšky zákonom nijako konkrétne stanovené, klasifikované, či limitované,\nnie sú naň žiadne tabuľky či osobitné kritériá, základným a určujúcim kritériom v zmysle zákona je\njeho primeranosť, ktorú súd posudzuje podľa vlastnej úvahy s prihliadnutím na konkrétne okolnosti\nveci. Keďže zákon okrem primeranosti nestanovuje žiadne konkrétne kritériá, ktoré by spotrebiteľ\nmal tvrdiť a dokazovať, neobstojí tvrdenie žalovanej o nedostatočnom odôvodnení či preukázaní\nvýšky požadovaného zadosťučinenia žalobkyňou. Žalobkyňa odôvodnila výšku požadovaného\nzadosťučinenia, keď uviedla, že odvodzuje ho od výšky bezdôvodného obohatenia žalovanej\na v súvislosti s určením neprijateľných zmluvných podmienok argumentovala recidívou na strane\nžalovanej. Úvaha zvolená žalobkyňou pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia\nodvodzujúca ho čiastočne od sumy, o ktorú sa žalovaná na jej úkor bezdôvodne obohatila nepochybne\nmá určitú logiku vo vzťahu k preventívnej a odradzujúcej funkcii primeraného finančného zadosťučinenia,\nnakoľko odradiť dodávateľa od recidívy môže práve jeho uvedomenie si, že čím vyššiu sumu od\nspotrebiteľa bude nedôvodne žiadať, či nedôvodne ju prijme, tým vyššie finančné zadosťučinenie\nv prípade úspešného uplatnenia ochrany spotrebiteľom následne bude musieť poskytnúť, preto\nodradzujúci účinok vo vzťahu k tomu, aby sa žalovaná v budúcnosti nedomáhala na spotrebiteľoch\nnedôvodných plnení v takej výške môže byť práve v takom prípade naplnený. To ale neznamená,\nže výška zadosťučinenia musí byť nevyhnutne matematicky zhodná so sumou, alebo s nejakou\nčasťou sumy o ktorú sa veriteľ chcel obohatiť či obohatil. Súd v okolnostiach veci za primeranú sumu\nzadosťučinenia považoval sumu spolu 200-eur.\n31. K nedôvodnosti nosnej obrany žalovanej ohľadom ňou tvrdenej absencie ujmy na strane žalobkyne\na k tvrdeniu, že ujma bola kompenzovaná už prisúdením bezdôvodného obohatenia súd poukazuje\ntiež na závery súdnej praxe, cit. „Nie je snáď ani potrebné pripomínať, že súdne konania sú\nstresujúcim zážitkom, vyplývajúcim z obáv z výsledku sporu, či možnosti vzniku ďalšej majetkovej\nujmy v podobe náhrady trov konania protistrane, v prípade neúspechu v konaní. Spotrebiteľ, teda\nžalobkyňa, nie je povinná preukázať ujmu, ktorá jej vznikla, pretože zákon č. 250/2007 Z. z. o\nochrane spotrebiteľa priznáva právo na finančné zadosťučinenie už vtedy, keď k porušeniu práva alebo\npovinnosti dôjde“ ( citované z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn.3CoCsp/25/2021, ďalej k tomu\npozri napr. rozsudky KS v Prešove sp.zn.20CoCsp/31/2021, 10CoCsp/23/2020, 20CoCsp/39/2021,\n20CoCsp/43/2020, 3CoCsp/2/2021).\n32. V tejto súvislosti je najmä potrebné dodať, že v naposledy účinné znenie ust. § 3 ods. 5\nzákona č.250/2007 Z. z. ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia,\npretože toto sa v jeho zmysle poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti\n\nustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi\nbolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. Od 10.6.2013 právo na primerané finančné zadosťučinenie\nvznikalo už úspechom spotrebiteľa na súde v otázke preukázania porušenia práva alebo povinnosti\nustanovenej zákonom č.250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi.\nZákon podmienku, aby spotrebiteľovi bola privodená ujma nevyžaduje ( viď rozsudok Najvyššieho\nsúdu SR sp.zn.6Cdo/127/2017). V ňom Najvyšší súd okrem iného v súvislosti s primeraným finančným\nzadosťučinením podľa § 3 ods.5 zákona č.250/2007 Z.z. konštatoval, že „zákonodarca pri uplatňovaní\ntohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody\n( bezdôvodného obohatenia) je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá\nproblematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu\ndruhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne.“\n33. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/127/2017 prešlo testom ústavnosti v ktorom\nobstálo ( viď uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn.III. ÚS 124/2020), preto súd jeho závery má za\nnespochybniteľné a plne aplikovateľné.\n34. Súd dáva do pozornosti žalovanej tiež jej samej sa týkajúce rozhodnutie Najvyššieho súdu\nsp.zn.7Cdo/80/2020 kde bol vykonaný dovolací prieskum rozhodnutia odvolacieho súdu, v ktorom\nodvolací súd k otázke ujmy uviedol, že samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia\nneumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy,\npretože stačí, ak tá ujma tu je. Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla,\npretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy. Voči rozhodnutiu odvolacieho súdu a dovolacieho\nsúdu tam tu žalovaná Slovenská sporiteľňa, a.s. podala ústavnú sťažnosť, ktorú Ústavný súd SR\nuznesením sp. zn.I. ÚS 544/2023 odmietol. V ústavnej sťažnosti okrem iného žalovaná namietala, že\nodvolací súd vôbec nešpecifikoval, aká ujma mohla žalobcom hroziť, pričom hrozba takej ujmy nebola\nv konaní ani len tvrdená. Ústavný súd pochybenie ústavnoprávnej intenzity v posudzovanom prípade\nnezistil, konštatoval, že krajský súd interpretoval sporný § 3 ods.5 zákona č.250/2007 Z.z. z pohľadu\nširšej ochrany spotrebiteľa, aplikujúc teleologickú výkladovú metódu. Ak sťažovateľka krajskému súdu\npredovšetkým vytýkala, že ponechal bez povšimnutia jej námietku, že žalobcom žiadna ujma nemohla\nvzniknúť, či čo i len hroziť, tak podľa ústavného súdu dostala odpovede od odvolacieho súdu na\npodstatné a najzásadnejšie argumenty. Konkrétne ústavný súd poukázal na záver ( viď bod 13 jeho\nodôvodnenia), že súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože je bez právneho\nvýznamu, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla. Postačuje totiž iba možnosť vzniku takejto ujmy. Ústavný\nsúd v závere dodal, že konajúce súdy v prejednávanej veci uprednostnili výklad v prospech spotrebiteľa\na jeho ochrany, pričom predostretá argumentácia sťažovateľky podľa neho tento prvok vyššieho stupňa\nochrany žalobcov ako slabšej zmluvnej strany nezohľadňuje. Súd poukazuje aj na bod 20 odôvodnenia\nuznesenia Ústavného súdu SR.\n35. Pri posúdení dôvodnosti výšky požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia je potom\ntreba vychádzať z toho, že toto zadosťučinenie má niekoľko funkcií. V zmysle záverov bohatej súdnej\npraxe možno tak hovoriť o funkcii satisfakčnej, sankčnej, odradzujúcej, odmeňujúcej. Spochybňovanie\nsankčnej funkcie zadosťučinenia žalovanou neobstojí, k čomu súd opäť poukazuje na závery\nrozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn.6Cdo/127/2017, ktorý vo vzťahu k § 3 ods.5 zákona č.250/2007\nZ.z. jasne konštatoval ( viď bod 18 odôvodnenia daného rozhodnutia), že „Citované ustanovenie má plniť\njednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov\nod protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie\naktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia\nich práva hrubým spôsobom porušujú.“\n36. Pri určení výšky finančného zadosťučinenia súd musí zohľadniť viaceré relevantné okolnosti, a to\nnapríklad či nejde v prípade postupu a konania dodávateľa o recidívu, aká bola intenzita a trvanie\nporušenia a dôsledky konania dodávateľa, ekonomický dopad nečestného konania dodávateľa na\nspotrebiteľa, ako aj skutočnosť, či už napríklad nebolo poskytnuté zadosťučinenie spotrebiteľovi aj v inej\npodobe. Toto všetko tu súd zohľadnil a dospel ako k primeranej sume zadosťučinenia k sume 200,-eur.\nČo sa týka satisfakčnej a odmeňujúcej funkcie primeraného finančného zadosťučinenia, niet pochýb\no tom, že zaplatenie nedôvodných nárokov žalovanej zo strany žalobkyne logicky znamenalo zásah do\nmajetkovej sféry žalobkyne. Následná nutnosť domáhať sa nápravy až cestou súdu znamenala logické\nobmedzenie komfortu spotrebiteľa, brala mu čas a kľud. Žalobkyňa sa tu musela aktívne domáhať svojho\nnároku, musela vyhľadať advokáta, ktorý ju v konaní zastupoval. Na druhej strane, vo vzťahu k výške\n\nzadosťučinenia a k tomu, že nemožno ju automaticky rovnať sume bezdôvodného obohatenia nemožno\nopomenúť, že žalobkyňa pri vstupe do úverového vzťahu so žalovanou logicky musela rátať s tým, že\ns úverom za normálnych okolností sú spojené určité úroky a poplatky, teda že bude musieť hradiť nielen\nistinu, ale aj určitú odplatu za poskytnutie úveru.\n37. Súd považuje za legitímne a spravodlivé priznať žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie\nv tomto prípade a okolnostiach veci v sume 200,-eur. Zohľadnil primerane aj rozhodovaciu prax súdov\nmajúc na pamäti zásadu predvídateľnosti súdneho rozhodovania, samozrejme, pri zohľadnení faktu,\nže každá vec vo svojich konkrétnych skutkových okolnostiach môže byť odlišná a že paušalizovanie\ntoho, čo je v konkrétnom prípade „primerané“ nie je možné. K tvrdeniam žalovanej, že aktuálne súdna\nprax za daných okolností priznáva zadosťučinenie od 5 do 15,-eur preto súd dáva do pozornosti\nžalovanej jej samej sa týkajúce rozsudky spochybňujúce toto jej tvrdenie. Vo veci žalovanej vedenej na\nOkresnom súde Prešov pod sp. zn. 15Csp/102/2022 bol rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa\n07.11.2023 sp.zn.3CoCsp/25/2023 potvrdený rozsudok Okresného súdu Prešov o priznaní finančného\nzadosťučinenia spotrebiteľovi vo výške 450,-eur, kde v základnom konaní bolo rozhodnuté o povinnosti\nvydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie vo výške 616,21 eur s príslušenstvom a bola určená jedna\nneprijateľná zmluvná podmienka, pričom za bezdôvodné obohatenie priznané bolo tam zadosťučinenie\n300,-eur a za neprijateľnú zmluvnú podmienku 150,-eur. Vo veci žalovanej vedenej na Okresnom\nsúde Prešov pod sp. zn. 9Csp/53/2023 bol rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 18.12.2024\nsp.zn.20CoCsp/26/2024 po predošlom zrušení rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby\nnad sumu zadosťučinenia 5,-eur potvrdený rozsudok Okresného súdu Prešov o priznaní finančného\nzadosťučinenia spotrebiteľovi vo výške 195,-eur, tak aby celková suma zadosťučinenia bola 200,-eur.\nNa druhej strane, vo veci žalovanej vedenej na Krajskom súde v Prešove pod sp.zn.13CoCsp/32/2024\npotvrdený bol rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý z požadovanej sumy zadosťučinenia za určenie\nneprijateľnosti zmluvných podmienok 900,-eur priznal sumu 100,-eur a vo veci žalovanej vedenej na\nKrajskom súde v Prešove pod sp.zn.22CoCsp/11/2024 potvrdený bol rozsudok súdu prvej inštancie,\nktorý z požadovanej sumy zadosťučinenia X.XXX,XX eur priznal sumu 100,-eur. Vo veci žalovanej\nvedenej na Krajskom súde v Prešove pod sp.zn.2CoCsp/39/2023 potvrdený bol rozsudok súdu prvej\ninštancie, ktorý z požadovanej sumy zadosťučinenia za určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky\n122,78 eur priznal sumu 50,-eur. Aj v uvedenej veci tu žalovaná namietala proti názoru súdu prvej\ninštancie, že podmienkou vzniku nároku na finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007\nZ.z. nemá byť aj vznik ujmy na strane dotknutého spotrebiteľa, pričom túto jej odvolaciu argumentáciu\nodvolací súd odmietol.\n38. Súd poukazuje napr. aj na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove - rozsudok č.k.\n9CoCsp/24/2023-182 z 8.6.2023, keď odvolací súd priznal finančné zadosťučinenie 150 eur, kde v\nzákladnom konaní bolo rozhodnuté o vydaní bezdôvodného obohatenia až 996,03 eur a o neprijateľnej\nzmluvnej podmienke ohľadom poplatku za uzatvorenie zmluvy 1.500 eur alebo napr. na rozsudok\nč.k.17CoCsp/23/2022-147 z 28.7.2022 o priznaní finančného zadosťučinenia vo výške 100 eur v\ndôsledku sporu, v ktorom spotrebiteľka získala 448,23 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia a\nurčená bola jedna neprijateľná zmluvná podmienka týkajúca sa dohody o zrážkach zo mzdy.\n39. Suma primeraného finančného zadosťučinenia žiadaného žalobkyňou vo výške až X.XXX,XX eur\npodľa názoru súdu bola vzhľadom na okolnosti veci zjavne neprimeraná. Súd zohľadnil napr. sumy,\nktoré sa priznávajú obetiam trestných činov, alebo pozostalým obetí pri dopravných nehodách, alebo\nsumy priznávané poškodeným pri ujmách na zdraví a tak podľa názoru súdu v tomto prípade, kedy\nneboli zistené ani tvrdené žalobkyňou žiadne mimoriadne následky ( nad rámec toho, čo logicky vyplýva\nz toho, že nedôvodne na určitý čas prišila o danú peňažnú sumu), ani žalobkyni ako primerané finančné\nzadosťučinenie za útrapy spojené s porušením jej práv nemožno priznať sumu nad 200,-eur. Ak z iných\nobdobných sporov o primerané finančné zadosťučinenie sú súdu známe prípady, kde boli spotrebiteľom\nv situácii kde reálne došlo k vzniku ešte vyššieho bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného\npriznané nižšie sumy ako žalobkyňa žiadala, alebo kde dodávateľ pri vymáhaní predmetnej sumy\npostupoval voči spotrebiteľovi mimoriadne agresívne, telefonicky obťažoval príbuzných spotrebiteľa so\nžiadosťami o plnenie, osobne navštevoval pri vymáhaní nedôvodného plnenia domácnosť spotrebiteľa,\npodával trestné oznámenia a podobne, tak súd v rámci proporcionality a primeranosti musel zohľadniť,\nže tu o žiadny taký prípad nešlo, aspoň nič také žalobkyňa netvrdila a nepreukázala, nežiadala byť\nv spore ani osobne vypočutá.\n\n40. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu,\nrespektíve kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a\nodradzujúceho prostriedku ochrany. Na druhej strane, ani symbolické finančné zadosťučinenie nebolo\nby tu na mieste, nakoľko z hľadiska zákonom predpokladaného účelu by sa také zjavne minulo účinkom\na účelu zákona. Preto súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 200,-eur a vo zvyšku\nžalobu ako nedôvodnú zamietol. Nakoľko žalovaná opakovane označila rozhodovaciu prax Krajského\nsúdu v Prešove za nepoužiteľnú a nesprávnu, tak súd poukazuje na to, že aj z rozhodovacej praxe iných\nkrajských súdov možno vyvodiť dôvodnosť a primeranosť danej sumy, viď napr. rozsudok Krajského\nsúdu v Banskej Bystrici sp.zn.13CoCsp/36/2022, kde priznané bolo žalobcovi primerané finančné\nzadosťučinenie vo výške 300,-eur alebo rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.11CoCsp/21/2023\nkde bolo žalobcovi priznané primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400,-eur ( pri bezdôvodnom\nobohatení 520,-eur a jednej určenej neprijateľnej zmluvnej podmienke) alebo Krajského súdu v Košiciach\nsp.zn.3CoCsp/86/2022, kde bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie vo výške 900,-eur ( pri\nbezdôvodnom obohatení vo výške X.XXX,-XXX, teda cca 20 % bezdôvodného obohatenia) a rovnako\nrozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn.17CoCsp/23/2023 kde bolo priznané primerané\nfinančné zadosťučinenie vo výške 350,-eur ( pri bezdôvodnom obohatení vo výške 1.362,97 eur). Súd\npoukazuje aj na rozsudky Okresného súdu Prešov sp.zn.8Csp/43/2023, kde bolo priznané primerané\nfinančné zadosťučinenie vo výške 350,-eur ( pri bezdôvodnom obohatení vo výške 1.506,83 eur, teda\ncca 20 % bezdôvodného obohatenia a jednej neprijateľnej zmluvnej podmienke) alebo 32Csp/31/2023\nkde bolo priznané zadosťučinenie vo výške 250,-eur ( pri bezdôvodnom obohatení vo výške 1.358\neur a jednej neprijateľnej zmluvnej podmienke) či 17Csp/2/2024 kde za jednu judikovanú neprijateľnú\nzmluvnú podmienku bola ako suma zadosťučinenia priznaná suma 50,-eur.\n41. Súd pri výške priznaného zadosťučinenia zohľadnil vo vzťahu k jeho sankčnej a odradzujúcej funkcii\nv neprospech žalovanej skutočnosť, že nejde o zďaleka prvý, či ojedinelý prípad obdobného konania\nžalovanej, čo je skutočnosť známa súdu z jeho činnosti potvrdená vyššie uvedenými rozhodnutiami\ntýkajúcimi sa práve žalovanej ( viď bod 37 tohto odôvodnenia). Preto súd pri prisúdení primeraného\nfinančného zadosťučinenia a určovaní jeho výšky vzal na zreteľ aj to, že toto zadosťučinenie je v zákone\nzakotvené aj preto, aby prostredníctvom jeho priznania spotrebiteľovi dodávateľ bol odradený od ďalších\ntakýchto postupov. Súd zohľadnil aj výšku bezdôvodného obohatenia žalovanej. Z hľadiska sankčného\nvýznamu zadosťučinenia súd uvádza, že z pohľadu celkovej sankcie pre žalovanú spočívajúcej v tom,\n„čo ju bude zásah do práv žalobkyne stáť“ nemožno opomenúť, že jej majetková sféra za porušenie\nspotrebiteľských práv dotknutá je nielen platením samotného finančného zadosťučinenia žalobkyni, ale\naj platením žalobkyni prisúdených trov konania ( v základnom konaní tieto trovy boli žalobkyni priznané\nvo výške 616,49 eur a 26,90 eur, k čomu treba ako zásah do majetkovej sféry žalovanej prirátať aj súdny\npoplatok hradený žalovanou v základnom konaní a pribudnú k tomu aj trovy tohto konania a súdny\npoplatok zaň).\n42. Súd obranu žalovanej v spore s výnimkou dôvodného tvrdenia o neprimeranej výške zadosťučinenia\nnepovažoval za dôvodnú. Súd legitímne využitie zákonného práva žalobkyne proti žalovanej žiadať\nprimerané finančné zadosťučinenie v žiadnom prípade nepovažuje tu za zjavné zneužitie práva, ako to\ntvrdila žalovaná. Súd v danom prípade zvážil všetky okolnosti prejednávanej veci a dospel k názoru, že\nje potrebné žalobe vyhovieť práve čo do sumy 200,-eur z ktorej časť vo výške 80,-eur je zadosťučinenie\nza bezdôvodné obohatenie na úkor spotrebiteľa ( cca 20 % jeho výšky) a časť vo výške 120,-eur\nje za určenie troch neprijateľných zmluvných podmienok ( 40,-eur za každú). Podľa názoru súdu pri\nopodstatnených nárokoch spotrebiteľov uplatnených za takých okolností ako v tu súdenej veci nestačí\nlen strohé konštatovanie súdu o porušení práv a vydanie bezdôvodného obohatenia, ale je potrebné\ntento proces zavŕšiť priznaním aj finančnej kompenzácie odrážajúcej ujmu, ktorú spotrebiteľ utrpel pri\nsúdnej a inej konfrontácii s dodávateľom.\n43. Súd tak za primerané finančné zadosťučinenie na odčinenie všetkých útrap a dôsledkov u žalobkyne\na na druhej strane na efektívne odradenie žalovanej od opakovania takých postupov považuje tu sumu\n200,-eur. Vzhľadom na všetko uvedené súd žalobe žalobcu vyhovel čo do zaplatenia sumy práve 200,eur a vo zvyšku ju ako nedôvodnú zamietol.\n44. Pokiaľ ide o námietku premlčania vznesenú žalovanou, túto súd nepovažoval za dôvodnú, keď\nstotožnil sa s názorom žalobkyne, že až po právoplatnosti rozsudku v základnom konaní začala tu\nžalobkyni plynúť premlčacia doba. K uplatneniu práva na primerané finančné zadosťučinenie nemôže\ndôjsť kedykoľvek. Toto právo vzniká v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane\nspotrebiteľa v znení neskorších predpisov po tom, čo zo strany spotrebiteľa dôjde k úspešnému\n\nuplatneniu porušenia práva alebo povinnosti na súde. Či došlo k úspešnému uplatneniu porušenia\npráva alebo povinnosti na súde vyplynie až z právoplatného rozhodnutia vydaného vo veci samej. Pred\nvydaním takéhoto rozhodnutia preto ani neprichádza do úvahy začatie plynutia premlčacej doby. V\nopačnom prípade by to totiž znamenalo, že premlčacia doba nároku môže uplynúť ešte pred naplnením\nzákladného predpokladu pre jeho priznanie, ktorým je úspech spotrebiteľa na súde v otázke preukázania\nporušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č.250/2007 Z.z. v znení neskorších predpisov\nalebo osobitnými predpismi. Až právoplatnosťou rozsudku je tento konečný, záväzný a nezmeniteľný,\npreto námietka premlčania nebola dôvodná. Rozsudok vo veci 4Csp/39/2019 nadobudol právoplatnosť\ndňa 21.11.2021, a keďže žaloba žalobkyne o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia\ndoručená súdu bola dňa 27.12.2022, jej právo ani v časti premlčané nie je.\n45. Argumentácia žalovanej o ktorú tu opierala svoju námietku premlčania nie je nijako nová, táto\nbola ňou predostretá opakovane a bola opakovane súdmi ( mnohými odvolacími senátmi) odmietnutá.\nV tejto súvislosti súd dáva do pozornosti rozsudky týkajúce sa žalovanej, a to rozsudok Krajského\nsúdu v Prešove sp.zn.22CoCsp/8/2023, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.3CoCsp/25/2023,\nrozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.13CoCsp/32/2024 (kde k námietkam žalovanej uviedol, že v\nprejednávanej veci premlčania doba na uplatnenie tohto nároku nemohla začať plynúť skôr, než dňom\nnasledujúcim po právoplatnosti príslušného rozhodnutia). Rovnako pozri napr. rozsudok Krajského súdu\nv Prešove sp.zn.16CoCsp/5/2024.\n46. Súd odkazuje na vyššie spomínané rozhodnutie odvolacieho súdu 13CoCsp/32/2024 nielen vo\nvzťahu k námietke premlčania, ale aj z pohľadu ostatných námietok prednesených tu žalovanou\na tiež z pohľadu výšky zadosťučinenia za neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko tam zo sumy\n900,-eur žiadanej za 3 neprijateľné zmluvné podmienky priznaná bola suma 100,-eur ( teda cca\n33,-eur za jednu, teda podobná suma ako v tu súdenom spore). Dané rozhodnutie odvolacieho\nsúdu musí byť známe tak žalovanej, ako aj jej právnemu zástupcovi a tiež právnemu zástupcovi\nžalobkyne, nakoľko na danom konaní boli účastní. Odvolací súd tam uviedol, že spotrebiteľ nie\nje povinný preukazovať ujmu, ktorá mu vznikla, pretože zákon o ochrane spotrebiteľa priznáva\nprávo na finančné zadosťučinenie nie len v prípade vzniku ujmy, ale už aj vtedy, keď mu ujma\nv nadväznosti na porušenie práva spotrebiteľa vzniknúť mohla. Samotné vyvolanie stavu žalovaným,\nna základe ktorého by žalobcom ako spotrebiteľom ujma mohla vzniknúť, je jedným z predpokladov na\npriznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Spotrebiteľ nie je povinný odôvodňovať vzniknutú\nujmu a stav právnej neistoty, prípadne uvádzať iné skutočnosti týkajúce sa nároku na primerané\nfinančné zadosťučinenie bezprostredne v konaní, v ktorom bolo vyslovené porušenie práva na ochranu\nspotrebiteľa. Pri posudzovaní predmetného nároku je potrebné podrobiť prieskumu a vyhodnotiť, či\nv danom zmluvnom vzťahu existovala už čo i len hrozba vzniku ujmy. Samotná povaha primeraného\nfinančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené\ndôkazy o existencii ujmy. Zároveň poukázal na to, čím žalovaná nedôvodne bránila sa aj v tu súdenom\nspore, a síce, že ani analogicky nemožno aplikovať ust. § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže\nzákon o ochrane spotrebiteľa žiadnu postupnosť satisfakčných prostriedkov neustanovuje a rovnako\nneustanovuje, že k právu na finančné zadosťučinenie za porušenie spotrebiteľského práva, spôsobom\nktorým môže privodiť ujmu spotrebiteľovi je potrebná určitá intenzita.\nXX. Keďže žalovaná v súvislosti s výškou zadosťučinenia poukazovala na rozhodnutia odvolacieho\nsenátu Krajského súdu v Prešove 17CoCsp, tak súd uvádza, že aj uvedený senát potvrdil záver vo\nvzťahu k premlčaniu taký, z akého vychádza aj tento rozsudok. Vo veci 17CoCsp/50/2022 v bode 11\nodôvodnenia rozsudku uviedol, že súd prvej inštancie „správne uzavrel, že v danom prípade je potrebné\npočiatok premlčania počítať od nasledujúceho dňa po právoplatnosti rozhodnutia v základnom konaní,\npričom rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 3.9.2019 a žaloba v tejto veci bola súdu doručená dňa\n29.7.2020. Preto nárok žalobcu nie je premlčaný.“\n48. Súd vo vzťahu k námietke premlčania žalovanej dáva do pozornosti tiež žalovanej sa týkajúce\nuznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn.6Cdo/172/2022 vo veci o zaplatenie primeraného finančného\nzadosťučinenia vedenej na Okresnom súde Svidník ( kde tento priznal zadosťučinenie vo výške 1.345,eur pri bezdôvodnom obohatení žalovanej zistenom v základnom konaní vo výške 2.609,02 eur). Aj v tam\nvedenom konaní žalovaná vzniesla námietku premlčania, ktorá bola súdom prvej inštancie aj odvolacím\nsúdom označená za nedôvodnú ( s poukazom na deň právoplatného skončenia základného konania),\nna čom nič nezmenil ani dovolací prieskum.\n\n49. Čo sa týka návrhu žalovanej na vykonanie dokazovania výsluchom žalobkyne, tomuto súd nevyhovel\na tento dôkazný návrh zamietol. Žalovaná uvedený dôkazná návrh počas celého konania nijako\nnezdôvodnila, vôbec neuviedla, na aké skutočnosti by žalobkyňa mala byť vypočutá. V tejto súvislosti\nje potrebné uviesť, že „súd musí mať vždy vyriešenú otázku, na preukázanie ktorej skutočnosti\nvykonáva ten- ktorý dôkaz“ ( citované z Veľký komentár k Civilnému sporovému poriadku, 2. vydanie\nautorov Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol.\nPraha : C. H. Beck., 2022, strana 757, výklad k § 185 CSP). Súd výsluch žalobkyne nepovažoval za\npotrebný a hospodárny. Z hľadiska hospodárnosti konania postačovali pre rozhodnutie súdu o nároku na\npriznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyňou predložené listinné dôkazy a vyjadrenie\njej právneho zástupcu na pojednávaní. Práve za účelom kvalifikovaného právneho zastúpenia si\nžalobkyňa zvolila advokáta, ktorý ju zastupoval aj v základnom konaní o vydanie bezdôvodného\nobohatenia a o určenie neprijateľných zmluvných podmienok. Naviac návrh na vypočutie žalobkyne\nv konaní nebol dôvodný vzhľadom k tomu, že zo základného konania je zrejmé, že nárok v prejednávanej\nveci je daný, ako aj okolnosti vzniku tohto nároku. Výška priznaného finančného zadosťučinenia sa\nnásledne odvíjala od vlastnej úvahy súdu vychádzajúc zo skutkových tvrdení žalobkyne. Súd poukazuje\nna rovnaké závery o nedôvodnosti námietky neuskutočnenia výsluchu žalobcu v takomto type sporu\nvyslovené v konaní proti žalovanej v rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn.22CoCp/8/2023, či\n3CoCsp/25/2023, kde ten zároveň uviedol ( viď bod 22 odôvodnenia) že nevidí žiaden dôvod, prečo by\npodanie žaloby o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia malo predstavovať výkon práva,\nktorý by mal byť v rozpore s dobrými mravmi. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia má\ncharakter sankcie, ktorá má postihovať toho, kto vo vzťahu k spotrebiteľovi postupoval v rozpore so\nzákonom, pričom v tejto veci bol uvedený záver o porušení spotrebiteľského práva zo strany žalovaného\nv konaní pred súdom prvej inštancie preukázaný. K nedôvodnosti námietky o nevykonaní výsluchu\nspotrebiteľa súd dáva do pozornosti aj rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp.zn.16CoCsp/5/2024\na 20CoCsp/26/2024.\n50. Čo sa týka výroku o trovách konania, podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania\npodľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania\npomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo ( § 255\nods.2 CSP).\n51. Žalobkyňa v základe nároku bola plne úspešná, rozhodnutie o výške nároku záviselo len od úvahy\nsúdu, preto súd priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 %\nz prisúdenej sumy. K tomu podporne pozri napr. Veľký komentár k Civilnému sporovému poriadkuŠtevček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný\nsporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016 k § 255 CSP, cit „Zásadu úspechu vo veci treba\nuplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu ( sudcovské právo) alebo od\nznaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola\npriznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou\nzodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti“. Obdobne\nv tejto súvislosti pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.3Co/20/2017 kde pri priznaní len\n50 % zo sumy požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia bola priznaná žalobcovi náhrada\ntrov konania v rozsahu 100 % práve z dôvodu, že výška nároku závisela od úvahy súdu, čo je aj prípad\ntu prejednávanej veci.\nXX. Súd je toho názoru, že v prípadoch keď rozhodnutie o výške plnenia závisí len od úvahy súdu, pričom\nsúčasne neuplatňuje sa žalobcom výška plnenia v zjavne nedôvodnej výške, predstavujúcej šikanózny\nvýkon práva, motivovanej len snahou o navýšenie trov konania a nie záujmom na spravodlivom\nusporiadaní veci nemožno od žiadneho žalobcu spravodlivo očakávať aby sa presne „trafil“ do úvahy\nsúdu pokiaľ ide o výšku plnenia. Preto je namieste priznať plnú náhradu trov konania ak bol žalobca\nv základe plne úspešný aj vtedy, ak čo do výšky bol úspešný len v časti. I keď Civilný sporový poriadok\nnemá ustanovenie totožné s ust.§ 142 ods.3 Občianskeho súdneho poriadku účinným do 30.6.2016,\nktoré bolo priamym zákonným podkladom pre to, aby aj v prípade len čiastočného úspechu mohla byť\npriznaná plná náhrada trov konania, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, vyššie\nuvedené závery právnej teórie a praxe svedčia o tom, že ani v podmienkach novej procesnej úpravy\nniet dôvod na ustúpenie od takého záveru. To je aj názor tunajšieho súdu. Úvaha súdu sa tu týkala\nskutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia, nie čo do základu\nuplatneného nároku. Pričom tak ako tomu bolo aj v zmysle § 142 ods.3 O.s.p., tak aj v súčasnosti podľa\n\nust. § 255 ods. 2 CSP v spojení s čl. 3 a čl. 4 ods. 2 CSP sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta\nv takom prípade vypočíta a určí len z výšky súdom priznaného plnenia ( tu zo sumy 200,-eur).\n53. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v súlade s ust.§ 262 ods.2 CSP po právoplatnosti\ntohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník a rovnako samostatným uznesením\nvyššieho súdneho úradníka súd v súlade s § 2 ods.2 a § 14 ods.4 zákona č.71/1992 Zb. o súdnych\npoplatkoch rozhodne o povinnosti žalovanej zaplatiť súdny poplatok za žalobu vzhľadom na zákonné\noslobodenie žalobkyne od tejto povinnosti.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od dňa jeho doručenia na Okresný súd Bardejov.\nV odvolaní sa má uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,\nspisová značka konania, ďalej sa má uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa\nnapáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne ( odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ\ndomáha ( odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané.\nRozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie\nodvolania.\nOdvolanie možno odôvodniť len tým, že\na) neboli splnené procesné podmienky,\nb) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\nc) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,\nd) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,\ne) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,\nf) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,\ng) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie\nprostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo\nh) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\nOdvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej\ninštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada\nmala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.\nOdvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na\npodanie odvolania.\nProstriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred\nsúdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak\na) sa týkajú procesných podmienok,\nb) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,\nc) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci alebo\nd) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.\nAk povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh\nna vykonanie exekúcie podľa zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti\n(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:84b22d01-e843-4ca5-9116-5cbd5e52e3da", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.5.2025.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/2025 z 26. 2. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-02-26", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.5.2025.1"}, {"guid": "ussr:11e2ce62-b5aa-408f-8ecb-2e05a419412b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.544.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 544/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 544/2023 z 24. 10. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-10-24", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.544.2023.1"}, {"guid": "ussr:4682a4b4-c6f3-4d70-bb56-899860c1869f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.124.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 124/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 124/2020 z 15. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-15", "citacie_n": 194, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.124.2020.1"}, {"guid": "ussr:87beed2e-e2d0-4122-aa67-3566c88506cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.1.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2018 z 24. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-24", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.1.2018.1"}, {"guid": "a6912828-4a63-4814-84d6-d249cd0ca5ed:9861045f-78b1-421a-916e-f2a4b200e26a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:5114232415.1", "spisova_znacka": "6Cdo/127/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 z 29. 1. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-01-29", "citacie_n": 1092, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:5114232415.1"}, {"guid": "f8ce2e46-935b-4e67-b76a-17fdb4fe1aad:789dd273-ce0c-4593-a345-cd61e0097ba2", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8123204936.2", "spisova_znacka": "20CoCsp/26/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 20CoCsp/26/2024 z 18. 12. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-12-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8123204936.2"}, {"guid": "a029e414-c14f-4797-9f8b-a86752684ed1:c3a81643-8f25-4fbd-b66f-3e319f2d1b03", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8123206908.1", "spisova_znacka": "13CoCsp/32/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 13CoCsp/32/2024 z 5. 11. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-11-05", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8123206908.1"}, {"guid": "af0edbe3-fa90-4698-b826-894373376ac8:bbb3187b-674c-4983-a146-02ad7d34d038", "ecli": null, "spisova_znacka": "9CoCsp/24/2023", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 9CoCsp/24/2023 z 11. 4. 2024", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2024-04-11", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/af0edbe3-fa90-4698-b826-894373376ac8:bbb3187b-674c-4983-a146-02ad7d34d038"}, {"guid": "6aa78807-769c-4b7d-892a-91be318c02cf:c7c2ab08-fa95-4ea6-acc1-45685c2cb7c5", "ecli": null, "spisova_znacka": "3CoCsp/25/2023", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 3CoCsp/25/2023 z 4. 4. 2024", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2024-04-04", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/6aa78807-769c-4b7d-892a-91be318c02cf:c7c2ab08-fa95-4ea6-acc1-45685c2cb7c5"}, {"guid": "2f31c19d-f8aa-4bc4-85ed-6569c57d3ee8:47088308-23e8-4d59-8f7d-1a0945483327", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7519203914.1", "spisova_znacka": "9CoCsp/49/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 9CoCsp/49/2020 z 9. 11. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-11-09", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7519203914.1"}, {"guid": "1b7cd458-d092-4d8a-be61-cc20227e9c1a:7b7692e0-3489-4473-bb5e-b30019043576", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2020:6119377519.1", "spisova_znacka": "17CoCsp/32/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17CoCsp/32/2020 z 28. 10. 2020", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2020-10-28", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2020:6119377519.1"}, {"guid": "1a88bc0c-7d21-411b-9e9c-e6c6980b919c:353f2dce-ded4-4b35-9c30-b605bba48836", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2020:6119203085.2", "spisova_znacka": "10CoCsp/23/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 10CoCsp/23/2020 z 29. 6. 2020", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2020-06-29", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2020:6119203085.2"}, {"guid": "6a112ece-74e4-4d8b-a07d-ed08f53dda16:ded37d39-de59-4030-a9ca-26bb6b9fae46", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2016:1315213203.1", "spisova_znacka": "2Co/137/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/137/2016 z 28. 4. 2016", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2016-04-28", "citacie_n": 93, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1315213203.1"}, {"guid": "ed0b6f86-9e6f-4b9b-8dea-2c8896ae9011:bcf022ca-0034-4503-9b86-b587774c0189", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2013:7512212685.1", "spisova_znacka": "7Co/26/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 7Co/26/2013 z 26. 6. 2013", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2013-06-26", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2013:7512212685.1"}, {"guid": "abf045e3-0239-4317-bac0-fea4a76fe17b:cb57e882-5d36-4c8e-8f7b-c4bfc1227661", "ecli": null, "spisova_znacka": "9Csp/53/2023", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. 9Csp/53/2023 z 9. 10. 2023", "sud": "Mestský súd Bratislava IV", "datum_vydania": "2023-10-09", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/abf045e3-0239-4317-bac0-fea4a76fe17b:cb57e882-5d36-4c8e-8f7b-c4bfc1227661"}, {"guid": "8afb2ff1-886a-4b42-bf44-245860ae6267:a6a67a6d-5ce0-4637-907c-5e3da5d7560a", "ecli": null, "spisova_znacka": "32Csp/31/2023", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 32Csp/31/2023 z 16. 2. 2024", "sud": "Okresný súd Prešov", "datum_vydania": "2024-02-16", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/8afb2ff1-886a-4b42-bf44-245860ae6267:a6a67a6d-5ce0-4637-907c-5e3da5d7560a"}, {"guid": "95a31cb9-f769-46d1-ad08-b3ebc1c5c1e1:2f5c3959-7eb7-45e2-a7e2-12e9887e0b53", "ecli": null, "spisova_znacka": "15Csp/102/2022", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 15Csp/102/2022 z 1. 2. 2023", "sud": "Okresný súd Lučenec", "datum_vydania": "2023-02-01", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/95a31cb9-f769-46d1-ad08-b3ebc1c5c1e1:2f5c3959-7eb7-45e2-a7e2-12e9887e0b53"}, {"guid": "23224fcc-9489-4244-816b-a057b910eee3:c9f0e4ec-ed78-449a-9804-11d54a772ec3", "ecli": null, "spisova_znacka": "4Csp/110/2022", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Rožňava sp. zn. 4Csp/110/2022 z 24. 1. 2023", "sud": "Okresný súd Rožňava", "datum_vydania": "2023-01-24", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/23224fcc-9489-4244-816b-a057b910eee3:c9f0e4ec-ed78-449a-9804-11d54a772ec3"}, {"guid": "a005e297-ab15-44de-b9d2-2e6f5f065733:e94e5a9b-de0a-47eb-ba15-2967c84bd9c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "4Csp/39/2019", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 4Csp/39/2019 z 16. 5. 2019", "sud": "Okresný súd Topoľčany", "datum_vydania": "2019-05-16", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/a005e297-ab15-44de-b9d2-2e6f5f065733:e94e5a9b-de0a-47eb-ba15-2967c84bd9c0"}], "citovane_v": []}