Uznesenie Okresného súdu Bardejov sp. zn. SK-5C/31/2019 z 18. 2. 2025
Citácia: uznesenie Okresného súdu Bardejov z 18. februára 2025, sp. zn. SK-5C/31/2019, ECLI:SK:OSBJ:2025:8619201335.4
Okresný súd Bardejov | SK-5C/31/2019 | ECLI:SK:OSBJ:2025:8619201335.4 | 2025-02-18 | Uznesenie
Citované ustanovenia: CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2333fab3-bd67-4554-a403-e0542d14ebc7
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSBJ:2025:8619201335.4

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Okresný súd Bardejov
SK-5C/31/2019
8619201335
18. 02. 2025
Mgr. Tomáš Saraka
ECLI:SK:OSBJ:2025:8619201335.4

Uznesenie
Okresný súd Bardejov v spore žalobkyne A. B., C. D., nar.XX.XX.XXXX, bytom E. XXXX/XX, XXX XX F.
zastúpenej JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, so sídlom Námestie SNP 7, 091 01 Stropkov proti
žalovanej Orange Slovensko, a.s., so sídlom Metodova 8, 821 08 Bratislava, IČO:35 697 270 zastúpenej
Advokátska kancelária Branislava Máčaja, s.r.o., so sídlom Vajnorská 21A, 831 03 Bratislava-mestská
časť Nové Mesto, IČO: 46 759 875 o náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv vo
výške X.XXX,-XXX, o sťažnosti žalobkyne zo dňa 01.12.2023 a sťažnosti žalovanej zo dňa 13.12.2023
proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov č. k. F./XX/XXXX-XXX zo dňa 15.11.2023 takto
rozhodol:
M e n í uznesenie Okresného súdu Bardejov č. k. SK-5C/31/2019-181 zo dňa 15.11.2023 tak, že
žalovaná j e p o v i n n á nahradiť žalobkyni k rukám právneho zástupcu žalobkyne JUDr. Ambróza
Motyku, advokáta trovy konania vo výške 923,08 eur v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto
uznesenia.
odôvodnenie:
1. Uznesením č. k. F./XX/XXXX-XXX zo dňa 15.11.2023, ktoré vydal vyšší súdny úradník bola žalovanej
uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni na účet právneho zástupcu žalobkyne trovy konania vo výške
901,63 eur v lehote do 15 dní odo dňa doručenia tohto uznesenia. Vyšší súdny úradník rozhodoval
o výške náhrady trov konania, nárok na náhradu ktorých v rozsahu 100 % bol žalobkyni priznaný
rozsudkom súdu zo dňa 28.03.2023, G./XX/XXXX-XXX v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove
zo dňa 27.07.2023 č.k.18Co/35/2023-165, ktorý právoplatnosť vo výroku o trovách konania nadobudol
dňa 21.09.2023. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil citujúc ustanovenia § 251, § 255 ods.1, § 262 ods.1
a 2, § 263 ods.1 a § 396 ods.1 a 2 Civilného sporového poriadku a ustanoveniami § 9 ods.1, § 10 ods.8,
§ 13a ods.1 písm. a), b), c) a e), § 15 písm. a) a b), § 16 ods.3, § 17 ods.1 a 2 a § 18 ods.3 Vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov ( ďalej len „Vyhláška“). Ako trovy konania
boli priznané trovy právneho zastúpenia žalobkyne pozostávajúce z odmeny za osem úkonov právnej
služby ( 1./ prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, 2./ písomné podanie na
súd – žaloba zo dňa 29.07.2019, 3./ písomné podanie na súd – replika zo dňa 12.12.2019, 4./ porada
s klientom z 27.01.2023, 5./ písomné podanie na súd – čiastočné späťvzatie žaloby z 30.01.2023, 6./
účasť na konaní pred súdom- zastupovanie žalobkyne na pojednávaní dňa 03.03.2023, 7./ pojednávanie
na súde dňa 28.03.2023 a 8./ písomné podanie na súd- odvolanie zo dňa 31.03.2023 ) podľa § 13a ods.1
písm. a), b) c) a e) a § 13a ods.4 Vyhlášky pri základnej sadzbe tarifnej odmeny za jeden úkon právnej
služby vo výške 91,29 eur, čo pri šiestich úkonoch právnej služby odmenených plnou sadzbou a dvoch
úkonoch odmenených polovičnou sadzbou ( zastúpenie na pojednávaní dňa 28.03.2023 na ktorom došlo
len k verejnému vyhláseniu rozsudku a odvolanie žalobkyne voči výroku rozsudku o trovách konania )
činí spolu 639,04 eur a po zvýšení o náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne
prepravné vo výške 3x 9,80 eur ( za úkony právnej služby poskytnuté v roku 2019) a 5x 12,52 eur ( za
úkony právnej služby poskytnuté v roku 2023) spolu činí 731,04 eur. Súd v rámci náhrady trov právneho
zastúpenia žalobkyne priznal aj náhradu za stratu času advokáta a náhradu cestovných výdavkov, čo

po zvýšení odmeny o daň z pridanej hodnoty, ktorej je advokát platiteľom činilo priznanú náhradu trov
konania vo výške 901,63 eur. Vyšší súdny úradník nepriznal odmenu a náhradu za požadovaný úkon
právnej služby- písomné podanie na súd zo dňa 27.10.2022 v ktorom sa žiadalo nariadenie termínu
pojednávania a bol zhrnutý skutkový a právny stav veci z dôvodu neúčelnosti, čo odôvodnil tým, že
termíny pojednávania si súd určuje sám, na základe hospodárnosti a časovej primeranosti a zhrnutie
skutkového a právneho stavu veci bolo súdu známe z obsahu súdneho spisu G./XX/XXXX a navyše
tento úkon nebol urobený na základe výzvy súdu.
2. Proti vyššie uvedenému uzneseniu žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu podala
v zákonom stanovenej lehote sťažnosť, ktorú odôvodnila tým, že právne úvahy VSÚ považuje za
nesprávne. Ako uviedla, je potrebné zdôrazniť, že písomné podanie na súd zo dňa 27.10.2022, ktoré je
označené ako „1.Žiadosť o nariadenie termínu pojednávania, 2.Podanie žalobcu – zhrnutie skutkového
a právneho stavu veci“ bolo podané takmer po 3 rokoch od posledného podania žalobkyne ( replika
z 12.12.2019), pričom za celé toto obdobie žalobkyňa neevidovala vo veci žiaden úkon. Išlo teda podľa
nej o neodôvodnený prieťah v konaní, na ktorý reagovala krátkou žiadosťou o nariadenie termínu
pojednávania a navyše toto podanie obsahovalo novú argumentáciu, ktorá nadväzovala na ( pre vec)
významnú právnu skutočnosť, že došlo k právoplatnému skončeniu tzv. pilotnej veci prejednávanej
na Okresnom súde vo Svidníku pod sp. zn. 6C/29/2018. Išlo o právnu vec s identickým skutkovým
a právnym základom, v ktorej 43 žalobcov si od žalovanej uplatňovalo náhradu nemajetkovej ujmy,
ktorej právnym základom bol rovnaký bezpečnostný incident z 09.02.2017. Krajský súd v Prešove totiž
rozsudkom z 30.03.2021 č.k. 13Co/7/2021-530 potvrdil prvoinštančný rozsudok do výšky nemajetkovej
náhrady 110,00 eur pre každého zo žalobcov a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Podstatné pre
vec však bolo, že odvolací súd uznal citovaný bezpečnostný incident za právny základ uplatneného
nároku. V tomto podaní sa vyjadrila aj k ďalším skutkovým a právnym aspektom predmetnej právnej veci,
poukázala na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) týkajúci sa sťažnosti č. 43514/15
vo veci Catt proti Spojenému kráľovstvu. Argumentovala taktiež Rozsudkom Mestského súdu v Prahe
z 29.08.2019 č.j. 22Co147/2019-155 a nadväzujúcim Uznesením Ústavného súdu ČR z 09.01.2020
sp.zn. II.ÚS 4015/19 vo veci českého internetového obchodu www.mall.cz. Rovnako v tomto podaní
prezentovala novú právnu argumentáciu o porušení práva na informačné sebaurčenie podľa čl. 10 ods.
3 Listiny základných práv a slobôd, ktorá bola prezentovaná v Náleze pléna Ústavného súdu ČR sp.
zn. Pl. ÚS 24/10 z 22.03.2011. Išlo teda podľa nej o podanie účelné, obsažné a vecné s doplnenou aj
novou právnou argumentáciou, ktorá bola napokon vyvolaná aj citovaným rozsudkom odvolacieho súdu
v skutkovo a právne identickej veci. Tvrdila, že strany v konaní majú byť aktívne a sami predkladať a
navrhovať dôkazy, prípadne ďalšiu argumentáciu a nečakať pritom na aktivitu, ani výzvy súdu, najmä
v situácii, kde súd bol takmer 3 roky nečinný a nemal objektívny dôvod vo veci nariadiť pojednávanie.
Žalobkyňa poukázala aj na nepresnosť vo výroku napadnutého uznesenia, pretože trovy konania by
mali byť zaplatené do súdom stanovenej lehoty od právoplatnosti uznesenia, nie od jeho doručenia.
Poukazujúc na vyššie uvádzané považuje napadnuté uznesenie súdneho úradníka za nesprávne a
navrhuje, aby ho súd zmenil tak, že žalovanú zaviaže zaplatiť žalobkyni trovy konania vo výške 1.025,35
eur na účet právneho zástupcu žalobkyne do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia a žiadala priznať
jej aj náhradu trov sťažnostného konania vo výške 69,80 eur.
3. Proti vyššie uvedenému uzneseniu podala včas sťažnosť aj žalovaná prostredníctvom svojho
zástupcu, v ktorej namietala oprávnenosť niektorých úkonov právnej služby tak, ako je uvedené v bode
18. uznesenia. Podľa žalovanej, z rozhodovacej činnosti súdu prvej inštancie je tomuto známe, že
na tunajšom súde boli v skutkovo a právne identickej veci podané žaloby na ochranu osobnosti 166
žalobcov. V týchto konaniach 166 žalobcov sa opakoval veľký počet obsahovo aj formálne tých istých
úkonov, kedy každé ďalšie podanie na súd vyžadovalo len zmenu mena, bydliska, dátumu narodenia,
spisovej značky a dátumu podania oproti podaniu použitému v inom konaní. Takéto úkony právnej služby
nie je podľa nej možné považovať za trovy nevyhnutne (účelne) vynaložené na riadne uplatňovanie
alebo bránenie práva (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 MCdo 5/2013 zo dňa 19. 03. 2014).
V zmysle uvedeného by preto podľa žalovanej nemala byť súdom priznaná odmena za 4 úkony právnej
služby spolu s režijným paušálom, a to za úkony: písomne podanie na súd – žaloba zo dňa 29.07.2019;
písomné podanie na súd - replika zo dňa 12.12.2019, písomné podanie na súd – čiastočné späťvzatie
žaloby zo dňa 30.01.2023 a odvolanie žalobkyne zo dňa 31.03.2023. Žalovaná namietala aj úkon právnej
služby – ďalšia porada s klientom zo dňa 27.01.2023 v čase od 14:00 hod. do 15:10 hod., nakoľko
má za to, že tento úkon (ak vôbec k nemu došlo, resp. nedošlo len formálne) nebol účelne vynaložený
a jeho jediným cieľom bolo len navyšovanie trov na ťarchu žalovanej. V konaní podľa nej nedošlo

k žiadnej zmene skutkového alebo právneho stavu, neboli predložené nové dôkazy, nenastala zmena
procesného postupu strán a nedošlo ani k žiadnej inej novej okolnosti, ktoré by po prvej porade s klientom
odôvodňovali ďalšiu poradu, navyše v trvaní viac ako jednu hodinu. Žalovaná poukazujúc na § 256
ods.2 CSP uviedla, že vo vzťahu k odmenenému úkonu právnej služby – čiastočné späťvzatie žaloby
zo dňa 30.01.2023 okrem už uvedených dôvodov nemal byť odmenený aj preto, lebo podľa zásady
procesného zavinenia môže v konaní dôjsť aj k tzv. separácii trov konania, keď náhradu trov konania
môže znášať aj strana, ktorá mala v konaní úspech, ak protistrane vzniknú trovy procesným zavinením
inak v spore úspešnej strany. Je podľa nej bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že k zastaveniu konania
čo do sumy 4.500,-eur došlo procesným zavinením žalobkyne v dôsledku späťvzatia žaloby v tejto
časti, kedy žalobkyňa od začiatku absolútne účelovo a šikanózne požadovala od nej od reality odtrhnutú
sumu 5.000,-eur, preto priznanie trov za tento úkon je nielen v rozpore s § 256 ods.2 CSP, ale aj úplne
absurdné. Z uvedených dôvodov namietala aj priznanie režijného paušálu za uvedené úkony právnej
služby, teda sumy 2x 9,80 eur za úkony v roku 2019 a 2x 12,52 eur za úkony v roku 2023. Žiadala
uznesenie zmeniť alebo zrušiť a vrátiť vec vyššiemu súdnemu úradníkovi na ďalšie konanie.
4. K sťažnosti žalovanej sa dňa 03.07.2024 prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrila
žalobkyňa, ktorá uviedla, že trovy v súdnom konaní patria strane (účastníkovi konania), ktorá bola
v konaní úspešná. Právny zástupca úspešného účastníka je stále len platobným miestom. Preto
nerozumie, aký vplyv by mali mať na jej nárok na náhradu trov konania iné neúspešné konania žalovanej,
ktoré sa jej vôbec netýkajú. Argumentácia o opakujúcich sa a obsahovo rovnakých právnych úkonoch
môže podľa nej platiť len pre samotnú žalovanú, keďže práve ona je účastníkom (stranou) vo viacerých
súdnych konaniach s identickým skutkovým aj právnym základom a vo všetkých týchto konaniach ju
zastupuje ten istý právny zástupca. Proti žalovanej v týchto konaniach stojí vždy iný žalobca – iná
osoba dotknutá tým istým bezpečnostným incidentom. K písomnému podaniu – čiastočnému späťvzatiu
žaloby uviedla, že ide o dispozičný meritórny úkon, ktorým len reagovala na prax niektorých senátov
odvolacieho súdu a korigovala výšku pôvodne uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy. Išlo podľa
nej o vec, ktorá v podmienkach slovenského justičného prostredia ešte nebola judikovaná a preto
bolo veľmi ťažké odhadnúť primeranosť náhrady, keď ani doposiaľ odvolacie senáty Krajského súdu
v Prešove nie sú v tejto otázke jednotné. K namietanej ďalšej porade s klientom dňa 27.01.2023
uviedla, že žalobkyňa podpísala plnomocenstvo právnemu zástupcovi dňa 24.07.2019 a toho istého dňa
bola v advokátskej kancelárii vykonaná prvá porada s klientom. Dňa 29.07.2019 bola súdu doručená
žaloba, ku ktorej sa žalovaná vyjadrila a následne boli realizované ďalšie podania strán sporu. Až
dňa 27.01.2023 (po 3,5 roku od podania žaloby a od prvej porady) sa uskutočnila v advokátskej
kancelárii ďalšia porada, ktorá bola vecná a účelná. Klient bol oboznámený s doterajším priebehom
konania, s písomnými podaniami oboch strán sporu a s rozhodovacou praxou odvolacích súdov
v skutkovo a právne identických veciach iných žalobcov a na základe toho dal advokátovi pokyn
na čiastočné späťvzatie žaloby po predchádzajúcej konzultácii a vysvetlení veci. Navyše, už na deň
03.03.2023 bolo v predmetnej veci nariadené pojednávanie a preto mala žalobkyňa rozhodne právo
žiadať o poradu so svojim právnym zástupcom, ktorá preto nemôže byť považovaná za neúčelnú. Všetky
úkony právnej služby boli podľa nej vecné a účelné, preto súdny úradník rozhodol správne ak priznal
ich náhradu a preto neodôvodnené sú aj výhrady k režijnému paušálu za dané úkony právnej služby.
Žalovaná podľa nej naďalej navyšuje trovy konania tým, že napriek desiatkam právoplatných rozsudkov
v skutkovo a právne identických veciach, kde súdy jednoznačne konštatovali danosť právneho základu
nárokov bezpečnostným incidentom dotknutých osôb a zodpovednosť žalovanej stále popiera svoju
zodpovednosť a svoju pasívnu legitimáciu v konaní a proti takmer každému rozhodnutiu podáva
opravné prostriedky v ktorých prezentuje súdmi opakovane odmietnutú argumentáciu. Navrhla sťažnosť
žalovanej zamietnuť a priznať jej náhradu trov sťažnostného konania vo výške 125,04 eur.
5. K sťažnosti žalobkyne sa dňa 11.07.2024 prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrila
žalovaná, ktorá uviedla, že pokiaľ ide o úkon právnej služby „zhrnutie skutkového a právneho stavu veci“,
každý úkon a každé platenie trov konania treba posudzovať samostatne, čo platí aj pre trovy právnej
služby, pričom tu od vyjadrenia žalovanej zo dňa 22.01.2021 nedošlo k žiadnej zmene skutkového
alebo právneho stavu, neboli predložené nové dôkazy, nenastala zmena procesného postupu strán
a nedošlo ani k žiadnej inej okolnosti, ktorá by odôvodňovala predmetné podanie žalobkyne, na ktoré
táto ani nebola súdom vyzvaná. Dokument s označením „zhrnutie skutkového a právneho stavu veci“
s rovnakým obsahom podľa nej žalobkyňa produkovala bezprostredne pred každým pojednávaním
na ktorom malo byť vo veci rozhodnuté a to v každej jednej prejednávanej veci na tunajšom súde
v skutkovo s práve identických veciach žalôb na ochranu osôb ( 166 žalobcov) a to bez ohľadu

na to, či žalovaná v konaní produkovala predtým nejaké podanie na ktoré žalobkyňa nezareagovala
alebo nie. V tejto súvislosti poukázala na uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 22.09.2016,
sp. zn. 13Co/20/2016 a tvrdila, že žalobkyňa aj predtým tomu istému senátu dala do pozornosti tie
isté skutočnosti ako uvádza v podaní z 27.10.2022, napr. v podaní zo dňa 15.06.2022 v skutkovo
a právne identickej veci sp.zn.SK-5C/5/2020, predsedovi senátu by tak určite postačovalo, ak by mu dala
žalobkyňa do pozornosti uvedené skutočnosti jeden krát. Má za to, že daný úkon právnej služby nebol
účelne vynaložený a jeho jediným cieľom za danej situácie bolo navyšovanie trov právneho zastúpenia
v konaní na ťarchu žalovanej. Navrhla preto sťažnosť žalobkyne zamietnuť.
6. Podľa § 239 ods.1 Civilného sporového poriadku ( ďalej len „CSP“) proti uzneseniu súdu prvej
inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť.
7. Podľa § 244 CSP rozsah, v akom sa uznesenie napáda, môže sťažovateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie sťažnosti.
8. Podľa § 248 a § 249 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie rozhodne o
sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.
9. Podľa § 250 ods.1 a 2 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne. Ak je sťažnosť
dôvodná, súd napadnuté uznesenie zruší alebo zmení; v prípade zrušenia uznesenia je súdny úradník
viazaný právnym názorom súdu.
10. Podľa § 251 Civilného sporového poriadku trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a
účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
11. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.
12. Na základe citovanej právnej úpravy, po preskúmaní podanej sťažnosti žalobkyne a podanej
sťažnosti žalovanej, vyúčtovania trov žalobkyne a obsahu spisu súd dospel k záveru, že napadnuté
uznesenie je potrebné zmeniť a preto ho zmenil.
13. Vychádzajúc z obsahu sťažnosti žalobkyne, tá uznesenie vyššieho súdneho úradníka napadla len
v tom rozsahu, v ktorom nebola jej priznaná v rámci náhrady trov konania aj náhrada trov právneho
zastúpenia ( odmena a režijný paušál) za úkon právnej služby –písomné podanie na súd zo dňa
27.10.2022, označené ako 1.Žiadosť o nariadenie termínu pojednávania 2. Podanie žalobcu- zhrnutie
skutkového a právneho stavu veci a namietala tiež vyšším súdnym úradníkom určenú lehotu na plnenie.
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti žalovanej, tá uznesenie vyššieho súdneho úradníka napadla len v tom
rozsahu, v ktorom boli priznané trovy právneho zastúpenia ( odmena a režijný paušál) za 5 úkonov
právnej služby, a to za ( 1./ žalobu, 2./ repliku, 3./ čiastočné späťvzatie žaloby, 4./ odvolanie a 5./ ďalšiu
poradu s klientom).
14. V zmysle ust.§ 244 CSP rozsah, v akom sa uznesenie napáda, môže sťažovateľ rozšíriť len
do uplynutia lehoty na podanie sťažnosti. Keďže v uvedenej lehote daný rozsah rozšírený nebol,
platí, že preskúmavacie oprávnenie sudcu pri rozhodovaní o sťažnosti bolo tu ohraničené medzami,
v ktorých sa sťažovatelia ( tu žalobkyňa a žalovaná ) domáhali preskúmania uznesenia súdneho
úradníka ( kvantitatívna stránka sťažnosti). Vymedzenie rozsahu sťažnosti je pre sudcu, ktorý rozhoduje
o sťažnosti záväzné v tom smere, že nemôže preskúmať uznesenie súdneho úradníka vo väčšom, ale
ani menšom rozsahu než je uvedené sťažnosti ( k tomu podporne pozri Veľký komentár k Civilnému
sporovému poriadku autorov Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,
Tomašovič, M., a kol. Praha : C. H. Beck., 2016, strana 881, výklad k § 243 – 246 CSP).
15. Úlohou súdu preto bolo preskúmať správnosť uznesenia čo do vyjadrenia lehoty na plnenie a
dôvodnosť priznania náhrady trov konania v podobe náhrady odmeny a režijného paušálu za úkon
právneho zástupcu žalobkyne zo dňa 27.10.2022 1.Žiadosť o nariadenie termínu pojednávania 2.
Podanie žalobcu- zhrnutie skutkového a právneho stavu ( čo žiadala prostredníctvom svojej sťažnosti
priznať žalobkyňa ) a tiež dôvodnosť priznania náhrady trov konania v podobe náhrady odmeny

a režijného paušálu za úkony právneho zástupcu žalobkyne 1./ žalobu, 2./ repliku, 3./ čiastočné
späťvzatie žaloby, 4./ odvolanie a 5./ ďalšiu poradu s klientom ( čo žiadala prostredníctvom svojej
sťažnosti nepriznať žalobkyni žalovaná). V ostatnom rozsahu ( čo do ustálenia výšky tarifnej odmeny
za ten ktorý úkon právnej služby, ani čo do priznanej náhrady za stratu času a náhrady cestovných
výdavkov a ani čo do priznanej náhrady odmeny a režijného paušálu za úkony právnej služby prevzatie
a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom a zastupovanie žalobkyne na pojednávaniach
dňa 03.03.2023 a dňa 28.03.2023) žalobkyňa ani žalovaná uznesenie nenapadli a nenamietali.
16. Žalobkyňa dôvodne namietala nesprávne nepriznanie trov právneho zastúpenia za úkon právnej
služby- 1.Žiadosť o nariadenie termínu pojednávania 2. Podanie žalobcu- zhrnutie skutkového
a právneho stavu veci zo dňa 27.10.2022. Na druhej strane, žalovaná dôvodne namietala nesprávne
priznanie odmeny a režijného paušálu za úkon právnej služby- čiastočné späťvzatie žaloby zo dňa
30.01.2023. Záver vyššieho súdneho úradníka, že bolo dôvodné priznať odmenu len za 8 z 9-ich
požadovaných úkonov právnej služby bol preto v konečnom dôsledku správny, akurát nesprávne priznal
odmenu za úkon právnej služby za ktorý ju podľa názoru súdu priznať nemal ( čiastočné späťvzatie
žaloby zo dňa 30.01.2023) a nesprávne ju nepriznal za úkon právnej služby za ktorý ju priznať mal
(1.Žiadosť o nariadenie termínu pojednávania 2. Podanie žalobcu- zhrnutie skutkového a právneho
stavu veci zo dňa 27.10.2022). Preto samotná výška celkovej odmeny za úkony právnej služby ( keďže
dôvodné bolo odmenenie 8-ich úkonov právnej služby ) určená v sume 639,04 eur ( 6 x 91,29 eur
a 2x polovičná sadzba ) bola v konečnom dôsledku určená správne, nesprávne bola určená len výška
režijného paušálu, lebo namiesto režijného paušálu za úkon právnej služby vykonaný v roku 2023 vo
výške 12,52 eur ( čiastočné späťvzatie žaloby) priznaný mal byť režijný paušál za úkon právnej služby
vykonaný v roku 2022 vo výške 11,63 eur (1.Žiadosť o nariadenie termínu pojednávania 2. Podanie
žalobcu- zhrnutie skutkového a právneho stavu veci zo dňa 27.10.2022). Preto súd na základe podaných
sťažností napadnuté uznesenie vyššieho súdneho úradníka zmenil.
17. Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v
konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva ( § 251 CSP) a je úlohou všeobecných súdov
pri rozhodovaní o trovách osobitne posudzovať účelnosť výdavkov zastúpenia. Kategória účelnosti trov
vychádza zo všeobecných zásad efektivity, primeranosti sporového konania a pri jej aplikácii treba
zohľadniť praktickú a logickú rovnováhu (podporne napr. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. III. ÚS 113/2023 zo dňa 11.5.2023.) Ako vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky,
III. ÚS 436/2024 zo 7. 11. 2024
( viď bod 21 jeho odôvodnenia) posúdenie obsahu úkonov, ktoré predchádzali či nasledovali po úkonoch,
za ktoré súd priznáva náhradu odmeny je bezosporu nevyhnutnou súčasťou posúdenia toho, či bol
úkon odôvodnene, nevyhnutne a účelne vynaložený v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Kategória účelnosti trov vychádza zo všeobecných zásad efektivity, primeranosti sporového konania a pri
jej aplikácii treba zohľadniť praktickú a logickú rovnováhu. Účelnosť a dôvodnosť úkonov treba hodnotiť
v závislosti od toho, či sa v konaní objavili nové a podstatné skutočnosti, pre ktoré bolo uskutočnenie
úkonu nevyhnutné.
18. Preto v prípade ďalších písomných podaní strán na súd vo veci samej, realizovaných a
uskutočňovaných už mimo režimu podľa § 167 CSP ( teda okrem žaloby, vyjadrenia k žalobe, repliky
a dupliky ) je potrebné z pohľadu rozhodovania o trovách konania vždy precízne a podrobne skúmať
ich nevyhnutnosť a účelnosť. Zároveň platí, že v štádiu už nariadeného ústneho pojednávania by
mali strany svoje vyjadrenia v zásade prednášať až priamo tam, čo ale neznamená že nemôže byť
v konkrétnom prípade účelné aj vyjadrenie mimo pojednávania. Je tiež potrebné prihliadnuť na to, či
príslušné vyjadrenie robí sa na výslovnú výzvu súdu na vyjadrenie sa, alebo či ho strana činí bez takej
výzvy, len z vlastnej iniciatívy.
19. Podanie zo dňa 27.10.2022 označené ako 1.Žiadosť o nariadenie termínu pojednávania 2. Podanie
žalobcu- zhrnutie skutkového a právneho stavu veci síce nebolo realizované na výzvu súdu, ale
v okolnostiach súdenej veci bolo bezosporu účelné, nakoľko neobsahovalo len žiadosť o nariadenie
termínu pojednávania ( tá sama osebe by nebola účelným úkonom právnej služby vo veci samej)
ale obsahovalo aj pre spor relevantnú argumentáciu reagujúcu na to, že v konaní sa objavili nové
a podstatné skutočnosti, pre ktoré bolo uskutočnenie úkonu účelné. Žalobkyňa v ňom poukázala a
argumentačne reagovala okrem iného na to, čo nastalo až po jej replike zo dňa 12.12.2019 a po
duplike žalovanej zo dňa 22.01.2021, a síce že bolo právoplatne rozhodnuté v „pilotnej“ veci týkajúcej
sa predmetného bezpečnostného incidentu rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 30.03.2021

č.k.13Co/7/2021-530, konkrétne a podrobne reagovala na toto rozhodnutie ( viď strana 10 až 12
tohto jej podania). Koniec koncov, aj samotná žalovaná následne prostredníctvom právneho zástupcu
a rovnako bez výzvy súdu, a to dokonca už v čase nariadeného pojednávania ( na ktoré predvolanie
prevzal jej právny zástupca dňa 30.01.2023) reagovala vo veci dokonca hneď dvoma samostatnými
písomnými vyjadreniami ( zo dňa 09.02.2023 a 17.02.2023) v ktorých okrem iného rovnako poukazovala
na predmetné rozhodnutie odvolacieho súdu. Podanie žalobkyne zo dňa 27.10.2022 preto bolo účelné,
nešlo o pre spor argumentačne nepriliehavé podanie, práve naopak, vynaloženie trov naň bolo
v príčinnej súvislosti s presadzovaním procesného postoja žalobkyne k predmetu konania, nešlo len
o opakovanie predošlej argumentácie alebo o úkon zjavne smerujúci len k navýšeniu trov konania,
preto odmena a režijný paušál zaň mali byť zahrnuté do náhrady trov právneho zastúpenia žalobkyne.
Uvedené v plnej miere platí aj pre písomné podanie žalobkyne- repliku zo dňa 12.12.2019 realizované
po doručení vyjadrenia žalovanej k žalobe žalobkyni zo strany súdu, keďže aj v tomto predostrela pre
vec podstatnú a novú argumentáciu.
20. To ale podľa názoru súdu rozhodne neplatí pre úkon právnej služby – čiastočné späťvzatie žaloby
zo dňa 30.01.2023, kde žalovaná dôvodne namietala nesprávnosť jeho odmenenia. Argumentácia
žalobkyne, že išlo o dispozičný meritórny úkon, ktorým len reagovala na prax niektorých senátov
odvolacieho súdu a korigovala výšku pôvodne uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy, lebo išlo o vec,
ktorá ešte v podmienkach slovenského justičného prostredia nebola judikovaná a bolo preto ťažké
odhadnúť primeranosť náhrady, kde ani odvolací súd nie je jednotný nič nemení na tom, že za výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s účelným uplatňovaním alebo bránením práva ( § 251 CSP)
v žiadnom prípade nemôžu byť podľa názoru súdu považované výdavky spojené s úkonom, ktorým
žalobca žalobu berie v časti späť nie pre správanie ( plnenie žalovaného ), ale zjavne práve v dôsledku
nedôvodnosti jej podania v danej časti. Nejde v takom prípade ani o uplatňovanie a ani o bránenie práva.
Odmenenie úkonu, ktorým žalobca potvrdzuje nedôvodnosť žaloby a tým dôvodnosť obrany žalovaného
nemôže obstáť, navyše v situácii, kedy nič nebránilo realizovať čiastočné späťvzatie žaloby priamo
na pojednávaní, o nariadení a termíne ktorého žalobkyňa, resp. jej právny zástupca žalobkyne v čase
čiastočného späťvzatia žaloby už vedeli ( predvolanie prevzal jej volaný zástupca dňa 26.01.2023).
21. Skutočnosť, že v danom type konania sa žalobca považuje ( čo do nároku na náhradu trov konania )
za plne úspešného ak bolo vyhovené základu nároku neznamená, že ( čo do výšky trov konania) je
účelným úkon právnej služby, ktorým žalobu vlastným procesným zavinením berie v časti späť.
22. Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 457/2017 z 8. novembra 2017
( ZNau 40/2017) „Pokiaľ ide o rozhodovanie o konkrétnej výške priznaného nároku na náhradu trov
konania, tak aj v prípade v spore suverénne (100 %) úspešného účastníka konania mu automaticky
nemusí byť priznaná celá výška ním uplatneného nároku na náhradu trov konania v sume 100 %
tejto ním uplatnenej náhrady, pretože aj v tomto prípade je všeobecný súd oprávnený priznať tomuto
účastníkovi iba účelne vynaložené trovy konania na uplatnenie alebo bránenie práva. Z uvedeného
teda vyplýva, že percentuálne vyjadrenie pomeru úspechu účastníka konania na predmete sporu pri
rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania nemožno automaticky stotožňovať s percentuálnym
vyjadrením konkrétnej výšky priznaného nároku“.
23. Súd preto na základe sťažnosti žalovanej nepriznal odmenu a režijný paušál za úkon právnej služby
– čiastočné späťvzatie žaloby zo dňa 30.01.2023.
24. V ostatnej časti sťažnosť žalovanej súd nepovažoval za dôvodnú. Priznanie náhrady trov právneho
zastúpenia za spísanie/podanie žaloby vo veci samej, repliky, odvolania proti výroku rozsudku o trovách
konania bolo bezosporu dôvodné a plne po práve. Žalovaná opakovane poukazovala na to, že podania
právneho zástupcu žalobkyne boli podobné s jej podaniami uskutočnenými v iných veciach, pričom
opakovane nesprávne zamieňa žalobkyňu s jej právnym zástupcom, keď tvrdí, že „žalobca“ produkoval
uvedené podania aj v iných veciach. Tu žalobkyňa pritom v žiadnej inej žalovanou uvádzanej veci
nevystupuje, nakoľko spoločným prvkom konaní na ktoré žalovaná poukazuje nie je osoba žalobcu ( ten
je v každom spore iný) ale osoba žalovanej a právneho zástupcu žalobcu. Žalobkyňa preto správne
poukázala na to, že nárok na náhradu trov konania je vždy nárokom strany sporu, nie zástupcu. Podľa
§ 252 CSP každý platí výdavky, ktoré mu v konaní vzniknú, a aj výdavky ktoré strana vynaložila
v súvislosti s jej zastúpením pri realizácii základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi
podľa čl.47 ods.2 Ústavy SR sú vždy považované za výdavky strany, a to vrátane tých individuálnych
výdavkov, ktoré v rámci výkonu zastúpenia vynaložil priamo zástupca. Zástupca sporovej strany nemá
v konaní zvrchované postavenie a jeho status je determinovaný procesnou pozíciou zastupovaného.

Preto situácia, kedy by súd konkrétnemu individuálnemu žalobcovi, ktorý v spore musel sám znášať trovy
konania a svojho právneho zastúpenia nepriznal náhradu týchto trov napriek úspechu len preto, lebo
už nejakí iní žalobcovia dostali za obsahovo podobné či také isté podania jeho advokáta náhradu trov
konania bola by nielen v príkrom rozpore s elementárnou spravodlivosťou a ústavným princípom rovnosti
všetkých subjektov v právach ( článok 12 ods.1 Ústavy), ale mohla by viesť k absurdnému záveru,
že rovnako na právach poškodení a v spore úplne v rovnakej miere úspešní žalobcovia by náhradu
trov, ktoré museli platiť buď dostali alebo nedostali na základe úplne nepredvídateľných a nimi nijako
neovplyvniteľných kritérií ( o ktorom nároku by sa rozhodlo skôr, alebo komu by z vôle súdu náhrada
priznaná bola a komu nie). Každý z rôznych žalobcov v konaniach na ktoré žalovaná poukazovala musí
platiť trovy svojho zastúpenia a nemôže im ich náhrada byť nepriznaná a nemôžu niektorí z nich doplatiť
svojim majetkom na úspešné vedenie sporu a ujmu na svojich osobnostných právach len preto, že majú
jedného advokáta ( v okolnostiach a špecifikách veci je pritom logické, že si všetci poškodení zvolili
advokáta ktorý sa jej venuje a pozná ju).
25. Preto čo sa týka sťažnosti žalovanej, že napadnuté odmenené úkony nie je možné považovať
za trovy nevyhnutne (účelne) vynaložené na riadne uplatňovanie alebo bránenie práva, lebo
v ,,hromadných“ žalobách 166 žalobcov sa opakoval veľký počet obsahovo aj formálne tých istých
úkonov, kedy každé ďalšie podanie na súd vyžadovalo len zmenu mena, bydliska, dátumu narodenia,
spisovej značky a dátumu podania oproti podaniu použitému v inom konaní, v tejto časti súd má
za to, že sťažnosť žalovanej nie je dôvodná. Súd sa v tejto časti plne stotožňuje s argumentáciou
žalobkyne, nakoľko trovy konania boli priznané strane, ktorá bola v konaní úspešná, teda žalobkyni
a nie jej právnemu zástupcovi, ten je v zmysle civilného sporového poriadku len platobným miestom.
Preto argumentácia o opakujúcich sa a obsahovo rovnakých právnych úkonoch môže platiť len pre
samotnú žalovanú, keďže práve ona je stranou vo viacerých súdnych konaniach s identickým skutkovým
aj právnym základom a vo všetkých týchto konaniach ju zastupuje ten istý právny zástupca. Proti
žalovanej v týchto konaniach stojí vždy iný žalobca. Povinnosť hradiť trovy konania spočíva v tom,
že súd uloží jednej zo strán nahradiť trovy konania, ktoré v priebehu konania táto druhá strana už
zaplatila. Súd má za to, že napadnuté súdom priznané právne úkony boli vynaložené účelne na riadne
uplatňovanie a bránenie práva. Žalovaná poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6
MCdo 5/2013 zo dňa 19.03.2014 a rozhodnutie Ústavného súd SR II. ÚS 739/2014 zo dňa 06.11.2014,
pričom nesprávne interpretovala závery týchto rozhodnutí. Tieto rozhodnutia sa týkali nepriznanej
náhrady trov konania vedľajšieho účastníka v hromadných spotrebiteľských sporoch v porovnateľných,
skutkovo a právne (v pomerne jednoduchých) veciach, do ktorých vedľajší účastník hromadne
vstupoval, pričom jeho pôsobenie v konaniach spočívalo len v rutinnom automatickom namietaní
premlčania uplatneného práva, pričom nepriznanie trov vedľajšiemu účastníkovi bolo odôvodnené ich
nadbytočnosťou a neúčelnosťou. Išlo o rozdielnu situáciu, preto tieto rozhodnutia nie je možné aplikovať
v tomto sťažnostnom konaní, kde proti žalovanej stojí v každom konaní iný žalobca. Len žalovaná je
práve stranou, ktorá je v týchto hromadných konaniach opakovane.
26. Súd má za to, že sťažnosť žalovanej ani v časti napadnutých úkonov – odvolanie žalobkyne zo dňa
31.03.2023 a ďalšia porada s klientom dňa 27.01.2023 nie je dôvodná. Žalobkyňa využijúc svoje právo
napadla výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania odvolaním a odvolací súd jej v uznesení
zo dňa 27.07.2023 priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v rozsahu 100 %
( viď druhý výrok uznesenia). Na rozdiel od niektorých iných obdobných odvolacích konaní v skutkovo
a právne identických veciach žalovanej ( napr. právoplatné uznesenia Krajského súdu v Prešove
sp.zn. č.k.3Co/48/2023-174, 7Co/47/2023-168 alebo 2Co/62/2023-209 ) kde iným žalobcom náhrada
trov odvolacieho konania pri obdobných odvolaniach priznaná z dôvodov hodných osobitného zreteľa
nebola, tu žalobkyni bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. Preto polemizovať
o dôvodnosti a účelnosti samotného ňou podaného odvolania je podľa názoru súdu bezpredmetné.
27. Súd má za to, že sťažnosť žalovanej v časti napadnutého úkonu – ďalšia porada s klientom zo dňa
27.01.2023 nie je dôvodná. Vykonanie aj obsah porady boli riadne preukázané žalobkyňou podpísaným
záznamom o porade s advokátom, preto určite nešlo o fiktívny či vymyslený úkon, ako naznačovala
žalovaná ( žalobkyňa okrem iného upozornila advokáta na to, že ona predvolanie na pojednávanie
nedostala a žiada aby ju na pojednávaní zastúpil advokát, čo rovnako preukazuje skutočné rokovanie
a poradu ). Zo záznamu z porady s klientom zo dňa 27.01.2023 okrem iného vyplýva, že na predmetnej
porade uskutočnenej v značnom časovom odstupe od prvej porady pri prevzatí zastúpenia a v čase
kedy od podania žaloby (29.07.2019) uplynuli viac ako tri roky bol klient oboznámený s rozhodovacou

praxou odvolacieho súdu v skutkovo a právne identických veciach iných žalobcov a obsahom daných
rozhodnutí. Výsledkom porady bolo okrem iného čiastočné späťvzatie žaloby, preto neúčelnosť tejto
porady uskutočnenej v danom čase a pri danej skutkovej a právnej situácii nie je možné dôvodne
namietať. Ak preto žalovaná poukazovala na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp.zn.11S 42/2017,
tak s jeho závermi sa súd stotožňuje, ale pre žalovanú nemôžu priniesť priaznivejšie rozhodnutie, lebo aj
tie potvrdzujú záver súdu, nakoľko tu išlo práve o prípad, že sa v konaní objavili také nové a závažné
skutočnosti, pre ktoré bolo uskutočnenie tohto úkonu dôvodné, opodstatnené, prínosné a účelné.
28. Súd k námietkam žalovanej uvedeným v jej sťažnosti poukazuje na to, že zmyslom a účelom náhrady
trov konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnej strane sporu alebo strane, ktorej
to priamo priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním
musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie
pred všeobecným súdom (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 31/04 zo dňa
17.12.2004). V danom prípade je nutné konštatovať, že žalobkyňa nepodala nedôvodnú žalobu, z jej
strany došlo k uplatneniu svojho práva v dôsledku konania žalovanej a teda trovy konania žalobkyni
vznikli v priamej príčinnej súvislosti s konaním žalovanej. Súd rovnako ako v odôvodnení rozsudku
poukazuje na to, že k navýšeniu trov konania prispelo tu aj správanie samotnej žalovanej, ktorá ani po
rozhodnutiach odvolacieho súdu v obdobných veciach nijako nezmenila svoj postoj a stále namietala
nielen výšku, ale stále aj základ nároku.
29. Vzhľadom k uvedenému súd zmenil uznesenie vyššieho súdneho úradníka vo vzťahu k výške
náhrady trov konania tak, že tieto vyčíslil na sumu 923,08 eur. Priznané trovy právneho zastúpenia
pozostávajú z odmeny za celkovo 8 úkonov právnej služby vo výške spolu 639,04 eur, z toho 6
je odmenených plnou sadzbou tarifnej odmeny 91,29 eur, keď takúto výšku tarifnej odmeny za 1
úkon žalovaná v sťažnosti ani nenamietala ( 1./ prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady
s klientom, 2./ žaloba 3./ replika, 4./ písomné podanie na súd zo dňa 27.10.2022, 5./ ďalšia porada
s klientom dňa 27.01.2023, 6./ účasť na pojednávaní dňa 03.03.2023) a dva polovičnou sadzbou
( odvolanie a zastúpenie na pojednávaní dňa 28.03.2023 na ktorom došlo len k vyhláseniu rozsudku, §
13a ods.4 Vyhlášky). Po pripočítaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne
prepravné / režijný paušál / za 8 hore uvedených úkonov právnej služby vo výške 91,11 eur ( 3 á 9,80
eur + 1 á 11,63 eur + 4 á 12,52 eur) podľa § 16 ods.3 tejto Vyhlášky a pripočítaní stranami nenamietanej
náhrady za stratu času vo výške spolu 16,70 eur a stranami nenamietanej náhrady cestovných výdavkov
vo výške spolu 3,62 eur tak ako boli priznané a odôvodnené v uznesení vyššieho súdneho úradníka
činí na trovách právneho zastúpenia a náhradách spolu 750,47 eur. Po zvýšení tejto odmeny a náhrad
o daň z pridanej hodnoty z priznanej sumy podľa § 18 ods.3 Vyhlášky a § 9, § 10 a § 27 ods.1
zák.č.222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty ( 23 % z 750,47 eur, čo sa rovná 172,61 eur), k tomu
podporne napr. Uznesenie Okresného súdu v Trnave, sp. zn. 6T/358/1994, zo 4. januára 2012, alebo
Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 4 Tz 6/2006, z 22. marca 2006 tak celkové trovy
konania v podobe trov právneho zastúpenia žalobkyne predstavujú sumu 923,08 eur.
30. Trovy konania je žalovaná v zmysle ust. § 263 ods.1 CSP povinná zaplatiť k rukám advokáta
zastupujúceho žalobkyňu.
31. Čo sa týka trov konania o podanej sťažnosti, ktorých náhradu uplatnila si tu len žalobkyňa, o tých súd
vôbec nerozhodoval z dôvodu nedostatku právomoci a zákonného podkladu na také rozhodnutie. Súd
v tejto súvislosti poukazuje na aktuálne uznesenie pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky ( PLz.
ÚS 2/2024-8) zo dňa 18.12.2024 zjednocujúce odchylné právne názory v súvislosti s rozhodovaním
všeobecných súdov o náhrade trov sťažnostného konania takto: V rozpore so základným právom na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s právom na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je právny názor, podľa ktorého
sudca súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o sťažnosti podľa § 239 Civilného sporového poriadku
proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške
náhrady trov konania, má právomoc rozhodnúť aj o náhrade trov, ktoré stranám vznikli v súvislosti s
rozhodovaním o sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka o výške náhrady trov konania.
Ako uviedol Ústavný súd SR v predmetnom uznesení, v ustanoveniach o sťažnosti ako osobitného
prostriedku nápravy nesprávnosti uznesení vyššieho súdneho úradníka niet žiadnych ustanovení o tom,
že by všeobecným súdom bola daná právomoc osobitne rozhodovať o trovách „sťažnostného“ konania.
Preto ani zo systematického pohľadu na zákonnú úpravu náhrady trov konania nemožno dospieť k

záveru, že CSP predpokladá alebo súdom prvej inštancie zveruje právomoc rozhodovať o náhrade trov
sťažnosti potom, keď o náhrade trov konania prvej inštancie bolo rozhodnuté v súlade so zákonom v
rozhodnutí, ktorým konanie na tejto inštancii všeobecného súdnictva končí. Rozhodovanie o náhrade
trov konania nie je cieľom sporového konania, ale zjednodušeným a koncentrovaným nástrojom na
zabezpečenie náhrady ujmy, ktorá strane vznikla v súvislosti s uplatňovaním jej hmotného práva. Preto
nie je dôvod na to, aby takáto sprievodná vedľajšia rozhodovacia činnosť všeobecných súdov, ktoré sa
realizuje v jeho prvej inštancii, bola vôbec rozložená do nekonečného množstva rozhodnutí o trovách
jednotlivých štádií konania, napríklad aj v súvislosti so sťažnosťou proti rozhodnutiu vyššieho súdneho
úradníka. Zo zákonnej právnej úpravy je preto zrejmé, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o sťažnosti
proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka nemá žiadny zákonný podklad na to, aby vôbec o náhrade
trov „sťažnostného konania“ rozhodoval. Podľa názoru Ústavného súdu je preto rozhodovanie o
náhrade trov konania pri rozhodovaní o sťažnosti podľa § 239 CSP proti uzneseniu vyššieho súdneho
úradníka podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania zjavne mylným konštruktom, ktorý je
v rozpore so zákonom. To zakladá jeho rozpor s ústavnými právami na súdnu ochranu a spravodlivé
súdne konanie.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. ( § 355 ods.2 CSP v spojení s § 357 CSP a contrario).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.