{"guid": "09b052ec-cfb7-41fd-b64d-26bcfbd7de6a:6ede8191-27d7-4d79-99e5-0ac8636ced31", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:7022200529.1", "spisova_znacka": "6Ssk/12/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Ssk/12/2025 z 29. 5. 2025", "citacia": "rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR z 29. mája 2025, sp. zn. 6Ssk/12/2025, ECLI:SK:NSSSR:2025:7022200529.1", "identifikacne_cislo": "7022200529", "sud": {"guid": "sud_175", "nazov": "Najvyšší správny súd SR", "typ": "nss", "slug": "najvyssi-spravny-sud"}, "sudca": "JUDr. Michal Matulník", "sudca_id": 981, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-michal-matulnik-981", "datum_vydania": "2025-05-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "nazov": "§ 461 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-461"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-461"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6ede8191-27d7-4d79-99e5-0ac8636ced31", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:7022200529.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2025:7022200529.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2025:7022200529.1/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší správny súd SR\n6Ssk/12/2025\n7022200529\n29. 05. 2025\nJUDr. Michal Matulník\nECLI:SK:NSSSR:2025:7022200529.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala\nMatulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a JUDr. Martina\nTisa, v právnej veci žalobcu: N.. T. H., narodený X. H. XXXX, bytom B. XXX, právne zastúpený: JUDr.\nPetronela Toporcer Zavacká, LL.M., advokátka so sídlom Nám. Ľ. Štúra 2, Bratislava, proti žalovanému:\nSociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 33213-2/2022-BA zo dňa 29. júla 2022, v konaní o kasačnej\nsťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach, č. k. KE-4Sa/16/2022-63, zo dňa 28.\naugusta 2024, takto\nrozhodol:\nI. Kasačná sťažnosť sa zamieta.\nII. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\nI. Rozhodnutie správneho súdu a priebeh administratívneho konania\n1. Správny súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“) kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom\nzo dňa 28. augusta 2024, č. k. KE-4Sa/16/2022-63 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) postupom podľa\n§ 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„SSP“) zamietol ako nedôvodnú správnu žalobu žalobcu, ktorou sa tento domáhal preskúmania\nzákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 33213-2/2022-BA zo dňa 29. júla 2022 (ďalej len „preskúmavané\nrozhodnutie“).\n2. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom\npoistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) zmenil výrok rozhodnutia\nSociálnej poisťovne, pobočka Bratislava (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. 200-099561CA04/2022 zo dňa 2. mája 2022 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) tak, že za slová „§ 49“ doplnil\nslová „§ 51 ods. 2“. V ostatnom žalovaný odvolanie žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu zamietol\na prvostupňové rozhodnutie potvrdil.\n3. Prvostupňovým rozhodnutím prvostupňový správny orgán priznal žalobcovi podľa § 30, § 49, § 53\na § 55 zákona č. 461/2003 Z. z. nárok na materské z dôvodu, že od 25. septembra 2021 sa stará o\ndieťa, ktorým je T. H., narodený XX. J. XXXX (ďalej len „syn žalobcu“), a to z nemocenského poistenia\nzamestnanca (žalobcu) zamestnávateľa Siemens Healthcare s.r.o., Lamačská cesta 3/A, Bratislava\n(ďalej len „zamestnávateľ“), vo výške 53,85210000 eur za deň od 25. septembra 2021 do zániku nároku\nna materské s výnimkou od 4. októbra 2021, kedy žalobcovi zanikol nárok na materské, nakoľko nespĺňa\npodmienku starostlivosti o dieťa.\n4. Žalovaný preskúmavané rozhodnutie v podstatnom odôvodnil tým, že (i) poukázal na rozhodovaciu\nčinnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a Najvyššieho správneho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“); (ii) uviedol, že z došetrenia veci vyplýva, že\nfond pracovného času po prevzatí syna žalobcu do starostlivosti z hľadiska jednotlivých dní v týždni a\n\nvykázaných odpracovaných hodín počas týchto dní v sporných mesiacoch (október až december 2021)\nbol natoľko rozsiahly, že znemožňoval považovať podmienku starostlivosti žalobcu o svojho syna od 4.\noktóbra 2021 za splnenú; (iii) ďalej uviedol, že zo zamestnávateľom predloženej dochádzky vyplýva, že\npracovná zaťaženosť žalobcu z hľadiska času objektívne vylučovala súčasné poskytovanie starostlivosti\no syna priamo žalobcom; (iv) vychádzajúc z uvedeného dôvodil, že nie je možné považovať podmienku\nstarostlivosti o dieťa od 4. októbra 2021 za splnenú; (v) ďalej poukázal na skutočnosť, že manželka\nžalobcu mala v rozhodnom čase prerušené povinné nemocenské poistenie zamestnanca z dôvodu\nčerpania rodičovskej dovolenky kvôli starostlivosti o dcéru (ďalej len „dcéra žalobcu“), ktorá sa narodila\ndňa XX. U. XXXX.\n5. Žalobca napadol preskúmavané rozhodnutie správnou žalobou zo dňa 29. septembra 2022, ktorá bola\nKrajskému súdu v Košiciach doručená dňa 30. septembra 2022. O správnej žalobe žalobcu rozhodol\nsprávny súd tak, ako je uvedené v bode 1 vyššie.\n6. Správny súd napadnutý rozsudok v podstatnom odôvodnil tým, že (i) zhrnul východiská rozhodnutia\n(relevantné skutočnosti opísané v bode 16 napadnutého rozsudku); (ii) uviedol/citoval aplikované právne\nnormy [osobitne ustanovenie § 30 písm. b), § 49 ods. 1 písm. a), § 49 ods. 3 písm. d), § 51 ods. 2 zákona\nč. 461/2003 Z. z.], ktoré následne interpretoval; (iii) uviedol, že „ ... právna úprava materského nevylučuje\nposkytnutie tejto nemocenskej dávky otcovi dieťaťa vykonávajúcemu zárobkovú činnosť. Z ustanovenia\n§ 30 písm. b/ zákona o SP vyplýva, že poistenec nesmie mať príjem, ktorý sa považuje za vymeriavací\nzáklad z toho pracovného vzťahu, z ktorého si uplatňuje nárok na materské, čo však nevylučuje možnosť\nmať taký príjem z iného pracovného vzťahu, t. j. z iného nemocenského poistenia. Okrem týchto\nvšeobecných podmienok nároku na nemocenskú dávku (nemocenské poistenie a absencia príjmu), v\ndanom prípade materského, musí žiadateľ - otec dieťaťa, spĺňať aj ďalšie osobitné podmienky nároku\nna materské: starostlivosť o dieťa, vek dieťaťa, najmenej 270 dní nemocenského poistenia, uplynutie 6\ntýždňov odo dňa pôrodu, nepoberanie materského resp. rodičovského príspevku na to isté dieťa matkou\ndieťaťa.“; (iv) následne zdôraznil, že „Podmienka zabezpečovania starostlivosti o dieťa nie je naplnená\nlen jej formálnym deklarovaním, ale vytvorením reálnych podmienok poskytovania starostlivosti o\ndieťa. Z uvedeného dôvodu je potrebné v každom prípade osobitne posudzovať reálnu možnosť\nfaktického poskytovania starostlivosti otcom dieťaťa. Pokiaľ zákon spája poskytovanie materského s\nčerpaním rodičovskej dovolenky otca, logicky ho spája s obmedzením pracovných aktivít tohto rodiča,\nkorešpondujúcim so všeobecným účelom nemocenského poistenia ...“; (v) akcentoval prístup, podľa\nktorého nemožno splnenie uvedených podmienok posudzovať izolovane; (vi) následne dôvodil, že\n„Podľa názoru správneho súdu je pojem starostlivosť o dieťa potrebné v tomto smere vykladať ako\nosobnú starostlivosť, ktorú je z dôvodu odkázanosti dieťaťa, celodenne povinný poskytovať rodič dieťaťa.\nDelegovaná starostlivosť o dieťa, za ktorú osoba (v danom prípade otec dieťaťa) poberá materské v sebe\nzahŕňa skutočnú fyzickú osobnú starostlivosť bez zastúpenia inou fyzickou osobou, a to i s poukazom na\nskutočnosť, že manželka žalobcu (N.. H.. Q. H.) má aktuálne prerušené povinné nemocenské poistenie\nzamestnanca kvôli čerpaniu rodičovskej dovolenky z dôvodu starostlivosti o dcéru (nar. XX.XX.XXXX).\nVzhľadom na uvedené sa správny súd stotožnil s názorom žalovanej, že žalobcovi od 04.10.2021 zanikol\nnárok na materské, nakoľko nespĺňa podmienku starostlivosti o dieťa.“; (vii) námietku žalobcu, že mu\nmalo byť priznané materské aspoň za tie dni, kedy odpracoval u zamestnávateľa menej hodín, prípadne\nnepracoval vôbec, vyhodnotil správny súd s odkazom na ustanovenia § 48 až § 51a a § 52 zákona č.\n461/2003 Z. z. ako nedôvodnú; (viii) rovnako tak vyhodnotil námietku/tvrdenie žalobcu o diskriminácii,\ndôvodiac, že otcovia sa dostávajú do výnimočnej (inej) situácie v porovnaní s poistenkyňami (matkami)\nuplatňujúcimi si nárok na materské, ktorým dátum predpokladaného pôrodu určí lekár. Vychádzajúc\nz uvedeného dospel správny súd k záveru, že preskúmavaným rozhodnutím (ani prvostupňovým\nrozhodnutím) nedošlo k porušeniu zákona ani chránených záujmov žalobcu, a preto správnu žalobu\nžalobcu ako nedôvodnú zamietol.\n7. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 a nasl. SSP tak, že účastníkom právo na náhradu\ntrov konania nepriznal, pretože žalobca nemal v konaní úspech a žalovanému nevznikli také dôvodne\nvynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.\nII. Kasačná sťažnosť žalobcu a vyjadrenie k nej\n8. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca kasačnú sťažnosť zo dňa 26. novembra 2024, pričom\ndôvod kasačnej sťažnosti vymedzil a bližšie opísal (po tom, ako zhrnul základný skutkový a právny stav,\nzáklad jeho argumentácie a podstatu rozhodnutí vo veci - časť B kasačnej sťažnosti) v časti C kasačnej\nsťažnosti označenej ako „sťažnostné body“. Tieto ďalej špecifikoval odkazom na ustanovenie (i) § 440\nods. 1 písm. f) SSP (s označením „vady zmätočnosti“) a (ii) § 440 ods. 1 písm. g) SSP (tvrdiac, že\nsprávny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci).\n\n9. Prvý, žalobcom uvádzaný, dôvod kasačnej sťažnosti [§ 440 ods. 1 písm. f) SSP] žalobca ďalej\nargumentačne rozčlenil na (i) námietku týkajúcu sa vytvárania domnienky o neposkytovaní adekvátnej\nosobnej starostlivosti synovi žalobcu; (ii) námietku diskriminácie pri posudzovaní plnenia podmienok na\nvznik nároku na materské a (iii) námietku absencie relevantného odôvodnenia napadnutého rozsudku.\n10. V súvislosti s vyššie uvedenou námietkou ohľadom poskytovania adekvátnej osobnej starostlivosti\nsynovi žalobcu [bod 9 sub (i) vyššie] žalobca v podstatnom dôvodil, že (i) správny súd v napadnutom\nrozsudku iba stroho skonštatoval, že žalobca síce vykonával prácu formou home-office, avšak takmer\nna dennej báze cez aktívny čas maloletého, čo podľa správneho súdu objektívne vylučovalo súčasné\nposkytovanie starostlivosti o maloletého; (ii) v tejto súvislosti uviedol, že správny súd opomenul vziať do\núvahy žalobcom predložené dôkazné prostriedky, z ktorých jednoznačne vyplýva skutočnosť, že žalobca\nsi upravil pracovné podmienky tak, aby mohol poskytovať svojmu synovi predvídanú starostlivosť; (iii)\nzdôraznil, že žalobca v čase rodičovskej dovolenky pomerne znížil počet svojich odpracovaných hodín,\npričom jeho hrubý príjem sa taktiež pomerne znížil, čím mal žalobca preukázať splnenie podmienky\nna priznanie nároku na materské; (iv) za zarážajúce žalobca označil konštatovanie správneho súdu, z\nktorého vyplýva, že dvaja rodičia na materskej/rodičovskej dovolenke sa nemôžu starať osobitne o dve\nrôzne deti; (v) namietal, že správny súd neskúmal reálnu starostlivosť žalobcu o syna a zdôraznil, že\nsynovi skutočne poskytoval starostlivosť v takom rozsahu, v akom to predvídal zákon č. 461/2003 Z.\nz.; (vi) zdôraznil, že správne orgány, rovnako ako správny súd, bez jediného relevantného argumentu\ndospeli k záveru, že žalobca sa o svojho syna nestaral; (viii) v závere tejto časti kasačnej sťažnosti\nžalobca uviedol, že „ ... Správny súd nielenže riadne nepreskúmal Žalobcom uvedené námietky v\nSprávnej žalobe a nedal na ne odpoveď, ale zároveň aproboval neudržateľný postup Žalovanej, kedy\nk záveru o skutkovom stave pristúpil bez opory vo vykonaných dôkazoch, úplne popierajúc zmysel a\npodstatu materského ...“.\n11. V súvislosti s druhou uvedenou námietkou týkajúcou sa diskriminácie pri posudzovaní plnenia\npodmienok na vznik nároku na materské [bod 9 sub (ii) vyššie] žalobca v podstatnom dôvodil, že (i)\nsprávne orgány pri splnení podmienok na vznik materského postupovali inak ako v porovnaní s prípadom\nmanželky žalobcu; (ii) uviedol, že v prípade manželky žalobcu, ktorá predtým poberala materské na\nmaloletého, sa žalovaný pri posudzovaní splnenia podmienok na vznik nároku na materské vôbec\nnezaoberal skutočnosťou, že manželke žalobcu počas rodičovskej dovolenky vznikol nový pracovný\npomer, aký príjem manželka žalobcu z nového úväzku dosahovala, prípadne, aký bol fond pracovného\nčasu manželky žalobcu z nového príjmu, nakoľko podľa názoru žalovaného nárok na výplatu materského\nv prípade žien zanikne len vtedy, ak má žena príjem z toho istého pracovnoprávneho vzťahu, z ktorého\njej vznikol nárok na materské; (iii) akcentoval skutočnosť, že v prípade žalovaného je zaužívanou praxou,\nže pri rôznych žiadateľoch o materské postupuje rôzne z dôvodu kategorizácie pohlavia; (iv) namietal,\nže správny súd v bode 33 napadnutého rozsudku iba stroho uviedol, že v prípade žalobcu nejde o\ndiskrimináciu z toho dôvodu, že otec dieťaťa je v porovnaní s matkou dieťaťa vo výhodnejšej pozícii,\nnakoľko si vie sám určiť dátum poistnej udalosti, a teda aj dátum vzniku nároku na materské; (v) na záver\ntejto časti kasačnej sťažnosti žalobca uviedol, že napriek tomu, že v správnej žalobe venoval žalobca\ndostatočný argumentačný priestor týkajúci sa diskriminačného postupu žalovaného, správny súd tejto\nproblematike venoval len jeden bod v napadnutom rozsudku a aj ten je pre žalobcu nezrozumiteľný.\n12. K námietke absencie relevantného odôvodnenia napadnutého rozsudku [bod 9 sub (iii) vyššie]\nžalobca uviedol, že správny súd nereagoval relevantným spôsobom na podstatnú výhradu žalobcu,\nktorá sa týkala priznania nároku na materské aspoň za tie dni, kedy odpracoval u zamestnávateľa\nmenej hodín. Ďalej uviedol, že správny súd relevantným spôsobom nereagoval na ďalšiu námietku\nžalobcu, spočívajúcu v diskriminačnom prístupe žalovaného. Rovnako tak sa správny súd podľa\nžalobcu nezaoberal ďalšou podstatnou výhradou žalobcu, týkajúcou sa nedostatočného odôvodnenia\nrozhodnutí žalovaného. Uviedol, že „Správny súd v Napádanom rozsudku vyslovene len aproboval\npostup Žalovanej, v zmysle ktorého požiadavky na odôvodnenie v zmysle § 209 ods. (4) ZoSP budú\nnaplnené až v rámci konania o odvolaní, a teda Druhého rozhodnutia o odvolaní.“. V tejto súvislosti\nzdôraznil, že správny súd tým aproboval žalovaným zavedenú neudržateľnú prax, v zmysle ktorej sa\nodníma účastníkom správneho konania možnosť v odvolaní napadnúť dôvody rozhodnutia, pretože tieto\nv prvostupňovom rozhodnutí uvedené nebudú, nakoľko budú uvedené až v rozhodnutí o odvolaní.\n13. Podstatu druhého, žalobcom uvádzaného, dôvodu kasačnej sťažnosti [§ 440 ods. 1 písm. g)\nSSP] žalobca vyjadril v bode 134 kasačnej sťažnosti tvrdiac, že § 49 ods. 1 písm. a) zákona č.\n461/2003 Z. z. žiadnym spôsobom nehovorí o tom, aký má byť rozsah poskytovanej starostlivosti, ani\nto, v akých časových intervaloch sa má konkrétna starostlivosť poskytovať dieťaťu. Ďalej dôvodil, že\nzákonodarca žiadnym spôsobom nešpecifikoval spôsob skĺbenia starostlivosti o dieťa iným poistencom.\nDospel teda k záveru, že zo strany správneho súdu došlo k extenzívnemu výkladu tohto ustanovenia,\n\nčo malo za následok nesprávne právne posúdenie situácie žalobcu zo strany správneho súdu v\ntakom rozsahu, že podľa správneho súdu nemohol žalobca poskytovať synovi popri svojej pracovnej\nčinnosti starostlivosť predpokladanú uvedeným ustanovením zákona. Zdôraznil, že podľa jeho názoru\nbolo dostatočne preukázané, že synovi poskytoval aj popri výkone pracovnej činnosti starostlivosť\npredpokladanú zákonom č. 461/2003 Z. z., teda, že pomerne znížil počet svojich odpracovaných hodín,\npričom jeho hrubý príjem sa taktiež pomerne znížil, čím mal žalobca jednoznačne splniť podmienku\nstarostlivosti o dieťa. Namietal, že správny súd sa absolútne nezaujímal o skutočnosť, koľko hodín denne\nsa žalobca venoval starostlivosti o syna, naopak zaoberal sa tým, koľko hodín denne žalobca venoval\nsvojej pracovnej činnosti. Žalobca interpretáciou ustanovenia § 52 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. dospel\nk záveru, že materské sa má poskytovať za dni, a teda sa malo aj v prípade žalobcu priznať za dni, kedy\nžalobca jednoznačne poskytoval maloletému starostlivosť.\n14. Nesprávne právne posúdenie veci žalobca vzhliadol aj v posúdení diskriminačného postupu\nžalovaného zo strany správneho súdu. Dôvodil, že zákon č. 461/2003 Z. z. na vznik nároku na materské\nnerozlišuje, či žiadateľom o materské je otec dieťaťa alebo matka dieťaťa a ani nerozlišuje to, kto si\nmôže určiť termín nástupu na materskú dovolenku. Zdôraznil, že s ním (ako s otcom) sa pri žiadosti o\nmaterské zaobchádzalo nepriaznivejšie v porovnaní s prípadmi, keď o materské požiada matka dieťaťa.\n15. Žalobca v závere kasačnej sťažnosti navrhol, aby najvyšší správny súd napadnutý rozsudok\nsprávneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n16. Ku kasačnej sťažnosti sa podaním zo dňa 20. decembra 2024 vyjadril žalovaný, ktorý vo svojom\nvyjadrení v podstatnom uviedol, že (i) trvá na svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 3. novembra\n2022 a stotožňuje sa s napadnutým rozsudkom správneho súdu; (ii) za základnú spornú otázku považuje\notázku posúdenia splnenia podmienky starostlivosti o dieťa a taktiež diskriminačný postup správnych\norgánov; (iii) následne interpretoval ustanovenie § 49 zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s ustanovením\n§ 51 ods. 2 tohto zákona a odkázal sa na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu a najvyššieho správneho\nsúdu; (iii) následne uviedol, že „Z údajov v informačnom systéme Sociálnej poisťovne vyplýva, že v\nsúvislosti so synom žalobcu jeho manželka poberala materské v období od 7. novembra 2018 do 2.\njúla 2019. Za toto obdobie nemá vykázaný dosahovaný vymeriavací základ na platenie poistného na\nnemocenské poistenie, s výnimkou mesiaca november 2018 (6 dní) a mesiaca júl 2019 (29 dní), t. j.\nčasu, kedy nárok na materské nemala.“; (iv) zdôraznil, že žalobca podstatným spôsobom neobmedzil\nvýkon práce v období od 4. októbra 2021 a tým nebolo možné podmienku poskytovania starostlivosti\ndieťaťu ustanovenú v paragrafe 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. považovať za splnenú. Navrhol preto,\naby najvyšší správny súd podľa § 461 SSP kasačnú sťažnosť zamietol.\n17. Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti bolo žalobcovi doručené dňa 16. januára 2025 na\nvedomie.\nIII. Právne posúdenie veci kasačným súdom\nIII.A Procesný postup najvyššieho správneho súdu\n18. Senát najvyššieho správneho súdu konajúci ako kasačný?súd (§?438?ods. 2 SSP) predovšetkým\npostupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti žalobcu\na z toho vyplývajúce možné dôvody jej?odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ\n(žalobca) včas [§ 443 ods. 2 písm. a) SSP] preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s\nkonaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o\nsúdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.\n19. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia\nbol zverejnený na?úradnej?tabuli najvyššieho správneho súdu a na internetovej stránke najvyššieho\nsprávneho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29. mája 2025 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452\nods. 1 SSP).\n20. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového\nmateriálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.\nIII.B Aplikovateľné právne predpisy\n21. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom\nchráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších\nveciach ustanovených týmto zákonom.\n22. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli\nporušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,\n\nnečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok\nustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.\n23. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť\nrozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej\nsprávy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach\nustanovených týmto zákonom.\n24. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v\nsociálnych veciach.\n25. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie\nSociálnej poisťovne.\n26. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z., sociálne poistenie podľa tohto zákona je nemocenské\npoistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie\npríjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva.\n27. Podľa § 13 ods. 1 písm. e) zákona č. 461/2003 Z. z., z nemocenského poistenia sa za podmienok\nustanovených týmto zákonom poskytujú nemocenské dávky, a to materské.\n28. Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., povinne nemocensky poistená samostatne zárobkovo\nčinná osoba a dobrovoľne nemocensky poistená osoba majú nárok na nemocenskú dávku, ak tento\nzákon neustanovuje inak, ak a) splnili podmienky ustanovené na vznik nároku na nemocenskú dávku\npočas trvania nemocenského poistenia a b) zaplatili poistné na nemocenské poistenie najneskôr v\nposledný deň kalendárneho mesiaca, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky,\nza obdobie od prvého vzniku nemocenského poistenia povinne nemocensky poistenej samostatne\nzárobkovo činnej osoby a dobrovoľne nemocensky poistenej osoby do konca kalendárneho mesiaca\npredchádzajúceho kalendárnemu mesiacu, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky,\nnajviac za obdobie posledných päť rokov predchádzajúcich kalendárnemu mesiacu, v ktorom vznikol\ndôvod na poskytnutie nemocenskej dávky; podmienka zaplatenia poistného na nemocenské poistenie\nsa považuje za splnenú, ak suma dlžného poistného na nemocenské poistenie je v úhrne nižšia ako\n5 eur.\n29. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom ku dňu podania žiadosti o\nmaterské, iný poistenec, ktorý sa stará o dieťa a ktorý bol pred podaním žiadosti o materské nemocensky\npoistený najmenej 270 dní, má nárok na materské v období 28 týždňov od priznania materského.\n30. Podľa § 49 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. v platnom znení, iný poistenec, ktorý sa stará o\ndieťa a ktorý bol pred podaním žiadosti o materské nemocensky poistený najmenej 270 dní, má nárok\nna materské v období 28 týždňov od priznania materského.\n31. Podľa § 49 ods. 3 písm. d) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom ku dňu podania žiadosti o\nmaterské, iný poistenec je otec dieťaťa, najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu, a matka\nnepoberá materské na to isté dieťa alebo rodičovský príspevok.\n32. Podľa § 49 ods. 3 písm. e) zákona č. 461/2003 Z. z. v platnom znení, iný poistenec je otec dieťaťa,\nnajskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu, a matka nepoberá materské na to isté dieťa alebo\nrodičovský príspevok.\n33. Podľa § 51 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., ak dieťa prevzala do starostlivosti iná fyzická osoba alebo\nprávnická osoba z dôvodu, že sa poistenec podľa lekárskeho posudku nemôže alebo nesmie starať o\ndieťa pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské tomuto poistencovi zaniká dňom prevzatia\ndieťaťa do tejto starostlivosti a opätovne vzniká odo dňa prevzatia dieťaťa zo starostlivosti inej fyzickej\nosoby alebo právnickej osoby. Nárok na materské trvá do uplynutia celkového obdobia trvania nároku\nna materské, najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa.\n34. Podľa § 51 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., ak sa poistenec prestal starať o dieťa z iného dôvodu,\nako je jeho nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské zaniká dňom skončenia jeho starostlivosti o\ndieťa a opätovne vzniká odo dňa pokračovania v starostlivosti o toto dieťa. Obdobie, počas ktorého sa\npoistenec prestal starať o dieťa z iných dôvodov, sa započítava do celkového obdobia trvania nároku\nna materské.\n35. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 571/2009 Z. z., rodičovský príspevok je štátna sociálna dávka, ktorou\nštát prispieva oprávnenej osobe na zabezpečenie riadnej starostlivosti o dieťa.\n36. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 571/2009 Z. z., riadna starostlivosť o dieťa podľa tohto zákona\nje starostlivosť poskytovaná dieťaťu v záujme všestranného fyzického vývinu a psychického vývinu\ndieťaťa, najmä primeraná výživa dieťaťa, hygiena dieťaťa, výchova dieťaťa a dodržiavanie preventívnych\nprehliadok dieťaťa podľa osobitného predpisu.\n\n37. Podľa § 3 ods. 4 zákona č. 571/2009 Z. z., podmienka riadnej starostlivosti o dieťa sa považuje\nza splnenú, ak oprávnená osoba zabezpečuje riadnu starostlivosť o dieťa osobne alebo inou plnoletou\nfyzickou osobou alebo právnickou osobou.\nIII.C Vymedzenie predmetu právneho posúdenia\n38. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým súd\npostupom podľa § 190 SSP zamietol ako nedôvodnú správnu žalobu žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal\npreskúmania rozhodnutia žalovaného č. 33213-2/2022-BA zo dňa 29. júla 2022. Závery odôvodňujúce\ntakýto postup (postup podľa § 190 SSP) sú vyjadrené v bode 2 až 7 vyššie.\n39. Vychádzajúc z obsahu kasačnej sťažnosti, ale aj z ostatných skutočností vyplývajúcich z obsahu\nadministratívneho spisu a súdneho spisu, najvyšší správny súd identifikoval nasledovné okruhy (resp.\nzásadné právne otázky), ktorých posúdenie bolo pre rozhodnutie vo veci kľúčové. Išlo o (i) posúdenie\nsplnenia osobitnej podmienky podľa § 49 ods. 3 písm. e) v spojení s ustanovením § 49 ods. 1 písm.\nb) zákona č. 461/2003 Z. z., teda podmienky prevzatia a poskytovania starostlivosti dieťaťu zo strany\nžalobcu; (ii) posúdenie diskriminácie žalobcu ako otca pri posudzovaní plnenia podmienok na vznik\nnároku na materské a (iii) posúdenie relevantného odôvodnenia napadnutého rozsudku.\n40. Čo sa týka skutkového stavu, ktorý najvyšší správny súd vzal za základ svojho rozhodnutia, tento\nvyplýva z obsahu súdneho, ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovaného a bol (i) správnym\nsúdom sumarizovaný v bodoch 2 až 11 napadnutého rozsudku a (ii) v časti B.1 (body 5 až 26) kasačnej\nsťažnosti označenej ako „Priebeh správneho konania (nesporné skutočnosti)“. Zistený skutkový stav\nnebol medzi účastníkmi sporným, kasačný súd preto odkazuje na vyššie zmienené časti napadnutého\nrozsudku resp. kasačnej sťažnosti.\nIII.C(i) Posúdenie splnenia podmienky prevzatia a poskytovania starostlivosti dieťaťu zo strany žalobcu\n41. Pojem „starostlivosť“, resp. spojenie „starať sa o dieťa“, ktoré zákonodarca použil v ustanovení § 49\nzákona č. 461/2003 Z. z., je nutné vnímať ako súčasť zákonnej úpravy komplexne obsiahnutej v zákone\nč. 461/2003 Z. z. a v tomto zmysle ho aj systematicky a teleologicky interpretovať. Najvyšší správny\nsúd (aj s odkazom na skoršiu rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, napr. odôvodnenie rozhodnutia\nnajvyššieho súdu sp. zn. 6Sžfk/18/2018 z 13. februára 2019) v tejto súvislosti poukazuje na definíciu,\nresp. pojmové vymedzenie iného poistenca v ustanovení § 49 ods. 2 písm. d) zákona č. 461/2003 Z.\nz. v znení platnom v rozhodnom čase. Najvyšší správny súd uvádza, že samotné vymedzenie pojmu\niný poistenec (zákonodarcom použité v súvislosti so vznikom nároku na materské v ustanoveniach\noznačených vyššie) však neobsahuje, resp. nevymedzuje všetky podmienky vzniku nároku na materské.\nJazykovo-gramatický výklad výlučne ustanovení § 49 zákona č. 461/2003 Z. z. v danom prípade celkom\nnepostačuje, keďže takýto jednoduchý výklad zákona nie je možné bezvýhradne akceptovať. Znamenal\nby totiž určitú možnosť obchádzania zákona a jeho zneužitia, resp. išlo by o výklad explicitne popierajúci\núčel a zmysel zákona.\n42. Právna metodológia a právna teória vyvinuli pravidlá postupu pre uplatňovanie právneho textu. Tieto\npravidlá sa nazývajú metódami, kritériami alebo elementmi výkladu a sú obsiahnuté v tzv. výkladovom\nkanóne. V súčasnosti zahŕňa výkladový kanón 7 výkladových kritérií: 1. jazykovo-gramatický výklad, 2.\nhistorický výklad, 3. systematický výklad, 4. teleologický výklad, 5. výklad na základe konformity (súladu)\ns európskym právom, 6. výklad na základe konformity s ústavou a 7. výklad v zmysle „Hospodárskej\nanalýzy práva“. V právnej vede neexistuje všeobecne prijatá dohoda, či niektorá z metód výkladu\nmá prioritu. Jednotlivé metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a rozumne\nodôvodniteľnému vysvetleniu textu právnej normy a jej účelu. Jazykový, systematický, teleologický,\nhistorický aj porovnávací výklad má spoločného menovateľa vo formách logickej argumentácie. Prvou\nsledovanou metódou výkladu a uplatnenia všeobecne záväzného právneho predpisu v materiálnom\nprávnom štáte je metóda doslovného výkladu. Až tam, kde doslovným výkladom nemožno jednoznačne\nidentifikovať subjekt, obsah alebo objekt právnej normy, sa v materiálnom právnom štáte možno odkloniť\nod doslovného výkladu a nejasnosť právnej úpravy odstraňovať prostredníctvom inej metódy výkladu.\nK výkladu právnych predpisov a ich inštitútov teda nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona,\na to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu\na účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej\nnormy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu,\nresp. na jeho doplnenie či upresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy, postavené na roveň\ngramatickému výkladu, v tomto prípade systematický a teleologický výklad, ktoré sú spôsobilé v kontexte\n\nracionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej\nprávnej normy, a to najmä v prípade, keď existuje určité napätie medzi doslovným a teleologickým\nči systematickým výkladom. Podľa kasačného súdu otrocké nasledovanie doslovného znenia zákona\nnemá v modernom práve opodstatnenie. Pokiaľ vezmeme do úvahy jednu zo základných charakteristík\nprávnej normy (tenzia medzi ich všeobecnou a širokou variabilitou spoločenských vzťahov, na ktoré\ndopadá) a nadprodukciou právnych predpisov posledných rokov, ako aj ich vzájomné prekrývanie,\nmohlo by trvanie na doslovnom znení zákona bez možnosti použitia ďalších výkladových metód (popri\nmetóde jazykovej) viesť v konkrétnych prípadoch k absurdným dôsledkom. Teleologický výklad je takmer\nnevyhnutnou súčasťou aplikácie práva, je akousi „korunou“ výkladu, zatiaľ čo výklad logicko-jazykový\nje jeho základom. Tento spôsob výkladu nemožno ignorovať a podceňovať. Kasačný súd poukazuje na\nto, že každá právna norma má svoj zmysel a účel, ktorý možno vyvodiť predovšetkým z autentických\ndokumentov, hovoriacich o vôli a zámeroch zákonodarcu (napr. dôvodová správa k zákonu, priebeh\nrozpravy v parlamente pri prijímaní návrhu zákona). Správne pochopenie zmyslu právnej normy je\nzákladom jej správnej aplikácie. Interpretáciou právnej normy sa vo všeobecnosti rozumie objasnenie\nzmyslu a obsahu platných právnych noriem, vyjadrených v normatívnych právnych aktoch, za účelom\nich správneho pochopenia a používania. Výklad právneho predpisu možno chápať aj ako logický\npostup smerujúci k poznaniu skutočnej vôle zákonodarcu. Teleologický výklad je výklad účelový, ktorý\nmá zabezpečiť nájdenie účelu a zmyslu právnej normy. Teleologický výklad skúma, aký bol úmysel\nzákonodarcu a aký je účel rozoberanej právnej normy. Jedná sa o významný výklad, ktorý „kráča s\nduchom doby“, v ktorej je realizovaný. Výklad začína pri slovách zákona, pokračuje systematickými\nsúvislosťami, všíma si genézu zákona a jeho zavŕšením je poznanie účelu zákonného ustanovenia.\nTeleologický výklad nachádza svoje uplatnenie v prípadoch, kde sa jedná o výklad do istej miery\nnekonkrétnych a rôzne interpretovaných právnych predpisov.\n43. Zákon č. 461/2003 Z. z. vymedzuje sociálne poistenie (§ 1 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.),\nktorého rozsah je určený v ustanovení § 2 zákona č. 461/2003 Z. z. tak, že sociálnym poistením\nje: a) nemocenské poistenie, b) dôchodkové poistenie, c) úrazové poistenie, d) garančné poistenie\na e) poistenie v nezamestnanosti. Zákon pojmovo vymedzuje nemocenské poistenie ako poistenie\npre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku\ndočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva. Týmto ustanovením je v základnom rámci\nvymedzený účel nemocenského poistenia, ktorým je kompenzácia straty alebo zníženia príjmu pre\nprípad (v dôsledku) dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva. Formou kompenzácie\nsú nemocenské dávky, ktoré zákonodarca vymenúva v § 13 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Jednou\nz týchto dávok je materské [§ 13 ods. 1 písm. e) zákona č. 461/2003 Z. z. v platnom znení]. Účelom\nnemocenského poistenia teda nie je poskytovať poistencom plnenia (dávky) ako „benefit“ k príjmu\npoistenca nepostihnutého stratou alebo znížením príjmu. Účelom nemocenskej dávky materského je\nnaopak parciálna sanácia (v rozsahu stanovenom v § 53 zákona č. 461/2003 Z. z.) straty alebo zníženia\npríjmu v súvislosti s poskytovaním starostlivosti o dieťa za podmienok stanovených zákonom.\n44. Materské je teda nemocenskou dávkou, ktoré sa za splnenia zákonom stanovených podmienok\nposkytuje z nemocenského poistenia, pričom sa jedná o opakujúcu sa peňažnú dávku, poskytovanú\nza dni a nahrádzajúcu mzdu alebo plat. Táto nemocenská dávka všeobecne plní účel hmotného\nzabezpečenia v dôsledku materstva, respektíve u iného poistenca v dôsledku prevzatia dieťaťa do\nstarostlivosti, a to v prípade straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti z tohto dôvodu [§ 2 písm.\na) zákona č. 461/2003 Z. z.]. Účelom materského je teda preklenúť časové obdobie, kedy v dôsledku\nvzniku konkrétnej sociálnej udalosti (starostlivosť o dieťa) poistenci nemôžu pracovať vôbec alebo len\nobmedzene, čo viedlo k strate alebo zníženiu príjmu zo zárobkovej činnosti.\n45. Osobitné podmienky na vznik nároku na materské iného poistenca (predovšetkým otca) sú konkrétne\nupravené v § 49 zákona č. 461/2003 Z. z. v rozhodnom znení, v zmysle ktorého iný poistenec má nárok\nna materské, ak sa tento o dieťa stará, vek dieťaťa (materské sa vypláca najdlhšie do dovŕšenia troch\nrokov veku dieťaťa), pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti musel byť nemocensky poistený najmenej\n270 dní, uplynutie 6 týždňov odo dňa pôrodu. Zároveň musí byť splnená i ďalšia podmienka, a to, že\nmatka nesmie poberať materské alebo rodičovský príspevok na to isté dieťa.\n46. Jednou z osobitných podmienok vzniku nároku na materské iného poistenca je skutočnosť, že sa iný\npoistenec o dieťa stará. Z jazykového vyjadrenia časti normy (slovné spojenie: „iný poistenec, ktorý sa o\ndieťa stará“) vyplýva, že musí ísť o starostlivosť osobnú, poskytovanú týmto poistencom. Presný obsah\na rozsah osobnej starostlivosti, ktorú má iný poistenec poskytovať dieťaťu ako podmienku vzniku nároku\nna materské zákon č. 461/2003 Z. z. explicitne nevymedzuje. Možno ho však aspoň rámcovo vyvodiť\njednak z limitu dĺžky poskytovania materského (materské sa poskytuje najdlhšie do dovŕšenia troch rokov\nveku dieťaťa, starostlivosť teda musí zodpovedať starostlivosti o dieťa vo veku do troch rokov), jednak z\n\nprávnej úpravy obsiahnutej v § 51 zákona č. 461/2003 Z. z., ktoré rieši prerušenie starostlivosti o dieťa a\ns ním spojený zánik nároku na materské v prípade, ak sa poistenec podľa lekárskeho posudku nemôže\nalebo nesmie starať o dieťa pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, prípadne z iných dôvodov. Pokiaľ by totiž\npre vznik nároku na materské postačovala iba formálna starostlivosť o dieťa na základe dohody rodičov\ndieťaťa, respektíve starostlivosť zabezpečovaná inou osobou, ustanovenie § 51 zákona č. 461/2003 Z.\nz. by stratilo svoje opodstatnenie. Pokiaľ by poskytovanie starostlivosti malo spočívať napríklad v tom, že\npoistenec iba organizačne zabezpečí poskytovanie starostlivosti treťou osobou (resp. viacerými tretími\nosobami), materské by sa (ako dávka nemocenského poistenia) míňalo svojmu účelu.\n47. Kasačný súd v tejto súvislosti uvádza, že výklad pojmu „starostlivosť“, resp. spojenie „starať sa\no dieťa“ napríklad formou referencie na definíciu riadnej starostlivosti o dieťa obsiahnutú v ustanovení\n§ 3 ods. 3 a 4 zákona č. 571/2009 Z. z. (v zmysle ktorého sa podmienka riadnej starostlivosti o dieťa\npovažuje za splnenú, ak oprávnená osoba „zabezpečuje“ riadnu starostlivosť o dieťa osobne, alebo inou\nplnoletou fyzickou, alebo právnickou osobou) je pre aplikáciu ustanovenia § 49 zákona č. 461/2003 Z.\nz. nevhodné. Zákon č. 461/2003 Z. z. v príslušnom ustanovení § 49 používa už vyššie interpretované\nspojenie „iný poistenec, ktorý sa o dieťa stará“ a nie pojem „zabezpečiť“ starostlivosť, čo je nutné\nrozlišovať, keďže pojem „zabezpečiť“ je pojmom obsahovo širším, a teda môže zahŕňať aj starostlivosť\no dieťa aj prostredníctvom iných osôb než sú samotní rodičia dieťaťa. Najvyšší správny súd taktiež\npoukazuje na samotné znenie § 3 ods. 3 zákona č. 571/2009 Z. z., z ktorého jazykového vyjadrenia\nje zrejmé, že vymedzenie pojmu „riadna starostlivosť“ v tomto ustanovení je legálnou definíciou pojmu\npre potreby a účely zákona č. 571/2009 Z. z. Rovnako najvyšší správny súd považuje za potrebné\nuviesť, že materské ako nemocenská dávka vyplácaná na základe nemocenského poistenia sa spravuje\ninými pravidlami než rodičovský príspevok majúci charakter štátnej sociálnej dávky. Systém sociálneho\nzabezpečenia v Slovenskej republike je totiž založený na troch pilieroch, ktorými sú poisťovací systém,\nsystém štátnej sociálnej podpory a systém sociálnej pomoci. Poisťovací systém je príspevkovým\nsystémom viažucim sa na výkon ekonomickej činnosti umožňujúcej fyzickej osobe byť poistencom, a\nteda aj plniť si povinnosti súvisiace s odvodovými povinnosťami pre prípad vzniku sociálnej udalosti,\nv dôsledku ktorej dochádza k strate výkonu zárobkovej činnosti. Účastník poistného vzťahu má teda\nnárok na dávku za predpokladu, že si platí poistné, prípadne za neho platí poistné štát (napríklad\npoistné na starobné poistenie, nemocenské poistenie). V tomto systéme sa uplatňuje predovšetkým\nprincíp zásluhovosti. Systém štátnej sociálnej podpory (pod ktorý možno zaradiť aj rodičovský príspevok)\nje systém, v rámci ktorého, ak nastane určitá a štátom uznaná sociálna situácia sa poskytnú štátne\ndávky. Na rozdiel od poisťovacieho systému sa nevyžaduje plnenie odvodovej povinnosti, nárok na tento\ntyp dávky nie je podmienený účasťou na sociálno-poisťovacích právnych vzťahoch a ani príjmovými\npomermi oprávnených osôb; platí zásada rovnakého zabezpečenia pre všetkých. Len pre úplnosť,\nnajvyšší správny súd uvádza, že tretí pilier tvorí systém sociálnej pomoci vychádzajúci predovšetkým z\npríjmových pomerov, ide o tzv. testované dávky poskytované tým osobám, ktoré to vzhľadom na svoju\nsociálnu a ekonomickú situáciu reálne potrebujú. Účel tohto systému spočíva v sociálnej pomoci, a to\ntak, aby príjemcu tejto pomoci a jeho spoločenské prostredie čo možno najviac podnecovali k aktívnemu\nriešeniu nepriaznivej tak sociálnej, ako aj materiálnej situácie. V tomto type systému sa uplatňuje princíp\nsubsidiarity, čo znamená, že sociálna pomoc sa poskytne iba tomu, kto si nevie pomôcť sám alebo\nnedostáva potrebnú pomoc z inej strany. Zároveň dotvára systém náhradných zdrojov a je založená na\npreukázaní nielen jej opodstatnenosti (potrebnosti), ale zároveň aj na preukázaní chýbajúcej schopnosti\nzabezpečiť sa vlastným pričinením.\n48. Vo svetle vyššie uvedeného potom najvyšší správny súd posudzoval argumentáciu žalobcu týkajúcu\nsa (i) jeho starostlivosti o syna a následne s tým súvisiacu (ii) stratu, resp. zníženie príjmu zo zárobkovej\nčinnosti žalobcu.\n49. Čo sa týka výkonu práce žalobcu (a teda aj starostlivosti o syna žalobcu) v období mesiacov\noktóber 2021 až december 2021, kasačný súd vychádzal zo skutočností zistených správnym orgánom\n(žalovaným), ktoré boli prehľadne zhrnuté v tabuľkovom zobrazení na stranách 6 a 7 preskúmavaného\nrozhodnutia (ďalej taktiež „prehľad“). Z uvedeného prehľadu vyplýva, že žalobca (i) v mesiaci október\n2021 odpracoval spolu 96 hodín; (ii) v mesiaci november 2021 odpracoval spolu 99 hodín a 47 minút\na (iii) v mesiaci december 2021 odpracoval spolu 71 hodín a 40 minút; teda v uvedenom období\nodpracoval celkom cca 267,5 hodín z maximálneho časového rozsahu pracovnej úlohy (Pozn. 350\nhodín), ku ktorému sa žalobca zaviazal v dohode o vykonaní práce uzavretej so zamestnávateľom\ndňa 9. septembra 2021 (ďalej len „DVP“ alebo „dohoda“). Z prehľadu taktiež vyplýva, že žalobca\nvykonával pracovnú úlohu v jednotlivých dňoch nepretržite (Pozn. prerušenie možno identifikovať\ndňa 2. novembra 2021 a 16. decembra 2021), spravidla začínajúc v ranných hodinách a končiac v\npopoludňajších hodinách (Pozn. príkladmo 20. október 2021 - od 7:00 hod. do 15:34 hod.). Čas uvedený\n\nv prehľade je evidovaný presne, bez zaokrúhľovania s uvedením počtu odpracovaných hodín a minút.\nŽalobca a zamestnávateľ si v dohode (čl. 8 DVP) dohodli hodinovú odmenu 14,- Eur/ hod. (Pozn.\nktorá svojou výškou zodpovedala priemernému hodinovému zárobku žalobcu uvádzanému vo výkazoch\nzamestnávateľa za mesiace máj 2021 až september 2021 - viď č. l. 21 až 23); pričom odmena bola\nsplatná po dokončení a odovzdaní čiastkových prác na základe výkazu práce (čl. 9 DVP) s možnosťou\nzamestnávateľa odmenu primerane znížiť (čl. 10 DVP), ak vykonaná práca nezodpovedala dohodnutým\npodmienkam (Pozn. z argumentácie účastníkov ani z obsahu spisu nevyplýva, že by k takémuto zníženiu\ndošlo). Čo sa týka charakteru žalobcom vykonávanej práce, kasačný súd vychádzal z čl. 2 a čl. 3\ndohody („Názov pozície: Software Developer/Engineer. Dohodnutý druh práce: Odstránenie bugov vo\nfunkcionalite „Packager“ pre projekt CHP použijúc prostredie Azure DevOps a programovací jazyk\nC#“ a „Naprogramovanie novej funkcionality v jazyku C# v Azure DevOps prostredí pre nasledovné\nfeatures: Remote Field Installation, SecurityDelivery Process.”). Zo skutočností uvedených v tomto\nbode vyššie vyplýva, že žalobca v rozhodnom období (v období mesiacov október 2021 až december\n2021) vykonával v jednotlivých (v prehľade špecifikovaných) dňoch kontinuálnu prácu, ktorej povaha si\nvyžadovala primeranú mieru sústredenia. Kasačný súd ďalej uvádza, že vykonávanie práce vo formáte\n„home-office“ sa z podstaty veci vzťahuje na miesto výkonu práce; účelom takéhoto formátu však nie\nje zníženie štandardov kvality vykonávanej práce alebo efektivity zamestnanca. Na záver tejto časti\nkasačný súd uvádza, že syn žalobcu (narodený XX. J. XXXX) dosiahol v rozhodnom období vek troch\nrokov, ktorému veku zodpovedá aj spôsob a rozsah potrebnej starostlivosti o dieťa v priebehu dňa.\nInými slovami, kasačný súd v opísaných skutočnostiach identifikoval nekompatibilitu, resp. nemožnosť\nparalelného výkonu kontinuálnej pracovnej činnosti žalobcu a jeho starostlivosti o trojročné dieťa (Pozn.\nako príklad kasačný súd opäť uvádza 20. október 2021, kedy by syn žalobcu v čase od 7:00 hod. do\n15:34 hod. zostal bez opatery).\n50. Vychádzajúc zo skutočností uvedených v predchádzajúcom bode najvyšší správny súd konštatuje,\nže záver žalovaného, že „Z predloženej dochádzky vyplýva, že pracovná zaťaženosť navrhovateľa z\nhľadiska času objektívne vylučuje súčasné poskytovanie starostlivosti dieťaťu priamo navrhovateľom,\nako to požaduje zákon v znení neskorších predpisov, a taktiež aj príslušné súdy vo vyššie uvádzaných\nrozsudkoch, v dôsledku čoho nie je možné považovať podmienku starostlivosti o dieťa od 4. októbra 2021\nza splnenú.“ (str. 8 preskúmavaného rozhodnutia) možno považovať za záver korektný, zodpovedajúci\nobsahu administratívneho spisu a zároveň reflektujúci ustálenú judikatúru najvyššieho správneho súdu,\nna ktorú žalovaný vo svojom rozhodnutí odkazuje.\n51. Záver uvedený v predošlom bode mal následný vplyv aj na posúdenie straty, resp. zníženia príjmu\nžalobcu zo zárobkovej činnosti. Z obsahu administratívneho a súdneho spisu vyplýva, že žalobca mal v\nrozhodnom období (v období mesiacov október 2021 až december 2021) príjem zo zárobkovej činnosti.\nTento bol (i) vo vyjadrení priemerného hodinového zárobku príjmom takmer identickým (vychádzajúc\nz DVP, resp. z údaju „základná tarifná mzda“ uvedeného vo výkazoch zamestnávateľa - 14,- Eur/hod;\nviď č. l. 21-24), resp. o 50% vyšším (vychádzajúc z údaju „Priemerný hodinový zárobok“ uvedeného\nvo výkazoch zamestnávateľa - 21,2780 Eur/hod; viď č. l. 21-24) v porovnaní s obdobím tomuto\nobdobiu bezprostredne predchádzajúcim; (ii) zároveň však bol (v celkovom vyjadrení) príjmom nižším,\nktoré zníženie primárne (odhliadnuc od čerpania dovolenky, resp. inej povahy pracovného pomeru)\nzodpovedalo menšiemu rozsahu hodín vykonanej práce žalobcom.\n52. S odkazom na východiská uvedené v bodoch 41 až 47 vyššie najvyšší správny súd zdôrazňuje,\nže osobitnou podmienkou vzniku nároku na materské iného poistenca podľa § 49 zákona č. 461/2003\nZ. z. je skutočnosť, že sa iný poistenec o dieťa stará, pričom musí ísť o starostlivosť osobnú a\nzároveň starostlivosť svojím obsahom zodpovedajúcu veku dieťaťa. Pokiaľ teda aj v konkrétnej veci bolo\npreukázané zníženie príjmu zamestnanca (ako také), avšak zároveň bolo vylúčené, že zamestnanec\nmohol v rozhodnom čase poskytovať relevantnú starostlivosť o dieťa (nakoľko práve nepretržite\nvykonával sofistikovanú činnosť vyžadujúcu si primeranú mieru sústredenia), je na mieste konštatovať\nnesplnenie tejto osobitnej podmienky vzniku nároku na materské iného poistenca.\n53. Najvyšší správny súd ďalej uvádza, že hoci sa materské poskytuje za dni (§ 52 ods. 1 zákona č.\n461/2003 Z. z.), jeho výška je stanovená „plošne/jednou hodnotou“ (75 % denného vymeriavacieho\nzákladu; pozri § 53 zákona č. 461/2003 Z. z.), čo v spojení s ustanovením § 49 zákona č. 461/2003 Z.\nz. (určujúceho „kontinuitu“ poskytovania materského v období 28 týždňov od jeho priznania) vylučuje\n„proporčnosť“, ktorej sa žalobca v kasačnej sťažnosti domáha. Inými slovami, zákon č. 461/2003 Z. z.\nnepripúšťa vznik nároku na materské v prípade iba parciálneho splnenia osobitnej podmienky vzniku\nnároku (poskytovania starostlivosti dieťaťu) v proporčnom rozsahu za časti/dni, prípadne hodiny, kedy\nsa poistenec o dieťa staral. Ostatne jednou zo základných povinností rodiča je sústavná a dôsledná\n\nstarostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa [pozri. § 28 ods. 1 písm.\na) zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov].\n54. S odkazom na vyššie uvedené kasačný súd dospel k záveru, že ako správne orgány, tak správny\nsúd posúdili splnenie osobitnej podmienky podľa § 49 ods. 3 písm. e) v spojení s ustanovením § 49 ods.\n1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z., teda podmienky prevzatia a poskytovania starostlivosti dieťaťu zo\nstrany žalobcu správne.\nIII.C(ii) Posúdenie diskriminácie žalobcu ako otca pri posudzovaní plnenia podmienok na vznik nároku\nna materské\n55. Žalobca, ako v správnej žalobe, tak aj v kasačnej sťažnosti, na viacerých miestach dôvodil, že zo\nstrany žalovaného dochádza vo vzťahu k žalobcovi k diskriminácii pri posudzovaní splnenia podmienok\nna vznik nároku na materské. V tejto súvislosti uviedol, napríklad, že (i) „Stalo sa tak akousi zaužívanou\npraxou u Žalovanej, že v prípade rôznych žiadateľov o vznik nároku na materské postupuje Žalovaná\nrôzne z dôvodu kategorizácie pohlavia.“ (bod 90 kasačnej sťažnosti); (ii) „Vyššie uvedené tvrdenia\no prítomnosti diskriminačného postupu Žalovanej voči rôznym kategóriám žiadateľov o materské,\nžalobca preukázal dôkaznými prostriedkami v správnom súdnom konaní, ktoré sú súčasťou súdneho\nspisu .“ (bod 92 kasačnej sťažnosti); (iii) „Napriek tomu, že Žalobca dostatočným spôsobom v rámci\nsprávneho súdneho konania preukázal prebiehajúcu diskrimináciu zo strany Žalovanej voči Žalobcovi,\nSprávny súd samotnej námietke diskriminácie venoval iba jeden jediný odsek, a to bod 33. Napádaného\nrozsudku, pričom aj tento odsek možnosť zo strany Žalobcu považovať za nezrozumiteľný .“ (bod\n93 kasačnej sťažnosti); (iv) „Podľa Žalobcu žijeme v dobe, ktorá je tak medicínsky pokročilá, že\nje v súčasnosti pre ženu veľmi ľahko určiteľné, kedy mal byť jej predpokladaný dátum nástupu na\nmaterskú, prípadne rodičovskú dovolenku a preto je pre Žalobcu nepochopiteľné, prečo Správny súd\ntvrdí, že si ženy nemôžu určiť dátum nástupu na materskú, keď to nezodpovedá skutočnosti.“ (bod\n98 kasačnej sťažnosti); (v) „Žalobca opätovne pripomína, že so Správnym súdom prezentovaného\nnázoru týkajúceho sa diskriminácie nie je Žalobcovi zrejmé ako by malo mať postavenie otca voči\npostaveniu matky vplyv na to, ako sa posudzujú podmienky starostlivosti o dieťa v prípade vzniku nároku\nžiadateľa na materské, keďže podmienky na vznik nároku na materské sú jednoznačne ustanovené pre\njednotlivých žiadateľov, či už v ust. § 48 ZoSP alebo v ust. § 49 ZoSP .“ (bod 99 kasačnej sťažnosti).\nSprávny súd na námietku žalobcu týkajúcu sa diskriminačného postupu žalovaného artikulovanú v\nsprávnej žalobe reagoval stručne, slovami „V danom prípade nemožno hovoriť ani o diskriminácii,\npretože v prípade uplatňovania nároku na materské inými poistencami si sami iní poistenci určujú\ndátum poistnej udalosti, t.j. dátum starostlivosti o dieťa, pričom im je nárok na materské priznaný po\nsplnení zákonom stanovených podmienok. Z uvedeného dôvodu sa dostávajú do výnimočnej situácie v\nporovnaní s poistenkyňami uplatňujúcimi si nárok na materské, ktorým dátum predpokladaného pôrodu\nurčí lekár.“ (bod 33 napadnutého rozsudku).\n56. Vo vzťahu k námietke žalobcu týkajúcej sa diskriminácie a nerovnakého zaobchádzania najvyšší\nsprávny súd uvádza, že zákon č. 461/2003 Z. z. rozlišuje podmienky vzniku nároku na materské v\nprípade matky dieťaťa a v prípade iného poistenca (v prejednávanej veci otca dieťaťa). V prípade matky\n(„Poistenkyňa, ktorá je tehotná alebo ktorá sa stará o narodené dieťa“; pozri § 48 ods. 1 zákona č.\n461/2003 Z. z.) „ ... vzniká nárok na materské od začiatku šiesteho týždňa pred očakávaným dňom\npôrodu určeným lekárom, najskôr od začiatku ôsmeho týždňa pred týmto dňom, a ak porodila skôr, odo\ndňa pôrodu. Nárok na materské zaniká uplynutím 34. týždňa od vzniku nároku na materské, ak tento\nzákon neustanovuje inak.“ (pozri § 48 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.). V prípade iného poistenca (otca\ndieťaťa) sú tieto podmienky upravené v ustanovení § 49 zákona č. 461/2003 Z. z. (pozri vyššie). Samotný\nzákon teda rozlišuje skupiny poistencov.\n57. Ústavný súd Slovenskej republiky sa otázkou rovnosti v právach [čo znamená jednak vylúčenie\nsvojvôle pri odlišovaní subjektov a práv a jednak zákaz diskriminácie ako imanentnej súčasti právneho\nštátu (článok 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky)] zaoberal už v celom rade svojich predchádzajúcich\nrozhodnutí (pozri napríklad PL. ÚS 3/04, PL. ÚS 1/2012). Stotožnil sa v nich s chápaním rovnosti, ako\nju vyjadril Ústavný súd ČSFR vo svojom náleze z 8. októbra 1992, sp. zn. PL. ÚS 22/92 (publikovanom\npod č. 11 Zbierky uznesení a nálezov Ústavného súdu ČSFR). Ústavný súd ČSFR v ňom poňal\nrovnosť ako kategóriu relatívnu, ktorá vyžaduje odstránenie neodôvodnených rozdielov. Zásadu rovnosti\nv právach je potrebné chápať tak, že právne rozlišovanie v prístupe k určitým právam nesmie byť\nprejavom ľubovôle; nevyplýva z nej však záver, že by každému muselo byť priznané akékoľvek právo.\nPrincíp rovnosti preto treba interpretovať z dvojakého pohľadu. Prvý je daný požiadavkou vylúčenia\nľubovôle v postupe zákonodarcu pri odlišovaní skupín subjektov, a nie práv, druhý potom požiadavkou\n\nústavnoprávnej akceptovateľnosti hľadísk odlišovania, t. j. neprípustnosti dotknutia niektorého zo\nzákladných práv a slobôd odlišovaním subjektov a práv zo strany zákonodarcu. Z pohľadu rovnosti síce\nnevyplýva požiadavka všeobecnej rovnosti každého s každým, vyplýva z nej však požiadavka, aby právo\nbezdôvodne nezvýhodňovalo ani neznevýhodňovalo jedných pred druhými. Ústavný poriadok teda\npripúšťa aj zákonom založenú nerovnosť, pokiaľ sú na to ústavne akceptovateľné dôvody. Všeobecným\npravidlom o rovnosti je ustanovenie článku 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého\ncit.: „Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na\npohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny\npôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho\nnemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.“ Uvedené ustanovenie\nvo svojej podstate predstavuje rovnosť všetkých ľudí pred zákonom s tým, že všetky štátne orgány\nzabezpečujúce výkon štátnej moci musia k jednotlivcom, ich právam a slobodám plynúcim z ústavy\npristupovať z hľadiska ich uskutočňovania a ochrany rovnako, bez ohľadu na okolnosti predpokladané\nústavou (pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk a pod.). V tomto zmysle nemožno nikoho pre tieto okolnosti\n(dôvody) poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať na právach a slobodách, ktoré mu ústava\npriznáva. Štát síce môže formou zákona v záujme zabezpečovania svojich funkcií poskytnúť určitej\nskupine ľudí viac výhod (oprávnení) ako inej, avšak nemôže tak urobiť ľubovoľne, musí rešpektovať\nobsah ústavy, jej zmysel, ako aj princípy demokratickej spoločnosti a zároveň prvok odlišnosti musí\nuplatniť vo vzťahu k všetkým prípadom / subjektom, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.\n58. Zákaz diskriminácie má v sebe už z povahy veci zakomponovaný určitý aspekt porovnávania a v\nnajvšeobecnejšej rovine ho možno vymedziť ako zákaz neospravedlniteľného rozličného zaobchádzania\nna základe určitého kritéria, ktoré nesmie byť na ujmu. Ak by absentoval diskriminačný dôvod, nemožno\nhovoriť o porušení zákazu diskriminácie. Najvyšší správny súd dospel k záveru, že v tomto prípade\nprávna úprava inštitútu materského nesmeruje proti určitej vymedzenej skupine, ale jej účinky sa\ndotýkajú homogénnej skupiny osôb, v prejednávanej veci iných poistencov (otcov dieťaťa), t. j. všetkých\ntých, ktorí majú záujem o materské pri splnení podmienok stanovených v ustanovení § 49 zákona č.\n461/2003 Z. z. Týmto spôsobom sa postupuje voči každému „inému poistencovi“ (otcovi), kto požiada o\nmaterské, a teda námietka žalobcu o diskriminácii nie je namieste, keďže komparuje postavenie dvoch\nrôznych skupín žiadateľov (matky/otcovia).\n59. Vychádzajúc z vyššie uvedeného sa najvyšší správny súd stotožnil so záverom správneho súdu\no tom, že v prejednávanej veci neidentifikoval prvok diskriminácie žalobcu na báze pohlavia, keďže\nrozličné postavenie matky a otca dieťaťa pri posudzovaní podmienok vzniku nároku na materské zákon\nz legitímnych a ústavne udržateľných dôvodov obsahuje v ustanoveniach § 48 a 48 zákona č. 461/2003\nZ. z. Čo sa týka argumentácie žalobcu, že „ ... žijeme v dobe, ktorá je tak medicínsky pokročilá, že\nje v súčasnosti pre ženu veľmi ľahko určiteľné, kedy mal byť jej predpokladaný dátum nástupu na\nmaterskú ....“ (bod 98 kasačnej sťažnosti) kasačný súd uvádza, že uvedený moment je bezprostredne\ndeterminovaný dňom pôrodu („ ... od začiatku šiesteho týždňa pred očakávaným dňom pôrodu určeným\nlekárom, najskôr od začiatku ôsmeho týždňa pred týmto dňom, a ak porodila skôr, odo dňa pôrodu...“;\npozri § 48 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.), a teda flexibilita matky, napriek tomu „že žijeme v dobe, ktorá\nje tak medicínsky pokročilá“ je v porovnaní s otcom (obdobie po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu\ndieťaťa až do dovŕšenia tretieho roku veku dieťaťa) značne redukovaná. Optikou vyššie uvedených úvah\ntýkajúcich sa ne/diskriminácie (viď body 57 a 58 vyššie) potom najvyšší správny súd dospel k záveru\no neodôvodnenosti námietky žalobcu, keďže táto vychádzala z komparácie dvoch skupín poistencov\n(žiadateľov o materské), ktorých rozličný status upravuje samotný zákon. Zároveň najvyšší správny súd\nneidentifikoval (ostatne ani sám žalobca netvrdil) diskrimináciu žalobcu v porovnaní s inými poistencami\n(otcami) nachádzajúcimi sa v obdobnej situácii, v akej bol žalobca.\nIII.C(iii) Posúdenie relevantného odôvodnenia napadnutého rozsudku\n60. V neposlednom rade sa najvyšší správny súd zaoberal námietkou žalobcu spočívajúcou v tvrdenom\ndeficite riadneho odôvodnenia napadnutého rozsudku. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na to,\nže správny súd v odôvodnení rozhodnutia, napriek istej výrazovej skromnosti, jasne a zrozumiteľne dal\nodpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s prejednávanou vecou.\n61. Zároveň kasačný súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne\nobjasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu\nuvádzaných účastníkmi konania (pozri. napr. I. ÚS 241/07). V obdobnom duchu Európsky súd pre\nľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých\n\nsa zakladajú (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské\npráva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.\nAk však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na\ntento argument (Georiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998).\nIII.D Záver\n62. Na základe všetkých uvedených úvah tak kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť\nsťažovateľa (žalobcu) je nedôvodná, a preto ju podľa § 461 SSP zamietol.\n63. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý\nv tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu\nnepriznal v súlade s § 467 ods. 1 SSP a analogicky podľa § 168 SSP.\n64. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta\nSSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4Sa/16/2022", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:086e3c2a-aef3-4be0-85db-999aa5f8365b", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/04 z 30. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-30", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:086e3c2a-aef3-4be0-85db-999aa5f8365b"}], "citovane_v": [{"guid": "de9b85a7-b733-473f-8309-d84f057d1f27:3809437f-6147-421f-8e38-95d40cd22181", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:0823106245.1", "spisova_znacka": "6Ssk/91/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Ssk/91/2025 z 25. 9. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-09-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:0823106245.1"}, {"guid": "233847a0-4761-471b-8e96-5a83121bbd55:78bc0cc2-9294-4d0f-9ba5-53a71f7e4ee5", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2026:0723101241.1", "spisova_znacka": "17Sas/3/2023", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 17Sas/3/2023 z 8. 7. 2026", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2026-07-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:0723101241.1"}]}