{"guid": "09c93af3-9280-4ba6-ad48-f36ce50c66e4:f20456d6-c47c-47b9-b0c6-9e7b1cbcf998", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:8620200213.1", "spisova_znacka": "9Cdo/140/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/140/2024 z 27. 1. 2026", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. januára 2026, sp. zn. 9Cdo/140/2024, ECLI:SK:NSSR:2026:8620200213.1", "identifikacne_cislo": "8620200213", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Martin Holič", "sudca_id": 75, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-martin-holic-75", "datum_vydania": "2026-01-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce", "Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "III. ÚS 333/2026", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:69188691-78d8-4f12-8fbd-11dbd767a1ff", "datum": "2026-06-03", "vztah": "zamietnute"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "nazov": "§ 449 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "nazov": "§ 450 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-450"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-257", "nazov": "§ 257 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-257", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-257"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-3", "nazov": "§ 387 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-450", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-257", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/f20456d6-c47c-47b9-b0c6-9e7b1cbcf998", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:8620200213.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:8620200213.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:8620200213.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n9Cdo/140/2024\n8620200213\n27. 01. 2026\nJUDr. Martin Holič\nECLI:SK:NSSR:2026:8620200213.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Q. D., narodenej X. H. XXXX, F. XXX, zastúpenej\nadvokátom JUDr. Ambrózom Motykom, Stropkov, Námestie SNP 7, proti žalovanej spoločnosti Orange\nSlovensko, a.s., Bratislava, Metodova 8, IČO: 35 697 270, zastúpenej spoločnosťou Advokátska\nkancelária Branislava Máčaja, s. r. o., Bratislava, Vajnorská 21A, IČO: 46 759 875, o zaplatenie\nnemajetkovej ujmy v sume 5 000 eur, vedenom na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. SK-1C/10/2020,\npredtým na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 1C/10/2020, o dovolaní žalovanej proti rozsudku\nKrajského súdu v Prešove z 25. októbra 2023 sp. zn. 11Co/16/2023, takto\nrozhodol:\nDovolanie proti potvrdzujúcej časti rozsudku vo veci samej o d m i e t a.\nRozsudok Krajského súdu v Prešove z 25. októbra 2023 sp. zn. 11Co/16/2023 vo výroku o nároku na\nnáhradu trov konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.\nUznesenia Okresného súdu Bardejov č. k. SK-1C/10/2020-348 z 26. marca 2024 a č. k.\nSK-1C/10/2020-422 z 19. júla 2024 z r u š u j e.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 1C/10/2020-124 z 26. septembra\n2022 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške 2 500 eur do troch dní\nod právoplatnosti rozsudku (výrok I.); vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II); priznal žalobkyni nárok na\nnáhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 % (výrok III).\n1.1. Právne vec posúdil podľa ustanovení § 13, § 19 písm. d), § 36 ods. 1, § 41, § 42, § 290, § 132 ods.\n1, § 151 ods. 1 a 2, § 187 ods. 1 a 2, § 191 ods. 1, § 215 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného\nsporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), § 52 ods. 1, 3 a 4, § 11, § 13 ods.\n1 až 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky\nzákonník“), § 1, § 3 ods. 3, § 4 ods. 2 a 3, § 5 ods. 2, § 6 ods. 2 písm. h), § 8 ods. 1, 2, 9 a 10, §\n17, § 19 ods. 1 zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane osobných údajov“), § 56 ods. 3\nzákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov. Ustálil, že dňa\n9. februára 2017 U.. J. Y. našiel v Y. za budovou na F. XX, v ktorej sídli predajňa Orange Slovensko,\na. s., v neuzamknutom priestore určenom na papierový odpad archívnu krabicu, v ktorej sa nachádzalo\n483 písomností s osobnými údajmi zákazníkov spoločnosti Orange Slovensko, a. s., vrátane originálov\npísomností s osobnými údajmi zákazníkov. Námietku premlčania vznesenú žalovanou považoval súd\nprvej inštancie za nedôvodnú, pretože všeobecná premlčacia doba podľa § 101 Občianskeho zákonníka\nplynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, a tým bol 9. február 2017, kedy boli dokumenty s\nosobnými údajmi nájdené nálezcom, nie odo dňa, kedy si tlačivá v sklade všimol vedúci predajne Orange\nv Y.. Nasledujúcim dňom, 10. februára 2017 začala plynúť trojročná premlčacia doba, ktorá uplynula 10.\nfebruára 2020, žaloba teda bola podaná včas.\n\n1.2. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že pri spracovávaní osobných údajov žalobkyne, ktoré boli\nodovzdané v súvislosti s poskytovaním telekomunikačných služieb žalovanou, došlo k bezpečnostnému\nincidentu, ktorý bol predmetom administratívneho konania na Úrade na ochranu osobných údajov\nSlovenskej republiky (ďalej len „Úrad“). V právoplatnom rozhodnutí Úradu zo 16. augusta 2017 č.\n00777/2017-Os-17 je konštatované, že sprostredkovateľ - obchodný zástupca žalovanej ELSIG, s.r.o.\nporušil ustanovenia § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1 zákona o ochrane osobných údajov tým, že „pri likvidácii\ndokumentov obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti Orange Slovensko, a.s. v rozsahu meno\na priezvisko klienta (obchodné meno), adresa, rodné číslo (IČO), telefónne číslo, číslo občianskeho\npreukazu, pridelené číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis povereného\npracovníka, ako aj informácie o predajnom mieste nepostupoval s náležitou starostlivosťou“. Následne\nÚrad rozhodnutím z 22. decembra 2017 č. 01515/2017-Os-9 uložil spoločnosti ELSIG, s.r.o. za porušenie\npovinností súvisiacich s bezpečnosťou spracúvania osobných údajov a likvidáciou dokumentov pokutu 5\n000 eur. Dokumentácia súvisiaca s bezpečnostným incidentom bola takmer tri roky bez povšimnutia na\nobchodnej prevádzke žalovanej v Y., a to napriek tomu, že podľa žalovanej „každý zákaznícky dokument,\nktorý je vytvorený na predajnom mieste, je zaevidovaný v aplikácii Archivnet, kde je uvedený aj jeho\nstatus, t. j. je možné určiť v každom okamihu, či sa dokument na predajni stále nachádza alebo bol\nvyexpedovaný do centrálneho archívu žalovanej v S.P.“. Ak teda bol v aplikácii Archivnet monitorovaný\nkaždý zákaznícky dokument a zvoz dokumentácie do centrálneho archívu sa u žalovanej vykonával\npravidelne raz za 14 kalendárnych dní, potom je podľa súdu prvej inštancie len ťažko predstaviteľné, že\nsporná dokumentácia sa stratila z pozornosti žalovanej a zostala nepovšimnutá tri roky.\n1.3. Tvrdenie žalovanej, že žalobkyni žiadna ujma nevznikla a vzhľadom k povahe osobných údajov\nani vzniknúť nemohla, bolo podľa súdu prvej inštancie v rozpore s konštatovaním predsedníčky Úradu\nv rozhodnutí z 9. marca 2018 č. 00103/2018-Op-7 o rozklade podanom spoločnosťou ELSIG, s.r.o.\nPredsedníčka Úradu v odôvodnení citovaného rozhodnutia celkom výstižne pomenovala negatívne\nnásledky neoprávneného sprístupnenia osobných údajov neobmedzenému počtu osôb a popísala aj\nmieru závažnosti bezpečnostného incidentu s prihliadnutím na okolnosti, za akých k incidentu došlo, čas\ntrvania protiprávneho konania a kategóriu neoprávnene sprístupnených osobných údajov. S poukazom\nna uvedené nie sú individuálne pocity žalobkyne rozhodujúcim kritériom pre posúdenie závažnosti ujmy\nvzniknutej na jej právach, ale dôležitý je objektívny pohľad vo vzťahu k akejkoľvek fyzickej osobe,\nktorej by bolo takýmto spôsobom zasiahnuté do jej práv. Počet dotknutých osôb, ale najmä rozsah\nbezpečnostného incidentu, miera jeho závažnosti a okolnosti, za ktorých k nemu došlo, kategória\nneoprávnene sprístupnených osobných údajov a negatívne následky odôvodňujú oprávnenosť nároku\nžalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do jej práva na súkromie.\n1.4. Súd prvej inštancie preto konštatoval, že sprístupnením osobných údajov žalobkyne v kombinácii:\nmeno, priezvisko, adresa bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM\nkarty a vlastnoručný podpis, neobmedzenému počtu neoprávnených osôb, došlo k porušeniu práva\nžalobkyne na informačné sebaurčenie podľa článku 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, čím bolo\nneprípustne zasiahnuté do súkromia žalobkyne.\n1.5. K výške náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie uviedol, že zohľadnil rozsah incidentu,\npočet dotknutých osôb, trvanie incidentu, význam chráneného záujmu žalobkyne (najdôležitejšie osobné\nidentifikátory, napr. rodné číslo), aj významné postavenie žalovanej na telekomunikačnom trhu a priznal\nžalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2 500 eur, aplikujúc primerane aj zákon č. 274/2017 Z.\nz. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon č. 274/2017 Z. z.“).\n1.6. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 CSP tak, že priznal žalobkyni náhradu\ntrov konania proti žalovanej v plnom rozsahu, pretože žalobkyňa bola úspešná čo do preukázania\nzákladu svojho nároku, pričom výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu.\n2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 25. októbra\n2023 sp. zn. 11Co/16/2023 výrokom I. rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny vo\nvýroku I. v časti uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške 110 eur\na v prevyšujúcej vyhovujúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu na zaplatenie\n\nnemajetkovej ujmy v tejto časti zamietol. Vo výroku II. priznal žalobkyni voči žalovanej nárok na náhradu\ntrov konania v rozsahu 100 %.\n2.1. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je čiastočne dôvodné. Nestotožnil sa s\nnámietkou žalovanej, že vo veci konal miestne nepríslušný súd, nakoľko v danom prípade nepochybne\nišlo o spor vyvolaný zásahom do práva na ochranu osobnosti v zmysle § 11 a § 13 Občianskeho\nzákonníka. Zároveň sa žalobkyňa domáhala primeraného zadosťučinenia, čo bolo možné subsumovať\npod pojem škoda tak, ako to vyplýva aj z rozsudku Súdneho dvora z 24. októbra 2023 vo veci C-22/2012\nHaasová. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že udalosť, ktorá zakladala uplatňovaný nárok, nastala\nv súvislosti s osobnými údajmi, t. j. osobnými právami žalobkyne, ide tak o udalosť zakladajúcu nárok\nna náhradu škody, čím bola daná miestna príslušnosť Okresného súdu Svidník na základe § 19 písm.\nb) CSP.\n2.2. Námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.\nUviedol, že žalobkyňa vstupovala do právneho vzťahu so žalovanou, pričom táto konala prostredníctvom\nsplnomocnenej osoby a žalovaná, aj keď konajúca prostredníctvom splnomocneného zástupcu,\nzasiahla do osobnostných práv žalobkyne tým, že nezabezpečila jej osobné údaje pred prípadným\nzneužitím. Na takýto prípad sa vzťahuje rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.\n30Cdo/2712/2005, podľa ktorého sa neoprávnený zásah žalovanej do osobnostných práv, ktorý bol\nspôsobený sprostredkovateľom, pričíta tejto právnickej osobe, teda žalovanej. Nie je relevantné použitie\nustanovení zákona o ochrane osobných údajov, nakoľko z uvedeného zákona vyplýva, že týmto\nzákonom nie je dotknuté právo na ochranu osobnosti. Z tohto dôvodu nemohlo byť rozhodujúce pre\nposúdenie pasívnej vecnej legitimácie ani rozhodnutie Úradu, na ktoré sa odvolávala žalovaná, ktoré\nv súvislosti s jej zodpovednosťou neskončilo vydaním rozhodnutia o porušení ustanovení zákona o\nochrane osobných údajov.\n2.3. Vo vzťahu k námietke premlčania žalobkyňou uplatneného nároku sa odvolací súd stotožnil s\nodôvodnením súdu prvej inštancie. Uviedol, že všeobecná premlčacia doba podľa § 101 Občianskeho\nzákonníka plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, a to bol 9. februára 2017, kedy\nboli dokumenty s osobnými údajmi nájdené nálezcom. Premlčacia doba podľa § 101 Občianskeho\nzákonníka nemohla plynúť odo dňa, keď si tlačivá v sklade „všimol“ vedúci predajne Orange v Stropkove.\nNeoprávnené sprístupnenie osobných údajov nemohlo nastať procesom „všimnutia si“ tlačív v mechu\nuloženom na podlahe skladu. Aj z pohľadu konkretizácie časového momentu bola výpoveď svedka\nneurčitá, keď túto skutočnosť uviedol slovami „naposledy som si všimol uložené tlačivá“, z ktorých však\nnemožno vyvodiť, či po 25. januári 2017 sa predmetné tlačivá naďalej na podlahe skladu nachádzali\nalebo nenachádzali. V prípade, ak by moment opustenia tlačív zo skladu žalovanej mal predchádzať\nsamotnému bezpečnostnému incidentu, podstatné by bolo, v ktorý prvý deň si bol svedok istý, že tlačivá\nv mechu už neboli uložené na podlahe skladu, nie kedy ich tam naposledy videl.\n2.4. Odvolací súd konštatoval, že skutkové zistenia súdu prvej inštancie k základu nároku sú správne a\nmajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že tu existuje\nnárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko vystavenie osobných údajov žalobkyne nepovolaným\nosobám je tak závažným zásahom do jej práva na ochranu osobnosti, že nepostačuje zadosťučinenie\npodľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a vzhľadom na závažnosť, okolnosti a charakter tohto\nincidentu je dôvodné, aby bolo žalobkyni priznané aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy. Zdôraznil,\nže oblasť súkromia a ochrany osobných údajov je dynamickou kategóriou rezonujúcou v spoločnosti a v\nsúvislosti s presunom záväzkových vzťahov aj do digitálneho priestoru je nepochybné, že ponechaním\nvšetkých osobných údajov žalobkyne bez náležitého dohľadu zo strany žalovanej sa vytvorili podmienky\npre zneužitie týchto údajov. Vychádzajúc z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva právo na\nochranu osobnosti možno nepochybne považovať za jednu z kategórií práva na súkromie s poukazom\nna článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súčasná informačná spoločnosť\na digitálna ekonomika dospela do stavu, kedy sa osobné údaje stali jednou z komodít na trhu, a preto je\nnutné dbať na to, aby subjekt, ktorému boli zverené, nevystavoval tieto osobné údaje bezpečnostnému\nriziku a v prípade, že k tomu dôjde, je dôvodné priznať dotknutej osobe právo na náhradu nemajetkovej\nujmy tak, aby táto bola primeraná. Zodpovednosť porušiteľa sa posudzuje podľa objektívneho princípu,\nteda zavinenie sa neskúma a na vznik zodpovednosti stačí už ohrozenie príslušných chránených práv,\nnakoľko ide o tzv. súkromnoprávny delikt ohrozovacej povahy. Vyžaduje sa však dôkaz existencie\n\nkauzálneho nexu viažuceho sa na protiprávne konanie porušiteľa, v dôsledku ktorého došlo k vzniku\nurčitej nemajetkovej ujmy.\n2.5. S poukazom na jednotlivé okolnosti prejednávanej veci dospel odvolací súd k záveru, že suma\npriznaná súdom prvej inštancie vo výške 2 500 eur bola neprimeraná, keďže dĺžka protiprávneho konania\nnebola ustálená. Odvolací súd zohľadnil, že žalovaná sa ospravedlnila žalobkyni za predmetné konanie\na tiež skutočnosť, že v danom prípade nebolo možné hovoriť o nejakej škandalizácii žalobkyne, o\nopakovanej a zvýšenej intenzite protiprávneho konania, či o úmyselnej motivácii žalovanej k dosiahnutiu\nzisku alebo diskreditácii osoby. Zároveň bolo nutné brať do úvahy, že v danom prípade išlo len o zásah,\nktorý bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené v ustanovení § 11 Občianskeho\nzákonníka. Avšak vzhľadom na významné postavenie žalovanej na telekomunikačnom trhu, ako aj\nvzhľadom na funkciu prevenčno-sankčnú, bolo primerané priznať žalobkyni nárok na finančnú náhradu.\n2.6. Vo vzťahu k výške primeranej náhrady odvolací súd uviedol, že náhrady poskytované pozostalým\npo obetiach dopravných nehôd sa pohybujú vo výške 15 000,- až 20 000,- eur pri príbuzných v priamom\nrade. Berúc do úvahy takto priznávané sumy, bola miera zásahu do osobnostných práv v prejednávanom\nprípade nepomerne nižšia. Odvolací súd preto určil rozsah cca 10 % zo základu priznávaného pre\nobete násilných trestných činov (4 350,- eur) v zmysle § 12 ods. 3 zákona č. 274/2017 Z. z. Keďže v\ndanom prípade nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobkyne, ale len k potencionálnej možnosti\nich ohrozenia, mal odvolací súd za to, že je potrebné aplikovať ďalšie zníženie na hodnotu 50 %, t. j.\n435:2, čo je cca 220,- eur. Zároveň neboli zistené ani dôvody, akými sú napr. škandalizácia žalobkyne,\nopakovanie, či zvyšovanie intenzity konania, úmyselné konanie žalovanej, či iné okolnosti majúce\nvýznam pre výšku náhrady, preto túto sumu znížil o 50 %, t. j. na 110,- eur. Odvolací súd v závere\npoukázal aj na rozhodnutie Mestského súdu v Prahe z 29. augusta 2019 sp. zn. 22 Co 147/2019, ktorý\npotvrdil ako primerané zadosťučinenie vo výške 10 000,- Kč pri porovnateľnom skutkovom stave, kedy\nvšak došlo k úniku údajov, aj keď v menšom objeme na jedného klienta, no tieto unikli do digitálneho\nprostredia, teda boli nepochybne všeobecne prístupnejšie než to bolo v prípade žalobkyne. Uzavrel,\nže citované rozhodnutie prešlo aj kontrolou ústavnosti zo strany Ústavného súdu Českej republiky\n(rozhodnutie z 9. januára 2020 sp. zn. II. ÚS 4015/19).\n2.7. O trovách konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1\nCSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobkyni voči žalovanej v celom rozsahu s poukazom na\núspech žalobkyne v konaní, pričom výška priznanej náhrady závisela od úvahy súdu. Konštatoval, že pri\ntakomto nároku sa strana sporu považuje za plne úspešnú vtedy, ak je úspešná čo do základu nároku\n(k tomu napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 142/2014). Zásadu úspechu\nvo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého\nposudku. V týchto prípadoch nejde o procesne neúspešnú žalobkyňu, ak jej bola priznaná aspoň časť\nžalobou uplatneného nároku. Nemožno ju totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za\npredvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov\nkonania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje\nrozhodnutie, že do práva žalobkyne bolo zasiahnuté. Vhodným riešením potom bude, že žalobkyňa má\nprávo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej). Priznanie\nplnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu\npojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP), keďže ten sa skúma čo do právneho základu, a nie čo do výšky\npriznaného nároku. (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič,\nM. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 927). Na záver odvolací súd\npoukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) z 27. augusta 2020\nsp. zn. II. ÚS 225/2020. Uznesením z 13. decembra 2023 sp. zn. 11Co/16/2023 odvolací súd zamietol\nnávrh žalovanej na vydanie dopĺňacieho rozsudku alebo opravného uznesenia, ktorým žalovaná žiadala,\naby odvolací súd vo výroku rozsudku o trovách výslovne vyjadril, že nárok na náhradu trov je 100 %\nz prisúdenej sumy.\n3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu vo výroku I. o povinnosti zaplatiť žalobkyni nemajetkovú\nujmu 110 eur aj vo výroku II. o trovách konania podala žalovaná (ďalej aj ako „dovolateľka“) dovolanie,\nktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Tvrdila, že odvolací súd sa náležite\nnevysporiadal s jej relevantnou argumentáciou, časť z nej odignoroval a navyše sa odklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít a tento svoj odklon nijakým spôsobom neodôvodnil.\nNavrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n\n3.1. V súvislosti s posúdením otázky premlčania žalovaného nároku dovolateľka uviedla, že dátum,\nkedy sa U.. J. Y. oboznámil s dokumentmi obsahujúcimi osobné údaje dotknutých osôb, vrátane\nžalobkyne (9. februára 2017), predstavuje okamih, kedy došlo k samotnému porušeniu práva na ochranu\nosobnosti, avšak z pohľadu vzniku zodpovednosti za zásah do práva na ochranu osobnosti je právne\nvýznamné, kedy došlo k zásahu, ktorý bol spôsobilý ohroziť právo na ochranu osobnosti. K tejto\nsituácii došlo jednoznačne už momentom, kedy zamestnanec obchodného zástupcu žalovanej umiestnil\ndokumenty obsahujúce osobné údaje dotknutých osôb z chráneného priestoru značkovej predajne do\nnechráneného priestoru kontajnerového stojiska. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že k tomu došlo\nv priebehu mesiaca január 2017, kedy najneskôr dňa 25. januára 2017 sa predmetné dokumenty už\nnachádzali v neuzamknutom kontajnerovom stojisku na papierový odpad. Premlčacia doba podľa § 101\nObčianskeho zákonníka plynie odo dňa nasledujúceho po dni, keď došlo k neoprávnenému zásahu\nobjektívne spôsobilému porušiť alebo aspoň ohroziť osobnostné práva žalobkyne, t. j. najneskôr od 26.\njanuára 2017 (kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz) a premlčacia doba uplynula najneskôr dňa\n26. januára 2020. Dovolateľka uviedla, že odvolací súd odignoroval celý rad dôkazov (vymenovaných v\ndovolaní), ktoré jednoznačne nasvedčujú tomu, že predmetné dokumenty sa najneskôr dňa 25. januára\n2017 už nachádzali v neuzamknutom kontajnerovom stojisku. Posúdenie otázky premlčania zo strany\nodvolacieho súdu aj súdu prvej inštancie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní (je tu nesúlad medzi\nvykonanými skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu) a ako také je aj svojvoľné. Dovolateľka v\ntejto súvislosti poukázala napr. na uznesenia odvolacieho súdu z 18. mája 2023 sp. zn. 17Co/31/2023\na sp. zn. 17Co/32/2023, ktorými odvolací súd zrušil rozsudky súdu prvej inštancie v skutkovo a právne\nidentických veciach, v ktorých súd prvej inštancie vychádzal z toho, že k protiprávnemu zásahu do\npráva na ochranu osobnosti došlo až momentom nálezu dokumentov s osobnými údajmi U.. Y. dňa\n9. februára 2017. Ďalej dovolateľka argumentovala, že uvedený zásah je jedným konaním žalovanej\na pre začatie plynutia premlčacej doby je určujúce, kedy došlo k bezpečnostnému incidentu a nie,\nkedy došlo k ukončeniu bezpečnostného incidentu (9. februára 2017). Na podporu svojej argumentácie\ndovolateľka poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“)\nzo 17. februára 2011 sp. zn. 5Cdo/265/2009, z 25. septembra 2008 sp. zn. 5Cdo/278/2007 (R 75/2008),\nz 10. novembra 2016 sp. zn. 3Cdo/174/2016, z 27. novembra 2012 sp. zn. 2Cdo/194/2011, z 31. júla\n2008 sp. zn. 4Cdo/146/2008 a na rozhodnutie ústavného súdu z 23. septembra 2013 sp. zn. IV. ÚS\n542/2013. Uviedla, že v tomto prípade nejde o tzv. trváci skutok, ale o jedno konanie (čin) zamestnanca\nobchodného zástupcu žalovanej, aj keď jeho účinky pretrvávali od 25. januára 2017 do 9. februára 2017.\nSúdy nižších inštancií sa pri posudzovaní otázky premlčania práva žalobkyne na peňažnú náhradu\nnemajetkovej ujmy (resp. momentu začiatku plynutia objektívnej premlčacej doby) odchýlili od ustálenej\nrozhodovacej praxe najvyššej súdnej autority a tento odklon nijako neodôvodnili.\n3.2. Vo vzťahu k výroku II. rozsudku odvolacieho súdu dovolateľka namietala, že odvolací súd sa nijakým\nspôsobom nevysporiadal s jej argumentáciou, podľa ktorej aj keď rozhodnutie o výške plnenia - peňažnej\nnáhrady nemajetkovej ujmy závisí finálne od úvahy súdu, musí aj žalobca niesť nejakú zodpovednosť\n(aspoň čiastočnú) za výsledok sporu v prípadoch uplatňovania neprimeraných, či dokonca premrštených\nnárokov. Argumentácia žalovanej bola dôležitá pre posúdenie otázky, či žalobkyni vôbec vznikol za\ntakýchto okolností nárok na náhradu trov konania a ak áno, v akom rozsahu, aj keď bola úspešná čo do\nprávneho základu žalovaného nároku. V danom spore si žalobkyňa uplatňovala 5 000 eur a priznaných\njej bolo 110 eur, t. j. žalobkyni bola priznaná suma predstavujúca 2 % žalovaného nároku. Odvolací súd\nv odôvodnení rozsudku nijako nereagoval ani na žiadosť žalovanej, aby v prípade, ak dôjde k záveru,\nže žalobkyni vznikol proti žalovanej nárok na náhradu trov konania, uplatnil pri určovaní trov konania,\nktoré v tomto prípade spočívajú výlučne v trovách právneho zastúpenia, moderačné právo podľa § 257\nCSP a trovy konania žalobkyni nepriznal, resp. tieto aspoň primerane znížil. Keďže odvolací súd sa\nnevysporiadal s relevantnou odvolacou argumentáciou žalovanej, mala za to, že napadnuté rozhodnutie\nje arbitrárne. Dovolateľka ďalej namietala, že odôvodnenie, resp. právny názor, že plná náhrada výšky\ntrov konania má byť určená výlučne z prisúdenej sumy, sa neprejavil v samotnom výroku rozsudku o\nnáhrade trov konania, v ktorom sa uvádza výlučne to, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania v\nrozsahu 100 %, avšak výrok o tom, že táto náhrada sa priznáva iba z prisúdenej sumy, ako je uvedené\nv odôvodnení rozsudku, vo výroku rozhodnutia absentuje. Takýto neúplný výrok rozsudku odvolacieho\nsúdu o trovách konania je podľa dovolateľky zmätočný a nevykonateľný. Poukázala aj na uznesenie\nústavného súdu z 24. mája 2022 sp. zn. II. ÚS 233/2022 s tým, že dovolateľka tam uvedený právny\nnázor nezdieľa. Na podporu argumentácie o zmätočnosti výroku rozsudku odvolacieho súdu poukázala\n\nna uznesenie odvolacieho súdu z 24. januára 2023 sp. zn. 22Co/23/2022 v skutkovo a právne identickej\nveci.\n4. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu žalovanej uviedla, že nesprávne posúdená námietka premlčania\nani odchýlenie sa od ustálenej rozhodovacej praxe nemohli založiť prípustnosť dovolania podľa § 420\npísm. f) CSP. Dodala, že ak súdy pri právnom posúdení vyhodnotili námietku premlčania ako nedôvodnú,\ntáto skutočnosť nemôže znamenať upieranie procesných práv žalovanej. Rozhodnutie odvolacieho súdu\nv tomto smere je podľa žalobkyne vecne správne a dostatočne odôvodnené. K výroku o trovách konania\nžalobkyňa citovala z nálezu ústavného súdu z 27. augusta 2020 sp. zn. II. ÚS 225/2020 a uviedla,\nže v konaniach o ochranu osobnosti je vždy základným konštatovanie zásahu do osobnostných práv,\npričom priznanie nemajetkovej ujmy, prípadne jej výška je okolnosťou sprevádzajúcou. Aj pri nepriznaní\nžiadnej nemajetkovej ujmy za súčasného konštatovania zásahu do osobnostných práv žalobkyne má\nžalobkyňa nárok na plnú náhradu trov konania. Z tohto dôvodu je konštatovanie žalovanej o nepomere\nmedzi priznanou sumou peňažnej náhrady a výškou trov konania bez právneho významu. Žalobkyňa\nďalej uviedla, že v predmetnej veci neboli splnené podmienky pre aplikáciu § 257 CSP, pretože nebolo\nmožné konštatovať výnimočné okolnosti prípadu ani dôvody hodné osobitného zreteľa. Postoj žalovanej,\nktorá popierala samotný základ nároku žalobkyne napriek mnohonásobnému judikovaniu jeho danosti\nodvolacími súdmi priamo vylučuje aplikáciu § 257 CSP. Záverom poukázala na uznesenie ústavného\nsúdu z 24. mája 2022 sp. zn. II. ÚS 233/2022 týkajúce sa skutkovo a právne identickej veci. Vzhľadom\nna uvedené dôvody navrhla, aby dovolací súd dovolanie odmietol ako neprípustné alebo zamietol ako\nnedôvodné.\n5. Dovolateľka vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedla, že dôvodom na podanie dovolania nie je\nsamotné nesprávne právne posúdenie otázky uplatnenej námietky premlčania a ani odklon od ustálenej\nrozhodovacej praxe, ale skutočnosť, že tento odklon konajúce súdy nijakým spôsobom neodôvodnili,\nv čom vidí nesprávnosť procesného postupu súdov v takej intenzite, že došlo k porušeniu práva na\nspravodlivý proces. Posúdenie otázky premlčania zo strany súdov nižších inštancií nemá oporu vo\nvykonanom dokazovaní a ako také je svojvoľné.\nVšeobecne k dovolaniu proti obom výrokom\n6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“ alebo ,,najvyšší súd“) príslušný na\nrozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1\nCSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia\npojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428\nCSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je čiastočne\ndôvodné, a to v časti smerujúcej proti výroku II. napadnutého rozhodnutia o trovách konania; vo zvyšku\nbolo potrebné dovolanie odmietnuť ako neprípustné.\n7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.\n7.1. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n9. Dovolateľka odvodzovala prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, v zmysle ktorého\ndovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej\npatriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n10. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 420 CSP nie je významný subjektívny názor\ndovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil chyby vymenovanej v tomto ustanovení, ale rozhodujúcim je\nvýlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.\n\n11. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu a ktoré tak\nzároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej\nochrany. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa\nku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť\nrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom\nsvojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio\niustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n12. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je i právo na určitú kvalitu súdneho konania,\nktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Povinnosťou\nvšeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie\nzaložil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky\nrozhodnutia (III. ÚS 107/07).\n13. Podľa ústavného súdu zjavná neodôvodnenosť (arbitrárnosť) rozhodnutia všeobecného súdu je\nnajčastejšie daná absenciou súvislosti právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaného\nprípadu, rozporom s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na\nvšetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením\nnárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).\nK dovolaniu proti potvrdzujúcej časti výroku I.\n14. Dovolateľka tvrdila, že odôvodenie výroku I. rozsudku odvolacieho súdu v časti týkajúcej sa priznanej\nnáhrady nemajetkovej ujmy vo výške 110 eur je nedostatočné a neodpovedalo na jej zásadnú odvolaciu\nargumentáciu.\n15. Po preskúmaní obsahu spisu dovolací súd konštatuje, že v postupe odvolacieho súdu nezistil žiadne\nvady, ktoré by boli spôsobilé ukrátiť dovolateľku na jej procesných právach a založiť tak dôvodnosť\npodaného dovolania. Rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v\nzmysle § 393 ods. 2 a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie\nvšetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Odvolací súd mal za to, že súd prvej\ninštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, no zo zistených skutočností prijal sčasti nesprávny\nprávny záver. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva taká aplikácia\npríslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a\nzmyslu. Odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k prijatému rozhodnutiu;\njeho postup nemožno považovať za zjavne neodôvodnený či arbitrárny.\n16. S otázkou premlčania sa odvolací súd vysporiadal v bode 35 odôvodnenia rozsudku a zhodne\nso súdom prvej inštancie uviedol, že premlčacia doba podľa § 101 Občianskeho zákonníka plynie\nodo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, a to je deň, kedy boli dokumenty s osobnými\núdajmi nájdené nálezcom (9. februára 2017). Odvolací súd argumentoval, že začiatok premlčacej\ndoby nemožno odvodzovať odo dňa, keď si tlačivá v sklade „všimol“ vedúci predajne Orange v Y..\nNeoprávnené sprístupnenie osobných údajov nemohlo nastať procesom „všimnutia si“ tlačív v mechu na\npodlahe skladu. Okrem toho odvolací súd poukázal na to, že takáto výpoveď svedka bola časovo neurčitá\na nebolo z nej možné vyvodiť, či sa predmetné tlačivá po 25. januári 2017 naďalej na podlahe skladu\nžalovanej nachádzali alebo nenachádzali, pričom podstatnou by mala byť skutočnosť, kedy tlačivá sklad\nopustili, a nie kedy ich tam svedok naposledy videl. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v otázke\npremlčania tak nemožno považovať za nepreskúmateľné, pretože odvolací súd riadne vysvetlil spôsob,\nako určil začiatok a koniec plynutia premlčacej doby v konkrétnostiach súdenej veci.\n17. Aj keď dovolateľka prípustnosť dovolania výslovne nevyvodzovala z § 421 ods. 1 CSP, súčasťou jej\nargumentácie bolo tvrdenie, že odvolací súd sa pri posúdení otázky premlčania odklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, čo by zodpovedalo dovolaciemu dôvodu podľa § 421\nods. 1 písm. a) CSP. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na § 422 ods. 1 písm. b) CSP, v zmysle\nktorého dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom\n\nplnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo\nsa neprihliada. V posudzovanej veci išlo o spotrebiteľský spor (t. j. spor s ochranou slabšej strany)\na dovolaním bol napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu o peňažnom plnení vo výške 110 eur.\nV súlade s § 422 ods. 2 CSP výška minimálnej mzdy v čase podania žaloby (4. februára 2020) bola\n580 eur [§ 1 písm. a) nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 324/2019 Z. z., ktorým sa ustanovuje\nsuma minimálnej mzdy na rok 2020]. Odvolací súd teda rozhodol v dovolaním napadnutom výroku\no peňažnom plnení neprevyšujúcom dvojnásobok minimálnej mzdy (1 160 eur). Prípadné nesprávne\nprávne posúdenie veci odvolacím súdom by preto nemohlo s poukazom na § 422 ods. 1 CSP založiť\nprípustnosť dovolania.\n18. Pokiaľ dovolateľka namietala v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP aj nesúlad\nmedzi vykonanými skutkovými zisteniami a právnymi závermi odvolacieho súdu v rámci posúdenia\notázky premlčania, dovolací súd považuje za nutné zdôrazniť, že dovolanie nepredstavuje opravný\nprostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací\nsúd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP), nemôže v dovolacom\nkonaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť\nskutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy,\npretože v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno\núspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu\nnimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie\nje postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,\nporušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery\nnie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva\nna spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f)\nCSP, avšak dovolací súd takúto vadu v posudzovanej veci nezistil.\n19. Otázka posúdenia momentu počiatku plynutia premlčania je otázkou právnou a nie skutkovou,\npričom odvolací súd ustálil ako deň počiatku plynutia premlčacej doby deň, keď boli dokumenty\nnájdené U.. J. Y. na nechránenom kontajnerovom stojisku. Dovolateľka v dovolaní ani v konaní pred\nsúdmi nižšej inštancie nerozporovala skutkovú okolnosť, že dokumenty boli U.. Y. nájdené dňa 9.\nfebruára 2017, ale namietala otázku právnu, že počiatkom plynutia premlčacej doby mal byť deň, kedy\nzamestnanec obchodného zástupcu žalovanej umiestnil dokumenty do nechráneného kontajnerového\nstojiska. Odvolací súd neopomenul a riadne vyhodnotil vykonané dôkazy v rozsahu potrebnom pre\nrozhodnutie vzhľadom na ním zastávaný právny názor odvodzujúci začiatok plynutia premlčacej doby od\nnájdenia predmetných dokumentov nálezcom. Ako už bolo uvedené vyššie, vzhľadom na neprípustnosť\ndovolania vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci [§ 422 ods. 1 písm. b) CSP] dovolací súd nemohol v\ntomto dovolacom konaní skúmať, či tento právny názor bol alebo nebol správny. Vzhľadom na uvedený\nprávny názor však bolo logické, že odvolací súd nevykonával ďalšie dokazovanie k otázke, kedy boli\npredmetné dokumenty umiestnené do nechráneného kontajnerového stojiska - takéto dokazovanie by\nbolo nadbytočné. V tomto zmysle závery odvolacieho súdu v otázke počiatku plynutia premlčacej doby\nsú súladné s vykonaným dokazovaním.\n20. Z uvedených dôvodov najvyšší súd dospel k záveru, že žalovaná nedôvodne argumentovala,\nže rozsudok odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnený a nepresvedčivý. Pokiaľ v dovolaní\ntvrdila, že odvolací súd odignoroval časť jej relevantnej argumentácie, neuviedla, akou jej konkrétnou\nargumentáciou vo veci samej sa odvolací súd nezaoberal. Za vadu konania v zmysle § 420 písm. f)\nCSP v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa\npredstáv dovolateľa. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS\n204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným\núspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym\nnázorom sporových strán, vrátane ich dôvodov a námietok.\n21. Z obsahu dovolania je zrejmé, že žalovaná sa svojou argumentáciou existencie vady nedostatočného\nodôvodnenia rozhodnutia, ako aj námietkami proti zistenému skutkovému stavu snaží spochybniť\nprávne posúdenie sporu odvolacím súdom vo vzťahu k začatiu plynutia premlčacej doby. Takáto\ndovolacia námietka by aj v prípade jej opodstatnenosti mala za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť\nnapadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f)\nCSP (pozri R 24/2017, 9Cdo/248/2021).\n\n22. Nadväzujúc na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že vo vzťahu k dovolaniu žalovanej\nsmerujúcemu proti potvrdzujúcej časti výroku I. rozsudku odvolacieho súdu o priznaní náhrady\nnemajetkovej ujmy nezistil existenciu vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, preto dovolanie\nžalovanej v tejto časti nie je procesne prípustné a dovolací súd ho v súlade s ustanovením § 447 písm.\nc) CSP odmietol.\nK dovolaniu proti výroku II.\n23. Žalovaná podala dovolanie aj proti výroku II. rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania, taktiež\npre vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. Tvrdila, že odôvodenie rozhodnutia odvolacieho súdu\nje nedostatočné a neodpovedalo na jej zásadnú odvolaciu argumentáciu, v dôsledku čoho je toto\nrozhodnutie arbitrárne.\n24. Je vhodné poznamenať, že prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o náhrade\ntrov konania pre existenciu vady v zmysle § 420 písm. f) CSP konštatoval najvyšší súd už vo\nviacerých svojich rozhodnutiach (1VObdo/2/2021, 8Cdo/266/2019, 8Cdo/111/2019, 4Cdo/70/2020,\n4Cdo/155/2020, 4Cdo/69/2022, 2Cdo/89/2020 a iné).\n25. Najvyšší súd i ústavný súd už judikovali, že z ustanovenia § 420 písm. f) CSP vyplýva,\nže k porušeniu práva na spravodlivý proces môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého\nrozhodnutia, resp. absenciou zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu\n(porovnaj 4Cdo/34/2018, 8Cdo/152/2018, 1Obdo/7/2018, 1Obdo/82/2018, 4Cdo/3/2019, 5Cdo/57/2019,\n4Cdo/101/2019, 5Obdo/87/2020, 9Cdo/7/2021, II. ÚS 120/2020, I. ÚS 235/2020, IV. ÚS 443/2020, I. ÚS\n515/2020, II. ÚS 45/2021, II. ÚS 169/2021, III. ÚS 439/2022). Pojem „procesný postup“ v § 420 písm. f)\nCSP je potrebné vyložiť v kontexte pojmu „právo na spravodlivý proces“, ktorého súčasťou je aj náležité\nodôvodnenie rozhodnutia (nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 559/2018).\n26. Pokiaľ teda odvolací súd náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností\nnezhodnotil podstatné odvolateľom namietané skutočnosti, resp. dostatočným spôsobom neodôvodnil\nich bezvýznamnosť, odôvodnenie jeho rozhodnutia treba považovať za nedostatočné, čím porušil právo\nodvolateľa na spravodlivý proces a konanie zaťažil vadou v zmysle § 420 písm. f) CSP (4Cdo/120/2019).\nZ judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj ústavného súdu vyplýva, že nie na každý\nargument strany musia dať súdy odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý\nje pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija\nc. Španielsko z 9. decembra 1994, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, Georgiadis c.\nGrécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Súčasťou obsahu základného\npráva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,\nktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr.\nrozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03). Povinnosťou všeobecného súdu je\nuviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť\na relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr.\nrozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 107/07).\n27. Z obsahu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd výrok o priznaní náhrady\ntrov konania v prospech žalobkyne odôvodnil uplatnením zásady úspechu žalobkyne v konaní o ochranu\nosobnostných práv. V bodoch 44 a 45 odôvodnenia odvolací súd vysvetlil, že v konaniach, kde výška\npriznanej náhrady závisí od úvahy súdu, sa strana sporu považuje za plne úspešnú vtedy, ak je úspešná\nčo do základu nároku. V týchto prípadoch nejde o procesne neúspešnú žalobkyňu, ak jej bola priznaná\naspoň časť žalobou uplatneného nároku. Týmto spôsobom sa odvolací súd dostatočne vysporiadal s\nnámietkami žalovanej týkajúcimi sa nesprávnej aplikácie ustanovenia § 255 CSP na trovy konania v\nprejednávanom spore.\n28. Odvolací súd ďalej citoval názor uvedený v odbornej literatúre (tzv. Veľký komentár k CSP - pozri bod\n2.7 tohto odôvodnenia), že vhodným riešením je priznať žalobkyni právo na plnú náhradu trov konania,\navšak výlučne z prisúdenej sumy, nie zo sumy žalovanej. Je možné dať za pravdu dovolateľke, že\ntento právny názor sa neprejavil vo výroku rozsudku o náhrade trov konania. Podľa názoru dovolacieho\n\nsúdu, ak odvolací súd citoval uvedený právny názor, mal súčasne uviesť, ako ho vo svojom konkrétnom\nrozhodnutí aplikuje, resp. prečo ho neaplikuje. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na uznesenie\nústavného súdu z 24. mája 2022 sp. zn. II. ÚS 233/2022, v zmysle ktorého tarifná vyhláška č. 655/2004\nZ. z. neposkytuje súdu manévrovací priestor na určenie výšky tarifnej hodnoty. Je teda možné vidieť\nrozpor medzi právnym názorom odbornej literatúry, ktorý citoval odvolací súd v napadnutom rozsudku,\na názorom ústavného súdu. Odvolací súd sa čiastočne vysporiadal s týmto rozporom až v uznesení z\n13. decembra 2023 sp. zn. 11Co/16/2023, nie v napadnutom rozsudku.\n29. Čo je však podstatnejšie, žalovaná v odvolaní navrhla, aby odvolací súd na rozhodnutie o\nnároku na náhradu trov konania aplikoval ustanovenie § 257 CSP pre existenciu dôvodov hodných\nosobitného zreteľa, pričom špecifikovala okolnosti, ktoré považuje za podstatné pre aplikáciu citovaného\nustanovenia. Poukazovala okrem samotnej výšky priznaných trov násobne prevyšujúcej judikovanú\nčiastku na skutočnosť, že v množstve skutkovo a právne totožných vecí (na základe rovnakého\nbezpečnostného incidentu), v ktorých sú žalobcovia zastúpení tým istým právnym zástupcom, trovy\nkonania spočívajú výlučne v trovách právneho zastúpenia. Žalovaná v súvislosti s použitím § 257 CSP\ntiež poukázala na skutočnosť, že žalobami uplatnená suma 5 000 eur na každého zo žalobcov bola\nneprimeraná, neadekvátna, v rozpore so zásadou slušnosti a s dobrými mravmi a jej uplatňovanie\npovažovala za vyslovene šikanózne. Odvolací súd však vo svojom rozhodnutí na tento návrh žalovanej\na na jej argumentáciu nereagoval a aplikáciou ustanovenia § 257 CSP sa vôbec nezaoberal.\n30. Vzhľadom na uvedené dovolací súd konštatuje, že odvolací súd sa v rozpore s ustanovením §\n387 ods. 3 druhá veta CSP nevysporiadal s podstatnými tvrdeniami žalovanej uvedenými v odvolaní\nvo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 257 CSP, v dôsledku čoho založil vadu zmätočnosti v zmysle §\n420 písm. f) CSP. Rozsudok odvolacieho súdu je v tejto časti nedostatočne odôvodnený v rozsahu\nporušujúcom právo dovolateľky na spravodlivý proces (obdobne pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp.\nzn. 5Cdo/19/2024, 4Cdo/96/2024, 4Cdo/89/2024).\n31. Dovolací súd uzatvára, že dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP je vo vzťahu k výroku o trovách\nkonania nielen prípustné, ale aj dôvodné a je potrebné napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v\ndovolaním napadnutom výroku II. o trovách konania zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie\nkonanie (§ 450 CSP). Odvolací súd v ďalšom konaní svoje rozhodnutie v časti o trovách konania riadne\nodôvodní tak, aby obsahová (materiálna) náplň jeho rozhodnutia založila nielen jeho zrozumiteľnosť,\nale aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť s tým, že osobitnú pozornosť bude odvolací súd venovať\naplikácii ustanovenia § 257 CSP a rozhodujúcim argumentom dovolateľky v tomto smere.\n32. Vzhľadom na zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu vo výroku o nároku na náhradu trov konania\nbolo potrebné zrušiť aj naň nadväzujúce uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania, a\nto uznesenie vyššieho súdneho úradníka č. k. SK-1C/10/2020-348 z 26. marca 2024 aj uznesenie sudcu\nč. k. SK-1C/10/2020-422 z 19. júla 2024, keďže išlo o rozhodnutia závislé od rozhodnutia o nároku na\nnáhradu trov (§ 439 písm. a) CSP). Závislým výrokom pritom môže byť nielen dovolaním nedotknutý\nvýrok, tvoriaci súčasť napadnutého rozhodnutia, ale aj výrok, ktorý je obsahom iného, samostatného\nrozhodnutia v danej veci (R 73/2004). Preto dovolací súd v súvislosti so zrušením rozsudku odvolacieho\nsúdu vo výroku o nároku na náhradu trov konania zrušil aj tieto uznesenia súdu prvej inštancie o výške\nnáhrady trov konania.\n33. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na\nďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§\n453 ods. 3 CSP). O trovách dovolacieho konania preto rozhodne odvolací súd.\n34. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"stav": {"sz": "III. ÚS 333/2026", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:69188691-78d8-4f12-8fbd-11dbd767a1ff", "datum": "2026-06-03", "vztah": "zamietnute"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "11Co/16/2023", "guid": "ea021092-3b36-4e19-90b1-a0739e01f388:5c106bf5-b790-4d38-8f6a-c8644c13e71d", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:fe52f62f-955c-4e0f-895f-e1f749f03f00", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.439.2022.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 439/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 439/2022 z 10. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-10", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.439.2022.2"}, {"guid": "ussr:6a713595-71db-44b8-955c-12073eb14e3e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.233.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 233/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 233/2022 z 24. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-24", "citacie_n": 120, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.233.2022.1"}, {"guid": "ussr:f123e0be-46b1-4e99-8a68-c9f44c2958d3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.45.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 45/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 45/2021 z 11. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-11", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.45.2021.1"}, {"guid": "ussr:e8adcd69-5df6-416f-861d-29f1bd1b710b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.120.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 120/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 120/2020 z 21. 1. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-01-21", "citacie_n": 315, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.120.2020.1"}, {"guid": "ussr:75a7de53-df8f-41e3-b33e-7dacd549a1f6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.443.2020.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 443/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 443/2020 z 25. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-25", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.443.2020.2"}, {"guid": "ussr:b5773c34-7b7c-416a-8494-ccbd842f3059", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.235.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 235/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 235/2020 z 22. 9. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-09-22", "citacie_n": 65, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.235.2020.2"}, {"guid": "ussr:d5445e38-fd44-4696-b233-788ed9fa3006", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.225.2020.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 225/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 225/2020 z 27. 8. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-08-27", "citacie_n": 209, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.225.2020.2"}, {"guid": "ussr:2820e246-eca0-4bc3-8f8d-cabcbc380ca7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.559.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 559/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 559/2018 z 13. 3. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-03-13", "citacie_n": 313, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.559.2018.1"}, {"guid": "ussr:a5dd6a0f-1737-4c47-8081-dd90de01cef8", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 142/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 142/2014 z 19. 6. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-06-19", "citacie_n": 107, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a5dd6a0f-1737-4c47-8081-dd90de01cef8"}, {"guid": "ussr:a0bc535b-856b-45df-9940-aeeec2b45518", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 542/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 542/2013 z 23. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-23", "citacie_n": 154, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a0bc535b-856b-45df-9940-aeeec2b45518"}, {"guid": "ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 204/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 204/2010 z 27. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-27", "citacie_n": 1515, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322"}, {"guid": "ussr:25215f5e-97a7-4add-be9f-f527cdfbb11b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 107/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 107/07 z 30. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-30", "citacie_n": 1060, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:25215f5e-97a7-4add-be9f-f527cdfbb11b"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 119/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 z 16. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-16", "citacie_n": 3589, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}, {"guid": "ee959727-0783-4608-95c8-bf65053e1cb6:cbb8f716-035a-4a6e-84cc-4a2a11641d2b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:6615209928.1", "spisova_znacka": "9Cdo/248/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/248/2021 z 30. 6. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-06-30", "citacie_n": 110, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:6615209928.1"}, {"guid": "21a5c91a-9493-4340-8ab7-94ffeb624a9f:933cb08b-c4ee-4e83-8be0-a1a811fea476", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:8304119546.2", "spisova_znacka": "8Cdo/111/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/111/2019 z 26. 5. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-05-26", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:8304119546.2"}, {"guid": "70a36fba-c1f4-4375-bb12-7437227756fb:9541b1f0-76e5-412c-861d-2583c86c1c16", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2024:2207217943.7", "spisova_znacka": "11Co/16/2023", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 11Co/16/2023 z 20. 6. 2024", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2024-06-20", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2024:2207217943.7"}, {"guid": "007573f0-3ac9-4579-9751-1b9ef60e90ba:830dd1e4-bee3-47a5-87cc-3ef0bc84611a", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/31/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/31/2023 z 26. 3. 2024", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2024-03-26", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/007573f0-3ac9-4579-9751-1b9ef60e90ba:830dd1e4-bee3-47a5-87cc-3ef0bc84611a"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:69188691-78d8-4f12-8fbd-11dbd767a1ff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:3.US.333.2026.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 333/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 333/2026 z 3. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-03", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:3.US.333.2026.1"}]}