{"guid": "681046a6-dc2e-40a9-aeaf-c60927318004:b94b948b-c2cb-455b-88f1-26f4d2767ae6", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:8319207501.2", "spisova_znacka": "2Obdo/8/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/8/2025 z 26. 2. 2026", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. februára 2026, sp. zn. 2Obdo/8/2025, ECLI:SK:NSSR:2026:8319207501.2", "identifikacne_cislo": "8319207501", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Beáta Miničová", "sudca_id": 470, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-beata-minicova-470", "datum_vydania": "2026-02-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Obchodné záväzkové vzťahy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-476", "nazov": "§ 476 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-476", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-476"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-7", "nazov": "§ 7 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-7", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-7"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513", "nazov": "ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449", "nazov": "§ 449 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421", "nazov": "§ 421 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1991/513#paragraf-476", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-7", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b94b948b-c2cb-455b-88f1-26f4d2767ae6", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:8319207501.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:8319207501.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:8319207501.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Obdo/8/2025\n8319207501\n26. 02. 2026\nJUDr. Beáta Miničová\nECLI:SK:NSSR:2026:8319207501.2\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beaty Miničovej a\nčleniek senátu Mgr. Sone Pekarčíkovej a JUDr. Jaroslavy Fúrovej v spore žalobcu: U. Q., narodený XX.\nH. XXXX, T. XXX/XX, XXX XX L., zastúpeného JUDr. Martinom Salokom, advokátom, Zvonárska 8, 040\n01 Košice, IČO: 31 314 368, proti žalovanému 1/: PRO ECONOMO s.r.o., Puškinova 251/14, 069 01\nSnina, IČO: 36 814 555 a žalovanému 2/: MÄSO TRADE LTD s. r. o., Štefanikova 18, 066 01 Humenné,\nIČO: 36 509 621, o určenie neplatnosti zmluvy o predaji časti podniku, vedenom na Okresnom súde\nHumenné pod sp. zn. 7Cb/82/2019, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č.\nk. 2Cob/49/2023-270 zo dňa 29. novembra 2023, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.\nk. 2Cob/49/2023-270 zo dňa 29. novembra 2023 a rozsudok Okresného súdu Humenné č. k.\n7Cb/82/2019-202 z 27. júna 2022 a vec v r a c i a Okresnému súdu Humenné na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Humenné (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) ako súd prvej inštancie\nrozsudkom, č. k. 7Cb/82/2019-202 zo dňa 27. júna 2022 zamietol žalobu, priznal žalovanému 1/ voči\nžalobcovi právo na náhradu trov konania v celom rozsahu a žalovanému 2/ právo na náhradu trov\nkonania voči žalobcovi nepriznal.\n2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal určenia\nneplatnosti zmluvy o predaji časti podniku uzatvorenej žalovaným 1/ a žalovaným 2/ dňa 1. augusta\n2019 (ďalej aj „zmluva o predaji časti podniku“ alebo „zmluva“). Žalobca žalobu odôvodnil tým, že\ndňa 6. mája 2019 sa v neprítomnosti žalobcu ako spoločníka žalovaného 1/ konalo mimoriadne valné\nzhromaždenie žalovaného 1/ napriek tomu, že neboli splnené podmienky na jeho uznášaniaschopnosť.\nNa uvedenom valnom zhromaždení došlo k odvolaniu žalobcu z funkcie konateľa a vymenovaniu R.\nY. za konateľa žalovaného 1/, ktorá zmena bola následne zapísaná do obchodného registra. V mene\nžalovaného 1/ uzatvoril zmluvu o predaji časti podniku R. Y., ktorý na to nebol oprávnený, nakoľko podľa\nspoločenskej zmluvy môže konateľ disponovať len s majetkom spoločnosti do 10 000,- eur. Nad uvedenú\nsumu sa vyžaduje súhlas valného zhromaždenia. R. Y. pri vystupovaní ako konateľ žalovaného 1/ tiež\npodľa žalobcu porušil § 135a ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších\nprávnych predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“). Žalobca ďalej poukázal na to, že podľa § 125\nods. 1 písm. j) Obchodného zákonníka je rozhodovanie o predaji podniku zverené do pôsobnosti\nvalného zhromaždenia. Keďže valné zhromaždenie žalovaného 1/ zmluvu o predaji časti podniku\nneschválilo, táto je neplatná. Žalovaní zároveň porušili kogentné ustanovenie § 488 ods. 1 a § 477 ods. 4\nObchodného zákonníka tým, že si nesplnili povinnosť bez zbytočného odkladu informovať o uzatvorení\nzmluvy o predaji časti podniku veriteľov a dlžníkov spoločnosti, vrátane obchodného registra. Žalobca\nďalej namietal, že v zmluve o predaji časti podniku nie je časť podniku, ktorá je predmetom predaja,\nžiadnym spôsobom vymedzená ako ucelená samostatná časť podniku, či už z hľadiska samostatnej\nčinnosti alebo aspoň oddeleného účtovníctva v zmysle § 7 Obchodného zákonníka, čo má za následok\n\njej neplatnosť. Pri predaji časti podniku sa tiež nemožno odchýliť ani od kogentného ustanovenia § 480\nObchodného zákonníka, podľa ktorého práva a povinnosti vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov k\nzamestnancom podniku prechádzajú z predávajúceho na kupujúceho, čo zmluvné strany v článku 11\nods. 3 zmluvy výslovne vylúčili. Podľa žalobcu neplatnosť zmluvy ďalej spôsobuje zmluvné dojednanie\nupravujúce kúpnu cenu, ktoré odporuje dobrým mravom. Zmluva o predaji časti podniku je neplatná\naj v časti, ktorej predmetom sú hnuteľné veci vo vlastníctve žalobcu, keďže žalobca neudelil súhlas\nžalovaným na akékoľvek disponovanie s jeho majetkom, okrem bežného užívania na účely lekárne a\nambulancie.\n3. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na právoplatný rozsudok Okresného\nsúdu Humenné, sp. zn. 7Cb/67/2019 zo dňa 12. mája 2021, ktorý okrem iného určil, že uznesenia\nprijaté na mimoriadnom valnom zhromaždení žalovaného 1/ sú neplatné. Právoplatné rozhodnutie súdu\no neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia je síce záväzné pre každého (§ 131 ods. 5 Obchodného\nzákonníka), ale samotná neplatnosť tohto uznesenia sa netýka práv nadobudnutých v dobrej viere tretími\nosobami. S poukazom na predmetné ustanovenie súd prvej inštancie nepovažoval zmluvu o predaji\nčasti podniku uzatvorenú R. Y. v mene žalovaného 1/ za neplatný právny úkon.\n4. K žalobcom tvrdenej neplatnosti zmluvy z dôvodu, že kúpna cena bola dojednaná v rozpore s dobrými\nmravmi, súd prvej inštancie uviedol, že ustanovenie § 482 Obchodného zákonníka nie je kogentným\nustanovením, ale ustanovením dispozitívnym, z čoho vyplýva možnosť odchylnej úpravy kúpnej ceny\nzmluvnými stranami. Záleží len na dohode kupujúceho a predávajúceho, či možnosť odchylnej právnej\núpravy využijú alebo im úprava kúpnej ceny obsiahnutá v § 482 Obchodného zákonníka vyhovuje. V\nkonaní bolo preukázané, že prevádzaná nehnuteľnosť bola zakúpená za cenu cca 400 000,- eur, ktorej\nkúpa bola financovaná úvermi poskytnutými žalovanému 1/ ako dlžníkovi. V zmluve o predaji časti\npodniku si strany dohodli výšku kúpnej ceny 5 000,- eur s tým, že na kupujúceho, teda žalovaného\n2/ prešli všetky ťarchy viaznuce na predmetnej nehnuteľnosti (záložné práva) a záväzky vo výške 234\n552,- eur a vo výške 96 000,- eur. Žalovaný 2/ na seba prevzal záväzok z kúpnej zmluvy vzťahujúcej sa\nna prevádzanú časť vo výške 6 197,- eur, teda celkovo vo výške 336 749,- eur. Prihliadajúc na vyššie\nuvedené, dospel súd prvej inštancie k záveru, že kúpna cena nebola určená v rozpore s dobrými mravmi,\npreto nie je neplatná.\n5. Vo vzťahu k námietke žalobcu ohľadne neurčito vymedzeného predmetu predaja, súd prvej inštancie\nuviedol, že v spornej zmluve bol predmet zmluvy vymedzený dostatočne určito a teda ani z tohto\ndôvodu zmluva o predaji časti podniku nie je neplatná. Z článku I., bod 3 a článku II., bod 1 zmluvy\nvyplýva, čo bolo predmetom predaja časti podniku (hnuteľné, nehnuteľné veci, prechod tiarch, prechod\nzáväzkov, ktoré v zmluve boli podrobne a presne špecifikované). Súd prvej inštancie poukázal tiež na\nto, že záväzok kupujúceho prevziať záväzky súvisiace s podnikom v zmysle § 476 ods. 1 Obchodného\nzákonníka sa týka záväzkov voči tretím osobám, nie záväzkov vnútri podniku, ktorými sú aj záväzky\nvyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov podnikateľa voči zamestnancom podniku. Prechod týchto práv\na povinností je upravený v § 480 Obchodného zákonníka. Zmluvné dojednanie, ktoré by bolo v rozpore\nso špeciálnym a zároveň kogentným ustanovením § 480 Obchodného zákonníka, by mohlo založiť\nlen čiastočnú neplatnosť príslušných ustanovení zmluvy o predaji časti podniku, ale nie jej absolútnu\nneplatnosť.\n6. Pokiaľ žalobca namietal, že predmetom prevodu boli aj hnuteľné veci v jeho výlučnom vlastníctve,\nv tomto prípade sa podľa súdu prvej inštancie jedná o oddeliteľnú časť zmluvy od jej zvyšku a ak by\naj v tejto časti zmluva bola neplatná, nemalo by to za následok neplatnosť celej zmluvy o predaji časti\npodniku. Pokiaľ sa žalobca nazdáva, že je vlastníkom týchto hnuteľných vecí, mal podľa súdu prvej\ninštancie podať vlastnícku žalobu v zmysle § 126 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení\nneskorších právnych predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), kde by sa ako predbežná otázka riešila,\nči je alebo nie je vlastníkom vecí. Súd prvej inštancie napokon poznamenal, že určovacia žaloba nie je\nspravidla opodstatnená vtedy, ak ňou požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu\nk posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo teda najmä vtedy, ak vyriešenie predbežnej právnej\notázky ešte neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva.\n7. O odvolaní žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej aj\n„odvolací súd“ alebo „krajský súd“), ako súd odvolací, rozsudkom, č. k. 2Cob/49/2023-270 zo dňa 29.\nnovembra 2023 tak, že potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, priznal žalovanému 1/ proti žalobcovi\n\nprávo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu a žalovanému 2/ právo na náhradu trov\nodvolacieho konania voči žalobcovi nepriznal.\n8. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že súd prvej inštancie v dostatočnom\nrozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností dospel k správnemu právnemu záveru. Odvolací\nsúd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom\nrozsahu odkázal podľa § 387 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení\nneskorších právnych predpisov (ďalej len „CSP“). Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého\nrozsudku odvolací súd zhodnotil, že súd prvej inštancie presvedčivo a logicky odpovedal na každý\nargument vznesený v spore a toto odôvodnenie spĺňa kritériá vyžadované vyššími súdnymi autoritami\npre zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho rozhodnutia. Právne závery sú v súlade s vykonanými\nskutkovými zisteniami a celkovo možno podľa odvolacieho súdu konštatovať, že napadnuté rozhodnutie,\npokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia, je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n9. Pre doplnenie a potvrdenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd zdôraznil, že\nneplatnosť uznesenia valného zhromaždenia sa nedotýka práv tretích osôb za predpokladu, že tieto\npráva boli nadobudnuté v dobrej viere (§ 131 ods. 4 Obchodného zákonníka). Keďže žalobca v konaní\nnepreukázal, dokonca ani netvrdil, že žalovaný 2/ ako kupujúci pri uzatvorení zmluvy o predaji časti\npodniku mal vedomosť o neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia žalovaného 1/ o vymenovaní R.\nY. za konateľa spoločnosti, platí domnienka, že žalovaný 2/ bol v dobrej viere, že v mene žalovaného\n1/ ako predávajúceho je oprávnený ako konateľ zmluvu uzatvoriť R. Y.. Preto ustanovenie § 131 ods.\n4 Obchodného zákonníka bráni prihliadať na zmluvu o predaji časti podniku ako neplatnú z dôvodu,\nže v mene žalovaného 1/ ako predávajúceho konala neoprávnená osoba. Žalobcovi nič nebránilo za\núčelom vyvrátenia domnienky dobrej viery žalovaného 2/ navrhnúť dokazovanie, vrátane prípadného\nvýsluchu štatutárneho orgánu žalovaného 2/. Podľa krajského súdu je nenáležité, aby žalobca ako strana\nv kontradiktórnom spore prenášal svoje procesné povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov\nna súd. Nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie, pokiaľ to strana nenavrhla a zároveň platí zákonná\ndomnienka, vykonať dokazovanie a tým porušiť zásadu rovnosti zbraní strán sporu.\n10. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že v zmysle spoločenskej zmluvy žalovaného 1/ bol konateľ\noprávnený disponovať iba s majetkom spoločnosti do 10 000,- eur odvolací súd konštatoval, že takéto\nobmedzenie nemá právne účinky voči tretím osobám. Spoločnosť zaväzujú aj také úkony konateľov,\nktoré boli urobené v rozpore s internými pravidlami; v takom prípade je však spoločnosť oprávnená\nuplatniť svoje práva (regresné nároky, napr. na náhradu škody) voči konateľom, ktorí porušili svoje\npovinnosti a konali v rozpore s ustanoveniami spoločenskej zmluvy alebo v rozpore s rozhodnutím\nvalného zhromaždenia (t. j. prekročili rozsah svojich oprávnení).\n11. Pokiaľ žalobca namietal, že predmet predaja vymedzený v zmluve nie je organizačnou zložkou\npodniku podľa § 7 Obchodného zákonníka, odvolací súd poznamenal, že predmet prevodu podľa zmluvy\no predaji časti podniku predstavuje taká organizačná zložka podniku, ktorá je dostatočne odlíšiteľná\nnajmä tým, že predstavuje ucelenú, samostatne hospodáriacu časť, ktorá v rámci podniku vykonáva\nrelatívne samostatnú činnosť. Časť podniku ale nemusí byť samostatná účtovná jednotka podľa zákona\no účtovníctve. Z obsahu zmluvy o predaji časti podniku vyplýva, že predmetom prevodu bola ucelená a aj\nhnuteľnými a nehnuteľnými vecami definovaná organizačná zložka podniku a to lekáreň a ambulancia,\nčo potvrdzuje nielen výpoveď žalobcu, ktorý uviedol popis prevádzky v prevádzanej budove, ale aj\nzmluva o úvere č. 000454/CORP/2017, kde je definovaný účel poskytnutého úveru ako stavebné úpravy\nobjektu „lekáreň“ a „ambulancia“.\n12. V odvolaní žalobca podľa krajského súdu uvádzal nové skutkové tvrdenia, vlastné právne názory\na vyjadril nesúhlas s názorom súdu prvej inštancie k posudzovaniu ne/platnosti zmluvy o predaji\nčasti podniku. Tieto tvrdenia prípustnosť odvolania nezakladajú. K tomu, že zmluva o predaju podniku\npredstavuje simulovaný právny úkon odvolací súd uviedol, že nie je dôvod určitú transakciu postihnúť\nneplatnosťou, ak spĺňa pojmové znaky inej transakcie (kúpna zmluva, postúpenie pohľadávky, prevod\npráva). V dôsledku toho dôjde účinne k prevodu majetkových pozícií, ktoré sú prevoditeľné, no nie\nk prechodu záväzkov spojených s prevádzkovaním podniku. Veritelia tým iba stratia ochranu, ktorú\nim poskytuje právna úprava zmluvy o predaji podniku. Uvedené rovnako platí aj k tvrdeniam žalobcu\nuvádzaným až v odvolacom konaní (tzv. neprípustné novoty podľa § 366 CSP), že nie je zrejmé, ktorá\n\nčasť podniku ostala vo vlastníctve žalovaného 1/ a netvorila tak predmet prevodu. Predmetom konania\nna súde prvej inštancie bola zmluva o predaji časti podniku, teda nie tá časť (podniku), ktorá nebola\npredmetom prevodu medzi žalovanými. Pokiaľ by na základe zmluvy o predaji časti podniku došlo\nk prevodu celého podniku žalovaného 1/ na žalovaného 2/, je bez právneho významu argumentácia\nžalobcu o neurčitosti predmetu prevodu, keďže by došlo k predaju celého podniku a nie iba jeho\norganizačnej zložky. K ďalšej námietke žalobcu vznesenej až v odvolacom konaní, že zo zmluvy o predaji\nčasti podniku nevyplývajú ďalšie (všetky) záväzky, ktoré sa týkajú prevodu, ale iba tie, ktoré sa vzťahujú\nna prevádzané nehnuteľnosti, odvolací súd poznamenal, že z obsahu zmluvy o predaji časti podniku\nvyplýva, že sú v nej definované aj ďalšie záväzky, ako napr. leasingové záväzky. Zároveň z dikcie §\n477 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že na kupujúceho prechádzajú nielen všetky práva, ale aj\nzáväzky, na ktoré sa predaj vzťahuje, teda nevyžaduje sa ani to, aby záväzky súvisiace s predávaným\npodnikom, ktoré prechádzajú z predávajúceho na kupujúceho, boli v zmluve identifikované.\n13. Podľa krajského súdu ani prípadné nesplnenie oznamovacej povinnosti podľa § 447 ods.\n4 Obchodného zákonníka, nie je podmienkou prechodu pohľadávky alebo prevzatia záväzku.\nNespôsobuje to neplatnosť zmluvy o predaji časti podniku, môže to však mať dôsledky pre solučné\nplnenie dlžníka predávajúcemu, ktorý nebol informovaný o postúpení pohľadávky na kupujúceho a môže\nto viesť k zodpovednosti za spôsobenú škodu podľa § 373 a nasl. v spojení s § 757 Obchodného\nzákonníka. K namietanej neplatnosti zmluvy o predaji časti podniku z dôvodu, že kúpna cena je v\nrozpore s dobrými mravmi, odvolací súd dal do pozornosti, že žalobca tieto tvrdenia žiadnym spôsobom\nnepreukázal, teda neuniesol dôkazné bremeno. Dohoda o výške kúpnej ceny je totiž vecou zmluvných\nstrán a môže sa odlišovať od účtovnej hodnoty majetku podniku alebo od čistého obchodného imania\npodnikateľa. Ustanovenie § 482 Obchodného zákonníka má dispozitívnu povahu, čo pripúšťa, aby\nsa účastníci zmluvy o predaji podniku dohodli odchýlne. Pokiaľ súd prvej inštancie pri zohľadnení\nprimeranosti kúpnej ceny prihliadal na hodnotu záväzkov, ktoré prevzal žalovaný 2/, nemožno považovať\ndohodnutú kúpnu cenu za tak extrémne nízku, že by odporovala dobrým mravom a to aj napriek tomu, že\nnezohľadňovala ďalšie aktíva a pasíva časti podniku. Pokiaľ bol žalobca toho názoru, že hodnota aktív,\npo zohľadnení pasív predmetu prevodu bola vo vzťahu k dohodnutej kúpnej cene neprimeraná, bolo\njeho povinnosťou uniesť dôkazné bremeno na tieto tvrdenia a preukázať, že dohodnutá cena odporuje\ndobrým mravom a to prípadným znaleckým posudkom, resp. na základe účtovnej evidencie. Žalobca\npritom žiadne iné relevantné hodnoty, ktoré by mali mať vplyv na dohodnutú cenu predaja, neuvádzal.\n14. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že predmetom prevodu na základe zmluvy o predaji časti podniku boli\naj hnuteľné veci vo výlučnom vlastníctve žalobcu, odvolací súd poukázal na § 483 ods. 3 Obchodného\nzákonníka v spojení s § 446 Obchodného zákonníka, ktoré umožňujú nadobudnutie vlastníckeho práva\nod nevlastníka. Podmienkou účinného nadobudnutia vlastníckeho práva je skutočnosť, že kupujúci v\nčase prevodu vlastníckeho práva nevedel, že predávajúci nie je vlastníkom a že nie je oprávnený s\ntovarom nakladať na účely jeho predaja. V prípade sporu dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu. Žalobca\nv konaní ani netvrdil, že žalovaný 2/ mal vedomosť, resp. nebol dobromyseľný, že žalovaný 1/ nebol\nvlastníkom sporných prevádzaných hnuteľných vecí. Nedôvodná je podľa krajského súdu tiež námietka\nžalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie navrhované žalobcom a to listinnými dôkazmi\npredloženými žalobcom podaním zo dňa 3. februára 2020. Žalobca predložil listinné dôkazy (zmluvy o\núvere, zriadení záložného práva a ručení), ktoré neboli v priebehu konania spochybnené, preto nebolo\npovinnosťou súdu prvej inštancie oboznámiť ich obsah na pojednávaní.\n15. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne uviedol, že v prípade určenia neplatnosti zmluvy\no predaji časti podniku ide o určenie neplatnosti právnej skutočnosti (zmluvy), pričom takáto žaloba je v\nzmysle § 137 písm. d) CSP prípustná len v prípade, ak jej existenciu predpokladá osobitný predpis, čo v\nposudzovanom spore nemožno konštatovať. Správne preto súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú\nzamietol. Ak by aj odvolací súd subsumoval žalobu žalobcu pod ustanovenie § 137 písm. c) CSP, je\npotrebné uviesť, že všeobecným predpokladom, aby súd určovacej žalobe vyhovel, je právny záujem\nžalobcu, teda záujem na tom, aby bol vyhovujúci rozsudok pre neho po právnej stránke významný,\nčiže užitočný. Pri určovacích žalobách samotná dôvodnosť skutkových a právnych tvrdení žalobcu ešte\nneznamená, že prípadný vyhovujúci určovací rozsudok bude mať pre žalobcu právny význam, teda,\nže bude sporové konanie užitočné alebo naopak zbytočné. Žalobca musí naliehavý právny záujem\nna určení práva preukázať, ibaže právny záujem vyplýva z osobitného predpisu. Odvolací súd v tejto\nsúvislosti uviedol, že ochranu už porušeného práva môže žalobca dosiahnuť žalobou na plnenie (napr.\nnáhradu škody), preto naliehavý právny záujem absentuje, ak má žalobca možnosť žalovať na splnenie\n\npovinnosti. Vzhľadom na predmet sporu a charakter podanej žaloby odvolací súd konštatoval, že žalobca\nv zásade nemá ani naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie, ak už k porušeniu práva\ndošlo. Samotná argumentácia žalobcu, že predmetom žaloby je určenie absolútnej neplatnosti právneho\núkonu, neobstojí. Hoci tvrdenie žalobcu, že na absolútnu neplatnosť súd prihliada ex offo, je pravdivé,\nzároveň je potrebné uviesť, že na to, aby nastali účinky absolútnej neplatnosti, nie je v zásade potrebný\nsúdny výrok o neplatnosti právneho úkonu. Odvolací súd zastáva názor, že ak sa chcel žalobca domáhať\nurčenia absolútnej neplatnosti v samostatnom súdnom konaní, žaloba musí aj v tomto prípade spĺňať\npodmienky stanovené v § 137 písm. c) CSP a žalobca musí preukázať naliehavý právny záujem na\nurčení, že tu právo vyplývajúce z neplatného právneho úkonu nie je.\n16. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozhodnutie okresného súdu v celom rozsahu\npotvrdil ako vecne správne podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP.\n17. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej v texte aj „dovolateľ“), prípustnosť\nktorého odvodzuje od § 420 písm. f) CSP a teda, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil\nstrane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na\nspravodlivý proces.\n18. Dovolateľ vzhliadol nesprávny procesný postup krajského súdu v nedostatočnom odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia, čo vedie k jeho nepreskúmateľnosti, v arbitrárnosti, v bezdôvodnom\nnevykonaní podstatných dôkazov, ktoré mali význam pre rozhodnutia vo veci a v porušení princípu\nprávnej istoty, čo vedie k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n19. Podľa dovolateľa bolo pre meritórne rozhodnutie rozhodujúce posúdenie, či žalovaný 2/ pri\nuzatváraní zmluvy o predaji časti podniku konal v dobrej viere. Súdy nižších inštancií sa však touto\notázkou nezaoberali. Dovolateľovi nie je preto jasné na základe akých úvah a hodnotenia akých dôkazov\ndospel krajský súd k záveru, že zmluva bola uzavretá v súlade s dobrými mravmi. Dovolateľ poukázal na\nto, že krajský súd nemal záujem o vypočutie žalovaného 2/ napriek tomu, že dovolateľ výsluch účastníkov\nkonania navrhoval. Podľa dovolateľa žalobcu je na mieste uvažovať nad skutočnosťou, že nielenže\nžalovaný 2/ nekonal v dobrej viere, ale ani žalovaný 1/, za koho toho času konal R. Y., ktorý musel\nmať vedomosť o tom, že funkciu konateľa spoločnosti zastáva na základe podvodného konania. Krajský\nsúd sa týmito úvahami vôbec nezaoberal, pričom súd je povinný prihliadať na absolútnu neplatnosť ex\noffo. S poukazom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dovolateľ uviedol, že\nsúčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo strany sporu na také odôvodnenie\nsúdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany.\n20. Dovolateľ v dovolaní zdôraznil, že v konaní produkoval dôkaz „Potvrdenie o tom, že do zbierky\nlistín spoločnosti PRO ECONOMO s.r.o. nepribudli ďalšie listiny“ a namieta, že súdy nižších inštancií\ntento dôkaz nevykonali a nezaujali k nemu žiadne stanovisko, hoci žalobca už svoju žalobu opieral o\nskutočnosť, že konateľ konal v rozpore s odbornou starostlivosťou a v rozpore so záujmami spoločnosti a\nostatných spoločníkov (§ 135a Obchodného zákonníka). Dovolateľ ďalej poukázal na to, že podstatnou\nnáležitosťou zmluvy o predaji časti podniku je správne vymedzenie časti podniku, ktoré sa má podľa\n§ 487 a § 476 Obchodného zákonníka vymedzovať organizačnou zložkou podniku. V prípade, že\npredmetom zmluvy o predaji časti podniku nie je organizačná zložka, zmluva je neplatná. V žiadnom\nustanovení zmluvy o predaji časti podniku nie je časť podniku, ktorá je predmetom predaja, žiadnym\nspôsobom vymedzená ako ucelená samostatná časť podniku, či už z hľadiska samostatnej činnosti\nalebo aspoň oddeleného účtovníctva. Podľa dovolateľa v predmetnom prípade nemôže obstáť, ak sa\npre prípad prevodu časti podniku predmet zmluvy obmedzí len na individuálny výpočet nehnuteľnosti\na k nim viažuci sa ex lege prechod tiarch a záväzkov a hnuteľných vecí. Takto vymedzený predmet\nprevodu je v rozpore s § 487 v spojení s § 476 Obchodného zákonníka v nadväznosti na ustanovenie\n§ 7 Obchodného zákonníka.\n21. Podľa dovolateľa je tiež na základe základných matematických počtov zjavné, že žalovaný 1/\npredal nehnuteľnosť značne podhodnotenú, nakoľko predmetom zmluvy nebola iba nehnuteľnosť, ale\naj hnuteľné vecí. Počas celého konania žalovaní nepreukázali, že kúpna cena za predaj časti podniku\nbola uhradená. Podľa dovolateľa z dôvodu výslovného vylúčenia prechodu osobnostnej zložky podniku\n- zamestnancov je zmluva o predaji časti podniku neplatná tiež z dôvodu rozporu so zákonom. Tento\n\nprávny názor podporuje nielen slovenská právna úprava s príslušnou judikatúrou, ale aj smernica č.\n2001/23/ES o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri\nprevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov a judikatúra Súdneho dvora EÚ\n(napríklad rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-392/92 zo dňa 14. apríla 1994, C-444/10, rozsudok\nSúdneho dvora EÚ zo dňa 10. novembra 2011). Dovolateľ považuje za nesporné, že na základe § 263\nods. 1 Obchodného zákonníka je možné považovať § 476 a § 480 Obchodného zákonníka za kogentné\nnormy. Porušenie § 476 a § 480 Obchodného zákonníka žalobca považuje za rozpor so zákonom v\nzmysle § 39 Občianskeho zákonníka, z čoho vyplýva absolútna neplatnosť právneho úkonu, v tomto\nprípade zmluvy o predaji časti podniku.\n22. Ďalším dôvodom, pre ktorý dovolateľ považuje zmluvu o predaji časti podniku za absolútne neplatnú\nje skutočnosť, že uzavretie zmluvy je simulovaným (predstieraným) právnym úkonom. Dovolateľ je\npresvedčený, že v tomto prípade sa jedná o spoločný simulovaný úkon. R. Y., ktorý uzavrel zmluvu\nako štatutárny zástupca žalovaného 1/, musel byť uzrozumený so skutočnosťou, že sa jednalo o\númyselné a podvodné konanie voči žalobcovi, toho času konateľovi žalovaného 1/. Žalovaný 2/ nemal\nzáujem záväzky vyplývajúce zo zmluvy splniť, nakoľko ani neuhradil kúpnu cenu. Žalovaný 2/ taktiež\nnemal záujem si splniť svoje záväzky voči UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a.s., keďže\nsa nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom zmluvy, po krátkej dobe od jej uzavretia dostala do dražby a\nmomentálne je jej vlastníkom obchodná spoločnosť DIPOLY s.r.o.\n23. Predmetom zmluvy a predaja boli podľa dovolateľa navyše aj hnuteľné veci, ktoré nepatrili do\nvlastníctva žalovaného 1/. V zmysle zásady „nemo plus iuris ad alium transfere potest, quam ipse habet“\nz nepráva nemôže vzniknúť právo. Právny nástupca, v tomto prípade žalovaný 2/, nemôže nadobudnúť\nvlastnícke právo, ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje právo, takéto právo nikdy nenadobudol, a\npreto ho ani nemohol ďalej platne previesť. Taktiež na základe právoplatného rozhodnutia o neplatnosti\nvalného zhromaždenie R. Y. nikdy nemohol nadobudnúť právo konať za žalovaného 1/, a z toho dôvodu\nnemohol previesť vlastnícke právo na iného. Aplikáciu princípu nemo plus iuris a jej dôsledky podľa\ndovolateľa potvrdil vo svojom rozhodnutí aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp.\nzn. 3Cdo/144/2010.\n24. Odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí taktiež podľa dovolateľa nijako nevysporiadal s\nargumentáciou a odôvodnením nevykonania žalobcom navrhovaných dôkazov (napr. predložené listiny\npodaním zo dňa 3. februára 2021). Žalobca sa teda doposiaľ nedočkal relevantnej odpovede na\nsvoje právne argumenty. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.\n5Cdo/107/2019, rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 332/09 a rozhodnutie\nEurópskeho súdu pre ľudské práva V. proti Švajčiarsku dovolateľ uviedol, že súd musí jednak procesne\nkorektne vyhodnotiť dôvody, kedy nemusí navrhnuté dôkazy vykonať (ide podľa judikatúry o tri skupiny\ndôvodov) a zároveň musí svoju úvahu ohľadom nevykonania navrhnutých dôkazov riadne odôvodniť.\nPokiaľ súd uvedený postup nedodrží, dôjde podľa dovolateľa k takému nesprávnemu procesnému\npostupu, ktorý dosahuje intenzitu porušenia práva na spravodlivý proces. Vo vzťahu k údajnému\nneuneseniu dôkazného bremena žalobcom tým, že nepreukázal nedobromyseľnosť žalovaného 2/,\ndovolateľ uviedol, že žalobca v konaní navrhoval výsluch žalovaného 2/ a nevypočutie žalovaného 2/\nkritizoval aj v podanom odvolaní. Súd má podľa neho právo voľne hodnotiť dôkazy, ale nemá právo\nvoľne hodnotiť dôkazne bremeno. Dovolateľ je názoru, že došlo k porušeniu princípu právnej istoty,\npretože krajský súd nerešpektoval judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, ako aj rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva uvedené vyššie.\n25. Podľa dovolateľa sa krajský súd v napadnutom rozhodnutí relevantne nevyporiadal s odvolacími\ndôvodmi žalobcu a niektoré sporné skutočnosti vyložil extrémne nezákonne. Týmto odňal žalobcovi\nmožnosť konať pred súdom o tých rozhodných skutočnostiach, ktoré sú nevyhnutné pre riadne a\nzákonné rozhodnutie vo veci samej, a to v takej miere, že tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces v zmysle § 420 písm. f) CSP. Dovolateľ preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v\nsúlade s § 449 ods. 1, ods. 2 CSP zrušil rozsudok odvolacieho súdu a rozsudok súdu prvej inštancie a\nvec vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dovolateľ si tiež uplatnil právo\nna úhradu trov dovolacieho konania.\n26. K dovolaniu žalobcu sa žalovaný 1/, ani žalovaný 2/ na výzvu súdu nevyjadrili.\n\n27. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací\n(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP,\nbez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal námietky žalobcu a dospel k záveru,\nže je dovolanie dôvodné.\n28. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie\nodvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho\nprípustnosti v CSP. Podľa ustanovenia § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné\ndovolanie, ak to zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon\nvýslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu, ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak\ntakéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním.\n29. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne\nvymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené\npodmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho\nsúdu. Dovolanie v systéme opravných prostriedkov nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nie je treťou\ninštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (1Cdo/113/2012, 4Cdo/280/2013,\n7Cdo/92/2012, 3Cdo/539/2014). Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho,\nže právna istota a stabilita, nastolené právoplatným rozhodnutím, sú v právnom štáte narušiteľné len\nmimoriadne a výnimočne. Dovolací súd pristupuje k preskúmaniu samotnej dôvodnosti dovolacích\ndôvodov výlučne za predpokladu, že sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, ktoré je dovolací\nsúd povinný preskúmať prednostne.\n30. Relevantnými znakmi, ktoré charakterizujú vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP sú: a) zásah\nsúdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci procesnej\nstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo\nk porušeniu práva na spravodlivý proces.\n31. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle vyššie citovaného ustanovenia sa rozumie\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktorý sa vymyká zo zákonného, ale aj z ústavno-právneho rámca, a ktorý tak zároveň\nznamená porušenie Ústavou SR zaručených procesných práv v spojení so súdnou ochranou práva.\nPodstatou práva na spravodlivý proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich\npráv na súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky, poskytované právnym\nporiadkom, pričom integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce\nsúdne konanie.\n32. Pod pojmom nesprávny procesný postup, ktorý odôvodňuje prípustnosť dovolania podľa § 420\npísm. f) CSP, je potrebné rozumieť faktickú činnosť alebo nečinnosť súdu, procedúru prejednania\nveci, ktorá znemožnila strane sporu plnohodnotnú realizáciu jej procesných oprávnení, mariacu\nmožnosť jej aktívnej účasti na konaní. Nesprávnym procesným postupom je ďalej potrebné rozumieť aj\nabsenciu odôvodnenia súdneho rozhodnutia, jeho nedostatočnosť, nezrozumiteľnosť, nepresvedčivosť,\nči svojvoľnosť, nezabezpečujúcu všetky atribúty a garancie spravodlivej súdnej ochrany.\n33. Dovolací súd dodáva, že vyššie citované ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a\ndôvodnosť dovolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho\nprocesného postupu súdu, nadobudla značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia práva na\nspravodlivý proces. Teda, intenzita zásahu do procesných práv strany sporu v dôsledku nesprávneho\nprocesného postupu súdu musí dosahovať požadovanú mieru, resp. intenzitu porušenia jej práva na\nspravodlivý proces. V príslušnom procesnom kódexe koncipovaná prípustnosť dovolania sleduje trend\nnastolený judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej má tento mimoriadny opravný\nprostriedok slúžiť na nápravu najzávažnejších procesných pochybení, t. j. zmätočných rozhodnutí, ako\naj na riešenie otázok zásadného právneho významu a zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov,\nako prvkov naplnenia princípu právnej istoty (III. ÚS 73/2018, IV. ÚS 528/2020, I. ÚS 204/2023).\n34. Dovolateľ odkazujúc na vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP namietal nedostatočné\nodôvodnenie napadnutého rozhodnutia, jeho nepreskúmateľnosť, arbitrárnosť a bezdôvodné\n\nnevykonanie podstatných dôkazov, ktoré mali význam pre rozhodnutie vo veci samej a porušenie\nprincípu právnej istoty.\n35. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSR je nepochybne aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a\nzrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom\nsúdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Najvyšší súd zdôrazňuje,\nže funkciou odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť rozhodnutia súdu,\npričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydaní rozhodnutia\na nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci. Odôvodnenie rozhodnutia by malo stranám sporu\numožniť posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa\nspravoval pri svojom rozhodovaní.\n36. Najvyšší súd vo všeobecnosti dáva do pozornosti, že právo na spravodlivý proces je naplnené\ntým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po použití a výklade relevantných právnych noriem\nrozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom\nomyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Prípustnosť a\ndôvodnosť dovolania s poukazom na § 420 písm. f) CSP môže založiť arbitrárnosť (svojvoľnosť) alebo\nzjavná neodôvodnenosť rozhodnutia všeobecného súdu. Podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky je\narbitrárnosť alebo zjavná neodôvodnenosť súdneho rozhodnutia daná najčastejšie rozporom súvislostí\nprávnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky\nalebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV.\nÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda\nich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (II. ÚS 302/2019). V takom prípade všeobecný súd svojim postupom založí nepreskúmateľnosť\nním vydaného rozhodnutia, a spravidla tak aj jeho protiústavnosť. Ak nie sú totiž zrejmé dôvody toho ktorého rozhodnutia, svedčí to o ľubovôli v súdnom rozhodovaní, pričom zásada právneho štátu ľubovôľu\nv rozhodovaní orgánov verejnej moci zakazuje; len vecne správne rozhodnutie a náležite, t. j. zákonom\nvyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie, napĺňa ako neoddeliteľná súčasť „stanoveného\npostupu“ - ústavné kritériá vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\n37. Náležitosti odôvodnení rozsudkov upravujú tiež procesnoprávne predpisy. Podľa § 220 ods. 2 CSP\nv odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy\noznačil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky\nprocesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne\nargumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých\ndôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne\nposúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo\npresvedčivé. Podľa § 393 ods. 2 prvá veta CSP v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uvedie stručný\nobsah napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán\nv odvolacom konaní, prípadne ďalších subjektov, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal a ako ich\nvyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu\nprax; ustanovenia § 387 ods. 2 a 3 tým nie sú dotknuté.\n38. V posudzovanom sporovom konaní je potrebné tiež zohľadniť, že odvolací súd potvrdil rozsudok\nsúdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1, ods. 2 CSP a v celom rozsahu sa\nstotožnil s jeho odôvodnením. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden\ncelok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú\njednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie stačí, ak\nv odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie\nveci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku\nsúdu prvej inštancie. Najvyšší súd preto z vyššie uvedených dôvodov pri skúmaní prípustnosti podaného\ndovolania zohľadnil obsah oboch meritórnych rozhodnutí súdov nižších inštancií.\n39. Najvyšší súd vychádzajúc z obsahu napadnutého rozsudku dáva za pravdu dovolateľovi, že pre\nmeritórne súdne rozhodnutie v prejednávanej veci bolo s prihliadnutím na § 131 ods. 4 Obchodného\nzákonníka dôležité posúdenie, či žalovaný 2/ konal pri uzatváraní zmluvy o predaji časti podniku v dobrej\n\nviere. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolací súd poukázal na pasivitu žalobcu v konaní, ktorý v\npriebehu sporového konania nepreukázal a ani netvrdil, že by žalovaný 2/ mal pri uzatváraní zmluvy o\npredaji časti podniku vedomosť o neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, ktorým bol vymenovaný\nza konateľa žalovaného 1/ R. Y. (pozri bod 57. a 58. napadnutého rozsudku). Odvolací súd pri posúdení\ndobrej viery žalovaného 2/ nadviazal na právne posúdenie § 131 ods. 4 Obchodného zákonníka\n(uvedené v bode 55. a 56. napadnutého rozsudku) a na základe právnej domnienky skonštatoval dobrú\nvieru žalovaného 2/ pri nadobudnutí práv zo zmluvy o predaji časti podniku. Za účelom vyvrátenia\ndomnienky dobrej viery žalovaného 2/ bolo podľa odvolacieho súdu úlohou žalobcu vyvinúť procesnú\naktivitu, keďže vykonaním dokazovania bez návrhu by súd prvej inštancie porušil zásadu rovnosti strán\nsporu. Dovolací súd bez toho, aby hodnotil správnosť právneho posúdenia § 131 ods. 4 Obchodného\nzákonníka súdmi nižších inštancií alebo správnosť skutkových zistení ohľadne nepreukázania tvrdenej\nabsencie dobrej viery žalovaného 2/ pri uzatváraní zmluvy o predaji časti podniku, uvádza, že dôkazné\nbremeno v otázke dobrej viery je ovplyvnené procesnými pravidlami podľa § 149 a § 152 CSP (ako\nuvádzajú aj súdy nižších inštancií) a ktoré umožňujú stranám predkladať skutkové tvrdenia, dôkazy a\nhmotnoprávne námietky.\n40. Uznesenie valného zhromaždenia sa považuje za platné (so všetkými právnymi následkami ním\nvyvolanými) až do okamihu rozhodnutia súdu o jeho neplatnosti. Okamihom nadobudnutia právoplatnosti\nrozsudku súdu o neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia nastávajú účinky jeho neplatnosti spätne,\nt. j. ex tunc ku dňu prijatia uznesenia valného zhromaždenia, t. j. dochádza ku zániku práv a povinností\nz neho vzniknutých. V dôsledku zásady ochrany dobrej viery tretích osôb odsek 4 chráni tieto osoby\ntým spôsobom, že práva nadobudnuté v dobrej viere tretími osobami nie sú dotknuté neplatnosťou\nuznesenia valného zhromaždenia, a to napriek úprave účinkov právoplatného rozhodnutia súdu o\nneplatnosti uznesenia valného zhromaždenia podľa odseku 5 (pozri výklad ďalej), ktoré je záväzné pre\nkaždého. Ochrana dobrej viery tretích osôb je preto z tohto pohľadu výnimkou z účinkov právoplatného\nrozhodnutia súdu podľa odseku 5. Ide teda o ochranu práv tretích osôb (stojacich mimo spoločnosti)\nv prípade ich dobromyseľnosti, t. j. ak im nie je známe, že uznesenie valného zhromaždenia je\nneplatné alebo im nie sú známe okolnosti spôsobujúce neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia.\nPreukazovanie dobromyseľnosti tretej osoby v prípade súdneho konania bude predmetom dokazovania,\npričom v pochybnostiach platí vyvrátiteľná domnienka, že tretie osoby nadobudli práva v dobrej viere.\nDobrá viera je subjektívny predpoklad, ktorého preukazovanie môže byť v súdnom konaní náročné\n(BARKOCI, Stanislav, BLAHA, Marián, GRAMBLIČKOVÁ, Barbora. § 131 [Neplatnosť uznesení valného\nzhromaždenia]. In: PATAKYOVÁ, Mária a kol. Obchodný zákonník. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck,\n2022, s. 637, marg. č. 10.).\n41. Odvolací súd v napadnutom rozsudku uzavrel, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu\nk vyvráteniu prezumovanej dobrej viery žalovaného 2/, a preto táto právna domnienka o nadobudnutí\npráv zo zmluvy v dobrej viere platí. Ako je uvedené vyššie, dobrá viera je subjektívny predpoklad a\njeho preukazovanie je v súdnom konaní náročné. V súdenom spore dospeli konajúce súdy bez ďalšieho\nk záveru, že dobrá viera žalovaného 2/, keďže sa predpokladá, je daná, bez žiadneho dokazovania,\nnakoľko žalovaný 2/ bol v celom konaní pasívny. Keďže pasivita v konaní môže oslabiť procesnú pozíciu\nstrany sporu, bez vyhodnotenia tejto skutočnosti, záver súdu o zákonnom predpoklade dobrej viery\nnemožno považovať za odôvodnený.\n42. K ďalšej námietke dovolateľa o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku v časti, v ktorej\nodvolací súd reagoval na námietku žalobcu, že vymedzenie predmetu predaja v zmluve bolo v rozpore\nso zákonom (s poukazom na § 487 v spojení s § 476 ods. 1 a § 7 Obchodného zákonníka), dovolací súd\nzisťuje, že podľa záverov odvolacieho súdu časť podniku nemusí byť len samostatná účtovná jednotka\npodľa zákona o účtovníctve. Z obsahu zmluvy podľa odvolacieho súdu vyplýva, že predmetom prevodu\nbola ucelená a hnuteľnými a nehnuteľnými vecami definovaná zložka podniku a to lekáreň a ambulancia,\nčo potvrdila aj výpoveď žalobcu a zmluva o úvere č. 000454/CORP/2017 (pozri bod 64. napadnutého\nrozsudku).\n43. Najvyšší súd opätovne bez tohto, aby skúmal správnosť skutkových zistení súdov nižších inštancií,\nktorými je viazaný (§ 442 CSP) a správnosť právneho posúdenia vyššie uvedených ustanovení\nObchodného zákonníka, viazaný označeným dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) CSP, uvádza,\nže právna úprava zmluvy o predaji podniku obsahuje viac kogentných ustanovení ako iné zmluvné typy,\npretože predaj má právny dopad nielen na samotné zmluvné strany, ale aj na tretie osoby vzhľadom\n\nna to, že dochádza k prechodu záväzkov bez súhlasu veriteľov. (ĎURICA, Milan. § 476 [Základné\nustanovenia]. In: PATAKYOVÁ, Mária a kol. Obchodný zákonník. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck,\n2022, s. 1459, marg. č. 1.)\n44. Podnik je spôsobilým predmetom právnych vzťahov, ktorý je v § 151d ods. 1 OZ považovaný za\nhromadnú vec. Podnik je definovaný v § 5 ObZ ako súbor hmotných, osobných a nehmotných zložiek\npodnikania. K podniku patria veci, práva a iné majetkové hodnoty, ktoré patria podnikateľovi a slúžia\nna prevádzkovanie podniku alebo vzhľadom na svoju povahu majú tomuto účelu slúžiť. Vymedzenie\npodniku v § 476 ObZ sa v celom rozsahu neprekrýva s podnikom tak, ako je definovaný v § 5 (ĎURICA,\nMilan. § 476 ObZ [Základné ustanovenia]. In: PATAKYOVÁ, Mária a kol. Obchodný zákonník. 1. vydanie.\nBratislava: C. H. Beck, 2022, s. 1460, marg. č. 3.).\n45. Zmluvou je možné previesť aj časť podniku, ktorá tvorí samostatnú organizačnú zložku. Definícia\norganizačnej zložky je v § 7 ObZ. Zákon bližšie neuvádza, čo sa rozumie samostatnou organizačnou\nzložkou podniku. Nemusí to byť len taká organizačná zložka, ktorá je zapísaná v obchodnom registri\nalebo ktorá má samostatne vedené účtovníctvo. Skutočnosť, že podnik sa delí na samostatné\norganizačné zložky, by mala vyplývať z vnútorného organizačného poriadku alebo je daná určitou\nekonomickou samostatnosťou, v dôsledku čoho je spôsobilá na samostatný predaj.\n46. Dovolací súd poukazuje, že aj keď definíciu samostatnej organizačnej zložky zákon nevymedzuje a\nbližšie kritéria na jej vymedzenie neurčuje, súdna prax ustálila názor, že musí ísť o účelnú, samostatne\nhospodáriacu časť, ktorá v rámci podniku vykonáva relatívne samostatnú činnosť.\n47. Právny režim predaja takejto časti je rovnaký ako pri predaji celého podniku, vrátane prechodu\npráv, záväzkov, pracovnoprávnych vzťahov a ďalších právnych dôsledkov. Zmluva musí byť písomná\ns osvedčenými podpismi a je podkladom pre zápis zmien do obchodného registra. Len pre úplnosť\ndovolací súd uvádza, že nie je podstatné, či je alebo nie je táto zložka zapísaná do obchodného registra\na nie je rozhodujúce ani jej označenie v rámci štruktúry podniku (t. j. odštepný závod, stredisko atď.),\nako ani vedenie samostatného účtovníctva.\n48. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že predmetom Zmluvy o predaji časti podniku je nevyhnutné\ndostatočne vymedziť samostatnú organizačnú zložku podniku, ktorá vykonáva relatívne samostatnú\nčinnosť a samostatne hospodári.\n49. Rešpektujúc ustálenú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej má byť neplatnosť zmluvy výnimkou,\na nie zásadou (napr. rozhodnutie ÚS SR z 3. 7. 2008, sp. zn. I. ÚS 242/07; rozhodnutie ÚS SR z 28. 4.\n2014, sp. zn. IV. ÚS 15/2014, rozhodnutie ÚS SR z 1. 4. 2015, sp. zn. I. ÚS 640/2014), je pre určenie\n(ne)platnosti Zmluvy o predaji časti podniku nevyhnutne predmet tejto zmluvy vymedziť v súlade so\nzákonnou požiadavkou o samostatnú organizačnú zložku podniku, ktorú však podľa názoru dovolacieho\nsúdu nevystihuje taká zložka podniku, ktorá je v súdenej veci definovaná len súpisom hnuteľných a\nnehnuteľných vecí.\n50. Konajúce súdy v predmetnom spore zo súpisu hnuteľných a nehnuteľných vecí tvoriacich predmet\nzmluvy o predaji časti podniku vyvodili, a to na základe jednej z jej príloh - Zmluvy o úvere č. 000454/\nCORP/2017, ktorou bol poskytnutý úver, že prevádzanou časťou podniku je lekáreň a ambulancia.\n51. Z odôvodnenia však nie je zrejmé, ako sa vysporiadali s námietkou dovolateľa, či súpisom\nnehnuteľných a hnuteľných vecí bol predmet zmluvy vymedzený dostatočne určito, čo dovolateľ v konaní\nnamietal, z ktorého dôvodu nemožno odôvodnenie považovať za dostačujúce.\n52. Dovolateľ v konaní namietal, že kúpna cena je odporujúca s dobrými mravmi, nakoľko nezodpovedá\nani trhovej cene, ani obvyklej cene. Prvoinštančný súd ku kúpnej cene uviedol, že prevádzaná\nnehnuteľnosť bola zakúpená za cenu cca 400 000,- eur, ktorej kúpa bola financovaná úvermi\nposkytnutými žalovanému 1/ ako dlžníkovi. V zmluve o predaji časti podniku si strany dohodli výšku\nkúpnej ceny 5 000,- eur s tým, že na kupujúceho, teda žalovaného 2/ prešli všetky ťarchy viaznuce na\npredmetnej nehnuteľnosti (záložné práva) a záväzky, celkovo vo výške 336 749,- eur, ktoré podľa súdu\nprvej inštancie nezakladá rozpor s dobrými mravmi, resp. neplatnosť Zmluvy o predaji časti podniku.\nOdvolací súd k tomuto záveru okresného súdu dodal, že dohoda kúpnej ceny a ocenenie hodnôt podniku\n\nje vecou zmluvných strán a žalobca žiadne relevantné hodnoty, ktoré by mali mať vplyv na dohodnutú\ncenu predaja neuvádzal. Odvolací súd zároveň uviedol, že pokiaľ súd prvej inštancie pri zohľadnení\nprimeranosti kúpnej ceny prihliadal na hodnotu záväzkov, ktoré prevzal žalovaný 2/, nemožno podľa\nodvolacieho súdu považovať dohodnutú kúpnu cenu za tak extrémne nízku, že by odporovala dobrým\nmravom. Takéto odôvodnenie kúpnej ceny je možné však považovať tiež za nedostatočné, keďže\npodľa zistení konajúcich súdov v zmluve o predaji časti podniku bola dohodnutá kúpna cena nižšia ako\npôvodná nadobúdacia cena aj po zohľadnení prevzatých záväzkov a to aj bez zreteľa na nárast cien\nnehnuteľností. Aj podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. ObdoV/53/2003, aby konanie nebolo v\nrozpore s dobrými mravmi, musí ísť o také správanie v obchodných vzťahoch, ktoré je obvyklé, poctivé a\nspravodlivé. Tieto zásady spolu s ďalšími zásadami vymedzujú konanie zodpovedajúce dobrým mravom.\n53. Osobitne najvyšší súd považuje za potrebné sa vyjadriť k námietke dovolateľa, že súdy nižších\ninštancií nevykonali a neodôvodnili nevykonanie listinných dôkazov predložených žalobcom spolu s\npodaním zo dňa 3. februára 2020. Podľa § 204 CSP dôkaz listinou sa vykoná tak, že súd listinu alebo\njej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v\npriebehu konania doručený a ak listina alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené. Najvyšší súd\nz obsahu spisu zistil, že žalobcom predložené listiny boli žalovaným doručené (č. l. 105 a nasl. súdneho\nspisu) a zo strany žalovaných nedošlo v priebehu konania k ich spochybneniu. Súdy nižších inštancií\ntak s prihliadnutím na výnimku uvedenú v § 204 CSP v druhej časti vety bodkočiarkou neboli povinné\nlistiny prečítať alebo oznámiť ich obsah, keďže tieto sa stali súčasťou zisteného skutkového stavu aj\nbez vykonania tohto predpísaného procesného postupu. Podľa dovolacieho súdu nemožno na základe\nnámietok dovolateľa v konaní súdu prvej inštancie identifikovať namietaný nesprávny procesný postup\nsúdu, keďže súd prvej inštancie zjavne postupoval procesným postupom, ktorý CSP umožňuje, a na\njeho aplikáciu boli splnené procesné podmienky.\n54. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie, ani odvolací súd, nevypočuli žalovaného 2/ napriek\nnávrhu na jeho výsluch, dovolací súd po nahliadnutí do spisu uvádza, že takýto návrh na výsluch\nžalovaného 2/ z obsahu spisu nezistil. V nadväznosti na uvedené sa najvyšší súd v plnej miere\nstotožňuje s odvolacím súdom, že nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie v sporovom konaní\nvykonávať dokazovanie nad rámec návrhov strán sporu na vykonanie dokazovania (pozri bod 58.\nnapadnutého rozsudku). Sporové konanie podľa CSP je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s\nktorou je úspech procesnej strany definovaný povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou a im\nzodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena (k tomu porovnaj I.\nÚS 24/2019). V súlade s prejednacou zásadou, zásadou kontradiktórnosti konania a koncentračnou\nzásadou je preukazovanie skutkových tvrdení v sporovom konaní prostredníctvom návrhov na vykonanie\ndokazovania predovšetkým zodpovednosťou strán sporu (pozri § 185 a nasl. CSP). Nesplnenie dôkaznej\npovinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného\nz tvrdení alebo dôkazov navrhnutých účastníkom (stranou) v opačnom procesnom postavení než je\núčastník (strana), ktorý nesplnil, alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť (pozri III. ÚS\n415/2022). V súlade so zásadami sporového konania podľa CSP nebolo podľa dovolacieho súdu úlohou\nsúdov nižších inštancií nahrádzať procesnú aktivitu žalobcu. Dovolací súd preto konštatuje, že nezistil\nnesprávny procesný postup súdu prvej inštancie alebo odvolacieho súdu v procese dokazovania.\n55. Keďže odvolací súd a predtým ani súd prvej inštancie náležitým spôsobom svoje rozhodnutie\nneodôvodnili tak, aby dali odpoveď na všetky podstatné otázky súvisiace s predmetom rozhodovaného\nsporu, je potrebné ho z uvedených dôvodov považovať v okolnostiach rozhodovaného sporu za\nnepreskúmateľné v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalobcu ako strany sporu na spravodlivý\nproces a konanie tak bolo zaťažené vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení § 420 písm. f) CSP.\nPreto bolo dovolanie žalobcu aj z tohto dôvodu nielen prípustné, ale aj dôvodné.\n56. Jediným možným prostriedkom nápravy porušenia uvedených práv žalobcu odvolacím súdom ako\naj súdom prvej inštancie je tak zrušenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu aj rozhodnutia\nsúdu prvej inštancie a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, ktoré už bude zodpovedať\npožiadavkám spravodlivého súdneho procesu a bude obsahovať odpovede na všetky pre rozhodovaný\nspor podstatné (skutkové a právne) otázky.\n\n57. Podľa ust. § 449 ods. 1 a 2 CSP, ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie\nzruší. Dovolací súd zruší aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, len ak nápravu nemožno dosiahnuť iba\nzrušením rozhodnutia odvolacieho súdu.\n58. Podľa § 450 CSP, ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec\nodvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konane, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec\norgánu, do ktorého právomoci patrí.\n59. Dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj rozhodnutie súdu prvej inštancie,\nkeďže nápravu zistenej zmätočnostnej vady, dopadajúcej aj na konanie súdu prvej inštancie, nemožno\ndosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 449 ods. 1 a 2 CSP) a vrátil vec v rozsahu\nzrušenia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 450 CSP).\n60. O trovách dovolacieho konania a trovách pôvodného konania rozhodne odvolací súd v novom\nrozhodnutí (§ 453 ods. 3 CSP).\n61. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2Cob/49/2023", "guid": "859a1035-1814-4e09-8fe1-ac0fa8ee136e:851be7bd-2ac3-4730-b0db-628625920a71", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:96f1a36c-e4fb-4d79-8170-70e1e000e1ab", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.204.2023.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 204/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 204/2023 z 15. 8. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-08-15", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.204.2023.2"}, {"guid": "ussr:b67f2bee-1d09-475f-a617-59201aec0d91", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.415.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 415/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 415/2022 z 14. 7. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-07-14", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.415.2022.1"}, {"guid": "ussr:0d747377-cda5-4b3c-8d2b-6bad00283702", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.528.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 528/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 528/2020 z 22. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-22", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.528.2020.1"}, {"guid": "ussr:38455d0e-0120-482d-9483-058f8f771da3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.24.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 24/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 24/2019 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 552, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.24.2019.1"}, {"guid": "ussr:91ff6bca-3ccd-4283-aa0d-313250b9cb24", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.302.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 302/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 302/2019 z 20. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-20", "citacie_n": 160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.302.2019.1"}, {"guid": "ussr:29a157a9-dcf1-4d55-915d-7c07e97e0caa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.73.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 73/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 73/2018 z 13. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-13", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.73.2018.1"}, {"guid": "ussr:7c351f23-ceca-4b37-b62d-b738db84659a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.640.2014.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 640/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 640/2014 z 1. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-01", "citacie_n": 688, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.640.2014.1"}, {"guid": "ussr:2a80d66f-f165-4410-8a5e-62ddb8f78887", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 15/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 15/2014 z 28. 4. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-04-28", "citacie_n": 214, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a80d66f-f165-4410-8a5e-62ddb8f78887"}, {"guid": "ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 332/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 332/09 z 26. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-26", "citacie_n": 1370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db"}, {"guid": "ussr:39df1c88-28c7-4354-9b85-68d72847489a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 242/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 242/07 z 3. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-03", "citacie_n": 833, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39df1c88-28c7-4354-9b85-68d72847489a"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "2fe34146-2701-4028-8482-0fa0c7636c59:f6bd50af-5f1e-4faf-9103-867ad6479b5d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1307214077.1", "spisova_znacka": "3Cdo/539/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/539/2014 z 4. 5. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-05-04", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1307214077.1"}, {"guid": "9f079264-ef28-4867-ac61-cade9d80cf7f:c3780439-c879-4ecd-b776-92350d042f83", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:6120279855.1", "spisova_znacka": "2Cob/49/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Cob/49/2023 z 20. 5. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-05-20", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:6120279855.1"}, {"guid": "b102cdc7-8ce0-4c58-a4c9-14f80f284801:2cd21af2-2357-4a15-be35-f7166a06e419", "ecli": null, "spisova_znacka": "7Cb/67/2019", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Humenné sp. zn. 7Cb/67/2019 z 12. 5. 2021", "sud": "Okresný súd Humenné", "datum_vydania": "2021-05-12", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/b102cdc7-8ce0-4c58-a4c9-14f80f284801:2cd21af2-2357-4a15-be35-f7166a06e419"}], "citovane_v": []}