{"guid": "c2a431f3-1d47-4f0f-aaba-c29612115873:6f61fbc8-9387-45a0-8136-20d2da6eae84", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:7121207028.1", "spisova_znacka": "2ObdoK/3/2026", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2ObdoK/3/2026 z 28. 5. 2026", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. mája 2026, sp. zn. 2ObdoK/3/2026, ECLI:SK:NSSR:2026:7121207028.1", "identifikacne_cislo": "7121207028", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Beáta Miničová", "sudca_id": 470, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-beata-minicova-470", "datum_vydania": "2026-05-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Incidenčné spory"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/7", "nazov": "ZKR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/7", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/7-2005"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/7/#paragraf-57.odsek-4", "nazov": "§ 57 ods. 4 ZKR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/7/#paragraf-57.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/7-2005/paragraf-57"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/7/#paragraf-59", "nazov": "§ 59 ZKR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/7/#paragraf-59", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/7-2005/paragraf-59"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/7/#paragraf-60", "nazov": "§ 60 ZKR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/7/#paragraf-60", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/7-2005/paragraf-60"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-580", "nazov": "§ 580 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-580", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-580"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513", "nazov": "ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-358", "nazov": "§ 358 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-358", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-358"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2005/7#paragraf-57", "/SK/ZZ/2005/7#paragraf-59", "/SK/ZZ/2005/7#paragraf-60", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-580", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-358"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6f61fbc8-9387-45a0-8136-20d2da6eae84", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:7121207028.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:7121207028.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:7121207028.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2ObdoK/3/2026\n7121207028\n28. 05. 2026\nJUDr. Beáta Miničová\nECLI:SK:NSSR:2026:7121207028.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beaty Miničovej a\nčleniek senátu Mgr. Sone Pekarčíkovej a JUDr. Dariny Legerskej v spore žalobcu: TETRA INSOLVENCY,\nk.s., so sídlom Žižkova 4D, Košice - mestská časť Juh, IČO: 47 372 176, správca majetku úpadcu\nEKOTRIM s.r.o. v konkurze, so sídlom Trieda 1. Mája 2308/2, Spišská Nová Ves, IČO: 46 858 211,\nzastúpeného Vašiv & Partners s.r.o., so sídlom Murgašova 3, Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO:\n47 238 836, proti žalovanému: EULED s.r.o., so sídlom Durychova 101/66, Lhotka, Praha 4, Česká\nrepublika, IČO: 241 64 895, zastúpenému LAW FIRM s.r.o., so sídlom Špitálska 2209/10, Bratislava\n- mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 867 209, o určenie neúčinnosti právneho úkonu, vedenom na\nMestskom súde Košice pod sp. zn. 26Cbi/10/2021, o dovolaní žalovaného proti I. výroku rozsudku\nKrajského súdu v Košiciach č. k. 2CoKR/17/2024-293 z 30. septembra 2025, takto\nrozhodol:\nI. Dovolanie žalovaného o d m i e t a .\nII. Žalobca m á n á r o k proti žalovanému na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Mestský súd Košice, ako súd prvej inštancie, rozsudkom č. k. 26Cbi/10/2021-208 z 12. septembra\n2023 určil, že právne úkony úpadcu spoločnosti EKOTRIM s.r.o., so sídlom Trieda 1. Mája 2308/2, 052\n01 Spišská Nová Ves, IČO: 46 858 211, a to Dohoda o vzájomnom započítaní vzájomných pohľadávok\nuzavretá medzi spoločnosťou EULED s.r.o. a spoločnosťou EKOTRIM s.r.o. zo dňa 25.3.2020, ktorou\ndošlo k započítaniu pohľadávok vo výške 18.800 eura a bezhotovostná úhrada - vrátenie zálohovej\nplatby zo dňa 6.6.2019 vo výške 13.200 eura, sú voči konkurzným veriteľom neúčinné (výrok I.);\nžalovanému uložil povinnosť poskytnúť do všeobecnej podstaty úpadcu EKOTRIM s.r.o., so sídlom\nTrieda 1. Mája 2308/2, 052 01 Spišská Nová Ves, IČO: 46 858 211 peňažnú náhradu vo výške 32.000\neura (výrok II.); v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok III.) a žalobcovi priznal náhradu trov\nkonania proti žalovanému v rozsahu 40 % s tým, že o ich výške bude rozhodnuté súdom prvej inštancie\nsamostatným uznesením (výrok IV.).\n2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou žalobca navrhol, aby súd určil, že právne úkony úpadcu EKOTRIM\ns.r.o., so sídlom Trieda 1. Mája 2308/2, 052 01 Spišská Nová Ves, IČO: 46 858 211, a to Dohoda\no vzájomnom započítaní vzájomných pohľadávok uzavretá medzi spoločnosťou EULED s.r.o. a\nspoločnosťou EKOTRIM s.r.o. zo dňa 21.1.2019, ktorou došlo k započítaniu pohľadávok vo výške 14.000\neura, Dohoda o vzájomnom započítaní vzájomných pohľadávok uzavretá medzi spoločnosťou EULED\ns.r.o. a spoločnosťou EKOTRIM s.r.o. zo dňa 25.3.2020, ktorou došlo k započítaniu pohľadávok vo výške\n18.800 eura a bezhotovostná úhrada - vrátenie zálohovej platby zo dňa 6.6.2019 vo výške 13.200 eura,\nsú voči konkurzným veriteľom neúčinné. Ďalej žalobca navrhol, aby súd uložil povinnosť žalovanému\nzaplatiť do všeobecnej konkurznej podstaty úpadcu EKOTRIM s.r.o. peňažnú náhradu vo výške 46.000\neura a nahradiť žalobcovi trovy konania.\n\n3. Súd prvej inštancie uviedol, že na majetok dlžníka EKOTRIM s.r.o. bol vyhlásený konkurz a veritelia\núpadcu si prihlásili pohľadávky v celkovej výške 230.498,72 eura, pričom zo zverejneného súpisu\nvšeobecnej podstaty v Obchodnom vestníku č. 166/2021 zo dňa 27.08.2021 vyplýva, že správca zapísal\nmajetok do súpisu všeobecnej podstaty v celkovej hodnote 92.308,15 eura. Sporným medzi stranami\npodľa súdu prvej inštancie bolo, či úpadca úhradou pohľadávok žalovaného zvýhodnil žalovaného vo\nvzťahu k ostatným veriteľom, či predmetnými právnymi úkonmi došlo k ukráteniu veriteľov dlžníka a teda,\nči bezhotovostné úhrady faktúr žalovaného sú neúčinnými právnymi úkonmi voči konkurzným veriteľom.\n4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 3, § 9, § 57, § 59, § 60, § 62, § 63 ZKR, ďalej\npodľa § 34, § 35, § 580, § 581 Občianskeho zákonníka, podľa § 358 až § 364 zákona č. 513/1991\nZb. Obchodného zákonníka (ďalej len „Obchodný zákonník“) a tiež podľa § 1982 až § 1991 českého\nObčanského zákoníka. Uviedol, že bezhotovostná úhrada pohľadávok je právnym úkonom, nakoľko\ndochádza ňou k zániku práv a povinností. Bezhotovostnou úhradou zo dňa 6.6.2019 bola vrátená\nzálohová platba. Žalovaný je spriaznenou osobou úpadcu, nakoľko F. C. bol v rozhodnom období\nspoločníkom úpadcu a zároveň bol spoločníkom a konateľom žalovaného. Jedná sa o právne úkony\nmedzi spriaznenými osobami. Nakoľko konkurzné konanie bolo začaté dňa 8.5.2020 a právne úkony\n(bezhotovostná úhrada a dohoda o započítaní) boli učinené dňa 6.6.2019, resp. dňa 25.3.2020, boli\ntieto úkony urobené počas jedného roka pred začatím konkurzného konania. To, že úpadca bol v\nčase uskutočnenia dotknutých právnych úkonov v úpadku, vyplýva z predložených účtovných závierok.\nÚpadca nedisponoval a nedisponuje dostatočným majetkom na uspokojenie pohľadávok všetkých\nveriteľov v konkurze. Úpadca nemal iný majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávky každého\nneuspokojeného veriteľa. Bol v čase uskutočnenia predmetných právnych úkonov predlžený, nakoľko\nmal záporné vlastné imanie, čo znamená, že výška záväzkov (po odrátaní záväzkov voči spoločníkom)\nprevyšovala celkový majetok spoločnosti.\n5. Žalovaný podľa súdu prvej inštancie nepreukázal, že by hodnota majetku uvedená v účtovnej\nzávierke mala byť v skutočnosti vyššia, resp. že by bol predaný za vyššiu cenu, ktorá by postačovala\nna úhradu záväzkov spoločnosti. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že bolo preukázané, že úpadca\nv čase uspokojenia predmetných pohľadávok žalovaného mal aj iných veriteľov, ktorých pohľadávky\nneboli v tom čase uspokojené a boli prihlásené do konkurzného konania. Úpadca uspokojil pohľadávky\nžalovaného v celkovej sume 46.000 eura. Pohľadávky veriteľov, ktoré existovali pred úhradou\npohľadávok žalovaného, resp. v čase ich úhrad a neboli uspokojené, keď spoločnosť ENVI - PAK, a.s.\nv rozhodnom období (v období pred uskutočnením odporovaných právnych úkonov) mala pohľadávky\nvoči úpadcovi vo výške 9.894,13 eura (tieto nie sú uhradené a sú prihlásené do konkurzu), spoločnosť\nFINEKOL, s.r.o. v rozhodnom období mala pohľadávky voči úpadcovi (v časti istiny vo výške 3.968,24\neura prihlásené do konkurzu) a spoločnosť Marius Pedersen, a.s. mala v rozhodnom období pohľadávku\nvoči úpadcovi v sume 5.197,27 eura (prihlásená do konkurzu).\n6. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na pravidlo pari passu a uviedol, že žalovaný bol zvýhodnený\noproti veriteľom, ktorí rovnako ako žalovaný poskytovali úpadcovi tovary a služby nevyhnutné pre\nvykonávanie jeho podnikateľskej činnosti. Uhrádzanie niektorých záväzkov dlžníka v čase, keď je dlžník\npreukázateľne v úpadku tak podľa súdu prvej inštancie napĺňa skutkovú podstatu odporovania podľa §\n59 ZKR, pretože v tomto čase už nemal robiť žiadne právne úkony, ktoré by mohli ukrátiť veriteľa (viď.\nrozhodnutie NS SR, sp. zn. 3Obdo/31/2020 zo dňa 25.11.2020). Súd prvej inštancie dospel k záveru,\nže úpadca zvýhodnil žalovaného tým, že mu poskytol takmer úplné uspokojenie, pričom veritelia, ktorí\nsi prihlásili svoje pohľadávky do konkurzného konania úpadcu nebudú určite uspokojení v pomerne\nrovnakej výške. Keďže sa navyše jedná o spriaznené osoby, v zmysle § 59 ods. 3 ZKR sa úpadok\ndlžníka v čase urobenia zvýhodňujúceho právneho úkonu predpokladá a žalovaný podľa súdu prvej\ninštancie nepreukázal opak. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že úpadca právnymi úkonmi - dohodou o\nzapočítaní zo dňa 25.3.2020 a bezhotovostnou úhradou zo dňa 6.6.2019 inak zvýhodnil žalovaného ako\nsvojho veriteľa tým, že mu poskytol vyššiu mieru uspokojenia jeho pohľadávok, než by mu prináležalo\npri zachovaní princípu pomerného uspokojovania veriteľov. Tým bola naplnená skutková podstata\nzvýhodňujúceho právneho úkonu podľa § 59 ZKR. Pri týchto úkonoch bola zároveň naplnená aj skutková\npodstata ukracujúceho právneho úkonu podľa § 60 ZKR, keď týmito právnymi úkonmi dlžník ukrátil\nsvojich veriteľov, nakoľko neboli uspokojení v takej miere ako žalovaný. Jednalo sa o právne úkony\nurobené v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom, preto úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj\nvedomosť druhej strany o tomto úmysle sa predpokladá a žalovaný nepreukázal opak.\n\n7. Z výpovedí svedkov L. a B. súdu prvej inštancie vyplynulo, že F. C., ako spoločník úpadcu, bol\ninformovaný o stave a úpadku spoločnosti EKOTRIM s.r.o. a komunikovali spolu o riešení problémov.\nNakoľko žalovaný mal prospech z vyššie uvedených neúčinných právnych úkonov 32.000 eura, v súlade\ns § 63 ZKR uložil mu súd prvej inštancie povinnosť zaplatiť v prospech všeobecnej podstaty úpadcu\nsumu vo výške 32.000 eura.\n8. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že neúčinnosť právneho úkonu možno určiť len k úkonu,\nktorý existuje a je platný. Uviedol, že Dohoda o započítaní vzájomných pohľadávok uzavretá medzi\nspoločnosťou EULED s.r.o. a spoločnosťou EKOTRIM s.r.o. zo dňa 21.01.2019, ktorou došlo k\nzapočítaniu pohľadávok vo výške 14.000 eura, nebola podpísaná konateľom úpadcu. Konateľ úpadcu\nL. ani svedkyňa si nevedeli spomenúť na konkrétne okolnosti uzavretia tejto dohody. Nevedeli uviesť,\nči došlo k uzavretiu predmetnej dohody a ani to, kto ju dal na zaúčtovanie. Súd prvej inštancie preto\nuzavrel, že táto dohoda nie je platná, nakoľko nebola podpísaná konateľom úpadcu. V časti určenia\nneúčinnosti tohto právneho úkonu a uloženia povinnosti peňažnej náhrady do všeobecnej podstaty v\nzodpovedajúcej výške, je tak podľa súdu prvej inštancie podaná žaloba nedôvodná.\n9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255, § 262 ods. 1 a 2 zákona č.\n160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Uviedol, že žalobca bol v konaní úspešný\npribližne v rozsahu 70 % (32.000 eura) a žalovaný v rozsahu približne 30 % (14.000 eura). Pomerný\núspech žalobcu teda predstavuje 40 % (70 % mínus 30 %), preto žalobcovi súd prvej inštancie priznal\nnárok náhradu trov konania v uvedenom rozsahu.\n10. Na odvolanie oboch sporových strán, Krajský súd v Košiciach, ako odvolací súd, napadnutým\nrozsudkom č. k. 2CoKR/17/2024-293 z 30. septembra 2025, rozsudok Mestského súdu Košice č. k.\n26Cbi/10/2021-208 z 12. septembra 2023 vo výrokoch I. a II, potvrdil. Ďalej výroky III. a IV. rozsudku\nMestského súdu Košice č. k. 26Cbi/10/2021-208 z 12. septembra 2023 zrušil a v zrušenom rozsahu\nvrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.\n11. Odvolací súd uviedol, že žalobca v konaní tvrdil, že bezhotovostná úhrada faktúry a uzatvorenie\ndohôd o vzájomnom započítaní pohľadávok sú právnymi úkonmi, ktorými dlžník inak neodôvodnene\nzvýhodnil žalovaného tým, že mu poskytol vyššiu mieru uspokojenia jeho pohľadávok, než by mu\nprináležalo pri zachovaní princípu pomerného uspokojovania veriteľov. Argumentoval, že prihliadnuc\nna pomer zisteného majetku dlžníka k výške zistených pohľadávok by neboli pohľadávky žalovaného\nuspokojené v takej miere, ako mu ju poskytol úpadca. Tým bola podľa žalobcu naplnená skutková\npodstata zvýhodňujúcich právnych úkonov podľa § 59 ZKR. Zároveň týmito úkonmi došlo k zmenšeniu\nmajetkovej podstaty dlžníka, z ktorej budú uspokojovaní veritelia, čím bola podľa žalobcu naplnená aj\npodstata ukracujúcich právnych úkonov podľa § 60 ZKR.\n12. Súd prvej inštancie správne podľa odvolacieho súdu mal preukázané, že úpadca v čase uspokojenia\npredmetných pohľadávok žalovaného mal aj iných veriteľov, ktorých pohľadávky neboli v tom čase\nuspokojené a boli prihlásené do konkurzného konania. Úpadca uspokojil pohľadávky žalovaného v\ncelkovej sume 46.000 eura, pričom pohľadávky veriteľov, ktoré existovali pred úhradou pohľadávok\nžalovaného, resp. v čase ich úhrad a neboli uspokojené, keď spoločnosť ENVI - PAK, a.s. v rozhodnom\nobdobí (v období pred uskutočnením odporovaných právnych úkonov) mala pohľadávky voči úpadcovi\nvo výške 9.894,13 eura, ktoré neboli uhradené a sú prihlásené do konkurzu, spoločnosť FINEKOL, s.r.o.\nv rozhodnom období mala už tiež pohľadávky voči úpadcovi, ktoré neboli uspokojené, pričom menovaná\nspoločnosť si prihlásila do konkurzu pohľadávky v časti istiny vo výške 3.968,24 eura a spoločnosť\nMarius Pedersen, a.s. mala v rozhodnom období pohľadávku voči úpadcovi v sume najmenej 5.197,27\neura, ktorá bola prihlásená do konkurzu. Z týchto skutočností je možné podľa odvolacieho súdu vyvodiť\nzáver, že v čase vykonania odporovaných úkonov existovali pohľadávky veriteľov, ktoré boli neskôr\nprihlásené do konkurzného konania a ktoré, vzhľadom na záporný stav vlastného imania úpadcu v\nčase vykonania odporovaných právnych úkonov mohli byť vykonaním odporovaných právnych úkonov\nukrátené. Tým teda bola splnená podmienka podľa § 57 ods. 4 ZKR a súd prvej inštancie na základe\nsprávne vykonaného dokazovania dospel k správnemu právnemu záveru.\n13. Z vykonaného dokazovania bolo podľa odvolacieho súdu zrejmé, že úpadca ako právnická osoba\nmal v čase vykonania odporovaných právnych úkonov viac ako dva peňažné záväzky 30 dní po lehote\nsplatnosti vo vzťahu k viac ako jednému veriteľovi (§ 3 ods. 2 ZKR), a to konkrétne voči spoločnosti\n\nFINEKOL, s.r.o., spoločnosti Marius Pedersen, a.s. a spoločnosti ENVI - PAK, a.s. Súčasne v zmysle\npredložených účtovaných závierok úpadcu tento bol v čase vykonania predmetných odporovaných\núkonov v predlžení podľa § 3 ods. 3 ZKR. Tým teda bola splnená aj podmienka, že predmetné\nodporované úkony boli vykonané v čase, kedy bol úpadca v úpadku (§ 59 ods. 3 ZKR v spojení s §\n3 ods. 1 ZKR). Záver o existencii stavu úpadku dlžníka (úpadcu) v rozhodnom období bol napokon\nučinený už aj v iných konaniach vedených na Krajskom súde v Košiciach (sp. zn. 2CoKR/15/2023,\n3CoKR/11/2023, 3CoKR/23/2023, 3CoKR/28/2023, 3CoKR/31/2024, 3CoKR/34/2023, 3CoKR/42/2023\na 4CoKR/23/2023), ktoré sa týkali určenia neúčinnosti úkonov úpadcu EKOTRIM s.r.o.\n14. Vo vzťahu k tomu, či bezhotovostná platba, ktorou bola vrátená predtým uhradená zálohová\n(preddavková) platba, je právnym úkonom, odvolací súd uviedol, že kladný záver súdu prvej inštancie je\nsprávny. Týmto vrátením došlo k vydaniu bezdôvodného obohatenia, keďže predchádzajúca zaplatená\nzáloha (preddavok) stratila svoje opodstatnenie. Predmetnou bezhotovostnou platbou tak došlo k\nsolučnému zániku záväzku z predtým vzniknutého bezdôvodného obohatenia (ako kvázikontraktu). Šlo\ntak o prejav vôle úpadcu, ktorý smeroval k zániku jeho povinnosti. Pokiaľ ide o žalovaným odkazované\nrozhodnutie NS ČR sp. zn. 30Cdo/531/2003, ktoré sa týka (ne)správneho formulovania žalobného\nnávrhu odporovacej žaloby, jeho závery nie sú podľa odvolacieho súdu na dané konanie aplikovateľné,\nkeďže úkony, ktorých určenia neúčinnosti sa žalobca domáhal, sú jednoznačne označené.\n15. Otázkou konania podľa odvolacieho súdu je, či šlo o úkony, ktorými by úpadca neodôvodnene\nzvýhodnil žalovaného oproti ostatným svojim veriteľom. Vo vyššie označených konaniach vedených\nna Krajskom súde v Košiciach, bol učinený záver, že vykonanie úhrad faktúr a uzatvorenie Dohody o\nvzájomnom započítaní vzájomných pohľadávok, ktoré úkony mali svoj relevantný ekonomický dôvod\n- odplata za predaj tovaru či poskytnuté služby ako výkon riadnej podnikateľskej činnosti - nemožno\npovažovať za úkony neodôvodnene zvýhodňujúce (§ 59 ods. 1 ZKR). Navyše bolo dodané, že je takmer\nnemožné, aby v období pred vyhlásením konkurzu v časovom horizonte (kedy je možné napadnúť\nprávne úkony odporovateľnosti), dlžník neplnil vôbec záväzky z dodávateľsko-odberateľských vzťahov,\nresp. „strážil“ ich uspokojovanie tak, aby všetci veritelia boli uspokojovaní pomerne (viď. rozhodnutie\nKrajského súdu v Košiciach sp. zn. 3CoKR/23/2023).\n16. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR R 75/2021 (rozhodnutie zo dňa 25.11.2020,\nsp. zn. 3Obdo/31/2020), odvolací súd uviedol, že zvýhodňujúcim právnym úkonom podľa ustanovenia\n§ 59 ZKR je aj dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok uzatvorená medzi úpadcom a ním\nspriazneným veriteľom, keďže ňou v rozpore so zásadou pomerného uspokojovania veriteľov dochádza\nk zániku pohľadávky spriazneného veriteľa započítaním protipohľadávky úpadcu, z hodnoty ktorej by\ninak prichádzalo do úvahy pomerné uspokojenie nezabezpečených pohľadávok veriteľov úpadcu. V\ndanom prípade podľa odvolacieho súdu úpadca vrátil zaplatenú zálohovú platbu žalovanému v celom\nrozsahu a započítal pohľadávky dohodami v celom rozsahu, pričom súčasne úpadca do vyhlásenia\nkonkurzu neuhradil spoločnosti FINEKOL, s.r.o., spoločnosti Marius Pedersen, a.s. a spoločnosti ENVI\n- PAK, a.s. pohľadávky pretým splatné. Ak teda žalobca preukázal, že existujú pohľadávky žalovaného,\nktoré boli splnené spriaznenému veriteľovi (žalovanému) v plnom rozsahu včas a zároveň pohľadávky\niných veriteľov, ktoré sú dokonca staršie ako pohľadávky žalovaného, ktoré uspokojené v celosti neboli,\nje podľa odvolacieho súdu daný zvýhodňujúci úkon úpadcu (§ 59 ods. 1 ZKR, NS SR R 75/2021).\n17. Ku skutkovej podstate ukracujúceho právneho úkonu podľa § 60 ZKR, odvolací súd uviedol, že\ntento má subjektívnu povahu, t. j. k odporovateľnosti sa vyžaduje úmysel dlžníka ukrátiť veriteľov, ako\naj vedomosť druhej strany o takomto úmysle dlžníka (s výnimkou osoby spriaznenej s dlžníkom podľa §\n60 ods. 2 ZKR). V danom prípade je spriaznenosť nesporná, čo znamená, že úmysel dlžníka (úpadcu)\nukrátiť svojich veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany (žalovaného) o tomto úmysle, sa predpokladá, až\npokým sa nepreukáže opak (neexistencia ukracujúceho úmyslu). Súd prvej inštancie správne uviedol, že\nžalovaný opak, teda neexistenciu ukracujúceho úmyslu, nepreukázal. Žalovaný v odvolaní poukazoval\nna výpoveď svedka L. O., štatutára úpadcu v čase vykonania odporovaných právnych úkonov, ktorý\nuviedol, že nemal v úmysle ukrátiť iných veriteľov. Týmto považoval za preukázanú neexistenciu\nukracujúceho úmyslu. Odvolací súd takúto odvolaciu argumentáciu považoval za neudržateľnú. Od\ntohto svedka totiž inú odpoveď, ako popretie úmyslu vykonať ukracujúci úkon, s ohľadom na jeho\npostavenie pri učinení týchto úkonov, ani očakávať nemožno. Ohľadne toho, ako v skutočnosti mala\nobrana žalovaného vyzerať, odvolací súd udáva, že blízka (spriaznená) osoba musí preukázať vyvinutie\ntakej aktivity, pri ktorej mala náležitú snahu zistiť, či prevádzajúci nemá veriteľa, a či uvedeným úkonom\n\nsa nesnaží ho ukrátiť. Nič takéto zo strany žalovaného nebolo preukázané. Domnienka úmyslu ukrátiť\na vedomosť o tomto ukracujúcom úkone tak neboli prelomené. Je tak daná aj naplnenosť skutkovej\npodstaty ukracujúceho úkonu (§ 60 ZKR) tak, ako ju správne vyvodil súd prvej inštancie. S ohľadom\nna uvedené skutočnosti odvolací súd považoval výroky I. a II. rozsudku súdu prvej inštancie za vecne\nsprávne.\n18. Vo vzťahu k zamietavému výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd uviedol, že\nposúdenie skutkových zistení je v tejto časti zmätočné, ak súd prvej inštancie posudzoval platnosť úkonu,\nku ktorému uviedol, že nevznikol. V druhom rade nevysvetlil, prečo má za to, že úkon nevznikol ústnou\ndohodou strán. A to v situácii, keď z písomného znenia dohody o započítaní vyplýva, že ju žalovaný\nchcel uzatvoriť (o čom svedčí jeho podpis na pripravenom písomnom znení dohody) a na druhej strane\nzo správania úpadcu je zrejmé, že tento ju rešpektoval a riadil sa ňou (jeho účtovníčka vystavila k\npredmetnej dohode o započítaní príslušný interný doklad a zaúčtovala skutočnosti z jej písomného\nznenia do účtovníctva úpadcu). Skutkový záver o neuzatvorení dohody o započítaní ústnou formou tak\nnezohľadňuje jednotlivé skutočnosti zistené dokazovaním.\n19. Proti I. výroku rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie žalovaný (č.\nl. 310 spisu), prípustnosť ktorého odôvodnil ust. § 420 písm. f/ CSP, teda že súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces. Na napadnutý rozsudok je podľa žalobcu prípustné dovolanie\naj podľa § 421 CSP, ktorým sa potvrdilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho\nsúdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, písm. a) pri ktorej riešení sa odvolací súd v napadnutom\nrozsudku odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.\n20. Žalovaný (v ďalšom texte tiež ako „dovolateľ“) s poukazom na skúmané skutočnosti a §\n42a ods. 1 OZ a § 57 ods. 4 prvú vetu ZKR zdôraznil, že v konaní opakovane namietal, že\nžalobca nepreukázal splnenie všeobecného predpokladu odporovateľnosti, a to ukrátenie uspokojenia\nvymáhateľnej pohľadávky veriteľa. Dôkazné bremeno pritom v tomto smere vždy zaťažuje žalobcu.\nŽalobca za účelom preukázania všeobecnej podmienky odporovateľnosti označil ako dôkazy (iba) ním\npredložené účtovné závierky, ktoré podľa dovolateľa takýmto dôkazom nie sú (a ani byť nemôžu).\n21. K dovolaciemu dôvodu v zmysle § 420 písm. f/ CSP dovolateľ uviedol, že odvolací súd sa s jeho\nnámietkou, že v spore nebola preukázaná všeobecná podmienka odporovateľnosti podľa ustanovenia\n§ 57 ods. 4 ZKR, vysporiadal veľmi (až arbitrátne) stroho / vágne v odôvodnení napadnutého rozsudku\nv bodoch 28 a 29, v ktorých sa podstatou jeho argumentácie uvedenej v odvolaní nezaoberal vôbec.\nDovolateľovi nie je zrejmé ani to, na základe akej úvahy odvolací súd dospel k záveru, že bola splnená\npodmienka podľa § 57 ods. 4 ZKR, keď sám odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku\nuviedol, že pohľadávky iných veriteľov mohli (a nie boli) ukrátené. Samotná možnosť ich ukrátenia totiž\nautomaticky neznamená aj ich skutočné ukrátenie.\n22. Dovolateľ ďalej poukázal na odvolaciu námietku, že súd prvej inštancie konštatoval, že spoločnosť\nEKOTRIM s.r.o. bola v čase uskutočnenia právnych úkonov predlžená, nakoľko mala záporné vlastné\nimanie, čo znamená, že výška záväzkov (po odrátaní záväzkov voči spoločníkom) prevyšovala celkový\nmajetok spoločnosti. Z ďalšieho odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie podľa dovolateľa nie je\nzrejmé na základe čoho (akou úvahou) súd prvej inštancie k tomuto záveru došiel, keď neuviedol aká\nmala byť výška záväzkov voči spoločníkom, pričom tento záver je v priamom rozpore s vykonanými\ndôkazmi. Z účtovnej závierky vyhotovenej ku dňu 6. júna 2019 (predloženej žalobcom) vyplýva, že\núpadca mal majetok v účtovnej hodnote 341.219 eura, resp. 307.693 eura netto (riadok 01), celkové\nzáväzky v sume 378.706 eura (riadok 101), v ktorých sú zahrnuté i záväzky voči spoločníkom účtované\nako krátkodobé finančné výpomoci v sume 142.136 eura (riadok 140). Výška záväzkov po odrátaní\nzáväzkov voči spoločníkom potom ku dňu 6. júna 2019 neprevyšovala celkový majetok (dokonca ani\npo zohľadnení oprávok - položka netto) úpadcu, nakoľko 307.693 eura - (378.706 eura - 142.136 eura)\n= (+) 71.123 eura. Uvedené podľa dovolateľa zakladá nepreskúmateľnosť, resp. zmätočnosť rozsudku\nsúdu prvej inštancie, keď jeho odôvodnenie je v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním, resp.\ndôkaz, ktorý predložil sám žalobca priamo vyvracia to, čo ním malo byť preukázané. S touto zásadnou\nodvolacou námietkou sa podľa dovolateľa odvolací súd nezaoberal vôbec.\n\n23. Dovolací dôvod v zmysle obsahu dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP dovolateľ vymedzil tým,\nže otázka, či dlžníkov právny úkon ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, je otázkou\nprávnou. Aj z vyššie uvedeného podľa dovolateľa nie je zrejmé, že tak súd prvej inštancie ako i odvolací\nsúd dospeli k (právnemu) záveru o naplnení všeobecnej podmienky odporovateľnosti právnych úkonov\npodľa § 57 ods. 4 ZKR iba, na základe tej skutočnosti (skutkového zistenia), že úpadca v čase ich\nuskutočnenia mal mať záporné vlastné imanie.\n24. S poukazom na rozhodnutia NS SR sp. zn. 5ObdoK/4/2023, 2Obdo/41/2020, 4Obdo/53/2022 podľa\ndovolateľa zistený skutkový stav konajúce súdy nesprávne právne posúdili, keď (v podstate iba) na\nzáklade tej skutočnosti, že úpadca mal mať v čase vykonania odporovaných právnych úkonov záporné\nvlastné imanie (teda iba s poukazom na účtovnú evidenciu) dospeli k právnemu záveru o tom, že\nprávne úkony úpadcu ukracujú uspokojenie pohľadávok veriteľov úpadcu. Žalobca v konaní vôbec\nnepreukázal, že majetok úpadcu pred účinnosťou odporovaných právnych úkonov stačil na uspokojenie\npohľadávok veriteľov, ktorí mali k tomuto momentu existujúce pohľadávky následne prihlásené do\nkonkurzu voči úpadcovi. Ďalej nepreukázal ani to, že po vykonaní týchto právnych úkonov, resp. po\núčinnosti odporovaných právnych úkonov, došlo k takému zmenšeniu majetku dlžníka, ktorý už nestačil\nna plné uspokojenie pohľadávok veriteľov, pričom súd prvej inštancie a ani odvolací súd sa touto otázkou\nvôbec nezaoberal.\n25. Uvedené predstavuje podľa dovolateľa odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.\nPodľa právneho názoru dovolateľa mala byť žaloba žalobcu zamietnutá v celom rozsahu z dôvodu, že\nžalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k naplneniu všeobecnej podmienky odporovateľnosti;\nresp. skutkovým stavom tak, ako tento zistili súd prvej inštancie a odvolací súd, nebolo preukázané, že\núpadcove právne úkony ukracujú uspokojenie pohľadávok veriteľov (právna otázka).\n26. Dovolateľ ďalej uviedol, že uzatvorením dohody o započítaní vzájomných pohľadávok dňa 25. marca\n2020 úpadca inak neodôvodnene nezvýhodnil žalovaného oproti iným svojim veriteľom a ani neukrátil\nsvojich veriteľov. K zániku záväzku započítaním nedochádza automaticky, keď sa pohľadávky stretli, ale\naž na základe jednostranného právneho úkonu (compensatio necessaria) alebo dvojstranného právneho\núkonu - dohody (compensatio voluntaria). Ku kompenzácii v zmysle § 580 OZ je potrebné, aby jeden\nz účastníkov urobil prejav smerujúci k započítaniu adresovaný druhému účastníkovi. Forma pre tento\nprávny úkon nie je predpísaná, stačí aj len ústny prejav. Ide o jednostranný právny úkon. Započítací\nprejav je možné urobiť po tom, čo sa pohľadávky stretli, teda od okamihu splatnosti tej pohľadávky, ktorá\nsa stala splatnou neskôr. Započítací prejav, aj keď bol urobený až po splatnosti oboch pohľadávok, má\núčinky spätne k okamihu stretu pohľadávok (ex tunc).\n27. Pohľadávka dovolateľa (ktorá bola čiastočne započítaná) bola splatná dňa 15. júla 2019, pričom\nbola započítaná s pohľadávkou úpadcu splatnou dňa 8. apríla 2020. Konkurz na majetok úpadcu bol\nvyhlásený až dňa 6. septembra 2020. Z ust. § 57 ods. 4, § 59 ods. 1, § 60 ods. 1 ZKR; § 580 OZ a\n§ 358 ObZ podľa dovolateľa vyplýva, že ako žalovaný mal najneskôr ku dňu stretu svojej pohľadávky\ns pohľadávkou úpadcu dňa 8. apríla 2020, možnosť svoju pohľadávku jednostranne započítať (a to\naj dokonca „proti vôli úpadcu“) pričom tak mohol urobiť i kedykoľvek neskôr, dokonca i po vyhlásení\nkonkurzu. Už z tohto samotného dôvodu je podľa dovolateľa absolútne vylúčené, aby bol zvýhodnený\noproti iným veriteľom úpadcu. Uzatvorenie dohôd o vzájomnom započítaní pohľadávok malo za následok\nvýlučne iba to, že k zániku predmetných pohľadávok došlo k inému dátumu, ako by tomu bolo v prípade\njednostranného zápočtu zo strany žalovaného. Jednostrannému započítaniu by potom nebolo možné\nodporovať, keďže ide o úkon inej osoby ako úpadcu, hoci môže viesť k zániku pohľadávky úpadcu. Z\nuvedených dôvodov podľa dovolateľa nemohlo uzavretím dohôd dôjsť k jeho zvýhodneniu oproti iným\nveriteľom a ani ukráteniu iných veriteľov, a tento by svoju pohľadávku voči úpadcovi mohol jednostranne\nzapočítať ešte i počas konkurzného konania, a to aj ako veriteľ podriadenej pohľadávky.\n28. Dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP dovolateľ ďalej vyvodzoval tým, či je možné bez\nďalšieho považovať dohodu o vzájomnom započítaní pohľadávok uzavretú medzi úpadcom a treťou\nosobou za zvýhodňujúci právny úkon (§ 59 ZKR) a/alebo ukracujúci právny úkon (§ 60 ZKR) aj za\nsituácie, kedy bolo možné pohľadávky započítať, i na základe jednostranného úkonu tretej osoby voči\núpadcovi.\n\n29. V prejednávanej veci súd prvej inštancie ako i odvolací súd zistený skutkový stav nesprávne právne\nposúdili, keď (v podstate iba) na základe tej skutočnosti, že úpadca a žalovaný uzatvorili dohodu\no vzájomnom započítaní pohľadávok dospeli k právnemu záveru o tom, že úpadca inak zvýhodnil\nŽalovaného (§ 59 ZKR) a že ukrátil svojich veriteľov (§ 60 ZKR).\n30. Podľa právneho názoru dovolateľa mala byť žaloba žalobcu v tejto časti zamietnutá z dôvodu,\nže za situácie kedy mohol žalovaný svoju pohľadávku voči úpadcovi započítať (aj) jednostranne (a\nteda nie výlučne na základe dohody) je vylúčené, aby došlo k jeho zvýhodneniu (právna otázka) alebo\nukráteniu veriteľov úpadcu (právna otázka); bolo totiž iba na rozhodnutí (voľbe) žalovaného, či pristúpi\nk jednostrannému započítaniu, alebo (ak s tým úpadca bude súhlasiť) k započítaniu dohodou.\n31. Podstata obrany dovolateľa totiž spočívala v tom, či úpadca v skutočnosti mohol uzavretím dohody\no vzájomnom započítaní pohľadávok zvýhodniť žalovaného a/alebo ukrátiť svojich veriteľov za situácie,\nkedy sám žalovaný mohol svoju pohľadávku voči úpadcovi jednostranne započítať (a kedy by tomuto\núkonu nebolo možné odporovať, nakoľko sa nejedná o úkon dlžníka). Celkom nepochybne by tomu\ntak bolo za situácie, kedy by jednostranné započítanie neprichádzalo do úvahy, avšak započítanie\ndohodou áno - takáto dohoda by potom nepochybne bola zvýhodňujúcim právnym úkonom (uvedené\nvšak rozhodne nie je prejednávaný prípad).\n32. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolateľ navrhol, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok\nkrajského súdu v rozsahu jeho I. výroku a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.\n33. Žalobca vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu žalovaného prioritne uviedol, že tento formálne\nprezentuje svoje dovolanie ako riešenie právnych otázok podľa § 421 ods. 1 CSP, z jeho obsahu je\nzrejmé, že v skutočnosti nesmeruje proti právnemu posúdeniu veci, ale proti skutkovým zisteniam súdov\nnižších inštancií a spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. Dovolateľom formulovaná argumentácia\npatrí do roviny skutkovej, nie právnej.\n34. Žalobca napriek uvedenému zdôraznil, že skutkový stav bol v prejednávanej veci zistený riadne,\núplne a v rozsahu potrebnom pre právne posúdenie veci. Súd prvej inštancie aj odvolací súd vychádzali\nz vykonaného dokazovania, vysporiadali sa s rozhodujúcimi skutkovými okolnosťami a prijali logické\na presvedčivé skutkové i právne závery. Žalovaný tieto závery nenapáda z hľadiska ich právnej\nnesprávnosti, ale predkladá vlastnú verziu skutkového deja, pričom zároveň opomína podstatné\nokolnosti, ktoré v konaní vyšli najavo. Ide najmä o skutočnosť, že žalovaný bol spriaznenou osobou\ns dlžníkom, keďže spoločník a konateľ žalovaného a spoločník dlžníka boli tou istou osobou. Táto\nokolnosť predstavuje podľa žalobcu zásadný skutkový prvok veci a zároveň vyvracia snahu žalovaného\nprezentovať vec ako bežný obchodný vzťah medzi nezávislými subjektmi.\n35. Za osobitne významné treba podľa žalobcu považovať aj to, že v prejednávanej veci došlo k\nzapočítaniu vzájomných pohľadávok. Žalovaný argumentuje tak, akoby bolo potrebné posudzovať\nvec výlučne prostredníctvom mechanického porovnania majetku pred a po odporovanom právnom\núkone. Takýto prístup však nereflektuje povahu započítania. Pri započítaní totiž nedochádza k\nreálnemu nadobudnutiu peňažného plnenia do majetkovej sféry úpadcu, ale k zániku vzájomných\npohľadávok, pričom majetok úpadcu sa netransformuje na peňažné prostriedky použiteľné na\nuspokojenie konkurzných veriteľov. Práve naopak, dochádza k zániku aktíva, ktoré by inak mohlo slúžiť\nna uspokojenie veriteľov. Tento záver plne korešponduje s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky, konkrétne s uznesením sp. zn. 5Obdo/84/2020.\n36. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca navrhuje, aby dovolací súd dovolanie žalovaného\nodmietol, prípadne ho ako nedôvodné zamietol a priznal žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania.\n37. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (ďalej aj „dovolací súd“), po zistení, že dovolanie\nbolo podané včas, na to oprávnenou osobou, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané\n(§ 424 CSP), zastúpenou v súlade s ust. § 429 ods. 1 CSP, skúmal prípustnosť dovolania bez nariadenia\npojednávania (§ 443 CSP), pričom dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.\n\n38. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to\nzákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v\nustanoveniach § 420 a 421 ods. 1 CSP.\n39. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n40. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti neskúma dovolací súd\nsprávnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní\nuplatneným dovolacím dôvodom.\nK namietanej vade zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP\n41. V posudzovanom prípade dovolateľ vyvodzoval prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420\npísm. f) CSP. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil\nstrane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na\nspravodlivý proces. Vady konania vymenované v ust. § 420 CSP sú špecifické tým, že zakladajú nielen\nprípustnosť dovolania, ale aj jeho dôvodnosť.\n42. Relevantné znaky, ktoré charakterizujú procesnú vadu v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP sú:\na) zásah súdu do práva na spravodlivý súdny proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci\nprocesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. Právo na spravodlivý súdny proces\npredstavuje možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde\na v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom.\nIntegrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov. Vyššie\ncitované ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak\nmiera porušenia procesných práv strany v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu nadobudla\nznačnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením\npráva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie nesprávny (vadný) procesný\npostup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymykajú\nzákonnému, ale aj ústavnému procesno-právnemu rámcu, a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie\nprocesných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky.\n43. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nie je významný subjektívny názor\ndovolateľa, tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce\nje výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1 Cdo 42/2017,\n2 Cdo 20/2017, 3 Cdo 41/2017, 4 Cdo 131/2017, 7 Cdo 113/2017, 8 Cdo 73/2017). Dovolací súd preto\nskúmal opodstatnenosť argumentácie žalovaného, že v konaní došlo k ním tvrdenej vade zmätočnosti.\n44. Žalovaný namietal, že procesným postupom súdov nižšej inštancie došlo k zásahu do jeho\npráva na spravodlivý súdny proces. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb\ndomáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty\na záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné,\nzákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý\nsúdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej\nprávnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných\npredpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II.\nÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n45. V danom prípade žalovaný vadu v zmysle § 420 písm. f/ CSP dôvodil tým, že odvolací súd sa s jeho\nnámietkou, že v spore nebola preukázaná všeobecná podmienka odporovateľnosti podľa ustanovenia\n§ 57 ods. 4 ZKR, nedostatočne vysporiadal a z jeho úvahy vyplýva, že pohľadávky iných veriteľov mohli\n(a nie boli) ukrátené.\n\n46. V posudzovanom prípade odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny,\npostupom v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP. Z ustanovenia § 387 ods. 2 CSP vyplýva, že v prípade,\nak sa v celom rozsahu odvolací súd stotožňuje s odôvodnením ním preskúmavaného napadnutého\nrozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Táto\n(skrátená) forma odôvodnenia spĺňa požiadavky kladené na odôvodnenie rozhodnutia z pohľadu práva\nna spravodlivé súdne konanie.\n47. Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie rozhodnutí oboch konajúcich nižších súdov v ustálení,\nže úpadca bol v čase uskutočnenia predmetných právnych úkonov predlžený (nakoľko mal záporné\nvlastné imanie a žalovaný nepreukázal, že by hodnota majetku uvedená v účtovnej závierke mala\nbyť v skutočnosti vyššia), kedy úpadca uspokojil pohľadávky žalovaného a tým bol zvýhodnený oproti\nveriteľom, ktorým konaním došlo k naplneniu skutkovej podstaty odporovania podľa § 59 ZKR, možno\npovažovať za dostatočnú a preskúmateľnú argumentáciu, ktorá nejaví známky arbitrárnosti a ani zjavnej\nneodôvodnenosti.\n48. Dovolací súd nezistil, že by napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu javilo znaky arbitrárnosti z\nhľadiska dovolateľom tvrdenej arbitrárnosti súdu, keďže súdy oboch nižších inštancií dodržali zákonný\nrámec pre odôvodnenie svojho rozhodnutia, ako vyplýva predovšetkým z ust. § 220 ods. 2 CSP pre\nrozsudok súdu prvej inštancie a z ust. § 393 ods. 2 CSP pre rozhodnutie odvolacieho súdu. Pokiaľ\nsú dôvody súdneho rozhodnutia zjavné a zreteľné (hoci s nimi neúspešná strana nesúhlasí), nemožno\nhovoriť o arbitrárnom výkone spravodlivosti z hľadiska dodržania práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (pozri I. ÚS 117/07).\n49. Rovnako zmätočnosť súdneho rozhodnutia z hľadiska nepreskúmateľnosti dôvodov vyjadrených\nv odôvodnení jeho písomného vyhotovenia nie je možné zamieňať s jeho vecnou nesprávnosťou z\nhľadiska nesprávne zisteného skutkového stavu alebo nesprávneho právneho posúdenia veci (sporu).\n50. Dovolací súd sumarizuje, že preskúmaním dotknutých rozhodnutí a v nich obsiahnutých záverov\nsúdov nižšej inštancie, chápaných v ich organickej jednote ako celok ( I. ÚS 259/2018), dospel k\nzáveru, že konajúce súdy sa z hľadiska práva na spravodlivý proces zrozumiteľným a akceptovateľným\nspôsobom vysporiadali s predmetom sporu a aplikujúc procesnoprávne, i hmotnoprávne ustanovenia\nrelevantnej právnej úpravy, vyjadrili sa k podstatným argumentom strán sporu, pričom svoje závery\nprimeraným spôsobom zdôvodnili.\n51. Preto dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu možno z hľadiska jeho preskúmateľnosti\npovažovať za dostatočne odôvodnené, jeho záverom nechýba predchádzajúca interpretácia príslušných\nprávnych noriem a nemožno ho preto považovať za svojvoľné.\n52. Skutočnosť, že dovolateľ má na vec odlišný právny názor a s meritórnym rozhodnutím ako ani\ns dôvodmi jeho prijatia nižšími súdmi z hľadiska nimi prijatých skutkových a právnych záverov sa\nnestotožňuje, bez ďalšieho nezakladá porušenie jeho označených procesných práv v zmysle ust. § 420\npísm. f/ CSP.\n53. Dovolateľ ďalej poukázal, že z účtovnej závierky vyhotovenej ku dňu 6. júna 2019 (predloženej\nžalobcom) vyplýva, že úpadca mal majetok v účtovnej hodnote 341.219 eura, resp. 307.693 eura netto\n(riadok 01), celkové záväzky v sume 378.706 eur (riadok 101), v ktorých sú zahrnuté i záväzky voči\nspoločníkom účtované ako krátkodobé finančné výpomoci v sume 142.136 eura (riadok 140). Výška\nzáväzkov po odrátaní záväzkov voči spoločníkom potom ku dňu 6. júna 2019 neprevyšovala celkový\nmajetok (dokonca ani po zohľadnení oprávok - položka netto) úpadcu, nakoľko 307.693 eura - (378.706\neura - 142.136 eura) = (+) 71.123 eura. Tento záver konajúceho súdu je podľa dovolateľa v priamom\nrozpore s vykonaným dokazovaním, resp. dôkaz, ktorý predložil sám žalobca priamo vyvracia to, čo ním\nmalo byť preukázané.\n54. Dovolateľ týmto namieta okolnosti týkajúce sa zisťovania skutkového stavu, dokazovania a\nvyhodnotenia predložených dôkazov k otázke splnenia podmienok odporovateľnosti právnych úkonov.\nV tejto súvislosti dovolací súd pripomína, že nie je v dovolacom konaní oprávnený preskúmavať\nsprávnosť a ani úplnosť skutkových zistení súdov nižšej inštancie, a to už len z toho dôvodu, že nie\n\nje oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože v dovolacom konaní je dokazovanie vylúčené,\nokrem preukazovania včasnosti a prípustnosti dovolania (§ 442 v spojení s § 435 CSP).\n55. Dovolací súd nie je treťou inštanciou a v dovolaní sa preto nemožno úspešne domáhať revízie\nskutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie a ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania,\npretože dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov\npri ustálení skutkového stavu veci. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie\nskutkového stavu sú teda povolané súdy nižších inštancií ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý\nje v zmysle ust. § 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho ustálil odvolací súd, a jeho prieskum\nskutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri\nprocese jeho zisťovania (I. ÚS 6/2018).\n56. Zároveň dovolací súd dodáva, že už podľa predchádzajúcej právnej úpravy nebolo dôvodom\nznemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení strany sporu (a zakladajúcim prípustnosť dovolania),\nnedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných\ndôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R37/1993, R125/1999, R42/1993).\n57. Dovolací súd zisťuje, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie okrem iného aj účtovnými\nzávierkami, z ktorých mal za preukázané, že podľa účtovnej závierky úpadcu zostavenej ku dňu\n06.06.2019 vlastné imanie spoločnosti bolo záporné - 71.013 eura. Z účtovnej závierky úpadcu\nzostavenej k 15.11.2019 súd zistil, že vlastné imanie spoločnosti bolo záporné - 152.434 eura. Účtovnou\nzávierkou úpadcu zostavenou k 29.02.2020 mal súd preukázané, že vlastné imanie spoločnosti bolo\nzáporné - 216.500 eura. V nadväznosti na odvolaciu námietku žalovaného zopakovanú aj v dovolaní\n(bod 16. napádaného rozsudku, bod 54. tohto uznesenia) krajský súd v napádanom rozsudku uviedol,\nže v čase vykonania odporovaných úkonov existovali pohľadávky veriteľov, ktoré boli neskôr prihlásené\ndo konkurzného konania a ktoré, vzhľadom na záporný stav vlastného imania úpadcu v čase vykonania\nodporovaných právnych úkonov mohli byť vykonaním odporovaných právnych úkonov ukrátené (§ 57\nods. 4 ZKR). Týmto nie je možné prisvedčiť tej dovolacej námietke, ktorou by odvolací argument\nžalovaného o nesprávnom závere vyplývajúceho z účtovnej závierky zostavenej ku dňu 06.06.2019 ostal\nodvolacím súdom nepovšimnutý.\n58. Dovolací súd zároveň zdôrazňuje, že súd v konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie\ndokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie\ndokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu\n(§ 185 ods. 1 CSP) a nie sporových strán. Ak teda súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované\ndôkazy, resp. vykoná iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nezakladá to vadu konania v zmysle\nust. § 420 písm. f/ CSP, lebo to nemožno považovať za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré\nstrany mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčené (obdobne R 125/1999,\nR 6/2000).\n59. Rovnako, pokiaľ by aj súd niektorý z vykonaných dôkazov vyhodnotil nesprávne, môže byť jeho\nrozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť dovolania\nnezakladá a nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné.\n60. Do práva na spravodlivý proces nepatrí ani právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil\ns jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani\nprávo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v\nsúlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi.\n61. Súd neporuší žiadne práva procesnej strany, ak si neosvojí ním navrhnutý spôsob hodnotenia\nvykonaných dôkazov, a ak sa neriadi ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych\npredpisov (III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07, IV. ÚS 251/03, II. ÚS 3/97).\n62. Niet pochýb, že k základným právam procesnej strany patrí aj právo navrhovať a predkladať dôkazy,\nale nie je procesným pochybením súdu to, že súd procesnou stranou navrhované dôkazy neakceptoval,\nresp. nevykonal v tomto smere dokazovanie.\n\n63. Súd hodnotí predložené dôkazy, vykonáva dokazovanie aj inými dôkazmi, než predložia strany a\nnásledne ich hodnotí podľa svojho uváženia v zmysle zákona. Zákon vychádza zo zásady voľného\nhodnotenia dôkazov a táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch\nz hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a\njeho logického myšlienkového postupu, pričom hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať zo zisteného\nskutkového stavu veci a výsledok hodnotenia dôkazov má byť súčasťou rozsudku. V preskúmavanej veci\nnemal dovolací súd za preukázané, že by sa týmto postupom súdy nižšej inštancie neriadili. Dovolací\nsúd zdôrazňuje, že procesným pochybením by bol taký postup súdu, ktorý by procesnej strane v konaní\nznemožnil dôkazy predkladať alebo navrhovať.\n64. Procesnému právu sporovej strany navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o\nvznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí\nodôvodniť, prečo, z akých dôvodov tak neurobil, resp. prečo ich nevzal, za základ svojich skutkových\nzistení. Dovolací súd poznamenáva, že ako už bolo povedané vyššie, prípadné nedostatky pri\nzisťovaní skutkového stavu, alebo nesprávne skutkové závery prijaté konajúcimi súdmi, nie je možné\npodrobiť dovolaciemu prieskumu. Dovolací súd totiž nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť\nskutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože\nv dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom\ntak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie\nskutkových zistení súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.\n65. Dovolací súd ešte v súvislosti s otázkou dôkazného bremena, ktorého neunesenie bolo\nv prejednávanom prípade dôvodom rozhodnutia v neprospech dovolateľa, zdôrazňuje, že\nspochybňovanie záverov súdov nižších inštancií o nepreukázaní predpokladov odporovateľnosti\nprávneho úkonu, je záverom výslovne vyplývajúcim z vykonaného dokazovania, v rámci ktorého bolo\npovinnosťou žalobcu preukázať tvrdenia, o ktoré opieral svoj nárok uplatnený žalobou. Dovolací súd,\nako už zdôraznil vyššie, nie je oprávnený posudzovať (prehodnocovať) procesne náležitým spôsobom\nzistený a ustálený skutkový stav súdmi nižších inštancií a zaoberať sa skutkovými otázkami. Dovolací\nsúd taktiež pre úplnosť a potvrdenie, že posudzovanie unesenia, resp. neunesenia dôkazného bremena\nspadá do štádia zisťovania skutkového stavu veci, dodáva, že ,,otázka posudzovania dôkazného\nbremena je integrálnou súčasťou zisťovania skutkového stavu a hodnotenia dôkazov. Nejde teda o\nprávne posudzovanie veci, ktorým treba spravidla rozumieť hmotnoprávne posúdenie (subsumpciu). Ani\nprípadné ustálenie odlišného skutkového stavu v odvolacom konaní v dôsledku odlišného posúdenia\ndôkazného bremena, by neznamenalo odlišné právne posúdenie veci (nález Ústavného súdu SR sp.\nzn. II. ÚS 400/09 zo 6.5.2010).\n66. Dovolací súd preto konštatuje, že pre rozhodnutie oboch súdov nižších inštancií bol podstatný záver o\nexistencii základnej hmotnoprávnej podmienky úspešného odporovania žalobou uplatnených právnych\núkonov úpadcu stanovenej v § 57 ods. 4 ZKR. Dovolateľ spochybňuje skutkové zistenia a závery\nsúdov nižších inštancií, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie v predmetnej veci k tomu, že žalobca\npredloženými dôkazmi preukázal, že došlo k ukráteniu prihlásených pohľadávok veriteľov úpadcu.\nDovolací súd tu zdôrazňuje, že skutočnosť, že žalovaný neakceptoval skutkové závery odvolacieho\nsúdu, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, je pre záver o prípustnosti a dôvodnosti dovolania\nprávne irelevantná (II. ÚS 416/2018).\n67. Dovolací súd ešte záverom konštatuje, že dovolateľ v zásade opakovane uvádzal všetky dôvody a\nnámietky, ktoré už boli v konaní pred súdmi nižšej inštancie vznesené a s ktorými sa tieto vo svojich\nrozhodnutiach aj vysporiadali. Z dovolania v zásade vyplýva, že žalovaný vytýka odvolaciemu súdu\nviacero nesprávností, kritizuje najmä spôsob vykonania a hodnotenia dôkazov a nesúhlasí so závermi\nsúdov nižšej inštancie, pričom svojimi námietkami napáda a spochybňuje skutkové zistenia a závery\nprijaté vo veci súdmi nižších inštancií. Uvedené však nie je možné považovať za vadu zmätočnosti\nspočívajúcu v porušení práva žalovaného na spravodlivý proces.\n68. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd dovolanie žalovaného podané z dôvodu podľa § 420\npísm. f) CSP odmietol v zmysle ustanovenia § 447 písm. c) CSP ako procesne neprípustné bez toho,\naby sa zaoberal dôvodnosťou dovolania.\nK prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP\n\n69. Dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP,\nrozhoduje dovolací súd výlučne na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP).\nPokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho\nsúdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti\ndovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že\nrozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o\nprípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.\n70. Ak už došlo k judikatórnemu vyriešeniu určitej otázky a k publikovaniu niektorého rozhodnutia\nalebo stanoviska riešiaceho túto otázku v Zbierke, je potrebné, aby súdy tento judikatórny posun\nvo svojej rozhodovacej praxi zohľadňovali. Skutočnosť, že súd bez vysvetlenia nerešpektuje niektorý\njudikát najvyššieho súdu, oslabuje presvedčivosť jeho rozhodnutia. Ide tiež o negatívny dopad\nna predvídateľnosť súdneho rozhodovania. Súd sa pri prejednávaní a rozhodovaní určitej veci\nnemusí stotožniť s judikátom najvyššieho súdu vydaným v skutkovo a právne podobnej veci, avšak\nje nevyhnutné, aby svoj odlišný právny názor argumentačne (kriticky) konfrontoval v odôvodnení\nrozhodnutia a dostatočne vysvetlil, prečo nebolo možné stotožniť sa s judikátom.\n71. Je potom úlohou dovolacieho súdu, ak sú dôvody prípustnosti z tohto pohľadu dovolateľom uvedené,\nt. j. predpokladá sa, že dovolateľ „presvedčí“ dovolací súd, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu, aby tento odklon, ak bude mať za to, že dovolanie je prípustné, z\nhľadiska právneho posúdenia vec vyriešil. Dovolateľ preto musí v dovolaní presne uviesť, ktorý konkrétny\njudikát (rozhodnutie uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky) nerešpektoval odvolací súd vo svojom rozhodnutí (Veľké komentáre, Civilný sporový poriadok,\nŠtevček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., 2016, str. 1382).\n72. Právnou otázkou, ktorá je rozhodujúca pre splnenie zákonnej podmienky prípustnosti dovolania\npodľa § 421 ods. 1 CSP, sa rozumie otázka hmotnoprávna - ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad\nObčianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine - ako aj otázka\nprocesnoprávna, ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení. Zároveň\nprávnu otázku (od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu) je potrebné koncipovať\njednak spôsobom uvedeným v ustanovení § 432 ods. 2 CSP, no zároveň aj dostatočne všeobecným\nspôsobom tak, aby vôbec bolo možné konštatovať, že vo vzťahu ku konkrétnej otázke skutočne existuje\nalebo neexistuje ustálená/rozdielna rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Tento záver vyplýva aj z\nuznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 15. apríla 2020, sp. zn. III. ÚS 123/2020, podľa\nktorého už zo samotného znenia § 421 CSP je možné vyvodiť, že vzhľadom na skutočnosť, že od\nvymedzenia právnej otázky sa odvíja dovolací prieskum, a to v rozsahu, či sa od nej odvolací súd v rámci\njej vyriešenia odklonil, riešil ju rozdielne alebo ju ešte neriešil, je pri jej formulácii nevyhnutný predpoklad\njej „zovšeobecnenia“.\n73. Pokiaľ v dovolaní vymedzená otázka, ktorú má podľa dovolateľa posudzovať dovolací súd,\npredstavuje skutkovú otázku, nie je splnená zákonná podmienka prípustnosti dovolania uvedená v\nustanovení § 421 ods. 1 CSP a takúto otázku nie je dovolací súd oprávnený vo svojom rozhodnutí riešiť.\nZároveň ak nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu\npodľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje\nprípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP\nv spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP).\n74. Dovolací súd preskúmaním dovolania žalovaného v súvislosti s dovolacím dôvodom vyvodzovaným\nv zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP v prvom rade konštatuje, že v ňom absentuje jednoznačné\nvymedzenie právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd (ako aj súd prvej inštancie) odklonil od\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu s tým, že túto nie je možné jednoznačne vyvodiť ani z\nobsahu podaného dovolania s dopadom na jej zovšeobecnenie (III. ÚS 123/2020).\n\n75. Dovolací súd si plne uvedomuje, že by bolo v rozpore s princípmi spravodlivého procesu, pokiaľ by sa\npri posudzovaní náležitostí dovolania uplatňoval prílišný formalizmus, alebo nadmerný tlak na dopĺňanie\ntakých náležitostí dovolania, ktoré nemajú oporu v zákone, alebo idú nad rámec zákona. V rozpore\ns týmito princípmi ale nie je prístup, majúci na zreteli, že ustanovenia Civilného sporového poriadku\nvyžadujú istú mieru nielen obsahového, ale aj formálneho vyjadrenia dôvodov, z ktorých procesná strana\nvyvodzuje prípustnosť svojho dovolania. Dovolací súd zastáva názor, podľa ktorého ak nemá dovolanie\nvykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu, je (procesnou) povinnosťou\nstrany vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a špecifikovať v dovolaní náležitým\nspôsobom dovolací dôvod, keďže pristúpiť k dovolaciemu prieskumu je dovolací súd oprávnený len v\nprípade zákonom predpokladaného riadneho vymedzenia dovolacích dôvodov.\n76. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dovolací súd uzatvára, že dovolanie žalovaného opreté\no nesprávne právne posúdenie podľa § 421 CSP bez uvedenia v akej konkrétnej otázke nesprávne\nprávne posúdenie spočívalo (so zdôraznením dôležitosti správneho právneho posúdenia tejto otázky pre\nposudzovanú vec), nenapĺňa kvalitatívne požiadavky kladené zákonom na dovolanie v časti vymedzenia\ndovolacích dôvodov, ktorých garanciou splnenia má byť povinné právne zastúpenie dovolateľa. Dovolací\nsúd dodáva, že konštatovanie dovolateľa o nesprávnom právnom posúdení „naplnení všeobecnej\npodmienky odporovateľnosti právnych úkonov podľa § 57 ods. 4 ZKR, iba na základe tej skutočnosti\n(skutkového zistenia), že úpadca v čase ich uskutočnenia mal mať záporné vlastné imanie“ nie je možné\npovažovať za dostatočne vymedzený nedostatok právneho posúdenia odvolacím súdom, ktorým malo\ndôjsť aj k odklonu od rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR rozhodnutiami sp. zn. 5ObdoK/4/2023,\n2Obdo/41/2020 a 4Obdo/53/2022.\n77. Nedostatočné vymedzenie právneho posúdenia odvolacím súdom je možné vzhliadnuť aj v ostatnom\ntvrdení dovolateľa, ktorý tento dovolací dôvod uzaviera tým, že žalobca v konaní vôbec nepreukázal,\nže majetok úpadcu pred účinnosťou odporovaných právnych úkonov stačil na uspokojenie pohľadávok\nveriteľov, ktorí mali k tomuto momentu existujúce pohľadávky následne prihlásené do konkurzu voči\núpadcovi. Ďalej nepreukázal ani to, že po vykonaní týchto právnych úkonov, resp. po účinnosti\nodporovaných právnych úkonov, došlo k takému zmenšeniu majetku dlžníka, ktorý už nestačil na\nplné uspokojenie pohľadávok veriteľov. Uvedené predstavuje podľa dovolateľa odklon od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu.\n78. Preto mala byť podľa dovolateľa žaloba žalobcu zamietnutá v celom rozsahu z dôvodu, že žalobca\nneuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k naplneniu všeobecnej podmienky odporovateľnosti; resp.\nskutkovým stavom tak, ako tento zistili súd prvej inštancie a odvolací súd, nebolo preukázané, že\núpadcove právne úkony ukracujú uspokojenie pohľadávok veriteľov (právna otázka podľa dovolateľa).\nDovolací súd v tejto súvislosti uvádza, že záver o neprípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP\npri riešení tzv. skutkových otázok zaujal už vo svojich skorších rozhodnutiach (v podrobnostiach viď aj\n1Obdo/47/2017, 4Obdo/45/2017 a 5Obdo/22/2017), zotrváva na ňom a nevidí dôvod, aby sa od neho\nv rozhodovanej veci odklonil.\n79. Osobitne dáva dovolací súd do pozornosti uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 5.\nseptembra 2018, sp. zn. II. ÚS 416/2018, ktorým bolo úspešne podrobené testu ústavnosti uznesenie\nnajvyššieho súdu z 25. apríla 2018, sp. zn. 5Obdo/22/2017, a v ktorom ústavný súd skonštatoval, že\n„mu nepatrí nahrádzať právne názory najvyššieho súdu a pokiaľ závery najvyššieho súdu v otázke\nprípustnosti dovolania vzhľadom na skutkový stav nie sú zjavne svojvoľné alebo nelogické, či z iného\ndôvodu ústavne neudržateľné, ústavný súd nemá dôvod do právomoci najvyššieho súdu v otázke\nustálenia prípustnosti dovolania, na základe prítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu\nzasahovať“.\nK prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP\n80. Dovolateľ ďalej vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania nesprávnym právnym posúdením veci zo\nstrany odvolacieho súdu, a to v zmysle ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP, podľa ktorého sa jedná o\nrozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie,\nak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi\ndovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.\n\n81. Dovolateľ vyslovil znenie právnej otázky doposiaľ dovolacím súdom nevyriešenej nasledovne: „je\nmožné bez ďalšieho považovať dohodu o vzájomnom započítaní pohľadávok uzavretú medzi úpadcom\na treťou osobou za zvýhodňujúci právny úkon (§ 59 ZKR) a/alebo ukracujúci právny úkon (§ 60 ZKR)\naj za situácie, kedy bolo možné pohľadávky započítať i na základe jednostranného úkonu tretej osoby\nvoči úpadcovi?“\n82. V prejednávanej veci súd prvej inštancie ako i odvolací súd zistený skutkový stav podľa dovolateľa\nnesprávne právne posúdili, keď (v podstate iba) na základe tej skutočnosti, že úpadca a žalovaný\nuzatvorili dohodu o vzájomnom započítaní pohľadávok dospeli k právnemu záveru o tom, že úpadca\ninak zvýhodnil žalovaného (§ 59 ZKR) a že ukrátil svojich veriteľov (§ 60 ZKR).\n83. Preto podľa dovolateľa mala byť žaloba žalobcu v tejto časti zamietnutá z dôvodu, že za situácie\nkedy mohol žalovaný svoju pohľadávku voči úpadcovi započítať (aj) jednostranne (a teda nie výlučne na\nzáklade dohody) je vylúčené, aby došlo k jeho zvýhodneniu (právna otázka) alebo ukráteniu veriteľov\núpadcu (právna otázka); bolo totiž iba na rozhodnutí (voľbe) žalovaného, či pristúpi k jednostrannému\nzapočítaniu, alebo (ak s tým úpadca bude súhlasiť) k započítaniu dohodou.\n84. Dovolací súd v súvislosti s dovolateľom vymedzenou právnou otázkou poznamenáva, že predmetom\nprávneho posudzovania súdmi nižších inštancií bola dohoda o vzájomnom započítaní vzájomných\npohľadávok, a nie jednostranné započítanie, resp. jednostranný úkon tretej osoby voči úpadcovi. Takto\npoložená otázka nebola preto konajúcimi súdmi riešená, čím jej zodpovedanie by nekorešpondovalo s\nprávnym posudzovaním tohto sporu. Dovolací súd zdôrazňuje, že relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP je\nprávna otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú právnu otázku,\nktorá bola podľa názoru dovolateľa odvolacím súdom vyriešená nesprávne (§ 432 ods. 1 CSP) a pri\nktorej - s prihliadnutím na individuálne okolnosti veci (prípadu) - zároveň platí, že ak by bola vyriešená\nsprávne, súdy by nevyhnutne rozhodli inak, pre dovolateľa priaznivejším spôsobom. Vymedzenie právnej\notázky dovolateľom týmto nezodpovedá ust. § 432 ods. 1 a 2 CSP, kedy argumenty žalovaného vyjadrujú\nsúdmi neriešenú hypotézu, z ktorých argumentov je zrejmá v zásade len ich nespokojnosť s vyvodením\nskutkových zistení a záverov konajúcich súdov.\n85. Napriek uvedenému dovolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n5Obdo/84/2020 z 27. októbra 2021, podľa ktorého „...základnou podmienkou odporovateľnosti\nje preukázanie ukrátenia veriteľov. Nie každý právny úkon dlžníka spôsobuje ukrátenie veriteľa.\nVymedzenie ukrátenia veriteľa je v právnej teórii viazané predovšetkým na zmenšenie majetku dlžníka,\nz ktorého by sa mala uspokojiť veriteľova pohľadávka. Podstatné je, že majetok dlžníka v rozhodnej\ndobe bol odporovateľným úkonom zmenšený (prípadne bude v budúcnosti zmenšený). ...Uspokojenie\npohľadávok len niektorých veriteľov ich splnením alebo započítaním pred začatím konkurzného\nkonania fakticky znevýhodňuje uspokojenie ostatných veriteľov. Dovolací súd sa priklonil k názoru,\nže hoci samotná transformácia majetku dlžníka nemôže spôsobiť ukrátenie veriteľa, avšak zmena\nštruktúry majetku v dôsledku započítania pohľadávok, je spôsobilá ukrátiť veriteľa v dôsledku reálneho\nnenadobudnutia protiplnenia, z (aktív) ktorého by sa veritelia úpadcu následne mohli uspokojiť. Preto\naj keď právny úkon započítania predstavuje ekvivalentný úkon (vzájomné pohľadávky sa zanikajú v\nrozsahu, v akom sa kryjú), to však neznamená, že by na takýto právny úkon mal súd nazerať iba ako na\núkon, v dôsledku ktorého došlo k zhoršeniu vymáhateľnosti pohľadávok veriteľov.“ Dovolací súd týmto\ndospel k záveru, že v prípade dohody o započítaní preto môže ísť o ukracujúci právny úkon v zmysle\n§ 57 ods. 4 ZKR. Ak k takémuto záveru dospeli aj konajúce súdy nižších inštancií v súdenom spore,\nvec správne právne posúdili.\n86. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že prípustnosť\ndovolania žalovaného podľa § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, § 421 ods. 1 písm. b/ CSP\nnie je procesne daná, preto jeho dovolanie podľa § 447 písm. c/, f/ CSP, odmietol.\n87. O trovách dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255\nods. 1 CSP.\n88. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\n\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}