{"guid": "ff86d2aa-2801-4aa9-b787-ab0aa72b06e6:30043ae7-e2e0-4d5d-b367-3eb0906d5dad", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:6120207908.1", "spisova_znacka": "5Obdo/26/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/26/2025 z 13. 5. 2026", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13. mája 2026, sp. zn. 5Obdo/26/2025, ECLI:SK:NSSR:2026:6120207908.1", "identifikacne_cislo": "6120207908", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Andrea Moravčíková PhD.", "sudca_id": 240, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-andrea-moravcikova-phd-240", "datum_vydania": "2026-05-13", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Obchodné právo", "Obchodné právo"], "podoblast": ["Obchodné záväzkové vzťahy", "Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": "Pre posúdenie prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP je rozhodujúci konkrétny napadnutý výrok odvolacieho súdu, nie celkový rozsah dovolacieho návrhu; ak samostatne napadnutý výrok o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy ku dňu podania žaloby (§ 422 ods. 1 písm. a) CSP), je dovolací prieskum v tejto časti vylúčený bez ohľadu na to, či dovolateľ tvrdí odklon od ustálenej rozhodovacej praxe alebo existenciu dosiaľ neriešenej právnej otázky. Negatívnu dôkaznú teóriu ani doktrínu informačného deficitu nemožno vykladať tak, že vedú k automatickému preneseniu dôkazného bremena na protistranu vždy, keď strana tvrdí informačnú nevýhodu; strana domáhajúca sa vydania dokumentácie musí v prvom rade tvrdiť a aspoň rámcovo preukázať, že konkrétna dokumentácia jej mala byť, ale nebola odovzdaná a že sa nachádza v dispozícii protistrany. Dovolací súd je viazaný obsahom dovolania a nemôže z vlastnej iniciatívy domýšľať právne dôvody dovolacieho prieskumu; iba formálne napadnutie výroku bez vymedzenia právnej otázky alebo procesnej vady prípustnosť dovolania nezakladá.", "pravna_veta_zdroj": "ai", "zhrnutie": "Žalobca ako poskytovateľ účtovníckych služieb sa domáhal od žalovaného zaplatenia odmeny 1 550 eur za apríl a máj 2019; žalovaný vzniesol kompenzačnú námietku z titulu náhrady škody a vzájomnou žalobou žiadal zaplatenie 6 428,32 eura, vydanie kompletnej účtovnej dokumentácie a vystavenie faktúr. Súdy nižších inštancií žalobe vyhoveli a vzájomnú žalobu zamietli, pričom odvolací súd korigoval názor súdu prvej inštancie a uviedol, že povinnosť odovzdať dokumentáciu podľa § 351 ods. 1 ObZ pretrváva aj po odstúpení od zmluvy, žalovaný však nepreukázal, že by žalobca konkrétne doklady zadržiaval. Dovolateľ namietal odklon od judikatúry a nevyriešené právne otázky (§ 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP) najmä k rozloženiu dôkazného bremena, negatívnej dôkaznej teórii a informačnému deficitu, ako aj nedostatočné odôvodnenie (§ 420 písm. f) CSP). Dovolací súd dovolanie odmietol: vo vzťahu k výroku o zaplatení 1 550 eur je dovolanie podľa § 421 CSP vylúčené bagateľným cenzom (§ 422 ods. 1 písm. a) CSP), keďže rozhodujúci je konkrétny napadnutý výrok. Vadu zmätočnosti nezistil, pretože odvolací súd sa námietkami zaoberal a požiadavka na prenos dôkazného bremena nad rámec procesných pravidiel nemá oporu v zákone ani v judikatúre; námietky dovolateľa v skutočnosti smerovali proti skutkovým záverom. Vo vzťahu k zamietnutému peňažnému nároku zo vzájomnej žaloby dovolanie neobsahovalo žiadnu samostatnú právnu otázku ani procesnú námietku a dovolací súd ju za dovolateľa domýšľať nemôže.", "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-422.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 422 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-422.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-422"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-351.odsek-1", "nazov": "§ 351 ods. 1 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-351.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-351"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-351.odsek-2", "nazov": "§ 351 ods. 2 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-351.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-351"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-422", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-351"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/30043ae7-e2e0-4d5d-b367-3eb0906d5dad", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:6120207908.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:6120207908.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:6120207908.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Obdo/26/2025\n6120207908\n13. 05. 2026\nJUDr. Andrea Moravčíková\nECLI:SK:NSSR:2026:6120207908.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey\nMoravčíkovej, PhD. a členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v spore\nžalobcu GS Accounting, s.r.o., Kukorelliho 52, Humenné, IČO: 44 560 664, zastúpeného JUDr. Radovan\nBilý, advokát, Kukorelliho 52, Humenné, proti žalovanému Plastics - Trade, a.s., Budovateľská 5, Snina,\nIČO: 36 483 265, zastúpenému Advokátska kancelária Martin Ontkovič, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava,\nIČO: 55 704 085, o 1 550 eur s príslušenstvom a iné, vedenom na Okresnom súde Humenné, sp.\nzn. 7Cb/75/2020, v konaní o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k.\n2Cob/95/2023-824 zo dňa 30. januára 2025, takto\nrozhodol:\nDovolanie žalovaného o d m i e t a .\nŽalobca m á voči žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Humenné (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom\nč. k. 7Cb/75/2020-745 zo dňa 3.5.2023 rozhodol v prvom výroku tak, že žalovaný je povinný zaplatiť\nžalobcovi sumu 1 550 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1 550 eur od\n26.7.2019 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur. Druhým výrokom\nvzájomnú žalobu žalovaného zamietol. Posledným výrokom priznal žalobcovi voči žalovanému náhradu\ntrov konania v plnom rozsahu.\n2. Zo žaloby vyplývalo, že žalobca so žalovaným uzavreli dňa 30.9.2014 zmluvu o vykonávaní\núčtovníckych prác (ďalej len „Zmluva“), na základe ktorej žalobca ako poskytovateľ poskytoval\núčtovnícke služby pre žalovaného ako objednávateľa. Žalobca fakturoval žalovanému spracovanie\núčtovnej agendy za mesiac apríl a máj 2019 vrátane účtovnej závierky za rok 2018, a to faktúrou č.\n10190080 zo dňa 15.7.2019, splatnou dňa 25.7.2019 na celkovú sumu 1 550 eur. Žalovaný túto faktúru\nneuhradil. Žalobca podaním zo dňa 2.10.2019 vyzval žalovaného na úhradu predmetnej faktúry, pričom\nžalovaný sa do podania žaloby nevyjadril.\n3. Dňa 19.10.2021 žalovaný podal vzájomnú žalobu a žiadal, aby súd žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť\nmu 6 428,32 eur so zákonným úrokom z omeškania od 21.10.2021 a náklady spojené s uplatnením\npohľadávky vo výške 40 eur. Zároveň žiadal uložiť žalobcovi povinnosť odovzdať mu kompletnú účtovnú\ndokumentáciu, účtovné doklady a účtovné záznamy dokumentujúce a preukazujúce všetky externé\naj interné účtovné operácie týkajúce sa žalovaného, ktoré bol žalobca povinný viesť a uchovávať,\na to v listinnej a elektronickej podobe, vrátane vystavenia a odovzdania všetkých faktúr žalobcu za\nposkytovanie účtovných služieb na základe Zmluvy. Žalovaný uviedol, že dňa 18.7.2019 odstúpil od\nZmluvy.\n\n4. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že dňa 30.9.2014 bola uzatvorená Zmluva, ktorú posúdil\nv zmysle ustanovení Obchodného zákonníka ako zmluvu o dielo, prihliadnuc aj na samotný postup\na konanie žalovaného - reklamácia vád, uplatnenie zľavy z odmeny a odstúpenie od zmluvy. Medzi\nstranami sporu teda vznikol obchodný záväzkový vzťah, predmetom ktorého bolo vykonanie diela zo\nstrany žalobcu pre žalovaného - vykonávanie účtovných prác za dohodnuté obdobie, pričom zmluva\nbola ukončená v roku 2019. Túto skutočnosť v konaní strany nerozporovali, ale odlišne tvrdili dôvod a\nspôsob ukončenia zmluvného vzťahu. Za nesporné vyhodnotil, že žalovaný za obdobie mesiacov apríl\na máj 2019 vykonal pre žalovaného služby dojednané v Zmluve a odmenu voči žalovanému vyúčtoval\nfaktúrou vo výške 1 550 eur, ktorú žalovaný neuhradil. Tiež nesporným bolo, že od roku 2018 žalovaný v\nprospech žalobcu uhrádzal cenu vykonaného diela vo výške 650 eur mesačne. Žalovaný v rámci obrany\ntvrdil, že žalobca nekonal pri poskytovaní služieb s odbornou starostlivosťou a reklamoval poskytnuté\nslužby. Žalovaný čo do sumy 1 550 eur vzniesol kompenzačnú námietku titulom jeho nároku na náhradu\nškody voči žalobcovi, započítajúc tento nárok voči nároku žalobcu a zvyšnú časť nároku na náhradu\nškody si v konaní voči žalobcovi uplatnil ako vzájomnú žalobu.\n5. Súd prvej inštancie skúmal, či na strane žalovaného existuje pohľadávka vo výške 1 550 eur, ktorú\nby bolo možné započítať na nárok žalobcu. Uviedol, že žalovaný svoj nárok na zaplatenie a následnú\nkompenzáciu vo výške 1 550 eur uplatnil titulom nároku na náhradu škody, pričom vychádzal z toho,\nže v roku 2017 bola u neho vykonaná daňová kontrola za rok 2014 a bola mu dorubená daň z príjmov\nprávnických osôb vo výške 18 078,32 eur. V dôsledku nekonania žalobcu s odbornou starostlivosťou pri\nposkytovaní účtovných služieb neboli za rok 2014 v jeho daňovom priznaní zahrnuté všetky zdaniteľné\npríjmy a výdavky, a preto musel zaplatiť dorubenie dane. Súd prvej inštancie konštatoval, že aj napriek\nskutočnosti, že za rok 2014 až na základe výsledkov daňovej kontroly bola žalovanému uložená\npovinnosť doplatiť daň, nejde o škodu, za ktorú by žalobca zodpovedal. Táto povinnosť žalovanému bola\nuložená vzhľadom na (hospodárske) výsledky jeho podnikania v roku 2014. Ide o zákonnú povinnosť\nplatiť daň zo všetkých príjmov právnickej osoby, ktoré tejto daňovej povinnosti podliehajú, pričom zo\nstrany daňového úradu žalovanému nebola uložená sankcia, ktorú by súd prípadne mohol posúdiť\nako škodu, ktorá mu vznikla. Žalovaný v konaní nepreukázal, že by uložením povinnosti daň doplatiť,\nv jeho majetkovej sfére došlo k vzniku škody, teda že by došlo k zníženiu jeho majetku v dôsledku\nporušenia zmluvnej povinnosti zo strany žalobcu. Zo strany žalovaného teda nebola dôvodne vznesená\nkompenzačná námietka, keďže v konaní nepreukázal, že by na jeho strane existovala pohľadávka\nzapočítateľná voči uplatnenej pohľadávke žalobcu.\n6. Ohľadom písomnej reklamácie žalovaného zo dňa 26.5.2019 mal súd prvej inštancie za to, že žalobca\nna základe podnetu žalovaného pristúpil k odstráneniu nedostatkov - k oprave stavu záväzkov. V čase\nreklamácie žalovaný iba všeobecne poukázal na nezrovnalosti u viacerých firiem, avšak tieto sa týkali\núčtovných záznamov z roku 2018 a skôr, teda za obdobie, za ktoré už žalobca dostal riadne zaplatené.\nZo strany žalovaného nedošlo k reklamovaniu čiastočného diela za obdobie mesiacov apríl a máj 2019,\nza ktoré žalobca žalovanému vyúčtoval cenu 1 550 eur, jeho reklamácia sa netýkala tejto časti diela, a\nteda žalovaný mal za časť riadne vykonaného diela žalobcovi odmenu aj zaplatiť.\n7. K vzájomnej žalobe žalovaného uviedol, že vo vzťahu k sume 6 428,32 eur v konaní nebola\npreukázaná existencia dohody medzi stranami sporu o tom, že žalobca bude žalovanému postupne\nsplácať daňový nedoplatok. Súd prvej inštancie nevzhliadol žiaden dôvod, na základe ktorého by žalobca\nna seba mal prevziať povinnosť za žalobcu (pozn. dovolacieho súdu - správne za žalovaného) uhradiť\ndaňový nedoplatok. Poukázal na to, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že sám žalovaný v roku\n2017 dal pokyn, aby sa žalobcovi vyplácala nižšia ako dohodnutá odmena. Po doručení daňového\nprotokolu došlo k osobnému stretnutiu, predmetom ktorého malo byť vyriešenie tejto situácie, žalobca\nnepoprel, že k stretnutiu došlo, poprel však skutočnosť, že bola medzi ním a žalovaným uzatvorená\ndohoda o postupnom splatení daňového dorubu. Nepoprel vyplácanie odmeny za poskytované služby\nv nižšej sume, a to 450 eur mesačne, neskôr vo výške 650 eur, s tým, že strany sporu sa dohodli na\nznížení dohodnutej výšky odmeny. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zo strany žalobcu k uznania\npeňažného záväzku voči žalovanému vo výške daňového dorubu v sume 18 078,32 eur nedošlo.\n8. V rámci vzájomnej žaloby sa žalovaný domáhal tiež vydania účtovnej dokumentácie za roky 2014 až\n2019 v listinnej a elektronickej podobe. Súd prvej inštancie uviedol, že nakoľko sa žalovaný domáhal\nvydania vecí, ktoré sú v jeho vlastníctve, bolo potrebné preukázať, že tieto veci sa u žalobcu nachádzajú\na tento ich bez právneho titulu u seba zadržiava a odmieta ich žalovanému vydať. Žalovaný mal\n\njednoznačne a nezameniteľným spôsobom tieto veci identifikovať, pričom v tomto smere žalovaný\nsvoju dôkaznú povinnosť neuniesol. Súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom žalobcu, že po\nukončení účtovného roka, až na roky 2018 a 2019 (dokumentácia odovzdaná až v roku 2020), kedy\nžalobca zadržal účtovnú dokumentáciu žalovaného, nakoľko ten mu odmietol uhradiť vyúčtovanú cenu\nvykonaného diela, z jeho strany účtovná dokumentácia žalovanému odovzdaná bola. Súd nevzhliadol\nžiadny dôvod na strane žalobcu, aby účtovnú dokumentáciu žalovaného nevydal a sám ju u seba\nuskladňoval.\n9. K nároku, ktorým sa žalovaný domáhal splnenia povinnosti v zmysle čl. 3.2 až 3.4 Zmluvy spočívajúcej\nvo vystavení a odovzdaní všetkých faktúr za poskytovanie účtovných služieb žalobcu žalovanému,\nsúd prvej inštancie uviedol, že Zmluva bola ukončená v roku 2019 na základe odstúpenia od zmluvy\nsamotným žalovaným, a teda žalovaný sa v roku 2021 nemohol domáhať splnenia žiadnej zmluvnej\npovinnosti. Ukončením zmluvy došlo k zániku všetkých práv a povinností z nej. Do roku 2019 bola\nodmena za poskytnuté služby žalobcovi uhrádzaná na základe prevodného príkazu a zaúčtovaná do\núčtovnej dokumentácie žalovaného. Jednalo sa zaužívaný a stranami konania akceptovaný spôsob\núhrady ceny diela.\n10. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie považoval vzájomnú žalobu\nžalovaného v celom rozsahu za nedôvodnú, a preto ju zamietol. O nároku na náhradu trov konania\nrozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok\n(ďalej aj „CSP“)\n11. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „odvolací súd“) o odvolaní žalovaného rozhodol rozsudkom č. k.\n2Cob/95/2023-824 zo dňa 30.1.2025 tak, že v prvom výroku potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie\na druhým výrokom žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo\nvýške 100%.\n12. Odvolací súd konštatoval vecnú správnosť napadnutého rozsudku s tým, že súd prvej inštancie\nna základe dostatočne zisteného skutkového stavu vyvodil správne právne závery. Na zdôraznenie\nsprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uviedol, že to, či v danom prípade je zmluva o vykonávaní\núčtovníckych prác zmluvou pomenovanou (a o ktorý zmluvný typ ide), alebo nepomenovanou, je možné\nzistiť posudzovaním jednotlivých definičných znakov, najmä predmetu a obsahu zmluvy.\n13. Vychádzajúc z obsahu zmluvy, táto mala prvky zmluvy o dielo, ktoré sa prejavovali pri realizovaní\nurčitých (čiastkových) diel spočívajúcich vo vypracovaní presne určených účtovných dokumentov, a\nzároveň aj prvky zmluvy mandátnej, ktorá je charakterizovaná činnosťou a nie v hmotne zachytiteľnom\nvýsledku činnosti. Nakoľko súd prvej inštancie posudzoval predmetnú zmluvu len ako zmluvu o vykonaní\ndiela, posudzoval ju po právnej stránke nesprávne (čiastočne nesprávne, vzhľadom na zmiešaný\ncharakter zmluvy).\n14. Odvolací súd za dôležitú považoval skutočnosť, či má žalobca nárok na žalobou uplatnené plnenie\n(odplatu za vykonané práce), alebo toto jeho právo nevzniklo (vzniklo v nižšej výške) z dôvodu vadného\nplnenia, prípadne či jeho právo po odstúpení od zmluvy o vykonávaní účtovníckych prác stále existuje.\nMedzi stranami nastal spor až pri poskytnutí účtovných služieb, ktoré boli fakturované na sumu 1 550 eur,\na ktorú žalovaný doposiaľ neuhradil s odôvodnením, že išlo o vadné plnenie. Z tohto dôvodu žalovaný\nnajprv poskytnuté plnenie reklamoval, a keď bola reklamácia (údajne) neúspešná, od Zmluvy odstúpil a\nzároveň si uplatnil zľavu z odmeny. Žalobca naopak tvrdil odstránenie vady po jej reklamovaní.\n15. Ďalej uviedol, že obranou žalovaného boli uplatnené nároky z (údajného) vadného plnenia žalobcu\npri vykonávaní účtovníckych prác. Súd prvej inštancie ustálil, že k odstráneniu nedostatkov došlo,\navšak žalovaný v odvolaní tento záver súdu namietal tvrdiac, že nedostatky účtovných dokumentov\nstále pretrvávajú. Pretrvávajúca existencia vadného plnenia v čase po vykonaní opravy účtovných\ndokladov na základe reklamácie žalovaného zostala teda spornou, pričom spornosť by mohla byť\nodstránená až odborným/znaleckým posúdením, ktoré žalovaným navrhnuté nebolo. Zároveň žalovaný\nv odvolaní konštatoval, že presnú a detailnú špecifikáciu každej konkrétnej vady z kvalitatívneho\na kvantitatívneho pohľadu bude možné ustáliť až po tom, ako bude možné vôbec vykonať audit\núčtovníctva vo vzťahu k obdobiu, v ktorom boli záväzky chybou žalobcu účtované v nesprávnej výške.\nPodľa odvolacieho súdu tak v konaní stále nebola odstránená spornosť v pretrvávajúcich vadách\n\núčtovných dokladov vypracovaných žalobcom, za vypracovanie ktorých napriek vystaveniu faktúry\ndoposiaľ žalovaný odmenu žalobcovi nezaplatil, pričom sám žalovaný si uvedomuje, že vadnosť plnenia\nžalobcu nepreukázal a túto bude možné preukázať až po vykonaní auditu.\n16. Odvolací súd za dôležitú skutočnosť považoval zánik Zmluvy odstúpením žalovaného, hoci žalobca\ntvrdil (ústnu) dohodu o ukončení spolupráce. Odstúpenie od zmluvy nebolo žalobcom namietané ako\nneplatné. Aj s ohľadom na závery vyplývajúce z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Obdo/80/2019\nodvolací súd uzavrel, že žalobcom uplatnené plnenie 1 550 eur nie je uplatneným nárokom z\nbezdôvodného obohatenia, ale peňažnou náhradou za žalovaným prijaté plnenie. Táto peňažná náhrada\nmá byť poskytnutá vo výške zmluvne dohodnutého plnenia, pričom v nižšej výške by mala byť poskytnutá\nlen v prípade, ak by žalovaný preukázal vadnosť plnenia žalobcu, čo sa nestalo.\n17. Ohľadom vzájomnej žaloby odvolací súd uviedol, že každý z uplatnených nárokov bol uplatňovaný\nz iného právneho dôvodu a s každým je nevyhnutné zaoberať sa samostatne, čo správne súd prvej\ninštancie aj učinil.\n18. Odvolací súd vo vzťahu k vydaniu dokumentácie uviedol, že súd prvej inštancie nárok žalobcu\nposudzoval ako reivindikáciu z dôvodu, že odstúpením od Zmluvy zanikli zmluvné práva a povinnosti\nzmluvných strán, a teda aj povinnosť na vydanie účtovnej dokumentácie. Podľa odvolacieho súdu sa\nvšak odstúpenie od zmluvy nedotýka ustanovení, ktoré majú trvať aj po ukončení zmluvy (§ 351 ods.\n1 druhá veta zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v platnom znení, ďalej aj „ObZ“). Práve\ntakýmto zmluvným ustanovením je dojednanie článku 4.4 Zmluvy. Z jeho znenia vyplýva, že ustanovenie\no povinnosti odovzdať účtovnú dokumentáciu má trvať aj po ukončení Zmluvy. Žalovaný od skutočnosti,\nže nejde o reivindikačný nárok, ale o uplatnené zmluvné plnenie, odvodzoval aj podmienky, ktorých\nsplnenie musí byť tvrdené a preukázané pre jeho úspech v spore.\n19. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie, nevzhliadol na strane žalobcu žiaden dôvod, aby\ntento účtovnú dokumentáciu žalovanému (predtým) nevydal a sám ju u seba (doteraz) uskladňoval. Z\ndokazovania nevyplynulo, že by žalobca po uplynutí niekoľkých rokov po ukončení zmluvnej spolupráce\nnechcel žalovanému vydať účtovné doklady a snažil sa ich ďalej zadržiavať. Zdôraznil, že pre vyhovenie\ntomuto nároku uplatnenému žalovaným je nevyhnutná vedomosť o existencii účtovných dokumentov\nneoprávnene zadržiavaných žalobcom, pričom súd nemôže uložiť žalobcovi nemožnú povinnosť. Ak\nžalobca tvrdí neexistenciu účtovných dokumentov a ich zadržiavania, a súdy tomuto záveru s ohľadom\nna všetky okolnosti, ktoré v konaní vyšli najavo, uverili, nemožno žalobcovi túto zmluvnú povinnosť uložiť.\nAj keď v odovzdávacom/preberacom protokole sú nesporne (ručne) vyznačené účtovné dokumenty,\nktoré neboli predmetom odovzdania, z dôvodu absencie preukázania ich existencie resp. zadržiavania\nžalobcom, nemožno žalobcu zaviazať touto povinnosťou.\n20. Odvolací súd mal za to, že žalovaný aj po výzve súdu prvej inštancie na opravu formuloval\nsvoj žalobný návrh na vydanie účtovných dokladov tak, že jeho vykonateľnosť je otázna. Uloženie\npovinnosti odovzdať kompletnú účtovnú dokumentáciu, ktorú bol žalobca povinný viesť a uchovávať pre\nžalovaného v zmysle Zmluvy a zákona č. 431/2002 Z. z., by totiž žalobcovi ukladalo vydať aj tú časť\ndokumentácie, ktorá už nesporne vydaná bola a zároveň aj tú časť, ktorú vydať nemožno z dôvodu jej\nobjektívnej neexistencie. Problematickým by bolo aj skontrolovanie, či odovzdaním určitých dokumentov\nuž možno považovať judikovanú povinnosť za splnenú. Vyhovenie takto podanej vzájomnej žalobe\n(petitu) by vytváralo ďalšie spory medzi stranami pri dobrovoľnom či nútenom výkone, resp. by viedlo k\nneprimeranému zaťaženiu žalobcu povinnosťou vydať dokumenty, ktoré už raz vydal, alebo vydať nevie.\n21. Vo vzťahu k nároku na zaplatenie sumy 6 428,32 eur s príslušenstvom uviedol, že právny dôvod\ntoho nároku sa v priebehu konania menil, pričom žalovaný ho napokon odvodzoval od existencie ústnej\ndohody, ktorou sa žalobca zaviazal splácať žalovanému vzniknutú škodu v celkovej výške 18 078,32\neur na základe dodatočného dorubenia daňovej povinnosti. Odvolací súd potvrdil správnosť záverov\nsúdu prvej inštancie, že existencia tejto dohody nebola v konaní preukázaná. Svedkyňa vypovedala o\nexistencii dohody, avšak len v tom zmysle, že štatutár žalovaného navrhol zníženie odplaty žalobcovi\nza poskytovanie účtovných prác, čo žalobca akceptoval. Nevypovedala však v tom zmysle, že by na\nzáklade tejto ústnej dohody vznikol záväzok žalobcu zaplatiť danú sumu, a to inak ako poskytnutím zľavy\nz odplaty za vykonané účtovné práce. Kým dohoda o poskytnutí zľavy z ceny odplaty za účtovné práce\nz dôvodu nespokojnosti s poskytnutými službami bola v konaní nespornou skutočnosťou, existencia\n\nzáväzku žalobcu zaplatiť 18 078,32 eur zostala aj po vykonanom dokazovaní nepreukázanou. Súd prvej\ninštancie preto správne zamietol vzájomnú žalobu aj v časti tohto uplatneného nároku.\n22. Na záver uviedol, že ohľadom povinnosti žalobcu vystaviť faktúry za v minulosti vykonané účtovné\npráce súd prvej inštancie správne uzavrel, že zánikom Zmluvy došlo podľa § 351 ObZ aj k zániku\ntýchto zmluvných povinností. Nad rozsah uvedeného odvolací súd ešte dodal, že až do podania\nvzájomnej žaloby bol žalobcom (správne žalovaným - pozn. dovolacieho súdu) plne rešpektovaný stav,\nkedy žalobca nevystavoval po určitú časť trvania zmluvnej spolupráce faktúry na vykonané účtovné\npráce a odmena bola žalobcovi uhrádzaná na základe prevodového príkazu podpísaného štatutárom\nžalovaného. Tento stav bol žalovaným rešpektovaný napriek jeho rozporu s článkom 3 zmluvy o\nvykonávaní účtovníckych prác a napriek vedomosti o zakotvení povinnosti písomnej zmeny tejto zmluvy\n(článok 6.4 zmluvy o vykonávaní účtovníckych prác). O nároku na náhradu trov odvolacieho konania\nrozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.\n23. Proti rozsudku odvolacieho súdu v celom rozsahu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) v zákonom\nstanovenej lehote dovolanie, vyvodzujúc jeho prípustnosť z § 420 písm. f) CSP a zároveň aj z § 421 písm.\na) a b) CSP. Dovolateľ navrhol najvyššiemu súdu, aby zrušil obe rozhodnutia súdov nižších inštancií\na vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a zároveň, aby rozhodol o trovách konania tak, že\nžalovanému proti žalobcovi prizná nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v plnom\nrozsahu.\n24. Dovolateľ mal za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu je založené na nesprávnom právnom\nposúdení veci a odvolací súd sa mal odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§\n421 ods. 1 písm. a) CSP). Rozhodnutie odvolacieho súdu malo podľa dovolateľa závisieť od posúdenia\nnasledovných právnych otázok:\na) Povinnosť súdu posudzovať vzájomnú žalobu dovolateľa (v časti o splnenie zmluvnej povinnosť vydať\núčtovníctvo) vždy podľa obsahu a nie iba podľa samotnej formulácie petitu, poukazujúc na rozhodnutie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/268/2019 (R 14/2021),\nb) Povinnosť súdu vychádzať z negatívnej dôkaznej teórie, a preto nemožno stranu zaťažiť dôkazným\nbremenom pokiaľ ide o preukázanie nesplnenia povinnosti druhej strany, tu odkázal na rozhodnutie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/13/2009,\nc) Povinnosť súdu aplikovať doktrínu informačného deficitu dovolateľa a uložiť protistrane z toho\nvyplývajúcu vysvetľovaciu povinnosť pokiaľ ide o skutočnosti, ktoré dovolateľ z objektívnych dôvodov\nnemôže špecifikovať, keďže nimi disponuje protistrana, poukazujúc na rozhodnutie najvyššieho súdu\nsp. zn. 3Cdo/2/2016.\nDovolateľ mal za to, že nakoľko žalobca niekoľkokrát v konaní odmietol spolupracovať pri objasnení\nskutočností (povinnosť vydať účtovníctvo), mali súdy túto pasivitu vyhodnotiť v neprospech žalobcu a\nnie žalovaného.\n25. Podľa dovolateľa súdy nerešpektovali uvedenú judikatúru a odklonili sa od nej, pretože\na) petit dovolateľa vo vzájomnej žalobe, pokiaľ ide o splnenie zmluvnej povinnosti žalobcu vydať\núčtovníctvo dovolateľovi, vyhodnotili ako nevykonateľný z dôvodu údajnej objektívnej neexistencie\núčtovných dokladov na strane žalobcu, ako aj z dôvodu nedostatku bližšej a vykonateľnej špecifikácie\núčtovných dokladov, ktoré mali byť predmetom vydania,\nb) dovolateľa nesprávne zaťažili dôkaznou povinnosťou pokiaľ ide o dokazovanie nesplnenia zmluvnej\npovinnosti žalobcu vydať účtovníctvo dovolateľovi,\nc) dovolateľa nesprávne zaťažili dôkaznou povinnosťou pokiaľ ide o dokazovanie a konkrétnu\nšpecifikáciu vád, pričom dovolateľ tieto vytkol žalobcovi a špecifikoval ich podľa takých objektívnych\nskutočností, ktorými dovolateľ disponoval, a je podľa neho neudržateľné žiadať od neho, aby vady vo\nsvojom účtovníctve bližšie špecifikoval bez toho, aby mal k dispozícii kompletnú účtovnú dokumentáciu,\nktorú mu žalobca odmietol vydať.\nPodľa dovolateľa nerešpektovaním a odklonením sa od uvedenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu\ndošlo k naplneniu dôvodu dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.\n26. Dovolateľ ďalej tvrdil, že odvolací súd nesprávne právne posúdil nasledovné právne otázky, ktoré\nboli zásadné pre toto konanie:\n\na) že vzájomná žaloba dovolateľa je reivindikačnou žalobou a nie žalobou o splnenie zmluvnej\npovinnosti. To, že nejde o reivindikačnú žalobu, ale o klasickú žalobu o splnenie povinnosti, vyplýva\npodľa dovolateľa z toho, že táto povinnosť je zakotvená v Zmluve v čl. 4.4, ako aj vyplýva z § 569 ObZ,\nb) že dovolateľ má byť zaťažený dôkazným bremenom ohľadom preukázania toho, že protistrana\n(žalobca) nesplnila svoju zmluvnú povinnosť, čo je v rozpore s negatívnou dôkaznou teóriou,\nc) že dovolateľ má byť zaťažený dôkazným bremenom ohľadom detailnej a presnej špecifikácie vád v\núčtovníctve, ktorých sa dovolával, resp. ktoré vytkol žalobcovi, poukazujúc na doktrínu informačného\ndeficitu (na strane dovolateľa) a doktrínu vysvetľovacej povinnosti (na strane žalobcu), že žalobca mal\naktívne spolupôsobiť pri objasnení tejto skutočnosti, a keďže tak žalobca neučinil, mala byť dôkazná\nsituácia vyhodnotená v neprospech žalobcu a nie dovolateľa,\nd) že dovolateľ má byť zaťažený dôkazným bremenom ohľadom detailnej a presnej špecifikácie celej\núčtovnej dokumentácie, ktorej vydania sa dovolateľ domáhal od žalobcu vzájomnou žalobou, poukazujúc\nna doktrínu informačného deficitu (na strane dovolateľa) a vysvetľovacej povinnosti (na strane žalobcu),\nže žalobca mal aktívne spolupôsobiť pri objasnení tejto skutočnosti, a keďže tak žalobca neučinil, mala\nbyť dôkazná situácia, resp. zaťaženie strany dôkazným bremenom, vyhodnotené v neprospech žalobcu\na nie v neprospech dovolateľa.\n27. K prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ uviedol, že odvolacie rozhodnutie\nzáviselo aj od posúdenia právnych otázok, ktoré v rozhodovacej praxi podľa dovolateľa neboli doposiaľ\nvyriešené:\n1. či vzájomná žaloba dovolateľa, pokiaľ ide o vydanie účtovníctva (t. j. o splnenie zmluvnej povinnosti\nžalobcu) je reivindikačnou žalobou alebo žalobou o splnenie zmluvnej povinnosti, a či a v akom rozsahu\nsú vo vzťahu k tomu strany zaťažené dôkazným bremenom,\n2. aký je právny charakter vád vo vedení účtovníctva dovolateľa a či vady v účtovníctve dovolateľa, ktoré\ndovolateľ vytkol žalobcovi, právne existujú a opodstatňujú uplatnenú zľavu dovolateľa voči žalobcovi\nalebo boli žalobcom odstránené,\n3. či je potrebné pre posúdenie existencie vád vo vedení účtovníctva dovolateľa aplikovať príslušné\nustanovenia zákona o účtovníctve,\n4. či záväzok žalobcu vydať účtovníctvo dovolateľovi existuje a ktorá strana a v akom rozsahu je\nzaťažená dôkazným bremenom k preukázaniu tejto skutočnosti,\n5. aké sú účinky odstúpenia od zmluvy o vedení účtovníctva vo vzťahu k povinnosti žalobcu vystaviť\ndovolateľovi faktúry v zmysle predmetnej zmluvy.\n28. Podľa dovolateľa položené otázky odvolací súd nesprávne právne posúdil, pretože vo vzťahu k\nprvej otázke vzájomná žaloba dovolateľa, pokiaľ ide o vydanie účtovníctva (t. j. o splnenie zmluvnej\npovinnosti žalobcu), je žalobou o splnenie zmluvnej povinnosti žalobcu a v tom smere je dovolateľ\npovinný preukázať iba to, že takáto povinnosť u žalobcu vznikla, pričom to, že strana žalobca nesplnil túto\npovinnosť, stačí iba tvrdiť a dovolateľ nie je povinný dokazovať jej nesplnenie, t.j. neexistenciu, a žalobca\nje povinný dokázať splnenie zmluvnej povinnosti voči dovolateľovi. Vo vzťahu k druhej otázke sú vady v\núčtovníctve dovolateľa vadami trvácimi, a dovolateľ preukázal, že existovali v čase, keď si uplatnil zľavu\n(reklamáciu) voči žalobcovi a opodstatňujú ju. Ohľadom tretej otázky mal dovolateľ za to, že odvolací\nsúd (ani súd prvej inštancie) pre právne vyhodnotenie toho, či v účtovníctve dovolateľa existovali vady,\nktoré dovolateľ vytkol žalobcovi, neaplikoval zákon o účtovníctve. Zákon o účtovníctve mal odvolací\nsúd aplikovať v spore, keďže sa týka aj vád pri vedení účtovníctva a správnosť vedenia účtovníctva\nje predmetom právnej regulácie zákona o účtovníctve. K štvrtej otázke uviedol, že záväzok žalobcu\nvydať účtovníctvo dovolateľovi právne existuje a na jeho existenciu nemá vplyv to, že žalobca tvrdí,\nže ním nedisponuje, a to napriek tomu, že dovolateľ dôkazmi preukázal, že žalobca jeho účtovníctvo\nprotiprávne zadržiaval. Ohľadom poslednej piatej otázky mal dovolateľ za to, že účinky odstúpenia od\nzmluvy o vedení účtovníctva sa nedotýkajú povinnosti žalobcu vystaviť dovolateľovi faktúry, pretože ide\no tzv. pretrvávajúce zmluvné plnenie podľa § 351 ods. 1 ObZ, príp. o synalagmatický záväzok podľa §\n351 ods. 2 ObZ.\n29. Tiež namietal existenciu vady podľa § 420 písm. f) CSP, ktorú vzhliadal najmä v nedostatočnom a\narbitrárnom odôvodnení odvolacieho rozhodnutia, ktoré má predstavovať nesprávny procesný postup\nsúdov v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolateľ považuje\nobe rozhodnutia súdov nižších inštancií za nepreskúmateľné, arbitrárne a v rozpore s princípmi\nspravodlivého procesu.\n\n30. Ďalej argumentoval, že odvolací súd sa v rozhodnutí nevysporiadal s podstatnými tvrdeniami a\nargumentami žalovaného, ktoré bližšie špecifikoval v bode 43 písm. a) až g) svojho dovolania. Mal za\nto, že riadne preukázal existenciu vád vo vedení účtovníctva ako aj to, že tieto vady pretrvávali aj v\nmomente, keď si uplatnil voči žalobcovi zľavu za mesiace apríl a máj 2019, tu poukázal na body 39 a\n41 rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré závery sú podľa dovolateľa v extrémnom logickom rozpore s\ntým, čo tvrdil a preukazoval dovolateľ a čo je obsahom súdneho spisu. Namietal, že nie je spravodlivé\nani logicky udržateľné, aby dovolateľ bol v konaní zaťažený dôkazným bremenom ohľadom skutočností,\nktoré objektívne a nie z vlastnej viny nemôže dokázať, pretože druhá strana (žalobca) vyvolala a udržiava\nprotiprávny stav tým, že odmieta splniť svoju zmluvnú povinnosť, ktorej sa dovolateľ domáha vzájomnou\nžalobou.\n31. Dovolateľ zároveň poukazoval na povinnosť žalobcu vydať účtovníctvo a dôkazy o tom, že ho\nžalobca zadržiaval a že si žalobca túto povinnosť nesplnil, pričom už v konaní pred súdmi nižšej inštancie\nuviedol dôkazy, ktoré preukazovali, že žalobca zadržiava v rozpore so zmluvnou povinnosťou účtovnú\ndokumentáciu dovolateľa. Tvrdil, že v rozhodnutiach súdov nižšej inštancie nie je uvedené, ako sa s\ndôkazmi o tom, že žalobca zadržiava účtovníctvo dovolateľa, súdy vysporiadali. Podľa dovolateľa súdy\ndospeli k nelogickému záveru v rozpore s dôkazmi, že žalobca žiadne účtovné dokumenty dovolateľa\nnemá a že preto nemá takú povinnosť voči dovolateľovi, poukazujúc na bod 49 a 50 odvolacieho\nrozhodnutia.\n32. Ďalej poukazoval na doktrínu vysvetľovacej povinnosti protistrany a doktrínu informačného deficitu,\nktorá sa uplatňuje v procese dokazovania, tiež na svoju argumentáciu v odvolaní o potrebe aplikovať\ndovolacím súdom judikovanú doktrínu informačného deficitu a vysvetľovaciu povinnosť druhej strany\n(žalobcu) a s tým spojený prenos dôkazného bremena z dovolateľa na žalobcu. Uviedol, že v praxi to\nznamená, že strana konania, ktorá je štandardne zaťažená dôkazným bremenom, v istých situáciách\nnemá objektívnu možnosť toto svoje dôkazné bremeno uniesť, pretože napríklad objektívne nemá\nprístup k dokumentom, ktoré môžu preukazovať jej nárok alebo z ktorých je možné jej nárok odvodiť.\nPodľa dovolateľa sa teda na žalobcu v tomto smere prenieslo dôkazné bremeno ohľadom (ne)splnenia\njeho povinnosti:\na) vydať účtovné doklady v zmysle čl. 4.4 Zmluvy a dovystaviť faktúry v zmysle čl. 3.2 až 3.4 Zmluvy,\nako aj\nb) riadnej a konkrétnej identifikácie účtovných dokladov, ktoré je povinný vydať dovolateľovi.\nZ dôvodu, že dovolateľ nebol objektívne schopný konkrétne identifikovať každý jeden účtovný doklad,\nktorý mu má vydať žalobca, nemožno podľa dovolateľa zamietnuť žalobu iba na tomto základe. Dovolateľ\npráve v dôsledku toho, že žalobca porušil svoje zmluvné povinnosti v čl. 4.4 Zmluvy, objektívne\nnemohol identifikovať všetky účtovné doklady, ktorých vydania sa domáha od žalobcu, keďže nimi vôbec\nnedisponoval.\n33. Na záver uviedol, že žalobca si v celom konaní nesplnil svoju vysvetľovaciu povinnosť a neprispel k\nobjasneniu skutkového stavu, ktorý zavinil sám žalobca. Podľa dovolateľa uvedený stav mal byť preto\nzo strany odvolacieho súd ako aj súdu prvej inštancie vyhodnotený na ťarchu žalobcu ako nesplnenie si\ndôkaznej povinnosti zo strany žalobcu, spočívajúcej v neodovzdaní účtovnej dokumentácie dovolateľovi\nv zmysle čl. 4.4 Zmluvy, avšak súdy nižšej inštancie sa nevysporiadali s celou argumentáciou dovolateľa\nohľadom aplikovania vyššie uvedenej doktríny judikovanej najvyšším súdom. Podľa dovolateľa sa teda\nodvolací súd a súd prvej inštancie fakticky od tejto judikatúry odklonili (§ 421 ods.1 písm. a) CSP), ale\nani nevysvetlili, prečo tento podstatný argument dovolateľa nezohľadnili resp. ako sa s ním vysporiadali\n(§ 420 písm. f) CSP).\n34. K dovolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca s tým, že žalovaný nepreukázal dôvodnosť ním\nuplatnených dovolacích dôvodov. Žalobca navrhol dovolaciemu súdu, aby podané dovolanie žalovaného\nodmietol ako nedôvodné.\n35. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala\nvčas strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená\nadvokátskou kanceláriou v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho\npojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou CSP) preskúmal vec a dospel k záveru, že tento\nmimoriadny opravný prostriedok žalovaného je potrebné odmietnuť.\nK prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP\n36. Dovolateľ v podanom dovolaní uplatnil dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 CSP, namietajúc nesprávne\nprávne posúdenie podľa § 421 ods. l písm. a) a zároveň aj podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\n\n37. Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n38. Vo vzťahu k výroku, ktorým bolo žalovanému uložené zaplatiť žalobcovi 1 550 eur s príslušenstvom,\nje podľa dovolacieho súdu potrebné najprv uzavrieť, že prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP je\nzákonom vylúčená.\n39. Prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP je limitovaná odsekom 2 uvedeného zákonného\nustanovenia a taktiež aj ustanovením § 422 CSP.\n40. Podľa § 422 ods. 1 písm. a) CSP, dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak napadnutý\nvýrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení (s výnimkou sporov s ochranou slabšej strany) neprevyšuje\ndesaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada. Na určenie výšky minimálnej mzdy je\nrozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).\n41. Z citovaných ustanovení vyplýva, že prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP je obmedzená\nnielen ustanovením § 421 ods. 2 CSP ale aj ustanovením § 422 CSP. V zmysle uvedeného zákonného\nustanovenia je dovolanie neprípustné v tzv. bagateľných veciach. Skutočnosť, či ide o bagateľnú vec\nje limitovaná predmetom konkrétneho konania, teda tým, o čo strane v tej ktorej posudzovanej veci\nide (II. ÚS 165/2017, III. ÚS 885/2016, I. ÚS 218/2017). Ak sa jedná o bagateľnú vec, dovolací súd\ndovolanie odmietne bez toho, aby skúmal správnosť právnych záverov odvolacieho súdu (resp. aj súdu\nprvej inštancie).\n42. V rozhodovanej veci bol predmetom konania podľa žaloby nárok voči žalovanému na zaplatenie\npeňažnej sumy 1 550 eur. Minimálna mzda ku dňu začatia konania (3. septembra 2020) predstavovala\npodľa Nariadenia vlády č. 324/2019 Z. z., ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy na rok 2020,\nsumu 580,00 eur, pričom 10-násobok tejto sumy predstavuje sumu 5 800 eur. Keďže napadnutý výrok\no peňažnom plnení predstavuje iba 1 550 eur, teda menej než 5 800 eur, ide o výrok pod zákonným\nbagateľným cenzom. Už z tohto dôvodu je dovolanie v tejto časti neprípustné podľa § 421 ods. 1 CSP,\na to bez ohľadu na to, či dovolateľ formálne tvrdí odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP alebo existenciu dosiaľ neriešenej právnej otázky podľa § 421\nods. 1 písm. b) CSP. Bagateľný cenzus totiž pôsobí ako zákonná prekážka prípustnosti oboch týchto\nvariantov dovolania.\n43. Na tom nič nemení ani okolnosť, že dovolateľ napadol rozsudok odvolacieho súdu „vo všetkých\nvýrokoch“. Pre posúdenie prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP je rozhodujúci konkrétny napadnutý\nvýrok odvolacieho súdu, nie celkový rozsah dovolacieho návrhu. Ak je teda samostatne napadnutý výrok\no peňažnom plnení vo výške 1 550 eur pod hranicou ustanovenou v § 422 ods. 1 písm. a) CSP, dovolací\nprieskum podľa § 421 CSP je v tejto časti vylúčený.\n44. Dovolací súd preto v tejto časti uzatvára, že v posudzovanom prípade ide o bagateľnú vec, keďže nie\nje splnená podmienka uvedená v ustanovení § 422 ods. 1 písm. a) CSP, v zmysle ktorej pre prípustnosť\ndovolania podaného podľa § 421 ods. 1 CSP musí výška dovolateľom žiadaného peňažného plnenia\nprevyšovať desaťnásobok minimálnej mzdy ku dňu začatia konania.\n45. Keďže dovolanie žalovaného v tejto časti smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému\nnie je procesne prípustné, najvyšší súd ho odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c) CSP bez toho,\naby skúmal správnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia.\n46. Dovolací súd v ďalšom skúmal existenciu tzv. vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP vo\nvzťahu ku celkovému procesnému postupu súdov nižšej inštancie, teda ako k žalobe tak aj k vzájomnej\nžalobe. Dovolací súd pristúpil k posúdeniu argumentačnej udržateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu\nz pohľadu, či napĺňa záruky garantujúce, že výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny,\n\nteda takého práva strany sporu na odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je imanentnou súčasťou práva na\nspravodlivý proces i práva na súdnu ochranu.\nK prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku\n47. Žalovaný prípustnosť svojho dovolania vyvodzoval zároveň aj z ustanovenia § 420 písm. f) CSP,\npodľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej\nalebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n48. V rámci procesnej vady podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľ odvolaciemu súdu vytýkal nedostatočné,\nnepreskúmateľné a arbitrárne odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia, ktoré má predstavovať nesprávny\nprocesný postup v takej miere, že porušuje jeho právo na spravodlivý proces\n49. Dovolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku prvoinštančného\nsúdu, a zároveň aj postupu, ktorý ich vydaniu predchádzal, uvádza, že nezistil namietanú vadu\nzmätočnosti (závažné procesné pochybenie odvolacieho súdu) spočívajúcu v tom, že by odvolací\nsúd svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil dovolateľovi, aby uskutočňoval jemu patriace\nprocesné práva v takej miere, že by tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n50. Dovolateľ predovšetkým namietal, že odvolací súd sa nedostatočne vysporiadal s jeho\nargumentáciou týkajúcou sa vád účtovníctva vedeného žalobcom a dôsledkov týchto vád pre vznik\nnároku žalobcu na zaplatenie ceny za poskytované služby. Z obsahu napadnutého rozhodnutia\nvšak vyplýva, že odvolací súd sa touto otázkou zaoberal. V odôvodnení rozhodnutia reprodukoval\nrozhodujúce skutkové zistenia súdu prvej inštancie, zaoberal sa charakterom zmluvného vzťahu medzi\núčastníkmi, ako aj účinkami odstúpenia od Zmluvy, a vysvetlil, prečo nepovažoval tvrdené vady\núčtovníctva za preukázané v rozsahu, ktorý by mal vplyv na posúdenie nároku žalobcu. Skutočnosť,\nže odvolací súd neprevzal argumentáciu dovolateľa alebo ju nepovažoval za právne významnú, sama\nosebe neznamená porušenie práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, na\nakých úvahách odvolací súd založil svoj právny záver, a preto nemožno hovoriť o takom nedostatku\nodôvodnenia, ktorý by zakladal procesnú vadu podľa § 420 písm. f) CSP.\n51. Podstatnú časť dovolacej argumentácie (vo vzťahu k vzájomnej žalobe) dovolateľ opieral o tvrdenie,\nže súdy nižších stupňov nesprávne rozdelili dôkazné bremeno, pričom sa dovoláva tzv. negatívnej\ndôkaznej teórie a doktríny informačného deficitu. Dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že uvedené\nkonštrukcie nemožno vykladať spôsobom, ktorý by viedol k automatickému preneseniu dôkazného\nbremena na druhú stranu sporu vždy, keď jedna zo strán tvrdí, že sa nachádza v informačnej\nnevýhode. Negatívna dôkazná teória vychádza z úvahy, že neexistenciu určitej právnej skutočnosti\nspravidla nemožno dokazovať rovnakým spôsobom ako existenciu určitej skutočnosti. Z toho však\nnevyplýva, že účastník konania je zbavený povinnosti tvrdiť a preukazovať skutočnosti, na základe\nktorých odvodzuje svoje nároky alebo produkuje námietky. Rovnako ani doktrína informačného deficitu\nneznamená obrátenie dôkazného bremena v spore, ale predstavuje len metodický prístup pri hodnotení\ndôkazov v situáciách, keď sa určitá relevantná informácia nachádza prevažne v dispozícii jednej zo strán\nsporu.\n52. Zo spisu vyplýva, že predmetom sporu bolo okrem iného aj posúdenie, či žalobca riadne odovzdal\nžalovanému účtovnú dokumentáciu a či účtovníctvo vykazovalo vady tvrdené žalovaným. Ide o otázky,\nktoré boli predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie a následne aj hodnotenia odvolacieho\nsúdu. Dovolateľ v tejto súvislosti v skutočnosti nespochybňuje procesný postup súdov, ale polemizuje so\nskutkovými závermi, ku ktorým súdy dospeli na základe vykonaných dôkazov. Požiadavka dovolateľa,\naby sa v dôsledku ním tvrdeného informačného deficitu presunula dôkazná povinnosť na žalobcu v\nširšom rozsahu, než ako to vyplýva z procesných pravidiel, nemá oporu v právnej úprave ani v judikatúre\ndovolacieho súdu. Takýto postup by viedol k popretiu základnej zásady sporového konania, podľa\nktorej každá strana nesie dôkazné bremeno vo vzťahu k skutočnostiam, ktoré tvrdí na podporu svojho\nprocesného postoja.\n53. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolací súd sa otázkou právnej povahy nároku na vydanie\núčtovnej dokumentácie zaoberal podstatne podrobnejšie, než ako to prezentuje dovolateľ. Krajský\nsúd najprv identifikoval právnu chybu súdu prvej inštancie spočívajúcu v tom, že tento vychádzal\n\nz úvahy, podľa ktorej odstúpením od zmluvy zanikli všetky práva a povinnosti zo zmluvy, a teda\nzanikla aj povinnosť žalobcu odovzdať účtovnú dokumentáciu. Odvolací súd tento záver neakceptoval\na výslovne uviedol, že takýto výklad nezodpovedá účinkom odstúpenia od zmluvy v obchodnoprávnych\nvzťahoch. Poukázal na to, že niektoré zmluvné povinnosti môžu podľa svojej povahy pretrvávať aj po\nskončení zmluvného vzťahu, a medzi takéto povinnosti môže patriť aj povinnosť odovzdať dokumentáciu\nvytvorenú pri poskytovaní služieb. Už z tohto dôvodu nemožno súhlasiť s tvrdením dovolateľa, že\nodvolací súd jeho nárok posúdil formalisticky alebo bez hlbšej právnej úvahy - naopak, odvolací súd\nprávne posúdenie súdu prvej inštancie v tejto otázke korigoval.\n54. Napriek tejto korekcii však odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný v konaní nepreukázal také\nskutkové okolnosti, ktoré by odôvodňovali uloženie povinnosti žalobcovi vydať ďalšie účtovné doklady.\nKrajský súd vychádzal z vykonaného dokazovania, najmä z listinných dôkazov a výpovedí účastníkov, a\ndospel k skutkovému záveru, že žalobca účtovnú dokumentáciu žalovanému odovzdal, resp. že nebolo\npreukázané, že by zadržiaval ďalšie doklady, ktoré by bolo možné konkretizovať a ktoré by žalovanému\nešte neboli vydané. Z týchto skutkových zistení potom vyvodil právny záver, že žalobcovi nemožno uložiť\npovinnosť vydať dokumentáciu, ak nebolo preukázané, že takáto dokumentácia sa ešte nachádza v\njeho dispozícii.\n55. Dovolateľ sa s týmto záverom nestotožňuje a svoju polemiku opiera najmä o tvrdenie, že v dôsledku\njeho informačného deficitu mali súdy postupovať odlišne a dôkazné bremeno presunúť na žalobcu, tu\nzdôrazňujúc negatívnu dôkaznú teóriu.\n56. Negatívna dôkazná teória vyjadruje úvahu, že preukazovanie neexistencie určitej skutočnosti\nje spravidla problematické, a preto nemožno od účastníka spravodlivo požadovať, aby dokazoval\nabsolútnu neexistenciu určitej skutočnosti. Z toho však nevyplýva, že by účastník sporu bol zbavený\npovinnosti tvrdiť a preukazovať rozhodujúce skutočnosti, na ktorých zakladá svoj nárok alebo obranu.\nUvedená teória slúži najmä ako metodické východisko pri hodnotení dôkazov v situáciách, keď jedna\nzo strán tvrdí určitú pozitívnu skutočnosť (napríklad splnenie povinnosti), ktorá sa nachádza v jej sfére\ndispozície. Nemožno ju však interpretovať tak, že by automaticky dochádzalo k obráteniu dôkazného\nbremena vždy, keď jedna zo strán tvrdí, že určitá skutočnosť neexistuje.\n57. Z argumentácie dovolateľa vyplýva, že ak tvrdí, že mu žalobca neodovzdal kompletnú účtovnú\ndokumentáciu, malo by byť výlučne na žalobcovi, aby preukázal opak. Takýto prístup by však viedol k\nsituácii, v ktorej by žalovaný nemusel konkretizovať, aké doklady majú byť predmetom jeho nároku ani\nz akých okolností vyvodzuje, že sa ešte nachádzajú v dispozícii žalobcu. Dôkazné bremeno by sa tak\nfakticky obrátilo bez ohľadu na skutkové okolnosti sporu, čo by bolo v rozpore so základnými princípmi\nsporového konania.\n58. Odvolací súd preto postupoval správne, keď vychádzal z toho, že žalovaný musí v prvom rade tvrdiť\na aspoň rámcovo preukázať, že určitá konkrétna dokumentácia mu mala byť ale nebola odovzdaná a že\nsa nachádza v dispozícii žalobcu. Až na základe takto konkretizovaných tvrdení by bolo možné uvažovať\no tom, či je potrebné prihliadať na informačný deficit žalovaného pri hodnotení dôkazov. Z odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku však vyplýva, že žalovaný takúto konkretizáciu v konaní nepredložil v rozsahu,\nktorý by umožňoval uložiť žalobcovi povinnosť vydať ďalšie doklady.\n59. Za tejto situácie je zrejmé, že dovolacia polemika žalovaného v skutočnosti smeruje proti skutkovým\nzáverom odvolacieho súdu o tom, či bola účtovná dokumentácia odovzdaná a či existujú ďalšie doklady,\nktoré by žalobca zadržiaval. Ide teda o nesúhlas s hodnotením dôkazov a so skutkovými zisteniami\nsúdov nižších stupňov, nie o namietanie procesnej vady, ktorá by žalovanému znemožnila uplatniť jeho\nprocesné práva.\n60. Pokiaľ teda žalovaný namietal vady spočívajúce v nesprávnom hodnotení dôkazov a s tým súvisiace\nnesprávne skutkové zistenia, tak dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť\nna odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom\nkonaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť\nskutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy,\npretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť\nvykonávať dokazovanie - porov. ustanovenie § 442 CSP, v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný\n\nskutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať\nrevízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného\ndokazovania. Dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi\nzávažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady\nvoľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné,\nneudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý\nproces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Taký prípad\nvšak nepredstavuje vec tu preskúmavaná.\n61. Vo vzťahu k vzájomnej žalobe žalovaného (nárok na zaplatenie 6 428,32 eur) je potrebné\nkonštatovať, že dovolanie v tejto časti neobsahuje samostatnú a právne relevantnú dovolaciu\nargumentáciu, ktorá by bola spôsobilá založiť prípustnosť dovolania ani podľa § 421 CSP, ani podľa §\n420 písm. f) CSP (tento nárok nie je dotknutý bagateľným cenzom podľa § 422 CSP).\n62. Zo systematiky dovolania je zrejmé, že dovolateľ síce formálne uvádza, že napáda rozsudok\nodvolacieho súdu „v celom rozsahu“, teda aj vo výroku, ktorým bola potvrdená zamietavá časť\nrozhodnutia súdu prvej inštancie týkajúca sa vzájomnej žaloby, avšak obsah dovolania tomu\nnezodpovedá. Dovolacie dôvody a právne otázky formulované dovolateľom smerujú takmer výlučne\nk iným častiam rozhodnutia, najmä k nároku žalobcu na zaplatenie odplaty za vedenie účtovníctva,\nk otázke odovzdania účtovnej dokumentácie a k problematike vystavenia faktúr. Tieto otázky však\nnesúvisia s právnym posúdením vzájomnej žaloby žalovaného, ktorej predmetom bol samostatný\npeňažný nárok odvodzovaný z tvrdeného porušenia povinností žalobcu pri vedení účtovníctva.\n63. Rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto časti vychádzalo zo skutkového záveru, že žalovaný\nnepreukázal existenciu právneho základu svojho nároku ani rozsah tvrdenej škody, ktorú mal žalobca\nspôsobiť nesprávnym vedením účtovníctva. Odvolací súd sa pritom stotožnil so závermi súdu prvej\ninštancie, podľa ktorých žalovaný nepreukázal ani existenciu dohody, na základe ktorej svoj nárok\nodvodzoval, ani príčinnú súvislosť medzi postupom žalobcu a tvrdeným majetkovým následkom. Ide\nteda o právne posúdenie založené na konkrétnych skutkových zisteniach a na hodnotení vykonaných\ndôkazov.\n64. V dovolaní však absentuje argumentácia, ktorá by tieto závery odvolacieho súdu spochybňovala z\nhľadiska právnej otázky alebo procesnej vady. Dovolateľ v tejto časti nekonkretizuje, v čom mal odvolací\nsúd nesprávne vyložiť alebo aplikovať právnu normu upravujúcu zodpovednosť za škodu alebo iný\nprávny základ jeho nároku. Rovnako neuvádza ani to, aká právna otázka mala byť v tejto súvislosti\nriešená v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu alebo ktorá právna otázka mala\nbyť odvolacím súdom riešená nesprávne či neúplne.\n65. Dovolací súd sa zároveň osobitne zaoberal aj otázkou, či z obsahu dovolania možno identifikovať\ntakú argumentáciu, ktorá by smerovala proti výroku odvolacieho súdu potvrdzujúcemu zamietnutie\npeňažného nároku žalovaného uplatneného vzájomnou žalobou vo výške 6 428,32 eur. V tejto súvislosti\ndovolací súd nepovažuje za sporné, že z dovolania je zrejmá snaha dovolateľa prezentovať všetky tri\nzložky vzájomnej žaloby - teda nárok na vydanie účtovnej dokumentácie, nárok na vystavenie faktúr\na nárok na zaplatenie peňažnej sumy - ako vzájomne prepojený skutkový a argumentačný celok. Z\ndovolania možno vyčítať naratív, podľa ktorého malo zadržiavanie účtovnej dokumentácie žalobcom\nznemožniť vykonanie auditu, absencia auditu mala znemožniť úplnú identifikáciu vád účtovníctva, z\ntýchto vád mala žalovanému vzniknúť škoda a následné zníženie odplaty za poskytované služby\nmalo predstavovať prejav uznania zodpovednosti žalobcu za túto škodu. Dovolací súd tento spôsob\nargumentácie z dovolania identifikoval a pri posudzovaní prípustnosti dovolania ho zohľadnil.\n66. Zároveň však platí, že samotné skutkové alebo argumentačné prepojenie jednotlivých nárokov\nvzájomnej žaloby nemôže nahradiť procesnú povinnosť dovolateľa adresne napadnúť nosné právne\na skutkové dôvody, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie o každom z týchto nárokov\nsamostatne. Odvolací súd pritom výslovne zdôraznil, že vzájomná žaloba obsahovala tri samostatné\nnároky založené na odlišných právnych dôvodoch, a preto bolo potrebné každý z nich posudzovať\nosobitne. Tento metodický prístup je logickým dôsledkom dispozičnej zásady sporového konania a\nviazanosti súdu uplatneným nárokom.\n\n67. Rovnaké východisko platí aj pre dovolacie konanie. Dovolací súd je viazaný obsahom\ndovolania a právnymi otázkami, ktoré dovolateľ v dovolaní formuluje a nemôže z vlastnej iniciatívy\nvytvárať nové právne konštrukcie ani domýšľať možné právne dôvody, na ktorých by bolo možné\nnapadnuté rozhodnutie preskúmať v prospech dovolateľa. Takýto postup by prekračoval rámec\ndovolacieho prieskumu a bol by nezlučiteľný so zásadou rovnosti zbraní medzi účastníkmi konania.\nÚlohou dovolacieho súdu nie je nahrádzať procesnú aktivitu dovolateľa ani dopĺňať jeho dovolaciu\nargumentáciu.\n68. Aj keď teda dovolací súd z dovolania rozpoznal snahu dovolateľa obsahovo prepojiť jednotlivé\nzložky vzájomnej žaloby do jedného argumentačného rámca, táto skutočnosť sama osebe nepostačuje\nna založenie dovolacieho prieskumu vo vzťahu k peňažnému nároku 6 428,32 eur. Dovolanie totiž\nneobsahuje takú právnu otázku ani takú individualizovanú procesnú námietku, ktorá by smerovala\nproti rozhodujúcemu dôvodu, na ktorom odvolací súd založil zamietnutie tohto nároku. Za tejto\nsituácie dovolací súd nemôže prekročiť hranice vyplývajúce z obsahu dovolania a sám konštruovať\nmožné právne dôvody dovolacieho prieskumu, keďže taký postup by znamenal neprípustné rozšírenie\ndovolacieho konania nad rámec procesnej iniciatívy dovolateľa.\n69. Za tejto situácie je zrejmé, že dovolanie vo vzťahu k vzájomnej žalobe zostáva iba na úrovni\nformálneho napadnutia výroku rozhodnutia odvolacieho súdu, bez toho, aby dovolateľ v tejto časti\nidentifikoval konkrétny dovolací dôvod alebo právnu otázku, ktorá by mala byť predmetom dovolacieho\nprieskumu.\n70. Dovolací súd preto dospel k záveru, že vo vzťahu k výroku o vzájomnej žalobe dovolanie neobsahuje\nrelevantnú dovolaciu argumentáciu, ktorá by mohla založiť prípustnosť dovolania. V tejto časti ide v\npodstate len o všeobecnú polemiku s výsledkom konania pred súdmi nižších stupňov, ktorá však nie je\nsprevádzaná formulovaním právnej otázky ani tvrdením procesnej vady, a preto nemôže byť predmetom\ndovolacieho preskúmania.\n71. So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že postupom odvolacieho súdu nedošlo k\nvade v zmysle § 420 písm. f) CSP, ktorá by zakladala porušenie práva žalovaného na spravodlivý súdny\nproces, čo v danej časti zakladá dôvod na odmietnutie dovolania v zmysle § 447 písm. f) CSP.\n72. Keďže nie je daná procesná prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, ani podľa 421 ods.\n1 CSP, dovolací súd dovolanie žalovaného ako celok podľa § 447 písm. c) a f) CSP odmietol bez toho,\naby posudzoval vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.\n73. Žalobca bol v dovolacom konaní úspešný, preto mu dovolací súd priznal voči žalovanému náhradu\ntrov dovolacieho konania v plnom rozsahu (§ 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP). O výške\nnáhrady trov dovolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti\nrozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n74. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"model": "claude-fable-5-1", "zhrnutie": "Žalobca ako poskytovateľ účtovníckych služieb sa domáhal od žalovaného zaplatenia odmeny 1 550 eur za apríl a máj 2019; žalovaný vzniesol kompenzačnú námietku z titulu náhrady škody a vzájomnou žalobou žiadal zaplatenie 6 428,32 eura, vydanie kompletnej účtovnej dokumentácie a vystavenie faktúr. Súdy nižších inštancií žalobe vyhoveli a vzájomnú žalobu zamietli, pričom odvolací súd korigoval názor súdu prvej inštancie a uviedol, že povinnosť odovzdať dokumentáciu podľa § 351 ods. 1 ObZ pretrváva aj po odstúpení od zmluvy, žalovaný však nepreukázal, že by žalobca konkrétne doklady zadržiaval. Dovolateľ namietal odklon od judikatúry a nevyriešené právne otázky (§ 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP) najmä k rozloženiu dôkazného bremena, negatívnej dôkaznej teórii a informačnému deficitu, ako aj nedostatočné odôvodnenie (§ 420 písm. f) CSP). Dovolací súd dovolanie odmietol: vo vzťahu k výroku o zaplatení 1 550 eur je dovolanie podľa § 421 CSP vylúčené bagateľným cenzom (§ 422 ods. 1 písm. a) CSP), keďže rozhodujúci je konkrétny napadnutý výrok. Vadu zmätočnosti nezistil, pretože odvolací súd sa námietkami zaoberal a požiadavka na prenos dôkazného bremena nad rámec procesných pravidiel nemá oporu v zákone ani v judikatúre; námietky dovolateľa v skutočnosti smerovali proti skutkovým záverom. Vo vzťahu k zamietnutému peňažnému nároku zo vzájomnej žaloby dovolanie neobsahovalo žiadnu samostatnú právnu otázku ani procesnú námietku a dovolací súd ju za dovolateľa domýšľať nemôže.", "pravna_veta": "Pre posúdenie prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP je rozhodujúci konkrétny napadnutý výrok odvolacieho súdu, nie celkový rozsah dovolacieho návrhu; ak samostatne napadnutý výrok o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy ku dňu podania žaloby (§ 422 ods. 1 písm. a) CSP), je dovolací prieskum v tejto časti vylúčený bez ohľadu na to, či dovolateľ tvrdí odklon od ustálenej rozhodovacej praxe alebo existenciu dosiaľ neriešenej právnej otázky. Negatívnu dôkaznú teóriu ani doktrínu informačného deficitu nemožno vykladať tak, že vedú k automatickému preneseniu dôkazného bremena na protistranu vždy, keď strana tvrdí informačnú nevýhodu; strana domáhajúca sa vydania dokumentácie musí v prvom rade tvrdiť a aspoň rámcovo preukázať, že konkrétna dokumentácia jej mala byť, ale nebola odovzdaná a že sa nachádza v dispozícii protistrany. Dovolací súd je viazaný obsahom dovolania a nemôže z vlastnej iniciatívy domýšľať právne dôvody dovolacieho prieskumu; iba formálne napadnutie výroku bez vymedzenia právnej otázky alebo procesnej vady prípustnosť dovolania nezakladá.", "ustanovenia": ["§ 421 ods. 1 CSP", "§ 422 ods. 1 písm. a) CSP", "§ 422 ods. 2 CSP", "§ 420 písm. f) CSP", "§ 442 CSP", "§ 447 písm. c) CSP", "§ 447 písm. f) CSP", "§ 351 ods. 1 ObZ"], "vygenerovane": "2026-10-24", "vyrok_vztahy": [{"sz": "2Cob/95/2023", "guid": "c903ec5a-87c6-48ce-aa19-7de88f092dcd:abcfa442-4ffb-45ca-8183-ed7889565dcd", "vztah": "zamietnute"}], "klucove_pojmy": ["prípustnosť dovolania", "bagateľný cenzus", "dôkazné bremeno", "negatívna dôkazná teória", "informačný deficit", "vzájomná žaloba", "odstúpenie od zmluvy", "vada zmätočnosti"], "pravna_veta_zdroj": "ai"}, "cituje": [{"guid": "ussr:d6c9f22e-d8c3-48d6-8ecb-f31a62a27873", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.218.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 218/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 218/2017 z 19. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-19", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.218.2017.1"}, {"guid": "ussr:5acf534d-1730-436c-a65e-b54139e61131", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.165.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 165/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 165/2017 z 2. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-02", "citacie_n": 119, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.165.2017.1"}, {"guid": "ussr:60e08ebf-3233-42af-91cd-ccc0b4722f6e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.885.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 885/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 885/2016 z 13. 12. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-12-13", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.885.2016.1"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "3d20bd66-e3bc-4e8a-aeab-2af616f890d8:4532c3b3-cdfb-4c61-9fde-6baaa81b232a", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:6121545056.2", "spisova_znacka": "2Cob/95/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Cob/95/2023 z 15. 4. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-04-15", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:6121545056.2"}], "citovane_v": []}