{"guid": "fa04810c-d8a9-4eb5-8b59-7d885e8080c4:b3fd5b10-9ccb-4fbb-89b4-94481f888da2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:8722202929.1", "spisova_znacka": "7CdoPr/4/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7CdoPr/4/2025 z 30. 9. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. septembra 2025, sp. zn. 7CdoPr/4/2025, ECLI:SK:NSSR:2025:8722202929.1", "identifikacne_cislo": "8722202929", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Martina Valentová", "sudca_id": 158, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-martina-valentova-158", "datum_vydania": "2025-09-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "nazov": "§ 449 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b3fd5b10-9ccb-4fbb-89b4-94481f888da2", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:8722202929.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:8722202929.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:8722202929.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7CdoPr/4/2025\n8722202929\n30. 09. 2025\nJUDr. Martina Valentová\nECLI:SK:NSSR:2025:8722202929.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne I.V.A., s.r.o, Snina, Komenského 848, IČO:\n36452751, zastúpenej PETRÁN A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA s.r.o., Prešov, Puškinova\n16, IČO: 36854581, proti žalovanej J. P., T., Q. XXXX/XX, zastúpenej Beňo & partners advokátska\nkancelária, s.r.o., Poprad, Nám. sv. Egídia 40/93, IČO: 44250029, o určenie, že pracovný pomer\nnevznikol, o zaplatenie 40.930,07 eura s prísl., vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.\n9Cpr/5/2023, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 24. októbra 2024 sp. zn.\n18CoPr/2/2024, takto\nrozhodol:\nRozsudok Krajského súdu v Prešove z 24. októbra 2024 sp. zn. 18CoPr/2/2024 z r u š u j e a vec mu\nvracia na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nOkresný súd Prešov (ďalej aj „prvostupňový súd\" alebo „súd prvej inštancie\") rozsudkom z 11. marca\n2024, č. k. 9Cpr/5/2023-270, rozhodol tak, že konanie v časti o zaplatenie sumy 26448,07 eura spolu\ns úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 14. októbra 2022 do zaplatenia zastavil\n(výrok I.), ďalej určil, že pracovný pomer medzi žalobkyňou ako zamestnávateľom a žalovanou ako\nzamestnancom na podklade pracovnej zmluvy zo dňa 15. 04. 2008 nevznikol (výrok II.), pričom v tejto\nčasti konania uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok\nIIa.). Zároveň žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 14.482 eur spolu s úrokom z omeškania\nvo výške 5 % ročne z tejto sumy od 14. októbra 2022 do zaplatenia (výrok III.) a v tejto časti konania\nžalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok IIIa.).\n1.1. Súd prvej inštancie prejednávanú vec právne posúdil podľa § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z.\nz. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Civilný sporový poriadok\" alebo\n„CSP\"), § 43 ods. 1, § 222 ods. 1, 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „Zákonník práce\" alebo „ZP\"), § 22 ods. 2, § 39, § 451, § 517 ods. 1, 2 zákona č.\n40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len \"Občiansky zákonník\" alebo\n„OZ\"), § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho\nzákonníka, § 135 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „Obchodný zákonník\" alebo ObZ\") a dospel k záveru, že pracovný pomer na základe pracovnej\nzmluvy z 15. apríla 2008 medzi žalobkyňou a žalovanou nevznikol, a teda pracovný pomer a to ani\nfaktický medzi stranami sporu neexistoval. Mal za to, že so zreteľom na uvedené, je potrebné vyporiadať\nsumy uplatnené žalobkyňou v rámci úpravy Občianskeho zákonníka, konkrétne prostredníctvom inštitútu\nbezdôvodného obohatenia a nie ustanovení Zákonníka práce.\n1.2. V odôvodnení rozhodnutia okrem iného poukázal, odkazujúc i na rozhodnutie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd\" alebo „dovolací súd\") sp. zn. 21Cdo/3691/2015, že\nzdôvodnenie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení žalobkyňou v žalobe považuje za\ndostatočné, a preto pristúpil k meritórnemu prejednaniu veci.\n1.3. Súd prvej inštancie v rámci posudzovania platnosti pracovnej zmluvy uviedol, že Zákonník práce\nustanovenie § 43 ods.1 písm. a) formuluje jednoznačne a to tak, že pracovná zmluva musí obsahovať\n\nnielen druh práce ale súčasne aj jeho stručnú charakteristiku. Je tomu tak zjavne preto, aby sa obmedzila\ndispozičná možnosť zamestnávateľa pri prideľovaní konkrétnej pracovnej činnosti zamestnancovi ale\nnajmä preto, že pomenovanie druhu práce nemusí správne vystihovať pracovné činnosti, ktoré má\nzamestnanec vykonávať. Tento nedostatok samotne postačuje na konštatovanie neplatnosti predmetnej\npracovnej zmluvy a určenie, že na jej základe pracovný pomer nevznikol.\n1.4. Vo vzťahu k ďalším okolnostiam vyplývajúcim z priebehu konania ďalej dôvodil, že ako vyplýva\nz judikatúry citovanej žalobcom, ustanovenie § 22 ods. 2 OZ (konflikt záujmov) možno použiť aj na\nvzťah, ak pracovnú zmluvu uzatvára fyzická osoba ako zamestnanec so zamestnávateľom, za ktorého\nrovnako koná táto osoba. Je tomu tak preto, že záujem zamestnanca a zamestnávateľa by mal byť\nprotichodný v zmysle, že každý z nich chce pre seba dosiahnuť čo najlepšie podmienky. V nadväznosti na\nuvedené citoval najvýstižnejšie rozhodnutie v obdobnej právnej veci najvyššieho správneho súdu Českej\nrepubliky sp. zn. 10Ads/284/2017. Podľa súdu prvej inštancie samokontrahovanie v prejednávanej veci\nsamo osebe neplatnosť pracovnej zmluvy nespôsobuje, najmä ak zamestnanec bol zároveň jediným\nkonateľom a spoločníkom zamestnávateľa a teda nemal koho „ochudobňovať\".\n1.5. Súd prvej inštancie v súvislosti s podstatnou náležitosťou pracovnej zmluvy v zmysle druhu\npráce uviedol, že vychádzal z jednotlivých pracovných portálov kde z práce označenej ako druh\npráce ekonóm a druh práce účtovník, ktoré odcitoval v bode 7. svojho rozhodnutia. Poukázal, že\nžalovaná lavírovala medzi tvrdením o výkone práce ekonóma a výkonom práce účtovníka. Nemožnosť\nskutočného upresnenia náplne pracovnej činnosti žalovanej vyplýva z neuvedenia charakteristiky druhu\npráce v pracovnej zmluve. V konečnom dôsledku však pre posúdenie prekrývania druhu práce a výkonu\nfunkcie konateľa to však nebolo rozhodujúce. Podľa ust. § 135 ods. 1 ObZ a zmluvy o výkone konateľa\nje vedenie predpísanej evidencie a účtovníctva náplňou činnosti konateľa. Konateľ samozrejme tieto\nčinnosti nemusí vykonávať osobne, ale môže túto činnosť zabezpečiť interným zamestnancom alebo\nexterne. Ak však túto činnosť robí konateľ osobne, ako tomu bolo v prejednávanej veci, nemôže tak robiť\nprostredníctvom pracovnej zmluvy, ktorej predmetom môže byť iba výkon závislej práce a nie výkon\nčinnosti štatutárneho orgánu. Aj z uvedeného dôvodu by v prípade úplnej pracovnej zmluvy, táto bola\nneplatná.\n1.6. Vo vzťahu k faktickému pracovnému pomeru a konkludentnému pracovnému pomeru zdôraznil,\nže v prejednávanej veci nebol predmetom neplatnej pracovnej zmluvy výkon závislej práce ale činnosť\nštatutárneho orgánu, preto faktický pracovný pomer vzniknúť nemohol. Rovnako žalovaná ako konateľka\nv postavení zamestnanca nemala žiadneho priameho nadriadeného a preto závislú prácu nevykonávala.\nObsah činnosti „generálneho riaditeľa\" JUDr. Q. z jeho pracovnej zmluvy nevyplýva a tento vypovedal\nskôr o kooperácii so žalovanou ako o jej zamestnaneckej podriadenosti. Rovnako je potrebné brať do\núvahy, že výpovede J.. Q., J.. Q. (je v spore so žalobkyňou) a p. Q. (je v spore so žalobkyňou) na jednej\nstrane a p. R. E. na strane druhej (podriadenosť žalovanej priamo odmietol) sú motivované aj tým, na\nktorej strane sporu so žalobkyňou teraz stoja. Podotkol, že žalovaná nekonkretizovala, v akom období\nby pracovný pomer mal vzniknúť konkludentne. Táto konkludentnosť by prichádzala do úvahy iba vtedy,\nak by na strane zamestnávateľa a zamestnanca existovala vedomosť o neplatnosti písomnej pracovnej\nzmluvy, čo žalovaná priamo odmietla, inak by vznik pracovného pomeru konkludentne nemal logiku. Aj\nkonkludentne by však pracovný pomer mohol vzniknúť len vtedy, ak by išlo o výkon závislej práce a len\nčase keď žalovaná konateľkou nebola (od 03. marca 2015 do 03. marca 2020 - čo však substancovane\ntvrdené nebolo), čo by však aj v prípade hypotetickej správnosti nemalo vzhľadom na petit žaloby vplyv\nna rozhodnutie o nej.\n1.7. Vzhľadom na to, že v posudzovanej veci ide o plnenie z neplatného právneho úkonu, prvoinštančný\nsúd v súvislosti s nárokom žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia tiež poukázal, že na rozdiel\nod úpravy v Zákonníku práce je úprava v Občianskom zákonníku pri bezdôvodnom obohatení postavená\nna objektívnom princípe bez potreby zavinenia obohatenej osoby. Bezdôvodné obohatenie predstavuje\nsumu 14.482 eur (4.000,- eur + 4.354 eur + 6.128 eur) vyplatenej žalovanej ako mzda, ktorú je žalovaná\npovinná vrátiť žalobkyni. Keďže splatnosť bezdôvodného obohatenia nie je zákonom stanovená, súd\nprvej inštancie vychádzal z ust. § 563 OZ. Mal za to, že žalobkyňa vyzvala žalovanú na plnenie listom\nz 11. októbra 2022, doručeným dňa 12. októbra 2022, preto žalovaná mala plniť dňa 13. októbra 2022\na pokiaľ tak neurobila dňa 14. októbra 2022 sa dostala do omeškania a od tohto dňa patria žalobkyni\núroky z omeškania.\n2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd\") na odvolanie žalovanej rozsudkom z 24. októbra\n2024, č. k. 18CoPr/2/2024-327, rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako\nvecne správny (výrok I.) a priznal žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%\n(výrok II.).\n\n2.1. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia zdôraznil, že po oboznámení sa so spisovým materiálom\ndospel k záveru, že všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec (nárok žalobcu\no určenie neexistencie pracovného pomeru a vydanie bezdôvodného obohatenia) posúdil súd prvej\ninštancie správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený\nžiaden dôvod preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu. K skutkovým zisteniam boli priradené\nsprávne právne normy Zákonníka práce, Obchodného a Občianskeho zákonníka.\n2.2. V súvislosti s odvolacou argumentáciou žalovanej uviedol, že súd prvej inštancie v bodoch 4 až\n7 odôvodnenia ustálil, že medzi právami a povinnosťami žalovanej ako ekonóma spoločnosti, ako\naj jeho právami a povinnosťami ako konateľa obchodnej spoločnosti došlo k situácií, že z obsahu\nspisu nevyplýva jednoznačný záver o tom, že pri výkone týchto funkcií nemal tieto práva a povinnosti\nkumulované medzi obidvoma funkciami.\n2.3. Odvolací súd poukázal, že súd prvej inštancie správne vyvodil, že pokiaľ v pracovnej zmluve zo\ndňa 15. apríla 2008 absentuje spôsob vymedzenia druhu práce, tento nedostatok nemôže odstrániť ani\npredloženie pracovnej náplne ku pracovnej zmluve, nakoľko v zmysle Zákonníka práce pracovnú náplň,\nktorá sa z hľadiska svojej právnej povahy považuje za pokyn zamestnávateľa môže zamestnávateľ\npripojiť ku pracovnej zmluve aj neskôr, no táto skutočnosť neznamená, že v samotnej pracovnej zmluve\nnemusí byť uvedený druh práce, čo v tomto prípade ako správne uzavrel súd prvej inštancie absentuje.\n2.4. Rovnako ako súd prvej inštancie mal za to, že vzhľadom na špecifikum prejedávanej veci, kedy\nžalovaná bola zároveň ekonóm spoločnosti aj konateľom obchodnej spoločnosti, je nutné prihliadnuť k\nabsencii tejto podstatnej náležitosti tak, aby boli odlíšené činnosti konateľa a ekonóma. Pracovná zmluva\nnepochybne musí obsahovať druh práce a jeho stručnú charakteristiku, čo v danom prípade nepochybne\nvo veci absentuje a ani predložená pracovná náplň nemá potenciál zhojiť tento nedostatok v pracovnej\nzmluve, čo správne vyhodnotil súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení.\n2.5. Odvolací súd, odkazujúc i na rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS\n185/04, Pl. ÚS 21/96, Pl. ÚS 34/09, II. ÚS 3168/09, I. ÚS 643/04, IV.ÚS 1241/12, zároveň\npoukázal, že sa stotožnil aj s odôvodnením súdu prvej inštancie v bode 6, kde prvoinštančný súd\nupriamil pozornosť na konflikt záujmov, keď žalobca podpísal predmetnú pracovnú zmluvu ako za\nzamestnanca tak aj za zamestnávateľa, pričom ako vyplýva z postavenie funkcie konateľa, medzi\npovinnosťami konateľa je, okrem iného, plniť uznesenia valného zhromaždenia, zabezpečiť riadne\nvedenie predpísanej evidencie, vyhotovovať úplne znenie spoločenskej zmluvy po jej zmenách, podávať\nnávrhy na zápis zmien zapísaných údajov v obchodnom registri, prijímať rozhodnutia o ročných plánoch\nspoločnosti, zohľadňovať všetky dostupné informácie, ktoré si vedel zaobstarať pri prijímaní týchto\nrozhodnutí, predkladať valnému zhromaždeniu na schválenie ročnú individuálnu závierku, viesť zoznam\nspoločníkov, zvolávať valné zhromaždenie. Nepochybne z týchto povinností, ako aj z povinností konateľa\nspoločnosti, ako to vyplýva z ustanovení Obchodného zákonníka, nevyplýva záver o tom, že osoba,\nktorá koná za obchodnú spoločnosť zároveň štandardne môže uzavrieť platnú pracovnú zmluvu so\nsebou samým v akejkoľvek pozícií. Podľa názoru odvolacieho súdu predmetné konanie v prípade sporu\nvyžaduje nepochybné preukázanie toho, že konateľ konal tak so súhlasom spoločníkov. Toto žalovaná\nnepreukázala.\n2.6. Vo vzťahu k posudzovanému vzniku faktického a konkludentného pracovného pomeru podotkol,\nže z výsledkov vykonaného dokazovania nevyplynul záver o inej forme uzavretia pracovného pomeru\nmedzi stranami sporu a to ani po výsluchu svedkov. Správne súd prvej inštancie poukázal na konkrétne\nzávery z týchto výsluchov (body 3.6 až 3.12 rozhodnutia), keď svedkovia p. Q. a svedkovia p. Q. a p.\nE. sa explicitne k postaveniu žalovanej v spoločnosti vyjadriť nevedeli (svedok Q. nevedel definovať\npostavenie žalovanej ako osoby vykonávajúcej závislú činnosť a svedok E. nevedel vôbec o existencii\npracovnej zmluvy u žalovanej).\n3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka\") dovolanie,\nktorého prípustnosť vyvodzovala z § 420 písm. f) CSP, ako i z § 421 ods. 1 písm. b) CSP, žiadajúc,\naby dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nAlternatívne, aby dovolací súd zrušil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec vrátil prvoinštančnému\nsúdu na ďalšie konanie, prípadne obe rozhodnutia zmenil a rozhodol tak, že žalobu v celom rozsahu\nzamieta.\n3.1. Porušenie práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP) videla v nedostatočnom,\nnepresvedčivom, nezrozumiteľnom a zmätočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolacieho\nsúdu zakladajúcom jeho nepreskúmateľnosť. Podľa žalovanej z obsahu odôvodnenia odvolacieho\nsúdu nemožno vyvodiť, aké právne úvahy ho viedli k tomu, že sa stotožnil s názorom súdu prvého\nstupňa. V tejto súvislosti poukázala na body 41., 43. až 46. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho\n\nsúdu, v rámci ktorých sa odvolací súd stotožnil so závermi prvoinštančného súdu ohľadom predloženia\npracovnej náplne, konfliktu záujmov, údajnej vady zmätočnosti namietanej v odvolacom konaní a vzniku\nfaktického pracovného pomeru, ktoré neboli vyvodené súdom prvej inštancie. Dovolateľka mala tiež za\nto, že odvolací ako aj súd prvej inštancie v spore so stranou požívajúcou zvláštnu ochranu postupoval\nv jej neprospech. Konajúce súdy neuviedli riadne odôvodnenie, či mohlo dôjsť k vzniku faktického\npracovného pomeru v čase keď žalovaná nebola konateľkou.\n3.2. Nesprávne právne posúdenie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľka namietala v\nsúvislosti s riešením právnej otázky „Či môže vzniknúť pracovný pomer konateľa spoločnosti v tejto\nspoločnosti konkludentne (fakticky), pokiaľ uzatvorená pracovná zmluva nespĺňa náležitosti vyžadované\nZákonníkom práce, avšak je nepochybné, že z hľadiska rozsahu prác vykonávaných zo strany tejto\nosoby by takúto pracovnú náplň nemohol konateľ obsiahnuť v rámci plnenia úloh vyplývajúcich z\nobchodného vedenia spoločnosti v zmysle § 135 ods. 1 Obchodného zákonníka a je zrejmé, že\nna ich plnenie sa vyžaduje denno-denné nasadenie samostatnej pracovnej sily.\", ako aj právnej\notázky „Aký právny následok má menovanie zamestnanca do funkcie konateľa na jeho trvajúci\nfaktický pracovný pomer u zamestnávateľa?\". Uviedla, že pod formuláciou „povinnosť zabezpečiť\nvedenie účtovníctva\" nemožno chápať vykonávanie dennodennej mravenčej práce vedenia účtovníctva\na ostatných súvisiacich úkonov vykonávaných v sústave podvojného účtovníctva ako účtovanie\nskutočností o stave a pohybe majetku, záväzkov, výnosov, nákladoch príjmov, výdavkov či iných aktív\na pasív na dennej báze, plnenie si daňových povinností a povinností mzdovej agendy vo vzťahu k\nzamestnancom žalobkyne a táto obsahová náplň sa jednoznačne líši od toho, čo právna norma ust. §\n135 ods. 1 ObZ sleduje. Podľa žalovanej povinnosť konateľa v zmysle tohto ustanovenia možno chápať\nskôr ako povinnosť zabezpečenia a riadenia účtovníctva, za ktorú konateľ osobne zodpovedá. Samotná\nčinnosť v takomto rozsahu, v akom ju vykonávala žalovaná nemá nič spoločné s obchodným vedením\nspoločnosti a obsahovou náplňou činnosti štatutárneho orgánu konateľa a nemôže byť jej súčasťou.\nPreto nemožno súhlasiť s právnym názorom súdu prvej inštancie, že činnosť žalovanej bola obsahovou\nnáplňou činnosti konateľa, z ktorého dôvodu má byť pracovná zmluva so žalovanou neplatná. S\npoukazom na bod 9. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie zdôraznila, že prvoinštančný súd mal\npovinnosť zaoberať sa skutočnosťou vzniku faktického pracovného pomeru pokiaľ mal za to, že v čase,\nkeď žalovaná nebola konateľkou, faktický pracovný pomer mohol vzniknúť. Je zrejmé, že obsahovú\nnáplň, ktorú vykonávala v čase kedy konateľkou nebola vykonávala aj naďalej v rovnakom rozsahu\npo jej opätovnom zvolení do funkcie konateľky spoločnosti. V nadväznosti na uvedené poukázala\nna rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31Cdo/4831/2017 a uviedla, že pokiaľ by\npracovný pomer žalovanej u žalobkyni vznikol fakticky od roku 2015, a to odvolaním z funkcie konateľa,\nktorého faktická existencia bola jednoznačne preukázaná výpoveďami všetkých svedkov, potom jej\nopätovné menovanie do funkcie konateľa by znamenalo, že pracovný pomer buď trvá paralelne popri\nvýkone funkcie člena štatutárneho orgánu alebo ide o prekážku v práci na strane zamestnávateľa, popri\nktorom zamestnancovi náleží náhrada mzdy v zmysle nižšie citovanej judikatúry a právnej teórie. V\noboch prípadoch však pracovná zmluva žalovanej nezaniká, čoho následkom nemôže vzniknúť ani\nbezdôvodné obohatenie na strane zamestnanca z titulu vyplatenej mzdy. Žalovaná mala za to, že\nani odvolací súd neuviedol vo svojom rozhodnutí žiadnu právnu úvahu, ktorou by podložil, prečo sa\nstotožnil so závermi súdu prvého stupňa, že nemohlo dôjsť k vzniku faktického pracovného pomeru\nžalovanej. Odkazujúc na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/92/97 tiež zhrnula, že už len\nsamotná skutočnosť, že túto prácu žalovaná vykonávala aj v čase, kedy vo funkcii konateľa zvolená\nnebola, je dôkazom, že nemohlo dochádzať k prekrývaniu práce žalovanej vo funkcii konateľa a na\npozícii zamestnanca.\n4. Žalobkyňa sa vo svojom vyjadrení k dovolaniu nestotožnila s dovolacou argumentáciou a navrhla, aby\ndovolací súd podané dovolanie žalovanej v celom rozsahu odmietol, a priznal žalobkyni plnú náhradu\ntrov dovolacieho konania.\n5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§\n427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo\nnapadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú\ndané procesné predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu a dospel k záveru,\nže napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť.\n6.\nDovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov\ncivilného konania osobitné postavenie. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho\n\nprípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak\nto zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému\nrozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.\nRozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach\n§ 420 a § 421 CSP.\n7. V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť\nsamostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný\nopatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n8. Ako prvé žalovaná prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z ustanovenia § 420 písm. f) CSP,\npodľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej\nalebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo\nk porušeniu práva na spravodlivý proces.\n9. Citované ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v\nktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý\nproces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej\nochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť\nsa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť\nrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom\nsvojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio\niustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n10. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu\npre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody,\nna ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými\nstranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie\ntýchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v.\nŠpanielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). Judikatúra ESĽP síce nevyžaduje, aby na\nkaždý argument strany bola v odôvodnení rozhodnutia súdu daná odpoveď, trvá však na tom, že ak ide\no argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď súdu práve na tento\nargument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani\nc. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins\nc. Francúzsko z 19. februára 1998).\n11. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný\nsúd\") riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava\") vyžaduje, aby sa súd jasným, právne\nkorektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,\nktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou\nvšeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie\nzaložil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky\nrozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení\nv žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie\npovažovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení\nkoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný\nzáver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy\n\nzvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu\nprávnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a\npresvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).\n12. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve\npod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva účastníka\ncivilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí\nnepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok\nriadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite\nodôvodniť, je totiž odrazom práva účastníka konania na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu\nrozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatneného návrhu,\nako aj špecifickými námietkami účastníka konania. Porušením uvedeného práva účastníka konania\nna jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa účastníkovi konania (okrem upretia práva\ndozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj\nprávne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych\nopravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva\nna spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.\n13. Práve priblížený výpočet samozrejme nemôže byť (ani mať ambíciu byť) úplným, keďže sa v\nkonkrétnom prípade môžu vyskytnúť i iné nedostatky v argumentácii (podľa okolností buď súdu prvej\ninštancie, odvolacieho súdu alebo aj oboch takýchto súdov - pri nahliadaní na problém optikou súdu\ndovolacieho), ktorých prítomnosť rovnako spôsobí nerešpektovanie čiastkového práva na spravodlivý\nsúdny proces reprezentovaného právom na objektívne presvedčivé (uspokojivé) odôvodnenie výsledku\nrozhodovacej činnosti súdu.\n14. K práve uvedenému sa v odvolacích konaniach pridružuje i faktor umožnenia odvolaciemu súdu\nprocesným právom, aby takýto súd, pokiaľ sa v celom rozsahu stotožní s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia, sa v odôvodnení len obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia, prípadne doplnil na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§\n387 ods. 2 CSP). V týchto prípadoch síce stačí, ak odvolací súd v odôvodnení rozsudku iba poukáže\nna relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, keď spätosť potvrdzovaného\na potvrdzujúceho rozsudku vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu a rozhodnutie odvolacieho\nsúdu v sebe tak zahŕňa\npo obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie;\nak sa však odvolací súd rozhodne ísť touto cestou, vedome tým preberá zodpovednosť i za kvalitu\nargumentácie súdu prvej inštancie (t. j. či v prípadnom dovolacom konaní obstojí ako ním potvrdené\nrozhodnutie, tak i ním samým doplnené dôvody). Dopĺňanie ďalších dôvodov na podporu argumentácie\nprvoinštančného súdu (zo strany súdu odvolacieho) v tomto prípade nie je pravidlom (ale výnimkou)\na môže sa stať, že toto ani nebude reálne možné, ak súd prvej inštancie sa v rámci odôvodňovania\nsvojho rozhodnutia, neskôr podrobovaného prieskumu v odvolacom konaní sám objektívne uspokojivým\nspôsobom vyporiada so všetkými relevantnými argumentmi všetkých sporových strán a ani odvolanie\nneprinesie nič iné, než polemiku s takýmito jeho úvahami. Ak ale o takýto prípad (nedoplniteľnosti)\nnepôjde, z pohľadu preskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu bude mať význam ako udržateľnosť\ndoplňujúcej argumentácie tohto súdu samej osebe, tak i to, či sa doplnenie nedostane do takého rozporu\ns argumentáciou súdu prvej inštancie, označenou odvolacím súdom za akceptovanú v plnom rozsahu,\npri ktorého existencii by už reálne o splnení podmienok § 387 ods. 2 CSP nemožno hovoriť (ale do úvahy\nby prichádzala len možnosť, že správnou môže byť nanajvýš - pokiaľ vôbec - argumentácia len jedného\nz oboch nižších súdov).\n15. Podľa názoru dovolacieho súdu sa v prejednávanej veci nedostatky v argumentácii, vedúce (nateraz)\nk neakceptovateľnosti prijatých záverov (skutkových aj právnych) v rozsudku odvolacieho súdu vyskytli.\n16. Súdy oboch inštancií vec riešili tak, že pracovný pomer žalovanej na základe pracovnej zmluvy z\n15. apríla 2008 platne nevznikol vzhľadom na nedostatok spočívajúci v tom, že pracovnej zmluve nie\nje uvedená stručná charakteristika druhu práce. Okrem toho sa súdy vyjadrili, že samokontrahovanie\nneplatnosť pracovnej zmluvy nespôsobuje. Zároveň podľa súdov, aj v prípade úplnej pracovnej zmluvy,\ntáto bola by neplatná, pretože konateľ vykonával činnosť štatutárneho orgánu osobne a nemôže tak\nrobiť prostredníctvom pracovnej zmluvy, ktorej predmetom je iba výkon závislej činnosti a nie výkon\nčinnosti štatutárneho orgánu. K faktickému pracovnému pomeru konštatovali nemožnosť jeho vzniku\n\nvzhľadom na skutočnosť, že predmetom neplatnej pracovnej zmluvy nebol výkon závislej práce, ale\nčinnosť štatutárneho orgánu. K možnosti vzniku konkludentného pracovného pomeru poukázali na to,\nže takýto pracovný pomer by mohol vzniknúť len vtedy, ak by išlo o výkon závislej práce a len v čase keď\nžalovaná konateľkou nebola (od 03.03.2015 do 03.03.2020 - čo však substancovane tvrdené nebolo),\nčo by však aj v prípade hypotetickej správnosti nemalo vzhľadom na petit žaloby vplyv na rozhodnutie\no nej. Keďže v posudzovanej veci ide o plnenie z neplatného právneho úkonu, prvoinštančný súd v\nsúvislosti s nárokom žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia tiež poukázal, že na rozdiel od\núpravy v Zákonníku práce je úprava v Občianskom zákonníku pri bezdôvodnom obohatení postavená\nna objektívnom princípe bez potreby zavinenia obohatenej osoby. Bezdôvodné obohatenie predstavuje\nsumu 14.482 eur (4.000 eur + 4.354 eur + 6.128 eur) vyplatenej žalovanej ako mzda, ktorú je žalovaná\npovinná vrátiť žalobkyni.\n17. Odvolací súd nezaujal relevantné stanovisko k zásadnej argumentácii žalovanej, premietnutej aj do\ntej odvolacej, podľa ktorej upozorňovala, že bola ustanovená vo funkcii konateľa od 12. marca 2005\ndo 02. marca 2015 a od 04. marca 2020 do 21. apríla 2022, pričom počas tohto obdobia vykonávala\ntotožnú prácu na základe pracovnej zmluvy z 15. apríla 2008. Žalovaná opakovane zdôrazňovala, že ak\npodľa súdu v čase keď nebola konateľkou od 02. marca 2015 do 04. marca 2020 neexistoval ani faktický\npracovný pomer žalovanej u žalobkyne, potom na základe akého titulu vykonávala predmetnú činnosť\npre žalobkyňu v tomto období. Podľa žalovanej sa súdy touto skutočnosťou nezaoberali, hoci mala\nrozhodujúci vplyv na výsledok konania. Súdy boli povinné zaoberať sa vznikom faktického pracovného\npomeru v období keď nevykonávala činnosť konateľa.\n18. Podľa dovolacieho súdu v danom prípade neboli naplnené zákonné podmienky pre umožnenie\nodvolaciemu súdu v odôvodnení rozsudku iba stotožniť sa s výkladom a posúdením podľa súdu prvej\ninštancie, vedome tým preberajúc zodpovednosť i za kvalitu argumentácie súdu prvej inštancie, pretože\nz jeho dôvodov nevyplýva kvalifikované vysporiadanie sa so zásadnou argumentáciou žalovaného\nstručne zhrnutou v bode 16. tohto odôvodnenia. Nedostatočnosť, resp. absencia vyčerpávajúcej\nargumentácie nastolenej právnej problematiky žalovanou spočíva v súdom prvej inštancie odôvodňovaní\npožiadavky na priznanie žalovanej sumy za obdobie marec 2021 až jún 2021, teda obdobia, v\nktorom bola členom štatutárneho orgánu. Od 03. marca 2015 do 03. marca 2020 žalovaná nebola\nčlenom štatutárneho orgánu, naďalej však pracovala u žalobkyne, v tomto období jej pracovný pomer\nzhodnotený nebol. Ďalej absentuje aj úvaha ako pristupovať k žalovanej, ktorej pracovná náplň v tomto\nobdobí (ne)spadala do pôsobnosti štatutárneho orgánu a stala sa členom štatutárneho orgánu. Takáto\nsituácia bezvýhradne vyžadovala, aby práve odvolací súd (keďže tak neurobil už súd prvej inštancie)\nposkytol naozaj pádne a dostatočne presvedčivé argumenty na podporu potvrdzujúceho výroku svojho\nrozhodnutia. Odvolací súd si pritom danú povinnosť absolútne nesplnil, keďže žalovanej neposkytol\nžiadnu odpoveď na jej zásadnú odvolaciu argumentáciu, poukázal výlučne na dostatočne odôvodnený\nvýklad problematiky súdom prvej inštancie.\n19. Vyššie opísanú argumentáciu je potrebné považovať za podstatné tvrdenie v zmysle § 387 ods. 3\nCSP, nakoľko išlo o námietky, ktoré sú relevantné, teda majú vecnú súvislosť s prejednávanou vecou\na zároveň sú takej povahy, že v prípade ich preukázania (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými\nokolnosťami) mohli priniesť priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľku. Absencia vysporiadania sa s\npodstatnými tvrdeniami odvolateľa v odôvodnení odvolacieho súdu je takým nedostatkom rozhodnutia,\nktorého intenzita sama osebe zakladá porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na\nspravodlivé súdne konanie (III. ÚS 314/2018, ZNaU 47/2018).\n20. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP v spojení\ns § 393 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné. Takéto rozhodnutie súdu odníma strane sporu možnosť\nuskutočňovať procesné práva a v konečnom dôsledku porušuje jej právo\nna spravodlivý súdny proces [čo zakladá vadu konania podľa § 431 ods. 1 CSP v spojení\ns § 420 písm. f) CSP], pretože jej upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti\nrozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.\n21. Dovolací súd uzatvára, že uvedené nedostatky odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu majú\nv danom prípade za následok, že napadnuté rozhodnutie nespĺňa požiadavky stanovené súdu v\nustanovení § 220 ods. 2 CSP v spojení s § 393 ods. 2 CSP na riadne odôvodnenie rozsudku. Vzhľadom\nna žalovanou dôvodne vytýkané vady zmätočnosti a tým dôvodnosť dovolacieho dôvodu v zmysle § 420\n\npísm. f) CSP (bod 3.1.), dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie je prípustné a zároveň dôvodné a\npreto už bez potreby zaoberania sa s dovolacím dôvodom nesprávneho právneho posúdenia podľa §\n421 ods. 1 písm. b) CSP, rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátiť na\nďalšie konanie.\n22. Bude vecou odvolacieho súdu opätovne posúdiť komplexne vzťah člena štatutárneho orgánu a\nobchodnej spoločnosti, zamerať sa na obdobie, ktorého zaplatenia sa týka žalobkyňou uplatňovaný\nnárok, právne zhodnotiť obdobie od 03. marca 2015 do 03. marca 2020, v ktorom žalovaná nebola\nčlenom štatutárneho orgánu a následne sa zaoberať situáciou, z akej právnej pozície s ohľadom na\npracovnoprávne predpisy sa stala konateľom od 04. marca 2020. Právne posúdenie vzťahu medzi\nstranami závisí od toho, ako uvedenú situáciu upravujú kogentné právne predpisy. Zároveň je potrebné,\naby odvolací súd pri ďalšom konaní, a najmä pri formulácii výroku rozhodnutia, vychádzal výlučne z\nrozsahu a dôvodov odvolania podaného žalovanou stranou.\n23. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, odvolací\nsúd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak\nvráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách\npôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 454 ods. 3 CSP).\n24. Najvyšší súd zároveň pripomína, že ak dovolací súd (obdobne to platí i pre súd odvolací) zruší\nrozsudok odvolacieho súdu a vráti mu vec na ďalšie konanie, odvolací súd nesmie odôvodnenie svojho\nnového rozsudku koncipovať tak, že iba doplní pôvodné odôvodnenie zrušeného rozsudku. Zrušený\nrozsudok totiž v čase opätovného rozhodovania už právne neexistuje (obdobne pozri nález Ústavného\nsúdu SR z 26. apríla 2017, sp. zn. II. ÚS 754/2016).\n25. Ak bolo rozhodnutie odvolacieho súdu zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a nové\nrozhodnutie, odvolací súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP); v novom\nrozhodnutí rozhodne aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 453 ods. 1 a 3 CSP).\n26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "18CoPr/2/2024", "guid": "4fe8391c-7225-4df7-9110-f0eaf1721d6c:0a77af4d-5ffc-44d5-95f0-0b5c8c6483ae", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8bd2c8f6-f67d-43f1-bc13-37bb5e107c52", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.314.2018.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 314/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 314/2018 z 13. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-13", "citacie_n": 179, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.314.2018.2"}, {"guid": "ussr:85175e49-dc42-4013-a384-63753dd2340a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.754.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 754/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 754/2016 z 26. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-26", "citacie_n": 32, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.754.2016.1"}, {"guid": "ussr:107aaa04-1fb0-4332-9d2a-2aad78aacf7c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 402/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 402/08 z 1. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-01", "citacie_n": 611, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:107aaa04-1fb0-4332-9d2a-2aad78aacf7c"}, {"guid": "ussr:85dcea8c-3282-4d8c-835b-80b4ca2e3493", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 155/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 155/07 z 3. 12. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-12-03", "citacie_n": 525, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:85dcea8c-3282-4d8c-835b-80b4ca2e3493"}, {"guid": "ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 243/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 z 19. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-19", "citacie_n": 2317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9"}, {"guid": "ussr:25215f5e-97a7-4add-be9f-f527cdfbb11b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 107/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 107/07 z 30. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-30", "citacie_n": 1060, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:25215f5e-97a7-4add-be9f-f527cdfbb11b"}, {"guid": "ussr:3a2e66f0-3870-4cc0-8f91-2e1dc29a932f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 14/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 14/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1075, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a2e66f0-3870-4cc0-8f91-2e1dc29a932f"}, {"guid": "ussr:4eda3999-bc0f-4438-9fda-e1d0a399919c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 185/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 185/04 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4eda3999-bc0f-4438-9fda-e1d0a399919c"}, {"guid": "67386800-43eb-4ffe-937b-84703f8e172b:d950bcb6-f51b-4e3b-8901-2005acfa3add", "ecli": "ECLI:SK:OSBB:2026:6722203166.5", "spisova_znacka": "9Cpr/5/2023", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 9Cpr/5/2023 z 9. 4. 2026", "sud": "Okresný súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2026-04-09", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSBB:2026:6722203166.5"}], "citovane_v": [{"guid": "d65ec78b-f5ce-43ea-88ce-ba37208d8f9a:ff7baeb5-daec-4e23-b54a-a365319f6014", "ecli": "ECLI:SK:OSPO:2026:8126204291.1", "spisova_znacka": "9Cpr/4/2026", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Prešov sp. zn. 9Cpr/4/2026 z 8. 6. 2026", "sud": "Okresný súd Prešov", "datum_vydania": "2026-06-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSPO:2026:8126204291.1"}]}