{"guid": "388bd2a4-f703-4652-885b-f482e487f73b:57ec249a-699e-4d03-919d-f154d4f12241", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:8718205447.1", "spisova_znacka": "2Cdo/138/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/138/2023 z 27. 3. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. marca 2025, sp. zn. 2Cdo/138/2023, ECLI:SK:NSSR:2025:8718205447.1", "identifikacne_cislo": "8718205447", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Mária Trubanová, PhD", "sudca_id": 297, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-maria-trubanova-phd-297", "datum_vydania": "2025-03-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "nazov": "§ 449 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "nazov": "§ 450 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-450"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-1", "nazov": "§ 453 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-453"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-3", "nazov": "§ 453 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-453"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-455", "nazov": "§ 455 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-455", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-455"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-450", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-453", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-455"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/57ec249a-699e-4d03-919d-f154d4f12241", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:8718205447.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:8718205447.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:8718205447.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Cdo/138/2023\n8718205447\n27. 03. 2025\nJUDr. Mária Trubanová\nECLI:SK:NSSR:2025:8718205447.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: E. A., nar. T., bytom F., zast. Prosman a Pavlovič\nadvokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Hlavná 31, Trnava, IČO: 36 865 281, proti žalovaným: 1/ V.\nM., nar. T., bytom H., zast. advokátom JUDr. Viktorom Novýsedlákom, so sídlom Dlhé hony 5777/17,\nPoprad, IČO: 42 029 538, 2/ X. N., nar. T., bytom F., o vydanie dedičstva, vedenom na Okresnom súde\nPoprad pod sp. zn. 17C/52/2018, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 23.\nfebruára 2023 sp. zn. 6Co/4/2022, takto\nrozhodol:\nRozsudok Krajského súdu v Prešove z 23. februára 2023 sp. zn. 6Co/4/2022 a rozsudok Okresného\nsúdu Poprad z 10. septembra 2021 č. k. 17C/52/2018-687 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu\nPoprad na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 3. septembra\n2019 č. k. 17C/52/2018-392 (ďalej len „rozsudok okresného súdu, prvý v poradí“ alebo „rozsudok súdu\nprvej inštancie, prvý v poradí“) prvou výrokovou vetou návrh na prerušenie konania zamietol. Určil, že\nžalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti: bytu č. XX na X. poschodí vo vchode XX v obytnom\ndome súp. č. XXX, spoluvlastníckeho podielu vo výške 2860/109290 k spoločným častiam a spoločným\nzariadeniam domu súp. č. XXX, k pozemku parcela reg. KN-C parc. č. 841/1 - zastavané plochy a\nnádvoria o výmere 936 m2 nachádzajúcich sa v k. ú. Q., zapísaných na LV č. XXXX na Okresnom\núrade odbor katastrálny Q. (druhá výroková veta). Treťou výrokovou vetou určil, že žalobca je vlastníkom\nnehnuteľností v k. ú. A., špecifikovaných v rozsudku. Štvrtou výrokovou vetou určil, že žalobca\nje vlastníkom pohľadávky voči Okresnému úradu odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného\nhospodárstva v Q. titulom rozhodnutia č. 1680/97-Dr Ne o náhrade pozemku za odňatie nehnuteľného\nmajetku (v k. ú. Q., vložka 681, parcela č. 2591/2 - roľa o výmere 3273 m2). Žalobcovi priznal voči\nžalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o ich výške rozhodne súd uznesením\npo právoplatnosti rozsudku (piata výroková veta).\n1.1. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie (prvého v poradí) vyplýva, že konal o žalobe\nžalobcu, ktorý sa domáhal určenia (v záhlaví rozhodnutia okresný súd ale uviedol predmet konania\n„vydanie dedičstva“), že je vlastníkom ním v petite žaloby označených nehnuteľností a pohľadávky.\nŽalobu odôvodnil tým, že je dedičom po poručiteľovi F. M., nar. T., ktorý zomrel dňa T.. Dedičstvo po\nporučiteľovi nadobudli žalovaní 1/ a 2/ ako deti súrodencov poručiteľa; žalobca bol v dedičskom konaní\nopomenutý. Nárok tak uplatnil podľa § 485 Občianskeho zákonníka ako nárok na vydanie dedičstva,\nnakoľko ako dedič tzv. prvej dedičskej skupiny má pred žalovanými zákonnú prednosť vo vzťahu k právu\nnadobudnúť majetok po poručiteľovi. Žalovaní s podanou žalobou nesúhlasili; žalovaný 1/ namietol, že\nzákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) daný druh žaloby nepripúšťa, nejde\no určovaciu žalobu, namietal právo žalobcu na vydanie dedičstva, ako aj nedostatok pasívnej vecnej\nlegitimácie. Uviedol, že nemal vedomosť o tom, že poručiteľ F. M. mal syna. Žalovaný 2/ namietal,\nže v rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. P/26/1979 nie je výslovne uvedené, že žalobca je\n\npokrvným synom poručiteľa; predmetom žaloby o vydanie dedičstva môžu byť len nehnuteľnosti, ktoré\nboli predmetom dedenia.\n1.2. Okresný súd rozsudkom, prvým v poradí, žalobe vyhovel, keď mal za to, že v prípade,\nak predmetom vydania dedičstva je nehnuteľnosť, možno žalobu formulovať ako žalobu na určenie\nvlastníctva k nehnuteľnosti tak, aby rozhodnutie súdu bolo podkladom pre zápis do katastra\nnehnuteľností. Mal za preukázané, že žalobca je synom nebohého F. M.; nebohý otcovstvo k žalobcovi\nuznal a vyplýva i z rodného listu žalobcu. Pasívna legitimácia vyplýva z dedičského rozhodnutia po\nporučiteľovi, keďže žalovaní 1/ a 2/ nadobudli majetok po poručiteľovi. Okresný súd mal za\npreukázané, že k dedeniu mal byť povolaný žalobca ako zákonný dedič v tzv. prvej dedičskej\nskupine ako jediné dieťa nebohého poručiteľa. Okresný súd mal za zistené a preukázané, že\noprávneným dedičom po nebohom F. M. je žalobca, a preto je dôvod na vydanie dedičstva žalovanými\n1/ a 2/ v prospech žalobcu.\n2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) uznesením z 25. augusta 2020 č.\nk. 13Co/8/2020-506 (ďalej aj „zrušujúce uznesenie“) rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil\nna ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení uviedol, že súd prvej\ninštancie žiadnym spôsobom vo svojom rozhodnutí nevysvetlil, prečo pripustil určovací petit vo\nvzťahu k prejednávaným nehnuteľnostiam a už vôbec nie, prečo ho pripustil vo vzťahu k samotnej\npohľadávke. Súd prvej inštancie navyše priznal vlastnícke právo k neexistujúcim spoluvlastníckym\npodielom na nehnuteľnostiach, v dôsledku čoho je rozhodnutie súdu prvej inštancie nevykonateľné,\nani spôsobilé na zápis v katastri nehnuteľností. Súd prvej inštancie rozhodol v rozpore so zásadou\nnon ultra petitum; do výroku rozhodnutia zahrnul aj pozemky, ku ktorým žalobca v žalobe o\nurčenie vlastníckeho práva vôbec nežiadal. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval odvolací súd\nza nepreskúmateľné, keď okresný súd dospel k záveru, že žalobca je biologickým synom nebohého F.\nM. a nezaoberal sa ani námietkou žalovaných o uplatnení pohľadávky vo väčšom rozsahu, ako to\nvyplývalo z dedičského konania. Nezaoberal sa, ani nevysporiadal s argumentáciou žalovaného\n1/ k samotnej žalobe, že daný typ žaloby je neprípustný, nakoľko sa nejedná o určovaciu žalobu,\nale o žalobu o určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) CSP.\n2.1. V ďalšom konaní, nasledujúcom po zrušení rozsudku (prvého v poradí), sa mal súd\nprvej inštancie zaoberať všetkými námietkami žalovaných 1/ a 2/ a riadne sa s nimi vysporiadať. Mal\nposúdiť prípustnosť žaloby v zmysle § 137 CSP v kontexte § 485 Občianskeho zákonníka.\nV prípadne prípustnosti takejto žaloby sa mal zaoberať správnym označením pozemkov a veľkosťou\nspoluvlastníckych podielov tak, aby zodpovedali údajom uvedeným v katastrálnom operáte; mal sa\nvysporiadať s námietkami k nedostatkom pasívnej vecnej legitimácie tak, ako ju vzniesli žalovaní 1/ a\n2/. Za účelom zistenia, či žalobca je biologickým synom nebohého F. M. mal okresný súd zabezpečiť\naj pripojenie (a oboznámenie) opatrovníckych spisov.\n3. Okresný súd Poprad rozsudkom z 10. septembra 2021 č. k. 17C/52/2018-687 (ďalej len „rozsudok\nokresného súdu, druhý v poradí“) návrh na prerušenie konania zamietol (prvá výroková veta). Vo veci\nsamej rozhodol tak, že žalobu zamietol (druhá výroková veta); stranám sporu náhradu trov konania\nnepriznal (tretia výroková veta).\n3.1. Súd prvej inštancie v záhlaví rozsudku (druhého v poradí) uviedol predmet konania ako „žalobu\no určenie vlastníckeho práva“; v odôvodnení uviedol, že konal o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal,\naby súd určil, že je vlastníkom v žalobe špecifikovaných nehnuteľností a vlastníkom pohľadávky voči\nOkresnému úradu, odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného poľnohospodárstva v Q..\n3.2. Okresný súd aplikoval § 473 ods. 1, § 485 ods. 1, § 100 ods. 1, ods. 2, § 105 Občianskeho\nzákonníka, § 10 zákona č. 268/1949 Zb. o matrikách, účinného k 10. 11. 1978, § 19 ods. 1 zákona\nč. 154/1994 Z. z. o matrikách; z procesných ustanovení aplikoval § 137 písm. c) CSP. Po vykonanom\ndokazovaní, rešpektujúc právny názor odvolacieho súdu dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobe\nnemožno vyhovieť.\n3.3. Okresný súd zvýraznil, že žalobca sa žalobou domáhal určenia, že je vlastníkom\nnehnuteľností a vlastníkom pohľadávky. Domáhal sa tak určenia vlastníckeho práva k veciam, právam\na iným majetkovým hodnotám, ktoré titulom dedenia po nebohom F. M. (ďalej aj „poručiteľ“) nadobudli\n\nžalovaný 1/ a žalovaný 2/. Žalobca žalobu odôvodnil predovšetkým tým, že je synom poručiteľa; je\njeho priamym potomkom, ktorý mal titulom dedenia nadobudnúť predmet dedičstva.\n3.4. Súd prvej inštancie ako prvotnú skúmal otázku namietanej formulácie žalobného petitu. Uviedol,\nže § 485 Občianskeho zákonníka predstavuje špeciálnu právnu úpravu, ktorá sa líši od všeobecnej\núpravy ochrany vlastníctva najmä tým, že právo na vydanie dedičstva na rozdiel od vlastníckeho práva,\nsa premlčuje. Zákonná úprava nestotožňuje ochranu oprávneného dediča s ochranou vlastníka.\nPokiaľ žalobca formuloval žalobný petit „na určenie vlastníckeho práva“ na rozdiel od špeciálnej\nprávnej úpravy podľa § 485 Občianskeho zákonníka „na vydanie predmetu dedičstva“, okresný súd\nkonštatoval, že žalobný petit je formulovaný nesprávne a v prípade, ak by súd žalobe vyhovel, vec by\nnesprávne právne posúdil. Súd prvej inštancie pri svojej argumentácii poukázal na závery vyplývajúce\nz uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 26. júna 2013 sp. zn. IV. ÚS 404/2013, ktoré\npovažoval za aplikovateľné na prejednávanú vec, aj keď ústavný súd sám neriešil prípustnosť určovacej\nžaloby v prípade žaloby o vydanie dedičstva, ale rozhodnutie ústavného súdu subsumovalo rozhodnutia\nnižších súdov práve riešiac totožnú problematiku. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu poukazujúceho na\nrozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 7Cdo/268/2019, okresný súd uviedol,\nže súd nemôže preformulovať petit žaloby. Súd právny nárok analyzuje, právne kvalifikuje z aspektov\nvýznamných pre právne posúdenie veci; neprislúcha mu však právo formulovať žalobný petit. Navyše,\nrozhodnutie najvyššieho súdu, na ktoré poukazuje žalobca, sa situácie, ktorá vyvstala v spore, netýka.\n3.5. K ostatnej argumentácii strán sporu okresný súd uviedol, že na právnom posúdení veci nič nemení\nskutočnosť, že bolo preukázané, že žalobca je synom nebohého F. M.. Súd prvej inštancie mal za\npreukázané, že žalobca pochádza z mimomanželského vzťahu; poručiteľ otcovstvo k nemu, v tom\nčase maloletému, uznal dňa 26. januára 1979 v konaní vedenom pred Okresným súdom Poprad pod\nsp. zn. Nc 132/1978; Okresný súd Poprad navyše v konaní vedenom pod sp. zn. P/26/1979\nrozhodoval o úprave práv a povinností k v tom čase maloletému žalobcovi; otcovstvo poručiteľa\nk žalobcovi vyplýva i z rodného listu žalobcu. Žalovaných 1/ a 2/ považoval za vecne\npasívne legitimovaných ako nepravých dedičov. Vyjadril sa aj k namietanému rozporu žaloby\ns dobrými mravmi keď konštatoval, že pri žalobe oprávneného dediča je potrebné otázku dobrých\nmravov preukazovať komplexne. Správanie oprávneného dediča k poručiteľovi je potrebné posudzovať\ns prihliadnutím na správanie sa poručiteľa k potomkovi od útleho detstva potomka do času smrti rodiča\na vo vzájomnej súvislosti posúdiť správanie sa samotného potomka.\n3.6. Pokiaľ žalovaní vzniesli námietku premlčania uplatneného nároku, súd prvej inštancie uviedol,\nže žalobca návrh na zmenu žaloby v časti žalobného petitu nepodal; predmetom konania\ntak bola žaloba o určenie vlastníckeho práva. Vlastnícke právo sa s poukazom na § 100 ods. 2\nObčianskeho zákonníka nepremlčuje; k premlčaniu nároku nedošlo. Avšak v prípade, ak by v priebehu\nkonania žalobca podal návrh na zmenu žaloby v časti žalobného petitu a domáhal by sa vydania\nveci ako neopomenuteľný dedič, právo oprávneného dediča by sa premlčalo uplynutím troch rokov od\nprávoplatnosti dedičského rozhodnutia Okresného súdu Poprad sp. zn. 9D/84/2016, ktoré nadobudlo\nprávoplatnosť 23. januára 2017.\n3.7. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania považoval žalovaných za v celom rozsahu\núspešných. Aplikoval však § 257 CSP; z dôvodov hodných osobitného zreteľa úspešným žalovaným\nnáhradu konania nepriznal. Prihliadol na osobitný predmet sporu a majetkové pomery žalobcu, ktorý\nje invalidným dôchodcom.\n4. Krajský súd v Prešove rozsudkom z 23. februára 2023 č. k. 6Co/4/2022-780 (ďalej len „napadnutý\nrozsudok“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. s upresnením\npredmetu konania označeného v záhlaví rozhodnutia súdu prvej inštancie tak, že tento správne znie „o\nvydanie dedičstva“, potvrdil (prvá výroková veta); rozsudok okresného súdu vo výroku III. zmenil tak, že\nžalovaní 1/ a 2/ majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (druhá výroková\nveta).\n4.1. Odvolací súd konal o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej\na odvolaní žalovaných proti výroku o nároku na náhradu trov konania. Odvolací súd rozhodol bez\nnariadenia odvolacieho pojednávania; rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdil postupom\npodľa § 387 ods. 1 CSP.\n\n4.2. Reagujúc na odvolacie námietky krajský súd podrobne právne rozobral všeobecnú charakteristiku\npráva oprávneného dediča na vydanie dedičstva. Definoval, že účastníkmi hmotnoprávneho vzťahu\nvyplývajúceho z § 485 Občianskeho zákonníka sú oprávnený dedič na strane jednej a na strane druhej\ntí, ktorí podľa dedičského rozhodnutia dedičstvo nadobudli. Predpokladom úspešného uplatnenia\npráva oprávneného dediča je to, že dedičské konanie voči nepravým dedičom bolo právoplatne\nskončené (tento predpoklad v spore naplnený bol). Ďalším predpokladom je, že dedič si uplatňuje\nsvoj nárok zákonom ustanoveným spôsobom. K uvedenému ale odvolací súd uviedol, že určovacia\nžaloba nemôže sama osebe nahradiť žalobu o vydanie dedičstva ako zákonom predpokladaný\nspôsob uplatnenia práv oprávneného dediča. Žaloba o určenie vlastníckeho práva žalobcu podľa §\n485 Občianskeho zákonníka nenahrádza; je tomu tak aj z dôvodu, že ak možno žalovať\nna plnenie, nemá spravidla žalobca naliehavý právny záujem na určení existencie práva. V\nposudzovanom prípade ide o špeciálnu právnu úpravu v zmysle § 485 Občianskeho zákonníka, ktorá\nsa od všeobecnej úpravy ochrany vlastníctva líši najmä tým, že právo na vydanie dedičstva sa na\nrozdiel od vlastníckeho práva premlčuje.\n4.3. Podstatné pre odvolací súd bolo, či pri žalobe o vydanie dedičstva ide o žalobu na plnenie,\nurčovaciu žalobu alebo žalobu o určení právnej skutočnosti. Žalobca nežiadal v prejednávanej veci\nautoritatívne vyjasnenie neistých právnych pomerov, ale vznik nových pomerov. Takáto žaloba môže\nbyť úspešná, ak sa žalobcovi pri splnení zákonných predpokladov podarí vyvrátiť právnu domnienku\nsubjektívneho dedičského práva žalovaných ako nepravých dedičov tým, že preukáže svoje dedičské\nprávo a vylúči tak, aby nepraví dedičia celkom alebo sčasti vlastnili a užívali nadobudnuté dedičstvo.\nV danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu ide o žalobu na plnenie, pričom plnenie má spočívať\nv „povinnosti vydať vec“. Z procesného hľadiska naliehavý právny záujem „na určení“ nemôže byť daný,\npokiaľ možno v zmysle hmotného práva žalovať priamo na plnenie.\n4.4. Vysporiadanie vzťahov medzi pravým a nepravým dedičom spočíva v tom, že ani jedna zo\nstrán sporu sa nesmie obohatiť na úkor druhej strany sporu; sporovým stranám sa musí umožniť\nv rámci procesnej obrany aj námietka započítania, a tak umožniť spravodlivo posúdiť všetky\naktíva a pasíva pôvodne zdedeného majetku. Poručiteľov dlh môže mať vplyv na povinnosť žalovaných\nvydať žalobcovi podľa § 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka majetok nadobudnutý z dedičstva tak,\nže sa žalovaným zároveň umožní uplatniť svoje právo započítania oproti pravému dedičovi so\nzámerom spôsobiť zánik, a to celkom alebo sčasti, práva pravého dediča na vydanie dedičstva.\nPohľadávka žalovaných na základe už uhradeného pasíva dedičstva, môže mať vplyv na\npovinnosť žalovaných vydať žalobcovi majetok nadobudnutý, pokiaľ právo pravého dediča aspoň sčasti\nzaniklo započítaním pohľadávok žalovaných. V prípade právneho záveru o určovacom type žaloby by\nvšak žalovaní kompenzačný úkon vykonať v sporovom konaní vôbec nemohli. Započítanie žalovanými\nuhradených dlhov po poručiteľovi je možné iba v prípade, že ide o žalobu na plnenie „povinnosť\nvydať“. Ak by išlo o žalobu určovaciu „je vlastníkom“, nebolo by reálne možné v sporovom konaní\nvykonať zo strany žalovaných procesnú obranu v podobe započítacieho prejavu ohľadne dlhov po\nporučiteľovi, ktoré uhradili ako nepraví dedičia. Neobstojí ani argumentácia žalobcu, že petit sa\nrozhodol formulovať tak, aby rozhodnutie súdu mohlo byť podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v\nkatastri nehnuteľností.\n4.5. Ak žalobca poukazoval na možnosť modifikovať petit žaloby súdom, táto podľa názoru\nodvolacieho súdu úplne odpadá. Súd nie je oprávnený za žalobcu rozhodnúť kto, komu má niečo\nkonkrétne vydať aj s ohľadom, že v tomto konaní vystupujú dvaja žalovaní. Konkrétnu žiadanú povinnosť\nvoči konkrétnemu žalovanému môže formulovať iba žalobca z pozície dominus litis. V tomto smere\nodvolací súd poukázal na uznesenie o dedičstve a skutočnosť, že pohľadávku poručiteľa voči\nOkresnému úradu, odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva v Q. zdedili\nv podiele 3/4 žalovaný 2/ a v podiele 1/4 žalovaný 1/. Táto zdedená pohľadávka bola vysporiadaná\ntak, že jej majitelia (žalovaní) nadobudli bezodplatne do podielového spoluvlastníctva pozemok v Q.,\nktorý bol pôvodne vo vlastníctve Slovenskej republiky. Žalovaný 1/ tak nadobudol byt a 1/4 uvedenej\npohľadávky; žalovaný 2/ nadobudol pozemky, pohrebné trovy vo výške 500 eur ako pasívum a 3/4\nuvedenej pohľadávky.\n4.6. Podľa názoru odvolacieho súdu nemožno vychádzať z pôvodného rozhodnutia o dedičstve\nohľadne identifikácie nehnuteľností, ale v petite žaloby musí byť žalobcom zohľadnený aktuálny\n\nskutočný stav nehnuteľností a ich vlastníkov. V petite žaloby musí byť uvedené, ktorý konkrétny dedič\noznačený ako žalovaný je povinný vydať žalobcovi konkrétne určenú vec, ktorú neoprávnene nadobudol\nv dedičskom konaní po poručiteľovi. Petit v posudzovanej veci tak musí zohľadňovať aktuálny stav\nvlastníctva, či už hnuteľných alebo nehnuteľných vecí a ich vlastníkov. V prípade, že tieto hnuteľné alebo\nnehnuteľné veci vlastnia už tretie osoby, nemôže predmetné hnuteľné alebo nehnuteľné veci žalobca\npoňať do petitu žaloby, ale petit žaloby ohľadne týchto vecí musí znieť na peňažnú náhradu.\nV posudzovanom prípade však ohľadne časti dedičstva, a to časti pozemkov, ktoré mal zdediť žalovaný\n2/, tak žalobca nevykonal. Aj z tohto pohľadu samotná nesprávna formulácia petitu žaloby postačuje\nna zamietnutie žaloby.\n4.7. Krajský súd však uznal žalobcovu argumentáciu v podanom odvolaní, čo do nesprávneho\noznačenia predmetu konania ako ho označil súd prvej inštancie v záhlaví svojho rozhodnutia, keď\nuviedol, že ide o žalobu o určenie vlastníckeho práva. Išlo o pisársku chybu zo strany súdu prvej\ninštancie a správne, tak ako v predchádzajúcich zápisniciach z pojednávania pred súdom prvej\ninštancie, ako aj v predchádzajúcich rozhodnutiach súdu prvej inštancie, mal znieť predmet konania\nv záhlaví rozhodnutia súdu prvej inštancie „o vydanie dedičstva“.\n4.8. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým okresný súd žalobu\nzamietol, potvrdil (s modifikáciou predmetu konania v záhlaví rozsudku súdu prvej inštancie).\n4.9. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaných 1/ a 2/ voči výroku o trovách konania odvolací súd dospel k\nzáveru, že dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP neboli zistené. Iba skutočnosť, že ide\no bežný spor a žalobca je invalidným dôchodcom, nemôže mať bez ďalšieho vplyv na aplikáciu § 257\nCSP, upravujúceho dôvody hodné osobitného zreteľa. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd uznesenie\nsúdu prvej inštancie o trovách konania v napadnutej časti zmenil; rozhodol o trovách celého konania\ntak, že žalovaní 1/ a 2/ majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n5. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktorého\nprípustnosť odvodil z § 420 ods. 1 písm. f) CSP a z § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Navrhol, aby dovolací\nsúd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.\n5.1. Pokiaľ dovolateľ uplatnil dovolací dôvod uvedený v § 420 písm. f) CSP namietal, že súdy\nnižších inštancií nesprávne postupovali v konaní, keď nevykonali dokazovanie vo vzťahu k\nexistencii jednotlivých nehnuteľností, ktoré žalobca žiadal vydať na podklade dedičského rozhodnutia.\nSúdy nižších inštancií sa nezaoberali majetkom, ktorý bol riadne označený v rámci podanej žaloby, a to\nza situácie, keď žalobca preukázal svoje postavenie jediného zákonného dediča po poručiteľovi a\nsúd žalobu formálne zamietol. Je zrejmé, že súdy nepostupovali správne, keď rozhodli o žalobe\nako celku bez zohľadnenia špecifík žaloby.\n5.2. Dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, keď tento zamietol žalobu\nz dôvodu, že išlo o žalobu o určenie. S poukazom na závery odvolacieho súdu mal dovolateľ za\nto, že v spore bola riešená právna otázka, ktorú definoval nasledovne:\nMôže sa opomenutý dedič domáhať vydania dedičstva od nepravého dediča prostredníctvom žaloby o\nvydanie dedičstva podľa § 485 Občianskeho zákonníka formou určovacieho petitu, a to za predpokladu,\nže je/sú predmetom vydania (dedičstva) nehnuteľnosti?\n5.3. Odvolací súd pri riešení vyššie uvedenej otázky dospel k záveru o nemožnosti\nformulácie určovacieho petitu pri domáhaní sa vydania dedičstva nepravých dedičov, čo malo za\nnásledok zamietnutie žaloby. Dovolateľ namietol, že prax súdov nižších inštancií nie je v tomto názore\njednotná, keď súdy nižších inštancií akceptujú aj určovací petit pri žalobe o vydanie dedičstva.\n5.4. Taktiež mal dovolateľ za to, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu vo vzťahu k prípustnosti\nformulácie žalobného petitu na určenie, keď sú predmetom nehnuteľnosti, je neudržateľné aj\nvzhľadom k tomu, že prijatím Civilného sporového poriadku došlo ku komplexnej zmene procesného\nporiadku vo vzťahu k určovacím žalobám. V § 137 CSP sú demonštratívne uvedené typy žalôb podľa\nich obsahu. Odvolací súd nesprávne posudzoval žalobu z hľadiska jej prípustnosti podľa § 137 písm.\nc) CSP, keď poukazoval na absenciu naliehavého právneho záujmu v prípade žalobcu. Vzhľadom\nna povahu žaloby o vydanie dedičstva táto vychádza priamo z hmotného práva a žalobca v takomto\n\nprípade nepreukazuje naliehavý právny záujem, ktorý vyplýva priamo z Občianskeho zákonníka.\nOdvolací súd nesprávne posudzoval žalobu po formálnej stránke ako určovaciu, keď zo skutkových\nokolností a zo samotného znenia žaloby bolo zrejmé, že žalobca sa domáha vydania dedičstva podľa\n§ 485 Občianskeho zákonníka.\n5.5. Žalobca odôvodnil správnosť určovacieho petitu pri žalobe o vydanie dedičstva z povahy\npredmetu konania, ktorým je vydanie nehnuteľností, ktoré sú evidované vo verejnom registri a ako\nvlastníci k týmto nehnuteľnostiam sú zapísaní žalovaní. Je tak potrebné, aby došlo k zmene týchto\nzápisov na listoch vlastníctva zo žalovaných na žalobcu. Je potrebné považovať takúto žalobu (hoci\ns určovacím petitom) ako žalobu na plnenie, nakoľko je jednoznačné z jej obsahu o akú žalobu ide a\nčoho sa žalobca domáha. Aj právna teória v komentári k Občianskemu zákonníku uvádza, že\nv prípade, ak je predmetom vydania dedičstva nehnuteľnosť, možno žalobu formulovať ako žalobu na\nurčenie vlastníctva, resp. spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam tak, by rozhodnutie súdu bolo podkladom\nna zápis do katastra nehnuteľností.\n5.6. Argumenty odvolacieho súdu považoval dovolateľ za neudržateľné. V konaní o vydanie\ndedičstva je procesnou povinnosťou žalovaného ako nepravého dediča, aby preukázal, že bol pri\nnadobudnutí dediča dobromyseľný, a aby riadne vyčíslil náklady, ktoré na majetok z dedičstva vynaložil.\nJe tak na samotnom žalovanom (nepravom dedičovi), aký procesný postup zvolí. Neobstojí tak záver o\nnemožnosti vznesenia námietky započítania zo strany žalovaných; žaloba o vydanie veci je osobitným\ntypom žaloby, ktorá bez ohľadu na znenie petitu, je žalobou na plnenie. Žalovaným nič nebránilo,\naby v rámci konania prostredníctvom vzájomnej žaloby žiadali od žalobcu ako opomenutého dediča\nvynaložené náklady súvisiace s dedičstvom. Žalobca totiž nemá možnosť presne identifikovať náklady,\nktoré žalovaní v súvislosti s dedičstvom vynaložili.\n5.7. Ak odvolací súd argumentoval potrebou označenia konkrétneho dediča, od ktorého sa žiada vydanie\ndedičstva, dovolateľ uviedol, že už zo žaloby a z vykonaného dokazovania bolo bezpečne zistené a\npreukázané, že žalovaní sú pasívne vecne legitimovaní. Žalobca aj v písomnom vyjadrení uviedol, ktorý\nžalovaný nadobudol jednotlivé nehnuteľnosti, teda, od ktorého sa čoho domáha. Je zrejmé, že okruh\npasívne vecne legitimovaný bol v spore uzavretý.\n5.8. Odvolací súd riešil aj právnu otázku, či je opomenutý dedič povinný v rámci žaloby o vydanie\ndedičstva žiadať od nepravých dedičov vydanie celého dedičstva, a či je súd viazaný petitom žaloby\nvo vzťahu k označenému majetku z dedičstva na jeho vydanie. Dovolateľ namietal, že konanie o vydanie\ndedičstva nie je možné zamieňať s dedičským konaním, v rámci ktorého sa aplikuje princíp univerzálnej\nsukcesie. Vydanie dedičstva sa spravuje zásadami o bezdôvodnom obohatení; je na opomenutom\ndedičovi, ktorého majetku sa bude v rámci konania o vydanie dedičstva domáhať. Ak dedič neoznačí v\nžalobe celý majetok, môže to ísť na jeho ťarchu s tým, že nepravý dedič zostane vlastníkom majetku,\nktorý nebol predmetom konania o vydanie dedičstva. Súd je povinný rozhodnúť výlučne o majetku, ktorý\nje predmetom konania o vydanie dedičstva a nemôže zamietnuť žalobu len z toho dôvodu, že majetok\n(dedičstvo) nebol predmetom súdneho konania v celosti. Ak by aj v prípade žaloby o vydanie\ndedičstva sa aplikovala zásada univerzálnej sukcesie je potrebné, aby súd vykonal dokazovanie\nza účelom ustálenia dedičstva a na základe vykonaného dokazovania rozhodol bez toho, aby bol\nviazaný žalobným návrhom. Základným predpokladom je preukázanie dedičského titulu. Dovolateľ sa\npriklonil k argumentácii o neuplatnení zásady univerzálnej sukcesie v konaní o vydanie dedičstva; voľba,\nktorý majetok sa žiada vydať z dedičstva, zostáva na žalobcovi.\n5.9. Žalobca v písomnom podaní, doručenom po uplynutí lehoty na podanie dovolania, doplnil\nsvoju argumentáciu o poukaz na rozhodnutia týkajúce sa aplikácie § 485 Občianskeho zákonníka\npublikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Podporne\npoukázal na závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky z 5. augusta 2002\nsp. zn. 30Cdo/59/2002 a rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 27. marca 2015 sp. zn.\n21Cdo/2401/2013 uverejneného v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod R 94/2015. Dovolateľ\nuzavrel, že žaloba podľa § 484 Občianskeho zákonníka je žalobou osobitnou, vyplývajúcou z hmotného\npráva. Jej sledovaným cieľom je ochrana opomenutého dediča, ktorý nebol účastníkom dedičského\nkonania, hoci mal byť, na vydanie (určenie veci) vlastníckeho práva k nehnuteľnosti od nepravého\ndediča. Tento cieľ je možné docieliť žalobou a následne rozhodnutím, ktoré je spôsobilé na vykonanie\n\nzmeny zápisu v katastri nehnuteľností, a teda takýmto rozhodnutím môže byť len rozhodnutie, ktoré vo\nvýrokovej časti vyrieši otázku vlastníckeho práva.\n6. Žalovaný 1/ v písomnom vyjadrení podaným právnym zástupcom navrhol, aby dovolací súd\ndovolanie žalobcu proti rozsudku odvolacieho súdu v celom rozsahu zamietol s poukazom na § 448\nCSP a žalovanému 1/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\n6.1. K uplatneniu dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP žalovaný 1/ uviedol, že táto časť\ndovolania pôsobí zmätočne a nie je zrejmé, v čom mal odvolací súd pochybiť a nesprávnym procesným\npostupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva.\n6.2. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP žalovaný 1/ uviedol, že žalobca\nformuloval svoju otázku len pre prípad, ak predmetom konania sú nehnuteľnosti. Žalobca sa snaží\nrozlíšiť dve rôzne situácie pri vydaní dedičstva, a to vydanie dedičstva, ak ide o nehnuteľnosti a vydanie\ndedičstva, ak ide o hnuteľné veci a iné práva. Občiansky zákonník však v § 485 žiadne takéto členenie\nnepripúšťa a už len z toho dôvodu je žalobcom formulovaná otázka nesprávna.\n6.3. Odvolací súd pritom oprel svoj názor aj o komentár k § 485 Občianskeho zákonníka; tento názor\nžalobca v dovolaní úplne opomína a pri formulácii dovolacej otázky neprihliada na skutočnosť, že žaloba\no vydanie dedičstva musí byť podaná do troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa končí\ndedičské konanie; vydanie majetku oprávnenému dedičovi sa riadi podľa zásad o bezdôvodnom\nobohatení a nepravý dedič má nárok na náhradu nákladov voči oprávnenému dedičovi, ktoré na\nmajetok z dedičstva vynaložil.\n6.4. Je rozdiel medzi určovacou žalobou a žalobou na plnenie; pri určovacej žalobe je predmetom\nkonania vždy určitá konkrétna vec; vlastnícke právo sa nepremlčuje. Určenie vlastníckeho práva je iný\nprávny inštitút ako bezdôvodné obohatenie; pri bezdôvodnom obohatení ide o majetkový prospech\nzískaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z\nprávneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Pri vydaní\ndedičstva podľa § 485 Občianskeho zákonníka ide zjavne o majetkový prospech získaný plnením z\nprávneho dôvodu, ktorý odpadol - dedičské rozhodnutie. Určovacia žaloba, resp. určovací petit takejto\nžaloby nepripúšťa riešiť otázky, ktoré sú relevantné, ak by mal súd rozhodnúť o vydaní bezdôvodného\nobohatenia.\n6.5. Pokiaľ ide o rozsudky okresných súdov, ktoré žalobca použil na podporu svojich argumentov,\ntieto na prejednávanú vec nemajú žiadnu relevanciu. Tieto rozsudky nepotvrdzujú právny názor žalobcu\nuvedený v dovolaní.\n6.6. Žalovaný 1/ zdôraznil, že v prejednávanej veci vystupujú dvaja rôzni žalovaní; žalobca\nnekonkretizoval, ktorý z dvoch žalovaných má povinnosť vydať časť majetku patriaceho do dedičstva,\nteda, ktorý zo žalovaných má povinnosť vydať byt v Q., a ktorý zo žalovaných má povinnosť\nvydať pozemky v A.. Táto zásadná chyba žaloby nebola konvalidovaná v trojročnej premlčacej dobe.\nŽalobca pritom sám uvádza, že žalobu s určovacím petitom je potrebné považovať za žalobu na plnenie;\nsám žalobca tak uznáva, že jeho žaloba mala znieť na plnenie a je zrejmé, že formulovaný\npetit dnes zodpovedal žalobe na plnenie a táto vada žaloby nebola nikdy odstránená. Neobstojí\nargumentácia žalobcu vo vzťahu k námietke započítania zo strany žalovaných. Žalobca chce, aby\nžalovaní v konaní o určenie vlastníckeho práva si vzájomnou žalobou uplatnili nárok na zaplatenie\npeňažnej sumy zodpovedajúcej nákladom vzniknutých v súvislosti s dedičstvom, a teda, aby pri\nžalobcovom petite na určenie vlastníckeho práva podali v tom istom konaní vzájomnú žalobu na\nplnenie. Žalovaný 1/ považoval za neprípustné, aby v konaní, ktorého predmetom je určovací petit\no určenie vlastníckeho práva, si žalovaný 1/ uplatnil svoje práva vzájomnou žalobou na plnenie.\nŽalobcom formulovaná otázka nijakým spôsobom nerieši špecifikum prejednávanej veci, a teda, ktorý z\ndvoch žalovaných má povinnosť vydať ktorú nehnuteľnosť.\n7. K dovolaniu sa osobitne vyjadril samotný žalovaný 1/, ktorý uviedol, že žalovaný (zrejme malo byť\n„žalobca“ - poznámka dovolacieho súdu) sa o poručiteľa počas jeho života nikdy nezaujímal, nikdy ho\nnenavštívil, nebol na jeho pohrebe a nijakým spôsobom sa nestará ani o predmetný byt. Je to práve\nžalovaný 1/, ktorý poručiteľovi poskytol finančné prostriedky na odkúpenie bytu; o byt sa stará naďalej,\n\nzveľaďuje ho, investoval do neho finančné prostriedky. Žalovaný 1/ sa postaral o pohreb poručiteľa,\ns čím mal spojené náklady. Mal za to, že aj uvedené skutočnosti odôvodňujú potrebu zamietnutia\ndovolania žalovaného (zrejme malo byť „žalobcu“ - poznámka dovolacieho súdu).\n8. Žalovaný 2/ v písomnom vyjadrení (podanom právnou zástupkyňou) k podanému dovolaniu navrhol,\naby dovolací súd dovolanie žalobcu postupom podľa § 448 CSP ako nedôvodné zamietol a\nžalovanému 2/ priznal plnú náhradu trov dovolacieho konania.\n8.1. Žalovaný 2/ mal za to, že žalobcom nastolená právna otázka nereflektuje všetky dôvody\nzamietnutia žaloby vo vzťahu k nesprávne uplatnenému a formulovanému petitu a celú problematiku\nzužuje len na situáciu, že predmetom dedičstva sú len nehnuteľnosti. Dôvod zamietnutia žaloby rovnako\nzakladá aj nesprávna identifikácia nehnuteľností, ktoré mali byť predmetom požadovaného určenia\nvlastníckeho práva, a ktoré tvorili spoločnú nehnuteľnosť, vo vzťahu ku ktorej platí povinnosť spoločného\nprevodu všetkých pozemkov v zmysle zákona č. 97/2013 Z. z. Žalobca opomína, že predmetom\ndedičstva neboli len nehnuteľnosti, ale aj iné majetkové práva, ako aj pasíva. Žalobcom formulovaná\notázka vôbec nezohľadňuje túto skutočnosť hoci sa žalobca formou určovacieho petitu domáhal aj\nurčenia vlastníckeho práva k pohľadávke. Žalovaný 2/ namietal, že pokiaľ rozhodnutie odvolacieho súdu\nspočívalo na dvoch dôvodoch, z ktorých každý jeden samostatne bol súdom považovaný za kľúčový,\nzaťažuje procesná povinnosť dovolateľa preukázať prípustnosť a opodstatnenosť dovolania vo väzbe\nna každý jeden z týchto dôvodov.\n8.2. Vo vzťahu k dovolacej otázke podľa § 420 písm. f) CSP žalovaný 2/ namietol, že žalobcom\nvymedzený dovolací dôvod je nezrozumiteľný a nemôže predstavovať vadu zmätočnosti.\n8.3. V priebehu dovolacieho konania právna zástupkyňa žalovaného 2/ oznámila dovolaciemu\nsúdu ukončenie zastupovania; z uvedeného dôvodu dovolací súd právnu zástupkyňu v záhlaví\ntohto uznesenia neuviedol.\n9. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací\n(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník konania\nzastúpený v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorého neprospech bolo napadnuté rozhodnutie\nvydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je nielen\nprocesne prípustné, ale aj dôvodné.\n10. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty\nstrán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res\niudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a\ndovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť\nuž právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad\n(porovnaj sp. zn. 3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016).\n11. Najvyšší súd opakovane uvádza, že právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia\nprávnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou\nktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní\nsúdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné\npodmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá\nkonania, vrátane dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za\nktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.\n12. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle\n§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To\nznamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho\nsúdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.\n13. V danom prípade žalobca vyvodil prípustnosť podaného dovolania aj z ustanovenia § 420 písm.\nf) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\n\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n13.1. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP je a) zásah\nsúdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej\nstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej\nmiere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n13.2. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb\ndomáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty\na záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné,\nzákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle\ncitovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v\nzjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z\nústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených\nprocesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci\nza prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne\nodôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,\nna relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne\nuplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).\n13.3. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa\nvšeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným\nvýkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo\nvyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého\nspôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II.\nÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n14. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n15. Dovolateľ v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) CSP namietal nedostatky v\nprocese dokazovania; vytýkal súdom nižších inštancií, že nesprávne nevykonali dokazovanie vo vzťahu\nk existencii jednotlivých nehnuteľností, ktoré žalobca žiadal vydať na podklade dedičského rozhodnutia\na žalobu formálne zamietli. Mal za to, že súdy nižších inštancií nepostupovali správne, keď rozhodli o\nžalobe ako celku, bez zohľadnenia špecifík žaloby.\n15.1. Vo vzťahu k takto formulovanej námietke k nedostatkom v procese dokazovania dovolací súd\nkonštatuje, že naznačenú zmätočnostnú vadu v procese dokazovania súdmi nižších inštancií nezistil.\nPokiaľ súdy nižších inštancií dospeli k záveru, že žaloba ako taká je neprípustná z dôvodu, že žalobca\nsvoj nárok uplatnil nesprávnou žalobou (určovacou žalobou), resp. jej nesprávnym určovacím petitom\na žalobu z tohto dôvodu okresný súd zamietol a odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil,\nnebol dôvod vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré by v takom prípade nebolo spôsobilé zvrátiť potrebu\nzamietnutia žaloby. Nedostatok v procese dokazovania možno hodnotiť potom len v súvislosti s otázkou\nprávneho posúdenia súdmi nižších inštancií, ktoré dovolateľ namietal cez dovolací dôvod podľa § 421\nods. 1 písm. b) CSP, a ku ktorej dovolací súd dáva odpoveď v ďalšom texte tohto rozhodnutia. V\nprípade nesprávneho právneho posúdenia súdmi nižších inštancií v otázke neprípustnosti žaloby (z\ndôvodu formulácie žalobného petitu) je otázka nedostatkov v procese dokazovania relevantná.\n15.2. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP tak dovolací súd konštatuje, že\nv tomto rozsahu dovolanie nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.\n16. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n\n17. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na\nnesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti\ndovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP dôsledne odlišuje prípustnosť a\ndôvodnosť dovolania.\n18. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti\ndovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným\ndovolacím dôvodom. Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442\nCSP).\n19. V zmysle § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Výpočet dôvodov uvedených v § 421 ods. 1 CSP je taxatívny.\nVšetky dôvody prípustnosti dovolania, ktoré sú vymenované v tomto ustanovení, sa vzťahujú výlučne na\nprávnu otázku, ktorej vyriešenie viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho\nsúdu; zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím\nsúdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna, ako aj procesnoprávna (v ďalšom texte len „právna\notázka“).\n20. V danom prípade dovolateľ vyvodil prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1\npísm. b) CSP.\n21. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP má určujúci význam vymedzenie\n„právnej“ otázky, ktorá dovolacím súdom ešte nebola riešená. Dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421\nods. 1 písm. b) CSP predpokladá, že právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd\ndoposiaľ neriešil a je daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil.\n22. Dovolateľ nastolil nasledovnú právnu otázku:\nMôže sa oprávnený dedič domáhať vydania dedičstva od nepravého dediča prostredníctvom žaloby o\nvydanie dedičstva podľa § 485 Občianskeho zákonníka formou určovacieho petitu, a to za predpokladu,\nže je/sú predmetom vydania (dedičstva) nehnuteľnosti?\n22.1. Dovolací súd konštatuje, že túto otázku súdy nižších inštancií riešili a na jej riešení odvolací\nsúd založil napadnuté rozhodnutie, keď žalobu zamietol z dôvodu, že v prípade žaloby o\nvydanie dedičstva ide o žalobu na plnenie, pričom plnenie má spočívať v povinnosti vydať vec. Z\nprocesného hľadiska naliehavý právny záujem na určení nemôže byť daný, pokiaľ možno v zmysle\nhmotného práva žalovať priamo na plnenie. Súdy nižších inštancií tak svoje rozhodnutia založili na\nkonštatovaní neprípustnosti žaloby, ktorá mala byť žalobou na plnenie a nie žalobou na určenie;\nžalobcom formulovaný petit žaloby považovali za nesprávny. Dovolací súd tak konštatuje prípustnosť\ndovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, jeho vymedzením v súlade s náležitosťami vyplývajúcimi z\n§ 432 ods. 2 CSP a z toho dôvodu pristúpil k meritórnemu posúdeniu dôvodnosti podaného dovolania.\n22.2. Pre vyriešenie podstatnej právnej otázky pre meritórne posúdenie dôvodnosti podaného dovolania\nje rozhodujúci výklad a právne posúdenie § 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak\nsa po prejednaní dedičstva zistí, že oprávneným dedičom je niekto iný, je povinný ten, kto dedičstvo\nnadobudol, vydať oprávnenému dedičovi majetok, ktorý z dedičstva má, podľa zásad o bezdôvodnom\nobohatení tak, aby nemal majetkový prospech na ujmu pravého dediča. Dovolací súd zdôrazňuje, že\ncitované ustanovenie bolo od účinnosti Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb.) novelizované\nlen raz, zákonom č. 509/1991 Zb., s účinnosťou od 1. januára 1992. Novela priniesla iba\nzmenu právnej terminológie, keď slovné spojenie (právny inštitút) „neoprávnený majetkový prospech“\nbol nahradený slovným spojením (právnym inštitútom) „bezdôvodné obohatenie“. Napriek 60-ročnej\núčinnosti uvedeného ustanovenia právneho predpisu je odborná spisba vo vzťahu k jeho výkladu\npomerne stručná.\n23. Imrich Fekete v komentári k Občianskemu zákonníku (rok vydania 2007) uvádza, že „Dedičská\nžaloba je žalobou na plnenie (§ 80 písm. b) OSP). Žaloba na určenie (§ 80 písm. c) OSP) tu nemá miesto.\n\nIde vlastne o osobitnú formu reivindikačnej žaloby (§ 126 OZ). Na rozdiel od klasickej reivindikačnej\nžaloby má dedičská žaloba širší dosah, nakoľko predmetom uvedenej žaloby je nielen vydanie veci,\nale aj vyporiadanie iných práv a povinností (predmetom dedičstva je majetok poručiteľa, ktorý zahŕňa\nokrem vecí aj práva a iné majetkové hodnoty), napr. aj bezdôvodného obohatenia, pokiaľ nepravý dedič\nhradil za oprávneného dediča poručiteľove dlhy. Z toho vyplýva, že jednotlivé položky majetkových práv,\nktorých sa oprávnený dedič domáha, by mali byť v žalobe špecifikované. Ustanovenie § 485 OZ vylučuje\npodanie samostatnej reivindikačnej žaloby podľa § 126 OZ proti nepravému dedičovi.“\n23.1. Občiansky zákonník, stručný komentár, autorov prof. JUDr. Peter Vojčík, CSc. a kolektív, 2009\nposkytuje k § 485 Občianskeho zákonníka strohý text, v ktorom uvádza, že „Ak po právoplatnom\nskončení konania o dedičstve vyjde najavo, že oprávneným dedičom je niekto iný než ten, komu súd\n(resp. notár) potvrdil nadobudnutie dedičstva, oprávnený dedič sa môže domáhať svojich dedičských\npráv. Voči nepravému dedičovi sa môže domáhať vydania majetku alebo časti majetku, ktorý z dedičstva\nneoprávnene nadobudol. Môže sa teda domáhať akoby bezdôvodného obohatenia s tým, že tu neplatia\npremlčacie lehoty ustanovené na uplatnenie práv z bezdôvodného obohatenia. Oprávnený dedič\nmôže uplatniť právo na vydanie dedičstva vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote, pričom v § 105 je\nosobitne ustanovený okamih začatia jej plynutia. Trojročná premlčacia lehota začína plynúť dňom, kedy\nrozhodnutie o dedičstve, ktorým sa dedičské konanie skončilo, nadobudlo právoplatnosť.“ K výkladu\nsporného ustanovenia autor uvádza tri judikované rozhodnutia; a to R 53/1973, R 17/1985 a R 44/1986.\n23.2. Proti nepravému dedičovi môže oprávnený dedič žalobou uplatniť svoje právo na vydanie majetku\nzískaného z dedičstva, a to do troch rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa dedičské\nkonanie skončilo. Ochrana oprávneného dediča sa riadi právnou úpravou, ktorá bola určujúca pre\ndedičské právo po poručiteľovi. Dedičstvo môže byť vydané nepravým dedičom oprávnenému dedičovi\ndobrovoľne, na základe dohody. Ak pôjde o hnuteľné veci, nevyžaduje sa zvláštna forma. Pokiaľ však\npôjde o nehnuteľnosť, dohoda musí mať písomnú formu a vyžaduje sa vklad do katastra nehnuteľností.\nAk nedôjde k dohode, právnym prostriedkom na ochranu oprávneného dediča proti dedičovi\nneoprávnenému, je žaloba na vydanie majetku z dedičstva. Žaloba na ochranu oprávneného dediča\nsa odlišuje od žaloby na ochranu vlastníctva podľa § 126 ods. 1 OZ, čo do subjektov, posudzovaných\nprávnych vzťahov, spôsobu nápravy a premlčateľnosťou. V prípade, že predmetom vydania dedičstva\nje nehnuteľnosť, možno žalobu formulovať ako žalobu na určenie vlastníctva, resp. spoluvlastníctva k\nnehnuteľnosti tak, aby rozhodnutie súdu bolo podkladom na zápis do katastra nehnuteľností. Žaloba\noprávneného dediča má oporu v hmotnom práve, a nie je určovacou žalobou podľa § 80 písm. c) OSP.\nNaliehavý právny záujem na určení netreba preukazovať. (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík,\nM., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol., Občiansky zákonník II. § 451 - § 880, komentár, 2. vydanie,\nPraha C. H. Beck 2019, 1578 s.).\n23.3. Odvolací súd poukázal na komentár k posudzovanému § 586 Občianskeho zákonníka: „Žaloba\noprávneného dediča podľa ustanovenia § 485 Občianskeho zákonníka nie je žalobou na určenie\nexistencie alebo neexistencie právneho pomeru; opiera sa o výslovné ustanovenie hmotného práva,\nnie o žalobcov naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Nežiada autoritatívne vyjasnenie\nneistých právnych pomerov, ale založenie pomerov nových. Ide o osobitnú žalobu, ktorá má oporu v\nustanovení hmotného práva a nie je určovacou žalobou v zmysle ustanovenia § 80c Občianskeho\nsúdneho poriadku.“ (komentár k Občanskému soudnímu řádu autorov JUDr. Bureš, JUDr. Ljubomir\nDrápal, JUDr. Michal Mazanec, 5. vydání, 2001, str. 254).\n24. Dovolací súd vo väzbe na judikované rozhodnutia uvádzané v bode 23.1. tohto rozhodnutia\npoznajúc svoju rozhodovaciu prax môže len konštatovať, že aj judikatúra súdnej praxe k § 485\nObčianskeho zákonníka je skromná, pričom nemá vedomosť o judikatúre výslovne riešiacej\notázku petitu žaloby oprávneného/opomenutého dediča podľa § 485 Občianskeho zákonníka, či otázku\nvýroku súdneho rozhodnutia o žalobe podľa § 485 Občianskeho zákonníka. Z ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu (R 71/2018), predovšetkým rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty)\npublikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, je možné\nk aplikácii § 485 Občianskeho zákonníka identifikovať okrem judikátov uvádzaných v bode 23.1. tohto\nrozhodnutia, aj ďalšie, a to R 17/1971 a R 32/2013, pričom však všetky tieto rozhodnutia riešili iné otázky,\nako je otázka nastolená dovolateľom (body 5.2 a 22. tohto rozhodnutia).\n\n24.1. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČSR z 24. februára 1971 sp. zn. 2Cz/8/1971, publikovaného\nv Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod publikačným číslom R 17/1971 naliehavý právny záujem\nna určení je daný predovšetkým tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu, alebo kde\nby sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Žaloba domáhajúca sa určenia podľa\nustanovenia § 80 písm. c) OSP nemôže byť spravidla opodstatnená tam, kde je možno žalovať o splnenie\npovinnosti podľa ustanovenia § 80 písm. b) OSP. Uvedené závery na prejednávanú vec a namietané\nprávne posúdenie nedopadajú; v citovanej veci išlo o skutočnosť, že žalobkyňa sa domáhala, aby bol\nžalovaný povinný vydať jej polovicu vecí patriacich do dedičstva a v priebehu konania žiadala určiť, že\nje dedičkou poručiteľa. Právnou vetou najvyšší súd reagoval na skutočnosť, že žalobkyňa si pôvodne\nuplatnila nárok na vydanie dedičstva a až následne určenia, či to právny vzťah je alebo nie je; súd nižšej\ninštancie mal uvážiť, či je daný naliehavý právny záujem.\n24.2. Zo správy o zhodnotení rozhodovacej činnosti súdov a štátnych notárstiev pri riešení niektorých\nvlastníckych a užívacích vzťahov prejednanej a schválenej občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho\nsúdu Českej socialistickej republiky 29. marca 1973, Cpj 25/1973 (publikované pod R 53/1973) vyplýva,\nže podľa ustanovenia § 130 ods. 1 OZ má vlastník právo na úžitky a prírastky veci. Občiansky zákonník\nnemá však ustanovenie o tom, či vlastník má právo domáhať sa nielen vydania veci, ale i vydania úžitkov\na prírastkov. V týchto prípadoch je nutné aplikovať analogicky ustanovenie § 458 ods. 2 OZ (s ktorým\nje v zhode aj ustanovenie § 485 OZ), ktoré pri posúdení povinnosti vydať s neoprávneným majetkovým\nprospechom aj úžitky, ukladá prihliadnuť k dobrej viere povinného.\n24.3. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej socialistickej republiky z 25. januára 1983 sp.\nzn. 3Cz/82/1982 (publikovaného pod č. R 17/1985) vyplýva nasledovná právna veta: Skutočnosť,\nže ustanovenie § 485 OZ upravuje ochranu oprávneného dediča, ktorý môže v občianskom\nsúdnom konaní podať žalobu o vydanie dedičstva proti nepravému dedičovi, nie je skutočnosťou\numožňujúcou odvolaciemu súdu zrušenie alebo zmenu rozhodnutia štátneho notárstva vydaného v\nzmysle ustanovenia § 24, veta prvá (in fine) Notárskeho poriadku; nejde tu o dôvod vylučujúci povolenie\nobnovy konania o dedičstve.\n24.4. Podľa R 44/1986 žalobu o vydanie majetku z dedičstva podľa § 485 OZ môže podať úspešne iba\nten, kto nebol účastníkom o dedičstve. Ten, o kom sa na základe jeho tvrdení možno dôvodne domnievať,\nže je poručiteľovým dedičom, je účastníkom konania o dedičstve od uplatnenia svojich dedičských práv\nv konaní dovtedy, kým sa nepreukáže, že nie je poručiteľovým dedičom, alebo že nededí z dôvodu\ndedičskej nespôsobilosti. Ak účastník dedičského konania spochybní dedičské právo iného účastníka\ntohto konania a rozhodnutie o dedičskom práve závisí od zistenia sporných skutočností, súd nie je\noprávnený sám spornosť riešiť; je povinný postupovať podľa § 175k ods. 2 OSP.\n24.5. Napokon podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2012 sp. zn.\n2Cdo/26/2011, publikovaného pod R 32/2013 vyplýva nasledovný záver: Návrh oprávneného dediča\nproti nepravému dedičovi na vydanie majetku, ktorý z dedičstva má (§ 485 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka), je predčasný, pokiaľ konanie o dedičstve nebolo právoplatne skončené.\n24.6. Zhrnúc vyššie uvedené je tak zrejmé, že publikované rozhodnutia najvyššieho súdu žalobcom\nnastolenú právnu otázku doposiaľ neriešili a odpoveď na nastolenú otázku nevyplýva ani\nz rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý sa zaoberal niektorými otázkami\ntýkajúcimi sa nároku oprávneného dediča (napr. IV. ÚS 404/2013, II. ÚS 86/2021).\n25. Podľa dovolacieho súdu právna teória vyjadrená v odbornej spisbe a rozhodovacia súdna prax sa v\nzásade zhoduje v tom, že žaloba na vydanie dedičstva nie je žalobou na určenie a naliehavý právny\nzáujem nie je potrebné preukazovať. Tento záver (naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať)\nsa pri konštatovaní, že nejde o žalobu na určenie, javí ako nadbytočný, ktorý nesporne zaviedli aj súdy\nnižších inštancií, ktoré pri posudzovaní dôvodnosti žaloby čerpali aj z právnoteoretických záverov\na hodnotili a posudzovali (aj) existenciu naliehavého právneho záujmu; resp. sa otázkou existencie\nnaliehavého právneho záujmu zaoberali. Inak právna teória považuje žalobu o vydanie dedičstva\nza osobitnú formu reivindikačnej žaloby (žaloby na vydanie veci), za formu akoby žaloby o vydanie\nbezdôvodného obohatenia.\n\n25.1. Svojou povahou má žaloba o vydanie dedičstva podľa § 485 Občianskeho zákonníka vo\nvšeobecnosti povahu žaloby na plnenie; nepravý dedič má povinnosť vydať oprávnenému dedičovi\nvšetko, čo z dedičstva nadobudol; rozsah plnenia nepravého dediča závisí od posúdenia, či vedel,\nže bol oprávneným dedičom niekto iný.\n25.2. Z vyššie uvedenej argumentácie vyplýva, že aplikované ustanovenie Občianskeho zákonníka\nnebolo (okrem drobnej terminologickej úpravy) novelizované; preto aj pôvodný úmysel zákonodarcu a\njeho dopad na súčasné právne vzťahy je potrebné uchopiť z hľadiska materiálnych podmienok vzniku\nprávnej normy, a to aj vo vzťahu k predmetu dedičstva.\n25.3. Z definície dedičstva vyplýva, že dedičstvo je súhrn majetku poručiteľa, teda aktív a\npasív poručiteľa. Dedičstvom tak sú veci, práva a iné majetkové hodnoty, ako aj dlhy poručiteľa.\nPredmetom dedičstva sú tak (okrem iného) vlastnícke práva (k hnuteľným i nehnuteľným veciam), práva\nk cudzím veciam, práva z duševného vlastníctva, pohľadávky a dlhy poručiteľa. Dedičstvo sa nadobúda\nsmrťou poručiteľa (§ 460 Občianskeho zákonníka).\n25.4. O tom, kto nadobudne dedičstvo, rozhoduje súd v uznesení o dedičstve, konajúc\nprostredníctvom notára ako súdneho komisára; dedičské rozhodnutie je len deklaratórne; je však\nnevyhnutné k tomu, aby nastali účinky prechodu práv a povinností vrátane vlastníckeho práva; to práve\nz dôvodu, že dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.\n25.5. Predpokladom dôvodnosti žaloby o vydanie dedičstva je skutočnosť, že dedičské\nkonanie právoplatne skončilo (po skončení dedičského konania); dedičským rozhodnutím ten, kto\nnadobudol dedičstvo preukazuje vlastníctvo k majetku, ktorý v dedičskom konaní nadobudol. V\nprípade hnuteľných vecí sa môže dedič voči tomu, kto má vec, domáhať jej vydania (odovzdania), vo\nvzťahu k finančným prostriedkom na účte v bankách preukazuje svoje vlastníctvo práve rozhodnutím\no dedičstve. V prípade nehnuteľných vecí je rozhodnutie o dedičstve záznamovou listinou, na základe\nktorej sa v katastri nehnuteľností vyznačí zmena vlastníckeho práva s uvedením nadobúdacieho titulu. Z\nuvedeného je zrejmé, že oprávnený dedič po nadobudnutí dedičstva realizuje ďalšie úkony, na základe\nktorých sa ujme triády vlastníckych oprávnení (právo vec držať - ius possidendi, vec užívať a požívať jej\nplody a úžitky - ius utenti et fruendi a právo vecou disponovať - ius disponendi) k majetku,\ntvoriaceho dedičstvo.\n26. V dedičskom konaní má dedičstvo nadobudnúť ten, komu svedčí dedičské právo; dedičom\nje ten, koho poručiteľ označil v závete; v prípade ak závetu niet tak ten, komu postavenie dediča\nvyplýva zo zákona. Účelom konania o dedičstve je prechod majetku poručiteľa na dediča. V prípade,\nak v dedičskom konaní dedí osoba, ktorá oprávneným dedičom nie je, ide o stav, ktorý nie je\nsúladný s právnou úpravou. Analogicky potom účelom inštitútu ochrany oprávneného dediča je náprava\nprotiprávneho stavu a teda, aby oprávnený dedič nadobudol to, čo mu podľa dedičského práva patrí vlastnícke právo k majetku, ktorý patril poručiteľovi v čase jeho smrti.\n26.1. Nepravý dedič môže oprávnenému dedičovi vydať majetok dobrovoľne; spôsob vydania majetku\nje závislý od charakteru majetku. V prípade hnuteľných vecí sa zvláštna forma nevyžaduje (postačí\nodovzdanie); v prípade finančných prostriedkov na účte v banke odovzdanie celkom zrejme\nnepostačuje (pokiaľ by nedošlo k prevodu finančných prostriedkov na účet oprávneného\ndediča); v prípade niektorých hnuteľných vecí, ktoré podliehajú evidencii (motorové vozidlá) je\npotrebné realizovať príslušný úkon smerujúci k zmene zápisu užívateľa motorového vozidla v evidencii\nmotorových vozidiel.\n26.2. V prípade nehnuteľných vecí ich odovzdanie pre naplnenie všetkých vlastníckych oprávnení\nnepostačuje. Aj v prípade dohody nepravého a oprávneného dediča musí dôjsť k vkladu do katastra\nnehnuteľností; dohoda o „vydaní“ nehnuteľnosti musí mať písomnú formu a musí byť vkladuschopná.\n26.3. Z uvedeného vyplýva, že režim vydania veci sa spravuje charakterom majetku, ktorý ten kto dedil,\n„vydá“ oprávnenému dedičovi. V prípade niektorých vecí iba dohoda k naplneniu účelu sledovaného\nochranou oprávneného dediča nepostačuje a nepostačuje ani púhy úkon „odovzdania“ veci.\n\n27. Ak aj dovolací súd konštatoval (bod 25.1. tohto uznesenia), že žaloba podľa § 485 Občianskeho\nzákonníka má povahu žaloby na plnenie, je potrebné jej priznať osobitosti vyplývajúce z variabilnosti\nmajetku, ktorý patril v okamihu smrti poručiteľovi a spôsobu, akým sa tento majetok vo všeobecnosti\nprevádza. V konečnom dôsledku po konštatovaní, že nejde o žalobu na plnenie dovolací súd upriamuje\npozornosť na § 137 CSP, ktorý v písm. a) - d) uvádza druhy žalôb príkladmo (aby sa rozhodlo najmä);\nz uvedeného vyplýva možnosť podania (aj) inej žaloby, ako predpokladá § 137 CSP.\n27.1. Možnosť podať žalobu na vydanie dedičstva má oporu v hmotnom práve (§ 485 Občianskeho\nzákonníka), ktorý jej formu výslovne neustanovuje. Podstatné je, aby žalobou o vydanie dedičstva došlo\nk zosúladeniu stavu, ktorý nastal (tým, že dedil ten, kto nebol povolaný dediť) a stavu, ktorý mal nastať\n(aby majetok poručiteľa nadobudol oprávnený dedič).\n27.2. Zosúladenie stavu v prípade, ak predmetom vydania dedičstva sú nehnuteľnosti, je dohoda (ktorá\nmusí byť vkladuschopná) alebo verejná listina. Okresný úrad vykoná záznam do katastra nehnuteľností\nv prípade, ak je verejná listina spôsobilá na vykonanie záznamu.\n27.3. Z uvedeného dôvodu dovolací súd nepovažuje žalobu na vydanie dedičstva, ktorej petit má\ncharakter určovacieho petitu (nejde však o určovaciu žalobu), za žalobu neprípustnú s následkom\nzamietnutia žaloby. Ide totiž o osobitný charakter žaloby na plnenie (predmetom plnenia je vydanie odovzdanie dedičstva), resp. osobitný charakter reivindikačnej žaloby (žaloba na vydanie veci), ktorej\núčelom je náprava stavu, ktorý vznikol tým, že nededil dedič poručiteľa, ale iná osoba.\n28. Reagujúc na námietku nesprávneho právneho posúdenia a dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm.\nb) CSP dovolací súd uzatvára, že: V prípade žaloby o vydanie dedičstva, ktorá je osobitným druhom\nžaloby, majúcou zakotvenie v hmotnom práve (§ 485 Občianskeho zákonníka), je prípustné, pokiaľ\nžalobca formuluje petit žaloby spôsobom, ktorý by mal inak charakter určovacieho petitu (obdobne ako\nžaloba na určenie vlastníctva), a to v prípade, ak predmetom vydania dedičstva sú nehnuteľnosti. Vo\nväzbe na dovolateľom nastolenú otázku (body 5.2. a 22. tohto rozhodnutia) to znamená, že oprávnený\ndedič sa môže domáhať vydania dedičstva od nepravého dediča prostredníctvom žaloby o vydanie\ndedičstva podľa § 485 Občianskeho zákonníka aj formou určovacieho petitu, a to za predpokladu, že\nje/sú predmetom vydania (dedičstva) nehnuteľnosti.\n29. Pokiaľ žalovaní 1/ a 2/ s poukazom na závery odvolacieho súdu namietali otázky možnosti\nzapočítania nárokov toho kto dedil proti oprávnenému dedičovi a skutočnosť, že rovnaký určovací\npetit žalobca zvolil aj vo vzťahu k pohľadávke, ktorú žalovaní v dedičskom konaní nadobudli, ako aj\nna skutočnosť, že žalobcom musí byť v petite zohľadnený aktuálny stav vlastníctva nadobudnutých\nnehnuteľností, dovolací súd uvádza, že konanie o dedičstve nie je konaním, v ktorom súd iba formálne\n„prinavracia“ vlastníctvo oprávnenému dedičovi. V konaní o vydanie dedičstva dokonca súd skúma\nvšetky okolnosti prípadu podrobnejšie ako v konaní o dedičstve, nakoľko skúma nielen dedičský titul,\ndedičskú spôsobilosť, prípadné vydedenie, ale aj ďalšie okolnosti, ktoré nastali nielen po smrti poručiteľa,\nale aj po rozhodnutí vydanom v dedičskom konaní (rozhodnutie o dedičstve); predmetom konania o\nvydanie dedičstva je nielen vydanie dedičstva, ale aj vysporiadanie práv a povinností týkajúcich sa\nako dedičstva, tak aj vzájomných nárokov vo vzťahu k nepravému dedičovi. Plynutie času od vydania\nrozhodnutia o dedičstve totiž môže mať za následok kvalitatívnu, ale aj kvantitatívnu zmenu majetku,\nktorý na základe dedičského rozhodnutia nadobudli nepraví dedičia. Tieto skutočnosti sú ale\npredmetom dokazovania v konaní o vydanie dedičstva. Dovolací súd napokon uvádza, že prekážkou\nrozhodovania o žalobe na vydanie veci nie je, že žalobca sa nedomáha vydania všetkých vecí, ktoré\nnepraví dedičia nadobudli, čo v konečnom dôsledku vyplýva aj z toho, že povinnosť nepravého dediča\nvydať majetok sa riadi podľa zásad o bezdôvodnom obohatení, a ak naturálna reštitúcia nie je\nmožná, je nepravý dedič povinný poskytnúť oprávnenému dedičovi peňažnú náhradu. Procesná aktivita\nžalovaných je v takomto prípade žiaduca a nevyhnutná na uplatnenie ich nárokov proti oprávnenému\ndedičovi. Napokon, dovolací súd reagujúc na argumentáciu odvolacieho súdu a žalovaných 1/ a 2/\nuvádza, že už zo žaloby je zrejmé, voči ktorému z nepravých dedičov a akého majetku, ktorý ten-ktorý\nnepravý dedič nadobudol, sa domáha.\n30. Dovolací súd bez ohľadu na vyššie uvedené závery uvádza, že súdy nižších inštancií postupovali\npri posudzovaní žalobcom zvoleného petitu príliš formalisticky, v dôsledku čoho aj nesprávne právne\ninterpretovali rozhodujúce právne ustanovenie (§ 485 Občianskeho zákonníka).\n\n30.1. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na\nzistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide\nvtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne\nho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n30.2. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze zo 4. mája 2010 sp. zn. III. ÚS 72/2021 publikovanom\nv Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 20/2010 vyslovil,\nže ,,všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov\nv súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení\nnemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu.\nVšeobecný súd musí vychádzať z toho, že súdy majú poskytovať v súdnom konaní materiálnu ochranu\nzákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov\n(obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri\nvýklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní\nochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne napr. III. ÚS\n271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými\na neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho\nprávneho štátu.“\n30.3. Obdobne v náleze z 31. augusta 2017 sp. zn. I. ÚS 155/2017 ústavný súd vyslovil, že „orgánom\nverejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných\nustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je\nabsolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje\núčel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri\nvýklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený\nlen v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.“\n30.4. Zo žaloby jasne vyplýva, čoho sa žalobca domáha (ochrany oprávneného dediča a vydania\ndedičstva). Vyplýva to z označenia žaloby, citácie zákonného ustanovenia (§ 485 Občianskeho\nzákonníka), dôvodov žaloby. Predmet konania bol súdom nižších inštancií, žalobcovi i subjektom na\nžalovanej strane od podania žaloby (jej doručenia žalovaným) až po konečné rozhodnutie vo veci\nsamej zrejmý a jasný. Odvolací súd dokonca akceptoval námietku žalobcu v odvolacom konaní, keď\nvýrokom opravil záhlavie rozsudku súdu prvej inštancie namiesto nesprávneho (o určenie) na správny\n(o vydanie dedičstva) predmet konania.\n30.5. Napriek vyššie uvedenému dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že súdy nižších\ninštancií odopreli žalobcovi právo domáhať sa zákonného nároku iba poukazom na nesprávne\nformulovaný petit žaloby. Pokiaľ mali právny názor, že namiesto v žalobe uvedeného „súd určuje,\nže vlastníkom ...“ má byť správne „žalovaný je povinný vydať ...“, takáto formálna zmena petitu (pri\njasne žalobcom definovanom predmete konania) by nebola v rozpore so zásadou ne ultra petitum, ale\nnaplnením zásady iura novit curia. Formálna zmena by nemala za následok, že by súd žalobcovi priznal\nkvalitatívne alebo kvantitatívne iný nárok, ako bol v spore uplatnený. Z uvedeného dôvodu dovolací súd\npovažoval postup súdov nižších inštancií za prílišne formalistický, napĺňajúci znaky denegatio iustitiae\nv zmysle porušenia práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP.\n31. Vzhľadom na vyššie uvedené nie je dovolanie žalobcu uplatňujúceho dovolací dôvod podľa § 420\npísm. f) CSP prípustné. Pokiaľ však uplatnil dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolanie je\nnielen prípustné, ale aj dôvodné, nakoľko rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom\nposúdení veci.\n32. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací\nsúd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej\ninštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí\n(§ 450 CSP).\n33. Najvyšší súd v zmysle týchto ustanovení zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň aj\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, trpiaceho rovnakou vadou nesprávneho právneho posúdenia.\n\n34. Ak bolo rozhodnutie odvolacieho súdu zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a nové\nrozhodnutie, odvolací súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP); žalobu vecne\nprejedná a v novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 453 ods.\n1 a 3 CSP).\n35. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6Co/4/2022", "guid": "45eeaf18-131a-4d0e-ab55-40301fbdf794:3dea1dc3-2336-4add-91ce-14d4aa208d81", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c871c3fa-5722-4b58-9154-05baf2db0fff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.72.2021.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 72/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 72/2021 z 13. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-13", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.72.2021.2"}, {"guid": "ussr:2979f94c-e9f0-426e-b2d1-69e4b10e5c6d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.86.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 86/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 86/2021 z 25. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-25", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.86.2021.1"}, {"guid": "ussr:97d62a41-e71b-42c5-8c27-357dc7b6986d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.155.2017.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 155/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 155/2017 z 31. 8. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-08-31", "citacie_n": 273, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.155.2017.2"}, {"guid": "ussr:b7f4a5fe-82b1-43cc-9059-e723a9c64dc3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 404/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 404/2013 z 26. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b7f4a5fe-82b1-43cc-9059-e723a9c64dc3"}, {"guid": "ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 117/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 117/07 z 24. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-24", "citacie_n": 1196, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 271/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 271/05 z 5. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-05", "citacie_n": 714, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf"}, {"guid": "ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 174/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 174/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1612, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/02 z 26. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-26", "citacie_n": 1024, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "0e08baa8-0891-4349-a1c6-8769d61c4d77:4b78741e-7ae6-4d0a-9978-90d77f12eaa9", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Co/4/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/4/2022 z 31. 1. 2023", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2023-01-31", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/0e08baa8-0891-4349-a1c6-8769d61c4d77:4b78741e-7ae6-4d0a-9978-90d77f12eaa9"}], "citovane_v": [{"guid": "7586c58a-0469-41bb-9237-4f6e56d9fb81:04e7d2de-ae2d-40e4-b70e-b557f4264e8c", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2026:2122201213.1", "spisova_znacka": "29Co/2/2026", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 29Co/2/2026 z 21. 8. 2026", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2026-08-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2026:2122201213.1"}]}