{"guid": "9e7219f0-7100-44b3-9382-be7554277dbf:50412d19-7ff8-42cd-9145-46cdf0211e1d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:8107225360.2", "spisova_znacka": "7Cdo/22/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/22/2024 z 26. 2. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. februára 2025, sp. zn. 7Cdo/22/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:8107225360.2", "identifikacne_cislo": "8107225360", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Martina Valentová", "sudca_id": 158, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-martina-valentova-158", "datum_vydania": "2025-02-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "nazov": "§ 449 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "nazov": "§ 450 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-450"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-450"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/50412d19-7ff8-42cd-9145-46cdf0211e1d", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:8107225360.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:8107225360.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:8107225360.2/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Cdo/22/2024\n8107225360\n26. 02. 2025\nJUDr. Martina Valentová\nECLI:SK:NSSR:2025:8107225360.2\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne CORS, spol. s.r.o., Prešov, Jesenná č. 8, IČO:\n36467057, zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, Prešov, Jesenná č. 8, proti žalovanému\nMesto Prešov, Prešov, Hlavná 73, IČO: 00327646, zastúpeného advokátom JUDr. Alojzom Naništom,\nPrešov, Sládkovičova 8, o náhradu za užívanie nehnuteľností, vedenom na Okresnom súde Prešov pod\nsp. zn. 29C/316/2007, o dovolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo\ndňa 27. júna 2023 sp. zn. 18Co/5/2022, tak\nrozhodol:\nRozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 27. júna 2023 sp. zn. 18Co/5/2022 vo výrokoch I., III., IV.\na V., z r u š u j e a vec mu v zrušenom rozsahu vracia na ďalšie konanie.\nDovolanie žalovaného voči výroku II. rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 27. júna 2023 sp. zn.\n18Co/5/2022 o d m i e t a.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie\") rozsudkom z 28. júla 2017 č. k.\n29C/316/2007-1810 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 213.944,44 eura s 9,5 % úrokom z\nomeškania ročne od 16. februára 2007 do zaplatenia (výrok I.), žalobkyni priznal voči žalovanému nárok\nna náhradu trov konania v rozsahu 40 % (výrok II.), a štátu priznal voči žalovanému nárok na náhradu\ntrov konania v rozsahu 100 % (výrok III.).\n1.1. Súd prvej inštancie považoval za nesporné, že nehnuteľnosti označené ako parcely č. XXXX/\nX, XXXX/X a XXXX/X sú v plnom rozsahu zastavané komunikáciami a chodníkmi vo vlastníctve\nžalovaného, pričom dotknuté nehnuteľnosti neboli od právneho predchodcu žalobkyne odkúpené\nani vyvlastnené v správnom konaní. Právny predchodca žalovaného tak nepostupoval v súlade so\nzákonnými ustanoveniami a dopustil sa obmedzenia vlastníckeho práva. K námietke žalovaného o\nnedostatku pasívnej legitimácie v rozsahu náhrady za užívanie nehnuteľností z dôvodu ich užívania\nna tzv. priľahlom pozemku, ku ktorému vzniklo v prospech podielových spoluvlastníkov bytovým\ndomom právo zodpovedajúce vecnému bremenu súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ právoplatnými\nrozhodnutiami všeobecné súdy dospeli k záveru o nedostatku pasívnej legitimácie podielových\nspoluvlastníkov bytových domov v konaní o náhradu za užívanie nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu\nzastavaných miestnymi komunikáciami a chodníkmi tvoriacimi ich súčasť a umiestnenými okolo\nbytových domov z dôvodu neexistencie ich akéhokoľvek vecného práva k uvedenej stavbe s tým, že\ntieto sú vo výlučnom vlastníctve žalovaného, je vylúčené, aby v inom rozhodnutí dospeli k záveru o\nnedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie s odôvodnením, že sa tieto nachádzajú na tzv. priľahlom\npozemku, ku ktorému vzniklo v prospech podielových spoluvlastníkov bytových domov vecné právo\nzodpovedajúce vecnému bremenu.\n1.2. Súd prvej inštancie skonštatoval, že k bezdôvodnému obohateniu na strane obce dochádza aj vtedy,\nak užíva pozemky ako verejné priestranstvo, ktoré jej vlastnícky nepatria, nielen vtedy, ak tieto správnym\nrozhodnutím za verejné priestranstvo vyhlási, ale i vtedy, ak sú vzhľadom na svoj charakter zo zákona\nverejným priestranstvom a sú predmetom verejného užívania. K parcele č. XXXX/X uviedol, že táto\n\nplní funkciu verejnej zelene, t. j. zelene bytových súborov. Predmetná nehnuteľnosť bola žalovaným\nv rozhodnom období určená za verejnú zeleň na území v dokončenej bytovej zástavbe, a slúžila\nverejnosti k relaxácii, čím umožnil užívanie nehnuteľností zo strany širokej verejnosti, pričom žalobkyňa\nneudelila žalovanému súhlas k užívaniu predmetného pozemku ako verejnej zelene. Na základe\nuvedených skutočností mal preto súd prvej inštancie za preukázané, že na strane žalovaného vzniklo\nbezdôvodné obohatenie užívaním predmetnej nehnuteľnosti v rozhodnom období, vlastnícky patriacej\nprávnej predchodkyni žalobkyne ako verejného priestranstva. Vo vzťahu k existujúcemu elektrickému\nvedeniu nad touto parcelou a ochranným pásmom nad zemou súd prvej inštancie poukázal na to, že\nzákon č. 251/2012 Z. z. nebol účinný v čase rozhodného obdobia, a zo znaleckého posudku Technickej\nuniverzity v Košiciach č. XX/XXXX vyplýva, že nadzemné elektrické vedenie nad parcelou č. XXXX/\nX nepredstavuje žiadne obmedzenie vo výkone vlastníckeho práva. K žalovaným vznesenej námietke\npremlčania súd prvej inštancie uviedol, že je nedôvodná, keďže nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného\nobohatenia bol uplatnený pred uplynutím 2 ročnej premlčacej lehoty.\n1.3. Súd prvej inštancie z objektívneho hľadiska považoval za primeranú náhradu za užívanie\npredmetných nehnuteľností vo vlastníctve žalobkyne vo výške určenej znaleckým posudkom Slovenskej\ntechnickej univerzity v Bratislave č. X/XXXX, ktorá zohľadnila trhové podmienky nájomných vzťahov k\ndanej lokalite a v období, za ktoré sa bezdôvodné obohatenie žiadalo. V predmetnom konaní tak nebolo\npodľa súdu prvej inštancie možné použiť závery Ing. E. č. XX/XXXX s poukazom na závery Technickej\nuniverzity v Košiciach č. XX/XXXX, v zmysle ktorých sa znalkyňa pri vypracovaní znaleckého posudku\ndopustila viacerých nesprávností. Vzhľadom na závery znaleckého posudku Ing. U. W. č. X/XXXX bolo\npodľa súdu prvej inštancie nesporné, že parcely č. XXXX/X, XXXX/X a XXXX/X boli v plnom rozsahu\nzastavané komunikáciami a chodníkmi vo vlastníctve žalovaného, preto bola žalobkyni priznaná náhrada\nza užívanie vo výške 287 Sk/m2/rok (9,53 eura) a vo výške 334 Sk/m2/rok (11,09 eura), čomu zodpovedá\nsuma 16.893,34 eura (508.929 Sk). Uvedenú výšku náhrady považoval súd prvej inštancie za primeranú\naj vo vzťahu k parcele č. XXXX/X v rozhodnom období užívanej žalovaným ako verejné priestranstvo\nplnené funkciou verejnej zelene. Keďže právny predchodca žalobkyne preukázateľne vyzval žalovaného\nna vydanie bezdôvodného obohatenia, súd prvej inštancie vyhovel uplatnenému úroku z omeškania vo\nvýške 9,5% ročne od 16. februára 2007.\n1.4. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 zákona č. 160/2015 Z.\nz. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP\") tak, že žalobkyni, ktorá bola\núspešná v 70 % z hodnoty sporu, bol priznaný nárok na náhradu trov konania v percentuálnom rozdiele\núspechu a neúspechu v spore, teda v rozsahu 40 %.\n2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd\") rozsudkom z 24. apríla 2019 č. k. 18Co/21/2018\n- 1956, rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu\n79.090,52 eura s príslušenstvom potvrdil (výrok I.), zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku,\nktorým bolo žalobe vyhovené nad sumu 79.090,52 eura s príslušenstvom tak, že v tejto časti žalobu\nzamietol (výrok II.), žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok III.) a štátu\npriznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok IV.).\n2.1. Odvolací súd poukázal na to, že z konania pred súdom prvej inštancie vedeného pod sp.\nzn. 12C/4/1996 vyplýva, že až do právoplatného skončenia bol zapísaný ako vlastník predmetných\nnehnuteľností žalovaný. Preto jeho obrana o dočasnej správe majetku, resp. o spôsobe prechodu\nvlastníctva na žalovaného nebola relevantná. K otázke vnútroblokovej zelene bola vykonaná obhliadka\nna mieste samom, znalecké dokazovanie a bolo možné konštatovať, že rozsah zelene bol riadne zistený.\nVnútrobloková zeleň slúži pre občanov mesta, teda žalovaného. Podľa názoru odvolacieho súdu, ak\nnie je v občianskoprávnej rovine upravené všeobecné užívanie verejnej zelene, zahrňuje aj len časti\npozemkov vlastnícky patriace tretej osobe, má to za následok vznik bezdôvodného obohatenia na strane\nobce plnením bez právneho dôvodu, pretože aj keď existuje právny pôvod užívania verejnej zelene,\nnejde o titul, podľa ktorého by obci vzniklo oprávnenie, aby takéto plnenie zo strany tretej osoby, t. j.\nstrpenie užívania jej majetku, bolo poskytované bezplatne.\n2.2. K hodnote bezdôvodného obohatenia odvolací súd považoval za použiteľný pre toto konanie\nposudok Ing. Q.. Vo vzťahu k stanovenej výške náhrady z pohľadu charakteru pozemkov odvolací\nsúd skonštatoval, že je správne pristúpiť k redukcii ceny za m2 na polovicu sadzby vyplývajúcej zo\nznaleckého posudku pokiaľ išlo o parc. č. XXXX/X, XXXX/X a XXXX/X, pričom dôvodom redukovanej\nnáhrady bola skutočnosť, že ide o pozemky zastavané chodníkmi a komunikáciou, ktoré nepredstavujú\nlukratívne pozemky, resp. ekonomicky výhodné. Vo vzťahu k parcele č. XXXX/X bolo odvolaciemu súdu\nna základe znaleckého posudku č. XX/XXXX známe, že došlo k postupnému odčleneniu parc. č. XXXX/\nXX a XXXX/XX, čo svedčí o tom, že sú časti parc. č. XXXX/X, ktoré neslúžia ako vnútrobloková zeleň.\n\nOdvolací súd tak uznal námietku žalovaného, že ide o pozemok, ktorý nevyužíva, a dospel k záveru,\nže v časti parc. č. XXXX/X vo výmere 4.377 m2 nie je pasívne legitimovaný, na základe čoho odvolací\nsúd od pôvodnej výmery parc. č. XXXX/X-XX odpočítal výmeru 4.377 m2, a priznal nárok za výmeru\n11.090 m2, ktorej zodpovedá 141.287,69 eura. Z rovnakých dôvodov ako u parciel č. XXXX/X, XXXX/X\na XXXX/X redukoval sumu 141.287,69 eura na polovicu t. j. 70.643,85 eura.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd\" alebo „dovolací súd\") konajúci o\ndovolaniach žalobkyne a žalovaného uznesením z 30. novembra 2021 sp. zn. 8Cdo/29/2020 rozsudok\nKrajského súdu v Prešove z 24. apríla 2019 č. k. 18Co/21/2018 - 1956 zrušil a vec mu vrátil na\nďalšie konanie. Dovolací súd mal za to, že k zásadnej odvolacej argumentácii žalovaného namietaním\nnevykonania navrhovaného dokazovania na vymedzenie rozsahu priľahlého pozemku k obytným\ndomom (zamietnutie návrhu na doplnenie dokazovania vykonaním obhliadky na mieste samom za\núčasti architekta Ing. Arch. O. na vymedzenie rozsahu priľahlého pozemku, ku ktorému vzniklo podľa\nžalovaného právo vecného bremena vlastníkom jednotlivých bytov obytných domov priamo zo zákona) a\nnerešpektovania pokynu odvolacieho súdu na doplnenie navrhovaného dokazovania, nepodal odvolací\nsúd žiadnu odpoveď. Keďže nevykonanie procesnou stranou navrhovaného dôkazu by ho oproti\ndruhej strane sporu znevýhodňovalo, bolo povinnosťou súdov vykonať potrebné dokazovanie na účely\ndôsledného posúdenia tvrdení žalobkyne. Ak nie sú totiž zrejmé dôvody rozhodnutia, nastávajú obdobné\nnásledky ako tie, ktoré vedú k nezákonnosti a hlavne k nepresvedčivosti rozhodnutia. Podľa názoru\ndovolacieho súdu sa v prejednávanej veci nedostatky v argumentácii, vedúce k neakceptovateľnosti\nprijatých záverov v rozsudku odvolacieho súdu v časti odôvodnenia žalovaným napadnutého výroku\nI. bezpochyby vyskytli, čím založili dôvodnosť dovolacej námietky. Rovnako mal dovolací súd za to,\nže z obsahu odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvej\ninštancie tak, že časť žaloby zamietol, vyplýva nepriznanie žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného\nobohatenia vo vzťahu k časti parc. č. XXXX/X o výmere 4.377 m2 so strohým odôvodnením, čo je\nvzhľadom na charakter sporu a právnu problematiku v ňom riešenú už na prvý pohľad nedostatočné\na arbitrárne, keďže odvolací súd neposúdil vec v tomto ohľade z pohľadu práva, ale iba z faktického\nstavu osvedčeného odôvodnením konkretizovaného rozhodnutia súdu v inej právnej veci a tvrdeniami\nžalovaného v odvolaní, čo je pre zodpovedanie nastoleného problému nedostatočné. Nedostatočným\naž svojvoľným bolo podľa dovolacieho súdu zdôvodnenie „redukovania\" súdom prvej inštancie priznanej\nvýšky bezdôvodného obohatenia na polovicu, keďže z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia\nnevyplývajú žiadne relevantné dôvody vo vzťahu k tomuto napadnutému výroku odvolacieho súdu.\n3.1. Na ďalšie konanie dovolací súd odvolaciemu súdu pripomenul, že iba ak je rozhodnutie súdu\ndostatočne, racionálne a presvedčivo odôvodnené, má verejná moc morálne právo vynucovať jeho\nrešpektovanie a adresáti rozhodnutia majú morálnu povinnosť ho rešpektovať. Ak súd takto nedokáže\nodôvodniť svoje rozhodnutie, jeho rozhodnutie sa javí ako svojvoľné - teda neobhájiteľné, prijaté bez\nopory v práve a nelegitímne, čomu je potrebné sa v ďalšom konaní už vyvarovať.\n4. Odvolací súd, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, rozsudkom z 27. júna 2023 č. k.\n18Co/5/2022 - 2463 pripustil späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie 79.090,52 eura a v tejto časti konanie\nzastavil (výrok I.), uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 27.881,7 eura ako zostatok\nčasti uplatneného nároku o výške 106.972,22 eura, spolu s 9,5% úrokom z omeškania ročne zo sumy\n27.881,7 eura od 16. februára 2007 do zaplatenia (výrok II.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok\nIII.), štátu priznal nárok na trovy voči žalovanému vo výške 100% (výrok IV.) a žalobkyni priznal voči\nžalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% z prisúdenej sumy (výrok V.).\n4.1.\nK prvej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nevykonal obhliadku na mieste samom za\núčasti svedka Ing. Arch. O., aj keď mu to odvolací súd uložil ako povinnosť odvolací súd uviedol, že\naj keď súd prvej inštancie toto dokazovanie nevykonal, riadne odôvodnil svoj postup, ako aj odôvodnil\nzistené rozhodné skutočnosti, citoval príslušné ustanovenia zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve\nbytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z.\") a\nuviedol aj akým spôsobom ustálil rozsah priľahlých pozemkov. Z vyššie uvedeného podľa odvolacieho\nsúdu vyplýva, že sa súd prvej inštancie riadil pokynmi odvolacieho súdu a rešpektoval záväzný právny\nnázor súdu vyššej inštancie do tej miery, že zo zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že ani\nobhliadka na mieste samom za účasti svedka, nemôže ex post ovplyvniť rozsah priľahlých pozemkov\nk bytovým domom. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že rozsah priľahlých pozemkov vyplýva z\nuzavretých kúpnych zmlúv ohľadne nadobudnutia vlastníctva k bytom a podielového spoluvlastníctva\nk ostatným častiam bytového domu, pozemku a priľahlého pozemku. Z toho dôvodu odvolací súd\npovažoval námietku žalovaného za nedôvodnú, majúc za to, že jeho návrh na doplnenie dokazovania\n\nmedzi iným aj obhliadkou na mieste samom, výsluchom svedka, prípadne znaleckým dokazovaním, je\npožiadavkou žalovaného reparovať spätne rozsah týchto vlastníckych vzťahov, ktoré boli ustálené pri\nuzatváraní kúpnych zmlúv počnúc rokom 1994 a tieto vlastnícke, resp. spoluvlastnícke vzťahy meniť.\n4.2. K ďalšej námietke žalovaného, že sa súd prvej inštancie dôsledne nevysporiadal s otázkou dočasnej\nsprávy národného majetku a práva hospodárenia s národným majetkom, pričom túto smeroval k parc. č.\nXXXX/X odvolací súd uviedol, že táto námietka nie je na mieste. Odvolací súd poukázal na právoplatný\nrozsudok súdu prvej inštancie sp. zn. 12C/44/1996, kde z odôvodnenia rozhodnutia jednoznačne\nvyplýva, že žalované mesto bolo v čase súdneho sporu vlastníkom tejto parcely. Z toho dôvodu podľa\nodvolacieho súdu neobstojí námietka žalovaného, že nebol vlastníkom tejto parcely a právna úprava o\nhospodárení s majetkom štátu pred rokom 1989 v konečnom dôsledku vyústila do prechodu vlastníctva\npozemkov na obec - Mesto Prešov v súlade s § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Z. z. o majetku obcí v znení\nneskorších predpisov. Podľa odvolacieho súdu na túto námietku nadviazala aj námietka žalovaného\ntýkajúca sa vnútroblokovej zelene, pri ktorej odvolací súd poukázal na dôvody uvedené v rozhodnutí\nsúdu prvej inštancie. Je podľa odvolacieho súdu dôvodné, že si žalobkyňa uplatnila svoj nárok vo\nvzťahu k žalovanému, ktorý vlastnícky patrí žalobkyni, a slúži pre potreby predovšetkým obyvateľov. Ani\nobrana žalovaného v zmysle, že sa stará len o strihanie a úpravu stromov a zelene na tejto parcele\nsa nachádzajúcej nemôže z pohľadu faktického využitia tejto parcely obstáť. Z týchto dôvodov ani túto\nnámietku žalovaného odvolací súd neuznal.\n4.3. Odvolací súd však uznal námietku žalovaného, že požadované vydanie bezdôvodného obohatenia\nna základe znaleckých posudkov, s ohľadom na aké účely tieto nehnuteľností slúžia, možno zobrať\ndo úvahy. Odvolací súd uviedol, že pristúpil k moderácií výšky náhrady práve z dôvodu, že tieto\nnehnuteľnosti neslúžia pre podnikateľské účely žalovaného, pričom vychádzajúc z posudku Ing. P. Q. (a\ns poukazom na rozhodnutia súdu prvej inštancie sp. zn. 14C/42/2017, 19C/206/2016) priznal polovicu\nz priznanej sumy.\n4.4. Ohľadom formy nadobudnutia pohľadávky terajšou žalobkyňou odvolací súd uviedol, že\ntúto pohľadávku žalobkyňa nadobudla v súlade so zákonom a žalovaným namietaný nedostatok\nsplnomocnenia bol odstránený. Naviac žalovaný v odvolacom konaní začal namietať nedostatočný\npreklad zmluvy, a nevedomosť škótskeho práva, keďže išlo o subjekt, ktorý pôsobil v Škótsku, pričom\ntieto okolnosti už odvolací súd hodnotil ako novoty. Žalovaný mal podľa odvolacieho súdu príležitosť\npreukázať svoje tvrdenia a spochybňovania o zmluve dôkazom čo neurobil, z tohto dôvodu odvolací\nsúd na takéto novoty prihliadal tak, že ide o okolnosti, ktoré nebolo možné akceptovať. Rovnako tak\npovažoval za novoty aj predložený znalecký posudok na odvolacom pojednávaní na stanovenie výšky\nnáhrady, keďže mal žalovaný dostatok času na predkladanie dôkazov.\n4.5. Odvolací súd poukázal na to, že v priebehu konania po právoplatnom rozhodnutí odvolacieho súdu\nsp. zn. 18Co/21/2018 žalovaný plnil v rozsahu priznanom žalobkyni, a tá oznámila pred odvolacím\npojednávaním, že berie žalobu späť týkajúcu sa sumy 79.090,52 eura. Žalovaný však so späťvzatím\nnesúhlasil s poukazom na to, že dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu, a teda nie je\nzrejmé, či bude žalobkyňa úspešná a v akom rozsahu. Odvolací súd vzhľadom na uvedené uviedol,\nže k neefektívnemu nesúhlasu žalovaného so zastavením konania v dôsledku späťvzatia žaloby už\nústavný súd poznamenal, že ak by sťažovateľ žalobu nezobral späť, inak ako zamietnutím žaloby by\nspor nemal skončiť, pretože ak hmotné právo existovalo, zaniklo splnením a druhá alternatíva (právo\nneexistovalo) vo svojej podstate vyhoveniu žalobe naklonená nie je. Za dôvodnú tak odvolací súd po\nčiastočnom späťvzatí považoval sumu 27.881,07 eur. Táto suma s príslušenstvom je podľa odvolacieho\nsúdu oprávnenou požiadavkou, a z pôvodne priznanej sumy priznal polovicu. Odvolací súd na základe\npredloženého rozhodnutia a odborného vyjadrenia priznal nárok žalobkyni pokiaľ ide o výmeru v celom\nrozsahu z dôvodu, že z dôkazu vyplýva zmena druhu pozemku už v období pred podanou žalobou, teda\naj za uplatnené obdobie. To znamená, že dôvod, pre ktorý časť náhrady odvolací súd nepriznal odpadol.\nOdvolací súd skonštatoval, že priznaná náhrada predstavuje náhradu za prístupovú cestu a chodníky\nvo vlastníctve žalovaného a vnútroblokovú zeleň.\n4.6. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods.\n1 CSP tak, že žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%.\n5. Žalobkyňa (ďalej aj ako „dovolateľka\") podala voči rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, ktorého\nprípustnosť vyvodzovala z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. V úvode podaného dovolania\nzhrnula dôvody podaného dovolania a skutkový stav.\n5.1. Dovolateľka ďalej uviedla, že naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP vidí v tom,\nže odvolací súd v rozsudku neuviedol žiadnu relevantnú argumentáciu či dôvody, na základe ktorých\nby odôvodnil priznanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1 zo sumy vyplývajúcej zo znaleckého\n\nposudku, ktorým sa pri priznávaní finančného plnenia riadil, v dôsledku čoho je napadnutý rozsudok\nnedostatočne odôvodnený, nepreskúmateľný, arbitrárny a nepresvedčivý. Podľa dovolateľky dôvody,\nktoré uviedol odvolací súd nie sú založené na objektívnych kritériách, a ide len o subjektívny názor\nodvolacieho súdu. Rozdeľovanie pozemkov na to, či sú užívané na (ne)podnikateľské účely nevyplýva\nzo žiadneho všeobecne záväzného právneho predpisu, a zakladá akési pravidlo, podľa ktorého\nbezdôvodné obohatenie patrí len tým vlastníkom, ktorých pozemky sú bez právneho dôvodu užívané\nna podnikateľské účely. Žalobkyňa rovnako nerozumie, prečo by pri posudzovaní výšky bezdôvodného\nobohatenia mala byť rozhodujúca kategória, či ide o verejnoprospešné užívanie. Odvolací súd podľa\ndovolateľky poprel znenie zákona s poukazom na § 458 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v\nznení neskorších predpisov (ďalej len „OZ\"). Podľa dovolateľky neobstoja ani rozhodnutia súdu prvej\ninštancie, na ktoré vo svojom rozhodnutí odvolací súd odkazuje, ktoré boli použité len na akési zalepenie\nargumentačnej diery, pričom v prvom rozhodnutí priznali bezdôvodné obohatenie bez toho aby ho znížili,\na druhé rozhodnutie je rozhodnutie toho istého senátu vydaného mesiac pre napadnutým rozhodnutím.\nŽalobkyňa sa na základe uvedeného pýta, aký pozemok by mala vlastniť na to, aby jej konajúci senát\npriznal bezdôvodné obohatenie vo výške stanovenej znalecký posudkom, a kto a na aké účely musí daný\npozemok užívať. Žalobkyňa ďalej uviedla, že z odôvodnenia odvolacieho súdu vyplýva, že konajúci senát\nmôže priznávať finančné plnenie podľa jeho momentálnej nálady. Odvolací súd vytvoril nové pravidlo,\nže v takýchto prípadoch sa bezdôvodné obohatenie nevydáva v zmysle § 458 OZ ale podľa nového\npravidla senátu 18C, podľa ktorého sa zjavne musí vydať len toľko, koľko senát považuje za správne v\ndaný moment. S poukazom na uvedené považuje žalobkyňa odôvodnenie napadnutého rozhodnutia za\nexemplárne nedostatočné, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces.\n5.2. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP žalobkyňa uviedla rozhodujúcu právnu\notázku, či „Môže súd, v prípadoch priznávania finančného plnenia v dôsledku obmedzenia vlastníckeho\npráva, moderovať (znížiť) podľa vlastnej úvahy výšku finančného plnenia, ktoré je stanovené na základe\nznaleckého posudku, ktorý súd považuje za správny a objektívny.\". Žalobkyňa je presvedčená, že\nprávna otázka má byť správne vyriešená tak, že v prípadoch priznávania finančnej náhrady v dôsledku\nobmedzenia vlastníckeho práva, nie je možné pristupovať k svojvoľnej moderácii jeho výšky stanovenej\nznaleckým posudkom. Ďalej poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu zo 16. mája 2019 sp. zn.\n4Cdo/110/2018, ktoré bolo zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR\n7/2019, ktorý vyslovil ňou tvrdený právny názor. Žalobkyňa má za to, že v zásade bez ohľadu na\nto, ako by odvolací súd svoje rozhodnutie vo vzťahu k moderácii plnenia zdôvodnil, jeho rozhodnutie\nnemôže obstáť z dôvodu, že moderácia plnenia v prejednávanej právnej veci nie je prípustná, keď OZ\nžiadne zníženie nepripúšťa (o čom svedčí aj to, že odvolací súd takýto postup neodôvodnil žiadnym\nzákonom). Na podporu svojich tvrdení ďalej žalobkyňa poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu\nČeskej republiky vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu (sp. zn. 33Odo/921/2006, 28Cdo/2168/2014,\n28Cdo/4843/2015). V prejednávanej právnej veci je teda podľa žalobkyne irelevantný dôvod, pre ktorý\nodvolací súd dospel k záveru o krátení sumy priznanej znaleckým posudkom. Relevantným je iba to, aké\nbolo bezdôvodné obohatenie - majetkový prospech v okamihu, kedy ho žalovaný získal, ktorého výška\nje určená znaleckým posudkom a ktoré sa teda má aj v prejednávanej veci rovnať všeobecnej hodnote\nnájmu predmetného pozemku. Z rozhodnutia najvyššieho súdu a z predloženej judikatúry Najvyššieho\nsúdu Českej republiky je podľa názoru dovolateľky zrejmé, že v Občianskom zákonníku absentuje\núprava, ktorá by pripúšťala možnosť moderácie výšky bezdôvodného obohatenia, preto je presvedčená,\nže odvolací súd nemal právo znížiť výšku bezdôvodného obohatenia vypočítanú znaleckým posudkom.\nNa základe uvedeného navrhla dovolaciemu súdu, aby zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, prípadne aby zmenil napadnutý rozsudok a rozhodol, že žalobkyni\nprizná sumu vo výške 106.979,22 eura spolu s príslušenstvom.\n6. Dovolanie voči rozhodnutiu odvolacieho súdu podal aj žalovaný (ďalej aj ako „dovolateľ\"), ktorého\nprípustnosť vyvodzoval z § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. V úvode podaného dovolania\npožiadal dovolací súd, aby rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a\nzopakoval celý priebeh konania a rozhodnutia súdov nižšej inštancie.\n6.1. Dovolateľ v dovolaní uviedol, že odvolací súd nepostupoval dôsledne v intenciách uznesenia\ndovolacieho súdu v súlade s vysloveným právnym názorom, keď z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé,\nna základe akého konkrétneho dôkazu dospel odvolací súd ku skutkovému zisteniu, že „v územnom\nkonaní, boli zohľadnené vtom čase potreby stavebníka a budúcich užívateľov obytných domov resp.\nrozhodované „konceptom, ktorý obsahoval územné rozhodnutie\". Rovnako podľa neho odvolací súd\nnevysvetlil, prečo tvrdená skutočnosť, že vecné bremeno k priľahlým pozemkom k bytovým domom\nvzniklo zo zákona vo väčšom rozsahu ako ho ustálil súd prvej inštancie a navrhovaná obhliadka za účasti\n\nsvedka mala toto tvrdenie overiť alebo vyvrátiť je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania, t. j.\nneozrejmil, v čom je tento dôkaz nadbytočný. Žalovaný na preukázanie opodstatnenosti tvrdení uviedol\ndôkazy, z ktorých podľa neho odvolací súd vyvodil nesprávny skutkový a právny názor. K argumentácii\nodvolacieho súdu ohľadom toho, že zákon č. 182/1993 Z. z. explicitne nestanovuje presné vymedzenie\nrozsahu priľahlého pozemku a to je tiež dôvod, prečo nie je potrené vykonať navrhované dokazovanie\nuviedol, že vymedzenie rozsahu priľahlého pozemku je možné vyvodiť z ustanovenia § 2 ods. 6 zákona č.\n182/1993 Z. z., pričom z uvedeného vyplýva, že priľahlé pozemky k obytným domom, na ktorých viazne\nzákonné vecné bremeno nie sú určené na všeobecné užívania. Uvedené konštatovanie by sa následne\npodľa dovolateľa muselo prejaviť vo výške náhrady. Následne dovolateľ poukázal na konania na súdoch\nnižšej inštancie, v ktorých bolo konštatované, že časť parcely je priľahlým pozemkom. Podľa dovolateľa\nby tak práve navrhnuté dokazovanie bolo skutočnosťou, ktorou by sa stanovil rozsah priľahlého pozemku\nk obytným domom. Podľa dovolateľa nevykonaním dokazovania odvolací súd nerešpektoval právny\nnázor dovolacieho súdu ani vlastný pokyn. Dovolateľ ďalej vidí naplnenie dovolacieho dôvodu podľa\n§ 420 písm. f) CSP v tom, že odvolací súd pripustil späťvzatie žaloby, aj keď žalovaný so späťvzatím\nnesúhlasil. Dovolateľ poukázal na to, že odvolací súd cituje rozhodnutie ústavného súdu bez jeho\noznačenia, preto je rozhodnutie zmätočné, keďže nie je možné posúdiť z akých skutkových a právnych\nzáverov vychádzal. Podľa dovolateľa žalobkyni plnil len z dôvodu, že bol na túto povinnosť zaviazaný.\nZároveň dovolateľ poukázal na to, že odvolací sú nerešpektoval prejudiciálny účinok rozhodnutia súdu\nprvej inštancie zo dňa 28. júla 2017 č. k. 29C/229/2015-554 vo vzťahu k parc. č. XXXX/X., XXXX/XX,\nXXXX/XX.\n6.2. Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľ videl v tom, že sa\nkonajúce súdy odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, keď podmienili vznik a\nexistenciu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu k priľahlému pozemku nie podľa zákona č.\n182/1993 Z. z., ale k jeho zmluvnej úprave, t. j. ak nie je v zmluve o prevode vlastníctva bytu\nvymedzený priľahlý pozemok k bytovému domu, určený jeho rozsah vrátane úpravy práv k nemu, tak\npodľa konajúcich súdov v podstate nevzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu k priľahlému\npozemku k bytovému domu. Podľa dovolateľa nie je priliehavá ani argumentácia odvolacieho súdu\ns poukazom na rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 4Cdo/9/2005. Odvolací súd podľa dovolateľa\nsvojimi právnymi závermi aprobuje dve alternatívy pre určenie rozsahu priľahlého pozemku k bytovému\ndomu. Jedna alternatíva je určenie rozsahu priľahlého pozemku v zmluve o prevode bytu a ak rozsah\npriľahlého pozemku nie je určený v zmluve o prevode bytu tak odvolací súd na túto otázku nedáva\nžiadnu odpoveď. Dovolateľ ďalej poukázal na rad rozhodnutí dovolacieho súdu sp. zn. 3Sžo/198/2015,\n1Sžr/111/2012, 4Cdo/9/2005, 6Cdo/203/2015, 3Cdo/49/2014, 7Cdo/26/2014, R 40/2013 a Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 649/2013-13, III. ÚS 589/2012-19. V súvislosti s uvedeným\ndovolacím dôvodom je podľa dovolateľa potrebné poukázať aj na konanie vedené na súde prvej\ninštancie pod sp. zn. 28C/346/2008 v spojení s konaní vedeným na odvolacom súde pod sp. zn.\n15Co/103/2010. Podľa dovolateľa odvolací súd tým, že nerešpektoval prejudiciálny účinok týchto\nprávoplatných rozsudkov, ktorými bola ex tunc poskytnutá ochrana subjektívnym právam žalovaného\nvyplývajúca z hmotnoprávnych vzťahov s právnym predchodcom žalobkyne sa odklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Dovolateľ na základe uvedeného považoval za dôvodné položiť\ndve dovolacie otázky:\na/ má vlastník bytu, ktorý nadobudol podľa zák. č. 182/1993 Z. z. právny dôvod užívať priľahlý pozemok\nk bytovému domu napriek tomu, že zmluva o prevode vlastníctva bytu neobsahuje vymedzenie veľkosti\nspoluvlastníckeho podielu vlastníka bytu na priľahlom pozemku a úpravu práv k priľahlému pozemku\nk bytovému domu?\nb/ ak v zmluve o prevode vlastníctva bytu absentuje vymedzenie veľkosť spoluvlastníckeho podielu\nvlastníka bytu na priľahlom pozemku a úprava práv k priľahlému pozemku k bytovému domu, vyplýva\núprava práv k priľahlému pozemku k bytovému domu zo zákona č. 182/1993 Z. z. a rozsah priľahlého\npozemku je možné určiť podľa zákona č. 182/1993 Z. z. ?\nPodľa dovolateľa je potrebné na uvedené otázky odpovedať tak, že vlastník bytu, ktorý nadobudol podľa\nzákona č. 182/1993 Z. z. má právo užívať priľahlý pozemok k bytovému domu napriek tomu, že zmluva\no prevode vlastníctva bytu neobsahuje vymedzenie veľkosti spoluvlastníckeho podielu vlastníka bytu\nna priľahlom pozemku a úpravu práv k priľahlému pozemku k bytovému domu. Ak v zmluve o prevode\nvlastníctva bytu absentuje vymedzenie veľkosti spoluvlastníckeho podielu vlastníka bytu na priľahlom\npozemku a úprava práv k priľahlému pozemku k bytovému domu, úprava práv k priľahlému pozemku k\nbytovému domu vyplýva zo zákona č. 182/1993 Z. z., a rozsah priľahlého pozemku je možné určiť podľa\nzákona č. 182/1993 Z. z. tak, aby tieto pozemky boli funkčne potrebné pre výkon práv vlastníkov bytov\nv bytovom dome, teda nielen pozemok pod bytovým domom a pozemok v jeho tesnej fyzickej blízkosti.\n\nPodľa dovolateľa zo zákona č. 182/1993 Z. z. vyplýva, že vecné bremeno vzniknuté podľa tohto zákona je\nzákonným vecným bremenom, a vlastníkom jednotlivých bytov zo zákona vzniklo právo zodpovedajúce\nvecnému bremenu k priľahlému pozemku. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolateľ požiadal dovolací\nsúd, aby rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.\n7. K dovolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný a uviedol, že je podľa neho dôvodné pri stanovení výšky z\nbezdôvodného obohatenia prihliadať aj na spôsob akým sa daný pozemok využíva, pričom v tejto otázke\nbol odvolací súd konzistentný. Podľa žalovaného odvolací súd ustálil výšku bezdôvodného obohatenia\na uviedol aj dôvody ako k tejto výške dospel. Žalovaný ďalej uviedol, že ak dovolateľka v dovolaní\npoukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej a jedno rozhodnutie najvyššieho súdu, tieto nie je\nmožné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax, pričom podľa žalovaného rozhodnutie dovolacieho\nsúdu, ktoré uviedla žalobkyňa vychádza z odlišných skutkových zistení. V uvedenom prípade ak by aj\nžalobkyňa správne označila právnu otázku, neoznačila ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. K\nnámietke žalobkyne, že odvolací súd moderoval výšku bezdôvodného obohatenia žalovaný uviedol, že\nnešlo o moderáciu ale odvolací súd stanovil primeranú výšku bezdôvodného obohatenia s prihliadnutím\nna všetky skutočnosti a dôkazy. Na základe uvedeného požiadal dovolací súd dovolanie žalobkyne podľa\nustanovenia § 447 písm. c) a f) CSP odmietol.\n8. K dovolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa a k dovolaciemu dôvodu žalovaného o nevykonaní\ndokazovania uviedla, že žalovaný na jeho námietku dostal v rozhodnutí odvolacieho súdu odpoveď,\na okrem judikatúry na ktorú odvolací súd poukázal tiež uviedol skutočnosť, že ani obhliadka na\nmieste samom nemôže ovplyvniť rozsah priľahlých pozemkov k bytovým domom. Navyše, otázka\npriľahlých pozemkov v konaní nebola rozhodujúca. K späťvzatiu žaloby žalobkyňa uviedla, že je táto\nčasť zmätočná a nevyplýva z nej, čo žalovaný namieta. Podľa žalobkyne odvolací súd nepotreboval\npoukazovať na žiadne rozhodnutie, riadne odôvodnil prečo návrhu vyhovel a ak má žalovaný za to, že\nžalobkyňa plnila nedôvodne mal sa brániť k vydaniu tohto plnenia. K otázke vzniku a existencie práva\nzodpovedajúceho vecnému bremenu podľa zákona č. 182/1993 Z. z. žalobkyňa uviedla, že predmetné\nprávne posúdenie nebolo také, od ktorého by záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, v dôsledku čoho\nsú otázky žalovaného len akademické. Následne žalobkyňa zopakovala doterajšiu argumentáciu a\nuviedla, že v prejednávanej veci nie je rozhodujúce, či vlastníci bytových domov disponovali vecným\nbremenom k priľahlým pozemkom, pretože všetky práva vyplývajúce z vlastníckeho práva k všetkým\npozemkom ktorých sa predmetná žaloba týka, vykonával v rozhodnom období žalovaný bez ohľadu na\nprípadný vznik a rozsah zákonného vecného bremena podľa zákona č. 182/1993 Z. z. V tejto súvislosti\nžalobkyňa poukázala na skutočnosť, že dovolanie je aj v tejto časti zmätočné, keďže právne posúdenie\nodvolacieho súdu o tej istej skutočnosti nemôže byť na jednej strane v rozpore s ustálenou rozhodovacou\npraxou dovolacieho súdu, a zároveň tiež posúdením, ktoré doposiaľ v rozhodovacej praxi dovolacieho\nsúdu nebolo riešené tak, ako to uviedol žalovaný. K dovolacej námietke žalovaného spočívajúcej v\nprejudiciálnych účinkoch ním uvedených rozhodnutí žalobkyňa uviedla, že ide o argumentáciu, ktorú\nžalovaný prvýkrát formuloval až v podaní zo dňa 14. novembra 2022, t. j. žalovaný túto argumentáciu\nneučinil súčasťou konania na súdoch nižšej inštancie, v dôsledku čoho ide o neskoré uplatnenie tejto\nnámietky a teda o neprípustnú novotu, ktorou nebol dôvod sa zaoberať. Podľa žalobkyne však nie je ani\nargumentácia žalovaného dôvodná, keďže v žiadnom zo súdnych konaní na ktoré v dovolaní odkazuje\nžalovaný nevystupoval ako vlastník nehnuteľnosti. S poukazom na vyššie uvedené žalobkyňa požiadala\ndovolací súd aby dovolanie žalovaného podľa § 447 písm. f) CSP odmietol, resp. aby ho ako nedôvodné\nzamietol.\n9. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427\nods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), za splnenia\ntiež podmienok zastúpenia takejto strany v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia\npojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobcu treba\npovažovať za prípustné a dôvodné a dovolanie žalovaného za dôvodné iba čiastočne (vo vzťahu k\nčiastočnému zastaveniu konania), preto bolo potrebné rozsudok odvolacieho súdu čiastočne zrušiť (§\n449 ods. 1 CSP) a vec mu v zrušenom rozsahu vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 CSP) a vo zvyšnej časti\ndovolanie žalovaného odmietnuť.\n10. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna\núprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné,\n(len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu\n\n- ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť\ndovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v\nustanoveniach §§ 420 a 421 CSP.\n11. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n12. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa práve citovaného ustanovenia nie je významný subjektívny\nnázor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia;\nrozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne\ndošlo (1Cdo/42/2017, 2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017).\nDovolací súd preto aj v tomto prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľov, že v konaní\ndošlo k nimi tvrdenej vade zmätočnosti.\n13. Pojmovým znakom vady zmätočnosti uvedenej v ustanovení § 420 písm. f) CSP je, že k nej\ndošlo nesprávnym „procesným\" postupom súdu, ktorý znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pojem „procesný\npostup\" bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie\nfaktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama\nprocedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie), znemožňujúca strane sporu (skôr a dnes\nešte v mimosporových konaniach stále účastníkovi konania) realizáciu jej procesných oprávnení a\nmariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (tu por. R 129/1999 a 1Cdo/202/2017, 2Cdo/162/2017,\n3Cdo/22/2018, 4Cdo/87/2017, 5Cdo/112/2018, 7Cdo/202/2017 a 8Cdo/85/2018). Podstatou práva na\nspravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na\nnestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym\nporiadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie\nsúdov a iných orgánov Slovenskej republiky.\nDovolanie žalovaného podľa § 420 písm. f) CSP\n14. Žalovaný dovolaním namietal, že k vade zmätočnosti predpokladanej ustanovením § 420 písm.\nf) CSP došlo v dôsledku toho, že odvolací súd mu opakovane nevysvetlil, prečo je bez relevantnej\nsúvislosti s predmetom konania skutočnosť, že zákonné vecné bremeno k priľahlým pozemkom (§\n2 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z. z.), ktorých sa konanie dotýka vzniklo vo väčšom rozsahu ako\nho ustálil súd prvej inštancie, ktorú skutočnosť mala ozrejmiť alebo vyvrátiť práve ním navrhovaná\nobhliadka na mieste samom, t. j. súd mu relevantne neozrejmil, z čoho vyvodzuje nadbytočnosť tohto\nnavrhovaného dôkazu. Zdôraznil, že na preukázanie opodstatnenosti navrhovaného dokazovania na\nšpecifikáciu priľahlých pozemkov k obytným domom vykonaním obhliadky predložil grafické zobrazenie\nlokality F., ktorej sa spor týka. Týmto listinným dôkazom preukazoval, že priľahlé pozemky k bytovým\ndomom sú vo väčšom rozsahu/výmere a práve obhliadka mala túto skutočnosť potvrdiť resp. vyvrátiť.\nPodľa žalovaného súdy z predloženého listinného dôkazu vyvodili nesprávny skutkový a právny\nzáver. V tejto súvislosti (v ďalšom bode dovolania) žalovaný ďalej konštatuje, že odvolací súd oproti\nskoršiemu pokynu na doplnenie dokazovania obhliadkou (v poradí prvým zrušujúcim rozhodnutím\nvydaným vo veci - pozn.), v napadnutom rozsudku s odkazom na rozhodnutie najvyššieho súdu\nsp. zn. 4Cdo/9/2005 od potreby vykonania obhliadky upúšťa - považuje ju za nadbytočnú, avšak\nbez riadneho vysvetlenia. Pritom tiež zdôraznil, že pre konanie po zrušení rozhodnutia dovolacím\nsúdom platí bezvýnimočne zásada viazanosti a podriadenosti nižšieho súdu (odvolacieho alebo\nprvoinštančného) právnym názorom vysloveným dovolacím súdom. Kasačná (inštančná) záväznosť\nmôže byť reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu. V konaní\nnasledujúcom po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu nemá odvolací súd žiadny priestor pre úvahy,\nči bude alebo nebude rešpektovať právny názor najvyššieho súdu. Odvolací súd mu napriek tomu\nopakovane nevysvetlil dôvody odmietnutia návrhu na doplnenie dokazovania obhliadkou.\n15. Dovolací súd k námietke žalovaného založenej na nedostatočnom odôvodnení zmeny názoru\nodvolacieho súdu na potrebu vykonania navrhovaného dôkazu obhliadkou konštatuje, že tentokrát\nuž žalovaný dostal od odvolacieho súdu odpoveď na zmenu postoja v otázke rozsahu potrebného\n\ndokazovania v prejednávanej veci. Nadbytočnosť dokazovania obhliadkou vysvetlil nielen odkazom na\nargumentáciu prvoinštančného súdu obsiahnutú v bodoch 148. až 155. dôvodoch jeho rozhodnutia,\npredmetnú argumentáciu tiež doplnil vlastnou, ktorú založil na tom, že ani obhliadka na mieste samom\nza účasti svedka, nemôže ex post ovplyvniť rozsah priľahlých pozemkov k bytovým domom. Zdôraznil\npritom, že ešte pred výstavbou bytových domov, v územnom konaní boli zohľadnené potreby stavebníka\na budúcich užívateľov obytných domov (stanovilo sa umiestnenie obytných domov, priľahlých pozemkov,\nvnútroblokovej zelene, prístupovej cesty a chodníkov). Rozsah vlastníctva k jednotlivým bytovým\ndomom, k ich spoločným častiam a priestorom, vrátane priľahlých pozemkov bol konkretizovaný i v\nuzavretých kúpnych zmluvách, ktorými pôvodný nájomcovia nadobudli byty do svojho vlastníctva. Podľa\nodvolacieho súdu v súdnom konaní nie je možné spätne prehodnocovať rozsah priľahlých pozemkoch\nna základe navrhovaných dôkazov žalovaným. Bolo tu potrené zobrať do úvahy aj historické súvislosti\núzemia, na ktoré poukázal súd prvej inštancie. O situovaní bytových domov, o zastavaní pozemkov, o\nspoluvlastníckych podieloch na spoločných častiach, zariadeniach a príslušenstve obytných domov, ako\naj o priľahlom pozemku bolo rozhodované už v minulosti a to konceptom, ktoré obsahovalo územné\nrozhodnutie. Odvolací súd pritom odkázal aj na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/9/2005,\nv ktorom sa uvádza, že zákon č. 182/1993 Z. z. explicitne nestanovuje presné vymedzenie rozsahu\npriľahlého pozemku a neobsahuje ani jeho definíciu (III.ÚS 589/2012), ktorý zákon je lex specialis\nvo vzťahu k Občianskemu zákonníku ako všeobecnému právnemu predpisu. Podľa odvolacieho súdu\nnávrh na doplnenie dokazovania obhliadkou na mieste samom, výsluchom svedka, prípadne znaleckým\ndokazovaním, je požiadavkou spätne reparovať rozsah vzťahov, ktoré boli ustálené pri uzatváraní\nkúpnych zmlúv počnúc rokom 1994 a tieto vzťahy meniť.\n16. Aj z obsahu spisu možno uzavrieť, že odvolací súd sa po vrátení mu veci na ďalšie konanie ostatným\nrozhodnutím dovolacieho súdu riadil jeho závermi, keď pri zotrvaní na názore o nadbytočnosti vykonania\ndokazovania obhliadkou už tentokrát žalovanému vysvetlil, prečo navrhované dokazovanie považuje za\nnadbytočné (pozri aj bod 12.).\n17. Dovolací súd v súvislosti s namietaním nevykonania dôkazu obhliadkou, ktorým chcel žalovaný\npreukázať, že identifikovanie verejného priestranstva na spornej parcele nezodpovedá skutočnému\nstavu, keďže predstavuje aj priľahlé pozemky k obytným domom, ku ktorým vzniká zo zákona právo\nvecného bremena s právnym dôvodom ich užívania vlastníkmi jednotlivých bytov obytných domov, a\npreto k týmto priľahlým pozemkom nemôže byť daný nárok žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu\nz bezdôvodného obohatenia konštatuje, že súdy nižšej inštancie odôvodnili odmietnutie predmetného\ndôkazu na preukázanie tvrdení žalovaného, vysvetlili prečo vykonanie tohto dôkazného prostriedku bolo\nz pohľadu meritórneho právneho kontextu bezvýznamné (v prípade napadnutého rozsudku ide o bod\n70. až 73. dôvodov).\n18. V súvislosti s námietkou zmeny názoru odvolacieho súdu vo vzťahu k potrebnému rozsahu\ndokazovania dovolací súd konštatuje, že pokiaľ pre odvolací súd nevyplýva z § 455 CSP jeho viazanosť\nvlastným právnym názorom, nemôže byť viazaný ani skorším názorom ohľadne rozsahu dokazovania.\nPreto ak odvolací súd môže zmeniť svoj skorší záväzný právny názor, čo potvrdzuje aj súdna judikatúra,\npodľa ktorej odvolací súd nepostupuje v rozpore s procesnými predpismi, ak svoj predchádzajúci vo veci\nvyslovený právny názor zmení a potvrdí také rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým tento jeho skorší\nprávny názor nerešpektoval, môže tiež zmeniť aj svoj pohľad na rozsah dokazovania. Aj keď zmena\nskoršieho, pre súd prvej inštancie záväzného názoru súdu odvolacieho (právneho i skutkového) je v\nzásade nežiaduca, nemožno ju považovať za nepatričnú, predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny\nprincíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom. (porov. III. ÚS 46/2013)\n19. Dovolací súd zdôrazňuje, že je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistili nižšie súdy. Dovolací súd\nnedisponuje oprávnením dokazovať hmotnoprávne skutky, na to slúži nachádzacie (základné) konanie\na konanie na odvolacom súde. Predmetom dokazovania pred dovolacím súdom sú napr. včasnosť\na prípustnosť dovolania; skutkový stav a výsledky dokazovania spred nižších súdov sa nemôžu\npred dovolacím súdom meniť (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková,\nJ., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, pri § 442).\nDovolací súd bol preto viazaný zisteniami súdov nižších inštancií. Na hodnotenie skutkových okolností\na zisťovanie skutkového stavu sú teda povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie\ndovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd,\na jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole\n\npostupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce\nmá možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní\na či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom\nomyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo\ndôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, v danom prípade sa to ale nestalo.\n20. V danej súvislosti je potrebné tiež pripomenúť, že dovolací dôvod podľa ustanovenia § 420 písm.\nf) CSP sa nespája s každou námietkou k zistenému skutkovému stavu; pre dovolacie konanie sú\nvýznamné len tie námietky, ktorých obsahom je tvrdenie, že skutkové zistenie, z ktorého napadnuté\nrozhodnutie vychádza, nemá vo vykonanom dokazovaní v podstatnej časti oporu. Námietka, že sa\nnestala okolnosť, ktorú mal súd dokazovaním za zistenú, nie je sama osebe v dovolacom konaní\nrozhodná, pretože je nedostatočná z hľadiska skutkovej podstaty vymedzujúcej daný dovolací dôvod\nzmätočnosti. Preto ak dovolateľ dostatočne nespochybní logiku úsudku o tom, čo sa dokazovaním zistilo,\neventuálne ak netvrdí, že súd z logicky bezchybných čiastkových úsudkov (zistení) urobil nesprávne\n(logicky chybné) skutkové závery, tento dovolací dôvod nenaplní. Prvou z týchto podmienok splní\ndovolateľ tým, že namieta, že súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo\nprednesov sporových strán nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, alebo že naopak pominuli\nrozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.\nDruhá z uvedených podmienok je splnená námietkou, že v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré\nvyplynuli z prednesov sporových strán, alebo ktoré vyšli najavo inak, je z hľadiska ich závažnosti,\nzákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti logický rozpor, alebo že výsledok hodnotenia dôkazov\nnezodpovedá tomu, čo sa malo zistiť spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 191 až § 193 CSP. Samotné\nhodnotenie dôkazov opierajúce sa o zásadu voľného hodnotenia dôkazov zakotvenú v ustanovení §\n191 CSP pritom nemožno úspešne napadnúť žiadnym dovolacím dôvodom, dovolací dôvod podľa § 420\npísm. f) CSP je možné vyvodiť len zo spôsobu, ktorým súd dokazovanie vykonal.\n21. Z odôvodnení napadnutých rozsudkov je zjavné, že oba súdy vo vzťahu k spornej parcele\njednotne uzavreli, že prijali skutkový záver, podľa ktorého z predložených listinných dôkazov nesporne\nvyplýva, že predmetná nehnuteľnosť bola žalovaným v rozhodnom období určená za verejnú zeleň\nna území v dokončenej bytovej zástavbe (zeleň obytných súborov - vnútrobloková zeleň) a svojim\ncharakterom, tvarom a umiestnením bola určená k plneniu funkcií verejnej zelene a slúžila verejnosti\nk jej relaxácii ako aj k ďalšiemu využitiu a žalovaný disponujúc s touto nehnuteľnosťou si tak mohol\nplniť svoje verejné funkcie súvisiace s uspokojovaním potrieb občanov. Úpravu predmetnej parcely\nvrátane výsadby a údržby zelene zabezpečovali prevažne sami obyvatelia tejto oblasti (žalovaný\nvykonával iba výsadbu a údržbu stromov), z čoho vyplýva, že žalovaný v rozhodnom období disponujúc\ndotknutou nehnuteľnosťou umožnil jej užívanie zo strany širokej verejnosti, t. j. vopred neobmedzenému\nokruhu užívateľov plniac si tak svoju verejnú funkciu súvisiacu s uspokojovaním potrieb občanov.\nLokalita F. je súčasťou funkčnej plochy bývania podľa záväznej časti územného plánu Mesta Prešov\nvyhlásenej všeobecným záväzným nariadením č. 4/2010, pričom hlavnou funkciou uvedených plôch\nje bývanie v bytových domoch, prípustnou funkciou sú zariadenia základnej a vyššej občianskeho\nvybavenosti vrátane nevýrobnej prevádzky, ktorá nie je zdrojom zhoršenia kvality bývania, neprípustnou\nfunkciou sú veľkoobchody, veľkosklady, priemyselná výroba, dopravné areály, poľnohospodárska výroba\na zariadenia na zneškodňovanie odpadov s tým, že nezastavané plochy, ktorých musí byť minimálne\n70 %, sú určené na prístupové komunikácie, obytnú urbanistickú zeleň a doplnkové vybavenie, napr.\ndetské ihriská, maloplošné športové ihriská a parkoviská pre obyvateľov, ktorí tam bývajú. Súdy pritom\nvychádzali z vypracovaného územného plánu, zo svedeckých výpovedí, zo zmlúv o prevode vlastníctva\nbytov, zo správy Mesta Prešov zo dňa 10. 03. 2011, z označených všeobecných zákonných nariadení,\npríslušných listov vlastníctva a ďalších súdmi konkretizovaných listinných dôkazov. Z uvedeného potom\nnemožno usudzovať, že skutkové zistenia nižších súdov nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom\ndokazovaní. Naopak záver súdov o tom, že z dokazovania sa nedalo zodpovedne vyvodiť, že na\nposudzovanom pozemku sú aj miesta, ktoré majú charakter priľahlého pozemku, čím sa v spore\nbránil žalovaný, odvolávajúc sa pritom na predložené grafické znázornenie a na potrebu vykonať\nobhliadku za prítomnosti označeného architekta, odkazujúc pritom odvolacím súdom aj na to, že ak by\naj niektorá časť, resp. časti posudzovanej parcely mali charakter priľahlého pozemku, muselo by to byť\npredsa zadefinované aj v kúpnych zmluvách, ktorými sa prevádzali jednotlivé byty z obytných domov\nsituovaných v danej lokality do vlastníctva ich nájomcom, zodpovedá tomu, čo malo byť zistené nižšími\nsúdmi postupom podľa § 191 a nasl. CSP.\n\n22. Nakoľko súdmi bola z vykonaného dokazovania inými dôkaznými prostriedkami ozrejmená okolnosť\ncharakteru posudzovaného pozemku, keď žalovaný sa výlučne zameral iba na vykonanie dôkazu\nobhliadkou za prítomnosti architekta, t. j. založil dovolanie výlučne len na potrebe priamymi poznatkami\nposúdiť daný charakter pozemku (priľahlý), s vyjadrením presvedčenia, že vykonaním dôkazu by\nsúd dospel k inému rozhodnutiu v predmetnej veci, keďže nižšie súdy takýto dôkaz považovali za\nnadbytočný, dôvody odvolacieho súdu, prečo nebolo treba uskutočniť obhliadku (čo by napokon\nznamenalo na základe dnešného stavu meniť aj stav minulý - pozn. dovolacieho súdu), nemá dostatočnú\nintenzitu na zrušenie napadnutého rozsudku.\n23. Do dôsledku to znamená, že ak sa dovolateľ vo vzťahu k preukázania charakteru priľahlého\npozemku na časti/častiach spornej parcely zameral výlučne len na dôkaz obhliadkou, aj keď za\nprítomnosti architekta, ktorého odborné stanoviská pri obhliadke by pre zložitosť problematiky neboli\ndostačujúce, bez využitia odborných znalostí aj iných odborníkov (napr. presná odborná charakteristika,\nidentifikácia a vymeranie priestoru), navrhovaný dôkaz sám osebe nebol spôsobilý jednoznačne bez\nďalšieho dokazovania určiť a identifikovať priestor vykazujúci charakter priľahlého pozemku. Vyplýva\nto aj zo samotného tvrdenia žalovaného, ktorý argumentuje potrebnou zistenia v teréne, či pozemky\nne/tvoria s bytovými domami č. s. XXXX až XXXX na parc. XXXX až XXXX jeden funkčný celok, či\nbezprostredne susedia s bytovými domami, slúžia a patria výlučne týmto domom a pritom nie sú ich\nstavebnou súčasťou. Pritom má ísť o stavby oporných a zárubných múrov, zábradlí, bezpečnostných\nzábran, spevnených, odstavných, manipulačných a pobytových plôch, chodníkov, schodísk, prístreškov,\nzariadení pre vybavenie bytových domov (stojany, lavičky, odpadové koše) a plochy bytovej zelene,\nktoré sa nachádzajú na týchto priľahlých pozemkoch patriacich k predmetným bytovým domom.\n24. Nakoľko je to podľa dovolateľa iba dokazovanie obhliadkou (iné neuvádza), ktoré by postačovalo\nstanoviť rozsah priľahlého pozemku k bytovému domu, nemožno jeho námietke priznať dostatočnú\nrelevantnosť.\n25. Porušenie svojho práva na spravodlivý proces videl dovolateľ aj v tom, že odvolací súd napriek jeho\nnesúhlasu pripustil späťvzatie žaloby v časti sumy 79.090,52 eura a v tejto časti konanie zastavil.\n26. Rozhodnutie súdu o zastavení konania má formu uznesenia, preto dovolací súd najskôr skúmal, či\nje proti takémuto uzneseniu odvolacieho súdu v danom prípade dovolanie prípustné.\n27. Ustanovenie § 420 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP\") zakotvuje prípustnosť dovolania\nv alternatíve buď proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, t. j. proti rozhodnutiu majúcemu\nhmotnoprávny charakter, alebo proti rozhodnutiu, ktoré síce nemá charakter rozhodnutia o matérii\nkonania, t. j. nejde síce o rozhodnutie vo veci samej, ale ide o rozhodnutie, ktorým odvolací súd o\ndanej otázke rozhodovanie končí inak ako meritórnym (hmotnoprávnym) rozhodnutím vo veci samej.\nAj rozhodnutie vo veci samej (t. j. meritórne rozhodnutie) je svojou podstatou a svojimi dôsledkami\nrozhodnutím, ktorým sa konanie o predmete sporu končí, avšak pre účely posudzovania prípustnosti\ndovolania podľa § 420 CSP takéto rozhodnutie nemožno zaradiť do skupiny rozhodnutí, „ktorým sa\nkonanie končí\", pretože pre tento účel je už zaradené do skupiny rozhodnutí „vo veci samej\". Za\nrozhodnutie, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o danej otázke končí, teda možno považovať\nrozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol o odvolaní inak ako jeho vecným prejednaním (t. j.\nrozhodnutie o odmietnutí odvolania alebo o zastavení odvolacieho konania), rozhodnutie odvolacieho\nsúdu o zastavení konania z dôvodu späťvzatia žaloby po rozhodnutí prvostupňového súdu a pred\nrozhodnutím odvolacieho súdu (§ 370 CSP) ( I. ÚS 275/2018 ).\n28. Vychádzajúc z uvedeného v predchádzajúcom bode, dovolací súd pristúpil k posúdeniu dovolania\nžalovaného voči rozhodnutiu odvolacieho súdu (výrok I. napadnutého rozsudku) o pripustení späťvzatia\nžaloby v časti o zaplatenie sumy 79.090,52 eura a zastavení konania v tejto časti.\n29. Dovolateľ nesúhlas s čiastočným späťvzatím žaloby odôvodňoval tým, že i keď žalobcovi poukázal\nsumu 79.090,52 eura, stalo sa tak na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku Krajského súdu\nv Prešove zo dňa 24. apríla 2019 č. k. 18Co/21/2018 - 1956, ktorým bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi jemu\nprisúdenú istinu s úrokmi z omeškania. Predmetný rozsudok bol však následne zrušený v dovolacom\nkonaní a vec sa vrátila na odvolací súd na nové prejednanie. Vzhľadom na danú procesnú situáciu preto\nnesúhlasí s názorom odvolacieho súdu o neefektívnosti jeho nesúhlasu neefektívnemu so zastavením\n\nkonania v dôsledku späťvzatia žaloby, pretože ak by aj žalobu nezobral späť, inak ako zamietnutím\nžaloby by spor nemal skončiť, pretože ak hmotné právo existovalo, zaniklo splnením a ak by právo\nneexistovalo vo svojej podstate k vyhoveniu žaloby by nedošlo. Odvolací súd v danej súvislosti v\nodôvodnení rozhodnutia síce odkazuje na rozhodnutia ústavného súdu, ale z odôvodnenia rozsudku\nnie je zrejmé, z ktorého konkrétneho rozhodnutia cituje. Vzhľadom aj na uvedené je odôvodnenie\nrozhodnutia odvolacieho súdu, prečo pripustil čiastočné späťvzatie žaloby nezrozumiteľné a zmätočné.\nZdôraznil pritom, že žalobcovi plnil iba z dôvodu, že bol k tejto povinnosti zaviazaný rozhodnutím\nsúdu a nie z dôvodu uznania hmotného práva žalobcovi v rozsahu v akom rozhodol odvolací súd v\ndovolaním napadnutom rozsudku zo dňa 24. apríla 2019 č. k. 18Co/21/2018 - 1956. Odvolací súd pri\npripustení späťvzatia žaloby nerešpektoval ani prejudiciálny účinok právoplatného rozsudku Okresného\nsúdu Prešov zo dňa 28. júla 2017 č. k. 29C/229/2015-554 vo vzťahu k parc. č. XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/\nXX zapísaným na LV č. XXXXX kat. územie Prešov, a ani to, že pri parcele KN C XXXX/X odvolací súd\nv rozsudku zo dňa 24. apríla 2019 ustálil výmeru tejto parcely na 11.090 m2 , keď dospel k záveru, že\nvo výmere 4.377 m2 nie je žalovaný pasívne legitimovaný.\n30. Podľa dovolacieho súdu niet pochýb o tom, že ak žalovaný žalobcovi poskytol požadované plnenie\nna základe právoplatného rozsudku odvolacieho súdu, ktorý bol neskôr zrušený dovolacím súdom, je\nsúd povinný v konaní pokračovať a vo veci meritórne rozhodnúť. Ak súd po novom prejednaní veci\nzistí, že splnená povinnosť podľa hmotného práva skutočne existovala, teda že žalobcovi uplatnený\nnárok patril (t. j. mal právny titul pre prijatie plnenia), žalobu zamietne, lebo zaplatením splnil žalovaný\nsvoju povinnosť a nárok žalobcu už uspokojil; žaloba bola v takom prípade podaná dôvodne a žalobca\nsa prijatím plnenia bezdôvodne neobohatil. Ak súd však zistí, že uplatnený nárok žalobcovi nepatrí,\nžalobu zamietne, pretože nebola podaná dôvodne; v takom prípade sa (v rozsahu poskytnutého plnenia)\nžalobca bezdôvodne obohatil. Výrok rozhodnutia bude teda po formálnej stránke vždy zamietavý a iba\ndôvod, ktorý viedol k zamietnutiu žaloby, umožní rozlíšiť, či ide o rozhodnutie v prospech žalobcu alebo\nžalovaného, ??a to aj pri posudzovaní úspechu či neúspechu vo veci v súvislosti s rozhodovaním o\nnáhrade trov konania.\n31. Procesnoprávne východiska uvedené v predchádzajúcom bode nemožno ale vzťahovať na\nposudzovanie otázky ne/dôvodnosti súhlasu so späťvzatím žaloby v zmysle, že tak, či onak žaloba\nbude zamietnutá, preto je nesúhlas so späťvzatím nedôvodný (t. j. výsledkom bude vždy nepriznanie\npohľadávky). Je tomu tak preto, že zrušením rozsudku odpadá právny dôvod na plnenie a nárok\nako taký nie je istý a práve jeho opätovné prejednanie bude viesť k poznaniu, či plnenie žalovaného\nsa stane záväzkom z bezdôvodného obohatenia alebo nárokovateľným plnením v zmysle žalobcom\nuplatneného hmotného práva. V oboch prípadoch bude zásadnou povinnosťou súdu zamietajúci výrok\nriadne odôvodniť, pričom sa uplatní, že výrok s odôvodnením tvorí integrálnu jednotu, pričom rozsudok\nv prvom prípade predstavuje úplnú prejudicialitu (pozri § 194, § 226 CSP). Ak žalobca prijaté plnenie\nnevydá dobrovoľne, postačí v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovaný už zahájil\nvykonať dôkaz rozsudkom z pôvodného sporu.\n32. Premietnuté do pomerov prejednávanej veci to znamená, že ak vyšiel odvolací súd z názoru, podľa\nktorého skutočnosť, že žalovaný čiastočne splnil nárok žalobcu, je dôvodom na zastavenie konania pre\nspäťvzatie žaloby a nesúhlasu žalovaného nepripísal vážny dôvod, jeho rozhodnutie je v zmätočné a\nv podstatnom aj nezrozumiteľné.\nDovolanie žalovaného podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP\n33. Žalovaný odôvodňuje prípustnosť svojho dovolania odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Ak dovolateľ uplatní tento dovolací\ndôvod, potom je povinný v dovolaní výslovne uviesť právne posúdenie odvolacieho súdu, ktoré považuje\nza nesprávne, konkretizovať, ako mal odvolací súd právnu otázku správne vyriešiť a zároveň musí\nšpecifikovať ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa mal podľa jeho názoru odvolací\nsúd pri svojom rozhodovaní odkloniť (R 83/2018).\n34. Dovolací súd zároveň zdôrazňuje, že všetky dôvody prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1\nCSP sa vzťahujú výlučne na právnu otázku, riešenie ktorej viedlo k právnym záverom vyjadreným v\nrozhodnutí odvolacieho súdu (t. j. právnu otázku, ktorá bola rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej).\nPrávna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo\n\nk právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania\nsúdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Takisto\nani samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie\nsprávnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky,\nvýznamovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 CSP. Pre posúdenie, či ide o právnu\notázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej, a pre posúdenie prípustnosti dovolania nie je rozhodujúci\nsubjektívny názor strany sporu, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale významný je\nvýlučne záver dovolacieho súdu rozhodujúceho o jej dovolaní.\n35. Z uvedeného teda vyplýva, že pre dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP má\nmimoriadny význam obsah pojmu právna otázka a to, ako ju dovolateľ vo svojom dovolaní zadefinuje\na špecifikuje, pretože len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací\nsúd nesprávne, totiž umožňuje dovolaciemu súdu náležite posúdiť, či ide o otázku, od ktorej záviselo\nrozhodnutie odvolacieho súdu a či sa odvolací súd pri jej riešení odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu. Podľa názoru dovolacieho súdu ale žalovaný, zastúpený kvalifikovaným právnym\nzástupcom, pri vymedzení dovolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia spôsobom uvedeným\nv § 432 ods. 2 CSP v spojení s § 421 ods. 1 písm. a) CSP nepostupoval.\n36. Dovolateľ v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP namietal, že odvolací súd sa odklonil\nod rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázkach: (i) „či má vlastník bytu, ktorý nadobudol podľa\nzákona č. 182/1993 Z. z. právny dôvod užívať priľahlý pozemok k bytovému domu napriek tomu, že\nzmluva o prevode vlastníctva bytu neobsahuje vymedzenie veľkosti spoluvlastníckeho podielu vlastníka\nbytu na priľahlom pozemku a úpravu práv k priľahlému pozemku k bytovému domu?\" a (ii) „či ak v\nzmluve o prevode vlastníctva bytu absentuje vymedzenie veľkosť spoluvlastníckeho podielu vlastníka\nbytu na priľahlom pozemku a úprava práv k priľahlému pozemku k bytovému domu, vyplýva úprava práv\nk priľahlému pozemku k bytovému domu zo zákona č. 182/1993 Z. z. a rozsah priľahlého pozemku je\nmožné určiť podľa zákona č. 182/1993 Z. z.?\".\n37. Z obsahu dovolania žalovaného vyplýva formulovanie dvoch otázok, z ktorých žalovaný vyvodzoval,\nže práve položené právne otázky sú rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej a pri riešení ktorých\nsa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Dovolateľ pritom\nnedefinuje, od ktorého rozhodnutia/rozhodnutí najvyššieho súdu sa mal odvolací súd odkloniť, v\ntomto ohľade iba kritizuje nesúlad odvolacím súdom použitého rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.\n4Cdo/9/2005 s prejednávanou vecou, na základe ktorého rozhodnutia najvyššieho súdu odvolací súd\npoukázal, že zmluva o prevode vlastníctva nebytového priestoru v dome musí byť písomná. Okrem\nvšeobecných náležitostí musí obsahovať vymedzenie veľkosti spoluvlastníckeho podielu vlastníka\nbytu alebo nebytového priestoru v dome, na spoločných častiach domu, spoločných zariadeniach,\nna príslušenstve, na zastavanom pozemku, a na priľahlom pozemku. Toto sa premieta do rozsahu\nvlastníctva a spoluvlastníctva jednotlivých vlastníkov bytového domu, a premieta sa to aj do výšky ceny\nnielen bytu, ale aj týchto spoločných častí, zariadení, príslušenstva, a zároveň vlastne aj zastavaného\npozemku a priľahlého pozemku. Už v tomto rozhodnutí sa konštatuje, že zákon č. 182/1993 Z.\nz.. explicitne nestanovuje presné vymedzenie rozsahu priľahlého pozemku. Podľa dovolateľa súdy\npodmienili vznik a existenciu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu k priľahlému pozemku nie\nzákonu č. 182/1993 Z. z., ale zmluvnému dojednaniu, t. j. ak nie je v zmluve o prevode vlastníctva\nbytu vymedzený priľahlý pozemok k bytovému domu, určený jeho rozsah vrátane úpravy práv k nemu,\ntak podľa konajúcich súdov v podstate nevzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu k priľahlému\npozemku k bytovému domu.\n38. Najvyšší súd k položeným otázkam uvádza, že napadnuté rozhodnutia nižších súdov neboli založené\nna tom, či existenciu a rozsah priľahlého pozemku zakladá zmluva o prevode bytu podľa zákona č.\n182/1993 Z. z.. Nevyhnutnou podmienkou prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. písm. 1 a) CSP je,\nže sa týka právnej otázky, na riešení ktorej založil odvolací súd svoje rozhodnutie. Toto ustanovenie\ndopadá len na takú právnu otázku, ktorú: odvolací súd riešil a (zároveň) sa pri jej riešení odklonil od\nustálenej rozhodovacej praxe. Otázka, ktorou sa strany sporu, prípadne aj súd v konaní síce zaoberali,\nna vyriešení ktorej ale nie je v konečnom dôsledku založené dovolaním napadnuté rozhodnutie, nie\nje relevantná v zmysle tohto ustanovenia (3Cdo/214/2018). Odvolací súd nezaložil svoje rozhodnutie\nna riešení otázky, či pre reálnu existenciu priľahlých pozemkov je nevyhnuté, aby boli definované v\nzmluve o prevode bytu. Oba súdu iba v rámci procesu dokazovania zhodnotili, že ani zmluvy o prevode\n\nbytov nachádzajúcich sa v bytových domoch v lokalite F. X. umiestnených na sporných parcelách\npriľahlý pozemok nedefinujú, vrátane úpravy práv k nemu, ako náležitosť zmluvy podľa zákona č.\n182/1993 Z. z., ktorá skutočnosť tiež nepodporuje tvrdenie žalovaného, že sporná parcela, resp. jej\nčasť je priľahlým pozemkom. Odvolací súd v tejto súvislosti odkazuje na aj konštatáciu Ústavného súdu\nSlovenskej republiky vo veci sp. zn. III. ÚS 589/2012, podľa ktorej napriek tomu, že pojem priľahlého\npozemku v zákone definovaný nie je, je potrebné vychádzať zo znenia § 23 ods. 1 zákona o vlastníctve\nbytov a nebytových priestorov. Z uvedeného potom vyplýva, že odvolací súd nepodmieňoval existenciu\n(vznik) priľahlého pozemku jeho definovaním v zmluve o prevode vlastníctva bytu podľa tohto zákona,\npredmetnú zmluvu posudzoval ako dôkazný prostriedok fakticity priľahlého pozemku na spornej parcele.\n39. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie odvolacieho súdu v prejednávanej veci nezáviselo od\nvyriešenia otázky, či je to zákon alebo zmluva, ktoré zakladajú fakticitu (existenciu) priľahlého pozemku,\npretože ani skutočnosť, že pozemok je verejným priestranstvom (resp. že v územnom pláne obce\nje označený ako verejná zeleň, ktorú všeobecne záväzné nariadenie obce považuje za verejné\npriestranstvo), ešte sama osebe neznamená, že je zo strany verejnosti takto skutočne užívaný (bez\nsúkromnoprávneho titulu), čím na strane obce vzniká bezdôvodné obohatenie, pričom súdy za týmto\núčelom vykonali dokazovanie (napr. výsluchom svedkov - vlastníkov nehnuteľností, resp. obyvateľov\ndanej lokality). Charakteristickým znakom bezdôvodného obohatenia ako právneho inštitútu a zároveň\npredpokladom pre vznik nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia je objektívna fakticita vzniku\nmajetkovej výhody či prospechu bez relevantného právneho dôvodu na úkor iného, merateľná a\nvyjadriteľná všeobecným peňažným ekvivalentom. Vo vzťahu k prejednávanej veci, obrana žalovaného\nzaložená na tom, že parcela nie je iba verejným priestranstvom, ale sčasti aj priľahlým pozemkom,\nktorého užívaním nevzniká nárok žalobcu z bezdôvodného obohatenia sa žalovaným, potom nestačí\nlen definovanie pozemku ako priľahlý pozemok v územnom pláne, v zmluve o prevode a napokon ani v\nzákone, pretože len týmto bez ďalšieho objektívne nevzniká žalobcovi namiesto uplatneného nároku z\nbezdôvodného obohatenia, nárok iný (z vecného bremena), ale sa vyžaduje materiálny znak spočívajúci\nv tom, že sporný pozemok v celom svojom rozsahu svojím charakterom (povahou) a umiestnením\nslúži k uspokojovaniu potrieb obyvateľov mesta (ktorými sú aj obyvatelia skúmanej lokality), t. j. k\nverejnému účelu, a za týmto účelom je fakticky (reálne, skutočne) mestom alebo jeho obyvateľmi\nužívaný, čím je jeho vlastník bez súkromnoprávneho titulu obmedzovaný vo svojich užívacích právach\na nie je mu za to plnená zodpovedajúca protihodnota. Tento predpoklad žalobca v prejednávanej veci\npreukazoval dokazovaným, žalovaný sa bránil, že sporná parcela nie je iba verejným priestranstvom ale\naj priľahlým pozemkom s iným nárokom vo vzťahu k jeho užívaniu, konkrétne nárokom zo zákonného\nvecného bremena, so zreteľom na čo potom rozhodujúcou právnou otázkou, od vyriešenia ktorej\nzáviselo rozhodnutie v prejednávanej veci, bolo, či vlastníkovi pozemku, ktorý pozemok bol definovaný\nako verejná (či vnútrobloková) zeleň (t. j. na verejné účely), patrí náhrada za jeho užívanie (vzniká\nnárok na vydanie bezdôvodného obohatenia) zo strany obce aj v prípade, že tento pozemok v celom\nrozsahu, resp. čiastočne fakticky neslúži a nie je užívaný obcou alebo jej obyvateľmi pre uspokojovanie\nich životných potrieb. Žalovaný vo svojom dovolaní nielenže túto právnu otázku nekonkretizoval ani\nnenastolil, aby mohla byť podrobená meritórnemu dovolaciemu prieskumu, ale ani neuviedol, prečo\nprávne posúdenie veci súdmi oboch nižších inštancií práve v tomto smere pokladá za nesprávne a v\nčom nesprávnosť týchto právnych záverov spočíva. Len strohé skutkové konštatovanie žalovaného, že\nskutočnosť, že predmetný pozemok žalovaný neupravuje a nestará sa oň (robia tak v prevažnej miere\nvlastníci bytov), a že vykazuje charakter priľahlého pozemku (či už sčasti, alebo celý), čo mu nemôže\nbyť na ťarchu, nemožno považovať za dostatočné zdôvodnenie vady nesprávneho právneho posúdenia\nodvolacím súdom v zmysle § 432 ods. 2 CSP.\n40. Žalovaným zadefinované dovolacie dôvody týmto smerujú skôr k revízii skutkového stavu veci,\nkeďže namieta nielen nesprávnosť a nedostatočnosť skutkových zistení ale aj nesprávne hodnotenie\nvykonaných dôkazov, pritom predostiera vlastné skutkové závery, na ktorých potom buduje svoje právne\nposúdenie veci (nemožnosť priznať žalobcovi nárok na bezdôvodné obohatenie z vecného bremena k\npriľahlým pozemkom, o ktorých tvrdí, že sa nachádzajú na časti spornej parcely). Tým, že z odlišných\nskutkových záverov žalovaná vyvodzuje odlišný právny názor na vec, nespochybňuje právne posúdenie\nveci odvolacím súdom, ale predkladá vlastnú verziu skutkového stavu významného pre rozhodnutie vo\nveci. Dovolací súd ale nemá zákonné kompetencie prehodnocovať skutkové závery nižších súdov, je\nviazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).\n\n41. Žalobcom namietaný dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia teda spočíva len v uvádzaní\nnesprávností a polemík s rozhodnutím, pričom z jeho konštantnej rozhodovacej praxe vyplýva, že sama\npolemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho\nrozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, významovo\nnezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a), b) alebo c) CSP.\n42. Konkludujúc uvedené, dovolací súd uzatvára, že vymedzenie dovolacieho dôvodu nesprávneho\nprávneho posúdenia, aké žalovaný predkladá vo svojom dovolaní a aké z jeho obsahu možno vyvodiť,\nnezodpovedá spôsobu vymedzenia v zmysle § 431 až § 435 CSP. Keďže absenciu takej náležitosti\npovažuje Civilný sporový poriadok za dôvod pre odmietnutie dovolania v zmysle § 447 písm. f) CSP,\ndovolací súd dovolanie žalovaného v časti namietania nesprávneho právneho posúdenia ako procesne\nneprípustné odmietol.\nDovolanie žalobkyne podľa § 420 písm. f) CSP\n43. Najvyšší súd zdôrazňuje, že súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj\nprávo strán sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie\nna všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (§ 387\nods. 3 CSP). Nerešpektovanie tohto kogentného ustanovenia zakladá prípustnosť a dôvodnosť\ndovolania (4Cdo/125/2019). Dodržiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť\na kontrolovateľnosť rozhodnutí súdov, a tak vylúčiť svojvôľu v tomto procese. V právnom štáte by nemali\nvzniknúť pochybnosti, či sa súd s určitou, stranou sporu výslovne prezentovanou otázkou zaoberal,\nalebo nie; odpoveď by mala byť zrejmá z odôvodnenia súdneho rozhodnutia.\n44. Žalobkyňa dovolaním namietala, že k vade zmätočnosti predpokladanej ustanovením § 420 písm. f)\nCSP došlo v dôsledku toho, že odvolací súd jej opakovane relevantne nevysvetlil zníženie náhrady za\nbezdôvodné obohatenie, určenej na základe znaleckého posudku, a to bez vykonania resp. doplnenia\ndokazovania a bez zdôvodnenia výšky takéhoto zníženia (prečo práve na polovicu). Odvolací súd\nsíce môže dospieť k záveru, že závery znaleckého posudku nie sú správne (napr. pre nesprávne\nvýchodiská alebo nesprávne metódy použité znalcom) a že na určenie výšky náhrady nebolo znalecké\ndokazovanie vôbec potrebné (napr. preto, že postačuje jednoduchý výpočet, ktorý môže urobiť aj súd),\navšak v posudzovanej veci nešlo o tento prípad. Tu odvolací súd pri určení výšky náhrady vychádzal zo\nznaleckého posudku (teda nevykonal vlastný, nový výpočet výšky náhrady), avšak znížil znalcom určenú\nnáhradu na polovicu s argumentom, že žalobkyňa už v čase, keď kupovala predmetné nehnuteľnosti,\nvedela o tom, že na nich sú postavené cesty a iné stavby žalovaného. Pritom sa odvolací súd vôbec\nnezaoberal východiskami a metódami znaleckého posudku (t. j. tým, či znalec uvedenú skutočnosť\nzohľadnil alebo nie, resp. či znalec pri výpočte náhrady vychádzal z nesprávnych vstupov) a nijako ich\nnespochybnil.\n45. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že výška náhrady závisí od odborných znalostí, resp. od\nposúdenia skutočností, na ktoré treba vedecké poznatky, a vykonal dokazovanie znaleckým posudkom\n(nezáleží na tom, či išlo o znalca ustanoveného súdom alebo o súkromný znalecký posudok), nemôže\nodvolací súd bez ďalšieho dokazovania a bez jednoznačného uvedenia dôvodov, pre ktoré sú závery\nznaleckého posudku nesprávne, rozhodnúť o výške náhrady na základe vlastnej úvahy.\n46. Podobne ako Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutiach, ktoré citovala žalobkyňa v dovolaní,\naj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo 16. mája 2019 sp. zn. 4Cdo/110/2018, uverejnenom\nako R 73/2019 konštatoval, že na nárok na primeranú náhradu za obmedzenie užívania pozemku a na\nmožnosť zníženia tejto náhrady sa nevzťahuje § 450 Občianskeho zákonníka (t. j. moderačné právo\nsúdu). Aj keď sa toto rozhodnutie týkalo náhrady, ktorá v zmysle § 15 ods. 8 zákona č. 131/2010 Z. z.\no pohrebníctve patrí vlastníkovi pozemku nachádzajúceho sa v ochrannom pásme cintorína, podstata\njeho argumentácie je aplikovateľná aj v tomto prípade: „Právo vlastniť majetok, vrátane práva užívať\nho (spôsobom neodporujúcim všeobecným záujmom chráneným zákonom alebo na ujmu práv iných),\npatrí medzi ústavou garantované základné práva a slobody. Vlastník má právo na náhradu ujmy, ktorá\nmu obmedzením jeho vlastníckeho práva vznikla, a to v zodpovedajúcej výške (výške primeranej jeho\nobmedzeniu), ktorú podľa názoru dovolacieho súdu nie je možné moderovať (znížiť), lebo nejde o\nnárok na náhradu škody, a preto sa neuplatní ustanovenie § 450 Občianskeho zákonníka.\". Podobne v\ntomto prípade, keď ide o náhradu titulom bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, ktoré vzniklo\n\nbezdôvodným užívaním pozemkov vo vlastníctve inej osoby, je potrebné poskytnúť žalobcovi náhradu\npráve v takej výške, aká zodpovedá výške bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného. Ani tu\nnejde o nárok na náhradu škody, preto neprichádza do úvahy aplikácia § 450 Občianskeho zákonníka\n(moderačné právo súdu).\n47. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd postupoval svojvoľne, keď\nznížil súdom prvej inštancie stanovenú náhradu, určenú na základe znaleckého posudku, na polovicu,\npričom nemal na takéto zníženie žiaden právny ani skutkový podklad (skutkovo zdôvodnil zníženie tým,\nže predchodca žalobcu kupoval pozemky už zastavané, avšak nezdôvodnil výšku zníženia práve o\npolovicu). Odvolací súd tak porušil právo dovolateľa na spravodlivý proces a dovolanie podľa § 420 písm.\nf) CSP bolo v tejto časti nielen prípustné, ale aj dôvodné. Za opísanej situácie už v duchu konštantnej\njudikatúry dovolacieho súdu nevznikol dôvod zaoberať sa druhým v dovolaní uplatneným dovolacím\ndôvodom, t. j. nesprávnym právnym posúdením veci (na rozdiel od prípadu, v ktorom by tvrdenú\nzmätočnosť dovolací súd nezistil).\n48. Vychádzajúc z uvedeného bolo preto potrebné napadnutý rozsudok odvolacieho súdu vo výroku\nIII., ktorým zmenil vyhovujúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k náhrade za bezdôvodné\nobohatenie tak, že žalobu v časti zodpovedajúcej polovici nároku určeného súdom prvej inštancie\nzamietol, vo výroku I., ktorým pripustil späťvzatie žaloby a konanie v časti o zaplatenie sumu 79.090,52\neura zastavil a v závislých výrokoch IV. a V. o náhrade trov konania, zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a vec\nvrátiť odvolaciemu súdu v zrušenom rozsahu na ďalšie konanie (§ 450 CSP) a v potvrdzujúcom výroku\nII. dovolanie žalovaného odmietnuť.\n49. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie, odvolací súd je viazaný\nprávnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Odvolací súd v ďalšom konaní opätovne preskúma\nnámietky žalobcu voči výške náhrady určenej na základe znaleckého posudku, pričom bude mať na\nzreteli, že spor o výšku náhrady je kontradiktórnym súdnym konaním, ktoré je ovládané prejednacou\nzásadou a v ktorom sú strany sporu povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a\npodoprieť ich dôkazmi (čl. 8 CSP). Pokiaľ jedna strana tvrdí a preukazuje výšku náhrady a druhá strana\nju pokladá za neprimeranú, je jej procesnou povinnosťou tieto tvrdenia účinne poprieť, t. j. o predmetných\nskutkových okolnostiach uviesť vlastné tvrdenia a tieto preukázať.\n50. Vzhľadom na čiastočné zrušenie rozsudku a vrátenie veci odvolaciemu súdu dovolací súd\nnerozhodoval o trovách dovolacieho konania. Je potrebné, aby o trovách pôvodného konania aj o trovách\ndovolacieho konania rozhodol odvolací súd (§ 453 ods. 3 CSP).\n51. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "18Co/5/2022", "guid": "9c4b57bd-57fa-48a8-91ec-04f1f2700874:ca985e72-99fe-460a-a319-2eb2baa5f41b", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8910db70-4c3b-4e31-bb35-b6ecafc66d45", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.275.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 275/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 275/2018 z 15. 8. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-08-15", "citacie_n": 235, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.275.2018.1"}, {"guid": "ussr:68b04148-719c-4f46-af11-b40b24db0872", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.6.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 6/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/2018 z 17. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-17", "citacie_n": 648, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.6.2018.1"}, {"guid": "ussr:dd22a0c9-5d43-4c9e-bbc1-8cd8f0f70bbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 649/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 649/2013 z 11. 12. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-12-11", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dd22a0c9-5d43-4c9e-bbc1-8cd8f0f70bbe"}, {"guid": "ussr:c0fa55c3-edde-4504-974b-2c346be2e52b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 46/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 46/2013 z 3. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-03", "citacie_n": 306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c0fa55c3-edde-4504-974b-2c346be2e52b"}, {"guid": "ussr:389ed31d-083a-4d67-ac0e-2ec763873365", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 589/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 589/2012 z 11. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-11", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:389ed31d-083a-4d67-ac0e-2ec763873365"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "8b34284a-d0b7-4b8d-b8e9-e0856e0fc300:34d9342c-f036-4190-b590-3b8dfdf22bab", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:2115213198.2", "spisova_znacka": "4Cdo/110/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/110/2018 z 16. 5. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-05-16", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:2115213198.2"}, {"guid": "7e02085a-1645-434d-a0b2-bef4f71b278b:1c0237a1-e9aa-4696-a9a7-16284f068e22", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:3510205000.1", "spisova_znacka": "5Cdo/112/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/112/2018 z 17. 7. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-07-17", "citacie_n": 231, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:3510205000.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:7ebb1b5e-01df-467b-a02f-f03b547c41f6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.663.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 663/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 663/2025 z 4. 12. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-12-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.663.2025.1"}, {"guid": "ussr:c5d6d4e1-a36a-45cf-b53e-b71b6035fc03", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.336.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 336/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 336/2025 z 29. 5. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-05-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.336.2025.1"}]}