{"guid": "85311e37-ea29-4fee-89da-58ff342100a7:e4173491-c0e8-4d37-9e27-66d3086428fb", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:4415212307.1", "spisova_znacka": "6Cdo/32/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/32/2023 z 15. 7. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 15. júla 2025, sp. zn. 6Cdo/32/2023, ECLI:SK:NSSR:2025:4415212307.1", "identifikacne_cislo": "4415212307", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dušan Čimo", "sudca_id": 144, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-dusan-cimo-144", "datum_vydania": "2025-07-15", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Odmietajúce podanie", "Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e4173491-c0e8-4d37-9e27-66d3086428fb", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:4415212307.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:4415212307.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:4415212307.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Cdo/32/2023\n4415212307\n15. 07. 2025\nMgr. Dušan Čimo\nECLI:SK:NSSR:2025:4415212307.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Slovenskej konsolidačnej, a.s., Bratislava,\nCintorínska 21, IČO: 35 776 005, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo\nspravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Račianska 71, za účasti intervenienta na strane žalovanej\nsúdneho exekútora JUDr. Jozefa Ivančíka, Nové Zámky, SNP 19, o náhradu škody spôsobenej\nnesprávnym úradným postupom, vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 18C/214/2015,\no dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 6. októbra 2022 sp. zn. 9Co/38/2022, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania vo výške určenej súdom prvej\ninštancie.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Nové Zámky (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 15. júna 2021 č. k.\n18C/214/2015-364 v spojení s opravným uznesením zo 4. marca 2022 č. k. 18C/214/2015-419 zamietol\nžalobu o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a rozhodol, že žalovaná a\nintervenient majú nárok na náhradu trov konania a trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Súd prvej\ninštancie odôvodnil svoje rozhodnutie ustanoveniami § 2 písm. a) a b), § 3, § 4 ods. 1 písm. a), §\n9, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 a § 19 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu\nspôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej\naj „zákon č. 514/2003 Z. z.“), § 415 a § 420 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „OZ“) a § 16a ods. 1 až 8 a § 36 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z. z. o\nsúdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej aj „Exekučný poriadok“). Žalobkyňa sa domáhala náhrady škody 7\n041,80 eur s príslušenstvom spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora, ktorý si v\nrozpore so zákonom ponechal vymoženú sumu 7 041,80 eur ako odmenu za výkon exekučnej činnosti.\n2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie vecne odôvodnil tým, že súdny exekútor JUDr. R. U. vo veciach\noprávnenej P. Z. L., H.. U.., voči povinnému spoločnosti S. H., H.. U.., vedených pod sp. zn. EX 606/2004\na sp. zn. EX 13064/2002, v ktorých pokračoval súdny exekútor JUDr. Jozef Ivančík pod sp. zn. EX\n10606/2004 a sp. zn. EX 3064/2002, nevykonával exekúcie v súlade s dobrými mravmi, keď vymohol len\ntrovy exekúcie vložené na jeho účet 3. marca 2005, ďalej v exekúcii nepokračoval a napriek tomu si trovy\nexekúcie ponechal. Súd dospel k záveru, že súdny exekútor JUDr. Ivančík (ako náhradník JUDr. U.)\nnemohol v exekúciách pokračovať, pretože Okresný súd Nitra nerozhodol o zmene účastníka konania\nv exekučnom konaní po postúpení pohľadávky z pôvodného oprávneného na žalobkyňu zmluvou zo\n16. apríla 2012. Keďže na účte súdneho exekútora JUDr. U. neostal po prebratí jeho agendy JUDr.\nIvančíkom dostatok finančných prostriedkov, z ktorých by mohol uspokojiť svoj nárok na trovy exekúcie\nv uvedených prípadoch, postupoval náhradný exekútor v súlade so zákonom, metodickým pokynom\nupravujúcim postup náhradníka exekútora pri vykonávaní súpisu stavu exekučných spisov a smernicou\n\nSlovenskej komory exekútorov a žiadnu škodu žalobkyni nespôsobil, a preto za škodu spôsobenú\npôvodným súdnym exekútorom nezodpovedá.\n3. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie len „nižšie súdy“) na\nodvolanie žalobkyne rozsudkom zo 6. októbra 2022 sp. zn. 9Co/38/2022 rozsudok súdu prvej inštancie\nzmenil tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 7 041,80 eur s úrokmi z omeškania vo výške\n5,05% ročne od 25. marca 2015 až do zaplatenia, a to všetko do 30 dní od právoplatnosti jeho rozsudku\na vo zvyšku žalobu zamietol. Odvolací súd dokazovaním vykonaným súdom prvej inštancie, a aj jeho\nzopakovaním na pojednávaní mal za preukázané, že pre oprávnenú P. Z. L., H.. U.., v konaní vedenom\nna Okresnom súde Nitra pod sp. zn. Er/4861/02 (sp. zn. EX 3064/2002 u JUDr. U., sp. zn. EX 13064/2002\nu JUDr. Ivančíka) a v konaní vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 9Er/53/2004 (sp. zn. EX\n606/2004 u JUDr U., sp. zn. EX 10606/2004 u JUDr. Ivančíka) exekútori od povinného jej pohľadávky\nnevymohli. V neskončenom konaní sp. zn. Er/4861/02 až do zastavenia starej exekúcie v konaní sp. zn.\n9Er/53/2004, bola oprávnenou Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s., pretože nebol podaný návrh na\nzmenu oprávneného. Odvolací súd mal preukázanú aktívnu legitimáciu žalobkyne v spore skutočnosťou,\nže v konaní bolo zmluvou o postúpení pohľadávok zo 16. apríla 2012 č. 2/2012/VŠZP preukázané,\nže obe vymáhané pohľadávky boli postúpené Slovenskej konsolidačnej, a. s. Žalobkyni priznal úrok\nz omeškania 8,05% ročne od 25. marca 2015 (deň doručenia oznámenia o výsledku predbežného\nprerokovania nároku na náhradu škody) a vo zvyšnej časti žalobu o zaplatenie úroku z omeškania (za\ndeň 24. marec 2015) zamietol. Vzhľadom k tomu, že plnenie žalovanej je plnením zo štátneho rozpočtu a\njeho realizácia je časovo náročná, odvolací súd vyhovel žiadosti žalovanej a lehotu na plnenie žalovanej\npodľa ustanovenia § 232 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)\npredĺžil na 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.\n4. Odvolací súd rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 2 ods. 1, § 5 ods. 2, § 16a ods. 1, 3,\n5, 6 a 8, § 16b ods. 1, 6 a 8, § 33 ods. 1 a § 36 ods. 8 Exekučného poriadku a § 2, § 3 ods. 1 a\n2, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1 a 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4 a § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. K\nzodpovednosti za škodu spôsobenú exekútorom pri výkone exekučnej činnosti uviedol, že Exekučný\nporiadok ani zákon č. 514/2003 Z. z. priamo nestanovujú prioritu alebo výlučnosť zodpovednosti za\nškodu podľa niektorého z nich; obe zodpovednosti stoja vedľa seba. Z ich úpravy možno vyvodiť,\nže za škodu spôsobenú exekútorom pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu\npodľa osobitného predpisu (činnosti uvedené v ustanoveniach § 29 až § 194 Exekučného poriadku),\nzodpovedá vedľa štátu (s následným právom regresu) aj exekútor, a to za podmienok uvedených v\nustanovení § 33 ods. 1 Exekučného poriadku (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky - ďalej\naj „ústavný súd“ alebo ,,ÚS SR“ - sp. zn. II. ÚS 289/2008). Vychádzajúc z uvedeného potom závisí\nvýlučne na rozhodnutí poškodeného, či bude náhradu škody požadovať podľa zákona č. 514/2003 Z. z.\nalebo uplatňovať priamo od exekútora podľa ustanovenia § 33 ods. 1 Exekučného poriadku [uznesenie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“ alebo „najvyšší súd“) z 23. marca 2016\nsp. zn. 3Cdo/75/2015, uverejnené ako R 74/2016].\n5. Odvolací súd poukázal na rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu a ústavného súdu k otázke\nkonkurencie nárokov na náhradu škody a na vydanie bezdôvodného obohatenia, podľa ktorých právo\nna náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci možno uplatniť len vtedy, ak sa dotknutá\nosoba nemôže úspešne domôcť práva na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tretej osobe. V\ndanej veci však zo skutkových tvrdení strán a ani z obrany žalovanej nevyplývalo, že by išlo o nárok\nz bezdôvodného obohatenia, ktorý si mal žalobca uplatniť voči exekútorovi. Strany sporu dôkazy\nna preukázanie toho, že by išlo o takýto nárok, nenavrhovali, preto sa odvolací súd zaoberal tým,\nči sú podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody splnené voči štátu a napadnutý rozsudok\npreskúmaval v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní.\n6. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd zdôraznil postavenie exekútora ako štátom určenej a\nsplnomocnenej osoby na nútený výkon exekučných titulov. Z definície právneho postavenia súdneho\nexekútora Exekučným poriadkom vyplýva, že exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho\norgánu. Právne postavenie exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej (štátnej) moci sa\nexekútor podieľa na realizácii základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa ustanovenia čl.\n46 ods. 1 Ústavy (ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších\nústavných zákonov). Exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu, ktorému je zverený\n\nvýkon verejnej (štátnej) moci v rozsahu ustanovenom Exekučným poriadkom (uznesenie najvyššieho\nsúdu sp. zn. 3Cdo/58/2009).\n7. Odvolací súd mal vznik škody preukázaný súhlasným vyjadrením žalobkyne v žalobe a vyjadrením\nintervenienta na strane žalovanej na odvolacom pojednávaní, ktorý uviedol, že 7 041,80 eur je rozdiel\nmedzi tým, čo mal oprávnený v exekúciách dostať a tým, čo dostal. V konaní nebola sporná ani výška\nškody rovnajúca sa sume, o ktorú sa majetok žalobkyne zmenšil práve z dôvodu, že v exekučnom konaní\njej nebola poukázaná celá suma, ktorá bola jej predmetom. Príčinnú súvislosť medzi porušením právnej\npovinnosti spôsobujúcou škodu a nepriaznivými následkami súd videl v tom, že súdny exekútor JUDr.\nU. napriek tomu, že povinný mu dobrovoľne uhradil 3. marca 2005 sumu 78 049 Sk, čo prevyšovalo\npredbežné trovy exekúcie 65 060 Sk + DPH, ani časť tejto sumy oprávnenej nevyplatil a pri preberaní\nspisov jeho nástupcom JUDr. Ivančíkom sa na účte JUDr. U. žiadne peňažné prostriedky z tejto exekúcie\n(sp. zn. EX 3064/2002) nenachádzali. Porušenie povinnosti JUDr. Ivančíkom odvolací súd videl v tom, že\njeho povinnosťou bolo v exekúcii pokračovať až do poukázania celej vymáhanej pohľadávky oprávnenej\na on napriek tomu, že povinný mal majetok postačujúci na úhradu pohľadávky oprávnenej, tak neurobil.\nUvedené skutkové zistenia vyplývajú z výsluchu intervenienta a zástupcu žalobkyne na odvolacom\npojednávaní, ktoré druhá strana nepoprela. Rovnako v exekúcii vedenej pod sp. zn. EX 606/2004\npovinný JUDr. U. dobrovoľne uhradil 3. marca 2005 sumu 187 968 Sk, čo prevyšovalo predbežné trovy\nexekúcie 157 900 Sk + DPH, a exekútor ani časť týchto peňazí nevyplatil oprávnenej a pri preberaní\nspisov JUDr. Ivančíkom sa na jeho účte z tejto exekúcie žiadne peniaze nenachádzali. Porušením\npovinnosti JUDr. Ivančíka bolo to, že nepokračoval v exekúcii hoci povinný mal dostatok majetku\nna vymoženie pohľadávky oprávnenej. Práve v príčinnej súvislosti s takýmto konaním (nekonaním)\nsúdnych exekútorov došlo k nepriaznivým následkom, teda k škode na strane žalobkyne, keďže sa\nzmenšil jej majetok tým, že 7 041,80 eur s príslušenstvom nezískala. Odvolací súd mal vykonaným\ndokazovaním preukázané splnenie podmienok pre vznik zodpovednosti za škodu, teda protiprávny úkon,\nvznik škody, príčinnú súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody a zavinenie, ktoré sa u\norgánov konajúcich v mene štátu nevyžaduje, preto dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu\nprvej inštancie je potrebné podľa ustanovenia § 388 CSP zmeniť a žalobe vyhovieť a žalovanej uložiť\npovinnosť nahradiť žalobkyni škodu vo výške 7 041,80 eur.\n8. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktoré odôvodnila\nustanoveniami § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Navrhla, aby dovolací súd rozsudok\nodvolacieho súdu zrušil a podľa ustanovenia § 450 CSP mu vec vrátil na ďalšie konanie.\n9. Dovolateľka v dovolaní poukázala na arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku pri\nposudzovaní konkurencie nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci s nárokom na\nvydanie bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd sa s touto námietkou, v domnení, že takúto námietku\nnevzniesla, vôbec nevysporiadal. Zároveň je napadnutý rozsudok arbitrárny a nepreskúmateľný v\nhodnotení povinnosti súdneho exekútora vymôcť exekučnú pohľadávku od povinného výlučne do výšky\nstanovenej exekučným titulom, napriek tomu, že toto súd nijako nespochybnil, resp. naopak, toto\npravidlo potvrdil, ale sa ním pri odôvodňovaní vzniku škody na strane žalobkyne nezaoberal. Súd sa\ndopustil porušenia práva na spravodlivý proces žalovanej aj úplným opomenutím jej procesnej obrany\nprezentovanej v konaní a smerujúcej k poukázaniu na nemožnosť vzniku škody na strane žalobkyne\nz dôvodu 100%-nej majetkovej účasti žalovaného štátu v akciovej spoločnosti žalobkyne. Dovolateľka\nmala za to, že v dôsledku duplicitnej úhrady trov exekúcie vzniklo bezdôvodné obohatenie na strane\nsúdneho exekútora, ktorého vydania bola žalobkyňa povinná sa domáhať pred uplatnením nároku na\nnáhradu škody. Podľa dovolateľky nemôže ísť o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale ide o\nbezdôvodné obohatenie. Odvolací súd nezohľadnil v odvolacom konaní túto argumentáciu dovolateľky,\nčím porušil jej právo na spravodlivý proces.\n10. V dovolaní ako dôvod stanovený v § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľka uviedla nesprávne právne\nposúdenie veci, ktoré záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení ktorej sa odvolací súd\nodklonil od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu o otázke konkurencie práva na vydanie bezdôvodného\nobohatenia a práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.\n11. Dovolateľka poukázala na rozhodovaciu činnosť ÚS SR, ktorý v náleze sp. zn. II. ÚS 165/2012\nvyslovil právny názor, že existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik\nškody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu nárokov zo zodpovednosti za škodu a bezdôvodného\n\nobohatenia. Poukázala aj na nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 176/09. K tejto právnej otázke sa podľa\ndovolateľky vyjadril aj najvyšší súd v uznesení z 30. marca 2020 sp. zn. 1Cdo/128/2019, kde zhrnul\ni predchádzajúcu rozhodovaciu prax dovolacieho súdu tak, že „právny názor, podľa ktorého právo\nna náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci možno uplatniť len vtedy, ak sa dotknutá\nosoba nemôže úspešne domôcť práva na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tretej osobe, zaujal\nnajvyšší súd v uzneseniach sp. zn. 8Cdo/88/2017 z 23. augusta 2018, 6Cdo/9/2016 z 22. februára\n2017, 6Cdo/27/2016 z 29. novembra 2016, 4MCdo/3/2014 zo 16. decembra 2015, 7Cdo/16/2011 z\n27. septembra 2012 a 4Cdo/199/2005 z 31. mája 2006 a staršom rozsudku Najvyššieho súdu SSR\nsp. zn. 4 Cz 110/84 zo 16. apríla 1985. Tento názor bol vyslovený aj v náleze ústavného súdu sp.\nzn. II. ÚS 165/2012 z 13. decembra 2013 a v uzneseniach sp. zn. III. ÚS 361/2009 z 26. novembra\n2009 a III. ÚS 45/2008 zo 7. februára 2008. Podľa dovolateľky nesprávnym právnym posúdením\nveci je záver odvolacieho súdu o dôvodnosti nároku žalobkyne na náhradu škody podľa zákona č.\n514/2003 Z. z. voči žalovanej za tej situácie, že súdny exekútor si namiesto výplaty vymoženej sumy\noprávnenej túto ponechal ako svoju odmenu. V dovolacom konaní je podľa dovolateľky nutné preskúmať\notázku prednosti práva žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia voči súdnemu exekútorovi\npred žalobou uplatneným nárokom na náhradu škody voči žalovanej a na základe takéhoto prieskumu\nprávneho posúdenia veci odvolacím súdom rozhodnúť, či napadnutý rozsudok možno považovať za\nvecne správny.\n12. K dovolaniu žalovanej žalobkyňa uviedla, že za vadu konania v zmysle ustanovenia § 420 písm.\nf) CSP nemožno považovať to, ak odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany\nsporu (R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993). Podľa konštantnej judikatúry nemusí dať súd odpoveď\nna všetky otázky nastolené účastníkmi konania (nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/95). K\nnamietanej arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu pri posudzovaní otázky\nkonkurencie nároku na náhradu škody a nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia poukázala na\nbod 34. rozhodnutia odvolacieho súdu. Tvrdenie dovolateľky, že odvolací súd opomenul jej obranu, že\nžalobkyni nemohla vzniknúť škoda z dôvodu 100%-nej majetkovej účasti štátu v spoločnosti, označila\nza nezmyselnú právnu konštrukciu, ktorá neobstála už v konaní pred súdom prvej inštancie.\n13. K dovolaciemu dôvodu stanovenému v § 421 ods. 1 písm. a) CSP žalobkyňa uviedla, že v dovolaní\nnie je uvedené ani jeho základné odôvodnenie. Dovolateľka nekonkretizovala právnu otázku, ktorú\nodvolací súd riešil inak ako dovolací súd, čo je v rozpore s uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn.\n3Cdo/158/2017 a 3Cdo/6/2017, pričom si protirečí, ak tvrdí na jednej strane, že odvolací súd sa danou\nprávnou otázkou nezaoberal a na druhej strane, že sa pri jej hodnotení odklonil od existujúcej judikatúry.\n14. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427\nods. 1 CSP) strana, v neprospech ktorej bolo napádané rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v\nsúlade so zákonom (§ 429 ods. 1 a 2 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP, časť vety pred\nbodkočiarkou) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.\n15. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n16. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej\nalebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto\nv konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne\nkonať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v\ntej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval\nvylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd a f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil\nstrane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na\nspravodlivý proces.\n17. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (§ 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom\ndôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa\n\nvysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v\ndovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 a § 432\nods. 1 CSP). V dôsledku viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ\nvymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n18. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny\nnázor dovolateľa, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je\nvýlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,\n2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017 a 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto\nposudzoval opodstatnenosť argumentácie žalovanej, že v danej veci v konaní odvolacieho súdu došlo\nk ňou tvrdenej vade zmätočnosti.\n19. Pojmovým znakom vady zmätočnosti uvedenej v ustanovení § 420 písm. f) CSP je, že k nej\ndošlo nesprávnym „procesným“ postupom súdu, ktorý znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pojem „procesný\npostup“ bol vysvetlený vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie faktická,\nvydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda prejednanie veci\n(to, ako súd viedol konanie), znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a jej\naktívnu účasť na konaní (R 129/1999 a 1Cdo/202/2017, 2Cdo/162/2017, 3Cdo/22/2018, 4Cdo/87/2017,\n5Cdo/112/2018, 7Cdo/202/2017 a 8Cdo/85/2018). Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je\nmožnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred\nním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou\ntohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej\nrepubliky.\n20. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, ktorý je chránený ustanoveniami čl. 46 ods. 1 Ústavy\na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (tu porovnaj prílohu oznámenia\nFederálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.), je okrem práva domáhať sa svojho\npráva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu), aj právo na určitú kvalitu súdneho konania,\nktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právo na riadne\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument\núčastníka konania, avšak z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné\nskutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia.\n21. Dovolateľka ako nesprávny procesný postup odvolacieho súdu namietala nedostatočné\nodôvodnenie rozsudku, jeho nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť. Odôvodneniu rozsudku odvolacieho\nsúdu konkrétne vytkla, že v ňom absentuje odpoveď na jej rozhodujúcu námietku, že súdnemu\nexekútorovi v dôsledku duplicitného vyplatenia trov exekúcie vzniklo na úkor žalobkyne bezdôvodné\nobohatenie, a pokiaľ sa jeho vydania žalobkyňa nedomáhala od exekútora, nejde o škodu, za ktorú\nzodpovedá štát podľa zákona č. 514/2003 Z. z.\n22. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov sú najčastejšie dané\nrozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s\npravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a\nskutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou\nproti takému uplatneniu (rozhodnutia ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 a III. ÚS 209/04). Nedostatky musia\ndosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv\nuvedených v ustanovení čl. 127 ods. 1 Ústavy (rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 336/2019). Súdne\nrozhodnutie je arbitrárne aj vtedy, ak dôvody, na ktorých je založené absentujú, sú zjavne protirečivé\nalebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne, ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné\na v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (rozhodnutia ÚS SR sp. zn. III. ÚS 305/08, IV. ÚS\n150/03 a I. ÚS 301/06).\n23. K námietke dovolateľky, že odvolací súd sa nezaoberal vzťahom medzi bezdôvodným obohatením\nsúdneho exekútora vykonávajúceho exekučnú činnosť a zodpovednosťou štátu za škodu spôsobenú\nnesprávnym úradným postupom súdneho exekútora, dovolací súd poukazuje na podrobné odôvodnenie\nrozsudku odvolacieho súdu v bodoch 30. až 36., pričom osobitne v bode 34. k otázke konkurencie\n\nnárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia a na náhradu škody, konštatoval, že nebolo preukázané\nbezdôvodné obohatenie súdneho exekútora, a preto nebol dôvod osobitne sa touto otázkou zaoberať.\n24. Odvolací súd sa podľa žalovanej nevyjadril k jej obrane, že žalobkyni ako právnickej osobe so\n100% majetkovou účasťou štátu žiadna škody nemohla vzniknúť, pretože tá mohla vzniknúť len štátu.\nK tejto námietke dovolací súd uvádza, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní\nnemusí odpovedať na každý argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci\nvýznam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré\nsa preskúmava v odvolacom konaní (rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 78/05 a II. ÚS 76/07). V\ndanej veci nebolo spochybnené, že žalobkyňa a žalovaná sú samostatné právnické osoby a majetkové\nprepojenie žalobkyne a žalovanej teda nebolo pre posúdenie veci významné. V posudzovanej veci podľa\nnázoru dovolacieho súdu obsah spisu a predovšetkým odôvodnenia dovolaním napádaného rozsudku\nodvolacieho súdu neposkytoval podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil\nspôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Za\ntakúto vadu nemožno považovať ak odvolací súd neodôvodnil rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky,\nale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým. Odvolací súd považuje odôvodnenie dovolaním\nnapádaného rozsudku v danej veci za štandardné a také, ktoré poskytuje odpovede na tie otázky, ktoré\nboli pre rozhodnutie podstatné.\n25. Dovolací súd po preskúmaní procesného postupu odvolacieho súdu dospel k záveru o\nneopodstatnenosti námietky žalovanej, že jej odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil\nuskutočňovať jej patriace procesné práva v miere porušujúcej práva na spravodlivý proces. Prípustnosť\ndovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP podľa dovolacieho súdu nevyplýva, a preto dovolanie podľa\nustanovenia § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie\nnie je prípustné, odmietol.\n26. Dovolací súd následne zisťoval procesné predpoklady dovolacieho dôvodu uplatneného žalovanou\npodľa ustanovenia § 421 CSP pre nesprávne právne posúdenie veci.\n27. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n28. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n29. Právnym posúdením veci treba považovať činnosť súdu spočívajúcu v podradení zisteného\nskutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach\núčastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich riešeniu\npredchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne\nposúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa\nprávnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu nesprávne\nvyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávne právne posúdenie veci\nnemožno preto vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu. Ani sama polemika\ns rozhodnutím odvolacieho súdu alebo jednoduché spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho\nsúdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú\nkritériám uvedeným v ustanovení § 432 ods. 2 CSP.\n30. Dovolateľka k právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom uviedla, že jeho úvahy o tom, či za\nškodu zodpovedá štát alebo súdny exekútor boli celkom bezpredmetné, pretože o vzniku škody v\nprípade nepreukázania bezúspešného uplatnenia práva na vydanie bezdôvodného obohatenia nebolo\nmožné ani uvažovať. Mala za to, že v danom smere existuje v súčasnosti už ustálená rozhodovacia\nprax dovolacieho súdu vychádzajúca najmä z nálezu ÚS SR z 13. februára 2013 sp. zn. II. ÚS\n165/2012, v ktorom uviedol: „Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už konštatoval (III. ÚS 361/09),\n\nže z dlhodobej a relatívne ustálenej judikatúry všeobecných súdov vyplýva, že nárok na náhradu\nškody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže byť v občianskom súdnom konaní\nuplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného\nobohatenia voči tomu, kto tento prospech získal, a je povinný ho vydať.“ Uvedené závery sú plne\naplikovateľné aj na prípad žalobkyne pre nesprávny úradný postup súdneho exekútora podľa zákona č.\n514/2003 Z. z. Jednoznačným spôsobom sa k uvedenej právne otázke vyjadril najvyšší súd v uznesení\nz 30. marca 2020, sp. zn. 1Cdo/128/2019, v ktorom zhrnul, že „(...) právny názor, podľa ktorého právo\nna náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci možno uplatniť len vtedy, ak sa dotknutá osoba\nnemôže úspešne domôcť práva na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tretej osobe, zaujal najvyšší\nsúd v uzneseniach sp. zn. 8 Cdo 88/2017, 6 Cdo 9/2016 zo dňa 22. februára 2017, 6 Cdo 27/2016 zo dňa\n29. novembra 2016, 4 MCdo 3/2014 zo dňa 16. decembra 2015, 7 Cdo 16/2011 zo dňa 27. septembra\n2012, ako aj v rozsudkoch 4 Cdo 199/2005 zo dňa 31. mája 2006 a staršom rozsudku Najvyššieho súdu\nSSR 4 Cz 110/84 zo dňa 16. apríla 1985. Tento názor bol vyslovený aj v náleze ústavného súdu II. ÚS\n165/2012 zo dňa 13. decembra 2013 a v uzneseniach III. ÚS 361/2009 zo dňa 26. novembra 2009 a\nIII. ÚS 45/2008 zo dňa 7. februára 2008.“.\n31. Dovolací súd k namietanému právnemu posúdeniu poukazuje na svoje rozhodnutie sp. zn.\n9Cdo/298/2020, v ktorom bolo konštatované, že zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej\nmoci je zákonom č. 514/2003 Z. z. koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo\nstrany oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu,\nresp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu (tzv.\nzodpovednosť za výsledok). Ústavným základom zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 Ústavy. Exekútor je\nštátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí\n(exekučných titulov).\n32. Konkurenciou právneho nároku na náhradu škody a na vydanie bezdôvodného obohatenia v\nprípade neprávneho úradného postupu, ku ktorému došlo činnosťou súdneho exekútora pri exekučnej\nčinnosti, sa najvyšší súd zaoberal v rozhodnutí z 9. septembra 2021 sp. zn. 2Cdo/222/2020, toto\nrozhodnutie preskúmal ústavný súd a ústavnú sťažnosť podanú voči nemu odmietol. Podľa odôvodnenia\ntohto rozhodnutia na strane súdneho exekútora nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu v zmysle\nustanovenia § 451 OZ vzhľadom na postavenie súdneho exekútora a povahu právneho vzťahu medzi\nním a účastníkom exekučného konania a vo vzťahu k súdnemu exekútorovi neexistuje konkurencia\nnároku žalobcu z bezdôvodného obohatenia s nárokom na náhradu škody voči štátu. Z hľadiska\npostavenia súdneho exekútora a výkonu jeho činnosti je zrejmé, že súdny exekútor v súvislosti s\nvýkonom exekučnej činnosti má postavenie verejného činiteľa a vykonávanie exekučnej činnosti je\nvýkonom verejnej moci. Medzi exekútorom a žalobcom v prejednávanej veci nešlo o súkromnoprávny\nvzťah, ale o verejnoprávny vzťah, nakoľko exekútor vystupoval ako nositeľ štátnej moci, plnil úlohy\nštátneho orgánu, nevystupoval v rovnoprávnom postavení voči žalobcovi ako účastník exekučného\nkonania, ale ako nositeľ verejnej moci vykonávajúci exekučnú činnosť, ktorou na jeho strane nemohlo\ndôjsť k bezdôvodnému obohateniu podľa príslušných ustanovení OZ (1Cdo/128/2019, 4Cdo/49/3023,\n6Cdo/54/2022, 6Cdo/44/2023 a R 67/2013, resp. aj 6Cdo/74/2022).\n33. Vyššie uvedenú problematiku zhrnul i ústavný súd v uznesení sp. zn. III. ÚS 84/2023 a k predmetnej\notázke uviedol, že: „pokiaľ súdy dospeli k záveru, že exekútor sa nemôže bezdôvodne obohatiť,\nneexistovala konkurencia nárokov na náhradu škody a vydanie bezdôvodného obohatenia. Rozhodnutia\nnajvyššieho súdu, z ktorých sťažovateľka vyvodzuje záver, že si žalobkyňa mala uplatniť nárok na\nbezdôvodné obohatenie proti exekútorovi, predchádzali rozhodnutiu č. k. 1Cdo/128/2019 a záveru, že\nexekútor sa nemôže bezdôvodne obohatiť. Navyše, tieto rozhodnutia vychádzali z odlišného skutkového\nstavu. Aplikácia sťažovateľkou prezentovaného záveru sa vzťahuje na prípady, keď poškodenému\nvznikne nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia proti subjektu odlišnému od orgánu verejnej moci v\nsúvislosti s činnosťou tohto orgánu pri výkone verejnej moci. Vtedy vzniku zodpovednosti štátu za výkon\nverejnej moci predchádza uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia od subjektu, ktorý\nsa v dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci bezdôvodne obohatil. Nemožno\nprehliadnuť ani to, že súdy sa vysporiadali aj s tým, prečo si sťažovateľka už nemôže úspešne uplatniť\nproti exekútorovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. K tomu možno doplniť, že v čase podania\nžaloby bola rozhodovacia prax prevažne opačná, a teda že má prednosť nárok na náhradu škody\npred bezdôvodným obohatením, ktoré proti exekútorovi už vtedy vylučovala (6MCdo/4/2011). Preto\nnemožno na ťarchu žalobkyne s odstupom času pričítať to, že v čase podania žaloby si nárok uplatnila v\n\nsúlade s rozhodovacou praxou, ktorá sa v otázke možnosti exekútora pri exekučnej činnosti bezdôvodne\nobohatiť nezmenila. Medzi žalobkyňou a exekútorom neexistoval záväzkovoprávny súkromný vzťah,\nktorý by bolo možné podradiť pod skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia. Nemožno súhlasiť s\nnázorom sťažovateľky, že podľa rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/128/2019 sa mohol exekútor\nbezdôvodne obohatiť, pretože prijal plnenie bez základu v hmotnom práve. Záver, že pokiaľ plnenie\nnemalo základ v hmotnom práve, príjemca sa bezdôvodne obohatil, nemožno automaticky aplikovať\nna skutkový stav veci sťažovateľky. Tento záver bol prijatý v súvislosti s tým, že ak došlo k plneniu\nna základe neskôr zrušeného súdneho rozhodnutia, tak príjemca sa bezdôvodne obohatí len vtedy, ak\npodľa hmotného práva nemal nárok na jeho prijatie. Nemožno súhlasiť ani s tým, že by závery súdov\nboli v rozpore s rozhodovacou praxou ústavného súdu. V rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 361/09 ústavný\nsúd konštatoval subsidiárnosť zodpovednosti štátu za škodu, keď na základe nezákonných rozhodnutí\nbolo možné vzťah medzi dvomi subjektmi (rozdielnymi od orgánov verejnej moci) podradiť pod skutkovú\npodstatu bezdôvodného obohatenia. V rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 165/2012 ústavný súd konštatoval\nbezdôvodné obohatenie exekútora, keď ten v časti rozhodovania o jeho odmene je účastníkom konania,\na preto stráca postavenie orgánu verejnej moci. V rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 225/2012 ústavný súd\nkonštatoval, že poškodení si predčasne uplatnili nárok na náhradu škody proti štátu za zákonné\nkonanie orgánov činných v trestnom konaní, keď si nároky z neplatnosti dražby nevysporiadali v rovine\nsúkromného práva a so subjektmi záväzkových vzťahov. Nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľky, že\nexekútor neplnil úlohy štátneho orgánu, keď výťažok z dražby spotreboval pre osobné účely. Štát preberá\nzodpovednosť nahradiť škodu, ktorá vznikla ako dôsledok výkonu exekučnej činnosti (PL. ÚS 49/03).\nNie je pochýb o tom, že žalobkyni vznikla škoda ako dôsledok výkonu exekučnej činnosti exekútora,\nktorý ak by nebol nositeľom štátnej moci, nikdy by nemal v držbe výťažok z dražby. O tom, že táto úprava\nbola pre štát prísna, svedčí aj jej zmena, keď štát zodpovedá za škodu spôsobenú exekútorom, len ak ju\nnie je možné uspokojiť z majetku exekútora alebo jeho poisťovateľa. Navyše, je to práve sťažovateľka,\nktorej po uhradení škody vznikne proti exekútorovi regresný nárok.“.\n34. Dovolací súd ďalej uvádza, že otázka súbehu a vzájomnej konkurencie nároku na náhradu škody voči\nštátu s nárokom (na náhradu škody) voči súdnemu exekútorovi, už bola v rozhodovacej praxi najvyššieho\nsúdu jednoznačne vyriešená v rozhodnutí R 74/2016 (súčasť ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, relevantné pre exekučné konania začaté do 31. marca 2017) so záverom, že zodpovednosť\nsúdneho exekútora za škodu podľa ustanovenia § 33 ods. 1 Exekučného poriadku a zodpovednosť\nštátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá bola spôsobená súdnym exekútorom pri výkone\nexekučnej činnosti, sa vzájomne nevylučujú. Z rozhodnutia najvyššieho súdu R 74/2016 vyplýva, že\nzávisí výlučne na rozhodnutí poškodeného, či bude náhradu škody požadovať podľa zákona č. 514/2003\nZ. z. alebo či predmetný nárok bude uplatňovať priamo od exekútora podľa ustanovenia § 33 ods. 1\nExekučného poriadku. Z uvedeného je zrejmé, že zodpovednosť štátu nastupuje ihneď a zo zákona\n(§ 3 zákona č. 514/2003 Z. z.). Ak exekútor poruší svoju povinnosť v rámci exekučnej činnosti, ide o\nprípad nesprávneho úradného postupu, na ktorý sa vzťahuje zákon o zodpovednosti za škodu, čo priamo\npredpokladá aj tento zákon, keď v § 4 ods. 1 výslovne stanovuje, že v mene štátu koná ministerstvo\nspravodlivosti, ak škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej na základe\npoverenia súdu podľa osobitného predpisu. Podľa Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017,\ndo zmeny vykonanej zákonom č. 2/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene\na doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony,\nsa poškodený mohol domáhať nároku na náhradu škody buď voči exekútorovi alebo priamo voči štátu.\n35. Z uvedeného vyplýva, že v danej veci sa odvolací súd neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu (keď žalobe vyhovel), ktorá je jednotná pri posudzovaní nároku na náhradu škody\npodľa zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak škodu spôsobil exekútor pri plnení úlohy štátneho orgánu a\nvychádza so záveru, že zodpovednosť štátu je daná, a že s ohľadom na postavenie súdneho exekútora a\npovahu právneho vzťahu medzi ním a účastníkom exekučného konania nemôže dôjsť k bezdôvodnému\nobohateniu exekútora; vo vzťahu k súdnemu exekútorovi teda neexistuje možnosť uplatňovať si nárok\nz bezdôvodného obohatenia.\n36. Otázkou vzťahu práva na vydanie bezdôvodného obohatenia a práva na náhradu škody spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím štátneho orgánu (orgánu verejnej moci) alebo jeho nesprávnym úradným\npostupom všeobecne (nie vo vzťahu ku škode spôsobenej súdnym exekútorom pri výkone exekučnej\nčinnosti vykonávanej z poverenia súdu) sa po podaní dovolania zaoberal dovolací súd v rozhodnutí\n\nveľkého senátu z 24. júna 2025 sp. zn. 1VCdo/3/2025 so záverom, že: „nie je podmienkou uplatnenia\nnároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá vznikla z dôvodu nesprávneho úradného\npostupu orgánu verejnej moci, prednostné uplatnenie nároku na náhradu škody voči ďalšej osobe\nspoluzodpovednej za vznik škody v adhéznom konaní, či uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného\nobohatenia.“.\n37. Najvyšší súd po preskúmaní veci dovolanie žalovanej v časti, v ktorej namietala existenciu procesnej\nvady konania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c)\nCSP, a vo zvyšku, v časti namietajúcej nesprávne právne posúdenie veci, dovolanie odmietol podľa\nustanovenia § 447 písm. f) CSP.\n38. Rozhodnutie o trovách dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá\nCSP).\n39. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "9Co/38/2022", "guid": "c30c5c04-6ac9-4c89-ae8f-fea7e3d26f6c:d21aaff1-d3e8-4e9c-bc4a-377d1b94512c", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:416c1f70-d7ef-43cd-98c1-9aa1be8581bf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.84.2023.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 84/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 84/2023 z 16. 2. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-02-16", "citacie_n": 79, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.84.2023.1"}, {"guid": "ussr:e25d46c3-4a3a-44f0-ae11-cceed8bcc923", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.336.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 336/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 336/2019 z 21. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-21", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.336.2019.1"}, {"guid": "ussr:1ca5ac47-83bf-4c67-9518-d8c3eb9816e8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 165/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 165/2012 z 13. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-13", "citacie_n": 362, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1ca5ac47-83bf-4c67-9518-d8c3eb9816e8"}, {"guid": "ussr:9f700ac9-bb14-4785-a556-e7d76c0a9e55", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 225/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 225/2012 z 13. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-13", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9f700ac9-bb14-4785-a556-e7d76c0a9e55"}, {"guid": "ussr:f2779461-3c4d-4a0c-86fc-2fb59f4ea6d3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 361/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 361/09 z 26. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-26", "citacie_n": 122, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f2779461-3c4d-4a0c-86fc-2fb59f4ea6d3"}, {"guid": "ussr:a25a5d46-9efe-43ca-81e7-344756c0e2ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 176/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 176/09 z 7. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-07", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a25a5d46-9efe-43ca-81e7-344756c0e2ec"}, {"guid": "ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 305/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 305/08 z 25. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-25", "citacie_n": 835, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a"}, {"guid": "ussr:c8ec6738-e84b-4676-832c-3aa10a1d60e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 76/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 76/07 z 6. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-06", "citacie_n": 1787, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c8ec6738-e84b-4676-832c-3aa10a1d60e4"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:4578ea7c-606e-4d4c-8c2b-3efbc47acb9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 49/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 49/03 z 10. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-10", "citacie_n": 200, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4578ea7c-606e-4d4c-8c2b-3efbc47acb9e"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "db03900b-0591-4630-ab26-5eceacb7c8aa:620e56e9-a4c6-4d29-9a97-a180c04ddab7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:7220206627.2", "spisova_znacka": "1VCdo/3/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/3/2025 z 24. 6. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-06-24", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:7220206627.2"}, {"guid": "cdfd9512-cde1-4bc5-9528-100fd5d397a0:68844ac5-2956-47a9-b471-071bda718be2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:7220206627.1", "spisova_znacka": "6Cdo/44/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/44/2023 z 29. 1. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-01-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:7220206627.1"}, {"guid": "7e02085a-1645-434d-a0b2-bef4f71b278b:1c0237a1-e9aa-4696-a9a7-16284f068e22", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:3510205000.1", "spisova_znacka": "5Cdo/112/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/112/2018 z 17. 7. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-07-17", "citacie_n": 231, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:3510205000.1"}, {"guid": "dd32f4ec-3c3b-4690-a7eb-88ddf85d455a:2311b443-7e5c-436d-8b68-429c2c58273a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1194898899.1", "spisova_znacka": "3Cdo/6/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/6/2017 z 6. 3. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-03-06", "citacie_n": 1133, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1194898899.1"}, {"guid": "983ee1d2-7eae-4ffb-9209-b4c5068992b5:f3503dad-a487-4d24-a126-2968ca81a253", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:6111201097.1", "spisova_znacka": "6Cdo/9/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/9/2016 z 21. 2. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-02-21", "citacie_n": 41, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:6111201097.1"}, {"guid": "58d6583e-4748-4b59-a288-27dbeb79483a:6dec327c-6b81-4580-b364-d1e2c53bdbd2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:7211208395.1", "spisova_znacka": "6Cdo/27/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/27/2016 z 2. 3. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-03-02", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:7211208395.1"}, {"guid": "10674f4d-a018-4eb3-93d4-77c3d41500df:6e429017-954b-44f0-8f00-286aa5a869df", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:1207217092.1", "spisova_znacka": "4MCdo/3/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/3/2014 z 15. 12. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-12-15", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:1207217092.1"}, {"guid": "9449a2d3-3c1f-45bf-954e-03919ef58a51:1a80cdcb-28ae-492e-bb1b-8a1f8f205eb3", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:7607209839.1", "spisova_znacka": "6MCdo/4/2011", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/4/2011 z 7. 8. 2012", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2012-08-07", "citacie_n": 109, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:7607209839.1"}, {"guid": "59bf3114-c5cc-4a6b-adde-cb94b88b15eb:8814ddb3-00f7-40cc-b52d-3f8d6d02b72c", "ecli": null, "spisova_znacka": "9Co/38/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/38/2022 z 10. 11. 2022", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2022-11-10", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/59bf3114-c5cc-4a6b-adde-cb94b88b15eb:8814ddb3-00f7-40cc-b52d-3f8d6d02b72c"}, {"guid": "fed4304c-a486-4faf-871f-7bedb063d6ee:4034bdb3-18e5-433a-b36d-18fb05710d9c", "ecli": null, "spisova_znacka": "9Er/53/2004", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 9Er/53/2004 z 16. 2. 2021", "sud": "Okresný súd Vranov nad Topľou", "datum_vydania": "2021-02-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/fed4304c-a486-4faf-871f-7bedb063d6ee:4034bdb3-18e5-433a-b36d-18fb05710d9c"}], "citovane_v": [{"guid": "d0a3d662-e4a4-4950-a34f-236fa929d002:9fb74789-1c65-4820-9341-d54a2279bc46", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2025:2224200619.1", "spisova_znacka": "21Co/150/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 21Co/150/2024 z 17. 12. 2025", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2025-12-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2025:2224200619.1"}]}