{"guid": "01c19d6d-04c1-48b4-b0f1-6e699f8e59e5:7ae5b620-6732-4d9c-a898-33ff413f18d5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:2116213148.2", "spisova_znacka": "8Cdo/33/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/33/2024 z 25. 2. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. februára 2025, sp. zn. 8Cdo/33/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:2116213148.2", "identifikacne_cislo": "2116213148", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Gabriela Klenková", "sudca_id": 217, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-gabriela-klenkova-217", "datum_vydania": "2025-02-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "III. ÚS 414/2025", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:59222934-df9d-402d-b191-64018890c34c", "datum": "2025-07-17", "vztah": "zamietnute"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7ae5b620-6732-4d9c-a898-33ff413f18d5", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:2116213148.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:2116213148.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:2116213148.2/text", "citacie_n": 5, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Cdo/33/2024\n2116213148\n25. 02. 2025\nJUDr. Gabriela Klenková\nECLI:SK:NSSR:2025:2116213148.2\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkýň 1/ U. J., narodenej XX. Y. XXXX, O., Y. J. XXXX/\nXX, 2/ G. J., narodenej XX. U. XXXX, O., Y. J. XXXX/XX, zastúpených spoločnosťou JAVOR - TOKÁR\nadvokátska kancelária, s. r. o., Bratislava, Stará Vajnorská cesta 37, IČO: 36 264 750, proti žalovaným 1/\nT. V., narodenému XX. H. XXXX, S., T. Č. XXX/XX, zastúpenému advokátom JUDr. Milošom Chrenkom,\nTrnava, Hlavná 25, 2/ Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s., Bratislava - mestská časť Staré Mesto,\nPribinova 19, IČO: 00 151 700, o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, vedenom na Okresnom súde\nTrnava pod sp. zn. 19C/166/2016, o dovolaní žalobkýň proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 24.\nmája 2023 sp. zn. 10Co/144/2022, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovanej 2/ p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nŽalovanému 1/ náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Trnava (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 19C/166/2016-209 zo 6.\ndecembra 2017 uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ náhradu nemajetkovej ujmy vo\nvýške 35 000 eur, žalobkyni 2/ vo výške 25 000 eur, v lehote do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku\ns tým, že plnením jedným zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného;\nv zostávajúcej časti žalobu zamietol; vyslovil, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.\nKonanie proti žalovanému 3/ zastavil; žalovanému 3/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu\n100 % voči žalobkyniam 1/ a 2/. Uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť\nOkresnému súdu Trnava súdny poplatok vo výške 1 866 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto\nrozsudku.\n1.1. Právne vec posúdil v súlade s ustanoveniami § 11, § 13, § 415, § 420 ods. 1, 2 a 3, § 427\nods. 1, § 428, § 429 a § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 15 ods. 1 zákon č. 381/2001 Z. z. o\npovinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v\nznení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 381/2001 Z. z.“) a vecne tým, že medzi stranami nebolo\nsporné, že zamestnanec žalovaného 1/ T. V. ako vodič autobusu, ktorého vlastníkom a prevádzateľom v\nčase dopravnej nehody bol žalovaný 1/, mal uzatvorené poistenie zodpovednosti za škodu so žalovanou\n2/. V dôsledku nedostatočnej pozornosti pri vedení vozidla, vodič zišiel s autobusom mimo diaľnice na\ntrávnatú plochu, na ktorej došlo k prevráteniu autobusu na pravú stranu a jeho pádu na nižšie položené\npole, čím porušil ustanovenie § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v znení\nneskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o cestnej premávke“). V dôsledku dopravnej nehody na následky\nspôsobených zranení na mieste nehody podľahla L. J., dcéra žalobkyne 1/ a sestra žalobkyne 2/. Skutok\nvodiča autobusu bol kvalifikovaný Okresným súdom Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 30 T 45/2015\n\nako prečin všeobecného ohrozenia podľa § 285 ods. 1, 2 a 4 Trestného zákona v spojení s § 138 písm.\nh/ Trestného zákona.\n1.2. Pri posudzovaní otázky, či v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv,\npredstavovaných právom na súkromný a rodinný život, spôsobený usmrtením blízkej osoby pri dopravnej\nnehode, je daná pasívna vecná legitimácia žalovaného 1/ súd prvej inštancie ustálil, že z výsledkov\nvykonaného dokazovania považoval za preukázané, že žalovaný 1/ je pasívne vecne legitimovaný,\nkeďže v čase dopravnej nehody bol vlastníkom a prevádzkovateľom predmetného motorového vozidla\na jeho zodpovednosť za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku vyplýva\nanalogicky z aplikácie ustanovení § 420 ods. 2 a § 427 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti\npoukázal na vyslovený právny záver vyplývajúci z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 3Cdo 228/2012. Následne na doplnenie uviedol, že podľa súdnej praxe usmrtenie pri\ndopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu\nzodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, preto aj táto zodpovednosť musí byť\npredmetom poistného krytia (sp. zn. 6MCdo/1/2016). Zodpovednosť žalovanej 2/ vyplýva zo zákona\nč. 381/2001 Z. z., pretože motorové vozidlo, ktorého prevádzkou bola spôsobená dopravná nehoda,\nbolo v čase dopravnej nehody poistené poistením zodpovednosti za škodu uzatvoreným so žalovanou\n2/. Z tohto dôvodu pasívne vecne legitimovanými v spore sú žalovaní 1/ a 2/. K výkladu pojmu škoda\nnásledne uviedol, že je potrebné vychádzať nielen z gramatického výkladu relevantných ustanovení\nzákona č. 381/2001 Z. z., ale i z extenzívneho výkladu, v zmysle ktorého je potrebné do pojmu\nškoda zahrnúť aj nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada patrí pozostalým po blízkej osobe usmrtenej pri\ndopravnej nehode v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla. Napokon podotkol, že hoci smernica\nEurópskeho parlamentu a Rady 2009/105/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za\nškodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto\nzodpovednosti, nedefinuje pojem škoda, z jej textu je zrejmé, že sa ňou rozumie osobná ujma i škoda\nmajetková (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-63/2009 Axel Walz proti Clickair SA). K\nobrane žalovaného 1/ v súvislosti s existenciou liberačného dôvodu uviedol, že liberácia prevádzateľa\nprichádza do úvahy, len ak škoda nebola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Okrem\ntoho musí prevádzateľ preukázať, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré\nmožno od neho požadovať. Príčinou dopravnej nehody bolo zlyhanie vodiča a teda porušenie právnej\npovinnosti v súvislosti s prevádzkou vedenia motorového vozidla, čo zakladá objektívnu zodpovednosť\nprevádzkovateľa motorového vozidla, pričom spoluzavinenie poškodenej preukázané nebolo.\n1.3. Základnými kritériami určenia výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch v dôsledku neoprávneného\nzásahu do práva na ochranu osobnosti sú závažnosť vzniknutej ujmy, ako i okolnosti, za ktorých\nk porušeniu práva došlo, ktoré môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá\nneoprávnený zásah spôsobila. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie\nvychádzal zo závažnosti vzniknutej ujmy (smrť blízkej osoby), ako aj z okolnosti, za ktorých k porušeniu\npráva došlo (zlyhanie ľudského faktora, vyslovenie ľútosti). Zohľadňujúc všetky skutočnosti relevantné\nz hľadiska vzniku nemajetkovej ujmy, intenzity zásahu a jeho dopadov na chránené osobnostné\npráva, vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že požadovaná výška\nnáhrady finančného zadosťučinenia je neprimerane vysoká, keďže nemal preukázané mimoriadne\nzvýšené nepriaznivé následky smrti blízkej osoby L. J.Ö.P. na žalobkyne. Súd prvej inštancie považoval\nza preukázané, že nečakaným úmrtím blízkej osoby žalobkýň došlo k závažnému zásahu do ich\nosobnostných práv a to práva na súkromie a rodinný život, ktorého následok je nereparovateľný. Uzavrel,\nže zákonom stanovené predpoklady pre vznik objektívnej zodpovednosti za neoprávnený zásah boli\nnaplnené a to, že protiprávny zásah do chráneného osobnostného práva fyzickej osoby bol objektívne\nspôsobilý narušiť osobnosť fyzickej osoby, preto nemajetková ujma a príčinná súvislosť je medzi nimi\ndaná. V tomto kontexte ďalej uviedol, že výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu,\nkeďže zákon nestanovuje ani rámcové čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy. Zo skutkových\nokolností vyplynulo, že L. J.Ö.P. v čase dopravnej nehody bola študentkou u žalovaného 3/, vyrastala\nv rodine, v ktorej je žalobkyňa 2/ zdravotne znevýhodnenou osobou, starostlivosť o ne zabezpečovala\nvýlučne žalobkyňa 1/. L. bola vzorom pre žalobkyňu 2/, pomáhala jej pri všetkých činnostiach, ktoré sama\nnedokázala vykonať, vedela jej poskytnúť aj nevyhnutnú prvú pomoc. So stratou Patrície sa žalobkyne\ndoposiaľ nevyrovnali, citová ujma naďalej pretrváva. Bezprostredne po dopravnej nehode boli žalobkyne\nvystavené medializácii a nežiadúcej pozornosti verejnosti. Žalovaný 1/ zaslal žalobkyniam kondolenčný\nlist a smútočný veniec, osobne sa im neospravedlnil. Za primeranú satisfakciu náhrady nemajetkovej\nujmy súd prvej inštancie považoval sumu 35 000 eur u žalobkyne 1/ a sumu 25 000 eur u žalobkyne\n\n2/, k zaplateniu ktorej zaviazal žalovaných 1/ a 2/. Vo zvyšku uplatneného nároku celkom v sume 190\n000 eur súd prvej inštancie žalobu zamietol. Konštatoval, že v spore neboli preukázané mimoriadne\nzvýšené nepriaznivé následky smrti blízkej osoby (dcéry a sestry), s ktorou stratou je takmer nemožné\nsa vyrovnať, preto žiadna forma zaďosťučinenia nie je dostatočná a nenahradí stratu blízkej osoby.\nZároveň podotkol, že žalobkyne žijú spolu v spoločnej domácnosti a fungujú v podstate normálnym\nživotom. Žalobkyňa 1/ pracuje, žalobkyňa 2/ študuje a žiadna z nich nebola psychiatricky liečená, hoci\nžalobkyni 1/ bola liečba odporúčaná. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s § 262 ods.\n1 v spojení s § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1. júla 2016\nv znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“).\n1.4. Z dôvodu späťvzatia žaloby proti žalovanému 3/ súd prvej inštancie konanie zastavil v súlade s §\n144 a § 145 CSP. O náhrade trov konania žalovaného 3/ rozhodol v súlade s § 256 ods. 1 CSP.\n2. Krajský súd v Trnave (ďalej len ,,odvolací súd“) v poradí druhým rozsudkom z 24. mája 2023 sp.\nzn. 10Co/144/2022 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v zamietavom výroku; zmenil výrok o trovách\nkonania vo vzťahu žalobkýň a žalovaných 1/ a 2/ tak, že žalobkyniam priznal nárok na náhradu trov\nkonania v plnom rozsahu; potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovanej\n2/ zaplatiť spoločne a nerozdielne súdny poplatok; vyslovil, že žalobkyne majú nárok na náhradu\ntrov prvého odvolacieho konania; žalovanému 1/ nepriznal nárok na náhradu trov prvého odvolacieho\nkonania a žalovaným 1/ a 2/ nepriznal náhradu trov druhého odvolacieho konania a dovolacieho konania.\n2.1. Predmetom odvolacieho konania v dôsledku nadobudnutia právoplatnosti výroku odvolacieho súdu\nvo vyhovujúcej časti vo veci samej o uložení povinnosti žalovaným 1/ a 2/ zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 35\n000 eur a žalobkyni 2/ sumu 25 000 eur, ako aj vzhľadom na právoplatnosť výroku odvolacieho súdu\no zamietnutí žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy v časti prevyšujúcej sumu 45 000 eur vo vzťahu\nk žalobkyni 1/ a vo vzťahu k žalobkyni 2/ sumu o 35 000 eur, zostal uplatňovaný nárok žalobkýň 1/ a\n2/ u každej vo výške 10 000 eur. Následne odvolací súd po zopakovaní dokazovania na nariadenom\npojednávaní pri posudzovaní primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy prihliadal na závažnosť\nvzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo,\nako aj na súdnou praxou vymedzené kritériá na strane pozostalých, ako i na strane škodcu, na základe\nktorých dochádza k aplikácii princípu proporcionality. Zohľadnil rozhodovaciu činnosť odvolacieho súdu,\na to predovšetkým súdne rozhodnutia odvolacieho súdu v dvoch obdobných sporoch vedených proti\nžalovaným 1/ a 2/, ohľadom nárokov pozostalých v dôsledku predmetnej dopravnej nehody, ktoré boli\nvydané po prvom rozhodnutí odvolacieho súdu v danej veci. Konkrétne v súdnom spore vedenom pod\nsp. zn. 9Co/56/2019 odvolací súd považoval za primerané zadosťučinenie v peniazoch priznanú náhradu\nnemajetkovej ujmy pre pozostalého rodiča 20 000 eur každému z rodičov a pre pozostalého súrodenca\n- plnoletého brata vo výške 10 000 eur (rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 9Co/56/2019-350\nz 10. septembra 2019 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 37C/35/2016-220 z 27.\nseptembra 2017 v spojení s uznesením č. k. 37C/35/2016-239 z 27. novembra 2017). V súdnom spore\nvedenom pod sp. zn. 23Co/251/2018 odvolací súd vyhodnotil ako primeranú náhradu nemajetkovej\nujmy vo výške 25 000 eur pre pozostalú matku a vo výške 17 500 eur pre pozostalého druhého\nrodiča, ako i sumu 10 000 eur pre pozostalého súrodenca - plnoletú sestru (rozsudok Krajského súdu\nv Trnave č. k. 23Co/251/2018-314 z 22. júla 2019 v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Trnave č.\nk. 32C/52/2017-227 z 26. apríla 2018).\n2.2. Následne skonštatoval správne zistenie skutkového stavu, ako aj správne právne posúdenie\nuplatneného nároku, zhodnotiac neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobkýň, považoval\npriznanie výšky náhrady nemajetkovej ujmy súdom prvej inštancie žalobkyni 1/ vo výške 35 000\neur a žalobkyni 2/ vo výške 25 000 eur za primerané. V tejto súvislosti s poukazom na ustálenú\nrozhodovaciu prax všeobecných súdov, ktorú konkretizoval, dodal, že Najvyšší súd Českej republiky v\nrozhodnutí sp. zn. 25Cdo/894/2018 doplnil kvantifikačné kritérium výšky náhrady nemajetkovej ujmy,\nako základnú sumu náhrady modifikovanej zákonnými a judikatúrou dovodenými hľadiskami, v prípade\nnajbližších osôb (manžel, rodič, dieťa) ako dvadsaťnásobok priemernej hrubej mesačnej nominálnej\nmzdy v národnom hospodárstve za rok predchádzajúci smrti poškodeného. Na porovnanie priemerná\nnominálna mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky predstavovala za rok 2013\nsumu 824 eur, teda výška dvadsaťnásobku by bola 16 480 eur. Podľa hierarchie nemajetkových hodnôt\nvyplývajúcej z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) v prípade porušenia\npráva na rodinný život v zmysle čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\n\nlen ,,Dohovor“), z dôvodu zásahu do osobnostnej sféry usmrtením blízkej osoby, sú priznávané\npeňažné náhrady v intervale min. 5 %, stred 15 % a max. 30 % z východiskovej sumy 100 000 eur.\n2.3. K hodnoteniu kritérií okolností na strane škodcu odvolací súd dôvodil, že judikatúrou definované\nkritériá na strane škodcu sa uplatnia len vtedy, ak mali súčasne vplyv na vnímanie ujmy oprávnených\nosôb, čo naplnené v posudzovanom prípade nebolo. Ústretový prístup škodcu z vykonaného\ndokazovania taktiež nevyplýval. Obdobne dopad udalosti na duševnú sféru škodcu, nebol spôsobilý\nmať vplyv na vnímanie ujmy oprávnenými osobami. Na majetkové pomery škodcu sa prihliada len\nvýnimočne, v zmysle určitej moderácie vedenej záujmom na tom, aby nedošlo k majetkovej likvidácii\nškodcu (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 894/2018). Vyslovenie ľútosti v\nakejkoľvek forme je tiež považované len za elementárny prejav slušnosti, bez adekvátneho vplyvu na\nvýšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ako to konštatoval súd prvej inštancie, i s poukazom na\nrozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/265/2009.\n2.4. K iným druhom odškodňovania podľa osobitných predpisov, na ktoré strany sporu poukázali,\nodvolací súd podotkol, že mantinelmi pre proporcionálne spravodlivé zadosťučinenie je atribút\nprimeranosti, sledujúci účel kompenzácie. Výška peňažnej satisfakcie nesmie byť prostriedkom\nbezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. V danom prípade súd prvej inštancie\nnepripustil výsluch žalovaného 1/ za účelom skúmania, či prejavil ľútosť, poskytol nejakú náhradu\nškody, ani výsluch vodiča za účelom zistenia, aký dopad mala dopravná nehoda na neho samého\ns odôvodnením, že žalovaný 1/ neposkytol žiadnu náhradu škody. Vzhľadom na závažný zásah do\nosobnostných práv žalobkýň, ktorý je nereparovateľný, vyslovenie ľútosti možno kvalifikovať len ako\nelementárny prejav slušnosti, nemajúci vplyv na výšku nemajetkovej ujmy, pričom nebolo sporné,\nže jediným prejavom ľútosti žalovaného 1/ i vodiča, bol ich spoločný kondolenčný list. K posúdeniu\notázky spoluzavinenia usmrtenej osoby z dôvodu nepoužitia bezpečnostného pása, odvolací súd\npoukázal na záver vyplývajúci z trestného rozsudku Okresného súdu Trnava zo 7. decembra 2016\nsp. zn. 30T 45/2015, z ktorého vyplýva, že za poskytnutie verbálnej informácie o bezpečnostných\npásoch, sa v zmysle právnej úpravy považuje ústne upozornenie cestujúcich zo strany vodiča, ktoré\ntu absentovalo, pričom predmetný autobus nemal byť vôbec použitý v cestnej premávke, pretože\nčasť jeho bezpečnostných pásov bola nefunkčná. V rozhodnutí boli zdôraznené závery znalcov, že\npoužitie bezpečnostných pásov pri prevrátení autobusu nezohráva tak významnú úlohu ako v prípade\nnárazových poranení, a ani samotné porušenie povinnosti poškodených použiť bezpečnostný pás,\nnemožno pričítať na ich ťarchu v tom zmysle, že by vinu obžalovaného táto okolnosť zmierňovala.\nBezpečnostné pásy nemali významný vplyv na rozsah utrpených zranení a ani by sami o sebe\nnezabránili smrti. Vo všeobecnosti je účinok bezpečnostného pásu najvyšší pri čelných nárazoch, t. j.\nv predo-zadnom smere, pri bočných nárazoch a prevráteniach vozidla tento účinok pásu významne\nklesá. Na základe uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutom výroku ako vecne\nsprávny v súlade s § 387 ods. 1 CSP.\n2.5. Za dôvodné považoval odvolací súd odvolanie žalobkýň\nproti výroku o náhrade trov\nprvoinštančného konania, preto v súlade s § 388 CSP zmenil napadnutý výrok a žalobkyniam priznal\nnárok na náhradu trov prvoinštančného konania proti žalovaným 1/ a 2/ v plnom rozsahu v súlade so\nzásadou úspechu vyplývajúcou z § 255 ods. 1 CSP.\n2.6. O nároku trov odvolacieho konania (prvého) odvolací súd rozhodol v súlade s § 396 ods. 1 v spojení\n§ 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP vo vzťahu medzi žalobkyňami a žalovanou 2/ tak, že žalobkyniam\npriznal nárok na ich náhradu v plnom rozsahu.\n2.7. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania (druhého), odvolací súd citujúc ustanovenia §\n257 CSP, zohľadnením dôvodov hodných osobitného zreteľa spočívajúcich v náhradovej povinnosti\nžalobkýň voči žalovaným, čo sa odvolaciemu súdu javilo ako neprimeraná tvrdosť, preto z uvedeného\ndôvodu náhradu trov odvolacieho konania žalovaným 1/ a 2/ nepriznal. Rovnako z uvedeného dôvodu\nnepriznal žalovaným 1/ a 2/ ani náhradu trov dovolacieho konania v súlade s § 453 ods. 3 CSP v spojení\ns § 257 CSP.\n2.8. Odvolací súd v súlade s § 387 ods. 1 CSP potvrdil výrok rozsudku súdu prvej inštancie o povinnosti\nžalovanej 2/ zaplatiť súdny poplatok vo výške 1 866 eur. Zohľadnil skutkové okolnosti danej veci,\n\noslobodenie žalobkýň v spore v súlade s § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch\na poplatku za výpis z registra trestov znení neskorších predpisov, ako aj ich úspech v spore.\n3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podali dovolanie žalobkyne (ďalej len ,,dovolateľky“),\nktorého prípustnosť vyvodzovali z ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Po zrekapitulovaní celého priebehu\nkonania, namietali porušenie ich procesných práv spočívajúce v narušení princípu právnej istoty.\nNesúhlasili so záverom odvolacieho súdu, ktorý na základe totožných skutkových zistení o kritériách\nrozhodujúcich pre stanovenie výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, dospel k dvom\nvýrazne odlišným rozhodnutiam. Podľa ich názoru uvedenú rozdielnosť dostatočne neodôvodnil, lebo\nlen odkaz na iné rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré boli založené na odlišných skutkových zisteniach,\nnezohľadňuje osobitosti danej veci. V tejto súvislosti podotkli, že dôvodom zrušenia predchádzajúceho\nrozhodnutia dovolacím súdom nebola neprimeranosť výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v\npeniazoch, ale procesný postup odvolacieho súdu, spočívajúci v nezopakovaní dokazovania odvolacím\nsúdom. Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by skutkový stav veci odvolací súd zistil odlišne ako\nv prvom zrušenom rozhodnutí. Navrhli napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na\nďalšie konanie.\n4. Žalovaný 1/ vyjadrenie k dovolaniu nepredložil.\n5. Žalovaná 2/ vo vyjadrení k dovolaniu poukázala na záver vyplývajúci z uznesenia Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky z 28. septembra 2022 sp. zn. 6Cdo/53/2020, z ktorého vyplýva, že bolo úlohou\nodvolacieho súdu pri posudzovaní primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy okrem závažnosti\nvzniknutej umy a okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo,\nzohľadniť aj vlastnú rozhodovaciu činnosť a v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných\nveciach rovnako. V kontexte uvedeného žalovaná 2/ podotkla, že žalobkyniam bola súdom prvej\ninštancie priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v priemere o 15 000 eur viac ako v dvoch skutkovo a\nprávne porovnateľných prípadoch, majúcich pôvod v totožnej dopravnej nehode. Zároveň dodala, že\ndovolací súd uznal opodstatnenosť ich námietky týkajúcej sa priznania výšky náhrady nemajetkovej\nujmy výrazne nad obvyklý priemer, vzhľadom na porovnateľnú ujmu so stratou dôležitej opory v rodine,\nmanžela a otca. Z uvedeného dôvodu odvolací súd postupoval v intenciách zrušujúceho uznesenia\ndovolacieho súdu a v súlade s princípom rovnosti, po zohľadnení vlastnej rozhodovacej činnosti a\nokolností, za ktorých k porušeniu práva došlo. Navrhli odvolanie odmietnuť.\n6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní\n(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v\nneprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§\n443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú\nsplnené podmienky podľa § 429 CSP, dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.\n7. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.\n8. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421\nCSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie\nje proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne\nnapadnúť dovolaním.\n9. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť\nsamostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný\nopatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n10. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k\nvade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva\ntáto vada.\n\n11. Podľa § 440 CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.\n12. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu\ndo práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci\nprocesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v\ndôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny\nproces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v\nkonaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou\nsúčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov\nSlovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).\n13. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých\nprípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na\nspravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať\npostup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré\nsa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie\nústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné\nprejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo\nna zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán\nv konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom\nsvojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).\n14. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu,\nktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava\npriznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom\n- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý\nproces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (sp. zn. II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019,\n4Cdo/140/2019, 4Cdo/120/2019).\n15. Podstata dovolacej argumentácie uplatnenej v rámci namietanej vady zmätočnosti v zmysle § 420\npísm. f) CSP spočívala v namietaní nesprávneho procesného postupu odvolacieho súdu, ktorý podľa ich\nnázoru na základe totožných skutkových okolností vydal dve odlišné rozhodnutia v danej veci, ktorých\nrozdielnosť neodôvodnil.\n16. Dovolací súd uznesením z 28. septembra 2022 sp. zn. 6Cdo/53/2020 v danej veci dovolanie\nvo vyhovujúcej časti vo veci samej, týkajúcej sa žalobkyne 1/ v sume 20 000 eur a žalobkyne 2/ v\nsume 15 000 eur odmietol; rozsudok odvolacieho súdu z 30. apríla 2019 sp. zn. 10Co/149/2018 vo\nvyhovujúcej časti vo veci samej nad sumu 35 000 eur žalobkyni 1/ a nad sumu 25 000 eur žalobkyni 2/ ,\nv súvisiacom výroku o trovách konania a súdnom poplatku vo vzťahu medzi žalobkyňami a žalovanými\n1/ a 2/ zrušil a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie; zrušil uznesenie súdu prvej\ninštancie č. k. 19C/166/2016-333 z 25. júla 2019. V odôvodnení vyslovil právny záver, v zmysle ktorého\nbolo povinnosťou odvolacieho súdu v ďalšom konaní pri posudzovaní primeranosti výšky náhrady\nnemajetkovej ujmy okrem závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu\ndo osobnosti fyzickej osoby došlo, zohľadniť aj vlastnú rozhodovaciu činnosť a v súlade s princípom\nrovnosti rozhodnúť v porovnateľných veciach rovnako, aj s prihliadnutím na vzťah priamej úmernosti\nmedzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady (nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 288/2017\nz 5. decembra 2017 publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky\npod 46/2017).\n17. Odvolací súd viazaný vysloveným právnym názorom dovolacieho súdu, po zopakovaní dokazovania\nna nariadenom pojednávaní v súlade s § 383 až § 385 CSP, pri posudzovaní primeranosti priznanej\nvýšky náhrady nemajetkovej ujmy skonštatoval, že súd prvej inštancie správne ustálil, že náhlym úmrtím\nnajbližšej príbuznej žalobkýň došlo k závažnému zásahu do ich osobnostných práv a to práva na\nsúkromie a rodinný život, ktorý následok nie je reparovateľný. Vzniknutá ujma má absolútny charakter,\nku ktorej došlo v dôsledku prevádzky dopravného prostriedku prevádzateľa - žalovaného 1/, ktorého\nzamestnanec (vodič) bol uznaný vinným z prečinu všeobecného ohrozenia podľa § 285 ods. 1, 2 a 4\nTrestného zákona. V dôsledku predmetného neoprávneného zásahu došlo v danom prípade k násilnému\npretrhnutiu silných rodinných a citových väzieb, vyplývajúcich z intenzity vzťahu so zomrelou. Táto\nintenzita bola daná významnou citovou naviazanosťou a odkázanosťou, nie finančnou či ekonomickou\n\nna zomrelú, ktorá pre žalobkyne predstavovala jedinečnú oporu, vzhľadom na vážny zdravotný stav\nžalobkyne 1/ (matky) a zdravotne znevýhodnenie žalobkyne 2/ (sestry). Trojčlenná rodina, bez otca\na manžela spoločne fungovala, prekonávala životné prekážky a zdieľala vzácne chvíle rodinného\nspolužitia. Okrem psychickej bolesti, ktorá v prípade straty veľmi blízkeho človeka je často vnímaná\nako neznesiteľná, fyzická, obmedzujúca aktivity pozostalého, vyžadujúca i medikamentóznu liečbu, boli\nžalobkyne zasiahnuté stratou osoby, ktorá napriek svojmu mladému veku, avšak všestranne nadaná\na v dobrom zdravotnom stave, plnila v rodine nezastupiteľnú úlohu. Matka i sestra prišli o pomoc,\noporu a citový vzťah, na ktorých je človek existenčne závislý v širšom význame, nie v ekonomickom\nzmysle a ich absencia sa negatívne prejaví nielen vo sfére osobnostného prežívania, ale významným\nspôsobom ovplyvní celý život človeka. Strata takéhoto člena rodiny predstavuje nenávratnú deštrukciu\nmedziľudských väzieb, vytvárajúcich základ rodinného života. Okrem straty možnosti viesť rodinný\na súkromný život, na strane žalobkyne 1/ došlo náhle k výraznej záťaži, presunom všetkých úloh a\nstarostlivosti o domácnosť a o žalobkyňu 2/, výlučne na jej osobu, v situácii veľkej emočnej bolesti\nzo straty dieťaťa, študentky, maximálne participujúcej na fungovaní domácnosti a starostlivosti o\nzdravotne postihnutú sestru, suplujúcej rolu druhého rodiča, nie vo finančnom význame. Žalobkyňa\n2/ v dôsledku úmrtia sestry prišla o nenahraditeľnú oporu vo všetkých oblastiach života, výrazne\novplyvňujúcu úroveň a kvalitu jej života, rozvíjanie schopností a prekonávanie limitov a obmedzení\nspojených s jej zdravotným stavom. Strádanie žalobkýň ako najbližších príbuzných tak mimoriadne\novplyvnilo a sťažilo ich život. V kontexte uvedeného považoval odvolací súd zistený skutkový stav\nsúdom prvej inštancie za dostatočný pre rozhodnutie vo veci samej. Pri stanovení výšky náhrady\nnemajetkovej ujmy prihliadal k súdnou praxou vymedzeným kritériám, ktorými najmä sú na strane\npozostalých a zomrelého intenzita ich vzťahu, vek zomrelého a pozostalých, existenčná závislosť na\nzomrelom nielen vo finančnom význame, prípadne poskytnutie inej satisfakcie. Na strane škodcu sú\nrelevantnými kritériami jeho postoj, dopad udalosti do jeho sféry, majetkové pomery škodcu a miera\nzavinenia. Zo strany žalovaných nebola spochybňovaná pravdivosť tvrdení žalobkýň, týkajúca sa veľmi\nintenzívnych vzťahov so zomrelou Patríciou, v dôsledku silnej emočnej i existenčnej väzby v širšom\nvýzname. Náhle úmrtie pre žalobkyne bolo mimoriadne traumatizujúce, zasiahnuté stratou osoby, ktorá\nbola ich oporou a tiež životným vzorom pre žalobkyňu 2/. Hodnota straty rodinného života, ako ani\nhodnota ľudského života ako daru aj pre život najbližších príbuzných, nie je vyčísliteľná v peniazoch\na peniazmi za takúto ujmu nemožno poškodeným osobám poskytnúť skutočnú satisfakciu, ale možno\nňou ujmu aspoň zmierniť. Morálne zadosťučinenie ako postačujúca satisfakcia vôbec neprichádza\nv týchto prípadoch do úvahy. V danom prípade žiadna iná satisfakcia poskytnutá nebola. Odvolací\nsúd sa nestotožnil s konštatovaním súdu prvej inštancie, že žalobkyne, ktoré zostali žiť v spoločnej\ndomácnosti, fungujú normálnym životom. Z vykonaného dokazovania a z hodnotenia dôkazov vyplynul\npre súd prvej inštancie záver, podľa ktorého bola ujma pre žalobkyne mimoriadne traumatizujúca, lebo\nhoci zostali spolu žiť v spoločnej domácnosti, ich ďalšiu existenciu v dôsledku straty ich najbližšej\npríbuznej nemožno označiť za normálne fungujúci život. Šok a utrpenie po získaní informácie o tragickej\nudalosti dopravnej nehody mali mimoriadnu intenzitu, keďže žalobkyňa 1/ sa o smrti svojej dcéry\ndozvedela až s časovým odstupom po svojom príchode na miesto nehody, kde dcéru hľadala, ktoré\nobdobie nazvala nekonečným utrpením. Žalobkyňa 2/ sa o smrti svojej sestry dozvedela z tiesňovej\nlinky, dôsledkom čoho bolo silné rozrušenie, s privolaním zdravotníckej záchrannej služby. Súd prvej\ninštancie poukázal i na fakt, že bezprostredne po smrti najbližšej príbuznej, boli žalobkyne odkázané na\nmedikamentóznu liečbu. Skutočnosť, že ďalšiu liečbu neabsolvovali, neznamená bez ďalšieho zmenu k\nlepšiemu. Spolužitie žalobkyne, ktorá sama trpí zdravotnými problémami, so zdravotne znevýhodnenou\ndcérou, pokračovalo v podstatne odlišnej podobe, bez opory a pomoci, pozitívnych emócií a cítenia\nvzájomných vzťahov so zomrelou blízkou osobou. Intenzívny prvok odkázanosti nie vo finančnom\nzmysle v týchto rodinných vzťahoch odlišoval túto stratu v porovnaní s inými prípadmi, v ktorých\nzostávajúci členovia rodiny sú spôsobilí byť sebestační, ako je to v úplnej rodine, ktorej členovia sú bez\nvážnejších zdravotných problémov. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom\npriznal náhradu nemajetkovej ujmy vo vzťahu k obidvom žalobkyniam v priemere o 15 000 eur viac, teda\nnad náhradu nemajetkovej ujmy priznanej pozostalým rodičom a pozostalým súrodencom v iných dvoch\nskutkovo a právne podobných prípadoch, požiadavka primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy v danom\nspore s podstatne vyšším stupňom útrap odkázanosti a naviazanosti pozostalých, bola naplnená. Za\nprimeranú náhradu nemajetkovej ujmy bolo preto potrebné považovať náhradu nemajetkovej priznanú\nsúdom prvej inštancie v sume 35 000 eur vo vzťahu k žalobkyni 1/ a v sume 25 000 eur vo vzťahu k\nžalobkyni 2/. Priznanie peňažnej náhrady nad obvyklý priemer porovnaním priznaných náhrad od 50\n000 eur, priemerne 20-25 000 eur a následne nižšie sumy, pre pozostalého rodiča a 10 000 eur pre\npozostalého súrodenca, opodstatňoval mimoriadny stupeň emočných útrap, odkázanosti, naviazanosti\n\na deštrukcie rodiny, vzhľadom na porovnateľnú ujmu so stratou dôležitej opory v rodine, manžela a\notca, nie v ekonomickom význame. Prisúdená náhrada nie je zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu,\nzohľadňujúc životnú úroveň v krajine a nepredstavuje ani prostriedok neprípustného obohacovania,\nprípadne likvidácie, i s poukazom na pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej 2/.\n17.1. K hodnoteniu kritérií okolností na strane škodcu odvolací súd poukázal na trestnú zodpovednosť\nvodiča žalovaného 1/, ktorý bol uznaný vinným z prečinu všeobecného ohrozenia (§ 285 ods. 1, 2 a 4\nTrestného zákona), keďže v dôsledku nedostatočnej pozornosti pri vedení vozidla zišiel s autobusom\nmimo diaľnice, pričom svojím konaním porušil ustanovenie § 4 ods. 1 písm. c) zákona o cestnej\npremávke, preto nesúhlasil s argumentáciou žalovaného 1/ o nedostatočnej pozornosti vodiča, na\nktorú žalovaný 1/ nemal priamy dosah. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenal, že judikatúrou\ndefinované kritériá na strane škodcu sa uplatnia pritom len vtedy, ak mali súčasne vplyv na vnímanie\nujmy oprávnených osôb, čo naplnené v posudzovanom prípade nebolo. Ústretový prístup škodcu z\nvykonaného dokazovania taktiež nevyplýval. Obdobne dopad udalosti na duševnú sféru škodcu, nebol\nspôsobilý mať vplyv na vnímanie ujmy oprávnenými osobami. Na majetkové pomery škodcu sa prihliada\nlen výnimočne, v zmysle určitej moderácie vedenej záujmom na tom, aby nedošlo k majetkovej likvidácii\nškodcu. Vyslovenie ľútosti v akejkoľvek forme je tiež považované len za elementárny prejav slušnosti,\nbez adekvátneho vplyvu na výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ako to správne konštatoval súd\nprvej inštancie, i s poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/265/2009.\n18. K uplatnenej námietke nedostatočného odôvodnenia napadnutého odvolacím súdom, dovolací\nsúd uvádza, že k opätovnému rozhodnutiu odvolacím súdom, došlo po predchádzajúcom zrušení\nrozhodnutia odvolacieho súdu uznesením z 28. septembra 2022 sp. zn. 6Cdo/53/2020, preto odvolací\nsúd viazaný vysloveným právnym názorom súdu vyššej inštancie v zmysle § 455 CSP, z dôvodu\nkasačnej záväznosti vo veci samej rozhodol. Právna teória i súdna prax rozoznávajú dva základné\ntypy záväznosti rozhodnutí najvyššieho súdu, a to na jednej strane záväznosť precedenčnú alebo\njudikatórnu, teda v inej než prejednávanej skutkovo a právne obdobnej veci, na druhej strane záväznosť\nkasačnú alebo inštančnú v tej istej, priamo prejednávanej veci. Pre konanie po zrušení rozhodnutia\ndovolacím súdom platí bezvýnimočne zásada viazanosti a podriadenosti nižšieho súdu právnym\nnázorom vysloveným dovolacím súdom. Kasačná (inštančná) záväznosť môže byť reflektovaná len\nbezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu. Viazanosť súdu nižšieho stupňa\nprávnym názorom súdu vyššieho stupňa je zároveň vykonaním ústavného princípu práva na súdnu\nochranu a spravodlivý proces, ktorého je integrálnou súčasťou (uznesenie najvyššieho súdu z 31.\nmarca 2016 sp. zn. 3Cdo 12/2016 zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov\nSlovenskej republiky č. 8/2016 pod R 76/2016).\n19. V preskúmavanej veci odvolací súd pri posudzovaní primeranosti priznanej výšky náhrady\nnemajetkovej ujmy v dostatočnom a relevantnom rozsahu zohľadnil nielen súdnou praxou stanovené\nkritéria, ale komparáciou rozhodovacej činnosti v skutkovo porovnateľných veciach v súlade s princípom\nprávnej istoty v zmysle čl. 2 ods. 1 a 2 Základných princípov CSP dospel k záveru, že priznanie peňažnej\nnáhrady nad obvyklý priemer, v priemere o 15 000 eur viac teda nad náhradu nemajetkovej ujmy\npriznanej pozostalým rodičom a pozostalým súrodencom v iných dvoch skutkovo a právne podobných\nprípadoch, požiadavka primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy v danom prípade s podstatne vyšším\nstupňom útrap odkázanosti a naviazanosti pozostalých bola naplnená.\n20. K nedôvodne namietanej rozdielnosti napadnutého rozhodnutia s predchádzajúcim zrušeným\nrozhodnutím odvolacieho súdu z 30. apríla 2019 sp. zn. 10Co/149/2018, dovolací súd uvádza, že\nvyplynula z opätovného prejednania veci v nadväznosti na záväzný právny názor dovolacieho súdu\na najmä zohľadnením priznávaných náhrad nemajetkovej ujmy v skutkovo porovnateľných prípadoch.\nOdvolací súd podrobne v bode 19. poukázal na výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy pozostalým\nrodičom v sume 20 000 eur každému z nich, pozostalej matke v sume 25 000 eur, a v sume\n17 500 eur pozostalému druhému rodičovi, ako aj plnoletému súrodencovi v sume 10 000 eur v\nkonkrétnych konaniach vedených na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 37C/35/2016 a pod sp.\nzn. 32C/52/2017, ktoré konania sa týkali totožnej dopravnej nehody, pri ktorej zahynuli 4 študentky\nŠportového gymnázia Jozefa Herdu v Trnave (pôvodne žalovaného 3/). Následne komparáciou aj\niných rozhodnutí všeobecných súdov uvedených v bode 29. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia,\ntýkajúcich sa výšky priznaných náhrad nemajetkovej ujmy v skutkovo obdobných prípadoch, s odkazom\naj na rozhodnutie ESĽP vo veci Kontrová proti Slovenskej republike, ktorým bola priznaná náhrada\npozostalej matke dvoch maloletých detí vo výške 25 000 eur, dospel k záveru, že v danom prípade\n\nbola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v priemere o 15 000 eur viac ako v konaniach týkajúcich\nsa totožnej dopravnej nehody. V kontexte uvedeného však zdôraznil, že v uvedených konaniach nebol\npreukázaný zásah do osobnostných práv z hľadiska mimoriadneho stupňa emočných útrap, odkázanosti\na naviazanosti v takom rozsahu a intenzite ako v danej veci. Skonštatoval, že prisúdená náhrada nie je\nzjavne neprimeraná okolnostiam danej veci, zohľadňujúc životnú úroveň v krajine a nepredstavuje ani\nprostriedok neprípustného obohacovania, prípade likvidácie i s poukazom na pasívnu vecnú legitimáciu\nžalovanej 2/ v spore. S odkazom aj na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky, či hierarchiu\nnemajetkových hodnôt vyplývajúcu z judikatúry ESĽP v súvislosti s porušením čl. 8 Dohovoru, sú\npriznávané peňažné náhrady v rozsahu min. 5% až max. 30 % z východiskovej sumy 100 000 eur (body\n34 až 36 odôvodnenia).\n21. Nadväzujúc na uvedené, dovolací súd konštatuje, že odôvodnenie uvedené odvolací súdom\nnajmä v bodoch 17. až 43., ale aj v celom jeho kontexte s odôvodnením uvedeným súdom prvej\ninštancie, ktoré tvoria jeden celok (IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), spĺňa zákonné náležitosti odôvodnenia\nrozhodnutia vyplývajúce z ustanovení § 220 ods. 2 CSP a § 393 ods. 2 CSP. Základné právo\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na\nriadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). V preskúmavanej veci odôvodnenie rozsudku\nzodpovedá základnej, formálnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí\nodôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú\ninterpretačnú presvedčivosť. Z jeho obsahu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniam, aj úvahami pri\nhodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových\nzistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je\nkoherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené aj závery,\nku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť.\n22. Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu vyplýva, že prípadný nedostatok riadneho\nodôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne\nprávne posúdenie veci v zásade nezakladá vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP (R 54/2012).\nDo úvahy preto neprichádza ani relevantnosť námietky, že odvolací súd nedostatočným odôvodnením\nnapadnutého rozhodnutia dovolateľkám znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v\ntakej miere, že by došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje\ndovolací súd za potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať\nodpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o\nodvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné\ndať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). Ako vyplýva\naj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľky sa s právnym názorom odvolacieho súdu\nnestotožňujú, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia ( I.\nÚS 188/06). Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový\na právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné\nprávo účastníka na spravodlivý proces (II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05; m. m. I. ÚS 218/2019).\n23. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade\na použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú\nzmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom\nomyle konajúcich súdov. Nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných\ndôkazov, skutkových tvrdení účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku,\nresp. uplatnených námietok. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom\núčastníka, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym\nnázorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010).\n24. Rovnako ESĽP stabilne judikuje, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody,\nzároveň však nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia,\nak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve\nna tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29,\nHiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája\n1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva\naj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán\n\ns výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Španielsku z 29. apríla 1993; m. m. II. ÚS\n410/06, I. ÚS 736/2016).\n25. Vychádzajúc z uvedených dôvodov dovolací súd v preskúmavanej veci existenciu vadu zmätočnosti\nv zmysle § 420 písm. f) CSP nezistil, preto odmietol dovolanie v súlade s § 447 písm. c) CSP , lebo\nsmeruje proti rozhodnutiu proti ktorému dovolanie nie je prípustné.\n26. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v slade s § 453 ods. 1 v\nspojení s § 262 od. 1 CSP a zásadou úspechu žalovanej 2/ v spore vyplývajúcou z § 255 ods. 1 CSP,\nktorej priznal nárok na ich náhradu v plnom rozsahu proti žalobkyniam. O výške náhrady trov konania\nrozhodne súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 2 CSP. Žalovanému 1/ náhradu trov dovolacieho\nkonania nepriznal, lebo mu preukázateľne žiadne trovy dovolacieho konania z obsahu spisu nevyplývajú\n(R/72/2018).\n27. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"stav": {"sz": "III. ÚS 414/2025", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:59222934-df9d-402d-b191-64018890c34c", "datum": "2025-07-17", "vztah": "zamietnute"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "10Co/144/2022", "guid": "47b1f6e3-0243-4e7a-932c-ebf11d30573a:48c22dff-38b5-4f18-a9db-de8c02fac8dc", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2820e246-eca0-4bc3-8f8d-cabcbc380ca7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.559.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 559/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 559/2018 z 13. 3. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-03-13", "citacie_n": 313, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.559.2018.1"}, {"guid": "ussr:630109d5-c435-41da-8d3c-88e3bf0f2616", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.218.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 218/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 218/2019 z 19. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-19", "citacie_n": 68, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.218.2019.1"}, {"guid": "ussr:099b978a-3586-4c3c-a949-c7bbe169643a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.47.2019.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 47/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 47/2019 z 15. 10. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-10-15", "citacie_n": 399, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.47.2019.2"}, {"guid": "ussr:0345ce54-9d54-4035-bfcc-3f6668c4641d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.288.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 288/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 5. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-05", "citacie_n": 200, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.288.2017.2"}, {"guid": "ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 204/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 204/2010 z 27. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-27", "citacie_n": 1515, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 188/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 2017, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 44/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/03 z 5. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-05", "citacie_n": 1384, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:ee98ae3f-dc93-4f8e-8766-3f372395cb3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 26/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/94 z 10. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-10", "citacie_n": 1929, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}, {"guid": "ffd2c57d-6b93-4a16-8f64-8e5c1e7c9212:f2ad0a21-7af9-4798-bffa-cc6a3d7508d0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:4613209266.1", "spisova_znacka": "6MCdo/1/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/1/2016 z 30. 7. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-07-30", "citacie_n": 395, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:4613209266.1"}, {"guid": "47b1f6e3-0243-4e7a-932c-ebf11d30573a:48c22dff-38b5-4f18-a9db-de8c02fac8dc", "ecli": null, "spisova_znacka": "10Co/144/2022", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/144/2022 z 28. 2. 2023", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2023-02-28", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/47b1f6e3-0243-4e7a-932c-ebf11d30573a:48c22dff-38b5-4f18-a9db-de8c02fac8dc"}, {"guid": "e3b1fcb1-ad45-4f19-87b4-3f5f3a6a0f39:371574ea-7d32-4f8d-99a6-7685c9842937", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2019:2116213147.1", "spisova_znacka": "9Co/56/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/56/2019 z 9. 9. 2019", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2019-09-09", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2116213147.1"}, {"guid": "78a8f667-a1ca-4fab-bd46-33f9c5819df6:5a399e05-fcec-46df-8ff8-930605f25af9", "ecli": null, "spisova_znacka": "23Co/251/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/251/2018 z 22. 7. 2019", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2019-07-22", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/78a8f667-a1ca-4fab-bd46-33f9c5819df6:5a399e05-fcec-46df-8ff8-930605f25af9"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:59222934-df9d-402d-b191-64018890c34c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.414.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 414/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 414/2025 z 17. 7. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-07-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.414.2025.1"}, {"guid": "8fb2f181-579e-4a75-a9a5-e5b9671465f6:cce5a0b1-086d-46e9-afff-dcde853fecf9", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2026:5824200108.1", "spisova_znacka": "10Co/83/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/83/2025 z 27. 8. 2026", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2026-08-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2026:5824200108.1"}, {"guid": "ff5bfe82-a605-4370-996f-b09c5187d2b7:4a72aa02-9b57-4beb-81d5-e288a2389c09", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2025:5322201348.1", "spisova_znacka": "10Co/88/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/88/2024 z 30. 9. 2025", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2025-09-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2025:5322201348.1"}, {"guid": "b5302d54-5e06-4ab8-96ff-e28d5d4fc058:c1cd8028-6c87-4287-bbae-c0bb17faae86", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2025:5821201112.2", "spisova_znacka": "7Co/67/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 7Co/67/2025 z 17. 9. 2025", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2025-09-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2025:5821201112.2"}, {"guid": "80032655-3901-4591-976d-0637012c3646:80c1909e-8116-4b90-b0e9-6ef9f8e2954b", "ecli": "ECLI:SK:OSZV:2025:6724204665.6", "spisova_znacka": "18C/79/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 18C/79/2024 z 9. 7. 2025", "sud": "Okresný súd Zvolen", "datum_vydania": "2025-07-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSZV:2025:6724204665.6"}]}