{"guid": "021720b7-5d9d-444c-9aa7-809ceab202b4:fecda63b-7653-4c54-96ed-46c1eb3f2265", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:1709200737.1", "spisova_znacka": "8Cdo/1/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/1/2023 z 25. 2. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. februára 2025, sp. zn. 8Cdo/1/2023, ECLI:SK:NSSR:2025:1709200737.1", "identifikacne_cislo": "1709200737", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Gabriela Klenková", "sudca_id": 217, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-gabriela-klenkova-217", "datum_vydania": "2025-02-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fecda63b-7653-4c54-96ed-46c1eb3f2265", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:1709200737.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:1709200737.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:1709200737.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Cdo/1/2023\n1709200737\n25. 02. 2025\nJUDr. Gabriela Klenková\nECLI:SK:NSSR:2025:1709200737.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1) K.. Ľ. S.Š., narodeného XX. I. XXXX, F., Č. XX,\n2) K.. V. S., narodenej XX. I. XXXX, F., Č. XX, obaja zastúpení advokátkou JUDr. Zuzanou Reguli,\nBratislava, Jašíkova 2, proti žalovaným 1) L. S., narodenému XX. R. XXXX, U., Y. XXX/XX, 2) H. S.,\nnarodenej XX. R. XXXX, Y., L. XX, obom zastúpeným spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Ivana\nRemšíková, s. r. o., Pezinok, Holubyho 35, IČO: 50 750 810, o určenie, že vecné bremeno zaniklo,\nvedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 40C/7/2019, o dovolaní žalobcov proti rozsudku\nKrajského súdu v Bratislave z 29. novembra 2022 sp. zn. 16Co/140/2022, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovaným 1/ a 2/ p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Pezinok (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 40C/7/2019-316 z 28. júna\n2022 zamietol žalobu o určenie, že vecné bremeno zaniklo; žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu\ntrov konania proti žalobcom 1/ a 2/ v rozsahu 100 %.\n1.1. V odôvodnení uviedol, že žalobcovia sa podanou žalobou domáhali určenia, že vecné bremeno\nviaznuce na nehnuteľnostiach vedených na Okresnom úrade Pezinok, katastrálny odbor, pre okres\nPezinok, obec Vinosady, k. ú. Y. M., zapísaných na liste vlastníctva č. XXX (ďalej len ,,LV“) na pozemkoch\nparcelného č. XXX/X o výmere 68 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, parcelného č. XXX/.\no výmere 239 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, parcelného č. XXX/X o výmere 8 m2,\ndruh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, zodpovedajúce právu spočívajúcemu v užívaní kanála na\nodstránenie dažďovej vody v prospech vlastníkov pozemku parcelného č. XXX, zapísanom na LV č. XXX\nvedenom na Okresnom úrade Pezinok, katastrálny odbor, pre okres Pezinok, obec Vinosady, k. ú. Y. M.,\nktoré vzniklo na základe zmluvy o zrušení spoluvlastníctva a zmluvy o vecnom bremene z 21. decembra\n1989 uzavretej formou notárskej zápisnice na Štátnom notárstve Bratislava - vidiek v Bratislave pod č.\nN 318/1989, NZ 895/1989 zaniklo zo zákona.\n1.2. Právne vec posúdil v súlade s ustanoveniami § 77 ods. 1, § 78 ods. 1 a 2, § 137 písm. c), § 228 ods.\n1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“),\n§ 151b ods. 2 Občianskeho zákonníka (správne § 151p ods. 2 Občianskeho zákonníka, poznámka).\nNa základe výsledkov vykonaného dokazovania ustálil, že žalobcovia existenciu naliehavého právneho\nzáujmu na určení zániku vecného bremena zo zákona odôvodňovali ich záujmom o výmaz zapísaného\nvecného bremena na liste vlastníctva. Oprávnenými z tohto vecného bremena sú vlastníci pozemkov\nparcelných č. XXX/X, č. XXX/X, č. XXX/X a to žalovaní 1/ a 2/ a povinnými z vecného bremena sú\nvlastníci pozemkov parcelných č. XXX/X, č. XXX/X, č. XXX/X a to žalobcovia 1/ a 2/ v podiele 1\nzaťaženej nehnuteľnosti a T. H. a X. H. v podiele 1 spoluvlastníckeho podielu, ktorí odmietli vstúpiť\ndo konania. Obsahom vecného bremena bola povinnosť strpieť odvádzanie povrchovej dažďovej vody,\nktorá z verejného priestranstva pretečie na pozemok parcelného č. XXX, pričom táto bude odvádzaná\n\ncez pozemky parcelných č. XXX/X, č. XXX/X, č. XXX/X spoluvlastníkmi, ktorej sú v súčasnosti žalobcovia\n1/ a 2/ a táto bude prevedená cez odkalište a dažďovú kanalizáciu na pozemok parcelného č. XXX,\nvlastníkmi ktorej sú žalovaní 1/ a 2/ a odkiaľ táto povrchová dažďová voda bude odvedená do\nodvodňovacieho kanála, ktorý sa nachádza vedľa súbežnej verejnej komunikácie, cesty č. II/502. Súd\nprvej inštancie po procesnoprávnej stránke ozrejmil, že v prípade žaloby o neplatnosť právneho úkonu\nsa vyžaduje, aby na strane žalovaných vystupovali všetci účastníci dotknutého právneho úkonu. Ak by\nžalobca namiesto núteného procesného spoločenstva žaloval len jeden subjekt, prípadne nie všetkých\nnútených spoločníkov, žaloba by musela byť pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie zamietnutá.\n1.3. V danom prípade predmetom sporu je určenie, že vecné bremeno zaniklo zo zákona. Podľa\nnázoru súdu prvej inštancie i napriek tomu, že ide o deklaratórne súdne rozhodnutie, ktoré z povahy\nhmotnoprávnej úpravy vecných bremien v ustanoveniach § 151a až 151m Občianskeho zákonníka\nvyžaduje, aby na strane žalovaných vystupovali všetci účastníci dotknutého právneho úkonu, ktorí\nsú z vecného bremena povinní a oprávnení. Táto skutočnosť vyplýva aj z povahy spoluvlastníctva\nveci, na ktoré sa vecné bremeno vzťahuje. Vychádzajúc z judikátu R 78/1978, v zmysle ktorého\nnávrh na rozhodnutie súdu o tom, že sa vecné bremeno za primeranú náhradu obmedzuje alebo\nzrušuje, musia podať všetci spoluvlastníci nehnuteľnosti zaťaženej vecným bremenom proti všetkým\noprávneným z vecného bremena. Aj v danom prípade je nevyhnutné, aby v konaní vystupovali všetci\nz vecného bremena zaviazaní z titulu núteného spoločenstva. Z uvedeného dôvodu preto nepovažoval\nza prijateľný záver, aby neexistencia vecného bremena bola určená iba vo vzťahu k jednej polovici\nvšetkých podielových spoluvlastníkov, pričom vecné bremeno je viazané k nehnuteľnosti a tým na\nvšetkých spoluvlastníkov tejto nehnuteľnosti (pozemky parcelných č. 125/1, č. 125/2, č. 125/3), ktorí\nsú z vecného bremena povinní strpieť odvádzanie dažďových vôd. Pokiaľ spoluvlastníci uvedených\nnehnuteľností T. H. a X. H. nechceli vystupovať na strane žalobcov, tak bolo povinnosťou žalobcov ich\nzažalovať na strane žalovaných, aby sa stali stranami sporu, v ktorom sa rozhodovalo o (ne)existencii\nvecného bremena, z ktorého sú menovaní povinní. Z dôvodu nesplnenia podmienky účasti všetkých\nsubjektov núteného spoločenstva v zmysle § 78 ods. 2 CSP súd prvej inštancie žalobu zamietol.\n1.4. K existencii naliehavého právneho záujmu súdu prvej inštancie poznamenal, že v danom prípade\nžalobcovia nepreukázali ani naliehavý právny záujem na určení, že vecné bremeno zaniklo, pokiaľ\núčastníkmi konania nie sú všetci povinní aj oprávnení z vecného bremena, ktoré je predmetom určenia.\nNaliehavý právny záujem je totiž spravidla daný vtedy, ak sa zmení s úspechom v žalobe právne\npostavenie žalobcov. Pokiaľ by žalobcovia dosiahli výmaz vecného bremena z listu vlastníctva, o čo\nim v konaní ide, tak v zásade možno tento ich záujem kvalifikovať ako záujem právny, na ktorom majú\nnaliehavý právny záujem. Avšak aj v prípade úspechu v tomto spore, vzhľadom na záväznosť rozsudku\niba pre strany v spore, kataster nehnuteľností nemôže vymazať vecné bremeno zapísané na LV č. XXX\nvzťahujúce sa na všetkých spoluvlastníkov pozemkov parcelných parciel č. XXX/X, Č.. XXX/X, Č.. XXX/\nX, nakoľko ich spoluvlastníci T. H. a X. H. nie sú stranami sporu v tomto konaní a vo vzťahu k nim,\nrozsudok nebude záväzný ani pre kataster nehnuteľností. O nároku na náhradu trov konania rozhodol\npodľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok na ich náhradu proti žalobcom v rozsahu\n100 %.\n2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 29. novembra 2022\nsp. zn.16Co/140/2022 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil; žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok\nna náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcom 1/ a 2/ v plnom rozsahu.\n2.1. V odôvodnení uviedol, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, ako\naj správne právne vec posúdil. Stotožnil sa s uvedeným odôvodnením súdu prvej inštancie v názore\no nesplnení podmienky účasti všetkých subjektov núteného spoločenstva a z toho vyplývajúceho\nnedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Citujúc ustanovenia § 77 ods. 1, §\n78 ods. 1 a 2 CSP akcentoval, že nútené spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom osobitný\npredpis vyžaduje pre úspech v spore účasť všetkých subjektov právneho vzťahu. O takéto procesné\nspoločenstvo ide vždy, keď hmotnoprávna vecná legitimácia svedčí v spore viacerým subjektom. O\nnútené spoločenstvo ide teda vtedy, ak je z hľadiska hmotného práva potrebné a nevyhnutné pre\núspech v spore žalovať viacero subjektov. Na zdôraznenie správnosti právneho záveru uvedeného\nsúdom prvej inštancie, odvolací súd považoval za žiadúce doplniť, že vyriešenie otázky, aký prípad\npredstavuje dobrovoľné nerozlučné spoločenstvo (§ 77 CSP) alebo nútené spoločenstvo (§ 78 CSP) je\notázkou vyriešenia toho, či primárnym dôvodom ich vzniku je potreba totožného rozhodnutia vo veci\n\nsamej alebo nevyhnutnosť spoločného uplatnenia, či bránenia práva. Potreba rozšírenia účinkov na\nviaceré osoby vyplýva z toho, že spoločnými právami v tomto prípade sú absolútne, či už vecné alebo\ndedičské práva. V týchto prípadoch preto nepochybne pôjde primárne o nutnosť rozšírenia účinkov\nrozhodnutia vo veci samej na všetkých účastníkov pluralitného hmotnoprávneho vzťahu. Či dôvodom\ntakéhoto spoločenstva je nutnosť spoločného uplatnenia, či bránenia práva bezprostredne nesúvisí\ns reguláciou spoločných práv v hmotnom práve, ktoré pomerne stroho a jasne reguluje len relatívne\nzáväzkové práva, keď vo vzťahu k tretím osobám sú spoluvlastníci a povinní spoločne a nerozdielne.\nTáto norma, ktorá je v zásade normou záväzkového práva, sa judikatúrou preberá aj na pomery dedičov\nv čase pred vysporiadaním dedičstva, pričom k jej vytvoreniu dochádza v súdnych rozhodnutiach, ktoré\nneriešia otázky záväzkového práva, ale otázky procesného uplatnenia absolútnych, či už vecných alebo\ndedičských práv. Mlčanie zákona v otázke uplatnenia vecných práv viacerými oprávnenými je vyplnené\nprebratím konštrukcie o solidarite práv a povinností viacerých oprávnených. Táto solidarita je však v\nrovine uplatnenia vecných práv, ako aj dedičských práv v civilnom spore interpretovaná tak, že tieto\npráva môžu byť uplatnené či už všetkými alebo proti všetkým spoluvlastníkom, dedičom alebo iným\noprávneným z vecného práva k cudzej veci.\n2.2. Odvolací súd skonštatoval, že žalovaní 1/ a 2/ oprávnení z vecného bremena pred katastrom\nnehnuteľností nevyhlásili, že vecné bremeno z dôvodov uvedených v § 151p ods. 2 Občianskeho\nzákonníka zaniklo zo zákona, resp. nedošlo medzi všetkými povinnými a oprávnenými z vecného\nbremena k dohode, na podklade ktorej by kataster nehnuteľností postupom podľa § 34 ods. 1\nKatastrálneho zákona, vykonal záznamom zápis zániku vecného bremena zo zákona. Spornosť\nexistencie vecného bremena medzi oprávnenými a povinnými z vecného bremena možno odstrániť\nvýlučne v civilnom sporovom konaní, ktorého stranami musia byť všetky subjekty hmotnoprávneho\nvzťahu z vecného bremena v zmysle § 151n Občianskeho zákonníka, t. j. v predmetnej veci\nvšetci spoluvlastníci obmedzenej nehnuteľnosti, ako aj oprávnení z vecného bremena, nakoľko zánik\nvecného bremena zo zákona musí byť súdnym rozhodnutím deklarovaný voči všetkým účastníkom\nhmotnoprávneho vzťahu. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny\npotvrdil v súlade s § 378 ods. 2 CSP. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd\nrozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP. K nepoužitiu ustanovenia § 257 CSP podotkol, že v postupe súdu\nprvej inštancie nezistil akúkoľvek neprimeranú tvrdosť ani nespravodlivosť. Za dôvody hodné osobitného\nzreteľa v danom prípade totiž nemožno považovať 18 ročnú snahu žalobcov o dosiahnutie dohody so\nžalovanými o zániku vecného bremena.\n3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia (ďalej len „dovolatelia“),\nktorého prípustnosť vyvodzovali z ustanovenia § 420 písm. f) CSP vo vzťahu k výroku o trovách konania\na z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP k veci samej. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom\npodľa § 420 písm. f) CSP namietali, že postupom súdu došlo k prieťahom konania, čím sa zvyšovali\nnáklady a výdavky na vedenie sporu. Od 8. decembra 2021 (správne 2020, poznámka), kedy súd prvej\ninštancie pripustil zmenu žalobného návrhu a pôvodnú žalobu nezamietol, sa v merite veci konalo\nbezúčelne. Dovolatelia argumentovali tým, že Civilný sporový poriadok obsahuje definíciu trov konania,\nktorej naplnenie je podmienené kumulatívnym splnením všetkých zákonných znakov v zmysle § 251\nCSP a pri absencii niektorého z týchto znakov nemôže byť strane priznaná jeho náhrada. Za nesprávny\npovažovali názor odvolacieho súdu, že došlo k meritórnemu rozhodnutiu vo vzťahu k žalobnému petitu,\npreto uvedené bolo potrebné posúdiť ako mieru úspechu podľa § 255 CSP pre rozhodnutie o trovách\nkonania. Ďalej namietali, že odvolací súd sa nevysporiadal s podstatnými tvrdeniami uvedenými v\nodvolaní. Okolnosti, na ktoré žalobcovia 1/ a 2/ poukazovali, ktoré podľa ich názoru boli dôvodné pre\npoužitie moderačného práva vyplývajúceho z § 257 CSP, bolo ich preto potrebné hodnotiť v celku a nie\nhodnotiť len jeden z vybraných dôvodov. V tejto súvislosti dôvodili, že odvolací súd rozumným a logickým\nspôsobom nevysvetlil, z akého dôvodu hodnotil len jednu z okolností, na ktoré žalobcovia poukázali\na to, že sa snažili 18 rokov mimosúdne dohodnúť so žalovanými o zrušení vecného bremena. Podľa\nnázoru dovolateľov je rozhodnutie odvolacieho súdu vnútorne rozporné, nepreskúmateľné, pretože v\nčasti týkajúcej sa náhrady trov konania neobsahuje jasné vysvetlenie, aké úvahy viedli odvolací súd k\npotvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý sa jasne a zrozumiteľne nevysporiadal s právnymi a\nskutkovo relevantnými otázkami.\n3.1. V rámci namietaného nesprávneho právneho posúdenia v zmysle § 432 CSP dôvodili, že\npredmetom konania bolo posúdenie existencie právne významnej skutočnosti, ktorá vyvolala účinok\nzániku vecného bremena bez ohľadu na vôľu účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. Pri posúdení, či\n\nide o samostatné alebo nerozlučné spoločenstvo je rozhodná povaha predmetu konania vyplývajúca\nz hmotného práva. Určenie toho, či ide o nerozlučné alebo nútené spoločenstvo závisí od skúmania\ntoho, čo je predmetom konania. Súdy nižších inštancií vychádzali z judikátu R 78/1978, ktorý sa\npodľa názoru dovolateľov nevzťahuje na danú vec. V kontexte uvedeného vymedzili otázku, ktorá v\nrozhodovacej praxi ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP) v znení, či povaha veci konania\no určenie, že vecné bremeno zo zákona zaniklo, umožňuje, že v prípade, ak samostatne ktorýkoľvek\nzo spoluvlastníkov zaťaženej nehnuteľnosti (povinný z vecného bremena), uplatní nárok na určenie,\nže vecné bremeno zo zákona zaniklo, spoluvlastník zaťaženej nehnuteľnosti, ktorý odmietne vstúpiť\ndo konania, musí byť účastníkom tohto konania a vytvoriť s oprávneným z vecného bremena pasívne\nnerozlučné spoločenstvo. Podľa názoru dovolateľov odvolací súd dospel k nesprávnemu právnemu\nposúdeniu, keď v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie, na ktorý odkázal, síce citoval ustanovenie\n§ 151p ods. 2 Občianskeho zákonníka, avšak ho aplikoval nesprávne. Odvolací súd odkázal na\nhmotnoprávny vzťah vecného bremena v zmysle § 151n Občianskeho zákonníka, pričom poukázal\nna judikatúru týkajúcu sa určenia platnosti právnych úkonov, resp. usporiadania práv a povinností. K\npovahe veci t. j. k zániku vecného bremena zo zákona sa nevyjadril. Ďalej dôvodili, že ak nastala\nskutočnosť, ktorá mala za následok zánik vecného bremena ex lege, tak vecné bremeno zaniklo bez\nohľadu na platnosť zmluvy o zriadení vecného bremena, ktorá zakladá hmotnoprávny vzťah medzi\nvšetkými spoluvlastníkmi, ktorí sú povinní a oprávnenými z vecného bremena. Podľa presvedčenia\ndovolateľov, s prihliadnutím na povahu veci aj jeden zo spoluvlastníkov, samostatne, je oprávnený\nuplatniť nárok na určenie, že vecné bremeno zaniklo zo zákona, ktorý uplatňujú len voči oprávneným z\nvecného bremena, nakoľko tí vyvolali spornosť, či zaniklo alebo nezaniklo vecné bremeno zo zákona,\nkeďže voči okresnému úradu, katastrálnemu odboru sami nekonali, t. j. nepodali návrh na vykonanie\nvýmazu údaja záznamom v katastri nehnuteľnosti a nepredložili vyhlásenie, že vecné bremeno z\ndôvodov uvedených v § 151p Občianskeho zákonníka zaniklo. Nekonali teda tak, že na tomto podklade\nby kataster nehnuteľností postupom podľa § 34 ods. 1 Katastrálneho zákona vykonal záznamom výmaz\nvecného bremena. S poukazom na ustanovenie § 151p ods. 1 a 2, ods. 4 Občianskeho zákonníka,\nďalej dôvodili, že zákon predpokladá spôsob zániku vecného bremena na základe toho, že nastanú také\ntrvalé zmeny, že vec už nemôže slúžiť potrebám oprávnenej osoby alebo prospešnejšiemu užívaniu\njej nehnuteľnosti. V tom prípade je zrejmé a logické, že právne účinky zániku vecného bremena\nnastanú momentom, keď zákonom predpokladané skutočnosti nastali a výkon práva zodpovedajúceho\nvecnému bremenu už nie je a ani nebude možný a teda právo, v dôsledku tejto trvalej zmeny týmto\nmomentom zaniklo, bez ohľadu na existenciu rozhodnutia alebo existenciu zápisu vecného bremena v\nkatastri. Rozhodnutie o zániku vecného bremena ex lege spätne do minulosti bolo posudzované aj pred\nÚstavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) v uznesení č. k. III. ÚS 260/2016-8\nz 3. mája 2016, z ktorého právny záver citovali. Následne konštatovali, že z povahy sporu vyplýva, že\nsúd v konaní o určenie, že vecné bremeno zaniklo zo zákona preskúmava, či existujú okolnosti, ktoré sú\nprávne významnými skutočnosťami, ktoré predpokladá zákon, a ktoré vyvolávajú účinky zániku vecného\nbremena zo zákona. Vzhľadom k uvedenému dovolatelia považovali za rozhodnú hmotnoprávnu normu\nustanovenie § 151p ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého súd rozhodnutím deklaruje zánik\nvecného bremena zo zákona tým, že autoritatívnym spôsobom identifikuje, či reálne existuje alebo\nnastala právne významná skutočnosť. Podľa názoru dovolateľov, zánik vecného bremena nastal v\nminulosti a to najneskôr dňa 6. marca 2001, keď žalovaná 2/ listom v kolaudačnom konaní potvrdila, že\nprávo zodpovedajúce vecnému bremenu žalovaní 1/ a 2/ nevyužívajú, nakoľko odvádzanie dažďových\nvôd z verejného priestranstva vyriešili cez svoje pozemky osobitnou reguláciou vôd a cez zaťažené\npozemky žalobcov 1/ a 2/ parcelného č. 125 žiadna voda z pozemku žalovaných 1/ a 2/ parcelného č.\nXXX nepreteká. K uvedenému vyjadreniu pripojili geometrický plán so zakresleným trativodom, ktorý\nodvádza povrchovú (dažďovú) vodu z verejného priestranstva spred rodinného domu žalovaných 1/\na 2/ cez pozemky parcelného č. 124 a č. 123. Konštatovali, že predmetom konania bolo teda zistiť a\nposúdiť, či tvrdené skutočnosti nastali, čo žalovaní 1/ a 2/ v priebehu konania aj potvrdili vo vyjadrení\ndoručenému súdu dňa 17. septembra 2020 a na pojednávaní, konanom dňa 13. októbra 2020, a či\nide o také právne skutočnosti, ktoré predvída zákon. Citujúc ustanovenia § 34 ods. 1, § 5 ods. 2, §\n70 ods. 1 a 2, § 71 ods. 3, § 36a ods. 2 Katastrálneho zákona tvrdili, že právoplatným rozhodnutím\nsúdu, ktorým by bol vyslovený zánik vecného bremena zo zákona, by sa dosiahol výmaz zaniknutého\nvecného bremena z katastra nehnuteľností, čím by sa odstránil rozpor medzi zápisom na liste vlastníctva,\nktorý nezodpovedá skutkovému a právnemu stavu. Žalobcovia 1/ a 2/ podali žalobu voči oprávneným\nz vecného bremena, za účelom odstránenia tejto spornosti, keďže oprávnení z vecného bremena\nnepodali návrh na výmaz vecného bremena, a ani sa žalobcom 1/ a 2/ nepodarilo dohodnúť na zrušení\nvecného bremena, z dôvodov neprimeraných požiadaviek žalovaných 1/ a 2/. Podľa názoru dovolateľov,\n\nrozhodnutie súdu, ktorým bol vyslovený zánik vecného bremena zo zákona, nemá dopad na povinnosti\nz vecného bremena ostatných spoluvlastníkov, nakoľko práva a povinnosti zodpovedajúce vecnému\nbremenu už zanikli v minulosti, skôr ako by súd rozhodnutím určil, že vecné bremeno zaniklo ešte zo\nzákona, najneskôr dňa 6. marca 2001. Podotkli, že určovacia žaloba má preventívny charakter a tento\nspor má sekundárny význam v prípade neoprávnených zásahov do vlastníckeho práva. Zároveň tvrdili,\nže v prípade neoprávneného zásahu do vlastníckeho práva, má aj jeden z viacerých spoluvlastníkov\nprávo domáhať sa ochrany spoluvlastníckeho práva, pričom judikatúra neuvádza povinnosť označiť\nna strane žalovaného spolu so zasahovateľom aj ďalšieho spoluvlastníka, ktorý sa rozhodol, že sa\nnebude domáhať ochrany vlastníctva spoločnej veci. Žalobcovia vzhľadom na uvedené zastávali názor,\nže odvolací súd v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdil nedostatok\nvecnej legitimácie a potrebu vytvorenia núteného pasívneho procesného spoločenstva, a na tom základe\nnesprávne právne posúdil nedostatok naliehavého právneho záujmu. Navrhli napadnuté rozhodnutie\nodvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uplatnili si nárok na náhradu trov dovolacieho\nkonania v plnom rozsahu.\n4. Žalovaní 1/ a 2/ písomné vyjadrenie k dovolaniu nepredložili.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní\n(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v\nneprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§\n443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú\nsplnené podmienky podľa § 429 CSP, dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.\n6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.\n7. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421\nCSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie\nje proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne\nnapadnúť dovolaním.\n8. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť\nsamostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný\nopatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n9. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k\nvade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva\ntáto vada.\n10. Podľa § 440 CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.\n11. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu\ndo práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci\nprocesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v\ndôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny\nproces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v\nkonaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou\nsúčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov\nSlovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).\n12. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých\nprípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na\nspravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať\npostup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré\nsa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie\nústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné\nprejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo\nna zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán\n\nv konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom\nsvojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).\n13. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) CSP dovolatelia namietali výrok\no trovách konania z dôvodu, že k navýšeniu nákladov a výdavkov na vedenie sporu došlo v dôsledku\nprieťahov v konaní, ako aj z dôvodu bezúčelného konania súdu vo veci po pripustení zmeny žalobného\npetitu. Zároveň namietali aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom vo\nvzťahu k námietke o použití ustanovenia § 257 CSP na rozhodnutie o trovách konania.\n14. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,\nktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.\n15. Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo\nveci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne\nvysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.\n16. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné\nosobitného zreteľa.\n17. Inštitút trov konania je bezprostredne spojený s nákladmi vedenia súdneho sporu, pokiaľ ide o\nstrany, ich zástupcov a iné osoby zúčastnené na konaní. Trovy konania vynaložené v zmysle § 251 CSP\nznáša strana sporu alebo má nárok na ich náhradu. Náhrada trov konania je nerozlučne spojená so\nsporovým konaním a vyplýva z jeho povahy. Nárok na ich náhrada má strana sporu voči protistrane.\nPri rozhodovaní o trovách konania v sporovom konaní platí zásadu úspechu zodpovednosti za výsledok\nsporu, ktorá sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy\nkonania, ktoré jej v spore vznikli (§ 255 CSP).\n18. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP), aj\nzo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho nemusí uložiť neúspešnej\nstrane sporu povinnosť nahradiť trovy konania vzniknuté úspešnej strane, resp. nemusí strane, ktorá\nspôsobila vznik trov svojím zavinením uložiť, aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody hodné\nosobitného zreteľa rovnako ako výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne (vo forme\npríkladného výpočtu) a výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená,\nže tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle ustálenej judikatúry (napr. uznesenia\nnajvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo/17/2009, 5Cdo/67/2010, 3MCdo/46/2012), ustanovenie § 257 CSP nie\nje možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie, ale ide o ustanovenie,\npodľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné\nosobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne\nprihliadnuť. Každé rozhodnutie súdu, ktorým sporovej strane neprizná náhradu trov konania, musí byť zo\nsvojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe riadneho zváženia všetkých relevantných\nokolností konkrétneho prípadu a na základe prísne reštriktívneho výkladu ustanovenia § 257 CSP a v\nňom obsiahnutej formulácie „existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa“. Uvedené ustanovenie\npreto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady\nrozhodovania o trovách konania. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd prihliada na\nmajetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu a všíma si aj okolnosti, ktoré\nviedli strany k uplatneniu nároku na súde, a ich postoj v konaní. K dôvodom hodným osobitného zreteľa\nteda môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo k určitej procesnej situácii, a teda tento dôvod\nje daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Zároveň je potrebné prihliadať\naj na okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní (R 24/1964).\n19. Použitie ustanovenia § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových\nrozdielov medzi stranami, slúži na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie\nsúdneho konania a jeho výsledok. Hranice sudcovskej úvahy sú však dané účelom právnej náhrady trov\nkonania, ktorá jej nepriznanie pripúšťa len ako výnimku. Uvedenú ustanovenie je výrazom skutočnosti,\nže tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa\ndotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v\nzákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než\nby plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania.\n20. Z okolností preskúmavanej veci vo vzťahu k namietanému výroku o trovách konania vyplýva, že súdy\nnižších inštancií na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania aplikovali zásadu úspechu žalovaných\n\n1/ a 2/ v spore, a v súlade s § 255 ods. 1 CSP im priznali nárok na ich náhradu v plnom rozsahu. Procesný\núspech je vo vzťahu k predmetu sporu úspechom v spore. Plný úspech v spore môže mať žalobca aj\nžalovaný s tým, že o plný úspech vo veci ide vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so\nžalobným petitom vo veci samej. V danom prípade súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania\nrozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP. Odvolací súd uplatnenú námietku týkajúcu sa výroku o trovách\nkonania posúdil ako nedôvodnú. K možnej aplikácii ustanovenia § 257 CSP uviedol, že v postupe súdu\nprvej inštancie nezistil prítomnosť akejkoľvek neprimeranej tvrdosti ani spravodlivosti. Zároveň podotkol,\nže za dôvody hodné osobitného zreteľa nemožno považovať 18 ročnú snahu žalobcov o dosiahnutie\ndohody so žalovanými o zániku vecného bremena. Z uvedených dôvodov napadnuté rozhodnutie vo\nvzťahu k veci samej, ako aj vo výroku o trovách konania ako vecne právne potvrdil v súlade s § 387 CSP.\n21. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie uznesením na pojednávaní konanom dňa 8.\ndecembra 2020 pripustil zmenu žalobného petitu (v spise na č. l. 141). Zmena žaloby je prejavom\ndispozičnej zásady, ktorá je typická pre sporové konanie a umožňuje strane, aby modifikovala žalobný\nnávrh, ktorý však nie prostriedkom procesného útoku alebo prostriedkom procesnej obrany (§ 149 CSP).\nMožnosť meniť žalobu však nie je absolútna a zákon ju obmedzuje najmä z dôvodov hospodárnosti\na len so súhlasom súdu (§ 139 CSP), ako aj v rámci konania na súde prvej inštancie. Pripustená\nzmena sa týkala len žalobného petitu, nie pristúpenia do konania ďalších subjektov v zmysle § 79\nCSP. V sporovom konaní súd rozhoduje len na návrh žalobcu, vychádzajúc z dispozičného princípu.\nZodpovednosť za stanovenie okruhu subjektov konania má práve žalobca. Súhlas vstupujúceho\nsubjektu do konania sa vyžaduje len v tom prípade, ak má vystupovať na strane žalobcu. Naopak súhlas\nžalovaného sa logicky nevyžaduje. Vstúpený subjekt prijíma stav konania k momentu právoplatnosti\nuznesenia o pripustení svojho vstupu, nie je viazaný doterajšími úkonmi žiadneho zo subjektov konania,\na to ani v prípade, aby vstupom do konania vzniklo nerozlučné spoločenstvo, a ani v prípade, ak by\nsa vstupom do konania odstraňoval nedostatok núteného spoločenstva. Za situácie, ak žalobcovia\nprocesným návrhom neodstránili nedostatok pasívnej vecnej legitimácie strán v spore, uvedené\nnemožno vytknúť konajúcemu súdu.\n22. Zhodnotením špecifických okolností danej veci v spojení s výsledkom meritórneho rozhodnutia, a\nteda neúspechu žalobcov v spore, dovolací súd dospel k záveru, že dovolaciu námietku vo vzťahu\nk rozhodnutiu o nároku na náhradu trov konania nemožno považovať za opodstatnenú. Tvrdenie\ndovolateľov o neúčelnom vedení sporu súdom prvej inštancie po pripustení zmeny žaloby a nezamietnutí\npôvodnej žaloby nezakladá existenciu vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n23. K namietanému nedostatočnému odôvodneniu výroku o trovách konania v súvislosti s posúdením\nexistencie dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP, dovolací súd uvádza, že\nodôvodnenie uvedené odvolacím súdom v bodoch 29. až 35., je potrebné vnímať v celom jeho\nkontexte, ktoré spĺňa náležitosti odôvodnenia rozhodnutia vyplývajúce z § 393 ods. 2 v spojení s §\n220 ods. 2 CSP, lebo zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti\njednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť\naj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Odvolací súd okrem všeobecných právnych záverov\ntýkajúcich sa interpretácie ustanovenia § 257 CSP skonštatoval, že ,,v postupe súdu prvej inštancie\nnie je prítomná akákoľvek neprimeraná tvrdosť ani nespravodlivosť. Za dôvody hodné osobitného\nzreteľa v posudzovanej veci totiž nemožno považovať 18 ročnú snahu žalobcov o dosiahnutie dohody\nso žalovanými o zániku vecného bremena“. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho\nrozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené aj závery, ku ktorým na\nich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Vysporiadanie sa s uplatnenými\npodstatnými odvolacími námietkami, odvolacím súdom možno považovať za dostatočné aj v zmysle §\n387 ods. 3 CSP.\n24. Podľa názoru dovolacieho súdu dovolatelia nevytýkajú žiadne nedostatky v procesnom\npostupe odvolacieho súdu, jeho nesúhlas s právnym posúdením odvolacieho súdu, nepredstavuje\nvadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP (R 54/2012, sp. zn. 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010,\n3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/170/2014).\nSkutočnosť, že dovolatelia majú odlišný právny názor než odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá a\nnedokazuje ním tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii\nzákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,\nI. ÚS 12/05, I. ÚS 383/06), čo sa netýka preskúmavanej veci.\n\n25. Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu vyplýva, že prípadný nedostatok riadneho\nodôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne\nprávne posúdenie veci v zásade nezakladá vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP (R 24/2017).\nDo úvahy preto neprichádza ani relevantnosť námietky, že odvolací súd nedostatočným odôvodnením\nrozhodnutia dovolateľom znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že\ndošlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné\npoznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie\nnámietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam,\nktoré zostali sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska\ndoplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). Iba skutočnosť, že dovolatelia sa s\nprávnym názorom odvolacieho súdu nestotožňujú, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti\nalebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06). Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne\na jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je\nplne realizovateľné základné právo strany sporu na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivý proces\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).\n26. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho\nprávnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Neznamená ani právo na to, aby bol účastník\nkonania úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Nie\nje porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení\núčastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených námietok.\nPrávo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho vyplýva, že\nvšeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania,\nvrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). Je však povinný na\nzákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne\nakceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS\n252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07). Vecná spojitosť odôvodnenia rozhodnutia s princípom práva\nna spravodlivý proces garantuje každému účastníkovi konania, že vydaný rozsudok musí spĺňať limity\nzrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku.\n27. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva stabilne judikuje, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej\nmiere uvádzať dôvody, zároveň však nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď\nv odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa\nšpecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A,\nč. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis\nproti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú\nsúdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na\nvykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Španielsku z 29.\napríla 1993; m. m. II. ÚS 410/06, I. ÚS 736/2016).\n28. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je\noprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je\noprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho\nsúdu, v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie (§ 442 CSP), v zmysle ktorého\ndovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolanie nepredstavuje\nopravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci.\n29. Podľa § 421 ods.1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je\ndovolacím súdom, rozhodovaná rozdielne.\n30. Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva\nv nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia.\n31. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková). Môže\nísť tak o otázku hmotnoprávnu, ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii\na interpretácii procesných ustanovení). Na to, aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného\n\nustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu\nz hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr)\nsplnené predpoklady prípustnosti (vecnej prejednateľnosti) dovolania, zodpovedajúce niektorému zo\nspôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a\ntiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania\nprípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP. K\nposúdeniu dôvodnosti dovolania a teda vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, či dovolateľom\nnapadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení, môže dovolací súd\npristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania.\n32. Dovolací súd posudzujúc prípustnosť dovolacieho dôvodu uplatneného podľa § 421 ods.1 CSP\nv súlade s § 432 CSP v spojení s § 124 CSP (I. ÚS 51/2020), v snahe autenticky porozumieť textu\ndovolania (IV. ÚS 15/2021, I. ÚS 115/2020, I. ÚS 336/2019) dospel k záveru, že dovolatelia nesúhlasili\ns právnym posúdením otázky vecnej legitimácie v spore o určenie zániku vecného bremena zo zákona\na na tom základe aj existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. V súvislosti\ns uplatneným dovolacím dôvodom v zmysle 421 ods. 1 písm. b) CSP vymedzili otázku v znení, či\npovaha veci konania o určenie, že vecné bremeno zo zákona zaniklo, umožňuje, že v prípade, ak\nsamostatne ktorýkoľvek zo spoluvlastníkov zaťaženej nehnuteľnosti (povinný z vecného bremena),\nuplatní nárok na určenie, že vecné bremeno zo zákona zaniklo, spoluvlastník zaťaženej nehnuteľnosti,\nktorý odmietne vstúpiť do konania, musí byť účastníkom tohto konania a vytvoriť s oprávneným z\nvecného bremena pasívne nerozlučné spoločenstvo. Prezentovali názor podľa ktorého, aj jeden zo\nspoluvlastníkov samostatne je oprávnený uplatniť nárok na určenie, že vecné bremeno zaniklo zo\nzákona, ktorý uplatňujú len voči oprávneným z vecného bremena, ktorí vyvolali spornosť, či vecné\nbremeno zo zákona zaniklo alebo nezaniklo. Z povahy veci vyplýva, že súd v konaní o určenie, že\nvecné bremeno zaniklo zo zákona preskúmava, či existujú okolnosti, ktoré sú právne významnými\nskutočnosťami, ktorá zákon predpokladá a ktoré vyvolávajú účinky zániku vecného bremena. V súlade s\nustanovením § 151p ods. 2 Občianskeho zákonníka, súd rozhodnutím deklaruje zánik vecného bremena\nzo zákona tým, autoritatívnym spôsobom identifikuje, či reálne existuje alebo nastala právne významná\nskutočnosť.\n32.1. Dovolací súd v rámci dovolacieho prieskumu prípustnosti dovolania dospel k záveru, že dovolanie\nje procesne prípustné, preto sa následne zaoberal podstatou namietaného nesprávneho právneho\nposúdenia. Z rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu vyplýva, že otázkou posúdenia núteného\nspoločenstva v skutkovo obdobných veciach sa zaoberal dovolací súd napríklad v rozhodnutiach sp. zn.\n8Cdo/28/2019, 7Cdo/125/2023 a v prijatých judikátoch publikovaných v Zbierke stanovísk najvyššieho\nsúdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1978, R 27/1978, R 78/1978. V kontexte\nuvedeného preto skúmal, či sa napadnutým rozhodnutím pri riešení právnej otázky odvolací súd odklonil\nod ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP) z dôvodu, že dovolací\nsúd nie je viazaný tým, na základe ktorého ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) až písm. c) CSP dovolatelia\nvymedzili právnu otázku (nález ústavného súdu z 9. júna 2020 sp. zn. I. ÚS 51/2020).\n33. Podľa § 78 ods. 1 a 2 CSP nútené spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom osobitný predpis\nvyžaduje pre úspech v spore účasť všetkých subjektov právneho vzťahu. Súd žalobu zamietne, ak nie\nje splnená podmienka účasti všetkých subjektov podľa odseku 1.\n34. O nútené spoločenstvo pôjde vtedy, keď priamo zo zákona alebo z povahy veci je z hľadiska vecnej\nlegitimácie nevyhnutné, aby v konaní vystupovalo spoločenstvo. Existencia spoločenstva je v takomto\nprípade vynútená hmotnoprávnou úpravou. Ak žalobca namiesto núteného procesného spoločenstva\nžaluje len jeden subjekt, žaloba musí byť zamietnutá pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie.\nVecná legitimácia je stav vyplývajúci z hmotného práva. Vecne legitimovaným je ten, kto je subjektom\nhmotnoprávneho vzťahu, o ktorom sa v procese rozhoduje.\n35. Vo všeobecnosti platí, že charakter procesného spoločenstva je determinovaný charakterom\npredmetu konania, teda hmotnoprávnou úpravou. O nerozlučné spoločenstvo\nide len vtedy, ak\npovaha predmetu sporu neumožňuje, aby ten bol prejednaný a rozhodnutý samostatne voči každému zo\nspoločníkov. Ak dochádza k zmene žaloby, k jej späťvzatiu či k uznaniu alebo vzdaniu sa nároku, je na\nprocesnú perfektnosť takéhoto úkonu potrebný súhlas všetkých procesných spoločníkov vystupujúcich\nna jednej strane. Vyplýva to z povahy veci, keďže ide o úkony s tzv. hmotnoprávnou relevanciou,\nvyžaduje sa súhlas všetkých dotknutých spoločníkov (II. ÚS 375/2019).\n36. Z ustáleného skutkového stavu je nepochybné, že podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností\nvedených na LV č 170 na Okresnom úrade Pezinok, katastrálny odbor, obec Vinosady, k. ú. Malé Tŕnie\nsú na pozemku parcelného č. 125/1, č. 125/2 a č. 125/3 žalobcovia v rozsahu 1 spoluvlastníckeho\n\npodielu E. T. H. a X.N. H.I. v rozsahu 1 spoluvlastníckeho podielu. Bezpodielovými spoluvlastníkmi\nnehnuteľností a to pozemkov parcelného č. 123, č. 124/1, č. 124/2 a č. 124/3 (pôvodne pozemku\nparcelného č. 124) sú žalovaní ( LV č. 647). Z obsahu notárskej zápisnice z 21. decembra 1989 sp. zn.\nN 318/1989, NZ 895/1989 spísanej na Štátnom notárstve Bratislava vidiek vyplýva, že bola uzavretá\nzmluva o zrušení spoluvlastníctva a zmluva o vecnom bremene, podľa ktorej oprávnenými z vecného\nbremena sú spoluvlastníci pozemku parcelného č. XXX/1, č. XXX/X a č. XXX/X, teda žalovaní 1/ a 2/.\nPovinnými z vecného bremena sú žalobcovia 1/ a 2/ ako spoluvlastníci pozemku parcelného č. XXX/X,\nČ.. XXX/X E. Č.. XXX/X a T. H. a X. H. (v spise na č. l. 9).\n37. Najvyšší súd v uznesení z 27. marca 2019 sp. zn. 8Cdo/28/2019 uviedol, že ak na jednej strane\nsporu vystupuje viac subjektov, hovoríme o procesnom spoločenstve, o tzv. subjektívnej kumulácii v\ncivilnom procese. Táto môže vzniknúť už podaním žaloby, keď žalobu podá viac subjektov na strane\nžalobcu alebo žalobca v žalobe žaluje viac subjektov na strane žalovaného, alebo až počas konania\npostupom podľa § 79 CSP (pristúpenie ďalšieho subjektu do konania) alebo § 166 CSP (spojenie vecí).\nZákon rozlišuje procesné spoločenstvo samostatné (§ 76 CSP), nerozlučné spoločenstvo (§ 77 CSP) a\nnútené spoločenstvo (§ 78 CSP). O nútené procesné spoločenstvo ide vtedy, keď hmotnoprávna vecná\nlegitimácia svedčí v spore viacerým subjektom, a teda ak je z hľadiska hmotného práva potrebné a\nnevyhnutné, aby žalobu uplatnilo viacero subjektov spoločne, alebo ak je pre úspech v spore nevyhnutné\nžalovať viacero subjektov. Ak súd zistí, že nie je splnená podmienka účasti všetkých subjektov právneho\nvzťahu, žalobu zamietne. Súd nemôže návrhu vyhovieť pre nedostatok vecnej legitimácie vyplývajúcej z\nhmotného práva. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane\nžalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou\nkaždého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden\nz účastníkov konania (strán sporu) nenamieta.\n38. V uznesení z 27. novembra 2024 sp. zn. 7Cdo/125/2023 najvyšší súd uviedol, že v otázke okruhu\nsporových strán v konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva, panuje v rámci slovenskej súdnej\nrozhodovacej praxe zhoda v tom, že stranami sporu musia byť všetci dedičia po poručiteľovi, a to z\ndôvodu, že až do vyporiadania dedičstva sú všetci dedičia považovaní za vlastníkov tejto veci a majú\npostavenie tzv. nerozlučných, resp. nútených spoločníkov podľa §78 CSP (R 49/1982, 8Cdo/94/2018,\n8Cdo/28/2019, III. ÚS 93/2019). Ak pre uvedený nedostatok vecnej legitimácie dôjde k zamietnutiu\nžaloby podľa uznesenia ústavného súdu z 9. júna 2011 sp. zn. II. ÚS 260/2011 neúspešnému žalobcovi\nnič nebráni podať správne novú žalobu o určenie, že sporná vec, resp. nehnuteľnosť patrí do\ndedičstva po poručiteľovi, a to tak, že stranami sporu budú (už) všetci do úvahy prichádzajúci dedičia,\nktorých procesné postavenie pritom reálne bude závisieť od toho, či majú rovnaký alebo odlišný názor\nvo veci samej.\n39. Ak vecné bremeno a právo mu zodpovedajúce je spojené s vlastníctvom určitých nehnuteľností,\na ak zaviazané pozemky, i pozemky, s ktorými je spojené právo zodpovedajúce vecnému bremenu,\npatria niekoľkým osobám spoločne, prislúcha oprávnenie na podanie žaloby o obmedzení alebo zrušení\nvecného bremena nerozdielne všetkým spoluvlastníkom zaviazaného pozemku; žalovanými potom majú\nbyť nerozdielne všetci spoluvlastníci, s ktorými je spojené právo zodpovedajúce vecnému bremenu (R\n37/1953).\n40. Pre rozhodnutie súdu o obmedzení alebo zrušení vecného bremena za primeranú náhradu (§ 506\nods. 2 Občianskeho zákonníka) nie je rozhodujúce, či zmenou pomerov vznikol hrubý nepomer medzi\nvecným bremenom a výhodou oprávneného zavinením niektorého z účastníkov tohto právneho vzťahu.\nNávrh na rozhodnutie súdu o tom, že sa vecné bremeno za primeranú náhradu obmedzuje alebo zrušuje,\nmusia podať všetci spoluvlastníci nehnuteľnosti zaťaženej vecným bremeno proti všetkým oprávneným\nz vecného bremena (R 27/1978).\n41. Návrh na rozhodnutie súdu o tom, že sa vecné bremeno za primeranú náhradu obmedzuje alebo\nzrušuje, musia podať všetci spoluvlastníci nehnuteľnosti zaťaženej vecným bremenom proti všetkým\noprávneným z vecného bremena (R 78/1978).\n42. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd konštatuje, že napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu\npri riešení právnej otázke vecnej legitimácie v spore o určenie zániku vecného bremena zo zákona\nnedošlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej prace dovolacieho súdu, preto dovolací dôvod v zmysle §\n421 ods. 1 písm. a) CSP nie je daný. Nesplnenie podmienky účasti všetkých subjektov právneho vzťahu\nvyplývajúceho z vecného bremena zaťažujúceho nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve z titulu\n\nich nerozlučného (núteného) spoločenstva je dôvodom pre zamietnutie žaloby pre nedostatok vecnej\nlegitimácie vyplývajúcej z hmotného práva. Účastníkmi konania o určenie existencie či neexistencie\npráva zodpovedajúceho vecnému bremenu musia byť všetci tí, o právach a povinnostiach ktorých v\nkonaní ide. V prípade spoluvlastníctva patrí právo na ochranu všetkým spoluvlastníkom. V kontexte\nuvedeného sa preto dovolací súd nestotožnil s prezentovaným názorom dovolateľov spočívajúcim v\ntom, že oprávnenie uplatniť nárok na určenie, že vecné bremeno zo zákona zaniklo má aj jeden zo\nspoluvlastníkov samostatne.\n43. Vecné bremená obmedzujú vlastnícke právo k veci v prospech iného subjektu. Toto obmedzenie sa\nmôže vzťahovať len na nehnuteľnosti (§ 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Na základe tohto právneho\nvzťahu vlastníkovi nehnuteľnosti vzniká povinnosť v prospech oprávneného subjektu niečo strpieť\n(pati), niečoho sa zdržať (non facere), niečo konať (facere). Každej povinnosti vyplývajúcej z právneho\nvzťahu vecného bremena zodpovedajú na druhej strane práva oprávneného subjektu. Tieto práva\n(oprávnenia) z vecných bremien sú dvojakého druhu: a) vecné bremená, ktoré sú spojené s vlastníctvom\nurčitej nehnuteľnosti (pôsobia in rem). Z týchto vecných bremien je oprávnený každý vlastník tejto\nnehnuteľnosti. Oprávnenia prechádzajú na každého ďalšieho vlastníka na základe singulárnej alebo\nuniverzálnej sukcesie. Vecné bremená tohto druhu slúžia na účelnejšie a prospešnejšie využívanie\nnehnuteľnosti patriacej vlastnícky oprávnenému. Sem patrí aj vecné bremeno, ktorým zodpovedá právo\ncesty - prechodu alebo prejazdu cez susedný pozemok; b) vecné bremená, v ktorých oprávnenia slúžia\nurčitej osobe a sú na túto osobu viazané (pôsobia in personam). Tomuto vecnému bremenu zodpovedá\nnapríklad právo doživotne užívať určitú nehnuteľnosť, resp. jej časť, byt alebo miestnosť v nej, právo\nna zaopatrovanie určitým vecným alebo peňažným plnením od zaviazanej osoby a pod. Toto právo\nnemožno zmluvne prevádzať a neprechádza na inú osobu. V oboch prípadoch konkrétne vymedzenie\nobsahu práv a povinností vyplývajúcich z právneho vzťahu vecného bremena je určené aktom, na\nzáklade ktorého vecné právo vzniklo. Povinným je vlastník nehnuteľnosti a odvodene od neho aj jej\nužívateľ- nájomca. Oprávneným t. j. tým, kto má právo zodpovedajúce vecnému bremenu môže byť\njednak vlastník inej, spravidla susediacej nehnuteľnosti, pre ktorú sa vecné bremeno zriaďuje, na ktorú je\nviazané a tiež odvodene od nej aj jej užívateľ- nájomca, alebo aj určitá iná osoba, ak ide o vecné bremeno\nosobné. Kým u osobného vecného bremena je totožnosť oprávneného istá, u oprávneného z vecného\nbremena prvého typu sa mení so zmenou vlastníka nehnuteľnosti, pretože nový vlastník vstupuje do\ntohto vzťahu, bez ohľadu z akého titulu sa stal novým vlastníkom nehnuteľnosti. Vecnú legitimáciu\nna podanie návrhu na určenie existencie vecného bremena alebo na obmedzenie, prípadne zrušenie\nvecného bremena majú len vlastníci nehnuteľnosti alebo osoby, ak ide o vecné bremeno osobné. Od\ntýchto návrhov treba odlišovať návrhy na ochranu práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu, ktoré\nmôžu úspešne podať aj tí, ktorí svoje právo užívať nehnuteľnosť, s ktorou je spojené právo z vecného\nbremena, odvodzujú od subjektov tohto práva (rozsudok najvyššieho súdu z 31. marca 2009 sp. zn.\n1Cdo/40/2008).\n44. Od návrhov na určenie existencie vecného bremena alebo od návrhov na obmedzenie, prípadne\nzrušenie vecného bremena, ktoré môžu podať len subjekty práv a povinností z vecného bremena, či už\nna strane povinného alebo oprávneného, treba odlišovať návrhy, v ktorých sa navrhovatelia dožadujú\nochrany práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. V druhom z uvádzaných prípadov môžu návrh\núspešne podať nielen vlastníci, ale aj tí, ktorí svoje právo užívať nehnuteľnosť, s ktorou je spojené právo\nz vecného bremena, odvodzujú od subjektov tohto práva. Ochrana ich práv vyplýva zo všeobecného\nustanovenia § 4 Občianskeho zákonníka, ktoré zásadne zabezpečuje možnosti súdnej ochrany všade\ntam, kde je v občianskoprávnych vzťahoch ohrozené alebo narušené právo. Predmetom tejto ochrany\nsú nepochybne aj práva zodpovedajúce vecným bremenám (R 37/1985, m. m. R 2/1974).\n45. V preskúmavanej veci sa žalobcovia domáhali určenia, že vecné bremeno zo zákona zaniklo v súlade\ns § 151p ods. 2 Občianskeho zákonníka, nie ochrany práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu.\nProcesným nedostatkom nerozlučného (núteného) spoločenstva je, že a) rozhodnutie sa týka všetkých\nspoločníkov s rovnakým výsledkom, b) práva a povinnosti spoločníkov sú nerozlučné, c) procesné\ndôsledky rozhodnutia sa týkajú všetkých spoločníkov, čoho dôsledkom je aj to, že procesný úkon\nniektorého zo spoločníkov sa týka všetkých spoločníkov. Dôsledky nerozlučného spoločenstva vyplývajú\nz hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, bez zreteľa na ich vôľu. Nadväzujúc na uvedené dovolací súd\nuzatvára, že namietané nesprávne právne posúdenie pasívnej vecnej legitimácie v spore v otázke\nnúteného spoločenstva dovolateľmi preto nie je dôvodné. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie\n(aktívnej alebo pasívnej) strán v spore je rozhodujúca existencia podielového spoluvlastníctva k\n\nnehnuteľnostiam na ktorých viazne vecné bremeno, preto podľa povahy právneho vzťahu sú stranami\nvšetci spoluvlastníci z titulu núteného spoločenstva v zmysle § 78 CSP.\n46. Podľa § 137 CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) o splnení povinnosti, b)\nnároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami\nvyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie, ak je na tom naliehavý právny záujem;\nnaliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu , alebo d) určení\nprávnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.\n47. Citované ustanovenie § 137 CSP uvádza jednotlivé druhy žalôb demonštratívne. Iná\nsúkromnoprávna žaloba neuvedená v uvedenom ustanovení je prípustná iba za predpokladu, že\nosobitný predpis vyplýva z hmotného práva. Na identifikáciu, či ide o tzv. inú v § 137 CSP nepomenovanú\nsúkromnoprávnu žalobu je rozlišovacím kritériom žalobný návrh a zároveň právny dôvod tvrdeného\npráva. Pri určovacej žalobe v zmysle § 137 písm. c) CSP znie žalobný návrh na určenie, či tu právo je\nalebo nie je. Žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení vtedy, ak je tvrdené právo\nneisté alebo ohrozené za predpokladu, že vyhovujúcim určovacím rozsudkom možno túto neistotu alebo\nohrozenie odstrániť.\n48. V preskúmavanej veci sa žalobcovia k otázke preukázania existencie naliehavého právneho záujmu\ndôvodili, že ide o určenie právnej skutočnosti a právoplatným rozhodnutím by sa dosiahol výmaz\nzaniknutého vecného bremena z katastra nehnuteľností, čím by sa odstránil rozpor medzi zápisom\nna liste vlastníctva, ktorý nezodpovedá skutkovému a právnemu stavu. Vychádzajúc z preventívneho\ncharakteru určovacej žaloby ďalej tvrdili, že tento spor má sekundárny význam v prípade neoprávnených\nzásahov do vlastníckeho práva, v ktorom konaní by bola otázka zániku vecného bremena riešená ako\npredbežná. V kontexte uvedeného poznamenali, že v prípade neoprávneného zásahu do vlastníckeho\npráva má aj jeden z viacerých spoluvlastníkov právo domáhať sa ochrany spoluvlastníckeho práva.\nJudikatúra neuvádza povinnosť označiť na strane žalovaného spolu so zasahovateľom aj ďalšieho\nspoluvlastníka, ktorý sa rozhodol, že sa nebude domáhať ochrany vlastníctva k spoločnej veci.\n49. Najvyšší súd v uznesení z 27. novembra 2024 sp. zn. 7Cdo/125/2023 k otázke preukázania\nexistencie naliehavého právneho záujmu uviedol, že tzv. určovacia žaloba [na rozdiel od ostatných\ntypov žalôb uvedených v § 137 písm. a), b), d) CSP] má miesto iba za predpokladu, že žalobca má\nnaliehavý právny záujem o požadovanie určenia existencie alebo neexistencie právneho vzťahu alebo\npráva. Je preto primárnou povinnosťou všeobecných súdov, aby sa pri rozhodovaní o určovacej žalobe\nvysporiadali najprv s otázkou (ne)existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu. Ústavný súd vo\nsvojej doterajšej judikatúre už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak všeobecné súdy postupujú tak,\nže rozhodnú o vecnej opodstatnenosti určovacej žaloby bez toho, aby dospeli k záveru o existencii\nnaliehavého právneho záujmu žalobcu, porušia tým základné právo na súdnu ochranu ďalšieho\núčastníka konania spravidla žalovaného (II. ÚS 382/2010). Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý právny\nzáujem o ním požadované určenie, ide o samostatný a prvoradý dôvod zamietnutia žaloby. Pokiaľ teda\nsúd dospeje k záveru, že tá-ktorá určovacia žaloba nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho\nzáujmu o požadované určenie spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne\nžalobu bez toho a bez ohľadu na to, či neexistenciu naliehavého právneho záujmu žalovaný namietal,\naby sa zaoberal meritom veci (m. m. sp. zn. 3Cdo/241/2008).\n50. V preskúmavanej veci dôvodom zamietnutia žaloby bol prioritne nedostatok pasívnej vecnej\nlegitimácie v spore z dôvodu núteného spoločenstva v súlade s § 78 od. 2 CSP. Uvedenie\nďalšieho dôvodu súdom prvej inštancie o nepreukázaní existencie naliehavého právneho záujmu na\npožadovanom určení, ktorého posúdenie bolo v súlade s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu\nnepredstavuje odklon pri riešení tejto otázky, preto ani z tohto dôvodu nie je dovolanie podľa § 421 ods. 1\npísm. a) CSP prípustné. Na záver dovolací súd len poznamenáva, že o prekážku veci rozsúdenej nejde,\nak predchádzajúcim rozsudkom bola určujúca žaloba zamietnutá bez toho, aby súd záväzne posúdil\nexistenciu právneho vzťahu medzi účastníkmi konania (R 15/2005). Inak povedané nie je prekážkou\nnovej určovacej žaloby, ak dôvodom zamietnutia bol len nedostatok naliehavého právneho záujmu.\n51. Vychádzajúc z uvedených dôvodov dovolací súd odmietol dovolanie v súlade s § 447 písm. c) CSP ,\nlebo smeruje proti rozhodnutiu proti ktorému dovolanie nie je prípustné.\n\n52. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v slade s § 453 ods. 1 v\nspojení s § 262 od. 1 CSP a zásadou úspechu žalovaných v spore vyplývajúcou z § 255 ods. 1 CSP,\nktorým priznal nárok na ich náhradu v plnom rozsahu proti žalobcom. O výške náhrady trov konania\nrozhodne súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 2 CSP.\n53. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "16Co/140/2022", "guid": "ba6c8cca-212f-4d2f-bb12-249c11ea3e20:5bbcd2be-4465-4953-b294-b01bf936b298", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6c42d7ac-764f-4769-b630-911f7fc96962", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.15.2021.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 15/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 15/2021 z 25. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-25", "citacie_n": 205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.15.2021.2"}, {"guid": "ussr:47b35879-dd33-43cf-b941-6e3733444a8b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 115/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/2020 z 6. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-06", "citacie_n": 427, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2"}, {"guid": "ussr:2fb442f0-acc9-4097-888c-1a3b22b5bd72", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 336/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 528, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1"}, {"guid": "ussr:cecc06ed-5bb1-4b6e-bcc1-015e231020bf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 51/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 51/2020 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 510, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2"}, {"guid": "ussr:3cecab4c-c131-4924-82b2-8c42d0c25bdd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.375.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 375/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 375/2019 z 15. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-15", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.375.2019.1"}, {"guid": "ussr:9af90c21-9c6d-49bc-916e-7513efdc62af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.93.2019.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 93/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 93/2019 z 5. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-05", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.93.2019.1"}, {"guid": "ussr:f44a9ffa-183c-40f1-9d61-961b89c8894c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.260.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 260/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 260/2016 z 3. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-03", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.260.2016.1"}, {"guid": "ussr:76be52e6-1f81-4a33-b606-91768052924a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.675.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 675/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 675/2014 z 22. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-22", "citacie_n": 335, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.675.2014.1"}, {"guid": "ussr:8313ac21-ffe6-4ee3-8485-990852a1773f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 260/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 260/2011 z 9. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-09", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8313ac21-ffe6-4ee3-8485-990852a1773f"}, {"guid": "ussr:5571793f-3691-414c-a4f4-c9ed274f3088", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 382/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 382/2010 z 27. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-27", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5571793f-3691-414c-a4f4-c9ed274f3088"}, {"guid": "ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 204/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 204/2010 z 27. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-27", "citacie_n": 1515, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 32/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 32/07 z 15. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-15", "citacie_n": 881, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580"}, {"guid": "ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 188/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 2017, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 329/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 329/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:ee98ae3f-dc93-4f8e-8766-3f372395cb3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 26/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/94 z 10. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-10", "citacie_n": 1929, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}, {"guid": "2762904b-8146-4940-9b1b-9062a782a3c6:81d3fd25-4b32-4ce3-9361-9d069e974753", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:8719202152.1", "spisova_znacka": "7Cdo/125/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/125/2023 z 27. 11. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-11-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:8719202152.1"}, {"guid": "305f1990-92ab-41f9-b79f-16e5c7c44334:c92e5245-669a-4a4d-8b21-21b0bfbf15f6", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:5104899253.1", "spisova_znacka": "3MCdo/46/2012", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/46/2012 z 8. 1. 2014", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2014-01-08", "citacie_n": 639, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:5104899253.1"}, {"guid": "ba6c8cca-212f-4d2f-bb12-249c11ea3e20:5bbcd2be-4465-4953-b294-b01bf936b298", "ecli": null, "spisova_znacka": "16Co/140/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16Co/140/2022 z 29. 11. 2022", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2022-11-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ba6c8cca-212f-4d2f-bb12-249c11ea3e20:5bbcd2be-4465-4953-b294-b01bf936b298"}], "citovane_v": []}