{"guid": "8130fcc3-e212-45e4-b146-136e5de5fc71:5896c29c-f711-41cc-a625-04366f4e5091", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:1319202627.1", "spisova_znacka": "9CdoPr/3/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9CdoPr/3/2025 z 30. 9. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. septembra 2025, sp. zn. 9CdoPr/3/2025, ECLI:SK:NSSR:2025:1319202627.1", "identifikacne_cislo": "1319202627", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Martin Holič", "sudca_id": 75, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-martin-holic-75", "datum_vydania": "2025-09-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce", "Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Neplatnosť skončenia pracovného pomeru"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311", "nazov": "ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-68.odsek-1", "nazov": "§ 68 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-68.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-68"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-68.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 68 ods. 1 písm. b) ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-68.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-68"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-68.odsek-2", "nazov": "§ 68 ods. 2 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-68.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-68"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-38.odsek-4", "nazov": "§ 38 ods. 4 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-38.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-38"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-70", "nazov": "§ 70 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-70", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-70"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-74", "nazov": "§ 74 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-74", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-74"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-77", "nazov": "§ 77 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-77", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-77"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-79.odsek-1", "nazov": "§ 79 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-79.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-79"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-141.odsek-1", "nazov": "§ 141 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-141.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-141"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "nazov": "§ 255 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-212.odsek-2", "nazov": "§ 212 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-212.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-212"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-214", "nazov": "§ 214 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-214", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-214"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-262.odsek-3", "nazov": "§ 262 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-262.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-262"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191", "nazov": "§ 191 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "nazov": "§ 449 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-3", "nazov": "§ 453 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-453"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-68", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-38", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-70", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-74", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-77", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-79", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-141", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-212", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-214", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-262", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-191", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-453"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/5896c29c-f711-41cc-a625-04366f4e5091", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:1319202627.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:1319202627.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:1319202627.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n9CdoPr/3/2025\n1319202627\n30. 09. 2025\nJUDr. Martin Holič\nECLI:SK:NSSR:2025:1319202627.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne W. E., narodenej XX. V. XXXX, O., J. XXXX/X,\nzastúpenej advokátskou kanceláriou Barger Prekop s.r.o., Bratislava, Mostová 2, IČO: 36 869 724, proti\nžalovanej obchodnej spoločnosti Gajdoš Dental s.r.o., Bratislava, Daxnerovo námestie 5, IČO: 48 096\n423, zastúpenej advokátskou kanceláriou RIBÁR & PARTNERS, s.r.o., Trnava, Halenárska 18A, IČO: 53\n191 030, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a iné, vedenom na Mestskom\nsúde Bratislava IV pod sp. zn. B3-45Cpr/7/2019, pôvodne vedenom na Okresnom súde Bratislava III\npod sp. zn. 45Cpr/7/2019, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 15. októbra\n2024 sp. zn. 8CoPr/11/2024, takto\nrozhodol:\nRozsudok Krajského súdu v Bratislave z 15. októbra 2024 sp. zn. 8CoPr/11/2024 v potvrdzujúcom výroku\nv časti týkajúcej sa nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a vo výroku o náhrade\ntrov odvolacieho konania z r u š u j e.\nVo zvyšnej časti dovolanie o d m i e t a.\nodôvodnenie:\n1. Mestský súd Bratislava IV (ďalej aj „súd prvej inštancie“) medzitýmnym rozsudkom z 11. januára\n2024 č. k. B3-45Cpr/7/2019-660 určil, že žalovaná 12. marca 2019 neplatne skončila pracovný pomer\nžalobkyne (výrok I.), že pracovný pomer žalobkyne u žalovanej vzniknutý pracovnou zmluvou z 1.\nfebruára 2017 naďalej trvá (výrok II.) a priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n1.1. Skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním po právnej stránke posúdil podľa § 68 ods. 1 písm.\nb), ods. 2, § 70, § 74, § 77, § 79 ods. 1, § 141 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „ZP“) a dospel k záveru, že žaloba je [čo do základu] dôvodná. Mal za\npreukázané, že žalobkyňa so žalovanou uzatvorili pracovný pomer pracovnou zmluvou z 1. februára\n2017, na dobu neurčitú. Žalovaná 12. marca 2019 žalobkyni doručila oznámenie o okamžitom skončení\npracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) ZP z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny,\nneospravedlnenej absencie na pracovisku. Žalobkyňa listom zo 4. apríla 2019 žalovanej oznámila, že\nokamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní.\n1.2. Sporným medzi stranami bolo závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa mala dopustiť\nžalobkyňa z dôvodu údajne neospravedlnenej absencie na pracovisku v období od 26. februára 2019 do\n5. marca 2019 a od 7. marca 2019. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za\nto, že žalobkyňa svoju neprítomnosť na pracovisku riadne a včas ospravedlnila Vychádzal predovšetkým\nz elektronickej komunikácie, ktorá prebiehala medzi žalobkyňou a C.. M. D., bývalou konateľkou\nžalovanej, v období od 18. februára 2019 do 21. marca 2019 prostredníctvom aplikácie Whatsapp takmer\nna dennej báze. Priama nadriadená mala podľa súdu prvej inštancie vedomosť o tom, že žalobkyňa v\nobdobí od 26. februára 2019 do 5. marca 2019 nebola prítomná na pracovisku z dôvodu starostlivosti\no maloletú dcéru, ktorá mala zdravotné problémy - infekčné ochorenie salmonelóza. Konateľka cez\nWhatsapp žalobkyňu ani raz neupozornila na absenciu v práci, a ani jej nedoručila písomné upozornenie\nna porušenie pracovnej disciplíny z dôvodu absencie na pracovisku. Pokiaľ ide o neprítomnosť na\n\npracovisku v období od 7. marca 2019, žalobkyňa jej dôvodnosť preukázala potvrdením o dočasnej\npracovnej neschopnosti vystaveným 7. marca 2019. Žalobkyňa aj o tejto skutočnosti informovala C.. D.\nprostredníctvom elektronickej komunikácie, pričom potvrdenie o neprítomnosti v práci v období od 19.\nfebruára 2019 do 5. marca 2019 a potvrdenie o začatí práceneschopnosti od 7. marca 2019 zaslala\nžalobkyňa žalovanej aj prostredníctvom poštového podniku, na preukázanie čoho predložila podací\nlístok datovaný 7. marca 2019. Žalovaná si doporučenú zásielku v odbernej lehote neprevzala a táto\nbola 27. marca 2019 odosielateľke vrátená ako nedoručená.\n1.3. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaná nepreukázala závažné porušenie pracovnej disciplíny\nžalobkyne z dôvodu jej neospravedlnenej absencie na pracovisku, tak ako je uvedené v okamžitom\nskončení jej pracovného pomeru z 12. marca 2019. Preto dospel k záveru, že pracovný pomer so\nžalobkyňou skončila v rozpore s dobrými mravmi a neplatne. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov\nkonania odôvodnil poukazom na § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „CSP“).\n2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 15. októbra\n2024 sp. zn. 8CoPr/11/2024 potvrdil medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie a priznal žalobkyni proti\nžalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.\n2.1. Stotožňujúc sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý posúdil platnosť okamžitého\nskončenia pracovného pomeru z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku\nžalobkyne a procesnej obrany žalovanej, a ktorý v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo\nzistených skutočností vyvodil tiež správny právny záver, odvolací súd na zdôraznenie správnosti\nrozhodnutia a k odvolacím námietkam žalovanej (§ 387 ods. 1, 2 CSP) v prvom rade poukázal, že\nžalovaná neuniesla dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie ňou tvrdeného závažného porušenia\npracovnej disciplíny žalobkyňou.\n2.2. Ďalej odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vymedzil základné východiská rozhodovacej\npraxe vo vzťahu k okamžitému skončeniu pracovného pomeru. Konštatoval, že súd prvej inštancie na\nzáklade výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru, že žalobkyňa svoju absenciu\nv práci ospravedlnila dôvodmi zakladajúcimi prekážky v práci na strane zamestnanca, ktoré bola\nžalovaná povinná ospravedlniť. Žalovaná mala vedomosť, že dôvodom neprítomnosti žalobkyne v práci\nod 19. februára 2019 je náhla potreba ošetrovania jej maloletého dieťaťa. Na základe neformálnej - a\nzjavne bežnej - vzájomnej elektronickej komunikácie konateľky žalovanej so žalobkyňou mala žalovaná\nvedomosť, že ešte 25. februára 2019 pretrvávala potreba starostlivosti žalobkyne o maloletú dcéru; 27.\nfebruára sa žalobkyňa snažila so žalovanou vyriešiť, ako má oficiálne vykazovať svoju neprítomnosť a\nna požiadavku konateľky tejto 28. februára 2019 žalobkyňa uviedla, že si vyberá neplatené voľno, s čím\nžalovaná neprejavila nesúhlas. Vykonaným dokazovaním bolo spoľahlivo ustálené tiež to, že žalobkyňa\nžalovanú riadne informovala aj o svojej práceneschopnosti od 7. marca 2019 do 12. marca 2019, a to tak\nemailom zo 7. marca 2019, ako aj lekárskym potvrdením zaslaným žalovanej poštou, ktoré si žalovaná\nv odbernej lehote neprevzala.\n2.3. Ďalej považoval odvolací súd za významné, že žalobkyňa listom zo 4. apríla 2019, bez ohľadu na\npredchádzajúce stanovisko, oznámila žalovanej, že trvá na ďalšom zamestnávaní a zotrvala na ňom\naž do vyhlásenia rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd nevzhliadol dôvod pre vyslovenie,\nže od žalovanej nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnávala; za taký dôvod\nnepovažoval nevôľu žalobkyne o mimosúdne vyrovnanie. Záverom odvolací súd konštatoval, že správne\nmal súd prvej inštancie rozhodnúť čiastočným rozsudkom, keďže žalobkyňa v žalobe uplatnila viac\nsamostatných nárokoch. Mal za to, že súd prvej inštancie nepochybil pri rozhodovaní o trovách, lebo aj v\nprípade, ak súd rozhoduje čiastočným alebo medzitýmnym rozsudkom, môže rozhodnúť o trovách časti\nkonania, alebo môže vysloviť, že o trovách konania bude rozhodnuté v rozsudku, ktorým sa rozhodne\no celom uplatnenom procesnom nároku (§ 262 ods. 3 CSP).\n3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie,\nprípustnosť ktorého vyvodzovala z § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Navrhla, aby dovolací súd zrušil rozsudok\nodvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie\nkonanie a nové rozhodnutie, a aby žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania.\n3.1. Žalovaná v dovolaní namietala, že rozsudok odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho\nposúdenia veci, v dôsledku čoho je nepresvedčivý, namietala nesprávne vyhodnotenie skutkového\nstavu. Odvolací súd najmä nesprávne interpretoval ust. § 38 ods. 4 ZP, a tiež nesprávne skutkovo\nuzavrel, že žalobkyňa riadne a včas ospravedlnila svoju absenciu v práci od 7. marca 2019 do 12. marca\n2019. Žalovaná namietala, že v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru nemala hodnoverne\n\npreukázanú prekážku v práci na strane žalobkyne. Zotrvala v presvedčení, že uniesla dôkazné bremeno\na preukázala závažné porušenie pracovnej disciplíny ako dôvod pre okamžité skončenie pracovného\npomeru. Dovolateľka ďalej vyjadrila nesúhlas so záverom súdov oboch inštancií, že v danom prípade\nbolo možné od nej spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnávala. Záverom poukázala\nna nesprávnosť a tiež zmätočnosť výroku o trovách konania, nebol dôvod rozhodovať o trovách\nkonania, nakoľko bol vydaný len medzitýmny rozsudok a nie rozsudok čiastočný, nešlo teda o konečné\nrozhodnutie, a preto ani nebolo možné posúdiť mieru úspechu.\n4. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalovanej dovolaciemu súdu navrhla, aby ho odmietol\na priznal žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %. Podstata dovolacej\nargumentácie žalovanej podľa nej spočíva v spochybňovaní skutkového stavu. Uviedla, že z dovolania\nnevyplýva žiadna právna otázka relevantná z hľadiska vymedzenia prípustnosti dovolania v zmysle §\n421 ods. 1 CSP. Dodala, že pokiaľ ide o nesprávnosť rozhodnutia o trovách konania, dovolanie ani v\ntejto časti nie je prípustné.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,\nže dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo napadnuté\nrozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, skúmal prípustnosť dovolania\nbez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) a dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je v časti týkajúcej\nsa trov konania prípustné, a zároveň aj dôvodné, a že vo zvyšku je ho potrebné ako neprípustné\nodmietnuť.\n6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.\nRozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.\n7. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným\nspôsobom vymedzovať prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade\nje vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných\nprostriedkov, za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a slobôd.\n8. Žalovaná prípustnosť podaného dovolania výslovne vyvodzovala výlučne z ust. § 421 1 písm. b)\nCSP. Posúdiac dovolanie podľa obsahu v snahe autenticky mu porozumieť dovolací súd zistil, že\ndovolateľka namietala aj porušenie práva na spravodlivý proces, preto v prvom rade pristúpil k posúdeniu\nprípustnosti dovolania z hľadiska § 420 písm. f) CSP. V zmysle tohto ustanovenia je dovolanie prípustné\nproti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd\nnesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v\ntakej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n9. Dovolací súd už konštantne uvádza, že hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu konania\nv zmysle § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný\npostup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace\nprocesné oprávnenia, a to v takej intenzite, že došlo až k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n10. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a súčasne dôvodnosť dovolania v tých\nprípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva\nna spravodlivý proces.\n10.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\nposkytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce súdne konanie.\n10.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej\nochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť\nsa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť\nrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom\n\nsvojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio\niustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n11. Dovolateľka porušenie práva na spravodlivý proces oprela o tvrdenie, že napadnuté rozhodnutie\nodvolacieho súdu je nepresvedčivé, lebo vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a nesprávne\nvyhodnoteného skutkového stavu. Ďalej namietala zmätočnosť výroku o trovách konania.\n12. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\nposkytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce súdne konanie.\n13. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je i právo na určitú kvalitu súdneho konania,\nktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Povinnosťou\nvšeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie\nzaložil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky\nrozhodnutia (III. ÚS 107/07).\n14. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd\nneodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného\nsúdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu\nochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať\nv súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán, vrátane ich dôvodov a námietok. Preto\nskutočnosť, že žalovaná s názormi súdov oboch inštancií nesúhlasí, sama o sebe nepostačuje na prijatie\nzáveru o zjavnej neodôvodnenosti súdnych rozhodnutí, ktoré spolu tvoria celok. Iba skutočnosť, že\ndovolateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej\nneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06).\n15. Podľa ústavného súdu, zjavná neodôvodnenosť (arbitrárnosť) rozhodnutia všeobecného súdu je\nnajčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných\nprípadov s pravidlami formálnej logiky či absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne\na skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).\n16. V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne\nsprávny, v celom rozsahu sa stotožniac s odôvodnením odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej\ninštancie. Treba mať na pamäti, že potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu vytvára s potvrdzovaným\nrozhodnutím súdu prvej inštancie organickú (kompletizujúcu) jednotu, keďže prvoinštančné a odvolacie\nkonanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (porov. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09).\n17. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej\ninštancie má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle\nustanovenia § 393 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie\nvšetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, vykazuje logickú, funkčnú a teleologickú\nzhodu s priebehom konania a nemožno ho považovať za nedostatočne odôvodnené resp. arbitrárne.\nOdvolací súd odôvodnil potvrdzujúci výrok svojho rozhodnutia spôsobom zodpovedajúcim zákonu.\n18. Dovolací súd sa nestotožnil s námietkou dovolateľky o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia\nodvolacieho súdu. Argumentácia odvolacieho súdu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia je\nkoherentná a dostatočne podporuje súdmi prijaté závery. Odvolací súd sa neobmedzil len na\nkonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie, ale vyjadril sa aj k nosnej odvolacej\nargumentácii žalovanej (uplatnenej aj v dovolaní) a z odôvodnenia jednoznačne a zrozumiteľne\nvyplývajú úvahy odvolacieho súdu, ktorými sa pri rozhodovaní vo veci riadil.\n19. Aj medzitýmny rozsudok musí byť preskúmateľný, t.j. súd sa v ňom musí vysporiadať so\nvšetkými skutkovými a právnymi otázkami týkajúcimi sa základu sporu. V danom prípade bol pre\ntaké rozhodnutie podstatný záver, že žalovaná v konaní nepreukázala závažné porušenie pracovnej\ndisciplíny, ktorým skutkovo vymedzila okamžité skončenie pracovného pomeru žalobkyne. Odvolací súd\nsa zaoberal dôvodmi, pre ktoré žalobkyňa nebola v rozhodnom období prítomná na pracovisku, tieto\n\nna základe výsledkov vykonaného dokazovania zhodne so súdom prvej inštancie vyhodnotil ako riadne\na hodnoverne preukázané, zakladajúce prekážku v práci na strane zamestnanca, ktoré bola žalovaná\npovinná ospravedlniť.\n20. Sumarizujúc, z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva nedostatočnosť,\nnezrozumiteľnosť alebo nepresvedčivosť, ako ani absencia skutkových či právnych záverov, majúcich\npre vec podstatný význam, ani závery, ktoré by popierali pravidlá formálnej a právnej logiky alebo\ntaká aplikácia ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,\npodstaty a zmyslu. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne\na náležite neodôvodnil, respektíve že pri rozhodovaní nezohľadnil odvolaciu argumentáciu dovolateľky.\n21. Navyše, pokiaľ mala dovolateľka za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu je v dôsledku nesprávneho\nprávneho posúdenia veci nepresvedčivé, žiada sa uviesť, že prípadné nesprávne právne posúdenie\nveci vadu zmätočnosti nezakladá (R 24/2017); tento záver považuje za ústavnoprávne akceptovateľný\ni ústavný súd (I. ÚS 61/2019).\n22. Žalovaná ďalej v dovolaní výslovne namietala výsledky vykonaného dokazovania, čím de facto\nrozporovala správnosť vyhodnotenia vykonaného dokazovania.\n23. V prvom rade treba mať na pamäti, že dovolaním sa nemožno úspešne domáhať revízie skutkových\nzistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací\nsúd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v\ndokazovaní, (napr. tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia\ndôkazov a pod.), a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo\nprijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04),\nčím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak po dôkladnom preštudovaní\nspisového materiálu takúto vadu v posudzovanom spore nezistil.\n24. Dovolací súd pripomína, že podľa konštantnej judikatúry nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť\ndovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP paušálne tvrdenie o nedostatočne zistenom skutkovom\nstave, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu\n(3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou\nSlovenskej republiky posudzoval ústavný súd napríklad v uznesení sp. zn. II. ÚS 465/2017, nedospel\nvšak k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti.\n25. Podľa § 191 CSP dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky\ndôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane\ntoho, čo uviedli strany. Zároveň je potrebné uviesť, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov bez toho, aby\nz toho plynúce skutkové závery boli svojvoľné či ústavne neudržateľné, nie je vadou konania v zmysle\n§ 420 písm. f) CSP. Dovolací súd pritom pre úplnosť poznamenáva, že do obsahu základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu\nhodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia\nvykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).\n26. Súdy nižších inštancií postupovali v súlade so základnými princípmi civilného sporového konania,\nnajmä zásadou voľného hodnotenia dôkazov (čl. 15 CSP) a princípmi všeobecnej spravodlivosti; pri\nzisťovaní skutkového stavu rešpektovali ústavno-procesné zásady, (ako sú zákaz tzv. deformácie\ndôkazu, či opomenutého dôkazu, zásadu rovnosti zbraní, priamosti, voľného hodnotenia dôkazov),\nnapadnuté rozhodnutia odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie obsahujú riadne odôvodnenie\nmyšlienkového procesu hodnotenia dôkazov, zo záverov oboch súdov nižších inštancií dovolací súd\nnezistil porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a prijaté skutkové a na to nadväzujúce právne\nzávery nevykazujú známky svojvoľnosti, nelogických úsudkov či zrejmého omylu, ktorý by poprel zmysel\na podstatu práva na spravodlivý proces, a to ani pokiaľ ide o závery o prípustnosti nezákonne získaného\ndôkazu (čl. 16 ods. 2 CSP).\n27. Dovolací súd nezistil, že by súdy neopodstatnene bagatelizovali tvrdenia žalovanej o závažnom\nporušení pracovnej disciplíny žalobkyne, pokiaľ ide o neprítomnosť na pracovisku od 7. marca 2019 resp.\npreukázanie jej dôvodu. Treba osobitne zdôrazniť, že odvolací súd pri posudzovaní dôvodu absencie\n\nžalobkyne v práci v danom období nevychádzal výlučne z potvrdenia o práceneschopnosti žalobkyne\nzaslanej poštou na adresu žalovanej, ktoré si táto v odbernej lehote neprevzala, ale mal túto skutočnosť\nza nesporne a hodnoverne preukázanú aj z elektronickej komunikácie medzi žalobkyňou a konateľkou\nžalovanej (porov. č. l. 25 súdneho spisu v spojení s bodom 74. odôvodnenia rozsudku súdu prvej\ninštancie a bodom 9. odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu), o ktorej musela mať\nžalovaná vedomosť, keď, ako dôvodne poukázala aj žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu žalovanej,\nkomunikačné vlákno emailu medzi stranami celkom zjavne pokračovalo najneskôr 8. marca 2019 (porov.\nrub č. l. 25 súdneho spisu). Dovolacia argumentácia žalovanej o nesprávnej aplikácii § 38 ods. 4 ZP na\nzistený skutkový stav preto nemohla ani len potenciálne obstáť.\n28. S ohľadom na uvedené dovolací súd v okolnostiach preskúmavanej veci nezistil deficity v rámci\nzisťovania skutkového stavu veci, ktoré by viedli k prijatiu záveru o porušení práva žalovanej na\nspravodlivý proces.\n29. Žalovaná v dovolaní namietala vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP aj vo vzťahu k rozhodnutiu\nodvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania.\n30. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania je rozhodnutím, ktorým sa konanie o tejto otázke\nkončí, preto dovolací súd v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou pristúpil k preskúmania rozhodnutia\nz hľadiska posudzovania vád zmätočnosti v zmysle § 420 CSP (porov. I. ÚS 387/2019, I. ÚS 275/2018,\n1VObdo/2/2021).\n31. Súd prvej inštancie vo výroku III. medzitýmneho rozsudku priznal žalobkyni nárok na náhradu trov\nkonania v rozsahu 100 %. Odvolací súd toto rozhodnutie potvrdil a žalobkyni priznal proti žalovanej nárok\nna náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Žalovaná súdom oboch inštancií vytýkala, že o\ntrovách konania malo byť rozhodnuté až v rozsudku, ktorým sa rozhodne o celom uplatnenom nároku.\nV čase vydania medzitýmneho rozsudku podľa žalovanej nie je možné s končenou platnosťou ustáliť\nmieru úspechu strán.\n32. Žalobkyňa sa žalobou domáhala určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru,\nurčenia, že jej pracovný pomer u žalovanej trvá a náhrady mzdy z neplatne skončeného pracovného\npomeru. V žalobe uplatnila tiež nárok na náhradu dlžnej mzdy, ktorý súd prvej inštancie uznesením z\n27. januára 2020 č. k. 45Cpr/7/2019-148 vylúčil na samostatné konanie.\n33. Súd prvej inštancie medzitýmnym rozsudkom určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané\nžalobkyni podľa § 68 ods. 1 písm. b) ZP je neplatné a jej pracovný pomer u žalovanej ďalej trvá, s\ntým, že o (výške) nároku na náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru rozhodne až po\nprávoplatnosti medzitýmneho rozsudku.\n34. Medzitýmny rozsudok predstavuje rozhodnutie o základe alebo dôvode uplatneného nároku. Za\nzáklad veci, o ktorom možno rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom, je spravidla potrebné považovať\nvšetky sporné otázky vyplývajúce z uplatňovaného nároku, ktoré treba posúdiť, ak má súd o veci\nrozhodnúť, s výnimkou výšky nároku (RV/1968). V prípade žalôb o určenie neplatnosti skončenia\npracovného pomeru je základom nároku vyriešenie otázky (ne)platnosti skončenia pracovného pomeru,\ntak, aby po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku zastala na vyriešenie už iba otázka výšky nároku\nna náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, pokiaľ bol tento nárok uplatnený (porov.\nnapr. uznesenie najvyššieho súdu z 24. októbra 2013 sp. zn. 4Cdo/78/2013).\n35. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania súd rozhodne aj bez návrhu v rozhodnutí,\nktorým sa konanie končí.\n36. Nevyhnutným predpokladom rozhodnutia o náhrade trov konania je jeho skončenie. Aj Ústavný súd\nSlovenskej republiky v náleze zo 16. marca 2023 sp. zn. III. ÚS 69/2023 vyslovil, že rozhodnutie o\nnáhrade trov konania sa spája len s takým rozhodnutím súdu, ktoré z jeho inštančného pohľadu znamená\nrozhodnutie o celom predmete konania. K tomu môže dôjsť rozsudkom vo veci samej podľa § 212 ods.\n1 CSP alebo uznesením podľa § 234 ods. 1 CSP (napr. uznesenie o zastavení konania). Ak ale súd\nrozhoduje len o časti prejednávanej veci, resp. o jeho základe či dôvode (§ 212 ods. 2 CSP), o trovách\nkonania rozhoduje iba vtedy, ak takýto rozsudok predstavuje pre niektorého účastníka konania/stranu\n\nrozsudok konečný. V ostatných prípadoch sa o trovách konania rozhodne až v konečnom rozhodnutí.\nTúto skutočnosť je súd povinný uviesť vo výrokovej časti rozsudku.\n37. Obligatórne koncentrovanie rozhodnutia o náhrade trov konania do jedného rozhodnutia (§ 262 ods.\n1 CSP), ktorým konanie na tej či onej inštancii končí, možno odôvodniť aj tým, že aj pri rozhodovaní o\npredmete konania CSP predpokladá, že konečným rozhodnutím sa má rozhodnúť o celej prejednávanej\nveci, pričom len ak to je účelné, možno rozhodnúť aj len o časti predmetu konania. Na druhej strane,\npokiaľ ide o náhradu trov konania, CSP žiadne takéto rozdelenie rozhodovania neustanovuje a ani\nneustanovuje, že o náhrade trov konania treba rozhodovať pri čiastočnom/medzitýmnom rozsudku (III.\nÚS 69/2023).\n38. Dovolací súd na podklade uvedeného konštatuje, že závery odvolacieho súdu (ako aj súdu prvej\ninštancie), pokiaľ ide o výrok o nároku na náhradu trov konania v danom prípade popierajú podstatu\na zmysel rozhodovania o trovách konania, ak ešte nebolo rozhodnuté o celej prejednávanej veci. V\nposudzovanom prípade bolo potrebné vychádzať z premisy, že o trovách konania sa v medzitýmnom\nrozsudku rozhoduje iba v prípade, ak rozsudok zároveň predstavuje pre niektorý subjekt konania aj\nrozsudok konečný. V danej veci súd prvej inštancie postupoval správne, ak - považujúc to za účelné\n- medzitýmnym rozsudkom rozhodol o základe prejednávanej veci, nereflektoval však, že z pohľadu\ntrov konania a zásady úspechu, z ktorej rozhodovanie o trovách primárne vychádza, by rozhodovanie o\ntrovách konania bolo predčasné. Ak totiž nie je rozhodnuté o celom predmete konania, nie je ani možné\nposúdiť pomer úspechu strán. Správne mal preto súd prvej inštancie vo výrokovej časti medzitýmneho\nrozsudku uviesť, že o trovách konania rozhodne až v konečnom rozhodnutí. Túto skutočnosť napriek\nvýslovnej námietke žalovanej uplatnenej už v odvolacom konaní nevzal do úvahy ani odvolací súd.\n39. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania je integrálnou\nsúčasťou civilného sporového konania. Preto aj procesné predpisy, ktoré upravujú rozhodovanie o\nnáhrade trov konania, treba vykladať v súlade s obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu\nv zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb.).\n39.1. Podľa ústavného súdu môže otázka trov konania nadobudnúť ústavnoprávnu dimenziu v prípade\npostupu všeobecného súdu, ktorý je založený na zjavne nesprávnej interpretácii a aplikácii príslušných\nustanovení zákona upravujúcich trovy konania, v ktorom sú obsiahnuté črty svojvôle alebo extrémny\nrozpor s princípom spravodlivosti (napr. v dôsledku prepiateho formalizmu), a taktiež v prípade, ak je\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia vo vzťahu k výroku o trovách konania celkom nedostatočné, t. j.\nnepreskúmateľné (pozri nález z 21. marca 2023 sp. zn. IV. ÚS 4/2023, m. m. napr. IV. ÚS 348/2011, IV.\nÚS 341/2012, II. ÚS 837/2015).\n40. Berúc do úvahy vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že odvolací súd zaťažil konanie\nv časti týkajúcej sa rozhodovania o nároku na náhradu trov konania zmätočnosťou, v dôsledku čoho\nje dovolanie žalovanej z hľadiska § 420 písm. f) CSP sčasti prípustné a tiež dôvodné. Dovolateľka\nopodstatnene namietala, že odvolací nesprávne interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia zákona\nupravujúce trovy konania. Dôvodne argumentovala, že o trovách konania má byť rozhodnuté až v\nkonečnom rozhodnutí o celej prejednávanej veci.\n41. Podľa ústavného súdu možno ustanovenie § 262 ods. 1 CSP rozumne vyložiť len tak, že jediná ním\npredpokladaná možnosť rozhodnutia o náhrade trov sa spája s takým rozhodnutím súdu, ktorým konanie\nna jeho inštancii končí, t.j. na vysporiadanie sa so žalobou nebude potrebné žiadne ďalšie rozhodnutie\n(III. ÚS 69/2023).\n42. S ohľadom na uvedené dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v potvrdzujúcom\nvýroku v časti týkajúcej sa nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a vo výroku o\nnároku na náhradu trov odvolacieho konania (§ 449 ods. 1 CSP).\n43. Keďže dovolacím súdom identifikovaná vada zmätočnosti, pre ktorú bolo potrebné rozhodnutie\nodvolacieho súdu sčasti zrušiť, sa týkala výlučne nároku na náhradu trov konania, dovolací súd pristúpil\nk posúdeniu dovolania z hľadiska žalovanou namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci\nodvolacím súdom v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\n\n44. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n45. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Sama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu,\nprosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval\nk riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods.\n1 CSP.\n46. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 CSP je relevantnou len taká právna\n(nie skutková) otázka, ktorú odvolací súd riešil a na jej riešení založil svoje rozhodnutie. Dovolanie\npodané pre nesprávne právne posúdenie veci nemožno odôvodniť spochybnením skutkových záverov\nodvolacieho súdu, ktorých riešenie predchádzalo riešeniu právnych otázok.\n47. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na\nnesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti\ndovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca\nprávna úprava, pozn.) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. Žalovaná, namietajúc,\nže rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, prípustnosť\npodaného dovolania vyvodzovala z ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\n48. Ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu\ndovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania\nzávisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho\nsúdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje\ntoto ustanovenie. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté\nspochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu\nprávnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 CSP.\n49. Dovolateľka prípustnosť a dôvodnosť dovolania z hľadiska § 421 ods. 1 CSP oprela o tvrdenie,\nže odvolací súd nesprávne právne posúdil otázku splnenia predpokladov pre okamžité skončenie\npracovného pomeru, najmä otázku preukázania závažného porušenia pracovnej disciplíny, a následne\ndospel aj k nesprávnemu záveru, že od žalovanej bolo možné spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu\nďalej zamestnávala.\n50. Podľa názoru žalovanej odvolací súd primárne nesprávne aplikoval ust. § 38 ods. 4 ZP, v dôsledku\nčoho dospel k nesprávnemu záveru, že žalobkyňa hodnoverne preukázala existenciu prekážky v práci,\nktorú bola žalovaná povinná ospravedlniť.\n51. Na podklade takto formulovanej otázky dovolací súd konštatuje, že podstata dovolacej argumentácie\nžalovanej smerovala k popretiu záverov odvolacieho súdu týkajúcich sa unesenia dôkazného bremena,\npokiaľ ide o preukázanie závažného porušenia pracovnej disciplíny ako predpokladu okamžitého\nskončenia pracovného pomeru so žalobkyňou. Z dovolania je zrejmé, že žalovaná za nesprávne v\nskutočnosti považuje nie právne posúdenie, ale skutkové zistenia súdov nižšej inštancie, ktoré mali\nza preukázanú dôvodnosť absencie žalobkyne na pracovisku v období od 7. marca 2019. Správnosť\nskutkových zistení súdov resp. výsledok hodnotenia dôkazov je ale z hľadiska posúdenia prípustnosti\ndovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 CSP otázkou irelevantnou.\n52. Riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním\nskutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Zjednodušene povedané, otázkou skutkovou\n(faktickou) je pravdivosť či nepravdivosť skutkových tvrdení procesných strán. Na druhej strane,\nriešenie právnej otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom\nsúd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej\n\nobsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení (to znamená až po\nvyriešení skutkových otázok) prijíma právne závery o (ne)existencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej\nprávnej normy na posudzovaný prípad (3Cdo/218/2017, 3Cdo/150/2017, 4Cdo/7/2018, 4Cdo/32/2018,\n7Cdo/99/2018).\n53. Dovolací súd uvádza, že zistenie okolností preukázania závažného porušenia pracovnej disciplíny\nako predpokladu okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) ZP je otázkou\nskutkovou, ktorej riešenie vychádza zo skutkových zistení zodpovedajúcich okolnostiam konkrétneho\nprípadu. Preto zodpovedanie otázky, či žalobkyňa hodnoverne a včas preukázala dôvodnosť absencie\nje výsledkom vyhodnotenia konkrétnych skutkových okolností, ktorých spochybnením dovolanie podané\npre nesprávne právne posúdenie nemožno odôvodniť. Žiada sa osobitne zdôrazniť, že v danom\nprípade odvolací súd pri posudzovaní dôvodnosti absencie žalobkyne na pracovisku nevychádzal\nvýlučne z aplikácie § 38 ods. 4 ZP, naopak, mal prekážku na strane zamestnankyne za presvedčivo\npreukázanú inými vykonanými dôkazmi. Odôvodnenie dovolania podaného z dôvodu nesprávneho\nprávneho posúdenia veci a samotná polemika dovolateľky s rozhodnutím odvolacieho súdu preto\nnepredstavuje vymedzenie podstatnej právnej otázky tak, ako to predpokladá § 421 ods. 1 CSP v spojení\ns § 432 ods. 2 CSP.\n54. Žalovaná považovala rozhodnutie odvolacieho súdu za nesprávne aj z hľadiska záverov, že bolo\nmožné spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnávala. S poukazom na (skutkovo nijak\nnesúvisiace; pozn.) rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/101/2017 namietala, že žalobkyňa,\npred tým ako žalovanej 4. apríla 2019 doručila oznámenie, že trvá na ďalšom zamestnávaní, sama v\nelektronickej komunikácii výslovne uviedla, že nemá úmysel zotrvať v pracovnom pomere.\n55. Dovolací súd, viazaný iba vymedzením právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho\nsúdu, ktoré považuje dovolateľka za nesprávne, zohľadniac aj tie svoje stanoviská a rozhodnutia, ktoré\nžalovaná v dovolaní neoznačila (sp. zn. I. ÚS 51/2020) v ďalšom skúmal, či dovolateľka dôvodne\nnamietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zistil,\nže aj pokiaľ ide o druhú dovolateľkou nastolenú otázku, jej vyriešenie je vždy výsledkom vyhodnotenia\nkonkrétnych skutkových okolností toho-ktorého prípadu, ktorých spochybnením dovolanie podané pre\nnesprávne právne posúdenie nemožno odôvodniť.\n56. Najvyšší súd už v rozsudku z 27. júna 2007 sp. zn. 3Cdo/237/2007 vyslovil, že zmyslom § 77 až §\n80 ZP je upraviť vzťahy účastníkov pracovného pomeru v období neistoty o ďalšom trvaní pracovného\npomeru. Uviedol, že z hľadiska nárokov je vždy rozhodujúci stav v čase vyhlásenia (vydania) rozhodnutia\no určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, teda o.i. aj okolnosť, či v tomto čase zamestnanec\ntrval/netrval na ďalšom zamestnávaní. Zamestnancovi pritom nič nebráni, aby svoje stanovisko do\ntohto momentu menil, a to aj niekoľkokrát. Fikcia skončenia pracovného pomeru dohodou nastáva len\nvtedy, ak zamestnanec v rozhodnom čase netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával.\nK obdobným záverom sa prikláňa aj odborná právnická spisba (porov. DOLOBÁĆ, M. a kol. Zákonník\npráce. Veľký komentár. Žilina : Eurokódex, 2023, s. 444; tiež ŠVEC, M., TOMAN, J. a kol. Zákonník\npráce, Zákon o kolektívnom vyjednávaní, Komentár. Zväzok I. 2. doplnené a prepracované vydanie.\nBratislava : Wolters Kluwer, 2023, s. 810 a nasl.; BARANCOVÁ, H. a kol. Zákonník práce. Komentár. 3.\nvydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2022, s 836).\n57. Oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, je\njednostranným právnym úkonom, ktorý je adresovaný zamestnávateľovi a ktorý nevyžaduje písomnú\nformu pod následkom neplatnosti, preto môže byť urobený konaním i opomenutím, ako aj iným\nspôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo ním chcel zamestnanec vyjadriť. Stačí, ak\nzamestnanec v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru uplatní (a to i počas konania) nárok\nna náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru. Z hľadiska § 79 ods. 1 a 4 ZP je rozhodné,\naké svoje stanovisko o tom, že trvá alebo netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával,\noznámil zamestnanec zamestnávateľovi v dobe vyhlásenia (vydania) súdneho rozhodnutia o určení\nneplatnosti skončenia pracovného pomeru. Z týchto záverov v danom prípade vychádzal aj odvolací\nsúd, ktorý za rozhodujúce považoval, že žalobkyňa listom zo 4. apríla 2019 žalovanej oznámila, že\ntrvá na ďalšom zamestnávaní, a na tomto svojom stanovisku zotrvala až do vyhlásenia rozhodnutia\nsúdu prvej inštancie. Žalovaná preto nedôvodne namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva\nv nesprávnom právnom posúdení veci.\n\n58. Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď, alebo ak s ním neplatne skončil pracovný\npomer okamžite, resp. v skúšobnej dobe a ak zamestnanec zamestnávateľovi oznámil, že trvá na ďalšom\nzamestnávaní, pracovný pomer zamestnanca nekončí, s výnimkou ak súd rozhodne, že nie je možné\nod zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával.\n59. Zákon okolnosti, za ktorých nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca\nnaďalej zamestnáva, nedefinuje. Súdna prax napovedá, že súd pri ich posudzovaní prihliada na\nindividuálne okolnosti prípadu, najmä na dôvod skončenia pracovného pomeru, správanie strán sporu,\ndobré mravy, ako aj dôvod, pre ktorý pracovný pomer skončil neplatne.\n59.1. Posúdenie predpokladov pre uplatnenie výnimky z ďalšieho zamestnávania je vždy výsledkom\nvyhodnotenia individuálnych a jedinečných skutkových okolností toho-ktorého posudzovaného prípadu.\nZ toho dôvodu nemôže reálne existovať ani ustálená prax dovolacieho súdu ohľadom okolností, ktoré\nby bolo možné paušálne považovať za dôvod na aplikáciu moderačného oprávnenia súdu, pokiaľ\nide o povinnosť zamestnávateľa zamestnanca naďalej zamestnávať. Spravidla pôjde o výnimočné\nprípady, najčastejšie pri preukázanom porušení pracovnej disciplíny s následkom okamžitého skončenia\npracovného pomeru, čo nie je daný prípad.\n60. Dôkazné bremeno ohľadom preukázania okolností, pre ktoré podľa žalovanej nebolo možné od\nnej spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnávala, bolo na žalovanej. Žalovaná podľa\nzáverov odvolacieho súdu, ktorý zohľadnil individuálne okolnosti prípadu, prihliadnuc na dobré mravy,\nako i zásady spravodlivosti, toto bremeno neuniesla. V zmysle judikátu R 78/2016 súd neskúma\nz vlastnej iniciatívy, či od zamestnávateľa možno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej\nzamestnával. Oslabil by tým úlohu súdu ako nestranného orgánu a založil by nerovnosť medzi\nstranami civilného procesu. Súd môže prihliadať len na skutkové tvrdenia strán a dôkazy predložené\nna ich preukázanie. Žalovaná odôvodňovala potrebu aplikácie moderačného oprávnenia súdu výlučne\nodmietavým postojom žalobkyne k návrhom žalovanej na mimosúdne vyrovnanie, žiadne ďalšie tvrdenia\nani dôkazy na ich preukázanie v priebehu konania neprodukovala.\n61. Dovolateľka namietala nesprávnosť záverov odvolacieho súdu o neunesení dôkazného bremena\nohľadom dôvodov vedúcich k záveru, že od nej nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej\nzamestnávala. Z tohto hľadiska nejde o námietku nesprávneho právneho posúdenia, ale o spochybnenie\nvyhodnotenia dôkazov odvolacím súdom. Dovolací súd však nie je treťou inštanciou, nemožno sa\npreto pred ním domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie či prieskumu\nnimi vykonaného dokazovania. Namietaním nesprávnosti skutkových zistení na základe vykonaného\ndokazovania nie je možné odôvodniť dovolanie, ktorého prípustnosť dovolateľ vyvodzuje z ustanovenia\n§ 421 ods. 1 CSP. V danom prípade navyše dovolací súd ani v rámci prieskumu dovolania z hľadiska\nexistencie prípadných vád zmätočnosti žiadne deficity v procese zisťovania skutkového stavu nezistil.\n62. Žalovaná neopodstatnene namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu v danom prípade vychádza\nz nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozhodovacia prax dovolacieho súdu je ustálená v závere,\nz ktorého v danom prípade vychádzal aj odvolací súd, že pre dôvodnosť nárokov z neplatného\nskončenia pracovného pomeru je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozhodnutia o určenie neplatnosti\nskončenia pracovného pomeru, a k tomuto momentu sa posudzuje aj to, či zamestnanec trvá na\nďalšom zamestnávaní. Konštatujúc neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru odvolací súd\nkomplexne zohľadnil individuálne okolnosti danej veci pre prijatie záveru, či od žalovanej bolo možné\nspravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnávala. V tomto smere sú závery odvolacieho\nsúdu výsledkom vyhodnotenia konkrétnych skutkových okolností, ktorých spochybnením dovolanie\npodané pre nesprávne právne posúdenie nemožno odôvodniť.\n63. Z týchto dôvodov dovolací súd dovolanie žalovanej odmietol ako neprípustné v súlade s § 447 písm.\nc) CSP vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP - okrem výroku o nároku na náhradu\ntrov konania - a vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 CSP v súlade s § 447 písm. f) CSP,\nlebo dovolací dôvod nebol vymedzený spôsobom uvedeným v § 431 až § 435.\n64. Vzhľadom na závery dovolacieho súdu, že rozhodnutie odvolacieho súdu je - pokiaľ ide o trovy\nkonania - potrebné zrušiť, o nároku na náhradu trov konania, vrátene trov tohto dovolacieho konania (§\n453 ods. 3 CSP), súd rozhodne v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.\n\n65. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "8CoPr/11/2024", "guid": "063f9bf4-b7ee-4233-bbc4-9be471edbeb5:2b5ca6ef-da44-4751-896d-8f6f1bfa565c", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c96173ef-ec01-48a0-8afa-bf64a2eabd32", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.4.2023.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 4/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 4/2023 z 21. 3. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-03-21", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.4.2023.2"}, {"guid": "ussr:a3660955-aad5-421f-b6a6-bdb896737de4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.69.2023.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 69/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 69/2023 z 16. 3. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-03-16", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.69.2023.2"}, {"guid": "ussr:cecc06ed-5bb1-4b6e-bcc1-015e231020bf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 51/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 51/2020 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 510, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2"}, {"guid": "ussr:4d625653-20f8-4033-b2c3-f85a5a229a9e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.387.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 387/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 387/2019 z 2. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-02", "citacie_n": 185, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.387.2019.1"}, {"guid": "ussr:b1625bbc-6291-4f30-843a-cf65144a5545", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.61.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 61/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 61/2019 z 6. 3. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-03-06", "citacie_n": 220, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.61.2019.1"}, {"guid": "ussr:8910db70-4c3b-4e31-bb35-b6ecafc66d45", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.275.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 275/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 275/2018 z 15. 8. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-08-15", "citacie_n": 235, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.275.2018.1"}, {"guid": "ussr:38e2b64c-a760-4cf4-88f6-2b7695d0a3cf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.465.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 465/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 465/2017 z 25. 7. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-07-25", "citacie_n": 626, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.465.2017.1"}, {"guid": "ussr:e08445f2-3ed9-42f1-88aa-d5c8872d7aa5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.837.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 837/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 837/2015 z 17. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-17", "citacie_n": 115, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.837.2015.1"}, {"guid": "ussr:169aa056-30c9-4ac2-8b1b-ba4d87575f9a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 341/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 341/2012 z 17. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-17", "citacie_n": 150, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:169aa056-30c9-4ac2-8b1b-ba4d87575f9a"}, {"guid": "ussr:e3d4bda6-4b67-4356-b565-03b3b0be6ca1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 348/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 348/2011 z 19. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-19", "citacie_n": 154, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e3d4bda6-4b67-4356-b565-03b3b0be6ca1"}, {"guid": "ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 204/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 204/2010 z 27. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-27", "citacie_n": 1515, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:25215f5e-97a7-4add-be9f-f527cdfbb11b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 107/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 107/07 z 30. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-30", "citacie_n": 1060, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:25215f5e-97a7-4add-be9f-f527cdfbb11b"}, {"guid": "ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 188/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 2017, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}, {"guid": "1ded85a6-6430-4b15-8962-48fa90b74cb3:4bdc2e6b-e951-4bc5-9319-14446b58207b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:5109207624.1", "spisova_znacka": "4Cdo/101/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/101/2017 z 21. 2. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-02-21", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:5109207624.1"}, {"guid": "8ed4678c-66e0-47ad-b626-cfbf3e751d89:99b68a49-e5b8-43a9-923c-6efeb08286a4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1111244849.1", "spisova_znacka": "4Cdo/56/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/56/2017 z 15. 8. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-08-15", "citacie_n": 537, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1111244849.1"}], "citovane_v": []}