{"guid": "d82fc83e-be7d-48ae-94fe-e9e4f5e76a0c:2e522048-7fea-4f4c-918f-89402a7f592f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:1317202383.1", "spisova_znacka": "8CdoPr/10/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8CdoPr/10/2024 z 8. 10. 2025", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 8. októbra 2025, sp. zn. 8CdoPr/10/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:1317202383.1", "identifikacne_cislo": "1317202383", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Miroslav Šepták", "sudca_id": 146, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-miroslav-septak-146", "datum_vydania": "2025-10-08", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Neplatnosť skončenia pracovného pomeru"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-37", "nazov": "§ 37 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-37", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-37"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-60.odsek-1", "nazov": "§ 60 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-60.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-60"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-37", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-60"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2e522048-7fea-4f4c-918f-89402a7f592f", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:1317202383.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:1317202383.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:1317202383.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8CdoPr/10/2024\n1317202383\n08. 10. 2025\nMgr. Miroslav Šepták\nECLI:SK:NSSR:2025:1317202383.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a\nčlenov senátu JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Branislava Krála v spore žalobkyne L.. G. O.L., narodenej\nXX. T. XXXX, G., Z. M. XX, zastúpenej advokátom JUDr. Felixom Neupauerom, Bratislava, Šoltésovej\n7325/14, proti žalovanej Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a.s., Bratislava, Einsteinova č. 21, Digital Park\nI, IČO: 31 351 026, zastúpenej advokátskou kanceláriou Bartošík Šváby s.r.o., Bratislava, Plynárenská\n7/A, IČO: 35 929 049, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou, vedenom na\nOkresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 11Cpr 3/2017, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského\nsúdu v Bratislave z 22. februára 2023 sp. zn. 15CoPr/6/2022, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a.\nŽalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd\") napadnutým rozsudkom podľa § 387 ods. 1\nzákona č. 160/2015 Zb. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP\") potvrdil rozsudok Okresného\nsúdu Bratislava III (ďalej aj „súd prvej inštancie\", resp.\"prvoinštančný súd\") z 30. júna 2020, č.k. 11 Cpr\n3/2017-406, v spojení s opravným uznesením z 10. novembra 2021, č.k. 11 Cpr 3/2017-460, ktorým\nzamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala „určenia, že skončenie pracovného pomeru dohodou ku\ndňu 15. decembru 2016 je neplatné\" a žalovanej priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania\nv plnej výške (výrok I.); žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %\n(výrok II).\n1.1. Po právnej stránke prvoinštančný súd rozsudok odôvodnil ustanoveniami článku 2 základných\nzásad, § 1 ods. 1, ods. 4, § 17 ods. 1, § 59 ods. 1, § 60 ods. 1, ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka\npráce (ďalej len „Zákonníka práce\"), § 37 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník\"), § 320 CSP, § 2 ods. 1, ods. 2, § 2a ods. 1,\nods. 2, § 6 ods. 1, ods. 2, § 8, § 11 ods. 1, ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní\nv niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v\nznení neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný zákon\"). Uviedol, že považoval za preukázanú\nexistenciu pracovného pomeru medzi stranami sporu, pričom nebolo sporné, že dňa 29. novembra 2016\nstrany sporu uzavreli dohodu o skončení pracovného pomeru, sporné boli okolnosti podpisu dohody.\nŽalobkyňa v spore tvrdila, že v tiesni, pod nátlakom priamej nadriadenej, podpísala dohodu o skončení\npracovného pomeru ku dňu 15. decembru 2016. Skončenie pracovného pomeru označila za neplatné\nz dôvodu, že predmetná dohoda bola uzatvorená v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore s § 37\nObčianskeho zákonníka; trvala na ďalšom zamestnávaní a žiadala o prideľovanie práce.\n\n1.2. Z vykonaného dokazovania mal prvoinštančný súd za preukázané, že stretnutie, za účelom\nrokovania o ukončení pracovného pomeru, iniciovala sama žalobkyňa. Prítomný bol aj jej známy,\nadvokát (v spore vypočutý svedok M.. L. H.), ktorý ju zastupoval v iných sporoch, ale v tomto prípade,\nbol len „morálnou oporou\". Podľa prvoinštančného súdu bolo irelevantné, či mal svedok uzatvorenú\ndohodu o zastupovaní, alebo nie, faktom zostáva, že bol prítomný pri uzatváraní dohody, má právnické\nvzdelanie a v prípade, ak by zistil rozpor s právnymi predpismi, alebo iný nesúlad, žalobkyňa mala\nmožnosť konzultovať a radiť sa s ním. Svedok potvrdil, že žalobkyňa mu povedala, že dostala na\nvýber, buď dohoda o skončení pracovného pomeru, alebo jej zoberú poverenie, ale ona o ponúkané\nreferentské miesto nemala záujem, nebola s ním stotožnená. Skutočnosť, že žalobkyňa nemala záujem\nďalej pracovať u žalovanej na pozícii uvedenej v pracovnej zmluve nebola sporná, potvrdila ju sama\nžalobkyňa. V situácii, keď nemala záujem o referentské miesto je zjavné, že mala záujem skončiť\npracovný pomer, iná východisková situácia sa v tomto spore nejavila a hoci svedok uviedol, že on\nosobne by dohodu dobrovoľne nepodpísal, žalobkyni to zjavne neporadil, potvrdil, že skúmal dohodu\nz formálneho hľadiska, návrh vnímal ako „tu a teraz\" a ak žalobkyňa nepristúpi, tak sa nedohodnú.\nAj z týchto slov svedka bolo zjavné, že rokovanie sa týkalo dohody, vo výpovedi nepotvrdil žiaden\nnátlak na žalobkyňu, nebolo jej nič vytýkané a keď rokovanie dospelo k štádiu odstupného, opustil\nmiestnosť a po podpise dohody sa strany formálne rozlúčili. Z výpovede svedka nebolo preukázané\nani tvrdenie žalobkyne, že dohodu podpísala pod nátlakom. Sama stretnutie iniciovala, obsah dohody\nformálne posúdil jej právnik, mala dostatočný časový priestor, dohoda bola slobodná, vážna, určitá a\nzrozumiteľná, takže rozpor s ustanovením § 37 Občianskeho zákonníka žalobkyňa podľa súdu prvej\ninštancie nepreukázala, z ktorého dôvodu dohodu považoval za platný právny úkon.\n1.3. Žalovaná v spore ďalej argumentovala rozhodnutím Okresného súdu Bratislava III zo dňa\n1. júna 2018, sp. zn. 24Cpr/5/2017 (vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp.\nzn. 9Cdo/62/2021 resp. 9Cdo/183/2021 - pozn. dovolacieho súdu), týkajúceho sa obdobného sporu\nžalobkyne voči Wüstenrot poisťovni a.s., o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou\ndňa 29. novembra 2016. V tomto spore bolo rozhodnuté tak, že žaloba žalobkyne bola v celom rozsahu\nzamietnutá, pretože súd nedospel k záveru, že by žalobkyňa konala pod takým psychickým donútením,\nktoré by spôsobovalo neplatnosť jej úkonu. Súd neprijal argumentáciu žalobkyne, že hrozba odobratia\npoverenia na vedenie centra je bezprávnou vyhrážkou, nakoľko hrozbu odvolania z riadiacej funkcie\nnie je možné v pracovných vzťahoch považovať za nedovolené konanie a vedúci zamestnanci môžu\nbyť takémuto tlaku vystavení. Žalobkyňa nekonala ani v časovej tiesni. Predložené listinné dôkazy\nsvedčali o opaku, žalobkyňa mala čas na rozmyslenie, o skončení pracovného pomeru sa radila so\nsvojim právnikom, ktorý bol prítomný i pri podpise dohody. Súd nevykonal dôkaz svedeckou výpoveďou,\npretože ak by M.. L. H., či už ako advokát pri výkone svojho povolania, alebo ako osoba ktorej žalobkyňa\ndôverovala zistil, že vôľa žalobkyne skončiť pracovný pomer nie je slobodná a skutočná, nepochybne\nby nemohol s podpísaním dohody súhlasiť. Sporné tvrdenia strán, či L.. M. N. hovorila žalobkyni, že\nak nepodpíše dohodu, bude jej prideľovaná iná práca mimo Košíc a za rozdielnu mzdu, respektíve či\npovedala žalobkyni len to, že ak bude pracovný pomer pokračovať, bude musieť absolvovať školenia\nv iných centrách v Košickom kraji, ako aj to, či bol pracovný výkon žalobkyne uspokojivý alebo nie,\nsúdy nižších inštancií nepovažovali za skutočnosti dôležité pre rozhodnutie sporu. Rozsudok súdu prvej\ninštancie bol potvrdený rozhodnutím odvolacieho súdu zo dňa 29. apríla 2020 sp. zn. 7CoPr/1/2019.\n1.4. V aktuálnom spore bola situácia obdobná ako vo veci sp. zn. 24Cpr/5/2017, žalobkyňa neplatnosť\ndohody o skončení pracovného pomeru založila čiastočne na totožných argumentoch, ktoré neskôr\nrozšírila. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie dospel k rovnakému záveru ako Okresný súd\nBratislava III v už spomínanej veci, keďže žalobkyňa ani v tomto spore, kde bolo vykonané rozsiahlejšie\ndokazovanie, nepreukázala, že konala pri podpisovaní dohody o skončení pracovného pomeru pod\ntakým psychickým donútením, ktoré by spôsobovalo neplatnosť tohto úkonu. Žalobkyňa ďalej tvrdila,\nže uzatvorená dohoda je v rozpore s dobrými mravmi, ale vykonaným dokazovaním bolo preukázané,\nže rokovania o skončení pracovného pomeru iniciovala sama, o termíne rokovania vedela s časovým\npredstihom a na stretnutí sa zúčastnila spolu s právnikom, ktorého prítomnosť si sama zabezpečila.\nSvedok potvrdil, že si žalobkyňa mala možnosť dohodu dôkladne prečítať. Žalobkyňa napokon ani\nnežiadala o uvedenie dôvodu skončenia pracovného pomeru v predmetnej dohode, rokovania pri\njej uzatváraní sa týkali iba výšky odstupného. V tomto spore žalobkyňa rozporovala rukou dopísanú\nsumu odstupného v dohode o skončení pracovného pomeru, pričom tvrdila, že to bolo bez súhlasu\npredstavenstva žalovanej, čo nepreukázala. Súd prvej inštancie mal za to, že žalovaná bola oprávnená\nkonať aj prostredníctvom splnomocnených osôb, preto svedkyňa Ing. Bič, ako splnomocnená osoba,\n\nbola oprávnená rokovať o výške odstupného a ani dopísanie sumy odstupného rukou neskôr do textu\npodpísanej dohody nebolo dôvodom na neplatnosť právneho úkonu. Žalovaná akceptovala takýmto\nspôsobom dohodnutú výšku odstupného a žalobkyni ju aj vyplatila. Zo strany L.. N. nešlo o konanie, ktoré\nby predstavenstvo žalovanej neodsúhlasilo, ani o konanie, na ktoré by nemala oprávnenie. Žalobkyňa\nďalej namietala, že pracovná zmluva, ktorá bola uzatvorená, nemala zákonné náležitosti, avšak pre\nrozhodnutie vo veci bolo irelevantné, či mala všetky náležitosti, nakoľko ich absencia nespôsobovala\nneplatnosť vzniku pracovného pomeru; v spore navyše nebolo sporné, že pracovný pomer existoval a\nbol na dobu neurčitú.\n1.5. Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal tým, či bola sporná dohoda uzatváraná pod nátlakom,\nv tiesni a či odporuje dobrým mravom. Poukázal na to, že slobodou vôle sa rozumie neexistencia\npôsobenia vonkajších rušivých vplyvov, ktoré konajúcu osobu zbavujú voľnosti rozhodnúť sa, či určitý\nprejav vôle vykoná, alebo túto voľnosť neprimerane obmedzujú. Za nedostatok slobodnej vôle sa\npovažuje iba konanie pod nedovoleným nátlakom zo strany druhého účastníka, alebo tretej osoby.\nTeória občianskeho práva rozoznáva dva druhy nátlaku, fyzické donútenie, čo v tomto prípade žalobkyňa\nani netvrdila, ani nebolo preukázané, alebo bezprávnu vyhrážku. Bezprávna vyhrážka je psychickým\ndonútením a aby bola spôsobilá neplatnosť právneho úkonu, musí byť protiprávna. V tomto spore\nmal preukázané, že už pri podpisovaní poverenia vedením centra si žalobkyňa musela byť vedomá,\nže v zmysle tohto poverenia, hoci bolo udelené na dobu neurčitú, mala žalovaná právo poverenie\nzrušiť, a to jednostranným písomným rozhodnutím a dňom takéhoto rozhodnutia by sa jej poverenie\nzrušilo. Toto ustanovenie upravujúce spôsob zrušenia poverenia bolo súčasťou samotného poverenia a\nžalobkyňa s ním bola od začiatku pracovného pomeru, respektíve udelenia poverenia, oboznámená. Je\nnevierohodné, že si mohla myslieť, že jej poverenie vedením centra je časovo neobmedzené a ona bude\nvykonávať u žalovanej iba riadiacu funkciu na dobu neurčitú. Keďže žalovaná upozornila žalobkyňu, že\nv prípade neuzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru bude pokračovať v práci ďalej ako\nreferent podľa uzatvorenej pracovnej zmluvy, pričom podľa nej boli miestom výkonu práce pracoviská\nWüstenrot stavebnej sporiteľne a.s. v Košickom samosprávnom kraji a žalobkyňa ako zamestnanec\nsúhlasila s tým, že ju žalovaná vyšle na pracovnú cestu aj mimo obvodu obce jej pravidelného pracoviska\nalebo bydliska na nevyhnutne potrebné obdobie (§ 1 článok 2 pracovnej zmluvy), konanie žalovanej\nprvoinštančný súd nevyhodnotil ako bezprávnu vyhrážku. Taktiež nezistil pri konaní žalovanej rozpor\ns dobrými mravmi. Bolo preukázané, že otázka dohody o skončení pracovného pomeru nebola pre\nžalobkyňu prekvapivá, nebola konfrontovaná s možnosťou skončenia pracovného pomeru náhle a\nbez prípravy. V spore bolo preukázané, že strany sporu o možnosti ukončenia pracovného pomeru\ndohodou rokovali. O tom, že otázka skončenia pracovného pomeru dohodou bola aktuálna už v októbri\n2016 svedčí i mailová komunikácia, ktorú do spisu založila samotná žalobkyňa, pričom to bola práve\nona, kto inicioval stretnutie, ktorého obsahom bola otázka dohody o skončení pracovného pomeru.\nŽalobkyňa sama pred stretnutím so svojou nadriadenou L. N. oslovila rodinného známeho, aby sa\nstretnutia o spôsobe skončenia pracovného pomeru zúčastnil s ňou. Bolo preukázané, že na stretnutí\nbol dostatočný časový priestor na prečítanie si dohody, oboznámenie sa s jej obsahom, prerokovanie\nobsahu s prítomným právnikom, takže nebola v časovej tiesni, ani iný nátlak nebol pri podpisovaní\ndohody v spore preukázaný. Dohoda bola uzatvorená slobodne, vážne, žalobkyňa nebola v tiesni a\nmala možnosť slobodne sa rozhodnúť, či skončí pracovný pomer dohodou alebo bude pokračovať v\npracovnom pomere na pozícii odborného referenta podľa uzatvorenej pracovnej zmluvy. Podľa judikatúry\nnejde o bezprávnu vyhrážku a nemožno ani považovať za zneužitie výkonu práva na ujmu zamestnanca\nokolnosť, ak zamestnávateľ svoj návrh na skončenie pracovného pomeru odôvodní tým, že podľa\njeho názoru existujú dôvody, pre ktoré by mohol so zamestnancom pracovný pomer skončiť okamžite,\nprípadne po oznámení rozhodnutia o zmene organizačnej štruktúry dá zamestnancovi na výber či zotrvá\nna inej pozícii, alebo s ním bude rozviazaný pracovný pomer. Preto podľa súdu prvej inštancie za\nbezprávnu vyhrážku nemožno považovať ani upozornenie zamestnávateľa, že zamestnancovi bude\nprideľovaná práca podľa pracovnej zmluvy v prípade odvolania poverenia. Za bezprávnu vyhrážku by\nsa mohol považovať zo strany žalovanej psychický nátlak niečím, čo by nebola oprávnená urobiť.\nObavy žalobkyne, že jej bude odňaté poverenie, ani prideľovanie práce podľa pracovnej zmluvy, teda aj\nmimo Košíc, nemožno preto považovať za bezprávnu vyhrážku, ani za okolnosť zakladajúcu neplatnosť\ndohody o skončení pracovného pomeru, ktorá obsahom a ani účelom neodporuje zákonu, neobchádza\nho, neprieči sa dobrým mravom. Nezistila sa tak neplatnosť predmetnej dohody pre rozpor s dobrými\nmravmi, ani z dôvodov uvádzaných v ustanovení § 37 Občianskeho zákonníka.\n\n1.5. Prvoinštančný súd zamietol návrh žalobkyne na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov O.\nU.H., O. R. V. V. F., ktorých navrhovala vypočuť za účelom preukázania vierohodnosti tvrdení L..\nN., nakoľko doplnenie dokazovania nepovažoval za hospodárne. Navrhované svedkyne neboli pri\nuzatváraní dohody a podľa žalobkyne mali preukázať nevieryhodnosť tvrdení L.. N.. Ak by aj nadriadená\npri osobnom stretnutí upozornila žalobkyňu, že po odňatí poverenia bude jej povinnosťou absolvovať\nškolenie a môže to byť aj mimo Košíc, citovala by jej iba ustanovenia jej pracovnej zmluvy. Navyše\nsúd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom svedka, ktorý bol osobne pri podpisovaní dohody\no skončení pracovnej zmluvy a jeho výsluchom nebolo preukázané, že by na žalobkyňu bol vyvíjaný\nnátlak, alebo sa jej niekto vyhrážal. Po prednesení záverečných rečí a vyhlásení uznesenia o skončení\ndokazovania a odročení pojednávania za účelom vyhlásenia rozhodnutia, žalobkyňa do spisu doložila\nďalšie listinné dôkazy. S poukazom na ustanovenie § 320 CSP súd prvej inštancie zrušil uznesenie\no skončení dokazovania a oboznámil sa s ďalšími predloženými listinnými dôkazmi, ktoré sa týkali\nzákladnej organizácie odborového zväzu, odobratia poverení iným pracovníčkam, pracovných zmlúv\na dohôd o skončení pracovného pomeru s inými zamestnancami, protokolov a oznámení inšpektorátu\npráce, vyjadrenia W. C. V. I. Š.. Po oboznámení sa s ich obsahom konštatoval, že nepreukazovali\nžalobkyňou tvrdené skutočnosti týkajúce sa okolností uzatvorenia dohody o skončení pracovného\npomeru, ktorá bola stranami sporu uzatvorená dňa 29. novembra 2016 a ktorej neplatnosti sa žalobkyňa\nv spore domáhala.\n1.6. Pokiaľ ide o žalobkyňou namietanú diskrimináciu, ktorej sa žalovaná mala dopustiť v súvislosti s jej\nčlenstvom v odborovej organizácii Wüstenrot Land, čo žalovaná poprela a tiež to, že by voči žalobkyni\nporušila zásadu rovnakého zaobchádzania, súd prvej inštancie uviedol, že dôvodom pre ukončenie\npoverenia malo byť nedostatočné plnenie pracovných úloh, nie členstvo v odborovej organizácii, preto\ntvrdenia žalobkyne o údajnom porušovaní zásady rovnakého zaobchádzania označil za neopodstatnené\na nepravdivé. Žalobkyňa nezmenila žalobný petit, neformulovala žiaden nový návrh týkajúci sa údajného\ndiskriminačného konania žalovanej, pričom ani neoznačila vo vzťahu ku ktorému zamestnancovi sa jej\njaví konanie žalovaného ako diskriminačné. Nedomáhala sa, aby žalovaná upustila od svojho konania,\nnapravila protiprávny stav alebo poskytla primerané zadosťučinenie. Za skutočností, z ktorých možno\nusudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo, označila, že neexistuje žiadne\nvysvetlenie, prečo by sa po pol roku práce pre žalovanú rozhodla ukončiť zamestnanie, pre ktoré sa\nslobodne rozhodla. K tomuto súd prvej inštancie uviedol, že mu nie je známy myšlienkový pochod\nžalobkyne, pre ktorý sa rozhodla pre prácu u žalovanej a nemôže byť úlohou súdu posudzovať\nvnútornú motiváciu, pre ktorú sa žalobkyňa rozhodla podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru\nza situácie, že žiaden nátlak nebol v spore preukázaný. Navyše, motív naznačila sama žalobkyňa,\nkeď uviedla, že nechcela, aby jej zobrali poverenie, pretože nechcela pokračovať ako referent. Ako\nďalší dôvod žalobkyňa uviedla, že ju šikanovala krajská riaditeľka tým, že jej opakovane predložila\nneskoro na podpis pracovné zmluvy. V uvedenom smere prvoinštančný súd konštatoval, že samotný\nfakt, že zmluva nie je predložená včas na podpis, nie je diskriminačné konanie, preto aj keby bola\ntáto okolnosť preukázaná, nejedná sa o prejav diskriminácie vo vzťahu k žalobkyni. Pokiaľ žalobkyňa\ntvrdila, že diskriminácia sa prejavovala tým, že sa jej žalovaná snažila zbaviť z dôvodu členstva v\nodborovej organizácii a eventuálna výpoveď by bola neplatná bez súhlasu odborovej organizácie, tak\nk predmetnému prvoinštančný súd zasa konštatoval, že žalobkyňa od začiatku sporu netvrdila, že bola\nčlenkou odborovej organizácie a ak by aj bola, táto okolnosť nebola podstatná, pretože pri uzatváraní\ndohody o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ (žalovaná) nemala povinnosť prihliadať na\nčlenstvo v odborovej organizácii, či na jej súhlas so skončením pracovného pomeru. Ak bola žalobkyňa\nčlenom odborovej organizácie, nebolo logické jej tvrdenie, že ju žalovaná diskriminovala, pretože\nsi musela byť vedomá, že v prípade iného spôsobu skončenia pracovného pomeru ako dohodou,\nteda výpoveďou, postup žalovanej by si vyžadoval aj prerokovanie výpovede. Ak by bola žalobkyňa\npreložená do iného mesta, mala stále možnosť brániť sa voči konaniu žalovanej, ktoré považovala za\nprotiprávne, súdnou cestou, čo neurobila a zvolila si ukončenie pracovného pomeru dohodou. Konanie\nžalovanej v súvislosti s uzatvorením dohody o skončení pracovného pomeru nebolo preto možné\noznačiť ako diskriminačné. Nebolo preukázané, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania\ndošlo. Pri posudzovaní konania žalovanej z hľadiska antidiskriminačného zákona sa súd prvej inštancie\nnezaoberal jej konaním vo vzťahu k O. U.H., O. R., ani vyjadreniami bývalých pracovníkov žalovanej,\ns ktorými vedie súdne spory. Predmetné vyjadrenia iba naznačovali, že nielen vo vzťahu k žalobkyni\nžalovaná pri neplnení úloh uplatňovala obdobný postup, a to odobratie poverenia vedením centra, čo\niba preukazovalo, že konanie žalovanej vo vzťahu k žalobkyni nemožno označiť za diskriminačné,\nale išlo o prax žalovanej. K predloženým protokolom Inšpektorátu práce Banská Bystrica súd prvej\n\ninštancie uviedol, že zistené nedostatky nemali vplyv na jeho rozhodnutie, nakoľko ako predbežnú\notázku neriešil platnosť dojednaného miesta výkonu práce, prípadne obsah pracovnej náplne, keďže v\nspore bolo jeho úlohou posúdiť, či dvojstranná dohoda o skončení pracovného pomeru je platná. V spore\npritom nebolo preukázané, že by bola uzatvorená v rozpore v dobrými mravmi, alebo ustanoveniami\nObčianskeho zákonníka, či ustanoveniami antidiskriminačného zákona. Žalobkyňa mala na výber,\ndohodu o skončení pracovného pomeru nemusela podpísať a tak nebolo preukázané, že by ju žalovaná\nk tomu akokoľvek donútila. Prvoinštančný súd zamietol i návrhy žalobkyne na doplnenie dokazovania,\na to výsluchom personalistiek žalovaného A.. Š. a A., ktoré mali vysvetliť, prečo žalovaná uzatvárala\nkombináciu „pracovná zmluva a poverenie\", komu boli tieto poverenia zrušené a z akých dôvodov\na tiež to, aby bol W.. M.. M. C., A.. poverený vypracovaním analytického materiálu o podstatných\nnáležitostiach pracovnej zmluvy z dôvodu posúdenia, či žalovaná mala alebo nemala právo meniť\npravidelné pracovisko a druh práce, aby ich prinútil podpísať skončenie pracovných pomerov dohodou.\nNakoľko v spore nebolo preukázané, že uzatvorená dohoda o skončení pracovného pomeru je neplatná,\nnebola potreba doplnenia dokazovania v tomto smere. V spore nebolo preukázané, že by žalovaná\nmenila miesto výkonu práce v prípade žalobkyne. Situácia po odobratí poverenia nenastala, nakoľko\nžalobkyňa sama iniciovala stretnutie za účelom uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru\na takáto dohoda bola uzatvorená, pričom žiadna forma donútenia a ani nátlaku v spore preukázaná\nnebola. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie vyhodnotil dohodu ako platný právny úkon, preto\ndoplnenie dokazovania považoval za nehospodárne a nadbytočné.\n1.7. Rozhodnutie o náhrade trov konania prvoinštančný súd odôvodnil ustanoveniami § 255, § 262 CSP,\npričom žalovanej, ktorá mala vo veci plný úspech, priznal voči žalobkyni náhradu trov konania v plnej\nvýške. O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením,\nktoré vydá súdny úradník.\n2. Odvolací súd v potvrdzujúcom rozhodnutí uviedol, že po preskúmaní veci sa v celom rozsahu stotožnil\nso skutkovými a právnymi závermi, na ktorých svoje rozhodnutie súd prvej inštancie založil, ktorý v\ndostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie, vecne správne rozhodol a rozhodnutie\nodôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP.\n2.1. Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa nepreukázala,\nže by dohodu o skončení pracovného pomeru z 29. novembra 2016 podpísala pod nátlakom, v\ntiesni, že by bola v rozpore s dobrými mravmi alebo ustanovením § 37 Občianskeho zákonníka. K\ntvrdeniam žalobkyne v odvolaní, že bola pod nátlakom zo strany žalovanej donútená skončiť pracovný\npomer dohodou, odvolací súd uviedol, že právny názor prvoinštančného súdu o tom, že dohoda o\nskončení pracovného pomeru obsahom, ani účelom neodporuje zákonu, neobchádza ho, neprieči sa\ndobrým mravom, nie je ani v rozpore s ustanovením § 37 Občianskeho zákonníka a taktiež že obavy\nžalobkyne, že jej bude odňaté poverenie, prideľovanie práce podľa pracovnej zmluvy i mimo mesta Košíc\nnemožno považovať za bezprávnu vyhrážku, je správny. Odvolací súd v okolnostiach veci poukázal\naj na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave z 29. apríla 2020, č.k. 7CoPr/1/2019-234, v ktorom\nkrajský súd v obdobne skutkovo i právnej veci žalobkyne náležite vysvetlil dôvody, pre ktoré nemožno\ndohodu o skončení pracovného pomeru považovať za neplatnú. K námietke žalobkyne o nevykonaní\nňou navrhnutého dokazovania výsluchom svedkov, odvolací súd poukázal na bod 30 odôvodnenia\nnapadnutého rozhodnutia, v ktorom súd prvej inštancie riadne vysvetlil, z akého dôvodu nevykonal\ndokazovanie navrhnuté žalobkyňou, a to výsluchom svedkov O. U., O. R. V. V. F.. S uvedeným postupom\nsa odvolací súd stotožnil a dodal, že nevykonanie dôkazu nie je postupom, ktorým by súd odňal\nžalobkyni možnosť konať pred súdom, konkrétne s tým, že nebol vypočutý svedok M.. L. H. za účelom\nzistenia, či žalobkyňa uzavrela predmetnú dohodu o skončení pracovného pomeru pod nátlakom, v\ntiesni, ako tvrdila. Tento svedok bol so žalobkyňou prítomný u žalovanej pred podpisom uvedenej\ndohody, posúdil ju z formálneho hľadiska, ale nepotvrdil tvrdenie žalobkyne, že dohodu o skončení\npracovného pomeru uzavrela v tiesni alebo pod nátlakom.\n2.2. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1, v\nspojení s § 262 ods. 1 CSP. Žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na\nnáhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\n3. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka\") dovolanie, prípustnosť ktorého\nodôvodňovala ustanovením § 420 písm. f) CSP, majúc za to, že jej súd nesprávnym procesným\n\npostupom znemožnil ako strane, aby uskutočňoval jej patriace procesné práva v takej miere, došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces. Navrhla, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec\nvrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.\n3.1. Vytýkanú vadu zmätočnosti dovolateľka videla v „nezákonnosti a arbitrárnosti\" napadnutého\nrozsudku a tiež v nesprávnom procesnom postupe odvolacieho súdu. V súvislosti s nesprávnym\nprocesným postupom odvolacieho súdu poukázala na ustanovenie § 387 ods. 3 prvá veta CSP, v zmysle\nktorého sa odvolací súd v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v\nkonaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie.\nŽalobkyňa uviedla, že prvoinštančný súd vo svojom rozsudku nepovažoval za sporné tvrdenia strán,\nči pani L.. M. N. hovorila žalobkyni, že ak nepodpíše dohodu o skončení pracovného pomeru, tak jej\nbude prideľovaná iná práca, mimo Košíc a za rozdielnu mzdu, za skutočnosti dôležité pre rozhodnutie\nsporu a z toho dôvodu nevykonal navrhované dokazovanie výsluchom svedkov (O. U., O. R.G. V. V.\nF.j). Žalobkyňa mala za to, že žalovaná jej pohrozila jednostrannou zmenou podstatných náležitostí\npracovnej zmluvy, pričom toto jeho konanie malo takú intenzitu, že pod týmto nátlakom bola prinútená\nskončiť pracovný pomer dohodou o skončení pracovného pomeru z 29. novembra 2016, ku dňu 15.\ndecembra 2016. Zásadnou otázkou teda v tomto prípade bolo, či na takýto postup mala žalovaná\nprávo, a teda či žalobkyňu nútila ku skončeniu pracovného pomeru postupom, ktorý bol v súlade so\nZákonníkom práce, alebo či vyvíjala na žalobkyňu nedovolený nátlak tým, že jej hrozila protiprávnym\nkonaním, zneužívajúc svoje postavenie zamestnávateľa. Žalobkyňa mala za to, že až následne na\nzáklade výsledkov dokazovania mohol súd posúdiť, či táto hrozba, resp. donútenie mohlo vzbudiť\ndôvodný strach u konajúceho účastníka. Žalobkyňa ďalej uviedla, že v rámci vedeného súdneho sporu\nbol realizovaný výsluch svedka M.. H., ktorý potvrdil, že žalobkyňa dostala na výber buď dohodu alebo\nodobratie tzv. Poverenia, pričom sa malo jednať o návrh „tu a teraz\". V tejto súvislosti podotkla, že\nvedený súdny spor bol individuálnym pracovnoprávnym sporom, preto v zmysle ustanovenia § 319 CSP\nmôže súd vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo\nveci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz; na tento účel je zamestnávateľ povinný\nposkytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať.\n3.2. Žalobkyňa ďalej poukázala na skutočnosť, že počas celého súdneho sporu namietala neplatnosť\nsamotnej dohody o skončení pracovného pomeru inter alia z dôvodu, že jej obsah týkajúci sa aj jej\nesenciálnej náležitosti dátumu skončenia pracovného pomeru (odhliadnuc od výšky odmeny a dátumu\npodpisu zo strany žalovaného) tvorila až po podpise osôb oprávnených konať za žalovaného pani\nL.. M. N.. V tejto súvislosti namietala, že súd prvej inštancie a rovnako odvolací súd sa v svojich\nrozsudkoch žiadnym spôsobom nezaoberali žalobkyňou namietanou skutočnosťou, či na vyplnenie\npodstatnej náležitosti dohody o skončení pracovného pomeru bola pani L.. M. N. aj oprávnená a z akého\ndôvodu. Žalobkyňa namietala, že odvolací súd sa žiadnym relevantným spôsobom nevysporiadal s\njej nosnou odvolacou argumentáciou a preto spôsob rozhodovania odvolacieho súdu o rozhodujúcich\nargumentoch považovala za arbitrárny a prejav svojvôle.\n4. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení uviedla, že rozsudok odvolacieho súdu je vecne správny a\nzákonný. Navrhla, aby dovolací súd v zmysle § 447 písm. f) CSP dovolanie žalobkyne odmietol, nakoľko\nnie je odôvodnené prípustným dovolacím dôvodom a dovolací dôvod nie je vymedzený spôsobom\nuvedeným v § 431 CSP; alebo aby dovolanie v zmysle § 448 CSP zamietol v celom rozsahu, a aby v\noboch prípadoch priznal žalovanej voči žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom\nrozsahu.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd\" alebo „dovolací súd\") ako súd dovolací (§\n35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v\nsúlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424\nCSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú dané procesné predpoklady\npre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu\npredchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je síce procesne prípustné, ale nie je dôvodné\na preto ho zamietol (§ 448 CSP.\n6. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok\na tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej\nCivilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu\n\nje dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak\nzákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,\nnemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.\n7. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým\nsa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní\nvystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať\npred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej\nveci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený\nsudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces (§ 420 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo\nk vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n8. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť, z čoho konkrétne vyvodzuje prípustnosť dovolania a v spojitosti s tým označiť v\ndovolaní náležitým spôsobom tiež dovolací dôvod (1 Cdo 17/2019, 2 Cdo 225/2018, 3 Cdo 142/2018, 4\nCdo 10/2018, 5 Cdo 9/2019, 7 Cdo 1/2018, 8 Cdo 94/2018, 9 Cdo 4/2020).\n9. K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP dovolací súd uvádza, že z hľadiska jeho prípustnosti\nnie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti podľa\ntohto ustanovenia; rozhodujúci je výlučne záver dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne\ndošlo (1 Cdo 42/2017, 2 Cdo 20/2017, 3 Cdo 41/2017, 4 Cdo 131/2017, 7 Cdo 113/2017, 8 Cdo 73/2017,\n9 Cdo/4/2020). Dovolací súd preto skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobkyne, že v konaní došlo\nku ňou tvrdenej vade zmätočnosti.\n10. Dovolateľka ňou vytýkanú vadu zmätočnosti videla v „nesprávnosti, nezákonnosti a arbitrárnosti\"\nnapadnutého rozhodnutia, ďalej v tom, že odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia\nnevysporiadal so skutočnosťami, ktoré boli nevyhnutné pre správne posúdenie veci, tiež nevykonal ňou\nnavrhované dokazovanie a napokon namietala nesprávne skutkové a právne závery.\n11. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah\nsúdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej\nstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej\nmiere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva\nna spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na\nnestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym\nporiadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne\nkonanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou\npráva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa\nku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť\nrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom\nsvojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio\niustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n12. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho\nrozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať\núčinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v\nzmysle § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS\n\n105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019, IV. ÚS 372/2020, 1 Cdo 213/2019, 2 Cdo 190/2019, 3 Cdo\n168/2018, 4 Cdo 3/2019, 5 Cdo 57/2019, 6 Cdo 33/2020, 7 Cdo 308/2019, 8 Cdo 152/2018).\n13. V predmetnej veci sú v dovolaním napadnutom rozhodnutí (obsah ktorého nemožno posudzovať\nizolovane od rozsudku súdu prvej inštancie, lebo prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska\npredmetu konania tvoria jeden celok - viď rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/05, III.\nÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) zreteľne vysvetlené jeho podstatné dôvody, uvedené ustanovenia, ktoré\nsúd aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ako i vysvetlené právne úvahy, ktorými sa pri\nrozhodovaní riadil. Prijaté právne závery sú primerane odôvodnené spôsobom zodpovedajúcim § 393\nods. 2 CSP (predtým § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.). Za procesnú vadu konania v zmysle § 420\npísm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv\ndovolateľa.\n14. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je v danom prípade dostatočne zrejmé, čoho a z\nakých dôvodov sa strany domáhali, čo navrhovali, z ktorých skutočností a dôkazov súd vychádzal,\nakými úvahami sa riadil a aké závery zaujal k právnemu posúdeniu sporu. Prijaté rozhodnutie primerane\nodôvodnil. Odvolací súd sa v bode 10. až 15. odôvodnenia svojho rozhodnutia zrozumiteľným a\npresvedčivým spôsobom vyporiadal s odvolacími námietkami žalobkyne, poukázal na to, že dohoda\no skončení pracovného pomeru bola uzavretá vážne, nakoľko žalobkyňa sama navrhla skončenie\npracovného pomeru dohodou, vedela, že na stretnutí 29. novembra 2016 bude predložený návrh dohody\na tohto stretnutia sa zúčastnil aj jej právnik M.. L. H.. Žalobkyňa nepreukázala, že podpísala dohodu pod\nvplyvom bezprávnej vyhrážky. Nepodpísanie dohody automaticky neznamenalo skončenie pracovného\npomeru žalobkyni, nemohlo ísť preto ani o konanie v tiesni a žalobkyňa svoju pozornosť zamerala na\nvýšku odstupného, nežiadala ani o uvedenie dôvodu skončenia pracovného pomeru. Za nedôvodnú\npovažoval aj námietku smerujúcu k povereniu udelenému žalobkyni žalovanou, pretože žalobkyňa\npodpísala pracovnú zmluvu s dohodnutým obsahom a následne aj prijala poverenie zo strany žalovanej,\nmusela si byť teda vedomá, že v prípade jednostranného rozhodnutia žalovanej o zrušení poverenia\nbude ďalej povinná plniť svoje povinnosti vyplývajúce z dohodnutého druhu práce a miesta výkonu práce\n(Košický samosprávny kraj - poznámka dovolacieho súdu) v pracovnej zmluve. V prípade námietky,\nže žalovaná nedovoleným spôsobom dohodla v poverení tri podstatné náležitosti, poukázal odvolací\nsúd na § 366 CSP. Mal za to, že žalobkyňa jej patriace prostriedky procesného útoku nepoužila v\nkonaní pred súdom prvej inštancie a preto na nové skutkové tvrdenia uvedené v odvolaní neprihliadol. K\nžalobkyňou spochybnenému oprávneniu L.. M. N. konať v mene žalovanej ako zamestnávateľa odvolací\nsúd uviedol, že žalobkyňa podpísala Dohodu s vyplneným dátumom skončenia pracovného pomeru ako\naj s výškou odmeny a ak prijala tento návrh nemôže sa dovolávať neplatnosti Dohody z dôvodu zmeny\njej obsahu. Samotná skutočnosť, že text Návrhu Dohody bol v časti napísaný rukou, nespôsobuje jeho\nneplatnosť, nakoľko ustanovenie § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka umožňuje obsah právneho úkonu\nzachytený v listinnej forme zachytiť aj napísanou rukou. Vzhľadom k uvedenému pre posúdenie veci\nnebolo potrebným skúmať, či L.. M. N. bola poverená vpísať do Návrhu Dohody o skončení pracovného\npomeru dátum skončenia pracovného pomeru a výšku odmeny. Správnosť súdom prvej inštancie\nprijatých záverov neboli spôsobilé spochybniť ani žalobkyňou uvádzané rozhodnutia Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky. V konaní vedenom pod sp. zn. 1Cdo/5/2010 sa totiž jednalo o odlišný skutkový\nstav, kedy zamestnanec so zamestnancom uzavreli dohodu o zložení zábezpeky a súd určil, že táto\ndohoda je neplatná, nakoľko ide o zabezpečovací inštitút, ktorý Zákonník práce nepozná. V konaní\nvedenom pod sp. zn. 4Cdo/4/2012 bolo predmetom preskúmavania posúdenie, či boli zamestnanci\npoverení oprávnení podpísať okamžité skončenie pracovného pomeru, čo nebol prípad totožný s\nprejednávanou vecou. Pokiaľ žalobkyňa svoje odvolanie odôvodnila aj tým, že súd prvej inštancie\nnevykonal ňou navrhnuté dokazovanie výsluchom svedkov, neuviedla ale konkrétne akých svedkov mal\nprvoinštančný súd vypočuť. K predmetnému odvolací súd ďalej uviedol, že aj pri konštatovaní existencie\npracovnoprávneho sporu, na ktorý sa aplikujú ustanovenia § 316 a nasl. CSP a uplatňuje sa vyšetrovací\nprincíp na rozdiel od prejednacieho princípu, typického pre všeobecnú úpravu sporov, nezistil, že by v\ndanej veci sa súd prvej inštancie citovanými ustanoveniami Civilného sporového poriadku neriadil. V\nodôvodnení napadnutého rozhodnutia (bod 30.) riadne vysvetlil, z akého dôvodu nevykonal dokazovanie\nnavrhnuté žalobkyňou, a to výsluchom svedkov O. U., O. R. V. V.D. F., s ktorým postupom sa odvolací\nsúd stotožnil a dodal, že nevykonanie tohto dôkazu nie je postupom, ktorým by prvoinštančný súd odňal\nžalobkyni možnosť konať pred súdom, keď bol vypočutý svedok M.. L. H. za účelom zistenia, či žalobkyňa\nuzavrela predmetnú dohodu o skončení pracovného pomeru pod nátlakom, v tiesni, ako tvrdila. Tento\nsvedok bol so žalobkyňou prítomný u žalovanej pred podpisom uvedenej dohody, posúdil ju z formálneho\n\nhľadiska, ale nepotvrdil tvrdenia žalobkyne, že dohodu o skončení pracovného pomeru uzavrela v\ntiesni alebo pod nátlakom. Odvolací súd uzatváral, že prvoinštančný súd vo veci vykonal dostatočné\ndokazovanie za účelom zistenia, či dohodu o skončení pracovného pomeru (ne)uzavrela žalobkyňa pod\nnátlakom, v tiesni, či je v rozpore s dobrými mravmi a ustanovením § 37 Občianskeho zákonníka a tak\nnebolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie navrhnuté žalobkyňou. Odvolací súd sa vysporiadal aj s\nodvolacími námietkami žalobkyne, ktoré sa týkali nedostatočného odôvodnenia rozsudku súdu prvej\ninštancie a neúplného zistenia skutkového stavu. Správnosťou právneho posúdenia veci sa dovolací\nsúd nemal možnosť zaoberať pri uplatnenom dovolacom dôvode v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n15. Dovolací súd v súvislosti s poukazom dovolateľky na ustanovenie § 319 CSP v zmysle ktorého\nbol daný spor individuálnym pracovnoprávnym sporom, a preto mohol súd vykonať aj tie dôkazy, ktoré\nzamestnanec nenavrhol, uvádza, že zo spisu nevyplýva, že by odvolací súd na to neprihliadal a že\nby nerešpektoval „slabšie\" postavenie žalobkyne (ako zamestnanca) a že sa - aplikáciou osobitných\nustanovení - neusiloval dosiahnuť zrovnoprávnenie procesných možností strán sporu. I keď súd môže\nv individuálnych zamestnaneckých sporoch vykonať aj taký dôkaz, ktorý zamestnanec nenavrhoval (§\n319 CSP), neznamená to zároveň povinnosť súdu vykonať každý zamestnancom navrhnutý dôkaz. Aj\nza účinnosti novej právnej úpravy totiž naďalej platí, že o návrhu na vykonanie dokazovania rozhoduje\nsúd. Súd rozhodne, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná (§ 185 ods. 1 CSP). Dôkazy hodnotí súd podľa\nsvojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo\nprihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Žiaden dôkaz nemá predpísanú\nzákonnú silu (čl. 15 ods. 2 CSP). Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak\nzákon neustanovuje inak (§ 191 ods. 2 CSP). V danom spore sa ale odvolací súd stotožnil so skutkovými\nzávermi súdu prvej inštancie, preto nemal dôvod dokazovanie zopakovať (§ 384 ods. 1 CSP). Existenciu\npodmienok pre doplnenie dokazovania odvolací súd nezistil (§ 384 ods. 2 a 3 CSP; pozri napr. uznesenie\nnajvyššieho súdu z 25. júna 2020 sp. zn. 8Cdo/258/2019).\n16. K prípadnej nespokojnosti dovolateľky s tým, ako súdy postupovali v procese obstarávania\nskutkových podkladov pre rozhodnutie a tiež ako vyhodnotili niektoré dôkazy (napr. nepreukázanie\nexistencie bezprávnej vyhrážky; nepreukázanie slobodnej vôle žalobkyne pri podpisovaní dohody\nza prítomnosti tretej osoby), vec prejednávajúci senát dovolacieho súdu pripomína, že už podľa\npredchádzajúcej právnej úpravy nebolo dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení\núčastníka konania (a zakladajúcim prípustnosť dovolania) nedostatočné zistenie skutkových okolností,\nnevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého z dôkazov\n(R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993 a 1Cdo/85/2010, 2Cdo/29/2011, 3Cdo/268/2012, 3Cdo/108/2016,\n2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011, 7Cdo/38/2012). Súčasná právna úprava na takomto\nnázore zotrvala (v súvislosti s tým pozri 2Cdo/159/2017, 3Cdo/59/2017, 5Cdo/47/2017, 7Cdo/42/2017,\n9Cdo/86/2020, 9Cdo/170/2020). Súlad tohto právneho názoru s ústavou posudzoval Ústavný súd SR,\nnedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017, III. ÚS 40/2020).\n17. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich\npravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza (rovnako ako\nprávna úprava Občianskeho súdneho poriadku účinná do 30. júna 2016) zo zásady voľného hodnotenia\ndôkazov, vyplývajúcej z ústavného princípu nezávislosti súdov. Táto zásada, vychádzajúca z článku 15\nzákladných princípov CSP a normatívne rozvinutá v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca\nz vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového\npostupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti\na zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a\nteleologickú zhodu s priebehom konania (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,\nBajánková, J., Tomašovič, M., a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, 2016, 1540\ns., str. 729). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov však nejde o dôvod zakladajúci prípustnosť\ndovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Porušením práva na spravodlivý proces nie je iné hodnotenie\nvykonaných dôkazov súdom, než aké sú predstavy strany, resp. strán sporu.\n18. Hodnotiaca úvaha súdu (t. j. hodnotenie dôkazov úvahou súdu) musí vždy zodpovedať zásadám\nformálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a vykazovať funkčnú a teleologickú\nzhodu s priebehom konania. Výsledky hodnotenia dôkazov sú súčasťou odôvodnenia rozhodnutia, v\nktorom súd stručne, jasne a výstižne vysvetľuje, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie,\nz ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie\n\nnavrhnuté dôkazy a pod. Pri hodnotení dôkazov je súd viazaný tiež skutkovým stavom veci, a teda nie\nje prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada\nvoľného hodnotenia dôkazov je totiž limitovaná požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami\nsúdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi\nzávermi (I. ÚS 114/2008).\n19. Dovolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nemôže v dovolacom\nkonaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť\nskutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože\nv dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie (§ 442 CSP). Má však možnosť vyhodnotiť\na posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz,\ndeformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté\nskutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a\npodstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle\n§ 420 písm. f) CSP.\n20. V preskúmavanej veci dovolací súd existenciu vyššie uvedenej vady zmätočnosti (tzv. opomenutý\ndôkaz, deformovaný dôkaz a pod.) nezistil. Podľa názoru dovolacieho súdu súdy nižších inštancií\nsprávne, v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, vykonané dôkazy vyhodnotili jednotlivo\na v ich vzájomnej súvislosti (§ 191 ods. 1 CSP), ako aj náležite rozhodnutie odôvodnili v súlade s\nnáležitosťami vyplývajúcimi z § 393 ods. 2 CSP. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s\nprocesným úspechom strany sporu, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so\nskutkovým a právnym názorom strany sporu vrátane ich dôvodov a námietok (porovnaj II. ÚS 4/94, II.\nÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). Pokiaľ teda dovolateľka v podanom dovolaní tvrdila, že súdy vykonané dôkazy\nnevyhodnotili správne, nezaoberali sa ňou tvrdenými skutočnosťami a vzali na zreteľ nedostatočné\ndôkazy, a teda vychádzali z nesprávnych skutkových zistení a skutkových záverov, dovolací súd uvádza,\nže táto skutočnosť sama osebe rovnako nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP.\nZ práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný\nsúd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom\nvšeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať\nsa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu\nhodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\nDovolací súd uzatvára, že dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nie je\nnedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne\nvyhodnotenie niektorého dôkazu (porovnaj bod 16 tohto rozhodnutia).\n21. Pokiaľ dovolateľka vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP ďalej\nnamietala, že v dôsledku nesprávneho právneho záveru odvolacieho súdu o (ne)platnosti dohody\nz dôvodu oprávnenia L.. M. N. konať za žalovanú, bolo porušené jej právo na spravodlivý proces,\ndovolací súd uvádza, že už podľa predchádzajúcej procesnej úpravy dospel najvyšší súd k záveru, že\nrealizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením veci (viď R 54/2012\na tiež 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 7Cdo/26/2010,\n8ECdo/170/2014). Podľa právneho názoru najvyššieho súdu nie je ani v súčasnosti (po 1. júli 2016)\nžiadny dôvod pre odklon od vyššie uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia\nveci (nesprávneho vyriešenia niektorej právnej otázky súdom) na možnosť strany civilného sporového\nkonania uskutočňovať jej patriace procesné oprávnenia. Na tom, že ani prípadné nesprávne právne\nposúdenie veci nezakladá dovolateľom tvrdenú vadu zmätočnosti, zotrval aj judikát R 24/2017 a tiež\nviaceré rozhodnutia najvyššieho súdu (1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017,\n5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018, 9Cdo/86/2020).\n22. V posudzovanom prípade dovolací súd uzatvára, že obsah spisu nedáva podklad pre záver, že\nkonanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté namietanou vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení\n§ 420 písm. f) CSP.\n23. V snahe autenticky porozumieť textu dovolania (IV. ÚS 15/2021, I. ÚS 115/2020, I. ÚS 336/2019) sa\ndovolací súd v ďalšom zaoberal prípustnosťou dovolania žalobkyne podľa § 421 ods. 1 CSP v súlade s\n§ 432 CSP. Dovolací súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania nie je viazaný (a zároveň obmedzený)\nrozhodnutiami najvyššieho súdu, ktoré v dovolaní označil dovolateľ (viď rozhodnutie veľkého senátu\n\nobchodnoprávneho kolégia sp. zn. 1VObdo/2/2020 a tiež 1VCdo/2/2022, 8Cdo/278/2019). Žalobkyňa\nv okolnostiach danej veci mala za to, že žalovaná jej pohrozila jednostrannou zmenou podstatných\nnáležitostí pracovnej zmluvy, pričom toto jeho konanie malo takú intenzitu, že pod týmto nátlakom bola\nprinútená skončiť pracovný pomer dohodou o skončení pracovného pomeru z 29. novembra 2016.\nZásadnou otázkou v tomto prípade bolo, „či na takýto postup mala žalovaná právo, a teda či žalobkyňu\nnútila ku skončeniu pracovného pomeru postupom, ktorý bol v súlade so Zákonníkom práce, alebo či\nvyvíjala na žalobkyňu nedovolený nátlak tým, že jej hrozila protiprávnym konaním, zneužívajúc svoje\npostavenie zamestnávateľa?\". Z uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa v preskúmavanej veci namietala\nnesprávne právne posúdenie kritérií rozhodných pre vyslovenie záveru o existencii bezprávnej vyhrážky,\nku ktorej došlo podľa jej názoru zo strany žalovanej v rámci kontraktačného procesu vedúceho k\nuzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru. Namietala správnosť riešenia uvedenej otázky\nodvolacím súdom a tým odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Po konštatovaní\nprípustnosti dovolania so zreteľom na riadne nastolenú právnu otázku spôsobom zodpovedajúcim §\n421 ods. 1 CSP dovolací súd pristúpil k meritórnemu dovolaciemu prieskumu a posúdeniu dôvodnosti\npodaného dovolania z hľadiska uplatnenej dovolacej argumentácie, t. j. z hľadiska právneho posúdenia\nveci odvolacím súdom vo vymedzenej právnej otázke.\n24. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n25. Podľa § 432 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie\nspočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.\n26. Podľa § 432 ods. 2 CSP dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie\nveci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.\n27. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca\nv podriadení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach\na povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich\nriešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne\nposúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t.j. ak posúdil vec podľa\nprávnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne\nvyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.\n28. Pre procesnú situáciu, v ktorej § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny\nvýznam obsah pojmu \"právna otázka\" a tiež spôsob zadefinovania a špecifikovania tejto otázky v\ndovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska citovaného zákonného ustanovenia môže byť pritom len\notázka právna (nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva,\nže môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu, ako aj otázku procesnoprávnu.\n29. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický \"odklon\"\njej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda\no situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej\notázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od \"ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu\". V zmysle judikátu R 71/2018 patria do tohto pojmu predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia\nnajvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky. Jeho súčasťou je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach\nnajvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré\nneskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí\nnespochybnili.\n30.\nPodľa § 60 ods. 1\n<aspi://module='ASPI'&link='311/2001%20Z.z.%2523P60'&ucin-kdni='30.12.9999'>Zákonníka práce ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení\npracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom.\n\n31. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho <aspi://module='ASPI'&link='40/1964%20Zb.%2523P37'&ucin-kdni='30.12.9999'> zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak\nje neplatný.\n32. Jeden z možných spôsobov skončenia pracovného pomeru je dohoda o skončení pracovného\npomeru uzavretá medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Ide o dvojstranný právny úkon, ktorý k\nsvojmu vzniku vyžaduje zhodný, slobodný, určitý a vážny prejav vôle zmluvných strán. O právny úkon\nslobodný nejde v prípade priameho fyzického donútenia, pri ktorom je vôľa konajúceho nahradená vôľou\ndonucujúceho subjektu. Neslobodný je tiež právny úkon, pri ktorom vôľu prejavujúci subjekt konal pod\nvplyvom bezprávnej vyhrážky.\n33.\nNajvyšší\nsúd\nuž\nv\nrozhodnutiach\nsp.\nzn.\n4Cdo/306/2009\n<aspi://\nmodule='JUD'&link='JUD68141SK'&ucin-k-dni='30.12.9999'> a sp. zn. 3Cdo/58/2012 <aspi://\nmodule='JUD'&link='JUD884508SK'&ucin-k-dni='30.12.9999'> uviedol, že v prípade bezprávnej\nvyhrážky ide o konanie, ktorého účinky sú relevantné z hľadiska vyvolania neslobody vôle, v dôsledku\nktorého účastník koná pod nedovoleným nátlakom zo strany druhého účastníka (prípadne tretej osoby),\nak o tom druhý účastník vedel a aj to využil. Bezprávna vyhrážka je okolnosť takého druhu a intenzity,\nktorá pôsobí na konajúceho tak, že pod jej vplyvom sú v ňom vyvolané obavy alebo strach, ktoré ho\nnásledne vedú k urobeniu právneho úkonu, ktorý by inak neurobil.\n34. Medzi bezprávnou vyhrážkou a urobením právneho úkonu musí byť vzťah príčiny a následku.\nVyhrážka musí byť bezprávna (právom nedovolená); o takú vyhrážku ide vtedy, ak je ňou vynucované\nniečo, čo ňou nesmie byť vynucované.\n35.\nNejde preto o prípad donútenia relevantného podľa § 37 ods. 1 Občianskeho\n<aspi://module='ASPI'&link='40/1964%20Zb.%2523P37'&ucin-k-dni='30.12.9999'>zákonníka, ak niekto\ndruhému hrozí niečím, čo má právo urobiť. Podmienkou však je, že takáto oprávnená hrozba sa týka\nvynucovaného správania [napr. veriteľ hrozí dlžníkovi (ktorý ani po rozsudku nesplnil svoju povinnosť),\nže podá proti nemu návrh na exekúciu]. Ak niekto hrozí druhému pri urobení právneho úkonu tým,\nčo je oprávnený urobiť, môže ísť o bezprávnu vyhrážku len za predpokladu, že ju použil na to, aby\nna druhom účastníkovi vynútil nejaké konanie, ktoré s tým, čím sa hrozí, nijako nesúvisí a ktoré\ntakouto hrozbou nie je možné vynucovať (napr. podanie trestného oznámenia za skutok, ktorého\nsa druhá osoba naozaj dopustila, ak táto druhá osoba nepredá vec osobe podávajúcej oznámenie,\nhoci by ju inak predať nechcela). Okolnosti vylučujúce slobodu vôle konajúceho musia mať pritom\nzáklad v objektívne existujúcom stave. Vyhrážka, pokiaľ jej účinky majú byť relevantné v zmysle § 37\nods. 1 O <aspi://module='ASPI'&link='40/1964%20Zb.%2523P37'&ucin-k-dni='30.12.9999'>bčianskeho\nzákonníka, musí sa stať pohnútkou pre prejav vôle konajúcej dotknutej osoby tak, že táto koná vo svoj\nneprospech.\n36. Súdy nižších inštancií v rámci zisteného skutkového stavu uviedli, že po vykonanom dokazovaní mali\nza preukázané, že v danom prípade bola dohoda o skončení pracovného pomeru z 29. novembra 2016\nuzatvorená slobodne, vážne, žalobkyňa nebola v tiesni a mala možnosť slobodne sa rozhodnúť, či skončí\npracovný pomer dohodou alebo bude pokračovať v pracovnom pomere na pozícii odborného referenta\npodľa uzatvorenej pracovnej zmluvy. Nebolo teda preukázané jej tvrdenie, že dohodu o skončení\npracovného pomeru podpísala pod nátlakom, v tiesni a že bola v rozpore s dobrými mravmi alebo\nustanovením § 37 Občianskeho zákonníka. Za bezprávnu vyhrážku odvolací súd zhodne so súdom\nprvej inštancie nepovažoval oznámenie zamestnávateľa, že zamestnancovi/žalobkyni bude po odvolaní\npoverenia na výkon riadiacej funkciu prideľovaná práca podľa pracovnej zmluvy na pozícii odborného\nreferenta, aj mimo jej aktuálneho miesta práce. V § 1 ods. 1 pracovnej zmluvy sa jej zmluvné strany totiž\ndohodli na tom, že žalobkyňa bude pre žalovanú vykonávať druh práce - odborný referent pre prevádzku\nWüstenrot centra, v § 1 ods. 2 pracovnej zmluvy bolo miesto výkonu práce dohodnuté ako „pracoviská\nWüstenrot poisťovne, a.s. v Košickom samosprávnom kraji\". I keď žalovaná poverením zo dňa 29. apríla\n2016, na dobu neurčitú, poverila žalobkyňu vedením Wüstenrot centra v Košiciach 2, ostatné práva a\npovinnosti vyplývajúce pre žalobkyňu z pracovnej zmluvy zostali nedotknuté. Vychádzajúc z toho, že\nžalobkyňa uzavrela so žalovanou pracovnú zmluvu za podmienok v nej uvedených a následne prijala\njednostranné poverenie na vedenie Wüstenrot centra v Košiciach 2, z ktorého je zrejmé, že ho možno zo\nstrany žalovanej kedykoľvek zrušiť, musela si byť vedomá toho, že v prípade jednostranného rozhodnutia\nžalovanej o zrušení poverenia bude ďalej povinná plniť svoje povinnosti vyplývajúce z dohodnutého\n\ndruhu práce podľa obsahu pracovnej zmluvy. Vzhľadom k uvedenému, argumentáciu žalobkyne o konaní\nv tiesni vzhľadom na hrozbu odobratia poverenia žalovanou nepovažovali súdy nižších inštancií za\ndôvodnú.\n36.1. Vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdmi nižších inštancií (§ 442 CSP <aspi://\nmodule='ASPI'&link='160/2015%20Z.z.%2523P442'&ucin-k-dni='30.12.9999'>) dovolací súd dospel k\nzáveru, že v preskúmavanej veci nebola preukázaná existencia bezprávnej vyhrážky zo strany žalovanej\na preto dohodu o skončení pracovného pomeru nemožno označiť za neplatný právny úkon. Žalovaná\nako zamestnávateľ oznámením žalobkyni, že po odvolaní poverenia na výkon riadiacej funkcie jej bude\nprideľovaná iná práca (na pozícii odborného referenta), len realizovala jej prislúchajúce oprávnenia\nvyplývajúce z pracovnej zmluvy a Zákonníka práce. Vzhľadom na to nebola preukázaná kauzálna\nsúvislosť medzi potenciálnou bezprávnou vyhrážkou a vynucovaným úkonom - dohodou, ako jeden z\npredpokladov bezprávnej vyhrážky. Žalobkyňa mala stále možnosť zotrvať v pracovnoprávnom vzťahu,\navšak na inej pozícii. S ohľadom na už uvedené dovolací súd uzatvára, že závery súdov nižších inštancií\nnie je možné považovať za nesúladné s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu v otázke\nbezprávnej vyhrážky v pracovnoprávnych vzťahoch, ktorú aj s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu\nsprávne posúdili.\n37.\nZ uvedených dôvodov žalobkyňou uplatnený dovolací dôvod podľa § 421\nods.\n1\npísm.\na)\nCSP\n<aspi://module='ASPI'&link='160/2015%20Z.z.%2523P421'&ucin-kdni='30.12.9999'> dovolací súd nepovažoval za relevantný z hľadiska tohto ustanovenia.\nKeďže napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu nedošlo k odklonu od ustálenej\nrozhodovacej\npraxe\ndovolacieho\nsúdu\nv\notázke\nposúdenia\nbezprávnej\nvyhrážky\n(4Cdo/306/2009 <aspi://module='JUD'&link='JUD68141SK'&ucin-k-dni='30.12.9999'> a 3Cdo/58/2012\n<aspi://module='JUD'&link='JUD884508SK'&ucin-k-dni='30.12.9999'>) dovolací súd podané dovolanie\nako celok podľa § 448 CSP zamietol.\n38. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 453\nods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a zásadou úspechu žalovanej v dovolacom konaní, ktorej priznal\nnárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu (§ 255 ods. 1 CSP). O výške náhrady\nrozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP)..\n39. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "15CoPr/6/2022", "guid": "eff359d5-b20a-4260-b5d0-9ba4e5130bb9:46ecb3c1-d578-420c-8e52-683cd60b002b", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6c42d7ac-764f-4769-b630-911f7fc96962", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.15.2021.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 15/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 15/2021 z 25. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-25", "citacie_n": 205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.15.2021.2"}, {"guid": "ussr:59c1067a-b431-4cfa-b8e3-65fd02302009", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.372.2020.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/2020 z 10. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-10", "citacie_n": 236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.372.2020.2"}, {"guid": "ussr:47b35879-dd33-43cf-b941-6e3733444a8b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 115/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/2020 z 6. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-06", "citacie_n": 427, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2"}, {"guid": "ussr:2fb442f0-acc9-4097-888c-1a3b22b5bd72", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 336/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 528, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1"}, {"guid": "ussr:17dc16df-c445-4281-b43f-90d8c091a54d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.40.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 40/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 40/2020 z 4. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-04", "citacie_n": 122, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.40.2020.1"}, {"guid": "ussr:099b978a-3586-4c3c-a949-c7bbe169643a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.47.2019.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 47/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 47/2019 z 15. 10. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-10-15", "citacie_n": 399, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.47.2019.2"}, {"guid": "ussr:38e2b64c-a760-4cf4-88f6-2b7695d0a3cf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.465.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 465/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 465/2017 z 25. 7. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-07-25", "citacie_n": 626, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.465.2017.1"}, {"guid": "ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 204/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 204/2010 z 27. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-27", "citacie_n": 1515, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05 z 29. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-29", "citacie_n": 2526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}, {"guid": "ace120a2-1924-4089-bc05-e54b05552a0d:84960a80-2bed-4ce9-9470-fa89a5c8cb42", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:7117224145.2", "spisova_znacka": "1VCdo/2/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/2/2022 z 24. 10. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-10-24", "citacie_n": 71, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:7117224145.2"}, {"guid": "e6a2dc0d-d4f1-4a35-b1b3-dd65e6188e42:f8bf3417-634d-4e71-a704-ad0b2162e4d8", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:2714205485.1", "spisova_znacka": "9Cdo/170/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/170/2020 z 31. 5. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-05-31", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:2714205485.1"}, {"guid": "55a921dd-19c5-46e0-9a3c-bf6a7fc208c7:baeee3a9-7578-46d8-86d8-12f8e541d07a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:2108207113.1", "spisova_znacka": "1VObdo/2/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 26. 4. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-04-26", "citacie_n": 394, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:2108207113.1"}, {"guid": "f317b954-fcca-4d42-a09a-b655a96d1e33:3bf1842e-01c8-4f71-87d5-ba8201f7dd8d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:7113208415.1", "spisova_znacka": "1Cdo/17/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/17/2019 z 27. 11. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-11-27", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:7113208415.1"}, {"guid": "4680b331-d3cd-4480-9a8d-6cb62d28d87c:b314eef7-2b69-4af8-b5c7-a59740db4f78", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:7813200925.1", "spisova_znacka": "3Cdo/168/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/168/2018 z 19. 6. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-06-19", "citacie_n": 117, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:7813200925.1"}, {"guid": "67a912af-5fd9-4333-8120-7b268079303a:6a222f74-9eaf-408f-9ab7-5c0b386038f6", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:6114207892.1", "spisova_znacka": "2Cdo/225/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/225/2018 z 27. 2. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-02-27", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:6114207892.1"}, {"guid": "e0cf9632-239c-44c2-9a56-fb01b721545e:ebe2e675-26e9-414b-9635-1155a1525dba", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1107224579.1", "spisova_znacka": "8Cdo/76/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/76/2018 z 17. 7. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-07-17", "citacie_n": 79, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1107224579.1"}, {"guid": "dc7d74c1-8148-4e12-99b6-7b415fbd1f64:b3d05066-35f3-449c-bcf6-19c110fa6b0e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1111201817.1", "spisova_znacka": "7Cdo/1/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/1/2018 z 21. 3. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-03-21", "citacie_n": 145, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1111201817.1"}, {"guid": "a63380ff-9850-4b60-b5b0-12b583215a96:52f7accd-c5bb-4345-bf99-5a626d50b420", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1112213758.1", "spisova_znacka": "4Cdo/47/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/47/2017 z 22. 1. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-01-22", "citacie_n": 130, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1112213758.1"}, {"guid": "b01ac95b-5023-4d0c-8583-6be437892727:a7cb0578-7289-484b-82d7-a2045f85c305", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:2105205406.1", "spisova_znacka": "3Cdo/59/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/59/2017 z 7. 6. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-06-07", "citacie_n": 161, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:2105205406.1"}, {"guid": "57fbe134-90ba-4eeb-9f03-1f8cf7ccf604:6c5e19dc-cf40-4005-9cd9-7ff0fbd9e4f7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1112203274.1", "spisova_znacka": "7Cdo/42/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/42/2017 z 30. 5. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-05-30", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1112203274.1"}, {"guid": "94780f30-fd28-4835-a97d-c4fc1ab39bb0:bc6faebb-1b34-4ce5-842f-04c7847579db", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2019:8417201493.1", "spisova_znacka": "7CoPr/1/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 7CoPr/1/2019 z 29. 5. 2019", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2019-05-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8417201493.1"}, {"guid": "47a560a0-8da3-4239-b3cc-a5aa82ab1424:ba50aa15-a4ae-45e8-983f-138a548b4596", "ecli": null, "spisova_znacka": "24Cpr/5/2017", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava III sp. zn. 24Cpr/5/2017 z 1. 6. 2018", "sud": "Mestský súd Bratislava III", "datum_vydania": "2018-06-01", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/47a560a0-8da3-4239-b3cc-a5aa82ab1424:ba50aa15-a4ae-45e8-983f-138a548b4596"}], "citovane_v": []}